Evanjelická Bratislava
4
2014 December
Ročník 41
Evanjelická Bratislava č. 4/2014 – december; ročník 41
Obsah Martin Šefranko: Naším najlepším príspevkom k 500. výročiu reformácie bude... (editoriál)___ 1 Knihy do Vašej pozornosti _________________________________________ 2 Jozef Kováč: Skrývajúci sa a zjavený Boh_________________________________ 4 Eva Bachletová: Ako prežiť Vianoce? (Anketa)______________________________ 8 Boris Mišina: Čomu nás učí Betlehem? (Kázeň) ____________________________ 10 Jozef Budaj: 11. Konferencia Rodinného spoločenstva ECAV ____________________ 14 Kristína Matúšková: Je nebezpečnejšie otvoriť srdce, alebo ostať „zazipovaný“?________ 15 Viola Fronková: Brat zborový dozorca Jozef Trimaj – vzácny príklad viery____________ 16 Eva Holotíková: Na sviatočný stôl____________________________________ 19 Martin Kováč: Odborný seminár 100 rokov Evanjelickej nemocnice – srdce človeka v centre pozornosti___________________________________ 21 Martin Šefranko: Dietrich Bonhoeffer: O dobrej moci (k okolnostiam vzniku textu) ______ 24 Jarmila Konkušová: Ako sa volali? (Doplňovačka)___________________________ 27 Martin Šefranko: Sloboda nie je bez obetí a aj dnes sa službe mladým treba venovať s nasadením (rozhovor s Jánom Vecanom)__________________________ 28 Zdroj internet: Pán Boh má veselých ľudí rád (humor) ________________________ 34 Eva Bachletová: Nech sa nás dotkne živý Boh (rozhovor s Martinom Mitim Kováčom)_____ 34 Martin Kováč: Čo prinesie Nový Stein?_________________________________ 40 Martin Šefranko: Služby Božie v Lamači ________________________________ 43
Evanjelická Bratislava Periodicita: občasník Údaje o vydavateľovi: Názov: Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Bratislava Legionárska Sídlo: Legionárska 4, 811 07 Bratislava, IČO 42267145 Korešpondenčná adresa: Legionárska 4, 811 07 Bratislava;
[email protected] Tel.: 02/555 711 95 www.legionarska.sk Dátum vydania: 21. december 2014 č. 4/2014; ročník 41 Cena výtlačku: nepredajné Evidenčné číslo: EV 4391/11 ISSN 1338-7936 Redakčná rada: Eva Bachletová, Jozef Budaj, Juliána Horváthová, Jarmila Konkušová,
Jozef Kováč, Dagmar Mozolová, Martin Šefranko – zodpovedný redaktor Neprešlo jazykovou úpravou. Grafický dizajn: Karol Prudil Foto na obálke: Vpredu: Foto z ev. služieb Božích v kinosále v Lamači 9. 11. 2014: Erik Máder Vzadu: Z odborného seminára 100 rokov Evanjelickej nemocnice: Martin Kováč Tlač: TYPIN - polygrafické služby Oprava, upresnenie k Evanjelickej Bratislave č. 2 – 3/2014 Pod príspevkom „Stretnutie manželských párov v Častej“ publikovanom na str. 23 – 24 bolo uvedené nesprávne meno autorky. Tou je Slávka Kušnírová. Autorom fotografií zo zborového zájazdu v Třanoviciach je Jozef Okoličány. Obom menovaným sa ospravedlňujeme.
Naším najlepším príspevkom k 500. výročiu reformácie bude... (editoriál) V roku 1722 prijal gróf Mikuláš Zinzendorf (*26. 5. 1700 †9. 5. 1760) na svojom panstve v Hornej Lužici (v dnešnom Nemecku) ľudí, ktorí museli utiecť z Moravy pre náboženské prenasledovanie. Išlo o potomkov česko-moravskej Jednoty bratskej, cirkvi, ktorej biskupom bol aj Ján Ámos Komenský. Zinzendorf umožnil exulantom na svojom panstve založiť osadu Hernhut (Ochranov), kde našli útočisko a spoločenstvo viery mnohí úprimní kresťania rozličných konfesií. Denne sa schádzali k modlitbám, duchovnému spevu a Božiemu slovu. Zinzendorf vedel, že je to dôležité a premýšľal, ako by presadil do praxe myšlienku rozhovorov o Božom slove a skúsenostiach s Božím konaním. Na večernom zhromaždení 3. mája 1728 vyprevadil Zinzendorf prítomných veršom piesne o Kristovi: „Láska Ťa priviedla k nám. Láska Ťa vytiahla z trónu; a my by sme Ťa nemali milovať?“ Gróf povedal zhromaždeným: „Bratia a sestry choďte s týmito slovami domov, a ony nech vás vedú počas ďalšieho dňa.“ Od toho času začali viacerí bratia a sestry prinášať aktuálne motto – heslo pre nový deň – všetkým obyvateľom Ochranova. Pritom sa zhovárali o veciach viery a zisťovali, že odlišnosť ich neoddeľuje, ale obohacuje. V r. 1731, bola vydaná prvá kniha biblických hesiel na každý deň (Losungen). Biblický text a modlitba mali obyvateľom Ochranova každý deň nanovo pripomínať večné Božie pravdy. Biblické heslá Jednoty bratskej vychádzajú odvtedy knižne nepretržite, v r. 2015 pôjde už o 285. ročník. Božie slovo nie je samoúčelné. Práve ním Pán povoláva a posilňuje do služby. Už v r. 1732 vyslala ochranovská Jednota bratská prvých misionárov na ostrov svätého Tomáša v Karibiku, aby priniesli Kristovo evanjelium tamojším otrokom. Bol to začiatok celosvetovej misijnej práce tejto cirkvi. Heslá spájali veriacich v Ochranove navzájom, spájali aj kresťanov z Ochranova s misionármi, ktorých vyslali do rôznych končín zeme. V súčasnosti Heslá spájajú kresťanov na celom svete. U nás, na Slovensku, vychádzajú každoročne pod názvom Tesnou bránou. Nemali by chýbať
1
v žiadnej z domácností nášho cirkevného zboru. Veď i my si potrebujeme deň čo deň nanovo pripomínať večné Božie pravdy a cítiť spolupatričnosť s ďalšími kresťanmi. Povzbudzujem vás, aby ste si osvedčenú pomôcku pre denné čítanie Biblie, ročenku Tesnou bránou, zadovážili pre seba (vašu rodinu) či venovali ju ako duchovne hodnotný dar vašim známym. Verné – každodenné čítanie Biblie a aplikovanie jej posolstva do životných situácií, bude naším najlepším príspevkom k 500. výročiu reformácie. Pripomenieme si ho v r. 2017. Dnes, práve tak ako pred 500 rokmi platí, že obnova cirkvi nezačína inak, ako Božím slovom. Dom Boží (Pánovej cirkvi) sa stavia zo zvláštneho materiálu. Z nedokonalých životov ochotných vydať sa na cestu premeny. (Garold Andersen) Biblické heslá pre jednotlivé nedele budú v našom zbore základom kázní na nedeľných službách Božích v januári 2015. Srdečne vás na ne pozývam, podobne i na ďalšie podujatia v cirkevnom zbore. Požehnané Vianoce i celý nový rok! Martin Šefranko, námestný farár
Knihy do Vašej pozornosti Kolektív autorov: Tesnou bránou 2015 – biblické čítanie na každý deň s výkladom od širokého kolektívu autorov – za 4 roky prevedie po myšlienkových celkoch cez celú Novú Zmluvu a za 8 rokov cez najdôležitejšie miesta Starej Zmluvy. (Vydal: ViViT, Kežmarok, 2014, 248 strán formátu A5, mäkká väzba.) Martin Miti Kováč: 7 výziev Pána Ježiša Krista pre teba – útla, ale sýta publikácia nášho zborového katechétu obsahuje sedem úvah nad výzvami Pána Ježiša Krista (nielen) pre mladých ľudí. (Vydané v spolupráci s vydavateľstvom Porta libri Bratislava, 2014, 48 strán formátu A6, mäkká väzba)
2
Janet a Geoff Benge: Dietrich Bonhoeffer – Uprostred zla – príbeh evanjelického farára, autora užitočných kníh, účastníka odboja proti Hitlerovi. V tejto edícii Kresťanskí hrdinovia už vyšli populárne a povzbudivé životopisy modlitebníka Georga Müllera (staral sa o tisícky sirôt len z milodarov) a misionára Hudsona Taylora – zakladateľa Vnútročínskej misijnej spoločnosti. (Vydal: ViViT, Kežmarok, 2014, mäkká väzba.)
3
Blanka Bergerová: Najväčší biznis môjho života Spomienky na detstvo, rodinu a nesmierne ťažký a namáhavý zápas o prežitie (svoje aj príbuzných i ďalších) v dobe, ktorá bola voči Židom na Slovensku mimoriadne krutá. (Vydal: Dr. Avihou Efrat PhD. a Nadav Efrat vlastnou tlačou v r. 2009, 91 strán, mäkká väzba). Harold Saunders: Spravodlivosť bola ďaleko „Moje memoáre sú príbehom, ktorý obžalúvajúcim prstom ukazuje na ľahostajnú, malichernú a závistlivú spoločnosť, ktorá bola hrdá na svoju kresťanskú mravnú čistotu, správala sa ale ako pohanskí barbari...“ Trpká výpoveď „Bratislavčana“ o osudoch Židov v období holokaustu. Strata matky a sestry v koncentráku je ťažká a smutná, no prežitie troch bratov aj s otcom v pekle niekoľkých koncentrákov je popri všetkých hrôzach fascinujúce. (Vydalo: SNM – Múzeum židovskej kultúry v r. 2001, 117 strán, mäkká väzba).
Skrývajúci sa a zjavený Boh Bola to výnimočná tajuplná scéna na vysokom vrchu – odvtedy sa volá Vrch premenenia. Traja diváci – učeníci Peter, Jakub a Ján – zažili mimoriadny zázrak premeny. Na scéne sa objavili – Pán Ježiš v skvejúcom sa bielom rúchu, prorok Eliáš a vodca izraelského ľudu Mojžiš. Nedivme sa, že sa preľakli a Peter stratil reč. Vrchol scény premenenia nastáva, keď sa zjavil oblak a zaznel k nim Boží hlas: „Toto je môj milovaný Syn: Jeho poslúchajte.“ (Mk 9, 7). Vtedy sa potvrdilo: Boha nikdy nikto nevidel, ale svojím hlasom z neba jasne potvrdil, že aj keď sa nám ľuďom javí ako skrývajúci, veľmi Mu na každom jednom z nás záleží, a tak sa nám svojím Božským jedinečným a originálnym spôsobom zjavuje. Táto scéna mi pripomína históriu jedného z najdôležitejších archeologických objavov dejín – Rosettskej dosky.
4
Rosettská doska Je to veľká čierna čadičová platňa, do ktorej bol v roku 196 vytesaný dekrét kňaza, ktorý ďakuje faraónovi Ptolemaiovi V. za preukázané dobrodenie. Stáročia bola doska ukrytá v ústí delty rieky Nílu približne 190 km od Káhiry. Až v roku 1798, keď vtiahli francúzske légie do Egypta a budovali opevnenia, našli dovtedy ukrytú Rosettskú dosku. Neobvyklé na tejto
5
platni je, že nadpis bol písaný tromi písmami: egyptskými hieroglyfmi, démotickým písmom (egyptská kurzíva) a gréckym písmom. Ihneď bolo veľa pokusov o rozlúštenie hieroglyfov. Vyriešiť celú záhadu sa nakoniec podarilo francúzskemu učencovi Champollionovi. Vyriešením záhady hieroglyfov na doske sa odhalil kľúč k archeologickým pokladom bohatej egyptskej kultúry. Dnes je Rosettská doska uložená v londýnskom Britskom múzeu. Tri druhy písma na tejto doske mi pripomínajú tri spôsoby, ako sa nám zjavuje náš nebeský Otec.
