Rómski muzikanti v Novohrade (Mgr. Michaela Škodová, Novohradské múzeum a galéria) Hudba vznikala v súlade s prírodou a bola súčasťou ľudského života už od nepamäti. Zrodila sa ako výraz meniacej sa nálady človeka a stala sa tak prostriedkom na vyjadrenie silných emócií, pozitívnych i negatívnych. Sprevádzala ľudstvo pri dôležitých životných udalostiach a pomohla ľahšie prekonať trápenie. Najstaršia správa o rómskom hudobníkovi na území Uhorska, ktorý hral na lutne kráľovnej Beatrix, pochádza z roku 1489, v roku 1525 vyhrávali rómski muzikanti na Hatvanskom sneme. Rómske hudby sa tešili obľube uhorskej šľachty natoľko, že usádzali na svojich pozemkoch celé hudobnícke rodiny. Samuel Augustíni ab Hortis vo svojej monografii Cigáni v Uhorsku (1775-76) rozlišuje rómskych hudobníkov na dve skupiny: 1., tí, ktorí „ sedliakom na striedačku vyhrávajú staré melódie a to na lacných, poškodených nástrojoch. Títo sú s ich muzikou úplne spokojní a veselia sa pri nej bez toho, aby si priali niečo lepšie... Takéto cigánske bandy hrajú iba najnižšiemu plebsu a nemajú nádej, aby zahrali panstvu.“ 2., „ niekoľkí obzvlášť nadaní a zruční sú v službe panstva ako dvorní muzikanti, za čo dostávajú nielen čisté livreje a ošatenie, ale aj ubytovanie a plat.“ Táto diferenciácia sa postupne prehlbovala naďalej a v priebehu 19. storočia sa postupne vyprofilovali dve odlišné skupiny rómskych hudobníkov: 1. skupinu tvorili vidiecki hudobníci, ktorí si osvojili hudobnú kultúru svojho bezprostredného okolia, hranie pre nich bolo príležitostným zdrojom obživy. Hrávali na dedinských svadbách, regrútskych a tanečných zábavách, pričom odmenu dostávali v naturáliách. 2. skupinu tvorili rómski hudobníci, ktorých usadzovala šľachta. Boli oslobodení od poddanských povinností, šľachta s nimi uzatvárala osobitné zmluvy. Vrcholovým obdobím popularity rómskej hudby sa stalo práve 19. storočie. Rómska hudba každého opantala, oduševňovala a nútila k pohybu. Jej sólová interpretácia motivovala aj diela romantických skladateľov, ako bol Brahms či Liszt. Rómskych hudobníkov využívala aj uhorská armáda. Hrávali na promenádnych koncertoch, ale najímali si ich aj kandidáti do uhorského snemu na tzv. kortešačky. V 19. storočí sa rómski hudobníci začali usádzať vo väčších i menších mestách, kde sa formovali profesionálne rómske orchestre. Rozdiel medzi vidieckymi a mestskými hudobníkmi bol v tom, že pre mestských hudobníkov bolo hranie jediným zdrojom obživy. Majitelia hotelov, kaviarní a vinární si ich najímali, pretože im svojím účinkovaním zabezpečovali viac hostí. Okrem dohodnutého pôsobenia v pohostinských zariadeniach účinkovali hlavne na miestnych zábavách a plesoch, ale aj na zábavách po skončení divadelných predstavení ( v Lučenci tomu bolo tak napr. v 2. polovici 19. storočia v Kasíne, kde hrávala kapela Rudiho Rácza). Nesmeli chýbať ani pri spoločenských udalostiach miestnych spolkov, stali sa reprezentatmi miest v rámci privítacieho ceremoniálu, ďalej účinkovali pri rôznych politických udalostiach, štátnych sviatkoch, stali sa neodmysliteľnou súčasťou spoločenského života v kúpeľoch a turistických strediskách.
