Všeobecná logika Základné logické formy a metódy myslenia Základnými logickými formami myslenia sú pojmy, súdy a úsudky.
Pojem Pojem – myšlienka, ktorá je zovšeobecnením (a myšlienkovým vyčlenením) predmetov určitej triedy podľa ich špecifických (t.j druhových – teda rozlišovacích) znakov. Predmety a jednej a tej istej triedy sa môžu v pojme zovšeobecňovať podľa rozličných súborov znakov. Logická trieda je súhrn predmetov či javov, ktoré majú spoločné znaky (vlastnosti), čím sa odlišujú od iných. Meno pojmu – nie je totožné s pojmom. Je to len isté spojenie znakov – písmen (grafém), hlások (foném), magnetizovaných domén v elektromagnetických médiách (či inak odlíšených mikrooblastiach) – označujúcich pojem. Ten istý pojem môže mať rôzne mená, napríklad v rozličných jazykoch. Meno pojmu sa môže skladať z viacerých výrazov – poslanec Národnej rady Slovenskej Republiky. Pojem nie je totožný ani so zmyslovými formami reprodukcie predmetov vo vedomí človeka – pocitmi, vnemami ani predstavami – pretože: 1. Všetky zmyslové formy reprodukcie skutočnosti vo vedomí človeka sú názorným zobrazeniami. Pojmy sú nenázorné – zreteľne to vystupuje pri takých pojmoch, ktoré sa nedajú zmyslovo vnímať ale len chápať, ako statočnosť, láska, priateľstvo, vedecký zákon, živočích. 2. V zmyslových formách sa predmet reprodukuje v jeho individuálnosti. V pojme sa naopak fixujú všeobecné (a podstatné) črty mnohých predmetov. Odhliada sa od podrobností, jednotlivostí, ktorými sa predmety odlišujú. Ľubovoľná predstava, ako názorný obraz, nemôže pozostávať z elementov vlastných všetkým predmetom. 3. Predstava môže zachytiť živé podrobnosti, ktoré určujú vonkajšiu stránku predmetov, ale nemožno v nej preniknúť do vnútorných, hlbinných vzťahov a súvislostí a poznať podstatné (základné) črty premetu – jeho podstatu. Podstatu predmetov možno poznať len pomocou myslenia na základe spracovanie predstáv do pojmov!
Znaky pojmov Hovoríme síce o znakoch predmetov, ale máme na mysli črty zhody alebo odlišnosti premetov, ktoré pojmy vyjadrujú. Odlišujeme pri tom spoločné (všeobecné) znaky (t.j. znaky zhody) vyjadrujúce totožnosť premetov v určitých súvislostiach a odlišovacie (rozlišovacie – špecifické, druhové) znaky (t.j. znaky rozdielu), ktorými sa predmety odlišujú od iných tried predmetov či navzájom (napríklad: všetky mačky majú isté spoločné znaky, na základe ktorých môžeme o nich hovoriť ako o mačkách; zároveň majú rozlišovacie znaky, podľa ktorých ich môžeme odlíšiť od iných druhov a rozlíšiť ich jednotlivé rasy).
1
V spoločných (všeobecných) i rozlišovacích znakoch sa môžu zachytiť podstatné i nepodstatné vlastnosti predmetov. Nepodstatné vlastnosti Nepodstatné vlastnosti predmety môžu i nemusia mať. Keď chýbajú predmet neprestáva byť predmetom svojho druhu, t.j. tým čím bol. Podstatné vlastnosti predmetov Možno o nich hovoriť v dvoch zmysloch: 1. Absolútne podstatné vlastnosti – určujú charakter, podstatu a smer vývoja premetu (mimo ich dôležitosti pre iné predmety). Ak chýba čo i len jedna takáto vlastnosť, predmet prestáva byť predmetom svojho druhu (t.j. bez nich prestáva byť tým čím bol). Tieto vlastnosti sú schopné prezentovať podstatu premetu a každá z nich je pre ňu nevyhnutná. 2. Relatívne podstatné vlastnosti predmetov – vyjadrujú dôležitosť, význam vlastnosti jedného premetu pre druhý (napr. pre človeka, pre jeho potreby). Tieto vlastnosti sa javia ako podstatné v istom vzťahu a v inom nie. Na základe podstatných a nepodstatných vlastností môžeme potom hovoriť o: 1. podstatných znakoch pojmov – a to v dvoch zmysloch: a. absolútne podstatné znaky (atribúty) pojmov vyjadrujú absolútne podstatné všeobecné vlastnosti premetov, b. relatívne podstatné znaky pojmov vyjadrujú tie všeobecné vlastnosti predmetov, ktoré sa javia podstatnými len v určitom vzťahu; 2. nepodstatných znakoch pojmov, ktoré vyjadrujú nepodstatné, hoci niekedy všeobecné, vlastnosti predmetov (napríklad: všeobecnou vlastnosťou človeka je to, že má dve nohy – to však neznamená, že absencia jednej i oboch nôh je absenciou človečenstva; „dvojnohosť“ je teda všeobecnou, nie však podstatnou vlastnosťou človeka). Medzi podstatnými pojmami možno ešte rozlíšiť základné a odvodené znaky: 1. základné znaky sú také podstatné znaky, z ktorých sa ako nevyhnutný následok odvodzujú ďalšie podstatné znaky; 2. odvodené znaky sú také podstatné znaky, ktoré vyplývajú zo základných znakov. Príklad: pri rovnostrannom trojuholníku je základným znakom rovnosť strán a rovnosť uhlov je odvodeným znakom. Okrem uvedeného, možno znaky pojmov diferencovať aj ako: 1. nevyhnutné znaky, ktorými sú tie podstatné znaky, bez ktorých nemôže jestvovať ani jedno indivíduum určitej triedy predmetov; 2. náhodné znaky, ktoré patria len niektorým jedincom danej triedy, alebo tie, ktoré majú všetci, ale nie sú nevyhnutnými následkami základných znakov (napr. blond vlasy či čierna pleť u ľudí a v druhom prípade čierna farba peria u vrán – sú aj biele – tzv. „neoddeliteľná náhoda“). Z uvedeného môžeme definovať pojem ako myšlienkový obraz predmetov vo forme jednoty ich všeobecných podstatných znakov.
2
Základné metódy tvorby pojmov Tvorba pojmov je spätá s myšlienkovou činnosťou, ktorá umožňuje stanoviť všeobecné znaky premetov, vydeliť z nich podstatné znaky a vytvoriť z nich jednotu. Uplatňuje sa pri nej niekoľko základných metód, ktoré predstavujú zároveň aj základné myšlienkové postupy: 1. porovnanie – stanovenie znakov zhody a rozdiel medzi skúmanými predmetmi; 2. analýza – myšlienkové rozčlenenie obsahu predmetov na znaky (vlastnosti, charakteristiky), z ktorých pozostáva; 3. syntéza – myšlienkové zjednotenie znakov, vlastností ktoré odráža obsah pojmu; 4. abstrahovanie – vydelenie jednoty znakov, ktoré tvoria obsah pojmu, z celého súhrnu znakov predmetov; 5. zovšeobecnenie – je neoddeliteľne späté s abstrahovaním; myšlienkové vydelenie znakov (atribútov) určitého druhu je abstrahovanie vo vzťahu k vydeľovaným znakom, ale, keď sa tieto znaky pripisujú všetkým predmetom danej triedy, ide zároveň o zovšeobecnenie.
Obsah a rozsah pojmu Obsah (intenzia) pojmu – súbor všetkých atribútov, ktoré nevyhnutne prislúchajú všetkým predmetom (a iba im) spadajúcim pod pojem. Rozsah (extenzia) pojmu – trieda predmetov, ktoré spadajú pod daný pojem. Medzi pojmami a triedami jestvujú určité základné vzťahy. Každá trieda môže zahŕňať užšie triedy (podtriedy), ktoré sa navzájom líšia niektorými znakmi. Pôvodná trieda sa nazýva „vyššia trieda“ a užšia trieda v jej rámci (podtrieda) sa nazýva „nižšia trieda“. Vyššia trieda sa označuje ako rod (genus) a nižšia ako druh (species). Pojem, ktorý vyjadruje vyššiu triedu je potom „rodový pojem“ a ten, ktorý vyjadruje nižšiu triedu je „druhový pojem“. Najvyššia trieda v rámci danej úvahy „je najvyšší rod“ (summum genus) a najnižšia trieda, ktorú možno deliť už len na indivíduá je „najnižší druh“.
Formálno-logické vzťahy pojmov podľa obsahu a rozsahu Formálno-logické vzťahy pojmov podľa obsahu Podľa obsahu možno pojmy diferencovať na: 1. relatívne rozdielne pojmy, ktoré majú jeden či viac spoločných atribútov; 2. absolútne rozdielne pojmy, ktoré nemajú žiadne spoločné atribúty. Relatívne rozdielne pojmy sa delia na: 1. závislé, keď jeden pojem je hlavnou časťou obsahu druhého, t.j. jeden je rodom a druhý druhom (rastlina a strom); 2. rovnorodé, keď pojmy majú spoločnú hlavnú zložku obsahu, t.j. majú spoločný rodový znak (jednoročná rastlina, mnohoročná rastlina); 3. podobné, keď majú spoločnú vedľajšiu zložku obsahu, t.j. druhový znak (kamenný dom, kamenný pomník).
