Učiť deti žiť práva dieťaťa a ich implementácia do predprimárneho vzdelávania

Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť / Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ

Mgr. Martina Kovalčíková

„Učiť deti žiť“ – práva dieťaťa a ich implementácia do predprimárneho vzdelávania Osvedčená pedagogická skúsenosť edukačnej praxe

Prešov 2013

Vydavateľ:

Metodicko-pedagogické 850 01 Bratislava

Autor OPS:

Mgr. Martina Kovalčíková

Kontakt na autora:

Základná škola s materskou školou, Dostojevského 2516/25 Poprad; Materská škola Ulica mládeže II. Poprad [email protected] „Učiť deti žiť“ – práva dieťaťa a ich implementácia do predprimárneho vzdelávania.

Názov OPS:

centrum,

Ševčenkova

11,

Rok vytvorenia 2013 OPS: VI. kolo výzvy Odborné stanovisko vypracoval:

Mgr. Jana Vachmanská

Za obsah a pôvodnosť rukopisu zodpovedá autor. Text neprešiel jazykovou úpravou. Táto osvedčená pedagogická skúsenosť edukačnej praxe bola vytvorená z prostriedkov národného projektu Profesijný a kariérový rast pedagogických zamestnancov. Projekt je financovaný zo zdrojov Európskej únie.

Kľúčové slová Projekt „Učiť deti žiť“, práva dieťaťa, povinnosti, materská škola, dieťa, príbehy O Hviezdoočke, Martinko, aktivity, učiteľ, predprimárna edukácia, právne povedomie, cieľ.

Anotácia Cieľom mojej práce je predstaviť projekt „Učiť deti žiť – práva dieťaťa. Predkladaná overená pedagogická skúsenosť poukazuje na možnosti ako do predprimárnej edukácie implementovať náročnú tému – práva dieťaťa. Nasledujúce príklady sú ukážkou toho, ako v našej materskej škole nenásilnou formou vštepujeme deťom základy ich vlastných práv. V súlade s princípmi a cieľmi Štátneho vzdelávacieho programu ISCED 0 som hľadala spôsob nenásilného zaraďovania problematiky práv dieťaťa do bežného života materskej školy tak, aby deti neboli zbytočne preťažované.

OBSAH ÚVOD .........................................................................................................................................

5

1 OPIS OSVEDČENEJ PEDAGOGICKEJ SKÚSENOSTI ..............................................

7

2 TEORETICKÉ VÝCHDISKÁ AKTIVÍT ZAMERANÝCH NA UTVÁRANIE 9 PRÁVNEHO POVEDOMIA DETÍ...................................................................................... 2.1 Dohovor o právach dieťaťa ........................................................................................ 9 2.2 Štátny vzdelávací program ........................................................................................

9

2.3 Školský vzdelávací program .....................................................................................

9

3 PROJEKT A NÁVRH AKTIVÍT „UČIŤ DETI ŽIŤ – PRÁVA DIEŤAŤA............

11

3.1 September.........................................................................................................................

11

3.2 Október ..............................................................................................................................

13

3.3 November .........................................................................................................................

15

3.4 December ..........................................................................................................................

17

3.5 Január .................................................................................................................................

19

3.6 Február .............................................................................................................................

21

3.7 Marec .................................................................................................................................

23

3.8 Apríl ...................................................................................................................................

25

3.9 Máj ......................................................................................................................................

27

3.10 Jún .....................................................................................................................................

29

4 ODPORÚČANIE PRE PEDAGOGICKÚ PRAX ...........................................................

31

ZÁVER ........................................................................................................................................

32

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ZDROJOV .................................................................. Zoznam príloh ........................................................................................................................

33 34

ÚVOD Obdobie detstva, a hlavne predškolský vek, je dokázateľne najvýznamnejším obdobím v živote človeka. Prežitie plnohodnotného detstva, ktoré je presýtené láskou, ľudskosťou, toleranciou, porozumením, pozitívnym ponímaním dieťaťa, je takmer zárukou ďalšieho plnohodnotného života človeka. Ako uvádza Kosová, (2000 str. 31) v predškolskom období sa kladú základy na celý život, samozrejme nevynímajúc ani tvorbu hodnotového rebríčka jedinca. Je takmer povinnosťou každého dospelého, ktorý nejakým spôsobom vstupuje do života dieťaťa formovať dieťa v súlade s hodnotami danej kultúry. Dieťa navštevujúce materskú školu v nej dennodenne prežíva veľmi veľa situácií, ktoré musí nejakým spôsobom riešiť a aj vyriešiť. A tu je na mieste, aby deti spoznávali nejaký model medziľudských vzťahov, správania, slušnosti, riešenia konfliktov. V materskej škole deťom aj cielene predkladám modelové, fiktívne situácie, v ktorých si deti môžu teoreticky vyskúšať svoje riešenia. Aktívnym prežívaním aj aktívnym zapájaním sa do jednotlivých aktivít, v ktorých riešia možné životné situácie, deti získavajú cenné informácie o chode a fungovaní života. Predškolský vek sa vyznačuje veľkou vnímavosťou dieťaťa. Informácie, ktoré sú získané vlastným prežitím, a všetkými zmyslami upevňované sú trvalé a celoživotné. Projekt, ktorý vám predstavujem, som v spolupráci s celým pedagogickým kolektívom v materskej škole realizovala dva roky. Prvý rok bol prípravný, teoretický – vymedzili sme si ciele, obsah jednotlivých aktivít, pripravovali texty, príbehy, obrázky, hľadali piktogramy a pod. Teoretické východiská projektu „Učiť deti žiť“: Učiť deti žiť v demokratickej spoločnosti. Učiť deti, že v každej spoločnosti existujú práva ale aj povinnosti, ktoré sa musia dodržiavať. Učiť deti, že neexistujú len naše práva, ale že každý človek bez rozdielu má svoje práva, ktoré musíme všetci rešpektovať. Učiť deti žiť s rešpektovaním a toleranciou k druhým, ale to isté vyžadovať aj od okolia voči sebe. Učiť deti žiť s druhými, ale naučiť sa žiť aj sám so sebou. Druhý rok som teoretické východiská pretavovala do praxe. Všetky aktivity dávali možnosť všetkým zúčastneným viesť deti k pozitívnemu sebaponímaniu, pozitívnemu sebauvedomovaniu a pozitívnemu sebahodnoteniu. Aktívnou účasťou na jednotlivých aktivitách deti na elementárnej úrovni získavali informácie a poznatky, ktoré viedli k nadobúdaniu a upevňovaniu ich právneho vedomia. Všetky aktivity sú v praxi overené. Deti s radosťou s učiteľkou spolupracovali, každý príbeh sme spolu analyzovali, vyvodili sme si ponaučenie, ktoré predpokladám, zúročia vo svojom ďalšom živote.

5

6

1 OPIS OSVEDČENEJ PEDAGOGICKEJ SKÚSENOSTI Kontext a rámec V hlavnej, praktickej časti práce predkladám metodický materiál, aktivity, ktoré boli zrealizované v materskej škole s päť - šesťročnými deťmi. Ciele, princípy a stratégie aktivít boli v súlade so Štátnym vzdelávacím programom ISCED 0, ako aj so Školským vzdelávacím programom Materskej školy Ulica mládeže II. Poprad, ktorý nesie názov „Učiť deti žiť – práva dieťaťa“. Špecifikácia cieľovej skupiny • Kategória: učiteľ • Podkategória pedagogických zamestnancov podľa § 13 zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov: učiteľ pre predprimárne vzdelávanie • Žiak: dieťa materskej školy • Okruh: Ja som, Ľudia, Príroda, Kultúra • Vzdelávacia oblasť: percepuálno – motorická, kognitívna, sociálno – emocionálna • Kompetencie: Osobnostné, sociálne, komunikatívne, kognitívne, učebné Cieľ práce Poskytnúť učiteľom predprimárnej edukácie ucelený metodický materiál a námety na aktivity pri plnení úloh zo štátneho vzdelávacieho programu a napĺňanie humanistických cieľov a princípov v oblasti práv dieťaťa. Prostredníctvom jednotlivých námetov ponúkam návrhy, ako sa primeranou formou cez jednotlivé organizačné formy dajú deťom predškolského veku sprostredkovať informácie, zážitky a poznatky o takých „imaginárnych“ veciach, ako sú práva dieťaťa. Predstavujem spôsob nenásilného zaraďovania problematiky práv dieťaťa do bežného života materskej školy tak, aby deti neboli zbytočne preťažované.

7

8

2 TEORETICKÉ VÝCHDISKÁ AKTIVÍT ZAMERANÝCH NA UTVÁRANIE PRÁVNEHO POVEDOMIA DETÍ Problematikou „Práva dieťaťa“ sa v predprimárnej edukácii zaoberajú dokumenty: Dohovor o právach dieťaťa, Štátny vzdelávací program ISCED 0, Školský vzdelávací program Materskej školy Ulica mládeže II. Poprad „Učiť deti žiť- práva dieťaťa.“ 2.1 Dohovor o právach dieťaťa Demokratickú spoločnosť charakterizuje rešpektovanie dvoch základných dokumentov Organizácie spojených národov, ktorými sú: Všeobecná charta ľudských práv a Dohovor o právach dieťaťa. Prijatím dohovoru o právach dieťaťa sa naša spoločnosť jednoznačne prihlásila k humanistickým a demokratickým hodnotám. Vychádzajúc zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, z Deklarácie práv dieťaťa a z Dohovoru o právach dieťaťa každé dieťa má právo na rodičovskú lásku, vzdelanie a zábavu. Preto by sa mal každý človek usilovať o to, aby deti tieto práva mali. Práva dieťaťa boli vyhlásené 20. novembra 1989 - OSN, obsahujú 10 morálnych princípov, ktoré potvrdzujú, že „ľudstvo je povinné je povinné dať dieťaťu to najlepšie, čo má.“ 2.2 Štátny vzdelávací program Štátny vzdelávací program ISCED 0, okrem iného, vytyčuje humanistické princípy a ciele, ktoré sú zamerané na utváranie povedomia detí predškolského veku o svojich právach. Princípy:  Právo na výchovu a vzdelávanie v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa.  Právo na rozvoj vlastnej jedinečnosti.  Právo na celostný rozvoj osobnosti.  Právo na sebarozvoj dieťaťa. (ISCED O, str.3) Ciele:  Získať a posilňovať úctu k ľudským právam a základným slobodám.  Pripraviť sa na život v slobodnej spoločnosti v duchu porozumenia a priateľstva medzi národmi, národnými a etnickými skupinami a cirkvami a náboženskými spoločenstvami.  Naučiť sa rešpektovať všeľudské etické hodnoty. (ISCED 0, str. 5) Z uvedeného vyplýva, že práve škola má byť miestom, kde si dieťa svoje postoje a hodnoty formuje a utvrdzuje. A práve preto, je tu učiteľ, ktorý správne ovplyvňuje a usmerňuje správanie a konanie dieťaťa, ktoré sa neskôr prejaví v správaní, konaní a skutkoch v jeho ďalšom živote. 2.3 Školský vzdelávací program Školský vzdelávací program (ŠkVP) si školy pripravujú na základe štátneho vzdelávacieho programu. ŠkVP Materskej školy Ulica mládeže II. Poprad, nesie názov „Učiť deti žiť – práva dieťaťa.“ Do ŠkVP boli zakomponované ďalšie špecifické ciele, ktoré korešpondujú s jeho zameraním.  Šíriť osvetu v oblasti ľudských práv a práv dieťaťa.  Zlepšovať kvalitu medziľudských vzťahov.  Dbať na prevenciu šikanovania a týrania detí z dôvodu inakosti.

