VARIA IX
Bratislava Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 2002
VARIA IX Zborník materiálov z IX. kolokvia mladých jazykovedcov (Modra-Piesok 1. 3. december 1999)
Zostavili Mira Nábìlková a Mária imková
Bratislava Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 2002
Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV Bratislava
Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV Bratislava
Vedecký redaktor Doc. PhDr. Slavomír Ondrejoviè, CSc. Recenzent Prof. PhDr. Ján Horecký, DrSc.
Obsah Mira Nábìlková: Úvodné slovo .............................................................. Jozef tefánik: Optimálne, citlivé, kritické alebo iadne? ....................... Miloslav Vojtech: V zajatí básnických konvencií. Interpretácia básne Bohuslava Tablica Uívání ivota ............................................................. Peter Karpinský: Pokus o historickú a jazykovú analýzu diela Pavla K. Kadáka Mister Papuèa a Missis Papuèana ................................................... Ladislav Janovec: Sémantická charakteristika barev a jejich pouití v díle Jaroslava Seiferta pokus o lingvistickou interpretaci ......................... ¼udmila Buzássyová: Gramatické myslenie Jána Herke¾a v diele Elementa universalis linguae Slavicae ........................................................... Jana Grusková: Miesto papyrusových a pergamenových fragmentov v textovej kritike Démosthenovej 1. a 2. reèi proti Filippovi a ich prínos pre constitutio textus ....................................................................... Katarzyna Zawilska: Elementy stylistyki w gazetach rêkopimiennych z XVII i XVIII wieku ............................................................................ Juraj Rusnák: O enách a muoch: Poznámky o komunikaèných stereotypoch .................................................................................................... Markéta Slezáková: Role jednotlivých úèastníkù televizního diskusního poøadu jako typu institucionální komunikace ........................................ Lucie Haová: Kuføík a balíèek v televizních diskusních poøadech ......... Albena Rangelova:Výkladové slovníky a uivatelská praxe ................... Zdeòka Opavská: Postoje a preference uivatelù slovníku. K jednomu aspektu dotazníkového prùzkumu ......................................................... Zdeòka Tichá: Øekni mi, co ti ve slovníku chybí, a já ti povím, jaký jsi uivatel. K otevøeným otázkám dotazníkového prùzkumu .................... Michal Køístek: Zpùsoby vymezování stylové pøíznakovosti v lexiku (na materiálu souèasné èetiny) ................................................................... ¼udmila Liptáková: Motivaèné východiská desubstantívnych slovies .. Juraj Mihálik: Arabské slová v európskych jazykoch ............................ Martina Husáková: Co to byl teft? Sonda do lexika próz Zikmunda Wintra .................................................................................................... Jaromír Krko: Nieko¾ko poh¾adov na prezývkové vlastné meno ......... Miloslava Vajdlová: Promìny koncepce Staroèeského slovníku ............. Zlatue Braunteinová: Koncepce Staroèeského slovníku pro novou lexikografickou generaci ....................................................................... Monika Javorská: K dotazníku pro terénní výzkum projektu Èesko-nìmecký a nìmecko-èeský slovník pro oblast cestovního ruchu (klíèové výrazy zemí EU) .................................................................................... Eva Podráská: Nebarevná barevnost ....................................................... Svetlana Feèková: Analýza spontánneho reèového prejavu u detí ..........
7 9 22 27 37 42 46 50 54 60 64 79 87 97 102 113 117 124 129 136 145 149 156 160
Milo Mlèoch: K problematice rozvíjení ètenáøských dovedností dìtí s poruchou sluchu .................................................................................. Martina mejkalová: Místo historické mluvnice v hodinách èetiny na støedních kolách v letech 1918 1939 ................................................ Darja Jake: Pes v slovenskih in slovakih frazemih .............................. Maria Magdalena Nowakowska: Imiona psów rasowych w Polsce i na S³owacji ................................................................................................. Marcela Reslová: Aspekty pøítomného èasu v èetinì a v angliètinì ...... Karolína Skwarska: Záporový genitiv v souèasné èetinì, rutinì, poltinì a slovintinì ............................................................................. Lidia Wiatrowska: Przewidywanie aspektowej pary czasownikowej w jêzyku polskim i serbskim/chorwackim ............................................. Pavla mídová: Uplatnìní øeckých a latinských komponentù prefixálního typu v nových slovech souèasné èetiny ............................................... Christina Dejkova: Kompozita v ornitologickém názvosloví bulhartiny a èetiny ................................................................................................. Jana Kupcová: Syntakticko-sémantická podstata reflexivizácie subjektových slovies ........................................................................................ Iwona Kosek: O sk³adni czasowników dzwoniæ, telefonowaæ ................. Giorgio Cadorini: K syntaxi zaloené na spontánních mluvených textech .. Andrea Rafayová: Ústna komunikácia v medicínskom prostredí ........... Juliana Beòová: Funkènos ako jedno z hodnotiacich kritérii teórie jazykovej kultúry ...................................................................................... Petra Ryšavá: Slovesa v ivotì Konstantinovì ....................................... Carlos Alonso Hidalgo: Rozdiel medzi podmienkou a èasovým urèením. Fyzika a lingvistika ................................................................................ Karol Furdík: Pojmové modelovanie ...................................................... Peter Kostelník: Získavanie informácií zhlukovou analýzou .................. Juraj Furdík Karol Furdík: Slovotvorný slovník slovenèiny softvérové rieenie ....................................................................................... Marcela Grygerková: Pøekrucování jako podceòovaný slovotvorný zpùsob? ....................................................................................................... Mária imková: Príslovky a èastice celkom, úplne vôbec ....................
165 169 175 183 193 201 208 217 223 231 237 245 251 258 264 268 276 285 305 316 325
Milí kolokvialisti, dovo¾te, aby som Vás u po 9. raz v mene výboru Slovenskej jazykovednej spoloènosti pri SAV a Jazykovedného ústavu ¼. túra ako organizátorov podujatia privítala na naom kolokviu mladých jazykovedcov. Sme ve¾mi radi, e pokraèujeme ïalej v kontinuálnom kontakte, predstavovaní prác a diskusiách o nich, prièom, ako sami vidíte, resp. ako bolo zrejmé u z programu podujatia, tento rok sa vzh¾adom na prejavený záujem ukázal u aj organizaène nároèný z priestorových dôvodov sme sa museli presunú z tradiènej Chaty Univerzity Komenského sem, do priestorov chaty Meopty, ktoré majú svoje plusy aj neplusy niektoré pecifiká si mono vimnú na prvý poh¾ad, iné zistíte povedzme na izbách (ponúkajú napr. monos skúma jazykovú stránku rozlièných miestnych grafitov). Verím vak, e tu bude dobre a e nám tieto zatia¾ neosvojené priestory poskytnú monos vytvori si u tradiène pracovne a inak príjemnú, neformálnu atmosféru. Chcela by som tu jedným-dvoma slovami pripomenú to, èo mono nemusí by zrejmé z prípadného odstupu èasu (napr. pri èítaní jednotlivých roèníkov naich zborníkov, v ktorých bolo u dosia¾ uverejnených ve¾a zaujímavých prác), ale èo je ve¾mi skutoèné a èo si ako nie celkom samozrejmé (a pritom vskutku perspektívne) naozaj váim: e sa nám kolokviom darí utvára a udriava vzahy v dos irokom spoloèenstve slovenských, èeských, ba v istej miere aj iných zahranièných mladých lingvistov a tematicky spriaznených mladých výskumníkov, vzahy budované na spoloènom odbornom záujme, ale presahujúce aj zaò. Mono sa nieèo celkom osobné v takomto úvodnom slove ve¾mi nehodí, ale chcela by som Vám poveda aj to, aké bolo pre mòa dôleité cíti prejavenú blízkos mojich kolokvialistov pred rokom, keï mi bolo ako vôbec nejako ís ïalej boli ste mi v nevratnej situácii straty oporou, za ktorú Vám aj takto, keï sme teraz spolu, ïakujem. Èosi o programe: mnostvo príspevkov a z toho vyplývajúca èasová napätos nás stavajú pred celkom legitímnu otázku, èi by nebolo vhodné pracova v sekciách. Z u viackrát opakovanej koncepcie podujatia vak vyplýva, e aj keï sa skracuje èas jednotlivých vystúpení, aj keï rozmanitos tém vyaduje dos nároèné prelaïovanie sa 7
z problematiky na problematiku, ostávame pri naej tradiènej forme vychádzame z predstavy, e na tomto kolokviu skutoène ide o to da priestor na zoznámenie vetkým v celej aktuálnej írke netematizovaného podujatia. Preto Vás prosím, aby ste dodriavali vymedzený limit vystúpenia a v predpokladanom prípade komunikaèného záujmu vyuili potom (okrem tie dos struènej oficiálnej diskusie) veèerné èi iné nadväzné diskusné priestory, ktoré sa nám ponúkajú. A ete dôleité: mám Vám odovzda pozdrav a elanie úspenej práce od profesora Horeckého, ktorý sa po prvý raz na naom podujatí osobne nezúèastní, ale zdia¾ky nás sleduje. Rád by priiel na budúci, jubilejný 10. roèník, ktorý sa uskutoèní aj v roku jeho osobného jubilea. Oèakávame ale, e nae rokovanie aj tento rok prídu podpori niektorí nekolokviálni kolegovia z JÚ¼ SAV a FF UK, ochotní vstúpi do rozhovorov na rozmanité témy. Take poïme pracova elám nám pekné a plodné dni. 1. december 1999
Mira Nábìlková
Edièná poznámka. Zborník VARIA IX vychádza s èasovým sklzom (za ktorý sa vetkým ospravedlòujeme), prièom v òom z rozlièných dôvodov nie sú publikované vetky príspevky prednesené na kolokviu. Správa z kolokvia zachytávajúca celý priebeh podujatia bola uverejnená v Slovenskej reèi (S. Kotulièová: IX. kolokvium mladých jazykovedcov. Slovenská reè, 65, 2000, s. 91 96).
8
Optimálne, citlivé, kritické alebo iadne? Jozef tefánik Filozofická fakulta UK, Bratislava
Existuje v ivote èloveka nejaké obdobie veku, poèas ktorého je jeho organizmus zvlá uspôsobený na osvojovanie si jazyka? Ak áno, èo sa stane, keï sa toto obdobie nevyuije, resp. premrhá? V prípade, e by existovalo, vzahovalo by sa takéto obdobie iba na osvojovanie si prvého, t. j. materinského jazyka, alebo by to platilo aj vo vzahu k uèeniu sa cudzích jazykov? Uèia sa malé deti cudzí jazyk ¾ahie, rýchlejie a hlavne lepie ako starie deti a dospelí? Je moné osvoji si aj v dospelosti cudzí jazyk na vysokej úrovni, dokonca na takej, e vás rodení hovoriaci nerozoznajú od iných svojich krajanov? A ak by to bolo moné, vzahovalo by sa to na zvukovú aj písomnú formu cudzieho jazyka alebo by osvojenie si tohto druhého jazyka bez cudzieho prízvuku bolo vyhradené iba malým deom?1 A na záver, v prípade, e by takéto obdobie, citlivé, optimálne alebo kritické existovalo, platilo by to aj pre slovenèinu, alebo by vedecký výskum takéto výsledky pre slovenský jazyk nepotvrdil, pretoe na Slovensku je to tak? Myslíme si, e otázok u bolo dos, a teraz sa pokúsime aspoò na niektoré z nich odpoveda. Iba ve¾mi málo oblastí aplikovanej lingvistiky priahovalo a priahuje taký ve¾ký záujem nielen vedcov, ale aj uèite¾ov cudzích jazykov a irokej verejnosti ako práve hypotéza kritického obdobia. Zdanlivá ¾ahkos, s akou si malé deti osvojujú cudzie jazyky, motivovala mnohé výskumy v tejto oblasti v posledných pribline tridsiatich rokoch. Aj keï vzah mozgu a jazyka, resp. reèi bol u v minulosti predmetom záujmu viacerých vedných disciplín a zranenia mozgu a s nimi súvisiaca strata reèových schopností sa spomínajú u na papyrusovom zvitku z r. 3000 pred n. l. (Dingwall, 1998), prvým, kto spojil názor o osvojovaní si cudzích jazykov na základe hesla èím skôr, tým lepie s neuroplasticitou vyvíjajúceho sa detského mozgu, bol kanadský neurochirurg W. Penfield (1963). Výskum v oblasti vzájomného vzahu mozgu a osvojovania si jazyka posunul ïalej v tom zmysle, e ako prvý vyslovil domnienku o monej existencii neurologických obmedzení u ¾udí pokia¾ ide o osvojovanie si, resp. uèenie sa jazyka. Aj keï èasové obdobie rozhodujúce pre osvojenie si jazyka V predkladanej túdii sa neriei rozdiel medzi osvojovaním si jazyka (ako prirodzeným a spontánnym procesom osvojovania si vedomostí a zruèností odohrávajúcim sa v prirodzenom prostredí napr. rodiny) a uèením sa (ako zámerným a vedomým procesom odohrávajúcim sa v umelo vytvorenom prostredí napr. koly porov. Krashen, 1981). Tieto èinnosti sú èasto previazané a kombinované. Okrem toho, viac nás zaujíma koneèná úroveò ovládania jazyka, ako spôsob jej dosiahnutia. Podobne tu dôsledne nerozliujeme medzi termínmi druhý a cudzí jazyk, èo je inak bené napr. v literatúre venovanej bilingvizmu (Baker, 1993). 1
9
presne nevymedzil, kládol ho do prvých desiatich rokov veku. Svoje domnienky zaloil okrem iného aj na zisteniach etológov, ktorí objavili èasové obmedzenia vzahujúce sa na uèenie u zvierat. Veobecne známe výskumy nosite¾ov Nobelovej ceny z r. 1973 Karla von Frischa, N. Tinbergena so vèelami, resp. rybami, no najmä K. Lorenza (1979) a jeho pokusy s divými husami zistili a dokázali teóriu vpeèatenia (imprinting), zakladajúcu sa na existencii kritických raných fáz ontogenézy u týchto zvierat. 2 Vïaka èastým verejným prezentáciám jeho názoru o potrebe skorého zaèiatku osvojovania si cudzích jazykov demi (prièom sám iiel príkladom so svojimi demi), mohli by sme ho povaova aj za otca imerzných programov v Kanade. O nieko¾ko rokov neskôr psycholingvista E. Lenneberg (1967) skúmal prípadové túdie detí, ktoré prekonali afáziu spôsobenú pokodením mozgu v ranom veku alebo ktorým z dôvodu epilepsie èi nádoru odstránili èas mozgu. Pri porovnávaní podobných operácií mozgu u detí a dospelých zistil, e ak sa uskutoènia u detí vo veku 4 10 rokov, reèové funkcie u dieaa sa obnovia a diea pokraèuje v reèovom vývine. Na základe týchto výskumov hovoril o existencii kritického obdobia pre osvojenie si jazyka, ktoré pod¾a neho súvisí s neskorou stratou adaptability mozgu a schopnosti jeho reorganizácie. Vyjadril názor, e puberta predstavuje priblinú vekovú hranicu ohranièujúcu úspené osvojenie si (primárneho) jazyka a tie obdobie, keï sa pri osvojovaní si cudzieho jazyka zaène objavova cudzí prízvuk.3 Monú existenciu takéhoto kritického obdobia pre osvojenie si jazyka nepriamo potvrdzujú aj známe prípady detí, ktoré buï vyrastali samy (Victor), alebo ich vychovávali zvieratá (Kamala), èi duevne chorí rodièia (Genie). Absencia primeraných reèových vzorov a moností komunikácie v ich ranom veku odrazila sa v neschopnosti osvoji si jazyk, resp. nauèi sa ho v neskorom období, a to napriek vysokej starostlivosti ich opatrovníkov a uèite¾ov (porov. Grosjean, 1982). Scovel (1969) pokraèoval v oblasti výskumu potvrdenia hypotézy kritického obdobia. Tvrdil, e dospelí rodení hovoriaci dokáu identifikova nie rodených hovoriacich na základe ich prízvuku okamite a presne, strata plasticity mozgu pribline v období puberty spôsobuje objavenie sa cudzieho prízvuku a e hypotéza kritického obdobia sa vzahuje iba na reè a nemusí ovplyvni ostatné oblasti jazykovej kompetencie. 2 Divé húsatá vyliahnuté z inkubátora a drané oddelene od iných húsat a od pohybujúcich sa objektov sa rýchlo a natrvalo upäli na najbliiu náhradnú hus, t. j. nasledovali prvý pohybujúci sa predmet, ktorý bol väèí ako ony a vstúpil do ich zorného po¾a v urèitej fáze po narodení. Týmto predmetom nemusela nakoniec by ani iná hus, mohol to by aj samotný Lorenz (známe fotografie Lorenza s pochodujúcimi húsatami) èi dokonca aj neivá atrapa. V prípade, e toto kritické obdobie (pribl. 9 17 hodín po narodení) uplynulo (napr. v dôsledku toho, e im bol podaný uspávací práok), vpeèatenie neprebehlo. 3 V tejto práci pod cudzím prízvukom rozumieme súbor zvukových (subsegmentálnych, segmentálnych a suprasegmentálnych) charakteristík ústnych prejavov typických pre urèitý konkrétny jazyk, ktoré sa prejavujú (ako interferencia) v inom jazyku.
10
V nasledujúcich rokoch výskumy v tejto oblasti pokraèovali v snahe potvrdi alebo vyvráti monú existenciu kritického obdobia u èloveka na osvojenie si jazyka. Pod¾a ich kladného, resp. negatívneho postoja k takémuto obdobiu sa v súèasnosti rozde¾ujú psycholingvisti do dvoch základných skupín (porov. Asher García, 1969 namiesto kritického obdobia pouívajú termín optimálne obdobie; Major, 1987; Tahta et al., 1981; Oyamová, 1976 namiesto kritického obdobia hovorí o citlivom; Scovel, 1988; resp. Krashen 1973, 1975, 1981; Neufeld, 1987; Flege, 1981; Hakuta, 1986 a iní). Otázna vak nie je iba existencia, resp. neexistencia takéhoto obdobia. V prípade jeho potvrdenia zostáva problematickou veková hranica, na ktorú sa vzahuje. Kým niektorí autori vymedzujú presnú hranicu napr. vo veku dvanástich rokov, väèina túdií ju definuje vo¾nejie ako obdobie medzi narodením a pubertou. Existujú dokonca aj názory, e existuje viacero kritických období na rozlièných úrovniach veku pre rôzne jazykové modality (porov. Seliger, 1978). Tých zo psycholingvistov a výskumných pracovníkov, ktorí majú negatívny názor na existenciu kritického obdobia, mono ete ïalej rozdeli na takých, ktorí sa k nemu stavajú skepticky (napr. McLaughlin, 1978), a na takých, ktorí jeho existenciu priamo popierajú (napr. Neufeld, 1980). Problémom sa tie zdá by vymedzenie platnosti takejto hypotézy, t. j. èi sa vzahuje na oblas celého jazyka, alebo iba na jeho zvukovú podobu. V posledných pribline dvoch desaroèiach sa väèina výskumných projektov sústredila na dokázanie platnosti tejto hypotézy pre zvukovú oblas jazyka, t. j. pre reè najmä v súvislosti s objavovaním sa cudzieho prízvuku. Scovel (2000) vyjadril názor, e na základe dôkladného túdia významných prác publikovaných v tejto oblasti aplikovanej lingvistiky a psycholingvistiky v posledných rokoch sa zdá, e prevauje pozitívne hodnotenie monosti existencie nejakej formy kritického obdobia a e skeptici v tejto otázke predstavujú meninu. Prevaná väèina túdií potvrdzuje teóriu hypotézy kritického obdobia, pod¾a ktorej v prípade, e si diea nezaène osvojova cudzí jazyk do zaèiatku puberty, jeho výslovnos v tomto jazyku bude neskôr poznaèená prízvukom prenáaným z jeho materinského jazyka. Samozrejme, e ani zaèiatok samotného osvojovania si druhého jazyka pred zaèiatkom puberty ete automaticky nezaruèuje úspený výsledok, ktorým je v tomto prípade výborná úroveò ovládania cudzieho jazyka na vetkých úrovniach jazykového systému s výslovnosou nepoznaèenou vplyvom prvého jazyka. Stane sa tak iba vtedy, ak okrem vekového kritéria budú splnené aj viaceré ïalie podmienky, najmä vak dostatoèný kontakt dieaa s druhým jazykom prostredníctvom jazykových vzorov stelesnených rodenými hovoriacimi tohto jazyka. Niektoré zo zistení psycholingvistov zo skupiny s negatívnym postojom k existencii tohto obdobia vak zároveò nútia pripusti, e tak ako v ostatných oblastiach ivota spoloènosti, aj tu môu existova výnimky potvrdzujúce platnos nejakého pravidla. Preto tak, ako platí, e pre absolútnu väèinu dospelých, ktorí sa zaèínajú uèi cudzie jazyky, zostane dosiahnutie výslovnosti v tomto jazyku na úrovni rodených ho-
11
voriacich nedosiahnute¾né, môu sa vyskytnú výnimky aj v tejto oblasti.4 Podobne, ako v priemernej populácii existujú výnimky na spodnej (negatívnej) hranici danej stupnice (zastúpené napríklad autistami), tak sa môu samozrejme aj na jej opaènom (kladnom) konci nachádza jednotlivci, ktorí si aj v dospelosti dokáu osvoji cudzí jazyk na vynikajúcej úrovni vrátane výslovnosti bez cudzieho prízvuku. Monos existencie kritického obdobia nielen pre reè, ale aj pre jazyk v súèasnosti presadzuje iba nieko¾ko psycholingvistov (Patkowski, 1980; Johnson Newport, 1989 a i.). Výskum v oblasti potvrdenia èi vyvrátenia kritického obdobia pre reè sa takmer výluène spolieha na hodnotenia (áno nie) rodených hovoriacich urèitého jazyka, èi nahraté subjekty majú cudzí prízvuk alebo nie. Znamená to, e sa hodnotí iba reèový výkon (performancia) skúmaných subjektov. Na rozdiel od toho výskum kritického obdobia pre jazyk skúma nielen realizáciu jazykového systému (performanciu), ale aj samotný jazykový systém a vedomosti skúmaného subjektu o òom. Inými slovami, skúmané subjekty, u ktorých sa zisuje stupeò ovládania druhého jazyka, musia preukáza nielen vysokú úroveò znalostí napr. na úrovni morfológie a syntaxe druhého jazyka, správne a fluentné pouívanie frazeologizmov a pod., ale aj schopnos okamitého posudzovania a vyhodnocovania správnosti týchto oblastí jazykového systému v nahratých reèových prejavoch. Vzh¾adom na viaceré výhrady iných autorov týkajúce sa pouitej metodológie, samotných výsledkov a aj ich interpretácie pri takýchto výskumoch, zostáva existencia kritického obdobia pre morfosyntaktickú kompetenciu viac-menej diskutabilná. V slovenskej jazykovede sme sa s rieením otázky monej existencie kritického obdobia pre reè a jazyk nestretli. Príbuznou problematikou zaoberala iba J. Dvonèová (1971). Vo svojej túdii definuje artikulaènú bázu ako systém artikulaèných pohybov èie systém artikulaèných stereotypov, typických pre istý jazyk (c. d., s. 293). Tento systém si èlovek osvojí napodobòovaním svojho okolia (nie je teda vrodený). Takýto návyk potom uplatòuje za vetkých okolností, prièom pod¾a Dvonèovej artikulaèné pohyby, ktoré sa raz zafixovali, majú tendenciu zostáva po celý ivot totoné (podobne ako iné pohybové stereotypy, napr. chôdza pozn. J. Dvonèová). Pouívate¾ jazyka si preto aj v inom jazykovom prostredí zachováva v základe svoju artikulaènú bázu a jeho výslovnos má zrete¾nejí alebo menej zrete¾ný cudzí akcent (c. d., s. 295). J. Dvonèová tie navrhuje rozliova artikulaènú a fónickú bázu, prièom termín fónická báza navrhuje poui pre pojem akustického ekvivalentu artikulaènej bázy. Aj keï to J. Dvonèová ïalej nedefinuje, dá sa predpoklada, e v takom 4 Chceme zdôrazni, e zvládnutie výslovnosti v cudzom jazyku na úrovni rodených hovoriacich nepokladáme za podmienku rozhodujúcu o úspenosti alebo neúspenosti uèenia sa cudzích jazykov. Napriek tomu, e cudzí prízvuk objavujúci sa v puberte zvyèajne poznaèí výslovnos, neznamená to, e dospelí ¾udia by sa vôbec nemali snai osvoji si svoju správnu výslovnos v tomto jazyku.
12
prípade by sa pod termínom fónická báza rozumel systém ustálených akustických realizácií, typických pre istý jazyk, ktorý spolu so systémom artikulaèných stereotypov v koneènom dôsledku spôsobuje J. Dvonèovou spomínaný zrete¾nejí alebo menej zrete¾ný, v kadom prípade vak vdy prítomný a rozpoznate¾ný cudzí akcent. Vzh¾adom na absenciu základného výskumu v tejto oblasti rozhodli sme sa overi platnos hypotézy kritického obdobia pre slovenský jazyk.5 Cie¾om výskumu bolo zisti, èi je moné osvoji si slovenský jazyk (výslovnos i jeho písomnú formu) na úrovni rodených hovoriacich u bilingvistov/cudzincov, ktorí si zaèali osvojova slovenèinu po estnástom roku veku. Aby sme to mohli zisti, vybrali sme skupinu dvadsiatich ¾udí. Desiati z nich boli rodení Slováci (od 20 do 55 rokov) so stredokolským alebo vysokokolským vzdelaním. Ich výslovnos nebola poznaèená iadnym náreèím. Druhú skupinu tvorilo desa cudzincov, ktorí sa narodili mimo územia Slovenska a ich materinským jazykom nebola slovenèina. Tú si zaèali osvojova a po estnástom roku veku. Táto skupina desiatich cudzincov bola ïalej rozdelená na dve podskupiny pozostávajúce z piatich Èechov a piatich iných cudzincov (z Rumunska, panielska, Kolumbie, Bosny a Hercegoviny a Chorvátska). Nie vetci z nich pouívajú slovenèinu vo svojom kadodennom ivote, ale vetci spåòajú nau definíciu bilingvistov tak, ako sme ju uviedli v jednej z naich predchádzajúcich prác (tefánik, 2000a).6 Oèakávali sme, e nae výsledky sa budú podoba Scovelovým (1988), a preto sme predpokladali, e 1) pri zvukových nahrávkach dosiahne percento úspenosti správnej identifikácie Slovákov a cudzincov vysokú hodnotu, ktorá bude potvrdzova ¾ahké odlíenie cudzincov od rodených hovoriacich, a tým aj nemonos nauèi sa (osvoji si) druhý (cudzí) jazyk v dospelosti bez cudzieho prízvuku, 2) pri ukákach textov, ktoré napísali cudzinci, dosiahne úspenos ich správnej identifikácie podstatne niie hodnoty (v porovnaní s nahrávkami), ktoré budú potvrdzova monos nauèi sa (osvoji si) druhý (cudzí) jazyk aj v dospelosti na vysokej úrovni, dokonca a na úrovni rodených hovoriacich (s výnimkou prízvuku), 3) úspenos správnej identifikácie cudzincov slovenskými posudzovate¾mi bude závisie od veku, resp. vzdelania slovenských posudzovate¾ov, t. j. Výskum sme realizovali v spolupráci s nieko¾kými tudentmi tvrtého roèníka slovenského jazyka FF UK, ktorí navtevovali nae výberové prednáky a semináre venované problematike bilingvizmu. 6 Na rozdiel od niektorých iných autorov, ktorí vo svojich definíciách bilingvistov zdôrazòujú jazykovú kompetenciu hovoriaceho v kadom z jazykov alebo potrebu pouívania oboch jazykov vo svojich kadodenných èinnostiach, my charakterizujeme bilingvistov ako osoby, ktoré majú schopnos alternatívne pouíva dva (alebo viac) jazykov v komunikácii s ostatnými v závislosti od situácie a prostredia, v ktorom sa táto komunikácia uskutoèòuje. 5
13
bude tatisticky významný rozdiel medzi výsledkami, ktoré dosiahnu napr. tudenti stredných kôl a jazykovedci, desaroèné deti a dôchodcovia v prospech jazykovedcov, resp. dôchodcov. 4) vzh¾adom na blízkos èetiny a slovenèiny dosiahne úspenos správnej identifikácie na vzorke nahrávok a textov získaných od Èechov (tvoriacich 50 % zo vzorky vetkých cudzincov) niie hodnoty ako u ostatných cudzincov, t. j. pre slovenských posudzovate¾ov odlíi Èechov hovoriacich a píucich po slovensky od Slovákov bude aie ne ostatných cudzincov. Poiadali sme vetkých dvadsa osôb, aby preèítali krátku predpoveï poèasia. Skúmali sme monos zisti prítomnos cudzieho prízvuku, preto sme uprednostnili preèítanie textu pred nahrávkou spontánneho prehovoru. Chceli sme sa tak vyhnú moným gramatickým èi lexikálnym chybám, ktorých by sa prípadne mohli cudzinci dopusti, a tým by u¾ahèili svoju identifikáciu slovenským posudzovate¾om. Vetci dvadsiati Slováci a cudzinci preèítali nasledujúci text: Poèas víkendových dní bude takmer ideálne poèasie na horské túry a vychádzky. Pri slneènom poèasí a relatívne slabom vetre bude príjemne teplo. Pod¾a hlásenia Horskej sluby len v niektorých lokalitách Ve¾kej a Malej Fatry hrozí mierne lavínové nebezpeèenstvo. Vetkých sme poiadali aj o napísanie krátkej úvahy (pribline papier formátu A5) na tému veselej alebo smutnej príhody zo ivota, resp. akejko¾vek zaujímavosti, o ktorej chcú napísa. Upozornili sme ich, aby neuvádzali také reálie, z ktorých by bolo moné usúdi, èi ide o Slovákov alebo o cudzincov. Texty sme samozrejme neupravovali, iba sme ich prepísali na poèítaèi. Na ilustráciu uvádzame dve ukáky z textov:8 TEXT è. 11 Najveselí alebo najsmutnejí záitok? Tako poveda, tako spomína, tako porovnáva. Bolo ich ve¾a aj takých, aj takých. Prehrabujem sa v análoch svojej pamäti a chcem vám napísa nieèo veselé. Ako mi napríklad raz jedna moja tudentka priniesla ten vtip o mníke a taxikárovi. Bol celý po anglicky. A marí sa mi, e jej ho poslala kamarátka po internete a zo panielska. A potom ma zasa napadne ten príbeh so starým otcom. Smutný príbeh so starým otcom. Je o tom, ako som sa raz vrátil do naej dediny a on, ktorý skoro nikam nechodil, nebol doma. Hral som sa s demi pred domom. Bol horúci letný deò. Mali sme loptu, krièali sme a smiali sme sa. Myslím, e starej mamy sa to vtedy dotklo. Ale niekedy krièíte aby ste prekrièali svoj mozog. A potom nám ho priviezli. Mal studené èelo a na tvári výraz, ktorý som u neho nikdy predtým nevidel. Hovorili, e je to on. Ale nebol. Iba nieèo z neho. A to sme potom uloili do hliny. Aby nám to neprekáalo. 8
Oba texty è. 11 a 20 napísali cudzinci.
14
TEXT è. 20 U sa to zase zaèína. Blíi sa koniec letného semestra, hromadia sa nám povinnosti. O chví¾u u budeme písa zápoètové testy, seminárne práce, pripravova sa na skúky. A prila aj jar. Sedenie nad knihami a toto pekné poèasie nijako nepatria spolu. Ete to¾ko iných vecí treba urobi poèas jedného dòa, a deò je krátky. Najlepie chvíle sú tie keï sa nám to hektické obdobie skonèí a keï kadý pociuje ú¾avu a z nevysvetlite¾ných dôvodov sa zaène oslavova, opíja ... Urèite poznáte májové tudentské akcie na Mlynskej doline. Ako keby sa kadý potreboval vybúri pred akým skúobným obdobím. Len aby sme rýchlo porobili tie skúky a aby sa nám zaèalo dlhé teplé leto. Získané nahrávky a texty sme v náhodnom poradí dali posúdi iestim skupinám slovenských posudzovate¾ov. V kadej skupine bol pribline rovnaký poèet osôb. Najmladiu skupinu (A) tvorili 9 10 roèní iaci 4. roèníka Z (celkový poèet 20), potom (B) 13 14 roèní iaci 8. roèníka Z (16), (C) 17 18 roèní tudenti 4. roèníka gymnázia (20), (D) 1927 roèní tudenti FF UK (21), (E) jazykovedci pracovníci JÚ¼ a uèitelia Katedry slovenského jazyka FF UK v Bratislave (18) a (F) dôchodcovia (19). Vetkým posudzovate¾om sme povedali, e budú poèu 20 nahrávok. Poiadali sme ich, aby si vypoèuli nahrávky a aby pri jednotlivých nahrávkach napísali, èi ide o Slováka alebo o cudzinca. Nahrávky si mohli v prípade potreby vypoèu aj viackrát. Podobný priebeh malo aj posudzovanie textov. Posudzovate¾ov sme upozornili, e èíslo nahrávky nemá iadny vzah k èíslu textu, a opä sme ich poiadali, aby napísali, èi autorom konkrétneho textu bol Slovák alebo cudzinec. Pri vetkých nahrávkach a textoch sme najprv zisovali jednotlivú percentuálnu úspenos ich identifikácie. Okrem percentuálnej úspenosti sme zisovali aj hodnoty Chí-kvadrátu, aby sme zistili, èi rozdiel medzi správnymi a nesprávnymi odpoveïami, resp. identifikáciami je aj tatisticky významný. Pre nedostatok miesta a èasu nebudeme detailne rozobera vetky výsledky naich výskumov a ich vyhodnotenia (porov. tefánik, 2000b). Namiesto toho tu iba zhrnieme najdôleitejie zistenia. 1. Celkové percento úspenosti správnej identifikácie nahrávok Slovákov a cudzincov dosiahlo iba úroveò 62,7 %, èo je výrazne niie ako v podobných výskumoch uskutoènených v zahranièí. Táto hodnota vyvracia tvrdenie, e rodený hovoriaci konkrétneho jazyka u po vypoèutí krátkeho prejavu bezpeène rozpozná cudzinca na základe prítomnosti cudzieho prízvuku v jeho výpovedi. Zároveò to znamená, e aj v prípade, ak sa èlovek zaène v dospelosti uèi, resp. osvojova si cudzí (druhý) jazyk (v naom prípade slovenèinu), dokáe ho zvládnu na ve¾mi vysokej úrovni. Pod¾a náho názoru existujú tyri moné vysvetlenia, preèo sa prvá hypotéza nepotvrdila a preèo sú nae výsledky nato¾ko odliné od napr. výsledkov dosiahnutých Scovelom (1988) s angliètinou. Prvým je podstatne bohatí a komplikovanejí vokalický systém angliètiny v porovnaní s relatívne jednoduchým slovenským vokalickým systémom. Z tejto
15
jeho väèej bohatosti potom vyplýva, e sa cudzincom aie osvojuje, a tým sa zvyuje pravdepodobnos, e pri jeho pouívaní urobia chybu, na základe ktorej sú ¾ahie identifikovate¾ní. Z výskumu interferencie a vplyvu materinského jazyka na druhý (cudzí) jazyk je známy fakt, e interferencia sa najviac prejavuje práve na vokáloch. Produkcia spoluhlások zohráva pri vytváraní cudzieho prízvuku v druhom jazyku podstatne meniu úlohu (Marks, 1980, in Scovel, 1988). Druhé vysvetlenie môe vyplýva z nedostatoènej predchádzajúcej skúsenosti Slovákov s cudzincami hovoriacimi ve¾mi dobre po slovensky. Absolútna väèina cudzincov, s ktorými Slováci prichádzajú do kontaktu, buï rozpráva iným jazykom (nemecky, anglicky) alebo hovorí po slovensky, avak s mnohými chybami. Z nedostatku predchádzajúceho kontaktu s takými cudzincami, ktorí ovládajú slovenèinu na úrovni porovnate¾nej so Slovákmi, potom vyplýva neistota (spojená aj s moným psychologickým faktorom potreby nájdenia cudzincov v skúmanej vzorke) pri ich zaraïovaní. Výsledkom môe by aj nami zistený èastý výskyt oznaèenia rodených Slovákov za cudzincov slovenskými posudzovate¾mi. Tretím vysvetlením môe by monos, e sa nám podarilo nájs tie známe výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Koneèných desa cudzincov (vrátane piatich Èechov) sme po dlhej úvahe vybrali z nieko¾kých desiatok u skôr vytypovaných jednotlivcov. Aj samo zloenie skupiny piatich cudzincov v uom zmysle naznaèuje, e sa v òom vyskytujú iba prísluníci národov, ktorých zvukový systém je ve¾mi podobný slovenskému. tvrtým faktorom, ktorý mohol ovplyvni celkové výsledky, bol vplyv intrukcie pri zadávaní úlohy posudzovate¾om. Tu vak treba upozorni, e v snahe získa výsledky porovnate¾né s výsledkami dosiahnutými u skôr v zahranièí, aj pri zadávaní úloh sme pouívali rovnaké formulácie, aké boli pouité napríklad Scovelom (1988). Z výsledkov získaných pri vyhodnocovaní nahrávok by sa dalo usudzova, e stupeò úspenosti identifikácie cudzincov slovenskými posudzovate¾mi nezávisel na dåke ich pobytu na Slovensku a dåke pouívania slovenèiny. Potvrdili by sa tak výsledky niektorých výskumov zvukových prejavov cudzincov uskutoènených s inými jazykmi (Oyamová, 1976; odliný názor porov. Cummins, 1981), ktoré kontatovali relatívnu nezávislos výskytu cudzieho prízvuku v prehovoroch od dåky pobytu jednotlivca v cudzej krajine (závislos vak zistili od veku, v ktorom si jedinec zaèal osvojova cudzí jazyk). Vzh¾adom na to, e zistenie tohto vzahu pôvodne nebolo naím cie¾om, prípadnú závislos stupòa ovládania jazyka od dåky pobytu v krajine by bolo potrebné ïalej skúma na väèej vzorke jedincov. 2. Celkovo nízke percento úspenosti identifikácie textov (55,5 %) potvrdilo nau pôvodnú hypotézu, a tým aj skutoènos, e aj v dospelosti je moné nauèi sa (osvoji si) druhý (cudzí) jazyk (slovenèinu) na úrovni rodených hovoriacich toho jazyka (t. j. rodených Slovákov). Tento výsledok zároveò potvr-
16
dzuje skutoènos, e pri výbere cudzincov sa nám podarilo nájs bilingvistov, ktorých ovládanie slovenèiny (napriek tomu, e si ju osvojili a v dospelosti) je na úrovni rodených Slovákov. Znamená to, e hypotéza o existencii kritického obdobia veku pre jazyk (t. j. pre morfosyntaktickú kompetenciu), v ktorom je moné nauèi sa (osvoji si) druhý (cudzí) jazyk tak, ako ju zastávajú niektorí psycholingvisti, sa pre slovenský jazyk nepotvrdila. 3. Nepotvrdila sa naa hypotéza o veobecnej závislosti úspenosti identifikácie nahrávok a textov cudzincov a Slovákov od veku a vzdelania slovenských posudzovate¾ov. Najlepie výsledky dosiahli pri nahrávkach aj pri textoch stredokolskí tudenti. Zistenie tatisticky významného rozdielu medzi výsledkami tudentov 4. roè. gymnázia a tudentmi V (vzh¾adom na minimálny vekový rozdiel) a paralelná neprítomnos takéhoto rozdielu vo vzahu so skupinou iakov 8. roè. Z a skupinou jazykovedcov (vzh¾adom na rozdiel vo vzdelaní) pod¾a náho názoru nedovo¾uje vyslovi názor, e by úspenos stredokolákov pri identifikácii nahrávok vyplývala z existencie nejakého pecifického vekového obdobia (okolo 18. roku veku) predurèujúceho dosiahnutie lepej rozliovacej schopnosti. Pri textoch sa závislos úspenosti identifikácie od veku a vzdelania posudzovate¾ov rovnako nepotvrdila. 4. Posledná hypotéza týkajúca sa rozdielu medzi Èechmi a ostatnými cudzincami sa potvrdila iba èiastoène, keï úspenos identifikácie nahrávok získaných od Èechov bola tatisticky významne niia ako u ostatných cudzincov. Napriek monosti vysvet¾ova to ako dôkaz existencie dvoch dialektov jedného jazyka (porov. Scovel, 1988) si myslíme, e lepie výsledky Èechov treba pripisova spoloènému pôvodu slovenèiny a èetiny, ve¾kej podobnosti ich zvukových rovín a pravdepodobne aj pasívnemu bilingvizmu vyplývajúcemu z predchádzajúcej spoloèensko-politickej situácie v bývalom Èeskoslovensku. Pri textoch bola úspenos identifikácie textov napísaných Èechmi vyia ako u ostatných cudzincov. 9 Záver túdium zahraniènej jazykovednej literatúry v oblasti aplikovanej lingvistiky potvrdzuje teóriu hypotézy kritického obdobia, pod¾a ktorej v prípade, ak si diea nezaène osvojova cudzí jazyk do zaèiatku puberty, jeho výslovnos v tomto jazyku bude neskôr poznaèená prízvukom prenáaným z jeho materinského jazyka. Tak, ako platí, e pre absolútnu väèinu dospelých, ktorí sa zaèínajú uèi cudzie jazyky, zostane zvládnutie výslovnosti v tomto jazyku na úrovni rodených hovoriacich nedosiahnute¾né, môu sa vyskytnú výnimky aj v tejto oblasti. Podobne, ako v priemernej populácii existujú výnimky na spodnej (negatívnej) hranici danej stupnice (zastúpené napríklad autistami), tak sa môu samozrejme aj na jej opaènom (kladnom) konci nachádza jednotlivci, ktorí si aj v dospelosti dokáu osvoji cudzí jazyk na vynikajúcej úrovni vrátane vý9
Výskum sa realizoval s podporou projektu VEGA è. 2/6120/20.
17
slovnosti bez cudzieho prízvuku. Existencia kritického obdobia pre morfosyntaktickú kompetenciu (t. j. platnos takejto hypotézy nielen pre reè, ale aj pre jazyk) zostáva diskutabilná. Platnos hypotézy kritického obdobia pre osvojovanie si slovenèiny sa v naich výskumoch nepotvrdila nielen pre oblas jazyka, ale ani pre výslovnos. Úspenos správnej identifikácie zvukových nahrávok desiatich Slovákov a desiatich cudzincov, ktorí si slovenèinu zaèali osvojova po estnástom roku veku posudzovate¾mi z radov rodených Slovákov bola výrazne niia ako v porovnate¾ných zahranièných výskumoch. Zdôvodnením môe by jedno z naich tyroch vysvetlení (alebo kombinácia viacerých z nich). Nízke percento identifikácie písomných prejavov skúmaných subjektov potvrdilo nau pôvodnú hypotézu, a tým aj skutoènos, e aj v dospelosti je moné nauèi sa (osvoji si) slovenèinu na úrovni rodených Slovákov. Znamená to, e hypotéza o existencii kritického obdobia veku pre jazyk (t. j. pre morfosyntaktickú kompetenciu), v ktorom je moné nauèi sa (osvoji si) druhý (cudzí) jazyk tak, ako ju zastávajú niektorí psycholingvisti, sa nám v tomto výskume pre slovenský jazyk nepotvrdila. Literatúra ASHER, J. GARCÍA, R.: The optimal age to learn a foreign language. Modern Language Journal, 38, 1969, s. 334 341. BAKER, C.: Foundations of Bilingual Education and Bilingualism. Clevedon, Multilingual Matters 1993. DINGWALL, W.O.: The Biological Bases of Human Communicative Behavior. In: Psycholinguistics. Red. J.B.Gleason N.B. Ratner. Orlando, Harcourt Brace College Publishers 1998. DVONÈOVÁ, J.: Artikulaèná báza. Jazykovedné túdie, XI, 1971, s. 285 295. FLEGE, J.: The phonological basis of foreign accent: A hypothesis. TESOL Quarterly, 15, 1981, s. 443 455. GROSJEAN, F.: Life with Two Languages. Cambridge Massachusetts, Harvard University Press1982. HAKUTA, K.: Mirror of Language. New York, Basic Books 1986. JOHNSON, J. NEWPORT, E.: Critical period effects in second language learning: The influence of maturational state on the acquisition of English as a second language. Cognitive Psychology, 21, 1989, s. 60 99. KRASHEN, S.: Lateralization, language learning, and the critical period: Some new evidence. Language Learning, 23, 1973, s. 63 74. KRASHEN, S.: The critical period for language acquisition and its possible bases. In: Developmental Psycholinguistics and Communication Disorders. Red. D. Aaronson R. Rieber. New York, New York Academy of Sciences 1975. KRASHEN, S.: Second Language Acquisition and Second Language Learning. Oxford, Pergamon Press 1981. LENNEBERG, E.: Biological Foundations of Language. New York, Wiley 1967.
18
LORENZ, K.: The Year of the Greylag Goose. New York, Harcourt Brace Jovanovich 1979. MAJOR, R.: Phonological similarity, markedness, and rate of L2 acquisition. Studies in Second Language Acquisition, 9, 1987, s. 63 82. NEUFELD, G.: On the acquisition of prosodic and articulatory features in adult language learning. In: Interlanguage Phonology: The Acquisition of a Second Language Sound System. Red. G. Ioup S. Weinberg. Cambridge, M. A., Newbury House 1987, s. 321 332. OYAMOVÁ, S.: A sensitive period for the acquisition of a nonnative phonological system. Journal of Psycholinguistic Research, 5, 1976, s. 261 283. PENFIELD, W.: The Second Career. Boston, Little, Brown 1963. PATKOWSKI, M.: The sensitive period for the acquisition of a nonnative phonological system. Language Learning, 30, 1980, s. 449 472. SCOVEL, T.: Foreign Accents, language acquisition, and cerebral dominance. Language Learning, 19, 1969, s. 245 253. SCOVEL, T.: The recognition of foreign accents in English and its implications for psycholinguistic theories of language acquisition. Proceedings of the 5th International Association of Applied Linguistics. Montreal, Laval University Press 1981. SCOVEL, T.: A Time to Speak. New York, Newbury House Publishers 1988. SCOVEL, T.: A critical review of the critical period research. Annual Review of Applied Linguistics, 20, 2000, s. 213 223. SELIGER, H.: Implications of a multiple critical periods hypothesis for second language learning. In: W. Ritchie (red.) Second language research: Issues and implications. New York, Academic Press 1978, s. 11 19. TEFÁNIK, J.: Bilingvizmus na pozadí dvoch morfologicky odliných typov jazykov. Intenèný bilingvizmus u detí. Bratislava, Univerzita Komenského 2000a. TEFÁNIK, J.: Hypotéza kritického obdobia a slovenský jazyk. Jazykovedný èasopis 51, 2, 2000b, v tlaèi. TAHTA, S. M. WOOD K. LOEWENTHAL: Foreign accents: Factors relating to transfer of accent from the first language to a second language. Language and Speech, 24, 1981, s. 265 272.
19
PRÍLOHY tatistické výsledky uskutoènených výskumov Tabu¾ka è.1 Identifikácia Slovákov a cudzincov jednotlivými skupinami posudzovate¾ov NAHRÁVKY (%)
TEXTY (%)
NAHRÁVKY/ TEXTY SKUPINA Správne Nespr. Hladina Správne Nespr. Hladina Hladina významnosti významnosti významnosti 4. roè. Z 60,0 % 40 % 51,3 % 48,7 % ,617 ,540 ,000 8. roè. Z 55,0 % 45,0 % ,074 48,4 % 51,6 % ,576 ,613 61,3 % 38,7 % ,000 4. roè. S 70,3 % 29,7 % ,000 ,001 52,6 % 47,4 % ,283 ,927 VŠ študenti 67,6 % 32,4 % ,000 Jazykovedci 63,9 % 36,1 % ,000 ,745 61,1 % 38,9 % ,000 Dôchodcovia 57,6 % 42,4 % ,003 57,6 % 42,4 % ,003 ,799
Tabu¾ka è. 2 Identifikácia Slovákov a cudzincov celkové skóre od vetkých iestich skupín
Celkové skóre
Nahrávky (%) Správne Nespr. Hladina významnosti
Texty (%) Nahrávky/Texty Správne Nespr. Hladina Hladina významnosti Chi-re významnosti
62,7 %
55,5 %
37,3 %
,000
44,5 % ,000
,272
Tabu¾ka è. 3a Závislos úspenosti správnej identifikácie cudzincov od veku, resp. vzdelania slovenských posudzovate¾ov hodnoty hladín významnosti pre nahrávky11 X 4. roè. Z 8. roè. Z 4. roè.gym. VŠ štud. Jazykovedci Dôchodcovia 4. roè. Z x ,513 ,409 ,451 ,000 ,034 8. roè. Z ,513 x ,687 ,212 ,858 ,376 4. roè. gym. ,687 x ,845 ,000 ,001 ,044 VŠ štud. ,409 ,212 x ,135 ,793 ,001 Jazykovedci ,451 ,858 ,845 ,135 x ,370 Dôchodcovia ,034 ,376 ,793 ,370 x ,044
11 Pri zisovaní tatistickej významnosti vzájomného vzahu dvoch skupín sa do úvahy berie nielen napr. pomer správnych odpovedí, ale aj pomer nesprávnych odpovedí a zároveò aj pomer správnych a nesprávnych odpovedí v oboch skupinách. Preto sa môe sta, e existuje tatisticky významný rozdiel medzi výsledkami skupín C a D, ale pritom rozdiel medzi výsledkami skupín C a B nie je tatisticky významný, hoci percentuálny rozdiel správnych odpovedí je v tomto druhom prípade podstatne väèí (porov. 70,3 % : 67,6 % oproti 70,3 % : 55,0 %).
20
Tabu¾ka è. 3b Závislos úspenosti správnej identifikácie cudzincov od veku, resp. vzdelania slovenských posudzovate¾ov hodnoty hladín významnosti pre texty 4. roè. Z 8. roè. Z 4. roè. gym. VŠ štud. Jazykovedci Dôchodcovia
4. roè. Z 8. roè. Z 4. roè.gym. VŠ štud. Jazykovedci Dôchodcovia x ,551 ,617 ,940 ,532 ,274 ,551 x ,263 ,933 ,570 ,759 ,617 ,263 x ,248 ,412 ,017 ,940 ,933 ,248 x ,115 ,161 ,532 ,570 ,412 ,115 x ,528 ,274 ,759 ,161 ,528 x ,017
Tabu¾ka è. 4 Identifikácia cudzincov a Èechov zvlá NAHRÁVKY (%) SKUPINA Správne Nespr. Hladina významnosti Cudzinci 63,3 % 36,7 % ,000 Èesi 48,1 % 51,9 % ,357
TEXTY (%) Správne
Nespr.
44,7 % 46,3 %
55,3 % 53,7 %
Hladina významnosti ,012 ,079
NAHRÁVKY./ TEXTY Hladina významnosti ,007 ,028
Tabu¾ka è. 5 Zisovanie tatistickej významnosti identifikácie cudzincov a Èechov pomocou Chí-kvadrátu Hladina významnosti ,001 ,000
Texty cudzinci/Èesi Nahrávky cudzinci/Èesi
Tabu¾ka è. 6 Identifikácia cudzincov a Slovákov zvlá NAHRÁVKY/ TEXTY Hladina Hladina Hladina SKUPINA Správne Nespr. Správne Nespr. významnosti významnosti významnosti Cudzinci 55,7 % 44,3 % 45,5 % 54,5 % ,000 ,003 ,896 Slováci 69,7 % 30,3 % 65,4 % 34,6 % ,000 ,000 ,007 NAHRÁVKY (%)
TEXTY (%)
Tabu¾ka è. 7 Zisovanie tatistickej významnosti identifikácie cudzincov (vrátane Èechov) a Slovákov pomocou Chí-kvadrátu. Hladina významnosti Texty cudzinci/Slováci
,000
Nahrávky cudzinci/Slováci
,000
21
V zajatí básnických konvencií. Interpretácia básne Bohuslava Tablica Uívání ivota Miloslav Vojtech Filozofická fakulta UK, Bratislava
Osobnos básnika, prekladate¾a a literárneho historika Bohuslava Tablica (1769 1832) je prototypom slovenského osvieteneckého intelektuála a obrodenca. Jeho básnická tvorba napriek vedomej snahe naplni ideové postuláty osvietenstva a estetické normy klasicizmu èiastoène zostáva poplatná starej (ete predosvietenskej a predklasicistickej) literárnej tradícií. Bohuslava Tablica teda môeme povaova za básnika, ktorý najlepie vystihuje proces prechodu od starej literatúry k literatúre novodobej. Jeho básnické dielo, zhrnuté do tyroch zväzkov Poezye (1806 1812), je dôkazom toho, e básnik vo svojej rozsiahlej tvorbe dokázal spoji a literárne vyui najrozliènejie podnety dobovej európskej literatúry a domácej literárnej tradície: barokovú polo¾udovú tvorbu, rokokovú anakreontskú poéziu, osvietenské myslenie, formujúci sa klasicizmus i náznaky preromantizmu, ktorý sa ohlasuje v prírodných motívoch jeho baladiky a v niektorých lyrických básòach. Teda na jednej strane v jeho tvorbe doívajú staré barokové a rokokové tradície, ktoré spútavajú Tablicov lyrický subjekt do rámca zauívaných konvencií a básnických klié, prièom svoje básnické Ja skrýva za konvenèné kulisy rokokovo ladenej anakreontskej poézie alebo sa obmedzuje iba na vyslovenie veobecných mravných zásad a téz s výrazným sklonom k neraz hrubozrnnému moralizátorstvu, no na druhej strane kliesnil cestu novému literárnemu smeru klasicizmu (básne s vlasteneckou tematikou a osvietensky ladené básnické reflexie) a anticipoval vývin slovenskej poézie smerom k preromantizmu (lyrické piesne, baladické skladby, básne s tematikou stredovekých hradov). Syntézy dejín slovenskej literatúry v súvislosti s Tablicovou osobnosou tradiène kladú dôraz prevane na tie básnické texty, ktoré ho jednostranne prezentujú ako predstavite¾a osvietenského klasicizmu alebo ankreontskej rokokovej tylizácie, prièom o textoch, ktoré toto jednoznaèné zaradenie spochybòujú, sa v týchto hodnoteniach hovorí minimálne. Práve z tohto dôvodu sa nebudeme venova Tablicovým programovo osvietenským básnickým textom, ale naopak, vimneme si jednu z jeho konvenèných básní Uívání ivota, publikovanú v treom zväzku Poezye (Vacov, 1809): Dìvuky milé krátké má cíle zemský èas, V pøeprudkém letu tratí se svìtu jako hlas.
22
Jestli si sednu hodinku jednu, hned jest pryè! Mìsíce, dnové prchnou jak snové, jak chce køiè! Celé tak roky, v snìhu jak kroky mizejí; jako led v létì, vìky se v svìtì tratìjí. Veseli buïme, ani se truïme starostí, uplynou léta s rùovou svìta radostí. Dokud se v tìle mladá krev mele poskoème! Míle se spolu v taneèním kole zatoème! U názov básne Uívání ivota naznaèuje tematické zameranie textu smerom k anakreontskej rokokovej poézii s oèakávaním hedonistického prístupu k ivotu v duchu epikurovského carpe diem. Tento predpoklad sa vak pri èítaní prvých verov Tablicovho básnického textu nenaplní. Hedonisticky ladený nadpis básne sa dostáva do napätia (resp. do protikladu) s verami, v ktorých nedominuje oèakávaná anakreontská hravos a túba po pozemských pôitkoch a daroch ivota, ale tematika pominute¾nosti a márnosti ¾udskej existencie, v duchu barokového vanitas vanitatum èi memento mori. V básni teda dominuje baroková obraznos znepokojujúco a varujúco útoèiaca na city èitate¾a. V prvých troch strofách sú za sebou kumulované obrazy plynutia èasu (krátké má cíle zemský èas..., tratí se svìtu jako hlas; mìsíce, dnové, prchnou jak snové...; roky...jak kroky mizejí; vìky se v svìtì tratìjí), prièom je tu batate¾ná tendencia k ich gradaènému usporiadaniu (hodinka mìsíce, dnové roky vìky). Napriek tomu vak prvé tri strofy vyznievajú iba ako stereotypné varírovanie jedného motívu pominute¾nosti a plynutia èasu. Jediným oivením tohto
23
stereotypného radu obrazov je bezozvenové zvolanie v poslednom veri druhej strofy (jak chce køiè!), ktoré má podèiarknu a zdôrazni pominute¾nos ¾udskej existencie a bezmocnos ¾udského indivídua voèi zákonom tohoto sveta. Okrem toho, e Tablicova obraznos pôsobí stereotypne, nie je ani originálna. Tento typ obraznosti bol ve¾mi frekventovaný v barokovej duchovnej lyrike. Nápadná je napríklad podobnos s niektorými pasáami anonymnej barokovej básne Ach, pøebìda mne smutnému (1696)1: Dnové moji pomíjejí ano podobnì zmizejí co stín na stìnì neb tráva jest má sláva, ádna radost není pravá. Co mnìsíc se umenuje ivot mùj a nestálý je. Jako sníh od slunce hyne tak on mine v èas hodiny uloené. Báseò, z ktorej je uvedená ukáka, má ako celok charakter modlitby a vyznieva ako subjektívne ladená výpoveï, v ktorej je ¾ahko èitate¾ný lyrický subjekt básnické Ja. Toto Ja zostáva vak v Tablicovom texte zastreté. Na rozdiel od subjektívne ladenej modlitby Tablicov lyrický subjekt sa dostáva iba do polohy kontatujúceho pouèovate¾a, ktorý svojmu okoliu adresuje výpoveï o veobecne platnej a nemennej skutoènosti. Napriek tomu je obraznos v oboch textoch podobná, ba v niektorých prípadoch a totoná. Obraznos tohto typu nájdeme aj v básni Spùsob, jak rozvaovati z Kniky modliteb náboných (1693) od Jána Abrahamffyho (1662 1728)2, z ktorej je i nasledujúci úryvok, aj v mnohých ïalích básnických textoch barokovej epochy: ...Na cokoli chce hledìti, svú nestálost mù vidìti, jak se vecko promìòuje, hyne a nestálé sluje... ...Vidí-li vodu, ta plyne, nikdy bìet neprestane tak i ivot prudce bìí, áden ho zde nezadrí...
1 Báseò je publikovaná v antológii Z klenotnice starieho slovenského písomníctva 3. Barok poézia. 1989, s.49 52. 2 publikované tame, s. 74 76.
24
Uvedené príklady podobnosti Tablicovej obraznosti s poetikou barokovej poézie svedèia o tom, e Tablic sa dostával zo zajatia barokovej senzibility ve¾mi pomaly. No napriek tomu je jeho básnický text poznaèený istým racionalizmom, ktorý sa prejavuje úspornosou vo vyjadrovaní a v porovnaní s citovaným anonymným textom i textom Jána Abrahamffyho vyznaèuje sa i menou dekoratívnosou v obraznosti, vïaka èomu pôsobí stroho a bez väèieho poetického vzletu. V tejto súvislosti platí kontatovanie Wylieho Syphera: Keï barokovej obraznosti ubúdali sily, umenie upadalo ku gýèovitosti3. Táto gýèovitos je pozorovate¾ná aj v Tablicovej básni, a to v jej oúchanej konvenènosti, v minimalizácii umeleckých ambícií a v jednoduchej a stereotypnej verovej sylabickej forme. Vráme sa vak k interpretácii básne Uívání ivota. Po prvých troch strofách tematicky barokového ladenia, o ktorých sme sa u zmienili, nasledujú dve strofy, v ktorých dochádza k postupnému obratu. Tento obrat zaèína v tvrtej strofe, kde oproti pochmúrnej tylizácii predchádzajúcich verov básnik preladil na veselí a hravý tón: Veseli buïme, / ani se truïme / starostí, lebo uplynou léta / s rùovou svìta / radostí. Teda básnik sa stáva vyznávaèom tézy uime si, pokia¾ je èas. Tento motív Tablic stereotypne zopakoval ete v mnohých ïalích básòach zaradených do Poezyí. Ako variácia na rovnakú tému vyznievajú najmä vere z básne Spoleèné k radosti se probuzování (Poezye II, 1807): Buïme veseli, dokuï lampa svítí, dokud kvìte nám, trhejme kvítí. Záver básne Uívání ivota vyznieva v rokokovo ¾ahkom hravom tóne anakreontskej poézie ako oslava mladosti a hedonistického uívania si ivota, èím sa naplnil autorský zámer naznaèený èitate¾ovi v nadpise. Tablic vo svojom básnickom texte vlastne realizoval jednu z barokových antitéz, v ktorej stoja v opozícii pachtenie za pozemskými, svetskými radosami na jednej strane a na druhej strane poukazovanie na pominute¾nos, márnos a nièotnos pozemských vecí. V podobnom tóne vyznievajú aj ïalie Tablicove básnické texty (napr. Èesání ovoce dne 8. záøí r. 18O2; Nestálost ivota lidského4 a i.) v ktorých básnik striedavo mení týlový kód, poènúc barokovým moralizujúcim tónom a ¾ahkým a hravým idylickým tónom epikurejského vyznenia konèiac. Interpretácia Tablicovho textu ukázala synkretickú koexistenciu barokových poetických prvkov a prvkov príznaèných pre rokokovú anakreontiku. Plynulý prechod od jednej slohovej formy k druhej spoèiatku vytvára isté napätie, ale v koneènom dôsledku je len tézovitým potvrdením známej barokovej antitézy, 3 Problematike barokového umenie a jeho gýèovitosti sa venuje W. Sypher (1971) v kapitole Od baroku ke kýèi, s. 189 193. 4 Tomuto aspektu Tablicovej poézie sa venuje aj V. Mikula (1997, s. 25 26).
25
ktorú sme spomenuli vyie. Obe týlové tendencie sa teda vzájomne dopåòajú a nevyluèulú. Prelínanie veselých a hravých tónov rokokovej anakreontiky a barokovo tylizovaných eschatologických motívov je jav typický nie len pre básnickú produkciu Bohuslava Tablica, ale pre celú básnickú tvorbu slovenských anakreontikov. Barokové memento mori a vanitas vanitatum spútavajú básnický subjekt týchto autorov do takej miery, e nie sú schopní naplno sa odda rokokovému epikurovskému hedonizmu. Cez obrazy neviazanej zábavy teda neraz presvitajú predtuchy blíiacej sa smrti a nezvrátite¾nosti plynutia pozemského èasu. Tento jav je podmienený skutoènosou, e slovenskí obrodeneckí básnici boli prevane kòazmi, prièom v ich básnických textoch neraz víazí kòazský didaktizmus a moralizátorstvo nad autentickou básnickou výpoveïou. Tablicovu báseò Uívání ivota mono interpretova v tesnej súvislosti so slovenskou barokovou poéziou, ale aj v súvislosti so súdobou èeskou básnickou produkciou. Tablicové básne vznikali v úzkom vzahu s poéziou publikovanou v almanachoch Antonína Puchmajera (1769 1820). Nápadnú podobnos s Tablicových textom v motivickej oblasti vykazujú najmä vere ódy Na Antonína Puchmajera od èeského puchmajerovského básnika V. Nejedlého, publikované v almanachu Nové básnì. Svazek 4. (Praha,1802): Co je ivot? Krátký sen. Jako snové Utíkají nai dnové, Jako voda rozkoe sladké plynou, aloslti hynou. Tieto motívy po Tablicovi rozvinul v slovenskej poézii i mladý Pavol Jozef afárik (1795 1861), pre ktorého bola tvorba Bohuslava Tablica jedným z priamych inpiraèných zdrojov. Eschatologicky ladené motívy nachádzame v jeho básòach ivot a smrt, Èasové a Jiskra boství, publikovaných v zbierke Tatranská Múza s lyrou slovanskou (1814). Výskyt básnických textov barokovo-rokokového ladenia ved¾a textov smerujúcich k osvietensko-klasicistickej tylizácii a výrazu (ba dokonca s anticipáciou preromantických motívov a prvkov) vyvoláva uváhy o rozporuplnosti Tablicovej básnickej osobnosti i slovenskej poézie prvej fázy národného obrodenia (1780 1815). Táto rozporuplnos je vak iba dôsledkom prechodného stavu slovenskej poézie na prelome 18. a 19. storoèia, kdedy prebiehala výmena literárnoestetických truktúr. Táto výmena, ako sme naznaèili na Tablicovom príklade, je kontinuitná. Dodnes zauívaná literárnohistorická prezentácia obrodeneckej literatúry vak naopak vyznieva diskontinuitne, nako¾ko táto etapa literárnych dejín je zobrazovaná ako nový, progresívny a minulosou u nezaaený jav. Táto predstava literárneho procesu vak vyznieva neorganicky a umelo. Obrodenecká literatúra ako prológ novodobej slovenskej literatúry je naopak úzko zviazaná s tradíciami starej slovenskej literatúry (estetickými, poetickými, literárnosmerovými), ako to dokazuje aj básnické dielo Bohuslava Tablica.
26
Literatúra MIKULA, V.: Od baroka k postmoderne. Levice 1997. SYPHER, W.: Od renesance k baroku. Praha 1971. Z klenotnice starieho slovenského písomníctva 3. Barok poézia. Editor Jozef Minárik. Bratislava 1989.
Pokus o historickú a jazykovú analýzu diela Pavla K. Kadáka Mister Papuèa a Missis Papuèana Peter Karpinský Filozofická fakulta PU, Preov
Dejiny druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storoèia sú na Slovensku poznamenané mohutnými vlnami vysahovalectva. Príèiny slovenského vysahovalectva sa veobecne vidia v nedostatku po¾nohospodárskej pôdy, ktorej podstatná èas bola aj po roku 1848 majetkom ve¾kostatkárov. Pod¾a L. Tajtáka vývoj kapitalizmu v Uhorsku iiel tzv. pruskou cestou, èo znamenalo, e pôda sa nedostala do rúk ro¾níkov, ale zachovala sa vo vlastníctve ¾achtických ve¾kostatkárov ako kapitalistické podniky.1 Naproti tomu vrstvy ro¾níckeho ¾udu na Slovensku vlastnili len meniu èas z celkového výmeru pôdy, ktorá následkom vzrastajúcej populácie bola v priebehu èasu delená na ete menie èasti. Ïalou príèinou vysahovalectva bolo nepriaznivé postavenie slovenského ro¾níckeho ¾udu, ktoré od zruenia poddanstva roku 1848 a do zaèiatku 20. storoèia ete stále ovplyvòovali pozostatky feudálnych vzahov, pretrvávajúcich v rôznych formách aj v druhej polovici 19. storoèia. Krízové postavenie po¾nohospodárskych malovýrobcov od 70. rokov 19. storoèia umocòovalo aj zavádzanie strojov na ve¾kostatkoch. Na jednej strane to síce viedlo k zvyovaniu produktivity výroby v po¾nohospodárstve, ale na druhej vytváralo nerovnomerný konkurenèný boj, ktorý pripravoval poèetných po¾nohospodárskych robotníkov o zárobky. Mase robotníkov nedokázal poskytnú obivu ani priemysel, pretoe v Uhorsku bol ete stále zaostalý a vyvíjal sa len pomaly. Niektoré priemyselné odvetvia ako baníctvo, hutníctvo a eleziarstvo mali síce priaznivé podmienky rozvoja, celkovo mal vak uhorský priemysel malovýrobný charakter a technicky zaostával za podobnými podnikmi vo vyspelejích rakúskych krajinách.2 TAJTÁK, L.: Východoslovenské vysahovalectvo do prvej svetovej vojny. In: Nové obzory. 3. Red. I. Sedlák. Koice, Krajské nakladate¾stvo veobecnej literatúry, pre Múzeum Slovenskej republiky rád v Preove 1961, s. 223. 2 Tamtie, s. 223 225. 1
27
Pre malých ro¾níkov bola nevýhodnou aj komasácia. Ro¾níci boli násilím zbavení lepej pôdy a ako náhradu dostali horiu a menej výnosnú. Komasácia bola jedným z prostriedkov, pomocou ktorých ¾achtici a ve¾kostatkári zaokrúh¾ovali a upevòovali svoje ve¾kostatky. akým bremenom pre obyvate¾stvo sa stávali tie neustále stúpajúce dane. Pod¾a L. Tajtáka3 patril daòový systém v Uhorsku medzi najhorie v Európe. Popri tátnych daniach sa platili obecné, doplnkové a upné. Ïalí finanèný problém na Slovensku predstavovala neúmerná zadlenos obyvate¾stva. Ak si k spomínaným nepriaznivým faktorom pripoèítame ivelné pohromy, ktoré v tomto období postihli Slovensko, nízku bonitu pôdy, neúrodu a z toho vyplývajúci hlad, ktorého úèinky sa na Slovensku prejavili hlavne v rokoch 1882, 1889, 1892 a 1894, dostaneme súèet príèin spôsobujúcich ve¾ké vysahovalecké vlny.4 Na èele krajín, importujúcich zahranièných robotníkov, stáli u v 19. storoèí Spojené táty americké, ïalej to bola Kanada, Argentína, Brazília, Západná India a iné. V rokoch 1821 1880 sa do USA prisahovalo 8,5 milióna robotníkov. V rokoch 1881 1909 to bolo u 15,5 milióna prisahovalcov.5 Najmohutnejí prílev vysahovalcov do USA mono zaznamena po hospodárskej kríze roku 1873. Toto obdobie predstavovalo priaznivé podmienky pre sahovanie robotníkov z Európy do USA. Na jednej strane rozvoj priemyslu v Spojených tátoch si vyadoval stále viac a viac pracovných síl, na druhej strane v USA práve prebiehal sociálny zápas robotníkov za zlepenie ivotných podmienok. Podnikatelia sa preto pokúali oslabi tento boj pomocou robotníkov prisahovaných najmä z Európy. Vysahovaleckí agenti sa v Európe snaili verbova robotníkov na prácu v zámorí. Aj obyvate¾stvo zo Slovenska odchádzalo do USA h¾ada prácu. Prví vysahovalci sa tu usadi nemienili, chceli si iba zarobi peniaze a vráti sa domov.6 No viac ako 50 % z nich sa neskôr spä do vlasti u nevrátilo. Ako vyplýva z mnohých výskumov, Slováci sa v tátoch sústreïovali v najpriemyselnejích oblastiach, ako boli New York, Pennsylvánia, Ohio a Illinois. Poèiatky slovenského vysahovalectva siahajú do 70. rokov 19. storoèia. Vysahovalectvo do roku 1870 je zachytené nepatrne, zo Slovenska odchádzali zväèa iba jednotlivci, a to najmä oknári, drotári, plátenníci, bylinkári a rôzni podomoví obchodníci. A v desaroèí 1871 1880 vysahovalectvo v dôsledku nepriaznivej ekonomickej situácie znaène vzrástlo.7 Najväèí poèet slovenských vysahovalcov pochádzal z východu, zo Spiskej, ariskej, Zemplínskej, AbovTamtie, s. 228 230. Pozri BIELIK, F. a kol.: Slováci vo svete. 2. Matica slovenská 1980. 5 Tamtie, s. 73. 6 Pozri MINÁR, I.: Americkí Slováci a Slovensko, 1880 1980. Bratislava, Bradlo, a. s. 1994, s. 37 38. 7 Pozri MINÁR, c. d., s. 35 38; BIELIK, c. d., s. 73 76. 3 4
28
skej a Uskej upy.8 Tento fakt bol spôsobený celkovou zaostalosou východného Slovenska, kde sa najvypuklejie prejavovali pozostatky feudalizmu, napr. vo forme eliarstva, a aj priemysel bol v tejto oblasti rozmiestnený ve¾mi nerovnomerne.9 Slovenskí vysahovalci odchádzali do sveta iba so znalosou svojho materinského jazyka. Znaèná èas z nich, a 25 %, nevedela èíta ani písa.1 0 V novom prostredí sa jediným komunikatívnym jazykom, ktorého ovládanie bolo potrebné, stáva angliètina, ktorá do znaènej miery ovplyvnila jazyk slovenských vysahovalcov.1 1 Slovenskí vysahovalci si okrem základnej slovnej zásoby osvojovali aj terminológiu súvisiacu hlavne z ich pracovným zaradením. V domácom prostredí sa vak aj naïalej rozprávali po slovensky. Oproti uhorským pomerom kultúrna úroveò slovenských osadníkov vzrástla. Na prelome storoèia v Spojených tátoch funguje u nieko¾ko slovenských spolkov a novín. Poèas nieko¾kých desaroèí 19. a 20. storoèia vychádzalo v Spojených tátoch vye 230 slovenských novín a èasopisov.1 2 Kniná produkcia vak tvorila len ved¾ají produkt tlaèiarní, ktoré vydávali krajanskú tlaè. Boli to hlavne knihy s dobrodrunými námetmi, rozprávky zo ivota Indiánov, preklady verneoviek. A v procese národného uvedomovania na prelome 20. storoèia sa zaèali krajania zaujíma o slovenskú literatúru a o knihy s tematikou dejín slovenského národa. Z pôvodnej krajanskej literatúry vak nevylo ve¾a kníh. Väèina literárnych prác, najmä èàt, rozprávok a poviedok s vysahovaleckou tematikou vyla na stránkach krajanskej tlaèe. Pomerne ve¾kú èas kninej produkcie tvorili tlmoèníky, labikáre, èítanky s ukákami literárnych prác slovenských spisovate¾ov, príruèky pre prisahovalcov o právnych a politických záleitostiach Spojených tátov a pod. Jedným z mnohých autorov a vydavate¾ov takýchto kníh bol aj (v súèasnosti pomerne neznámy1 3) Paul K. Kadak resp. Pavol K. Kadák, (v práci budem pouíva pôvodnú slovenskú verziu jeho mena). 8 9
10
Pozri: TAJTÁK, c. d., s. 232 247. BIELIK; c. d., s. 37 38. TAJTÁK, c. d., s. 223 225.
MINÁR, c. d., s. 37.
Pozri napríklad túdie Ivora Ripku, v ktorých sa zaoberá súèasným stavom slovenèiny v Amerike. RIPKA, I.: Jazykové prejavy Slovákov v Spojených tátoch. In: Studia Academica Slovaca. 14. Red: J. Mistrík, Bratislava, Alfa 1990, s. 284 303. ; RIPKA, I.: Príspevok k túdiu náreèových prejavov amerických Slovákov. Slovenská reè, 57, 1992, s. 207 213. 12 BARTALSKÁ, ¼.: Kultúra Slovákov v USA. In: Slováci vo svete, 2. Matica slovenská 1980, s. 130 139. 13 V literatúre existujú len ve¾mi skromné odkazy na jeho osobu. Napr. iba Jozef petko v rukopise slovníka (uloeného v Biografickom oddelení Matice slovenskej v Martine) uvádza pomerne nepresné heslo: Kadák, Pavol urnalista, publicista, obchodník obchod, Scranton red. èas. SlvA; autor: Korunný princ Rudolf; Dejepis Spo11
29
Pod¾a jeho vlastnej biografie, uverejnenej v knihe Fenomeny,14 sa narodil roku 18701 5 v Rovnom (vo vtedajej Trenèianskej stolici). tudoval na gymnáziach v iline a Ostrihome. Obchodnícku prax vykonával v Preporku, kde aj ukonèil obchodnú akadémiu. Vo svojich devätnástich rokoch (teda v roku 1889) sa presahoval do Ameriky. Spoèiatku bol zamestnaný u konzula Maxa Schamberga v Pittsburgu; v banke F. Missler v New Yorku a v banke F. Brodský & Co. Bol redaktorom Svornosti, es rokov pôsobil ako redaktor Slováka v Amerike a napokon dva roky bol redaktorom Jednoty. Svoju obchodnú èinnos zaèal v New Yorku a roku 1902 sa presahoval do Scrantonu v Pennsylvánii. Do obdobia, v ktorom vyla citovaná kniha, napísal a vydal knihy: Samopoètár, Praktièný Slovensko-Anglický Tlumaè, Praktièný Anglicko-Slovenský a SlovenskoAnglický Slovník, Harry Tracy a Fenomeny. Neskôr v roku 1908 vydal Obrázkové dejiny Ameriky. Zo ivotopisu vyplýva, e Pavol Kadák nemal iadne jazykové ani literárne vzdelanie, napriek tomu bol redaktorom novín, spisovate¾om a vydavate¾om. V USA v tomto období podobný jav nebol neobvyklý. I. Poljak a E. Fordinálová uvádzajú, e noviny v Amerike vznikali za diametrálne odliných podmienok, ne aké boli v bývalom Uhorsku. Ich vzniku nestáli v ceste iadne politické prekáky ako novinám na Slovensku, bolo potrebné ma k dispozícii iba zákonom urèenú finanènú sumu. To malo za následok, e noviny èasto zakladali aj takí ¾udia, ktorí nemali adekvátne vzdelanie, resp. nemali jasnejí obraz o ich poslaní.1 6 Tento fakt vak nemusel ubera na kvalite vznikajúcich novín a literárnych diel. Väèina Kadákových prác má charakter slovníkov, praktických príruèiek alebo dokumentárnych textov o svetových zaujímavostiach a kuriozitách. Medzi jeho literárne práce patrí napr. humorná scénka Mr. Papuèa a Mrs. Papuèana. Komicky výstup, ktorý vyvolá vdy smiech na divadle a ktorý aj èitate¾a rozveselí. Táto scénka vyla v dvoch redakciách, v roku 19011 7 publikovaná spolu s Pálenèeným enkom od Jána Andraèíka (v práci ju budem nazýva jených tátov Amerických; Praktièný slovensko-anglický tlumaè (1906); Praktièný anglicko-slovenský slovník (1905); Praktièný slovensko-anglický slovník (PETKO, J.: Slováci a osobnosti zo Slovenska úèinkujúci na západe. 1. Pionieri a ich potomkovia. rkp. s. 102.). petko neuvádza ani rok narodenia a úmrtia, a aj ním uvedená bibliografia je nepresná a neúplná. Ani Slovenský biografický slovník (III. zväzok, K L. Martin, Matica slovenská 1989) neprináa iadne informácie o P. K. Kadákovi. 14 KADAK, P. K.: Fenomeny. Podivné národy. Videnia duchov. Tajuplné zjavy a iné zvlátnosti. Kadak et Boyer. Scranton, Pa. (Pennsylvánia, P. K.) 1906, s. 142. 15 Rok a miesto úmrtia sa mi kvôli nedostatku dostupných údajov doposia¾ nepodarilo zisti. 16 POLJAK, I. FORDINÁLOVÁ, E.: Slovenská tlaè a spolky v USA. In: Slováci vo svete, 2. Matica slovenská 1980, s. 86. 17 KADAK, P. K.: Mister Papuèa a Missis Papuèana. Komický výstup k pouèeniu a rozveseleniu. Nákladom P. K. Kadak CO., Scranton, Pa. 1901, s. 2 19.
30
textom A) a neskôr v roku 1906 v knihe Fenomeny1 8 (text B). Jednotlivé edièné varianty textu sa od seba rozsahovo a èiastoène aj jazykovo líia. Ich podrobnejím porovnaním sa budem zaobera v budúcnosti. V tejto práci by som sa chcel venova predovetkým textu B. Z literárneho h¾adiska predstavuje tento text krátku scénku, ako tvrdí autor komický výstup, ktorý je zaloený na jednoduchom, ¾udovom humore. Ideovo je scénka, rovnako ako mnoho podobných literárnych diel vznikajúcich vtedy medzi krajanmi v USA, namierená proti alkoholizmu slovenských vysahovalcov. V scénke vystupujú dve postavy: Mister Papuèa a Missis Papuèana. Mená oboch subjektov charakterizujú ich postavenie v manelstve, pretoe Mr. Papuèa je pod papuèou. Repliky postáv sa v texte striedajú, ale dominujúci prvok tvorí monológ, ktorým sa obe postavy prihovárajú k divákovi; uvaujú, vysvet¾ujú a komentujú svoje konanie a správanie, alujú sa i mudrujú. Zaujímavosou jazyka tohto literárneho diela je konfrontácia dvoch jazykových útvarov, náreèia Mr. Papuèu a takmer spisovnej slovenèiny Mrs. Papuèany. Vyuitím týchto dvoch odliných jazykových útvarov autor dokres¾uje charaktery postáv (napr. ich vzdelanostnú úroveò) a striedaním náreèia a spisovného jazyka vytvára napätie, pokúa sa navodi humornú atmosféru. Napr. (s. 28): PAPUÈANA: bola som krásna... MR: PAPUÈA: Jak stará boganèa. PAPUÈANA: bola som bohatá... MR. PAPUÈA: Jak koscelná my. PAPUÈANA: bola som uèená. MR. PAPUÈA: jak valalská hus... Kadák v replikách Mr. Papuèu pouíva akýsi hybrid východoslovenských náreèí. Výber východoslovenského náreèia ako charakteristickej èrty slovenských vysahovalcov nebol vôbec náhodný. Ako som u spomínal, väèina vysahovalcov do USA pochádzala z východného Slovenska. Východoslovenské náreèia boli medzi slovenskými osadníkmi zrejme najrozírenejie, o èom môe svedèi aj to, e mnohé slovenské noviny v Amerike boli vydávané v niektorom z východoslovenských náreèí.1 9 KADAK, Fenomeny. C. d., s. 22 30. 21. októbra 1885 vylo v Pittsburghu prvé èíslo Amerikánsko-slovenských novín. Vydavate¾ vychádzal zo skutoènosti, e väèina slovenských vysahovalcov pochádza z východného Slovenska, a preto sa rozhodol tlaèi ich v ariskom dialekte. Podobne aj noviny Slovák v Amerike, zaloené 21. decembra 1889, boli písané v ariskom dialekte. Rovnako aj noviny Zástava a Amerikánszko Szlovenské Noviny boli publikované vo východoslovenskom náreèí. Naproti tomu napr. noviny Nová vlas a neskôr aj Amerikánsko-slovenské noviny sa vydávali v spisovnej slovenèine (BIELIK, c. d., s. 85 99). 18 19
31
Hybridnos pouitého náreèia môe by spôsobená nieko¾kými faktormi: 1. Kadák iba ve¾mi slabo ovládal úzus niektorého konkrétneho východoslovenského náreèia, a preto si pri písaní textu scénky vypomáhal jazykovými prostriedkami iných východoslovenských, ale aj nevýchodoslovenských náreèí. 2. Kadák dokumentuje, zachytáva stav existujúci v tomto období (okolo roku 1905) medzi východoslovenskými osadníkmi. Dochádza tu k stieraniu hraníc a k splývaniu náreèí. 3. Kadák sa zámerne snaí vytvori akýsi celovýchodoslovenský náreèový variant, kultúrny jazyk, èi spisovný jazyk, ktorý by sa vyuíval napr. v tlaèi. Najpravdepodobnejia je zrejme téza o prvom faktore, hoci proti nej by mohlo svedèi to, e text A uverejnený spolu s Pálenèeným enkom, ktorý bol vydaný skôr, je náreèovo èistejí. Preto predpokladám, e Kadák sa v problematike východoslovenských náreèí pomerne dobre orientoval, alebo mal korektora spolupracovníka pochádzajúceho z tohto prostredia. Jazyk textu B sa viac pribliuje k spisovnej norme mono aj preto, lebo v knihe Fenomeny bol uverejnený s inými textami napísanými spisovnou slovenèinou, nebol teda urèený výhradne východoslovenským èitate¾om, ako to mohlo by v prípade textu A, a z toho dôvodu bol dodatoène upravený. Ako argument pre druhú tézu by mohlo slúi to, e slovenskí vysahovalci sa grupovali v tzv. boarding houses2 0 pod¾a etnickej èi regionálnej príslunosti, èo by pri podobných východoslovenských náreèiach mohlo vies k ich unifikácii. Na podporu tretej tézy sa mi v Kadákových dielach zatia¾ nepodarilo nájs dostatoène presvedèivý dôkaz. Hoci podobné tendencie ústiace do východoslovenského separaèného hnutia sa u v tomto období mohli rozvíja. V ïalej èasti práce by som sa chcel venova náreèovej èasti diela Mr. Papuèa a Mrs. Papuèana (text B), jej charakteristike, resp. urèeniu moných dominantných znakov niektorého konkrétneho východoslovenského náreèia; chcel by som poukáza aj na ovplyvnenos tohto jazykového útvaru americkou angliètinou. Ako som u spomínal, skúmaný text nesie isté známky vyrovnávania sa so spisovným jazykom, na druhej strane mu vak nechýbajú charakteristické znaky typické pre východoslovenské náreèia. Text je vytlaèený slovenským pravopisom, hoci ete v tomto období sa v niektorých slovenských novinách vychádzajúcich v USA, ale podporovaných Uhorskou vládou (napr. Amerikánszko Szlovenské Noviny), na prepis východoslovenského náreèia vyuíval maïarský pravopis. Zaujímavosou je zápis kvantity vokálov, ktorá sa v náreèiach na území východného Slovenska samozrejme u nevyskytovala. Kadák do tvarov výcho20 Boarding houses stravný dom. Podrobnejie pozri ÈULEN, K.: Dejiny Slovákov v Amerike. I. Nakladate¾stvo Slovenskej Ligy v Bratislave 1942, s. 82 83.
32
doslovenských slov doplòuje kvantitu pod¾a spisovnej slovenèiny, napr. hvarí, znáce, neèeslivý, poceí, resp. predluje vokál na mieste stredoslovenského diftongu, napr. práce¾, nacáhne. Na niektorých miestach textu je výskyt kvantity nedôsledný, a tak sa v texte objaví tvar dzifky ale aj dzífky, resp. autor nedoplní kvantitu na miestach, kde by sa logicky (teda pod¾a jeho systému dopåòania) mala vyskytnú, napr. uèinkovac, nebojim, muim, alebo kvantitu doplní nesprávne pivovárnici èi rúic. Podobné prípady sa vak v texte nevyskytujú ve¾mi èasto. Kvantitu Kadák zapisuje aj do poslovenèených anglických slov (frí, stýmindaj, salooníci), napr. v prípade anglických zdvojených samohlások.2 1 Kadák pri dopåòaní kvantity striktne dodriava pravidlo o rytmickom krátení, pravdepodobne sa teda nenechal ovplyvni svojím trenèianskym náreèím, kde toto pravidlo neplatí. Asibilácia je zaznamenaná pomerne presne, okrem drobnej chyby v slove hodzen. Vo východoslovenských náreèiach sa toto slovo vyskytuje iba v tvare hoden. Kadák pravdepodobne pod¾a nesprávneho tvaru [hoïen] systémovo vytvoril asibiláciu hodzen. Ako som u spomínal, v texte scénky sa vyskytujú javy celovýchodoslovenské ale aj javy charakterizujúce jednotlivé východoslovenské náreèia. Pokúsim sa poukáza na nieko¾ko najdôleitejích znakov2 2: 1. Celovýchodoslovenská zámena vokálu a za spisovné ia po neperných konsonantoch (nacáhne, práce¾).2 3 2. Samohláska e za spisovné ie (zobleèem, cerpec) charakterizujúca Abov. V tomto texte je vak èastejia zámena ie > i (dzifky, kvitky, tý, vymivati, nit atï.) charakteristická pre Spi, ari a Zemplín. 3. Samohláska e namiesto ä (pejc). 4. Vyia frekvencia vokálu o (èort, mojo, mocno), èo je typickejie pre zemplínske náreèie. Na druhej strane sa tu vak objavujú tvary ktorý ale aj který. 5. Sprievodnou hláskou pri slabiènom r je väèinou e (herbece, cerpezlivosci). 6. Len raz sa v texte vyskytuje dvojhláska ô v slove môece, ale tento výskyt je pravdepodobne tlaèovou chybou. Inde je ô nahradené vokálom o (moj), èo môe by znakom abovského náreèia. 7. Absencia ch v slovách herbece, verhu, typická pre Spi a Abov, ale vyskytujú sa aj tvary chcela, strechu, neslúchajú. 21 Podobný prípad zaznamenávania kvantity vo východoslovenských náreèiach v USA zaznamenal aj Emil Tvrdoò v túdii o prvom príspevku o slovenèine amerických Slovákov z r. 1900 u nás (TVRDOÒ, E.: Prvý príspevok o slovenèine amerických Slovákov z r. 1900 u nás. Slovenská reè, 54, 1989, s. 20.). 22 Bliie pozri KRAJÈOVIÈ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladate¾stvo 1988; TOLC, J.: Slovenská dialektológia., Bratislava, Veda 1994. 23 V skúmanom texte, z u spomínaných dôvodov, je hláska a v týchto pozíciach zapisovaná ako á.
33
8. Alternácia ch > na stree, typická pre ari a Zemplín. 9. Zoskupenie hlások -jsc-, -jc- (poclivojsc, pojsc, dojsc, pejc), väèinou typické pre Zemplín. 10. Neutralizácia v > u, hlavne v pozícii predloky: u Amerike, u piskach, u kraju atï. Tento jav je typický hlavne pre zemplínske náreèie. 11. V texte sa nenachádzajú zdvojené konsonanty, iba tvary ako napr. mekého. 12. V texte nie je zaznamenaný rozdiel medzi východoslovenskými hláskami , a , , èo by mohlo svedèi o nedôslednosti autora alebo o vplyve abovského náreèia. 13. Vokatív sg. mask. má koncovku -u: muu a fem. -o: eno. 14. Intrumentál pl.. má duálovú koncovku -ma (s nima), èo môe by znakom zemplínskeho náreèia. 15. Adjektíva a zámená majú väèinou tvary konèiace sa na -o (kanonovo, mojo nohavky), èo by svedèilo o zemplínskom vplyve, ale na druhej strene sa vyskytujú i tvary konèiace na -a (moja ena), -u (moju f¾aku). 16. Genitív adjektív má èasto príponu -oho (tvardoho, ickoho, druhoho, jedinkoho), typickú hlavne pre Zemplín, objavujú sa vak aj tvary jedného, mekého. 17. Substantívum pec je maskulínum (u pecu). 18. Èíslovka dvaja sa v texte nachádza v tvare dvojmi, ktorý sa vyskytuje v spiskom náreèí v hnileckej skupine. Alebo mono ide iba o nesprávny zápis zemplínskeho tvaru dvomi. 19. Sloveso by má v prézente 1. os. sg. tvar mi (mi to sam skusil), charakteristický pre Zemplín. 20. Podmieòovací spôsob by som má tvar bym. 21. Slovesá v minulom èase majú koncovku -il (uderila, nepodarilo), èo môe by znakom spiského alebo zemplínskeho náreèia. 22. Sloveso bol má tvar bul, ktorý predstavuje celovýchodoslovenský tvar, no v texte je moné nájs i tvar bol. Z lexikálneho h¾adiska sú výrazné slová väèinou patriace do zemplínskeho náreèia2 4, napr. strecha (slovo pokrývajúce takmer celé východné Slovensko, iba na Spii sa vyskytuje slovo dach), dviradlo (typické pre Zemplín, v iných èastiach východného Slovenska je veradlo, veritko, dveradlo alebo piglo), maty (Zemplín, inde aty, graty), nohavky (Zemplín a ari, inde nohavice). V texte sa nesystémovo vyskytujú i slová pochádzajúce z iných východoslovenských náreèí: pisky (zempl. gamby), herbet (zempl. chribet) atï., ale aj nevýchodoslovenské, ba dokonca neslovenské tvary: klacek, kartáèovac, talíry, poháre, koál, aneboto atï. 24 Bliie pozri Atlas slovenského jazyka IV. Lexika. , Bratislava, Veda 1984; RIPKA, I. a kol.: Slovník slovenských náreèí, I., A K. , Bratislava, Veda 1994.
34
Z niektorých východoslovenských syntaktických javov nachádzajúcich sa v texte mono uvies napr. vynechávanie sponového slovesa (...bo ja ozdaj ne ten najvekí glupták, ale edukovaný èlovek.), tento jav vak Kadák nedodriava vdy dôsledne (napr. moja stará je andel). Pod¾a vymenovaných znakov sa i napriek hybridnosti jazyka Kadákovej scénky Mr. Papuèa a Mrs. Papuèana domnievam, e základ textu s najväèou pravdepodobnosou tvorí zemplínske náreèie, obohatené prvkami iných náreèí, resp. so zotretými presnými hranicami medzi východoslovenskými náreèiami. Kadák sa pri koncipovaní replík Mr. Papuèu zrejme necháva dominantne ovplyvni reèou vysahovalcov zo Zemplína. Okrem vnútorného vzájomného ovplyvòovania sa jednotlivých slovenských náreèí zaèínal sa jazyk slovenských vysahovalcov vplyvom radikálnych zmien prostredia, novým zamestnaním, dotykom s novou kultúrou a civilizáciou meni. Napriek tomu, e Slováci medzi sebou i naïalej komunikovali v slovenèine, do ich jazyka prenikajú prvky, hlavne lexikálne, z americkej angliètiny. Jozef G. Konu tvrdí, e do slovenèiny prenikali výpoièky alebo aj kalky z angliètiny predovetkým v prípadoch, keï materinský jazyk termín na pomenovanie daného nového javu nemal. Ide o výpoièky ako napr. mortgiè, èek, farma, tiket a kalky: oznámka, pohrebník .2 5 Slová prebraté z angliètiny sa vyskytujú aj v Kadákovej humornej scénke v rozliènom mnostve v závislosti od edície. V texte A sa ich nachádza omnoho viac ne v texte B, opä pravdepodobne preto, lebo text B bol dodatoène prispôsobovaný spisovnej slovenèine. Anglické slová Kadákova postava Mr. Papuèa (je zaujímavé, e v reèi Mrs. Papuèany sa takéto slová skoro vôbec neobjavujú) pouíva na pomenovanie vecí a javov, nachádzajúcich sa mimo domu, na ulici, v bare atï., teda v mieste kontaktov s americkou kultúrou. V skúmanom texte B sa vyskytujú tieto anglicizmy: 1. frí kontry (Ja muim èeko robic vo dne i v noci, ona ale niè, bo ona tak hvarí, e Amerika je frí kontry a eny nemua niè robic u Amerika) free country = slobodná krajina; 2. do buèera (Jak treba pojsc do buèera, to lem Papuèo chodz...) butcher = mäsiar; 3. do grocerii (Jak treba pojsc do grocerii...) grocery = obchod s bezmäsitými potravinami alebo aj s koloniálnym tovarom; 4. na diater (ked ale treba pojsc ... na diater...) theatre = divadlo; 5. stýmindaj (...jej jazyk mele jak tej najfrinejí stýmindaj) steam-engine = parný stroj; 6. jes (O jes, ja znám) slovíèko jes sa v texte vyskytuje iba ako konverzaèný ukazovate¾ yes = áno; 25 KONU, J. G.: Slovenèina v Amerike. Slovenská reè, 4. 5. Roèník, 1935 36, s. 89 95.
35
7. saloonícl /predpokladám, e v tomto prípade ide o tlaèovú chybu a správny tvar by mal by salooníci/ (...co by robili segíni salooníci...) saloon = krèma a; toho vytvorený tvar salooník, teda majite¾ saloonu;2 6 8. edukovaný (...edukovaný èlovek...) education = vzdelanie, z ktorého je vytvorené prídavné meno edukovaný; 9. biznis (...znám americký biznis...) business = obchod; 10. saloonu (...u jedným saloonu napísano...) pozri bod è. 7; 11. frí lunè (napísano, e frí lunè) free lunch = obed zadarmo;2 7 12. bartender (...zchváci me bartender za iju...) bartender = barman; 13. policman (...bo tam jeden policman e natrafil...) policeman = policajt; 14. do lakopu (...me val do lakopu...) lag /slang/ = doba trestu, väzenie; 15. sklajer (...sklajer mi nasúdzil...) squire = sudca; 16. trublu (...a prez trublu nit niè...) trouble = problém. Kadák zachytáva ivú reè slovenských vysahovalcov v USA, na druhej strane vak kontrapozíciou jazyka Mr. Papuèu, poznamenaného anglicizmami a jazyka Mrs. Papuèany, v ktorom tieto anglicizmy takmer úplne absentujú, si Kadák zachováva od tohoto kombinovaného jazyka ironický odstup. Vysmieva sa z ¾udí, ktorí pouívajú anglicizmy bez toho, aby im rozumeli (pozri napríklad poznámku 25). Zaujímavosou je výskyt troch rozlièných variantov slova temperanceman,2 8 a to vo forme: 26 Podobné slovo sa vyskytlo v diele Matúa Jankolu, ktoré skúmal Emil Tvrdoò: Osobitným a zaujímavým prípadom by mohlo by autorom uvádzané slovo salonista (hotel, saloon, vysl. salún = krèma), lebo v americkej angliètine je skutoène aj tvar salonist [sa¢lonist], pravdae s významom návtevník salónov. Nám sa vak ukazuje realistickejie vysvetlenie v tom zmysle, e pôjde o majite¾a takéhoto zariadenia, lebo èastého návtevníka amerického pohostinstva by americkí Slováci nazvali akiste priliehavejím, rýdzo slovenským slovom. (TVRDOÒ, E.: Prvý príspevok o slovenèine amerických Slovákov z r. 1900 u nás. Slovenská reè, 54, 1989, s. 19 22.) V Prípade Kadáka ide v slove salooníci jednoznaène o majite¾ov salónov. 27 Free lunch (obed zdarma): Slovák zapadol obyèajne do najchudobnejieho prostredia. Priiel z biednych pomerov, z núdze a dostal sa do prostredia, v ktorom bol ve¾ký nadbytok ve¾mi lacných potravín. v krèmách platilo sa len za pitie, potraviny, najmä mäso, slanina a chlieb boli zadarmo. Tieto Free lunch krèmy boli ve¾mi populárne. (ÈULEN, K., c. d., s. 82.) Nepochopenie termínu free lunch vyuíva Kadák v scénke ako komický prvok. Mr. Papuèa sa do spomínanej krèmy prichádza hlavne zadarmo najes a keï chce nieèo z jedla donies ete aj svojej ene, z krèmy ho vyhodia a musí za jedlo zaplati, èo on povauje za ve¾kú nespravodlivos, lebo obed bol predsa free. 28 Temperance societies temperaèné hnutie, temperenclári. Anglosaská forma spolkov miernosti a abstinenèného hnutia. Jednou z ich snáh bolo dosiahnutie zákazu obchodu s alkoholom, èo èasom viedlo a k zavedeniu prohibície. V tátoch New York a Pennsylvánia, kde Kadák pôsobil, temperenclári zaviedli tzv. Sunday laws, t. j. zákaz predaja alkoholu v nede¾u.
36
1. trempeleckárka (...moja stará je tuhá trempelenckárka...), tvar mask. N. sg. by mal teda vyzera trempelenckár; 2. trempelenclári (...trempelenclári nepijú...), mask. N. sg. trempelenclár; 3. temperenclároch (Co e týka temperenclároch...), mask. N. sg. temperenclár tento tvar je z jazykového h¾adiska najsprávnejí. Nepresnos zápisov pomenovania temperenclár by mohla by spôsobená tlaèovou chybou, prípadne môe by táto nepresnos zámerná a autor òou chcel poukáza na nízku vzdelanostnú úroveò hovoriaceho Mr. Papuèu. Napriek tomu, e Kadákovo dielo Mr. Papuèa a Missis Papuèana neprináa do slovenskej literatúry iadne výraznejie literárne hodnoty, môe slúi ako cenný dokumentaèný materiál o ivote, jazyku a asimilaènom procese slovenských vysahovalcov na zaèiatku 20. storoèia. Hoci ide o literárny text, pri ktorom treba bra do úvahy istú hyperbolizáciu východiskovej reality, môeme si na základe tohto textu vytvori obraz o stave jazyka amerických Slovákov v danom období.
Sémantická charakteristika barev a jejich pouití v díle Jaroslava Seiferta pokus o lingvistickou interpretaci Ladislav Janovec Ústav pro jazyk èeský AV ÈR, Praha
Správné, tj. gramaticky i sémanticky adekvátní, uití jazykového znaku rodilým mluvèím je dáno mnoha aspekty formálními (flexe, výstavba syntagmatu, syntaktická pravidla daného jazyka), sémantickými (význam, kolokabilita slov) a pragmatickými (mluvní kontext, zámìr, strategie, snaha o jistý úèinek). Nezanedbatelnou roli pro adekvátní uití jazykového znaku hraje také kultura nositelù jazyka. O kulturní zakotvenosti a jejím tìsném spojení s jazykem hovoøí antropologové po celé dvacáté století. Vliv kultury na jazyk z hlediska lingvistického je zatím podroben pouze dílèím výzkumùm. Jedním z nejèastìjích cílù souèasných lingvistù, kteøí se problémem vlivu kultury na jazyk zabývají, je chápání barvy a její jazykové ztvárnìní ve zkoumaném spoleèenství, resp. ve zkoumaném vzorku textu/ánru urèitého jazyka. Tato práce vychází z rozpracovaného lingvistického projektu autorského slovníku Jaroslava Seiferta. Na bázi zjitìných frekvenèních údajù a zpracovávaných textù sbírek zjiujeme výskyt lexika oznaèujícího barvy a pokouíme se odhalit jejich význam. Dalím východiskem naeho zkoumání je pøedpoklad, e parole básníka bude znaènì obrazná a ná výzkum nám pøinese nìjaké
37
zajímavé výsledky, které bude mono pouít pro výzkum metafory a metaforických významù. Poznámky ke kulturnì-jazykové interpretaci výrazù oznaèujících barvy Aèkoli mùeme tvrdit, e okolní svìt je lidskými smysly percepován shodnì, jeho popis a chápání je dìdictvím dávných i bezprostøedních generací ijících v daném jazykovém a kulturním spoleèenství a zároveò projevem naí zkuenosti. Znalost kulturního prostøedí nám mùe pomoci pøi odhalování významu jednoduchého jazykového znaku deifrovat sloku konceptuální, konotaèní a dílèím zpùsobem také kolokaèní. Nejvýraznìji se kulturní determinace uití jednoduchého jazykového znaku (JJZ) projeví u sloky konotaèní. Pøedchozí generace nám daly lidovou (folklórní) zkuenost, je podmiòuje konotace spojené s urèitým JJZ, a zároveò autorské metafory uité v krásné literatuøe, které se prosadily do kadodenního pouití jazyka. Lidské oko je schopno rozliit a sedm tisíc rùzných barevných odstínù. Pro takové mnoství barev nemá ádný jazyk odpovídající mnoství slov a spokojuje se s urèitými základními reprezentanty nìkterých barev. Evropské indoevropské jazykové spoleèenství vychází ze základního èlenìní barev na ty, které obsahuje rozloené spektrum. Není to univerzální rozdìlení barev pro vechny jazyky, dokonce ani pro vechny evropské jazyky. Podíváme-li se do pøíbuzných jazykù, uvìdomíme si, e pro pojem, který je u nás oznaèen vehikulem modrý (angl. blue, nìm. blau, p. azul...), má rutina vehikula dvì sinij a goluboj. Uvedené jazyky si s rozliením daných barev, respektive odstínù, poradí tím, e pouijí kvalifikaèní atribut (svìtle modrá/tmavomodrá, hellblau/ dunkelblau, light blue/ dark blue nebo navy blue...). Stejnì tak se v rùzných jazycích projevují rùzné kontace, které urèitý znak vyvolává a kterými se jistým zpùsobem vymezuje jeho specifické uití. Tyto konotace se v jazycích obvykle zjiují asociaèními testy. Pro nae jazykové prostøedí konotuje napøíklad lutá slunce, èervená krev a oheò, zelená trávu, resp. pøírodu, modrá nebe a vodu, èerná noc, resp. tmu, bílá den a sníh, hnìdá pùdu. Kromì toho mùe lexém oznaèující barvu nést pøenesený, metaforický význam, který je spoleèný jazykovému povìdomí celého spoleèenství, nebo pouze jednomu individuu (autorská metafora). Namátkou mùeme uvést pøíklady jako lutý vzteky, rùová nálada, zelenej mozek, èerné mylenky, modré pondìlí. Zvlátní skupinu tvoøí frazeologismy, poøekadla, pøísloví a idiomy, jejich jedineènost je dána právì kulturou a specifikem zkuenosti nositele jazyka. Vzhledem ke konotaèní nepøizpùsobivosti jiným jazykùm zde hovoøíme o bezekvivalentní lexice, tedy lexice, její význam mùeme vyjádøit pouze opisem nebo analogickým uvedením ekvivalentu s více èi ménì podobným významem, který má své místo v jazyce, do nìho pøekládáme. Jako demonstrativní pøíklad uvádíme frazeologismus být zelený jako sedma. Pokud o nìkom mluví-
38
me a opíeme ho pomocí tohoto frazeologismu, nemáme na mysli, e by dotyèný mìl skuteènì zelenou pokoku, ale e je mu nevolno. Daný frazeologismus konotuje zelenou sedmièku ze souboru mariáových hracích karet. Nás v této práci nezajímá, proè zrovna sedmièka, ale zamìøíme se na kulturní determinaci zelené sedmy. Èeské mariáové karty obsahují, jak známo, ètyøi øady po osmi kartách, øady jsou rozlieny podle barvy a symbolù (èervené/srdce, zelené, aludy, kule). Jde o zcela specifickou støedoevropskou symboliku, protoe vìtina evropských kultur mariáové karty nezná, pouívá tradièní olíkové karty (ètyøi øady po tøinácti kartách a ètyøi nebo est olíkù) barevnì rozliené na èervené a èerné, symbolovì na káry, srdce, piky a listy, nebo mení soubory zaloené na kanastových kartách (ruské karty obsahují ètyøi øady po devíti kartách). V nìkterých zemích jsou populární tzv. taroky. Zelený jako sedma konotuje tedy kartu støedoevropské hrací sady. Podobnì bychom si mohli vímat druhých víceslovných lexikálních jednotek jak èeských (napø. komu se nelení, tomu se zelení; být bílý jako papír/køída; zèervenat jako rak...), tak pro srovnání jinojazyèných (angl. red tape byrokracie, blue-collar workers dìlníci, manuálnì pracující, be in the red být zadluen, out of the blue zèistajasna, apod. Výskyt barev v tvorbì Jaroslava Seiferta Na základì naeho autorského slovníku J. Seiferta mùeme u dosud zpracovaných sbírek sledovat absolutní frekvenci barev v jednotlivých sbírkách, co pro nás mùe být zajímavé z hlediska zkoumání, skrze jaké barvy nahlíí básník na svìt v jednotlivých etapách ivota a zda je pro nìj nìkterá barva signifikantní po celou dobu tvorby, a frekvence relativní (poèet vech slovních tvarù urèité barvy vydìlený poètem vech slovních tvarù), na základì které skuteènì získáme informace o procentuálním výskytu lexémù oznaèujících barvy. Pro výzkum jsme pouili dosud zpracované sbírky J. Seiferta: Ruce Venuiny (RV), Býti básníkem (BB), Píseò o Viktorce (PV), Jaro, sbohem (JSB), Maminka (M), Potovní holub (PH), Detník z Piccadilly (DP), Na vlnách TSF (TSF), Osm dní (OD) viz. tabulka 1.V tabulce jsou uvedena pouze základní vyjádøení barev. Pro nai práci rozliujeme ètyøi skupiny slov vyjadøující barvy a jejich odstíny. Barvy primární jsou barvy spektra (èervená, modrá, lutá,....), jejich kombinace (zelená, støíbrná, zlatá...), bílá a èerná, stejnì jako slova blíe specifikující tyto barvy (tmavý, svìtlý, bledý). Barvy sekundární jsou adjektivní lexémy vzniklé derivací èi skládáním (nazlátlý, zlatavý, zlatistý, zlaouèký, zlatolutý...). Terciární (kontextové) vyjádøení barvy jsou slova, která mohou barvy vyjadøovat v urèitém kontextu, zatímco v jiném nejsou nositeli barvové charakteristiky (rzivý, krvavý, snìhový, konvalinkový). Ètvrtou skupinu tvoøí slova neadjektivní povahy, která vznikla z barev primárních a sekundárních. Jedná se o substantiva a verba typu zmodrat, modø, zeleò.
39
Pokus o frekvenèní interpretace zjitìných údajù o lexémech barev v tvorbì Jaroslava Seiferta Základní frekvenèní údaje o sbírkách jsou uvedeny v popisu tabulky (viz. níe) a v závìreèných zprávách o øeení rozvojových projektù fondù rozvoje vysokých kol. Pro nae úèely uvádíme pouze relativní frekvence jednotlivých barvových lemmat nejfrekventovanìjí barvy v dané sbírce. Relativní frekvencí myslíme procento poètu uitých slovních tvarù daného slovního druhu, resp. poètu vech slovních tvarù barvového lexému ku celkovému poètu vech slovních tvarù v textu. Výpoèet ukazuje, e relativní frekvence barvových lexémù se pohybuje v rozmezí hodnot 0,0009 0,0060. Ve tøech sbírkách se objevuje shodný údaj o relativní frekvenci 0,0013, v dalích sbírkách jde jen o zanedbatelnou odchylku 0,0016 (RV) a 0,0017 (JSB). Mùeme tedy uvaovat, e nezávisle na rozsahu sbírky mají barvové lexémy v Seifertových sbírkách procentuálnì stejné zastoupení, které mùe být dáno typem Seifertova jazykového vyjadøování a vytváøení kolokací a metafor (viz. níe). Sémantická interpretace barev, jejich kolokací a konotací v tvorbì Jaroslava Seiferta Jak jsme ji uvedli výe, pøedpokládáme, e básnický jazyk bude pro nás zajímavý zejména z hlediska metaforického. Básnická øeè, která si libuje ve zkratkách, nedokonèení vyøèeného a nevyøèeného a básnických obrazech, bývá plná obrazných vyjádøení, proto se dá vyslovit hypotéza, e J. Seifert, básník svìtové proslulosti, obohatí ná jazyk o nové básnické metafory a konotace. Barva by mohla v tìchto pøípadech hrát významnou roli pøi popisu vnitøního svìta autora. Tato hypotéza se ale ukázala jako nesprávná. Z hlediska barev se Jaroslav Seifert projevil jako znaènì konkrétní básník. Jeho parole pochopitelnì metaforická vyjádøení obsahuje, ale ve vìtinì sbírek jsou tato vyjádøení, alespoò co se týèe barev, minimalizovaná. Barvy bývají nejèastìji uvedeny ve svém prvotním významu a oznaèují skuteènou barevnou charakteristiku pøedmìtu, velice èasto pøedmìtu, pro který je typická (pø. v bílých oblacích (BB), èerný dým (BB), kvìt z rùových plátkù (BB), zlatý prsten (BB), rùové nehty (RV), rudé tratolitì krve (RV), bílá ple (PV), zeleò jedlí (PV), èerný Pátek (JS, pozn. k významu: jde o románovou postavu z Robinsona), èerné vlasy (JS), hnìdé oèi (JS), modré nebe (JS), rudý karafiát (JS), bílé snìhy (JS), zelená louka (JS), bílá pìna (M), èerná skála (M), modrá øeka (M), èerný bez (M), støíbro vlasù (PH), zelený trávník (PH), zelený mech (PH), bílá holubice (MS, TSF), bílá kopretina (MS), modré oèi (MS), èervené víno (MS), èerný flor (OD), bílé obvazy (TSF) bílé krajky (TSF), bílý leknín (TSF), zlatý peníz (TSF), zlaté rybky (TSF), edé kamení (DP). Za metaforická vyjádøení mùeme povaovat výrazy jako: blankytné oèi (dne) (PH, denní svìtlo, evokuje modré nebe, metafora na základì barevné po-
40
dobnosti), èerné krajiny (PH, váleèné, evokuje smrt, beznadìj), hnìdý stín (podzimu) (PH, evokuje barvu spadaného listí), støíbrný závoj (mìsíce) a zelený závoj (mìsíce) (obì PH, evokují potemnìlé svìtlo), zlatonosné ruènice (PH, význam metafory nelze interpretovat), bílá panna (PV, èistá, neposkvrnìná), rudé peøí (ohnì) (JSB), zelená krev (myslivcù) (JSB), zlatý meloun (TSF, evokuje zralost, prosvícení sluncem), èerné høíchy (PV, zlé, patné), konvalinkové prsy (DP, metafora mùe mít rùzný pùvod podobnost na základì barvy nebo tvaru), rùový dé (rtù) (DP), zlaté tøapce (hrozny) (DP, evokuje zralost, prosvícení sluncem), bílé kvìty (snìhu) (BB, barevná podobnost). Na základì uvedeného pøehledu mùeme vypozorovat, e ani ve vìtinì tìchto pøípadù nejsou barvy uity metaforicky v pravém slova smyslu. Ve vìtinì pøípadù dávají pouze barevný atribut entitì, která je vyjádøena metaforicky. Jde tedy o komplexní metaforu sloenou ze dvou èástí, první má význam kognitivní, druhá metaforický. Za metafory, kde by nositelem obrazného významu byla pøímo barva, mùeme povaovat pouze pøípady èerné krajiny, èerné høíchy, bílá panna, zelená krev, konvalinkové prsy a snad zlatonosné ruènice. Tabulka 1 sb. RV BB PV JSB
1 modrý èerný èerný bílý
2 3 9 7 15
3 0,0016 0,0013 0,0030 0,0017
M PH
zlatý rùový zelený
5 0,0009 4 0,0013
DP
rùový
7 0,0013
TSF
bílý
21 0,0053
OD
èerný
7 0,0060
4 lutý èervený zelený fialový hnìdý lutý zelený hnìdý zlatý lutý šedý zelený modrý fialový šedý bílý rudý
5 1875 6951 2370 8920
6 1936 1983 1950 1937
5614 3030
1954 1929
5236
1978
3928
1925
1173
1937
Popis tabulky: sb. .............zkratka názvu sbírky 1.................nejfrekventovanìjí barva ve sbírce 2.................absolutní frekvence nejfrekventovanìjí barvy 3.................relativní frekvence nejfrekventovanìjí barvy 4.................barva s frekvencí 1 5.................celkový poèet vech slovních tvarù ve sbírce 6.................rok vydání sbírky
41
Literatura JANOVEC, L.: Vyuití programu Concorder pro tvorbu autorských slovníkù. In: VARIA VII. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 1998, s. 63 70. KONCOVÁ, M.: Zo slovenskej a francúzskej chromatickej terminológie. In: VARIA VII. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 1998, s. 32 37. TOKARSKI, R.: Semantyka barw we wspolczesnej polszczyznie. Lublin, Wydawnictwo uniwersitetu Marii Curie-Sklodowskiej 1995. VAÒKOVÁ, I.: O jazykovém obrazu svìta, bílé vránì a èerné labuti. Èetina doma a ve svìtì, 1998, è. 2, s. 101 104. VAÒKOVÁ, I..: Kognitivnì-kulturní inspirace z Polska. Slovo a slovesnost, 60, 1999, s. 214 224.
Gramatické myslenie Jána Herke¾a v diele Elementa universalis linguae Slavicae ¼udmila Buzássyová Filozofická fakulta UK, Bratislava
V diele Elementa (1826)1 vytvoril Herke¾ na podklade staroslovienèiny a ivých slovanských jazykov umelý dorozumievací prostriedok pre vetkých Slovanov, akési slovanské esperanto. Najväèia hodnota diela spoèíva v zosumarizovaní jazykového materiálu z vtedy dostupných gramatík slovanských jazykov a v jeho komparatistickom spracovaní. Mylienku umelého vytvorenia kultúrneho jazyka spoloèného pre prísluníkov vetkých slovanských národov hodnotíme dnes ako nevedeckú, predsa vak nachádzame v tomto diele istú gramatickú koncepciu. V protiklade k zloitým ivým slovanským jazykom, odliujúcim sa od seba mnostvom drobných, ale podstatných rozdielov, chcel Herke¾ vytvori predovetkým jednoduchý jazyk. V snahe po dosiahnutí jednoduchosti postavil Herke¾ svoju gramatickú koncepciu na kombinácii 3 hlavných princípov: 1) princíp redukovania redundantného; 2) princíp pravidelnosti; 3) princíp paralelizmu medzi obsahom a formou. 1) Princíp redukovania redundantného: V snahe po jednoduchosti odstraòoval Herke¾ vo svojom jazyku vetko, èo sa mu javilo ako nadbytoèné sú to napr. diakritické znamienka, ktoré oznaèuje ako accentus a má pritom na mysli prízvuky, dåne a mäkèene s odôvodnením, e patia tlaè a komplikujú písanie. 1 Elementa universalis linguae Slavicae e vivis dialectis eruta et sanis logicae principiis suffulta, Budae 1826; na tlaè povolil cenzor a revízor kníh Anton Tumara dòa 25. 2. 1826.
