Od prvého kroku človeka na Mesiaci uplynulo 45 rokov V dobývaní vesmíru, v ktorom pred polstoročím súperili USA a Sovietsky zväz, mala spočiatku prevahu Moskva. S prvou družicou (1957) a prvým človekom v kozme (1961).
Eugene Cernan, Harrison Schmitt (vľavo) a Ronald Evans z misie Apollo 17. Autor: NASA USA zabodovali v roku 1969, keď prvý „malý krok“ na Mesiaci a „veľký skok pre ľudstvo“ urobil Neil Armstrong. Americký program letov na Mesiac sa skončil misiou Apollo 17, ktorá na tejto prirodzenej družici Zeme pristála 11. decembra 1972. Celkom sa na Mesiac pozrelo 12 amerických astronautov. Posledný, kto zanechal stopy v mesačnom prachu, bol veliteľ misie Apollo 17 Eugene Cernan, rodák z Chicaga, ktorého predkovia prišli do Ameriky začiatkom 20. storočia z Čiech a Slovenska. S Cernanom vystúpil na povrch Mesiaca
pilot modulu Harrison Schmitt a obaja tam strávili 75 hodín, z toho mimo modulu rekordných 22 hodín a štyri minúty. Posledným z posádky Apolla 17, ktorá sa na Zem vrátila 19. decembra 1972, bol Ronald Evans. Okrem 110 kg geologických vzoriek vtedy priviezli členovia posádky Apolla 17 aj československú vlajku, ktorú si tam vzal so sebou Cernan a ktorú sa po návrate snažil odovzdať oficiálnym miestam vo vlasti svojich predkov, ale u vtedajšieho režimu neuspel. V roku 1974, keď sa Cernan na novinárske vízum na pár dní do Československa pozrel, od neho mesačný suvenír nakoniec prevzal vtedajší riaditeľ Astronomického ústavu ČSAV Luboš Perek a umiestnil ho v kupole ďalekohľadu na observatóriu v Ondřejove. O dobývanie vesmíru sa USA usilovne snažili od konca druhej svetovej vojny. Na rozdiel od Sovietov však ich výskumu chýbalo jednotné vedenie. Až v roku 1958 začala fungovať Národná agentúra pre letectvo a vesmír (NASA), ktorá spočiatku musela doháňať náskok Moskvy. Už v januári 1959 preletela ako prvá okolo Mesiaca sovietska sonda Luna 1, v septembri toho istého roka dosadla Luna 2 na jeho povrch a o mesiac neskôr Luna 3 priniesla prvé snímky odvrátenej mesačnej strany. Potom prevzali opraty v dobývaní Mesiaca Američania. Ešte pred prvým skúšobným letom lode Apollo 1 zahynuli v januári 1967 pri cvičnej simulácii astronauti Virgil Grissom, Edward White a Roger Chaffee po tom, čo pre skrat zachvátil kozmickú loď požiar. Plánované lety Apolla 1, 2 a 3 sa tak kvôli nehode nekonali a pokračovali len ďalšie testy bez ľudských posádok – do vesmíru NASA postupne vyslala lode s poradovými číslami 4, 5 a 6. Prvá pilotovaná loď Apollo 7, ktorá uskutočnila 163 obletov Zeme, sa do vesmíru dostala 11. októbra 1968. Dôležitý krok k ceste na Mesiac podniklo Apollo 8, ktoré sa v decembri 1968 ako prvé dostalo na obežnú dráhu Mesiaca. Frank Borman, William Anders a James Lovell, ktorí boli na jeho
palube, sa tak ako prví ľudia dostali mimo obežnej dráhy Zeme a ako prví na svete uvideli na vlastné oči odvrátenú stranu Mesiaca. Ten desaťkrát obleteli, zaslali domov vianočné posolstvo a vrátili sa na Zem. Po misiách Apolla 9 a 10 v marci a máji 1969 odštartovalo 16. júla toho istého roku z Floridy Apollo 11. Na obežnej dráhe okolo Mesiaca sa loď rozdelila – vo veliteľskej časti zostal na orbite Michael Collins a Armstrong s Edwinom Aldrinom v mesačnom module pristáli 20. júla 1969 na Mesiaci. Šesť a pol hodiny po dosadnutí do Mora pokoja vystúpil 21. júla ako prvý o 3.56 SEČ Armstrong. Po tejto