RimskY voJenskY táBoR GeRuLata BRatisLava Rus Tento dokument bol vytvorený s finančnou podporou Programu Iniciatívy Spoločenstva INTERREG IIIA Rakúsko - Slovenská republika 2004 - 2006
vCe
NAVŠTÍVTE KUS RÍMA NEĎALEKO BRATISLAVY
Rímsky vojenský tábor Gerulata - časť obranného múru s vežou
Rímska ríša, Limes Romanus a Gerulata
RimskY
voJenskY
áBoR
GeRuLata
R
sov
iaCh
1. Rímska Ríša, Limes Romanus a GeRuLata
Varo, Varo, vráť mi moje légie! kričal zo spánku cisár Augustus po zdrvujúcej porážke jeho troch légií v Teutoburskom lese. Patrí medzi najstrašnejšie porážky, aké Rimania utrpeli a radí sa k najväčším a najvýznamnejším bitkám v dejinách ľudstva, keď Germáni boli uchránení romanizácie. Malý strieborný vojenský denár z Rusoviec má razbu XIX. légie, ktorá bola spolu so XVII. a XVIII. légiou ničivo porazená germánskym kniežaťom Arminiom a légie neboli nikdy obnovené. Vojensky bolo dobité územie, neskôr nazvané provincia Panonia. Rimania využili Dunaj ako prirodzenú hranicu a vybudovali tu dômyselný pevnostný systém LIMES ROMANUS. Dnešného Slovenska sa v Bratislave dotkol kastelom Gerulata. Rímsky LIMES je najveľkolepejšou pamiatkou rímskeho Impéria, ktorá existovala na jeho severných hraniciach viac ako 400 rokov. LIMES má v Európe dĺžku okolo 3 000 kilometrov a rozkladá sa na území od severnej Británie po Balkán. Rimania boli vynikajúcimi vojenskými stratégmi a veľmi citlivo a starostlivo si vyberali miesta pre vybudovanie táborov. Pri mnohých týchto lokalitách pokračovalo osídlenie i v stredoveku a niektoré sú dodnes kvitnúcimi mestami. Tak aj malý pohraničný vojenský tábor na severných hraniciach Rímskeho Impéria v dnešnej mestskej časti Bratislava – Rusovce, figuruje popri veľkomestách s históriou z doby rímskej ako Viedeň či Budapešť. Gerulata v Bratislave – Rusovciach sa tak stala súčasťou unikátneho európskeho reťazca opevnení na rímskej hranici. Táto transeurópska pamiatka je natoľko významná, že Komisia pre kultúrne dedičstvo v Paríži už časť germánskeho limesu zapísala do Zoznamu európskeho kultúrneho dedičstva UNESCO a ďalšie národné projekty sa pripravujú na zápis.
