Nasledujúci deň po raňajkách vyšli obe dievčatá z hostinca s kapucňami stiahnutými do tvárí ako cnostné ženy a vydali sa do prístavu, kde Freize nakladal kone na loď, ktorá ich mala odviezť popri pobreží na juh do Bari. Luca a brat Peter šli s nimi. Brat Peter niesol vzácne manuskripty zašité do balíčkov z naolejovanej ovčej kože, aby boli chránené pred vlhkom. Písací stolík mal vyložený na chrbte. V prístave, uprostred lodiek vracajúcich sa z rybolovu, Freize práve viedol na loď somára a päť koní. Lávka vedúca na palubu lode bola široká a pevná a prvé štyri kone bez ťažkostí prešli po mostíku do svojich malých stajní, kde mali stráviť plavbu. Ishraq sledovala posledného, koňa brata Petra, ktorý sa na lávke začal vzpie103
Deti burky SK.indd 103
8/22/13 1:33 PM
rať a mykať. Freize mu položil ruku na krk, potichu mu zašepkal niekoľko slov a potom odopol ohlávku, aby bol kôň voľný. Brat Peter vykríkol a poobzeral sa, akoby hľadal niekoho, kto mu pomôže chytiť splašeného koňa, ale Luca pokrútil hlavou. „Počkaj,“ povedal. „Vie, čo robí.“ Kôň chvíľu nehybne stál, kým si uvedomil, že je voľný. Freize sa ho znova dotkol na krku, vzápätí sa mu otočil chrbtom a sám prešiel po lávke na palubu. Kôň nastražil uši, chvíľu sa naňho díval a potom ho pomaly nasledoval. Dupot jeho kopýt sa ozýval na drevenom mostíku. Keď bez pomoci vošiel na palubu, Freize ho potľapkal, pochválil, nasadil mu ohlávku a odviedol ho do lodnej stajne. „Milujú ho,“ poznamenal Luca a postavil sa k mladým ženám. „Naozaj je to tak. Všetky zvieratá mu dôverujú. Je to dar. Je ako František z Assisi.“ „Má vo vrecku mača?“ opýtala sa Ishraq a Luca sa zasmial. „Neviem, ale neprekvapilo by ma to.“ „Zdá sa mi, že kŕmil túlavé mačiatko a nosil ho so sebou,“ povedala. „Včera večer som mu odniesla kabát z jedálne a niečo mu zamraučalo vo vrecku.“ Izolda sa zasmiala. „Je to ryšavé mača, ktoré našiel pred niekoľkými dňami. Nevedela som, že ho stále má.“ Freize vystúpil z lode. „Je tam malá kabína a piecka na varenie,“ oznámil dievčatám. „Mali by ste tam mať dosť pohodlia. Aj počasie má byť dobré. V cieli budeme o niekoľko hodín. Do prístavu by sme mali doraziť práve včas na večeru.“ „Ideme na palubu?“ opýtala sa Izolda Lucu. Kapitán už bol na lodi, vykrikoval rozkazy, námorníci boli pripravení 104
Deti burky SK.indd 104
8/22/13 1:33 PM
uvoľniť laná. Deti z výpravy bez záujmu sledovali ich prípravy. „Boh im žehnaj,“ povedala úprimne Izolda. Pevne držala Lucu za ruku a jednu nohu mala položenú na mostíku. „Boh žehnaj aj vám, Luca. Uvidíme sa v Bari.“ „O niekoľko dní,“ hlesol. „Je lepšie, keď pocestujete takto, hoci mi budete na ceste chýbať. Nemusíte sa báť, čoskoro sa uvidíme.“ „Odchádzame!“ zakričal kapitán. „Všetci na palubu!“ Brat Peter podal Freizemu rukopisy a svoj drahocenný pisársky vak, aby ich schoval do kajuty. Izolda sa práve chystala stúpiť na lávku aj druhou nohou, keď pocítila, ako sa pod ňou odrazu zatriasla zem. Na chvíľu si myslela, že len loď narazila o kamennú stenu prístavu. Vystrela ruku a druhou rukou sa zachytila zábradlia mostíka. No potom sa zem znova otriasla, ozvalo sa dunenie – zvuk taký mocný a pritom tlmený, že dievčina od strachu schmatla Ishraqinu ruku a poobzerala sa. Odrazu na brehy prístavu začali dorážať tisíce vlniek, akoby ich tam hnal mocný víchor, hoci more bolo úplne pokojné. Deti v prístave vyskočili na nohy, keď pocítili otrasy, a mladšie dokonca vystrašene kričali. „Pomoc! Pomôžte mi!