42
Najvýraznejie sa zjednoduovanie prejavuje na morfologickej rovine, a to v redukovaní poètu flektívnych tried. Rozlièné koncovky viacerých flektívnych tried (podtried) existujúce v konkrétnych jazykoch vníma Herke¾ len ako nezávané fonetické obmeny jednej koncovky jednej flektívnej triedy. Napr. rozdiel v zafarbení vokálu koncovky intrumentálu sg. maskulín -om/-em nie je dôleitý, lebo vokály sú prvky, ktoré sa v ústach pouívate¾ov menia2 spôsobom, v ktorom Herke¾ nevidí systém; podstatné je, e spoluhlásky, kosti slova3 , zostávajú rovnaké. Pre svoj veslovanský jazyk navrhuje preto Herke¾ jedinú flektívnu triedu a jej koncovky vyberá zo ivých jazykov pod¾a kritéria väèiny, autoritatívnosti jazyka a zdravého rozumu. 2) Princíp pravidelnosti. Ako vieme, kadý ivý slovanský jazyk zahàòa popri javoch pravidelných isté mnostvo nepravidelných gramatických javov. V rámci ohybných slovných druhov rozoznávame triedy dominantné a nedominantné, vzory produktívne a neproduktívne. Herke¾ov univerzálny jazyk má by nato¾ko dokonalý, logický a striktný, e v òom budú existova len tvary pravidelné a menné a slovesné triedy dominantné. Pre muské podstatné mená je napr. v nom. sg. dominantná konsonantická koncovka. Substantíva so enskou koncovkou -a typu sluga povauje Herke¾ za nepravidelné, nie v zhode s povahou slovanského jazyka4 . Vytvárajúc pravidelný systém mení ich zakonèenie na konsonantické a slovu sluga priraïuje správnu podobu nominatívu slug. Podobne nahrádza nominatív sudce tvarom sudec, lebo tvar sudce má koncovku -e charakteristickú pre neutrá5 . Gramatické tvary spravidelòuje Herke¾ nielen úpravou ich koncovky, gramatickej èasti, ale aj úpravou ich slovného základu. Slovný základ by mal ma vo vetkých ohýbaných tvaroch jednotnú podobu. Tak navrhuje skloòova slovo posel v gen. sg. posela, nom. pl. poseli6 . V slovesách zas vytvára k 1. os. sg. prézenta idem pravidelnú podobu perfekta idel, k moem moel7 . Aby bol vytvorený systém úplný a pravidelný, dopåòa ho Herke¾ tam, kde nejaký jeho prvok chýba. Ak existuje od slovesa chodím frekventatívum chodievam, musí existova aj frekventatívum k slovesu idem, a to v podobe idievam8 . 3) Tretí princíp: paralelizmus obsah forma. Na fonetickej rovine sa Herke¾ova predstava o ideálnom paralelnom vzahu (1 obsah resp. význam 1 forma) prejavuje v poiadavke, aby jednej hláske zodpovedalo jedno písmeno. Preto o. i. zavrhuje grafému x a nahrádza ju jej dvojzlokovým ekvivalentom ks9 lebo ide o dva zvuky, pre ktoré sú potrebné dve písmená. Znak x potom vyuíva Elementa, s. 24, 57, 67, 113. Ibidem, s. 24. 4 Ibidem, s. 45. 5 Ibidem, s. 46, 47. 6 Ibidem, s. 53. 7 Ibidem, s. 153. 8 Ibidem, s. 152. 9 Ibidem, s. 8, 9. 2 3
43
ako grafému pre ch. Pri 1. princípe sme spomenuli, e Herke¾ navrhoval odstraòova diakritické znamienka. Ak tak robil pri vokáloch, neruilo to jeho koncepciu, preto mu napr. staèila jedna graféma a na oznaèenie dlhého aj krátkeho a. Avak v prípade konsonantov, ktoré on sám povaoval za nosné, nemohol jednoducho odstráni napr. mäkèeò z písmena c a ignorova fakt, e jedno písmeno (c) oznaèuje dva rôzne zvuky (c aj è). V takom prípade Herke¾ zavádza do abecedy písmeno z iného druhu abecedy. Dvojicu písmen z latinky c è nahradí dvojicou c z latinky, ÷ z cyriliky10 ; prípadne sám utvorí písmeno, ktoré zodpovedá jeho predstavám z preèiarknuté11 ako znak pre . Povauje to za logickejie, ako poui písmeno s mäkèeòom, t. j. písmeno odliujúce sa od iného v systéme u existujúceho písmena len nejakým diakritickým znamienkom. Dôsledné uplatòovanie princípu pravidelnosti a paralelizmu obsah forma Herke¾a prirodzene vedie k odmietaniu supletivizmu. Gramatické tvary 1 lexikálnej jednotky majú by pri jednom minimálne sa meniacom význame (pri gramatickej alebo lexikálno-gramatickej derivácii) identifikovate¾né pod¾a jednej minimálne sa meniacej formy, a teda sa môu líi koncovkami, ale nie aj slovným základom. Navrhuje preto stupòova malý malejí12 , dobrý dobrejí13 atï. Podobne sloveso má pri obmieòaní v èasoch meni svoju podobu len v gramatickej èasti. Ak je zasiahnutá aj bázová lexikálna morféma, zmení sa forma nato¾ko, e ju pod¾a Herke¾a nemono spája s významom toho istého slovesa. Tvary prítomného, minulého a budúceho èasu atematického slovesa by: jesem (som), byl sem (bol som) a budu (budem) nevníma Herke¾ ako nepravidelné slovesné tvary jedného slovesa, ale ako 3 samostatné oklietené slovesá, existujúce zakadým len v jednom èase: sloveso jesti v prítomnom èase, byti v minulom a budeti v budúcom èase14 . Ak by ilo o sloveso s jedným a tým istým významom, nesmela by sa tak podstatne meni jeho forma. Princípy, na ktorých buduje Herke¾ svoj umelý jazyk, prenáa aj do existujúcich ivých jazykov. Predpokladajúc fungovanie paralelizmu medzi obsahom a formou, vytvára svojské etymológie. Nie vetky sú vak nesprávne. Kedy sú jeho etymológie správne? Herke¾ správne vidí pôvod èastice nech v tvare slovesa nechaj15 . Preèo jej pôvod vysvet¾uje práve takto? Pretoe vysvetlenie zodpovedá princípu paralelizmu obsahu a formy. Význam èastice nech mono pri zachovaní jednej formy odvodi z významu slovesa nechaj. Kedy sú jeho etymológie nesprávne? Napr. keï jednej forme zodpovedá viac obsahov, t. j. pri lexikálnej homonymii. Dve odliné slovesá jes a jestvova povauje za varianty jediného slovesa, pretoe majú obe v slovesnej paradigme homonymné (alebo takmer homonymné) tvary: prézens jesem, jesi, jest, jesmo, jeste, jeso pochádza z témy jesti, Ibidem, s. 8. Ibidem, s. 8. 12 Ibidem, s. 100. 13 Ibidem, s. 102 14 Ibidem, s. 141. 15 Ibidem, s. 143. 10 11
44
èo znamená aj jes16 . Vychádzajúc z jednej formy predpokladá pôvodnú existenciu jedného významu a odvodzuje význam slovesa jestvova od slovesa jes: Èlovek je, aby jestvoval. Podobne vychádza z jedinej formy a nachádza významovú súvislos medzi substantívom mati matere a infinitívom slovesa mati17 . Substantívum ena zas odvodzuje od particípia slovesa hna18 , t. j. ena v jeho podaní je tá, ktorú si niekto uenie. Takéto prípady nehodnotíme len ako výsledok Herke¾ových limitovaných moností a neznalosti etymológie a historickej fonológie, ale aj ako h¾adanie jednoduchej pravidelnosti, poriadku a logiky tam, kde fungujú iné zákonitosti. Ján Herke¾ bol jedným z tých vzdelancov a propagátorov mylienky slovanskej jednoty, ktorým história prisúdila a druhoradé postavenie. V kontexte takých postáv, akými boli Bernolák, Dobrovský, afárik èi Kopitar, to nie je hodnotenie nespravodlivé. Napriek tomu by si jeho gramatika v odbornej literatúre zaslúila viac ne len kurióznu informáciu o tom, e starí a slávnejí slavista Pavol Jozef afárik sa o nej vyjadril ako o hypermetafyzickej motlanine19 , èi struèné informácie o tom, e Herke¾ na viacerých miestach propaguje mylienku slovanskej vzájomnosti, riei v tej dobe aktuálnu otázku vo¾by spoloèného dorozumievacieho prostriedku medzi vetkými Slovanmi a e je tvorcom pojmu panslavizmus. Literatúra BERNOLÁK, A.: Grammatika Slavica. Posonii 1790. BERNOLÁK, A.: Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum. Posonii 1787. ÈERNÝ, J.: Dìjiny lingvistiky. Olomouc, Votobia 1996. DOBROVSKÝ, J: Ausführliches Lehrgebäude der Böhmischen Sprache. Prag 1809. Encyklopédia jazykovedy. Spracoval Jozef Mistrík a kolektív autorov, Bratislava, Obzor 1993. HERKE¼, J.: Elementa universalis linguae Slavicae e vivis dialectis eruta et sanis logicae principiis suffulta, Budae 1826; na tlaè povolil cenzor a revízor kníh Anton Tumara dòa 25. 2. 1826. HORÁLEK, K.: Úvod do studia slovanských jazykù. Praha, Nakladatelství Èeskoslovenské akademie vìd 1962. Korespondence P. J. afaøíka. Vydal V. A. Francev. I. Vzájemné dopisy P. J. afaøíka s ruskými uèenci. Praha 1927. List P. J. afárika J. Kollárovi 1. 3. 1826. Èasopis èeského museum, t. j. Èasopis vlastenského Museum v Èechách (ÈÈM) I, 1874, 63 69. LINDE, S. B.: S³ownik jêzyka polskiego I. Lwów 1854. MAOVÈÍK, A.: Ján Herke¾ a jeho jazykovedné dielo. Jazykovedný èasopis, XII, 1961, 1, s. 62 70. MAOVÈÍK, A.: Príspevok k ivotu a dielu Jána Herke¾a. Historické túdie, IX, 1964, s. 5 28. Ibidem, s. 141. Ibidem, s. 64. 18 Ibidem, s. 153. 19 List P. J. afárika J. Kollárovi 1. 3. 1826. ÈÈM I, 1874, s. 64. 16 17
45
Miesto papyrusových a pergamenových fragmentov v textovej kritike Démosthenovej 1. a 2. reèi proti Filippovi a ich prínos pre constitutio textus Jana Grusková Filozofická fakulta UK, Bratislava
Komplikovanej textovej tradícii najväèieho reèníka starovekého Grécka Démoshtena bola v posledných storoèiach venovaná nemalá pozornos (E. Drerup, G. Pasquali, H. Erbse, D. Irmer, L. Canfora, H. Wankel a i.). Èasto sa rozchádzajúce závery vedeckých bádaní o niektorých otázkach, napr. o otázke preferencie najstarieho kódexu S (Parisinus 2934, 9./10. st.), o archetype èi dvojitej redakcii tretej reèi proti Filippovi, sú dôkazom toho, na akých krehkých základoch stoja vybudované teórie.1 Od systematického spracovania celej Démosthenovej textovej tradície nás delí ešte mnoho. Iba èas z vye 250 stredovekých kódexov, spísaných v diele L. Canforu Inventario dei manoscritti greci di Demostene (1968)2, bola spo¾ahlivo skolacionovaná a boli stanovené, pokia¾ to ïalekosiahla kontaminácia dovo¾ovala, ich vzájomné vzahy. Keï sa teda noví vydavatelia kritických vydaní obmedzovali pri kontitúcii textu na stále mení poèet kódexov, spoèívalo to skôr na skúsenostiach nadobudnutých skúmaním variantov pri práci s dovtedy známou èasou tradície, ne na metodicky podloených poznatkoch.3 StaE. DRERUP, Antike Demosthenesausgaben, Philologus, suppl. VII, Leipzig 1899, s.533588; Idem, Vorläufiger Bericht über eine Studienreise zur Erforschung der Demosthenesüberlieferung, Sitzungsberichte der kgl. bayerischen Akademie der Wissenschaften 3 (1902), s. 287323; G. PASQUALI, Storia della tradizione e critica del testo, Firenze 19522, s. 269294; H. ERBSE in: Geschichte der Textüberlieferung I (Sammelband), Zürich 1961, s. 262264; Idem, Gymnasium 85 (1978), s. 468471; D. IRMER, Zum Primat des Codex S in der Demostheneskritik (Diss., Masch.), Hamburg 1961; Idem, Beobachtungen zur Demosthenesüberlieferung, Philologus 112 (1968), s. 4362; Idem, Zur Genealogie der jüngeren Demostheneshandschriften, Untersuchungen an den Reden 8 und 9, Hamburg 1972 (Hamb. Phil. Stud. 20); H. WANKEL, Demosthenes, Rede für Ktesiphon über den Kranz, Kommentar, Heidelberg 1976, s. 6382; W. BÜHLER, Tendenzen nachdemosthenischer Bearbeitung der 3. Philippischen Rede des Demosthenes, in: Kyklos, FS R. Keydell, 1978, s. 5977; L.CANFORA, Formazione del corpus demostenico e primi inventarii, in: Annali della Facoltà di lettere e filosofia dell´ Università degli Studi di Bari 12 (1967), s. 5764; Idem, Discorsi e lettere di Demostene, vol. I: Discorsi all´assemblea (IXVII), Turin 1974, s. 6598; M.W. HASLAM, A problem in the history of the transmission of texts exemplified in Demosthenes, Liverpool Class. Monthly 1 (1976), s. 910, i ïalie práce. 2 L. CANFORA, Inventario dei manoscritti greci di Demostene. Proagones. Collezione di studi e testi a cura di Carlo Diano. Studi 9. Padova 1968. 3 WANKEL, Kranzredekommentar, s. 63. 1
46
rostlivejie kolácie rukopisov a vyèerpávajúcejie vedecké práce existujú dodnes, ia¾, iba pre nieko¾ko reèí.4 V posledných desaroèiach, snáï u storoèiach, bola textová tradícia reèníka obohatená o nových svedkov staroveké papyrusové a pergamenové fragmenty. Ide o zlomky papyrusových zvitkov a papyrusových a pergamenových kódexov egyptského pôvodu s odpismi Démosthenových reèí. Hoci sú tieto texty znaène fragmentárne a rôznej kvality, zohrávajú pri textovokritickej práci významnú úlohu, pretoe jej dodávajú potrebnú håbku. Najstarie z nich delí od najstarieho stredovekého kódexu viac ako tisíc rokov. Nové skutoènosti, ktoré vyniesli na svetlo, prispeli v signifikantnej miere k posledným opisom Démosthenovej textovej tradície a jej dejín. Pod¾a existujúcich súpisov a publikácií prekroèil poèet Démosthenových papyrusových a pergamenových fragmentov u 140. K nim mono pripoji skupinu fragmentov obsahujúcich rôzne rétorické texty, citáty, parafrázy a pod., èi pojednania o reèníkovom ivote. Zo vetkých gréckych prozaikov je práve tento slávny reèník reprezentovaný najväèím poètom zachovaných antických fragmentov. Tri pochádzajú z 1. st. pred Kr., ostatné z èasového rozpätia medzi 1. a 6. storoèím po Kr. Zvlátnu pozornos si pre svoj vek zasluhuje kolský text z 2. storoèia pred Kr., ktorý obsahuje citát z reèi O venci § 252, ako aj reènícke cvièenie z 3. storoèia pred Kr. zaloené na reèi Proti Leptinovi. Fragmenty objavené do roku 1921, dohromady 50, spracoval vo svojej dizertácii Demosthenis fragmenta in papyris et membranis servata (Leipzig 1921) Bernhard Hausmann. Táto cenná, doposia¾ jediná systematická a rozsiahlejia práca o Démosthenových starovekých papyrusoch a pergamenoch (spolu s textami zlomkov), dlhé roky uchovávaná iba v jedinom rukopisnom exemplári v Universitäts-bibliothek Leipzig, bola vydaná a o vye polstoroèia neskôr Rosariom Pintaudim v Papyrologica Florentina IV (1978, Pars I) a VIII (1981, Pars II). Hausmann si uvedomoval, e pre správne pochopenie komplikovanej Démosthenovej textovej tradície je dôleité systematicky skúma: quae intercedat ratio inter fragmenta illa et codices Demosthenicos disserentes, num quid ex iis lucrari possimus in codicibus nostris recensendis vel quemadmodum ad textum constituendum illis sit utendum5, teda aký je vzah medzi fragmentmi 4 Napr. IRMER, Zur Genealogie (v. pozn. 1); D. M. MACDOWELL, Demosthenes Against Meidias (Or. 21), Oxford 1990, s. 5780; R. PASSWEG, The Manuscript Tradition: Demosthenis in Timocratem, Oration 24. Diss., Univ. of New York 1975; R. CLAVAUD, Démosthène. Discours d´ Apparat. Épitaphios, Éroticos. Texte établi et traduit par R. Clavaud, Coll. Budé, Paris 1974; M.R. DILTS, Scholia Demosthenica, Vol. I, II, Leipzig 1983, 1986. 5 HAUSMANN, Pars I, s. 9. 6 Napr. H. WANKEL, Zu dem neuen Yale Papyrus mit Demosthenes 8.6, ZPE 102 (1994), s. 194 a jeho poznámka k R. BABCOCK, Demosthenes, De Chersoneso (P. Ct. YBR inv. 1348, pl. I.1), ZPE 100 (1994), s. 4546; takisto L. KOENEN, P. Rainer Cent I 21, s. 60, pozn. 1 ad Th. Vlachodimitris, ZPE 8 (1971), s. 133 136.
47
a stredovekými kódexmi, èi z nich mono pre recenziu stredovekých kódexov nieèo získa, èi ako majú by vyuité pre kontitúciu textu. Od roku 1921 vak poèet Démosthenových fragmentov, roztrúsene publikovaných v rôznych sériách a periodikách, takmer trojnásobne narástol. Kvalita ich porovnania s ostatnou tradíciou, predovetkým so stredovekými rukopismi, nie je vdy uspokojivá. Niektorí editori nepodrobili text spo¾ahlivej kolácii, ale vychádzali iba z kritických aparátov jedného èi dvoch vydaní, a to nie vdy tých najspo¾ahlivejích, za aké mono napr. pre reèi 119 poklada Fuhrovo teubnerské vydanie. Takéto porovnania miestami neodráali skutoènú situáciu a viedli k mylným záverom.6 Inpirovaná Hausmannovou prácou a ním zvolenou metódou a na druhej strane podnietená nedostatkami doterajieho stavu bádania som sa podujala (v rámci svojej dizertaènej práce) systematicky spracova a podrobi analýze vetky zachované antické fragmenty dvoch Démosthenových reèí Prvej a Druhej reèi proti Filippovi (In Philippum I a II, t. j. or. 4 a 6). Za úlohu som si stanovila na základe èo najspo¾ahlivejej kolácie antických textov s ostatnou tradíciou, predovetkým so stredovekými rukopismi, skúma ich miesto v textovej kritike týchto dvoch reèí a posúdi ich prínos pre constitutio textus. Prvá reèi proti Filippovi, presnejie zlomky z nej, sa nám zachovala na 9 fragmentoch, z nich 7 pochádza z papyrusových zvitkov a 2 z papyrusových kódexov. Druhá reè proti Filippovi je zachovaná na 6 fragmentoch; 2 sú z papyrusových zvitkov, jeden z pergamenového kódexu a 3 z papyrusových kódexov, prièom 2 z nich patria k tomu istému hárku. In Philippum I: (1) P.Oxy. XV 1810 (§§ 2, 4, 78, 1315, 1819, 21, 23 24, 3141, 43, 4551), 2. st. po Kr. (in.), Oxyrhynchus, papyrus; (2) P.Sorb. I 6 (§§ 47), ca. 200 po Kr., pôvod neznámy, papyrus; (3) P.Oxy. LXII 4314 (§§ 4 5, 79, 47), 1./2. st. po Kr., Oxyrhynchus, papyrus; (4) P.Oxy. LXII 4318 (§§ 1214), 2./3. st. po Kr., Oxyrhynchus, papyrus; (5) P.Oxy. LXII 4319 (§§ 25 29), 2. po Kr., Oxyrhynchus, papyrus; (6) P.Gen. 3 (§§ 2627, 2829), 4. alebo 5. st. po Kr., pôvod neznámy, codex papyraceus; (7) P.Oxy. LXII 4320 (§§ 46 47), 3. st. po Kr., Oxyrhynchus, papyrus; (8) P.Wash.Univ. II 66 (§§ 47, 5051), 2. alebo 3. st. po Kr., Oxyrhynchus, codex papyraceus; (9) P.Oxy. LXII 4321 (§§ 4751), 2. st. po Kr., Oxyrhynchus, papyrus. In Philippum II: (1) P.Oxy. LXII 4323 (§§ 12, 67), 3. st. po Kr., Oxyrhynchus, codex papyraceus; (2) P.Amh. II 24 (§§ 1, 5), 4. st. po Kr., pôvod neznámy, codex membranaceus; (3+4) P.Rainer Cent. I 21 (§§ 36, 1012) + P.Köln IV 183 (§§ 69, 1315), 3./4. st. po Kr., pôvod neznámy, codex papyraceus; (5) P.Oxy. LXII 4324 (§§ 2526), 1./2. st. po Kr., Oxyrhynchus, papyrus; (6) P.Hamb. Inv. Nr. 753 Verso (§§ 3135), 2. st. po Kr., pôvod neznámy, papyrus. Vetky fragmenty boli publikované v tomto storoèí. R. A. Pack v The Greek and Latin Literary Texts from Greco-Roman Egypt (19652) uvádza ete iba tri
48
z týchto fragmentov; dva z nich spracoval u Hausmann vo svojej dizertácii. Posledných sedem bolo publikovaných a v roku 1995 v 62. zväzku série The Oxyrhynchus Papyri. Pokia¾ ide o stredovekú rukopisnú tradíciu týchto dvoch reèí, obsahuje pod¾a Canforovho súpisu 132 mss. text reèi In Philippum I a 109 mss. In Philippum II. Vzh¾adom na Sinkewiczove Manuscript Listings for Authors of Classical and Late Antiquity (1990) bude ich koneèný poèet ete vyí. Tu treba spomenú, e zo tyroch hlavných stredovekých kódexov, a to Parisinus 2934 (S, 9./10. st.), Marcianus 416 (F, 10. st.), Augustanus 1, teraz Monacensis 485 (A, 10. st.) a Parisinus 2935 (Y, 10. alebo 11. st.), sa nám A zachoval pre 1. reè proti Filippovi iba v §§ 13 a 2851, zatia¾ èo Y zaèína a od reèi 7 § 19; jeho nezachovaná èas bola doplnená rukou zo 14. alebo 15. storoèia. Rovnako doplnila mladia ruka A, a po 4 § 28 (t. j. fol. 126). Stredoveká textová tradícia reèníka teda nebola doposia¾ v celosti systematicky spracovaná pre ve¾kú nároènos je to úloha vyadujúca roky mravèej práce celého radu odborníkov, no snáï sa raz doèkáme jej výsledkov. Pri svojich bádaniach vychádzam zo spo¾ahlivých vedeckých prác a svedomitých kolácií predchádzajúcich období; moje úsilie vak bude prirodzene a nevyhnutne smerova k overeniu skúmaných èítaní priamo v stredovekých rukopisoch, resp. v ich reprodukciách.7 Pre preh¾adnos situácie v textovej tradícii zachovaných textových èastí som ako prvý krok zostavila tabu¾ku miest, na ktorých sa podávajú antické fragmenty èítania odliné od ostatnej tradície alebo kde panuje v tradícii (prípadne v èítaniach prijatých do novích kritických vydaní)8 nejednotnos. Pravdae práve jednotnosou tradície sa vyznaèujúce znenia textu, ktoré mono zároveò bez pochybností vníma ako originálne, obsahujú v sebe pre textovú tradíciu reèníka signifikantnú výpovednú silu. Jasným dokladom toho, e Démosthenova textová tradícia mala u v staroveku nejednotný charakter, sú paralelne zachované miesta; na druhej strane boli niektoré èítania viackrát doloené ako doposia¾ jediné antické varianty. Uvedené fragmenty predstavujú to, èo sa nám z priamej antickej textovej tradície týchto dvoch reèí doposia¾ zachovalo. Pre lepie poznanie osudov Dé7 Samozrejme, pokia¾ to monosti dovolia; rukopisy sú toti roztrúsene uchovávané v mnohých svetových kniniciach, a teda nie sú pre bádate¾a ¾ahko dostupné. 8 I. BEKKER (Oxford 1823, Berlin 1824), W. DINDORF (Oxford 1846), I. BEKKER (Leipzig 1854, editio stereotypa), J.TH. VÖMEL (Halle 1857), W. DINDORF (Leipzig 1871), F. BLASS (Leipzig 1885), S. H. BUTCHER (Oxford 1903), K. FUHR (Leipzig 1914), M. CROISET (Paris 192425). Rozdiely v texte prijatom editormi do jednotlivých vydaní, ktoré mono miestami sledova, pramenia v znaènej miere z nejednotnosti postojov k rieeniu jednotlivých otázok komplikovanej textovej tradície, ako je napr. u spomínaná otázka preferencie kódexu S èi otázka dôleitosti ved¾ajej textovej tradície pre kontitúciu textu (Blass) a pod..
49
mosthenovho textu a pre získanie èo najspo¾ahlivejej základne pre jeho kontituovanie je ich podrobné spracovanie nevyhnutným predpokladom. Do akej miery ich poznanie vplyvní znenie jednotlivých miest, pokúsim sa posúdi v nasledujúcej etape svojho bádania. Jednako bez systematickej analýzy a vyhodnotenia prínosu vetkých zachovaných starovekých fragmentov niet cesty k zostaveniu nového kritického vydania Démosthenovho diela. Rada by som svojou prácou k tomu aspoò v malej miere prispela.
Elementy stylistyki w gazetach rêkopimiennych z XVII i XVIII wieku Katarzyna Zawilska Instytut filologii polskiej, Olsztyn
Gazety rêkopimienne z lat 1671 1772 zgromadzone w Archiwum Pañstwowym w Toruniu nale¿a³y do gatunku poredniego miêdzy listem a gazet¹ drukowan¹. Od listów ró¿ni³y siê jednak znacznie, mimo i¿ kszta³tem formalnym zbli¿one by³y do korespondencji. Brak w nich indywidualnej wiêzi miêdzy nadawc¹ a odbiorc¹, zainteresowania autora sprawami adresta, podpisu autora (przypadki umieszczania nazwisk przez korespondentów zdarza³y siê niezmiernie rzadko), informacji na tematy dotycz¹ce nadawcy. Wolne by³y od kurtuazji, tytu³omanii, konwencjonalnych pochlebstw dla adresata. Gazety charakteryzowa³y siê te¿ periodycznoci¹. Podejmuj¹c analizê stylistyczn¹ utworu nie mo¿na pomin¹æ informacji na temat autora tekstu czy gustów stylistycznych danej epoki literackiej (Kurkowska Skorupka, 1959, s. 19). Mimo ¿e, na przyk³ad, autorów gazet by³o wielu, ³¹czy³o ich du¿o wspólnych cech w zakresie wykszta³cenia i mentalnoci (Maliszewski, 1990, s. 35). Korespondenci musieli umieæ w miarê sprawnie i poprawnie pos³ugiwaæ siê jêzykiem, choæ pisanie gazet nie wymaga³o wielkiego kunsztu literackiego. Równoczenie ka¿dy z nich wywiera³ jaki indywidualny wp³yw na powstawanie poszczególnych nowin. Gazety rozwija³y siê poza kontrolowan¹ sfer¹ pismiennictwa, wolne by³y od rygorów cenzury politycznej, kocielnej czy obyczajowej. To nie pozostawa³o obojêtne na podejmowan¹ tematykê i sposób jej przedstawienia (ka¿da informacja po kilku dniach traci³a swoj¹ aktualnoæ). O wyborze faktów decydowa³ sam autor, a swoboda w doborze tematu ³¹czy³a siê ze swobod¹ sposobu pisania. Nieraz pos³ugiwano siê skuteczn¹ ekspresj¹ w celu zaw³adniêcia wyobrani¹ odbiorcy, rozbudzenia jego ciekawoci i potrzeby dalszych informacji. Sam materia³ informacyjny, który mia³ zaspokoiæ zainteresowania czytelników, narzuca³ swoist¹ poetykê dziennikarsk¹ i formê przekazu: czêsto diariuszowy
50
tryb notowania wydarzeñ i komentowanie ich z w³asnego punktu widzenia. Szeroki kr¹g tematyczny spowodowa³ niejednolitoæ gatunkow¹ badanych tekstów, stosowanie ró¿nych mo¿liwoci wypowiedzi. Autorzy relacji nie ulegli zaleceniom ówczesnych podrêczników retoryki i epistolografii, które zawiera³y jedynie konwencjonalne formu³y przystosowane do ró¿nych okolicznoci, prymitywne konstrukcje oparte na kilku ogranych schematach (Klimowicz, 1980, s. 35). W analizowanych gazetach da siê wyró¿niæ dwie warstwy sk³adniowo-stylistyczne: narracyjn¹ (przewa¿a w tekstach) i retoryczn¹. Warstwa narracyjna odbija z jednej strony swoist¹ gadatliwoæ autorów (redaktorzy pisz¹ nie tylko o wydarzeniach, ale na przyk³ad o ¿yciu towarzyskim), a z drugiej zwiêz³oæ narracji. O zwiêz³oci narracji decydowa³y wzglêdy praktyczne: oszczêdnoæ czasu korespondenta, koszty papieru, wysokoæ op³aty pocztowej (Kaleta, 1972, s. 9). St¹d te¿ wynika³a prostota stylu bliska ¿ywej mowie, której niejednokrotnie sprzyja³ popiech. Zgodnie z praktyk¹ ¿ywej mowy autorzy nie zawsze pamiêtaj¹ o regu³ach sk³adni, potrzebie budowy poprawnych zdañ. Niema³o wiêc w badanych tekstach anakolutów i innych potkniêæ sk³adniowych, zw³aszcza w tekstach pochodz¹cych z XVII wieku. Przewa¿aj¹ zdania podrzêdnie z³o¿one o du¿ym stopniu hipotaktycznoci. Czasem obserwuje siê symetriê sk³adniow¹ z finaln¹ pozycj¹ orzeczeñ, wzorowan¹ na ³aciñskiej szkole retoryki (zob. Skubalanka, 1984, s. 200): Mai¹ y Gocinieæ krakowski na wiedzic y narobiwszy z tego powracac mai¹ XIII 35. 103; Stan¹³ Dekret aby Zydow z Xiêstwa Mazowieckiego wypêdzono y zadnym praetextem nieprzechowano 3352. 891; (...) czego siê jako widzê nieobeydzie XIII 23. 678; (...) frequentya Senatorow nie mog³a bydz wiêksza iako by³a XIV 39. Zaczê³o siê dobrze zaczê³o y dobrze Skonczy³o XIV 39. 48; ktorych znios³ by by³ w5zytkich, gdyby ich jedna baba nieprzestrzeg³a by³a 1793. 31.
Do kolokwializmów nale¿¹ sta³e zwi¹zki frazeologiczne, które ukazuj¹ ró¿ne rodki ekspresji jêzykowej. Czêæ z tych zwi¹zków przetrwa³a do dzisiaj, niekiedy w zmienionej formie: bo nie mog³o WMMPanom zmiescic siê w g³owie XIII 23. 546; ia od tego umywam rêce VI 21. 290; Ichmm P.P. Sapiehowie czyni¹ sobie nadziejê 1703. 5; bo toni¹cy y brzytwy siê trzyma XIII 23. 546; na te Strone rzuca³ oczami przypatrui¹c siê ludowi XIII 34; ktore bardzo 5¹ nie5mak Heretyk¹m 3348. 65; Drugi Pistolet spali³ na Ponewce XIII 33. 29; w zywe Oczy Ce5arz JM 5obie drwi VI 21. 276; S¹msiedzi (...) naten kawa³ek chleba, ktory Sasowie niedojedli zêby sobie ostrz¹ VI 21. 276.
51
W opisie walk, scen batalistycznych, gwa³tów i grabie¿y czy w wiadomociach sensacyjnych, kryminalnych widaæ rozmach, werwê uzyskan¹ dziêki prozie czasownikowej, oddaj¹cej dynamizm sytuacji. Wyra¿enia i zwroty potoczne podnosz¹ ¿ywoæ i plastykê wypowiedzi: Kozakow Tysi¹c wyci¹³, kilka Tylko zywcem zostawi³ dla oddania ImP. Hetmanowi 3349. 572; Imc P. Starosta Grabowiecki z dywyzy¹ 5woj¹ ztrzepa³ mocno [Wo³oszê], tak dalece, ze uciekaæ musieli 1703. 5; co zywo do Koni siê bra³o na Echo VI 21. 255; ale y woczach swoich straciwszy Fortecê s¹m wnocy sromotnie Vciek³ XIV 39. 4; zapêdziwszy Moskwê za Dniepr obrocili siê zewszytk¹ potêg¹ XIV 39. 6; by³a tedy trwoga w Obozie, bito z armat XIII 33. 508; Uczynili Okrzyk rozsiekaæ ich XIII 34. 12; P. Woiewoda Malborski zbity y uju5zony biega³ VI 21. 256.
Szczególn¹ inwencjê jêzykow¹ autorów widaæ w sposobie przedstawienia Turcji i jej mieszkañców oraz powi¹zanych z nimi politycznie i kulturowo Tatarów. Soczysty jêzyk, nasi¹kniêty jest pierwiastkami sarmackimi (m. in. zaciankowym prowincjonalizmem, pieniactwem, niezdolnoci¹ do kompromisu, nienawici¹ do innowierców), dosadnymi epitetami (choæ redaktorzy raczej stroni¹ od wulgaryzmów), które s³u¿y³y nie do rzeczowego okrelenia pañstwa, cech religii czy samych muzu³manów, ale do uwypuklenia, a nawet wyjaskrawienia pewnych w³aciwoci tego narodu i zaakcentowania stosunku korespondentów do omawianego zagadnienia: iednak tych Piekielnikow Tatarow zadna incommodiras zatrzymac nie moze VI 21. 360; halastra Tatarska uda³a iê XIII 35. 103; daremna ambicya Poganskich Monarchow (...) bo niskie onych dusze, pe³ne boiazni Serca, puste pod ogromnemy zawoiami g³owy, pod³e w cieniach XIII 23. 281v; So³tan syn przekletego Cesarza tureckiego, towarzysz Luciperowskiey przepasci piekielney (...) Podrzutek Grecki, Macedonski, Kucharz Babilonski, Slosarz Hierosolimski, Kowal kolasnik Aleksandryyski, Kolbaka Ormianska XIII 34; skupi³o siê tego hultaystwa na 7000 1703. 31v.
W czêciach retorycznych badanych tekstów: wypowiedziach o charakterze politycznym, czêsto cytowanych mowach sejmowych, powitaniach, listach widaæ wzory staro¿ytnych dzie³. Przejawiaj¹ siê one miêdzy innymi w sk³adni: rozbudowanych zdaniach podrzêdnych wymagaj¹cych u¿ycia ró¿nych wskaników zespolenia, szyku orzeczenia oraz makaronizowaniu: Co mi na moy List odpisa³ ImPan Gostomski Kommunikuiê WMPanu Jego Listu, wiêc potrzeba citis5ime napisac ad Nobilem Magistratum, ut informet, iezeli P. Estka wyda³ osobny Termin do Trybuna³u y iezeli iest Iego Relacya zeznana w Grodzie, ktor¹ wyi¹wszy dopiero niechay wydadz¹ odemnie Termin, prout in simili Causa z ImP. Konopk¹. 3356. 429;
52
Jako zaden z Chrzescianskich Monarchow z tak wielkiemi osoby swoiey fatygami y niewczasami, a z mnieyszym zdrowia bespieczen5twem nie zas³onia siê za Narod od Boga powierzony, niema tak bystrego y z Wiatrem siê rownai¹cego Nieprzyiaciela, ktory oraz paret, et disparet, ferit et perit, iako WKMPMM, tak tesz niezdolnosc moia nie zdobêd3iesiê na wiele s³ow ani Conceptow, ktoremy bym godnie mog³ podziêkowac za niewypowiedziane WKM przeciwko tey Oyczyznie Dobrodzieystwa: Compendis5i przyznam, szczerze iakom powinien, ze w O5obie WKM habemus Patremet Regem, memorem No5tri, oblitum Sui, woienney WKM rady za opanowaniem Soroki y Niemca weneramur y Magnalia XIII 23. 39.
Autorzy odwo³uj¹c siê do wznios³ych uczuæ patriotycznych, sk³aniaj¹ do zgody, mi³oci ojczyzny, wykorzystuj¹ ekspresywne funkcje pytañ retorycznych i zdañ wykrzyknikowych: Trzeba 5iê nam uj¹æ za rêce XIII 23. 253v; Concordia w 5ercach Na5zych XIII 23. 356; w Nieprzyiacielach strach, boiazn, a u Nas ochotne pos³uszen stwo XIII 23. 281v; Niewiêmy co siê z nami dzieje, niewiêmy Kto N¹m Oczy zamydli³, czy masloku Tatarskiego doda³: tak nas ozi¹neli y och³onêli ze siê postrzec y dac rady sobie jedni niemozemi, drudzy niesmiemy VI 21. 275.
W surowych, moralistycznych rozwa¿aniach o historii, nasyconych realiami polskiej kultury i obyczajowoci, pojawiaj¹ siê porównania, przenonie, historyczne aluzje, sentencje, oddaj¹ce czêsto ton niewiary i zagubienia: Polak y poszkodzie g³upi VI 21. 237; bardziey Smiechu niz acceptatiey godne XIII 35. 511; Dodu5z¹ do konca tê utrapion¹ wolnosc XIII 23; niema5z Nadziej pokoiu XIII 33. 960; W5zyscy Nas lekce waz¹, S¹msiedzi siê z nas smiei¹ VI 21. 276; Nai Panowie Polacy Malkontenci XIII 35. 397; w potrzebie owo Rzymska miêdzy niemi otworzy³a siê dictatura XIII 35. 974; zycie Ludzkie przez Mi³osci y uprzeymey chêci nie iest prawdziwym zyciem, lecz zda siê bydz gorszk¹ smierci¹ XIII 23. 316v; domowe niesnaski chc¹ Nas os³abic, os³abionych zabic VI 21. 275; zostaiemy w trwodze XIII 35. 150; Cz³owiek podciwy p³acze widz¹c ich figle y takie nawolnosc Zasadzki oczywiste XIII 33. 961.
Jedynym ratunkiem w nieszczêciu staje siê wo³anie do Boga, jedynego Sprawiedliwego Sêdziego zachodz¹cych wydarzeñ. Tu autorzy wykorzystuj¹ formu³y przypominaj¹ce porzekad³a-zaklêcia (por. Winiewska, 1977, s. 125): ale z £aski Bozey Vcich³o XIII 33 (1696); Z dzia³ bii¹ Ku Woysku, ale z £aski Bozey nieszkodliwie XIII 33. 579; Nadzieia w Bogu ze ich dobêd¹ XIII 33. 579;
53
bac siê trzeba Boga XIII 23. 397; pisz¹ (...) iako bÿ Krol Perski woynê mia³ declarowac Turcynowi co zdarz Boze XIV 39. 1v; Szczegulnemu tylko Boskiemu dzelu wsczyscy nawet y Sami Turcy przyznai¹ ten vpadek Czeheryna XIV 39. 4; Uydzie ta Galantomia in Pseudopolitia tego Swiata, ale przeklêta jest u P. Boga 3348. 284.
Gazety rêkopimienne tworzone w okrelonych warunkach zewnêtrznych okaza³y siê bardzo ciekawe pod wzglêdem stylistycznym. Zwraca uwagê synkretyzm stylistyczny badanego materia³u przenikanie siê elementów stylu literackiego, publicystycznego i potocznego. Z jednej strony autorzy ujawniaj¹ trzymanie siê wzorów ³aciñskiej szko³y retorycznej, z drugiej za pos³uguj¹ siê wiadomie ekspresj¹ w celu nie tylko zaw³adniêcia wyobrani¹ odbiorcy, ale równie¿ kszta³towania jego postawy. Redaktorzy narzucaj¹ przecie¿ czytelnikom gazet swój sposób wyboru i ujêcia tematu oraz komentarz opisywanych wydarzeñ. Sposób mylenia autorów tekstów odzwierciedla siê w sposobie pisania analizowanych rêkopisów. Literatura KALETA, R.: Wstêp do: T. Ostrowski, Poufne wieci owieconej Warszawy. Gazetki pisane z roku 1782. Wroc³aw 1972. KLIMOWICZ, M.: Owiecenie. Warszawa 1980. KURKOWSKA, H. SKORUPKA, S.: Stylistyka polska. Warszawa 1959. MALISZEWSKI, K.: Obraz wiata i Rzeczypospolitej w polskich gazetach rêkopimiennych z okresu pónego baroku. Toruñ 1990. SKUBALANKA, T.: Historyczna stylistyka jêzyka polskiego. Wroc³aw 1984. WINIEWSKA, H.: Polszczyzna potoczna a urzêdowa w XVII-wiecznych ksiêgach lubelskich. Studia z Filologii Polskiej i S³owiañskiej, t. 16, 1977, s. 117 135.
O enách a muoch: Poznámky o komunikaèných stereotypoch Juraj Rusnák Filozofická fakulta PU, Preov
Ruch, ktorý dotvára kolorit ivota na benom mestskom sídlisku v poobedòajích hodinách, v podveèer zvyèajne tíchne. Dôvodom nie je len príprava rodín na ïalí pracovný deò skupinky antiacich sa detí a prizerajúcich sa starostlivých mamièiek sa vytrácajú z chodníkov a ihrísk aj v èase dovoleniek. V podveèerných hodinách v lete i v zime sa táto klientela presúva do obý-
54
vaèiek svojich bytov, aby v prítmí modrastého erosvitu televíznej obrazovky sledovala ïalí diel nekoneènej ságy o osudoch slepého dievèaa, ktoré bojuje o svoje ivotné astie. Sledovanie televíznych seriálov tak nadobúda charakter kultúrno-sociálnej izoglosy: komunikaèný stereotyp pokraèuje aj v ïalích hodinách, obmieòa sa len zloenie úèastníkov komunikaèného rituálu televízia veèer vysiela priamy prenos z dôleitého futbalového zápasu. Proces ritualizácie je úspene zavàený: v oboch prípadoch sa tvorí databanka pre konverzaèné témy zajtrajieho dòa. Odoslanie, prenos a príjem informácie ako správy redukujúcej stupeò neurèitosti systému (Shannon, 1948; pozri aj Gerbner, 1989) nadobúda v prostredí s výraznými sociálnymi, kultúrnymi a psychologickými parametrami èasto podobu komunikaèných stereotypov. Expedient i percipient sa tu pohybujú v zónach vysokej komunikaènej prediktability: televízny seriál svojou mylienkovou trivialitou sníma z diváka bremeno interpretácie a umoòuje saturova iné kultúrno-sociálne, ale aj emocionálne potreby. Proces kódovania a dekódovania tu prebieha viac v konotatívnych ne v denotatívnych znakových pásmach a umoòuje formovanie komunikaèných rituálov, formálne manifestovaných prítomnosou ritualizovaných insíignií, dekorácií a rekvizít (a to nielen v reèovom, ale aj v neverbálnom správaní úèastníkov komunikácie porov. Rusnák, 1997, 1998). Kultúra spoloènosti si takéto komunikaèné stereotypy permanentne utvára ako prostriedok u¾ahèujúci (a od¾ahèujúci) medzi¾udskú komunikáciu (pojem kultúra v takomto chápaní vnímame nie ako statický inventár kultúrnych artefaktov doterajieho vývoja ¾udskej spoloènosti, ale ako èítanie textov, teda proces neustáleho vytvárania významov naej sociálnej skúsenosti, v ktorej sa ukladajú masovo medializované produkty, ale aj tovar, obleèenie, jazyk, mýty a trukturalizované sociálne obrady McQuail, 1999). Kultúrno-sociálne stereotypy formujú, domnievame sa, aj jednu z najdôleitejích sociálno-psychických väzieb vnútri spoloènosti vzahy medzi mumi a enami. Komunikácia medzi muom a enou je vo veobecnosti silne fixovaná kultúrnymi stereotypmi prítomnos ustálených vzorcov správania (Nakoneèný, 1995), ktoré vo vzahoch medzi mumi a enami fungujú, umoòuje vznik komunikaèných stretégií s vysokým stupòom predvídate¾nosti. Inak povedané, eny a mui komunikujú v ustálených komunikaèných situáciách pod¾a vopred definovaných scenárov a ich komunikaèná aktivita preto nadobúda podobu dramaturgickej èinnosti. Mui a eny v konverzaèných rituáloch Je zrejmé, e najvýraznejie sa prejavujú kultúrno-sociálne stereotypy práve pri zdvorilostnej komunikácii, pri spoloèenskom styku. Konotatívna povaha obsahu komunikácie je v týchto prípadoch zrejmá inak budeme rozumie obsahu komunikátu Stále len prí a prí..., keï odznie v predpovedi poèasia, a inak,
55
keï je súèasou rozhovoru známych pri ceste domov z práce. Veobecné pravidlá konverzaèných rituálov takéto rozhovory zvyèajne tematizujú (poèasie, práca, deti a pod.) a dokonca predpisujú, akým spôsobom treba celú hru odohra (bliie o tom pozri nae poznámky o tzv. konverzaènom optimizme, resp. pesimizme Rusnák, 1998). Konverzaèné rituály indikujú predovetkým sociálny a kultúrny hodnotový status spoloènosti (odpoveda na prvý výstup v konverzaènom rituáli na otázku Ako sa máte ? je v tejto kultúre vhodné v pásme neutrálnej a negatívne reagujúcej repliky teda Ujde to.. .Dá sa to vydra.. .Nezakodilo by, keby bolo lepie... a pod., zatia¾ èo v iných zvykových kultúrach je povinnosou odpoveda optimistickou, stav vecí zdanlivo zlepujúcou replikou, napr.: Its O.K.... Its great! a pod.; na tomto mieste ponechávame bokom èasté, hoci, pod¾a náho názoru, zbytoèné h¾adanie odpovede na otázku, ktorý druh konverzaèného kamuflovania je, takpovediac, validnejím, èi dokonca vhodnejím; pripomíname len, e konverzaèný rituál funguje len ako fikcia, ako hra, a jeho doslovné dekódovanie skôr znepreh¾adòuje interpretáciu pravidiel kultúry, ktorú reprezentuje). Konverzaèný rituál ako zrete¾ná manifestácia kultúry predstavuje zloitú truktúru verbálnych vyjadrení, ale aj úkonov a gest a vo svojom jadre (nukleus komunikaèného rituálu, charakteristický extrémnou multivokalitou a centrálnou pozíciou v truktúre komunikaèného rituálu Turner, 1972) kóduje aj sociálne a psychologické vzahy medzi mumi a enami v príslunej kultúre. Britský antropológ Stephen Borgatti uvádza pri analýze konverzaèných rituálov aj také typy ritualizovaného správania, v ktorých je dramaturgia ovplyvnená skutoènosou, èi konverzujú len mui alebo len eny rituál vzájomného ospravedlòovania sa (I am sorry...) pouívajú pod¾a tohto autora omnoho èastejie eny ne mui: zatia¾ èo u muov je zvyèajne interpretovaný ako krajný prostriedok priznania si viny, v ensko-enskej konverzácii u¾ahèuje rozhovor a smeruje k rozdeleniu viny medzi úèastníkov komunikácie. Podobne vyjadrenie rozlièných stupòov vïaky je u muov zriedkavejie ne u ien, u ktorých funguje ako signál uzatvárania konverzaèného diskurzu a vstup do dvojstupòového rituálu vzájomného vyjadrenia sympatie. Borgatti vymedzuje aj základné tematické okruhy, pri ktorých mui reagujú v konverzaèných rituáloch (hrajú) inak ne eny: zatia¾ èo mui preferujú v konverzácii hovori o veciach mimo nich samých (port, politika, hry), eny uprednostòujú rozhovory o sebe a o svojich pocitoch (Borgatti, 1999). Dramaturgia konverzaèných rituálov medzi mumi a enami odráa aktuálny stav hodnôt v kultúre spoloènosti preto je hranica medzi muskými a enskými konverzaènými rituálmi precíznejia v prostredí, ktoré dôslednejie petrifikuje pecifiká postavenia mua a eny v spoloènosti (vidiek, rodiny s patriarchálnym modelom usporiadania vzahov, spoloèenstvá uprednostòujúce konzervatívnejie sociálne usporiadanie spoloènosti), v liberálnejom prostredí (ve¾ké mestá, rodiny s vo¾nejou a dynamickejou truktúrou vzahov) sa hranica medzi muskými a enskými konverzaènými rituálmi zjemòuje.
56
enské a muské komunikaèné stereotypy v médiách: soap opera a wrestling Fenomén televízneho seriálu je zrejme najdôleitejím objavom médií druhej polovice XX. storoèia. Jeho percepèná prístupnos, fragmentárnos a írka priahuje stále ve¾ké skupiny divákov, a tak sa jeho sledovanie stáva, ako u bolo v úvode naznaèené, sociálno-kultúrnou izoglosou. Priestor televízneho seriálu sa stáva priestorom manifestácie kultúrnych stereotypov a interpretácia jeho truktúry ponúka k¾úèe k identifikácii najdôleitejích rysov ivota postindustriálnej spoloènosti. Mágia televízneho seriálu spoèíva práve v tom, e sníma z diváka bremeno interpretácie neponúka niè navye, nenúti príjemcu by spoluautorom textu. Postavy v televíznych seriáloch väèinou neijú vlastným ivotom a ani sa to od nich neoèakáva. Estetické kvality sú nahradzované lapidárnosou a trivialitou, nad umením víazí remeslo. V tomto zmysle slova je televízny seriál sériovým produktom spoloènosti, nie jej jedineèným artefaktom. Jeho pouitie vak indikuje sociálno-kultúrne parametre ivota spoloènosti, podobne ako ob¾uba skateboardu, taneènej hudby èi pouívanie mobilného telefónu (zmeny sú vak, ako obyèajne, prípustné a potom sa takéto fenomény stávajú nosite¾mi estetických znakov napríklad plechovka cocacoly Andyho Warhola. Ak je takýmto spôsobom vybavený televízny seriál, stáva sa mediálnou udalosou desaroèia, napr. Mesteèko Twin Peaks amerického reiséra Davida Lyncha). Väèinu príjemcov televízno-seriálovej komunikaènej stereotypie tvoria, ako potvrdzujú mnohé sociologické prieskumy, eny. Zjednoduujúce závery o miere intelektuálnej vyspelosti klientely sledujúcej nekoneèné televízne ságy ako keby naznaèovali, e enské publikum nie je dostatoène vyspelé na príjem zloitejích komunikaèných kódov, ne sú príbehy o ièkách z mexických hôr èi dojímavé osudy o slepej dievèine, ktorá h¾adá astie u vysnívaného partnera. Aj keï je takáto vízia pre muov nepochybne lákavá, pokúsime sa jej vyhnú. Vychádzame pritom z naich úvah o tom, e emitácia televízneho seriálu nadobúda charakter komunikaèného rituálu a prediktabilita jeho znakovej truktúry je preto, takpovediac, povinná. Rozhovory o poèasí sú vo svojej vlastnej podstate tie len prázdne, niè nehovoriace reèi a pod¾a axiologických parametrov trukturalistickej lingvistiky vlastne v komunikácii zavadzajú. Stávajú sa vak výraznými indikátormi sociálneho správania èloveka a majú zvyèajne ako sme to vyie kontatovali ambície fungova ako sociálno-kultúrne databanky. Vychádzajúc z takýchto úvah je potom sledovanie televízneho seriálu komunikaèným stereotypom podobného druhu ako zdvorilostná konverzácia, lebo saturuje sociálne a kultúrne potreby percipienta (tu najmä enského). Rozsiahle výskumy u enskej klientely televíznych seriálov potvrdzujú, e telenovely potrebujú eny pre tie isté dôvody ako iné komunikaèné rituály (Brown Barwick, 1988). Dôkazom o tom, e argumenty o slaboduchosti enskej teleklientely stoja na hlinených nohách, je napríklad wrestling. Tento súboj silákov v ringu je
57
rovnako ako jedna z èastí televízneho seriálu na prvý poh¾ad zbavený sily presvedèivosti a chýba mu originalita: aj tu je zápletka vlastne stále tá istá, v rovnakých dekoráciách a s rovnakým, vopred predvídate¾ným koncom. Zatia¾ èo si hrdinovia v telenovele vyznávajú lásku, supermani vo wrestlingovom ringu sa nenávidia fyzicky, ale aj verbálne. Muské publikum, ktoré pri sledovaní tejto hry na gladiátorský zápas jednoznaène dominuje nielen priamo pri predstavení, ale aj pri televíznej obrazovke, vak vie, e ide o fikciu. Preívanie eufórie z víazstva svojho favorita je preto rovnakým rituálom ako samo predstavenie. A predsa nastane podobne ako dojatie enskej klientely pri happyende televízneho seriálu. Komunikaèné stereotypy akcentujúce muské èi enské publikum sa vyskytujú v médiách ve¾mi èasto ich manifestáciou sú napríklad tzv. enské romány èi pop hudba chlapèenských speváckych skupín na jednej strane a sci-fi literatúra èi heavy metal na strane druhej. Koncentrovaným výrazom manifestácie muských a enských stereotypov v médiách je, domnievame sa, znaková truktúra reklamného spotu. Mui a eny v zrkadle: reklama ako dejá vu Vzah literárnej fikcie média a vonkajej reality je v prípade emitácie reklamného spotu rekontruovaný ako kauzálny príjemca reklamy je intenzívne presvedèovaný o tom, e virtuálny svet reklamy je na dosah: ak chcem by astný, musím vlastni bábiku, ktorá je v reklame predstavená ako dokonalý prostriedok pre dosiahnutie blaenosti; v prípade, e túim po dobrodrustve, dosiahnem ho, ak si pod¾a toho, èo tvrdí reklama kúpim hru s figúrkami vesmírnych vojakov. Spokojné tváre usmiatych mamièiek preba¾ujúcich davotajúce ratolesti do reklamou propagovaných plienok èi chvíle relaxu distingvovaných ivite¾ov rodín pri ob¾úbenom drinku nie sú len prirodzenou hyperbolou, bez ktorej stráca reklama svoju silu pravidelnos usporiadania základných prvkov reklamného spotu, ich vzájomná prepojenos a stereotypnos jednotlivých sekvencií dokumentujú, e základom architektúry reklamného spotu je znaková truktúra komunikaèného rituálu (Rusnák, 1999). Struènosou, atraktívnym spracovaním, konkrétnosou a veobecnou prístupnosou je televízny reklamný spot ideálnym informaèným servisom pre príjemcu s rozvíjajúcou sa symbolizáciou, preto je reklama takým atraktívnym druhom komunikácie najmä pre detského príjemcu. Insitnos reklamy je vak utlmovaná prítomnosou výrazných polí pravdepodobnostných komunikaèných stereotypov. Vetko tu funguje ako keby po druhý raz rozantení teenageri, sebavedomí podnikatelia aj spokojne sa usmievajúci dôchodcovia. Reklama je trpezlivo letené zrkadlo naich komunikaèných mýtov pochopite¾ne aj tých, ktoré petrifikujú vzahy medzi mumi a enami. Stratégia reklamy zasiahnu èo najväèí poèet cie¾ov pri èo najmenom poète výstrelov ovplyvòuje aj emitáciu znakov predstavujúcich nae predstavy o pravej ene
58
a skutoènom muovi. Stereotypy sú tu skrz-naskrz konzervatívne, pretoe precízne indikujú stred hracieho po¾a: mui a eny sú tu predstavení tak, ako ich postavenie vníma najväèia skupina spoloènosti mu je preto ivite¾om rodiny, ena organizátorkou chodu domácnosti. Napätie medzi fikciou a realitou, typické pre masmediálnu komunikáciu veobecne, je navye v tomto prípade umne zastierané dôveryhodnos podávanej informácie je preto dotovaná prítomnosou dodatoèných indikátorov, napr. veobecne akceptovanej osobnosti (slávny portovec odporúèa zaruèene efektívny kondièný prístroj; popredná topmodelka tvrdí, e krásne vlasy má vïaka ponúkanému vlasovému kondicionéru), prípadne je priebeh situovaný do prirodzených dekorácií (prekvapená mamièka súhlasí s odskúaním ponúkaného pracieho práku v prítomnosti televízneho tábu a vzápätí ho spontánne chváli). Kultúrne a sociálno-psychologické podnety, ktoré formujú komunikaèné stereotypy medzi mumi a enami, majú, pravdae, omnoho irie interpretaèné pásma, ne sme naèrtli v predchádzajúcich riadkoch. Je to nepochybne preto, lebo zasahujú do samej podstaty ¾udského bytia: ideálna ¾udská komunikácia je predsa práve medzi muom a enou: oba svety sa kompatibilne dopåòajú a potvrdzujú tak to, o èom u pred viac ne dvetisíc rokmi hovoril èínsky básnik a filozof Lao-c: Dlhé a krátke sa navzájom meria, vysoké a nízke sa navzájom spája, zvuky a tóny sa navzájom zluèujú. Tvorstvo raz dané neodmieta... Literatúra BORGATTI, S.: Conversation rituals. http://www.analytictech.com/mb119/convritual.htm. BROWN, M. E. BARWICK, L.: Fables and endless genealogies: Soap opera and womens culture. Continuum (Film, TV and the Popular), 1, 1987, è. 2. GERBNER, G. a kol.: International Encyclopedia of Communications. New York Oxford, Oxford University Press, 1989. I. IV. Vol. JANOUEK, J.: Sociální komunikace. Praha, Svoboda 1968. 176 s. NAKONEÈNÝ, M.: Lexikon psychologie. Praha, H+H 1995. 340 s. RUSNÁK, J.: Nieko¾ko poznámok o ritualizovanej reèi. In: VARIA VI. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV JÚ¼ SAV 1997, s. 9 11. RUSNÁK, J.: O dramaturgii komunikaèných rituálov: insígnie, dekorácie, rekvizity. In: VARIA VIII. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV JÚ¼ SAV 1999, s. 199 203.
59
Role jednotlivých úèastníkù televizního diskusního poøadu jako typu institucionální komunikace Markéta Slezáková Ústav pro jazyk èeský AV ÈR, Praha
Úvod Ve svém pøíspìvku se budu zabývat rolemi moderátora a úèastníkù televizních diskusních poøadù. Televizní diskusní poøady (pøedevím na aktuální politická a spoleèenská témata) tvoøí velmi podstatnou souèást naeho ivota a jsou stále dùleitìjími zprostøedkovateli nejen vìcných informací, ale vytváøejí i vzorce nových zpùsobù komunikace, podílejí se na zmìnách jazykového chování iroké veøejnosti. Prostøednictvím médií masové komunikace se do jazykového povìdomí mluvèích pomìrnì snadno dostávají nová obrazná vyjádøení, nové vazby, nová slova. Podrobná analýza televizních rozhovorù nabízí ohromné mnoství zajímavých témat. Jedním z nich je problematika rolí, tedy to, jaké role plní moderátor a jednotliví úèastníci televizních rozhovorù a jak by se daly tyto role struènì charakterizovat. Institucionální komunikace Institucionální komunikací rozumíme takovou komunikaci, která probíhá mezi pøedstavitelem nìjaké instituce a klienty. K institucionální komunikaci mùeme pøiøadit i komunikaci, která probíhá v televizním diskusním poøadu. Pøedstavitelem instituce je moderátor, klienty jsou pak v obrazném slova smyslu úèastníci debaty. Toto jasné, pøedem známé rozdìlení rolí, úloh je pro institucionální komunikaci charakteristické a má vliv na chování jednotlivých úèastníkù (vèetnì chování jazykového). K typickým institucionálním interakcím patøí napø. komunikace mezi lékaøem a pacientem, komunikace mezi uèitelem a ákem a dalí. Zájem o institucionální komunikaci vznikl a v posledních letech, kdy se pozornost konverzaèní analýzy obrací od bìných dialogù v soukromé sféøe právì k tzv. dialogùm institucionálním (Heritage Greatbatch,1991, s. 93; Marková Müllerová Hoffmannová, 1999, s. 198; Èmejrková, 1999, s. 252). Pro institucionální interakce je podle J. Heritage a D. Greatbatche (1991, s. 93) charakteristický vysoký stupeò organizace, její znalost nám umoòuje lépe se v komunikaci orientovat. V pøípadì, e jsme seznámeni s charakteristikou jednotlivých rolí v institucionální interakci, mùeme se plnì zamìøit na její konkrétní jazykovou realizaci. Ve svém pøíspìvku se budu opírat o studii J. Heritage a D. Greatbatche (1991), ve které zkoumali na základì detailního studia autentického materiálu jeden typ institucionalizované komunikace televizní rozhovor. Na základì pozorování autentických nahrávek nìkolika desítek televizních rozhovorù zaznamenali Heritage s Greatbatchem urèité typické znaky interakce mezi úèastníky televiz-
60
ních diskusních poøadù tedy mezi hosty a moderátorem. Jak ovem zdùrazòuje S. Èmejrková (1999), vztahy mezi hosty a moderátorem do urèité míry variují. Znaky televizního rozhovoru Nejprve si pøipomeòme nìkteré typické znaky televizního rozhovoru: 1. Rozhovor je urèen publiku u televizních obrazovek jak pøesnì øíkají Heritage a Greatbatch jeho základní funkcí je zprostøedkování informace nebo názorù veøejných èinitelù odborníkù posluchaèùm (Heritage Greatbatch, 1991, s. 106). Z jakých signálù poznáme, e je rozhovor urèen divákùm u televizních obrazovek? ∗ Jednak to mùe být explicitnì øeèeno: dobrý den. díváte se na nedìlní partii. // dobrý den, vítám publikum nejen ve studiu i diváky u televizních obrazovek. ∗ Jednak je to dáno tím, e je na úvod kadé otázky zaøazena informativní pasá, která má za úkol nastínit divákùm problém, kterého se bude týkat otázka. Tuto informativní pasá pøednese moderátor: èerstvá zpráva z tohoto týdne øíká, na podzim se bude mluvit o deregulaci cen energií nula a devìt procent, spí asi devìt procent. co by udìlala ó dé es, kdyby byla ve vládì? deregulovala by døív, vechno, jinak. Nebo je odvysílán speciální, pøedem pøipravený pøíspìvek: vláda chce zavést povinné pøiznání pùvodu majetku v hodnotì nad deset miliónù korun. nový ministr financí také hodlá zvýit danì lidem s vyími pøíjmy. zdá se, e kabinet miloe zemana nemá úspìné a zámoné lidi pøíli v oblibì. nebo snad mají bohatí obèané zacelit díry ve ztrátovém státním rozpoètu souèasné vlády? 2. Rozhovor je pøedem pøipraven, i kdy samotní úèastníci ho mají monost do jisté míry ovlivòovat a modifikovat bìhem samotné realizace rozhovoru. 3. Moderátoøi by mìli zaujímat a udrovat pozici formální neutrality vùèi postojùm a vyjádøením hosta. Pokud pøece jen moderátor komentuje výrok hosta, pak by nemìl vystupovat sám za sebe, ale za diváky, obèany, napø. M: pane ministøe, dovolte. zdá se, e se to stalo, úplnì národním sportem skoro. idit danì
VK: ... já bych to chtìl zaprotokolovat. jsou zemì, kde to je národním sportem, M: vichni to vidí. 4. Host by na druhou stranu mìl respektovat roli moderátora jako toho, kdo nejprve uvádí posluchaèe do kontextu a poté podnìcuje hosta, aby se k problému vyjádøil (Heritage Greatbatch, 1991, s. 106), napø. Pøedtoèená ukázka: vláda chce zavést povinné pøiznání pùvodu majetku v hodnotì nad deset miliónù korun. nový ministr financí také hodlá zvýit danì lidem s vyími pøíjmy. zdá se, e kabinet miloe zemana nemá úspìné a zámoné lidi pøíli v oblibì. nebo snad mají bohatí obèané zacelit díry ve ztrátovém státním rozpoètu souèasné vlády?
61
M: otázka na vás zní. nový ministr financí, tedy vy, chce zvyovat danì. chcete opravdu zvyovat danì bohatým lidem, anebo vem? Vimnìme si, e mluvèí nereaguje hned na ukázku, která mùe vyvolat u hosta i nesouhlas. A pøestoe na konci pøíspìvku otázka zazní, host na ni neodpovídá, ale èeká a na pøímou otázku moderátora. A ta je pro nìj signálem k odpovìdi. 5. Host by mìl dále respektovat moderátora jako nìkoho, kdo celý rozhovor øídí a kdo je vlastnì v jeho støedu. Uvedu zde nìkolik typických pøíkladù, jak moderátor rozhovor øídí: zkuste odpovìdìt na otázku // vracet se tøiètvrtì roku zpátky se mi zdá trochu zbyteèné, protoe ten tøi ètvrtì rok u utekl. dalí dotaz prosím. // nesmìjte se. mluvte. Role jednotlivých úèastníkù televizního rozhovoru Po uvedení nìkterých typických znakù televizních rozhovorù pøecházím k problematice rolí jednotlivých úèastníkù poøadu. Pro úèastníka poøadu jsou podle mého názoru podstatné dvì role. 1. Jednak je to role, kterou zastávají v reálném ivotì. Tato role je dána pøedevím jejich postavením, postavením ministra, pøedsedy strany, novináøe, odborníka. Aby se toti host v televizním studiu vùbec objevil, musí být aktuálnì mediálnì pøitalivý. Musí zastávat ve spoleènosti takovou roli, která mu umoní k tématu televizního poøadu sdìlit své vlastní vyhranìné stanovisko. Zvlátì u nìkterých poøadù je zjevné, e jsou zámìrnì zváni hosté s pokud mono zcela protichùdnými názory. 2. Druhou podstatnou rolí je pøidìlená role v televizním studiu. Role jednotlivých úèastníkù jsou pøedem dány a známy, pøedem daný je i scénáø poøadu a jednotlivá témata. Od samého poèátku televizního rozhovoru se úèastníci a moderátor prezentují jako pøedstavitelé tìchto rolí. Moderátor, jako èlovìk nejvíce zasvìcený (v rukou má scénáø a mùe øídit rozhovor urèitým smìrem), je jakýmsi støedem poøadu. Jeho úkolem je debatu zahájit, pøedstavit témata i hosty a urèovat poøadí, ve kterém bude hostùm dáno slovo. Vekeré aktivity hostí i divákù ve studiu by mìly být moderátorem øízeny mluvèí by na sebe nemìli navzájem reagovat èi si klást navzájem otázky bez vìdomí èi schválení moderátora. Mluvèího, který je moderátorem, charakterizují Heritage Greatbatch (1991, s. 97) takto: moderátor by se mìl správnì vìnovat jen otázkám. Slovo otázka je zde chápáno velmi iroce tedy i jako podnìcování, vyzývání hosta k odpovìdi, vznáení pochybností jakési celkové øízení rozhovoru. Naopak host by se mìl zdret nevyádaného komentáøe k pøedchozímu, nemìl by klást otázky, nemìl by vyzývat ostatní hosty k hovoru nebo k reakci, ale mìl by reagovat, odpovídat na moderátorovy otázky. Role jednotlivých úèastníkù v èeských televizních diskusních poøadech Jak konkrétnì se ale tyto role projevují pøi výstavbì televizního rozhovoru? Pøedpokládejme (spoleènì s Heritagem a Greatbatchem, 1991, s. 96), e
62
existuje jistý model støídání jednotlivých replik. Toto støídání replik není náhodné je v urèité situaci jednotné a vykazuje naprostou shodu s postupy v situacích podobnì uspoøádaných. Dalo by se øíci, e má konvenèní charakter. Pøíkladem mùe být napø. to, e moderátor poloí (obecnou) otázku na zaèátku poøadu, k ní se postupnì vyjadøují vichni hosté. Otázku klade moderátor a vichni hosté reagují a na signál moderátora a v poøadí, které jim moderátor urèí. Aby mohl být televizní rozhovor úspìný, mìli by vichni úèastníci respektovat své postavení a role pøi støídání replik. Toto respektování rolí má øadu základních dùsledkù na formální strukturu interview. Host respektuje, e moderátorova replika bude obsahovat nejprve uvedení do problému a poté i nìkolik otázek za sebou, napø. M: =já se zeptám. je to problém. vlády? anebo je to problém který se diskutuje i uvnitø sociální demokracie? jaký vùbec máte vliv na to. (.) co se v té vládì dìje? Host respektuje i to, e na jednotlivé otázky nereaguje bezprostøednì, ale a po poloení posledních z nich. Moderátor naopak respektuje rozíøené, dlouhé odpovìdi hosta, bìhem kterých ho ani nevybízí k pokraèování, ani ho nepøeruuje. Jistou konvencí je také to, e host neèeká na signály souhlasu, signály vybízející k pokraèování je mu jasné, e má právo odpovìdìt na vechny otázky kladené pøedtím moderátorem. Heritage a Greatbatch hovoøí v souvislosti se støídáním replik jetì o jednom znaku: zatímco øeè hosta je odpovìdí na moderátorovu otázku a tedy adresována moderátorovi, otázky moderátora jsou pøizpùsobeny publiku. Pokud host smìøuje svou odpovìï k moderátorovi napø. tím, e ho pøímo osloví jménem stává se z publika pouze náhodný posluchaè, nìkdo, kdo jako by poslouchal pøes stìnu (Heritage Greatbatch, 1991, s. 112), napø. B: paní redaktorko? vy ste tady pøednesla stranou spoustu vìcí. které spolu èásteènì nesouvisí. a èásteènì sou úplnì jinak. Toto tvrzení se mùe jevit jako pøíli obecné a problematické. Mám zaznamenán jeden jediný pøípad, ve kterém stojí publikum skuteènì mimo. V interview v poøadu 21 si Milo Zeman zaène povídat s redaktorkou o její dovolené, naráí pøitom na neformální rozhovor, který probìhl zøejmì tìsnì pøed interview v zákulisí. Vìtinou ale nacházíme pøíklady oslovování jednotlivých úèastníkù dokonce i køestními jmény, a stále je jasné, e poøad je urèen publiku a smìøuje k publiku. Závìr Pokusila jsem se charakterizovat role, které zaujímají jednotliví úèastníci televizního rozhovoru. Dodrování tìchto rolí umoòuje úspìný prùbìh televizního rozhovoru a oèekávané, konvenèní støídání replik. Úspìným prùbìhem televizního rozhovoru máme na mysli takový, který vyváenì poskytuje pøíleitost mluvit vem hostùm a ve kterém moderátor zaujímá neutrální pozici oso-
63
by ve støedu celého dìní, pøes kterou by mìli vichni úèastníci pomyslnì komunikovat. Teorie, zabývající se rolemi v televizních rozhovorech, by podle mého názoru prokázala velkou slubu moderátorùm poøadù. Èasto se toti setkáváme s neprofesionálními moderátory. Jejich vystoupení èasto není neutrální a nìkdy se dokonce stane, e rozhovor neøídí moderátor, ale jeden z hostù. Pøesné zachycení celého poøadu pak dává moderátorovi jedineènou monost samozøejmì ve spolupráci s lingvisty být profesionálním dobrým moderátorem. To by vlastnì bylo pøínosem pro nás pro vechny. Literatura MARKOVÁ I. MÜLLEROVÁ O. HOFFMANNOVÁ J. Od teorie dialogu k institucionální komunikaci. Slovo a slovesnost, 60, 1999, s. 195 213. ÈMEJRKOVÁ S.: Televizní interview a jiné duely. Mediální dialog jako ánr veøejného projevu. Slovo a slovesnost, 60, 1999, s. 247 268. HERITAGE J. GREATBATCH D.: On the Institutional Character of Institutional Talk: The Case of News Interviews. In: Talk and Social Structure. Cambridge, Polity Press 1991, s. 93 137.
Kuføík a balíèek v televizních diskusních poøadech Lucie Haová Ústav pro jazyk èeský AV ÈR, Praha
Úvod Jazykovým výrazùm, které nás obklopují, nìjak rozumíme. Kdy je slyíme nebo èteme, dokáeme si pøedstavit, co jimi mluvèí nebo pisatel mínil, proè pouil v danou chvíli právì toho výrazu a nikoli výrazu jiného. Výraz známý v nìjakém kontextu se mùe dostat do kontextu nového a v nìm získat nový význam. Ten, kdo nìjaký výraz uije v novém kontextu a v novém významu poprvé, by jej mìl svým posluchaèùm nebo ètenáøùm vysvìtlit. Pokud posluchaèi nebo ètenáøi tento nový význam akceptují, mùe být zcela pøehluen význam pùvodní. Mùe se stát, e se výraz v novém významu pouívá jen po dobu, pokud odpovídající kontext trvá. Nový význam mùe akceptovat iroká veøejnost nebo jen její urèitá èást (omezená napø. vìkem, vzdìláním, profesním zamìøením apod.). Tato práce se zabývá analýzou dvou výrazù, a to výrazù kuføík a balíèek. Analýza probíhá ve dvou základních rovinách. Jednak posuzuje oba výrazy izo-
64
lovanì, z pohledu (zjednoduenì øeèeno) lexikografického: zde bude pozornost vìnována aktuálnì vzniklým odvozeným významùm balíèku a kuføíku a lexémùm od zkoumaných výrazù utvoøených. Jednak se práce snaí postihnout uívání tìchto dvou výrazù ve zcela speciálních mluvených textech, toti v televizních diskusních poøadech. V této èásti budou probírány otázky komunikaèního pøístupu k analyzovaným mluveným textùm, zpùsoby zaèleòování obou výrazù úèastníky do celku diskusního poøadu, apod. Slovo ekonoma Historie kuføíku zaèala v listopadu 1996. Bývalý pracovník Bezpeènostní informaèní sluby (BIS) Demeter tehdy pøedal øediteli Inspekce ministerstva vnitra Tominovi dokumenty o tom, e BIS protiprávnì sleduje nìkteré nae politiky. Sloku s tìmito dokumenty pøedal Tomin M. Zemanovi. M. Zeman zavøel dokumenty do svého hnìdého kuføíku, pak kuføík uloil (i s dokumenty) do sejfu. Na veøejnosti pak prohlásil, e dokumenty pøedá pouze prezidentovi V. Havlovi. V. Havel se s dokumenty seznámil hned, jak mu to jeho zdravotní stav dovolil (tj. na poèátku roku 1997, po operaci plic). Po prostudování materiálù V. Havel prohlásil, e dokumenty jsou bezcenné. Balíèky se objevily na jaøe 1997. Tehdejí vláda hledala ve státním rozpoètu poloky, v nich by bylo moné uetøit. První balíèek, tedy první soubor úsporných opatøení, s oficiálním názvem Korekce hospodáøské politiky a dalí transformaèní opatøení, byl vydán v dubnu 1997. Druhý balíèek s pøesným názvem Stabilizaèní a ozdravný program vládní koalice, vydala vláda v kvìtnu 1997. Opatøení podobného druhu, Soubor opatøení ke zdokonalení plánovitého øízení národního hospodáøství, se projednávalo v roce 1985 a bìnì se zkrácenì oznaèovalo slovním spojením soubor opatøení. Toto pojmenování bylo ve své dobì velmi frekventované a v povìdomí lidí (s jistým generaèním omezením) dodnes existuje. Oznaèení balíèek bylo úèelovì zavedeno právì proto, aby se ona opatøení (z roku 1997) opìt nezaèala nazývat zkrácenì soubor opatøení, tedy slovním spojením do znaèné míry konotovaným, spojeným s minulou dobou, s komunistickým reimem. I. Kuføík a balíèek z pohledu lexikografického Zkoumané lexikální jednotky (balíèek a kuføík) jsou zdrobnìlinami (deminutivy). Kuføík je deminutivem 1. stupnì v úplné øadì: kufr kuføík kuføíèek. U balíèku je øada neúplná: balík balíèek. V základovém substantivu balík je pøípona -ík slovotvorná, nikoli deminutivní (podobnì napø. knoflík knoflíèek, úøedník úøedníèek). V analyzovaných diskusních poøadech se setkáváme i s adjektivy balíèkovský a kuføíkový (viz dále), odvozenými od zkoumaných výrazù. Vybrané ukázky nám nabízejí také zcela nové slovo, slovníky dosud nezachycený kompozièní neologismus antibalíèek. Snadno rozèlenitelné kompozi-
65
tum obsahuje jednak pøedponu anti-, jednak substantivum balíèek. Pøedpona anti- má význam pùsobení, zamìøení proti nìkomu, nìèemu, popøení nìèeho, protiklad k nìèemu, nedostatek nìjaké vlastnosti. Slovník neologismù (1998, s. 29 n.) uvádí obdobnì utvoøená kompozita: antidrogový, antivir, antiromský. Primárním (základním) významem kadého výrazu je jeho význam lexikální, tedy význam vyadující nulový (minimální) kontext (Pavelka, 1982, s. 43). Nulový kontext je tvoøen zkoumaným výrazem samotným, postrádá slovní doprovod, nevstupuje zatím do komunikaèního kontextu. Významy slov v nulovém kontextu, i kdy nejen v tomto kontextu, se pokouí v co moná nejvìtí úplnosti popsat výkladový slovník. Nulový kontext je samozøejmì potøeba chápat jako urèitou abstrakci. V rámci jazykové komunikace vlastnì nikdy nemùe dojít k úplné izolaci slova, ponìvad i samotné slovo vdy vstupuje do reálného irího kontextu, do konkrétní komunikaèní situace, utváøené mimo jiné akustickými, mimickými a gestickými projevy mluvèího (v pøípadì psaného projevu grafickou podobou napsaného výrazu), komunikaèním prostøedím, recepèními schopnostmi posluchaèe (ètenáøe) atd. Lingvistická sémantika pøesto povauje za vhodné s minimálním kontextem pracovat, chce-li identifikovat primární (základní) význam slova. Sekundární význam je významem odvozeným, nepùvodním, pøedpokládá existenci vlastního (bezkontextového) významu. Jedním z typù sekundárního významu je typ metaforický (slovníkem zpravidla nekodifikovaný). V utváøení sekundárních významù slov se uplatòuje sémaziologicko-onomaziologická derivace (sémaziologicko-onomaziologické odvozování), zahrnující v sobì jednak proces sémaziologický, který nìjak postihuje význam lexikální jednotky, a jednak proces onomaziologický, v nìm je jistá mimojazyková skuteènost, entita nìjak pojmenována (Filipec Èermák, 1985, s. 108). Vyuívá pøedevím vztahù podobnosti a pojmové souvislosti. Výsledkem sémaziologicko-onomaziologické derivace je øada metaforických a metonymických odvozenin. Jak s metaforou, tak s metonymií se setkáváme i pøi konstituování sekundárních významù lexikálních jednotek kuføík a balíèek v televizních diskusních poøadech. Pøi metaforickém pojmenování se místo bìného pojmenování nìjaké skuteènosti A uije pojmenování jiné skuteènosti B. Pojmenování skuteènosti B tedy vystupuje ve dvou funkcích, jednak ve funkci primární (B), jednak sekundární (Ba). Toto pøenesení pojmenování je moné proto, e oznaèené pøedmìty mají spoleèné podobné vlastnosti (tzv. tertium comparationis). Vztah AB je onomaziologický, vztah BBa je sémaziologický. Slovo oznaèující denotát B novì oznaèuje také denotát A, má tedy dvojí denotaci (Filipec Èermák, 1985, s. 109). Metafora je zvlátì jevem jazyka umìleckého jako výtvor umìlecké, básnické invence (napø. cukr snìenek, lilií vláèný sníh) a neologizace, a pak se jedná o metaforu obraznou, aktuální. Takové metafory se mohou øidèeji vyskytnout i v bìném rozhovoru, je-li mluvèí jazykovì tvùrèí, nebo v publicistice.
66
Druhý typ tvoøí metafory lexikalizované, uzuální, jejich pøenesenost u nabyla (pøípadnì právì nabývá) spoleèenské hodnoty (napø. zlatá kaplièka pro oznaèení Národního divadla). Pøechod od prvního typu metafory (básnické, individuální, okazionální) k druhému typu (metafora uzuální, lexikalizovaná) je pozvolný, není mezi nimi ostrá hranice. Metonymie se zakládá na pojmové souvislosti, která odráí i souvislost vìcnou, tj. souvislost denotátù jistého typu. Metonymie postihuje fakticky existující vìcné, tedy pøedmìtné, prostorové, èasové a kauzální vztahy a souvislosti mezi prvky reality, ani by tato realita byla pojmovì restrukturována. Napø. mezi jednotlivými významy slova kola je metonymický vztah (1. kola jako instituce poskytující veobecnou nebo odbornou výuku a výchovu, 2. kola jako budova pro takovou instituci, 3. actvo (a zamìstnanci) koly). Ve výkladech významu tìchto tøí lexikálních jednotek se opakuje sémantický prvek primárního významu, symbolicky znázornìno: A:Ba:Ca. Uplatòují se zde vztahy inkluze (sekundární významy zahrnují i význam primární) a vyplývání (kola jako instituce pøedpokládá pøísluné pracovitì a vztah mezi uèiteli a áky). Na rozdíl od metafory nemá spoleèná vlastnost u metonymie povahu tertia comparationis. To je také základní odliovací rys metafory a metonymie. Kvantitativním druhem metonymie je synekdocha, zakládající se na vztahu èástí a celku (pars pro toto, totum pro parte), druhù a rodu (species pro genere, genus pro specie), neurèitého a urèitého poètu, plurálu a singuláru, konkrét a abstrakt. Soubor opatøení balíèek (metafora) Primárním (základním) významem deminutiva balíèek je nìco sbaleného, na potì se balíèkem rozumí listovní zásilka do váhy 1 kg. V jednom z novì zavedených sekundárních významù, uívají tohoto výrazu úèastníci vybraných diskusních poøadù. ukázka (1): S: ... já s tou vìtou ee nedramatizujme to jsem vlastnì chtìl a teï se pøiznám troku zabránit tomu aby vy ste øikal vlastnì ee ano nekoná se ádné drama víme vichni ta èísla hovoøí jasnì já jsem spí mìl na mysli rozpor mezi vaím lednovým prohláením o skonèení utahování opaskù a oèekávání standartního ekonomického vývoje a najednou (.) balíèek (.) vzápìtí dalí (.) který jakoby je troku jiný ne v tom lednu (Karanténa, Klaus, Doleal, Studenovský) V ukázce (1) oznaèil moderátor diskusního poøadu Karanténa balíèkem výe zmínìný soubor úsporných opatøení. Jde o jistý druh metaforického pøenáení významu, o pøenáení významu zaloeném na podobnosti tvaru pøedmìtù. Balíèek ve svém základním významu i balíèek coby soubor úsporných opatøení mají jisté tertium comparationis, jisté spoleèné rysy. Soubor opatøení, ve sku-
67
teènosti mnoství papírù, je potøeba také nìjak uzpùsobit pøenáení, nìjak ho sbalit, dát mu nìjakou uchopitelnou formu. Ony zmínìné papíry jsou vak z nìjakého dùvodu pojmenovány deminutivem (balíèek), nikoli základním tvarem (balík). Zvolením deminutiva mluvèí (nebo alespoò ten mluvèí, který zmínìný soubor opatøení poprvé takto oznaèil) zøejmì vyjadøují snahu zlehèit skuteèný dosah navrhovaných opatøení. Jedno ze slovníkových hesel nabízí uití základního slova jako souèást sousloví balík ekonomických zákonù. Balíèek v sobì skrývá jistou pragmatickou presupozici. Mluvèí (resp. autor balíèku) pøedpokládá u adresátù (posluchaèù) urèitou znalost o svìtì. Balíèek nepùsobí na posluchaèe (televizní diváky) tak mocnì jako balík a mohou tedy nabýt dojmu, e se vlastnì jedná jen o nìco malého, nepodstatného, co je nemùe nijak výraznì ohrozit. Kuføík obsah kuføíku (metonymie) V pøípadì kuføíku se setkáváme s metonymickým pøenáením významu. Jedná se o metonymické pøenáení na základì pøedmìtu. Zmínìným pøedmìtem je kuføík, který se v diskusních poøadech stává také pojmenováním pro svùj vlastní obsah, tedy pro materiály v nìm uloené (viz pøíp. Slovo ekonoma). K podobnému pøenáení významu dochází dost èasto, napø. hrncem se pojmenuje obsah v nìm, obdobnì je tomu se substantivy sklenice (vody), ko (jablek), krabice (cukroví), apod. V ukázce (2) nacházíme i jakousi zpìtnou demetonymizaci, M. Zeman obsah kuføíku od kuføíku samotného oddìluje: v tom kuføíku ty materiály a vlastnì tak televizním divákùm objasòuje vývoj zkoumaného sekundárního významu. ukázka: (2) Z: ... reagovat pane pøedsedo. materiál, který jsem tehdy dostal, nebyl opatøen tìmito podpisy a já jsem ho pøesto okamitì pøedal ministru vnitra, kdybychom udìlali tiskovou konferenci den poté, riskujeme, e budeme obvinìni z toho, e jsme si tento materiál vyrobili sami L: [dalí dalí kuføík] Z: [to zaprvé] a dal, no my sme si v tom kuføíku ty materiály jak dobøe víte také nevyrobili, byly nám dodány vèetnì materiálù s razítkem pøísnì tajné, ale to je druhá vìc a ta by byla na samostatnou debatu (7 èili sedm dní, Zeman, Lux, Vávra) Kuføíkové aféry pana Zemana a rok balíèkovský (multiverbizace) V pøepisech diskusních televizních poøadù se setkáváme také s onomaziologickým procesem multiverbizace, tedy s pøechodem od jednoslovného pojmenování k pojmenování víceslovnému. V ukázce (3) nahradil mluvèí V. Klaus jednoslovné pojmenování jisté skuteènosti (kuføík) adjektivnì-substantivním souslovím kuføíkové aféry pana Zemana. Tento typ multiverbizace je bìný v publicistickém a odborném stylu. Kromì promìny jednoslovného pojmenování víceslovným dolo také ke zmìnì
68
gramatického èísla. Kuføík, resp. kuføíková aféra pana Zemana se zde objevuje v plurálu. Dochází zde tedy také k metonymickému pøenáení, a to pøenáení kvantitativnímu, synekdochickému, které mùe být zaloeno právì také na pøenáení plurálu a singuláru. ukázka: (3) K: ... velmi diskutujeme mezi sebou o tom jestli jsme to mohli vìdìt. mìli vìdìt. samozøejmì e si tisíckrát kladu otázku jestli jsem to v dobách dramat kolem ee kreditní banky a agrobanky kolem senátních voleb kolem kuføíkových afér pana zemana kolem dramatu státního rozpoètu jestli jsem mìl jetì po vech tìch dobách po noci sám si zkusit vechno si poèítat jetì desetkrát sám a (.) jestli já jsem také se provinil sám sobì e jsem to nìkteré tyto trendy a tendence nepostøehl sám to si kladu samozøejmì jako otázku. naprosto naprosto zásadní (Karanténa, Klaus, Doleal, Studenovský) V téme poøadu a u tého mluvèího se (v ukázce 4) setkáváme jetì s jedním pøípadem multiverbizace: ukázka: (4) K: ... prosím vás opravdu nedramatizujme teda já vím e v naí zemi se zahnízdilo silná slova opozice o spálené zemi a podobnì ale já musím trvat na tom e v naí zemi od toho momentu ekonomického obratu smìrem vzhùru tedy od toho devadesát øeknìme pøelom devadesát dva devadesát tøi. nae reálné mzdy v prùmìru celé této zemì opravdu vzrostly o jednu tøetinu. (.) a i jakoby ten krizový tìký sloitý rok balíèkovský: ee (.) podíváte-li se na poslední èísla která znáte tak reálné vèerejí èíslo nebo páteèní èíslo reálná mzda v naem prùmyslu vzrostla o est a nebo o pìt a ko- necelých est procent prostì (Karanténa, Klaus, Doleal, Studenovský) Adjektivum odvozené od balíèku se v podání V. Klause stává charakteristikou celého roku, tedy pomìrnì dlouhého èasového úseku. Kategorie balíèku jako podstatného jména pøechází ve jméno pøídavné, stává se pøívlastkem. Jak je vidìt z dalích pøívlastkù zmínìného roku: krizový, tìký, sloitý, mluvèí si uvìdomuje, e balíèek s sebou nese v povìdomí posluchaèù (televizních divákù) jednoznaènì spíe konotace negativní. Pokud sledujeme delí kontext ukázky, vidíme, e mluvèí se ve skuteènosti snaí celou vìc zlehèit, ukázka zaèíná slovy: prosím vás opravdu nedramatizujme... a tìsnì pøed zmínìným víceslovným oznaèením, jeho souèástí je i zkoumaný balíèek, je výraz jakoby. II. Zaèlenìní kuføíku a balíèku do celku mluveného textu Situativnost, reference Zkoumané výrazy jsou mluvèími zaèleòovány do jistého typu textu, do celku televizního diskusního poøadu. Diskusní poøady, jako kadý jiný text, jsou
69
vdy vázány na jistou komunikaèní situaci, jsou úèastníky a moderátorem vytváøeny s jistým zámìrem, mají jistou ilokuèní sílu. Situativnost textu, tedy zapojení textu do jistého komunikaèního kontextu, je jedním ze základních rysù, které dìlají text textem. Zvlátì v mluvených textech se èasto setkáváme s výpovìïmi, jejich smysl je zøejmý jen ve vztahu ke komunikaèní situaci. Charakter televizního diskusního poøadu (komunikaèní situace, do ní vstupují i oba zkoumané výrazy) utváøí øada rysù, k nim patøí: téma diskusního poøadu, výbìr úèastníkù, poèet úèastníkù, osobnost moderátora (moderátorù), ne/pøítomnost publika v televizním studiu a jeho pøípadné reakce, prostor televizního studia a rozmístìní úèastníkù a moderátora (moderátorù) v nìm, délka poøadu, apod. (Slezáková, 1999, s. 19 n.). Se zapojením výpovìdi (i celého textu) do komunikaèní situace úzce souvisí problematika referování (odkazování). Reference je odkaz mluvèího k pøedmìtùm nebo situacím reálného svìta promítnutým do naeho vìdomí. Prostøednictvím výrazù typu: to, tady, teï a jiných je mluvèí schopen identifikovat jisté pøedmìty øeèi (tj. pøedmìty nebo situace reálného svìta) èili referovat k jedineèným pøedmìtùm, nebo odkazovat na jedineènì chápané situace, skupiny objektù, popø. i prostor a èas vymezitelný vzhledem k mluvèímu apod. Pøi referenci jsou jedineèné pøedmìty øeèi identifikovány, vymezeny vùèi jiným, pøípadnì blíe urèeny. Identifikace mùe být urèitá i neurèitá. Pøi urèité identifikaci se uplatòují rùzné výrazové prostøedky, napø. urèité deskripce, tj. spojení substantiva s nìkterým z identifikátorù nebo s pøivlastòovacím zájmenem èi adjektivem. Èasté jsou identifikátory typu: ten(to), onen, (ten)tý, ten stejný, ten samý, takový, tam(hle)ten, ten(hle)ten, který. Tyto identifikátory referují ke zkoumanému pøedmìtu øeèi èasto jetì ve spojení s nìjakým dalím, shodným èi neshodným pøívlastkem. Hojnì se s nimi setkáváme i v bezprostøedním okolí naich zkoumaných výrazù. V ukázkách (5), (6) a (7) mluvèí zcela pøirozenì doplòují kuføík i balíèek (balíèky) identifikátorem (ukazovacím zájmenem), kterým referují ke zcela urèitému objektu. ukázka: (5) D: dobrý veèer. pane pøedsedo ee situace ó dé es není úplnì rùová v tom se asi shodneme volební preference (.) klesají (.) ee byli jste v koalici nuceni pøijmout ty balíèky jedna dvì (Karanténa, Klaus, Doleal, Studenovský) ukázka: (6) M: ... no a to svìdèí, podle mì. o tom, e v tomto klíèovém bodu panovalo vlastnì nejasno, a vlastnì do toho balíèku, kde se najednou objevilo to, e jakoby pod jakýmsi dotlaèením se prohlásilo, e se to doprivatizuje, e pouívám tohoto termínu sám (Respektování, Mlèoch, Seitlová, Pilip, Hartl, Mlynáø)
70
ukázka: (7) Z: ... to zaprvé a dal-, no my sme si v tom kuføíku ty materiály jak dobøe víte také nevyrobili, byly nám dodány vèetnì materiálù s razítkem pøísnì tajné (7 èili Sedm dní, Lux, Zeman, Vávra) V diskusních poøadech dochází také k pøivlastòování balíèku nebo kuføíku konkrétním osobám nebo institucím. ukázka: (8) : pøedpokládám e ee to mùe být urèitá reakce pana premiéra na to e (.) ee je obava (.) s komplikací kolem realizace vládního balíèku jedna a dvì. a e pan premiér hledá urèitou protiváhu proti lidovcùm (7 èili Sedm dní, antovský, pidla, Vávra) ukázka: (9) K: samozøejmì e si tisíckrát kladu otázku jestli jsem to v dobách dramat kolem ee kreditní banky a agrobanky kolem senátních voleb kolem kuføíkových afér pana zemana kolem dramatu státního rozpoètu jestli jsem mìl jetì po vech tìch dobách po noci sám si zkusit vechno si poèítat jetì desetkrát sám (Karanténa, Klaus, Studenovský, Doleal) Ukázky (8), (9) názornì ukazují tendenci patrnou i v ostatních vybraných poøadech. Kuføík je spojován (také V. Klausem) s osobností M. Zemana. Balíèek je (také M. Zemanem) spojován s osobností V. Klause. Za balíèek je odpovìdna tehdejí vláda, reprezentovaná (v oèích veøejnosti, v podání sdìlovacích prostøedkù) svým pøedsedou V. Klausem. V diskusních poøadech se setkáváme i s identifikací neurèitou. ukázka: (10) Z: ... my sme si v tom kuføíku ty materiály jak dobøe víte také nevyrobili, byly nám dodány vèetnì materiálù s razítkem pøísnì tajné, ale to je druhá vìc a ta by byla na samostatnou debatu. za druhé, ten materiál získal urèitou dùvìryhodnost teprve tehdy, na nìm byly zfalované podpisy, patrnì pøenesené napøíklad z tohoto záznamu. tím teprve se to stalo pro nás alespoò trochu dùleité. já jsem si z toho upøímnì øeèeno pøedtím dìlal legraci a nevìøil jsem e na to nìkdo duevnì normální mùe naletìt. nicménì stalo se (7 èili Sedm dní, Lux, Zeman, Vávra) ukázka: (11) P: ... já si myslím e ta celá ta otázka vznikla od jednoho soukromého individuálního rozhodnutí jednoho èlena vlády. ee nevidím v tom ádnou zvlátní logiku aby z tohoto jednoho individuálního rozhodnutí se rozpoutaly velké diskuse které myslím obèany mùou zase jenom otravovat. my jsme tady na jaøe
71
jakousi rekonstrukci absolvovali. my jsme pøijali urèité opatøení které jsme nazvali balíèky potom pøily povodnì a zcela logicky se vyhodnocení tìch krokù od kterých si cosi jako zlepení slibujeme oddálilo. ee panovala veobecná shoda o tom e to bude konec roku kdy se ee úspìch tìch opatøení vyhodnotí a v souvislosti s tím se mùe vyhodnotit to zda nìkteøí èlenové vlády obstáli nebo neobstáli (7 èili Sedm dní, Parkanová, tìpová, Vávra) Ukázky (10) a (11) ukazují neurèitou referenci. Pozorujeme vak neurèitost rùzného stupnì. V ukázce (10) nacházíme referenci nìkdo duevnì normální, jejím referentem by, pokud bychom odhlédli od kontextu, mohla být znaènì rozsáhlá mnoina lidí. Mluvèí M. Zeman má vak má mysli zøejmì zcela konkrétní osoby, moná své aktuální diskusní partnery (tj. J. Luxe a moderátora J. Vávru). V ukázce (11) je neurèité odkazování pøece jen urèitìjí, reference omezuje výbìr moných osob (potenciálních referentù) na èleny vlády. Plurálový charakter druhého pøíkladu druhé ukázky umoòuje mluvèí samotné být pøípadným referentem v této identifikaci. Intertextovost Ve svých mluvených projevech se mluvèí opírají také o intertextovost, jejich mluvené texty jsou vázány na veobecné, spoleèné sdílené vìdomosti televizních divákù a na jiné texty, o nich se pøedpokládá, e je adresáti (televizní diváci) znají. Propojení s jinými texty se realizuje rùzným zpùsobem, napø. odkazem na jiného mluvèího, na jistou autoritu. V ukázce (12) dolo k propojení ze strany mluvèího M. Zemana, je jasným výrazem distance, souèástí kritiky tehdejí (Klausovy) vlády. Distanci mluvèí vyjadøuje také pøívlastkem takzvaný. ukázka: (12) Z: ... protoe tato vláda ve svém programovém prohláení slibovala rùst reálných mezd. rùst ekonomického výkonu. sniování míry inflace stability mìny a øadu dalích krásných vìcí. (.) a takzvaný balíèek èíslo dvì (.) jak vláda sama øíká (Karanténa, Zeman, Doleal, Studenovský) V ukázce (13) odkazuje moderátor na informace v tisku: ukázka: (13) D: byli jste v koalici nuceni pøijmout ty balíèky jedna dvì. dokonce v tisku probìhlo e ministr zielenec hrozil demisí pokud se neprosadí urèité formulace a tak dále (Karanténa, Klaus, Doleal, Studenovský) Jak ukazuje (14), mohou mluvèí odkazovat ke svým vlastním, nìkdy v minulosti realizovaným textùm:
72
ukázka: (14) P: my jsme tady na jaøe jakousi rekonstrukci absolvovali. my jsme pøijali urèité opatøení které jsme nazvali balíèky potom pøily povodnì (7 èili Sedm dní, Parkanová, tìpová, Vávra) V diskusních poøadech se setkáváme i s explicitním odkazem na znalosti komunikaèních partnerù. Adresáty jsou v ukázkách (15) a (16) jak moderátoøi poøadu Karanténa, tak i televizní diváci. ukázka: (15) K: ... a i jakoby ten krizový tìký sloitý rok balíèkovský podíváte-li se na poslední èísla která znáte tak reálné vèerejí èíslo nebo páteèní èíslo reálná mzda v naem prùmyslu vzrostla o est a nebo o pìt a ko- necelých est procent prostì (Karanténa, Klaus, Studenovský, Doleal) ukázka: (16) K: ... ale opakuju (.) opakuju (.) dobøe vichni víte e rvaèka o státní rozpoèet prosincová tak tak dopadnuví s tim e nìkolik hlasujících jinak poslancù opozice vyluèováno z politické strany a tak dál prostì velké politické drama nebylo o tom abychom sníili výdaje státního rozpoètu a tudí nedopustili se vzniku nìjakého deficitu kdo si to dobøe vzpomíná tak parlamentní drama loòských posledních dvou mìsícù bylo o úplnì opaèném jevu (Karanténa, Klaus Studenovský, Doleal) Koneènì se setkáváme také s tím, e jeden z diskutujících pøipomíná svému diskusnímu partnerovi jeho vlastní pøedchozí texty: ukázka: (17) S: ... vy ste desátého ledna tohoto v rozhovoru pro hospodáøské noviny øekl e vlastnì skonèila doba utahování opaskù a e oèekáváte standartní rozpoètový vývoj (Karanténa, Klaus, Doleal, Studenovský) Koreference V pøepisech se na mnoha místech setkáváme se zajímavým jevem. Tatá skuteènost, tatá vìc, tedy analyzovaný kuføík a balíèek, se pojmenovává nìkolikerým zpùsobem. Tento jev souvisí s otázkou koreference, s odkazováním k tému referentu (pøedmìtu øeèi) rùznými koreferentími jednotkami. Ve tøech následujících ukázkách mùeme sledovat postupné utváøení korefernèním øetìzcù. (V pøepisech jsou zkoumané koreferentní jednotky zvýraznìny tuènì.) ukázka: (18) Z: tento materiál vyrobili sami L: [dalí dalí kuføík] Z: [to zaprvé] a dal-, no my sme si v tom kuføíku ty materiály jak dobøe víte také nevyrobili, byly nám dodány vèetnì materiálù s razítkem pøísnì tajné,
73
ale to je druhá vìc a ta by byla na samostatnou debatu. zadruhé, ten materiál získal urèitou dùvìryhodnost teprve tehdy, na nìm byly zfalované podpisy, patrnì pøenesené napøíklad z tohoto záznamu. tím teprve se to stalo pro nás alespoò trochu dùleité. já jsem si z toho upøímnì øeèeno pøedtím dìlal legraci a nevìøil jsem e na to nìkdo duevnì normální mùe naletìt. nicménì stalo se. a teï jenom poslední vìta k této kauze. já bych si nesmírnì pøál, a proto to pøedáváme jak policii, tak bé í es aby to dokonce vyetøovaly dvì nezávislé instituce, abychom se øídili zásadou padni komu padni, aby tato aféra nebyla zametena pod koberec, aby nám potom na konci vyetøování nìkdo øekl promiòte, omlouváme se, bylo to nepodstatné obvinìní, abychom zjistili, kdo vlastnì pøimìl napøíklad toho pana vízka, aby zaèal èeskou televizi a nejenom èeskou televizi zásobovat tìmito materiály a pøípadnì pøedkládat dalí a dalí podvrhy právì teï, kdy se rozjídí volební kampaò. tohle si pøece musel nìkdo objednat, to musel nìkdo zaplatit (7 èili Sedm dní, Zeman, Lux, Vávra) M. Zeman pojmenoval kuføík bìhem své jediné repliky (repliky ve smyslu, v jakém ji pouívá napø. konverzaèní analýza, tedy v úseku promluvy jednoho mluvèího, trvajícím do doby, kdy je pøeruen druhým mluvèím) hned nìkolika rùznými výrazy: v tom kuføíku ty materiály, ten materiál, tato kauza, to, tato aféra, tyto materiály, tohle, to. Zkoumaný koreferenèní øetìzec v sobì zahrnuje rùzné zpùsoby odkazování. Kromì odkazování exoforického, odkazování mimo text, zde názornì mùeme pozorovat odkazování endoforické, tj. odkazování v rámci textu. Protoe se pohybujeme v rámci jedné repliky, mùeme snad povaovat jednotlivé èleny øetìzce za jednotky víceménì na sebe bezprostøednì navazující, jedná se tedy o navazování kontaktní. Zkoumaná jednotka (kuføík) je nahrazována mj. zobecòujícími substantivy materiál, kauza, aféra. Pro tato substantiva v textech obecnì platí, e se jich èasto uívá metajazykovì a e jsou funkènì blízká zástupným výrazùm. Tyto výrazy odkazují nejen k jednotlivému èlenu øetìzce, ale svou povahou i k rùzným textùm nebo èástem textù pøedchozích. Jejich uitím se obsah významu (resp. jednoho z sekundárních, odvozených významù) kuføíku podstatnì modifikuje a rozvíjí, dochází k postupnému roziøování informace o jednotce, k ní jednotlivá oznaèení referují (SSÈ uvádí: aféra: událost budící senzaci, materiál: 1. látka, surovina, 2. vìci slouící jako prostøedek, podklad, pramen, kauza: vìc, pøípad). Kuføík byl v prùbìhu repliky také oznaèen zájmeny to, tohle. Zájmena mají indexikální charakter, bez kontextu by nemìla ádnou extenzi. V tomto aktuálním pouití získávají referenci, jejich referentem se stává právì analyzovaný kuføík. Protoe vechna tøi zájmenná synonyma byla pouita a po vyslovení výrazu kuføík, mùeme v jejich pøípadì mluvit o tzv. anaforické endofoøe, tedy o odkazování k pøedchozímu kontextu. Zvolená ukazovací zájmena (to, tohle) jsou univerzální v tom smyslu, e mohou odkazovat na výrazy libovolného rodu
74
a èísla. Pro mluvèího tedy není problém nahradit tìmito zájmeny maskulina (materiál) i feminina (aféra, kauza), v singuláru i v plurálu (materiály). Vechna oznaèení jsou zøetelnì závislá na kontextu zmínìného velmi sledovaného diskusního poøadu TV Nova 7 èili Sedm dní. Proè vlastnì M. Zeman pojmenoval svùj kuføík nìkolikerým zpùsobem, se mùeme pouze dohadovat. V dobì vysílání tohoto poøadu byl termín kuføík v povìdomí televizních divákù naprosto bìný. Jedním z moných dùvodù této sémaziologické rozmanitosti, tohoto postupného hledání a nalézání optimálního stylistického prostøedku, mùe být snaha mluvèího o co nejkultivovanìjí projev. Svou roli mùe hrát také úroveò projevu jeho diskusního partnera, J. Luxe, jeho mluvený projev je také na velmi vysoké úrovni. M. Zeman se snaí obstát v konkurenci, je v jeho zájmu, aby jeho projev byl na srovnatelné a pokud mono jetì lepí úrovni ne projev jeho spolubesedníka. Pozoruhodná je moná také skuteènost, e aèkoli je v jiných ukázkách kuføík spojován s osobností M. Zemana (a to i zcela explicitnì: napø. ...kuføíkových afér pana Zemana...); ve své dobì bylo slovní spojení Zemanùv kuføík naprosto bìné, sám M. Zeman se v této ukázce ani jednou nesnaí pøiøadit kuføík pouze ke své osobì. Nehovoøí o svém (mém) kuføíku, hovoøí o jakýchsi nás, kteøí si ty materiály v tom kuføíku také nevymysleli. Mluvèí se tedy pøímému spojení své osoby s kuføíkem brání, snaí se pøenést èást odpovìdnosti také na nìkteré dalí èleny ze skupiny my, pravdìpodobnì na dalí èleny ÈSSD, moná se tak snaí z povìdomí posluchaèù vymýtit slovní spojení Zemanùv kuføík. Podobnì jako u kuføíku se i u balíèku setkáváme s tím, e mluvèí tento pøedmìt øeèi nazývají nìkolikerým zpùsobem. ukázka: (19) V: ... take dámy ee mìlo by teï dojít k nìjakým výraznìjím zmìnám ve vládì nebo je rovnou nutná zmìna vlády nebo zmìna vládní koalice. (.) paní ministrynì. P: já si myslím e ta celá ta otázka vznikla od jednoho soukromého individuálního rozhodnutí jednoho èlena vlády. ee nevidím v tom ádnou zvlátní logiku aby z tohoto jednoho individuálního rozhodnutí se rozpoutaly velké diskuse které myslím obèany mùou zase jenom otravovat. my jsme tady na jaøe jakousi rekonstrukci absolvovali. my jsme pøijali urèité opatøení které jsme nazvali balíèky potom pøily povodnì a zcela logicky se vyhodnocení tìch krokù od kterých si cosi jako zlepení slibujeme oddálilo. ee panovala veobecná shoda o tom e to bude konec roku kdy se ee úspìch tìch opatøení vyhodnotí a v souvislosti s tím se mùe vyhodnotit to zda nìkteøí èlenové vlády obstáli nebo neobstáli (7 èili Sedm dní, Parkanová, tìpová, Vávra) Tehdejí ministrynì spravedlnosti V. Parkanová oznaèila v poøadu TV Nova 7 èili Sedm dní balíèky (zde u v plurálu) nejprve za urèité opatøení (rovnì v plurálu), dále za ty kroky a ta opatøení. Po uvedení prvního èlenu koreferenèního øetìzce (urèité opatøení) následuje vysvìtlující komentáø: které jsme na-
75
zvali balíèky. Mluvèí povauje za vhodné uvést zjednoduující a ne pøíli dlouho uívaný termín nìjakým slovním doprovodem, nìjak posluchaèùm vysvìtlit jeho obsah. Na rozdíl od nìkterých ostatních mluvèích tedy zøejmì nepovauje výraz balíèek za dostateènì bìný a zaitý, moná ani za dostateènì pøesný (mluvèí je svou profesí právnièka, snahu o explicitní vyjadøování je tedy moné od ní oèekávat). Její vysvìtlení vak není nijak podrobné, nese v sobì ji jistý pøedpoklad znalostí televizních divákù. Podobnì jako u kuføíku dochází i v pøípadì balíèku k jeho nahrazování výrazy s obecnìjí platností, význam zkoumaného výrazu je jejich pomocí usmìròován, roziøován a zobecòován (SSÈ uvádí: opatøení: èinnost, postup k zabezpeèení nìèeho, krok: ... 4. èin, tah). Jako poslední uvádíme pøíklad diskusního poøadu, v nìm se oba zkoumané výrazy dostaly do bezprostøední blízkosti. ukázka: (20) D: ... k tomu sem se chtìl teïkon e e dostat. podívejte a je to jak chce. já dokonce nevyluèuji e m e nebo souhlasím s vámi v jednom. buï balíèek a to slovo ani moc nemám rád, dokonce teï zaèínám pouívat korekce hospodáøské politiky. M: klausùv kuføík mùeme [øíct]. D: [ale] ((smích N a publika)) D: no kolega kolega grégr dokonce hovoøil v po televizním poøadu o vagónu jo:, tak drme si ten drme si ten ee balíèek. buï balíèek rychle pøinese aspoò v nìkterých oblastech efekty. nebo opravdu budeme mít veliké starosti. a já je nechci pøivolávat a rovnou vám øíkám, e nepomýlím o ádné demisi (Respektování, Dlouhý, Pinc, Doleal, Mlynáø) Mluvèí V. Dlouhý zde vytváøí dalí variaci koreferenèního øetìzce pro balíèek. Jedná se o variaci v nìkolika aspektech ojedinìlou. Èleny jím utváøeného øetìzce jsou: balíèek, korekce hospodáøské politiky a vagón. Jako jediný mluvèí (ve zde zkoumaných diskusních poøadech) se rozhodl uvést pùvodní, tøebae zkrácený název pro zmínìný soubor opatøení. Termín balíèek zøejmì povauje za velmi nepøesný, nebo pøinejmením jemu nesympatický, doplòuje jej metajazykovým komentáøem: to slovo ani moc nemám rád. Oznaèení balíèku jako vagónu je v pøepisech diskusních poøadù záleitostí zcela výjimeènou. Jak vyplývá z kontextu, V. Dlouhý (tehdejí ministr prùmyslu a obchodu) pøebírá tento termín od V. Grégra (souèasného ministra prùmyslu a obchodu), odkazuje posluchaèe na dále neurèený televizní poøad, v nìm pravdìpodobnì z úst V. Grégra toto oznaèení zaznìlo. V. Dlouhý je pøeruen moderátorem poøadu respektování V. Mlynáøem, který roziøuje naèatý øetìzec o vlastní, originální pojmenování: Klausùv kuføík. V. Mlynáø tohoto pojmenování zøejmì uil pøedevím pro pobavení publika (pøipomeòme, e v prùbìhu natáèení diskusního poøadu Respektování je kromì moderátora a diskutujících pøítomno ve
76
studiu také pomìrnì poèetné publikum). Moderátor pøedpokládá, e v povìdomí posluchaèù (èlenù publika, s jejich podpùrnou reakcí patrnì poèítá, i v povìdomí televizních divákù) je nìjak zafixován jak kuføík a balíèek (se svými rùznými konotacemi), tak také nìèí (Zemanùv?) kuføík. Tìchto pøedpokládaných znalostí divákù mluvèí vyuil, zkombinoval je a pohotovì vytvoøil pøekvapivé a zcela nové pojmenování. Sledujeme-li pøepis, vidíme, e reakce na moderátorùv originální pøíspìvek se setkal jednak s reakcí publika (smích), jednak s reakcí V. Dlouhého, který, patrnì také pro pobavení, uvádí jako dalí moné oznaèení zmínìný ji vagón a pak se vrací ke klasickému balíèku. Øetìzec tedy zaèíná a konèí stejným pojmenováním. Závìr V této práci jsme se snaili ukázat, jak se výrazy kuføík a balíèek, veobecnì známé v jistých významech a pouívané v jistých kontextech, v urèité dobì a v urèitém typu textu zaèaly pouívat ve svých aktuálnì vzniklých významech sekundárních. Ve vybraných televizních diskusních poøadech jsme mohli sledovat, jakým ivotem zmínìné výrazy ily, jak s nimi mluvèí zacházeli, jak je zaèleòovali do svých replik, jakými pøívlastky je doplòovali, jaká dalí slova od nich vytváøeli. V dobì, kdy byly diskusní poøady vysílány, byly oba výrazy ve svých nových významech bìnì uívány. Dnes u se moná na jejich významy, popisované v tomto èlánku, spíe pozapomnìlo, pøestal toti trvat odpovídající kontext. Objevila se nová témata, nové problémy, nové výrazy. Zde popisované procesy se odsouvají z centra pozornosti uivatelù jazyka a moná postupnì z povìdomí veøejnosti zcela vymizí. Literatura FILIPEC, J. ÈERMÁK, F.: Èeská lexikologie, Academia, 1985. KARLÍK, P. NEKULA, M. RUSÍNOVÁ, Z. (eds.): Pøíruèní mluvnice èetiny. Praha, Lidové noviny 1995. Mluvnice èetiny. 1. Fonetika. Fonologie. Morfonologie a morfemika. Tvoøení slov. Red. J. Petr. Praha, Academia 1986. Mluvnice èetiny. 2. Tvarosloví. Red. J. Petr. Praha, Academia 1986. Nová slova v èetinì. Slovník neologismù. Praha, Academia 1998. PAVELKA, J.: Anatomie metafory. Blok 1982. SLEZÁKOVÁ, M.: Analýza televizního poøadu Respektování. Diplomová práce. 1998. Slovník spisovné èetiny pro kolu a veøejnost. Praha, Academia 1994. Slovník spisovného jazyka èeského. Praha, ÈSAV 1960. Slovníkové údaje: Slovník spisovného jazyka èeského, 1960: balík, -u m. (6. j. -u, 6. mn. -cích) nìco sbaleného, zabaleného, zprav. svázaného a uzpùsobeného k pøenáení: balík knih; balík bavlny; udìlat balík; svázat nìco do balí-
77
ku; pot. druh zásilky do 25 kg: cenný, neskladný b., bleskový, pilný b. → zdrob. balíèek, -èku m. (6. mn. -ècích, -èkách); pot. druh listovní zásilky ve váze do 1 kg; pøíd. balíèkový: dobroèinná balíèková akce, balíèková pota, balíèkové známky, zboí; kufr, -u m 1. schránka z tuího materiálu na pøenáení (n. uschovávání) vìcí, zejm. atstva: cestovní kufr; elegantní koený kufr; balit kufry expr. chystat se k odchodu, zprav. nedobrovolnému, k útìku 2. slang. název lokálu v nìkt. hostincích: stálí hosté kufru (Èapek-Chod); klenutí kufru (Mrtík) 3. slang. kufry vysoké boty: ust. spoj. srazit kufry, srazit podpatky v pøímém stoji jako projev vojenské podøízenosti nebo pøepjaté úcty; -> zdrob. kuføík, -u m. (6. j. -u, 6. mn. -cích), expr. kuføíèek , -èku (6. j. -ècích. -èkách), kufírek, øidè. kuférek, -rku (6. mn. -rcích); kuføíkový pøíd. ke kuføík: pøenosný kuføíkový stroj; kuføíkový gramofon. Slovník spisovné èetiny pro kolu a veøejnost, 1994: balík, m -u (ne. 6 mn. -cích) zabalený sbalený pøedmìt: balík zboí; udìlat balík; poslat balík potou; pøen. publ. balík ekonomických zákonù, balíèek, -èku m zdrob: balíèek èokolády; kufr, m -u schránka na pøedmìty osobní potøeby, zvl. pøi cestování: koený kufr, zapnout kufr, balit kufry pøen. expr. chystat se k odchodu; kuføík -u, kuføíèek, -èku, kufírek, -rku m zdrob.; kuføíkový pøíd. kuføíkový psací stroj Nová slova v èetinì. Slovník neologismù, 1998: balík, -u, m. 1. vìtí mnoství nìèeho: dostat balík odpovìdí; jde o celý balík problémù; nakoupit vìtí balík americké mìny 2. celek sloený ze vzájemnì souvisejících poloek: projednat balík vládních návrhù; balík ètyø právních norem; na poøadu je balík hospodáøských opatøení (v jazyce politikù a v publicistice) 3. soubor programù dodávaných zákazníkovi jako celek: softwarový balík; balík Software 602; kanceláøský balík Microsoftu 4. soubor zboí a slueb ap. prodávaný vcelku: prodej celého balíku filmù, na základì nabídky cestovní kanceláøe si lze vytvoøit vlastní balík slueb balíèkáø, -e m. kdo pomáhá pøi shromaïování a distribuci balíèkù s prostøedky humanitární pomoci: balíèkáøi pomáhají pøipravit kamion do Bosny Pøehled poøadù, z nich byly vybrány ukázky: Èeská televize: 1) Respektování, 1. 6. 1997, úèastníci: V. Mlynáø (moderátor), J. Seitlová (pøedsedkynì senátorského klubu ODA) L. Mlèoch (dìkan FSV), J. Hartl (øeditel STEM), I.Pilip (ministr kolství, místopøedseda ODS); 2) Karanténa, 8. 7. 1997, úèastníci: P. Studenovský (moderátor), L. Doleal (moderátor), M. Zeman (pøedseda ÈSSD); 3) Karanténa, 2. 9. 1997, úèastníci: P. Studenovský (moderátor), L. Doleal (moderátor), V. Klaus (pøedseda vlády, pøedseda ODS); 4) Respektování, duben 1997, úèastníci: V. Mlynáø (moderátor), B. Doleal (politolog), V. Dlouhý (ministr obchodu a prùmyslu, místopøedseda ODA), Z. Pinc (øeditel IZV UK), J. Negli (americký novináø);
78
Televize Nova: 5) 7 èili Sedm dní, 22. 3. 1998, úèastníci: J. Vávra (moderátor), J. Lux (pøedseda KDU-ÈSL), M. Zeman (pøedseda ÈSSD, Senátu); 6) 7 èili Sedm dní, 6. 7. 1997, úèastníci: J. Vávra (moderátor), M. antovský (pøedseda ODA, pøedseda zahranièního výboru senátu), Vladimír pidla (místopøedseda ÈSSD, pøedseda výboru pro sociální politiku a zdravotnictví); 7) 7 èili Sedm dní, 19. 10. 1997, úèastníci: J. Vávra (moderátor), V. Parkanová (ministrynì spravedlnosti, èlenka ODA), V. tìpová (stínová ministrynì obchodu a cestovního ruchu, poslankynì za ÈSSD). Seznam transkripèních symbolù V, M, apod. . ? , = L: Z: reálné (.) ((smích)) ee, e
oznaèení mluvèích (vìtinou poèáteèním písmenem jejich pøíjmení) klesavá intonace stoupavá intonace pokraèovací intonace pøekotné navázání jednotlivých mluvèí [dalí dalí kuføík] [to zaprvé] a úseky v hranatých závorkách oznaèují èásti promluvy pronesené dvìma (více) mluvèími zároveò dynamicky zdùraznìný výraz (výrazy) pauza komentáø pøepisovatele hezitaèní zvuk (váhání)
Výkladové slovníky a uivatelská praxe Albena Rangelova Ústav pro jazyk èeský AV ÈR, Praha
V následujícím bloku tøí pøíspìvkù chceme informovat o závìreèných zjitìních pøi interpretaci empirických dat z grantového projektu Sociolingvistické aspekty výkladového slovníku (GA AV ÈR, reg. è. A0061702). Jinými slovy jak to nakonec dopadlo. O svých zámìrech a prùbìhu prací jsme u informovaly: koncepce pøedbìného etøení ve sféøe kolství jsme pøedstavily na VII. kolokviu mladých jazykovìdcù (Rangelova Tichá Opavská, 1998) a o druhém ovìøovacím etøení pro konfrontaci sféry úzce profesních uivatelù mateøtiny s náhodným vzorkem respondentù jsme mluvily loni (Rangelová – Tichá – Opavská, 1999). Po závìreèných redakèních zásazích byl dotazník pro základní etøení vyroben a distribuován. Distribuce byla zajitìna externími spolupracovníky a èásteènì (a to ryze korespondenènì) firmou Mirys Trade, s. r. o., distribuující ústavní èasopisy. Celkem bylo rozesláno 1300 dotazníkù a 936 se k nám vrátilo (72 %
79
návratnost). Z tohoto poètu jsme vylouèily 8 dotazníkù pro nevyplnìní klíèových demografických rubrik, pøíp. celé první èásti, a tak k dalímu zpracování postoupilo 928 dotazníkù. Metodu sbìru lze popsat jako (polo)korespondenèní, nebo externí spolupracovníci mìli za úkol seity rozdat, po vyplnìní shromádit a zaslat zpìt. Dotazník spojuje v sobì rysy rùzných technik sbìru dat dotazníku, ankety, testu. Naím zámìrem bylo, aby dotazník byl „respondentsky pøátelský“, co by vyváilo jeho nároènost na èas a soustøedìní (Srov. té Disman 1993, s. 119162). Výbìr respondentù nebyl úplnì náhodný1 externí spolupracovníci dostali orientaèní seznam profesí a pracovi, na které se mìli orientovat, aby se vyhnuli „izomorfnímu“ studentskému prostøedí; u dotazníku získaných korespondenènì byl okruh moných respondentù vymezen zájmem o èetinu a jazykovìdu vùbec. Vyhnuli jsme se té teritoriální koncentraci etøení (akce probìhla v Hradci Králové, Brnì, Ústí nad Labem, Plzni, Ostravì, Èeských Budìjovicích, Praze). Získaný vzorek tudí nesleduje sloení a celkovou strukturu populace, ale jenom jistý její prùøez, nicménì svou velikostí nám dovoluje dìlat relevantní závìry o chování vybraného vzorku pøi uívání slovníkù a slovníkových pøíruèek. Dùleitý metodologický problém kadého etøení problém redukce informací se projevuje mimo jiné i pøi prezentaci výsledkù (co vechno lze oelet). Zde bohuel opomineme informací o nìkterých preferencích uivatelù, a u úplnì stranou zùstane informace o elektronických slovnících. Pro snadnìjí orientaci jsou tabulky prezentující demografické rysy vzorku zpracovány v pøíloze è. 1. tohoto pøíspìvku, tabulky s èíselnými údaji o sledovaných jevech jako pøílohy k jednotlivým pøíspìvkùm. Neníli uvedeno jinak, jsou procenta poèítána vùèi celkovému poètu (928) posuzovaných dotazníkù. Zde se zamìøíme na uivatelskou praxi v jejím irím rámci a ukáeme, jak respondenti hodnotí svou zkuenost s výkladovými slovníky a slovníkovými pøíruèky jaký mají odhad pro frekvenci uití, jaká je jejich vybavenost slovníky, co nejèastìji v jednotlivých slovnících hledají, jaký je situaèní kontext uplatnìní slovníkù apod. Ke zjitìní irího rámce uivatelské praxe smìøují první dvì otázky: 1. Pouíváte pøi nìjaké èinnosti výkladové slovníky èetiny èi slovníkové pøíruèky? a 2. Jak èasto hledáte nìjakou informaci v uvedených publikacích? První z nich je v podstatì otázkou filtraèní výkladové slovníky èi jednojazyèné slovníkové pøíruèky nepouívá vùbec 56 z dotázaných2 : z nich neuvedlo pøíèinu 19 a zbytek uvádí nemám dùvod//nepotøebuji k práci//není èas//nejsou k dispozici. V tabulce 1 Strukturovanost vzorku nelo uplatnit jak pro nedostatek demografické informace, tak pro technickou nároènost sbìru dat. Náhodný výbìr se ukázal jako neefektivní u pøi pøedbìných etøeních (viz Rangelova Opavská Tichá, 1999, zde v pozn. 2) 2 Tento poèet pøedstavuje jen 6 % z celkového mnoství respondentù, a to potvrdilo správnost zvolené strategie výzkumu. Z dalích propoètù nebyly vak vylouèeny: jednak respondenti èasto odpovídali na nìkteré preferenèní èi hodnotící otázky, jednak se nìkteøí z nich vyslovili v èásti o poèítaèových slovnících.
80
è. 1 jsou uvedeny poèty respondentù, kteøí jednotlivé slovníky uívají a % vùèi vìtinovému souboru uívající slovníky (872). V pøípadì kladné odpovìdi byli respondenti poádáni, aby v uvedeném seznamu oznaèili, kterou publikaci pouívají, pøíp. aby doplnily (do rubriky jiné) slovníky v seznamu neobsaené. Tabulka è. 1. poskytuje informaci, které slovníky jsou nejvíce pouívány otázka è. 1. Slovníky Poèet % Pøíruèní slovník jazyka èeského 179 20,53 % Slovník spisovného jazyka èeského 353 40,48 % Slovník spisovné èetiny pro kolu a veøejnost 461 52,87 % Co v slovnících nenajdete 83 9,52 % Slovníky cizích slov 746 85,55 % Slovníky frazeologie 184 21,10 % Slovníky synonym 250 28,67 % Pravidla èeského pravopisu 785 90,02 % Dìlení slov 51 5,85 % Jiné 131 15.02 % Zde je markantní bezkonkurenèní postavení Pravidel èeského pravopisu (785) a slovníkù cizích slov (746), následované Slovníkem spisovné èetiny pro kolu a veøejnost (461). Zajímavý je té rozbor informací z rubriky „jiné“ – ukazují toti, e u pozorovaného vzorku pøedstava slovníku jako publikace je znaènì nestrukturovaná: nejèastìji zde respondenti uvádìjí (vedle encyklopedií aj. jednojazyèných pøíruèek) dvojjazyèné slovníky (zajisté se zde projevuje snaha respondenta vyhovìt, dobrá vùle uvést nejvíce údajù apod.). Toto pozorování se týká vech otázek poskytujících monost doplnit k naemu seznamu dalí publikace. Informaci o frekvenci uívání jednotlivých slovníkù a slovníkových pøíruèek poskytuje tabulka è. 2. (otázka 2. Jak èasto hledáte nìjakou informaci v uvedených publikacích? neodpovìdìlo 24 z dotázaných). Tabulka è. 2 Pøíruèní slovník jazyka èeského Slovník spisovného jazyka Èeského Slovník spisovné èetiny pro školu a veøejnost Co v slovnících nenajdete Slovníky cizích Slov Slovníky synonym Slovníky frazeologie Pravidla èeského pravopisu Dìlení slov Jiné
Kadý Nìkolikrát Jednou Nìkolikrát Jednou Nìkolikrát Vùbec Den týdnì týdnì mìsíènì mìsíènì za rok ne 1
27
14
54
27
102
173
15
64
33
116
48
126
107
18
105
49
146
43
104
98
2
9
7
28
16
31
207
22 2 5
177 10 28
99 13 16
255 47 76
92 35 44
145 103 116
17 170 156
36
172
93
238
92
177
21
4 10
11 22
2 9
9 40
6 18
31 25
227 6
81
Otázka è. 3. je sice odlehèující, nicménì zajímavá ukazuje toti nakolik je práce se slovníky záivná baví vùbec lidi nìco hledat? Na tuto otázku neodpovìdìlo 28 respondentù. Tabulka è. 3. obsahuje prùhled odpovìdí na ni s profesním zaøazením respondentù. Poèet jednoznaèných odpovìdí baví je skoro stejný jako poèet tìch, kteøí svùj postoj nemohou posoudit. Povolání Uèitel Z, S Uèitel V Student VŠ Sdìlovací prostøedky Soukromý podnikatel, manager Tvùrce slova Vìdecký pracovník Administrativní pracovník Jiné Celkovì
Baví 94 82 95 35 9 11 15 22 40 403
Nebaví 9 6 34 6 9 4 0 11 18 97
Nevím 68 32 128 29 26 5 8 47 57 400
Zajímavá je té konfrontace údajù z otázky 3. s uivatelským typem pravidelný, obèasný, náhodný uivatel3 , viz tabulku è. 4. Tabulka è. 4 Uivatelé:
Baví Nebaví Nevím
Pravidelní 207 10 53
Obèasní 181 57 236
Náhodní 10 29 100
Otázky 4. a 5. sledují vybavenost respondentù slovníky: 4. Máte nìkterou z publikací uvedených v bodì 2 k dispozici v práci?; 5. Máte nìkterou z publikací uvedených v bodì 2 k dispozici doma?. V pøípadì kladné odpovìdi byli respondenti poádáni, aby uvedli, kterou publikaci mají k dispozici. Stejným zpùsobem jsme postupovali i u otázky è. 6., kde jsme se tázali, zda respondent navtìvuje knihovnu i proto, aby se tam podíval do nìjakého výkladového slovníku èetiny. Tyto údaje jsou shrtnuty v tabulce è. 5. Negativní odpovìdi uvádíme mimo tabulku: nemá k dispozici slovníky doma 229 respondentù, v práci 73, a do knihovny kvùli slovníkùm nechodí pøeváná vìtina 756 respondentù. Na otázky neodpovìdìlo resp. 54, 8, 8 dotázaných. 1
Zjiovala to otázka è. 10., neodpovìdìlo 20 respondentù.
82
Tabulka è. 5
Otázka 4 Doma Pøíruèní slovník jazyka èeského 240 Slovník spisovného jazyka èeského 349 Slovník spisovné èetiny pro kolu 372 a veøejnost Co v slovnících nenajdete 136 Slovníky cizích slov 498 Slovníky synonym 199 Slovníky frazeologie 248 Pravidla èeského pravopisu 583 Dìlení slov 120 Jiné 63
Otázka 5 Otázka 6 V práci Jdu do knihovny 77 56 217 55 263
56
46 654 101 151 736 33 70
13 30 39 43 17 10 28
Situaèní kontext vyhledávání ve slovnících jsme se snaili zachytit otázkami 7. Pøi jakých èinnostech uíváte výkladový slovník èetiny? a 8. Jaké texty pøevánì ètete (popø. posloucháte)? Respondenti mohli oznaèit vechny monosti, které jim vyhovovaly. Na otázku 7 neodpovìdìlo 64, a na otázku 8 jen 7 respondentù. Tabulka è. 6. Situaèní kontext uívání slovníkù. Otázka 7 Otázka 8 Poèet Texty Poèet Ètení 362 Odborné 634 Psaní textù soukromých 199 Publicistické 698 Psaní textù veøejných 658 Umìlecké 676 Redigování textù 218 Administrativní 189 Pøekládání 261 Jiné 56 Pøíprava ústního vystoupení 272 Jazykový výzkum 105 Jiné 118 Èinnosti
Problémovou situaci s neznámým nebo ménì srozumitelným výrazem øeí respondenti rùznì zjiuje to otázka è. 9: Setkáte-li se s neznámým nebo s nesrozumitelným výrazem, co udìláte?, pøi ni si dotázaní mohli vybrat z nìkolika moností (viz tab. è. 7, neodpovìdìli jen 4, odpovìdelo 924 respondentù). Je potìující, e tolik lidí sáhá po slovnících, potøebuje-li jazykovou informaci4 . Neménì zajímavé je, zda existuje souvislost mezi profesním zaøazením, vzdìláním, popø. vìkem dotázaných, tìmto otázkám se vak z rozsahových dùvodù nemùeme vìnovat. 1
di.
Nedozvíme se ovem, nakolik zapùsobila implikace správnosti právì této odpovì-
83
Tabulka è. 7. Co udìláte ...?
Poèet 22 489 836 24 26
Vùbec nic Zeptám se kolegù, pøátel Podívám se do slovníku Zavolám do jazykové poradny Jiná volba
% 2,38 % 52,92 % 90,47 % 2,59 % 2,81 %
Otázky 11. Uíváte výkladové slovníky èetiny ve svém volném èase, pøi zábavì (napø. lutìní køíovek)? a 12. Ètete si ve výkladových slovnících èetiny, tøeba jen ze zvìdavosti? byly zamìøeny na uívání slovníkù mimo pracovní proces. Neodpovìdìlo 9 a 15 respondentù. Údaje vypovídají o integrovanosti slovníkù do osobního zájmového rámce respondentù, a proto nepøekvapuje, e vìtinou po kladné odpovìdi na otázku 11 následovala kladná odpovìï na otázku 12. Tabulka è. 8.
Ano Ne
Otázka 11 Otázka 12 Volný èas Zvìdavost Poèet % Poèet % 283 30.5 % 398 42.8 % 636 68.5 % 515 55.4 %
Kdy u respondenti hledají informace ve slovnících, pak je bezesporu zajímavé CO a KDE? Zjiuje to otázka 13. Co nejèastìji hledáte ve výkladových slovnících èetiny? Zde chceme upozornit na bezkonkurenèní zájem respondentù o význam a pravopis (viz uvedené souèty).
Pøíklady na uívání slova
Stylistická charakteristika
Gramatická charakteristika
Pùvod
65
65
31
227 34 79 34
146
132
139 65
339 55 68 30
122
116
175 49
34
27
18
17
346 280 93 15 132 84 10 22 5 23 1142 404 307 103 540
24 10 365
36 131 26 43 458 336
112
6
40 18
19
84
5
Antonyma
Synonyma
90
Výslovnost
Pøíruèní slovník jazyka 122 Èeského Slovník spisovného 201 Jazyka èeského Slovník spisovné èetiny 183 pro kolu a veøejnost Co v slovnících 64 Nenajdete Slovníky cizích Slov 726 jiné 47 Souèet 1343
Pravopis
Význam
Tabulka è. 9.