stredoveký prepis Rímskej mapy z 3. storočia - Tabula Peutingeriana
vojenský legionársky denár s razbou XIX. légie
Limes Romanus na strednom Dunaji
náhrobná stéla jazdec kopijník
Armáda
RimskY
voJenskY
áBoR
GeRuLata
R
sov
iaCh
rekonštrukcia kastela jazdeckej jednotky
*
2. aRmáda
Výber miesta pre tábor bol veľmi dôležitý. Musela to byť najvýhodnejšia poloha s vodou a dostatkom dreva. Nesmela sa nachádzať na neschodnom teréne, nesmela byť zatápaná v čase dažďov a záplav. Tábor mal obdĺžnikový tvar. Vstupné brány boli vybudované v strede každej zo strán obvodových opevnení, pričom cez ne prechádzali štyri hlavné vnútorné komunikácie tábora. Hlavná brána smerovala na východ alebo smerom k nepriateľovi. V prípade pochodu bola umiestnená v smere ďalšieho ťaženia. Tábor bol chránený obvodovým múrom a priekopami. Súčasťou obranných priekop boli i vlčie jamy s nášľapnými pascami. Základnú jednotku rímskeho vojska tvorila légia, ktorá mala 10 taktických jednotiek – kohort. Priemerný počet vojakov v légii bol 5500 až 6000. Kohorta sa skladala z troch manipulov, manipul mal dve centurie. Centurie mali cez 80 mužov a delili sa na 10 družstiev po 8 mužoch. Toto mužstvo
sa nazývalo contubernium, t. j. stan. V každej légii bola jazda o počte 120 mužov, ktorí slúžili predovšetkým ako kuriéri, spojky, pátrači a sprievod. Samostatnosť légie bola podporená priradením technických práporov ako lekári, zásobovači, remeselníci. Vrchným veliteľom bol cisár, veliteľom jednotiek v provincii bol správca s titulom „legatus Augusti pro praetore“, légii velil legát légie, administratívu tábora riadil veliteľ tábora „praefectus castrorum“. Dôležitou súčasťou armády boli auxiliárne, t. j. pomocné jednotky. Formovali sa ako doplňujúce neobčianske vojsko, postupne však získavali za zásluhy rímske občianstvo. Prechádzali iba čiastočným rímskym výcvikom a ponechávali si pôvodné spôsoby boja a výzbroje ako jazda, lukostrelci, prakovníci. Rozmiestnení boli hlavne na hraniciach ríše medzi legionárskymi tábormi, ale neraz tvorili aj nárazníkový pás, keď tábory légií boli umiestnené až za nimi a tak zväčšovali hĺbku pohraničia. Veliteľmi boli Rimania, veliacim jazykom bola latinčina, v prípade potreby sprostredkovaná tlmočníkmi. Popri čisto peších kohortách existovali zmiešané tzv. cohortes equitatae a jazda rímskeho vojska. Základnou jednotkou jazdy bola ala, pôvodne krídlo, v čele stál prefekt aly. Päťstovková ala mala 16 turm po 30 jazdcoch, turme velil decurio. Podobne
ako légie boli aj pomocné jednotky číslované a pomenované väčšinou podľa etnického pôvodu, zakladateľa jednotky, špecializácie zbraní či božstva, ktoré im bolo naklonené. Na budovaní tábora Gerulaty sa podieľali hlavne carnuntské posádky. Najpočetnejšie sú zachované kolky X. légie, XIIII. (=XIV.) légie zdvojenej a XV. légie. Ďalej máme doklady o pôsobení jednotiek II. légie, V. kohorty, XVIII. kohorty, I. kohorty lukostrelcov a jazdeckej jednotke lukostrelcov. Od začiatku 2. storočia tu mala stálu posádku elitná jazdecká jednotka ALA PRIMA CANANNEFATUM. Hlavným poslaním vojska bolo chrániť ríšu. Vojna však nebola trvalým stavom a vtedy bola najväčším nepriateľom nečinnosť. S tým súvisiacej demoralizácii sa predchádzalo zamestnaním vojakov. Neustále prebiehala strážna služba; prieskumy a výzvedné výpravy; úradníkom poskytovali vojenskú ochranu; v tábore prebiehalo upratovanie v budovách, čistenie latrín; údržba vodovodov, oprava ciest i opevnení a využívaný bol aj potenciál technickej inteligencie z radov vojakov - špecialistov ako architekti, vymeriavači, stavitelia, remeselníci, pisári, účtovníci. * bronzová spona v tvare cválajúceho koňa
