active beauty máj 2016 „Nechcem sa zamýšlať nad tým, čo bude potom. Dôležité je to, čo je dnes.“
Rozhovor s Adrianou Polákovou O pečení, knihách, deťoch, ale aj detstve
Ako sa máš? Mám sa veľmi pracovne, a pretože som workoholik, mám to rada. Ja ani na dovolenkách nedokážem vypnúť skôr ako po týždni. Prvý týždeň sa spamätávam z toho, že fakt nič netreba robiť, a až ten druhý si ju začnem užívať ako ozajstnú dovolenku. Aká je tvoja najobľúbenejšia dovolenka? Veľmi radi chodíme do Chorvátska na ostrov Brač, kde má moja krstná mama pekný apartmán rovno pri pláži. Takže každý rok, ak sa nám dá, tam trávime prvé dva júlové týždne. Tento rok sme tam dokonca strávili
s dcérou a jej kamarátkou aj Veľkú noc a bolo to super. Žiadne oblievanie, šibanie, voňavkovanie, len pokoj a oddych. O rok to určite zopakujeme. Už vyše 10 rokov sa nám prihováraš z televíznej obrazovky. Ešte stále ťa to baví a napĺňa? Určite áno. Pôvodne som bola na konkurze do hlavných správ, ale tam, teraz už hovorím našťastie, nebolo miesto. Uvoľnilo sa však miesto v Teleráne. Spočiatku to bolo pre mňa ako televízneho nováčika veľmi ťažké, bola som doslova hodená do vody. Našťastie, môj vtedajší kolega Gregor Mareš so mnou nemal zľutovanie, po každom vysielaní mi konštruktívne „naložil“, čo nemám a čo, naopak, mám robiť, a to ma posunulo rýchlo vpred. V Teleráne som sa našla, je to živé, dynamické, veľmi rôznorodé vysielanie, a preto ma to ešte aj po 10 rokoch stále baví. Už nevysielam s Gregorom, ale s Darom, ktorý je skvelým kolegom. Jurko má 16, Lucká 15 rokov. Máte doma veselo? No, máme už doma veru pubertu, ale našťastie to máme celkom pod kontrolou. Ak dieťa robí pravidelne šport, čo obe moje deti robia, tak je zvyknuté na disciplínu, autority a rešpekt. Potom aj tá puberta pre ne nie je totálne rebelstvo. Vďaka športu ju deti, a teda aj rodičia, určite zvládajú ľahšie. Si starostlivá mamina. Si ten typ, ktorý deti drží nakrátko, alebo im dávaš voľnosť? Ja mám syndróm matky – opičej lásky, čo je veľmi zlé. Škodí to deťom a v konečnom dôsledku aj rodičovi. Tak som sa naučila dať im viac priestoru a zistila som, že obe moje deti dokážu byť aj samostatné a zodpovedné. Vždy som sa toho „vyletenia z hniezda“ bála, vravela som si, že to nedám, ale postupne to prišlo. Rozumný rodič pochopí, že deti potrebujú okrem pravidiel aj slobodu, voľnosť a najmä dôveru. A keby som im ju nedala, bolo by to horšie. Takže je to vlastne super, mám super deti. Ako zvládaš prácu v televízii, pečenie a svoje dve deti? V pohode. S bývalým manželom máme striedavú starostlivosť, týždeň sú uňho a týždeň u mňa. Keď ich nemám, snažím sa týždeň využiť maximálne pracovne a dať si doň čo najviac pracovných vecí. A keď sú deti u mňa, aj keď už sú veľké, stále sú to moje deti, ktoré potrebujú mamu. Tak po tom,
ako vybavím neodkladné pracovné povinnosti, sa venujem prevažne im. Som s nimi, varím, robím krúžkového taxikára a som doma, aby vedeli, že som tam pre ne stále. Už sú veľké, už to dlho trvať nebude, tak mám ešte pár rokov, aby som si to vychutnala. Už si aj rozmýšľala, čo bude potom, keď vyrastú a začnú žiť vlastný život? Nie, ja riešim len prítomnosť. Neviem, čo bude zajtra. Mám veľa plánov, možností, čo všetko vytvoriť a robiť, je veľmi veľa, takže sa ani nechcem zamýšľať nad tým, čo bude potom. Dôležité je to, čo je