1
17
Otázky, které byly zde støedem naí pozornosti ukazují, jak respondenti vnímají svou uivatelskou praxi a jak ji hodnotí z hlediska její frekvence a obsahu. Zde bohuel nemùeme interpretovat nashromádìná data v jejich úplnosti, doufáme vak, e ukazují v dostateèné míøe na tendence, které v uivatelské praxi pøevaují. Velmi podnìtné pro lexikografickou praxi mohou být oèekávání a preference uivatelù a jejich postoje vùèi rùzným aspektùm mikro- a makrostruktury výkladového slovníku. O zjitìních v této problémové oblasti budou dále informovat Zd. Opavská v pøíspìvku Postoje a preference uivatelù slovníkù a Zd. Tichá v pøíspìvku Øekni mi, co ti ve slovníku chybí, a já ti povím, jaký jsi uivatel. Literatura DISMAN, M.: Jak se vyrábí sociologická znalost. Pøíruèka pro uivatele. Praha, Karolinum 1993. RANGELOVA, A. TICHÁ, Z. OPAVSKÁ, Z.: Jednojazyèné slovníky pøi výuce mateøtiny (projekt dotazníkového prùzkumu). In: Varia VII. Zborník materiálov zo VII. kolokvia mladých jazykovedcov, Modra-Piesok 3. 5. 12. 1997. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 1998, s. 139 147. RANGELOVA, A. OPAVSKÁ, Z. TICHÁ, Z.: Uivatelské aspekty výkladového slovníku (zhodnocení pøedbìných výsledkù). In: Varia VIII. Zborník materiálov z VIII. kolokvia mladých jazykovedcov, Modra-Piesok, 25. 28. 11. 1998. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 1999, s. 181 190.
Pøíloha Demografický profil respondentù Vìkové skupiny Do 20 let Do 35 let Do 50 let Nad 50 let Celkem
157 257 154 75 643
eny 16.9 % 27.7 % 16.6 % 8.1 % 69.2 %
46 119 67 53 285
Kde proil(a) vìtinu svého ivota Praha Vìtí mìsta (50 tisíc a více) Mení mìsta (10–50 tisíc) Venkov Cizina Neuvedeno
85
Mui 4.9 % 12.8 % 7.2 % 5.7 % 30.7 %
Poèet 118 344 182 200 25 59
203 376 221 128 928
celkem 21.8 % 40.5 % 23.8 % 13.8 % 100 %
% 12.72 % 37.07% 19.61% 21.55% 2.69% 6.36%
Mateøský jazyk Èetina Cizí
Slovanský 15 Neslovanský 14
Poèet 899 29
% 96.87% 3.12%
Poèet 17 460 451 132
% 1.83 % 49.57 % 48.60 % 14.22 %
Obor (zamìøení) V studia
Èetina Jazyky Všeobecnì humanitní Ekonomický Technický Jiný
Poèet 206 47 105 7 27 59
% 22.20 % 5.06 % 11.31 % 0.75 % 2.91 % 6.36 %
Povolání Uèitel Z, S Uèitel V Student VŠ Sdìlovací prostøedky Soukromý podnikatel, manager Tvùrce slova Vìdecký pracovník Administrativní pracovník Jiné
Poèet 179 125 259 75 47 20 24 80 119
% 19.29 % 13.47 % 27.91 % 8.08 % 5.06 % 2.16 % 2.59 % 8.62 % 12.82 %
Vzdìlání Základní Støedokolské Vysokoškolské Vìdecká prùprava
86
Postoje a preference uivatelù slovníku. K jednomu aspektu dotazníkového prùzkumu1 Zdeòka Opavská Ústav pro jazyk èeský AV ÈR, Praha
Tento pøíspìvek shrnuje nìkteré výsledky dotazníkového prùzkumu provedeného v rámci grantového projektu Sociolingvistické aspekty výkladového slovníku2 . Prùzkum byl zamìøen na získání informací o uivatelích slovníku, na zkoumání jejich postojù k jednojazyèným výkladovým slovníkùm a slovníkovým pøíruèkám a na zjiování jejich názorù na jednotlivé aspekty slovníkové makrostruktury i mikrostruktury. V dotazníkovém etøení, které probìhlo v r. 1999 v jednotlivých regionech Èeské republiky, bylo celkem shromádìno 928 vyplnìných dotazníkù3 . Vzhledem k íøi a mnoství získaných údajù4 se v tomto pøíspìvku soustøedíme pouze na jeden aspekt výzkumu, a to na postoje a preference, které uivatelé slovníku zaujímali ke zpùsobu podávání informací ve výkladovém slovníku. Zamìøíme se na dotazy zkoumající jejich názory na pouití deskripce a preskripce ve slovníku, dále na vyuití hnízdování pøi organizaci heslových statí, na zpùsob a rozsah pøíkladové èásti u slovníkového hesla a na umístìní výkladu významu u víceslovných pojmenování. V dotazníku byla u tìchto témat pouita tzv. uzavøená otázka, v ní respondent vybíral vhodnou odpovìï ze souboru nabízených alternativ. U vìtiny uvedených otázek byla jednotlivá øeení problému ilustrována i konkrétním lexikografickým zpracováním urèitého slovníkového hesla. Pouze pøi zjiování preferencí, které se týkaly umístìní výkladu významu u víceslovných pojmenování, byl pouit ponìkud odliný postup, ten vak pùsobil respondentùm urèité tìkosti (viz dále). Je samozøejmé, e dotazníková struktura umoòuje pøistupovat k interpretaci získaných dat z rùzných hledisek. V tomto pøíspìvku byla jako východisko vyuita typologie uivatelù slovníku, a to jednak klasifikace uivatelù slovníku podle profesí5 (uèitelé základních a støedních kol, vysokokoltí uèitelé, vyso1 Pøíspìvek vznikl v rámci grantu Sociolingvistické aspekty výkladového slovníku, GA AV ÈR, reg. è. A0061702. 2 Dalí informace o grantovém projektu viz spoleèné pøíspìvky A. Rangelové, Z. Tiché a Z. Opavské (1998, 1999) pøednesené na VII. a VIII. kolokviu mladých jazykovìdcù v Modre-Piesku. 3 O prùbìhu dotazníkového prùzkumu viz pøíspìvek A. Rangelové v tomto sborníku. 4 Údaje o datazníkovém etøení a dalí rozbory získaných dat viz pøíspìvky A. Rangelové a Z. Tiché v tomto sborníku. 5 Uèitelé základních a støedních kol tvoøili ve zkoumaném souboru 19 % respondentù, vysokokoltí uèitelé 13 %, vysokokoltí studenti 28 %, pracovníci ve sdìlovacích prostøedcích 8 %, podnikatelé a manaeøi 5 %, tvùrci slova 2 %, vìdeètí pracovníci 3 %, administrativní pracovníci 9 %, jiné profese 13 %.
87
kokoltí studenti, pracovníci ve sdìlovacích prostøedcích, podnikatelé a manaeøi, tvùrci slova tj. spisovatelé, scenáristé, pøekladatelé, tlumoèníci , vìdeètí pracovníci, administrativní pracovníci, jiné profese), jednak podle jejich uivatelské praxe6 (pravidelní, obèasní, náhodní uivatelé výkladového slovníku). Zkoumání vztahu mezi profesním zaøazením uivatele slovníku a typem uivatele daným jeho uivatelskou praxí ji pøesahuje rámec tohoto pøíspìvku, zde se omezíme na konstatování, e se potvrdil pøedpoklad souvislosti mezi profesí respondentù a zpùsobem pouívání výkladových slovníkù. Nejvíce pravidelných uivatelù bylo ve skupinì vìdeckých pracovníkù (70 %), tvùrcù slova (52 %) a vysokokolských uèitelù (52 %). Obèasní uivatelé pak pøevaovali u vìtiny dalích skupin a tvoøili 67 % vysokokolských studentù, 65 % administrativních pracovníkù, 48 % uèitelù základních a støedních kol a 45 % pracovníkù ve sdìlovacích prostøedcích. Jistou výjimkou byla z hlediska poèetního zastoupení skupina podnikatelù a manaerù, v ní obèasní i náhodní uivatelé slovníku tvoøili stejnì velkou 41% èást. V následujícím textu jsou u zkoumaných témat uvádìny procentuální výsledky, které vycházejí z poètu osob, je na danou otázku odpovìdìly. Konkrétní formulace dotazù a tabulky obsahující kvantitativní výsledky (tzn. poèty osob a jejich procentuální vyjádøení) jsou pøipojeny na závìr pøíspìvku. Zde jsou rovnì pro srovnání uvedeny nìkteré výsledky vycházející z celkového poètu respondentù a pøihlíející tedy i k poètu osob, které na otázku neodpovìdìly. 1) Uití preskripce vs. deskripce (dotazník otázka è. 18) Na pøíkladu dvou zpracování slovníkového hesla dovolenka mìli respondenti urèit, zda jim více vyhovuje jednoznaèné doporuèení typu dovolenka nevhodnì dovolená, nebo zda by dali pøednost popisu uití této lexikální jednotky V bìné neformální komunikaci.. Na tuto otázku odpovìdìlo 908 osob, tzn. 98 % respondentù. Z tohoto poètu výrazná vìtina (67 %) zvolila deskriptivní popis, zatímco pro preskripci se vyslovila pouze tøetina (33 %). Deskripci nejvíce preferovali vysokokoltí studenti a vysokokoltí uèitelé (více jak 70 % u obou skupin), nejménì pak vìdeètí pracovníci (52 %) a tvùrci slova, u nich byla preference deskripce a preskripce vyrovnaná (50 %). U ostatních profesních skupin (tzn. administrativní pracovníci, podnikatelé a manaeøi, uèitelé základních a støedních kol a pracovníci ve sdìlovacích prostøedcích) se volba deskriptivního popisu pohybovala mezi 61 69 %. Rovnì 6 Na otázku zjiující uivatelskou praxi odpovìdìlo z celkového poètu 928 respondentù 917 osob (tj. témìø 99 %). Z nich pak 281 osob (tj. 31 %) uvedlo, e by se zaøadilo mezi pravidelné uivatele výkladového slovníku, 494 osob (tj. 54 %) by se zaøadilo mezi obèasné uivatele a 142 osob (tj. 15 %) mezi náhodné uivatele. Je tedy zøejmé, e na rozdíl od uivatelù slovníku rozdìlených podle profesí nelze kadého respondenta zaøadit do urèité skupiny podle jeho uivatelské praxe. Proto se také v tabulkách na konci pøíspìvku nepatrnì lií celkový souèet osob preferujících urèitou monost od souètu osob, které sice vybraly tuté monost, ale jsou uvádìny na základì zaøazení respondentù do skupin podle uivatelské praxe.
88
u uivatelù rozdìlených podle uivatelské praxe byla podpora deskriptivního popisu vysoká. Nejvíce ho volili respondenti náleející ke skupinì náhodných uivatelù (72 %) a obèasných uivatelù (69 %), nejmení poèet zastáncù deskripce byl u pravidelných uivatelù výkladového slovníku (62 %). 2) Hnízdování vs. zpracování slov v samostatných heslech (dotazník otázka è. 17) Respondenti mìli monost volit mezi dvìma zpùsoby zpracování heslových statí, a to mezi zpracováním slovotvorného hnízda klíèit, klíèivý, klíèivost, klíèení formou hnízdování a mezi zpracováním tée skupiny slov formou samostatnì uvádìných hesel. Na tuto otázku odpovìdìlo celkem 911 osob, tj. 98 % respondentù. Z nich se témìø tøi ètvrtiny (74 %) vyslovily pro uvádìní samostatných hesel, zatímco hnízdování zvolila ètvrtina respondentù (26 %). Samostatná hesla nejvíce preferovali podnikatelé a manaeøi, tvùrci slova a pracovníci ve sdìlovacích prostøedcích (80 % a více). V rozmezí 70 80 % byly preference samostatných hesel u uèitelù základních a støedních kol, vìdeckých pracovníkù, administrativních pracovníkù a vysokokolských studentù. Nejmení poèet osob, který se vyslovil pro samostatné uvádìní hesel, byl u skupiny vysokokolských uèitelù, ale i zde to byla 60% vìtina. Výrazná podpora uvádìní jednotlivých lexikálních jednotek v samostatných heslech se rovnì projevila u jednotlivých skupin respondentù rozdìlených podle uivatelské praxe. Nejvìtí poèet zastáncù samostatných hesel byl ve skupinì obèasných uivatelù (77 %), nií byl jejich poèet u náhodných uivatelù (74 %) a nejnií pak ve skupinì pravidelných uivatelù výkladového slovníku (69 %). 3) Pøíkladová èást: kratí, typické kontexty vs. irí kontexty (dotazník otázka è. 20) I u tohoto problému mìli respondenti k dispozici konkrétní pøíklady slovníkového zpracování. U hesla exodus se mìli rozhodnout mezi dvìma zpùsoby uvádìní kontextù, a to mezi kratími, typickými kontexty a kontexty irími, u nich byl uveden i zdroj. Na tento dotaz odpovìdìlo 901 z 928 respondentù (tj. 97 %). U získaných odpovìdí pøesvìdèivì pøevaovala volba kratích, typických kontextù dávaly jí pøednost více jak dvì tøetiny respondentù (69 %), zatímco pro kontexty irí se vyslovila necelá tøetina (31 %). Hesla s kratími, typickými kontexty nejvíce preferovali vìdeètí a administrativní pracovníci a to témìø v 80 %. Mezi 70 80 % se pak pohybovaly preference typických kontextù u uèitelù základních a støedních kol, podnikatelù a manaerù a u vysokokolských uèitelù, pøiblinì 65 % pak dosahovala tato volba u pracovníkù ve sdìlovacích prostøedcích a u vysokokolských studentù. Nejménì volili typické kontexty tvùrci slova, ale i zde je preferovala výrazná vìtina (60 %). Rovnì z odpovìdí respondentù rozdìlených podle uivatelské praxe bylo zjevné, e velká vìtina uivatelù preferovala uvádìní typických kontextù (nad 65 % v kadé skupinì). Nejvíce pøívrencù této volby bylo ve skupinì obèasných uivatelù (71 %), ménì jich bylo u pravidelných (68 %) a u náhodných uivatelù (65 %) výkladového slovníku.
89
4) Umístìní výkladu významu u víceslovného pojmenování (dotazník otázka è. 16) U této otázky byla respondentùm pøedloena ètyøi víceslovná pojmenování a to bílá technika, dìlat mrtvého brouka, praní pinavých penìz, na zelené louce s instrukcí, aby u kadého z pojmenování podtrhli to slovo, pod kterým by nejdøíve hledali výklad významu. Jak výsledky ukázaly, odpovìdìt na takto formulovanou otázku bylo pro respondenty pomìrnì obtíné. Zatímco u pøedcházejících tøí otázek, kde respondenti volili mezi dvìma uvedenými monostmi, bylo celkové procento získaných odpovìdí pøiblinì 97 %, zde se procento tìch, kteøí na otázku odpovìdìli, sníilo na 72%7 . Ale i u této problematiky byl pøevládající názor velmi zøetelný. Na základì získaných odpovìdí lze konstatovat, e vìtina respondentù by výklad u víceslovných pojmenování hledala nejdøíve pod substantivem, a to nezávisle na typu víceslovného pojmenování nebo umístìní substantiva v sousloví èi frazému. Nejvýraznìji se tato skuteènost projevila u pojmenování typu adjektivum + substantivum, kde by výklad významu pojmenování bílá technika hledalo pod heslem technika 90 % z poètu respondentù, kteøí se k danému problému vyjádøili. Kolem 90 % se pohybovaly preference slova technika i u jednotlivých skupin respondentù rozdìlených podle uivatelské praxe (91 % u obèasných, 90 % u pravidelných a 89 % u náhodných uivatelù). Rovnì vysoká byla preference substantiva u frazému na zelené louce, kde by výklad významu pod heslem louka hledalo 86 % respondentù. Na tak vysoké procento preferencí spolupùsobila i ta skuteènost, e souèástí frazému bylo synsémantické slovo, jeho vliv na výsledky byl minimální (pod pøedlokou na by výklad uvedeného frazému hledalo pouze 1 % respondentù). Vysokou míru preference substantiva potvrdily i výsledky vycházející z odpovìdí jednotlivých skupin respondentù rozdìlených podle uivatelské praxe. Slovo louka zvolilo 91 % náhodných, 87 % obèasných a 82 % pravidelných uivatelù výkladového slovníku. U slovesného frazému dìlat mrtvého brouka, kde vechny komponenty náleely k autosémantickým slovùm, bylo procento osob preferujících substantivum mení, ale i zde preferovala 69% vìtina respondentù heslo brouk. Pøevaující preferenci slova brouk potvrdily i výsledky odpovídající rozdìlení respondentù podle uivatelské praxe. Zvolilo ho 70 % náhodných, 69 % pravidelných a 64 % náhodných uivatelù výkladového slovníku. U frazému praní pinavých penìz lze z výsledkù vyèíst váhaní respondentù mezi obìma substantivy; preference se rovnomìrnì rozdìlily mezi substantiva praní a peníze (po 45 %). Kolísání volby mezi obìma substantivními slokami frazému se projevilo rovnì u odpovìdí respondentù rozdìlených z hlediska uivatelské praxe. Náhodní uivatelé více prefe7 Nároènost otázky je vidìt i z klesajícího poètu respondentù, kteøí se postupnì propracovávali od prvního ke ètvrtému pojmenování. U bílé techniky podtrhlo vybrané slovo celkem 665 osob, u dìlat mrtvého brouka 659 osob, u praní pinavých penìz 655 osob a u zelené louky pouze 637 osob viz tabulky v pøíloze. Srov. rovnì tabulky zachycující procentuální výsledky vycházejí ze souboru vech respondentù.
90
rovali heslo peníze (51 %), ménì heslo praní (41%), u obèasných uivatelù byl tento pomìr vyrovnanìjí, avak nad volbou hesla peníze (44 %) pøevládala volba hesla praní (47 %). U pravidelných uivatelù se pomìr obou voleb vyrovnal 43 % respondentù zvolilo heslo praní a stejný poèet respondentù uvedl heslo peníze. Z pøedcházejích odpovìdí lze získat zøetelnou pøedstavu o názorech respondentù na zpùsob podávání informací ve výkladovém slovníku. Podle pøevaujícího mínìní uivatelù slovníku by mìl být ve výkladovém slovníku pouit deskriptivní popis pøi uvádìní informací o uití lexikální jednotky, jednotlivé lexikální jednotky náleející k tému slovotvornému hnízdu by mìly být uvádìny jako samostatná hesla a v pøíkladové èásti by mìly být uvádìny kratí, typické kontexty. Pokud jde o uvedení výkladu významu u víceslovných pojmenování, souèasná uivatelská tendence spoèívá v hledání tohoto výkladu nejdøíve pod substantivem. Pøi výzkumu se ukázalo, e obecnì zaujímané postoje ke ètyøem zkoumaným problémùm se nelií od pøevaujících preferencí zastávaných jednotlivými skupinami uivatelù výkladového slovníku. Literatura RANGELOVA, A. TICHÁ, Z. OPAVSKÁ, Z.: Jednojazyèné slovníky pøi výuce mateøtiny (projekt dotazníkového prùzkumu). In: Varia VII. Zborník materiálov zo VII. kolokvia mladých jazykovedcov, Modra-Piesok 3. 5. 12. 1997. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 1998, s. 139 147. RANGELOVA, A. OPAVSKÁ, Z. TICHÁ Z.: Uivatelské aspekty výkladového slovníku (zhodnocení pøedbìných výsledkù). In: Varia VIII. Zborník materiálov z VIII. kolokvia mladých jazykovedcov, Modra-Piesok, 25.28. 11. 1998. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 1999, s. 181190.
Pøíloha: I. Formulace otázek 1) Uití deskripce vs. preskripce (dotazník otázka è. 18) Èemu byste dal(a) pøednost pøi uvádìní informací ve výkladovém slovníku èetiny (oznaète køíkem jednu z moností): a) ¨ jednoznaènému doporuèení (viz podtrenou èást): dovolenka -y . (sloven., pùv. ve voj. prostøedí) novì ve význ. nevh. dovolená: vzít si dovolenku a v zimì b) ¨ popisu (viz podtrenou èást): dovolenka -y . dovolená: vzít si dovolenku a v zimì Ze sloven., pùv. ve voj. prostøedí. V bìné neformální komunikaci.
91
2) Hnízdování vs. zpracování slov v samostatných heslech (dotazník otázka è. 17) Kterému zpùsobu zpracování slovníkových hesel byste dal(a) pøednost (oznaète køíkem jednu z moností): a) ¨ tzv. hnízdování, napø.: klíè/it ned. (rozk. kliè) vyhánìt klíèek: semena, brambory k-í; -ení -í s. poèáteèní vývoj a rùst zárodku ze semena v rostlinu; -iv/ý pøíd.: k-á semena; -ost -i . b) ¨ uvádìní vech hesel samostatnì, napø.: klíèení -í s. poèáteèní vývoj a rùst zárodku ze semena v rostlinu: sledovat k-í hrachu klíèit ned.(rozk. kliè) vyhánìt klíèek: semena, brambory k-í klíèivost -i . schopnost klíèit: stupeò k-i penice klíèivý pøíd. schopný klíèení: k-á semena 3) Pøíkladová èást: kratí (typické) kontexty vs. irí kontexty (dotazník otázka è. 20) Èemu byste dal(a) pøednost pøi zpracování pøíkladové èásti hesla ve výkladovém slovníku èetiny (oznaète køíkem jednu z moností): a) ¨ kratím (typickým) kontextùm bez uvedení zdroje, napø.: exodus -du m. 1. ... 2. hromadný odchod osob za lepími podmínkami: exodus fotbalistù; hráèský exodus b) ¨ irím kontextùm s uvedením zdroje, napø.: exodus -du m. 1. ... 2. hromadný odchod osob za lepími podmínkami: Nejde mi o to, aby je tìdøí mecenái zbyteènì pøepláceli, ale jiným zpùsobem prostì exodus nìmeckých fotbalistù nezastavíme. (Teletip, è. 20, 1993); Umìní hrát hokej spoèívá pøedevím na osobnostech a tìmi, pøiznejme si, nae liga po nìkolikaletém krvácení vinou hráèského exodu zrovna nehýøí. (Mladá fronta Dnes, 10. 2. 1993) 4) Umístìní výkladu významu u víceslovného pojmenování (dotazník otázka è. 16) Podtrhnìte slovo, pod kterým byste ve výkladovém slovníku èetiny nejdøíve hledal(a) výklad uvedených sousloví a frazémù: bílá technika dìlat mrtvého brouka praní pinavých penìz na zelené louce
92
II. Procentuální výsledky vycházející z poètu osob, které na danou otázku odpovìdìly ad 1) Preference obecnì preskripce deskripce celkem preskripce (%) deskripce (%) 301 607 908 33,15% 66,85% Preference u jednotlivých profesních skupin student VŠ uèitel V pracovník ve sdìl. prost. jiné uèitel Z, S podnikatel, manaer administr. pracovník vìdecký pracovník tvùrce slova celkem
preskripce deskripce celkem preskripce (%) deskripce (%) 69 188 257 26,85% 73,15% 35 87 122 28,69% 71,31% 23 50 73 31,51% 68,49% 40 75 115 34,78% 65,22% 65 109 174 37,36% 62,64% 17 28 45 37,78% 62,22% 31 48 79 39,24% 60,76% 11 12 23 47,83% 52,17% 10 10 20 50,00% 50,00% 301 607 908
Preference u skupin uivatelù rozdìlených podle uivatelské praxe preskripce deskripce celkem preskripce (%) deskripce (%) náhodný 39 99 138 28,26% 71,74% obèasný 153 333 486 31,48% 68,52% pravidelný 105 172 277 37,91% 62,09% celkem 297 604 901 ad 2) Preference obecnì hnízdování sam. hesla celkem hnízdování (%) sam. hesla (%) 239 672 911 26,23% 73,77%
Preference u jednotlivých profesních skupin podnikatel, manaer tvùrce slova pracovník ve sdìl. prost. jiné student VŠ administr. pracovník vìdecký pracovník uèitel Z, S uèitel V celkem
hnízdování sam. hesla celkem hnízdování (%) sam. hesla (%) 6 39 45 13,33% 86,67% 3 16 19 15,79% 84,21% 15 59 74 20,27% 79,73% 25 91 116 21,55% 78,45% 59 197 256 23,05% 76,95% 22 57 79 27,85% 72,15% 7 17 24 29,17% 70,83% 53 121 174 30,46% 69,54% 49 75 124 39,52% 60,48% 239 672 911
93
Preference u skupin uivatelù rozdìlených podle uivatelské praxe obèasný náhodný pravidelný celkem
hnízdování sam. hesla celkem hnízdování (%) sam. hesla (%) 111 374 485 22,89% 77,11% 36 101 137 26,28% 73,72% 88 193 281 31,32% 68,68% 235 668 903
ad 3) Preference obecnì typ. kont. širší kont. celkem typ. kont. (%) širší kont. (%) 626 275 901 69,48% 30,52% Preference u jednotlivých profesních skupin vìdecký pracovník administr. pracovník uèitel V podnikatel, manaer uèitel Z, S jiné pracovník ve sdìl. prost. student VŠ tvùrce slova celkem
typ. kont. 19 61 89 32 123 81 48
širší kont. 5 18 33 12 48 34 25
celkem
161 12 626
92 8 275
253 20 901
24 79 122 44 171 115 73
typ. kont. (%) 79,17% 77,22% 72,95% 72,73% 71,93% 70,43% 65,75%
širší kont. (%) 20,83% 22,78% 27,05% 27,27% 28,07% 29,57% 34,25%
63,64% 60,00%
36,36% 40,00%
Preference u skupin uivatelù rozdìlených podle uivatelské praxe typ. kont. širší kont. celkem typ. kont. (%) širší kont. (%) obèasný 346 139 485 71,34% 28,66% pravidelný 183 87 270 67,78% 32,22% náhodný 91 48 139 65,47% 34,53% celkem 620 274 894 ad 4) Preference obecnì výklad u hesla poèet bílý 64 technika 601 celkem 665 výklad u hesla dìlat mrtvý brouk celkem
poèet 129 75 455 659
procent 9,62% 90,38% procent 19,58% 11,38% 69,04%
94
výklad u hesla praní špinavý peníze celkem
poèet 294 69 292 655
procent 44,89% 10,53% 44,58%
výklad u hesla na zelený louka celkem
poèet 9 79 549 637
procent 1,41% 12,40% 86,19%
Preference u skupin uivatelù rozdìlených podle uivatelské praxe
pravidelný obèasný náhodný celkem
výklad u hesla celkem bílý technika 22 202 224 32 314 346 9 76 85 63 592 655
výklad u hesla (%) bílý technika 9,82% 90,18% 9,25% 90,75% 10,59% 89,41%
pravidelný obèasný náhodný celkem
výklad u hesla dìlat mrtvý brouk 42 28 156 64 38 240 20 9 53 126 75 449
pravidelný obèasný náhodný celkem
výklad u hesla celkem výklad u hesla (%) praní špinavý peníze praní špinavý peníze 96 32 96 224 42,86% 14,28% 42,86% 160 30 149 339 47,20% 8,85% 43,95% 34 7 42 83 40,97% 8,43% 50,60% 290 69 287 646
pravidelný obèasný náhodný celkem
na 3 4 2 9
výklad u hesla zelený louka 36 182 37 286 5 74 78 542
celkem 226 342 82 650
celkem 221 327 81 629
výklad u hesla (%) dìlat mrtvý brouk 18,58% 12,39% 69,03% 18,71% 11,11% 70,18% 24,39% 10,98% 64,63%
výklad u hesla (%) na zelený louka 1,36% 16,29% 82,35% 1,22% 11,32% 87,46% 2,47% 6,17% 91,36%
III. Procentuální výsledky vycházející ze souboru vech 928 respondentù preskripce (%) deskripce (%) neodpovìdìlo (%) 32,44% 65,41% 2,16% hnízdování (%) sam. hesla (%) neodpovìdìlo (%) 25,75% 72,41% 1,83% typ. kont. (%) širší kont. (%) neodpovìdìlo (%) 67,46% 29,63% 2,91% bílá technika dìlat mrtvého brouka bílý (%) technika (%) neodp. (%) dìlat (%) mrtvý (%) brouk (%) neodp. (%) 6,90% 64,76% 28,34% 13,90% 8,08% 49,03% 28,99%
95
praní pinavých penìz na zelené louce praní (%) špinavý(%) peníze (%) neodp. (%) na (%) zelený (%) louka (%) neodp. (%) 31,68% 7,44% 31,47% 29,42% 0,97% 8,51% 59,16% 31,36%
Pøevaující preference v jednotlivých profesních skupinách respondentù ad 1) 3) preference: preference: preference: deskripce (%) sam. hesla (%) typ. kontexty (%) uèitel Z, S 60,89% 67,60% 68,72% uèitel V 69,60% 60,00% 71,20% student VŠ 72,59% 76,06% 62,16% pracovník ve sdìl. prost. 66,67% 78,67% 64,00% podnikatel, manaer 59,57% 82,98% 68,09% tvùrce slova 50,00% 80,00% 60,00% vìdecký pracovník 50,00% 70,83% 79,17% administr. pracovník 60,00% 71,25% 76,25% jiné 63,03% 76,47% 68,07% celkem 65,41% 72,41% 67,46%
Pøevaující preference v jednotlivých skupinách respondentù podle uivatelské praxe ad 1) 3) preference: preference: preference: deskripce (%) sam. hesla (%) typ. kontexty (%) pravidelný 61,21% 68,68% 65,12% obèasný 67,41% 75,71% 70,04% náhodný 69,72% 71,13% 64,08%
Pøevaující preference v jednotlivých skupinách respondentù podle uivatelské praxe ad 4) bílá technika dìlat mrtvého brouka preference: technika (%) preference: brouk (%) pravidelný 71,89% 55,52% obèasný 63,56% 48,58% náhodný 53,52% 37,32% praní pinavých penìz na zelené louce preference: praní//peníze (%) preference: louka (%) praní peníze pravidelný 34,16% 34,16% 64,77% obèasný 32,39% 30,16% 57,89% náhodný 23,94% 29,58% 52,11%
96
Øekni mi, co ti ve slovníku chybí, a já ti povím, jaký jsi uivatel. K otevøeným otázkám dotazníkového prùzkumu1 Zdeòka Tichá Ústav pro jazyk èeský AV ÈR, Praha
Ve svém pøíspìvku podám struènou informaci o dílèích výsledcích, které pøinesly odpovìdi na nìkteré otevøené èi polootevøené otázky z dotazníkového prùzkumu vìnovaného uivatelským aspektùm výkladového slovníku.2 Zaènìme otázkou è. 193 , v ní byl v dotazníku uveden pøíklad zpracování hesla: radiální [-dy-]
kni. a odb. jdoucí ve smìru polomìru, týkající se ho, paprskovitý: r. smìr, síla; -ì pøísl. Úkolem respondentù bylo odpovìdìt na dvì otázky, respektive dokonèit dvì nedokonèené vìty: Na tomto zpracování mi vyhovuje.../ Na tomto zpracování mi nevyhovuje. Celkovì na otázku è. 19 odpovìdìlo 715 respondentù, neodpovìdìlo 213. Na èást 19a) odpovìdìlo 530 respondentù a neodpovìdìlo 185, na èást 19b) odpovìdìlo 481 a neodpovìdìlo 234 respondentù. V odpovìdích na to, co respondentùm vyhovuje (19a), se nejèastìji objevovalo vysvìtlení: vyhovuje ve 118 zpùsob výkladu 88 jiné 72 struènost 48 pøehlednost 26 výslovnost 21 grafická úprava 12 pøíklady 7 Respondenti uvádìli rovnì odpovìdi v kombinacích: zpùsob výkladu + struènost 41 výslovnost + zpùsob výkladu 14 zpùsob výkladu + pøehlednost 12 V odpovìdích na to, co respondentùm nevyhovuje (19b), se objevovalo vysvìtlení: Pøíspìvek vznikl v rámci grantu Sociolingvistické aspekty výkladového slovníku, GA AV ÈR, reg. è. A0061702. 2 Blíe viz té Rangelova Tichá Opavská 1998, 1999. 3 Èísla otázek sledují èíslování v dotazníku. 1
97
nepøehlednost jiné zkratky pøíklady struènost zpùsob výkladu chybí informace o pùvodu nevyhovuje ve grafická úprava
69 68 40 28 27 18 16 9 8
Nejèastìjí kombinací, která se v odpovìdích objevovala, byla: nepøehlednost + zkratky 14 Nyní se podíváme podrobnìji, co se pod jednotlivými oznaèeními skrývá. Pro èást 19a) platí, e v odpovìdi vyjádøené slovem ve je zahrnuto nejen toto slovní vyjádøení, ale rovnì pøípad, kdy respondent uvedl více ne tøi monosti èi pokud podal podrobný rozbor heslové statì s tím, co mu vyhovuje. Struèností se rozumí rovnì pøípady, kdy respondent uvádí popisy jako: krátce, heslovitost ap. Pøehledností se rozumí rovnì pøípady, kdy respondent uvádí hodnocení jako uspoøádání informací, dobrá orientace Grafickou úpravou respondenti nejèastìji rozumìli vyuití rùzných typù písma. Poloka zpùsob výkladu zahrnuje rovnì rozsah výkladu, a to s nejrozmanitìjími hodnotícími výrazy, napø. veøíkající, výstiný ap. Polokou pøíklady se rozumí hodnocení poètu, délky a rovnì i kvality kontextù. Hodnocení jiné zahrnuje mnoství nejrozmanitìjích odpovìdí, jako napø.: nevidím ani klady, ani zápory, beru jako fakt, nedovedu posoudit, hnízdování, délka textu atp. V èásti 19b) oznaèení nepøehlednost zahrnuje vyjádøení typu nepøehledné zpracování, velmi nepøehledné, patné uspoøádání. Pod poloku jiné patøí celá øada rozmanitých odpovìdí jako napø. byla-li by takto koncipována vechny hesla, tak bez námitek, je to napsané vedle sebe. Já to mám radìji pod sebou., malá pøístupnost pro áky a laiky, za kni chybí teèka. Struènost zahrnuje vyjádøení upozoròující na heslovitost, krátkost, zkratkovitost atd. Zajímavé je porovnání poètu nejèastìjích odpovìdí v èásti 19a) a 19b). U otázky 19a) je nejèastìjí odpovìdí vyhovuje ve, nejménì èastou pøíklady, naopak v èásti 19b) je nejèastìjí odpovìdí nepøehlednost, nejménì èastou grafická úprava. Pomìr tìchto dvou odpovìdí je paradoxní, nebo pøehlednost úzce souvisí právì s grafickou úpravou textu. Nyní se podíváme na tabulky, ve kterých jsou zpracovány odpovìdi na otázku è. 19 v prùhledu s profesí uivatele. Uvedené údaje jsou víceménì èíselným vyjádøením poètu odpovìdí na jednu otázku z dotazníkového prùzkumu. Je nasnadì otázka, nakolik je vnímání slovníkového hesla ovlivnìno dosavadní slovníkovou produkcí. Podíváme-li
98
19a) Profese uèit. 19a ZŠ, SŠ Neodpovìdìl 28 Vše 31 Výslovnost 4 Struènost 24 Pøehlednost 15 graf.úprava 1 Výklad 37 Zkratky Pøíklady 7 styl.inf. 10
uèit. VŠ 26 20 11 15 13 5 21 4 14
stud. VŠ 60 27 27 35 20 10 54 1 14 28
sdìl. prost. 7 8 2 8 3 2 17 2 10
soukr. podn. 11 9 1 5 1 1 6 6
tvùrce slova 4 2 3 4 2 1 6 1
vìd. prac. 5 4 3 1 5 1 3
adm. prac. 18 7 5 8 3 3 15 1 6
jiné
uèit. VŠ 40 1 6 4 11 1 5 23 6 13
stud. VŠ 47 6 11 13 39 5 12 80 16 13
sdìl. prost. 7 8 2 8 3 2 17 2 10
soukr. podn. 12 1 2 6 1 4 6 1 6
tvùrce slova 7 2 2 1 1 2 2 2
vìd. prac. 6 1 1 2 5 3 2
adm. prac. 19 1 5 9 3 15 5 3
jiné
26 12 7 12 6 3 22 3 6
19b) Profese uèit. 19b ZŠ, SŠ Neodpovìdìl 57 Vše Výslovnost 7 Struènost 5 Pøehlednost 8 graf.úprava 4 Výklad 2 Zkratky 34 Pøíklady 7 styl.inf. 12
27 1 1 5 11 2 3 27 1 11
se na zpracovatelskou praxi èeských výkladových slovníkù, mùeme konstatovat, e èást respondentù, a to zejména uèitelé, jí jsou bezesporu ovlivnìni. Podívejme se nyní na dvì otázky, které spolu velice tìsnì souvisejí. Jsou to otázky è. 21 a 22. Otázka è. 21 v dotazníkovém prùzkumu znìla: Existuje nìco ve zpracování, struktuøe uspoøádání výkladového slovníku èetiny, co Vám práci s ním znesnadòuje? Ano/ne; pokud ano, uveïte co. Na tuto otázku celkem odpovìdìlo 104, neodpovìdìlo 824 respondentù. Otázka è. 22 mìla znìní: Chybí Vám nìco ve výkladových slovnících èetiny, se kterými jste se dosud setkal(a)? Ano/ne; pokud ano, uveïte co. Na tuto otázku odpovìdìlo 158, neodpovìdìlo 770 respondentù. Mùeme se usuzovat, e výrazný nepomìr mezi poètem odpovìdìl/neodpovìdìl u obou otázek je dán jejich typem. Otázky byly pro respondenta nároèné u svou strukturou, navíc byly uvedeny v závìreèné èásti obsáhlého dotazníku a mùeme se domnívat, e u respondentù se projevila jistá únava. Dalím ovlivòujícím faktorem, o kterém mùeme uvaovat, je malá zkuenost respondentù se slovníky, s vyhledáváním v nich tento fakt je lehce ovìøi-
99
telný kombinací s jinými otázkami v dotazníku, napø. s otázkou jak èasto hledáte informaci ve slovníku èi co nejèastìji hledáte ve výkladových slovnících èetiny. Rovnì u otázek è. 21 a 22 je zajímavé porovnat odpovìdi jednotlivých profesních skupin. Otázka è. 21: uèit. ZŠ,SŠ Neodpovìdìl 160 Neúplnost 2 Hesláøe Nic 1 Zkratky 1 Odkazy 1 Nepøehledn. 5 Nejednozn. Styl.char. Objemnost Svazky Zastaralost 3 profese
uèit. VŠ 105
stud. VŠ 199
sdìl. prost. 63
soukr. podn. 34
tvùrce slova 17
vìd. prac. 15
adm. prac. 70
jiné 94
1
2
2
2
1
1
-
-
4 2
1 25 3 10
3 1 1
1 1 -
-
1 1
3 2
2 4
-
1
-
-
-
-
-
-
2 5
2 1 7
3
1 2
-
3
-
5
Otázka è. 22: uèit. ZŠ,SŠ Neodpovìdìl 133 Hesl.slova 4 Etymologie 11 Pøíklady 6 Nové výrazy 7 Ilustrace Valence 4 Styl.inf. 7 Gramat.inf. 11 profese
uèit. VŠ 86 8 1 2 9 1 1 6 9
stud. VŠ 210 4 6 8 2 8 1 1 12
sdìl. prost. 57 5 2 1 4 2
soukr. podn. 31 5 1 2
tvùrce slova 15 2 2
vìd. prac. 13 2 3 1 2 1 2 4
adm. prac. 68 1 3 2 1 3
jiné 91 5 2 2 2 1 1 5
Pro otázku è. 22 je zajímavé porovnat odpovìdi jednotlivých typù uivatele. Tato otázka a odpovìdi na ni dokládají to, co ji bylo øeèeno, toti vliv slovníkové produkce na uivatele slovníku. Náhodní uivatelé odpovìdìli pouze tøikrát, pøièem se shodli v tom, e jim chybí gramatické informace. Obèasných uivatelù odpovìdìlo 80 nejèastìji jim chybí hesla (tj. nenajdou to, co hledají), nejménì èasto jim chybí uvedení valence u sloves. Nejvíce odpovìdí zaznamenáváme u pravidelných uivatelù 117. Tìmto uivatelùm nejèastìji chybìjí gramatické informace, nejménì èasto ilustrace èi grafy. Odpovìdi respondentù na otevøené èi polootevøené otázky ukázaly alespoò rámcovì, jaký je stav pouívání slovníkù. Odpovìdi respondentù jsou rovnì dùleité proto, e poukazují na problematiku dotazníkových prùzkumù ve-
100
Otázka è. 22 prùhled s typem uivatele slovníku: typ uivatele heslová slova Etymologie Pøíklady nové výrazy Ilustrace Valence styl.informace gram.informace
uivatel pravidelný 23 19 8 20 3 6 12 26
uivatel obèasný 14 9 12 7 9 2 6 21
uivatel náhodný 3
obecnì. Respondenti se èasto zamìøovali na jednotlivosti, na pøíklad a chybìla jim schopnost zeveobecnìní. V názvu pøíspìvku zaznìla formulace: Øekni mi, co ti ve slovníku chybí, a já ti povím, jaký jsi uivatel. Není jednoduché vyvodit jednoznaènou závìry, ale z výe uvedených informací a rovnì z pøíspìvkù mých kolegyò vyplývá, e uivatel slovníku je velmi málo obeznámen se stavem èeských výkladových slovníkù a neumí se v nich pøíli orientovat. Z toho vyplývají i problémy pøi odpovìdích na otázky, nebo struènì øeèeno je velmi nesnadné odpovídat na otázku týkající se výkladových slovníkù èetiny, kdy o takovém typu slovníku nemá uivatel dost jasnou pøedstavou. Nekonèeme vak pesimisticky. Výzkum uivatele slovníku ukázal potøebnost podobných prùzkumù a zároveò poskytl lexikograficky cenné informace, které bezesporu najdou uplatnìní pøi zpracovávání budoucího výkladového slovníku èetiny. Literatura RANGELOVA, A. TICHÁ, Z. OPAVSKÁ, Z.: Jednojazyèné slovníky pøi výuce mateøtiny (projekt dotazníkového prùzkumu). In: Varia VII. Zborník materiálov zo VII. kolokvia mladých jazykovedcov, Modra-Piesok 3. 5. 12. 1997. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 1998, s. 139 147. RANGELOVA, A. OPAVSKÁ, Z. TICHÁ Z.: Uivatelské aspekty výkladového slovníku (zhodnocení pøedbìných výsledkù). In: Varia VIII. Zborník materiálov z VIII. kolokvia mladých jazykovedcov, Modra-Piesok, 25.28. 11. 1998. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 1999, s. 181190.
101
Zpùsoby vymezování stylové pøíznakovosti v lexiku (na materiálu souèasné èetiny) Michal Køístek Filozofická fakulta MU, Brno
Za cenné rady týkající se problematiky stylové pøíznakovosti bych tímto rád podìkoval prof. PhDr. Marii Krèmové, CSc., vedoucí Ústavu jazykovìdy na Filozofické fakultì Masarykovy univerzity v Brnì. Pøi zpracovávání definitivní písemné verze jsem vyuil rovnì podnìtù z diskuse, která následovala po pøednesení pøíspìvku na konferenci dìkuji vem kolegyním a kolegùm, kteøí se do ní zapojili. Stylová pøíznakovost výrazových prostøedkù, tj. výskyt jednoho nebo nìkolika stylových pøíznakù u pøísluného výrazového prostøedku, je jedním z dùleitých pojmù, s nimi pracuje souèasná stylistika (k rùzným pojetím stylové pøíznakovosti v novìjích pracích o èeské stylistice viz Køístek, 2000). Stylovým pøíznakem rozumíme zaøazení výrazového prostøedku do urèitého typu komunikaèní situace a sepìtí s ní, co odpovídá obecné definici pøíznaku, jak ji podává F. Èermák ve své práci Jazyk a jazykovìda pøíznak definuje jako distinktivní rys jednotky, který z ní vytváøí variantu (Èermák, 1997, s. 375). Souhrn vech stylových pøíznakù pøísluného výrazového prostøedku pak oznaèujeme jako stylovou hodnotu, opìt na základì obecné definice, která charakterizuje hodnotu jako úhrn vech rozdílù pøísluné jednotky ve vztahu jiným jednotkám (Èermák, 1997, s. 118 119, 331). Pøi práci s textem je pochopitelnì mono identifikovat pouze ty stylové pøíznaky, které jsou ustálené, pozornost tedy bude vìnována pouze výrazovým prostøedkùm se stálou stylovou hodnotou. Jak uvádí J. Mistrík ve své tylistice, stálá stylová hodnota vzniká pøi opakovaném uití výrazového prostøedku v urèitém typu komunikaèních situací a lze ji identifikovat i mimo kontext, na rozdíl od kontextové stylové hodnoty, je vzniká aktualizovaným uitím výrazu (Mistrík, 1985, s. 401 402); z tohoto pojetí stylové hodnoty vychází také nejnovìjí èeská syntetická práce o stylistice Stylistika souèasné èetiny (Èechová, aj., 1997), která je spoleènì se Stylistikou M. Jelínka (Jelínek, 1995) pouita jako jeden ze základních teoretických pramenù. V tomto pøíspìvku si blíe vimneme zpùsobù, jimi je v souèasné èetinì vymezována stylová pøíznakovost lexikálních výrazových prostøedkù (k problematice stylové pøíznakovosti v diachronním pohledu viz Nìmec, 1995, zvl. s. 199 200); lexikální rovina (zde v uím slova smyslu, bez frazeologie) byla zvolena pøedevím proto, e její výrazové prostøedky jsou pøehlednì popsány a zachyceny ve slovnících. Doklady byly èerpány z výkladových slovníkù souèasné èetiny, pøedevím ze Slovníku spisovné èetiny pro kolu a veøejnost (Fi-
102
lipec, aj., 1994; 1. vyd. 1978, 2., pøepracované vydání 1994, cca 50 tisíc hesel, dále zkracováno jako SSÈ) a ze Slovníku spisovného jazyka èeského (Havránek, aj., 1989; 1. vyd. 1960 1971, 2., nezmìnìné vydání 1989, cca 198 tisíc hesel, dále zkracováno jako SSJÈ). Kromì tìchto dvou slovníkù byl pouit také Pøíruèní slovník jazyka èeského, který je dosud nejrozsáhlejím výkladovým slovníkem èetiny (1935 1957; cca 250 000 hesel, dále zkracováno jako PSJÈ), a dvì slovníkové pøíruèky zamìøené na neologismy: Co v slovnících nenajdete (Sochová Potolková, 1994; cca 2500 hesel, dále zkracováno jako CSN) a Nová slova v èetinì slovník neologizmù (Martincová, aj., 1998; cca 4500 hesel, dále zkracováno jako SN). Z charakteristik uvádìných ve slovnících ponecháváme stranou gramatické charakteristiky, jako napøíklad oznaèení slovního druhu, ivotnosti x neivotnosti u maskulin, dokonavosti x nedokonavosti u sloves a podobnì vìnujeme se pouze stylovým charakteristikám výrazových prostøedkù. Jednotlivé slovníky se po této stránce vzájemnì lií, co souvisí s vývojem stylistiky i daích lingvistických disciplín bìhem období, v nìm slovníky vznikaly, a s reflektováním tohoto vývoje pøi vytváøení koncepce slovníkù (pro snazí orientaci jsou v následujícím pøehledu slovníky øazeny chronologicky). PSJÈ (1. díl, s. IX) jetì termíny jako stylová charakteristika nebo stylová pøíznakovost nepouívá; výrazové prostøedky, které bychom dnes oznaèili jako stylovì pøíznakové, uvádí pod obecným vymezením slova zasahující do jazyka spisovného z jiných oblastí jazykových (tamté). Pod toto obecné vymezení spadají lexikální jednotky s rùznými stylovými pøíznaky výrazy archaické, zastaralé, zøídka se vykytující, dialektické, lidové, obecné (tyto dvì skupiny bychom dnes pravdìpodobnì zaøadili k interdialektismùm), hovorové, argotické, slangismy, vulgarismy, expresiva, hypokoristika, familiární slova, pejorativa, zhrubìlé výrazy. Pokud jde o odborné termíny (PSJÈ, 1. díl, s. VIII), není v PSJÈ explicitnì definováno ani pojetí jejich vztahu ke spisovnému jazyku, ani k slangu; jednotlivé termíny jsou vymezeny pouze oblastmi, v nich se uívají (anatomie, bankovnictví, elektrotechnika apod.). Vodítkem mùe být pouze negativní vymezení, toti e odborné termíny nejsou explicitnì zaøazeny do výe uvedené skupiny výrazù zasahujících do spisovného jazyka z jiných oblastí; z tohoto faktu by se dalo usuzovat, e jsou v PSJÈ chápány jako spisovné. Oznaèeny jsou také a to ve vech pouitých slovnících, s výjimkou SN, výrazy pokládané z hlediska spisovného jazyka za nesprávné nebo nevhodné, co souvisí s normativním charakterem slovníkù. SSJÈ (2. vyd., 1. díl, s. X XII) se stylovým charakteristikám lexikálních jednotek vìnuje podrobnìji; v pasáích vìnovaných stylovému hodnocení (pouit je také termín stylová charakteristika) jsou uvádìna ètyøi základní kritéria, o nì se stylová charakteristika opírá: 1) spisovnost x nespisovnost (ke spisovným výrazùm jsou øazeny výrazy hovorové, kniní, básnické tj. podle vymezení SSJÈ výrazy z oblasti poezie a básnické prózy , dále výrazy publicistické a odborné, k nespisovným náøeèní, oblastní dnení terminologií interdialektic-
103
ké , s poznámkou, e nìkteré výrazy jsou pouívány i v projevech spisovných, lidové pojmenování pro vìci a jevy spjaté s ivotem venkovského obyvatelstva, z dneního hlediska bychom je zèásti mohli zaøadit k historismùm , argotické, slangové a také nespisovné výrazy stojící mimo výe uvedené skupiny a výrazy nesprávné z hlediska spisovného jazyka; obecnìèeské výrazy jsou definovány jako krajovì neomezené, uívané v bìnì mluvených projevech, s poznámkou, e nejsdou plnì spisovné, ale èást z nich se celonárodnì uívá v projevech hovorových), 2) frekvence (slova bìnì uívaná, øidí, øídká), 3) dobový výskyt (slova oznaèující zaniklé jevy podle dnení terminologie historismy , slova zastaralá archaismy a zastarávající) a 4) citové zabarvení (expresivita slova pouze expresivní, bez dalího pøíznaku, dále slova familiární, domácká podle dnení terminologie hypokoristika , mazlivá, dìtská, hanlivá, zhrubìlá, vulgární a také eufemická a ironická vyjádøení). V SSJÈ je pøipomenuta také skuteènost, e nìkteré výrazy je nutno charakterizovat podle nìkolika kritétií souèasnì tj. monost kombinace rùzných druhù stylových pøíznakù. V SSÈ (2. vyd., s. 645) jsou pouity termíny stylistická charakteristika a stylistické pøíznaky lexikálních jednotek. Protoe SSÈ má slouit k praktické potøebì nejirí veøejnosti, je orientován na zachycení jádra slovní zásoby a základních odborných názvù; z toho vyplývá i ponìkud odliný repertoár stylových pøíznakù lexikálních jednotek, je jsou ve slovníku obsaeny; nejsou uvádìny výrazy náøeèní, zastaralé a vulgární. Stylistické pøíznaky jsou èlenìny podle sedmi základních kritérií: 1) èasová osa (neologismy, bìnì uívaná slova, zastarávající, døíve uívaná slova) + frekvence (bìné x øidí), 2) územní vymezení (oblastní, výjimeènì i rozíøené náøeèní výrazy, z obecnìèeských ta, která pronikají do spisovného jazyka; obecná èetina je v SSÈ vymezena jako pùvodní èeský interdialekt a souèasný substandard), 3) sociální hledisko (spisovné x slangové výrazy), 4) opozice hovorovost x kninost (u výrazù uvedených v bodech 2 a 3), 5) nocionálnost x pragmatiènost (termíny x expresiva, kladná i záporná citoslovce, zdrobnìliny, výrazy ertovné, mazlivé, meliorativa, zdrobnìliny, dìtské výrazy, eufemismy, zhrubìlé výrazy), 6) výrazy rùzných odborných oblastí, v mení míøe také publicismy a básnická slova, hovorové výrazy, pøenesená uití lexikálních jednotek, 7) výrazy nevhodné (z hlediska normy). CSN a SN se od tøí výe uvedených slovníkù výraznì lií svým zamìøením pozornost je v nich vìnována výrazùm, které do slovní zásoby èetiny pronikly teprve v nedávné dobì, eventuálnì byly v souvislosti se spoleèenským vývojem obnoveny nebo získaly nový význam. Pozornost je vìnována pøedevím popisu nocionálního významu lexikálních jednotek, stylová charakteristika se objevuje v mení míøe, co je dáno i faktem, e ne vdy se eventuální stylový pøíznak ji ustálil. Jak CSN, tak SN navazují na SSJÈ a SSÈ; pokud jde o stylové charakteristiky v nich uvádìné, ponìkud se lií. V obecném úvodu k CSN poznámky týkající se stylové charakteristiky výrazových prostøedkù zahrnuty nejsou, seznam zkratek vak obsahuje obdobné zkratky, s jakými pracuje i SSJÈ
104
a SSÈ (co mùe souviset s výslovnì deklarovanou návazností na tyto slovníky) napøíklad zkratky rùzných odborných oblastí, zkratky pro výrazy kniní, hovorové, obecnìèeské, expresivní, nesprávnì a podobnì. Naproti tomu SN (s. 15 17) pouívá ponìkud odlinou terminologickou soustavu stylová charakteristika výrazových prostøedkù je v SN uvádìna pod obecným názvem kvalifikátory. Funkcí kvalifikátorù je charakterizovat výraz z hlediska expresivity nebo z hlediska uplatnìní v jisté komunikaèní oblasti; vyèleòují se tøi základní typy komunikace: celospoleèenská, bìná a profesní (+ slang). Vidíme, e stylové charakteristiky uvádìné v jednotlivých slovnících jsou skuteènì znaènì odliné; zobecníme-li je vak, lze (v souladu s pojetím, je uvádí Stylistika souèasné èetiny /M. Krèmová in Èechová, aj., 1997, s. 123/ a s pøihlédnutím k dobovì podmínìným terminologickým rozdílùm) rozliit tøi základní zpùsoby vymezení stylové pøíznakovosti lexikálních jednotek: 1) vymezení podle pøíslunosti k stylovým oblastem, v nich se daný výraz obvykle pouívá, 2) vymezení z hlediska spisovnosti x nespisovnosti výrazu a 3) vymezení z hlediska expresivity x neexpresivity výrazu (Køístek, 1999; pouito jako pomùcka v prakticky orientovaném výkladu, bez podrobnìjích teoretických komentáøù). Dále je mono k tìmto tøem zpùsobùm vymezení stylové pøíznakovosti pøipojit také frekvenci lexikálních jednotek a jejich dobovou platnost (historismy, archaismy, zastarávající výrazy); do níe navreného schématu lze frekvenci zaøadit jako jeden z doplòujících údajù, problematiku dobové platnosti lexikálních jednotek a vývoj jejího pojetí ponecháváme v tomto pøíspìvku stranou, abychom jej tematicky pøíli netøítili. Vymezení podle pøíslunosti k jednotlivým stylovým oblastem znamená zaøazení daného výrazu do konkrétní sféry komunikace, v ní je obvykle pouíván a v ní plní urèitou funkci (odborná komunikace, administrativa, publicistika, umìlecká literatura apod.; ke stylovým oblastem viz Èechová, aj., 1997, s. 31, v návaznosti na Základy èeské stylistiky A. Jedlièky, V. Formánkové a M. Rejmánkové z r. 1970). Patøí sem napøíklad výrazy nebesák rybník nemající stálého pøítoku ani vlastních pramenù, napájející se jen vodou srákovou rybnikáøství (PSJÈ) decrescendo hudba (SSJÈ), ruèej 1) mení prudký potok, 2) tok vùbec kniní a básnický výraz (SSJÈ), obratlovec zoologie (SSÈ), senzor elektrotechnika (CSN), ABS antiblokovací systém motorismus (SN). O funkci výrazových prostøedkù v konkrétních typech komunikace jako o základní kritérium se pak opírá koncepce funkèních stylù, ji èeská stylistika systematicky rozvíjí zhruba od 30. let 20. století; prùkopnickou úlohu zde sehrály pøedevím práce B. Havránka, z nich je nutno pøipomenout alespoò sta Úkoly spisovného jazyka a jeho kultura, poprvé otitìnou r. 1932 ve sborníku Praského lingvistického krouku Spisovná èetina a jazyková kultura. Koncepce funkèních stylù je podle studie K. Hausenblase Vysoký støední nízký styl a diferenciace stylù dnes z r. 1973 (Hausenblas, 1996a, s. 88 89) zaloena na rozdílech horizontální roviny; domníváme se tedy, e lze hovoøit o jednom ze zpùsobù horizontálního èlenìní stylù (Protikladem pak je vertikál-
105
ní èlenìní stylù na vysoký, støední a nízký styl, spjaté s mírou prestinosti urèitého typu komunikaèní situace a známé u od antiky, viz Hausenblas, 1996a; vertikálnímu èlenìní stylù se vìnuje také napøíklad J. Hrabák v Poetice, viz Hrabák, 1977, s. 116 117). Poèet jednotlivých funkèních stylù není pochopitelnì jednou provdy daný a nemìnný vdy záleí na tom, kolik typù komunikaèních situací a na základì jakých kritérií rozliujeme. Významnou roli pøi vyèleòování jednotlivých funkèních stylù hrají také mimojazykové faktory, napøíklad míra závanosti, jaká je v urèité spoleèenské situaci pøikládána jednotlivým typùm komunikace. V tomto pøíspìvku je pouita soustava esti základních funkèních stylù, jak je vyèleòuje Stylistika souèasné èetiny (Èechová, aj., 1997): jedná se o funkèní styl 1) prostì sdìlovací, 2) odborný, 3) administrativní, 4) publicistický, 5) rétorický a 6) umìlecký (prostì sdìlovací styl je sice na horizontální ose níe uvedeného grafu znázoròen, ale pouze v závorkách, ponìvad jeho specifickou lexikální vrstvu, jak uvádí J. Chloupek in Èechová, aj., 1997, s. 141, tvoøí výrazy hovorové, které v naem grafu umisujeme na vertikální osu). Jiné moné èlenìní stylù podává napøíklad M. Jelínek ve své Stylistice (Jelínek, 1995, zvl. s. 706 727) základem je obecné rozdìlení na objektivní a subjektivní styly, je je vázáno na objektivní a subjektivní slohotvorné èinitele (v Jelínkovì terminologii slohotvorné/stylotvorné faktory); vzhledem k tomu, e funkce je v moderní èeské stylistice chápána jako jeden z objektivních slohotvorných èinitelù, tvoøí funkèní styly podskupinu stylù objektivních (k rùzným klasifikacím funkèních stylù viz také Hausenblas 1996b /pøetisk studie z r. 1972/, k funkèní orientaci moderní èeské stylistiky viz M. Èechová in Èechová, aj., 1997, s. 261 263). Jak bylo uvedeno výe, lze na základì pøíslunosti výrazu k nìkteré z variet národního jazyka dojít k obecnìjímu vymezení z hlediska spisovnosti x nespisovnosti výrazu. Tento typ stylové pøíznakovosti nacházíme napøíklad u lexémù potka kmotra náøeèní (SSJÈ), nacucat se dosyta se nasát, napít obecnì èeské (SSJÈ), kytka kvìtina oblastní èeské (SSJÈ), gusto vkus hovorové (SSÈ), kvaèit kvapit kniní (SSÈ), gorila osobní stráce slangové (CSN). V souladu s pojetím M. Jelínka lze pak tento zpùsob vymezování stylové pøíznakovosti vztáhnout k ji pøipomenutému vertikálnímu èlenìní stylù na styl vysoký, støední a nízký. Stylové charakteristiky výrazových prostøedkù pak mùeme znázornit s vyuitím tzv. stylistické osy (Jelínek, 1995, s. 779 780), kterou autor vede horizontálnì a na ní jsou, v rámci spisovného jazyka, zakresleny body oznaèující hovorové, neutrální a kniní výrazové prostøedky. Prodlouením osy za hranici spisovnosti lze na stranì hovorovosti znázornit také výrazové prostøedky interdialektické a dialektické, na stranì kninosti pak prostøedky archaické, které se dostávají mimo normu spisovného jazyka, pokud nejsou pøehodnoceny na historismy (Jelínek, 1995, s. 779 780; jak bylo uvedeno výe, problematiku archaismù, historismù a výrazù zastarávajících ponecháváme v tomto pøíspìvku stranou, vèetnì jejich vztahu k výrazùm kniním; na stylové ose, s ní pracujeme, proto archaismus uvádíme v závorce).
106
Pokud jde o stratifikaci národního jazyka, vycházíme z èlenìní uvedeného ve Stylistice souèasné èetiny (J. Chloupek in Èechová, aj., 1997, zvl. s. 36 49). Toto èlenìní rozliuje mezi útvary a poloútvary národního jazyka; kritériem je existence/neexistence specifických výrazových prostøedkù na vech základních jazykových rovinách. K útvarùm, tedy k varietám národního jazyka, je mají své specifické výrazové prostøedky na vech základních jazykových rovinách, se øadí jednak útvary nespisovné (dialekty, interdialekty), jednak spisovný jazyk (èlenìný na vrstvu hovorovou, neutrálnì spisovnou a kniní podobnì jako ve výe uvedeném pojetí M. Jelínka). Termín obecná èetina ponecháváme vzhledem k jeho víceznaènosti stranou podrobný pøehled významù, v nich byl postupnì uíván, a charakteristiku souèasné situace podává M. Krèmová (Krèmová, 2000). Poloútvary jsou chápány jako variety, je mají své specifické výrazové prostøedky pouze na rovinì lexikální; pokud jde o nií jazykové roviny, vyuívají poloútvary výrazových prostøedkù náleejících k nìkterému z útvarù národního jazyka. Stratifikace, s ní pracujeme, rozliuje tøi poloútvary: profesní mluvu, slang a argot. Z hlediska opozice spisovnost x nespisovnost jsou poloútvary brány jako nespisovné (s výjimkou nìkterých termínù, které postupnì získaly statut spisovnosti; pøíklady uvádìné J. Chloupkem in Èechová, aj., 1997, s. 46, jsou napøíklad diskaø, koulaø, otìpaø ve SSJÈ); kromì odliení podle pøísluných stylových oblastí se mohou výrazové prostøedky jednotlivých poloútvarù odliovat také teritoriálnì. V rámci stratifikace národního jazyka je kromì útvarù a poloútvarù pøipomínána jetì varieta oznaèovaná jako bìnì/spontánnì mluvený jazyk. Tato varieta je znaènì odliná od ostatních variet národního jazyka lze ji charakterizovat nikoliv popisem inventáøe specifických výrazových prostøedkù, ale pouze popisem obecných rysù, které mají komunikáty k ní náleející (jedná se zpravidla o texty mluvené, dialogické, nepøipravené, situaènì zakotvené, v nich se mohou prolínat výrazové prostøedky jednotlivých útvarù a poloútvarù národního jazyka); v tomto pøehledu ji proto ponecháváme stranou. Vymezením z hlediska expresivity/neexpresivity výrazu, expresivitou rozumíme vyjádøení citového, hodnotícího a volního vztahu mluvèího k pojmenovávané skuteènosti; tento vztah mùe být jak kladný, tak záporný (obecnìji k expresivitì a k jednotlivým typùm expresivních výrazù mj. Filipec a Èermák, 1985, s. 237 a Èermák, 1997, s. 267 268, 273, 321); jako expresivní jsou ve slovnících uvedeny napøíklad výrazy dohrabat se s námahou dojíti (PSJÈ), buchta herda obecnì èeské a expresivní (SSJÈ), plácnout sebou hovorové a expresivní (SSÈ), rumec neklid, rozruch shon (spojený s hlukem) obecnì èeské a expresivní (CSN), mítinkáø (èastý) úèastník mítinkù (SN). Pro vìtí pøehlednost je mono výe uvedené zpùsoby vymezování stylové pøíznakovosti znázornit v podobì jednoduchého grafu (viz obr. 1). Jeho základem je bod N; tento bod by bylo mono pracovnì oznaèit jako bod absolutního neutrálna sem patøí výrazy, které jsou ze vech tøí výe uvedených hledisek hodnoceny jako neutrální: jejich pouití není vázáno pouze na nìkterou ze sty-
107
lových oblastí, jsou neutrálnì spisovné a neexpresivní (jedná se napøíklad o výrazy peèlivì /PSJÈ/, tolik /SSJÈ/, lín /SSÈ/, kondicionér /CSN/, pizzerie /SN/; k chápání neutrálnosti z hlediska stylistiky viz M. Krèmová in Èechová, aj., 1997, s. 123). --- (A) Obr. 1 ° ruèej
--- K
I (PSFS)
sedativum N SSJÈ ° I I OFS
sedativum N SSÈ ° I
N
AFS
PFS N ° pizzerie SN
I
I
RFS
UFS
N SSJÈ
--- H ° civìt E SSÈ --- ID ° civìt E SSJÈ ---
D ° potka N SSJÈ
Vzhledem k tomu, e vymezení pøíznakovosti výrazových prostøedkù podle pøíslunosti k jednotlivým stylovým oblastem, resp. funkèním stylùm, je spjato s horizontálním èlenìním stylù, nabízí se monost zobrazit jednotlivé funkèní styly na horizontální ose grafu, procházející bodem N. V této souvislosti je nutno zodpovìdìt dvì vzájemnì spjaté otázky: 1) má mít horizontální osa podobu pøímky, nebo úseèky, tj. má být potenciálnì koneèná, nebo nekoneèná? 2) v jaké posloupnosti mají být na této ose vyznaèeny jednotlivé funkèní styly? Zaèneme druhou otázkou: na jeden pól osy by napøíklad bylo moné vyznaèit prostì sdìlovací funkèní styl, který lze ve vztahu k ostatním funkèním stylùm chápat jako primární, ponìvad právì v této oblasti se jazyka zaèalo pouívat nejdøíve (J. Chloupek in Èechová, aj., 1997, s. 143), a na druhý pól funkèní styl umìlecký, který se od ostatních funkèních stylù lií dominantní estetickou funkcí textù. U dalích funkèních stylù bychom snad mohli brát v úvahu posloupnost, v ní se postupnì osamostatòovaly; pro zkoumání stylové pøíznakovosti ze synchronního hlediska to vak není nijak relevantní. Nabízí se vak jiná monost, vycházející z koncepce pouité ve Stylistice souèasné èetiny (Èechová, aj., 1997). Mnoinu vech textù, existujících i potenciálnì moných, lze znázornit jako kruh (viz obr. 2). Na krunici ohranièující kruh jsou vyznaèeny jednotlivé funkèní
108
styly, dovnitø kruhu je pak mono umístit znaèky pøedstavující konkrétní texty. Pozice tìchto znaèek se øídí tím, zda texty odpovídají pøevánì stylovým normám jediného funkèního stylu, nebo zda se v nich v rùzném pomìru prolínají normy nìkolika funkèních stylù (napøíklad u popularizaèního èlánku otitìného v novinách mùe jít o stylové normy odborného, publicistického a umìleckého funkèního stylu). Pøi naznaèeném grafickém znázornìní jsou jednotlivé funkèní styly, bez ohledu na to, kolik jich pøísluná koncepce vyèleòuje, brány jako rovnocenné krunice je uzavøená køivka, její vechny body jsou stejnì vzdáleny od støedu kruhu, nelze tedy stanovit, ve kterém konkrétním bodì se nachází její zaèátek a konec. Rozmístìní jednotlivých funkèních stylù na krunici, stejnì jako jejich poèet, proto není vázáno striktními a nemìnnými pravidly. Obr. 2
UFS
RFS
(PSFS)
PFS
OFS
AFS
Nyní k podobì horizontální osy grafu: za její základ vezmeme výe naznaèené schéma kruhu ohranièeného krunicí, na ní jsou vyznaèeny jednotlivé funkèní styly. Abychom vak toto schéma mohli v navrhovaném grafu vyuít jako jednu z os, potøebujeme nikoliv útvar dvojrozmìrný, ale pouze jednoroz-
109
mìrný. Proto je nutno místo s kruhem pracovat s prùmìtem kruhu (resp. s prùmìtem krunice), jím je úseèka. Horizontální osa grafu, bez ohledu na poèet rozliovaných funkèních stylù, bude tedy mít podobu úseèky, její støed umístíme do bodu N. Nalevo a napravo od støedu pak zakreslíme v námi zvolené posloupnosti jednotlivé funkèní styly; k tìmto bodùm pak budeme zaznamenávat umístìní konkrétních výrazových prostøedkù. Na vertikální osu grafu zobrazíme vymezení z hlediska spisovnosti x nespisovnosti výrazu, odpovídající vertikálnímu èlenìní stylù. Vyuijeme pøi tom výe zmínìné stylistické osy, pootoèíme ji vak o 90o, aby to i formálnì byla vertikála. Také vertikální osa grafu bude znázornìna úseèkou, nikoliv pøímkou a u pracujeme s jakoukoliv stratifikací národního jazyka, poèet variet je vdy koneèný a pøesnì vyèíslitelný. Støed úseèky bude opìt v bodì N; posloupnost jednotlivých bodù vak tentokrát není libovolná hierarchie jednotlivých variet je urèena pouitou stratifikací národního jazyka, a musí proto zùstat zachována. Pokud jde o útvary, znamená to v naem konkrétním pøípadì pøi postupu od nespisovných útvarù ke spisovným hierarchii dialekty interdialekty hovorová èetina ? neutrálnì spisovná èetina kniní èetina ( archaická èetina); posun od dialektù, resp. interdialektù k hovorové èetinì znamená souèasnì dùleitý posun obecnìjího charakteru posun od nespisovnosti ke spisovnosti vyjádøení. Výrazové prostøedky poloútvarù národního jazyka mohou být na vertikální ose umístìny podle teritoriálního hlediska tedy k výrazovým prostøedkùm dialektickým nebo interdialektickým (na horizontální ose pak podle pøísluných stylových oblastí, eventuálnì pokud nelze konkrétní stylovou oblast vymezit jako neutrální). Zbývají jetì výrazové prostøedky, které SSJÈ oznaèuje jako obecnìji rozíøené slangové výrazy (pøíklady uvádìné ve vysvìtlivkách k SSJÈ fachman, fungl) a také nespisovné výrazy, je nelze zaøadit do ádné z podskupin, na nì SSJÈ èlení nespisovné výrazy (opìt pøíklad uvádìný ve vysvìtlivkách k SSJÈ laufpas výpovìï zastaralé a nespisovné); domníváme se, e ponecháme-li stranou eventuální dobové omezení, bylo by je mono zaøadit k íøe chápaným výrazovým prostøedkùm interdialektickým (nespisovné a pouívané na celém území národního jazyka). Zbývá vymezení z hlediska expresivity x neexpresivity výrazu. Jistì by teoreticky bylo moné znázornit je na samostatné ose a zmìnit tím dvojrozmìrný graf na trojrozmìrný. Nicménì pøestoe expresiva mohou být charakterizována jako výrazové prostøedky tvoøící samostatnou stylovou vrstvu (Filipec Èermák, 1985, s. 237) a pøíznak expresivity vyjádøení není vázán ani na pøíslunost daného lexému k nìkteré z variet národního jazyka, ani na pøíslunost k urèité stylové oblasti neuvaujeme v navrhovaném grafu o zavedení samostatné osy pro expresivitu/neexpresivitu vyjádøení. Dùvodem je rozmanitost jednotlivých druhù expresiv (vulgarismy, depreciativa, dysfemismy, eufemismy, hypokoristika, deminutiva, augmentativa, onomatopoia apod.) a obtínost srovnání míry expresivity, kterou vyjadøují (jsou napøíklad onomatopoia expresivnìjí ne hypokoristika? je mono vzájemnì srovnávat výrazy s kladnou a zápornou ex-
110
presivitou?). Samostatnou osu pro expresivitu/neexpresivitu proto nezavádíme a zùstáváme pouze u oznaèení expresivních/neexpresivních výrazù zkratkou E/N (eventuálnì s rozliením E+ a E pro kladnou a zápornou expresivitu); toto oznaèení expresivity/neexpresivity výrazu by bylo mono pøipojit napøíklad jako horní index pøímo k výrazùm samotným Pokud by bylo zapotøebí uvést jetì dalí údaj, lze jej zaznamenat formou dolního indexu; mùe se jednat napøíklad o frekvenci výskytu pøísluného výrazu nebo, jako v naem pøípadì, o pramen, z nìj byla charakteristika pøevzata. V takto uspoøádaném grafu lze pøehlednì zachytit nejen vzájemné kombinace stylových pøíznakù u konkrétních lexémù, eventuálnì u jejich jednotlivých významù, ale rovnì zmìny stylových pøíznakù, k nim mùe postupem èasu docházet (bráno ovem v rámci jedné terminologické soustavy); napøíklad výraz sedativum je v SSJÈ uveden jako výraz z oblasti medicíny a lékárnictví, v SSÈ jako neutrální, výraz sirka je v SSJÈ uveden jako obecnì èeský a zastaralý, v SSÈ jako neutrální, výraz civìt je v SSJÈ uveden jako obecnì èeský a expresivní, v SSÈ jako hovorový a expresivní. Jako ukázka bylo pìt z výrazù uvádìných v tomto pøíspìvku zakresleno do grafu na obr. 1; výrazy byly zvoleny tak, aby jejich stylové pøíznaky byly pokud mono rozmanité jsou to výrazy civìt, pizzerie, potka, ruèej a sedativum (aby bylo mono výrazy pizzerie a sedativum zakreslit do grafu v souladu s jejich stylovou charakteristikou tedy oba jako neutrální , bylo nutno znázornit je nad a pod horizontální osou, jedná se vak pouze o technickou nutnost, nikoliv o rozdíl v jejich stylové charakteristice; dalí moností by bylo uvádìt do grafu pouze èísla nebo písmena a konkrétní výrazy k nim pøipojit mimo graf, to vak pøi relativnì malém poètu výrazù nepokládáme za nutné). Navrený zpùsob vymezování a znázoròování stylové pøíznakovosti v lexiku pøedstavuje pochopitelnì pouze jednu z moných variant, pøestoe inventáø stylových pøíznakù u lexikálních jednotek tak, jak je podáván souèasnými výkladovými slovníky, je relativnì ustálený. Jiné øeení, vycházející jak z èeských, tak slovenských odborných prací, nabízí napøíklad D. Slanèová (1998); vyèleòuje u lexikálních jednotek est rùzných vzájemnì kombinovatelných typù tzv. pragmatických pøíznakù: 1) èasová platnost, 2) jazykový pùvod, 3) expresivita a emocionálnost, 4) pøíznak registrové pøíslunosti, 5) pøíznak stylové pøíslunosti, 6) pøíznak varietové pøíslunosti. Výbìr konkrétního teoretického rámce vak pochopitelnì vdy závisí pøedevím na cíli výzkumu; s ohledem na konkrétní zvolený cíl je vdy nutno posoudit, do jaké míry je napøíklad relevantní odliovat pøíslunost k jednotlivým varietám národního jazyka a pøíslunost k jednotlivým podskupinám jazyka spisovného, jakou roli hraje frekvence zkoumaných poloek v pøísluném jazyce, uváit, zda pùjde o pohled èistì synchronní, nebo zda se uplatní i diachronní aspekty a podobnì. Právì s pøihlédnutím k tomuto funkènímu hledisku lze øíci, e zpùsoby vymezování stylové pøíznakovosti v lexiku pravdìpodobnì zùstanou i nadále alespoò do urèité míry variabilní.
111
Literatura ÈECHOVÁ, M., aj.: Stylistika souèasné èetiny. Praha, Institut sociálních vztahù 1997. ÈERMÁK, F.: Jazyk a jazykovìda. 2., upravené vydání. Praha, Praská imaginace 1997. FILIPEC, J., aj.: Slovník spisovné èetiny pro kolu a veøejnost. 2., opravené a doplnìné vydání. Praha, Academia 1994. FILIPEC, J. ÈERMÁK, F.: Èeská lexikologie. Praha, Academia 1985. HAUSENBLAS, K.: Vysoký støední nízký styl a diferenciace stylù dnes. In: HAUSENBLAS, K.: Od tvaru k smyslu textu. Praha, Filozofická fakulta Univerzity Karlovy 1996, s. 87 94. (1996a) HAUSENBLAS, K.: Uèební styl v soustavì stylù funkèních. In: HAUSENBLAS, K. Od tvaru k smyslu textu. Praha, Filozofická fakulta Univerzity Karlovy 1996, s. 94 101. (1996b) HAVRÁNEK, B., aj.: Slovník spisovného jazyka èeského 1 8. 2. vyd. Praha, Academia 1989. HRABÁK, J.: Poetika. 2. vyd. Praha, Èeskoslovenský spisovatel 1977. JELÍNEK, M.: Stylistika. In: KARLÍK, P. RUSÍNOVÁ, Z. NEKULA, M., ed.: Pøíruèní mluvnice èetiny. Praha, Nakladatelství Lidové noviny 1995, s. 701 782. KRÈMOVÁ, M.: Termín obecná èetina a rùznost jeho chápání. In: HLADKÁ, Z. KARLÍK, P., ed.: Èetina univerzália a specifika. 2 Sborník konference ve lapanicích u Brna 17. 19. 11. 1999. Brno, Masarykova univerzita 2000, s. 63 77. KØÍSTEK, M.: Specifické rysy lexika. In: JELÍNEK, M. VANDOVÁ, B., aj.: Argumentace a umìní komunikovat. Brno, Masarykova univerzita 1999, s. 269 277. KØÍSTEK, M.: Pojetí stylové pøíznakovosti v souèasné èeské stylistice. In: GAJDA, S., red.: Stylistyka IX. Èeská stylistika Opole, Uniwersytet Opolski 2000, s. 181 187. MARTINCOVÁ, O., aj.: Nová slova v èetinì: slovník neologizmù. Praha, Academia 1998. MISTRÍK, J.: tylistika. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladate¾stvo 1985. Pøíruèní slovník jazyka èeského 1 9. Praha 1935 1957. NÌMEC, I.. Diachronní lexikografie. In: ÈERMÁK, F. BLATNÁ, R., ed.: Manuál lexikografie. Jinoèany, H&H 1995, s. 182 210. SLANÈOVÁ, D.: K pragmatickej charakteristike slovnej zásoby. In: KARLÍK, P. KRÈMOVÁ, M., ed.: Jazyk a kultura vyjadøování: Milanu Jelínkovi k pìtasedmdesátinám. Brno, Masarykova univerzita 1998, s. 185 191. SOCHOVÁ, Z. POTOLKOVÁ, B.: Co v slovnících nenajdete: novinky v souèasné slovní zásobì. Praha, Portál 1994.
112
Motivaèné východiská desubstantívnych slovies ¼udmila Liptáková Pedagogická fakulta PU, Preov
Tvorenie názvov dynamických príznakov na základe vzahu k istej substancii je v súèasnej slovenèine ve¾mi produktívne. Ukazujú to výsledky výskumu dynamických tendencií v tvorení slovies prezentované v Dynamike slovnej zásoby súèasnej slovenèiny (1989, s. 139 169), ako aj doklady aktívneho tvorenia tohto typu slovies v benej hovorenej reèi (Liptáková, 1998). V tvorení desubstantívnych slovies v súèasnej slovenèine sa odráajú tri navzájom sa prelínajúce komunikaèné tendencie: 1. tendencia po pecifikácii významu (napr. veobecné sloveso fungova (ako) sa pecifikuje slovesami poslancova, primátorèi, zarybárèi si, lektorova a pod.); 2. tendencia po úspornosti vyjadrenia (pri tvorení desubstantívnych slovies ide o slovotvornú kondenzáciu analytických spojení: posiela e-mail (e)mailova, pi kávu kávova, jazdi na snouborde snoubordova, vyhotovova reere reerova a pod.); 3. tendencia po aktualizácii a individualizácii vyjadrenia (Vo vaej spoloènosti si rád zaliftboyèím. Na Silvestra nás ampanské rozohòostrojí. (v televíznej kartovej hre) U nám to tu spostupkovatieva. Zdá sa, e sprofesionálnieva. ) V príspevku sa zameriavame na jeden aspekt slovotvorného procesu pri desubstantívnej derivácii slovies, a to na motivaèné východisko. Pokúame sa preveri, èi potenciálne vetky substantíva môu by motivantmi slovesných derivátov alebo èi pri ich tvorení platia isté derivaèné obmedzenia, ako napríklad pri tvorení deadjektívnych slovies (pozri Marsinová, 1958, s. 108 113). Pri analýze substantívnych motivantov slovies reprodukovaných v súèasnom jazyku èi príleitostne tvorených v reèi vychádzame z týchto kritérií: z lexikálnogramatického kritéria (ktoré lexikálno-gramatické skupiny substantív slúia ako motivaèné východisko), z kritéria slovotvornej motivovanosti (èi motivant derivovaných slovies je slovo slovotvorne motivované alebo nemotivované) a z kritéria pragmatickej príznakovosti, t. j. èi východiskové substantíva sú pragmaticky príznakové alebo bezpríznakové, predovetkým z h¾adiska jazykového pôvodu a z h¾adiska registrovej a týlovej príslunosti (vychádzame z pragmatickej diferenciácie slovnej zásoby D. Slanèovej, 1998). Lexikálno-gramatický rozbor motivaèných východísk desubstantívnych slovies naznaèuje nasledujúce tendencie. Z orientaèného prieskumu materiálu1 vyplýva, e slovesá sa derivujú tak od konkrétnych, ako aj od abstraktných Uvedené zistenia sú výsledkom prvého prieskumu materiálu, nie ukonèeného výskumu. Zdrojmi korpusu desubstantívnych slovies sú Krátky slovník slovenského jazyka (1997), Retrográdny slovník slovenèiny (1976), Dynamika slovnej zásoby súèasnej slovenèiny (1989) a zachytené slovesné neologizmy a okazionalizmy. 1
113
substantív (drogova, nasprejova sa, otalári sa, hosova lobova, stáova, rezumova, chybova). Niekedy sa substantívum zabstraktòuje a v procese derivovania (Naa kultúra sa hamburgerizuje.). Z psycholingvistického h¾adiska je zaujímavé, e deti pri spontánnom tvorení slovies zo substantív vyuívajú takmer výluène konkrétne substantíva, napr. vypastova (=spotrebova zubnú pastu), mlynèekova (=mlie na mlynèeku), zagumièkova (=zavrie pomocou gumièky), zaloptova si (=zahra sa s loptou) atï. Ukazuje sa tu súvislos medzi myslením a reèou detí, pretoe výber konkrét zodpovedá prevahe konkrétno-faktického myslenia v detskom veku. Abstraktá sa v pozícii motivaèných východísk zaèínajú objavova a v mladom kolskom veku ako signál postupnej premeny detskej psychickej truktúry (odtrémova sa = zbavi sa trémy, smiekova = robi smieky). Z ïalích lexikálno-gramatických skupín substantív slúia ako motivaèné východisko materiáliá (pocukrova, oplechova, asfaltova, zakoòakova si, posyrova, ovegetova, kapustnicova sa) i pluráliá tantum (prázdninova, ríbez¾ova, raòajkova, bobova sa, zvianoènieva sa). Zriedkavým, iba príleitostným, motivaèným východiskom sú kolektíva: skorepondova (=reagova na korepondenciu), ovocinova sa (=jes ovocie)2. Derivovanie slovies je obmedzené od nesklonných substantív na -e, -é (porov. derivaèné obmedzenia pri tvorení desubstantívnych vzahových adjektív, Horecký Buzássyová Bosák a kol., 1989, s. 191 192). Komunikaèné poiadavky benej hovorenej, ale i odbornej sféry si vak vynucujú prekraèovanie tohto derivaèného obmedzenia: resumé rezumova, plisé plisova, penále penalizova, finále finálova, rande randi. Kým pri deadjektívnom tvorení slovies sa vyluèuje propriálne èi depropriálne adjektívum ako motivaèné východisko (porov. Marsinová, 1958, s. 111), depropriálna derivácia pri desubstantívnych slovesách je moná (schillerizova) a v okazionálnej slovotvorbe dokonca èastá (oamwayova sa = zásobi sa výrobkami firmy Amway, vepsnú si = vypi si Schweppes, tatrova sa = by v Tatrách, nekalvodova = neprotireèi Kalvodovi, emkova sa = hra sa s Emkou a pod.). Vzah substantívneho motivanta a ním motivovaného slovesa koreponduje s dvoma typmi motivaènej intencie (pozri Furdík, 1998): ide o motivaènú dvojicu typu L , teda motivujúce substantívum je nemotivované, a o typ L , teda motivujúce substantívum je u samo motivované. Pri druhom type sa vynára otázka, èi potenciálne vetky motivované substantíva môu by motivantmi slovies. Zistili sme, e desubstantívne slovesá sa èasto tvoria od motivovaných názvov osôb, najmä slovesá sociálneho fungovania od derivátov na -ár (zarybárèi si, hubárèi, novinárèi, lekárova, dotesárova, farmári, záhrad2 Rozírenie slovotvorného formantu v prípade ovocinova je príkladom prekonávania derivaèného obmedzenia pri substantívach zakonèených na -ie (porov. Nábìlková, 1997, s. 261).
114
kárèi), a od názvov vecí (sedla, poèítaèova, odvrchnákova). Nie je zriedkavosou derivovanie slovies od deminutívnych substantív, a to neexpresívnych (vreckova výplaty, zagumièkova vrecúko, ononièkova nechty) i expresívnych (kávièkova, pusinkova sa). Pri deadjektívnom tvorení slovies sa deminutívne adjektívum ako motivaèné východisko vyluèuje (Marsinová, 1958, s.111). Odvodzovanie slovies od spredmetnených dejov je obmedzené. Zo systémového dôvodu sa vyluèuje tvorenie od verbálnych substantív. Ukazuje sa, e motivaèným východiskom môe by dejové meno vtedy, keï má signifikatívno-denotatívny význam (výplatova = odovzdáva výplaty, dokladova = predklada doklady, zamestna sa = nájs si zamestnanie, pracovné miesto). Nezaznamenali sme tvorenie slovies od spredmetnených vlastností. Zdá sa, e na rozdiel od desubstantívnych adjektív sa derivaèná potencialita tejto skupiny substantív smerom k slovesám nerealizuje (porov. Nábìlková, 1997, s. 259). Desubstantívne slovesá sa teda tvoria bez väèích obmedzení od nemotivovaných substantív a s istými obmedzeniami od motivovaných substantív. Z h¾adiska pragmatického príznaku jazykového pôvodu sa východiskom tvorenia desubstantívneho slovesa stáva tak slovo domáceho pôvodu, ako aj prevzaté slovo. Prejavom internacionalizácie slovnej zásoby v súèasnej slovenèine je hojné vyuívanie substantív cudzieho pôvodu s rôznym stupòom jazykovej adaptácie ako motivaèných východísk derivovania slovies v rôznych komunikaèných sférach (interviewova, (e)mailova, odritualizova, internetizova, anketova, faxova, sponzorova, topspinova, plejbekova, vempati sa...). To, e substantíva cudzieho pôvodu takto dokazujú svoj derivaèný potenciál, je znakom ich slovotvorného adaptovania sa v slovenskom jazykovom systéme. Pri posudzovaní registrovej a týlovej príslunosti motivujúcich substantív zisujeme, e popri registrovo a týlovo bezpríznakových, neutrálnych substantívach slúia ako motivaèné východisko slovies i slangové alebo hovorové substantíva, najmä pri reprodukovaní èi produkovaní motivovaných slovies v skupinovej alebo benej hovorenej reèi (zopsycholova sa (pred skúkou z psycholy), okosi sa (=ochladi sa), blufova, randi, minkova sa, kulmova sa, úrova). V oficiálnejích i menej oficiálnych prejavoch mávajú východiskové výrazy charakter odborných slov (reerova, odritualizova, faktúrova, forèekova, zasieova si (=popracova si na poèítaèovej sieti), fúzova sa (=vytvára fúziu) a pod.) Na základe doterajej èiastkovej analýzy tvorenia desubstantívnych slovies v slovenèine vidíme v monostiach výberu substantívneho motivanta menej sémantických, slovotvorných èi pragmatických obmedzení, ako ich uvádza M. Marsinová pri tvorení slovies z prídavných mien (1958, s.108 113). Nárast potreby vyjadrova dejový vzah k známej i novej substancii sa prejavuje v rôznych typoch komunikaèných situácií. Tu sa nám javí ako dominantná bená komunikácia, kde v prípade spoloèenskej èi individuálnej pomenovacej potreby èasto vznikajú nové desubstantívne slovesá. Potvrdzuje sa tak pro-
115
duktívnos tohto derivaèného postupu, najmä slovotvorného typu s formantom -ova3, ako aj potenciálna derivaèná vlastnos substantíva pritvára do svojej slovotvornej paradigmy slovesný tvar. Nazdávame sa, e desubstantívne slovesá v slovenèine sa blíia ku kategórii potenciálnych slov (porov. Buzássyová, 1990, s. 68). Podobnú situáciu kontatuje pri tvorení desubstantívnych adjektív M. Nábìlková (1997, s. 253). Zdá sa teda, e väèina slovenských substantív má vo svojej slovotvornej paradigme potenciálne obsadené miesto desubstantívneho adjektíva i desubstantívneho slovesa. Literatúra BUZÁSSYOVÁ, K.: Okazionálna slovotvorba ako indikátor synchrónnej a diachrónnej dynamiky. In: Metódy výskumu a opisu lexiky slovanských jazykov. Zost. V. Blanár. Bratislava, Jazykovedný ústav ¼. túra SAV 1990, s. 63 73. FURDÍK, J.: Motivaèná intencia slova. Slovenská reè, 63, 1998, s. 321 329. HORECKÝ, J. BUZÁSSYOVÁ, K. BOSÁK, J. a kol.: Dynamika slovnej zásoby súèasnej slovenèiny. Bratislava, Veda 1989, s. 139 169, 191 192. Krátky slovník slovenského jazyka. 3. vyd. Red. J. Kaèala M. Pisárèiková M. Povaaj. Bratislava, Veda 1997. LIPTÁKOVÁ, ¼.: Okazionálne slovesá v hovorenej komunikácii. In: Acta Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae Universitatis Preoviensis. Studia Philologica. Annus VI. Red. J. Kesselová. Preov 1998, s. 23 35. MARSINOVÁ, M.: Slovesá z prídavných mien v slovenèine. In: Jazykovedné túdie. 3. Red. J. Ruièka. Bratislava, Vydavate¾stvo SAV 1958, s. 107 166. MISTRÍK, J.: Retrográdny slovník slovenèiny. Bratislava, Univerzita Komenského 1976. NÁBÌLKOVÁ, M.: Slovotvorná potencialita a lexikálna norma (Nieko¾ko poh¾adov na adjektívnu lexiku). In: Slovenèina na konci 20. storoèia, jej normy a perspektívy. Sociolinguistica Slovaca. 3. Ed. S. Ondrejoviè. Bratislava, Veda 1997, s. 252 267. SLANÈOVÁ, D.: K pragmatickej charakteristike slovnej zásoby. In: Jazyk a kultura vyjadøování. Milanu Jelínkovi k pìtasedmdesátinám. Ed. P. Karlík M. Krèmová. Brno, Masarykova univerzita 1998, s. 185 191.
3 Sufix -ova sa èasto kombinuje s prefixom (zabodova, naminkova, prifarbova) alebo (èi súèasne) so samostatnou derivaènou morfémou sa, si (voòavkova sa, dúsnu si = vypi si dús, vysprejova sa, zavíkendova si, ostriptízova sa).
116
Arabizmy v európskych jazykoch Juraj Mihálik Filozofická fakulta UK, Bratislava
Arabèina je afroázijský jazyk patriaci do juhozápadnej vetvy semitských jazykov, ktorým sa hovorí v 23 arabských krajinách od Maroka na západe a po Irak na východe. Je aj medzinárodným rokovacím jazykom. Pod arabizmom chápeme taký jazykový prvok, ktorý bol prevzatý z arabèiny do iného jazyka (Slovník cudzích slov, 1997, s. 81). Z európskych jazykov je najviac arabizmov v panielèine odhaduje sa tyritisíc slov arabského pôvodu (Trup, 1993, s. 72). Ïalej sa vyskytujú v jazykoch ako portugalèina, francúztina, talianèina, angliètina a i. Arabizmami v slovenèine sa podrobnejie zaoberám vo svojej diplomovej práci. Vysoký výskyt arabizmov v panielèine a aj v portugalèine je daný pomerne dlhým obdobím okupácie ve¾kej èasti Pyrenejského polostrova Arabmi. panielsko obsadili asi na 700 rokov, na Sicílii boli 200 rokov. To sa nemohlo neodrazi v jazyku podrobených národov. Mnohé miestne zemepisné názvy majú preto arabský pôvod. Príkladom toho je: Dibraltar, z arab. dabal að -£ªriq, èo znamená £ªriqova hora; Guadalquivir, wªdÌ al-kabÌr ve¾ké údolie; Granada zaloili ju Arabi v 8. stor na mieste pôvodnej illýrskej osady Illiberis, t. j. nového mesta. Arabské slovo Garnªða znamená granátové jablko. Arabskí historici z 8. storoèia objasòujú jeho etymológiu tak, e mesto postavené na tyroch výinách je usporiadané podobne ako jaderník v ovocnom plode; Algeciras, mesto v junom panielsku, odvodené z arabského al-dazíra ostrov. Zaujímavý je aj výklad významu arabských slov tvoriacich základ niektorých zemepisných názvov leiacich na mimoeurópskej pôde. Z nich napríklad: Alírsko, al-Dazª’ir ostrovy, dazíra ostrov; Maroko, al-MaÈrib – západ, miesto, kde zapadá slnko; Káhira, al-Qªhira víazná, je to názov planéty Mars, ktorá sa objavila pri zaloení mesta. Okrem toponým arabského pôvodu predstavujú dôleitú èas slovnej zásoby mnohých jazykov slová z oblasti vied, do ktorých Arabi zasiahli a ïalej ich rozvinuli. Sú to najmä matematika, geometria, chémia, alchýmia, medicína, farmácia, farmakológia, astronómia a astrológia. Z arabských terminológií týchto vied boli mnohé slová prevzaté do európskych jazykov. Túto skutoènos dokladá aj nasledujúci zoznam: slová sú zoradené abecedne, pomlèkou ( ) oznaèujem tie slová, ktoré ijú v iných jazykových prostrediach ako je slovenské, teda slová, ktoré v slovenèine absentujú, napríklad aceite, cotton, camel, lemon a ïalie. V zozname uvádzam podobu slova pod¾a slov-
117
enského úzu, prepis slov arabského pôvodu pod¾a transkripèného k¾úèa a prísluný výklad. – aceite, po španielsky olej, olivový olej, z arab. az- zajt, az-zajtñna; – aceituna, olivovník, z arabského adaratu-z-zajtñn, olivový strom; admirál, z arab. amÌr al baÊr, amÌr al – doslovne velite¾ mora, teda námorný velite¾, velite¾ flotily, ustálilo sa v skrátenej podobe. Termín sa pravdepodobne rozíril hovorovým jazykom vplyvom latinèiny: admirabilis obdivuhodný. V mnohých textoch stredovekej angliètiny amyral znamená len kniea, princ; – adouana ad-dÌwªn, colnica, slovo sa dostalo do francúztiny zo starej talianèiny: doana, dnená talianska forma je dogana; – albacore, druh tuniaka, z arabského al-bakra, èo znamená mladá ava; alchýmia – ak si odmyslíme al, urèitý èlen, je zjavné, e slovo je odvodené od slova chémia. O vznik alchýmie sa zaslúili Arabi, je to èosi za chémiou, akási „metachémia“; alkohol, od al-kuÊúl alebo al-kuÊl – kuÊl je jemný antimónový práok, ktorý pouívali eny na prifarbenie oèných vieèok. Mimochodom, slovo antimón je koptského a egyptského pôvodu. Slovo alkoholizmus vzniklo v angliètine a pouíva sa od 18. storoèia. Paradoxne, slovo pochádza z arabèiny a Arabi nesmú pi alkohol. Existuje aj výraz pre víno chamr alebo nabí¼; algebra, al-dabr, dabara spoji, zjednoti, pomenovanie pramení z názvu diela slávneho perzského matematika Al-Chvárizmího isªb al-dabr walmuqªbala – Zjednotenie a Porovnanie; algoritmus, arabský èíselný systém. Pomenovanie pochádza asi z roku 825 z nepresného prekladu mena slávneho perzského matematika Al-ChwªrizmÌ, plným menom Abñ Dacfar MuÊammad ibn Mñsª jeho prekladmi sa stali známymi arabské èíslice; – alguazil, z arabského al-wazÌr, èo znamená vysoký dôstojník, zamestnanec alebo poradca panovníka; alkalické kovy, kálium, arabské slovo qali znamená prai; Alah, v origináli Allªh, slovo znamená Boh mali by sme by opatrní pri jeho pouití, keïe Arabi pod ním rozumejú svojho Boha a my svojho. Väèinou sa ani neprekladá, èo znaène u¾ahèuje situáciu. U starých semitských národov slovo el alebo al slúilo vo význame boha. Arabský tvar pre pomenovanie Boha je iláh, ale ten sa nikdy nepouíva, pretoe toto meno je neurèené jediný Boh v arabèine je vdy urèený urèitým èlenom al- , al-iláh, teda Allªh; almanach, roèenka, kalendár, z arabského al-manªch; amalgám, zmes ortute s kovom, vzniklo pravdepodobne modifikáciou arabského al-damªca – zhromadenie. Doslovný preklad al-malgam znamená zjemni; amír, známejšie ako emír, kniea, neskôr vojenský alebo ¾achtický titul v Arábii alebo Afrike. Týmto pomenovaním sa v mamlúckom Egypte oznaèovali vojenskí velitelia rozlièných hodností. Titul v plnom znení je amír almu´minÌn kniea veriacich;
118
emirát – územie, na ktorom vládne emír; Andalúzia – r. 711 vstúpili Arabi na Iberský polostrov a túto krajinu nazvali al-Andalus, od slova Vandal pod¾a vizigótskych západogermánskych kmeòov zo severu, ktoré ohrozovali Arabov; artièoky bylina podobná skalnej rui pestovaná ako zelenina, cez tal. articiocco, lombardský dialekt, z arabského al-chursñf; arzenál, arabské slovo dár as-sináca, doslovný preklad dom výroby, teda manufaktúrna dielòa na výrobu zbraní. Slovo prelo do talianèiny ako arsenale a odtia¾ do ïalích európskych jazykov; – assassin, do angliètiny sa slovo dostalo z arabèiny cez francúztinu. Do angliètiny ho voviedol ako prvý William Shakespeare v 17. stor. (toto slovo pouil v celom diele osemkrát). aššªšÌjñn – poívaèi ÊašÌša, boli nebezpeèná sekta, ktorá mala sídlo na hrade Masjad v pohorí Alamút na sýrsko-palestínskych hraniciach. V slubách kalifa vykonávali jej nadrogovaní èlenovia politicky motivované vrady. Takýto symbol zákerného vraha voiel a dodnes ije v európskych jazykoch. Slovo ÊašÌš znamená v arabèine tráva, èo zodpovedá v slovenèine hovorovému oznaèeniu pre drogu; – atlas, hladká hodvábna tkanina vyrábaná na Východe, slovo sa pouíva v angliètine od roku 1867; beduín, z arabského badawÌ, èo znamená koèovník, obyvate¾ púte; – cafard – pokrytec, slovo pochádza z arabèiny, kde kªfir znamená neveriaci; – camel, z arabského damal, ava; v starej hebrejèine a feniètine fungoval termín gámál, v starej gréètine kamélos, v latinèine camelus; – candy, drávidského pôvodu cez arabèinu, qandi znamená kryštalizovaný cukor; – caudillo, z arabského qá´id – vodca, španielsky velite¾, vedúci; chalva, v jiddiš halva, v tur. helva, v arab. Êalwa starosemitský význam koreòa tohto slova evokuje predstavu nieèoho sladkého, ve¾mi príjemného; – cotton, quðn – bavlna, vošlo do starej francúzštiny z arabského quðn; – cuffia, talianske slovo z arabského kñfÌja, hodvábna šatka. Išlo o kus látky štvorcového tvaru, ktorou sa pokryla hlava a previazala farebnou šnúrou ciqál. Za starých èias nosili krásne vyívané kúfije najmä eny. Dnes si nimi pokrývajú hlavy najmä beduíni; cukor, z arab. sukkar, perz. akar, sanskrt. sarkara, vo forme sakkara odvodené zo starých indických jazykov Ardhamagádí, Sauraséní a Maharatrí. Arabi zaloili prvú rafinériu cukru okolo roku 1000 na Kréte. Boli to vynikajúci obchodníci, ktorí nesmierne bohatli zo ziskov plynúcich z obchodu; èaj, z arab. šªj, pije sa ve¾mi tuhý a v malých mnostvách. Niektoré zdroje uvádzajú, e slovo èaj sa dostalo z èíntiny cez perztinu, rutinu do ïalích jazykov; dinár, zlatá arabská minca, platidlo v niektorých arabských krajinách a v bývalej Juhoslávií, odvodené je z lat. denarius a gréc. denarion. Prvé arabské dináre dal roku 696 razi umajjovský kalif cAbdalmalik;
119
dirham, arabská strieborná minca, pomenovanie sa vyvinulo z gréckeho drachmé, zaèali sa razi za vlády kalifa cAbdalmalika roku 698; dragoman, sprievodca a tlmoèník, z arab. tardumªn prekladate¾, od tardama- jutardimu preklada. Egyptská výslovnos je targoman. Slovo sa do arabèiny dostalo z aramejského turgemana; din, v arabèine v jednotnom èísle dinnÌ, v enskom rode dinnÌja. Pod¾a predstáv muslimov duch, ktorého Alah stvoril z dymiaceho ohòa – nñr as-samñm o nieko¾ko tisíc rokov skôr ako èloveka; El Cid, z arab. sajjid – pán, meno figuruje v názve divadelnej hry známeho francúzskeho dramatika Pierre Corneillea; elixír, z arab. al-iksÌr, látka, ktorá udriava èloveka mladého a zdravého; emír, viï amÌr fakír, v orig. faqÌr, znamená v arabèine chudobný, biedny, úbohý. Existuje aj synonymum derwíš perzského pôvodu, ktoré vak navodzuje náboenské konotácie a nie je také frekventované; felah, v orig. fallªÊ, ro¾ník, po¾nohospodársky pracovník; nevie sa vysvetli, aký je vzah tohto slova k slovu falaÊ astie a k z neho vzniknutému slovu aflaÊa – obastni niekoho; fils, alebo fals, výslovnos kolíe, znamená platidlo; gazela, do tal. sa dostalo asi r. 1600 z arab. Èazªl, druh arabského jeleòa; gazela je známa svojou ladnosou pohybov a leskom oèí; gibli, vietor v severnej Afrike; gips, slovo semitského pôvodu, v arabèine dibs – znamená malta, omietka, leukoplast a napokon sadra; gitara, cez starú panielèinu guitarra z arabského qÌtªr, v gréètine kitara; hárem, Êarama zakáza, Êarªm nieèo zakázané, tabu; hašíš, ÊašÌš – tráva, v prenesenom význame droga z kvetov indických samièích konopí rastliny Cannabis sativa; henna, hinná alcanna, kríèek Lawsonia inermis. Z jeho rozomletých lístkov sa vyrába ltohnedé alebo oranové farbivo rozliènej kvality. Týmto farbivom si arabské eny ozdobovali dlane a nechty na rukách a dakedy aj celé konce prstov. Niekedy si vybodkovali alebo vyèiarkovali zápästnú kåbovú kos. Rovnako si farbili aj nohy; hidra, rok 622 1. zaèiatok islamského letopoètu, 2. útek z Mekky do Medíny, 3. preruenie rodových a kmenových zväzkov; imám, arabské amªma – pred, imªm je predstavený náboenskej obce; jasmín – jeden z tovarov, s ktorými sa obchodovalo, termín pochádza ešte z perzského jessamin, rozšíril sa z francúzštiny; Kacaba, doslovne kocka, svätyòa, stavba tvorcového tvaru vo ve¾kej meite v Mekke; kalif, následník trónu, z arab. chalÌfa vo význame nasledovník posla Boieho Mohameda, titul v plnom znení chalÌfatu-rrasñli-llªhi. Toto arabské podstatné meno predstavuje výnimku, pretoe má tvar enského rodu, ale oznaèuje prísluníka muského pohlavia;
120
kalifát – územie pod správou kalifa; karafa, cez tal. caraffa, fr., z arabèiny Èarráfa – naèrie do vody; karavela, ¾ahké plavidlo, z arabského qárib – malý èln; karmínový, z arabského kirmiz – èervený, v šp. carmesí; káva, arab. qahwa, tur. Kahve, ve¾mi starý názov odvodený od èasti Abesínie Coffea Arabica, odkia¾ pochádza rovnomenná rastlina, z ktorej sa vyrába káva. Do ostatných európskych jazykov sa slovo dostalo prostredníctvom námorného obchodu z talianskeho caffé a holandského koffie; Korán, al-qur´án èítanie, odvodené od qara´a jaqra´u èíta, prednáa, bohosluobná kniha vyznavaèov islamu, moslimov alebo mohamedánov. Jej autorom je Prorok MuÊammad; lapis lazuli, lªzaward, modrý azúrový kameò; – lemon, zo stred. lat. lemón, z arab. lajmñn, ovocie z citrónovej èelade, pozri lime; – lilac, v 17. stor. cez fr. zo šp., z arab. lilac, zmenou perzského nílak, níl – modrý; – lime, z arab. lÌma, ázijský citrusový stromèek, Citrus aurantifolia, v 17. stor. do fr. cez provensálèinu z arabèiny; lutna, po celý stredovek najob¾úbenejí strunový brnkací hudobný nástroj. Pod¾a arabského názvu al-cúd sa lutna volá aj vo vetkých európskych jazykoch po taliansky liuto, po francúzsky lute, po anglicky lute. V Európe bola najrozírenejím hudobným nástrojom v 16. a 17. storoèí; makramé, z arab. mikrama – závoj, atka, slovo sa dostalo z arabèiny cez tureètinu do enevského dialektu talianèiny; – massage, tamsíd, sloveso massada trie, hnies; – mattress, matrac, v 13. stor do starej francúzštiny vplyvom tal. materazzo, z arabského almatra – miesto, kde je nieèo hodené; mekka, v pôvodnom význame najsvätejie miesto islamu, v prenesenom význame miesto, ktoré priahuje mnohých návtevníkov; mešita, masdid, odvodené od sadada k¾aòa sa, ve¾ká meita je dªmic; minaret, manªra, vea meity; mohér, názov látky vyrábanej zo srsti angorskej kravy, roku 1570 malo slovo formu mocayre z arabského muchajjar – výber, chajjara vybra si. Roku 1691 sa dostalo do angliètiny v diele Skinnera, do francúztiny prelo r. 1818; muezín, mu´a¼¼Ìn, ten kto predspevuje z minaretu a¼ªn – volania, od á¼ana – vola; muslim, od aslama – podriadi sa uèeniu islamu; islam, v orig. Islªm – podriadenie sa, odovzdanie sa do vôle boej; myrha, slovo poznáme z Biblie, odvodené je z arabského murr, èo znamená horký; nadir, nadhlavník, zemepisný termín; orange, pomaranè, slovo pochádza ete zo sanskrt. náranga, èo zodpovedá arabskému nárand. Vplyvom obchodu sa slovo dostalo do panielskeho prostre-
121
dia, kde sa ustálilo vo forme narancia, v Portugalsku larancia. V 14. stor slovo volo do francúztiny a nadobudlo podobu pomme d´orange, ktoré sa podobá na pomme de terre. Pomaranè v strednej angliètine norange mal bliie k súèasnému panielskemu ekvivalentu narancia. Bolo to dané zmenami pravopisu, príznaènými pre toto vývojové štádium jazyka, porov. a norange a an orange; – racket, raketa z arabského rahat – dlaò ruky, v 16.stor. sa slovo dostalo do francúztiny; safari, bojová výprava, výprava za úèelom lovu, z arab. safara – on cestoval alebo safar – cesta, cestovanie; sáÊib, priate¾, v arabèine existuje nieko¾ko výrazov oznaèujúcich priate¾a: rafÌq, sadÌq, zamÌl; satan, po arabsky šejðªn – zlý, neveriaci din, pozri din; sirup, z arabského šarªb – nápoj, šariba – jašrabu znamená pi; sófa, pohodlná sedaèka alebo pohovka s vysokými opierkami plnená alebo pokrytá ¾ahkými materiálmi ako napr. vlna îúf; sultán, sulðªn – vládca, salðana – vládnu; sultanát, územie, ktorému vládne sultán; súq, aswªq trh, slovo sa do angliètiny dostalo v rokoch 1820 1830; šach, slovo šach je vlastne perzského pôvodu, jeho arabská forma je šaðrand. Moné je aj to, e jazykom pôvodu tohto slova nebola perztina ale avesta, kde znamenalo slovo ajeti on vládne, on má silu, on má moc. Existuje aj sanskrtská interpretácia pôvodu slova, a síce ksavati – on vlastní, on vládne; šachmat znamená v perzštine šáh máta krá¾ je màtvy, po arabsky sa krá¾ povie malik. Toto slovo je perzsko-arabské kompozitum. V aveste a starej perztine man znamenalo osta, teda ah man krá¾ je màtvy, krá¾ nie je schopný utiec; šafrán, po arabsky zafarán, druh juanskej rastliny. Pripisoval sa jej, resp. jej oleju pohlavne drádivý úèinok; šejk, v arabèine šajch, slovo sa pod¾a Oxford English Dictionary dostalo do angliètiny v rokoch 1570 1580 s významom váená osobnos, titulárny patriarcha v kmeni; šejtán – satan, diabol, pozri satan; šerif, šarÌf, do angliètiny sa slovo dostalo v rokoch 1590 1600, v pôvodnom význame znamená vládca Mekky, potomok Mohameda alebo princ, vládca vo veobecnosti. Anglické slovo erif nemá niè spoloèné s týmto arabským slovom; vezír, wazÌr, minister a dôverný radca krá¾a, kalifa alebo sultána. Túto hodnos zaviedli pod¾a perzského vzoru prví abbásovskí kalifovia od polovice 8. storoèia; zero, odvodené od arabského îifr, èo znamená prázdny. Vznik èísla nula sa pripisuje Arabom; irafa, z arab. zarªfa, africký párnokopytník s dlhým tenkým krkom majúci zadné nohy kratšie ako predné;
122
Z tohoto struèného preh¾adu slov arabského pôvodu je zrejmé, e vïaka Arabom sa do európskych jazykov dostalo mnostvo zaujímavých a uitoèných slov. Na záver dodajme, e to bolo v èase, keï Európa preívala temný stredovek v Oriente v tom èase vrcholia èinnosti v oblasti literatúry, vedy, umenia a kultúry. Arabi boli dobyvatelia, no vade, kam prili, pozoruhodným spôsobom dokázali prija, osvoji si a ïalej rozvíja mylienkový odkaz národov, ktoré dobyli. Boli to Arabi, kto svojimi prekladmi zachránili pre Európu diela Aristotela. V neposlednom rade sa zaslúili o vznik a rozvoj mnohých vedných disciplín matematika, algebra, medicína, alchýmia, farmácia a i. Aj týmto nesporne prispeli do pokladnice svetového kultúrneho dedièstva a k obohateniu európskej civilizácie. Zámerom mojej práce nebolo predloi kompletný zoznam slov. Snail som sa skôr poodhali závoj nad èarom a exotikou tajomného Orientu a priblíi ho tak ostatným a pre ostatných. Ak sa mi to podarilo, práca splnila moje oèakávania.
Literatúra Al-Mundid fíl-lluÈa wa-l-iclªm. Bejrút 1986. KROPÁÈEK, L.: Pùvod zemìpisných jmen. Praha, Mladá fronta 1976. ONIONS, C.T.: The Oxford Dictionary of English Etymology. Oxford 1966, reprint. Rozprávky tisíc a jednej noci. I., II. Preklad a poznámkový aparát s komentármi J. Paulíny. Bratislava, Tatran1987. Slovník cudzích slov. Bratislava, SPN 1997. TRUP, L.: Úvod do štúdia španielského jazyka. Bratislava, UK 1993. TRUP, L.: Capítulos de la lexicología comparada. Bratislava, Stimul 1996. Webster´s Third New International Dictionary. Wehr, H.: Arabic-English Dictionary. Otto Harrasowitz 1994.
123
Co to byl teft? Sonda do lexika próz Zikmunda Wintra Martina Husáková Ústav pro jazyk èeský AV ÈR, Praha
Pro historickou prózu 19. i 20. století je bìné vyuívání dobových a jiných dokumentù. U Zikmunda Wintra hraje tento fakt obzvlátì dùleitou úlohu. Pøíruèky nás informují, e výchozím pramenem byl pro Wintra archivní materiál ze 16. a poèátku 17. století 1 . Obecnì o archivech jako zdrojích jazyka Wintrových historických próz se zmiòuje J. S. Machar 2 nebo Z. Nejedlý 3 . J. Janáèková 4 a J. Kejø 5 mluví konkrétnì o rakovnickém mìstském archivu. O. Theer uvádí jako Wintrùv pramen soudní zápisy 6 , N. Kvítková jako hlavní Wintrùv jazykový a tematický pramen jmenuje èerné (smolné) knihy.7 Tento výrok koriguje A. Stich: takové urèení pramenù je pøíli úzké, za Wintrovo východisko musíme povaovat celý zachovaný soubor administrativních písemností. Kromì toho prý Z. Winter hojnì vyuíval i dobových pramenù literárních, letákù, deníkù apod.8 Tého názoru je J. Kejø 9 , který jako prameny Wintrových prací namátkou jmenuje rozptýlené zprávy a zprávièky v mìstských knihách, listinách, cechovních statutech èi v dochované korespondenci. Nejpodrobnìjí zprávy Slovník èeských spisovatelù. Praha 1964, s. 575. Machar, J. S., kniha vzpomínkovì-úvahových próz V poledne (kdy svìtla jsou nejostøejí a stíny nejtmaví ...). Praha 1921, s. 196. J. S. Machar ponìkud neformálnì nechává promluvit samotného Z. Wintra: Zatracené archivy, harail svým sympatickým basem, ten kael mám z nich nalapal jsem tam prachu a ten chce teï ven. Neèistí se nikde neuklízí a páni si myslí: vak to profesoøi spolykají nu, a profesoøi tedy polykají. Povezu to do Reichenhallu a dám si to spravit ... Z léèebného pobytu v Reichenhallu se vak Z. Winter ji nevrátil (zemøel ve vìku estaedesáti let 12. èervna roku 1912). 3 ... pøímo protikladem Tøebízského byl Zikmund Winter, i ve svých povídkách historik, badatel, èerpající látku a èasto dikci pøímo z archivu a podávající v nich proto ne vymylené dìje, jen náladou historické jako Tøebízský, nýbr skuteèné historické pøíbìhy. Nejedlý, Z.: Dìjiny národa èeského I. Praha 1949, s. 105 6. 4 Janáèková, J.: Èeská literatura 19. Století. Praha 1994, s. 109. 5 Kejø, J.: Zlatá doba mìst èeských. Praha 1991, s. 225. 6 Theer, O.: Zikmund Winter. In: Èasopis muzea království èeského, roè. 78, 1904, s. 25: „Látky má Winter s dostatek. Poskytly mu jí soudní zápisy, odkud si vypisuje nìkolik krátkých poznámek, èasto ne více ne malou osmerku.“ 7 Kvítková, N.: Archaismy v díle Zikmunda Wintra. Filologické studie 7, Praha 1976/77; na zápisy ve smolných knihách odkazuje N. Kvítková na s. 62 66, 69, 72, 74. 8 Stich, A.: K stylistice historické prózy (Z. Winter). In: Quinquagenario (rukopisný sborník k padesátinám Milana Jankovièe). 1979, s. 286. 9 Kejø, J.: Zlatá doba mìst èeských. Praha 1991, s. 257. 1
2
124
o Wintrových pramenech pøináí sta J. V. imáka Zikmund Winter, materiály k vypsání ivota i díla. Poèátky Wintrovy práce s pramennými materiály spadají ji do doby jeho studií na bohoslovecké (zde setrval jen rok) a filosofické fakultì (zaèal studovat v r. 1869), kde se hned v prvním roce dostal jako kopista k doktoru Emlerovi do praského archivu. Pozdìji bìhem svého uèitelského pùsobení v Rakovníce (1874 1884) pøeèetl Z. Winter témìø celý rakovnický archiv (pamìti, kopiáøe, soudní knihy a protokoly, kafty, kuchaøské recepty). Po pøesídlení do Prahy studoval Zikmund Winter v archivu mìstském, zemském, místodritelském, muzejním, arcibiskupském, kapitulním, køiovnickém, strahovském, lobkovickém, vyehradském, univerzitním, mimo to si domù vypùjèoval mìstské knihy z venkovských mìst (J. V. imák uvádí pøes 70 èeských mìst, jejich archivù pouil Z. Winter pøímo nebo zprostøedkovanì10 ) a pilnì èetl staré tisky z 15. a 17. století. Ze vech tìchto zdrojù si Z. Winter poøizoval výpisky, které pak zuitkovával jak pøi zpracovávání velkých nauèných dìl, tak pøi psaní drobných umìleckých a popularizaèních próz. Dobové jazykové prvky se v jeho textech promítají do vech úrovní, nejvýraznìji se vak pøirozenì projevují ve slovní zásobì. S jazykovou matérií naèerpanou ze zmínìných zdrojù pracuje Z. Winter nanejvý zajímavým zpùsobem, který zasluhuje samostatnou pozornost. My se vak nyní zamìøíme na následující problém: Ve Wintrových prózách nacházíme slova, u nich nejsme schopni dopátrat se jednoznaènì jejich významu. Nìkdy je zapotøebí irí znalost Wintrových textù a historických reálií, jindy napomohou slovníky èeského jazyka (pokud ovem dané slovo obsahují!). Co vak v situaci, kdy se slovníková definice a smysl Wintrova textu rozcházejí? Takovým pøípadem je právì slovo teft. Z Wintrových prací jsem excerpovala 21 dokladù, z nich vyplývá, e se jedná o jakousi ozdobu. excerpované doklady ... celný k nim promluvil, aby ... odpovìdìli, nevezou-li vlnu, zlatohlav, holspanty, štefty, šmelc, knoflíky ... (P str. 159) ... ruce [mu] ... kejklovaly vysokým kloboukem, na kterém skvìly se zlaté tefty ... (Ju str. 15) ... lidé vech stavù obhledovali krámy dvorských kupcù,
♣ ... mantlíky ... s pøiívanými šmelci neb zlatými štefty ... (DK II str. 324) ... klobouèky ... irokými tkanicemi obtaené s divnými melci a tefty zlatými ... (DK II str. 326) ♣ V dìdictví po Korálkovi praském zùstaly mezi klénoty i dvì korunky se zlatými tefty a perlami a dva prosté vìnce s 12
slovníkový výklad J (oznaèeno +, to jest „cizí, zle tvoøená nebo podezøelá slova) šteft, u, m. z nìm. Stift. Z tkanic zlatých a støíbrných, z teftù, rùièek, medají, knoflíèkù zlatých. W. kal. 14. Nov.
10 imák, J. V.: Zikmund Winter, materiály k vypsání ivota i díla. In: Èasopis spoleènosti pøátel staroitností èeských v Praze. Red. Ferd. Pakosta, roè. 20, è. 3, 1912, s. 104.
125
excerpované doklady berouce do rukou všelikteraké vìci tehdejí parády se týkající ... jako benátské a paøíské rukavice, oháòky panenské, peøí, muky, tefty k sukním i ke kloboukùm ... (Pl str. 99/100) ♣ Z klénotù zapsány enské korunky se zlatými štefty, perlami a šmelcem ... (Ka str. 33) ♣ Toto jest zastaveno v idech; soukenná kápì s šesti štefty zlatými. (Sa str. 131) B Nevìstu a enicha poznati bylo ... po velikých vìncích, které oba ... kovovými i zlatými „štefty“ na hlavách mívali pøipjaty. (Ns str. 179) ♣ ... pohnán k soudu bohatý kupec praský Petr Nerhof ... aby poloil tefty zlaté, které na veselí ... svatebním pøi oddavcích okolo vìncù zhusta obvité byly ... “ (Ns str. 179) ♣ Dorota Radnická ... z tìch zlatých teftù ... karkuli s štefty [nevìstì] udìlati dá. Kdy Dorota umøela, pobral tefty boháè Nerhof. (Ns str. 179) Ïábel to vecko vymyslil ty mantlíèky ... [se] zlatými štefty, s perlami i s drahým kamením. (Pr str. 115)
slovníkový výklad zlatými štefty a perlami. (DK II str. KS šteft, u, m. 375) z nìm. Stift = ozubec, kolíèek; jehla k navlékání ♣ Kupec praský Netter se svou tkanic; nìm. dial. nevìstou mìli pøi oddavcích i steft, kolík, veliká druhý jetì den pøi jídle vìnce na hlavì se zlatými tefty vùkol. (DK jehla, stønìm. stëft, nnìm. Stift, II str. 375) cuspis. Mz. 336. PS šteft, -u m. ♣ ... prodávali mukýøi pratí ... karkule „se štefty“. (DK II str. 385) arch. okrouhlé ozdobné tkanice, zpr. zlaté; ... nosívaly dámy èepice ... se jehlice. Z klenotù šmelcem, s štefty i s péry. (DK II zapsány enské str. 387) korunky se zlatými štefty, A ♣ Koncem století zhusta ète, e na klobouce byly zlaté a støíbrné perlami a šmelcem. Win. tefty a medye èili okrouhlé SS šteft, -u m. (6. tkanice zlaté a støíbrné, ... (DK II j. -u) (z nìm.) 1. str. 389) zast. okrouhlá, ozdobná tkanice ♣ ... hazuka byla z èerného (zprav. zlatá) n. karmazinu o dvaceti tøech zlatých jehlice: klobouk „šteftech se šmelcem“ (DK II str. se zlatými štefty. 406) Wint. 2. té štyft ob. kovový n. ♣ ... vyskytují se na kloboucích døevìný kolíèek muky ... se tefty, jich bylo na k utìsnìní: muku i 13 kusù. (DK II str. 427) šrouby, štefty (R. právo) závrtné ♣ ... páni urození oblibovali na šrouby; zdrob. k kloboucích nejradìji tefty ... 2 šteftík, štyftík, Èetli jsme leckdy o klobouce ... s -u, štyfek, -tku 12 zlatými štefty“ (DK II str. 427) m. ♣ ... zastavil [advokát] soukennou kápi se štefty zlatými ... (DK II str. 453) ♣ Novì vyskytují se v tom století ... pásy se støíbrnými tefty ... (DK II str. 511)
Vysvìtlení zkratek: J Slovník èesko-nìmecký Josefa Jungmanna I V. Praha 1835 1839. PS Pøíruèní slovník jazyka èeského. I VIII. Red. B. Havránek, V. milauer, A. Získal. Praha 1937 1957. SS Slovník spisovného jazyka èeského. I VIII. Red. B. Havránek, 2. nezmìnìné vydání. Praha, Academia 1989 (1. vyd. 19601971).
126
KS Èesko-nìmecký slovník Frantika t. Kotta. I VII. Praha 1878 1893. DK II Dìjiny kroje v zemích èeských. I. Z. Winter, È. Zíbrt. Dìjiny kroje v zemích èeských od poèátku století XV. a po dobu bìlohorské bitvy. Praha, F. imáèek 1893. 672 s. Ju Judith zlé pamìti. In: Praské obrázky. Historické kresby a novelly. Praha, J. Otto 1893. 223 s. Ka Kámen filosofský. In: Ze Staré Prahy. Historické obrázky. Praha, J. Otto 1894. 227 s. Ns Námluvy a svatby staroèeské. In: Ze starodávného ivota. Praha, J. Otto 1892. 315 s. Ottova Laciná knihovna národní è. 104. P Pro èest øemesla. In: Staropraské novelly ze 16. a 17. vìku. Praha, J. Otto 1896. 238 s. Salonní bibliotéka è. 95. Pl Pro tu lásku. In: Praské obrázky. Historické kresby a novelly. Praha, J. Otto 1893. 223 s. Pr O prstenech. In: Historické arabesky. Tøebíè, J. Fr. Kube 1890. 182 s. Kubeova bibliotéka moravská. Roè. I. Dílo I. Sa Staroèetí advokáti doma i v ouøadì. In: Ze starodávného ivota. Praha, J. Otto 1892. 315 s. Ottova Laciná knihovna národní è. 104.
