Ranná história osídlenia Pliešovskej kotliny

Ranná história osídlenia Pliešovskej kotliny.

Územie Slovenska bolo osídlené už v dobách prehistorických a postupne sa stávalo javiskom mnohých svetodejinných udalostí. V období sťahovania národov prešli cez naše územie mnohé väčšie či menšie národy, kmene a rody. Príchod našich predkov Slovanov či Slovienov sa datuje do 5.-8.stor. Všetok tento pohyb zanechal svoje stopy na území, v ktorom sme sa usadili a našli svoj trvalý domov. Najdôležitejšími dôkazmi historického vývoja obcí a regiónov sú archeologické nálezy. Štúdiom nálezov odborníci ako mozaiku postupne skladajú obraz o živote našich predchodcov. Archeológovia a historici osvetlili dejiny mnohých miest, mestečiek či dedín Slovenska, no veľmi mnoho toho zostáva ešte odhaliť a objasniť. Zem nevydala ešte všetky tajomstvá o počiatkoch osídľovania tohto územia našími predkami. História osídlenia územia našej obce patrí k tým menej preskúmaným. Viac-menej náhodou, pri rôznych zemných prácach boli nájdené rôzne nálezy, ktoré ak sa dostali do rúk odborníkov objasnili niektorú časť histórie nášho územia. Takýmto bol i nález bronzovej sekery s tuľajkou a bronzovej spony, ktorý svedčí o osídlení nášho územia už v mladšej dobe bronzovej. Tieto fakty je možné zhliadnuť v múzeu v Martine . Ďalšie osídľovanie Pliešovskej kotliny bolo dané terénnymi danosťami reliéfu krajiny pod Javorím. V počiatkoch osídľovania sa ľudia často usádzali v blízkosti vodných tokov, alebo sútokov. Popri týchto najčastejšie viedli cesty kupcov. Aj osídlenie našej obce využívalo tieto prednosti. Pretekajú tu potoky Rimáň, Krupinica a Neresnica. Časťou Pliešovskej kotliny prechádzala známa a hojne využívaná obchodná cesta tzv. Magna via, ktorá spájala krajiny pri Čiernom mori s krajinami pri Baltickom mori. Viedla smerom od Šiah cez Krupinu, Zvolen, Oravu až do Poľska. Z tohoto časového obdobia existuje len veľmi málo bezprostredných dôkazov, je možné len predpokladať vplyvy rôznych kultúr na vývoj osídlenia priestoru našej obce. Je viac ako pravdepodobné, že stopy kultúr, ktoré sa striedali na našom území, budú dokázané aj v našom priestore tak, ako sú dokázané aj v iných častiach Slovenska, kde prebiehal či prebieha podrobnejší archeologický prieskum.

História obce zo zachovaných dokumentov do roku 1918.

Okrem už spomenutých archeologických nálezov, ktoré sa zachovali do dnešných čias, sa do polovice 13.storočia dá o nejakom komplexnom osídlení územia našej obce len predpokladať v analógii s dokázaným osídlením iných častí nášho regiónu. Polovica 13.stor. vnáša už trochu viac svetla do šera počiatkov vzniku obce. Roku 1241 postihla bývalé Uhorsko pohroma obrovských rozmerov. Tatárske vojská pod vedením Ordu-chána a Batu-chána 12.marca 1241 prerazili pohraničné prekážky a vtrhli do Uhorska. Uhorský kráľ Belo IV.(1235-1270) stačil proti ním postaviť vojsko až o mesiac. Zatiaľ podľa vtedajších spôsobov boja plienili, pálili a vraždili všetko čo im prišlo do cesty. K rozhodujúcej bitke prišlo 13.apríla 1241, kedy bolo uhorské vojsko úplne porazené. Samotný kráľ sa zachránil len útekom z bojiska. Tatári už nemali pred sebou žiadnu prekážku, zaplavili celú krajinu a ničili Uhorsko celý rok. Na jar roku 1242 opustili krajinu s obrovskou korisťou. Výsledkom pustošenia bola vyplienená krajina a obrovský úbytok obyvateľstva. Kráľ Belo IV., aby čím skôr nahradil straty na životoch a majetku, posiela do zahraničia svojich splnomocnencov, aby v jeho mene pozývali do Uhorska kolonistov. Najviac kolonistov prišlo z nemeckých krajín. Za osídľovanie poloprázdnych dedín dostávali pôdu a rôzne výsady a platili za to panovníkovi spočiatku väčšinou v naturálnej forme (Dejiny Slovenska I.). Z tohto obdobia je aj prvá písomná zmienka o obci Pliešovce. Uhorský kráľ Belo IV. vydáva 7.9.1256 bulu, ktorou odmeňuje stotníka Budislava z Pliešoviec, strážcu Zvolenského lesa, za preukázané verné služby. Darúva mu do trvalého majetku územie medzi dvomi potokmi Lampna. Túto zem môže slobodne odkázať svojim potomkom, predať ju alebo darovať. V listine je uvedený názov potokov “Lampna”. Tento názov sa v ústnom podaní ani v písomnej forme nezachoval, preto je ťažké určiť, o ktoré územie presne ide. Ďalej sa v listine uvádza názov “Zvolenský les”. O tomto názve máme už bližšie informácie. Ide o názov veľžupy, zahrňujúcej Pohronie, Liptov, Turiec a Oravu. Sídlom tejto veľžupy bol Pustý hrad, postavený v r.1135 pri sútoku riek Hron a Slatina. Tento bol počas tatárskeho vpádu roku 1241

zničený. Nové kráľovské domínium vzniklo v druhej polovici 14. storočia, keď bol v r.1382 dokončený Zvolenský hrad. Z datovania tejto listiny je zrejmé, že obec existovala už pred rokom 1256 a že ju obývali slovenskí obyvatelia, o čom svedčí aj meno odmeneného stotníka. Aj František V.Sasinek vo svojom článku v Slovenskom letopise (1876) uvádza:

“Pliešovce Slovenské museli jestvovať už pred rokom 1351, kedy kráľ Ľudovít I. Veľký v diplome toho istého roka ich rozoznáva od Nemeckých (saských) Pliešoviec. V tomto diplome stanovuje väčšie slobody než dedinám Babiná a Dobrá Niva, pretože ich oslobodzuje od dežmy.” Z krátkych a kusých viet F.Sasinka sa dá vydedukovať, že Pliešovce museli mať dlhšiu tradíciu, keď dostali takúto výsadu. Český a Uhorský kráľ Žigmund v roku 1419 dáva (“opidi nostri Plesoutz alias Pliesovcze”) nášmu mestečku Pliešovce tieto výsady: 1. Slobodnú voľbu kňaza, ktorému jedinému budú platiť desiatok. 2. Voľbu richtára a predstavenstva obce. 3. Voľbu vlastnej súdnej stolice, ktorá jediná mala právo súdiť svojich obyvateľov a apelácie sa dávali nie zvolenskému grófovi, ale priamo k panovníckemu dvoru. 4. Oslobodenie od všetkých daní, poplatkov a mýta v celej krajine. 5. Slobodné rozhodovanie o prijímaní cudzincov, ktorí by sa chceli usadiť v obci. 6. V čase vojen nemusia ubytovávať vojsko ani byť zaťažovaní

jeho vyživovaním.

7. V čase vojny sa má zaobchádzať s obyvateľmi Pliešoviec ako s obyvateľmi kráľovských miest. 8. Právo dobývania kameňa a ťažba dreva v celom chotári.

