Rozpad rakúsko-uhorskej monarchie a nové politické usporiadanie stredoeurópskeho priestoru Svetová vojna (1914-1918) postavila svet, Európu, strednú Európu i český národ do úplne novej situácie. Nič nemalo zostať ako predtým. Nesmierna katastrofa, ktorá sa cez svet a zvlášť Európu prevalila, zničila staré konštanty a istoty, prevrátila morálku, spôsob života. Európa (a svet) roku 1918 vyzerala inak ako Európa a svet pred vypuknutím „Veľkej vojny “ (obvykle nazývanej „prvá svetová“). Mapa Európy (a sveta) sa radikálne (ďaleko zásadnejšie než po druhej svetovej vojne) zmenila. Z mapy zmizli veľké mnohonárodnostné monarchie: Rakúsko-Uhorsko, Turecko a miesto nich vzniklo mnoho menších „následníckych štátov“. Ruská monarchia, opora monarchistického konzervativizmu, zmizla zo sveta a miesto nej sa objavilo „Sovietske Rusko“, diktatúra ruských marxistických radikálov – boľševikov. Padlo i cisástvo v Nemecku. Štyri roky svetovej vojny nielen zmenili európsku mapu, ale celú spoločenskú štruktúru, celú ideovú, kultúrnu a politickú atmosféru starého kontinentu prenikavejšie než predchádzajúce desaťročia mieru. Až teraz definitívne zomrelo 19. storočie. Starý kontinent prestal byť, tak ako pred rokom 1914, mocenským ťažiskom sveta, finančne a hospodársky sa stali veľmocou číslo jedna Spojené štáty. Súčasťou týchto ďalekosiahlych premien bol i vznik Československej republiky. Pred vypuknutím vojny české politické strany (až na nepatrné výnimky), prijímali habsburskú monarchiu za základňu pre uskutočňovanie svojich politických, hospodárskych sociálnych a kultúrnych požiadaviek. Geopolitická poloha českých zemí (poloha mezi agresívnym Nemeckom a cárskym Ruskom) viedla pred prvou svetovou vojnou k rozšírenému názoru, ktorý ovládal takmer celú českú politiku, že účelným štátnym útvarom pre český národ je stredoeurópska habsburská monarchia. Česká iredenta pred rokom 1914 neexistovala. Česká politika neviedla boj „proti Rakúsku“, ale „o Rakúsko“, tj. o podiel na moci, o polické a hospodárske pozície. České polické strany sa usilovali hlavne o federalizáciu habsburskej ríše. S vypuknutím vojny sa predvojnová predstava o národnostne spravodlivej mnohonárodnostnej cisárskej ríši ako domove a ochrancovi stredoeurópskych národov zrútila. Rakúsko-Uhorsko bojovalo po boku Nemecka, bola v ňom nastolená vojensko-byrokratická diktatúra, ktorá rozpútala protičeskú perzekúciu – bol zatknutý celý rad mnohých českých politikov, hospodárskych a kultúrnych činiteľov. Opustiť predvojnové predstavy znamenalo
ujasniť si postavenie českého národa v prípade porážky a rozbitia Rakúska-Uhorska. Predstavy o postavení českého národa po porážke Nemecka a Rakúska-Uhorska sú spojené s projektami Karla Kramářa a Tomáša G. Masaryka. Kramář, nadšený rusofil, rozvinul tajný projekt Slovanskej ríše na čele s cárom. Jeho súčasťou vedľa Ruska, Bulharska a Srbska malo byť i České kráľovstvo, ktoré by okrem českých zemí zahrňovalo i Slovensko a ďalšie územia v pruskom Sliezsku, Lužici, Maďarsku a Rakúsku. Tento fantastický plán spájal osud strednej Európy s ruským carizmom. Po ťažkých vojenských porážkách ruskej armády v máji 1915 bolo jasné, že Kramářov projekt „všeslovanskej ríše“ siahajúcej od Tichého oceánu až k Čiernemu moru, Jadranu a Šumave, stroskotal. Oproti tomu, Masaryk nebol nadšený predstavou, že by sa budúci český stát mal stať vazalom Ruska. Aj on tiež vychádzal z predpokladu, že Nemecko a Rakúsko-Uhorsko vo vojne prehrajú. Predpokladal však, že o povojnovom usporiadaní strednej Európy nebude rozhodovať len cárske Rusko, ale predovšetkým, západoeurópske demokratické mocnosti. Výsledkom vojny mala byť demokratizácia Európy a prestavba celej oblasti mezi Nemeckom a Ruskom. Samostatný československý štát mal zahrnúť české zeme v ich historických hraniciach, na východe k nemu malo patriť územie severného Uhorska obývané Slovákmi. Masarykova politická koncepcia, vychádzala z pozícií, ktorým sa neskôr hovorilo „čechoslovakistické.