aelius tutor, stator prvej aly Canannefatov avitus, žil 32 rokov, bojoval 16 rokov v II. Pomocnej légii Lucius aurelius dionysius, stator prefekta aly marcus antonius iulianus, stator prvej gordianovskej aly Canannefatov marcus urvinus, vojenský pastier sedemnástej kohorty dobrovoľníkov v 12. roku vojenskej služby, 35-ročný marius Firmus, prefekt aly maronius agathangelus, kňaz Jupitera Dolichénskeho v Gerulate maximius, stator prefekta prvej aly Cananefatov titus Flavius surilio, stator prefekta prvej aly Cannanefatov titus mangis, stator prefekta prvej aly Cannanefatov titus mangis, stator prefekta prvej severovskej aly Cananifatov veias mena, questor veteránov
Civilná osada - vicus
RimskY
voJenskY
áBoR
R
GeRuLata
sov
iaCh
3. CiviLná osada - viCus duté tehly - tubuly
steny
nosné piliére
kúrenisko bronzová spona zdobená emailom v tvare delfína
stavba s podpodlahovým vykurovaním
výber keramiky
Už pri vojenských pochodoch hlboko do vnútrozemia nepriateľského územia tiahla vojsku v pätách skupina obchodníkov, ktorí zhodnotili akúkoľvek korisť, takže sa nikdy nestala prekážkou na pochode. Okamžite po príchode vojakov a vzniku stálych táborov sa pri nich usadzovalo civilné obyvateľstvo. Prioritou civilných osád bol obchod, remeslo a služby. Primárnou funkciou bolo zásobovanie vojakov pôžitkami, zábavou, luxusným tovarom a tovarom dennej potreby, ktoré armáda nezabezpečovala. Civilné osídlenie bolo typické úzkym radením domov na dlhých úzkych parcelách s otvorenou uličnou fasádou, kde boli umiestnené obchody a dielne. Boli to jednoduché účelové stavby ako hostince, krčmy, výčapy, vývarovne, obchody, krámy, kúpele, obytné domy, kultové stavby, výrobné objekty. Podstatnú rolu vo vicuse hral obchod. Tovar bol dovážaný diaľkovými obchodníkmi aj z väčších vzdialeností, ktorí ich dodávali miestnym obchodníkom na ďalší predaj spotrebiteľovi. Novinkou sa stali trhy, kde mali možnosť ponúknuť svoje produkty aj hospodári víll. Význam trhov vzrástol hlavne v pohraničných oblastiach. Germáni nemali možnosť pohybu v Rímskej ríši a zdá sa, že mohli vstupovať do pohraničných sídlisk, čo výdatne využívali. Vďaka stálemu kontaktu s Rimanmi mali Germáni okrem výmenného obchodu aj isté obmedzené finančné hospodárstvo s obehom mincí. Dôležitosť niektorých trhov bola tak významná, že funkcia miesta neraz pretrvala aj dlho po zániku vicusu.
kahanec flakóny na uchovávanie vonných látok
keramické poháre
bronzové náramky
bronzové zrkadlá
kaŽdodennÝ Život hrací plán Ludus latrunculorum s hracími kameňmi
RimskY
voJenskY
4. kaŽdodennÝ Život
kostený hrebeň
áBoR
Funkcia sídliska je vždy prepojená s činnosťami ľudí, ktorí tu žijú. Zloženie obyvateľstva v kastelvicusoch bolo rozmanité. Nechýbali obchodníci, zásobovači, rôzni remeselníci, hostinskí, pekári a kuchári, veštci, kúzelníci, tanečníci, kňazi, herci, hudobníci, muzikanti, prostitútky. Vojaci tu však okrem radovánok neraz nachádzali aj rodinné zázemie. Žili tu ženy, družky a deti vojakov. Husté radenie domov neposkytovalo priestor pre väčšie plochy na obrábanie ani chov zvierat. V zadných častiach parciel sa mohli nachádzať zeleninové