PERO LE KVET MALÉ PRÍBEHY O MANŽELOCH A MILENCOCH
LÁSKA AŽ ZA HROB Laura a Martin boli veľkí milenci. Laura a Martin boli tak veľkí milenci, že si sľúbili lásku a vernosť až za hrob. Od svojej svatby žili spolu veľmi šťastne a spokojne. Nikdy sa nehádali, nikdy si nerobili zle, nikdy si neliezli na nervy, z čoho vyplýva, že boli ideálnym príkladom šťastného manželstva. Jedného dňa však Laura ochorela. Martin ju odviezol do nemocnice a celý deň čakal na výsledky vyšetrení. Výsledky boli bohužiaľ veľmi zlé. Laura sa musela podrobiť niekoľkým operáciám, ktoré mali priniesť zlepšeie jej stavu. Lenže nepriniesli. Keď sa Martin dozvedel, že Laure zostáva len pár dní života, zobral svoju milovanú ženu z nemocnice domov. Laura hneď vedela, že je zle, že sa blíži jej koniec. Martin to pred ňou koniec-koncov ani nezatajoval. Laura však bola statočná a túžila stráviť svoje posledné chvíle života nepretržitým milovaním sa s Martinom, aby sa jej ľahšie zomieralo. Martin sa Laurinmu želaniu bez zábran podvolil. A tak Martin a Laura strávili svoje posledné spoločné chvíle v zajatí vášne. Keď už Laura vycítila, že sa blíži jej koniec, zobrala Martinov penis do svojich úst a bez váhania ho odkusla. „Nedopustím, aby toto prežívala s tebou iná žena“, oznámila svojmu šokovanému milému a vydýchla naposledy.
VEĽKÁ LÁSKA Nataša sa zamilovala do Alexandra na prvý pohľad, keď mala sedemnásť rokov. O rok na to sa za neho vydala a celý život mu bola dobrou a vernou ženou. Alexander na ňu krivého slova povedať nemohol. Len si musel dávať pozor, aby ho Nataša od samej lásky nezjedla. Celých šesťdesiat rokov sa mu to darilo, ale keď ho už opustili všetky sily, Nataša využila príležitosť, Alexandra zabila a z jeho mäsa narobila konzervy, ktorými sa potom živila až dovtedy, kým ju neprišli zatknúť. Pred súdom Nataša na svoju obhajobu uviedla, že sa necíti byť vinná, pretože svojho muža zjedla z lásky.
TELEVÍZNA MANIAČKA Keď si bral Jano Janu za manželku, bola to mladá náruživá žena, ktorá najradšej trávila čas v náručí svojho milého. V prvých rokoch manželstva Jana nebola schopná sledovať televíziu dlhšie než hodinku denne, čo Jano dokázal tolerovať bez problémov. Lenže keď sa ukázalo, že Jano s Janou nemôžu mať deti, začala Jana venovať čoraz viac času televízii. Jana sa doslova nechala opantať televíznymi seriálmi. Časom Jana prinútila svojho muža kúpiť toľko televízorov, koľko izieb mal ich veľký dom, aby mohla v ktorejkoľvek izbe sledovať svoje obľúbené seriály. Keď však seriálov začalo pribúdať a Jana ich všetky nestačila sledovať, rozhodla sa kúpiť niekoľko videorekordérov, na ktoré jej Jano začal nahrávať tie seriály, ktoré by inak unikli jej pozornosti. Janina posadnutosť televíznymi seriálmi sa napokon dostala do takého štádia, že keď jej Jano dal na výber medzi ním a seriálmi, Jana sa rozhodla pre seriály. Jano si teda zbalil veci a odišiel si hľadať novú manželku. Jana si vzápätí na to podala inzerát, v ktorom hľadala chápajúceho manžela so zmyslom pre televíznu realitu.
TIKET Dežo a Iveta boli odjakživa chudobní manželia. Jedného dňa sa preto rozhodli, že budú pokúšať šťastie až dovtedy, kým sa unaví a prinesie im nejaké ovocie. V skutočnosti však Dežo a Iveta netúžili ani tak po ovocí, ale po peniazoch. Preto sa rozhodli hádať čísla v národnej lotérii. Jedného dňa sa šťastie naozaj unavilo a chudobní manželia vyhrali v lotérii prvú cenu. Výhra im natoľko pomútila rozum, že v ošiali radosti dostali nápad svoj biedny domček podpáliť. Keď ich domček ľahol popolom a oni vytriezveli, s hrôzou si uvedomili, že s chatrčou zhorel aj ich drahocenný tiket.
UHRY Keď sa Norika zoznámila s Jurajom, bol to pohľadný mladý muž, ktorému nechýbalo ku šťastiu takmer nič. Jediné, čo ho trápilo, boli jeho uhry, ktoré mu otravovali život od puberty. Hoci sa snažil, nevedel sa ich nijako zbaviť. Zjavovali sa mu tvrdohlavo najmä na chrbáte, na hrudi a zopár sa ich objavovalo aj na tvári. Keď sa Juraj so svojím problémom obrátil na Noriku, ochotne mu prisľúbila pomoc. Vtedy však Juraj ešte netušil, akej chyby sa dopustil. Uvedomil si to až neskôr, keď Noriku jeho uhry úplne ovládli. Vždy im pred aj po milovaní dokázala venovať dlhé minúty s takou zanietenosťou, až to bolo Jurajovi nepríjemné. A čím mu to bolo nepríjemnejšie, tým intenzívnejšie sa im Norika venovala. Juraj to nechápal a čoraz častejšie si želal, aby sa niečo stalo, čo by prinútilo Noriku prestať. Ale nestalo sa nič. Uhry sa na jeho tele objavovali aj naďalej a Norika sa im aj naďalej venovala čoraz vášnivejšie. Jedného dňa začal mať Juraj pocit, že Noriku jeho uhry vzrušujú viac než jeho penis. Keď sa uistil, že je to naozaj tak, zbalil si veci a Noriku opustil. Sklamaná Norika však dlho nesmútila. Tri dni po Jurajovom odchode sa jej totiž podarilo zbaliť Milana, ktorý bol uhrami obsypaný od hlavy až po päty.
PREKVAPENIE Robert bol veľmi pracovitý chlapec. Keď sa rozhodol oženiť s Beatou, mal už našetrené peniaze, aby mohol ihneď zariadiť domácnosť potrebným vybavením. No ani Beata sa nechcela nechať zahanbiť, aj ona sa veľmi snažila svojou prácou niečo ušetriť. Tesne pred svatbou Robert náhodou stretol svojho dávneho priateľa, ktorý mu poradil, aby skôr než sa ožení, spoznal všetky tajomstvá sexu. Keďže Robert bol ešte panic a nevedel na koho sa má obrátiť, priateľ ho zaviedol za najvychýrenejšou učiteľkou sexu v meste. Hanblivý Robert sa však nechal od priateľa ešte dlho prehovárať, než sa napokon odhodlal legendárnu dievčinu navštíviť. Keď sa konečne ocitol v jej izbe, posilnený niekoľkými pohárikmi, nemohol uveriť vlastným očiam: legendárna učiteľka sexu bola jeho sladká Beata.
GUĽKA Keď si Monika brala Dušana za muža, vôbec netušila, aké muky jej bude každú noc spôsobovať jeho chrápanie. V prvých rokoch manželstva sa dokázala Monika ubrániť pred Dušanovým chrápaním tak, že si dávala do uší vatu. Neskôr, keď Dušanove chrápanie zosilnelo a neúčinkovala už ani vata, ani vankúš na hlave, rozhodla sa Monika naliehavý problém vyriešiť rázne. Zobrala jednej noci kolt a vpálila Dušanovi do otvorených úst guľku. Od tej chvíle Dušan chrápať prestal, ale začal trpieť neuveriteľne silnou migrénou. Záchvaty bolesti boli také silné, že sa Dušan napokon rozhodol vyhľadať lekársku pomoc. V nemocnici lekári objavili v Dušanovom tele túlavú guľku. Keď ju vybrali, bolesť zmizla ako mávnutím čarovného prútika. Keďže pôvod guľky vo svojom tele Dušan nedokázal vysvetliť, obrátil sa na Moniku, ktorá sa ihneď priznala, že guľku mu do tela vpálila ona, keď už nedokázala vydržať jeho chrápanie. Vzhľadom na to, že Dušan po operačnom zákroku začal opäť chrápať, rozhodol sa z istoty pre rozvod.
