I
PRI PRÍLEŽITOSTI STÉHO VÝROČIA NARODENIA
PÁTRA JÁNA KOVÁČA, KŇAZA A MISIONÁRA SPOLOČNOSTI BOŽIEHO SLOVA, RODÁKA Z DLHEJ NAD ORAVOU
Takto som začínal „Hlasy“ bol ten časopis, v ktorom som listoval doma ako malý chlapec a pri čítaní akoby som počul hlas: Choď aj ty do mojej vinice.
Písal sa rok 1922, bola Biela nedeľa, krásne slnečné ráno. Ešte bolo dosť času ísť do kostola. „Hlasy“ boli na stole a keď ich otecko zazrel, sadol si a čítal. Potom nám vraví – Chlapci, mládenci! Či viete, že je 800 miliónov pohanov na svete, ktorí nevedia nič o Kristovi? Otec sa pozrel na mňa. Janko, chceš ísť za misionára, učiť ľudí o živote a smrti Pána Ježiša a jeho veľkej láske k všetkým ľuďom? Ak máš chuť, povedz, opýtam sa pána dekana. Krásne to musí byť, vravím otcovi, cestovať po mori na veľkom šífe, ako ste vy, otecko, cestovali do Ameriky... Náš otec bol v Amerike dva razy pred prvou svetovou vojnou. Jeho ideálom bola farma, tabla úrodnej pôdy, kde by mohol pestovať pšenicu, kukuricu, dochovávať stádo rožného dobytka a hydinu... . Otec prišiel domov z ruského zajatia s pokazeným žalúdkom a jačmenné halušky mu nijako nešli dole hrdlom, ale pšeničné,
tie hej. A najmä mliečko mal rád...O dva roky dostal pas. V banke si musel požičať peniaze na vyrovnanie daňových nedoplatkov. Aj bratranc i zo štátov mu pomohli. Keď mu potom raz poštár doniesol list z Prahy, poskočil a povedal mi: Syn môj, pôjdeš do škôl, budeš kňazom. V Amerike zarobím viac, ako ti bude treba na trovy. Stalo sa. Otecko nám odišiel do Ameriky. Ja som už mal ľudovú vychodenú a ako trinásťročný som gazdoval na otcovom mieste. Pán dekan medzitým vybavil korešpondenciu so Svätým Rupertom, misijným domom v Rakúsku, kam ma prijali. V dedine sa rozšíril chýr, že idem „za mnícha“, že vraj preto mu to šlo všetko tak pomaly. – Nie , mníchom nebudem – bránil som sa - lebo mních vždy na jednom mieste žije . Pôjdem do pralesa, kde žijú ľudia, ktorí nevedia o Kristovi a jeho učení! Naša mamka, ktorá už vtedy chorľavela, oplakala jeden rok otecka, lebo odišiel ďaleko do Ameriky, druhý zas mňa, keď som ju opustil. – Len choď, syn môj. Na to si sa podujal. Pán boh nám bude na pomoci!
Obliekla si čierne sviatočné šaty a šla so mnou ešte dvadsať kilometrov vlakom, potom sme sa rozlúčili. Bolo to posledný raz, čo som ju v tomto živote videl. Umrela 3. decembra, písali mi o tom až o dva týždne do Rakúska. Obeta jej tridsať tri ročného života – o tom som presvedčený – sa stala zárukou môjho misijného povolania... (Prevzaté z publikácie „75 rokov Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku“)
Našou úlohou je šíriť skrze našu misionársku prácu Kristovo kráľovstvo a rozmnožovať zástupy tých, ktorí oblečení do bieleho rúcha a s palmami víťazstva v rukách stoja pred Božím trónom Bl. P. Arnold Janssen Zakladateľ Spoločnosti Božieho Slova
Po prevzatí misijných krížov sa misionári Spoločnosti Božieho Slova rozchádzali do celého sveta. Páter Ján Kováč z Dlhej nad Oravou (v druhom rade v strede) na Papuu Novú Guineu
II
„NAŠOU FARNOSŤOU JE CELÝ SVET“ (Príhovor provinciála Spoločnosti Božieho Slova na Slovensku pátra Petra Dušičku počas kultúrnoduchovného programu v Dlhej nad Oravou dňa 7. februára 2010 pri príležitosti stého výročia narodenia pátra Jána Kováča. ) Dôstojný pán farár, milí bratia kňazi, vážený pán starosta, drahí veriaci z Dlhej nad Oravou, milí príbuzní a známi pátra Jána Kováča, vzácni hostia, drahí priatelia.
P. Ján Kováč v mladosti Myslím, že v mnohých z nás ešte stále doznieva atmosféra sviatku Obetovania Pána, ľudovo nazývaného aj Hromnice. Priniesli sme si do chrámu hromničné sviece, zapálili, a kňaz ich požehnal. Svetlo sviec, ktoré sme držali v rukách, nám nielen osvecovalo tvár a zaháňalo zvyčajné kostolné šero, ale dodávalo aj akýsi pocit istoty – spojenia so svetlom; s tým svetlom, ktoré má moc zaháňať temnotu a je vždy symbolom nádeje a života. Potom sme v evanjeliu počuli, ako starček Simeon vzal d ieťa Ježiša do náručia a velebil Boha chválospevom, v ktorom nazval toto dieťa: svetlom na osvietenie pohanov. Ježiš Kristus je tu nazvaný „svetlom na osvietenie pohanov.“ On sám neskôr povie o sebe: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.” (Jn 8, 12). Svieca, ktorú sme držali v rukách, bola aj našim prihlásením sa k Ježišovi ako pravému svetlu nášho života.