“ „Čo to bolo?“ spýtala sa Izolda. „Počula si to? Čo to bol za príšerný zvuk?“ Ishraq pokrútila hlavou. „Neviem. Niečo čudné.“ „Viem, že môj Spasiteľ žije!“ zvolal Johann. Všetci sa otočili za jeho hlasom. Zdalo sa, že ho zvláštne udalosti neprekvapili. Rozpažil ruky a usmial sa. „Počujete Boží hlas? Cítite dotyk jeho svätej ruky?“ 105
Deti burky SK.indd 105
8/22/13 1:33 PM
„Asi by ste mali ísť naspäť do hostinca...“ obrátil sa Luca k dievčatám. „Niečo nie je v poriadku...“ Vtom sa znova ozval strašný hluk pripomínajúci hlboký ston, ktorého zdroj sa zdal tak blízko, že všetci zdvihli hlavy k jasnej oblohe, hoci na nej neboli búrkové mraky, a potom sa zadívali na more. Hladinu narúšali len rýchle malé vlny. „Hovorí k nám Boh!“ obrátil sa Johann k svojim nasledovníkom a odpovedal im na nevyslovenú otázku. „Počujete ho? Rozpráva sa s nami prostredníctvom zemetrasenia, vetra a ohňa. Nech je požehnané jeho meno. Volá nás do služby! Počujem ho. Počujem ho!“ „Počúvajme ho!“ opakovali deti a ich hlasy sa zborovo ozývali. „Počúvajme ho!“ „Zemetrasenie?“ opýtala sa Izolda. „Povedal: zemetrasenie, vietor a oheň?“ „Radšej by sme mali počkať v hostinci,“ navrhla neisto Ishraq. „Nemali by sme ísť na loď. Poďme sa schovať. Ak prichádza búrka...“ Izolda sa otočila, aby sa vrátili do hostinca, keď vtom jedno z detí zakričalo: „Pozrite sa! Pozrite sa na to!“ Všetci sa zadívali na schody prístavu, kam dieťa ukazovalo. Voda špliechala cez nižšie schodíky v prudkom rytme. Kým sa na ne dívali, stalo sa niečo neuveriteľné. Prišiel odliv, ale bol taký rýchly, že voda prúdila od brehu ako tečúca rieka. Takýto odliv ešte nikto nikdy nevidel. Mokrý schod uschol na ostrom slnku a o chvíľu voda odhalila nasledujúci. Potom, keď hladina ustúpila, všetci zbadali schod obrastený zelenými riasami a pod ním ďalší a ďalší až na dno prístavu. Voda sa z nich liala ako vodo106
Deti burky SK.indd 106
8/22/13 1:33 PM
pád. Schody, ktoré od ich postavenia v dávnych časoch nikto nevidel, boli odrazu suché a na vzduchu. More na dne prístavu tieklo dozadu, utekalo od brehu, sťahovalo sa od múrov, hlbočiny odhaľovali svoje tajomstvá a znova sa stávali súšou. Bol to zvláštny a hypnotický pohľad. Brat Peter sa postavil k ostatným na okraj prístavu a zadíval sa nadol na ustupujúcu vodu. More odhaľovalo čoraz viac zeme a sťahovalo sa stále ďalej a ďalej. Kone na palube v hrôze zaerdžali, keď loď dopadla na dno, ostatné loďky viseli na povrazoch na múroch prístavu a tie, čo kotvili ďalej v hlbšej vode, dosadli na morské dno a ostali prevrátené ležať, keď od nich odtiekla voda. Ležali tam opustené, s odhalenými ťažkými a zbytočnými kotvami bezmocne zaborenými do zeme. „Mojžiš vystrel ruku nad more a Hospodin po celú noc zaháňal more prudkým východným vetrom a vysušil ho. Voda sa rozdvojila,“ zvolal Johann zo zadnej časti davu. Zazneli radostné výkriky a plač vystrašených detí. Johann prešiel medzi nimi a postavil sa na okraj prístavu, aby sa pozrel na dno, kde ryby v kalužiach vody plieskali chvostmi. „Mojžiš vystrel ruku nad more a Hospodin po celú noc zaháňal more prudkým východným vetrom a vysušil ho. Voda sa rozdvojila,“ zopakoval. „Vidíte? Boh premenil more na suchú zem – len pre nás. Toto je cesta do Jeruzalema!“ Izoldina studená ruka vkĺzla do Lucovej. „Bojím sa.“ Lucovi vzrušujúce udalosti vyrazili dych. „Nikdy som nič také nevidel. Ani sa mi nesnívalo, že by sa niečo také mohlo stať! Povedal, že sa to udeje, ale ja som tomu nemohol uveriť.“ 107
