Kostol v Ludrovej
Miloš Jesenský
kostol v ludroveJ
1
Kostol v Ludrovej
2
Kostol v Ludrovej
3
Miloš Jesenský
kostol v ludroveJ
vydal „ Žilinský saMosPrávny kraJ autor textov „ Miloš Jesenský autor básní „ Peter kubica autor fotografií „ Jaroslav velička grafický návrh a sPracovanie „ MagMa ▼▼ ▼
Posledný súd
korunovanie Panny Márie
Žilinský kraj
TEMPLAROV
Kostol v Ludrovej
6
Kostol v Ludrovej
7
OBSAH ÚVOD (10) obraz ako svedectvo
I. PÍSANÉ OBRAZMI (15) Picturam scribere
II. KNIHA TAJOMSTIEV (21) fresky vo svätyni
III. TRIUMFÁLNY OBLÚK CIRKVI (93) fresky medzi svätyňou a loďou IV. UMELCOVA ARCHA (99) fresky v lodi
V. NA KAMENNOM NEBI (107) fresky na klenbe POZNÁMKY A ODKAZY (113)
Kostol v Ludrovej
8
Kostol v Ludrovej
DOSLOV (117)
9
z
ÚVOD obraz ako svedectvo
roku 1376 pochádza doteraz najstaršia písomná zmienka o ludrovej. tamojší gotický kostol všechsvätých, ktorý sa nachádza v jej chotári je však ešte starobylejší, patrí dokonca medzi najdávnejšie cirkevné stavby na liptove. v roku 1332 je spomínaná chotárna časť kúty, nazvaná ako sacerdos omnium sanctorum, ľudovo prezývaná „na púšti“ , čo je pozoruhodné meno pre stavbu, ktorej vznik významný cirkevný historik prelomu 18. a 19. storočia, ostrihomský kanonik damián fuxhoffer, spája s rádom templárov. duch stáročného tajomstva je tu stále prítomný a návštevník, ktorý prekročí bránu v múre obkľučujúcom kostol, stojaci osamelo na odľahlom mieste uprostred poľa, obklopený niekoľkými starými stromami, sa neubráni pocitu, že sa dotýka gotického mystéria. „všetko, čomu nerozumieme, čo nám pripadá ako záhada, architektova či umelcova fantázia, malo svoj dôvod a účelný význam, aj keď si ťažko predstavíme, v čom táto účelnosť spočívala,“ píše francúzsky spisovateľ louis charpentier. „nie je výsledkom náhody ani umeleckého zámeru, pokiaľ chrám stojí na určitom mieste.“1
historici umenia a znalci architektúry to možno vidia inak, keď si vo svojich dielach poslúžia odbornými termínmi a všetkými metódami svojej vedy. Práve od nich sa môžeme dozvedieť, že v prípade kostola všechsvätých ide o ranogotický kostol, ktorý má loď s plochým stropom, štvorcovú svätyňu a obdĺžnikovú sakristiu na severnej strane. takisto sa môžeme nechať poučiť, že koncom 15. storočia kostolnú loď rozšírili o južnú predsieň a k západnej fasáde pribudovali rozložitú vežu štvorcového pôdorysu. Pri všetkom rešpekte ku poznatkom umeleckohistorickej vedy sa však stavitelia tohto chrámu, umelci, pracujúci na jeho výzdobe, aj tí, ktorí napĺňali priestor pod jeho strechou modlitbami, prosbami, želaniami i nádejami vôbec neriadili učenými predstavami, aké máme o sakrálnom umení v súčasnosti. táto kniha má vyrozprávať príbeh ludrovského kostola inak, ako to doteraz robili odborníci, a to predovšetkým pohľadom stredovekého človeka, často neznalého písma, ale bezprostredne prijímajúceho posolstvo cez obrazy, čo by malo byť aj našou tvorivou metódou.
ak pominieme ideologické exkurzy nedávnej minulosti vyvolávajúcej dnes v tom najlepšom prípade už iba rozpaky, v zatiaľ nie príliš rozsiahlej literatúre o ludrovskom kostole všechsvätých – a možno to platí o väčšine štúdií stredovekého umenia na slovensku všeobecne – sa paradoxne zanedbávalo to, čo je najviac na očiach, teda samotný stredoveký obraz. dlho bol totiž vysvetľovaný iba z hľadiska umenia, ale zároveň sa prehliadalo to, o čom vypovedá, jeho prínos a hodnota ako dokumentu, určitého druhu svedectva. Môže však dielo stredovekého umelca slúžiť ako rovnocenný prameň? to je otázka, ktorá už bola dávnejšie zodpovedaná ako nasvedčuje citát jedného z najväčších žijúcich znalcov stredoveku, Jacqua le goffa: „umelecké dielo, obraz a jeho témy, sú pre historika prameňom z dvoch dôvodov: vyjadrujú určité cítenie a svojim významovým obsahom presahujú osobu umelca, objednávateľa i tých, ktorí sú jeho príjemcami. Podobne ako historiografia našla pre oblasť ideí pojem mentality, k vyjadreniu historického významu umeleckého diela sa ponúka pojem kolektívnej senzibility. historik tiež
nesmie zabúdať, že celá jedna časť umeleckej tvorby sa obracia ku kresťanstvu, že je táto tvorba jedným zo základných prvkov liturgie, a tá je štrukturujúcou silou stredovekej spoločnosti. umelecký dokument, obraz, sa preto sústreďuje do miest a budov, kde táto liturgia prebieha v najväčšej sile a najčastejšie: do kostola.“2 budeme sa teda riadiť týmto odporúčaním, ak budeme hľadať v tomto kostole posolstvo umelca podriadeného konvenciám vlastných jeho dobe. Pokúsime sa vyvarovať toho, aby sme si všímali iba krásu, aby sme len hľadali umenie génia pod pravidlami, ale význam týchto pravidiel ignorovali. Pretože obraz je svojim spôsobom takisto text: v tomto ohľade je interiér kostola všechsvätých aj pre moderného človeka viac ako výrečný, ako to čitateľom ďalej sprostredkúvajú aj poetické sentencie Petra kubicu a fotografie Jaroslava veličku. autor
Kostol v Ludrovej
12
Kostol v Ludrovej
13
I. PÍSANÉ OBRAZMI PicturaM scribere
tomáš vkladá prst do Ježišových rán
Kostol v Ludrovej
14
Kostol v Ludrovej
15
P
o stáročia sa v cirkevnom umení ustálil trojaký, vzájomne sa dopĺňajúci spôsob, ktorý mal pripomínať kristovo obetovanie ako základnú a večnú podmienku ľudského vykúpenia. na prvom mieste to boli predovšetkým zrakové vnemy, umožňujúce odovzdávať a prijímať transcendentálne posolstvá prostredníctvom slova a obrazu. Práve na to poukazuje latinský zvrat picturam scribere, teda „písanie obrazmi“. Práve preto sa obrazy christologických výjavov maľovali do pergamenových foliantov, aj na chrámové steny, aby pripomínali kristov príchod na svet, ktorého – slovami evanjelistu Jána – ľudia na vlastné oči videli, počuli a dotýkali sa ho, hoci len lemu jeho šiat. Práve preto nachádzame v ludrovskom kostole všechsvätých obraz neveriaceho tomáša, ako sa vlastným dotykom presviedča o skutočnosti zmŕtvychvstalého krista. druhý spôsob mal podobu božieho slova, čítaného z evanjelií a kázaného v kostoloch, zatiaľ čo tretím, najbezprostrednejším, bolo tajomstvo eucharistie. v blízkosti oltára ako miesta omšovej obety sa potom spodoboval výjav Poslednej večere, ako je to aj vo svätyni kostola všechsvätých. s postupným vývojom stredovekej omše, ktorá vrcholila v pozdvihnutí sviatosti oltárnej, teda aj pohľadom na odkrytú hostiu súvisia aj motívy kunsthistorikom známe ako vir dolorum, imago pietatis (kristus trpiteľ), ktoré takisto nachádzame v tunajšom kostole. christologický cyklus býva v gotickom interiéri takpovediac „hlavnou vetou“ svätyne na jej obvodových stenách a zobrazuje v dejovej následnosti vybrané udalosti kristovho života. Práve priestor svätyne bol nato najpríhodnejší, keďže tu, na tomto posvätnom mieste, sa konala liturgia cirkevného roka, prinášajúca každoročne opakovanú skratku Ježišovho účinkovania a každodennú omšovú obeť ako pripomienku jeho obetovania na kríži. výjavy zo života Panny Márie, ako spoluúčastnice Ježišovho vykupiteľského pôsobenia, opätovne zapájajú jeho život do kolobehu liturgického roka alebo každoročný cyklus v období po jeho nanebevstúpení až do adventu uzatvárajú.3 cyklus fresiek vo svätyni ludrovského kostola prezrádza osobitný štýl autora. v tridsiatichštyroch výjavoch christologického cyklu usporiadaných do troch pásov
zobrazil najdôležitejšie momenty Ježišovho života. niektoré z malieb majú jednoduchšiu kompozíciu iba s minimom figúr, iné – ako v prípade nesenia kríža pri udalostiach na kalvárii – majú veľkorysý rozprávačský charakter s množstvom postáv, pričom sú ale všetky nesmierne pôsobivé. charakteristické je aj časté používanie nápisových pásov, ktoré sa prepletajú medzi jednotlivými postavami a dopĺňajú zobrazovaný dej. Mierne vytiahnuté postavy sa väčšinou „utápajú v záplave rozbujnenej drapérie, ktorej bohato zvlnené záhyby vytvárajú na okrajoch rúch nespočetné esovité útvary a smerom dolu sa rozbiehajú do dlhých výbežkov“,4 aby sme citovali príležitostne kvetnatý jazyk historikov umenia. aj keď je štýl ludrovského majstra originálny, niektorí historici umenia, ako napríklad karel stejskal, našli analogické zobrazenia v knižnej maľbe druhého desaťročia 15. storočia, hlavne v českých rukopisoch, v zmrzlíkovej biblii a pod.5 takisto sa domnieval, že maliar zrejme vychádzal z niektorého ilustrovaného kompendia, zo specula či biblia pauperum, teda biblie chudobných.6 nad rámec týchto zistení by sme mohli uviesť príklady reagovania ludrovského majstra aj na iné, nielen knižné predlohy.7 ako sa už predtým upozornilo v odbornej literatúre, osobný sloh maliara z ludrovej je totožný s nástennou výzdobou svätyne v sedmohradskom Mǎlǎmcrave, k čomu môžeme pripojiť domnienku, že išlo o jedného a toho istého autora alebo maliarsku dielňu vedenú tým istým umelcom. rovnakou prácou je aj výzdoba v kostole sv. erharda a dionýza i v minoritskom kostole v bruck an der Mur, v kostole sv. ulricha v utsche, ktoré sa nachádzajú v štajersku. totožný sloh ako v ludrovej nachádzame aj v interiéri kostola sv. františka serafínskeho v Ponikách. ako píše katarína biathová, „ponický bolestný kristus sa veľmi podobá ludrovskému kristovi na výjavoch nesenia kríža a zmŕtvychvstania. typove sú si značne príbuzné aj Márie oboch objektov.“8 Podobne tak nápisové pásky v ludrovej i Ponikách tvoria takmer totožný spôsob vypĺňania voľnej plochy medzi postavami na freskách v oboch lokalitách, preto sa možno domnievať, že ich vytvoril ten istý umelec.