Prvé Božie zjavenie Pán Boh nie je lacným artiklom pre uspokojenie ľudskej zvedavosti. Preto chce byť hľadaný a objavovaný. Pripomeňme si aspoň: „Mňa hľadajte, a budete žiť!“ (Am 5, 4). „Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám“ (Mt 11, 25). Aj keď sa Pán Boh prejavuje ako skrývajúci, od stvorenia sveta sa zjavuje nám ľuďom rôznym spôsobom. Celá živá príroda je plná zázrakov, dokonalých štruktúr, technických vynálezov, predivných inštinktov a prejavov života. Aristoteles to výstižne vyjadril: „Boh, ktorý je neviditeľný pre každú smrteľnú bytosť, je viditeľný vo svojich skutkoch.“ K citátu môžeme pridať – On je zvrchovane zjavený v Božom dokonalom diele spasenia – záchrany ľudstva. Jemu vždy záležalo na našej spáse! Budeme to môcť plasticky sledovať v ďalšom Božom zjavení.
Druhé Božie zjavenie Profesor systematickej teológie Gerhard O. Forde vo svojej knihe: „Boh sa skláňa k človeku“ zdôrazňuje „skláňajúceho sa Pána Boha“, ktorý sa sklonil k ľudstvu dolu na zem (down – to – eath) v osobe svojho Syna. Autor zdôrazňuje: naše vlastné skutky a naša vlastná zbožnosť sú iba prebárajúcim sa pieskom. Ak na ne skladáme svoju dôveru, pád nás neminie. Svoj dom musíme postaviť na tej jedinej skale, ktorá ostane stáť aj napriek vetru a prívalu vôd – na Ježišovi Kristovi. Jedine na Ježišovi Kristovi! Podčiarkuje tým aj Lutherovu teológiu a reformačné učenie Jedine Kristus. Apoštol Pavel viackrát pripomína, že z milosti Božej, pozná tajomstvá zjaveného
6
skláňajúceho sa Boha: „...Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou...“ (2 Kor 5, 19). Kristína Royová vo svojej piesni Ja hľadím naspäť (Piesne sionské 332, 1) toto zjavenie vyjadrila takto: Ja hľadím naspäť, v to večnosti ráno, keď hviezdy ranné spievali s rozkošou a milovaný Syn odvetil: „Áno!“ na dotaz Otcov: „Chceš sa stať obeťou?“ Korunu slávy z hlavy pri tom sňal, naveky Bohu Seba v službu poddal. Na severe Ameriky obetoval indiánsky kmeň každý rok jednu pannu duchu Mocnej rieky. Volali ju nevestou vodopádu. Raz padol lós na krásne dievča, jedinú dcéru starého náčelníka. Keď mu o tom doniesli správu, sedel vo svojom stane. Prijal ju mlčky. V určený deň bolo pripravené biele kanoe s krásnymi kvetmi a ovocím. V danú hodinu dcéra náčelníka zaujala svoje miesto na krehkom kanoe, ktoré ju rýchlo unášalo k mohutnému vodopádu. Na údiv prizerajúcich sa o niečo nižšie odrazilo od brehu druhé kanoe, kde sedel starý náčelník. Rýchlymi zábermi sa dostal ku kanoe, kde sedelo jeho milované dieťa. Pevne ju chytil. Pozreli na seba dlhým pohľadom lásky, a tak boli vedľa seba rýchle unášaní, až sa ponorili do hučiaceho vodopádu a spolu zahynuli. Tak trpel nebeský Otec v utrpení Pána Ježiša, ktorý išiel zachrániť stratený svet. Si Mu za to vďačný? (Viera Roháčková: Odrobinky) Pripomeňme si aj druhý verš uvedenej piesne: Ja hľadím naspäť, hore na Golgatu, na Víťaza tam, Jeho zomieranie. Vidím tiecť krv tú nevinnú a svätú za cudzie hriechy, cudzie previnenia. Hľadím.... Ach, celé srdce sa mi vzruší, veď zriem! Hľa! Samú lásku k mojej duši.
Tretie Božie zjavenie Je to zjavenie Ducha Svätého. Aj tu to začína Bohom Otcom. „Keď však príde Radca, ktorého vám ja pošlem od Otca, bude svedčiť o mne...“ (J 15, 26). Pri požehnanom diele Ducha Svätého si musíme uvedomovať, že pochádza od Otca a zjavuje Pána Ježiša. Počas mojich štúdií nebol osvetlený bratislavský hrad. Až neskôr ho osvetlili, a tak sprístupnili jeho krásu vo večerných i nočných hodinách. Podobne Svätý Duch zjavuje Pána Ježiša v živote jednotlivcov, spoločenstiev i cirkevných zborov.
7
Božie zjavenie v cirkevnom zbore Počas koncoročného vystúpenia detí z vyučovania náboženstva na školách v našom kostole prišli postupne za jedným katechétom tri manželské páry. Všetky tri páry sa chceli poďakovať nášmu katechétovi za to, že učí ich deti. „Nemáte mi za čo ďakovať, veď som katechéta a je to moje povolanie.“ Odpovedali mu: „Neďakujeme Vám iba za to, že ich učíte, ale za to, že vidíme ako Boh mení ich životy.“ Vezmime vážne Božie zjavenia a potom iste uvidíme medzi nami mnohé zmenené životy a nových nasledovníkov Pána Ježiša Krista. Jozef Kováč, člen redakčnej rady
Ako prežiť Vianoce? (Anketa) Vianočné sviatky, záver roka, to sú dni, ktoré prinášajú nielen radosti, ale aj starosti. Pracovný nápor sa strieda s emocionálnym náporom, ktoré sviatky prinášajú. Voči Vianociam nie je nikto imúnny a hoci ako kresťania máme prežívať najkrajšie sviatky roka v radosti z narodenia Pána Ježiša Krista, pred sviatkami či počas nich, sme často na pokraji fyzického a nervového zrútenia. Ako teda prežiť Vianoce so všetkými skrytými nástrahami? Osamelosť, choroba, problémy v rodine, ekonomická neistota, nezamestnanosť. Otázku som položila niekoľkým bratom a sestrám v nádeji, že ich odpovede pomôžu aj vám... Jozef Kováč, presbyter CZ ECAV Legionárska: Vianočnú osamelosť som prežil počas vojenskej služby. Nedostál som „opušťák“, a tak som musel tráviť Vianoce vo vojenskom útvare. Dokonca som dostal úlohu pobaviť hrami a vtipmi vojakov po štedrovečernej večeri. Im však nebolo veľmi do zábavy – skôr vyhľadávali tiché miesta a v myšlienkach boli väčšinou doma pri svojich rodinách. A tak bola príležitosť hovoriť s nimi o pravom vý-
8
zname Vianoc. Ale aj pre mňa to bola vzácna skúsenosť. Uvedomoval som si, že Pán Ježiš zostúpil na zem preto, aby nikto nemusel byť osamelý: „Lebo zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom“ (Tit 2, 11). Myslime na osamelých počas Vianoc v modlitbách i praktickými skutkami. Emília Mihočová, šéfredaktorka Evanjelického východu, evanjelická a. v. duchovná: Neistota a problémy, neboli nimi poznačené aj udalosti narodenia Božieho Syna? A práve preto majú Vianoce čo povedať tým, ktorí prežívajú rôzne ťažkosti. V každom prípade budú Vianoce presne také, aké si ich spravíme. Ak si povinnosti premyslíme a zrealizujeme v dostatočnom časovom predstihu, s prehľadom sa vyhneme fyzickému či nervovému kolapsu. Osobne si dávam záležať na tom, aby nielen samé sviatky, ale už aj advent bol u nás časom pohody, pokoja a výnimočnej atmosféry. Preto si väčšie domáce práce a nákup darčekov plánujem najneskôr do prvého adventného týždňa. Nepečiem desať druhov koláčov, stačí jeden, ktorý chutí celej rodine. A ak máme obmedzený finančný rozpočet? Mám priateľku, ktorá pre blízkych vyrába darčeky výlučne handmade – skutočne originálne kúsky za pár eur. Nedajme si nikým a ničím zobrať radosť z Vianoc, buďme aj v tomto podobní deťom, je to vzácny čas! Andrea Szarková, členka CZ ECAV Petržalka: Moja príprava na sviatky je veľmi špecifická. Pred sviatkami máme vystúpenia so spevokolom, koledujeme od prvej adventnej nedele. Medzitým mám služby v nemocnici, musíme zabezpečiť nepretržitú prevádzku. V strede decembra upečiem pre rodinu a blízkych oplátky, mäsko na vianočnú kapustnicu mám nachystané v mrazničke. Je to veľmi výhodné.
9
Pred Štedrým večerom navarím za hrniec kapustnice, zoberiem do práce kolegyni, ktorá býva na internáte a je osamelá. Štedrý večer mám opäť naplnený spevom, tešíme sa s ním v Rusovciach aj v Petržalke. Keďže sme s manželom veľmi diétni „jedáci“, udusíme si filé so zemiačkami a verte, neverte, kapustnicu a filé jeme celé sviatky. Miesto koláčov máme orechy a ovocie. Veď žalúdok sa nám nezväčšuje práve počas Vianoc. Tak máme v pokoji pripravenú myseľ na príchod Jezuliatka. Pripravila Eva Bachletová, členka redakčnej rady
Čo nás učí Betlehem? (Kázeň) Modlitba: Vitaj, Jezu Kriste, vitaj z nebies výšin, Synu Panny čistej, jediný Boží Syn, poslaný od Otca, spasenia pôvodca na Teba myslíme, z Teba sa tešíme, vitaj, Kráľu náš! Amen. (Evanjelický spevník 28, 1) „I porodila svojho prvorodeného syna, obvinula Ho plienkami a uložila v jasliach, lebo v nocľahárni pre nich nebolo miesto.“ (L 2, 7) Bratia a sestry, vážení poslucháči Rádia Regina, milí hostia! Pred niekoľkými rokmi som sa prechádzal ulicami Pompejí, ktoré v roku 79 zasypal popol po výbuchu sopky Vezuv. Sprievodkyňa nám porozprávala, že obyvatelia mesta zbohatli na umení obchodovať. Keď Vezuv vybuchol, väčšina obyvateľov z mesta ušla a zachránila sa. Ale boli tam aj takí, ktorí nevedeli zanechať pohodlie, domy a majetok. Títo neprežili. Myslím, že keď bolo po všetkom, tí zachránení, aj keď im nezostalo nič, mali veľké šťastie. Lebo to najcennejšie im zostalo: život. Podobný príbeh nám rozprávajú evanjeliá o Márii a Jozefovi. Keď sa rozhodli, že Božie Dieťa prijmú – veľa riskovali a niečo tiež stratili: pohodlie mladých ľudí, dobrú povesť, bezpečie. Ale s Božím Synom oveľa viac získali: v Dieťati Ježišovi sám Boh sa stal súčasťou ich rodiny a života, získali Boží pokoj, poklad zmierenia s Bohom, spasenie, večný život. Toto evanjelium sa dnes ponúka aj nám:
10
