Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Nitra 7Co/80/2014 4110224637 28. 12. 2015 JUDr. Sidónia Sládečková ECLI:SK:KSNR:2015:4110224637.1
Uznesenie Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľky: L. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. č. 5, XXX XX D., zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Andrej Gara, Štefánikova č. 14, 811 05 Bratislava, IČO: 30 850 436 proti odporcom: 1. W. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XXXX/X, N., 2. Z. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. č. XXXX/X, N., 3. D. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. č. XX, N., zast. JUDr. Martinom Strážnickým, advokátom so sídlom Kempelenova č. 728/15, Bratislava, o určenie pohľadávky navrhovateľky proti majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, o odvolaní navrhovateľky a odporcov proti rozsudku Okresného súdu v Nitre č.k. 18C/230/2010-250 zo dňa 07.03.2013 a odvolaní odporcov proti uzneseniu Okresného súdu v Nitre č.k. 18C/230/2010-301 zo dňa 10.04.2013, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku I. a II. z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa konanie.
zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie
odôvodnenie: Navrhovateľka sa návrhom podaným na Okresnom súde v Nitre dňa 23.09.2010 domáhala voči odporcom určenia, že suma 142.733 eur predstavuje jej pohľadávku proti majetku patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľka a jej nebohého manžela F.. H. Z. z titulu jej výlučných finančných prostriedkov vložených do BSM. V priebehu konania navrhovateľka zobrala návrh späť v časti presahujúcej sumu 87.841 eur a so súhlasom odporcov súd v tejto časti (v sume 54.892 eur) konanie zastavil. Navrhovateľka návrh odôvodnila tým, že dňa 1.5.1993 uzavrela s H. Z. (otcom odporcov) manželstvo, ktoré zaniklo smrťou manžela dňa 16.2.2008. V dedičskom konaní po poručiteľovi vedenom pred poverenou súdnou komisárkou JUDr. Zuzanou Jánskou došlo k rozporu ohľadom hodnoty majetku patriaceho do dedičstva po poručiteľovi, pretože odporcovia popreli jej pohľadávku voči majetku patriaceho do BSM a to finančné prostriedky, ktoré získala predajom svojho výlučného majetku a ktoré následne vložila do kúpy spoločného bytu nadobudnutého s poručiteľom počas trvania manželstva. Súdna komisárka ju odkázala na podanie žaloby na súd v lehote 60 dní v zmysle ust. § 175l ods. 2 a § 175k ods. 3 OSP o určenie hodnoty finančných prostriedkov predstavujúcich pasíva BSM. V zmysle vyššie uvedeného podala túto žalobu. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol prvým výrokom (označeným I.) tak, že určil, že suma vo výške 27.384,98 eur predstavuje pohľadávku navrhovateľky proti majetku patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky a nebohého F.. H. Z.. V poradí druhým výrokom (označeným II.) návrh vo zvyšku zamietol. Tretím výrokom (označeným III.) konanie nad sumu vo výške 87.841,- eur, ktorá predstavuje pohľadávku navrhovateľky proti majetku patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky a nebohého F.. H. Z. zastavil. Štvrtým výrokom rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP o trovách konania tak, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ustanoveniami § 143, § 150 Občianskeho
zákonníka a § 175l ods. 1 až 5 Občianskeho súdneho poriadku a zisteným skutkovým stavom, z ktorého mal preukázané, že návrh je čiastočne dôvodný. V dôvodoch uviedol, že navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala určenia jej pohľadávky proti majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Dňa 1.5.1993 uzavrela manželstvo s F.. H. Z., s otcom odporcov v l. až v 3. rade. Jej manžel zomrel dňa 16.2.2008. Po nebohom manželovi prebieha dedičské konanie, v ktorom nedošlo k dohode dedičov, ktorí neuznali jej pohľadávku, ktorá jej vznikla titulom vloženia svojho osobného oddeleného majetku do spoločného majetku manželov. Preto sa v tomto súdnom konaní domáha určenia, že suma vo výške 142.733.