Osvienčim 2010 KOŽAZ. Vlastná tvorba. Štrasburg. Vlastná tvorba. Môj pobyt v USA. Vtipy a výroky. Kupón

 Osvienčim 2010  KOŽAZ  Vlastná tvorba  Štrasburg  Vlastná tvorba  Môj pobyt v USA  Vtipy a výroky  Kupón

Bonzák – December 2010 vydania predchádzajúceho čísla Bonzáka už prešlo veľa času. Mali sme prázdniny plné zaujímavých zážitkov, ale potom prišiel september a študenti, rovnako ako aj učitelia, sa „šťastní“ vrátili do školy. Po týchto správach však prichádza svetlo na konci tunela...ďalšie číslo Bonzáka. Takže, čo sme si napriek našej vyťaženosti medzi hraním sedmy a chodením po baroch pre vás pripravili? Najväčšou novinkou tohto školského roku je otvorenie triedy pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním- I.A. Pre mladšie ročníky máme reportáž o KOŽAZ-e a o výlete do Poľska, takže viete, na čo sa môžete v budúcom školskom roku tešiť. Pre športové typy prinášame článok o futbalovom turnaji na GPH. Pre hĺbavejšie povahy je tu možnosť kultúrneho vyžitia pri čítaní vlastnej tvorby našich žiakov. No a nezabudli sme ani na tých, ktorí sú menej kultúrne založení. Aby mali okrem kupónu Zákaz skúšania aspoň nejaký dôvod kúpiť si Bonzák, prinášame vtipy a výroky našich žiakov. Ale čo si to skúšame nahovárať... Aj tak každého zaujíma len ten kupón. Vaša redakcia (VIII. J)

OBSAH ČÍSLA Nová trieda na našej škole................................................................................3 Osvienčim 2010.................................................................................................5 KOŽAZ................................................................................................................6 Štrasburg...........................................................................................................8 Futbalová liga....................................................................................................9 Vlastná tvorba..................................................................................................10 Môj pobyt v USA...............................................................................................16 Kvíz a tajnička...................................................................................................17 Vtipy.................................................................................................................19 Výroky..............................................................................................................20

Redakčná zrada Redakcia: Výkvet z VIII.J Úprava: Davor, Hadži, Blixer, Marien Design: 74 Koordinátorka:PhDr. A. Pirčáková, PaedDr. Erika Čanová, Mgr. A. Popadičová

StStrana 2

Bonzák – December 2010

Horúca novinka: Naši premianti z I.A Štatistiky tvrdia, že v Európe je nadané každé piate dieťa. Aj na Slovensku každý rok pribúda minimálne jedna škola, resp. trieda pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním. V školskom roku 2010/2011 sme aj v našej škole po prvýkrát otvorili takúto triedu. Pýtate sa na výhody? V triede je 14 žiakov. Nižší počet žiakov umožňuje individuálny prístup zo strany vyučujúcich všetkých predmetov. Vo vyučovacom procese nie je potrebné zdržiavať sa činnosťami, ktoré už majú ovládať, lebo títo žiaci ich už ovládajú, keďže všetci sú vedomostne nad bežným intelektovým priemerom. Pri tak nízkom počte žiakov je väčší priestor na komunikáciu, tímovú prácu, problémové a projektové vyučovanie, prácu s informáciami. Žiaci majú možnosť zapojiť sa do spolupráce s vysokými školami, konkrétne sa rozbieha projekt s Prírodovedeckou fakultou UPJŠ v Košiciach. Vo vyučovacom procese sa kladie dôraz na samostatnú prácu žiaka,

rozvíjanie jeho verbálnych schopností, pozitívne hodnotenie, sebahodnotenie, ako aj na výučbu cudzích jazykov a informatiky. Výrazne posilnená je práve výučba informatiky. Oproti ostatným triedam tu pribudol predmet cvičenia z informatiky v rozsahu dvoch vyučovacích hodín týždenne. Požiadavkám, ktoré sú na žiakov kladené, a cieľom, ktoré sa pri tomto type vyučovacieho procesu sledujú, zodpovedá aj osobitné materiálne vybavenie učebne . Video, prehrávač, televízor, počítače, prístup k internetu sú samozrejmosťou. Vzdelávací program pre všeobecne intelektovo nadaných žiakov je zameraný na podporovanie a rozvíjanie intelektového nadania žiaka so zohľadnením rozvoja celej osobnosti.

Mgr.Katarína Lešová

Rozhovor so žiakmi Ondrejom Fedorišinom a Ondrejom Baranom I.A trieda

Iste sa už všetci pýtate, čo je nové??? Kto? Kde? A prečo? Začiatkom nového školského roku nastalo v našej škole niekoľko zmien. Jednou z nich je aj to, že tento rok bola otvorená úplne nová, neznáma, priam záhadná trieda... (nečudo, že vám naskakujú zimomriavky po chrbte, už len keď jej meno vyslovujete : INTELEKTUÁLNA...brrr...) každý už asi tuší, o kom je reč. Áno, je to ona... trieda I.A. Bližšie sa vám ju pokúsime predstaviť v nasledujúcom rozhovore a vy zistíte, že opak je pravdou... 



Čo bolo podnetom k tomu, že si sa prihlásil na túto školu? Jednoznačne rodičia. Rodičia zrejme odhalili talent.../dodal po dlhšom rozmýšľaní vtipný Ondrej/. A kamaráti, bola to tiež taká výzva, že prídem do školy, do ktorej sa hlásia aj moji priatelia. Ako sa vám páči škola a trieda?

StStrana 3














Škola sa zdá byť celkom dobrá. V triede máme plastové okná, všetko zariadenie je vynovené, máme internet... Jedáleň je perfektná a máme tu milé kuchárky (Pozdravujeme). Ako vnímate spolužiakov a ako oni vnímajú vás? Vačšina z nás sa neodlišuje od ostatných žiakov školy, máme podobné záujmy, ale sú medzi nami aj jedinci, ktorí sú až príliš zažratí do učenia. Ale kolektív v triede je dobrý, až by som mohol povedať, že lepší už byť nemohol. Vnímate nejaké zvláštne pocity, reakcie, že navštevujete takúto triedu? Prvé dni boli dosť ´´o ničom´´. Žiaci z iných tried chodili do našej triedy, nakukovali do nej, pozerali sa na nás ako na takých ´´mimozemšťanov´´. Hovorili:“Aha, to sú tí iní...“ a to bolo zo začiatku dosť nepríjemné. Ale teraz si už my robíme srandu, že sme iní... Čo by ste ešte zmenili alebo vylepšili? ...vybavenie triedy máte asi najlepšie, tak sa neopovážte niečo povedať ohľadom toho. / Po vyhrážke odpovedali/: V triede už niet čo vylepšovať... Ale výhradu máme k ihrisku. Niektoré školy majú multifunkčné ihriská a to by bolo asi to, čo by sme najviac (ako chlapci) chceli./ Touto odpoveďou sme zistili, že žiaci sú aj športovo nadaní./ Jednoduchá otázka: Učitelia? Takí sú ´´pohodoví´´, dosť nás berú tak voľne, neskúšajú nás na každej hodine. Predtým nás na každej hodine skúšali a teraz akosi v pohode. Často opakujeme učivo spoločne, ani sa neučíme toľko veľa, takmer vôbec. Je to lepšie... /A touto odpoveďou ste si naopak vybavili to, čo sa vám v budúcnosti zíde: veľa učenia./ Čím sa odlišujete od iných tried z hľadiska výučby? Asi menej memorujeme. Alebo skôr viac debatujeme o prebratej téme na hodine a tým si viac zapamätáme učivo z hodiny a menej sa učíme doma. Akurát by sme nemuseli mať CVI-čka (cvičenia z informatiky), je to „normálna“ informatika, ale máme až 3 hodiny. Ako po dvoch mesiacoch hodnotíte rozhodnutie, že ste sa prihlásili na túto školu? (Upozorňujeme, že žiaci neboli ovplyvňovaní nikým a ničím.) Neľutujeme, je to lepšie rozhodnutie ako GePeHa-čko. Majú síce super ihrisko (hlavné kritérium), ale čo sa týka učiteľov, je táto škola lepšia. A určite je to dobré rozhodnutie, lebo je to najlepšia škola v Michalovciach.