Podle slovníkù èeského jazyka je teft: 1. kolíèek, kolík (J, KS, SS), 2. jehlice, velká jehla (KS, PS, SS), sem spadá více upøesnìný význam jehla k navlékání tkanic, který je dùleitý tím, e vysvìtluje vìcnou souvislost s významem 3. tkanice (PS, SS). Mezi doklady slova teft z Wintrova díla jsou explicitnì vysvìtleny pouze dva (oznaèené A a B), u nich si navíc význam slova teft neodpovídá. Tyto dva doklady pøedstavují tefty jako kovové sponky k pøipnutí vìnce na hlavu a okrouhlé zlaté nebo støíbrné tkanice. Z dokladù vyplývá, e tefty mohly být kovové, zlaté, støíbrné, se melcem; umístìny mohly být na klobouku, sukni, kápi, hazuce, karkuli, vìnci, muku; na nìkterých vìcech jich mohl být i vìtí poèet: 6, 12, 13, 23 (z toho plyne, e teft mìl malé rozmìry). Nejasnosti okolo významu slova teft se pokusíme rozplést tím, e budeme zkoumat sluèitelnost jednotlivých dokladù s významy uvádìnými ve slovnících. Výklad tkanice mùe jednoznaènì podpoøit jen doklad Koncem století zhusta ète, e na klobouce byly zlaté a støíbrné tefty a medye èili okrouhlé tkanice zlaté a støíbrné (doklad A). Nìkteré doklady lze s výkladem tkanice ztotonit dobøe, jiné jen s obtíemi: Kupec praský Netter se svou nevìstou mìli pøi oddavcích i druhý jetì den pøi jídle vìnce na hlavì se zlatými tefty vùkol; ... hazuka byla z èerného karmazinu o dvaceti tøech zlatých teftech se melcem; Toto jest zastaveno v idech; soukenná kápì s esti tefty zlatými. Nìkteré výkladu tkanice vyloenì odporují: Z klénotù zapsány enské korunky se zlatými tefty, perlami a melcem ...; V dìdictví po Korálkovi praském zùstaly mezi klénoty i dvì korunky se zlatými
127
tefty a perlami a dva prosté vìnce s 12 zlatými tefty a perlami.; ... vyskytují se na kloboucích muky ... se tefty, jich bylo na muku i 13 kusù. Doklady Dorota Radnická ... z tìch zlatých teftù ... karkuli s tefty [nevìstì] udìlati dá. Kdy Dorota umøela, pobral tefty boháè Nerhof. a ... pohnán k soudu bohatý kupec praský Petr Nerhof ... aby poloil tefty zlaté, které na veselí ... svatebním pøi oddavcích okolo vìncù zhusta obvité byly ... neodporují sice výkladu tkanice, ale kdyby se skuteènì jednalo o tkanice, byly by tyto doklady v rozporu s tøetím dokladem z tého textu, kde se øíká, e pomocí teftù byly pøipnuté vìnce na hlavách. Výklad jehlice nelze dost dobøe vztáhnout na doklady oznaèené ♣, obzvlá nepøijatelný je v tomto smyslu doklad ... hazuka byla z èerného karmazinu o dvaceti tøech zlatých teftech se melcem, s výhradami si ho lze spojit s dokladem ... tefty k sukním i ke kloboukùm, vyloenì ho podporuje jen doklad oznaèený B. Výkladu kolíèek odporuje jen doklad A, ostatní s ním pomìrnì dobøe korespondují, vyloenì ho podporuje doklad B. Povimnìme si spojení karkule se tefty. Karkule byla síka na vlasy noená zejména pod pokrývkou hlavy. Karkule tìsnì obepínala hlavu a musela se asi upravit tak, aby se zpod ní vlasy neuvolòovaly. Lze si pøedstavit, e nìjaké sponky, kolíèky, tu mohly k upevnìní karkule dobøe poslouit. Úhrnem: pøi výkladu slova teft jako tkanice èiní problémy 6 a 8 dokladù z 21, jako jehlice 14, jako kolíèek 1 doklad. Lze konstatovat, e vùèi slovníkovým výkladùm tu dochází k významovým posunùm. Nìkteré excerpované doklady dokonce odporují slovníkovým výkladùm v PS a SS a více odpovídají pojetí teftu jako vìci podobné kolíèku, která plní funkci spony, popø. i dekorativního doplòku. Dùleité je poznamenat, e jedinì výklad v Kottovì slovníku naznaèuje vztah mezi významy slova teft jehlice a tkanice: teftem se zvala jehla k navlékání tkanic. Pravdìpodobnì odtud se pojmenování pøeneslo i na tkanici samotnou.
128
Nieko¾ko poh¾adov na prezývkové vlastné meno Jaromír Krko Fakulta humanitných vied UMB, Banská Bystrica Popredný slovenský jazykovedec Vlado Uhlár v jednom èlánku na sklonku svojho ivota napísal: Prezývky poskytujú zaujímavú a cennú problematiku z oblasti jazyka, etnografie a folkloristiky, ale aj sociológie. Zaslúili by si vestranný opis i sústredený terénny výskum.
Vieme, e svoju prezývku majú vetky obce a ich obyvatelia na Slovensku. Ich úplný súpis a výklad by bol naozaj cenným jazykovým, národopisným, historickým i spoloèensko-kultúrnym materiálom. koda, e svoju príleitos na zistenie tohoto materiálu nevyuili náreèiari alebo aj národopisní pracovníci. (Uhlár, 1995, s. 305 306).
Slovenskí onomastici zaèali venova pozornos prezývkam obcí od poèiatku vzniku onomastických konferencií na Slovensku1 , pozornos folkloristov a etnografov sa na tento fenomén sústredila skôr. Z nárastom poètu príspevkov s touto tematikou sa postupne usta¾ovala terminológia pre oznaèenie tohto pecifického druhu vlastného mena ivé obyvate¾ské meno (Kritof, 1968), prezývka obce (Habovtiak, 1968; lais, 1968; Machek, 1969; rámek, 1977), obyvate¾ská prezývka (Uhlár, 1993), prezývka obyvate¾ov (Uhlár, 1995). V Základnej sústave a terminológii slovanskej onomastiky (Svoboda, 1973) existujú tri termíny pre oznaèenie tohto druhu prezývky: 1. skupinové antroponymum vlastní jméno skupiny lidí, kteøí tvoøí jisté spoleèenství (Svoboda, 1973, s. 43), 2. prezývkové vlastné meno doplòkové, neúøední vlastní jméno, které vìtinou charakterizuje osoby, místa nebo vìci a vztahuje se k povolání, vlastnostem, pùvodu atd. nositele jména; mùe, ale nemusí obsahovat pozitivní nebo negativní hodnocení; Kujebáci obyvatelé Vysokého Mýta (Svoboda, 1973, s. 118), 3. posmené vlastné meno ertovné, èasto i silnì pejorativní pøezdívka osoby, místa nebo vìci, Homolkáøi Sobìslaví (Svoboda, 1973, s. 119). Prvý termín (skupinové antroponymum) je pre potreby presnej charakteristiky prezývky obce pomerne iroký, naopak posmené vlastné meno túto problematiku zuuje len do pozície pomenovania s vysokou dávkou expresívnosti. Ako najvhodnejí termín sme preto vybrali termín prezývkové vlastné meno, ktoré zahàòa prezývku jednotlivca, rovnako ako prezývku skupiny obyvate¾ov. V opozícii prezývka jednotlivca prezývka skupiny obyvate¾ov sa nám zaèínajú èrta základné charakterizaèné znaky prezývkového vlastného mena. 1 Na I. slovenskej onomastickej konferencii (Bratislava, 5. 6. decembra 1967) odzneli dva referáty s touto problematikou: A. Habovtiak Prezývky obyvate¾ov obcí na Orave a . Kritof ivé obyvate¾ské mená.
129
Prezývkové vlastné meno zoveobecòuje a generalizuje urèité pecifické príznaky jednotlivca (jednotlivcov) na vetkých prísluníkov obce bez rozliovania, èi vetci èlenovia tohto spoloèenstva sú nosite¾mi príznaku. Naproti tomu prezývka jednotlivca je vyjadrením príznakov, ktoré sú charakteristické pre pomenovaného jednotlivca. Spoloènou èrtou oboch prezývok je ich relatívna uzavretos v mikrosociete pouívate¾ov (hovoríme o akènom rádiu propria Krko, 1999). Ïalou charakteristikou prezývkového vlastného mena je, e tvorí onymický atribút k existujúcemu (a tandardizovanému) ojkonymu. R. rámek v tejto súvislosti dokonca tvrdí, e pøezdívky nejsou jménem v pravém slova smyslu
Zásadní rozdíl mezi nimi a jmény je jetì tento: zatímco jméno je spøahováno a trvale vázáno na jistý objekt, pøezdívky obcí se týkají nikoli jen objektu, ale i lidí v nìm nebo na nìm bydlících. (rámek, 1977, s. 34). Lexikálny význam ojkonyma je toti pre jeho obyvate¾ov a obyvate¾ov susedných obcí irelevantný, pri pokusoch o etymológiu dochádza èasto k nepresnej takzvanej ¾udovej etymológii. Naopak, prezývkové vlastné meno nemôe bez svojho výkladu existova. Nejde vak o výklad etymológie pomenovania, ale o výklad jeho motivácie. Vzah medzi ojkonymom a prezývkovým vlastným menom je komplementárny, ale zároveò jednostranný ojkonymum môe existova bez prezývkového vlastného mena, ale prezývkové vlastné meno nemôe existova bez ojkonyma, pretoe by vlastne nebolo èo sekundárne pomenova. Motivácia prezývky musí by známa. Poèas terénneho výskumu sme sa vak stretli aj s poznámkami informátorov typu: Ale neviem, preèo ich tak volajú. Pri expresívnych prezývkových vlastných menách je motivácia motivaèný príbeh známy, prípadne sa aktualizuje. Môe tu dochádza k posunom v interpretácii príbehu, ale pointa vyplýva zo sémantického významu prezývkového vlastného mena. Napr. obyvate¾ov Krásna nad Kysucou prezývajú Vrabèiari, ¾ebo sa im vrabec na vei obesel, a ke sú hodi, vravia, e to tam vrapcoch oslavujú. Iný informátor uviedol motiváciu, e tam chytali vrabce. K posunu v interpretácii motivaèného príbehu vak dochádza u menej expresívnych a starích prezývkových vlastných mien. Mono vyslovi názor, e originalita (resp. pôvodnos) motivaèného príbehu je priamoúmerne závislá od expresivity a doby vzniku prezývkového vlastného mena (èím menej èasu uplynie od motivaèného príbehu, tým je príbeh pôvodnejí). U silno expresívnych a mladích prezývkových vlastných menách je motivaèný príbeh veobecne známy napr. poèas terénneho výskumu v Muránskej Toto prezývkové vlastné meno bolo motivované takýmto príbehom: Po vojne priiel rodine domov balíèek z Ameriky od starej mamy. Obdarovaní si mysleli, e im poslali kakao a chceli si z práku uvari puding. Puding sa im nedarilo uvari, pretoe im nechcel zhustnú. Po urèitom èase nali medzi vecami zaitý list v kabáte, v ktorom bolo napísané, e stará mama zomrela v Amerike a jej popol poslali pozostalým aby ju pochovali v rodnej dedine... 2
130
doline sme sa okrem zisovania prezývkových vlastných mien sústredili aj na motiváciu prezývky obyvate¾ov Mokrej Lúky Pudingéri2 . Motiváciu tejto prezývky nám potvrdili vetci informátori okrem obyvate¾ov Mokrej Lúky. Je prirodzené, e majitelia prezývky sa za òu hanbia a nechcú ju zverejòova. Podobný silne expresívny prípad uvádza R. rámek pre moravskú obec Laánky, ktorú prezývajú Veveráci. Jej obyvatelia poèas jedného pohrebného sprievodu zbadali v lese zvlátnu vevericu, sprievod nechal stá nebotíka na ceste a zaèali ju naháòa, pokia¾ ju nechytili. Potom pokraèovali v sprievode ïalej (rámek, 1977, s. 43). Silná expresivita prezývkových vlastných mien súvisí s prekroèením noriem spoloèenského správania. Najsilnejou a najtvrdou normou3 je tabu. Medzi tabuizované oblasti patrí kanibalizmus (èi u vedomý alebo nevedomý) i poruenie urèitých obradov pochovávania màtveho. Poruenie tabu preto podnieti vznik prezývkového vlastného mena so silno expresívnym podtextom. To isté platí aj pre prezývky jednotlivcov. K nim sa vak môe prida aj individuálny spoloèenský trest (vylúèenie z kolektívu, inzultácia apod.). V kolektíve sa vak neuplatòuje princíp kolektívnej viny. Z tohto poh¾adu sú prezývkové vlastné mená zaujímavé pre sociológiu. Sociológ môe venova pozornos tomu, ako sa prezývkové vlastné meno odráa v spoloèenských vzahoch obyvate¾ov susedných obcí (jednosmerný vzah: susedné obce, ktoré pomenúvajú jednu obec). Problematika vzájomných vzahov je vak omnoho iria ¾udia, ako aktívni èinitelia sú prísluníkmi jednotlivých mikrosociet ale zároveò vstupujú do vzájomných vzahov v rámci susedných mikrospoloèenstiev. Prezývkové vlastné meno ako proprium plní (z onomastického poh¾adu) vetky funkcie propria identifikuje, pecifikuje a lokalizuje; z poh¾adu sociológa zároveò upevòuje vedomie spolupatriènosti jednotlivcov mikrosociety k rodnej obci.. Tieto vzahy (v rozsahu sympatia antipatia) sa premietajú aj do vzájomných prezývkových vlastných mien. Z heuristických výskumov (vlastných aj výskumov tudentov) vyplýva, e susediace obce vstupujú do zloitých sociometrických vzahov. Tieto sociometrické vzahy jednotlivých obcí vyplývajú z toho, e pomenúvajúce obce nemusia pozna a poui rovnakú motiváciu pri vzniku prezývky. Napríklad niektoré záhorské obce majú dve a viac prezývok od rôznych susedných obcí. Zároveò tu platí, e stupeò expresívnosti prezývkového vlastného mena obce A (ak ho dala obec B) zodpovedá stupòu expresívnosti vrátenej prezývky. Sociometrické vzahy môeme vyjadri takouto schémou (upravená schéma Cákovej, 1999, s. 26) :
3 Uvaujeme o spoloèenskej norme ako nepísanom, zvykovom správaní spoloèenstva, ktoré bolo formované historickým procesom. Je samozrejmé, e spoloèenské normy podmienili ich kodifikáciu a premenu v zákony.
131
Rovensko abièkári abièkári
Sobotište
Kozari
Sýkorkári
Vredari abièkári
Metlári Zemani
Èastkov
Mrkvári
Vredari
Rohov Mrkvári
Lopašov
Z uvedenej schémy vyplýva, e obec Rovensko má rovnakú prezývku abièkári od obcí Sobotite, Èastkov a Rohov. Motiváciou bol moèiar neïaleko dediny, v ktorom bolo ve¾a iab. Rovnakú mieru expresívnosti vlastnej a danej prezývky vidno u obcí Èastkov a Sobotite. Sobotiania prezývajú Èastkovèanov Sýkorkári (pretoe Èastkovèania chytali sýkorky a potom ich predávali) a Èastkovèania prezývajú Sobotianov Kozari, pretoe chovali ve¾a kôz. Obec Lopaov má dve prezývkové vlastné mená (Mrkvári a Vredari). Pri terénnom výskume sa vak nepodarilo zaznamena prezývky susedných obcí, ktoré im dávajú Lopaovèania. Tieto vzájomné vzahy by boli urèite zaujímavé pre výskum sociológov. Na poh¾ad sociológie nadväzuje poh¾ad sociolingvistiky. Uplatòovanie a fungovanie prezývkových vlastných mien si vyaduje urèitý spoloèenský kontext. Tento kontext je najlepie ilustrovaný v prácach a umeleckých dielach nelingvistov, v ktorých sa uplatnili prezývkové vlastné mená napr. práca F. V. Peøinku (1934), ktorý píe, e prezývky obcí èasto vyvolávali arvátky na dedinských zábavách. Niektoré motivaèné príbehy sa stali podkladom pre scenár filmu Sváko Ragan z Brezovej aj tu sa v pohostinstve, na dedinskej zábave pri pohári vína rozprávali humorné príbehy a dedinèania sa navzájom prekárali. Spoloèenskou situáciou uplatnenia prezývky je teda stretnutie prísluníkov viacerých obcí, uvo¾nená atmosféra, zábava. Avak postupné zvyovanie expresivity (sociolingvistický aspekt) èasto vedie k vzájomným potýèkam. Zo sociolingvistického poh¾adu mono vyslovi názor, e expresívnos prezývkových vlastných mien je èiastoène podmienená komunikaènou situáciou. Ak by sa uplatnila prezývka v inej komunikaènej situácii, intenzita jej expresívnosti môe by niia.
132
Ak sme spomínali prekáraèky dedinèanov na zábavách a na spoloèných stretnutiach, treba si uvedomi, e prezývkové vlastné mená sú neoddelite¾nou súèasou ¾udového folklóru. Preto sú predmetom záujmu folkloristiky a etnografie. Etnografi pouívajú na oznaèenie obyvate¾ov obcí a väèích celkov termín etnografická skupina. Tento termín je v Encyklopédii ¾udovej kultúry Slovenska (1995, I. diel, s. 127) definovaný ako subjednotka etnika, ktorú vytvárajú nositelia ¾udovej kultúry spoloèensky a kultúrne odliní od svojho okolia, spojení skupinovým povedomím a skupinovým menom. Alternatívou náho termínu prezývkové vlastné meno je teda z poh¾adu etnografie termín skupinové meno, èo by zodpovedalo onomastickému termínu skupinové antroponymum (v úvode sme vak kontatovali, e tento termín je príli iroký). Prezývkové vlastné mená sú súèasou verbálneho prejavu obyvate¾ov a preto sa stali predmetom výskumu folkloristov, ktorí ich zaradili k malým folklórnym formám (parémiám). Ak vychádzame z uieho chápania folklóru, v ktorom sa uplatòujú a zoh¾adòujú kritériá ústnosti, kolektívnosti, synkretizmu, procesuálnosti a tradície, zistíme, e spomínané kritériá folkloristiky sa uplatòujú aj pri prezývkových vlastných menách väèinou existujú v ústnom podaní, sú prejavom kolektívnosti (vznikli v kolektíve, pouíva ich kolektív a oznaèujú kolektív). V prezývkových vlastných menách sa premieavajú rôznorodé prvky (preto ich môeme skúma z viacerých vedných disciplín), prechádzajú urèitým vývinom, ktorý vyplýva z ústneho tradovania (môeme hovori o dynamike prezývkových vlastných mien). Folkloristické kritérium uplatnil R. rámek (1977) pri triedení prezývkových vlastných mien ide o spojenie semaziologického a sémantického kritéria spolu s motivaèným príbehom. Folkloristický poh¾ad na túto problematiku zároveò odha¾uje, e prezývkové vlastné meno sa skladá z dvoch èastí z jazykovej (semaziologickej a sémantickej) a z folkloristickej (motivaèného príbehu). Forma prezývkového vlastného mena zodpovedá jazyku, ktorý sa pouíva na danom mieste. Pri sociolingvistickom poh¾ade na túto problematiku sme spomenuli, v akej komunikaènej situácii tieto prezývky fungujú v uvo¾nenej, neoficiálnej atmosfére bez uplatnenia spoloèenských rolí. Z jazykového h¾adiska ide vdy o náreèovú podobu.4 Mnoho prezývkových vlastných mien bolo motivovaných odliným dialektom od okolitých obcí (èi u parciálnymi alebo komplexnými diferenciami). Vytvára sa tu moment kontrastu, ktorý sa transformuje do motivácie vzniku prezývky. V úvode príspevku sme porovnali prezývkové vlastné meno s ojkonymom. Dialektologický poh¾ad nám ponúka porovna spoloèné znaky a rozdiely medzi terénnymi názvami a prezývkovými vlastnými menami. Spoloènými prvka4 O funkènom vyuití dialektológie pri skúmaní terénnych názvov pojednáva túdia Vyuití dialektologie pøi zkoumání pomístních jmen (Harvalík, 1998), v ktorej autor píe, e terénne názvy jsou uívaná pøevánì v nestandardizované podobì jen v ústní komunikaci a jejich existence není ovlivòována kodifikaèními snahami, obsahují rysy místních náøeèí. To isté môeme poveda o prezývkových vlastných menách.
133
mi sú, e obidve propriá zachovávajú náreèovú podobu, vyuívajú sa prevane vo verbálnej komunikácii. Odlinosti terénnych názvov od prezývkových vlastných mien spoèívajú v tom, e terénne názvy èastejie zachovávajú starie náreèové podoby a ich sémantická stránka sa stáva zdrojom ¾udovej etymológie (v tomto bode sú identické s ojkonymami), èie terénne názvy sú v onymickom systéme stabilnejie. Prezývkové vlastné mená sú naopak dynamickejie, èo vyplýva z toho, e ich vznik bol motivovaný zamestnaním (dominantným alebo netradièným), jazykom obyvate¾ov, polohou obce, atï. Èasto vak bolo toto proprium motivované netypickou príhodou tieto názvy sú najmenej stabilné. Prezývkové vlastné mená môu (avak v malom rozsahu) dochova starie náreèové lexémy, prípadne (v krátkych verovaných útvaroch) zachova náreèové syntagmy, ktoré sa dostávajú na okraj pouívania, prípadne zanikli. Dynamika prezývkových vlastných mien sa odráa aj v lexikálnej podobe, kedy jednotlivé prezývky obsahujú moderné výrazy Sirk Malá Moskva (bolo tam ve¾a komunistov), Filier a Bystré Spojené táty (obce boli zlúèené do obce Filier na jednej strane potoka sa nachádza Filier, na druhej Bystré), Banská Bystrica Paravá pri Zvolene (pretoe krajské mesto malo rozbujnený politický aparát). E. Tvrdoò (1983) uvádza nieko¾ko Prezývkových vlastných mien, ktoré obsahujú novú (nie náreèovú lexiku) Butty (ve¾ká èas obyvate¾ov obce sa vysahovala do mesta Butty v USA), Malá Èína, Kuba, Malá Praha, Práter (neuvádza tu vak oficiálne ojkonymá, ani motiváciu). Tieto novotvary potvrdzujú ivos prezývkových vlastných mien, ich neustály vznik, prispôsobenie sa novým spoloèenským zmenám a situáciám. Spomínané vedné disciplíny umoòujú skúma prezývkové vlastné mená v ich skutoènom fungovaní v jazyku. Tieto vedy sú pre onomastiku pomocné vedy (podobne ako onomastika je pomocnou vedou pre históriu, jazykovedu, atï.). Schematicky môeme tento viacrozmerný poh¾ad na prezývkové vlastné meno naznaèi takto: etnografia
onomastika
sociológia
folkloristika
prezývkové vlastné meno
sociolingvistika
psycholingvistika
psychológia dialektológia
134
Upozornením na rôzne poh¾ady pri problematike prezývkových vlastných mien chceme poukáza na zaujímavý druh proprií ako i na fakt, e nielen onymá, ale jazyk vo veobecnosti je mnohorozmerný fenomén, ktorý nemono vníma izolovane od èloveka a spoloènosti. Literatúra BLANÁR, V.: Teória vlastného mena. 1. vyd. Bratislava, Veda 1996. 250 s. BOTÍK, J. SLAVKOVSKÝ, P. a i.: Encyklopédia ¾udovej kultúry Slovenska. 1. vyd. Bratislava, Veda 1995, zv. 1. 484 s. BOTÍK, J. SLAVKOVSKÝ, P. a i.: Encyklopédia ¾udovej kultúry Slovenska. 1. vyd. Bratislava, Veda 1995, zv. 2. 448 s. CÁKOVÁ, S.: Skupinové antroponymá obyvate¾ov Záhoria. Rukopis diplomovej práce. Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied UMB v Banskej Bystrici 1999. 84 s. HABOVTIAK, A.: Prezývky obyvate¾ov obcí na Orave. In: I. slovenská onomastická konferencia. Bratislava, Jazykovedný ústav ¼udovíta túra SAV a Slovenská onomastická komisia pri Vedeckom kolégiu jazykovedy SAV, 1968, s. 71 80. HARVALÍK, M.: Vyuití dialektologie pøi zkoumání pomístních jmen. In: Onomastica Slavogermanica, XXIII, 1998, s. 287 291. KRITOF, .: ivé obyvate¾ské mená. In: I. slovenská onomastická konferencia. Bratislava, Jazykovedný ústav ¼udovíta túra SAV a Slovenská onomastická komisia pri Vedeckom kolégiu jazykovedy SAV 1968, s. 64 70. KRKO, Jaromír.: Prezývkové vlastné meno verzus onymum. Referát prednesený na I. kolokviu mladých filológov UMB. Banská Bystrica 9. júna 1999. V tlaèi. MACHEK, A.: Posmìné a kádlivé pøezdívky obcí na Královédvorsku. In: Zpravodaj Místopisné komise ÈSAV, roè. 10, 1969, s. 254 256. OPLUTIL, A.: Prezývky obyvate¾ov liptovských obcí. In: Zprávy Liptovského múzea z r. 1931/1932, s. 28 32 a 56 62. PATRÁ, V.: Sociolingvistické kontexty kolských prezývok. In: Spo³eczne Zróznicowanie Wspó³czesnej Polszczyzny. Pod redakcj¹ Stanis³awa Kani. Materialy Konferencje NR 26.Szczeciñ, Universytet Szczeciñski 1997, s. 97 108. PEØINKA, F. V.: Veselé putovanie po Slovensku. Praha, Orbis 1934. 654 s. SVOBODA, J. a i.: Základní soustava a terminologie slovanské onomastiky. In: Zpravodaj Místopisné komise ÈSAV, roè. 14, 1973. 280 s. LAIS, M.: Pøezdívky vesnic na Domalicku. In: Zpravodaj Místopisné komise ÈSAV, roè. 9, 1968, s. 55 58. RÁMEK, R.: Problematika studie pøezdívek obcí (na materiálu obcí z Moravy a Slezska). In: Národopisné studie, roè. 14, 1977, s. 29 52. TVRDOÒ, E.: Prezývkové miestne názvy tvorené od geografických názvov. In: VIII. Slovenská onomastická konferencia. Banská Bystrica Preov (Dedinky) 2. 6. júna 1980. Zborník referátov. Bratislava Banská Bystrica Preov, Jazykovedný ústav ¼. túra SAV PF v Banskej Bystrici PF v Preove UPJ v Koiciach 1983, s. 165 169. UHLÁR, V.: Obyvate¾ské prezývky v Liptove. Kultúra slova, 27, 1993, s. 277 282. UHLÁR, V.: Najznámejie prezývky obyvate¾ov obcí na Slovensku. Slovenská reè, 60, 1995, s. 302 306.
135
Promìny koncepce Staroèeského slovníku1 Miloslava Vajdlová Ústav pro jazyk èeský AV ÈR, Praha
Pøedpokladem úspìného vytvoøení lexikografického díla je existence pøedem pøipravené, co moná nejpodrobnìji propracované koncepce. Stìí mùe vzniknout ucelené a sourodé dílo, ani by si jeho autoøi jetì pøed zapoèetím lexikografických prací ujasnili rozsah, typ a zamìøení vznikajícího slovníku a ani by budoucí uivatele slovníku seznámili s lexikologickou teorií, z ní jejich slovník vychází, s lexikografickou strukturou hesla a se zpùsobem uspoøádání prùvodního aparátu.2 Teoretická koncepce Staroèeského slovníku byla po dlouhodobých diskusích zformulována v edesátých letech, konkrétní podobu nabyla v textu nazvaném Principy Staroèeského slovníku a spolu se soupisem uívaných pramenù a jejich zkratek byla vydána r. 1968 pod souhrnným názvem Staroèeský slovník. Úvodní stati. Soupis pramenù a zkratek. Tato koncepce v sobì shrnula a spojila dosavadní lexikografické zkuenosti, výsledky dílèích rozborù staroèeské slovní zásoby a poznatky zaloené na teoretickém studiu lexikologické problematiky. Opírá se o propracovanou lexikologickou teorii vycházející z uèení Praské koly. V jejím duchu chápe koncepce Staroèeského slovníku slovní zásobu obsahující vedle slov i jejich ustálená spojení a frazémy3 jako sloitì strukturovaný hierarchický subsystém jazyka mající svoje centrum a periferii. Dùraz klade na podrobný popis sémantické stavby slovní zásoby. Tento popis prohlubuje zejména dùsledným vystihováním rùzných typù spojitelnosti lexikálních jednotek s jinými jednotkami v kontextu spojitelnosti syntaktické, konstrukèní (valence) i sémantické (kompatibility). Pozornost vìnuje také postavení lexikální jednotky v jazykovém systému, tj. jejímu vztahu k významotvorným subsystémùm a mikrosystémùm slovní zásoby, a usiluje i o zachycení opakovatelných vztahù mezi lexikálními jednotkami. Právì opakovatelnost vztahù napomáhá rekonstruovat staroèeskou slovní zásobu a její systém i subsystémy v míøe irí, ne to v nìkterých pøípadech umoòuje dochovaný materiál. Specifické vlastnosti staroèeského jazykového systému, projevující se v opakovatelnosti vztahù mezi lexikálními jednotkami, v nií pojmové diferencova1 Tento pøíspìvek vznikl za podpory grantového projektu GA ÈR 405/99/540 Elektronizace lexikografických postupù v diachronní lexikografii (na materiálu Staroèeského slovníku). 2 Tj. se soupisem uívaných zkratek, excerpovaných památek èi autorù, se zpùsobem uvádìní poznámek, vysvìtlivek a pøípadných odkazù na odbornou literaturu atd. 3 Na rozdíl napø. od Slovníku spisovné èetiny pro kolu a veøejnost, který slovní zásobou rozumí pouze repertoár slov. Sr. SSÈ, s. 641.
136
nosti oznaèované skuteènosti, ve vyí polylexii lexémù a v neposlední míøe i v ponìkud jiném systému existujících jazykových kategorií, ne jaký známe ze souèasné èetiny, je tøeba reflektovat ve struktuøe vytváøeného slovníku. Staroèeský slovník je zpracováván jako velký historický slovník s výbìrovou dokumentací, je zachycuje slovní zásobu v její dosaitelné úplnosti. Slouí jako slovník výkladový, nebo pøináí podrobnìjí pouèení o pojmenování staroèeských reálií (pojmù, vìcí, institucí, spoleèenských pomìrù apod.) a souèasnì plní i funkci slovníku pøekladového, uívaného pøi interpretaci staroèeských textù a pøi komparativním studiu slovní zásoby staroèeské a novoèeské. Pøi definování heslového slova Staroèeský slovník vychází z pojetí slova jako jednotky vyí ne morfém a nií ne syntagma, abstrahované ovem z rùzných kontextù daného jazyka: slovo (jednoslovný lexém) je jednotka významová (daná jistým lexikálním významem nebo souborem takových významù navzájem souvisících) a zároveò jednotka formální (daná jistým tvarem nebo souborem tvarù liících se pouze gramaticky), která se zaèleòuje tìmito obìma svými stránkami do vztahù s jinými jednotkami a reálnì se uplatòuje jako prostøedek dorozumívání.4 Ve snaze zachytit staroèeskou slovní zásobu v její úplnosti Staroèeský slovník zpracovává jako jednotku lexikografickou (heslové slovo) té nìkteré výrazy, které nejsou jednotkou lexikologickou (napø. neústrojné neologismy), protoe jejich neuvedení by znamenalo ochuzení jazykového systému o periferní jevy. Znaènou pozornost vìnuje Staroèeský slovník sporným pøípadùm vyèlenìní lexikálnì významových jednotek. Nejèastìji se jako sporné projevují nìkteré tvary slov (napø. tvary adjektiv verbálních a posesivních), kde je obtíné rozhodnout, zda se jedná ji o skuteènou lexikálnì významovou jednotku (samostatný lexém), nebo o jetì nelexikalizovaný tvar slova, dále ustálená spojení slov, kdy bývá obtíné stanovit hranici mezi frazémem a volným spojením slov, a koneènì slova a významy terminologické povahy, u nich musíme rozhodnout, zda jde o samostatný význam terminologický, nebo pouze o uití ve specifickém, by ustáleném kontextu. Pozornost vìnovaná nevyhranìným pøípadùm a sporným jevùm je oprávnìná, protoe právì na tìchto pøípadech lze dobøe ukázat smìry a tendence projevující se ve vývoji staroèeské slovní zásoby. Díky iroké, odstupòované kále lexikografických prostøedkù pak mùeme tuto slovní zásobu zachytit jako dynamický, vyvíjející se systém. Lexikálnì významové jednotky jsou zpracovány za pomoci celé øady výrazových prostøedkù vedoucích od samostatného hesla èi samostatného významového odstavce pøes nìkolik typù neèíslovaných, do významového odstavce vèlenìných významových pododstavcù s typograficky zvýraznìnou podobou (napø. ustálená slovní spojení a konstrukèní uití se zpracovávají za pomlèkou s nonparejovou poznámkou, víceslovné lexémy mají zvýraznìnou grafickou podobu a jsou umístìny za tuènì vytitìnou grafickou znaèkou ap.) a po indivi4
Principy, s. 20.
137
duální nonparejové komentáøe k jednotlivým dokladùm. Rùzné typy slovníkového zápisu slouí mj. k ozøejmení toho, jaké je postavení dané lexikálnì významové jednotky vzhledem k centru a periferii systému. Z hlediska autorského je souhrn základních lexikografických zásad soustøedìn v kapitole pojednávající o výstavbì hesla. Pøi postupu informací od èástí vìnovaných záhlaví heslové stati, záhlaví a øazení významových odstavcù k èástem vìnovaným výbìru a zpùsobu uvádìní dokladù a k systému odkazù a závìreèných poznámek text Principù souèasnì postupuje v rámci heslové stati shora dolù a souèasnì smìøuje od údajù základních k údajùm dílèím, od údajù teoreticky fundovaných, systémových k údajùm konkrétním, je teorii dokládají a samy na sobì demonstrují. Na základì vech tìchto obecných lexikologických i konkrétních lexikografických zásad a za pomoci soustavy odkazù a údajù skrytých5 i zjevných je následnì vytváøen slovníkový text propojený na rùzných úrovních a pøináející celou øadu informací o zpracovávané lexikální jednotce a o jejím postavení v systému staroèeské slovní zásoby. Na poèátku 80. let dolo ke zmìnám v koncepci Staroèeského slovníku oznaèovaným jako Zestruènìní. Vzhledem k tomu, e Staroèeský slovník vychází z bohaté materiálové základny, zpracovává vechny dochované lexikální jednotky, snaí se podat co nejúplnìjí a nejobjektivnìjí výklad jazykový i historický a a dosud nepouíval metodu hnízdování, zaèal jeho rozsah oproti plánovaným pøedpokladùm neúmìrnì narùstat. Proto byl kolektiv oddìlení nucen pøistoupit k nejednoduchému zákroku omezit rozsah slovníku pøi souèasném zachování informativní hodnoty, vìdecky nároèné koncepce a kontinuity zpracování mezi prvními a posledními svazky slovníku. Podstata zmìn byla formulována a publikována v èlánku Problém rozsahu velkých historických slovníkù a Staroèeský slovník.6 Zmìnami koncepce se slovník øídí od poèátku tøetího dílu, tj. od písmena P. Mezi zpùsoby lexikografického zpracování lexikálnì významových jednotek bylo zaøazeno hnízdování. Ve spoleèné heslové stati jsou nyní zpracovávány perfektivní a imperfektivní formy tého slovesa, kmenoslovná synonyma monosémní a polysémní se shodnou významovou strukturou, dále se pod heslové záhlaví slovesa vèleòují jeho monosémní paradigmatické odvozeniny substantivní a adjektivní. Posloupnost významù a jejich postupný lineární nebo vìtvovitý vývoj jsou vystihovány a zdùrazòovány za pomoci novì zavedeného horizontálního èlenìní heslové stati. Ve slovníku jsou nadále uvádìny jen ty onomastické jednotky, které svou existencí prohlubují a dokreslují obraz dochované zásoby apelativní. Omezeno je uvádìní dokreslujícího materiálu otitìného v dostupných pramenech. Formou odkazù se upozoròuje na doklady ji 5 G. A. Bogatovová takovéto údaje oznaèuje jako roztrouené. Sr. G. A. Bogatovová: Istorija slova kak ob´jekt russkoj istorièeskoj leksikografii. 1984, s. 126. 6 Slovo a slovesnost 42, 1981, s. 238 – 248.
138
otitìné v jiných textech, nejèastìji v Slovníku staroèeském Jana Gebauera, Slovníku støedovìké latiny v èeských zemích a v publikacích onomastického zamìøení Místní jména v Èechách7 a Místní jména na Moravì a ve Slezsku.8 Systém odkazù umoòuje také signalizovat existenci dalích dokladù s podobným kontextem nebo upozoròovat na doklady otitìné v textu Staroèeském slovníku u nìkterého ji døíve zpracovaného hesla. K omezení rozsahu slovníkového textu pøispívá i uívání dokladù s kontextem kratím, ne bylo dosud v praxi slovníku obvyklé. Kombinací osvìdèené úsporné metody soudobé lexikografie hnízdování a vlastního specifického postupu, hojnì vyuívajícího odkazù na údaje otitìné v úplnosti jinde, se kolektivu Staroèeského slovníku podaøilo dosáhnout poadované úspornosti, pøièem nebyla poruena pùvodní koncepce, ba naopak se zvýila kompaktnost, preciznost a textová provázanost slovníku. Více ne tøicetiletá praxe potvrdila správnost a platnost pùvodní koncepce Staroèeského slovníku, souèasnì vak pøinesla øadu nových poznatkù vycházejících jak z hlubího poznání systému staroèeské slovní zásoby a vlastní lexikografické práce na stranì jedné, tak z rozvoje obecného teoretického lingvistické bádání na stranì druhé. Proto jsme se rozhodli, e jednou ze souèástí probíhajícího grantového projektu GA ÈR 405/99/540 Elektronizace lexikografických postupù v diachronní lexikografii (na materiálu Staroèeského slovníku) bude i doplnìní a pøepracování stávajících Principù.9 Nový dokument by pak v souladu se zamìøením celého projektu mìl být k dispozici jak v tradièní formì titìné, tak ve formì elektronické. Zásah, ke kterému jsme pøistoupili, není a ani nemá být popøením stávajících Principù. Jedná se o upøesnìní pùvodních formulací i informací, o doplnìní nových teoretických poznatkù a o písemnou fixaci pravidel a postupù uívaných v praxi pøi tvorbì Staroèeského slovníku. Potøeba tohoto zásahu byla vyvolána nìkolika dùvody. Jednak bylo zapotøebí do koncepce zaèlenit nové teoretické poznatky (v pøípadì Staroèeského slovníku se jedná zejména o nové, prohloubené pojetí valence,10 o prvky textové lingvistiky, o charakterizaci víceslovných lexikalizovaných a lexalizujících se jednotek11 èi výrazù terminologické povahy). Dále bylo nutné zaèlenit do koncepce zmìny provedené na poèátku 80. let v rámci Zestruènìní. Tøetím dùvodem, který pøispìl k novému definování koncepce, je fakt, e postupem èasu, kdy se v práci na slovníku vystøídalo znaèné mnoství autorù a kdy narùstal celkový objem zpracovaných stran, Profous, A. Svoboda, J., Praha 1947 1957. Hosák, L. – Šrámek, R., Praha 1970 – 1980. 9 V dalí fázi, navazující na právì probíhající grant, bychom rádi obdobným zpùsobem pøepracovali a doplnili Soupis pramenù a zkratek, poèítáme i s následným spoleèným novým vydáním Principù a Soupisu. 10 Sr. Manuál lexikografie, oddíl 8.2. 11 Sr. Manuál lexikografie, oddíl 8.2.2.3. 7
8
139
docházelo pøi lexikografickém zpracování pøes vekerou snahu autorù i redaktorù k formálním nejednotnostem. Na tyto nejednotnosti jsme upozoròováni pøedevím prostøednictvím poèítaèù, které jsou schopny díky soustavì makrostruktur a stylù odhalit ji dnes nìkteré odchylky a rozkolísanosti v námi vytváøeném textu slovníku. Proto se do budoucna poèítá s tím, e lexikografický popis bude do jisté míry pøeddefinován a kontrolován programem poèítaèe,12 elektronický systém disponující souborem pøeddefinovaných dat pak sám autora upozorní, kdy se tento pøi zpracování heslové stati dopustí nìjakého lexikografického prohøeku. Za výchozí sta pøepracování jsme zvolili kapitolu pøináející klíèové informace lexikografické kapitolu Výstavba hesla.13 Kadý z autorù èi redaktorù Staroèeského slovníku pøipravuje návrh nového znìní nìkteré z èástí této kapitoly. Nový návrh vychází vdy z textu pùvodních Principù, je zpracovatel doplòuje o interní pokyny a zásady, které byly zformulovány bìhem práce na Staroèeském slovníku, dále o poznatky publikované v odborné literatuøe a zkuenìjí autoøi a redaktoøi èasto té o dalí údaje vycházející z vlastních zkueností. Vzniká tak text, který je pøedkládán k diskusi celému oddìlení a teprve po zaèlenìní vech pøipomínek a úprav nabývá definitivní podoby. Diskusí o nové podobì Principù se zúèastòují vichni èlenové oddìlení, to znamená autoøi a redaktoøi Staroèeského slovníku, a èásteènì té nai spolupracovníci z øad studentù filologických oborù. Práce na novém textu se tak stává prací nìkolikageneraèní, co se ukazuje jako velmi úèelné, nebo jiné poadavky na nový text kladou zkuení autoøi èi redaktoøi, je na slovníku pracují mnoho let, jiné poadavky ménì zkuení èi zaèínající autoøi a opìt jiné osoby stojící mimo a reprezentující do jisté míry zasvìcené uivatele slovníku. Dùsledkem této nìkolikageneraèní spolupráce a rùznorodosti vznáených poadavkù je skuteènost, e kromì nové verze Principù, jejich tìitìm je teorie lexikografických postupù uívaných pøi tvorbì diachronního slovníku, souèasnì vzniká i nový interní metodický materiál, který má slouit zejména zaèínajícím autorùm jako podrobný návod, jak postupovat pøi zpracovávání materiálu a pøi tvorbì heslové stati. Na rozdíl od teoreticky zamìøených a výrazovì úsporných Principù se tento materiál, podomácku nazývaný Kuchaøka, zamìøuje na lexikografickou praxi, upozoròuje na èasto se opakující chyby a problematické pøípady a v hojné míøe uvádí i pøíklady, je pøibliují a konkretizují teoreticky formulovanou problematiku.14 Za pomoci tohoto textu by v budoucnu mìl být zaèínající autor schopen lépe se orientovat v materiálu a øeit vyskytující se Vytvoøení tohoto programu je jedním z nejdùleitìjích úkolù probíhajícího grantu. Sr. Principy, s. 38 44. Pozdìji by samozøejmì mìly být pøepracovány a doplnìny i kapitoly dalí. 14 Pro názornost v pøíloze uvádíme ukázku pùvodních Principù, nové, v rámci grantu pøepracované verze Principù a prùvodního metodického textu. Vechny tøi úryvky se vztahující ke stejnému tématu. 12
13
140
problémy nejen náleitì a samostatnì, ale také jednotnì ve vztahu k dalím autorùm. Elektronická podoba s sebou pøináí navíc jetì tu výhodu, e vytváøený text není lineární, ale obsahuje dalí texty vnoøené a ve finální podobì umoní i rychlé propojení s jinými dokumenty usnadòujícími a urychlujícími práci na slovníku jako jsou hesláøe, soupis zkratek uívaných pramenù nebo soupis fotokopií a jejich umístìní. Pøestoe práce na novém znìní Principù jetì zdaleka není hotova a ná grant má za sebou teprve necelý první rok existence, jistými výsledky se u nyní mùeme prokázat. Do elektronické podoby je pøevádìn tøetí díl slovníku, do tisku jsme odevzdali první seit kompletnì vytvoøený na pùdì oddìlení a nìkteøí z autorù ji zaèali zpracovávat nové úseky za pomoci pøeddefinovaného stylu, který je jakýmsi pøedstupnìm onoho zmiòovaného programu kontrolujícího správnost lexikografického popisu. Tøebae personální obsazení Staroèeského slovníku se s postupem èasu stále více mìní a elektronická forma zpracování klade na autorský kolektiv dalí, vyí nároky, vichni doufáme, e zásluhou stabilní koncepce a dobøe zpracovaného poèítaèového programu bude zachována kontinuita Staroèeského slovníku do dalích let ke spokojenosti vech jeho uivatelù. Literatura BOGATOVA, G. A.: Istorija slova kak ob´jekt russkoj istorièeskoj leksikografii. Moskva 1984. FILIPEC, J. ÈERMÁK, F.: Èeská lexikologie. Praha 1985. KOUBA, J.: Z historie po souèasnost Staroèeského slovníku. Èetina doma a ve svìtì, 2, 1995, s. 79 81. KOUBA, J.: Staroèeský slovník na prahu dospìlosti. Nae øeè, 81, 1998, s. 57 60. NÌMEC, I. NEDVÌDOVÁ, M. PEÈÍRKOVÁ, J.: Problém rozsahu velkých historických slovníkù a Staroèeský slovník. Slovo a slovesnost, 42, 1981, s. 238 248. NÌMEC, I.: Diachronní lexikografie. In: Manuál lexikografie. Jinoèany 1995, s. 182 210. Principy Staroèeského slovníku. In: Staroèeský slovník. Úvodní stati. Soupis pramenù a zkratek. Praha 1968, s. 16 49. Slovník spisovné èetiny pro kolu a veøejnost. Praha 1994. Staroèeský slovník. I III. Praha 1968 1996.
(A) Pùvodní verze Principy Staroèeského slovníku In: Staroèeský slovník. Úvodní stati. Soupis pramenù a zkratek. Praha 1968, s. 16 49, kap. 7. Výstavba hesla, èást 7.41 Výbìr dokladù. (7.411) V kadém významovém odstavci uvádíme nejstarí doklad pøísluného lexému v daném významu a aspoò po jednom dokladu v kadé z esti chrono-
141
logických vrstev stè. slovní zásoby (AF, viz str. 14), do kterých byly rozdìleny vechny excerpované památky; ukazuje-li stè. materiál, e ivotnost daného významu byla ji v dobì staroèeské omezena, uvádíme i více dokladù z poslední chronologické vrstvy, v ní je jetì doloen. I výbìrem dokladù se snaíme pøispìt k tomu, aby v chronologickém sledu naznaèovaly buï trvání daného významu, nebo jeho prokazatelný vznik nebo zánik v dobì staroèeské (do r. 1500). (7.412) Uvádíme zejména doklady, které ilustrují vývoj daného významu, pokud jde o zmìny jeho významotvorných èinitelù, tj. o zmìny jeho formy (4.3), jeho vztahu k synonymùm a antonymùm (4.4), jeho valence (4.5) a jeho stylistického zaøazení (4.6). (7.413) Pøednost dáváme dokladùm lexikograficky výrazným a zvlá hodnotným, jako jsou stè. definice slova v daném významu, jeho výklady a charakteristiky vytèením znakù, kontexty obsahující jeho synonyma, antonyma nebo výrazy souøadné, dále doklady mající lexikální varianty v rùznoèteních, doklady významovì podepøené ekvivalenty jinojazyèných pøedloh ap. Ke kadému jinojazyènému ekvivalentu v rámci tého významu stè. heslového slova uvádíme aspoò po jednom dokladu (umoòuje nám to krácené znìní dokladù, viz 7.43). (7.414) Výbìrem dokladù také naznaèujeme rozsah uití dané lexikálnì významové jednotky (zda se omezuje na jisté okruhy památek nebo zda byla obecnì rozíøena ap.). Pokud je to moné, usilujeme i o zachycení rùznorodosti památek, které daný význam dokládají. Dbáme, aby byly pøitom náleitì zastoupeny zejména památky obecnì známé, a neopomíjíme ani památky obráející mluvený jazyk.
(B) Nová verze (7.411) Výbìrem dokladù dokumentujeme trvání nebo prokazatelný vznik èi zánik dané lexikální jednotky v dobì staroèeské. V kadém významovém odstavci vdy uvádíme nejstarí doklad pøísluného lexému v daném významu a dále doklad z nejmladí chronologické vrstvy. Z období mezi tìmito dvìma mezními vrstvami ivotnosti daného významu vybíráme pøedevím doklady i jinak lexikograficky cenné a nezaøazujeme doklady jen pro doloení daného významu ve vech chronologických vrstvách. U nedostateènì doloených hesel mùeme invarianty z mladích redakcí biblického pøekladu povaovat za doklady z mladích chronologických vrstev. (7.412) Uvádíme zejména doklady, které ilustrují vývoj daného významu, pokud jde o zmìny jeho významotvorných èinitelù, tj. o zmìny jeho formy (4.3), jeho vztahu k synonymùm a antonymùm (4.4), jeho sémantické a syntaktické
142
spojitelnosti (4.5) a jeho periferního stylistického a terminologického zaøazení (4.6). (A) Dbáme na doloení vech signalizovaných vazeb, konstrukcí a typických spojení. (B) U spoleènì zpracovávaných vidovì párových slovesných dvojic uvádíme u vech vidových forem po dokladu z vrstvy nejstarí a nejmladí, dále po dokladu na vazbu doloenou u obou vidù (symetricky); vazba nebo jiná zvlátnost uvedená v slovníku jen u jedné vidové formy naznaèuje, e je také pouze takto (asymetricky) skuteènì doloena. (C) Signalizujeme existenci nelexikalizovaných ustálených spojení, a to tìmito zpùsoby: a) kumulací dvou a tøí dokladù na jednotlivá ustálená spojení, b) nahrazením nìkterého z dvou a tøí dokladù odkazem pod. nebo dokladem s minimálním kontextem, c) uvádìním dokladù za pomlèkou a víceslovným nonparejovým záhlavím. (7.413) Zásadnì uvádíme doklady závané po stránce tvaroslovné v tom smyslu, e dokládají tvary uvedené za obecnou morfologickou charakteristikou v záhlaví heslové stati (7.12). (7.414) Pøednost dáváme dokladùm lexikograficky výrazným a zvlá hodnotným, jako jsou stè. definice slova v daném významu, jeho výklady a charakteristiky vytèením znakù, kontexty obsahující jeho synonyma, antonyma nebo výrazy souøadné, dále doklady mající lexikální varianty v rùznoèteních, doklady významovì podepøené ekvivalenty jinojazyèných pøedloh ap. (A) Kadý z dùleitých základních jinojazyèných ekvivalentù uvádíme v rámci jednoho významového odstavce zpravidla jen jednou. (B) Dalí doklady s velmi podobným kontextem, popø. nelexikalizovaná ustálená spojení nevypisujeme, ale signalizujeme je odkazem pod. a zkratkou pramene s citací místa. (C) U dobøe doloených hesel lze na konci významového odstavce upozornit na existenci dalích dokladù u jiných, døíve zpracovaných hesel pouhou odkazovou zkratkou v. té. (D) Prùkaznì kalkové doklady heslového slova nebo jeho spojitelnosti zaøazujeme jen ze zvlátních dùvodù, pøedevím jde-li o nejstarí doklad nebo o význam doloený ménì ne tøikrát. (7.415) Výbìrem dokladù té naznaèujeme rozsah uití dané lexikálnì významové jednotky (zda se omezuje na jisté okruhy památek nebo zda byla obecnì rozíøena ap.). Pokud je to moné, usilujeme i o zachycení rùznorodosti památek, které daný význam dokládají. Dbáme, aby byly pøitom náleitì zastoupeny zejména památky obecnì známé, a neopomíjíme ani památky dokládající mluvený jazyk.
(C) Interní doplòující text s pøíklady (autorská kuchaøka) (ad 7.411) Z nejmladí vrstvy uívající daný význam neuvádíme nutnì doklad nejmladí, ale zaøazujeme doklad reprezentativní, lexikograficky hodnotný.
143
(ad 7.412) (C) Pøíklady signalizace nelexikalizovaných ustálených spojení: a) kumulací dokladù: pøìdivný 2: z temnosti vás vyvolal [Bùh vybrané pokolení] v przyedywne svìtlo své EVOL 138b (1 P 2,9: jen• nás povolal z temnosti v prediwné svìtlo AktaBratr 1,223a) admirabile; ... jasnost ne pøirozená, ale przediwna osvietila jest je [pastýøe] HUSSVÁTA 522b b) odkazem pod.: potvrditi 4: jehoto [Boøivoje Metodìj] pokøtil a v svaté vieøe potwrdyl byl PULKB 21, pod. ipf. PasKal K 10b c) víceslovným nonparejovým záhlavím: prázdný IA/4: - v osvobozovací formuli: tehda ti [vìzni]...mají a jsú prosti a prázdni mocí listu tohoto pod svrchupsaným základem LISTÁØROMB 1,231 (1437); z kterýchto pìti kop ji øeèených já...mocí listu tohoto pøedøeèené pány...kvituji a prázdna èiním ARCHÈ 14,66 (1455) vyvazuji; my - purkmistr a rada - prázdny èiníme poruèníky LISTÁØPLZ 2,183 (1474) zproujeme funkce (ad 7.414) (A) Doklady hodnotné pouze ekvivalentem jinojazyèné pøedlohy zaøazujeme jen tehdy, není-li daný význam dostateènì prokázán jinými lexikograficky výraznými doklady. K práci s doklady obsahujícími jinojazyèné ekvivalenty viz 7.425 Vybavení dokladù. (B) Pøíklad odkazu na doklad s velmi podobným kontextem: potlaèitel 2: Jákob se vykládá subplantator, podmanitel aneb potlacitel ROKJANB 43a, pod. SlovMuz 293a Zkratka pramene citovaného za odkazem pod. se nepíe kapitálkami, ale základním typem písma. Pokud odkazujeme na doklad s velmi podobným kontextem nalézající se ve stejné památce odkazujeme zkratkami pod. a t. (podobnì a tamté), napø.: poehnati 2: pozzehnawage jemu [Jákobovi Izák], vece... EVOL 116b (Gn 27,23: poehnánie dávaje BiblOl), pod. pf. t. 212b (L 2,34) Struèná signalizace podobnosti dokladù se uplatní i u dodatkových dokladù (sr. 6.6), kdy za znaèkou º uvedeme pouze jeden z nich a na druhý odkáeme zkratkou pod. a zkratkou jeho pramene umístìnými v závorce za pøísluným ekvivalentem: prázdný IIA/4: ten pro to nezdrení má øemesla prázden býti DLUHROMB 225 (1458) nemá provozovat øemeslo (pod. ArchKutn 239) (C) Pøíklad signalizace dalího dokladu nonparejovou zkratkou v. té: poehnati 2: toliko chléb poehnávali jsú a víno, nevìøiece, by tu bylo boie tìlo a boie krev BØEZKRON 498, v. té pomazati 3 Této formy struèného odkazu lze popø. vyuít i k upozornìní na dalí doklady ve vytitìné èásti Gebauerova Slovníku staroèeského, Slovníku støedovìké latiny apod. Pøíklady zaøazení kalkových dokladù - viz hesla povìenie, prokvetlý
144
(ad 7.415) Pokud to dovolují ostatní kritéria, vybíráme doklady rovnomìrnì ze vech druhù památek, a to: z biblických památek; z náboenskovzdìlavatelských památek; z odborné literatury; z památek listinného charakteru; ze svìtské literatury - z prózy i z verovaných skladeb. O zaøazování dokladù z VodòLact viz Uvádìní lexikálních jednotek doloených ve VodòLact (vnoøený text).
Koncepce Staroèeského slovníku pro novou lexikografickou generaci (projekt GA ÈR è. 405/99/0540) Zlatue Braunteinová Ústav pro jazyk èeský AV ÈR, Praha
V letoním roce vychází 23. seit Staroèeského slovníku (StèS), který se zpracovává v oddìlení vývoje jazyka Ústavu pro jazyk èeský ji od r. 1968. Jedná se o rozsáhlé lexikografické dílo koncipované tak, aby podalo co moná nejpodrobnìjí a nejúplnìjí vìdecky zpracovaný obraz slovní zásoby èetiny od jejích historických poèátkù a do konce 15. století. Rozsáhlá materiálová báze i detailnì propracovaná teoretická koncepce StèS od poèátku umoòují aplikovat nové poznatky a metody. Díky tìmto koncepèním pøedpokladùm mohlo dojít na poèátku 80. let, tj. od 3. dílu, k zestruènìní sniujícímu rozsah StèS (dále jen StèS), ani by to ohrozilo jeho vìdeckou hodnotu (srov. Nìmec Nedvìdová Peèírková, 1981, s. 238 247). Dalí významný posun v monostech vìdeckého zkoumání se naskytl v souvislosti se zavedením poèítaèové techniky. Pøi proèítání úvodního seitu StèS (srov. Úvodní stati, 1968, s. 20) se zdá být a neuvìøitelné, e pøed více ne 30 lety autoøi tohoto seitu jako by pøedjímali budoucnost lexikografického zkoumání: StèS...usiluje...o takové vyjádøení prvkù konstituujících tyto /lexikální/ jednotky, aby co nejvíce lexikografických údajù slovníku mohlo být pøevedeno na formální symboly a vytvoøilo reprezentativní materiál pro aplikaci logicko-matematických metod. Ji pøi bìném vyuití poèítaèù pøi pøepisu zpracovaných èástí slovníku bylo moné dosáhnout výrazné èasové úspory napø. pøi prohledávání poèítaèovì zpracovaných textù a získávání rùzných potøebných poèítaèovì pøístupných informací. Poèítaèové zpracování diachronního slovníku vak nabízí mnohé dalí monosti. Proto byl v dubnu 1998 Grantové agentuøe ÈR pøedloen návrh tøíletého projektu, jeho cílem je vytvoøení komplexního systému elektronických nástrojù pro tvorbu StèS. Na celém projektu se podílejí vichni pracovníci oddìlení vývoje jazyka ÚJÈ Staroèeský slovník (Zlatue Braunteinová, Alena Èerná, Milada Homolková, Martina Husáková, Dalibor Leheèka, Petr Nejedlý,
145
Igor Nìmec, Jaroslava Peèírková, Martin Stluka, Miloslava Vajdlová) tak, aby se nepøeruila kontinuita prací na StèS. Cílem tohoto projektu je zejména zachování jednotné lexikologické a lexikografické metody zpracovávání slovníku, ale i zajitìní plynulosti jeho vydávání. Oèekáváme pøínos ve vech jednotlivých fázích tvorby slovníku, které budou mj. snáze a úèelnìji archivovány. Nepochybnì dojde k zrychlení a zpøesnìní redakèní práce sémantické i grafematické. Minimalizují se zásahy a úpravy po dokonèení textu a zjednoduí se vlastní tisk, navíc s moností edice opraveného a doplnìného prvního vydání StèS (v klasické i elektronické podobì). Vznik elektronické podoby StèS jistì rozíøí okruh jeho uivatelù, protoe jim dá monost efektivnì vyhledávat nejrùznìjí (jazykové i metajazykové) jevy a údaje. Lexikografické materiály a pomùcky døíve dostupné výhradnì jen autorùm StèS (hesláøe ap.) a stejnì tak i poznatky získané v prùbìhu øeení projektu budou pøístupné irímu okruhu odborných zájemcù. Poèítáme i se zaèlenìním StèS v elektronické podobì do Èeského národního korpusu, èím by se výraznì posílila jeho diachronní sloka. Øeení projektu elektronizace StèS se spoluúèastní skupina odborníkù z FF UK (Vladimír Petkeviè, Alexandr Rosen, Hana Skoumalová) pod vedením Renaty Blatné z Ústavu èeského národního korpusu, kteøí mají bohaté zkuenosti s poèítaèovým zpracováním textù a slovníkù. Podílejí se na vytvoøení DTD (Document Type Definition), na úpravách textového editoru, na vývoji a ovìøování nástrojù pro práci ve formátu SGML (Standard Generalized Markup Language) a na pøevodu titìných textù do elektronické podoby. Pøi vytváøení komplexního systému elektronických nástrojù pro StèS se poèítá s maximálním vyuitím existujících softwarových, hardwarových a jiných technických prostøedkù, které ovem budou muset být doplnìny o vlastní specifické komponenty. Za základ poèítaèové podoby StèS byl vybrán znaèkovací jazyk SGML, který umoòuje formálními prostøedky definovat individuální struktury, je odpovídají konkrétnímu typu textu, a který je v komputaèní lexikografii uznávaným standardem. Elektronické lexikografické nástroje, které jsou k dispozici v zahranièí, jsou ve vìtinì pøípadù vázány na konkrétní lexikografický projekt, a to na zpracování synchronního slovníku. Tyto nástroje zpravidla vyuívají formátu SGML a poèítají se síovým propojením, se vstupem do textového korpusu, se vstupem do databáze synchronních elektronických slovníkù a souèasnì s moností editace slovníku v nìkterém z databázových programù nebo textových editorù ap. Pøevedení StèS do elektronické podoby pøedstavuje naprosto odliný problém, protoe se jedná o diachronní slovník, jeho materiál zatím nemá elektronickou podobu a jeho struktura lexikografická i typografická je pevnì daná. Poadavky kladené na elektronickou podobu musí tuto strukturu respektovat. Souèasný stupeò rozvoje poèítaèových technologií vak nabízí specifická zaøízení, nástroje a metody vyuitelné i pro lexikografické dílo v jistém stupni rozpracovanosti, jako je StèS.
146
Je pochopitelné, e pøedstavu opravdu funkèního komplexního systému elektronických nástrojù pro tvorbu StèS, srovnatelného s produkty svìtové komputaèní lexikografie, není moné v úplnosti realizovat bìhem tøí let. Poèítá se s tím, e na tento projekt naváí dalí návrhy, a u komplexnìji pojaté, nebo soustøedìné na nìkterý dílèí problém (elektronického) diachronního slovníku. V souèasné dobì u mùeme hovoøit o zkuenostech, které jsme získali za první rok práce na tomto projektu. Dosavadní softwarové vybavení pracovitì StèS bylo rozíøeno o textový editor Corel WordPerfect 7 schopný pracovat s formátem SGML. Postupnì se pøipravují nástroje a pomùcky pro autorskou práci (zápis speciálních znakù, pøevod formulovaných lexikografických zásad do podoby elektronické nápovìdy, pøíprava dat pro textový editor aj.), a to jednak pomocí úprav textového editoru, jednak vytvoøením vlastních a vyuitím existujících speciálních programù. Tento textový editor umoòuje pracovat také s informacemi o typografické kvalitì textu ve formátu SGML, lze jej vyuít pro tvorbu tiskových fólií pro tiskárnu. K tomu poslouí postscriptová tiskárna a program Adobe Type Manager pro softwarové ovládání tisku. S tímto novým zpùsobem pøípravy textu StèS pro tisk se zapoèalo ji pøi pøípravì 23. seitu StèS. Zároveò s tìmito pracemi dalí skupina øeitelského týmu (za pomoci externích spolupracovníkù z øad studentù) zaèala pøevádìt do poèítaèové podoby ji vytitìné èásti StèS zpracované podle upøesnìné koncepce (od 15. seitu ). Pro pøevod slouí rychlý stolní skener s poèítaèem, programy Recognita Plus 4.0 (pro elektronické rozpoznávání znakù) a Fontographer 4.1 (pro vytvoøení speciálních sad znakù uívaných v StèS). Po definitivním vypracování a vyzkouení DTD bude i tento text poloautomaticky (konverzním programem) pøeveden do formátu SGML a dále jednak doplnìn chybìjícími znaèkami SGML, jednak kolacionován s tiskovou pøedlohou (opìt za výrazné úèasti studentù). Vichni pracovníci oddìlení se podílejí na pøepracovávání lexikografických zásad tvorby StèS (srov. Principy Staroèeského slovníku. In: Úvodní stati, 1968, s. 19 49) tak, aby byly pøipraveny pro vytvoøení tzv. DTD. Tento zásah obnáí i zaèlenìní nìkterých zmìn, ke kterým se pøistupovalo v rámci tzv. zestruènìní (srov. Nìmec Nedvìdová Peèírková, 1981, s. 238 247), ale i dalích zpøesòujících interních materiálù, které vznikaly v prùbìhu prací na StèS díky postupnému hlubímu poznávání staroèeského lexikálního materiálu. Výsledný text bude mít nìkolik podob. Verze titìná (tj. reedice Úvodních statí) bude vyadovat dalí doplnìní a pøepracování soupisu pramenù a jejich zkratek (srov. Úvodní stati, 1968, s. 50 118) bude úkolem pro dalí grant. Verze elektronická by mìla spojovat formou hypertextu pøepracované znìní lexikografických zásad pro tvorbu StèS v návaznosti na dalí pomocné texty, které rovnì procházejí revizí (soupis památek pøístupných v oddìlení, soupis obecných zkratek uívaných ve StèS, soupis památek, u nich se uvádí cizojazyèná paralela atd.). V prùbìhu grantových schùzek se ukázalo, e je potøeba vytvoøit jetì dalí, neoficiální text, který by rozpracovával základní verzi tohoto materiálu a na
147
názorných pøíkladech poukazoval na monosti adekvátního lexikografického zpracování daného lexikologického problému. Tato verze by mìla napomáhat zejména zaèínajícím lexikografùm pøi práci ve StèS. Propojení jednotlivých verzí by pak mìlo pøispìt k dosaení maximální moné jednotnosti lexikografického popisu pøi udrení vysoké kvality lexikologické analýzy. Pøi právì probíhajících pracích na grantovém projektu se prùbìnì objevují nové problémy, které je tøeba øeit, a u v oblasti zpùsobu lexikografického zpracování, nebo pøi vlastní práci s textovým editorem Word Perfekt 7 a úpravách tohoto programu na potøeby StèS. Pøi øeení tìchto problémù se nám osvìdèila mezigeneraèní spolupráce celého kolektivu StèS (jedním z øeitelù je dr. Igor Nìmec, s jeho jménem je StèS neodmyslitelnì spjat ji od samých poèátkù). Pøi práci s novým textovým editorem si autoøi prùbìnì v praxi ovìøují monosti znaèkování textu na úrovni lexikografického zpracování, na které budou navazovat odborníci z Ústavu èeského národního korpusu pøi lematizaci daného textu. Mnohé cenné zkuenosti jsme získali pøi pøípravách vydání 23. seitu, který byl prvním seitem pøipravovaným na pùdì oddìlení vývoje jazyka od poèáteèní práce s lístkovým materiálem, pøes záznam lexikografického popisu do poèítaèe a do koneèné, nìkolikrát revidované podoby tiskových fólií. Tento seit mùeme zároveò povaovat za první hmatatelný výstup grantového projektu Elektronizace postupù diachronní lexikografie. Literatura BLANÁR, V.: Staroèeský slovník v rámci historických slovníkov slovanských jazykov. Listy filologické, 117, 1994, s. 66 73. ÈERMÁK, F.: Komputaèní lexikografie. In: Manuál lexikografie. Ed. F. Èermák, R. Blatná. Praha 1995, s. 50 71. ÈERMÁK, F.: Czech National Corpus: A Case in Many Contexts. International Journal of Corpus Linguistics, Vol. 2/2, 1997, s. 181 197. JAHN, J.: Akademický Staroèeský slovník. Slovo a slovesnost, 30, 1969, s. 392 396. KISS, L.: Staroèeský slovník (recenze). Acta slavica hungarica, 20, 1974, s. 375 377. KUÈERA, K.: Diachronní sloka Èeského národního korpusu: Obecné zásady, kontext a souèasný stav, Listy filologické, 121, 1998, s. 303 313. NÌMEC, I.: Diachronní lexikografie. In: Manuál lexikografie. Ed. F. Èermák, R. Blatná. Praha 1995, s. 182 210. NÌMEC, I. NEDVÌDOVÁ, M. PEÈÍRKOVÁ, J.: Problém rozsahu velkých historických slovníkù a Staroèeský slovník. Slovo a slovesnost, 42, 1981, s. 238 247. Úvodní stati. In: Staroèeský slovník. Úvodní stati, soupis pramenù a zkratek. Praha 1968, s. 19 49.
148
K dotazníku pro terénní výzkum projektu Èesko-nìmecký a nìmecko-èeský slovník pro oblast cestovního ruchu (klíèové výrazy zemí EU) Monika Javorská Obchodnì podnikatelská fakulta v Karviné, Slezská univerzita
1. Shrnutí souèasného stavu problému Novodobý cestovní ruch dosáhl na konci 20. století významného postavení ve svìtové ekonomice. Mìøeno podílem na svìtovém exportu, dosáhly výkony tohoto hospodáøského odvìtví srovnatelnou úroveò s petrolejáøským a automobilovým prùmyslem. Úèast na cestovním ruchu se v poslední dobì rozíøila na vechny vrstvy obyvatelstva a stala se jedním z mìøítek ivotní úrovnì. Odkazy v literatuøe dokazují, e se cestovalo ji v dávnovìku, za poèátky moderního cestovního ruchu je vìtinou autorù shodnì oznaèováno 17. a 18. století. Pøedmìtem naeho zájmu je vak novodobý cestovní ruch vznikající na pøelomu 20. století. Moderní cestovní ruch je produktem ekonomického rozvoje spoleènosti, rozvoje výrobních procesù a faktorù. Pro svoji funkci ve spoleèenském rozvoji se stává velkým sociálním procesem. V oblasti cestovního ruchu je Evropa vystavena celosvìtové konkurenci a spoleènì s Karibskou oblastí, jihovýchodní Asií, Austrálií a Mexikem patøí mezi turisticky nejádanìjí a nejnavtìvovanìjí cíle. V Evropì pracuje pøes 9 miliónù osob v cestovním ruchu a v uplynulých 4 letech byly vydány Evropským fondem pro regionální rozvoj EFRE 4 miliardy DEM na podporu projektù. Turismus v Evropské unii podporují té programy Leader a Interreg. 90. léta a zmìny politických systémù ve státech východní Evropy se výraznì promítly i do cestovního ruchu. Uvolnìní hranic, svoboda podnikání a uvolnìní devizového trhu se staly hlavními pøedpoklady rychlé transformace dosud pøísnì regulovaného trhu. Po roce 1989 zaznamenal té u nás cestovní ruch progresivní vývoj a stal se významnou souèástí èeské ekonomiky. Podle dostupných údajù MH a ÈSÚ se výjezdy naich obèanù mezi léty 1988 1991 zvýily o 442,2 % a v roce 1996 dokonce o 760 %. Poptávka po cestách do zahranièí, stejnì jako stanovená pravidla v turisticky vyspìlejích zemích, ovlivnily orientaci zaèínajících cestovních kanceláøí specializovaných na výjezdový cestovní ruch. V zahranièním cestovním ruchu se projevilo oslabení zájmu èeských turistù o posttotalitní zemì, které byly v uplynulé dobì jediným volnì dosaitelným cílem. Zájem o turistické poznání pøevládl nad rekreaèními motivy. Pøes znaènou profesionalizaci cestovního ruchu v Èeské republice, chybí stále na trhu dostatek studijního materiálu pro kulturní cestovní ruch a to zejmé-
149
na v èeském jazyce. Kulturní cestovní ruch je odliná forma cestovního ruchu, která v rámci kulturního dìdictví rozliuje ètyøi formy: • architektonické památky, napø. svìtské stavby (zámky, hrady, paláce, domy, opevnìní, doly, prùmyslové památky, mosty atd.), sakrální stavby (kostely, katedrály, klátery, náboenské stavby a náboenská místa) a nalezitì vykopávek, pohøebitì, ruiny, stará sídla atd.; • kulturní krajinu jako jsou parky, zahrady, vodní kanály atd.; • kulturní zaøízení jako muzea, galerie, obrazárny, knihovny, médiatéky, archívy apod.; • kulturní akce jako festivaly, výstavy, pøedstavení, koncerty, pouové slavnosti, folkové veèery atd.(Nìmèanský, v tisku). Výe uvedená problematika je zohlednìna v naem projektu. Navrhovaný slovník se zcela ojedinìle zabývá problematikou vech státù Evropské unie. Kromì oznaèení klíèových výrazù nabízí i cizojazyèný ekvivalent. Prùzkumem na internetu, v knihkupectvích a dotazem na Goethe Institut bylo zjitìno, e v souèasné dobì ádný obdobný slovník neexistuje. Slovníky, které jsou v souèasné dobì uvedené na trhu jsou pouze cizojazyèné, nebo výkladové. Základní lexikografické principy, které budou vyuity pøi sestavování slovníku: • hesla budou øazena abecednì podle jednotlivých zemí; • nìkteré výrazy budou opakovanì figurovat v rùzných èástech (zemích) slovníku; • slovník bude obsahovat pøevánì substantivní výrazy; • základním principem sluèování výrazù bude jejich pøíslunost k daným sémantickým polím; • hnízdování pøedpokládáme v omezeném rozsahu; • hesla budou obsahovat základní gramatický aparát; • transkripce bude uvedena jen u výrazù s obtínou èi specifickou výslovností. 2. Cíle projektu Pøedmìtem naeho zájmu je vymezení lexikálnì-sémantických polí v oboru cestování a to v nìkolika aspektech: • jako individuální proitek (osobnostnì); • jako celospoleèensky uznanou potøebu; • jako hospodáøskou aktivitu. • • •
Cílem projektu je urèení klíèových výrazù pro jednotlivé zemì Evropské unie; vytvoøení metodicky zpracovaného slovníku v èesko-nìmecké a nìmeckoèeské verzi. Pøedpokládaný rozsah slovníku je 3 000 výrazù. Základní slovník bude doplnìn i o pøílohy tématicky i jinak øazených slov; vytvoøení studijní opory pro posluchaèe oboru Evropská unie a Cestovní ruch pro vysoké koly v Èeské republice;
150
•
vytvoøení podpùrné bibliografické databáze pro jednotlivé zemì Evropské unie z oblasti cestovního ruchu. 3. Koncepèní a metodické pøístupy k øeení projektu
1. krok: Vyhledávání studijních materiálù, odborných publikací, shromádìní podkladù pro excerpci (1. rok); 2. krok: Excerpce materiálu, urèení klíèových výrazù. Excerpce bude provádìna z tuzemských i zahranièních publikací z oblasti cestovního ruchu v rozsahu 5 000 stran. Klíèové výrazy budou abecednì øazeny a pøiøazovány k jednotlivým zemím. Jedním z dùleitých hledisek pro zaøazenído slovníku bude i frekvence tìchto slov (1. rok); 3. krok: konzultace s pracovníky z jiných pracovi v Èeské republice i v zahranièí (1. rok); 4. krok: Vytvoøení metodicky zpracovaného slovníku v èesko-nìmecké a nìmeckoèeské verzi, doplnìní o pøílohy (2. rok); 5. krok: Tisk vlastního slovníku (2. rok). V práci vyuijeme následující metodické pøístupy: • synchronní pøístup k analýze materiálu; • studium a excerpce materiálù; • konzultace s pracoviti v zahranièí; • dotazníkové etøení; • standardní metody sémantické analýzy lexikálního materiálu. V práci budou vyuity nae zkuenosti z doktorandské disertaèní práce Reklama jako komunikaèní problém, kde jsme se zabývali lexikální analýzou reklamních textù a vyhledáváním klíèových slov v reklamních textech. Pøi rozhodování o klíèových slovech budou vyuity nae prùvodcovské zkuenosti z oblasti cestovního ruchu a desetiletá praxe v zemích EU. 4. Výsledek projektu, pøedpokládané výstupy • • • •
tisk vlastního slovníku; vytvoøení elektronické verze na CD pro posluchaèe Obchodnì podnikatelské fakulty Slezské univerzity v Karviné s moností zapojení do multimediální cizojazyèné výuky; aktivní úèast na konferencích, semináøích a odborná prezentace. Pøedpokládáme úèast na následujících konferencích: Mezinárodní vìdecká konference Cestovní ruch 99 poøádá Ostravská univerzita a VB Technická univerzita, záøí roku 1999;
151
• • •
Kolokvium mladých jazykovedcov, Modra-Piesok, listopad roku 1999; Konec a zaèátek v jazyce a literatuøe poøádá katedra bohemistiky PF UJEP, záøí roku 2000; Sociolingvistické a psycholingvistické aspekty jazykové komunikace Banská Bystrica, záøí roku 2000. 5. Význam projektu pro praxi a dalí návaznosti
• • • • •
materiál bude vyuit ve výuce studentù na OPF SU v Karviné zejména pro studijní obor Evropská unie a Cestovní ruch; poslouí jako podpùrný materiál pro praxi studentù OPF SU; slovník lze vyuít pro cizojazyènou komunikaci studentù OPF; slovník lze vyuít rovnì pro pøípravu studentù na mezinárodní zkouku z nìmeckého jazyka; slovník mùe zároveò slouit jako studijní opora pro ostatní obory studované na OPF.
Urèení lexikálnì-sémantických polí vytvoøí lexikální nástroj s moným vícestranným vyuitím v praxi napø. pøi zpracování informaèních textù, tvorbì reklamy, ale té pøi studiu psychologie zákazníka pro potøeby prùvodcovských slueb. Slovník je vhodný zejména pro kulturní cestovní ruch, který se odliuje od jiných forem cestovního ruchu pøedevím motivací jeho úèastníkù. Kulturním cestovním ruchem rozumíme organizovaný zájezd v podobì okruní cesty s omezeným poètem úèastníkù, stanovenou kulturní tématikou, pøesnou organizací a prohlídkou s odborným výkladem. (Nìmèanský, v tisku). Slovník si klade za cíl obsáhnout vechny ètyøi formy kulturního cestovního ruchu. Projekt navazuje na dva v minulosti u úspìnì øeené projekty: Kooperace vysoké koly s podnikem a Rozvoj profesního poradenství na Slezské univerzitì. V budoucnu je moné rozíøení základní verze i o dalí hlavní jazyky zemí EU, tedy o angliètinu, francoutinu a panìltinu. 6. Pøedvýzkumná sonda projektu Pøedvýzkumná sonda si klade za cíl zmapovat znalosti kulturního cestovního ruchu jednotlivých zemí Evropské unie. Z metod sociologického výzkumu jsme zvolili metodu dotazování, jako explorativní cestu k získávání pøevánì empirických fakt o subjektivní stránce spoleèenské skuteènosti. Ze základních moností dotazování jsme pouili techniku dotazníku, která v souèasné dobì pøedstavuje jednu z nejrozíøenìjích a nejpouívanìjích technik v sociologických výzkumech. Popularita a veobecná rozíøenost této techniky vyplývá pøedevím z jejího univerzálního charakteru. •
Za nejvìtí klady této techniky povaujeme: monost dosáhnutí vysokého tempa shromaïování informací;
152
• • • • • • • • • •
dostatek èasu na odpovìdi a jejich dùkladné promylení; prohloubení dùvìry v dodrení anonymity; vysoká produktivnost; nízké poøizovací náklady; nevznikající potøeba pøípravy tazatelù. Za nedostatky dotazníkové metody naopak povaujeme fakt, e: písemná odpovìï nemusí vdy obsahovat jen vlastní názory; dotazovaný nemusí vdy pøesnì otázku pochopit; existuje monost malé návratnosti dotazníkù; absence pøímého styku s dotazovaným vyluèuje monost pozorovat reakce na kladené otázky; mùe dojít k zjednoduení a zprùmìrnìní zkoumané problematiky. Struktura vlastního dotazníku
Rozsah dotazníku je ovlivnìn výzkumnými zámìry a cílem sociologického výzkumu. Pøestoe optimální hranicí je 40 a 50 otázek, byli jsme vzhledem k faktu, e je nutné zastoupit vech 15 èlenských zemí EU, nuceni rozíøit poèet otázek na 60. I pøes znaèný rozsah se domníváme, e doba vyplòování testù se pohybuje kolem optimálních 30 a 35 minut. Stylistickou stránku dotazníku jsme konzultovali s V. Malátkem, z katedry spoleèenských vìd na OPF Slezské univerzity v Karviné a s èleny katedry komunikace OPF SU. S grafického hlediska jsme zvolili nejbìnìjí formát A4. Jednotlivé otázky jsme èlenili do øádkù. Cílem uspoøádání otázek bylo vzbudit a podporovat zájem dotazovaného. Na úvod jsme volili otázky s moností jednoduché odpovìdi. Patøí sem i indikátorové otázky, které se týkají sociálnì-demografických charakteristik dotazovaného. Støední a závìreèná èást dotazníku obsahuje rùzné kálové otázky, které nezpùsobují psychickou zátì a nevyadují pamìové kombinace. Otázky dodrují zásadu konkrétních formulací a tvoøí integrovaný celek. Obsahové zamìøení otázek je ovlivnìno programem a specifikou naeho výzkumu a vztahuje se k oblasti vìdomí dotazovaných. Podle formy jsme zvolili otázky volné, tedy otevøené, ale i uzavøené a polouzavøené. Volné otázky delegují vlastní aktivitu a monosti samostatných odpovìdí. Mohou vést ke kladné motivaci pøi vyplòování dotazníku. Pøedpokládáme té odkrytí problémových oblastí. Z uzavøených otázek jsme volili otázky výbìrové. Polouzavøené otázky jsou zastoupeny v úvodní èásti dotazníku, tedy pøi zjiování sociálnì-demografických charakteristik. Podle funkce jsme volili otázky kontrolní. Z moných zpùsobù distribuce jsme vybrali rozdávání a sbìr dotazníkù prostøednictvím instruovaných osob a té skupinové vyplòování dotazníkù. Hodnocení bude provádìno dle znalosti jednotlivých zemí, podle znalostí jednotlivých sloek kulturního cestovního ruchu a podle formy otázek.
153
Pøíklad dotazníkového etøení Dotazník slouí jako pøedvýzkumná sonda pro terénní výzkum projektu Èesko-nìmecký a nìmecko-èeský slovník pro oblast cestovního ruchu (klíèové výrazy zemí Evropské unie). pohlaví: mu ena vìk: 10 20 let, 20 30 let, 30 40 let, 40 50 let, 50 60 let, 60 let a více vzdìlání: základní støedokolské vysokokolské povolání:
cestuji: s nadením velmi rád rád obèas necestuji preferuji zájezdy: poznávací pobytové kombinované (tj. pobytové s moností výletù) Zakroukujte nebo doplòte správnou odpovìï. 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15. 16. 17. 18. 19. 20. 21. 22. 23. 24.
Mont Saint Michel leí ve Francii panìlsku Itálii. Fátima je v Portugalsku Itálii panìlsku. Ve kterém státì je sauna souèástí kadé stavby?............................. Známá ikmá vì je v Berlínì ve Vídni v Pise. Alhambra je arabský pozdrav typické panìlské jídlo stavba. Hadriánova zeï leí v
. Pont du Gard je v
. Stonehenge leí v
.. Koloseum slouilo pro boj gladiátorù operní pøedstavení zasedání senátu. Do dánského zámku Kronborg byl umístìn dìj Hamleta Fausta Krysaøe. Ve které zemi je Legoland?
.. Klátery Meteora byly centrem církve katolické evangelické øecké ortodoxní. Sorbona je známá univerzita v Londýnì v Paøíi v Berlínì. Kterému státu patøí oblast Laponska?
Ve kterém mìstì zemí EU se pøedávají Nobelovy ceny?
Zámeèek Schönbrun leí v Lichtentejnsku Nìmecku Rakousku. Úøedním jazykem v Irsku je vedle angliètiny i irtina galtina latina. Ve Skotsku je èas stejný jako u nás o hodinu více o hodinu ménì. Mìnovou jednotkou v Belgii je
.. V èele védska je král prezident premiér. Hlavním mìstem Luxemburska je
.. Guldenem lze platit v
. Canal Grande je v Paøíi v Benátkách v Londýnì. Nejznámìjím dílem v galerii Zwinger je Sixtinská madona Pieta Mona Lisa.
154
25. 26. 27. 28. 29. 30. 31. 32. 33. 34. 35. 36. 37. 38. 39. 40. 41. 42. 43. 44. 45. 46. 47. 48. 49. 50. 51. 52. 53. 54. 55. 56. 57. 58. 59. 60.
Ve které zemi je zámek Windsor?
.. Kde leí zámek Neuschwandstein?
Které rakouské mìsto bylo sídlem zimních olympijských her?
Malá moøská víla má svoji sochu ve védsku v Dánsku ve Finsku. Siesta je slavnost odpolední odpoèinek kukuøièná placka. Která vlastnost je pøiøazována Skotùm?
. Pivní slavnosti Oktoberfest jsou v Berlínì v Hamburku v Mnichovì. Alkmar je známé tritì døevákù hlinìných nádob sýrù. Známá krajka se jmenuje vídeòská bruselská berlínská. Korida je populární pøedevím v
Dublin je povaován za mìsto popu a rocku varhanních koncertù flétnových nástrojù. Kracht je typický výraz pro Portugalsko Finsko Holandsko. Nekropole je øímské námìstí pohøebitì øímská lázeò. Ve kterém miniaturním státì je chrám Svatého Petra?
. V Naardenu je hrob Komenského Borovského Jiráska. Jaké barvy má védská národní vlajka?
. Manneken Pis (èurající chlapeèek) je v
.. Lisabon leí na bøehu Støedozemního moøe Atlantického oceánu Keltského moøe. Ve kterém rakouském mìstì jsou známé hudební slavnosti?
Ve panìlsku se konala známá výstava EXPO IMPO TECHNO. Luxembursko je velkovévodství kníectví království. K nejvýznamnìjím umìleckým dílùm irského Zlatého vìku, tj. 8.10. stol. patøí kruhové stavby oltáøe vysoké køíe. Atomium je v Øecku Belgii védsku. Grossglockner je hora v Alpách v Pyrenejích v Apeninách. Kterému státu náleí Gibraltar?
. S kterými státy sousedí Andora?
Kterému státu patøí ostrov Korsika?
. Finsko je oznaèováno jako zemì tisíce vodopádù jezer hor. Kalábrie je území v Portugalsku v Dánsku v Itálii. Faerské ostrovy patøí
. Santorini (Théra) je samostatný stát øecký ostrov sicilská sopka. Olympská riviéra leí ve Francii v Itálii v Øecku. Na kterém evropském ostrovì byl vìznìn Napoleon?
Nejstarí gotická katedrála ve védsku leí v Uppsale v Stockholmu v Malmö. Jak se jmenuje mýtická pøíera ijící v jezeøe ve Skotsku. Národním jídlem Portugalcù je kuøe sépie treska.
155
Literatura ÈEJKA, M.: Èeská lexikologie a lexikografie. Brno 1992. Deutscher Tourismusbericht. Bonn/Frankfurt a. M. 1994. Evropská Unie od A do Z. Praha 1997. GUÉGUEN, D.: Prùvodce labyrintem evropských spoleèenství. Bratislava 1993. HAUSER, P.: Základní pojmy z nauky o slovní zásobì a tvoøení slov. Brno 1996. JAK, J.: Quo Vadis, Evropská unie. ETC Publishing 1998. MALÁTEK, V.: Metody sociologického výzkumu. Karviná 1998. MALI, O.: Souèasný èeský jazyk lexikografie. Praha 1997. Manuál lexikografie. Ed. F. Èermák, R. Blatná. HaH 1995. MEIER, I.: Städtetourismus. Trier 1994. MEYER, S.: Kommunikation im Tourismus. Trier 1995. MEZIHORÁK, F.: Prùvodce evropanstvím. Olomouc 1997. MOLE, J.: Jiný kraj, jiný mrav. Praha 1995. NÌMÈANSKÝ, M.: Odvìtví cestovního ruchu. Vybrané kapitoly 1 (v tisku). SEKANINOVÁ, E.: Dvojjazyèná lexikografia v teórii a praxi. Bratislava 1993. Selective Bibliography on Tourist and Leisure Areas 1995. STRASDAS, W.: Ferienzentren der zwaiten Generatin. Bonn 1992. Tourismus- und Umweltinformationen für die Praxis. München. UHROVÁ, E.: Grundlagen der deutschen Lexikologie. Brno 1996. Umwelt um Tourismus. Bonn 1993.
Nebarevná barevnost jednoho románu. (Pokus o rozbor literárního díla oèima výtvarníka) Eva Podráská Pedagogická fakulta UK, Praha Barva je výrazový prostøedek, který podává dùleité informace o svìtì. Základní klíè ke ètení tìchto informací si neseme od dob, kdy èlovìk (praèlovìk) il v úzkém kontaktu s pøírodou. Tady èasto barva plnila funkci nejvýraznìjího rozliovacího znaku, pøedurèovala a vymezovala velmi pøesnì vzájemné chování ivoèichù mezi sebou nebo vùèi rostlinám. Dnes barva podstatnì posiluje emotivní pùsobení pøedmìtù a jevù, zejména ve výtvarném umìní. (Existence nìkterých odvìtví výtvarného umìní je vyuitím barvy pøímo podmínìna.) Jaký význam pak ale mùe mít barva chybìjící? Jaké pocity vyvolává? Èeho chce dosáhnout autor, který se barvy ve svém díle vzdá (nebo témìø vzdá)
? Poznámka: Následující text volnì navazuje na diplomovou práci nazvanou Vladimír Körner: Píseèná kosa (Nìkolik pohledù na historický román) Körnerùv styl toti svádí k rozboru nejen pøísnì literárnímu.
156
Vladimír Körner je pøedevím scénáristou a dramaturgem, ale vìnuje se také èinnosti spisovatelské. Hlavní profese zøetelnì proniká i do jeho autorského jazyka. Èasto bývá zmiòováno Körnerovo filmové vidìní. Sám øíká: Píu v obrazech, scény vidím. A skuteènì dìje líèí, jako by je maloval nebo snímal kamerou, tedy výraznì vizuálnì. Støídá celek a detail, vyuívá horizontály a vertikály, aby ve scénách naznaèil hlavní úhly pohledu. Odtud se pak odvíjí dalí prvky pøibliování a oddalování, pohyb a ustrnutí
Na poèátku baladického románu Píseèná kosa1 tak mùeme èíst:
Mnozí lidé li (= = =)2 , kam je vedly oèi, znali sotva smìr své cesty a ve výce (!)3 nad jejich stezkami, hvozdy a prùsmyky spìchala (= = = ) oblaka ozáøená (°)4 sluncem, zatímco dole (!)5 na zástupech leela ()6 dosud tìká tma (§)7 .Uteèenci táhli (= = =) na jih a zemì, kterou opoutìli, zùstávala () prázdná.
Zaplavují nás sluchové i zrakové vjemy, citlivìjí ètenáø pocítí snad i chlad temnoty a høejivost sluneèních paprskù. Ve se prolíná hlasy poutníkù, historické údaje, rozhovory, modlitby. Líèení zástupù putujících do Svaté zemì vzápìtí pøeruí zaostøení na malého chlapce budoucího hlavního hrdinu:
Na bøehu jedné docela nepatrné øeky osiøel malý chlapec, naposledy vidìl svého otce. Po proudu odplouvala (= = =) pramice s poutníky do zaslíbené zemì a plátì s èervenými køíi sahaly pøes boky èlunu (!) a èeøily vodu. Nad hladinou se nesl (= = =) zpìv o andìlích chválících Hospodina a døevìné lopaty veslaøù zanechávaly za sebou pruh svítivé (°) vody. (
) zmáèené cípy poutnických hávù pluly (= = =) po hladinì jako po nebi. Mu sòal tøpytivou (°) pøilbici z hlavy a zamával na pozdrav a pak blýskl (°) na rozlouèenou nahý meè (!) a mu plující (= = =) na pramici se ztrácel v oslòujícím (°) jasu, jako by stoupal (!) rovnou k obloze, jako by øíèní proud vztékal (!) do kopce a mìl se spojit s obzorem.
Druhým úryvkem se u posouváme k hlavnímu bodu pøíspìvku, a tím je barva. Pøi pozorné èetbì nás musí zaujmout omezená barevná kála, s ní Körner pracuje. Pokud u se barva objevuje, pak pøevánì v základních, nikoli lomených odstínech. Nacházíme spojení, v nich slouí jen jako pøirozený atribut daného pøedmìtu èi jevu: modrá obloha a voda, luté vlasy, zelený proutek (ale také lebka potaená zeleným masem), èervená krev, køí na mniském pláti, 1 Körner, V.: Píseèná kosa. 1.vydání. Praha, Ès. Spisovatel 1970. (Tento spornì historický román zachycuje osudy mladého rytíøe, který marnì hledá smysl ivota.) Sledujte obraz (z technických dùvodù jen zjednoduenì) 2 Pohyb (+horizontála) 3 Vertikála, pohyb vzhùru 4 Svìtlo 5 Vertikála, pohyb dolù 6 Setrvání (+horizontála) 7 Tma
157
katova kápì. (Èervenou výjimeènì najdeme i v jiné ne základní podobì temnì rudé skvrny na tváøi.) Kromì toho se v textu vyskytují adjektiva jako duhový (duhové ryby) a pestrý (pestré kvìtiny). Pøevánì vak Körner barvy obchází, a to i tam, kde bychom jejich pøesné urèení oèekávali. Tak oznaèuje oèi jako prùzraèné, prùhledné, výjimeènì zelené (ale ve významu zlé, slídivé). Pokud napíe, e oèi konkrétní osoby jsou èerné, na jiné stránce ji budou hnìdé, atd. V tomto pøípadì tedy barva není pøíli významným rozliovacím prvkem. Autor ji urèuje nejspí podle situace: citem, chvilkovým zdáním. Bez ohledu na uvedené pøíklady jde v Píseèné kose o barevnost témìø nebarevnou, skoro èernobílou. Èerná a bílá jsou také jediné barvy, které Körner stupòuje, mísí a láme do tónù jako na klasické umìlecké fotografii. Snad tím dává ètenáøi prostor pro vlastní fantazii. Docela urèitì vak v této nebarevnosti silnì vystupují kontrasty. Napøíklad vztahy dvou hlavních enských postav jsou komponovány na ose barevných èi spíe svìtlostních protikladù: bílá èerná, svìtlo stín, jas temnota. Pøedevím svìtlo a stín jsou pøitom neoddìlitelné skuteènosti: bez svìtla není stínu. Svìtlo bývá pokládáno za dar bohù: probouzí barvy a samo zabarvuje pøedmìty, v krajním pøípadì vak skuteèné barvy dokáe zmást: Dva chlapci zdolávali zeï a podél kanálu la v pásu písèin ena. Mìla modré aty, ve stínu vrb se zdály tmavé a na svìtle skoro bílé. Byla to Amalberga.
V kadém okamiku je pøítomen zároveò stín i svìtlo. Podle úhlu pohledu pak jedna ze sloek pøeváí. Tento princip se v Píseèné kose uplatòuje také pøenesenì. Körner v podstatì vdy dodruje zmínìnou protikladnost, ale v rùzných èástech románu vyplòuje oba její póly rùzným významem. Zpoèátku rozdìlil role následovnì: Lona nespoutaná pohanka ztìlesòuje vechnu enskou krásu a naplno proívá ivot ve slunci a jasu. Takhle ji vidí hrdina pøi prvním setkání: Svítivá èárka v moøi se vak zvìtovala, snad ji jde andìl k nìmu. Nìco bílého kráèelo po vlnách zálivu. (...) Vlasy má spletené a svìtle luté, jako mívají pohanské eny...
Naopak Amalberga nepùvabná upjatá køesanka ijící v odøíkání a samotì ho napoprvé zklame: A tak poznal, e pøed ním není vytouená ena z píseèné kosy, svìtlé zjevení, co lo podobno andìlu po vlnách ( ), naopak, v polézajícím slunci se tu krèil kdosi ubohý a cizí.
Obì postavy jsou charakterizovány a limitovány právì prostøednictvím svìtla a stínu. Jakmile pøekroèí tuto hranici, ztrácejí èást sebe. Lonì s ubývajícím létem (svìtlem) mizí i její uhranèivá krása, tedy nejdùleitìjí znak, kterým se zapsala do Alwinovy pamìti:
158
...Alwin (...) nedokázal enì pomoci; její tìlo ztratilo nádechy letního slunce a v plápolu ohníèku tu zbyly pocuchané pletence vybledlých vlasù.
Po letech odlouèení ji za chladného dne znovu potká a zdá se mu pøímo eredná tak, jako kdysi Amalberga. Také Amalberga vak prochází zmìnou. Ve skuteèném ivotì pro ni slunce nesvítí pohanské, ani køesanské. Její barvou je èerná, èasem soumrak, místem pøítmí èi stín: Amalberga (...) vrátí se do tmavé komory tak tie, e ji moná neuslyí vcházet. (...) Tady se nemusí skrývat, pøítmím se stane její oblièej snesitelnìjí.
Ona sama pùsobí chladnì a pøísnì. Èerná panna, ta pomatená, putující pøízrak zmaru taková jména dostala. Alwin ji v duchu nazval pannou zániku. Amalberga se rozhoduje mezi duchovní i fyzickou èistotou (nevinností) a mezi plnì proitým ivotem. Ten je vak pro ni prakticky nedosaitelný. Otec ji toti kdysi zaslíbil neznámému rytíøi, který se na dlouhá léta ztratil. Zbývá jí jen èekání nebo kláter. Amalberga se podvìdomì takovému osudu brání. Snaí se alespoò splynout s létem jako pohané, ale nemùe pøekroèit svùj stín. Vystoupí z nìj jen nakrátko, aby se záhy po svatojánské noci (plné svìtel) ponoøila do nejhlubí tmy. Po vynuceném sòatku zabije bìhem svatební noci svého manela a je odsouzena doít v kláteøe na dalekém severu. Opìt bez slunce, v zimì, mrazu. (Ale také v oslòujícím jasu snìhových plání. ) Amalberga se zjevuje jetì ve tøetí èásti románu, u pouze jako postava z Alwinova snu. Je zobrazena jako èekající nevìsta v bílém: Tváø jí zakryli bílým závojem. Kdy toti putovala do klátera, (...) hlavu jí sestry cisterciánky ovinuly èerným závojem (...)
Zámìnu barev tady mùeme chápat jako znamení vykoupení. Symbolizuje pùvodní nevinnost, nedotèenost. Moje barva je bílá, jako já, oznamuje pøekvapenému Alwinovi. Podle jejího rozzáøeného oblièeje Alwin soudí, e skuteèná Amalberga kdesi na dalekém severu právì umírá. Smíøená, astná nevìsta kráèí vstøíc svému pravému enichovi. Vzhledem k tomu, e svìtlo a tma nebo èerná a bílá slouily v románu jako rozliovací prvek (oddìlovaly vlastnì dva svìty: pohanský a køesanský, jindy pøímo svìt fyzických poitkù a duevního naplnìní), mùeme také pøemýlet o tom, co je SKUTEÈNÁ temnota a co svìtlo. V Körnerovì pøípadì èernobílé pojetí rozhodnì neznamená ádné ochuzení pro ètenáøe. Pouze vyhrocuje protiklady, dává prostor pro otázky a znemoòuje jednoznaèný (a jednostranný) výklad.
159
Analýza spontánneho reèového prejavu u detí Svetlana Feèková Katedra logopédie PdFUK, Bratislava
Vývin reèi je osou psychického vývinu a integrálnou súèasou vývinu osobnosti dieaa. Predstavuje proces osvojovania si chápania, porozumenia a pouívania jazyka ako zloitého komunikaèného systému znakov a symbolov vo vetkých jeho formách v rámci ontogenézy èloveka. Pochopením vnútorných súvislostí tohoto procesu a jeho podrobnou charakteristikou sa zaoberajú lingvisti, psychológovia, logopédi a ïalí odborníci. Napriek tomu na Slovensku chýba jednotná teória vývinu reèi, dôleitá pre logopedickú prax. Dodnes sú známe len èiastoèné deskriptívne poznatky o vývine reèi v norme, najmä v oblasti foneticko-fonologickej roviny, nepostaèujú vak pre kvalitnú diagnostiku ani efektívnu terapiu detí s narueným vývinom reèi. Ide o smutné kontatovanie, zvlá ak si uvedomíme, e v logopedickej praxi sa stretávame s demi denne a èoraz èastejie u nich aj s diagnózou naruený vývin reèi. Z viacerých zahranièných teórií sme vybrali model vývinu reèi M. Laheyovej, úspene vyuívaný v logopedickej praxi v anglicky hovoriacich krajinách. Celá teória vytvorená M. Laheyovou kompexne hodnotí a charakterizuje osvojovanie si jednotlivých jazykových schopností vo vývine dieaa chronologicky od 10 mesiaca a do konca predkolského veku. Nárast jazykových schopností sa vdy opisuje v kontexte psychického vývinu dieaa, kognitívneho a sociálneho vývinu. Ve¾kým pozitívom je, e sa opisujú aj tzv. prekurzory vývinu reèi pecifické formy komunikaèného správania, na ktoré neskôr priamo nadväzuje vlastný vývin reèi. Pozorujeme ich v prvom roku ivota. V rámci vlastného vývinu reèi Laheyová rozlišuje osem základných vývinových etáp. 1. Vyjadrovanie objektov a vzahov jednoslovnými vetami. 2. Vyjadrovanie vzahov medzi objektami pomocou objavujúcej sa syntaxe. 3. Vyjadrovanie vzahov medzi objektami pomocou rozvíjajúcich sa sémanticko-syntaktických väzieb. 4. Spájanie obsahových kategórií s vyjadrením vzahov. 5. Vyjadrenie vzahov medzi udalosami priraïovaním prehovorov (bez spojok). 6. Vyjadrovanie vzahov medzi udalosami s pouitím spojok. 7. Vyjadrovanie vzahov medzi udalosami ich zoraïovaním, doplòovaním (o èasové a iné súvislosti) a modálnymi slovesami. 8. Vyjadrovanie vzahov medzi udalosami pomocou ved¾ajích viet a rozvíjanie vyjadrovania (èasových a príèinných) súvislostí. Laheyová rozliuje tri dimenzie jazyka: OBSAH o èom sa hovorí alebo èo v reèi rozumieme, FORMU zvuky, ich kombinácie a gramatické pravidlá
160
a POUITIE príèiny, preèo èlovek komunikuje a spôsoby, akými prebieha konverzácia. V kadej vývinovej etape sa charakterizuje forma, obsah a pouitie.
Jazyk
Pouitie
Pragmatika
Obsah
Sémantika
Fonológia
Morfológia
Syntax
Forma
Pod¾a R. Owensa: Language Development: An Introduction. 1996. OBSAH – predstavuje význam (sémantiku) reprezentovaný v reèi. Obsah sa vyvíja kontinuálne poèas celého ivota a je depersonalizovaný, univerzálny a nezávislý od urèitého kontextu. Rozliujeme tri hlavné kategórie obsahu: predmety, vzahy medzi predmetmi a vzahy medzi dejmi. Vetky vzahy sú kódované v sémantických kategóriách. Laheyová rozlišuje 21 sémantických kategórií. Existencia Prehovory sa vzahujú na predmety, alebo osoby, ktoré existujú v okolí dieaa. Diea sa môe na predmet díva, ukazova naò prstom, manipulova ním a pomenováva ho. Opakovanie – V prehovore sa vyjadruje znovuobjavenie predmetu, alebo opakovanie deja. Neexistencia Prehovory vyjadrujú zmiznutie predmetu alebo osoby, neexistenciu predmetu alebo neexistenciu èinnosti. Odmietnutie Protestovanie proti èinnosti, odmietnutie èinnosti formou negácie. Poprenie – V prehovoroch sa neguje identita, stav alebo èinnos, ktorá bola vyjadrená v predchádzajúcom prehovore inej osoby alebo vo vlastnom prehovore. Atribúcia Prehovory sa vzahujú na predmety z h¾adiska ich stavu alebo ich špecifickosti, ktorá sa odlišuje od iných predmetov z tej istej kategórie. Vlastníctvo – V prehovore sa vyjadruje vzah konkrétnej osoby ku konkrétnemu predmetu. Lokatívna èinnos Prehovory sa vzahujú na pohyb, ktorého cie¾om je zmena miesta osoby alebo predmetu. Väèina prehovorov predstavuje predmet,
161
ktorým sa pohybuje, a miesto, ktoré je cie¾om pohybu. Rozliujú sa tri subkategórie, z h¾adiska toho, èi je v prehovore vyjadrený subjekt, ktorý vykonáva pohyb: 1. podmet je agensom èinnosti 2. podmet je agensom èinnosti ako aj pohybujúcim sa predmetom 3. podmet je pohybujúcim sa predmetom a agens èinnosti nie je vyjadrený. Èinnos – V prehovore sa vyjadruje èinnostný vzah medzi osobami alebo predmetmi, prièom cie¾om èinnosti nie je zmena miesta. Lokatívny stav – Prehovory patriace do tejto kategórie hovoria o vzahu medzi osobou alebo predmetom a jeho statickým umiestnením. V kontexte reèi sa nesmie vyskytova iadny pohyb, ktorý by sa vzahoval na zmenu miesta predmetu alebo osoby, o ktorom diea hovorí. Tieto prehovory pecifikujú polohu alebo umiestnenie predmetu, osoby. Stav – V rámci tejto kategórie rozlišujeme nasledujúce subkategórie: 1. vnútorný stav – prehovory vyjadrujú pocity a postoje osoby vo vzahu k iným predmetom, èinnostiam alebo stavom. Postoje hovoriaceho vyjadrujú: a) zámer, vô¾u; b) povinnos; c) monos. 2. vonkajší stav – prehovory vyjadrujú vonkajší stav reality, napríklad: teplo, zima, tma... 3. atributívny stav – prehovory vyjadruju vlastnos predmetov a osôb ako pohár je rozbitý... 4. stav vlastníctva prehovory oznaèujú vlastnícky vzah typu auto je moje... Mnostvo – Vo výpovedi sa hovorí o existencii viac ako jedného predmetu alebo osoby. Pozornos – Prehovory vyjadrujú pozornos alebo vnímanie zamerané na predmet, osobu alebo èinnos. Obsahujú sloveso typu vidie, poèu... Datív – V prehovoroch je vyjadrený príjemca predmetu alebo èinnosti. Aditív Priraïovanie vyjadruje spájanie predmetov, èinností, stavov odhliadnuc od ich reálneho vzájomného vzahu v rámci jednej vety alebo súvetia. Èasovos Èasový vzah zahàòa èasové ohranièenie deja, èasovú závislos medzi následnými alebo súèasnými dejmi a tie vzah medzi èasovým priebehom deja a výpovede. Kauzalita – Prehovory vypovedajú o implicitnom alebo explicitnom vzahu medzi príèinou a dôsledkom. Opozícia – V prehovore je vyjadrený vzah medzi dvoma predmetmi alebo dejmi kontrastným spôsobom. Znamená to, e jedna èas výpovede neguje, limituje alebo kvalifikuje druhú èas výpovede. Poznanie Táto kategória sa vzahuje na mentálny stav vyjadrený slovesami ako: myslie, vedie, dúfa, pamäta si... Špecifikácia – Vo výpovedi sa hovorí o konkrétnej osobe, predmete alebo deji, ktorý sa blišie charakterizuje. Komunikácia – V prehovore je priamo spomenutý komunikaèný akt, najèastejie prostredníctvom slovesa hovori, poveda, kontatova..., prièom ïalia èas výpovede hovorí o predmete komunikácie.
162
Jednotlivé sémantické kategórie si diea neosvojuje naraz. S vekom sa v reèi objavujú postupne vdy nové kategórie, prièom u osvojené sa uèí diea vyjadrova vdy zloitejou formou, vyjadruje ich komplexnejie. FORMA je povrchová schéma toho, èo je v reèi kódované. Prenos informácií môe prebieha prostredníctvom zvukov, pohybmi alebo postavením rúk. Patria sem tri ve¾ké kategórie: fonológia, morfológia, syntax. PRAGMATIKA alebo pouitie. V rámci nej rozliujeme tri aspekty: 1. ciele alebo funkcie pouitia jazykových truktúr; 2. výber foriem na dosiahnutie cie¾a; 3. interakcia medzi ¾uïmi. K¾úèové èasti teórie M. Laheyovej boli preloené do slovenského jazyka (Mikulajová Horòáková, 1998). V súèasnosti prebieha overovanie a adaptácia osvojovania reèi slovensky hovoriacich detí. Nau výskumnú vzorku tvorí 5 detí z územia celého Slovenska traja chlapci a dve dievèatá. Zvolili sme semilongitudinálnu metódu výskumu. Deti sledujeme od 10. mesiaca ivota (keï predpokladáme vznik vedomých foriem komunikácie) a do 7. roku. Spontánne prehovory detí zaznamenávame pomocou audio a video záznamu. Dåka jednej nahrávky trvá pribline 45 minút. Má obsahova pribline 200 prehovorov dieaa, aby sa dala kvantitatívne zhodnoti miera produkcie a miera osvojenia jednotlivých sémantických kategórií, ako aj jednotlivých gramatických foriem vzh¾adom k chronologickému veku. Po kadej nahrávke sa zvukový záznam prepíe pod¾a vopred stanovených transkripèných pravidiel, ako ich uvádza Laheyová (1988). Následne sa takto urobený prepis podrobne analyzuje z h¾adiska vývinu obsahu, formy a pouitia. Tento projekt je vo fáze zbierania jazykových vzoriek, prepisovania a analyzovania. Ide o dlhodobý (viacroèný) projekt, ktorý je vo svojej podstate interdisciplinárne orientovaný: logopédia, psychológia a lingvistika. Oèakávame, e jeho výsledkom bude nielen opísanie fenoménov reèového vývinu, ale aj pochopenie ich vnútornej podmienenosti u slovensky hovoriach detí. Takýto vývinový model osvojovania si jazyka by slúil ako východisko pre kvalitnú logopedickú diagnostiku a terapiu detí s narueným vývinom reèi.
Literatúra LAHEY, M.: Language disorders and language development. New York 1988. LOUD, J. N. DUCHAN, J. F.: Assessing childrens language in naturalistic contexts. New Jersey 1983. MIKULAJOVÁ, M. HORÒÁKOVÁ, K.: Laheyovej model vývinu reèi a jeho vyuitie v ranej diagnostike. In: Lechta, V. a kol.: Logopaedica II. Bratislava 1998, s. 72 86. MIKULAJOVÁ, M. RAFAJDUSOVÁ, I.: Vývinová dysfázia. pecificky naruený vývin reèi. Bratislava 1993. OWENS, R. E.: Language Development An Introduction. 4th ed. New York 1996.
163
+ex.
predl. „do“
+atrib. +neex. zámer +opak.
+èin. +vlas. +vlast. +lok. è. +odm. +neex.
„na“ „v“ „kde?“
+atrib. +opak.
Èísl. mn. è.
„ve¾a „všetky“
teraz sekv. s „a“
„a“
obj.
subj.
„preèo
+pred. pre
OPOZÍCIA Vedie „a“ Mys„ale“ lie
POZNANIE
poveda hovori
KOMUNIKÁCIA
164
OBSAH. KATE – GÓRIE
+ex.
+èin.
+st.
+vlast.
Min. bud. èas
DATÍV
MNOSTVO
LOKATÍVNA ÈINNOS +atrib. +opak.
LOKATÍVNY STAV
ŠTÁDIUM (pribl. vek)
+ex. +èin.
ODMIETNUTIE +èin.
VLASTNÍCTVO +st.
ÈASOVOS vidie Sekv. poze- „potom“ ra „kedy?“
pozri ukáza
ŠPECIFIKÁCIA
ATRIBÚCIA +lok. èin.
zámer monos
POVŠIMNUTIE
1. štádium (1 – 1,5 roka)
+èin.
+st.
+ atrib.
+opak. +vlast. „èo?
+lok. èin.
NEEXISTENCIA
„kto?“
OPAKOVANIE +lok. èin.
ÈINNOS ”èo? ”ako”
STAV zámer povinn.
KAUZALITA
2. štádium (okolo 3 rokov) 3. štádium (okolo 3,5 roka) 4. štádium (okolo 4. roka) 5. štádium (okolo 4 . roka) 6. štádium (okolo 5 – 5,5 roka) 7.štádium (okolo 5 – 5,5 roka) 8. štádium (okolo 6. roka)
ADITÍV
EXISTENCIA
POPRETIE
K problematice rozvíjení ètenáøských dovedností dìtí s poruchou sluchu Milo Mlèoch Pedagogická fakulta UP, Olomouc
Ve svém pøíspìvku bych rád pøiblíil projekt, na nìm pracujeme spoleènì s kolegy z katedry èeského jazyka a literatury a katedry speciální pedagogiky na PdF UP v Olomouci. Cílem projektu, nazvaného Rozvíjení ètenáøských dovedností dìtí s poruchou sluchu, je sestavit antologii textù pro neslyící dìti. Na PdF UP pod vedením Evy Souralové diplomanti ji nìkolik let pøipravují zjednoduené verze vytypovaných knih pro dìti a mláde. Pøi koncipování naeho projektu jsme se rozhodli sestavit tematicky zamìøenou antologii, pracovnì nazvanou Pøíbìhy Starého zákona. K výbìru tohoto tématu nás vedly v zásadì tøi dùvody: 1. Antologie textù Starého zákona upravená pro potøeby neslyících není doposud k dispozici. 2. Pøiblíení Starého zákona umoní neslyícím dìtem rozíøit si veobecný kulturní a historický rozhled (plánujeme i pøevyprávìní Nového zákona, antické mytologie a vybraných kapitol z èeských dìjin). 3. Starý zákon obsahuje epické pøíbìhy s pointou a mravním ponauèením, je vhodný pro pøevyprávìní. Pøi konkrétní práci, tedy pøi zjednoduování textù urèených neslyícím ètenáøùm, je tøeba respektovat nìkteré zásadní aspekty: 1. Neslyící mají velké problémy se ètením. Uèitelé ve kolách pro neslyící musí vyvinout znaèné úsilí, aby jejich áci získali o èetbu zájem. Je nutné pøihlédnout k rozsahu upravovaných textù, za optimální povaujeme 1 3 strany pro jeden pøíbìh, celkový rozsah nepøesáhne 80 stran textu. 2. Pro neslyící není èetina mateøským jazykem. Za první znakový systém slouící ke komunikaci, s ním se setkávají, lze povaovat znakovou øeè. Neslyící má omezenou slovní zásobu, velké problémy mu zpùsobuje sloitý morfologický systém èetiny. áci napø. zamìòují koncovky muského a enského rodu, nerozliují singulár a plurál apod. Vhodné je upravené texty doplòovat vysvìtlivkami, pøièem právì pøi výkladu jednotlivých pojmù jsme se ve studentských pracích setkali s nejvìtími problémy.1 Z hlediska estetického i kognitivního mají velmi dùleitou roli ilustrace. 3. Neslyící dítì nechápe význam nepøímých pojmenování, proto je tøeba uívat je v omezené míøe, popøípadì je vysvìtlovat. Pøi vysvìtlování obtíné lexikální jednotky je tøeba uvádìt tvar, který se vyskytuje v textu, a jeho základní podobu (obìtuje obìtovat). Nìkdy je problematické najít kompromis mezi slovníkovým výkladem lexikální jednotky a tím, co je neslyící ák schopen pochopit. 1
165
4. Pokud jde o syntaktickou stránku zjednodueného textu, je vhodné pouívat vìty jednoduché nebo ne pøíli sloitá souvìtí. Sloitìjí syntaktické vztahy a komplikovaná souvìtí by mohly znesnadòovat pochopení smyslu výpovìdi. Problémy s porozumìním nastávají zpravidla u vedlejích vìt podmínkových, pøípustkových a v parataktických vztazích s výjimkou pomìru sluèovacího. Postup pøi vypracování zjednoduené verze Pøíbìhù Starého zákona: 1. Teoretická pøíprava specifika upravených komunikátù z hlediska speciální pedagogiky. Odborná surdopedická literatura zamìøená na problematiku ètení neslyících je pomìrnì rozsáhlá (srov. napø. Èervenková, 1992; Hrubý, 1998; Jabùrek, 1997, 1998; Kastnerová Èervenková, 1997; Krahulcová-atková, 1996; Kuchler Velehradská, 1998; Strnadová, 1998; Vanìèková, 1996). Lingvistické literatury, která se zabývá jazykem neslyících nebo texty urèenými pro neslyící, je pomìrnì málo. Z èeských lingvistù publikovala pøíspìvky vìnované této problematice zejména A. Macurová.2 2. Výbìr konkrétních textù urèených k pøevyprávìní. Vycházíme z ekumenického vydání Bible z r. 1985. 3. Pøevyprávìní vybraných textù, textové a stylistické úpravy. 4. Posouzení zjednoduené verze odborníkem na surdopedickou problematiku. 5. Ovìøování pøevyprávìných textù studenty v praxi pøi práci s dìtmi na vybraných kolách: áci zatrhnou v textu obtíné lexikální jednotky; ovìøení srozumitelnosti textu: áci v nìkolika vìtách napíí obsah textu, který èetli. 6. Pøepracování zjednoduené verze do koneèné podoby na základì ovìøení pracovního textu. Vysvìtlení vybraných obtíných lexikálních jednotek a spojení. 7. Posouzení textu odborníkem na problematiku Starého zákona. Jako dokumentaci výsledkù naí práce uvádím zjednoduenou verzi pøíbìhu Abrahám a jeho syn Izák.3 Tento text èetly dìti ze 6. a 8. roèníku Speciální koly pro sluchovì postiené v Brnì pod vedením uèitelky Zory Spurné. Abrahám a jeho syn Izák Nìkolik let proili Abrahám, Sára a Izák astnì a spokojenì. Pak se Bùh rozhodl, e vyzkouí Abrahámovu víru a poslunost. Zavolal na Abraháma a øekl mu: Abraháme, vezmi svého jediného syna Izáka, kterého má tolik rád, odejdi do zemì Mórija. Tam Izáka obìtuje. Kdy Abrahám uslyel tato slova, nemohl to pochopit. Proè mu Bùh pùsobí takovou bolest, kdy je jeho nejlepí sluebník? Ale ani ho nenapadlo, e by Boha neposlechl. Ráno osedlal svého osla a pøipravil si døíví k zápalné obìti. Vzal s sebou Izáka a dva sluhy a spoleènì putovali do cizí zemì. Byli na cestì Srov. napø. Macurová, 1994. Podtrená lexikální jednotky oznaèila neslyící ákynì Eva jako slova, jim nerozumí. 2 3
166
tøi dny, kdy Abrahám poznal horu, kterou Bùh oznaèil jako místo pro obì. Øekl sluhùm, aby poèkali dole. Abrahám a Izák pùjdou obìtovat Bohu a pak se vrátí. Vystoupili s Izákem na horu, kde se obìtovalo Bohu. Abrahám nesl nù a nádobu s ohnìm a Izák nesl v náruèi døíví. Tatínku, zvolal Izák, zapomnìli jsme si vzít beránka k zápalné obìti! Abrahám odpovìdìl: Bùh si sám najde beránka k zápalné obìti, mùj synku. Abrahám postavil oltáø z kamenù a nanosil na nì døíví. Potom Abrahám uchopil Izáka, svázal mu ruce i nohy a poloil ho na hromadu døíví jako obì. Vzal velký nù a pozvedl ruku, aby Izáka zabil. Vtom se z nebe ozval hlas Boího posla: Abraháme, Abraháme! Tady jsem. Nezabíjej svého syna! Poznal jsem, jak jsi bohabojný. Chtìl jsi mi dát svého jediného syna jako obì. Abrahám spatøil za sebou berana, který uvízl v køoví. Chytil ho, zabil a pøipravil pro Boha jako zápalnou obì namísto svého syna Izáka. Protoe jsi dokázal velikou víru, rozmnoím tvé potomstvo jako hvìzdy na nebi a jako písek na moøském bøehu. Potom Abrahám s Izákem seli z hory dolù a spoleènì se sluebníky se pak vichni vrátili domù. Dìti mìly za úkol úryvek reprodukovat ve vìtách. Uvádíme nìkteré z jejich prací.4 árka, 14 let, neslyící: Po nìkolika letech, e má Arambáh. Arambáh je má syna Izák. Sára a Izák je spokojenì. Je kamarád zabila Izák. Nezabil Izák, protoe nechce zabít na Izáku. Protoe Arambha a Izáka je kamaráda. Marek, 13 let, neslyící: Abrahám a Izák musít nauèit obe. Izák mìl zabít beren. Priel jendo zlý pán mìl zabít Izák. Abrahám udìla pozdavil (Marek nakreslil obrázek kamenného oltáøe). Izák vzal døevo mìl moc. Abrahám a Izák mìl domù. Eva, 12 let, neslyící: Abrham má 3 dìti Sara, Izák a _____. Abrham vzal Izáka, kdyby mìl rád Izázka. Aby mìli vy dva jeli, do nejakého svìta jmenuje se Mojíra. li s dobrou sluebník. Vyli nahoru s Izakém. Izák volal: Tatínku chci aby vzít beranka na zapálenu obìtu. Bùh si sám najde beranka, mùj synku. Vzal beranka a pozval ruku Izáká. Je slyet bùh poli do boího. Pøiel, Nezabij syna. Ty jsi bohabojna. A sluebník pomùe. A vrátili domù. Marcela, 12 let, nedoslýchavá: Nìjdávno letech ili Abraham se synem Izák. Abraham chtìl jít do Mojíraja chtìl vzít sebou ovce a nebo osla a bùh øíkal e vem si svého syna. Abraham vzal syna Abraham vzal sebou velký nù a chtìl 4
Text je pøepsán doslovnì, se vemi chybami, kterých se áci dopustili.
167
zabít syna bùh øíkal e zabít ovce ne syna a udìlej ovce obìt. Izák si vzal na ruce døíví, Abraham si vzal nù a chtìl opravdu zabít syna a bùh øíkal e Abrahame, Abrahame. Abraham øíkal co tady øve poøád. Abraham øíkal synu e u tì nezabiju tak pùjdeme domù. spoleènì ani sluebníky. Mezi jednotlivými zápisy jsou výrazné individuální rozdíly. Nejlépe text pochopila Eva, aèkoliv je neslyící a ze 6. roèníku. áci mìli potíe s grafickou podobou proprií (Abrhám, Arambáh, Mojíra, Mojíraja) i apelativ (beren, beranek), se zvládáním správných tvarù (li s dobrou sluebník, s Izakém, pozval ruku Izaká, protoe Arambha a Izáka je kamaráda), se stylistickou výstavbou textu (nechce zabít na Izáku, aby mìli vy dva jeli, udìlej ovce obìt atd.). Problémy jim zpùsobovalo také vyjadøování vìtných vztahù (Pøiel jendo zlý pán mìl zabít Izák, Izák vzal døevo mìl moc). Z ovìøení textù vyplynulo, e ani výrazná úprava a zjednoduení zøejmì nemusejí být koneèné. Uvedený úryvek byl pro vìtinu ákù nároèný. Nìkteøí jeho smysl pochopili jen zèásti, jiní se pøi vyjadøování obsahu dopoutìli závaných omylù. Tento výsledek byl pro nás urèitým zklamáním, ale výzkumy surdopedù docházejí ke srovnatelným závìrùm.5 Pøi èetbì jednotlivých pøíbìhù tedy bude nutné, aby uèitel se áky o tématu jetì diskutoval, vysvìtloval dìtem souvislosti, které nepochopily. Domníváme se, e pokud se nám podaøí nai antologii textù pro sluchovì postiené dìti vydat kninì, nae práce snad nebude zbyteèná. Pøesvìdèují nás o tom i uèitelé speciálních kol, které jsme se svým projektem a jeho dílèími výsledky ji seznámili.
Literatura ÈERVENKOVÁ, A.: Jak jsme se uèili èíst. Ètení pro rodièe malých dìtí s vadami sluchu V. Praha: GONG-PRESS. 1992. HRUBÝ, J.: Schopnost èíst a závanost sluchové vady. In: INFO Zpravodaj Magazín Informaèního centra o hluchotì FRPSPS. Praha, FRPSP, jaro 1998, roè. 6, è.1, s. 25. JABÙREK, J.: Oivlá slova. In: INFO Zpravodaj Magazín Informaèního centra o hluchotì FRPSPS. Praha, FRPSP, podzim 1998, roè. 6, è. 3, s. 13 17. JABÙREK, J.: Semináø o èetbì. In: INFO Zpravodaj Magazín Informaèního centra o hluchotì FRPSPS. Praha, FRPSP, léto 1997, roè. 5, è. 2, s. 26 27. KASTNEROVÁ, L. ÈERVENKOVÁ, A.: Mé první krùèky k èetbì. In: INFO Zpravodaj Magazín Informaèního centra o hluchotì FRPSPS. Praha, FRPSP, léto 1997, roè. 5, è. 2, s. 29. KRAHULCOVÁ-ATKOVÁ, B.: Komplexní komunikaèní systémy tìce sluchovì postiených. 1. vyd. Praha: Karolinum 1996, s. 179. 5 Srov. Pulda, 1992. Autor uvádí výsledky výzkumu amerického surdopeda Udena, který zjistil, e z 5324 vyetøovaných 15letých ákù èetlo s porozumìním 12 %.
168
KUCHLER, K. VELEHRADSKÁ, O.: Prùzkum ètenáøských dovedností na kolách pro dìti s vadami sluchu. In: INFO Zpravodaj Magazín Informaèního centra o hluchotì FRPSPS. Praha, FRPSP, jaro 1998, roè. 6, è. 1, s. 22 23. MACUROVÁ, A.: Jazyk v komunikaci neslyících (Pøedbìné poznámky). Slovo a slovesnost, 1994, roè. 55, è. 2, s. 121 132. PULDA, M.: Surdopedie. Olomouc 1992. STRNADOVÁ, V.: Jaké problémy má neslyící èlovìk pøi ètení. In: INFO Zpravodaj Magazín Informaèního centra o hluchotì FRPSPS. Praha: FRPSP, jaro 1998, roè. 6, è. 1, s. 30. VANÌÈKOVÁ, V.: Pøíprava na ètení sluchovì postiených dìtí. Praha, Septima 1996.