Aj dnešnú slávnosť tu v kultúrnom dome môžeme nazvať spomienkou na jednu takúto „horiacu sviecu“, ktorá nezostala horieť iba v rodnej obci Dlhá nad Oravou, ale vydala sa až do ďalekého sveta, na ostrov Nová Guinea, aby tamojším ľuďom priniesla nie seba, ale svetlo, ktorým horela: Ježiša Krista. Touto sviecou, týmto nositeľom pravého svetla, bol Váš rodák, kňaz a misionár, páter Ján Kováč zo Spoločnosti Božieho Slova. Dnes sa tu stretáme, aby sme si pripomenuli sté výročie jeho nedožitých narodenín. Je to vhodná príležitosť, aby sme si priblížili ani tak nie jednotlivé udalosti jeho života – tie sú podrobne opísané v jeho životopise, ktorý Vám bude dostupný – ale skôr hodnotu jeho kňazského a misionárskeho povolania; hodnotu, ktorá má zmysel nielen v rámc i spoločenstva Cirkvi, ale aj v rámc i širšieho občianskeho spoločenstva. Lebo kňaz jednak svojou identitou a potom aj svojím poslaním má zasahovať do všetkých oblastí života a vrstiev spoločnosti. Dôvodom môjho zamerania sa na kňazské povolanie, preniknuté misijným poslaním, je práve Rok kňazov, ktorý v Cirkvi prežívame. I keď každý kňaz je bytostne „misionár“ pretože mocou sviatosti
Primície pátra Jána Kováča
kňazstva dostáva poslanie „zamerané na všetky národy a na všetky časy“ (Presbyterorum ordinis čl.10), predsa sú aj kňazi, ktorí nielen na základe sviatosti kňazstva, ale aj na základe zvláštneho povolania a poslania zasvätili celý svoj život ideálu naplnenia Kristovho misijného príkazu: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Takýmto bol aj váš rodák - páter Ján Kováč SVD. Jeho životnú cestu by sme mohli rozdeliť chronologicky na tri obdobia, z ktorých každé má svoje špecifikum. Prvé obdobie zahŕňa roky od 1910 až do 1947. Narodil sa 8. februára 1910 v Dlhej nad Oravou. Jeho odpoveď na Božie volanie stať sa misionárom sa zrodila ako z podnetu z časopisu Hlasy z domova a misií, ktorý vydávala Spoločnosť Božieho slova (SVD) a z povzbudenia jeho vlastného otca. Ako 13 ročný vstupuje v roku 1923 do misijnej rehole Spoločnosť Božieho Slova, ktorá bola založená za účelom: pripravovať, vychovávať a posielať misionárov do celého sveta, zvlášť tam, kde evanjelium ešte nebolo hlásané, alebo bolo ohlasované len nedostatočne a kde miestna Cirkev ešte nie je dostatočne zakorenená. Heslom tejto rehole je: Našou farnosťou je celý svet. Keďže v roku 1923 SVD na Slovensku len začínala, malý nádejný misionár začína svoju rehoľnú a mis ionársku formáciu v misijnom dome sv. Ruperta v mestečku Bischofshofen v Rakúsku. V gymnaziálnych teologických štúdiách
III
pokračuje v Nitre a v mis ijnom dome sv. Gabriela v Rakúsku, kde prijíma aj kňazskú vysviacku 26. augusta 1939.
však Čína, čo na neho čaká, ale ostrov Nová Guinea v Tichom oceáne. Tu začína jeho druhé obdobie života, od 1948 do 1983. Je to doba po ukon-
Misijná rozlúčka v Nitre 29. 6. 1947 V tejto fáze života spoznáva, že povolanie stať sa misionárom je nádherné a príťažlivé, ale vôbec nie ľahké; je spojené s prinášaním obetí. Kto chce totiž zasvätiť svoj život misiám, musí mať ochotu a musí byť pripravený opustiť svoju rodinu, priateľov, vlasť, kultúru, osvojiť si nový jazyk a začať akoby „odznova“ v úplne novom prostredí. Pre neho ako 13 ročného chlapca nebolo iste ľahké odísť z domu, od rodičov, známych a ísť do úplne neznámeho prostredia, kde medzi prvé kroky patrilo učenie sa cudzej reči, nemčiny. Vyrovnal sa s tým, pretože neskôr skôr úsmevne priznáva, že jeho motivácia ísť do misií bola skôr „romantická“ a píše: „veď my Oraváci máme v krvi vandrovať, skusovať cudzie svety“. Mis ijné určenie dostal do Číny. Cestovať sa v tej dobe dalo iba cez Sibír. Kým si však vybavil vízum, vypukla vojna medzi Nemeckom a Ruskom. Plán stroskotal. Dostal nové určenie: zostane na Slovensku a bude vyučovať v misijnej škole v Nitre a konať dušpastiersku prácu v okolí. Krátko pôsobí medzi Slovákmi v Nemecku a Česku. V roku 1943 sa vracia na Slovensko, do misijného domu vo Vidinej pri Lučenci a v roku 1947 môže ísť konečne do misií. Nie je to
čení II. svetovej vojny. Do Papuy začínajú prichádzať misionári v hojnejšom počte. Najväčšiu skupinu tvoria misionári z USA - 21 kňazov a štyria bratia - laici. Je zaujímavé, že medzi nimi sú aj mis ionári slovenského pôvodu. Mená ako Lužbeťák, Patik, Kolník, Krajčí, Mišík, či Kotrba prezrádzajú ich slovenský pôvod ich rodičov. Do Papuy prichádzajú však aj misionári Slováci priamo zo Slovenska.
Je to páter Ján Kováč a s ním dvaja rehoľní bratia: Michal Šrank a Tiburcius Kaputa. Neskôr sa k nim pridá aj páter Anton Javorský. Štyria posledne menovaní patria do skupiny asi 30 misionárov Spoločnosti Božieho Slova, ktorí v 50. rokoch 20. storočia vyslalo Slovensko do sveta ako poslov viery. Stojí za zmienku spomenúť, že prví misionári SVD, ktorí odišli zo Slovenska do mis ií boli rehoľní bratia a iš li práve na Novú Giuneu. Bol to brat Beatus Šingler v roku 1932 a brat Kleofáš Dvorčák v roku 1935. Páter tu začína napĺňať svoj životný sen stať sa misionárom „ad gentes“, poslom viery v Ježiša Krista medzi pohanmi. Mis ijná stanica, na ktorej strávil 2/3 svojho misionárskeho nasadenia na Novej Guiney (1949-71) sa nazývala Marienberg, a ležala pri ústí rieky Sepik. Celkovo v regióne povodia tejto rieky strávil 35 rokov. Tu vydá zo seba všetko to najlepšie čo je v ňom. Krstí, spovedá, katechizuje, buduje kostoly, školy, nemocnice, organizuje, cestuje, pomáha, jednoducho sa snaží byť v duchu svojho vzoru veľkého misionára sv. apoštola Pavla: všetkým všetko, aby získal aspoň niektorých. Túto všestrannosť misionára dokazujú aj jeho slová: Na otázku: Čo robí misionár?, odpovedá: „Staviam domy domorodcom, alebo im pomáham radou i prostriedkami. Staviam kostoly. Liečim, učím variť, sadiť kokosové palmy, pestovať zeleninu. Riešim všelijaké rodinné spory, uzmierujem roz-
Na Vianoce v roku 1950. Domorodým chlapcom púšťa gramofón, ktorý videli prvýkrát v živote
Mimoriadna príloha Dlhánskych zvestí marec 2010
IV
hnevaných, karhám vinníkov a predovšetkým vediem duše k Pánu Bohu.“ V tejto fáze svojho života nasleduje svojho Pána ako ten, ktorý svojím slovom a životom ohlasuje a buduje Božie kráľovstvo tam, kde je ešte len v začiatkoch. Je svedkom toho, ako sa tam Cirkev rozvíja a rastie: zakladajú sa farnosti, rozvíja sa cirkevné školstvo, otvárajú kňazské semináre a je svedkom aj vôbec prvých kňazských vysviacok. Na tom všetkom má aj on svoj podiel. Horúce a vlhké prostredie s častým výskytom malárie zanechalo na ňom svoje stopy. Najviac sa to prejavilo na jeho nohách, ktoré trpeli častými zápalmi a objavením sa tropických vredov, typických pre toto prostredie. Preto musí v roku 1983 zo zdravotných dôvodov opustiť svojich Kanakov, potomkov ľudožrútov, medzi ktorými chcel aj odpočívať a očakávať deň vzkriesenia. Posledných 16 rokov svojho života strávi v Austrálii.