Kvalitná rómska hudba bola pre kaviarne otázkou prestíže. Zvučné mená slávnych primášov boli spoľahlivým lákadlom pre potenciálnych hostí. Existovali špeciálne agentúry, ktoré sprostredkúvali najmä hudobníkov poriadajúcich koncertné turné po Európe. Ak však chceli angažovať kapelu na dlhšie obdobie, vyhľadávali si ich majitelia podnikov sami, a to tak, že ako zákazníci navštevovali podniky, kde hrávala rómska kapela – ak sa im zapáčila, ponúkli primášovi účinkovanie a uzavreli s ním zmluvu. Samotný výber hudobníkov ostával v kompetencii primáša. Majiteľ kaviarne očakával od najatej hudby len dve veci: − umeleckú kvalitu, ktorá mala zabezpečiť popularitu jeho podniku − živý kontakt so zákazníkmi, čo podporovalo dobrú náladu a tým aj vyššiu konzumáciu. Pracovným odevom kaviarenských hudobníkov bol čierny oblek, v lepších podnikoch Obrázok 1: Prví "cigánski" primáši v Budapešti smoking, biela košeľa s motýlikom, lakovky. Primáš sa zvyčajne svojím oblečením odlišoval od ostatných členov kapely. Oblek mal obyčajne ušitý z kvalitnejšieho materiálu ako ostatní, či z látky inej farby. Svoju spoločenskú prestíž demonštroval aj tým, že sa dal do podniku každý večer priviezť fiakrom alebo taxíkom. Primáš bol totiž kľúčovou postavou celej kapely. Bol nositeľom melodickej línie, ktorej prepožičiaval variabilnú individualizovanú podobu. Na ňu sa napájala hra ostatných muzikantov. Primáš hral výlučne na najvyšších strunách v prvej a druhej polohe. Bol dušou kapely, a preto mal aj najviac povinností. Repertoár rómskej kapely sa podriaďoval požiadavkám a vkusu meštianskej vrstvy spoločnosti. Šlo hlavne o komponované skladby, ktorých základom bol tzv. verbunkový štýl a z ktorého sa vyvinula v 19.storočí novouhorská pieseň. Okrem verbunkov, pochodov a čardášov svojským štýlom interpretovali overtúry známych opier, husľové koncerty, populárne valčíky a veľmi obľúbené skladby na počúvanie – hallgató. Hallgató (čorikaňi) tvoria ťahavé, pomalé melódie a piesne (loke giľa). Sú určené na počúvanie, interpret sa v nich zdôveruje so svojím osudom, osobnými pocitmi, túžbami či smútkom. Pri halgató sa silne uplatňuje textová aj hudobná improvizácia. Je charakterizované nepravidelným rytmom, člení sa do niekoľkých fráz, má pomerne široký melodický rozsah. Najcharakteristickejšie sú preň melodické ozdoby, dlhé ťahavé tóny. Hudobná produkcia v kaviarňach a vinárňach sa skladala z dvoch častí: z koncertnej a zábavnej. Každá kapela mala „svoju“ skladbu, ktorou otvárala večer, najčastejšie šlo o nejaký pochod (napr. Rákocziho pochod). Po úvodných pochodoch zneli viedenské valčíky Johanna Straussa, operné overtúry, koncertné skladby s husľovými sólami, pri ktorých prejavil primáš svoje virtuózne umenie (skladby od Franza Liszta, Fritza Kreislera, Pabla Sarasateho,...). Najväčšou Obrázok 2: Primáš chodil hrať ku stolom na želanie reklamou pre primáša bola interpretácia skladieb zákazníkov Niccola Paganiniho. Pokračovalo sa populárnymi skladbami Franza Lehára, Emericha Kálmána a Rudolfa Frimla. Návštevníci kaviarne sa počas bloku týchto piesní správali ako na koncerte a medzi sebou sa nebavili. Po skončení koncertnej časti večera sa čiastočne vymenilo publikum – prichádzali zákazníci, ktorí sa prišli zabaviť. Zmenil sa teda aj hudobný repertoár, hrali sa najmä tanečné piesne (slovenské a maďarské čardáše) a hallgató. Primáš odchádzal ku stolom hrať na želanie hostí. Pamätal si obľúbené piesne stálych zákazníkov – štamgastov. Pri vstupe štamgasta do podniku
