REMESLÁ (Zdenka Samková)
REMESLO je napr. "činnosť, pri výrobe rozličných predmetov dennej potreby a opravách pomocou ručných nástrojov alebo pri opravách pomocou ručných nástrojov alebo jednoduchých strojov." (Krátky slovník slovenského jazyka, Veda Bratislava 1989). Zrejme uznáte, že ide o výklad obsahu slova "remeslo" nie v takom význame a súvislostiach, v akých remeslo naozaj vzniklo. Nielen slovenské ľudové remeslá, ale remeslá ako také - u nás i vo svete - predstavovali a predstavujú každodennú, predovšetkým ručnú prácu ľudí žijúcich v minulých storočiach. Jednotlivé remeslá ako pomenovanie spočiatku úžitkovej (dnes však už zväčša len umeleckej) tvorby tých, ktorí ich ovládali, prinášali v každodennom živote našich predkov produkty na svoju dobu zmysluplné a užitočné (drôtené hrnce, keramika, drevené šindle, tlačoviny, pletené svetre a pod.), ale aj s funkciou skrášliť prostredie, potešiť, vyjadriť autorove myšlienky, nápady, nálady (napr. tlačené pohľadnice, vyšívané obrusy, košele, kroje, maľovaná keramika). V tých časoch, samozrejme, platilo: "Remeslo má zlaté dno". Spájali sa v nich totiž výsledky ľudského umu, istá forma vtedajšieho "know-how" a šikovnosť remeselníkových rúk. Nielen výsledky tejto umnoysti a šikovnosti, t.j. hotové produkty alebo služby, boli s remeslami spojené. Neodmysliteľne k nim patrili aj nástroje a neskôr tiež zariadenia a stroje, prostredníctvom a pomocou ktorých remeselníci svoje produkty vytvárali a vyrábali. Remeselníci si v období feudalizmu začali vytvárať aj akési "stavovské" organizácie združovali sa v cechoch, ktoré mali ich umenie predovšetkým ochraňovať. Remeselníci potom prijímali svojich učňov, s ktorými nie vždy spravodlivo nakladali. Daň, ktorú učeň zložil v čase štúdia u remeselníka, sa mu však zväčša bohato vrátila v jeho ďalšej práci, keď sa sám stal samostatným remeselníkom. Je len samozrejmé, že dnešný život poznačený priemyselnou revolúciou a zaznamenávajúci rýchly vývoj mnohých zaujímavých a rýchlych technológií zatláča staré remeslá do zabudnutia. Mnohé z nich sa už držia len na "šedých vláskoch" posledných stareniek, ktoré si pamätajú napr. "priadky". Aby sa však nestalo, že časom budeme o remeslách už len čítať, snaží sa niekoľko jednotlivcov aj na Slovensku staré tradície zachovať.
REMESLÁ UCHOVANÉ V OKOLÍ TŘINCA PERNIKÁRSTVO Výrobu perníkov poznáme už odpradávna. Prvé výrobky z medu vznikli vlastne vtedy, keď človek spoznal med, múku a oheň. Toto poznali už starí Egypťania a tiež v antickom Grécku a Ríme. Staroveké národy považovali med za potravu bohov, a preto im pri obetných slávnostiach obetovali medové pečivo.
Predpokladáme, že prví remeselníci najprv tvarovali medovníky - perníky ručne a až neskôr začali používať drevené formy s reliéfnou rezbou. Perníkové cesto sa dá dobre formovať a udržuje si svoj tvar. Cesto má tiež tú vynikajúcu vlastnosť, že ani surové, ani pečené časom nestráca na akosti a chuti, ale naopak, zlepšuje sa. Perníkové cesto je možné dlho uchovať čerstvé, chutné a jedlé. Práve tieto vlastnosti perníkového cesta ho predurčili pre formovanie figurálnych tvarov a neskôr aj zvýrazňovanie výjavov a príhod zo súčasného i dávneho spoločenského života. V stredoveku nešlo ešte o pernikárstvo, ale len o medovnikárstvo, pretože medovníky sa zatiaľ nepiekli v drevených formách a nezdobili sa. Medovníky piekli väčšinou v kláštoroch pre cirkevné obrady, na zemianskych panstvách a v domácnostiach formou jednoduchého pečiva. Vo veľkom piekli medovníky medovnikári ako remeselníci.
Konkrétne zmienky o výrobe perníkov sa v Európe objavujú v 13. storočí. V období 14. a 15. storočia boli výrobky pernikárskeho remesla luxusným tovarom, ktoré sa dostávalo na stôl len v najbohatších domácnostiach. Formy s náboženskými motívmi zo 16.storočia, ktoré sami o sebe boli umeleckým dielom, predstavovali vrchol klasickej výroby perníkov.