Za tieto výsady mali povinnosť loviť pre kráľovský hrad zver, zúčastňovať sa kráľovských honov ako honci a sokoliari (Slovenské noviny roč.IV. z 26.3.1889). Politické nepokoje v najvyšších vrstvách vládnej oligarchie nevytvárali podmienky pre trvalý rozvoj hospodárstva miest a obcí v krajine. V takýchto pohnutých a neprehľadných časoch mocenských bojov, kedy nemali vládcovia čas pracovať na zveľaďovaní krajiny, bolo veľmi ťažko udržiavať a ochraňovať výsady, ktoré udelili predchádzajúci panovníci. Často sa v časoch vojenských vpádov a obliehaní výsadné listiny kráľov pri požiaroch znehodnotili, alebo úplne stratili. Potom nastala strastiplná cesta obnovovania a potvrdzovania výsad pred novými panovníkmi, či pred zemepánmi, ktorí si robili na obecné nárok. Bolo vtedy zvykom, ihneď pri nástupe nového panovníka na trón, dať si výsady potvrdiť, alebo ich prípadne rozšíriť o nové privilégiá. Vidieť to i na príkladoch datovania niektorých listín mestečku Pliešovce. Napríklad Žigmund Luxemburgský nastúpil na trón v roku 1419 a Pliešovce majú doloženú listinu výsadných práv z toho istého roka a podobne je to i u iných panovníkov. Problémom pri uznávaní práv obce boli vzťahy medzi šľachtou a panovníkom. Panovníci často dávali "do zálohu" svoje majetky vysokej šľachte podľa toho, v akej boli finančnej či politickej situácii. Pliešovce boli slobodným kráľovským mestečkom, inokedy patrili Zvolenskému zámku začas i Dobronivskému. Vždy sa však snažili udržať si aj voči vrchnosti svoje výsadné postavenie. Po smrti Ladislava V. zvolil uhorský snem za kráľa Mateja Korvína (1458-1490), mladšieho syna Jána Huňadyho. Tento v roku 1465 potvrdzuje práva a privilégiá mestečku Pliešovce. Za jeho vlády spočiatku Osmanská ríša nepodnikala väčšie výpravy proti jeho dŕžave. Neskôr však sám Matej Korvín podnikal výpravy proti Turkom (1463,1464). Ich výsledok však nebol veľmi výrazný. Bol to však mladý a energický panovník, ktorý sa cieľavedome snažil urobiť v krajine poriadok a urobiť koniec rozvratu a anarchii. Po jeho smrti a uzatvorení bratislavskej zmluvy v roku 1491, ktorá bola dynastickou dohodou medzi Habsburgovcami a Jagellovcami, nastupuje na trón Vladislav II. Jagelovský (1471-1516), ktorý v roku 1492 tiež potvrdzuje privilegačné listiny svojich predchodcov pre Pliešovce. Jeho syn Ľudovít II. (1516-1526) v roku 1523 potvrdzuje privilégium Pliešoviec proti požiadavkám grófa Esterházyho. V listine sa uvádzajú osady Dobrá Niva, Babiná, Németh Pelsöcz ako i mestečko Toth Pelsöcz. Posledným dvom menovaným sa však v listine pridávajú prívlastky Saské (Szás) a Slovenské (Slavórum).

Výpady tureckej ľahkej jazdy mali katastrofálne následky pre mestá a obce najmä južnej časti Slovenska. Prvá takáto pohroma postihla i mestečko Pliešovce v roku 1569, kedy bola obec Turkami vypálená. Mnoho ľudí bolo zabitých, alebo zavlečených do Turecka. Časť obyvateľstva sa skrývala v okolitých lesoch, alebo v úkrytoch akým bola i tzv. Pivarčekova jaskyňa. Turci využívali obec ako oddychovú základňu pred útokmi na okolité banské mestá, Banskú Štiavnicu, ale i na Krupinu a Dobrú Nivu. O tom, že cez Pliešovce často prechádzali turecké vojská sa zachoval i doklad o výsluchu tureckého vojaka na Zvolenskom zámku. Vojak vypovedal, že Turci vždy pri prípadnom neúspechu mali zaistenú bezpečnú ústupovú cestu, ktorá často viedla cez Pliešovce a Turie Pole. 22.februára 1577 prechádzal cez Pliešovce beg sečianskeho sandžaku (jednotka osmanskej armády) so silným vojskom. Turci sa chceli dostať k Sáse a zistiť možnosti ďalšieho postupu. Vyslali z Pliešoviec na Sásu predvoj vojska. Keď obrancovia Sásy zbadali predvoj, v domnení, že je to málopočetná jednotka zahájili protiútok. Na pomoc predvoju prišla rýchlo celá jednotka a zahnala obrancov za opevnenia. V tomto boji padlo 26 obrancov i so svojím veliteľom. Keď sa o prítomnosti tureckej jednotky a boji saských obrancov dozvedela posádka cisárskeho vojska v Krupine, vydala sa prenasledovať Turkov. Vydali sa za nimi až k pliešovskému mlynu, ale tureckú jednotku už nedostihli. Pliešovský mlyn bol v časti Lopaty a podľa historika R.Brtáňa je o ňom zmienka už v 12.stor.pred. ako Locus Lopaty. Druhá turecká pohroma sa prevalila cez Pliešovce v roku 1578. V tomto roku Turci podnikli útok na mesto Krupinu v sile vojska 1500 mužov a pri tom boli Pliešovce druhý raz vypálené a vyrabované. Ani “Žitavský mier”, ktorý bol uzavretý v roku 1606 a predstavoval koniec pätnásťročnej vojny medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou, neznamenal pokoj pre južné Slovensko. Turecké rabovačky a nájazdy najmä na banské mestá pokračovali. Pliešovce sa stali súčasťou ochrannej línie banských miest spolu s Krupinou, Sásou, Babinou a Dobrou Nivou a boli v tom čase tiež poplatné Turkom. Akoby nebolo nešťastia pre krajinu dosť, k tureckej biede sa nemalou mierou pridával aj dopad protihabsburgských povstaní uhorskej šľachty, tzv.stavovské povstania. Uhorská šľachta zapojená do povstaní (Bethlen, Tököli, Rákociovci) sa často spájala s Osmanskou ríšou proti cisárovi. Aj v takejto kritickej a pre rozvoj hospodárstva nepriaznivej dobe podarilo sa predstaveným mestečka Pliešovce dosiahnuť to, že Maximilián II. (1564-1576) v roku 1565 potvrdil výsadné práva dané uhorskými kráľmi. Listina je datovaná 9.novembra 1565 vo Viedni za účasti Mikuláša Oláha, ostrihomského arcibiskupa, a je uložená v okresnom archíve vo Zvolene. V uvedenom dokumente sa prikazuje: “..všetkým pánom, prelátom, barónom, županom a podžupanom, kapitánom, prefektom, oficiálom, kastelánom, vyberačom daní a mýt, richtárom, "...že ak prídu k Vám naši verní richtári, prísažní a ostatní obyvatelia nášho mestečka Pliešovce, alebo ich ľudia a čeľadníci a ak sa preukážu, že sú Pliešovčania, ktorí prichádzajú za cieľom získavania svojho živobytia do rôznych častí nášho kráľovstva a krajov tomuto kráľovstvu prináležiacich, so svojimi vecami a tovarmi na predaj a dostanú sa na Vaše majetky, územia a panstvá, neodvážte sa ich predvolávať k Vášmu súdu, alebo k súdu akejkoľvek inštitúcie. Ak by však niekto z Vás mal, či bude mať sťažnosť, alebo spornú záležitosť na obyvateľov mestečka Pliešovce, je povinný predložiť tento spor súdu richtára a prísažných mešťanov spomínaného mestečka a tí ho rozsúdia podľa práva a spravodlivosti.” V tom čase mali Pliešovce spolu s Babinou, Sásou a Dobrou Nivou spoločné právo hrdelné a právo meča. Vydržiavať však pre výkon exekúcií vlastného kata bolo veľmi drahé. Ako príklad je možné uviesť výlohy magistrátu na kata a jeho pomocníkov v Krupine. Keď v roku 1716 zatvorili, mučili a napokon na hranici upálili štyri “strigy” stálo to magistrát 140 rýnskych zlatých. Jeden rýnsky zlatý obsahoval vtedy 60 grajciarov, alebo 20 grošov. Jeden groš mal dva denáre. Pre porovnanie vtedajších cien jeden kopáč vo vinici dostal dennú mzdu 12 denárov, alebo denný plat kosca na lúkach bol 7 grošov, dobrý voz dreva stál 13 grošov, funt mäsa (funt=0,56 kg) stál 32 denárov, jedno vajce 1 denár a pod. (A.Zrebený: Z feudálnych dejín Krupiny). Bolo len prirodzené, že si mestá kata požičiavali. Tí bohatší tým chudobnejším. Tak sa zachoval list richtára z exekúcie v Pliešovieciach (1652), v ktorom ďakuje richtárovi mesta Kremnica za zapožičanie kata. List je opatrený zelenou voskovou pečaťou s otlačkom pečatidla richtára, znázorňujúceho jeleňa na pažiti s kolopisom: + SIGILLUM + DE + Pleschowitz +. Na východ od obce je návršie, ktoré sa i dnes nazýva “Šibenice”, kde sa vykonávali exekúcie. V tom čase bolo rozšírené takzvané Krupinské prísne právo a to udeľovalo veľmi prísne tresty. Za vraždu a lúpež sa obyčajne štvrtilo a stínalo, zlodejov vešali. Za urážku pána richtára previnilca potrestali vytrhnutím jazyka, za kritiku magistrátu odrezaním uší, za cudzoložstvo mohlo byť aj sťatie hlavy (M.Majtánová: Krupinské prísne právo). Stavovské povstania uhorskej šľachty poškodzovali hospodársky rozvoj krajiny a znásobovali negatívny dopad na už i tak veľmi zničenú krajinu a najmä poddaný ľud. Počas Tököliho povstania boli výsadné listiny uhorských kráľov zakopané v zemi a vplyvom vlhka sa značne poškodili. Vtedajší richtár Pliešoviec Martin Debnár spolu s prísažným

