Nepokojné dieťa Pohybový nepokoj je jedným z najbežnejších príznakov toho, že s dieťaťom nie je niečo v poriadku. Môže to byť napr. prejav momentálnej úzkosti a napätia. Dieťa niečo vyviedlo, očakáva trest alebo zažilo niečo vzrušujúce a potrebuje sa zdôveriť. Len čo sa situácia vyrieši, napr. tým, že rodič dieťa vypočuje a upokojí, nepokoj rýchlo ustúpi. Niekedy je nepokoj skôr vnútorný – ako zážitok napätia. Inokedy sa prejavuje v pohyboch. Nepokoj, ktorý trvá krátko a rýchlo ustúpi, nie je poruchou. Je prejavom istého citového stavu a mobilizácie energie v situácii obrany alebo prípravy na určitú činnosť. Nepokoj sa stáva poruchou, keď zostáva trvalou črtou správania dieťaťa, ktorá nezávisí od situácie a od momentálneho duševného stavu závisí len čiastočne. Nepokoj sa stáva problémom s pribúdajúcim vekom. To, čo sa v období predškolského veku zvyklo označovať za menej problematickú živosť, neškodnú črtu temperamentu, vstupom dieťaťa do školy sa stáva nepokojom, ktorý bráni dieťaťu prispôsobiť sa v škole, niečím, čo prekáža a neumožňuje normálne fungovanie alebo je rušivé pre ostatných. Pohybový nepokoj dieťaťa, ktorý má znaky poruchy, sa označuje ako hyperaktivita alebo hyperaktívny syndróm a má mnoho príčin. Ďalšími príznakmi tohto syndrómu sú krátke trvanie pozornosti, impulzívnosť a popudlivosť. Pohybovo nepokojné deti sa zvyčajne na nič dlho nesústredia, ich pozornosť je kolísavá, sú roztržité a podráždené, majú sklon k výbuchom zlosti alebo pod vplyvom momentálnej pohnútky reagujú unáhlene. Často ich zaujmú rozličné vedľajšie alebo novovznikajúce podnety, takže prerušia alebo vôbec nedokončia začatú činnosť – či už je to hra, práca v škole alebo školská príprava doma. Hyperaktívne dieťa ovláda zle svoje bezprostredné impulzy. Ustavične mení polohu tela, neobsedí, je stále v pohybe, v škole vyrušuje spolužiakov. Napomenutia a tresty k ničomu nevedú. Dôsledkom sú neúspechy doma aj v škole. Rozumové schopnosti týchto detí bývajú väčšinou nerovnomerne vyvinuté – zvyčajne aspoň priemerné, školský výkon však často nezodpovedá ich úrovni. Prejavujú sa u nich okrem nesústredenia aj rozličné ťažkosti a nedostatky vnímania, zapamätania, hrubej aj jemnej motoriky. V školskom veku majú často problémy v písaní a v čítaní a rozličné prejavy sociálnej neprispôsobivosti. Hyperaktívne deti majú odchylný vývin osobnosti. Majú zníženú schopnosť predvídať nebezpečenstvo, nízku odolnosť voči záťaži a malú schopnosť oddialiť uspokojenie svojich potrieb. Pre hyperaktívne dieťa je dôležité to, čo je práve teraz. Správanie je preto väčšmi pod vplyvom momentálnych impulzov a nápadov, bez správneho odhadu toho, čo je a nie je primerané. Vzhľadom na svoj nepokoj sú hyperaktívne deti veľmi často rodičmi trestané. Sú ťažšie výchovne zvládnuteľné a vzbudzujú preto u rodičov pocity rodičovskej nedostatočnosti a narušenia autority. Ak vo výchove potom prevládnu zákazy, bitky, okrikovanie, ich malý efekt navodzuje situáciu, v ktorej