9

 Utvárať schopnosť u dieťaťa brániť si svoje práva aj práva iných detí.  Zvyšovať sebaúctu, sebadôveru a pozitívne sebahodnotenie. Jednotlivé práva sú v ŠkVP „Učiť deti žiť“ rozpracované na jednotlivé mesiace. Plnenie je nasledovné: každý prvý pondelok sa v jednej triede stretnú päť – šesťročné deti. Pani učiteľka prostredníctvom príbehu predstaví a načrtne problematiku práva dieťaťa. Príbeh deti analyzujú, následne celý mesiac v jednotlivých triedach prostredníctvom aj iných pripravených, konkrétnych aktivít nadobúdajú, získavajú určité informácie a skúsenosti, ktoré vedú k uvedomovaniu si podstaty a cieľa aktivít. Súčasťou mesačných práv dieťaťa sú aj ich povinnosti, ktoré si deti samé, na základe jednotlivých aktivít, naformulovali. Na elementárnej úrovni sa deti dozvedeli, že okrem práv majú aj povinnosti a určitú zodpovednosť voči sebe, kamarátom aj iným ľuďom vo svojom okolí. September – právo na meno a domovinu. „ Všetky deti majú právo na meno, domovinu a vlasť.“ Povinnosť: Vážiť si svoju rodinu, svoj domov, byť hrdý na svoje meno. Október – právo na ochranu. „Poskytnite nám teplo a útočište. Dajte nám nejesť a dajte nám miesto na hranie.“ Povinnosť: Hrať sa spolu s kamarátmi, neničiť hru, ani hračky. Nevyhadzovať jedlo. November – právo na slobodu a dôstojnosť. „Chráňte nás, aby sme mohli vyrastať v slobodných a dôstojných podmienkach.“ Povinnosť: Pomáhať kamarátom, upozorniť ich na nebezpečenstvo. Rešpektovať iné názory. December – právo na vzdelanie. „Naučte nás ako prežiť šťastný a produktívny život. Nechajte nás, aby sme sa hrou učili žiť sami.“ Povinnosť: Chodiť do materskej školy, nevyrušovať ostatné deti pri činnosti, neničiť náučný a učebný materiál. Január – právo na mier. „Deti majú právo žiť v mieri, porozumení a solidarite medzi národmi.“ Povinnosť: Počúvať čo hovoria druhí ľudia, neskákať do reči, každého rešpektovať. Február – právo pomoci. „Ak sme telesne alebo duševne postihnutí, starajte sa o nás ešte viac.“ Povinnosť: Mať rád svojho kamaráta, nikoho nepodceňovať a nad nikým sa nepovyšovať. Marec – právo na ochranu pred krutosťou. „Všetky deti musia byť chránené pred útlakom a prácami, ktoré škodia ich fyzickému a psychickému zdraviu.“ Povinnosť: Byť kamarátsky a priateľsky ku všetkým deťom v našej triede. Nikomu nerozkazovať, nikoho nevyužívať. Apríl právo na ochranu zdravia. „V prípade choroby alebo náhleho nebezpečenstva pomôžte nám ako prvým.“ Povinnosť: Starať sa o svoje zdravie, primerane sa obliekať, jesť zdravú stravu, nejesť veľa sladkostí. Máj – právo na lásku a porozumenie. „Deti potrebujú veľa lásky a porozumenia a preto potrebujú trochu viac porozumenia od rodičov a ostatných dospelých.“ Povinnosť: Správať sa ku všetkým ľuďom milo, slušne, mať rád ľudí a pomáhať im. Jún – právo na slobodu. „Všetky deti sú si rovné.“ Povinnosť : Neubližovať iným, nevysmievať sa im, neurážať iných.

10

3

PROJEKT A NÁVRH AKTIVÍT „UČIŤ DETI ŽIŤ – PRÁVA DIEŤAŤA“

Práva dieťaťa? – môžeme si položiť otázku, či je potrebné zamýšľať sa nad zaraďovaním práv dieťaťa do výchovno-vzdelávacej činnosti s deťmi predškolského veku. Veď pre tieto deti sú to abstraktné pojmy, ťažko pochopiteľné detskému vnímaniu. Problematika ľudských práv a práv dieťaťa je stará ako ľudstvo samo. Človek sa neustále vyvíja, postupne prichádzame k tomu, že aj humanizácia a demokratizácia výchovy sa musí neustále prehlbovať. Vzájomná úcta, láska, tolerancia, ľudskosť sú predpokladmi k položeniu základov uvedomenia si a rešpektovania práv dieťaťa už v predškolskom veku. Formálnosť v tejto problematike nemá miesto. Teoretické východiská pre praktické aktivity som konfrontovala so Štátnym vzdelávacím programom ISCED 0 a hľadala som spôsob nenásilného zaraďovania problematiky práv, ale aj povinnosti dieťaťa do bežného života materskej školy tak, aby deti neboli zbytočne preťažované. Nasledujúce príklady sú ukážkou toho, ako v našej materskej škole nenásilnou formou vštepujeme deťom základy ich vlastných práv a povinností Hlavným a ústredným motívom sú príbehy O Hviezdoočke, ktoré som v spolupráci s kolegyňou Vierou Skupinovou pre deti napísala a ilustrovala. Príbehy sú rozpracované podľa jednotlivých práv, aby korešpondovali so Školským vzdelávacím programom materskej školy „Učiť deti žiť.“ Jednotlivé mesiace tvoria ucelený metodický materiál, ktorý obsahuje:  Príslušný piktogram  Právo dieťaťa, povinnosť, cieľ  Príbeh O Hviezdoočke  Iné aktivity a témy, podľa ŠkVP „Učiť deti žiť“, s ktorými som počas celého mesiaca v triede pracovala. Prostredníctvom aj iných činností, nielen príbehom „O Hviezdoočke“, si deti nadobudnuté poznatky, vedomosti a postoje upevňovali čo prispelo k uvedomeniu si podstaty jednotlivého práva dieťaťa.  Reflexia 3.1 September

Obrázok 1 – piktogram September Prameň – vlastný archív September – právo na meno a domovinu. „ Všetky deti majú právo na meno, domovinu a vlasť“. Povinnosť: Vážiť si svoju rodinu, svoj domov, byť hrdý na svoje meno. Cieľ: Prostredníctvom „Práva na meno a štátnu príslušnosť“ učiť deti rešpektovať všeľudské etické hodnoty, posilňovať úctu k ľudským právam a základným slobodám. Príbeh O Hviezdoočke „Ešte jednu rozprávku mi povedz, aspoň takú krátku,“ prosil malý princ Martinko mamku kráľovnú. „Je veľmi neskoro,“ mamka si poriadne zívla, „a okrem toho si už na žiadnu neviem spomenúť.“ „Prosím.“ Martino zopäl rúčky. Mamka si vzdychla a na

11

chvíľu sa zamyslela. „Počkaj, teraz mi niečo prišlo na um. Je to rozprávka o motýľom dievčatku, Hviezdoočke.“ Martinko sa pohodlne uvelebil na postieľke a počúval. „Hviezdoočka je malé dievčatko, ktoré žije ďaleko, veľmi ďaleko v čarovnej krajine motýľov, v domčeku utkanom z pavučín a mesačného svetla. Meno Hviezdoočka dostala preto, lebo na krídlach má krásne žlté očká, ktoré vyzerajú ako hviezdičky. Krídla sú veľké, modré a očká na nich žiaria doďaleka. Večer, keď sa mesačné lúče vkrádajú do okien, prilieta do izby čosi, čo vyzerá ako malý motýlik. Sadne si do miestnosti a počká, kým na neho nepadnú tri kvapky čistej vody a začne sa pomaly zväčšovať a zväčšovať a ty postupne rozoznávaš rúčky, nôžky, tváričku a zbadáš, že to nie je obyčajný motýľ, ale motýlie dievčatko - Hviezdoočka. Narastie taká veľká ako kamarát, alebo kamarátka, ktorí sa s ňou chcú hrať. Keď však chceš, aby motýlik vlietol do tvojej izby, musíš povedať: Hviezdoočka, smutno je mi, Hviezdoočka, ukáž sa mi. Hviezdoočka sa s deťmi hrá, alebo im rozpráva rozprávky. Potom sa opäť začne zmenšovať a zmenšovať, až je z nej opäť malý motýlik a odletí domov, do svojej krajiny.“ Posledné slová povedala kráľovná už celkom tíško, lebo Martinkovi sa začali zatvárať očká. Zaspal. Keď sa o chvíľu opäť zobudil, mamička tam už nebola. Spomenul si na to, čo mu vravela o Hviezdoočke. Sadol si a rozmýšľal: „Čo ak to nie je len rozprávka?“ Zoskočil z postieľky, obul si papučky, otvoril dvere, prešiel po chodbe a zamieril si to do kuchyne. Nabral do hrnčeka vodu a opatrne sa vrátil do svojej izby. Otvoril okno a riekol: „Hviezdoočka, smutno je mi, Hviezdoočka, ukáž sa mi.“ Oči sa mu rozšírili od úžasu, pretože oknom naozaj vletel malý motýlik a sadol si na postieľku. Martinko trasľavou rukou chytil hrnček, (predsa sa len trochu bál), a kvapol na motýľa tri kvapky vody. Ale potom sa tak zľakol, že od strachu zatvoril oči. Zrazu sa ho niekto dotkol rukou. Otvoril oči a vtedy po prvýkrát uvidel Hviezdoočku. Sedela na postieľke a dlhé, čierne, kučeravé vlasy jej padali na plecia. Na chrbte mala veľké modré krídla a na nich očká žiarivé ako hviezdičky. Martinko sa na ňu nemohol dosť vynadívať. Ozval sa až po dlhej chvíli: „Teda je to pravda. Ty si....“Dievčatko sa usmialo. „Áno, som Hviezdoočka. Zavolal si ma, tak som tu.“ „Vitaj,“ zvolal naradostený Martinko, chytil ju za ruky a začal sa s ňou točiť po izbe. „Už dosť,“ volala veselo, celá udýchaná, „veď si polámem krídla. Môžem sa ich dotknúť?“, bol zvedavý princ. „Pravdaže.“ Princ natiahol ruku a opatrne sa dotkol krídla. Bolo jemné a veľmi krehké. Opäť si sadli na posteľ. „Rozprávaj mi o sebe Hviezdoočka, o tvojej krajine.“ „Motýlia krajina je plná pestrofarebných motýľov. Sú väčšie ako tie, ktoré vídaš v záhrade. Niekedy k nám tie vaše, menšie motýle, priletia na návštevu a vtedy býva u nás veľká slávnosť“. O tom ti niekedy porozprávam. „A všetky vaše motýle sa môžu meniť tak ako ty?“, chcel vedieť Martinko. „Nie, ja som jediné motýlie dievčatko, ktoré sa podobá na vás, ľudí.“ „A teraz mi povedz o sebe niečo ty, chlapček. Ako sa voláš a aký názov má vaša krajina?“ „Volám sa Martinko a naša krajina sa volá Zelené kráľovstvo, lebo je tu mnoho lesov s veľkými, mocnými stromami, veľa lúk a záhrad. Máme tu mnoho dediniek a miest. Mesto, v ktorom teraz sme sa volá Kráľovské mesto, lebo tu žije môj tatko kráľ a mamka kráľovná. Naše domy sú iné ako vaše, sú z tehál, kameňov a v nich bývajú mamky a ockovia, deti ,dedkovia, babičky.“ Ešte chvíľu sa spolu o všeličom rozprávali a hrali, až kým sa na oblohe neobjavila posledná hviezdička. „Už je neskoro, musím ísť,“ povedala Hviezdoočka. „Kedy zas prídeš ?“, opýtal sa Martinko, „môžem si ťa volať každý deň?“ „Nie, každý deň sa to nedá, nevládala by som toľko lietať. Budem k tebe chodiť raz za mesiac.“ Hviezdoočka sa začala zmenšovať, ešte si stihli zakývať a o chvíľu malý motýlik opustil princovu izbičku. Martinko sa za ním pozeral, kým mu nezmizol z dohľadu. Zavrel okno, ľahol si do postieľky a onedlho už sladko spal.

12

Iné aktivity a témy, zdroj - ŠkVP „Učiť deti žiť“:  Moje meno  Rodina – členovia rodiny  Kde bývam – mesto, štát  Materská škola a ja  Ja a moji kamaráti – pomoc, ochota spolupráca Reflexia: Po prečítaní prvého príbehu O Hviezdoočke, sme deťom prezradila, že odteraz k nám, vždy keď začne nový mesiac, príde Hiezdoočka aby nám, ale aj Martinkovi, rozpovedala svoj príbeh, v ktorom bude vždy niečo múdre a pre nás poučné. S deťmi sme prečítaný text analyzovali. Využila som aj ilustrácie k textu. Príloha 1. Kto je to Hviezdoočka? Odkiaľ prišla? Kto ju zavolal? Ako sa s Martinkom zoznámili? Ako predstavila svoj domov, svoju krajinu Hviezdoočka a ako Martinko? Odpovede detí korešpondovali s prečítaným textom. „Ako by ste sa predstavili Hiezdoočke vy?“, bola moja nasledujúca otázka. Deti sa postupne jednotlivo predstavovali, kto vedel pridal aj svoju adresu. Pri predstavovaní sme zistili, že každý sa nejako volá. Na moju otázku, že prečo sa práve Jakub volá Jakub, Zuzka Zuzkou deti nevedeli odpovedať. A práve tu vznikol priestor, aby som deťom vysvetlila pointu práva „ Všetky deti majú právo na meno, domovinu a vlasť“ a z prečítaného príbehu O Hviezdoočke vyvodila ponaučenie. „ Deti bez rozdielu, kde bývajú, kto sú ich rodičia majú právo na meno, ktoré im dávajú práve rodičia, ktorí majú aj povinnosť dať deťom domov a lásku“. Ten domov je v niektorej krajine, ktorá sa potom stane ich vlasťou, tak ako je pre nás Slovensko. Počas celého mesiaca sme pracovali v duchu tejto myšlienky, pri každej možnej príležitosti som deťom zdôrazňovala význam ich mena, ale aj mená ch kamarátov v triede. 3.2 Október

Obrázok 2 – piktogram Október Prameň – vlastný archív Október – právo na ochranu. „Poskytnite nám teplo a útočište. Dajte nám nejesť a dajte nám miesto na hranie.“ Povinnosť: Hrať sa spolu s kamarátmi, neničiť hru, ani hračky. Nevyhadzovať jedlo. Cieľ: Prostredníctvom „Práva na ochranu“ uľahčiť dieťaťu plynulú adaptáciu, cieľavedome, systematicky a v tvorivej atmosfére rozvíjať osobnosť dieťaťa v psychomotorickej, poznávacej, sociálnej, emocionálnej, morálnej oblasti.