hudba prerušila práve hranú skladbu a začala hrať „tú jeho“. Najlepšie rómske skupiny vedeli zahrať Lisztovu Rapsódiu a Montiho čardáš. K tomu však potrebovali 7-10 – člennú kapelu. Cez týždeň sa stretávali doobeda na nácvik a nacvičovali aj s pomocou dirigenta. Skladby, ktoré hrávali bežne, ovládali aj bez nácviku. Čo sa týka spoločenského postavenia, rómski muzikanti, najmä primáši, sa snažili čo najviac začleniť do mestského prostredia a splynúť s jeho obyvateľmi oblečením, hygienou a správaním sa. Potrpeli si na svoj vzhľad a správanie sa na verejnosti. V Lučenci obývali ulicu s príznačným názvom Hudobnícka, udržiavali si istý spoločenský odstup od miestnych Rómov, neuzatvárali s nimi manželstvá. Ženy sa veľmi rady vydávali za hudobníkov, pretože vedeli, že budú dobre finančne zabezpečené. Členovia kapely sa medzi sebou rozprávali výhradne po maďarsky, nikdy nie rómskym jazykom. Pre rómskeho hudobníka malo významný spoločenský význam, ak sa krstným rodičom jeho dieťaťa stal majiteľ kaviarne. Prejavilo sa v nich aj isté sociálne cítenie, keď počas večera mohli prísť do podniku a sadnúť si k stolu hudobníkov starší- už nehrajúci, alebo práve nezamestnaní hudobníci; od majiteľa dostali čiernu kávu a hudobníci im odovzdali časť zárobku, ako keby hrali. Príslušníci rómskych hudobníckych rodov sa začlenili tak do spoločenských štruktúr mesta, že majoritné obyvateľstvo prestalo vnímať ich rómsky pôvod. Nepodceňovali úlohu vzdelania, preto práve z týchto rodín pochádzajú aj prví predstavitelia rómskej inteligencie ( lekári, právnici, hudobní skladatelia,...). Rómske hudby boli tŕňom v oku predstaviteľom slovenského emancipačného hnutia 19. storočia, pretože v ich hudbe videli prejav maďarizácie, a preto proti nim rázne vystupovali. Pomalý úpadok kaviarenského života a rómskych kapiel nastal po zmene etnickej skladby miest po vzniku 1.ČSR. Češi žijúci na územi Slovenska dávali prednosť klavírnym skladbám Dvořáka či Smetanu, na spoločenských podujatiach vyhrávala dychovka, v kaviarňach sa začalo tancovať na džezovú hudbu. Veľký úpadok kaviarenského života nastal po skončení 2. svetovej vojny, kedy klesol spoločenský význam kaviarní a došlo k ich zoštátneniu. Niektorí rómski hudobníci hrávali bez nároku na honorár, len za to, čo si zarobili pri stoloch, ďalší sa uplatnili v symfonických a zábavných orchestroch. Slávne rómske hudobnícke rody Slávne rómske hudobnícke rody pôsobili aj na území Novohradu a mesta Lučenec. Muzikantské dynastie boli už podľa mena známe po celom Rakúsko – Uhorsku, mnohé boli zahrňované prejavmi uznania, slávy a bohatstva. Rod hudobníkov Bunkóovcov: Pôvodne sa volali Maurignak, najstarší známy Maurignak sa ako mladý klarinetista zúčastnil na korunovácii Márie Terézie v Bratislave v r. 1740. Jeho syn Bari bol tiež muzikantom. František Maurignak – Bunkó: syn Bariho, sa narodil v r. 1784, nové priezvisko dostal od fiľakovského