POŽIAR Richard bol odjakživa temperamentný chlap a to Luciu k nemu vždy priťahovalo. Keď rodičia konečne súhlasili so sobášom, Lucia bola celá bez seba. Svadobný deň bol najkrajším a najšťastnejším dňom jej života. Richard bol pre Luciu jednoducho BOH a ona robila všetko pre to, aby bol s ňou spokojný. Lucia sa Richardovi nikdy neprotivila, nikdy mu nič nevyčítala a nikdy sa s ním nehádala. Čo Richard povedal, urobil alebo chcel, to bolo pre Luciu sväté. Po čase však Lucia z lásky vytriezvela a zrazu jej začalo vadiť Richardove správanie, najmä keď sa nechcel pred milovaním s ňou osprchovať. Raz sa kvôli tomu tak pohádali, že Richard plný hnevu vybehol z domu, aby sa o chvíľu vrátil s benzínom, čo Luciu veľmi rozrušilo. Napriek enormnej snahe sa jej však nepodarilo zabrániť Richardovi podpáliť dom. Niekoľko hodín trvajúci požiar napokon zničil celú štvrť.
TRAGÉDIA Nina sa zaľúbila do Nikolu aj napriek tomu, že Nikola miloval v tom čase inú ženu. Po troch rokoch však Nikola zistil, že žena ktorú miluje, je zamilovaná do niekoho iného. V ošiali zármutku napokon Nikola podľahol Nininej trpezlivej láske. Keď si to však po niekoľkých týždňoch uvedomil, prepadla ho taká veľká túžba po cudzích krajinách, že sa ihneď zbalil a odišiel. Nine sa po siedmich mesiacoch od Nikolovho odchodu narodila dcéra Naďa, ktorú zo strachu ukryla u svojej sestry. Tá však po dvoch rokoch zomrela a vo svojej záveti poprosila Ninu, aby sa vydala za Nikolaja, ktorý jej bol dobrým mužom. Keďže po Nikolovi nebolo ani chýru, vydala sa Nina za Nikolaja. Nikola sa vrátil z cudziny až po sedemnástich rokoch. Keď zistil, že Nina sa vydala za iného, začal si hľadať druhú nevestu. Ako naschvál mu do oka padla Naďa. Po niekoľkých mesiacoch tajného schádzania sa s ňou, ponúkol jej Nikola manželstvo. Naďa neváhala a tajne sa nechala s Nikolom zosobášiť v susednom meste. Po roku sa im narodilo dieťa. Medzitým Nina ťažko ochorela a keď už si myslela, že zomrie, nechala si Naďu zavolať k smrteľnej posteli, aby jej prezradila svoje veľké tajomstvo. Keď Naďa zistila, že Nina je jej matka a Nikola je jej otec, od prekvapenia onemela. Dlho jej trvalo, než sa spamätala z neuveriteľného šoku, ktorý jej spôsobila matkina správa. Len čo znovu nadobudla reč, povedala Nikolovi (svojmu otcovi a manželovi zároveň) celú pravdu a opäť onemela. Nikola (jej otec a manžel zároveň) sa vzápätí na to psychicky zrútil, vyzliekol sa do naha a nechal sa ubodať včelami na smrť.
LÁSKA JE SLEPÁ Richard a Laura sa do seba tak zamilovali, až z toho úplne oslepli. A žili spolu slepo, až kým nezomreli.
MANIAK Aurel sa zoznámil s Ančou v obchode s erotickými pomôckami. Zamiloval sa do nej na prvý pohľad. Dovtedy sa mu to ešte nikdy nestalo. Aurel bol totiž vždy veľmi plachý a samotársky muž, ktorého nikdy nikto nenaučil, ako ma zbaliť ženu, ktorá sa mu páči. S Ančou to však bolo iné, pretože Anču baliť nemusel. Anču si jednoducho kúpil a odniesol domov. Odvtedy je Aurel najšťastnejším milencom na svete. Každý večer sedí so svojou Ančou na gauči a púšťa jej svoje obľúbené pornofilmy. Tie Aurela vzrušujú natoľko, že sa nikdy neudrží a obrazovku natrie rybím tukom. A ešte ju aj navyše ozdobí nakrájanými vajíčkami. V dôsledku toho potom dostane chuť súložiť so svojou milovanou Ančou. Ich súlože nebývajú dlhé, ale vášnivé. Aurel pri nich s obľubou fučí ako parný rušeň. Vždy po súloži sa nafukovacia Anča s obľubou vzniesie k stropu ako balón.
NEOPATOVANÁ LÁSKA Keď sa starý Leopold zamiloval do mladej Emílie, netušil, že mladá Emília je zamilovaná do mladého Milana, ktorý je už dlho zamilovaný do starej Alžbety. Stará Alžbeta však nebola zamilovaná do mladého Milana, ale do starého Tibora, ktorý bol zasa zamilovaný do mladého Karola. Ale mladý Karol miloval odjakživa len sám seba. A preto si myslel, že je veľmi šťastný. Ale starý Tibor, ktorý mladého Karola miloval, šťastie necítil. Necítila ho ani stará Alžbeta, ktorá milovala starého Tibora. A samozrejme ho necítil ani mladý Milan, ktorý miloval starú Alžbetu. A preto ho nemohla cítiť ani mladá Emília, ktorá milovala mladého Milana. A šťastie samozrejme nemohol cítiť ani starý Leopold, ktorý sa nešťastne zamiloval do peknej mladej Emílie, ktorá už bola nešťastne zamilovaná do pekného mladého Milana, ktorý bol nešťastne zamilovaný do starej Alžbety, ktorá sa nešťastne zamilovala do starého Tibora, čo sa nešťastne zamiloval do pekného mladého Karola, ktorý odjakživa miloval len sám seba.
TAJOMSTVO Jedného dňa sa mladý krásny Hubert zamiloval do starej škaredej Elvíry. Nikto nedokázal pochopiť, ako sa môže mladý krásny Hubert (o ktorého by sa mladé a krásne ženy mohli biť na uliciach) zamilovať do starej škaredej Elvíry. Lenže mladý krásny Hubert a stará škaredá Elvíra mali svoje tajomstvo. Ale nikomu ho nikdy neprezradili.
VÁŠNIVÍ MILENCI Teo a Tereza viedli od začiatku svojho manželstva veľmi pestrý sexuálny život. Vo svojej manželskej posteli sa milovali len zriedkavo. Omnoho častejšie totiž dávali prednosť milovaniu vonku v prírode alebo na verejnosti, pričom si vyberali úplne čudné miesta, akými pre mnohých ľudí napríklad sú: telefónne búdky, preplnené kinosály, futbalové štadióny počas zápasov, autobusy, stanice, verejné WC, stromy v parkoch, fontány, obchody, kaviarne, výťahy a podobne. Najradšej a najčastejšie sa však Teo a Tereza milovali na koľajniciach tesne pred príchodom vlaku. Obaja sa dokázali natoľko zohrať,že vždy skončili tesne predtým,ako prišiel vlak, čo všetkých strojvodcov privádzalo do úplného zúfalstva. Jedného dňa sa však Teovi a Tereze stala ich vášeň osudnou. Z neznámych dôvodov sa im totiž nepodarilo dosiahnuť vyvrcholenie včas a obaja skončili v milostnom objatí pod kolesami vlaku, ktorý sa už nedal ubrzdiť.