13

Príbeh O Hviezdoočke „Hviezdoočka, konečne si zasa tu. Už som sa nemohol dočkať,“ tešil sa Martinko, keď sa po mesiaci opäť stretol s motýlím dievčatkom. „Som trošku chorý, kašlem a mám horúčku, takže dnes som vôbec nevstal z postieľky.“ „Ty môj chudáčik,“ poľutovala ho Hviezdoočka a pohladkala ho po líčku. „Mamička mi urobila niekoľko čajov s citrónom a medom,“ pokračoval malý princ, „a s tatkom sme si pozerali novú knihu o zvieratkách. Najviac sa mi tam páčili veveričky.“ „O veveričkách viem jednu rozprávku, chceš ju počuť Martinko?“ opýtala sa Hviezdoočka. „Áno, veľmi rád.“ „V hustom lese, v dutine starého košatého stromu žila rodinka veveričiek. Tatko, mamka a štyri veselé, huňaté detičky. Malé veveričky celé dni šantili po lese, skákali zo stromu na strom, hádzali si šušky, potom zliezli na zem, trochu si tam pobehali a o chvíľu hop, boli opäť na strome. Niekedy pomáhali mamke a tatkovi so zbieraním húb, orieškov a semienok zo šušiek. Najmladšia veverička, Riška, najradšej zbierala huby. Veľmi dobre poznala miesta, kde rástli tie najväčšie a najzdravšie. Aj teraz, prvá hopká po zelenom machu a volá: „Poďte sem všetci, tu sú huby s klobúkmi veľkými ako dáždniky! A tu je...au,jaj...,“ začala zrazu nariekať. „Moja nôžka, bolí ma, nemôžem na ňu stúpiť.“ V okamihu boli pri nej mamka s ockom a tromi vydesenými súrodencami. „Ukáž, kde ťa to bolí?“ opýtala sa mamka. Riška vystrčila zadnú labku. „Tu, pod druhým pazúrikom,“ zavzlykala. Mamka labku prezerala, jemne ohmatávala ale nič nemohla nájsť. „Poď sa pozrieť ty, otecko, hádam niečo zbadáš,“ obrátila sa k veveričiakovi - oteckovi. Ockovi sa najprv tiež nedarilo nič nájsť. Tu hladil, tam stisol, ale nič neobjavil. Slniečko už pomaly zachádzalo za veľký kopec, keď konečne našiel to, čo tak trápilo Rišku. Tenučký, ale veľmi dlhý tŕnik zabodnutý hlboko v labke. Opatrne ho vytiahol. Všetci si uľahčene vydýchli. Pobrali sa domov a cestou sa postupne striedali v podopieraní Rišky, ktorej sa ťažko chodilo, lebo nožička jej napuchla. Doma jej mamka postlala mäkkú postieľku z najjemnejších trávičiek a konárikov a uvarila dobrú hubovú polievočku. Otecko šiel medzitým hľadať lístky skorocelu na opuchnutú nožičku. Dlho sa nevracal, už sa o neho začali báť. Napokon prišiel celý udýchaný. „Mám ich, našiel som ich,“ volal, keď vchádzal dovnútra, „ale musel som ich dlho hľadať. Už sa veľmi zotmelo a tak som poriadne nevidel. Chodil som s nosom pritisnutým k zemi, keď tu nado mnou zahúkala sova, zatrepotala krídlami a začala ma chytať. Hnal som sa k najbližšiemu stromu a naraz som o niečo zakopol. Zamotali sa mi do toho nohy a bác, už som bol na zemi. Zle je, pomyslel som si. Ale nebolo, práve to ma zachránilo! Sova sa zľakla šumu a buchotu, odletela a ja som zbadal, že ležím v skoroceli. Chytro som natrhal lístky a ponáhľal sa domov,“ dokončil rozprávanie otecko. Všetci sa tešili, že to tak dobre dopadlo, chválili ho a mamka hneď priložila Riške skorocel na nôžku. Celú noc jej vymieňala lístočky a ráno bola Riška zasa zdravá ako buk. Opäť sa mohla hrať a šantiť, len si už dávala na seba väčší pozor. „Aj ja si už budem dávať väčší pozor, aby som neprechladol“, poznamenal Martinko. „Ďakujem ti, Hviezdoočka, za peknú rozprávku. Pripomenula mi mojich rodičov, ktorí sa vždy o mňa starajú“. „Lebo ťa majú veľmi radi,“ usmiala sa Hviezdoočka. „Aj ja ich, a veľmi“, povedal Martinko unaveným hlasom , zavrel očká a zaspal. Iné aktivity a témy, zdroj - ŠkVP „Učiť deti žiť.“  Ja pomôžem, ty pomôžeš.

14

 Vitamíny.  Zdravie a choroba.  Rád sa hrám. Reflexia: Na magnetickú tabuľa som bez komentára pripevnila obrázky veveričiek (príloha 1). „Čo budeme asi dnes robiť?“, znela moja otázka. Odpovede detí „budeme sa hrať na veveričky, budeme sa o nich rozprávať“..., odpovede boli správne. Oznámila som deťom, že k nám dnes opäť príde Hviezdoočka a rozpovie nám ďalší príbeh. Po prečítaní príbehu nastal rozhovor o texte. Veľmi správne a múdro odpovedali na otázku, že kto sa o nich najviac stará. V odpovediach zaznelo vždy „mamka, ocko, rodičia, celá rodina.“ Na príklade veveričiek sme si spoločne vyvodili hlavnú myšlienku na tento mesiac, že dospelí sú povinní poskytnúť deťom ochranu v každej oblasti. Aj deti majú povinnosť voči sebe - chrániť si svoje zdravie napr. správnou životosprávou, neubližovať si navzájom. Všetky deti majú právo na to, aby mali miesto a priestor, kde sa môžu spokojne a bezpečne hrať. 3.3 November

Obrázok 3 – piktogram November Prameň – vlastný archív November – právo na slobodu a dôstojnosť. „Chráňte nás, aby sme mohli vyrastať v slobodných a dôstojných podmienkach.“ Povinnosť: Pomáhať kamarátom, upozorniť ich na nebezpečenstvo. Rešpektovať iné názory. Cieľ: Prostredníctvom „Práva na slobodu a dôstojnosť“ pripravovať deti na život v slobodnej spoločnosti v duchu porozumenia, znášanlivosti, tolerancie, rovnosti pohlaví a priateľstva medzi národmi, naučiť sa rešpektovať všeľudské etické hodnoty. Príbeh O Hviezdoočke „Vonku sa už poriadne ochladilo,“ otočil sa Martinko k Hviezdoočke, s ktorou spolu cez okno sledovali, ako zo stromov padajú posledné pestrofarebné listy. „O chvíľu príde zima. Dnes som si vonku vzal aj rukavice, čiapku a šál a trošku som pomáhal záhradníkovi hrabať lístie. Urobili sme z neho veľké kopy a ja som sa opýtal, či si môžem do jednej z nich skočiť. Záhradník ju najprv skontroloval, či tam nie sú nejaké ostré konáriky, ktoré by mi mohli ublížiť a potom som už mohol skákať. To bola zábava!“ „Dobre si urobil“, povedala Hviezdoočka“, „že si sa opýtal staršieho a toho, koho poznáš a nie ako jeden neopatrný ježko, ktorý....“„Aký ježko?“ bol zvedavý Martinko, „už sa teším na ďalšiu rozprávku.“ „Fu – fu, šu – šu, ozývalo sa po lese. Potom bolo chvíľu ticho a onedlho sa znova ozvalo fu – fu, šu – šu, ako malý vláčik. Ale po lese predsa vláčiky nechodia! Čo to len mohlo tak fučať a šuchotať?! Aha, už to pomaly vychádza z vysokej trávy. Má to štyri nožičky, malý ňufáčik, drobné očká, ušká a na tele čudné ihličky. Ach, veď to nie sú žiadne ihličky, ale pichliače! To je predsa ježko! A za ním ešte jeden. Práve sa sem prisťahovali 15

z vedľajšieho lesa. Ten menší sa volá Pichliačik, ten starší Siváčik. Všetko sa im tu veľmi páčilo - voňavý zelený mach, na ktorom sa tak dobre oddychuje, huby, kvietky. Večer si vyšli na lov. Vyhľadávali dážďovky, slimáky, chrobáky. Niekedy chodili spolu, niekedy každý sám.“ Vtedy Siváčik upozorňoval Pichliačika na niektoré nebezpečné zvieratá, najmä na líšku. „Je veľmi prefíkaná“, vravieval, „vždy sa pred ňou musíš skrútiť do klbka a vystrčiť všetky pichliače, aby ti neublížila.“ „A ako taká líška vyzerá, ja som ju ešte nikdy nevidel?!“ vyzvedal Pichliačik. „Je celá hrdzavá, so špicatými ušami a dlhým huňatým chvostom.“ Pichliačik celé leto žiadnu líšku nevidel, ale zato líška ich oboch neúnavne sledovala. Sem tam natrafila na Siváčika ale ten bol veľmi opatrný. Nikdy sa jej však nepodarilo stretnúť sa osamote s malým Pichliačikom, lebo Siváčik bol vždy nablízku. Až raz..... Leto prešlo, už sa i jeseň pomaly chýlila ku koncu a nastal čas nájsť si miesto na zimný spánok. Pichliačik i Siváčik si po dlhom hľadaní našli pekné kôpky lístia, do ktorých sa chceli zahrabať. Siváčik do jednej vošiel, aby si vyskúšal, či je tam dosť mäkko, a pretože bol trochu unavený, zadriemal. Pichliačik sa ešte chvíľu motal okolo svojej kôpky. Zrazu sa vedľa neho ozval sladký hlások. „Aká pekná kôpka! Tu sa ti bude dobre spať, ale ešte niečo ti chýba.“ Pichliačik sa obrátil a zbadal veľké hrdzavé zviera so špicatými ušami a huňatým chvostom. „Líška,“ zapišťal preľaknuto a hneď sa skrútil sa do klbka. „Neboj sa, maličký,“ vravela mu zaliečavým hlasom líška, „ja ti chcem len pomôcť. Vidím, že v kôpke ti chýbajú tie najlepšie listy.“ „Ale veď tu mám javorové, i dubové, lieskové, dokonca i z planej jablone“ odvetil trasúci sa ježko. „To áno, ale pozri na tieto“ ukazovala mu v diaľke sa lesknúce listy z neznámej rastliny. „Krásne voňajú, bude sa ti v zime spať ako v bavlnke. Choď si ich nazbierať“ radila mu. A Pichliačik šiel. Vzal si plnú náruč listov, privoňal, a naozaj. Krásne rozvoniavali. Chcel líške poďakovať, ale zrazu sa mu začala točiť hlava. „Čo sa to deje?!“ čudoval sa. Všetko sa mu pred očami krútilo, nožičky sa mu plietli a naraz sa zvalil na zem. „Chacha“ smiala sa líška. „Už ťa mám, už mi neujdeš!“ Opatrne ho labkou prevrátila na chrbátik, takže mu bolo vidieť svetlé bruško, na ktorom nemal žiadne pichliače, nahla sa a ... „áúúúú“ začala zavíjať od bolesti, pretože v tej chvíli sa pri nej objavil Siváčik, ktorý sa našťastie už zobudil, a poriadne ju popichal. „Ideš od môjho kamaráta, maškrtnica!“ zakričal a znova sa chystal použiť svoje pichliače. Líška nečakala, ale dala sa na útek. O chvíľu jej nebolo. Siváčik odtiahol Pichliačika k studničke a pofŕkal ho vodou. Pichliačik otvoril najprv jedno oko, potom druhé a chytil sa za hlavu. „Jaj, moja hlavička“ zanariekal. „Pichliačik, Pichliačik,“ karhal ho kamarát. „Nehovoril som ti, že líška je nebezpečná?! Dala ti ovoňať omamný lístok, a keby som sa nebol zobudil, bola by ťa zjedla. Nesmieš si brať to, čo nepoznáš a už vôbec nie od cudzieho. Opýtaj sa vždy najprv toho, koho dobre poznáš.“ „Už to nikdy neurobím“ sľuboval s plačom Pichliačik, „a ďakujem ti veľmi pekne za záchranu.“ „Som rád, že sa ti nič zlé nestalo“ povedal Siváčik , „a už neplač.“ Pichliačik sa upokojil .Obaja kamaráti sa potom vrátili ku svojim kôpkam a pretože sa veľmi ochladilo, rýchlo sa do nich zavŕtali, aby tam v teple a suchu prečkali celú zimu. Iné aktivity a témy, zdroj - ŠkVP „Učiť deti žiť.“  Vidieť a byť videný – byť bezpečný v cestnej premávke.  Čo a kto mi môže ublížiť.  Viem čo chcem a viem čo môžem.  Keď vyrastiem budem...