kantora, pretože na takého štíhleho chlapca mal veľkú hlavu ( bunkó maď. = kyjak). Mal vynikajúci sluch a na hudobnú kariéru ho pripravoval práve fiľakovský kantor. Narodili sa mu traja synovia František (1813), Ľudovít (1818) a Mikuláš (1820) – všetci sa venovali hudbe. V súpise Rómov z r. 1838 mal František Bunkó z Lučenského Tuhára uvedenú poznámku, že je „stoličný hudobník“. František Bunkó ml.: sa narodil v Lučenci v r. 1813, hudobné základy získal od svojho otca, v štúdiu pokračoval v Pešti u husľového virtuóza a hudobného skladateľa Marka Rózsavölgyiho. 30 -ročný František prevzal kapelu po svojom otcovi, pôsobil v Zemplíne, Balašských Ďarmotách a v Lučenci. V spomienkach
evanjelického farára Ondreja Kálnického sa nachádzajú zmienky aj o jeho účinkovaní na rôznych báloch, ako napr. juristický (25.1.) či mlynársky (30.1.), ako aj divadelné hry, v ktorých účinkovali aj rómske kapely. Tomatti píše v r.1842 o Lučenci takto: „ Lučenské tanečné zábavy sú už pár rokov ľudnatejšie, prekvapivo krajšie, počas jedného karnevalu sa vystrieda 4-5 šľachtických bálov a občianskych skoro dvakrát toľko. Na týchto o sebe necháva počuť chýrny Bunkó so spoločníkmi, v súčasnosti tzv. jeho banda je veľmi silná, pozostáva z 15-20 členov, hrajú najnovšie hudobné kúsky. Týždenne tvorí na trhovisku hudobnú spoločnosť – áno, Obrázok 3: Kapela Bunkóovcov na litografii z r.1854 na prachovom trhovisku, lebo nie je tam námestie na prechádzky“. Fr. Bunkó ml. so svojou kapelou cestoval po zahraničí a úspechy zožali v Paríži, Hamburgu a Berlíne. Bol autorom čardášov, ale hlavne interpretom starých maďarských piesní a tanečných piesní. Medzi jeho najznámejšie skladateľské diela patrí skladba Smútiaci Maďar (Kesergő magyar, 1857) a 13 karančských poloveckých piesní ( 13 Karancsi palóc nóta, 1857). V 50. a 60.rokoch 19. stroročia patril Bunkó k popredným budapeštianskym primášom ( najlepší hneď po Jánovi Bihárim). Na litografii z r. 1854 je jeho kapela vyobrazená v tomto zložení: 3 x husle, 1 čelo, 1 basa a 1 trúbka. V jeho kapele hrali aj jeho dvaja bratia Mikuláš a Ľudovít a synovia Mikuláš a Július. Miško Borzó (1800-1864): sa narodil v Ožďanoch, jeho otec pracoval ako kováč a muzikant. Traduje sa, že už ako 12-ročný bral otcovi husle a hneď ráno vybehol na polia, kde napodobňoval hlas škovránkov. V r.1820 hral v kapele Marci Dombiho a o 10 rokov neskôr v kapele spomínaného Františka Bunkóa. Keď ruská armáda podpálila mesto Lučenec 9. augusta 1849, ušiel s ostatnými muzikantami do „husinského lesa“, kde zložil slávnu husľovú kompozíciu z piatich častí pod názvom „Spustošenie Lučenca“. Počuť v nej zvonenie na poplach obyvateľom mesta, kvílenie žien a detí, krik ruských kozákov a hlasy ich trubiek, ďalej svišťanie guliek (na G strune), delostrelcov ruskej armády (zadná strana veľkej basy). Miško Borzó bol veľmi chorý, bol hospitalizovaný v lučenskej nemocnici, kam za ním chodieval často Pavel Rácz. Spolu trávili chvíle v nemocničnej záhrade, kde sa okrem rozhovorov často ozývali aj tóny ich huslí. Je pochovaný v Rimavskej Sobote. Obrázok 4: Vypálenie mesta Lučenec