1. Betlehem nás učí Pána Ježiša prijať „I porodila svojho prvorodeného syna, obvinula Ho plienkami a uložila v jasliach.“ Všimnite si, koľko nehy a lásky je v Máriinom počínaní. Kedysi, keď jej anjel zvestoval, že sa jej narodí Boží Syn, bola zmätená: „...Ako sa to stane? Veď ja nepoznám muža!“ (L 1, 34). A iste mala viac otázok. Ale Mária sa rozhodla Dieťa z neba prijať: „...Som služobnica Pánova.“ (L 1, 38). Jej rozhodnutie bolo pevné. Vidíme to na jej počínaní v betlehemskej maštali – nehorekuje nad biednymi podmienkami, nepohodlím, zápachom, prievanom, že je ďaleko od svojej rodiny. Nebedáka, že ešte toto jej chýbalo – mať na krku decko. Aj keď znáša biedu, nepochybuje, že je to Božie dieťa. Mária totiž Božie Dieťa prijala. Zamilovala si Ho. Stalo sa jej radosťou. Jej životom. S láskou sa k Nemu skláňa a stará sa o oň. Nič dôležitejšie pre ňu nie je. Dieťatko Ježiš jej vynahradzuje všetko, čo kvôli Nemu stratila, lebo má v Ňom najdrahší Boží dar. Bratia, sestry, Pán Ježiš sa rozhodol prísť nie len k Márii a Jozefovi, ale aj k nám – prísť v tej najmilšej podobe dieťatka. Dieťatko Ježiš nemusí byť len dekórom týchto sviatočných dní, ako to často býva. Pán Ježiš má na viac – je najdrahším pokladom človeka a ľudstva. Je Niekým, kto s nami a v nás žije – doma, v práci, v súkromí i v spoločnosti. Je hodný našej lásky a priateľstva. S Ním môžeme tráviť dobrý i zlý čas. Pán Ježiš chce byť naším životným štýlom, ktorý prináša ľuďom pokoj, vľúdnosť, vzájomnú nezištnú pomoc, odpúšťanie a lásku. To, čo nám Boh dáva v Ňom, nám nedá nik iný. Betlehem nás prekrásne pozýva Pána Ježiša prijať a trvalo žiť s Ním. 2. Betlehem nás učí vidieť v Pánovi Ježišovi človeka „I porodila svojho prvorodeného syna, obvinula Ho plienkami a uložila v jasliach.“ V betlehemskej maštaľke je dieťatko – batoľa. Je to síce Boží Syn, ale aj toto dieťa potrebuje starostlivosť matky a otca. Potrebuje mäkkú postieľku, teplo, plienky a najmä lásku. A evanjeliá o tom rozprávajú aj neskôr: ako Pán spal a jedol, bol unavený a hľadal odpočinok, ako cítil smäd, ako plakal, ako sa tešil, ako cítil bolesť a nakoniec aj úzkosti smrti... V Betleheme sa Boh stal človekom. Toto je pre nás odkaz, že Pán nám ľuďom rozumie. Vie, aké to je, (lebo je pravým človekom) keď sa my trápime, keď sme sklamaní, ubolení, užialení,
11
prestrašení. Pán Ježiš rozumie tvojmu životu, našim náladám, túžbam, láske i zlosti. On sám to prežíval rovnako ako my. Práve preto môže byť naším dôverníkom. On je pravý človek, ale zároveň aj pravý Boh. Môžeme dať na Jeho radu, spoľahnúť sa na Jeho pomoc a hľadať Jeho vôľu. Keď na Jeho slovo dáme, vždy urobíme dobre. Keď sa v Ježišovi Boh stal človekom, učme sa byť na našom Slovensku k sebe človek človekom nielen na Vianoce – ľuďmi vľúdnymi, ochotnými a milými. Všetci chceme, aby sa iní správali k nám pekne aj v škole, na úradoch, v ordináciách, v dopravných prostriedkoch v obchode a na ulici. Ale Pán Boh aj nás učí pekne sa správať aj k cudziemu človeku a vidieť v ňom samého Krista. A to aj v niekom, kto nám stúpi na nohu, aj v neochotnej predavačke, aj v chladnom úradníkovi, aj v bezdomovcovi, ktorý nás obťažuje... K nim sa máme správať ako milosrdný Kristus. V tomto zmysle sme si na Slovensku veľa dlžní. 3. Betlehem nás učí rozpoznať cenu Božích darov aj v biednom obale „I porodila svojho prvorodeného syna, obvinula Ho plienkami a uložila v jasliach.“ Maštaľ s narodeným Spasiteľom, kŕmidlo na seno, dobytok a na podlahe slama a doslova hnoj je obrazom veľkej biedy. – Nedajme sa však pomýliť. Lebo Dieťatko Ježiš nie je len chudobné nemluvniatko úbohých rodičov. On je Pán pánov a Kráľ kráľov; jediný Spasiteľ, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi. On je Boh, ktorý má kľúče smrti i podsvetia, On je Sudca živých i mŕtvych, pred Ním sa raz pokloní každý. Od Neho závisí denne náš život a naša budúcnosť. Niet pre nás dôležitejšej osoby, ako Ježiš Kristus, hoci ako Dieťa v maštali na to nevyzerá. Preto Ním mnohí pohŕdajú. Sú presvedčení, že obal predáva. Ale Pán Boh to veľmi často robí inakšie. Nepotrebuje fanfáry – ich zvuk z neba počujú len uši viery. Nepotrebuje úžasnú blikajúcu reklamu, Svetlo sveta v Pánovi Ježišovi vidí len zrak viery. Viera nepotrebuje, aby som sa k iným správal pekne až potom, keď oni budú ku mne milí, pretože človekom nepohŕda ani Boh. Áno, aj v biednom obale môžu byť cenné dary Božie.
12
4. Betlehem nás učí dať Pánovi miesto, ktoré Mu patrí „I porodila svojho prvorodeného syna, obvinula Ho plienkami a uložila v jasliach, lebo v nocľahárni pre nich nebolo miesto“, hovorí evanjelista. Ako sa čudujeme ľuďom v Betleheme, že Božiemu Synovi dali miesto len v maštali. Ale milý priateľ, aké miesto má Pán Ježiš u teba? Keď si plánujeme život, keď nakladáme s časom, keď rátame peniaze, keď komunikujeme s ľuďmi, keď tvoríme politiku a keď volíme politikov, keď si vyberáme životných partnerov a keď vychovávame deti... – aké miesto má Boh u nás? Apoštol Pavel hovorí, že Kristus je náš život! – Je to naozaj tak aj u mňa, u teba? Pompejčania sa mohli zachrániť všetci, ale nebolo pomoci tým, ktorým nebol najprednejší ich vlastný život. Dnes sa mnohým vidí rozumné nedbať na kresťanskú výchovu detí, posmievať sa Božím prikázaniam, opúšťať slušnosť. Niektorí chcú, aby manželstvo muža a ženy bolo len jednou z foriem manželstva. – Pred Bohom ustanoveným vzťahom uprednostňujú svoje zvrátené predstavy. Niektorým sa zdá rozumné dať konečne bodku za kresťanstvom, cirkvou, kostolmi, Bibliou a Spasiteľom. Ale milí priatelia, kto bude v takom svete – bez Boha – chcieť žiť? V svete bez Betlehemu, bez Pána Ježiša a bez svetla Jeho slova? V svete, kde nikomu nie je nič sväté. Odkiaľ budú ľudia čerpať pokoj, lásku, vzájomné odpustenie, súcit, pomoc biednym a nevládnym? Odkiaľ budú mať nádej aj v zomieraní? V populárnom Paneláku sme si všimli, ako sa jedna váza nikomu nepáčila. Keď za ňu majiteľ dostal 100 EUR, bol šťastný, že sa jej tak dobre zbavil. Až potom si nový majiteľ všimol, že nič nestratil, lebo tá váza je umeleckým dielom – a za stovku, získal aspoň 20 tisíc EUR. Kto rozpozná skutočnú cenu narodeného Pána Ježiša Krista, ten Mu dáva také miesto v svojom živote, ktoré patrí len Pánu Bohu. A neoľutuje to, lebo získa s Ním trvalú radosť, pokoj a šťastnú večnú budúcnosť v kráľovstve Božom. Amen. Boris Mišina, zborový farár, Štedrý večer 2013, kázeň odznela v RTVS – Rádiu Regina
13
11. Konferencia Rodinného spoločenstva ECAV V dňoch 6. – 9. 11. 2014 sa v Kúpeľoch Stará Ľubovňa uskutočnila 11. Konferencia Rodinného spoločenstva ECAV (11. KRoS). Po sedemročnej prestávke sa nadviazalo na požehnaných desať konferencií. S myšlienkou, iniciatívou a organizáciou týchto konferencií pred osemnástimi rokmi prišla dnešná členka nášho zboru, vtedy riaditeľka Domova detí v Ľubietovej, sestra Janka Mináčová-Martincová. 11. KRoS organizačne zabezpečili: Občianske združenie Rodinné spoločenstvo ECAV, VD ECAV Prešov, RoS CZ Košice. Konferencia sa uskutočnila vďaka finančnej pomoci: VD ECAV Prešov, Grace Lutheran Church – Destin USA, RoS CZ ECAV Košice, EQUILIBRIA, s.r.o., Letná 42, 040 01 Košice Hlavným mottom konferencie bol text: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia...“ (Rím 12, 2). Rečníkmi na konferencii k hlavnej téme boli: Samuel Linkesch, Ľubomír Badiar, Ján Hroboň, Peter Mihoč a Slavomír Sabol (biskup VD). Okrem toho odznelo 9 seminárov, z ktorých jeden mal aj náš brat kaplán Martin Balko. Konferencie sa zúčastnilo asi 220 ľudí, ktorí mali možnosť prijať mnoho požehnania z hlavných tém, seminárov, pestrého programu a vzájomného spoločenstva. Bola možnosť stretnúť veľa „starých známych” a spoznať a zoznámiť sa s novými – pri jedle, cez prestávky ale aj na stretnutiach v skupinkách.
14
Z nášho zboru sa tejto konferencie – verím, že s požehnaním – zúčastnilo šesť rodín (manželských párov). Nech Pán Boh, autor (tvorca) manželstva a rodiny požehná aj ovocie tohto podujatia. Viac informácií o občianskom združení Rodinné spoločenstvo si prečítajte na internetovej stránke: www.rodinnespolocenstvo.sk Jozef Budaj, účastník konferencie
Je nebezpečnejšie otvoriť srdce, alebo ostať „zazipovaný“? Biblia nás, vďaka Bohu, jednoznačne povzbudzuje, aby sme si navzájom vyznávali hriechy; aby sme všetko v nádeji predkladali pred Pána Ježiša a rovnako nahlas a otvorene Ho oslavovali. Verím, že sme všetci počas víkendu boli povzbudení otvoriť sa pred Pánom Bohom a pred ľuďmi – a im zároveň ukázať, že aj my máme otvorené dlane pre nich. Víkendovka staršieho dorastu z Legionárskej sa konala 21. – 23. 11. 2014 v Častej, v stredisku Detskej misie Prameň pod témou Zazipovaný?. Zúčastnilo sa jej 32 mladých ľudí (vrátane vedúcich). Kristína Matúšková, účastníčka víkendovky
15
Brat zborový dozorca Jozef Trimaj – vzácny príklad viery Jozef Trimaj sa narodil 23. 2. 1905. Prišiel do Bratislavy s rodinou z Martina. Bolo to na začiatku 2. svetovej vojny. Jeho manželka sa volala Emília, rod. Sumková, zo Sklabine. Keď začalo bombardovanie fabriky Apolky – škola sa nachádzala neďaleko – zobrali rodičia Trimajovci svoje deti do bezpečia, k príbuzným do Rakše. Jozef Trimaj však zostal pracovať v Bratislave. Rakša sa, pravdaže, vyhla bombardovaniu, nie však vojenským dôsledkom Povstania, takže tu dvakrát prešiel front. Doba bola zložitá i po skončení vojny. Práve z Rakše pochádzal Ján Ursíny, dozorca Turčianskeho seniorátu, podpredseda vlády ČSR. Toho už v roku 1948 komunistická vrchnosť nespravodlivo odsúdila na sedem rokov trestu odňatia slobody. V novembri 1949 otriasla mnohými ľuďmi správa o zatknutí Viliama Žingora; 18. decembra 1950 Viliama Žingora, Samuela Bibzu a Ladislava Nosáka v Bratislave popravili. (Väzni si žiadali pred popravou Večeru Pánovu, aj prípravu s Božím Slovom na smrť; bratislavský ev. a. v. farár, neskoršie konsenior Ondrej Bartko, im bol k duchovnej pomoci skoro ráno pred popravou.) Ale to bol iba začiatok perzekúcií. Nastúpilo prenasledovanie cirkvi, z moci ateistickej štátnej vrchnosti. Starší syn Branislav Trimaj chodil do školy so synom evanjelického kňaza Mirka Petroviča. Kňaza Mirka Petroviča zaistili vo februári 1950, neskoršie bol odsúdený na trest odňatia slobody na 23 rokov! V roku 1951 už prišli správy aj z rodného Turca – Štátna bezpečnosť v Martine vzala 14. 3. 1951 do vyšetrovacej väzby ev. farára Pavla Uhorskaia z cirkevného zboru v Háji, pre jeho smelú misijnú činnosť a zásadný postoj proti zásahom štátu do autonómie cirkvi.
