Evanjelická Bratislava

Evanjelická Bratislava

53

3 2015

Október

Ročník 42

Božím služobníkom nie je nik z nás sám (kázeň na text: 1. Samuelova 3, 1 – 18)

„Chlapec Samuel slúžil Hospodinovi po boku Éliho. Slovo Hospodinovo bolo v tých dňoch vzácne a prorocké videnie nebývalo časté. V tom čase ležal Éli na svojom mieste a jeho oči začali slabnúť, takže nemohol vidieť.  Svetlo Božie ešte nebolo zhasnuté, keď si Samuel ľahol spať v chráme Hospodinovom, v ktorom bola truhla Božia. Vtedy zavolal Hospodin na Samuela, a ten odpovedal: Tu som. Nato odbehol k Élimu a povedal mu: Tu som, veď si ma volal. Ten odpovedal: Nevolal som, vráť sa a ľahni si. I odišiel a ľahol si spať. Hospodin zavolal znovu: Samuel! A Samuel vstal, šiel k Élimu a povedal: Tu som, lebo si ma volal. Ten mu odpovedal: Nevolal som ťa, syn môj. Vráť sa a ľahni si! Samuel však ešte nepoznal Hospodina a slovo Hospodinovo sa mu ešte nevyjavilo. Keď Hospodin znova, už po tretíkrát, zavolal na Samuela, ten vstal, šiel k Élimu a povedal: Tu som, lebo si ma volal. Vtedy Éli pochopil, že Hospodin volá na chlapca. I povedal Éli Samuelovi: Choď, ľahni si, a ak by ťa ešte volal, povedz: Hovor, Hospodine, lebo Tvoj služobník počúva! Nato Samuel odišiel a ľahol si na svoje miesto. Prišiel Hospodin, zastal si a zavolal ako predtým: Samuel, Samuel! Nato Samuel odpovedal: Hovor, lebo Tvoj služobník počúva. Hospodin riekol Samuelovi: Hľa, ja učiním v Izraeli niečo také, že každému, kto to počuje, zazuní v oboch ušiach. V ten deň splním na Élim všetko to, čo som predpovedal o jeho dome od začiatku až do konca! Oznámim mu, že ja budem súdiť jeho dom až na veky pre hriech, lebo vedel, že jeho synovia si priťahujú kliatbu na seba, ale nebránil im v tom. Preto som domu Éliho prisahal, že neprávosť domu Éliho nedá sa odčiniť nikdy ani obeťou ani darom. Samuel spal až do rána a potom otvoril dvere domu Hospodinovho. Ale Samuel sa bál oznámiť Élimu videnie. I zavolal Éli Samuela a povedal mu: Samuel, syn môj! On sa ohlásil: Tu som. Povedal mu: Čo je to, o čom ti hovoril? Predsa nebudeš tajiť predo mnou. Nech ti Boh urobí toto a toto pridá, ak by si zatajil predo mnou niečo zo všetkých slov, ktoré ti povedal. Tak mu Samuel oznámil všetky slová a nič nezatajil pred ním. Nato Éli povedal: On je Hospodin, nech urobí, čo uzná za dobré.  Naše deti a  vnúčatá vstupujú do nového školského roku. Nové obdobie však nastáva nie len im, ale aj nám, v cirkevnom zbore. Znovu začíname učiť náboženstvo, opäť v nedeľu dopoludnia sú dvoje služby Božie. Spoločenstvá,

1

ktoré sa počas prázdnin neschádzali, majú od septembra svoj pripravený program, od detských besiedok, cez konfirmandov, dorast, mládež, biblické hodiny, modlitebné stretnutia, až po stretnutia našich dôchodcov. Tieto spoločenstvá sú založené na vekovom príbuzenstve. No predsa, v cirkevnom zbore, rovnako ako v  rodinách, patríme k  sebe všetci: mladí i  starí. Táto jednota generácií sa má prejaviť obzvlášť v nedeľu, na službách Božích. Tu sa stretáme všetci spolu, od detí, cez mládež a strednú generáciu, až po našich starkých. Patríme k sebe, lebo sme deti Božie. Len všetci spolu tvoríme telo Kristovo (1. Korintským 12. kapitola) a navzájom sa potrebujeme. Príklad krásneho spolužitia generácií nám ponúka náš text. 1. Spolupráca generácií si vyžaduje trpezlivosť. Samuel ešte nebol mládenec, bol len chlapec, dieťa. No je obdivuhodné, ako si počína. Čítame, že: Chlapec Samuel slúžil Hospodinovi. Kto z nás rodičov to môže povedať o svojich deťoch? Ale je isté, že práve toto potrebujeme – vedomé rozhodnutie našich potomkov: v celom svojom živote chcem slúžiť Najvyššiemu! Tá veta o Samuelovi však ešte pokračuje: Samuel slúžil Hospodinovi po boku Éliho. A to je naša téma: Kňaz Éli bol predsa už starec. Už ani dobre nevidel. Nestačil ani na svojich synov (boli už dospelí a tiež boli kňazmi, no správali sa zle). Zrejme sa ťažko pohyboval. – Všetci poznáme biedy staroby. Ale chlapec Samuel práve po boku starca Éliho slúži Hospodinovi. Ako často sa medzi nami vyskytuje tzv. generačný problém: Starší nemajú vždy pochopenie pre mladých, napr.: Načo nové piesne, gitary a ešte aj bubny? Mladosť, pochabosť. Nemajú zodpovednosť a skúsenosti, ako my. – A mladí si neraz myslia, že si vystačia aj sami, napr.: Čo nám môžu povedať tí, ktorí spievajú také starosvetské piesne? Nepotrebujeme, aby nám starí zasahovali do života. Čo je staré, nemôže byť ani dobré... Ale Samuel a Éli nás učia, že Boží ľud patrí spolu a potrebuje sa. Nemožno sa v službe Pánu Bohu príliš deliť a odmietať jeden druhého. Vedome sa učme vzájomnej trpezlivosti. Trpezlivosť mal Samuel so starcom Élim, ale rovnako mal trpezlivosť Éli s chlapcom Samuelom. A spolu bok po boku slúžili Hospodinovi. V službe Pánu Bohu aj my trpezlivo spájajme sily ako bratia a sestry, spojení láskou Kristovou – mladší i starší.

2

2. Spolupráca generácií si vyžaduje mať otvorené uši pre Božie slovo. V noci v tme, keď Samuel i Éli už spia, Pán Boh volá na Samuela. A Samuel počuje. Mohol sa vyhovoriť: Ako tu, pri starcovi, môžem počuť Pána Boha? – No ten, kto chce Pánu Bohu slúžiť má otvorené uši a je pripravený počuť Božie slovo vhod aj nevhod. Aj kde je to nezvyklé, aj tam, kde to nečakáme. Pre počutie Božieho slova je vždy vhodná chvíľa. Žiadny z nás by nemal byť natoľko pyšný, že by bol presvedčený, že všetko viem a nepotrebujem ani bratov, ani sestry, ani cirkev, ani chrám, ani Bibliu. Pán Boh má určite pripravené svoje vzácne slovo pre každého z nás. Nevynechávaj, brat, sestra, naše spoločné zhromaždenia. Nepovedz si, bol som na mládeži, na biblickej hodine, na spevokole, alebo čítam si doma Bibliu – a tak do kostola ísť nemusím. Nepôjdem, lebo dnes sú tam tí mladí – alebo: Nepôjdem, lebo dnes sa budú spievať len spevníkové piesne. Pán Boh chce k Tebe hovoriť aj tu, v chráme, ako k Samuelovi a k Élimu. Chce vstupovať do našich životov s napomenutím, povzbudením, potešením, vyučovaním i poverením. Tu Ho máme spoločne očakávať, ale aj si Ho ctiť, oslavovať Ho a rozhodovať sa spoločne Ho nasledovať – ako Jeho ľud a bratia a sestry, ktorých spája Kristova láska. Pane, otvor nám uši pre Tvoje slovo, aby sme ho milovali a stávali sa jeho činiteľmi. 3. Spolupráca generácií si vyžaduje poslušnosť. Mohli by sme povedať, že Samuela Božie volanie vyrušilo z príjemnej činnosti: odpočíval, spal, veď bola noc. Keď počuje svoje meno, myslí si, že ho volá Éli, preto ide za ním. Aj prvý, aj druhý, aj tretíkrát. Poslušne. Všimnime si to. Keď na človeka volá Boh, keď nás chce niečím poveriť, niečo nám pripomenúť, obyčajne sa musia naše plány zmeniť. Často nás Božie volanie vyruší a naše plány nám prekazí. Slúžiť Bohu niekedy znamená vzdať sa niečoho pohodlného, obetovať sa. Samuel to tak robí. Chce Bohu slúžiť a tak, keď On volá, nemôže sladko spať. Tu je kameň úrazu mnohých. Veľa ľudí by rado Pánu Bohu slúžilo. Aj počujú Božie volanie, no nie sú ochotní vstať a ísť. Keby ich to nič nestálo. Keby nemuseli pre to obetovať čas, pohodlie, námahu, starosť. Keby nemuseli spolupracovať s inými. Keby sa nemuseli sem-tam nikomu prispôsobovať. Hľaď na Samuela a dobre pozeraj aj na Pána Ježiša Krista a na ostatných svedkov viery. Kto chce Pánu Bohu skutočne slúžiť, musí sa učiť poslušnosti

3

a obetavosti. I v tomto novom období budeme mať k poslušnosti Pánu Bohu nové príležitosti. 4. Spolupráca generácií si vyžaduje pokoru. Všimnime si tú chlapcovu i tú starcovu. Samuela, ešte len chlapca, zvláštnym spôsobom v  noci oslovil Pán Boh. Nezavolal na starého a skúseného kňaza Éliho, ale jemu, ešte len dieťaťu, Pán Boh odkryl svoj úmysel: súdiť Éliho dom pre hriech a ľahostajnosť. Samuel však zato Élim nepohrdol. Nebežal ešte v noci za Élim, aby mu vykričal, čo na neho Pán Boh má. Ostal pokorný. Až keď Éli ráno nalieha, vtedy mu Samuel porozpráva všetky Hospodinove slová. Ale aj Éli je pokorný! Nepohrdol chlapcom. Nepovedal si, že čo už len takému chlapčisku, môže hovoriť Hospodin? Starec Éli prijíma od chlapca Samuela Božie napomenutie. To je pokora. Celý školský rok si chceme v  cirkevnom zbore pripomínať, že hoci sme rozdielni, patríme spolu: muži, ženy, mladí, starí, zámožnejší i nič nemajúci. Božím služobníkom nie je nik z nás sám. Patríme k sebe a potrebujeme sa. Cirkevný zbor je Božím ustanovením a Božím darom, dielom Ducha Svätého. Pán chce, aby sme si tu navzájom slúžili a mali sa v úcte. Pán Ježiš to pekne vysvetlil učeníkom, keď im On sám, Majster a Pán, umyl nohy (Ján 13. kapitola). V novom období sa učme takto si jeden druhého vážiť a takto tvoriť Boží ľud. Chceme slúžiť Najvyššiemu, tak Mu slúžme tak, ako nám to On ukazuje v svojom Slove. Nezabudnime, že Pán Boh nás chce vyzbrojiť trpezlivosťou, otvorenosťou pre Božie slovo, poslušnosťou i pokorou. Vtedy bude naša služba aj náš život požehnaním pre naše okolie. A vtedy nás aj iní budú vyhľadávať, pretože rozpoznajú, že je medzi nami Duch Boží. Amen. (Kázeň na začiatku školského roku 2015/16, Nový kostol 6. septembra 2015) Boris Mišina – zborový farár

Denný detský tábor Na začiatku leta, 6. – 10. júla 2015, sa konal v zborových priestoroch na Legionárskej ul. denný tábor pre deti. Zatiaľ čo si mnohí žiaci vychutnávali iba prvé dni prázdnin, my sme sa venovali okrem zábavy aj spoznáva-

4

Deti z denného tábora na návšteve v bratislavskej ZOO

niu Pána Boha. Počas piatich dní predstavili vedúci deťom známu osobnosť z Biblie, Daniela. Každý deň sme sa inšpirovali jeho statočnosťou a lojálnosťou, ktorú prejavoval Pánu Bohu. Lekcie dopĺňali aj bábkové divadielka, kde nám Kubko a Žofka vysvetlili, čo sa Pánu Bohu páči a čo nie. Spestrením boli aj skupinové hry a piesne. Už od začiatku sme boli rozdelení do piatich skupín, ktoré hravou formou súťažili proti sebe v rôznych športových, ale aj vedomostných aktivitách. Každému dieťaťu spraví radosť niečo iné. Niektorí viac ocenili návštevu v bratislavskej ZOO alebo vo Fun city, iní sa väčšmi tešili z času stráveného aktivitami v kostole a okolí. Pomocou rodičov táborníkov sme sa dostali v Galérii mesta Bratislavy aj na miesta, ktoré sú pred verejnosťou uzavreté a deti mali možnosť vyskúšať si, aké to je byť umelcom. Vďaka Pánu Bohu sme mali ku koncu pekné počasie a mohli sme stráviť posledné popoludie kolektívnymi hrami v  parku. Na celý týždeň sme vymenili mobily a tablety za skutočné spoločenské hry či futbalovú loptu. Hoci tábor nebol dlhý, zažili sme toho spolu veľmi veľa. Sme vďační za každé dieťa, ktoré nás navštívilo a veríme, že si naši malí kamaráti neodnesli iba skvelé zážitky, ale predovšetkým Pána Boha v srdci. Martina Hrádeková – členka tímu táborových vedúcich