Matejom Kršiakom odcestovali do Viedne, aby získali obnovenie výsad. Podarilo sa im to a 24.februára 1688 vydáva Leopold I.(1657-1705) obnovenú výsadnú listinu (originál v OA Zvolen), ktorá bola pôvodne opatrená pečaťou. Pečať sa do dnešných dní nezachovala a ostali len hodvábne pletence zviazané do uzla. V listine sa uvádza, že richtár Martin Debnár a prísažný M.Kršiak z privilegovaného mestečka Pliešovce vo svojom mene, ako i v mene ostatných mešťanov a obyvateľov predstúpili pred jeho majestát a preukázali sa listinou Ferdinanda III.(1637-1657), otca Leopolda I., z 27.septembra 1636, ktorá bola daná na Pražskom hrade a zverejnená bola vo Zvolenskej župe v Starom Zvolene. V listine sa tiež uvádza, že Pliešovce kedysi patrili kráľovským hradom Zvolen a Dobrá Niva. Touto listinou sa potvrdzujú výsady: 1.

Oslobodenie od všetkých služieb a robôt, kontribúcií a daní.

2.

Oslobodenie od furmaniek, od panského výčapu a od povinnosti ubytovávať vojsko.

3.

Povinnosť platenia desiatku len pliešovskému farárovi a nikomu inému.

4.

Záruka ochrany obyvateľov Pliešoviec pred majiteľmi a úradníkmi hradov Zvolen a Dobrá Niva.

Zato však mali povinnosť

“...vody a hory strážiť, listy kamkoľvek nosiť, stráž ku Zvolenskému zámku dávať a všetky okolo toho zámku a kuchyne potrebné práce konať, na sviatky a síce na deň narodenia Krista Pána, Veľkú noc a Turíce ako i na fašiangy jednu srnu, alebo miesto nej dukát dať, taktiež dva krahulce, alebo miesto každého dukát dať. Každý piatok a sobotu ryby na panskú kuchyňu dávať, ľudí i kone panské uhospodiť, alebo túto povinnosť peňažne odmeniť.” Zdalo by sa, že po získaní a opätovnom potvrdení týchto práv a privilégií, život vo vtedajších Pliešovciach sa mohol nerušene rozvíjať. No skutočnosť bola oveľa prozaickejšia. Rákocziho vojská sa prevalili cez dediny a mestá Slovenska a za nimi cisárske vojská. Vplyvom vojenských akcií, presunov, kontribúcií, ale najmä lúpeží oboch bojujúcich strán, nastal pokles poľnohospodárskej výroby, úpadok rozvíjajúcej sa priemyselnej výroby, prerušenie obchodných stykov a celkový úpadok hospodárstva krajiny. Až po szatmárskom mieri v roku 1711 nastáva relatívny pokoj v celej ríši. Relatívny preto, lebo v zdevastovanej krajine sa ako prvá chcela finančne na nohy postaviť najmä vládnuca šľachta. Snažila sa siahať aj na slobodné mestá a mestečká, na ich práva a slobody uvaľovaním daní a robôt. Pre predstavenstvo obce nastal čas znovu prebojúvať a dokazovať postavenie Pliešoviec ako slobodného kráľovského mestečka. Pliešovčania mali vo svojej histórii najviac problémov s rodom Esterházyovcov, ktorý vlastnil obrovské majetky. Tento rod, ktorého najvýznamnejší predstaviteľ Mikuláš (1582-1645) bol v rokoch 1625 až 1645 uhorským palatínom, si robil nároky aj na pliešovské práva a majetky. Už v roku 1688 Leopold I. nielen znovu potvrdzuje mestské výsady Pliešoviec, ale dokonca zakazuje panstvu vo Zvolene a Dobrej Nive, aby nútili pliešovčanov vykonávať poddanské roboty, furmanky a iné povinnosti. V roku 1714 je zaznamenaný spor mestečka s Esterházyovcami o Budislavovo pole. Aby zabránili väčším rozporom uvoľnili toto pole pre Sasanov a Dobronivcov za tridsať zlatých. V roku 1720 zase si nárokovali právo na “žír” (žaluď a bukvica) v pliešovských lesoch. Za protivenie sa tomuto rozkazu boli niektorí občania väznení na zámku vo Zvolene. Nepokoje v roku 1722 nadobudli charakter vzbury, na ktorú zemepán Esterházy odpovedal zaberaním dobytka a zatýkaním. Podľa zachovaného materiálu celostoličného vyšetrovania následkom veľkého utrpenia odišlo z Pliešoviec sedem poddaných. V roku 1727 museli zástupcovia obce dokazovať vo Zvolene právo hrdelné a právo meča. V roku 1734 žiada zastupiteľstvo obce Karola III. (1711-1740), ktorý sa v roku 1711 stal aj cisárom nemeckým ako Karol VI. (SD II), o vydanie listiny, ktorá mala potvrdiť privilégiá obce pre Zvolenské panstvo. V roku 1737 sa konalo súdne pojednávanie spojené s vypočúvaním svedkov o platnosti výsad. Pojednávaniu predsedali kráľovskí súdni úradníci Menhardt Ostrolúcky, Ján Gürki, Imro Rakovský, Michal Domanický a Peter Zolnay. Ako svedkovia boli vypočúvaní nielen predstavení občania Pliešoviec, ale i pamätníci z okolitých obcí a miest. Svedkovia udávali:

“...takové výsady máme, že žiadnu prácu nekonáme ani dežmu nedávame...”, alebo “...vždy lovci boli i pozlátený roh mali a nefurmančili pánovi, a ak áno musel im zaplatiť.” Tento súdny spor proti rodu Esterházyovskému Pliešovčania vyhrali za pomoci pravotárov Madača zo Strehovej a Štemberu zo Súdoviec. Je len prirodzené, že súdne spory stáli obec nemalé finančné prostriedky. V roku 1750 platila obec trovy snemovania súdu 120 zlatých a v roku 1751 200 zlatých. Predstavení obce hľadali aj iné možnosti pokonania sa s rodom Esterházyovcov. Pri príležitosti sviatkov posielali do sídla rodu dary vo forme naturálií, to sa im však vrátilo tým, že Esterházyovci začali tieto dary vyžadovať podľa “zvykového práva”. Dokonca si sami určili množstvo a sortiment darov. Napríklad v roku 1742 sa rod Esterházyovcov sťažoval na panovníckom dvore, že Pliešovčania na základe zvykového práva mali dať a nedodali na Nový rok dva okovy masla, 6 teliec, 12 husí, 24 párov sliepok, 24 párov kureniec, 16 zajacov a 600 ks vajec. Panovníčka Mária Terézia (1740-1780) zakázala zvolenskej stolici od 1.septembra 1741 “ skladať nezvyklé ťarchy na občanov”, no Esterházyovci tento príkaz nerešpektovali a 4.decembra 1742 boli Pliešovčania pokutovaní zaplatením 87 zlatých a 10 denárov za to, že odmietli odvážať obilie z Bujakova (pri Brezne) do Zvolena. Po zlých predchádzajúcich skúsenostiach s ochraňovaním výsadných listín v čase nepokojov, rozhodli sa mešťania Pliešoviec uložiť svoje cenné listiny v dobronivskom archíve. Každoročne 20.augusta sa za prítomnosti členov predstavenstiev a richtárov okolitých obcí listiny z archívu vybrali a kontrolovali. Hovorilo sa tomu “presúšanie” listín. Správu obce v tých časoch viedol richtár a prísažní. Keď bola zavedená inštitúcia notárov obec bola “notárstvom obecným”. Obecný notár viedol agendu obecnej správy a obecného hospodárstva. Postupne sa do obecného notárstva dosadzovali funkcie obecného podnotára, obecného pisára, neskoršie exekútora. Výkonnú moc pri správe obce a obecného hospodárstva mal richtár jeho dvaja námestníci a kapitán. Títo tvorili tiež obecný súd tzv. “stolicu”. Za priestupky, ktoré odsúdili sa platili pokuty, alebo sa vykonávali exekúcie. V živote a histórii Pliešoviec netrápili občanov len mocenské a politické boje, ale i živelné pohromy. V druhej polovici 18.storočia postihlo obec zemetrasenie. V kronike sa zachoval takýto opis tejto hroznej udalosti:

“Anno 1763 dne juni 28. z dopuštení Božího stalo se, že se mestečka zem zatriasti musela a to nám Hospodin k výstraze a k polepšení života, na jeho abychom na tak veliký div pamatali, vůli jeho svatú plnili a od zlého prestali, také i blůdících k pravde a spravedlnosti privodzovali, aby poznali Krista, že on jest ten spravedlivý Pán i Bůh všemohoucí, že všetky veci v rukách jeho, nebe i zem i slunce, měsíc i hviezdy nebeské a že vládne všeckým a že svým učiní jako vůle jeho jest, tak se stane. Stalo se to zemětrasení v júni dne 28. s dopuštěním Božího, že se celá zem zatrásla, mnoho múry spadli a mnoho ludu ušlo životy. To se stalo po Jáně deň štvrtý,Jána bylo v piatok a všecká zem se zatrásla v utorok ráno hodine 5. Judex Vajda Jano, core me notari Matias Rell.” Bližšie údaje o hmotných škodách a stratách na životoch občanov sa nezachovali. Začiatok 19.storočia prináša pre obec nové možnosti rozvoja hospodárstva, ale najmä obchodu. František II. (1792-1835), ktorý sa v dôsledku oslabenia svojich pozícií cisára v nemeckých štátoch a kniežatstvách, ale aj podľa vzoru Napoleona Bonaparteho, vyhlásil v roku 1804 za dedičného rakúskeho cisára (ako František I.)(SD II.str.482), udelil mestečku Slovenské Pliešovce právo konania štyroch výročitých dobytčích jarmokov do roka. Túto listinu datoval 6.decembra 1832 a podpisoval ako František I. rakúsky cisár. Jarmoky sa mali konať: prvý 12.marca, alebo na svätého Gregora, druhý 15.júla, alebo na sviatok rozdelenia apoštolov, tretí 1.októbra, alebo na sviatok svätého Remígia biskupa a konečne štvrtý 29.decembra na sviatok svätého Tomáša biskupa. V listine sa uvádza, že ”...takéto jarmoky sa aj prv zvykli odbavovať.” Tieto jarmoky však podľa listiny mali aj podmienku, že sa nemohli konať v nedeľu či sviatočný deň. V prípade, že pripadli na sviatok, alebo nedeľu, mali byť preložené na deň pred sviatkom, alebo deň po sviatku. Myslí sa tým sviatok, keď podľa cirkevných zákonov bolo zakázané pracovať. Jarmoky podporovali rozvoj všetkých stupňov ľudovej výroby. Okrem poľnohospodárskych produktov sa na trhoch predávali aj remeselnícke výrobky z dostupného materiálu ovčej vlny, dreva, hliny, kameňa a pod. Tieto trhy navštevovali miestni obyvatelia a obyvatelia susedných dedín. Zo vzdialenejšieho okolia prichádzali priekupníci, remeselníci a náhodní záujemcovia. V Pliešovciach sa konali najmä špecializované dobytčie trhy a patrili k najnavštevovanejším. Cestou na trhy a pri návratoch domov nadväzovali sa kontakty s inými obyvateľmi dedín a mestečiek, cez ktoré prechádzali. Cesty na trhoviská trvali dlhšie, pretože sa chodilo pešo alebo na vozoch. Trhovníci, alebo kupci žiadali o nocľah svojich príbuzných, alebo ostatných známych. Nocľah bol zväčša zadarmo, ani za krmivo pre dobytok sa neplatilo, v niektorých prípadoch nocľažníci dávali hostiteľom ovocie, alebo plodiny, ktoré sa v tom alebo inom kraji nepestovali. Za pohostinstvo sa oplácali pozývaním na rôzne rodinné oslavy, alebo hody.

V 30.rokoch 19.storočia sa začína formovať nová mladá generácia slovenskej národnouvedomelej inteligencie, ktorá postupne preberá úlohu ideológov a vodcov slovenského národnoslobodzovacieho hnutia. Vošla do dejín a vedomia nášho národa pod menom svojho najvýznamnejšieho predstaviteľa Ľudovíta Štúra ako štúrovci (DS II.str.672). Štúrovské hnutie silne poznačilo život na Slovensku. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov štúrovského hnutia bol Benjamín Pravoslav Červenák. Pretože je to významom najväčší rodák Pliešoviec zaslúži si na tomto mieste rozsiahlejšiu zmienku. Benjamín Pravoslav Červenák sa narodil 9.októbra 1816 v Pliešovciach. U svojho otca Ondreja Červenáka, ktorý bol učiteľom v pliešovskej latinskej škole a starostlivej matky Zuzany rodenej Veselej, nadobudol základné vzdelanie. Otec pristupoval k vzdelaniu svojho syna cieľavedome a pretože Pravoslav bol nadaný žiak, rozhodol sa pripraviť ho na vyššie štúdiá. Z Pliešoviec ho poslal na gymnázium do Banskej Štiavnice, odtiaľ do Lučenca, kde študoval v maďarskom prostredí, čo ovplyvnilo aj jeho myšlienkovú orientáciu. V štúdiách pokračoval v rokoch 1836-1838 na známom evanjelickom lýceu v Bratislave. Tu sa dostal do kruhu zapálenej slovenskej študujúcej mládeže vedenej Ľudovítom Štúrom a v tomto období nastala v jeho živote a myslení zásadná zmena. V roku 1837 sa stal členom Slovanského ústavu, kde si čoskoro získal dôveru Ľudovíta Štúra. Štúdiá na bratislavskom evanjelickom lýceu ukončil v roku 1838, ale v Bratislave zostáva naďalej. Svoje povinnosti v ústave si plnil svedomite a po odchode Ľ.Štúra, aj na želanie študentov, sa stal námestníkom profesora Juraja Palkoviča. V spoločnosti bol B.P.Červenák obľúbený a veselej mysle, ale vždy dbal na striedmosť a povinnosť vykonať prácu, ktorá sa týkala ústavu. Mládež viedol k túžbe po poznaní seba, svojho ľudu a svojich povinností. Popri literárnej činnosti požadoval od členov úzke spojenie s praktickým životom. V tomto období napísal aj históriu Slovanstva. Bola to prednáška ktorá mala slúžiť pre vtedajšie školy a mládež (zachovala sa len v odpisoch). Prínosom pre ústav bola “Zpráva o Ústavu Slovanském pri evanjelickom lýceu v Prešporku”, ktorú zredigoval a vydal za príspevky členov Ústavu. B.P.Červenák bol autorom viacerých príležitostných veršov, rád improvizoval satiru, v ktorej vtipne a s iróniou útočil na neprávosti života a umenia. Spolu s Alexandrom Boleslavínom Vrchovským a Pavlom Všudyslavom Ollíkom bol zakladateľom tajného radikálneho spolku “Vzájomnosť”. Tento spolok mal v programe národnoosvetovú prácu medzi študujúcou mládežou, vidieckymi vlastencami i medzi pospolitým ľudom. Pri výbere spoľahlivých národneuvedomelých osôb združoval spolok 15 členov. Významní boli okrem B.P.Červenáka najmä M.M.Hodža, T.Hroš, J.M.Hurban, S.Chalupka, P.V.Ollík, A.H.Škultéty a C.Zoch. Národnopolitickú aktivitu usmerňovali vzájomnou korenšpodenciou, z ktorej raz za dva mesiace zostavovali ručne písaný časopis “Vzájomné listy”. Červenákova korešpondencia vyplývala hlavne z pozície redaktora “Vzájomných listov”. V literárnom archíve Matice slovenskej sú uložené listy, ktoré písal členom spolku “Vzájomosť”. Ďalej sa tu nachádzajú početné listy písané A.B.Vrchovskému, A.H.Škultétymu a list, ktorý písal Samo Chalupka B.P.Červenákovi. Propagovali podujatia “Vzájomnosti”, napríklad celonárodnú zbierku na Slovanský ústav, celonárodnú petíciu proti maďarizácii, prinášali zvesti z rozličných krajov Slovenska. Prerokovávali hlavné problémy slovenského kultúrneho života, otázku spisovného jazyka, formy osvetovej práce, slovenské národné inštitúcie atď. So zástupcami mladej českej generácie Červenák a Vrchovský v máji 1839 kriticky prehodnotili kollárovsky chápanú slovanskú vzájomnosť a prerokovali otázky konkrétnej česko-slovenskej spolupráce. Túžbou B.P.Červenáka bolo pokračovať v štúdiách a preto na jeseň roku 1839 odišiel študovať na univerzitu do Halle. S usilovnosťou jemu vlastnou študoval filozofiu a pedagogiku, ktorej zasvätil celú svoju dušu. Popri štúdiu si vybudoval bohatú knižnicu, v ktorej boli zastúpené najmä pedagogické práce. Venoval sa aj štúdiu jazykov. Zaujímal sa o gréčtinu, latinčinu, taliančinu, francúzštinu a angličtinu. V Halle nazbieral bohaté vedomosti a pripravený ďalej pracovať vrátil sa z cudziny do svojej vlasti. Pretože mal podlomené zdravie usadil sa nakoniec pri svojom bratovi Ondrejovi Karolovi Červenákovi, učiteľovi v Bodoni (dnešné Maďarsko) kde sa už výlučne venoval spisovateľskej činnosti. Jeho prvou prácou bola “Historie církve kresťanské ku potřebám školským i domácím”. Preložil ju z nemeckého originálu, doplnil a prepracoval (vyšla v náklade 5 tisíc exemplárov). O účelnosti tejto práce svedčí to, že bola v krátkom čase rozpredaná. Druhým jeho dielom bolo “Zrcadlo Slovenska”. V tomto politicko-výchovnom spise podal Červenák históriu Slovákov od čias Veľkomoravskej ríše až po súčasnú dobu, ich podiel na politických dejinách Uhorska. Dielo sa skladá z ôsmich kapitol. Prvá kapitola pod názvom “Pohled na Slovensko” opisuje obrazy Slovenska, vyzdvihuje jeho krásy, prírodné bohatstvo a pracovitosť ľudu. Všetky tieto hodnoty Slovenska ak sa raz využijú, Slovensko bude “krásnym klenotom Evropy”. V poslednej kapitole rozoberá ideológiu maďarského národného hnutia a maďarizačné tendencie. Prácu dokončoval na smrteľnej posteli a vyšla dva roky po jeho smrti zásluhou