16
A do toho všetkého – komunistická vrchnosť zaistila a vzala do vyšetrovacej väzby aj Jozefa Trimaja! Už v auguste 1951 boli výsluchy s ním na bezpečnosti. Brat J. Trimaj pracoval vtedy v poisťovníctve. Štátna vrchnosť konfiškovala majetky, robila „poriadky“ s československou menou. Veľký súdny proces Sobek a spol. mal byť odstrašujúcim pre tých, čo nesúhlasili s násilným presadzovaním ateistickej diktatúry proletariátu. Len po mnohých výsluchoch a útrapách sa Jozef Trimaj z vyšetrovacej väzby vrátil domov. V roku 1962 vzala štátna bezpečnosť do vyšetrovacej väzby evanjelických biskupov Čobrdu aj Ruppeldta (oboch už v pokročilom veku, vtedy už ani neboli v úrade biskupov), čo Jozef Trimaj ťažko niesol. Slovo Božie a modlitba zostávali duchovným posilnením v rodine Trimajovcov pri všetkých ťažkostiach. Ba práve navzdory nim: otec Jozef Trimaj pracoval v Evanjelickom a. v. cirkevnom zbore v Bratislave; svoje znalosti z finančníctva využil v hojnej miere a s veľkou zodpovednosťou v účtovných prácach a v správe majetku cirkevného zboru. Mnohé bolo zanedbané, takže musel okrem iného vykonať takmer úplnú rekonštrukciu účtovníctva cirkevného zboru. Bol zborovým presbyterom, pracoval v rozšírenom predsedníctve. Svietilo mu Slovo Božie: „Vyvolil som cestu pravdy a Tvoje práva položil som pred seba“ (Žalm 119, 30). Kríž života ťažší, viera vrúcnejšia. V rokoch 1968/1969 to vyzeralo v spoločnosti trochu nádejnejšie, bratia a sestry v zbore sa odvážne a bez váhania pustili do smelšej misijnej práce. Ale trvalo to len krátko. Už v decembri 1970 sa zborový konvent musel zaoberať podozrením zo strany štátnych a cirkevných orgánov, že sa počínanie v zbore v rokoch 1968/69 priečilo Cirkevnej ústave a štátnym zákonom! Jozef Trimaj bol jeden z členov komisie cirkevného zboru, ktorá to preskúmala. A hneď 14. marca 1971, keď bol zvolený za námestného dozorcu cirkevného zboru, podal aj písomnú správu, že osobne preskúmal 11 zápisníc zo zasadnutí zborového predsedníctva, 11 zápisníc zo zasadnutí zborového presbyterstva, 4 zápisnice zo zborových konventov, s výsledkom: „V uvedených prečítaných zápisniciach nenašiel som ani jedno uznesenie, ktoré by sa priečilo CÚ alebo štátnym zákonom. Je pravda, že niektoré diskusné príspevky boli vyslovované v tvrdom tóne, ale ani tak sa nepriečia CÚ
17
alebo štátnym zákonom…” (Správa z archívu Cirkevného zboru v Bratislave zo dňa 14. 4. 1971, podpísaná súhlasne ďalšími hodnostármi cirkevného zboru.) V cirkevnom zbore mohla pokračovať misijná práca, biblické hodiny s mládežou, čo Jozef Trimaj rád podporoval. V roku 1975 bol zvolený za zborového dozorcu. Stalo sa tak 23. 2. 1975, práve keď mal narodeniny – 70 rokov. Prác v cirkevnom zbore pribúdalo. Napriek všetkým ťažkostiam došlo k významnej oprave Veľkého kostola na Panenskej ulici a ku generálnej rekonštrukcii a prestavbe Malého kostola na Panenskej ulici. V ním vypracovanej výročnej účtovnej správe na zborovom konvente v roku 1978 dozorca Jozef Trimaj vyhodnotil uplynulý rok: „Rok 1977 bol pre náš zbor pomerne ťažkým rokom. Starosti duchovného aj hmotného rázu boli často na hranici našich síl. Ale vďaka Pánu Bohu prekonali sme všetky ťažkosti a s väčšími či menšími úspechmi dostali sme sa až na dnešný konvent.“ Úloh ani po konvente neubudlo, pracovné vypätie pokračovalo, zdravotný stav brata dozorcu Trimaja sa zhoršoval. Vďaka Bohu, výsledky namáhavej práce zborového dozorcu i ostatných pracovníkov boli viditeľné. Úsilie veľkej misijnej práce v zbore nieslo ovocie – pribudli ochotní a šikovní mladí kurátori a presbyteri, brat dozorca Trimaj mal komu odovzdať v decembri roku 1978 povinnosti v hospodárskej kancelárii.1/ (1/ Finančným kurátorom bol v r. 1978 Ing. Peter Krošlák, M.A., on prevzal povinnosti od brata Jozefa Trimaja. Neskoršie, po revolúcii v roku 1989, bol Ing. P. Krošlák generálnym tajomníkom GBÚ, pri generálnom biskupovi Pavlovi Uhorskaiovi.) 6. decembra 1978 sa Jozef Trimaj zo zdravotných dôvodov vzdal i funkcie zborového dozorcu. Keď sa neskoršie zotavil, pokračoval so svojimi schopnosťami a silami v zborovom presbyterstve. Vyčerpaný, ustatý, zomrel 1. novembra 1980, vo veku 75 rokov. Vďaka Bohu za jeho statočný život a obetavú službu v bratislavskom cirkevnom zbore. Vo februári roku 2015 uplynie od jeho narodenia 110 rokov. Viola Fronková, v rokoch 1980 – 1990 presbyterka bratislavského ev. a. v. cirkevného zboru
18
(Poznámka autorky: Je mi vzácne, že na prezenčnej listine zo zasadnutia presbyterstva Cirkevného zboru v Bratislave zo dňa 9. 6. 1980 je môj podpis spolu s podpisom brata dozorcu Jozefa Trimaja. Lenže, na Boží rozkaz, sme boli spolu v takejto práci len krátko. Už iba výstižné prirovnanie: podľa kalendára, ktorý počíta roky od Božieho zvrchovaného činu stvorenia, narodil sa Jozef, syn Jákobov, v roku 1915 po stvorení Adama. Jozef Trimaj sa narodil roku 1905 po narodení Pána Ježiša Krista. Ako keby sa odvtedy nič nezmenilo: zlí šliapu po dobrých, ale nemôžu ich premôcť. Jozef Jákobov i Jozef Trimaj si v zápase dobra a zla počínali zodpovedne, Pán Boh bol s nimi.)
Na sviatočný stôl Koláč lenivej gazdinej (upravený) Potrebujeme: 5 vajec, 300 g kryštálového cukru, 1 vrecúško vanilkového cukru, 200 – 250 g nemletého celého maku, 100 g hladkej múky, 1 lyžičku prášku do pečiva, 2 dl oleja, 2 dl vody, 50 g posekaných orechov. Postup: Žĺtky pomaly zmiešame s olejom, akoby sme robili majonézu. Keď je zmes kompaktná, pridáme vanilkový a kryštálový cukor, všetko premiešame a za miešania pomaly pridávame teplú vodu. Miešame až kým sa cukor nerozpustí, potom pridáme mak a preosiatu múku zmiešanú s práškom do pečiva. Pevne vyšľaháme sneh a opatrne ho vmiešame do zmesi. Vylejeme na vymastený múkou vysypaný plech, povrch zmesi posypeme posekanými orechmi a pečieme pri teplote 180 °C cca 25 – 30 minút. Koláčik je pekný, stačí ho nakrájať. Prípadne sa za horúca môže posypať strúhanou čokoládou, zase bude mať trošku inú chuť.
Krémeš pracujúcej ženy Potrebujeme: 2 BB keksy, 40 dg kryštálového cukru, 1 vanilkového cukru, 8 vajec, 4 vrecúška Zlatého klasu (40 g), 1 l mlieka, 2 práškové šľahačky, 260 ml mlieka, 50 g čokolády horkej, alebo varovej.
19
Postup: Na normálny plech si rozložíme BeBe keksy. Do hrnca nasypeme 30 dg cukru a vrecúško vanilkového cukru, vysypeme 4 vrecúška zlatého klasu premiešame, pridáme 8 žĺtkov a za miešania vlejeme liter mlieka. V ďalšej nádobe vyšľaháme z bielkov tuhý sneh, pridáme 10 dg cukru ešte ho dobre do snehu zašľaháme, nádobu prikryjeme. V hrnci pomaly za stáleho miešanie varíme krém. Keď začne hádzať bublinky, tak ešte miešame cca 1 minútu, potom plyn vypneme. Ak máme pomocníka, tak, keď začne krém hustnúť, požiadame ho, aby sneh prešľahal, takto prešľahaný, tuhý sneh za horúca vlejeme do hrnca s odstaveným krémom a rýchlo sneh vmiešavame do horúceho uvareného krému. Keď je krém homogénny, všetok sneh je vmiešaný, celá masa je žltá, veľkou lyžicou nakladáme krém na rozložené BeBe keksy. Vyrovnávatkom rýchlo, za tepla, krém vyrovnáme a necháme vychladnúť. Cca po štyroch hodinách, keď je krém vychladnutý, podľa návodu na vrecúšku urobíme tuhú šľahačku a nanesieme ju na krém. Povrch vyrovnáme, môžeme ho upraviť ozubeným vyrovnávatkom, alebo vidličkou. Nakrájame a nakoniec posypeme nastrúhanou, alebo nakrájanou čokoládou. Prípadne sa môže posypať grankom. Pred konzumáciou odporúčam dať do chladničky.
Najlepšie medovníčky Potrebujeme: 1 kg kvalitnej hladkej múky, 300 g medu, 400 g práškového cukru,150 g masla, 5 vajec, 2,5 lyžičky sódy bikarbóny, 2 lyžice rumu, 1 lyžička citrónovej šťavy, 2,5 lyžičky medovníkového korenia. Postup: Na miernom ohni rozpustite maslo, med a cukor, dobre premiešajte, nevariť, len ohrievať, aby sa všetko rozpustilo! Necháme zmes čiastočne vychladiť. Keď je ešte teplá, tak ju dobre rozmiešame s medovníkovým korením (máme ho zmiešané s troškou cukru). V druhej nádobe vyšľaháme vajcia a jemne ich zmiešame s rumom a s pripravenou teplou zmesou. Do tretej nádoby preosejeme hladkú múku spolu so sódou bikarbónou. Ešte raz dobre premiešame, v strede urobíme jamku a pomaly do nej vlievame pripravenú zmes. Všetko dobre premiešame elektrickým šľahačom.