Lucia Benetinová, IV.B

StStrana 4


Osvienčim 2010 Počas dvoch dní, 6. a 7. októbra, sa štyri triedy našej školy vybrali na každoročne konanú exkurziu do poľských miest Wadowice, Osvienčim a Krakov, v ktorých si naši žiaci mali rozšíriť vedomosti z histórie týchto významných miest. Program bol riadne nahustený a vyčerpávajúci. Odchod od budovy školy bol naplánovaný na piatu hodinu rannú a nasledovala približne šesť a pol hodinová cesta autobusom, ktorá vyčerpala šoférov, profesorov a samozrejme aj žiakov. Naše prvé kroky po príchode do Poľska smerovali do rodného domu pápeža vo Wadowiciach, kde sme si obzreli príbytok tejto významnej

poľskej osobnosti. Po prehliadke jeho domu sme sa voľne pohybovali po centre mesta, ktoré je silno kultúrne a historicky založené a veľmi upäté na túto obrovskú persónu poľského národa. Času na oddych však nebolo, po rýchlom ubytovaní v tomto meste sme sa opäť ocitli v autobuse a naše kroky smerovali na

miesta, kde sa uskutočnila jedna z najväčších genocíd modernej histórie. Osvienčim v každom jednom účastníkovi

vzbudzoval niečo tajuplné, čo chcel lepšie poznať. Koncentračné tábory Auschwitz a Birkenau, ktoré sú od seba vzdialené cca. 3 km, boli silným zážitkom, naplneným neskutočným množstvom zaujímavých informácií. Tehlové budovy, ktoré sa nachádzali v tábore Auschwitz, priam dýchali dejinami. Tieto budovy dnes už slúžia ako výstavisko a múzeum, v ktorom môžeme nájsť množstvo zaujímavých exponátov. Išlo hlavne o osobné veci ľudí, ktorí boli uväznení v tomto tábore ( vlasy, kufre, oblečenie, kefy ), ich fotografie, rôzne listiny a pod. No príležitosť sme mali nahliadnuť aj do väzenských ciel, na stenu smrti, šibenicu a krematórium. Jednoducho miesta, kde boli ľudia odsúdení na okamžitú smrť. Pracovný tábor Birkenau bol postavený na baženiskách, čiže miestach ako stvorených pre šírenie nákazlivých chorôb. Vstup po koľajnicovej trati do vnútra miest, kde číhala na „odsúdencov“ smrť, bola v sychravom jesennom počasí emotívna. Myšlienka tohto tábora bola

StStrana 5

Bonzák – December 2010 jasná. Nechať väzňov navzájom sa pozabíjať rôznymi vírusmi a chorobami, resp. upracovať sa na smrť. Spoznanie otrasných podmienok, v ktorých ľudia museli žiť, v nás zanechalo hlbokú stopu aj vďaka skvelému „výkonu“ našej pani sprievodkyne, ktorá tomu celému dodala potrebnú „šťavu“. Po tomto silnom zážitku sme sa pobrali do našej ubytovne, kde sme sa navečerali, no a každý podľa svojho najlepšieho vedomia a

svedomia zvolil typ oddychu, aký potreboval na zregenerovanie a doplnenie síl po náročnom dni.

No dlhý oddych to nebol, hneď ráno 7. októbra sme sa vybrali do tretieho najväčšieho mesta v Poľsku. V Krakove sme najprv navštívili zámok Wavel, ktorý bol impozantný svojím výhľadom z neho, nádvorím, katedrálou a aj zvonicou, v ktorej sa nachádza jeden z najväčších zvonov v Európe. Po návšteve zámku sme sa presunuli do centra Krakova. Toto 800 tisícové mesto ležiace na rieke Visle, kde kedysi sídlili poľskí králi. Na každom kroku dýcha históriou, kultúrou, životom veľkomesta a kde môžete na každom kroku stretnúť nespočetné množstvo rôznych etník, bolo očarujúcou bodkou za návštevou Poľska. Po náročných dvoch dňoch sme opäť museli podstúpiť šesť a pol hodinovú cestu autobusom, ktorá nás úplne dorazila. Návrat o desiatej večer bez energie však určite stál za túto obeť. Pretože širokospektrálne zážitky z tejto exkurzie nám ostanú na celý život.

Vladimír Kubík III.A

Kurz na ochranu života a zdravia Dňa 21. - 23. 9. 2010 sme sa zúčastnili kurzu ochrany života a zdravia v rekreačnej oblasti Sninské rybníky. Počas troch dní sme si do sýtosti užili výborné ubytovacie a stravovacie podmienky v Detskom rekreačnom zariadení Vihorlat Po krátkej a zábavnej ceste autobusom a ubytovaní sa v zariadení nasledoval obed. Popoludní sme zrealizovali teoretický výcvik po družstvách na štyroch stanovištiach, kde sme preberali témy z ochrany života a zdravia pod vedením inštruktorov Mgr. Jána Baťalíka - pohyb a pobyt v prírode, RNDr. Maroša Smetanu civilná obrana, Mgr. Igora Parasku -

zdravotnícky výcvik a Mgr. Gabriela Korčáka - technické činnosti a šport (streľba zo vzduchovky). Pred večerou sme sa oboznámili s okolím a vybrali sme sa na prechádzku k neďalekým Sninským rybníkom. Po večeri sme naplno využívali výborné športové možnosti areálu – ako futbal, basketbal, stolný tenis a stolný futbal alebo sme pozerali športové programy v

StStrana 6

Bonzák – December 2010 televízii. Deň sme ukončili oboznámením sa s programom na nasledujúci deň. Po 22.hodine, kedy sme mali večierku, sme poslušne zaľahli do postelí a psychicky aj fyzicky sa pripravovali na nasledujúci deň.

Čakala nás totižto 6 hodinová túra, a to výstup na Sninský kameň. Počasie nám naozaj vyšlo, čo bolo naším plusom. Túra dala všetkým poriadne zabrať, preverila naše fyzické aj psychické a schopnosti. Vynaložená námaha však naozaj stála za úžasný výhľad na okolitú prírodu, okolité obce a prírodnú rezerváciu Morské oko či mesto Snina, a to z neuveriteľnej nadmorskej výšky 1000 mnm. Každý z nás dosiahol pocit zadosťučinenia, keď si sadol / ľahol na kameň a poobzeral sa navôkol.

Keď sme sa vrátili, hneď nás čakal chutný obed a zvyšok času sme venovali regenerácii síl. Pred večerou sme sa oboznámili polohou jednotlivých stanovíšť v areáli s pretekárskou trasou, ktorá nás čakala nasledujúci- posledný tretí deň. Po večierke každý z nás zaľahol, mali sme za sebou totižto naozaj náročný deň. V doobedňajších hodinách tretieho dňa nás čakal pretek od stanovišťa k stanovišťu, kde sme využili svoje poznatky z prvého dňa. Po obede a príchode autobusu sme mohli zhodnotiť, že kurz sa uskutočnil v prostredí chránenej oblasti Vihorlat a na nadobudnuté zážitky budeme ešte dlho spomínať. Keďže KOŽAZu sa zúčastnili žiaci 4-ročného aj 8-ročného gymnázia, vzniklo tu veľa nových priateľstiev, ale upevnili sa aj naše triedne kolektívy. Celý pobyt nám spríjemňoval ochotný personál, výborná strava a taktiež dobré ubytovacie podmienky, za čo Detskému rekreačnému zariadeniu Vihorlat veľmi pekne ďakujeme. Michaela Ďurková, III.A

StStrana 7


Štrasburg Spomínate si ešte na to, čo ste robili 15.mája 2010? Tak ja si na to presne pamätám. Po celom našom dome boli porozhadzované moje veci a ja som ešte stále nevedela ,či som na niečo nezabudla. Večer okolo pol dvanástej som už pobalená a plná očakávania postávala na autobusovej stanici v Košiciach. Odchod bol plánovaný na 00:00, ale keďže nepoznám šoféra autobusu, ktorý by chodil na čas, ani tento nebol výnimkou. Cestu autobusom nám spríjemňovali veľmi zaujímavé, trojhodinové, staré ruské filmy bez pointy (teda, možno tam nejaká pointa bola, ale asi po desiatich minútach sledovania filmu som radšej začala čítať knihu, takže som ju ani nezachytila) Po troch hodinách sa film konečne skončil a náš sprievodca mal pre nás prekvapenie. Hádajte aké...Áno...druhú časť toho filmu. Keď nám sprievodca po prechode nemeckofrancúzskej hranice povedal, že už sme skoro na mieste, tešili sme sa predčasne, pretože sme netušili, že ešte na viac ako hodinu uviazneme v dopravnej zápche. Po dlhej 20-hodinovej ceste naše „lietadlo“ konečne pristálo pred hotelom v malom meste Erstein neďaleko Štrasburgu. Hotel bol celkom pekný, žiadny extra luxus, ale aspoň sme nespali na sklopených sedadlách v autobuse. Na druhý deň sme navštívili katedrálu Notre-Dame, absolvovali sme prehliadku mesta loďou. Prehliadka bola zaujímavá, najmä vtedy, keď mi „kolega“ sediaci vedľa mňa nastavil prednášku v čínskom jazyku a potom som to nevedela prestaviť späť na angličtinu. Po plavbe loďou sme mali necelé tri hodiny rozchod v centre mesta. My dievčatá sme chodili z obchodu do obchodu a s nákupnou horúčkou sme hľadali suveníry a darčeky. Chlapci, tak trošku znudene, chodili vždy asi dva metre za nami a ,,modlikali“, že sú

