I. VZNIK A VÝVOJ SOCIÁLNEJ PRÁCE Rodová solidarita začiatky sociálnej aktivity – spoločné úsilie členov rodu o prežitie v rodovom zriadení nevytváranie špeciálnych inštitúcií, ktoré by riešili sociálne otázky (tie si rodina riešila sama) veľká rodina – poskytla každému príslušníkovi prácu zodpovedajúcu jeho schopnostiam – podľa toho – jeho miesto v rodine a podiel na strave a predmetoch dennej spotreby so spoločenskou deľbou práce a vyššou organizáciou spoločnosti sa objavil problém starostlivosti o tých, ktorí sa nemohli starať sami o seba Staroveký paternalizmus Severoafrické a ázijské despócie Paternalizmus – postoj, názor o vlastnej nadradenosti nad dakým Počiatky sociálnych opatrení – spojené so vznikom prvých štátnych útvarov v severnej Afrike (Egypt) a v krajinách starovekého Východu (kde vznikali štátne útvary Sumerov, Akkadov, Babylončanov a Asýrčanov) Sumeri – najstarší civilizovaný národ ľudských dejín –mali zložito organizovanú spoločnosť – postavenie každého člena spoločnosti bolo odstupňované podľa významu. Spoločnosť sa riadila podľa zvykového práva, čo umožňovalo jeho rozličný výklad Opatrenia mali tieto spoločné znaky: boli neoddeliteľnou súčasťou vládnucich štruktúr ako dôležitý nástroj vlády na tlmenie sociálneho napätia alebo na realizáciu ideologického či iného vládneho zámeru vládna štruktúra určovala, na ktoré sociálne potreby bude reagovať, ako aj spôsob a rozsah ich uspokojovania (prídelový princíp), systém riadila a financovala alebo tým niekoho poverila vládna štruktúra.
Staroveké Grécko a Rím Grécko – štát poskytoval ľuďom zastávajúcim verejné úrady – plat len nepatrná časť verejných výdajov bola venovaná na dôchodky pre ľudí nemajetných a zároveň neschopných práce - tento nárok však nebol samozrejmý, žiadateľ musel ho obhájiť pred porotou dôchodky dostávali predovšetkým siroty a vdovy po padlých vojakoch kto nemal rodinu, ktorá sa o neho mohla postarať, nemal nádej na udelenie štátnej podpory Grécko – do osobitnej situácie sa mohli dostať chudobní slobodní občania, pre ktorých najväčším sociálnym nebezpečenstvom bolo upadnutie do dlžobného otroctva. Sociálne reformy – boli zamerané na riešenie tejto situácie Solónove zákony – Solón (archón – titul najvyššie voleného úradníka v mestských štátoch starovekého Grécka) zrušil hypotekárne dlhy a dlžobné otroctvo. V Aténach – v 4 st. p.n.l. bola poskytovaná štátna pomoc slepým, chromým alebo inak zdravotne postihnutým slobodným občanom, ktorí si pre zlý zdravotný stav nemohli zadovážiť obživu. Ako podporu dostali peniaze, potravu alebo ošatenie V Grécku v prípade choroby, úrazu a smrti člena rodiny okrem štátnych opatrení poskytovali pomoc aj spolky a cechy remeselníkov. Činnosť bola zabezpečovaná nielen z členských príspevkov, ale finančne ich podporovali aj bohatí spoluobčania. schudobnení občania boli podporovaní štátnymi diétami, ktoré sa postupne menili na dary a lístky do divadla. Neskôr sa poskytovalo obilie, chlieb, olej a mäso. v období antických mestských štátov sa objavujú náznaky sociálnych opatrení zameraných na verejné blaho občania nemali na rozmanité prejavy sociálnej starostlivosti nárok a boli im prideľované dary ešte neboli založené na inštitucionalizovanej povinnosti štátu pomáhať všetkým chudobným niektoré neboli určené jednotlivcom, ale davu (napr. verejné hostiny, rozdávanie „divadelných peňazí“ na návštevu divadla) 1
boli začlenené do systému vládnutia a dotýkali sa spravidla len slobodných občanov, nie otrokov a barbarov Rím – bohatí Rimania sa obklopovali tzv. klientami – čo bolo pôvodne označenie osôb závislých na statkároch, neskôr na akýchkoľvek majetných občanoch klienti sa zhromažďovali u svojich patrónov k formálnemu rannému pozdravu, doprevádzali ho k významným politickým alebo súdnym jednaniam veľkosť doprovodu bola symbolom spoločenského postavenia patróna patróni poskytovali klientom: poludňajšie a večerné stravovanie vo svojich domoch; naviac si klient mohol z hostiny odniesť jedlo pre potreby vlastnej rodiny ak počet klientov presahoval patrónove možnosti formou jedla alebo patrón týmto spôsobom klientov podporovať nechcel, bola klientom vyplácaná určitá finančná dávka spoločenská solidarita sa vedľa klientského systému realizovala taktiež štátnymi inštitúciami: napr. mestské pokladne – povinne dotované majetnými úradníkmi mesta slúžili k financovaniu nepravidelných podpôr poskytovaných chudobným pod heslom „chlieb a hry“ starostlivosť o výživu detí chudobných rodičov a sirôt, ktorá bola v Ríme pôvodne zaisťovaná ako dobrovoľná aktivita jednotlivcami, prešla od dôb cisárov: Nera (96-98) a Traiana (98-117) na štát založili alimentačný fond – z ktorého sa na päťpercentný úrok požičiavalo drobným a stredným roľníkom úpadkom Rímskej ríše a uznaním kresťanstva cisárom Konštantínom (v r. 313 Milánsky tolerančný edikt – zaručoval náboženskú slobodu všetkým kresťanom a zrušil staré rímske štátne náboženstvo) pripadla v starostlivosti o verejné blaho dôležitá úloha cirkvi
Stredoveká filantropia a kresťanská charita platila zásada – pán sa postará o svojich poddaných. Nikto sa nestaral o tých, ktorí vypadli z tohto systému. Ľudia bez pána mali problémy so zabezpečením si živobytia starostlivosť o ľudí, ktorí sa ocitli v nepriaznivej životnej situácii a potrebovali pomoc, mala filantropický charakter filantropia – ľudomilosť, dobročinosť ako snaha jednotlivcov zmierňovať ľudskú biedu filantropická činnosť nemala charakter systémovej starostlivosti – bola to činnosť náhodná, dobrovoľná a individualizovaná s rozvojom kresťanstva čoraz viac impulzov na pomoc tých, ktorí to potrebovali, prichádzalo od Rímskokatolíckej cirkvi v najstarších dobách kresťanstva existovala dobročinnosť súkromná, ktorú realizovali jednotlivci verejná, ktorú realizovala cirkev veriaci odovzdávali predstavenému prinesené naturálne a peňažné dary, ktorý ich rozdelil na charitatívnu činnosť po Milánskom tolerančnom edikte (r. 313) mala charita viaceré podoby od tej doby sa mohla kresťanská charita vykonávať verejne bez strachu z prenasledovania a mohla byť intenzívnejšia. Postupne sa začínalo s budovaním zvláštnych ústavov, pretože pribúdalo osôb, ktoré potrebovali pomoc almužna pri kostoloch a kláštoroch starostlivosť o chudobných aj v kláštoroch – stravovanie, ošatenie, niekedy i nocľah pre chudobných, chorých, starých a nevládnych činnosť cirkvi podporoval i štát poskytovaním subvencií (podpora, obyčajne peňažná výpomoc z verejných prostriedkov na rozvoj daktorých činností) cirkevnej charite Karol Veľký už v 9. storočí poskytol kostolom a kláštorom pomoc a nariadil, aby kláštory zriaďovali tzv. hosťovské domy a chudobince
2
obce sa zbavovali cudzích chudobných a podporu obmedzili len na miestnych chudobných. Chudobní vyhnaní z jednej obce však pridávali problémy ostatným obciam. Z toho dôvodu vznikali strediská charity, ktoré slúžili na udržanie nielen lokálnej, ale aj regionálnej rovnováhy. Od 11. storočia – vznikali špitále – osobitné charitatívne, sociálne a zdravotnícke zariadenia, ktoré poskytovali trvalý útulok, duchovnú a v obmedzenej miere i zdravotnícku starostlivosť; zriaďovali ich biskupi, farári a kláštory, neskoršie aj mestá V 13. a 14. storočí – nárast chudoby – cirkevné inštitúcie neboli schopné starať sa o všetkých, ktorí to potrebovali: pre viacerých starých, chromých, slepých a zmrzačených hlavným zdrojom obživy – almužna zo žobrania; pomoc žobrákom do určitej miery poskytovali obce; niektoré obce žobranie regulovali prideľovaním „práva“ žobrať Solidarita – podporná činnosť spolkov Už v 12. storočí v západnej Európe začali vznikať prvé cechy a ich zakladanie sa v 14. a 15. storočí rozšírilo i na Slovensko; prvé – cechy majstrov – združovali remeselníkov, obchodníkov, prípadne iných živnostníkov 15. a 16. storočie – cechy tovarišov – pre svojich členov zabezpečovali ochranu a zabezpečenie v dobe povinnej vandrovky (učeň si svoje vzdelanie dopĺňal prácou u viacerých majstrov doma i v zahraničí, aby sa mohol prihlásiť na majstrovskú skúšku) bratstvá – ako záujmové náboženské združenia – činnosť zameriavali na skupiny obyvateľstva, ktoré nepatrili do kompetencie cechovej organizácie; prvé zmienky – 8. a 9. storočie – ich rozvoj najmä v 13. s 14. storočí; bratstvá si zakladali aj baníci – okrem náboženských úloh spočiatku poskytovali almužny nevládnym členom a sirotám a zabezpečovali pohreb zosnulého člena, postupne – viac sa orientovali na sociálno-podpornú činnosť; fungovali na príspevkovom princípe a z ich prostriedkov sa podporovali baníci v chorobe, ako aj pri úrazoch, ku ktorým