20
Ideálne je cesto nechať stáť aspoň tri dni v zakrytej miske. Ak nás čas tlačí, tak cesto treba nechať odstáť aspoň jednu noc. Môžeme ho skladovať v mikroténovom vrecúšku na chladnom mieste (balkón) aj mesiac. Z cesta si postupne berieme po častiach. Cesto rozvaľkáme na pomúčenom lopári na hrúbku 3 – 5 mm. Vykrajujeme medovníky a kladieme ich na papierom vystlaný plech. Pozor, kladieme ich ďalej od seba, medovníčky narastú. Ja medovníčky ozdobujem orechami, posekanými, alebo celými časťami jadra. Pečieme pri teplote 200 – 220°C. Pečenie trvá 5 – 6 minút, záleží na tom, ako je vyhriata rúra. Po prvých 2 – 3 minútach môžeme teplotu trocha znížiť, pri elektrickej rúre môžeme vypnúť vrchné ohrievanie. Medovníčky hneď po upečení, za horúca, natierame rozšľahaným vajcom budú sa krásne lesknúť. Nie je nutné medovníčky zdobiť, mhohým chutia práve takto. Pravdaže, podľa záujmu je možné medovníky pekne vyzdobiť. Prajem vám dobrú chuť! Eva Holotíková, členka cirkevného zboru
Odborný seminár 100 rokov Evanjelickej nemocnice – srdce človeka v centre pozornosti Seminár sa uskutočnil v štvrtok, 27. 11. 2014 v poobedňajších hodinách v budove Evanjelického domu starostlivosti (ďalej aj EDS). Samotnému semináru predchádzali slávnostnejšie a tematický zamerané služby Božie, ktorých sa zúčastnili najmä klienti Strediska evanjelickej DIAKONIE Bratislava (ďalej aj SED Bratislava) a naši bratia farári Ján Hroboň a Martin Šefranko. Pol hodinu pred začiatkom seminára bola ponúknutá jeho účastníkom možnosť si v krátkosti pozrieť súčasné priestory EDS vrátane kaplnky, čo viacerí využili. Samotný odborný seminár bol skutočne výnimočným podujatím, aj keď mal viac spoločenský charakter. Zameral sa na zmapovanie 100 ročnej
21
histórie bývalej Evanjelickej nemocnice. Posvätenie a odovzdanie budovy do prevádzky sa uskutočnilo 3. mája 1914, vtedy ešte v Prešporku. Výstavba trvala rok a pol. Budova mala tri bloky a slúžila na nasledovné účely: ústav pre diakonisy, sirotinec a nemocnica. Funkcie jednotlivých blokov budovy sa postupne menili alebo presúvali, ale zdravotnícke, sociálne a diakonické zachovanie funkcií objektu ostalo dodnes. O výbere architektonického návrhu a projektovej dokumentácie na realizáciu nemocnice hovoril v úvodnom príspevku magister Peter Buday z Filozofickej fakulty UK. Na vývoj využitia objektu, jeho personálne obsadenie a zabezpečenie mali významný vplyv dve svetové vojny, no najmä tá druhá a spoločenské zmeny po nej. Nasledovalo zoštátnenie objektu v roku 1951, ktoré bolo sprevádzané politicky vynúteným odchodom diakonís z objektu, zachovala sa však naďalej funkcia – nemocničné využitie. Štátna nemocnica získala postupne vysoké renomé doma aj v zahraničí. Na jej formovanie mali kladný vplyv aj viacerí evanjelickí lekári. Nemocnica zásadne ovplyvnila ďalší vývoj kardiológie, cievnej a srdcovej chirurgie nielen na Slovensku.
22
Profesor Šiška spolu s docentom Kuželom uskutočnili v budove nemocnice dňa 9. júla 1968 prvú transplantáciu srdca v Československu a zároveň vo východnom (socialistickom) bloku vôbec, vrátane územia Ázie a Austrálie. Bola to zároveň 25. transplantácia srdca na svete. Iba necelých 7 mesiacov po prvej takejto transplantácii srdca na svete. Táto operácia posunula poznanie a skúsenosti lekárov mimoriadne významne dopredu. V druhom bloku prednášok účastníci seminára videli krátky film, zostrih autentických záberov z priebehu tejto transplantácie srdca. Jej priebeh nám laikom pútavo okomentoval prítomný doktor Vasiľ Čorňák, ktorý bol riaditeľom Národného ústavu srdcových chorôb od roku 1981. Vo vzácnych príspevkoch a historických faktoch ďalej pokračovali profesor Igor Riečanský a doktor Dobroslav Šiška, syn profesora Šišku. V diskusných príspevkoch vystúpilo viacero ďalších účastníkov seminára ako napríklad prof. Viliam Fischer či historik Štefan Holčík. V úvode seminára, po prestávke a v jeho závere sa k nám postupne prihovorili aj naši bratia farári: Ján Hroboň, Boris Mišina a Martin Šefranko. Boris Mišina poukázal na význam zápasu o zachovanie a obnovu nemocnice. Vyjadril radosť nad tým, že objekt sa revitalizoval, je dôstojne opravený, plný života, obnovila sa v ňom diakonická služba a vytvoril priestor pre evanjelických študentov vysokých škôl. Veľmi pútavo sa s nami podelili o svoje skúsenosti Beáta Dobová, riaditeľka Strediska evanjelickej DIAKONIE Bratislava a Elenka Sajtáková, ktorá koordinovala množstvo dobrovoľníkov, brigád a pomoc študentov v čase revitalizácie nemocnice. Vo výpočte udalostí súvisiacich s históriou objektu som poukázal na prínos bývalého zborového dozorcu Karola Pavlů, ktorý koordinoval a zabezpečil revitalizáciu areálu nemocnice v krátkom čase po roku 2004. V diskusii sa tiež prihovoril aj doktor Peter Belan, ktorý bol prvým lekárom v revitalizovanom EDS. Ján Hroboň uviedol, že umiestnenie kaplnky v pomyselnom centre EDS je viac než symbolické. Kaplnka objektu tvorí jeho srdce, aj po architektonickej ako aj duchovnej stránke. Doktor Vasiľ Čorňák poukázal na bytostnú spojitosť zápasu o záchranu srdca a srdca ako centra lásky, ktorá má svoj lekársky ako aj duchovný rozmer. Dokonca tento zápas patrí k jedným z hlavných zápasov v našich životoch. Vyzdvihol aj význam príhovoru a roz-
23
hovoru farárov, duchovných pracovníkov, psychológov a lekárov s pacientmi pred operáciami a v pooperačným stavoch. Tieto rozhovory a povzbudenia mali podľa jeho osobných skúseností vždy priaznivý vplyv na skoršie uzdravenie pacientov. Ako vieme, ovocie modlitieb za uzdravenie chorých, dobrý lekársky tím, múdre rozhodnutia a ruky lekárov sú v skutočnosti zázraky. Seminára sa zúčastnilo zhruba 35 účastníkov. V jeho záveroch sa odporúčalo spracovanie dostupných materiálov do ucelených tematických publikácií: osobitne so zameraním na architektúru a výstavbu objektu, osobitne na zmapovanie osobných príbehov a svedectiev ľudí, ktoré súvisia s týmto priestorom a osobitne časovo usporiadaná publikácia, ktorá popíše prehľadne všetky podstatné udalosti, fakty, veci a osobnosti, ktoré súvisia s touto budovou. Ak by ste našli v svojich domácich archívoch nejaké historické fotografie, publikácie alebo veci, ktoré súvisia priamo s Evanjelickou nemocnicou, dajte nám prosím o nich vedieť. Podujatie sa uskutočnilo v pekne upravenej seminárnej miestnosti, ktorú len začiatkom novembra 2014 dalo do užívania Stredisko evanjelickej DIAKONIE Bratislava. Malé podujatie prinieslo množstvo inšpirácie, faktov ako aj radosti mnohých bývalých lekárov, zdravotných sestier, ale aj ľudí, ktorí sa narodili v tejto nemocnici a zúčastnili sa seminára, že nemocnica žije, tvorí dôstojný priestor pre ľudí aj v súčasnosti, naďalej plní svoje poslanie. Sme za to nášmu Bohu vďační. Martin Kováč, riaditeľ Oddelenia spoločná hospodárska správa
Dietrich Bonhoeffer: O dobrej moci (k okolnostiam vzniku textu) Pod číslom 637 sa v našom Evanjelickom spevníku (ES) nachádza pieseň Predivná moc nás tíško obostiera. Vznikla zhudobnením básne evanjelického farára Dietricha Bonhoeffera (*4. 2. 1906 †9. 4. 1945 – popravený v koncentračnom tábore Flossenbürg mesiac pred koncom 2. svetovej vojny). V ES je len skrátená verzia spomenutého textu.
24
Prinášame vám celé znenie Bonhoefferovej básne, ako bolo publikované v preklade Andreja Hajduka (*18. 8. 1929 †14. 7.) 2014) v jeho zbierke Z diaľok storočí (vydal ju v r. 1993 VMV SECAV). Andrej Hajduk v úvode svojej duchovenskej služby pôsobil ako kaplán v Bratislave. O dobrej moci 1. Tá tichá dobrá moc, i keď sme sami, Predivne teší, ochraňuje krok; tak túžim byť dnes so všetkými vami a spolu s vami prežiť Nový rok. 2. Ešte nám kvília staré naše srdcia a tlačí nás bremeno ťažkých chvíľ; ach, Pane, daruj preľaknutým dušiam spásu, ktorú si pre nás pripravil. 3. Ak máš pre nás len horký kalich bôľu, čo beztak sa už vrchom prelieva, prijmeme vďačne Tvoju svätú vôľu, veď Tvoja ruka všetko zosiela. 4. A keby si v slnečnom čase, Pane, na svete doprial ešte radosti, len Tebe životy svoje odovzdáme pamätajúc na zašlé ťažkosti. 5. To Tvoje svetlo nech nám svieti, ožiari celkom našu temnotu, dovedie k našim milým raz v ústrety, je ono jasné, i keď noc je tu. 6. Keď ticho vôkol nás zavládne zasa, nech hudba nebies doľahne až k nám; ten svet, čo z výšav až sem ozýva sa, nás Teba chváliť vzpruží večný Pán!
25
7. Predivná noc nás tíško obostiera, pokojne to, čo príde, čakám len. Pán Boh je s nami zrána i zvečera a bude s nami každý ďalší deň. Text (Von guten Mächten): Dietrich Bonhoeffer; preklad:Andrej Hajduk K okolnostiam vzniku textu Dietrich Bonhoeffer bol v októbri r. 1944 prevezený z väznice wehrmachtu (Berlín – Tegel, kde bol internovaný od apríla 1943) do neslávne povestného väzenia gestapa na ulici Princa Albrechta v Berlíne. Odtiaľ dostali jeho rodičia už len dva listy; jeden z nich obsahoval báseň O dobrej moci, ktorú koncom roku 1944 Dietrich zložil pre svoju mamu Paulu a pre svoju mladučkú snúbenicu Máriu von Wedemeyerovú. Nedávno vyšiel český preklad knihy Dietrich Bonhoeffer – kresťan v opozícii (vyd. Kalich, Praha 2014) Jej autorka, Renate Windová, k uvedenej básni uvádza (str. 144): „Posledná sloha je v dnešnej dobe obľúbeným motívom kalendárov a pohľadníc kresťanských nakladateľstiev, často doplnená západom slnka alebo rozsvietenými sviečkami. Táto falošná idylka však nezodpovedá dráme vyjadrenej básňou, keď človek dospel k bodu, v ktorom je schopný pritakať obom – životu práve tak ako smrti. Medzi týmito dvomi možnosťami osciluje Dietrichova existencia v posledných mesiacoch jeho života vskutku priam dramaticky. Až do poslednej chvíle sa objavujú okamihy vydýchnutia a nádeje. Takúto zaťažkávaciu skúšku, v ktorej sa súčasne pripravuje na život i na smrť, môže vydržať asi len niekto, kto sa nebojí zomrieť, pretože sa skutočne naučil žiť, alebo môže žiť ďalej, pretože sa vyrovnal so svojou smrťou. Na začiatku vojny Dietrich napísal, že existuje smrť zvonku a smrť znútra, ktorá patrí nám samým. ‚Smieme sa modliť za to, aby nás smrť zvonku stretla až v okamihu, keď na ňu budeme pripravení touto skutočnou vnútornou smrťou; potom sa naša smrť stáva iba prechodom k naplnenej Božej láske.‘“ Pripravil Martin Šefranko.
26
Doplňovačka
Ako sa volali? 1. - - - - - - - - - - 2. - - - - - - - - - - 3. - - - - - 4. - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - 5. - - - - - - - - - - 6. - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - 7. - - - - - 8. - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - 9. 10. - - - - - - - - - - - - - - - 11. - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - 12. - - - - 13. - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - 14. - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - 15. - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - 1. Ako sa volal muž, ktorý mal celý deň až do západu slnka zdvihnuté ruky? 2. Ako sa volal muž, ktorý povedal Pánovi: „Ajhľa, Pane, polovicu majetku dávam chudobným, a ak som niekoho oklamal v niečom, vraciam to štvornásobne.“ 3. Ako sa volá muž, ktorého môžeme nazvať otcom viery? 4. Ako sa volala svokra, o ktorú sa Rút starala? 5. Ako sa volal brat Márie a Marty? 6. Ako sa volal učeník, ktorého zvolili namiesto Judáša? 7. Ako sa volal muž, ktorého hodili do jamy s levmi? 8. Ako sa volala kráľovná, manželka kráľa Ahasvéra? 9. Ako sa volal človek, u ktorého slúžil Jozef v Egypte?