svetovej udalosti nasledovalo ešte šesť expedícií Apolla, z ktorých len jedna nebola úspešná. Na lodi Apollo 13 v apríli 1970 vybuchla nádrž s kyslíkom a posádka sa za dramatických okolností (presvedčivo stvárnených aj vo filme) musela vrátiť na Zem. Po roku 1972 boli lode Apollo a raketa Saturn použité ešte pre program orbitálnej stanice Skylab a spoločný projekt so Sovietskym zväzom Apollo-Sojuz v roku 1975. Keď Cernan v decembri 1972 opúšťal jediné vesmírne teleso, na ktorom sa okrem Zeme prechádzal človek, vyjadril presvedčenie, že sa ľudia na Mesiac vrátia. Zatiaľ sa tak nestalo. Aj keď v roku 2004 rozhodol americký prezident George Bush, že sa USA do roku 2020 na Mesiaci pokúsia znova pristáť a vybudujú tam stálu základňu. Tento projekt však prezident Barack Obama zrušil a oznámil program, počas ktorého by sa americkí astronauti okrem iného „niekedy po roku 2030 mohli pozrieť na obežnú dráhu Marsu“.
Martin Huba 2014-07-13
Kozmonautika
Na archívnej snímke NASA z 21. júla 1969 veliteľ kozmickej lode Apollo 11 Neil Armstrong je na Mesiaci.Bývalý americký astronaut Neil Armstrong, prvý človek na Mesiaci. Zdroj: NASA 20. júla 1969, pred štyridsiatimi piatimi rokmi pristála posádka Apolla 11 na Mesiaci. Stáročia neutíchajúci sen pozemšťanov o návšteve sveta za hranicami toho nášho sa stal realitou. V predchádzajúcej časti sme spomenuli čo tejto udalosti predchádzalo. No a celé dobrodružstvo posádok lodí
Apollo, ktoré sa prechádzali (alebo mali prejsť) po Mesiaci si pripomenieme v časti druhej. ........................................... Po úspešnom odpojení veliteľského a lunárneho modulu započala dvojica Neil Armstrong a Edwin Aldrin svoj zostup k mesačnému povrchu. Pri tesnom priblížení bola posádka vizuálne konfrontovaná s podstatne nerovnejším terénom, ako sa očakávalo, preto Neal Armstrong prevzal poloautomatické ovládanie modulu a po "nekonečných" minútach pristál v bezpečnejšej lokalite 25 sekúnd pred hroziacim vyčerpaním paliva...
Impozantná raketa Saturn 5 je na odpaľovacej pripravovaná na štart Apolla 11. Zdroj: NASA
rampe
Bolo 20. júla 1969 okolo štvrť na deväť večer. Lunárny modul Eagle úspešne dosadol do mesačného Mora pokoja. Posádka bola v neustálom spojení s pilotom veliteľského modulu na obežnej dráhe Mesiaca Michaelom Collinsom ako aj s riadiacim centrom na myse Canaveral na Zemi. Zhruba 6 hodín po pristátí Neil Armstrong vystúpil na mesačný povrch. Jeho
slová "je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo..." obleteli svet a zábery dvoch astronautov na Mesiaci v priamom prenose znovu ovládli televízne obrazovky tak ako ešte nikdy v dejinách... Zhruba 7 minút po tom ako vystúpil na mesačný povrch, Armstrong odobral pomocou vrecka na krátkej tyči vzorku pôdy, ktorú uzavrel a vložil do kapsičky na pravom stehne. Táto vzorka bola odobraná pre prípad, že by astronauti v dôsledku nepredvídanej poruchy museli urýchlene opustiť Mesiac. Našťastie taká situácia nenastala, a keď po necelých 22 hodinách na Mesiaci (z toho 2 a pol hodinách na mesačnom povrchu) nadišiel čas návratu späť k Michaelovi Collinsovi na orbite okolo Mesiaca, zdalo sa, že nič túto cestu neohrozí. Pohybujúc sa v tesnom priestore lunárneho modulu sa však Aldrinovi podarilo nechtiac zlomiť spínač ovládajúci motory, čo nakoniec po počiatočných obavách astronauti vyriešili použitím guličkového pera...