▼
hlava Ježiša v strede krížovej klenby
Kostol v Ludrovej
16
Kostol v Ludrovej
17
Kostol v Ludrovej
18
Kostol v Ludrovej
19
a
II. KNIHA TAJOMSTIEV fresky vo svätyni
ko sme už naznačili predtým, vo svätyni ludrovského kostola všechsvätých oko návštevníka okamžite upúta dominantný christologický cyklus pozostávajúci z tridsiatichštyroch fresiek počínajúc zvestovaním Pána a končiac zoslaním ducha svätého. Pod nimi vypĺňa plochu geometrický ornament, podobne tak sa aj na oknách a rebrách klenby stretneme s mramorovaním a maľovanou dekoráciou. vrstva omietky, na ktorej je gotický dekor namaľovaný, pokračuje pod dnes viditeľnou vrstvou z prvej štvrtiny 15. storočia. z prekrytej výzdoby sa pri odstránení prema-
Kostol v Ludrovej
20
lieb podarilo odahliť motív ukrižovania pod tematicky rovnakou, neskoršou freskou a konsekračný kríž pod postavou sv. Margaréty na triumfiálnom oblúku. biblické citáty na nápisových páskach, ktoré sa bohato prepletajú obrazovými plochami jednotlivých výjavov, boli už v 19. storočí značne poškodené. talentovaný liptovský maliar Jozef hanula (1863 – 1944) pri reštaurovaní fresiek nápisové pásky rekonštruoval na základe príslušných pasáží v biblii. na niektorých sa zachovali už iba zlomky pôvodného miniskulového písma, ktoré je už dnes takmer nečitateľné.
Kostol v Ludrovej
21
i
mpozantná fresková výzdoba svätyne, ktorej predchádzala ešte staršia maliarska vrstva, je usporiadaná do troch pásov jednotlivých obrazov, zväčša oddelených rámami. začína sa na vrchole severnej steny, postupuje pravidelne v najvyššom páse na východnú a južnú stenu, podobne tak aj v strednom a najnižšom páse. a to je aj spôsob, akým budeme čítať pictum scribere, vytvorené pred stáročiami nie azda pre kunsthistorikov či exaktných znalcov cirkevnej architekúry, ale pre tých, ktorí ako pútnici prichádzali na toto miesto stretnutia s bohom. a keďže by sme si nemali zamieňať účel s prostriedkami, nebudeme odborne rozoberať použitú techniku, sloh alebo farby, dôsledne sa trápiť s chronoló-
Kostol v Ludrovej
22
giou, čo sú všetko témy, ktoré budú ešte dlho zamestnávať úsudok historikov umenia. Pre výklad cyklu obrazov z Ježišovho života si práve tak, ako ich dávny tvorca, privoláme ako najpovolanejších evanjelistov 9 – a tam, kde bude potrebné svedectvo ludrovského majstra doplniť, pridáme k jeho štetcu pero giovanniho Papiniho, azda najoriginálnejšieho zjavu talianskej literatúry prvej polovice minulého storočia, ktorého tvorivosť nám pomôže aj pri listovaní tejto pomyslenej ludrovskej knihy tajomstiev, v ktorej sa slová menia na obrazy a naopak, pričom sme stránku za stránkou svedkami tajomstiev a zázrakov.
Kostol v Ludrovej
23
Kostol v Ludrovej
24
Kostol v Ludrovej
25
„Zatieni ťa moc Najvyššieho“
Stretnutie dvoch matiek
na svet sa zrodí spasiteľ bude mať lásku za svoj cieľ
čaká ťa veľká obeta zvestuje márii alžbeta
zvestovanie Pána
t
éma tohto obrazu, obľúbená u stredovekých, ale aj novších umelcov, vychádza zo svedectva evanjelistu lukáša10, v ktorom opisuje návštevu archanjela gabriela u mladej Márie, ktorá sa má stať matkou „syna najvyššieho“: „v šiestom mesiaci poslal boh anjela gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu dávidovho, menom Jozefovi. a meno panny bolo Mária.“11 od postavy archanjela gabriela sa vinie nápisová páska na ktorej čítame: „ecce virgo conciPiet et Pariet filiuM“. ide o citáciu izaiášovho proroctva „hľa, Panna počne a porodí syna“12. zmysel zobrazenej scény je jasný, keďže poznáme situáciu z evanjelistovho opisu a stredoveký umelec ju maľbou reprodukuje:
„anjel prišiel k nej a povedal: „zdravas, milosti plná, Pán s tebou: ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. anjel jej povedal: „neboj sa Mária, našla si milosť u boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. on bude veľký a bude sa volať synom najvyššieho.“ Mária povedala anjelovi: „ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ anjel jej odpovedal: „duch svätý zostúpi na teba a moc najvyššieho ťa zatieni. a preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to boží syn.“ Mária povedala: „hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“13 Máriino pokorné prijatie situácie, ktoré by mohlo za iných okolností spôsobiť pohoršenie a možno aj zrušenie jej sobáša, poukazuje na typ ženy, ktorú si pre svoj zámer vybral boh.
alŽbeta navštevuJe Pannu Máriu
k
námetu ďalšej fresky si umelec vybral scénu, ktorá u evanjelistu lukáša na predošlé udalosti bezprostredne nadväzuje. keď sa Mária dozvedela, že aj alžbeta je v očakávaní, vybrala sa na niekoľkodňovú cestu z nazaretu do „mesta v judských vrchoch“. stretnutie týchto dvoch žien malo aj pre stredovekého umelca zvláštny význam. ich myšlienky a pocity sú vyjadrené v alžbetinom zvolaní: „Požehnaná si medzi ženami
a požehnaný je plod tvojho života. čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. a blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“14 na tomto obraze vidíme teda dve matky, ktoré naplnia dávne predpovede prorokov: matka Ježišova a matka Jána krstiteľa.