3
Obsahovo rozdielne pojmy môžu byť zlučiteľné alebo nezlučiteľné. O zlučiteľnosti pojmov možno hovoriť v dvoch zmysloch: a. keď jeden pojem je časťou obsahu druhého, t.j. v prípade závislých pojmov čiže medzi rodom a druhom (hodiny a zlaté hodiny); b. keď oba pojmy vstupujú do obsahu tretieho (pojmy farba a kov, ktoré môžu vstúpiť do obsahu pojmu farebný kov); zlučiteľné teda môžu byť aj obsahovo absolútne rozdielne pojmy – vtedy sa hovorí o tzv. disparátnych (neporovnateľných) pojmoch. Pokiaľ ide o nezlučiteľnosť pojmov, možno identifikovať tri jej varianty: 1. kontradiktorná (protirečivá, rozporná) nezlučiteľnosť – nastáva, keď sa atribúty pojmov navzájom vylučujú, t.j. predpoklad jedného je popretím druhého (človek – nečlovek, biely – nebiely, kov – nekov; A - Ā); 2. kontrárna (protikladná) nezlučiteľnosť – nastáva v prípade, keď predpoklad jedného pojmu je spätý s popretím druhého, ale popretie jedného z nich neznamená predpoklad druhého (najväčší – najmenší: ak je niekto najväčší, nemôže byť najmenší, ale ak niekto nie je najväčší, neznamená to, že je najmenší); 3. dizjunktívna (rozlučujúca) nezlučiteľnosť – nastáva v prípade pojmov, ktoré majú spoločný rodový znak, ale majú rozdielne druhové znaky (tulipán, ruža), t.j. medzi rovnorodými pojmami. Kontradiktorné pojmy nemožno uplatniť v jednom súde. Formálno-logické vzťahy pojmov podľa rozsahu Podľa rozsahu môžeme medzi pojmami identifikovať tieto relácie: 1. totožnosť rozsahov – ide o vzájomne zameniteľné pojmy, ktoré sa vzťahujú na tú istú triedu: lev (A) = kráľ zvierat (B); 2. vylúčenie rozsahov – rastliny (A), živočíchy (B); 3. zahrnutie rozsahov (alebo podradenie či nadradenie pojmov) – jestvuje medzi rodovými a druhovými pojmami; 4. prekrytie rozsahov – jestvuje v prípade, keď sa pojmy rozsahom čiastočne prelínajú, čiže majú spoločnú podtriedu – napr. pojem športujúci advokáti (C) je prekrytím rozsahu pojmov športovci (A) a advokáti (B); 5. vzťah spolupodriadenosti rozsahov – napríklad pojmy tulipán (A) a ruža (B) sú rozsahom podriadené pojmu kvet (C), teda rozsah oboch je zahrnutý v rozsahu tretieho, nadradeného pojmu. Z uvedeného je zrejmé, že vzťahy medzi pojmami či už podľa obsahu alebo rozsahu spolu úzko súvisia. Vzťahy podľa rozsahu typu 1, 3, 4 nastávajú medzi obsahovo zlučiteľnými pojmami (pričom vzťah typu 4 nastáva aj medzi tzv. disparátnymi pojmami) a typu 2, 5 medzi
4
obsahovo nezlučiteľnými pojmami (pričom vzťah typu 5 predstavuje špeciálne vzťah dizjunktívnej obsahovej nezlučiteľnosti). Druhy pojmov Podľa obsahu i rozsahu možno identifikovať i druhy pojmov. Druhy pojmov podľa rozsahu (kvantity): 1. rozsahovo prázdne: a) logicky sporné (protirečivé) pojmy – hranatý kruh b) imaginárne pojmy – označujú predmety logicky možné i predstaviteľné, ale neskutočné (Pegas, ježibaba, škriatok); c) pojmy označujúce ideálne objekty (dokonale pevné teleso, absolútne čierne teleso, ideálny plyn); 2. rozsahovo neprázdne pojmy: a) singulárne pojmy – ich rozsah predstavuje len jeden predmet: Luna, Zem, Pytagorova veta, ľudstvo, Slovensko); b) hromadné (obecné) pojmy – ich rozsah zahŕňa konečný počet premetov (futbalisti Slovana Bratislava, prezidenti Slovenskej republiky, nositelia Nobelovej ceny); c) všeobecné pojmy – ich rozsah zahŕňa tzv. ultrafinitný (nekonečný alebo konečný, ale veľmi veľký či ťažko určiteľný) počet predmetov (hviezdy, futbalisti, ľudia, prirodzené čísla). V logike sa však otázka všeobecnosti rieši aj inak: rodové pojmy sú vo vzťahu k druhovým všeobecné, lebo sa týkajú celej triedy a druhové pojmy sú voči rodovým parciálne, lebo sa týkajú len určitej podtriedy. Druhy pojmov podľa obsahu: 1. konkrétne a abstraktné: a) konkrétne pojmy – pojmy o predmetoch (stroj, zbraň, rastlina); b) abstraktné pojmy1 – pojmy o vlastnostiach a vzťahoch (statočnosť, krása, láska, priateľstvo); 2. absolútne a relatívne: a) absolútne pojmy – pojmy, ktoré neobsahujú atribúty viažuce ich na iné predmety (dom, hviezda, umenie, veda, baník, spisovateľ); b) relatívne pojmy – pojmy, ktoré obsahujú atribúty viažuce ich na iné predmety (otec, dieťa, manželka, priateľ, milenka); 3. kladné a záporné: a) kladné pojmy – vyjadrujú, že predmety určité vlastnosti, znaky majú (cicavce – stavovce, ktoré sa po narodení živia materským mliekom); b) záporné pojmy – vyjadrujú, že predmety určité vlastnosti, znaky nemajú (necicavce – stavovce, ktoré sa po narodení neživia materským mliekom)2. Vzťah medzi rozsahom a obsahom pojmu sa zvykol charakterizovať tak, že čím širší je rozsah pojmu, tým chudobnejší je obsah pojmu a naopak. Toto tvrdenie sa pokúsil spochybniť Bol1
V podstate je každý pojem abstraktný (odhliada od individuálnych a nepodstatných znakov). V tomto prípade však ide o pokus vytvoriť zvláštne klasifikačné kategórie pojmov. 2 Záporné pojmy teda vyjadrujú neexistenciu druhových atribútov u istého pojmu na rozdiel od kladného pojmu, ktorý vyjadruje existenciu týchto atribútov pri existencii spoločných rodových znakov medzi oboma pojmami.
5
sano na príklade pojmov: učený syn neučeného otca – neučený syn učeného otca. Podľa neho ide o pojmy s rovnakým obsahom, ale s iným rozsahom. Lenže podľa toho, čo sme uviedli o pojmoch, ide o obsahovo rozdielne pojmy, dokonca nezlučiteľné, až protirečivé, ktoré samozrejme majú aj iný rozsah. Závažnejšia je Kantova námietka proti spomínanému tvrdeniu na príklade pojmov: znalci európskych jazykov – znalci živých európskych jazykov. V tomto prípade obsahovo chudobnejší pojem má aj užší rozsah ako obsahovo bohatší pojem – znalcov európskych jazykov (t.j. živých i mŕtvych) je menej ako znalcov živých európskych jazykov - alebo ich rozsah je rovnaký, totiž prázdny.
Logické operácie s rozsahom a obsahom pojmov Logické operácie s obsahom pojmov Základnou logickou operáciou s obsahom pojmu je definícia. Definícia je logická operácia, pomocou ktorej možno rozlišovať, kvalifikovať, kvantifikovať a presne sa vyjadrovať o veciach, ich znakoch, vzťahoch a vlastnostiach. V definícii ide o presné a hutné vyjadrenie obsahu pojmov, zvýraznenie ich podstatných charakteristík a znakov (atribútov). Operácia definície má tri súčasti: 1. definovaný pojem – definiendum, 2. definujúci pojem (zvyčajne komplex pojmov) – definiens. Spravidla sa pojmy definujú tak, že sa poukáže na ich rodové znaky a druhové rozdiely. Rod a druhový rozdiel tvoria teda definujúcu časť definície (definiens). Štruktúra definície je zvyčajne nasledovná: trojuholník definiendum
=df
mnohouholník rod
tvorený troma stranami druhový rozdiel definiens
Výraz „=df“ znamená definične rovné. V definíciách sa vyjadruje najčastejšie treťou osobou slovesa byť – je, sú. V definíciách sa treba vyhýbať definičným chybám: 1. Určenie kladných pojmov nesmie nadobudnúť negatívnu povahu v tom zmysle, že sa poukáže na neprítomnosť určitých znakov a vlastností (napr., fyzika nie je spoločenská veda). 2. Definícia sa nesmie uzavrieť do kruhu, t.j. v definujúcej časti (definiens) nesmie vystupovať pojem, ktorý sa má definovať (napr. človek je ľudská bytosť, právne vzťahy sú vzťahy právneho charakteru). Išlo by o definíciu logickým kruhom. Keď nie je možné formulovať definíciu, používajú sa iné formy obsahového vymedzenia: popis, charakteristika, prirovnanie, podobenstvo či objasnenie. Sú to slabšie operácie ako definícia. Nie sú tak presné a nevyjadrujú podstatu daného predmetu. Možno ich však použiť pri prvotnom priblížení poznávaného javu alebo vtedy, keď publikum nie je v stave porozumieť definícii.