J.M.Hurbana. Editor ju doplnil o životopis Červenáka a pripojil plán pedagogiky, ktorý Červenák zanechal v rukopise. Inšpirovaný Komenským zaoberal sa v ňom zásadami výchovného systému a rozvinul na svoju dobu zaujímavé myšlienky o výchovnovzdelávacom procese. Svoju krátku životnú púť B.P.Červenák ukončil 15.júna 1842 vo veku 26 rokov v Bodoni. Rozlúčkovú reč na jeho pohrebe predniesol Ľudovít Štúr. Ocenil v nej krátku, ale plodnú národnokultúrnu prácu B.P.Červenáka slovami:

“Nedávno sme drazí krajané a přátelé oplakávali sestouplých do hrobu z kola našeho nádeje plných slovanských jinochů... nyní oplakáváme Červenáka. Bylali nám příčina bolesti nad těmi, jest nám příčina bolesti na týmto dvojnásobní. Byl že Červenák jinoch dobrý jak oni naších milovní, jak oni snažný a pracovitý, jak oni, než byltě on již dali této své lásky k věci naší, své snažnosti a pracovitosti pro rozkvět její zjevné skutečné důkazy, započen pracovati na poli naší litertúry i zastávan přes rok veřejné povolání náměstnictví při Oustavu tomto, jes nás všecky kolem sebe, jak matka dítky své zhromažďuje, vzdelává,... Jak již druzí krajané a přátelé oslavíme památku zhaslého? Snad li bolestí a vyjevováním bolesti této?...Čiňme tedy to, co on před sebou měl a dvojnásobnou pilností, a tak pamětník, který si on stavěti započal, dostavíme budoucnosti naši přechováme...” Silnejúci hlas a pohyb slovenských vzdelancov v polovici 19.storočia bol vynútený ako odpoveď na silnejúcu maďarizáciu. Po zrušení poddanstva uhorským snemom v marci 1848 a vydaní marcových zákonov, videli slovenskí národovci nástup nového veku. No sklamanie prišlo veľmi skoro. Novými zákonnými opatreniami, ktorých základnou úlohou bolo nariadenie, aby sa do troch rokov zaviedla maďarčina do vedenia matrík aj v nemaďarských cirkevných obciach, za farárov, učiteľov a úradníkov bolo možné voliť a ustanovovať len osoby ovládajúce maďarčinu. Znalosť maďarčiny a jej používanie bolo povinnosťou každého uhorského občana. Silná maďarizácia zanechala stopy aj na niektorých pliešovských remeselníkoch, obchodníkoch a príslušníkoch bohatšej vrstvy tak, že si začali pomaďarčovať svoje slovenské mená. Tak sa z pliešovského Vranu stal Rozgónyi, z Lasicu Lipcsai, zo Sviatka Szatmári a pod. Napriek tomu však Pliešovce zostali slovenskou obcou a poskytovali národnému hnutiu dobrú pôdu a podporu. V obci bol založený odbor Matice slovenskej. V druhej polovici 19.storočia začal klesať význam Pliešoviec ako mestečka. Vplyvom politických zmien sa ich význam strácal a v roku 1849 boli pričlenené pod expozitúru Krupiny. Napriek tomu boli Pliešovce veľkou obcou aj počtom obyvateľov. V roku 1869 mali 3075 obyvateľov, v roku 1886 mali 3097 obyvateľov, ale už na prelome storočia 3479 obyvateľov. V tomto čase bola 52. najväčšou obcou na Slovensku. Koniec 19.storočia a začiatok 20.storočia znamená pre obec rozvoj priemyslu obchodu a dopravy. V roku 1880 bola v obci zriadená žandárska stanica, o dva roky bola zriadená poštovňa a v roku 1901 poštový úrad. V roku 1909 na žiadosť obecného zastupiteľstva bola zavedená telefónna linka, na ktorú predstavenstvo obce vynaložilo 4500 zlatých. Prvými abonentmi boli notariát, žandárska stanica a miestna sporiteľňa. Telegramy sa podávali telefonicky do Zvolena a odtiaľ telegrafom, ktorý bol do obce zavedený až v roku 1925. Budovy a obydlia občanov boli pokryté prevažne dreveným šindľom a slamou, čo bolo príčinou častých požiarov, preto v roku 1893 bol v obci zriadený povinný hasičský zbor, ktorého pokladnica vtedy obsahovala 537 zlatých. Obec ročne prispievala na činnosť hasičského zboru sumou 100 zlatých.V roku 1878 obec prestavuje mestský dom do terajšej podoby. Obec vlastnila veľkú rozlohu lesov, preto bolo treba podľa nového prístupu k hospodáreniu v lesoch vypracovať i nové pravidlá hospodárenia. V roku 1888 bol vypracovaný prvý hospodársky plán lesného hospodárstva a v roku 1897 plán ochrany lesa. V roku 1889 začal v Pliešovciach prvýkrát ordinovať stály lekár.O rok pozdejšie zriadila obec obecný chudobinec, v ktorom boli ubytovaní v rámci charity štyria až piati najchudobnejší obyvatelia obce. Pre skrášlenie obce a zvýšenie jej hygieny boli v roku 1894 vyštetované a uvalcované najdôležitejšie ulice v obci. Rok 1914 sa zapísal do histórie ľudstva no najmä Európy krvavým písmom. Rakúsko-uhorská monarchia (ako sa niekedy uvádza v literatúre - väzenie národov), nebola schopná v priestore Európy udržať moc i keď na to používala tie najdrastickejšie metódy. Odstredivé sily národov, ako i tlak veľmocí z vonku, boli tak silné, že stačila pre rozpútanie vojnového konfliktu akákoľvek malá iskra. Tou bol atentát na následníka habsburgského trónu v Sarajeve atentátnikom Gavrilom Principom. Prvá svetová vojna bola do toho času najhroznejším požiarom, aký ľudstvo zažilo. Vojna si

vyžiadala mnoho obetí i z radov občanov Pliešoviec. Zahynulo v nej 106 ľudí, z toho na ruskom fronte 56 a v talianskom 16 ľudí. Ostalo po nich 93 vdov a 138 sirôt. Z tejto vojny sa vrátilo do obce 65 občanov ako invalidi. Následky vojny ťažko doľahli na všetky regióny Slovenska. Odvody, rekvirácie, hlad, bieda a choroby podnietili občanov k výpravám za potravinami do poľnohospodársky výnosnejších krajov na “Dolnú zem”. Dlhotrvajúca vojna, ktorá mala rýchlo spôsobiť nové rozdelenie sfér vplyvu a zmeniť politickú mapu Európy sa neúmerne dlho ťahala bez zjavných výsledkov. Zlá hospodárska situácia krajín a revolučné zmeny v Rusku otriasali základmi monarchie. Štrajková vlna v januári 1918 zasiahla celú monarchiu. Pracujúci v zastúpení ľavicových strán žiadali zlepšenie zásobovania, osemhodinový pracovný čas, zvýšenie miezd. Tieto vplyvy nakoniec viedli k rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku nových samostatných štátov. Po politickom lobovaní maďarskej a českej strany na Slovensku došlo nakoniec ku vzniku prvej Československej republiky. Táto mala konečne splniť túžby Slovenského národa na sebaurčenie. No ani dohody v Pitsburgu a Clevelande v USA nesplnili všetky očakávania Slovenska. Čechoslovakistické tendencie českej politiky znova zatlačili do úzadia postavenie Slovenska ako samostatného a svojbytného národa.