Betlehemský zázrak JeŽišovo narodenie
J
márii sa dieťa narodí čo spasí mnohé národy
e to zvláštne, ale evanjelisti sa príliš nezaujímali o príbeh Ježišovho narodenia. Marek a Ján ho nespomínajú, zatiaľ čo Matúš sa sústreďuje na Ježiša ako Mesiáša z dávidovho kráľovského rodu. Jedine lukáš podrobnejšie hovorí o kristovom narodení v betleheme, kam prišli Jozef a Mária: „kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. i porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesto v hostinci.“15 ako keby chceli napraviť zvláštny nezáujem o Ježišovo narodenie u evanjelistov, obľúbili si túto scénu početní stredovekí maliari, ludrovského majstra nevynímajúc. lenže maštaľ, skutočná maštaľ nie je príjemná, idylická sieň, akú vo svojej fantázii dodatočne pripravili synovi dávidovmu kresťanskí umelci, ale väzením zvierat, ktoré
pracujú pre človeka, ako pripomína giovanni Papini,16 ktorý diskrétne nazerá okuliarmi svojej imaginácie do skromného nazaretského útočiska svätej rodičky: „najšpinavšie miesto na svete bolo prvým bydliskom jediného čistého medzi narodenými zo ženy. syn človeka, ktorý mal byť roztrhaný zvermi, čo sa volajú ľudia, mal za prvú kolísku žľab, z ktorého zvieratá chrúmajú krásne kvety jari. Medzi ľuďmi hľadal jednoduchých, medzi jednoduchými deti: ešte jednoduchšie a krotkejšie ako deti ho prijali domáce zvieratá.“ Motívy jaskyne či zvierat – ikonograficky zobrazovaných vola a osla – u evanjelistov nenájdeme. aj keď sú častým prvkom v scéne kristovho narodenia, vychádzajú z apokryfných spisov, čo dokazuje, že aj oficiálne cirkevné umenie ovplyvňovali impulzy mimokanonickej tradície.17
Na ôsmy deň
JeŽišovo obrezanie
o
z bábätka chlapec neskôr pán so srdcom pre svet dokorán
briezka je na východe pradávnym zvykom, ktorý sa neobmedzoval iba na izrael, ale je zrejme staršieho, egyptského pôvodu: pre izraelitov však bola obriezka vonkajším znamením zmluvy s bohom a znamenala prijatie do vyvoleného národa. na ôsmy deň, v deň obriezky, chlapec dostal svoje meno tak, ako sa o tom zmieňuje evanjelista lukáš: „Po ôsmych dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.“18
Jésús je grécka podoba hebrejského Jéšúa, pričom ide o skrátenú formu mena Jéhóšúa (Jozue), v preklade „hospodin je vykupiteľ“. až do začiatku 2. stor. bolo meno Ježiš medzi Židmi pomerne rozšírené, neskôr mizne, pričom rabínske spisy v tejto dobe používajú pôvodnú, neskrátenú formu Jehóšúa, iba pre Ježiša z nazaretu talmud používa Jéšúa. a tak sa stalo meno Ježiš menom „nad každé meno“19, jediným menom, „v ktorom by sme mali byť spasení.“20
Kostol v Ludrovej
29
Nasledovníci jasnej hviezdy klaňanie sa troch kráľov
„k
zďaleka prišli traja sú na ježiškovu adresu
eď sa za čias kráľa herodesa v judejskom betleheme narodil Ježiš, prišli do betlehema mudrci z východu,“ píše evanjelista Matúš.21 Mudrci, ktorým neskôr tradícia prepožičala hodnosť kráľov, sa v gréckom texte volali mágovia, čo si však vyžaduje bližšie vysvetlenie, ako píše súčasný pápež benedikt xvi: „títo muži celkom určite neboli mágovia, ktorí by sa chceli zmocniť boha a sveta, ani astronómovia v dnešnom vedeckom zmysle, ani astrológovia, ktorí by skúmali tajomstvá východu a svoje poznatky by potom chceli speňažiť. boli to ľudia, ktorí hľadali viac. hľadali svetlo ukazujúce cestu, po ktorej musíme ísť vo svojom živote.“22 na ťavách s nákladom darov prebrodili eufrat a tigris, kedysi obmývajúcich brehy rajskej záhrady, prekročili veľkú púšť kočovníkov, tiahli pozdĺž Mŕtveho mora, až kým ich nebeské znamenie nedoviedlo do cieľa. Prišli sa pokloniť kráľovi, ale našli dieťa zavinuté v biednych plienkach a uložené v maštali. nestratili však vieru vo svoje poslanie, keď mu s pokorou predviedli vedu skláňajúcu sa pred nevinnosťou a bohatstvo padajúce ku kolíske chudoby. evanjelista Matúš neuvádza mená, ani počet mudrcov, v západnej tradícii sa však presadil počet troch, ktorý
stanovil už cirkevný otec Órigenés podľa množstva prinesených darov: zlata, kadidla a myrhy. Jeden príliš doslovný výklad starozákonných výrokov urobil z mágov u tertulliana na prelome 2. a 3. storočia kráľov, pričom giovanni Papini objasňuje túto premenu s invenciou sebe vlastnou: „Mudrci neboli kráľmi, ale boli v Médii a Perzii pánmi kráľov. králi vládli nad národmi, ale mudrci viedli kráľov. ako obetujúci, vykladači snov, proroci a ministri, jedine oni poznali budúcnosť a osud. očisťovali duše a polia: nijaká obeta nebola bohu príjemná, ak nebola obetovaná ich rukami. ani jeden kráľ by nezačal vojnu, keby ich predtým nebol vypočul. strážili tajomstvá zeme a neba; stáli nad celým svojím národom v mene vedy a náboženstva. v ľude, ktorý žil v hmote, predstavovali ducha.“23 Mená týchto mudrcov-kráľov – gašpara, Melichara a baltazára – sa prvýkrát objavili na mozaikovom obraze v chráme sant’apollinare nuovo v ravenne po roku 560. Predstava, že jeden z nich bol černochom, sa presadila až na obrazoch raného stredoveku.24
Kostol v Ludrovej
30
Záchrana v Čiernej krajine Útek sväteJ rodiny do egyPta
„č
uniknúť podarí sa trom jozef a matka so synom
ierna krajina“ kemet, zem, ktorá zrodila čierne umenie alchýmie a mágie, sa stala dočasným útočiskom svätej rodiny pred herodesovým prenasledovaním. tento námet, obľúbený u stredovekých umelcov, sa však zakladá iba na veľmi skromných údajoch evanjelistov, z ktorých Matúš píše o úteku pred vraždením betlehemských novorodencov: „vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do egypta.“25 tam ostali až do herodesovej smrti, pričom evanjelista pripomína naplnenie niekdajšieho proroctva: „z egypta som povolal svojho syna.“26 viac sa už nedozvieme, ale aj tak je to mimo-
riadne sugestívny obraz: „za večera, len čo sa ponoria betlehemské domy do tmy a zapália sa prvé lampy, odchádza Matka ako utečenec, ako zlodej, ako prenasledovaná. kradne kráľovi jeden život, zachraňuje ľudu nádej: pritisne na prsia svojho synáčika, svoje bohatstvo a svoju strasť. obracia sa na západ, prechádza starou kanaánskou krajinou a prichádza pomaly – veď dni sú vtedy krátke – k nílu, do kraja Mizraim, do tej krajiny, ktorá pred štyrmi storočiami stála ich predkov toľko sĺz.“27
Kostol v Ludrovej
33
Zbožný starec a prorokyňa JeŽiš v chráMe Pred siMeonoM
t
simeon v chráme vyčkáva kým príde jeho postava
áto scéna narúša logický sled udalostí tak, ako ich poznáme z rozprávania evanjelistov, keďže by mala byť zaradená ešte pred obraz s motívom úteku do egypta. vyplýva to aj zo židovských ustanovení, podľa ktorých musela matka zostať doma a nedotýkať sa žiadneho obetného pokrmu a to počas štyridsiatich dní po narodení syna, dvojnásobok tejto doby po narodení dcéry: potom mala povinnosť prinieť k očisteniu v chráme zápalnú obeť a obeť za hriech. chudobní prinášali obvykle párik holubíc, bohatí obetovali baránka, zatiaľ čo ako „obeť za hriech“ stačila aj pre nich holubica. Pri narodení prvorodeného dieťaťa bolo navyše predpísané jeho posvätenie, nazývané „predstavením“, čo znamenalo, že dieťa bolo zasvätené bohu a pripravené k službe v chráme. Medzi mnohými matkami, ktoré tu prichádzali predstaviť svoje prvorodené deti, zbadal malého Ježiša zbožný starec simeon, vzal ho do náručia a prorocky povedal: „Moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých pohanov.“28 v nasledujúcom okamihu, ktorý znázornil aj autor tejto fresky, simeon odhalil Márii osud dieťaťa: „on je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.“29 na freske je
simeon ľahko rozpoznateľný vďaka svojmu charakteristickému vyobrazeniu a nápisovom páse „nunc diMittis doMine servuM tuuM“, v preklade poukazujúcej na lukášov verš – „teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka“,30 keďže nemal zomieť skôr, ako „neuvidí Pánovho Mesiáša“.31 na obraze vidíme aj postavu anny, ktorá o Ježišovi „hovorila všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema“. táto prorokyňa, ako čítame u lukáša, je veľmi zaujímavou persónou, keďže evanjelista, ktorý vypočítava mená jej predkov a uvádza jej rodokmeň, tak dokazuje, že netlmočí iba nejakú legendu, ale zaručenú tradíciu: „Žila vtedy aj prorokyňa anna, fanuelova dcéra, z aserovho kmeňa. bola už vo vysokom veku. od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila bohu pôstom a modlitbami.“32 uvedená doba pripúšťa dvojaký výklad: alebo sa tie roky vzťahujú na celý jej život alebo udávajú roky jej vdovstva. v druhom prípade by prorokyňa pri Ježišovom predstavení v chráme mala úctyhodných stošesť až stoosem rokov veku.