prichádzalo v baniach; finančné podpory sa poskytovali aj vdovám po baníkoch 16. storočie – pôvodné náboženské združenia a banícke bratstvá boli premenované na sociálnopodporné inštitúcie – bratské pokladnice; povinne do nich prispievali baníci, vyplácali sociálne podpory v prípade sociálnych udalostí a možno ich označiť za predchodcov sociálneho poistenia Koncom 17. storočia – v Anglicku a neskôr i v ďalších krajinách – robotníci v mestách zakladali – robotnícke podporné spolky. V 18. storočí sa väčšina spolkov premenila na sociálne inštitúcie poskytujúce pomoc robotníkom v čase práceneschopnosti. V 19. storočí – vo viacerých krajinách činnosť robotníckych podporných spolkov bola upravená zákonom a zameraná najmä na podpornú činnosť Sociálny liberalizmus a počiatky životného poistenia Liberalizmus – voľnomyšlienkárstvo; súhrn ekonomických názorov a hospodárskych opatrení, pričom všetka ekonomická činnosť prebieha v podmienkach ekonomickej slobody Sociálny – spoločenský, týkajúci sa spoločnosti; vyplývajúci so spoločenského života; zodpovedajúci potrebám, záujmom, požiadavkám spoločnosti Pre liberalizmus je typická tiež inštitucionalizovaná filantropia; štát v rozhodovaní o svojich príjmoch a výdajoch nechal občanovi slobodnú vôľu a zároveň nepovažoval za potrebné starať sa o neho, keď sa ocitol v núdzi; sociálna politika – zameraná len na zabezpečenie toho, čo bolo nevyhnutné. Obdobie liebralizmu je významné z hľadiska vývoja sociálneho zabezpečenia, lebo vymedzilo reziduálne (zvyškové) chápanie sociálnej politiky K najvýraznejším prejavom sociálneho liberalizmu patria – tzv. pracovné zákony – ktoré nútili žobrákov pracovať k nim patril anglický zákon z r. 1576, ktorý práceschopným ponúkal len prácu, vôbec nie podporu; chudobní si museli svoju almužnu odpracovať Anglický panovník Jindřich VIII. vydal začiatkom 16. storočia nariadenie, že žobranie musí byť každému žobrákovi povolené starostom, príp. sudcom a to len na určitom, úzko vymedzenom území žobráci boli vďaka tomuto nariadeniu po prvýkrát v novodobých dejinách registrovaní, a tak sa chudoba stala prvýkrát sledovaným ukazovateľom fungovania štátu 3
zákon kráľovnej Alžbety (Poor Law – r. 1601 tzv. alžbetínsky zákon) zo začiatku 17. storočia – ním bola zavedená kategória práceneschopných chudobných (chorí a starí) a kategória práceschopných, ku ktorým sa aj odlišne pristupovalo. Bol to prvý zákon tohto druhu, ktorý nepočítal s cirkvou ako s inštitúciou, ktorá by mala za zaopatrenie chudobných a hendikepovaných niesť zodpovednosť. Monitorovanie i spoluzodpovednosť za osudy chudobných a hendikepovaných ukladal tento zákon miestnym úradom, príbuzným chudobných ľudí a dozorcom nad chudobou, čo bol nový typ mestského úradníka. chudobní podľa tohto zákona – 3 skupiny: práceneschopní boli ubytovaní v chudobincoch; tam mali byť zaopatrení, ale len v prípade, že nemali bydlisko práceschopní – v pracovných domoch, mali povinnosť pracovať v donucovacích pracovniach závislé deti – ktoré nemali rodičov, resp. iných príbuzných, ktorí by sa o nich mohli postarať Nečinnosť štátu pri riešení sociálnych problémov podnietila individuálnu iniciatívu a začali sa vyvíjať súkromnoprávne formy poistenia Korporatívna sociálna ochrana a sociálne poistenie Korporatívna (hromadná) sociálna ochrana a odlišuje od inštitucionalizovanej filantropie a jej podstata spočíva v tom, že: štát vytvára inštitucionalizované štruktúry, ktorých sa zúčastňuje i občan, na financovanie týchto štruktúr musí prispieť občan, resp. jeho zamestnávateľ občan získava právo na určité konkrétne dávky, ktorých výška a podmienky sú vopred definované. Prvé korporatívne snahy – baníci v Nemecku – 16. storočie – požadovali od svojich zamestnávateľov príspevky do bratských pokladní. S povinným sociálnym poistením sa po prvý krát stretávame vo Francúzsku za vlády Ľudovíta XIV. V roku 1673 minister Jean Baptiste Colbert nariadil námorníkom povinne sa poistiť pre život, starobu, chorobu, aby zabránil ich biede v čase, keď nemohli vyplávať na more. Prvé všeobecné povinné poistenie bolo nemocenské a bolo zavedené v Nemecku v r. 1883. V ďalších rokoch bolo zavedené úrazové poistenie (1884) a starobné a invalidné poistenie (1889). Hlavnou zásluhou Bismarca bolo, že zaviedol sociálne poistenie pre široké vrstvy pracujúcich. Poistenie v nezamestnanosti – po prvý raz zavedené v Anglicku v r. 1911 – nahradilo systém štátnych podpôr vyplácaných prostredníctvom odborových organizácií Neopaternalizmus najvýraznejšiu podobou štátneho paternalizmu priniesol – sovietsky socializmus, ktorý realizovali sociálni demokrati, neskôr po r. 1917, v zaostalom agrárnom Rusku komunisti vybudovaním totalitného štátu založeného na diktatúre proletariátu sa pokúšali realizovať komunizmus, v ktorom sa mala dosiahnuť sociálna spravodlivosť v sociálnej politike sa presadzovali rovnostárstvo a preferencie podľa rôznych politických hľadísk štát prevzal celé povinné sociálne zabezpečenie, ktoré riadil centralisticky a financoval zo štátneho rozpočtu Sociálny štát Od svojich experimentálnych počiatkov v 19. storočí sociálny štát prešiel vývojom konsolidácie a sociálnej prestavby; vznik sociálneho štátu sa väčšinou spája s obdobím bezprostredne nadväzujúcim na koniec 2. svetovej vojny; koncepcia sociálnoprávneho štátu po 2. sv. vojne vychádzala z koncepcie sociálneho štátu (Beveridge), ktorý vytvoril sústavu sociálneho poistenia, ktorá sa vzťahovala na všetkých zárobkovo činných i nečinných občanov; jeho koncepcia významne ovplyvnila sociálno-politické myslenie a stala sa východiskom pre viaceré povojnové sociálne reformy v Európe Sociálny štát po druhej svetovej vojne zaznamenal intenzívny rozvoj – štedré obdobie došlo k výraznému nárastu životnej úrovne a sociálneho zabezpečenia občanov 4
rast všeobecného blahobytu nízka miera nezamestnanosti Ropná kríza v 70-tych rokoch 20. storočia vyvolala dlhodobú hospodársku krízu naďalej pokračoval zavedený sociálny systém, ktorý v dôsledku novej hospodárskej situácie zvyšoval verejné sociálne výdavky boli zvýšené finančné náklady na pokrytie nových výdavkov, najmä na podporu v nezamestnanosti narušenie rovnováhy medzi tými, ktorí sociálne dávky financovali a tými, ktorí ich poberali Od 80-tych rokov sa sociálne štáty dostali do krízy – snaha o jej prekonanie – redukciou sociálnych programov a hľadaním nových mechanizmov sociálneho štátu Neoliberalizmus a záchranná sociálna sieť 70-te roky 20. storočia , keď ekonomické a demografické zmeny vyvolali krízu sociálneho štátu – vznikol neoliberalizmus. Výrazná osobnosť reprezentujúca úsilie o redukciu štátnych nákladov na sociálnu sféru je Margarret Thatcherová, bývalá konzervatívna predsedkyňa vlády vo Veľkej Británii; neoliberalistické tendencie v súvislosti s rozvojom slobodného trhu sa usilovali o výraznejšiu zodpovednosť každého občana za vlastnú budúcnosť a rodinu; zasadzovali sa o zvýšenie úlohy súkromného poistenia pri zabezpečení občanov a za rozvoj súkromno-právnych penzijných fondov, ktoré negarantuje štát; výsledkom neoliberalistickej kritiky sociálneho štátu bola záchranná sociálna sieť, s myšlienkou ZSS prišla Svetová banka začiatkom 80-tych rokov 20. Storočia ZSS označuje systémové usporiadanie sociálneho poistenia, sociálnych (štátnych) podpôr a sociálnej pomoci, ktoré zabezpečuje, aby v období ekonomických reforiem nebol ani jeden občan existenčne ohrozený podstata jej koncepcie – urobiť nevyhnutné sociálne opatrenia pre tých občanov, ktorí budú ekonomickou transformáciou najviac postihnutí a nemajú silu a schopnosť postarať sa sami o seba (starí a invalidní, veľké rodiny) cieľ – aby v dôsledku ekonomickej transformácie žiaden občan neklesol pod hranicu existenčného alebo sociálneho minima Súčasný systém sociálneho zabezpečenia je výsledkom historického vývoja jednotlivých foriem sociálnej starostlivosti od rodového paternalizmu, cez individuálnu filantropiu a charitu organizovanú cirkvou na základe kresťanskej lásky, podporné spolky, ktoré mali charakter vzájomného poistenia členov proti nepriaznivých udalostiam, korporatívne snahy s prvkami sociálneho poistenia, až k postupnému formovaniu verejnoprávnych inštitúcií sociálneho zabezpečenia ako systému garantovaného a organizovaného sociálnym štátom. Industriálny kapitalizmus a vznik moderného štátu Na sklonku 18. storočia – Jozef II. zavádza v Rakúskej monarchii v roku 1782 tzv. farské chudobinské inštitúty (pre chudobných), podliehajúce krajským úradom a podporované z verejných financií. Tie budujú sieť útulkov pre chudobných. Jozefínske reformy viedli k zrušeniu mnohých kláštorov; v budovách, ktoré po nich zostali, boli zriaďované nemocnice, sirotince, väznice, chudobince, blázince a iné špecializované, štátom kontrolované zariadenia pre hendikepovaných ľudí. V r. 1835 bol novelizovaný alžbetínsky zákon o chudobných, ktorý u práceschopných ľudí viazal podporu na ich pobyt v pracovných domoch a práce neschopným obmedzoval výšku podpory hranicou, ktorá mala byť vždy nižšia než príjem najhoršie plateného miestneho pracovníka, Hybným motorom spoločenského pohybu v 19. st. bola veda a technika. Nositeľom väčšiny charitatívnych aktivít, ktoré dnes spadajú do sféry profesionálnej sociálnej práce, boli v 19. st. v európskych krajinách príslušníci vyšších a stredných vrstiev, motivovaný kresťanským súcitom s chudobnými. V prevažnej väčšine to boli ženy. Hladomory a s tými súvisiace nepokoje – eur. štáty začali podporovať rozsiahle charitatívne akcie – napr. zbierky starého šatstva pre chudobných na zimu. Zodpovednosť za starostlivosť o hendikepovaných postupne preberali orgány štátu, 5