rodič ako fyzicky aj psychicky silnejší siaha niekedy až k extrémnym trestom. Pohybový nepokoj, nepozornosť a impulzivita sa však nestratí. Naopak, dieťa sa vo zvýšenej miere zaoberá nebezpečenstvom zvonka (trest, zaznávanie, šikanovanie) a hladina jeho vzrušenia stúpa. Nedokáže viazať energiu do potrebných činností, pretože ohrozujúce fyzické a psychické útoky pôsobia na neho traumaticky a ochromujú jeho duševné procesy. V priebehu útokov deti prežívajú stavy bezmocnosti, poníženia a strach zo zničenia. Stavy úzkosti prežívajú pred bitkou, v jej priebehu a aj vtedy, keď trest očakávajú. Niekedy sa dieťa v priebehu trestu správa až nepríčetne a ovládne ho panika. U často trestaných detí sa prejavuje agresívne a deštruktívne správanie, pretože sa identifikujú s agresívnym rodičom a správajú sa k iným tak, ako samé prežívajú správanie rodiča k sebe. Ako útočník sa dieťa cíti silnejšie a útok sa stáva jeho obranou pred pocitom bezmocnosti a úzkosti. Jeho vývin svedomia je narušený, má zlý sebaobraz a sebachápanie. Každým trestom rodičia v ňom upevňujú, že je zlé, menejcenné a zavrhnutiahodné. Postoje rodičov k dieťaťu sa menia v postoje dieťaťa k sebe samému. Zlý sebaobraz a sebachápanie sa u dieťaťa premietajú do zlého správania, ktoré opäť provokuje tresty. Trestaním rodičia apelujú v dieťati na jeho lepšie JA, na ideál lepšieho správania, ktoré by podľa rodičov malo mať. Ale ideál JA sa u dieťaťa nevytvorí trestajúcim správaním rodičov. Ten môže vzniknúť len stotožnením sa s pozitívne prežívaným rodičom. Dieťa musí rodiča dlhodobo prežívať ako prevažne milujúceho. Tým, že rodičia poskytujú dieťaťu skôr odmietanie, než láskavé prijatie a pochopenie, zvyšuje sa u neho napätie a podnecuje sa vlastná agresivita. Ďalej je dôležité, aby rodičia vedeli prijímať aj prejavy vzdoru a negativizmu, ktorými si dieťa chráni svoju vlastnú nadobudnutú nezávislosť. Len čo začnú rodičia vzdor potláčať a nasilu vnucujú dieťaťu svoju vôľu, provokuje to u dieťaťa agresivitu, odpor a negativizmus sa ešte znásobí. Dieťaťu sa nedarí, aby jeho agresívne pohnútky splývali s inými citovými zážitkami a otupili tak ostrie agresivity. Agresivita, ktorá v normálnom prípade stačí splývať s inými pocitmi a potrebami, sa odštiepuje a stáva sa samostatnou hodnotou ako obrana proti vonkajšiemu tlaku. Dieťa potom agresívnymi výpadmi paradoxne skúša, či ho okolie miluje a či ho prijme a uzná aj s jeho agresivitou. Nedostatočný pocit bezpečnosti a ohrozenie nezávislosti zvonku mu bráni vytvoriť si normálne silné JA, ktoré dokáže ovládať správanie. Dieťa zostáva na primitívnej úrovni fungovania, bojuje o prežitie – o základný pocit bezpečia v ohrozujúcom svete. Prvoradou zásadou výchovy hyperaktívneho dieťaťa je zvýšiť pozitívny rodičovský záujem a obmedziť fyzické aj psychické tresty. Len tie deti, ktoré pociťujú lásku rodičov, ich prijatie a porozumenie, môžu rozvíjať svoju osobnosť. Pozitívna výchova problémového dieťaťa sa zakladá na pochopení jeho nedostatkov a na pochvalách a odmenách aj za malé úspechy a snahu.