Rod hudobníkov Ráczovcov: S menom Ondrej Rácz sa stretávame už v 70.rokoch 18.storočia, kedy pôsobil v Lučenci ako kantor kalvínskej cirkvi. Pavol Rácz st. (1822?-1885): najvýznamnejší a najobľúbenejší virtuózny primáš, hudobný a textový skladateľ, známy po celej Európe. Pavlovi Ráczovi a jeho žene Panne Csonkovej sa narodili synovia Valentín, Anton, Pavel
a Ján. Neskôr vznikla súrodenecká kapela, ktorá hrala na base, klarinete, cimbale a husliach. Pavel ako dieťa hrával na klarinete v dedinských krčmách v Novohrade. Nevedel čítať, ale bez nôt dokázal zahrať aj tú najzložitejšiu skladbu. Netušil, že pochádza z hudobníckeho rodu, zdedil len klarinet po svojom starom otcovi. Keď mal 11 rokov, vyhľadal Rudolfa Rácza, ani jeden z nich netušil, že ich spája spoločný prastarý otec František Rácz. Spoliehal sa na to, že sa u neho bude môcť veľa naučiť a zarobiť si peniaze. Rudi ho srdečne prijal a stanovil ho za pomocného primáša. Keď mal Pavol 15 rokov, zaplietol sa do vraždy dedinského šľachtica, musel zo svojej dediny ujsť a skrývať sa. Ako 17-ročný sa nechal v Rožňave naverbovať za vojaka, tvrdil, že má 22 rokov. Dostal sa do 33. pluku do Milána, kde ostal 5 rokov. Slúžil ako pešiak, neskôr sa stal dirigentom svojej vlastnej 20-člennej kapely. Počas vypuknutia talianskeho povstania v r.1848 pôsobil vo Verone, kde vykonával výzvednú službu. Bol vyznamenaný krížom sv. Juraja za to, že so svojimi spoločníkmi vyslobodili zajatého ruského princa Vladimíra. Po vojne sa vrátil do Milána, kde lámal ako mladý strážmajster ženské srdcia. Požiadal o ruku mladú, bohatú Talianku Giniditu Ferrariovú, čo jej otec rázne odmietol. Pavol ju uniesol a tri dni strávili v neďalekej obci. Otec musel ustúpiť a sobáš povolil. Dostala 150 000 lír, ale viac o nej nechceli doma počuť. Z tohto manželstva sa im narodil syn a dcéra. Vo vojsku slúžil 18 rokov, býval vo vlastnom trojposchodovom dome, vlastnil pompézny kočiar a pansky si žil. Keď sa začali míňať manželkine peniaze, rozhodol sa vrátiť späť a zarobiť si peniaze ako muzikant. Do vlasti sa vrátil spolu s manželkou a deťmi, avšak manželka prišla na to, že doma ho nemajú za nič iné, ako za cigánskeho primáša, čo ju urážalo. Rozviedli sa a manželka s dcérou sa vrátila späť do Talianska. Nakoniec mu ostal iba syn. Pavel sa znovu oženil a mal dokopy 36 detí, z toho 22 chlapcov. Pavel Rácz st. mal vynikajúcu pamäť a pozorovací talent, mnoho sa naučil od Miška Borzu a Františka Bunkóa. Začal si uvedomovať, že si ho v Lučenci veľmi vážia a je v panskej spoločnosti veľmi vážený. Čím viac bol obdivovaným, tým viac sa snažil zo seba vydať. Bol veľmi nápomocný svojmu bratrancovi Rudimu Ráczovi. Dokázal zaskakovať za chýbajúceho basistu, či cimbalistu. Cimbal mu učaroval najviac. Po r.1864 odišiel do Pešti, kde usporadúval súboje huslistov. V jednej z týchto súťaží si zmeral svoje hudobné nadanie s Ferkom Patikárusom v kaviarni „Cicinus“. Pavel Rácz mal vynikajúcu pamäť – komu raz zahral jeho nôtu, nikdy nezabudol, ktorá to bola. V r.1873 hral v Zlatom orlovi, kde sa maďarskí poslanci stavili, že zahrá 100 piesní za sebou bez toho, aby niektorú z nich opakoval. Nakoniec ich zahral 114 bez opakovania. Zomrel 30.januára 1885 v Budapešti, je pochovaný na cintoríne Kerepesi. Na jeho pohrebe hralo 120 rómskych hudobníkov jeho skladbu Opadali strieborné listy z chvejúcej sa osiky (bola to najmilšia pesnička cisárovnej Alžbety). Svoje najobľúbenejšie husle zanechal synovi Pavlovi so slovami: „ Opatruj ich, váž si ich, aby boli stále čisté. Nikdy ich nezunuj, a keď príde čas, aj Ty ich odovzdaj svojmu synovi takéto čísté, aké som Ti ja zanechal svoje.