Deti burky SK.indd 107
8/22/13 1:33 PM
Ishraq a Izolda si vymenili vystrašené pohľady. „Je to zázrak vášho Boha?“ spýtala sa Ishraq. „Robí to on? Práve teraz?“ Na palube lode uväznenej na suchu sa uviazané kone a somár vzpierali na povrazoch, ktorými boli priviazané v stajni. Freize sa medzi nimi prechádzal, usiloval sa ich upokojiť, keď hádzali hlavami a kopali do drevených stien okolo seba. Drevená lávka sa prepadla s jedným koncom lode. No nevydržala tlak, zlomila sa a spadla na bahnité dno prístavu. „Tíško, miláčikovia, upokojte sa! Pokojne!“ zakričal Freize na kone. „Všetci sme v poriadku. Sme na suchu a určite sa nemáme čoho báť. Upokojte sa a o chvíľku vás odtiaľto dostanem.“ „Nasledujte ma! Nasledujte ma!“ volal Johann a vykročil po kamenných schodoch. „Toto je cesta do Jeruzalema! Toto je priama cesta!“ Deti ho okamžite nasledovali. Naplňovalo ich vzrušenie z dobrodružstva. Niekto vzadu začal spievať Simeonov chválospev: „Teraz, Pane, prepustíš v pokoji svojho služobníka podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov...“ „Boh nám ukazuje cestu!“ vykríkol Johann. „Boh nás vedie do Zasľúbenej krajiny. Vysušuje mokré miesta, aby sme mohli prejsť až do Svätej zeme!“ „Ideme s ním?“ opýtala sa Izolda, ktorá sa triasla nádejou aj strachom. „Je to skutočne zázrak?“ Lucovi žiarila tvár. „Nemôžem tomu uveriť! No musí to tak byť. Johann povedal, že do Jeruzalema pôjde po súši, a teraz pred našimi očami ustupuje more!“ 108
Deti burky SK.indd 108
8/22/13 1:33 PM
Deti spievali ako tisícčlenný zbor, hrnuli sa po schodoch prístavu, niektoré zoskakovali z mokrých schodíkov a smiali sa, keď po členky zapadli do usadenín na dne. Kľučkovali pomedzi mokré riasy, lastúry im praskali pod chodidlami. Išli ruka v ruke – davy, stovky detí bok po boku obchádzali popadané člny a staré vraky až k ústiu prístavu, kde more pred nimi stále ustupovalo, ďalej a ďalej až za horizont, oveľa rýchlejšie, než dokázali kráčať, a stavalo len pre nich most až do Palestíny. „Asi by sme mali ísť,“ rozhodol Luca s tlčúcim srdcom. „Poďme s nimi hneď. Myslím si, že je to ozajstný zázrak. Johann tvrdil, že sa more rozostúpi, a presne to sa stalo.“ Prešiel k schodom prístavu a brat Peter išiel po jeho boku. „Veríš, že je to pravý zázrak?“ zakričal Luca a oči mu horeli od vzrušenia. „Zázrak,“ prisvedčil starší muž. „Zázrak, a ja som jeho svedkom! Sláva Bohu na nebesiach!“ „Čo robíte?“ spýtala sa znepokojene Ishraq. „Čo to robíte?“ „Musím sa ísť pozrieť,“ odvetil Luca, no oči upieral na miznúce more. „Musím vidieť novú zem. Johann vedie deti do Jeruzalema. Chcem to vidieť.“ Freize, stojaci na člne uväznenom na súši, sa usiloval upokojiť kone, keď vtom vykríkol od bolesti. Vrecko mu nadskakovalo a metalo sa z boka na bok. Keď z neho vytiahol ruku, mal krvavé prsty. Skúsil to znova a vybral malé ryšavé mača. Bola to malá guča prskajúcej hrôzy, naježená, so šialeným zeleným pohľadom. Zvieratko sa sluhovi zvíjalo v dlani, a tak ho pustil na palubu. Mača odskočilo 109