hladní. Vo večerných hodinách sme sa zúčastnili zasadnutia pléna Európskeho parlamentu. Po rokovaní nás v parlamente privítali naši poslanci Monika Smolková a Boris Zala. Po návrate do hotela sme sa navečerali v hotelovej reštaurácii. Po večeri sme si my „zástupcovia študentov“ zorganizovali zoznamovaciu a zároveň aj rozlúčkovú „párty“. Veru, nevstávalo sa jednoducho po necelých dvoch hodinách spánku. Pobalení a naraňajkovaní sme už o ôsmej ráno sedeli v našom „lietadle“ a vyrážali na cestu. Aj cestou späť sme pozerali filmy, našťastie už nie ruské a už nie trojhodinové. Cesta domov zbehla trochu rýchlejšie, možno preto, že sme takmer celý čas spali (prečo asi...?) Jediný faktor, ktorý rušil náš pokojný spánok, boli tety spolucestujúce, ktoré pravdepodobne hrali hru „vtipnejší vyhráva“. Pomyslenou víťazkou bola tá, ktorá rozprávala historku o tom, ako ju pred vystúpením tanečného súboru seklo v krížoch. Veľmi nepríjemné. V neskorých nočných hodinách, teda lepšie povedané v skorých ranných hodinách, som s novými skúsenosťami a zážitkami vystúpila z autobusu. A ako by som zhodnotila tento náš „minivýletík“? Tak ak si odmyslíme, že som vďaka spolusediacemu v autobuse takmer stratila peňaženku, bol to skvelý výlet. Štrasburg je naozaj nádherné mesto, kde je plno historických, ale i moderných stavieb. Škoda, že to bol iba jeden deň.

Zuzka Fedorková, VIII.J

StStrana 8


Futbalová liga Každoročne sa naša škola zapája do futbalovej ligy stredných škôl vo futbale . Nebolo tomu inak ani tento rok .Turnaj sa odohral na pôde Gymnázia Pavla Horova. Do tejto ligy sa zapojila okrem našej školy aj škola SOŠT,GPH,SOŠ Strážske, SOŠ AL. Naše gymnázium na tomto turnaji reprezentovali žiaci : Vajda Tomáš -III.A, Andrejco Peter -VI.V, Hospodár Dominik VI.V, Tomčo Tomáš VI.V, Mano Lukáš

VIII.M, Verčimák Jakub- VIII.M, Dinič Daniel- VIII.J, Krajňák Tomáš II.B, Hamšík Luděk – IV.A, Plutko Marek – I.B Títo chlapci za zaslúžili o postup našej školy do ďalšieho kola súťaže.

Výsledky zápasov : GĽŠ-SOŠT.............3:0 SOŠ Stráž. – GĽŠ...1:0 GĽŠ-GPH..............1:3 SOŠ AL.-GĽŠ.........2:3 Pri analýze zápasov a rozhovore s vedúcimi celkov z iných škôl konštatovali , že sme boli dobrými súpermi a prekvapili sme . Vekový priemer hráčov našej školy bol nižší ako priemer ostatných, ale našich zástupcov to neodradilo, práve naopak. Povzbudilo ich to k lepším výkonom. Tím zostavený Mgr.

Sabolom potvrdil svoju kvalitu. Škoda prehratých zápasov, ale potešiteľné je, že to boli veľmi tesné výsledky. Dúfajme, že naši zástupcovia budú aj naďalej podávať také kvalitné výsledky a v rebríčku hodnotenia budeme lepší a lepší... Lukáš Hric, II.B

StStrana 9


Vlastná tvorba Zázračná hviezda V tú noc som nemohla zaspať, a tak som sa prechádzala hore-dolu. Vyšla som von na terasu. Napriek tomu, že bolo už veľmi neskoro, bolo vonku príjemne, a tak som si sadla na lavičku a sledovala oblohu. Bola veľmi jasná a na nej sa ligotalo milión žiariacich hviezd. Vtom som zrazu zbadala padať hviezdu. Bolo to po prvýkrát v mojom živote, tak som to využila a niečo si priala. Želala som si, aby sa aspoň na chvíľu mohol vrátiť čas o pár storočí dozadu. Chcela som vedieť, aké by to bolo žiť v takejto dobe. Určite by to bolo úžasné, pomyslela som si. Takto som mohla premýšľať aj celú noc, ale už som pocítila únavu, ktorá ma hnala do postele. Spala som dlhým, hlbokým spánkom a nechala som sa unášať svojimi snami. Ráno ma zobudilo ostré slnečné svetlo. Vstala som, chcela som ísť do kúpeľne, lenže na moje prekvapenie som nemohla nájsť dvere. Pozrela som sa lepšie a v úžase som ostala stáť na mieste ako prikovaná. Stála som uprostred neznámej izby s veľkými oknami, na ktorých viseli dlhé, hodvábne záclony. Až teraz som si uvedomila, že som spala na obrovskej, neznámej posteli, asi dvakrát väčšej na akú som zvyknutá. Vedľa postele boli dvere. Otvorila som ich a predo mnou sa rozprestieral jeden obrovský šatník, v ktorom sa nachádzalo množstvo dlhých, čipkovaných šiat od výmyslu sveta. Rýchlo som zabuchla dverami a utekala som sa pozrieť, kde sa to vlastne nachádzam. Otvorila som balkónové dvere a s údivom som sa pozrela pred seba. Ulica bola rušná. Z každej strany sa premávali koče s veľkým záprahom koní. Bolo počuť smiech mladých dám, oblečených v krásnych šatách, klobúčikoch na hlave a vejárom v ruke. Pravdepodobne muži v oblekoch a dlhých klobúkoch ich

rozosmievali nejakými vtipmi. Celé mi to pripadalo ako z nejakého filmu. Nedávalo mi to žiadny zmysel. Veď predsa ešte včera som zaspávala vo svojej známej izbe. Musí to byť len sen, stále som si opakovala. Vtom vošla do izby nejaká žena. Bola už staršia, oblečená ako slúžka, vyzerala veľmi milo. Usmiala sa na mňa. „Dobré ráno, madame.“ Madame?, znelo mi to tak smiešne. Všimla si, že som nejaká neistá a tvárim sa veľmi nechápavo. „Ste v poriadku?“ , spýtala sa. Nevedela som, čo jej na to odpovedať. V tejto chvíli ma napadla len jediná rozumná otázka. „Kde to som?“ Neznáma žena sa na mňa Nechápavo pozrela. „No predsa v Paríži, madame“. „Ste v poriadku?“ To som nevedela ani ja sama. Premýšľala som, ako sa to mohlo stať. A zrazu mi to došlo. Včera som si niečo priala, hádam sa to splnilo? Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Kým som bola zahrabaná vo svojich myšlienkach, ona tam stála a stále čakala na moju odpoveď. „Áno, som v poriadku.“ Musela som sa premôcť, aby zo mňa v tejto chvíli vyšli nejaké slová. Ale ešte jedna otázka ma stále trápila. „Aký je rok?“ Na tú ženu to už bolo asi priveľa. „Je rok 1667.“ Musela som si dať pozor, aby som nespadla. To je nemožné. Je to len sen, stále som si opakovala. Aj keď čím ďalej, tým menej som tomu prestávala veriť. Veď všetko mi pripadalo

StStrana 10

Bonzák – December 2010 také živé a skutočné....... Až zrazu som pocítila, ako niekto so mnou trasie. Bol to môj brat. Prebudila som sa a zistila som, že som celú noc prespala na lavičke. Bola som

veľmi rada, že to bol iba sen a rozhodla som sa, že ak niekedy uvidím padať hviezdu, radšej si už nič nebudem priať.

Dana Trembuľáková, IV.B

Vodník Pred dávnymi časmi bývalo vody a vody. Vždy jej bolo nadbytok. Všade tam, kde bola väčšia mokraď, potok , močiar alebo rieka , tam všade sa zdržiavali vodníci. Ten, o ktorom vám budem rozprávať , mal podobu, pravdaže pokiaľ sa neponoril do vody , mladého pána s dohora zakrútenými fúzmi. Nosil zeleno-hnedý dlhokánsky kabát a rovnakej farby boli aj nohavice. Všetko vyzeralo veľmi pekne , len klobúk mu padal vždy na nos. Bolo to preto, aby nikto nevidel jeho žabie oči. Vravievalo sa , že kto sa raz pozrie do jeho očí , ktoré boli ako dve studničky plné žaburiny , naveky zmizne pod hladinou vody. Vedel sa prihovoriť a viesť veľmi podivné reči skýmkoľvek , kto sa do jeho končín zatúlal. Mal až podozrivo podrezaný jazyk. Vyhľadával osamelých ľudí , rozprával sa s nimi a všelijakými klamstvami sa ich snažil vlákať čo možno najbližšie k vode a ešte radšej do nej. Ak však stretol dvojicu alebo skupinu ľudí pohromade , strácal sa medzi pálkami a bolo za ním počuť iba „čľup“ do vody. Denne striehol na pekné mladé dievčatá. Možno si medzi nimi hľadal nevesty alebo len z čírej zvedavosti. V takých dňoch ako bol dnes , vtedy bolo vodníkovi radosti. Raz mu tak do oka spadla švárna Anička. Dievča to bolo pekné , do roboty súce , srdce každému by dala a večer pri zábavách sa zvŕtala rýchlejšie ako krčmár na jarmoku. Chlapci ju často zvádzali a do manželstva volali , ale Anička nepomyslela na žiadneho šuhaja , že vraj raz príde. Keď išla otcovi na