BORIS A VLADIMÍR Boris a Vladimír boli odjakživa nerozluční priatelia. Nielenže spolu chodili do školy (a poza školu), ale sa aj spolu hrávali a navyše ich oboch bavili tie isté veci. Postupne sa ich priateľstvo rozvinulo do intímnejšej podoby. Hoci obaja pálili za dievčatami, najlepšie im bolo spolu. Ich intímny vzťah trval niekoľko rokov. Prakticky až dovtedy, pokým sa Vladimír nezamiloval do Sylvie, ktorá mala veľké nielen modré oči. (Vraj to bola láska na prvý dotyk.) Keď sa Vladimír so Sylviou oženil, stal sa z neho celkom iný človek. Nielenže prestal mať čas na Borisa, ale aj prestal robiť to, čo robil dovtedy. Zmenil účes, spôsob obliekania, spôsob chôdze, jedálny lístok, prestal piť alkohol a navyše aj prehodnotil svoj hudobný vkus, čo Borisa hlboko ranilo. Takú ranu pod pás od Vladimíra nečakal ani vo sne. Prebdené a preplakané noci ho napokon priviedli na myšlienku pomsty. Boris sa rozhodol, že zabije Sylviu, aby získal späť svojho Vladimíra a bol opäť šťastným. Po dlhom premýšľaní o spôsobe vykonania svojho podlého činu sa napokon Boris rozhodol, že Sylviu zastrelí zo strechy susedného domu, z ktorej je veľmi dobrý výhľad do Vladimírovho bytu. Zaobstaral si pušku s ďalekohľadom a tlmičom, aby mohol presne trafiť a nenarobil pri tom žiadny hluk. (Videl to totiž v jednom filme a celkom sa mu to pozdávalo.) Keď konečne nadišiel vytúžený večer, popŕchalo. To ale Borisa neodradilo.(Bol už pevne rozhodnutý a mohli padať aj traktory.) Presne o deviatej si obliekol pršiplášť, pušku ukryl do husľového púzdra a vyrazil. Celou cestou sa Boris snažil tváriť ako nevinný huslista, čo sa mu ale priveľmi nedarilo, lebo vyzeral ako prihriaty huslista. Na určené miesto sa odviezol električkou. Dostať sa nepozorovane na strechu nebol vôbec problém, pretože cestou nikoho nestretol, takže si ho ani nikto nemohol všimnúť. Keď zaujal svoje vopred vyhliadnuté miesto, vytiahol pušku, namontoval tlmič, ďalekohľad a náboje vsunul do zásobníka. Potom si zapálil cigaretu a vychutnával onen neurčitý pocit vzrušenia miešajúceho sa s uspokojením. Keď dofajčil prvú cigaretu, vzal pušku a ďalekohľadom vyhľadal v jednom zo svietiacich okien Sylviu. Sedela práve v obývačke na gauči a s niekým telefonovala. Trvalo to asi tri minúty. Potom položila slúchadlo a zapálila si cigaretu. Po desiatich minútach Sylvia prešla do spálne, vyzliekla sa a nahá si ľahla do postele. Vytiahla nejaký časopis a začala v ňom listovať. Po chvíli Sylvia časopis odložila, z nočného stolíka vytiahla vibrátor a začala sa s ním pohrávať. To Borisa prekvapilo. Zapálil si ďaľšiu cigaretu a ďalej pozoroval Sylviu pohrávajúcu sa s vibrátorom. Ešte stále totiž čakal na ten správny impulz. Práve keď prestalo popŕchať, objavil sa v byte Vladimír. Rýchlo zhodil zo seba šaty a roztúžený sa vrhol na Sylviu. To bol pre Borisa ten správny impulz. Odhodil cigaretu, namieril, zadržal dych a skôr než Vladimír stihol pobozkať Sylviu na ústa, Boris mu prestrelil hlavu.
LEO SA ZBLÁZNIL Leovi preskočilo. Leo si kúpil videorekordér a odvtedy už celé týždne nerobí nič iné, len sedí na gauči pred televízorom a nahráva rôzne programy, alebo ak práve nič nevysielajú, prehráva si nahraté kazety a teší sa z toho, aké zaujímavé veci stihol zaznamenať. Kvôli videorekordéru začal zanedbávať nielen svoju ženu a deti, ale aj priateľov. Leova žena Tamara je kvôli tomu nešťastná. Nielenže sa musí starať o deti, ale aj o celú domácnosť, pretože dostať Lea od televízora je nemožné. Leo sa nenechá ničím vyrušiť a od televízora sa vzďaľuje len vtedy, ak musí ísť do práce. Tamara sa snaží Lea presvedčiť, že na svete sú aj dôležitejšie veci ako televízor, ale momentálne to na Lea vôbec neplatí. Leo je tvrdohlavý a vždy si presadí, čo chce. Tamaru z toho poráža, ale nevie si pomôcť. Leo a Tamara žijú spolu už ôsmy rok. Majú dve deti, trojizbový byt a auto. Doteraz sa medzi nimi nevyskytli nijaké vážne rozpory. Leo bol od začiatku vzorným a ohľaduplným manželom, čo sa Tamare veľmi páčilo. Nielenže jej pomáhal s domácnosťou, ale bol k nej aj pozorný a milý. Nepodvádzal ju, neopíjal sa, neflákal sa s kamarátmi a vzorne vychovával deti. Dalo sa na neho vo všetkom spoľahnúť. Zmeny v Leovom správaní sa začali prejavovať v šiestom roku manželstva. Vtedy Leo prišiel na myšlienku, že začne fotografovať a urobí dieru do sveta. A keďže Leo je človek ctižiadostivý a vytrvalý, úspech nenechal dlho na seba čakať. Jeho fotografie sa po čase začali objavovať v rôznych časopisoch, novinách a katalógoch. Leo povzbudený úspechom sa s ešte väčšou vervou pustil do práce. Fotografovaním (ale najmä hľadaním inšpirácie) začal byť doslova posadnutý. Tamara ho častokrát nachádzala v hlbokom zamyslení s počmáranými archami papieraokolo seba. Leo často Tamaru rozčuľoval tým, že sa zdvihol uprostred obeda zo stoličky a pol hodinu si zapisoval nápady. To ešte Tamara ako-tak dokázala akceptovať, ale keď sa to už začalo stávať aj uprostred milovania, rezolútne povedala dosť, čím nechtiac spôsobila zníženie Leovej sexuálnej aktivity na bod mrazu, pretože Leo sa potom zaoberal radšej svojimi nápadmi. V tomto období sa začali ich pravidelné hádky, ktoré boli tým zúrivejšie, čím väčšmi sa Tamara cítila neuspokojená. A ak sa aj pokúsila Lea prinútiť, aby si splnil manželskú povinnosť, vždy sa to skončilo rovnako: Leo Tamaru násilím pripútal ku kreslu a nútil ju sledovať spolu s ním programy o umení, experimentálne divadlá alebo filmy, ktoré Tamaru vždy totálne odrovnali. Ale nikdy nebola taká pohotová, aby sa dokázala ubrániť. Pripútaná ku kreslu sa potom už len zmohla na prosby a nevýrazné výčitky.
Tamara: „Pusť ma, ty surovec, ja sa na to nemôžem pozerať.“ Leo: „Buď ticho, nemôžeš myslieť stále len na sex, musíš rozmýšľať aj o inýchveciach.“ Tamara: „O akých veciach ?“ Leo: „Sleduj pozorne a pochopíš všetko – realitu, v ktorej žijeme a aj to, čo sa s nami deje.“ Tamara: „Je mi z toho nanič, poďme sa radšej milovať.“ Leo: „Nebuď monotónna, nechaj sa unášať pocitmi.“ Tamara: „Deprimuje ma to! Vypni to a poďme sa milovať.“ Leo: „Sleduj tie úžasné nápady, každý z nich je pre mňa žriedlom ďaľších nápadov.“ Tamara: „Si bezcitný surovec a egoista, vôbec neberieš na mňa ohľad, stále len čumíš do tej sprostej bedne a ja sa z toho môžem zblázniť, ani poriadne pretiahnuť ma nedokážeš.“ Leo: „Prečo musíš stále myslieť len na sex, na svete je toľko vecí, o ktorých treba premýšľať.“ Tamara: „Miluješ ma ešte? Býval si ku mne pozornejší,milší,nežnejší ... a teraz ?“ Leo: „Čo teraz ? Nezabúdaj, že sme pomaly už desať rokov manželia!“ Tamara: „No a čo ? Mne to chýba, potrebujem to! Prečo nemôžeš byť ku mne stále taký, ako kedysi, keď sme spolu začínali ?“ Leo: „Ty teda dokážeš byť poriadne otravná, nemyslíš ? Už aj tak musím ísť do práce.“
Keď Leo odíde, Tamara sa vždy zatvorí do spálne, trochu si poplače a potom sa uspokojí sama. No a keď sa jej uľaví, cíti sa zasa dosť silná na to, aby všetko dokázala znášať odznovu. Veď bez Lea, ktorého napriek všetkému tak veľmi miluje, by si svoj život už ani nevedela predstaviť.