16

Reflexia: Prešiel ďalší mesiac a my sa opäť stretávame s Hviezdoočkou a Martinkom. Čo mala na dnes Hviezdoočka pripravené si deti s veľkým záujmom vypočuli. Príbeh o ježkovi a líške bol pre deti emotívny. Využila som aj ilustrácie k príbehu. Príloha 1. Po vypočutí príbehu deti vedeli rozlíšiť dobro a zlo. Keďže deti poznajú klasické rozprávky, líške ihneď pripísali negatívne vlastnosti. „Je zlá, škaredá, falošná, prefíkaná, klame, je ako striga, je odporná, nemám ju rada.“ Ježko Siváčik bol pre nich hrdina, lebo zachránil svojho kamaráta. Ale Pichliačik? Odpovede detí: „aj on bol zlý, lebo neposlúchal, nevedel sa rozhodnúť čo je správne, bol lakomý, nebol spokojný s tým čo mal a uveril líške, dal sa nahovoriť na hlúposti.“ Po mojej otázke, či by deti chceli byť v živote ako líška, alebo ježko Siváčik, alebo ježko Pichliačik, nasledovali odpovede aké som predpokladala. Všetky deti chcú byť ako Siváčik. Pomáhať a zachraňovať. 3.4 December

Obrázok 4 – piktogram December Prameň – vlastný archív December – právo na vzdelanie. „Naučte nás ako prežiť šťastný a produktívny život. Nechajte nás, aby sme sa hrou učili žiť sami.“ Povinnosť: Chodiť do materskej školy, nevyrušovať ostatné deti pri činnosti, neničiť náučný a učebný materiál. Cieľ: Prostredníctvom „Práva na vzdelanie“ podporovať vzťah dieťaťa k poznávaniu a učeniu hrou, naučiť sa kooperovať v skupine, kolektíve a preberať na seba primeranú zodpovednosť. Pripraviť sa na celoživotné vzdelávanie. Príbeh O Hviezdoočke „Bál som sa, že dnes nebudeš môcť prísť Hviezdoočka, lebo vonku zúri strašná fujavica“ vítal prekvapený, ale veľmi potešený, Martinko skrehnuté motýlie dievčatko, „preto som ťa ani nevolal. Ale ty si predsa prišla. Určite ti je zima. Dám ti čajík s medom, ten ťa zahreje“. Hviezdoočka s vďakou prijala ponúknutú šálku, vypila čaj a konečne jej začalo byť teplo. Usmiala sa. „Dnes mám pre teba pripravenú rozprávku, kde sa bude hovoriť práve o zime a mede.“ „Bola zima. Studený vietor, preháňajúci sa po lese, rozfukoval trblietavé vločky, ktoré sa neustále sypali z neba a zhadzoval s veľkým buchotom celé kopy snehu z konárov stromov na zem. Bum! Ďalšia hŕba padla rovno na medvedí brloh, čo zobudilo veľkú, hnedú medvedicu i jej synčeka, malého medvedíka, zo zimného spánku“. „Mami, už je jar?“ opýtal sa zvedavý medvedík. „Kdeže, synček, ešte je zima a to poriadne tuhá,“ odpovedala mama. „Tak to by som konečne mal vidieť sneh“ potešil sa medvedík, ktorý sa narodil len v lete a od starších kamarátov už všeličo počul o studenom bielom čude. „Môžeme ísť hneď teraz“ vravela medvedica, „aspoň si trochu ponaťahujem laby.“ Medvedík si od radosti podskočil a ponáhľal sa za mamou, ktorá už vychádzala von

17

z brlohu. „To je krása“ vykríkol, keď sa poriadne poobzeral po okolí. Strčil labku do snehu a zvýskol: „Je to strašne studené.“ „Neboj sa, zvykneš si, len poď,“ nabádala ho mama. A naozaj. O chvíľu už medvedík poskakoval vo vysokom snehu, gúľal sa a naháňal s medvedicou. „Mami a čo je to vlastne sneh?“ bol zvedavý macko. „Sú to zamrznuté kvapky vody, ktoré padajú na zem z oblohy a volajú sa vločky. „A toto je čo?“, ukazoval labkou na úzky, ligotavý pásik. „To je ľad“ vysvetľovala trpezlivo mama. „Vytvorí sa, keď zamrzne veľa vody. Je hladký a tvrdý. Môžeš sa na ňom šmýkať.“ Macko si to hneď vyskúšal. Niekoľkokrát spadol, ale pretože mal hustý a mäkký kožuštek, vôbec to nebolelo. Medvedica ho chvíľu zamyslene pozorovala a potom náhle povedala: „Potrebujem ísť do brlohu. Ty sa tu pekne hraj, nechoď ďaleko, o chvíľu sa vrátim.“ Medvedík mamku poslúchol a hral sa stále na tom istom mieste. Trvalo to trochu dlhšie ako chvíľu, kým prišla naspäť, ale medvedík bol trpezlivý a mamka ho za to pochválila. „Teraz sa pôjdeme pozrieť hlbšie do lesa, je tam veľmi pekne“ povedala, a už šli. Pred nimi sa objavovali stále vyššie stromy, takže medvedík musel vysoko dvíhať hlavu. Bolo to naozaj pekné, ale macko pocítil, že má prázdne bruško. „Mami“ pribehol k medvedici, ktorá sa na chvíľu zdržala, „som hladný.“ „Ja tu nič nemám, synček. Ale vieš čo? Skús čosi vyňuchať, aj ja by som si dala niečo pod zub.“ Macko si labkou prešiel po ňufáčiku a začal ňuchať na všetky strany. Zrazu sa mu zdalo, že zacítil med. Nie však na zemi, ale vôňa akoby prichádzala odkiaľsi zhora, z koruny vysokej borovice. „Tam na borovici niečo je“ utekal s novinou ku mamke. „Choď sa tam pozrieť, synček“ nabádala ho medvedica. „Ale, mami, veď vieš, že ja sa veľmi bojím. Ešte nikdy som sa neodvážil vyliezť na strom. Mami, prosím choď to zobrať ty!“ „Má dosť tenké konáre, mohli by sa podo mnou zlomiť a ja by som spadla. Asi ostaneme hladní,“ povedala smutne mama. Medvedík túžobne pozeral raz na strom, raz na mamu, potom sa prudko nadýchol a rozbehol sa k borovici. Silno ju objal prednými labkami, zadné dvihol do vzduchu a snažil sa zachytiť pazúrmi o strom. Najprv sa mu veľmi nedarilo, párkrát sa zošuchol dolu, ale asi pri piatom pokuse sa konečne udržal na kmeni. Začal pomaly liezť stále vyššie a vyššie. „Mami, už mi to ide, ide mi to!“ kričal veselo. Medvedica spokojne kývala hlavou. Keď bol asi v polovici stromu, konečne našiel, čo hľadal, plást medu. Opatrne ho vzal do zubov a zliezol na zem. „Predstav si mami, na borovici bol med. Vôbec neviem, ako sa tam dostal“ vravel udýchane. „Ja som ho tam dala“ povedala medvedica. „Ty?! Ale veď si hovorila, že strom má tenké konáre,“ čudoval sa macko. „Až také tenké nie sú,“ usmiala sa. „Chcela som len, aby si sa naučil liezť po stromoch, ako každý správny medveď. A ty si to naozaj dokázal! Keď sa budeš aj naďalej takto učiť, vyrastie z teba múdry macko,“ dodala a pohladila ho labkou po líčku. Medvedík sa blažene usmial, rozlomil plást medu, jednu polovicu dal mamke a potom sa obaja s chuťou lížuc med vrátili do svojho brlohu. Iné aktivity a témy, zdroj - ŠkVP „Učiť deti žiť.“  Mikuláš, Mikuláš aký darček pre nás máš.  Zimná krajina.  Čas Vianoc.  Čo som našiel pod stromčekom.  Čo sa mi najviac darí. Čo dokážem sám. V čom som dobrý. Reflexia: December je snáď najkrajší mesiac v živote detí. Je tu Mikuláš, sú tu Vianoce. V materskej škole sú slávnosti. Deti sa prezentujú vystúpeniami, majú pripravený program pre svojich najbližších, ktorí prídu na mikulášske a vianočné posedenia. K tomu, aby sa deti na vystúpenia pripravovali s radosťou mi poslúžil ďalší Hviezdoočkin príbeh. N príklade

18

neúnavného medvedíka deťom poukazujem na to, prečo je dobré sa vzdelávať. Učiť sa niečo nové, na to majú právo všetky deti. Využívam ilustrácie - príloha 1. V aktivite „Čo sa mi najviac darí, čo dokážem sám, v čom som dobrý,“ deti s veľkou hrdosťou opisovali svoje zručnosti. Deti sú hrdé na to, že sa vedia „lyžovať, korčuľovať, pomáhajú mamke, poukladali hračky, vedia poskladať puzzle, vedia sa hrať so súrodencom, pekne kreslia, vedia spievať, recitovať.“ Deti presne rozlišovali čo sa naučili doma a čo v materskej škole. Teoreticky vedia zdôvodniť význam vzdelávania. Pevne verím, že im láska a chuť vzdelávať sa vydrží celý život. 3.5 Január

Obrázok 5 – piktogram Január Prameň – vlastný archív Január – právo na mier. „Deti majú právo žiť v mieri, porozumení a solidarite medzi národmi.“ Povinnosť: Počúvať čo hovoria druhí ľudia, neskákať do reči, každého rešpektovať. Cieľ: Prostredníctvom „Práva na mier“ pripravovať deti na život v slobodnej spoločnosti v duchu porozumenia, znášanlivosti, tolerancie. Prihliadať na rôzne sociokultúrne a socioekonomické zázemie dieťaťa. Príbeh O Hviezdoočke „Už som zasa prehral,“ vzdychol si Martinko, keď ho Hviezdoočka štvrtý krát porazila v pexese. „Nedával si pozor, na čo myslíš?“ bola zvedavá. „Máš pravdu, naozaj som myslel na niečo celkom iné. Minulý týždeň som dostal nového psíka, celého čierneho, s bielym fliačikom na nose. Jedného som už mal, bieleho, s čiernym fliačikom na nohe. Keď sa tí dvaja prvýkrát stretli, začali na seba vrčať, štekať, ešteže sa nepohrýzli. Na druhý deň to bolo to isté, i na tretí, i na štvrtý. Ale včera sa zrazu stalo niečo celkom iné. Keď jeden druhého zbadali, najprv sa k sebe pomaly priblížili a oňuchali sa navzájom. Potom sa rozbehli a začali šantiť a vyvádzať. Dnes sa dokonca kŕmili z jednej misky. Mal som z toho veľkú radosť.“ „To mi pripomína dobrodružstvá psíkov námorníkov,“ poznamenala Hviezdoočka a začala rozprávať. „Na brehu veľkého mora, v ktorom plávalo množstvo rýb a množstvo lodí, žili štyria psíci, námorníci – biely, čierny, žltý a hnedý. Biely nosil bielu námornícku čiapku, čierny čiernu, žltý žltú a ten hnedý? No samozrejme hnedú. Každý z nich mal i svoju loďku. Biely bielu, čierny čiernu, žltý žltú a uhádol by si, akú loďku mal hnedý? No samozrejme hnedú. Nebývali od seba ďaleko a mohol by si si myslieť, že boli dobrí kamaráti, ale neboli to dobrí kamaráti, vlastne to vôbec neboli kamaráti. Nikdy sa nenavštívili, nerozprávali sa spolu, chodili spolu len na veslárske preteky, a aj tam jeden o druhom nepekne rozprávali. Napríklad biely hovorieval, že čierny vyzerá ako kominár a mal by radšej vymetať komíny, žltý hovoril o hnedom, že na pretekoch len zbytočne zavadzia, lebo je pomalý, čierny sa smial z bieleho, že má krátke uši a hnedému sa nepáčilo, že žltý má dlhý chvost. Námorníci to ale boli usilovní. Keď náhodou nechytali ryby, tak