Kostol v Ludrovej
35
V dome svojho Otca
dvanásťročný JeŽiš učí v chráMe
Ď
primladý aby bol učiteľ a predsa učiť v chráme chcel
alšia freska ludrovského majstra zobrazuje scénu, v ktorej vidíme dvanásťročného Ježiša rozprávať so zbožnými a múdrymi mužmi v jeruzalemskom chráme, kam sa vydal v čase veľkonočných sviatkov spolu s rodičmi, aby sa poklonil bohu. obvyklý priebeh tejto poklony však naruší neobvyklé finále, o ktorom čítame u lukáša, pretože sa malý Ježiš rodičom stratil:
„Po troch dňoch ho našli v chráme. sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ on im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho otca?“33 tieto slová dvanásťročného Ježiša odhaľujú posledné tajomstvo jeruzalemského chrámu, ktorý je aj odkazom ludrovského majstra. Ježiš prvýkrát nazýva boha svojím otcom, a to v protiklade k výrazu „tvoj otec“, ktorý použije jeho matka. Ježiš totiž nevraví „v dome nášho otca“, ale v „dome môjho otca“. „Je to zjavenie úplne jedinečného vzťahu k bohu,“ pripomína gerhard kroll.34 „Ježiš vie, že je synom božím v prapôvodnom zmysle slova. Žiadny z prorokov starého zákona, nech už bola ich viera najsilnejšia a oddanosť bohu najhlbšia, sa neodvážil nazývať tohto boha svojím osobným otcom. Ježiš to robí, a je to tajomstvo jeho osoby, ktoré po prvýkrát zasvietilo v človeku Ježiš.“ a toto tajomstvo nám sprostredkúva aj táto maľba.
Kostol v Ludrovej
37
Prvé pokušenie Krista
diabol zvádza JeŽiša na PÚšti lepkavé pery na púšti lásky sa ježiš dopustil
n
a obraze je znázornené pokúšanie Ježiša na púšti, keď sa počas štyridsaťdňového pôstu stretáva so všetkým, čo bude musieť počas svojho účinkovania prekonať. „na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal,“ píše vo svojom evanjeliu Marek.35 teraz vlastní nadľudskú moc – moc nielen nasýtiť hladných a uzdraviť chorých, ale aj vzkriesiť mŕtvych. ako ju však použije? bude uspokojovať svoje potreby? bude pokúšať boha? bude azda nútiť ľudí, aby ho uctievali? ak to bude potrebné, použije túto moc na svoju záchranu, alebo bude úplne dôverovať bohu a zvolí si svoju krížovú cestu plnú bolesti a utrpenia? Ježiš pritom na diablove otázky odpovedá starozákonnými citátmi.36 Podklady pre tento výjav nájdeme u Marka, lukáša a Matúša.37 ale Ježiš nebol napriek svojej osihotenosti a hladu na púšti sám. „bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali,“ hovorí Marek a táto veta nadobúda zásadný význam v úvahách giovanniho Papiniho38: „sú s ním divé zvieratá a anjeli. bytosti vyššie ako človek a bytosti nižšie
ako on: jedny povyšujú a druhé ponižujú. sú to žijúce bytosti, z ktorých jedny sú čistá hmota a druhé čistý duch. človek je zver, ktorý sa má stať anjelom, je látka, ktorá sa má stať duchom. ak má prevahu zver, človek klesá pod úroveň zvieraťa, lebo dáva zvyšky rozumu do služieb zverskosti; ak však víťazí duch, človek sa mu vyrovná a nielenže sa stane vojakom božím, ale sa aj zúčastňuje na božstve. Padlý anjel, odsúdený na zverskosť, je závistlivým a neústupným nepriateľom ducha ľudí, ktorí sa menia na anjelov a chcú sa povzniesť do výšin, z ktorých boli zvrhnutí. Ježiš je nepriateľom sveta, zvieracieho života väčšiny ľudí. Prišiel na zem preto, aby sa zvieratá premenili na ľudí. narodil sa preto, aby zmenil svet, a aby ho premohol. Prišiel preto, aby bojoval proti kráľovi sveta, protivníkovi boha a ľudí, úskočníkovi, prehováračovi a zvodcovi. narodil sa preto, aby vypudil satana zo zeme, ako ho otec vyhnal z neba.“ a tak Ježiš na púšti odporuje dávnemu nepriateľovi a keď z nej vyjde, premôže ho aj medzi ľuďmi.
Kostol v Ludrovej
38
Koniec čachrovaniu
vyhnanie kuPcov z chráMu
P
odíďte kupci z chrámu preč len kto si čistý neuteč
o tom, ako Ježiš slávnostne vkročil do Jeruzalema vítaný ako Mesiáš, prejavil svoju autoritu v národnom chráme – a to je i témou ďalšieho obrazu ludrovského majstra. dramatické poprevracanie stolov peňazomencov a ďalších kupcov je prejavom Ježišovho hnevu proti obchodom na posvätnom mieste. okrem Matúša39 o tom sugestívne píše Ján: „v chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze, poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „odneste to odtiaľto! nerobte z domu môjho otca tržnicu!“40 Matúš cituje kristove tvrdšie slová, keď nehovorí o tržnici, ale priamo o „lotrovskom pelechu“ a giovanni Papini takmer dve tisícročia po ňom tento obraz dopĺňa: „božský bedár, sprevádzaný svojimi chudobnými, vrhne sa na sluhov mamony. vzal niekoľko kusov povrázkov, viaže ich na korbáč a kliesni si cestu medzi
užasnutým davom. stoly peňazomencov sa prevŕhajú na prvý náraz, mince sa kotúľajú po zemi za výkrikov prekvapenia a hnevu; stoličky predavačov vtákov sa prevracajú na rozletujúce sa holuby. Pastieri, keď videli nebezepečenstvo, ženú voly k ohradám; vtáčnici berú klietky pod pazuchu a snažia sa zmiznúť. k nebu sa dvíhajú výkriky pohoršenia i súhlasu. Pri tomto poplachu pribiehajú z nádvoria iní ľudia. Ježiš, obstúpený najsmelšími zo svojich prívržencov, máva vysoko korbáčom a ženie ostatných peňažníkov k bránam.“41 Pred Ježišom s bičom v ruke sa aj poslední handliari rozutekali z nádvoria ako zdrapy rozchytané vetrom. ludrovský majster tak sprostredkúva Ježišov odpor k mamonu, ktorý je prekážkou toho, aby sme videli nebeské kráľovstvo. vyhnal „lotrovskú peleš“ z chrámu, aby ho vyčistil ako miesto, v ktorom vysloví posledné pravdy, aké má ešte povedať. a tie cez tento obraz hovoria k nám aj po stáročiach.
Kostol v Ludrovej
41
Pomazanie hodné Kráľa
Mária Magdaléna uMýva JeŽišovi nohy kajúcne šepká do dlaní nech špinu a prach odstráni
n
a freske vidíme dojímavú scénu známu z opisu evanjelistov. Matúš, Marek a Ján píšu o Ježišovej účasti na hostine v betánii počas pašiového týždňa, pričom prví dvaja uvádzajú aj meno hostiteľa, ktorým mal byť šimon Malomocný. Ján sa zmieňuje o lazárovi, ktorého predtým Ježiš vzkriesil z mŕtvych, o Marte ako o obsluhujúcej a jej sestre Márii, ktorú Matúš a ani Marek neuvádzajú menom. a práve tu sa to stalo: po hostine prišla Mária s drahým, voňavým olejom. rozhovor pri stole okamžite utíchol a do toho bolo počuť, ako sa rozbila alabastrová nádoba. Mária pomazala Ježišovi nohy a utrela ich svojimi vlasmi, zatiaľ čo celý dom naplnila aromatická vôňa oleja.42 „Žena mlčky vezme otvorenú nádobu a pokľakne k nohám nositeľa pokoja,“ píše giovanni Papini.43 „naleje do dlane zvyšný olej a pomaličky natiera pravú a ľavú nohu ako pozorná matka, keď po prvý raz umýva svoje prvé dieťa. Potom však neodolá, nevydrží, nemôže zadržať vlnu nežnosti. hovorí očami, keď nemohla hovoriť ústami: jej horúce slzy rýchlo stekajú na Ježišove nohy, jedna za druhou ako tiché obete jej vďačnosti. a predsa neplače len sama nad sebou, neplače len jej bolesť a jej radosť. slzy, ktoré tečú na nohy Ježišove, roní aj pre neho.“
a tak to vidíme aj na tomto obraze. neznáma hriešnica pomazala hlavu svojho kráľa, tak ako to bolo vyhradené vládcom. Pomazala mu tiež nohy, ako sa to robilo vzácnym hosťom vo sviatočný deň. rovnako ho však vyprevádza na smrť a pohreb, keďže Ježiš, chystajúci sa do Jeruzalema, už vie, že nadchádzajú jeho posledné dni: „nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu.“44 „Pre túto predtuchu plačúca žena ďalej vylieva slzy na Ježišove nohy za veľkého údivu všetkých, ktorí nevedia a nechápu. teraz sú nohy osloboditeľa, nohy odsúdenca celé zmáčané a soľ sĺz sa mieša s vonným olejom. Úbohá hriešnica nevie, ako usušiť tie nohy, ktoré zmáčali jej oči. nemá so sebou biely ručník a svoje šaty nepokladá za hodné, aby sa nimi dotkla tela Pánovho. vtom si pomyslí na svoje vlasy, na svoje dlhé vlasy, ktoré sa toľkým páčili pre hebkosť a mäkkosť. rozpustí vrkoče, vyberie ihlice, rozopne sponky. tmavá masa vlasov jej padá na tvár, zakryje jej červeň a zakryje súcitnú lásku. vlnivými chumáčmi vlasov, stisnutými pevne do dlane, osuší pomaly nohy, ktoré až do tohto domu doniesli jej kráľa.“45 na tomto obraze už teda hriešnica neplače. Jej slzy boli preliate a usušené. Jej práca je takmer skončená, ale iba Ježiš chápe jej mlčanie.