“ Česi a Slováci boli považovaní za dve „vetvy“ jedného československého národa s dvoma spisovnými jazykmi – češtinou a slovenčinou. Jedným z podstatných dôvodov pre čechoslovakistickú koncepciu bolo ukázať požadovaný československý štát ako zem s výraznou väčššinou „štátneho národa“. Podiel samotných Čechov, by v Masarykom projektovanom štáte obnášal asi 50%, Slovákov by bolo menej než Nemcov. Naproti tomu počet príslušníkov konštruovaného „národa československého“ sa blížil dvom tretinám obyvateľov československého štátu. V piatok 18. decembra 1914 Masaryk opustil hranice habsburskej monarchie. Najprv cestoval do Talianska, potom do Švajčiarska a nakoniec sa usadil v Londýne. Začínal jeho politický exil. 14. novembra vydal zahraničný komitét, na čele ktorého Masaryk stál, prehlásenie, ktoré býva pokladané za oficiálne vyhlásenie exilovej akcie za samostatný československý štát. Vo februári 1916 sa vytvorila ústredňa zahraničného odboja, Národná rada
československá. Jej predseda Masaryk sídlil v Londýne, jej generálny sekretariát vedený E. Benešom v Paríži. Od jesene 1916 sa jej členom stal i Slovák, francúzsky občan a vojak, astronóm Milan Rastislav Štefánik. Československá národná rada si kládla za cieľ získavať politikov, vlády, tlač, publicistiku, verejnosť pre rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie československého štátu. K jej tlačovým orgánom patrila po česky vychádzajúca „Československá samostatnosť“, francúzsky písaná La Nation Tche'gue a anglická The New Europe. Československá národná rada si kládla za cieľ získať vlády a verejnosť dohodových štátov pre ideu vytvorenia samostatného československého štátu. Československá emigrácia presviedčala dohodové vlády i verejnosť, že rozbitie habsburskej monarchie a vytvorenie menších štátov na jej území je uskutočniteľné a pre nich výhodné. Masaryk nazval svoje memorandum francúzskej vláde z februára 1915 „Všenemecká stredná Európa alebo nezávislé Čechy“. Masaryk tvrdil, že existujú len tieto alternatívy: buď neobmedzená moc Nemecka v strednej Európe a zároveň na celom európskom kontinente alebo reorganizácia strednej Európy vytvorením samostatných národných štátov. Československá národná rada sa opierala o Čechov a Slovákov v zahraničí. Krajanské spolky boli spočiatku jedinou reálnou silou, o ktorú sa mohol Masaryk oprieť. Najviac krajanov bolo v Amerike a v Rusku, len málo početné boli české a slovenské kolónie vo Francúzsku, Anglicku, Švajčiarsku a v ďalších krajinách.Boli to hlavne americkí krajania , ktorí činnosť Masarykovho politického exilu financovali a podporovali. Propagačné a diplomatické akcie samy osebe nestačili k medzinárodnému uznaniu práva Čechov a Slovákov na samostatný štát. Masaryk a Československá národná rada sa preto usilovali o vytvorenie československého vojska, ktoré by na frontoch svetovej vojny bojovalo síce v rámci dohodových armád, ale pod vlastnými zástavami. Masaryk, Beneš i Štefánik považovali vytvorenie takýchto jednotiek za prvoradý prostriedok pre zdar úsilia o medzinárodné uznanie československého štátu. Masaryk vo februári 1915 prehlásil: „Ak postavíme armádu, dostaneme sa tým do nového právneho postavenia k Rakúsku i Spojencom… Tým sa vytvorí politická situácia, ktorá nám umožní vo chvíľach mierového jednania dosiahnuť aspoň minimum našich požadaviek. V každom prípade nebudú môcť Spojenci ani V iedeň prejsť okolo nás mlčky, ak budeme mať vojakov.“ Masarykovi išlo predovšetkým o to, aby československé dobrovoľnícke jednotky tvorili samostatnú armádu s