27
10. Ako sa volal muž, ktorého zajali a oslepili, lebo mu boli ostrihané vlasy? 11. Ako sa volal muž, ktorý sa umytím rúk zbavil zodpovednosti za Ježišovu smrť? 12. Ako sa volal muž, ktorý vychovával Ester, dcéru svojho strýka? 13. Ako sa volal muž, ktorý okrem Józuu vošiel do zasľúbenej krajiny? 14. Ako sa volal neveriaci učeník, ktorý mal prímenie Dvojča? 15. Ako sa volal prorok, ktorého pohltila veľká ryba? Jarmila Konkušová, členka redakčnej rady
Sloboda nie je bez obetí a aj dnes sa službe mladým treba venovať s nasadením Ján Vecan (*1962), syn evanjelického farára. Vedúca osobnosť evanjelickej mládeže v Košiciach i na Slovensku. V r. 1985 bol za svoju aktívnu činnosť v cirkvi uväznený. Absolvoval Strojnícku fakultu a doplnkové pedagogické štúdium. Po ukončení dvojročného štúdiu na Ev. bohosloveckej fakulte bol biskupom Uhorskaiom ordinovaný za diakona. Stál pri obnovení SEM a aktívne sa podieľal na jeho činnosti. Je ženatý, otcom troch synov. Charakteristickou je pre neho ochota pomáhať iným na ceste ku Kristovi, srdečnosť a pohostinnosť. (Ing. Jánovi Vecanovi udelila Správna rada Ústavu pamäti národa (ÚPN) cenu Osobnosť, ktorá sa zaslúžila o slobodu a demokraciu. Cena mu bola slávnostne odovzdaná v Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca v Bratislave 16. novembra 2014 v rámci IV. ročníka Festivalu slobody. Ján Vecan dostal toto ocenenie za prácu medzi evanjelickou mládežou, ktorú v období totality organizoval aj mimo kostolov. V súvise s ňou strávil v r. 1985 štyri mesiace vo vyšetrovacej väzbe. /Pozn. red. Ev. BA/) Ako sa cítiš v cirkvi, v ktorej žiješ – žijeme? Jednoduchá odpoveď je: „Dá sa to vydržať“. V súčasnosti nie sú nejaké „kauzy“ * (Po 5 rokoch od tohto rozhovoru si brat Ján Vecan myslí niečo iné. V no-
28
vembri 2014 uviedol: „Za tých 5 rokov sme „ďalej“... – Už sa takmer nedá vydržať, čo robí súčasné vedenie ev. cirkvi...“ /Pozn. red. Ev. BA/), ale ani nevidím snahu niesť evanjelium mimo múry kostolov... Inak povedané, keď hľadám miesto na meditáciu a „kľudné posedenie“, tak toho miesta je tam dosť a bude ho stále viac. Keď však rozmýšľam o tom, že ľudia bez Krista idú do záhuby, tak som veľmi smutný, že ako celok robíme pre to veľmi málo. Osobne poznám veľmi veľa ľudí, ktorí vyvracajú toto tvrdenie, ale robia to s minimálnou podporou cirkvi (ECAV), dokonca mám pocit, že s niektorými jej predstaviteľmi musia zápasiť, aby mohli ľuďom zvestovať evanjelium relevantným spôsobom. Keby som to mal zhrnúť, nie som spokojný s tým, čo sa deje alebo inak povedené, ako kultúrno-historická inštitúcia fungujeme na slušnej úrovni, venujeme sa minulosti a vieme si ju veľmi dobre oceniť. „Oprašujeme kosti“, ale to je asi dobre vtedy, keď chýba vízia pre budúcnosť. Fungovanie v prítomnosti a pozeranie do budúcnosti, ako niesť evanjelium dnešnému človeku je dosť zanedbané a ja si myslím, že to by malo byť hlavným poslaním cirkvi. Čiže pocit je skôr smutný ako veselý. Dejiny cirkvi sú dejinami vyznávania alebo zapierania viery v Pána Ježiša. Môžeme si z nich brať príklad i výstrahu. Aj naším životom píšeme dejiny vyznávania, či zapierania viery v Krista. Kto bol, či je príkladom vyznávania viery pre teba a prečo? Keďže som vyrastal v čase komunizmu, tak vyznávanie a zapieranie bolo súčasťou mojej výchovy v rodine a spoločenstve v ktorom som žil. Tých príkladov, ktoré som zažil, je veľmi veľa. Najdôležitejší v tom boli iste moji rodičia a okruh blízkych ľudí, s ktorými sme sa ako rodina priatelili. Pokúsim sa aspoň niektorých menovať: Pavol Roháček, Jožko Kováč, Violka Fronková, Bohdan Hroboň, Ľudovít Dudáš, Vladislav Santárius, Michal Hreško, Stanislav Pientak, rodina Brunckovcov, Dán Žársky, rodina Mišinovcov... to sú najmä tí, s ktorými som sa stretával osobne a bol som nimi vedený a formovaný (ospravedlňujem sa tým ktorých som nemenoval). K vyznávaniu som sa dosť učil aj z diel sestier Royových a veľa mi dávala aj samizdatová literatúra, kde som sa dozvedel o „Vyznavačskej cirkvi“ v Nemecku počas II. svetovej vojny. Vyznanie alebo zapretie Krista bolo v tomto období mnohokrát až existenčné. Prežíval som to s apoštolom Petrom, keď zajali Ježiša a on mal strach sa k Nemu priznať. Keď som však v škole
29
Ján Vecan (uprostred) s manželkou po prevzatí ceny ÚPN 16. 11. 2014. Foto: ecav.sk
vyznal, že som veriaci, že chodím do kostola, tak som vedel, že platí o mne Matúš 10, 32: „Preto, ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ To bolo pre mňa, ale aj týchto ľudí, ktorí ma formovali, také dôležité, že rozhodovanie, či sa tu budú mať dobre, alebo či sú poslušní Bohu, bolo aj napriek tlakom úplne jednoznačné. Vyznanie bolo bytostne späté s vierou v Pána Ježiša, ktorá nerobí kompromisy s hriechom a nehľadá svoje výhody. To, čo som sa naučil od týchto ľudí bolo, že Bohu sa dá dôverovať a On sa postará o svojich verných aj keď sú prenasledovaní a trpia. Vnímal som v tomto období Božiu prítomnosť a realitu Božieho vedenia. Naučil som sa, že Boha treba poslúchať viac ako ľudí. Zároveň tu bola istota, že Boh je živý, má dosah do nášho života a nie je to len v rovine ideí a náboženského života, ale je to osobný Boh, s ktorým mám vzťah. Mohol som zažiť aj priamo vo svojom živote, že Boh nás neopúšťa a je reálne prítomný. Bol si jeden z mála evanjelikov uväznených pre aktivitu v cirkvi v 80-tych rokoch minulého storočia. Aké boli dôvody tvojho uväznenia a ako si vnímal atmosféru onej doby v našej krajine i cirkvi? Dôvody uväznenia boli asi také, že ma chytili pri prevážaní samizdatovej literatúry, ktorú som mal v aute. Ako ukázalo následné vyšetrovanie, ŠtB mala dosť veľký prehľad o aktivitách, ktoré sme v tom čase organizovali, najmä o táboroch. Atmosféru v spoločnosti som vnímal asi tak, že každý mal plné zuby komunistov,
30
ale málokto bol dosť odvážny to aj vyjadriť. Okrajovo som vnímal chartistov, ale aj katolícku podzemnú cirkev, keďže v našich kresťanských kruhoch bola zásada nepliesť sa do politiky. V tom období som videl ako dôležité nemlčať a ozvať sa, lebo keď človek mlčí, tak dáva súhlas na bezprávie. V cirkvi to bolo asi dosť ovplyvnené vedením, ktoré sa snažilo byť lojálne až za cenu všetkých možných kompromisov. Vládol strach a vtedajší biskup mi povedal, že môžeme robiť a vyznávať svoju vieru len tak, ako nám to mocipáni dovolia. Dokonca chodil varovať rodičov mládežníkov, ktorí chodili na mládež, že veriť je nebezpečné a môže im to ublížiť. Aj to bola atmosféra, v ktorej som žil v tej dobe v cirkvi. Na druhej strane boli farári, ktorých som aj niektorých poznal, ale najmä laici, ktorí sa nebáli isť do rizika a robiť všetko, čo vládali a boli schopní, aby zvestovali evanjelium. Cítil si v období uväznenia podporu zo strany cirkvi? Navštívil ťa vo väzení alebo inak vyjadril solidárnosť s tebou a prácou, ktorú si konal, niektorý z predstaviteľov cirkvi? Keď som bol vo väzení cítil som veľkú podporu mnohých veriacich ľudí (čiže cirkvi, ako Tela Pána Ježiša) zo Slovenska, ale aj z celého sveta. Boli to modlitby týchto ľudí, ktoré mi pomáhali a dávali silu. To by bolo dlhé rozprávanie ako Boh zázračne konal a ako som to prežíval. Čo sa týka cirkvi – ECAV, tak tá sa tvárila, cez svojich predstaviteľov, že ani nevedia, kto som a prečo by mali so mnou niečo riešiť. Podporu po prepustení z väzenia som zažíval, ale to nebolo zo strany oficiálnej cirkvi, ale boli to odvážni muži a ženy (aj farári), ktorí sa nebáli ma prijať a povzbudzovať. V tomto období som sa mal možnosť stretnúť aj s chartistom Milošom Rejchrtom a bolo to pre mňa veľkým povzbudením. Po roku 1989 sa tak isto z ECAV nikto nenašiel, kto by si na to spomenul. Však ako to vtedy tvrdili, robil som to na vlastnú päsť a oni s tým nič nemajú. Ja som aj celkom rád, lebo keď sa dokázali od prenasledovania dištancovať pred rokom 1989, prečo by to mali riešiť neskôr. Možno si neodpustím poznámku, že dokiaľ toto obdobie neprehodnotíme ako spoločenstvo cirkvi (ECAV) a neurobíme pokánie, tak sa nečudujme, že si to nesieme ako „oslí žarnov“ (por. Matúš 18, 6). Komenský tvrdil, že sloboda je „nejskvělejší lidský statek“, stvorený spolu s človekom a od neho neodlučiteľný. Keď sa obzrieš za uplynulými
31
20 rokmi, v čom sme využili a v čom nevyužili dve desaťročia podmienok spoločenskej slobody? To, že sloboda a najmä sloboda svedomia a vyznania je veľmi dôležitá, prežívam ešte aj teraz a viem sa z toho tešiť. Keď mi niekto hovorí, ako bolo dobre pred revolúciou, tak ma to dosť rozčuľuje, lebo vymeniť slobodu za dvojkorunové mlieko (teraz stojí len pár centov), tak to sme veľmi nevďační Bohu za čas milosti a slobody. Ako sme využili alebo nevyužili týchto 20 rokov je ťažko hodnotiť. Rozbehlo sa cirkevné školstvo, diakonia, práca s mládežou, deťmi, rodinami. Postavili sa mnohé cirkevné budovy, fakulta, zreštituoval sa značný majetok. Ale podľa takýchto parametrov sa nedá hodnotiť či sme naozaj toto všetko robili, aby sa nieslo evanjelium, alebo že sme sa naopak dali pohltiť hmotnými statkami. Viem, že treba aj vonkajšie prostriedky na fungovanie, ale niekedy mám strach, že spravovanie týchto prostriedkov a inštitúcií nás nevedie k lepšiemu zvestovaniu evanjelia a budovania spoločenstiev, ktoré sa vyznačujú láskou, ale skôr nás rozhádavajú a bránia žiť život s Pánom Ježišom. Nechcem odpovedať za iných, ale mne sa zdá, že treba sa zastaviť a opýtať sa, prečo robím to, čo robím a či to je na slávu Božiu, alebo na moju oslavu. V mojom srdci sú ešte túžby – vízie, ktoré by som bol rád, ak to bude Božia vôľa, realizoval. Zdá sa mi, že som ten čas slobody na to nevyužil naplno. Rád by som budoval misijné zbory na miestach, kde nemá kto niesť evanjelium, najmä vo veľkých mestách na sídliskách, kde sa ľudia strácajú v anonymite, alebo na univerzitách, kde žijú veľké skupiny študentov a my skoro nič pre nich nerobíme. Stál si pri zrode Spoločenstva evanjelickej mládeže (SEM). Zvlášť v 90tych rokoch práca SEM, tábory, konferencie i celoslovenské stretnutia SEM oslovili stovky mladých ľudí. Neskôr sťa by však SEM stratil dych. Prečo? Slovami témy jednej z mládežníckych konferencií, je možný reŠTART? Nechcem hovoriť o minulosti, ale asi len toľko, že to bola prvá vlna, ktorú bolo pomerne ľahko po revolúcii osloviť. Bolo tu veľa túžob a nadšenia. Na druhej strane služba mládeži má svoje špecifiká. Jedna generácia bola oslovená a dospela. Verím, že žijú svoje kresťanstvo tam, kam ich Boh poslal. Ako aj ty tvrdíš, treba osloviť ďalšiu generáciu mladých, reštartnúť treba celú službu mládeži a pracovníkov. Som však šokovaný z toho, že dnešné vedenie cirkvi nevidí potrebu túto službu mladým podporiť, a preto sa ten reštart rodí veľmi ťažko. Treba sa zamyslieť, ale keď budeme