CELKOM OBYČAJNÝ VEČER Krištof a Margaréta sedia za stolom. Krištof číta noviny a Margaréta štrikuje. Margaréta: „Ako ten čas letí. Včera som bola mladá kočka a dnes som už stará krava.“ Krištof: „Už zasa začínaš? To mám každý večer počúvať tú istú pesničku?“ Margaréta si vzdychne a stíchne. Krištof: „Píšu tu,že odišla z Prahy ako 17-ročná s otlčeným kufríkom a teraz sa vrátila ako 22-ročná veľká pornohviezda. Tak s tou by som sa vedel pohrať.“ Margaréta: „Čo to trepeš? Už sme sa spolu nemilovali aspoň rok.“ Krištof: „Vraj ju tá práca baví. No bodaj by aj nie?“ Margaréta: „Počuješ, čo ti hovorím? Krištof odloží noviny, ktoré držal v ruke a bez slova si vezme iné. Margaréta: „Mám si niekoho nájsť?“ Krištof: „A koho by si si chcela hľadať?“ Margaréta: „Si starý bezcitný chrapúň, vieš o tom?“ Krištof: „A tu píšu, že jeden 16-ročný zavraždil svojho otca tak, že mu odsekol hlavu. Ešte dobre, že nemáme deti.“ Margaréta: „Ja som deti chcela. To ty si sa na žiadne nezmohol.“ Krištof: „Aby ma napokon zavraždili ako sviňu?“ Margaréta si vzdychne, Krištof odloží noviny a nahlas si prdne. Margarétu zrazu pochytí záchvat zúrivosti a začne jačať. Krištof sa ju fackami snaží umlčať. Margaréta sa mu zasa snaží ihlicami vypichnúť oči. Krištof sa bráni a ďalej fackuje Margarétu, ktorá medzitým ustúpi na balkón. Na balkóne sa Krištof a Margaréta do seba zakliesnia ako dvaja boxeristi na konci so silami. Keďže ich žiadny rozhodca nemôže od seba odtrhnúť, súboj pokračuje. Po niekoľkých minútach sa napokon podarí Krištofovi vyhodiť Margarétu von z balkóna. Keď Margaréta dopadne na zem, Krištof sa vráti do kuchyne, sadne si za stôl, vezme noviny a pokračuje v čítaní akoby sa nebolo nič stalo.
VO VÝŤAHU (DLHÁ VERZIA) Jozefína sa zoznámila s Eduardom vo výťahu. Aj keď to bolo zoznámenie nečakané a náhodné, Jozefínu neprekvapilo, pretože v ten deň ráno si prečítala v novinách svoj horoskop, ktorý ju upozornil na nečakané osudové stretnutie. Jozefína je totiž žena, ktorá sa len tak ľahko prekvapiť nenechá, pretože vždy dôveruje svojmu horoskopu. V ten osudný deň sa vracala z práce trochu unavená a namrzená. V oboch rukách niesla plné nákupné tašky, takže ju ani nenapadlo terigať sa na štvrté poschodie pešo. Keď otvorila dvere výťahu, uvidela v ňom chlapa, ako sa pokúša stlačiť niektoré z tlačítok. Zjavne mu to však robilo problém, preto sa ho Jozefína spýtala, na ktoré poschodie sa chce dostať. Chlap zavrávoral, utrel si vreckovkou čelo a povedal, že mu je to jedno, čo Jozefínu trošku prekvapilo, ale nedala to na sebe poznať. Stlačila štvorku a skúmavo sa na chlapa zahľadela. Skôr než sa výťah zasekol medzi tretím a štvrtým poschodím, uvedomila si Jozefína, že neznámy chlap jej pripomína Karola, s ktorým prežila najšťastnejšie roky svojho života. „Zdá sa, že sa niečo stalo s výťahom“, prehodil neznámy chlap a odpľul si, čo Jozefínu mierne rozhorčilo. „Dočerta!“ uľavila si. „Čo teraz?“ „Počkáme“, odpovedal neznámy chlap. „Na čo chcete čakať?“ spýtala sa Jozefína. „No predsa na zázrak“, odpovedal neznámy chlap. „Zazvoním na domovníka“, oznámila Jozefína a stlačila tlačítko s označením ZVONČEK. „Zvoní“, skonštatoval neznámy chlap a opäť si odpľul. „Prečo si furt odpľúvate?“ zavrčala nepriateľsky Jozefína. „Lebo sa mi furt do úst tlačia sliny“, vysvetlil jej chlap. „Tak ich prehĺtajte“, navrhla mu Jozefína. „Fuj!“ odpľul si opäť chlap. „Čože?“ zareagovala Jozefína. „Nechajte si tie svoje geniálne nápady pre seba“, navrhol jej chlap. Jozefína opäť niekoľkokrát stlačila tlačítko s označením ZVONČEK. „Čo nepočujete,že zvoní?“ chcel vedieť chlap. „Ja ho počujem, ale domovník ho zrejme nepočuje“, ohradila sa Jozefína. Chlap na to zareagoval ďaľším pľuvancom. „Ku komu idete na návštevu?“ spýtala sa Jozefína. „Ako ste na to prišli, že idem k niekomu na návštevu?“ chcel vedieť chlap uvoľňujúci si kravatu, ktorá ho začala neznesiteľne škrtiť. „Jednoducho ma napadlo, že keď tu nebývate, asi idete niekomu na návštevu. No nie?“ „Ako viete, že tu nebývam?“ „Pretože poznám všetkých susedov a vy k nim nepatríte“. „Tomu hovorím postreh“, skonštatoval chlap. Jozefína sa usmiala, ale nepovedala nič. „Ste naozaj inteligentná žena. Dovoľte, aby som sa vám predstavil. Volám sa Eduard“. „Teší ma, ja sa volám Jozefína a v tomto dome žijem už dvadsať rokov“.