Páter Ján Kováč počas pôsobenia v Sydney v Austrálii Je tretie obdobie jeho života a zahŕňa roky 1983-1999. Čaká na neho opäť nové prostredie, v ktorom, hoci už má 73 rokov, chce ešte slúžiť, koľko môže. Vypomáha preto v pastorácii Slovákov žijúcich v Sydney a okolí. Chce tu ako „svieca dohorieť“ a dovŕšiť svojou obetou života spojenie
s Kristom. Pán si ho volá k sebe 6. augusta 1999 v meste Brisbane, kde je aj pochovaný.
misionára. Obyčajne národ potrebuje dlhé roky víťazstiev a pádov, poctivej práce a reflexií na to, aby vedel doceniť
Páter Kováč v úlohe učiteľa kuchárskeho remesla prvýkrát v živote Jeho život nebol mimoriadny tým, tých, čo svojou obetavou službou kládli že sa narodil na Orave a zomrel základy civilizácie lásky a tak formovali v Austrálii. Keďže z Oravy odchádzalo nové spoločenstvo. Predsa však je isté, veľa ľudí do sveta za prácou a lepším že zostane tam zapísaný nielen životom, iste nájdeme takých, čo odišli v srdciach a spomienkach tých, čo ho do Austrálie či na iné kontienty a už sa stretli, ale jeho život zostane ako nikdy nevrátili. Rozdiel medzi ním semienko zasadené do guinejskej zeme, a ostatnými je v tom, že on tam nešiel ktoré aj keď sa pominú tí, čo ho osobne hľadať ľahší a lepší život, nešiel hľadať poznali, bude stále zdrojom prácu, budúcnosť či slobodu. Išiel tam, inšpiráciea a povzbudenia k životu aby mohol priniesť lepší život, v láske podľa evanjelia. budúcnosť, slobodu a hlavne spásu Misionársky rozmer jeho života je iným. V tomto je veľkosť a hodnota znakom nádeje pre každého jedného jeho kňazského a misionárskeho z nás. Je znakom, že Boh má svoj plán povolania. Ako svieca sama zhorí ale spásy so svetom. Neprestajne si iným ponúkne svetlo, tak on obetoval povoláva tých, ktorých sám chce svoj život, aby pomohol iným. a posiela ich, aby svetu svedčili o ňom Nezaložil si vlastnú rodinu, nemal a prinášali mu nádej na nový a plnší ženu a deti, dom, majetky a polia, život. Život pátra bol práve ako svieca, nezanechal po sebe žiadne dedičstvo ktorá vydáva svetlo, svetlo nádeje. materiálnej povahy. Ale predsa, ostáva Obeta života a prinášanie nádeje sú po ňom jedno veľké dedičstvo hodnoty, ktoré tvoria súčasť jeho duchovnej povahy: je to život dedičstva. Sú to hodnoty nielen odovzdaný Bohu, život obety, život pre kresťanské, ale aj hlboko ľudské, trváce, druhých. V tomto je zaradený do ako budujúce a inšpirujúce nielen veriacich, misionár kategórie „dobrodincov ale i neveriacich, jednoducho všetkých, ľudstva“. ktorým závisí na osude ľudstva a na Je to dedičstvo, ktoré zanechal po jeho lepšej budúcnosti. sebe pre obyvateľov Papuy Novej Chceme preto poďakovať Bohu za Guiney ale i pre nás na Slovensku. Nie dar jeho života a prosiť, aby prijal obetu sme si istí, nakoľko budú Kanakovia jeho života a svojou milosťou požehnal vedieť doceniť rozsah, historický dielo rúk nášho pátra misionára tak na význam a hodnotu, ktorú im tam Papue Novej Guiney ako i tu v rodnej zanechal život a príklad slovenského obci.