Místo historické mluvnice v hodinách èetiny na støedních kolách v letech 1918 1939 Martina mejkalová Pedagogická fakulta UK, Praha Motto: Z pøedmìtù, kterým se na støedních kolách uèí, patøí mateøskému jazyku první místo a profesor èeského jazyka má vynikat vzdìláním a schopnostmi nejen nad kolegy, ale i nad vechny obèany... (Pantùèek, M.: Uvedení do metodiky èeskoslovenského jazyka na støedních kolách. Trnava 1931, s. 5.) áci ... mají poznat zmìny ... úpadek duálu, aoristu a imperfekta, zmìny syntaktické a lexikální. Seznají zejména, jak se mìní stavba jazyka v runé dobì husitské vlivem humanismu, jak se poruuje cizími výrazy a obraty v dobì pøedbìlohorské a pobìlohorské. (Osnovy jazyka èeského pro støední koly s vyuèovacím jazykem èeským 27. 7. 1939, s. 30.)
Pro letoní vystoupení jsem zvolila prezentaci tématu své disertaèní práce. Zamýlený projekt by mìl mapovat zpùsob výuky vývoje èeského jazyka na støedních kolách od poèátkù tzv. národního obrození do souèasnosti. Ze spektra støedních kol se soustøedí zejména na gymnázia jako na tradièní nositele veobecného vzdìlání, ev. na koly jim ekvivalentní. Výzkum je provádìn kombinací dvou metod: výzkumu historického (popisem a explanací dobových dokumentù) a kauzálnì komparativního výzkumu, kdy nástrojem zjiování statistických znakù je test, který je zpracováván metodou kvantitativní analýzy. V oblasti historického výzkumu jsem doposud podrobila analýze pramenné materiály z období let 1918 1938, resp. 1941.
169
Texty z tohoto období mùeme rozdìlit asi do tøí skupin: 1. Materiály, které tvoøily urèitý závazný rámec pro výuku èetiny: sem patøily hlavnì výnosy Ministerstva kolství a osvìty. 2. Snahy o definování metodiky vyuèování èetiny na støedních kolách nebo soubory pøíkladù èi cvièení slouících uèitelské veøejnosti k pøípravì na konkrétní vyuèovací hodiny. 3. Samotné uèební texty, které se na gymnáziích pouívaly, a to zejména uèebnice a èítanky. ad 1) Výchozím materiálem byly uèební osnovy. Jako reprezentativní pøíklady uvádím uèební osnovy z roku 1910 a 1939. Jejich znìní se toti za tøicet let de facto nezmìnilo. Vímám si zde zejména, jaký prostor je výuce vývoje èetiny vìnován a jaký byl pøedepsaný rozsah uèební látky. a) Uèebná osnova pro jazyk èeský na støedních kolách s vyuèovacím jazykem èeským. 23. 2. 1910. Zatímco v 1. 3. roèníku gymnázia se výuka èetiny soustøedí hlavnì na gramatiku, èetbu jednoduchých textù, tvarosloví, syntax, stylistiku a mluvní cvièení, ji do 4. roèníku je zaøazena pøíprava k poznání staré èetiny, a to zejména výklad hláskosloví s dùrazem na jednotlivé dialekty. Výuka vývoje èetiny dále pøesahuje do tzv. vyího oddìlení, kdy v 5. roèníku osnovy pøedepisují doplnìní mluvnice pohledy do historického vývoje èeského jazyka, a to zejména tvarosloví. Tento výklad je podpoøen pøehledem vývoje literatury od poèátkù po dobu Husovu, pouèením o jazycích a hlavní periodizací vývoje èetiny. Vyí roèníky jsou vìnovány témìø výhradnì dìjinám literatury. b) Osnovy jazyka èeského pro støední koly s vyuèovacím jazykem èeským. 27. 7. 1939. Èásteènou zmìnou oproti pøedchozím osnovám je fakt, e základní poznatky z vývoje jazyka jsou jetì ve vìtí míøe zaøazeny ji do 4. roèníku, kde se vyuèují hlavní zmìny hláskové, jimi zpùsobené zmìny tvaroslovné a obecné pouèení o rozèlenìní jazyka na náøeèí. V 5. roèníku se zaøazuje výklad o dìjinách literatury, ètou se starí a staré èeské památky, k nim se pøidruuje výklad o vývoji jazyka. V 6. roèníku je jetì uèební látka rozíøena o pouèení o podobì spisovné èetiny v dobì tzv. národního obrození. Uèební osnovy jsou doplnìny èástí Poznámky k osnovám, kde se zdùrazòuje, e je dùleité vechny hláskové i tvaroslovné zmìny vykládat pøi èetbì, vyloit i duál, aorist a imperfektum. V textu je dále akcentován poadavek, e jazykové hledisko nesmí zatlaèit do pozadí hledisko estetické a literárnì-historické. Z uvedeného je patrné, e v uèebních osnovách není pøedmìt èeský jazyk explicitnì rozdìlen na èást jazykovou a literární. Naopak je kladen dùraz na to, aby byly obì dvì sloky vykládány spoleènì a navzájem se doplòovaly. Výuka vývoje èetiny se soustøedí do dvou, resp. tøí roèníkù, a tato problematika má být vykládána v znaèném rozsahu.
170
Z výnosù Ministerstva kolství a osvìty pokládám za nejdùleitìjí výnos ze 17. 6. 1927, kterým bylo ustanoveno, aby se zavedlo vyuèování azbuce (cyrilici) a poèáteèní èetbì slovanských textù, a to takto: v 1. roèníku se má v poslední tøetinì kolního roku vìnovat 4 5 hodin výuce cyrilice a azbuky, v 2. 5. roèníku 5 hodin èetbì srbských a ruských textù a v 6. 7. roèníku se pøidává èetba v jazyce polském a chorvatském (opìt 5 hodin). To dokládá dobový zájem o výuku základù slavistiky a srovnávací jazykovìdy na gymnáziích. Vimnìme si rovnì, jak záhy se pøedepisuje èetba textù v originále nároènost tohoto zpùsobu výuky je zøejmá. ad 2) Metodické texty, které vycházely vìtinou vlastním nákladem, nebyly ve zkoumaném období pøíruèkami normativními. Èasto reflektovaly subjektivní zkuenost autora a mìly slouit i jako inspirace k diskusím nad jednotlivými odbornými otázkami. Za vechny uveïme publikaci Miloslava Pantùèka Uvedení do metodiky èeskoslovenského jazyka na støedních kolách. Trnava 1931. Autor konstatuje, e uèitelské veøejnosti prozatím schází metodika mateøského jazyka, ale chybí podle nìj i výklad osnov, vysvìtlivky, jakési provádìcí naøízení k osnovám (s. 3). Zastává názor, e rozbor uèebných osnov, tedy metodika, má být jako kuchaøský recept. Stanovuje cíl výuky èeskému jazyku, který zøetelnì reflektuje národní princip: ...vychovat z ákù ulechtilé lidi a ... uvìdomìlé národovce. Dùleité je buzení zájmù o kulturní vztahy k jiným národùm slovanským...(s. 6). ák má poznat nejdùleitìjí zjevy z vývoje jazyka èeskoslovenského, seznámit se s hlavními náøeèími èeskoslovenskými a znát ... rozdíly ... mezi ... jazyky slovanskými.(s. 7) Za zajímavý pokládám pøíspìvek k diskusi o podobì èeského pravopisného systému: Pravopis ... je konzervativní ... a potøebuje obèas reformy ... pøijde doba, kdy bude pravopis reformovaný podle systému fonetického... Odhodíme historickou sentimentalitu v pravopise a hospodárnì odstraníme vechno nepotøebné, aby se dítì mohlo uèit dále potøebným vìcem ... a nekazilo si dìtský vìk pravopisným straidlem (s. 45 46). Pantùèek se rovnì vìnuje výuce vývoje èetiny: do kvinty zaøazuje historické zmìny v hláskosloví, tvarosloví vykládá po stránce vývojové a ve vztahu k nynìjímu spisovnému jazyku. Doporuèuje, aby uèitelé v teoretické èásti vycházeli z úvodní èásti v èítankách: ádat bude (uèitel) jen to, co mají áci ve svých knihách... (s. 50). Dùleité jsou i metodické poznámky, které shrnuje do kapitoly 9 Èetina, sloventina a slovanské jazyky. Autor je zastáncem názoru, e èeskosloventina má dvì spisovná znìní èeské a slovenské (s. 86). Osvojení dalích slovanských jazykù probíhá prostøednictvím èetby rùzných slovanských textù v originále. Má vak jít pouze o èetbu s porozumìním, nikoliv o uèení se mluvnici. Roènì by se mìlo vìnovat této látce pìt hodin, s tím, e se zaèíná v tøetím roèníku: áci ètou srbskou cyrilici psanou i titìnou. Psát nauèíme tak, e struènì vyloíme systém tìchto abeced, napíeme je na tabuli a nacvi-
171
èíme je na nìkolika slovech (s. 88). Ji v pátém roèníku mají áci èíst jihoslovanskou a ruskou lidovou epiku v originále, v sextì a septimì ukázky srbské, ruské, polské a chorvatské. Autor vìnuje pozornost i motivaèním prvkùm: Pro oivení nauèíme áky známým písním rùzných slovanských národù. Správný nápìv podají gramofonové desky (s. 88). Nebo: ... radioaparátem ... zachycujeme vysílání pohøbù slavných literátù a slavnostní akademie na jejich poèest (s. 98). Na rozdíl od pøedelé publikace, která se vìnuje výuce spíe z obecnìjího hlediska, dalí autor Karel Novák (Methodika mluvnického vyuèování mateøskému jazyku èeskému na kolách støedních. Praha 1929) pracuje ji se zcela konkrétními pøíklady a ukázkami vyuèovacích hodin. Za vechny uveïme alespoò jeden pøíklad: Téma hodiny: Oznamovací zpùsob pøítomného èasu. Roèník: kvinta Vyuèovací hodina má zaèít zopakováním pøítomného èasu slovesa nésti. Uèitel vyloí pùvod koncovky -u. Tento výklad doplní pouèením o nosovce e a její støídnici. Stejnì tak vyloí tvar kryji, pøièem pøedpokládá, e áci ji znají pøehlásku u > i. Dále vyloí roziøování ú > au > ou a 3. os. slovesa trpìti z vývojového hlediska. Vysvìtlí vývoj nosovky Q a jejích støídnic, dále pøehlásku ia > ie, kdy vychází z toho, e áci znají proces úení. Stejnì postupuje u sloves 3. a 4. tøídy a u tvarù bezpøíznakových. Autor doporuèuje výklad doplnit o srovnání s jinými jazyky tak, e uèitel napíe na tabuli kompletní pøehled èasování slovesa prosit, a to v nejménì esti slovanských jazycích. Stejný pøehled uvede uèitel i pro 1., 2. a 3. os. pl. áci mají odpovìdìt na otázku, který jazyk podlehl nejvìtím zmìnám ve svém vývoji a ve kterém období. K. Novák dále tyto konkrétní pøíklady zobecòuje: základní rozdíly poznají kvintáni pøi èetbì ukázek. Vyhynulé tvary vyadují zvlátního výkladu, který by mìl být strukturován takto: nejprve rozbor pøíkladu, následuje vyslovení pouèky a závìreèné procvièení. Zvlátní pozornost vìnuje autor výkladu nìkterých slovesných tvarù. Zejména duál, aorist, imperfektum a pøechodníky doporuèuje vyloit buï samostatnì, nebo pøipojit k pouèení o slovese novoèeském. Dodává: Takovéto ... výklady ... zaberou arci dosti èasu, ale nelitujme ho, ani se lekejme rozsáhlejího vìdeckého aparátu, jeho je pøitom zapotøebí. Vdy je to mluvnice uitá a tím pro actvo zajímavìjí, èas na ni obìtovaný se pak na svých místech hojnì vynahradí, pøíklady se zjednoduí a usnadní (s. 55). Z mnoství podobnì koncipovaných pøíruèek se ponìkud vyèleòuje text, který vyel jako reakce na ji uvádìný výnos MO z roku 1927, a to Beringer, A. aunová, I. Zpìvák, F.: Èítanka srbskochorvatských, ruských a polských textù pro pátou a osmou tøídu støedních kol. Praha 1929.
172
Èítanka obsahuje vybrané texty urèené ke ètení ve vyím oddìlení støedních kol. K textùm náleí poznámkový aparát, který je stejnì obsaný jako úryvky samotné, nebo témìø kadé slovo originálu je pøekládáno do èetiny. Tento zpùsob uvedení originálu a následné pøekládání izolovaných slov vak znesnadòuje plynulost ètení. Autoøi v nìkterých pøípadech zvolili i jiný pøístup, kdy jsou za sebou otitìny tyté celistvé úryvky (napø. Pruty Svatoplukovy) v jednotlivých slovanských jazycích. K pochopení smyslu textu má dojít porovnáním jednotlivých jazykù. Taková metoda má i zøetelný motivaèní rozmìr. Èítanka je rozdìlena podle jednotlivých jazykù, pøièem nejvíce místa je vìnováno ruským textùm. Kadý oddíl je doplnìn výkladovou èástí. V této kníce u není tabulka cyrilice a azbuky, protoe se pøedpokládá, e tyto abecedy ji áci zvládli v niích tøídách (tití: Dodatek k èítankám pro nií tøídy støedních kol I., II. Praha 1928). ad 3) Teoretický výklad o vývoji èeského jazyka je vìtinou umístìn do úvodní èásti v èítankách urèených vyímu oddìlení støedních kol, zaèíná tedy 5. roèníkem. Vechny tyto texty charakterizuje mimoøádná nároènost, a to jak obsahem probírané látky, rozsahem uèiva, tak i pouíváním odborné lingvistické terminologie. Detailnì se probírá staroèeské hláskosloví, tvarosloví a syntax, nìkdy i slovotvorba. Po uèebním textu následují texty ke ètení, které jsou transkribovány a mìly zøejmì hrát dùleitou úlohu pøi procvièování znalostí z historické mluvnice. Na závìr èítanek autoøi vìtinou umisují poznámky a slovníèek. Kromì èítanek se výkladu historické problematiky vìnují i nìkteré uèebnice jazykové, jako napø. Mluvnice jazyka èeského pro vyí tøídy støedních kol Aloise Gregora (Praha 1939). V kontextu ostatních uèebních textù je tato mluvnice ojedinìlá tím, e podává utøídìný a pøehledný nárys vývoje tvarosloví, funkènì vztaený k nové èetinì, a obsahuje i pøehlednì a jasnì zpracovanou èást Veobecné výklady o jazyce, kde vysvìtluje mluvnické a psychologické dùvody jazykových zmìn a zahrnuje v to pouèení o indoevropském prajazyce, praslovantinì èi rozdìlení jazykù. Z nastínìných jednotlivostí vyplývá, e zkoumané texty byly koncipovány v intencích zásad, které se pokusím struènì formulovat: a) Vichni autoøi akcentují nutnost výuky historické mluvnice na støedních kolách. b) Je zdùrazòována zásada nevykládat jevy historické gramatiky izolovanì, nýbr ve vztahu k souèasnému (resp. tehdejímu) stavu jazyka. c) Gramatické jevy mají být vykládány vdy s pomocí dobových historických textù. d) Texty mají být vdy èteny s porozumìním a nemají slouit pouze k procvièování gramatických jevù. f) Dùraz je kladen na znalost ostatních slovanských jazykù jako východiska k dokonalému poznání vlastní mateøtiny. g) V souvislosti s pøedchozím bodem je za nezbytnou pokládána znalost azbuky a cyrilice.
173
h) Z dotace hodin vìnovaných výuce azbuky a cyrilice, resp. ostatním slovanským jazykùm usuzujeme, e jednou ze zcela nepostradatelných forem práce byla pomìrnì nároèná domácí pøíprava. i) Jakkoli autoøi zdùrazòují nutnost neomezovat se pouze na izolované gramatické jevy, z nìkterých zadání cvièení je patrné, e dùraz byl kladen i na pamìové osvojování vìdomostí. j) Vichni autoøi pøedpokládají, e studenti mají, anebo by mìli získat rozsáhlé znalosti jak z historické gramatiky a z vývoje jazyka obecnì, tak i ze starí èeské literatury. k) Je doporuèeno ve výkladu bìnì uívat latinské terminologie. l) Autoøi podtrhují nutnost znalosti dialektù a sloventiny, ani by vak prakticky navrhovali, jak toto vyuèovat. Závìrem lze øíci, e uèební texty v podstatì splòují didaktické zásady, které jsou patrné ji z metodických pøíruèek. Pro èítanky a uèebnice je v první øadì charakteristická vysoce odborná úroveò výkladu, je spolu s uíváním latinské terminologie a rozsahem uèební látky umoòuje vyslovit domnìnku, e nároky, které výuka vývoje jazyka na studenty gymnázií v letech 1918 1939 kladla, byly vysoké. Studenti mìli k dispozici uèební pøíruèky s kvalitními odbornými texty, které vak a na výjimky (A. Gregor) nebyly psány pøístupnou a pøimìøenou formou. Rovnì formulace otázek ve cvièeních mnohdy nabádala k mechanickému tvoøení odpovìdí èasto obsahují pøíkazová slovesa vytvoøte, vyskloòujte, vyèasujte apod. Samotné zadávání úkolù se mnohdy zdá být ponìkud schematické. Kladnì hodnotím mnoství i výbìr textù ke ètení v èítankách, je vìtinou pøedstavovaly reprezentativní a vyèerpávající prùøez dobovou tvorbou. V dalí etapì výzkumu se soustøedím na výuku vývoje èeského jazyka na gymnáziích doby souèasné. Ji nyní vak provedený pøedvýzkum naznaèuje, e odklon zájmu o tuto problematiku je více ne zøetelný.
Literatura BEÈKA, J. a kol.: Pøíspìvky k vyuèování jazyku èeskému na vyích tøídách støedních kol. Praha 1942. BERINGER, A. AUNOVÁ, I. ZPÌVÁK, F.: Ruské, srbskochorvatské a polské texty. Díl I. a II. Praha 1927, 1928. BERINGER, A. AUNOVÁ, I. ZPÌVÁK, F.: Dodatek k èítankám pro nií tøídy støedních kol I., II. Praha 1928. ERTL, V. SOUÈEK, J. MÁCHAL, J.: Èítanka pro vyí tøídy kol støedních. Václav Ertl: Díl první pro pátou tøídu. Praha 1921. ERTL, V. GRIM, J. VLÈEK, J. MÁCHAL, J.: Èítanka pro vyí tøídy kol støedních. Josef Grim: Díl druhý pro estou tøídu. Praha 1920. ERTL, V. VLÈEK, J. MÁCHAL, J.: Èítanka pro vyí tøídy kol støedních. Jaroslav Vlèek a Jan Máchal: Díl tøetí pro sedmou tøídu. Praha 1927.
174
ERTL, V. GRIM, J. MÁCHAL, J.: Èítanka pro vyí tøídy kol støedních. Jan Máchal: Díl ètvrtý pro osmou tøídu. Praha 1913. GEBAUER, J.: Mluvnice èeská pro koly støední a ústavy uèitelské. Díl II. Praha 1890. GREGOR, A.: Mluvnice jazyka èeského pro vyí tøídy støedních kol. Praha 1932. NOVÁK, K.: Methodika mluvnického vyuèování mateøskému jazyku èeskému na kolách støedních. Praha 1929. NOVÁK, K.: Znalost jazykù slovanských. In: Vìstník pedagogický 1928, s. 132. NOVÁK, K. JIRÁSEK, J.: Uèebnice a mluvnice jazyka èeského pro III. VIII. tøídu kol støedních. Praha 1930. NOVÁK, J. V.: Èítanka pro vyí tøídy gymnasijní, díl I pro V. tøídu. Praha 1911. NOVÁK, J. V.: Èítanka pro vyí tøídy gymnasijní, díl II pro VI. tøídu. Praha 1921. Osnovy jazyka èeského pro støední koly s vyuèovacím jazykem èeským. MO 27. 7. 1939. PANTÙÈEK, M.: Uvedení do metodiky èeskoslovenského jazyka na støedních kolách. Trnava 1931. PROCHÁZKA, A.: Èítanka pro vyí tøídy støedních kol, díl první pro pátou tøídu gymnázií, reálných a ref. reálných gymnázií a reálek. Praha 1934. STRAKA, J.: Èítanka pro pátou tøídu èeských støedních kol. Praha 1934. IMEK, F.: Èeské úkoly na kolách støedních a ústavech uèitelských. Praha 1936. Uèebná osnova pro jazyk èeský na støedních kolách s vyuèovacím jazykem èeským. MO 23. 2. 1910. VLÈEK, J.: Èítanka pro vyí tøídy kol støedních. Doplnìk dílu druhého, vydání pro gymnázia a reálná gymnázia. Praha 1925.
Pes v slovenskih in slovakih frazemih Darja Jake Filozofická fakulta UK, Bratislava
1.1. Uvod Poimenovanje ivali je takoj za poimenovanji èlovekega telesa ena izmed najpogostejih sestavin, ki je zastopana v razliènih frazemih. Od vseh ivali so najpogosteje zastopani sesalci, èeprav jih je znatno manj kot insektov, ki pa se v frazemih pojavljajo redkeje kot prej omenjena skupina ivali. Dalje je treba poudariti, da niti posamezne vrste sesalcev niso enako zastopane (kultéty, 1989, s. 267). Pogosteje so zastopani udomaèeni sesalci, saj je imel èlovek v stiku z njimi monost dobro jih opazovati in raziskati njihove reakcije, kar pa se potem odraa v veèji zastopanosti v frazemih. Namen prispevka je primerjati slovenske in slovake frazeme, v katerih nastopa najpogosteje zastopani sesalec, pes. Skuali bomo ugotoviti, kateri frazemi so v obeh jezikih identièni, kje so razlike in kakne so, govorili pa bomo tudi o takih frazemih, ki v enem ali drugem jeziku nimajo ustreznice.
175
e preden pa se lotimo primerjanja, naj ne bo odveè ustaviti se pri vpraanju, kaj sploh je frazem. Po Eriki Krinik, ki izhaja iz t. i. oje frazeologije, oznaèujemo s frazemi jezikovne enote s stalno sestavinsko zapolnitvijo (z vsemi predvidenimi variantami), stalno skladenjsko zgradbo (z vsemi predvidenimi variantami), stalno skladenjsko zgradbo (z vsemi predvidenimi pretvorbami) in stalno pomensko zgradbo s predpostavko, da vsota pomenov njegovih sestavin ni enaka celovitemu pomenu frazeoloke enote (Krinik-Kolek, 1990, s. 143). Z razliko od ravnokar navedenega pojmovanja frazeologije pa razlikujemo po J. Toporiièu frazeologeme s stavèno in nestavèno strukturo, ki jih imenujemo tudi reèenice in rekla. K reèenicam tako pritevamo (stavène) pregovore, reke, izreke, kot npr. Govoriti in delati je dvoje; Rana ura zlata ura; Kdor drugemu jamo koplje, sam vanjo pade; Konec dober, vse dobro ipd., k reklom pa primerjalne, glagolske, samostalnike, pridevnike itd. frazeme tipa rdeè kot rak; vihati nos; gromska strela; tu in tam. Toporiiè uvrèa v frazeologijo tudi stalne besedne zveze, katerih pomen je enak vsoti pomenov njenih sestavin: pri tem gre za frazeoloke sestave tipa dnevna soba ali pa osnovna organizacija zdruenega dela. Tako reèenice kot tudi frazeoloke sestave so del t. i. ire frazeologije in se nahajajo na obrobju frazeologije (Toporiiè, 1973/74, s. 237 279). Slovaka frazeologija pa razume frazeoloko enoto, frazem kot ustálené slovné spojenie, ktoré sa vyznaèuje obraznosou a nerozloite¾nosou svojho významu, ako aj expresívnosou« (Mlacek, 1984, s. 46). Pri naem primerjanju slovenskih in slovaki frazemov s sestavino pes smo se odloèili za frazeologijo v ojem smislu, torej brez pregovorov in rekov. 1.2. Metodologija Pri iskanju slovenskih frazemov smo uporabljali Slovar slovenskega knjinega jezika v eni knjigi (v nadaljevanju SSKJ), ki je izel leta 1994 v Ljubljani, slovake frazeme s sestavino pes pa smo iskali v Slovarju slovakega jezika I VI (v nadaljevanju SSJ), izel med 1959 in 1968, v Malem frazeolokem slovarju E. Smiekove (v nadaljevanju MFS), izel v Bratislavi leta 1977, in v Kratkem slovarju slovakega jezika (v nadaljevanju KSSJ), izel v Bratislavi 1987. Slovenci, al, e nimamo frazeolokega slovarja, torej bogat frazeoloki zaklad slovenèine e ni zbran niti ni sistematièno raziskan. To pomeni, da skua SSKJ vsaj deloma zapolnjevati to vrzel in da vsaj deloma izpolnjuje nalogo frazeolokega slovarja, toda takoj je tu ena teava. Frazemi se namreè nahajajo ne samo v frazeolokem gnezdu, kakor je treba, ampak tudi v ilustrativnem gradivu razlagalnega dela. Imamo celo primere, kjer je isti frazem pri enem geslu zapisan v gradivu, pri drugem pa v frazeolokem gnezdu. /
/ Ta s stalièa frazeologije nedoslednost ima za posledico, da so frazemi in nefrazeoloki zgledi brez razlike pomeani (Petermann, 1988, s. 305). Pa e na eno stvar oziroma pomanjkljivost opozarja avtor èlanka, in sicer na obliko, v kateri so
176
navedeni frazemi v slovarju. Gre za veliko neenotnost in nezadovoljivo reeno problematiko, kajti izkazalo se je, /
/ da se veèji del frazemov pojavlja le v realizirani obliki, v zgledih. Drugi del frazemov je naveden v slovarski obliki, kar prièa o nedoslednosti in e bolj poudarja napako. /
/ Navajanje frazemov v obliki realiziranih besedil je eden od razlogov za to, da se frazeologija v SSKJ veèinoma izgublja v ilustrativnem gradivu in le usposobljeni uporabnik jo lahko spozna (Petermann, 1988, s. 306). Podobna situacija se je pokazala tudi pri geslu pes. Da bi se izognili stalnemu navajanju vira in strani, odkoder je frazem izpisan, navajamo stran v SSKJ (s. 834), na kateri najdemo geslo pes, v tretjem zvezku SSJ pa najdemo enako geslo na strani 61. Èe je frazem vzet iz kaknega drugega vira, ali pa je stran v enem ali drugem slovarju drugaèna, kot smo navedli, bo to oznaèeno sproti. 3. Pes Pes velja za najstarejo domaèo ival in je po SSKJ domaèa ival za èuvanje doma, za lov, v SSJ pa je oznaèen kot dravec chovaný ako domáce zviera najmä na stráenie. Pes je najpogosteje zastopana ival v tevilnih frazemih, kar je odraz skupnega ivljenja s èlovekom, lahko celo reèemo, da je èloveku najblija ival. V vseh kulturah in mitologijah zavzema pomembno mesto in ima tudi najrazlièneje simboliène pomene. Je symbolom, obsahujúcim ambivalentné vlastnosti. Pes sa pokladá za zviera prahu u od najstarích civilizácií. V mnohých mytológiách sa objavuje ako stráca màtvych, strái podsvetie (Kerberos), je sprievodcom duí, sprostredkovate¾om medzi ivými a màtvymi. V africkej civilizácii pre jeho ikovnos, prefíkanos, preibanos predstavuje praotca civilizácie. Ako symbol vernosti je rozírený na celom svete, v Japonsku vystupuje ako mýtický pomocník a ochranca ien a detí. V negatívnom zmysle predstavuje znamenie mravnej neèistoty. Takmer vo vetkých kultúrach oznaèenie pes predstavuje hanlivú poniujúcu nadávku. V stredoveku dokonca fungovalo ako poniujúci trest nosenie psa a pre odsúdenca bolo osobitnou ve¾kou hanbou obesenie medzi psami. V Biblii vystupuje vo viacerých súvislostiach ako dobrý alebo aspoò nekodný (napr. v knihe Tobiá, v podobenstve o boháèovi a Lazarovi). Predsa vak v Starom zákone patril medzi neèisté zvieratá. Spolu so akalmi a sviòami predstavuje vetko nízke, zlé, opovreniahodné. V Apokalypse sú do jednej roviny postavení bezboní ¾udia a psy. /
/ V stredovekom umení je pes symbolom hnevu a závisti, ale zároveò viery a vernosti. V 15. 16. storoèí v umení vystupoval aj ako atribút personifikovanej závisti a hnevu (Kroláková, 1997, s. 107 108). Primerjalni frazemi v slovenèini in slovaèini Pri iskanju frazemov v slovenskem in slovakem jeziku, v katerih je zastopan pes, se nam je kmalu pokazalo, da je izredno veliko, in to v obeh jezikih, t. i. primerjalnih frazemov. Le-ti imajo dinamièen pomenski znaèaj, so del èlo-
177
vekovega vsakdanjega govora, zato imajo tudi moènejo oznako ekspresivnosti. /
/ Výstine a pregnantne zobrazujú isté ivotné situácie èloveka, jeho správanie, charakter, schopnosti a najmä povahové sklony, a to vdy s hodnotiacim zaujatím, s vnútornou exspresívnou úèasou (Kroláková, 1997, s. 104). e v uvodu smo omenili, da je prav pes ival, ki se mu pripisujeta dva nasprotna, izkljuèujoèa si pomena. Prav to ambivalentnost je zaznati v primerjalnih frazemih v obeh jezikih, kjer je zaslediti na eni strani podobo zvestobe, vdanosti, pozornosti, na drugi pa ponianja in neèlovekosti, npr. v slovenèini je biti komu pokoren, vdan, zvest kot pes, v slovaèini pa verný ako pes; na drugi strani pa najdemo frazema kot sta preganjali so jih kot pse/naháòa niekoho ako psa; pretepsti kot psa/bi, a niekoho ako psa. Naj e enkrat poudarimo, da je veèina slovenskih primerjalnih frazemov v SSKJ zapisanih izven frazeolokega gnezda, zaznati pa je tudi neenoten zapis, enkrat v realizirani obliki, drugiè pa v slovarski obliki. Pomensko identièni primerjalni frazemi v obeh jezikih Zelo laèen èlovek je laèen kot pes/hladný ako pes. Èe je nekdo nekomu zelo, brezpogojno vdan je pokoren, vdan, zvest kot pes/verný ako pes. Kot primer za neusmiljeno, na krut, grozovit naèin nekoga pretepsti najdemo v SSKJ pobili so jo kot psa, v SSJ pa bi, a ako psa. Preganjali so jih kot pse v pomenu neusmiljeno ima ustreznico v MFS (s. 184) odohna niekoho ako psa. Kadar se dva èloveka sovraita, reèemo tadva sta si, se gledata kot pes in maèka/ijú ako pes a maèka, pri èemer pa je treba opozoriti, da sta to sicer pomensko èisto enaka frazema, toda slovenski frazem ima glagol gledati oziroma biti, slovaki pa i. Sovraen, neprijazen pogled soèloveka v nas vzbudi negativne obèutke in takrat povemo gleda me kot psa/h¾adí naòho ako na psa/ /zazerá naòho ako na psa (Záturecký, 1974, III, s. 868). 3.1. Pomensko identièni frazemi brez navedbe v SSKJ V podskupino bomo uvrstili primerjalne frazeme, ki so identièni v obeh jezikih, toda slovenskih primerov v SSKJ ne najdemo, kot rojena govorka slovenskega jezika pa vem, da so med ljudmi e kako ivi. Za èloveka, ki ves èas hodi za nekom, mu sledi, parvimo, da hodi za nekom kot cucek/chodí za ním ako pes, pri èemer je cucek v SSKJ oznaèen kot majhen, zanikrn pes«. Veliko utrujenost uzrazimo s frazemom utrujen kot pes/unavený ako pes. Velika mera sramu je izraena s frazemom biti nekoga sram kot psa/ hanbi sa ako pes. Èe z nekom slabo ravnajo, povemo ravnati z nekom kot s psom/zaobchádza s niekým ako so psom. 3.2. Primerjalni frazemi brez ustreznika v slovaèini V to skupino sodijo primerjalni frazemi, ki jim ne najdemo ustreznika v slovaèini, oziroma niso navedeni v SSJ, MFS, KSSJ niti v zbirki Zatureckega.
178
Pod oznako pog. najdemo v SSKJ primerjalni frazem lae kot pes teèe v pomenu zelo pogosto. Za èloveka, ki ponino, nesamozavestno odide, reèemo, da je odel kot pretepen pes, èe pa pri tem e krièimo nanj in ga kregamo, velja frazem ozmerjati koga kot psa. Pokopali so ga kot psa povemo za nekoga, ki je bil pokopan brez obièajnega obreda, brez piatete. Kadar nas zelo zebe, uporabimo primerjalni frazem zebe me kot psa. So situacije, ko se poèutimo odveè, nezaeleni, takrat se poèutim kot pes v cerkvi. Na vsako mojo besedo prei kot pes na kost (SSKJ, s. 1036), povemo, kadar nekdo vsemu, kar reèemo, trdimo, nasprotuje, skua vse zanikati, ovreèi. Kot smo e videli na enem primeru, poleg psa nastopa v primerjalnih frazemih tudi cucek kot majhen, zanikrn pes. Moker kot cucek nam pove, da je nekdo zelo moker, frazem stoji pred njim kot polit cucek pa oznaèuje, da nekdo bojeèe, preplaeno stoji pred nekom, èe pa se pri vsem tem e trese, pa povemo trese se kot cucek. 3.3. Primerjalni frazemi brez ustreznika v slovenèini V to skupino sodijo frazemi, ki v slovenèini nimajo ustreznice, najdemo jih le v slovaèini. Frazem ubitý ako pes nam pove, da je nekdo zelo pobit, zaskrbljen, ve¾mi utrápený. Èlovek, ki ne upoteva nikakrnih oèitkov, ki si jih ne jemlje k srcu, ampak se jih takoj otrese, strasie ako pes vodu. Kadar je neèesa malo, je to to¾ko ako psovi mucha. Èeprav smo zgoraj navedli frazem hanbi sa ako pes, sedaj navajamo njegov antonim, in sicer je bez hanby ako pes (Habovtiaková Kroláková, 1990, s. 67) in e má to¾ko statoènosti ako pes hanby, torej niè (prav tam, s. 49). Zvykne, privykne ako pes na bitku pomeni, da se èlovek sèasoma privadi na samo slabo. Frazem priiel o to ako pes o chvost nam pove, da je nekdo nenadoma utrpel neko izgubo. Kadar niekto prejavuje svojím správaním bezradnos, opustenos, nesamostatos, takrat chodí ako pes bez gazdu. (MFS, s. 63). Naahuje sa, vyahuje sa ako pes na pazderí povemo, kadar govorimo o lenem èloveku. Kadar nekomu ni niè mar za kakno stvar, pravimo, da dbá ako pes o piatu nohu. Pristane mu to ako psovi piata noha (oboje v MFS, s.183, 184) pa povemo, kadar nekomu nekaj sploh ne pristane, je zanj neprimerno. Èe hoèemo povedati, kako nekdo ne zna drati besede, oziroma da hitro pozabi na dano besedo, uporabimo primerjalni frazem dra slovo ako pes chvost (MFS, s. 183). Ctia ho ako psa v kostole (Záturecký, 1977, III, s. 823) je primerjalni frazem s pomenom izgnati. Pomensko blizu mu je slovenki frazem poèutim se kot pes v cerkvi, kajti v obeh primerih èlovek èuti veliko neprijetnost. Morda èloveku, ki se poèuti kot pes v cerkvi in ki sam ne zapusti svetièa, kasneje tudi sledi izgon. e pri enem precej zanimivem primerjalnem frazemu, ki v slovenèini nima ustreznice, bi se radi ustavili, in sicer pri frazemu dra sa niekoho, nieèoho ako pes jea, ki ima v MFS (s. 183) obrazloitev pevne, presne sa nieèoho pridriava; vytrvalo sa dra niekoho. Vsi vemo, kako bodeèe bodice ima je, zato si tudi zelo teko predstavljamo, kako se pes lahko jea tako vztrajno dri. V tem primeru gre gotovo za paradoks, ki pa pomen samo e bolj podkrepi.
179
4. Ostali frazemi Poleg navedenih primerjalnih frazemov smo nali v omenjenih slovarjih tudi take frazeme, ki niso primerjalni. Razdelelili smo jih na veè skupin. 4.1. Identièni frazemi v slovenèini in slovaèini Ko govorimo o identiènih frazemih, imamo v mislih take frazeoloke enote, ki imajo v slovenèini in slovaèini enak pomen, kakor tudi enako strukturo in ekvivalentno leksikalno sestavo. V to skupino sodi frazem, in sicer pasje vreme/psie poèasie (SSJ, s. 658) s pomenom »slabo«, pri èemer slovensko varianto najdemo v SSKJ na s. 822 s primerom: v tem pasjem vremenu ni mogoèe oditi dalje. Pomen slabo, neprijetno imata tudi frazema pasje ivljenje/psí ivot. V isto skupino uvrèamo tudi frazem biti na psu//biti pod psom v pomenu zelo slabo, oziroma izraa zelo nizko stopnjo neèesa, so pa navedeni naslednji primeri: njihova morala je na psu; umetnika raven predstave je pod psom/hrana, preskrba je pod psom. V SSJ najdemo frazem by pod psa v pomenu pod kritiku, úplne zlé, naniè. 4.2. Podobni slovenski in slovaki frazemi Sem sodijo tiste frazeoloke enote, ki imajo v obeh jezikih enak pomen, ponavadi enako ali podobno konstrukcijo, toda med njimi najdemo manje razlike v leksikalni sestavi. Kadar elimo povedati o èloveku, da je zapuèen, da ga nihèe ne pogrea, da je pozabljen, imamo v slovenèini frazem niti pes ga ne povoha,1 v slovaèini pa imamo za to celo sinonimna izraza, in sicer ani pes sa o neho neobzrie// ani pes za ním nezabree (MFS, s.183). 4.3. Razlièna oblikovna podoba z enakim pomenom V to skupino uvrèamo take frazeme, ki v obeh jezikih sicer imajo enak pomen, toda struktura in predvsem leksikalna sestava pa je znantno drugaèna, ker celoten frazem temelji na popolnoma razlièni obraznosti. V to skupino bomo uvrstili frazem priti na psa/vyjs na psí tridsiatok (SSJ, s. 658) s pomenom vyjs na mizinu, dosta sa do zlého poloenia. O tem zanimivem slovakem frazemu je bilo kar nekaj napisanega, obstaja namreè kar precej variant tega frazema. /
/ Variantnos danej jednotky v starej slovenèine naznaèuje, e v slovenèine sa v tomto prípade stretali jazykové vplyvy z viacerých zemepisných areálov. Existencia variantov vyjs na psy vyjs na psí tridsiatok, vyjs na psí drúèik vyjs na psí deviatok ukazuje, e slovenèina poznala jednak variant, ktorý odkazoval na irí európsky areál, ktorý súvisel s existenciou nemeckej jednotky Hund kommen a jej kalkov, jednak variant, 1 V SSKJ je frazem zapisan le v realizirani obliki, in sicer ko je obuboal, ga e pes ni povohal; takih knjig pri nas niti pes ne povoha; nisi vreden, da te pes povoha
180
ktorý ju spájal s èetinou (vyjs na psí deviatok), a jednak varianty, ktoré prevzala z maïarèiny (Mlacek, 1980, s. 357). V tem grmu tièi zajec/ tam je pes zakopaný je naslednji par frazemov, ki sodi v skupino frazemov z razlièno oblikovno podobo, toda z enakim pomenom. Razlaga obeh frazemov je v tom je háèik, jadro veci, oziroma tukaj je jedro problema. V SSKJ sicer frazema biti na (pri) vsaki pasji procesiji, v pomenu biti navzoè povsod, pri vsaki najmanji stvari, ni, toda med ljudmi je e kako iv. V slovaèini to povemo s frazemom je (musí by) vade, [i] kde tri hrachy v hrnci vrú (kde sa tri hrachy v hrnci varia) v pomenu je zvedavý èlovek, vadebol, chce by pri vetkom, aj pri bezvýznamnej udalosti. Kadar elimo v slovenèini povedati, kaj je skrivni namen govorjenja, ravnanja kake osebe, to povemo s frazemom vem, kam pes taco moli.2 Sinonimni frazem je vem, od kod veter piha (SSKJ, s. 1508), v slovaèini je popolnoma identièni frazem, in sicer vedie, odkia¾ vietor fúka (MFS, s. 62). 4.4. Samostojni slovenski in slovaki frazemi Med samostojne (idiomatiène) FE uvrèamo take FE, ki se pojavljajo samo v enem od uvedenih jezikov, torej v drugem jeziku za njih ni ekvivalentnih izrazov. V naem primeru smo nali samo samostojne slovake frazeme, za vse slovenske frazeme pa smo ugotovili razlièno stopnjo ekvivalence. V slovaèini je veè takih frazemov, ki v slovenskem jeziku nimajo ustreznice. Prvi med njimi je nehodno ani psa von vyhna, kadar govorimo o slabem vremenu. Ko elimo poudariti, da je nekaj res nujno, èemur se ne more izogniti, oziroma o èemer je izguba èasa sploh razpravljati, uporabimo frazem to je tvoja psia povinos (KSSJ, s. 286). Kadar je nekaj slabo, brez vrednosti, reèemo to iba za psom hodi. [Z] dvoch dvorov pes; dvojdvorný pes (MFS s. 56) je frazem, ki govori o nekom, ki kae naklonjenost, pripadnost dvema nasprotnima, izkljuèujoèima se naèeloma, gre za breznaèelnega, hinavskega èloveka. Kadar nezanesljivemu èloveku zaupamo kaj v varstvo ali ko si slabo izberemo èuvaja ipd., sme zverili na psa slaninu zveri na psa slaninu (MFS, s. 185). 5. Zakljuèek Primerjanje frazemov s sestavino pes v slovenèini in slovaèini nas je privedlo do zakljuèka, da je med jezikoma precej ujemalnih FE, toda tudi povsem razliènih. To je povezano z genetsko in geografsko bliino, kar se tièe ujemanja, ko pa gre za razlike, vzroke ièemo v relativno samostojnem razvoju jezika. Zelo izrazita in tevilno zastopana je skupina t. i. primerjalnih frazemov, ki smo jih razdelili na veè skupin, in sicer po pomenu. Najveè je, kar je malo presenetljivo, primerjalnih frazemov brez ustreznika v slovenèini, kar gre delRudolf Kuchar v svojem èlanku Zo slovinskej a slovenskej frazeológie (Slavica Slovaca, 34, 1999, s. 40) navaja kot slovako ustreznico frazem kde je pes zakopaný, s èimer se ne moremo strinjati, kajti gre za rahlo pomensko razliko. Kot smo omenili e zgoraj, je ta frazem prekriven s slovenskim frazemom v tem grmu tièi zajec. 2
181
no najbr pripisovati dejstvu, da smo kot edini slovenski vir imeli samo SSKJ, medtem ko smo za slovaki jezik èrpali primere iz veè virov. Tej skupini sledijo na drugem mestu t. i. pomensko identièni primerjalni frazemi v obeh jezikih, nali smo 10 takih primerov, skupina z najmanj primeri pa je skupina primerjalnih frazemov brez ustreznika v slovaèini. Namen naega prispevka pa ni bil samo osredotoèiti se na primerjalne frazeme, ampak tudi na ostale, pri èemer se nismo ukvarjali s pregovori in reki. Neprimerjalni frazemi so tudi pogosto zastopani v obeh jezikih, pa vendar v znatno manjem tevilu kot prej omenjeni primerjalni frazemi. Neprimerjalne frazeme smo tudi razdelili v veè skupin, in sicer od enakih (zhodných), podobnih (súbených), samostojnih (samostatných) do takih FE, ki se pojavljajo samo v slovenèini ali samo v slovaèini.3 Takih, ki bi se pojavljali samo v slovenèini, nismo nali, kar gre najbr spet pripisovati samo enemu viru, SSKJ, tako da je mono, da primeri tudi za to skupino obstajajo, toda nam niso znani. Viri in literatura BUFFA, F.: O po¾skej a slovenskej frazeológii. Bratislava 1993. HABOVTIAKOVÁ, K. KROLÁKOVÁ, E.: Èlovek v zrkadle frazeológie. Bratislava, Tatran 1990. KEBER, J.: ivali v prispodobah 1. Celje 1996, s. 286 308. Krátky slovník slovenského jazyka. 2. vyd. Bratislava 1987. KROLÁKOVÁ, E.: Frazeologické prirovnania so zoonymickým komponentom. In: Frazeologické túdie II. Bratislava, 1997, s. 103 112. KRINIK-KOLEK, E.: Sestavina roka v frazeologemih slovenskega knjinega jezika. XXVI. Seminar slovenskega jezika, literature in kulture. In: Zbornik predavanj. Ljubljana 1990, s. 141 154. KRINIK, E.: Norma v frazeologiji in odstopi od nje v besedilih. In: Slavistièna revija, 44/2. 1996, s. 133 153. KUCHAR, R.: Zo slovinskej aj slovenskej frazeológie. In: Slavica Slovaca, 34, 1999, s. 34 41. MLACEK, J.: Slovenská frazeológia. Bratislava 1984. PETERMANN, J.: Frazeologija v slovarju slovenskega knjinega jezika (I IV). Nekaj osnovnih vpraanj vloge frazeologije v slovarju. Sodobni slovenski jezik, knjievnost in kultura. Ljubljana 1988, s. 301 310. Slovar slovenskega knjinega jezika. Ljubljana 1994. Slovník slovenského jazyka I VI. Bratislava 1959 1968. SMIEKOVÁ, E.: Malý frazeologický slovník. Bratislava 1974. KULTÉTY, J.: Názvy cicavcov v slovenských ustálených prirovnaniach. In: Slovenská reè, 54, 1989, s. 267 275. TOPORIIÈ, J.: K izrazju in tipologiji slovenske frazeologije. In: Jezik in slovstvo, 19, 1973/74, s. 273 279. ZÁTURECKÝ, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava 1974. 3
Razdelitev smo povzeli po Ferdinandu Buffi. 1993, s. 10.
182
Imiona psów rasowych w Polsce i na S³owacji Maria Magdalena Nowakowska Katedra Wspó³czesnego Jêzyka Polskiego, Uniwersytet £ódzki, £ódz
Zoonimia to dzia³ onomastyki, który coraz czêciej zajmuje jêzykoznawców. Badaj¹ oni nazwy1 zwierz¹t w gwarach,2 w literaturze3 . Du¿¹ popularnoci¹ ciesz¹ siê te¿ badania powiêcone imionom domowych zwierz¹t miejskich,4 jednak podstawowym problemem jest zawsze klasyfikacja zebranych zawo³añ. 1 Nazwy w³asne zwierz¹t wymiennie zwane s¹ imionami, zoonimami lub zawo³aniami. Por. G ó r n o w i c z, H., Zawo³ania zwierz¹t domowych w Sztumskiem, Onomastica V, 1959, s. 451 462; tak¿e: B u b a k, J., Zoonimia nazwy zwierz¹t, [w:] Polskie nazwy w³asne. Encyklopedia, red. E. Rzetelska-Feleszko, Warszawa Kraków, 1998. 2 Np. A n a n i e w a, N., Zoonimia w polskich gwarach pogranicza ba³to-s³owiañskiego, [w:] Systemy zoonimiczne w jêzykach s³owiañskich, red. S. Warcho³, Rozprawy Slawistyczne 11, 1996; M a j t á n, M., Mená kráv v starej slovenèine, [w:] Systemy zoonimiczne w jêzykach s³owiañskich, red. S. Warcho³, Rozprawy Slawistyczne 11, 1996; 3 Np. T o m a s z e w s k a, S., Zoonimia w powieciach Tytusa Karpowicza, [w:] Systemy zoonimiczne w jêzykach s³owiañskich, red. S. Warcho³, Rozprawy Slawistyczne 11, 1996; 4 Np. T o m a s z e w s k a, S., O imionach i przydomkach psów rasowych, Rozprawy Komisji Jêzykowej £TN XXIX, 1989, s. 69 81; S t r u t y ñ s k i, J., Imiona zwierz¹t pokojowych, Onomastica XXVIII, 1993, s. 203 234; S t r u t y ñ s k i, J., Tendencje s³owotwórcze w polskiej zoonimii, Jêzyk Polski LXXII, 1993, z. 1 2, s. 49 58; S t r u t y ñ s k i, J., Urbozoonimia polska, Kraków 1996; S t r u t y ñ s k i, J., Zoonimia miejska. Próba klasyfikacji, [w:] Systemy zoonimiczne w jêzykach s³owiañskich, red. S. Warcho³, Rozprawy Slawistyczne 11, 1996; B u b a k, J., Nazwy psów rasowych (na podstawie materia³u z krakowskiej kartoteki Polskiego Zwi¹zku Kynologicznego), [w:] Systemy zoonimiczne w jêzykach s³owiañskich, red. S. Warcho³, Rozprawy Slawistyczne 11, 1996; M a t e j è i k, J., Nominácia v kynológii, Slovenská onomastická konferencia a 6. seminár Onomastika a kola, Preov 25. 26. októbra 1995, Preov 1996; L a l i k o v á, T., Mená psov na Slovensku, Slovenská onomastická konferencia a 6. seminár Onomastika a kola, Preov 25. 26. októbra 1995, Preov 1996; N o w i k, K., Z najnowszej zoonimii Opolszczyzny. Nazwy kotów, Slovenská onomastická konferencia a 6. seminár Onomastika a kola, Preov 25. 26. októbra 1995, Preov 1996; N o w a k o w s k a, M. M., O Amikach, Czikach i innych imionach psów nie tylko rasowych, (w druku).
183
Podstawowy schemat klasyfikacyjny zoonimów zaproponowa³ H. Górnowicz,5 który opar³ go na klasyfikacji strukturalno-gramatycznej S. Rosponda6 i w którym uwzglêdni³ klasyfikacjê semantyczn¹ K. Dejny7 . Ta klasyfikacja zosta³a znacznie rozbudowana przez S. Tomaszewsk¹, dla potrzeb materia³u8 dotycz¹cego imion i przydomków psów rasowych. Inny sposób klasyfikacji nazw w³asnych zwierz¹t przedstawi³ J. Strutyñski,9 który opar³ j¹ na intencji nadawcy, uwzglêdniaj¹c, jak pisze, rzeczywiste ród³o nazwy. Imiona zwierz¹t domowych o ustalonej na podstawie ankiet etymologii podzieli³ na umotywowane i nieumotywowane, a nastêpnie w obrêbie ka¿dej z tych grup wyró¿ni³ typy semantyczne na ogó³ zgodne z podzia³ami znaczeniowymi H. Górnowicza i S. Tomaszewskiej. Nowoci¹ jego klasyfikacji jest odejcie od wyró¿niania nazw prymarnych i sekundarnych na rzecz podzia³u, wród poszczególnych typów semantycznych, na nazwy metaforyczne i derywowane. W niniejszym opracowaniu, podobnie jak w poprzedniej pracy autorki10 , dotycz¹cej psich imion, wszystkie zawo³ania podzielono na nazwy pochodz¹ce od imion w³asnych i nazwy pochodz¹ce od apelatywów. W obrêbie tych podstawowych grup wydzielono typy semantyczne, a wród nich dokonano podzia³u na nazwy metaforyczne i derywowane.11 Tak wiêc zamieszczona poni¿ej klasyfikacja jest kompilacj¹ podzia³ów zoonimów, dokonanych przez H. Górnowicza, S. Tomaszewsk¹ i J. Strutynskiego. Materia³ badawczy, który pos³u¿y³ do tego opracowania pochodzi z katalogów12 miêdzynarodowych wystaw psów rasowych, które odby³y siê w 1998 r. w £odzi i w Bratys³awie. Na obu imprezach ocenie hodowlanej poddano 3756 psów (1784 w £odzi i 1972 w Bratys³awie) 130 ras. Dane wprowadzono do komputera i za pomoc¹ niego porz¹dkowano, dostosowuj¹c do aktualnych potrzeb. Analizie poddano oczywicie tylko nazwy psów zarejestrowanych w polskiej ksiêdze rodowodowej (1160 imion nazywaj¹cych 1662 zwierzêta) i ksiêgach rodowodowych s³owackich (664 imiona nazywaj¹ce 928 zwierz¹t). Specyfika uzyskanego materia³u spowodowa³a, ¿e jego klasyfikacja zosta³a oparta G ó r n o w i c z, H., Zawo³ania zwierz¹t domowych [...]. R o s p o n d, S., Klasyfikacja strukturalno-gramatyczna s³owiañskich nazw geograficznych, Wroc³aw, 1957. 7 D e j n a, K., Terenowe nazwy l¹skie, Onomastica II, 1956, s. 103 113. 8 T o m a s z e w s k a, S., O imionach i przydomkach psów rasowych.[...]. 9 S t r u t y ñ s k i, J., Imiona zwierz¹t pokojowych [...]; tak¿e: S t r u t y ñ s k i, J., Urbozoonimia polska [...]. 10 N o w a k o w s k a, M. M., O Amikach, Czikach i innych imionach psów nie tylko rasowych, (w druku). 11 Do imion metaforycznych zaliczono te, które zosta³y przeniesione z innego ród³a w nie zmienionej postaci, za do imion derywowanych te, które powsta³y w wyniku wiadomej dzia³alnoci leksykalno-s³owotwórczej nadawcy, co znaczy, ¿e nie zawsze s¹ one s³owotwórczo motywowane, natomiast zawsze derywowane. 12 VII Miêdzynarodowa Wystawa Psów Rasowych, £ód 02 03 V 1998 (katalog). Katalóg. Medzinárodná výstava psov. CACIB CAC, Bratislava 16. augusta 1998. 5 6
184
w du¿ej mierze na wiedzy, dowiadczeniu i metodach naukowych autora. W wielu wypadkach pomocne okaza³y siê dodatkowe dane zawarte w katalogach: charakterystyka szaty i umaszczenia, data urodzenia, dane hodowcy i w³aciciela. Wszystkie imiona zosta³y zapisane w formie graficznej przeniesionej z bazy materia³owej, tj. z katalogów, co w wiêkszoci odzwierciedla wiadomy akt nominacji twórców imion, choæ zapewne w niewielkiej czêci zoonimów pojawi³y siê b³êdy, wynikaj¹ce z braku korekty jêzykowej wydawnictw stanowi¹cych ród³o informacji lub z niewiedzy hodowcy nadaj¹cego imiê. W niniejszym opracowaniu analizie poddane zosta³y tylko imiona w³aciwe, natomiast przydomki hodowlane przedstawione zostan¹ oddzielnie, mimo ¿e niektórzy badacze zoonimów uwa¿aj¹, ¿e nie przedstawiaj¹ one wiêkszej wartoci w tego typu badaniach,13 z czym niekoniecznie trzeba siê zgodziæ, gdy¿ te nazwy s¹ równie¿ efektem wiadomej twórczoci jêzykowej. I. IMIONA POCHODZ¥CE OD NAZW W£ASNYCH 14
1. Od imion osobowych rodzimych i obcych: 1.1. Od imion pe³nych: 15 16 1.1.1 Nazwy metaforyczne (255 P; 208 S), np. Abigail (1s P; 1s S), Adela (3s P), Amadeus (2p S) // Amadeusz (1p P), Charlie (1p P) / / Charly (1s S), Conchita (1s P; 1s S), Dastin (1p P) // Dustin (2p S), Elvíra (1s S), Gabor (1p P), Inesse (1s P) // Inez (1s P; 1s S), Jasmína (1s S), Nikita (1s P) // Nikkitta (1p S), Samantha (1s P), Simon (1p S), Tamara (1s P; 1s S), Thelma (1s P), Zora (1p S); 1.1.2 Nazwy derywowane (24 P; 20 S), np. a-Esmeralda (1s P), a-Gloria (1s P), Aldon (1p P), Alisea (1s S), Andra (1s P), Cinda (1s S); 1.2. Od imion spieszczonych i zdrobnia³ych (nieoficjalnych): 1.2.1. Nazwy metaforyczne (147 P; 145 S), np. Adélka (1s S), Alka (3s S), Andy (3p S; 1s S) // Ándy (1p S) // Endy (1p S), Balbinka (2s P), Beti ( 2s P; 1s S) // Betty (1s S) // Bety (3s S), Dyzio (1p P), Florka (1s P), Kajtu (1p P), Vicky (1s P) // Viky (1s S) // Wiki (1s P), Zocha (1s P), Zuza (1s S); 1.2.2. Nazwy derywowane (2 P): Kubunia (1s P), Maksia (1s P). 1.3. Od imion w³asnych podwójnych tylko metaforyczne (8 P; 5 S), np. Anna-Mari (1s S) // Anne Marie (1s S), Aron Ajax (1p P), Balbina Oxana (1s P), Jimmy Joe (1p S), Kamil-Dylan (1p P); 13 B u b a k, J., Nazwy psów rasowych (na podstawie materia³u z krakowskiej kartoteki Polskiego Zwi¹zku Kynologicznego) [...], s. 185. 14 Brzmienie imion ustalono na podstawie: S³ownik imion, oprac. W. Janowowa i in., Wroc³aw Warszawa Kraków, 1991; S t a n i s ³ a w s k i, J., Wielki s³ownik angielskopolski, t. II, Warszawa, 1986, s. 548 559. 15 W nawiasach podane s¹ liczby imion przynale¿nych do danej grupy klasyfikacyjnej, oddzielnie dla imion psów polskich P, i s³owackich S. 16 W nawiasach przy imieniu podano liczbê osobników nim nazwanych, uwzglêdniaj¹c p³eæ zwierzêcia (p pies, s suka) i kraj, w którym jest ono zarejestrowane.
185
1.4. Od imion wraz z ró¿nymi okreleniami (29 P; 6 S), np. Adwersarz Arni (1p P), Babette Saint Touch (1s P), Bert Funny Bizarre (1p P), Czarli Junior (1p P), Golden Toni (1p S), Kid Charlie (1p P). 2. Od imion mitologicznych, legendarnych, biblijnych: 2.1. Nazwy metaforyczne (63 P; 23 S), np. Aaron (1p P), Achiles (1p S) // Achilles (1p P), Ajax (1p P; 2p S), Hera (2s P) // Héra (1s S), Lamia (1s P), Orion (1p S), Pandora (1s P); 2.2. Nazwy derywowane (9 P; 1 S), np. a-Jazon (1p P), Dedol (1p P), Astar (1s S). 3. Od imion lub nazwisk postaci historycznych i wspó³czesnych (polityków, sportowców, aktorów, piosenkarzy, malarzy, kompozytorów i in.): 3.1. Nazwy metaforyczne (41 P; 16 S), np. Al. Capone (1p P), Alice Cooper (1p S), Bardot (1s P), Chopin (1p S), Dante (1p P; 1p S), Elton John (1p P: 1p S), Rudolf Valentino (1p P), Ruzwelt (1p P), Spicy Girl (1s P).; 3.2. Nazwy derywowane (3 P; 4 S), np. Dantes (1s S), Doris-Dej (1s P), WerDi (1p S), Rubika (1s P); 4. Od imion bohaterów literackich, filmowych, operowych, bajkowych: 4.1. Odosobowe; 4.1.1 Nazwy metaforyczne (38 P; 26 S), np. Aida (1s P; 5s S), Ariel (1s P), Cindrella (1s S), Flash Gordon (1p P), Forest Gump (1p P), Jurand (1p P), Lucky Luck (1p P), Tootsie (1s P), Zorba (1p S), Zorro (1p P); 4.1.2 Nazwy derywowane (7 P; 1 S), np. a-Bohun (1p P), a-Portos (1p P), Dez-Dee-Mon (1p S); 4.2. Od imion w³asnych zwierz¹t i innych stworów: 4.2.1. Nazwy metaforyczne (15 P; 1 S), np. Alf (4p P; 1p S), Dambo (1 P), Dusio³ek (1p P), Nuka (2s P); 4.2.2. Nazwy derywowane (2 P; 1 S): Alfi (1p S), Baria (1s P), Ninjo (1s P). 17 5. Od nazw zespo³ów muzycznych tytu³ów piosenek i filmów: 5.1. Nazwy metaforyczne (14 P; 3 S), np. A Star is Born (1s S), A-Ha (1s P), Dirty Dancing (1p P), Dors (1p P), Easy Rider (1p P), Last Mohykane (1p P), Love Me Tender (1s P), Tangerine Dream (1s S),; 5.2. Nazwy derywowane (1 P; 1 S): Dirty Dance (1s S), Finsky ZZ Top (1p P). 6. Od nazw geograficznych (równie¿ legendarnych i biblijnych): 6.1. Nazwy metaforyczne (47 P; 17 S), np. Acapulco (1p P), Alabama (2s P), Armageddon (1p S), Ascot (1p S), Ba³tyk (1p P), Dagestan (1p S), Etna (4s P), Drava (1s P), Florida (1s S), Italia (1s P), Kanada (1s P), Sahara (1s P), Zanzibar (1p S); 6.2. Nazwy derywowane (11 P; 5 S), np. a-Etna (1s P), Ala Bama (1s P), Andoro (1p S), Ceza Rea (1s P), EBogota (1s P). 7. Od nazw etnicznych: 17 Nazwy metaforyczne pochodz¹ce od nazw filmów i piosenek bêd¹cych równie¿ nazwami w³asnymi ich bohaterów zaliczono do nazw zawartych w pkt. 4.
186
7.1. Nazwy metaforyczne (5 P; 4 S), np. Apaè (1p S), Brit (2p S), Danish (1p P), Shoshon (1p P), Turek (1p S), Wiking (1p P); 7.2. Nazwy derywowane (4 P; 2 S), np. Negra (1s P), Fina (1s P; 1s S). 8. Od skrótów nazw w³asnych (3 P; 1 S): RAF (1p S), UEFA (1s P), IRA (2s P). 9. Od innych nazw w³asnych: 9.1. Nazwy metaforyczne (23 P; 11 S), np. Argo (2p P; 4p S), Avon (1s P), Ferrari (1p P), Ford (1p P), Harley Davidson (1p S), Pentagon (1p P), Flying Duchtman (1p P); 9.2. Nazwy derywowane (3 P): Argo-Pit (1p P), Honda-Chanun (1p P), JeepJamir (1p P). II. IMIONA POCHODZ¥CE OD APELATYWÓW 1. Od cech zewnêtrznych psa (w tym nazwy ludyczne przekorne) 1.1. Nazwy metaforyczne (23 P; 20 S), np. Bagietka (1s P) jamnik, Baton (1p P) jamnik, Beauty (1s P; 2s S), Big (1p S) ma³y pies rasy Bichon Frise, Black Star (1p S), Kary (1p P) czarny terier, Rusty (1p S) rudy seter, Yellow Yean (1p P) ¿ó³ty owczarek szetlandzki; 1.2. Nazwy derywowane (1 P; 1 S): Afra (1s S) pudel, Tubik (1p P) jamnik. 2. Od nazw potencjalnych, chcianych i oczekiwanych cech psychicznych i zachowañ psa (w tym równie¿ zwi¹zane z ras¹ i ludyczne, przekorne) 2.1. Nazwy metaforyczne (72 P; 25 S), np. Always and Forever (1s P) chart, Amant (1p P), Ancymon (1p P), Bad Boy (1p P) staffordshire bull terrier, Biegaj Szybko (1p P) chart, Bloodthirsty Queen (1s P) American Stafforshire terrier, Bystra (1s P), Fanatyczka Wystaw (1s P), Gram o Wszystko (1p P), Hegyi (1s S) wêg. hegyi górski komondor, Hubite¾ (1p S), Killer-King (1p S) jamnik kar³owaty, Lider (1p P), Nadzieja (1s P), Nygus (2p P), pioszka (1s P), Wyga (1p P). 2.2. Nazwy derywowane (10 P; 1 S), np. a-Euforia (1s P), a-Harda (1s P), alek (1p S). 3. Od nazw tañców, instrumentów i ró¿nych terminów muzycznych: 3.1. Nazwy metaforyczne (25 P, 3 S), np. Aria (4s P), Blues (2p P), Bossa Nova (1s P) // Bosa Nova (1s P), Falset (1p P), Flamenco (1p P) // Flamengo (1p S), Foxtrot (1p P), Kornet (1p S), Nutka (1s P), Serenada (1s P); 3.2. Nazwy derywowane (4 P), np. Bassa (1s P), Mamba (1s P). 4. Od nazw w³adców, tytu³ów (równie¿ grzecznociowych), zawodów: 4.1. Nazwy metaforyczne (86 P; 22 S), np. Advocat (1p P), Ambasador (1p P) // Ambassador (1p P), Ataman (2p P), Baron (3p P; 2p S) // Barón (1p S), 18 Black Lady (1s P), Calif (1p P), Contessa (1s P), Emir (3p P), First Lady ( 1s P), Janie Pani (1s P), Lord (2p P; 1p S), Magnat (1p P), Prinz (1p P), Szogun (1p P), Taki Pan (1p P); 4.2. Nazwy derywowane (7 P), np. a-Boss (1p ), a-Szogun (1p P), Mylord (1p P). 18 Imiê to zosta³o umieszczone w tej kategorii, bowiem z opisu psa wynika, ¿e nie jest on maci czarnej.
187
5. Od nazw zwi¹zanych z religi¹ i wierzeniami: 5.1. Nazwy metaforyczne (20 P; 3 S), np. Abrakadabra (2s P), Apokalipsa (1s P), Czarownica (2s P), Démon (1p S), D¿in (1p P), Koran (1p S), Sati (1s P); 5.2. Nazwy derywowane (4 P; 1 S): Abra Kadabra (1s P), Diablotka (1s P), Elfi (1s P), Vampy (1s S), Wu Too (1p P). 6. Od nazw liter alfabetu: 6.1. Nazwy metaforyczne (16 P, 4 S), np. Alfa (5s P; 2s S), Alfa Omega (1s P), Delta (2s P), Gamma (1s S), Zetka (1s P); 6.2. Nazwy derywowane (1 P): a-Sigma. 7. Od nazw ze wiata fauny: 7.1. Nazwy metaforyczne (17 P; 6 S), np. Barracuda (1s S), Camel (1p P), Condor (2p S), Cyranka (1s P), Panda (2p P), Pliszka (1s P), Silver Fox (1p P) rudy cocer spaniel; 7.2. Nazwy derywowane (2 P; 2 S): Foxa (1s P; 1s S) // Foksa (1s P), Foxia (1s S). 8. Od nazw ze wiata flory tylko metaforyczne (31 P, 3 S), np. Azalia (1s P), Bluszcz (1p P), Bagáncs (1p S) wêg. bagáncs oset, Buterfly (1s S), Cyprys (1p P), Figa (3 s P), Melon (1p P), Sasanka (1s P). 9. Od nazw zjawisk atmosferycznych tylko metaforyczne (8 P; 3 S), np. Aura (2s P; 1s S), Bryza (1s P), Búrka (1s S), Grom (2p P), Hurican (1p P), Mistral (1p P), 10. Od nazw kamieni szlachetnych tylko metaforyczne (6 P; 2 S), np. Agat (5p P), Brilliant (1p S), Jantár (1p S). 11. Od innych nazw ze wiata przyrody: 11.1. Nazwy metaforyczne (14 P; 2 S), np. Atom (1p P), Laguna (1s P), Morena (1s P), Vulcan (1p S); 11.2. Nazwy derywowane (4 P), np. a-Astra (1s P), Oceans (1p P). 12. Od nazw narkotyków i trucizn tylko metaforyczne (5 P): Haszysz (1p P), Heroina (1s P), Kurara (1s P), Opium (2s P). 13. Od nazw zwiazanych z ró¿nymi grami hazardowymi i sportami tylko metaforyczne (11 P, 1 S), np. Bingo (2p P), Black Jack (1p P), Kier (1p P), Ping Pong (1p S), Poker (2p P). 14. Od nazw potraw, s³odyczy, napojów: 14.1.Nazwy metaforyczne (13 P), np. Beza (1s P), Drops (2p P), Dro¿d¿ówka z Kruszonk¹ (1s P), Piero¿ek (1p P), Wafel (1p P); 14.2.Nazwy derywowane (1 P): a-Makie³ka (1s P). 15. Od nazw pieniêdzy tylko metaforyczne (9 P), np. Cekin (1p P), Cent (1p P), Dinar (1p P), Dukat (2p P). 16. Od nazw alkoholi tylko metaforyczne (6 P), np. Brandy (1s P), Kijafa (1s P), Johny Walker (1p P), Tequilla (1s P; 1p P). 17. Od nazw pór roku i miesiêcy: 17.1.Nazwy metaforyczne (1 P; 3 S): Aprill (1s S), Jar (2p S), Summer (1s P);
188
17.2.Nazwy derywowane (1 S): Aprila (1s S). 18. Od nazw gatunków literackich tylko metaforyczne (6 P), np. Epopeja (1s P), Epos (1p P), Oda (1s P). 19. Od nazw stylów tylko metaforyczne (3 P): Art Deco (1s P), Rokoko (1p P), Secesja (1s P). 20. Nazwy pieszczotliwe i odonomatopeiczne (7 P; 5 S), np. Cmok (1p P), DabaJaba-Du (1s S), Fafik (1p P), Fisza Fuszi (1s P), Funia (1s P). 21. Od innych wyrazów lub po³¹czeñ wyrazowych rodzimych i obcych (190 P; 50 S), np. Able Man (1p S), Agrafka (1s P), Amulet (1p P), Bajka (4s P; 1s S), Brawo (1p P), Brok (3p S), Can Can Call Girl (1s S), Cit (2p S), Ciuchcia (1s P), Drop (1p P), Enjoy (1p S), Fantastic Dream (1p S), For You (1p P), His Masters Voice (1p S), Its Blue World (1p P), Ko³atka (1s P), Made in Holland (1p P), Midnight (1s P), Nightdream (1p P), Snowman (1p S). III. NAZWY NIEJASNE (324 P; 270 S), np. Acura (1s P), Afable (1s S), Ajoko Liz (1s S), Al-Tara (1s S), Avan (1p S), Bira (1s P), Caesak (11p S), Czan (1p P), D¿espach (1p P), Enamel (1p P), Exa (1s P), Frodo (1p P), Ganiba (1s S), Hath (2p P), Jamade (1s P), Jolan (1s S), Kwazulu (1s S), Lecibsin (1p P), Meu (1s P), Orix (1p S), Q-Ron (1 p S), Sarokházi (1p S). Analiza materia³u polskiego i s³owackiego w jednym potwierdza wyniki poprzednich badañ, tj. ogromn¹ przewagê imion psów pochodzenia proprialnego, które stanowi¹ 74 % zawo³añ polskich i 66,6 % s³owackich. Imiona derywowane to zaledwie 6,5 % nazw polskich i 4,3 % s³owackich, za nazwy niejasne stanowi¹ odpowiednio 19,5 % materia³u polskiego19 i 29,1 % s³owackiego. Te ostatnie odzwierciedlaj¹ doæ du¿¹ ró¿nicê (ok. 10 %) miêdzy nazwami polskimi i s³owackimi, co byæ mo¿e wynika z b³êdnej interpretacji autora, choæ ca³y materia³ by³ konsultowany z badaczami s³owackimi. Najwiêcej psich imion to przeniesienia imion osobowych i nazwisk rodzimych i obcych, które stanowi¹ 38 % nazw polskich psów i 50 % psów s³owackich. Odpowiednio w badaniach poprzednich odsetek tych nazw wyniós³ 24 %. Wiêkszoæ psich imion mimo wszystko wydaje siê umotywowana semantycznie w taki czy w inny sposób, jednak ze wzglêdu na pochodzenie materia³u trudno stwierdziæ, jak¹ czêæ te nazwy stanowi¹. Trudnoci te przyczyni³y siê do klasyfikacji materia³u na podstawie wczeniejszych opracowañ zoonimów, wiedzy i dowiadczenia, choæ prawdopodobnie pochodzenie niektórych imion jest dla wspó³czesnych ich nadawców ju¿ niejasne. 19 W poprzednich badaniach, dotycz¹cych nazw polskich psów w wiêkszoci nierasowych, opartych na bazie danych jednej z lecznic weterynaryjnych, odpowiednie dane wynosi³y: nazwy metaforyczne 76 % materia³u, derywowane 14 %, a reszta to nazwy niejasne lub zestawienia. Zob. N o w a k o w s k a, M. M., O Amikach, Czikach i innych imionach psów nie tylko rasowych [...].
189
Co wiêc decyduje o nazwie psa rasowego, zarejestrowanego w ksiêdze rodowodowej? Pierwsz¹ zasad¹, jak¹ musz¹ kierowaæ siê hodowcy nadaj¹cy imiona psom rasowym, jest koniecznoæ nazwania szczeni¹t, pochodz¹cych z tego samego miotu, imionami rozpoczynaj¹cymi siê na tê sam¹ literê. W zwi¹zku z tym wymogiem w zebranym materiale pojawi³y siê, choæ nie tak czêsto, nazwy mieszcz¹ce siê w tej samej kategorii semantycznej i maj¹ce tê sam¹ literê pocz¹tkow¹, a nawet ten sam cz³on, np. Don Juan, Donna Abra, Donna Laura to boksery z tego samego miotu, podobnie jak angielskie cocer spaniele: Blues i Bossa Nova. Pozosta³e motywacje nominacji psów zale¿¹ tylko od inwencji nadawców imion, a, jak pokazuje zebrany materia³, ta inwencja wydaje siê nieograniczona. Du¿a liczba imion mataforycznych, bêd¹cych przeniesieniami imion osobowych, a zw³aszcza ich zdrobnieñ, wiadczy o traktowaniu zwierzêcia jak cz³onka rodziny. O ile jednak psy nierasowe czêsto nazywane bywaj¹ imionami rodzimymi,20 o tyle psy rasowe maj¹ najczêciej imiona odosobowe pochodzenia obcego, przede wszystkim z jêzyka angielskiego, co odzwierciedla wspó³czesne tendencje antroponimiczne, przejawiaj¹ce siê preferowaniem imion obcych lub w obcej wersji jêzykowej. Jest to miêdzy innymi ród³em problemów ortograficznych (nie zwi¹zanych z jêzykami rodzimymi, tj. s³owackim i polskim) w sformalizowanych zapisach tych¿e imion i powoduje pojawianie siê nazw w ró¿nych wariantach graficznych wyrazu, bêd¹cego ich ród³em, np. Dasti (1s P) // Dasty (2s S) // Dusty (1p S). Czêsto nie jest to wynik niewiedzy hodowcy, lecz jego wiadomy akt twórczy. Podobnie rzecz siê ma z nazwami zaliczonymi do innych kategorii semantycznych, np. tworzonymi od apelatywów nazw potencjalnych, chcianych i oczekiwanych cech psychicznych i zachowañ psa: Always and Forever (ang. zawsze i wszêdzie), Gentle Woman (ang. delikatna, ³agodna kobieta), Happy Boy (ang. szczêliwy ch³opiec), Best of The Best (ang. najlepszy z najlepszych) itd. Tê grupê reprezentuje doæ du¿a liczba nazw. Nazwano j¹ w powy¿ej podany sposób, bowiem imiê nadaje siê szczeniêciu, które w ¿yciu doros³ym mo¿e charakteryzowaæ siê zgo³a innym charakterem osobniczym i innymi zachowaniami ni¿ te pierwotne. Niekiedy imiona takie maja charakter przewrotny, bowiem nazywaj¹ psy o charakterze z natury przeciwnym, ni¿ wskazuje na to nazwa, np. niektóre jamniki kar³owate nosz¹ imiona: Killer-King (1p S), Orka (1s P), Silver Tiger (1p P), za maleñkie yorkshire terriery: Hultaj (1p P), Hooligan (1p P) itp. Z kolei du¿e i grone psy rasy rottweiler to m.in. Bibi (1s S), Lou-Lou (1s P), Nel (1s P). Zawo³ania psów nawi¹zuj¹ te¿ stosunkowo czêsto do cech fizycznych zwierzêcia. Najczêciej motywowane s¹ one kolorem umaszczenia, np. Black Star (1p S), Demon Black (1p P), Rusty (1p S) ang. rusty rdzawy, rudy, Dark (1p P), Kary (1p P), a niekiedy jego ogólnym wygl¹dem, co odzwierciedlaj¹ 20 por. N o w a k o w s k a, M. M., O Amikach, Czikach i innych imionach psów nie tylko rasowych [...].
190
przede wszystkim nazwy jamników, np. Bagietka (1s P), Baton (1p P), Frytka (1s P), Migda³ (1p P). Imiona psów mog¹ byæ zwi¹zane z ich ras¹. Widaæ to najwyraniej w przypadku nazywania przedstawicieli niektórych ras, np. psy rasy amerykañski staffordshire terrier, uwa¿ane za bojowe, doæ czêsto nosz¹ odpowiednie imiona: Apocalipse (1s P), Bloodthirsty Queen (1s P), Crazy Bob (1p S), Gangster (1p P), Zadyma (1s P). Psy ras japoñskich lub chiñskich czêsto maj¹ nazwy brzmi¹ce z japoñska czy chiñska, np. Zu Kuan (1p S), Esashi (1p S), Aka Kotaiashi (1p S) to reprezentaci rasy shiba inu, za Akuro (1p S), Aiko (1p S), Yorkobi Kuma (1p P), Yumi Watakusi (1p P) to psy akita inu. Niektóre nazwy, np. chartów, zwi¹zane s¹ z ich przeznaczeniem: B¹d Najlepsza (1s P), Biegaj Szybko (1p P), Ewentualny Sukces (1p P), Gram o Wszystko (1p P). Te ostatnie przyk³ady odzwierciedlaj¹ te¿ najnowsz¹ tendencjê w nazewnictwie psów rasowych, zwi¹zan¹ ze struktur¹ imion, przejawiaj¹c¹ siê tylko w materiale polskim. Imiona takie nawi¹zuj¹ bowiem do starej tradycji nazywania, ale tylko psów myliwskich, formami rozkaników.21 W zebranym materiale nazwano tak te¿ psy nie zaliczane do myliwskich. Inne przyk³ady tego typu nazw: Daj Buziaka (1p P) chart angielski, Watch Me (1p P) ang. watch me spójrz na mnie galgo espanol, Will Be Mine (1p P) ang. will be mine b¹d mój chart angielski, Zagraj (1p P) jamnik szorstkow³osy. Jako nazwy pojawiaj¹ siê te¿ zarówno w materiale polskim, jak i s³owackim inne wieloelementowe po³¹czenia o charakterze wypowiedzeñ, np. I Can Boogie (1p P), Buona Sera Seniora (1s P), Can Can Call Girl (1s S), Dear Me Daisy (1s S), Its Blue World (1p P), Love Me Tender (1s P) to tytu³ piosenki, Love Sweet Blues (1p P), Made in Holand (1p P), She Looks Like an Angel (1s P). Przy wyborze imienia dla czworonoga powinno siê zwracaæ uwagê na strukturê tego pierwszego, albowiem imiê, oprócz funkcji identyfikuj¹cej, pe³ni funkcje fatyczne i impresywne, zwi¹zane z nawi¹zywaniem kontaktu ze zwierzêciem poprzez przywo³ywanie go, zwracanie jego uwagi na co, wydawanie poleceñ. Dlatego najlepsze pod tym wzglêdem s¹ nazwy dwusylabowe, zalecane przez wydawnictwa powiêcone kynologii.22 Takie nazwy w zebranym materiale stanowi¹ jednak stosunkowo niski odsetek, albowiem nazywaj¹ 47 % zwierz¹t, których imiona stanowi³y bazê materia³ow¹ niniejszego opracowania i nie ma znaczenia, czy s¹ to nazwy psów polskich czy s³owacPor. K r a w c z y ñ s k i, W., £owiectwo. Podrêcznik dla leników zawodowych i amatorów myliwych, Warszawa, 1947, s. 689. 22 W Jana Ostroroga Nomenklaturze ogarów W. Ziembickiego czytamy: Zadnego przezwyska d³uzszego dwu sylab nie k³adlo siê: bo kazde takie nie grzeczne. (Jêzyk Polski, 1934, s. 48). Z kolei L. Smyczyñski w swej ksi¹¿ce Psy, rasy i wychowanie pisze: Trzeba pos³ugiwaæ siê imieniem wygodnym w u¿yciu, nie wiêcej ni¿ dwusylabowym (Warszawa, 1989, s. 56). 21
191
kich; dla porównania: w analizie J. Bubaka zawo³ania tego typu stanowi³y a¿ 76 %, natomiast w moim poprzednim opracowaniu 80 %.23 Nader czêsto odnotowano w analizowanym materiale nazwy wielosylabowe (piêcio- i szeciosylabowe) i wielocz³onowe. Zapewne nie s¹ one jednak u¿ywane w codziennym ¿yciu. W wiêkszoci przypadków po strukturze psiego imienia mo¿na zorientowaæ siê co do p³ci zwierzêcia. Samce najczêciej nazywane s¹ nazwami zakoñczonymi spó³g³oskami, np. Adan (1p S), Bastor (1p P), Don (2p P; 2p S); za samice nosz¹ imiona zakoñczone samog³osk¹ a, np. Adira (1s S), Inda (1s S), Jakima (1s P).Oczywicie s¹ te¿ odstêpstwa od tej zasady, zw³aszcza gdy imiê metaforyczne o strukturze typowo mêskiej, pochodz¹ce odpowiednio od nazwy ¿eñskiej, nadawane jest samicy, np. Abigail (1s P; 1s S), Anett (1s P), Doris-Dej (1s P); lub odwrotnie: Zorba (1p S). Mo¿e byæ równie¿ tak, ¿e zwyciê¿a struktura formalna i imieniem ¿eñskim nazwany bywa pies, np. Ester (1p P), a imieniem mêskim suka, np. Przemek (1s P). Gdy imiê pochodzi od apelatywu nie¿ywotnego sytuacja ju¿ nie jest taka jasna, gdy¿ leksemami takimi nazywane bywaj¹ niekiedy zarówno samce, jak i samice, np. Tequila (1s P) // Tequilla (1p P), Kontrapunkt (1p P; 1s P). Podobnie rzecz siê ma z imionami zakoñczonymi samog³oskami -i //-y, które nazywaj¹ samce (rzadziej), np. Djibouti (1p S), jak i samice (czêciej ), np. Fremi (1s P), Ici (1s S), Jappy (1p S). Leksemy koñcz¹ce siê samog³osk¹ -o nazywaj¹ przede wszystkim samce, np. Awo (1p P), Basano (1p P), Coco (1p S), Gundo (1p P), rzadko samice, np. Eiko (1s S), Art Deco (1s P). Pozosta³e zakoñczenia nazw psich imion nie daj¹ ¿adnej pewnoci co do p³ci osobnika, np. Afable (1s S), Beau (1p S), Bilbery Blue (1s S), Dziêkujê (1s P). Odczytanie psich zawo³añ wymaga czêsto znajomoci jêzyków obcych, albowiem imiona te w swoim zapisie ra¿¹ obcoci¹, udziwnianiem i ekscentryzmem. Niekiedy i to jednak nie pomaga. Jak bowiem odczytaæ takie nazwy, jak np. Feshsndae (1s S), Egabaeks (1s P), Medytosquintus (1p S)? Z procesów derywacyjnych uwidocznionych w analizie materia³u uwagê zwracaj¹ wród nazw polskich imiona odprioprialne i odapelatywne tworzone za pomoc¹ elementu a-, zapisywanego przed leksemem podstawowym 30 takich nazw, np. a-Basco (1p P), a-Esmeralda (1s P), a-Jazon (1p P), a-Makie³ka (1s P), a-Szogun (1p P). Czemu mo¿e to s³u¿yæ? Otó¿ prawdopodobnie chodzi o to, aby imiê zaczyna³o siê na pierwsz¹ literê alfabetu, czyli znajdowa³o siê na pocz¹tku wszelkich spisów alfabetycznych, bowiem nazwy rozpoczynaj¹ce siê liter¹ a stanowi¹ a¿ 15 % ogó³u, za nazwy rozpoczynaj¹ce siê liter¹ b – 9,2 %, co daje ³¹cznie 24,2 % wszystkich nazw, czyli prawie ¼. Por. B u b a k, J., Nazwy psów rasowych (na podstawie materia³u z krakowskiej kartoteki Polskiego Zwi¹zku Kynologicznego) [...], s. 188 189; tak¿e: N o w a k o w s k a, M. M., O Amikach, Czikach i innych imionach psów nie tylko rasowych [...]. 23
192
Ostatnie pytanie, jakie siê nasuwa, to pytanie o ró¿nice dotycz¹ce imion psów polskich i s³owackich. Oprócz tego, ¿e wród nazw s³owackich brak jest przyk³adów odzwierciedlaj¹cych powy¿ej opisany proces derywacyjny i brak jest równie¿ form odrozkanikowych w funkcji imienia, to ró¿nic w zasadzie nie ma. Mo¿e tylko w materiale s³owackim jest zdecydowanie wiêcej nazw, bêd¹cych przeniesieniami imion osobowych i wiêcej nazw niejasnego pochodzenia, obco brzmi¹cych. Poza tym wród wszystkich nazw wiêkszoæ to imiona wyszukane, podkrelaj¹ce oryginalnoæ ras zwierz¹t (im rzadsza rasa, tym dziwniejsze imiê), bêd¹ce te¿ wyrazem snobowania siê ich w³acicieli. Najczêciej powiadczone s¹ pojedynczym u¿yciem, choæ zdarzaj¹ siê nazwy nazywaj¹ce wiêksz¹ liczbê zwierz¹t, np. Atos (7p P; 4 p S), Alfa (5 s P; 2s S), Alan (6p S), Bella (4s P; 2s S), Alf (4p P; 1p S), Agat (5p P). Psie imiona stanowi¹ niezwykle ciekawy materia³, charakteryzuj¹cy siê ogromn¹ ró¿norodnoci¹ motywacyjn¹ i zró¿nicowaniem zwi¹zanym z ich pochodzeniem, czego dowodz¹ porównania wyników poszczególnych analiz. Widaæ wyranie ró¿nicê pomiêdzy nazewnictwem psów nierasowych, które zdecydowanie czêciej nazywane s¹ imionami brzmi¹cymi swojsko, i psów rasowych, nazywanych najczêciej imionami obco brzmi¹cymi, bez wzglêdu na kraj pochodzenia zwierzêcia.
Aspekty pøítomného èasu v èetinì a v angliètinì Marcela Reslová Pedagogická fakulta UK, Praha
Tento pøíspìvek vychází z mé dizertaèní práce, ve které se zabývám slovesným videm a èasoaspektovými vztahy v èetinì a v angliètinì. Vycházím z èasoaspektových forem v tìchto jazycích a vzájemnì je porovnávám. Anglické formy jsou vlastnì èasy, jak je známe z uèebnic angliètiny. e se nejedná pouze o èasy, ale také o vidové rozdíly, je zøejmé ze srovnání past simple (minulého èasu prostého) a past progressive (minulého èasu prùbìhového)1 : My husband cooked dinner last night. (Manel vèera veèer uvaøil veèeøi.) When my husband was cooking dinner last night, he cut his finger. (Kdy manel vèera veèer vaøil veèeøi, øízl se do prstu.) 1 V dalím textu budu pro oznaèení anglických èasoaspektových forem uívat anglických termínù.
193
V obou pøípadech se jedná o stejnou situaci v minulosti, která je vak nahlíena z rùzných úhlù. Podobnì je tomu v této èeské vìtì: Støíhala jsem látku na kabát a pøi tom jsem se støíhla. Také v tomto souvìtí jsou obì vìty v minulém èase, ale kadá z nich zachycuje dìj støíhání jinak: v první vìtì je na nìj nahlíeno jako na probíhající aktivitu, kdeto v druhé jako na okamitou, ucelenou událost. Slovanské jazyky mají protiklad vidových forem vyjádøen morfologicky v perfektivních a imperfektivních formách sloves, co je nìkdy pøekákou v pohledu na aspekt, nebo pozornost musí být vìnována i slovesùm samotným, tvoøení vidových dvojic apod. Situaci také znepøehledòují zpùsoby slovesného dìje (Aktionsart), které vyjadøují (
) odstíny prùbìhu dìje 2 (Èeská mluvnice, 1981, s. 233) a které se z vidové problematiky nìkdy odsouvají. Vidový protiklad sloves také umoòuje jednoduí oddìlení vidu jako samostatné kategorie a její zkoumání izolovanì. V angliètinì se spojení èasu a vidu nabízí daleko více, nebo slovesa sama zde nejsou nositeli vidových rozdílù. Ty jsou vyjadøovány èasoaspektovými formami a také lexikálnì a kontextovì. V Comprehensive Grammar of the English language (1985) se uvádìjí dva vidy: perfektivní (perfective)3 a prùbìhový (progressive). Jsou také vyjadøovány morfologicky, ale formální prostøedky have/have -ed a -ing jsou souèástí struktury, která zároveò vyjadøuje i èas. V gramatice se píe, e vid je tak tìsnì ve svém významu spojen s èasem, e rozliování mezi èasem a videm není v anglické gramatice o moc víc ne terminologická pomùcka, která nám pomáhá oddìlit v naí mysli dva rùzné typy realizace: morfologickou realizaci èasu a syntaktickou realizaci vidu (s. 189). Èasy jednoduché (past simple a present simple) jsou zde uvedeny jako aspektovì neoznaèené.4 Nemohu se poutìt do podrobnìjích úvah na toto téma, chtìla jsem jen naznaèit, e vid není vázán jen na formální vyjádøení u slovesa a e o vidu, tedy o rùzných pohledech na slovesný dìj, mùeme hovoøit ve vech jazycích, nejen ve slovanských. Spojení kategorie èasu a kategorie vidu v kategorii jedinou u slovanských jazykù se objevuje napø. v Rossiiskoj grammatike Michaila Lomonosova z r. 1755. Z novìjích prací nacházíme tento pohled u H. Galtona (1976). I jinde se setkáme s názorem, e kategorie èasu souvisí velmi tìsnì s kategorií vidu K rùzným zpùsobùm slovesného dìje viz Pøíruèní mluvnice èetiny (1996, s. 209n.). Perfektivní vid v angliètine se vak lií od èeského dokonavého vidu (perfektiva); jedná se zde o terminologickou, a jen èásteène o významovou shodu. 4 Tyto jednoduché èasy se objevují v kapitole o èase, kdeto pøítomné a minulé perfektivum (present a past perfective) jsou naopak uvádìny v kapitole o vidu, i kdy i u nich je nutné brát v úvahu èasové rozdíly. Jak je vidìt, je velmi obtíné rozhodnout, co jete patøí do kategorie vidu a co u ne, a proto by zøejmì bylo jednoduí popisovat tyto kategorie dohromady. 2 3
194
a e se jejich formální soustavy doplòují a prolínají (Pøíruèní mluvnice èetiny, 2000, s. 315), ovem toto tvrzení nebývá dále rozvinuto. Pro èetinu mùeme vyèlenit tyto èasoaspektové formy: minulé perfektivum minulé imperfektivum pøítomné imperfektivum ne-minulé perfektivum5 budoucí imperfektivum
⇒ dala jsem ⇒ dávala jsem ⇒ dávám ⇒ dám ⇒ budu dávat
V tomto pøíspìvku se zabývám funkcemi èasoaspektových konstrukcí pøítomných. V angliètinì je present simple a present progressive, v èetinì pøítomné imperfektivum a ne-minulé perfektivum. Aktuální dìj, který probíhá v èase promluvy, je moné vyjádøit pouze pøítomným perfektivem. Pøíruèní mluvnice èetiny (2000, s. 318) uvádí, e se dokonavost vyluèuje s pøítomností a perfektiva (dokonavá slovesa) proto existují jen v préteritu a futuru. Základní rozdíl mezi present simple a present progressive, který naznaèuje rozdíl mezi vnìèasovostí (atemporálností) a nìjakou situací probíhající v èase promluvy,6 nemùe být proto v èetinì, na rozdíl od angliètiny, vyjádøen morfologicky.7 U promluvy Zpívá dobøe. nemùeme s jistotou øíct, zda znamená, e nìkdo zpívá dobøe v okamiku promluvy, nebo zda jde o jeho stálou vlastnost. Díky kontextu je ovem patné pochopení prakticky vylouèeno. V následujícím dialogu mezi dvìma kamarády jde tedy spíe o jazykový vtip ne o opravdové nedorozumìní:8 Hraješ na klavír? Ty nìco slyí? Kromì kontextu mùe èetina v tìchto pøípadech vyuít èasových adverbií, která naznaèí, zda se jedná o dìj právì probíhající, nebo o dìj opakující se èi nìjakou dobu trvající: Právì poslouchám rádio. Nìkdy poslouchám rádio. 5 Termín ne-minulé perfektivum uívám pro ty perfektivní formy, které mohou mít významy neaktuální nebo budoucí. 6 Odpovídáme na otázku Co právì teï dìlá? (aktuální prézens); na tuto otázku ovem nemùeme odpovìdìt neaktuálním (atemporálním) prézentem (Pøíruèní mluvnice èetiny, 2000, s. 316). 7 Èeská vìta Zpívá dobre. je v angliètine vyjádøena podle situace buï aktuálním She is singing well. (present progressive), nebo zobecòujícím, atemporálním She sings well. (present progressive). 8 Z. Starý pøednáka.
195
Také slovesa pohybu umoòují zachovat tento rozdíl: Jdeme teï do parku. Èasto chodíme do parku. Slovesa opakovací9 ukazují na opakování dìje, odkazují tedy jednoznaènì k chápání vnìèasovému; u tvaru neopakovacího zùstává bez kontextu moné pojetí obojí: Na co myslíš? A na co myslíváš, kdy vstává? (s. 116) Angliètina samozøejmì v tìchto pøípadech vyuívá kontextu a adverbií také, nicménì hlavním rozliujícím prvkem zùstává èasoaspektová forma. Ne-minulé perfektivum ale mùe být uito v konstrukcích neaktuálního prézentu: napø. pøi vyjadøování minulosti pøenesené do pøítomnosti (tzv. prézens historický), v pøíslovích (Vrána vránì oèi nevyklove.), pøi vyjádøení opakovaného dìje (Kdykoli tam pøijdu
) (Mluvnice èetiny 2, 1986, s. 179). Mezi èeskými a anglickými pøítomnými konstrukcemi neexistuje pøímý jednoznaèný vztah, nemùeme øíct, e pøítomné imperfektivum odpovídá present progressive a ne-minulé perfektivum present simple, významy tìchto èasoaspektových forem se vzájemnì pøekrývají (viz tab. 1). Jediný jednoznaèný vztah je u present imperfect ten se v èetinì vdy vyjadøuje pøítomným imperfektivem. Tento vztah vak neplatí opaènì. pøítomné imperfektivum ne-minulé perfektivum present simple present progressive
⇒ present progressive ⇒ present simple ⇒ present simple ⇒ future10 ⇒ pøítomné imperfektivum ⇒ pøítomné perfektivum ⇒ pøítomné imperfektivum
Tab. 1 Zmíním se zde o tøech pøípadech neaktuálního prézentu, ve kterých se objevují ne-minulé perfektivum a pøítomné imperfektivum, èasto vedle sebe, a uvedu odpovídající situaci v angliètinì. Jedná se o: prézens historický scénické poznámky opakovanost, násobenost. Násobenost je nìkdy povaována za tøetí vidový rozdíl v èetinì, viz Kopeèný (1962), Panevová et al. (1971). 10 Termínem future myslím budoucí formu s will a také future perfect. 9
196
Prézens historický se uívá ve vypravování k oivení dìje. V angliètinì se zpravidla vyskytuje present simple. Nìkdy je pouit present progressive, pokud má být naznaèen nìjaký probíhající dìj v kontrastu k událostem následujícím v rychlém sledu za sebou (Comrie,1976, s. 77): …now he forces her out of the car, now he ties her to the track, while all the time the train is getting nearer.11
teï ji pøinutí vystoupit z auta, teï ji pøivazuje na koleje, zatímco vlak se stále pøibliuje. V èetinì je situace problematiètìjí. Mùe být uito pøítomného imperfektiva i ne-minulého perfektiva a v daném kontextu se èasto mohou pouít formy obì. Je pak dost tìké vysvìtlit, proè byla uita právì tato forma. Pøíkladem je následující ukázka pøekladu recenze:12 v anglickém originálu je vude uit present simple, v èetinì se objevují pøítomné formy obì: The father (…) is intent on cementing over the garden to make it tidier. But the strain of humping the cement bags up from the cellar kills him off in the first chapter. After that the family draws in on itself. (…) When she dies, the question of what to do confronts the children. (…) [Julie] acquires a boyfriend… Otec (
) chce vycementovat zahradu, aby vypadala úpravnìji. Ale námaha z tahání pytlù s cementem ze sklepa ho zabíjí (impf.) hned v první kapitole. Po této události se rodina jetì víc semkne (pf.). (
) Kdy matka umøe (pf.), pøed dìtmi vyvstává (impf.) problém, co dìlat. (
) [Julie] najde si (pf.) pøítele
Pro srovnání uvádím situaci v nìkterých jiných jazycích, jak ji popisuje Comrie (1976, s. 73 74). V gruzíntinì má ne-minulé perfektivum vìtinou význam budoucnosti, ale mùe ho být uito i ve vyprávìcí pøítomnosti (narrative present) spolu s pøítomným imperfektivem. Zachovává se tak vidová diference z minulosti: ne-minulé perfektivum odpovídá minulému perfektivu a pøítomné imperfektivum minulému imperfektivu. V bulhartinì, která má neminulé perfektivum bez silnìjí vazby na budoucnost, dochází v historickém prézentu k neutralizaci vidového protikladu z minulosti a uívají se spíe formy pøítomného imperfekta. V rutinì je v tomto typu vyprávìní moné jen pøítomné imperfektivum. Èetina se chová jetì jinak ne uvedené jazyky. Nedá se øíct, e by protiklad ne-minulé perfektivum : pøítomné imperfektivum kopíroval situaci v mi11 Tento pøíklad uvádím podle Comrieho (1976, s. 77); ve svém excerpovaném materiálu jsem ale nala pouze pøíklady s present simple. 12 Recenze na knihu The Cement Garden (Ian McEwan).
197
nulosti. Podívejme se na vìtu Ale námaha z tahání pytlù s cementem ze sklepa ho zabíjí (impf.) hned v první kapitole. Je zde uito pøítomné imperfektivum, ale je zcela nemoné uít minulého imperfektiva pøi zachování stejného významu (otec umírá okamitì, ne postupnì): *Ale námaha z tahání pytlù s cementem ze sklepa ho zabíjela hned v první kapitole. Naopak je moné uít vedle pøítomného imperfektiva i ne-minulé perfektivum: Ale námaha z tahání pytlù s cementem ze sklepa ho zabije (pf.) hned v první kapitole. To je uito v následující vìtì: Kdy matka umøe (pf.), pøed dìtmi vyvstává (impf.) problém, co dìlat.13 Nicménì tato vìta pøetransformovaná do minulosti (pøi zachování vidových protikladù) nezní nejlépe: *Kdy matka umøela (pf.), pøed dìtmi vyvstával (impf.) problém, co dìlat. Z uvedených pøíkladù je vidìt, e formulovat pravidla pro uívání pøítomného perfektiva a pøítomného imperfektiva je dosti obtíné, vìtinou se objevují subjektivní pocity a výklady (viz Galton, Mathesius dále). Pøítomné formy ve scénických poznámkách jsou uity atemporálnì, nicménì naznaèují, e události (
) probíhají pøed naima oèima, kdy èteme scénáø/ divadelní hru (Quirk, 1985). Scénické poznámky mají v angliètinì vìtinou formu present simple, ovem nejsou vylouèena ani gerundia èi formy present progressive. Èetina pouívá jak formy pøítomného imperfektiva, tak perfektiva. Podívejme se na ukázku z Èapkova R.U.R., jak ji cituje Galton (1969, s. 3): (Zazvoní domácí telefon. Domin jej zvedne a mluví do nìho
Zavìsí telefon.) Marius (vstoupí… podává vizitku… otevøe dveøe). Domin: Tak tedy. (Sedne si na psací stùl, pozoruje Helenu uchvácen a odøíkává rychle). (Internal telephone rings. Domin lifts receiver, saying… Hangs up.) Marius (enters… hands Domin a card… opens the door). Domin (sits at his desk, gazing adoringly at Helen and saying) Well… Galton tento pøíklad komentuje takto: Pøiznávám, e je pro mne obèas nesnadné nalézt pøíèinu uití toho neb onoho vidu v takových poznámkách, zejména kdy na následujících stránkách ètu usedá, ale i usedne u stolu; dokonavý vid asi lépe vyjadøuje zmìnu nebo pøechod, a nedokonavý vid zaèátek stavu jistou dobu trvajícího. Zdá se mi, e sloveso podá místo podává v naem hoøejím pøíkladì by pøíli urychlilo tento trochu ceremoniální pokyn. Podobné pøíklady mùeme nalézt i v angliètinì, kdy je ve stejné høe14 jednou pouito Miss Cutts is wearing a white coat (s. 58) a o nìkolik replik dále Gibbs enters the room from antoher door. He wears a white coat (s. 59). Je vak pravda, e podobné pøípady jsou spíe výjimkou. 13 Ovem i zde by mohlo být pøítomné imperfektivum: Kdy matka umírá (impf.), pøed dìtmi vyvstává (impf.) problém, co dìlat. Zajímavé je, e moná perfektivní forma vyvstane funguje dobøe spolu s pøítomným perfektivem (Kdy matka umøe (pf.), pøed dìtmi vyvstane (pf.) problém, co dìlat.), ale ve spojení s pøítomným imperfektivem mìní význam celé výpovìdi: Kdy matka umírá (impf.), pøed dìtmi vyvstane (pf.) problém, co dìlat. 14 Pinter, H.: The Hothouse.
198
U opakovanosti, násobenosti je moné v èetinì uít pøítomné imperfektivum, pøítomné iterativní imperfektivum a ne-minulé perfektivum. Nìkteré výpovìdi mohou být vyjádøeny vemi tøemi formami, vìtinou vak s nepatrnými významovými odstíny, které se obvykle dají dost tìko postihnout a vysvìtlit. Je moné øíct: Nìkdy ètu Britské listy. Nìkdy si pøeètu Britské listy. Nìkdy èítávám Britské listy. Výbìr formy záleí na subjektivním pohledu, nìkdy i na stylistickém zámìru; napøíklad tøetí vìta zní trochu archaicky. Ne vdy musí vak iterativní formy vyznívat zastarale, slovesa bývat a mívat se objevují v prézentu pomìrnì èasto15 (napø. Kdy studuju v knihovnì, mívám èasto hlad.). Domnívám se, e formy ne-minulého perfektiva musí být ve výpovìdi vdy doplnìny nìjakým adverbiálním výrazem jako je obèas, nìkdy, kadý den a podobnì. V angliètinì je pro opakovanost vyhrazena forma present simple, nicménì i zde se u nìkterých výpovìdí mùe uít konkurenèní forma present progressive. Ta vìtinou vyjadøuje subjektivní pocit nesouhlasu nebo rozmrzelosti. V takovýchto výpovìdích je také nutné uvést adverbia typu always, continually, forever (s významem vdycky, poøád). Srovnejme následující vìty: Hes always working late in the office. (Poøád pracuje v kanceláøi dlouho do veèera.) He always works late in the office. (Vdycky pracuje v kanceláøi dlouho do veèera.) Druhá vìta je neutrální informace, kdeto první vìta zachycuje nelibost mluvèího nad nìèí pozdní prací. Moná, e podobný odstín vìtám v èetinì dodávají rozdílná adverbia, i kdy nevím, jestli to není u pøíli subjektivní názor. Pøíklady uvedené ve vech tøech typech neaktuálního prézentu ukazují, e je nìkdy moné pouít dvì èasoaspektové formy pro vyjádøení stejné situace. Tuto monost má èetina i angliètina, a uvedený jev se nevztahuje pouze k pøítomnosti, ale i k minulosti a budoucnosti. V. Mathesius (1947, s. 196) uvádí tyto pøíklady z minulosti: Pamatuji se, e jsem ti tu knihu pùjèil. Pamatuji se, e jsem ti tu knihu pùjèoval. První vìta podle nìj vyjadøuje holou skuteènost patøící minulosti, druhá je aktuální výjev z minulosti, který mluvèí takøka jetì vidí pøed oèima. U dvojice otázek: 15
Orientaène zjitìno podle Èeského národního korpusu.
199
Kdo vám to boural? Kdo vám to zboural? první znamená, e bourání bylo pøedem dojednáno, kdeto v druhém pøípadì bylo zbourání náhodné èi zlomyslné. V. Mathesius (1947, s. 202) se domnívá, e uití nedokonavého slovesa je dáno nejen dùrazem, který se klade na dìj, nýbr také pøedstavou, e odborná práce vyaduje zpravidla nìjakého èasu k provedení. Rozsah èlánku neumoòuje rozvinout zmínìné otázky detailnìji, problémem také zùstává rozsáhlost a nesnadná uchopitelnost slovesného vidu. Na závìr cituji názor R. Chatterjea (1982, s. 343): „Slovanské jazyky nemají vùbec zobecnìný vidový systém, mají jen x subkategorií plných dìr a protimluvù na to, aby mohly být nazývány systémem. Tato slova by nás vak nemìla uvrhnout do deprese, naopak by mìla být výzvou k hledání nových pøístupù k aspektové problematice. Literatura COMRIE, B.: Aspect. An Introduction to the Study of Verbal Aspect and Related Problems. Cambridge, Cambridge University Press 1976. GALTON, H.: The Main Functions of the Slavic Verbal Aspect. Skopje, Macedonian Academy of Sciences and Arts 1976. HAVRÁNEK, B. JEDLIÈKA, A.: Èeská mluvnice. Praha, SPN 1981. CHATTERJEE¸ R.: On Cross-Linguisc Categories and Related Problems. In: Hopper, P. J. (ed.): Tense-Aspect: Between Semantics and Pragmatics. Philadelphia, John Benjamins Publishing Company, Amsterdam1982. KOPEÈNÝ, F.: Slovesný vid v èetinì. Praha, Nakladatelství ÈSAV 1962. LOMONOSOV, M.: Rossiiskaia grammatika Mixaila Lomonosova. Leipzig 1975 (reprint pùv. vyd. z r. 1755). MATHESIUS, V.: O konkurenci vidù v èeském vyjadøování slovesném. In: Èetina a obecný jazykozpyt. Praha, Melantrich 1974. PANEVOVÁ, J. et al.: Èas a modalita v èetinì. Praha, Acta Universitatis Carolinae 1971. Pøíruèní mluvnice èetiny. Praha, Nakladatelství Lidové noviny 2000. QUIRK, R. et al.: A Comprehensive Grammar of the English Language. London 1985. Prameny PINTER, H.: The Hothouse. Faber and Faber, London, Boston 1991. Recenze knihy The Cement Garden (Ian McEwan), The Sunday Times, Book News, 7. 11. 1999, s. 45. VIEWEGH, M.: Výchova dívek v Èechách. Praha, Èeský spisovatel 1994. VIEWEGH, M.: Bringing up girls in Bohemia. Pøel. A. G. Brain. London, Readers International 1997.
200
Záporový genitiv v souèasné èetinì, rutinì, poltinì a slovintinì Karolína Skwarska Filozofická fakulta UK, Praha
Záporový genitiv je jednou ze syntaktických funkcí jména. Jeho výskyt zaznamenáváme v jazycích slovanských, baltských, staré øeètinì a ve starích obdobích i v nìkterých jazycích germánských. Jak uvádí R. Veèerka (1958, s. 185), existují v podstatì dva výklady vzniku záporového genitivu buï je to pùvodem genitiv partitivní, nebo genitiv ablativní. V tomto pøíspìvku se chceme zabývat zejména souèasným stavem rozíøení záporového genitivu, a to ve ètyøech slovanských jazycích, v nich je jeho uívání výraznì frekvenènì odliné v èetinì, rutinì, poltinì a slovintinì. Na základì výzkumu rozíøení záporového genitivu, který byl proveden na novinovém materiálu pro rutinu, poltinu a slovintinu, a na základì tendencí popsaných v odborné literatuøe se pokusíme ukázat cesty, kterými se záporový genitiv v tìchto jazycích ubírá. V èetinì je situace pomìrnì specifická záporový genitiv je prostøedkem, který se uchoval pouze v ustálených spojeních a v nìkterých syntaktických konstrukcích, je to prostøedek kniní a uívá se v odborném stylu uvedeme si proto pøíklady ze Slovníku èeské frazeologie a idiomatiky (1994) a nìkteré pøíklady z odborné literatury. Záporovým genitivem nazýváme genitiv s formálnì záporným slovesem ve dvou odliných syntaktických pozicích zaprvé je to pád tzv. logického podmìtu tedy genitiv na místì nominativu ve formálnì kladné vìtì existenciální. Napø. Nebylo po nìm ani stopyG.–  ýòîé ñòðóêòóðå íå áóäåò ïîëèòè÷åñêèõ ôèãóðG.– Nie ma najmniejszego zagro¿eniaG dla zdrowia. Premier sicer meni, da ni „racionalnih razlogovG za raziritev konflikta iz ZRJ na sosednje drave. Takový záporový genitiv zde budu pracovnì nazývat záporový genitiv subjektu. Za druhé termínu záporový genitiv uíváme pro genitiv pøímého pøedmìtu ve formálnì záporné vìtì, kde tento pád nahrazuje akuzativ ve vìtì kladné (tedy vìtinu struktur si mùeme znázornit: Sn – Vf – Sac ? Sn – neVf – Sg). Napø. Nevypravil ze sebe ani slovaG. Îïïîçèöèÿ íå îñòàâëÿåò ïëàíîâG øòóðìà. Oni nie znaj¹ jêzykaG. Z Janèakovo v bistvu nismo opravili prepotrebnega razgovoraG. Záporový genitiv v této pozici zde budu nazývat záporový genitiv objektu. Stav rozíøení záporového genitivu subjektu je ve sledovaných jazycích rùzný. V èetinì se vyskytoval se zápornými tvary sloves být, minout, zùstat, zbýt (milauer, 1966, s. 29). V souèasné dobì se zachovává ve frazeologismech typu: není po nìm/ po tom ani stopyG, není po nìm/po tom ani viduG ani slechuG apod. Výhradnì se genitiv záporový udruje v konstrukcích nebýt+ subjektG – Nebýt tebe, nedozvìdìl bych se o tom. a dále v konstrukcích nebylo + subjektG, který
201
by... Nebylo èlovìka, který by o tom nevìdìl. (Bìlièová Uhlíøová, 1996, s. 44). Genitiv záporový jako prostøedek s kniním stylistickým zabarvením dále nalézáme v textech odborných – srov. O tom, e opisného pasívaG v pravém smyslu nebylo, svìdèí i stará èetina. (Lamprecht, 1987). V poltinì se záporový genitiv subjektu vyskytuje v záporných existenciálních vìtách s jediným slovesem byæ. V pøítomném èasu je po záporu tvar slovesa byæ nahrazován tvarem nie ma, tento tvar se uívá pro vechny osoby obou èísel a jedinì s genitivem Tam nie ma faksuG. Nie ma dla nich podjazdówG... V minulém èasu je ve spojení se jménem neivotným uívána vdy neosobní konstrukce – tedy nie by³o + subjektG, ve spojení se jménem ivotným je pak moné uití dvou konstrukcí a) nie by³o + subjektG W wypadku nie by³o rannychG. b) nie by³(a) + subjektN Jeszcze nigdy w ¿yciu nie by³em na ¿adnej demonstracji. Jak je zøejmé, vazbou osobní se vyjadøuje nepøítomnost stálá nebo dlouhodobá, vazbou neosobní nepøítomnost momentální, zvlátì tehdy, kdy oèekáváme pøítomnost logického podmìtu v konkrétním místì. Zajímavý je jistì fakt, e v jistých situacích lze uít konstrukcí obou srov. dva pøíklady z mého materiálu, které vystihují stejnou situaci: A jeszcze mi ojciec grozi³, bo on mi powiedzia³ tak: „Je¿eli komu powiesz, ¿e nie by³e u ¯ydów, to ja z tob¹ w domu porozmawiam. x Ten ¯yd mówi tak: „Panowie, przecie¿ tu goG nie by³o... (zájmeno go odkazuje k chlapci, jemu otec v prvním pøíkladu vyhrooval). Ve slovintinì se uívá neosobní konstrukce se slovesy biti a ostati Med morebitnimi kupci pa ni MadarovG. Slovenska slovnica (Bajec Kolariè Rupel, 1968, s. 308) uvádí, e podmìt zde lze uít i v nominativu, o významovém rozdílu mezi obìma konstrukcemi se autoøi nezmiòují. Mùj materiál bohuel nepostaèuje k objasnìní pøípadného rozdílu. Nejkomplikovanìjí je daná problematika v rutinì. V tomto jazyce se toti projevuje opozice nominativ x genitiv v existenciálních konstrukcích s mnoha slovesy – tedy nejen se slovesem áûòü (áûâàòü), ale i napø. ñóùåñòâîâàòü, ïðîèñõîäèòü, îñòàòüñÿ, íàéòèñü a dalšími – È ïî ñåé äåíü íåò ïîëíîé ÿñíîñòèG, êóäà æå ïîäåâàëèñü ñòàðèêîâñêèå äåíüãè. ... è íå âñå ïîíèìàþò, ÷òî ÷å÷åíñêàÿ âîéíà íåîáû÷íàÿ, îíà èç òåõ, ãäå ÷èñòî âîåííîãî ðåøåíèÿG íå ñóùåñòâóåò. Ve vech pøípadech se pak jedná o slovesa, je mají v daném kontextu význam existenciální v irokém smyslu obsahují informaci o nedostatku existence substance v urèitém èasu a prostoru. Ze srovnávacího hlediska je jistì významný fakt, e i v rutinì (podobnì jako v poltinì) v pøítomném èase (tedy po výrazu íåò) lze uít jen genitivu, v minulém a v budoucím èase pak i konstrukci neosobní íå áûëî (íå áóäåò) + subjektG i konstrukci osobní íå áûë(à) (íå áóäåò nebo jiný osobní tvar) + subjektN, ovem s významovým rozdílem. U jmen neosobních podle Ickovièe (1982, s. 37 68) nominativ zdùrazòuje individualizovanost dané substance, genitiv vyjadøuje absolutní nedostatek substance daného druhu. U podstatných jmen oznaèujících osobu se uívá nominativu i genitivu, nominativ oznaèuje osobu (popø. více osob) konkrétní, jméno v genitivu pak kromì tohoto významu mùe mít i význam
202
obecný. Jak je vidìt, dochází zde k urèité destabilizaci hranice mezi tìmito dvìma konstrukcemi, kdy jedna (neosobní) mùe vyjadøovat dva významy. Pøi popisu opozice genitiv nominativ nemùeme opomenout jetì jeden typ konstrukcí, kde se tato opozice projevuje vazby s trpným participiem coby jmennou èástí pøísudku typ Ñóùåñòâåííûõ íàðóøåíèéG â ïðîöåäóðå ãîëîñîâàíèÿ íå çàðåãèñòðèðîâàíî. I zde jde o participia tvoøená od sloves v podstatì existenciálních. Podle Ickovièe se jedná zejména o protiklad vlastní existenciálnosti, která se vyjadøuje pomocí genitivu, a významového zdùraznìní jiného èlenu výpovìdi srov. Ïðè ýòîì, ïðàâäà, âåñü ñïèñîêN âûäâèíóòûõ àçåðáàéäæàíñêîé ñòîðîíîé îáâèíåíèé ïðîòèâ Ìóòàëèáîâà ïðèâåäåí íå áûë. Smysl sdìlení nespoèívá v neexistenci seznamu, ale ve faktu, e nebyl uveden celý. K této problematice se váe i problematika záporového genitivu v konstrukcích s predikativy typu âèäíî, ñëûøíî. Záporná vìta Íå âèäíî äåðåâíèG. mùe odpovídat jednak kladné vìtì Âèäíà äåðåâíÿN., jednak vìtì Âèäíî äåðåâíþA. Rozdíl mezi vazbou s nominativem a s genitivem v záporných spojeních spoèívá v konkrétnosti, urèenosti pøedmìtu. Genitiv v této pozici pøedstavuje substanci obecnìjí, nominativ urèenìjí. Zamìøme se nyní na problematiku záporového genitivu objektu tedy na genitiv namísto akuzativu ve vìtì kladné. Jak ji bylo výe øeèeno, v èetinì je výskyt takového genitivu jen záleitostí frazeologismù srov. ani okaG nezamhouøit, nedostat/nevypravit ze sebe kloudného slovaG, nechval dneG pøed veèerem atd., popø. odborného stylu – Zakonèení slovanského imperfekta neèiní potííG. (Lamprecht, 1987). Jinak se jeví stav rozíøení záporového genitivu objektu a akuzativu v rutinì, poltinì a slovintinì. V rutinì je situace znaènì nestabilní, po záporném slovese se vyskytuje pøedmìt jak v akuzativu, tak v genitivu. Akuzativ proniká do pozic, které bývají tradiènì oznaèovány za typické pro genitiv (srov. pø. ... ïðåçèäåíò ñêîëüêî óãîäíî ìîæåò ëþáèòü âëàñòü, êîòîðóþ èìååò, òàêîé ñèëüíîé ëþáîâüþ, êîòîðîé åãî ñîïåðíèêè ëþáÿò âëàñòü, êîòîðóþÀ ïîêà íå èìåþò ... – podle moskevské akademické gramatiky (Ðóññêàÿ ãðàììàòèêà, 1980, ïàð. 2668) je pøi závislosti pøedmìtu na záporném tvaru slovesa èìåòü genitiv závazný), genitiv zase nacházíme i v pozicích charakteristických pro akuzativ (napø. aè se u vlastních jmen pro jejich silnou individualizovanost dává pøednost akuzativu (srov. Ðóññêàÿ ãðàììàòèêà, 1980, ïàð. 2671), je moné najít pøíklad: Èðàê ÊóâåéòàG íå îáèäèò?)1 . V poltinì a slovintinì je pozice záporového genitivu znaènì silná2 . Protoe problematika záporového genitivu objektu byla ji mnohokrát a vyèerpávajícím zpùsobem v odborné literaJe tøeba zdùraznit, e v textu se vyskytovala i obdobná vìta, v ní byl stejný název státu uit v akuzativu. V tomto pøípadì hraje významnou roli fakt, e v rutinì není pevný slovosled pro pochopení smyslu je zde nutné rozliení podmìtu a pøedmìtu. Pøíklad je jen dokladem toho, jak mnoho kritérií pùsobí na výbìr pádu z opozice genitiv akuzativ v rutinì. 2 O silné pozici záporového genitivu v jazykovém povìdomí Polákù svìdèí i výsledky výzkumu prezentované v èlánku H. Rybické-Nowacké (1990, s. 572 577). 1
203
tuøe zpracována, pokusme se o jiný náhled o srovnání tìchto procesù, je probíhají v tìchto tøech jazycích. Je tøeba poznamenat, e v poltinì a slovintinì bývá èasto povaováno pouití záporového akuzativu za chybu. Proto je také v psané podobì jazyka, která byla objektem mého výzkumu, genitiv záporový ve velké míøe zachován3 novinový materiál jistì podléhá urèité jazykové korektuøe, popø. autocenzuøe vlastních tvùrcù novin4 . Situaci ve sledovaných tøech jazycích by bylo zøejmì moné charakterizovat jako prùnik dvou vlivù, je se v tìchto jazycích silnì projevují zaprvé je to vliv formy tedy snaha zachovat genitiv po záporce v kadém pøípadì a to, jak uvidíme, i tam, kde byl genitiv pùvodnì nenáleitý, za druhé vliv významu tedy snaha nahradit genitiv akuzativem v kontextech, které jsou záporné jen formálnì, nikoli významovì, a akuzativ genitivem v kontextech nemonosti, kde je vak sloveso formálnì nezáporné. 1. Vliv formy = Genitiv proniká do pozic nenáleitých: a) genitiv po èlenském záporu, popø. v nezáporné èásti vìty se záporem; b) genitiv v roli dalích vìtných èlenù: 2. Vliv významu = Akuzativ proniká do vìt formálnì záporných, významovì nezáporných, genitiv do vìt významovì záporných, formálnì kladných: a) akuzativ v kontextu zdánlivé negace; b) genitiv v kontextu nemonosti po formálnì kladném slovese. 1. a) Pro polštinu uvádí Danuta Buttlerová (Buttler – Kurkowska – Satkiewicz, 1986, s. 309) jako chybné vìty typu: Nie bardzo tegoG rozumiem. V Encyklopedii wiedzy o jêzyku polskim (1978, s. 399) pak najdeme následující pøíklady, které jsou povaovány za odchylky od normy: niechêtnie jagódG zbieramy; ci, którzy niezdolni s¹ pope³niæ wielkich zbrodG ni , nie³atwo podejrzewaj¹ o nie innych. Anton Breznik (1943, s. 178) uvádí pøíklad, v nìm je genitivní tvar uit i u jmen, která nepodléhají záporu srov. Amerike še niso poznali, kaj šele AvstralijeG ali ArktikeG. 1. b) Ve vech tøech jazycích mùeme najít pøíklady, kde genitiv proniká do pozice jiných vìtných èlenù. Jedná se zejména o pøísloveèné urèení. Srov. pø. z práce D. Buttlerové Nie mieszka³ tu czterech dniG. (c. d., s. 319), z Pøíruèní mluvnice ruštiny (1961, s. 297) – Îí íå ñïèò íî÷åéG., z Toporiièovy Enciklo3 Z tohoto dùvodu nebudou vechna fakta doloena vlastním materiálem, nýbr èasto budou závìry pøevzaty z odborné literatury zabývající se záporovým genitivem v jednotlivých sledovaných jazycích. 4 Srov. vak komentáø v èlánku Grybosiowé (1996, s. 67). Autorka sledovala dialogy v rádiu a televizi a uvádí pøíklady s akuzativem pøímého pøedmìtu po záporu s konstatováním, e tyto pøíklady je moné slyet velice èasto. A. Grybosiowa také tvrdí, e odchylky od syntaktické normy (vèetnì akuzativu záporového) jsou charakteristické pro hosty v rozhlasových èi televizních dialozích, tedy nikoli pro profesionální moderátory.
204
pedije slovenskega jezika (1992, s. 146) Niti dveh urG ni zdral. Genitiv se pøenáí i do jiných vìtných pozic napø. v poltinì do pozice nepøímého pøedmìtu, doplòku atd.5 2.a) Urèitý vliv na výbìr pádu pøedmìtu ve formálnì záporné vìtì má pravdìpodobnì kladný význam vìty pokud je negace pouze zdánlivá, genitiv bývá nahrazován akuzativem6 . V rutinì k tomu dochází napø. pøi uití èástic eäâà (ëè) íå, ÷óòü (ëè) íå – srov. pø. z moskevské akademické gramatiky ×óòü íå óðîíèë ñòàêàíA. Ve výkladu dané problematiky v poltinì se pak setkáme s vìtou Czy nie mo¿na by w artyku³y chemiczne zaopatrzyæ SAMA? (Buttler – Kurkowska – Satkiewicz, 1986, s. 306). Ve slovintinì je význam vìty dùleitý u vìt se spojkou ne le (samo), ampak (temveè, mavreè) tudi TegaG i toA nisi pravil le meni, ampak vsakemu, ki te je hotel poslušati. Pod vlivem významu do této konstrukce proniká i akuzativ7 . 2.b) Základní podmínkou je zde vìta formálnì kladná (tedy bez záporky) a predikát sémanticky nezáporný. O pøípadech uití genitivu v takových kontextech v poltinì se zmiòuje K. Harrer-Pisarkowa (1959, s. 14) jako pøíklad uvádí Nie jestem przekonana, ¿eby ona uszy³a takiej przepiêknej sukienkiG.; D. Buttlerová (Buttler – Kurkowska – Satkiewicz, 1986, s. 310) – Szpadzistom trudno wró¿yæ sukcesówG. Pro rutinu uveïme pøíklad z moskevské akademické gramatiky (Ðóññêàÿ ãðàììàòèêà, 1980, ïàð. 2673) – Áîëåå áåñòàêòíîãî ïîñòóïêàG òðóäíî ïðèäóìàòü. Ve všech sledovaných jazycích dochází k omezování uití genitivu ve funkci záporového genitivu, a to v obou pozicích. Tento proces je souèástí irího procesu procesu omezování adverbálního genitivu. V jednotlivých sledovaných jazycích vak tento proces probíhá rùzným tempem. Mùeme konstatovat, e postupný pøechod genitivní vazby po záporných slovesech ve vazbu akuzativní ji prakticky probìhl v èetinì, stále probíhá v rutinì, poltinì i slovintinì. O faktorech, které výbìr pádu výraznìji èi ménì výraznì ovlivòují bychom mohli mluvit dlouho. Nali bychom tak jistì dalí a dalí znaky spoleèné pro dané jazyky napø. upøednostòování akuzativu v pøípadech, kdy je pøedmìt závislý na formálnì kladném infinitivu (èi infinitivní konstrukci), ten pak na záporném výrazu; prepozice objektu (ve vztahu k predikátu) apod. Naím úkolem bylo spíe zobecnit tendence, které v daných slovanských jazycích existují. Pro dalí zkoumání je jistì zajímavá i opozice nominativu a genitivu 5 Více o této problematice ve výe zmiòované práci D. Buttlerové Innowacje sk³adniowe wspó³czesnej polszczyzny, 1976, s. 112, a v práci K. Harrer-Pisarkowé Przypadek dope³nienia w polskim zdaniu zaprzeczonym, 1959, s. 27. 6 Pro rutinu tuto problematiku vyèerpávajícím zpùsobem zpracovává A. Mustajoki ve dvou monografiích (1985, 1991). 7 Srov. Toporiiè, 1982, s. 241. Tato otázka vyvolala velice bouølivou diskusi na pøelomu 50. a 60. let na stránkách èasopisu Jezik in slovstvo.