-eur predstavuje jej pohľadávku proti majetku patriacemu do BSM ktoré mala s nebohým manželom F.. H. Z. a to z titulu investícií jej výlučných finančných prostriedkov do spoločného majetku. Navrhovateľka tvrdila, že predala dom, ktorý mala ešte s prvým manželom za kúpnu cenu 142 733,85 eura (4.300.000 Sk) a v ten istý deň kúpila byt s manželom H. Z. za kúpnu cenu 58.089 eur (1.750.000 Sk). Predávajúcim ešte neoficiálne zaplatila okrem uvedenej kúpnej ceny aj sumu 9.958 eur (300.000Sk). Transakcie prebehli v jeden deň s tým, že kúpna cena sa platila výlučne z jej finančných prostriedkov, ktoré získala predajom domu, ďalej zo svojich peňazí zaplatila sumu 4.514,37 eura (136.000 Sk) ako daň z predaja a suma 8.298,47 eura (250.000 Sk) išla na jej účet v sporiteľni a 8.298,47 eura (250.000 Sk) na účet jej nebohého manžela vo VÚB. Iný majetok nemala, jej nebohý manžel nemal žiaden majetok, do rodinného domu neboli investované žiadne finančné prostriedky jej nebohého manžela, ktorý v roku 1993 išiel do dôchodku. Časť jej finančných prostriedkov vo výške 1.626 eur bola použitá na rekonštrukciu bytu a na nákup iných hnuteľných vecí. Navrhovateľka v priebehu konania vzala návrh v časti nad sumu 87.841 eur späť a žiadala konanie v tejto časti zastaviť. Odporcovia v l. až v 3. rade súhlasili so späťvzatím návrhu. Súd postupoval podľa § 96 ods.1, 3 OSP a konanie v časti nad sumu 87 841 eur zastavil. Navrhovateľka žiadala, aby súd rozšíril žalobný návrh o tzv. eventuálny petit, podľa ktorého by súd alternatívne určil, že suma vo výške 43.920,50 eur predstavuje pohľadávku navrhovateľky L. Z. voči majetku patriacemu do dedičstva po poručiteľovi F.. H. Z.. Súd k tomu uviedol, že pokiaľ ide o petit eventuálny, jeho použitie je aktuálne vtedy, ak nastane situácia, kedy navrhovateľ žiada, aby odporca plnil nejaké konkrétne plnenie, ktorému prekáža určitá skutočnosť, ktorá toto plnenie znemožňuje. Vtedy prichádza do úvahy iné eventuálne plnenie, ktoré je druhou časťou eventuálneho petitu a prichádza do úvahy vtedy, keď nastane nemožnosť primárneho plnenia. Súd mal za to, že návrh na rozhodnutie o zmene návrhu v zmysle § 95 OSP nespĺňal požiadavku eventuálneho petitu a preto súd zmenu návrhu nepripustil. Predmetom konania tak zostal návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala, aby súd určil, že suma vo výške 87.841 eur predstavuje pohľadávku navrhovateľky proti majetku patriacemu do BSM z dôvodu, že navrhovateľka mala použiť v takejto výške výlučne svoje finančné prostriedky do majetku patriaceho do BSM. Súd mal za to, že odporcovia v l. až v 3. rade sú pasívne legitimovaní v danej veci, nakoľko sú právnymi nástupcami po nebohom F.. H. Z. a majetok poručiteľa v BSM je majetkom patriacim do dedičstva. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že pohľadávkou navrhovateľky mala byť suma vo výške 59.725 eur titulom zaplatenej kúpnej ceny bytu v 1/2-ici, proti majetku patriacemu do BSM. Súd mal za to, že v tejto časti bol návrh dôvodne podaný, ale iba do výšky 27.384,98 eur, čo predstavuje 1/2-icu zo zaplatenej kúpnej ceny 54.769,97 eur. Súd uviedol, že je vysoko pravdepodobné, že keďže kúpa bytu spadá do časového obdobia, keď navrhovateľka predala rodinný dom, ktorý bol v jej výlučnom vlastníctve, na kúpu bytu v D., ktorý bol kúpený za trvania manželstva s neb. H. Z. boli použité výlučne finančné prostriedky navrhovateľky, ktoré získala predajom rodinného domu a to v sume 54 769,97 eur. Súd poukázal na to, že predmetom dedenia je iba podiel v 1/2-ici pripadajúci na nebohého manžela navrhovateľky. Nebolo preukázané, že by navrhovateľka a nebohý RSDr. H. Z. mali ku dňu prevodu bytu spoločné úspory, z ktorých by bola vyplatená kúpna cena za byt, resp. iným spôsobom by bola nehnuteľnosť zhodnotená, príp. z výlučných finančných prostriedkov patriacich nebohému H. Z.. V konaní nebolo preukázané ani to, že by navrhovateľka zaplatila okrem kúpnej ceny kupujúcim ešte sumu 9.958 eur (300.000.-Sk) naviac, tak ako to tvrdila, preto tento jej nárok neuznal. Navrhovateľka ďalej tvrdila, že jej finančné prostriedky mali byť použité aj na rekonštrukciu bytu a to vo výške 1.616,02 eura na nákup materiálu a zariadenia, čo preukazovala pokladničnými dokladmi a dodacími listami. Súd však mal za to, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno a nad všetky pochybnosti nepreukázala, že na rekonštrukciu bytu a nákup materiálu, boli použité jej výlučné finančné