Lekárenstvo v Pliešovciach. V roku 1886 bola zriadená v Pliešovciach filiálna lekáreň. Roku 1891 požiadal majiteľ lekárne v Slovenskej Ľupči (Zolyom Lipcze) PhMr.Meskó Gáspár obecnú radu v Pliešovciach o zriadenie lekárne s “lekárnickým právom osobným”. Žiadosť rada doporučila (Ph.MR.Meskó bol zaťom okresného náčelníka Peressényiho vo Zvolene) a lekáreň prešla do jeho vlastníctva ako lekáreň “Vörös kereszt” (Červený kríž). Nachádzala sa v komplexe budov v hornej časti námestia v tzv.”Konzume”, kde po ich asanácii bolo v dnešnej dobe postavené nákupné stredisko. Po smrti PhMr.Meska (Od Od neho odkúpil lekáreň 28.11.1928 PhMr.Haas Fridrich (*1892 +1949), ktorý zmenil názov lekárne na lekáreň “U aniela”. Spolumajiteľkou bola jeho manželka PhMr.Hassová Ida Terézia rod.Mahrerová (*1895 + 1967), ktorá po smrti manžela viedla lekáreň až do znárodnenia. PhMr.Meskó a ko i manželia Hassovci sú pochovaní na cintoríne v Pliešovciach. Lekáreň mala veľmi dobrú povesť v širokom okolí pre prípravu rôznych domácich špecialít, čajovín a liekov pre dobytok, čo v tom čase nebolo pravidlom u každej lekárne. Pre zaujímavosť treba dodať, že otec PhMr. Haasa bol pravoverný žid, ktorý v roku 1858 prestúpil na katolícku vieru a tak jeho syn Fridrich prežil dobu rasovej nenávisti v čase druhej svetovej vojny pomerne pokojne. Ďalšími správcami lekárne boli v rokoch 1950-1953 Krušinská Anna ako lekárenská laborantka, v rokoch 1953 - 1957 PhMr.Majerský Štefan, od roku 1961 do r.1993 PhMr. Špekker Jozef a dnes má lekáreň v prenájme PhMr. Zuzana Kubalová rod.Kršiaková z Pliešoviec. Funkciu laborantky vykonáva Anna Paľová, tiež z Pliešoviec.

PREHĽAD ŠKÔL Školy v Pliešovciach 1895 - škola pri parku - 6 triedna ľudová: 1895 - 1925 riaditeľ Vlastimil Vejvoda - Čech 1944 - 1950 správca Ján Piško 1950 - 1953 správca Ľudoví Šimšík 1919 - zriadené 4 triedy meštianskej školy 1919 - 1944 riaditeľJán Úlehla 1944 - 1946 riaditeľ K. Blaho 1953 - 1960 - škola premenovaná na 8 ročnú strednú školu 1946 - 1961 riaditeľ Zoltán Doležal 1960 - 1976 - škola ako základná 9 ročná škola 1958 - 1960 - výstavba novej 13 triednej ZŠ

-vyučovanie začalo 1.9.1961 1961 - 1970 riaditeľ Štefan Bača 1970 - 1976 riaditeľ Milan Ružanský 1976 - 1985 riaditeľ Ján Tereň 1985 - 1991 riaditeľka Mária Škodová 1991 - riaditeľka Anna Bosáková

1952 - učňovská internátna škola mäsopriemyslu 1961 - 1966 - Poľnohospodárske učilište (riaditelia Ján Žigmund, Vladimír Brtko) 1966 - 1970 - Lesnícke učilište (riaditeľ Ing. Ján Ďurica)

Škola na Zaježovej bola zriadená 4.10.1920 (stará škol.budova) riaditelia: Kindrlaj, Jelok, Mária Holeczinová (1936 - 1940), Viktor Holeczi (1940 - 1971), Ján Bahýľ (1971 - 1977) - od 1.9.1952 odchádza 6.-8.roč. do ZŠ Pliešovce Ostáva 1.-5 roč. (asi 60 žiakov) - 6.9.1959 - slávnostné otvorenie novej dvojtriednej školy Počet žiakov 48 30.6.1977 - škola skončila prevádzku a bola integrovaná do Pliešoviec.

Škola na Podjavorí bola zriadená 1.9.1936 ako dvojtriedna škola riaditelia: Jozef Melicherčík, Ladislav Klement, Adela Lauková, Anna Dobrocká, Viera Dirbáková bola zrušená - integrovaná do Pliešoviec - od 1.9.1967

Škola na Zábave bola dvojtriedna riaditeľ: K. Schrom integrovaná do ZŠ Pliešovce 1.9.1969

Materské školy v Pliešovciach Budova pri obvodnom úrade ako škola pre začínajúcich sa uvádza v roku 1855. Bližšie údaje sa nezachovali. Pamätajú sa na ňu ako na MŠ (Kišdadov) žijúci občania, dnes už 95 roční. Budova, kde dnes stojí kultúrny dom Družba bola ako 2.MŠ, v čase od roku 1946 ako detská opatrovňa. Až zákonom z roku 1948 dostáva názov MŠ. Opatrovateľkou a neskôr riaditeľkou sa uvádza Mária Košútová. Od roku 1949 bola riaditeľkou Zuzana Šimšíková.

V rokoch 1959 - 1966 sa stavala nová materská škola pri kostole. Vyučovanie sa v nej začalo 1.9.1966 s dvoma triedami. Riaditeľky: Anna Rausová 1966 - 1977, Katarína Krátka 1977 - 1991, Jarmila Kyseľová 1991 MŠ VLM

- výstavba v rokoch 1983 - 1987 - vyučovanie sa začalo v lete 1988 - dve triedy, 60 detí - prevádzka ukončená v lete 1990 - riaditeľka: Renáta Sliacka

Školské stravovne ŠJ (kde stojí dom Družba) - do 1969, vedúca Margaréta Pálková ŠJ (pri Obvodnom úrade) - 1969 - 1971 vedúca Blažena Kyseľová, 1971 - 1994 vedúca Oľga Šajbanová ŠJ pri ZŠ - výstavba v rokoch 1989 - 1994, prevádzka začala 15.2.1994 vedúca Oľga Šajbanová