regiónu, obce, ktoré ich potom v niektorých prípadoch a po splnení určitých podmienok mohli delegovať na cirkevné zariadenia Počiatky sociálneho zabezpečenia a konštituovanie sociálnej práce koncom 19. st. – Nemecko – objavil sa prvý pokus o rozsiahle sociálne poistenie, tzv. Bismarcove reformy B. – zavedenie sociálneho poistenia pre široké vrstvy zamestnancov pre prípad nemoci, úrazu, invalidity a staroby reformy zároveň zoštátňovali pokladne robotníckych svojpomocných spolkov 1832 nemecká protestantka Amalia Sievekingová založila – Ženskú spoločnosť pre starostlivosť o chudobných a nemocných poskytovala materiálnu a finančnú podporu odkázaným ľuďom chcela vytvoriť protestantskú organizáciu, podobnú katol. milosrdným sestrám v Anglicku a krátko nato v USA začalo v 70. rokoch 19.st. pôsobiť hnutie Spoločnosť charitnej organizácie (Charity Org. Society – COS) kontakt s chudobnými organizovala systematicky podľa územných dištriktov formou osobných návštev v domácnostiach cieľ – sprostredkovanie kontaktov s ďalšími organizáciami, kde mohli dostať prácu, právnu radu alebo inú podporu obdobou COS v Nemecku bol Elberferdský systém – duchovní protestantskej cirkvi + veriaci dobrovoľníci – boli v kontakte s minimálne 4 rodinami – poznali podrobnosti o situácii v rodinách a podávali správy magistrátnemu úradu, ktorý podľa ich doporučení priznával rodinám dávky sociálnej pomoci v druhej polovici 19.st. – cirkevné organizácie pre mládež – YMCA, YWCA – v ktorých našli mladí ľudia príležitosť k mimoškolskému vzdelávaniu, športu a rekreácii. Necirkevnými organizáciami pre mládež boli skauting 80.roky 19.st. bola v Anglicku zavedená funkcia rozdeľovateľov zdravotných podpôr. Mali 3 funkcie: hodnotiť finančnú situáciu pacientov, u ktorých náklady liečby stúpali nad ich možnosti v dobe ťažkej nemoci či úmrtí člena rodiny poskytovať pacientovi i jeho rodine poradenstvo poskytovať domácu starostlivosť a pomôcky ľuďom prepusteným z nemocničného ošetrovania * činnosť týchto úradníkov sa považuje za prvý pokus o zavedenie systematickej prípadovej práce Zvedečťovanie odboru podľa vzoru medicíny V prvých desaťročiach 19. storočia pôsobili v Anglicku myšlienkové prúdy liberálov – reformátorov, ktorí vyvíjali filantropickú činnosť a opierali sa o výsledky svojho skúmania a pozorovania záporných javov. Tvorca tejto tendencie Thomas Chalmers poukazoval na potrebu skúmať jednotlivé prípady biedy a núdze. Žiadal aby sa týmto prípadom poskytovala pomoc až po konkrétnej úvahe. Prevládajúcou metódou sociálnej práce bola v tej dobe prípadová sociálna práca a práca s rodinou. Významnou postavou tohto obdobia bola Elizabeth Fryová (1780-1845) ktorá venovala svoj záujem ženám. Začala navštevovať väznice. V ženskej väznici v Londýne dostala súhlas robiť kurzy šitia pre väznené ženy a zorganizovala školskú výučbu pre deti väzenkýň. Vymohla na správe väzníc, že dozorkyňami v ženskej väznici budú len ženy. Týmto sa zmenila celkom morálna klíma väznice a čas tam prežitý nebol celkom stratený. venovala sa aj ženám prepusteným z väznice, pomáhala im hľadať ubytovanie a prácu. Už pre prvou svetovou vojnou sa v sociálnej práci začína presadzovať ako metóda skupinová práca a komunitná práca. Octavia Hillová (pôsobiaca v tej dobe v Anglicku sa pokladala za priekopníčku skupinovej a komunitnej sociálnej práce) pri svojej práci s chudobnými 6
zistila, že odstránenie chudoby a zlého bývania závisí na rozvoji komunity, a že práca s komunitou a so skupinou umožní mnohým narušeným ľuďom viesť život bez individuálnej pomoci. Zaoberala sa veľkomestskou chudobou a venovala sa intenzívne riešeniu bytovej problematiky súčasne so zariaďovaním dielní, klubov a ihrísk. Ovplyvňovala predstavených obcí, mecenášov a občanov, ktorí chceli pomáhať v tomto smere, že to, čo chudobní potrebujú, nie je almužna, ale priateľ. V USA sa v druhej polovici 19. storočia taktiež presadzovalo úsilie o sústavnú individuálnu starostlivosť a o uskutočnenie plánovitých pomocných akcií. Jeane Addamsová sa po celý svoj život venovala sociálnej práci. Zaujímala sa predovšetkým o pomery prisťahovalcov. V roku 1889 zakladá HULL HOUSE – stredisko pomoci prisťahovalcom , z ktorého sa neskôr vytvoril sociálny ústav, ktorý účinne pomáhal prekonávať telesnú a duševnú biedu v prisťahovaleckej štvrti v Chicagu. Bola taktiež veľmi činná v boji proti TBC a proti prostitúcii a v pracovnom a priemyslovom zákonodarstve. Jej vplyvom boli zmenené niektoré zákony. Vo svojej najznámejšej knihe „Dvadsať rokov ženskej sociálnej práce v Chicagu“ popisuje svoju sociálnu prácu a svoje bohaté skúsenosti. Za svoju prácu a mierové snahy obdržala Nobelovu cenu v r. 1931. Američanka Mary Richmondová – 1917 spis – Sociálna diagnóza. Sociálny pracovník sa má predovšetkým sústreďovať na sociálny kontext chudoby či iného hendikepu; klient je ňou vnímaný ako súčasť rodiny a spoločenskej skupiny; cieľom sociálnej práce má byť objektívne zhodnotenie potrieb klienta (rodiny) a sprostredkovanie adekvátnej pomoci; dielo: Čo je prípadová práca? – popisuje prípadovú prácu ako metódu, ktorá klientovi pomáha uvedomovať si jeho možnosti a vypracovať realizovateľný program smerujúci k sociálne prijateľnejšiemu spôsobu života Sociologizujúca a psychologizujúca etapy Profesionálna sociálna práca začína byť v dobe medzi svetovými vojnami ovplyvňovaná psychológiou a pedagogikou. Do popredia potreba vidieť sociálny prípad v kontexte osobnostného vývoja, rozoberať vedomú, príp. nevedomú motiváciu klienta, vplyvy, ktoré na neho pôsobili v minulosti. Robinsonová (USA)– tesne pre druhu sv. vojnou publikovala významný spis : Meniaca sa psychológia v prípadovej sociálnej práci Po 2.sv. vojne sa sa v USA politika voči nemajetným pritvrdila. Bol zavedený systém námatkových kontrol v domácnostiach ľudí, ktorí poberali dávky. Ženy, ktoré bývali s akýmkoľvek mužom, prišli o príspevky na nezaopatrené deti V Anglicku rozvíja koncom 40.rokov Maxwell Jones na pôde psychiatrie model starostlivosti nazvaný terapeutická komunita. Pacienti dostávajú isté právomoci a sú otvorené vertikálne i horizontálne komunikačné kanály V r. 1953 zakladá anglikánsky kňaz Chad Varah systém telefonickej pomoci ľuďom v kríze, ktorá sa neskôr šíri v Európe i v zámorí pod názvom linky dôvery. Prvými spolupracovníkmi tohto farára boli zaškolení dobrovoľníci z radov veriacich Po 2.sv. vojne sa sociálny pracovníci začínajú venovať i prevencii sociálneho zlyhania; rozvíjanú sa rozličné programy zamerané najmä na ohrozené deti a mládež a súbežne sa začína testovať efektivita týchto programov Štát blahobytu a medze zaopatrenia Americké vlády vyhlásili v 60.rokoch 20.st. program boja s biedou. Finančná sociálna pomoc začala byť poskytovaná i úplným rodinám s oboma nezamestnanými rodičmi. Boli podporované programy predškolskej výchovy pre deti z chudobných rodín a rekvalifikačné kurzy pre nezamestnaných dospelých. Sociálna práca sa v posledných desaťročiach dostáva stále viac do sféry štátu. V Európe sa rozvíjajú modely sociálneho štátu, resp. sociálnej politiky: 7