Deti burky SK.indd 109
8/22/13 1:33 PM
vrtko ako opica a rozbehlo sa k hostincu. Nevbehlo však dnu cez otvorené dvere, ale vyšplhalo sa po viniči, čo rástol pri dverách, a vyštveralo sa až na šindľovú strechu. No nezastavilo sa tam, liezlo ešte vyššie, až ku komínu. Udržiavalo rovnováhu na najvyššom mieste prístavu, pazúrikmi škriabalo hlinené škridly, držalo sa strechy a vydesene mraučalo. „Nie!“ zakričal odrazu Freize. Jeho zvučný hlas plný strachu sa niesol ponad spievajúce deti. Preskočil cez okraj loďky a tvrdo dopadol do bahna na dne prístavu. S námahou obehol loď, aby sa dostal k najnižším mokrým schodíkom, pošmykol sa na klzkých riasach a zachytil sa kruhu na uväzovanie lodí, aby nespadol. Postavil sa, nohy sa mu kĺzali, ale aj tak vyšiel na horný schod, kde ako v tranze stál Luca, ktorý sa práve chystal s naradosteným výrazom vykročiť nadol. Freize doňho vrazil, zdrapil ho okolo pása, začal ho tlačiť naspäť k prístavu a sácal ho k hostincu. „Chcem vidieť...“ bránil sa Luca. „Freize! Nechaj ma ísť! Idem s nimi!“ „Nie je to bezpečné! Nie je to bezpečné!“ bľabotal Freize. „Mača to vie, aj kone to vedia. Boh nám pomáhaj! Stane sa niečo príšerné! Choďte do hostinca, vyjdite do podkrovia a vylezte na strechu, ak to dokážete. Robte to isté čo to mača! Pozrite sa na mača! More sa obráti proti nám!“ „Rozostupuje sa,“ oponoval mu brat Peter, ktorý sa nechystal pohnúť. „Vidíš to predsa. Johann povedal, že sa more pred ním roztvorí a on prejde do Jeruzalema. Ide, deti kráčajú za ním a my pôjdeme s nimi tiež.“ 110
Deti burky SK.indd 110
8/22/13 1:33 PM
„Nie, nejdete!“ Freize prudko postrčil Lucu k hostincu a od zlosti ho udrel do pleca. „Ber Izoldu!“ zakričal do mladíkovej rozžiarenej tváre a zatriasol ním. „Ber Ishraq, lebo sa ti utopia pred očami! To hádam nechceš, či áno? Netúžiš azda vidieť, ako voda vystúpi a odnesie so sebou Izoldu!“ Luca vyzeral, akoby sa prebral zo sna. „Čože? Nazdávaš sa, že sa more vráti?“ „Som si tým istý!“ zrúkol Freize. „Odveď ich do bezpečia! Vezmi ich odtiaľto! Zachráň dievčatá! Pozri sa na to mača!“ Luca sa na chvíľu zhrozene zadíval na mačiatko, ktoré sa zúfalo držalo najvyššieho miesta na streche, prskajúc od strachu, a potom schmatol Izoldu za ruku, Ishraq za rameno a súril ich obe do hostinca. Izolda by sa aj vzpierala, ale Ishraq bola rovnako vydesená ako Freize a ťahala ju so sebou. „Poď!“ poháňala ju. „Ak je to zázrak, more ostane suché. Pôjdeme za nimi neskôr. Poďme dnu, budeme sa pozerať z okna. Poď už, Izolda!“ Keď sa Freize uistil, že sú na ceste do bezpečia, otočil sa a zbehol po schodoch na morské dno. Čižmy sa mu zabárali do hlbokého bahna. „Vráťte sa!“ zakričal na deti. „Poďte späť! More sa otočí! Nechoďte tam!“ No ony spievali tak nahlas a s takým víťazoslávnym nadšením, že ho vôbec nepočuli. „Vráťte sa!“ volal Freize. Rozbehol sa za nimi, šmýkal sa vo veľkých čižmách na bahne a riasach a špliechal okolo seba kaluže morskej vody. Najpomalšie deti na konci sa otočili, keď ho začuli, a zastali, keď ho videli s krikom bežať a pritom mávať rukami. „Choďte naspäť!“ prikázal im. „Vráťte sa do dediny!“ Zaváhali, pretože si neboli isté, čo majú urobiť. 111
Deti burky SK.indd 111
8/22/13 1:33 PM