V
Môj príchod k Slovákom v Nemecku ( úryvky z denníka P. Kováča, uverejnené v Hlasoch) 20. február 1942 Doma Dnes ma vyšinul z rovnováhy list, ktorý som vlastne už dávno čakal. Skoro rok. Pán predseda Ústredného úradu práce, Dr. Kaššovic, píše: „V mene slovenského robotníctva v Ríši, ktoré volá po vlastných slovenských kňazoch, prosím Vás, aby ste sa dohodli s predstavenstvom Vášho ústavu o skorom Vašom uvoľnení pre pastoráciu medzi slovenským robotníctvom v Ríši. Desaťtisíce slovenských robotníkov čaká na Vás, aby si mohli vykonať veľkonočnú povinnosť...“
oceľové nervy, tvrdú kožu. Vidím vlastné nedostatky. Cítim odpor, skrížené plány. Chýba skúsenosť. A predsa nemôžem utlmiť hlas: „ Ľúto mi zástupu, lebo sú ako ovce bez pastiera.“ 24. máj 1942 V týždni som oznámil Ústrednému úradu práce: „Na Turíce, 24. mája, uvoľní ma Predstavenstvo Mis ijného domu pre pastoračnú činnosť v Nemecku“. Obratom prišla výzva, aby som 26. mája pricestoval do Bratislavy: „Tu dostanete poverovací dekrét a potrebné informácie. Pocestujete so skupinou úradníkov Úradu práce do Berlína.“ Turíce. Cítim sa ako pred skokom do studenej vody. Balím a balím. Ale iba to, čo málo váži a veľa pomôže. Z kostola znie vlhkou chodbou úpenlivá prosba turíčnej sekvencie. Áno, viac by som mal volať: „Príď, Duchu, zhora!“ „Áno, príď, aby som tieto klamoty nevláč il nadarmo po Ríši, aby som nero-
Desaťtisíce slovenských robotníkov v Nemecku čakalo na slovenských kňazov Premýšľam... I to je misia. Namiesto do Číny do Nemecka. Slovenskí páni biskupi už dávno hľadajú kňazov. Niektorí tam už dlho pracujú. Ale aj Dr. Kaššovicovi veľa záleží na veci. Pozná ľudí, vie, aké sú pomery... Treba im človeka, ktorý im zavo lá do duše, povie pravdu, pripomenie svätú obyčaj báť sa Boha, slúžiť Mu verne, milovať Ho stále, za každých okolností. Treba im slovenského kňaza. Premýšľam... Vidím prekážky, ťažkosti. Práca čaká železnú vôľu,
bil prázdne bubliny, aby som nekázal do vetra, nehádzal hrach na stenu – Ty vieš, kde im bude treba kňaza.“ Hej. Tieto Turíce mi prišli vhod. Treba mi práve Toho z Hora...Veni Sancte Spiritus! 26. mája 1942 Bratislava U Dr. Kaššovica vľúdne prijatie. O piatej večer idem s poverovacím dekrétom v ruke a s p. pátrom Kletzkom po boku k stanici. Lúčenie je ťažké. Úradníci cestujú neskoršie.
Páter Ján Kováč s kňazom Petrom Korbeľom, taktiež rodákom z Dlhej nad Oravou Nasadám na berlínsky rýchlik, ktorý ide cez Brno, Prahu, Drážďany. Miesta dosť až po druhé hranice Čiech. V Prahe sme práve na polnoc. Mesto je ponorené do tmavej chladnej noci. Je celkom ticho. Aj lokomotíva prestala pafkať. Akoby chcela aj ona počuť pulz spiaceho mesta... Na obzore rysuje sa tmavá silueta sv. Víta. Na hranici Čiech nás cestujúci priam obliehali, lebo odtiaľto aj náš vozeň bol prístupný všetkým. Oproti mne ku oknu si sadol sympatický človek. Odznak na kabáte prezradzoval kato líka. Lippertova knižka, ktorú položil pred seba, mi povedala, že tento človek myslí hlbšie. Monotónny buchot kolies rýchlika zapôsobil na neho, ako keď matka dieťa zakolíše. Začal prikyvovať hlavou, akoby chcel povedať: „Rozumiem, rozumiem, pán páter Lippert.“ Noc sa prevalila na druhú stranu. Ukolísala aj mňa. No nebol to spánok ako spánok. Vo vlaku spíš ako myš vo vreci. Predsa prešla aj táto polovica noci. Strieborné lúče zaklopali na zarosené okno. Utriem ho a pozerám, kade naháňame. Rovina, lúky, lesy, polia. Nič zvláštneho. Sused naproti mne zdvihol hlavu. Pretrel si oči. „Dobré ránko!“ usmejem sa. „Dobré ránko“, odpovedá a zazíva si hlboko. „Človek je rád, že je deň“ „Veru, keď človek vo vlaku spí, iba ustane“ odpovedám.
VI
Zo stanice nemal som iba pár krokov ku tetičke vdp. Pátra Kletzku. Sestra Aigina je už obstarná sestrička. Ošedivela ako predstavená v penzionáte. „Týmito schodmi až na posledné poschodie“, poradil mi ktorýsi dobrý človek. Na samom vrchu hľadám na dverách štítok sestry predstavenej. Čuch mi hovorí, že na blízku bude kuchyňa. Zaklopem. Mladá sestra otvorí. Tvár sa jej vyjasnila, keď videla kňaza. „Prosím si sestru predstavenú.“ „Hneď, prosím, nech sa páči do izby“ a otvorila mi dvere hosťovskej. Za chvíľu priš la. Bledá, chudučká, ale svieža osôbka. Výlet na Kufstein v Rakúsku v lete 1943 Umyli sme sa. Dozvedel sa, kam cestujem a ja som bol len upevnený v mienke, že tento môj prvý spolucestujúci ma dobre rozumie. Laik, ale obdivuhodného náboženského založenia. Celý patrí presvedčeniu – viere. Z jeho úst som dostal prvé dušapastierske inštrukcie. „Krásna práca sa otvára pred Vami,“ šepkal mi, naklonený ku oknu a pozerajúc do diaľky „ale namáhavá a potrebná. Kážte svojim ľuďom o základných pravdách. O pilieroch viery, na ktorých ona stojí... tri Božské cnosti. To je to najdôležitejš ie pre nich: viera, nádej, láska. Na týchto troch stĺpoch bude stáť neochvejne stavba ich náboženského života...“ Blížime sa k našej stanici. Všetko už drží batožinu v ruke. I my vstaneme a pripravíme sa. Rýchlik stíšil svoj náhly beh. Cestujúci sa tlačia ku dverám. Zastaneme. Ponáhľame sa k východu. Dávame si ruky. „ Do videnia.“ „Do videnia, s Bohom!“ Ostali pri mne iba dva ťažké kufre. Naťahujem sa s nimi pomedzi náhliac ich sa ľudí – ku policajnej stráži. Tam ma poznačili. Ťažký kufor je už v záložni. Vydýchnem si. „Dobrí ľudia sa nájdu všade,“ Myslel som na svojho prvého spolucestujúceho. „S akýmže sa ešte poveziem?“ 27. mája V Berlíne Prvý raz na území Alt-Reichu. Ani neverím, že som v jeho hlavnom meste. Včera som bol ešte v Nitre...