19

opravovali siete a keď aj s tým boli hotoví, pekne si pozametali a vyumývali podlahy na svojich lodiach.“ Pomaly sa blížil čas, keď sa mali konať veľké a známe preteky vo veslovaní k Banánovému ostrovu. Psíci sa na ne samozrejme prihlásili. V určený deň sedeli netrpezlivo vo svojich loďkách a čakali na pokyn vyštartovať. Konečne sa ozval výkrik čajky, ktorý znamenal, že preteky sa začali. Psíci schytili veslá a hnali sa k cieľu. Onedlho predbehli ostatných pretekárov, a keď zbadali, že sú tesne vedľa seba, pridali ešte viac. Lode, ktoré šli za nimi už vôbec nebolo vidno. A vtedy sa to stalo. Z ničoho nič sa spustil silný vietor a prihnal obrovské vlny. Všetci ostatní pretekári, ktorí ešte neboli ďaleko od brehu sa stihli vrátiť naspäť, ale štyria psíci ostali na šírom mori. Vlny hádzali loďkami sem a tam, psíkom vypadli veslá, nakoniec sa loďky prevrátili a námorníci sa ocitli vo vode. Trochu si z nej aj uchlipli. „Bŕ,“ bola strašne slaná, až sa rozkašľali. Začali plávať, ale na rozkolísanom mori to išlo veľmi ťažko a tak im pomaly ubúdali sily. Už, už si mysleli, že sa utopia, keď neďaleko zbadali plávať akési drevo. Z posledných síl k nemu doplávali, všetci štyria sa chceli naraz vyškriabať hore, ale nepodarilo sa to ani jednému. „Musíme si pomôcť,“ ozval sa náhle biely psík, potisol čierneho a ten šťastne vyšiel na drevo. Čierny psík potom povyťahoval ostatných. More sa trochu utíšilo. Psíky sa rozhliadali napravo aj naľavo a ďaleko, veľmi ďaleko zbadali breh. „Čo budeme robiť?!“ nariekal čierny psík. „Skúsme veslovať chvostíkmi,“ navrhoval žltý. Všetci ich ponorili do vody, a o chvíľu sa už plavili smerom k vytúženému pobrežiu. Bolo to dosť namáhavé a tak si po čase museli odpočinúť. „Nie ste hladní?“ opýtal sa hnedý psík. „Mám tu nejaké jedlo, podelím sa s vami.“ Ostatní sa veľmi potešili, pekne poďakovali a o chvíľu sa už spoločne kŕmili. „Môžeme sa i napiť,“ zvolal veselo čierny psík, keď odkiaľsi vykutral fľašu s čistou vodou. Keď sa napili, veslovali ďalej. Onedlho pristáli na pevnej zemi a od radosti sa začali objímať. Odrazu im už vôbec nevadilo, že jeden je čierny, druhý pomalý, že jeden má dlhý chvost a ten ďalší krátke uši. Stali sa z nich dobrí kamaráti, ktorí pochopili, že oveľa lepšie je usmievať sa na seba a pomáhať si, ako sa jeden na druhého mračiť a zlostiť. Iné aktivity a témy, zdroj - ŠkVP „Učiť deti žiť.“  Žijem na planéte Zem.  Kúzelný svet hier a rozprávok.  Buďme všetci kamaráti.  Mám rád.....  Kedy som šťastné dieťa? Reflexia: Tento Hviezdoočkin príbeh medzi deťmi vyvolal veľkú diskusiu o tom, ako byť dobrý kamarát a čo je o vlastne kamarátstvo, priateľstvo. Odpovede detí na otázku, kedy a ako oni potrebovali kamaráta sú nasledovné. „Keď som stratil autíčko, Alex mi ho našiel a vrátil mi ho.“ „Podala som Viktorke vreckovku, keď plakala.“ „Filip mi bral kocky, nehrám sa s ním.“ „Vaneska nosí nálepky a dá mi ich.“ Z uvedených odpovedí som dedukovala, že deti na elementárnej úrovni vedia vyjadriť, čo im je príjemné s čím sú spokojnejšie. Majú radi keď je v triede, ale aj doma, pohoda, spokojnosť, mier, keď si navzájom rozumejú Intuitívne odmietajú nepohodu a napätie. Hlavnú myšlienku príbehu, aj ilustrácie – príloha 1., som využívala počas celého mesiaca, hlavne v situáciách kde sa deťom teoretické poznatky nedarilo prenášať do praktických činností. Napr. Filip neodložil skladačky na svoje miesto, Alex ich následne nenašiel. Evička si doniesla hračku z domu, s ktorou sa chcela hrať len ona sama. Vzniknuté

20

situácie s deťmi riešim a vediem ich k tomu, aby hľadali a našli optimálne riešenie, ale nielen v prospech seba, ale pre všetkých v našej triede.

3.6 Február

Obrázok 6 – piktogram Február Prameň – vlastný archív Február – právo pomoci. „Ak sme telesne alebo duševne postihnutí, starajte sa o nás ešte viac.“ Povinnosť: Mať rád svojho kamaráta, nikoho nepodceňovať a nad nikým sa nepovyšovať. Cieľ: Prostredníctvom „Práva pomoci“ naučiť sa chrániť svoje zdravie vrátanie využitia zdravej výživy a chrániť životné prostredie. Naučiť sa rozvíjať a kultivovať svoju osobnosť. Príbeh O Hviezdoočke Konečne prešiel ďalší mesiac a prišiel vytúžený deň, kedy si Martinko mohol privolať Hviezdoočku a vypočuť si novú rozprávku. „Pozrite sa, zasa spadol!“ kričal veľký sivý zajac Sivoň na kamarátov, keď zbadal, že z neďalekej nory pomaly a akosi bezmocne vychádza maličký zajko Ušiačik. Teraz opäť spadol, až sa skopŕcol naspäť do nory. S veľkou námahou sa znova pomaly štveral hore. Sivoň sa začal smiať, až sa chytal za brucho. Kamaráti sa smiali s ním a o chvíľu sa už všetci rozbehli po lúke. „Počkajte na mňa!“ volal za nimi Ušiačik, ale nikto sa ani len neobzrel. Zajko zostal sám, tak, ako vždy. Stále to bolo rovnaké! Nikto sa s ním nechcel hrať, lebo mal jednu nožičku kratšiu, a veľmi slabučkú, a jedno uško mu rástlo akosi nakrivo. Nevládal dobre skákať, ani behať a naozaj veľmi často padal. Darmo každý deň chodil vonku a nahováral si, že časom si iste nájde kamaráta, ktorý sa mu nebude vysmievať, veď on predsa nemôže za to, že mu nožička zle narástla. A práve dnes by bol tak rád šiel s ostatnými, lebo včera počul, ako sa dohodujú, že sa pôjdu na pole hrať s loptou. Ušiačik si smutne sadol na zem a utrel si labkou slzičky, ktoré mu stekali po tvári. Zrazu nastražil uši, lebo počul čudný zvuk. Zvedavo natiahol krk, aby lepšie videl čo sa deje, ale okamžite sa prikrčil, ešte aj ušká sklopil dolu, pretože z blízkeho lesa vychádzali dvaja vlci. „Tak predsa som včera dobre počul“ vravel jeden. „Zajace sa šli hrať na pole. Nie je tu ani jeden.“ Ušiačik sa až triasol od strachu, aby ho nezbadali, ale na šťastie si ho nevšimli. „Tak to by sme sa mali na nich ísť pozrieť“ povedal s úškrnom druhý. „Tam ich ľahko dolapíme.“ „Dobre, ale ja sa najprv idem napiť vody zo studničky, lebo som akýsi smädný“ povedal prvý. „Pôjdem s tebou, aj mňa smädí. A zajace nám neujdú, veď nič netušia“ riekol druhý vlk a spolu sa vrátili do lesa. „To je strašné“ pomyslel si Ušiačik. „Nemôžem to nechať len tak! Musím zajačiky varovať!“ Postavil sa a najrýchlejšie, ako len vládal, sa ponáhľal na pole. Kríval a padal celou cestou, ale podarilo sa mu prísť včas. Keď ho zajace spozorovali, veľmi sa začudovali. „Čo tu otravuješ?“, oboril sa na neho

21

Sivoň. „Vlci sem idú!“ vykríkol udýchaný a vyčerpaný Ušiačik. Sotva to zajace počuli, dali sa na útek. Prvý uháňal Sivoň a za ním trielili ostatné. Naraz Sivoň prudko zastal. „Čo je, prečo nebežíš ďalej?“, pýtali sa prekvapené zajace, ktoré zastali tiež. „Ušiačik! Zabudli sme na Ušiačika!“, volal Sivoň. „Sám vlkom neujde!“ Potom sa otočil a utekal naspäť. Keď dobehol k Ušiačikovi, ktorý sa unavene vliekol po zemi, a od veľkého strachu nemohol ani dýchať, vzal ho na chrbát, zakričal, „poriadne sa drž!“ a náhlil sa preč. A bol už najvyšší čas, pretože o malú chvíľu vybehli na pole vlci. Utekajúce zajace ešte počuli ich zlostné zavíjanie, ale už sa nemuseli báť, dokonca ani Sivoň s Ušiačikom, lebo onedlho boli v bezpečí. Na druhé ráno, keď Ušiačik opäť s veľkými ťažkosťami vychádzal z brlôžka a už len čakal, kedy sa mu Sivoň a ostatní jeho kamaráti, ktorí obstúpili noru budú zasa smiať, nič také sa nestalo. „Milý Ušiačik,“ začal trochu hanblivo Sivoň. „Veľmi pekne ti ďakujeme za našu záchranu a strašne nás mrzí, ako sme sa k tebe predtým škaredo chovali. Teraz už vieme, že nie je najdôležitejšie to, kto je aký šikovný a zdravý, ale kto má aké srdiečko. A to tvoje je veľmi dobré. Určite si bol smutný, že nemáš žiadneho kamaráta, lebo každý sa chce s niekým smiať a hrať. Odteraz budeme všetci tvojimi kamarátmi, budeme ti pomáhať a starať sa o teba. A aby si všade mohol ísť s nami, a veľmi sa neunavil, spravili sme ti toto.“ A Sivoň potisol pred Ušiačika pekný drevený vozík, vystlaný najjemnejším machom. Hneď ho na neho posadili a vozili po lúke. Ušiačik sa len šťastne usmieval. Odvtedy už nemusel plakať, že je sám, lebo sa mal vždy s kým smiať a hrať. Iné aktivity a témy, zdroj - ŠkVP „Učiť deti žiť.“  Ja som človek, ty si človek. Pomôžeš?  Žijeme a rastieme zdravo– týždeň zdravia.  Otvorme si srdiečka – kolobeh života od narodenia po starobu.  Zmyslové pexesá. Reflexia: Na Hviezdoočkin príbeh sa tešili nielen deti, ale aj ja. Tento príbeh mám veľmi rada. Napísala som ho veľmi rýchlo a pri jeho čítaní nikdy nemám pocit, že je potrebné opraviť ho. Poukazuje na to, že žijú medzi nami aj ľudia, ktorí sa nejakým spôsobom od nás odlišujú, potrebujú niekedy našu pomoc a podporu. Veľmi citlivo pracujem s témou postihnutia, pretože v triede mám dieťa, ktorého obidvaja rodičia sú nepočujúci a jedného dievčatka , ktorémá súrodenca na invalidnom vozíčku. Práve tieto deti sú pri rozbore textu najaktívnejšie. Deti nachádzajú až dospelácke riešenia ako a prečo majú postihnutí právo na zvýšenú pomoc. „S mamkou sa rozprávam rukami. Keď niečomu nerozumie ukážem jej to. Musím jej to ukázať, lebo nepočuje a môžu ju oklamať.“ Zaujímavé boli aj výpovede detí pri rozbore textu. „Nechcel by som byť Ušiačikom, nemal by som kamaráta.“ „Chcel by som byť Ušiačikom, zachránil by som kamarátov.“ „Je asi smutné byť na vozíku, lebo idem len tam, kde ma tlačia a nie kde chcem ísť ja.“ „To nie je pravda, najprv sa musíme rozprávať kde pôjdeme a tak ideme.“ „Byť vlkom je zlé. Nikto ťa nemá rád.“ Z pedagogickej literatúry vieme, že deti predškolského veku vedia empatiu vyjadriť veľmi spontánne. Tento fakt sa mi potvrdil aj pri rozbore vyššie uvedeného textu.

