3 TEÓRIA VÝROBY 3.1 Výrobné faktory Jadrom – podstatou každého podniku je produkcia statkov (výroba, poskytovanie služieb) a ich umiestnenie na trhu v podobe tovaru. Nevyhnutným predpokladom tohto procesu je existencia hmotných a energetických zdrojov použiteľných v transformačnom procese. Podnik disponuje vlastnými zdrojmi (budovy, materiál, technológie, ľudské zdroje a i.), alebo ich nakupuje na príslušnom trhu. Už z makroekonómie vieme, že za rozhodujúce výrobné faktory sú považované: • • • • •
kapitál – reálny a finančný pôda, prírodné zdroje práca, ľudské zdroje technológia, know-how informácie, informačné systémy.
Z podnikového hľadiska nás budú zaujímať nasledujúce formy výrobných faktorov: a) kapitálové statky - stavby, zariadenia, technológie, zásoby b) finančný kapitál - voľné peniaze, dlhodobé vklady a cenné papiere a) ľudské zdroje - ľudia, zamestnanci so svojimi znalosťami, schopnosťami a motiváciou b) organizácia, úroveň manažmentu, informačné systémy a pod..
VSTUPY Zdroje
VÝROBA Kombinácia
VÝSTUPY Transformácia Produkt
Reprodukcia
Obr. 3-1 Výroba ako proces kombinácie, transformácie a reprodukcie.
Obrázok znázorňuje transformáciu ako proces zmeny pôvodných vstupných výrobných faktorov (zdrojov) na podstatu výrobkov (produkcie, služieb). Predstavuje vecnú stránku podniku. Kombinácia je proces výberu a vhodného zladenia výrobných faktorov s cieľom ich efektívneho zhodnotenia v podmienkach vytvorených vhodnou organizačnou štruktúrou. Predstavuje organizačnú stránku podniku. Reprodukcia je proces cyklického využívania výsledkov produkcie na zabezpečenie jednotlivých funkcií podniku (obstarávanie, investovanie, obnova), je to proces zhodnocovania, predstavuje hodnotovú stránku podniku. 23
3.2 Podnikové výrobné faktory V podnikovej praxi sa stretávame s rozdelením výrobných faktorov podľa iných hľadísk (pozri schému na obr. 3-2). Podnikoekonomická literatúra rozlišuje najčastejšie nasledovné faktory (Kupkovič, 1996): • elementárne (základné) • dispozitívne ( z lat. - umožňujúce disponovanie s inými výrobnými faktormi) • doplnkové (dodatočné). Elementárne výrobné faktory predstavujú prvotné faktory, ktoré vstupujú do transformačného procesu, vchádzajú do výrobkov priamo (napr. suroviny) alebo sprostredkovanie (napr. budovy, zariadenia, ľudská práca). Základom elementárnych výrobných faktorov je majetok podniku.
PODNIKOVÉ VÝROBNÉ FAKTORY
DISPOZITÍVNE
ELEMENTÁRNE
SPOTREBOVÁVANÉ
DODATKOVÉ
POTENCIONÁLNE
a) tvoriace podstatu výrobku - suroviny - polotovary - pomocné látky, výrobné služby
a) aktívne (odovzdávajú svoj výkon) - pracovná sila - výrobné zariadenia - stroje, nástroje, nosiče informácií
b) nie sú podstatou výrobku - opotrebovávané nástroje - služby
b) pasívne - pozemky, budovy - nevýrobné a pomocné zariadenia
Obr. 3-2 Systém podnikových výrobných faktorov (Podľa: KUPKOVIČ, M.: Podnikové hospodárstvo. Bratislava: Sprint, 1996)
24
Dispozitívne výrobné faktory predstavujú najmä činnosť manažmentu, teda ľudskú prácu, ktorá nie je priamo použitá vo výrobnej (obslužnej) činnosti. Úlohou dispozitívnych faktorov je zabezpečiť organizáciu výroby, t.j. vhodne kombinovať disponibilné (použité a použiteľné) zdroje tak, aby boli splnené ciele podniku. Dispozitívnymi faktormi sú najmä pripravenosť a schopnosť manažmentu, organizačná štruktúra, vnútropodnikový informačný systém a vlastný proces manažmentu. Doplnkové (dodatočné) výrobné faktory sú také zdroje, od ktorých podnik nie je závislý, ale ktoré môžu vhodne prispieť k efektívnosti činnosti podniku. Vyplývajú zo vzťahu podniku k iným subjektom (banky, poisťovne, lízingové spoločnosti, štátne orgány, iné podniky), od ktorých môže podnik získať prostriedky vo forme daní, penále, poisťovacích prémií, príspevkov, úrokov, honorárov, dotácií a pod. V posledných rokoch sa stále viac presadzuje názor, že najdôležitejším zdrojom sú ľudia, ich schopnosť pracovať, ich kvalifikácia, motivácia a ochota ďalej sa rozvíjať. Problematikou vytvárania personálnej stratégie, plánovania personálnych potrieb, vedenia a motivácie, hodnotenia a odmeňovania, podmienok a predpokladov rozvoja ľudského potenciálu sa podrobnejšie zaoberá predmet Riadenie ľudských zdrojov.