v škandinávskych krajinách – politika je založená na univerzalistickom poňatí role štátu voči sociálnemu hendikepu, ktorého vzniku chce predchádzať rozsiahlymi programami, ktoré majú predovšetkým zaistiť plnú zamestnanosť. Sociálna práca má úlohu väčšiu než v iných modeloch fungovania štátu; experti pomáhajú vytvárať systém redistribúcie prostriedkov a riadi množstvo agentúr poskytujúcich sociálne služby Nemecko, Rakúsko, Francúzsko – sa presadzuje korporativistický model sociálneho štátu, ktorý vidí zdroj spoločenskej stability v procesoch vyjednávania medzi jednotlivými sociálnymi aktérmi, programovo podporuje rodinu ako prirodzenú podpornú inštitúciu o sociálny pracovník má vstúpiť do hry, pokiaľ možno, až v momente, keď zlyhali primárne systémy podpory (sociálne poistenie, rodina, susedské väzby), ale potom by mal byť jeho zásah rýchly a efektívny v anglosaských krajinách je stále vplyvné reziduálne poňatie sociálnej politiky koreniace v liberalizme, posilnené v obdobiach, keď tieto krajiny mali konzervatívne vlády (Reagan a Bush v USA, Thatcherová vo VB) o štát má zasahovať len v najnutnejších prípadoch a len u tých ľudí, u ktorých nikto iných zasiahnuť nedokáže. V takomto poňatí ma sociálna práca viac funkciu distribučnú a kontrolnú než v univerzalistickom a korporativistickom modely Vo všetkých západných krajinách sa od 80. rokov uplatňujú rozlišné úsporné opatrenia, ako je: o zníženie dávok v nezamestnanosti o odbremeňovanie zamestnávateľov od povinnosti prispievať na sociálne poistenie o platenie dávok nesúvisiacich so zamestnaním z daní o zvyšovanie vekovej hranice odchodu do dôchodku o sprísnené zdaňovanie dôchodkov o podporuje sa adresnosť dávok a o tam, kde sa to nedarí politicky presadiť sa znižujú dávky všetkým príjemcom Hnutie ľudských práv, svojpomoci a dobrovoľníctva V 70. rokoch nastáva doslova boom dobrovoľníckych organizácií, a to i necirkevných. Najbúrlivejšie sa rozvíja v USA, kde má občianska svojpomoc dlhú tradíciu. Sviatok Deň vďakyvzdania, oslavovaný vo všetkých štátoch Únie, je pripomienkou toho, ako občianska solidarita pomohla prekonať prvým skupinkám prisťahovalcom prvú zimu. Od 70 rokov sa taktiež šíri hnutie svojpomocných skupín. Ich predobrazom môže byť svojpomocná organizácia Anonymných alkoholikov (AA), založená v roku 1939 v USA na ideológii tohto hnutia je pozoruhodné zdôraznenie dimenzie cesty k uzdraveniu a osobná zodpovednosť voči „Vyššej sile“, nepochybne inšpirované protestanstvom V pôvodných formulách znie 12 krokov ozdravného programu takto: Priznali sme svoju bezmocnosť nad alkoholom – naše životy začali byť neovládateľné svojpomocné skupiny sú podobne ako skupiny dobrovoľnícke prejavom rastúceho občianskeho sebavedomia a reakciou na nedokonalé alebo chýbajúce služby profesionálne postupne rozširujú okruh svojej pôsobnosti na rôzne druhy problémov rodín (rozvody, nevery, konflikty medzi rodinami), na obeti trestných činov, na domáce násilie a iné druhy zneužívania podstatnými prvkami činnosti svojpomocných skupín sú: oslabenie pocitov izolácie u ľudí s akýmkoľvek problémom; emocionálna a niekedy i iná podpora, ktorú si členovia poskytujú; zvládanie ťažkosti tým, že postihnutý pomáha s takou istou ťažkosťou niekomu inému; presadzovanie záujmov skupiny vo verejnom priestore.
8
pod vplyvom USA sa stávajú veľkými témami súdobej sociálnej práce ženské práva a feminizmus. Etnické menšiny dosiahli v USA i v západnej Európe rovnoprávnejšie postavenie s „bielou väčšinou“ významný pokrok nastal v oblasti detských práv v Európe v súčasnej dobe prebieha diskusia o sociálnych právach občanov a o nutnosti ich zakotvenia v záväzných normách pomerne široko sa dnes v Európe prijíma ako ideál sociálnej práce snaha o dosiahnutie rovnosti príležitostí, teda princíp, podľa ktorého by nikto nemal byť hendikepovaný v prístupe k vzdelaniu a k práci snaha o dosiahnutie rovnosti v prístupe k výsledkom práce celej spoločnosti je dnes považovaná za utopickú, a to dokonca i v škandinávskych štátoch najpálčivejšími súčasnými témami sociálnej práce v západoeurópskych krajinách sú: etnické menšiny deprivačné vplyvy veľkých miest trvale sa sociálne práca venuje problémom spojeným s chudobou starobou delikvenciou (D mládeže) nezamestnanosťou mentálnym a telesným hendikepom chorobou so zneužívaním detí a žien s prostitúciou
II. VÝVOJ SOCIÁLNEJ PRÁCE NA SLOVENSKU Počiatky a vývoj starostlivosti v starších dobách sú u nás v mnohom analogické s ostatnými krajinami Západu. na území nášho štátu sa od stredoveku postupne vytvárala a organicky rástla sústava inštitúcií zaisťujúcich to, čo dnes označujeme ako sociálna práca. Určitého vrcholu dosiahla v období pred druhou svetovou vojnou. Obdobie komunistickej vlády túto dlho utváranú sústavu zásadne zmenilo centralizáciou a praktickým zrušením neštátneho sektoru STREDOVEK Najstaršou organizovanou pomocou odkázaným – poskytovala u nás cirkev. Aj keď klasické sociálne zabezpečenie je späté s obdobím kapitalizmu a za jeho kolísku sa považuje Nemecko, určité črty sociálneho zabezpečenia sa vyskytli už aj za feudalizmu. Starostlivosť o chudobných v období feudalizmu vykonávala predovšetkým cirkev. Postupne sa táto činnosť stala predmetom činnosti náboženských obcí rehoľných rádov a ich kláštorov Na neuspokojivé sociálne postavenie početných skupín obyvateľstva, postihnutých epidémiami a hladomorom, cirkev reagovala zakladaním ústavov pri kláštoroch a kostoloch. Boli to rádové nemocnice a útulky pre chudobných, zmrzačených, starých, siroty, slepých, ale často i ľudí postihnutých nemocou alebo úmrtím hlavy rodiny, vysokým počtom detí či živelnou pohromou Nemocnice a chudobince boli nazývané špitále (z latinského hospitale) - do špitálov boli prijímaní prednostne tí, ktorí mali tzv. nadační nárok – dávali kláštoru či špitálu v skorších dobách dary alebo im odkázali majetok Sústava špitálov bola takmer zrušená husitmi v období revolúcie Nárast nemajetných v 13. a 14. st. spôsobil, že cirkev bola schopná postarať sa len o tých najodkázanejších. Niektoré miesta preto prevzali inciciatívu: zamestnávali a vyplácali verejných lekárov, opatrovníkov chudobných. Tým čiastočne nahradzovali chýbajúcu sociálnu starostlivosť. žobráci sa uchyľovali k väčším mestám, predovšetkým k Prahe na sklonku stredoveku vznikali u nás, rovnako ako inde v Európe, cechové združenia a bratstvá. Cechy boli stavovskými organizáciami, ktoré sa starali o remeselníkov rovnakého remesla a ich rodiny. 9
RENESANCIA A DOBA OSVIETENECKÁ V dobe renesancie sa postupne dostala do popredia nová spoločenská trieda – meštianstvo. Táto čiastočne preberala doteraz výlučné cirkevné filantropické iniciatívy. To čiastočne preberá do tej doby výlučne cirkevné filantropické iniciatívy Prvú nemocnicu založili v roku 1484 občania Menšieho Mesta pražského – Mestský špitál; od 16. storočia boli zakladané sirotince – ústavy pre výchovu opustených detí; v r. 1637 boli Václavom z Kumburku v Prahe zriadené ohrievárne pre žobrajúcich; neskôr sa mestské úrady pokúšali žobrákov deliť na „domácich“ a „cezpoľných“, tí druhí boli z mesta okamžite vyháňaní. Domácim bol vyčlenený priestor, kde bolo žobranie trpené; v 16. a 17. storočí bol rozvoj meštianskej starostlivosti o chudobných zabrzdený vďaka rekatolizácii krajiny, pri ktorej bola posilnená moc cirkvi a monarchie (habsburskej); v r. 1620 bola cisárom Ferdinandom I. zriadená v mieste bývalého Bohuslavovho špitálu – vtedy najväčšej pražskej nemocnice, nemocnica Milosrdných bratov, ktorá svoju funkciu plnila až do 20. Storočia; od polovice 18. storočia prechádzala európska spoločnosť radou zmien jak v sociálnej, tak i v ekonomickej sfére. V období svojej vlády Mária Terézia vybudovala rozsiahlu sústavu predovšetkým obecného školstva, škôl vyššieho stupňa, učiteľských ústavov a reorganizovala univerzitné štúdium (bolo odňaté jezuitom a ich rád bol zrušený 1773). Výrazným sociálnym problémom bolo množstvo zanedbaných detí, o ktoré sa rodičia nestarali. Týmto deťom sa poskytovalo ošatenie a ich rodičom pod bolo uložené pod sankciou straty všetkých podpôr posielať deti do tkalcovských – tkáčskych škôl, akonáhle dosiahli 6 rokov. Tieto školy boli nižším typom „obecnej školy“ a deti boli za prácu platené. Neskôr bolo do osnov zaradené i šitie, pletenie a pradenie. Len 2 hodiny týždenne boli venované výučbe čítania a písania. Koncom 18. storočia katolícka cirkev pod vplyvom osvieteneckých reforiem prichádza o rozhodujúce postavenie v oblasti starostlivosti o chudobných. Jozefom II. boli zrušené niektoré hygienicky nevyhovujúce nemocnice. Namiesto nich cisár zriadil nové zdravotno-sociálne inštitúcie: v roku 1789 chorobinec na Karlove s oddelením pre duševne nemocných starých mužov a ženy, v tom istom roku pôrodnicu a v r. 1790 Všeobecnú nemocnicu. Cisárovou ďalšou významnou iniciatívou v oblasti starostlivosti o deti bolo vybudovanie nalezince – objekty, kde sa dávali nájdené – pohodené deti - vo Viedni (1784), v ktorom bola poskytnutá starostlivosť nie len osirelým deťom, ale i deťom nemanželským. Pražský nalezinec z roku 1789 (v r. 1923 premenovaný na Krajský ústav pre starostlivosť o dieťa) plnil funkciu útulku pre nemanželské deti, ktoré boli neskôr umiestnené do pestúnskych rodín Jozef II. v r. 1781 vydal „Pravidlá direktívne“ – určovali nielen rad novo zriaďovaných inštitúcií (nalezincnov, sirotčincov, pôrodníc, nemocníc a chudobincov), ale de facto podporovali rozvoj ústavných foriem starostlivosti Ústavy chudobných , zriaďované v rokoch 1782-1787 Jozefom II. sa budovali v jednotlivých farnostiach. Viedli ich „otcovia chudobných“, ktorých si volilo obyvateľstvo a ktorí boli počas výkonu svojho úradu vyhlásení za verejných činiteľov. Povinnosť starostlivosti o chudobných sa preniesla na obec. RAKÚSKO-UHORSKÁ MONARCHIA DO PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V roku 1863 neboli síce farské ústavy formálne zo zákona zrušené, ale ich majetok bol prevedený na príslušné obecné chudobinské pokladne. 