prostriedky. O tejto skutočnosti nesvedčia ani príjmové a pokladničné doklady, ktoré boli predložené, nakoľko ako odberateľ je dokonca uvedená iná osoba. Navrhovateľka žiadala započítať do jej pohľadávky aj sumu 4580 eur ktorú zaplatila titulom dane a to z vlastných finančných prostriedkov. Súd má za to, že bolo zákonnou povinnosťou navrhovateľky odviesť daň z predaja jej nehnuteľností ako povinnej osoby a nešlo o spoločnú povinnosť manželov. Navyše tvrdenie, že predmetnú sumu uhradila, žiadnym spôsobom nepreukázala. Navrhovateľka tvrdila, že vložila na účet jej nebohého manžela z jej finančných prostriedkov sumu 8271 eur. Súd však mal za to, že navrhovateľka nad všetky pochybnosti nepreukázala, že išlo o jej finančné prostriedky, ktoré získala predajom domu. Z dedičského spisu vyplýva, že ku dňu 22.4.2008 bol na účte zostatok 304,62 eura (9.177 Sk), teda ku dňu smrti nebohého F.. H. Z. sa na účte číslo XXXXXXXXXX/XXXX nenachádzali finančné prostriedky vo výške tak ako bolo tvrdené navrhovateľkou. Zároveň tvrdila, že jej finančné prostriedky mali byť vložené do podielových listov S. V. O., správ. spol. a.s., vo výške 854 eur, ako vyplýva z podania S. V. O., správ. spol. a.s., zo dňa 30.5.2008 založené v dedičskom spise (čl. 22) bola dňa 18.2.2008 urobená transakcia - vyplatenie všetkých podielových listov na základe dispozičného práva navrhovateľke, nakoľko spoločnosť nebola informovaná o smrti ich klienta. Z týchto dôvodov preto súd nepovažoval návrh ani v tejto časti za dôvodne podaný. Navrhovateľka pri uplatnení týchto nárokov vôbec nepreukázala, že boli použité jej výlučné finančné prostriedky, ktoré získala predajom domu. Súd preto návrh nad sumu 27.384,98.-eur ako bezdôvodne podaný zamietol, nakoľko navrhovateľka v konaní neuniesla v tejto časti dôkazné bremeno, pretože nepreukázala, že jej pohľadávka proti majetku patriaceho do BSM je vyššia ako suma 27.384,98.-eur. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka a to proti I. a II. výroku, ktoré žiadala zrušiť a vec vrátiť v tejto časti na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť tak, že návrhu navrhovateľky vyhovie a určí, že suma vo výške 87.841 eur predstavuje pohľadávku navrhovateľky proti majetku patriacemu do BSM navrhovateľky a nebohého F.. H. Z.. Namietala, že z odôvodnenia I. výroku rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol tak, akoby si navrhovateľka uplatňovala pohľadávku voči dedičstvu po jej nebohom manželovi. Na základe toho súd prvého stupňa predmetnú vec nesprávne právne posúdil. Navrhovateľka si totiž v konaní uplatňovala pohľadávku výlučne proti zaniknutému BSM jej a F.. H. Z., a nie proti jeho dedičstvu, resp. proti jeho podielu zo zaniknutého BSM. Poukázala na to, že v dedičskom konaní po jej zosnulom manželovi doposiaľ nedošlo v rámci neho ani k vyporiadaniu BSM. Navrhovateľka bola súdnou komisárkou odkázaná na podanie žaloby v rámci dedičského konania po jej nebohom manželovi, ktorou sa bude domáhať, že jej finančné prostriedky vo výške 73.396 eur tvoria pasíva BSM jej a poručiteľa F.. H. Z.. Súd prvého stupňa pritom akoby rozhodoval o pohľadávke navrhovateľky proti dedičstvu po nebohom F.. H. Z., keď ako pohľadávku navrhovateľka určil len polovicu kúpnej ceny bytu. Pohľadávka navrhovateľky mala pritom predstavovať nielen polovica kúpnej ceny bytu, ktorá bola v celosti uhradená z jej výlučných prostriedkov, ale celá táto suma. Napadnuté rozhodnutie považovala za nesprávne aj v II. výroku rozsudku, keď mala za to, že v konaní dostatočne preukázala, že do BSM jej a jej nebohého manžela vniesla vlastný oddelený majetok, resp. vlastné peňažné prostriedky vo väčšej sume ako len v sume kúpnej ceny bytu na C. ul. X v D.. Keďže s nebohým manželom nedisponovali spoločnými úsporami, nebohý F. nemal žiadny vlastný majetok a príjem mal len vo forme dôchodku, prípadne si privyrábal formou brigád, je viac než zrejmé, že nielen kúpna cena bytu, ale všetky s tým spojené úhrady, boli platené z finančných prostriedkov navrhovateľky, ktoré získala predajom rodinného domu. Rovnako to bolo aj s finančnými prostriedkami vynaloženými na rekonštrukciu bytu v sume 1626 eur. Odporcovia v 1. až 3. rade vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky nepodali. Rozsudok súdu prvého stupňa napadli odvolaním aj odporcovia v 1. až 3. rade, ktorí žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedli, že navrhovateľka pred uzavretím manželstva s neb. F.. H. Z. bola výlučnou vlastníčkou rodinného domu s pozemkom zapísaných na LV č. XXXX. Už za trvania manželstva s neb. F.. H. Z. odplatne previedla dňa 27.02.2004 tento rodinný dom na tretie osoby. Následne s neb. manželom nadobudla X-izbový byt č. XX na W. ul. X v D.. Namietali, že pre rozhodnutie vo veci je relevantná výlučne tá skutočnosť, že peniaze, ktoré navrhovateľka obdržala za predaj nehnuteľností, ktoré boli v jej výlučnom vlastníctve, ale k predaju došlo už za trvania nového manželstva neboli jej výlučným vlastníctvom. V konaní nebolo potrebné vykonávať akékoľvek skutkové dokazovanie, pretože skutkové okolnosti získania peňažných prostriedkov a nadobudnutia nehnuteľnosti navrhovateľkou a jej bývalým manželom nie sú