6
Logické operácie s rozsahom pojmov Základnou operáciou s rozsahom pojmov je klasifikácia (triedenie). Klasifikácia je logická operácia delenia rozsahu pojmu podľa určitých znakov a vlastností predmetov spadajúcich pod pojem. Ide o vyčleňovanie určitých skupín predmetov v rozsahu pojmu na základe ich osobitných znakov. Možno hovoriť o dvoch druhoch klasifikácie, prirodzenej a umelej: 1. Prirodzená klasifikácia sa uskutočňuje podľa prirodzených znakov a zvláštností (napr. klasifikácia živých foriem v biológii). 2. Umelá klasifikácia sa uskutočňuje podľa dohodnutého konvenčného kľúča (napr. klasifikácia ľudí v zoznamoch v abecednom poriadku priezvisk. Zvláštnym prípadom klasifikácie je typológia. Ide o klasifikáciu na podklade najčastejšie sa opakujúcich, zvyčajných znakov. Uplatňuje sa v oblasti umenia, vied či iných praktických a teoretických činnosti, kde sa riešia otázky usporiadania , popisu a výkladu prvkov (znakov a vlastností), ktoré umožňujú vytvoriť základnú popisnú jednotku – typ (napr. gotický typ stavby, rasový typ, povahový typ a pod.).
Súd Súd je zložitejšou logickou formou myslenia, zloženou z pojmov. Je základným uceleným aktom myslenia. Súd je každá relatívne ukončená myšlienka, ktorá vypovedá o predmetoch a javoch, ich vlastnostiach a vzťahoch. Súdy vznikajú spájaním pojmov do logicky usporiadaných aktov myslenia. Základnú štruktúru súdu určil už v staroveku Aristoteles. Každý súd pozostáva minimálne z troch častí: subjektu, predikátu a spojky: -
-
Subjekt je to, o čom sa v súde vypovedá, čo predstavuje predmet súdu (v gramatike je to podmet a v definícii definiendum, keďže definícia je svojou logickou podstatou súd). Predikát vyjadruje to, čo sa prisudzuje alebo upiera subjektu (v gramatike to je prísudok). Spona je prvok, ktorým sa subjektu priraďuje predikát, napríklad: je, nie je, má, nemá, =df a pod.
Súd sa vyjadruje formou výroku, t.j. vety pri ktorej má zmysel hovoriť o jej pravdivosti či nepravdivosti (teda dá sa určiť jej pravdivostná hodnota). Zloženie a klasifikácia súdov Rozsah pojmu súd môžeme operáciou klasifikácie rozčleniť do nasledovných druhov: -
jednoduché súdy – hovoríme o nich vtedy, keď ich subjekt a predikát pozostávajú len z jedného pojmu (voda je tekutina);
-
zložené súdy – hovoríme o nich v dvoch zmysloch: a) ich subjekt alebo predikát či oba naraz pozostávajú z viacerých pojmov (kladivo a kliešte sú nástroje, nôž má čepeľ a rukoväť, psy a mačky sú inteligentné a prítulné); b) súd pozostáva z iných súdov spojených logickými spojkami – funktormi (mačka je mäsožravec a ovca je bylinožravec);
7
-
apriórne súdy sú také súdy, ktoré sa vypovedajú bez predchádzajúcej skúsenosti (napríklad ich preberáme od niekoho iného ako dané);
-
aposteriórne súdy sú tie, čo sa tvoria na základe skúsenosti (to, že silný úder sprevádza bolesť zistíme až skúsenosťou);
-
apodyktické súdy vyjadrujú stavy trvania či zmenu (tendenciu) stavu, ktoré sa prejavujú vždy a všade (ľudia starnú);
-
modálne súdy vyjadrujú možnosť;
-
asertotické súdy niečo konštatujú (slnko svieti);
-
hypotetické súdy vyjadrujú podmienkové vzťahy a vzťahy dôvodu a dôsledku či príčiny a následku (kým dýcham, dúfam; keď prší, tak je mokro);
-
dizjunkčné súdy vyjadrujú možnosť vylúčenia jedného z členov zloženého súdu, niektorý zo subjektov či predikátov (mačka alebo koza je predátor, blen je sladký alebo horký);
-
kategorické súdy predstavujú jednoznačnú výpoveď, jednoznačné tvrdenie o niečom (medveď je všežravec).
V logike sa od staroveku, od Aristotela, až do 19. storočia rozpracúvali predovšetkým kategorické súdy, pretože sú to klasické výroky, o ktorým možno jednoznačne rozhodnúť o ich pravdivosti.
8
Metodológia vied Poznanie: -
predvedecké mimovedecké vedecké
Predvedecké poznanie – historicky predchádza vedeckému, ale je ním aj tzv. bežné poznanie „zdravý rozum“. Jestvuje popri vedeckom poznaní, čerpá však z neho a modifikuje sa ním. Mimovedecké (napr. umelecké) poznanie – kladie dôraz na hodnotovo-orientačnú zložku predmetu. Vedecké poznanie je systematické poznanie o zákonoch a zákonitostiach skutočnosti. Od iných druhov poznania (predvedeckého a mimovedeckého) sa líši: -
subjektom i objektom poznania, cieľmi i výsledkami poznávacej činnosti, formami, metódami, praktickým významom.
Subjekt vedeckého poznania je osobitným spôsobom spoločensky organizovaný. Je to individuálny alebo kolektívny subjekt koordinovanej práce nadväzujúcej na výsledky svojich predchodcov. Spoločenská organizovanosť subjektu vedeckého poznania môže nadobúdať špecifické historicky podmienené inštitucionálne formy (akadémie vied, ústavy, univerzity a pod.). Objektom vedeckého poznania nie je len zjavné (javové) bytie predmetu, ale hlavne jeho podstata, zákony a zákonitosti, vnútorne nevyhnutný i zjavný pohyb i vývoj. Na hlbšie poznanie reality konštruuje teoretické modely a teoreticky myslené objekty (napr. idealizované objekty a ideálne typy objektov), ktoré jej pomáhajú prenikať k podstate vecí, javov i procesov a odhaliť ich zákony. Od iných druhov poznania sa odlišuje tým, že presne vymedzuje svoj predmet a pri jeho skúmaní používa špecializované prístroje a zariadenia. Cieľom vedeckého poznania je formulovať vedecké zákony a na ich základe podať vedecké vysvetlenie (explanáciu) a vedecky predvídať (predikovať). Zmyslom vedeckého poznania je hľadať a formulovať všeobecné podmienky, za ktorých sa uskutočňujú skúmané procesy (zákony). Ich poznanie umožňuje pochopiť, vysvetliť a predvídať priebeh a premeny týchto procesov. Výsledkom vedeckého poznania je systém poznatkov klasifikovaný, organizovaný a zdôvodnený na základe explanačných princípov, fixovaný v striktnom jazyku, overený prísnymi postupmi, obohacovaný a rozvíjaný pomocou stále účinnejších metód poznania. Praktický dosah vedeckého poznania je väčší ako u iných foriem poznania. Napr. dosah predvedeckého poznania je ohraničený oblasťou bežných záujmov a každodennej činnosti človeka. Jeho pozornosti unikajú vlastnosti, vzťahy a súvislosti, ktoré nie sú predmetom bezprostredného úžitku. Vedecké poznanie prekračuje rámec bezprostrednej užitočnosti a skúma aj také vlastnosti a vzťahy predmetov, ktorých poznanie môže priniesť významnejší praktický efekt až vo vzdialenej budúcnosti. 9
Vedecké poznanie vzniká z predvedeckého a spätne ho ovplyvňuje. Najjednoduchšie vedecké zákony (tzv. faktuálne zákony) vznikajú z receptúrnych pravidiel, ktoré zovšeobecňujú opakujúce sa praktické situácie. Vedecký jazyk sa buduje na podklade prirodzeného jazyka a bežný jazyk sa ustavične obohacuje o termíny prevzaté z vedeckého jazyka. Medzi vedeckým a predvedeckým poznaním teda existuje vzájomný pohyb a vzájomné podmieňovanie. Na určitom stupni vývinu poznania však môže vzniknúť zdanlivý rozpor medzi vedeckým poznaním a zdravým rozumom. Nové vedecké pravdy sú niekedy z hľadiska zdravého rozumu zdanlivo paradoxné (guľatosť Zeme, jej rotácia atď.). Tento dočasný rozpor medzi zdravým rozumom a vedeckým poznaním vyplýva z toho, že zdravý rozum často zostáva len pri zjavnom pohybe vecí, zatiaľ čo veda preniká k ich podstate. Keď sa vede podarí vysvetliť zjavný pohyb zo skutočného, vnútorne nevyhnutného pohybu vecí, rozpor sa prekonáva a zdravý rozum sa obohacuje o niektoré výsledky vedeckého poznania, ktoré prijíma ako samozrejmé. Predvedecké poznanie historicky predbieha vedecké; po jeho vzniku však nemizne, nevymiera, ale vďaka nemu mení svoju kvalitu, do určitej miery sa ním transformuje a modifikuje.
