OBSAH KORENE A TRADÍCIE PRIESTOR SLOVA KULTÚRA V TOKU ČASU. ROZHOVOR s básnikom Pavlom Janíkom 57 ZAUJALO NÁS

ROČNÍK X, ČISLO 4

DECEMBER 2010

OBSAH _____________________________________________________________

KORENE A TRADÍCIE Marián Tkáč: Kedy sa začínajú slovenské dejiny? Drahoslav Machala: Budovanie štátu. Prečo hrad a prečo Svätopluk Paľo Parenička: Zabudnutý symbol Slovanstva

5 12 20

PRIESTOR SLOVA Ján Tuţinský: Tretie tisícročie – výzva k slovanskej vzájomnosti 26 Peter Vittek: Namiesto MMF revolúcia 30 Pavol Janík: Masaryk – Odysea 2010 33 Václav Klaus: Hrozí nám svetovláda, zánik demokracie a nová totalita 34

KULTÚRA V TOKU ČASU Gregor Papuček: Kniha zapýrená od svojho obsahu Pavol Janík: Nedeľa Recenzia: Mark Fischer: Kapitalistický realizmus Zomrel šéfredaktor Literárneho týţdenníka Jozef Bob

37 51 53 55

ROZHOVOR

57

s básnikom Pavlom Janíkom

ZAUJALO NÁS Jubilejný 10. všeslovanský zjazd – Kyjev Pavol Janík: Ember november Rodený básnik Pavol Stanislav Pius Fridrich Svitek: Spomienky hodné spomínania

63 66 68 68

JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 1. štvrťroku 2011

71

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník X, číslo 4. Vychádza štyri razy do roka Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti. Výtvarný návrh obálky: Ladon© Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: [email protected], www.ozzsv.sk ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v decembri 2010

3

PF 2011

V mene redakčnej rady Vám úprimne ďakujeme za priazeň, ktorú ste preukazovali nášmu časopisu v tomto roku. Do nového roka 20211 Vám želáme pevné zdravie, veľa tvorivých síl a mnoho úspechov v osobnom živote. Július Handžárik šéfredaktor

4

Jozef Mravík predseda redakčnej rady

KORENE A TRADÍCIE Kedy sa začínajú slovenské dejiny? Marián Tkáč Sú na svete národy, ktoré sa sťahovali (i sťahujú) a sú národy, ktoré pretrvali v podstate na tých istých miestach od nepamäti. Naši genetici zdôrazňujú, ţe dejiny celej Európy sú viac dejinami pohybov „kultúr“ ako ľudí. Výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo, sú zrejme kočovné (nomádske) a koristnícke kmene, prichádzajúce zväčša z Ázie, ktoré neprinášali kultúru, ale hľadali najvhodnejšie podmienky pre svoje parazitovanie na existujúcej kultúre. Toto putovanie, „kočovanie“ ázijských koristníckych skupín, malo iný dôvod i charakter ako putovanie pastierov, ktorí kočovali za potravou pre svoje stáda, čo platí o Abrahámovi a jeho potomstve. O hľadaní a napokon o „zaujatí vlasti“ Abrahámom a jeho potomkami svedčia biblické knihy, ktoré sa však netvária, ţe sú historickými dokumentmi. Iné „zaujatie vlasti“, totiţ Karpatskej kotliny staromaďarskými kmeňmi, je len zhruba sto rokov starý umelý mýtus. Samotný výraz „Karpatská kotlina“, ktorý pouţíva maďarská politika, geovedná literatúra nepozná a nie je ani logický, pretoţe kotliny alebo panvy vytvárajú rieky, a nie hory. Americký vedec L. L. Cavalli-Sforza, profesor na Standfordskej univerzite v tejto súvislosti v roku 1991 napísal: „Maďarsko je v Európe anomália. Jazyk ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Rozhodujúca väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je maďarská etnicky. Je prevaţne slovanská, definitívne európska. Zostalo iba meno a hyperbolický jazyk. Maďarských génov niet.“

5

Roľnícka spoločnosť je na rozdiel od kočovníckej, konzervatívna. Sama sa mení len veľmi pomaly a dlhodobo podobne, ako pomaly a zväčša len na malé vzdialenosti posúva miesta svojho pobytu. Prastaré roľníctvo bolo cyklické, išlo však len o „technologické posuny“ do neveľkej vzdialenosti. Pôda poličiek, pripravovaných pálením vyklčovaného porastu, sa pomerne rýchlo zapýrila, a tak v priebehu 15 rokov roľníci preniesli svoje osady do neveľkej vzdialenosti a začali obrábať ďalšie plochy. Po 40 – 50 rokoch sa osada mohla vrátiť na pôvodné miesto. Nie, to asi nemoţno povaţovať za „sťahovanie sa národov“. Okrem toho na rozdiel od kočovníkov medzi roľníkmi prevládala rovnosť, nebolo privilegovaných tried, ktoré by ţili bezprácne a ktoré by podľa Knihy proroka Amosa „leňošili na pohovkách, jedávali baránky zo stáda a vykŕmené teľatá zo stajne“. Marxisti hovorili o prvotnopospolnej spoločnosti, kde vládla rovnosť bez majetkových diferencií. Nevie sa, ako prebehol prechod od nediferencovanej spoločnosti k spoločnosti rozdelenej na vrstvy. Teda vlastne ako a prečo vznikol svet starých ríš, pretoţe ríša – štát, to uţ nie je o rovnosti. Z časového hľadiska by to mohlo súvisieť so vznikom miest – najneskôr 4000 rokov pred Kristom – čo je moment predelu praveku a staroveku (240 generácií). Prvým známym mestom svetových dejín je však Jericho, zaloţené uţ okolo roku 8850 pred Kristom. Jedno je isté: najstaršie štáty nevytvárali roľníci. Má vôbec roľník čas na zdruţovanie sa? A politizovanie? Pôda si ţiada svoje. To nie je výrobný pás v automobilke, ktorý ide tak rýchlo, ako ho technici nastavia. Polia bývajú rozdielne dlho zmrznuté, niektorý rok je suchý, iný mokrý, raz prídu mrazíky, ľadovec či víchrica, hromy a blesky, inokedy neprídu. Práca roľníka je naozaj otrocká. A predstavte si! „Človek tvrdo pracujúci na iného“ sa v latinčine označuje ako sclavus, v nemčine Der Sklawe a v angličtine slave. Otrok.

6

Podľa 11. vydania encyklopédie Britannica z roku 1911 neexistuje ţiadny dôkaz o tom, ţe Slovania sa masovo prisťahovali do svojich terajších sídel pred 1. storočím po Kristovi. Ich pôvodné bydliská boli totiţ ďaleko, „aby ich poznali stredomorské národy“. Prvý raz ich bez pochýb spomína Plínius vo svojej Germanii z roku 77 po Kristovi, keď hovorí o Venetoch, potom zhruba o sto rokov neskôr Ptolemaios v Geografii hovorí o Venedských horách, čo sú severné Karpaty a uvádza aj mená Stlavani, Suoben a Sloveni, čo by mohli byť Slovania. Keďţe prvý raz pouţil slovo „Sclavini“ PseudoCaesarius a keďţe to bolo na začiatku 6. storočia n.l., celkom logicky po prvej svetovej vojne prevládol – a dodnes pretrval – názor o prisťahovaní sa Slovanov do svojich terajších sídel tesne predtým. Teda v rámci sťahovania sa „národov“. A keďţe zo západu prísť nemohli, prišli z východu. Slovanská pravlasť sa umiestňovala kdesi medzi Dneper a Pripiať. Pravdaţe, ani o tom neexistuje ţiadny dôkaz. Keďţe písmo nám tu nepomôţe – napokon podľa archeológa Pavla Mačalu praveké dejiny (obdobie bez písomných správ) predstavujú 99,9 % objemu ľudských dejín, pomôţe nám archeológia? Nie, nepomôţe. Aj preto, ţe sa hlásime k roľníckym predkom, ţivot ktorých sa nespája s väčšími technologickými inováciami. Archeológia, ktorá prichádza do kontaktu predovšetkým s produktmi tovarovej (remeselnej) výroby, rôzne pomenúva „kultúry“, opierajúc sa zväčša o skromné zistenia, predovšetkým o tvary nádob a na nich vyryté línie či vzory. „Tak ako sa nedá vykopať feudalizmus, nedá sa vykopať ani etnogenéza Slovanov“, píše Pavol Mačala. Ten sa však uţ dlhšie domnieva, ţe „Slovania (najpočetnejší národ v Európe) sú aborigénnym – domácim obyvateľstvom“, ţe „Slovania sa vyvíjali na územiach na západ od stredného Dnepra, v priestoroch medzi Odrou a Vislou rovnako ako na juh od Karpát v povodí Dunaja“. Je teda dovolené, ba nevyhnutné, kombinovať a domýšľať si súvislosti. Tak to napokon robia všetci susedia, keď si priháňajú na

7

svoje mlynské kolesá dejín toľko vody, koľko cez ne nikdy netieklo. Uţ sme uviedli, ţe zatiaľ prevláda kombinácia a vývody našich profesionálnych historikov, odchovaných na praţskom historickom mlieku, ktoré nadojili nemeckí historici v 19. storočí: „niekedy vtedy“, v 4., 5. či 6. storočí objavili sa Slovania. A čo Ptolemaiovi Stlavani a Suobeni z 2. storočia? Veď neponášajú sa Stlavani na Sclavini a Suobeni na Sloveni? Uţ z názvov klasických dejepisných kníh vyplýva, ţe pred 6. storočím priamych predchodcov Slovákov na Slovensku „nebolo“. Ţe zhruba vtedy, niekedy v 5. či 6. storočí, dostali sa sem ako veľká riava. Prvý zväzok Prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov, ktorý pod redakciou Richarda Marsinu vyšiel v roku 1998 a pokrýva obdobie asi od 8. storočia pred Kristom aţ po 5. storočie po Kristovi, nazýva sa Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Matúš Kučera dáva svojím Slovenským dejinám z r. 2009 podnadpis: Od príchodu Slovanov po rok 1526. „Kostlivec“ našich dejín, teda teória o prisťahovaní sa Slovanov (a osobitne Slovenov – Slovákov) do Európy počas „posledného sťahovania sa národov“, má tuhé korene. Presvedčenie, ţe „slovenské dejiny sa začínajú na prelome 5. a 6. storočia, keď sa prví Slovania usadzujú v naddunajských priestoroch Karpatskej kotliny“ neskrýva Ján Lukačka v Dejinách Slovenska z roku 2007. A mnohí iní. Vlastne takmer všetci. Teórie oneskoreného vstupu Slovanov na scénu histórie vznikli z úzkoprsého dejepisectva, ktoré povaţovalo prvú zmienku o „Sclavinoch“ v Dialogues II. Pseudo-Caesaria Naziánskeho zo začiatku 6. storočia po Kristovi za počiatočný bod ich histórie. Posledných 150 – 200 rokov bola historická pravda rukojemníkom hegemoniálnych doktrín. Historici našich západných a juţných susedov v akejsi tajomnej zhode dokonca tvrdili, ţe slovenský ţivel sa väčšinou do karpatského oblúka a pridunajských nív dostal aţ priesakom valašskej kolonizácie v neskorom stredoveku!

8

Podľa hypotézy o sťahovaní sa „národov“ roľnícki Slovania „obsadili“ Tráciu, Peloponéz, Macedónsko a Tesáliu v rokoch 577 – 588 a následne sa dostali dnešné slovanské národy na miesta, kde sídlia dnes. Na jedenásť či dvanásť rokov celkom slušný výkon! Stovky kilometrov, státisíce ľudí... Ako blesk z jasného neba? Zbraňami si vydobyli územie v Karpatskom oblúku? Vytlačili stade dobyvačných Germánov? Alebo tu, v srdci Európy našli krajinu nikoho? There is no evidence that the Sla ys made any considerable migration from their first home until the 1st century AD Their first Transcarpathian seat lay singularly remote from the knowledge of the Mediterranean peoples. Herodotus (iv. 17, 51, 105) does seem to mention the Sla ys under the name of Neuri , at least the Neuri on the upper waters of the Dnestr are in the right place for Sla ys, and their lycanthropy suggests modern Slavonic superstitions; so we are justified in equating Neuri and Sla ys, though we have no direct statement of their identity. Posunom – aj keď „s istou rezervou“- je povšimnutie si uţ spomenutého rímskeho historika Plínia ako aj Tacita (z roku 98), ktorí medzi etnikami od Baltského mora (Venedský záliv) aţ k Visle a k severným Karpatom uvádzajú aj etnické spoločenstvá s názvami Venedi, Veneti, Venadi v cenných Dokumentoch slovenskej národnej identity a štátnosti I. (Bratislava 1998). Mohol by to byť doklad, ţe slovanské kmene boli v prostredí Karpát uţ dávno pred 5. storočím a ďalší pohyb moţno charakterizovať uţ len ako intenzívnejšie slovanské doosídľovanie stredoeurópskeho priestoru? „Tradičné učebnicové tvrdenie o tom, ţe sa Slovania do svojich uţ historických sídel jednoducho prisťahovali, pokrivkáva, na základe najnovších vedeckých výskumov je toto tvrdenie značne problematické“, napísal Dušan Čaplovič v knihe Ivana Hudeca Báje a mýty starých Slovanov (Bratislava 1994) a dodal: „Napríklad je viac ako nepravdepodobné, ţeby na prelome prvej a druhej polovice prvého tisícročia nášho letopočtu mohlo jestvovať práve v stredoeurópskom prostredí – v centre záujmov etník – územie nikoho, ktoré by si jednoducho prisvojili migrujúce poľnohospodárske kmene Slovanov“. Čaro

9

nechceného: „migrujúce poľnohospodárske kmene“? Uţ len otázka: aj s pôdou, alebo bez nej? Je pravda, ţe po páde Ríma (5. storočie) Európou nerušene tiahli útočné barbarské koristnícke kočujúce kmene rabujúce a plieniace všetko, vznikali a zanikali malé kráľovstvá, neschopné udrţať stabilný poriadok na dlhší čas alebo zriadiť funkčný daňový systém. Moţno však obdobie od polovice 4. do 6. storočia nazývať sťahovaním sa národov, spájaným s Hunmi, stepným národom z Mandţuska, ktorý dorazil v roku 425 do Panónie? Nie je ono veľké „sťahovanie národov“ iba veľkým sťahovaním sa koristníckych kmeňov a skupín typu Huni v 5. storočí, Avari v 7. či v 8. storočí a o storočie neskôr ešte kočovníci v starej literatúre uvádzaní ako „Turkoi“, teda starí Maďari? Počas týchto nájazdov roľníci sedeli vo svojich dávnych sídlach, nanajvýš sa pred šípmi kočujúcich bojovníkov schovali do svojich hôr. To preto sú hory našim domovom. Keby sme na chvíľu pripustili, ţe sa naši predkovia, roľníci, „migrujúce poľnohospodárske kmene“, rýchlo (za spomínaných jedenásť či dvanásť rokov) a húfne prisťahovali k strednému Dunaju, vznikne otázka: kedy však? Teda v ktorom ročnom období sa môţe roľnícky národ ako celok – dvesto či tristo tisíc ľudí – presťahovať, odsťahovať, prisťahovať, putovať, migrovať? Na jar? V lete? Na jeseň? V zime? Na jar roľníci sejú a sadia. V lete a v jeseni zberajú úrodu. Potom orú a pripravujú predpoklady pre budúcoročnú úrodu. Prichádzala by do úvahy zima, to by však na jeseň nezasiali a na budúci rok by neţali a hladovali. Ibaţe by mali zbrane a jedlo si ukoristili. No ako vieme – píše sa o tom napríklad v Ratkošových Prameňoch k Veľkej Morave - roľníci zbrane zväčša nemali a keď „boli prekvapení nejakým nebezpečenstvom, ponoria sa hlboko do vody a drţia vo svojich ústach dlhé trstiny a leţiac na znak v hlbine, cez ne dýchajú a vydrţia tak viac hodín, nevzbudiac podozrenie nikoho“. Mohli v takej polohe zaujať nové veľké územia, potrebné na preţitie? Mohli takto „vypudiť“ Germánov?

10

Napokon: kto boli roľníci, s ktorými na sever od Dunaja Rimania obchodovali uţ predtým? A ktorí boli predchodcami Helenov v Grécku či Italikov v Taliansku? Antonín Horák z Moravy spoločne s našimi nadšencami, medzi ktorých patrí Miloš Drastich, uvaţujú a píšu o Slovanoch, či Slo-wanoch, ako o roľníkoch, ktorí v určitom čase ţili v celej Európe. Keďţe Horákova kniha O Slovanech úplně jinak je zaiste „nehodnoverná“, necitujeme tu z nej. A nadto všetko a neodškriepiteľne: závery genetikov na základe analýzy DNA kyseliny sú také, ţe korene takmer 85 percent slovenskej populácie siahajú do mladšieho paleolitu, do doby pred 20 aţ 50-tisíc rokmi. Naši priami predkovia ţijú teda na tomto území uţ 20 aţ 50-tisíc rokov. Keďţe v jednom storočí sa vystriedajú štyri generácie, znamená to, ţe ôsmi aţ deviati spomedzi nás sú v poradí osemstou aţ dvojtisícou generáciou ľudí nepretrţite ţijúcich na našom území. Asi 10 percent populácie má neolitický pôvod, to znamená, ţe predkovia jedného z desiatich spomedzi nás prišli sem pred 8 aţ 10-tisíc rokmi a len 5 percent našich génov je mladších. Môţeme pokojne konštatovať, ţe história Slovenov, starých Slovákov, je prastará a spája sa so strednou Európou. Zmätok, ktorý nastal a pretrváva, spôsobil nemecký filozof, Prus Johan Gottfried von Herder (1744 – 1803). Ten rozdelil Európu medzi Germánov a Slovanov. A tak sa naša pradávna prítomnosť na Dunaji „upravila“ na príchod po Kristovi v 5. či 6. storočí. Niet na to nikde nijakého dokladu, ale praţská škola to prijala a odvtedy je to v učebniciach. Podľa Antona Semeša vôbec nie je smerodajné, ţe Rimania po príchode na stredný Dunaj do svojich análov zapisovali len mená vládnucich kmeňov, s ktorými bojovali a uzatvárali mierové zmluvy, Kvádov či Markomanov. Bojovné a koristnícke národy privandrovali odniekiaľ na stredný Dunaj ako „vládnuce“ a nie ako roľníckopastierske, a pri vyhľadávaní vhodných kotlín a rovín nechceli prázdne kraje, ale naopak, zaľudnené a prosperujúce. Predsa, aby ich, nových vládcov, mal kto ţiviť.

11

Moţno v súlade so zdravým rozumom klásť veľa otázok, no tá základná je takáto: prečo len ťaţko pripúšťame, ţe dejinnú niť aj na našom území súkali a predlţovali aţ dodnes v podstate tí istí ľudia? Veď kaţdý, kto ţije dnes, musel mať vţdy svojho predka, pretoţe neexistuje ani jedna ľudská bytosť bez minulosti v ktoromkoľvek okamihu dejín. Prečo by sme mali aj naďalej usilovne, takmer úporne vyhľadávať svojich predkov všade inde, len nie práve tu, teda doma?