Prvé náznaky kultúrneho prejavu človeka sa datujú do staršej doby kamennej - paleolitu, ktoré bolo najdlhším a súčasne najstarším obdobím vývoja ľudskej spoločnosti a jej kultúry. Priestor Pliešovskej kotliny nie je zatiaľ prebádaný tak podrobne, aby bolo možné sa opierať o fakty. Najstaršou kultúrnou pamiatkou v tomto priestore je zatiaľ iba nález bronzovej spony, sekerky a tuľajky s uškom, ktoré pochádzajú z obdobia 1100 až 700 rokov pr.n.l a patria do doby halštatskej kultúry. Kultúrne prejavy obyvateľov Pliešovskej kotliny sú dané spôsobom života. Z rôznych písomných materiálov poznávame, že od dávnych čias sa obyvatelia našej obce zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, lovom zveri a neskoršie rôznymi remeslami, ktoré mali priamy vzťah k ich činnosti. Je známe, že pliešovskí obyvatelia sa zaoberali výrobou chrbtových košov a “sotrov”, ktoré sa vyrábali z dubových, alebo lieskových lubov. Okrem chovu dobytka sa obyvatelia Pliešoviec a Zaježovej zaoberali i včelárstvom. V sedemnástom storočí mali 180 včelích rodín a vytvorili tak centrum včelárstva v regióne. Známi boli v Pliešovciach i remeselníci, ktorí valchovali súkno. Ako uvádza J.Botík v publikácii “Hont, tradície ľudovej kultúry”, zo severovýchodnej časti Hontu si dávali obyvatelia valchovať súkno okrem iného aj v Pliešovciach. Aj v ďalšom spracovaní súkna, na šitie sviatočných kabaníc boli v našej obci vychýrení majstri. Známi boli aj kožušníci, kolomažníci. Od dávnych dôb sa v Pliešovciach vyrábalo vápno a na prelome 19. a 20.storočia boli Pliešovce známe i výrobou tehál v tehelni na Zábave. V rokoch 1928-1935 nastal v obci nový rozvoj remesiel a malého priemyslu (obuvníctvo, krajčírstvo, výroba limonád, výroba tehál a vápna), no naďalej pretrváva prevaha poľnohospodárskej prvovýroby. Aj v poľnohospodárstve sa prejavuje vplyv rozvíjajúceho sa priemyslu na Slovensku. Roľníci začínajú využívať pre uľahčenie prác na poli stroje a elektrinu. Elektrifikácia obce sa započala v auguste 1926 a ešte v tom roku v decembri bola i dokončená. Elektrifikácia umožnila využitie nového výdobytku techniky - filmu. V roku 1928 dostal licenciu na premietanie filmov v obecnom hostinci Ján Jablonka. Premietalo sa vo sviatočné dni a pri tom sa konali i tanečné zábavy. Významnou udalosťou bola výstavba železničnej trate zo Zvolena cez Krupinu do Šiah, ktorá bola dokončená v roku 1929. Stanicu postavili v blízkosti obce, no na pôde patriacej Sáse. Z toho vzniklo mnoho problémov, najmä humorných, s pomenovaním stanice. No najkrajším a do dnes aj zachovaným kultúrnym dedičstvom starých Pliešovčanov a Zaježovčanov je ľudový kroj. Ženský odev sa vyznačuje bohatosťou výtvarného a farebného prejavu. Z domáceho, jemnejšieho bieleho plátna sa šila spodná sukňa “kinteš”, ktorá bola vo vrchnej časti bohato nariasená. Ozdobená bola skromnejšie, pretože bola ukrytá pod vrchnou sukňou. Upínala sa plátenou páskou okolo pása. Vrchná sukňa “kitľa” sa zhotovovala z kvalitnejších látok, ktoré sa po domácky nevyrábali ( zamat, štof). Vrchná sukňa bola v rôznych farbách najčastejšie však červená, tmavomodrá, bordová a hnedá. Sukňa sa zošívala nariasená a v spodnej časti bola vyzdobená nášivkami, flitrami a “bortňami”. Upínala sa podobne ako spodná sukňa. Na vrchnú sukňu, ktorá bola v predu nastrihnutá sa opásala zástera “fiertucha”. Táto bola zhotovená z glotu, zamatu, alebo hodvábu. Okraje boli ozdobené alebo nášivkami, alebo

krížikovou výšivkou. Hornú časť odevu tvorilo “oplecko”. Rukávy i oba diely sa všili nariasené do golierika, ktorý sa pod krkom zväzoval šnúrkou. Pod lakťom sa rukávy stiahli pomocou vrapov, ktoré sa prešívali širšou výšivkou s kvetinovými vzormi, ukončené bielou čipkou. Na oplecko sa obliekal živôtik “brusľak”, ktorý siahal pod prsia a zhotovoval sa z kašmíru, alebo brokátu. Podkladovú látku takmer celú prekrývali našité farebné stužky, perličky a hadíky. Odev doplňala predĺžená trojuholníková šatka “kosička” na prsiach prekrížená a v driekovej časti na chrbte sa uviazala na uzol. Kosičky boli najčastejšie biele, príležitostne čierne. Doplnkom ženského odevu bol kožuštek bez rukávov siahajúci pod prsia, alebo do pása, zdobený bohatou hladkovanou výšivkou s rastlinným motívom. V zime sa nosil kožušinový kabátik “harajda”, ktorý bol vypasovaný a siahal do polovice bedier. Vrchná časť sa šila zo zamatu a zdobila sa viacfarebnou krížikovou výšivkou. Pokrývka hlavy bola rozdielna podľa toho, či sa jednalo o vydatú ženu, alebo slobodné dievča. Dievčatá mali vlasy rozdelené do pútca a vzadu mali zapletenú do vrkoča mašľu, vydaté ženy mali vlasy tiež rozdelené do pútca, ale na čele mali čiernu zamatovú stužku zopnutú vo vlasoch (vraj ako prejav smútku za turkami odvlečených, alebo zabitých mužov). Na hlave nosili čepiec bohato zdobený ovsíkmi a flitrami. Na čepiec sa niekedy uväzovala farebne potlačená šatka, ktorá sa uväzovala na “pampúšik”. Na nohách spočiatku nosili ženy v chladnejších dňoch krpce, alebo chodili väčšinou bosé. Sviatočne nosili čižmy a v zime plstené kapce. Doplnkom kroja boli viacradové korálky, ktoré zdobili hrdlo. Mužský kroj sa vyznačoval voči ženskému jednoduchosťou a striedmosťou. Košeľa bola z bieleho plátna so všitými naberanými rukávmi a golierom. Zapínanie košele bolo do dvoch tretín predného dielu na gombíky. Po oboch stranách zapínania, v ramenách a v zápästí bola vyšívaná tmavohnedou štepovanou výšivkou s rastlinnými a geometrickými vzormi. Nohavice tvorili plátené široké “gäty” siahajúce do polovice lýtok zdobené v spodnej časti výšivkou, podobnou košeli. Na nohaviciach sa nosila biela zástera v spodnej časti zakončená strapcami, podobne ako nohavice. V zimných mesiacoh sa nosili súkenné nohavice bielej farby.V povojnovom období plátené “gäty” a zásteru nahradzujú čierne súkenné nohavice nad kolenom rozšírené tzv.”rajtky”. Odev dopĺňala čierna súkenná kabanica s užšou výšivkou. Mužský odev tiež dopĺňal kožuštek, ktorý bol bohato vyšívaný a siahal do pása. Na hlave sa nosil čierny klobúk a v zime kožušinová baranica. Muži na nohách nosili spočiatku krpce, v zime plstené kapce a neskôr čierne čižmy. Na košeľu sa nosil krátky súkený, alebo zamatový podšitý kabát (Doc.E.Horváthová: Zaježovské obyčaje 1993).

Ľudové staviteľské umenie bolo podmienené dostupným stavebným materiálom. Najčastejšie sa v tomto priestore stavali domy z kameňa vyplňovaného hlinou. Krovy boli drevené a pokryté spočiatku slamou. Až v neskorších dobách sa používala pálená škridľa či eternit. Dom sa skladal v dávnejšej dobe len z pitvora, jednej izby a komory. Izba slúžila ako kuchyňa i ako spálňa. V takejto miestnosti bol veľmi jednoduchý nábytok. Postele, na ktorých spávalo viac osôb, stôl, lavice a truhlica. V takomto dome bývalo 10-15 ľudí a neraz, v chladných dňoch i hospodárske zvieratá najmä mláďatá. V lete sa spávalo aj v humne, alebo v maštali pri dobytku. Neskôr sa stavali domy i s jednou izbou naviac. V kuchyni stála podmurovaná pec na pečenie chleba a varenie. V zime slúžila na vyhrievanie miestnosti a na tzv. prípecku spávali deti. Komora bola zásobárňou potravín. Pri stenách stáli “škrine” s obilím a odkladalo sa tam i kuchynské náradie a náčinie. V komore sa ukladalo i vyúdené mäso zo zabíjačiek. Zabíjačka bola a ešte i je rodinným sviatkom, pri ktorej sa schádzali i príbuzní. Dosiaľ sa zo zabitého prasiatka okrem mäsa, ktoré sa údilo, vyrába slanina na údenie i paprikovaná, jaternice a klobásy. Výrobky zo zabíjačky sa údili v udiarni v pitvore, alebo bola udiareň zhotovená mimo domu z dreva. Súčasťou obytného domu boli i hospodárske staviská. Väčšinou boli pristavené v rade s domom, alebo do pravého uhla k domu. Pokiaľ sa domy stavali v radovej zástavbe boli prednou stranou obrátené ku ceste. Vchod do dvora bol uzatvorený dvojkrídlovou oblúkovou bránou, zdobenou latkami rôznych tvarov, farebne sa líšiacimi. Zavesená bola do oblúkovitých pilierov s bráničkou pre chodcov. Takéto brány je možné vidieť v obci i dnes, ako i na Zaježovej v časti Dolinky u majiteľa Suchára. Hospodárske staviská sa skladali z maštale “konice” a humna. Nad humnom sa časť podkrovia preložila drevenými hradami, pokrytými doskami a tvorila holohumnicu. Na nej sa skladovalo obilie v klasoch so slamou , aby sa po čase vymlátilo buď ručnými cepami, neskôr mláťačkou. Podkrovie humna a domu slúžilo ako zásobáreň sena pre dobytok. Vráta na humne boli drevené a vnich boli zamontované menšie dvere, aby gazda pri chovaní dobytka nemusel otvárať veľké vráta na humne. Vráta na humne neboli osadené na pántoch, ale otáčali sa na stĺpoch, ktoré boli usadené v prahovej časti v “hniezde” a v hornej časti valcovité a osadené v priečnej hrade v lôžku. Po zatvorení sa vráta podopierali dreveným kolom. Menšie dvere, či už na humne alebo na “konici”, mali kľučku jazykového tvaru a zaisťovali sa v drevenom kolíku so zubom. Z opačnej strany sa otvárali zatiahnutím za motúz. V podkroví domu sa sušievali a uskladňovali orechy alebo iné poľnohospodárske plodiny, ktoré vyžadovali sucho. V humne bola podlaha z udupanej hliny, ktorá sa proti rozpadaniu a praskaniu pravidelne natierala kravským trusom. Poľnohospodárske náradie si obyvatelia väčšinou vyrábali sami alebo kupovali na jarmokoch. Dodnes sú ešte starí