5

Tvoje kráľovstvo – tábor mladšieho dorastu v Tesároch 1. júla sme sa s mladšími dorastencami vybrali do tábora. Keďže toto bol môj prvý pobytový tábor s mladším dorastom, mal som pred jeho začiatkom obavy ako to bude prebiehať, či ma decká budú počúvať a podobne. Na moje prekvapenie som zistil, že to vôbec nebude také hrozné a aj napriek zopár incidentom, ktoré k tomuto veku patria, sme mali super tábor. Celé sa to konalo v areáli CK Slniečko pri Tesároch blízko Topoľčian – v dňoch 1. až 8. júla 2015. Športoviská, bazén, ohnisko a veľký pozemok zabezpečili, aby sme sa cez deň ani minútu nenudili. Okrem športového programu v tábore a dobrodružných hier v lese, sme boli aj na celodennom výlete na Topoľčiansky hrad. Ale nebolo to len o tom, vymlátiť z detí všetku fyzickú energiu (inak by sme asi zorganizovali športový tábor), ale aj o  duchovných témach, osobných vzťahoch a  rozhovoroch. Téma nášho tábora bola: Tvoje kráľovstvo. Každý človek má svoj životný priestor. Svoj vlastný život a záleží dosť na ňom, čo s ním spraví. Či sa z jeho života stane krásne kráľovstvo alebo zapáchajúca stoka. Či z neho vyrastie dobrý a úspešný človek alebo feťák. Sú rôzne cesty, ale len jedna z nich je tá správna. Biblia vraví, že je to úzka cesta za Pánom Ježišom. Aj keď pri pohľade na stále rečniace deti na večernom programe mohol byť človek zúfalý, bolo vidno že majú záujem poznať Pána Ježiša, čo sa prejavilo aj pri nejednom rozhovore, ktorý som s nimi mal. Mali záujem o jednoduchú, ale veľmi dôležitú zvesť, že je tu Niekto, kto ich má veľmi rád a prijíma ich takých, akí sú (čo v tomto veku potrebujú asi najviac). Verím, že veľa z nich bolo oslovených a to nielen témami, ale hlavne tým, že mohli vidieť aj dobré vzťahy vedúcich, ktorí sa o nich úprimne zaujímali. Táto ochota a láska v podstate k Bohu priviedla aj mňa a na letné tábory som sa každoročne vracal hlavne kvôli tomu. Som za to Pánu Bohu vďačný. Podobne aj za náš tábor v Tesároch. Samuel Wendl – člen tímu vedúcich tábora ml. dorastu

6

Ďakujem, nemám záujem Toto je jedna z viet, ktorú niekedy generácia mladých ľudí používa až pričasto. Nezáujem o vieru v Boha, cirkev a „duchovno“ stúpa každým rokom. Na našom dorastovom dennom tábore, ktorý sa konal od 27. – 31. júla 2015, sme sa preto rozhodli si na ňu bližšie posvietiť. Mali sme rôzne okruhy tém – kedy je správne povedať, že nemáme záujem a naopak, kedy nie. Naše spoločne strávené dni boli plné rôznych aktivít, výletov, hoci tie neboli naším hlavným zámerom. Centrálnymi v programe boli témy zamerané na biblické príbehy, spolu s chválami a spoznávacími aktivitami. Spoločne sme navštívili aj Železnú studienku, jaskyňu Driny, či hasičskú stanicu. Tu som aj ja musela prekonávať svoj nezáujem o prechádzky lesom (cesta k jaskyni a lesná hra na Kolibe). Môj nezáujem o turistiku síce prekonávam dodnes, ale uvedomila som si, že nezáujem nie je správny. V prírode totiž môžeme vidieť veľa vecí, ktoré Pán Boh dokonale premyslel. Som rada, že som mohla stráviť tento čas s 26 teenagermi, ktorí majú záujem spoznávať Pána Ježiša alebo sa v tomto smere ešte len hľadajú. Zuzana Synaková, členka tímu vedúcich v tábore dorastu

7

Na konci – tábor staršieho dorastu

6. augusta sa skupinka 20 mladých ľudí stretla na Kysuciach v Oščadnici. Prišli sme sem na tábor staršieho dorastu, ktorého téma znela: Na konci. Na spoločných večerných programoch sme sa zaoberali viacerými menšími témami, ktoré boli spojené s koncom – či už osobného života, alebo aj celého sveta. Počas tábora sme sa tiež boli pozrieť do okolia a v rámci toho sme podnikli aj jeden väčší výlet. Spolu sme prežili dobrý čas, za ktorý sme teraz vďační Pánu Bohu. Matej Synak – účastník tábora

ThB. Ondrej Bartko (1915 – 2008) V lete uplynulo 100 rokov od narodenia ThB. Ondreja Bartka, evanjelického farára, ktorý dlhé roky pôsobil v Bratislave – od r. 1952 aj v našom Novom ev. kostole na Legionárskej ulici.

8

Narodil sa  13. augusta  1915  v  roľníckej rodine, v  obci  Važec. Otec padol počas prvej svetovej vojny v Haliči, v roku 1915 a bol vyhlásený za nezvestného. Matka mu zomrela v júli roku 1932, keď bol študentom Štátneho čsl. reálneho gymnázia M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Tu 20. 6. 1933 zmaturoval. Potom absolvoval štúdiá bohoslovia na Československej štátnej teologickej fakulte evanjelickej v Bratislave,  na ktoré získal štipendium Tomáša Garrigua Masaryka. Stal sa prvým absolventom na tejto škole, ktorému bol udelený titul ThB. (baccalaureatus theologiae, titul sa v tom čase udeľoval len tým študentom, ktorí získali na štátnej záverečnej skúške, ktorá pozostávala z 10 ústnych a 3 písomných skúšok, samé jednotky). Druhú štátnu skúšku absolvoval 22. 6. 1937. Ordinovaný za kňaza bol 27. júna 1937 v bratislavskom Novom chráme biskupom Dr. Vladimírom Pavlom Čobrdom. Ako biskupský kaplán pôsobil v  Bratislave (u  Dr. Samuela Štefana Osuského, 1937 – 1938) a ako seniorálny kaplán v Trenčíne (u seniora Jána Zemana, 1939 – 1941). V roku 1942 sa oženil a Annou Jurčovou (* 2. október 1923 Horné Zelenice – † 23. august 2007 Bratislava), s ktorou im Pán Boh požehnal troch synov: Ivana, Fedora a Ondreja. Ako evanjelický farár pôsobil v Kšinnej (1941 – 1947) a 46 rokov v Bratislave (1947 – 1993) ako kazateľ pre slovenských a nemeckých v Bratislave žijúcich evanjelikov. Bol posledným duchovným správcom Evanjelického diakonického ústavu v Bratislave (1948 – 1952) a dlhoročným konseniorom Bratislavského seniorátu ECAV (25 rokov). Bol držiteľom Československého vojnového kríža 1939 a mnohých medailí za účasť v Slovenskom národnom povstaní. Pochovaný je spolu s  manželkou Annou na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave, v sektore XIII., hrob č. 287. Je autorom mnohých kázní, článkov a  básní publikovaných v  cirkevnej tlači. Jeho úvahy a zamyslenia boli publikované v rozhlasových a televíznych reláciách SRo a STV a Slovenského evanjelizačného strediska pre masmédiá (Zamyslenie na dnešný deň, Duchovné slovo, Slovo, Cesty, Kvapky, Radosť, Pokoj Vám a i.)

9

Bol scenáristom televíznych dokumentárnych filmov Ľudmila Podjavorinská 2003, Štefan Krčméry 2001, Ján Čajak ml. 1996, Potrebujem tvoje ruky 2004 a i., ktoré vyrobila STV Bratislava. V týchto filmoch, ale aj vo filme Senior Ľudovít Šenšel (televízny cyklus Osobnosti duchovného života, STV 2001) bol aj jedným z účinkujúcich a tak zverejnil svoje spomienky na tieto osobnosti a niektoré udalosti zo svojho života. Osobné svedectvo o posledných hodinách života komunistami popraveného občianskeho partizánského veliteľa Viliama Žingora vyrozprával vo filme STV  Posledná noc Viliama Žingora (scenár Milan Varsík, réžia Fedor Bartko, Slovenská televízia Bratislava 1991). Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ondrej_Bartko (redakčne krátené)

ThDr. Vladimír Gál (1920 – 1985) V septembri tohto roku uplynulo 95. rokov od narodenia a 30. rokov od úmrtia niekdajšieho farára na Legionárskej, historika, ThDr. Vladimíra Gála. Vladimír Gál sa narodil 6. septembra 1920 v Revúcej. Základné vzdelanie získal vo svojom rodisku. Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote, po piatej triede prešiel do Prešova na Evanjelické kolégium, kde v r. 1940 zmaturoval. Štúdium teológie na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave ukončil v r. 1944. Externe absolvoval aj štúdium klasickej filológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. 26. júna 1944 bol ordinovaný za kňaza. Pôsobil ako seniorálny kaplán v Tisovci (1. 7. 1944 – 20. 4. 1945), následne ako administrátor evanjelického zboru v Rimavskej Sobote (1. 5. 1945 – 20. 6. 1948). Od 1. 7. 1948 – 31. 5. 1969 slúžil ako farár v cirkevnom zbore v Tornali. Na miestnom gymnáziu externe vyučoval latinčinu. Počas pôsobenia v Tornali vytváral optimálne podmienky pre repatriované rodiny zo Zakarpatskej Ukrajiny. Najviac z  týchto rodín sa dostalo do obcí Kráľ a  Abovce. Tu napomáhal k postaveniu chrámu Božieho.

10

Od 1. 6. 1969 – 31. 8. 1976 pôsobil ako tajomník Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulty v  Bratislave, kde zároveň prednášal dejiny filozofie, dejiny náboženstva, latinčinu a teóriu hudby. V roku 1973 bol promovaný na doktora teológie. Od 1. 9. 1976 do svojho skonu bol riadnym farárom v  Bratislave; kázal po slovensky, nemecky a maďarsky. Do manželstva vstúpil s Boženou, rodenou Bakošovou. Pán Boh im požehnal deti Želmíru a Bohdana. Vladimír Gál je autorom viacerých, najmä historických článkov a náboženských úvah. Svoje jazykové znalosti uplatnil v práci Ján Seberíny, život a dielo. Publikoval aj v evanjelických cirkevných periodikách. Zomrel 6. 9. 1985 vo Zvolene. Pochovaný je v  Bratislave na cintoríne v Slávičom údolí, oddelenie 32/B, hrobové miesto č. 283. Zdroje: http://www.kmh.sk/fotogaleria/658.pdf; Biografický lexikón mesta Revúca Pri vyššie uvedených výročiach oboch bratov farárov – ThB. Ondreja Bartka i ThDr. Vladimíra Gála – na nich spomíname a ďakujeme Pánu Bohu za službu, ktorú – aj na Legionárskej – roky konali.