32
dlho rozmýšľať, tak prídeme o celú generáciu mladých. Poznám mnohých nadšencov, ktorí sa nedali odradiť, ale keby tu bola podpora, tak verím, že by to mohlo vyzerať inak. Reštart sa už rozbehol a ďakujem každému, kto ho podporuje a pomáha aj osobným pričinením. Nie je to také expanzívne ako v 90-tych rokoch, ale verím, že to bude tak isto na požehnanie mnohým mladým ľuďom. Činnosť predvojnového SEM bola organizačne prepracovaná. Do zborov pravidelne prichádzali metodické materiály pre prácu s mladými. Myslíš, že je možné na tento spôsob práce nadviazať? V čom, resp. ako by mohla dnes ECAV a jej vedenie mládež účinnejšie podporovať? To čo bolo, už asi nikdy nebude. Zmenilo sa myslenie ľudí. Treba si uvedomiť s akou generáciou mladých sa stretávame. Je tu postmoderná spoločnosť, doba internetu a facebooku. Myslím si, že je to sci – fi proti tomu, čo bolo pred vojnou, ale aj pred 20 rokmi. Dnešní mladí nebudú čítať nejaké centrálne metodické pomôcky, ale veľmi radi sa zúčastnia dobrých projektov, ktoré idú cez médiá internet. Treba na to asi inú štruktúru. Centrá mládeže v mestách, viac klubovú činnosť a nerobiť „vysoké prahy“, lebo veľa mladých nevie nič o kresťanstve, alebo len veľmi málo, ale hľadajú pokoj duše a naplnenie svojich potrieb. Tvoja otázka bola, či by mohla ECAV podporovať účinnejšie prácu s mládežou. Skús sa opýtať vedenia, či podporuje prácu s mládežou. Môj osobný zážitok a aj mnohých pracovníkov s mládežou je taký, že máme byť radi, že nám nerobí prekážky. To je tiež určitý druh „podpory“. Máš synov v mládežníckom veku. Čo je náročnejšie, byť dobrým vedúcim mládeže alebo dobrým otcom? Asi tu netreba veľa písať. Byť dobrým otcom je oveľa náročnejšie ako byť vedúcim mládeže. To, akým som otcom, asi nebudem môcť zhodnotiť. Skús sa to spýtať mojej ženy Janky a mojich synov Ondreja, Janíka a Martinka. Oni to vedia lepšie ako ja. Dúfam, že z Božej milosti im pomáham, ako viem a že vedia ako ich mám rád. Rozhovor z jari v r. 2009 bol publikovaný v Tranovskom evanjelickom kalendári na r. 2010. Pýtal sa Martin Šefranko.
33
Pán Boh má veselých ľudí rád (humor) Dva kapre plávajú vo vani a jeden sa pýta druhého: „Ešte stále si myslíš, že nás chcú iba okúpať?“ *** V škótskej rodine: - Detičky, už ste si pozreli darčeky? - Áno, áno! - Tak ich pekne zabaľte, aby sa do budúcich Vianoc nezaprášili. *** Na Vianoce hovorí mamička Dežkovi: „Dežko, zapáľ vianočný stromček.“ O chvíľu príde Dežko a pýta sa: „Aj sviečky?“ zdroj internet
Nech sa nás dotkne živý Boh Martin Miti Kováč (34), mladý historik a archivár, talentovaný slovenský autor, presbyter v CZ ECAV Rača, pracovník s deťmi a mládežou, ako aj katechéta v CZ ECAV Legionárska. Aby sme čitateľom bližšie predstavili široký záber aktivít práce v cirkvi, na ktorej sa Martin (Miti) Kováč dlhodobo podieľa, požiadali sme ho o rozhovor. Martin, poznáme sa od roku 2003, keď si nastúpil na Generálny biskupský úrad ECAV ako archivár. Viem, že si vyštudoval archivníctvo a pomocné vedy historické na FiF UK v Bratislave. Postupne si sa začal aj profesionálne venovať archivníctvu na pôde cirkvi. Ako vnímaš súčasnú starostlivosť o dokumenty minulosti v našej cirkvi? Nie veľmi pozitívne. Aj keď sme my archivári všeličo podnikli a stále podnikáme, situácia sa zlepšila len veľmi málo. Aby sa veci zlepšili, na to nestačí pár odborníkov, ale ochota a uvedomelosť ľudí. A tá je žiaľ, u nás evanjelikov, ale aj Slovákov vo všeobecnosti veľmi nízka. Je to smutné a ne-
34
rád to konštatujem, ale nevieme si vážiť naše historické dedičstvo a sami seba tak oberáme o vlastnú identitu. Keby to tak nebolo, tak starostlivosť o naše archívne dokumenty vyzerá inak. V čase, keď sme spolu pracovali na GBÚ ECAV, vznikol projekt opery Martin Luther. Aj ty si sa stal jedným z účinkujúcich v opere a spieval si v mnohých predstaveniach. Hudba je súčasťou tvojho života od mladosti, kde si doposiaľ pôsobil? Toto je už veselšia nôta. Ďakujem za otázku. Moja mama učila slovenský jazyk a hudobnú výchovu, a tak som k hudbe chtiac – nechtiac pričuchol. Vlastne už od desiatich rokov spievam v rôznych speváckych zboroch, azda s výnimkou troch rokov, keď som mutoval a zo sopránu sa zo mňa „vykľúval“ vyšší barytón. Najdlhšie som spieval u Ondreja Šaraja v mládežníckom zbore ECHO, kde som sa najviac naučil. S technikou mi veľmi pomohli štyri roky u japonskej sopranistky Nao Higano, ktorá bola veľmi milá, aj keď, zväčša na každý môj pokus „vylúdiť“ nejaký tón povedala – to je zle. V súčasnosti spievam aj v externom zbore SND. V roku 2007 si nastúpil do CZ ECAV Bratislava ako katechéta, pracovník s mládežou, zborový archivár a správca Lyceálnej knižnice. Tichá práca archivára sa odrazu zmenila na intenzívnu prácu s deťmi a mladými ľuďmi. Ako si spomínaš na prvé roky vyučovania náboženstva, čo ťa prekvapilo najviac? S deťmi a mládežou som pracoval už sedem rokov pred tým, takže som približne vedel, do čoho idem. Ale zrazu to bolo iné. Bol som naozaj zvyknutý, že po mládežníckych akciách zaleziem do ticha archívu, čo mi aj vyhovovalo. Veľmi dobre sa to navzájom dopĺňalo. Teraz si musím dávať pozor, aby som neprišiel o nervy. :) Takže cez víkendy sa snažím relaxovať v tichu. Hneď ako som začal učiť náboženstvo som si uvedomil, že je to vzácny priestor, ktorý nám Pán Boh dáva a ani jedna hodina by nemala vyjsť nazmar. Stretnúť sa každý týždeň s tými istými deťmi je úžasné, lebo ich postupne môžete formovať. Je to výsada. Zároveň cítim veľký pocit
35
zodpovednosti, veď Pán Boh mi tie deti dáva a ja im môžem ukázať čo pre nás urobil v Pánovi Ježišovi a ukázať im v praxi Jeho lásku, ale zároveň im môžem byť na pohoršenie. Priznám sa, že sa toho aj bojím, lebo som len biedny ľudský červ. Od roku 2012 pracuješ už v samostatnom CZ ECAV Legionárska ako koordinátor práce s dorastom a mládežou, katechéta, zborový archivár a tiež koordinuješ výučbu náboženstva. Na koľkých školách učíš dnes náboženstvo? A ako prijímajú deti výučbu? Dnes som učil na jednej škole. :) V tomto školskom roku vyučujem na štyroch školách. S deťmi je to rôzne. Učím prvý aj druhý stupeň a obe skupiny sú špecifické. Na prvom stupni treba veci jednoducho vysvetliť, ale sa s nimi aj zahrať. Je veľmi zaujímavé s nimi pracovať, lebo väčšinou prijímajú Božie slovo tak ľahko. Len nie vždy je mi jasné, či Božiemu dielu záchrany vždy rozumejú. Mám takú kontrolnú otázku, ktorú im z času načas položím – „Ako sa môžeme dostať do neba?“, ak odpovedia, že musíme byť dobrí, musíme sa modliť, čítať Bibliu a chodiť do kostola, poviem im, že to všetko je veľmi dôležité, ale takto sa do neba nedostaneme. Ak mi žiak odpovie, že musíme veriť v Pána Ježiša a poslúchať Ho, tak som rád, lebo len preto, že Boh sa sklonil skrze svojho Syna k nám, môžeme byť my ľudia zachránení pre večnosť. Ale moja srdcovka je druhý stupeň. Je to zvláštne, ale mám rád túto bláznivú, drzú a nepozornú skupinu mladých, lebo sú úprimní a dá sa s nimi parádne diskutovať. V našom cirkevnom zbore intenzívne pracuješ s mladými ľuďmi. Je to generácia, ktorá je veľmi citlivá na vonkajšie podnety a zároveň dokáže veľmi razantne odmietnuť „výchovné metódy“. Ako sa ti darí zvestovať Pána Ježiša Krista – dospievajúcim? Toto je veľmi ťažká otázka. Dodnes som neprišiel na to, či sa mi darí alebo nedarí. Snažím sa v prvom rade mať ich rád takých, akí sú, aj keď mi niekedy poriadne lezú na nervy :) snažím sa ich pochopiť, a to je asi najťažšie. Každý nový ročník mladých ľudí je v niektorých ohľadoch iný ako ten pre-
36
došlý, svet sa mení z roka na rok, žijeme veľmi rýchlo. To, čo trápilo a zaujímalo mladých pred piatimi rokmi, to už túto generáciu zaujímať a trápiť nemusí. A do tretice, snažím sa zvestovať evanjelium, ako apoštol Pavel, čiže širokospektrálne. Keď čítate Skutky apoštolov, všimnite si, že k rôznym skupinám ľudí pristupuje rôzne – snaží sa vysielať na ich vlnovej dĺžke – Grékom Grék, Židom Žid, jednoducho chcel hovoriť ich rečou, aby mu rozumeli. O to sa snažím aj ja. Ale za tie roky práce s mladými som zistil jednu podstatnú skutočnosť – je to Boh, ktorý dáva vzrast. Keď nádejní mladí ľudia, ktorým som sa venoval stovky hodín, odchádzajú do sveta je to vždy pokorujúce. Vtedy viem, že som iba taký niktoš, ktorého si Pán Boh vybral do služby, ktorý vlastne nedokáže nič, len na rôzne spôsoby hovoriť Božie pravdy. Je to jedine Boh, ktorý dáva vieru, dotýka sa sŕdc, premieňa človeka, dáva nový život. Len On! Vieme, že katolícka cirkev veľmi intenzívne pracuje s mladými ľuďmi, organizuje dokonca celosvetové stretnutia mládeže. Ako vnímaš prácu s mládežou v našej cirkvi a povedzme rovno – v Bratislave. Dokážu nájsť našu cirkev – mladí ľudia? Kameňom úrazu práce s mladými v našej cirkvi je práve tvoja otázka – dokážu nájsť našu cirkev mladí ľudia? Toto je zlý prístup, pretože sme to práve my, ktorí ich máme všemožne hľadať a volať. Ale treba povedať, že v Bratislave a v našom senioráte sa pracuje. Poznám osobne mnohých farárov aj laických pracovníkov, ktorí robia čo vedia a čo môžu. Ale konkurencia v tomto meste konzumu je priveľká. Čo mám povedať chlapcovi, ktorému hovorím ako dobre bude v tábore, keď ma odbije jednou vetou – ja idem s otcom na jachtu. Samozrejme, že sa snažím vysvetliť, že treba rozvíjať aj duchovné hodnoty, ale je to ťažké. Mladí sú presýtení zážitkami. Jediné čo ich vie zaujať, je váš láskavý prístup. Poznanie, že tento učiteľ, mládežník, pracovník ich má rád a úprimne mu na nich záleží, to sa niektorých dotkne, možno ešte skôr, ako sa ich dotkne Božie slovo. Treba vysloviť veľké poďakovanie všetkým, ktorí svoj život rozdávajú mladým ľuďom a treba sa za nich modliť. Sme veľmi slabí ľudia.