„Tak teda od svojho detstva, že?“ zauvažoval nahlas Eduard. „Zdá sa, že aj vy máte dobrý postreh“, skonštatovala Jozefína. „Vždy ma dokáže potešiť uznanie od milej a inteligentnej ženy“, pokúsil sa o kompliment Eduard. „O tom nepochybujem“, odvrkla Jozefína a ďalej naliehavo stláčala tlačítko s označením ZVONČEK. „Domovník zrejme nie je doma“, prehovoril Eduard. „Zdá sa, že máte pravdu“, súhlasila s Eduardom Jozefína. „Ja mám vždy pravdu“, zahlásil sebavedomo Eduard a nahlas si grgol, čo umožnilo Jozefíne zacítiť silný pach alkoholu. „Oslavovali ste?“ zareagovala Jozefína. „Aj vy si myslíte, že som ožratý ako sviňa?“ vypálil na Jozefínu priamu otázku Eduard. Zaskočená Jozefína sa nezmohla na žiadnu odpoveď. „Keď ma pred hodinou uvidela moja žena, povedala mi, že som sa zasa ožral ako sviňa, hoci som dnes nevypil viac ako obvykle.Tuším len osem koňakov a zopár pív.No povedzte, je to veľa?“ chcel vedieť Eduard. „Ako pre koho“, poznamenala Jozefína. „No povedzte, som ožratý ako sviňa? No som ožratý ...“ Jozefína sa pokračovania nedočkala, pretože Eduarda naplo skôr, než stihol dokončiť, čo chcel povedať a na jej veľké prekvapenie sa vydávil presne do jednej z nákupných tašiek, ktoré si položila k nohám. Netrvalo to ani dvadsať sekúnd. Šokovaná Jozefína nemohla uveriť vlastným očiam, zatiaľ čo si Eduard utieral ústa. Po desiatich minútach hrobového ticha sa začal Eduard Jozefíne ospravedlňovať. „Nemôžem za to.V zaseknutom výťahu mi vždy zovrie žalúdok a keď sa z neho do desiatich minút nedostanem, povraciam sa.Fakt ma to veľmi mrzí, ale nemôžem za to.“ Jozefína nevedela čo má na to povedať a tak radšej mlčala. Cítila, ako ju zápach Eduardových zvratkov dráždi v nose čoraz naliehavejšie. Pomaly, ale isto sa jej začal dvíhať žalúdok a jediné čo ju v tejto situácii napadlo, bolo opätovné stláčanie tlačítka s označením ZVONČEK. Ako zázrakom jej to pomohlo potlačiť dávenie, ale na zvonenie aj tak nikto nereagoval. Dokonca na neho nereagoval ani Eduard, ktorý si medzitým čupol do rohu výťahu a hlavu si ukryl do dlaní. Na Jozefínu začali útočiť mdloby. Pre istotu sa aj ona zviezla do čupiacej polohy v rohu výťahu. Po polhodine driemot Jozefínu prebral pach moču miešajúci sa s pachom čerstvo vypudených exkrementov. Jozefína ihneď pochopila, že ich autorom nemôže byť nikto iný než Eduard. To už ale bolo pre ňu príliš. Onedlho sa nestrávené zvyšky jej obeda nachádzali na podlahe výťahu. Ktohovie ako by to všetko bolo pokračovalo, keby sa na scéne nebol zjavil domovník, ktorý oboch úbožiakov zo zaseknutého výťahu vyslobodil. Ani on sa však pri pohľade na tú galibu vo výťahu neubránil dáveniu. Keby ste sa dnes Jozefíny spýtali, prečo sa do Eduarda v zaseknutom výťahu tak vášnivo zamilovala, nevedela by vám na to jednoznačne odpovedať. Nič to však nemení na skutočnosti, že dnes patria Eduard a Jozefína vo svojom okolí medzi najšťastnejšie manželské páry.
VO VÝŤAHU (KRÁTKA VERZIA) Jozefína sa zoznámila s Eduardom vo výťahu. Zatiaľ čo ona sa vracala uťahaná domov z práce, on (opitý ako čík) išiel na návštevu k priateľovi. Keďže spolu zostali trčať v zaseknutom výťahu, nezostalo im nič iné, len si spríjemniť dlhý čas čakania na domovníka družným rozhovorom. Vzájomná komunikácia prebiehala celkom nerušene až do chvíle, kým sa Eduard nevyvracal Jozefíne do nákupnej tašky. Potom sa zviezol na zem do rohu výťahu a tam stratil vedomie. Šokovanej Jozefíne sa chvíľu darilo zadržiavať slzy zúfalstva a nestrávené zvyšky obeda, ale keď jej onedlho udrel do nosa zápach Eduardovho moču a vylúčených exkrementov, zlomilo ju to a jej zvratky len tesne minuli Eduarda sediaceho v bezvedomí v rohu výťahu. Našťastie o chvíľu na to prišiel domovník a oboch nešťastníkov vyslobodil. Ani on sa však pri pohľade na tú galibu nedokázal ubrániť dáveniu, čo je pochopiteľné. Pochopiteľné je aj to, že Eduarda a Jozefínu peklo prežité v zaseknutom v ýťahu natoľko zblížilo, že sa onedlho na to rozhodli vstúpiť do stavu manželského. Nuž a dnes patria vo svojom okolí k najšťastnejším manželským párom.
ŠKATULE Keď sa Peter s Janou krátko po svadbe presťahovali do svojho prvého prenajatého bytu, dúfali, že im tam bude dobre, aj keď si uvedomovali, že možných nástrah, číhajúcich zo všetkých strán, je vždy viac než dosť. (Najmä ak človek býva v paneláku.) Ich prenajatý byt sa totiž nachádzal na piatom poschodí sedemposchodového paneláku. Mal dve izby, jeden malý záchod a jednu malú kúpeľňu. A ani s prižmúrenými očami sa o ňom nedalo povedať, že je útulný. Bývať v paneláku je do istej miery riziko, mysleli si obaja, no pri sťahovaní dúfali, že to nebude až také zlé. (Koniec-koncov keď človek nemá na výber, tak si nevyberie.) Petrovi a Jane zariaďovanie bytu zabralo asi dva mesiace, pretože sa vôbec neponáhľali. Za ten čas sa im nepodarilo odhaliť vo svojom okolí nič podozrivé, čo ich celkom upokojovalo. Keď sa zariadili a takpovediac udomácnili, prišli na to, že aj výťah sa môže pokaziť. Netušili však, že dokáže byť pokazený viac než týždeň. Za ten čas boli nútení zdolávať päť poschodí po schodoch, vďaka čomu si stihli všimnúť, že niektorí ľudia si pred dvere svojho bytu vykladajú rôzne škatule. (Vtedy však tomu nevenovali príliš veľkú pozornosť.) O ďaľší mesiac sa výťah pokazil znovu a oboch tie škatule pred každými dverami už upútali natoľko, že si ich so záujmom začali prezerať detailnejšie. Zistili pri tom, že každá škatuľa obsahuje výraznú cenovku, čo ich priviedlo na myšlienku, že ľudia si tie škatule vykladajú pred dvere preto, aby sa mohli pred susedmi pochváliť, čo majú nové a koľko to stálo. Keď sa o ďaľších sedem týždňov výťah pokazil znovu, prišla Jana s nápadom, aby si urobili malú štatistiku o tom, koľko škatúľ vystavujú ľudia pred svojimi dverami. Počas troch dní, čo bol výťah pokazený, získali nasledovné údaje: 1.poschodie...................22 škatúľ 2.poschodie...................18 škatúľ 3.poschodie...................25 škatúľ 4.poschodie...................13 škatúľ 5.poschodie...................10 škatúľ 6.poschodie...................15 škatúľ 7.poschodie................... 8 škatúľ
(najväčšia škatuľa bola od televízora). (najväčšia škatuľa bola od umývačky riadu). (najväčšia škatuľa bola od vysavača). (najväčšia škatuľa bola od práčky). (najväčšia škatuľa bola od chladničky). (najväčšia škatuľa bola od mikrovlnnej rúry). (najväčšia škatuľa bola od počítača).
Keď to všetko spočítali, zistili, že v celom vchode sa nachádza 111 škatúľ. Takýto výsledok neočakával ani jeden z nich. Akonáhle však výťah začal opäť fungovať, obaja sa o škatule prestali zaujímať.
Pred Vianocami si Peter s Janou zobrali dovolenku a odišli ju stráviť do hôr, pretože si potrebovali v kľude a pokoji oddýchnuť od každodenného kolotoča povinností. Lenže dovolenka im ubehla rýchlejšie než cesta tam a späť.
Keď sa vrátili, v meste nebolo po snehu ani stopy. (Ako napokon skoro každý rok.) Zo stanice sa nechali domov odviesť taxíkom. Ako vždy z neho vystúpil prvý Peter, aby mohol vybrať z kufra batožinu, zatiaľ čo Jana sa vyrovnala zo šoférom. Keď sa obaja priblížili ku vchodu paneláku, v ktorom bývali, vôbec netušili, čo ich čaká. Až pri dverách výťahu (ktorý opäť nefungoval) pochopili, že nemajú šancu dostať sa do svojho prenajatého bytu, pretože schody boli totálne zapratané škatuľami. Obaja chvíľu v nemom úžase postávali pri dverách výťahu a nechápali, kde sa to ocitli. Potom zrazu (ako blesk z jasného neba) Petra napadlo riešenie. Vytiahol zapaľovač a škatule s úsmevom podpálil.