Správne investovať (text: Lukáš 16, 19 – 31)

„Bol bohatý človek, obliekal sa do šarlátu a jemného ľanu a hodoval každý deň skvostne. A bol akýsi chudobný muž, menom Lazár, ktorý ležiaval pred jeho bránou vredovitý a žiadal si nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale nikto

11

mu ich nedal, len čo psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do lona Abrahámovho. Umrel aj boháč a  pochovali ho. Potom v mukách podsvetia pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a v jeho lone Lazára; zvolal: Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazára, aby si koniec prsta omočil vo vode a ovlažil mi jazyk, lebo sa veľmi trápim v tomto plameni. Ale Abrahám mu odpovedal: Synu, rozpomeň sa, že si ty svoje dobré veci vzal zaživa a podobne Lazár zlé; teraz tento sa tu teší a ty sa trápiš. Okrem toho, medzi nami a vami je veľká priepasť, aby tí, čo odtiaľto chcú prejsť k vám, nemohli, ani odtiaľ nedostali sa k nám.   Nato povedal (boháč): Prosím ťa teda, otče, pošli ho do domu môjho otca; mám totiž päť bratov; nech im svedčí (o tých veciach), aby neprišli aj oni na toto miesto múk. Abrahám mu povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. On však odvetil: Nie, otec Abrahám, ale keby niekto z mŕtvych išiel k nim, kajali by sa. Odpovedal mu: Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal.   Dovoľte na úvod zopár výrokov slávnych: „Ak sa pozeráte na to, čo v živote máte, vždy budete mať viac. Ak sa pozeráte na to, čo v živote nemáte, nikdy nebudete mať dostatok.“ „Tiež som mal prázdnu peňaženku a sťažoval sa, že mi príjem na nič nestačí. Potom som ale začal míňať len deväť z desiatich mincí a vrecko sa mi začalo plniť.“ „Múdry človek by mal myslieť na peniaze, ale nemôže ich mať v srdci.“ „Boháč nie je ten, kto má peniaze a majetky. Boháč je ten, kto má zdravie a milujúcu rodinu.“ „Ak niekto zastáva názor, že peniaze dokážu urobiť všetko, je s najväčšou pravdepodobnosťou ochotný urobiť všetko pre peniaze.“ Všetky výroky mali niečo spoločné – hovorili o peniazoch, majetku, či bohatstve. Táto téma patrí medzi tie, o ktorých radi počúvame, všeličo sa pritom dozvieme, ale veľmi neradi o nich rozprávame. Nikdy nevieme, pokiaľ je ešte dovolené zájsť, čo možno povedať, aby sme sa nedotkli poslucháčov. A  hovoriť o  peniazoch medzi kresťanmi, v  kostole, to je ešte náročnejšie. Predsa len, po celom týždni, keď sa náš život chtiac – nechtiac točí okolo materiálneho sveta, prichádzame v nedeľu do kostola s tým, aby sme na ďalšie dni nabrali niečo povzbudzujúce, duchovné, čo nám pomôže

12

prejsť aj prípadným ťažším obdobím, ktoré je pred nami. Ak teda dnes otvárame tému financie, robíme tak uvedomujúc si riziká, ktoré som spomenul. Budeme ale radi, ak začneme o tejto, prípadne i iných náročnejších otázkach diskutovať v našom zbore i v širšom meradle. Preto aj teraz nechceme otvárať príliš veľa otázok, určite nemáme na všetko odpovede, skôr to berieme ako začiatok a impulz na uvažovanie. Text z Lukášovho evanjelia (16, 19 – 31) sa radí nepochybne medzi náročné, dalo by sa povedať až kontroverzné a dodnes sa nevedia teológovia zjednotiť na jeho výklade. Kameňom úrazu je napr. už samotné zaradenie – je tento príbeh podobenstvom alebo skôr farbistým opisom skutočnosti? Dôsledkom sú logicky na jednej strane nedorozumenia, prípadne na strane druhej povrchná prvoplánová aplikácia. K tomu sa však dostaneme neskôr. Prečítaný príbeh hovorí v prvom rade o dvoch ľuďoch – mimoriadne bohatom a extrémne chudobnom. Okrem tohto rozdielu si môžeme všimnúť ešte jeden: kým prvý je označený ako bezmenný boháč, druhý má svoje meno. Lazár, v hebrejčine Eleazar znamená „Ten, komu pomáha Boh“. Meno znamená viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať – ono nám totiž človeka približuje, dáva mu identitu. A práve absencia identity zrejme pri opisovanom boháčovi mala svoj význam. V konečnom dôsledku jeho tragédia nespočívala v tom, ako zbohatol alebo, že bol bohatý. Jeho problémom bol fakt, že bol iba bohatý. Nezostalo nič iné, čo by pri ňom stálo za zmienku. Život mu dal možnosť bohatstvo využiť, priamo pred dverami mal toho, komu mohol pomôcť a on ani túto možnosť nevyužil. Spomínal som nebezpečie príliš zjednodušeného výkladu daného textu. Príde k nemu vtedy, ak začneme okamžite hodnotiť bohatstvo a bohatých negatívne a opačne chudobu ako cnosť. Dovedené do extrému chudoba už sama osebe je postačujúcim kritériom na to, aby človek získal večný život, kým bohatí ľudia prakticky nemajú šancu. Keď však čítame len trochu pozornejšie, prídeme na to, že už samotný text hovorí o niečom inom. Je tam totiž napísané, že Lazár sa dostal do lona Abrahámovho a ak si otvoríme v Biblii knihu Genesis, v ktorej sa o Abrahámovi píše, dočítame sa, že bol jedným z najbohatších ľudí svojej doby. Pointa je zrejme niekde inde.

13

Ak sa pozrieme na celú 16. kapitolu Lukášovho evanjelia, na jej začiatku nájdeme podobenstvo o nespravodlivom šafárovi. Keď o texte z Lukáša 16, 19 – 31 platí, že je náročný, podobenstvo o nespravodlivom šafárovi a jeho aplikácia je určite ešte zložitejšia. Na jeho konci hovorí Pán Ježiš Kristus tieto slová (Lukáš 16, 11 – 12): „Keďže ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo? A keď ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše?“ Podľa Ježišových slov teda pravé bohatstvo, večný poklad v nebi môže byť zverený iba tomu, kto rozumne nakladal s pokladom dočasným – s bohatstvom, ktoré mal k dispozícii v pozemskom živote. Domnievam sa, že toto je jedno z možných vysvetlení podobenstva o nespravodlivom šafárovi. Máme možnosť využívať bohatstvo, majetok, ktorý nám je zverený, tak, aby sme si získali priateľov, inými slovami tak, aby sme pomáhali tým, ktorí potrebujú, aby raz títo mohli o nás vydať dobré svedectvo. A ak by sme pokračovali v čítaní evanjeliového textu ďalej, zistili by sme, že Pán Ježiš zrejme trafil do čierneho. Medzi podobenstvom o šafárovi a príbehom o boháčovi a Lazárovi nachádzame krátku vsuvku, z ktorej vyplýva, že svoje slová adresoval farizeom, o ktorých je priamo napísané, že milovali peniaze a preto sa Ježišovi posmievali. Jeho odpoveď vo verši 15 je potom jednoznačná: „Vy sa spravodlivými robíte pred ľuďmi, ale Boh zná vaše srdcia, lebo čo vysoké je ľuďom, ohavnosťou je pred Bohom.“ A v tom je v konečnom dôsledku i význam slov o boháčovi a Lazárovi – nie, či a koľko máme. Je to o tom, ako to, čo máme, využívame, ako so zvereným majetkom a bohatstvom zaobchádzame. O vzťahu k financiám a peniazom hovorí aj apoštol Pavel v 1. Timoteovi 6, 6 – 19:  „A pobožnosť so spokojnosťou je skutočne veľkým ziskom; lebo nič sme nepriniesli na svet a nepochybné je, ani nič odniesť nemôžeme. Preto, keď máme pokrm a odev, s tým sa uspokojíme. Ale tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do osídla, do mnohých nerozumných a škodlivých žiadostí, ktoré ponárajú ľudí do záhuby a zatratenia. Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí.  Ty však, človeče Boží, pred takýmito vecami utekaj a snaž sa o spravodlivosť, pobožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, krotkosť. Bojuj dobrý boj viery, dosahuj večný život, do ktorého si povolaný a pred mnohými svedkami

14

vyznal si dobré vyznanie. Pred Bohom, ktorý dáva všetkému život, a pred Kristom Ježišom, ktorý vyznal pred Pontským Pilátom dobré vyznanie, prikazujem ti, aby si zachovával toto prikázanie nepoškvrnené, bez úhony, až do zjavenia nášho Pána Ježiša Krista, ktoré nám v určenom čase ukáže ten blahoslavený a jediný Panovník, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich. On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto z ľudí nevidel, ani nemôže vidieť. Jemu česť a večná moc. Amen. Tým, čo sú bohatí v terajšom veku, prikazuj, aby neboli namyslení a nedúfali v neisté bohatstvo, ale v Boha, ktorý nám bohato dáva všetko na požívanie, a aby konali dobré, boli bohatí na dobré skutky, štedrí, zdielni, a tak si zhromažďovali dobrý základ do budúcnosti a dosiahli skutočný život.“   Pavlova úvaha začína vlastne už v 5-om verši, kde spomína pravdy zbavených ľudí, ktorí sa domnievajú, že pobožnosť je ziskom, v danom kontexte, inými slovami, akoby sa snažili vymeniť pobožnosť za materiálny prospech. Ďalej sa Pavel prihovára k trom skupinám ľudí: k tým, ktorí chcú zbohatnúť (v. 6 – 10), tým, ktorí chcú svojím životom ďakovať a slúžiť Bohu (v. 11 – 16) a nakoniec k tým, ktorí sú bohatí a zároveň túžia, aby ich život vyjadroval vďaku a oslavu Boha (v. 16 – 19). Pozrime sa v krátkosti na tieto Pavlove odkazy: a) Tých, ktorí chcú zbohatnúť Pavel varuje pred láskou k peniazom. Je ale dôležité všimnúť si, že Pavel tu a ani v žiadnej inej súvislosti nehovorí, že peniaze samé osebe sú zlé, rovnako nepíše nič v tom zmysle, že peniaze sú zdrojom všetkých problémov. Hlavná príčina ťažkostí spočíva v láske k peniazom, teda v niečom, čo vychádza z nášho vnútra. Láska k peniazom a z nej vyplývajúca lakomosť môžu viesť až k modloslužbe, teda odpadnutiu od Boha – to sú Pavlove slová z listu Kolosenským. Nimi nadväzuje na varovanie Pána Ježiša Krista, ktorý vyzýva, aby sme neposudzovali a  neodsudzovali hriechy a teda i lakomstvo iných, ale v prvom rade sa pozerali sami na seba. Ako protiklad lakomstva a závisti Pavel uvádza spokojnosť. Pre nás, žijúcich v dostatku alebo skôr prebytku nie je jednoduché prijať názor, že máme byť spokojní vtedy, keď máme k dispozícii pokrm a odev. Naša kultúra totiž považuje bohatstvo za cnosť, hrdinami dneška sú celebrity, ktoré ostentatívne dávajú najavo svoje veľkolepé majetkové pomery.

15

Neznamená to, že sme nútení, resp. tlačení do umelo vytváranej chudoby, skôr nás Pavlove slová nabádajú k zamysleniu sa nad tým, čo skutočne potrebujeme. On sám vedel, čo píše – kedysi ako farizej zažil status vysokopostaveného člena židovskej spoločnosti navyše s  rímskym občianstvom, aby neskôr v službe Bohu zažíval nedostatok a biedu – o svojich skúsenostiach píše napr. v liste Filipským, 4. kapitole. b) Druhá skupina, ktorú Pavel oslovuje, sú ľudia, ktorí chcú svojím životom ďakovať a slúžiť Bohu. Pavel píše Timoteovi, pre ktorého bol akýmsi duchovným otcom a nepochybne príkladom hodným nasledovania. Napomína svojho mladého spolupracovníka, aby žil život, v ktorom charakter bude znamenať viac ako materiálne bohatstvo. c) Napokon sa Pavel obracia k, zjednodušene povedané, bohatým kresťanom. List Timoteovi píše vtedy, keď Timoteus viedol zbor kresťanov v Efeze, prosperujúcom meste, v ktorom žilo nemálo bohatých ľudí a môžeme predpokladať, že boli i  medzi kresťanmi a  finančne cirkev podporovali. Ako majú teda takíto ľudia nakladať so svojím majetkom vo svetle predchádzajúcich Pavlových slov? V prvom rade sú vyzývaní, aby skúmali svoje hodnoty – bohatstvo má tendenciu viesť k pocitu pýchy a úplnej sebestačnosti. Ak je skúmanie postojov a hodnôt v živote prvým krokom, zákonite má nasledovať ďalší – a tým je služba Bohu okrem iného i finančnou štedrosťou. Pavlove slová a varovania sú nadčasové a napriek tomu, že žijeme na inom mieste a v inom čase, platia rovnako i pre nás. Otázka neznie bohatstvo versus služba Bohu, ale – ako svojím bohatstvom slúžiť Pánu Bohu. To je hlavná výzva. Prosme Pána Boha, aby nám dával múdrosť v tom, nech správne nakladáme s tým, čo nám On dáva. (Zaznelo v Novom kostole, 11. októbra 2015) Peter Synak, zborový dozorca

16

Pohľady do našich radov Som vďačný Pánu Bohu za náš cirkevný zbor (CZ) pri Novom kostole na Legionárskej ulici a túžim vidieť jeho ďalší požehnaný rozvoj. Viem, že po tom túžia mnohí. Preto sa chcem úprimne s Vami podeliť s mojimi pohľadmi na otázky finančného zabezpečenia nášho CZ.

Pohľad návštevníka Nového kostola Som vďačný, že interiér kostola je príjemnejší ako bol v  r. 2012, keď samostatný CZ ECAV Bratislava Legionárska začínal. Veľa sa na ňom – i v rámci celého majetku CZ – vykonalo. Iste, mnohí by sme si priali, aby sa toho vykonalo omnoho viac (interiér, ozvučenie, vonkajšok, parkovanie....).