a ovocné záhrady, zvieratá chovali v malom – bez väčších nákladov na malých plochách. Veľmi vyhľadávaným miestom stretnutí boli hostince. Poznáme niekoľko typov týchto zariadení – od jednoduchých nocľahární, cez „popiny“, kde sa podávalo jedlo až po „taverny“, kde sa stretávali viac menej počestní ľudia, aby si vypili, venovali sa hrám a pozabávali sa so ženskými zamestnankyňami domu. Miestnosti boli rôzne vybavené stoličkami, prípadne aj ležadlami. Nádoby, z ktorých sa nalievalo a pilo, povzbudzovali hostí nápismi vivas (Nech žiješ!) či RepLeme (Naplň ma ešte raz!). Opakujúce sa cisárske nariadenia, ktoré sa snažili obmedziť luxus jedál sú dokladom, že sa hostince tešili veľkej obľube. Množstvo obalov na transport a skladovanie – amfory a drevené sudy dokladajú dovoz vína. Často tu dochádzalo k zúrivým bitkám a ruvačkám. Neraz bol nespokojný hosť so službami hostinského, inokedy vznikol konflikt medzi hosťami napr. pri hrách. Doskové hry hrali Rimania vždy, keď sa naskytla príležitosť. Ich hry boli hry so stratégiou, ktoré považovali za dobré cvičenie logického myslenia. Hrali všetci a všade – pri cestovaní, pod holým nebom na námestiach a schodiskách, vo vojenských stanoch i v gladiátorských školách. Filozof Seneca nám zachoval príhodu: „Muž hral práve LATRUNCULI, keď prišiel veliteľ a vyzval na smrť odsúdených, aby vyšli von. Keď ho zavolali, počítal práve svoje kamene a povedal svojmu protihráčovi: „Nemysli si po mojej smrti, že si vyhral!“ Potom kývol veliteľovi a povedal mu: „Ty si môj svedok, že som o jeden kameň lepší!“
GeRuLata
R
sov
iaCh
Ludus latrunculorum
Dvaja hráči, každý 16 kameňov, hrací plán. Kamene sa postavia do východzej pozície vo dvoch okrajových poliach oproti sebe. Kamene sa posúvali priamo dopredu alebo späť a to vždy o jedno pole. Diagonálnym preskakovaním protivníkovho hracieho kameňa je tento porazený a vypadáva z hry, pričom môže byť viac hracích kameňov preskočených jedným skokom. Ide o víťazstvo nad protivníkovým vojskom, odobratie čo najviac hracích kameňov protivníkovi alebo obkľúčenie jeho hracích kameňov tak, aby sa viac nemohol pohybovať.
Strava najstarších Rimanov bola veľmi jednoduchá bez veľkých rozdielov medzi jedlom chudobných a bohatých. Bol to chlieb, víno, voda s octom, olivy, ďatle, syr, zelenina a strukoviny a mäso len výnimočne zo zvierat obetovaných božstvám. Veľmi známa bola omáčka „garum“, kvasená šťava zo zmesi rýb. Žiaden priateľský obed či slávnostná hostina sa bez „garumu“ neobišli. Táto omáčka bola obľúbená, vzácna a drahá. Používala sa ako korenie do nespočetného množstva pokrmov. Omáčka garum sa pripravovala z nasolených makrel či skumbrií a ďalších druhov rýb alebo z ich vnútorností a krvi. Naložené sa nechali stáť v uzavretých nádobách po dobu 2 až 3 mesiacov, občas sa dôkladne premiešali. Keď sa obsah zmenil v kompaktnú hmotu a omáčka vyzrela, plnila sa do amfor Ficatum – bravčové pečienky na tymiáne 600 g bravčových pečienok, 60 g olivového oleja, 1 dcl bieleho vína, 100 g sušených fíg, nálev, tymián, korenie, ligurček Bravčové pečienky nakrájame na plátky a opatrne nakrojíme, aby sa pečienky pri pečení nekrútili. Pozvoľna pečieme na mierne predhriatej panvici, aby sa pečienky nepripálili. Po oboch stranách opečené pečienky podlejeme vínom. Sušené figy pridáme priamo na panvicu, krátko podusíme. Pridáme zelený tymián, trochu korenia a ligurčeka.