22

3.7 Marec

Obrázok 7 – piktogram Marec Prameň – vlastný archív Marec – právo na ochranu pred krutosťou. „Všetky deti musia byť chránené pred útlakom a prácami, ktoré škodia ich fyzickému a psychickému zdraviu.“ Povinnosť: Byť kamarátsky a priateľsky ku všetkým deťom, a nielen v našej triede. Nikomu nerozkazovať, nikoho nevyužívať. Cieľ: Prostredníctvom „Práva na ochranu pred krutosťou“ pripravovať deti na život v slobodnej spoločnosti v duchu porozumenia, znášanlivosti, tolerancie, cieľavedome, systematicky a v tvorivej atmosfére rozvíjať osobnosť dieťaťa. Príbeh O Hviezdoočke „Ako tie kvietky krásne voňajú,“ privoniavala si Hviezdoočka k veľkej kytici, ktorú mal Martinko vo váze na stole. „Dalo mi ich jedno dievčatko, lebo som ho bránil a pomohol som mu nájsť bábiku. Starší chlapci jej ju vzali a skryli, a potom sa jej smiali, že ju nemôže nájsť“ vysvetľoval Martinko. „Povedal som im, že menším a slabším nemožno robiť zle, že aj oni raz boli malí, a určite sa im nepáčilo, keď im niekto ubližoval.“ „To bolo od teba veľmi pekné“ chválila ho Hviezdoočka. „Práve o tom ti dnes poviem rozprávku.“ „V lesnej škôlke, kde sa pestujú a potom predávajú malé stromčeky, rástla i zelená, voňavá jedlička.“ Raz do škôlky prišiel akýsi ujo. „Táto jedlička sa mi hodí do záhrady“ povedal, a kúpil si ju. Nevedel, že spolu s jedličkou si domov berie aj niečo iné. V stromčeku totiž bývala víla Jedlinka. Ujo jedličku zasadil do pripravenej jamy, dobre ju polial a odišiel. Nastala noc, čas, kedy sa budia víly. I Jedlinka sa zobudila, vyšla zo svojho stromu a zostala prekvapene stáť. „Kde je škôlka? Kde sú ostatné stromy?“ Keď sa spamätala z najväčšieho prekvapenia, domyslela si, čo sa asi stalo a začala si prezerať záhradu. Všade bolo ticho. „Nikto tu asi nie je“ pomyslela si. Len čo si to v duchu povedala, nastal okolo nej šum. Kvietky v záhrade sa začali otvárať a z nich ľahučko zoskakovali na zem utešené malé víly. Všetci sa na seba začudovane pozerali. Prvé sa ozvali víly: „Kto si, odkiaľ si, ako sa voláš?“ pýtali sa tenučkými hláskami. Keď im to Jedlinka povedala, i oni sa jej predstavili: „Ja som Snežienka a bývam v cibuľke tejto snežienky“ vravela jedna. „Ja som Narciska, ja Konvalinka, ja Tulipánka,“ osmelili sa aj ďalšie. Pobehovali okolo Jedlinky, obdivovali jej pekné zelené šaty, dlhé hnedé vlasy, i to, že bola od nich oveľa väčšia. Aj oni sa jej páčili. Mali šaty i vlasy takej farby, ako kvety, v ktorých bývali. Všetky potom tancovali a hostili sa šťavou z kvetov do bieleho rána. Pretože víly zbadali, že Jedlinka je šikovná a múdra, ustanovili si ju za svoju kráľovnú. Začala vládnuť malému spoločenstvu víl k ich najväčšej spokojnosti. Keďže víly boli ešte veľmi mladé, vo všetkom im pomáhala , učila ich a radila im. Prešlo niekoľko dní a do záhrady prišla cudzia víla, ktorá sa nasťahovala do veľkej žihľavy na konci záhrady. Volala sa Pokrivka. Najprv bola ku každému milá a kamarátska, iba neskôr sa ukázalo, aká v skutočnosti je. Každého okríkla, hádala sa a všetkým chcela rozkazovať. Pred Jedlinkou sa však 23

pretvarovala, že je tá najlepšia víla na svete. Víly najprv Jedlinke nevraveli nič, lebo nechceli žalovať a mysleli si, že sa Pokrivka zmení, ale keď ich raz začala šibať žihľavou, až ich pálili rúčky i nôžky, rozhodli sa jej to povedať. Jedlinka práve nebola doma, lebo šla na lúku pre kvety podbeľa, aby urobila čaj pre chorú vílu, a tak ju už netrpezlivo čakali. Pokrivka tajne načúvala, o čom medzi sebou hovoria a pomyslela si: „Tak vy takto! Veď ja vám ukážem! Dostanem Jedlinku odtiaľto preč, budem vládnuť sama a potom sa tešte!“ Zahrozila smerom k vílam a potom sa potichu vytratila zo záhrady. Jedlinka sa práve chystala na spiatočnú cestu, keď ju zrazu niečo chytilo za šatôčky a vynieslo do vzduchu. Bola to vrana, ktorú sem poslala Pokrivka, aby Jedlinku odniesla do ďalekej hory, z ktorej by sa už nikdy nemohla vrátiť naspäť. Vílam nastali ťažké časy, Pokrivka ich preháňala od večera do rána. Museli jej postielať posteľ, obúvať topánky, nosiť šťavu z kvetov, upratovať jej izbu. Okrem toho jej z kamienkov, ktoré nosili až z jazierka za plotom robili cestičky po záhrade, aby sa nezašpinila, keby náhodou pršalo. Zato ony už boli celé špinavé a dotrhané. Nemali sa kedy poriadne najesť a pretože boli ešte maličké, nevládali robiť dobre tieto namáhavé roboty. Pokrivka ich potom ťahala za vlasy, bila žihľavou a vytrhávala ich kvietky aj s cibuľkami, takže mnohé nemali ani kde spinkať. Boli veľmi smutné a často spomínali na milovanú Jedlinku. Tá medzitým blúdila po hore a márne sa snažila dostať z nej von. Dnes to zase skúšala, bola z toho už celá unavená, keď tu pred ňou čosi vyskočilo z blízkeho potôčika. Zelená žabka. „Jaj,“ vykríkla preľaknutá Jedlinka. „Jaj,“ vykríkla tak isto preľaknutá žabka. „Jedlinka,“ zvolala udivená žabka, keď sa jej lepšie prizrela a spoznala ju. Bývala totiž v jazierku pri Jedlinkinej záhrade, a pred časom sa vybrala na výlet. „Čo tu robíš? Aj ty si na výlete?“ „Nie, mňa tu odniesla vrana, ani neviem prečo, a nemôžem sa odtiaľto dostať domov,“ vysvetľovala Jedlinka. „Stačí ti ísť popri potôčiku, ten ťa zavedie až k nášmu jazierku“ povedala žabka, „alebo, vieš čo? Urobím ti loďku z brezovej kôry a budeš tam ešte dnes.“ Jedlinka hneď súhlasila, pekne sa žabke poďakovala a o chvíľu sa už plavila domov. Šťastne doplávala až do jazierka a vystúpila na breh. Tu zbadala, ako od brehu smerom k záhrade, v dlhom rade, pomaly kráčajú víly s kamienkami. Zavolala na ne. „Jedlinka,“ začali radostne kričať, „ty si sa vrátila! Konečne si zase medzi nami!“ Poodhadzovali kamene a bežali k nej. Chytali ju za ruky, za šaty, hladkali ju a bozkávali. Hneď jej porozprávali o Pokrivke, a ona vtedy konečne pochopila, prečo ju vlastne odniesla vrana. Spolu sa potom veselo vracali do záhrady. Pokrivka práve vylihovala na lehátku z lupienkov ruží, ktoré jej tiež museli urobiť víly, keď sa pred ňou náhle objavila Jedlinka. Pokrivka na ňu neveriaco vytreštila oči, vyskočila z lehátka ako strela a dala sa na útek. Nikdy v živote ju už nevideli, a vôbec preto neboli smutné. Jedlinka vílam nasadila nové cibuľky, oprala a zošila im šatôčky a do záhrady sa konečne vrátila radosť a pohoda. Iné aktivity a témy, zdroj - ŠkVP „Učiť deti žiť.“  Ver iba tomu, koho poznáš.  Koho chcem držať za ruku.  Aj kniha nám poradí.  Strach, čo s ním? Reflexia: Prichádza jar a do tohto ročného obdobia je zasadený aj ďalší príbeh, ktorý rozpráva Hviezdoočka Martinkovi. Víly dostali ľudské vlastnosti, ktoré deti charakterizujú. Najviac sa im nepáči – ako som predpokladala, Pokrivka. Tá v nich vyvoláva negatívne pocity. Deti jej dávajú vlastnosti

24

„je zlá, určite aj škaredá, nemá dobré srdiečko, nechcela by som tam s ňou bývať a pod.“ Ale Jedlinka je pre nich „princeznička, najlepšia kamarátka, je ako starostlivá mamička, ktorá nás vždy ochráni.“ Väčšina deti sa s krutosťou stretáva len sprostredkovane, hlavne v rozprávkach. Tie veľmi rada, a často, pri oboznamovaní detí s týmto právom využívam. Patria medzi ne klasické rozprávky „Popoluška“, Snehulienka a sedem trpaslíkov“, „O dvanástich mesiačikoch“ a pod. Pri rozbore slova, čo je krutosť, nikdy nezabúdam deti upozorniť aj na krutosť slova. Aj slovom, ktoré sa už nedá zobrať späť, môžeme ublížiť. Preto si musíme vždy uvedomiť, čo a ako povieme a urobíme. Situáciám s takýmto podtónom cielene v edukačnom procese navodím a sledujem a usmerňujem deti ako poznatky, ktoré už majú, v takýchto situáciách využívajú. 3.8 Apríl

Obrázok 8 – piktogram Apríl Prameň – vlastný archív Apríl právo na ochranu zdravia. „V prípade choroby alebo náhleho nebezpečenstva pomôžte nám ako prvým.“ Povinnosť: Starať sa o svoje zdravie, primerane sa obliekať, jesť zdravú stravu, nejesť veľa sladkostí. Cieľ: Prostredníctvom „Práva na ochranu zdravia“ sprostredkovávať deťom ako si chrániť svoje zdravie, chrániť životné prostredie. Približovať deťom, ako chrániť všeľudské etické hodnoty. Príbeh O Hviezdoočke „Pamätáš sa Martinko, ako som raz sľúbila, že ti porozprávam o návšteve vašich motýľov v našej Motýlej krajine? Dnes je práve ten deň a ja ti o tom nebudem hovoriť, ale sa tam rovno pôjdeme pozrieť.“ „To je úžasné,“ potešil sa Martinko, „ale ako sa tam dostanem?“ „Chyť ma za ruku, poletíme spolu,“ povedala Hviezdoočka, a o chvíľu už obaja boli v povetrí. Leteli tak rýchlo, až Martinkovi hučalo v ušiach a vôbec nič nevidel. Onedlho pristáli na veľkej, zelenej lúke, za ktorou sa týčili domy veľkých motýľov. Práve z nich vychádzali ich obyvatelia. Prileteli k Hviezdoočke a princovi, ktorý sa veľmi čudoval ich veľkosti, a srdečne sa s nimi zvítali. Potom sa už začali chystať na príchod malých motýľov. Na lúku rozprestreli pestrofarebné látky pre modráčikov, hnedáčikov, mlynárikov, pávie oká a iných. Martinko s Hviezdoočkou im usilovne pomáhali. O chvíľu bolo všetko hotové a na látky sa začali zletovať prvé motýle. Bolo ich stále viac a viac, až si konečne i ten posledný našiel svoje miesto. Slávnosť mohla začať. Z radu veľkých motýľov vystúpil ich kráľ so zlatou korunkou na hlave a začal hovoriť: „Milí hostia. Uplynul rok a my sa tu opäť stretáme. Som veľmi rád, že ste prišli, a zvlášť vítam teba, Martinko. Hviezdoočka nám o tebe veľa rozprávala. Cíťte sa tu všetci ako doma a prajem vám príjemnú zábavu.“ Veľké motýle začali roznášať chutné koláčiky, ktoré každému výborne chutili a neskôr malé motýle predviedli program, čo si pripravili. Modráčiky