“ Okrem huslí mu zanechal aj drahý diamantový prsteň, ktorý dostal od Walleského princa. Pavel Rácz ml.(1852- Obrázok 5: Žalospev za Pavlom Ráczom st., autor Pavel Rácz ml. 1926): primáš a hudobný skladateľ prevzal po smrti otca spolu s bratom Ladislavom kapelu svojho otca. Ladislav Rácz (1867-1943): rómsky primáš a skladateľ, v otcovej kapele hral už ako 10-ročný,
Obrázok 6: Pavel Rácz ml.
v r.1881 s ním navštívil Londýn. Od r.1891 mal svoju vlastnú kapelu. Na súťaži krajinskej cigánskej hudby v r. 1903 vyhral 1.miesto. Oženil sa s lučenskou Ilonkou Ráczovou (1874), ktorá hrala na cimbal, harfu a gitaru. Ovdovel, neskôr sa opäť oženil a založil si veľkú rodinu. Podľa legendy sa hovorí, že svoje čierne husle dával na vystúpenia doviezť za sebou v osobitnom fiakri. Rudolf Rácz st. (1838 – 1903): sa narodil v Sátoraljújhely, kde bol jeho otec pomocným primášom u Františka Bunkóa, sám neskôr pôsobil ako pomocný primáš u Rigó Jancsiho v Balašských Ďarmotách. Tri roky hral spolu s otcom v kapele Jonáša Csonku v Lučenci. Ovládal hru na viacero sláčikových a dychových nástrojov. Svoju vlastnú kapelu založil v r.1854. V letnej sezóne hrávala klasické skladby pre kúpeľných hostí v Korytnici a na Sliači, kde získala od husľového virtuóza Ede Reményiho uznávajúci diplom.Ako 10-ročný sa so svojimi husľami ocitol po ničivom požiari v už spomínanom husinskom lese, kde bol svedkom vzniku skladby Spustošenie Lučenca. Skladba mu učarovala, a tak ju začal interpretovať, dokonca aj na želanie zemepánov Benyickovcov a Kubínyiovcov. Skladbu Spustošenie Lučenca hral aj na Budínskom hrade počas svetovej výstavy v Budapešti. V zimných mesiacoch nesmela chýbať kapelka Rudiho Rácza na lučenských báloch v slávnostnej dvorane Kasína (dnes Reduta). Jeho pesničky boli veselé, plačlivé, vášnivé i melancholické. V jeho rukách srdcervúco vedelo plakať to suché drevo, z ktorého vedel vyčarovať plač rovnako, ako aj vo svojich čiernych očiach. Rudi sa oženil s Máriou Baloghovou, dcérou hudobníka Jána Balogha zo Šiah. Koncertovali v r.1887 v Starom Smokovci pred kráľovnou Natáliou, na pozvanie zvolenského župana na Vígľašskom zámku, kde si ich vypočul aj knieža Filip Coburg s manželkou. V r.1896 získala 17-členná kapela Rudiho Rácza v Budapešti zlatú medailu. V kapele hrávala aj Mária Baloghová, neskôr aj ich synovia a dcéra. Mária Ráczová (1846-1898): rodená Baloghová, bola siedmou dcérou Jána Balogha (traduje sa, že bola pravnučkou Czinka Panny). Keď v r.1886 oddychoval arcivojvoda Jozef s rodinou pri jazere Počúvadlo, všimol si medzi rómskymi hudobníkmi krásnu a nadanú Rómku. Opýtal sa jej, či vie hrať tak, ako jej otec, načo si Mária vyzliekla kabát, vzala od manžela husle a zastala si pred rómsku kapelu. Pri tejto príležitosti bola vyfotografovaná Mária s arcivojvodom a jeho rodinou. Dostala do daru olejomaľbu s týmto výjavom. Z vďaky zložila skladbu Klotildin čardáš. Okrem hry na hudobné nástroje sa venovala aj skladateľskej činnosti – zložila niekoľko čardášov, piesní a tancov. Na židovský bál v Lučenci zložila rýchlu polku. Pri príležitosti menín arcivojvodu zložila skladbu, ktorou mu ďakuje za ochraňovanie Rómov a zároveň ho požiadala o vydanie tejto skladby aj v knižnej podobe. Umrela počas gymnaziálneho majálesu ako 52-ročná v Lučenci, kde je aj pochovaná. Rudolf Rácz ml.