sporné. Dodali, že samotná skutočnosť, že kúpnu cenu vyplatila iba navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukazuje, že peniaze, ktoré fyzicky vyplatila boli skutočne jej výlučným vlastníctvom. Namietali tiež, že prvostupňový súd vychádzal pri rozhodovaní z predpokladu, keď v odôvodnení uviedol, že „je vysoko pravdepodobné, že keďže kúpa bytu spadá do časového obdobia, keď navrhovateľka predala rodinný dom ... boli použité výlučne finančné prostriedky navrhovateľky, ktoré získala predajom rodinného domu a to v sume 54 769,97 eur“, a nie z preukázaných skutočností. Prvostupňový súd sa teda vôbec nezaoberal právnym posúdením veci, t.j. čo a v akom rozsahu malo patriť do BSM navrhovateľky a jej nebohého manžela, ale najmä, či prostriedky, ktoré navrhovateľka získala za predaj nehnuteľnosti, ktorú mala vo výlučnom vlastníctve patria do BSM alebo nie. Poukázali pritom na stanovisko NS ČSSR č. 42/1972, v zmysle ktorého výnosy, úžitky a prírastky veci patria do BSM, či už vec sama je v BSM alebo vo vlastníctve jedného z manželov. Vyjadrili názor, že kúpna cena predstavuje výnos z veci, ktorá patrila iba jednému z manželov a patrí tak do BSM. Ďalej uviedli, že samotný záver súdu nemôže v žiadnom prípade vychádzať z predpokladu, ale výlučne z toho, či navrhovateľka uniesla dôkazné bremeno, t.j. že finančné prostriedky, ktoré si uplatnila, boli jej výlučným vlastníctvom. Zdôraznili, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že 1.) navrhovateľka za trvania manželstva s RSDr. H. Z. predala nehnuteľnosť, ktorá bola jej výlučným vlastníctvom, X.) že kúpna cena bola vyplatená navrhovateľkou, 3.) že časť finančných prostriedkov použili spolu s nebohým manželom na kúpu inej nehnuteľnosti. Ako ďalší odvolací dôvod namietali porušenie práva na spravodlivý proces a odňatie možnosti konať pred súdom, na základe toho, že medzi výrokom rozsudku a jeho odôvodnením videli extrémny logický rozpor. Prvostupňový súd tvrdil, že je „vysoko pravdepodobné, že prostriedky boli použité z výlučného vlastníctva navrhovateľky“, na druhej strane súd nepovažoval za preukázané, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, že ďalšie prostriedky, o ktorých tvrdila, že pochádzajú z predaja domu (vklady na účtoch) by boli jej výlučným vlastníctvom. Napadnutý rozsudok je preto zjavne svojvoľný a arbitrárny. Ďalej poukázali na to, že v konaní vzniesli námietku nedostatku pasívnej legitimácie na ich strane. Odporcovia ako deti nebohého manžela navrhovateľky z prvého manželstva sa stali ex lege účastníkmi dedičského konania po ich nebohom otcovi. Navrhovateľka pritom tvrdí, že ide o vyporiadanie majetku v BSM manželov, resp. o určenie pohľadávky proti majetku v BSM manželov. Odporcovia však majú procesné postavenie v dedičskom konaní, nemôžu však mať procesné postavenie vo veci týkajúcej sa vyporiadania BSM. Uviedli tiež, že súd prvého stupňa sa nezaoberal argumentáciou odporcov, ktorú predložili súdu vo forme písomného vyjadrenia, ani neuviedol, z akého dôvodu ju neakceptoval. Taktiež neuviedol, ktoré skutočnosti tvrdené navrhovateľkou mal za preukázané a ktoré nie. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcov v 1. až 3. rade uviedla, že odporcovia z väčšej časti len opakovali tie isté tvrdenia, ktoré už uviedli v ich podaní zo dňa 30.10.2012, ktoré sa týkali otázky ich pasívnej legitimácie v súdnom konaní, a otázky posúdenia vlastníctva vecí získaných predajom majetku patriaceho do výlučného vlastníctva jedného z manželov počas trvania manželstva, resp. počas trvania BSM manželov. Vo zvyšnej časti odvolania namietali nedostatočné odôvodnenie napádaného rozsudku. Nesúhlasila s názorom odporcov, že peniaze, ktoré obdržala za predaj nehnuteľnosti, ktorá bola v jej výlučnom vlastníctve, počas manželstva s nebohým RSDr. H. Z. neboli jej výlučným vlastníctvom. Judikatúra, na ktorú odporcovia poukazovali podľa nej v danej veci neobstojí, pretože