kamenný reliéf - prevoz vína
Od 3. stor. po Kr. po dobití Grécka a Orientu spoznávajú Rimania nové plodiny a koreniny. Hlavným jedlom sa stala večera, neraz s pozvanými hosťami. Pôvodná skromná strava bola už len želaním moralistov a na stoly labužníkov sa dostávali jedlá v neuveriteľných úpravách a kombináciách. Hodovanie sprevádzal spev, tanec a spoločenská konverzácia. Popri obchode a službách, podstatnú rolu vo vicusoch hralo remeslo. Armáda mala vlastných remeselníkov, ktorí zabezpečovali všetko, čo potrebovala. Civilisti hrali iba podradnú úlohu v zásobovaní armády a produkcii tovarov. Obrat nastal od prelomu letopočtu. Vojenské remeslá ako výroba tehál, pálenie vápna, ale aj výroba keramiky boli z bezpečnostných dôvodov (požiare) umiestňované mimo územia táborov a postupne sa tam presunulo aj vykonávanie ostatných druhov remesiel. Z podnetu vojska či priamo pod jeho vedením boli naďalej výroba tehál či ďalšie práce súvisiace so stavebnými prácami (pece na pálenie vápna). Vojaci sem boli nasadzovaní ako dozorcovia či organizátori práce, ale aj ako lacné pracovné sily. Dlhodobé činnosti boli vykonávané civilistami z vicusov a na krátkodobé nárazové práce, keď bol dopyt po pracovných silách (hlavne pri stavebných činnostiach) nasadzovali vojakov. Archeologické výskumy vo vicusoch dokladajú tiež prítomnosť kováčov, tesárov, brašnárov a obuvníkov, tkáčov, sklárov, vyrezávačov z kostí, kamenárov.
náhrobná stéla zdobená rozetou a girlandou
Život po smrti
RimskY
voJenskY
áBoR
GeRuLata
R
sov
iaCh
5. Život po smRti
O živote po smrti mali v Ríme skôr triezve predstavy. Podľa nich odišli zosnulí do ríše bohov mŕtvych (diis manes), kde nemali zhmotnené postavy a boli neviditeľní. Táto predstava sa objavuje v skrátenej zasväcovacej formuli: d (is) m (anibus) - (božským duchom mŕtvych). Hanobitelia hrobov sa museli obávať nielen trestného stíhania, ale aj pomsty Manov (duchov mŕtvych) . Aj keď Rimania vo všeobecnosti vychádzali z predstavy o ďalšej existencii duše (anima), mali o živote v záhrobí predstavu ako o neraPredpokladaná rekonštrukcia náhrobnej ediculy s reliéfnymi platňami s postavou Attida. Autor: Ing. arch. Jitka Jezná
dostnej, anonymnej existencii, bez silnejšieho individuálneho výrazu. Cintoríny boli zakladané pozdĺž ciest, ktoré viedli zo sídiel a miest. Kameň ako materiál pretrvávajúci veky vyhovoval predstavám o nesmrteľnosti duše ako aj túžbe zachovať pamiatku pre pozostalých a bol dôvodom zrodu a vzniku sochárskeho výtvarného prejavu. Náhrobné stély boli kamenné platne, ktoré stáli pri hroboch. V ich hornej časti sa nachádzal štylizovaný chrám s obrazovým poľom, ukončený trojunáhrobné platne s vyobrazením Attida
holníkovým štítom alebo polkruhovým oblúkom. Nápisové pole spravidla začínalo písmenami D(is) M(anibus) – božským duchom mŕtvych. Z odkazu na stélach sa dozvedáme o mene, pôvode, vojenskej hodnosti, prípadne civilnom zamestnaní, veku zosnulého, osobe alebo osobách, ktoré dali pomník zhotoviť. Umeleckým stvárnením mohol byť reliéf zosnulého, jeho rodiny, prípadne mytologický výjav. Rovnako obľúbeným motívom kamenárov pri vyhotovovaní pomníkov boli astrálne symboly, rôzne dekoratívne prvky, kamenný reliéf s manželskou dvojicou v mušli