kletzkovský“, myslím si, prikývajúc jej, keď mi rozprávala, aký bol Konrád za mlada. „Ešte ste neraňajkovali, čo?“ „Nie, lebo by som si chcel odslúžiť svätú omšu,“ „Hej, najlepšie hneď, aby kostolník neodišiel.“ Prvá svätá omša v Alt-Reichu. V kostole sv. Klementa. Nad hlavným oltárom ligoce sa v svetle elektrických reflektorov obrovská postava mozaikového Krista, Dobrého pastiera. Pri oltári ma obraz neuspokojil. Stá a stá farebných kamienkov, jeden pri druhom, ponorených do malty. Ale z odstupu v menšom zornom uhle, stratil som dojem jednotlivosti, drobných kamienkov a zapôsobil na mňa celok. Obraz ma priam uchvátil. Niektoré kamienky sú zlaté, hrajú „zlatú“ úlohu v obraze. Iné, postavené vedľa seba, rysujú postavu Krista v základných črtoch: ťahy tvári, rúk. Ostatné tvoria výplň, prechody. Bez týchto kamienkov nemôže byť obraz tým, čím je. Uvažujem. Keby tie kamienky mali rozum ako my ľudia a keby si sami mali voliť miesto v obraze, nastala by nezhoda a pračka, lebo dozaista každý by chcel znázorňovať tvár Dobrého Pastiera. Takí sme my ľudia. Na posledné miesto treba nás nútiť, neradi sa ponižujeme, len nasilu sa vzdávame osobných výsad, výhod, aby sme slúžili celku. Mali by sme sa učiť od kamienkov, z ktorých sa skladá
„Krásna práca sa otvára pred Vami, ale namáhavá a potrebná“ Predstavil som sa jej ako spolubrat jej synovca, vdp. Pátra Kletzku. Zhíkla, pootvorila ústa a drobné oči jej radostne zasvietili. „Hej prichádzam práve z Bratis lavy a mám Vám vyriadiť pozdravy od Konráda.“ „Akože sa mu vodí?“ „Viete sestrička, tomu sa nemôže ináč vodiť, ako dobre. Pozrite, že sa má dobre.“ A podal som jej kus tvrdej slovenskej klobásy. „To na dôkaz, že Vás v skutku dáva pozdraviť, aby ste verili.“ „No, no, ešte vždy ten istá Konrád. Mala som ho najradšej.“ Pozerám na ňu: „Celý páter Kletzka. Akoby jej z tvári vykrojený. I jazyk celý
"Namiesto Číny do Nemecka. I to je misia. Ľúto mi zástupu, lebo sú ako ovce bez pastiera..."
VII
Ideme v habite do končín boľavých... mozaikový Kristus. Bez odporu , bez reptania dali sa vsadiť do malty. Umelec
Ideme Ideme v habite do končín boľavých, ideme, Kráľu náš, tam kde nás posielaš, ideme otvárať blažených dvorov raj, ideme privinúť, nedáme zahynúť tým, čo sú v dusnej tme, nedáme schvátiť ich vrtkavej pohrome. Ideme v náručí palmových konárov, kráčame v bodľačí ružových dňa darov. Spiechame v zámorie ohnivých zábleskov, ideme dvíhať tam úbohých z pokleskov. Žehnaj nás, Kráľu náš, dnes keď nás posielaš, dnes keď nám milosť dáš! C. Harmata
vzal každý jednotlivý do ruky, obzrel si ho, ocenil a potom ho vložil opatrne a dôvtipne na miesto, ktoré mu najlepšie odpovedá. Takto buduje Božský umelec tajomné telo Kristovo. Akoby z nesčíselných drobných farbistých kamienčekov tvorí Duch svätý mystického Krista – Cirkev svoju, z ľudí dobrej vôle, z veriacich všetkých časov. I ja som jeden kameň v obraze Krista Pána. Keby som odporoval Božskému umelcovi, keby som odpadol, bola by to len moja škoda, Na moje miesto prišiel by druhý. Miesto musí byť vyplnené. Mal som desať mariek vo vačku. Jednou som odmenil ochotného kostolníka. Turičné raňajky čakali na mňa na vrchnom poschodí. „Povedzte mi sestrička, prečo až tu hore varíte?“ „Tu máme pokoj. Toto nám stačí...Niekoľko sestier a služiek, to je celý náš personál, bude vás zaujímať: Máme aj tri s lovenské dievčatá.“ Sestra Aigina pozorovala, ako prijmem túto správu. A bol som opravdive prekvapený. „Už na prvom kroku zo stanice prichádzam ku slovenským deťom“, myslím si. „Tie sú v dobrých rukách,“ povedám sestre. „V dobrých ako dobrých,“ pozrela sa vážne na mňa, „ale v slabých. Jedna mi robí starosti a druhá nedá si veľmi povedať. Povedám tej jednej: Ak myslíš s ním vážne, skoro si to rozmysli, túlať
Mimoriadna príloha Dlhánskych zvestí marec 2010
sa nebudeš. Neviete s i predstaviť dôstojný pane, ako ľahko sa neskúsené dievča dostane vo veľkomeste do blata. Neskúsené, ktoré nemá kto upozorniť, poučiť; tvrdohlavé, ktoré si nedajú povedať, lebo vedia všetko lepšie, na to doplácajú. Ak sa Vám bude páčiť, môžeme ísť k nim do kuchyne.“ „Veľmi rád, sám som chcel už o to poprosiť.“ Vojdeme do priestrannej kuchyne. Hneď u dverí čistia dve dievčatá varené zemiaky. „Pán Boh pomáhaj, dievčatá!“ Sestra predstavená a zasmiala a trhla ma za rukáv: „Dôstojný pane, to nie sú ony, to sú Nemky.“ „Ach, pardon,“ smejem sa i ja, „preto tak čudne pozerali na mňa, čo?“ Tie medzitým samy prišli, utierajúc si ruky fertuškou. Nechcú mi podať ruky, že nemajú čisté. „No, len sa necifrujte, pre kuchárku nie je hanba, keď nemá vždy ruku na podanie súcu. Poznám kuchárske umenie z vlastnej skúsenosti. V mojej rodnej Dlhej by vám vedeli o mne rozprávať. Mal som na ume svoje čudné večere, ktoré som nachystal upracovanej čeliadke. „Nuž ako sa máte, dievčatá, v Nemecku?“ „Dobre.“ „A ako sa vám vidí táto robota?“ „Nerobíme ťažko a jesť máme tiež dosť.“ „Ale predsa po týchto schodoch, hore-dole vynášať a roznášať, keď vás je tak málo...?“ „Nevadí, keď je aj kuchyňa vysoko. Elektrickým výťahom sa všetko zavezie na patričné poschodie. Nemusíme po schodoch topánky drať.“ „Dobre, keď za vás elektrina robí, keď vám cesto miesi, taniere umýva, chlieb krája. A Chodíte do kostola?“ „No akože by nie? Veď tak sa patrí. Máme aj slovenskú svätú omšu s kázňou a slovenským spevom na Alexanderplatze.“ „Tak je dobre. Pracujte usilovne a držte sa, aby sestry boli s vami spokojné.“ Po tejto teplej chvíli dal som “z Bohom“ sestre Aigine a krajankám a poprosil som, aby ma aj druhý raz tak prijali. Jedno slovenské dievča ukázalo mi pri stanici vysoký autobus – poschoďák, ktorým som sa zviezol k Slovenskému vyslanectvu...