Základné myšlienkové postupy -
porovnanie analýza syntéza abstrakcia konkretizácia dedukcia indukcia analógia
Porovnanie – stanovenie zhody a rozdielu medzi skúmanými predmetmi Analýza a syntéza Analýza a syntéza sú myšlienkové postupy (metódy) späté s kategóriami celku a časti (systému, jeho podsystémov a indivíduí). Analýza – rozčlenenie celku na časti, vzťahy a súvislosti. Syntéza – spájanie častí, vzťahov a súvislosti (vyčlenených analýzou) do jedného celku. Formy analýzy Klasifikačná analýza – zisťovanie takých znakov a vlastností zložiek určitého celku, na základe ktorých sú podobné, zhodné, ekvivalentné. -
Syntetická klasifikácia (klasifikácia zdola). Začína sa rozložením celku na základné prvky. Porovnávaním sa zisťujú spoločné znaky jednotlivých zložiek celku. Z predmetov so spoločnými vlastnosťami sa vytvárajú určité triedy. Porovnaním týchto tried zistíme ich spoločné znaky a vytvoríme vyššie triedy. V prípade pot-
10
-
reby možno podobne postupovať k stále vyšším triedam. Syntetická klasifikácia sa zavŕši, keď sa podarí vytvoriť jedinú triedu, ktorá obsiahne tie najvyššie triedy klasifikácie. Analytická klasifikácia (klasifikácia zhora). Rozkladáme určitý celok (triedu) na podmnožiny (podtriedy), ktoré možno v prípade potreby rozkladať na nižšie a nižšie podtriedy, kým nedospejeme k prvkom či podtriedam, ktoré sú rovnorodé a prehľadné.
Vzťahová (relačná) analýza. Jej cieľom je vyčleniť a systematicky preskúmať vzťahy medzi celkami či ich zložkami. Skúmajú sa aj vlastnosti daných vzťahov a hľadajú sa celé triedy vzťahov s určitými vlastnosťami (vzťahy typu rovnosti, usporiadania a pod.). To čo bolo z hľadiska klasifikačnej analýzy relatívne jednoduché a ďalej nedeliteľné, môže sa z hľadiska vzťahovej analýzy ukázať ako zložité, začlenené do rozličných vzťahov a závislostí. Odhliada sa pritom od nepodstatných vzťahov, pozornosť sa sústreďuje na analýzu vzťahov podstatných, ktoré zjednocujú, integrujú zložky celku do určitého systému. Kauzálna analýza. Sústreďuje sa na odhalenie a analýzu príčinných (kauzálnych) vzťahov. Skúma sa pri nej moment pôsobenia medzi predmetmi. Členy kauzálneho vzťahu, ktoré spôsobujú zmeny iných členov sa identifikujú ako príčiny a zmeny nimi spôsobené ako účinky (následky). Funkcionálna analýza. Skúma a identifikuje funkcie zložiek v rámci fungujúceho systému. Odhliada sa pri nej od tých zložiek, ktoré nie sú podstatné pre chod systému a hľadajú sa podstatné, t.j. také zložky, bez ktorých systém ako celok nemôže fungovať.
Abstrakcia a konkretizácia Abstrakcia zjednocuje dva myšlienkové postupy: a) odhliada od toho čo je v daných súvislostiach nepodstatné (špecifické), b) vyčleňuje to, čo je v daných súvislostiach podstatné. S abstrakciou je neoddeliteľne späté zovšeobecnenie. To čo sa v daných súvislostiach identifikuje ako podstatné sa v daných súvislostiach chápe ako všeobecne platné. Konkretizácia je opačný postup ako abstrakcia, včleňuje to všeobecné a podstatné do špecifických a individuálnych podmienok (typickým prejavom konkretizácie je príklad).
Indukcia a dedukcia Indukcia a dedukcia sú úzko späté s abstrakciou a konkretizáciou a súvisia s kategóriami všeobecného, zvláštneho a jednotlivého. Klasicky sa indukcia chápe ako postup od jednotlivého k zvláštnemu až všeobecnému, t.j. podstatnému (zovšeobecnenie) a dedukcia ako postup od všeobecného k zvláštnemu až jednotlivému, t.j. konkrétnemu. Možno sa však stretnúť i s takými deduktívnymi úsudkami, ktoré nie sú postupom od všeobecného k menej všeobecnému, ale postupom od všeobecného k rovnako všeobecnému či od zvláštneho k zvláštnemu a pod. V súčasnej logike a metodológii vied sa preto usudzovanie nazýva deduktívnym, keď z určitých predpokladov A1, A2, A3, …An logicky vyplýva záver Z. 11
Okrem neho možno hovoriť o reduktívnom usudzovaní (indukcii a analógii) t.j. o takom usudzovaní keď záver Z vyplýva z predpokladov A1, A2, A3, …An len s určitým stupňom pravdepodobnosti. Induktívne usudzovanie má formy: a) z hľadiska postupu: - enumeračnej indukcie, keď sa zhromažďuje čo najväčšie množstvo jednotlivých faktov, z ktorých sa odvodí všeobecný záver. - eliminačnej indukcie, keď sa vytrieďujú a eliminujú parciálne a neadekvátne predpoklady až kým sa nenájde adekvátny predpoklad (záver); b) z hľadiska odvodzovania: - úplnej indukcie, ak sa záver odvodil zo všetkých predpokladov a považuje sa za všeobecne platný (vysoká spoľahlivosť záveru); - neúplnej indukcie, keď sa záver odvodil len niektorých predpokladov, ale považuje sa za všeobecne platný (nižšia spoľahlivosť záveru, t.j. pravdivosť predpokladov nezaručuje pravdivosť záveru). Usudzovanie pomocou analógie sa uskutočňuje vtedy, keď na základe zistenia že určitá množina predmetov má spoločné vlastnosti P a Q a zistenia, že istý predmet ma vlastnosť P, usúdime, že daný predmet má tiež vlastnosť Q. Záver logicky nevyplýva z daných predpokladov, môže sa ukázať nepravdivý, čiže podobne ako pri neúplnej indukcii, pravdivosť predpokladov nezaručuje pravdivosť záveru. Lenže, kým pri neúplnej indukcii môže jeden negatívny prípad falzifikovať jej záver, pri analógii len oslabuje jeho pravdepodobnosť. Deduktívne usudzovanie – myšlienkový postup, v ktorom sa z určitých abstraktne (formálne) všeobecných tvrdení odvodzujú ich logicky možné dôsledky prostredníctvom striktne určených pravidiel. Zaručuje, že keď sú východiskové predpoklady pravdivé, budú pravdivé aj závery, ktoré z nich logicky vyplývajú. Tým usmerňuje naše poznanie a umožňuje jeho kontrolu. Ak z určitých predpokladov vyplýva nepravdivý záver, znamená to, že aspoň jeden z predpokladov je nepravdivý. Ak predpoklady takéhoto záveru sú predsa len pravdivé, došlo k chybe v procese deduktívneho usudzovania a musíme ho preveriť.
Vedecké metódy Empirické poznanie 1. fáza empirického poznania – empirické skúmanie Empirické metódy vedeckého skúmania – pozorovanie, meranie, experiment Empirické spôsoby skúmania sa často redukujú len na tie, ktoré sa najviac vyskytujú v prírodných vedách (experiment, meranie); k empirickému skúmaniu patri však aj cieľavedomé hľadanie (späté s expedíciami, archeologickými vykopávkami a pod.), skúmanie kultúrnych pamiatok, textov, rôznych znakovo-symbolických štruktúr.
12
Materiál empirického skúmania je rozdielny nielen v závislosti od povahy skúmaných objektov, ale aj od toho, či sa odrážajúci proces vzťahuje na javy a procesy prebiehajúce v súčasnosti, alebo v minulosti. Vedecké pozorovanie Vedecké pozorovanie je geneticky prvotnou formou empirického skúmania. Nie je pasívnym vnímaním materiálu, ale výsledkom činnosti. Predstavuje určitý štatistický proces, na ktorého vstupe je vzájomné pôsobenie fyzického objektu a nervového systému spravidla sprostredkované vedeckým prístrojom a na výstupe je konceptualizovaný zmyslovo-konkrétny obraz skúmaného objektu (informácia), zafixovaný v jazyku. -
Priame pozorovanie sa uskutočňuje v bezprostrednom styku s pozorovaným objektom. Nepriame pozorovanie – styk s predmetom pozorovania sa sprostredkúva iným pozorovaným objektom.
Vedecké pozorovanie má spravidla charakter systematického zhromažďovania empirického materiálu. Od jednoduchého zmyslového vnímania a bežného pozorovania sa odlišuje svojou organizovanosťou, plánovitosťou a cieľavedomosťou. V širšom zmysle sa termín „vedecké pozorovanie” používa aj na označenie metódy výskumov, v ktorej je systematické a plánovité pozorovanie základným spôsobom získavania informácií. Pri príprave vedeckého pozorovania vedci prihliadajú na veľa okolností: -
výber predmetu pozorovania, jeho osvetlenie, vzdialenosť medzi pozorovaným objektom a pozorovateľom, výber prístroja vhodného na pozorovanie daného objektu, optimálna dĺžka pozorovania, ako aj počet jednotlivých pozorovaní (pozorovanie toho istého javu v odlišných podmienkach, opakované pozorovanie javu za daných podmienok) atd.