božské atribúty či atribúty pochovaného. Honosnejšie a pompéznejšie náhrobné stavby – hrobky, resp. edikuly (aedicula) poskytujú svedectvo o poslednom odpočinku zámožných obyvateľov. Hroby boli obohnané ohradou a vo vzniknutom priestore sa rozprestierala záhrada s kvetmi, ovocnými stromami prípadne s viničom, kde si pripomínali sviatky mŕtvych a kde sa stretávali príbuzní pochovaných. Samotná náhrobná edikula kompozične zobrazovala schému antického chrámu. kamenný reliéf - ženská postava
kamenný reliéf s nádobou na víno a vínnou révou
kamenný reliéf s výjavom daidala a ikara s polychrómiou
BoŽstvá
RimskY
voJenskY
áBoR
GeRuLata
R
sov
6. BoŽstvá
očko z prsteňa gemma z karneolu s Minervou
Stredozemné more, ktoré spája tri svetadiely - Európu, Áziu a Afriku – bolo prvkom, ktorý nedelil, ale naopak spájal a zjednocoval krajiny rozložené na jeho brehoch. Túto geopolitickú ucelenosť prví vystihli Gréci a pokračovali v nej i Rimania, ktorí pri budovaní svojej ríše prejavili mimoriadnu obratnosť. Vývoj rímskeho náboženstva je dlhý, rozmanitý a zložitý. Spontánne vyviera z vedomia a zo života ľudí. V 3. storočí pred Kr. bol rímsky panteón obohatený o grécke božstvá a v tom istom období v čase 2. púnskej vojny do Ríma prenikajú východné orientálne kulty. Ich najväčší rozmach je zaznamenaný v 2. storočí po Kr. V období principátu dostalo rímske náboženstvo nové podnety, vychádzajúce z nových historických skutočností. Do Impéria vstúpili krajiny so samostatným náboženstvom a je uplatňovaný princíp „interpretatio Romana” t. j. stotožnenie a chápanie cudzích božstiev pod rímskymi menami. V roku 212 po Kr. vydal cisár Caracalla edikt „Constitutio Antoniniana”, ktorým rozšíril rímske občianstvo na všetkých právne slobodných obyvateľov Rímskej ríše. Toto opatrenie zmazalo rozdiely i medzi bohmi. Dokladom je i rôznorodosť náboženských predstáv, s akými sa v pamiatkach z Rusoviec stretávame. V odkaze rímskej Gerulaty vystupujú božstvá a mýtickí hrdinovia oficiálneho rímskeho panteónu, náboženstva Etruskov, starovekého Grécka, ďalej sú to kulty z východných provincií - Frýgie, Sýrie, Perzie ako aj Afriky i galorímskeho náboženstva. V archeologickom dedičstve už nachádzame aj prvé stopy po kresťanoch.
antropomorfná nádoba Klóthó - sudička
kamenný reliéf okrídleného leva - grifa
bronzové kovanie s vyobrazením Pegasa
orol znázorňujúci Jupitera na slávnostnej bronzovej prilbe
fragment kultovej nádoby s hadom
iaCh
Po Rimanoch strieborné kovanie opasku pozlátené
RimskY
voJenskY
7. po RimanoCh
áBoR
GeRuLata
Význam Gerulaty i ostatných legionárskych a auxiliárnych táborov na limese zaniká. „Limes Romanus“ prestáva administratívne, technicky aj prakticky existovať. Súvisí to s politickými zmenami a etnickými pohybmi na strednom Dunaji. Silnie tlak barbarských, väčšinou germánskych kmeňov na rímsku hranicu, ktorá postupne zanikla. V 5. – 6. storočí po Kr. nastáva obdobie Sťahovania národov. O mimoriadnej polohe dnešných Rusoviec svedčí i nález kostrového pohrebiska z tohto obdobia. Odkrytých bolo 166 hrobov, medzi nimi hroby zvierat – koní a psov. Prvýkrát je v Antickej Gerulate prezentovaný výskum ďalšej dejinnej etapy, ktorá nasleduje po zániku rímskej ríše. Doba Sťahovania národov je považovaná za dobu veľkých nepokojov, keď si kmene Germánov, Sarmatov, Hunov a Slovanov hľadajú svoje miesto v Európe. Cez vlny ničenia a bojov nadväzuje nový ľud na antické tradície a na tomto základe vytvára nové kultúrne, spoločenské a politické štruktúry včasného stredoveku a vytvára základy nového európskeho vývoja.