nemožno stotožňovať peňažné prostriedky získané predajom veci s výnosmi, úžitkami či prírastkami veci. V stanovisku NS ČSSR č. 42/1972 sa okrem iného uvádza, že veci získané výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola v osobnom vlastníctve jedného z manželov, sú naďalej v osobnom vlastníctve tohto manžela. Nejde tu totiž v takom prípade o nadobudnutie nového majetku ani o rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu týchto vecí ako predmetu osobného vlastníctva. Poukázala tiež na judikát č. R 19/1960 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.10.2007 sp. zn. 22Cdo 3421/2006. Na základe uvedeného dôvodila, že kúpna cena v danom prípade nepredstavuje výnos z majetku patriaceho do výlučného majetku jedného z manželov, ale predstavuje len zmenu - transformáciu veci (v tomto prípade nehnuteľnej veci) na inú majetkovú hodnotu - peniaze. Vyjadrila názor, že ust- § 175k ods. 2 OSP nevylučuje prípustnosť návrhu na určenie existencie či neexistencie určitej právnej skutočnosti (napr. platnosti závetu, existenciu pohľadávky, atď.). Preto možno v zmysle tohto ustanovenia postupovať aj v prípade, ak je medzi dedičmi sporná iná okolnosť podstatná pre rozhodnutie o dedičstve, pričom takáto okolnosť sa môže týkať aj BSM poručiteľa a pozostalého manžela. Aktívne legitimovaným pre takéto sporové konanie je ten účastník konania, ktorého právo sa javí ako menej pravdepodobné, resp. ten, ktorý je povinný preukázať tvrdenú skutočnosť (poukázala na judikát č. 19/1989). S poukazom na judikát 65/2003 uviedla, že pasívne legitimovaní sú všetci účastníci dedičského konania, aj tí, ktorých sa daný spor priamo netýka. Dodala, že podľa právnej teórie aj ustálenej súdnej praxe sú dedičia až do vyporiadania dedičstva považovaní za
vlastníkov celého majetku po poručiteľovi a z právnych úkonov týkajúcich sa vecí patriacich do dedičstva sú oprávnení/povinní spoločne a nerozdielne. Ak nastane ohľadne veci patriacej do dedičstva súdny spor s treťou osobou majú dedičia postavenie nerozlučných spoločníkov. Vyporiadanie BSM zaniknutého smrťou manžela - poručiteľa je súčasťou dedičského konania, preto nesúhlasila s názorom odporcov, že nemajú ani nemôžu mať žiadne procesné postavenie týkajúce sa vyporiadania BSM. Vyporiadací podiel poručiteľa z BSM totiž predstavuje majetok patriaci do dedičstva. Záverom uviedla, že odporcami tvrdený extrémne logický rozpor medzi výrokom rozsudku a jeho odôvodnením podľa nej neexistuje a odporcovia si len nesprávne vyložili odôvodnenie rozsudku. Taktiež podľa nej neobstojí ani námietka odporcov, že prvostupňový súd sa v odôvodnení nevysporiadal s ich argumentáciou, pretože úlohou súdu nie je vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s každým právnym argumentom účastníkov konania. Predmetom odvolacieho konania je aj uznesenie Okresného súdu v Nitre č.k.18C/230/2010-301 zo dňa 10.04.2013, ktorým súd odporcom v 1. až 3. rade uložil poplatkovú povinnosť a to v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok za odvolanie vo výške 8.563,50 eura s odôvodnením, že navrhovateľ je oslobodený od platenia SP - § 2 ods. 1 písm. a), §5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 2, § 7 ods. 10, § 8 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pol. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov v zmysle § 172 ods. 2. Proti uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie odporcovia v 1. až 3. rade a žiadali napadnuté uznesenie zrušiť a uložiť im povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť súdny poplatok v sume 99,50 eura. Namietali nesprávne právne posúdenie veci, čo malo za následok nesprávnosť celého rozhodnutia. Uviedli, že súd prvého stupňa určil výšku súdneho poplatku ako 6 % z pôvodne požadovanej sumy navrhovateľkou, napriek tomu, že rozsudkom rozhodol, že suma vo výške 27.348,98 eura predstavuje pohľadávku navrhovateľky proti majetku v BSM a konanie v časti nad 87.841 eur zastavil. Mali za to, že súd prvého stupňa vychádzal pri určení výšky súdneho poplatku nesprávne z pôvodne žalovanej sumy pohľadávky. Dôvodili tým, že keby rozsudok nadobudol právoplatnosť a navrhovateľka by platila súdny poplatok vo výške 8563,50 eura, prvostupňový súd by jej potom vrátil rozdiel zo zaplateného súdneho poplatku a priznanej sumy v petite. Okrem toho nebola navrhovateľka schopná presne zadefinovať čoho sa domáha a v akej výške. Svoj nárok v priebehu konania menila a znižovala. Z toho podľa odporcov vyplýva, že výšku nároku nie je možné presne zistiť, preto v danom prípade neprichádza do úvahy ani aplikácia položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, ale aplikácia položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, keďže predmet konania nemožno oceniť peniazmi alebo je tak možné urobiť len s nepomernými ťažkosťami. Mali za to, že v tejto právnej veci mal byť súdny poplatok určený podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, t.j. vo výške 99,50 eura. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti(vyhovujúcom a zamietajúcom výroku) ako aj napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Podľa § 150 Občianskeho zákonník., pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti. Podľa § 175k ods. 3 OSP, ak sú aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné, obmedzí sa súd len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistého majetku na ne neprihliada.
Podľa § 175l ods. 1 OSP, ak mal poručiteľ v čase svojej smrti s pozostalým manželom majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve, o ktorého vyporiadaní sa nezačalo konanie na súde, vyporiada sa tento majetok v konaní o dedičstve podľa osobitného predpisu. Podľa § 175l ods. 2 OSP majetok uvedený v odseku 1 sa môže vyporiadať dohodou medzi pozostalým manželom a dedičmi uzavretou písomne alebo ústne do zápisnice. Ak medzi nimi nedôjde k dohode, vyporiada tento majetok súd príslušný na konanie o dedičstve. Ak rozhodnutie závisí od skutočnosti, ktorá zostala medzi účastníkmi sporná, postupuje súd podľa § 175k ods. 3. Všeobecne platí a súdna prax jednotne vychádza z toho, že vec, ktorá bola nadobudnutá počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva z prostriedkov patriacich výlučne jednému z manželov (napr. z peňazí, ktoré mal už v dobe pred uzavretím manželstva alebo ktoré sám získal darovaním), sa nestávajú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva, ale je vo výlučnom vlastníctve toho, kto ju takto nadobudol. Tak je tomu v bežných prípadoch kúpy veci jedným z manželov z jeho výlučných zdrojov, resp. prostriedkov, kedy ju od predávajúceho kupuje sám (svojim menom) pre seba a kedy sa druhý z manželov na takejto kúpe nijako nepodieľa. Odlišné dôsledky však nastávajú v prípade, kedy je síce kúpna cena úplne zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov, avšak kupujúcimi sú obidvaja manželia a obidvaja jasne prejavia vôľu nadobudnúť kúpenú vec do bezpodielového spoluvlastníctva (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.04.2000 sp. zn. 22 Cdo 1658/98). Pokiaľ sa vec už stane súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nemôže neskôr zmeniť právny režim a prejsť do výlučného majetku jedného z manželov len preto, že dodatočne boli na jej získanie použité len prostriedky z výlučného majetku. V takom prípade má ten, koho výlučné prostriedky boli takto vynaložené, len právo pri vyporiadaní zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva žiadať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok (§ 150 OZ) / viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07.01.2008 sp. zn. 22 Cdo 3596/2006/. Len v prípade, ak by kúpna cena bytu bola zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov, ale kupujúcimi by boli obidvaja manželia a pri uzavretí kúpnej zmluvy by prejavili vôľu nadobudnúť kupovaný byt do bezpodielového spoluvlastníctva, alebo v prípade, ak by byt bol čiastočne nadobudnutý aj z prostriedkov nadobudnutých počas manželstva, by takto nadobudnutý byt tvoril vec patriacu do bezpodielového spoluvlastníctva (viď Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2012 sp. zn. 3 Cdo 42/2011). V prejednávanej veci medzi účastníkmi bola sporná podstata uplatneného nároku navrhovateľky. Odporcovia namietali výlučnosť vlastníctva navrhovateľky k peňažným prostriedkom získaných predajom rodinného domu počas trvania jej manželstva s poručiteľom F.. Z.. Okrem toho namietali aj svoju pasívnu legitimáciu v konaní. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľka po predaji rodinného domu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2004 (č.l. 58 spisu), ktorý bol v jej výlučnom vlastníctve, uzavrela spolu s manželom zmluvu o uzatvorení budúcej dohody o prevode členských práv k bytu dňa 11.02.2004 (č.l. 62 spisu), následne zmluvu o prevode členských práv k bytu dňa 27.02.2004 (č.l. 67 spisu), nájomnú zmluvu o prenechaní družstevného bytu do užívania dňa 27.02.2004 (č.l. 55 spisu) a zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu dňa 27.10.2004 (č.l. 50 spisu). Z vyššie uvedenej judikatúry a zo zisteného skutkového stavu veci vyplýva, že finančné prostriedky, ktoré navrhovateľka získala predajom rodinného domu, zostali jej výlučným vlastníctvom, pretože predajom domu došlo len k transformácií majetku, veci na inú majetkovú hodnotu, nie o získanie výnosov, úžitkov alebo prírastkov k veci. Napriek tomu, že navrhovateľka použila na kúpu družstevného bytu finančné prostriedky, ktoré boli v jej výlučnom vlastníctve je zrejmé, že tieto peňažné prostriedky využila spoločne so svojím manželom na kúpu družstevného bytu a jeho rekonštrukciu. Je to možné vyvodiť najmä z tej skutočnosti, že príslušné zmluvy uzatvárali ako manželia spoločne. Z toho potom vyplýva, že zakúpený družstevný byt patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V zmysle § 150 Občianskeho zákonníka je oprávnený každý z manželov požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho oddeleného majetku vynaložil na spoločný majetok, a je povinný uhradiť to, čo sa zo spoločného majetku manželov vynaložilo na jeho oddelený (samostatný) majetok. To však neznamená,
že pri vyporiadavaní dochádza k vyúčtovaniu všetkých príjmov a výdavkov manželov po celý čas trvania bezpodielového spoluvlastníctva. Preto sa na tie výdavky, ktoré nedosahujú mimoriadnu výšku alebo ak na to nie sú iné mimoriadne dôvody, zásadne neprihliada (môže ísť napr. o plnenie vyživovacej povinnosti). Naproti tomu by sa malo uhradiť to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na oddelený (samostatný) majetok. Pri určovaní výšky náhrady toho, čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok, sa prihliadne na zníženú (redukovanú) hodnotu veci (napr. v dôsledku jej spoločného užívania) pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva. V rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva však nemožno vykonať vzájomné vyúčtovanie celého spotrebného spoločenstva manželov. Súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, pretože v danom prípade navrhovateľka správne poukázala na to, že predajom rodinného domu získané peňažné prostriedky boli naďalej v jej výlučnom vlastníctve. Pri kúpe družstevného bytu a vynaložení ďalších nákladov súvisiacich s kúpou tohto bytu (rekonštrukcia, splnenie daňovej povinnosti, atď.) už navrhovateľka konala spolu s manželom, a preto sa tieto spoločné výdavky a ďalší nadobudnutý majetok stali predmetom ich BSM. Navrhovateľka má teda právo v prebiehajúcom konaní, domáhať sa toho, čo zo svojho oddeleného majetku (peňažné prostriedky z predaja rodinného domu) vynaložila na spoločný majetok. Súd prvého stupňa však pri vyčíslení sumy musí vychádzať z toho, že naposledy uplatnená výška sumy (87.841 eur) nebola medzi účastníkmi sporná. A tiež posúdiť, pri postupe podľa § 150 Občianskeho zákonníka, ktoré výdavky dosiahli mimoriadnu výšku (najmä kúpa družstevného bytu), a pri ktorých je preto dôvodné zohľadniť ich pri posudzovaní majetku patriaceho do BSM. Pri stanovení výšky náhrady treba prihliadnuť na zníženie hodnoty získaných spoločných vecí, nadobudnutých z peňažných prostriedkov vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky, ku ktorému došlo v čase od ich nadobudnutia až do vykonania vyporiadania, čo znamená, že navrhovateľke by mala byť zohľadnená táto náhrada v redukovanej výške. K namietanej pasívnej legitimácii odporcov odvolací súd uvádza, že navrhovateľka správne označila odporcov ako pasívne legitimovaných v prebiehajúcom konaní. Tento záver odvolací súd opiera o platnú judikatúru, ktorá rieši danú problematiku a to Judikát R 65/2003 podľa ktorého „pre sporové konanie začaté na základe návrhu podaného odkázanými dedičmi (§ 175k ods. 2 OSP) treba považovať všetkých účastníkov konania o dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 OSP, a to tak na strane navrhovateľov, ako aj na strane odporcov. Postavenie navrhovateľa je pritom určené obsahom rozhodnutia súdu v dedičskom konaní, takže ostatní dedičia musia v súdnom konaní vystupovať ako odporcovia, aj keď v dedičskom konaní sa niektorí z nich k spornej otázke nestavali odmietavo, prípadne vystupovali pasívne, či ešte