1868 – upravil chudobinský zákon povinnosť obce starať sa o občana, ktorý sa ocitol v núdzi. Toto opatrenie zahŕňalo: povinnosť poskytnúť chudobným a ich rodinným príslušníkom nevyhnutnú výživu (strava, obuv, ošatenie, ubytovanie, teplo a svetlo), ošetrenie v nemocnici, starostlivosť a výchovu ich potomkov nemajetný občan obce mohol byť ubytovaný v obecnom dome, pričom sa postupne a určitý počrt dní stravoval u obyvateľov obce
10
rozsah vyživovacej povinnosti sa odvodzoval z veľkosti jeho majetku; pod pojmom „stravovať“ sa rozumelo jedno prosté jedlo denne obec mal povinnosť zaopatriť v prípadde „okamžitej núdze“ alebo onemocnenia i človeka, ktorý v nej nemal domovské právo a náklady takto vynaložené potom vymáhala na jeho domovskej obci. Postupne prešiel značný podiel chudobinských nákladov na jednotlivé kraje. Jednalo sa predovšetkým o úhradu: za ošetrenie chudobných vo verejných nemocniciach; za ošetrenie chudobných choromyseľných v krajinských ústavoch; pôrodov chudobných nemanželských matiek v krajinskej nemocnici; čiastočne nákladov za opateru chorých v tzv. chorobincoch; za pobyt opustených chudobných nemanželských detí v nalezincoch od 6 rokov veku V 19. storočí dochádza v dôsledku industrializácie k rozvoju miest a zbedačovaniu širokých vrstiev obyvateľstva. Mnoho detí je nútených pracovať už vo veľmi nízkom veku. Pri naprosto nedostatočnej starostlivosti o deti a mládež narastá tuláctvo, kriminalita a žobranie. Postup pri poskytovaní pomoci bol zhruba od počiatku 20.storočia určovaný žiadosťou odkázaného. Pomoc mala predovšetkým vyhovieť 3 požiadavkám: uspokojiť životné potreby obdarovaného; uspokojovať morálne potreby darcu; uspokojiť sociálnu potrebu spoločnosti. Začala byť postupne aktuálna potreba stanoviť objektívne merítka, podľa ktorých by sa dala presne zhodnotiť žiadateľova odkázanosť. To v minulosti bolo pociťované ako problém – každý, kto nebol dostatočne sebestačný, mohol byť poslaný do verejného chudobinca alebo do donucovacej pracovne. Toto sociálne opatrenie bolo de facto represívnym postihom. Do donucovacích pracovní nikto nenastupoval dobrovoľne, ale pod tlakom štátnych orgánov. Až do konca 19.storočia však bola spoločnosť presvedčená, že chudobince a donucovacie pracovne sú najlepšou formou verejnej (obecnej i mestskej) sociálnej starostlivosti. OD VZNIKU SAMOSTATNÉHO ŠTÁTU AŽ PO KONIEC DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY Novo vzniknutý štát (Českoslovansko – ČSR) prebral v roku 1918 sociálnu legislatívu z RakúskoUhorska. Veľká časť priemyslu, rovnako ako v ostatných krajinách, bola pre rokom 1918 zameraná na výrobu pre potreby vojny Základným cieľom sociálnej politiky prvej Československej republiky bolo zlepšenie sociálnych pomerov širokých vrstiev. Bola to snaha o nápravu tých najväčších sociálnych rozdielov, daných majetkovou diferenciáciou spoločnosti prvou, najviditeľnejšou a spočiatku najväčšou skupinou, potrebujúcou sociálnu ochranu, boli vojnoví veteráni, invalidi a pozostalí členovia rodín tých, ktorí sa z vojny nevrátili. Pozostalými boli jednak vdovy vojakov, jednak nezaopatrené deti ďalšou ohrozenou skupinou boli nezamestnaní, medzi nich patrila väčšina tých, ktorí sa vrátili z frontu, i keď boli celkom pracovne schopní a bez vážnejších následkov zranení. Bolo to preto, lebo zanikla vojnová produkcia a mierová výroba ešte nebola v potrebnom rozsahu vytvorená skupinou potrebujúcou ochranu štátu sa stali nemajetní nájomníci. Boli totiž vystavení ľubovôli vlastníkov domov, pretože počas vojny sa nestavalo a vznikol značný nedostatok bytov. Nemajetní a nezamestnaní preto často obývali zdravotne a hygienicky nevhodné pivnice, vagóny, drevené provizórne domy pri veľkej ponuke pracovných síl a obmedzenej potrebe po nich nastalo taktiež ohrozenie všetkých nekvalifikovaných sociálna starostlivosť prvej republiky bola zaistená kombináciou verejnoprávnych a súkromnoprávnych inštitúcií (medzi tie druhé sa počítajú i inštitúcie cirkevné)
11
dôsledky vojny prinútili k intenzívnemu rozvoju sociálnej starostlivosti všetky zúčastnené štáty. Nelen v ČSR sa stala prioritou starostlivosť o zdravie vzniklo Ministerstvo sociálnej starostlivosti (Ministerstvo sociální péče – MSP), (ústredný orgán sociálnej správy) nové zákony dali právnu bázu verejnej sociálnej starostlivosti, sociálne poistenie zaistilo zamestnancom materiálnu podporu pre prípad nemoci, staroby, invalidity. Pôsobnosť MSP: sociálnopolitická problematika; starostlivosť o mládež; starostlivosť o vojnových poškodených; bytová a stavebná starostlivosť; ochrana spotrebiteľov a družstevníkov; v oblasti sociálnej starostlivosti spolupracovalo MSP s ministerstvom vnútra (záležitosti chudobných); ministerstvo verejných prác (starostlivosť o baníkov); ministerstvom spravodlivosti (sociálne otázky z odboru justičnej správy); ministerstvom zdravotníctva a telesnej výchovy (odbor zdravotný a sociálne-hygienický); ministerstvom poľnohospodárstva (starostlivosť o poľnohospodárov); ministerstvom obchodu (agenda starostlivosti o živnostníkov); ministerstvom zahraničných vecí (spoluúčasť na všetkých otázkach dotýkajúcich sa medzinárodných záujmov) Ďalej sa na sociálnych aktivitách podieľali odborné úrady a ústavy: úrad pre starostlivosť o vojnových poškodených; ústavy pre starostlivosť o mládež a iné osoby , ktoré potrebujú ochranu; živnostenské inšpektoráty; úrady (sprostredkovateľne) práce; orgány bezpečnostnej správy; úrady iných odborov štátnej správy (zastupiteľské úrady v zahraničí); orgány záujmovej samosprávy; ústredná sociálna, nemocenská a a úrazová poisťovňa; všeobecný a náhradný penzijný ústav; liečebný fond verejných zamestnancov; rôzne záujmové združenia a stavovské organizácie; starostlivosť dobrovoľná s charitatívnou činnosťou; sociálny ústav Do oblasti sociálnych opatrení garantovaných štátom (verejnoprávnych) patrila: riadená distribúcia potravín s nízkymi cenami; starostlivosť o vojnových poškodených – poškodencov; starostlivosť o nezamestnaných; ochrana žien, detí a mladistvých; verejná starostlivosť o chudobných; starostlivosť o mládež Oblasť negarantovaná štátom: starostlivosť o mládež; sociálno-zdravotné poradenstvo; starostlivosť rekreačná; starostlivosť hygienická a zdravotná – predovšetkým činnosť Červeného kríža; starostlivosť zameraná na bol proti sociálnopatologickým javom – alkoholizmus, prostitúcia, pohlavné choroby; ochrana záujmov žien; ochrana matiek a detí; poradenstvo pre voľbu povolania; voľnočasové aktivity detí a mládeže; podpora študentov a chudobnej školskej mládeže
III. VZDELÁVANIE SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV S rozvojom sociálne starostlivosti začala narastať potreba profesionálnych sociálnych pracovníkov, ktorí museli získať odborné vzdelanie Počiatočný pokus – desaťtýždňový kurz, usporiadaný Českou krajinskou komisiou pre starostlivosť o mládež v roku 1917 Na jeseň 1918 zriadila Česká krajinská komisia – Ženskú vyššiu školu pre sociálnu starostlivosť s ročným štúdiom. Neskôr bola výuka rozšírená na dvojročné pomaturitné štúdium a škola premenovaná na Vyššiu školu sociálnej starostlivosti (Vyšší škola sociální péče - VŠSP) Verejnosť i úrady odmietali akceptovať odbornosť novo vniknutého povolania sociálnych pracovníčok. Dochádzalo k funkčnej zámene s profesiou ošetrovateliek a pestúnok. Výkon profesionálnej sociálnej práce za mzdu bol pokladaný za nadbytočný, pretože bol tradične spojený s amatérskou dobročinnou službou. Preto sociálne pracovníčky sformulovali tri podmienky podmieňujúce kvalitný výkon sociálnej práce profilovanie sociálnej starostlivosti ako samostatného pracovného odboru, zaradeného do sústavy verejného života úmerne svojmu významu vybudovanie sústavy samostatného sociálneho školstva, spočívajúceho na základe sociálnych vied a odpovedajúceho skutočným potrebám sociálnej práce. Toto školstvo malo byť súčasťou systému vysokých škôl a zabezpečované po odbornej i hmotnej stránke štátom