jasne formulovaným cieľom. České dobrovoľnícke jednotky, pre ktoré sa vžil názov légie, sa vytvorili spočiatku z českých zahraničných krajanov a vôbec Čechov, ktorých buď ich samých, alebo ich predkov osud zaniesol do cudziny, jednak síce neskôr, ale v omnoho väčšom počte, z českých vojakov rakúsko-uhorskej armáde, ktorí padli do zajatia a potom sa rozhodli znovu ísť do vojny, ale na druhej strane frontu. Idea vytvorenia českých dobrovoľníckych oddielov, ktoré by bojovali na strane dohodových štátov a proti RakúskoUhorsku a Nemecku, sa vynorila už v prvých dňoch vojny. Niekoľko sto dobrovoľníkov z Francúzska a Anglicka vytvorilo malú jednotku, pre ktorú sa zaužíval názov „rota Nazdar“. V Rusku sa pomerne malá dobrovoľnícka jednotka, zvaná „Česká družina“, rozrástla na pluk a potom na brigádu a 2. júna 1917 vybojovala úspešnú bitku pri Zborove. Po nej sa v Rusku sformoval armádny zbor. Jednotky čs. vojska v Rusku boli budované na základe dohôd predovšetkým s Dočasnou vládou (nastolenou po zvrhnutí carizmu vo februári 1917), tú však v novembri 1917 zvrhol boľševický prevrat. Keď potom sovietske Rusko podpísalo s ústrednými mocnosťami 3. marca 1918 brestlitovský mier, prehlásilo sa čs. vojsko v Rusku za súčasť francúzskej armády a presúvalo sa na Ďaleký východ s cieľom dostať sa po mori do západnej Európy. V máji 1918 sa légie dostali do ozbrojeného konfliktu so Sovietmi a ovládli kľúčovú sibírsku magistrálu. Československá národná rada napriek počiatočným výhradám nakoniec súhlasila s dočasným nasadením čs. légií v Rusku. Toto vojsko sa stalo veľmi cenným argumentom zahraničného politického odboja pri jednaniach s dohodovými veľmocami. Légie ovšem trvalo nezvrátili priebeh občianskej vojny v Rusku. Potom, čo so sovietskou vládou uzatvorili prímerie, vrátili sa po mori domov, pričom vlastne podnikli cestu okolo zemegule. Masarykova zahranično-politická akcia zaznamenala rozhodujúce úspechy až v poslednom roku vojny, v roku 1918. Dohodové vlády postupne uznávali právo národov Rakúsko-Uhorska na vlastné štáty. Začiatkom apríla 1918 sa zišiel v Ríme tzv. kongres potlačovaných národov rakúsko-uhorských, kde delegáti emigrácie československej, poľskej, juhoslovanskej a rumunskej v záverečnej rezolúcii požadovali ustanovenie samostatných národných štátov. Dňa 29. mája 1918 štátny tajomník Robert Lansing vyjadril menom vlády USA sympatie k „národným túžbam Čechoslovákov a Juhoslovanov“. Dňa 3. júna sa k tomuto prehlásenie pripojili vlády Francúzska, Anglicka a Talianska. Ďalej išli prehlásenia vlády Spojených štátov z 28. júna 1918 a prejav francúzskej vlády z 29. júna 1918, ktoré uznávali nárok „československého národa“ na samostatnosť, prisľubovali, že sa budú usilovať