Kostol v Ludrovej
42
Kostol v Ludrovej
43
„Kamene budú kričať“
JeŽiš Prichádza do JeruzaleMa
n
a freske vidíme triumfálny výjav Ježišovho vstupu do Jeruzalema.46 zástupy ľudí mu pripravili jednu nadšenú ováciu za druhou. Matúš píše: „rozvírilo sa celé mesto“.47 obyvatelia s palmovými ratolesťami v rukách neustále prevolávali: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom.“48 tieto výkriky doliehali až k ušiam vážnych a prísnych farizejov, ktorí sa zbehli na ten, podľa nich, buričský krik. niektorí z nich, dobre zahalení do svojich učených plášťov, volali na Ježiša z davu: „učiteľ, napomeň svojich učeníkov.“ a on bez toho, aby sa zastavil, im odpovedal: „ak oni budú mlčať, budú kričať kamene.“49 už je to tak: Ježiš tentoraz nevchádza do Jeruzalema nespoznaný, predchádza ho povesť, že vzkriesil mŕtvych: „aj v hlavnom meste, kde vládlo železo rimanov, zlato kupcov, litera farizejov, sú oči, ktoré sa upierajú k olivovej hore a srdcia, ktoré bijú nezvyčajným tlkotom.“50
▼
do mesta vchádza mesiáš pravda je o ňom že je náš
Pre nás, ako ľudí dneška, je ťažké pochopiť vrelosť tejto mesiášskej manifestácie, v ktorej sa zlúčili nádeje na vykúpenie a národné túžby do jediného chorálu hlasov. Palma bola oddávna symbolom izraelskej nezávislosti, nachádzame ju aj na starovekých minciach Makabejcov, aj v rukách sviatočných pútnikov: „najsmelší odrezávali a lámali pozdĺž cesty palmové ratolesti, myrtu, chumáče olivového lístia, vŕbové vetvičky, ako na zelenú slávnosť. Mávali nimi vysoko, vášnivo vykrikujúc slová žalmov do tváre toho, ktorý prichádza v mene boha.“51 Ježišovi však bolo zrejmé, že pri skladaní tohto holdu ide predsa len o nedorozumenie. Preto na všetky tieto až príliš pozemské očakávania svojich prívržencov odpovedal jednoznačne mierumilovným gestom: do mesta prichádzal na chrbáte osla. osol bol totiž podľa proroka zachariáša „znamením nenásilného kráľa pokoja a prihlásením sa k pokore a utrpeniu.“52
nosti nápadným poznávacím znamením. obaja učeníci – ako vidíme na freske – sa teda vydali na cestu do mesta. a môžeme si predstaviť, ako zrazu Ján upozornil svojho druha: „to je on!“, zatiaľ čo nenápadne kráčali za mužom nesúcim džbán vody. v dome potom Peter predniesol svoju žiadosť: „učiteľ ti odkazuje: kde je miestnosť, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?“55 o tom, kde bol tento dom s hornou miestnosťou, v ktorej Ježiš naposledy povečeral s učeníkmi, aby uzavrel s ľudstvom novú zmluvu, sa dodnes vedú spory, ale postava s džbánom vody nás privádza do okolia rybníka siloach, kde sa čerpala voda pre domácnosti. starobylé schodisko, objavené pred niekoľkými desaťročiami, viedlo od rybníka do juhozápadnej časti starého horného mesta, kde sa nachádza dnešné večeradlo. Je teda veľmi lákavé vykročiť spod klenby ludrovského kostola a nasledovať muža, ktorý po týchto starých schodoch z Ježišovej doby niesol vodu a vidieť v dnešnom večeradle miesto, kde dvaja učeníci vykonávali prípravu na veľkonočnú večeru: „učeníci išli, našli človeka s krčahom, vošli do domu, zhovárali sa s pánom a pripravili tam všetko potrebné na večeru: baránka na ražni, okrúhle, nekvasené chleby, horké byliny, červenkastú omáčku, víno na poďakovanie
i teplú vodu. v izbe rozostavili ležadlá a vankúšiky okolo stola, na stôl prestreli pekný biely obrus, na obrus položili taniere, svietniky a krčah plný vína, k tomu kalich, jediný kalich, na ktorý všetci pritisnú svoje pery. nezabudli na nič. tí dvaja sa už vyznali v príprave. už od detstva sa dívali zvedavými očami v rodných domoch pri jazere na prípravy na najkrajší sviatok v roku. ani po prvý raz nejedli vedno baránka od chvíle, ako sú spolu s tým, ktorého milovali. ale toho posledného dňa, v ktorom možno prenikla ukrutná pravda až do ich sŕdc, vykonávali dvaja učeníci pokorné služobnícke práce s nebývalou starostlivosťou, s tichou radosťou, ktorá takmer dojíma k slzám.“56 aj keď v súčasnosti nie je možné presne identifikovať miesto prvého eucharistického obradu v dejinách ranej cirkvi, nemalo by nás to až tak prekvapiť, ak si uvedomíme, že už Ježišovi išlo o anonymitu tohto miesta. aj vo chvíli, keď na maľbe kostola všechsvätých pohľadom odprevádzame učeníkov hľadajúcich miesto stolovania s Pánom, budeme súhlasiť s biblickým historikom gustavom dalmanom, ktorý uzatvoril svoj výskum miesta večeradla slovami: „aj keď sa večera neslávila v dnešnom večeradle, celebrovala sa tu už v raných dobách pamiatka na Ježišovu zmierlivú smrť. kalich, ktorý učeníci žehnajú, a chlieb, ktorý lámu, tu majú svoj najstarší domov. tu musíme teda vidieť matku všetkých kostolov.“57
Prvý zo všetkých kostolov
JeŽiš Posiela dvoch učeníkov PriPraviť večeru dvanástim dajte plný stôl aby som s nimi ešte bol
s
céna znázorňuje dvojicu učeníkov, ktorých – ako vieme z lukášovho evanjelia – Ježiš vo štvrtok dopoludnia poveril, aby pripravili všetko k veľkonočnej večeri: „Prišiel deň nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. Poslal Petra a Jána so slovami: „choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru!“53 čo je však zaujímavé, Ježiš im nepovedal, kde sa nachádza dom, v ktorom chcel sláviť veľkonočnú večeru, ani meno
jeho majiteľa. dopredu vedel, kto ho zradí a keďže chcel večer ešte stráviť nerušene, dal obidvom učeníkom poznávacie znamenie: „Povedal im: „len čo vojdete do mesta, stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. choďte za ním do domu, do ktorého vojde.“54 z dnešného pohľadu by sa to mohlo zdať iba ako vágne odporúčanie, ale v tých časoch bola pochôdzka za vodou výlučne ženskou prácou, a tak bol tento pokyn v skutoč-
Kostol v Ludrovej
46
Kostol v Ludrovej
47
„Vezmite a jedzte“
MystériuM PosledneJ večere posledná je tá večera mnohí však tomu neveria
Kostol v Ludrovej
49
o
braz Poslednej večere, ktorej zobrazenie bolo u umelcov dávnoveku veľmi populárne, nájdeme aj na hornej ploche južnej steny kostola všechsvätých. na maľbe, ktorá sa zachovala v relatívne dobrom stave, tak môžeme rozoznať zhromaždenie učeníkov okolo Ježiša pri obradnej veľkonočnej večeri pred jeho zatknutím. okolo stola sedí dvanásť postáv, pričom šesť z nich je k divákovi obrátených chrbtom a šesť tvárou, teda maľovaných spredu. zatiaľ čo z ikonografického hľadiska možno bezpečne identifikovať predovšetkým Jána, ktorého drží Ježiš v náručí a Judáša, ktorému na rozdiel od ostatných chýba svätožiara, stretávame sa tu aj s ostatnými z dvanástich. spomedzi nich sú najvýznamnejší Peter, Jakub a Ján, ktorí tvorili užší okruh a Ježiša sprevádzali pri takých dôležitých udalostiach, ako bolo napríklad vzkriesenie Jairovej dcéry, Ježišovo premenenie, či jeho modlitby pred zatknutím v getsemanskej záhrade.58 Peter, uznávaný ako vodca učeníkov, sa pôvodne volal šimon. on i jeho brat ondrej boli Jonášovi synovia a pôvodne pochádzali z betsaidy, neskôr bývali v kafarnaume. Pracovali ako rybári spolu so zebedejovými synmi.59 Ježiš pomenoval šimona Peter (v preklade „skala“). hoci spočiatku nebol vo svojej viere príliš pevný, ani spoľahlivý, neskôr sa z neho stáva výnimočný kazateľ mimoriadnej odvahy a autority, ktorému tradícia prisudzuje napísanie dvoch z novozákonných listov. Ježiš povedal, že Peter je skalou, na ktorej postaví cirkev – s ňou súvisia aj ďalší učeníci,60 pretože sú to práve apoštoli a ich učenie, ktoré vytvára základy prvotnej i súčasnej cirkvi.61 Petrov brat Ondrej bol predtým učeníkom Jána krstiteľa. o ondrejovi vieme iba málo, hoci sa zdá, že išlo o praktického muža, pričom biblia zmieňuje, že bol spolu s ostatnými apoštolmi pri Ježišovom nanebovstúpení.62 Po ňom údajne ohlasoval evanjelium v Malej ázii, medzi skýtmi v okolí čierneho mora a dokonca v kurdistane a gruzínsku. Jestvuje legenda o jeho ceste do etiópie. Podľa vierohodných správ pôsobil v Patrase v južnom