Pri pozorovaní neklasických fyzikálnych objektov treba zvážiť aj možnosť spätného vplyvu prístroja na predmet pozorovania, ktorý nemusí byť zanedbateľný (Heisenbergov princíp neurčitosti). Sám prístroj sa podrobuje nekonečnému množstvu vplyvov, ktoré sa vždy nedajú vopred predvídať a niekedy môžu vystúpiť ako nepredvídaný náhodný defekt. Pri pozorovaní živých objektov je niekedy dôležité, aby pozorovateľ zostal nepozorovaný, lebo by mohol vyvolať neprirodzenú reakciu pozorovaného objektu. V spoločenských vedách treba venoval osobitnú pozornosť tomu, aby sa pečať osobnosti, ktorú pozorovateľ vtláča poznaniu, nedostala do rozporu s objektivitou samého pozorovania atď. Náročnosť na objektívnosť poznania je vysoká i v prípade tzv. zúčastneného pozorovania, kde sa experimentátor začleňuje do pozorovaného kolektívu. Systematické pozorovanie niektorí autori priliehavo charakterizujú ako kváziexperiment. Subjekt systematického pozorovania spravidla vopred pripravuje istú „prístrojovú situáciu”: z určitého prirodzeného objektu, ktorý už dobre pozná, vytvára si akýsi „pristroj” a jeho prostredníctvom pozoruje skúmaný objekt (napríklad pri triangulačnom meraní vzdialenosti niektorých hviezd plní úlohu takéhoto „prístroja” pohyb našej Zeme okolo Slnka; pohyb Zeme sa využil ako „prístrojové zariadenie” napríklad v Michelsonovom pokuse atď.).
13
Náhodné pozorovanie, na rozdiel od systematického, nemá charakter kváziexperimentu. Nemá plánovaný charakter a „prístrojová situácia” sa vopred nevytvára. To však neznamená, že náhodné pozorovania nemôžu vo vede plniť významnú úlohu; naopak, môžu bádateľov upozorniť na určité neočakávané empirické fakty, ktorých celkový teoretický a praktický význam sa domýšľa až dodatočne (náhodné pozorovanie malo dôležitú úlohu napríklad pri Flemingovom objave penicilínu). Lenže teoretický a praktický význam náhodne získaného empirického faktu možno postihnúť iba na základe zodpovedajúcej teoretickej prípravy a praktickej skúsenosti. Moderné vedecké bádanie ráta s náhodným pozorovaním ako s momentom systematického pozorovania; vopred sa pripravuje celý súhrn pozorovaní, z ktorých sa niektoré môžu ukázať dôležité pre získanie nových výsledkov. Meranie Meranie je podobne ako pozorovanie tiež formou empirického skúmania. Má takisto charakter osobitého štatistického procesu, na ktorého vstupe sú neznakové procesy a na výstupe je znak nesúci informáciu o skúmanom predmete. Skladá sa z troch základných krokov: operácie počítania škálovania merania v užšom (striktnom) zmysle. Počítanie predpokladá existenciu množiny diskrétnych objektov a spočíva v určení veľkosti tejto množiny, v určení vzájomne jednoznačného vzťahu medzi jej prvkami a číslami, pričom čísla sa určujú v poradí 1, 2, 3, ... n. Škálovanie predpokladá existenciu kontinuitne premennej vlastnosti objektu alebo procesu (dĺžka, hmotnosť, teplota, časové trvanie, rýchlosť) a spočíva v určitom usporiadaní stavov tohto procesu podľa termínov „väčší než” (,‚menší než”) a i. Výsledkom škálovania sú také hodnoty, ktoré nás informujú iba o usporiadaní, o stupni rozvoja určitej kvality, nie však o veľkostiach. Príkladom škálovania je usporiadanie minerálov v tabuľke tvrdosti. Meranie v užšom, striktnom zmysle spočíva v tom, že v určitých metrických výrokoch sa objektom (procesom) pripisujú isté veľkosti. Je tu stanovená štandardná a konštantná jednotka merania, umožňujúca použiť príslušné meracie prostriedky a prístroje. Príkladom merania v striktnom zmysle je meranie priestorových a časových vzdialeností vesmírnych alebo atómových objektov. -
Experiment Experiment je špecifický druh ľudskej empirickej výskumnej činnosti, v ktorom sa skúmaný predmet (proces) realizuje vo svojich základných podmienkach a súčasne, ak je to možné, izoluje od vplyvu druhotných, v danej súvislosti nepodstatných okolností. Vedec vo svojich pokusoch a experimentoch už nielenže cieľavedome, systematicky a plánovito pozoruje a meria objekt, ale ho aj cieľavedome mení. Plánovito zasahuje do skúmaných procesov, aby ich lepšie poznal: -
realizuje základné podmienky skúmaného procesu, eliminuje (do tej miery, do akej je to možné) druhotné podmienky, ktoré ho komplikujú, presne kontroluje podmienky, za ktorých prebieha, mení odstupňované situácie, opakuje ten istý proces za približne rovnakých i zmenených podmienok, zisťuje, ktorá ź možných podmienok a príčin je pre daný proces dostačujúca a ktorá nevyhnutná atď. 14
Tým, že človek aktívne zasahuje do skúmaného procesu, stáva sa príčinou jeho zmien (podstatných i nepodstatných) a hlbšie preniká do kauzálnych vzťahov prebiehajúcich v samom objekte. Pri experimentovaní vedec už vo väčšej miere používa nielen prístroje, ktoré zdokonaľujú jeho pozorovacie schopnosti, ale aj také postupy a prístroje, ktoré „zdokonaľujú” sám predmet skúmania, aby ho lepšie prispôsobil potrebám výskumnej úlohy (napríklad farbenie látok skúmaných pod mikroskopom, urýchľovanie častíc). Súčasná veda pri experimentoch nepoužíva len jeden prístroj, ale celé experimentálne zariadenia, v ktorých sa jednotlivé prístroje spájajú do ucelených systémov a navzájom sa diferencujú. Čoraz významnejšiu úlohu má aj rýchle a kvalitné spracovanie experimentálnych údajov. Významným pomocníkom vedca sa tu stáva moderná výpočtová technika. Myšlienkový experiment Experiment, podobne ako systematické vedecké pozorovanie, treba plánovať (programovať). Plánovaný, zamýšľaný experiment je experiment uskutočnený v myslení skôr, ako sa realizuje v praxi. Pri plánovaní experimentu vymedzujeme: -
cieľ, východisko, spôsob, prostriedky na dosiahnutie určeného cieľa.
Plánovaný (zamýšľaný) experiment sa postupne vyvinul na samostatnú formu teoretickej činnosti — myšlienkový experiment, v ktorom operujeme idealizovaným objektom, resp. ideálnym typom objektu v idealizovaných podmienkach. Myšlienkový experiment nemožno bezprostredne realizovať v praxi, je skôr teoretickou schémou praktického experimentu. Preto sa experiment diferencuje na dve podtriedy: -
materiálny experiment, ktorý je formou praktickej a empiricko-poznávacej činnosti, a myšlienkový experiment, ktorý je formou teoretickej duchovnej činnosti.
Predmetný, materiálny experiment je súčasťou empirických procedúr, myšlienkový experiment je súčasťou teoretickej činnosti. Klasifikácia experimentu Podľa charakteru objektu rozlišujeme experiment: -
fyzikálny, biologický, sociologický, psychologický atď.;
Každý z nich má svoje špecifické osobitosti. V sociálnej oblasti napríklad nemožno urobiť čistý experiment prírodovedného typu, lebo každá zmena spoločenských podmienok sa bezprostredne dotýka osudu ľudí. Podľa charakteru prostriedkov rozlišujeme expriment: -
priamy modelový
V prvom experimentujeme priamo s objektom, v druhom iba s jeho modelom.
15
Podľa charakteru podmienok rozlišujeme experiment: -
prebiehajúci v prirodzených podmienkach (napríklad vo vesmíre) experiment laboratórny.
Podľa charakteru cieľa poznáme experimenty: -
heuristické (objavné), overovacie, meracie, demonštratívne.
Podľa charakteru stratégie uplatnenej v experimentoch existuje: -
metóda pokusov a omylov, experiment založený na algoritme, experiment, v ktorom sa prechádza od znalostí funkcie nejakého systému k analýze jeho štruktúry (metóda „čiernej schránky”), experimenty, v ktorých sa naopak prechádza od známej štruktúry nejakého systému k analýze jeho vlastností a funkcií (metóda „otvorenej schránky”) atď.
2. fáza empirického poznania – logické spracovanie empirických údajov Klasifikácia, typologizácia, korelácia Klasifikácia, typologizácia a korelácia predstavujú spôsoby spracovania východiskových (prvotných) empirických údajov, informácií. V praxi vedeckého skúmania Často nadobúdajú formu matematicko-štatistického a logického spracovania empirických informácií. Empirická klasifikácia Metóda empirickej klasifikácie sa najčastejšie chápe ako triedenie, vytváranie určitých tried (množín) predmetov (objektov) alebo ako postup delenia, rozkladu určitého celku na jeho časti, rozkladu tried (množín) na ich podtriedy (podmnožiny) na základe spoločných príznakov, charakteristických vlastností zistených zmyslovou skúsenosťou Už elementárna empirická klasifikácia vnáša istý poriadok, usporiadanie do množiny empiricky získaných údajov, plní funkciu elementárnej systematizácie a vytvára predpoklady na odhalenie určitých závislostí a zákonitostí medzi skúmanými javmi či predmetmi. Klasifikácia patri k tzv. empiricko-opisnému typu vedeckého poznania. Vyčlenenie klasifikačných príznakov, charakteristických vlastností, indikátorov môže byť značne zložité a proces klasifikácie sa môže spájať s využitím zložitého matematického aparátu (často špeciálne vytvoreného na dané účely). Keďže základom empirickej klasifikácie sú však jednotlivé príznaky, vlastnosti (resp. ich kombinácie) nachádzajúce sa na povrchu, zmyslovo prístupné a zodpovedajúce javovým formám bytia, ide vždy o empirické, a nie teoretické poznanie.