Budovanie štátu. Prečo hrad a prečo Svätopluk Drahoslav Machala Kaţdý národ a štát musí mať svoje priority. Vznik štátu (1993) bol potvrdením identity štátotvorného národa Slovákov a následne štátnej suverenity, nezávislosti. Bol to iba začiatok, prvý krok budovania štátu. Pred kaţdou vládou, nech sa striedajú v akomkoľvek poradí, stoja dva imperatívy: budovanie štátu a obhajoba národnoštátnych záujmov Slovenskej republiky. Súčasťou budovania štátu sa musí stať prirodzená výchova občanov k úcte k republike, aby sa prejavovala najmä vlastenectvom skutkov. Ak vyznávame, ţe štát je národný a spoločnosť je občianska, potom patrí k občianskym cnostiam starať a o to, aby sa cieľavedome v slovenskej mládeţi pestoval vzťah k slobodnej a demokratickej Slovenskej republike. V rodinách a aj v škole a celkom určite systematicky v spolkoch, zdruţeniach aj v celej slovenskej spoločnosti. Slovensko prešlo na ceste k vyhláseniu nezávislosti a to od Samovej ríše a Veľkomoravskej ríše cez Uhorské kráľovstvo, prvú Slovenskú republiku a Česko-Slovenskú republiku mnoţstvom historických peripetií. Sedemnásť rokov ţijeme v demokratickej Slovenskej republike, a to prináša aj nové nároky na budovanie štátu. Kaţdý parlament a kaţdá vláda Slovenskej republiky má povinnosť aj kvôli štátnej kontinuite, aktívne do tohto

12

budovania prispieť. Do tohto úsilia celkom prirodzene patrí aj budovanie symboliky a symbolov. Ako suverénny národ sme prvé kroky urobili, keď sme 17. júla 1992 prijali Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a následne 1. septembra 1992 aj prvú demokratickú Ústavu Slovenskej republiky. Kaţdá zo slovenských vlád sa pred občanmi prezentuje aj tým, ako si tieto dátumy váţi a pripomína. Na budove starej Slovenskej národnej rady od roku 2007 pamätná tabuľa pripomína oba tieto, pre Slovákov historické dátumy. Budovať pamäť národa sa vypláca. Pripomína nám to esejista Alexander Matuška: Nič sa nastálo neudrţí vo vedomí, v láske a úcte ľudí: taký je zákon ţivota. Ale je aj iný zákon a ten znie, ţe národu nemoţno ţiť zo dňa na deň ... Potrebujeme pamäti ako spojiva a mosta, ako podnetu a záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam“. Preto je zodpovedné, ak po sebe nasledujúce demokraticky zvolené parlamenty a vlády zachovávajú zvykové práva aj kontinuitu a tradície. Prvý predseda Národnej rady Slovenskej republiky Ivan Gašparovič preto na deň Ústavy SR 1. septembra, ktorý je aj štátnym sviatkom zaviedol tradíciu Dňa otvorených dverí v slovenskom parlamente. Rozhľadení predsedovia parlamentov, ktorí nastúpili po ňom, či uţ to bol Jozef Migaš alebo Pavol Hrušovský, nadviazali na túto tradíciu a rozvíjali ju. Deň otvorených dverí v Národnej rade SR 1. septembra, keď si občania pripomínali prijatie nášho zákona zákonov, sa pre občanov stal sviatkom a do Bratislavy vtedy prichádzali rodiny z celého Slovenska, starí rodičia aj rodičia s deťmi, aby im ukázali miesto, kde sa prijímajú zákony našej vlasti. Takto verejne prejavovali úctu k predkom a odkazu bernolákovcov a štúrovcov v zápase za štátnu nezávislosť, ale aj úctu k novej ústave. Odrazu sa tu zjavil nový predseda Národnej rady SR Richard Sulík a bezdôvodne si vlastným samozvaným vyhlásením dovolil zmeniť zauţívanú tradíciu: presunul Deň otvorených dverí pre občanov

13

Slovenska na 17. novembra! Kaţdý z nás rešpektuje, ţe sa 17. november stal štátnym sviatkom, no miesto jeho osláv a pripomienky patrí na Námestie SNP, kde sa odohrávali masové manifestácie roku 1989. Nikto, kto príde na post predsedu NR SR, nemá právo mýliť slovenských občanov a začínať „takzvanú novú tradíciu“ od seba samého! Tradícia je putom pre ţivotaschopných, buduje sa viac rokov, je to istá vnútorná dohoda, ţe spoločne niečo významné uctievame . Predseda Národnej rady SR nie je zosobnením štátu, je iba prvý medzi rovnými. Človek, ktorý ako nový nastupuje do ústavnej pozície, si nemôţe myslieť, ţe práve ním sa začínajú moderné slovenské dejiny! Jeho štátnická veľkosť sa práve naopak prejaví tým, ţe rešpektuje kontinuitu uţ zavedených tradícií. Takto potom deň otvorených dverí v Prezidentskom paláci, ktorý zaviedol Rudolf Schuster na 15. júna, jeho nástupca, prezident SR Ivan Gašparovič rešpektoval ako daný úzus a zavedenú tradíciu: rešpektoval vlajkoslávu pred palácom, ceremónie s nástupom vojakov v historických hurbanovských uniformách pri príchode vzácnych zahraničných hostí, aj trubačov i výmenu a slávnostné striedanie stráţí. Osobitnou súčasťou budovania národnej tradície je tvorba symbolov. Bývalý prezident ČSSR Antonín Novotný, celou politickou autoritou prvého tajomníka aj prezidenta bránil tomu, aby vedenie Slovenskej národnej rady v rokoch 1958-1968 podporovalo rekonštrukciu Bratislavského hradu. Ako presvedčený český šovinista presadzoval názor, ţe v ČSR jeden hrad stačí: „v Prahe máme Hradčany, preto nebudeme Bratislavský hrad ako symbol feudalizmu za peniaze pracujúcich opravovať“! Aktivity za rekonštrukciu hradu Novotný povaţoval dokonca za prejav „zvyškového burţoázneho nacionalizmu“, ktorý Slánsky a Gottwald exemplárne potrestali v politických procesoch v 50-tych rokoch obesením Clementisa a väznením Horvátha, Novomestského, Husáka a ďalších. V línii stalinského Novotného

14

dnes pokračuje Marína Zavacká, ktorá doslova špicľuje po zvyškoch takého nacionalizmu na Slovensku v 21. storočí. Kaţdý suverénny národ a občania štátu majú právo pestovať vlastenectvo a pozitívny vzťah k republike. Súčasťou tohto procesu je pestovanie úcty k štátnym symbolom: k štátnemu znaku, k štátnej vlajke, k ústave a k pečati. Ale širšie sa takýmito symbolmi stávajú aj posvätné historické miesta, ktoré kaţdý národ uctieva: my Slováci si takto váţime Devín, Bradlo, Bratislavský hrad, Nitru ako centrum Nitrianskeho knieţatstva, Bratislavu a Trnavu ako centrá pôsobenia bernolákovcov, Hanisku, kde sa odohralo sedliacke povstanie (1831), Myjavu ako centrum vzniku Slovenskej národnej rady (1848), Banskú Bystricu ako centrum Povstania (1944), Dukliansky priesmyk, ale širšie aj Mariánsku horu v Levoči ... Keďţe archeológovia Belo Polla, prof. Tatiana Štefanovičová od 15.9.1958 na Bratislavskom hrade vykopali jedinečné dôkazy o veľkomoravskom hradisku a trojloďový chrám ako centrum cirkevného ţivota, bol to dobrý podporný dôvod na obnovu hradu. Myšlienka obnoviť Bratislavský hrad vznikla v hlavách architekta Dušana Jurkoviča a Janka Alexyho uţ po prvej svetovej vojne. Národný umelec Janko Alexy jej zostal verný aj po druhej svetovej vojne: dokázal získať podporu Povereníctva školstva a osvety a potom aj vedenia Krajského národného výboru, aby v roku 1953 preskúmal zrúcaninu hradného paláca. Katedra vývoja architektúry na čele s Alfrédom Pifflom v roku 1954 urobila sondáţne práce v juţnom trakte hradu. Objavný dôkaz, ţe Bratislavský hrad stojí na veľkom hradisku z čias veľkomoravskej ríše, významne pomohol národnému umelcovi Jankovi Alexymu, ale aj architekotom Alfredovi Pifflovi, Dušanovi Martinčekovi a Eugenovi Kramárovi, aby s disidentskou podporou vtedajších predsedov Slovenskej národnej rady, dokázali vzkriesiť hrad z trosiek ruiny. Od roku 1962 sa mala rekonštrukcia ukončiť za 10 rokov. Pravda politický odmäk urýchlil jeho rekonštrukciu na symbol slobody a demokracie roku 1968, keď ho architekti, stavbári

15

a umelci odovzdali do rúk predsedu Slovenskej národnej rady Ondreja Klokoča. Na Bratislavskom hrade sa na výročie Martinskej deklarácie (30.október 1968) podpísal aj Zákon o česko-slovenskej federácii, čo dosvedčujú zasadené lipy. Bratislavský hrad síce postavili z ruín, ale vyţadoval si opakované opravy stavbárov. Predsa len rekonštrukčné práce sa z pôvodných desiatich skrátili o štyri roky, a to sa odrazilo na kvalite prác. Uţ riaditeľ Slovenského národného múzea Ladislav Šášky, ale najmä vytrvalý Andrej Fiala, ale aj mladí architekti Ivan Masár a Cyril Bouda sa dlhodobo zapodievali prípravou na dokonalú rekonštrukciu Bratislavského hradu. Naliehavú výzvu na potrebu obnovy Hradu vyslal generálny riaditeľ Slovenského národného múzea prof. Matúš Kučera (1999-2002). Prizvaní statici mu v odbornom posudku potvrdili obrovské škáry na Korunovačnej veţi a ďalšie váţne statické aj stavebné nedostatky. Výrazne potrebu rekonštrukcie Bratislavského hradu urýchlila skvelá príleţitosť, ktorou bolo prijatie Ústavy SR (1992) aj vyhlásenie nezávislej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Dôrazne to pripomenul február 2005, keď dvaja najmocnejší štátnici sveta George Bush a Vladimír Putin ohlásili summit v Bratislave. Práve tento vrcholový summit ukázal, ţe ako mladá republika skrátka nemáme na usporiadanie takejto významnej medzinárodnej udalosti vhodný priestor. Narýchlo sa začalo upravovať niekoľko miestností Bratislavského hradu na rokovanie a podpis dokumentu. Potvrdili sme opäť povesť večných provizoristov. Summit sa skončil a oprava Hradu padala do zabudnutia. Výzvu na dôslednú obnovu Bratislavského hradu zdvihol a prijal však nový predseda Národnej rady SR Pavol Paška (/2006), lebo pochopil, ţe nová demokratická Slovenská republika potrebuje Bratislavský hrad nielen ako reprezentačný priestor na prezentáciu slovenských národných expozícií, obrazov a múzejných zbierok, aby to bola v tom pravom slova zmysle prvá národná kultúrna pamiatka v štáte, ale ţe na Bratislavskom hrade sa odovzdávajú aj najvyššie

16

štátne vyznamenania slovenským osobnostiam, ţe sa tu slávi Deň Ústavy, ale najmä, ţe tu bude aj reprezentatívne sídlo dvoch najvyšších ústavných činiteľov – prezidenta SR a predsedu slovenského parlamentu. Preto najmä v rokoch 2006-2010 získal hrad celkom nový dynamizmus obnovy, jeho rekonštrukcia sa stala vecou národnej cti a jeho vzhľad aj vecou prestíţe slovenskej politickej reprezentácie. Keď hrad 1. septembra 2009 vymaľovaný do biela a s obrovským ohňostrojom privítala celá slovenská verejnosť, kaţdému bolo jasné, ţe sa tu stretávame s celkom novým prístupom parlamentu aj vlády k budovaniu symbolov nového štátu. Zrekonštruovaný hrad si pýtal aj nový obsah. Preto sa poprední odborníci z Kongresu slovenskej inteligencie (KSI) stretli v parlamente s Pavlom Paškom a interpelovali ho, aby sa opravený Hrad naplnil aj zodpovedajúcim obsahom. Plejáda vedcov, múzejníkov, galeristov, historikov a umelcov pripravila zasvätené štúdie a návrhy ako hrad naplniť obsahom, ktorý by budoval národné sebavedomie Slovákov a stal sa pútnickým miestom, kam naši ľudia aj politici s hrdosťou môţu priviesť akúkoľvek návštevu zo sveta. V tomto ohľade ateliér architektov Ivana Masára a Cyrila Boudu tieto návrhy spracoval a preniesol ich do jednotlivých miestností a poschodí.. Vykonal spolu s realizátormi z Váhostavu skutočne jedinečné, zrelé majstrovské dielo obnovy. Uţ dnes sa môţeme tešiť ako bude na druhom poschodí vyzerať prezidentské krídlo, zariadené v štýle cisárovnej Márie Terézie, kde bude slovenský prezident v reprezentačných priestoroch prijímať vzácne návštevy pomazaných hláv a prezidentov z Európy a zo sveta. Uţ dnes je otvorená výstava Ars liturgica na prízemí, kde sa prezentujú najkrajšie monštrancie a cirkevné artefakty z celého Slovenska. Očakávame otvorenie reprezentačnej galérie na prvom poschodí, kde bude vystavené slovenské gotické a renesančné umenie. Tešíme sa na expozíciu slovenských dejín Slovensko a Slováci na treťom poschodí, ktorá bude poznávacím tunelom, cez ktorý bude moţno previesť návštevníkov z cudziny, aby

17

spoznali a pochopili v akej historickej krajine a u akého starého európskeho národa sa nachádzajú. Po skončení prvej časti obnovy, legitímne zvolený slovenský parlament a legitímne zvolená vláda SR Roberta Fica po zrelej úvahe a po vedeckých oponentúrach, pristúpila k dotvoreniu čestného nádvoria Bratislavského hradu. Nič v tom prístupe nebolo voluntaristické ani svojvoľné. Parlament má k dispozícii odborné posudky prof. Matúša Kučeru, oponentúry prebiehali aj v Slovenskom národnom múzeu. Slovenský historický ústav Matice slovenskej usporiadal 19. mája 2010 na pôde Národnej rady SR pod záštitou predsedu Pavla Pašku vedecké sympózium nazvané Svätopluk v slovenských dejinách. Zúčastnili sa na ňom poprední slovenskí historici, odborníci na stredovek, ale aj literárni vedci, archeológovia, odborníci na dejiny umenia. Hlavné referáty predniesol prof. Richard Marsina, prof. Matúš Kučera, prof. Eva Fodinálová, PhDr. Anton Hrnko, PhDr. Ján Bobák a v diskusii mnohí špecialisti PhDr. Titus Kolník, prof. Július Bartl a ďalší. Súčasťou tejto dobre pripravenej diskusie, bolo aj vydanie knihy prof. Matúša Kučeru Kráľ Svätopluk, korú vydala Matica slovenská (2010) a ktorú do ţivota uvádzali prof. Ján Lukačka a doc. Martin Homza. Autor v nej vysvetlil a vedecky obhájil všetky dôleţité otázky jeho ţivota, otázku vzťahu lotrinského dvojkríţa a byzantského dvojkríţa, otázku vypovedania Metodových ţiakov, ktoré sa mylne pripisuje Svätoplukovi, ale bolo dielom Vichinga. Dokázal aj jasnú latinskú vieroučnú prozápadnú orientáciu kráľa Svätopluka, čo poţadoval aj pápeţ Štefan V. listom kráľovi Slovenov z roku 885. Napokon, veď Svätopluka v mladosti vychovávali na franskom dvore. Vzdelaní predstavitelia slovenskej inteligencie teda nič neponechali na náhodu, ale slovenská komunita sa zhodla na tom, ţe je prirodzené a v záujme pestovania vlastenectva aj budovania vzťahu k novému štátu – k Slovenskej republike – osadiť na čestnom

18

nádvorí bratislavského hradu Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka. To je práve onen konkrétny vlastenecký skutok, ktorý nahradzuje veľké reči, o tom, čo by sa malo vykonať, keby bola odvaha ... Lebo najmä svätoplukovskú tradíciu od 11. storočia dodnes vníma slovenský národ ako tradíciu štátotvornú. A budovanie štátotvornej svätoplukovskej tradície je súčasťou budovania štátu. Osadenie Svätoplukovej sochy ako symbolu je spevnením slovenskej štátnosti. Opäť to nebol nijaký výstrelok, lebo sa roku 2013 blíţime k oslave 20. výročia trvania Slovenskej republiky. Preto veríme, ţe na Bratislavský hrad v tomto roku zavítajú viaceré delegácie európskych politikov. Tak ako si Česká republika uctieva svätého Václava na Václavskom námestí v Prahe, ako si Maďarská republika uctieva svätého Štefana v Budapešti, tak majú aj Slováci ako štátotvorný národ právo uctievať si svojho prvého kráľa Svätopluka uznaného pápeţmi Jánom VIII. a Štefanom V. na národnej kultúrnej pamiatke číslo jeden - na Bratislavskom hrade. Veď ročne ju navštívi trištvrte milióna návštevníkov. Vyrastá to z logiky slovenských dejín. Deti a slovenská mládeţ majú právo stretnúť sa s umeleckou podobou svojho kráľa na dôstojnom prestíţnom mieste. Teraz svieti náš Hrad svojou belobou doďaleka a je porovnateľný s krásou Hradčian aj Wawelu. Preto je kaţdá iniciatíva „komisionálne posudzovať“ umiestnenie, umeleckej hodnoty sochy len prázdnym politickým gestom zlovôle novej nastupujúcej moci, najmä v národných dejinách neveľmi vzdelaného predsedu parlamentu Richarda Sulíka. Je to vlastne prejav ţiarlivosti, ţe počas svojho účinkovania nikdy nijaký slovenský štátny symbol nepostavila, nenašla si prístup ani k uctievaniu cyrilometodskej tradície počas štátneho sviatku 5. júla na Devíne... Odporúčanie, prečo nie je na hrade súsošie sv. Cyrila a Metoda, je znovu iba výhovorka. Boli tu dve vlády osem rokov (1998-2006), ktoré súsošie sv. Cyrila a Metoda mohli v Bratislave pred kostolom v Petrţalke kde kázal pápeţ Ján Pavel II. dávno osadiť! Neodváţili sa na Bratislavskom hrade postaviť ani súsošie

19

bernolákovcom, ktorí tam v generálnom seminári za vlády cisára Jozefa II. študovali. Kaţdý kto nemá ucelenú koncepciu budovania štátnosti, je vţdy najmä PROTI. Ak v súčasnom parlamente sedia poslanci, ktorí celý svoj verejný ţivot spojili s petíciami proti rozdeleniu bývalého Česko-Slovenska a s hlasovaním proti prijatiu demokratickej Ústavy SR aj proti vzniku novej demokratickej Slovenskej republiky, ich skutky sú logicky vţdy – proti. Táto schizofrénia tejto politickej garnitúry sa vţdy v rozhodujúcich historických okamihoch prejaví. Vzťah k štátu a k občanom sa prejavuje v konkrétnych situáciách. Preto odpor voči soche Svätopluka je synonymom neúcty voči vlastnému štátu. Čakáme teda, ako sa nová politická moc prejaví: či vlastenecky, alebo barbarsky ... Teda či v intenciách a v tradícii byzantínskeho obrazoborectva. Budovanie štátu, je jeho zveľaďovanie. Nie rúcanie symbolov! Nech nová politická moc nebúra sochy, ale na Devíne postaví sochu knieţaťa Rastislava od akad. sochárky Ľudmily Cvengrošovej. Toho Rastislava, ktorý pozval oboch gréckych vierozvestcov na naše územie, kde stvorili nové písmo. Nech postavia na začiatku Pribinovej ulice v Bratislave sochu knieţaťa Pribinu. Iniciatíve sa medze nekladú. Stavajte, nebúrajte a nepremiestňujte sochy, čo je bratislavská špecialita! Vţdy sa nájde nejaký zakomplexovaný Paholok, malý, fistulou vykrikujúci škriatok (Pa)holčík, zamilovaný do cisárovnej Márie Terézie, ktorý sa silácky angaţuje proti všetkému slovenskému a národnému. Je to len trápny obdivovateľ monarchie a pangermanizmu. Všetko čo je cudzie – to mu pekne hudie. Vladimír Mináč k predhovore k skvelej Štúrovej knihe Starý a nový vek Slovákov napísal: “Ako prorok Izariáš vyratúva a preklína Štúr naše biedy: Niet lepšieho prostriedku na pomaďarčenie Slovákov ako vymýšľanie potupných pomenovaní, pohŕdanie národom slovenským. A pretoţe ak sa všemoţne budeme Slovákom vysmievať z ich reči, národa, kroja, zvykov, mravov a spôsobu ţivota, sami Slováci sa

20

začnú potupovať navzájom.“ Myslím si, ţe kto číta články a blogy dobre zaplatených protislovenských ţoldnierov, musí sa skloniť pred prorockou predvídavosťou akú roku 1841 prejavil geniálny Ľudovít Štúr.