o zriadenie československého štátu v historických hraniciach. Tiež uznávali Československú národnú radu za základ budúcej československej vlády. Britská vláda v tzv. Balfourovej deklaráciii 9. augusta 1918 uznala československé légie za súčasť dohodových ozbrojených síl a Československú národnú radu za budúcu provizórnu vládu československého štátu. Dňa 3. septembra 1918 potom bola medzi britskou vládou a Československou národnou radou podpísaná dohoda. 10. septembra 1918 bol nadviazaný oficiálny styk mezi francúzskou vládou a Československou národnou radou, 3. októbra nasledovalo uznanie zo strany vlády talianskej. Dňa 14. októbra 1918 ohlásil E. Beneš nótou dohodovým štátom, že bola ustanovená dočasná československá vláda. T.G. Masaryk v nej zastával funkciu prezidenta, predsedu ministerskej rady a ministra financií, E. Beneš bol ministrom zahraničných vecí a ministrom vnútra a M. R. Štefánik ministrom vojny. Boli menovaní i diplomatickí zástupcovia pri dohodových vládach. Masaryk bol teda vyhlásený za hlavu štátu a predsedu vlády československého štátu, ktorý mal vzniknúť. Dohodové štáty vyhlásenú Československú dočasnú vládu rýchlo uznali. Dňa 18. októbra 1918 nóta americkej vlády odpovedala na rakúsko-uhorskú ponuku na uzatvorenie prímeria. Táto Wilsonova nóta oznamovala, že americká vláda uznala Československú národnú radu ako vládu de facto a uznáva i národné požiadavky Juhoslovanov a že to musia byť národy habsburskej monarchie, ktoré rozhodnú o ďalšom osude monarchie. To znamenalo, že predstaviteľ najmocnejšieho svetového štátu a v daný okamih najmocnejší svetový štátnik požadoval rozčlenenie následníckych štátov, teda i štátu československého. V rovnakom čase, keď Wilson pripravoval nótu takú zničujúcu pre habsburskú monarchiu, Masaryk vystúpil 18. októbra 1918 so slávnostnou deklaráciou nezávislosti, ktorá je známa podľa miesta vzniku,ako Deklarácia washingtonská. Hlásila sa k americkej Deklarácii nezávislosti, Lincolnovi a Wilsonovi. Proklamovala: „Československý štát bude republikou. V stálej snahe o pokrok zaručí úplnú slobodu svedomia, náboženstva a vedy, literatúry a umenia, slova, tlače a práva zhromažďovacieho a petičného. Cirkev bude odlúčená od štátu. Naša demokracia bude spočívať na všeobecnom práve hlasovacom; ženy budú postavené politicky, sociálne a kultúrne na úroveň mužom. Práva menšiny budú chránené pomerným zastúpením; národné menšiny budú požívať rovnaké práva. Vláda bude mať formu parlamentárnu a bude uznávať zásady a iniciatívy a referendum. Stále vojsko bude
nahradené milíciou…Československý národ uskutoční ďalekosiahle sociálne a hospodárske reformy; veľkostatky budú vyvlastnené pre domácu kolonizáciu; výsady šľachtické budú zrušené. Národ náš prevezme svoju časť predvojnového štátneho dlhu rakúsko-uhorského; vojnové dlhy ponecháme tým, ktorí do nich zapadli.“ Táto Masarykom veľmi radikálne koncipovaná. „Washingtonská deklarácia“ sa stala akousi chartou, podľa ktorej mal byť budovaný československý štát. Ako mala ukázať budúcnosť, rad ich požiadaviek nebol plnený (odlúčenie cirkvi od štátu, nahradenie stáleho vojska milíciou, referendá). V jeseni roku 1918 už i doma česká politika považovala československý štát za svoj cieľ. Porážky Nemecka a Rakúsko-Uhorska na frontoch, kapitulácia bulharského spojenca a katastrofálna ekonomická i sociálna situácia ukazovali, že definitívna porážka a zrútenie habsburskej monarchie sú blízko. Situácia habsburskej monarchie bola taká katastrofálna a jej rozklad bol v septembri a októbri 1918 taký pokročilý, že i tí politici, ktorí si až donedávna mysleli, že úplná česká politická samostatnosť je nemožná a že český národ môže existovať len „pod habsburským žezlom“, prijímali program utvorenia československého štátu. Medzi domácou politickou reprezentáciou a Masarykovou emigráciou nebolo už žiadneho programového rozdielu.