16
Empirická typologizácia Empirická typologizácia nadväzuje na empiricko-klasifikačné skúmanie a predstavuje jeho ďalšie rozvinutie. Na rozdiel od empirickej klasifikácie pracuje sa v nej už s príznakmi, ktoré sa nenachádzajú iba na povrchu skúmaných objektov, ale veľmi úzko súvisia so zložitejšími myšlienkovými operáciami abstrakcie a idealizácie, resp. s konštruovaním idealizovaných objektov. Uplatňuje sa tu najmä abstrakcia stotožnenia: mnohé predmety toho istého druhu si predstavíme ako jeden všeobecný typ predmetu, resp. ako predmet „v jeho ideálnom priemere”. Typológiu už možno kvalifikovať ako istý celostný systém pojmov a súdov, zjednotených určitými logickými znakmi, v úlohe ktorých vystupujú logické pravidlá tvorenia typov, ich vzťahov. Napriek tomu typológia ešte nie je teóriou s jej znakom logického zdôvodnenia jedných poučiek inými. Výsledkom procesu typologizácie je empirický alebo teoretický typ, ktorému zodpovedajú určité typologické pojmy. Empirické i teoretické typy môžu plniť napríklad funkciu hypotéz, ktoré treba overiť v procese vedeckého skúmania, funkciu interpretatívnu, systematizujúcu a funkciu porovnávania predmetov z hľadiska stupňa prislúchajúcich im vlastností atď. Z hľadiska vnútornej štruktúry sú typologické pojmy zložitejšie ako klasifikačné; skladajú sa z klasifikačného pojmu (resp. niekoľkých klasifikačných pojmov) a systému usporadujúcich pojmov (pojmov typu usporiadanosti). Typologizácia je vlastne procesom tvorby typu ako konštruktu na základe plánovitého výberu, abstrakcie (idealizácie) istých empirických znakov, v priebehu ktorej sa odhliada od nepodstatných, náhodných znakov a prostredníctvom ktorej možno usporiadať empirické údaje efektívnejšie ako prostredníctvom empirickej klasifikácie. Geneticky patrí typológia medzi klasifikačné postupy, no rozvíja sa v smere konceptuálnej, teoretickej analýzy. Hoci je potrebné odlišovať empirickú typológiu od teoretickej (najmä z aspektu ich genézy), stávajú sa hranice medzi oboma druhmi typológie vďaka vzájomnej sprostredkovanosti všetkých fáz vo vyvinutom vedeckom poznaní čoraz pružnejšími a relatívnejšími. Korelácia Jedným z cieľov vedeckého poznania už na jeho empirickej úrovni je vyjadriť mieru, určitý stupeň súvislosti, závislosti, súvzťažnosti medzi dvoma alebo viacerými predmetmi, javmi a pod. Prostriedkom vyjadrenia závislosti, súvislosti medzi predmetmi, javmi, všeobecnejšie medzi určitými premennými, je korelácia. Zvyčajne sa proces korelácie (korelačná analýza) spája s možnosťou kvantitatívneho vyjadrenia stupňa závislosti medzi skúmanými premennými, činiteľmi atď. Stupeň tejto závislosti môžeme vyjadriť korelačným koeficientom, ktorý nadobúda hodnoty od 0 do 1 (resp. vyjadriť v percentách, formou určitého grafu a pod.). Čím väčšmi sa koeficient závislosti blíži k 1, tým väčší (užší) stupeň závislosti existuje medzi skúmanými premennými, veličinami, činiteľmi. Korelačná analýza tvorí dôležitú etapu a predpoklad na uskutočnenie zložitejších typov analýz (napríklad kauzálnej) a odhalenie zložitejších typov závislostí (i korelačných).
17
Princíp pozorovateľnosti Empirické poznanie sa riadi princípom pozorovateľnosti, podľa ktorého predmetom vedeckého bádania môžu byt len principiálne pozorovateľné objekty. Zmyslom daného princípu je vylúčiť rozličné druhy „fiktívnych podstát (»skryté sily«, »duše«, »duchov« atď.)”. Princíp pozorovateľnosti hovorí o principiálne možnej pozorovateľnosti. Určitý objekt je principiálne pozorovateľný, ak existuje metóda, hoci aj za daných technických podmienok nerealizovateľná, ale teoreticky možná, pomocou ktorej možno daný objekt pozorovať, a to buď bezprostredne, alebo sprostredkovane. Javovú formu vecí možno spravidla pozorovať bezprostredne, ale podstata vecí osebe je bezprostredne len mysliteľná. V zásade ju možno pozorovať iba sprostredkovane, prostredníctvom jej javových foriem. Fyzika dnes pozná veľa objektov, ktoré nemôže pozorovať priamo, ale len prostredníctvom ich účinkov na iné objekty. Elementárne častice sú napríklad pozorovateľné len sprostredkovane, prostredníctvom rozptylu plynných častíc vo Wilsonovej komore a pod. Podstata, ktorá by nemala nijaké formy prejavu, bola by principiálne nepozorovateľná. Nemohli by sme ju pozorovať ani v priamom, ani v sprostredkovanom zmysle, inými slovami, bola by pustou abstrakciou, kantovskou „vecou osebe”, nemohli by sme o nej nič vypovedať. Princíp pozorovateľnosti úzko súvisí so základným princípom senzualizmu: všetko naše poznanie koniec koncov (sprostredkovane) pochádza zo zmyslovosti. Úzko súvisí aj s princípom determinizmu: aby sme mohli niečo o niečom vedieť, musíme mat o tom nejaké informácie, a tie predpokladajú, že existuje určitý proces ich sprostredkúvania. Princíp merateľnosti Ak problém empirického poznania zúžime na problém poznania veličín, t. j. len na poznanie kvantitatívnej stránky skutočnosti, zúži sa princíp pozorovateľnosti na princíp merateľnosti, ktorý vyžaduje principiálnu (priamu alebo sprostredkovanú) merateľnosť teoretických veličín. Požiadavka principiálnej možnosti merania fyzikálnej alebo inej veličiny dovoľuje abstrahovať od technických ťažkostí samej procedúry merania. Takúto abstrakciu získame prechodom od reálneho experimentu k idealizovanému. Principiálne merateľné je to, čo sa dá zmerať, ak aj nie v reálnych, tak aspoň v idealizovaných podmienkach.
Vedecká hypotéza, vedecký zákon a vedecká teória Hypotéza Hypotéza je vedecky zdôvodnený predpoklad: a. doteraz neznámom jave, ktorý by mal jestvovať podľa známych vedeckých zákonov; b. novom zákone či systéme zákonov ako základe pre vysvetlenie známych a predvídanie doteraz neznámych javov. Treba odlišovať hypotézu vo vlastnom slova zmysle od predbežného, ešte nedostatočne zdôvodneného obrazu skúmanej skutočnosti (prvotnej hypotézy, pracovnej hypotézy a pod.), ktoré je ešte len tvoriacou sa hypotézou (protohypotézou).