grécku. okolo roku 60 podstúpil mučenícku smrť na kríži tvaru písmena x, ktorý sa od tej doby nazýva „ondrejský kríž“. Jakub a jeho brat Ján boli zebedejovi synovia, pričom sa zdá, že mali búrlivé povahy, keďže ich Ježiš prezýval „Mužmi hromu“. s hrdosťou sebe vlastnou chceli získať vysoké postavenie v Ježišovom kráľovstve. napriek tomu bol práve Jakub prvý z učeníkov, ktorý položil život za vieru. išlo teda o odvážneho muža, ktorého vernosť a nadšenie boli použité v službách „kráľovstva, ktoré nepochádza z tohto sveta“.63 Jakubov brat Ján nebol iba učeníkom, ale tradícia s jeho menom spája päť kníh – evanjelium, tri listy a kniha zjavenie. keď Ježiš umieral na kríži, zveril do Jánovej opatery svoju matku64. išlo o vcelku prirodzené rozhodnutie, keďže Ježiš mal k Jánovi nielen najbližšie, ale z rôznych indícií v texte biblie sa možno domnievať, že práve Ján mohol byť Ježišovým bratrancom z matkinej strany. Filip pochádzal z betsaidy podobne ako Peter a ondrej. išlo o pragmatického muža, ktorý napríklad rýchlo a presne odhadol, koľko by stálo nasýtiť päť tisícok ľudí. bol to tiež filip, kto požiadal Ježiša, aby im ukázal otca. aj keď nie vždy rozumel tomu, čo Ježiš robil a hlásal, vo svojej viere vytrval. on tiež priviedol k učeníkom bartolomeja.65 Bartolomej (nazývaný tiež natanael) pochádzal z galilejskej kány. keď mu filip prvýkrát hovoril o Ježišovi, pochyboval, či môže „nejaká dobrá vec“ vôbec pochádzať z nazaretu. „Poď a uvidíš,“ vyzýval ho filip, načo bartolomej žasol, keď mu Ježiš presne povedal, čo práve robil. Jeho česť bola príslovečná, samotný Ježiš ho opísal ako muža, „v ktorom niet lesti“. bartolomej bol aj medzi tými, ktorým sa Ježiš zjavil pri galilejskom jazere.66 „neveriaci“ Tomáš je veľmi známou postavou možno aj preto, že vo viere občas zakolíše každý z nás. aj keď nasledoval Majstra a bol pripravený kvôli nemu obetovať život, nepochopil Ježišove slová o vlastnej smrti a nevedel uveriť vzkrieseniu, kým sa zmŕtvychvstalého Ježiša skutočne nedotkol.67
Kostol v Ludrovej
50
o ďalších troch učeníkoch z evanjelia nevieme takmer nič a fresky z ludrovského kostola nám preto o nich takisto prezradia iba pramálo. alfeov syn, Jakub, bol zrejme Jakub mladší, podľa evanjelistu Marka syn Márie.68 o Tadeášovi sa zmieňujú Matúš i Marek, zatiaľ čo lukáš ho volá Júdas, syn Jakuba.69 Šimon zelóta potom mohol byť jedným zo zelótov, ktorí bojovali za oslobodnie izraela spod rímskej nadvlády alebo išlo o prímenie označujúce jeho zápalistú, odbojnú povahu. o niečo viac vieme o Matúšovi, ktorý bol vyberačom daní. keď si ho Ježiš povolal, práve vyberal peniaze a bol tak jedným z „hriešnikov“, s ktorými sa Ježiš stretával na veľké pohoršenie farizejov. Matúš našiel v kristovi spasiteľa,70 a to aj napriek tomu, že väčšina jeho súčasníkov by ho pokrytecky odsúdila ako rímskeho zapredanca a zradcu. biblická história však zaznamenala, že osudovú úlohu vierolomníka a tragický príbeh zrady zohral ten posledný z dvanástich – Judáš. Judáš iškariotský vstúpil do biblickej histórie ako učeník, ktorý svojho Majstra zradil za povestných tridsať strieborných. Ježiš sa práve pri Poslednej večeri jasne vyslovil o tom, kto ho zradí, ale to Judáša nezastavilo pred tým, aby svoj zlovestný čin vykonal.71 v predzvesti Judášovej zrady mu umelec na freske ako jedinému z učeníkov – ako sme už spomenuli – svätožiaru nenamaľoval. aj keď je zobrazenie Poslednej večere v kontexte christologického cyklu v kostole všechsvätých vzácne, jeho výnimočnosť ešte zdôrazňuje skutočnosť, že tu okolo stola namiesto Ježiša a jeho dvanástich učeníkov nachádzame celkovo štrnásť postáv. unikátnosť tejto kompozície, jedinej na slovensku a zrejme aj v strednej európe spočíva v tom, že tu vidíme súčasne zobrazených Ježišov dvoch! Pre vysvetlenie tejto zvláštnosti sa musíme opätovne začítať do popisu veľkonočnej večere, ktorej podrobnosti však evanjelisti vôbec neuvádzajú, kde sa odohralo niečo dovtedy nové a úplne mimoriadne: Ježiš dal pri večeri učeníkom na pamiatku svojej smrti chlieb a víno ako svoje telo a krv.72 ešte predtým, ako dodalo Ježišove
počínanie pri večeri „celej slávnosti hĺbku znamenia, ktorá sa vzpiera všetkým pokusom o obyčajné, svetské zaradenie“73, vstal od jedla, umyl učeníkom nohy a osušil ľanovým plátnom v geste pokory.74 túto situáciu zachytáva aj autor fresky Poslednej večere v kostole všechsvätých, keď vytvára dejovú synopsu: Pokiaľ Marek, Matúš a lukáš popisujú obradnú večeru tak, že Ježiš stoluje s učeníkmi (kristus sedí za stolom v strede), Ján, teda ten, ktorého podľa tejto verzie drží v náručí, vo svojom evanjeliu popisuje, ako Ježiš umýva ostatným nohy. na freske sa teda stretávame so stolujúcim Ježišom pripraveným k eucharistickej obeti v centrálnej časti obrazu a súčasne umývajúcim nohy v ľavej časti fresky: „výnimoční dvaja kristovia na jednom obraze Poslednej večere sú rozpoznateľní podľa kríža, ktorý je vsadený do kristovej svätožiary.“75 Prirodzeným vysvetlením prítomnosti dvoch postáv krista na freske Poslednej večere by teda bolo zjednotenie časovej roviny dvoch udalostí, ktoré maliarovi pripadali pri interpretácii tejto scény obzvlášť významné. navyše ide o zosúladenie evanjeliového svedectva synoptikov a Jána, ako je to využívané aj v modernom biblickom výskume. dvoch Ježišov by sme tak mohli považovať za jedného a toho istého krista, zobrazeného síce na totožnom mieste jeruzalemského večeradla, ale v rôznych časových okamihoch. Jeho dvojaká prítomnosť tak pomáha primeranejšie zobraziť časové rozvíjanie rozprávania evanjelistov o Poslednej večeri. kompozíciu Poslednej večere dotvárajú aj nápisové pásky, ktoré vyjadrujú rozhovor medzi Ježišom a učeníkom Petrom počas rituálneho umývania nôh: „non lavabis Mihi Pedes in aeternuM“. učeník hovorí: „doMine (non tantuM Pedes Meos) sed et Manus et caPut.“76
Kostol v Ludrovej
51
Krv a pot Spasiteľa
JeŽiš sa Potí v getseManskeJ záhrade
„g
priťažké bremä v getsemane máš kvapky krvi v čele pane