3.3 Produkčná funkcia Produkciu, výsledok výrobného procesu, môžeme vysvetliť zo vzťahu použitých výrobných faktorov k výsledkom výroby, k objemu produkcie: FAKTOR K PRODUKT
VÝROBA FAKTOR L
Jednotlivé faktory (pre zjednodušenie uvažujeme dva, napr. práca L a kapitál K) je možné kombinovať, pri čom rôzna kombinácia rôzneho množstva výrobných faktorov môže priniesť rovnaké alebo rôzne výsledky. Toto má veľký význam najmä preto, že medzi jednotlivými použiteľnými výrobnými faktormi môžu byť rozdiely v dostupnosti, vo využiteľnosti, vo vzájomnej zameniteľnosti, v cenách a pod. Voľba najvhodnejšej kombinácie výrobných faktorov z hľadiska cieľa je súčasne najefektívnejšou voľbou. V záujme podniku je použiť takú kombináciu výrobných faktorov, ktorá umožňuje dosahovať maximálnu produkciu pri najnižších nákladoch. Z toho vyplýva, že podnik musí predovšetkým určiť: • koľko výrobkov chce vyrobiť • akú kombináciu výrobných faktorov na to použiť. 25
Medzi množstvom použitých vstupov (zdrojov, výrobných faktorov) a maximálnym objemom produkcie v danom období existuje vzťah, ktorý je možné matematicky vyjadriť a ktorý nazývame produkčnou funkciou: Q = f ( K, L ),
kde Q je objem produkcie, K - kapitál, L - práca.
Ak uvažujeme obdobie, v ktorom podnik zabezpečuje zmenu produktu alebo zmenu rozsahu služby zmenou iba jedného výrobného faktora (napr. väčším objemom práce, najatím väčšieho množstva pracovníkov), pri čom druhý faktor ostáva nezmenený (napr. kapitál, technické prostriedky), hovoríme o krátkodobej produkčnej funkcii. Veľkosť (objem) produkcie Q v tomto prípade označovaná aj ako celkový produkt ( total product – TP) je potom funkciou variabilného výrobného faktora, v našom prípade práce L. Matematicky môžeme tento vzťah zapísať
(
)
kde K je krátkodobo nemenný, fixný faktor,
Q = F K, L ,
L je práca (variabilný výrobný faktor). V krátkom období sledujeme vzťah závislosti veľkosti celkového produktu na zmene jedného variabilného vstupu, pričom môžeme sledovať jeho celkovú hodnotu (celkový produkt – TP ), priemernú hodnotu na jednotku vstupu (priemerný produkt – average product – AP) alebo veľkosť zmeny hodnoty celkového produktu v dôsledku zmeny vstupu o jednotku (hraničný produkt – MP – marginal product), prípadne o iný prírastok vstupu (prírastkový produkt). Vo všetkých prípadoch uvažujeme jeden z výrobných faktorov – kapitál – za nemenný. TP
Pre L = 10 (jednotiek práce) je TP = 8 (jednotiek produkcie), pre L = 20 je TP = 18 pre L = 30 je TP = 22.
22 18
TP
8 0
10
20
30
L
Obr. 3-3 Celkový produkt
26
Celkový produkt potom vyjadruje graf funkcie Q = f(L), z ktorého je zrejmé, že množstvo produktu TP odpovedá množstvu vynaloženej práce L. Krivka TP vyjadruje rôzne úrovne celkového produktu pri použití kombinácií rôzneho množstva práce L a konštantného množstva kapitálu K (K sa nemení, preto ho netreba zobrazovať). Priemerný produkt AP je množstvo produktu pripadajúce na jednotku vstupu, t.j. pre rôznu hodnotu celkovo vynaloženej práce bude priemerný produkt rôzny. To isté platí pre prípad, že by variabilným vstupom bolo množstvo kapitálu.
APL =
Q Q alebo APK = L K
APL - priemerný produkt v prípade, že je variabilným produktom práca L APK - priemerný produkt v prípade, že je variabilným produktom kapitál K.
Zmenu celkového produktu vyvolanú zmenou vstupu (prírastkom) o jednotku nazývame hraničný (marginálny) produkt (marginal product– MP). Môžeme ho vyjadriť vzťahom
MPL =
∆Q dQ = , ∆L dL
MPL - hraničný produkt vyvolaný zmenou o jednotku práce, ∆Q - zmena celkového produktu, ∆L - zmena množstva práce.
Krivka MP je matematicky prvou deriváciou produkčnej funkcie Q = f(L).
MP
10 8 4 0
MP 10
20
30
L
Obr. 3-4 Prírastkový produkt.