dnes. Čo ťa baví najviac? Asi to moje pečenie. Keď aj nepečiem, tak vždy niečo nové vymýšľam, recepty, postupy, skrátka oddychujem tým, že idem piecť alebo robiť niečo s tým súvisiace. Kedy ťa to začalo k pečeniu ťahať? Mám to v sebe už od detstva. Trávila som ho u babičky a vždy, keď piekla, a to piekla často, som sa jej motala v kuchyni a pomáhala. Tam sa mi do podvedomia vryli pekné spomienky na pečenie. Pečenie mi skrátka evokuje detstvo a všetko krásne okolo toho. A aj to je dôvod, prečo rada pečiem. Pamätáš si na svoj prvý koláč? Úplne presne, mala som 13 rokov a boli to medovníky, ktoré vyšli skvelo. Bola som vychválená, úspech bol podporený a tam niekde sa to vo mne začalo. Ešte dodnes, keď sa mi niečo nepodarí, sa nevzdávam a robím to dovtedy, kým to dám. Ako napríklad makarónky. Zúčastnila si sa viacerých kurzov pečenia v Paríži. Prečo práve tam? Práve pre tie makarónky. Vždy som ich chcela vedieť piecť a chcela som sa to naučiť originál po francúzsky. Tak som sa prihlásila dvakrát na kurz, akurát, že im vždy pred začiatkom zmenili „tému“ a naučila som sa niečo úplne iné. A makarónky som sa tak musela naučiť sama. Prvých päť plechov síce skončilo v koši, popukali, roztiekli sa, neboli dobré, ale učila som sa a povedala som si, že ja to dám. A aj som dala. A čo konkrétne si sa tam teda naučila?
Na prvom kurze som sa naučila veľmi komplikované Opera rezy a koláč Paris Brest a na druhom koláčiky Choux z odpaľovaného cesta. Tam som zistila, že milujem odpaľované cesto a všetko z neho. Pečieš každý deň? Áno, pečiem a je to môj relax. Mám rada, keď je večer všetko spratané, dorobené, deti vychystané a potom idem do kuchyne a relaxujem. Už som sa dokonca naučila aj mať v kuchyni poriadok počas pečenia. Chce to veľa cviku, je to naročné na sebadisciplínu, ale ide to. Máš na svojom konte už aj pomerne veľa kníh za relatívne krátky čas Som rada, že môžem povedať, že robím prácu, ktorá ma nielen živí, ale aj baví. Všetko sa začalo prvou knihou Pečieme s Teleránom, ktorá mala veľký úspech. Jej príprava nebola jednoduchá, ale hrozne ma to bavilo. Ohlasy boli neskutočné, denne sme dostávali vyše 100 receptov a to ma inšpirovalo a „nakoplo“. Po nej prišla kniha, na ktorú som bola oslovená, a to Ako hravo zvládnuť domácnosť – praktické tipy do domácnosti. Po nich to bola moja prvá „vlastná“ Pečieme s láskou I., kde som prvýkrát použila fotopostup. To, čo je teraz na facebooku a instagrame bežné, že si nájdete foto- či videopostup hádam už na všetko, vtedy totiž ešte vôbec nebolo a moja kniha bola jedna z prvých, ktorá fotopostupy priniesla. Po nej, na základe impulzu od mojej dcéry, prišla kniha Koláč mojej mamy, potom Lidl cukráreň, Pečieme s láskou II. a aktuálne posledná kniha Nepečené. Ktorá je tvoja srdcovka? Určite Koláč mojej mamy. Pri príprave som stretla množstvo úžasných žien, s ktorými sa priatelím dodnes. S každou jednou mamou som sa stretla osobne, každá mi dala svoj tajný recept na najobľúbenejší koláč, lebo každá mama taký má. Táto kniha je moja srdcovka, lebo je strašne srdečná a emotívna. A vďaka nej som aj bohatšia o pár naozaj skvelých receptov. RAW koláče ti neimponujú? Skúšala som, samozrejme, aj RAW, a to nielen koláče, ale aj stravu. Bola som v mesačnom RAW programe, dodržiavala som stravu a bolo to super. Ale aj keď sa to zdá jednoduché, všetko hodiť do mixéra a vypiť, nie je to úplne tak. Človek musí veľa plánovať, nakupovať, všetko musí mať dopredu nalinajkované. A po čase mi začala chýbať aj iná ako RAW strava. A hlavne