Zabudnutý symbol Slovanstva Paľo Parenička „Čo bol Leonidas Grékom a Decious Mus Rimanom, to bol Mikuláš Šubič Chorvátom, ba celému Slovanstvu, ktoré jeho nevädnúcim vavrínom ozdobným sa cíti“. F.V. Sasinek Na 11. septembra 1866 zvolala Matica slovenská a mesto Turčiansky Sv. Martin národnovlastenecké zhromaţdenie k pripomenutiu si tristoročnej pamiatky hrdinskej smrti Mikuláša Šubiča-Zrínskeho. Napriek šíriacej sa epidémii cholery sa opäť raz Martin odel do slávnostného šatu. Na katolíckom a evanjelickom kostole i ďalších dôleţitejších mestských budovách zaviali cisárske, uhorské a slovenské zástavy. Celá udalosť bola pripravená a napokon sa aj odvíjala tak, ako sa to uţ v memorandovo-matičnom Martine stalo zvykom. Zhromaţdený dav významných slovenských rodoľubov sa najprv odobral do katolíckeho chrámu na zádušnú omšu, ktorú slúţil J. Országh, M. Chrástek, Š. Závodník a M. Čulen. Po nej F.V. Sasinek povedal znamenitú reč o Zrínskom a znievsky i martinský spevokol sa prezentoval zborovým spevom národných hymnusov. Po skončení bohosluţieb v katolíckom kostole nasledovali druhé v evanjelickom svätostánku, kde – ako vţdy výborne a dojímavo – kázal M.M. Hodţa. Počas obeda so zdravicou vystúpil iba navrhovateľ tohto podujatia, neúnavný M. Čulen, pretoţe nad Slovenskom, Maticou a Martinom sa ešte stále vznášal smútok nad nečakaným skonom K. Kuzmányho. V tomto duchu sa nieslo i poludňajšie zasadnutie matičného výboru a zapadlo doňho aj uvedenie Körnerovej tragédie Zrínsky v Národnej svetlici Matice slovenskej martinskými divadelníkmi. O deň neskôr, 12. septembra

21

1866, výborníci odobrili účasť matičnej delegácie na Zrínskeho ústrednej slávnosti v Záhrebe. Uţ predtým 2. mája 1866 matičný výbor rozhodol o ďalšom dôleţitom počine, o vydaní kniţného „Pamätníka Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubiča-Zrínskeho, konanej na Slovensku“. Tento reprezentačný zborník obsahoval predslov a doslov M. Chrásteka, odborné štúdie matičných historikov P. Kellnera-Hostinského, F.V. Sasinka a P. Kriţku, básnické poémy A. Sládkoviča a J.M.Hurbana. Uzatváral ho notovaný zápis Sládkovičovej ponášky „Zbiť – lebo mrieť“!, zhudobnenej J.L. Bellom. Táto nádherná tlač uzrela svetlo sveta v októbri 1866 v Goríškovej tlačiarni vo Viedni ako Matičný spis č. 12. Na Slovensku i do zahraničia ho expedoval banskobystrický matičný kníhkupec E. Krčméry. Ústredné slávnosti Zrínskeho pamiatky sa konali 24.-26. novembra 1866 v Záhrebe. Okrem chorvátskeho ľudu a jeho reprezentácie sa na nich zúčastnili aj srbská, poľská a slovenská delegácia, ktorú tvorili ako matiční vyslanci J.M. Hurban a J. Slota. Celú udalosť podrobne komentovali Pešťbudínske vedomosti. Navyše Hurbana osobnosť Zrínskeho zaujala natoľko, ţe r. 1870 prispel do letopisu Matice slovenskej rozsiahlou historickou štúdiou „Mikuláš Zrínsky a potomci jeho po tristo rokoch“. Meno legendárneho protitureckého bojovníka Mikuláša ŠubičaZrínskeho a jeho dramatické ţivotné osudy boli v tom čase dobre známe i širším ľudovým vrstvám, a to nielen v Chorvátsku a u ďalších juhoslovanských národov, ale tieţ na Slovensku, v Maďarsku, v krajinách ovládaných Habsburgovcami, ba v celej Európe. Zvlášť vo vrcholnej fáze národno-obrodeneckých hnutí a v atmosfére niekedy aţ prepiateho nacionalizmu si ho chceli prisvojiť i Neslovania. Pre Chorvátov zostával Nikola Šubič – Zrínsky, Maďari z neho spravili „Miklósa Zrinyiho“. Zrínskeho kult sa udomácnil aj pod Tatrami, kde si o ňom a jeho skutkoch rozprával aj prostý slovenský ľud povesti a spieval hrdinské spevy. Jednu

22

z nich, pieseň „O Sigeti, Sigeti, můj zámku veselý ...“(inc.), publikoval J. Kollár r. 1834 v Národných spievankách. Slovenský Homér, bernolákovský básnik J. Hollý, zasa v zbierke Básne r. 1841 uverejnil ódu „Na Mikuláša Zrínskeho“. Druhý diel Kollárových Kázní a rečí r. 1844 obsahoval jeho historickú stať „K ţivotopisu Mikuláše Zrinského“. Nečudo, ţe K Zrínskemu ako symbolu slovanskej vzájomnosti sa potom prihlásila aj romantická generácia štúrovcov, osobne M. Hurban a A. Sládkovič, pričom jeho básnická epopej „Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti“ patrí medzi Sládkovičove myšlienkovo najpriebojnejšie diela vôbec. Pozoruhodne si pamiatku za Zrínskeho osvojili prví matičiari a Stará škola slovenská, veď páve trojsté výročie jeho smrti r. 1866 zviditeľnilo Slovensko, Slovákov ich Maticu v celom šírom slovanskom svete. Odvtedy uplynulo dolu Dunajom veľa vedy a spomienka na Zrínskeho začala, ţiaľ, čoraz viac blednúť. Darmo sme pátrali aj v mohutnej databanke informácií súčasnej Matice slovenskej po nejakom údaji o tejto historickej postave, všetko akoby sa skončilo r. 1870. Nijaký umelecký literárny, publicistický ani vedecký prejav či zápis, týkajúci sa Zrínskeho, sme za posledných sto rokov v slovenských reláciách neobjavili. Kto uţ dnes na Slovensku o ňom niečo vie? Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky sa narodil r. 1508 na Hrade Zrinje, leţiacom neďaleko rieky Uny v Chorvátsku. V genealogických tabuľkách a rodostromoch je označený ako Mikuláš IV., pretoţe pochádzal zo starej a významnej chorvátskej šľachtickej rodiny Šubičovcov, kde sa toto krstné meno pred ním i po ňom často vyskytovalo. V tieni prízraku tureckého nebezpečenstva sa od mladosti pripravoval na vojenskú dráhu. Keď mal trinásť rokov, Turci sa zmocnili Belehradu a keď dovŕšil osemnásť, r. 1526 utrpelo Uhorsko zdrvujúcu poráţku pri Moháči, kde zahynul aj uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský. O prázdny trón a uhorskú korunu sa uchádzali Ján Zápoľský a Ferdinand I. Habsburský. Mladý Zrínsky

23

sa v tejto zloţitej, priam chaotickej situácii pridal na stranu Ferdinanda, v ktorom videl záruku väčšej ochrany pred osmanskou ríšou, pretoţe Zápoľský sa stával od nej závislým. Vnútorné roztrţky vyuţil sultán Süleyman II. a jeho vojsko r. 1529 dobylo Budín a ohrozovalo Viedeň. Pri jej obrane sa po prvýkrát váţnejšie vyznamenal aj Zrínsky, ktorého nemecký cisár Karol V., brat Ferdinanda I., za statočnosť obdaroval jazdeckým koňom a zlatou reťazou. Začala sa rodiť Zrínskeho hviezda a skvelá vojenská kariéra. Zrínsky sa v 30. rokoch 16. storočia zúčastnil na viacerých bitkách s Turkami, ktorí r. 1540 opäť dobyl Budín a zriadili známy budínsky pašalik,. Postupovali aţ na územie Chorvátska, kde Mikuláš Zrínsky s bratom Jánom ich útok odrazil pri rodovom sídle Zrin, ba nepriateľa prenasledoval a jeho vojenské jednotky rozprášil. So štyristo jazdcami Zrínsky výrazne prispel k oslobodeniu Pešti, za čo ho Ferdinand I. vymenoval za bána Chorvátska, Slavónska a Dalmácie. Porta sa však vzápätí r. 1543 zmocnila Ostrihomu a jej postupu na Viedeň zabránila aţ poráţka pri Rábe, kde sa znova zaskvelo vojenské umenie Zrínskeho. O desaťročie neskôr (1553) ako veliteľ cisárskeho vojska zvíťazil nad Turkami v slávnej bitke pri Varaţdine. V tomto období zaujal Čakovec, z ktorého vybudoval nové sídlo a stredisko svojej vojenskej, politickej i hospodárskej moci v chorvátskom Medzimurii. Hoci r. 1556 sa Mikuláš Zrínsky zriekol hodnosti chorvátskoslavónsko-dalmatínskeho bána, uţ r. 1557 prijal vymenovanie za uhorského kráľovského taverníka a z titulu tejto vysokej funkcie niekoľkokrát navštívil i Bratislavu, ktorá vtedy bola hlavným mestom Uhorska, jeho politickým a cirkevným centrom. Od r. 1561 bol Zrínsky kapitánom pevnosti Sihoť (dnes Szigetvár v Maďarsku) a podarilo sa mu z nej vybudovať jednu z najvýznamnejších bášt protitureckého odporu pri ťaţení Osmanskej ríše na Viedeň. Keď r. 1562 porazil Turkov pri Maslavine, za zásluhy ho r. 1563 povýšili na hlavného veliteľa kráľovských vojsk v Zadunajsku, resp. na pravej strane Dunaja.

24

Sultán Süleyman r. 1566 tiahol so stotisícovou armádou na Viedeň. V ceste jej stála pevnosť Sihoť s dvetisíc päťsto obrancami, vedenými Mikulášom Zrínskym. Tridsaťštyri dní trvala hrdinská obrana a obliehanie Sihoti, ktoré si vyţiadalo dvadsaťtisíc mŕtvych Osmanov. Celá Európa so zatajeným dychom sledovala nerovný zápas kresťanstva a islamu, kríţa a polmesiaca. Keď uţ nebolo moţné horiacu a v rozvalinách sa nachádzajúcu pevnosť udrţať, vydal Zrínsky posádke, ktorú tvorilo uţ iba šesťsto muţov, rozkaz na výpad. Udatný pokus o vyslobodenie sa z obkľúčenia však vojaci Porty zlikvidovali. Sám Zrínsky bol v tomto krutom boji zranený, zajatý a 6. septembra 1566 sťatý. Jeho hlavu poslal budínsky paša Mehmmed cisárovi Maximiliánovi II., ktorý ju dal s najvyššími poctami uloţiť do hrobky Zrínskych v Čakovci. Hoci stratou Sihoti sa turecká hranica posunula aţ ku Kaniţi, hrdinská obrana Sihote a následná smrť sultána načas zabránila priamemu ohrozeniu Viedne. Keď si v týchto dňoch pripomíname štyristotridsať rokov od bohatierskej smrti Mikuláša Šubiča-Zrínskeho, je aţ na počudovanie, ako sa táto osobnosť vytratila z historického kalendára i povedomia slovenského národa. Činnosť a diela J.Kollára, J. Hollého, A. Sládkviča, J.M. Hurbana a celej plejády matičných prvolezcov by nás však mali zaväzovať k vzkrieseniu pamiatky na Zrínskeho, lebo je aj súčasťou našich národných dejín i širšej histórie slovanských vzťahov.

25

PRIESTOR SLOVA _______________________________________ Tretie tisícročie -Výzva k slovanskej vzájomnosti Ján Tužinský Azda sa niekomu môţe na hrane odchádzajúcej, ale ešte stále pôsobiacej postmodernej doby vidieť moje oslovenie staromilské! A vo svetle rozbehnutej, ţeravej i paţravej kométy globalizácie nenáleţité. Akoby som hneď v úvode vyzýval k akémusi obratu späť. Niekde do hĺbky dejín. Prinajmenej do devätnásteho storočia, keď vo zvíchrených časoch národno-uvedomovacích procesov sme sa ako Slovania viac cítili, ale i poznali. A viac sme sa i podporovali. Dnes je moderné byť postmoderný! Na hrane druhého a tretieho tisícročia, keď sa sama postmoderna uloţila do rubáša globalizácie, často nás vyzývajú iní, aby sme doň zabalili aj vlastné vedomie o sebe, o svojom vlastnom, štátnom a národnom bytí, aby sme sa ho zriekli v záujme „vyššieho princípu civilizácie“ (a to civilizácie bez jasných kultúrnych súradníc!) a uloţili ho do truhly zabudnutia.

26

Vstup do NATO a EÚ sa stal po páde komunistických reţimov v mnohých slovanských štátoch cukrom a bičom našej príťaţlivosti i odstredivých síl. Aj za cenu vzájomného osočovania, sa ţenieme do štruktúr s nejasným programom, len aby sme niečo nezameškali, hoci ani nevieme, ba dnešná EÚ to ani sama nevie, kam nás tento rozbehnutý vlak privezie. Veď okrem meny v súčasnosti nič naozaj spoločného nejestvuje. Predbeţne nad celou EÚ visia najmä nevyjasnené vzťahy a jasné rozpory. Tie, celkom samozrejme, vyplývajú z nevyrovnanosti jednotlivých ekonomík a z nepochopenia i vedomého obchádzania dlhodobých kultúrnych, sociálnych a etnických problémov, ktoré by EÚ najradšej riešila vývozom hrubej vojenskej sily, tak ako jej to diktujú aj prostredníctvom OSN Američania. (posledná nič neriešiaca vojna v Juhoslávii je toho presvedčivým dôkazom!) Z tohto európskeho guláša sa sotvakto nasýti. Pri jeho varení sa však môţu stratiť všetky potrebné ingrediencie, ktoré sú na tvorbu kvalitného pokrmu potrebné. Bohatým však nikdy nikto nevezme ani onú shakespearovskú libru mäsa. Tá sa uţ tradične odníme chudobným ... Veď pre nich zostali aj všetky pravidlá, podmieňujúce ich prizývanie na rozhovory o rozhovoroch do EÚ. Pričom samotná EÚ a jej celková stratégia je v rámci dobre osvedčených „demokratických“ tradícií kritizovateľná asi tak ako bývalý ZSSR a jeho vrcholní predstavitelia. Bez hĺbkového poznania jednotlivých národných kultúr a literatúry, bez úcty k tradíciám, ale aj so zatvorenými očami voči zjavnému ekonomickému a sociálnemu úpadku obyvateľstva, vytvára z nás EÚ „nepreverené“ geto Európy... A za jeho neviditeľným, ale citeľným ostnatým drôtom sme sa ocitli ako vo vyhladzovacom priestore. EÚ si z neho berie len vybraných jedincov na oţivenie krvi. Akoby stále pokračovala vojna inými prostriedkami. Hoci pokračuje aj prostriedkami tradičnými, lebo drogové a iné mafie sa stali vďaka celkom nekontrolovateľnému priestoru javom úplne kaţdodenným.

27

Začína byť odvahou ísť po ulici ... „Ochladilo sa na svete!“ ako výstiţne napísal Dostojevskij. Ale najmä sa rozhorúčili mnohé mozgy a ochladli srdcia. Čo najmä u Slovanov bývalo dosť neobvyklé! Veď práve naša citlivosť k utrpeniu iných bola značná. Akoby na ňu spadla špina amerických brakov a skamenela práve na našich najdôleţitejších tepnách a aortách. Akoby sme stratili pamäť aj zrak. Ba ešte aj ochotne privierame oči nad utrpením iných ... Len aby sme svojimi poznámkami a pripomienkami nedráţdili staručkých Čapajevov z EÚ. Oni však v skutočnosti nikdy nebudú rozhodovať o tom, či sme alebo nie sme súčasťou Európy. Len my sami a naše vedomie rozhodne o tejto skutočnosti. A ako takú ju budú musieť napokon prijať do svojich skôrnatených mozgov! To je ten podstatný fakt, na ktorý by som sa chcel sústrediť ... Oslabili sme si azda aţ príliš vedomie o sebe. A vedomie o svojej vzájomnosti. Vedomie o svojej minulosti. Aj vedomie o svojej spoločnej histórii. O histórii dobrých i zlých pohybov. Oslabili sme si teda najmä sebavedomie. Rozbehli sme sa za falošným svetlom ako istý druh svetlušky v juhoamerickom pralese. K samčekom iného druhu svetlušky vie vyslať svetelný signál takej vlnovej dĺţky, aby ich sexuálne stimulovala a potom, keď k nej priletia, namiesto kopulácie, poţiera ich. Domnievam sa, ţe je to dostatočne poučné. To čo je v nás zrejme nedostatočné, moţno pramení z našej malej vôle nie preţívať, ale naozaj ţiť! Vrátiť sa k našim vlastným kultúrnym a literárnym hodnotám. Uvedomiť si ich hĺbku a silu. Silu kultúrneho spoločenstva Slovanov v celku i v jednotlivostiach. Aj neúplnosť európskej kultúry a literatúry bez vkladu slovanských národov do nej. To celkom samozrejme neznamená a nemalo by mať nič spoločné s akýmkoľvek druhom izolácie od tradičných západoeurópskych kultúr a literatúr. Nijako tu nemienim popierať, ţe práve my spisovatelia a intelektuáli sme po systémových zmenách, ale aj pred nimi najviac tuţili po slobode, ale bez všeobecnej vôle ľudí, ktorým táto forma

28

slobody priniesla viac útrap, ba i utrpenia, by sme sa k väčšiemu stupňu intelektuálnej voľnosti nedopracovali, nevrátili sme svojim národom takmer nič. Naopak, často sme sami neskoro pochopili, akou mierou sme všetko práve týmto ľuďom povinní za vlastnú slobodu platiť. Individuálne túţby „novej“ moci sa veľmi často hrbia pred prahom EÚ a menej ich trápia domáce starosti, ochrana vlastného obyvateľstva. Im sme zasa my spisovatelia darovali priveľa slobody! Práve tým, ako pramálo sa zaujímame o problémy prostého človeka. Lenţe, ako chceme pochopiť sami seba, keď ustavične nám ţivot tečie pomedzi prsty ako voda? Ak by takýto stav mal prevládnuť dlhodobo, musíme si uvedomiť, ţe všetci bez rozdielu na aktuálne spoločenské postavenie, ocitneme sa vo svete nielen bez vlastnej identity, ale presne tak, ako to napísal náš klasik, znalec slovanského a slovenského ţivota, bojovník za národné práva Slovákov Jozef Miloslav Hurban: „Len ako hŕstka koţí otrockých!“ Pravda: ak uţ nimi nie sme...!? Je tu teda čas zastaviť sa a váţne premýšľať. Ale aj čas konať v záujme našich národov. Čas prehodnotiť naše cesty a skúsenosti z nedávnych dejín. Všetci totiţ skladáme obrovskú dejinnú skúšku z ľudskej dôstojnosti. Presnejšie, aspoň pokiaľ ide o literatúru, mala by opäť prevziať okrem najrozmanitejších foriem hravosti aj tú úlohu, ktorá jej v slovanskom svete bola vţdy vlastná: zodpovednosť za formovanie vedomia človeka, za jeho etický rast ... A spisovateľ by sa opäť mal aspoň usilovať o jasné pomenovanie problémov, ktoré trápia i prenasledujú dnešného človeka v jeho neľahkom aktuálnom bytí. A to takmer vo všetkých jeho rozmeroch. Viem, v súčasných ťaţkých alebo prevaţne ťaţkých ekonomických podmienkach, keď práve literatúra často sama zápasí o preţitie, nie je to jednoduché. Ale nie je to ani nemoţné či nedosiahnuteľné. Najmä, keď si dostatočne uvedomíme, akým

29

potenciálom a na akých čitateľov by sme sa mohli vo svojom úsilí obrátiť, keď si uvedomíme kvalitu a mnoţstvo týchto potenciálnych vnímateľov slova ... Jediné a najváţnejšie prekáţky sú totiţ vţdy priamo v nás, v našej neschopnosti alebo aj v neochote spojiť aspoň časť prostriedkov, časť síl do spoločného riečiska slovanského sveta, kde sa ešte skrýva dosť schopností a daností kultivovať surový svet na hrane druhého a tretieho tisícročia. Z tohto hľadiska je pre nás všetkých práve tretie tisícročie výzvou k novej forme našej vzájomnosti, k novým metódam kooperácie v záujme kultivovania drsného a nepochybne dravého sveta. Slovanský svet aj ako priestor aj ako kultúrny fenomén jestvuje. Teda jestvuje aj jeho genius loci – kultúrny priestor v konkrétnom čase, na začiatku tretieho tisícročia. Sme zaň nezastupiteľne zodpovední ... On nás zrodil, a preto je pre nás váţnou výzvou. Nemôţeme ju obtiecť ako voda osamelý kôl. Na túto výzvu existuje len jediná odozva: treba ju prijať v mene ţivota a biť sa o jeho zachovanie v priestore ľudskosti! Bez literatúry to však nepôjde!

Namiesto MMF revolúcia Peter Vittek Dnes môţeme s istotou povedať, ţe víťazstvo nad barbarstvom, ktoré v Európe oslavujeme 8. mája, bolo dočasné. Udalosti odohrávajúce sa uţ vyše roka v Grécku, sa môţu ľahko stať pilotným projektom premeny mierne demokratickej krajiny na otvorene antidemokratickú diktatúru. Prečo? Jednoducho preto, ţe veľké mnoţstvo Grékov uţ veľmi dlho odmieta bezpochyby „veľkorysú“ ponuku ekonomických a politických elít vzdať sa postupne všetkých svojich práv a stať sa poslušnými otrokmi. Vládnuca grécka globálna oligarchia si nemôţe dovoliť precedens, pri ktorom by vyšlo najavo, ţe iný svet (dokonca aj v Európe) je moţný. V podobnom neutešenom stave ako kolíska európskej filozofie sa totiţ nachádza viacero európskych krajín.