25

spievali, pávie očká tancovali, hnedáčiky zahrali divadlo. Veľké motýle im tak silno tlieskali, až ich boleli ruky. Na okraj lúky prišli muzikanti a začalo sa tancovať. Martinko sa veselo vykrúcal s Hviezdoočkou. „Milí hostia,“ znova vystúpil kráľ, „dovoľte mi, aby som vás pozval na prehliadku našej krajiny.“ Najprv sa šlo k motýlím domom. Steny z hrubšej a nábytok z jemnejšej pavučiny pokrývali jagavé strechy z mesačných lúčov. Kráľovský zámok bol o niečo väčší ako ostatné domčeky a okolo neho sa vinul plot z nezábudiek. Všetko si poprezerali a pobrali sa ďalej, k ohňovému motýľovi. Leteli nad hustým lesom, až pristáli na čistinke. Ohňový motýľ ich už netrpezlivo vyčkával. Mal neobyčajné krídla z ktorých sa dymilo, a keď si na ne fúkol, začali horieť. Ponúkol ich kvetným džúsom a ukázal im svoj ohňový tanec. Vyletel vysoko do vzduchu, sklonil hlavu a niekoľkokrát fúkol na zem. Zo zeme vyšľahli farebné plamene – modrý, žltý, zelený a červený a motýľ začal po nich poskakovať a tancovať. Bolo to veľmi krásne. Nakoniec sa šlo, vlastne letelo do Bielych skál, kde žili skalné motýle. Krajina sa pod nimi postupne menila. Zmizol les, zmizla čistinka a na zemi pribúdalo čoraz viac kameňov a balvanov. Konečne sa pred nimi zabelela vysoká hora, zvaná Biele skaly. Na jej úpätí bol vchod do domu .Vleteli dnu. Ocitli sa v priestrannej miestnosti, ale bola úplne prázdna. Nebol tam ani jeden skalný motýľ. „Kam sa všetci podeli?“, čudovali sa naše motýle. V tej chvíli vletel dnu zvláštny motýľ, celkom biely, ešte aj telíčko mal ako sneh, a zvolal: „Našli ste ho?“ Vtom sa zháčil a chytil sa za hlavu. „My sme na vás celkom zabudli. Stratil sa nám jeden malý motýlik a nemôžeme ho nikde nájsť! Bojíme sa, či sa mu nestalo niečo zlé!“ Po jeho slovách nikto dlho nerozmýšľal, ale všetci vyleteli von a začali hľadať. Cestou stretávali ďalšie skalné motýle, všetky úplne biele. Martinko s Hviezdoočkou hľadali spolu, nazreli do každej špáry a diery. Zašli až pod horu a pokračovali v hľadaní. Rástlo tam niekoľko modrých šafranov a Martinko si všimol, že sa jeden z nich akosi čudne natriasal. „Hádam mu nie je zima?“, usmial sa. Podišli bližšie, Hviezdoočka opatrne rozhrnula lupienky a nazrela dovnútra. Spal tam zmiznutý motýlik. „Vstávaj,“ zavolala na neho. Motýlik sa zobudil, posadil sa, ale hneď zjajkol a chytil si krídelko. „Čo sa ti stalo?“ opýtala sa Hviezdoočka. „Natrhol som si krídelko na bodliaku,“ plakal motýlik, „keď som si pozeral jeho listy. Chcel som letieť naspäť domov, ale už som nevládal, tak som si tu ľahol, že si trochu odpočiniem, ale zaspal som.“ Motýlik sa snažil zatrepať krídlom, ale zase zjajkol. „Nejde to, veľmi to bolí!“ „Neboj sa,“ chlácholila ho Hviezdoočka. „Ranu ti ošetrí pán doktor, hneď ťa k nemu zanesiem.“ Hviezdoočka poprosila Martinka, aby vyšiel na skaly a tam niekomu povedal, že motýlik sa našiel, a že ona s ním letí k lekárovi. Martinko ihneď začal liezť hore a tam povedal prvému motýľovi, ktorého stretol, čo sa stalo. Ten to hneď letel oznámiť ostatným. Keď princ došiel naspäť do obydlia skalných motýľov, Hviezdoočka sa práve vrátila s motýlikom aj s lekárom. Pán doktor ju pred všetkými pochválil, že sa správala veľmi múdro, keďže hneď malého pacienta zaniesla k nemu, lebo o chvíľu by už bolo neskoro a krídelko by sa bolo odtrhlo. Motýlika dali do postieľky, kde ihneď zaspal. Ostala pri ňom jeho mamka, ostatné skalné motýle šli ukázať hosťom krásy Bielych skál, a potom už nastal čas odchodu. Kráľ sa s malými návštevníkmi i Martinkom v mene celej krajiny rozlúčil, ešte raz poďakoval Hviezdoočke za záchranu motýľa a Martinkovi za to, že ho vlastne našiel a onedlho už všetci leteli tam, odkiaľ prišli. „Ďakujem, Hviezdoočka, bolo to úžasné,“ vravel Martinko, keď boli konečne doma, „na to nikdy nezabudnem! Videl som všeličo zaujímavé a ešte sme aj zachránili motýlika. Ale ty už musíš byť veľmi unavená, Hviezdoočka. Nemôžeš tu dnes ostať? Pospala by si si a zajtra by si sa vrátila k svojim.“ „Dobre,“ súhlasila Hviezdoočka. „Krídla ma už poriadne bolia. Ale musím sa zmenšiť.“ Uložila sa na skrini, kde jej Martinko urobil z vreckovky postieľku a o chvíľu už obaja sladko spali.

26

Iné aktivity a témy, zdroj - ŠkVP „Učiť deti žiť.“  Rozmary počasia – počasie a oblečenie.  Les plný prekvapení – lesné zvieratá, hmyz, vtáky, stromy, plody.  Magický svet zmyslov – vycítiť nebezpečenstvo zrakom, sluchom, chuťou, čuchom, hmatom.  Ako sa stať záchranárom – hasiči, kynológovia, záchranári horskej služby, policajti, zdravotníci – záchranári, na návšteve v materskej škole. Reflexia: „Právo na ochranu zdravia“ – oboznámiť deti so základnou myšlienkou tohto práva mi opäť pomáha Hviezdoočka a jej príbeh, ako aj ilustrácie, príloha 1 Deti majú veľmi bohaté skúsenosti s návštevou ambulancií. Niekto pozitívne, niekto opačné. Pri rozbore textu deti rozprávajú aj o svojich skúsenostiach. Prečo museli ísť k pani doktorke, čo ich bolelo, čo im povedala, ako ich ošetrila a pod. Moje otázky smerovali hlavne k tomu, čo majú deti robiť, aby nemuseli chodiť k pani doktorke. Ich odpovede: „jesť vitamíny, teplo sa obliekať, keď kašlem zakryť ústa,“ sú teoretickým konštatovaním, pretože napr. pri obede niekoľko detí vždy „bojuje“ so zeleninovými šalátmi. V tomto mesiaci si do materskej školy pozývame záchranárov, ktorí deťom rozprávajú o svojej práci, o zážitkoch, o prípadnom nebezpečenstve. Deti utvrdia v tom, že ak sa stane nehoda, vždy ako prvé zachraňujú deti. Pozvanie neodmietajú hasiči, policajti, zdravotníci, ani horský záchranár ujo Janko V tomto období spolupracujem aj so Strednou zdravotnou školou v Poprade. Študenti a ich pedagógovia prichádzajú do materskej školy. V praktických činnostiach, v modelových, fiktívnych situáciách deti oboznamujú s poskytovaním prvej pomoci. Po týchto návštevách chce byť každý záchranár. 3.9 Máj

Obrázok 9 – piktogram Máj Prameň – vlastný archív Máj – právo na lásku a porozumenie. „Deti potrebujú veľa lásky a porozumenia a preto potrebujú trochu viac porozumenia od rodičov a ostatných dospelých.“ Povinnosť: Správať sa ku všetkým ľuďom milo, slušne, mať rád ľudí a pomáhať im. Cieľ: Prostredníctvom „Práva na lásku a porozumenie“ posilňovať úctu k rodičom, podporovať vzťah dieťaťa k poznávaniu a učeniu hrou a naučiť sa kooperovať v skupine, kolektíve. Príbeh O Hviezdoočke „Pozri Hviezdoočka, aké sú tie lastovičky pekné,“ ukazoval Martinko na oblohu, kde poletovali malé pôvabné vtáčiky s čiernymi telíčkami a bielymi bruškami. Chvíľu ich spolu pozorovali . „Len kto ich naučil tak lietať a chytať chrobáky?“ bol zvedavý malý

27

princ. „Ich rodičia, tak, ako tvoji rodičia učia všetkému užitočnému teba,“ vysvetľovala Hviezdoočka. „A nevieš náhodou nejakú peknú rozprávku o lastovičkách?“ pýtal sa Martinko. „Ale áno, viem a hneď ti ju aj poviem.“ „Bolo raz jedno mesto, v tom meste ulica a na ulici plno domov s hnedými, sivými i červenými strechami. Jeden dom mal však strechu zelenú a tá sa tak zapáčila lastovičke mamičke i oteckovi, že si pod ňou urobili hniezdo. Mamička nakládla vajíčka, posadila sa na ne a otecko jej donášal muchy, komáre i ovady. Raz ráno vajíčka pukli a vyliahli sa z nich malé lastovičky. Jedno vajíčko však ostalo celé. Mamka na ňom musela sedieť ešte niekoľko dní, kým aj ono puklo a vypustilo von posledné vtáčatko. Mláďatká celé dni otvárali zobáčiky a jedli, čo im rodičia doniesli. Postupne sa im otvárali očká, mocneli im telíčka, dorastali im krídelká a onedlho ich rodičia začali učiť lietať. Najmladšia lastovička však začala lietať neskôr, ako jej bračekovia a sestričky, lebo ako vieme, vyliahla sa posledná. Jar prešla, i leto sa už pomaly pominulo, keď sa lastovičky začali chystať na cestu do teplých krajín. Mamka sa trochu bála o svoju najmenšiu, odkladala zo dňa na deň dlhú cestu, ale jedného rána, keď prišiel posledný veľký kŕdeľ, už museli vyraziť. Leteli ponad polia, lúky, kostolné veže i bytovky a oddychovali na telegrafných drôtoch. Asi na štvrtý deň sa poriadne ochladilo a začal duť silný vietor. Lastovičky s námahou trepotali krídelkami a letelo sa im čoraz ťažšie a ťažšie. Najmladšia lastovička už takmer nevládala, všetko sa jej mihalo pred očami a keď znova zafúkal mocný vetrisko, spadla na zem. Ostatné lastovičky si to nevšimli, lebo sa samé ledva udržali vo vzduchu, a okrem toho sa začala na zem spúšťať hustá hmla, ktorá sa udržala celé dva dni. Keď na tretí deň opäť zasvietilo slnko, márne celá rodina hľadala v kŕdli stratenú lastovičku. Vrátiť sa už nemohli a tak smutne pokračovali v ceste.“ Keď malá lastovička spadla, nemohla už vyletieť hore. Ľútostivo pozerala, ako ostatné miznú v diaľke. Ale nakoniec si povedala: „Ešte tu lietajú nejaké muchy, dobre sa nakŕmim a potom poletím ďalej.“ Lenže múch bolo veľmi málo, lastovička bola stále slabšia a nakoniec sa tak ochladilo, že začal padať sneh. Úbohá lastovička ležala na zemi a pomaly sa strácala pod bielymi vločkami. Práve vtedy sa z poslednej jesennej paše vracali do maštale kravičky. Jedna z nich, volala sa Malina, ju zbadala a začala ju zohrievať svojím dychom. Skrehnutá lastovička pocítila teplo a prebrala sa. „Čo tu robíš, úbožiatko?“ pýtala sa kravička. „Už si dávno mala odletieť. Teraz je už neskoro. Ale neboj sa. Vezmem ťa do maštale, tam je teplo a určite sa tam nájdu aj nejaké chrobáky.“ Lastovička jej s námahou vyletela na chrbát a Malina ju odniesla do maštale. Malá lastovička prežila celú zimu u dobrej kravičky. Na jar, keď sa vtáčiky vracali z teplých krajín domov, lastovička sedela na streche a vyčkávala svojich. To bolo radosti, keď sa s ňou po dlhom čase znova stretli, lebo si mysleli, že už dávno zahynula. Mamka s tatkom i ostatní súrodenci a napokon i malá lastovička, ktorá cez zimu narástla, si postavili nové hniezda v maštali, kde bývala Malina a v lete, keď chodila vonku na pašu chytali okolo nej dotieravý hmyz, aby jej neublížil. Takto sa jej odvďačili za lastovičkinu záchranu. Iné aktivity a témy, zdroj - ŠkVP „Učiť deti žiť.“  Najsladšie slová – mamka moja  Nedokončené vety : Darujem kvety..., Kto ma má rád...., Koho chcem držať za ruku.., Najradšej mám....., S kým chcem isť na výlet...a pod.  Úsmev ako dar.  Oslava Dňa matiek a rodiny.