vôbec nevystupovali.Ak sa takého konania nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, nemôže súd návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie. Podľa nálezu Ústavného súdu SR , sp. zn. I. ÚS 297/2012 „ Z obsahu § 175k ods. 2 OSP vyplýva, že súd v dedičskom konaní je oprávnený postupovať podľa § 175 ods. 1 OSP, a teda oprávnený sám vyšetriť podmienky dedičského práva a určiť, s kým bude ďalej konať ako s dedičom, len v prípade, ak vyšetrenie podmienok dedičského práva si nevyžaduje posúdenie skutočností sporných medzi účastníkmi. Keďže dedičské konanie je konaním nesporovým, a preto súdu v dedičskom konaní neprináleží objasňovať skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné. V prípade, ak vyšetrenie podmienok dedičského práva závisí od objasnenia spornej skutočnosti, súd v súlade s § 175k ods. 2 OSP odkáže uznesením toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou. Odvolanie odporcov v časti namietanej ich pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore odvolací súd považoval za nedôvodné. Predmetom odvolacieho konania je aj uznesenie o poplatkovej povinnosti odporcov za odvolanie proti rozsudku. Podľa § 7 ods. 10 zákona č. 71/1992 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku uplatňovaného v odvolaní. To platí i pre dovolanie. Pre zistenie ceny nároku uplatňovaného v odvolaní treba podľa obsahu odvolania zistiť rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a aký nárok si odvolateľ uplatňuje. Ak táto skutočnosť nie je z obsahu odvolania zrejmá, odvolací súd postupuje podľa § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 205 ods. 1 OSP. (Edmund Horváth: Zákon o súdnych poplatkoch - Komentár. s. 73).
Napriek tomu, že odporcovia v podanom odvolaní proti rozsudku nešpecifikovali výroky, ktoré napádali, z obsahu ich odvolania vyplýva, že namietajú priznanie akéhokoľvek nároku navrhovateľky, pretože ho považujú za nedôvodný v celom rozsahu. Keďže súd prvého stupňa priznal v I. výroku rozsudku navrhovateľke sumu 27.384,98 eura, je odvolaním odporcov napadnutá len táto časť rozsudku. Zo znenia odvolania odporcov proti rozsudku nevyplýva, že by mali námietky aj voči II. výroku (zamietnutie zvyšku nároku navrhovateľky), resp. proti III. výroku (najmä za situácie, že s čiastočným späťvzatím návrhu navrhovateľky súhlasili). To znamená, že cenou nároku uplatňovaného v odvolaní, a teda cenou predmetu poplatkového úkonu (ako základu poplatku pri percentnej sadzbe) v zmysle § 7 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch je suma 27.384,98 eura. Následne podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov by predstavoval súdny poplatok za odvolanie sumu 1.643,- eur. Odporcami namietaná skutočnosť, že navrhovateľka počas konania menila a znižovala výšku nároku nepredstavuje dôvod ani prekážku pre správne určenie ceny predmetu poplatkového úkonu podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa okrem toho, že v napadnutom uznesení nesprávne určil základ súdneho poplatku za odvolanie, a tým aj samotnú výšku súdneho poplatku, nedostatočne svoje rozhodnutie aj odôvodnil. Uznesenie o uložení poplatkovej povinnosti nemusí obsahovať odôvodnenie v samostatnom odseku. To znamená, že uznesenie môže byť dostatočne odôvodnené, aj keď v ňom absentuje označenie osobitnej časti týkajúcej sa odôvodnenia. V danom prípade však odôvodnenie uznesenia spočíva len v konštatovaní uvedenom v zátvorke, podľa ktorého „navrhovateľ je oslobodený od platenia SP - § 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 2, § 7 ods. 10, § 8 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pol. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov v zmysle § 172 ods. 2“. Takéto odôvodnenie uznesenia spôsobuje zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, pretože nie je zrejmé, na základe čoho by mal byť súdny poplatok za odvolanie vyrubený odporcom s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Okrem toho nie je uvedené, akého právneho predpisu sa má týkať ust. § 172 ods. 2, a aký má vzťah k vyrubeniu súdneho poplatku za odvolanie. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov je vždy dôvodom zrušenia rozhodnutia. V tomto smere rozhodnutie súdu prvého stupňa takéto dôvody postráda. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. h) a f) a ods. 2 OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