Pohľad presbytera Zopakujem, že za 3 roky sa toho veľa vykonalo (Stredisko evanjelickej diakonie, priestory na Jozefskej ulici, kotolňa a nové rozvody na Legionárskej ulici, a iné...). Ako presbyter, však vidím, že žijeme v napätej finančnej situácii a v dlhoch. Vedenie CZ  musí neprestajne riešiť, ktoré faktúry zaplatíme a ktoré ešte nie. Je nám ľúto, že nemôžeme viac podporovať misijné projekty, viac financovať využitie suterénu v zborovom dome, mať viac katechétov a zamestnancov a pod. Je potrebné túto situáciu riešiť. Mala by sa stať predmetom záujmu a modlitieb, čo najširšieho okruhu našich členov a priateľov.

Boží pohľad Všetko, čo vlastníme, patrí Pánu Bohu (Žalm 24, 1) – aj náš majetok, zárobok, financie. Pán Ježiš nám dáva za príklad chudobnú vdovu (Lukáš 21, 1 – 4), ktorá hodila do pokladnice zo svojej chudoby všetko, čo mala na svoje živobytie. Apoštol Pavel vyzdvihuje makedónskych kresťanov, ktorí boli prenasledovaní a chudobní, ale bohatí v štedrosti a dali do zbierky aj nad svoju možnosť (2. Korintským 8, 1 – 9).

17

Naše ciele Naším cieľom je, aby zbor bol otvorené a príťažlivé miesto, kam ľudia budú radi chodiť a bude sa tu zvestovať evanjelium Pána Ježiša Krista slovom i skutkom a to formou, ktorá dokáže osloviť. Tento cieľ predpokladá: - podporovať vnútornú misiu (mnohé vylepšenia objektu Nového kostola), vhodné priestory pre čajovňu,  kaviareň, priestory pre šport...); - vonkajšia misia (vysielanie a  podpora misionárov); - sociálna práca a diakonia a jej dostupnosť pre čo najširší okruh ľudí. Takýto cieľ však vyžaduje ekonomickú sebestačnosť a celkové hospodárenie s vytváraním zisku práve pre tieto úlohy.

Dôležité informácie Musíme si uvedomiť, že štátna podpora cirkví zahrňuje len platy a odvody našich duchovných. Nezahrňuje náklady na ich službu. Mesačné náklady nášho cirkevného sú viac ako 10 000€. Na druhej strane len pre ilustráciu: priemer z nedeľnej zbierky vychádza približne na 1€ na návštevníka služieb Božích. Nie je mojím cieľom uvádzať podrobné ekonomické ukazovatele. Už uvedené fakty postačia na uzáver o potrebe zvýšenia štedrosti každého člena cirkevného zboru, ak máme naplniť náš cieľ a poslanie.

Niektoré praktické návrhy 1) Modlime sa za štedré srdce, ktoré chce dávať s vďačnosťou a radosťou. 2) Snažme sa v týždni ušetriť na niečom, čo môžeme použiť do zbierky (napr. sladkosti, drahé nápoje...). 3) Majme domácu pokladničku (obálku), kde si napr. odkladáme jednotlivé mince. 4) Sľub viery ochotného darcu: S  dôverou v  Božiu pomoc sa chcem ochotne a  dobrovoľne podieľať na službe Cirkevného zboru ECAV Bratislava Legionárska: mesačne / štvrťročne sumou ..............,- €. Ak chcete uhradiť Váš Sľub viery ochotného darcu bankovým prevodom:

18

Názov: Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Bratislava Legionárska, číslo účtu: IBAN: SK45 1100 0000 0029 2986 7622 Meno: . . . . . . . . . . . . . . . . . . . a priezvisko: . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Adresa: . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Telefón/ mobil: . . . . . . . . . . . . . . . . . . E-mail: . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Chceme Vás uistiť, že si Vašu štedrosť vážime a budeme Vás o celkovom stave podporovania informovať.

Ako začať? Je len jeden účinný spôsob: Každý od seba – ochotne, dobrovoľne, s radosťou. Takých darcov miluje Boh (2. Korintským 9, 7) Jozef Kováč, člen redakčnej rady a zborový presbyter

Aj peniazmi sa dá slúžiť Bohu „Vyučím ťa a  ukážem ti cestu, po ktorej kráčať máš, radiť ti chcem a  moje oko bude bdieť nad tebou“ (Žalm 32, 8). Boh nás nielen stvoril, ale chce mať s nami blízky vzťah, viesť nás a radiť nám, aby sme tento život prežili múdro a Jemu ku cti a sláve. Božie rady a usmernenia sa týkajú aj oblasti peňazí. V Biblii je približne 2350 veršov, ktoré sa týkajú majetku, vlastníctva a financií. Spôsob, akým nakladáme s peniazmi, má dopad na to, aký dôverný je náš vzťah s Pánom Ježišom. Peniaze sú prvým konkurentom Ježiša Krista, keď ide o panstvo v našich životoch (Matúš 6, 24). Ako vychádzať s peniazmi, aby naše narábanie s nimi bolo súčasťou dobrého svedectva, ktoré sa snažíme niesť tomuto svetu? Nechajme sa inšpirovať citátom človeka, ktorý miloval Božie slovo, pozorne ho študoval a snažil sa metodicky uvádzať jeho rady do života. Bol to známy evanjelista žijúci v 18. storočí, John Wesley, ktorý o narábaní s peniazmi vyučoval túto zásadu: Zarob, koľko môžeš; uspor, koľko môžeš; dávaj, koľko môžeš.

19

Zarobiť, koľko môžeme neznamená len pracovať v krajine, kde je práca dobre odmeňovaná, mať profesiu, ktorá je nadpriemerne zaplatená, ako napr. pilot, lekár, počítačový špecialista či pracovník vo finančnom sektore. V Prísloviach 22, 29 čítame, že človek, ktorý si dobre vykonáva svoju prácu, bude za ňu odmenený. Bol som raz navštíviť stolára v oblasti Slovenska, ktorá nepatrí práve k najbohatším. Tento stolár je však pre svoju kvalitnú prácu známy v širokom okolí a je vyhľadávaný dokonca aj politikmi, ktorí potrebujú niečo kvalitné vyrobiť. Keď som videl jeho dom, záhradu, dielňu a jej vybavenie, pochopil som, že nemá núdzu o objednávky a ani o peniaze. Wesleyho zásada: Zarob, koľko môžeš, neznamená hrabivosť, ale znamená usilovnú a poctivú prácu konanú tak, akoby nás o ňu požiadal samotný Pán Ježiš (por. Kolosenským 3, 23 – 24). V  živote prichádzajú obdobia, ktoré si vyžadujú väčšie investície. Či už ide o realizáciu našich plánov, alebo o vyrovnanie sa s nepredvídateľnými udalosťami. Je dobré, keď máme nejakú rezervu. John Wesley radí: Uspor, koľko môžeš. Dodáva ale: „Spor však len v tom prípade, že aj dávaš. Spor pravidelne.“ Ľudia pracujúci vo finančníctve odporúčajú, aby si ľudia sporili 10 percent zo svojej mzdy. Ako ale usporiť čo najviac? S výškou svojej mzdy hýbať nevieme, pokiaľ nechceme meniť zamestnanie, ale výšku svojich výdavkov ovplyvniť môžeme. Mám otázku: Viete koľko miniete mesačne za bývanie, koľko za stravu, koľko za cestovné, koľko za poistenia, koľko za telefón? Z času na čas je dobré spočítať si, koľko za tieto veci platíme a či sa nedá nájsť rovnako dobré, ale lacnejšie riešenie. Obvykle pri tom zistíme, že niečo sa predsa len usporiť dá. Čo teda môžeme urobiť pre to, aby sme usporili, koľko môžeme? Je dobré mať rozpočet. Vedieť, kam idú peniaze. Zapisovať si výdavky niekoľko mesiacov, aby sme zistili, koľko financií je potrebných na tú-ktorú oblasť. Potrebujeme si tiež stanoviť priority a životný štandard. Je dobré si ujasniť, čo potrebujeme a čo je pre nás zbytočnosťou, či príliš drahým luxusom. Potrebujeme nové auto, väčší a tenší televízor, tablet, dotykový mobil, kávovar alebo robotický vysávač, ktorý sám vysáva? Ak tie veci potrebujeme, kúpme si ich. Ale zvážme, čo všetko nám je naozaj treba. Dnešný štýl zaobchádzania s peniazmi je často možné popísať takto: Míňame peniaze, ktoré ne-

20

máme, na veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme, aby sme urobili dojem na ľudí, ktorých ani nepoznáme. Božie slovo nás vyzýva, aby sme žili múdro. Niekedy jednoducho príliš veľa míňame. Brat Danny Jones, ktorý viac než 15 rokov pracoval s mladými ľuďmi na Slovensku, povedal: „Kedysi priemerný Američan žil na 60 percent; minul 60 percent svojho príjmu a ostatné usporil. Preto bol schopný zanechať svojim deťom slušnú sumu nasporených peňazí. Dnešní Američania však žijú na 110 – 120 percent. Míňajú viac ako zarobia a neustále sa zadlžujú.“ Nie je však zadlžovanie problémom aj na Slovensku? Počet ľudí, ktorí majú na krku exekúciu, rastie. Biblia nás vyzýva, aby sme nikomu nič neboli dlžní (Rímskym 13, 8). Dávajme si preto pozor na rýchle pôžičky, na použitie platobných kariet, ktoré nám umožňujú míňať i to, čo na účte nemáme, pretože sa môže stať, že sa zadĺžime a ťažko nám bude vychádzať z týchto dlhov. Buďme opatrní pri hypotékach. Božie slovo hovorí: „Dlžník je otrokom veriteľa“ (Príslovia 22, 7). A Boh chce, aby sme boli slobodní, a nie otroci. Boh nám chce radiť a chce nad nami bdieť. Pýtajme si radu od Neho prv, než urobíme akékoľvek dôležité rozhodnutie, ktoré môže ovplyvniť nás i našu rodinu. Tretia časť Wesleyho zásady znie: Dávaj, koľko môžeš. Dávanie je pravidlom, ktoré dal Boh pre tých, ktorí v Neho veria. Pri tejto téme často počujem protesty, že desiatky boli predsa v Starej zmluve a Nová zmluva už o desiatkoch nič nehovorí. To je pravda, ale pozor! Nová zmluva ide ďalej a napríklad v Skutkoch apoštolov čítame, že prví veriaci mali všetko spoločné. Chceme sa teda pridŕžať Novej zmluvy? Možno si teraz povieme: Tak to teda radšej budem žiť podľa Starej zmluvy a dávať desiatky! Krajina, ktorá vysiela do sveta najviac misionárov, je Južná Kórea. Prečo? Lebo veriaci tam ochotne dávajú desiatky zo svojho príjmu. V minulosti to bola Juhoafrická republika. Prečo? Lebo tamojší veriaci ochotne dávali desiatky. Za najmisijnejšieho kazateľa všetkých čias je považovaný Oswald Smith z Peoples Church v Toronte. Jeho zbor mal budovu za 500 tisíc dolárov, ale pre misionárov vo svete vyzbieral 14 miliónov dolárov. Jeho zbor mal v 60-tych rokoch 20. storočia 3500 členov a do sveta vyslali 350 misionárov. Prečo? Lebo členovia jeho zboru boli ochotní sa modliť a dávať desiatky na Božie dielo.