pole kus chleba a džbán vody odniesť , skrátila si cestu popri močarine a aby jej nebolo dlho, takto si spievala : a ja taka čarna jak čarna malina ... v tom ju prerušil akýsi milo sa tváriaci mladý pán : - Dobrý deň dievčina. No Anička ani hlavou nemykla a pokračovala v ceste. Vodník si odkašľal a zopakoval: - Dobrý deň , Pán Boh pomáhaj dievčina. Anička len s nechuťou odvrkla : - Pán Boh vyslyš. A ďalej išla svojou cestou. Vodník pokračoval: - A čia že si? - Otcova a materina , čia že by som bola. Odpovedala a ani sa naňho nepozrela. Vodník sa však nevzdával , chcel , aby sa mu pozrela do očí. Pretože ak raz niekoho chytil pohľadom , držal ho a už ho nepustil , kým neskončil v jeho vodnom obydlí a viackrát živých neuvidel. Zas načal reč: - A kam že ideš? Také mladé dievča a samo? Ak máš za zrnko času, poď, ukážem ti niečo čo si isto ešte nevidela alebo ak nie, mohol by som ťa aspoň sprevádzať? Anička bola mladá a hanblivá a ako sa na dievča patrilo , za nič na svete by nepozrela na žiadneho mládenca, nieto ešte nejakému cudziemu chlapovi. Len sa začervenala a zobrala nohy na plecia a utekala, bežala, trielila ako sa len dalo , čo najrýchlejšie chcela byť preč. A to jej vlastne zachránilo život. Jej hanblivosť. Keď došla k otcovi a

StStrana 11

Bonzák – December 2010 všetko mu rozpovedala a vraj už neplatí „že aká matka taká Katka", bol veľmi hrdý na to, ako vychoval svoju dcéru. Vedel, že keby nebola taká hanblivá, bola by už u vodníka

doma. Keby sa aj dnes dievčatá vedeli hanbiť a červenať, možno by sa takýmto podobným divným pánom mohli vyhýbať aj dnes. Dana Kostrejová, II.A

Tajomstvo Aljašky Je sedem hodín ráno, zvoní budík. Martin sa zobudí ako každé ráno. Urobí si raňajky a ponáhľa sa do práce. Má všetko po čom len túžil, skvelú prácu, luxusne zariadený byt, nové auto, skvelých priateľov … a predsa … pocit, akoby mu ešte niečo chýbalo. Trápiť sa pocitmi, na to nemal čas. Všetok mu zaberá práca, ktorá si ho vyžaduje celého, 24 hodín denne, 7 dní v týždni, pripraveného kdekoľvek a kedykoľvek byť po ruke iným a hlavne počúvať. A to Martin, aj keď je jedným z najlepších novinárov, ktorí píšu o paranormálnych javoch, ešte nevedel. „Luter, príďte hneď ku mne“ , bola prvá veta, ktorú dnes počul od svojho šéfa. „Zajtra odchádzate na Aljašku“ , oznámil mu stroho jeho šéf. „Čaká vás slečna Sarah Millsová, dúfam, že jej príbeh bude poslednou prekážkou, ktorá stojí pred vaším povýšením. „Martin nezaváhal ani chvíľu, takúto ponuku predsa nemôže odmietnuť. Tešil sa ako malý chlapec. Takúto rýchlu šancu na povýšenie nečakal ani v najlepšom sne. Takýchto príbehov napísal stovky a všetky boli na titulke novín pre ktoré písal. Nemohol sa dočkať, kedy už bude ráno a tak dobre ako túto noc už dlho nespal. Ráno vstal o čosi skôr ako obvykle a o necelú pol hodinku už sedel vo svojom skvelom aute a smeroval za slečnou Sarah. Vôbec nerozmýšľal nad tým, čo asi Sarah trápi a už vôbec nie, ako asi môže Sarah vyzerať. Jediné načo myslel, bola jeho nová kancelária a vyšší plat. O pár hodín bol na mieste. Ubytoval sa v malom hoteli a hneď sa pobral za Sarah. Malý domček vôbec nevyzeral na to, že sa tam deje niečo záhadné. Zazvonil. Dvere mu otvorila nádherná mladá dáma. Martin od úžasu zostal stáť a nezmohol sa na slovo. V hrdle mal sucho, akoby ani nebol na

studenej Aljaške, ale na horúcej Sahare. „Vy ste pán Luter ?“ spýtala sa Sarah po Martinovom dlhom mlčaní. „Aáno, prepáčte“ , zahabkal Martin. Všetky jeho myšlienky od toho okamihu patrili iba Sarah. Nemohol z nej spustiť oči. Srdce mu búšilo, až sa chvíľkami bál, že to počuje aj Sarah. „Dáte si čaj?“ spýtala sa Sarah. „Áno, rád“ , odpovedal Martin. Kým Sarah pripravovala čaj, Martin sa snažil pochopiť, čo sa s ním deje. Takéto búšenie srdca ešte nezažil. „S medom“ dodala Sarah. „Taký mám najradšej“ , zaklamal Martin. V tejto chvíli by mu aj obyčajná voda chutila ako najsladší nápoj, ak by bola od Sarah. Pomaly prešli k tomu, prečo vlastne Martin prišiel. Sarah začala rozprávať o tom, čo ju trápi. Jej trápenie sa začalo pred rokom, krátko po tom, ako sa z New Yorku kvôli svojej práci presťahovala sem, na Aljašku. Pracovala ako geologička. Milovala svoju prácu a obetovala by pre ňu všetko. Martin sa tváril, ako pozorne ju počúva, ale v skutočnosti jediné čo vnímal, boli iba Sárine nádherné hlboké oči. A Sarah pokračovala vo svojom rozprávaní. „ Tento dom ma desí“ , povedala a jej oči sa zrazu splašene pozreli smerom ku kozubu, z ktorého sálalo

StStrana 12

Bonzák – December 2010 príjemné teplo. „Počuli ste to?“ spýtala sa vystrašene Martina. „Áno, príjemný praskot horiaceho dreva, odpovedal Martin.“ „Nie to“ , povedala vyplašene Sarah. „To nič, niečo sa vám zdalo“ , snažil sa vyhovoriť Martin. Nemohol dať na sebe vedieť, že nič nepočul, lebo Sarah ani nepočúval. Ale Sarah trvala na svojom , „zasa“ , opakovala Sarah. „To sa vám iba zdá, vonku sa rozfúkalo“ , upokojoval ju Martin. Sarah sa trošku upokojila a sadla si bližšie k Martinovi. V tej chvíli už Martin prestal úplne počúvať a vôňa jej vlasov ho celkom omámila. „Niekedy tie hlasy počujem, aj keď som tu úplne sama, pokračovala. „Mám pocit, akoby okolo mňa chodilo tisíc ľudí a šepkali.“ Sarah sa rozplakala a kŕčovite chytila Martina za ruku. To už bol Martin akoby v siedmom nebi. Uvedomil si, že takto pokračovať nemôžu. Musí odísť do hotela a rozhovor dokončia zajtra. Aj keď bol Sarah očarený, pomaly si začal uvedomovať, prečo je vlastne tu. Šéf čaká trhák na titulnú stranu a jeho povýšenie. „Hmm, myslím, že pomaly pôjdem, dokončíme to zajtra“ , povedal. „V poriadku, je už neskoro“ , povedala smutne Sarah. „Prosím, príďte zajtra čím skôr“ , povedala ešte vo dverách a poprosila ho, aby jej ráno po ceste vybral lieky z lekárne. „Prosím, potrebujem ich ráno“ a podala mu recept. Boli to lieky, ktoré musela pravidelne užívať bez toho, aby vynechala čo i len jednu dávku. Tieto lieky jej pomáhali utíšiť hlasy, ktoré ju tak desili. Lenže to už

Martin nepočul, ponáhľal sa rýchlo do hotela. Celú noc Martin premýšľal. Nie však o práci ako inokedy. Rozmýšľal o tom nádhernom dievčati, ktoré zrazu po pár hodinách zmenilo jeho doterajší život. Odrazu vedel, čo mu doteraz chýbalo. Chýbal mu niekto ako Sarah, kto vyplní to prázdne miesto v jeho živote. Povýšenie a nová kancelária už nebolo to najdôležitejšie, čo chcel dosiahnuť. Bol pevne rozhodnutý ešte raz sa porozprávať so Sarah a pomôcť jej. Obliekol sa a vybral za Sarah. Cestou sa zastavil v lekárni, vybral lieky, o ktoré ho poprosila a zastavil sa ešte v neďalekej kaviarni na raňajky. Potom sa už s veľkou kyticou kvetov vybral za Sarah. Keď sa blížil k jej domu, už zďaleka videl blikajúci maják sanitky. Rýchlo zastavil a vybehol z auta. Na dverách sa skoro zrazil z chlapmi, ktorí na nosidlách niekoho vynášali zo Sárinho domu. „Sarah!“ zakričal. „Tá vám už neodpovie“ , ozval sa muž v bielom plášti. „Čo sa stalo?“ nechápal Martin. „Nemala pri sebe svoj liek“ , boli posledné slová, ktoré Martin počul. Sadol si na schody a nechápavo sa pozeral na krabičku liekov, ktoré zvieral v ruke... … Mladá, začínajúca novinárka Angie sa ponáhľa na tlačovú konferenciu s úspešným novinárom, ktorý sa po siedmich rokoch vrátil z cesty po Európe. Je to pre Angie veľká príležitosť. Pri jednej príležitosti položí otázku: „Čo ste robili počas tých siedmich rokov? „Martin so smútkom v očiach odpovedal: „Učil som sa počúvať.“

Simona Čmiľová, II.A

Ruky Možno za ranného šera, uprostred noci alebo v ústrety zlatistým lúčom slnka zatrepotali malé rúčky ako krídla vtáka, aby pocítili ráno detstva. Potom rástli, zušľachťovali ich pekné výtvory, ktorým dali život. Učili sa pohládzať, objímať milovanú bytosť, kývať v ústrety a na rozlúčku. A potom, jedného dňa, stala sa ich osudom obetavá služba.