VIII
ČAROVNÝ ŠTÍT (Článok uverejnený v Slovenskom štíte, Austrália, 1982) Jedného dňa som bol v dedine Gorgopa. Ako bolo mojím zvykom, vošiel som do istého domu. Často som v domoch našiel starých alebo chorých. Boli radi, keď som ich prišiel pozrieť. V dome, do ktorého som práve vošiel, sedel starý Gum so ženou. Gorgopa je veľká dedina , ale z dvoch tretín pohanská, kým ústredná dedina Kambot, kde bývam, je z 80% katolícka. Ponúkli mi nízky stolček, aby som si sadol. Starý Gum sedel pri pahrebe skoro už vyhasnutej a žena plietla košík. Opýtal som sa ich, ako sa majú, č i nie sú chorí a kde boli ráno. Oproti mne na stene visel veľký, pekne ozdobený štít. To viem, - hovorím, - že v časoch „birma“ (nepriateľských) nosili ste také štíty, keď ste robili vpády do nepriateľských dedín Tak je, štít nás zachránil od ostrých šípov a oštepov nepriateľa – povedal Gum. – Môj otec Jirimb i ma naučil, ako ho mám správne používať a v čom spočíva jeho sila. Keď vpadneme do nepriateľskej dediny, udriem rukou na vrchný obraz na štíte
Páter Ján Kováč medzi domorodcami v Papue Novej Guinei v roku 1980 a nepriateľ vybehne z domu, nezbadá ťa, ty buchneš rukou na stred štítu a hodíš kopiu na neho a istotne spadne. Udrieš na štít dolu, boj bude skončený a s odťatou hlavou sa vrátite domov. Pohan Jirimb i bol o čarovnej sile svojho štítu skalopevne presvedčený. Túto vieru dostal od otca Tumbuna a tak učil i syna Gumu. Ale už za časov Jirimb iho priš li bieli úradníci, ktorí prinies li „new law“ a vyhlásili, že „taim bilong birma i finiš“ (kto zabije človeka, bude obese-
Misijná stanica v Papue Novej Guinei, na ktorej páter Ján Kováč najdlhšie pôsobil, sa volá Marienberg a leží pri ústí rieky Sepik na severe krajiny.
Mimoriadna príloha Dlhánskych zvestí marec 2010
ný). Odvtedy čarovný štít pomáha nám loviť divé svine. Vtedy prišli aj misionári a učili nás o Bohu a o jeho zákonoch. Už dávno vieme, že zabiť človeka je veľký hriech. Moja žena vám dosvedčí, že štít nám i teraz pomôže, keď sme hladní. Žena zdvihla hlavu, pozrela na mňa a povedala: Em i tru (to je pravda). Gum pokračoval: Keď som už spal, žena zavolala: Gum počúvaj! „Čik, čik, čik...“ plang singout. Zo štíta čosi volá! Ó, už viem, diviak nám žerie naše ságo! Utekám s oštepom do lesa v druhej ruke držiac baterku. A naozaj! Tam je diviak, a ako mu chutí to ságo! Opatrne sa priblížim až k plotu z listov sága. Zasvietim naň baterkou a vrazím diviakovi oštep za lopatku. Gum, - povedám, - tak musí byť predsa nejaký kain (duch) v tvojom štíte. Vedel by si mi povedať, ako tvoj pradedo prišiel k tomuto štítu? O, yes. Otec Jirimbi počul story od svojho otca. Dvaja tum buna (predkovia) stavali „boy-house“ a chýbal im ešte jeden stĺp. Išli do lesa, našli garamut (strom), zoťali ho a vykresali z neho stĺp, ale stĺp im spadol do potoka a premenil sa na krokodíla. Boli unavení a smutní, že ich práca vyšla nazmar. Tak Mobuk, starší brat, povedal: Z tohto hrubého pňa garamutu bol by dobrý štít. A tak sa dali do roboty a vykresali z pňa krásny štít, ozdobený troma obrazmi a týmito rozličnými
IX
zvieratami. Otec Jirimbi počul, že v strome garamut bol zakliaty duch „Kikiat“, ktorý bol oslobodený a mohol ísť ako krokodíl do vody. Z vďačnosti pomáhal mobutovi a jeho rodine. A pomáha ešte i nám potomkom. Vojde do štítu a volá „čik-čik-čik“, keď nám chce pomôcť. Milí čitatelia, z tohto zážitku pochopíte problémy misionára. Domorodci boli najprv viac rokov v misijnej škole, učili sa katechizmus, čítali alebo počúvali Písmo sväté a predsa v praktickom živote konajú často ako ich pohanskí predkovia. Viera v pomoc Božiu by mala byť štítom proti pohanským zvykom. Otec Ján Kováč, SVD 8. februára 1910 15. septembra 1923 1925 1928 – 1933 1933 – 1939 24. augusta 1939 1939 – 1947
Máj 1960, 5 hodín veslovania do vzdialených osád
Stručná informácia o živote pátra Jána Kováča SVD v Austrálii P. Ján Kováč pôsobil v regióne rieky Sepik v Papue Novej Guiney až do r. 1983. Jedným z jeho dobrých pomocníkov bol aj rehoľný brat Michal Šrank SVD, rodák z Veľkého Lapáša pri Nitre. Misijná stanica, na ktorej dlhé roky pôsobil, sa nazývala Marienberg, a ležala pri ústí rieky Sepit. Horúce a vlhké prostredie s častým výskytom
1947 1948 – 1971 1972 – 1976 1976 1976 – 1977 1977 – 1978 1978 1978 – 1983 1981 1983 – 1999 6. augusta 1999