28

Reflexia: „Deti, čo si myslíte, kto má koho rád a prečo?“, takouto otázkou som začala rozhovor, ktorého vyústením bolo čítanie ďalšieho príbehu O Hviezdoočke. Odpovede detí, „ja mám rád mamku, ocka, (postupne vymenovali celú rodinu, pretože vediem deti k tomu, aby sa odpovede neopakovali), rád má ocko mamku, každý má rád toho s kým býva,“ na druhú polovicu otázky prečo odpovedali, „lebo sa o mňa starajú, kúpi mi čo chcem, je nám spolu dobre.“ Po prečítaní príbehu, kde som využila aj ilustrácie (príloha 1), nasledoval rozbor textu. Deťom bolo najprv lastovičky ľúto, ale nakoniec boli šťastné, že všetko dobre dopadlo. To že deti sú vnímavé, dobrosrdečné a empatické potvrdila odpoveď Evičky. „Ako dobre, že ju našla kravička, aspoň lastovička nebola celú zimu sama a kravička sa o ňu postarala ako o svoje dievčatko.“Evička nám v podstate vyvodila ponaučenie , že deti potrebujú viac lásky a starostlivosti ako ostatní. V tomto mesiaci sa deti za veľkú lásku a starostlivosť rodičom odvďačujú vystúpením z príležitosti Dňa matiek a rodiny, ktoré každý rok v materskej škole realizujem.

3.10 Jún

Obrázok 10 – piktogram Jún Prameň – vlastný archív Jún – právo na slobodu. „Všetky deti sú si rovné.“ Povinnosť : Neubližovať iným, nevysmievať sa im, neurážať iných. Cieľ: Prostredníctvom „Práva na slobodu“ pripravovať deti na život v slobodnej spoločnosti v duchu porozumenia, tolerancie, priateľstva medzi národmi. Príbeh O Hviezdoočke „Hviezdoočka, daj si kúsok mojej narodeninovej torty,“ núkal Martinko motýlie dievčatko. „Takže ty máš dnes narodeniny? Všetko najlepšie,“ zablahoželala mu Hviezdoočka. „Zajtra poobede,“ vravel ďalej Martinko, „si môžem na zámok priviesť nejaké deti z nášho mesta. Budeme sa spolu hrať a potom bude hostina. Tak sa teším, budem sa musieť ponáhľať, aby som si ich pozval čo najviac.“„Až tak veľmi sa ponáhľať nemusíš, pretože ak chceš, pomôžem ti. Dnes sa môžem vyspinkať tu, ako vtedy, keď si bol u nás na návšteve a zajtra ako malé motýliky spolu obletíme celé mesto. Ty sa potom vždy zväčšíš a ja ti budem sedieť na pleci. „To je výborný nápad, Hviezdoočka“ potešil sa Martinko. Hviezdoočka sa zmenšila, Martinko jej znova urobil z vreckovky postieľku a potom šli hneď spať, aby mohli ráno vstať čo najskôr. Slniečko krásne svietilo, vtáci štebotali, motýle poletovali z kvetu na kvet, keď na druhý deň Hviezdoočka s Martinkom vyleteli zo zámku. Ani neleteli dlho a už zbadali prvé deti. Hrali sa na lúke. Dievčatká si plietli z kvietkov venčeky a chlapci sa hrali na naháňačku. „Tieto deti si pozvem,“ rozhodol sa Martinko. Zosadli na zem, Martinko sa zväčšil, aby ich

29

mohol zavolať. „Prídeme, prídeme“ kričali všetky. Ďalšie deti v meste sa hrali na skrývačku, iné Zlatú bránu, My sme sestry veselé, niektoré trochu pomáhali rodičom, alebo si prezerali knihy. Martinko ich rad radom volal a oni sľúbili, že prídu. „Veď ja som si vlastne pozval úplne všetky deti,“ povedal veselo Hviezdoočke. Sotva to riekol, obaja počuli, ako si v lese, ktorý rástol na konci mesta, ktosi tíško pospevuje. Martinko s Hviezdoočkou na pleci vošiel do lesa. Pod stromami rástli huby, a v machu kvitli drobné kvietky. Po chodníčku prebehla srnka. Šli ďalej za hláskom, až došli k horárni. Vonku na pni sedelo dievčatko, v rukách malo bábiku a spievalo jej. Keď počulo kroky, prekvapene vstalo. „Kto si?“, opýtalo sa bojazlivo Martinka. Povedal jej, kto je a potom sa zas pýtal on. „Som Anička z horárne.“ „A prečo si tu sama, rodičia ťa nepustia do mesta?“ bol zvedavý Martinko. „Pustili by ma, ale ja by som aj tak nešla. My tu ešte nebývame dlho, nikoho tu nepoznám.“ „Ale mňa si už spoznala, chceš byť mojou kamarátkou?“ „Áno“ odvetilo dievčatko a usmialo sa. Potom sa hrali na naháňačku, skrývačku a Martinko aj ju pozval na hostinu. Poobede prišli všetci, tak, ako sľúbili. Hrali sa vo veľkej záhrade. Bola tam i Anička. Najprv sa trochu hanbila, ale neskôr už veselo pobehovala s ostatnými. Deti dostali zmrzlinové poháre, ovocie i koláčiky. Večer sa všetci unavení, ale šťastní vracali domov. „To bola ale dobrá zábava“ pochvaľoval si Martinko. „Našiel som si plno nových kamarátov i kamarátok“. Hviezdoočka sa tešila spolu s ním. „No, ale ja už musím ísť, je neskoro“ povedala o chvíľu. „Ďakujem ti za pomoc, Hviezdoočka, pozdrav odo mňa veľké motýle a dovidenia o mesiac“ lúčil sa s ňou Martinko. „Dovidenia....“ zamávala mu krídelkom a vyletela cez okno. Iné aktivity a témy, zdroj - ŠkVP „Učiť deti žiť.“  Zázračný autobus plný deti rôznej pleti.  Letná lúka ku hre sa nám núka.  Leto, leto voňavé.  Krúťme pesničkou svet.  Čo odkážem deťom v Afrike, Amerike, Ausrálii,.... Reflexia: Na paneli som mala pripravené všetky ilustrácie ku všetkým príbehom, ktoré sme si už s deťmi prečítali. Ale posledný rad bol voľný, deti správne skonštatovali že tam chýbajú obrázky. Tak som sa dostala k tomu, aby som im predstavila ďalší, posledný príbeh, ktorý im a Martinkovi rozpovie Hviezdoočka. Keďže bol mesiac jún, deti sa už poznali, veľmi dobre sa pracovalo s touto témou. Kto by si koho pozval na svoju oslavu, mi pomohlo aj zhodnotiť sociálne vzťahy a väzby v triede. Deti chápu, že všade na svete žijú deti, niektoré sa majú lepšie, niektoré horšie, ale všetky deti sú si rovné. Podľa ilustrácii sme si zopakovali aké práva majú všetky deti na celom svete. Deti ich vedeli správne pomenovať, spomínali na príbehy, ktoré im Hviezdoočka počas celého školského roka predstavila.

30

4

ODPORÚČANIA PRE PRAX  Zvyšovať právne povedomie pedagógov – vzdelávať sa oblasti ľudských práv.  Každý pedagóg predprimárnej edukácie by mal dôkladne poznať a ovládať Štátny vzdelávací program ISCED 0, ako aj školský vzdelávací program príslušnej materskej školy.  V každej triede si stanoviť jasné pravidlá, dbať na ich dôsledné dodržiavanie – kódex správania.  Do predprimárnej edukácie zaraďovať aktivity, ktoré posilňujú zmysel pre spolupatričnosť, akceptáciu odlišnosti.  Aktívne počúvať každé dieťa s porozumením.  Viesť deti k vzájomnej akceptácii a tolerancii, prijateľným spôsobom udržiavať harmonické vzťahy medzi deťmi.  Súčasne s právom dieťaťa oboznámiť deti aj z ich povinnosťami.  Aktivity prispôsobiť vekovým a individuálnym osobitostiam detí.  Požiadavky formulovať zrozumiteľne, v aktívnej reči detí.  Zaraďovať aktivity tak, aby korešpondovali s edukačným plánom.  Z jednotlivých príbehov vedieť stanoviť „právo dieťaťa“ a vyvodiť ponaučenie.  Poznať a realizovať aj iné aktivity, ktoré vedú k pochopeniu jednotlivých práv.  Prostredníctvom aj iných tém, v iných činnostiach, poukázať na využitie svojich práv, ale aj povinností, v bežnom živote.  Viesť deti k asertívnemu správaniu, vedieť povedať nie.  Na prehĺbenie poznatkov z danej oblasti pracovať aj s dostupnou detskou literatúrou.  V edukačnom procese cielene navodiť situácie, v ktorých budú mať deti možnosť prakticky uplatniť získané poznatky, skúsenosti a postoje. Situácie modifikovať.  Viesť deti k samostatnej reprodukcii prečítaného textu.  V edukačnom procese využívať metódu zážitkového učenia, asociačné hry, rolové hry, rozhovory na danú tému, metódu nedokončených viet, námetové hry.

31

ZÁVER Predstavený projekt „Učiť deti žiť“ a aktivity sú uceleným materiálom pre pedagógov predprimárneho vzdelávania. Spoločným cieľom všetkých aktivít bolo zorganizovať aktivity tak, aby deti nadobudli a získali skúsenosť, predstavy a poznatky „na vlastnej koži.“ Mojím cieľom bolo, aby si pri prežívaní pri jednotlivých aktivitách uvedomili, v čom spočíva rešpektovanie práv a následne aj povinnosti dieťaťa. To znamená, aby si deti utvárali schopnosť realizovať a následne v praktickom osobnom živote uplatňovať získanú skúsenosť. V aktivitách sa u detí rozvíjali sociálne zručnosti, komunikačné zručnosti, postoje, pozitívne vnímanie iných správne asertívne, empatické konanie a v neposlednej rade aj dôveru v seba samého. Keďže pre deti predškolského veku je príznačný egocentrizmus, bolo spočiatku náročné preferovať prosociálne správanie – podeliť sa o hračku, obdarovať nezištne, hrať sa a žiť v triede podľa dohodnutých pravidiel s ostatnými deťmi. Po dvoch rokoch intenzívnej práce v tejto oblasti môžem konštatovať, že deti, ktoré sa zúčastnili na projekte, na aktivitách sú sociálne zručné, svoje práva, ale aj povinnosti si uvedomujú a v rámci svojich možností a limitov ich aj v reálnom živote praktizujú. Materská škola je vzdelávacou inštitúciou, v ktorej sa, ako vo všetkých školách odohráva rozhodujúci zápas o to, aký bude občan a aká potom bude aj spoločnosť. Dieťa pre svoju telesnú a duševnú nezrelosť potrebuje zvláštne záruky, starostlivosť a zodpovedajúcu právnu ochranu pred narodením a po ňom. Každý človek bol raz dieťaťom. A preto myšlienky venované deťom by nám mali byť veľmi blízke. To čo je blízke dieťaťu, malo by byť blízke aj ľuďom v jeho okolí. Ako sa dieťa vyvíja a psychicky i fyzicky rastie, tak spolu žijúci ľudia by mali rešpektovať názory a práva detí.

32

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ZDROJOV 1. HAJDÚKOVÁ,V. A KOL.: Príručka na tvorbu školských vzdelávacích programov pre materské školy. Bratislava. Metodicko-pedagogické centrum. 2008. ISBN 97880-8052-324-4. 2. HRÁDEČNÁ,M., HEJLOVÁ,H., NOVOTNÁ-DĚDEČKOVÁ,J.: Práce učitele s právy ditěte. Praha. SVI PedF UK, 1996. 3. KOSOVÁ, B.: Rozvoj osobnosti žiak. Prešov. Rokus. 2000. ISBN 80-968452-2-5. 4. KOVÁČIK, J.: Dohovor o právach dieťaťa. Bratislava: Metodické centrum. 2002. ISBN 80- 7164-326-2.

Internetové zdroje 1. Kolektív autorov. 2008. Štátny vzdelávací program. ISCED 0 predprimárne vzdelávanie ŠPU, Bratislava. 2008. Dostupné na internete: http://www.statpedu.sk/sk/Statny-vzdelavaci-program/Statny-vzdelavaciprogram-pre-materske-skoly-ISCED-0.alej

33

ZOZNAM PRÍLOH Príloha 1 – Ilustrácie

34

Príloha 1 Prameň vlastný archív Ilustrácie k príbehom. September

Október

November

December

Január

Február

Marec

Apríl

Máj

Jún

35