Edwin "Buzz" Aldrin pri jednom z experimentov na mesačnom povrchu. Zdroj: NASA
Posádka Apolla sa po ôsmich dňoch, 24. júla, vrátila na Zem zostupom do vôd Tichého oceánu. Úloha dosiahnuť Mesiac bola úspešne splnená a svet oslavoval. Samotný vedecký výskum našej obežnice prostredníctvom letov k nej sa však len začal. Po historickom pristátí "jedenástky" program Apollo pokračoval ďalšími letmi, ktoré prinášali stále kvalitnejšie fotografie a filmy, ďalšie kilogramy mesačných hornín, zhromažďovali stále nové a vzrušujúce poznatky o Mesiaci. Ani im sa nevyhli nepredvídané situácie, ktoré v riadiacom stredisku v Houstone pridávali k už aj tak napätej atmosfére pri riskantných podujatiach, akými lety na 380 000 kilometrov vzdialené vesmírne teleso boli. Do nosnej rakety Apolla 12 (14. november 1969), smerujúcej do juhovýchodnej časti Oceánu búrok (do blízkosti miesta pristátia sondy Surveyor 3, ktorá na Mesiaci pristála v roku 1967), udrel hneď tesne po štarte blesk, čo vyradilo na okamih niektoré prístroje, ale našťastie nijako nenarušilo priebeh letu. Posádka po úspešnom pristátí na Mesiaci použila na povrchu prvú farebnú televíznu kameru. Záznam z exotického sveta bol však prerušený, keď ju astronaut Alan Bean nechtiac namieril priamo do Slnka, čím ju okamžite zničil. Počas jednej z dvoch vychádzok na povrch spolu s kolegom Pete Conradom navštívili Surveyor 3, odmontovali z neho niektoré časti a 24. novembra ich šťastne doručili na Zem... Trojica astronautov Apolla 13 (11.4.1970) – James Lovell, John Swigert a Fred Haise - ostala na svojej ceste k Mesiacu náhle uväznená vo vážne poškodenej lodi. Počas druhého dňa letu, po explózii jednej z kyslíkových nádrží, ostal veliteľský modul bez dostatku kyslíka, elektriny a vody. Jeho posádka bola nútená namiesto pristátia na Mesiaci využiť pohonné systémy lunárneho modulu na riskantný návrat na Zem. Vďaka duchaprítomnosti astronautov a nadľudskému úsiliu ich kolegov v riadiacom centre v Houstone, sa táto dráma skončila šťastne a trojica hrdinov pristála 17. apríla 1970 v Tichom oceáne. Apollo 14 (31.1.1971) zamierilo do oblasti Fra Mauro - na miesto, ktoré malo preskúmať Apollo 13. Posádka lunárneho modulu, Alan Shepard (prvý američan vo vesmíre, 5. máj 1961
a zároveň najstarší astronaut na Mesiaci - 47 rokov) a Edgar D. Mitchell predviedla najpresnejšie pristátie na mesačnom povrchu zo všetkých misií - menej ako 50 meterov od cieľa. Ako už pri cestách na Mesiac bolo zvykom, nezaobišlo sa bez napínavých momentov. Najprv po odpojení od veliteľského modulu začal počítač lunárneho modulu dostávať signál k prerušeniu letu od chybného spínača (pravdepodobne odtrhnutý spoj), čo sa dočasne podarilo odstrániť poklepaním na prístrojovú dosku. O chvíľu sa však porucha začala objavovať znovu. Ozajstný problém by nastal, keby sa zopakovala po tom, ako lunárny modul začal klesanie k mesačnému povrchu. Vtedy by ju počítač "zobral vážne" a reagoval zapálením motorov pre návrat na orbitu. To by znamenalo koniec pristátia na Mesiaci... V riadiacom centre v Houstone sa však podarilo preprogramovať počítač