30

Určite si viete predstaviť hrôzu, aká nešťastnú oligarchiu zachvacuje. Veď čo môţe byť desivejšie ako predstava, ţe sa môţete zo všemocného boţstva, rozhodujúceho o osudoch „obyčajných“, zo dňa na deň prepadnúť na pozíciu jedného z nich? Jedine azda predstava, ţe sa potom budete musieť ţiviť vlastnou prácou. A proti takejto obludnej nočnej more treba rázne zasiahnuť. Proti vzbúreným otrokom je nevyhnutné pouţiť násilie. Vo verejnej ţumpe, ktoré supluje verejnú diskusiu, je to násilie dobré, správne a väčšinou vlastne celkom neviditeľné. Najúbohejšie existencie ľudského sveta – dobrovoľní otroci mocných – sa celé storočia pachtia, aby ovládaným vysvetlili, ţe sú neschopní vládnuť si sami, ţe potrebujú viesť a ţe tento stav je prirodzený a nemenný. Očakávajú za to, ţe sa im podarí preniknúť do ríše vyvolených, a trasú sa, aby svoju šancu nepremrhali akýmkoľvek náznakom nelojálnosti. Sami, súc obeťami systému bez moţnosti voľby, zúfalo podporujú jeho preţitie. Nebudú preto donekonečna rozpitvávať vraţdy, týranie a útlak, ktorého sa dopúšťajú samozvaní vládcovia legitimizovaní voľbami bez moţnosti výberu. Nebude im vadiť, ţe majú v rukách nástroje násilia – políciu a armádu – ktoré kedykoľvek proti nespokojným pouţívajú. Nebude ich veľmi trápiť vraţda mladého anarchistu, ktorý mal väčšinu ţivota pred sebou. Nezaujíma ich, ţe polícia za pravicovej vlády Konstantinosa Karamanlisa spolupracovala na potláčaní protestov s fašistami zo Zlatého rúna. Nedajú na titulku správu, ţe v tom istom čase pravidelne týrala imigrantov. Nie. Poriadok predsa musí byť a sloboda je pochopením nevyhnutnosti nadvlády. Tak sa dá ľahko pochopiť, ako vám niekto môţe tvrdiť, ţe ste slobodní a zároveň aj to, ţe sa nič nedá zmeniť. Donekonečna však budú nafukovať násilie vzbúrených. Nevadí, ţe obrovské mnoţstvo ľudí protestuje proti nadvláde uţ vyše roka a oligarchia neustúpila ani o krok. Nezáleţí na tom, ţe na jej rozhodnutia najviac doplatia tí, ktorí sú uţ aj tak v ťaţkej situácii. Zhoršovala ich situáciu uţ dlho a teraz sa naskytla šanca doraziť ich

31

a zbaviť zostávajúcich práv. Zlé násilie je len násilie páchané fanatikmi, ktorí ţiadajú ľudskú rovnosť a solidaritu. Nezáleţí na tom, ţe s nimi oligarchia nikdy nediskutuje, ţe sa nikdy dobrovoľne nezriekne svojich privilégií. Otroci mocných pokračujú v orwellovskej tradícii prepisovania dejín. Nikdy nepriznajú, ţe sluhovia sa mohli pozdvihnúť z biedy vţdy a výhradne len vtedy, keď sa otrokárom postavili. Ţe jedine sociálny boj, a nie oligarchie rôzneho druhu, ľuďom prinášajú slobodu. Obrovskou tragikomédiou ľudského druhu je pritom fakt, ţe mnohí z poslušných dobrovoľných otrokov by sa nikdy nedočkali toľkých práv ako dnes majú, ak by všetci ovládaní boli v minulosti rovnako ustrašení a oportunistickí, ako sú oni sami. Potomkovia plebejcov, ktorí sa dokázali vzbúriť a vydobyť si svoje práva, v súčasnosti intenzívne pracujú na vymazaní úspechov svojich predkov a pre svoje deti pripravujú budúcnosť, ktorá sa bude podobať osudu dávno zosnulých generácií otrokov. Znamená to, ţe vo verejnej ţumpe prevláda triedne videnie násilia. Oligarchia nemusí diskutovať, stačí keď prikáţe sledovať evanjelium svätého Hayeka a Friedmana. Ihneď sa jej dostane všetka podpora poslušných. Pri jeho presadzovaní je dobrovoľnými otrokmi priznané právo pouţiť akékoľvek prostriedky. V mene poriadku a slobody, v rámci ktorej nemáte ţiadne právo čokoľvek meniť. Ovládaní, ktorí nemali na ekonomické rozhodnutia bánk, korporácií a vlády fakticky nijaký dosah, budú za jej rozhodnutia perzekvovaní relatívne najviac. Trest, ktorý príde, musí byť kolektívny. Ak by sme totiţ chceli vyvodiť dôsledky na základe osobnej zodpovednosti za konkrétne rozhodnutia, príliš jednoznačne by sa ukázalo, ţe v takzvanej demokracii rozhoduje len maličká skupina ľudí. A ako by to vlastne bolo moţné, keď o zodpovednosti rozhodujú nimi vybraní ľudia? Keď „hlúpy“ dav dospeje k presvedčeniu, ţe je to nespravodlivé a vzbúri sa, je absolútne nevyhnutné pouţiť akýkoľvek náznak násilia. Najväčším blahom pre oligarchiu je potom situácia, keď násilie, ktoré nie je ničím iným ako výsledkom neochoty vyjednávať, splodí tragédiu. Ľudia, ktorí násilie kaţdodenne

32

vyuţívajú na presadzovanie nespravodlivosti, tak dostanú moţnosť očierniť násilie, ktorého cieľom je nastoliť spravodlivosť. Rovnako veľký strach ako z „nesprávneho“ násilia majú otrokári a ich prisluhovači zo solidarity ovládaných. Spojenými silami by ich otroci ľahko poslali na smetisko dejín. Preto ich treba štvať proti sebe, aby si nevšimli, čo je skutočnou príčinou ich utrpenia. Je to starý trik a liečba len jedna. Vykašlať sa na nezmyselné delenie a solidárne sa spojiť. Väčšina Grékov je vo veľmi podobnej situácii ako väčšina Slovákov. Ich problémom je nadvláda malej skupiny otrokárov, ktorú podporujú úbohí dobrovoľní otroci. Ako humanisti musíme aj ich vnímať ako obete odporného sociálno-darwinistického sveta konkurencie, v ktorom je spravodlivosť právom silnejšieho a spolupráca sa trestá. Ich poprava aj tak ničomu nepomôţe. Jednu znecitlivenú bábku nahradí iná a nič sa nezmení. Riešením je rozkladanie a likvidácia hierarchických inštitucionálnych štruktúr, ktoré nadvládu umoţňujú. Diktátorské hierarchie v korporáciách, štátoch alebo pseudosamosprávach musia nahradiť rovnostárske štruktúry, v ktorých na rozhodovaní participujú všetci. To je jediná humánna cesta z krízy práve umierajúcej formy kapitalistickej diktatúry a jedine tak znemoţníme nedostatočne osobnostne rozvinutým jedincom ovládať ostatných. Gréci to sami nedokáţu, i keď sú veľmi statoční. Nepotrebujú naše peniaze, potrebujú našu solidaritu, aby mohli odstrániť nadvládu. Ustrašené slovenské a mnohé iné európske ovečky, frfľajúce pri pive by si z gréckych anarchistov a ďalších nebojácnych skupín Grékov mali vziať príklad. Celá Európa (s výnimkou otrokárov) potrebuje inštitucionálnu revolúciu. Legendárna alternatíva Rosy Luxemburgovej platí aj dnes (v drobnej obmene). Máme na výber len dve veci: Celoeurópsku inštitucionálnu revolúciu, lebo MMF. Teda participatívnu demokraciu na celom kontinente alebo barbarstvo.

Masaryk – Odysea 2010 33

Pavol Janík Pokojné rozdelenie Česko-Slovenska na základe dohôd politických reprezentácií začiatkom 90. rokov 20. storočia včas zamedzilo ďalšie stupňovanie mediálneho napätia a dalo novú kvalitu i historickú perspektívu vzájomným vzťahom oboch blízkych národov, ktoré sa dnes prehlbujú v rámci Európskej únie a NATO. Donedávna som si myslel, ţe s odstupom rokov uţ o tom niet pochýb. Preto som aj vytrvalé úsilie spisovateľa a matematika Andreja Ferka naďalej dôsledne označovať čechoslovakizmus ako jednu z foriem totality pokladal za pasé. Z uvedeného postoja ma náhle vyliečila podivuhodná zhoda okolností. Jeden z neočakávaných momentov predstavuje komunálna politika bratislavských lokálnych činiteľov, ktorí v hlavnom meste Slovenska vidia iba priestor na umiestňovanie sôch symbolizujúcich niekdajšie štátne útvary, ktorých súčasťou bolo aj naše územie. Druhým prekvapením je pretrvávajúce či znova prebudené stanovisko, prezentované v českej tlači pri príleţitosti neokrúhleho výročia vzniku Československa, ktorého ťaţisko spočíva z kategorickej poţiadavke obnoviť jednotný československý štát. Politika určite potrebuje víziu, predstavivosť, program a strategické plánovanie, ale v roku 2010 sa sotva moţno uspokojiť s iracionálnou orientáciou do minulosti. Oprašovanie pamiatky TGM má dozaista svoje opodstatnenie vzhľadom na jeho zásluhy o vytvorenie demokratickej republiky Čechov a Slovákov na troskách rakúsko-uhorskej monarchie. K úplnému obrazu Masarykovej éry však patrí aj popieranie existencie slovenského národa, odbúravanie priemyslu na Slovensku, či streľba do štrajkujúcich robotníkov. Preto má aktuálne oţivovanie kultu TGM tragické podtóny i karikatúrne súvislosti.

Hrozí nám svetová vláda, zánik demokracie a nová totalita 34

Václav Klaus Prvým varovným signálom, ktorý z môjho pohľadu stojí za to, aby sme sa ním zaoberali, nie je globalizácia (ako zdola spontánne sa šíriaca internacionalizácia ľudských aktivít všetkého druhu na základe nových informačných a dopravných technológií), ale vedome konštruované rušenie národného štátu – ako osvedčenej a ničím nenahraditeľnej poistky demokracie – v prospech subkontinentálneho, kontinentálneho či dokonca globálneho vládnutia. Prototypom tohto kváziglobalizačného, ale za globalizačný povaţovaného procesu je európske integrovanie sa v podobe súčasnej Európskej únie aj rýchle rastúca moc OSN a podobných „svetových“ organizácií. Sloganom dneška sa stále viac stáva „global governance“, globálna vláda. Zajtra to bude skutočnosťou. Prehliadnuteľná, dohliadnuteľná, „dotknuteľná“, a preto elementárne kontrolovateľná parlamentná demokracia začína byť – a so smútkom hovorím, ţe bude stále viac – vystriedaná úplne iným rozhodovaním, ktoré s demokraciou nebude mať nič spoločné... Globálne vládnutie (rodiaca sa svetová vláda) sa začalo na prvý pohľad nevinnou a len málo ľudí vtedy aj dnes hnevajúcou prešmyčkou (ktorá, samozrejme, bola zámerom), keď sa po 2. svetovej vojne do dokumentov OSN dostal termín ľudské práva (namiesto dovtedy s demokratickou spoločnosťou spojenými právami občianskymi). Odtiaľ bol uţ len krôčik k univerzálnemu kategorickému humanrightizmu, ktorý sa v priebehu posledného polstoročia stal jedným z nebezpečných - „izmov“ storočia. Zdá sa , ţe ovládne zajtrajšok. Bude znamenať potláčanie štátov (ako je to dnes v EÚ), bude znamenať oslabovanie občianskych práv a vôbec princípu občianstva. Bude znamenať postdemokraciu, ktorá je nedemokraciou...

35

Bude sa tým posilňovať aj doterajšia tendencia podriadiť kaţdý ľudský čin legislatívnej kontrole, na kaţdú maličkosť vytvoriť zákon, nepretrţite nás monitorovať a regulovať. Tým sa bude ďalej zmenšovať priestor našej slobody, čo bude znamenať aj dramatické zníţenie pocitu osobnej zodpovednosti, a tým aj ľudského spoliehania sa na samého seba. Bude sa tým rozvíjať charakter „starostlivosti“ štátu a bude sa zosilňovať aj sociálne inţinierstvo. Zo všetkých týchto dôvodov vidím pre zajtrajšok, ako kľúčovú tendenciu vývoja na politickej scéne, ďalšie oslabovanie parlamentného systému zastupiteľskej nepriamej demokracie, ktorú uţ dnes navyše skoro nikto – s výnimkou osamotených skupiniek klasických liberálov- neobhajuje. Nečakám síce skokovú zmenu, ale oné drobné, malé, nepretrţite prebiehajúce zmeny budú vo svojom súčte stačiť na kvalitatívnu zmenu. Inak povedané, nečakám niekým zorganizovanú revolúciu, ale predpokladám pokračovanie dnešných, podľa môjho videnia vecí evidentne jednoznačných a jednosmerných, tendencií pohybu od demokracie k nejakej novej forme nedemokracie, ak nie totality. (Článok prezidenta ČR uverejnil český internetový časopis EUportál)

36

KULTÚRA V TOKU ČASU _______________________ Kniha zapýrená od svojho obsahu Gregor Papuček Neviem, či ste sa stretli s dvojjazyčnou (anglickomaďarskou) krikľavo tmavočervenou knihou, ktorá vyšla r. 1997 pod názvom THE SITUATION OF THE SLOVAK NATIONAL MINORITY IN HUNGARY, resp. A MAGYARORSZÁGI SZLOVÁK NEMZETI KISEBBSÉG HELYZETE, čo po slovensky znie asi takto: SITUÁCIA SLOVENSKEJ NÁRODNEJ MENŠINY V MAĎARSKU. Rozmer knihy pribliţne zodpovedá formátu A4. Vydalo ju budapeštianske Vydavateľstvo OSIRIS, jej zodpovedným vydavateľom bol vtedajší politický štátny tajomník Úradu predsedu vlády. Navonok je to kniha impozantná, dalo by sa teda predpokladať, ţe aj vzácna. Na prvý pohľad človek dostane chuť začítať sa do nej. Tvrdím to z vlastnej skúsenosti.

37

Otvoril som si ju celkom náhodou pri s. 62, kde je uvedená dlhá, aţ na nasledujúcu stranu siahajúca tabuľka: „Slovenské menšinové materské školy v školskom roku 1996/97“. Či veríte, či nie, tabuľka tvrdí, ţe my, Slováci, v danom školskom roku sme mali v Maďarsku 69 „slovenských menšinových materských škôl“! Človeka, ktorého uţ dlhé desaťročia znepokojuje smutná skutočnosť, ţe tu nemáme ani jednu jedinú slovenskú materskú školu, sa zmocňujú čudné pocity pri čítaní takéhoto okatého klamstva. Pravda, vec závisí aj od toho, ako pojem „slovenská menšinová materská škola“ definujeme. U nás do roku 1985 platila definícia, podľa ktorej je to taká materská škola, v ktorej sa „denne 20 – 30 minút hovorí po slovensky“, od r. 1986 platí nová definícia, podľa ktorej je to taká materská škola, v ktorej „sa môţe zaviesť týţdenne dvojdňové vyučovanie podľa tzv. programu materinského jazyka“ (čo pre nedostatok osobných predpokladov nikdy nebolo uskutočnené) – viď Hlásenie ministra školstva a vzdelávania z r. 1992. s. 3. Čiţe u nás oficiálne „slovenskou národnostnou“ sa nazýva prakticky taká maďarská materská škola, do ktorej sa deti slovenských rodičov síce chodia pomaďarčiť, ale aspoň tak ledabolo, „len aby nás neohovárali“, sa v nich čo-to robká aj po slovensky. Od toho krava teľná nebude. Nuţ, v zrkadle takýchto definícií moţno aj máme tých 69 „národnostných“ materských škôl. Avšak normálne zmýšľajúci človek dobre vie, ţe slovenskou národnostnou materskou školou sa môţe nazývať iba tá, v ktorej sa s deťmi kaţdý deň zaoberajú len (alebo aspoň prevaţne) po slovensky. Taká materská škola u nás neexistovala a podnes neexistuje. Listujem ďalej a na s. 64 vidím ďalšiu tabuľku: „Slovenské menšinové základné školy v školskom roku 1996/97“. Tvrdí sa tu, ţe takýchto škôl sme vtedy mali 67! Hľadím na tabuľku a vidím, ţe podľa nej sme v tom čase mali aţ 5 škôl „s vyučovacím jazykom slovenským“! Čo si o tom myslieť? Ţiaľ, bolo to viac-menej – skôr menej ako viac – tak iba od r. 1949 do r. 1960. V roku 1960 ministerstvo kultúry aj v týchto piatich školách iniciovalo prechod na

38

dvojjazyčné vyučovanie. Uskutočnilo sa to tak „úspešne“, ţe konverzačným jazykom v týchto školách sa čoskoro stala výlučne maďarčina. Dnes je to ešte horšie neţ to bolo vtedy. Čiţe tvrdenie, ţe by sme mali 5 základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským, uţ aspoň od r. 1960 nie je pravdou! Ani to nie je pravda, ţe ZŠ v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) a v Santove (Pilisszántó) sú dvojjazyčné, lebo ani zďaleka sa v nich nevyučuje polovica predmetov po slovensky! Ďalej medzi vymenovanými školami sú aj také (napr. niektoré novohradské), v ktorých uţ aj vyučovanie slovenčiny zaniklo! Ale aj také, v ktorých sa učí slovenčinu iba 4 – 6 ţiakov! Napríklad: Čabačud (Csabacsüd), Miškovec (Miskolc), Stará Huta (Bükkszentlászló), Terany (Terény). Čiţe, okrem tých na 64. strane spomenutých asymetricky dvojjazyčných promaďarských základných škôl, všetky ostatné sú maďarské. Také, v ktorých permanentne prebieha „prevýchova“, to jest odnárodňovanie detí slovenských rodičov aj napriek tomu, ţe sú tu prezentované ako „národnostné“. Moţno sa zdá byť niekomu moja veta tvrdá, ale nič sa nedá robiť, taká je skutočnosť. V škole, kde sa dieťa slovenských rodičov učí všetko z maďarských učebníc v maďarskom duchu a po maďarsky, sa toto dieťa skutočne prevychováva zo Slováka na Maďara. Potvrdzujú to aj výsledky tohto čudného „vraj národnostného!“ výchovno-vzdelávacieho procesu. V skutočnosti teda nemáme ani jednu jedinú, v tom pravom zmysle slova chápanú slovenskú základnú školu. Ale potom tvrdenie knihy je tu opäť v diametrálnom rozpore so skutočnosťou. A ak si tú knihu celú prelistujeme, musíme zistiť, ţe celá sa hemţí podobnými nepravdami, okatými deformáciami našej skutočnosti. Čo je veľa, to je veľa, myslel som si, a zdvihol som telefón. Zavolal som vtedajšiemu predsedovi Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Michalovi Matovi. Poloţil som mu otázku, či pozná túto „peknú“ knihu. „Akoby som ju nepoznal, veď my ju rozširujeme!“ znela odpoveď. „Ale veď tá kniha je plná

39

nepravdivých údajov! Kde máme my napríklad 69 slovenských menšinových materských škôl, alebo 67 slovenských menšinových základných škôl? Nemali by ste vy ako CSS proti takejto knihe protestovať, ţiadať patričné úrady, aby ju zovšadiaľ stiahli a dali zošrotovať?!“ pýtal som sa ho. Povedal mi síce, ţe aj oni mali určité výhrady proti tejto knihe, ale… Dosť na tom, ţe ani rázny protest neodznel, ani kniha nebola stiahnutá, tobôţ nie zošrotovaná. Aspoň ja o takomto niečom ţiadne informácie nemám. A zrejme by sa stiahnuť uţ ani nemohla, veď nie preto bola vydaná v jednom zväzku dvojjazyčne, aby sa rozširovala len u nás. A stiahnuť ju z celého sveta, aj keď by sa našla takáto ochota, by bolo asi beznádejné. Ale naznačme aspoň v skratke, čo nám, v Maďarsku ţijúcim Slovákom, v tejto knihe ešte môţe vadiť. Nemienim sa tu zaoberať Hlavou I.: „Práva Slovákov v Maďarsku, s osobitným vzhľadom na pouţívanie menšinového jazyka“, ani Hlavou II.: „Medzinárodné záväzky“. Je to vymenovanie paragrafov, o čom by sa tieţ dalo veľa hovoriť. „Slabé“ je na to ešte aj to motto od J. Kaltenbacha. Zmienil by som sa tu najprv o úvodných slovách uţ spomenutého štátneho tajomníka Dr. Csabu Tabajdiho, potom o Hlave III.: „Postavenie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku“, a trošku aj o 30 stranovom hodnotení, ktoré pripravila vtedajšia CSS a zverejnila pod názvom: „Postavenie Slovákov v Maďarsku a z toho vyplývajúce ciele a úlohy – 1996/97.“ Začnime teda s tým úvodom. Autor tvrdí, ţe program vlády, ktorá vzišla z volieb r. 1994, „za najdôleţitejšie meradlo stupňa demokracie nazýva spoločenské postavenie menšín, ochranu a uplatnenie ich práv.“ Ţe táto vláda vo svojom programe sa zaviazala „v súlade s európskymi normami v plnej miere zabezpečiť práva menšín v Maďarsku, …, pousiluje sa vytvoriť také ovzdušie, v ktorom ani jedna menšina nebude mať príčinu obávať sa ţiť vo vlastnom rodisku a nikto nebude musieť znášať diskrimináciu.“