Ku kontaktu a politickému zjednoteniu medzi emigráciu a domácou politikou došlo koncom októbra vo švajčiarskej Ženeve. Posledný rakúsky cisár Karol a rakúska vláda podnikali zúfalé pokusy, aby bol uzatvorený mier a aby americký prezident Wilson i vedúci politici Anglicka a Francúzska boli získaní pre ďalšiu existenciu habsburskej monarchie. Dúfali, že austrofilské kruhy v dohodových štátoch zapôsobia na českú delegáciu tak, aby sa zmierila s ďalšou existenciou, hoci reorganizovanej, habsburskej ríše. Na čele delegácie, pozostávajúcej z predákov českých politických strán a reprezentantov českého finančného kapitálu, stál Karel Kramář, predseda Národného výboru a vodca strany štátoprávne demokratickej. Delegácia sa v neutrálnom Švajčiarsku stretla so zástupcami emigrácie vedenými E. Benešom. Delegácia informovala Beneša o situácii v rozkladajúcej sa monarchii, Beneš ju zase zoznámil so situáciou zahraničnou, hlavne s úspechmi, ktoré emigrácia dosiahla pri získavaní súhlasu vlád dohodových štátov s vytvorením a diplomatickým uznaním samostatného československého štátu. Delegácia domácich politikov sa stotožnila s politickou emigráciou, keď prijala prehlásenie: „Plne schvaľujeme politiku a celú činnosť, ako vojenskú, tak diplomatickú, Národnej rady československej, zmeniacej sa na dočasnú
vládu zemí československých s dočasným sídlom v Paríži, ako i záväzky, ktoré menom československého národa so Spojencami a spriatelenými mocnosťami učinila. Súčasne jej vyslovujeme vďačnosť za veľké služby,ktoré nášmu národu peukázala.“ Týmto prehlásením sa domáca politika bezvýhradne stotožnila s politickou líniou Masarykovej emigrácie a jej programom. Prijala rozhodnutie o tom, že nový československý štát bude republikou (s prianím, aby československý štát bol monarchiou, zostal K. Kramář izolovaný), stanovila, že jej prezidentom bude T.G. Masaryk. K. Kramář predseda vlády, M. R. Štefánik ministrom národnej obrany, E. Beneš ministrom zahraničia, z ďalších ministrov menujme A. Rašína, ministra financií, Antonína Švehlu, ministra poľnohospodárstva. Na ženevských poradách bol dohodnutý spôsob prevodu moci. S výnimkou základných ústavných zákonov (ktoré určovali formu štátu) mali všetky doterajšie zákony zostať v platnosti. Malo sa docieliť, aby nevzniklo právne vákuum a aby nedošlo k sociálnym otrasom, prípadne i ku krviprelievaniu. Doterajší mocenský a hospodársky mechanizmus nemal byť rozbitý, ale zachovaný, nový československý štát nemal byť budovaný na troskách rakúskeho štátu, ale mal sa z neho vydeliť a politicky, právne, sociálne, administratívne na neho nadviazať. V dobe, keď sa českí politici radili v Ženeve, sa už rozpad Rakúska-Uhorska začal. V posledných októbrových dňoch sa rozložila rakúsko-uhorská armáda na talianskom fronte a začalo sa rokovanie o kapitulácii. Moc habsburskej monarchie sa rozkladala i doma: v oblastiach poľských, ukrajinských, juhoslovanských i maďarských. 