37
38
Okrem práce s mladou generáciou sa venuješ aj tvorbe, a to aj odbornej. Si autorom dvoch titulov – Dlhá noc a Štúrovci, ako ste ich nepoznali. V súčasnosti vychádza tretia knižka, a to pre mladých čitateľov – 7 výziev Pána Ježiša Krista. S akou odozvou sa stretávaš, ako prijímajú tvoje diela čitatelia? Sám som prekvapený, ale stretol som sa s dobrou odozvou. Písať som začal hlavne preto, že som zistil zaujímavú vec, že keď napíšem knižku, prečítajú si ju aj tí, ktorí nečítajú, a to len preto, že ma poznajú. A ja im touto formou môžem odovzdať mnohé informácie, ktoré sa jednoducho nedajú povedať. Na to by sme potrebovali veľa, veľa hodín rozhovorov. Snažím sa, aby bol v mojich knihách hlavne prítomný Pán Ježiš Kristus, pretože aj tak sa svet točí okolo Neho a hlavne – v Ňom je život. Martin, poznám ťa ako človeka, ktorý je hlboko oddaný Pánovi Ježišovi Kristovi, oddaný práci v cirkvi. Zároveň viem, že dokážeš dobre komunikovať s ľuďmi, aj vďaka tvojej dobrosrdečnosti a zmyslu pre humor. Kto ťa v živote najviac inšpiroval? A aký je tvoj obľúbený biblický citát? V živote ma inšpirovalo veľa ľudí. V prvom rade moji rodičia, ktorí ma naučili úžasným veciam a dali mi krásne detstvo, potom sestra farárka Kolárovská, ktorá ma učila na náboženstve a vďaka jej hodinám, viem, že učiť náboženstvo má zmysel, veľa mi dal môj duchovný pastier brat farár Dušan Kováčik, ktorý ma naučil, že na veci sa dá pozerať aj z iných uhlov pohľadu a ďalších už spomínať nebudem, lebo ich je veľa a čím viacerých spomeniem, tým viacerých zamrzí, že som ich nespomenul... Ale rád čítam aj o misionároch, a to je veľký zdroj inšpirácie. Samozrejme, najväčším je Pán Ježiš Kristus. Kto už môže byť inšpirujúcejší, ako Boh, ktorý nás tak miluje i napriek našej špine, že je ochotný zobrať trest namiesto nás a zomrieť krutou smrťou na kríži. Ten, ktorý si mohol zahrať vesmírny biliard a zničiť nás, lebo by sme si to zaslúžili. Mám veľa obľúbených biblických citátov. Jedným z nich sú známe verše z Jóba – „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom. I keď moja koža bude tak rozrušená, zo svojho tela uzriem Boha, ktorého uvidím pri sebe; moje oči, nie cudzie, Ho uvidia. Srdce mi v hrudi prahne po tom. (Kniha Jóbova 19, 25 – 27)
39
A na záver – blížia sa vianočné sviatky a záver roka. Čo by si zaželal našim čitateľom? To je asi najťažšia a zároveň najľahšia otázka. Ťažká je preto, lebo nechcem, aby to prianie vyznelo ako klišé. Najľahšia je preto, lebo viem veľmi dobre, čo vám všetkým chcem zaželať. A teraz čo? Hmmm... Pomôžem si trochu veršom, ktorý som spomenul v predošlej odpovedi. Želám vám, aby vám srdce prahlo po tom, aby sa vás tieto sviatky dotkol náš živý Boh. Aj mne po tom prahne srdce. Prajem vám teda Božiu blízkosť a milosť Božiu – vidieť v narodenom dieťati v Betleheme Božieho Syna, ktorý prišiel zachrániť nás všetkých. A tiež, aby sme Mu všetci dokázali otvoriť srdce a aby sme dokázali byť Mu poslušní. Pýtala sa Eva Bachletová, členka redakčnej rady. Foto: archív Martina Kováča
Čo prinesie Nový Stein? Neprehliadnuteľnou aktivitou v okolí Nového kostola sa od leta tohto roku stalo búranie budov bývalého pivovaru Stein. Toto búranie má vyčistiť priestor pre výstavbu moderného komplexu Nový Stein, ktorý bude pozostávať predovšetkým z bytov a jednej administratívnej budovy, pod ktorými sa bude nachádzať podzemné parkovisko. Z bývalého pivovaru Stein sa zachovala iba jediná budova, tzv. špilka, tá je pamiatkovo chránená. Búranie nadzemných zostatkov budov má byť ukončené do konca februára 2015. Následne, po vydaní stavebného povolenia, pristúpi spoločnosť YIT Reding, a.s. k hĺbeniu priestorov pre vybudovanie podzemnej garáže. Chcem podotknúť, že rokovania so zástupcami spoločnosti YIT Reding, a. s. a s generálnym projektantom stavby Ing. arch. Kubíkom prebiehajú vždy na veľmi korektnej úrovni. To, čo sa dohodlo v logistickej oblasti pri búraní starého pivovaru, stále platilo a platí. Dnes už je dokonca úplne voľná aj štítová stena na Legionárskej 6, po mnohých desaťročiach. Za veľmi cennú vec považujem zhodu na urbanistickom prepojení areálu Nového Steinu a územia pred Novým kostolom až po Kmeťovo námestie. Pribud-
40
Foto Ľudmila Mišinová
nú dôstojné plochy, zeleň, lavičky, voda, ale aj stromoradie. Upravia sa aj spevnené povrchy pred kostolom a v jeho okolí. V týchto súvislostiach je pre nás rok 2015 dôležitý, najmä jeho začiatok, pretože je potrebné pripraviť materiál na rokovanie mestského zastupiteľstva o zámene niektorých pozemkov hlavného mesta za niektoré naše pozemky na Račianskom mýte a v Dúbravke (pri zborovom dome a pod ním). V poslednom roku aj pol sa podarilo získať kladné stanoviská dotknutých strán a mestských častí k tejto zámene. Potrebné je však doriešiť technické detaily. Po komunálnych voľbách nastali zmeny na poste starostov mestských častí v Dúbravke aj v Starom Meste, ako aj na poste primátora. Nový primátor mesta, Ivo Nesrovnal, sa prišiel osobne pozrieť do Nového kostola a vypočuť si náš zámer na zámenu pozemkov ešte začiatkom jari, 19. 3. 2014. Podporuje túto myšlienku, dáva mu logiku, a to najmä tým, že sa revitalizujú súčasné a prepoja viaceré verejné plochy, od Kmeťovho námestia, popri Novom Steine, Novom kostole až po Račianske mýto, ktoré čaká
41
Foto Ľudmila Mišinová
tiež revitalizácia. V meste tak pribudnú pekné, bezpečnejšie a hodnotnejšie verejné priestranstvá – tak pre obyvateľov územia, ako aj jeho návštevníkov. Bude to aj zásluha dobrého urbanistického a architektonického riešenia komplexu Nový Stein. Našou najbližšou úlohou bude intenzívna komunikácia so starostami dotknutých mestských častí, s ich úradmi vrátane komunikácie s magistrátom, kanceláriou primátora a novými poslancami dotknutých mestských častí, ako aj novými poslancami mestského zastupiteľstva.
42
Naše poďakovanie je potrebné vyjadriť za doterajšiu trpezlivosť v súvislosti so zvýšenou prašnosťou v okolí Nového kostola, tak nájomcom bytov v zborovom dome, ako aj všetkým, ktorí sa zúčastňujú našich zborových aktivít na Legionárskej ulici vrátane služieb Božích. Prosíme o modlitby za pripravované rokovania so samosprávnymi orgánmi, dobrú prípravu materiálu pre mestské zastupiteľstvo, jeho pokojné prerokovanie a schválenie. Martin Kováč, člen zborového presbyterstva Bratislava Legionárska
Služby Božie v Lamači Od Prvej pôstnej nedele (9. marca 2014) vykonávame každú nedeľu, vždy o 10.00 hod., evanjelické služby Božie v Lamači. Konajú sa v Spoločenskom centre Miestneho úradu na Malokarpatskom námestí 8 (spoje: 23, 30, 63). Budovu treba obísť zľava okolo Salónu AME, vchod do centra je z druhej strany na prízemí. 9. novembra 2014 sa služby Božie v tejto lokalite mesta konali v kinosále mestskej časti Lamač. Počas nich vystúpil aj náš zborový spevokol pod vedením sestry Vierky Jägerovej a mládežnícka hudobná skupina spoločenstva Légie plus. Kinosála bola temer zaplnená, atmosféra srdečná, prajná. Brat farár Mišina sa najprv prihovoril deťom. Následne v kázni zdôraznil, že Pán Boh s nami počíta a očakáva, že náš život prinesie úrodu dobrého ovocia. Je výsadou – privilégiom byť „zasadený v Božej záhrade“. Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa na uvedených službách Božích podieľali – účasťou, hudbou, spevom, čítaním liturgických textov, modlitbami aj technickým zabezpečením (transport aparatúry, ozvučenie, projekcia piesní). Osobitne ďakujeme za sprostredkovanie možnosti konania služieb Božích poslancovi Miestneho zastupiteľstva v Lamači Pavlovi Čechovi, starostovi Lamača Petrovi Šramkovi a prednostke MsÚ Lamač Michaele Kovári Mrázovej. Vďační sme i za službu rodiny Valentovcov, za ich ochotu pri príprave priestoru pre naše pravidelné bohoslužobné stretávania v Spoločenskom centre MsÚ.
43
Foto z ev. služieb Božích v kinosále v Lamači 9. 11. 2014: Erik Máder
Veríme, že v Lamači sa nájdu ešte viacerí veriaci, ktorí o evanjelické služby Božie v blízkosti bydliska prejavia záujem. Pozývame vás – a vy, prosíme, pozvite ďalších.
Pripravil Martin Šefranko.
44
Reverend Paul Machira, Lenka Timková, koordinátorka financovania projektov Wycliffe pre Slovensko, Jaroslav Tomašovský, riaditeľ Wycliffe Slovakia s našimi farármi
Na oboch dopoludňajších službách Božích v Novom kostole 26. 10. 2014 poslúžil zvesťou Božieho slova náš hosť, brat reverend Paul Machira z Kene. Priblížil nám prácu prekladateľov Biblie a učiteľov materinského jazyka v Keni. Mohli sme aspoň trochu spoznať kenskú kultúru a dozvedieť sa, ako Pán Boh mení životy tamojších ľudí. Ďakujeme všetkým, ktorí darovali deťom v Keni stavebnicu LEGO i všetkým, ktorí podporili preklad Biblie v tejto krajine finančne.
Správne odpovede z doplňovačky na strane 27: 1-Mojžiš, 2-Zacheus, 3-Abrahám, 4-Noemi, 5-Lazár, 6-Matej, 7-Daniel, 8-Vaští, 9-Potifár, 10-Samson, 11- Pilát, 12-Mordochaj, 13-Káleb, 14-Tomáš, 15-Jonáš)
EV 4391/11 ISSN 1338-7936