etsemane je jedným z mála miest v príbehu Ježišovho utrpenia s menom, na ktoré sa nezabudlo a bez zmeny sa dodnes viaže k určitému miestu,“ konštatuje nemecký biblista gerhard kroll.77 táto freska sa drží svedectva evanjelistu Jána, podľa ktorého ide o záhradu za potokom cedron78, hoci by sme mohli dať za pravdu i Matúšovi79 a lukášovi80. tí uvádzajú, že išlo o vidiecky statok. toto miesto Ježišovej smrteľnej úzkosti pripomína dnešný kostol, pričom miesto Pánovej modlitby a potenie krvou mali v úcte celé generácie kresťanov pred našou érou. hic rex cristus sudavit sanguinem („tu sa kristus kráľ krvou potil“) pripomínalo veriacim vlastné trápenie a vďačnosť za tryznu, ktorú podstúpil Ježiš, aby od nich odňal vlastný kalich súženia.81 tretí evanjelista nepodáva o modlitebnom zápase Ježiša takú podrobnú a úplnú správu ako lukáš a Marek. nespomína výber apoštolov, ktorý tu Ježiš medzi jedenástimi učeníkmi urobil, trojnásobné opakovanie modlitby a varovanie Petrovi. iba zdržanlivo píše: Ježiš „pokľakol“82 tam, kde Marek hovorí, že „padol na zem“83, a Matúš upresňuje „padol tvárou k zemi“.84 naproti tomu uvádza niekoľko dôležitých podrobností – práve lukášovi vďačíme za zmienku o krvavom pote, o anjelovi, ktorý Ježiša povzbudzoval, ako aj o tom, ako učeníci zaspali. na freske sme svedkami dramatickej scény: „vyhliadka utrpenia napĺňa Ježiša hrôzou,“ píše david alexander.85 „bolo to viac ako strach zo strašnej smrti, aj keď sa tu nespomínajú nijaké dôvody.“ Peter neskôr vo svojom liste píše, že Ježiš „niesol naše hriechy na svojom vlastnom tele na kríž“.86
„napätie posledného zápasu rozrušilo jeho ľudskú stránku do ostatku,“ opisuje zase giovanni Papini.87 „Potí sa, akoby podal veľmi namáhavý výkon. Potí sa po celom tele, ale nielen tým potom, ktorý vidíme na tvári človeka kráčajúceho v slnku, pracujúceho na poli alebo blúzniaceho v horúčke. tá krv, ktorú on sľúbil ľuďom, začína kvapkať na tvár olivovej hory. veľké kvapky krvi, zmiešanej s potom, padajú na zem ako prvá obeť podrobeného tela. to je začiatok oslobodenia, uľahčenie a potešenie jeho ľudstva, ktoré veľmi pociťuje obeť vykúpenia.“ a kde sa to vlastne stalo? najstaršia správa o mieste Ježišovej smrteľnej úzkosti pochádza od pútničky aetherie, ktorá v rokoch 381 – 384 cestovala po Palestíne. keď boli v roku 1920 na starom mieste Ježišovej agónie na olivovej hore objavené ruiny kostola zo 4. storočia, najstaršia tradícia sa opäť potvrdila. aj keď lukáš presne neoznačuje miesto, kde sa Ježiš krvou potil a napomínal verných k modlitbe, keďže predpokladá, že ho pozná každý, v prenesenom význame tak môžeme vďaka motívu Ježišovho krvavého potenia spoznať aj na tomto mieste význam jeho obete. „Ježišov skutočný súd sa odohráva medzi olivami, keď súhlasí s obetovaním svojho života,“ pripomínajú Patricia a david alexandrovci.88 a tak, aj keď nevykročíme cez portál ludrovského kostola všechsvätých do slnkom prežiarenej františkánskej záhrady na olivovej hore, ale na upravený trávnik tunajšieho areálu obohnaného nízkym múrom so šindľovými strieškami, môžeme si byť istí, že Ježišova obeta, v ktorej predzvesti sa potil krvou v getsemane, sa vzťahuje na nás všetkých.
Kostol v Ludrovej
52
Kostol v Ludrovej
53
Hodina temnôt
Judáš bozkáva JeŽiša keď príde chvíľa najtichšia bozkáva judáš ježiša
d
ramatický okamih hodiny temnôt sa stal námetom ďalšej z fresiek ludrovského majstra, v ktorom vrcholí dráma na olivovej hore. napochytro zburcovaný zástup ozbrojencov prichádza s fakľami a lampášmi ako na prízračnú nočnú slávnosť osvetlenú bledým svitom mesiaca v getsemanskej záhrade. spolu s inými mierne popustime uzdu našej predstavivosti: bledé, strhané tváre učeníkov, potemnená tvár zradcu sa akoby chvejú v mihotavej žiare fakieľ, Ježišova tvár pokrytá krvavým potom a predsa duchovne žiarivejšia ako svetlo sa skláňa k tomu, čo bude nasledovať – k bozku na uvítanie od vierolomníka. „Priateľu, načo si sem prišiel? bozkom zrádzaš syna človeka?“
ten bozk je prvou z múk, ktoré musí podstúpiť a je zlovestným znamením pre ozbrojencov, ktorí prišli so zradcom: „koho pobozkám, to je on. chyťte ho a obozretne odveďte!“89 takto označil predavač krvi svoju obeť. „ten bozk je súčasne najhroznejším poškvrnením tých úst, ktoré v pekle tejto zeme hovorili rajské slová. Pľuvanie, údery na tvár a na ústa, ktoré mu uštedrí židovská zberba a rímska soldateska, ba aj huba namočená do octu, ktorá sa dotkne jeho úst, ľahšie sa dajú zniesť ako to pobozkanie, pobozkanie úst, ktoré ho nazývajú priateľom a majstrom, ktoré pili z jeho pohára a ktoré jedli z jedného taniera.“90
Kostol v Ludrovej
54
Nočný súd
JeŽiš Pred veľradou svedectvá krivé chceli by mesiáš ale neschybí
f
reska zobrazuje sanhedrin, židovský tribunál, ktorý súdil Ježiša a bol najvyšším súdom v Jeruzaleme. Jeho sedemdesiatjeden členov pochádzalo z vplyvných rodín – zo starších z ľudu, právnikov, farizejov a saducejov. viedol ho najvyšší kňaz kaifáš. Židovský súd nad Ježišom sa konal v noci, neboli tam žiadni svedkovia obhajoby a obžalobcovia si navzájom protirečili. súdnu scénu popisuje Marek: „tu vstal veľkňaz, postavil sa do stredu a opýtal sa Ježiša: „nič neodpovieš na to, čo títo svedčia proti tebe?“ ale on mlčal a nič neodpovedal. veľkňaz sa ho znova pýtal: „si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ Ježiš odvetil: „áno, som. a uvidíte syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.“ vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „načo ešte potrebujeme svedkov? Počuli ste rúhanie. čo na to poviete?“ a všetci vyniesli nad ním súd, že je hoden smrti.“ na tejto vidíme Ježiša, ktorého s putami na rukách postrčili medzi jeho žalobcov, tak ako neskôr sácali do
amfiteátra odsúdených kresťanov medzi šelmy. z fresky sa k nám najviac – a to je ten paradox – prihovára kristovo mlčianie, pôsobiace takou veľkou a nadprirodzenou výrečnosťou, že pobúrilo jeho sudcov. z tejto maľby k nám hurhaj sanhedrinu nedolieha, Ježiš mlčí a toto mlčanie hovorí invenciou novodobého autora: „veci, ktoré by mohol povedať, povedal už tisíckrát; iné, ktoré, by mohol povedať, aj tak by nerozumeli, alebo by sa stali novou zádrapkou, aby ho chytili. nadprirodzené pravdy sú svojou povahou nevysloviteľné a ak môžeme pomocou lásky podať ústami aspoň ich odblesk, prijímajú ich len tí, v ktorých tento tieň spočíva a aj im sa dostáva skôr tušením srdca ako klamlivou a nedostatočnou rečou. Ježiš nehovorí, ale sa díva dookola veľkými a jasnými očami na žiadostivé a pokrivené tváre vrahov a súdi už na večnosť tieto fantazmy sudcov. v okamihu každého odváži a každého odsúdi tým pohľadom, ktorý preniká priamo do duše.“91
Kostol v Ludrovej
56
Zaslepený Riman
JeŽiš Pred PontskýM PilátoM som pontský pilát kto je viac? umývam sa nič nevidiac
P
rostredníctvom tohto diela ludrovského majstra sa opäť vraciame o stáročia späť k pokračovaniu Ježišovho procesu. veľrada ho odsúdila ako rúhača na smrť, ale tento triumf bol pre Židov spojený s ťažkým ponížením, keďže veľkňaz musel rozsudok predložiť rímskemu miestodržiteľovi, ktorému ako jedinému prislúchalo schváliť rozsudok smrti. evanjelista Ján to pritom vyjadruje lakonickou poznámkou: „My nesmieme nikoho usmrtiť.“92 keďže sa veľkňazi kvôli nadchádzajúcim veľkonočným sviatkom zdráhali vstúpiť do sídla rímskeho miestodržiteľa, vyšiel k nim Pilát von. avšak už jeho prvá otázka bola urážkou ich národného cítenia: „akú žalobu podávate proti tomuto človeku?“93 kaifáš vycíti nenávistný podtón v rimanovej otázke a príkro odpovedá: „keby tento človek nebol zločinec, neboli by sme ti ho vydali.“94 a práve takúto odpoveď chce Pilát počuť, keď so suverénnym pohŕdaním k Židom hovorí: „vezmite si ho a súďte podľa svojho zákona!“ a úplne verejne musel teraz veľkňaz – ako už vieme – potupne prehlásiť: „My nesmieme nikoho usmrtiť“. týmto bola rimanova pýcha bezpochyby uspokojená. členovia veľrady teraz mohli predniesť žalobu, ale Pilát sa nedozvedá nič z toho, čo sa dialo na nočnom procese.