tak, aby toto hlásenie ignoroval. Údaje boli odoslané posádke lunárneho modulu, ktorá ich načas stihla vložiť do počítača. Potom ako modul začal klesať k povrchu objavila sa ďalšia porucha - výškomer, ktorý odmietol automaticky zamerať povrch Mesiaca a tým pádom pripravil navigačný počítač o zásadné údaje o výške a rýchlosti modulu. Zhruba 5,5 kilometra nad povrchom radar konečne po viacnásobných pokusoch naskočil. Tesne pred tým, ako by došlo k automatickému prerušeniu pristátia. Nasledujúce lety Apollo 15, 16 a 17 mali na mesačnom povrchu zotrvať dlhšie. Boli viac vedecky zamerané a vybavené zariadeniami na prevádzanie rôznych experimentov. Patrili medzi ne okrem prieskumu pôdy a odoberania vzoriek mesačných hornín inštalovanie vedeckých prístrojov, ktorých činnosť bola následne monitorovaná z povrchu Zeme. Boli to seizmografy skúmajúce mesačnú geologickú aktivitu, zariadenia odrážajúce laserové signály zo Zeme za účelom spresnenia merania vzdialenosti Mesiaca od Zeme, či prístroje na zachytávanie častíc tzv. slnečného vetra a ďalšie. Posádky boli vybavené mesačným roverom - vozidlom, na ktorom podnikali výlety do blízkeho okolia. Poháňali ho dve 36 V batérie, mohlo vyvinúť rýchlosť okolo 20 km za hodinu a jeho dojazd bol 65 km.
Astronaut James Irwin (Apollo 15) pri lunárnom roveri. Zdroj: David Scott/NASA Počínajúc Apollom 15 (26.7.1971) boli astronauti podstatne viac trénovaní v geológii, keďže práve táto disciplína sa stala na mesačnom povrchu prioritou. Poprvý krát nebolo pre pristátie zvolené mesačné more, ale lokalita iného typu, v blízkosti Headleyho zlomu. David Scott a James Irwin strávili na Mesiaci 3 dni, kým ich kolega Alfred Worden krúžil okolo Mesiaca a detailne študoval mesačný povrch panoramatickou kamerou, gamma-ray spektrometrom a ďalšími zariadeniami. Vďaka dlhšiemu pobytu na povrchu a lunárnemu roveru astronauti preskúmali podstatne širšie okolie a priniesli na Zem 77 kilogramov hornín (skoro dvakrát viac ako predošlý let). Pri odchode z obežnej dráhy bol dokonca vypustený malý satelit, ktorý mal za úlohu pokračovať vo výskume. Apollo 16 (16.4.1972) zamierilo do geologicky staršej oblasti ako predošlé posádky, nachádzajúcej sa navyše v mesačných kopcoch. Na rozdiel od svojich predchodcov mali John Young a
Charles Duke vyjsť na mesačný povrch až trikrát, kým na nich Ken Mattingly čakal vo veliteľskom module na obežnej dráhe. Za použitia rovera, na ktorom najazdili skoro 27 kilometrov zhromaždili takmer 96 kilogramov vzoriek pre vedcov na Zemi. Tie znamenali vyvrátenie hypotézy, že skúmané lokality (Descartes Formation a Cayley Formation) sú sopečného pôvodu. Cestou na Zem Ken Mattingly absolvoval hodinový výstup do otvoreného kozmu aby na palubu priniesol niekoľko filmov exponovaných kamerou umiestnenou na trupe lode. Poslednou cestou na Mesiac bol let Apolla 17, 7. decembra 1972. Posádka Eugene Cernan, Ron Evans a Harrison Schmitt (poprvý krát profesionálny geológ, nie letec) bola prvou, ktorá štartovala zo Zeme v noci. Cernan neskôr spomínal, že žiaru plameňov za priezormi pri výstupe zemskou atmosférou