18
Špecifickým znakom hypotézy, ktorý ju odlišuje od vedeckého zákona, je, že má charakter pravdepodobnostného vedenia, a to v dvoch významoch: 1. Hypotéza je gnozeologicky pravdepodobnostné tvrdenie – nie je vyriešená otázka jej pravdivosti. Formálne je možná ako hypotéza tak aj jej negácia. 2. Hypotéza má charakter logicky pravdepodobnostného tvrdenia vzhľadom na množinu faktov, na ktorých sa zakladá. Nevplýva z nich s logickou nevyhnutnosťou, ale iba s logickou pravdepodobnosťou. Hypotéza môže nadobudnúť podobu vedeckého zákon čo dokonca teórie a pritom zostať iba hypotézou čiže vedecky zdôvodneným predpokladom, kým sa nerozhodne o otázke jej pravdivosti. Hypotéza ako vedecky zdôvodnený predpoklad musí spĺňať určité podmienky, ako všeobecného charakteru (vlastné vedeckému poznaniu vôbec, tak aj charakteru špecifického prislúchajúceho len hypotézam): 1. Hypotéza nemá protirečiť empirickým faktom, ak áno, tak len prima facie a nie de facto. Protirečenie musia vysvetliť sprostredkujúce články, ďalšie rozvinutie a spresnenie hypotézy, presnejšie merania a pozorovania. 2. Hypotéza má umožňovať vysvetlenie určitej množiny javov a predvídať nové javy. Má umožniť vysvetlenie širšej množiny javov ako v rámci starej teórie a predvídanie nových príkladov známych javov i nových faktov podstatne sa odlišujúcich od známych. Je to podmienka explanačnej a predikčnej sily hypotéz. S tým súvisí jej heuristická hodnota – schopnosť predvídať javy, vlastnosti a vzťahy nového typu, ako vo sfére observačnej tak i teoretickej. Zahŕňa aj predvídanie a anticipáciu nových vedeckých zákonov a teórií. Explanačná a predikčná sila hypotézy je dôležitá aj z hľadiska jej overovania a eliminácie konkurenčných hypotéz. 3. Hypotéza nemá protirečiť vedeckým teóriám, ktorých pravdivosť bola v danej oblasti dostatočne dokázaná. Hypotéza nemôže takúto teóriu vyvrátiť ako nepravdivú, môže však poukázať na jej nedostatky. Nová hypotéza ako zárodok novej teórie môže tieto nedostatky prekonať, zachovať pravdivé jadro starej teórie a vysvetliť i fakty, ktoré ona vysvetliť nemohla. 4. Hypotéza má zodpovedať základným princípom formálnej logiky. Myšlienkové overenie hypotéz spravidla predchádza reálnemu (empirickému) overeniu, je jeho predprípravou. Logické overenie umožňuje vylúčiť tie hypotézy, ktoré sú vnútorne protirečivé, logicky sporné, a vybrať také, ktoré navrhujú najlepšie riešenie. Ale samo o sebe nemôže rozhodnúť o ich pravdivosti, na to je potrebné reálne (empirické) overenie. 5. Hypotéza má byť zásadne overiteľná. Treba odlišovať principiálnu a technickú overiteľnosť. Hypotéza je principiálne overiteľná, ak neprotirečí objektívnym zákonom, resp. keď je možné v súlade s týmito zákonmi naplánovať experiment, ktorým ju môžeme overiť nezávisle od toho, či je daný experiment na danej úrovni praxe realizovateľný. Hypotéza je technicky overiteľná vtedy, keď sú k dispozícii technické (praktické) prostriedky umožňujúce realizovať overenie. 6. Hypotéza má byť jednoduchšia ako predchádzajúce hypotézy. Jednoduchosť hypotézy spočíva v jej myšlienkovej skĺbenosti, v schopnosti lepšie vyjadriť pravdu a v jej explanačnej a predikčnej hodnote. Nová hypotéza (i teória) má byť jednoduchšia v tom zmysle že je bližšie k objektívnej pravde, vysvetľuje skúmanú skutočnosť hlbšie a prekonáva paradoxy a protirečenia starej teórie.
19
Vedecký zákon a vedecká teória Vedecký zákon Vedecké zákony sú subjektívnym obrazom objektívnych prírodných alebo spoločenských zákonov. Objektívny zákon sa spravidla charakterizuje ako opakujúci sa všeobecný a podstatný vzťah v realite. (Na označenie objektívneho zákona sa niekedy používa i pojem zákonitosť, Vyjadruje sa ním skutočnosť, že objektívny zákon nikdy reálne nevystupuje vo svojej “čistej“ podobe, ale vždy sa presadzuje vo väzbe s inými zákonmi prostredníctvom svojich modifikácií a rozmanitých foriem prejavu.) Vedecký zákon vyjadruje tento opakujúci sa všeobecný vzťah a formuluje všeobecné podmienky, za ktorých sa uskutočňujú skúmané procesy. Umožňuje presvedčiť sa pomocou pozorovania či experimentu, že zistené závislosť predmetov nemajú charakter náhodnej koincidencie, ale že ide o udalosti, ktoré sú regulárne, reprodukovateľné a principiálne overiteľné (o ich pravdivosti je teda rozhodnuté). Vedecké zákony plnia v procese poznania i v praktickej činnosti človeka viacero funkcií: -
-
Poznávaciu funkciu – ako vyjadrenie vedecky zdôvodnených poznatkov v takej koncentrovanej podobe, akú nemôžu dosiahnuť nijaké iné výroky o faktoch. Systémotvornú funkciu – vedecký zákon je princípom, ktorý zjednocuje predtým oddelené poznatky o skutočnosti do určitého systému. Explanačnú funkciu – vedecký zákon umožňuje vysvetliť fakty, procesy atď. Predikčnú funkciu – na základe vedeckého zákona možno predvídať zmeny a procesy. Definitorickú funkciu – vedecký zákon umožňuje presné definovanie teoretických pojmov. Metodologickú funkciu – poznaný zákon sa stáva návodom na riešenie teoretických i praktických problémov a tvorí tak objektívny základ metód. Vedecká metóda je vedecký zákon premenený na pravidlo, ktoré určuje spôsob riešenia problémov. Objavenie nového zákona je často spojené s formovaním nového typu metódy. Heuristická funkcia – heuristické (objavné) aspekty možno identifikovať vo všetkých predchádzajúcich funkciách.
Vedecká teória Cieľom vedeckého poznania nie je odhaľovať len jednotlivé objektívne zákony, ale celé systémy objektívnych zákonov, budovať vedecké teórie, ktoré sú uceleným vedeckým obrazom reality základom jej vysvetlenia a zároveň dôležitým predpokladom ďalšieho pohybu a vývoja poznania. Vedecká teória je súbor zákonov usporiadaných tak, že vytvárajú vnútorne súvisiace logické konštrukcie, konceptuálny systém, ktorý odráža zákonitosti fungovania, správania a vývoja reálnych systémov. Teória je systém vedeckých zákonov usporiadaných určitými vzťahmi a závislosťami, a t tohto hľadiska má analogické funkcie ako vedecké zákony: -
Poznávaciu funkciu – je celostným systémom dobre zdôvodnených poznatkov.
-
Zachováva sa a umocňuje aj systémotvorná (systematizačná), explanačná a predikčná funkcia. Vedecká teória je systémom vedeckých tvrdení, usporiadaných spôsobom, ktorý umožňuje ich použitie pri objasnení a predvídaní udalostí, pri vysvetľovaní jedných zákonov pomocou iných alebo pri vyvodzovaní nových 20
zákonov zo zákonov vedou už prijatých. Samu vedeckú teóriu možno pochopiť ako určitý systém explanácií. Predikčná funkcia umožňuje predvídať, anticipovať nové javy a zákony. -
Vedecká teória plní významnú praktickú funkciu, stáva sa základom a východiskom prakticko-duchovnej činnosti, na jej podklade sa utvárajú schémy, projekty a programy budúcej praktickej činnosti – neexistuje nič praktickejšie ako dobrá teória.
Modelovanie Na podklade hypotéz sa konštruujú teoretické modely a modelové situácie, ktoré predstavujú a zastupujú nové oblasti skutočnosti, a na ktorých sa prakticky overuje pravdivosť hypotéz. V procese praktického overovania pravdivosti hypotézy sa hypotéza mení na zákon (teóriu). Model je určitý, buď myslený alebo reálny jestvujúci systém (objekt), ktorý na určitom stupni zhody reprodukuje vlastnosti a vzťahy iného systému (objektu) a zastupuje ho v procese materiálnej alebo duchovnej činnosti tak, že v rámci danej reprodukcie možno jeho skúmaním získať informácie o origináli. Funkciu modelov môžu plniť nielen materiálne, ale aj ideálne objekty, pričom ideálne objekty môžu mať názorný alebo nenázorný charakter. Modelovať možno nielen javy, ale aj ich podstaty, nielen zjavný pohyb, ale aj jeho vnútorne nevyhnutný základ, nielen štruktúry, ale aj funkcie, procesy a vývinové procesy. Vzťah modelu a originálu musí spĺňať tri podmienky: 1. podmienku reprezentácie – model zastupuje skúmaný objekt v procese materiálnej alebo duchovnej činnosti; 2. podmienku spresnenej analógie – medzi modelom a originálom je vzťah zhody (podobnosti, izomorfie, homomorfie, izofunkčnosti), ktorej forma je presne vymedzená; 3. podmienku extrapolácie – skúmaním modelu sa získavajú informácie o origináli.
Typy modelov 1. Podľa spôsobu reprodukcie (formy reprezentácie) A) Materiálne modely existujú reálne mimo vedomia človeka. Človek nimi narába vo svojej predmetnej činnosti (napr. v modelovom experimente) na základe objektívnych prírodných zákonov. Metóda modelového experimentu sa skladá z troch krokov: a) konštrukcie modelu zodpovedajúceho zadanej úlohe; b) experimentálneho výskumu modelu c) extrapolácie informácií získaných z modelu na modelovaný objekt. Ako vidieť, model tu má dvojakú úlohu: -
vystupuje ako objekt bádania, súčasne ako prostriedok poznávania originálu.