som nechcela odísť od toho klasického pečenia, ktoré ma nesmierne baví. Ale keďže je obrovský dopyt aj po RAW a zdravých koláčoch, tak, samozrejme, pripravujem aj také. Aký je tvoj najobľúbenejší koláč? Všetky koláče, ktoré pečiem, ochutnávam, ale nejem ich, samozrejme, vo veľkom, lebo to by bolo na mne aj celkom dosť vidno, čo si pri práci pred kamerou ani nemôžem dovoliť. Mám však pár hriechov, ktorým sa poddávam, a to klasický kysnutý marhuľový a slivkový koláč z čerstvého ovocia s posýpkou a ryžový nákyp. Tých zjem celý plech a bez výčitiek svedomia. Sú to staré zlaté klasiky a pripomínajú mi detstvo. Ktoré koláče najviac obľubujú tvoje deti a budú pre ne znamenať detstvo, keď raz budú dospelé,? Myslím si, že to budú koláče, ktoré teraz jedávajú najradšej, a to jablkové pité a brownies. Preferuješ knihy alebo videá o pečení? Videá sú super, ak sú kvalitne spracované, ale ja som stará škola – ja som tradičná kniha. Doma mám obrovskú knižnicu, kde mám vyše 100 kuchárskych kníh, a aj keď už človek všetko nájde na internete, pre mňa je kniha knihou. Rada si ich listujem a hrabem sa v nich. Kde bola tvoja kniha najďalej? Kniha Nepečené na Times Square v New Yorku a kniha Koláč mojej mamy dokonca až v Kapskom meste. Vidieť fotografie s mojimi knihami na týchto miestach bol naozaj krásny pocit. V čích rukách by ťa tvoja kniha najviac potešila? U amerického šéfkuchára Antonia Bachoura, ktorý bol ocenený napríklad aj ako jeden z top 10 najlepších cukrárov Ameriky a ktorého sledujem na instagrame a mám aj jednu z jeho kníh. Pred časom som ju vzala a spolu so svojou knihou som sa odfotila a poslala mu fotku s otázkou, že ja mám jeho knihu a či on náhodou nechce moju. Ozval sa a moja kniha je už na ceste do Miami. A keď mi naozaj pošle svoju fotku s mojou knihou v rukách, asi odpadnem a hneď ako sa preberiem, dám si ju zarámovať.
Čo ťa na pečení najviac baví? Pocit užitočnosti a toho, že to, čo robím, ma napĺňa. Veľa ľudí mi píše, pýtajú si rady a ja sa im snažím odpovedať, a ak viem, tak aj poradiť, a robím to veľmi rada. Som s nimi v kontakte každý deň. A tí ľudia to ocenia. Niektorí mi dokonca napísali, že vďaka mne začali piecť. Kedy prišiel najlepší pocit z pečenia a tvojej práce? To viem úplne presne. Najlepší pocit som mala na jednej autogramiáde, keď si prišla dať podpísať knihu Napečené s láskou jedna 12-ročná slečna. Po chvíli k nám pristúpila jej babička a vraví mi, že mala dobré vysvedčenie, tak dostala peniažky, nech si niečo za vysvedčenie kúpi. A ona si za tie peniaze kúpila moju knihu. To ma naozaj dostalo do kolien a bola som dojatá. A čo ťa pri pečení najviac prekvapilo? Minule som sa dozvedela, že na istej hotelovej škole som ako maturitná otázka. Adriana Poláková – pečieme s láskou. Kontaktovala ma jedna slečna, ktorá si ma vytiahla ako maturitnú otázku, nech jej poradím, aký koláč má pripraviť, aby ohúrila porotu. Tak to ma aj celkom pobavilo, prekvapilo a potešilo zároveň. Čo pre nás pripravuješ v najbližšom čase? Nie hneď, ale o rok či dva plánujem ďalšiu knihu. Moja posledná kniha Nepečené vznikla v Toskánsku, ale pretože ja milujem Francúzsko, ďalšia bude v