40

Tá vláda je uţ preč, uţ máme vládu novú, a my si môţeme poloţiť otázku, čo sme od tej predošlej vlády dostali? Nakoľko sú v súlade tieto citáty s našou skutočnosťou? Národnostná menšina údajne má právo mať svoje škôlky, školy a sluţby boţie vo svojej materinskej reči všade tam, kde je odjakţiva, alebo aspoň uţ stáročia usadená. Máme ich? Nemáme! Národnosť údajne má právo mať aj svojich poslancov v parlamente. Máme ich? Nemáme! V osadách, ktoré naši slovenskí predkovia pred stáročiami zaloţili a v ktorých my, ich potomkovia, podnes bývame, dnes uţ bývajú aj prisťahovaní Maďari. Ich deti sa tu v našich škôlkach a školách celkom prirodzene učia vo svojej materinskej reči, a ak chodia aj do kostola, majú v našich kostoloch zabezpečené aj sluţby boţie vo svojej materinskej reči. Majú to vo svojej rodnej dedine zabezpečené aj naše slovenské deti? Nemajú! Naše slovenské deti nemajú moţnosť vo vlastnej materskej a základnej škole učiť sa po slovensky, ani sluţby boţie vo vlastnom kostole nemôţu počúvať vo svojej slovenskej materinskej reči. Je to diskriminácia našej slovenskej národnosti? Áno, je! Tak potom o čom to hovorí pán Tabajdi vo svojom úvode? Mohol radšej pomlčať, neţ písať o „uskutočňovaní ambiciózneho menšinovo-politického programu tejto vlády“. Nie je ľahké dovtípiť sa, čo „ambiciózneho“ v tom programe bolo. Hádam len nie tie prázdne sľuby o našom parlamentnom zastúpení, čo by nám aj bez ich „ambiciózneho programu“ uţ dávno bolo patrilo?! Alebo snáď tie „samosprávy“, ku ktorým nám „zabudli“ priloţiť nevyhnutne potrebné financie, miestnosti, a aspoň nejaké minimálne kompetencie? Jazyk a kultúra sa beztak pestujú nie v päťčlenných kvázisamosprávach, leţ predovšetkým v školách. A tie, ţiaľ, nemáme. Ani ich pri takomto národnostnom zákone nikdy mať nebudeme. Napriek tejto skľučujúcej skutočnosti, autor knihy tvrdí, ţe „výkon vlády preukázaný v oblasti menšinovej politiky vydrţal skúšku kritiky“ a bol „nesporným činiteľom úspechu, ktorý sprevádzal integračné úsilie Maďarska“. Vraj hlásenie Európskej

41

únie o jednotlivých krajinách za rok 1997 medziiným zistilo, ţe „Maďarsko je nositeľom znakov demokracie vybavenej istým inštitučným poradím. Tieto znaky zabezpečujú právnu štátnosť, ľudské práva, ako aj úctu k menšinám a ich ochranu.“ Nuţ, toto „zistenie“ – moţno aj touto knihou sakramentsky dezinformovaného – pána Voľakoho z Európskej únie a naša realita sa ani zďaleka nekryjú. A jeho ďalšie tvrdenie, podľa ktorého celoštátne menšinové samosprávy sú vraj vlastné „národnostné autonómne vlády“ menšín, zastavuje dych tu ţijúcemu národnostnému človeku, ktorý nemôţe nemať dojem, ţe voľakto si z neho robí hlupáka. Núka sa mi tu odcitovať jednu vetu z príhovoru jedného z mnohých poslancov maďarského parlamentu: „Skutočná samospráva je tam, kde sú moţnosti rozhodovania.“ Vari v čom môţu tu rozhodovať naše tzv. samosprávy? Je to rečnícka otázka, veď všetci dobre vieme, ţe v ničom, alebo aspoň v ničom závaţnom. V celom úvode pána Tabajdiho som našiel iba jednu jedinú takú vetu, s ktorou viem plne súhlasiť, a tá znie takto: „Nie maďarská vláda, ale v Maďarsku ţijúce menšiny majú byť spokojné s podmienkami a moţnosťami zabezpečenými v oblasti menšinových práv, pouţívania materinskej reči, zachovávania a zveľaďovania kultúrnych hodnôt.“ Veru tak je to. Pán Tabajdi je darmo spokojný, keď našej národnosti tu klepnú zuby naprázdno. Navyše táto jeho skutočne pekná veta, s pozadím vyššie načrtnutej zúfalej situácie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, znie príliš farizejsky. Vyselektované a prekrútené historické súvislosti Hlava III. sa začína s pochybným historickým prehľadom, prepleteným banálnymi, do zunovania všade opakovanými výrokmi o našej minulosti, ktoré nás posúvajú do polohy asimilovateľnej menšiny. Tvrdí sa tu, ţe „na rozdiel od maďarských menšín“ my sme roztrúsení, neobývame súvislé územie; ţe sme sa sem usadili ešte pred uzákonením jednotného slovenského jazyka, keď ešte neprebehol proces vzniku moderného slovenského národa; ţe máme dvojitú identitu a „silnú citovú a kultúrnu viazanosť na svoju vlasť,

42

Maďarsko“; ţe sme sa vytrhli zo svojho rečového a kultúrneho prostredia a naša reč preţívala ďalej len v rodinách, dedinách, v prostredí ľudovej kultúry; ţe vytvorením Československa aj štátoprávne sme sa odtrhli od svojho národotvorného etnika; navyše po 2. svetovej vojne, paralelne „s násilným vysťahovaním Maďarov aţ 73 tisíc Slovákov sa presídlilo na Slovensko, čím sa tunajší Slováci ochudobnili nielen v počte.“ Vraj „sa rozpadli tie pomerne uzatvorené spoločnosti, ktoré boli nositeľkami slovenskej reči a kultúry,“…, ba postihli nás aj veľmi citlivé straty, veď medzi vysťahovalcami bola „v prvom rade inteligencia!“ Sú tu aj pravdy, ale aj polopravdy, ba aj nepravdy, zhrnuté do návalu slov, ktoré ak si niekto prečíta a nič o nás nevie, len to je mu jasné, ţe tu ide o menšinu osudom natoľko určenú na totálnu asimiláciu, ţe jej uţ ani pomoci niet. Nám však, ktorí našu situáciu dobre poznáme, spod rúška tejto slovnej gebuziny nápadne trčí čertovo kopýtko veľkej ochoty silou-mocou zmaďarizovať aj posledné zvyšky ešte tu ţijúcich Slovákov. „Hanblivo“ sa však mlčí o skutočných príčinách nášho trápenia. Nehovorí sa o drastickom odnárodňovaní našej menšiny uţ v 19. storočí, ani slovíčkom sa nespomínajú protinárodnostné školské zákony grófa Apponyiho, ani zauškovanie slovenských detí (našich rodičov a starých rodičov) za jediné slovenské slovíčko vyslovené v prestávke na dvore školy v Mlynkoch, ani o tom, ţe vo Veľkej Tarči ešte aj po 2. svetovej vojne deti museli platiť peňaţnú pokutu, ak ich maďarskí učitelia prichytili pri slovenskom (to jest materinskom!) slove... Ani tým sa nechváli, ţe nám násilne pomaďarčili kostoly, materské a elementárne školy,... Nehovorí o hnutí levente, o rôznych maďarských „vlasteneckých“ krúţkoch, organizáciách, iredentistických podujatiach, ktoré permanentne sledovali jediný (pre nich svätý!) cieľ: urobiť z nás čím skôr Maďarov. Za takýchto okolností, kde by sme my boli vzali v povojnových rokoch slovenskú inteligenciu?! A keď sme ju nemali, ako sme ju mohli stratiť? Keďţe pozitívneho bolo málo aj v našom

43

povojnovom ţivote, nuţ autor si musí vypomáhať takými bombastickými výrokmi, ako ţe: „V roku 1949 sa začalo budovanie úplného slovenského školského systému od škôlky cez strednú školu aţ po vysokoškolské katedry“. „ Zabudol“ však prezradiť, ţe to bolo len 6 základných škôl a dve stredné, čo sa systémom vlastne ani nazvať nedá. Bol to len taký malilinký systémčik, ktorý sa na väčší nikdy nerozvinul, a aj v takomto úplne začiatočnom stave trval iba do r. 1960. Je to len trápna vizitka úzkoprsosti maďarskej národnostnej politiky všetkých čias voči menšinám ţijúcim na území Maďarska, ktorú sa všemoţne, miestami aţ brilantne usilujú kamuflovať na veľkorysosť. A tak sa strieľa z takých kanónov, ako sú napr. tieto dva: „Maďarský právny systém neobsahuje pojem povinného pouţívania štátneho jazyka“ (naráţka na jazykový zákon SR). Je to parádny gaťafalš! Pýtam sa pána autora: za stavu, keď v Maďarsku následkom dlhodobo a dôsledne uskutočňovanej násilnej asimilácie tu ţijúcich menšín dnes uţ takmer nikto nehovorí inak iba po maďarsky, či nie je hanba takúto vetu poloţiť na papier? „Nie je v ňom ani právny predpis obmedzujúci pouţívanie menšinových jazykov.“ Pravdaţe, má to svoj dôvod, akoţe ani ja svojmu psovi nezakazujem hovoriť po francúzsky. Aký zmysel by malo obmedzovať niekoho v pouţívaní jazyka, ktorý neovláda?! Kým však naši Slováci ešte masovo ovládali svoj materinský jazyk, veru v jeho pouţívaní obmedzovaní boli všetkými prostriedkami (ako som uţ spomenul: zauškovaním, finančnými pokutami, drastickými zákazmi, výsmechmi a zrušením vyučovania v materinskej reči, atď.), o čom autor tej knihy síce dobre vie, ale ani neškrkne. Vraj partneri Hovorí sa tu ďalej aj o menšinových samosprávach. Napr. o tom, ţe: „na miestnej úrovni sú partnermi miestnych samospráv a na celoštátnej úrovni sú partnermi zákonodarnej a výkonnej moci.“ Je to vraj model samosprávy významný aj v európskom porovnaní! V klamstve autor zájde aţ tak ďaleko, ţe tvrdí: cieľom je „aby

44

Celoštátna slovenská samospráva autonómnym spôsobom rozhodovala v záleţitostiach menšinových škôl, kultúrnych a iných inštitúcií.“ Horkýţe sme my partneri! Moţno „zásadne áno, v skutočnosti však predsa nie“ – aby som pouţil citát od nášho menšinového ombudsmana J. Kaltenbacha. Doterajšia prax – v rozpore s tvrdeniami autora knihy – ukazuje, ţe menšinové samosprávy sú v područí miestnych väčšinových (maďarských) samospráv, ktoré si s nimi počínajú tak, ako sa im zachce. Môţu im dať miestnosť, môţu im dať aj financie. Ak majú, a ak aj chcú. Ale ak nemajú, alebo nedajboţe nechcú – nemusia. Ak im nedajú miestnosť, naše samosprávy nemajú kde, ak im nedajú financie, nemajú z čoho pôsobiť. Toto znemoţnenie sa vzťahuje na väčšinu našich samospráv. Keď Slovenská menšinová samospráva Budapešti – v súlade s literou menšinového zákona – chcela dosiahnuť, aby budapeštianska „szlovenská“ škola sa postupne stala ozaj slovenskou, ihneď jej vysvetlili, ţe na to nemá kompetenciu, hoci škola má údajne slúţiť Slovákom a je v Budapešti. Nemohli sme ani prevziať, ani zaloţiť takúto inštitúciu, márne sme sa o to pokúšali. Ţiadali sme si aj miestnosť pre budapeštianskych Slovákov. Sľúbili nám ju, aj potrebné financie. Nakoniec sme miestnosť predsa len nedostali a peniaze nám tieţ nedali, lebo vraj nemáme miestnosť! Takto to funguje v praxi, o čom pán Tabajdi nemôţe nevedieť. Menšinová samospráva od štátu dostane na celý rok napr. iba niekoľko stotisíc forintov. Všetko ostatné im má dať miestna väčšinová samospráva, ktorá často aj sama zápasí s finančnými ťaţkosťami, a preto tento stav vníma tak, ţe štát takmer všetku ťarchu menšinových samospráv zvalil na jej plecia. Tvrdí, ţe štát sa zbavil tejto ťarchy na jej úkor, v čom veru nie je ďaleko od pravdy. Vznikajú z toho často paradoxné situácie. Napr. v 1. obvode Budapešti sa zaloţilo 6, v nasledujúcom volebnom cykle 9 menšinových samospráv. Ak chcú normálne fungovať, kaţdá z nich potrebuje aspoň jednu akú-takú izbietku. Dostali. Šiesti, resp. deviati

45

jednu! Vo Veľkej Tarči pri Budapešti, v tejto nedávno ešte slovenskej dedine, starosta miestnej väčšinovej (maďarskej) samosprávy jednoducho vyhlásil, ţe tu uţ nie sú Slováci, on tu slovenskú samosprávu nepotrebuje, a nedal im nič. V Čabasabadi (Békešská ţupa) starostka miestnej maďarskej samosprávy sa dala zvoliť aj do slovenskej menšinovej samosprávy, a potom na ţiadne zasadnutie nešla, to jest ignorovala ju, ostro vystupovala proti nej. Márne sa slovenská samospráva obrátila na súd, a márne aj na úrad národnostného ombudsmana! Problém ani jeden z nich nevyriešil. Atď., atď. Hľa, takíto sme my partneri miestnych väčšinových samospráv, a takéto sú naše právomoci. Keď autor knihy vymenúva slovenské spoločenské organizácie s celoštátnou pôsobnosťou, uvádza aj také, ktoré uţ pred rokmi museli zaniknúť, lebo od štátu nedostali patričnú podporu. Najväčších chýb sa však dopúšťa, keď hovorí o „systéme školských inštitúcií“. Uţ aj slovo systém je zavádzajúce, lebo v skutočnosti tu ţiadny systém slovenských škôl neexistuje. Je tu len 5 asymetricky dvojjazyčných základných škôl, a dve asymetricky dvojjazyčné gymnáziá. Asymetrické sú na úkor slovenčiny. Dominantným jazykom je v nich maďarčina. Teda ťaţko tu hovoriť o akomsi systéme, a ešte ťaţšie o systéme slovenskom. Aby to predsa len vyzeralo na systém, autor sem zaradil aj 60 takých čisto maďarských škôl, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako cudzí jazyk v rámci rozvrhu hodín, alebo len popoludní v krúţku, miestami len pre štyroch ţiakov, čo je viac neţ opováţlivosť. A tvrdiť, ţe „4500 ţiakov ZŠ sa zúčastňuje slovenskej menšinovej výučby“, keď z nich 3756 ţiakov sa okrem slovenčiny všetko učí po maďarsky, je jednoducho trápne. Hovoriť o „predškolskej výchove v slovenskej reči“, keď v Maďarsku ani jedna slovenská materská škola neexistuje, je jednoducho klamstvo. Z národnostných peňazí sa podporuje maďarizácia národnosti

46

A uţ len niekoľko perličiek zo s. 58. Sú tu vymenované finančné podpory poskytnuté rôznym organizáciám a inštitúciám. Tvrdí sa tu napr., ţe „v roku 1996 Základná škola s vyučovacím jazykom slovenským v Erdőkürte dostala 1 500 000 forintov.“ Ţiaľ, v tejto obci existuje len maďarská škola. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, ţe 34 detí sa v nej učí aj slovenčinu. Všetky ostatné predmety sa učia po maďarsky, a tak tá slušná finančná pomoc podporuje školu, v ktorej sa deti miestnych slovenských rodín pomaďarčujú, to jest z národnostných peňazí sa podporuje maďarizácia národnosti. Ďalej sa tvrdí, ţe r. 1997 miestna samospráva obce Kishuta „na zariadenie slovenskej základnej školy“ dostala 1 200 000 forintov. Nuţ v Kishute, t. j. Malej Hute, je tieţ len maďarská základná škola, v ktorej sa iba 9 ţiakov učí slovenčinu! Ostatní ţiaci sa ani slovenčinu neučia, a aj tí deviati sa všetky ostatné predmety učia po maďarsky. Pýtam sa, na základe čoho je škola slovenská? Hádam len nie toho, ţe sa v nej pomaďarčujú deti slovenských rodičov?! Máme tu eklatantný príklad toho ţe aj oficiálne na podporu našich Slovákov venovaných 2 700 000 forintov v skutočnosti slúţi ich asimilácii! Veď aj napriek klamlivým, zavádzajúcim názvom týchto škôl je jasné, ţe sú to školy maďarské. Ako hodnotí situáciu našich Slovákov vtedajšia Celoštátna slovenská samospráva? Táto časť figuruje pod heslom „THE POSITION OF HUNGARY´S SLOVAK COMMU-NITY AND THE AIMS AND TASKS ARISING FROM IT 1996/97“ (Situácia Slovákov v Maďarsku a z nej vyplývajúce ciele a úlohy). Ťaţko by bolo chváliť tento materiál. Zhotovený bol na základe výskumu, ktorý bol vykonaný r. 1996 predovšetkým „na podnet dohody medzi premiérmi SR a MR o revitalizácii Slovákov v Maďarsku. “ Predsavzali si, ţe zmerajú predpoklady potrebné k zachovaniu našich Slovákov, spôsoby potrebné k ich revitalizácii a zhrnú konkrétne nároky a ţiadosti skoncipované jednotlivými osadami. Robilo sa to pomocou dotazníkov, ktoré boli poslané slovenským menšinovým

47

samosprávam, kde takých niet, tam hovorcom, a kde niet ani hovorcu, tak miestnej (maďarskej!) samospráve! Zo 114 kedysi slovenských (dnes uţ značne pomaďarčených) osád takýto dotazník poslali do 87, odpoveď sa vrátila z 80 osád. Ak si vtedajšia CSS myslela, ţe aj takto sa dá dosiahnuť nejaký výsledok, nuţ nemusíme ľutovať, ţe pri nasledujúcich voľbách (1998) si naši Slováci zvolili nové vedenie. Spoznať nároky našich Slovákov, samozrejme, je potrebné. Ale chcieť uskutočniť len to, čo sa zo strany – vo svojej reči a sebavedomí neuveriteľne oslabenej – slovenskej národnosti prejaví v podobe nárokov, znamená zrieknuť sa jej revitalizácie, zmieriť sa s jej úplnou asimiláciou. Nepodať potrebný liek smrteľne chorému, svojho vedomia chorobou pozbavenému pacientovi len preto, lebo ten uţ neprejavuje nároky, je taký nesprávny, neetický, krajne nemilosrdný, neľudský prístup k nemu, ktorý v konečnom dôsledku privedie k jeho strate. To nemôţe byť cieľ CSS. Tie nároky treba najprv vzbudiť. To však nepôjde, ak podľahneme zlej propagande, ţe „nútiť nikoho na nič nesmieme“. Pravdaţe nie! Ale tu nejde o nútenie, leţ o vysvetlenie a presvedčenie našich ľudí, ţe robia škodu sebe aj svojim deťom, ak ich nenaučia svoju slovenskú materinskú reč. Ţe sami sebe škodia, ak si neţiadajú slovenské vyučovanie a slovenské bohosluţby. A to predsa nie je nútenie. Na s. 70 sa dočítame, ţe: „K tomu, aby sme lepšie pochopili dnešnú situáciu osád, musíme sa vrátiť v histórii našej vlasti aspoň do r. 1945.“ Áno, vrátiť sa treba. Ale prečo len do r. 1945?! Tam sa začína história drastického zakazovania slovenskej reči v našej vlasti a hlavne v našich školách? Veď predsa gróf Apponyi svoje kruté protinárodnostné školské zákony vydal uţ v roku 1907! Ak chceme pochopiť, prečo a z akých dôvodov je povedomie našich Slovákov také, aké je, musíme sa vrátiť najmenej do roku 1900. Bez poznania udalostí prvých 50 rokov 20. storočia nie je moţné vysvetliť zmätené, často na maďarské vymenené sebavedomie našej Slovače. Tobôţ nie tak, ak príčinu tuhej asimilácie našich Slovákov budeme

48

hľadať „vo výmene obyvateľstva“! Lebo práve sem smeruje ten našepkávaný rok 1945. Príčiny musíme hľadať vţdy tam, kde sú. Netreba naletieť propagande tých, ktorí by si radšej nechali ucho odhryznúť, neţ by dopustili revitalizáciu našich Slovákov. Netreba si osvojovať ich argumenty, veď my máme oveľa viac svojich! Škoda, ţe hlásenie bývalej CSS sa zmieta v takýchto chybách, keď nie je schopná, alebo len nechce, poukázať na pravé príčiny nášho ţalostného stavu. Na s. 73 sa tvrdí, ţe: „v 70 osadách pôsobí materská škola.“ Fungovať funguje, ale aká?! Hádam len CSS nechce tvrdiť, ţe slovenská?! Prečo autor tohto textu nie je schopný vyjadrovať sa jasne a presne: nemáme ani jednu jedinú slovenskú materskú školu. Taký je skutočný stav. Ale má ho zakrývať práve hlásenie CSS? To je jej úloha? Toto hmlisté formulovanie sa zopakuje aj pri základných školách: „V 72 osadách funguje základná škola…“ Pravdaţe, funguje, ale aká?! No maďarská! Ešte dobre, ak sa v nej ako-tak vyučuje aj slovenský jazyk! V nejednej sa uţ ani ten nevyučuje, v iných sa ho učia iba štyria ţiaci v popoludňajšom krúţku. Pravda je opäť taká, ţe nemáme ani jednu jedinú naozajstnú slovenskú základnú školu. Ak je stav takýto, prečo treba okolkovať, prečo to v hlásení CSS nie takto figuruje? O stredných školách sa hovorí (s. 74) „Slovenské stredoškolské vyučovanie prebieha v 7 inštitúciách 6 osád.“ Doslova takto. Potom sa začne vysvetľovanie: „V jednej škole (Budapešť) je vyučovacím jazykom slovenčina, v ďalšej sa vyučuje dvojjazyčne (Békešská Čaba), v dvoch odborných stredných školách sa odborné predmety vyučujú po slovensky, ostatné inštitúcie vyučujú len jazyk.“ Ako je to?! Autor tohto textu, príslušník CSS nevie, ţe o škole, v ktorej okrem slovenčiny sa všetko vyučuje po maďarsky, sa nedá tvrdiť, ţe „v nej prebieha slovenské stredoškolské vyučovanie“?! Prebieha v nej po slovensky len vyučovanie slovenčiny, a to je čosi úplne iné.