12
hodnotenie sociálnej práce ako odborného výkonu. Z toho dôvodu ju maly vykonávať sily s predpísanou odbornou kvalifikáciou Absolventky založili profesijný spolok pod názvom – Organizácia absolventiek VŠSP V r. 1927 Organizácia absolventiek VŠSP intervenovala u všetkých ústredí sociálnych a sociálnezdravotných inštitúcií a u oboch ministerstiev, aby miesta pre sociálnu službu – sociálnu prácu, starostlivosť boli obsadzované výhradne kvalifikovanými sociálnymi pracovníkmi V r. 1928 bol v rámci medzinárodnej konferencie sociálnej služby v Paríži usporiadaný prípravný Československý zjazd sociálnej a zdravotnej práce. Bláha – vo svojom príspevku definoval sociálnu prácu ako špecializovanú činnosť represívnu, preventívnu či smerujúcu k odstráneniu „sociálnych nedostatkov“, a to za predpokladu, že je vykonávaná na základe odbornej prípravy Štúdium na VŠSP poskytovalo vzdelanie v teoretických predmetoch (základy práva, somatológie, psychológie, sociológie), ktoré bolo doplňované exkurziami do sociálnych a zdravotných zariadení a priebežným praktickým výcvikom vo vybraných zariadeniach absolvovanie bolo podmienené záverečnou ústnou skúškou, s povinnosťou predložiť písomnú prácu vyučujúcimi boli prevažne univerzitní profesori, docenti a odborníci z praxe úlohu tejto školy neskôr prevzala novo založená Masarykova štátna škola zdravotnej a sociálnej starostlivosti v Prahe pôvodne bola zameraná na sociálno-zdravotnú oblasť, absolventky mali vedieť spolupracovať s lekármi v poradenstve; výučba bola rozdelená na obdobie teoretických prednášok, nemocničnú prax a prax v sociálnych a zdravotných inštitúciách; zanikla v 50-tych rokoch, pretože v tej dobe prevládal na rozhodujúcich miestach názor, že v budúcnosti nebude sociálnych pracovníčok potreba; VŠSP a Masarykova štátna škola zdravotnej a sociálnej starostlivosti boli nadstavbové školy vyššieho typu, ktoré vychovávali sociálne pracovníčky pre celé územie republiky Stredné sociálne školy – vznikali ako súčasť odborných škôl pre ženské povolania v Československu od roku 1926. prvá – Škola pre sociálno zdravotnú starostlivosť – Turčinsky Svätý Martin, druhá – Bratislava – osnovy prispôsobené potrebám Slovenska v českých krajoch zakladané – dvojročné sociálne školy nadväzujúce na odborné školy pre ženské povolania 1927 – Dvojročná sociálna škola v Brne, Hořice v Podkrkonoší, Vysoké mýto, Ostrava, Jihlava, České Budejovice osnovy – podobné odborným školám pre ženské povolania od školského roku 1936/1937 – štúdium na stredných školách ukončené maturitou Najlepšie podmienky pre svoj odborný rozvoj mala brnenská sociálna škola. Jej dobrá úroveň podnietila spoluprácu vysokoškolských pedagógov brnenskej sociálnej školy a pražských odborníkov , takže v Brne bola v roku 1946 zavedená vysokoškolská forma štúdia sociálnej práce 1930-1935 – otvorená diskusia týkajúca sa spoločenského statusu novej profesie. Vtedy ešte nebola sociálna práca považovaná za samostatnú profesiu a teda ani oficiálne uznávaná a náležite ohodnotená. Príčiny tejto situácie spočívali: v krátkej tradícii modernej sociálnej starostlivosti v ČSR, vo fakte, že sa jednalo o prevažne ženské povolanie, na ktoré sa pozeralo skôr ako na „šport zámožných alebo núdzové zaopatrenie chudobných dievčat, než sa vydajú“, nie ako na samostatnú profesiu vedenie a rozhodovanie o sociálnej starostlivosti bolo zverené odborníkom tradičných profesií (leklár, právnik, ... V tejto zložitej dobe v sociálnej oblasti bolo potrebné urobiť nasledujúce kroky (1938): vydať zákon o verejnej starostlivosti o mládež zracionalizovať ekonomickú a sociálnu politiku, aby sa zamerala predovšetkým na prácu so spoločensky hendikepovanými, čo je predpokladom pre rozvoj preventívnej starostlivosti uložiť podnikom povinnosť zamestnávať určitý počet hendikepovaných osôb
13
pokračovať v úsilí sociálnych pracovníčok znížiť kojeneckú a detskú úmrtnosť a počet nakazených TBC v oblasti starostlivosti o starých a nemocných ľudí zaistiť slušnú existenciu zdokonaliť plánovanie a výskum vysťahovaleckej politiky zaistiť dostatočný počet odborne vyškolených pracovníkov prostredníctvom kvalitných prekladov zahraničných odborných publikácií prinášať nové poznatky V rokoch 1918 – 1948 sociálne pracovníčky pôsobili v týchto oblastiach : starostlivosť o rodiny a jednotlivcov; starostlivosť o chudobných (obce, okresy ); sociálna a právna ochrana mládeže; ústavná starostlivosť; rekreačná starostlivosť; sociálna prvá pomoc; sociálne poradne, vysťahovalecké stanice, nocľahárne, zaopatrovacie ústavy, prechodné útulky, poradenstvo pre voľbu povolania, poradenstvo osvetové, sociálno-zdravotné POVOJNOVÉ OBDOBIE vývoj sociálnej sústavy – v roku 1945 bol pod silným vplyvom zmien v sociálnej politike i v sociálnej práci vo vyspelých priemyselných západoeurópskych krajinách; po r. 1945 – prvá vlna znárodňovania majetku, zvýšený vplyv štátu na prerozdeľovanie majetku, znížila sa sociálna a príjmová diferenciácia – zárodok týchto zmien bol obsiahnutý v Košickom vládnom programe z apríla 1945; hneď po druhej svetovej vojne boli štátom zriaďované štvorročné vyššie školy sociálnozdravotné, do ktorých sa transformovali skoršie odborné školy pre ženské povolania. Orientované boli predovšetkým na zdravotnú a vychovávateľskú činnosť. Súčasne bola v roku 1945 zriadená VŠ politická a sociálna s tromi fakultami : politickou, novinárskou a sociálnou. Sociálna fakulta mala svoju pobočku i v Brne a neskôr v roku 1947 tam bola zriadená samostatná Vysoká škola sociálna. Obe školy boli za dva roky zrušené a spojené s filozofickou fakultou Univerzity Karlovej v Prahe. OD KOMUNISTICKÉHO PREVRATU DO 50 ROKOV Sociálna politika a sociálna starostlivosť bola plne závislá na štátnych úradoch a bola nimi financovaná a organizovaná. Sociálnej starostlivosti sa nevenovala veľká pozornosť i preto, že sa predpokladalo, že všetky sociálne problémy, od chudoby a nezamestnanosti, cez prostitúciu, kriminalitu a násilie až po vojny, sú dočasné a zmiznú, akonáhle zmiznú triedne rozdiely. Sociálna práca, ktorú skôr realizoval rad charitatívnych organizácií sa tak stala vlastne nežiaducou disciplínou. Sociálna práca sa stala vlastne nežiaducou disciplínou. Vážne sa diskutovalo o tom, či je vhodné používať sám pojem „sociálny problém“ a či by nebolo vhodnejšie hovoriť len o negatívnych sociálnych prežitkoch kapitalizmu; už 30 júna 1948 bolo zákonom 174/1948 Zb. zrušené domovské právo a nahradené československým štátnym občianstvom. Tým až na dočasné výnimky prešla na štát povinnosť sociálneho zabezpečenia všetkých občanov 1949 – bol zrušený Ústav pre starostlivosť o utečencov a všetky záväzky voči týmto ľuďom prevzal štát zhruba v rovnakej dobe boli štátom prevzaté všetky charitatívne ústavy, detské domovy, výchovné ústavy, riadené až dovtedy cirkvami Československý ústav práce bol vládnym nariadením z 29.5.1951 zrušený, lebo robil zbytočné výskumy namiesto náboru pracovných síl; Po druhej svetovej vojne v roku 1948 bol princíp diferenciácie v sociálnom zabezpečení nahradený Jednotnou právnou úpravou pre všetky pracovné kategórie. V apríli 1948 s účinnosťou od 1.10.1948 bol prijatý zákon o Všeobecnom národnom poistení č. 99/1948 Zb. Bol vypracovaný podľa britského modelu, poskytoval minimálne sociálne zabezpečenie, súčasne však boli všetci na tejto jedinej forme zabezpečenia celkom závislí Postupne boli zrušené sociálne poisťovne a ich prostriedky (do ktorých si pracovne činní ľudia ukladali časť svojich príjmov) a ich prostriedky boli prevedené do Ústrednej národnej poisťovne – svoje úradovne mala v krajoch a v okresoch . Sociálna starostlivosť bola redukovaná predovšetkým na poskytovanie finančných dávok. V prvej polovici 50-tych rokov pokračovala redukcia 14