provensálskom levanduľovom štýle. Bude plná voňavých levanduľových francúzskych receptov. Ale keďže neviem oddychovať, nebola by som to ja, keby som predsa len niečo neurobila aj teraz. Aktuálne mám novinku – niečo krásne a voňavé, a to konkrétne voňavú antistresovú maľovánku, kde si môžete vymaľovať moje koláče, ale zároveň si ich aj podľa receptu upiecť. Vydávam si ju sama a je možné objednať si ju cez môj eshop. Je aj niečo iné, čo ťa okrem detí, pečenia a televízie napĺňa? Hm, kedysi to bola moja záhradka, kde som trávila strašne veľa času, ale už dva roky som sa tam, priznám sa, nedostala. Vždy to bola pre mňa moja
oáza pokoja a relaxu. Musím sa k tomu vrátiť. Priznám sa, že tak som sa zavalila prácou, že som úplne zabudla relaxovať. Ale občas si doprajem výlet a vypadnem na pár dní preč. Máš nejaký nesplnený sen? Mám a raz si ho splním, je ním moja vlastná cukráreň. Viem presne, ako bude vyzerať vybavenie, výklad, už teraz mám všetko premyslené do detailov a nič nebude vyzerať klasicky tak, ako sme na Slovensku zvyknutí. A dôležitou časťou bude veľká kuchyňa, kde chcem robit aj kurzy pečenia. Také moje malé cukrové kráľovstvo pod značkou Iconique. Moderná cukráreň šmrncnutá francúzskou kuchyňou so strašne chutnými koláčmi. Spájaš dovolenky s pečením? Nie s pečením, ale s objavovaním. Bežne sa mi stáva, že z dovolenky prídem s nejakým skvelým receptom. Vždy a všade sa dá niečo skvelé objaviť. Mojím snom je cestovať a učiť sa piecť tam, kde sa zastavím. Ale kam by som určite rada zavítala, je Rusko a ich škola pečenia. Rusi boli vždy machri v pečení, a to najmä vo vizuálnom stvárnení. Dva roky si bola v hliadke Veselých zúbkov. Ako si na ne spomínaš? Je to super projekt. Ja som taký učiteľský typ, pre mňa bolo celé to zúbkové vzdelávanie super. Mám vzťah k deťom a návštevy v škôlkach sa mi veľmi páčili. Lucka sa opäť vrátila do škôlky, ale tentoraz ako „učiteľka“. Veľa detí ma spoznávalo, že jéj, vy ste nás boli učiť umývať si zúbky. Priznám sa, že aj ja som sa vďaka Veselým zúbkom naučila, ako sa majú zuby správne čistiť, a hneď som to aplikovala na svojich deťoch. A o to viac sa mi to zíde teraz, keď každý deň pečiem nejaké koláče. To som povinná deti učiť, že si majú umývať zuby po každom koláči. (smiech) Aká Lucka? Ja som Lucka. Všetci moji blízki, rodina či kamaráti ma odmalička volajú Lucka. Adriana som len v práci a v škole. Myslím, že prvých šesť rokov môjho života mi nikto nepovedal ináč ako Lucka. Až na základnej škole som bola donútená si zvyknúť na svoje „papierové“ meno. Aká je Adriana?
Hrozne cieľavedomá a všade musí byť prvá. Aká je Lucka? Lucka je taký malý nezbedník, je hravá, rada utečie a schová sa. Čo sa páči Lucke na Adriane? Že je cieľavedomá, šikovná a kam to vlastnou prácou dotiahla. Markíza, knihy, pečenie, to všetko je zásluha len a len tvrdej práce bez jedinej protekcie a na to môže byť v dnešných časoch človek právom pyšný. Čo sa páči Adriane na Lucke? Že má v sebe stále malé, hravé, spontánne dievčatko, že ju dokážu nadchnúť drobnosti a všetko, čo jej pripomína detstvo. Kde sú Lucka a Adriana šťastné? Som veľmi rada, že som sa po rozvode vrátila do Malinova, kde bývam so svojimi deťmi. Bývam v tej istej bytovke, dokonca v byte rovno oproti bytu, v ktorom som vyrastala. Cítim sa tu výborne, som tu šťastná a už nikdy odtiaľto neodídem.