49

Na s. 76 sa dočítame: „Systém menšinových samospráv by posilnilo, keby tieto samosprávy mali svoj systém inštitúcií. Majú na to moţnosť tak v oblasti kultúry, ako aj v oblasti školstva. Treba vytvoriť predpoklady k tomu, aby samosprávy takéto inštitúcie mohli prevziať a prevádzkovať.“ Núka sa tu len taká maličká otázka: keď vraj „majú na to moţnosť“, potom prečo „treba k tomu vytvárať predpoklady“? Alebo takto: keď k tomu ešte nie sú vytvorené predpoklady, prečo autor tvrdí, ţe „majú na to moţnosť“? Len opäť nechápem, prečo túto skutočnosť treba tak pozakrývať a tvrdiť pravý opak skutočného stavu? Predstavitelia vtedajšej CSS nemali dosť smelosti poukázať na skutočný stav a na nedostatky národnostného zákona? Na s. 93 pod titulom „A/ Znovuosvojenie si materinského alebo druhého jazyka“ sa píše: „Táto úloha znamená to vyučovanie, ktoré najčastejšie je zvykom označovať za vinníka v procese asimilácie. Nesúhlasíme s týmto názorom, i keď škola skutočne má svoju rolu tak v záchrane jazyka, ako aj v jeho pestovaní.“ Potom po vymenúvaní rôznych nedostatkov a ťaţkostí v praxi vyučovania národnostného jazyka konštatuje: „Avšak táto skutočnosť ani v dávnej, ani v blízkej minulosti nemala, a ani v prítomnosti nemá determinujúci charakter.“ Nuţ, čo k tomu povedať? Asimilácia slovenských detí ešte koncom 19. storočia sa začala v škole tým, ţe nám do nej dali slovenčinu neovládajúceho učiteľa, neskôr učiteľov. Dieťa sa naučilo hovoriť tak, ţe mu rodičia doma nerozumeli. Deti dorástli, mali svoje deti a tie tieţ mali iba po maďarsky vyučujúcich učiteľov. Rozdiel bol ten, ţe uţ aj rodičia vedeli ako-tak po maďarsky. Tak to šlo takmer sto rokov a dospeli sme ku dnešnému výsledku. A teraz nám tu ide niekto mudrovať, ţe v tejto veci „škola nemá determinujúci charakter“? Takúto teóriu by si nemali osvojovať pracovníci, resp. členovia zboru CSS, a hlavne by nám ju nemali presadzovať do uţ aj tak spotvoreného povedomia. Skrýva sa za ňou veľká neochota previesť do praxe tak hlasno deklarovanú medzinárodnú dohodu našich premiérov o revitalizácii slovenskej národnosti v Maďarsku. Dnes, keď túto štúdiu znovu prepisujem, sa

50

uţ píše rok 2003, a po uskutočnení dohody o našej revitalizácii nevidno ţiadnej stopy, uţ o nej ani nechyrovať. Summa summarum, toto hlásenie nie je dobrou vizitkou práce našej vtedajšej CSS. Ostáva nám len dúfať, ţe nová CSS bude mať svoje vlastné myšlienky a nebude chodiť po ne „do susedov“, ţe – na rozdiel od tej bývalej – bude plniť svoju povinnosť: ochranu záujmov našej národnosti. Kriticky sa pozrie aj na tu predstavenú knihu a zhrozená jej obsahom poţiada jej vydavateľa o stiahnutie a zošrotovanie tohto vedome utvoreného nepodarku. Spomenul som tu len malú ukáţku z mnoţstva neprávd a krivých myšlienok obsiahnutých v knihe THE SITUATION OF SLOVAK NATIONAL MINORITY IN HUNGARY (Situácia Slovenskej národnej menšiny v Maďarsku), ako aj jej druhej časti, ktorú pripravila naša bývalá (1994 – 98) Celoštátna slovenská samospráva (The position of Hungary´s slovak community and the aims and tasks arising from it 1996/97 – Situácia Slovákov v Maďarsku a z nej vyplývajúce ciele a úlohy). Vymenovať jej všetky nedostatky by bola veľmi obsiahla práca. Som presvedčený, ţe na dôkaz jej nevhodnosti stačí aj polovica tu predstavených výhrad. Ešte raz pripomínam, ţe túto knihu vydal Úrad predsedu vlády r. 1997, jej zodpovedným vydavateľom je vtedajší politický štátny tajomník ÚPV. Je zaráţajúce, ţe ju rozširovala aj „naša“ vtedajšia CSS. Aj táto skutočnosť potvrdzuje správnosť ďalšieho postrehu nášho menšinového ombudsmana J. Kaltenbacha, ktorý znie takto: „Ţiaľ, najväčšiu rolu v celej tejto záleţitosti hrá to ‚nevypovedateľné‘. Charakterizuje nás veľká neúprimnosť. To, čo sa deje, je veľké divadlo, v ktorom nielen elita väčšiny hrá svoju dobre nacvičenú rolu. Jednotliví predstavitelia menšiny sú taktieţ postavami tejto hry, ktoré nehovoria o pravde a ţivote, ale o osobných záujmoch.“

Nedeľa Pavol Janík

51

Nedeľa – sviatočné, slávnostné, tiché, krotké, mäkké a prastaré slovo, prezrádzajúce dávny slovanský pôvod. Akoby tu naozaj bolo odjakţiva. Ţiada sa mi povedať – nedeľa, ale nie ničnerobenie. Nedeľa nie je prázdny bezobsaţný deň. Naopak, nedeľa je vyhradená neobyčajným duchovným úkonom a záţitkom i zvláštnym rituálom tela. Vo všeobecnosti sa nedeľa akosi podvedome spája s predstavou pokoja, súzvuku, s idylickým obrázkom rodinnej pohody. Výnimky však – ako vieme – potvrdzujú pravidlo. Takou výnimkou je zaiste aj básnik Miroslav Válek, jeden z najreprezentatívnejších zjavov slovenskej literatúry 20. storočia, autor štyroch kníh nepokoja, spisovateľ, ktorý si nikdy nedal pokoj a ktorý si nikdy o ničom nerobil ilúzie. Zrejme na to mal svoje dôvody. Nedeľa je aj názov legendárnej básnickej zbierky Laca Novomeského, podľa ktorej niesla meno literárna príloha straníckeho časopisu v 80. rokoch minulého storočia, keď slovenskí spisovatelia nemohli mať ani vlastný samostatný literárny časopis, čo by – mimochodom – radi súčasní mocipáni dosiahli aj dnes. Válka a Novomeského, autorov rôznych generácií, spájali viaceré hlboké i tragické vnútorné väzby a putá. Válek svojmu staršiemu kolegovi v zbierke Nepokoj z roku 1963 venoval báseň nazvanú jednoducho – Verše. Nie sú! / Uţ nie sú! / Akoby ani nikdy neboli. / Chodbami mozgu čiernu rakvu nesú, / ich nepáli to a nebolí. To nie je obyčajná báseň, je to panychída, smútočná slávnosť za veršami Laca Novomeského, ktoré zničili jeho krutí väznitelia v 50. rokoch, keď ho nezákonne súdili a surovo týrali ako „burţoázneho nacionalistu“. Vo Válkovej zbierke Nepokoj bezprostredne po spomínanom diele nasleduje báseň Zabíjanie králikov. To nie je náhodné susedstvo básní.

52

Stanislav Šmatlák definoval Válkove básne ako konkrétne príbehy. A treba dodať, ţe autor zlomkom skutočnosti dáva univerzálnu hodnotu a všeľudskú platnosť. Tu nejde iba o zabíjanie konkrétnych králikov, o prípravu nedeľného obeda, o krvavý nedeľný rituál. Tu ide o zabíjanie ako akt, ako ľudský-neľudský čin, ide o stále sa opakujúce zabíjanie bezbranných tvorov, vrátane ľudí – detí, ţien, starcov – ustavične a denne kdekoľvek na tejto zemi. Ľudstvo je od nepamäti vydané na milosť a nemilosť tých, ktorí majú moc, tých, ktorí vládnu nad ţivotom a smrťou miliónov ľudí, tých, ktorí sa nazdávajú, ţe Boh, Prozreteľnosť či víťazná politická strana ich povýšila nad ostatných, nadradila ich nad osudy obyčajných smrteľníkov, postavila ich nad mravné normy a elementárne zásady ľudskej slušnosti. Na Olympe moci pre politikov a štátnikov celého sveta neplatí ani najzákladnejšie prikázanie či vlastne zakázanie: Nezabiješ! Pred Zabíjaním králikov i po ňom vytvoril Miroslav Válek ešte mnoho básní, aj keď ich za celý ţivot nenapísal veľa. Jedna z nich sa volá krásne, jednoducho a veľavravne – Nedeľa. Pochádza zo zbierky Príťaţlivosť, ktorá po prvý raz vyšla v roku 1961. S Nedeľou sme chodievali loviť ryby. / S Nedeľou som čítal zakázané knihy. / S Nedeľou sme sa kúpavali nahí v rybníku. / Nedeľa je moje pokušenie, / v nedeľu musíš leţať ako obrus na stole...

Recenzia Mark Fisher: KAPITALISTICKÝ REALISMUS Rybka Publishers, Praha 2010

53

Proti impériu ega Predvídaví a jasnozriví ľudia uţ od roku 1989 v našich zemepisných a dejepisných šírkach predpokladali, ţe nové impulzy proti revitalizovanému kapitalizmu, ktorý náhlym zánikom opatrovateľsky orientovaného spoločenského systému dostal druhý dych, opäť prídu zo západu. Do spektra výrazných myšlienkových podnetov signalizujúcich riziko zrútenia sa prezumpcie nepremoţiteľnosti a neprekonateľnosti etablovanej ekonomickej formácie sa zaraďuje dielo britského autora Marka Fishera Kapitalistický realismus (Rybka Publishers, Praha 2010), ktoré pôvodne vyšlo pod názvom Capitalist Realism s podtitulom Is There No Alternative?, teda Niet nijakej alternatívy? (Zero Books, Winchester, UK & Washington, USA, 2009). Spisovateľ prednáša filozofiu na City Literary Institute v Londýne a vyučuje v Centre for Cultural Studies and Music Culture na University of East London. Uţ prvá kapitola má provokatívny názov: Dnes je ľahšie si predstaviť koniec dejín ako koniec kapitalizmu. Ironický podtext uvedeného tvrdenia nájdeme v celej knihe, vrátane jej záveru: „Najnepatrnejšia udalosť môţe spôsobiť trhlinu v sivej opone reakcie, ktorá pod vládou kapitalistického realizmu zahaľuje horizont otvorených moţností. Situácia, v ktorej sa nemôţe stať nič, sa zo dňa na deň môţe zmeniť tak, ţe zasa bude moţné čokoľvek“. Aby sme neskrývali autorov názor na kapitál, pripomeňme, ţe ho stručne, zreteľne a výstiţne charakterizuje triádou tabuizovaných atribútov: „chamtivý, ľahostajný a neľudský“. Zároveň konštatuje, ţe funkciou kapitalistického realizmu je nepripustiť obnaţovanie a demaskovanie podstaty hospodárskych štruktúr, naopak celý mechanizmus public relations, marketingu a reklamy neúnavne a neustále pracuje na inverznej prezentácii podnikania ako sociálne ohľaduplnej a zodpovednej činnosti. Viera v kapitál pozoruhodne spája zdanlivo protichodné ideológie – neokonzervativizmus (zaloţený na princípe ochrany tradičných

54

spoločenských hodnôt) a extrémny liberalizmus (zaloţený na princípe odmietania tradičných spoločenských hodnôt). Nie veľmi rozsiahla, ale o to pôsobivejšia publikácia upozorňuje na nárast duševných porúch, zvyšovanie ekologických hrozieb a stupňovanie ďalších negatívnych javov v priamej príčinnej súvislosti s krízovým spoločenským vývojom. Dielo predstavuje cenný príspevok k analýze a diagnostikovaniu aktuálneho havarijného stavu ľudskej civilizácie a kultúry, hoci – ako sme si uţ zvykli – chýba mu rovnaká presvedčivosť pri naznačovaní pozitívnych modelov, ktoré by mali kapitalizmus nahradiť. Alarmujúci sebazáchovný odkaz je však oprávnený, odôvodnený a znepokojujúco naliehavý: „Kill capitalism before capitalism kills you“ (Zabi kapitalizmus skôr, ako on zabije teba). PAVOL JANÍK

Zomrel šéfredaktor Literárneho týždenníka Jozef Bob PhDr. Jozef Bob (6. 10. 1935 Tekovská Nová Ves – 6. 11. 2010 Bratislava), spisovateľ, scenárista, literárny kritik, podpredseda Spolku slovenských spisovateľov a šéfredaktor Literárneho týţdenníka, nositeľ vysokého štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra za mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry. Popredný autor literatúry faktu a jeden z najlepších filmových a televíznych scenáristov Jozef Bob začínal svoje profesionálne pôsobenie v legendárnom týţdenníku Zväzu slovenských spisovateľov Kultúrny ţivot, ktorého bol v rokoch 1967 – 68 šéfredaktorom. K invenčným prácam J. Boba patrí dielo Moderný tradicionalista Dobroslav Chrobák (1964). Neskôr sa Jozef Bob zapísal do slovenského povedomia knihou Ľúbostné siluety (1980). Po scenári Hečkovho televízneho Červeného vína, sa začal predstavovať Jozef Bob ako skutočne originálny televízny tvorca.

55

Najmä tri seriálové projekty: Povstalecká história (o príprave a priebehu Slovenského národného povstania; spoluautor Viliama Plevza); Muţi s plnou mocou (O zaloţení Česko-slovenskej republiky) a napokon Roky prelomu (o povojnových rokoch 1945 48). O Povstaleckej histórii, ako to napísala špičková kritička Nového slova Katarína Hrabovská, známa aj z pôsobenia v Kultúrnom ţivote, platí to, čomu Goethe vraví pravda archívov a pravda legiend. V televíznych sériách scenárista Jozef Bob vydarene naznačil, ako výrazne sa Slováci zapísali do moderných dejín bývalého Československa, ale aj do protifašistického odboja v rámci SNP. Vrcholom jeho tvorby je kniha Štúrovci (1992) a rovnomenný päťdielny televízny seriál (1991), ktorý reţíroval Peter Mikulík a hlavnú postavu Ľudovíta Štúra stvárnil Dušan Jamrich. Tento seriál sa uţ v Slovenskej televízii opakovane vysielal, čo svedčí o jeho mimoriadnej popularite a umeleckej kvalite. Literárny vedec doc. PhDr. Rudolf Chmel, DrSc., (exminister kultúry Slovenskej republiky) Bobových Štúrovcov vysoko ocenil: „Vyšiel z jedinej produktívnej koncepcie: zachytiť nielen človeka v dejinách, ale aj dejiny v človeku, to jest z koncepcie, ktorá chce naše dejiny vedome poľudštiť, odanonymizovať a zároveň aj odmýtizovať, uprednostňujúc, ak to tak moţno povedať, princíp rozprávačský... Bobova interpretácia štúrovského hnutia má tento ľudský rozmer, obsahuje aj istú kolektívnu dušu národa a pritom nestiera úlohu osobnosti v dejinách.“ V tomto zmysle by sme mohli pokračovať vo výpočte a analýze ďalších významných autorských projektov Jozefa Boba – kniţných i scenáristických. Jozef Bob od roku 1999 pôsobil na poste šéfredaktora časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týţdenník, kde uplatňoval v prospech celej slovenskej kultúry svoje jedinečné a bohaté skúsenosti. Česť jeho pamiatke! Mgr. art. PAVOL JANÍK, PhD.

tajomník Spolku slovenských spisovateľov

56

ROZHOVOR Hovoríme s básnikom PAVLOM JANÍKOM

Vy raz umriete na duchaplnosť Pavol Janík je šťastím pre slovenskú kultúru. Tú istú vetu o L+S povedal pri ich prijímaní do Zväzu slovenských spisovateľov národný umelec Vojtech Mihálik. Odvtedy uplynulo vari štvrť storočia a práve za toto štvrťstoročie vytvoril Pavol Janík kvalitatívne pozoruhodné a kvantitatívne rozsiahle autorské dielo. Novinka Hovorca samého seba má medzi jeho samostatnými knihami poradové číslo 52, takţe uţ moţno zostaviť kalendár – kaţdý týţdeň obrázok s úryvkom z inej knihy Pavla Janíka. Máme v ňom mnohostranného a mnohostrunného autora s medzinárodným renomé, ktorému pripadá kniha uţ takmer na kaţdý rok ţivota. Celkovo prispel v mnohých jazykoch do 136 kniţných titulov, vrátane 10 ročníkov Almanachu Nitra. Tým sa stal kniţne najproduktívnejším autorom medzi päťdesiatnikmi a zrejme

57

najvydávanejším ţijúcim básnikom. Básnik Pavol Janík ţije uţ desaťročia nielen na výšinách poézie, no i „na pulze dňa“ a brilantne reflektuje ducha doby vo vari nikomu nedostupnom diapazóne vysloviteľného, siahajúceho od nevýslovna v poézii aţ po mediálne fixované tabu v našej najnovšej histórii. Miroslav Válek mu raz prorokoval, ţe umrie na duchaplnosť... ● „Prišiel som na svet a odvtedy som neprišiel na nič lepšie“ - ako sa vôbec podarí prísť na taký skvost? - Ľahko – tak by asi znela najstručnejšia a najpresnejšia odpoveď. Chápem však, ţe rozhovor s básnikom predpokladá menej gnómické a trocha hmlistejšie reakcie. Preto poznamenám, ţe uvedený úvodný citát z mojej tvorby pochádza z prelomu 80. a 90. rokov dnes uţ minulého storočia. To som mal za sebou pribliţne 15ročný tréning časopisecky a kniţne publikujúceho autora. Odvtedy uplynuli ďalšie dve desaťročia, počas ktorých som hádam nielen primerane zostarol a patrične zhlúpol, ale moţno som získal aj ďalšie skúsenosti a osvojil si nové zručnosti. Dozaista sa človeku bezstarostnejšie trúsia dôvtipnosti, ak má dostatočnú kreatívnu prax. Nevylučujem ani podmienku, ţe na literárne vynálezy treba mať talent. Je to niečo ako diagnóza, ktorú väčšina zdravých ľudí prekoná. ● Ste zrejme najproduktívnejší autor našej generácie... - To je smutné – zrejme som oveľa menej času ako väčšina mojich generačných spolupútnikov strávil zábavným vysedávaním v spoločenských a stravovacích zariadeniach a podstatnú časť ţivota som premárnil nudnou samotou v tichu svojej pracovne. Neviem, či má produktivita iba rozmery mnoţstva vytvorených a vydaných diel. Navyše – štatistike veľmi nedôverujem, lebo viem, ţe ide o exaktný súčet nespoľahlivých údajov. Svedčí o tom aj fakt, ţe sme mali na základe hodnoverných vedeckých analýz a výpočtov v rozličných protichodných etapách vývoja uţ dávno dosiahnuť ekonomickú produktivitu Spojených štátov amerických, ktoré sme zatiaľ