21

Pán Ježiš svojim nasledovníkom prikázal, aby rozniesli evanjelium do celého sveta. Sme účastní tohto diela? To nebolo odporúčanie. To bol príkaz. Či ho berieš vážne poznať i podľa toho, na čo dávaš peniaze. Oswald Smith povedal ohľadom misie: „Choď, alebo niekoho pošli. Ako kresťan inú možnosť nemáš.“ Pamätaj na to, že ak sa nemôžeš misie zúčastniť osobne tvojou prácou, môžeš sa do nej zapojiť cez tvoje modlitby a dávanie. Boh nám v 2. Korintským 9, 6 – 8 hovorí, že darcov za ochotu ich srdca požehná. V Malachiášovi 3, 10 je napísane: „Prinášajte celé desiatky do pokladnice a bude poživeň v mojom dome; a vyskúšajte ma týmto, vraví Hospodin mocností: Či vám neotvorím okná nebies a nevylejem na vás až nadbytok požehnania!“  Niekedy v sebe riešime otázku, že koľko z našich financií máme dať Bohu. Ak by sme porozumeli posolstvu verša z 1. Kronickým 29, 14, že všetko máme od Boha, museli by sme zmeniť otázku a pýtať sa: Koľko z Božieho si smiem nechať pre seba? Pamätajme na to, že Boh nežiada naše dary preto, aby nás ochudobnil, ale preto, aby nás požehnal a skrze naše dávanie požehnal aj iných. Čo povedať na záver? Aj peniazmi sa dá slúžiť Bohu. A tvoje narábanie s nimi je svedectvom pre tvoje okolie! (Viac na www.chcemviac.sk) Michal Fraňo, člen cirkevného zboru a riaditeľ Detskej misie na Slovensku

Leto v spoločenstve Légie+ Mladí ľudia zo spoločenstva Légie+ sa schádzali na svojich pravidelných stretnutiach aj počas leta. Tieto však mali nižšiu účasť a to hlavne kvôli dovolenkám a rôznym výletom. Jedným z takýchto výletov, ktorý sme zorganizovali, bola aj 9 tisíc kilometrov dlhá cesta za polárny kruh v Nórsku. Keďže na ďalekých cestách býva oveľa väčšie riziko rozličných nepredvídaných okolností ako zvyčajne, každý deň sme prosili o Božiu ochranu, čítali si Jeho slovo a spievali piesne na Jeho chválu. A presvedčili sme sa, že Boh je skutočne dobrý. Nielen preto, že sa nám nič zlého nestalo, ale aj preto, že sme

22

23

počas našej cesty mohli prežívať Jeho blízkosť a lásku k nám a že sme spoločne ako bratia a sestry v Kristovi mohli zdieľať všetky radosti a ťažkosti takejto cesty. S vďačným srdcom a s túžbou i naďalej slúžiť nášmu dobrému Pánu Bohu i podľa Petrovho napomenutia: „Keď niekto hovorí, nech hovorí

24

slovami, ktoré mu dal Boh, keď niekto slúži, nech to robí silou, ktorú dáva Boh, aby bol vo všetkom oslavovaný Boh skrze Ježiša Krista!“ (1. Petra 4, 11a), sme sa šťastne po troch týždňoch vrátili späť do Bratislavy. A  nezostalo len pri slovách. Keďže už niekoľko mesiacov prebiehajú v suteréne zborového domu na Legionárskej práce na jeho obnove, zapojili sme sa do nich okrem iných dobrovoľníkov aj my. Doteraz vykonané práce zahŕňajú vynesenie starého odpadu, rozbitie betónovej podlahy a vynesenie sute, vyčistenie stien a momentálne prebiehajú prípravy na pokladanie novej betónovej podlahy a maľovanie stien. A keďže ako spoločenstvo tiež veríme, že kresťania by mali byť aktívni aj vo svojom okolí a mali by byť jeho svetlom, spolu so spoločenstvom vysokoškolskej mládeže Offline sme sa zapojili do akcie Milujem svoje mesto, ktorej cieľom bolo priniesť lásku Pána Ježiša Krista medzi ľudí skrze praktickú pomoc a službu. Pomáhali sme pri čistení podchodu na Trnavskom mýte, kde sme odstraňovali grafity z mramorového obkladu stien. Pracovali sme s nasadením niekoľko hodín a okrem toho, že sa nám poradilo tieto steny vyčistiť, sme vďační Pánu Bohu za to, že sme mohli o Ňom hovoriť aj niekoľkým okoloidúcim, ktorí sa pri nás počas prác pristavili. Lenka Žuborová – členka prípravky spoločenstva mládeže Légie+

Letný kemp UPC Mosty, Račkova dolina, 15. – 19. 7. 2015 Aj tohtoročné leto sme sa ako spoločenstvo Univerzitného pastoračného centra Mosty stretli na letnom kempe, aby sme spolu strávili prázdninový a dovolenkový čas v Božej prítomnosti v krásnom prostredí našich Tatier, v Račkovej doline. Téma nášho kempu bola Nové bývanie. Bývanie ako také zahŕňa rôzne miestnosti. Pre tému nášho kempu sme vybrali konkrétne: hosťovskú izbu, obývačku, kuchyňu, spálňu a kúpeľňu s toaletou. Tieto miestnosti sme však nechceli opisovať len priestorovo a úžitkovo – aj keď priestor a úžitok jed-

25

26

notlivých miestností slúžil viac-menej ako základ. Vnímali sme, že sa potrebujeme zamerať na svoje vlastné srdcia, ktoré sú takpovediac rozdelené na miestnosti (podobne ako byt, či dom) a chceli sme nanovo pozvať Pána Ježiša, aby vošiel do každej z  miestností, stal sa majiteľom našich sŕdc, a nie iba hosťom, či nájomcom, ktorý k nám príde na návštevu alebo na kratší (pre nás vyhovujúci) čas. Rovnako sme tieto miestnosti a ich duchovný význam chceli aplikovať aj na naše spoločenstvo. Kemp sme začali prvým spoločným večerom a témou hosťovská izba, ktorá predstavovala evanjelizáciu – šírenie dobrej zvesti o Kristovi. Túto tému sme na druhý deň aj aplikovali do praxe. Niektorí z nás sa vybrali do najbližšieho mesta s cieľom zvestovať evanjelium prostredníctvom slova a praktickej pomoci. Druhý večer patril obývačke. Obývačka je priestor, kde hostí prijímame a trávime s nimi čas. Je to priestor, kde sa snažíme, aby sa naši hostia cítili čo najlepšie; aby sa u nás cítili ako doma. V kuchyni trávia ľudia mnoho času. Pri tejto téme sme sa spoločne zamýšľali nad tým, čím sa kŕmime; čím plníme naše vnútro, nie len fyzicky, ale čím plníme hlavne naše srdce (duchovne); čo to pre nás znamená a aký vplyv to na nás má. Spálňa. Tretí večer. Máš voľný čas? Oddychuješ? Ako vyzerá tvoj čas oddychu a načerpávania nových síl? Tieto otázky sa netýkajú len nášho fyzického stavu. Čas oddychu je dôležitý aj pre náš duchovný život, pre náš duchovný rast. Oddychujeme v Božej prítomnosti, pri Jeho slove, modlitbách? Skrátka – trávime čas s Bohom v komôrke? Na našom kempe sme mali možnosť zamýšľať sa nad všetkými týmito otáz-

27

kami. Mali sme možnosť mať osobný, intímny čas so svojím Bohom – obnoviť to, čo možno bolo už zabudnuté a zapadnuté prachom. Obnoviť čas, ktorý patrí len Bohu a nám. Posledný deň kempu sme začali spoločnými službami Božími. Téma kázne bola Kúpeľňa s toaletou. Neviem ako vy, ale ja nemám rada špinu. Už len keď mám špinavé ruky, pri najbližšej príležitosti mierim k umývadlu, púšťam vodu, nanášam mydlo a už sa potom len prizerám, ako špina steká dolu odtokom. Téma kúpeľne a toalety však pre nás na kempe neznamenala len vonkajšiu telesnú očistu. Koľkí z nás sa aj dnes cítime špinaví vo svojom vnútri? Koľkí z nás cítime, že naše srdcia sú plné špiny a neporiadku. To, čo sa každý jeden deň dostáva do našich sŕdc, nás veľmi znečisťuje a oddeľuje od Boha. Hriech je to, čo nás napáda a čoho sa potrebujeme neustále zbavovať. Potrebujeme byť očistení. A s touto „očistou“ nám môže pomôcť jedine Pán Boh skrze nášho Pána Ježiša. Počas služieb Božích sme mohli nanovo prísť k Bohu, činiť pokánie a prosiť Ho, aby nás očistil od všetkej špiny. Mohli sme prijímať telo a krv Jeho Syna pri Večeri Pánovej a tým oficiálne zakončiť náš čas na letnom kempe. Celých 5 dní sme mali popretkávaných rôznymi aktivitami. Stretávali sme sa v skupinkách a  mohli sme sa spoločne zahĺbiť do Božieho slova a modliť sa. Vybehli sme na túru na blízky kopec Baranec. Jedno doobedie sme si zahrali volejsáčkový turnaj (namiesto lopty sme si ako tímy pomocou diek prehadzovali vrecúška naplnené vodou) a ďalšie iné aktivity, vďaka ktorým sme mohli posilniť tímového ducha. Na svoje si prišli aj rodinky s deťmi. Vymysleli sme im aktivitu na vzájomnú manželskú koordináciu a komunikáciu. Pozreli sme si aj skanzen v Pribyline. Bolo fajn vidieť, ako ľudia kedysi žili, pracovali, učili sa a pod. Náš letný kemp z UPC Mosty bol dobrým časom oddychu pre telo, dušu a ducha, pre mladých aj starších, pre rodičov aj deti. Bol zábavou aj slzami radosti. Každý mohol nájsť akciu, ale aj pohodu a pokoj. Dali sme priestor slobode, ale zároveň sme mohli vnímať silnú jednotu nášho spoločenstva. A za to sme všetci Bohu nesmierne vďační. Sme radi, že nás spája Božia láska a Jeho milosrdenstvo, ktorými napĺňa naše srdia. Daniela Štrbová – členka UPC Mosty

28

Svedectvo z letného kempu UPC Mosty Čím bol tento kemp UPC Mosty pre mňa nový alebo iný? Roky chodievam na tábory, seniorálne stretnutia, víkendovky a pod. No vždy bolo spoločenstvo na týchto akciách zložené buď z detí, dorastencov alebo mládežníkov. Ale teraz tu bola zastúpená vo veľkom počte rodina – manželské páry s  deťmi. Odrazu som mala pred očami počas týchto dní fungujúce rodiny. Manželia, ktorí zastávajú svoje role podľa Božieho plánu a zámeru. Vychovávajú svoje deti vo viere v Boha, snažia sa byť svojím deťom odrazom Božieho srdca a Božej lásky. Hneď sa mi pripomenuli rozhovory s kamarátkami, ktoré ešte neuverili v Pána. Ich reakcie na moje názory o rodine sú často s postojom, že hovorím o rozprávke. Môžem povedať, že rodiny v UPC Mosty, na ktoré som sa mohla pozerať, s ktorými som sa mohla rozprávať a zdieľať; vnímam ako Boží dar pre tento svet. Zároveň sa opäť potvrdzuje pravda, že s  Bohom sú fungujúce manželstvá realitou, aj keď svetu sa to môže zdať naivnou rozprávkou. Boh je VÍŤAZ a opäť aj na tomto kempe, sme mohli víťaziť s Ním. Odhaľovať pravdu, ktorá oslobodzuje (Ján 8,32), rásť vo viere počúvaním Jeho slova (Rímskym 10, 17) a byť si navzájom bratmi a sestrami. Zároveň sme s týmito rodinami mali možnosť byť tam spolu ako jedna veľká Božia rodina. Veľmi som počas týchto dní vnímala Božiu kreativitu. Práve to, že sa tu nestretli len rodiny samotné, bolo pre mňa veľkým obohatením a veľkým povzbudením. Keď hľadáme najprv kráľovstvo Božie, všetko ostatné nám bude pridané (Matúš 6, 33). Viera Marecká – členka UPC Mosty

Rok Ľudovíta Štúra – bez sentimentu Rok 2015 je pre našu krajinu významný. Najmä preto, lebo je spojený s  200. výročím narodenia Ľudovíta Štúra – národovca, kodifikátora, revolucionára, politika, novinára, literáta, jazykovedca, evanjelika. Usporadúvame rôzne konferencie, semináre, vydávame publikácie, zborníky.

29

Jednoducho vraciame sa v čase k okamihom, ktoré boli pre zrod slovenského jazyka a národné prebudenie slovenského národa kľúčové. Isteže, počas desaťročí pribudli busty, sochy, budovy, múzeá, ulice či inštitúcie pomenované podľa Ľudovíta Štúra. No väčšinou popri nich prechádzame akosi bez záujmu, automaticky, nevšímavo. Veď sa už toľko o Ľudovítovi Štúrovi povedalo, napísalo. K opätovnému záujmu o významnú postavu slovenského národa a slovenskej žurnalistiky ma priviedli pracovné povinnosti. A vtedy som si s pokorou uvedomila, ako málo viem, či málo si pamätám zo školských lavíc o Ľudovítovi Štúrovi. Začala som si teda opätovne hľadať miesta, ktoré sú s jeho pôsobením spojené a snažila sa zachytiť akúsi emóciu z prostredia, kde sa zachovali stopy. No počas návštevy výstavy inštalovanej v priestoroch Bratislavského hradu venovanej osobnosti Ľudovíta Štúra som bola sklamaná. Veľký syn slovenského národa by si zaslúžil viac. Najmä reedície jeho kníh, či vydanie publikácií o ňom, ktoré by sa návštevníkom buď rozdávali, alebo by ich bolo možno zakúpiť. Zaiste je správne, že môžeme obdivovať jeho diela ako exponáty umiestnené za sklom, avšak v tomto prípade nie je skromnosť na mieste. Jeho myšlienky, vízie, knižné výtlačky by si zaslúžili oveľa exkluzívnejšie umiestnenie, aby bolo všetkým generáciám jasné, kto naozaj bol Ľudovít Štúr pre slovenský národ. A  že bez neho – by sme ako národ neboli! Aby som však hlbšie pochopila kontext pôsobenia Ľudovíta Štúra v revolučných rokoch, siahla som po literatúre, ktorá interpretuje jeho život a  dielo. Ktovie, či by so všetkým súhlasil, čo sme o  ňom napísali... Pre mňa však najväčším zážitkom bolo čítanie dobových dokumentov. Niekoľko týždňov som po večeroch čítala Listy Ľudovíta Štúra II z rokov 1844 –1855, ktoré ako knižnú publikáciu vydala Slovenská akadémia vied Bratislava v roku 1956. Tento takmer šesťstostranový zväzok listov je len výsekom zo Štúrovej obsiahlej korešpondencie, ktorú adresoval priateľom, rodine, vysokopostaveným osobnostiam, spolupútnikom v  národnom boji, duchovným, kultúrnym dejateľom – doma a v zahraničí. A to v slovenčine, češtine, nemčine či poľštine. Štúr svoje myšlienky, pocity, nádeje, prosby adresoval mnohým – Samovi Bohdanovi Hroboňovi, Ctibohovi Zochovi, Michalovi Miloslavovi Hodžovi, Martinovi Hamuljakovi,