obvinenie muselo byť – povedané moderným slovom – politické a lukáš nám ho verne reprodukuje: „tohto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“95 tým bolo vyslovené obvinenie, ktoré cisárov hodnostár nemohol ignorovať. a skutočne, ľstivý kaifáš sa neprepočítal, ako to podáva Papini:96 „Pilát už rozumie, aký výrok vyniesli proti tomuto bedárovi, ktorý stojí pred ním, a chcel sa dozvedieť, aký zločin spáchal: čo sa zdá týmto bigotným pobožnostkárom hodné trestu smrti, to v očiach rimana by sa možno dalo aj odpustiť. ale chrámové líšky sa pripravili na túto ťažkosť skôr, ako začali. vedeli oni dobre, že by im Pilát nevyhovel, keby povedali, že ten človek podrýva vážnosť náboženstva ich otcov a že hlása kráľovstvo božie... Musia teda povedať voľajaké cigánstvo. kto chce vykonať nehoráznosť, ten pridá k nej aj iné, vedľajšie. Piláta inakšie nepremôžu, len ak mu pripomenú jeho oddanosť rímu a cisárovi. už sa dohodli, že žalobu podfarbia aj politicky. ak mu povedia, že Ježiš je nepravým mesiášom, on sa len usmeje. ale ak budú tvrdiť, že je buričom, demagógom, ktorý pobáda národ proti rímu, neostane Pilátovi iné, ako odsúdiť ho na smrť.“
Kostol v Ludrovej
58
Knuta utrpenia
Cena krvi
bolesť je srdcu veľké nič darmo si plieska krutý bič
už vracia judáš dukáty sám seba za ne zatratil
JeŽišovo bičovanie
„v
sa nemôže inak odmeniť svojim mučiteľom, iba prosí boha, aby im odpustil. aj týchto legionárov, bojmi a útrapami zocelených veteránov v tomto zaprášenom kúte rímskeho impéria občas bičovali za nesplnenie povinností a nezdá sa im neobyčajné, že ich veliteľ dal takto potrestať človeka porobeného národa. ale, ako píše giovanni Papini,100 títo legionári už nevedia, že sa trocha z tej krvi vytekajúcej pri bičovaní z rán spasiteľa prelieva aj za nich: „to je prvá krv, ktorú synovia človeka berú synovi človeka: pri večeri mala jeho krv podobu vína, na olivovej hore krv, ktorá vytekala spolu s potom, bola krv duševného a vnútorného mučenia. ale dnes ľudské ruky púšťajú krv z kristových žíl; mozoľnaté ruky vojakov slúžiacich moci bohatých, ruky bičovateľov, predtým ako zasiahnu ruky tých, ktorí ho budú pribíjať na kríž. ten silný chrbát, napuchnutý, zakrvavený, je prichystaný na to, aby ho zavesili na kríž; ten chrbát ho bude ešte väčšmi páliť, keď ho priložia na zle ohobľované drevo kríža.“
f
reska tentoraz zobrazuje dramatickú scénu, na ktorej vierolomník Judáš vracia tridsať strieborných, ktoré dostal za zradu svojho Majstra. v evanjeliách sa o tom zmieňuje iba Matúš. argyrion, teda strieborniak, sa ako označenie platidla vyskytuje v celej biblii iba u Matúša a to práve v súvislosti s motívom Judášovej zrady. Pravdepodobne tým mieni vtedy používané šekely či dvojdrachmy. v porovnaní s tromi stovkami denárov, ktoré Mária minula za olej na pomazanie Ježiša, sa ukazuje hodnota tridsiatich šekelov, teda asi šesťdesiatich denárov, ako mizerný obnos peňazí. z evanjelistovho svedectva možno usudzovať, že Judáš, ktorého trápili výčitky svedomia čakal pred súdnou budovou a po vynesení rozsudku nad Ježišom vyhľadal veľkňazov, aby im peniaze vrátil. tí sa však od neho s nevôľou odvrátili: „keď zradca Judáš videl, že Ježiša odsúdili, rozľútostený vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším so slovami: zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv. ale oni mu povedali: čo nás do toho? to je tvoja vec!“101 a s patričným dôrazom potom evanjelista pokračuje: „veľkňazi vzali peniaze a povedali: neslobodno ich dať do chrámovej pokladnice, lebo je to cena za krv. Po porade kúpili za ne hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov. Preto sa to pole až dodnes volá Pole krvi.“102
neskoršia tradícia rozvinula príbeh o Judášovi do stáročia trvajúcej legendy o „purpurovom striebre“, ktoré malo absolútnu moc korupcie – každý, kto prijal niektorý z Judášových strieborniakov, slepo slúžil tomu, od ktorého peniaz prijal. Pritom, obrazne povedané, každý z nás prispel niečím k sume, za ktorú bola kúpená krv vykupiteľa. kaifáš, ako píše giovanni Papini,103 bol len našim povereníkom: „Pole, ktoré kúpil za odhodené peniaze, za cenu krvi, je našim dedičstvom, našim majetkom. toto pole sa zväčšilo zvláštnym spôsobom, rozšírilo sa tak, že pokrýva skoro polovicu zeme: celé preľudnené mestá, krásne osvetlené mestá s obchodmi a bordelmi sa tam lesknú od severu k juhu. a aby toto tajomstvo bolo väčšie, aj Judášove peniaze, tisíc ráz znásobené zradami toľkých storočí a uzavretými obchodmi, zväčšené úrokmi, tak sa rozmnožili, že ich nemôžeme ani spočítať.“ ak sa teda pozeráme na obraz Judáša štrngajúceho mešcom v snahe vrátiť peniaze veľkňazom, môžeme si so smútkom uvedomiť, že ani nádvoria všetkých chrámov sveta by dnes nestačili prijať peniaze, zrodené z tých tridsiatich strieborniakov, ktoré tam v útrapách svedomia pohodil tento muž po tom, čo zapredal boha.
▼
tedy Pilát Ježiša vzal a dal ho zbičovať.“97 Ján, Matúš98 a Marek99 sa zmieňujú o bičovaní krista len jedinou stručnou vetou. zo správ antických autorov je však známe, akým barbarským spôsobom sa tento trest vykonával. odsúdeného vyzliekli, priviazali ku krátkemu kolu alebo stĺpu, načo ho bili dovtedy, až kým neostal ležať na zemi zaliaty krvou. Používali sa pritom korbáče, ktorých kožené remienky boli zakončené ostňami, úlomkami kostí, či olovenými závažiami, takže pri dopade pôsobili hlboké tržné a rezné poranenia. ako nemilosrdne zbičovali Ježiša, svedčí aj to, že cestou na popravisko nebol schopný sám odniesť brvno kríža. keď sa pozeráme na tento obraz v interiéri ludrovského kostola, vďaka invencii stredovekého maliara sme opäť tam a môžeme vidieť polonahého syna priviazaného o stĺp, ako prosí v tichosti otca za tých, ktorí napínajú svaly pri jeho bičovaní. či nepovedal: Milujte aj tých, ktorí vás nenávidia; dobre robte tým, ktorí vás prenasledujú; nastavte ľavé líce tomu, kto vás bije po pravom? spasiteľ
Judáš vracia tridsať strieborných
Kostol v Ludrovej
60
Kostol v Ludrovej
61