sociálnych služieb, ktoré boli predávané (často násilne, vyháňaním rehoľníčok) z rúk charitatívnych či dobrovoľníckych pod priame riadenie štátu. Organizačné reformy z tejto doby celkom roztrieštili oblasť sociálnej starostlivosti medzi štátne rezorty Paralelne prebiehali zmeny i v sociálnom školstve. Boli vytvorené školy stredného typu, tzv. vyššie školy sociálne-zdravotné (do r. 1952) alebo neskôr vyššie školy špecializované pre výchovu stredného zdravotníckeho personálu, ktoré mali špeciálne vetvy pre vychovávateľky so sociálnym zameraním. Z pôvodných 28 vyšších škôl sociálno-zdravotných zostalo po roku 1953 jediná 4 ročná sociálno-zdravotná škola v Prahe, ale i tá bola v roku 1953 zmenená na školu hospodársku, s odbormi pre štátne, občianske a trestné právo, a ďalším výnosom bol názov zmenený na školu sociálno-právnu. Od roku 1959 existovala pri tejto škole dvojročná nadstavba s názvom Stredná škola sociálne-právna v Prahe. Podobný typ škôl bol neskôr vytvorený i pri zdravotníckych a ekonomických školách v Brne a Bratislave. V tom istom roku bolo na týchto školách zavedené i dvojročné štúdium pre absolventov stredných všeobecno-vzdelávacích škôl. Od roku 1962 bola táto škola prakticky zredukovaná na 2 ročné štúdium pre študentov s maturitou na iných školách druhého stupňa len nepatrné percento absolventov tejto školy pokračovalo v štúdiu na školách vysokých. Väčšina absolventov zamestnávali Národné výroby, do ich agendy spadala vtedy problematika sociálna, lebo pracovali ako personálni či náboroví referenti v závodoch, ako referenti pre výchovu kádrov alebo ako vedúci mimoškolskej a mimopracovnej výchovy učňov napriek nepriaznivým podmienkam pracovali sociálne pracovníčky (často to boli bývalé radové sestričky zo zrušených klláštorov alebo absolventky sociálnych škôl) v tej dobe i v nesledujúcich desaťročiach veľmi obetavo, systematicky a iniciatívne sociálna práca bola akýmsi „únikovým poľom“, priestorom pre zmysluplnú prácu, do ktorej sa štát veľmi nemiešal 60 ROKY Od začiatku šesťdesiatych rokov sa ozýva častejšie kritika daného systému. K formulácii novej koncepcie sociálnej politiky a znovu obnoveniu sociálnej starostlivosti dochádza v druhej polovici 60. rokov V tej dobe dochádzalo k určitej renesancii inštitúcií sociálnej politiky, napr. niekde sa mohli rádové sestry vrátiť do liečební pre nevyliečiteľne chorých alebo psychicky henikepované osoby; k formulácii novej koncepcie sociálnej politiky a znovu obnoveniu sociálnej starostlivosti včítane následného obnovenia sociálneho školstva došlo až v druhej polovici šesťdesiatych rokov; zmeny označované „Pražské jaro 1968“ či „socializmus s ľudskou tvárou“ boli postupne pripravované od začiatku 60-tych rokov. Na rôznych konferenciách sa už otvorene hovorilo o chybách v sociálnej politike; na konferencii v Herlíkoviciach v roku 1965 vzniká Československá sociologická spoločnosť a súčasne sú obnovené katedry sociológie na univerzitách Vzniká tiež rad výskumných ústavov, ktoré sa zaoberajú sociálnymi problémami vtedajšej doby. V roku 1969 vznikla Spoločnosť sociálnych pracovníkov. V roku 1973 sa zmenila na sekciu sociálnych pracovníkov a bola súčasťou Českej lekárskej spoločnosti J.E.Purkyně. Tá viedla a snažila sa inovovať sociálnu prácu od roku 1973 až do roku 1990, keď bolo založené Občianske fórum sociálnych pracovníkov ČR. Zásluhou Českej lekárskej spoločnosti a jej sekcie sociálnych pracovníkov bolo i udržanie sociálneho školstva, ktorému hrozilo v 60-tych rokoch zredukovanie vyšších sociálnych škôl len na školy stredné 70 A 80 ROKY V období tzv. normalizácie (70. roky) sociálne zabezpečenie spadalo do pôsobnosti MPSV a čiastočne do pôsobnosti ministerstva vnútra a spravodlivosti. Dávky dôchodkového zabezpečenia administroval Úrad dôchodkového zabezpečenia. Služby sociálnej starostlivosti a dávky poskytovali NV. Pri ONV a KNV boli zriadené posudkové komisie sociálneho zabezpečenia,
15
dávkové komisie a komisie starostlivosti o rodinu a deti. Komisie starostlivosti o rodinu a deti mohli zriaďovať i miestne a mestské NV. V tomto období bola rozšírená opatrovateľská služba pre starých ľudí; začínali sa objavovať domovy sústredenej starostlivosti pre starých ľudí, boli školené geriatrické sestry pre prácu v teréne, vznikali geriatrické ambulancie a denné stacionáre pre starých ľudí; veľmi zdatne pracovali okresné odbory starostlivosti o dieťa, intenzívne spolupracovali s pracovníkmi v zdravotníctve; organizačným odborom republikového ministerstva práce a sociálnych vecí boli vydávané príručky pre sociálne pracovníčky (napr. Starostlivosť o deti); sociálna práca sa tak nerozvíjala ako odborná disciplína, ale skôr ako tematika nutná pre prax; výraznými postavami v tej dobe sú Krakešová, Charvátová, Schimmerlingová, Novotná; veľké závody a iné výrobné jednotky boli druhou oblasťou, v ktorej sa prirodzene rozvíjala sociálna práca; v továrňach bola postupne systematizovaná funkcia sociálnych pracovníkov, ktorí sa mali starať o „pracovné kádre“; systematizovaní sú aj pracovníci, ktorí sa usilujú o prevýchovu absentérov, fluktuantov, príp. alkoholikov, do práce sú zaraďovaní a sociálnymi pracovníkmi vedení i ľudia prepustení z VTOS, zaraďovaní sú občania cigánskeho pôvodu (Rómovia); prejavuje sa záujem o osoby v preddôchodkovom a dôchodkovom veku pôvodne „zavrhnutá“ sociálna práca je tak pomaly a skoro neviditeľne obnovovaná Vychádzajú prvé články o pouličnej prostitúcii; o prostitúcii žien z domácnosti; o využívaní dostupných liekov ako drog; píše sa o biednom postavení cigánskeho obyvateľstva, ktoré bolo presídlené do pohraničných oblastí; starší sociálny pracovníci i demografici a sociológovia si už trúfajú hlásiť sa k tradíciám sociálnej práce (napr. brnenskej sociologickej školy) Výsledky výskumných šetrení z tej doby sú doteraz významné pre poznanie života v socialistickom Československu; na šetreniach sa okrem rezortných výskumných ústavov ministerstva práce a ministerstva zdravotníctva podieľala aj Československá gerontologická spoločnosť, Československá psychiatrická spoločnosť, Psychoterapeutická spoločnosť, Demografická spoločnosť a ďalšie pracoviská; výsledky mnohých výskumov boli publikované len formou výskumných správ, ktoré málokedy mali viac než 5-6 exemplárov Na školách je sociálna práca naďalej ponímaná ako výchova pracovníkov, ktorí budú pracovať na NV alebo v priemyselnom závode V týchto rokoch sa konajú rôzne odborné konferencie zamerané na sociálnu psychológiu, gerontológiu a geriatriu, výchovu mládeže, problematiku alkoholizmu, psychoterapiu, prácu kurátorskú s málo adaptovanými jedincami a veľmi často i na prácu s Rómami; čiastočne sa sociálnymi témami zaoberal samizdatový časopis Sociologický obzor špecializované vysokoškolské vzdelanie sociálnych pracovníkov bolo síce zrušené, stredné vzdelanie sa predovšetkým zameriavalo na výkon správnych predpisov, sociálna práca bola ako odbor podceňovaná a degradovaná, ale napriek tomu sa rozvíjala V polovici 80 rokov – vo Výskumnom ústave práce a sociálnych vecí sa zrodilo úsilie o sociálne plánovanie vypracovaná metodika, ako objektivizovať potreby, ako rozdeľovať či plánovať prostriedky na rozvoj podnikových sociálnych inštitúcií z podnetu vtedajšej pracovníčky (Šálková) Ministerstva práce a sociálnych vecí prijali mnohé podniky túto metodiku „starostlivosti o ľudské zdroje“ – niektoré podniky sa rozhodli vypracovať svoje 5 ročné plány sociálneho rozvoja plánovalo sa, že by na každých 2500 zamestnancov mal pripadať 1 sociálny pracovník. Po toľkých rokoch podceňovania sociálnej práce bol však počet sociálnych pracovníkov minimálny Koncom 80.rokov politické vedenie krajiny schválilo zámer hľadať formu výskumu riešenia sociálnych otázok. Ešte pred prevratom v roku 1989 sa objavila myšlienka znovu poskytnúť sociálnym pracovníkom vysokoškolské vzdelanie
16
DOBA PO ROKU 1989 Skoro po politickom prevrate v roku 1989 ako jedna z priorít odboru sa javila obnova vzdelávania v sociálnej práci na VŠ úrovni a reforma doterajšieho vzdelávania na stredoškolskej úrovni. vo funkcii námestníka ministra práce a sociálnych vecí sa I. Tomeš už vo februári 1990 obrátil na rektora KU Praha a na dekana jej FF a obdobne i na rektorov a dekanov na univerzitách v Brne a Bratislave so žiadosťou o zriadenie katedier sociálnej práce; v poprevratovej dobe sa podarilo pomerne rýchlo obnoviť vysokoškolskú výučbu sociálnej práce paralelne na Karlovej univerzite v Prahe a na Masarykovej univerzite v Brne; v Prahe pod vedením Šiklovej sa konštituovala subkatedra sociálnej práce pri katedre vzdelávania dospelých na FF Univerzity Karlovej; v Bratislave vznikla prvá katedra sociálnej práce pod vedením Gaburu pri Pedagogickej fakulte Univerzity J. A. Komenského; potreba vysokoškolsky kvalifikovaných sociálnych pracovníkov bola tak výrazná, že v nasledujúcich rokoch sa formovali podobné pracoviská i na univerzitách v Olomouci, Ostrave, Českých Budejoviciach, Plzni, Ústí nad Labem a Hradci Králové; úroveň a zameranie novo vzniknutých katedier sociálnej práce sú odlišné, súvisí s ich zázemím.