StStrana 13

Jemné ruky zabudli na seba a išli v ústrety povinnosti. Neviniatko v kolíske pocítilo ich lásku a cítilo sa bezpečne len v ich objatí. Čo na tom, že ich robota poznačila drsnosťou pokožky – to bol len vonkajšok. Ale keď sa dotkli páperových vláskov, bolo cítiť dych ich nežnej duše. Veru, ruky dýchali a posilňovali sa navzájom, keď údel dňa bol priťažký. Dvíhali dieťa z kaluží blata, hladili doráňané kolená, hojdali v teplom náručí... Tie ťažšie bremená čakali na ne tam ďalej, na prahu dospievania. Vtedy ubolené ruky odháňali víchrice nepochopenia, ktoré sa vkrádali do sŕdc ich najdrahších. Chceli ich chrániť pred bolesťou, sklamaním, pred vypočítavosťou zloby. A keď často samé nevládali, keď sa triasli, doráňané nevďakom, vtedy sa len schúlili do seba, do záhybov mlčanlivej zásterky, aby nik nevidel ich biedu. So záchvevom poťažkávali svadobné kytice svojich detí, akoby chceli vycítiť, či hodnota kytice bude aj hodnotou lásky. Tej, čo tak veľa sľubuje a s uschnutými lupeňmi ruží na sľuby zabudne... Chvejú sa ruky pred hrôzou predčasne rozpŕchnutých lupeňov šťastia. Bolí ich bezmocnosť v čase, keď chceli zastaviť prívaly sklamania. Úpenlivo sa modlia ruky za šťastie tých, ktorých túžili vidieť s úsmevom šťastia na tvári a po

rokoch často zbadajú, že jeho vonkajší záblesk je len plášťom na puklinách srdca. Bránia sa ruky pred údermi nepochopenia, schovávajú svoje vrásky a pukliny pred výsmešnými pohľadmi tých, čo nechápu ich obetavosť... Odprevádzajú do blízkeho i ďalekého sveta usmievavé poklady kolísok. Vtedy patrili len im. Dnes ktovie, kam ich zaveje vietor, nuž si prajú, aby hrejivý dotyk ich dlane nedal zabudnúť na pevný drevený stôl domova a aby sa k nemu vrátili. Trasú sa potom opustené ruky smútkom zriedkavých návratov. Zložia sa k modlitbe a prosia... Za šťastie milovaných, čo nemajú čas, zabudli alebo nechcú spomínať? Ťažké sú spomienky na zodraté, trasúce sa ruky a možno by bodli aj do svedomia. Nuž nech oddychujú v kútiku zabudnutia, veď dnešný svet by aj tak málo chápali. A ruky, tie holubice obetavosti, tie hladkajúce, túliace, objímajúce, žehnajúce, zúrodňujúce zem, aby mohla rodiť a kvitnúcimi záhradami zdobiť náš život, pomaly odchádzajú. Niekedy náhle, bez vzlyku, nečakajúc na odmenu. Inokedy bičované povíchricou bolesti, ale nežalujú sa... Zložia ich potom do podoby modlitby, ruky, ktoré ešte aj vtedy chcú chrániť svoje deti – ruky matky.

Tamara Čačková, II.A

Havaj Pete a Joe, dvaja nerozluční kamaráti pochádzajúci z predmestia Dallasu. Rozumejú si lepšie ako vlastní bratia. Jeden je oporou druhému. Pete Hifinger je chudobný chlapec, o ktorého sa stará mama, keďže jeho otec zomrel počas vojny v Iraku a Pete sa už nedočkal jeho návratu. Život pred otcovou smrťou bol ľahký, veselý s príjemnými vyhliadkami do budúcnosti, no teraz tie vyhliadky už nie sú. Petovi sa s ťažkosťami podarilo dokončiť strednú školu. Po nociach musel pracovať, aby s mamou mali z čoho vyžiť. Aj po škole sa snažil nájsť si dobre

platenú prácu, ale počas krízy ho nik nechcel zamestnať iba s dokončenou strednou školou, a tak pracuje v rýchlom občerstvení na druhom konci mesta. Mamu má chorú, najviac sa jej pohoršilo, keď im prišiel list o otcovej smrti. Pete zrazu dospel a musí sa postarať nielen o seba, ale aj o matku. Joe Brennen nezdieľa ťažký osud a útrapy Peta. Je to dieťa bohatých rodičov.

Bonzák – December 2010 Bohatstvo ale nie je všetko a to platí aj v jeho prípade. Ešte ako malé dieťa prišiel o staršiu sestru pri autonehode a vtedy sa všetko zmenilo. Rodičov to navždy poznačilo. Joea si strážia ako oko v hlave. Strážia ako strážia. Ich práca a život smotánky im berie všetok voľný čas. Už teraz má naplánovanú budúcnosť. Po prázdninách ho čaká štúdium na prestížnej univerzite. To ale nie je budúcnosť a život, aký by chcel žiť. V jeho dobrej duši drieme nepokoj s týmto nalinajkovaným životom. Pete a Joe sa spoznali asi pred desiatimi rokmi, keď sa Peteova rodina prisťahovala z New Jersey za prácou otca na vojenskej základni, keďže ho sem prevelili. Spoznali sa v škole. Pete ochránil Joea pred útokmi starších spolužiakov, ktorí Joea nemali radi pre jeho dobrý prospech a obľúbenosť u dievčat. Netrvalo dlho a stali sa z nich najlepší kamaráti. Pete je mocný a mohutný chalan, s charakterom pevným ako skala, na ktorého si len tak hocikto netrúfne. Joe je útlejšej postavy s hnedými vlasmi a prenikavými modrými očami, ktoré dokážu poblúzniť hlavu hociktorej dievčine. Ich hlavným spoločným záujmom bolo dobrodružstvo a spoznávanie nových krajín, no hlavne života. Leto a prázdniny boli v plnom prúde. Na uliciach sa hralo kopu deciek, príjemné slnko dopĺňalo všetkým chuť do života. Len u Peta vládla iná atmosféra. Mrazivá. Stalo sa to, čoho sa Pete najviac obával. Život mu dal ďalšiu tvrdú ranu v podobe straty matky. Jeho oči zaliali horké slzy žiaľu a srdce opantal nepremožiteľný bôľ. Nezostal však na svete sám. Joe mu aj v tejto ťažkej chvíli podáva pomocnú ruku. Mysľou mu blúdilo kopu otázok. Najviac ho ale trápilo to, ako splní spoločné prianie rodičov navštíviť krásny Havaj. Chcel tam na pláži rozptýliť ich popol, no peniaze na cestu nemal. Len čo spomenul Joeovi tento sen rodičov, bolo rozhodnuté. Ide sa na Havaj. Od radosti nevedeli čo skôr. Aj žiaľ