DÁRIUS A TEREZA Jedného dňa Dárius pripravil pre svoju ženu Terezu veľké prekvapenie. Kúpil jej čiernu barmskú mačku, po ktorej Tereza už dlho túžila. Dárius vedel,že toto prekvapenie poteší Terezu zo všetkého najviac, pretože Tereza sa nikdy netajila svojimi sympatiami k mačkám. Mačky boli vždy jej najobľúbenejšími zvieratami. Vedela sa s nimi hrať celé hodiny. S nikým nestrávila toľko času ako s mačkami,ktoré sa k nej vždy správali veľmi prívetivo. Tereza vždy Dáriusovi rozprávala o mačkách ako o najdokonalejších tvoroch. Rozplývala sa nad ich nádherným telom a nad ich nenapodobiteľne ladnými pohybmi. Vzrušovala ju ich tajuplnosť a magické čaro. Vyzdvihovala ich bezhraničnú prítulnosť a nikdy nezabudla pripomenúť aké je tažké preniknúť do ich duše. Keď Tereza dostala od Dáriusa svoj živý darček, jej nadšenie nemalo koncakraja. Bola ním tak dojatá,že nevedela, či sa má skôr hodiť okolo krku mačke alebo Dáriusovi. Nakoniec sa rozhodla pre Dáriusa, aby sa potom mohla venovať už iba mačke, ktorá bola naozaj očarujúca. Tereza jej dala meno Barborka. Tereza a Barborka si na seba rýchlo zvykli a večer sa už k sebe správali ako dve sestry. Dárius bol prekvapený ich rýchlym vzájomným zblížením a s trochou závisti ich sledoval celý večer predstierajúc, že číta. Barborka si rýchlo zvykla na nové prostredie a celá jej snaha sa orientovala len na to, aby bola po celý čas stredobodom pozornosti. Vystrájala nezbedné kúsky, líškala sa, predvádzala svoju šikovnosť alebo sa nechala celé hodiny len hladkať. Najprv to Dáriusovi príliš nevadilo. Dokonca súhlasil, aby Barborka spávala v noci medzi ním a Terezou. Po čase si však Dárius začal uvedomovať, že Tereza je do Barborky úplne zbláznená a nemieni sa s ním baviť o ničom inom, len o Barborke. Jedného dňa Dárius zistil, že sa ocitol na vedľajšej koľaji. Jeho miesto zaujala Barborka. Toto kruté zistenie Dáriusa riadne napálilo a on sa rozhodol, že musí niečo vykonať. Celé týždne premýšľal o riešení. Nechcel ublížiť Tereze a ani Barborke. Ale ani nechcel, aby zostal odstrčený bokom. Po dlhých úvahách sa Dárius napokon rozhodol, že Barborku neotrávi, neutopí, nezaškrtí a ani neobesí, ale ju vráti tam, kde ju kúpil, pričom Tereze povie, že Barborka jednoducho odišla za nejakým kocúrom. Dárius využil príležitosť, keď Tereza musela odcestovať na pohreb svojej tety a Barborky sa zbavil. Keď sa Tereza vrátila, zmiznutie Barborky ju natoľko vyviedlo z rovnováhy, že sa s Dáriusom pohádala na život a na smrť, pričom sa zaprisahala, že s ním už nikdy neprehovorí.
Takúto reakciu Dárius veru nečakal. Najprv si myslel, že je Tereza vykoľajená zo smrti svojej tety, že ju to prejde a všetko sa vráti do normálnych koľají. Po čase však Dárius zistil, že nie je schopný z Terezy vydolovať jediné slovo. Cítil z nej len veľkú nenávisť a ešte väčšie pohŕdanie. Hoci už dávno oľutoval svoje zlé rozhodnutie, Barborku Tereze zo zásady vrátiť nechcel. Taktiež nechcel opustiť Terezu, aj keď to s ňou bolo čoraz ťažšie. Ako dni plynuli, Dárius si všimol, že s Terezou sa niečo deje. Nielenže začala vydávať čoraz častejšie mačacie zvuky, ale sa aj začala správať a stravovať ako mačka. To Dáriusa nesmierne prekvapilo a so záujmom začal sledovať ako sa Tereza z týždňa na týždeň mení na mačku. Pokiaľ sa Tereza správala k Dáriusovi nevšímavo, bolo to pre neho pochopiteľné. Jedného dňa však úplne nečakane Tereza na Dáriusa zaútočila a začala ho škriabať, pričom prskala a vrčala ako zmyslov zbavená. Dáriusovi sa len horko-ťažko podarilo ubrániť. Keďže skončil s množstvom bolestivých škrabancov, uvedomil si, že situácia začína byť naozaj vážna. A tak sa Dárius rozhodol, že je na čase zbaliť si veci a radšej vypadnúť niekam preč. Tereza však bola iného názoru a skôr, než ju Dárius stihol opustiť, skočila na neho a vyškriabala mu obidve oči.
PETER A PAVOL Pavol sa zoznámil s Petrom na jednom literárnom večierku, ktorý pravidelne organizovala redakcia časopisu, do ktorého obaja prispievali. Veľkú zásluhu na tom mala Petrova poviedka, ktorú tam prečítal v rámci autorského čítania. Pavla zaujala natoľko, že hneď pozval Petra na víno, aby ho mohol oboznámiť so svojimi pocitmi. Peter a Pavol veľmi rýchlo našli spoločnú reč a v ten večer sa už s nikým iným ani baviť nechceli. Rozišli sa až nad ránom ako najlepší priatelia. Od toho večera sa začali pravidelne stretávať v Petrovom byte, kde ich nikto nevyrušoval, pretože Peter býval sám. Čítali si navzájom svoje poviedky a dlhé hodiny debatovali nielen o nich, ale aj o všetkom, čo ich zaujímalo. Vždy pri tom popíjali víno a fajčili cigarety, ktoré Peter šúľal len z holandského tabaku. Keďže obaja boli citliví, úprimní a uzavretí, veľmi rýchlo sa zblížili. Na rozdiel od Pavla, ktorý ešte stále býval s rodičmi, bol Peter sirota. Už od troch rokov vyrastal v Domove pre opustené deti. Po smrti rodičov, ktorí zahynuli pri autonehode, sa nemal kto o neho starať. Petrove detstvo bolo smutné, pretože sa nenašiel nikto, kto by ho mal rád. S dospelými si nerozumel a deti sa mu buď vyhýbali, alebo mu ubližovali. Peter bol totiž veľmi plachý, uzavretý a navyše sa nikdy nebránil, čo niektoré deti iba posmeľovalo k tomu, aby mu ubližovali. Prvé skutočné šťastie zažil Peter až vtedy, keď opustil Domov pre opustené deti a niekoľko mesiacov sa bezcieľne túlal po cestách-necestách a mestách. Keď sa nasýtil pocitu slobody, vrátil sa do rodného mesta, našiel si byt a potom aj prácu, aby mal z čoho žiť, pretože úspory po rodičoch boli zanedbateľné. Po večeroch začal Peter písať, pretože potreboval zo seba dostať všetko, čo sa v ňom za tie roky usadilo. Svoje poviedky ale publikoval vždy pod iným menom, pretože si rád vymýšľal nové mená a navyše nechcel pútať na seba zbytočnú pozornosť. Peter totiž zostal aj naďalej plachým a uzavretým samotárom, ktorému príliš veľa ľudí vadí a prekáža. Hoci sa už naučil pohybovať medzi ľuďmi bez zábran, príliš si ich k telu nepripúšťal. Peter sa najviac vyhýbal ženám, pretože nikdy s nimi nedokázal nájsť spoločnú reč. Možno aj preto sa Peter nikdy nedokázal zamilovať do žiadnej ženy. Život samotára mu dokonale vyhovoval.
Ani Pavol nemal so ženami šťastie. Vždy, keď sa zamiloval do nejakej ženy, ona sa s ním vzápätí rozišla. Po čase Pavol na ženy zanevrel a radšej sa stretával len s mužmi.