205
v záporných vìtách. Pøedpokládáme, e v jazycích, kde opozice konstrukcí osobních a neosobních slouí k významovému rozliení, se záporový genitiv subjektu zachová. Literatura BAJEC, A. KOLARIÈ, R. RUPEL, M.: Slovenska slovnica. Ljubljana, Dravna zaloba Slovenije 1968, s. 308 309, 312. BARTNICKA, B. – SATKIEWICZ, H.: Gramatyka jêzyka polskiego dla cudzoziemców. Warszawa, Wiedza Powszechna 1990, s. 147 – 149, 160 – 162, 172 – 173. BÌLIÈOVÁ, H. UHLÍØOVÁ, L.: Slovanská vìta. Praha, Euroslavica 1996, s. 42 44. BONDKOWSKA, M. KULIÑSKA, J.: Wspó³czesne zmiany rekcji czasowników. Poradnik Jêzykowy, 1993, z. 9 10, s. 524 537. BREZNIK, A.: Stavèna negacija v slovenèini. Ljubljana, Razprave Akademije znanosti in umetnosti v Ljubljani, Filozofsko-filoloko-historièni razred 1943, s. 157 200. BUTTLER, D.: Innowacje sk³adniowe wspó³czesnej polszczyzny. Warszawa, Pañstwowe Wydawnictwo Naukowe 1976, s. 110 126, 134 146. BUTTLER, D. KURKOWSKA, H. SATKIEWICZ, H.: Kultura jêzyka polskiego. Warszawa, Pañstwowe Wydawnictwo Naukowe 1971, 1973, 1986, s. 304 319. COMRIE, B. – CORBETT, G. G.: The Slavonic Languages. London, New York, Routledge 1993, s. 740 – 742. Encyklopedia wiedzy o jêzyku polskim. Wroc³aw, Zak³ad Narodowy im. Ossoliñskich Wydawnictwo 1978, s. 398 399. GRADINIK, J.: O stavèni negaciji. Jezik in slovstvo, IV, 1958/59, št. 1, s. 1 – 3. GRADINIK, J.: e o nedoloènikem predmetu. Jezik in slovstvo, IV, 1958/59, s. 111 115. Gramatyka wspó³czesnego jêzyka polskiego. Sk³adnia. Warszawa, Pañstwowe Wydawnictwo Naukowe 1984. ÃÐÀÓÄÈÍÀ, Ë.Ê. ÈÖÊÎÂÈ×, Â.À. ÊÀÒËÈÍÑÊÀß, Ë.Ï.: Ãðàììàòè÷åñêàÿ ïðàâèëüíîñòü ðóññêîé ðå÷è. Ìîñêâà, Èçäàòåëüñòâî „Íàóêà” 1976, ñòð. 35 – 41. GRYBOSIOWA, A.: Zmiany w wiadomoci jêzykowej wspó³czesnych Polaków. Poradnik Jêzykowy, 1996, z. 1, s. 65 71. ÃÂÎÇÄÅÂ, À. Í.: Ñîâðåìåííûé ðóññêèé ÿçûê. II ÷àñòü. Ìîñêâà, Èçä. „Ïðîñâåùåíèå” 1968, ñòð. 93 94, 106. HARRER-PISARKOWA, K.: Przypadek dope³nienia w polskim zdaniu zaprzeczonym. Jêzyk Polski, 39, z. 1, 1959, s. 9 32. HAUSENBLAS, K.: Vývoj pøedmìtového genitivu v èetinì. Praha, Nakladatelství Èeskoslovenské akademie vìd l958. HOLVOET, A.: Uwagi o definicji i zakresie pojêcia „dope³nienia bli¿szego“ w jêzyku polskim. Studia z filologii polskiej i s³owiañskiej 31, Warszawa 1993, s. 45 52 ÈÖÊÎÂÈ×, Â. À.: Î÷åðêè ñèíòàêñè÷åñêîé íîðìû, Ìîñêâà, Èçäàòåëüñòâî „Íàóêà“ 1982, ñòð. 37 68. ßÊÎÁÑÎÍ, Ð.: Ìîðôîëîãè÷åñêèå íàáëþäåíèÿ íàä ñëàâÿíñêèì ñêëîíåíèåì (Ñîñòàâ ðóññêèõ ïàäåæíûõ ôîðì). Èçáðàííûå ðàáîòû. Ìîñêâà, Ïðîãðåññ 1985, ñòð. 176 197.
206
ßÊÎÁÑÎÍ, Ð.: Ê îáùåìó ó÷åíèþ î ïàäåæå, îáùåå çíà÷åíèå ðóññêîãî ãëàãîëà. Èçáðàííûå ðàáîòû. Ìîñêâà, Ïðîãðåññ 1985, ñòð. 133 175. JESENOVEC, F.: Pripomba k negaciji v slovenèini. Jezik in slovstvo, 1, 1956, 4 5, s. 126 127. LAMPRECHT, A.: Praslovantina. Brno, Univerzita J. E. Purkynì 1987, s. 116 117. LOKAR, J.: O istem poglavju stavène negacije. Jezik in slovstvo, IV, 1, 1956/59, s. 3 8. MARYNIAK, I.: Dope³nienie bli¿sze przy czasownikach zaprzeczonych we wspó³czesnym rosyjskim jêzyku literackim. Slavia Orientalis, VIII, z. 4., 1959, s. 111 119. Mluvnice èetiny. Praha, Academia 1987, díl II. s. 58, díl III. s. 168, 261. ÌÓÑÒÀÉÎÊÈ, À.: Ïàäåæ äîïîëíåíèÿ â ðóññêèõ îòðèöàòåëüíûõ ïðåäëîæåíèÿõ 1: Èçûñêàíèÿ íîâûõ ìåòîäîâ â èçó÷åíèè ñòàðîé ïðîáëåìû. Slavica Helsingiensia 2, Helsinki, 1985. MUSTAJOKI, A. – HEINO, H.: Case Selection for the Direct Object in Russian Negative Clauses, Part II: Report on Statistical Analysis, Slavica Helsingiensia 9, Helsinki, 1991. ÏÅØÊÎÂÑÊÈÉ, À. Ì.: Ðóññêèé ñèíòàêñèñ â íàó÷íîì îñâåùåíèè. Ìîñêâà, Ãîñóäàðñòâåííîå ó÷åáíî-ïåäàãîãè÷åñêîå èçäàòåëüñòâî Ìèíèñòåðñòâà ïðîñâåùåíèÿ ÐÑÔÑÐ 1958, ñòð. 296 297, 352, 386 – 391. Pøíruèní mluvnice rutiny. Díl 1. Praha, SPN 1961, s. 295 297. Ðóññêàÿ ãðàììàòèêà. Praha, Academia 1979, s. 839 – 840. Ðóññêàÿ ãðàììàòèêà. Ìîñêâà, Àêàäåìèÿ íàóê ÑÑÑÐ 1980. RYBICKA-NOWACKA, H.: Przypadek dope³nienia we wspó³czesnym jêzyku polskim (Norma a praktyka jêzykowa). Poradnik Jêzykowy, 1990, z. 8, s. 572 577. SAFAREWICZOWA, H.: Forma dope³nienia bli¿szego w rosyjskim zdaniu zaprzeczonym. Slavia Orientalis, VIII, z. 4, 1959, s. 77 – 109; r. IX, z. 1, 1960, s. 69 – 136. Slovník èeské frazeologie a idiomatiky. Výrazy slovesné. Academia, Praha, 1994. S³ownik poprawnej polszczyzny. Warszawa, Pañstwowe Wydawnictwo Naukowe 1973, 1980. SZOBER, S.: Gramatyka jêzyka polskiego. Warszawa, Pañstwowe Wydawnictwo Naukowe 1967, s. 310 311, 346 – 348. ŠMILAUER, V.: Novoèeská skladba. Praha, SPN 1966, s. 29, 128, 206 208. TIMBERLAKE, A.: Hierarchies in the Genitive of Negation. Slavic and East European Journal, Issue 19/2, 1975, s. 123 – 138. ÒÎÌÑÎÍ, À. È.: Âèíèòåëüíûé ïàäåæú ïðÿìîãî äîïîëíåíiÿ âú îòðèöàòåëüíûõú ïðåäëîæåíèÿõú âú ðóññêîìú ÿçûê. Ðóññêèé ôèëîëîãè÷åñêèé âåñòíèê, Âàðøàâà, 1903, òîì XLIX, ñòð. 192 234. TOPORIIÈ, J.: Enciklopedija slovenskega jezika. Ljubljana, Cankarjeva zaloba 1992, s. 146. TOPORIIÈ, J.: Nova slovenska skladnja. Ljubljana, Dravna zaloba Slovenije 1982, s. 235 241. TOPORIIÈ, J.: Slovenska slovnica. Maribor, Zaloba Obzorja 1991, s. 203 205, 425 427. TRÁVNÍÈEK, F.: Záporový genitiv v èetinì. Slovo a slovesnost, 4, 1938, s. 129 138. UEDA, M.: Genitiv of Negation. The Interaction between clause-level parameters and context in Russian morphosyntax. München, Verlag Otto Sagner 1992, s. 4 – 127.
207
VEÈERKA, R.: Monumenta linguae slavicae Altkirchenslavische (Altbulgarische) Syntax. Weiher, Freiburg i. Br., 1996, 2. díl, s. 250 – 254, 3. díl, s. 144 – 145. VEÈERKA, R.: Støídání záporového genitivu se záporovým akusativem v staroslovìntinì. In: Studie ze slovanské jazykovìdy. Praha, SPN 1958, s. 185 – 200.
Przewidywanie aspektowej pary czasownikowej w jêzyku polskim i serbskim / chorwackim Lidia Wiatrowska Katedra Filologii S³owiañskiej, Uniwersytet im. A. Mickiewicza, Poznañ
1. Wprowadzenie Aspekt czasownikowy jest kategori¹, która zwraca na siebie uwagê przy nauce i poznawaniu jêzyka obcego. Swoisty spis odpowiedników aspektowych jest w pewnym sensie dany zawczasu native speakerowi danego jêzyka, znajomoæ tego spisu wchodzi w zakres znajomoci jêzyka. Natomiast w jêzyku obcym nie ma ju¿ tej zdolnoci „odczuwania pary“; dokonany (D) czy niedokonany (ND) korelat trzeba po prostu zapamiêtaæ. Mo¿e to sprawiaæ du¿¹ trudnoæ, zw³aszcza nie-S³owianom ucz¹cym siê którego ze s³owiañskich jêzyków, poniewa¿, jak wiadomo, aspekt jest kategori¹ wyró¿niaj¹c¹ te jêzyki od pozosta³ych jêzyków indoeuropejskich. W jêzykach nies³owiañskich opozycji niedokonanoæ : dokonanoæ przeciwstawiæ by mo¿na opozycjê równoczesnoæ (preasens) : uprzednioæ (imperfectum), np.: pol. otwieraæ otworzyæ otwiera³em otworzy³em
serb. /chorw. otvarati - otvoriti otvarao sam – otvorio sam
niem. aufmachen ich mache auf – ich machte auf Kategoria uprzednioci jest w³aciwa wszystkim jêzykom, w przeciwieñstwie do kategorii aspektu. Aspekt czasownikowy opiera siê na opozycji ND D, zak³ada wiêc istnienie aspektowej pary czasownikowej, przy czym wa¿ne jest tutaj zaznaczenie, ¿e chodzi o aspekt czasownikowy, poniewa¿ jak zauwa¿a Duka Klikovac: ... vid se ni u naem jeziku, kao ni u mnogima drugim, ne tièe samo glagola, veæ je razastrt na èitav iskaz, pa je stvar sintakse i pragmatike koliko leksike i morfologije (Klikovac, 1997, s. 135).
Chodzi tu o przyk³ady typu: kupowaæ cukierki nakupowaæ cukierków, aspekt nie dotyczy w tym przypadku samego czasownika, ale tak¿e jego dope³nienia.
208
Wybór formy aspektowej uwarunkowany jest sensem. Dokonanoæ i niedokonanoæ dotycz¹ sposobu przedstawienia czynnoci, nie za jej treci. Aspekt to zdolnoæ czasownika do wyra¿ania stanowiska mówi¹cego wzglêdem ujmowanej czynnoci, w sposób ca³ociowy (D) lub nieca³ociowy (ND). Istniej¹ ró¿nego rodzaju pary czasowników: czasow. nieprzechodni czasow. przechodni, czasow. jednokrotny czasow. wielokrotny, itd. Aspektowa para sk³ada siê z czasow. niedokonanego i dokonanego, np. pisaæ wypisaæ, dawaæ daæ. Ta ostatnia para jest czyst¹ par¹ aspektow¹, tzn. zawiera ona leksykalnie to¿same odpowiedniki (korelaty), ró¿ni¹ce siê od siebie jedynie form¹ aspektu. Praca ta zajmuje siê w³anie takimi parami, gdzie ze zmian¹ aspektu nie zmienia siê znaczenie czasownika. Wspó³czenie istnieje kilka pogl¹dów na temat tego, co mo¿na uznaæ za to¿same pary leksykalne, wyró¿nienia dokonuje siê ze wzglêdu rodzaj wyk³adnika opozycji aspektowej: 1 Za to¿same pary leksykalne uwa¿ane s¹ tylko takie, w których wyk³adnikami opozycji aspektowych s¹ sufiksy, a wiêc typ: zapisywaæ zapisaæ. Wyklucza siê opozycje: pisaæ napisaæ (stanowisko reprezentowane g³ównie przez badaczy rosyjskich: Þ. C. Ìàñëîâ, 1963; A. B. Èñà÷åíêî, 1960). 2 Wyk³adnikami opozycji oprócz sufiksów mog¹ byæ tak¿e prefiksy. Tutaj stosunkowi Ø: na- pisaæ napisaæ odpowiada stosunek opozycji sufiksalnej -ywa : -a zapisywaæ zapisaæ (Bogus³awski, 1963). 3 Uznaje siê wartoæ perfektywizuj¹c¹ prefiksów, ale z wy³¹czeniem tzw. przedrostków rodzajowych, czyli takich które tworz¹ derywaty od podstaw dokonanych i pe³ni¹ funkcje wy³¹cznie leksykalne, np. dokupiæ (Klemensiewicz, 1951). 4 Za parê aspektow¹ oprócz typów: pisaæ napisaæ, zapisywaæ zapisaæ uwa¿a siê równie¿ typ: pisywaæ pisaæ (Kopeèný, 1962): Slovesným videm nazývám jednak rozdíly typu dìlat - udìlat, psát - napsat, chválit pochvá-lit..., vydìlat - vydìlávat, upsat - upisovat... - jednak i rozdíly typu dìlat - dìlávat , psát - psá-vat, chválit - chválivat... (vydìlávat - vydìlávávat, zapisovat - zapisovávat...) (Kopeèný, 1962, s. 5).
2. Przedstawienie problemu Trudno jest przewidzieæ formê niedokonan¹, czy te¿ formê dokonan¹, a umiejêtnoæ ta potrzebna jest przecie¿ do tego aby móc swobodnie i poprawnie pos³ugiwaæ siê jêzykiem obcym. Podrêczniki do nauki jêzyka i wszelkiego rodzaju gramatyki opisuj¹ tylko fakty dotycz¹ce aspektu, nie podaj¹c sposobów na tworzenie odpowiedników w parze aspektowej, najczêciej trzeba siê po prostu nauczyæ od razu obu form. Praca ta nie zajmuje siê tradycyjnym s³owotwórstwem, stawia sobie za cel znalezienie sposobu tworzenia aspektowego odpowiednika za pomoc¹ jak najmniejszej iloci informacji.
209
I dlatego w³anie wa¿na jest umiejêtnoæ przewidywania aspektowej pary czasownikowej. Chodzi o to, aby znaleæ jak najprostszy sposób tworzenia aspektowego odpowiednika. Praca ta stawia sobie za cel odpowiedzenie na pytanie, co powinno siê wiedzieæ o jednym korelacie, ¿eby móc przewidzieæ drugi. Pomimo istnienia doæ obszernej literatury dotycz¹cej aspektu, nie zajmowano siê do tej pory mo¿liwociami przewidywania aspektowej pary czasownikowej. Krótkie opisy systemu morfologicznego dokonanego i niedokonanego aspektu znaleæ mo¿na w gramatykach jêzyka polskiego i jêzyka serbskiego / chorwackiego. Poszczególnym problemom i pytaniom zwi¹zanym z morfologi¹ aspektu w szczególnoci powiêcone s¹ prace: Áîíäàðêî (1983), Kopeèný (1962), Kury³owicz (1972), Ìàñëîâ (1963), Nìmec (1958), Piernikarski (1969, 1975), miech (1971), Çàëèçíÿê, Øìåëåâ (1997). 3. Metodologia Za podstawê do badañ pos³u¿y³y listy czasowników polskich i serbskich / chorwackich, zebranych w tzw. czyste pary aspektowe, bez perfectiva i imperfectiva tantum i bez czasowników dwuaspektowych. Wziêto pod uwagê tylko formê pisan¹ czasowników, dlatego nie jest rozpatrywany sposób wyra¿ania aspektu w j. serb. / chorw. polegaj¹cy na zmianie akcentu (pògledati D – poglédati ND). Lista polska liczy 1306 par, lista serbska / chorwacka – 685. Za opozycje aspektowe uznano: opozycje prefiksalne, sufiksalne, mieszane i supletywne. Przy pomocy analizy komputerowej, ka¿dy z czasowników (w formie bezokolicznika), zosta³ automatycznie podzielony na trzy czêci, licz¹c od koñca wyrazu: a) koñcówka bezokolicznika pol. -æ/-c, serb. / chorw. -æi/-ti; b) trzy kolejne litery; c) pozosta³a czêæ wyrazu. Dzia³anie to u³atwi³o wyodrêbnienie segmentów graficznych, ró¿ni¹cych formê dokonan¹ i niedokonan¹ czasownika. Przyk³ad 1 pol. D ND siê/gn¹/æ si/êga/æ - *n¹ -*a o/rze/c – orz/eka/æ - *0 - *ka przecz/yta/æ cz/yta/æ - prze* - *
serb. /chorw. D ND opro/sti/ti – opra/šta/ti - *osti - *ašta tre/snu/ti – t/res/ti - *nu - *0 prob/udi/ti – b/udi/ti - pro* - *
Uwaga! Znakiem: *(gwiazdk¹) oznaczono segmenty identyczne graficznie, *0 oznacza, ¿e po czêci identycznej graficznie dla obu form, a przed koñcówk¹ bezokolicznika nie ma ju¿ ¿adnych liter, a skróty: D, ND oznaczaj¹ odpowiednio czasownik dokonany i niedokonany.
210
Ka¿dy z wyodrêbnionych segmentów mia³ od jednego do kilku ekwiwalentów, np. rozpatruj¹c relacjê D ND (dokonany – niedokonany), segment *n¹ mia³ 7 ekwiwalentów: pol. *n¹ -*a siêgn¹æ siêgaæ - *i waln¹æ waliæ - *iwa wstrzykn¹æ wstrzykiwaæ - *ja nawin¹æ nawijaæ - *ka zacisn¹æ zaciskaæ - *wa posun¹æ posuwaæ - *ypia zasn¹æ zasypiaæ W tej samej relacji dla j. serbskiego / chorwackiego segment *a mia³ 3 ekwiwalenty: serb. /chorw. *a -*ica odmaæi odmicati - *iva dokazati – dokazivati - *ljiva uspavati – uspavljivati Zebrany materia³ przeanalizowano na dwa sposoby, tzn. zbadano relacje: czasownik dokonany jego niedokonany odpowiednik i czasownik niedokonany jego dokonany odpowiednik. 4. Wyniki badañ wstêpnych i ich analiza W obu relacjach, w j. polskim pary supletywne tworz¹ 54 czasowniki (po³o¿yæ k³aæ), pary utworzone za pomoc¹ sufiksacji 931 (kupiæ kupowaæ), prefiksacji 320 (zrobiæ robiæ), a do typu mieszanego nale¿y tylko jedna para (postawiæ stawiaæ). W j. serbskim / chorwackim pary supletywne tworzy 38 czasowników (doæi dolaziti), sufiksacja 486 (baciti bacati), prefiksacja 159 (probuditi buditi), typ mieszany- 2 (uhvatiti hvatati). Potwierdza siê znany fakt, ¿e zarówno w j. polskim jak i w j. serbskim / chorwackim podstawowym sposobem tworzenia pary aspektowej (w której odpowiedniki w parze nie ró¿ni¹ siê pod wzglêdem semantycznym) jest sufiksacja (j. pol. 71% , j. serb. /chorw. 70%), podczas gdy pozosta³e sposoby ³¹cznie supletywizm, typ mieszany, prefiksacja to tylko 29% w przypadku j. pol. i 30% w przypadku j. serb. /chorw. Dlatego te¿ do dalszych badañ pos³u¿y³y aspektowe pary czasownikowe utworzone w³anie przy pomocy sufiksacji. 5. Badania w³aciwe Przy sufiksacji wyró¿nione segmenty graficzne podzieliæ mo¿na na jednoi wieloekwiwalentowe, przy czym przewidywalnoæ odpowiednika w parze aspektowej w przypadku tej pierwszej grupy wynosi 100%.
211
Obliczaj¹c liczbê efektywnych sk³adników (N) ustalono, ¿e ³atwiej jest przewidywaæ odpowiednik w parze, kiedy punktem wyjcia jest forma niedokonana czasownika. Z przeprowadzonych badañ i obliczeñ wyci¹gn¹æ mo¿na nastêpuj¹ce wnioski dotycz¹ce mo¿liwoci przewidywania aspektowej pary czasownikowej w relacji ND D, gdy pary tworzone s¹ za pomoc¹ sufiksacji: – czasowniki nale¿¹ce do grupy segmentów jednoekwiwalentowych maj¹ 100% przewidywalnoæ, tzn. je¿eli w j. serb. / chorw. przed koñcówk¹ bezokolicznika w formie niedokonanej stoi segment *ta, wówczas forma dokonana zawsze tworzona bêdzie z ekwiwalentem *sti przed koñcówk¹ bezokolicznika doputati dopustiti, czy te¿ w j. polskim, gdy w formie niedokonanej przed koñcówk¹ bezokolicznika stoi segment *acza, to forma dokonana tworzona bêdzie zawsze z ekwiwalentem *oczy odraczaæ odroczyæ; – przy czasownikach nale¿¹cych do grupy segmentów wieloekwiwalentowych najbardziej produktywny jest ekwiwalent, który pojawia³ siê w badaniach najczêciej, inne mo¿na uznaæ za wyj¹tki, np. pol. *ina- *nie- napominaæ napomnieæ (wyj¹tek: *¹), serb. / chorw. *aja- *oji- odvajati odvojiti (wyj¹tek: *oja). W ten sposób uda³o siê opracowaæ nastêpuj¹ce zasady dla j. polskiego i j. serbskiego / chorwackiego: I. Dla segmentów jednoekwiwalentowych „zawsze jeli a à b“, gdzie: a – dany segment, b – ekwiwalent: pol. Jednoekwiwalentowe a à b 1) *abia → *obi 2) *abnia → *obni 3) *aca → *óci 4) *acnia → *ocni 5) *acza → *oczy 6) *adla → *odli 7) *adnia → *odni 8) *adza → *odzi 9) *aga → *ó 10) *aja → *oi 11) *aka → *oczy 12) *akiwa → *oczy 13) *ala → *oli 14) *a³amia → *o³omi 15) *amia → *omi 16) *apia → *opi
serb. /chorw. Jednoekwiwalentowe a à b 1) *0 → *nu 2) *aða → *odi 3) *aka → *oèi 4) *apa → *opi 5) *ara → *ori 6) *ašta → *osti 7) *atra → *otri 8) *avlja → *ovi 9) *æa → *ti 10) *æiva → *ti 11) *ða → *de 12) *ðava → *di 13) *ðiva → *di 14) *ima → *e 15) *ka → *nu 16) *lja → *i
212
pol. Jednoekwiwalentowe aà b 17) *apla → *opli 18) *arsza → *orszy 19) *aszcza → *oci 20) *ata → *e 21) *a¿d¿a → *odzi 22) *biera → *ebra 23) *cze → *kn¹ 24) *da → * 25) *dziera → *edrze 26) *eszcze → *asn¹ 27) *êga → *¹ 28) *êpowa → *¹pi 29) *ga → *0 30) *giwa → *¿y 31) *i → *n¹ 32) *mowa → *¹ 33) *na → *¹ 34) *owa → *i 35) *ozi → *ie 36) *piera → *eprze 37) *pycha → *epchn¹ 38) *sy³a → *es³a 39) *sysa → *essa 40) *szcza → *ci 41) *ta → *ci 42) *tyka → *etkn¹ 43) *y³a → *³a 44) *yma → *¹ 45) *yna → *¹ 46) *ywa → *i 47) *za → *i 48) *ziera → *rze 49) *zyna → *¿n¹ 50) *¿a → *zi
serb. /chorw. Jednoekwiwalentowe a à b 17) *ljinja → *le 18) *nja → *ni 19) *njava → *ni 20) *njiva – *ni 21) *osi → *e 22) *ova → *i 23) *šava → *si 24) *šæiva → *sti 25) *šlja → *sli 26) *šnjava → *sni 27) *šta → *sti 28) *ta –*nu 29) *za → *gnu 30) *a → *zi 31) *ava → *zi 32) *njava → *zni
213
Przyk³ad 2 nagradzaæ a à b, a = adza *adza à *odzi nagradzaæ à nagrodziæ II. Dla segmentów wieloekwiwalentowych jeli „a1 à b1 (b2, b3, ......., bn)“, gdzie: a1 – dany segment, b1 – ekwiwalent, (b2, b3, ..........., bn) inne ekwiwalenty, które mog¹ siê pojawiæ przy danego rodzaju segmencie, ale ze wzglêdu na mniejsz¹ czêstotliwoæ wystêpowania traktowane s¹ jako wyj¹tki: serb. / chorw. wieloekwiwalentowe a1à b1 (b2, b3,....bn) 2 ekw. 1)*a→*i *nu 2)*aga→*oi *o 3)*aja →*oji *oja 4)*anja →*oni *na 5)*ava→ *i *nu 6)*da→*s *nu 7)*ica→*e *a 8)*ira→*re *ra 9)*ja→*0 *nu 10)*ljava→*i *li 11)*štava→*sti *sta 12)*va→*0 *nu 3 ekw. 1) *inja→*nu *e *enu 2)*ljiva→*i *li *a 4 ekw. 1) *iva→*a *v *nu *ova
Pol. Wieloekwiwalentowe a 1 à b1 (b2, b3,...bn) 2 ekw. 1)*ada→*¹ *edzie 2)*asza→*osi *oszy 3)*iwa→*a *n¹ 4)*ewa→*a *0 5)*ina→ *nie *¹ 6)*arza→ *orzy *órzy 7)*awia→*owi [*ówi] 8)*a¿a→ *o¿y *ozi 9)*wa→*0 *n¹ 10)*ycha→*chn¹ *cha 11)*yka→*kn¹ *ka 12)*ypia→ *n¹ *pa 13)*ka→*0 *n¹ 3 ekw. 1)* iera→ *ra *rze *orzy 2) *ja→ *0 *n¹ *i 4ekw. 1) *a→ *i *y *0 *n¹
Przyk³ad 3 polagati a1 à b1 (b2, b3, .... bn) , a1 = aga *aga à *oi (*o) polagati à poloiti (pomoæi)
214
6. Wnioski Po przeanalizowaniu wyodrêbnionych dla obu jêzyków regu³ zauwa¿yæ mo¿na, ¿e w j. polskim iloæ segmentów jednoekwiwalentowych jest znacznie wiêksza w stosunku do j. serbskiego / chorwackiego (pol. 50, serb. / chorw. 32), ale ju¿ w przypadku segmentów wieloekwiwalentowych ró¿nica sprowadza siê tylko do jednego rodzaju segmentu, i zarówno w jednym jak i w drugim jêzyku podzia³ segmentów wygl¹da bardzo podobnie. W obu jêzykach istniej¹ grupy 2 ekw., 3 ekw. i 4 ekw., z czego 2 ekw. w j. pol. maj¹ 13 rodzajów ekwiwalentów, w j. serb. / chorw. 12 rodzajów, a 3 ekw. maj¹ w obu jêzykach 2 rodzaje ekwiwalentów, a 4 ekw. 1 rodzaj. Regu³a dotycz¹ca segmentów jednoekwiwalentowych jest niezawodna, poniewa¿ przewidywalnoæ wynosi 100%, regu³a dotycz¹ca segmentów wieloekwiwalentowych podaje najbardziej prawdopodobny ekwiwalent, przy czym oprócz niego wyst¹piæ mog¹ (chocia¿ rzadziej) inne. 7. Podsumowanie i perspektywy dalszych badañ Badanie mo¿liwoci przewidywania aspektowej pary czasownikowej doprowadzi³o do stwierdzenia, ¿e w ka¿dym z badanych jêzyków j. polskim i j. serbskim / chorwackim tzw. czyste pary aspektowe, bez ró¿nicy w znaczeniu, mog¹ byæ supletywne, prefiksalne, prefiksalno-sufiksalne, sufiksalne, s¹ to jednoczenie cztery rodzaje wyra¿ania opozycji aspektowych. Potwierdzi³ siê znany fakt, i¿ najczêstszym sposobem tworzenia pary aspektowej jest sufiksacja. Pary utworzone w ten sposób pos³u¿y³y do szczegó³owych badañ. Rozpatrzono dwa przypadki, gdy podstaw¹ do badañ by³a forma D czasownika i jej niedokonane odpowiedniki, oraz gdy t¹ podstaw¹ by³a forma ND i jej dokonane odpowiedniki. Wydzielono segmenty graficzne w czasownikach i ich ekwiwalenty. Na podstawie eksperymentu wybrano relacjê ND D, poniewa¿ w tej w³anie relacji przewidywalnoæ pary jest wiêksza (wiêcej efektywnych sk³adników ekwiwalentów). Okaza³o siê, ¿e mo¿na wyró¿niæ grupê segmentów jednoekwiwalentowych, w których przewidywalnoæ wynosi 100%, i grupê segmentów wieloekwiwalentowych, w których przewidywalnoæ nie jest ju¿ niezawodna, poniewa¿ podaæ mo¿na najczêciej wystêpuj¹cy ekwiwalent i inne, pojawiaj¹ce siê rzadziej. Wyniki takich badañ przydatne mog¹ byæ dla osoby ucz¹cej j. polskiego lub j. serbskiego / chorwackiego. Mo¿na z góry zaplanowaæ zajêcia wiedz¹c, które formy s¹ supletywne (i trzeba po prostu nauczyæ siê ich na pamiêæ), jakich prefiksów najczêciej u¿ywa siê do tworzenia form D, aby w koñcu móc podaæ regu³y dotycz¹ce tworzenia aspektowej pary czasownikowej za pomoc¹ sufiksów, w relacji ND D, co jest wa¿ne te¿ ze wzglêdu na fakt, i¿ naukê jêzyka obcego zaczyna siê od form niedokonanych, które s¹ zdolne wyra¿aæ wszystkie trzy czasy (przesz³y, teraniejszy i przysz³y). W dalszych rozwa¿aniach na temat mo¿liwoci przewidywania aspektowej pary czasownikowej, mo¿na pokusiæ siê o próbê zastanowienia siê nad tym, czy
215
np. czasowniki podobne pod wzglêdem znaczenia, czy te¿ nale¿¹ce do poszczególnych grup oznaczaj¹cych stany, czynnoci itd. tworzone s¹ w podobny sposób, a tak¿e warto by³oby zaj¹æ siê czasownikami dwuaspektowymi, które zosta³y w tej pracy odrzucone, ale badanie wstêpne wykaza³o, ¿e wiêkszoæ czasowników bêd¹cych w j. serbskim / chorwackim dwuaspektowymi, w j. polskim tworzy normalne pary aspektowe. Literatura ÁÅËÈ, À.: Î ãëàãîëèìà ñà äâà âèäà. [w:] £óæíîñëîâåíñêè ôèëèëîã, XXI, ê.1 4, Áåîãðàä, 1955 1956. BOGUS£AWSKI, A.: Prefiksalne pary aspektowe a semantyka prefiksalna czasownika rosyjskiego. [w:] Slavia Orientalis, IX, nr 139 175, 1960. Gramatyka wspó³czesnego jêzyka polskiego. Morfologia. Warszawa 1984. ÃÐÈÖÊÀÒ, È.: Î íåêèì âèäñêèì îñîáåíîñòèìà ñðïñêîõðâàòñêîã ãëàãîëà. [w:] £óæíîñëîâåíñêè ôèëîëîã, XXIII, ê.1 4, Áåîãðàä, 1957 1958. ÃÐÈÖÊÀÒ, È.: Îäëèêå ãëàãîëñêîã âèäñêîã ïàðàøòâà êàî ñåìàíòè÷êè èíäèêàòîðè. [w:] Çáîðíèê Ìàòèöå ñðïñêå çà ôèëîëîãè¼ó è ëèíãâèñòèêó, ê. 27 28, Íîâè Ñàä 1984 85. ÈÑÀ×ÅÍÊÎ, A. B.: Ãðàììàòè÷åñêèé ñòðîé ðóññêîãî ÿçûêà â ñîïîñòàâëåíèè ñ ñëîâàöêèì. Ìîðôîëîãèÿ. Ò. II. Bratislava 1960. KLEMENSIEWICZ, Z.: Próba charakterystyki dwu naczelnych funkcji przedrostka w polskim czasowniku. [w:] Sprawozdania z Czynnoci i Posiedzeñ PAU 52, Warszawa 1951. KLIKOVAC, D.: O glagolskom vidu u srpskohrvatskom jeziku iz drugog ugla. [w:] Zbornik Matice srpske za filologiju i lingvistiku, Novi Sad 1997. KOPEÈNÝ, F.: Slovesný vid v èetinì. Rozpravy Èeskoslovenské akademie vìd. Roèník 72 Seit 2, Praha 1962. ÌÀÑËÎÂ, Þ. Ñ.: Ìîðôîëîãèÿ ãëàãîëüíîãî âèäà â ñîâðåìåííîì áîëãàðñêîì ëèòåðàòóðíîì ÿçûêå. Ìîñêâà, Àêàäåìèÿ Íàóê ÑÑÑÐ 1963a. ÌÀÑËÎÂ, Þ. Ñ.: Çíà÷åíèå äàííûõ áîëãàðñêîãî ÿçûêà äëÿ îáùèå òåîðèè ñëàâÿíñêîãî âèäà. Ñß, Äîêëàäû ñîâåòñêîé äåëåãàöèè, V. Ìåæäóíàðîäíûé ñúåçä ñëàâèñòîâ (Ñîôèÿ, ñåíòÿáðü 1963), Ìîñêâà 1963b. ÌÀÑËÎÂ, Þ. Ñ.: Î÷åðêè ïî àñïåêòîëîãèè. Ëåíèíãðàä 1984. MRAZOVIÆ, P. VUKADINOVIÆ Z.: Gramatika srpskohrvatskog jezika za strance. Novi Sad 1990. Rezime: Odreðivanje aspekatskog glagolskog para u poljskom i srpskom / hrvatskom jeziku Pitanje glagolskog vida zanimalo je mnoge lingviste. Poznati gramatièar Aleksandar Beliæ (1955 1956, s. 7) smatra da nijedan realizovan glagol (u svim slovenskim jezicima) ne moe biti bez odreðenog vida. To je opta osobina strukture slovenskog glagola. Ova kategorija je problematièna s obzirom na njeno povezivanje sa drugim kategorijama (vreme, Aktionsart), a i s obzirom na èinjenicu da izbor aspekatske forme (svrena ili
216
nesvrena) neposredno zavisi od znaèenja konkretnog glagola. Dakle, ne moe se nauèiti bilo koji od slovenskih jezika, a da se na zna pravilno upotrebiti glagolski vid, a za to je potrebno znati na koji naèin se predviða aspekatski par. Ovaj rad se bavi takvim pravilima. Prouèavani su takozvani èisti aspekatski parovi (koji nemaju razliku u znaèenju) u poljskom i srpskom / hrvatskom jeziku. Parovi su bili posmatrani sa dve taèke gledita: u relaciji svršen – nesvršen i nesvršen – svršen. U svakom od tih jezika postoje supletivni parovi, prefiksalno-sufiksalni, prefiksalni i sufiksalni parovi. U svakom se glagolu (u infinitivu) mogu izdvojiti grafièki segmenti i njihovi ekvivalenti kod drugog èlana istog para. Najplodnija je tvorba aspekatskog para pomoæu sufiksacije u relaciji nesvren svren. Sufiksacijom su dobijeni segmenti sa jednim i vie ekvivalenata, to je omoguæilo da se doðe do dva pravila za odreðivanje svrene aspekatske forme od nesvrene. Prvo pravilo se odnosi na segmente sa jednim ekvivalentom i odreðivanje je, u tom sluèaju, uvek sigurno: a à b, a – segment, b – ekvivalent; npr. poljski: *adzaà *odzi, srpski / hrvatski: *ašta à *osti, nagradzaæ à nagrodziæ opraštati à oprostiti Drugo pravilo se odnosi na segmente sa vie ekvivalenata, meðutim, odreðivanje ovde nije sigurno. Najverovatniji ekvivalent je taj koji se najèeæe pojavljivao u ispitavanjima, a svi ostali su tretirani kao izuzeci: a1 à b1 (b2, b3, ......., bn), a1 – segment, b1 – najverovatniji ekvivalent, (b2, b3, ..........., bn) – ostali ekvivalenti; npr. poljski: *asza à *osi (*oszy) srpski / hrvatski: *aga à *oi (*o) zapraszaæ à zaprosiæ (rozproszyæ) polagati à poloiti (pomoæi) Gore navedena pravila su pokušaj da se sa što manje informacija dobiju od nesvršenih formi, svrene forme glagola, to moe da bude od koristi u didaktici.
Uplatnìní øeckých a latinských komponentù prefixálního typu v nových slovech souèasné èetiny1 Pavla mídová Ústav pro jazyk èeský AV ÈR, Praha
Cílem pøíspìvku je dílèím zpùsobem, formou poznámek, pøedstavit problematiku pùvodem latinských a øeckých komponentù prefixálního typu v nových slovech souèasné èetiny. Pokusíme se nastínit nìkteré vývojové tendence a porovnat uplatnìní tìchto morfémù z hlediska konkurence k systému domácích slovotvorných prostøedkù. Ke komponentùm pøistupujeme z hlediska synchronní dynamiky. 1 Pøíspìvek vznikl v rámci grantového projektu Systémotvorné procesy neologizmù v souèasné èetinì, reg. è. A0061803, GA AV ÈR.
217
Materiálovou základnu tvoøí lexikální jednotky podané v slovníku Nová slova v èetinì. Slovník neologizmù (1998), pøihlííme vak i k neologickému materiálu obsaenému v databázi nových lexikálních jednotek lexikografického oddìlení ÚJÈ. Tento materiál byl srovnáván se SSJÈ a se starím materiálem lexikografického archivu ÚJÈ. Do analyzovaného souboru lexikálních jednotek nejsou zahrnuty úzce odborné výrazy, které lze zjistit napø. ve speciálních slovnících. I. Na základì porovnání SSJÈ, Mluvnice èetiny 1 (1986, dále MÈ), Tvoøení slov v èetinì 2 (1967, dále TS) a Novoèeského tvoøení slov Vl. milauera (1971, dále .) lze mezi formanty prefixálního typu øecko-latinského pùvodu zaøadit: a-, ante-, anti-, arci-, de-, dia-/di- (skrz), dis-/di- (roz-), dys-, ex-, extra-, hyper-, hypo-, in-, infra-, inter-, intra-, kon-/kom-/ko-, kontra-, kvazi- (quasi-), meta-, non-, para-, per-, post-, pre-, pro-, proto-, pseudo-, re-, sub-, super-, supra-, syn/sym-, ultra-, vice-. Nìkteré formanty jsou v tìchto pracích hodnoceny z hlediska jejich morfémové povahy rùznì. Konkrétnì se jmenované práce neshodují v klasifikaci tìchto komponentù: anti-, ante- (v TS a . neuvedeno), arci-, extra- (v TS a . neuvedeno), hyper- (v TS neuvedeno), hypo- (v MÈ a TS neuvedeno), infra-, inter-, intra- (v TS a . neuvedeno), kontra-, kvazi- (v TS neuvedeno), meta-, post- (v TS a . neuvedeno), proto- (v . neuvedeno), pseudo-, super-, supra(v MÈ neuvedeno), ultra-, vice- (v TS neuvedeno). Vechny jmenované komponenty hodnotí SSJÈ jako první èásti sloených slov, kdeto ostatní práce (pokud jsou v nich tyto slovotvorné prvky uvedeny) jako pøedponu. V naich poznámkách se zamìøíme na morfémy anti-, de-, ex-, infra-, para-, post- a vice-. II. 1. V neologickém materiálu lze u nìkterých komponentù latinského a øeckého pùvodu zaznamenat výrazné sémantické posuny oproti významu ve starích lexikálních jednotkách. Komponent infra- (pùvodem latinské pøíslovce a pøedloka) se uplatòoval ve významu a funkci èeské pøedpony pod- (infrazvuk, infraèervený), v nových slovech témìø výhradnì sémanticky zastupuje slovo infraèervený (infraèidlo èidlo reagující na infraèervené záøení1 , infrakamera kamera, která snímá obraz pomocí infraèervených paprskù). Na tento sémantický proces upozoròuje ji V. Mejstøík (1965, s. 15). K podobnému vývoji dolo u pùvodem øecké pøedpony a pøedloky para-. Podle SSJÈ má morfém para- význam jednak vedle, pøi, spolu, skrze; proti; mimo, jednak v medicínských názvech význam odliný, úchylný, nenormální, v chemických názvech význam odvozený, liící se. Dalí význam vzniká zkrácením adjektiva parautistický. V nových slovech se s tímto významem setkáváme napø. u kompozit paraseskok parautistický seskok, parakola základní parautistický výcvik; kolicí zaøízení pro tento výcvik, paravycvièený vycvièený jako parautista (SSJÈ hodnotí morfém para- s tímto významem jako slangový). V neologic1 Pøi popisu lexikálního významu neologizmù citujeme ve vìtinì pøípadù lexikální definice uvedené v slovníku Nová slova v èetinì.
218
kém materiálu se vyskytuje komponent para- zcela novì ve významu paraplegie, paraplegik, paraplegický, napø. paradivadlo divadelní pøedstavení hercùparaplegikù; herecký soubor skládající se z takto postiených osob, paralympiáda olympiáda tìlesnì postiených. Sémantický vývoj infra- i para- lze interpretovat dvìma zpùsoby: pøedpona nabyla významu slova, které bylo pùvodnì jejím prostøednictvím utvoøeno, nebo jde o proces analogický ke vzniku pøechodných morfémù typu auto-, gramo(vznikají zkrácením slovního základu automobilový, gramofonový, které významovì zastupují, srov. Mejstøík, 1965; Martincová Savický, 1987). K opaènému procesu, tj. k vyprazdòování lexikálního významu, dochází napø. u kvantitativních, resp. intenzifikaèních morfémù maxi-, mini-, makro-, mikro-, mega-, multi-, poly- a dalích komponentù (také domácího pùvodu), které poklesávají z koøenných morfémù na prefixoidy.2 2. Významnou roli pøi popisu latinsko-øeckých komponentù hraje otázka spojitelnosti se základovými slovy. Zajímavými se z tohoto hlediska jeví komponenty ex- a vice-. Pøedpona ex- ve významu bývalý se v èetinì pùvodnì spojovala s omezeným okruhem podstatných jmen, zpravidla jmen osob, které jsou nositeli jistého titulu, hodnosti, pøíslunosti (zvl. k církevním øádùm). Slovo s touto pøedponou oznaèuje osobu, která pozbyla své hodnosti, svého titulu apod., napø. excísaø, exprezident, exministr; exjezuita (srov. TS, s. 725). Novì utvoøená slova nejene roziøují naznaèenou slovotvornou øadu, ale základovými slovy se také bìnì stávají slova domácího pùvodu (exposlanec, expøedseda, exøeditel). Vyskytují se dokonce slova s pøedponou ex-, která nepojmenovávají nositele hodnosti nebo titulu: podle starích pojmenování exmanel, exmanelka jsou tvoøeny dalí, vìtinou spíe pøíleitostné výrazy jako exvagr, extchýnì, exdruka apod. O zmìnì spojitelnosti se základovým slovy svìdèí i tvoøení pøídavných jmen s pøedponou ex-, které nemáme z døívejí doby doloeno. Ve spoleèensko-politické oblasti se objevují slova typu exfederální, exsocialistický, exsovìtský, v oblasti sportovní jednak výrazy expøeborový (expøeborové mustvo), exdivizní (exdivizní tým), jednak velké mnoství pøídavných jmen, jejich základové slovo odkazuje k názvu sportovního klubu nebo mìsta, kde klub sídlí (exkladenský, exsparanský, extøinecký). Je zajímavé, e vedle tìchto pøídavných jmen ze sportovní oblasti paralelnì vznikají podstatná jména (exligista, exslávista, exbròan). Pøi zkoumání spojitelnosti komponentu vice- tak rozsáhlé zmìny nezaznamenáváme, ale pøi porovnávání starích slov s vice- s novì utvoøenými slovy je moné poukázat na spojování se slovními základy domácího pùvodu (vicestarosta, vicepøedseda, popø. pøíleitostná slova viceropák3 , vicenáèelník). 2 Termínem prefixoid bývají oznaèovány morfémovì nevyhranìné prvky, které se po stránce významové a funkèní blíí pøedponám, ale zároveò podrují rysy koøenných morfémù. 3 Slovo se objevilo ve vyhodnocení ankety o Ropáka roku, v ní byly veøejnì èinné osoby posuzovány podle svých rozhodnutí a výrokù, týkajících se ivotního prostøedí;
219
3. V naem materiálu jsou z hlediska konkurence slovotvorných prostøedkù zajímavé dvojice cizí :: domácí slovotvorný prostøedek: anti- :: proti-, post- :: po-, de- :: od- aj. Inspirativní podnìty k problematice konkurence slovotvorných prostøedkù pøináejí napøíklad práce Jána Horeckého, Kláry Buzássyové, Olgy Martincové. Pøedponami anti- a proti- jsou mimo jiné odvozována synonymní pojmenování od stejných slovních základù, napø.: antidrogový :: protidrogový, antialergický :: protialergický, antiinterrupèní :: protiinterrupèní, antimonopolní :: protimonopolní, antivirový (poè.) :: protivirový (poè.), antiopatøení :: (vedle starího) protiopatøení, obì pøedpony v tìchto slovech vyjadøují pùsobení proti nìèemu. Distribuci formantu anti- ve srovnání s formantem proti- ovlivòuje statický pøíznak komponentu anti- (srov. Horecký1995). Pøedpona anti- je upøednostòována pøi tvoøení pojmenování, kdy nad dynamickým pøíznakem pùsobení pøevládá významový odstín pouhého protikladu k nìèemu, popøení nìèeho, popø. zamìøení proti nìèemu: antiestablishment skupina lidí stavìjící se proti vládnoucímu politickému reimu, antibalíèek politická rozhodnutí ruící úèinek tzv. balíèku ekonomických opatøení, antilobby vlivná zájmová politická nebo hospodáøská skupina (lobby) namíøená proti vlivu, èinnosti jiné (u døíve existující) lobby, antitrh netrní, protitrní prostøedí, anticena negativní ocenìní (podobnì Antioscar). K podpoøení tohoto stanoviska pøispívá i hledisko formální: v neologickém materiálu jsou èastìji doloena substantiva utvoøená pomocí pøedpony anti- oproti poètu substantiv s proti- (výjimku tvoøí zejména substantiva s dìjovým pøíznakem: protipuè, protivýrok). V neologické slovní zásobì dochází u komponentu anti- k profilování významového odstínu nedostatek nìjaké vlastnosti (s prùvodním odstínem patné kvality), nebo dokonce významového odstínu naprosté postrádání nìkterých schopností, vlastností: antifotbal, antihokej, antihvìzda, antisportovec (srov. starí antitalent), antinápaditý (antinápaditá instrumentace skladby), antipolitický (antipolitické schopnosti). Ke konkurenèním prostøedkùm patøí také pøedpony post- a po-. V neologickém materiálu jsou doloeny ve velkém mnoství izolexémních slov, napø. postbalíèkový :: pobalíèkový, postklausovský :: poklausovský, postinvazivní :: poinvazivní, postprivatizaèní :: poprivatizaèní, postsametový :: posametový, postsovìtský :: posovìtský; ke starímu slovu posezonní (SSJÈ) je doloen neologizmus postsezonní. Obì pøedpony (po- i post-) mohou vyjadøovat význam èistì èasový, tj. následnost po nìèem. Pøedpona post- vak v nìkterých slovech vyjadøuje také významový odstín návaznosti; výsledné lexikální jednotky pak pojmenovávají skuteènost, která jetì nese rysy skuteènosti pøedchozí. Zmiòovaný významový odstín je patrnìjí z delích kontextù: postsocialistické neinspirací pro pojmenování ankety byl název ekologicky zamìøeného krátkého filmu reiséra Jana Svìráka (Ropáci).
220
koncepèní øeení; kolchozní a postkolchozní spolky; postvelmocenská psychologie ruské politiky; jaký bude nový svìt, jen pøichází po poststudenováleèném?; posttotalitní urnalista. Významový odstín návaznosti vyjadøuje pøedpona post- nejzøetelnìji v pojmenováních odkazujících k umìleckým èi politickým smìrùm a hnutím: posthippiesovský, postfaistický, postpunkový (hud.), postsurrealistický aj. 4 Dalí dvojicí konkurenèních slovotvorných prostøedkù, které se èasto uplatòují u shodných slovních základù, jsou de- a od-: demonopolizovat :: odmonopolizovat, detabuizovat :: odtabuizovat, depolitizovat :: odpolitizovat (SSJÈ), deideologizovat :: odideologizovat (SSJÈ). S nìkterými z výe uvedených sloves vznikají paralelnì slovesná substantiva, k nìkterým slovesným substantivùm vak slovesa se stejným slovním základem doloena nejsou. U izolexémních podstatných jmen na de- a od- lze pozorovat tendenci uívat zároveò s cizí pøedponou cizí pøíponu a podobnì substantivum s domácí pøedponou doplòovat domácí pøíponou: demonopolizace :: odmonopolizování, detabuizace :: odtabuizování (Martincová, 1997, uvádí také detabuizování), deideologizace :: odideologizování, dekriminalizace :: odkriminalizování, debatizace :: odbatování.5 Se zakonèením na -ace, resp. -izace, je moné ojedinìle zaznamenat substantiva s pøedponou od-, vznikají tøíèlenné øady: deinstalace :: odinstalování :: odinstalace (vechny tøi výrazy v poèítaèové oblasti), depolitizace :: odpolitizování :: odpolitizace. Výrazy deanglizace, depalubizace (od podstatného jména paluba s významem zbavení nìkoho politické moci) a debatizace6 , doloené v neologickém materiálu, naznaèují, e se zaèíná vyhraòovat samostatný prefixálnì-sufixální slovotvorný typ, a to pøedpona de- ve spojení s pøíponou -ace, resp. s její rozíøenou variantou -izace. K uvedeným pojmenováním s de- toti nemáme doloeny jejich opozitní protìjky bez této pøedpony. III. Na obohacování èeské slovní zásoby má v souèasné dobì velký vliv angliètina. Zdá se, e jejím pùsobením je ovlivnìno také intenzivní vyuívání pøedpon øeckého a latinského pùvodu. Mnoho slov s tìmito komponenty bylo toti pøejato jako celek právì z angliètiny a je moné, e tyto pøejaté lexikální jednotky ovlivòují aktivnost tvoøení slov s øecko-latinskými morfémy v èeském prostøedí. Shrnutí: Pojmenování s øecko-latinskými prefixálními komponenty mají v neologickém materiálu významné místo. Morfémy, které jsme zde pøedstavili, náleejí k velmi produktivním slovotvorným prostøedkùm. Srov. výraz post-izmus ve spojení nabrat novou inspiraci po vyèerpání se ve svém moderním výrazu v rùzných post-izmech. 5 Oba výrazy byly utvoøeny od vlastního jména Bata a oznaèují zbavení tohoto bývalého ministra vládní funkce. 6 Analogicky s tìmito pojmenováními byl utvoøen okazionalismus rekorytizace s významem nové rozdìlování, rozdìlení výnosných funkcí, postù (koryt). 4
221
Literatura Akademický slovník cizích slov. Praha 1995. AYTO, J.: The Longman Register of New Words. Longman, Harlow, Vol. 2 1990. BARNHART, C. L. STEINMETZ, S. BARNHART, R. K.: A Dictionary of New English 1963 1972. Bronxville, New York/Langenscheidt, Berlin, Barnhart 1973. BUZÁSSYOVÁ, K.: Konkurenèné formanty ako prostriedky tylistickej a sémantickej diferenciácie. In: Dynamika souèasné èetiny z hlediska lingvistické teorie a kolské praxe. Praha 1987, s. 113 120. DANE, FR.: Vývoj èetiny v období socialismu. In: Problémy marxistické jazykovìdy. Praha 1962, s. 319 332. DOKULIL, M.: Tvoøení slov v èetinì 1. Praha 1962. HAIS, K. HODEK, B.: Velký anglicko-èeský slovník. Praha 1997 (3. vyd.). HAUSER, P.: Prefixace, její povaha a místo v slovotvorné soustavì. Slovo, 1997, è. 4, s. 3 7. HORECKÝ, J.: Predloka proti a predpona proti-. Kultúra slova, 29, 1995, s. 275 278. MARTINCOVÁ , O.: Konkurence prefixálních komponentù v novém lexiku. Slovo, 1997, è. 4, s. 23 26. MARTINCOVÁ, O.: Na okraj konkurence slovotvorných prostøedkù. Slovo a slovesnost, 58, 1997, s. 161 164. MARTINCOVÁ, O.: Problematika neologismù v souèasné spisovné èetinì. Praha, PF UK 1983. MARTINCOVÁ, O. SAVICKÝ, N.: Hybridní slova a nìkteré obecné otázky neologie. Slovo a slovesnost, 48, 1987, s. 124 139. MEJSTØÍK, V.: Tzv. hybridní sloeniny a jejich stylová platnost. Nae øeè, 48, 1965, s. 1 18. Mluvnice èetiny. Praha 1986. Nová slova v èestinì. Slovník neologizmù. Praha 1998. Slovník spisovného jazyka èeského IIV. Praha 1960 1971. SVOBODOVÁ, D.: Prefixálnì tvoøené anglicismy v èeské publicistice. Slovo, 1997, è. 4, s. 40 42. MILAUER, V.: Novoèeské tvoøení slov. Praha 1971. TULLOCH, S.: The Oxford Dictionary of New Words: A popular Giude to Words in the News. Oxford, OUP 1991. Tvoøení slov v èetinì. 2. Praha 1967.
222
Kompozita v ornitologickém názvosloví bulhartiny a èetiny Substantivní kompozita sledu S-K-V (I.)* Christina Dejkova Ústav bulharského jazyka BAV, Sofia
Kompozice jako jeden ze základních slovotvorných zpùsobù v slovanských jazycích, zdìdìných z praslovantiny, se obvykle uplatòuje v lexikálních podsystémech, vyznaèujících se stylovou a funkèní omezeností. Systém ornitologických názvù je lexikální vrstva z oblasti terminologie, ve které kompozice jako slovotvorný postup hraje urèitou pojmenovací úlohu. V tomto pøíspìvku budeme vycházet právì z pojmenovacího plánu jazyka, a proto støedem naí pozornosti budou jen rodové názvy (svou jazykovou slovnìdruhovou charakteristikou substantiva), vzniklé vìtinou spontánním jazykovým vývojem z komunikaèní potøeby pojmenovat objekty mimojazykové skuteènosti, resp. ptáky. Z toho vyplývá, e se neomezíme jen na názvy oficiálního názvosloví, budeme si také vímat pojmenování lidových. Vycházíme ze souèasného stavu v obou slovanských jazycích, ale budeme se na nìj dívat s dynamickým aspektem vzhledem k postiení pùvodu, vývojových tendencí a produktivity sledovaných slovotvorných typù, uívaných pro jazykové ztvárnìní urèitých onomaziologických (pojmenovacích) modelù1 . Porovnání v dvou pøíbuzných slovanských jazycích a naskytující se vývojové paralely umoní objektivnìjí pohled na vznik a dynamiku jednotlivých typù od doby praslovanské do souèasnosti. Tento konfrontaèní pohled pøispìje nejen k zachycení systémových souvislostí v obou jazycích, ale i k urèení pùvodu konkrétních lexikálních jednotek, zdìdìných z praslovanského ornitologického systému nebo novì utvoøených v jednotlivých jazycích. Pokud jde o typy kompozit, vycházíme z typù kompozit urèených D. losarem2 pro èetinu na základì slovnìdruhové charakteristiky komponentù a jejich sledu. Na tomto místì se omezíme na kompozita s prvním substantivním (=S) a s druhým verbálním komponentem (=V), spojenými konektem (=K). Prùhledná sémantická a slovotvorná struktura kompozit dovolí, abychom na základì sémantického obsahu komponentù urèili charakteristický pøíznak, podle kterého byl pták pojmenován èili urèit onomaziologický model. Sledované formace urèeného typu umoní uvést nejèastìjí fundující slova (popø. * Tento pøíspìvek vznikl v dobì mé stáe v Kabinetu èetiny pro cizince FF MU. Zvlátní podìkování patøí etymologickému oddìlení ÚJÈ AV ÈR v Brnì. Za cenné metodologické pripomínky dìkuji osobnì PhDr. E. Havlové, CSc. 1 Onomaziologickým èili pojmenovacím modelem rozumíme typ pojmenování podle urèitého pøíznaku charakterizujícího pojmenovávaný pøedmìt, resp. ptáka. 2 losar, D.: Èeská kompozita diachronnì. Brno 1999.
223
slovní základy a koøeny) èlenù kompozit a tím postihnout míru jejich slovotvorné realizace v rámci dílèího ornitologického systému. Budeme také pøihlíet k formì sloených slov, abychom mohli ukázat, jak se urèitý strukturní typ vyvíjel od doby praslovanské a ke kterému slovotvornému typu se v kadém z obou jazykù zaøazoval. Kompozita se zadním èlenem deverbálním a s pøedním èlenem substantivním se uplatòují v bulharském a èeském ornitologickém názvosloví pøi jazykovém ztvárnìní rùzných onomaziologických (pojmenovacích) modelù, èili za pomoci takových strukturních typù se pojmenovávají ptáci podle rùzných charakteristických rysù a vlastností, a to: 1) podle zpùsobu obivy a druhu potravy; 2) podle zpùsobu pohybu v souvislosti s místem výskytu (ivotním prostøedím), pøípadnì s hledáním potravy; 3) podle místa, kde se ptáci vyskytují; 4) podle charakteristické vlastnosti v chování ptáka; 5) podle hnízdìní (druhu hnízda), resp. péèe o mláïata; 6) podle doby, kdy se objevují; 7) podle vzhledu ptáka. Vemi tìmito sloeninami je pták pojmenován jako pùvodce, èili nositel dìje (pøevánì èinnosti a ojedinìle stavu). Tedy kompozita se zadním èlenem deverbálním se vztahují k pojmenováním, vycházejícím z dìjového pøíznaku nazývaného ptáka. Struktura tìchto kompozit (S-K-V) dovoluje, aby vybraný dìjový pøíznak byl rozvinut doplòující, urèující slokou substantivní, vyjadøující v naem pøípadì nejèastìji patient, ale také místo a èas dìje.3 Vzhledem k omezenému rozsahu tohoto pøíspìvku tady se soustøedíme pouze na názvy vzniklé podle zpùsobu obivy a druhu potravy (jako pùvodní motivace). Do této skupiny mùeme zaøadit následující názvy: v bulhartinì v èetinì
ìèøåëòâ (i dial.) kánì, Buteo rufinus (Ôàóíà Á-ÿ, Ãåðîâ), ìèøåëòâåö potolka, Falco tinnunculus (Ôàóíà Á-ÿ) dial. ìèøêîëòâåö druh orla (z okolí Ichtimana ÊàðòÁÄèàë)
myilov (mysl.) kánì lovící myi; (zool.) kánì lesní (SSJÈ I)
ï÷åëî¾ä (i dial.) vlha, Merops apiaster (Ôàóíà Á-ÿ, Ãåðîâ), ï÷åëîÿ`ò pták ivící se vèelami (Javrovo z ok. Asenovgrada, Lilkovo z ok. Plovdiva) (ÊàðòÁÄèàë), ï÷åëóÿ`ò (Dobrostan z ok. Asenovgrada ÊàðòÁÄèàë), ï÷e&ëîéèò (Vãrbovo z ok. Smoljana ÊàðòÁÄèàë) îñîÿä vèelojed, Pernis (Ôàóíà Á-ÿ)
vèelojed Pernis (Ptáci bez hranic)
ðèáîÿä terej, Sula bassana (Ôàóíà Á-ÿ), dial. ðèáîÿ`äåö orel, Pandion haliaëtus (Ãåðîâ) ìóõîëîâêà lejsek, Muscicapa (Ôàóíà Á-ÿ), dial. ìóõîëòâêà pták Butalis grisola (Ãåðîâ)
3
lid. mucholovka lejsek, Muscicapa (Knìourek podle Machka, Ptáci), lid. mucholapka tv. (ír podle Machka, Ptáci)
Dokulil, M.: Tvoøení slov v èetinì. Teorie odvozování slov. Praha 1962, s. 30.
224
ñòðèäîÿä ústøièník, Haematopus ostralegus (Ôàóíà Á-ÿ), lid. masojed uhýk, Lanius excubitor, dial. ñêàêàëåöîÿ`ä paèek, Pastor roseus (Ãåðîâ), masojídek dem. (SSJÈ 1, 1183) ëåøîÿä sup mrchoravý, Neophron percnopterus (Ôàóíà Á-ÿ), êîñòîáåð orlosup, Gypaëtus barbatus (Ôàóíà Á-ÿ).
Bezpøíponové sloené názvy s nulovou koncovkou a morfologickou charakteristikou muského rodu jako b. ìèøåëòâ, ï÷åëîÿ`ò (s dialektickými variantami), ðèáîÿä a è. myilov, vèelojed, masojed navazují na praslovanský typ kompozit S-(K)-V-ú, který byl jedním z nejrozvinutìjích v praslovantinì.4 Byla to bezsufixální kompozita opatøená pouze morfologickou charakteristikou -ú (z ie. tematického vokálu -o-). Kmenotvorný vokál pøedního substantivního èlenu pùsobil jako konekt. Na základì paralel ve vech slovanských jazycích bychom mohli rekonstruovat nìkteré praslovanské názvy ptákù, které se dají zaøadit do praslovanského ornitologického systému: psl. *myelavú/*myilavú 5 kromì uvedeného b. a è. názvu jsou doloené jetì sch. ìèøîëîâ potolka, p. myszo³ów kánì, Buteo vulgaris, r. ìûøåëóâ název jednoho z druhù jestøábù, dial. ìûøåëóâ sova; pták Archibuteo, kánì; dravý pták pochop; jestøáb; dravý pták potolka; dravý pták z èeledi sokolù, potolka obecná, stbr. ìûøåëîâ název ptáka, br. ìûøàëó¢ pilich, dial. ìûøîëóâ, ìûøàëóâ Buteo lagopus Brünn; kánì, slk. dial. myilov pták Buteo buteo6 . Jde tedy o sloeninu, v její první èásti je základ slova *myü, v druhé slovesný koøen od *laviti. Varianty s konektem i jako pùvodní kmenotvorný vokál mají být starí, jak pøipoutìjí autoøi ÝÑÑß 21 l.c.7 Tvary s -e- a dokonce -o- jsou asi analogické. Z tohoto pùvodního názvu vznikl urèitì praslovanský tvar *myelavücü, se sufixem -ücü, jeho kontinuanty nacházíme také v slovanských jazycích: kromì b. ìèøåëòâåö také sch. ìèøîëóâàö kánì, p. dial. myszo³owiec druh jestøába,8 slk. dial. myilovec Falco tinnunculus (Ferianc, s. 98). O produktivitì sufixu *-ücü v pozdní praslovanské dobì svìdèí jeho hojný výskyt (s významem osobovosti) v starobulharských (staroslovìnských) sufixálních kompozitech, je jsou vìtinou kalky.9
losar, o. c., s. 22. Psl. o : a budeme oznaèovat jako a : ª podle tradice ÁÅÐ. 6 Viz ÝÑÑß 21, s. 57 – 58, kde se uvádìjí podrobnì vechny významy a prameny. 7 Podle D. losara (ústní sdìlení) substantivní konekt -i- v uvedených pøíkladech z èetiny a sloventiny je sekundární. Konekt mìl v praslovantinì podobu zkráceného kmenotvorného vokálu, tedy i-kmeny byly pøipojovány psl. støídnicí za krátké i, tj. -ü(Šlosar, o. c. , s. 16). 8 Viz ÝÑÑß , 21, s. 58, kde se uvádìjí vechny významy a prameny. 9 Öåéòëèí, P. M.: Ëåêñèêà äðåâíåáîëãàðñêèõ ðóêîïèñåé X – XI ââ. Ñîôèÿ 1986, 4
5
s. 282.
225
O stáøí (jetì z doby baltoslovanské) tohoto pojmenovacího typu svìdèí stpr. *pelemaygis Falco tinnunculus10 . Je to pojmenovací a strukturní paralela sloená ze dvou komponentù: prvním komponentem je Â-kmenové staropruské substantivum pel my11 , druhým *maygis, které doloeno není, ale Fraenkel12 je spojuje s lit. míegti tlaèit, tisknout, maèkat; bít, tlouci. Stpr. *maygis mùeme pravdìpodobnì povaovat za deverbativní substantivum typu stpr. kirtis úder, rána (= lit. kirtis13 < kirsti bít, tlouci aj.14 ), ale vzhledem k tomu, e není doloeno, nemùeme vylouèit, e toto slovesné jméno neexistovalo v nesloené podobì. K tomuto názoru nás vede stav tohoto typu kompozit v litevtinì15 . Ze strukturního hlediska je ale dùleité to, e jde o deverbální druhý komponent, na který se první substantivní komponent váe.16 K praslovanským názvùm ptákù mùeme zaøadit *búèelajìdú (sloenina z psl. *búèelª a koøene *ìd- < *ìsti, *ìdmü, jako konekt tady vystupuje zkrácený kmenotvorný vokál a substantiva *búèelª), a to na základì následujících slovanských kontinuantù: kromì b. ï÷åëîÿ`ä s dialektickými variantami a è. vèelojed i r. ï÷åëîéä, ï÷åëîÿä pták z èeledi jestøábù (ÑÑÐËß 11), br. ï÷àëàeä tv. (ÒÑÁÌ 4),17 slk. dial. vèelojed Muscicapa (Ferianc, s. 223), pol. pszczo³ojad Merops; Pernis (Ferianc, s. 110, 132). Sr. té sln. èebelojédec Merops apiaster (SSKJ I). V èetinì název vèelojed jako odborný název zavádí a Stanìk (Pøírodopis prostonárodní, 1843)18 . milauer, o. c. , 46, pøipoutí, e je to název vzniklý pøekladem nìmeckého názvu Bienenfresser, co se nám zdá neoprávnìné vzhledem k jeho slovanským paralelám. Je pravdìpodobnìjí, e nìm. Bienenfresser ovlivnilo vznik asi pozdìjího è. vèelorout Immenvogel, vz. vlha (Kott IV) jako jeho doslovný pøeklad. Poslední název se ale v odborném názvosloví vùbec neujal. K praslovanskému ornitologickému systému patøilo té urèitì psl. *rybajìdú (sloenina z psl. *rybª a koøene *ìd- < *ìsti, *ìdmü) a *rybalavú (sloenina z psl. *rybª a koøene *lav- <*laviti, roli konektu hraje zkrácený kmenotvorný vokál a subst. *rybª). V slovanských jazycích nacházíme následující názvy: b. Hinze, Fr.: Einige Fälle von Übereinstimmung in der Struktur der Vogelbezeichnungskomposita im Deutschen und Altpreussischen. Linguistica baltica, 4, 1995, s. 185 192. 11 Endzelin, J.: Altpreussische Grammatik. Riga 1944, s. 60. 12 Fraenkel, E.:Litauisches etymologisches Wörterbuch. B. I. Heidelberg – Göttingen 1962, s. 447 – 448. 13 Viz Endzelin, o. c. , s. 62. 14 Viz Fraenkel, o. c. , s. 258. 15 Erhart, A.: Baltské jazyky. Praha 1984, s. 54 – 55. 16 Sr. Hinze, o. c., podle kterého jde o kompozita typu Nomen (+Suffix resp. + Morphemfugenkasus) + Nomen (+Flexionsendung, oder auch nicht) èili o typ S+S. 17 Je pravdìpodobné, e bìloruský název byl pøejat do nomenklatury z rutiny. 18 milauer, Vl.: Èeská jména ptákù. Pøednáky ve XIII. bìhu Letní koly slovanských studií v roce 1969. Praha, s. 34 – 54. 10
226
ðèáîÿ`ä, sln. ribojed adj. ten, kdo jí rybu (SSKJ IV), r. ðèáîëóâ moøský orel; lid. názvy nìkterých druhù rackù (ÑÑÐËß 12), ukr. ðèáî¿ä Ciconia nigra, èáp èerný (ÑÓÌ IV), ðèáîëóâ pták (ÑÓÌ IV), è. rybojed ichthyophagus, der Fischesser (Kott III, Jungmann III), rybolov vultur baeticus (Kott III, Jungmann III), p. rybolów orel, Pandion haliaëtus (Ferianc, s. 111). Z tìchto pùvodních forem bez sufixu vznikají kompoziènì-sufixální formace s èinitelským sufixem *-ücü, a to asi jetì v praslovanském období, jak dokládají na jedné stranì b. dial. ðèáîÿ`äåö, r. ðûáîÿäåöú krmící se rybou (ÑÐß XI XVII 22), è. rybojedec rybojed (Kott III, Jungmann III), na stranì druhé sch. lid. ribolovac volavka, Ardeola ralloides (Hirtz, s. 415 416), ukr. ðèáîëóâåöü=ðèáîëóâ pták (ÑÓÌ IV). Sr. jete csl. ðûáîëîâüöü, ðûáo"äüöü(Mikl LPs). Mùeme tedy poèítat s ji psl. názvy *rybajìdücü, rybalavücü, které byly zjednoznaènìny èinitelským sufixem *-ücü19 . K praslovanským kompozitùm se zadním deverbálním èlenem, které se uplatòují v názvech ptákù, mùeme zaøadit té typ S-K-V-kª. Na základì doloených slovanských názvù jako b. ìóõîëòâêà (té dial.), è. mucholovka, dále sch. ìóâòëÜâêà=ìóõòëÜâêà pták mucholovka, lejsek, r. ìóõîëoâêà název rùzných ptákù z èeledi vrabcù, ivících se hmyzem, pták Muscicapa a pod., è. muchojedka Muscicapa (Kott I), slk. dial. mucholovka tv. (Machek, Ptáci), p. mucho³ówka, muchojadka pták Muscicapa mùeme rekonstruovat psl. *muxalavúkª, *muxajìdúkª20 , které vznikly nejpravdìpodobnìji z *muxalavú, resp. *muxajìdú za pomoci sufixu *-úkª. Sr. sch. ìóâòjåä pták z èeledi Muscicapidae, sln. muholov=muholovec, r. ìóõîëoâ ptáèek podobající se sedmihláskovi. 21 Z toho vyplývá, e b. ìóõîëòâêà a è. mucholovka jsou názvy praslovanského stáøí (pøípadnì jsou odvozeny od starího praslovanského názvu), navazují na urèitý praslovanský strukturní typ a nelze je pokládat za kalky z latinského vìdeckého názvu Muscicapa. To, e nacházíme tento název v slovanských dialektech, potvrzuje domácí pùvod. Lat. Muscicapa mohlo vak ovlivnit zaøazení b. dial. ìóõîëòâêà do odborného názvosloví. Vechna dosud uvedená pojmenování v bulhartinì a èetinì se jeví jako formace urèitých praslovanských strukturních typù: S-K-V-ú, S-K-V-ücü nebo S-K-V-úkª. Jejich charakteristický rys je opakující se druhý deverbální èlen -lav-, -(j)ìd-. Vzhledem k zamìnitelnosti tìchto druhých komponentù mùeme je dokonce chápat jako urèité druhy formantu se synonymickým významem.22 19 Pùvodní èinitelský význam praslovanského substantiva *rybalavú [sr. csl. ðoáîëîâú rybáø (Mikl. PSl), b. dial. ðèáîëòâ kdo loví rybu, rybáø (Ãåðîâ)] v souvislosti s jeho pouhou morfologickou charakteristikou v slovanských jazycích zaniká. Zùstávají podobné tvary jen v abstraktním dìjovém významu, patrnì pod vlivem substantiva lovú (nomina actionis). Napø. b. ðèáîëòâ, è. rybolov jsou dnes dìjová substantiva. 20 Viz ÝÑÑß 20, s. 174 – 175, kde se uvádìjí podrobnì významy slovanských slov a prameny . 21 Viz ÝÑÑß l. c., kde se uvádìjí vechny významy tìchto tvarù a prameny. 22 Viz stejné chápání u Cejtlinové, i kdy tam jde o starobulharské (staroslovìnské) sloeniny pùvodem kalky z øeètiny (Öåéòëèí, o. c. , s. 283).
227
Tedy urèená sloka sloeného dìjového pøíznaku v pojmenováních uvedeného onomaziologického modelu se ji od doby praslovanské vyjadøovala stejným zpùsobem (identickými komponenty), kdeto první urèující slokou se tento obecnì vyjádøený pøíznak, spojený s obivou, blíe urèuje vzhledem k patientu dìje. Máme tedy explicitní vyjádøení sloeného onomaziologického pøíznaku, i kdy diferenèní charakter má oèividnì první urèující sloka. Sr. jednoduché odvozené názvy stejné motivace (tých nebo pøíbuzných druhù ptákù): sln. èebelar Merops (Ferianc, s. 132), slk. vèelárik tv. (Ferianc, s. 132); è. lid. muchálek, mucháèek lejsek, Muscicapa (ír podle Machka, Ptáci), slk. dial. muchar, muiar, muchárik, vèelár, vèelárik tv. (Ferianc 222 223); b. ðèáàð volavka, Ardea cinerea (Ôàóíà Á-ÿ), è. dial. ribáøka racek (Svìrák, s. 146) aj. Kompozita typu S-K-V bez sufixu byla velmi rozíøená ve staré èetinì a jedním z nejèastìjích zadních èlenù byl slovesný koøen -jìd.23 È. lid. masojed s významem uhýk, Lanius excubitor je doloeno ve staré èetinì (Gebauer 2, s. 319). Je to tvar, který navazuje na psl. *mêsajìdú,24 ale uvedeného významu to praslovanské kompozitum nabývá asi a v èetinì, kde se jím pojmenovává zpìvný pták ivící se drobnými savci, ptáky, plazy nebo obojivelníky. Sr. jetì stè. mlékojìd lelek, Caprimulgus (Gebauer 2, s. 380), è. mlékojed (Kott I), mlekojed (Jungmann II). Názvy tohoto typu (sr. také è. rybolov vultur baeticus, které nacházíme u Kotta a Jungmanna) se nedochovaly ve spisovné èetinì a neujaly se ani v èeském odborném názvosloví. Praslovanský typ S-K-V-ú s druhým deverbálním komponentem -(j)ìdzachovává velkou produktivitu v bulharských náøeèích25 , a to oèividnì ovlivòuje výskyt pojmenování tohoto typu v odborném názvosloví bulhartiny na rozdíl od èetiny . O produktivitì26 tohoto typu svìdèí takové útvary jako b. dial. ñêàêàëåöîÿ`ä doslovnì kobylkojed, b. ñòðèäîÿä doslovnì jedoucí ústøice, ëåøîÿä doslovnì mrchojed, mrchorout (sr. èeský druhový název sup mrchoravý) s prvním odvozeným substantivním komponentem (ñêàêàëåö-27 ) nebo s prvním substantivním komponentem cizího pùvodu (ëåø-28 , ñòðèä-a 29 ). Pøedpokládáme, e b. îñîÿä Pernis se ustálilo v terminologické nomenklatuøe vlivem r. îñîåä tv. (Ferianc, s. 110). Viz losar, o..c, s. 23. Viz ÝÑÑß 19, s. 11 – 12. 25 Viz Äîìóñ÷èåâà, Ë.: Íåëè÷íè ñëîæíè èìåíà nomina agentis â áúëãàðñêèòå ãîâîðè. Áúëãàðñêè åçèê, XL, 1990, 6, s. 510 – 520. 26 O symptomech produktivity viz Šlosar, o. .c., s. 28 a Šlosar, D.: Jsou kompozita typu V-(K)-S produktivní? Nae øeè, 79, 1996, 4, s. 192 195 . 27 Viz Ìëàäåíîâ, Ñò.: Åòèìîëîãè÷åñêè è ïðàâîïèñåí ðå÷íèê íà áúëãàðñêèÿ êíèæîâåí åçèê. Ñîôèÿ 1941, s. 582. 28 Výpùjèka z pertiny prostøednictvím tureètiny, viz ÁÅÐ 3, s. 380 – 381. 29 Výpùjèka z novoøeètiny, viz Ì. Ôèëèïîâà-Áàéðîâà, Ãðúöêè çàåìêè â ñúâðåìåííèÿ áúëãàðñêè åçèê. Ñîôèÿ 1969, s. 160. 23
24
228
Stejného strukturního typu S-K-V-bez sufixu je b. lid. êîñòîáåð, které vzniklo pravdìpodobnì na jihoslovanské pùdì vzhledem k sch. kostober orlosup, Gypaëtus barbatus, kostobera tv. (Fink, s. 22), sr. té sch. kostolom tv. (< *psl. kastalamú)30 . O pozdìjím vzniku svìdèí i konekt o, který se neztotoòuje s pùvodním kmenotvorným vokálem. Mohli bychom rekonstruovat psl. dial. (jsl.) *kastaberú (sloenina z *kostü a koøene *ber- < *bürªti, ber¹). Jde o pojmenování ptáka, pro nìho jsou pochoutkou poslední zbytky koøisti kostra a kosti (Ptáci bez hranic, s. 47). Pokud se týká produktivity typu S-K-V s èinitelským sufixem -ücü, v bulhartinì se v dobì obrození íøí kompozita se sufixem -åö, a to i ve formacích se zadním deverbálním komponentem. Taková kompozita se uplatòují v rùzných vìcných okruzích vèetnì názvù ptákù.31 Tento jev je ve spisovném jazyce (a konkrétnì v zoologické a botanické nomenklatuøe) podle naeho názoru ovlivnìn nejen spisovnou tradicí (dìdictvím starobulhartiny),32 ale také dialektickými podsystémy, u nich se setkáváme s mnostvím sloenin rùzného typu tvoøených sufixem -åö bez významu osobovosti33 . B. ìèøêîëòâåö s prvním odvozeným komponentem (ìèøêà < psl. *myükª < *myü +üka)34 svìdèí o produktivitì tohoto typu. I pøes praslovanský pùvod prvního odvozeného komponentu vznikl sloený název asi a na bulharské pùdì. V èeském ornitologickém názvosloví nenachází typ S-K-V-ec irího uplatnìní, i kdy jetì ve staré èetinì dosahují sloeniny tohoto typu znaèného rozmachu jakoto synonymické slovotvorné útvary uívané paralelnì s kompozity s nulovým sufixem, tj. bez sufixu.35 Názvy typu S-K-V-úka vznikají, jak bylo ukázáno, pùvodnì z bezsufixálních sloenin, ale postupnì se tento jednoznaènìjí sufixální postup prosazuje a pojmenování v jednotlivých jazycích vznikají za pomocí souèasné sufixace. Sufixací vznikají pozdìji utvoøené è. lid. mucholapka a slk. dial. mucholapka (Ferianc, s. 223). Uití synonymního slovesného koøene lap- (< è. lapati, slk. lapa) svìdèí té o produktivitì výe uvedeného strukturního typu a zároveò s tím i pojmenovacího modelu. Sufix -êà je typický pro bulharské ornitologické názvosloví. Nacházíme ho nejen ve formacích typu S-K-V (to bude ukázáno jetì v dalích èláncích vìnovaných rùzným onomasiologickým modelùm), ale i v kompozitech jiného slovnìdruhového skladu, stejnì jako i v jednoduchých odvozeninách. Viz ÝÑÑß 11, s. 157. Viz Áàëòîâà, Þ.: Çà ñëîâîîáðàçîâàòåëíàòà ñèíîíèìèÿ è âàðèàíòíîñò ïðè êîìïîçèòóìèòå â áúëãàðñêèÿ êíèæîâåí åçèê ïðåç ïåðèîäà íà Âúçðàæäàíåòî. Áúëãàðñêè åçèê, XXIX, 1979, 3, s. 205 – 208. 32 Viz Áàëòîâà, o. c. , s. 206. 33 Viz Äîìóñ÷èåâà, o. c. 34 Viz ÝÑÑß 21, s. 69 – 71. 35 Viz Šlosar, o. c. , s. 28. 30 31
229
Explicitní vyjádøení sloeného pøíznaku spojeného se zpùsobem obivy a druhem potravy, resp. typy kompozit S-K-V bez sufixu a S-K-V se sufixy -åö, -êà, je velmi rozíøené v bulharském lidovém názvosloví a názvy tìchto typù se ustálily také v odborném názvosloví bulharského jazyka. Zkratky pramenù Ferianc Fink Gebauer Hirtz Jungmann Kott Machek, Ptáci Mikl LPs SSJÈ SSKJ Svìrák Ptáci bez hranic ÁÅÐ Ãåðîâ ÊàðòÁÄèàë ÑÐß XI-XVII ÑÑÐËß ÑÓÌ ÒÑÁÌ ÝÑÑß
Ferianc, O.: Slovenské názvoslovie vtákov. Bratislava 1958. Fink, N.: Imenik znanstvenih naziva ivotinja obraðenih u Rjeèniku narodnih zoologièkih naziva (Vodozemci Gmazovi Ptice Ribe) Prof. dra M. Hirtza. U Zagrebu 1956. Gebauer, J.: Slovník staroèeský I II. Praha 1970. Hirtz, M.: Rjeènik narodnih zoologièkih naziva II. Ptice. Zagreb 1928. Jungmann, J.: Slovník èesko-nìmecký I V. Praha 1989 1990. Kott, Fr. t.: Èesko-nìmecký slovník zvlátì grammatickofraseologický I VII. V Praze 1878 1893. Machek, V.: Ptáci (rukopis je uloen v etymologickém oddìlení ÚJÈ AV ÈR v Brnì) Miklosich, Fr.: Lexicon Palaeoslovenico-Graeco-Latinum. Wien 1862 1865. Slovník spisovného jazyka èeského I IV. Praha 1960 1971. Slovar slovenskega knjinega jezika I V. Ljubljana 1980 1991. Svìrák, Fr.: Náøeèí na Bøeclavsku a v dolním Pomoraví. V Brnì 1966. Bouchner, M. P. Procházka.: Ptáci bez hranic. Známé a ménì známé evropské druhy z rùzných biotopù. Praha 1997. Áúëãàðñêè åòèìîëîãè÷åí ðå÷íèê 1. Ñîôèÿ 1971. Ãåðîâ, Í.: Ðå÷íèê íà áúëãàðñêèÿ åçèê (ôîòîòèïíî èçäàíèå) 1 5. Ñîôèÿ 1975 1978. Êàðòîòåêà íà Áúëãàðñêè äèàëåêòåí ðå÷íèê êúì Èíñòèòóòà çà áúëãàðñêè åçèê. Ñîôèÿ. Ñëîâàðü ðóññêîãî ÿçûêà XI XVII ââ., âûï. 22. Ìîñêâà 1997. Ñëîâàðü ñîâðåìåííîãî ðóññêîãî ëèòåðàòóðíîãî ÿçûêà 1 17. Ìîñêâà-Ëåíèíãðàä 1950 1965. Ãðèí÷åíêî, Á.Ä. Ñëîâàðü óêðà¿íñüêî¿ ìîâè I IV. Êiåâú 1907 1909. Òëóìà÷àëüíû ñëî¢íèê áåëàðóñêàé ìîâû 1 5. Ìiíñê 1977 1984. Ýòèìîëîãè÷åñêèé ñëîâàðü ñëàâÿíñêèõ ÿçûêîâ. Ïðàñëàâÿíñêèé ëåêñè÷åñêèé ôîíä. 1. Ìîñêâà 1974.
230
Syntakticko-sémantická podstata reflexivizácie subjektových slovies Jana Kupcová Pedagogická fakulta PU, Preov
Objav teórie intencie E. Paulinym (1943) bol kvalitatívnym obohatením slovenskej a nielen slovenskej lingvistiky druhej polovice 20. storoèia. Rozpracovanie tejto teórie nalo svoje miesto v úvahách aj ïalích významných jazykovedcov (Ruièka, 1966, 1968, 1981; Kaèala, 1989; Oravec, 1967; Sokolová, 1993, 1995); v èeskej jazykovede F. Dane (1981), J. Koøenský (1984), M. Grepl P. Karlík (1989, 1998). M. Grepl a P. Karlík upozoròujú na to, e medzi komponentmi valenèných a intenèných truktúr sa prejavuje asymetrický dualizmus formy a významu, t. j. mnohoznaènos, polysémia a súvzanos, synonymia (Mluvnice èetiny. 3., s. 34). V èeskej jazykovednej teórii sa operuje na úrovni formy s pojmom valencia, tento termín je analogický Kaèalovmu termínu intenèná hodnota slovesa. V slovenskej jazykovede sa intencia chápe ako sémantický vzah na úrovni významu. Spomínaní jazykovedci sa usilovali Paulinyho koncepciu rozvíja a miestami aj modifikova, a to: – úpravou poètu intenèných typov; – zdôraznením syntaktického h¾adiska u J. Oravca; – rozlíením intencie a intenènej hodnoty u J. Kaèalu. Vetky koncepcie majú spoloènú èrtu v tom, e vzahy medzi intenènými typmi vidia dynamicky. Presuny v rámci jednotlivých intenèných typov, ktoré súvisia so zmenami v jazykovej realite, nali svoj odraz v zmene intenènej hodnoty slovesa. J. Kaèala (1989) uvauje o zmene intenènej hodnoty slovesa a povauje ju za zmenu v samom vyjadrení niektorej zo substancií deja (alebo oboch zároveò) osobitným pomenovaním. Subjektová alebo objektová pozícia deja sa pri zmene intenènej hodnoty slovesa prestane vyjadrova osobitným pomenovaním alebo pomenovanie takej pozície pribudne. Bezprostredným prejavom zmeny intenènej hodnoty slovesa je to, e sloveso mení príslunos k istému intenènému typu slovies a prechádza do iného intenèného typu(1989, s. 119). Pri zmene intencie a intenènej hodnoty má vo väèej alebo menej miere svoj podiel sémantika slovesa. Zmena intenènej hodnoty slovesa má, ako poznamenáva J. Kaèala, stránku formálnu (lexikálno-gramatickú) a stránku obsahovú (sémantickú). Pri príprave príspevku o presunoch v rámci intenèných typov a ich výrazovej pluralite sme vyèlenili z 300 najfrekventovanejích slovies v slovenèine 67
231
slovies subjektového typu1 (sú to slovesá 2. 6. intenèného typu pod¾a E. Paulinyho a 2. 4. intenèného typu pod¾a J. Ruièku), osobitne sme si vímali reflexívne slovesá tohto typu, ktorých bolo 65. Slovotvorná reflexivizácia sa javí v naom skúmaní ako jeden zo spôsobov, ktorý ovplyvòuje prechody medzi jednotlivými intenènými typmi, a teda aj intenciu slovesa (pozri bliie Kaèala, 1989, s. 29). Súèasne sa ukazuje, e problematika reflexívnych slovies zasahuje viaceré roviny jazykového systému, predovetkým syntaktickú, morfologickú a lexikálnu (zvlá oblas slovotvorby). V istých skupinách slovies sa reflexívne sloveso od základového slovesa prakticky nelíi (zaèína zaèína sa). Pri iných slovesách je významový rozdiel kategoriálny, keï reflexivizácia spôsobuje slovotvornú modifikáciu slovesa (zobudi niekoho zobudi sa), alebo je významová súvislos medzi reflexívnou èasticou rozliujúcou význam slova nejasná a zastretá (ma ma sa, dovoli dovoli si). V naom príspevku týkajúcom sa slovies subjektového typu uvaujeme o reflexívnych slovesách, pri ktorých slovotvorná morféma sa, si ako slovotvorný formant slúi na tvorenie zvratných slovies samostatne, prièom dochádza k sémantickému posunu smerom k slabej dejovosti, alebo je súèasou zloeného formantu prefix + sa, si (chodi nachodi sa, beha zabeha si). 1. V istej sémanticky vymedzenej skupine slovies sa pridaním slovotvorného formantu sa modifikuje význam zvratného slovesa oproti nezvratnému slovesu èo do intenzity: dra sa stola, pusti sa maminej sukne oproti dra stôl, pusti maminu sukòu a zvýrazòuje sa zainteresovanos èinite¾a na deji. V syntaktickej rovine tieto slovesá (zvratné i nezvratné) vyadujú záväzné objektové doplnenie a patria teda k subjektovo-objektovému intenènému typu. Pri slovesách umy sa, obliec sa, zachráni sa, kúpa sa oproti nezvratným slovesám zachráni niekoho, obliec syna, kúpa psa èinite¾ deja obracia èinnos na seba a sám je zároveò objektom. 2. V slovesách zobra sa, vzia sa, zozbiera sa, posklada sa, zohra sa, zorganizova sa, zomknú sa, zoskupi sa, zloi sa, zoznámi sa, spriateli sa, predstavi sa, zdravi sa významový prvok reciprocity vyjadrený slovkom sa vak nemono poklada za objekt (sa je neoddelite¾ná súèas slovesnej lexémy). Ako príklady uvedieme: Zloil peniaze v hotovosti. Zloili sa na kauciu. Mustvo zohralo(rozhodujúci) zápas. Mustvo sa zohralo pri tréningu. Úctivo nás zdraví. Známi sa na ulici zdravia. V skupine reciproèných reflexív je záväzná pluralita podmetu, prípadne sa niekedy vyskytuje v subjektovej pozícii podmet a predlokové spojenie: Ján a Lucia sa rozili. Peter sa bije s Milanom. Bratia sa zvítali. Zoznámili sme sa 1 Termín subjektové slovesá spochybòovaný Paulinym sa v Kaèalovom pouití ukazuje ako uitoèný pri zdôraznení toho, e ¾avointenèný participant je v prevanej väèine prípadov sémantickým subjektom vety.
232
pred polrokom. Peter a Mária si pripili. Dobre si rozumejú. Dej môe vykonáva jednotlivý subjekt alebo jednotlivé subjekty, alebo je vykonávaný vzájomne dvoma èi viacerými subjektmi. Tvorenie reciproèných reflexív je v slovenèine ve¾mi produktívne. Syntaktickú truktúru týchto výpovedí charakterizuje vetný vzorec: S1N VFrefl (ADVloc/temp/mod/ S2A,G,D,L,I+predl). 3. 1 Pri akèných pohybových slovesách spôsobuje morféma sa, si oslabenie tranzitívnosti (paciensom je ivá bytos, vecne identická s agensom). Na ilustráciu uvedieme príklady slovies: hna sa, obráti sa, poloi sa, pritlaèi sa, búri sa, sánkova sa, plha sa, prípadne je paciens neivý pri slovesách: odtrhnú sa, ohnú sa, otoèi sa, spusti sa, vlni sa, iskri sa, rozvíja sa. Syntakticky sa realizujú vo vetách: Hnal sa opreteky s vetrom. Obrátil sa na mòa s otázkou. Spustil sa dolu roklinou. Konáre stromu sa ohli vo víchrici. Spustil sa (hustý) lejak. Vetnú stavbu týchto výpovedí vystihuje vetný vzorec: S1N VFrefl ADVloc/temp/mod/mot/ S2A,G,D,L,I+predl. 3. 2 Pri neakèných slovesách je dej reflexívneho slovesa spôsobovaný zásahom iného deja, alebo má charakter mimovo¾nej èinnosti. Môeme tu rozlíi dve skupiny slovies: 3. 2. 1 Slovesá so ivým nosite¾om deja s prevane negatívnym dosahom na jeho nosite¾a: trápi sa, opáli sa, unavi sa, porani sa. Môeme s nimi vytvori výpovede: Dlho sa trápil (pre neznámu príèinu). Opálil sa do hneda. Po (dlhej) ceste sa unavil. Poranil sa pri rúbaní dreva. Mimovo¾ný a èasto neiaduci jav je dôsledkom nejakého iného deja, ktorý mono vyrozumie len z významu slovesa, prípadne z kontextu alebo situácie. V syntaktickej truktúre vety je záväzné postavenie adverbia a bude charakterizovaná vetným vzorcom: S1N VFrefl ADVloc/temp/mod/kauz/ S2A,G,D,L,I+predl. 3. 2. 2 Slovesá s neivým nosite¾om deja: kona sa, utíi sa, vstreba sa, rozpusti sa. Na ilustráciu uvedieme príklady viet: Schôdza sa koná zajtra. Vietor sa (po búrke) utíil. Voda sa (rýchlo) vstrebala (do zeme). V tejto skupine slovies môeme pozorova zmenu intencie, to znamená, e pomenovania substancií spätých so slovesným dejom majú pri zvratných i nezvratných slovesách rozdielne postavenie z prednej alebo zadnej strany slovesného deja: Voda sa vstrebala do zeme. Zem vstrebala vodu. Pri inej skupine slovies uvauje J. Kaèala o zmene na úrovni subkategoriálnych komponentov, prièom individuálne komponenty zostávajú reflexívnou deriváciou nedotknuté, navye pri slovesách schladi sa, otepli sa, utíi sa sa mení sémantická spájate¾nos s pomenovaniami s významom poveternostných javov (pozri bliie Kaèala, 1989, s. 116). Do tejto skupiny môeme zaradi aj slovesá s adjektívnou motiváciou (vo význame ,nadobúda vlastnos oznaèenú základovým adjektívom′): predåi sa, zmeni sa, zúi sa,zagu¾ati sa, vyjasni sa. Pomocou týchto slovies realizujeme výpovede: Dni sa predlujú. (Ostré) tvary sa zagu¾atili.
233
Reflexivizácia môe spôsobi aj modifikácie metaforického charakteru: Triasol sa ako osika. Hmla sa trhá. Chlapci sa o òu trhajú. Vetnú truktúru mono charakterizova vetným vzorcom: S1N VFrefl (ADVloc/temp/mod/ S2A,G,D,L,I+predl). 4. Ku skupine reflexívnych slovies da sa, dosta sa, chyta sa, prejs sa, postavi sa, cíti sa, otvori sa, vybra sa, pusti sa/púa sa, strati sa, prija sa, vraca sa môeme ¾ahko nájs ich nezvratné pendanty, ktoré vak zaraïujeme k subjektovo objektovému intenènému typu. Ako príklady uvedieme: (V tomto roku) u dovolenku nedostanem./(Nae) mustvo sa ia¾ nedostalo na popredné miesto. ofér vybral (ikovne) zákrutu./Vybral sa správnym smerom. Turisti stratili (v hustom lese) smer./Turisti sa stratili (v hustom lese). Vetnú truktúru výpovedí s reflexívnymi slovesami charakterizuje vetný vzorec: S1N VFrefl ADVloc/temp/mod/kauz/ S2A,G,D,L,I+predl. Kým dej nezvratného slovesa sa predstavuje z h¾adiska jeho organizátora, prièom realizátori deja sú v postavení syntaktického objektu, pri zvratnom slovese sa dej predstavuje z h¾adiska jeho realizátorov v pozícii subjektu, kým funkcia organizátora sa z východiskového postavenia odsúva na perifériu a zostáva v podobe okolnostného urèenia miesta, spôsobu, podmienky. Túto skutoènos dokumentujú vety: Velite¾ zoradil vojakov na cvièisku./Vojaci sa zoradili na cvièisku pod vedením velite¾a. 5. Celkom inú funkciu má formant sa pri tvorení zvratných slovies, ktoré vyjadrujú zmenu jedného (východiskového) stavu na iný, protichodný, ale túto zmenu nepredstavujú ako vykonávanú niekým (ako je to pri kauzatívach), ale prebiehajúcu na niekom, nieèom. Sú to teda stavové slovesá, kde formant sa má dekauzaènú funkciu. Otec otvoril bránu a voiel./Brána sa otvorila. Potár rozíril zves (po celej dedine)./Zves sa(rýchlo) rozírila (po celej dedine). Matka zobudila dcéru./Dcéra sa zobudila (neskoro). Osobitné postavenie pri dekauzatívach má sloveso (z)meni sa: Tento èlovek sa ve¾mi zmenil. Pravopis sa zmenil. J. Kaèala pripisuje ¾udským subjektom významový prvok zámernosti, kým stavy, procesy jestvujúce na niekom, nieèom sa vyznaèujú nezámernosou (1989, s. 113 a n.). Syntaktickú truktúru výpovedí s týmito reflexívnymi slovesami charakterizuje vetný vzorec: S1N VFrefl (ADVloc/temp/mod/ S2A,G,D,L,I+predl). 6. Pri slovesách s vo¾nou morfémou si: lea si, pospa si, i si je v ich lexikálnom význame u obsiahnutý význam prospechu a ¾ubovôle. Na ilustráciu uvedieme príklady: Leí si tu ako krá¾! V nede¾u si chcel (dlhie) pospa. ije si v blahobyte. Syntaktickú truktúru týchto výpovedí charakterizuje truktúrna schéma: S1N VFrefl ADVloc/temp/mod/ S2A,G,D,L,I+predl.
234
7. Osobitnú a ve¾mi rôznorodú skupinu reflexívnych slovies tvoria slovesá s vo¾nou morfémou sa, si a predponou. Mono rozlíi dve základné skupiny týchto slovies: 7.1 Slovesá so zloeným formantom predponová zloka sa vyskytuje výhradne v spojení s reflexívnym slovesom sa (slovesá majú význam miery): prepoèíta sa, dopracova sa, prejs sa. Ako príklady uvedieme: Tá sa (kadý veèer) naplakala. Dopracoval sa koneène k (elanému) výsledku. V syntaktickej truktúre výpovedí nájdeme schémy so záväzným vyjadrením adverbia, ako aj truktúry, v ktorých nie je vyjadrenie adverbia záväzné. Charakterizuje ich vetný vzorec: S1N VFrefl (ADVloc/temp/mod/ S2A,G,D,L,I+predl) 7.2 Slovesá, pri ktorých reflexívne formanty naznaèujú ,bezpredmetovos′ ak má odvodené sloveso naïalej osta bezpredmetové, t. j. vyjadrova len dej obmedzený na konate¾a deja (agensa), signalizuje to prítomnos reflexívnej morfémy: pracova − vypracova vypracova sa. Z preh¾adu jednotlivých vetných truktúr vyplýva skutoènos, e v skupine reciproèných reflexív, pri reflexívnych slovesách so zloeným formantom a v skupine dekauzaèných reflexív adverbium miesta, èasu, úèelu nie je záväznou súèasou vetnej truktúry, kým v ostatných nami vymedzených skupinách reflexív sú adverbiá záväznou súèasou vetnej truktúry aj v tom prípade, ak reflexivizácia spôsobuje posun k detranzitívnosti. Slovotvorná reflexívna derivácia spôsobuje závané i menej závané zmeny v sémantickej a gramatickej truktúre vety. Práve v skupine slovies subjektového typu reflexivizácia zapríèiòuje zmenu intencie a prechod slovies k inému intenènému typu. Problematika reflexivizácie zasahuje jednotlivé roviny jazykového systému morfologickú, syntaktickú i lexikálnu, jej viacdimenzionálne skúmanie odkrýva isté synergické momenty, ktoré ukazujú na jednotu jazykového systému. Nový poh¾ad na problematiku reflexívnych slovies by bol pod¾a náho názoru obohatením aj pre pedagogickú prax, kde sa viac pozornosti venuje syntaktickej reflexivite, prípadne reciproèným reflexívam, ostatným typom reflexív, ktoré majú dosah na gramatickú stavbu vety, sa nevenuje pozornos vôbec (problematika napomáha pri výuèbe cudzieho jazyka na strednej kole). Vysvetlivky SN substantívum v nominatíve, VFsubj verbum finitum subjektové, VFrefl verbum finitum reflexívne, ADVloc adverbium lokálne(miesta), ADVtemp adverbium temporálne (èasu), ADVdir adverbium direktívne (smeru), ADVmot adverbium motivácie (úèelu), ADVmod adverbium modálne (spôsobu), ADVkauz adverbium príèiny (dôvodu)
235
Literatúra DANE, F. HLAVSA, Z.: Vetné vzorce v èetine. Praha, Academia 1981. 272 s. FURDÍK, J.: Synergická povaha slovotvornej motivácie. In. Neue Wege der slavistischen Wortbildungforschung. Sonderdruck. Magdeburg, Peter Lang Europäischer Verlag der Wissenschaften 1999, s. 73 82. GREPL, M. KARLÍK, P.: Skladba spisovné èetiny. 2. vydanie. Praha, SPN 1989. 477 s. GREPL, M. KARLÍK, P.: Skladba èetiny. Olomouc, Votobia 1998. 503 s. HORECKÝ, J.: Intencia slovesného deja ako gramatická kategória. Slovenská reè, 55, 1990, s. 343 352. KAÈALA, J.: Sloveso a sémantická truktúra vety. Bratislava, Veda 1989. 252 s. KOØENSKÝ, J.: Konstrukce gramatiky ze sémantické báze. Praha, Academia 1984. 164 s. Krátky slovník slovenského jazyka. 3. Vydanie. Bratislava, Vydavate¾stvo SAV 1997. 944 s. Morfológia slovenského jazyka. Bratislava, Vydavate¾stvo SAV 1966. 896 s. MISTRÍK, J.: Frekvencia slov v slovenèine. Bratislava, Vydavate¾stvo SAV 1969. 728 s. Mluvnice èetiny. I. (Red. J. Petr). Praha, Academia 1986. 568 s. Mluvnice èetiny. 3. (Red. J. Petr). Praha, Academia 1987. 748 s. NINÍKOVÁ, J. SOKOLOVÁ, M.: Valenèný slovník slovenských slovies. Filozofická fakulta Preovskej univerzity, Preov 1998. 270 s. ORAVEC, J.: Väzba slovies v slovenèine. Bratislava, Vydavate¾stvo SAV 1967. 392 s. PAULINY, E.: truktúra slovenského slovesa. Bratislava, Slovenská akadémia vied a umení 1943. 112 s. RUIÈKA, J.: Valencia slovies a intencia slovesného deja. Jazykovedný èasopis, XIX, 1968, 1 2, s. 50 56. SABOL, J.: Entropia a synergia v jazyku. (Tézy prednáok.) Zápisník slovenského jazykovedca. Bulletin Slovenskej jazykovednej spoloènosti pri SAV, 11, 1992, è. 1 4, s. 29 30. SOKOLOVÁ, M.: Sémantika slovesa a slovesný rod. Bratislava, Veda 1993. 110 s. SOKOLOVÁ, M.: Kapitolky zo slovenskej morfológie. Preov, Slovacontact 1995. 180 s.
236
O sk³adni czasowników DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ Iwona Kosek Olsztyn
Uwagi wstêpne. Celem artyku³u jest zanalizowanie w³aciwoci sk³adniowych dwu czasowników. Okrelenie w³aciwoci sk³adniowe jest rozumiane w sposób strukturalny chodzi zatem o ustalenie iloci pozycji konotowanych1 przez DZWONIÆ i TELEFONOWAÆ na p³aszczynie powierzchniowo-syntaktycznej. Punkt wyjcia w rozwa¿aniach stanowi rozwi¹zanie przyjête we wczeniejszej pracy (zob. Kosek, 1999, rozdz. III, DO NPgen), a mianowicie uznanie, ¿e omawiane czasowniki otwieraj¹ prawostronnie dwie pozycje DO NPgen i pozycjê nazwan¹ Dok¹d. Bardzo ogólna analiza (sk³adnia DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ stanowi³a jeden z wielu problemów szczegó³owych wczeniejszej pracy) pokaza³a, ¿e w³asnoci sk³adniowe tych czasowników nie s¹ tak oczywiste, jak mog³oby siê na pierwszy rzut oka wydawaæ. St¹d te¿ niniejsza próba rozwiniêcia problemu pozycji syntaktycznych, otwieranych przez DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ. Równoczenie jest to te¿ sprawdzenie (zweryfikowanie) poprzedniej hipotezy o w³asnociach sk³adniowych obu czasowników. W opisie sk³adniowym wyra¿eñ mo¿e byæ pomocna znajomoæ ich cech znaczeniowych. W analizie siêgniemy wiêc tak¿e do struktury semantycznej leksemów DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ, od niej rozpoczynaj¹c rozwa¿ania. W opisie cile oddzielamy elementy semantyczne od sk³adniowych, by nie mieszaæ obu p³aszczyzn analizy. W uwagach semantycznych odwo³ujemy siê do analiz prowadzonych w ramach teorii struktur predykatowo-argumentowych i teorii walencji. Punkt dojcia w opisie stanowi wskazanie pozycji koniecznych (konotowanych) w strukturze powierzchniowo-syntaktycznej, tworzonej przez omawiane czasowniki, wraz z podaniem ogólnych ograniczeñ leksykalnych w wype³nianiu tych pozycji. 1. Dla potrzeb analizy przyjmujemy, ¿e czasownik TELEFONOWAÆ jest leksemem jednoznacznym.2 Jego znaczenie mo¿na bardzo ogólnie okreliæ nastêpuj¹co: porozumiewaæ siê (rozmawiaæ) z kim lub próbowaæ po³¹czyæ siê z kim przez telefon. DZWONIÆ natomiast rozpatrujemy w jednym ze znaczeñ jako synonim TELEFONOWAÆ. Termin konotacja jest tu rozumiany tak, jak w pracach polskich strukturalistów, a wiêc zasadniczo w znaczeniu nadanym mu przez K, Bühlera, 1934, i na gruncie polskim przez Z. Saloniego, M. widziñskiego, 1987 (rozdz. X, p. 1.). Rozumienie pozycji syntaktycznej, a tak¿e frazy przyjmujê natomiast za M. Szupryczyñsk¹, 1996 (s. 61), zob. te¿ I. Kosek, 1999 (s. 41 43). 2 Tak traktuje chyba ten czasownik np. SSG, 1980 1992, czego dowodzi³by brak uwag o znaczeniu. 1
237
Ju¿ z tak ogólnikowego wyjanienia znaczenia TELEFONOWAÆ, DZWONIÆ wynikaj¹ ich dwie istotne cechy. Po pierwsze jeli telefonujemy, to na ogó³ po to, by z kim siê porozumieæ (przekazaæ czy otrzymaæ jak¹ informacjê). Osoba telefonuj¹ca chce (zamierza) z kim siê po³¹czyæ. W procesie telefonowania (dzwonienia) zak³adamy zatem istnienie dwóch osób nadawcy (osoby telefonuj¹cej) i odbiorcy (kogo, do kogo telefonujemy). Po drugie TELEFONOWAÆ jest czasownikiem z tzw. wbudowanym argumentem, tzn. zawiera argument, który odwzorowuje pewien element rzeczywistoci pozatekstowej, nie jest jednak sk³adnikiem bezporednich relacji tekstowych, stanowi czêæ struktury morfemowej samego czasownika. W naszym przypadku chodzi o argument narzêdzia. Narzêdzie to (telefon) jest odwzorowywane w zdaniu, nie stanowi w nim jednak odrêbnego cz³onu syntaktycznego, odrêbnej pozycji (szerzej o czasownikach z wbudowanym argumentem zob. Bojar, 1975). Istnienie tego samego narzêdzia zak³ada te¿ leksem DZWONIÆ, choæ nie jest ono, w przeciwieñstwie do TELEFONOWAÆ, sk³adnikiem jego budowy morfemowej. Z analiz struktury predykatowo-argumentowej (zob. Zaron, 1980, s. 83; Marcjanik, 1987, s. 118 119, 137, 180) wynika, ¿e TELEFONOWAÆ jest predykatem trójargumentowym z dwoma argumentami przedmiotowymi i jednym zdarzeniowym, implikuje mianowicie argument agensa, adresata i argument nazwany przez M. Marcjanik argumentem komunikatu. I tak np. w zdaniu Anna telefonowa³a do mnie, ¿e przyjedzie (Zaron, 1980, s. 83) Anna realizuje argument agensa, do mnie jest strukturalizacj¹ argumentu adresata, za ¿e przyjedzie argumentu komunikatu. Podobn¹ strukturê semantyczn¹ mo¿emy przypisaæ synonimicznemu wobec TELEFONOWAÆ czasownikowi DZWONIÆ. Ze wzglêdu na charakter drugiego argumentu, omawiane czasowniki bywaj¹ nazywane adresatywnymi. Istotn¹ cech¹ tego typu predykatów jest fakt, ¿e konstytuuj¹ one jêzykow¹ relacjê osobow¹. W przypadku DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ jest to zasadniczo, jak ju¿ wspomnielimy, relacja miêdzy dwoma osobami agensem (nadawc¹) i adresatem, choæ rzecz jasna w roli adresata i agensa mo¿e wyst¹piæ grupa osób.3 M. Marcjanik, 1987 (s. 118 119), charakteryzuje funkcjê adresata w interesuj¹cych nas leksemach przede wszystkim jako funkcjê rozmówcy, co wi¹¿e siê z analogiczn¹ funkcj¹ agensa. Bowiem to agens ustanawia w wiêkszoci przypadków relacjê osobow¹, on nadaje jakiej osobie status adresata. Standardow¹ realizacj¹ powierzchniow¹ argumentu adresata jest fraza przyimkowo nominalna DO NPgen. 3 Stopieñ skomplikowania relacji osobowych w predykatach adresatywnych mo¿e byæ znaczny. Dotyczy to zarówno postawy modalnej uczestników aktu komunikacji, jak i sytuacji komunikacyjnej. W pracy, k³ad¹cej nacisk na cechy sk³adniowe dwu czasowników adresatywnych, kwestii tej nie rozwijamy. Szerzej o relacjach miêdzy adresatem a agensem we wskazanej grupie czasowników pisze M. Marcjanik, 1987.
238
Argument komunikatu, bêd¹cy argumentem zdarzeniowym, oznacza na ogó³ albo informowanie adresata, tak jak np. w podanym wczeniej zdaniu Anna telefonowa³a do mnie, ¿e przyjedzie, albo te¿ chêæ spowodowania u adresata okrelonej czynnoci, zwykle szybkiego przybycia, np. Anna dzwoni³a, ¿ebym przyjecha³a. Realizacja tego argumentu w zdaniu to na ogó³ frazy zdaniowe typu ¿e, ¿eby. Wykluczona jest natomiast realizacja w postaci oratio recta. 2. Jest oczywiste, ¿e nie ma jednego jednoznacznego przyporz¹dkowania miêdzy treci¹ a form¹, miêdzy struktur¹ semantyczn¹ a syntaktyczn¹ leksemu. Nie jest na przyk³ad tak, ¿e wszystkie relewantne elementy struktury znaczeniowej s¹ obligatoryjne syntaktycznie, a wiêc konotowane na p³aszczynie sk³adniowej (Liczne przyk³ady potwierdzaj¹ce tê tezê znaleæ mo¿na na przyk³ad wród czasowników implikuj¹cych argument narzêdzia. Bêd¹c elementem struktury semantycznej wielu leksemów, w strukturze sk³adniowej tych samych leksemów jest on na ogó³ fakultatywny, zob. Grochowski, 1973.). Przyjrzyjmy siê zatem sk³adni interesuj¹cych nas czasowników, staraj¹c siê ustaliæ iloæ i cechy formalne konotowanych przez nie pozycji. W okrelaniu pozycji konotowanych // niekonotowanych pos³u¿ymy siê testem redukcji.4 2.1. Jak powiedziano w p. 1., DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ implikuj¹ trzy argumenty agensa, adresata i komunikatu. Uznaj¹c tê informacjê za wyjciow¹, ustalmy, czy realizacje poszczególnych argumentów s¹ obligatoryjne syntaktycznie. Pozycja podmiotu gramatycznego, stanowi¹ca sk³adniow¹ realizacjê argumentu agensa, jest przez opisywane czasowniki konotowana (tak jak przez wszystkie czasowniki w³aciwe zob. Saloni widziñski, 1987, rozdz. XII), o czym wiadczy niepe³noæ (bez odwo³ania siê do kontekstu) zdañ: Telefonuje (dzwoni) do matki, Dzwonili (telefonowali) do mnie, ¿e przyjad¹, w porównaniu z: Marysia telefonuje (dzwoni) do matki, Rodzice dzwonili (telefonowali) do mnie, ¿e przyjad¹. Istniej¹ oczywicie regularne konstrukcje, w których pozycja ta jest zerowana, np. nie dopuszczaj¹ podmiotu formy z zakoñczeniami no, i -to telefonowano, dzwoniono.5 . Realizacjê omawianej pozycji stanowi fraza nominalna mianownikowa z rzeczownikami osobowymi w liczbie pojedynczej lub mnogiej jako jej reprezentantami. Inne typy rzeczowników, np. nazwy instytucji, wydaj¹ siê w tej pozycji rzadkie, por.?Dzwoni³a do ciebie kilka razy Spó³dzielnia mieszkaniowa (zob. te¿ przypis 5). Obligatoryjnoæ argumentu adresata w strukturze powierzchniowo-syntaktycznej budzi ju¿ wiêcej w¹tpliwoci. S³ownik syntaktyczno generatywny Dan¹ pozycjê uznajemy za konotowan¹, obligatoryjn¹ syntaktycznie, jeli jej redukcja powoduje niepe³noæ, strukturaln¹ eliptycznoæ zdania. 5 Z faktycznie wyzerowan¹ pozycj¹ podmiotu mamy te¿ do czynienia w zdaniach typu Dzwonili z naszego banku, ¿e masz siê zg³osiæ, Telefonowali z poczty, ¿e mamy jeszcze jakie zaleg³e op³aty. W podanych przyk³adach dla adresata nieistotny jest osobowy nadawca (w tej roli wystêpuje instytucja). Sk³adniowo owa nieistotnoæ osobowego rozmówcy wyra¿a siê w „zast¹pieniu“ pozycji podmiotu przez inn¹ pozycjê sk³adniow¹ (nazwijmy ja pozycj¹ typu Sk¹d). Realizacjê tej pozycji stanowi na ogó³ fraza Z NPgen. 4
239
(SSG) nie uznaje jej za konotowan¹ przez DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ (z przedstawionej charakterystyki wynika, ¿e prawostronnie ¿adna pozycja nie jest przy tych czasownikach obligatoryjna).6 Test redukcji przemawia jednak za traktowaniem pozycji, realizowanej przez frazê przyimkowo-nominaln¹ DO NPgen, jako konotowanej. Zdania typu Jan telefonuje (dzwoni), Jan telefonowa³ (dzwoni³) s¹ niepe³ne. W okrelonej sytuacji mog¹ to byæ, oczywicie, pe³ne komunikaty, np. wówczas, gdy kto oznajmia, ¿e by³ do nas telefon podczas naszej nieobecnoci i mówi: Jan dzwoni³.7 W takich sytuacjach mamy jednak do czynienia z elips¹ kontekstow¹. Poza kontekstem i konsytuacj¹ przytaczane zdania s¹ niepe³ne strukturalnie, dlatego pozycjê adresata uznamy za konotowan¹ przez omawiane czasowniki. Taka interpretacja by³aby te¿ zgodna z analiz¹ J. D. Apresjana (1980, s. 181), który walencjê adresata uznaje, m.in. ze wzglêdu na stopieñ obligatoryjnoci syntaktycznej, za drug¹ (po podmiotowej) walencjê czasownika TELEFONOWAÆ. Standardow¹ realizacj¹ pozycji adresata jest fraza DO NPgen. Poprzyimkow¹ frazê nominaln¹ reprezentuj¹ formy rzeczowników osobowych (zob. te¿ uwagi w p. 2.2.). W zdaniach konstytuowanych przez formy omawianych czasowników mo¿e wyst¹piæ te¿ konstrukcja, bêd¹ca realizacj¹ argumentu zdarzeniowego, np. Profesor dzwoni³, ¿e przyje¿d¿a (SSG), Matka telefonowa³a, ¿e jest ju¿ w Warszawie. Przyk³ady te jednak, podobnie jak zdania typu Jan telefonowa³, wydaj¹ siê byæ pe³nymi komunikatami jedynie w okrelonym kontekcie, a mianowicie wówczas, gdy wiadomo, o jakiego adresata chodzi (do kogo kto telefonuje). Nie nasuwaj¹ natomiast takich w¹tpliwoci zdania Profesor dzwoni³ do sekretarki, ¿e przyje¿d¿a, Matka telefonowa³a do córki, ¿e jest ju¿ w Warszawie. Nie s¹ eliptyczne strukturalnie jednak tak¿e zdania z wype³nion¹ prawostronnie tylko pozycj¹ adresata, a wiêc: Profesor dzwoni³ do sekretarki, Matka telefonowa³a do córki. Test redukcji wskazuje zatem, ¿e syntaktycznie istotniejsza jest pozycja Do NPgen, natomiast powierzchniowa realizacja argumentu zdarzeniowego (komunikatu) nie jest obligatoryjna. Jeli mamy do czynienia z aktualizacj¹ tego argumentu, to w strukturze powierzchniowej odpowiada mu zwykle fraza zdaniowa typu ¿e lub ¿eby (zob. przytoczone wy¿ej przyk³ady). Z. Zaron (1981, s. 83), podaje wród mo¿liwych realizacji tak¿e rzeczowniki nomina actionis (nominalizacje), zdania typu Anna telefonowa³a o wyjedzie matki wystêpuj¹ chyba jednak w tekstach rzadko. 6 Na marginesie trzeba odnotowaæ, ¿e opis obu czasowników w SSG ró¿ni siê. TELEFONOWAÆ ma nastêpuj¹c¹ charakterystykê: NPN (NPAdl) + (¿e ∩ S) + (NPAbl) + (NPDest), natomiast leksemowi DZWONIÆ w znaczeniu telefonowaæ przypisano charakterystykê: NPN (do ∩ NPG) + (¿e ∩ S). 7 Podobnych sytuacji mo¿na sobie, rzecz jasna, wyobraziæ znacznie wiêcej. Przytaczane zdania (a tak¿e zdania zawieraj¹ce tylko orzeczenie) bêd¹ np. zawsze pe³nymi jednostkami sk³adniowymi w kontekcie, w którym akcentowaæ bêdziemy sam¹ czynnoæ (a wiêc np. jako odpowied na pytanie, co kto robi).
240
We frazach zdaniowych nie ma zasadniczych ograniczeñ co do pozycji podmiotu, tzn. agens zdania g³ównego i pobocznego (realizuj¹cego argument zdarzeniowy) mo¿e byæ to¿samy (Jan dzwoni³ do nas, ¿e przyje¿d¿a), podmiotem zdania pobocznego mo¿e byæ adresat zdania g³ównego (Jan telefonowa³ do mnie, ¿ebym przyjecha³a) lub wreszcie w zdaniu pobocznym mo¿e byæ wprowadzony odrêbny podmiot (Jan dzwoni³ do rodziców, ¿e Maria przyje¿d¿a). Tylko w tym ostatnim przypadku podmiot bywa wyra¿any w strukturze zdania explicite w postaci rzeczownika. W pozosta³ych sytuacjach wskazuj¹ nañ koñcówki fleksyjne czasownika. Z poni¿szych rozwa¿añ wynika³oby, ¿e czasowniki DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ otwieraj¹ w swej strukturze syntaktycznej dwie pozycje NPnom i DO NPgen. Nie jest natomiast konotowana (obligatoryjna syntaktycznie) pozycja realizuj¹ca argument zdarzeniowy. 2.2. Analiza zdañ zawieraj¹cych formy leksemów TELEFONOWAÆ, DZWONIÆ wskazuje, ¿e dopuszczaj¹ one prawostronnie nie tylko realizacje adresata i komunikatu. Nale¿a³oby zatem zastanowiæ siê, czy omawiane czasowniki nie konotuj¹ prawostronnie innej, poza DO NPgen, pozycji. Istotna w opisie w³asnoci sk³adniowych leksemów DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ wydaje siê zw³aszcza kwestia interpretacji wyra¿eñ adlatywnych. Analiza takich zdañ, jak: Dzwoniê do Krakowa, Jan telefonuje na Wêgry, Jan telefonuje do ojca, nasuwa przede wszystkim pytanie, czy frazy do Krakowa, na Wêgry zajmuj¹ tê sam¹ pozycjê sk³adniow¹, co fraza do ojca. Testy stosowane jako sprawdziany to¿samoci // ró¿nicy pozycyjnej nie rozwi¹zuj¹ problemu. Szkolny test pytañ wskazywa³by, ¿e omawiane frazy zajmuj¹ ró¿n¹ pozycjê, nie da siê bowiem o nie pytaæ w ten sam sposób, por. Do kogo telefonuje Jan? Do matki, ale *Do kogo telefonuje Jan? Do Krakowa; Gdzie (dok¹d) telefonujesz? Do Kanady, *Gdzie (dok¹d) telefonujesz? Do matki. W myl testu koordynacji mielibymy do czynienia z t¹ sam¹ pozycj¹ (por. Jan telefonuje do ojca i do Krakowa), w myl testu wspó³wystêpowania z dwiema ró¿nymi pozycjami (por. Jan telefonuje do ojca do Krakowa). Otrzymujemy wówczas oczywicie ca³oci o innym znaczeniu. Zdania typu Jan telefonuje do ojca i do Krakowa interpretujemy nastêpuj¹co: Jan telefonuje do ojca i do kogo jeszcze, kto znajduje siê w Krakowie, zdania Jan telefonuje do ojca do Krakowa odczytujemy za jednoznacznie jako: Jan telefonuje do ojca, który jest w Krakowie. Formalna interpretacja pozycji fraz do ojca, do Krakowa zale¿y od tego, który z testów uznamy za rozstrzygaj¹cy. Jeli uwzglêdnimy fakt, ¿e ró¿na pozycja omawianych fraz nie jest wykluczona, pojawia siê problem konotacji drugiej (poza DO NPgen) pozycji. Z formalnego punktu widzenia trudno zró¿nicowaæ zdania Jan telefonuje do ojca i Jan telefonuje do Krakowa. Oba s¹ formalnie pe³nymi komunikatami.8 Natomiast struktura semantyczna czasowników DZWONIÆ, 8 Mo¿na natomiast formalnie zró¿nicowaæ pozycje fraz np. z lotniska i do Krakowa w zdaniu Matka telefonowa³a z lotniska do Krakowa. Test redukcji wskazuje, ¿e istot-
241
TELEFONOWAÆ przemawia³aby za traktowaniem jako istotniejszej pozycji adresata. Interpretowanie konstrukcji takich jak Kto telefonuje gdzie jako Kto telefonuje do kogo, kto gdzie siê znajduje, wskazywa³oby, ¿e istnienie adresata jest w konstrukcje z wyra¿eniami adlatywnymi wpisane. W analizie sk³adniowej czasowników DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ omawiany problem mo¿na, jak siê wydaje, rozwi¹zaæ na kilka sposobów: (a) uznaæ frazy typu do ojca, do Krakowa za realizacje dwu ró¿nych pozycji DO NPgen i pozycji, któr¹ mo¿emy okreliæ jako Dok¹d (kieruj¹c siê sposobem pytania o ni¹) lub Adl, obu konotowanych, z zastrze¿eniem, ¿e do pe³noci strukturalnej zdania wystarczy realizacja którejkolwiek z nich, (b) uznaæ wskazane frazy za realizacje dwu ró¿nych pozycji, ale ze wzglêdów semantycznych pierwszeñstwo przyznaæ pozycji DO NPgen, (c) uznaæ, ¿e obie frazy s¹ realizacj¹ tej samej pozycji DO NPgen, w której frazê po przyimku reprezentuj¹ nie tylko rzeczowniki osobowe, ale te¿ nazwy instytucji, miejscowoci, krajów i pañstw.9 Zapis DO NPgen nie oznacza³by w takim wypadku, ¿e fraza z przyimkiem do stanowi jedyn¹ mo¿liw¹ realizacjê pozycji (por. np. dzwoniæ na Wêgry, na pocztê), choæ chyba najczêstsz¹. Semantyka analizowanych czasowników przemawia³aby za rozwi¹zaniem (c), bowiem frazy takie jak do matki i do Krakowa wydaj¹ siê byæ realizacj¹ tego samego argumentu w strukturze g³êbokiej. W opisie strukturalnym natomiast, jeli uwzglêdnimy fakt, ¿e ró¿na pozycja syntaktyczna omawianych fraz nie jest wykluczona, najw³aciwsze by³oby rozwi¹zanie (a) jako najlepiej oddaj¹ce cechy strukturalne omawianych czasowników, tzn. mo¿liwoæ konotowania dwu pozycji, których hierarchii nie da siê jednak dalej ustaliæ, stosuj¹c metody formalne. 2.3. Gramatyczna pe³noæ zdañ takich, jak Anna telefonowa³a po lekarza, Trzeba dzwoniæ po karetkê dowodzi, ¿e DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ dopuszczaj¹ prawostronnie jako wystarczaj¹cy kontekst nie tylko okrelenie adresata czy miejsca. Frazy po karetkê, po lekarza nastrêczaj¹ taki sam problem w opisie, jak analizowane w poprzednim podpunkcie wyra¿enia adlatywne. I tu bowiem napotykamy na trudnoci z ustaleniem ich pozycji sk³adniowej (por. poprawne Anna telefonowa³a do Krakowa i po lekarza, Anna telefonowa³a do niejsza jest pozycja zajmowana przez do Krakowa, poniewa¿ zdanie Matka telefonowa³a do Krakowa stanowi strukturalnie pe³ny komunikat, natomiast Matka telefonowa³a z lotniska mo¿na uznaæ za nieeliptyczne tylko w okrelonym kontekcie. Pozycjê zajmowan¹ przez frazy typu z lotniska uznamy zatem za redukowaln¹ przy omawianych czasownikach. 9 To ostatnie rozwi¹zanie by³oby bliskie przyjêtemu w S³owniku walencyjnym czasowników niemieckich i polskich, 1995, który uznaje polski odpowiednik czasownika TELEFONIEREN w drugim znaczeniu (wariancie), zob. telefonieren 2 w omawianym s³owniku, za dwuaktantowy. Drugi aktant jest charakteryzowany jako prp: do + gen, za realizacje prp (czyli frazy przyimkowej) s¹ nastêpuj¹ce: „HUM INST OBJ: miejscowoæ, kraj“.