30

Jánovi Kolárovi, Augustovi Horislavovi Škulétymu, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, Vaclavovi Hankovi, Izmailovi Ivanovičovi Sreznevskému, Jánovi a  Karolíne Štúrovcom, Mikulášovi Dohnánymu... Samozrejme, mnohé listy boli reakciou na riadky, ktoré k  nemu prichádzali, spomeniem azda list Samovi Bohdanovi Hroboňovi zo 6. januára 1844, ktorému napísal: „V tichto hrozních búrkach a  časoch smutních bou mi a  šetkím nám list Váš od 10 listopada opravďivou útechou! Ťešili sme sa s  ňím jako zo zvestuvateľom lepších, šťasňejších dňov. Vi sťe sa višinuli k  pojaťú čistej, žjadnimi osobnosťami ňezakalenej mišljenke Slovanskej a zahoreli celím ohňom duše Vašej za našu Slovenčinu, céru Slávi peknú, rovnoprávnú ale dávno utajenú pred svetom.“ A práve prostredníctvom listov, ktoré reflektovali historicky náročné obdobie, som mohla Ľudovíta Štúra lepšie poznať. Ako energického človeka, ktorého myslenie bolo logické, koncepčné a  sústredené na daný cieľ. Samozrejme, aj veľkí ľudia sú zraniteľní, preto sa Štúra dotýkalo odmietnutie či nesprávne chápanie jeho národno-buditeľských zámerov. V listoch, ktoré odosielal svojim spolupracovníkom sa často zmieňoval o prípravách na vydávanie Slovenských národných novín. Vyzýval k spolupráci, ale najmä pripravoval spoločnosť, duchovenstvo – katolícke a evanjelické, kultúrnu verejnosť na prijatie tohto slovenského titulu. Bojoval za povolenie vydávať noviny, o porozumenie. Zároveň českých priateľov z národných kruhov informoval o  prebúdzaní sa slovenskej intelektuálnej vrstvy. V  piatok 1. augusta 1845 vyšli teda Slovenskje Národňje Novini s  úvodným článkom a titulkom, ktorý je už dnes pomerne známy: Čo chceme s novinamí našími? V texte sa uvádza, že je zrejmé, ako iné národy v Uhorsku – Slovákov

31

prevyšujú. „Čo že je za príčina tohto nášho nazad ostaňja? Ňepoznávali sme požaduvaňja času nášho, a potrebi naše vlastnje, a kďe ňjet (non est, ist nicht) poznaňja tam aňi njet zadosťurobeňja potrebám takímto, tam ňjet napraveňja. Z tohto nášho nazad ostaňja viťekalo to: že sme sa sami seba, keď si národi inšje pred nás zastali, opustili a tak rečeno len na Božú milosť ňehali. Božja milosť a pomoc, pravda, všaďe je potrebná a bez ňej človek ňič ňeviveďje, ale bez práce, bez ustávaňja ňepríďe ťjež ani Božje požehnaňje, lebo len prácou človek si ho nakloňuje a hodním sa ho stáva.“ Tento rok si spolu so Štúrovým výročím narodenia pripomíname aj 170. rokov od začiatku vydávania Slovenských národných novín, ktoré boli pre ďalší vývoj slovenskej žurnalistiky určujúce. Aj v tomto prípade som teda siahla po dobovej tlači a začítala sa do prvého ročníka Štúrových novín. Každé z čísiel malo jasnú štruktúru, premyslené tematické a obsahové zameranie. A predsa musel Štúr hneď v začiatkoch vydávania zápasiť s nepriaznivými ohlasmi, priamo od vlastných čitateľov – Slovákov. Aké príznačné pre slovenskú mentalitu! V liste Samovi Bohdanovi Hroboňovi zo 6. septembra 1845 Štúr napísal: „Viem, že žjadosťiví buďete zveďeť jako sa novinám voďí a jakje mi o ňich chíri a dopisi doletujú? Braček, odpovjedam Vám, kdo že uhovje Slovákom? Málo lepších prjazňivejších hlasou víjmuc, sipe sa to hrozňe na hlavu moju: dopisi prichoďja pre reč strašlivje, pre literi laťinskje hroznje, pre malí formát ošklivje, pre zmer novín ňenávistnje, pluhavje. Jedňim som conservatív a to že je podzrivuo, druhím som ňje dosť forrista a každí komu sa lebo zmer novín, lebo reč, lebo písmeni, lebo formát, lebo cena ňepáči, koho článok ňje je prijatí alebo tak prijatí jako ho napísau, každí sa, ale každí odrjeka novín, smrť ím predpovjeda a praje.“ Obsah 45 čísiel prvého ročníka je veľmi inšpirujúci. Noviny boli zamerané na sociálne, spoločenské a hospodárske otázky pospolitého ľudu, ako by nimi autori chceli nastaviť zrkadlo a reflektovať tak najväčšie ťažkosti a deformácie, s ktorými ľud zápasil. Či to bolo vzdelávanie, alebo nemiernosť v pití alkoholu (preto vznikali v tom čase Spolky mjernosťi), či poznávanie rodinného života ako základu pre vyšší spoločenský – obecný či štátny záujem. Máme teda rok Ľudovíta Štúra. Syna národa, na ktorého sme hrdí, lebo bol evanjelik, lebo bol Slovák, lebo bol vzdelanec. Ľudovít Štúr však doká-

32

zal jedinečne spojiť národný, spoločenský, duchovný záujem v celok, čím dokázal, že každý úprimne veriaci človek musí mať záujem pozdvihnúť svojho brata a  ukázať mu cestu. To je predsa to pravé kresťanské posolstvo života Ľudovíta Štúra. Jeho srdce bilo a bolo na správnom mieste. Konfrontujme sa ním teda a dokážme dnešnému svetu, že naša viera je vierou v dobro každého človeka, ktorého dnes stretneme. Eva Bachletová, členka redakčnej rady

P.S.: Inšpirovaná listami, ktoré som čítala z pera Ľudovíta Štúra, som jeden napísala aj ja – List Ludevítovi Štúrovi. Vyšiel v Cirkevných listoch č. 6/2015. Pre potreby Evanjelickej Bratislavy som text upravila.

Letný zborový tábor Légie 2015 I tento rok (v čase 8. – 15. augusta) sa z Božej milosti konal zborový letný tábor. Tentokrát v Detve – v hoteli Royal (Látky-Prašivá). Pre našu rodinu to bol už tretí letný tábor. Od januára sme mali zapísaný termín v kalendári a čakali sme kedy príde prihláška. Veľmi sme sa tešili a modlili, aby sme mohli ísť. A tohtoročný tábor nás naozaj nesklamal, práve naopak, bol to osviežujúci týždeň v mnohých ohľadoch. Nielen fyzicky (príjemných 30 stupňov, oproti 37 v  Bratislave), ale takisto čo sa týka našich vzájomných vzťahov v zbore a hlavne nášho osobného vzťahu s Bohom. Máme ešte malé deti, takže sme sa nemohli zúčastniť celého programu spoločne, no program nechával čas pre každého. Jednotlivé dni sa začínali rannými stíšeniami. Po raňajkách sme pokračovali seminármi, ktoré sa týkali praktického života kresťana, našej služby a vzťahov s ľuďmi, s ktorými nezdieľame spoločné hodnoty. Tento rok ich pre nás pripravili manželia Gurkovci, Tomáš Trcka a Ondrej Kolárovský. Večerným slovom nám poslúžil Stanko Gurka z Domu na polceste vo Veľkom Slavkove. Pomohol nám nájsť odpoveď na otázku: Prečo som kresťan. Pripomenul nám hlavné Božie prikázania: Milovať budeš Pána svojho Boha a svojho blížneho, a tiež ako zachovať náš vzťah s Bohom vždy čerstvý. Po večernej téme nasledovali diskusné skupinky, niekedy až do neskorej noci.

33

Pre deti, ktorých bolo tento rok takmer 40, bol takisto pripravený program. Mladšie spoznávali ovocie Ducha Svätého a ako si ho môžu vo svojich maličkých životoch pestovať. Viedli ich pritom Ali Popiková, Lenka Izáková a Jarka Hrašková. Staršie deti sa pod vedením Jelky Petričovej, Jožina Budaja, Matúša Imríška a Mateja Synaka vydali na Víťazný beh. Ani tento rok nechýbal večerníček, olympiáda pre deti a nočná hra. Napriek tomu, že program bol bohatý, zostávalo nám každý deň dosť voľného času na oddych. Výlety sme tento rok podnikli do Čierneho Balogu, skanzenu Vydrica, k vodnej nádrži Ružiná a navštívili sme i včelára.

34

Za celú prípravu a organizáciu tábora sa chceme poďakovať organizátorom – rodine Bobockej, Popikovej, Synakovej, Šebestovej, Budajovej, Lenke Izákovej a všetkým ktorí pomáhali. Najväčšia vďaka patrí Bohu, za to že sme mohli prežiť krásny čas v spoločenstve, za Jeho vedenie a ochranu, a za to ako konal v našich životoch aj počas tohto týždňa, čo sme mohli zažiť aj my osobne. Katka Šebeňová – účastníčka tábora

35

Deti na Zborovom tábore 2015 počas návštevy u včelára

Dr. Ladislav Jurkovič – požehnaný v skúškach viery (dokončenie z Ev. Bratislavy č. 2/2015) „Nemohli sme mlčať, bolo by to nedôstojné!“ Ako to bolo ďalej? S ťažkosťami aj radosťami, s novým utrpením od zástancov marx-leninizmu a ateistického socializmu. Niektorí speváci v spevokole cirkevného zboru v Košiciach, členovia komunistickej strany, odmietli niesť názov Evanjelický spevokol. Usilovných misijných farárov z krajských miest dávala komunistická vrchnosť na menej dôležité miesta – vtedy preložili aj brata farára Jurkoviča. Od 2. 4. 1953 pôsobil v Rimavskej Bani, zo zdravotných dôvodov šiel od novembra 1960 do Levoče. Od 18. 4. 1962 bol vo vyšetrovacej väzbe pre slovo Božie. Odsúdený bol v Košiciach, v tzv. protištátnej skupine Jozef Juráš a spol.. Rozsudkom mu vymerali 4 roky trestu odňatia slobody a po nich 5 rokov zákazu duchovnej činnosti kňazskej.

36

Väzenie bolo pre neho v prvých týždňoch neznesiteľným utrpením. Jeho šľachetný duch dostal v pravý čas silu od Pána Boha. Doktor filozofie, milý kazateľ slova Božieho si uvedomil, že vlastne nikdy nemal takú možnosť, zvestovať Krista a  kázať evanjelium o  milosti Božej zhromaždeniu vrahov a zločincov, ale aj nevinne odsúdených ľudí, trpiacich krivdy. To ho zo skleslosti postavilo na nohy, väzenie prijal ako špeciálnu misijnú príležitosť a  ďalej si počínal ako pokorný a múdry evanjelista. 30. 7. 1964 bol podmienečne prepustený na slobodu. Svoje presvedčenie, zastať sa vždy Ev. farár Ladislav Jurkovič pravdy, a keď treba, prijať aj kríž, vy- (Foto © rodinný archív vdovy jadril neskoršie, v obrodnom procese p. Jurkovičovej) v roku 1968 slovami: „My, evanjelickí kňazi, vtedy, keď išlo o porušovanie tých najzákladnejších práv, ktoré vytyčuje aj Charta spojených národov, nemohli sme vtedy mlčať, veď bolo by to bývalo ozaj veľmi nedôstojné.“ Po návrate z väzenia nastúpil do zamestnania v Košiciach v národnom podniku Cesty ako skladový robotník. V jeho úsilí znovu sa vrátiť do duchovnej služby, podporili ho priaznivým posudkom v  jeho zamestnaní. Vedenie národného podniku Cesty, závod v Košiciach, dalo k jeho žiadosti na Krajský súd odporúčanie: „...Povinnosti vyplývajúce z funkcie skladového robotníka si plní dobre. Pri nárazových prácach – mesačných uzávierkach vypomáha pri spracovaní obratových súpisok a  skladových karát. V  kolektíve spolupracovníkov je obľúbený pre jeho tichú povahu. Menovaný je nenáročný a  je charakteristický svojím slušným vystupovaním ... tunajší závod doporučuje vyhovieť žiadoti menovaného o zahladenie odsúdenia.“ Riaditeľ závodu: Ing. Hančinský Jaroslav, Cesty n. p. Košice, závod Košice. (List zo dňa

37

Dr.Ladislav Jurkovič pri ordinácii novokňazov v r. 1943 (Fotografia dokumentuje L. Jurkoviča (sedí prvý vpravo) ako zborového farára v Bratislave pri ordinácii novokňazov 27. 6. 1943. Samuel Velebný (1918 – 1991) stojí prvý vľavo). Foto: © archív rodiny S. Velebného

25. apríla 1967 Krajskému súdu v Košiciach, Cirkevný archív ECAV, Bratislava) Brat farár L. Jurkovič mohol od 1. 10. 1968 ako seniorálny kaplán Košického seniorátu kázať slovo Božie a konať mnoho misijnej práce, ba i verejnoprospešnej práce v Košiciach, v Budimíri, v Štóse, po slovensky, po maďarsky, po nemecky. Keď mu zomrela druhá manželka, bol zas sám. V roku 1980 sa tretí raz oženil. Margita rod. Vojtková mu bola vernou oporou v milom manželstve. Spolu ďakovali Pánovi za roky života a milosti pri jeho 90-tych narodeninách i potom. (Pozn. autorky: Na moju otázku, ako hodnotí život svojho manžela, brata farára Jurkoviča, odpovedala: „On bol veľmi, veľmi, veľmi dobrý!“ Vdova M. Jurkovičová žije v opatere svoje sestry, p. Molčanovej, v Košiciach.)