a útrapy života ich aspoň na chvíľku opustili. Peta na predmestí Dallasu už nič nedržalo, iba priateľstvo s Joeom. Rozhodol sa, že na Havaji začne nový život. Joeovi sa tento nápad veľmi nepozdával, lebo vedel, že takto sa preruší ich priateľstvo. Existuje síce pošta, internet, ale to už nie je ono. Neprehováral ho, vedel, že to zvládne a že sa takto rozhodol po dlhom uvažovaní. Tak Pete predal dom a zarezervovali si letenky na Havaj. Joe mal doma čo robiť, aby to rodičom vysvetlil. Po nekonečných hádkach nakoniec poľavili. Nič im už nestálo v ceste. „Pete a ty si už letel lietadlom ?“, opýtal sa Joe. „Neuveríš, ale áno“, odvetil. „Bolo to dávno, už si na to ani nespomínam. Letel som s rodičmi na výlet do Texasu. Už ani neviem, ako vyzerá lietadlo“, dodal so smiechom a začal si baliť veci, ktoré sa mu zdali byť potrebné na nový začiatok. Let bol príjemný, Pete celú cestu myslel na rodičov a snažil sa rozpamätať na ich výlet. Tašku s popolom rodičov nespustil z očí a starostlivo ju držal, aby sa nepoškodila. Z letiska si zobrali taxík a nechali sa zaviezť do lacného hotela neďaleko pláže. Ranný východ slnka ich očaril. Prvé lúče zaliali krajinu. Neverili, že niečo také krásne existuje a pritom je to také obyčajné. Nastal čas urobiť to, prečo sem merali cestu. Pete so slzami v očiach vytiahol urny s popolom z tašky. Predniesol pár slov a rozlúčil sa s rodičmi. V srdci pociťoval krásny pocit zo splnenia sna jeho otca a matky. „Konečne sú spolu a tam, kde chceli byť“, povedal si v duchu a povzdychol si. Zvyšok dňa strávili na pláži a v mori. Šťastie sa konečne usmialo aj na Peta. Na pláži našiel leták, že do neďalekej reštaurácie hľadajú čašníka. Neváhal, veď nemal čo stratiť a zašiel tam. Neveril tomu, ale miesto bolo voľné a o dva dni mohol nastúpiť. Našiel si aj lacný podnájom. O takomto skvelom začiatku sa mu ani nesnívalo. Práca v podniku na úrovni s výhľadom na krásnu pláž a more. Neveril tomu. Dva dni ešte s Joeom poznávali Havaj a užívali si prázdniny, o akých snívali. Čas

StStrana 15

Bonzák – December 2010 rýchlo beží a najmä vtedy, keď sa človek zabáva a prežíva príjemné chvíle. Ani sa nenazdali a Joe musel odletieť, prázdniny sa končili a opäť prišiel čas vrátiť sa späť. Čakala ho vysoká škola. Nič sa nedalo robiť, rozlúčili sa a sľúbili si, že zostanú v kontakte a budú sa navštevovať. Peteovi sa v práci páčilo. Tým, že pracoval usilovne ako včelička, získal si priazeň majiteľa reštaurácie. Život sa mu zlepšil a omnoho častejšie bolo na jeho tvári

vidieť úsmev a pocit spokojnosti. Spokojnosti s tým, že rodičia sú mu nablízku a sú naňho hrdí. Joe si doma vybojoval školu podľa svojich predstáv a vzťahy s rodičmi sa zlepšili. Pochopili, že ich syn chce žiť vlastný život a snažia sa mu byť nápomocní a nie prekážať mu v jeho ceste za úspechom. Priateľstvo Peta a Joea trvá dodnes, ani diaľka im neublížila. Časom si každý založil vlastnú rodinu a žijú v dvojdome na Havaji. Lenka Štatniková, II.A

Vytiahol som črep Konečne zapadneš, pomyslel si pri pohľade na slnko zapadajúce za kopce. Oslnivý kotúč bol dnes príšerne iniciatívny. Mraky si vzali voľno. Vodičovo čelo bolo rozpálené ako pec. Cestné čiary mizli pod kolesami autobusu, slovenský vidiek sa mihal za sklom. Karosa vrešťala. Šofér si v spätnom zrkadielku všimol Žiadne okná už nebudú! Okná do duše pružinkové hlavy driemajúcich a do mysle porozbíjal kladivom. Práve cestujúcich. Čo všetko by dal za posteľ! míňal billboard s nápisom: Life is Nohy mal stŕpnuté, kríže boľavé, zadok už beautiful. Súhlasil. Dnes pritakal ani necítil. všetkému. Pozrel sa do zrkadla – videl „V akej bani ste fárali?“ opýtal sa ho muža s vráskavým čelom, vpadnutými pred dvomi týždňami masér, ktorého lícami a riedkymi šedivými vlasmi. Nie, šofér navštívil, keď mu šéf doprial žiadna by ma už nechcela, uistil sám seba. vysnívaný deň voľna. Opäť sa sústredil na asfalt a svetlá „Nemôžem ti dať fajront iba tak, protiidúcich plechov. Milan,“ vravel šéf s marlborkou medzi „Dovidenia,“ lúčil sa s ním vystupujúci maslovými zubami. „Potrebujem šoférov. na zastávke. Snaž sa to pochopiť a neotravuj s tým „Dobrý večer,“ vítal sa s ním furt.“ nastupujúci. „Hriadky, prosím.“ Z vrecka Milan nechápal. Ani sa nesnažil vytiahol dvadsať korún. pochopiť, prečo sedí na tomto mieste Lístok do Hriadok stál odtiaľto desať. a prečo namiesto riadiacej páky v ruke V Milanovej hlave skrsla myšlienka. Vzal nedrží ženské prsia. Za dva roky peniaze a cestujúcemu vydal až pätnásť nenávidenej práce dostal dovolenku slovenských korún aj s lístkom. šesťkrát. Šéf mu pripomínal diabla. „Ehm, zle ste mi vydali. Päťku si Niežeby sa s diablom niekedy stretol, ale nechajte.“ Vrátil mincu vodičovi. ak by sa stretol, určite by mal šéfov Poctivák, myslel si Milan. Iní až takí ksicht. poctiví neboli. Niektorí sa tvárili, akoby si Slnko zapadlo. Ako rád by sa bol Milan nič nevšimli. Druhí trochu váhali, či ostať videl na mieste cestujúcich s trmácajúcou ticho, či niečo namietnuť (nakoniec sa sa kotrbou. Iba by si oprel hlavu rozhodli mlčať). Chcel rozdať čo najviac o drkotajúce okno a driemal by. peňazí. Nech sa len čertí, Lucifer starý!

StStrana 16

Bonzák – December 2010 V autobuse mal pol tucta cestujúcich. Vysadí ich a s pôžitkom vychutná nespútanosť. Žiadna únava mu nezatvárala viečka, nijaká starosť nezožierala dušu. Iba pokoj. Pokoj, aký má matka, keď sú jej deti opäť doma po týždňovom výlete. Krásna vyrovnanosť so životom. Získa všetko a ešte viac. „To je kosa,“ poviem. Vstanem z drevenej lavice, začnem sa prechádzať. „Kde trčí ten autobus?“ „Ešte je málo hodín,“ odpovie mi frajerka, očami hltá akýsi dievčenský časopis. Autobusová stanica je takmer vyľudnená. V kalných mlákach sa kúpu odhodené špaky. Vietor rabuje odpadkové koše, kusy papiera lietajú vzduchom. Reklamné plagáty sa stali plátnom pouličných umelcov, ktorí fixkou či sprejom predvádzajú svoj talent. Sklo na oznamovacej tabuli je prasknuté. V túto večernú hodinu sa tu môžu potulovať bandy darebákov – dokonalá scéna z druhotriedneho trileru. Trochu krvi na puknutom skle, tajomné hlasy v pozadí a... „Načo myslíš, zlatko?“ Kájin hlas ma vracia späť do nudnej, pokojnej atmosféry autobusovej stanice. „Na nič,“ odpoviem. Sadnem si k nej, objímem ju. „Chceš počuť článok?“ opýta sa. „Vieš, že si kazíš zrak, keď čítaš potme?“ „Ja vidím skvelo, ty trúbka. Počúvaj: Menštruovať v siedmich rokoch je dosť extrémna vec – ale vôbec nie ojedinelá! Už sa stalo aj to, že dievča v rovnakom veku sa stalo matkou! Najmladšou mamičkou, ktorá dala život bábätku v roku 1939, bolo dievča, ktoré malo 5 rokov, 7 mesiacov a 21 dní. Lina Medina menštruovala od troch rokov. Jej rodičia si mysleli, že má v bruchu tumor a vzali ju k lekárovi – lenže odborníci zistili, že je v siedmom mesiaci tehotenstva. Kto

dievčatko priviedol do druhého stavu, je dodnes záhadou. Samotná Lina nikdy nerozprávala o tom, čo sa stalo.“ „Zaujímavé somariny,“ okomentujem, zívnem si. „Prestaň.“ Oprie sa o mňa, zavrie časopis, tuhšie sa pritisne. „Musí to byť skvelý pocit, dať život inému človeku.“ „V troch rokoch?“ „Hocikedy. Na čo si myslel?“ vyzvedá s hlavou pritlačenou na mojom krku. „Na film.“ „Na aký film?“ „Na triler.“ „Vy chlapi ste zvláštni. Myslela som, že dumáš o sexe,“ zachichoce sa. Usmejem sa. Hrám sa s Kájinými dlhými čiernymi vlasmi. Je mi zima, ale cítim sa príjemne. Pri Káji sa cítim príjemne už viac než rok (ona vie presne ako dlho). „Som hladná a je mi zima,“ sťažuje sa. „Vydrž, o chvíľu sme doma.“ Túlime sa k sebe, zohrievame sa navzájom. Netreba zbytočne rozprávať, ako veľmi Káju milujem. Nepochopili by ste to. Ani ja tomu stále nerozumiem. „Vôbec sa mi zajtra nechce ísť do školy,“ povie Kája, hlavu si oprie o moju hruď. „Nie si sama.“ „Som rada, že bus mešká.“ „Mrzneme tu a ty si rada?“ „Je zima, ale aspoň som s tebou.“ Vztýči hlavu, pozrie mi do očí a usmeje sa. Archeológ je vo vytržení, keď objaví novú vykopávku. Päťročný chlapček sa nesmierne teší z novej futbalovej lopty. Ale nič nevynahradí potechu z pohľadu do očí človeka, ktorého z celého srdca ľúbite. Kájinu radostnú tvár osvietia diaľkové svetlá prichádzajúceho autobusu. Pred nástupom ju rýchlo pobozkám. Milan mrzuto otvoril dvere dvom deckám. Gánil na chlapca aj na dievča. „Dobrý,“ pozdravil chlapec. „Dva študentské.“