IV. BUDOVANIE ODBORU - PROFESIONALIZÁCIA V SOCIÁLNEJ PRÁCI vo svojich začiatkoch sociálne školstvo spojené s organizovaním krátkodobých kurzov, spravidla pre ženy 1. kurz – 1898 – New York ►Nemecko 1899 začiatok 20.st. – Praha – kurz názory odborníkov na otázku, kde a kedy vznikla prvá škola sociálnej práce sa rôznia 1908 – Nemecko – Akadémia sociálnej práce 1915 – Anglicko – Londýn v rovnakom čase – Čína, Japonsko, India ,Austrália 1925 – Poľsko – Varšava – prvá vysoká škola pre sociálne pracovníčky (Fakulta sociálnovzdelávacej práce) 1917 – Čechy – Ženská vyšší škola pro sociální péči po vzniku 1. ČSR navrhla Alica Masaryková zriadiť na Slovensku školu, ktorá by poskytovala potrebné vzdelanie sociálnym pracovníčkam – v tejto škole, známej ako Ústav Milana Rastislava Štefánika, sa začalo vyučovať v šk. roku 1926/26 tvorili ho 2 školy dvojročná škola pre vzdelanie učiteliek gazdinského odboru dvojročná škola pre sociálno-zdravotnú starostlivosť v ďalšom rozvoji sociálneho školstva v 1. ČSR sa prejavili dva najvýraznejšie smery: medicínsky smer – reprezentovaný lekármi, ktorí sa usilovali o vybudovanie zdravotnosociálneho vzdelávania spoločensko-vedný smer – reprezentovaný sociológmi, pedagógmi – usiloval sa o vytvorenie samostatnej profesie sociálneho pracovníka Súčasné sociálne školstvo základné vzdelávanie v sociálnej práci – čiže vzdelanie oprávňujúce na výkon sociálnej práce ako kvalifikovanej profesionálnej činnosti, nemá z celosvetového pohľadu jednotný charakter 3 skupiny štátov – podľa typu vzdelávacích inštitúcií: základné vzdelávanie sociálnych pracovníkov sa realizuje v prevažnej miere mimo vysokoškolských inštitúcií (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Rakúsko, Portugalsko) je možné získať vzdelanie pre odbor sociálna práca rovnako na VŠ, ako aj na iných inštitúciách Nórsko, Švajčiarsko, Dánsko, Bulharsko, Grécko, Poľsko, Maďarsko, Česko
17
je možné získať potrebné vzdelanie pre oblasť sociálnej práce v rámci vysokoškolského vzdelávacieho systému (Taliansko, Španielsko, Rumunsko, Švédsko, VB) v súčasnej Európe – evidentná snaha o určitú reguláciu profesie sociálneho pracovníka, vrátane jeho odbornej prípravy, ktorá je podporovaná vydávaním diplomov, osvedčení, licencií ako predpoklad pre výkon povolania sociálneho pracovníka toto úsilie vyústilo do stanovenia minimálnych štandardov tak v oblasti praktického výkonu sociálnej práce, ako aj v oblasti vzdelávania sociálnych pracovníkov v rámci odbornej prípravy sú v európskych krajinách súčasťou programov vzdelávania tri základné bloky: všeobecné a odborné teoretické znalosti praktické zručnosti predpoklady pre výskumnú činnosť jednotlivý školy sa zhodujú v tom, že rozsah praktickej činnosti vzdelávania sociálnych pracovníkov nie je záväzne stanovený. V európskych krajinách sa však pohybuje medzi 3050%. Celkové množstvo praxe na jednotlivých školách závisí najmä: od typu školy od orientácie školy od vzdelávacieho systému v krajine
V. ZÁKLADNÉ DILEMY SÚČASNEJ SOCIÁLNEJ PRÁCE V sociálnej práci sa v 19. a hlavne v 20. storočí prejavilo množstvo protichodných tendencií, ktoré možno všeobecne označiť ako vývojové dilemy. Formalizácia – deformalizácia. Formalizovaná sociálna práca i neformálna sociálna práca sa vyvíjajú súčasne a prevaha jedného alebo druhého prístupu je závislá na konkrétnej sociálnopolitickej situácii. Proces formalizácie nevyústil v úplné prevedenie celej sociálnej práce do rúk verejných, územnosprávnych a štátnych inštitúcií. V priebehu vývoja sociálno-politického myslenia vznikla pochybnosť, či formálne organizovaná sociálna práca je schopná riešiť sociálne problémy úspešnejšie a vo svojich dôsledkoch lacnejšie, než keď sa veciam nechá voľný priebeh. Tak vznikla snaha o deformalizáciu – návrat sociálnej práce priamo do rúk sociálneho pracovníka, ktorý ju vykonáva na základe licencie, pričom konkrétnu pomoc pri zaisťovaní všetkých potrieb človeka sa uskutočňuje v prirodzenom prostredí domácnosti s pomocou rodiny. Iná forma deformalizácie – rozvoj neziskového sektoru. Profesionalizácia – deprofesionalizácia. Proces profesionalizácie sociálnej práce charakterizuje: vznik nových foriem vzťahov medzi sociálnymi pracovníkmi a klientmi; ovplyvňovanie rozhodovania o vhodných metódach poskytovania služieb a smeru budúceho vývoja praxe tzv. veľkou spoločnosťou prostredníctvom tvorby organizovaných profesijných asociácií a odborného školstva; budovanie určitého profesionálneho statusu v hierarchii ostatných profesií; tvorba profesionálneho etického systému; existencia jurisdikačných (súdnických) polemík o rozsahu kompetencií medzi príbuznými profesiami Prívrženci alternatívnej sociálnej práce – požadujú deprofesionalizáciu, ktorá má otvoriť prístup k sociálnej práci i laikom. Normatívnosť – nenormatívnosť. Sociálna práca sa ustanovila ako profesia pomáhajúca ľuďom stojacim mimo tzv. väčšinovej spoločnosti, aby sa prispôsobili tejto spoločnosti. Tým sa prihlásila k normatívnemu princípu. 18
Etnocentrizmus – je ponímaný ako tendencia „stavu“ sociálnych pracovníkov pristupovať ku klientom z pozície hodnotových orientácií a noriem, ktoré sú vlastné tejto skupine, prípadne politickej triede, ku ktorej väčšina sociálnych pracovníkov prináleží. Opakom etnocentrizmu je partnerstvo, čo znamená snahu podporovať „klienta“, než aby boli kladené normatívne a hodnotové podmienky tejto spolupráce. Pomoc a sociálna kontrola. Existujú dva protichodné ponímania odboru: na jednej strane sú predovšetkým sociálni pracovníci presvedčení, že najvlastnejším cieľom ich úsilia je pomáhať klientom, na strane druhej považujú zvlášť politici za cieľ sociálnej práce sociálnu kontrolu (formálna, neformálna, sebakontrola). Polyvalencia a špecializácia. Polyvalencia – znamená, že sociálny pracovník v rámci svojej územnej kompetencie poskytuje služby klientom v najrozmanitejších životných situáciách – rieši problematiku mladistvých i dospelých delikventov, zaoberá sa občanmi invalidnými, starými, intervenuje v rodinách s deťmi. Špecializácia – vyjadruje také poňatie sociálnej práce, pri ktorom sa sociálny pracovník v rámci svojho profesionálneho pôsobenia zaoberá len určitým sociálnym problémom alebo jedným z jeho aspektov. Sociálna práca ako veda a umenie. Sociálna práca je umením, ktoré vyžaduje veľkú škálu schopností. Ide predovšetkým o porozumenie pre potreby druhých a schopnosť pomáhať ľuďom tak, aby sa na našej pomoci nestali závislými (aby nestratili schopnosť pomáhať si vlastnými silami). Sociálna práca je taktiež vedou, nakoľko disponuje teóriami a ďalej vytvára nové teórie vysvetľujúce vznik a riešenie individuálnych, skupinových a komunitných problémov.
VI. NOVÉ SOCIÁLNE PROBLÉMY
neskrývaná prostitúcia; potreba začlenenia tisícov väzňov prepustených po amnestii z VTOS; bezdomovci; migrácia utečencov cez naše územie na Západ; nezamestnanosť; do popredia sa dostáva postavenie menšín; otázky sociálneho zabezpečenia utečencov, cudzincov s priznaným dočasným pobytom či trvalým pobytom; cudzí pracovníci, ktorí u nás pracujú na čierno; potreba pomoci ženám, ktoré boli k nám zavlečené a zneužívané sexuálnym priemyslom; obeti násilia ; zneužívané a zanedbávané deti; drogovo závislí; ľudia závislí na automatoch; hlavné inovačné trendy – 90 rokov – snaha o deinštitucionalizáciu sociálnych služieb – t.j. vytváranie alternatív k tradičnej, väčšinou ústavnej starostlivosti; novinka – neprofesionálne sociálne služby poskytované dobrovoľníkmi; po roku 1989 – vznikali tisíce nevládnych organizácií; medzi štátnym a neštátnym sektorom sociálnych služieb vznikalo spočiatku 90-tych rokov pochopiteľne napätie; celkom novou oblasťou sociálnej práce sa stali tzv. alternatívne tresty a alternatívne postupy trestného riadenia. Súdy začínali zriaďovať funkciu tzv. probačných pracovníkov.
19