zlatá nášivka zdobená almandínmi
fotografia z roku 1964 - začiatok výskumov na lokalite Bergl na mieste dnešného múzea v Rusovciach
sov
iaCh
sLovník ALPHA ET OMEGA AD HONOREM ARBITER ELEGANCIE BONA FIDE DE FACTO GRATIAS HIC SUNT LEONES
-
HOC TEMPORE IN MEDIAS RES LEGE ARTIS MEA CULPA MORE MAIORUM NON OLET
-
fotografia z roku 2003 - hrobové jamy v lokalite Pieskový hon v Rusovciach
PERSONA GRATA PRIMUS INTER PARES QUI PRODEST RES, NON VERBA SALVE STATUS QUO TABULA RASA VETO VIXIT
-
ženský hrob z obdobia Sťahovania národov
fotografia z roku 2003 – pracovný záber z výskumu pohrebiska z obdobia sťahovania národov v lokalite pieskový hon v Rusovciach
GeRuLata vo svetLe naJnovšíCh deJín Prvé archeologické výskumy uskutočnil koncom 19. storočia po Kr. (1889, 1891) so súhlasom majiteľky grófky Laury Henckel, Ágost Sötér - konateľ Historicko-archeologickej spoločnosti Mosonskej župy a kustód múzea v Mosonmagyaróvári. V 30. – 40. rokoch tu pracovali maďarskí archeológovia. Po roku 1947 prichádzajú do Rusoviec slovenskí archeológovia a bádatelia. Zaslúžená pozornosť sa venovala Gerulate až v 60. rokoch, keď bol pri ťažbe zeminy v polohe Bergl objavený pilier neskororímskej pevnosti. Termín Bergl (z nemeckého slova „kopček“) bol jedinou vyvýšeninou v obci, ktorá lákala deti pri ich zimných hrách. Zároveň bol Bergl opradený tajomstvom o pokladoch a tajných chodbách v podzemí, ktorými sa dalo dostať do Rusovského kaštieľa, popod Dunaj, či na územie dnešného Rakúska. V skutočnosti vznikla vyvýšenina stavbou stredovekého hradu postaveného na základoch rímskeho tábora. Pri zemných prácach na opravu dunajských hrádzí narazil stroj na základy Rímskej Gerulaty. Následne sa začal archeologický výskum. Na základe jeho výsledkov bola v roku 1963 vyhlásená Gerulata za Kultúrnu pamiatku. Od tohto obdobia sa začal systematický a záchranný archeologický výskum, ktorý pokračuje dodnes.
R
začiatok a koniec na počesť rozhodca vkusu s dobrým úmyslom v skutočnosti ďakujem tu žijú levy (neprebádaná oblasť) v tom čase rovno k veci podľa zákona moja vina podľa zvyku predkov nepáchne (výrok Vespasiana o peniazoch získaných z dane týkajúcej sa verejných záchodov) obľúbená osoba prvý medzi rovnakými komu to osoží skutky, nie slová buď pozdravený terajší stav prázdny list zakazujem dožil (oznámenie smrti)