Nikdy si však nedokázal nájsť takého priateľa, ktorý by mal podobné záujmy. Až Peter priniesol do jeho života všetko, po čom túžil. Pavol už ani neveril, že taký človek môže existovať. Aj preto sa s Petrom tak rýchlo zblížil. Konečne ho niekto dokázal pochopiť, porozumieť mu, zaujať ho a naplniť jeho očakávania. Keď prišiel Pavol prvýkrát k Petrovi na návštevu, uvedomil si, že ešte nikdy v živote nevidel u niekoho doma toľko kníh. Petrov byt bol knihami doslova zaprataný. Ležali navŕšené popri stenách a núkali sa mu. Okrem kníh nemal Peter v byte takmer nič, len posteľ, stôl, dve stoličky a jednu starú vŕzgajúcu skriňu. Peter ku šťastiu nič viac nepotreboval. Pavol ešte nikdy nepoznal človeka, ktorý by mal k nakupovaniu vypestovaný taký odpor. Peter si totiž nedokázal okrem kníh, jedla, vína, tabaku a občas nejakých šiat kúpiť nič, pretože ani nič nepotreboval. Peter nemal nikdy nijaký majetok a ani po žiadnom netúžil. Vždy to považoval za zbytočnú záťaž, bez ktorej sa celkom dobre zaobíde. Peter nechápal, prečo niekto túži po majetku. Nahonobiť si majetok považoval za jednu z najnezmyselnejších činností. V jednej svojej poviedke Peter napísal: Majetok nikomu neotvorí oči a ani neprinesie šťastie. A predsa je hromadenie majetku pre mnohých ľudí zmyslom života. Nechápem to a asi to ani nikdy nepochopím. Svoje knihy Peter za majetok nikdy nepovažoval. Pre Petra boli knihy odjakživa potravou, bez ktorej by jeho duša zahynula. Peter sa vedel maznať s knihami ako keby to boli jeho milenky. Zjavne ich mal zo všetkého najradšej. Peter čítanie kníh vždy považoval za istý druh komunikácie s autormi. Táto komunikácia mu vyhovovala viac, než bežná komunikácia s ľuďmi. Peter sa vždy dozvedel omnoho viac, než dúfal, čo v prípade ľudí neplatilo. Peter sa správal ku knihám inak, než bol Pavol zvyknutý. Možno aj preto sa knihy k Petrovi správali inak, než bol Pavol zvyknutý. Peter o tom v jednej svojej poviedke napísal: Keď zoberiem do rúk nejakú knihu, nemôžem za to ja, ale tá kniha. To, že sa Peter najradšej zdržiaval vo svojom byte so svojimi knihami, pripadalo Pavlovi úplne prirodzené. Občas sa mu však podarilo vytiahnuť Petra na prechádzku do blízkeho parku. Na týchto prechádzkach sa im vždy priplietli do cesty nejaké odhodené, stratené alebo zabudnuté veci. Peter a ani Pavol im najprv nevenovali žiadnu pozornosť. Až neskôr im ich začalo byť ľúto a tak ich brali do Petrovho bytu a rozmýšľali o dôvode, pre ktorý sa im tie veci priplietli do cesty. Mnohé z nich ani nevedeli identifikovať, čo im však nebránilo v tom, aby ich navzájom začali spájať. Neskôr ich to priviedlo na myšlienku vytvoriť akýsi objekt, ktorý bude pozostávať iba z nájdených vecí zdanlivo nesúvisiacich a nespojiteľných.
Pavol tento objekt nazval Vianočný stromček, čo sa Petrovi veľmi páčilo. Pavol mimochodom vždy vedel správne pomenovať veci. Preto ho aj Peter poprosil, aby dával názvy jeho poviedkam. Pavla to veľmi tešilo, lebo vymýšľanie názvov ho vždy bavilo a bol rád, že to Peter dokáže oceniť. Keď uplynul rok odvtedy, čo sa Peter a Pavol zoznámili na literárnom večierku, Petra napadlo, že by to mohli osláviť pokusom o napísanie spoločnej poviedky. Pavol tento návrh prijal s nadšením, pretože ešte nikdy s nikým spoločnú poviedku nepísal. A tak sa presne po roku obaja zišli v Petrovom byte, naladili sa do správneho stavu a pustili sa do písania. Vylosovali si, kto napíše prvú vetu a potom sa už len striedali skoro celú noc, až kým nebola poviedka nad ránom hotová. Keď ju Pavol nahlas prečítal, obaja mali pocit, akoby to ani nenapísali oni dvaja, ale niekto tretí. Ani jeden si nedokázal spomenúť na svoje vlastné vety. Obaja totiž mali pocit, akoby sa počas písania spojili v jednu bytosť, čo ich dosť prekvapilo. Peter a Pavol sa zrazu cítili takí blízki, akoby ich jedna mater mala. Spontánne si vpadli do náručia a začali sa objímať. Neobjímali sa však ako dvaja bratia, ktorí sa dlho nevideli, ale skôr ako dvaja roztúžení milenci. Vyzliekali sa pri tom a bozkávali na ústa. Potom spolu zaliezli do postele a tam pokračovali vo vášnivých bozkoch a objatiach. Keďže obaja už boli riadne omámení vínom, vystrájanie v posteli im pripadalo zábavné a vzrušujúce. Pavlovi dokonca ani nevadilo, keď sa Peter zmocnil jeho penisu a začal sa mu veľmi starostlivo venovať. Pavol len zatvoril oči a úplne sa oddal Petrovej iniciatíve. Pavol svoje stupňujúce sa vzrušenie prežíval tak intenzívne, že si ani nevšimol, ako šikovne si ho Peter osedlal. To, že Peter je v skutočnosti vlastne Petra, si omámený a vzrušený Pavol dokázal uvedomiť až v okamihu, keď obaja zároveň dosiahli orgazmus.
BARBORKA Je to neobvyklé, ale Barborka sa svojej matke narodila až na ôsmy pokus. Všetky predchádzajúce plody zomreli skôr, než ich Barborkina matka stihla donosiť. Preto si rodičia Barborku už od útleho detstva strážili a opatrovali ako svoj najvzácnejší poklad. Neustále bdeli a sledovali, aby sa jej nič zlé nestalo. Keď Barborka dosiahla siedmy rok života, jej otec zomrel na rakovinu pľúc, čo viedlo k tomu, že matka sa na svoju dcéru upla ešte viac. Barborka nemohla urobiť nič bez toho, aby o tom matka nevedela. Nemohla nikam ísť, pokiaľ nepovedala kam ide, s kým ide a čo tam bude robiť. Barborka to najprv znášala bez slova, ale počas dospievania jej to začalo ísť poriadne na nervy. Vadilo jej, že nemôže robiť, čo sa jej zachce, že nemôže chodiť s kamarátkami na diskotéky, že sa nemôže stretávať s chlapcami, že stále musí sedieť doma pri maminej sukni. Jedného pekného dňa sa tomu všetkému vzoprela a začala sa s ostatnými kamarátkami flákať po nociach bez toho, aby svojej matke niečo povedala. Ustráchaná matka to samozrejme nedokázala akceptovať a tak sa začali medzi nimi konflikty, ktoré vždy vyústili do prudkých hádok. Napokon to Barborku prestalo baviť úplne, zbalila si svoje veci a utiekla z domu ku svojej najlepšej kamarátke. Neskôr si však našla jednoizbový byt na prízemí staršieho trojposchodového domu, ktorý si pomerne lacno prenajala na neurčito. Zariadila si ho presne tak ako svoju detskú izbu: veľmi veselo, pestrofarebne a voňavo. Na steny si povešala obrázky z rôznych rozprávok, poličky zaplnila svojimi obľúbenými knihami a hračkami, všade porozvešiavala rôzne farebné stuhy, girlandy a gorále, pričom nezabudla ani na svoje akvárium so zlatými rybkami. Keď sa Barborka udomácnila, svojej matke napísala na rozlúčku list, v ktorom jej všetko vysvetlila, pričom ju upozornila, že sa vráti až vtedy, keď to bude sama chcieť a je teda zbytočné, aby ju hľadala a nútila vrátiť sa. Matka sa z Barborkinho odchodu nedokázala spamätať a od chvíle, keď stratila svoju jedinú milovanú dcéru, život pre ňu nemá zmysel. Barborka však o tom nič nevie a ani ju to nezaujíma, pretože vzájomné konflikty má stále v živej pamäti a nemieni sa doma ukázať ani na okamih. Barborka si teraz žije svoj život ako najlepšie vie. Má svoju útulnú izbičku, v ktorej sa cíti najlepšie, môže si robiť čo len chce a s nikým o tom nemusí diskutovať. Na nikom nie je závislá, nikto ju neobmedzuje a to sa jej páči. Barborkinou tajnou láskou je kino, kam najradšej chodí na romantické filmy. Po ich zhliadnutí vždy sníva o tom, že sa raz konečne zamiluje a bude šťastná až do konca života po boku svojho vyvoleného, ktorý sa o ňu postará tak, že jej už nikdy nebude nič chýbať. Barborka sa doteraz ešte nikdy nezamilovala. Hoci príležitostí na to mala viac než dosť. Barborke totiž príroda dala presne to, čo dievča potrebuje, aby sa za ňou obzrel každý chlap: pekné husté vlasy, veľké pevné prsia, nádherne vytvarované boky, okrúhly rajcovný zadok a pomerne dlhé nohy.