58

predstihli len v kopírovaní ich negatívnych javov, vrátane problémov spätých s prudkou komercializáciou kultúry. ● Keby ste mali zo slovenskej poézie vybrať jedinú metaforu, ktorá by to bola? - Neviem, či viem, čo je to metafora. Teoreticky by malo ísť o obraznosť – prenášanie pomenovania jedného javu, predmetu na iný jav či predmet na základe podobnosti niektorých znakov. Básnická prax geniálneho lyrika Miroslava Válka však v diele Skaza Titanicu (zo zbierky Milovanie v husej koţi, 1965) prináša nasledujúci úkaz, ktorý nemoţno prehliadnuť: „Tak je teda mŕtvy / John Fitzgerald Kennedy, / kamenný anjel kapitalizmu, / metafora, / symbol, / človek!“ Takţe metaforou je zastrelený americký prezident rímskokatolíckej konfesie. S tým sa ešte len bude musieť slovenská i svetová literárna veda vyrovnať, čomu sa zatiaľ 45 rokov úspešne vyhýba. ● V médiách sa naliehavo vyostril problém tuposti. Neviem sa často rozhodnúť, čo je stupídnejšie v tejto zvrátenej oblasti „krásy“ - „Americká topmodelka sa predávkovala depresívami“ alebo „Polícia si posvieti na alkohol za volantom“. Opakom krutosti je poézia, čo by mohlo byť korektívom alebo opakom esteticky produktívnej hlúposti? - Ţijeme v paradoxnom období – čím je zanedbateľnejšie a okrajovejšie postavenie autorov myšlienkovo a tvarovo náročnej literatúry, osobitne básnikov, čím je menej čitateľov hodnotných kniţných titulov, čím zreteľnejšie a dôslednejšie najvplyvnejšie komunikačné inštitúcie ignorujú intelektuálne a umelecky ambicióznu spisbu, tým väčšmi narastá chorobná túţba takzvaných úspešných ľudí – rozumej politikov, zbohatlíkov a mediálnych celebrít, prípadne ich detí a ďalších potomkov – zvečniť sa vlastnou knihou či viacerými publikáciami. Dokonca si v uvedených súvislostiach bez začervenania radi rozširujú svoj profesionálny profil o pojem spisovateľ (spisovateľka). Pravdaţe – práve nepríjemnému balastu a odpadkovému nánosu na skutočnej

59

a kvalitnej literatúre bulvárne, ale i zdanlivo serióznejšie informačné prostriedky venujú mimoriadnu pozornosť. Ţiaľ, recept na riešenie situácie nepoznám. ● Keby ste mali zo slovenskej poézie vybrať jedinú katachrézu, ktorá by to bola? - Rád citujem váš výrok, ţe cudzie slová by sme mali pouţívať, ako keby sme im rozumeli. Preto najprv pripusťme, ţe katachréza označuje štylistickú chybu vytvorenú významovo nesprávnym spojením logicky nesúvisiacich pomenovaní, najčastejšie zautomatizovaným kombinovaním či kríţením rozličných frazeologizmov, nevhodným spojením metafor či podobenstiev alebo pouţitím zle pochopeného termínu (podľa Slovníka literárnej teórie Petra Valčeka). Ospravedlňte, prosím, ţe sa vyhnem odpovedi na vašu otázku a dám tentoraz prednosť – pred príkladom zo slovenskej poézie – vzorovej vete zo slovenského dabingu, ktorá znie: „Lepší vták v hrsti ako holub na streche“. ● Najkratšia rozprávka Kde bolo, tam koniec akoby symbolizovala súčasnú recepciu, percepciu aj apercepciu poézie. „Máme“ médiá, ktoré za desaťročia nevládali uverejniť ani jednu Rúfusovu báseň... O čo prichádzajú ľudia, ak medzi nimi a poéziou prekážajú paradoxne médiá? - Nechcem byť prehnaným optimistom, ale pred časom som sa s úţasom dozvedal, ţe ešte v našej vyspelej civilizovanej spoločnosti existujú čudní jednotlivci, ktorí cieľavedome nemajú televízor, kým v súčasnosti podobných ľudí poznám čoraz viac a aj v našej domácnosti sme nedávno vypovedali zmluvu s káblovou televíziou. Nebudeme predsa pravidelne platiť na desiatky nekvalitných televíznych programov sústavne prerušovaných reklamou a kupovať si programový časopis, aby sme vedeli, čo konkrétne nebudeme pozerať. Na základe spomínaného jednoznačne pozitívneho trendu nemienim naivne predpokladať, ţe sa zo všetkých ľudí, ktorí sa dokáţu odpútať od televíznych obrazoviek, automaticky stanú čitatelia poézie.

60

● Podstatnou časťou vášho duchovného bytia ostáva poézia, no neraz musíte konať aj prozaicky, ako predstaviteľ Spolku slovenských spisovateľov... - Azda treba pre osvieţenie pamäti pripomenúť, ţe Spolok slovenských spisovateľov je najstarším a najpočetnejším zdruţením literárnych tvorcov v Slovenskej republike, ktorého tradície siahajú do roku 1923. Vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov (ktoré si mnohí mýlia s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ) vychádza ročne vyše 30 pôvodných i prekladových titulov. Spolok vydáva i dve odborné periodiká – Literárny týţdenník a časopis pre mladú literatúru Dotyky. Má regionálne štruktúry – odbočky v Banskej Bystrici, Košiciach, Nitre a v Ţiline. Moţnosť spolupracovať s viacerými významnými autorskými osobnosťami – najmä s niekoľkonásobným predsedom SSS, popredným prozaikom a vynikajúcim esejistom PhDr. Jánom Tuţinským, PhD., je pre mňa mimoriadne dôleţitou ţivotnou skúsenosťou. Verím, ţe v korektnej spolupráci s Asociáciou organizácií spisovateľov Slovenska sa nám postupne podarí optimalizovať podmienky vzniku a sprístupňovania originálnych literárnych hodnôt. ● Vráťme sa k poézii. Čo sa vám pri tvorbe nedarí? Nemám na mysli formálne ciele, ako sonetový veniec... Zaujímalo by ma, na aký problém naráža básnik pri cestách do hlbín? - Som presvedčený, ţe autor by sa mal vyhýbať kreatívnym schémam a stereotypom. Pri kaţdej knihe či kolekcii poetických textov som sa usiloval nielen zúročovať nadobudnuté schopnosti, ale aj prekračovať svoj tieň a prekvapovať i sám seba novými moţnosťami. Do akej miery sa mi to podarilo, posúdilo uţ viacero erudovaných znalcov – napríklad v zborníku z vedeckej konferencie Ţivot a dielo Pavla Janíka (Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2005) sú hodnotiace príspevky odborníkov zo Slovenska i zo zahraničia. Podľa názoru poprednej ruskej poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Natálie Švedovovej je Válek hlbší

61

a Janík vynaliezavejší. Čo k tomu dodať – azda len to obligátne, ţe doma nie je nikto prorokom. ● Vašou najvýznamnejšou básňou sa zdá byť Zvratné zámeno psa, najdôležitejšou zbierkou Hurá, horí! Zhoduje sa toto hodnotenie s vašou hierarchiou hodnôt? Typická otázka na vyhnutie sa... - Mimochodom – práve básni Zvratné zámeno psa (zo zbierky Do videnia v mnoţnom čísle, 1985) venoval samostatnú štúdiu v časopise Romboid literárny vedec a medzičasom univerzitný profesor Valér Mikula, ktorý konštatoval, ţe „Básnik sa pohráva so slovami, vzďaľuje sa skutočnosti, aby sa k nej priblíţil z inej strany, odzadu či znútra.“ Básnik Ireney Baláţ pokladá za moju najvydarenejšiu báseň Modlitby z kameňa (z básnickej zbierky Niekto ako boh, 1998). Prikláňam sa k ich aj k vášmu hodnoteniu a nevidím v tom nič protirečivé. ● Keby ste mali zo svojej tvorby vybrať jediné najkratšie dielko, ktoré by to bolo? - Nebude to ani aforizmus, ani reklamný slogan, ale moja najkratšia dráma Maturitný oblek s podtitulom Veselá tragédia (1994), ktorá získala ocenenie v anonymnej súťaţi Medzičasu. Jeden mimoriadne múdry človek, ktorý pôsobí v oblasti informačných technológií a s ktorým som napísal knihu exkluzívnych rozhovorov Generál Lorenc – Dešifrovaný svet, raz poznamenal, ţe uţ nikdy nenapíšem nič lepšie. A ja s ním nielen v tejto súvislosti súhlasím. ● Vianoce sa zvyknú vnímať ako čas vnímania a poézie... Na Patavedeckom seminári sa už analyzovalo ich rozrastanie smerom k Veľkej noci... Tieto dva sviatky sa podľa obchodníkov čoskoro stretnú, niekedy v auguste... Kam sa ale podeje poézia? - Musím sa priznať, ţe začiatkom 90. rokov som sa ako vtedajší copywriter (autor reklamných textov) a kreatívny riaditeľ nemenovanej renomovanej medzinárodnej reklamnej agentúry podieľal na kampani pre istú svetoznámu firmu, pre ktorú sme

62

v centrách všetkých väčších miest na celom území ešte československej republiky postavili vysoké vianočné stromy v septembri. V tom čase to pôsobilo ako šok, dnes by si to uţ zrejme nik ani nevšimol. Nuţ – pokrok nezastavíš, ani predlţovanie nákupných sviatkov, ale verím, ţe ani poézia úplne nezmizne. Bude na nás i na budúce generácie naďalej trpezlivo čakať v knihách, ktoré zázračne oţijú kedykoľvek ich niekto otvorí.

Pripravil ANDREJ FERKO

ZAUJALO NÁS Jubilejný 10. všeslovanský zjazd – Kyjev 12.-13. november 2010 Slovanský výbor Ukrajiny po prvý raz privítal delegátov Všeslovanského zjazdu, desiateho v tomto historickom poradí: 1848 – Praha, 1867 –Moskva, 1908 – Praha, 1910 – Sofia, 1941 – Moskva, 1946 – Belehrad, 1998 – Praha, 2001 Moskva, 2005 – Minsk. Na zjazde bolo prítomných 351 účastníkov zo všetkých slovanských krajín okrem Chorvátska a Bosny a Hercegoviny, z toho 40 hostí, vyše 30% delegátov boli mladí ľudia 17- 35 roční. Slovenskú republiku z poverenia Zdruţenia slovanskej vzájomnosti (ZSV) zastupovalo 9 delegátov:

63

Bollová Dagmar, PaedDr., členka Slovanského parlamentného zväzu, členka Prezídia Európskeho mierového fóra, - vedúca delegácie; Macek Jaroslav, Ing., podpredseda Medzinárodného slovanského výboru (MSV);

ZSV,

člen

Sidor Milan, PhDr., CSc., člen SR ZSV, člen MSV; Mezencev Vladimír, Ing., člen SR ZSV, predseda ZSV Košicko; Čorný Michal, RNDr., CSc., predseda Slovensko-ukrajinskej spoločnosti; Mižák Jozef, Dr., predseda Stálej konferencie slovenskej inteligencie Košice; Laco Martin, vedúci skupiny zástupcov Slovenského hnutia obrody (SHO); Kašiak Ivan, SHO Poluch René (SHO). Rokovanie viedol Sergej Ivanovič Kosťan, zakladateľ Slovanského parlamentného zväzu, predseda Slovanského výboru Bieloruska. Ústrednou ideou zjazdu bola nadväznosť na slovanskú vzájomnosti v protifašistickom boji počas II. svetovej vojny a spoločné víťazstvo Slovanov, ktoré je podstatou obrody a snáh o slovanskú jednotu v podmienkach sústredeného a silnejúceho tlaku namiereného na rozdrobenie štátov a národov. „Všetci musíme vedieť, kde je naša Zem, naši Hrdinovia, naše Svätyne, ţe kaţdý z nás je časticou. obrovského etnického organizmu. Pred nami stále stojí otázka, ako nájsť integrujúcu ideu, aby sme prestali preklínať tmu a zaţali aspoň sviečku“ – povedala vo vystúpení vedúca delegácie. Vyzvala prítomných, aby pozdravili brata Hrdinu ZSSR, kapitána Jána Nálepku, (je pochovaný v neďalekej

64

Ovruči) kpt.Jozefa Nálepku z príleţitosti 65. výročia poráţky fašizmu. Delegáti reagovali dlhotrvajúcim potleskom. Informovala tieţ o početných významných pracovných aktivitách slovenského Zdruţenia slovanskej vzájomnosti. Zjazdu bol prečítaný pozdravný list prezidenta Bieloruska Alexandra Lukašenka, čestného predsedu MSV, premiéra Vladimíra Nikolaja Azarova, predsedu Najvyššieho sovietu Ukrajiny Vladimíra Litvina, Slovanského spolku Kanady. S pozdravom vystúpil radca veľvyslanectva RF na Ukrajine Vsevolod Loskulov. Vo všetkých prednesených slovách rezonovali ostré protesty proti amerikanizácii slovanského i ostatného sveta, proti šíreniu demokracie na hlavniach zbraní a palubách lietadiel NATO. Súčasne znela nástojčivá potreba urovnať všetky doterajšie spory, nezhody a vzájomným generálnym odpustením nájsť porozumenie, novú kvalitu vo vzájomných vzťahoch pre zmysluplnú spoločnú cestu v mene budúcej slávy Slovanov. Na záver prvého rokovacieho dňa bol pre účastníkov zjazdu pripravený koncert slovanskej hudby, spevu a tanca. Druhý deň zjazdu bol venovaný práci sekcií. Členovia našej delegácie sa aktívne podieľali na ich práci. Navrhovali aktívnejšiu spoluprácu vlád, parlamentov a pravidelné stretnutia prezidentov slovanských krajín, spoločné postupy v kultúrno-vzdelávacích aktivitách, koordináciu činnosti vydavateľstiev slovanskej literatúry, boli iniciátormi uţšej spolupráce v oblasti umenia, vyzvali na prípravu početnejších spoločných medzinárodných mládeţníckych aktivít, podporili návrhy na postupné ekonomické a politické zjednocovanie Ruska, Ukrajiny a Bieloruska s dodatkom, ţe sme za jednotu Slovanov bez hegemónie, predloţili na posúdenie Magnu chartu slovanských národov. Zjazd schválil stanovy Medzinárodného slovanského výboru i návrh na jeho oficiálnu registráciu na Ukrajine. Novým 65

predsedom MSV sa stal Nikolaj Fjodorovič Lavrinenko – predseda Slovanského výboru Ukrajiny. Zvolené bolo i prezídium MSV, poverené jeho registráciou. Slovenskú republiku v ňom budú zastupovať Dagmar Bollová a Jaroslav Macek. Členom širšieho predsedníctva sa stal Milan Sidor, ďalšieho zástupcu navrhne zo svojich mladých aktivistov Slovenské hnutie obrody. Zjazd vyhlásil rok 2011 Rokom Slovanstva. Atmosféra celého zjazdu pod vplyvom pocitu hrozby zničenia unikátneho vkladu slovanskej kultúry a mravov do duchovného bohatstva európskej ba i svetovej civilizácie bola výrazom ţelania v intenciách slov Ľudovíta Štúra z roku 1835: „Z tejto temnej noci, keď všetci na seba vospol pozabúdali, iba kedy-tedy zaznie, sťa zo sna, hlas, pripomínajúci náš spoločný pôvod ... a je to hlas, v ktorom spiace ľudstvo začuje ducha Slovanstva“. Nech sa tak stane. Poznámka: viac na http://kievroom.ru/6855.html -red-

Ember november Pavol Janík Väčšina ľudí zrejme nepozná pojem genitívna metafora, hoci sa často v ţivote a najmä v médiách stretáva s jej názornými príkladmi a veľavravnými prípadmi. Dokonca uvedené spojenie neobsahujú ani teoretické literárnovedné slovníky. Tak sa odváţim termín svojpomocne a zrozumiteľne objasniť – genitív označuje druhý pád a metafora vyjadruje obrazné pomenovanie. Čiţe povedzme v minulosti: vojaci strany (kádrovníci), robotníci literatúry (angaţovaní spisovatelia), predvoj pracujúcich (komunisti), zástava

66

marxizmu-leninizmu (všeličo, vrátane poučenia z krízového vývoja v rokoch 1968 – 69); po roku 1989: Ţena Európy (Zuzana Szatmáry), najnovšie Ţena roka (Iveta Radičová) či ľudia novembra (Ernest Valko a jeho priatelia). Prikloňme sa k súčasnosti. Keď začiatkom 90. rokov dnes uţ minulého storočia riaditeľka Nadácie Charty 77 získala titul Ţena Európy, tak som vo vtedajšom denníku Koridor nevdojak vytvoril nový ţurnalistický či publicistický ţáner – otvorený fax, ktorým som ju poţiadal, aby neinformovanú verejnosť i nevedomých odborníkov zoznámila so svojou predchádzajúcou literárnou tvorbou, keďţe ocenenie jej udelili neznáme štruktúry ako ešte neznámejšej spisovateľke. Pravdaţe – redakcia, čitatelia a ktokoľvek ďalší odpoveď nikdy nedostali. To bol signál, ţe označenie spisovateľ nemá nijaký vzťah k existujúcim či neexistujúcim literárnym dielam a moţno ho kedykoľvek nezáväzne pouţívať ako nástroj ocenenia či zvýšenia kultúrneho a spoločenského významu hocikoho. K absolútne nejasnému titulu Ţena roka sa nedokáţem vyjadriť, pretoţe neviem, či ide o odmenu za zásluhy z roka 2010, ktorý sa ešte neskončil, alebo minulého roka či ktorékoľvek iného. Ţasol som iba pri pohľade na kostýmy ako vystihnuté z futuristickej módnej prehliadky moderných čarodejníc. Napokon poznámka k neţiaducej nomenklatúre, ktorú predstavujú takzvaní ľudia novembra (určite rozumej roka 1989). Mnohé historické dokumenty a kniţné publikácie svedčia o tom, ţe do kategórie ľudí novembra 1989 rovnako patria prominenti bývalého reţimu, ktorí v uvedenom období odovzdali moc Občianskemu fóru a Verejnosti proti násiliu (bez ohľadu na to, či ostali naďalej pri viditeľnej moci), ako aj skutoční či zdanliví disidenti, ktorí prevzali najprv politickú a následne – najmä v procese privatizácie – ešte podstatnejšiu ekonomickú moc. Zlým znamením v tejto súvislosti je fakt, ţe vari prvý začal pojem ľudia novembra pouţívať bezpečnostný expert, ktorý dlhé roky pred prevratom i po ňom pôsobil v oblasti ochrany významných

67

osôb. Kontextuálne vytvoril kategóriu nedotknuteľných ľudí, keď sa zároveň kriticky vyjadril na adresu niekdajšieho prezidenta policajného zboru, ktorý si „človeka novembra“ pred časom dovolil zatknúť ako advokáta spolu s nemenovaným miliardárom a ktorý – mimochodom – tieţ v predchádzajúcom reţime začínal policajnú kariéru v piatej správe federálneho ministerstva vnútra (Zboru národnej bezpečnosti – Štátnej bezpečnosti – všetky tri moţnosti sú správne). Nuţ – záverom len konštatujme, ţe by sme sa radi doţili, keby sa ľudia prestali deliť na „ľudí novembra“, ţeny Európy či ţeny roka a keby si spoločnosť konečne začala váţiť ľudí zdravého rozumu, ľudí uváţlivého konania a ľudí sociálnej zodpovednosti.

Rodený básnik Pavol Stanislav Pius Spolok slovenských spisovateľov, Filozofická fakulta UKF v Nitre, Trnavský samosprávny kraj a mesto Senica usporiadali odborný seminár Ţivot a dielo Pavla Stanislava Piusa, ktorý sa uskutočnil 30. 9. 2010 v Dome kultúry v Senici. Rokovanie otvorili vedecký garant podujatia A. Červeňák a predseda SSS J. Tuţinský, ktorí v nasledujúcej časti predniesli aj svoje štúdie, mapujúce rozmanité stránky a ťaţiskové hodnoty literárnej tvorby básnika Pavla Stanislava (občianskym menom Pavla Piusa). Prítomným sa ďalej prihovorili vedúci Kancelárie prezidenta SR M. Čič, primátor Senice Ľ. Parízek, starosta autorovej rodnej obce Nemčiňany J. Bahýl, predseda rady pre vedu, vzdelanie a kultúru Konferencie biskupov Slovenska F. Rábek. Na seminári sa zúčastnili zástupca Trnavského samosprávneho kraja J. Slobodník, prednostka mestského úradu v Senici K. Vrlová, riaditeľ Domu kultúry v Senici M. Jakubáč a riaditeľka Záhorskej kniţnice v Senici K. Soukupová. Na seminári zazneli príspevky P. Janíka, A. Matulákovej, B. Habovčíkovej, P. Farkaša-Ţišku a M. Piusa, pričom súčasťou rovnomenného zborníka z konferencie budú aj práce P. Libu, V. Šabíka, L. Zrubca, J. Lomenčíka. P. Dinku a P. Hudíka.