V 17. storočí začína rozvoj pečenia perníkov po celej Európe a od 18. storočia sa perník stáva prístupný širokým vrstvám a prestáva byť luxusom. Cesto sa začína skvalitňovať, pridávajú sa doň chuťové a aromatické korenia. Každý remeselník sa snaží vyrobiť čo najlepší, najkrajší a tým aj najpredávanejší výrobok. Perníky predávajú na pravidelných týždenných trhoch a výročných jarmokoch. Medovníkové cesto miešajú z ražnej múky a vareného medu.
Najskôr sa cesto pieklo v hlinených formách, potom v oválnej plochej drevenej forme bez okras a vrcholom pernikárstva bolo pečenie v umelecky vyrezávaných drevených formách, so zvýraznením ornamentov v gotickom a renesančnom ornamentálnom štýle. Stále častejšie sa používali etnografické ornamentálne prvky. Od polovice 19. storočia začalo pernikárstvo postupne ustupovať rozvíjajúcej sa cukrárskej výrobe. Hlavný podiel na tom mala výroba a dostupnosť repného cukru, ktorého spracovanie poskytovalo ďaleko širšie možnosti. Cukrárske výrobky lákali svojím vzhľadom a boli módnou novinkou. Kvôli zníženiu ponuky prestali rezbári vyrábať drevené formy a pernikári začali používať lacnejšie formy plechové, ktoré sa používajú dodnes. Klasické perníky, pôvodne zlatožlté, prípadne tmavohnedé, nahradili cukrárske perníky, pečené len v plechových formách. Boli zdobené cukrom, nalepovanými obrázkami,
zrkadielkami, s obrubou z cukrovej polevy, alebo maľované nevkusnými krikľavými farbami. Strácali tak na svojej umeleckosti. Na tieto perníky sa písali rôzne milostné a príležitostné nápisy, ako: "Z lásky, Milujem Ťa, Mamičke, Jankovi " atď. Boli zdobené tiež kreslenými motívmi, napr. holúbätkami dievčatami a chlapcami a podobne, alebo boli zdobené nalepovanými obrázkami a fotografiami. Skôr obvyklé výjavy zo spoločenského života sa prestali na perníkoch objavovať. S ďalším rozvojom cukrárskych remesiel zaniklo i pernikárske remeslo a vo svojej klasickej podobe prestalo existovať.
V 20.storočí sa pečenie perníkov stále viacej presúvalo do domáceho prostredia. Dávno padlo tajomstvo receptov, chránené pernikármi ako oko v hlave. Naopak, ťažko by sa našla kuchárska kniha, ktorá by neobsahovala hneď niekoľko receptov na rôzne druhy perníkov. Niekedy sa modelovali v ruke, ale väčšinou sa vykrajovali plechovými formami, predávanými v rôznych veľkostiach i tvaroch. Z obľúbenosti perníkov ťaží dnes mnoho remeselníkov predávajúcich svoje perníky v skanzenoch, na rôznych folklórnych a kultúrnych slávnostiach, festivaloch alebo tradičných remeselných a historických jarmokoch. Je len dobre, že si súčasní pernikári našli cestu k výrobe klasických umeleckých tvarov a k zdobeniu, že sa ich výrobky tešia obľube, sú vyhľadávané a pripomínajô atmosféru starých dobrých časov. V třineckom kraji pôsobí a je známa pernikárka – pani Dagmar Lachmanová, členka „Sdružení lidových remeslníků a výrobců“. Jej výrobky nesú zároveň označenie GÓROLSKO SWOBODA – regionální produkt®. Znamená to, že výrobky prešli prísnym procesom certifikácie, ktorý zákazníkovi garantuje ich skutočný pôvod v mikroregióne Górolsko Swoboda. Tak bola pomenovaná oblasť na pomedzí Česka, Poľska a Slovenska, prvý cezhraniční región v rámci systému Domáce výrobky.( Názov je v miestnom „gorolskom“nárečí . ) Označené výrobky musia byť ekologicky šetrné a zároveň musia prispievať k dobrému menu regiónu.