vnímal vďaka tomuto faktu omnoho intenznívnejšie. Apollo 17 malo za úlohu pristáť v blízkosti údolia Taurus-Litrow, pobudnúť na povrchu 3 dni a zhromaždiť podobne ako predchádzajúca misia geologicky staršie vzorky z mesačnej vysočiny. Umiestnilo tiež na mesačný povrch niekoľko nových prístrojov určených pre pozorovanie a meranie mesačnej gravitácie v blízkosti miesta pristátia a skúmania mesačnej pôdy prostredníctvom elektrických impulzov. Cernan a Schmitt tiež na povrchu používali mesačný rover, na ktorom sa dostali do vzdialenisti skoro 8 kilometrov od lunárneho modulu... Apollo 17 prekonalo niekoľko rekordov - bola to najdlhšia pilotovaná výprava na Mesiac (12 dní), astronauti strávili na povrchu mimo lunárneho modulu najdlhší čas (vyše 22 hodín) a priniesli na Zem najväčšie množstvo hornín (vyše 110 kg). Strávili tiež najdlhší čas na mesačnej obežnej dráhe. Posledným, dvanástym človekom, ktorý dodnes stál na mesačnom povrchu sa stal veliteľ lode, astronaut Eugene Cernan, vnuk prarodičov slovenského a českého pôvodu. Jeho posledné slová na Mesiaci zneli: "Som na povrchu a ako podnikám posledné kroky človeka na Mesiaci, aby sme sa na nejaký čas vrátili domov - dúfajúc, že to nebude nadlho - rád by som povedal to, čo dúfam história potvrdí. A to, že dnešné úsilie Ameriky pomohlo určiť osud človeka zajtrajška. Keď dnes opúšťame Mesiac tu v TaurusLitrow, robíme to tak, ako sme aj prišli a ako sa - ak Boh dá i
vrátime - v mieri a s nádejou pre celé ľudstvo. Boh sprevádzaj posádku Apolla 17." Štastným návratom "sedemnástky" 19. decembra 1972 sa program Apollo ukončil napriek tomu, že pôvodne počítal ešte s tromi ďalšími letmi. Nemohli sa realizovať z dôvodu zníženia objemu finančných dotácií. Skončilo sa desaťročie extrémne prínosného obdobia kozmonautiky, na ktoré nadviazali ďalšie projekty - vesmírna stanica Skylab (1973 - 1979) a lety raketoplánov. Astronauti z Mesiaca priniesli 382 kilogramov hornín, ktoré zásadným spôsobom prispeli k poznaniu zloženia a geologickej histórie Mesiaca. Financovanie projektu zastrešilo výstavbu Johnsonovho vesmírneho centra a Kennedyho vesmírneho centra, kľúčových inštitúcií modernej kozmonautiky a zamestnalo na niekoľko rokov desiatky tisíc ľudí. Apollo urýchlilo inovácie v mnohých technologických oblastiach - aj nesúvisiacich s kozmickými letmi - zahŕňajúc letectvo, telekomunikácie a počítače.
Prvý a posledný muž na Mesiaci. Neil Armstrong a Eugene "Gene" Cernan v časoch programu Apollo a po štyridsiatich rokoch. Zdroj: NASA
Predovšetkým však výpravy na Mesiac zmenili históriu. Zmenili človeka samotného a jeho uhol pohľadu na existenciu na Zemi. Slovami Jima Lovella, veterána letov Apollo 8 a Apollo 13: "Lety na Mesiac vám umožnia správne vnímať našu existenciu. Pozeráte sa späť na Zem cez okno a môžete ju zakryť palcom na ruke. Všetko, čo ste kedy poznali je za vaším palcom. Tá modrobiela gulička obieha celkom obyčajnú hviezdu, stratenú kdesi na vonkajšom okraji galaxie. Neuvedomujeme si, čo na Zemi máme, kým ju neopustíme." Zdroje: NASA, DAVIS C., CERNAN E., Poslední muž na Měsíci, ACADEMIA, 2003