68

S príslovečným zmyslom pre humor jubilujúcemu autorovi udelil čestné občianstvo Záhoráckej republiky jej prezident P. Nemec. Analýzy autorových osemnástich kniţných súborov poézie, ktoré vyšli aj vo viacerých jazykových mutáciách, potvrdili jeho významné postavenie v aktuálnych tvorivých úsiliach slovenskej lyriky, ako aj v európskom a globálnom kontexte kľúčových myšlienkových a estetických prúdení. (pj)

Spomienky hodné spomínania Fridrich Svitek V tomto roku sme v Prakovciach uskutočnili uţ 11. ročník speváckej súťaţe detí, mládeţe a dospelých SLOVANSKÁ PIESEŇ 2010. Bolo to podujatie, ktoré opäť zaujalo nielen prakovského diváka, zaujalo i všetkých interpretov tohto ţánru a Slovanská pieseň zaujala v regióne Hnileckej doliny svoje trvalé miesto. Málokto si však uvedomuje, ţe jej začiatok – v roku 2000 – predchádzali v minulosti „Mierové slávnosti“, ktoré sa uskutočňovali v Prakovciach v rokoch 1969-1989. Začínali sa vţdy popoludní slávnostným sprievodom po obci a trvali aţ do neskorého večera, končiac ľudovou veselicou. Za účasti detí, mládeţe a dospelých uskutočňovali sa formou JUNIALESU, keď po oficiálnom programe vystupovali kaţdoročne rozličné súbory, nielen domáce, ale i hosťujúce. Z prakovských to najčastejšie bol FS Prakovčan, ďalej DFS Vánok, MJF Prako, Detský spevácky zbor a samozrejme domáce hudobné telesá, do tanca i na počúvanie, dychová hudba Prakovčanka, ľudová hudba, skupina populárnej hudby HELLA – Q.T.C. Z hosťujúcich to boli: FS Detvan – SOU-s Detva, FS Turiec – ZTS Martin, FS Čačina – Spišská Nová Ves, tanečno-spevácka úderka PUĽS – Prešov, LESORUB zo Zakarpatia – Ukrajina atď. Vţdy bolo postarané o tradičné občerstvenie: guľáš a párky. Pre deti to boli tieţ zábavné podujatia ako maľovanie na chodníku, preteky na

69

kolobeţkách, skokoch vo vreci, malé cyklistické preteky, šplh na „májku“, na ktorej boli rozličné dobrôtky atď. Boli to zaujímavé slávnosti, konajúce sa v závere školského roku, a vţdy za pekného počasia, čo bolo doslova raritou, lebo vţdy keď sa spomenul termín Mierových slávností, Prakovčania a občania okolitých obcí hovorili: “Bude pekné počasie“. Pravdou je, ţe počas Mierových slávností nikdy nepršalo. I keď do rána, respektíve zrána spŕchlo, potom sa vyjasnilo a popoludní bolo pekné, slnečné počasie. Mierové slávnosti sa konali dvadsať rokov a Slovanská pieseň uţ 11 rokov. Nepriamym spojivom týchto zaujímavých spoločenských podujatí boli i autobusové zájazdy členov a sympatizantov ZSV (ZČSSP) na DUKLU Svidník, ktoré Prakovce organizovali kaţdoročne, od roku 1959, pri príleţitosti výročia SNP a KDO. Tieto zájazdy sa sporadicky uskutočňovali i skôr, napríklad osobne som sa zúčastnil zájazdu v roku 1954 ešte nákladným autom. Od roku 1959 sa uţ uskutočňovali závodným autobusom, prípadne autobusmi ČSAD, kaţdoročne minimálne dva autobusy, na trati: Dukla, Svidník, neskôr i Bardejovské kúpele a v súčasnosti i Bardejov (jarmok). Tieto zájazdy, ako je vidno, majú svoju tradíciu. Poloţením kvetov na DUKLE a vo Svidníku si Prakovčania vţdy uctili pamiatku hrdinov, ktorí za našu slobodu, ktorú priniesli z východu, poloţili svoje ţivoty. Zaujímavosťou bola skutočnosť, ktorá sa stala v roku 2007, keď sme sa pri pamätníku na DUKLE stretli so skupinou príslušníkov paradesantnej brigády, korí mali spomienkové stretnutie v Prešove a ktorí sa v roku 1944 podieľali na deštrukčných akciách na stanici a tuneli v Margecanoch. V minulosti bolo na DUKLE plno autobusov od Ašu aţ po Ublu a pamätník plný kvetov. V súčasnosti je na DUKLE len niekoľko kamiónov. Jediný autobus a kvety sú z Prakoviec. Tých kvetov je tam viac len na priame výročie týchto historických udalostí.

70

Zachovávajme si preto tieto tradície, ktorými podporujeme a šírime v praxi myšlienky Slovanstva a zachovávajme odkaz našich národných dejateľov Jána Kollára, Ľudovíta Štúra a pod.

JUBILEÁ _______________________ Jubileá v 1. štvrťroku 2011 Úcta k minulosti – to je vlastnosť, ktorá odlišuje vzdelanca od divocha A.S. Puškin.

Január - 1. januára 1951 v Bratislave vzniklo Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, zamerané na vydávanie pôvodnej slovenskej literárnej tvorby, všetkých jej ţánrov i prekladovej literatúry. Roku 1993 sa pretransformovalo na akciovú spoločnosť – 60. výročie vzniku. - 6. januára 1681 sa vo Vrbovom narodil Ján Baltazár Magin básnik, znalec práva a antickej vzdelanosti, rímskokatolícky kňaz. Na

71

popud trenčianskej šľachty a meštianstva napísal prvú národnú obranu Slovákov Murices...sive Apologia (1728). Rozvinul v nej myšlienku o autochtónnosti Slovákov v Uhorsku, rozšírení slovanského jazyka a o cyrilometodskej tradícii. Zomrel v Dubnici nad Váhom 27. marca 1734 – 330. výročie narodenia. - 8. januára 1911 v Selciach sa narodil skladateľ a hudobný pedagóg Andrej Očenáš – bol riaditeľ konzervatória a hudobný pedagóg na VŠMU v Bratislave. Pracoval aj v rozhlase. Hoci v tvorbe preferoval veľké symfonické diela, obľubu si získali jeho komorné skladby inšpirované stredoslovenským folklórom. Skladal aj scénickú hudbu (Rok na dedine, Herodes a Herodias). – 100. výročie narodenia. - 9. januára 1056 sa narodil významný staroruský letopisec Nestor. Bol mníchom Kyjevskopečerkej lavry. Je autorom letopisu Povesť vremenných let – Povesť starých čias – o Rusku na začiatku 12. storočia – 955. výročie narodenia. - 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne sa narodil štúrovský básník Janko Matúška Zomrel 11. januára 1877 v Dolnom Kubíne. Písal veršované historické povesti, balady na ľudové motívy a príleţitostné piesne. Jeho najznámejšia báseň Nad Tatrou sa blýska zhudobnená na nápev ľudovej piesne Kopala studienku, pozerala do nej... je štátnou hymnou Slovenskej republiky – 190. výročie narodenia. - 12. januára 1856 v Modre zomrel na následky zranenia Ľudovít Štúr, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia, kodifikátor spisovnej slovenčiny, novinár a publicista. Narodil sa 29. októbra 1815 v Uhrovci – 155.výročie smrti. - 22. januára 1786 vo Vavrečke sa narodil jazykovedec Ján Herkeľ. Zomrel v Budapešti pred rokom 1853. Zostavil gramatiku všeobecného slovanského jazyka. Vyslovil a teoreticky rozpracoval myšlienku literárnej jednoty všetkých Slovanov. – 225. výročie narodenia.

72

- 27. januára 1886 v Blatnici sa narodil kameraman, vynálezca Daniel Siakeľ. Do USA sa vysťahoval roku 1906. Zostrojil prvý vyvolávací automat na svete a ďalšie vynálezy z oblasti filmovej techniky. Zaloţil spoločnosť Tatra Film Corporation a natočil prvý slovenský film Jánošík, ktorý mal premiéru v Ţiline v roku 1921. Zomrel v Chicagu v roku 1946 – 125. výročia narodenia. - 27. januára 1911 v Steinhoffene v Rakúsku zomrel slovenský spisovateľ a publicista Anton Bielek. Narodil sa v Bytčici 10. septembra 1857. Bol redaktorom časopisov a novín na Slovensku a v rokoch 1906 – 1910 v USA. Pre amerických Slovákov v Pittsburghu napísal Dejepis Slovákov od najstaršej doby do dnešných čias. Písal aj realistické prózy najmä z dedinského prostredia – 100. výročie smrti. - 27. januára 1991 v Bratislave zomrel básnik a publicista Miroslav Válek. Narodil sa 17. júla 1927 v Trnave. Bol básnik a tvorca literatúry pre deti, redaktor časopisov, predseda Zväzu slovenských spisovateľov i minister kultúry. Výrazný reprezentant modernej slovenskej poézie. Jeho tvorba vyrastala z domácich zdrojov i zo svetových autorov. V jeho poézii pre deti dominuje hravosť a vynaliezavosť – 20. výročie smrti.

Február - 1. februára 1901 v Bielsku-Bialej zomrel meteorológ a kartograf Karol Kolbenheyer, Narodil sa 28. mája 1841 v Bielsku-Bialej. Zostavil a vydal geologickú mapu Tatier, v desiatich vydaniach vyšiel jeho turistický sprievodca po Vysokých Tatrách. Venoval sa aj skúmaniu tatranských jazier, dejinám a bibliografii výskumu Tatier – 110. výročie smrti. - 2. februára 1921 v Španej Doline sa narodil slovenský jazykovedec Jozef Mistrík. Zomrel v Bratislave 14. júla 2000. Mal široké vedné zameranie – všeobecná jazykoveda, štylistika, gramatika, rétorika a grafológia. Bol profesor na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dvadsať rokov (1972-1992)

73

bol riaditeľom Studia akademica Slovaca (prázdninové slovakistické štúdia pre cudzincov) – 90. výročie narodenia . - 4. februára 1911 vo Vysokých Tatrách sa uskutočnili prvé lyžiarske preteky na Slovensku s medzinárodnou účasťou. Zorganizoval ich propagátor lyţovania MUDr. M. Guhr, šéflekár z Tatranskej Polianky. Súťaţilo sa v zjazdovom behu na 6 km trati – zvíťazil R. Gerin z rakúskeho Skiklubu a v skokoch na lyţiach – zvíťazil B. Weis z Bielska-Bialej – 100. výročie. - 5. februára 1821 v Zohore sa narodil katolícky kňaz a verejný činiteľ Jozef Bartoň. Zomrel 16. apríla 1877 v Šali. V memorandovom období sa podieľal na slovenskom národnom i kultúrnom pohybe, ako národný kandidát neúspešne kandidoval aj do uhorského snemu. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní vykonával príkazy uhorských štátnych orgánov. Ako škôldozorcu bratislavského školského dištriktu poverili ho vykonať inšpekciu na slovenskom gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Správu o nej napísal kritickú, ale priznal vysokú pedagogickú a kultúrnu úroveň školy a nenašiel v nej hľadaný panslavizmus – preto ho odvolali z funkcie škôldozorcu. Člen delegácie na zaloţenie SSV – 190. výročie narodenia - 5. februára 1836 sa narodil Nikolaj Alexandrovič Dobroľubov, ruský revolučný demokrat, kritik a filozof. Umrel 29. novembra 1861. Rozvíjal princípy estetiky, zdôrazňoval sociálnu úlohu literatúry (rozbory diel Gončarova, Ostrovského a Turgeneva) – 175. výročie narodenia a 150. výročie smrti. - 8. februára 1911 v Ruţomberku zomrel slovenský podnikateľ a obchodník Peter Makovický, st. Narodil sa v Liptovskom Mikuláši 31. januára 1824. Spolu s bratom Danielom Boţetechom zaloţili roku 1879 Ruţomberský účastinný úverový spolok, ktorý bol prvým slovenským peňaţným ústavom. Jeho majetok sa stal roku 1919 jadrom Slovenskej banky. P. Makovický bol svetským funkcionárom ev. cirkvi – 100. výročie smrti.

74

- 9. februára 1926 v Martine sa narodil maliar, grafik a scénický výtvarník Oto Opršal. Zomrel v Martine 19. septembra 1980. Pôsobil ako scénograf Divadla SNP v Martine, ale spolupracoval aj s inými divadlami. Vytvoril asi 120 výprav k divadelným inscenáciám. Venoval sa monumentálnej a dekoratívnej tvorbe a robil i tapisérie – 85. výročie narodenia. - 10. februára 1861 v Leštinách sa narodil vydavateľ a kníhkupec Jozef Gašparík - slovenský Kramérius. Za tlačiara sa vyučil v Budapešti a v martinskom účastinárskom spolku. Od roku 1895 pôsobil v Martine ako kníhkupec, tlačiar a nakladateľ. Vydal vyše 140 titulov kníh aj významných slovenských spisovateľov. Vybudoval dobre organizovanú kníhkupeckú sieť. Zomrel v Martine 4. júna 1931 – 150. výročie narodenia. - 10. februára 1911 sa narodil akademik Mstislav Vsevolodovič Keldyš, sovietsky matematik. Zaoberal sa aerodynamikou, hydrodynamikou. Bol hlavným teoretikom sovietskej kozmonautiky. – 100. výročie narodenia. - 11. februára 1941 v Bratislave sa narodil spisovateľ Vlado Bednár, syn maliara Š. Bednára. Zomrel v Bratislave 17. januára 1984. Bol prozaik, satirik a humorista. Napísal knihy pre dospelých: Uhni z cesty, Koza, Veterné mlyny; pre mládeţ Veľká dobrodruţná vlastiveda, Nebrnkaj mi na city, Dobrodruţstvá troch mudrlantov. Pôsobil vo vydavateľstve Smena – 70. výročie narodenia. - 12. februára 1961 vo vtedajšom ZSSR vypustili raketu k Venuši Venera 1. Bola to automatická medziplanetárna stanica (váţila 634 kg) – 50. výročie. - 14. februára 1826 v Háji sa narodil Karol Holuby, brat botanika a etnografa Jozefa Ľ. Holubyho. Zomrel – bol popravený v Šulekove 26. októbra 1848. Účastník slovenského povstania 1848, splnomocnenec SNR pre verbovanie dobrovoľníkov a komisár pre zásobovanie povstalcov. Spolu s Vilkom Šulekom ich chytili, odsúdili na trest smrti a popravili – 185. výročie narodenia.

75

- 15. februára 1991 v maďarskom Visegráde najvyšší predstavitelia ČSFR (V. Havel),Poľska (L. Walesa) a Maďarska (J. Antall) podpísali Deklaráciu o spolupráci na ceste k európskej integrácii a Slávnostné vyhlásenie. Dokumenty sa stali základom Vyšehradskej trojky. Po rozdelení ČSFR (1993) sú Slovenská republika i Česká republika zastúpené samostatne - vznikla Vyšehradská štvorka – 20. výročie. - 15. februára 1851 v Tihany v Maďarsku zomrel matematik, rehoľník Anton Vojtech Brestenský. Narodil sa v Nitrianskom Pravne 5. augusta 1786 v zemianskej rodine pôvodom z Briestenného. Vstúpil do benediktinského rádu. Osemnásť rokom bol profesorom matematiky na gymnáziu i Kráľovskej akadémii v Györi, potom opát kláštora v Tihany. Spoluzakladateľ maďarskej matematickej terminológie, autor učebníc a prekladateľ- 160. výročie smrti. - 22. februára 1981 v Bratislave zomrel národohospodár Imrich Karvaš. Narodil sa v Kalinčiakove 25. februára 1903. Profesor PF UK v Bratislave, tajomník Obchodnej a priemyselnej komory, Zväzu slovenských bánk, minister priemyslu, obchodu a ţivnosti (1938) a guvernér Slovenskej národnej banky. Významne sa podieľal na hospodárskom zabezpečení SNP. Bol viackrát väznený – 30. výročie smrti. - 23. februára 1901 v Brezovej pod Bradlom sa narodil slovenský bibliograf Ján Štefánik. Zomrel v Turčianskych Tepliciach 18. augusta 1987. Pôvodne bol učiteľ, potom pracovník Matice slovenskej a vedúci jej bibliografického oddelenia. Zostavil Bibliografiu slovenských ľudových rozprávok. V druhej svetovej vojne bol účastník protifašistického odboja – 110. výročie narodenia.

Marec 76

- 3. marca 1921 v Trenčíne vznikol Spevácky zbor slovenských učiteľov. Iniciátorom vzniku a prvým zbormajstrom bol do roku 1943 Miloš Ruppeldt – 90. výročie vzniku. - 7. marca 1811 v Doľanoch zomrel Juraj Fándly, bernolákovský spisovateľ, organizátor literárnej spoločnosti. Hlásateľ osvietenských ideí. Literárnou formou reagoval na spoločenské otázky svojej doby, prebojúval pokrokové reformy panovníka Jozefa II. (zrušenie niektorých reholí panovníkom). Bol pokladníkom utvoreného literárno-vydavateľského spolku Slovenského učeného tovarišstva a jeho najproduktívnejším autorom – 200. výročie smrti. - 10. marca 1796 v Rimavskej Píle sa narodil ľudový spisovateľ a podomový kolportér Matej Hrebenda . Zomrel 16. marca1880 v Hnúšti-Hačave. Zbieral ľudové piesne a poskytol ich zostavovateľom zbierok. Svoju pozoruhodnú kniţnicu rozdelil – vybrané knihy poslal do Matice slovenskej a ostatné venoval slovenskému gymnáziu v Revúcej – 215. výročie narodenia. - 11. marca 1991 konalo sa v Bratislave celonárodné zhromaždenie na podporu Deklarácie o štátnej suverenite Slovenska. Zhromaţdenie zvolala a usporiadala Matica slovenská – 20. výročie konania. - 12. marca 1721 začali v Bratislave vychádzať noviny NOVA POSONIENSIA (Bratislavské noviny), prvý pravidelne vychádzajúci týţdenník v Uhorsku. Vychádzali do 10. septembra 1722. Redigoval ich Matej Bel so spolupracovníkmi – profesormi bratislavského gymnázia. Boli písané v latinčine, zanikli pre nezáujem verejnosti- 290. výročie. - 18. marca 1321 v Trenčíne zomrel krajinský hodnostár Matúš Čák Trenčiansky. Narodil sa asi roku 1260. Uhorský magnát, ţupan, kráľovský taverník. Vlastnil veľké panstvá – 50 hradov, majetky mal v 14 stoliciach a okolo 4 – 6 tisíc vojakov – „slovenský kráľ - pán Váhu a Tatier“. Nerešpektoval ani panovníka, podporoval

77

kráľových odporcov. Štúrovská idealizovala – 690. výročie smrti.

generácia

jeho

pôsobenie

- 19. marca 1936 sa narodil herec Vlado Müller. Zomrel v Malackách roku1996. Pôsobil v divadlách v Nitre, Martine a od roku 1966 v Bratislave na Novej scéne. Vytváral najmä psychologicko- realistické postavy. Vystupoval aj v muzikáloch, vo filme, dabingu i v rozhlase - 75. výročie narodenia, 15. výročie smrti. - 19. marca 1861 vyšlo v Budapešti prvé číslo politického orgánu Slovákov Pešťbudínske vedomosti. Jeho redaktorom bol Ján Francisci. Roku 1870 boli prenesené do Martina a premenované na Národnie noviny – 150. výročie. - 20. marca 1911 v Leviciach sa narodil spisovateľ Celestín Anton Radványi. Zomrel 24. augusta 1978 v Trenčíne. Pôsobil ako učiteľ, redaktor a publicista. Písal historické romány, humorne ladené novely, divadelné frašky a hry i libretá k operetám. Roku 1942 vydal biografický slovník slovenských dejateľov Slovenská krv – 100. výročie narodenia. - 30. marca 1921 v Uňatíne sa narodil rímskokatolícky biskup Pavol Mária Hnilica. Roku 1950 bol tajne vysvätený za kňaza, roku 1951 za biskupa. Od r. 1951 ţil v emigrácii. V rokoch 1966 – 1971 bol poradca Svätej kongregácie pre východné cirkvi, zaloţil hnutie Pro fratribus na pomoc cirkvám v strednej a východnej Európe. Napísal prácu Náboţenské problémy v krajine komunistického reţimu – 90. výročie narodenia. Michal Eliáš

78

79