38

Ladislav Jurkovič (Foto© zo spisu v archíve UPN)

Keď sa človek narodí do rodiny Hurbanovskej a Jurkovičovskej, má vysoký mravný záväzok, svietiť a slúžiť, obetovať sa v mene Pána Ježiša. S pomocou Božou to naplnil aj brat Ladislav Jurkovič. Hanka Ruszová z  Ev. a. v. cirkevného zboru v Košiciach o ňom hovorí: „Mal dobré názory na tú dobu, v ktorej sme žili, správny duchovný pohľad. Nebol nikdy zatrpknutý, s ťažkou hlavou. Bol radostnej mysle, zaujímal sa o každého človeka. On aj mňa navrhol za presbyterku. Mal rád mladých ľudí – hoci bol vekom zošlý, duchovne bol svieži. Radostne, dobre pôsobil na všetkých. Všetko, čo robil, obrátil na dobré.“ S veľkou úctou si na neho spomína aj Dr. Samuel Velebný, syn prenasledovaného a  väzneného ev. farára S. Velebného: „Dr. Jurkovič bol teologicky erudovaný a svoje vedomosti zanietene používal v duchovno-pastierskej a misijnej práci. Bol zanieteným bojovníkom za pravdy Kristovho evanjelia a nebál sa ani verejne vystúpiť v čase nacistickej i komunistickej totality. Aj v dôchodkovom veku sa aktívne podieľal na dianí v ECAV – v Štóse (fília Košíc) zabezpečoval služby Božie v nemeckom jazyku pre evanjelikov národnostnej menšiny karpatských Nemcov. Svoje jazykové schopnosti využíval pri štúdiu archívnych materiálov za účelom písania kroniky cirkevného zboru Košice. Bol ochotný pomôcť všade tam, kde sa dalo.“

39

Dr. Jurkovič bol pri ordinácii novokňazov v r. 1943, práve vtedy, keď bol ordinovaný otec Dr. Velebného. O 25 rokov stretli sa obidvaja kňazi – Jurkovič a Velebný – v Košickom senioráte, ako oltárni spolubratia. (Pre úplnosť a na vysvetlenie: Ordináciu novokňazov 27. 6. 1943, v Novom kostole na Legionárskej ulici v Bratislave vykonali: dekan SEBF Dr. J. Jamnický, prof. Dr. J. Beblavý a Dr. L. Jurkovič. Ordinovaní boli vtedy: Samuel Velebný, Pavel Proksa, Otto Vízner, Ján Eľko, Rudo Macúch, Ondrej Bartho, Ferdinand Kubek. Pri ordinácii neboli biskupi, pravdepodobne pre vojnové časy nebolo jednoduché pre brata biskupa Dr. V.P. Čobrdu cestovať vtedy z Prešova do Bratislavy.) Dr. Jurkovič a Samuel Velebný sa však po rokoch stretli, preskúšaní vo viere: „Obidvaja pocítili príkoria komunistickej totality, ktoré vyvrcholili vo vykonštruovaných súdnych procesoch s označením KVAP (máj 1962) a Juráš a spol. (júl 1962) v Košiciach“ – napísal syn, Dr. Samuel Velebný. Brat farár Ladislav Jurkovič zomrel 1. 5. 1997 v  Košiciach. Pohrebnú rozlúčku vykonal biskup Východného dištriktu Dr. Július Filo st. 7. 5. 1997 v chráme Božom v Košiciach. Úprimný obdiv k životu a službe Dr. Ladislava Jurkoviča pri jeho odchode do večného domova vyjadril brat farár Ján Havíra, vtedy levočský farár: „Bol vzácnou osobnosťou. Jeho meno bolo úzko spojené s novodobými dejinami našej Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi. Tvoril ich slovom, perom a životom. Z lásky k cirkvi vedel prinášať aj obete. Jeho meno je úzko spojené s naším (levočským) cirkevným zborom. Tu zvlášť sa presvedčil, že kde sa mocne káže slovo Božie, tam lietajú kamene, horia hranice, otvárajú sa brány žalárov. Kto však odchádza, neodchádza do neznáma, má svoj cieľ. Mal ho aj on...“ Viola Fronková, v rokoch 1980 – 1990 presbyterka bratislavského ev. a. v. cirkevného zboru

Modlitba za novomanželov Pane Bože, ďakujeme Ti za  týchto novomanželov.  Ďakujeme  za cestu, ktorou si ich viedol až po dnešný deň a  za ich vzťah, ktorý sa dnes stáva manželským. Ďakujeme za ich rodiny, za rodičov, súrodencov a ďalších

40

blízkych. Prosíme, aby mali so svojimi rodinami dobré vzťahy a aby sa vedeli navzájom rešpektovať. Ty si ich oboch stvoril a najlepšie ich poznáš. Prosíme, aby silu a  lásku pre pochopenie toho druhého hľadali v  prvom rade u Teba. Dávaj im jednotu v manželstve napriek rozdielom. Ty jediný vieš, čo ich na spoločnej ceste životom čaká, aké radosti aj starosti. Prosíme, pomáhaj im v každej chvíli dodržať sľub, ktorý dnes zložili. Zvlášť v ťažkých chvíľach, keď im v tom emócie budú viac prekážať ako pomáhať. Ďakujeme, že sa môžeme spoliehať na Tvoju milosť. Žehnaj im,  prosíme, na spoločnej ceste manželstvom, či už bude viesť slnečnou lúkou alebo búrkou. Amen. Ľubica Mózesová – členka cirkevného zboru

Foto: 25. júla 2015 uzavreli manželstvo Milan Korenica & Ria Ölvecká a 12. septembra 2015 si lásku a vernosť sľúbili Pavol Galáš & Karina Mičovská. Srdečne obom novomanželským párom blahoželáme, ďakujeme za ich obetavú službu medzi mladou generáciou v našom cirkevnom zbore a prajeme im Božie požehnanie!

41

Je nemluvňa v krste znovuzrodené? Je potrebné definovať, čo presne znamená znovuzrodenie a s čím je späté. Ak Pán Boh odpúšťa dieťaťu jeho dedičný hriech a prijíma ho za svoje, je 100% znovuzrodené a ide do neba, keby umrelo. Rozumej, aké iné by malo  byť v Božom náručí ako znovuzrodené? Krst je predsa dar spásy a odpustenia. Čo iného nám v ňom Pán Boh dáva? Pri krste zaznieva nie ľudské, ale Božie slovo, akokoľvek v nenápadnej a neokázalej, ba chabej forme. Jasné, že ľudský prízemný chytrácky rozum, keď nevidí vonkajšie prejavy viery, váha a zdá sa mu, že u nemluvňaťa znovuzrodenie nemôže nastať. Ale čo je u ľudí nemožné, to je možné u Boha. Z Biblie predsa vieme, že Boh komunikoval s deťmi ešte keď boli v lone matky. Či Jeremiáš nebol znovuzrodený v matkinom lone, keď ho Boh vyvolil za proroka? Problémom je, že málo dôverujeme Bohu. To neznamená, že krst je magický úkon. Druhou vecou je, že život ide ďalej aj po krste. Rozvíja sa dynamika hriechu, dieťa môže od Boha odísť, nemusí v Neho veriť úprimne, a neskôr, ak mu Boh dá tú milosť, sa pre Neho vedome rozhodne a tak je tiež znovuzrodené. Ide o to, že celý život viery je proces, zápas, až do konca, až do smrti a jeho etapám nemožno dávať nejaké statické nálepky alebo si ich predstavovať staticky. Znovu a znovu sa máme každý deň rozhodovať pre Boha, proti hriechu, znovu a znovu sa máme obracať a, ak chcete, znovuzrodzovať. Z  bežnej ľudskej predstavy telesného jednorazového narodenia nemožno odvodzovať bezo zvyšku pravidlá pre chápanie duchovných skúseností, konkrétne znovuzrodenia. V prebudeneckej reči sa však znovuzrodenie ZUŽUJE na (zážitok) obrátenia v dospelom veku. Nevravím, že znovuzrodenie takýmto zážitkom nie je; áno je, ale znovuzrodenie je viac, má viacej foriem. Keď je človek veľký, môže byť znovuzrodený – môže zažiť obrátenie, čo je to isté. Avšak môže odpadnúť od Boha, a neskôr sa môže k Bohu aj vrátiť. Znovuzrodenie nie je v rozpore s odpadnutím. Terminologicky by som to rozlíšil tak, že človek bol znovuzrodený, ale Pána nenasleduje. Taká je dynamika duchovného života, ktorý nemôžeme uzavrieť do statických ter-

42

mínov i kvôli tomu, že ide o  Božiu vec, nie o ľudskú. Aj v prípade ľudských procesov – lásky a pod., je tam veľká dynamika. Všeobecne, byť znovuzrodený znamená byť prijatý Bohom a obdarovaný spásou. Znovuzrodenie je aj u dospelého predovšetkým Božím darom, dielom Božej milosti. Na znovuzrodenie je treba nazerať predovšetkým ako na Božie dielo, až potom na ľudské, nie naopak. Kniha svornosti – Symbolické knihy hovoria o znovuzrodení v zmysle obrátenia mnohokrát, ale nepsychologizujú ho, nepopisujú a nepredpisujú, ako by malo byť prežívané. Marek Říčan, farár a teologický referent Sliezskej cirkvi evanjelickej a. v. v ČR

Postrehy ku krstu detí u O. Hallesbyho: o duchovných schopnostiach nemluvniat Autorom knihy Krst nemluvniat a  obrátenie dospelých, ktorá sa ku mne dostala v anglickom preklade (Infant Baptism and Adult Conversion, 108 strán, vyd. v  r. 1924), je nórsky evanjelický prebudenecký biskup Ole Hallesby (1879 – 1961). Desiatky rokov pôsobil ako profesor etiky a  systematickej teológie na Slobodnej evanjelickej teologickej fakulte v  Osle. V  období nemeckej okupácie sa stal symbolom národného odporu, dva roky bol väznený v koncentračnom tábore. Ovplyvnil evanjelicko-luterskú cirkev v  USA.  V  slovenčine vyšli z  luterskej prebudeneckej literatúry zo Škandinávie napr. tituly Carla Olofa Rosenia (1818 – 1868) Cesta k pokoju (vyd. Polárka Vavrišovo 1999) či jeho úvahy Každý deň s Bohom (postupne v  12-tich brožúrach ich vydalo EvS Bratislava v  r. 2000 – 2002).

43

Od O. Hallesbyho bola v slovenčine vydaná (ako samizdat v období socializmu) útla publikácia Prečo som kresťanom.

Duchovný stav nemluvňaťa Kniha O. Hallesbyho Krst nemluvniat a obrátenie dospelých obsahuje zaujímavé postrehy na tému duchovného stavu nemluvňaťa a jeho postoja voči krstu a Božej milosti. Sú hodné zamyslenia. Pre zrozumiteľnosť a prehľadnosť ich uvádzam v bodoch. Moje vlastné doplňujúce poznámky dopisujem kurzívou. Budú skromné – i s ohľadom na rozsah tohto článku – ale najmä preto, aby jasnejšie vynikli myšlienky predstaveného autora – evanjelického biskupa O. Hallesbyho. 1) Nemluvňa síce nemyslí, nevie, čo sa s ním počas krstu deje, zostáva pasívne, ale NEKLADIE ODPOR Božej milosti, ktorá mu je udeľovaná. 2) My, dospelí, hoci disponujeme rozvinutými rozumovými schopnosťami, sa učíme neodporovať až skrze pokánie a  vieru. Zmyslom pokánia je, aby u dospelých odstránilo onen odpor kladený milosti. Pán Ježiš nepotrebuje, aby sme Mu pomohli nás spasiť, potrebuje len, aby k nám mal prístup. Luterská cirkev tu preukazuje jasné učenie o ľudskej zvrátenosti v dôsledku hriechu a o nezaslúženej spáse.