242
Krakowa po lekarza) i miejsca (hierarchii) w strukturze zdania. Jeli, konsekwentnie, przyjmiemy rozwi¹zanie (a) z punktu 2.2., otrzymujemy trzeci¹ prawostronnie konotowan¹ przez DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ pozycjê. Nazwijmy j¹, ze wzglêdu na sposób realizacji, pozycj¹ typu PO NPacc. Autorzy S³ownika walencyjnego czasowników niemieckich i polskich, 1995, wyodrêbniaj¹ osobne znaczenie dla TELEFONOWAÆ, wprowadzaj¹cego aktant po + acc. Dla potrzeb analizy sk³adniowej wyodrêbnianie kilku leksemów o postaci DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ nie wydaje siê dobrym rozwi¹zaniem. Ich formalne w³aciwoci mo¿na opisaæ nie wyró¿niaj¹c homonimów. Znaczeniowo za telefonowaæ ze zdañ typu Anna telefonowa³a do Krakowa i Anna telefonowa³a po lekarza nie przeciwstawiaj¹ siê sobie w sposób wyrazisty (ró¿nica miêdzy definicjami drugiego i trzeciego znaczenia TELEFONIEREN nie jest tak¿e w przytaczanym s³owniku ostra10). Niew¹tpliwie frazy typu po lekarza sprawiaj¹ pewn¹ trudnoæ, zarówno w interpretacji semantycznej, jak i sk³adniowej. W strukturze znaczeniowej mo¿na by je uznaæ za kondensacjê argumentu adresata i argumentu zdarzeniowego.11 Problem stwarza jednak ustalenie konstrukcji wyjciowej. Dla zdania Anna dzwoni³a po lekarza mog³yby to byæ np. konstrukcje: Anna dzwoni³a do lekarza, ¿eby przyjecha³, Anna dzwoni³a do lekarza, ¿eby przyszed³, Anna dzwoni³a do szpitala, ¿eby przyjecha³ lekarz. Natomiast np. zdanie Anna dzwoni³a po Jana mo¿na by uznaæ za kondensacjê konstrukcji Anna dzwoni³a do Jana, ¿eby przyszed³, ale tak¿e konstrukcji Anna dzwoni³a do Andrzeja, ¿eby Jan przyszed³. Trudnoci ze wskazaniem podstawy derywacji przemawia³yby za rezygnacj¹ z analizy omawianych struktur w kategoriach kondensacji.12 Nie oznacza to jednak, ¿e w kontekstach dzwoniæ do kogo i dzwoniæ po co mamy do czynienia z dwoma odrêbnymi znaczeniami czasownika DZWONIÆ czy te¿ z czasownikami homonimicznymi. Kwestia ta wymaga³aby osobnej, szczegó³owej analizy, intuicja jêzykowa sugeruje jednak, ¿e frazy typu po karetkê, po lekarza 10 Definicje te s¹ nastêpuj¹ce (cytujê znaczenia 2 i 3 czasownika TELEFONIEREN wraz z podanymi przez autorów w szpalcie polskiej przyk³adami. Przyk³ady te zawieraj¹ dokonane odpowiedniki czasowników DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ, co jest tu jednak nieistotne, poniewa¿ postaci dokonanej tych leksemów przypisuje siê w s³owniku takie same w³aciwoci sk³adniowe, jak postaci niedokonanej.): 2. telefonische Verbindung herstellen, np. Nasz dyrektor zadzwoni³ // zatelefonowa³ [w pilnej sprawie] do Hamburga, 3. durch den Anruf etwas erreichen wollen, np. Patrol policyjny zatelefonowa³ // zadzwoni³ po karetkê pogotowia. Drugie z tych znaczeñ eksponuje cel dzia³ania. Wydaje siê jednak, ¿e istnienie jakiego celu zak³adamy tak¿e przy pierwszej definicji (co dobitnie pokazuje fraza umieszczona w nawiasie pierwszego przyk³adu), mo¿e on natomiast byæ w zdaniu bezporednio wyra¿ony b¹d pominiêty. 11 M. Marcjanik, 1987 (s. 137), struktury telefonowaæ do kogo, ¿eby..., telefonowaæ po kogo traktuje, jak wynika³oby z zapisu (//), jako równowa¿ne. 12 Inne argumenty, przemawiaj¹ce za rezygnacj¹ z pojêcia kondensacji w opisie semantycznym i sk³adniowym wypowiedzeñ, przytacza M. Grochowski, 1979.
243
nie s¹ odbiciem odrêbnej struktury semantycznej, wieloznacznoci leksemów TELEFONOWAÆ, DZWONIÆ. Na p³aszczynie powierzchniowo-syntaktycznej za frazy te mo¿na interpretowaæ tak, jak frazy do Krakowa, na Wêgry, a wiêc uznaæ je za realizacjê odrêbnej pozycji, konotowanej przez omawiane leksemy. 3. Z przeprowadzonej analizy wynika, ¿e strukturê formaln¹ czasowników DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ mo¿na przedstawiæ nastêpuj¹co: NPnom [DO NPgen + Adl + PO NPacc] Zapis ten oznacza, ¿e lewostronnie13 omawiane czasowniki konotuj¹ pozycjê wype³nian¹ przez frazê nominaln¹ mianownikow¹, prawostronnie otwieraj¹ za trzy pozycje, z których realizacja jednej wystarcza, by konstrukcje nie by³y eliptyczne. Aktualizowanie okrelonej pozycji w zdaniu zale¿y od czynników pozask³adniowych od tego, czy w sytuacji pozatekstowej istotne jest wyeksponowanie adresata, miejsca czy te¿ celu czynnoci. Z punktu widzenia strukturalnej analizy sk³adniowej trudnoæ w opisie omawianych leksemów polega na tym, ¿e przy pomocy metod formalnych nie da siê ustaliæ hierarchii poszczególnych pozycji przyczasownikowych.14 Struktura semantyczna wskazywa³aby natomiast na wtórnoæ pozycji Adl w stosunku do DO NPgen. Adresat jest bowiem elementem struktury semantycznej omawianych czasowników i tak¿e w interpretacji zdañ z wyzerowan¹ pozycj¹ Do NPgen zak³ada siê jego istnienie. Z przedstawionej analizy wynika, ¿e nale¿a³oby zweryfikowaæ wczeniejsz¹ hipotezê (zob. Uwagi wstêpne) o w³asnociach sk³adniowych omawianych leksemów uzupe³niæ zbiór wymaganych pozycji o PO NPacc. Podana charakterystyka strukturalna czasowników DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ stanowi jeden z mo¿liwych sposobów ich opisu formalnosk³adniowego. Nie wyklucza innego, dogodniejszego w okrelonym opisie ze wzglêdów teoretycznych czy praktycznych, rozwi¹zania problemu w³asnoci sk³adniowych omawianych leksemów.
Literatura APRESJAN, J. D.: Semantyka leksykalna. Synonimiczne rodki jêzyka. Przek³ad Z. Koz³owska, A. Markowski. Wroc³aw 1980. BOJAR, B.: Polskie czasowniki z wbudowanym argumentem. Polonica, I, 1975, s. 167 186. BÜHLER, K.: Sprachtheorie. Jena 1934. GROCHOWSKI, M.: Tekstowa realizacja semantycznego pojêcia narzêdzia. Jêzyk Polski, LIII, z. 5, 1973, s. 324 330. Okrelenia lewostronnie, prawostronnie s¹ tu, oczywicie, umowne. Dotycz¹ szyku, który mo¿na by nazwaæ w polszczynie neutralnym czy te¿ naturalnym. 14 Problem ten nie dotyczy tylko leksemów DZWONIÆ, TELEFONOWAÆ. O innych czasownikach sprawiaj¹cych podobne trudnoci zob. I. Kosek, 1998. 13
244
GROCHOWSKI, M.: O tzw. kondensacji. Peôepaòè oä çaceäaíèe ía ìeãyíapoäíaòa êoìècèja ça èçy÷yâaèüe èa ãpaìaòè÷êaòa còpyêòypa èa cëoâeècêèòe ëèòepaòypíè jaçèöè. Cêoïje 1979, s. 159 164. KOSEK, I.: Problem konotacji przyczasownikowych pozycji fraz przyimkowo-nominalnych równowa¿nych adwerbium. Zeszyty Naukowe WSP w Olsztynie. Prace Jêzykoznawcze, z. II, 1998, s. 20 24. KOSEK, I.: Przyczasownikowe frazy przyimkowo-nominalne w zdaniach wspó³czesnego jêzyka polskiego. Olsztyn 1999. MARCJANIK, M.: Polskie czasowniki adresatywne (pragmantyka, semantyka, sk³adnia). Kielce 1987. SALONI, Z. WIDZIÑSKI, M.: Sk³adnia wspó³czesnego jêzyka polskiego. Warszawa 1987. S³ownik walencyjny czasowników niemieckich i polskich. N. Morciniec, L. Cirko, R. Ziobro. Wroc³aw 1995. S³ownik syntaktyczno-generatywny czasowników polskich. Red. K. Polañski. Wroc³aw 19801992. (SSG) SZUPRYCZYÑSKA, M.: Pozycja sk³adniowa frazy celownikowej w zdaniu polskim. Toruñ 1996. ZARON, Z.: Ze studiów nad sk³adni¹ i semantyk¹ czasownika. Wroc³aw 1980.
K syntaxi zaloené na spontánních mluvených textech Giorgio Cadorini Filozofická fakulta UK, Praha
Tento pøíspìvek chce seznámit zájemce s hlavními tezemi mé disertaèní práce, kterou budu hájit dne 9. února roku 2000 na pùdì praské Karlovy univerzity (Cadorini, 1999). I. CÍL PRÁCE. Zámìrem práce je pøispìt k vytvoøení lingvistické metody, která by popsala struktury mluvených projevù. Tento cíl s sebou nutnì nese skuteènost, e výchozím materiálem ke zkoumání musí být spontánní ústní projev. Dosavadní praxe se sice takovými projevy také zabývá, avak aplikuje na nì teorie, které vznikly pro psané texty. Ve støedu pozornosti tak bývají jevy, kde se mluvený projev odchyluje od psaného textu, ale tyto jevy se zkoumají jednotlivì a postrádáme tak celkovou teorii pro tuto oblast jazykového vyjadøování. Na druhé stranì je známo, e mluvený neøízený projev je prvotní jak u jednotlivce, tak v rámci jazykové komunity. Lze tedy pøedpokládat, e i ústní vyjadøování se tvoøí podle omezeného poètu pravidel a e je lze poznat prostøednictvím pøímého pozorování a zjiování zákonitostí.
245
Støedem pozornosti je zde syntax. Právì v této oblasti nejvíce cítíme nedostatky dosavadních postupù. Naopak pro morfologii, fonologii a hlavnì fonetiku neoèekáváme výsledky výraznì odliné od tradièního paradigmatu lingvistiky. Furlantina se jeví jako jazyk velmi vhodný pro takový výzkum. Je to jazyk, jeho kodifikovanou formu zná málokdo z mluvèích. Pouze ten, kdo je ochoten vynaloit jisté úsilí, má pøíleitost se setkat s jeho písemnou podobou. Témìø pro vechny Furlany to tedy je jazyk pouze mluvený. Zároveò se jedná o jazyk románský, tj. se strukturou dobøe známou tradièní lingvistice. II.i. VÝKLAD. Protoe nám nejsou známy jiné obdobné pokusy o vytvoøení syntaxe. zaloené na spontánních ústních projevech, bylo nutno nejdøív vymezit pøedmìty a metody vhodné ke zkoumání. Tak vznikl návrh devíti zásad: i) Vekerá vysvìtlení zjitìných jevù musí být potvrzena na základì obsahu záznamù autentických spontánních mluvených projevù. ii) Ve výkladu lze vycházet z jiných podnìtù, vèetnì vlastní zkuenosti a tradièních øeení, ale dokazovat se musí na pøirozených materiálech. Bìhem poèáteèního období lze pouívat i nìkteré tradièní teorie, zvlá kdy mají solidní empirický základ (máme na mysli pøedevím fonetiku a fonologii). iii) Úsekem podrobeným rozboru bude sloka jisté komunikaèní události (ve smyslu: Koøenský a kol., 1987, s. 21) èi její èásti, je má být ohranièena na základì popsatelných kritérií, která budou doprovázet záznam. iv) Po urèení vhodného úseku následuje popis odpovídající komunikaèní události a transkript její zvukové sloky. v) Pokud prvek ve zvukové sloce bude povaován za mimojazykový, je tøeba odùvodnit proè a zjistit, ke které jiné sloce patøí. vi) I kdy se komunikaèní události zúèastnilo více osob, text se musí chápat jako celek a nesmí se rozebírat automaticky na repliky bez udání dùvodu. vii) Rozbor textu postupuje od vìtích jednotek smìrem k jejich mením souèástem. iix) Pøi zkoumání mùe badatel uplatòovat vlastní jazykovou zkuenost a kompetenci. Jazykové a komunikaèní vìdomí mluvèího daného jazyka mùe být dùleitým zdrojem informací. ix) Kadý jazyk poskytuje nástroje k zacházení s vlastními texty i k jejich interpretaci. První zásada vyjadøuje základní rys této metodiky. Krajní prosazování tohoto poadavku by vedlo k autoreferenènosti výsledkù. Proto druhá zásada odkazuje na moné vyuití dosavadních znalostí, aèkoli se mezi nimi upøednosují ty, které mají empirický základ (Franceschini,1998, s.18). Osmá zásada stanovuje dùvìryhodnost poznatkù samotných mluvèích, vèetnì badatele, o øeèi. Kdy u se vychází z autentických mluvených projevù, empirický základ je dostateènì zakotven a v kadém pøípadì platí zásada (ii) o provìøování výsledkù na spontánních textech. Dùleitým korelátem posledního
246
principu je i oprávnìnost zkoumat jazykovou sloku komunikaèní události jako skuteènost svébytnou ve vztahu k ostatním slokám. Hovor v rámci události dokáí toti vydìlit sami úèastníci. Závìreèný bod vychází z konstatování, e nedokonalost jazyka jako vyjadøovacího prostøedku si vyaduje sebeinterpretaèní prostøedky k opravování nedostatkù chyb, nejasností, okolního ruchu apod. Tato poslední zásada je velmi dùleitá, poskytuje nám toti nástroje k nahlédnutí do jazykových struktur celkem pøirozenou cestou. II.ii. Po stanovení zásad jsme vypracovali návrh konkrétního postupu. Na základì principu (ii) o pouití stávajících teorií jsme se rozhodli, e vyuijeme pojmù a metod jazykovìdcù, kteøí brali pøi svých výzkumech zøetel k mluvenému projevu. Máme zde na mysli hlavnì postupy rozboru autentických textù vypracované Olgou Müllerovou a ostatními èleny kolektivu J. Koøenského a také teoretický rámec daný dílem Komenského a Jana abruly. Prvním úkolem, s kterým jsme se setkali, byla otázka èlenìní textu pøedmìtu rozboru urèeného jako sloky komunikaèní události na základì zásady (iii). Nejvyí jednotku naeho èlenìní nazýváme diskurzem. Pøijímáme tím návrh Skalièkùv a zároveò doporuèení abrulovo (Skalièka, 1960, s. 242 243; abrula, 1983a, s.19 20). Jedná se o celek s vlastním významem ústícím v dosaení jistého komunikaèního efektu (termín: Koøenský a kol., 1987, s.31 32). Zmínka o výsledku diskurzu poukazuje zøejmì na obsahovì-pragmatický plán. Popis komunikaèní události, její jazykovou slokou je zkoumaný diskurz, bude muset proto vykládat i toto hledisko a nejlépe to bude pomocí aparátu vypracovaného Koøenského skupinou (Koøenský a kol., 1987). Pro èistì syntaktický plán se vak obracíme k abrulovu episémionu znaku výpovìdnímu. Episémion mùe být celým textem nebo slovem nebo èlenícím signálem. Mùe mít fonologickou podobu a nemusí, dokonce nevyaduje vùbec zvukovou sloku. Tato prunost ho pøedurèuje k úloze základní jednotky spontánního mluveného projevu (a komunikaèní události vùbec), ale zároveò proto je nutno nastínit základní typologii episémionù. Nejjednoduí dìlítko vede mezi výpovìdními jednotkami jazykovými a nejazykovými. Odpovìdí mùe být napøíklad i posunek, bez kterého pokraèování rozhovoru nelze pochopit. To jsou vak krajní pøípady a redundance v pøirozených diskurzech i logický sled zpravidla pomáhají pøi doplòování funkcí nezaznamenaných v nahrávce. Kromì posunkù se vak mùeme setkat s nefonologickými zvukovými znaky a ty zaznamenány jsou. Take první tøi druhy episémionù budou: nejazykové neakustické, nejazykové akustické a jazykové. Protoe nejazykové jednotky mohou být zaèlenìny do vyích celkù ve velké vìtinì jazykových, budou nás zajímat i z hlediska syntaxe diskurzu. Tím jsme otevøeli dalí otázku: episémiony mají více úrovní sloitosti mùe jimi být foném, slabika, vìta, celý diskurz. Nejvyí rovinu jsme právì ztotonili s diskurzem. V otázce støedních rovin souhlasíme s O. Müllerovou a s kolektivem J. Koøenského, e je víc pøínosný
247
jejich výklad z hlediska obsahovì-pragmatického, kde je lépe vidìt úloha komunikativních funkcí (termín: Koøenského a kol., 1987). Z hlediska syntaxe se zdá zajímavìjí pásmo blíe k pojmenovacím jednotkám, kde lze pozorovat vztahy mezi sémiony. II.iii. Na základì zásady (ix) o interpretaci jazykových jevù prostøednictvím samotného jazyka navrhujeme vydìlovat jednotlivé episémiony nií úrovnì dvìma dotazovými testy. Pro nae úèely slouí zjiovací otázka k vydìlení vìtích celkù a otázky doplòovací pro zjitìní meních jednotek. U F. Danee toti mùeme nalézt cenný postøeh, e na kadou vìtu oznamovací lze se dívat jako na odpovìï na mnoinu rùzných otázek formulovaných v podstatì tak, e se nìkterá èást oznamovací vìty nahradí tázacím výrazem (Dane, 1968, s.127). Kromì toho se domníváme, e se na oznamovací vìtu mùeme dívat té jako na odpovìï na otázku zjiovací. Dane sice mluvil o vìtì, ale toto tvrzení lze pouít i pro episémiony jazykové. Z øeèeného vyplývá následující hypotéza A. A) Èásti diskurzu, které lze povaovat za odpovìï na zjiovací otázku, jsou jazykové episémiony. Pokud stejný text, který vydìlujeme jako episémion na tomto základì, je zároveò souèástí irího úseku, který také lze povaovat za odpovìï na zjiovací otázku, pak episémion mení jednoduí patøí k rovinì nií ne episémion irí komplexnìjí. Jistý problém pøedstavuje rozsah dotazu. Ne vdy lze mít jistotu jen na základì vlastní jazykové kompetence, e se jedná skuteènì o zjiovací dotaz a nikoli o pouhé opakování slyeného s tázací intonací. Proto je uiteèné provìøit patøiènost dotazu prostøednictvím negace. Postup spoèívá v podstatì v tom, e se kladná odpovìï kladný episémion nahrazuje záporným protìjkem. To bude moné jen v pøípadì, e zacházíme s uceleným významem a nikoli s pouhým sledem jazykového materiálu. Kdy zjiujeme pøítomnost episémionu komplexního napøíklad tím, e je v nìm obsaeno více finitních tvarù slovesných doplòovací otázkou lze v nìm vydìlit jetì episémion jednoduchý. Zbývající souèásti lze vykládat také jako odpovìdi na jiné dotazy doplòovací. I tyto souèásti povaujeme za episémiony. Podle názvù dotazù získáváme také nové termíny episémion ujiovací a episémion doplòovací. II.iv. Pøi prvních pokusech o rozbor textu pomocí dotazového testu jsme vak zjistili, e odpovìdi nezahrnují celý obsah záznamu. Podle oèekávání zùstávají mimo materiály nejazykové, avak to se týká té prvkù jazykových. Podíváme-li se na komunikativní funkce s nimi spojené, brzy zjistíme, e patøí do skupiny tìch, které O. Müllerová nazývá nesémantickými. Následnì budeme rozliovat mezi episémiony nesémantickými a sémantickými. Zmínìné doplòovací a ujiovací výpovìdní jednotky patøí vechny do skupiny sémantické.
248
Ponìvad pøedpokládáme, e episémiony nesémantické jsou nositeli stavebních komunikativních funkcí, budeme je dále tøídit podle klasifikace Müllerové (Müllerová, 1979/83, s. 94 101). Tento postup lze uplatnit jak pro jazykové, tak pro nejazykové akustické prvky transkriptu. Pro sémantické výpovìdní jednotky si jetì jednou pomùeme zásadou (ix) o sebeinterpretaci. Tøídìní provedeme na základì doplòovacích dotazù zmínìného testu: rozdìlíme je podle tázacího slova v otázce, které zároveò bude slouit jako název takto urèené syntaktické funkce episémionu. Protoe mezi episémiony a sémiony probíhá hranice mezi rovinou jednotek významových výpovìdních a rovinou jednotek významových nevýpovìdních, pøedpokládáme, e èlenìní diskurzu v pásmu, jeho sloení zjiujeme prostøednictvím dvou navrených dotazových testù, tvoøí pøedmìt zkoumání syntaxe spontánního ústního projevu. III.i. VÝSLEDKY. První zkuenost s uplatnìním sebeinterpretace se nesetkala s vánými potíemi. V podobì parafráze umonila urèit komunikativní funkce v diskurzu v souladu s metodou O. Müllerové. V podobì dotazu o obsahu textu poskytla prostøedky k vymezení a k tøídìní episémionù. Provedený pokus naprosto potvrdil základní rozdìlení na funkce sémantické a nesémantické, které Müllerová zavedla prostøednictvím subjektivního pragmatického rozboru. Subjektivní hypotéza tudí nala objektivní podporu díky novì navrenému testu se zjiovacími dotazy. III.ii. První výsledky dotazových testù nás postavily pøed otázku podstaty nových jazykových jednotek. Milé pøekvapení pøineslo porovnání mezi episémiony ujiovacími a episémiony doplòovacími nejnií úrovnì. Pragmatická sloka a irí sémantický objem charakterizují první, zatímco u druhých je støedem pozornosti informaèní detail, který doplòuje pøedchozí sémantický rámec a posouvá diskurz dopøedu. Podobné rysy mají dvì Komenského orationum partes: sententia a phrasis. Na jeho poèest jsme tudí pøijali názvy sentence a fráze pro uvedené jednotky diskurzu. abrulùv pojem episémion se ukázal velmi vhodný zejména proto, e postihuje spoleèné vlastnosti zkoumaných jednotek a vydìluje je na základì protikladu mezi významem výpovìdním èistì aktuálním a významem pojmenovacím, který je potenciální v rámci denotace a zároveò aktuální v rámci designace. Definice episémionu umoòuje pracovat nejen s diskurzem na úrovni výhradnì jazykové, ale té s prvky nejazykového kontextu, které se spolupodílejí na výstavbì komunikaèní události. III.iii. Údaje pokusného rozboru furlanského materiálu byly srovnávány zatím pouze s poznatky o èetinì, které získala O. Müllerová, a ukázaly se v podstatì shodné. I tøídìní doplòovacích episémionù podle tázacího slova které metoda Müllerové neobsahuje se zdá proveditelné u obou jazykù obdobným zpùsobem. Rysem, jeho univerzální platnost by mìla být provìøena, je oddìlení nesémantických funkcí od sémantických. Na první pohled se zdá, e episémiony tìchto dvou skupin se v nìkterých vlastnostech rozcházejí.
249
Zajímavé by mohlo být zkoumání nesémantických episémionù z hlediska diachronického. Napøíklad èástice no, velmi èastá v autentických textech obou jazykù, jak v èetinì tak ve furlantinì, mùe vyjádøit mimo jiné funkci konec. Dalím zajímavým výzkumným polem se jeví otázka jazykového kontaktu. V naem vzorku je v pøípadì nesémantických episémionù vysoký výskyt italianismù: 28/90 skoro tøetina záznamù. Odliné chování vùèi jevùm jazykového kontaktu, pokud by se potvrdila jeho univerzálnost a popsala by se jeho psycholingvistická hodnota, by mohlo vést k pøedpokladu, e sémantická a nesémantická výstavba textu pøedstavují soubìné koleje, a tudí dvì vìtve bádání o syntaxi. Po prvním pokusu analýzy transkriptu furlanského textu jsme nali také mení soubor jevù, kde se furlanské texty chovají jinak ne èeské. Myslíme zde na následky péèe o jazyk, která posílila u èetiny sloku spisovnosti, a tudí její vliv na ostatní sociolingvistické varianty. V mluvì furlanské respondentky neprobìhla standardizace tvarosloví. Slovesná paradigmata proto ukazují bohatou polymorfii. Ve zkoumaném transkriptu jsme zaznamenali té chyby. Tyto chyby vak neohroují prùbìh komunikace, protoe informace nerealizovaných morfémù je ji obsaena jinde v diskurzu. Tento jev nám objasòuje, e nìkteré redundantní prvky spisovných jazykù (napøíklad shoda indoevropských jazykù abrula, 1983b, s.146) mohou slouit jako pojistky v tìchto situacích, které jsou bìné u mluveného neøízeného slova. Kromì toho je toto konstatování té oporou Koøenského sémantické báze, protoe vidíme, e dorozumìní je zejména záleitostí odkazù na hlubí významovou úroveò. Vìta sice není mluvnicky správná, avak komunikace probíhá bez potíí. III.iv. Co se týèe kodifikace furlantiny, ná první pøepis nahrávky pøesvìdèivì ukazuje, e transkripty jsou velice cenným a bohatým zdrojem pro poznání skuteèného jazykového úzu, a tudí pro vyhledávání vhodných a pøirozených normativních vzorù. I po krátkém rozboru se dosavadní popis pouití nepøízvuènych podmìtných zájmen jeví jako nepøimìøený: v zkoumaném transkriptu urèitì neplatí pravidlo, podle kterého by tato zájmena byla povinná. IV. ZÁVÌR. Zdá se nám, e ná první pokus o rozbor syntaxe spontánního ústního textu dokazuje, e lze najít alternativy k tradièním pøístupùm, které byly vyvinuty pro spisovné vyjadøování. Ne navrená výzkumná metodika vydá první výsledky, je vak nutno zdokonalit provedení dotazových testù. Dalím krokem by bylo pøizpùsobení popisu tematické posloupnosti a aktuálního èlenìní diskurzu. Pak by se muselo pøejít ke zkoumání zbývajících sloek komunikaèní události, vèetnì prohloubení syntaktického rozboru smìrem k rovinì sémionù.
250
Literatura CADORINI, G.: K teorii syntaxe zaloené na sontánních mluvených textech (na furlanském materiálu). Nepublikovaná disertaèní práce studijního programu: románské jazyky. Praha1999. DANE, F.: Typy tematických posloupností v textu. Na materiále èeského textu odborného. Slovo a slovesnost, 29, 1968, s. 125 141. FRANCESCHINI, R.: Riflettere sullinterazione. Unintroduzione alla metacomunicazione e allanalisi conversazionale. Milano 1998. KOØENSKÝ, J. HOFFMANNOVÁ, J. JAKLOVÁ, A. MÜLLEROVÁ, O.: Komplexní analýza komunikaèního procesu a textu. Uèební text pro výbìrové semináøe filologických oborù. Èeské Budìjovice 1987. MÜLLEROVÁ, O.: Komunikativní sloky výstavby dialogického textu. Praha 1979/ 83. SKALIÈKA, VL.: Syntax promluvy (enunciace). Slovo a slovesnost, 21, 1960, s. 241 249. ABRULA, J.: Jazyk, øeè, jazykovìda. In: abrula a kol.: Základy jazykovìdy pro romanisty. Praha 1983a, s. 17 20. ABRULA, J.: Èlenìní jazyka a fungování jazykového znaku. In: abrula a kol.: Základy jazykovìdy pro romanisty. Praha 1983b, s. 46 157. ABRULA, J. KREJZOVÁ, A. SVOBODOVÁ, J.: Základy jazykovìdy pro romanisty. Praha 1983.
Ústna komunikácia v medicínskom prostredí Andrea Rafayová FHV UMB, Banská Bystrica
Téma príspevku Ústna komunikácia v medicínskom prostredí je totoná s témou mojej diplomovej práce, no vzh¾adom na tádium, v ktorom sa výskum i samotná práca momentálne nachádza, si dnes ete nedovolím prezentova iadne koneèné výsledky, závery. Pokúsim sa len priblíi môj prístup k danej problematike, zhodnoti, do akej miery a s akými rezultátmi sa mi podarilo naplni doterajie èiastkové ciele výskumu, a naèrtnú jeho ïalie perspektívy a smerovanie. Súèasná etapa vývoja ¾udskej spoloènosti, pre ktorú je príznaèné neustále zvyovanie úrovne civilizácie najmä zásluhou nebývalého napredovania vedy a techniky sa nesie v znamení mnohých, èastých a neraz úplne prevratných zmien prirodzene aj v ivotnom týle a nevyhnutne i v oblasti medzi¾udského dorozumievania. V období posledných desaroèí zaznamenáva v lingvistickom nazeraní nárast preferencií najmä ústna (hovorená) komunikácia. Táto forma komunikovania prirodzene nachádza iroké uplatnenie takmer na vetkých úrov-
251
niach a v oblastiach ivota jednotlivca i spoloènosti. Uvedená skutoènos zohrala rozhodujúcu úlohu i pri výbere témy mojej diplomovej práce nazdávala som sa, e by svojím predmetom (ústna komunikácia v konkrétnej komunikaènej sfére) mohla by z h¾adiska potrieb modernej spoloènosti aktuálna a zaujímavá. V etape prípravy projektu diplomovej práce som do stredu záujmu postavila oblas medicínskej komunikácie. Cie¾om práce je sprostredkova poh¾ad na súèasný stav jazyka a jeho fungovanie v benej hovorenej komunikácii v medicínskom prostredí, zoh¾adòujúci jej jazykové aj mimojazykové zloky (literatúru, o ktorú som sa pri príprave projektu opierala, uvádzam v závere príspevku). Pri sledovaní nejazykových momentov, podie¾ajúcich sa na modelovaní charakteru a priebehu komunikaènej situácie, uplatòujem sociolingvistické, pragmalingvistické, psycholingvistické a komunikaèné aspekty. Vychádzala som tie z predpokladu, e práve v tejto oblasti medzi¾udského dorozumievania bude komunikácia nepochybne pestrá, mnohotvárna najmä z h¾adiska sociálneho a psychologického , a bude teda pre výskum tohto druhu ve¾mi vhodná. Predmet práce, výskum ústnej komunikácie v zvolenej komunikaènej sfére so zámerom postihnú charakter benej hovorenej podoby jazyka, si vyiadal pracova s autentickým jazykovým materiálom. Východiskom pre zhromadenie dostatoène ve¾kého, pestrého a na analýzu vhodného jazykového materiálu sa stal terénny výskum. Základnou metódou tejto fázy práce bola metóda priameho pozorovania (nahrávanie komunikaèných udalostí pomocou skrytého diktafónu), funkène skombinovaná s metódou písomného záznamu mimojazykových zloiek komunikácie. Terénny výskum sa uskutoènil v období marec september 1999 v piatich náhodne vybraných zdravotníckych zariadeniach na strednom Slovensku (Nemocnica s poliklinikou v Povaskej Bystrici, Nemocnica s poliklinikou v iline, Nemocnica s poliklinikou v Ruomberku, Ústredná vojenská nemocnica v Ruomberku, Nemocnica F. D. Roosvelta v Banskej Bystrici). V tejto súvislosti sa získaný jazykový materiál ukázal ako vhodný aj na sledovanie vplyvu teritoriálnych faktorov. Navtívila som dve ambulancie praktických lekárok pre dospelých, ambulanciu detskej a dorastovej lekárky poèas bených ordinaèných hodín i poèas poradne, ordináciu pohotovostnej sluby, uno-nosovo-krènú ordináciu, zúèastnila som sa malej vizity na oddelení pre dlhodobo chorých a ve¾kej vizity na lôkovej èasti koného oddelenia nemocnice. Sledovala som komunikáciu v rôznych priestoroch zdravotníckych zariadení (miestnosti ambulantných i lôkových èastí jednotlivých oddelení nemocníc, priestory pohotovostnej sluby, ordinácie, vyetrovne, chodby, èakárne, výah, bufet atï.). Zloenie výskumnej vzorky: Poèet lekárov: 12 Poèet zdravotných sestier a oetrovate¾ov: 11 Poèet pacientov: 85 Poèet osôb sprevádzajúcich pacientov na vyetrení: 23
252
Poèet muov: 54 Poèet ien: 77 Poèet dospelých: 104 Poèet detí: 27 Vekové zloenie: od 5 mesiacov do 83 rokov Poèet vetkých komunikantov: 131 S vyuitím uvedených metód sa mi poèas osemmesaèného terénneho výskumu podarilo zhromadi jazykový materiál, vhodný na ïaliu analýzu nielen z h¾adiska jeho mnostva, no predovetkým rôznorodosti a kvality. Výskumný súbor pozostáva zo zvukového záznamu 91 rozhovorov v trvaní takmer 470 minút. Po skonèení terénneho výskumu nasledovala etapa spracovania zhromadených zvukových nahrávok. Èasovo i technicky (doteraz) najnároènejím tádiom výskumu bol prepis audiomateriálu do písanej podoby. Výsledkom nieko¾komesaènej èinnosti prepisovania nahrávok (sprevádzanej vyhotovovaním IDE-kartièiek) je pomerne rozsiahly súbor transkriptov (nieko¾ko sto strán textu), ktorý bude spolu s pôvodnou zvukovou verziou (8 audiokaziet) a elektronickou verziou (1CD) tvori prílohu diplomovej práce. Zozbieranie a spracovanie jazykového materiálu chápem nielen ako naplnenie jedného z èiastkových cie¾ov práce, no najmä ako vytvorenie základného predpokladu k plánovanej analýze, ktorej predmetom majú by zaznamenané komunikaèné udalosti. Od zaèiatku výskumu, no poèas prepisu auditívneho materiálu zvlá, som si uvedomovala ve¾kú rozmanitos rozhovorových situácií v sledovanom prostredí a z nej vyplývajúcu nevyhnutnos urèenia kritérií, na ktorých základe bude treba rozhovory roztriedi a usporiada. Pri ich výbere som vychádzala z nasledujúcich predpokladov: Pri výskume ústnej komunikácie v medicínskom prostredí sa v sfére náho záujmu nachádza 131 komunikantov. Je zrejmé, e kadý z nich pristupuje k vyuívaniu jazykových i nejazykových prostriedkov diferencovane. V súlade s naplnením základného cie¾a práce bude relevantné sledova, aké komunikaèné prostriedky si v danej situácii komunikant vyberá a èím je ich výber ovplyvnený. Predpokladám, e prvotne bude treba bra do úvahy kategóriu úèastníkov komunikácie (ich psycho-sociálne a komunikaèné charakteristiky, poèet, vzájomné vzahy, dlhodobé a krátkodobé sociálne roly atï.) a prostredia, v ktorom komunikaèná udalos prebieha (posun na osi polooficiálnos/neoficiálnos). Nepochybne bude potrebné zoh¾adòova aj predmet komunikácie (obyèajne zdravotný problém) a v súvislosti s ním rôzne komunikaèné zámery a ciele. Predpokladané rozdiely v komunikácii mono demontrova na nasledujúcom modeli:
253
Prvým krokom pri kategorizácii komunikaèných situácií bolo zoh¾adnenie kritéria úèastníkov komunikácie, výsledkom ktorého je vertikálne èlenenie medicínskej komunikácie. V tomto momente ma prvotne zaujímal komunikant predovetkým jeho dlhodobá sociálna rola (odborník/neodborník v oblasti medicíny). Na základe tohto kritéria boli úèastníci rozhovorov umiestnení buï nad os x do polroviny a (odborníci zamestnanci zdravotníckeho zariadenia lekári a zdravotnícky personál) alebo pod òu do polroviny b (neodborníci návtevníci zdravotníckeho zariadenia v role pacienta alebo osoby sprevádzajúcej pacienta na vyetrení). Zaradenie komunikantov do polroviny a alebo b bolo jednoznaèné a bezproblémové, pretoe rozhodujúcim bol stupeò dosiahnutého odborného vzdelania v príslunej oblasti, s ktorým súvisí aj pracovné zaradenie, znalos problematiky, skúsenosti, kompetencia kona i komunikova na istej úrovni, ovládanie terminológie atï. Rozdielnos vo vyjadrovaní sa odborníkov a laikov mono hádam najjednoduchie ukáza na rozdieloch v lexike. V oboch prípadoch sa dá predpoklada, e jej jadro budú tvori prostriedky hovorenej podoby spisovného jazyka. Okrem nich budú prítomné i prostriedky z iných lexikálnych vrstiev v reèi odborníkov najmä odborné, profesijné, slangové prostriedky, internacionalizmy a tie lexikálne prostriedky typické pre vrstvu intelektuálov, (napr. interné konzílium, operatívny zákrok, trojpercentný saloxyl, genózna záleitos, myko-
254
tická záleitos, alergény, atypické reumatikum, vlasatá èas hlavy, tvárová oblas, ma lokálne terpentín, by v infinite, na alergickom podklade, cétéèko, elesbé lieh, interna, civilka, robi srdce, vizitova si, ranná, sedenie, vojenská, oèné, srdciari, cukrári, predvolanka, èasenka, plusky, kríky, kukanie, laser, fokusy, hendikep, minimálne, reálne, akceptova) a v reèi neodborníkov najmä prostriedky z vrstiev rôznych sociálnych a teritoriálnych náreèí (napr. supér, pica, oukej, póhodièka, jasnaèka, èauko, bohovský, pitál, pièí, tuèe). Avak ani stupeò vzdelania a kompetencie nemajú komunikanti v tej istej polrovine (èi a alebo b) rovnaké a jednotné bolo ich preto potrebné odlíi a odstupòova na obrázku stúpajú pod¾a osi y smerom zdola nahor. Napriek evidentným snahám o kolegialitu a neformálnos vzahov v lekárskom kolektíve (polrovina nad osou x) nemono túto skupinu komunikantov chápa ako rovnorodú, pretoe generaèné i sluobné rozdiely sú stále badate¾né. Naopak rôznorodos na línii budúca zdravotná sestra na praxi(S3) oetrovate¾ka sestra s nieko¾koroènou praxou(S5) hlavná sestra(HS) mladý lekár, pôsobiaci na oddelení len dva mesiace(L10) oetrujúci lekár(L1) primár oddelenia(Pr1) je viac ne jasná, a tak ju nebolo moné ignorova. Plánovaná analýza by mala ukáza, ako sa sociálna truktúra kolektívu lekárov, zdravotných sestier a oetrovate¾ov odrazí v komunikácii v konkrétnych jazykových prejavoch. Podobná situácia je aj v polrovine b (pod osou x), kde sa nachádzajú neodborníci. Napriek skutoènosti, e aj laik disponuje istými (aspoò základnými) vedomosami z danej problematiky, ukázalo sa i tu rovnako nevyhnutným odlíi takých úèastníkov komunikácie, ktorí dokáu pomerne jednoznaène a presne popísa svoj zdravotný stav èi príznaky a priebeh zdravotných akostí, vedia poveda presné názvy liekov, ktoré uívali (neraz i odbornými názvami) èi pomenova ochorenia prekonané v dávnej èi nedávnej minulosti (napr. zaèínajúca chronická choroba srdc; krupicovitý výsyp), od takých, ktorí s tým majú menie èi väèie problémy (napr. P8 také biele mlieko to vyzeralo ako, niekedy je tam tak vlhko taká vodièka; také zelené pilulky to boli, nieèo na chrbticu, nieèo od teploty) a napokon od tých, ktorí komolia názvy ochorení i liekov (napr. zerek miesto zyrtec, P18 zápal brunej slinivky miesto sliznice lebo èo ja viem jak sa to volá, mal som zápku miesto zápal èi jak sa temu hovorí ve vaem), prípadne nevedia vôbec niè. Kompetentnos komunikova na istej úrovni stúpa opä rovnakým smerom zdola nahor. Cie¾om ïalej analýzy bude zisti, ktoré èinitele a do akej miery ovplyvnili výber tých èi oných komunikaèných prostriedkov. Dá sa predpoklada, e svoju úlohu tu hrá opä vzdelanie, vek, osobné charakteristiky komunikantov, temperament, intelekt, schopnos logicky myslie, no i povaha zdravotných akostí, alebo skutoènos, èi ide o dlhodobý zdravotný problém, alebo sa s ním pacient stretáva poprvýkrát. Os x, zvýraznená hrubou linkou, je pre úèastníka komunikácie relatívne neprekroèite¾ná, pretoe ho cez òu nepustí jeho dlhodobá sociálna rola, stupeò vzdelania a profesia. (Prechod z polroviny b do a je moný v momente dosiah-
255
nutia prísluného vzdelania, spätný pohyb je nereálny.) Poèas komunikácie v snahe naplni komunikaèné ciele a zámery, teda navzájom si porozumie a dospie k vyrieeniu zdravotného problému vak dochádza k stálemu zámernému pribliovaniu komunikantov z obidvoch polrovín. Pohyb sa uskutoèòuje vdy smerom k osi x. Cie¾om analýzy bude zisti, z èej iniciatívy sa spomenuté pribliovanie realizuje. Zaujímavé bude tie sledova, ako je lekár schopný prepína kód vdy s oh¾adom na pacienta, ktorého má práve pred sebou (napr. lekár + pacient dojèa Co sa ty tak skaledís?, lekár + pacient adolescent Zdeno ja ti hlavu odtrhnem!, lekár + pacient s ¾ahím pokodením sluchu A èo? Zostalo ticho hlucho?, lekár + pacient s akou poruchou reèi Neplaète treba len veri ak to bude troku dlhie trva ale to nevadí!) Snahu lekára priblíi sa pacientovi (spåòajúc tým kritériá primeranosti výrazu, zrozumite¾nosti, no vdy i presnosti) mono najzrete¾nejie vidie na lexike, ale aj na syntaxi (pripájanie rôznych spresòujúcich, vysvet¾ujúcich výrazov, èasté opravy napr. dám vám takú vodièku robenú; aby sa to dostalo a do toho nosohltanu a dozadu; doktor Augustín robí kardiológiu srdce lieèi; a navtívili by ste diabetológa teda doktora ktorý sa priamo venuje cukrovke). Miera priblíenia sa je v schéme naznaèená väèími èi meními kruhmi treba spomenú, e plocha kruhov sa poèas komunikácie môe meni. Je celkom jasné, e komunikácia v medicínskom prostredí sa neobmedzuje len na rozhovory medzi lekármi a pacientmi, ale e navzájom komunikujú aj osoby, umiestnené v tej istej polrovine. Predmetom analýzy vak bude nielen postrehnutie rozdielov v komunikácii vo vnútri roviny a (odborníci medzi sebou) v porovnaní s komunikáciou v rovine b (¾udia v èakárni, v nemocniènom bufete) a rozloenie vzahov, zoskupovanie a pohyb komunikantov vo vnútri jednej polroviny. V schéme je ako príklad znázornená komunikácia lekárky (L4) so sestrièkou (S1) na pohotovosti ocitli sa v komunikaènej situácii náhodne, nepoznajú sa (väèie kruhy rezervovanejie vzahy). Celkom iného charakteru je rozhovor zohratého tímu lekárov (Pr1, L3) a zdravotníckeho personálu (S2) na konom oddelení (menie krunice zomknutejie vzahy). V sfére náho záujmu budú poèas interpretácie opä vetky èinitele, ktoré podobu jazykových prejavov, vzniknutých v daných komunikaèných situáciách, determinovali. Druhým kritériom, na základe ktorého sme rozèlenili komunikáciu v medicínskom prostredí horizontálne, bolo prostredie, v ktorom komunikácia prebiehala. Os y tvorí hranicu medzi prostredím polooficiálnym a neoficiálnym, prièom miera oficiálnosti stúpa sprava do¾ava, neoficiálnos zasa naopak z¾ava doprava. Je znázornená preruovanou èiarou, pretoe komunikanti ju prekraèujú èasto, v priebehu krátkeho èasu aj nieko¾kokrát. Kritériom hodnotenia prostredia ako polooficiálneho resp. neoficiálneho je prítomnos alebo neprítomnos osoby v role pacienta. Za polooficiálne povaujem prostredie na¾avo od osi y, oznaèené èíslicou 1. Komunikácia sa realizuje spravidla v priestoroch ordinácie, nemocniènej izby
256
a k¾úèovým je akt vyetrovania a rieenia konkrétneho zdravotného problému. Oficiálnejí ráz rozhovorov mono opä demontrova na jednotlivých jazykových rovinách najmä lexikálnej a syntaktickej. Èo sa týka kompozície rozhovorov, dá sa poèíta s väèou modelovosou, stereotypnosou (napr. v nadväzovaní kontaktov, oslovovaní v èakárni i ordinácii) a dominantnou bude zrejme jedna téma hlavná (rieenie zdravotného problému), prièom ved¾ajie témy budú zriedkavejími. Plocha oznaèená èíslicou 2 (napravo od osi y) predstavuje naopak prostredie neoficiálne. Síce ide stále o priestory zdravotníckeho zariadenia, no v komunikácii nevystupuje nikto v role pacienta, vyetrovanej osoby. Predstavujú ju rozhovory lekárov a sestier v ordinácii medzi príchodmi pacientov, rozhovory lekárov poèas vizity medzi jednotlivými návtevami izieb teda v priestoroch nemocnièných chodieb (v porovnaní s polooficiálnou komunikáciou mono sledova absolútne stieranie rozdielov v sociálnych pozíciách lekár/sestra, primár/lekár komunikáciu naopak charakterizuje kolegialita, priate¾stvo, neformálnos) a na druhej strane náhodné rozhovory ¾udí (zatia¾ len potenciálnych pacientov) v èakárni pred ordináciou. Dá sa oèakáva väèia expresívnos na úrovni lexiky i syntaxe, bohatos a rôznorodos z h¾adiska témy rozhovorov, no na druhej strane s výraznou modelovosou pri ich kompozícii nepoèítam. Pre zaujímavos uvediem nieko¾ko fragmentov z rozhovorov v neoficiálnom prostredí: 1) S L S
(lekárke) Zuzii dá mi nový papier? (sestrièke) ma netvi! trhni si nohou!
2) L
tú starkú z päky hodíme na dvadsiatku
3) L S L S L
(sestrièke) èo si krútila Danka hlavou? koho tu máme ete? (nahne sa k lekárke, nieèo jej zaepká) koho? (u hlasnejie) Cicková (pridusený smiech) a Cicková èo sem ide? vak to neni nae?
4) L S L
jak mrtvolne bola tá malá obleèená vimli ste si baby? nó èierne panèuchy teraz v lete! a èierna sukòa biela blúzka jak do truhly!
Komunikácia medzi odborníkmi a neodborníkmi môe prebieha aj v neoficiálnom prostredí obyèajne tesne pred dverami ordinácie, v èakárni. Zo strany odborníkov sa jej zúèastòujú predovetkým sestrièky, ktoré usmeròujú príchody pacientov, radíme sem aj náhodné rozhovory lekárov a sestier s pacientmi v priestoroch nemocnice.
257
Ak som na zaèiatku môjho výskumu predpokladala, e komunikácia v medicínskom prostredí bude vzh¾adom na jej sociálne a psychologické aspekty zaiste ve¾mi rozmanitá, v tejto fáze práce môem spomenuté predpoklady hodnoti ako správne. Mám uskutoèni ete analýzu 91 rozhovorov, a tak si zároveò uvedomujem, e najnároènejiu etapu práce, ktorej výsledky vám rada niekedy nabudúce predstavím, ete vôbec nemám za sebou.
Literatúra Dynamické tendencie v jazykovej komunikácii. Ed. J. Bosák. Bratislava, JÚ¼ SAV 1990. HUDSON, R. A.: Sociolinguistics. Second Edition. Cambridge 1996. KOØENSKÝ, J. HOFFMANNOVÁ, J. JAKLOVÁ, A. MÜLLEROVÁ, O.: Komplexní analýza komunikaèního procesu a textu. Èeské Budìjovice 1987. Sociolingustica Slovaca 1. Sociolingvistické aspekty jazykovedného výskumu súèasnej slovenèiny. Ed. S. Ondrejoviè M. imková. Bratislava, Veda 1995. Sociolingustica Slovaca 2. Sociolingvistika a areálová lingvistika. Red. S. Ondrejoviè. Bratislava, Veda 1996. Sociolingvistické a psycholingvistické aspekty jazykovej komunikácie.1. a 2. diel. Ed. V. Patrá. Banská Bystrica, PF a FHV UMB 1996. VEJCER, A. D. NIKOLSKIJ, L. B.: Úvod do sociolingvistiky. Praha 1982. Veobecné a pecifické otázky jazykovej komunikácie. 1. a 2. diel. Ed. P. Odalo, V. Patrá. Banská Bystrica, PF 1991.
Funkènos ako jedno z hodnotiacich kritérií teórie jazykovej kultúry Juliana Beòová Filozofická fakulta UK, Bratislava
Otázkam jazykovej kultúry sa èoraz èastejie venuje ve¾ká miera pozornosti nielen zo strany jej tvorcov lingvistov, ale aj samotných pouívate¾ov jazyka, citlivo reagujúcich na kadú zmenu v jazyku, na pripravované i existujúce koncepcie o tátnom jazyku, na podmienky jeho fungovania v praxi. Jazykovedci nie sú spokojní so súèasným stavom v pouívaní slovenèiny vo verejných prejavoch, v médiach, v kolách a hovoria o havarijnom stave v oblasti jazykovej kultúry. Jazykovú prax hodnotia ve¾mi kriticky a v odborných lingvistických periodikách sa kontatuje nízka úroveò a alostný stav verejných jazykových prejavov. Kritickej pa¾be zo strany jazykovedcov sa nevyhli ani uèitelia na vetkých typoch kôl, ktorým sa vyèíta, e nedostatoène pripravujú iakov
258
do jazykovej praxe neformujú a nerozvíjajú jazykové vedomie a povedomie iakov v zmysle platných jazykových (truktúrnych) noriem. Neustále sa apeluje na uèite¾ov veobecnovzdelávacích predmetov v snahe zlepova jazykovú výchovu a skvalitòova výchovno-vzdelávací proces vo výuèbe slovenèiny. Príèiny havarijného stavu vak nemono h¾ada len v pouívate¾och jazyka (iaci, uèitelia, iroká verejnos), ale aj v samotnej teórii jazykovej kultúry, nazerajúcej na jazykovú prax cez prizmu ideálneho jazykového systému, ktorý sa èasto dostáva do protireèení s reálnym stavom jazyka. Hovoríme tu o neustálom napätí medzi teóriou jazykovej kultúry a prijatým hodnotiacim tandardom na jednej strane a jazykovou praxou, reálnym stavom jazyka na strane druhej. Pokúsme sa preto spoloène h¾ada prameò tohto napätia a objasni príèiny jeho vzniku. Musíme ís naozaj a k prameòu k teórii jazykovej kultúry, jej podstate, formovaniu a aplikovaniu v praxi. Pozrime sa teda na teóriu jazykovej kultúry a analyzujme jednotlivé kritériá hodnotenia úrovne jazykovej praxe. Formovanie teórie jazykovej kultúry Základ súèasnej teórie jazykovej kultúry v slovenskej lingvistike tvoria idey predstavite¾ov praskej koly (nadväznos na tradície Praského lingvistického krúku). Ich východiskovou tézou je mylienka, e jazyk je systém, ktorý sa musí skúma v spätosti s jeho funkciami. Protagonisti praskej koly predkladajú tak truktúrne orientovanú a funkènú koncepciu nazerania na jazyk a v súlade s touto koncepciou rozvíjajú otázky teórie spisovného jazyka, jeho funkèného rozvrstvenia a venujú sa problematike jazykovej kultúry. Jazyk ako výsledok ¾udskej èinnosti má s òou spoloènú zámernos, èo znamená, e pri analýze jazyka vychádzame z funkèného stanoviska. Z toho istého h¾adiska je jazyk sústavou úèelných výrazových prostriedkov a jeho hodnotu mono mera len tým, ako svojmu úèelu vyhovuje (Mathesius, 1932) Funkène-truktúrny spôsob nazerania na jazyk vyluèuje tak statické a absolutizaèné poòatie systému a zahàòa vzah jazykového systému ku komunikácii, nazerá na jazyk ako na produkt ¾udskej èinnosti. Na rozdiel od iných trukturalisticky orientovaných kôl (americká, kodanská) vychádza praská kola z pozorovania konkrétneho jazykového materiálu a na jazyk vdy nazerá ako na korelát mimojazykovej reality. Do centra jej pozornosti sa tak dostávajú otázky spisovného jazyka a jeho kultúry. Kultúra jazyka sa chápe ako teoretické pestovanie tohto útvaru, ako jazykovedná aktivita s cie¾om zdokonali, kultivova spisovný jazyk. Pre teoretickú jazykovednú prácu sa vytvárajú veobecné zásady, pomocou ktorých úèinne zasahujú do spisovného jazyka, aby jazyk èo najlepie vyhovoval svojim funkciám. Takáto aktivita pomáha vytvára normu spisovného jazyka, prostredníctvom ktorej dochádza k stabilizovaniu spisovného jazyka, a podporuje jeho funkènú diferenciáciu. Cie¾om tejto aktivity je kultivovaný jazyk a jazyková kultúra u tých, ktorí spisovný jazyk v praxi pouívajú (Havránek, 1932).
259
Jazyková kultúra a praská kola Teória jazykovej kultúry sa v chápaní praskej koly pecifikuje ako funkèná teória jazykovej kultúry , z èoho vyplýva, e hodnota jazyka je daná tým, ako vyhovuje svojmu úèelu. Jazyk sa stáva tým správnejím, èím viac vyhovuje svojmu úèelu, èím viac zodpovedá potrebám pouívate¾ov. Kultivovaný jazyk je urèený tým, ako sa osvedèuje pri plnení svojich funkcií. Kultivovanie jazyka nesmie protireèi princípu prunej stability, ktorá zaruèuje ustálenos a súèasne aj prunos výrazových prostriedkov, t. j. ich prispôsobivos novým vyjadrovacím potrebám (Mathesius, 1932). Jazykové prostriedky a ich vyuitie sa hodnotia pod¾a ich adekvátnosti úèelu prejavu, pod¾a ich funkènej diferencovanosti a pod¾a toho, ako zodpovedajú poiadavke prunej stability. Práve funkèné stanovisko, ako je známe, odliovalo praskú koncepciu jazyka od iných truktúrne orientovaných smerov a priviedlo ju k intenzívnemu záujmu o otázky jazykovej správnosti a jazykovej kultúry, èo umonilo praskej kole dosiahnu pozoruhodné výsledky aj v tých oblastiach jazykovedy, o ktoré iné smery nejavili záujem, teda v oblasti problematiky spisovného jazyka, jeho normy a kodifikácie. Predstavitelia praskej koly sa pokúsili o revíziu teoretických základov starostlivosti o spisovný jazyk a poukázali na spôsoby, ako môe teoretické bádanie o jazyku prospieva spisovnému jazyku a riei ivé a aktuálne otázky spisovnej èetiny. Slovenská teória jazykovej kultúry Na funkènej koncepcii jazykovej kultúry je zaloená aj súèasná teória jazykovej kultúry reprezentovaná v slovenskej lingvistike Tézami o slovenèine (Kultúra spisovnej slovenèiny, 1967). Táto teória sa opiera o východiskovú tézu praského tukturalizmu, v ktorej sa za hlavné kritéria spisovnosti povaujú vnútrojazykové kritéria, a to kritérium ústrojnosti a funkènej oprávnenosti. Aj v slovenskej lingvistike sa popri kritériu spisovnosti dáva do popredia nevyhnutnos skúma funkènú oprávnenos istého výrazového prostriedku, a tak funkènos získava status jedného z kritérií spisovnosti. Kritérium spisovnosti je jedným z východiskových kritérií (a vôbec pojmov) sledovanej teórie jazykovej kultúry. Spisovnos je pomenovaním tej vlastnosti jazykového prostriedku, ktorá ho zaraïuje do systému spisovnej podoby národného jazyka, lebo zodpovedá jeho normám a vyskytuje sa v explicitnom spisovnom úze. Kritériá spisovnosti reprezentatívnos, ústrojnos, ustálenos, zrozumite¾nos a vecná funkènos ako základné kodifikaèné kritériá nali svoje uplatnenie pri posudzovaní jazykového prejavu z h¾adiska jeho kultivovanosti, a stali sa tak základnými hodnotiacimi kritériami jazykovej kritiky. V spisovnom jazyku sa za správne povaujú len tie prostriedky, ktoré sú ústrojné (systémové), ustálené (normované) a funkèné pod¾a týchto kritérií jazykovedec posudzuje a hodnotí jednotlivé jazykové prostriedky v danom texte, v komunikácii.
260
Funkènos a jej chápanie v slovenskej lingvistike Kritérium funkènosti zodpovedá úlohám jazykovej jednotky pri dorozumievaní, ide tu o výber vhodného prostriedku v jazykovej komunikácii. Toto kritérium vychádza zo základnej funkcie jazyka ako dorozumievacieho prostriedku, bráni jazyk proti nivelizácii a podporuje v òom funkènú diferenciáciu. Kým v praskej kole sa funkènos viae s hovoriacim (posudzuje sa adekvátnos prostriedku k úèelu prejavu z h¾adiska expedienta, jazyk je tu na to, aby plnil funkcie, do ktorých sa premietajú potreby pouívate¾a), v slovenskej lingvistike sa dôraz kladie na prijímate¾a, na zrozumite¾nos prejavu, ústrojnos a ustálenos, so snahou zabráni istému individualizmu v pouívaní jazyka. V súlade s kritériom funkènosti (v duchu interpretácie praskej koly) odmieta slovenská jazyková kritika nefunkèné prostriedky, teda tie, ktoré sú nepotrebné, lebo neobohacujú spisovný jazyk a ohrozujú stabilitu ustálených prostriedkov. Teória jazykovej kultúry sa buduje na podklade funkèného prístupu k jazyku, no tento prístup komplikuje nieko¾ko faktov. Jazyk sa predsa nevytvára v zmysle logiky, e istá funkcia predpokladá a urèuje len istý výrazový prostriedok, ktorý autor pouije vo svojom prejave. Pouívate¾ môe istú funkciu realizova aj inak, ako to odporúèa lingvistika dochádza potom k rozporu medzi autorom a lingvistom. V tejto súvislosti poukazujeme na analýzu sporných bodov v koncepcii jazykovej kultúry uskutoènenej Z. Starým, z ktorej vyplýva, e funkèné kritérium je kritérium neúplné a nie je zárukou, e zásahy do jazyka budú akceptované aj jeho pouívate¾mi. Funkèní kriterium neposkytuje oporu pøi rozhodování o tom, které jazykové prostøedky mají tu kterou jazykovou funkci naplòovat. K tomu a tému jazykovému úèinku mùe být toti cíleno rùznymi jazykovými prostøedky (Starý, 1955). Vznik napätia Na uitoènos kritéria funkènosti sa poukazuje tam, kde ide o pouitie výrazov, ktoré nie sú truktúrované (systémové, normované), a úlohou lingvistu je zisti, èi daný prvok je v príslunom jazyku potrebný/nepotrebný. Do funkcií jazyka sa síce premietajú potreby pouívate¾a, ale obsah pojmu funkènosti v sebe nezahàòa poznanie empirickej reality uprednostòuje sa toti abstraktný lingvistický poh¾ad. Pri analýze jazykových prejavov sa pouívatelia stretajú napríklad s takým názorom jazykovej kritiky, e nekriticky preberajú jazykové prostriedky (najmä z angliètiny a èetiny), ktoré pôsobia v danom prejave nefunkène a neobohacujú systém spisovnej slovenèiny. Ale ako je moné, e sa tieto nefunkèné prostriedky objavujú aj u inak kultivovaných pouívate¾ov spisovného jazyka? Jazykový kritik a autor prejavu sa toti rozchádzajú v interpretácii výrazových prostriedkov z h¾adiska funkènosti. Ide tu o poh¾ad jazykového kritika, ktorý neakceptuje reálne potreby pouívate¾a, viauce sa na spisovný jazyk v najrozmanitejích situáciách, a na druhej strane ide o poh¾ad pouívate¾a, ktorý jazyk pouíva, vyuíva pre svoje komunikaèné ciele.
261
Nieko¾ko príkladov: 1) Výrazy ako k¾ud, dopis, obdra, zaháji, vodítko, spústa, púhy, jedná sa, jeitný, doprovod, kukátko... sa z pozície teórie jazykovej kultúry odmietajú (napriek tomu, e sú frekventované nielen v hovorovom týle, ale aj v oficiálnych verejných prejavoch, v publicistike, dokonca aj na naej prvej divadelnej scéne), nedajú sa akceptova. Ide o bohemizmy, ktoré sú nefunkèné, lebo jestvujú k nim domáce ekvivalenty. Pouívanie týchto bohemizmov je z lingvistického poh¾adu uplatòujúceho kritériá spisovnosti tzv. objektivistický prístup svedectvom o nekultivovanom jazykovom prejave (pravda, ak nejde o zámerné odlíenie sa od spisovnej normy). Nad úroveò normy sa tak dostáva etnoidentifikaèná funkcia jazyka (pocit ohrozenia stability jazyka), èím sa udriava známe napätie medzi kodifikáciou a jazykovou praxou. Na druhej strane, z iného poh¾adu z pragmatického h¾adiska, z ktorého sa lingvista pribliuje k pouívate¾ovi jazyka, jeho komunikaèným potrebám, sa uvedené výrazy akceptujú, sú funkèné tak, ako iné výrazy, ku ktorým existujú domáce ekvivalenty: rajèina paradajka, ceruzka tuka, oklivý karedý, líèi ma¾ova, natiera. Myslíme si, e tieto výrazy (nefunkèné bohemizmy) neohrozujú stabilitu zafixovaných prostriedkov, nevytláèajú ich zo systému, a ani nenarúajú jazykové vedomie pouívate¾ov. Pouívate¾ buduje jazykový prejav v súlade so svojimi komunikaènými potrebami v zmysle schopnosti hodnotenia pouívaných jazykových prostriedkov, vo vzahu k svojbytnosti a historickej kontinuite jazyka. Je teda schopný zhodnoti pouitý jazykový prostriedok tak, aby vyhovoval základným komunikaèným potrebám. Toto potvrdzuje aj mylienka E. Paulinyho, pod¾a ktorej slovenèina ostane slovenèinou, aj keï prijme isté mnostvo lexikálnych a frazeologických bohemizmov. 2) S rozporným hodnotením jazykových prostriedkov sa stretávame aj pri posudzovaní adekvátnosti uplatòovania anglicizmov v slovenèine. Denne sa stretávame s výrazmi ako house party, bilboard, workshop, baby market, boom, onlineový..., ktoré sa z objektivistického h¾adiska hodnotia ako nefunkèné, nesprávne, èastokrát sa s nimi spájajú aj také pojmy ako úpadok jazykovej kultúry, èi ohrozenie svojbytnosti spisovnej slovenèiny a podobne. Ak na tieto pojmy nazeráme z pragmatického h¾adiska, z h¾adiska komunikaèných potrieb, uvedomujeme si, e explózia anglicizmov neznamená úpadok jazykovej kultúry èi ohrozenie existencie slovenèiny, je len prejavom dynamiky jazyka a dynamického rozvoja spoloènosti. ako dnes postavíme bariéru prenikaniu nových prvkov, ktoré prichádzajú s importom nového tovaru, technológií, iných kultúr, ivotného týlu... Funkènos týchto prvkov sa ukáe èasom buï sa stanú pevnou súèasou systému, alebo sa nahradia slovenskými ekvivalentami. Musíme vak poèka a necha istý priestor aj pouívate¾ovi, ktorý jazyk POUÍVA, intuitívne doò vèleòuje isté prostriedky, analogicky usudzuje, no lingvisticky len málokedy uvauje. 3) S cie¾om posúdi primeranos a funkènos jazykových prostriedkov z h¾adiska jazykovej kultúry uskutoènil jazykovedec sondu do jazyka rozhlasového spravodajstva a jednotlivé prostriedky analyzoval. Autor poukazuje na tzv. návratné chyby (t. j. chyby, na ktoré jazyková kritika poukazuje u celé
262
desaroèia) objavujúce sa v jazyku spravodajstva (Povaaj, 1994). My sa vak pýtame, ako je moné, e tieto lexikálne, morfologické, ortoepické a iné chyby (anglicizmy, bohemizmy, výslovnos ¾, neznalos paradigmy) sa napriek neustálym upozorneniam stále vracajú a rozirujú sa v èoraz väèej miere? Je pouívate¾ jazyka nepouèite¾ný? Odmieta programovo jazykovú kritiku a jazykovú výchovu? Nevníma pouívanie chybných výrazov ako narúanie systému spisovnej slovenèiny? Nepociuje ich nefunkènos? Kodifikátor lingvista sa môe opýta: Ko¾ko cudzích prvkov sa ete zmestí do spisovného jazyka? Dokedy budeme tolerova nefunkèné prostriedky? Ako máme zabezpeèi stabilitu jazyka, keï nás nútite prijíma nespisovné/ nesprávne/nesystémové prvky? Táto otázka podnecuje úvahy iného typu podnecuje uvaovanie o otázke vzahu medzi reguláciou fungovania jazyka zo strany pouívate¾a a kodifikaènými, regulaènými zásahmi lingvistov. Opä sa tak dostávame k jednej zo základných otázok súèasného chápania teórie jazykovej kultúry, a to jej adekvátnosti a kritickej sebareflexie. Predpokladom rozvíjania teórie jazykovej kultúry je: 1. dôsledná analýza jazykovej praxe a spoznávanie reálneho pouívate¾a; 2. výklad a kritická analýza základných pojmov tejto teórie. Takejto revízii musí pod¾ahnú aj pojem funkènosti, ktorý sa stal základným hodnotiacim kritériom jazykovej kultúry bez jeho predchádzajúceho rozboru. Neurèili sa jeho hranice, základné charakteristiky. Zostávame pri otázke èo je ete funkèné a èo vetko so sebou pojem funkènosti prináa. Ukazuje sa nám potreba teoreticko-metodologickej diskusie o jazykovom systéme, potreba korektúr v prístupe a chápaní jazykového systému, s èím koreponduje aj otázka adekvátnosti tradièného chápania funkènosti. Úloha jazykovedca nemá spoèíva v tom, e pouívate¾om vyèíta chyby v jazyku, ale musí h¾ada príèiny týchto poèetných chýb. Je potrebné, aby opísal súèasný stav jazykovedného bádania v príslunej oblasti, aby spoznával ozajstné potreby pouívate¾a a operatívne na ne reagoval. Pouívate¾ jazyka toti nevidí jazykovú situáciu tak kriticky ako lingvista, lebo jazyk slúi jeho potrebám spo¾ahlivo neznemoòuje mu dorozumievanie a komunikáciu. H¾adajme preto príèiny havarijného stavu v jazyku nielen v pouívate¾och, ale predovetkým v teórii jazykovej kultúry, nazerajúcej na jazykovú prax cez prizmu ideálneho jazykového systému, ktorý je v nestálom rozpore (protireèení) s reálnym stavom jazyka. Literatúra HAVRÁNEK, B.: Úkoly spisovného jazyka a jeho kultúra. In: Spisovná èetina a jazyková kultúra. Praha 1932. Kultúra spisovnej slovenèiny. Bratislava, SAV 1967. MATHESIUS, V.: O poadavku stability ve spisovném jazyce. In: Spisovná èetina a jazyková kultúra, Praha 1932. POVAAJ, M.: Sonda do jazyka rozhlasového spravodajstva. Kultúra slova, 28, 1994, s. 9 17. STARÝ, Z.: Ve jménu funkce a intervence, Praha, UK 1995.
263
Slovesa v ivotì Konstantinovì Petra Ryavá Praha
ivot Konstantinùv (dále K) je jedna z reprezentativních staroslovìnských památek. Na text K byla v této práci aplikována teorie valenèní syntaxe Miroslava Grepla a Petra Karlíka (Grepl Karlík, 1986).Úkolem bylo vytvoøit metodu práce s verby finity (VF) v K s vyuitím valenèní syntaxe souèasné èetiny a sestavit jejich gramatické vìtné vzorce (GVV). Práce byla znaènì komplikována nutností vytøídit neurèité tvary slovesné. Bylo nutno zohlednit vlivy redakcí, èasového období, v nìm opis vznikal, a písaøe samotného. Pøi tvorbì GVV byly respektovány vazby a tvary staroslovìnských redakcí a také biblického a literárního jazyka. Odlinosti jsou nejèastìji v pouití pøedloky, a tudí i v pouití pádu, nejsou vak v poètu obligatorních vazeb, pokud uvaujeme hledisko souèasné valenèní syntaxe. Pøi práci s participii není monost opøít se o jakýkoli slovanský jazyk, protoe v kadém jazyce podléhaly rychlému, sloitému a velmi specifickému vývoji. Mnohé participiální tvary jsou zaznamenány v pøechodové formì k jinému slovnímu druhu, take není mono urèit, kterým slovním druhem participiální tvar v té dobì právì byl a co oznaèoval. Nìkteré pøetrvaly staletí a i dnes je známe jako participia, která slovnìdruhovì stojí na pomezí jmen a sloves. Pouze participium l-ové podlehlo odliné vývojové linii a pøelo k urèitým tvarùm slovesným. Nevíme vak, kdy participium l-ové funguje jetì jako participium, a kdy u jde o urèitý tvar slovesný. Zvlátì nejisté je to u památek, je se dochovaly jako opisy opisù z rùzných dob. Rozliení urèitých tvarù slovesných od neurèitých Pøi urèování urèitých a neurèitých slovesných tvarù je nutno pouívat kontext. Tvary vytrené z kontextu podávají pouze zkreslenou informaci, která je tudí bezcenná. Urèování tvarù je ovlivnìno vìdomím o sloitosti vývoje a o mnohých staroslovìnských redakcích. Do jisté míry snad tvar slovesa závisí na jeho postavení, na typu vìty podle postoje mluvèího, na postavení dalích èástí vìty, napø. spojek, èástic. I kdy jsou zváena vechna hlediska, nìkteré tvary jsou pomezní, a proto nejsou zaøazovány mezi urèité tvary slovesné. Spolu s participii, která povauji za neurèité slovesné tvary, jsem vylouèila i dalí neurèité slovesné tvary infinitiv, supinum, samostatná participia m-ová, n-ová, t-ová, nt-ová, l-ová. Kromì participia s-ového, které vdy vystupuje pouze jako neurèitý tvar slovesný, se vechna ostatní participia (m-ové, n-ové, l-ové, t-ové, nt-ové) mají monost vázat na pomocné sloveso v urèitém tvaru, a tak se stávají souèástí urèitého tvaru slovesného. Neurèité tvary slovesné, které stojí samostatnì, tj.
264
bez zøetelné vazby na urèitý tvar pomocného slovesa, jsou povaovány za neurèité tvary slovesné, pø. ÏÎÑÐÀÌËÜ (69/5 6), ÑÚÑÒÀÂ˪ÍÀ (68/18 19). Infinitiv lze vylouèit, protoe se po celou dobu vývoje jeho platnost nemìnila a infinitiv zùstával neurèitým slovesným tvarem. Pouze v pøípadì, e se váe na sloveso v urèitém tvaru, má platnost souèásti urèitého tvaru slovesného. Podobnì je tomu u participií, která se váou na urèitý tvar slovesný. Z hlediska vzniku opisu K tvary typu ªÑÒÜ ÄÐÚÆÀËÚ urèuji jako verbum finitum z toho dùvodu, e ve støedovìku, kdy vznikla poslední redakce K, u písaø urèitì znal tyto tvary jako urèité. I toto je nutno zohlednit. Neurèité tvary slovesné s výjimkou infinitivu proly velmi sloitým a v kadém slovanském jazyce velice individuálním vývojem, proto by bylo moné zpochybnit jejich valenèní platnost. Významovì jsou nositeli pøídatné informace k významu urèitého slovesného tvaru. Z tohoto dùvodu byly neurèité tvary slovesné vylouèeny ze slovníku, který byl sestaven pouze na základì urèitých tvarù slovesných. V nìkterých pøípadech bylo obtíné urèit druh slovesného tvaru, protoe vlivem staroslovìnských redakcí a støedovìkého opisu dolo zcela urèitì k zámìrným opravám a nezámìrným chybám. Nìkteré tvary jsou proto vývojovì zcela neprùhledné èi dvojznaèné. Aplikace souèasné valenèní syntaxe na slovesa v K Teorie valenèní syntaxe podle Grepla a Karlíka (1986) mohla být aplikována na staroslovìnské tvary urèitých sloves jen èásteènì, resp. s vysvìtlením, co je jak u sloves ze K pouito. Gramatické vìtné vzorce v dnením chápání jsou odrazem hloubkové struktury vìty, co je znázoròováno v zápisech závorkami u vìtných èlenù obligatorních, které ve výpovìdi sice nejsou vyjádøeny, ale sloveso je nutnì vyaduje, a dále také pøevodem transformovaných a modálních struktur na strukturu základní. Ani jeden z tìchto postupù není mono aplikovat na staroslovìnský text, protoe nemáme skuteènou jazykovou zkuenost staroslovìnského mluvèího a písaøe. Nelze s jistotou tvrdit, který vìtný èlen je k doplnìní slovesné valence obligatorní a který je fakultativní. Dále je tu také skuteènost, e jedno sloveso mùe mít nìkolik GVV podle kontextu, tzn. podle významu a situace, v ní se právì nachází. GVV sloves ze staroslovìnského textu podléhají písemnému záznamu, tzn. e pravovalenèní èleny jsou do slovníku, který byl sestaven, zapisovány pouze jako obligatorní a ve výpovìdi vyjádøené. Potenciální pravovalenèní èleny bez zkuenosti se staroslovìntinou jako ivým jazykem a jejími redakcemi jsou povaovány za fakultativní, protoe nejsou vyjádøené. Kdyby nedolo k tomuto zásadnímu kroku, záhy by se situace pøi zpracování textu stala neøeitelnou, pø. ÎÍÚ Ðª×ª (68/5), ÖÀÐÜ Ðª×ª ÊÚ ÍªÌÎÓ (99/16). V tìchto dvou pøípadech je mono navrhnout nìkolik øeení: 1. Pravovalenèní èlen budeme povaovat za obligatorní, pak tedy u prvního slovesného tvaru chybí a je nutno GVV zaznamenat jako Sn VF ( ÊÚSn ) SENT;
265
2. Pravovalenèní èlen budeme povaovat za fakultativní, pak by dolo k odklonu od názoru Grepla a Karlíka a vechny GVV výe zmínìných dvou struktur by mìly stejnou podobu: Sn VF SENT; 3. V práci je tato situace øeena jako záznam skuteèné vìtné struktury, tzn. v prvním pøípadì je GVV: Sn VF SENT a ve druhém: Sn VF ÊÚSd SENT. Toto øeení bylo zvoleno proto, e dnes není mono opøít se o staroslovìnskou jazykovou zkuenost, a proto je striktnì brán v úvahu text, který je jediným dùkazem o existenci staroslovìntiny. Pøíklad byl zvolen tak, aby byl blízký souèasnému mluvèímu. Mìlo by tak být zøetelné, e nejde o rekonstrukci staroslovìnských GVV, ale o zjiování, zda dnení pohled na syntax je mono aplikovat na starí vývojové fáze jazyka. Bylo nutno pøihlédnout ke specifikùm textu a k faktu mrtvého jazyka. Chybu pøi urèování nejpravdìpodobnìjího GVV by bylo mono minimalizovat porovnáním se stejným slovesem v jiné èásti památky èi v jiné památce. Vzhledem k nároènosti a rozsahu památky jde o pouhý nástin, jak lze s takovýmto materiálem pracovat. U sloves je uvádìn jenom jeden GVV, ten nejpravdìpodobnìjí a nejblií souèasnému chápání. A v prùbìhu práce bylo zjitìno, e u jednoho urèitého tvaru slovesného lze uvaovat o více variantách GVV, pø. vliv zvratné podoby zájmena Ѫ ѪÁê, vliv pøekládaného a vlastního pøekladu, vliv biblických konstrukcí, chápání hranic jednotlivých vìtných konstrukcí. Monost více GVV mùe také vycházet z toho, e jedno sloveso je èasto nositelem více významù, resp. opìt jde o pøeklad, pø. ÃËÀÃÎËÀÒÈ øíkat, mluvit, pravit, ÁÛÒÈ stát se, existovat, náleet, trvat. Znaèení vìtných èlenù Vìtné èleny vyjádøené substantivy, pronominy èi numerálii jsou zaznamenány ve vazbì na verbum finitum (VF) s oznaèením pøísluného pádu, popø. i pøedloky, pø. Sg vìtný èlen v genitivu, ÊÚSd vìtný èlen v dativu s pøedlokou ÊÚ . V nìkterých pøípadech mùe dojít k názorovým neshodám ohlednì pádù z dùvodu nejednotnosti substantivních koncovek. Pravovalenèní èleny vyjádøené adverbii jsou zaznamenány v GVV jako ADV. Nìkdy VF vyaduje doplnìní adverbiálním urèením, ale vyuívá formu pøedlokového pádu. Pak je forma uvedena v závorce za ADV. Adjektiva, substantivizovaná adjektiva a participia jsou zapsána v GVV jako ADJ. Nejsou od sebe odliena, protoe se jedná (u participií) o pøechodové tvary a není tedy mono pøesnì urèit slovnì druhovou platnost tìchto tvarù v dobì, kdy byl K napsán. Je nutno poèítat i s vlivem dob opisù a protografu. Obligatorním doplnìním VF je v nìkolika pøípadech vedlejí vìta, která je v GVV zaznamenána znaèkou SENT a pøed ní je pøedkládána spojka, jí je k VF pøipojena. Èastìji ne xySENT se vyskytuje pøípad, kdy je nutným doplnìním výpovìdi pøímá øeè, ta je oznaèena jako SENT. Je to vìtinou u sloves mluvení, kde stojí ve funkci pøedmìtu, který je u nich obligatorní. Pro oznaèení infinitivu v GVV byla pouita znaèka INF. Predikát s infinitivem se povauje za zmnoený pouze tehdy, kdy infinitiv nemá vlastní rozvití.
266
V GVV je zaznamenán i levovalenèní vìtný èlen podmìt (Sn resp. oznaèení tvaru, jím je podmìt vyjádøen). Ve staroslovìnských redakcích je s levovalenèním VÈ nakládáno podobnì jako v souèasných slovanských jazycích, tz. je pomìrnì èasto podmìt nevyjádøený, vyplývá vak z tvaru VF èi pouitého zájmena. Levovalenèní VÈ je tedy povaován za jediný obligatorní vìtný èlen, který mùe být nevyjádøený, pak je v GVV uveden v závorce, pø. 60/10 (Sn ) VF SENT. V transformovaných vìtných strukturách (TVS) není levovalenèní vìtný èlen konatelem dìje. Jeliko se jedná o transformaci, je konatel dìje odsunut do pravovalenèní pozice, nebo vùbec není vyjádøen. Vìtný èlen, který stojí v levovalenèní pozici, je ve skuteènosti patiens dìje. Tyto struktury nelze pøevést na základové struktury, patiens zùstává v levovalenèní pozici a je nejèastìji oznaèen Xx. Index znaèí pád èi tvar.VF mívá v TVS tvar sloený z pomocného slovesa ÁÛÒÈ (VFpom) a z participia (ADJ). Jedná se o tvar opisného pasíva. Vedle nìj se objevuje i pasívum zvratné, které je zapsáno jako VF. V GVV je dvojí znaèení vazeb: znamená pøipojení vìtného èlenu na pøísudek, + znaèí souèást pøísudku. Nejèastìji je jeho souèástí participium v pøechodové fázi k adjektivu a pak také substantivum v nominativu. Jazyk K V práci se mluví o mrtvém jazyce, proto nebylo moné plnì aplikovat valenèní syntax souèasného jazyka. Nelze vytvoøit GVV s potenciálními vìtnými èleny, protoe nevíme, zda by námi rekonstruovanou strukturu staroslovìnský mluvèí èi písaø skuteènì pouil a ve které dobì by tak uèinil. K je psán literárním jazykem vysoké úrovnì, který zøejmì odráí starí jazykovou podobu, ne jaká byla pouívána v dobì, kdy byl napsán. Jazyk, který je v K zaznamenán, je umìleckým dílem, nikoli mluvenou podobou jazyka, tudí se zde patrnì vyskytují i jisté umìlecké prvky, které dnení ètenáø nemùe prakticky rozpoznat. Nemá k dispozici záznam jiné varianty staroslovìntiny ne právì literární. Z toho vyplývá, e valence slovesa, resp. její písemná podoba je do jisté míry zkultivována. V souèasném jazyce vypadá situace velmi podobnì, pøíkladem mùe být naduívání ukazovacích zájmen v mluveném projevu a jejich redukce v projevu písemném. Na základì porovnání GVV u jednoho slovesa z rùzných èástí K je mono urèit, která podoba valence se u daného slovesa vyskytuje pøeváne a která pouze ojedinìle. Zde je øeena otázka nejfrekventovanìjích sloves a jejich fungování v textu, resp. pøedloení hypotézy o valenci ve staroslovìnských redakcích. GVV, které jsou pøedkládány, nemohou být povaovány za absolutní. Jedná se o nejpravdìpodobnìjí variantu fungování v textu, proto je i ona v nìkterých pøípadech sporná a nejasná. Na základì zpracovaných informací jsem sestavila tabulky, v nich jsou popsány transformované vìtné struktury, modifikované vìtné struktury, kopulativní struktury a struktury s participiem l-ovým.
267
V souladu s valenèní syntaxí jsem zjiovala, zda lze ve staroslovìnském textu nalézt stejné GVV jako ty, je pouívá souèasná valenèní syntax a souèasný jazyk. Valenèní schopnost jednotlivých sloves se vcelku nezmìnila, zmìnila se pouze forma nìkterých aktantù. Tato práce je pokusem o vytvoøení valenèního slovníku pro staroslovìnský text s vyuitím poznatkù souèasné valenèní syntaxe, je pouze jedním z moných pohledù na VF v K.
Literatura GREPL, M. KARLÍK, P.: Skladba spisovné èetiny. 1. vyd. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1986. 476 s.
Rozdiel medzi podmienkou a èasovým urèením. Fyzika a lingvistika. (Intenzita silového po¾a je priamo úmerná mnostvu simultánnych slovesných dejov, ktoré ho vytvárajú.) Carlos Alonso Hidalgo Filozofická fakulta PU, Preov
Cie¾om tejto práce je dokáza, e hociktoré sloveso nachádzajúce sa v podmieòovacej kontrukcii vyjadruje prítomnos na rozdiel od slovies nachádzajúcich sa v iných vetách. Najprv si èitate¾ musí uvedomi, èo je prítomný èas, a osvoji si definíciu tohto pojmu pod¾a zákonov fyziky. K tomu nám pomôe nieko¾ko príkladov: príklad pera, príklad zrkadla, Einsteina, kina (ak ste videli film Zachráòte vojaka Ryana) a ete malý kurz perspektívy. A potom, keï bude èitate¾ovi jasné, èo znamená prítomnos, zaèneme hovori o jazykovede. Poïme na to... Dobrý deò: ako dlho trvá Vaa prítomnos? Poloili ste si u niekedy túto otázku? Zoberte si pero a napíte, èo robíte teraz: Teraz si beriem pero a píem písmenko a, teraz pijem z pohára, ktorý je na stole, pozerám sa von oknom, teraz sa usmievam na babku, teraz si spomínam na svoju maèku, teraz
Vaa prítomnos je trochu dlhá, vak? Ak mi porozprávate o tom, èo robíte teraz, je moné, e Vám to potrvá pä minút, týdeò alebo mesiac
, alebo e neskonèíte nikdy. Ak mi vak porozprávate o vetkom, èo ste robili vèera, urèite to nebude trva viac ako jeden deò, kým mi to vetko porozprávate.
268
Je to jednoduché. Z h¾adiska subjektu nachádzajúceho sa v èasovej jednotke sa jednotka èasu zdá nekoneèná. Jednotky èasu, v ktorých subjekt nie je ponorený, napríklad vèera, pred hodinou, zajtra, sú koneèné. Ako to, e ete neveríte, e Vaa prítomnos je nekoneèná? Teda, pozrime sa, èi Vás presvedèím iným spôsobom: pozeráte sa kadé ráno do zrkadla? A vímate si, e ste kadé ráno starí? Pravdou je, e si kadé ráno, keï si umývate zuby, myslíte, e ste rovnako mladý ako predchádzajúce ráno. ijete v nekoneènej prítomnosti, ktorá trvá, odkedy Vám vyjdú prvé zuby, a kým ich stratíte, a v takejto prítomnosti nestarnete. To, èo sa Vám snaím vysvetli, je, e Vaa prítomnos nemá hranice. Aj tu mi pomôe teória relativity: Einstein hovorieval, e èas plynie pomalie pre pozorujúceho, ktorý sa nachádza v blízkosti silového po¾a, ako pre pozorujúceho, ktorý je vzdialenejí. Predpokladajme, e: Sloveso vytvára silové pole urèitej intenzity. Podmet vety je podriadený tomuto silovému po¾u. Ich vzah sleduje percipient. Pozorujúci alebo percipient, ktorý sleduje vzah, je taktie podriadený silovému po¾u tohto slovesa. Celková intenzita silového po¾a je priamo úmerná mnostvu simultánnych slovesných dejov, ktoré ho vytvárajú. Pod¾a toho podmet jedného slovesa bude podriadený silovému po¾u o intenzite 1, napríklad: Ty spieva. Pavol tancuje. Jozef hrá na gitare. Podmet troch simultánnych slovies bude podriadený sile o intenzite 3: Ty spieva, tancuje a hrá na gitare. Teraz si beriem pero, teraz píem písmenko a, teraz pijem z pohára... Ako sme uviedli vyie, pozorovate¾ je tie podriadený silovému po¾u. Vetky slovesá aplikujú svoje silové pole na ten istý podmet, ich intenzity sa spájajú a pozorovate¾, ktorý sleduje jav ve¾mi zïaleka, je teraz priahovaný silovým po¾om o intenzite 3. V takýchto podmienkach sa èas tým viac spoma¾uje, èím väèie bude gravitaèné pole, a plynie tým pomalie, èím viacej slov sa bude vzahova na ten istý podmet v tej istej èasovej jednotke. Rovnako, pod¾a teórie relativity, nielen èas plynie pomalie, ale sa aj viac zväèí pre pozorovate¾a, ktorý sa nachádza blízko deja slovesa, ako pre pozorovate¾a, ktorý sa nachádza ïaleko od deja slovesa (lupa na èasovej osi). Napríklad: Dnes je oslava mojich narodenín. Dnes je èasovou jednotkou, ktorá sa nachádza blízko pozorovate¾a. Èas oslavy sa zväèuje a táto veta môe znamena minulos (oslava sa skonèila), prítomnos (som na oslave) alebo budúcnos (oslava sa ete len zaène). Pred mesiacom bola oslava mojich narodenín.
269
Pred mesiacom je èasovou jednotkou, ktorá sa nachádza ïaleko od pozorovate¾a. Èas oslavy sa skrátil: mimo kontextu teraz sloveso by oznaèuje minulos, kým predtým sloveso by oznaèovalo minulos, prítomnos a budúcnos. Vo vete bez prísloviek èasu dve alebo viac nedokonavých slovies oznaèuje simultánne deje, ktoré majú ve¾kú príalivú silu. Kým ich pouívame, èas sa nato¾ko spoma¾uje, a sa zastavuje, neplynie: Ján spieva, tancuje, hrá na gitare. Táto veta znamená, e Ján robí vetko naraz. Vo vete bez prísloviek èasu dve alebo viac dokonavých slovies neoznaèuje simultánne deje a ich príalivá sila je ve¾mi malá. Keï ich pouívame, èas plynie: Ján zaspieva, zatancuje, zahrá na gitare. Táto veta znamená, e Ján najprv spieva, potom tancuje a potom hrá na gitare. Dva minulé simultánne deje priahujú pozorovate¾a. Napríklad: nikdy sa Vám nestáva, e keï sledujete dobrý film, úplne zabúdate na to, kde ste, a krièíte medzi kolegami za nepriate¾skej stre¾by s vodou po kolená, zatia¾ èo sa pokúate ukry na plái Omaha? Vylodenie v Normandii, hoci sa stalo dávno, sa Vám zdá ako Vaa prítomnos. Toto je tie cie¾om dobrých poviedok. Pozývam Vás do kina: Film sa Vám nepáèi. Neprestávate sa pozera na dievèa, ktoré máte ved¾a, na výzdobu stien a ïaleko pred sebou vidíte postavièky vo filme. Vnímate absolútnu prítomnos (dievèa, ktoré sedí ved¾a), absolútnu minulos (film s vylodením zo tyridsiatych rokov) a absolútnu budúcnos (cítite, e idete kýchnu). Predpokladajme teraz, e na chví¾u upriamite svoj zrak na film. V absolútnom minulom èase, ktorý vnímate, sú dva, tri, tyri simultánne deje... Tieto simultánne deje, pod¾a predchádzajúceho príkladu A. Einsteina, vytvárajú silové pole, ktoré zaèína priahova pozorovate¾a (v tomto prípade Vás) k minulosti, pretoe kadá èasová jednotka má príalivú silu priamo úmernú mnostvu simultánnych dejov, ktoré ju vytvárajú. Postupne, ako bude pozorovate¾ priahovaný k absolútnej minulosti, sa minulos bude zväèova pod¾a zákonov perspektívy, èoraz viac, a kým celkom neobklopí pozorovate¾a. Absolútna minulos má tendenciu meni sa na Vau relatívnu prítomnos. Postupne sa sústredíte na film, a keï uvidíte seba vo Vaej novej prítomnosti za nemeckej stre¾by a nájdete plukovníka raneného gu¾kou na piesku. To, èo som Vám teraz porozprával, je úzko spojené so zákonmi perspektívy: postupne, ako sa pozorovate¾ pribliuje k vzdialenému bodu, ten sa v rovnakej miere zväèuje, a kým ho celkom neobklopí. Skúste skoèi z trampolíny a uvidíte. Voda sa Vám bude zda ako nieèo vzdialené, ale postupne, ako budete pada, sa zväèí, a kým Vás celkom neobklopí. Jazyk sa nevyhne zákonom perspektívy, ktoré taktie vyjadrujú to, èo Vás obklopuje. Jazykový systém, ktorý okrem toho, èo je vo vete, berie do úvahy polohu pozorovate¾a, by mal pouíva zákony perspektívy. tudujme pomocou malé-
270
ho kurzu perspektívy, aká je poloha pozorovate¾a na èasovej osi. Pozorovate¾ bude oznaèený znakom K. A) Minulos
Prítomnos
Budúcnos
B) Minulos
Prítomnos
Budúcnos
K C) Minulos
Prítomnos
Budúcnos
K
D) Minulos
Prít.
Bud.
K
E) Minulos
K
Graf A) Teoretická èasová os. Na nej nie je pozorovate¾. Táto os nemôe existova, pretoe ju nikto nepozoruje (pod¾a pravidiel kvantovej fyziky). Vo chvíli, keï na òu umiestnime pozorovate¾a, pozorovate¾ vdy vníma prítomnos trochu väèiu, preto je bliie k nej ako k budúcnosti alebo k minulosti. Na nasledujúcom grafe sa pozorovate¾ objaví.
271
Graf B) Èasová os, v ktorej pozorovate¾ vníma minulos, prítomnos a budúcnos. Pokúa sa by neutrálnym a vníma vetky èasy rovnako ve¾ké, ale to sa mu nedarí. On ije bliie k prítomnosti a prítomnos obsahuje simultánne deje, ktoré priahujú pozorovate¾a. Vdy, keï sa na èasovej osi objaví pozorovate¾, bude vníma jeden èas väèí ako ostatné a bude vníma èasovú os deformovanú. Mono, e deformácia je atribútom èasovej osi, pretoe nie je moné vníma èasovú os bez deformácie. Priamka B je benou èasovou osou, práve tou, ktorú stretávame kadý deò. Vaa minulos sa skonèila vèera a Vaa budúcnos sa zaèína zajtra. Vo svojej prítomnosti èítate tieto riadky, hráte sa s perom, dotýkate sa ucha... Nezdá sa Vám, e Vaa prítomnos sa zväèuje? Graf C) Èasová os, ktorú vníma pozorovate¾, ak je v minulosti nieko¾ko simultánnych dejov. Vidíme, e pozorovate¾ je ¾ahko priahovaný týmito dejmi. Postupne, ako sa pribliujete k minulosti, tá sa zaèína zväèova tak ako voda v bazéne, kým padáte z trampolíny. Graf D) Èasová os, ktorú vníma pozorovate¾, ak je v minulosti ve¾a slovies. Pozorovate¾ je ve¾mi blízko k minulosti. Prítomnos a budúcnos sú ve¾mi vzdialené a obsahujú málo priestoru. Graf E) Èasová os, ktorú vníma pozorovate¾, keï sa v minulosti poèet simultánnych dejov blíi k nekoneènu. Absolútna prítomnos a absolútna budúcnos úplne zanikajú a pozorovate¾ sa zrazu nájde ponorený v absolútnom minulom èase, ktorým je preòho prítomnos, nazvime ju relatívna. Posledný graf je práve ten, ktorý koreponduje s podmieòovacími súvetiami. V podmieòovacích súvetiach dej slovesa v predvetí nepredchádza dej slovesa v závetí, ako by sa mohlo zda, ale obidva deje sú simultánne a nachádzajú sa v relatívnej prítomnosti pozorovate¾a, teda percipienta. Vetu Ak pracujem, dostanem peniaze. obyèajne interpretujeme tak, e najprv sa musí uskutoèni dej pracova a a potom sa uskutoèní dej dosta. Z náho h¾adiska to tak nie je. Ïalej vysvetlíme, ako dva deje priahujú pozorovate¾a k èasovej jednotke, ktorá sa z jeho poh¾adu zväèuje a do nekoneèna a mení sa na jeho relatívnu prítomnos. Pozorovate¾ zo svojho h¾adiska nemôe vedie, èi jeho relatívna prítomnos je aj absolútnou podobne, ako keï sme vo výahu, nemôeme vedie, aký je ná absolútny pohyb: ideme smerom nadol alebo stojíme a stena ide smerom nahor? Inak povedané: keï podmieòovacia kontrukcia nasto¾uje pred nami problém, napríklad: Keby pán dekan naiel pero, podpísal by nám dovolenku., problém ete nebol vyrieený podmetom vety (dekan ete nenaiel pero) a ete nebol vyrieený nami. A navye my, pozorovatelia alebo èitatelia vety, sa budeme nachádza v prítomnosti pána dekana u dekana a spolu budeme h¾ada pero. Preèítajte tieto vety: Keby sa moja choroba dala lieèi, nebral by som drogy. Ak ma diktátor neprestane muèi, stratím aj svoju poslednú kvapku dôstojnosti. Keby ma neprenasledovali tieto psy, oddýchol by som si. Keby som im mohol da jes, neboli by moje deti a také chudé.
272
Èo cítite pri èítaní týchto viet? Necítite hrozný pocit úzkosti? Nie sú to Vae terajie problémy? Odkedy Vás prenasledujú tieto psy? Odkedy beriete drogy? Dokedy budú Vae deti chudé? Kedy Vás diktátor prestane muèi? ijete v nepretritom stave beznádeje, o ktorom ani podmety vety, ani Vy, ani nikto nevie, kedy sa skonèí. Nerobte si starosti: tento stav sa nazýva prítomnos. Tento stav je podobný tomu, ktorý som Vám opísal, keï pozorovate¾ zabudol na miestnos v kine a zdalo sa mu, e preíva hroznú prítomnos na plái Omaha. Ïalej uvidíme, e podmieòovacie kontrukcie obsahujú ved¾ajie vety príslovkového urèenia èasu, ktoré vyjadrujú simultánnos: Ak dej slovesa hlavnej vety a dej slovesa ved¾ajej vety nie sú simultánne, potom pozorovate¾ môe poveda, èo sa stalo predtým a èo potom. Na èasovej osi vnímame tri èasy. Ak dej slovesa hlavnej vety a dej slovesa ved¾ajej vety príslovkového urèenia èasu sú simultánne, potom pozorovate¾ nemôe poveda, èo sa stalo predtým a èo potom, pretoe na celej èasovej osi vníma iba prítomnos. Pozrime sa na tieto vety. 1) Predtým, ako mi Mária podá ruu, vybuchnem od astia. 2) Potom, ako mi Mária podá ruu, vybuchnem od astia. 3) Vo chvíli, keï mi Mária podá ruu, vybuchnem od astia. Predpokladajme, e Mária mi skutoène podá ruu. Pravdepodobnos výbuchu rastie postupne, ako sa pribliuje moment podania rue: ak napríklad vybuchnem po prijatí rue, urobím to pravdepodobne hneï po tom. Aj keï pod¾a významu vety môem vybuchnú po roku, nie je to pravdepodobné. Na grafe body oznaèujú pravdepodobnos výbuchov. Tam, kde sa koncentrujú, vieme, e sa èas zväèí a plynie pomalie. Zopakujme tento experiment s inými dievèatami: s Evkou, s Mirkou, so ⇐ Minulos •
•
•
•
• •• •• •
•
•
Budúcnos⇒ •
Poda ruu
Sylviou... Nie je pravda, e moment výbuchu sa stále blíi k momentu podania rue? To nám umoòuje vyslovi fyzikálny zákon: 3a) Zakadým, keï mi dievèa podá ruu, vybuchnem od astia. 3b) Vdy, keï mi dievèa podá ruu, vybuchnem od astia. Alebo môeme vyslovi ná zákon aj takto: 3c) Ak mi dievèa podá ruu, vybuchnem od astia. Z experimentu vyplýva: Vety 3), 3a), 3b) a 3c) (vo chvíli, zakadým, vdy, ak) znamenajú to isté. Je jedno, èi dostanem len jednu ruu (vo chvíli, keï) alebo ich dostanem tisíc (zakadým; vdy, keï). U len dva simultánne deje (poda a vybuchnú) definujú nekoneènú prítomnos, do ktorej sa zmestí nekoneèný poèet dejov (teraz si beriem pero, teraz píem písmenko a, teraz pijem z pohára..., alebo tisíckrát dostanem ruu).
273
Simultánnos je práve to, èo znásobuje a do nekoneèna poèet dejov vyjadrených iba dvoma slovesami. Porovnajte: Po tom, ako Janko dá gól, vyhráme zápas. Táto veta znamená, e ak Janko dá gól, vyhráme tento zápas. V tej chvíli, keï Janko dá gól, vyhráme zápas. Táto veta znamená, e ak Janko dá gól, vyhrávame kadý zápas. Veta 3) (vo chvíli) sa odliuje od viet 1) a 2) (predtým, potom), pretoe tá prvá implikuje podmienku. Týmito príkladmi sme preli celý proces opísaný na kurze perspektívy: GRAF B. Na èasovej osi jasne vidno hranice medzi èasmi. Vety 1) a 2) (predtým a potom) sú vety, v ktorých prítomný èas vyjadruje èasovú okolnos. Pozorovate¾ rozliuje aspoò dva èasy v èasovej osi: predtým a potom. GRAF E. Jeden èas sa zväèil nato¾ko, e u nemá hranice a obsahuje celú èasovú os. U nevidno iné èasy. Veta 3c) (ak) je veta, v ktorej jednoznaène prítomný èas u vyjadruje podmienku. Pozorovate¾ je u tak blízko k èasovej jednotke, e sa mu zdá nekoneèná a vetky deje v nej sú simultánne. Medzi grafmi B a E, medzi èasovou a podmieòovacou interpretáciou, sa vyskytuje celý proces priblíenia sa, v ktorom majú priestor vetky moné odtiene: GRAFY C a D. Pozorovate¾ sa pribliuje k èasovej osi. Jeden èas sa postupne zväèuje alebo ostatné sa zmenujú. Preto vety 3), 3a) a 3b) (vo chvíli, zakadým, vdy) sú vety, v ktorých prítomný èas môe vyjadrova podmienku alebo èasovú okolnos: Ak pozorovate¾ vníma, e v grafoch C a D existuje jeden èas, ktorý sa zväèuje, e je èoraz viac simultánnych dejov, potom interpretácia viet 3), 3a) a 3b) bude podmieòovacia. Ak pozorovate¾ vníma, e v grafoch C a D dva èasy ete nezanikli, e ete existujú nesimultánne deje, potom interpretácia viet 3), 3a) a 3b) bude èasová. Vety, ktoré sem patria, sa nachádzajú niekde na ceste medzi èasovou a podmieòovacou interpretáciou. Veta 3b) (vdy, keï) je u ve¾mi blízko ku koncu cesty. Veta 3a) (zakadým, keï) je ete na zaèiatku. Ïalej preèítame nieko¾ko podmieòovacích súvetí obsahujúcich slovesá, ktorých deje na prvý poh¾ad vyzerajú ako minulé alebo ako budúce. Napriek tomu uvidíme, e vetky vyjadrujú prítomnos: Keby ste vytiahli núru zo zásuvky, prestali by ste dostáva elektrický prúd. Táto veta vyjadruje problém Vaej prítomnosti. Vaa prítomnos sa skladá z dlhého a kontantného elektrického dotyku. Neviete, kedy sa zaèal ani kedy sa skonèí. Môete vyriei svoj problém. Keby ste boli stavili vetko na biele, boli by ste vyhrali. Táto veta vyjadruje Vá súèasný stav chudoby, ktorý nemono zmeni. Nemôete vyriei Vá problém. Môete tvrdi, e táto veta vyjadruje minulos, je
274
to pravda: Vaa relatívna prítomnos sa nachádza v absolútnej minulosti, ale... aké minulé deje vyjadruje táto veta? Stavi?... Veï ste nestavili. Vyhra?... Veï ste nevyhrali. 3) Keby moja praèka huèala, prala by. 4) Keby moja praèka prala, huèala by. Tieto dve vety znamenajú to isté. Vyskúajte, èi je moné zmeni poradie slovies v inom druhu vety bez toho, aby sa zmenil význam, napríklad vo vete Vladko je, aby rástol. (*Vladko rastie, aby jedol). Nie je to moné, ak obidva deje nie sú simultánne. Porovnajte: Vladko rastie a je., Vladko je a rastie. 5) Keby ste trpeli, boli by ste milovali. V tejto vete to, èo ste urobili v minulosti, závisí od toho, èo robíte teraz. Inými slovami: prítomnos urèuje, aká bola minulos, aj keï obyèajne sa to stáva naopak. Ako je moné nerepektova zákon príèina dôsledok? Azda si nepletiete minulos s prítomnosou? 6) Keby ste boli milovali, trpeli by ste. V tejto vete to, èo robíte teraz, závisí od toho, èo ste urobili v minulosti. Ale to vôbec neprekáa, aby táto veta znamenala to isté ako predchádzajúca. Neuverite¾né, vak? Podmieòovacie kontrukcie neimplikujú vzah príèina dôsledok. V podmieòovacích vetách slovesný èas (v tomto prípade minulý èas a predminulý èas) stráca svoj význam. Ak sa poradie slovies v podmieòovacích kontrukciách dá zameni bez toho, aby sa význam vety zmenil, mono majú slovesá tú istú èasovú hodnotu. Rozmý¾ajte o tom... Nie je pravda, e jedno vyjadruje minulý dej vzh¾adom na druhé. Záver Ak aplikujeme zákony fyziky na lingvistiku, nieèo také jednoduché ako skok z trampolíny môe vysvetli jazykové javy, ktoré povaujeme za rôznorodé. Na uvedených ukákach sme videli, e tými istými zákonmi môeme vysvetli aj rozdiel medzi dokonavými a nedokonavými slovesami, aj rozdiel medzi podmienkou a príslovkovým urèením èasu. Ale táto práca ide iným smerom. Jej snahou nie je klasifikova a nájs rozdiely medzi jazykovými javmi, ale naopak: touto prácou by som Vám chcel poveda, e nemá zmysel opisova tisíc javov tisícimi spôsobmi a nazva to systém..., ak potom nenájdeme to, èo má tých tisíc javov spoloèné. Literatúra EINSTEIN, A.: Relativity: The Special and the General Theory. New York, Crown Pub 1997.
275
Pojmové modelovanie Karol Furdík Fakulta elektrotechniky a informatiky TU Koice Projekt ESPRIT, 29065 (http://knowweb.fei.tuke.sk).
Úvod S rozvojom informaèných technológií v posledných desaroèiach, ako aj s globalizáciou svetového informaèného priestoru súvisí nárast mnostva zaznamenaných (explicitných, vo forme databáz, dokumentov a pod.), avak aj nezaznamenaných (implicitných, vo forme skúseností, know-how a pod.) informácií a vedomostí. Pre akúko¾vek organizáciu, komerènú alebo neziskovú, je dnes jednou z k¾úèových úloha efektívne získava, vyuíva a chráni informácie z okolitého, ako aj z vnútorného prostredia. Úlohu úspene sa orientova v tomto rozsiahlom informaènom priestore berú na seba informaèné systémy. Ve¾ká väèina v súèasnosti pouívaných a komerène ponúkaných informaèných systémov pracuje na princípe relaèných distribuovaných databáz. Dôraz sa kladie na rýchlos, bezpeènos a výkonnos, dôleitým parametrom je aj cena takýchto systémov. Problémom vak ostáva flexibilita a otvorenos systému pri zmenách informaènej truktúry okolia. Súvisí to s tým, e relaèná databázová reprezentácia, napriek svojej rýchlosti a spo¾ahlivosti, nezodpovedá reprezentácii, aká sa predpokladá v ¾udskom mozgu pri manipulácii s informáciami. Doteraz zrejme neprekonaným prostriedkom na reprezentáciu, vyuívanie a výmenu informácií medzi ¾uïmi je prirodzený jazyk, ktorý pre svoju zloitos nie je zatia¾ pouite¾ný v umelých poèítaèových informaèných systémoch. Bolo vak vyvinutých viacero formálnych systémov, modelov reprezentácie vedomostí, ktoré sa v urèitých situáciách, v autonómnych problémových oblastiach výkonnosti prirodzeného jazyka snaia priblíi. Vyui tzv. ontológie ako model reprezentácie vedomostí pri manipulácii s explicitnými a implicitnými znalosami v prostredí reálnej organizácie je cie¾om projektu KnowWeb, è. 29065, vyvíjaného v rámci programu ESPRIT (pozri aj http://knowweb.fei.tuke.sk). Príspevok sa venuje preh¾adu metód reprezentácie vedomostí s aiskom na model ontológií. Diskutuje sa problematika modelovania reálnych objektov a vzahov v organizácii pomocou ontológií, tzv. pojmové alebo doménové modelovanie. Z funkènej a implementaènej stránky sa demontruje nástroj na tvorbu doménového modelu vyvinutý v projekte. V závere sa porovnávajú prínosy a nedostatky zvoleného rieenia a prezentujú sa návrhy na ïalie pokraèovanie výskumu v tejto oblasti.
276
Niektoré metódy reprezentácie vedomostí Termínom reprezentácia vedomostí (znalostí) sa zvykne oznaèova kombinácia údajových truktúr a interpretaèných procedúr. Údajové truktúry sú formalizmom, pomocou ktorého je moné explicitne zaznamena, reprezentova urèité fakty z okolitého sveta. Interpretaèné truktúry sú súborom formálnych metód umoòujúcich takto reprezentované fakty vyuíva, transformova do iných reprezentácií, prípadne odvádza z existujúcich faktov nové. Vzájomná správna súèinnos týchto dvoch zloiek môe vies k nieèomu, èo sa dá oznaèi ako inteligentné správanie sa (v intenciách Turingovho testu). Reprezentácia vedomostí je schopnos vytvori vnútorný model sveta a opísa ho pomocou vhodného jazyka, umoòujúceho pochopi a analyzova informácie o okolitom svete a o svojich monostiach v òom (Csontó Sabol, 1991, s. 107). Primárnym problémom je vo¾ba údajových truktúr, pomocou ktorých sa vedomosti reprezentujú. Interpretaèné procedúry zväèa závisia práve od tejto vo¾by, vo ve¾kej väèine sú ich monosti dané zvolenou údajovou truktúrou. V súèasnosti je známych a pouívaných mnoho formalizmov, viac alebo menej vhodných na formálnu reprezentáciu vedomostí: metóda stavového priestoru, formálna výroková a predikátová logika, produkèné systémy, rámce a skripty, sémantické siete a ïalie (tame, s. 113). Sémantické siete boli pôvodne navrhnuté ako psychologický model ¾udskej asociatívnej pamäti. truktúra siete pozostáva z uzlov (reprezentujúcich objekty, pojmy, udalosti) a hrán (reprezentujúcich vzahy medzi uzlami). Interpretácia sémantických sietí závisí iba od kontextu, domény, ktorú sie modeluje. Informácia získaná inferenciou zo siete preto nie je nevyhnutne pravdivá v tom zmysle, v akom to platí pre formálnu logiku (pozri tame, s. 133). Existenciálne grafy sú grafickou metódou reprezentácie výrokovej, predikátovej a modálnej logiky. Kadý výrok je reprezentovaný osobitným grafom, prísluné argumenty sú poduzlami v tomto grafe. Bola vyrieená reprezentácia existenèných a veobecných kvantifikátorov, kontánt a relácií. V praxi sa táto metóda reprezentácie vedomostí pouíva (v zoveobecnenej podobe konceptuálnych grafov) zhruba od roku 1984 (Sowa, 1999; pozri tie http:// www.dat.ruc.dk/~torben/index2.html) v oblasti spracovania prirodzeného jazyka, znalostných systémov, znalostného ininierstva, návrhu databáz a podobne. Konceptuálne grafy (Conceptual Graphs, CG) sú logickým systémom zaloeným na existenciálnych grafoch a sémantických sieach. Boli vyvinuté s cie¾om vyjadri význam v logicky presnej forme, ktorú by bolo moné spracova poèítaèom tak, aby pritom ostala èitate¾ná (Sowa, 1992, s. 3). Konceptuálny graf je diagram reprezentujúci lexikálny význam vety (...literal meaning of a sentence, tame). Pozostáva, podobne ako sémantická sie, z uzlov (pojmov, v grafickej reprezentácii zobrazených obdånikmi) a relácií (zobrazených kruhmi). Napríklad vetu John is going to Boston by bus. mono reprezentova fragmentom konceptuálneho grafu na obrázku è. 1.
277
Obrázok 1. Grafická reprezentácia konceptuálneho grafu. Okrem grafického zobrazenia sa konceptuálny graf dá reprezentova lineárne, v pomerne èitate¾nej forme blízkej zápisu údajových truktúr rámcov (Csontó Sabol, c. d., s. 141). Lineárna forma zápisu grafu z obrázku è. 1: [Go] (Agnt) → [Person: John] (Dest) → [City: Boston] (Inst) → [Bus]. Grafická aj lineárna forma zápisu slúia primárne na komunikáciu medzi ¾uïmi, prípadne na komunikáciu èlovek poèítaè. Pre vnútornú poèítaèovú reprezentáciu boli vyvinuté formáty CGIF (Conceptual Graph Interchange Form, návrh tandardu mono nájs na http://www.bestweb.net/~sowa/cg/cgdpansw.htm) a KIF (Knowledge Interchange Format, návrh tandardu na http://logic.stanford.edu/kif/dpans.html). CGIF formát zápisu grafu z obrázku è. 1: [Go *x] (Agnt ?x [Person John]) (Dest ?x [City Boston]) (Inst ?x [Bus]) KIF formát zápisu grafu z obrázku è. 1: (exists ((?x Go) (?y Person) (?z City) (?w Bus)) (and (Name ?y John) (Name ?z Boston) (Agnt ?x ?y) (Dest ?x ?z) (Inst ?x ?w))) Ontológia Ontológia je formálny prostriedok na modelovanie, opis a skúmanie kategórií a jednotlivín existujúcich v urèitej problémovej oblasti doméne. Aplikovaním ontológie, teda opísaním urèitej problémovej oblasti týmto formalizmom, vznikne tzv. doménový model. Je to vlastne katalóg typov (kategórií a jednotlivín), o ktorých sa predpokladá, e existujú v oblasti (doméne) zameranej na problematiku D, vytvorenej z perspektívy subjektu pouívajúceho na opis tejto oblasti jazyk L. Typy v doménovom modeli reprezentujú predikáty, významy slov alebo pojmy a relácie jazyka L, ktoré pouíva subjekt v diskusii o D. Neinterpretované logické truktúry, ako napríklad výrokový, predikátový poèet
278
a konceptuálne grafy, sú ontologicky neutrálne. Vo veobecnosti nepresahujú zloitos bezkontextových gramatík (Csontó Sabol, c. d., s. 39) pod¾a Chomského klasifikácie formálnych jazykov. V týchto truktúrach nemono vyjadri iaden vzah k opisovanej problematike. Logika vyjadrená jazykom generovaným bezkontextovou gramatikou sama osebe je èisto formálna, nehovorí niè o vzahu k entitám sveta. V kombinácii s ontológiou vak poskytuje monos vyjadri vzahy medzi entitami problémovej oblasti pridáva k opisu kontext a zvyuje zloitos na úroveò kontextových gramatík. J. F. Sowa (1999) delí ontológiu na neformálnu a formálnu. Neformálna ontológia sa dá charakterizova ako katalóg typov zodpovedajúcich výrokom prirodzeného jazyka. Formálne ontológie sa ïalej delia pod¾a spôsobu, akým sa sub-typy odliujú od svojich rodièovských super-typov: • axiomatizovaná ontológia odvádza sub-typy pomocou axióm a definícií vyjadrených formálnym jazykom logikou, respektíve poèítaèovým zápisom, ktorý sa dá na logiku transformova; • prototypová ontológia odliuje sub-typy porovnávaním s typickým èlenom prototypom jednotlivého sub-typu. Rozsiahle ontológie èasto pouívajú kombináciu týchto prístupov. Formálne axiómy a definície sa pouívajú pri modelovaní oblastí matematiky, fyziky, poèítaèovej problematiky, ininierskych oblastí a podobne. Prototypy sa zvyknú pouíva v oblastiach potravinárstva, pri katalogizácii rôznych spotrebných produktov a výrobkov (napríklad na tvorbu katalógov elektronického obchodu), pri budovaní zdrojov informaèných agentúr, www portálov atï. Tvorba doménového modelu Pod¾a T. R. Grubera (1993) ontológia je mnoina definícií zostavených z elementárnych, obsahovo senzitívnych jednotiek (primitív) reprezentácie znalostí. Tieto jednotky môu by tvorené doménovo závislými triedami, reláciami, funkciami a kontantami. B. Chandrasekaran (1999) chápe ontológiu ako reprezentatívny slovník pojmov a vzahov charakterizujúci danú oblas, doménu. Zdôrazòuje dva dôvody výhodnosti reprezentácie problémovej oblasti pomocou ontológie: • definovanie najèastejie pouívaných termínov a ich vzájomných vzahov vzniká truktúra, ktorú mono povaova za viac-menej univerzálnu a objektívnu kostru domény, • zdie¾anie, znovupouite¾nos a modifikovate¾nos znalostí, ak sú formalizované veobecne akceptovanou truktúrou (pozri aj Motta Zdrahal, 1998). Ako príklad mono uvies organizáciu plánujúcu svoje aktivity. Tieto aktivity sa vo veobecnosti skladajú z krokov, ktoré pre rôzne prípady tvoria viac alebo menej odliné sekvencie závisiace od pecifikácie toho-ktorého prípadu. Ak by niekto chcel poui na rieenie novej aktivity niektorý z u existujúcich známych postupov, potom potrebuje pozna a porozumie významu kadého kroku kadej relácii, podmienenosti a vzahu v tomto postupe. To môe by èasto problematické, najmä ak postup vypracoval niekto iný, s pouitím subjektívnej bázy znalostí.
279
Ak by vak existoval akýsi konsenzus, napríklad jednotný formalizmus zápisu plánu aktivít, ktorý by objektivizoval v rámci istej domény (v tomto prípade v rámci danej organizácie) jednotlivé pojmy a vzahy medzi nimi, potom by sa takto formalizovaný postup rieenia minulých aktivít dal pomerne priamoèiaro adaptova na rieenia nových, podobných, ale predsa v istých parametroch odliných aktivít. Bolo by teda moné zdie¾a a znovu vyui znalosti obsiahnuté v postupe rieenia aktivity, a to vïaka spôsobu kódovania, formalizácie tohto postupu. Z poiadavky irej akceptácie významu termínov a vzahov v doméne vyplýva definícia pojmu. Pojmy sú viac alebo menej abstraktné kontrukty, pomocou ktorých sa buduje model relevantnej èasti sveta. Rozoznáva sa nieko¾ko typov pojmov pod¾a ich charakteristiky. Sú to najmä triedy, relácie, funkcie, procedúry, objekty, premenné a kontanty. Tvoria zväèa komplikovanú sieovú truktúru doménový model danej problémovej oblasti. Je potrebné zdôrazni, e nech je doménový model akoko¾vek rozsiahly, nemôe si nárokova univerzálnu platnos. Vdy modeluje svet iba z urèitého h¾adiska. Pojmy, ak majú by pouité zmysluplne, sú vo ve¾kej väèine závislé od rámca tej-ktorej oblasti, domény. Inými slovami, pojmy a vzahy podstatné napríklad pre poisovaciu spoloènos sa takmer urèite nebudú da poui povedzme pre vzdelávaciu intitúciu (hoci je moné, e istá èas modelu môe by aj v tomto prípade spoloèná pre obe oblasti). Proces tvorby doménového modelu sa oznaèuje ako pojmové, respektíve doménové modelovanie. Vzh¾adom na rozsah a zloitos výsledného modelu v podmienkach reálneho pouitia tento proces nie je triviálnou úlohou. Navye, poiadavky, záujmy a priority organizácie sa môu èasom meni, preto aj doménový model musí by flexibilný a voèi prípadným zmenám otvorený. Na zaèiatku vyvstáva otázka, èo vetko zahrnú do doménového modelu? Jednoduchá, avak vágna odpoveï je: vetko, èo je relevantné a dôleité na opis problémovej oblasti. Prakticky kadá organizácia má istú sumu vedomostí obsiahnutú v rôznych databázach, prípadne dokumentoch. Sú to napríklad informácie o technológiách, produktoch, zákazníkoch, dodávate¾och, projektoch, zamestnancoch a podobne. Inou formou znalostí môu by zvyklosti, skúsenosti alebo interné procedúry pouívané pri rieení jednotlivých úloh. Zhrnúc predchádzajúce dá sa kontatova, e autonómne prostredie etablovanej organizácie poskytuje znalosti, ktoré sa obyèajne oznaèujú ako obchodné ciele (business goals) a/alebo ako know-how. Doménové (pojmové) modelovanie je formalizáciou týchto znalostí do pojmov ontológie (pozri aj Dbor a kol., 1999).
Obrázok 2. Grafická reprezentácia doménového modelu.
280
Doménový model je moné zobrazi, podobne ako konceptuálny graf, lineárnym zápisom a graficky (pozri obrázok è. 2). Pojmy (napr. Employee, Researcher...) sú reprezentované uzlami grafu, relácie (IS_A, IS_LEADER,...) sú ohodnotenými hranami grafu. Akoko¾vek je táto truktúra ve¾mi podobná konceptuálnemu grafu (porov. vyie), rozdiely sú vo vnútornej stavbe pojmov, ako aj v mechanizme dedenia. V nasledujúcej èasti sú tieto rozdiely vymenované ako pravidlá, ktoré vyplynuli z poiadaviek organizácií na tvorbu doménového modelu. Pravidlá na tvorbu doménového modelu Vývoj nástroja na tvorbu doménového modelu sa riadil poiadavkami priemyselných partnerov zúèastnených na projekte (pozri http:// knowweb.fei.tuke.sk). Akceptoval sa model formálnej axiomatizovanej ontológie, ktorý vak bolo potrebné zjednodui. Prijali sa nasledujúce ohranièenia (Furdík Dbor, 1999): truktúra ontológie bude strom a nie sie. Kadý uzol (pojem) bude ma maximálne jeden rodièovský uzol. Budú existova uzly (pojmy) dvoch typov: 1) Intancie, konkrétne objekty. 2) Triedy, abstraktné pojmy. Budú sa implementova iba relácie dvoch typov: 1) orientovaná relácia SUBCLASS_OF medzi dvoma triedami, 2) orientovaná relácia INSTANCE_OF medzi triedou a intanciou. Intancia musí ma práve jednu rodièovskú triedu. Zároveò nesmie by rodièom iného uzla. Uzly (pojmy) sú ohodnotené a jednoznaène identifikované menom. Meno uzla nemôe by prázdne. Zároveò nemôu existova v jednom doménovom modeli dva uzly s tým istým menom. Uzly (pojmy) môu by ohodnotené jedným alebo viacerými atribútmi. Atribút je údajová truktúra pozostávajúca z mena, typu a hodnoty, kde: a) meno atribútu je ¾ubovo¾ný neprázdny reazec znakov, b) typ atribútu je meno triedy existujúcej v doménovom modeli, c) hodnota atribútu je meno intancie existujúcej v doménovom modeli. Zároveò musí plati, e intancia sa nachádza v podstrome, ktorého koreòom je trieda urèujúca typ atribútu. Uzol spojený reláciou s rodièovským uzlom dedí vetky atribúty od tohto rodièovského uzla. Dôsledkom je, e poduzol má vdy minimálne tie isté atribúty ako jeho rodièovský uzol. Uzly (pojmy) môu meni meno a hodnotu zdedených atribútov. Typ a poèet zdedených atribútov sa meni nesmie. Triedy môu meni poèet svojich atribútov (okrem zdedených). Intancie poèet svojich atribútov meni nesmú. Tieto striktne objektové pravidlá boli v ïalej fáze projektu doplnené o nasledujúce:
281
Existuje pä elementárnych tried. Sú to {reazec, èíslo, dátum, èas, mena}. Atribút, ktorého typ je elementárny, má hodnotu zodpovedajúcu tomuto elementárnemu typu. Pomocou takto definovaných pravidiel sa dá vytvori napríklad takýto fragment doménového modelu (lineárny zápis): [Intitúcia] + [atribút: ((Meno:Sídlo)(Typ:Mesto)(Hodnota:))] → [Komerèná organizácia] → ... → [Nezisková organizácia] → [Vzdelávacia organizácia] → [Univerzita] → [Univerzita:Technická Univerzita v Koiciach] + [zdedený atribút: ((Meno:Sídlo)(Typ:Mesto)(Hodnota: KOICE))] Zloitejí príklad doménového modelu je na obrázku è. 3. Táto truktúra slúi na modelovanie pojmov a vzahov v oblasti umelej inteligencie, reprezentácie znalostí, lingvistiky a príbuzných odborov. V porovnaní s pôvodnou definíciou ontológie má tento prezentovanými pravidlami modifikovaný formalizmus limitované schopnosti modelovania. Je vak pomerne preh¾adný a vzh¾adom na to, e ohranièujúce pravidlá boli implementované do nástroja na tvorbu doménového modelu, toto rieenie nekladie príli vysoké nároky na pouívate¾a.