28. októbra 1918 zaplnili davy pražské ulice a strhávali výsostné znaky habsburskej monarchie. Predstavitelia Národného výboru československého preberali do svojich rúk miestodržiteľstvo a ďalšie štátne úrady. 28. októbra večer vydal Národný výbor prvý zákon československého štátu. Ohlasoval, že „samostatný štát československý vstúpil do života.“ Zdôrazňoval „súvislosť doterajšieho právneho poriadku so stavom novým,“ teda nadviazanie na právnu, správnu i politickú štruktúru habsburskej monarchie. V dňoch 28.-31. októbra 1918 prešiel prevod moci do rúk národných výborov v celom vnútrozemí Čiech a Moravy, 30. októbra 1918 prijala Slovenská národná rada v Martine deklaráciu, ktorá ohlasovala zjednotenie s Čechmi v štáte československom. Dňa 14. novembra 1918 dočasné Národné zhromaždenie (nevolené, vzniknuté rozšírením Národného výboru v súlade s výsledkami volieb do ríšskej
rady r. 1911) prijalo prehlásenie, že habsburská dynastia je zosadená a Republika československá ustanovená, jej prezidentom potom bol zvolený T. G. Masaryk (ten sa 21. decembra 1918 triumfálne vrátil do vlasti). Už 4. novembra obdržal minister zahraničia nového štátu E. Beneš (ako jediný z tzv. nástupníckych štátov) oficiálne pozvanie na konferenciu víťazných štátov rokujúcich vo Versailles o podmienkach prímeria s (už fakticky neexistujúcim) Rakúskom-Uhorskom. Znamenalo to, že Československo bolo predstaviteľmi Dohody pokladané nielen za štát existujúci, ale dokonca za štát, ktorý patrí medzi štáty víťazné. Podmienky mierových zmlúv určovala „Najvyššia rada“, kde mali rozhodujúcí vplyv zástupcovia hlavných víťazných mocností. Rokovanie o hraniciach československej republiky prišlo na program rokovania 4. apríla 1919. Vystúpil na ňom so skvelým expozé E. Beneš. Republike československej boli priznané krajiny české v ich historických hraniciach, ďalej Slovensko a Podkarpatská Rus. Podstatne nepriaznivejšie dopadli pre československú republiku rokovania finančné. Reparácie rozpadnutej habsburskej monarchie boli rozdelené na následnícké štáty a fakt, že „víťazné“ štáty museli platiť, bol len zastretý tým, že mu bol daný názov „príspevok za oslobodenie“. Československo bolo, pokiaľ sa týka rozlohy, trinástym štátom v Európe, deviatym podľa počtu obyvateľov. Žilo v ňom na území o veľkosti 140,5 tisíca km2 13,61 milionóv obyvateľov (sčítanie r. 1921). Z toho sa hlásilo k národnosti „československej“ 8,76 miliónov (6,79 Čechov a 1,97 Slovákov). Nemcov bolo v Republike československej 3,12 miliónov, Maďarov 0,74 miliónov. K ukrajinskej, ruskej, prípadne rusínskej národnosti sa hlásilo 462 tisíc obyvateľov, k národnosti židovskej 181 tisíc, k poľskej 76 tisíc.