(1875-) sa ako syn chýrneho primáša učil od súkromných učiteľov. Ako 10-ročný už hral v otcovej kapele a ako 13-ročný už dokázal kapelu aj viesť. Mladý primáš vystupoval pred arcivojvodom Jozefom, aj pred srbskou kráľovnou Natáliou a jej synom. Stal sa miláčikom publika v kúpeľoch Sliač, kde strávil 4 roky. V Lučenci dával súkromné hodiny deťom z významnejších rodín na hru na cimbal a husle. Koncom septembra 1897 vyšla v aradských novinách nasledovná správa: „ … kapela Rudolfa Rácza ml. včera vystupovala v reprezentačnej sále mestského hotela pred veľkým obecenstvom, ktoré bolo nadšené z rómskej hudobnej šikovnosti a nádhernej muziky. Vyvrcholením predstavenia bolo vystúpenie duetu 72-ročného Rudolfa Rácza a jeho syna v doprovode piána. Obecenstvo ich vnímalo s veľkým obdivom a burácajúcim potleskom.“ Dňa 24. februára 1898 sa konal vo veľkej sále Reduty v Lučenci Rómsky bál. Pri tejto
príležitosti sa zišlo viacero rómskych kapiel, ktoré hrali striedavo až do rána. Okrem Ráczovcov boli prítomní aj Ladislav Balogh a Ladislav Rácz (zaťovia Rudolfa st.). Tancoval sa cottilion, ale aj super čardáš. Od r. 1899 viedol Rudi Rácz ml. už kapelu sám a od r.1909 hral štyri roky v Holandsku. Ján Rácz II. (1844-1899): sa narodil v Lučenci Jánovi Ráczovi a Emílii Illéšovej. Najprv hrával v kapele Marci Dombiho, ktorej vedenie prebral v r. 1868. Stal sa dvorným hudobníkom kniežaťa Filipa Coburga v kaštieli Balogvár. V r. 1883 sa presťahoval do Košíc, kde aj zomrel. Július Rácz (1866-1902): sa narodil v Lučenci, študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, hral v kapele svojho brata Jána Rácza II.. V r.1889 si založil vlastnú kapelu,s ktorou hrával aj v Nemecku či v Moskve. V r. 1893 odišiel na pozvanie baróna Radakovszkého do Káhiry, kde zotrval 5 mesiacov a dostal bohaté dary. Po návrate sa stal primášom v Budapešti, umrel v Košiciach. Ilona Ráczová(1874-1923): dcéra Rudolfa a Márie bola umelkyňou v hre na cimbale, gitare a harfe, už ako 12-ročná koncertovala so svojimi rodičmi v Starom Smokovci. Modrooká Ilona sa vydala ako 14-ročná za Ladislava Rácza, syna Pavla Rácza st. Zomrela v Budapešti. Aladár Rácz (1886-1958): bol všestranný hudobník, ktorý dokázal, že na cimbale možno hrať aj klasické skladby, nielen ľudovú hudbu. S veľkým úspechom interpretoval napr. Bachove skladby na cimbale. V rodine Ráczovcov skutočne platí úslovie – So Rom, ta lavutaris (Čo Róm, to muzikant). Vojtech Illés (1884-?): sa narodil v Lučenci, študoval na hudobnej škole v Budapešti. Hral ako 12-ročný v kapele Rudolfa Rácza, v Košiciach pôsobil ako 16-ročný už so svojou kapelou. Po smrti Františka Sárközyiho sa stal lučenským primášom. V roku 1913 získal v Košiciach zlatú medailu v súťaži rómskych hudobníkov.