Nestačí, že rodič má pocit, že svoje dieťa má rád. Tento pocit sa musí nevyhnutne prejavovať v činoch. Je veľmi dôležité, aby sa výchove dieťaťa venovali obaja rodičia. Otec nesmie vykonávať len úlohu „kata“ vykonávajúceho tresty. Z vlastnej iniciatívy by mal byť čoraz viac kamarátom, venovať sa dieťaťu v jeho záujmoch, cvičiť jeho šikovnosť a vedieť ho pochváliť. Je to dôležité kvôli upevneniu sebavedomia syna či dcéry a pre chlapca aj osvojovanie si mužskej životnej role. Dievča zasa získava vzor pre budúcu voľnu partnera. Ďalšou neľahkou rodičovskou úlohou hyperaktívneho dieťaťa je zľaviť z nárokov na dieťa, najmä na jeho výkon v škole, ale aj na jeho správanie v škole a doma. Citový vývin je pre budúcnosť dieťaťa rovnako dôležitý ako vývin rozumový a priveľkými nárokmi na vzdelávanie a školské výsledky sa narušuje citová stabilita dieťaťa a rúca sa už aj tak chabá sebadôvera. Ako vychovávať hyperaktívne dieťa? Predpoklad, že sa mu má vo všetkom vyhovieť preto, že má určitý problém, je nesprávny. Hyperaktívne dieťa, tak ako každé iné dieťa, potrebuje cítiť bezpečie z pevne stanovených hraníc a má sa učiť zodpovedať za svoje správanie rovnako ako všetci ostatní v rodine. Môžeme však od neho očakávať len to, čo je v rámci jeho možností, to znamená, že od hyperaktívneho dieťaťa napr. nemôžeme vyžadovať, aby za trest sedelo kľudne na stoličke, pretože toho nie je schopné. Tresty väčšinou u týchto detí nepomáhajú. Rodičia musia rozhodnúť o jednotlivých výchovných opatreniach podľa individuálnej potreby a vlastností dieťaťa. Ako pomôcť rodičom detí s týmto problémom? Snáď by mohli byť pre nich užitočné nasledujúce návrhy: 1. Je nutné byť dôsledným v používaní pravidiel a výchovných opatrení. 2. S dieťaťom sa rozprávajte, pokiaľ je to možné, vždy kľudne a pomaly. Ak sa na svoje dieťa hneváte, nezabúdajte, že hnev je normálny a dá sa ovládnuť. Hnev neznamená, že svoje dieťa nemilujete. 3. Snažte sa zo všetkých síl ovládnuť a vopred sa pripravte, aký zaujmete postoj pri očakávanom konflikte. Všímajte si všetko pozitívne v správaní dieťaťa, akokoľvek nepatrné by to bolo a reagujte na to. Ak sa budete snažiť nájsť niečo pozitívne, určite to nájdete. 4. Vyvarujte sa negatívnemu prístupu: „Prestaň!, Nesmieš!, Ne...!“ 5. Oddeľte správanie, ktoré sa vám nepáči, od samotnej osoby dieťaťa, ktoré máte radi. Napr.: „Mám ťa rád, ale nepáči sa mi, keď roznášaš blato po celom dome!“ 6. Vypracujte si pre dieťa denný program, aby bolo jasné, kedy obvykle ráno vstáva, jedáva, hrá sa, prípadne sa pozerá na TV, učí sa, pomáha niečo robiť, chodí von a kedy sa ukladá spať. Pokiaľ je to možné, program zhruba dodržujte, aj keď ho dieťa stále narúša. Vaša dôslednosť ho pomaly presvedčí, takže si postupne zvykne na svoj vlastný denný režim. 7. Nové alebo obtiažne úlohy a činnosti mu predveďte a zároveň mu ich pritom krátko, jasne a pokojne vysvetlite. Opakujte mu svoju ukážku,