Význam nevedomia v živote človeka V bežnom myslení okolo nás sa nemluvňa šmahom podceňuje, pretože „o svete nič nevie“. Nadhodnocujeme vedomie a prehliadame fázu nevedomia a jeho spojenia s naším  vedomím. To všetko sa premieta i do teológie odmietania krstu nemluvniat. O. Hallesby doceňuje a vysvetľuje význam nevedomej fázy v živote človeka. 3) Život každého z nás vyrastá z nevedomia. 4) V  živote každého človeka je rozmer vedomia i  nevedomia, pričom oboje je vzájomne spojené a  oblasť nevedomia je rozsiahlejšia ako vedomie: je viac vecí, ktoré si neuvedomujeme. Nevedomie u dospelého reprezentuje napr. spánok. Človek veľkú časť svojho života prespí.

44

5) Nevedomá fáza života je taká dôležitá, že keď človek dostatočne nespí, nemôže viesť kvalitný vedomý život, ba upadá do šialenstva. Na príklade spánku vidíme, že najväčšiu regeneráciu dosahujeme vo chvíľach, keď je vedomie „vypnuté“. 6) Vedomý život je teda závislý na nevedomom – aj u dospelých. 7) I  v  našom vedomom živote je mnoho vecí, ktoré nám unikajú. Niektoré funkcie nesledujeme automaticky: trávenie prebieha najlepšie práve vtedy, keď si ho nevšímame! 8) Ľudský život sa posúva do oblasti nevedomia aj tým, že sa všetci blížime k smrti a pred týmto bodom väčšina ľudí vedomie stráca, niektorí postupne. – Preto sa vo veciach viery nemôžeme spoliehať na vedomie priveľmi. Na týchto postrehoch prinajmenšom vidíme, že nevedomie nám prospieva inak, ako vedomie. Žiadalo by sa povedať, že prospieva inak, ako si „prospievanie“ bežne alebo prvoplánovo predstavujeme, napr. ako aktívne ovládanie a spracovanie informácií, ale asi to nie je tak celkom pravda, pretože v nevedomí to tiež nejako „šrotuje“ a aj v ňom sa „prepočítavajú“ údaje (ako v GPS), ale neviem, či rovnakým spôsobom. A „prepočítavanie“, čiže fungovanie, nie je to isté, čo „prospievanie“. Do väčších podrobností nebudeme zachádzať.

Nevedomie človeka vo vzťahu k Bohu 9) Podobne aj náš nevedomý život s Bohom je širší ako vedomý, zahŕňa viac ako vnímame svojou mysľou a pocitmi. To nás napĺňa pokojom, lebo sa nemusíme vo svojej viere “spoliehať“ iba na to, keď na Boha „myslíme“. 10) Ba niekedy hrešíme viac a žijeme menej duchovne práve vtedy, keď máme na Boha viac času a na prácu menej. – Tak to okúsil biskup Hallesby na sebe samom v čase voľna. 11) O nevedomí a neregistrovanom raste kráľovstva Božieho povedal Pán Ježiš podobenstvo o rastúcom zrne: Boží život – Božie kráľovstvo – rastie, človek ani sám nevie ako, či spí alebo bdie (Marek 4, 27). – Kráľovstvom Božím nemusí byť iba (viditeľne rastúci) počet veriacich alebo zborov na danom území, ale aj proces, ktorým Pán Boh pôsobí v človeku. Kráľovstvo Božie nie je len „štruktúra“, ale podľa onoho podobenstva aj (skrytý) „proces“.

45

12) V  súvislosti s  tým si nemôžeme myslieť, že veriaci, ktorý zošalel, a tak prišiel o rozum, nebude spasený. Je to veľké nedorozumenie. Duševne chorý predsa nie je za svoje konanie zodpovedný, keďže stratil vládu nad sebou. Ak Boží život v človeku pulzuje, i keď spí, funguje v ňom, aj keď ho ovládla psychická nemoc. Tak, ako od Pána Boha nemôže odpadnúť človek, keď spí, nemôže od Neho odpadnúť ten, kto se pomiatol. 13) Nevedomá časť nášho života je stále v spojení so všetkým čo nás obklopuje, s ľuďmi, s prírodou i s Bohom a s anjelmi.

Nemluvňa a jeho nevedomie vo vzťahu k Bohu 14) Podobne pri dieťati (nemluvňati): komunikuje s okolím skôr, ako si to uvedomuje, prijíma rôzne vnemy už pred narodením. – Dobre to vieme všetci, ktorí sme sledovali vývin našich detí. 15) Rodičia svojím konaním zanechávajú a majú zanechávať v duši dieťaťa – v jeho nevedomí, dobré, alebo aj posvätné stopy: jednoducho rodičia mu majú odovzdávať aj niečo posvätného. Ono si týchto stôp nie je vedomé, ale sú v ňom a pôsobia. Duch Svätý sám pôsobí i na nevedomie dieťaťa, ako v prípade ešte nenarodeného Jána Krstiteľa (Lukáš 1, 15). 16) Raz sa to, čo prebehlo v nevedomí, prebudí a prinesie výsledok, napr. vo forme myšlienky na Boha. 17) Práca Ducha Svätého vedie k pokániu iba pri prechode z podvedomia do vedomia. Neraz sa hovorí o nečakaných obráteniach, ale predchádzala im tichá práca Ducha Svätého v nevedomí alebo podvedomí človeka. 18) Rodičia a duchovní rodičia majú pôsobiť na nemluvňa duchovne, prostredníctvom svojich modlitieb, skrze svojho ducha čiže zdroj, z  ktorého vyvierajú naše slová, postoje, reakcie, činy. 19) Nemluvňa sa už od počiatku svojho života stretáva s Bohom, s Božou vôľou – a to a prostredníctvom disciplíny, ktorej ho učia alebo majú učiť jeho rodičia. 20) Ukázňovaním rodičia krotia sebeckosť a zanovitosť nemluvňaťa. Napríklad, keď chceme dieťa naučiť, aby zaspalo bez toho, že by sme ho držali v náručí, musíme ho nechať hoci pár hodín alebo aj nocí plakať, ale ono sa naučí zaspať bez našej asistencie.

46

21) Tým sa dieťa po prvý raz stretáva s Božou vôľou – síce nie v oblasti vedomej viery a doktríny, ale v tom, aby poslúchalo svojich rodičov, pretože tí, ako vychovávatelia, vykonávajú Božiu vôľu, keď učia deti poslušnosti a keďže majú svoj mandát od Boha – z týchto dvoch dôvodov sa dieťa prostredníctvom disciplinovania skutočne stretáva s Bohom. Je predsa Božou vôľou, aby nebolo sebecké, aby poslúchalo autority. 22) Nemluvňa sa učí podriaďovať, čo bude potrebovať, keď bude väčšie, vo fáze vedomej. Pomôže mu to nielen vo vzťahu k rodičom, súrodencom, v spoločnosti, ale aj vo vzťahu k Bohu. Ak sa nemluvňa učí napríklad tejto veci – podriaďovaniu sa – nie je pravdou, že je z duchovného  hľadiska, z hľadiska určitej duchovnej zodpovednosti, (celkom) „vyšachované“. Domnievam sa, že potrebujeme takýto pohľad, mozaiku ktorého vytvárajú úvahy biskupa Hallesbyho. Povedzme, pohľad „z inej strany“, aj keď tým nechceme znižovať zodpovednosť vedomej viery. Tá však teraz nebola predmetom našich úvah. V úvode sme povedali, že k myšlienkam biskupa Hallesbyho nebudeme nič dodávať. – Nech teda pôsobia. Marek Říčan, farár a teologický referent Sliezskej cirkvi evanjelickej a. v. v ČR

Kniha do Vašej pozornosti Bengt Pleijel: ...Aby ste vedeli... Putovanie Prvým listom Jánovým Priateľov spravidla vídavame. No sú aj iní priatelia – „z poličky“, z kníh. Nemôžeme ich hocikedy fyzicky vidieť, a predsa sú nám vzácni. Bengt Pelijel patrí k mojim najlepším priateľom „z poličky“. Jeho texty majú šťavu. Posilňujú, dodávajú odvahu, radosť, istotu. Zaiste preto, že sám Pleijel čerpá z prameňa. Vie, že „nestačí len obdivovať stôl s obedom, ale pokrm treba

47

aj jesť.“ Putovanie Prvým listom Jánovým ponúka príležitosť ochutnať z výživného pokrmu pre dušu a stretnúť skvelého priateľa „z poličky“. Martin Šefranko, ev. farár

Úryvok z knihy Bengt Pleijel: ...Aby ste vedeli... Putovanie Prvým listom Jánovým (vyd. Tranoscius Liptovský Mikuláš 2015, 192 strán; zo švédčiny preložil Milan Žitný.)

Žijeme v čase agnosticizmu. V sociologických prieskumoch býva častý jeden typ odpovede: Neviem. Táto odpoveď je čoraz zvyčajnejšia, čím väčšmi sa blížime k náboženským otázkam. Je Boh? Neviem. Je život po tomto živote? Neviem. V kresťanských kruhoch sa neraz pokladá za prehnane odvážne byť si istý svojím spasením. Preto je užitočné a vyzývajúce čítať tento neveľký list od Jána. Ustavične sa v ňom zdôrazňuje: Vieme, vieme, vieme... Kresťan býva neraz neistý. Vie dosť veľa o pochybnostiach a tme. Uvedom si však, že tu nejde o pochybnosti o Ježišovi. Ide o pochybnosti o sebe samých. Toto som napísal vám, veriacim v meno Syna Božieho. Kto verí, nie je neistý Ježišom. Môže však byť veľmi neistý sebou samým. ... Náš nebeský Otec nechce, aby Jeho deti boli neisté Jeho láskou. Chce, aby Jeho deti vždy cítili, že On ich miluje. A keď táto istota prispeje k ich odvahe, potom sa odvážia hovoriť s inými o svojej viere.

Bengt Pleijel Narodený v r. 1927 − patrí k popredným švédskym esejistom, prozaikom a publicistom. Ako evanjelický kňaz pôsobil niekoľko desaťročí v pastoračnej službe a nadobudol bohatý fundus skúseností. Napísal 15 kníh a 75 tzv. „putovaní kresťanskou vierou“. Na Slovensku je známy z prekladu knihy Brána viery otvorená, ktorá vyšla začiatkom 90. rokov minulého storočia. Aktívne doteraz pôsobí vo švédskych médiách, najmä v denníku Göteborgsposten. Založil Charizmatické hnutie v rámci Švédskej cirkvi, kde sa usiluje o netradičné rozvíjanie kresťanského spolunažívania. Treba si uvedomiť, že švédska cirkev patrí, pokiaľ ide o hľadanie odpovedí na pálčivé otázky súčasnosti v ustavične sa meniacom svete, k najaktívnejším cirkevným

48

spoločenstvám v Európe a vo svete. Jej postoje sa vyznačujú niekedy až priveľmi liberálnym prístupom. Pleijel však patrí k umiernenému prúdeniu v rámci švédskej cirkvi, keď napr. v otázke požehnania homosexuálnym párom neakceptuje oficiálny postoj cirkvi. Publikácia vyšla vo Švédsku doteraz v troch vydaniach v celkovom náklade 10 000 exemplárov. Pod jej úspech sa podpísalo netradičné kladenie otázok, dôkladné čítanie biblického textu a nadväzovanie na viaceré popredné práce teológov o Prvom liste Jánovom. Autorský štýl sa vyznačuje centrovaním na Bibliu, podrobnou analýzou biblického textu, ako aj didakticky citlivým prístupom. V centre autorovej pozornosti je pohľad na jednotlivé časti a súčasti Prvého listu Jánovho, na spoločenstvo veriacich s Bohom a s bratmi, na život kresťana ako dôsledok jeho spoločenstva s Bohom, ale aj na dôsledky opravdivého spoločenstva s Bohom a s bratmi, keď kresťan víťazí nad hriechom a svetom. Pleijel upozorňuje, že Ján vyzdvihuje základné princípy kresťanského života, najmä vnútorný vzťah medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu, plnenie Božích príkazov opravdivým životom viery a lásky, pričom pripomína, že je potrebná vnútorná súvislosť medzi hlbokými náboženskými pravdami a ich praktickým uplatňovaním v živote. Kniha má 19 kapitol, v ktorých autor vychádza z jednotlivých častí Jánovho listu. Uvedomuje si závažnosť sily slova, dôležitosť kresťanskej odvahy, zdôrazňuje potrebu rásť v sile, rásť v jasnozrivosti, byť v Božom svetle, ale aj schopnosť veriaceho človeka argumentovať, svedčiť, zhromažďovať poznatky a pod. Milan Žitný, prekladateľ publikácie

49

EV 4391/11 ISSN 1338-7936

50