Pôsobiská P. Jána Kováča SVD sa narodil v Dlhej nad Oravou vstúpi do Spoločnosti Božieho Slova v Misijnom dome sv. Ruperta v Bischofshofene v Rakúsku žiak v Misijnom dome v Močenku študent na nitrianskom gymnáziu študent filozofie a teológie v Mödlingu kňazská vysviacka v Misijnom dome sv. Gabriela v Mödlingu v Rakúsku pôsobenie na Slovensku v Nitre a vo Vidinej pri Lučenci, v Nemecku medzi Slovákmi a v Čechách. odchod do misií v Papue Novej Guiney Marienberg (Papua Nová Guinea) Kambot (Papua Nová Guinea) Wirui –Wewak (Papua Nová Guinea) But (Papua Nová Guinea) Kaugia (Papua Nová Guinea) Bapma (Papua Nová Guinea) Wirui –Wewak (Papua Nová Guinea) Marienberg (Papua Nová Guinea) Sydney (Austrália) zomiera v Brisbane (Austrália). P . P e t e r D u š i č
X
malárie zanechalo na ňom svoje stopy. Najviac sa to prejavilo na jeho nohách, a ležala pri ústí rieky Sepit. Horúce a vlhké prostredie s častým výskytom malárie zanechalo na ňom svoje stopy. Najviac sa to prejavilo na jeho nohách, ktoré trpeli častými zápalmi a objavením sa tropických vredov, typických pre toto prostredie. Nohy trápili pátra Jána už od doby II. svetovej vojny, keď utrpel zlomeniny. V náročných podmienkach trópov časté infekcie spôsobili aj ďalšie problémy s nohami, z ktorých najzávažnejšie boli vredy, ktoré sa nedali vyliečiť. Ochorenie nôh bolo také vážne, že predstavení odvolali P. Kováča z Papuy Novej Guiney a poslali ho do Austrálie, aby sa tam mohol liečiť a zotaviť sa. Mal vtedy už 73 rokov. Do PNG sa už nikdy nevrátil. V Austrálii bol pridelený do komunity Eppingu, kde mali verbisti mis ijný dom. Epping je súčasťou veľkomesta Sydney, kde žilo aj veľa Slovákov. Pastoračne vtedy medzi nimi pôsobil P. Krasňanský SVD a hlavne P. Emil Černaj SVD, bývalý mis ionár v Indonézii. P. Emil do práce medzi Slovákmi zaangažoval aj P. Kováča. Postupne sa páter Kováč stal medzi Slovákmi taký obľúbený, že si veriaci priali, aby bol aj medzi nimi pochovaný. Tiež z času na čas vypomáhal v nemeckej farnosti v Blacktown v Sydney. Veľmi miloval svoj rodný kraj Oravu. Na dovolenke v domove bol r. 1970 a z Austrálie len raz r. 1988. Keď mal
ísť ďalší raz na dovolenku, rozhodol sa, že peniaze, čo stojí cestovný lístok, dá na výchovu misionárov. Ochorenie nôh ho nikdy neopustilo a preto musel byť pod stálou lekárskou kontrolou a viackrát bol aj hospitalizovaný. Raz to bolo až 7 týždňov. Roku 1995 podstúpil aj operáciu kože na nohe, ktorá sa vydarila. V mis ijnom dome v Eppingu s ním žil aj ďalší Slovák, páter Anton Javorský zo Spišského Štiavnika, ktorý musel tak isto zo zdravotných dôvodov ukončiť svoju č innosť na Papue Novej Guiney a prísť do Austrálie. Ten bol jeho spoločníkom v tejto etape života, poznačenej utrpením a bolesťou. Páter Kováč bol však muž modlitby a tá mu pomáhala prechádzať znášať ťažkosti. Spolubratia ho vždy mohli nájsť v kaplnke ako sa modlili sv. ruženec. Keď sa jeho zdravotný stav zhoršil natoľko, že si vyžadoval stálu starostlivosť, bol preložený do Domova pre starších v Carseldine v Brisbane (štát Queensland), ktorý vied li mis ijné sestry Služobnice Ducha Svätého. Posledné momenty života prežil v nemocnici St. Andrew's v Brisbane, kde 6. augusta 1999 vo veku 89. rokov odovzdal ticho svoju dušu Stvoriteľovi. Pohreb tohto vzorného a obetavého misionára sa konal 12. augusta 1999 v Brisbane. R.I.P. (spracované podľa informácií rehoľného brata Johna Altinga SVD z Austrálie v novembri 2009)
Najkra jšie poslanie Milovať ľalie, čo kvitli pri tŕní, siať Božské semená v telo zeme choré, pracovať pokorne v zlatistom úslní, až kým tma neprestrie krvavé obzore... Služobníkom stať sa v Pánovej vinici, cez vlny života brodiť sa oddane, nepoznať horkých sĺz, radosť mať na líci, čo je dnes najkrajšie...... najkrajšie poslanie... Lebo dnes láska je málokde zasiata, málokde dostaneš milosti do dlane, cesta dnes každá je smútkami oviata, misionárom byť.........najkrajšie poslanie... Ferko Šelinger
Vianoce 1994 s pátrom Antonom Javorským v misijnom dome v Eppingu.
XI
O knihe „Môj život je misia“ Pátrovi Jánovi Kováčovi SVD, rodákovi z Dlhej nad Oravou, sa splnila túžba ísť na misie do Novej Guiney. Z tohto prostredia príbuzným a priateľom posielal listy, ktoré boli pred dvadsiatimi rokmi spracované do knihy „Jeden nový človek pre Guineu“, vydanú Spoločnosťou Božieho Slova v Nitre V úvode sa hlási k svojej rodnej Orave a vyznáva sa z lásky k tomuto kraju. Aj pri mnohých návštevách na rodnom Slovensku spomína v tom najlepšom na krásne prežité detstvo. V mnohých kapitolách opisuje miesto pôsobenia, vznik ostrova, ktorý je „Perlou sveta“. Nezabúda ani na domorodých obyvateľov Kanakov, ako sa dorozumievajú, na spôsob ich života, ako sa zabávajú, akých duchov vyznávajú, čo jedia a pijú. V náboženskej časti páter opisuje v koho Kanakovia veria, kde si uctievajú duchov, píše o čarodejníkoch a obetách.