27
Obyčajne spočiatku rastie produkcia rýchlejšie (pozri obr. 3-3), neskôr napriek zvyšovaní vstupov prírastok produkcie klesá, t. j. dodatočná jednotka vstupov (v našom prípade práce – L) vyvoláva menší prírastok celkového produktu. V prípade prírastku o viacero jednotiek produktu nehovoríme o marginálnom produkte, ale o prírastkovom produkte (obr. 3-4). Pre podnik je dôležité nájsť také vhodné množstvo vstupných faktorov, pri ktorom ešte dodatkové náklady neprevyšujú dodatkové výnosy, t. j. keď sa nezvyšujú priemerné náklady na jednotku produkcie. 3. 4 Produkčná funkcia v dlhom období Dlhé obdobie umožňuje podniku voliť z väčšieho množstva možných kombinácií výrobných faktorov (najmä práce a kapitálu). Podnik, ktorý chce vyrábať efektívne, musí zistiť, aká kombinácia vstupov prináša najlepší výsledok. Na to je možné využiť krivku rovnakej produkcie (izokvantu), ktorá je obdobou krivky indiferencie. Na tejto krivke sa nachádzajú všetky možné voľby kombinácií vstupov, prinášajúce rovnaký objem produkcie. Príklad: Podnik môže využiť 1 až 6 jednotiek vstupov (K,L), pričom jednotlivé kombinácie umožňujú výsledok od 6 po 80 jednotiek produkcie, tak ako to znázorňuje obr. 3-5. K 6
35
40
50
60
70
80
5
30
36
47
52
60
70
4
25
32
40
46
50
60
3 2
19 16
30 23
33 30
40 33
42 37
45 40
1
6
16
19
25
30
36
1
2
3
4
5
6 L
Obr. 3-5 Produkčné možnosti v dlhom období (K- napr. stroje, L – napr. počet zamestnancov)
Krivky spájajúce rovnakú produkciu pri rôznej kombinácii izoprodukčné krivky) budú potom vyzerať nasledovne (obr. 3-6):
28
vstupov (izokvanty,
40
K 5
Izoprodukčné krivky umožňujú nájsť optimálne množstvo K a L vzhľadom na rozpočtové možnosti.
30
4
40
3
30
40 Qa 30
2
40 Qb 30
1 0
1
2
3
4
5
L
Obr. 3-6 Izoprodukčné krivky (izokvanty) pre dva rôzne objemy produkcie (Qa= 40, Qb = 30).
Pre každú úroveň Q je možné zostrojiť jednu izokvantu, ktorá vyjadruje možnosť substitúcie (náhrady) jedného faktora druhým – substitučná produkčná funkcia. Mieru substitúcie určuje sklon produkčnej krivky. Pomer, v akom sa nahrádza jedna jednotka jedného faktoru určitým množstvom faktoru druhého sa nazýva hraničná miera substitúcie (marginal rate of substitutions – MRS). K
V našom prípade sa zníženie práce o jednotku z L3 na L2 musí nahradiť zvýšením alternatívneho faktora z K2 na K4..
K4 K
MRS = K2
∆L ∆K
L Q L2
L3
L
Obr. 3-7 Hraničná miera substitúcie MRS.
Reálne rozhodovanie podniku je limitované nielen technologickými možnosťami a produkčnou funkciou, ale aj nákladmi, resp. svojimi finančnými možnosťami. Vzťah
29
finančných možností a nákladov na jednotlivé vstupy vyjadruje priamka rovnakých nákladov (izokosta) - obdoba rozpočtovej priamky spotrebiteľa. Podnik hľadá takú stratégiu, takú kombináciu vstupov, ktorá je v rámci jeho finančných možností. Cieľom podniku je maximalizovať množstvo produkcie pri minimalizácii nákladov. To znamená, že hľadá taký bod na izokoste, ktorého sa dotýka izokvanta najvyššej možnej produkcie. Taký bod označujeme ako bod rovnováhy výrobcu (E – ekvilibrum) alebo ako optimum podniku.
K 5
A
4
C E
3 D 2
B Q
1 0
1
2
3
4
TC 5 L
Obr. 3-8 Optimum podniku
Z grafu je zrejmé, že kombinácie A, B alebo C sú nad finančné možnosti podniku, zatiaľ čo kombinácia D je málo efektívna (zdroje nie sú dostatočne využité). Predchádzajúce teoretické závery výrazne ovplyvňujú prístupy v rozhodovaní podnikov o najvhodnejším rozložení nákladov na jednotlivé výrobné faktory pri sledovaní vytýčených cieľov. Vyššie uvedené produkčné funkcie sú však istým zjednodušením, do vzťahu produkcie a výrobných faktorov vstupujú ďalšie faktory ako kvalifikácia, vzdelanosť, vedeckotechnický rozvoj a pod. V súvislosti s meniacim sa prostredím a obmedzenosťou zdrojov vystupuje do popredia požiadavka zvyšovať efektívnosť výroby (produkcie) najmä znižovaním nákladov na jednotlivé výrobné faktory pri súčasnom zvyšovaní objemu produktu alebo výnosov z neho. V praxi to znamená znižovať náklady a zvyšovať pridanú hodnotu. Bližšie v kapitole 10, časť 10.3 Efektívnosť a rentabilita.
30