StStrana 17

Bonzák – December 2010 Šofér sotva počul, kam chce ísť. Vzal peniaze, dal im lístky. Rozladene stlačil spínač a dvere sa zavreli. Zaradil jednotku, vydal sa preč. Nerátal s pasažiermi. Myslel, že „kraksňa“ bude prázdna. Ale nevadí. Už nemôže zmeniť rozhodnutie. V spätnom zrkadle uvidel decká usadené vo štvrtom rade. Pritisli sa k sebe ako magnet k železu. Odporní šťastlivci, ktorí netušia, o čom je skutočný život – tá bezodná jama, do ktorej raz padnú! Šofér si spomenul na billboard Life is beautiful. Takáto reklama sa hodí do sveta mladých a hlúpych, čo si myslia, že sny sa jedného dňa zmenia na realitu. Básnia o kariére spevákov a hercov. Vidia sa, ako zarábajú milióny. Dievčatá blúznia o početných rodinkách s milovaným a poctivým chlapom, za ktorého by položili život. Šestnásťroční výrastkovia zase o tom, ako uloviť najkrajšie baby pod slnkom a striedať ich po každom oholení sa v rozkroku. Život hŕstky ľudí, do ktorej sa Milan nikdy nedostal. Do ktorej sa Milan, žiaľ, nikdy nedostane. Vybral ostrú zákrutu. Dosť! povedal si v duchu, plynový pedál stlačil až na podlahu. Vodič sa mi ani zamak nepozdáva. V tvári má znechutenie, odpor. Akoby stál nad dvojtýždňovým rozkladajúcim sa telom. V jednom kuse na nás čumí. Po čele mu steká tenký cícerok potu. Cítiť z neho smrad, akoby nepoznal antiperspiranty. „Smrdí?“ zašepká Kája, keď si sadneme – tvári sa kyslo. „Fuj, hnus.“ „Asi sa dlho nesprchoval.“ „Mal by sa. Čo na nás furt kuká?“ Všimnem si šoférov pohľad v zrkadle. Pripomína mi šialenca. „Nedívaj sa naňho,“ rýchlo sa otáčam ku Káji, chytím ju za ruku. Trochu sa bojím. Hútam, že nás ten hajzeľ odvezie niekam na pole a zastrelí. Ale taká predstava je sprostosť! Hneď ju vyhodím z mozgu.

„Bojím sa,“ zašušká Kája. „Nebuď smiešna.“ Oblapím ju okolo ramien, priviniem si ju. „Nemáš sa čoho báť.“ Možno sa upokojí, možno nie. Sám nie som veľmi vyrovnaný. Snažím sa nesústrediť sa na muža za volantom. Pripomína psychopatických zabijakov z amerických filmov. Vzrastá vo mne skľúčenosť, ale pred Kájou na sebe nedávam nič znať. Už nech sme doma! Autobus vyzerá, že sa čochvíľa rozpadne. Starý československý šrot! Dávno ho mali vymeniť. „Radšej spi,“ poviem Káji. „Rýchlejšie ti zbehne cesta.“ Privrie viečka. Pokojne oddychuje, nádherne vonia. Má obrovské šťastie, že nevidí to, čo ja. Adrenalín mi naplní telo, pripadám si ako jazdec na býkovi. Stihnem už iba schmatnúť Káju čo najpevnejšie a držať ju ako pomätenec. Prudký náraz hlavou do sedadla mi ukradne vedomie... Keď mladá zatvorila oči, šofér nevydržal. Nedokázal sa viac pozerať na ich hnusné šťastie. Topoľ bol blízko. Zovrel pery, zúžil oči, pritisol pedál. Bol späť. Ten pocit beznádeje a nezmyselnosti. Späť! Prečo sa vrátil? Prečo, doriti?! Zišiel z cesty. Podvozok karosy sa oškrel o krajnicu, šoféra hodilo dozadu, ale volanta sa držal ako kliešť, z kresla nevypadol. Svetlá osvetlili veľký a majestátny topoľ. Autobus narazil. Šofér vyletel von cez predné sklo. Plech sa roztrhol, pneumatiky svišťali nad poľom, listy stromu sa otriasli. Som zakliesnený medzi sedadlami. Nevidím. Nevidím ani potom, keď som si istý, že oči mám otvorené. Preľaknem sa. „Fero! Fero!“ Kája ma bije do hrude. „Kája,“ poviem. Konečne sa mi vráti zrak. Som rád, že frajerka je v poriadku. Ten hajzeľ sa pomiatol! Namieril si to rovno do topoľa!

StStrana 18

Bonzák – December 2010 „Poď, Fero. Musíme preč. Môžeš chodiť?“ Môžem. Najviac si to odniesla hlava a hruď. Bolia ma rebrá, ale nohy sú v pohode. Chcem sa postaviť, ale nie je sa kam postaviť. Podlaha je doslova roztrhnutá a skrkvaná ako kus papiera. Kája našťastie pozná východ. Ťahá ma za ruku, vyliezame rozbitým oknom. V ústach cítim krv. Rýchlo sa vzdialime od vraku. Kája plače. „Počkaj,“ poviem. „Čo je? Poď, Fero! Čo sa deje? Poď! Môže to vybuchnúť!“ „Je tam ten šofér. Nemôžeme ho tam len tak nechať.“ „Určite je mŕtvy, nemohol prežiť! Poď!!“ „Zavolaj záchranku.“ Otáčam sa späť k dymiacej karose. Kája ziape, volá ma nazad. Musím sa presvedčiť, že je mŕtvy. Ak nebude, asi ho dorazím, magora. Leží pri topoli. Nie je na ňom jediné nezakrvavené miestečko. Ak by sa múmie zabaľovali do krvi, pripomínal by Tutanchamona. Hneď si myslím, že je po ňom. Načo som sem vlastne prišiel? Nechal som Káju samu. Asi jednám zbĺklo, v rozrušení. Možno to spôsobil adrenalín, ale zdravý rozum mi našepkáva, že nie som na správnom mieste. Už-už sa zberám preč, keď sa šofér pohne. Vytočí krk, v ktorom má zapichnutý obrovský kus skla. Zázrak, že ešte žije.

„Vydržte,“ pristúpim k nemu. „Nehýbte sa.“ Roztrasenou rukou sa blíži k črepu. „Nie! Vykrvácate, ležte pokojne.“ Kľaknem si k nemu, držím mu obe ruky. V červených očiach má takú kajúcnu prosbu, až ma zamrazí. Stonajúc, trasúcimi sa perami zašepká: „Zabi ma.“ Dívam sa naňho. V hlave mi hučí, bolesť v hrudi sa obnoví a je ešte hroznejšia než pred minútou. Možno ho ani nevidím. Možno tam žiaden šofér, celý od krvi a s obrovským kusom skla v krku ani neleží. Vytiahnem črep. Iba tak. Akoby som zamkýnal izbu. Ani čo by som prevrátil stránku v kalendári. Vytiahnem črep a červeným prúdom sa vyplaví vodičov život. Zabijem. Usmrcujem človeka. Poberiem sa preč ako v mrákotách. Tackám sa, spadnem, postavím sa, tackám sa ďalej. Kája sedí v tráve a reve. Vybehne mi oproti, bije ma do pŕs, vrieska po mne. „Si normálny?! Mohol si zomrieť!!! Blázon...! Blázon...!“ Plače mi na hrudi. Asi kričí. Asi ma bozkáva. Neviem. Záchranka dorazí onedlho. Kája vyzerá ako po nálete z druhej svetovej. Cestou v sanitke sa neprítomne kyvocem dopredu a dozadu, mrmlem vetu: „Vytiahol som črep... Vytiahol som črep...“ Záchranár sa čuduje, pichá mi injekciu na upokojenie. Po chvíli strácam kontakt so svetom. Lukáš Mano, VIII.M

Čestné uznanie - Mladá slovenská poviedka 2010

StStrana 19


Môj pobyt v USA... So Silviou Kmetonyovou (VIII.M) sa zhovárala Adriána Dragúňová...  