Tento dvojaký vzťah je jednou zo základných charakteristík modelu vôbec Význam modelového experimentu je v tom že umožňuje experimentovať aj tam, kde priamy experiment je prakticky nemožný, ekonomicky neúnosný alebo pre človeka nebezpečný, ďalej v tom, že umožňuje imitovať experiment aj s objektom, ktorý je
21
inak dostupný iba pozorovaniu, alebo v tom, že umožňuje vyskúšať vlastnosti zložitých ľudských výtvorov, skôr než sa zavedú do praxe. Úspešnosť modelového experimentu v mnohom závisí od toho, ako sa podarilo teoreticky zdôvodniť vzťah medzi modelom a originálom. Nedostatočné teoretické zdôvodnenie daného vzťahu sa môže stať zdrojom chýb a omylov, čo potom znižuje dôkazovú hodnotu modelového experimentu. B) Ideálne modely. Ideálne modely jestvujú vo vedomí človeka, konštruujú sa o forme myslených objektov operuje sa nimi v myšlienkovej činnosti (napríklad v myšlienkovom experimente) podľa zákonov logiky. Ideálne modely môžu byť: - názorné (ikonické), - nenázorné (znakové, symbolické), - zmiešané (ikonicko-symbolické). Príkladom názorného (ikonického) modelu bol model ideálnej gule a naklonenej roviny v Galileiho myšlienkových experimentoch alebo model nestlačiteľnej kvapaliny, ktorým Maxwell reprodukoval Faradayovu predstavu siločiar. Príkladom nenázorného (symbolického) modelu je model atómového objektu v Heisenbergovej maticovej mechanike a v Schrödingerovej vlnovej mechanike, elektrón v Diracovej teórii atď. Zmiešaný, ikonicko-symbolický model je taký symbolický model, ktorý možno izomorfne zobraziť na ikonický model. Ako príklad takéhoto modelu sa uvádzajú niektoré teórie elektrónu (napríklad Hönlova). 2. Podľa charakteru zhody či korelácie medzi modelom a originálom možno rozlíšiť nasledujúce základné typy modelovania: A) Fyzické modelovanie – model má tú istú fyzickú povahu a geometrický tvar ako originál, podlieha tým istým fyzikálnym zákonom a líši sa od neho iba rozmermi, rýchlosťou procesov a inými, v danej súvislosti nepodstatnými vlastnosťami. Základom fyzického modelovania je teória podobnosti, ktorú rozpracoval Galilei, Newton a iní autori. Jej základným pojmom je pojem fyzickej a priestorovej podobnosti, ktorý sa vymedzuje konštantou podobnosti a kritériom podobnosti. Príklady fyzického modelovania sú všeobecne známe (model auta, lietadla, priehrady). B) Matematické modelovanie – model má odlišnú fyzikálnu povahu ako originál, t. j. podlieha iným fyzikálnym zákonom, ale má s ním zhodnú štruktúru (model a originál sa opisujú tými istými matematickými rovnicami). Teoretickým základom matematického modelovania je teória izomorfizmu (homomorfizmu) systémov. Rozpracúva sa v matematike ako isté zovšeobecnenie teórie podobnosti. Základom izomorfie systémov je totožnosť matematickej formy ich zákonov. Podkladom matematického modelovania je známy fakt, že ak vyjadríme nejaký proces abstraktne, môže nám poukázať na niektoré vlastnosti iného, kvalitatívne odlišného procesu. Príkladom matematického modelovania je modelovanie jedných fyzikálnych procesov inými. Napríklad riešenie určitého tepelného problému (koľko kalórií prechádza tyčou za jednotku času) možno dosiahnuť analýzou elektrického obvodu ako modelu (koľko coulombov prechádza elektrickým obvodom za jednotku času). Niektorí autori chápu matematické modelovanie len ako typ materiálneho modelovania. Lenže matematické modelovanie môže byt rovnako aj systémom operácií s 22
ideálnymi modelmi (už preto, lebo materiálne matematické modely vymýšľame a pripravujeme v našom myslení). Matematické modelovanie ako operácia s myslenými objektmi sa niekedy vyčleňuje ako zvláštny typ modelovania a nazýva sa matematicko-logickým alebo logickým modelovaním. C) Kybernetické (funkcionálne) modelovanie – model sa líši od originálu nielen fyzickou povahou svojich prvkov (substrátom), ale aj svojou štruktúrou, no pritom plní rovnaké funkcie. V kybernetickom modelovaní teda nejde o podobnosť geometrickú, fyzickú alebo štruktúrnu, ale o podobnosť funkcionálnu. Dôležité je, aby model plnil rovnaké funkcie ako originál (napríklad aby kybernetická myš prešla labyrintom podobne ako živá myš). Pozornosť sa tu koncentruje najmä na modelovanie riadiacich a samoregulačných systémov, pričom sa abstrahuje od toho, či ide o technické zariadenie (stroj), živý organizmus, alebo ľudskú spoločnosť. Kybernetické modelovanie umožňuje postihnúť niektoré aspekty správania zložitých systémov, ktoré sú schopné zabezpečiť stabilné, optimálne vzťahy s okolitým prostredím a tak vyjadriť aj niektoré vlastnosti biologických a sociálnych systémov. D) Virtuálne modelovanie zahŕňa typy B a C s využitím technológie virtuálnej reality.
Vedecké vysvetlenie (explanácia) a predvídanie (predikcia) Východiskovú štruktúru vysvetlenia môžeme najjednoduchšie znázorniť schémou: Z ^ P — explanans (vysvetľujúce) –––– E — explanandum (vysvetľované) typ logickej závislosti Z označuje zákon (prípadne konjunkciu zákonov Z ... Zn), P označuje podmienky (konjunkciu podmienok P ... Pn), ktoré spolu so zákonom tvoria explanans a spoludeterminujú, vysvetľujú jav, prípadne zákon, o ktorom vypovedá výrok E, tvoriaci explanandum. E môže byť jedinečný výrok alebo vedecký zákon (striktne všeobecný výrok). Typ zákona, druh podmienok a typ logickej závislosti nie sú v danej schéme bližšie určené. Z tohto hľadiska je schéma relatívne málo informatívna, ale umožňuje už odlíšiť vedecké vysvetlenie od predvedeckého vysvetlenia, metafyzického pseudovysvetlenia a jednoduchého opisu: - Vedecké vysvetlenie sa odlišuje od vedeckého opisu tým, že jeho elementárna logická štruktúra má dve časti — vysvetľujúcu (explanans) a vysvetľovanú (explanandum); - od predvedeckého vysvetlenia sa líši tým, že v predpoklade explanácie musí vystupovať aspoň jeden vedecký zákon (alebo výrok, ktorý mu je za daných podmienok rovnocenný); - od metafyzického pseudovysvetlenia sa odlišuje tým, že ho možno teoreticky zdôvodniť a empiricky overiť v procese zmyslovo-praktickej činnosti. 23
Vychádzajúc z danej schémy, môžeme stručne naznačiť aj vzťah medzi explanáciou a predikciou:
V prípade, že explanandum je dané (známe) a hľadáme k nemu vhodný explanans (zákon a príslušné podmienky)‚ hovoríme o explanácii.
V prípade, že je známy explanans (zákon a príslušné podmienky) a jav opisovaný v explanande ešte nenastal (ešte neexistuje alebo predpokladáme jeho vznik v budúcnosti) alebo je neznámy (existuje, ale jeho poznanie je vecou budúcnosti), hovoríme o predikcii.
Objavenie Newtonových pohybových zákonov umožnilo vysvetliť známy pohyb planét; zároveň vychádzajúc z poznania týchto zákonov a odchýlok v pohybe známych planét, vedci predpokladali existenciu dovtedy neznámych planét, ktoré boli neskôr identifikované. Teda pri predikcii zo známeho zákona a známych podmienok odvodzujeme doteraz neexistujúci alebo doteraz neznámy jav. Pri zložitejších formách explanácie a predikcie sa ich logická štruktúra diferencuje, pretože pri predvídaní spravidla musíme počítať s tým, že sa ešte nerealizovali všetky podmienky budúceho javu, zatiaľ čo pri explanácii aktuálne uskutočneného známeho javu už muselo dôjsť k realizácii podmienok. Pokiaľ ide o „silu” predpokladov, mnohí autori pokladajú predvídanie za „slabšiu” procedúru, ako je explanácia; predpokladajú aj možnosť predvídať na základe predpokladov, ktoré nemajú charakter vedeckého zákona, napríklad na základe vonkajšieho trendu. Trend je mnohonásobne sprostredkovanou empirickou formou prejavu zákona (vnútornej historickej tendencie); nevyjadruje sa vo forme striktne všeobecných, ale len vo forme existenčných výrokov. Z tohto hľadiska by bolo účelné rozlišovať medzi predvídaním v širšom zmysle, zahrňujúcim aj predpovede na základe rôznych typov objektívnych tendencií (vnútornej historickej tendencie, zákona-tendencie, štatistickej tendencie, tendencie-trendu) a iných empirických generalizácií, a predvídaním v užšom zmysle, ktoré by zahŕňalo iba predpovede na základe vedeckých zákonov. Predikciu v užšom zmysle, ako funkciu teoretickej činnosti, musíme odlišovať aj od prognózy ako funkcie prakticko-duchovnej činnosti. Podľa charakteru jednotlivých štruktúrnych prvkov uvedenej explanačnej schémy možno rozlišovať viacero druhov vysvetlenia: 1. podľa toho, či v explananse vystupujú hypotézy alebo zákony: a) hypotetické, b) nomologické; 2. podľa toho, že v explananse vystupujú celé systémy hypotéz či zákonov: a) explanačná teória 3. Podľa povahy teórie: a) fenomenalistické (typu čiernej „skrinky“), b) interpretatívne (odhaľujúce vnútro skúmaného procesu).
Odporúčaná literatúra: Filkorn, V.: Povaha súčasnej vedy a jej metódy. Veda, Bratislava 1998.
24