Obrázok 7: Aladár Rácz
Rudolf Danyi (1884-?): sa narodil v Lučenci, jeho tec Pavel bol cimbalista, ako 13-ročný sa stal žiakom Rudiho Rácza, 17-ročný viedol kapelu, s ktorou hrával v kúpeľoch Sliač či v Tatrách. Patril medzi najobľúbenejších muzikantov na Slovensku. V 30.rokoch hrával aj v kaviarni Szüsz (Beneth/ Bereger/ F.M.K.E., súčasnosti budova patrí OTP Banke) na rohu dnešnej Masarykovej a Železničnej ulice. Táto kaviareň je spätá aj s mnohými inými významnými menami. 15.júna 1929 tu rómska kapela Pirosku zahrala z pamäte 120 slovenských piesní, 24.februára 1936 tu hral simultánku šachový majster sveta Sabo Flohr. Pavol Csonka (1841-1913): sa narodil v Starej Haliči, zomrel v Martine. Bol žiakom Jozefa Piťu. Spolu s bratom Antonom (1848-1899) zbieral ľudové piesne, ktoré jeho kapela hrávala pri národných slávnostiach. František Sárközy (1820-1897): jeden z najznámejších primášov sa narodil v Gárdony, študoval na konzervatóriu v Budapešti
a vo Viedni. Bol známy ako primáš a hudobný skladateľ, ale aj ako hlavný vojenský kapelník všetkých cisárskych hudobníkov v Uhorsku. Absolvoval turné v zahraničí – Paríž, Londýn, Praha. Považovali ho za priekopníka šírenia uhorských piesní v zahraničí. Po smrti primáša Poldi Hegyiho adoptoval jeho dcéru Aranku Hegyiovú a poskytol jej hudobné vzdelanie. Stala sa primadonnou v Národnom divadle v Pešti, kde okrem iných rolí stvárnila aj postavu Czinka Panny. František si adoptoval aj syna Jána, ktorý bol hostinským v Lučenci. Posledné dva roky svojho života trávil František práve u neho v Lučenci. Na jeho pohrebe 30.marca 1897 pred truhlou s množstvom vencov kráčal Rudolf Rácz so svojou kapelou, ktorá vyhrávala skladby zomrelého Sárközyiho. Bertus Bogdan (1850-1910): sa narodil vo Fiľakove, kde so svojou kapelou aj pôsobil ako primáš, neskôr hrával po celom Uhorsku, až sa nakoniec usídlil ako mestský primáš vo Viedni. Obrázok 8: František Sárközy
Ernest Bari (1886-?): sa narodil vo Fiľakove. Ako 16-ročný hrával v kapele Bertusa Bogdana, neskôr si zriadil kapelu v Dolnom Smokovci (1904) a stal sa aj dvorným huslistom v Betliari Bertalan Botos Berkes (1881-?): narodil sa v Bulharoch pri Fiľakove, bol hudobným skladateľom a autorom zhruba 62 piesní. Rómska hudobná tradícia nezahynula s jej predstaviteľmi v minulom storočí, ale pokračuje aj naďalej, i keď možno v iných hudobných žánroch. Platí predsa rómske úslovie: „ O Rom bašavla, so ča dživla pro svetos!“ (Róm bude hrať, pokiaľ bude na svete žiť!)