 

Prečo si sa rozhodla študovať v USA? Spočiatku sa mi to zdalo nemožné, dnes už o tom hovorím ako o skutočnosti. Premýšľala som nad tým už skôr ako o jednej z možností a rodičia ma v tom veľmi podporovali. Aké boli podmienky prijatia? Prihlásila som sa cez agentúru, ktorá mi veľmi pomohla pri vybavovaní a sprostredkovaní pobytu. Vyplnila som asi 30 stranovú prihlášku a musela som písať test z angličtiny, ktorý nebol veľmi ťažký a úspešne som ho absolvovala. Čo rodina, ľudia, ktorí ťa obklopovali? Do rodiny som sa dostala na základe spoločných záujmov a preferencií, ktoré som uviedla v prihláške. Žila som v meste Portsmouth v štáte VIRGINIA. „Host“ (hosťovskými) rodičmi sa mi stali starší manželia, ktorí mali už dospelé deti. V rodine som bývala spolu s nemeckou študentkou. Bola veľmi bezprostredná a milá. Ľudia, ktorí vedeli, že ste zo zahraničia, boli veľmi priateľskí a pozorní. V tejto oblasti bola nadpolovičná väčšina obyvateľov čiernej pleti, ktorí sú úplne iní, ako si my myslíme. Sú milí a umelecky nadaní. Porovnaj štúdium v USA a u nás. Sú rozdiely? Výučba sa mi zdala menej náročná a zaujímavo, kreatívne riešená, bez našich klasických tried, pretože každý študent si vytvára vlastný rozvrh hodín, ktorý sa mu polročne mení. Upravuje si ho podľa vlastného uváženia. V každej učebni sú minimálne 4 počítače, interaktívna tabuľa a pomôcky pre žiakov. Na rozdiel od našich škôl, vyučovacie hodiny sú až 90 minútové s 5 minútovými prestávkami. Nechýbala ti slovenská strava? Naozaj sa stravovali formou fastfoodu? Áno, to je pravda. Denne sa konzumoval hamburger a hranolky, prípadne vyprážané mleté mäso. Týmto jedlám som sa však vyhýbala a pripravila som si niečo ľahšie a lepšie doma. Určite mi chýbala domáca strava, ktorá je neporovnateľne zdravšia, najmä však chutnejšia. Ktoré mestá/miesta si navštívila počas svojho pobytu? Navštívila som Washington D.C., Luray Caverns (jaskyne) a zábavné parky. Nenavštívila som však veľa miest, ktoré by som pri ďalšej návšteve USA určite nevynechala. Tvoje dojmy, skúsenosti z pobytu . . . Určite pozitívne. Neoceniteľné skúsenosti, ktoré som získala štúdiom v zahraničí sa nedajú finančne ohodnotiť, nehovoriac o nových priateľoch, ktorých som získala. Je to dobrá investícia do budúcnosti.

StStrana 20


Zábava Zisti, aký si hlúpy 1. Kde sa konali Olympijské hry v roku 1996? a) Barcelona b) Sydney c) Atlanta 2. Kde sa narodil Pablo Picasso? a) Španielsko b) Portugalsko c) Taliansko 3. Kde vznikol moderný futbal? a) Anglicko b) Taliansko c) Nemecko 4. ,, Everything I do, I do it for you “ spieva? a) Rod Stewart b) Prince c) Bryan Adams 5. Tučniaky sa nachádzajú v: a) Antarktíde b) Arktíde c) Antarktíde aj Arktíde 6. Koľko trvá jedna tretina v hokeji? a) 20 minút b) 25 minút c) 30 minút

7. Kto režíroval Star Wars ( Hviezdne vojny )? a) Steven Spielberg b) George Lucas c) Aaron Spelling 8. Kto napísal/a dielo Dr. Jekyll a Mr. Hyde? a) Mary Shelleyová b) R. L. Stevenson c) Daniel Defoe 9. Tabak bol objavený v: a) Indii b) Južnej Amerike c) Turecku 10. Odkiaľ boli dovezené do Talianska cestoviny? a) z Japonska b) z Indie c) z Číny 11. Hodinky Swatch sa vyrábajú v: a) USA b) Japonsku c) Švajčiarsku 12. Spevák zo skupiny U2 sa volá? a) Bono Vox b) Liam Gallagher c) Mick Hucknall

Riešenie: 1ɔ, 2ɐ, 3ɐ, 4ɔ, 5ɐ, 6ɐ, 7q, 8q, 9q, 10ɔ, 11ɔ, 12 ɐ

StStrana 21


Osemsmerovka je pravda že, ... ( tajnička má 67 p. ) Z S L R O K S I N H O A A C D Á L V

A K O O Ľ T A S I N K K A K S O D I

K U O Ý O T A K V Ý M I A S S I M A

Č T T B P D S L Á Á R T N E V D A N

A O A O A O M U Z S A P S I E E D O

M Č L R K M E T O V K O A E D B E Č

O N B Í N I O A A M I K M B R N L N

T Ý Z N E N A R B Z R E L O O A O É

O O N E L O K E O L E A R T S O K S

R R N I E N A K Z O K M E A T I O T

K O K O Č Í K E K Č O E S O M A C R

A L O K K O . S Y I R R A É O R K O

N K S E E I T L L N E I R U S Á A M

A E T K Ý Č O O E I Ň K M . T N E Č

K N O A M T Í Ž L E N A I O Y I T E

O G L O S E N T Č O Ď A I D É M O K

N U G Á T O P A S O K Y N I D O H Y

D R Á H S O K O L R T O N E L K A Í

A A S Ť I V I R K O P O N D E L O K

Ľ A D O V É M E D V E D Í K Y Ň K .

advent, amerika, anakonda, blato, bozki, brada, čelenka, debna, diviak, domino, doska, hodiny, kakao, kengura, klenot, kocka, kočík, koleda, koleno, kolotoč, komédia, kominár, koreň, kravata, krémik, kosatka, kostol, kostra, lopta, ľadové medvedíky, mačka, mosty, motýľ, motorka, mrak, nežnoť, nugát, ohnisko, opasok, optika, pokriviť, pondelok, prstíček, sekera, skutočný orol, slina, sokol, stolička, vedro, vianočné stromčeky, zámka, závin, zlato, zrelo, zviera

Výroky  Profesor: Chcem vedieť ako sa orienujete v MFCHT (Matematicko-fyzikálno-chemické tabuľky) Žiak: Na KKT  Žiak: Žiadna rieka netečie dvakrát tým istým smerom.  Profesorka: Which pollution is produced in our region. Žiak: Chemko Strážske produces heavy metal.

S Strana 22


Vtipy Potácajúci muž na ulici si mrmle: - Už nikdy viac nebudem piť, už nikdy viac, ani menej, toto je tak akurát.

A na počiatku nebolo nič, iba súdruh Boh sa prechádzal ulicami Moskvy.

Policajt: - Cigán, doklady! Cigán: - Do čoho, pán policajt?

Vojde to do tunelu a už to z neho nevyjde. Čo je to? Princezná Diana.

Vieš, čo je v Amerike diskriminácia? Deň nezávislosti. A čo chudáci závislí?

Nie je úplne jasné, prečo si pre vojnu s Britániou Američania vybrali Irak.

Internetová diskusia: Ioko: NAZDAR NAZDAR, SOM TU NOVÝ, AKO VÁM IDE? Adam263: Stlač CapsLock Ioko: JEEEE, DÍKY, TERAZ UŽ NEMUSÍM MAČKAŤ SHIFT

Viete, prečo chcú mať učitelia na hodine ticho? Aby počuli, kedy zazvoní na koniec hodiny.

Viete, prečo sa hovorí policajtovi, že je orgán? Lebo to druhé je škaredé. Nemám nič proti sexu pred svadbou... ale dve minúty? Úvod ruskej biblie:

Rozprávajú sa dvaja študenti medicíny v septembri: - Ešte sa dva razy vyspíme a sú tu Vianoce. Aký je rozdiel medzi školou a väzením? Vo väzení človek aspoň vie, za čo sedí! Dekan: - Pán kolega, prečo ste sa rozhodli študovať práve na našej fakulte? Študent: - Ale oci, nechaj si tie blbé otázky. Správy z boja: Taktika nasadenia bojových delfínov sa v afgánskych horách osvedčila len čiastočne.

S Strana 23


Kupón Zákaz skúšania Predmet:..........................Dátum:.................................Podpis:.................................. .

Pečiatka školy:................................

Zákaz skúšania Pravidlá použitia kupónu Zákaz skúšania: 1. Žiak môže použiť iba jeden kupón počas jedného vydania Bonzáka. 2. Nový kupón získava platnosť každým vydaním nového čísla Bonzáka. 3. Ak je školský časopis vydaný koncom roka, kupón platí aj na začiatku nového školského roka. 4. Žiak má právo použiť kupón pred odpoveďou a neohlásenou písomkou. Na vopred ohlásené písomky kupón neplatí! Profesor je povinný s úsmevom na tvári tento kupón prijať 

S Strana 24

Osvienčim 2010 KOŽAZ. Vlastná tvorba. Štrasburg. Vlastná tvorba. Môj pobyt v USA. Vtipy a výroky. Kupón

Recommend Documents