V listoch spomína na to najdôležitejš ie – na pastoráciu medzi Kanakmi. Opisuje prácu katechétov,
o radostiach a bolestiach misionára. Pri stom výročí narodenia pátra Jána Kováča bolo pripravené doplnené vydanie knihy pod názvom „Môj život je mis ia“, ktorá je obohatením nielen pre rodákov, ale všetkých tých, ktorí radi spoznávajú neznáme krajiny. Kniha sa veľmi dobre číta, opisuje neznáme kraje a zvyky tamo jších ľudí, tiež príchod civilizácie do týchto nám neznámych oblastí. Páter Ján Kováč sa v listoch vyznáva z lásky ku Slovensku, najmä k rodnej Orave. V ďalekých krajoch šíril nielen Božie slovo, ale aj kultúru a vzdelanie. Preto si zaslúži našu úctu a spomienku. Kniha predstaví pôsobenie ľudí, ktorí za ťažkých podmienok pôsobili a pôsobia v ďalekých krajinách a zároveň je aj obohatením pre čitateľskú verejnosť. PhDr. Paed Dr. Th Dr. Anton Kováč, PhD.
kňazov, udeľovanie sviatostí, zvyky na Vianoce, Kvetnú nedeľu a pod. Dozvieme sa tiež o tom, ako sa Kanakovia pomstia, o čiernych kňazoch, ľudožrútoch. Nakoniec sa dozvieme
Prílohu pripravila Obec Dlhá nad Oravou v spolupráci so Spoločnosťou Božieho Slova na Slovensku v Nitre. Fotografie v prílohe sú z rodinného archívu Márie Jurigovej, netere P. Jána Kováča SVD a z archívu Spoločnosti Božieho Slova v N itre. Básne boli prevzaté z knižnej publikácie Misijné zvony, ktoré boli vydané Spoločnosťou Božieho slova na Slovensku v roku 1943.
Bórová voda
Úryvky z knihy Húsenice Slnko pekne svietilo. Sedel som na verande a modlil som sa breviár. „Páter“, volali dievčatá, „príď nás vyfotografovať. Nazbierali sme plný kôš húseníc.“ Húsenice boli as i 15 cm veľké. Dievčatá si ich pokládli na hlavy i šaty. „Tak pozor!“ zvolal som. Vyfotografoval som ich, keď sa húsenice rozliezli od päty až po hlavu na šatách dievčat. „A čo budete s nimi robiť? Pýtal som sa dievčat, keď húsenice znovu zhŕňali do koša. „Upražíme si ich. Keby si vedel, aké sú dobré! Svit tumas – veľmi sladké.“ „Ďakujem za upražené húsenice, ktoré sú svit tumas. A dobrú chuť!“ poprial som im. „Proti gustu nijaká d išputa.“ Pomyslel som si a vrátil som sa domov.
V osade Mandame v marienberskej farnosti prišla raz ku mne starenka. „Páter, režú ma oči.“ Poruke som mal bórovú vodu. Kvapol som je niekoľko kvapiek do oboch očí a povedal som jej: „Cez deň príďte viac ráz, keď vás budú oči rezať.“ Na druhý deň prišlo dvanásť stareniek po očný „merasin“. Pozrel som sa všetkým do očí. „Starenka, veď máte čisté oči. Prečo chcete kvapky?“ V tom vstúpil katechéta, zavolal ma na stranu a pošuškal mi: „Včera boli všetky babičky v lagúne hľadať ustrice. Starenka, ktorej si včera nakvapkal liek do očí, nazbierala p lný košík ustríc a ostatné ani jednu. Prišli po ten liek, aby pri najb ližšom love našli veľa ustríc.“ Starenky som poučil: „Nie mo je kvapky pomohli vašej priateľke nájsť ustrice, ale bola to jej šikovnosť.“
Bórovej vody som im nakvapkal do zdravých očí. Či potom mali šťastie pri hľadaní ustríc – neviem.
XII
SLÁVNOSTNÁ NEDEĽA Pri príležitosti nedožitých stých narodenín rodáka Pátra Jána Kováča sa 7. februára 2010 konala slávnosť, ktorá sa začala bohoslužbou o 10 hodine. Celebroval ju Páter Peter Dušička, provinciál Spoločnosti Božieho Slova a homílii sa upriamil na zmysluplnosť kňazského a misijného povolania aj v dnešnom modernom svete. Po homílii Páter Dušička vo farskom kostole posvätil pamätnú tabuľu venovanú rodákovi kňazovi a misionárovi Pátrovi Kováčovi. Popoludní bola kultúrnom dome slávnostná akadémia. Hlavný rečník Páter Dušička zdôraznil, že život Pátra Kováča sa dal prirovnať horiacej svieci, ktorá rozdávala Kristovo svetlo mnohým a sama sa pritom spotrebovala. Inými slovami, život Pátra Kováča bol životom obety. Prvou veľkou obetou bolo opustiť rodnú obec, príbuzných a ísť študovať do Rakúska. Druhou obetou bolo 35 misionárskych rokov v Papue Novej Guinei. A treťou obetou bola jeho choroba, ktorú v tichosti znášal na dôchodku v Austrálii v Sydney a obetoval tak za mis ijné d ielo Cirkvi ako aj za Slovákov žijúcich v emigrácii v Austrálii, ktorým tiež pastoračne slúžil.
Počas slávnostnej akadémie bola tiež oficiálne predstavená kniha o Pátrovi Kováčovi "Môj život je misia", ktorú vo vlastnej réžii pripravili rodáci z Dlhej nad Oravou. Je to druhé rozšírené vydanie pôvodnej knihy Pátra Kováča "Jeden nový človek pre Guineu" vydanú Spoločnosťou Božieho Slova v roku 1990.
Slávnostnú akadémiu obohatili vystúpenia mladých hudobných talentov zo Základnej umeleckej školy v Nižnej. Súčasný život na Papue Novej Guinei v prezentácii predstavil Páter Rastislav Kršák, ktorý tam donedávna pôsobil. V diskusii pripomenul, že viera v Krista ešte nie je hlboko zakorenená u domo-
rodcov, a preto je to pre nás výzva, aby sme aj naďalej prinášali obety rôzneho druhu za budovanie Božieho kráľovstva v tejto vzdialenej krajine. Akadémia bola ukončená požehnaním Pátra Dušičku a Pápežskou hymnou. (Zdroj: www.svd .sk, upravené)
Viac fotografií z tohto podujatia nájdete na www.dlhanadoravou.sk