Obrázok 3. Príklad doménového modelu.
282
Konceptualizácia Ako bolo spomenuté vyie (v èasti Ontológia), na to, aby sa zvýila zloitos a vyjadrovacia schopnos logickej truktúry, je potrebné uvaova spolu s pojmami a reláciami aj ich kontext. Je moné deklarova, e kontext urèitého pojmu doménového modelu tvoria pojmy z jeho okolia, týmto vak ani pojmy a ani doménový model ako celok nezíska iadny vzah k èasti sveta, ktorú by mal modelova interpretácia závisí od subjektivity pouívate¾a. Pomocou prostriedkov ontológie sa buduje truktúra dôleitých a relevantných pojmov a ich vzahov v urèitej oblasti. Táto truktúra je otvorená, dá sa priebene modifikova pod¾a zmien v oblasti, pod¾a potrieb a záujmov organizácie a podobne. truktúra vlastne modeluje implicitné znalosti v organizácii (pod¾a charakteristiky z úvodu príspevku). Zdrojom explicitných znalostí môu by najrôznejie texty a dokumenty (predpokladáme ich elektronickú formu), prípadne externé zdroje z www. Nie je vhodné pokúa sa transformova tieto informácie do truktúr ontológie. Èastokrát dané dokumenty u vlastnú truktúru majú (napríklad rôzne formuláre a podobne), prípadne sa èasto menia alebo ich zdrojový text je generovaný dynamicky (www stránky). Otázkou je, ako teda prida tento informaèný kontext k doménovému modelu? Odpoveïou môe by tzv. konceptualizácia priradenie existujúcich pojmov k danému dokumentu alebo k jeho èasti. Dokumenty sa archivujú spolu s celým doménovým modelom ako jeho súèas, respektíve kontext. Pritom sa ku kadému dokumentu archivujú aj údaje o ve¾kosti, type dokumentu, autorovi a podobne. Zároveò sa archivujú aj odkazy na pojmy, ktoré boli k dokumentu pridané poèas konceptualizaènej procedúry. V rámci projektu KnowWeb boli vytvorené nástroje na manuálnu (pozri obrázok è. 4), ako aj na automatickú konceptualizáciu dokumentov pomocou pravidiel typu [AK dokument má isté vlastnosti, POTOM prida k dokumentu pojmy {a, b, c...}, INAK prida k dokumentu pojmy {x, y, z...}]. Najmä automatická konceptualizácia nekladie na pouívate¾a prakticky iadne nároky, dá sa úplne realizova na programovej úrovni. Pojmy doménového modelu, ktoré sa archivujú spolu s dokumentom, teda tie, s ktorými je daný dokument asociovaný, plnia pri vyh¾adávaní úlohu k¾úèových slov. Pouívate¾ môe v doménovom modeli oznaèi tie pojmy, ktoré sú predmetom jeho záujmu, èím definuje otázku na systém. Potom sa realizuje vyh¾adávanie vetkých archivovaných dokumentov, ktoré sú asociované s danými pojmami. Ak je tento výber príli úzky alebo nezodpovedá poiadavkám pouívate¾a, je moné vyh¾adáva nielen takto priamo asociované dokumenty, ale aj dokumenty asociované s pojmami z nejakého okolia pojmov z otázky. Napríklad, ak pouívate¾ h¾adá dokumenty týkajúce sa pojmu Lingvistika, ktorý je príli veobecný, a preto s ním nie je asociovaných ve¾a dokumentov, dá sa vyh¾adávanie rozíri na konkrétnejie pojmy (poduzly) Sémantika, Syntax a podobne. Výsledok vyh¾adávania pritom nehovorí iba to, e dané dokumenty
283
Obrázok 4. Konceptualizácia www dokumentu. súvisia s otázkou, ale dokáe výsledky truktúrova pod¾a kvality, t. j. ako súvisia s otázkou. Toto je podstatné rozírenie funkcionality oproti vyh¾adávacím systémom zaloeným na k¾úèových slovách. Implementácia Systém bol realizovaný ako primárne intranetová sieová aplikácia zaloená na platforme Microsoft (c) Component Object Model pod operaèným systémom Microsoft (c) Windows NT / SQL7.0 / IIS. Realizovala sa aj extranetová a lokálna demo verzia. Systém pozostáva z nasledujúcich èastí: aplikácia na tvorbu doménového modelu, tzv. Ontology Builder (obrázok è. 3), konceptualizaèný nástroj (obrázok è. 4), nástroj na správu pravidiel automatickej konceptualizácie, sieový komunikaèný modul, èas servera, databáza a rozhranie k aplikáciám. Záver Vytvorený systém sa v súèasnosti testuje v prostredí komerèných organizácií a univerzít na Slovensku, vo Fínsku a vo Ve¾kej Británii. Z doterajích skúseností je zrejmé, e zvolený prístup je s¾ubný a rieenie je prínosom pre riadenie a monitorovanie informaèných tokov v zúèastnených organizáciách. Zároveò je zrete¾ný priestor na vývoj nových verzií, najmä v súvislosti s rozírením
284
moností modelovania ontológie zmena stromovej hierarchickej truktúry na sieovú, akceptovanie viacerých typov relácií a rozírenie typov uzlov o funkcie a procedúry. Literatúra CSONTÓ, J. SABOL, T.: Umelá inteligencia. Koice, Edièné stredisko Technickej univerzity 1991. DBOR, M. FURDÍK, K. MACH, M. PARALIÈ, J.: Organisational Memory: A Knowledge Modelling Approach. 10th International Conference on Information and Intelligent Systems IIS99. Croatia, Varadin 1999. FURDÍK, K. DBOR, M.: Web-OrgMem Modules Specification. ID2.1, Technical Report, IFBL Slovakia Ltd./Technical University Koice, 1999. GRUBER, T. R.: A Translation Approach to Portable Ontology Specifications. Knowledge Acquisition, 5, No. 2, USA 1993. CHANDRASEKARAN, B. JOSEPHSON, J. R. BENJAMINS, V. R.: What Are Ontologies and Why Do We Need Them. IEEE Intelligent Systems, 14, 1999, s. 20 26. MOTTA, E. ZDRAHAL, Z.: A principled approach to the construction of a taskspecific library of problem solving components. Proceedings of the 11th Banff Knowledge Acquisition for KBS. Workshop, Canada 1998. SOWA, J. F.: Conceptual Graphs Summary. In: Conceptual Structures, Current Research and Practice. Ellis Horwood Ltd., UK, 1992, s. 3 53. SOWA, J. F.: Knowledge Representation: Logical, Philosophical, and Computational Foundations. Brooks Cole Publishing Co., Pacific Grove, CA, 1999. (http:// www.bestweb.net/~sowa/krbook/index.htm)
Získavanie informácií z dokumentov s vyuitím algoritmov zhlukovej analýzy Peter Kostelník Fakulta elektrotechniky a informatiky TU Koice
1. Úvod Definícia zhlukovej analýzy (ïalej ZA) bola po prvýkrát sformulovaná v roku 1939 Robertom C. Tryonom. ZA mono definova ako veobecný logický postup, formulovaný ako procedúra, pomocou ktorej sa zluèujú objekty do skupín, a to na základe ich podobnosti a rozdielnosti. Zhlukovanie sa realizuje pomocou príznakov, ktoré sú sledované na vetkých zhlukovaných objektoch. Popisujúce príznaky by mali by pod¾a moností elementárne (t. j. ïalej nedelite¾né), aby im bolo moné priradi rovnakú váhu.
285
ZA vytvára hypotézu o existencii výraznejích skupín-zhlukov objektov v priestore vetkých objektov. Na otázku, do akej miery sú tieto zhluky významné, vak ZA u odpoveï nedáva. V prípade zhlukovania dokumentov sú objektmi, s ktorými pracuje ZA, dokumenty a zhluky dokumentov. Aby bolo moné popísa jednotlivé typy metód zhlukovania, ich rozdelenie a základnú koncepciu navrhnutého rieenia, je potrebné v struènosti uvies najfrekventovanejie typy popisu objektov a základné princípy urèenia podobnostných vzahov medzi objektmi. 1.1. Popis objektov Za vstupný príkladový priestor objektov, nad ktorým pracuje niektorá z metód ZA, sa v tomto prípade bude povaova korpus (mnoina) dokumentov. V prípade príkladového priestoru, ktorý sa skladá z dokumentov, mono povaova extrakciu charakteristických príznakov za jazykovú analýzu textov týchto dokumentov. Pod jazykovou analýzou sa v aplikaènej oblasti získavania informácií (Information Retrieval, ïalej IR) zvyèajne rozumie transformácia textu na vektor pojmov, prípadne akéko¾vek také ohodnotenie obsahu textu tak, e takto ohodnotené obsahy rôznych dokumentov je moné porovnáva. Takmer vo vetkých známych IR systémoch je prítomná morfologická èas, ktorá buï len odstráni neplnovýznamové slová a plnovýznamové slová upraví na základný tvar, alebo vykonáva vyèerpávajúci a èasovo nároèný morfologicko-derivatologický rozbor. Pomocou irokej kály sémantických heuristík sa vymedzí mnoina charakteristických (aiskových) pojmov, teda pojmov, o ktorých sa predpokladá, e vyjadrujú obsah dokumentu. Do úvahy sa berie napr. poèet výskytov jednotlivých pojmov, ich veobecnos, váha a ïalie moné charakteristiky. Takýmto spôsobom ohodnotené pojmy tvoria vektor v priestore pojmov, ktorý je identifikátorom dokumentu, reprezentantom jeho obsahu. Úlohou jazykovej analýzy je teda abstrakcia, opis, formálne vyjadrenie obsahu textu. Pomocou tohto formálneho opisu by malo by moné porovnáva texty z h¾adiska ich blízkosti, podobnosti obsahov, organizova ich do zhlukov, usporadúva do truktúr a podobne. Tento cie¾ sa dosahuje v zásade dvoma spôsobmi: • Klasickým tatistickým prístupom, ktorý vyuíva rôzne heuristiky zaloené na poète výskytov plnovýznamových slov. • Lingvisticky, teda úplnou alebo èiastoènou lingvistickou analýzou textu. 1.2. Podobnostné vzahy medzi objektmi Na urèenie podobnostných vzahov medzi objektmi je potrebné stanovi urèitý predpis Π, priraïujúci kadej dvojici objektov Oi a Oj urèité èíslo Π(Oi,Oj), ktoré bude mierou podobnosti dvoch objektov, prièom musí spåòa nasledujúce poiadavky:
286
1. Π(Oi,Oj)≥0 2. Π(Oi,Oj)=Π(Oj,Oi), t. j. predpis Π musí by symetrický.
Pre objekty O i=O j by mala by miera podobnosti maximálna, teda
Π(Oi,Oj)=max. V niektorých zhlukovacích metódach je vak vhodnejie vy-
chádza z duálneho pojmu miery, t. j. z nepodobnosti objektov. Potom ak Oi=Oj, tak Π(Oi,Oj)=min. Vzh¾adom na to, e metódy zhlukovania v aplikaènej oblasti IR pracujú s dvoma typmi objektov (dokumenty, zhluky), je potrebné rozlíi podobnostné vzahy objektov na dva základné typy: • Podobnostné vzahy dokumentov. • Podobnostné koeficienty zhlukov. 1.3. Metódy zhlukovania V tejto èasti spracovaného preh¾adu bude uvedené základné rozdelenie zhlukovacích algoritmov a popis základných metód zhlukovania. Ete pred tým je vak potrebné uvies hypotézu, ktorej platnos jednotlivé zhlukovacie metódy predpokladajú. 1.3.1. Hypotéza zhluku (The Cluster Hypothesis) Tento základný predpoklad môe by formulovaný pod¾a C. J. Rijsenbergena (1979) takto: Silnejie asociované dokumenty by mali by relevantnejie vzh¾adom na rovnaké poiadavky. Základným predpokladom IR systémov pouívajúcich zhlukovanie ako nástroj organizácie dokumentov je, e dokumenty vyhovujúce poiadavke sú separované od tých, ktoré poiadavke nevyhovujú. Inými slovami, dokumenty relevantné k poiadavke sú si viac podobné navzájom a menej podobné s tými, ktoré poiadavke nevyhovujú. Platnos tohto predpokladu môe by overená, pre u existujúci systém zhlukov, jednoduchým testom. Vypoèítajú sa podobnosti vetkých takých dvojíc dokumentov, pre ktoré platí, e: • Oba sú relevantné k poiadavke. • Jeden je relevantný a druhý irelevantný k poiadavke. Vyhodnotenie mnoiny poiadaviek dáva relatívnu distribúciu R-R (relevantný-relevantný) a R-N-R (relevantný-nerelevantný) asociácií v kolekcii dokumentov. Na obr. è. 1 na nasledujúcej strane sú vykreslené dve relatívne distribúcie pre dve kolekcie dokumentov A a B. Hypotéza zhluku poukazuje na kvalitu popisu zhlukov a dokumentov. Techniky trvalých alebo doèasných zmien týchto popisov by mali smerova k zvyovaniu rozdielu medzi distribúciami R-R a R-N-R, pretoe od tvaru a polohy týchto distribúcií závisí, aká bude miera relevancie dokumentov vrátených v procese získavania informácií zo systému zhlukov dokumentov. Hypotéza zhluku je vhodný spôsob ako vyjadri kvalitu zhlukovania pomocou miery separácie popísaných distribúcií, ale nehovorí niè o tom, ako táto separácia vzniká, a teda ako vzniká samotná organizácia dokumentov do zhlukov.
287
Obr. 1: Grafy závislostí relatívnej frekvencie na vertikálnej osi od sily asociácie (podobnosti) na horizontálnej osi pre dve kolekcie dokumentov A a B. R-R je distribúcia asociácií typu relevantný-relevantný a R-N-R je distribúcia asociácií typu relevantný-nerelevantný. Miera separácie pre kolekciu A je dobrá, ale pre kolekciu B je zlá. Sila asociácie (resp. miera podobnosti) je opä lepia pre kolekciu A.
1.3.2. Rozdelenie zhlukovacích metód Metódy ZA nie sú klasifikované pod¾a matematických prostriedkov, ktoré pouívajú, ale pod¾a cie¾ov, ku ktorým smerujú. Existuje viacero spôsobov delenia metód ZA. Najèastejie sa vak mono stretnú s delením týchto metód pod¾a dvoch h¾adísk: a) Pod¾a spôsobu organizácie objektov na: • Hierarchické metódy (aglomeratívne a divízne metódy). • Nehierarchické metódy. b) Pod¾a spôsobu spracovania objektov na: • Paralelné metódy (tzv. off-line metódy). • Sekvenèné metódy (tzv. on-line metódy). 1.3.2.1. Hierarchické zhlukovacie metódy Tento typ metód organizuje analyzované objekty do hierarchického systému zhlukov (ïalej HSZ). HSZ je definovaný ako systém navzájom rôznych neprázdnych podmnoín pôvodnej mnoiny, v ktorom prienikom kadých dvoch podmnoín je buï jedna z nich, alebo prázdna mnoina. Základnou vlastnosou HSZ je, e vytvára taký rozklad pôvodnej mnoiny objektov, v ktorom kadý z èiastkových rozkladov je zjemnením nasledujúceho (aglomeratívne zhlukovanie) alebo predchádzajúceho (divízne zhlukovanie) rozkladu. Typickou vlastnosou hierarchických zhlukovacích metód je, e vytvárajú stromovú truktúru zhlukov dendrogram (obr. è. 2), pomocou ktorého je moné zaznamena a analyzova priebeh zhlukovacieho procesu.
288
Obr. 2: Príklad dendrogramu. Na vertikálnej osi sú vynesené identifikaèné èísla zhlukovaných objektov, na osi horizontálnej sú vynesené hodnoty zhlukovacích hladín (zhlukovacia hladina je èíselná hodnota priradená kadému zhluku v zhlukovacom procese). Listové uzly stromu reprezentjú zhlukované objekty, medzi¾ahlé uzly reprezentujú zhluky, ktoré vznikajú syntézou dvoch najbliích objektov na príslunej zhlukovacej hladine.
1.3.2.2. Nehierarchické zhlukovacie metódy Tento typ metód organizuje analyzované objekty do nehierarchického systému zhlukov (ïalej NSZ). NSZ je systém navzájom rôznych neprázdnych podmnoín mnoiny vstupných objektov, v ktorom prienik dvoch podmnoín nie je iadna z nich a medzi jednotlivými podmoinami neexistujú iadne hierarchické vzahy. Nehierarchické zhlukovacie metódy vytvárajú NSZ postupným rozde¾ovaním vstupného príkladového priestoru. Tento typ metód mono rozdeli na tyri základné kategórie (Downs Barnard, 1995): 1. Metódy Relocation (tzv. Seed Based Methods): vytvárajú optimálny rozklad objektov príkladového priestoru do vopred urèeného poètu zhlukov (napr. metóda k-means). 2. Metódy Single-pass: produkujú zhluky, ktoré sú závislé od poradia spracovávaných objektov. 3. Metódy Nearest Neighbour: vytvárajú zhluky z objektov, ktoré sú si navzájom najbliími susedmi, prièom je vopred urèený poèet susedov v zhluku. 4. Iné metódy (napr. samoorganizujúce sa mapy; Kohonen, 1995). Najèastejie pouívaným typom nehierarchického zhlukovania sú metódy Relocation h¾adajúce optimálny rozklad mnoiny objektov pomocou kriteriálnej funkcie nazývanej funkcionál kvality (ïalej FK). Ak sa teda h¾adá optimálny rozklad, je nutné vopred stanovi, v akom zmysle má by daný rozklad optimálny. FK rozkladu by mal popisova napr. vzájomnú podobnos objektov vo vnútri zhlukov, mieru separácie, homogenitu rozloenia objektov vo vnútri zhluku, rovnomernos rozloenia objektov do rôznych zhlukov a pod. 1.3.2.3. Paralelné zhlukovacie metódy (off-line zhlukovanie) Tento typ metód zvyèajne predpokladá reprezentáciu vstupného príkladového priestoru vo forme matice slov a dokumentov a existenciu funkcie podob-
289
nosti, pomocou ktorej je moné urèi vzájomnú podobnos jednotlivých dvojíc dokumentov. Ak máme vopred známu maticu slov a dokumentov, mono zjednoduený princíp off-line zhlukovania popísa takto (Duda Hart, 1973): Zvolí sa nejaký vhodný prah podobnosti. Dvojica objektov, ktoré majú najväèiu hodnotu vzájomnej podobnosti a táto prekraèuje (resp. spåòa) hodnotu zvoleného prahu, sa zlúèi a vytvorí nový zhluk. Výsledkom je grafová (alebo stromová) truktúra, ktorá reprezentuje oèakávané zhluky. Proces získavania informácií je zvyèajne urýchlený, pokia¾ sú vygenerované zhluky usporiadané do hierarchie. Nevýhodou tohto (a pravdepodobne kadého) prístupu k zhlukovaniu je, e si vyaduje empiricky zvolenú kontantu: hodnotu prahu miery podobnosti dvojíc zhlukovaných objektov. Táto kontanta vo ve¾kej miere ovplyvòuje výslednú organizáciu zhlukov tým, e systém zhlukov v procese analýzy vplyvom tejto kontanty konverguje k pomerne umelej truktúre namiesto toho, aby identifikoval skutoènú vnútornú truktúru reprezentujúcu vstupný príkladový priestor. 1.3.2.4. Sekvenèné zhlukovacie metódy (on-line zhlukovanie) Tento typ metód pracuje výluène s popismi jednotlivých objektov a nevyaduje si vopred známy popis príkladového priestoru, ako to bolo v prípade paralelných zhlukovacích metód. Efektívnos sekvenèných metód v zmysle èasovej nároènosti je pomerne vysoká, avak cenou za túto vlastnos je, e tvar výsledného systému zhlukov zvyèajne závisí od poradia, v ktorom sú objekty spracovávané. Tie nie je moné predpoklada chyby, ktoré vznikajú dôsledkom umu v popise analyzovaných objektov. Tieto metódy, ktoré sú zaloené zväèa na heuristických prístupoch, si, podobne ako off-line metódy, môu vyadova vopred definované parametre, ako sú napr: poèet poadovaných zhlukov, minimálny a maximálny poèet objektov zhluku, prah podobnosti typu dokument zhluk, od ktorého hodnoty závisí, èi dokument bude alebo nebude zaradený do toho-ktorého zhluku, parameter kontroly prekrytia jednotlivých zhlukov, kriteriálna funkcia, ktorá je optimalizovaná a iné. 2. Prezentácia navrhnutého rieenia O. Zamir (1997 a i.) popisuje princíp zhlukovania dokumentov zaloený na metóde prekrytia (prienikov) dokumentov, ktorý poslúil ako východisko tejto práce. Navrhovaný prístup je modifikáciou zhlukovacej metódy Phrase-IC pouívajúcej stromy sufixov. Táto metóda bola pôvodne urèená na spracovanie a vizualizáciu dokumentov, ktoré boli vrátené IR systémom. Je zameraná na organizáciu dokumentov do takej truktúry zhlukov, ktorá umoòuje ¾ahkú orientáciu v tejto truktúre pomocou popisov jednotlivých zhlukov. Navrhovaná metóda zhlukovania dokumentov je zaloená na identifikácii fráz, ktoré sú spoloèné pre viacero dokumentov. Frázu je potrebné v tomto kontexte chápa ako usporiadanú sekvenciu slov, prièom aj jedno slovo je povao-
290
vané za frázu. Za zhluk sa povauje skupina takých dokumentov, ktoré spoloène zdie¾ajú aspoò jednu frázu. Navrhovaný prístup vytvára nedisjunktné, prekrývajúce sa zhluky dokumentov, jeden dokument sa teda môe súèasne vyskytnú vo viacerých zhlukoch. Vzh¾adom na túto pomerne netypickú vlastnos je navrhovaný prístup v kontraste s väèinou klasických metód zhlukovania, ktoré vytvárajú disjunktné rozdelenia dokumentov do zhlukov. Celý proces zhlukovania, ktorý je na obr. è. 3, mono z teoretického h¾adiska rozdeli na dve základné èasti:
Obr. 3: Základná truktúra procesu zhlukovania dokumentov.
291
1. Analýza textu: v texte dokumentu, ktorý je spracovávaný ako reazec znakov, je potrebné identifikova slová a vety. Identifikácia slov a viet je v navrhovanej metóde realizovaná syntaktickým analyzátorom pracujúcim na báze prechodovej siete (Transition Network, ïalej TN sie). Súèasou analýzy textu je aj uèenie modelu tvarovej podobnosti slov. Tento model slúi v tádiu pouívania zhlukovej truktúry dokumentov (napr. pri vyh¾adávaní) ako model morfologického slovníka, resp. ako nástroj na modelovanie pojmov. 2. Budovanie systému zhlukov dokumentov: je realizované pomocou dátovej truktúry, ktorá sa nazýva strom sufixov. Táto truktúra môe by budovaná v lineárnom èase (tento èas je závislý od poètu spracovávaných dokumentov). Zhlukovanie prebieha inkrementálne dokumenty sú do stromu sufixov vkladané po jednom a nezáleí na poradí, v akom sú dokumenty do tejto truktúry zaraïované. Keïe syntaktická analýza textu, uèenie modelu tvarovej podobnosti a samotné zhlukovanie sú v reálnej aplikácii vykonávané paralelne, prakticky ich nie je moné oddeli. Napriek tomu je moné jednotlivé èasti spracovania dokumentov teoreticky popísa zvlá. 2.1. Analýza textov dokumentov Analýza textov dokumentov je v navrhovanej metóde zloená z dvoch èastí: Syntaktické spracovanie textu po znakoch: identifikácia slov a viet v spracovávanom texte. • Uèenie modelu tvarovej podobnosti slov: budovanie pravdepodobnostného modelu tvarovej podobnosti slov na základe uèenia zo slov. Tento model vzniká priamo poèas zhlukovacieho procesu ako model morfologického slovníka, slúiaci na identifikáciu gramatických tvarov slov, resp. ako prostriedok na modelovanie pojmov.
•
2.1.1. Identifikácia slov a viet v texte Navrhovaná metóda spracovania sekvencie znakov vstupného textu je syntaktický analyzátor pracujúci v reime zhora nadol a z¾ava doprava, pouívajúci nereverzibilnú bezkontextovú gramatiku reprezentovanú modifikovanou prechodovou sieou (definície základných pojmov syntaktickej analýzy textu a prechodových sietí mono nájs u E. Pálea, 1993). Hrany prechodovej siete (Transition Network; ïalej TN) sú ohodnotené usporiadanou dvojicou [podmienka prechodu, akcia]. Podmienka prechodu je disjunkcia symbolov gramatiky. Aby bolo moné prejs cez hranu oznaèenú podmienkou prechodu, musí sa aktuálne analyzovaný znak unifikova s niektorým symbolom v podmienke prechodu. Symbol gramatiky je v tomto prípade mnoina znakov vymedzujúca typ znaku, prièom jednotlivé mnoiny znakov pre dané symboly gramatiky sú disjunktné. Unifikáciu je potrebné v tomto prípade chápa takto: znak sa unifikuje so symbolom gramatiky vtedy, keï patrí do mnoiny znakov, ktorú daný symbol vymedzuje.
292
Ako terminálne symboly gramatiky bolo pouitých es empiricky urèených typov znakov: ZK (mnoina koncových znakov, ktoré indikujú koniec vety, napr. bodka, výkrièník), ZO (mnoina odde¾ovacích znakov, ktoré sa povaujú za potenciálne odde¾ovaèe dvoch slov, napr. medzera, èiarka), ZS (mnoina peciálnych znakov, ktoré sa môu vyskytnú vo vnútri slova, napr. zavináè), ZM (mnoina malých písmen), ZV (mnoina ve¾kých písmen) a ZC (mnoina èísel). Navrhovaná TN sie obsahuje aj hrany, ktoré nie sú ohodnotené. Prechod cez tieto hrany je umonený a vtedy, keï nie je moné splni iadnu podmienku prechodu ostatných výstupných hrán uzla siete, ktorý má v zozname výstupných hrán túto neohodnotenú hranu. Na vstupe analyzátora je sekvencia znakov textu, ktorý sa má spracova, a na výstupe sa poèas analýzy objavujú identifikované vety zloené z identifikovaných slov. Identifikované slová sú spracovávané modulom uèenia tvarovej podobnosti slov a identifikované vety sú zhlukovacím modulom zaraïované do stromu sufixov. Pri kadej unifikácii znaku sekvencie a terminálneho symbolu gramatiky, teda pri kadom prechode hranou grafu, sa vykoná prísluná akcia k danej podmienke a vykoná sa posun do uzla grafu, s ktorým daná hrana inciduje. Analýza sa konèí preèítaním a unifikovaním posledného znaku textu. Na obr. è. 4 je navrhovaná TN sie, ktorá v analyzovanom texte rozpoznáva slová a vety.
Obr. 4: TN sie reprezentujúca navrhovanú gramatiku identifikujúcu slová a vety v sekvencii znakov spracovávaného textu. Vetky symboly pouité v sieti sú kvôli jednoduchosti terminálne, sie teda neobsahuje iadnu podsie.
Analýza textu sa zaèína v uzle (1). Analyzátor prechádza TN sieou pod¾a znakov, ktoré sú èítané zo súboru, rôznymi cestami. Ak sa dostane do uzla (8), je identifikované slovo alebo je identifikované slovo a zároveò je identifikova-
293
ná veta. Analýza sa konèí preèítaním posledného znaku spracovávaného súboru bez oh¾adu na to, v ktorej èasti siete sa analyzátor nachádza. Text je analyzovaný. 2.1.2. Uèenie modelu tvarovej podobnosti slov Vo väèine IR systémov je lingvistická analýza textov redukovaná na odstránenie tzv. stop-words (slová, ktoré v texte plnia len syntaktické funkcie) alebo pouitie operátora wildcards (operátor *, ktorým sa nahrádza ¾ubovo¾ný podreazec znakov; Furdík, 1997). Tu je vak potrebné upozorni na to, e pri textoch písaných v slovenskom jazyku a v iných flektívnych jazykoch je toto rieenie nedostatoèné. Napríklad, ak sa v procese získavania informácií z dokumentov formuluje otázka (query) ako zoznam k¾úèových slov, ktoré sú pecifikáciou h¾adanej informácie, je potrebné rozíri kadé z h¾adaných slov o jeho tvarové okolie (pod pojmom tvarové okolie slova sa rozumie mnoina rôznych, ideálne vetkých gramatických tvarov daného slova), pretoe v h¾adaných dokumentoch sa zadané k¾úèové slovo môe vyskytova v rôznych gramatických tvaroch. Východiskom sa zdá by dôsledná morfologická a azda aj slovotvorná analýza. V tejto práci je lingvistická analýza redukovaná na rozpoznávanie tvarového okolia slov pomocou modelu tvarovej podobnosti slov. Tento model vzniká v procese zhlukovania dokumentov uèením zo slov, ktoré sa vyskytli v zhlukovaných dokumentoch. Navrhovaný model vzniká ako metavedomos o tvarovej podobnosti vetkých slov identifikovaných v textoch dokumentov. 2.1.2.1. Operátory prepisu a priestor typických reazcov Predpokladá sa, e pre kadé dve rôzne slová existujú transformácie, pomocou ktorých mono prepísa jedno slovo na druhé. Tieto transformácie sa budú nazýva operátory prepisu a vo veobecnosti mono rozlíi tri základné typy týchto transformácií: 1. operátor doplnenia z¾ava, 2. operátor zmeny, 3. operátor doplnenia sprava. Jednotlivé operátory prepisu sa extrahujú z dvojíc slov tak, e pre kadú dvojicu slov: 1. Identifikuje sa koreò týchto slov: akýko¾vek spoloèný podreazec, prípadne mnoina spoloèných podreazcov dvojice slov, napr. mnoina koreòov; pre slová odvodzovanie a podvedomie existuje dvojica spoloèných podreazcov: odv a ie. Tieto podreazce sa povaujú za potenciálne korene danej dvojice slov. 2. Ak bol pre dvojicu slov identifikovaný aspoò jeden koreò, odvodia sa jednotlivé operátory prepisu: • Operátor doplnenia z¾ava: doplnok ku koreòu z¾ava, napr. pre slová astie a neastie je operátor doplnenia z¾ava podreazec ne.
294
•
Operátor zmeny: prepis podreazcov mimo lokalizovaného koreòa, napr. pre slová alchymista a alchýmia je operátor zmeny ekvivalentný prepis dvojice podreazcov ymista ⇔ ýmia (teda platia prepisy ymista ⇒ ýmia a ymista ⇐ ýmia). • Operátor doplnenia sprava: doplnok ku koreòu sprava, napr. pre slová podvod a podvodník je operátor doplnenia sprava podreazec ník. Ak by sme predpokladali, e existuje priestor vetkých reazcov, ktoré mono vytvori ¾ubovo¾ným zreazením znakov abecedy jazyka analyzovaných dokumentov, potom reazce generované operátormi prepisu vytvárajú podmnoinu priestoru vetkých reazcov, ktorá sa bude nazýva priestor potenciálnych typických reazcov. Ak kadému reazcu z priestoru potenciálnych typických reazcov priradíme jeho pravdepodobnos výskytu v tomto priestore a urèíme dolnú prahovú hodnotu pravdepodobnosti, potom sa vetky reazce s pravdepodobnosou vyou, ako je prahová hodnota, budú nazýva typické reazce. O kadom typickom reazci sa predpokladá, e pokia¾ je operátorom prepisu dvoch slov, tieto slová patria do rovnakého tvarového okolia. Detailnejí matematický popis uvádza P. Kostelník (2000). 2.1.2.2. Uèenie priestoru typických reazcov Navrhovaná metóda uèenia vychádza z jednoduchého predpokladu. Napr. slovenský jazyk má desa gramatických kategórií, kadá gramatická kategória je charakterizovaná istými typickými vlastnosami a platia pre òu isté pravidlá. Napr. slová patriace do gramatickej kategórie podstatné mená mono rozdeli pod¾a rodu do troch kategórií (muský, enský a stredný) a pre kadý z týchto rodov sú predpísané tyri základné skloòovacie vzory. Tieto mono chápa ako pravidlá transformácie jedného tvaru skloòovaného slova na iný tvar. Navrhovaná metóda predpokladá, e pre kadý jazyk existuje taká skupina vzájomných prepisov dvojíc slov, ktorá je pre daný jazyk typická, a teda dve slová daného jazyka patria do rovnakého tvarového okolia vtedy, keï vzájomná transformácia týchto dvoch slov je typická. Navrhovaná metóda uèenia pracuje nad priestorom potenciálnych typických reazcov. Cie¾om uèenia je v tomto prípade vymedzenie takého podpriestoru v priestore potenciálnych typických reazcov, e reazce v nauèenom podpriestore budú typické. Proces uèenia priestoru typických reazcov prebieha paralelne so syntaktickou analýzou a zhlukovaním a jeho základným princípom je pamätanie si pravdepodobnejích a zabúdanie málo pravdepodobných zistených operátorov prepisu. Algoritmus uèenia pracuje iteraène, jedna iterácia algoritmu pre kadé slovo identifikované syntaktickým analyzátorom v texte. Pre identifikované slovo sa zistí mnoina operátorov prepisu pre vetky slová, ktoré u boli identifikované skôr a sú s daným slovom vzájomne transformovate¾né (informácia o slovách sa získa zo stromu sufixov, ktorý reprezentuje zhluky spracovaných dokumentov). Algoritmus adaptácie umoòuje nastavenie nieko¾kých parametrov uèenia, napr. min. dåka koreòa, min. prah pravdepodobnosti, min. dåka operátora prepisu a pod.
295
2.2. Zhlukovanie dokumentov Navrhovaná metóda pouíva ako nástroj na zhlukovanie a zároveò ako prostriedok reprezentácie zhlukov spracovávaných dokumentov strom sufixov. V tomto strome je moné efektívnym spôsobom identifikova mnoinu dokumentov, ktoré zdie¾ajú spoloèné frázy a poui túto informáciu na vytvorenie zhlukov. Dôleitou vlastnosou tejto metódy je, e zhluky dokumentov identifikované v strome sufixov nemusia by disjunktné. Uvaova nedisjunkciu zhlukov je potrebné hlavne z toho dôvodu, e text kadého z dokumentov môe zahàòa viacero významových oblastí. Na základe toho mono predpoklada, e ku kadému dokumentu bude potrebné priradi nie jednu, ale hneï nieko¾ko mnoín dokumentov (resp. nieko¾ko zhlukov pre kadú identifikovanú významovú oblas). 2.2.1. Ohodnotenie dokumentov atribútmi Zhlukovacie algoritmy aplikované na kolekcie dokumentov spájajú dokumenty do skupín na základe ich podobnosti v zmysle predpokladu, e dokumenty sa spoloène objavia v zhluku vtedy, ak sa ich obsahy vzahujú k rovnakej téme, resp. obsahy týchto dokumentov sú si v nejakom zmysle podobné. Aby bolo moné na základe podobnosti obsahov zlúèi dokumenty, je potrebné porovna obsahy týchto dokumentov. Toto porovnanie sa deje na základe porovnania istých charakteristických znakov dokumentov, o ktorých sa predpokladá, e popisujú obsahovú stránku dokumentov. V navrhovanej metóde je kadý dokument povaovaný za reazec znakov. Kadý zo spracovávaných dokumentov je moné pomocou syntaktickej analýzy textu rozdeli na menie celky vety, ktoré sú zloené z postupností slov. Predpokladá sa, e vyuitie postupnosti slov vo vetách poslúi ako podstatná informácia z dvoch najdôleitejích h¾adísk: • Vyuitím informácie z postupnosti slov vo vetách sa dosiahne detailnejí popis obsahu dokumentu. Inými slovami, predpokladá sa, e ak sa majú porovna obsahy dokumentov na základe zoznamov slov, ktoré sa v týchto dokumentoch vyskytli, presnejiu informáciu o vzahu porovnávaných obsahov je moné získa porovnaním sekvencií týchto slov. Východiskom tohto predpokladu je, e význam viet, resp. textov v prirodzenom jazyku je závislý od poradia slov v týchto vetách, resp. od poradia viet v týchto textoch (napr. zmenou poradia slov vo vete sa môe úplne zmeni význam vety). • Na základe takých sekvencií slov vo vetách, ktoré sú spoloèné pre viacero dokumentov, je moné dáva tieto dokumenty do vzahu. Takéto sekvencie môu poslúi napr. ako zmysluplné popisy zhlukov pri vizualizácii organizácie dokumentov. V navrhovanej metóde je teda dokument ohodnotený zoznamom viet v texte a zoznamom slov vo vetách, prièom záleí na poradí týchto slov.
296
2.2.2. Strom sufixov Strom sufixov je dátová truktúra, ktorá umoòuje efektívne spracovanie, uloenie a vyh¾adávanie reazcov. Pred tým, ako bude uvedená definícia stromu sufixov, je potrebné objasni pojem sufix. Nech V=S1,S2,...,Sm je reazec zloený z m slov S1 a Sm. Pre reazec V je moné vytvori mnoinu m sufixov {V1,V2,...,Vm} ako takú podmnoinu jeho podreazcov, e Vi=Si,Si+1,...,Sm pre 1≤i ≤m. Kadý podreazec Vi je jedným z m moných sufixov reazca V (napr. pre reazec slov ja definujem sufix mono vytvori tri sufixy: 1. ja definujem sufix, 2. definujem sufix, 3. sufix). Definíciu stromu sufixov uvádzame pod¾a D. Gausfielda (1997) s tým rozdielom, e dokumenty sú chápané ako reazce slov, nie znakov: Strom sufixov reazca je kompaktný rozhodovací strom vetkých sufixov tohto reazca. Presnejie: Strom sufixov T pre reazec V zloený z m slov je strom, ktorý má koreò, zoznam medzi¾ahlých uzlov a m listových uzlov oznaèených 1 a m. Kadý listový uzol je oznaèený èíslom sufixu. Kadý medzi¾ahlý uzol má aspoò dva poduzly, ktoré sú oznaèené neprázdnym podreazcom slov V. iadne dva poduzly jedného uzla nesmú by ohodnotené takými podreazcami, ktoré sa zaèínajú rovnakým slovom. Kadý medzi¾ahlý uzol okrem oznaèenia obsahuje informáciu o vetkých dokumentoch, ktoré sú v òom zaradené. K¾úèovou vlastnosou stromu sufixov je, e reazec, ktorý vznikne spojením oznaèení uzlov cesty z koreòa stromu do ktoréhoko¾vek uzla, vytvára jeden zo sufixov reazca V. Príklad stromu sufixov je na obr. è. 5.
Obr. 5.: Strom sufixov pre reazec viem, e viem, keï viem. Sufixy tohto reazca sú: {1. viem, e viem, keï viem, 2. e viem, keï viem, 3. viem, keï viem, 4. keï viem, 5. viem}.
Strom sufixov mnoiny reazcov (nazýva sa aj zoveobecnený strom sufixov) je kompaktný rozhodovací strom vetkých sufixov vetkých reazcov a mono ho definova podobným spôsobom:
297
Strom sufixov T mnoiny n reazcov R={R1,R2,..,Rn} dåky {m1,m2,..,mn} je kompaktný rozhodovací strom, ktorý má koreò, zoznam medzi¾ahlých uzlov a Σin+1=mi listových uzlov oznaèených od 1 po Σin+1=mi. Kadý listový uzol je oznaèený identifikátorom, resp. èíslom reazca. Kadý medzi¾ahlý uzol má aspoò dva poduzly, ktoré sú oznaèené neprázdnym podreazcom slov niektorého reazca v R. iadne dva poduzly jedného uzla nesmú by ohodnotené takými podreazcami, ktoré sa zaèínajú rovnakým slovom. Kadý medzi¾ahlý uzol okrem oznaèenia obsahuje informáciu o vetkých dokumentoch, ktoré sú v òom zaradené. Reazec, ktorý vznikne spojením oznaèení uzlov cesty z koreòa stromu do ktoréhoko¾vek uzla, vytvára jeden zo sufixov niektorého z reazcov v R. Príklad stromu sufixov mnoiny reazcov je na obr. è. 6.
Obr. 6: Strom sufixov pre reazce: 1. maèka erie syr, 2. my erie syr tie, 3. maèka erie my. Kadý z týchto reazcov je tie moné chápa ako osobitný dokument.
2.2.3. Identifikácia zhlukov Navrhovaná metóda zhlukovania dokumentov je zaloená, ako u bolo skôr spomenuté, na identifikácii fráz, ktoré sú spoloèné pre viacero dokumentov. Frázu je v kontexte tejto práce potrebné chápa ako sekvenciu viacerých po sebe nasledujúcich slov, prièom aj jedno slovo môe tvori frázu. V popisovanom prípade je za frázu povaovaná veta identifikovaná syntaktickým analyzátorom v texte aktuálne zaraïovaného dokumentu. Aby bolo moné podrobnejie popísa identifikáciu zhlukov, je potrebné definova pojem frázového zhluku. Frázový zhluk je: • fráza, ktorá je spoloèná aspoò pre dva dokumenty; • mnoina dokumentov, ktoré obsahujú túto frázu Maximálny frázový zhluk je taký frázový zhluk, ktorého fráza nemôe by rozírená ani o jedno slovo tak, aby nebol redukovaný poèet dokumentov, pre ktoré je táto fráza spoloèná.
298
Cie¾om identifikácie zhlukov v strome vetkých sufixov vetkých viet, ktoré boli identifikované vo vetkých dokumentoch, je nájdenie vetkých maximálnych frázových zhlukov. Kadý listový uzol v tomto strome je oznaèený identifikátorom dokumentu, v ktorom sa vyskytla fráza oznaèujúca daný uzol. K¾úèovou vlastnosou stromu sufixov je, e kadý medzi¾ahlý uzol v reprezentuje jednu frázu a mnoinu dokumentov, pre ktoré je táto fráza spoloèná. Oznaèenie vp medzi¾ahlého uzla v je zdie¾aná fráza. Vetky listové uzly podstromu medzi¾ahlého uzla v korepondujú so sufixami, ktoré sa zaèínajú frázou vp. Mnoinu dokumentov, ktoré spoloène zdie¾ajú frázu vp je teda moné získa z mnoiny listov podstromu medzi¾ahlého uzla v. Maximálnym frázovým zhlukom bude kadý medzi¾ahlý uzol stromu sufixov taký, e vetky listové uzly podstromu daného medzi¾ahlého uzla sú identifikátormi rôznych dokumentov. Platnos tohto predpokladu mono dokáza jednoduchou prípadovou túdiou: Ak by medzi¾ahlý uzol v s takýmito vlastnosami nebol maximálnym frázovým zhlukom, potom by musel existova taký poduzol u uzla v, ktorý by vo svojom podstrome obsahoval mnoinu listových uzlov, ktorá by bola identická s mnoinou listových uzlov medzi¾ahlého uzla v. V tomto prípade by vak poduzol u uzla v musel by jeho jediným poduzlom, èo je v spore s definíciou stromu sufixov. Tabu¾ka è. 1 obsahuje zoznam maximálnych frázových zhlukov pre strom sufixov na obr. è. 6. Maximálny frázový zhluk maèka erie erie erie syr Syr Myš
Klasifikované dokumenty 1,3 1,2,3 1,2 1,2 2,3
Tabu¾ka 1: Zoznam maximálnych frázových zhlukov a dokumentov, ktoré sú do prísluných zhlukov klasifikované. Ståpec Maximálny frázový zhluk obsahuje zoznam fráz, ktoré vzniknú spojením oznaèení uzlov na ceste z koreòa do daného uzla.
Kadý uzol stromu sufixov teda reprezentuje mnoinu dokumentov a frázu, ktorá je pre dokumenty v tejto mnoine spoloèná (resp. frázou spoloènou pre vetky dokumenty zaradené do daného uzla je sekvencia oznaèení uzlov na ceste z koreòa do daného uzla). Na základe tejto vlastnosti môe by kadý takýto uzol povaovaný za potenciálny zhluk (napr. uzol oznaèený frázou maèka erie je zhlukom, do ktorého sú klasifikované dokumenty 1 a 3). Kadému takému uzlu mono priradi hodnotu, ktorá bude znamena dôleitos zhluku. Ohodnotenie (skóre) zhluku mono pre daný uzol urèi napr. ako funkciu dåky zdie¾anej frázy, frekvencie slov v tejto fráze pre kadý klasifikovaný dokument a poètu klasifikovaných dokumentov.
299
2.2.4. Teoretické rieenie vyh¾adávacej stratégie V oblasti IR mono h¾adanú informáciu chápa ako mnoinu dokumentov, ktoré sú relevantné k zadanej otázke (query). Väèina vyh¾adávacích stratégií je zaloená na porovnaní otázky a jednotlivých dokumentov. V niektorých prípadoch je toto porovnanie vykonávané nepriamo, napríklad vtedy, ak sú dokumenty organizované do zhlukovej truktúry. V tomto prípade je otázka porovnávaná s reprezentantmi jednotlivých zhlukov (typické prvky zhlukov, centroidy) a podrobnejia analýza konkrétnych dokumentov je aplikovaná len na dokumenty patriace do tých zhlukov, ktorých reprezentanti boli k danej otázke ohodnotení ako relevantní. V tejto práci boli navrhnuté dva základné typy vyh¾adávacích stratégií: 1. Vyh¾adávanie pomocou k¾úèových slov 2. pecifikácia h¾adanej informácie frázou 3. Klasifikácia dokumentov do vopred definovanej truktúry 2.2.4.1. Vyh¾adávanie pomocou k¾úèových slov Tento spôsob vyh¾adávania informácií v kolekciách dokumentov je v oblasti IR najpouívanejí. Otázka je definovaná ako zoznam slov a mala by by definovaná tak, aby v èo najväèej miere pecifikovala h¾adanú informáciu. Problémom textov písaných v prirodzenom jazyku vak je, e kadé zo slov v otázke sa môe v h¾adanom texte vyskytova v rôznych tvaroch, je teda potrebné vykona jazykovú analýzu otázky (Furdík, 1997). Pri vyh¾adávaní pomocou k¾úèových slov je potrebné zobra do úvahy aj rôzne gramatické tvary a synonymné výrazy slov definovaných v otázke. Bolo vypracovaných mnostvo metód, ktoré sa snaia na základe rôznych heuristík odhali v texte tvarovú podobnos slov (operáror wildcards, heuristická transformácia slova na základný tvar) alebo synonymné výrazy (Besancon Rajman Chappelier; Deerwester a kol., 1990; Foloutsos Oard). Jazyková analýza otázky pouitá v navrhovanej metóde vyh¾adávania pouíva transformáciu kadého k¾úèového slova na pojem pomocou nauèeného modelu tvarovej podobnosti. Pojem mono chápa ako tvarové okolie h¾adaného slova, prièom aj h¾adané slovo patrí do svojho tvarového okolia. Pri vyh¾adávaní sa teda berú do úvahy vetky gramatické tvary h¾adaných slov, ktoré boli zistené modelom tvarovej podobnosti. Pri tomto type vyh¾adávania sa èasto pouívajú logické operátory (najèastejie AND, OR a NOT), pomocou ktorých je moné precíznejie definova vzah slov v otázke. Relevancia dokumentov je potom urèovaná na základe výskytu takých slov v texte, ktoré spåòajú logické vzahy definované v otázke. V navrhovanej metóde vyh¾adávania boli pouité logické operátory OR a AND na urèenie globálneho vzahu vetkých slov v otázke. 2.2.4.2. pecifikácia h¾adanej informácie frázou Tento typ vyh¾adávania priamo vyuíva truktúru stromu sufixov a je zaloený na vyh¾adávaní konkrétnych fráz buï v mnoine u nájdených dokumen-
300
tov (napr. pomocou k¾úèových slov), alebo v celej kolekcii dokumentov. Princíp tejto metódy spoèíva v prechádzaní po strome sufixov rôznymi vetvami a rôznymi smermi. Pouívate¾ urèí zaèiatoèné slovo h¾adanej frázy. Ak sa toto slovo v strome sufixov nevyskytuje, pouívate¾ má monos vybra si tartovacie slovo frázy z tvarového okolia daného slova (samozrejme za predpokladu, e dané tvarové okolie existuje, inak je potrebné urèi iné tartovacie slovo frázy). Ak je zvolené tartovacie slovo frázy, identifikuje sa taký poduzol koreòového uzla stromu sufixov, ktorého oznaèenie sa zaèína zvoleným slovom. Pouívate¾ovi je poskytnutý zoznam, ktorý obsahuje pecifikovanú poèiatoènú frázu (oznaèenie identifikovaného uzla), zoznam dokumentov, ktoré sú identifikované týmto uzlom (zoznam dokumentov, ktoré obsahujú práve danú frázu, nie zoznam vetkých dokumentov, ktoré sú do daného uzla klasifikované), a zoznam moností, ktorými môe daná fráza pokraèova zoznam oznaèení poduzlov daného uzla. Pri výbere jednej z moností pokraèovania h¾adanej frázy sa postúpi v strome sufixov do uzla, ktorý je oznaèený vybranou monosou pokraèovania frázy, a pouívate¾ovi sa opä poskytne zoznam dokumentov identifikovaných daným uzlom a prípadné monosti pokraèovania h¾adanej frázy (ak nejde o listový uzol). Táto fráza sa posunom do nového uzla rozíri o oznaèenie tohto uzla. Takýmto spôsobom je moné prechádza strom sufixov v smere od poèiatoèného uzla k niektorému z jeho listov (zhora nadol) a opaène, z aktuálnej pozície v strome sufixov smerom k poèiatoènému uzlu (zdola nahor). Kadým prechodom po hrane stromu sa h¾adaná fráza buï rozíri (zhora nadol), alebo zredukuje (zdola nahor). V kadom uzle stromu sufixov je dostupná aj informácia o dokumentoch identifikovaných v danom uzle (dokumenty, ktoré obsahujú aktuálnu h¾adanú frázu) a monosti pokraèovania frázy (zoznam oznaèení poduzlov daného uzla). 2.2.4.3. Klasifikácia dokumentov do vopred definovanej truktúry Tento typ vyh¾adávania predpokladá pevnú, vopred definovanú truktúru, do ktorej budú dokumenty z kolekcie zaraïované. V tomto prípade je problém vyh¾adávania chápaný ako klasifikaèný problém. Táto truktúra je reprezentovaná rozhodovacím stromom (resp. v peciálnom prípade grafom), kde kadý uzol je oznaèený charakteristickými znakmi istej tematickej oblasti a kadý poduzol daného uzla je oznaèený charakteristickými znakmi pecifikácie danej tematickej oblasti. Kadý z uzlov tohto stromu je kvôli preh¾adnosti oznaèený okrem charakteristických znakov oblasti, ktorú vymedzuje, aj názvom danej oblasti. Zoznam charakteristických znakov tematickej oblasti mono chápa ako popis klasifikaènej triedy. Charakteristika klasifikaènej triedy sa skladá z alternatívnych popisov tematickej oblasti, ktorá je vymedzená danou triedou. Kadý alternatívny popis je tvorený konjunkciou slov, prièom tieto slová sú pri
301
samotnej klasifikácii dokumentov interpretované ako pojmy (podobne ako bolo popísané pri vyh¾adávaní pomocou k¾úèových slov). Celkový popis kadej klasifikaènej triedy je disjunkciou jednotlivých alternatívnych popisov. Pri zaraïovaní dokumentu do tejto truktúry sa popis jednotlivých tried chápe ako podmienka. Aby mohol by dokument zaradený do niektorej klasifikaènej triedy, musí spåòa podmienku danej triedy. Príklad takejto truktúry je na obr. è. 7.
Obr. 7: Príklad vopred definovanej rozhodovacej truktúry.
Po skonèení procesu klasifikácie bude v kadom uzle klasifikaèného stromu zaradená mnoina dokumentov relevantných k charakteristike tematickej oblasti reprezentovanej daným uzlom. V kadom uzle klasifikaèného stromu, ktorý má poduzly, bude vak vidite¾ná len taká mnoina zo vetkých dokumentov zaradených do daného uzla, ktorá nesplnila iadnu z podmienok iadneho poduzla daného uzla. Zvyok týchto dokumentov bude moné nájs v podstrome niektorého z poduzlov daného uzla. 3. Experimenty V tejto èasti práce bude prezentovaná testovacia báza dokumentov a príklad experimentu s nauèeným modelom tvarovej podobnosti slov. 3.1. Tvorba testovacej bázy dokumentov Ako testovacia kolekcia dokumentov bola zvolená encyklopédia zvierat dostupná na internetovej adrese http://www.zone.sk/animals/. Dôvodov na výber práve tejto skupiny dokumentov bolo hneï nieko¾ko. 66 dokumentov encyklopédie bolo rozdelených pod¾a tematických oblastí do ucelených blokov, èo mohlo poslúi ako informácia na porovnanie s výslednou zhlukovou truktúrou. Texty dokumentov boli pomerne krátke (v rozsahu 1 3 strán), èo vyhovovalo z h¾adiska èasovej nároènosti a pamäových nárokov poèítaèového spracovania týchto textov. Texty pouitej encyklopédie boli podobne tylizované, èo mohlo napomôc pri identifikácii fráz spoloèných pre viacero dokumentov.
302
3.2. Experiment s modelom tvarovej podobnosti V tejto èasti bude prezentovaný príklad identifikácie tvarovo podobných slov na základe nauèeného modelu tvarovej podobnosti. Ako uèiaca vzorka bolo pouitých 17 textov zo 4 tematických oblastí (drsnokoce, obojivelníky, kruhoústnice a plazy). Jedinými obmedzeniami uèenia bolo nastavenie minimálnej dåky koreòa dvoch slov na hodnotu 3 a nastavenie prahu pravdepodobnosti v priestore potenciálnych typických reazcov na hodnotu 0.2. Úlohou experimentu bolo priradenie vetkých nájdených tvarov k slovám raja, voda, ivot, plazi, aba, had a ústa. Na obr. è. 8. je príklad výstupu programu zoznam identifikovaných tvarov pre slovo raja.
Obr. 8: Príklad výstupu programu.
V tabu¾ke è. 2 sú uvedené tvary, ktoré boli identifikované modelom tvarovej podobnosti. Model tvarovej podobnosti odhalil správne, ale aj nesprávne tvary testovaných slov. Napr. pre slovo raja nesprávne identifikoval tvary naberajú a vyzerajú, pre slovo had bol nesprávne urèený tvar odhaduje a slovu ústa bol nesprávne priradený tvar ústi. Na druhej strane vak správne identifikoval es tvarov pre slovo raja a tri tvary pre slovo plazi, prièom sa tieto dve slová, ako mono vidie v tabu¾ke è. 1, vôbec nenachádzali v iadnom texte spracovaných dokumentov. Dôleitou výhodou tohto modelu je schopnos zoveobecòova. Tieto výsledky uèenia boli prezentované pre kolekciu 17 dokumentov. Predpokladá sa vak, e pri väèích bázach textov bude priestor typických reazcov obsadený lepie. 4. Záver V èlánku bol popísaný systém vytvárajúci truktúru zhlukov dokumentov pod¾a ich podobnosti, ktorý umoòuje vyh¾adáva informácie vo vytvorenej
303
tvar/slovo 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. tvar/slovo 1. 2. 3 4. 5. 6. 7. 8. 9.
raja raje rají rajami naberajú ve¾raje vyzerajú – – – aba abám aby aba – – – – – –
voda vodu voda vode vodné vody vodách – – – had hady ve¾hadovité hadov odhaduje ve¾hady had hadom – –
ivot ivé ivia ivoèíchov ivý ivoèíchmi ivot obojivelníkov ivorodé iviace ústa ústami ústi kruhoústnice ústa – – – – –
Plazi Plazy Plazom Plazov – – – – – –
Tabu¾ka 2: Tvary identifikované v textoch dokumentov modelom tvarovej podobnosti pre slová: raja, voda, ivot, plazi, aba, had a ústa.
organizácii zhlukov. Pri návrhu zhlukovacieho algoritmu sa vychádzalo z metódy Phrase-IC, ktorá vytvára zhluky dokumentov na základe výskytu spoloèných fráz. Systém zhlukov je reprezentovaný stromom sufixov v stromovej truktúre, ktorá je budovaná sekvenèným zaraïovaním dokumentov do tejto truktúry, prièom nezáleí na poradí, v akom sú dokumenty spracovávané. Zhluky dokumentov sú popísané frázami, ktoré sa spoloène vyskytli v jednotlivých dokumentoch. Pri experimentoch sa vak ukázalo, e v prípade slovenského jazyka je identifikácia fráz spoloèných pre viacero dokumentov nepravdepodobná. Jedným z moných dôvodov je bohatos tvarov slov slovenského jazyka. Dôsledkom tohto problému je rast stromu sufixov do írky, pretoe zhluky dokumentov nie sú tvorené na základe výskytov spoloèných fráz, ale zväèa len na základe výskytov spoloèných slov. Tento problém by mohol èiastoène odstráni pravdepodobnostný model tvarovej podobnosti slov vyvinutý v rámci tejto práce ako nástroj na modelovanie pojmov, ktorý sa uplatnil hlavne pri vyh¾adávaní v systéme zhlukov a ktorý mono povaova za najväèí prínos tejto práce. Rieením tohto problému sa javí modelovanie fráz nie na základe sekvencií slov, ale sekvencií pojmov. Týmto rozírením sa vak stratí významová konzistencia lokalizovaných fráz (napr. fráza modelujem vetu by sa zmenila na sekvenciu modelový vetou). Zachovanie významovej konzistencie identifikovaných fráz by si pravdepodobne vyadovalo rozírenie systému o nástroj syntakticko-sémantickej analýzy a syntézy.
304
Literatúra BESANCON, R. RAJMAN, M. CHAPPELIER, J. C.: Text Simmilarities Based on Distributional Approach. Lausanne, Swiss Federal Institute of Technology, Artificial Intelligence Laboratory. DEERWESTER, S. DUMAIS, S. T. FURNAS, G. W. LANDAUER, T. K. HARSHMAN, R.: Indexing by Latent Semantic Analysis. Journal of the American Society for Information Science 1990. DOWNS, G. M. BARNARD, J. M.: Hierarchical and Non-hierarchical Clustering. Daylight EUROMUG meeting Glaxo Wellcome, Stevenage UK 1995. DUDA, R. O. HART, P. E.: Pattern Classification and Scene Analysis. New York, Willey 1973. FOLOUTSOS, Ch. OARD, D.: A Survey on Information Retrieval and Filtering Methods. University of Maryland. FURDÍK, K.: Získavanie informácií v prirodzenom jazyku s pouitím hypertextových truktúr. Písomná práca k dizertaènej skúke. Koice, Katedra kybernetiky a umelej inteligencie FEI TU 1997. GAUSFIELD, D.: Algorithms on Strings, Computer Science and Computational Biology. Cambridge, University Press 1997. KOHONEN, T.: Self-organizing Maps. Berlin, Springer-Verlag 1995. KOSTELNIK, P.: Získavanie informácií z dokumentov s vyuitím algoritmov zhlukovej analýzy. Diplomová práca. Koice, Katedra kybernetiky a umelej inteligencie FEI TU 2000. PÁLE, E.: Sapfo parafrázovaè slovenèiny. Kandidátska dizertaèná práca. Bratislava, Jazykovedný ústav ¼. túra SAV 1993. RIJSENBERGEN, C. J., van: Information Retrieval, Butterworths. 2-th edition. London 1979. ZAMIR, O. ETZIONI, O.: Grouper: A Dynamic Clustering Interface to Web Search Results. ZAMIR, O.: Fast and Intuitive Clustering of Web Documents. Quals Report 1997.
Slovotvorný slovník slovenèiny softvérové rieenie Juraj Furdík Karol Furdík Filozofická fakulta PU Preov Fakulta elektrotechniky a informatiky TU Koice Grantový projekt VEGA, 1/6220/99
Východiská Na Filozofickej fakulte Preovskej univerzity sa pripravuje lexikografický opis slovotvorného systému súèasnej slovenèiny. Jeho cie¾om je sprostredkova záujemcovi vetky slovotvorne relevantné parametre kadej lexémy, ktorá v òom bude zachytená. Zásady výberu a typológie týchto parametrov, ako aj teoretické východiská predstavil J. Furdík v tézach Metodologické východiská
305
tvorby slovotvorného slovníka slovenèiny (1997). irie bola táto koncepcia predstavená a ukákami doloená v referáte J. Furdík a kol. Súèasný stav prác na slovotvornom slovníku slovenèiny prednesenom na konferencii Lexicographica 28. 29. 10. 1999 v Budmericiach. Slovotvorný slovník slovenèiny má by slovníkom nového typu, v ktorom sa heslové slová uvádzané v abecednom poriadku budú charakterizova súborom formálnych i sémantických parametrov slovotvorného systému: odvodenos, formálna slovotvorná truktúra, slovotvorný význam, zaradenie do slovotvorného typu a slovotvornej (onomaziologickej) kategórie, vlastný derivaèný potenciál. Slovník má za cie¾ interpretova slovnú zásobu súèasného slovenského jazyka na základe vyhranenej a podrobne prepracovanej teórie tvorenia slov. Takto koncipované lexikografické dielo by malo truktúru klasického slovníka s abecedným radením hesiel, avak tradièné údaje, ktoré poskytuje napríklad výkladový slovník, sú nahradené systémovým, pod¾a presného a jednotného poradia uvedeným výkladom veobecných slovotvorne relevantných parametrov prísluného heslového slova. Heslo v slovotvornom slovníku má obsahova tieto údaje: Heslové slovo (lexéma) a jeho diagnostická parafráza 1. Slovný druh a jeho sémanticko-gramatická pecifikácia 1.1. tylistická charakteristika (ak súvisí so slovotvorbou) 2. motivovanos nemotivovanos 3. motivant (-y) 3.1. vzah motivant motivát 3.2. slovný druh motivanta 3.3. charakter motivátu vyplývajúci z bodu 3.2 4. slovotvorný základ (SZ) 4.1.morfonologické alternácie (Alt) 4.2. spájacia morféma (Konekt) (iba pri kompozitách) 5. slovotvorný formant (SF) 5.1. druh formantu 5.2. prípadná variantnos formantu 6. slovotvorný postup 7. slovotvorný vzorec 8. motivaèný význam 9. slovotvorný význam 10. príslunos k onomaziologickej kategórii 11. typ onomaziologickej kategórie 12. príklady slov zo slovotvorného typu 13. motivaèná intencia, miesto slova v slovotvornom hniezde 14. celková súhrnná charakteristika Zisova súhrn týchto parametrov pri kadom heslovom slove je kvalitatívne i kvantitatívne ve¾mi nároèné. Navye, najmä pri rozírenom variante je otázne, èi je vôbec tento variant vhodný na vydanie v kninej podobe, pretoe mono predpoklada jeho ve¾mi ve¾ký rozsah. Teda aj z h¾adiska tvorby obsahu
306
jednotlivých hesiel, aj z h¾adiska plánovaného vydania je nevyhnutné vyui pri realizácii tohto projektu výpoètovú techniku. Poiadavky na softvérové rieenie Poèítaèové rieenie slovotvorného slovníka má by nástrojom na tvorbu a napåòanie slovníka údajmi. Zároveò má slúi ako nástroj na prezeranie slovníka, rýchle vyh¾adávanie hesiel pod¾a rôznych kritérií, vyhodnocovanie tatistických údajov. Slovník má by otvorený, èie má by moné dopåòa nové a meni u existujúce heslá a údaje. Zároveò vak má by zabezpeèená potrebná kontrola chýb spôsobených ¾udským faktorom. Údaje, ktoré sa dajú vypoèíta a automaticky doplni, by sa mali takto aj dopåòa a nemali by by zadávané pouívate¾om. Poèítaèové rieenie slovníka by malo dovo¾ova zobrazi heslá a ich parametre v rôznych formách a formátoch. Slovník by mal by otvorený aj v tom zmysle, aby údaje boli prístupné iným aplikáciám (napríklad systémom na spracovanie jazyka NLP, Natural Language Processing Systems) a zdrojom externých dát (napríklad iným slovníkom, korpusom textov a podobne). Napåòanie slovníka reálnymi údajmi je zdåhavý a nároèný proces, dnes u iba ve¾mi zriedka uskutoèòovaný jednotlivcom. Preto by slovník mal podporova tvorbu a napåòanie údajov viacerými pouívate¾mi zároveò. Konkretizáciou týchto kritérií vznikol nasledujúci zoznam piatich poiadaviek kladených na softvérové rieenie: Ø Otvorenos, flexibilita rieenia zahàòa monos zmien l v slovníku lexém, l v pravidlách, definujúcich vzájomné vzahy atribútov lexém. Ø Prenosite¾nos, kompatibilita l voèi iným slovníkom v elektronickej podobe, l voèi systémom poèítaèového spracovania prirodzeného jazyka, l voèi zdrojom údajov korpusom textov, priestoru www dokumentov a pod. Ø Konzistencia, uzavretos údajov l maximálna kontrola správnosti údajov, l eliminácia chýb spôsobených ¾udským faktorom, l zabránenie redundancii a neúplnosti. Ø Flexibilný výstup l Predpokladané finálne verzie slovníka: papierová, tlaèená podoba, lokálna PC verzia CD ROM, www verzia. Ø Podpora tímovej práce l systém viacnásobnej výstupnej kontroly, l úspora èasu pri napåòaní údajov, l zvýenie kvality. Na základe takto definovaných poiadaviek bolo vyvíjané rieenie, ktorého prvá, u plne funkèná verzia je v tádiu testovania. Opis rieenia, ako aj jednotlivých fáz vývoja aplikácie je predmetom nasledujúcich èastí.
307
Opis zvoleného rieenia Vzh¾adom na definované poiadavky bolo zvolené, analyzované a vyvinuté rieenie na platforme Microsoft © Component Object Model (COM). Rieenie sa vyvíjalo ako dvojúrovòová databázová klient server aplikácia s definovanou èasou klienta a servera. Popis èasti servera: l Databáza MS Access / MS SQL, prípadne iné vyuívajúce ODBC (Open Database Connectivity) rozhranie. l Prístup k údajom z databázy cez ADO (Active Database Object) objekty. l Moná podpora transakcií, zabezpeèenie referenènej integrity, chráneného prístupu k údajom a pod. l Podmienka transformácia parametrov heslových slov (lexém) do entitno-relaènej truktúry databázových tabuliek, vzájomná nezávislos parametrov (pozri ïalej èas Rieenie vzájomnej závislosti parametrov heslového slova). Popis èasti klienta: l Vývojové prostriedky: Microsoft Visual Studio 6.0, najmä Visual Basic 6.0 a Visual C++ 6.0. l Predpokladaná forma: intalovate¾ný tandardný .EXE program, komponenty registrované v registraènej databáze kadého klientskeho poèítaèa. l Predpokladané minimálne poiadavky: OS WinNT 4.0 (Server alebo Workstation), Win95, Win98, Win 2000; 32 MB RAM, cca 10 MB HD (pri lokálnej verzii rozírené o ve¾kos Access databázy samotného slovníka). V nasledujúcich èastiach budú struène prezentované hlavné aspekty návrhu a tvorby poèítaèového rieenia slovníka. Pozornos bude venovaná modifikácii navrhovaných parametrov heslového slova tak, aby bola splnená podmienka ich vzájomnej nezávislosti. Struène budú naznaèené základné princípy, monosti a výhody sieovej komunikácie ako predpokladu tímovej práce pri napåòaní slovníka údajmi. Budú prezentované jednotlivé èasti a struèný popis súèasnej verzie pouívate¾ského rozhrania klientskej èasti aplikácie. V závere budú vymenované predpokladané výstupné formy finálnej verzie slovníka. Rieenie vzájomnej závislosti parametrov heslového slova Vzh¾adom na poiadavky otvorenosti a zabezpeèenia konzistencie údajov sa ukázalo nevyhnutným modifikova, respektíve spresni poèet a kvalitu pôvodne navrhovaných parametrov heslového slova. Zvolená poèítaèová reprezentácia relaèná databázová truktúra toti predpokladá vzájomnú nezávislos týchto parametrov. Na druhej strane vak je potrebné zabezpeèi, aby finálna (papierová, CD ROM alebo www) podoba slovníka mohla obsahova vetky poadované parametre, samozrejme, vrátane vzájomne závislých. Zvolené rieenie na platforme Microsoft © je dostatoène flexibilné a spåòa aj túto poiadavku (porov. ïalej èas Formáty výstupu).
308
Modifikácia pôvodne navrhovaných parametrov sa uskutoèòovala v nieko¾kých krokoch: Ø Vylúèenie parametrov, ktoré mono povaova za výstupné. Takéto parametre sa vypoèítajú a zahrnú do výstupnej formy na základe celej truktúry naplneného slovníka. Výstupný charakter majú parametre 5.1, 5.2, 7, 8, 9, 12, 13. Ø Vylúèenie redundantných parametrov. Hodnoty takýchto parametrov je moné vypoèíta pod¾a iných existujúcich parametrov a vzh¾adom na úspornos a konzistenciu reprezentácie nie je potrebné pamäta si tieto parametre osobitne. Ako redundantné boli oznaèené parametre 3.1, 3.3. Ø Vylúèenie parametrov, ktoré nemajú priamy vzah k slovotvorným kategóriám, respektíve ich formát ete nie je definitívne urèený. To sa týka parametrov 1.1 a 14. Ø Rozírenie hodnôt parametrov. Parameter 2, t. j. motivovanos, sa pôvodne navrhoval ako dvojhodnotový. V navrhovanom rieení môe tento parameter nadobudnú jednu z trojice hodnôt {nemotivované, odvodené, zloené}, èím sa zároveò urèuje aj typ motivovanosti. Ø Rozírenie truktúry parametra. Parameter 1, t. j. Slovný druh a jeho (sémanticko-) gramatická pecifikácia, nemal pôvodne urèený iadny pecifický formát. V navrhovanom rieení je tento parameter vlastne trojica vzájomne podmienených parametrov, kde zvolená hodnota slovného druhu urèuje hodnotu ïalej (sémanticko-) gramatickej pecifikácie. Pravidlá vzájomnej podmienenosti èastí parametra 1 sú definované globálne, pomocou externej gramatiky. Ø Rieenie vzájomnej podmienenosti, závislosti parametrov. Prípustné, ako aj skutoèné, zvolené hodnoty parametrov 6, 10, 11 závisia od zvolenej hodnoty parametra 1, t. j. od slovného druhu lexémy. Pravidlá tejto podmienenosti sú opä definované globálne, pomocou externej gramatiky. Ø Rieenie kontroly hodnôt parametra. Hodnoty parametrov 4, 4.1, 4.2, 5 èiastoène závisia od tvaru lexémy, ako aj od parametra 3, t. j. od tvaru motivanta. Pravidlá tejto závislosti sú definované v kóde rieenia a zodpovedajú vzorcom (1a), (1b), (2). Vzorec na výpoèet SZ (parameter 4) a SF (parameter 5): a) pre odvodené lexémy: Lexéma = Alt (SZ) + SF (1a) b) pre zloené lexémy kompozitá: Lexéma = Alt1(SZ1) + Konekt + Alt2(SZ2) + SF (1b) Vzorec na výpoèet alternácie (parameter 4.1): Alti(SZi) = Motivanti ; i£{1,2} (2) Ø Rieenie vzájomnej závislosti lexém. Hodnota motivantu (parametra 3) síce môe by ¾ubovo¾ná, avak podmienka konzistencie, uzavretosti údajov vyaduje, aby pre vetky lexémy slovníka existovala lexéma referencovaná týmto parametrom. Èie hodnota motivantu je buï prázdna (pre nemotivované lexémy), alebo je smerníkom na inú lexému existujúcu v slovníku. Nie je moné, aby lexéma bola motivovaná sama sebou. Iné obmedzenia pre hodnotu motivantu nie sú. Parameter 3.2 sa rovná prvej èasti parametra 1 motivujúcej lexémy. Kvôli vylúèeniu redundant-
309
ných dát sa tento parameter nepamätá na úrovni lexémy (èie parameter 3.2 je vlastne tie vylúèený ako redundantný), ale iba na úrovni motivantu. V tabu¾kách è. 1 a 2 sú prezentované parametre heslového slova modifikované pod¾a vyie uvedených krokov. Jednotlivé parametre, spolu so pecifikovaným formátom, zodpovedajú poliam pouívate¾ského rozhrania (pozri obrázky è. 3 5 v èasti Pouívate¾ské rozhranie, kontrola konzistencie údajov). Tabu¾ka 1. Veobecné parametre heslového slova. Èíslo a názov parametra Lexéma, heslové slovo Diagnostická parafráza 1. Slovný druh a jeho sémanticko-gramatická špecifikácia
Formát Vo¾ný reazec Vo¾ný reazec1 Preddefinované hodnoty
2. Motivovanos
Preddefinované hodnoty: − nemotivované − odvodené − zloené
Význam, špecifikácia
Kontextovo závislá trojica primárne gramatických kategórií, relevantných pre (niektoré) slovotvorné parametre, definovaná externou gramatikou. Identifikátor typu motivovanosti. Ak je lexéma odvodená, potom musí pre òu existova práve jeden motivant. Ak je lexéma zloená, musia existova práve dva vzájomne rôzne motivanty.
Tabu¾ka è. 1 obsahuje parametre, ktoré sú povinné pre kadé heslové slovo bez oh¾adu na jeho motivovanos. Parametre v tabu¾ke è. 2 charakterizujú slovotvorne relevantné kategórie pre odvodené alebo zloené lexémy. Tabu¾ka 2. Parametre pre motivované (zloené a odvodené) lexémy. Èíslo a názov parametra Formát Vo¾ný reazec 3. Motivant
3.2 Slovný druh motivanta
Preddefinované hodnoty
6. Slovotvorné postupy
Preddefinované hodnoty
Význam, špecifikácia Implicitne sa kontroluje existencia motivanta ako lexémy v slovníku. Ak takáto lexéma neexistuje, vytvorí sa ako nová, nemotivovaná lexéma. Definovaný externou gramatikou. Túto hodnotu nemono meni priamo, iba ako parameter lexémy, ktorá je motivantom. Hodnoty závisia od typu motivovanosti.
Vo finálnej verzii sa predpokladá formálny jazyk, pomocou ktorého sa budú diagnostické parafrázy definova. Takto bude moné poui parafrázu na kontrolu správnosti ostatných slovotvorne relevantných parametrov, prípadne na automatické generovanie niektorých z týchto parametrov (napríklad motivant, slovotvorný postup a podobne). 1
310
Èíslo a názov parametra 4. Slovotvorný základ (SZ) 5. Slovotvorný formant (SF) 4.1 Morfonologické alternácie (Alt)
Formát Vo¾ný, èiastoène automatický text Vo¾ný, èiastoène automatický text Automatický text
4.2 Spájacia morféma (Konekt) (iba pri kompozitách) 10. Typ slovotvornej kategórie 11. Špecifikácia typu slovotvornej kategórie
Vo¾ný, èiastoène automatický text
Význam, špecifikácia Hodnota sa vypoèíta a kontroluje pod¾a vzorca (1a), resp. (1b). Hodnota sa vypoèíta a kontroluje pod¾a vzorca (1a), resp. (1b). Výber z preddefinovaných hodnôt kódov slovenských alternácií (pod¾a Horecký, 1971, s. 47 49). Hodnota sa vypoèíta a kontroluje pod¾a vzorca (2). Hodnota sa vypoèíta a kontroluje pod¾a vzorca (1b).
Preddefinované hodnoty Preddefinované hodnoty
Kontextovo závislé hodnoty, definované externou gramatikou. Kontextovo závislé hodnoty, definované externou gramatikou.
Rieenie sieovej komunikácie na podporu tímovej práce Dôvodom návrhu rieenia vo forme intranetovej databázovej klient server aplikácie je jednak podpora tvorby a napåòania slovníka paralelne viacerými pouívate¾mi a jednak poiadavka prenosite¾nosti a kompatibility s inými systémami a zdrojmi dát. Nevýhodou takéhoto prístupu sú zvýené nároky na technické prostriedky poèas vývoja aplikácie, je to vak vyváené výrazným zvýením efektivity pri práci so slovníkom. Ústrednou mylienkou klient server aplikácie je zdie¾anie spoloèných údajov uloených na strane servera v entitno-relaèných databázových tabu¾kách. Softvér spravujúci databázu sám zabezpeèí rýchly prístup aj k pomerne ve¾kému mnostvu údajov (predpokladaný rozsah slovníka v koneènej verzii je cca 50.000 heslových slov), ako aj kontrolu bezpeènosti, pouívate¾ských práv, referenènej integrity a podobne. Pri kvalitnom návrhu databázových truktúr nie je potrebné napríklad chráni prístup k údaju, ktorý je práve modifikovaný niektorým z klientov. Takéto a ïalie operácie vyplývajúce z referenènej integrity sú automaticky vykonávané softvérom spravujúcim databázu. Na strane klienta nie sú z h¾adiska pouívania takéhoto systému iadne zvlátne poiadavky. Je potrebné zabezpeèi intranetové sieové spojenie medzi klientskymi stanicami a serverom. Ïalej sa nastaví vzdialený zdroj dát na danú databázu a definujú sa pouívate¾ské práva toho-ktorého klienta. Tieto operácie sú obyèajne vykonávané ako súèas intalaèného programu klientskej èasti aplikácie, niekedy s monosou dodatoènej konfigurácie intranetového spojenia. Poèet pripojených klientskych staníc je obmedzený softvérom spravujúcim databázu. Veobecná schéma spojenia databázového servera s viacerými klientskymi je znázornená na obrázku è. 1.
311
Obrázok 1. Veobecný princíp èinnosti sieovej klient server aplikácie. Pouívate¾ské rozhranie, kontrola konzistencie údajov Odstránenie logickej závislosti parametrov je rieené pomocou externej gramatiky sústavy pravidiel, ktorá definuje vzájomnú podmienenos jednotlivých parametrov a ich prípustných hodnôt. Parametre sú viazané na polia vo vstupných formulároch pouívate¾ského rozhrania. Pouívate¾ vyberá hodnotu toho-ktorého parametra z mnoiny prípustných hodnôt, ktorá je parametrom daného vstupného po¾a. Mnoiny prípustných hodnôt a niekedy aj samotné parametre (t. j. polia) sú niekedy závislé od hodnoty iného parametra (po¾a) vo vstupnom formulári. Pravidlá, ktoré parametre podmieòujú prípustné hodnoty iných parametrov, sú reprezentované v stromovej truktúre externej gramatiky. Rovnaká reprezentácia sa pouíva pre parametre s gramatickým, sémantickým aj slovotvorným charakterom. Formulár na definovanie externej gramatiky je zobrazený na obrázku è. 2.
Obrázok 2. Definovanie externej gramatiky.
312
Na obrázku è. 3 je zobrazená hlavná obrazovka aplikácie pre tvorbu slovníka. Pozostáva z èasti povinných parametrov pre aktívne heslové slovo (na obrázku è. 3 to je tvar lexémy naberaèka, urèenie jej motivovanosti, diagnostickej parafrázy, slovného druhu a jeho pecifikácie2 ) a z èasti, v ktorej je znázornený zoznam slov u zaradených do slovníka.
Obrázok 3. Veobecné parametre heslového slova, hlavná obrazovka.
Obrázok 4. Parametre odvodenej lexémy jadierko. Práve slovný druh a jeho pecifikácia sú príkladom vzájomne podmienených atribútov. Kvalita a prípustné hodnoty prvého parametra pecifikácie slovného druhu závisia od aktuálnej hodnoty slovného druhu. Pre substantíva je to rod, pre verbá vzor a pre neohybné slovné druhy sa tento parameter neurèuje. 2
313
Obrázok 5. Parametre zloenej lexémy zemegu¾a. Súèasou hlavnej obrazovky je hlavné menu. Pouívate¾ má monos zmeni definíciu externej gramatiky, prípadne vykona globálne operácie so slovníkom naèíta aktuálny slovník z databázy, zapísa zmeny, vyh¾adáva pod¾a rôznych kritérií a podobne. Tie je moné (pomocou hlavného menu alebo pomocou tlaèidiel v spodnej èasti obrazovky) prida novú alebo zmaza existujúcu lexému. Ak je aktívnou motivovaná lexéma, potom sa stlaèením klávesy Enter vyvolá prísluný formulár na zmenu slovotvorných parametrov pod¾a typu motivovanosti aktívnej lexémy. Na obrázku è. 4 je zobrazený tento formulár pre odvodené, na obrázku è. 5 pre zloené lexémy. Formáty výstupu Poèítaèové rieenie slovotvorného slovníka umoòuje viacnásobnú a rôznorodú pouite¾nos prácne naplnených údajov. Publikovaná papierová verzia zïaleka nie je jediným moným výstupom zdåhavej a zodpovednej práce pri návrhu a napåòaní slovníka. Naopak, súèasné technológie dovo¾ujú definova vlastne neobmedzené mnostvo formátov výstupu z databázy slovotvorne ohodnotených lexém, napríklad robi výbery podmnoiny lexém pod¾a rôznych kritérií, tieto zoraïova, meni grafické zobrazenie, kontext, formát, pecifikova formu prístupových práv a podobne. Slovník v poèítaèovej forme je flexibilnou mnoinou dát, s ktorou je moné vykonáva rôzne výskumné úlohy (napríklad tatistické vyhodnocovania), ale napríklad aj prepája tieto údaje s inými softvérovými systémami, inými slovníkmi, korpusmi textov a podobne. Súèasné rieenie ráta s nasledujúcimi výstupnými formátmi slovotvorného slovníka:
314
ØSamostatná aplikácia (CD ROM) l Pre jedného pouívate¾a. Pouíva sa lokálna databáza MS Access. Takýto výstup nie je moné poui na napåòanie slovníka viacerými pouívate¾mi naraz, ostatné funkcie vak ostávajú zachované. Verziu mono konfigurova iba ako prezeraè hotového slovníka (s funkciami vyh¾adávania a rýchleho prístupu k údajom) alebo ako plnohodnotný editor. l Sieová klient server aplikácia. Pouíva sa výkonnejí databázový server, napríklad MS SQL 7.0. Plnohodnotná sieová aplikácia pre tvorbu, napåòanie a prezeranie slovníka, s podporou tímovej práce a vetkých ostatných funkcií pecifikovaných v èasti Poiadavky na softvérové rieenie. ØStatické www stránky jedna alebo viacero statických HTML stránok generovaných pomocou exportovacích funkcií MS Access. Tento výstup dovo¾uje prezera statické údaje v slovníku prostredníctvom www prehliadaèa. Výhodou je dosiahnute¾nos údajov bez oh¾adu na geografickú polohu pouívate¾a. Nevýhodou je moná neaktuálnos statických údajov. ØDynamické www stránky osobitná aplikácia implementovaná napr. pomocou ASP (resp. CGI) skriptov s dynamickým prepojením na MS Access / MS SQL databázu. Vïaka prenosite¾nosti MS COM platformy je moné vyui niektoré prvky rozhrania CD ROM verzie, prípadne kombinova vývoj s pouitím nástrojov MS Visual InterDev a MS FrontPage. Tento výstup dovo¾uje prezera (po zadaní prístupového hesla prípadne aj modifikova) aktuálne údaje v slovníku iba prostredníctvom www prehliadaèa bez nevyhnutnosti intalova akýko¾vek ïalí softvér. Výhodou je dosiahnute¾nos údajov bez oh¾adu na geografickú polohu pouívate¾a. ØPapierové formáty MS Word, MS Excel, formuláre MS Access a podobne. Platforma Microsoft © podporuje irokú paletu vzájomného prepojenia aplikácií balíka MS Office. Poadované výstupy mono vytvori buï ako dynamické s aktívnym prepojením na zdroj dát, alebo jednorázovo ako statické dokumenty. Poui mono buï funkcie exportu aplikácie MS Access, alebo naopak funkcie importu aplikácií balíka MS Office. Zhrnutie, úlohy pre nasledujúcu verziu V príspevku bol prezentovaný súèasný stav prác spojených s vývojom poèítaèového rieenia ako podporného prostriedku na komplexný lexikografický opis slovotvorného systému slovenèiny slovotvorný slovník. Existujúca prvá verzia je v tádiu testovania a hoci je funkèná a spåòa definované poiadavky, u mono definova nasledujúce rozírenia, ktoré by mali by zahrnuté do budúcich verzií: ØVyvinú formálny jazyk, pomocou ktorého sa budú diagnostické parafrázy definova (pozri aj èas Rieenie vzájomnej závislosti parametrov heslového slova).
315
ØZlepi, spreh¾adni definíciu externej gramatiky. ØVyriei a implementova inkrementálnu komunikáciu klientskych aplikácií s databázou. V súèasnosti sa pri spustení klientskej aplikácie naèítava zo vzdialenej databázy celý obsah slovníka. Toto môe, najmä pri zväèení poètu lexém v slovníku, neúnosne spoma¾ova celú èinnos klientskej aplikácie a spôsobi neúmerné nároky na pamä klientskeho poèítaèa. ØVytvori podporu (ablóny) pre niektoré z poadovaných výstupných formátov, napríklad pre MS Word, MS Excel a HTML. ØNavrhnú a vytvori help, podrobnú pouívate¾skú a programátorskú príruèku. Literatúra FURDÍK, J.: Metodologické východiská tvorby slovotvorného slovníka slovenèiny. In: Zápisník slovenského jazykovedca. Bratislava Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 1997. FURDÍK, J. a kol.: Súèasný stav prác na slovotvornom slovníku slovenèiny. Konferencia Lexicographica 28. 29. 10. 1999 v Budmericiach. HORECKÝ J.: Slovenská lexikológia I. Tvorenie slov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladate¾stvo 1971.
Pøekrucování jako podceòovaný slovotvorný zpùsob? Marcela Grygerková Ostrava
1.1. ÚVOD V mluvené podobì jazyka se setkáváme s výrazy, jejich slovotvorná interpretace je obtíná, protoe z hlediska morfémové skladby a pouití slovotvorných postupù a prostøedkù se vymykají vìtinì ostatních pøípadù, napø. ségra sestra, prezerva rezerva, pádro pádlo, kafetetka katechetka. Domnívám se, e v tìchto pøípadech se jedná o pøekrucování. Pøekrucováním vznikají vìtinou slova nespisovná, a tak není divu, e v mluvnických pøíruèkách èetiny se mu vìnuje málo pozornosti. V tomto pøíspìvku se pokusím charakterizovat pøekrucování a jeho postavení mezi dalími slovotvornými zpùsoby na základì pøíkladù pøevánì ze slangového materiálu.1 1 Materiál jsem získala v posledních pìti letech ze seminárních prací studentù i z vlastního výzkumu. Pokud jsou nìkteré pøíklady známy napø. z prací Hubáèkových, nebo jsou zachyceny v Slovníku spisovného jazyka èeského (dále SSJÈ), svìdèí to pouze o tom, e tyto výrazy se stále pouívají.
316
1.2. Slovotvorné zpùsoby Slovotvornými zpùsoby jsou oznaèovány takové zpùsoby tvoøení nových slov, kdy na základì obmìny morfémové struktury existujících slov vznikají nová jednoslovná pojmenování (Dokulil, 1962, s. 21). Pokud do novì tvoøeného slova vstupuje jako jeho základ jedno slovo, jedná se o derivaci, pokud jde o kombinaci více autosémantických slovních základù, jde o kompozici (tamté; D. losar v Pøíruèní mluvnici èetiny, 1995, s. 109). Nìkdy jsou derivace, pøípadnì i kompozice, oznaèovány jako základní slovotvorné zpùsoby.2 Pøekrucování, pokud vùbec je zmínìno, bývá øazeno ke zvlátním zpùsobùm tvoøení. Sem patøí (1.) mechanické krácení, (2.) nastavování slov, (3.) pøekrucování slov, (4.) køíení slov, (5.) nadbyteèná negace, (6.) tvoøení slov zkratkových (Dokulil, 1962, s. 25 26), pøípadnì (7.) pojmenování podle prvních slov (milauer, 1971, s. 15 17).3 Ani M. Dokulil, ani V. milauer pøekrucování necharakterizují po formální stránce, pouze uvádìjí, e se s ním setkáváme pøi kletbách, kdy nahrazujeme tabuové slovo slovem pøekrouceným. Podíváme-li se na jejich pøíklady, vidíme, e nìkteré vznikly skuteènì pøekrucováním (zatrachtilý, krucinál), ale nìkteré bychom mohli vysvìtlit køíením (zatrápený = zatracený + utrápený, zatrackaný = zatracený + zpackaný) nebo nastavováním (zatracepený), nìkteré jako transkompozici (krucihiml z lat. crux køí a nìm. r Himmel, které nahrazuje druhou èást kompozita z lat. figere upevòovat). Tedy pøekrucování je pøedstavováno nikoliv slovotvornì, ale z hlediska spoleèenské motivovanosti. Podrobnì se k pøekrucování (komolení) vyjadøuje A. Klégr v anglicky psané studii vycházející z anglického materiálu Komolení jako lexikální proces? (1999), v ní podle Concise Oxford Dictionary (1995) definuje komolení jako an irregularly altered form of a word, ale na jejím konci zároveò upozoròuje na nevhodnost termínu komolení, který je pøíli vágní a navíc expresivnì zatíený. A. Klégr rezignuje na vyuitelnost termínu komolení (pøekrucování), protoe pod tímto kvalifikátorem nachází v anglických slovnících slovotvornì velmi nesourodý materiál,4 a navrhuje rezervovat ho právì pro pøípady, kdy se jinou formou zastírá tabuové slovo. Pojem základní slovotvorný zpùsob explicitnì pouívá M. Dokulil, míní jím derivaci v uím smyslu (Mluvnice èetiny 1, 1986; dále MÈ1), zatímco M. Èechová jím míní odvozování a skládání (1996, s. 67 68). 3 F. Èermák pod zvlátními zpùsoby míní pouze abreviaci a (8.) univerbizaci (1996, s. 120 121), kterou ovem M. Dokulil chápe nikoliv jako vznik nového pojmenování, ale jako úpravu pojmenování (1962, s. 27). M. Èechová jako zvlátní zpùsob tvoøení uvádí (9.) zmìnu slovního druhu (1996, s. 68), tedy konverzi v uím slova smyslu. 4 A. Klégr (1999, s. 26 27): ... their heterogenity, if not incompatibility. They include alterations of disparate types, at different levels, and of varying degrees: from bilingual loanwords to alterations within one language; from neutral standard words to marked dialect and register variations; from long-established lexical units to ad hoc formations and neologisms; from written-language forms to colloquialisms; from simple 2
317
2.1. PØIPODOBENINY Domnívám se, e problém pøi vymezení pøekrucování spoèívá v jeho zámìnì s pøipodobeninami. Pøipodobeniny jsou definovány jako slovní høíèky se souhláskami nebo slabikami zkratky, které jsou homonymní s pøirozenými slovy (MÈ1, s. 525). Tento pojem povauji za uiteèný, zároveò jsem pøesvìdèena, e vyuití tohoto pojmu je moné rozíøit i na pøípady, kdy výchozím výrazem je jakýkoliv lexém, ne pouze zkratka, a e pøipodobeniny nemusíme omezovat na homonyma, ale mùeme mezi nì zahrnout i slova, která ve skuteènosti nemají homonymní protìjek, pouze svým morfémovým sloením naznaèují, ke kterému slovotvornému paradigmatu je mùeme pøiøadit. Napø. v MÈ1 uvedené slovo vejtøaska nákladní auto znaèky V3S se tváøí jako odvozené od slovesa vytøásat, pøitom existence takového substantiva není známa (SSJÈ ho také neuvádí). Pracovnì bych takové pøípady rozliovala dvojicí pojmù pøipodobeniny úplné, kdy vzniká homonymum,5 a pøipodobeniny èásteèné, kdy vzniká nový, prozatím neexistující výraz. V obou pøípadech se vytváøí dodateènì nový vztah fundace, a tím i motivace6 (Koljovci Komorní orchestr Leoe Janáèka derivát z iniciálové zkratky je mono sekundárnì chápat jako derivát od jména Kolja; pøekr. tamprdle tamprle zkomolené pøejaté nìmecké Stämpferl je sekundárnì pøekrouceno do podoby, která z derivátu dìlá kompozitum tam-prd-le, jeho druhý koøen je povaován za vulgární viz SSJÈ); jen výjimeènì pøipodobenina zùstává ve stejném slovotvorném paradigmatu (Vlèák Vlèek dá se chápat jako transsufixace).7 V mnohých pøípadech je vznik nové fundace/motivace umonìn mluvenostním charakterem tìchto pøíkladù, tedy napøíklad nerozliováním i/y, nedodrováním délek, spodobou znìlosti, zjednoduenou výslovností geminát: dysko dyslektik, dysgrafik ve výslovnosti splývá s disko diskotéka, skutr zkurvený trpaslík nadávka pro neoblíbeného nadøízeného, pøekr. první èást sousloví svìtci (Jehovovi) svìdci (Jehovovi), (den) branosti (den) výplaty kdy se bere výplata. Nabízí se vysvìtlení vzniku pøipodobenin úplných na základì metaforického pøenáení.8 Avak zatímco u metafory dochází k pøenáení pojmenování na words to complex units; both free forms and bound forms; phonetic alterations and spelling variations; alterations of form and changes of meaning; alterations due to wordformation processes (clipping, blending, reduplication), sound shifts (metathesis, contraction), but also semantic shifts; accidental changes and intentional alterations; common nouns and proper names; indigenous words and foreign words, and so on. 5 J. Hubáèek (1981, s. 166) uvádí pojem expresivní homonymum. 6 Existují èetná slova, která díky moné dodateèné fundaci/motivaci nabízejí jiný pohled na svùj význam, ani by musela mìnit svou formu, napø. kostelnièit s pùvodním významem být kostelníkem a s dodateèným významem nièit kostel. 7 V Úvodu do etymologie (Erhart Veèerka, 1981, s. 119) uvádìný pojem mylné jazykové postupy, které jsou zaloeny na mylných analýzách morfologických i sémantických, sem, domnívám se, nezapadá, protoe dodateèná fundace/motivace je zámìrná, nevzniká omylem. 8 J. Hubáèek (1981, s. 166 167) u pøekrucování uvádí: (...) je to vlastnì zvlátní typ metaforizace (jí pøedchází pøekrucování) na základì jen zvukové podobnosti (...).
318
základì vnìjí podobnosti pøedmìtù (Èetina øeè a jazyk, 1996, s. 51) a forma slova zde není dùleitá, u pøipodobenin je zásadní právì formální podoba: pøipodobeniny jsou nápadné tím, e ani po slovotvorných úpravách zcela neopoutìjí svou formou výraz pùvodní, napø. pøekr. Èárka (Smetanova) árka, pøekr. devítka deveák dozorèí útvaru. (Proto bychom dokonce mohli pøíklady zkrouhnout zaokrouhlit a sako sí na brance vysvìtlit ne jako metafory, ale jako úplné pøipodobeniny, a to jako slova pøekroucená.) U metafory se jedná o podobnost pojmenovávané skuteènosti, u pøipodobenin jde o formální podobnost s pojmenováním zcela odliné skuteènosti, co odpovídá vztahu homonymie. Navíc je tøeba poèítat s tím, e narozdíl od homonym i metaforických výrazù, kdy u jednotlivých lexií jedné formì odpovídá jeden význam, u pøipodobenin jsou vedle sebe, a to èasto bez jakékoliv souvislosti, aktivovány dva významy soubìnì (pøekr. maglajz magnézium: první význam magnézium je dán základovým slovem, druhý význam zmatek úplným formálním pøipodobením k tomuto slovu; podobnì pøekr. výbordelnì výbornì: první význam výbornì je dán základovým slovem, druhý význam jako v bordelu, nepoøádnì èásteèným pøipodobením ke slovu bordel). Dalo by se také øíct, e zatímco u metafory jde o pøenáení pojmenování na nový význam, u pøipodobeniny jde o pøenáení, lépe øeèeno o vnáení dodateèného významu evokovaného formou. Nabízí se posoudit vztah mezi pøipodobeninami a lidovou etymologií. Pokud bychom lidovou etymologii chápali iroce jako pøipodobení jednoho slova jinému, mohli bychom øíci, e pøipodobeniny jsou výsledkem lidové etymologie. Lidová etymologie vak není pojímána takto iroce, ale je jí vysvìtlován jen vznik slov slovotvornì izolovaných jako snaha mluvèích zmìnit znaèková pojmenování v popisná, interpretovat slova etymologicky neprùhledná, vøadit slova etymologicky izolovaná do nìkterého etymologického hnízda, kam vlastnì od pùvodu nepatøila (Erhart Veèerka, 1981, s. 119). Proto by bylo lepí vznik pøipodobenin lidovou etymologií nevysvìtlovat (kromì naznaèených slovotvornì izolovaných pøípadù). Pokud bychom nerespektovali rozdíl mezi slovy pøekroucenými a pøipodobeninami, k pojmu pøekrucování slov bychom mohli pøiøadit vechny zvlátní zpùsoby tvoøení slov. Domnívám se, e by to nebylo vhodné. Ze slovotvorného hlediska pøipodobeniny vznikají rùznými slovotvornými zpùsoby a jejich kombinacemi, nejèastìji abreviací spojenou s derivací: Lango Langr, ale také abreviací spojenou s kompozicí: Radar Radim Darebníèek; derivací: jízdní neøád (pro cestující) nevyhovující jízdní øád (prefixace nadbyteèná negace), vikakáø vikáø (infixace nastavování), (pane) dùstojníku dùstojný (pane) (sufixace); køíením: panikáø pan vikáø, váro cigareta: výkat + cigáro a samozøejmì pøekrucováním: koks kokain, brebentíø breviáø. Na druhé stranì ne kadé pøekrucování vede ke vzniku pøipodobeniny: pøekr. ságo tágo, pøekr. kabizd kabinet.
319
3.1. PØEKRUCOVÁNÍ Domnívám se, e termín pøekrucování mùe být uiteèný. Definice slovesa pøekrucovati/pøekroutiti v SSJÈ nesprávnì, èasto zámìrnì zmìnit, vyloit (znìní slova n. smysl nìèeho); zkomolit není dobrým východiskem. Bylo by výhodnìjí chápat pøekrucování pøedevím z formální stránky. Vdy derivace je vymezována také na základì formálního hlediska jako utváøení slova na základì jediného fundujícího (...) pojmenování, a to zmìnou jeho morfémové stavby (...). Pøevánì záleí odvozování slov na rozíøení kmene slova o slovotvorný afix (...). (MÈ1, s. 198). Jakou funkci derivace plní, to je ovem dalí záleitostí: napø. sufixace mùe slouit k vytvoøení nového pojmenování, ale také jen k (expresivní) úpravì pojmenování. Podobnì bychom mohli charakterizovat kompozici a abreviaci a také, domnívám se, i pøekrucování. Formální hledisko pøi vymezení pøekrucování upøednostòuje i J. Hubáèek (napø. 1971, s. 29): (...) jeho podstata spoèívá v tom, e jednotlivá pojmenování výchozí jsou rozmanitì pøetváøena, dotváøena èi upravována. Ona rozmanitost je skuteènì podstatným rysem tohoto slovotvorného zpùsobu: výslovnostní a pøedevím slovotvorné úpravy základového slova bývají provádìny bez ohledu na jeho morfémovou strukturu prostøedky, které jsou zcela nesystémové, pokud je vùbec mono o nich uvaovat. 3.2. Komolení slov pøi výslovnosti Nìkdy se pro pøekrucování pouívá názvu komolení (komoliti znamená dle SSJÈ mìnit a k nepoznání, zatemòovat, pøekrucovat). Komolení bychom mohli pouít jako termín, a to pro jednu z oblastí pøekrucování pro výslovnostní úpravy slov (povaované za chybné), k nim dochází pøi výslovnosti pøejatých slov9 i domácích slov a dále pøi pseudopøekladech z èetiny do cizího jazyka, kdy výslovnost èeského slova má za cíl vyvolat zvukový dojem slova jakoby cizího, zde angliètiny, poltiny nebo romtiny:10 kajtra kytara, koustl kostel, díp JIP jednotka intenzivní péèe, Dery pøezdívka ze jména Filip Jerie, Dodin pøezdívka z pøezdívky Kokin, dezoviti jezoviti, Snipjeø pøezdívka z anglického sniper ostøelovaè, mádo maglajz magnézium. Koneènì za komolení mùeme povaovat i náhodné chyby pøeøeknutí nebo nìkteré výslovnostní zlozvyky v idiolektech (táto tato, ukaz. zájmeno). U pøejatých slov zkomolená forma mùe stát vedle nezkomolené, která odpovídá hláskové formì originálu. Tyto hláskové zmìny vìtinou probíhají nezámìrnì (morfologickou adaptaci zde nesleduji). Týká se to mnohých slov pøe9 J. Hubáèek (1981, s. 30): Za jména vzniklá pøekrucováním lze povaovat i slova z cizích základù nesprávnì vyslovovaná ... ditanc ... kicák ... purt. 10 Hra na romskou výslovnost je mezi ostravskými studenty (a moná i jinde) velmi oblíbená souvisí to jistì s poèetností romské meniny na Ostravsku (viz té mnoství romských slov v Sukovì knize z r. 1993 Nìkolik slangových slovníkù).
320
jatých z nìmèiny: ublera/uplera/uflera posuvné mìøítko die Schublehre; margírovat markýrovat, pøedstírat markieren; vercajk náøadí das Werkzeug, fusakle fusekle, ponoky der Fuß + die Socke; altrovat/ajtrovat pøeøazovat na jiný pøevod der Schalter øadiè, pøeøaïovaè; krystýr klistýr das Klistier; flajstr bloková pokuta das Pflaster; machtajgr/maktajgr dùlní mìøiè pøekroucena je první èást kompozita machen + der Steiger; laban hranièní závora der Schlagbaum, tulna roub na spodní stranì podkovy ze tulpa/tulpna holínka die Stulpe. Komolení pøejímaných slov vak mùe být i zámìrné: bajk/bike horské kolo, Bisikl meton. pøezdívka uèitele angliètiny, ve které mìl patnou výslovnost [bajsikl], Foøt meton. pøezdívka skotského lektora angliètiny, který mìl zvlátní výslovnost at first [etf:st], èurè kostel [è:è]. Výe zmínìné hláskové zmìny mùeme vnímat jako zmìny probíhající v proudu øeèi. Sledujeme je i u pøíkladu blavajz blivajs, blivanina, v nìm dolo k asimilaèní zmìnì, u zjednoduených forem bazmek bazmekt neoblíbená souèást dekorací, obecnìji jakýkoliv neoblíbený pøedmìt (zde pro obtínou etymologickou objasnitelnost nelze vylouèit ani opaèné poøadí motivace), moncl monokl, anca jednièka die Eins (zde s adaptaèní koncovkou), fajront konec smìny der Feierabend, pøi prodluování délky ampáòo ampaòské, vízo vysvìdèení, kafétetka z kafetetka, to z kachetetka a to z katechetka. Nìkteré hláskové rozdíly jsou náøeèní a nakonec i ty bychom mohli povaovat za komolení: kybelprijca dberová støíkaèka der Kübel + die Spritze, lauch/ lahuch hadice,11 klacek/klocek klarinet. Náøeèního charakteru je také disimilaèní zmìna faláø faráø. 3.3. Nepravidelné slovotvorné úpravy Nìkdy zpùsobí pøekroucení slova zámìna hlásek: jedné hlásky (kuliárna kulisárna, undel indel,12 blembák glembák hasièská pøilba, pádro pádlo, jáhel jáhen) èi více hlásek (mytec smyèec, Ema kulatá Immaculata). Jindy se hlásky pøi pøekrucování ubírají: Air Otrava Air Ostrava název letitì, vysvìdìní vysvìdèení, ale èastìji pøidávají: Erotika Beethovenova Eroika, Gambrihnus Gambrinus, znaèka piva, ibadnìska kytara znaèky Ibáñes, Brambùrka Babùrková (zde zároveò s odsunutím pøechylovací pøípony), Cédérom Rom.13 11 Dvojhláska au je v èetinì cizí, a tak se mluvèí snaí ji rozbít. Proto je moné slyet trojslabiènou výslovnost s rázem a-u-to, proto, jak jsem pøesvìdèena, se do této dvojhlásky dostalo místo rázu hrtanové h. 12 Vznik pøezdívky undel je moné vysvìtlit dvojím zpùsobem: buï jako køíení nadávky unt a pøíjmení, nebo jako reakci na vysvìtlení pøehlásky (pøíklad je ze studentského slangu). 13 Jako pøekrucování pøidáváním hlásky by dle mého názoru bylo moné slovotvornì interpretovat podoby psích jmen jako Aesmeralda, na které upozornila ve svém referátu Maria Nowakowska. V tìchto pøípadech se nejedná o prefixaci, je to pouze hra na prefixaci zde vyvolaná nedostatkem rùzných jmen zaèínajících poèáteèním písmenem abecedy. Vùbec hra na nìco je pro pøekrucování typická.
321
Nìkdy jsou úpravy základového slova mnohem rozsáhlejí: Èurèchela Èurdová, Bambáè Bardas, devítka deveák, dozorèí útvaru, oungr orala (?), patnì vypadající host restaurace, lejstro vysvìdèení (zde ve zúeném významu). Nìkterá pøekroucená slova jsou od své pøedlohy hodnì vzdálena, jakoby pouze zvukovì volnì inspirována. Pøedevím k tomu dochází u nìkterých úplných pøipodobenin: karel karcinom, norek notorik, pentelka poèítaè Pentium, Fajnový (odpoledne) (Debussyho) Faunovo (odpoledne), Labuník senilní (Rossiniho) Lazebník sevillský, Kozy fajn stùjte (Mozartova opera) Cosi fan tute. Mezi tìmito pøipodobeninami tvoøí výraznou skupinu pøezdívky: Flaxa Fleischingerová, Mánièka Manieková, Cívka Zwiefelhoferová, Pudlík Pudil, Briketa Briksová (je zajímavé, e pøi pøekrucování ztrácejí enská pøíjmení pøechylovací pøíponu). 3.4. Pøesmykování hlásek, slabik a slovotvorných základù K pøekrucování rozhodnì patøí i pøesmykování, pøi kterém se pøeskupuje sled hlásek èi slabik, èi celých slovotvorných základù (mùe být kombinováno s mechanickým krácením èi hláskovými alternacemi, zde v délce samohlásek): Kiko pøezdívka z pøezdívky Kokin, Lapková (Hana) Pálková, líza auto znaèky Liaz, abutos autobus, kachetetka katechetka, John do vany Mozartova opera Don Giovanni, uchlebit kroja ukrojit chleba, brevit se modliáø modlit se breviáø. 3.5. Vztah k dalím slovotvorným zpùsobùm Je samozøejmé, jak ukazují ji uvedené pøíklady, e kromì èistého pøekrucování mohou být vyuity kombinace slovotvorných postupù, tedy s pøekrucováním dochází soubìnì ke zkracování (Maca Marcel, vyzo vysvìdèení, galivari/galivali Galli-Valeriùv roztok k dezinfekci nástrojù, zempl zemìpis, gympl gymnázium), ke zkracování a derivaci (biule biologie, karamelka karmelitánka), k derivaci (Ringo Star Ringo Starter), ke kompozici (myirant ministrant). Pøekrouceného slova mùe být pouito jako slova základového k dalímu pøekrucování (maglajz → mádo, kachetetka katechetka → kafetetka → kafétetka), ale také k derivaci (bike horské kolo → bikovat jezdit na horském kole, bike → bikovitì místo mimoøádnì vhodné pro horská kola, bike → bikovina14 cokoli souvisejícího s horským kolem, purtovat finiovat → purtky krátké cyklistické kalhoty). Pøekroucené slovo mùe být uito ve frazému: jezdit biky jezdit na horském kole. 4. ZÁVÌRY Jestlie jako slovotvorný zpùsob je oznaèován takový zpùsob tvoøení nových slov, kdy na základì obmìny morfémové struktury existujících slov vznikají nová jednoslovná pojmenování, mùeme pøekrucování chápat jako slovo14 Slovo bikovina je homonymní se severomoravským výrazem bykovina hloupost, volovina.
322
tvorný zpùsob, pøi nìm nepravidelnými úpravami morfémové struktury základového slova/základových slov vzniká nové (jednoslovné èi víceslovné) pojmenování. Tyto úpravy vnikají a) ve výslovnosti (zde bychom mohli vyuít termínu komolení) èi b) ve slovotvorné stavbì slova tím, e se vymìòují, ubírají èi pøidávají hlásky. K pøekrucování patøí pøesmykování, pøi nìm dochází k výmìnì pozic hlásek, slabik èi slovotvorných základù, a to v rámci jednoho slova nebo více slov. Pøekrucování patøí ke zvlátním zpùsobùm tvoøení slov. Je to dáno jednak frekvencí mezi ostatními slovotvornými zpùsoby, jednak omezeným vyuitím ze slovnìdruhového hlediska (v drtivé míøe pøevaují substantiva), jednak neobvyklostí slovotvorných postupù na rozdíl od základních zpùsobù tvoøení slov zde neexistuje princip modelovosti, kadý konkrétní pøíklad vzniká svébytným zpùsobem: nebere se ohled ani na morfémovou strukturu základového slova, ani neexistují pravidelné slovotvorné prostøedky. V tom je pøekrucování blízké abreviaci. U obou tìchto slovotvorných zpùsobù mluvèímu nejde o nové pojmenování, ale pouze o jeho úpravu (i kdy lexikalizace pøekrouceného slova není vylouèena!). Mluvèí je tvùrcem, který se nenechá ovlivnit ádnými pravidly. Je-li tøeba základové slovo zkrátit, zkrátí se, je-li tøeba zároveò ho opatøit sufixem, získá sufix, je-li tøeba cokoliv ubrat, vymìnit, dodat, je to provedeno. S tím také souvisí, e pøekrucování tak jako dalí slovotvorné zpùsoby se pokadé nevyskytuje v èisté formì, ale mùe se kombinovat s abreviací, derivací, kompozicí. Tvùrèí proces je podøízen výslednému efektu, u abreviace pøevánì ekonomiènosti vyjádøení, u pøekrucování pøevánì jazykové høe.15 Cílem pøekrucování mùe být vytvoøení pojmenování zvukovì výrazného (píra spirituál) nebo neotøelého (molybden modlitební shromádìní)16 a provokativního (Satana Svatava Stáncová, pøísná uèitelka, Rádio Prochlast Rádio Proglas). Pøekrucováním èasto vznikají èásteèné nebo úplné pøipodobeniny (èáryzmatik charizmatik, køovák student køesanské výchovy), kdy dochází k pøiblíení dvou slovních forem, a tím i významù. Jenom u èásti pøíkladù platí tradovaná pouèka o tom, e pøekrucování znamená vzdalování od pùvodní formy, snahu vyhnout se slovu, a to tabuovému nebo nìjak jinak nepøíjemnému (tica ètyøka). Z hlediska frekvence je tøeba zdùraznit, e pøekrucování je typické pro mluvenou formu národního jazyka. Nìkterá pøekroucená slova jsou rozíøena na celém území (gympl), pøièem mohou mít náøeèní varianty (na sevení Moravì vyzo, jinde vízo), nìkterá jsou omezena teritoriálnì (spruina na severní Moravì pruina). Vìtinou jsou souèástí slangù, tzn. e jejich nositeli jsou èlenové víceménì uzavøeného zájmového, pracovního (èi rodinného) kolektivu (vikýø 15 Jazyková hra je pojem nadøazený pojmu pøekrucování, mùe se realizovat mnohými jinými zpùsoby, nejen slovotvornými. 16 J. Hubáèek (1971, s. 29): Motivy pøekrucování mohou být rùzné: snaha po zvukovém zvýraznìní a po odliení od zvukové podoby spisovné, snaha o úpravy, které umoòují dvojí chápání významu slova, jazyková hravost apod.
323
vikáø ze slangu vìøících, Prùjem (Fibichùv) Poem je ze slangu hudebníkù, kakalo kakao z rodinného prostøedí); sem patøí také pøezdívky. Koneènì pøekroucené slovo mùe být souèástí idiolektu (jeindove! jeímarjá!, dìtské17 bamban banán, chybné papuòák papiòák Papinùv hrnec, zámìrnì pøipodobené vzápìstí vzápìtí). S trochou nadsázky je mono konstatovat, e pøekrucování bylo ve slovotvorbì doposud podceòováno, opomíjeno. Pøíèiny spatøuji tøi: jednak jeho výskyt v mluvené formì jazyka, jednak obtínost slovotvorné interpretace takto vzniklých výrazù a koneènì fakt, e pøekrucováním vznikají výrazy nespisovné18 a èasto spoleèensky ménì pøijatelné. Domnívám se, e pøekrucování není nutno vnímat negativnì ani z hlediska spoleèenského, ani z hlediska slovotvorného, naopak ho mùeme chápat jako projev tvoøivosti uivatelù jazyka a jako prostøedek obohacování slovní zásoby èetiny, jemu stojí za to vìnovat pozornost.19 Literatura ÈECHOVÁ, M. a kol.: Èetina øeè a jazyk. Praha 1996. DOKULIL, M.: Tvoøení slov v èetinì. 1. Praha 1962. ERHART, A. VEÈERKA, R.: Úvod do etymologie. Praha 1981. HAVRÁNEK, B. JEDLIÈKA, A.: Èeská mluvnice. Praha 1960. HUBÁÈEK, J.: Onomaziologické postupy ve slovní zásobì slangù. Ostrava 1971. KLÉGR, A.: Corruption as a lexical process? In: Linguistica Pragensia, 9/1, 1999, s. 20 29. Mluvnice èetiny. 1. Praha 1986. Pøíruèní mluvnice èetiny. Praha 1995. Slovník spisovného jazyka èeského. Praha 1960 1971.
Dìtmi pøekroucená slova se stávají zdrojem dìtských slov i tzv. Lallnamen. Nìkterá pøekroucená slova mohou upevnit svoje postavení a být pøijata jako spisovná (medvìd, høbitov, zákristie). 19 Pøekroucená slova je moné najít v hojné míøe v nìkterých beletristických dílech z poslední doby, napø. v knize Vlastimila Tøeòáka Evangelium a ostruina nebo v Popelovì pøekladu knihy Johna Lennona panìl na vesnici. 17 18
324
Príslovky a èastice celkom, úplne vôbec Mária imková Jazykovedný ústav ¼. túra SAV Bratislava
Pri uplatòovaní desaèlennej slovnodruhovej sústavy v slovenèine sa vo vedecko-výskumných prácach z oblasti lexikografie, ale aj syntaxe èi korpusovej lingvistiky neraz stretávame s problémom jednoznaèného urèenia slovnodruhovej príslunosti lexém, ktoré sa tradiène povaovali za príslovky, ale po vymedzení samostatného slovného druhu èastice (porov. o tom napr. imková, 1999) ich na základe odliného lexikálneho významu, syntaktickej spájate¾nosti a morfologických vlastností (neohybnos, nestupòovate¾nos) zaraïujeme buï úplne, alebo aspoò v niektorom z významov medzi èastice. Takými sú aj lexémy celkom, úplne, vôbec a ïalie slová z významového okruhu prísloviek miery a/alebo èastíc s kvantitatívnymi významami. Tieto dve skupiny sú z h¾adiska urèenia slovnodruhovej hranice medzi príslovkami a èasticami najproblematickejie (porov. aj imková, 1997). Slovnodruhová príslunos uvedených výrazov v súèasných slovenských slovníkoch je rôzna: SSJ VSRS KSSJ celkom prísl. prísl. I. prísl.; II. èast. úplne prísl. prísl. prísl. vôbec I. èast.; II. prísl. I. prísl.; II. èast. I. prísl.; II. èast. (SSJ: Slovník slovenského jazyka, 1959 1968; VSRS: Ve¾ký slovenskoruský slovník, 1979 1995; KSSJ: Krátky slovník slovenského jazyka, 1987) Lexéma vôbec, ktorá je v kvantitatívnom význame antonymná a ako tzv. zdôrazòovacia èastica synonymná s lexémou celkom (porov. výklad hesla celkom v KSSJ), a teda implikaène aj s lexémou úplne, má ako jediná vo vetkých slovníkoch rovnomerný výklad aj ako príslovka, aj ako èastica. Lexéma úplne sa napriek svojej významovej blízkosti a synonymickej zamenite¾nosti s príslovkou a èasticou celkom, ktorá má u aspoò v KSSJ uvedenú aj èasticovú príslunos, hodnotí výluène ako príslovka. Rovnako v Slovníku spisovné èetiny pro kolu a veøejnost (1994) je pri hesle úplný prihniezdovaná iba príslovka úplnì. V Mluvnici èetiny. 2 (1986) sa vak slovo úplnì nachádza medzi èasticami hodnotiacimi mieru: Je tím svým nápadem úplnì posedlá. (s. 235). Skúsme do vety Je tým nápadom posadnutá. doplni rôzne synonymá: Je tým nápadom úplne celkom posadnutá. zjavne doslova oèividne doèista maximálne naozaj mimoriadne skutoène dos prakticky
325
V prvom ståpci sú synonymá, ktoré umoòujú utvori predikatívnu syntagmu s prijate¾ným významom (posadnutos je úplná, zjavná, oèividná, maximálna, mimoriadna) a v istých kontextoch si ich vieme predstavi aj v tvaroch 2. èi 3. stupòa (jej posadnutos bola najoèividnejia). V druhom ståpci sú okrem tvarov, ktoré celkom stratili gramatické kategórie, aj výrazy skutoène a prakticky, ktoré vak neumoòujú zmysluplné transformácie: *praktická posadnutos, *skutoèná posadnutos. Lexémy úplne a celkom sú síce významovo synonymné a zamenite¾né, ale nachádzajú sa v rôznych ståpcoch, pretoe v ïalích vlastnostiach sa rozchádzajú: úplne si zachovalo gramatické kategórie (stupòovate¾nos, schopnos tvori predikatívnu syntagmu), celkom je zmeravený tvar, ktorý komplikuje, prípadne vôbec neumoòuje uplatni transformáciu na prídavné meno. Je vak otázne, èi do istej miery uchované morfologické vlastnosti majú by rozhodujúcim kritériom na urèenie slovnodruhovej príslunosti tej-ktorej lexémy. Ak sa pokúsime v obidvoch ståpcoch poui otázku miery ako lexikálnosémantický test na potvrdenie príslunosti výrazov uvedených v 1. ståpci k príslovkám, zistíme, e odpovede nie sú ve¾mi logické èi zmysluplné: do akej miery je tým nápadom posadnutá? *oèividne, *mimoriadne... Uveïme si nieko¾ko dokladov, v ktorých bolo reálne pouité slovo úplne (vetky doklady sú z tlaèe): ... neskôr hovoril úplne inak. ... som úplne sám ... ... vetky filmy pre divákov do 20 rokov (teda vlastne úplne vetky) ... ... dostal mnohých trafených úplne do extázy. ... hospodársky rast bol financovaný úplne z domácich zdrojov. Základná pouèka o príslovkách znie, e sa syntagmaticky spájajú so slovesami, prídavnými menami a v niektorých prípadoch s inými príslovkami. V uvedených vetách sa slovo úplne viae so zámenami a podstatnými menami, prièom v poslednej vete je zamenite¾né synonymom výluène, èo je pod¾a KSSJ jednoznaèná a výluèná èastica (bez monosti slovnodruhovej homonymie). Na základe lexikálneho významu (hodnotenie/zdôrazòovanie kvantifikovaním) a syntaktickej spájate¾nosti kontatujeme, e lexéma úplne má v konkrétnych kontextoch slovnodruhovú príslunos èastice. Lexémy èisto a doslova nemajú na prvý poh¾ad niè spoloèné s významom miery èi kvantitatívnosti, ich odvodzovacie základy (èistý, slovo) disponujú iným lexikálnym významom. V istých kontextoch sú vak nosite¾mi významu celkom, úplne, preto aj na nich chceme ilustrova moné spôsoby delimitácie èastíc a prísloviek. èisto vyholená tvár èisto akademická otázka celkom / úplne vyholená tvár celkom / úplne akademická otázka *iba / *výluène iba / výluène èistejie / najèistejie *èistejie / *najèistejie vyholenie je èisté / úplné *akademizmus je èistý *tvár je len vyholená otázka je len akademická Vidíme, e aj kontrukcia èisto vyholená tvár, aj kontrukcia èisto akademická otázka môe znamena celkom, úplne, no v kadom konkrétnom pouití ide o iný význam, formálne potvrdený spájate¾nosou, ne/stupòovate¾nosou a ne/
326
zamenite¾nosou synonymami jednoznaène patriacimi k jednému slovnému druhu. V prvom príklade ide o príslovky, v druhom o èastice. Podobne: doslova odpísa úlohu nenali doslova niè celkom / úplne odpísa úlohu nenali celkom / úplne niè presne / slovo po slove vôbec / vonkoncom / naozaj ako? / do akej miery? *ako? // v akej miere? odpíe tú úlohu doslova! *nenájde niè doslova! doslovné odpísanie *doslovné nenájdenie / *doslovné niè V podstate sme pouili postupy ako v predchádzajúcich prípadoch, ale chceme upozorni ete na jeden dôleitý moment na emocionálny náboj, ktorý sa bene pripisuje èasticiam ako súèas ich slovnodruhovej charakteristiky, nemal by vak slúi za jediné kritérium na delimitáciu èastíc od iného slovného druhu. Èastice síce majú schopnos vyjadrova emócie, subjektívne postoje a nálady a modifikova tak hodnotu výpovede, patrí to medzi ich primárne výpovedné funkcie, ale schopnos expresivizova výpoveï, zdôrazòova niektoré jej èasti majú aj iné slovné druhy. Napr. doslova ostáva príslovkou, hoci je pod vetným dôrazom a spolu s ïalími suprasegmentálnymi javmi (a prípadne aj lexikálnymi prostriedkami) dodáva výpovedi emocionálny náboj: On tú úlohu odpísal! On tú úlohu odpísal doslova! Podobne v príklade, kde je doslova èasticou, sa môe poui expresívne a expresivizujúce adjektívum, ktoré ním neprestáva by ani v postavení na mieste èastice: nenali vôbec niè nenali nièovaté niè. Analyzované kontrukcie sa môeme pokúsi ïalej rozvíja: èisto vyholená tvár èisto akademická otázka celkom / úplne èisto vyholená tvár *celkom / úplne èisto akademická otázka V prvom prípade celkom / úplne ako èastice s príznakom miery potvrdzujú platnos lexémy èisto ako príslovky (do èista doèista vyholená); v druhom prípade potvrdzujú platnos lexémy èisto ako èastice. doslova odpísa úlohu nenali doslova niè odpíe tú úlohu doslova *nenájde niè doslova odpíe tú úlohu celkom / úplne *nenájde niè celkom / úplne v prvom ståpci ide o príslovky; odpíe tú úlohu celkom doslova *nenájde niè celkom doslova v tomto prípade je u slovo celkom èasticou. Lexémy celkom a úplne sa teda pouívajú ako príslovky aj ako èastice. Rozlíenie prebieha na rovine presupoziènej i lexikálnej sémantiky, zrete¾ne sa reflektuje na syntagmatickej rovine a v niektorých prípadoch sa dajú vyui aj princípy morfofonematiky a morfologické vlastnosti skúmaných lexém (stupòovate¾nos, schopnos tvori významovo korektnú predikatívnu syntagmu vo forme adjektíva). Lexémy úplne / celkom sú èasticami tam, kde prevái význam hodnotenia miery (úplne niè, úplne doslova), a príslovkami v pouitiach s priamym významom miery: ulica je úplne / celkom zapchatá (je doslova zapchatá / je doslova úplne zapchatá / *je úplne doslova zapchatá), príklad je úplne vyrieený (rieenie je úplné) a pod. V lexikografických opisoch je na rozlíenie týchto významov nevyhnutné poui preukazné príklady, prípadne aj s príslunými modifikáciami.
327
Literatúra Krátky slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Red. J. Kaèala M. Pisárèiková. Bratislava, Veda 1987. 592 s. Mluvnice èetiny. 2. Tvarosloví. Red. J. Petr. Praha, Academia 1986. 536 s. Slovník slovenského jazyka. Red. . Peciar. Bratislava, Vydavate¾stvo SAV 1959 1968. 6 zv. Slovník spisovné èetiny pro kolu a veøejnost. 2. vyd. Praha, Academia 1994. 647 s. IMKOVÁ, M.: Slovnodruhová príslunos výrazov maximálne/maximum a minimálne/minimum. Slovenská reè, 62, 1997, s. 274 282. IMKOVÁ, M.: Lexikografické spracovanie èastíc v slovenèine. In: Varia VIII. Zborník materiálov z VIII. kolokvia mladých jazykovedcov. Modra-Piesok 25. 27. november 1998. Zostavili M. Nábìlková ¼. Králik. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoloènos pri SAV 1999, s. 323 336. Ve¾ký slovensko-ruský slovník. Bratislava, Veda 1979 1995. 6 zv.
328
329