Paní Lachmanová prevzala pernikárstvo po svojej maminke, výtvarničke, ktorá sa pernikárstvu venovala viacej než 30 rokov. Svoj osobný vzťah k tomuto remeslu ale nie je tvorený len rodinnou tradíciou. Pani Lachmanová sa pred niekoľkými rokmi prisťahovala na Jablunkovsko, do folklórne veľmi živého regiónu na česko-slovensko-poľskom pomedzí a zistila, že miestne, "gorolské" motivy jej výrobkom veľmi pristanú. Preto sú jej hlavným inšpiračným zdrojom ľudové motívy z Valašska, Lašska a Tešínskeho Sliezska. Najradšej vyobrazuje na svojich výrobkoch figúry v ľudových krojoch. To je prvok, ktorým sa líši od ostatných pernikárok. Jej perníky zachytávajú i iné folklórne motívy, napríklad holubičky. Na tvar srdca používá nápisy nielen v češtine, ale tiež v gorolskom nárečí. Pre deti maľuje koníčky a iné zvieratka. Na Veľkonočné sviatky vyrába perníky s motívom zajaca, baránka alebo maľovaných vajíčok. Na Vianoce zas maľuje napríklad betlehém, postavy anjelov, alebo drobnosti na vianočný stromček. Svoje perníky zdobí bielou cukrovou glazúrou, doplnenou len jednou farbou - jemne ružovou. Ako farbivo používa šťavu z červenej repy. Jej zaručený recept na výrobu perníkov:
2kg hladkej múky, 0,6 kg medu (musí byť tečúci), 0,4kg práškového cukru 6 vajec (rozklepnúť do odmerky, doplniť vodou na 0,45l), 250g rastlinného tuku, 80g zmesi perníkového korenia, 40g jedlej sody, polievková lyžica kakaa, pol kávovej lyžičky amónia (tzv. cukrárske droždie). Všetko zpracujeme a cesto necháme uležať v uzavrenej plastovej dóze nejmenej 24 hodín, nejlepšie ale 5-7 dní v chladnejšej miestnosti (nie v ladničke). Toto množstvo vystačí, podla výšky rozváľaného cesta, na 10 – 15 plechov. Svoje pernikárske remeslo prezentuje na svojich web stránkach http://www.tradicnipernik.eu
TUPESKÁ KERAMIKA Najstaršie nálezy keramiky v oblasti Moravského Slovácka, tzn. východnej časti Južnej Moravy, pochádzajú už z 10. storočia a jeden z najstarších záznamov o hrnčiarstve pochádza z konca 16. storočia. Oblasť moravského Slovácka a hlavne okolie Tupes má pre výrobu keramiky mimoriadne vhodné prírodné podmienky. Ma dostatok hliny potrebného chemického zloženia.
Pôvodne výrobu fajáns priniesli na Moravu a Slovensko Habáni zo Švajčiarska, Nemecka a Talianska po roku 1525. Najviacej však dedinku Tupes preslávila len trochu neskoršie mladšia majolika s typickými farebnými vzormi. Novodobá história tupeskej keramiky sa začala písať po roku 1904, kedy sa do Tupes z neďalekých Napajedel prisťahovala rodina Úředníčků – a tí sa venovali tejto činnosti. Od roku 1914, kedy pán Úředníček so svojou dcérou absolvoval kurz výroby keramiky, sa tradícia maľovanej keramiky obohatila o tradíciu fajáns v obci Tupesy.
V súčasnej dobe vyrába tupeskú keramiku niekoľko rodinných podnikov, ktoré nadväzujú na tradíciu svojich predkov. Klasická tupeská keramika, ktorú doniesli habáni v 16.storočí, poznala farbu len zelenú, modrú a žltú. Až v 19.storočí, pán Jaroslav Úředníček, podnikavý človek, ktorý naviazal na výrobu habánskych fajáns, sa inšpiroval keramikou Habánov. Ich vzory zjemnil a pridal k nim červenú farbu. Po piatich rokoch neúspešných pokusov a hľadaní nakoniec vytvoril základný charakteristický znak Tupeskej keramiky - červenú ružu - a založil si v obci Tupesy výrobu keramiky. Tupeská keramika je vyrábaná ručne, na hrnčiarskom kruhu. Je zdobená ručne, podľa tradičných vzorov, typických pre Moravu. Teplota výpaľku je 960 – 980 °C. Keramika je glazovaná základnou glazúrou. Keramika je pálená na dva ohne. Keramické výrobky sú dozdobované štetcom a technikou do surovej glazúry (odtiaľ názov fajáns). V súčasnej dobe sa používa päť základných farieb: červena, žlta, modra, zelena, hneda. Variantou habánskej keramiky je keramika modro-biela, ktorá sa začala robiť.
Ako jedna z mála z oboru, ktorá sa venuje tradičnému ľudovému remeslu, je pani Hana Šubrtová.
Zaujíma sa o výrobu tradičnej majoliky, úžitkovej a dekoračnej keramiky. Pri svojej práci vychádza z tvaru, dekóru a farebnej škály habánskej keramiky. Dodržuje základne motívy a výrobky dozdobuje – napr. ručne vyrezáva dierky, slzičky alebo lupene, čím jej keramické výrobky získavajú krajkový nádych.
Najčastejšie používa ako vzor červenú tupeskú ružu s okvetím. Ružičky, modré a žlte kvietka, zelené lístky oživia základný motív. Predovšetkým je ale špecialistkou na výrobu verných kópií habánských motívov a starých západoslovenských vzorov. V jej sortimente nájdeme kompletné jedálenské súpravy, malé i veľké tanieriky, zvončeky a ozdobné nádoby, kropenky do domu na svätenú vodu, karafy, čutory, svietniky, pyskatý džbánok alebo šalebne džbány, čutory, a ďalšie rozmanité keramické figurky. Paní Hana Šubrtová profesne udržuje tradičné ľudové remeslo a prispieva k jeho zachovaniu pre budúce generácie.
http://www.muzeumkeramiky.cz/tupeska_keramika.php