dokiaľ sa novú vec nenaučí. Použitím takéhoto audiovizuálneho predvedenia pomôžete jeho pamäti. Proces zapamätania je u hyperaktívnych detí pomalší a trvá dlhšie, než sa zafixuje. Je nutné byť preto trpezlivým a všetko pokojne opakovať. 8. Pokiaľ je to možné, malo by dieťa mať svoju vlastnú izbu, alebo oddelenú časť izby, ktorá bude jeho vlastnou ríšou. Pri zariaďovaní tejto izby sa vyhýbajte krikľavým farbám a zložitým vzorom. Jednoduchosť, triezve farby, minimálny neporiadok – u väčších detí písací stôl postavený oproti prázdnej stene chrbtom ku všetkému, čo by mohlo dieťa rozptyľovať – to všetko napomáha sústredeniu. Hyperaktívne dieťa nedokáže samo „filtrovať“ rozptyľujúce vplyvy. 9. Snažte sa, aby dieťa robilo vždy len jednu vec. Dajte mu k dispozícii radšej menej hračiek, nechajte mu na stole pomôcky len k jednej činnosti, vypnite rádio aj televíziu, keď si píše DÚ alebo sa učí. Viacej podnetov mu znemožňuje sústrediť sa na činnosť. 10.Prenášajte postupne na dieťa zodpovednosť, je pre neho veľmi dôležitá. Činnosť, ktorú má vykonávať by však mala byť primeraná jeho schopnostiam. Jej splnenie môže vyžadovať trochu pomoci od druhých, ale potom by sa nemalo zabudnúť oceniť snahu dieťaťa a jeho úsilie, aj keď to nebolo celkom dokonalé. 11.Naučte sa u dieťaťa rozoznávať varovné signály skôr, než vybuchne a začne sa zlostiť. Snažte sa výbuchom vyhnúť tak, že odvrátite jeho pozornosť alebo si s ním všetko kľudne vysvetlite. Môžete tomu napomôcť aj tým, že ho na niekoľko minút odvediete z „bitevného poľa“ na kľudné miesto. Ak má dieťa záchvat zlosti, nie je dobrý príliš tvrdý ani príliš povoľný postoj. Dieťa neprehovárame ani mu nedohovárame – v záchvate zlosti reaguje skôr na dotyk a pohľad do očí – ale necháme ho na chvíľu osamote (odídeme potichu bez komentára). Výbuch zlosti necháme odznieť, dodatočne dieťa netrestáme a neodmietame ho. K záchvatu zlosti sa správame skôr ako k nedopatreniu a umožníme dieťaťu ústup tým, že mu pomôžeme pochopiť a vyriešiť situáciu. 12.Keď má dieťa zlú náladu, je lepšie pre neho hrať sa len s jedným, najviac dvomi kamarátmi a hrať sa s nimi doma, kde môžete na nich dohliadať. Vysvetlite to jeho kamarátom a povedzte to aj ich rodičom. 13.Vysvetlite aj učiteľom postupy, ktoré vám pomáhajú dieťa zvládnuť. Navrhované postupy, ako pomôcť hyperaktívnemu dieťaťu, sú aj pre nich veľmi dôležité. Poraďte sa predtým so psychológom, ktorý vaše dieťa pozná (prípadne ho požiadajte o rozhovor s učiteľom). 14.Ak má dieťa problémy v učení, zaistite mu po porade s jeho učiteľom doučovanie. Jeho prípadné neúspechy doma príliš nezdôrazňujte, pozitívne ho motivujte a pochváľte vždy aj za snahu. Dieťa je totiž opakovane vystavované neustálemu tlaku, aby sa snažilo o nemožné („Sústreď sa!“) a jeho neúspechy sú často považované za jeho lenivosť