Barborka si už stihla užiť v posteli s mnohými chlapcami a mužmi, žiadny z nich však v nej nedokázal prebudiť to, čomu sa hovorí láska. A tak Barborka ďalej sníva o svojom vyvolenom mužovi, ktorý raz musí prísť, pretože jej to kedysi dávno vyveštila babka, ktorú mnohí považovali za malú čarodejnicu. Barborka svoju babku milovala a verila jej každé slovo. Ani za svojim otcom nesmútila tak dlho, ako za svojou babkou, ktorá na staré kolená najprv oslepla, aby videla tancovať anjelov a napokon ohluchla, aby ich počula aj spievať. Keď sa raz večer Barborka vracala domov z kina, bola ešte stále taká zasnená, že si ani nevšimla muža ležiaceho v trochu neprirodzenej polohe pri stene. Už-už chcela vojsť do brány, keď si zrazu uvedomila, že niečo prehliadla. Podišla k mužovi a pomyslela si, že je to nejaký opilec. Chvíľu sa na neho pozerala, ale nedalo jej to a zohla sa k nemu. Muž nesmrdel ako zvyknú smrdieť opilci a tak sa ho Barborka dotkla. Keď muž na dotyk nereagoval, Barborka mu nahmatala pulz, aby zistila, či žije. Potešilo ju, že muž žije. Barborka sa ho niekoľkými fackami pokúsila prebrať, ale nepodarilo sa jej to. Preto vošla rýchlo do svojho bytu, napustila plné vedro vody a z okna ho na muža vyliala. Konečne sa muž pohol a zabľabotal niečo, čomu Barborka nerozumela. Barborka znovu vybehla pred dom a pomohla mužovi vstať. Lenže on bol slabý a znovu sa zviezol popri múre na zem. Barborka mu znovu pomohla vstať a horko-ťažko ho odviedla do svojej izby. S námahou muža vyzliekla z mokrých šiat a uložila ho do svojej postele. Uvarila babkin všeliečivý čaj a dala ho mužovi vypiť. Muž stále niečo nezrozumiteľne bľabotal. Barborka ho musela dlho upokojovať. Napokon sa jej to však podarilo. Muž stíchol a po chvíli pokojne zaspal. Barborka si sadla do húpacieho kresla a dlho muža pozorovala. Keď mala pocit, že je všetko v poriadku, zatvorila oči a nechala sa unášať svojimi obľúbenými predstavami. Ráno sa muž prebral a pomyslel si, že je v nebi. Doteraz ešte nikdy nevidel okolo seba také veci ako nafukovacie a plyšové zvieratká, bábiky, rozprávkové obrázky, zlaté rybičky a rôzne iné veselé, pestrofarebné a voňavé čačky. Dlho sa rozhliadal okolo seba a nechápal, kde sa to ocitol. Potom zbadal spiace dievča v húpacom kresle. Bolo nádherné a žiarivé ako anjel. Také dievča doteraz ešte nevidel a preto sa nevedel sa na tú nádheru vynadívať. Potom si zrazu spomenul na úzku uličku, v ktorej mu prišlo zle. Spomenul si, ako stál opretý o stenu a mal pocit, že zomiera. Na viac si však už spomenúť nedokázal. Muž potichu odokryl perinu, ktorou bol prikrytý a zadíval sa na svoje telo. Bol rád, že sa nezmenilo. Muž sa rozhodol vstať a trošku sa porozhliadnuť po okolí, ale jeho telo sa akosi nevedelo zdvihnúť z postele.
Muža to prekvapilo a radšej sa znovu prikryl. Rozhodol sa, že počká, kým sa dievča zobudí. Dúfal, že z jej úst sa všetko dozvie. Keď sa Barborka zobudila v húpacom kresle, muž sa na ňu usmial. Aj Barborka sa usmiala na muža. Potom sa ešte chvíľu obaja na seba mlčky usmievali. Napokon však ticho prerušila Barborka a muža podrobne oboznámila s tým, ako ho našla ležať v bezvedomí na zemi pred domom, ako ho preniesla do svojej postele a ako mu pomohla z najhoršieho. Muž pozorne počúval, ale keď sa chcel na niečo spýtať, nebol schopný zrozumiteľne prehovoriť. Len čosi zabľabotal a potom rezignovane stíchol. Muž nedokázal ovládať svoj jazyk, ktorý sa správal tak, ako keby bol z dreva. Barborka však muža upokojila. Sľúbila mu, že to nebude dlho trvať a o pár hodín bude v poriadku. Potom uvarila liečivú kašu podľa babkinho receptu a muža nakŕmila. Muž sa cítil ako malý chlapec. Spomenul si, ako ho kedysi dávno kŕmievala jeho matka. Pri spomienke na ňu sa mužovi v očiach objavili slzy. Keď Barborka nakŕmila muža a aj svoje zlaté rybičky, opäť si sadla do húpacieho kresla, zobrala svoju najobľúbenejšiu rozprávkovú knižku a začala mužovi čítať jednu rozprávku za druhou. Muž sa tomu potešil, lebo sa ešte stále cítil ako malý chlapec. Pozorne Barborku počúval, až kým znovu nezaspal. Keď Barborka muža uspala, odložila knižku a opäť sa nechala unášať svojimi obľúbenými predstavami. V hlave jej začal bežať film, v ktorom hrala hlavnú úlohu ona a zachránený muž. Bol to samozrejme romantický film plný nežných ľúbostných scén, aké Barborka mala možnosť vidieť v kine už mnohokrát. Barborka sa vo svojich predstavách cítila šťastná a zamilovaná. Konečne sa jej zdalo, že našla toho pravého. O pár hodín zobudila muža silná erekcia. Jeho penis stál v pozore pripravený na súlož a vôbec sa netváril tak, že by si to ešte chcel rozmyslieť. Muž preto dlho nerozmýšľal, vstal a vrhol sa na Barborku, ktorá driemala v húpacom kresle. Barborka prekvapená neočakávaným konaním muža, nezmohla sa na žiadny účinný odpor. Muž hodil Barborku surovo na posteľ, strhol z nej šaty a svoj stporený penis po chvíli zasunul nasilu do jej nepripravenej vagíny. Barborka od bolesti vykríkla, ale muža to nezastavilo. Ďalej pokračoval v znásilňovaní Barborky aj napriek jej žalostným výkrikom. Barborka napokon od bolesti stratila vedomie. Keď ho opäť nadobudla, po mužovi nebolo ani stopy. Znásilnená Barborka sa cítila ako zbitý pes. Celé telo ju tak bolelo, že ani nedokázala vstať z postele. Z očí jej začali vytekať veľké slzy. Takto si to teda nepredstavovala.