alebo úmyselnú neposlušnosť. Pokiaľ sa na dieťa kladú požiadavky, ktoré nie je schopné splniť, ohrozuje sa tým vážne jeho citový život. Ak sa dieťa rozhodlo rezignovať na dosiahnutie čo najlepších výsledkov v škole, nemusí to vždy znamenať, že ho nechávate správať sa nezodpovedne. V živote sú dôležitejšie veci než školský prospech – medzi tie patrí aj vedomie vlastnej hodnoty. Dieťa môže žiť spokojne, aj keď nebude presne rozoznávať podstatné meno od slovesa. Ale, ak nebude mať ani trochu sebadôvery a úcty k sebe samému, nebude mať v živote šancu. 15.Dieťa, ktoré nie je vybavené na to, aby prospievalo v škole a dosahovalo dobrý prospech tradičnou školskou výukou, nie je menejcenné voči svojim vrstovníkom. Má rovnakú ľudskú hodnotu ako dieťa v škole mimoriadne úspešné. Naša spoločnosť veľmi deformovala ľudské myslenie v tom zmysle, že hodnotíme cenu dieťaťa podľa toho, aké má alebo nemá duševné a fyzické schopnosti. 16.Majme na pamäti, že hyperaktívne dieťa má v sebe nahromadenú energiu, ktorú potrebuje uvoľniť a dostať zo seba. Trvanie na tom, aby dieťa sedelo v kľude a nevyrušovalo, situáciu vôbec nerieši, naopak ju môže zhoršovať. Musíme dieťaťu zabezpečiť dostatok pohybu, aby malo možnosť nahromadenú energiu vybiť „pozitívnym spôsobom“, čiže takým, ktorý je pre nás prijateľný a akceptovateľný. Napr. necháme dieťa rozdať zošity, zotrieť tabuľu, odniesť triednu knihu a pod. Pomôcť mu môže aj to, keď sa venuje nejakému športu. 17.Hyperaktívne deti majú na jednej strane veľa energie, na strane druhej s ňou ale nedokážu efektívne hospodáriť. Preto sa takéto dieťa veľmi rýchlo unaví, bez predchádzajúcich varovných signálov môže dôjsť k náhlemu vyčerpaniu. Preto musíme dieťa citlivo vnímať a sledovať, zaraďovať psychohygienické prestávky, striedať aktívne činnosti s takými, ktoré slúžia k upokojeniu a načerpaniu potrebnej energie. 18. Pri plánovaní činnosti a rozvrhu dňa majme na pamäti problémy s koncentráciou dieťaťa. Vhodné je zaradiť najťažšie predmety na začiatok dňa, kým je dieťa ešte „čerstvé“ a schopné nás vnímať. Najmä na prvom stupni má pedagóg možnosť si poradie hodín počas dňa pružne prispôsobiť aktuálnym potrebám (napr. si zamení poradie vyučovacích hodín v deň, keď deti majú písať náročnú písomku, dieťa vyskúša z prírodopisu, ktorý má byť až cez štvrtú vyučovaciu hodinu hneď ráno na prvej hodine a pod.). 19.Potešujúce je, že dozrievanie a telesné zmeny spojené s pubertou a dospievaním obyčajne majú za následok určité ukľudnenie hyperaktívneho dieťaťa. A ako docieliť, aby sa vaše dieťa správalo slušne a zodpovedne, keď nevenuje žiadnu pozornosť vašim opakovaným príkazom? Treba z požiadavky na dieťa urobiť hru, do ktorej je zapojená celá rodina. Z poučovania urobte zábavnú činnosť, pri ktorej je celá rodina „vtiahnutá“ do toho, čo sa snažíte dieťa naučiť.
Použitá literatúra: James Dobson: Detský vzdor. Návrat domú, Praha 1995 Zdeněk Matějček: Co děti nejvíc potřebují? Portál, Praha 1994 Jiřina Prokopová, Christel Schweizerová: Neklidné dítě. Portál, Praha 1994 Michal Šebek: Neklidné děti a jejich výchova. SPN, Praha 1990 Zdeňka Třesohlavová: Lehká mozková dysfunkce v dětském věku. Avicenum, Praha 1993