majstri v Pliešovciach, alebo v Zaježovej, ktorí vyrábajú kosiská, hrable a drevené vidly. Zdobia ich jednoduchým vyrezávaným ornamentom, ktorý je pre nich typický a odlišuje jednotlivé výrobky starých majstrov. Jedným z posledných výrobcov drevených vidiel a hrablí je i Juraj Strhársky zo Zaježovej, koše a "fiľkášky" vyrába Štefan Ratkovský z Lonca.

Kultúra ľudového prejavu sa spočiatku prenášala ústnym podaním z pokolenia na pokolenie. Napriek nepriazni pomaďarčovacích vplyvov počas stáročí útlaku Slovákov, zachovali sa dodnes prekásne piesne, rozprávky a povesti Piešovčanov. Zvyky a tradície sú v dnešnej pretechnizovanej dobe trochu v úzadí obecného diania, no napriek tomu sa zachovávajú. Už v čase obrodeneckého hnutia sa v obci začalo hrať divadlo. Donedávna sa v Pliešovciach nacvičovali divadelné hry pliešovskými ochotníkmi. Témy sa vyberali väčšinou z dedinského prostredia, ktoré najviac priťahovali divákov z radov občanov. V roku 1992 vznikol pri MKS folklórny súbor Rozmarín. Založili ho pliešovské ženy, ktoré sa rozhodli, že budú zachovávať, udržovať a rozvíjať ľudové tradície z našej obce. Súbor vedie pani Anna Ďurčová, ktorá už mala skúsenosti s vedením podobného súboru ešte v rokoch 1976-1979 a je choreografkou všetkých tancov a programov. Organizačnou vedúcou je p. Anna Paľovová. Prvýkrát sa súbor predstavil so svojim programom 28.júna 1992, ktorý doprevádzala ľudová hudba pod vedením primáša Štefana Rella a hneď na začiatku zožal v obci veľký úspech. To motivovalo členky súboru do ďalšej aktivity. Rozšírili svoj repertoár nie len o spevy a tance pliešovského regiónu, ale i o zvyky a tradície, ktoré prezentovali na rôznych vystúpeniach v okolitých obciach ba i na južnom Slovensku. Členky speváckej skupiny sa aktívne zúčastňujú všetkých akcií ZPOZ-u obce. V rokoch 1997, 1998 sa konal prvý a druhý ročník Podajvorských folklórnych slávností, ktoré ako dúfame, sa stanú každoročnou tradíciou našej obce.

ZVYKY a OBYČAJE Tak ako v iných regiónoch sa ústnym podaním do dnešných čias zachovali rôzne zvyky a tradície i v Pliešovciach a na zaježovských lazoch. Už predchádzajúce generácie považovali dve až tri deti v rodine za dostatočný počet. Je to pochopiteľné, pretože dedičstvo sa skladalo prevažne z poľnohospodárskej pôdy. Tá sa pri vydaji, alebo ženbe z časti dávala do vena, alebo pri úmrtí gazdu dedila a tým sa kúskovala. Hovorievalo sa že ak sa narodí dieťa, pribudne na nebi jedna hviezda. Stávalo sa, že placenta sa zachytila na hlavu dieťaťa, vtedy sa hovorilo, že sa narodilo v čepci a predpovedali mu šťastný život. Rovnako šťastný mal byť človek, ktorý sa narodil so zubami, bohatý zas ten, ktorý mal na rukách chĺpky. Placentu zakopávali pod ovocný strom, aby lepšie rodil a k stromu sa z toho istého dôvodu vylievala i voda z prvého kúpeľa. Šestonedieľka sa až do “vádzky”, čo bola akási rituálna očista, musela zdržiavať doma, ”aby ju voľačo neodvlieklo”, nesmela prať piestom, aby neprivolala búrku, ani dojiť kravy, aby nestratili mlieko. K najvýznamnejším udalostiam v živote človeka patrila svadba. Rodičia mládenca prišli do domu dievčaťa na “pytačke”, ktoré patrili akémusi prvému nezáväznému rozhovoru o vene a hmotnom zabezpečení mladého páru. Ďalšou etapou bola “vera”, ktorá sa konala opäť v dome dievčaťa, no už s pohostením. Tu sa už pred svedkami, ktorými boli krstní rodičia oboch mladých, vyjadrilo rozhodnutie o sobáši. Tento záväzok sa potvrdzoval vzájomným obdarovaním. Platila zásada, že nevesta má dostať viac než ženích. Pre ženícha to bola zväčša košeľa a pre nevestu šatka, látka na šaty a peniaze. Ak niektorá strana sľub porušila, musela dary vrátiť. Na prvú ohlášku nevesta nechodila do kostola. Medzi druhou a treťou ohláškou chodili z nevestinej i ženíchovej strany, z každej po jednom, “zváči”, pozývať na svadbu. Boli to zväčša mládenci, ktorí boli potom na svadbe “družbami”. Ženíchov družba bol tzv.prvým družbom. Sobáš sa konával voľakedy v pondelok po poslednej ohláške. V medzivojnovom období už v sobotu doviezli na voze “rúcho” teda výbavu, čo sa nezaobišlo bez rôznych žartov a jednaní. V perinách bolo niekoľko mincí pre šťastie, holubie pierka, aby sa mladí radi mali a v osobitnom obrúsku bol zabalený koláč “mrváň” pre novú rodinu. V nedeľu mladé ženy z rodiny a susedstva prišli do domu nevesty a pripravili jej svadobný veniec a pierka pre svadobčanov. Oblečenia na svadbu bolo už pripravené. Čižmy dostala nevesta od rodičov, oplecko, kitľu, zásteru a brusľak od krstnej matky. Rovnako o šaty ženícha sa starali krstní rodičia. Budúca svokra pripravila pre nevestu najmä čepiec. V pondelok ráno sa zhromaždili svadobčania v obidvoch domoch. U ženícha sa dlho nezdržali, boli len svedkami jeho mládeneckej rozlúčky. Potom ženícha odprevadili do domu nevesty a na sobáš. Všetky obradné príhovory v dome ženícha, ale i nevesty mal na starosti “starejší”, ktorý bol z ženíchovej strany. Pri týchto obradoch starejší mal

pripravené rôzne odobierky a vinše, ktoré sa v priebehu časov a situácií rôzne upravovali. Pritom vznikalo množstvo humorných situácií. Po odobierke od rodičov mladý pár a svadobčania išli na sobáš do kostola. Išlo sa na viacerých vozoch, ktoré boli vyzdobené. Po sobáši sa všetci vrátili do domu nevesty, kde sa odbavovala svadba s bohatou hostinou, tancom a hudbou. Pred polnocou sa svadobčania rozišli, len mladý zať zostal nocovať u nevesty. Ráno sa zase všetci zišli v dome nevesty na “zavíjanku”. Za účasti ženíchovej matky a žien z príbuzenstva nevestu preobliekli do šiat, ktoré priniesla ženíchova matka. Potom už i za účasti ženícha a prvého družbu jej založili na hlavu svadobný čepiec. Toto sa tiež nezaobišlo bez rôznych prekáračiek najmä ženícha. Na čepiec jej založili venček a vyviedli ju zo spevom medzi svadobčanov. Začala sa tancovať vykrúcanka na pieseň “Na zelenej lúke kopa sena...” a nevestina krstná matka už stála pripravená s riečicou, do ktorej tí, ktorí tancovali s nevestou vhadzovali peniaze. Po vykrúcanke urobili mládenci okolo nevesty kruh a zodvihli ju hore. Keď ju zložili, prvý družba jej sňal venček. Nevesta si ho dobre schovala,lebo jeho poškodenie, alebo strata boli zlou predtuchou pre manželstvo. Po odovzdaní koláča “radostníka” nevestou krstnej matke sa v tomto dome svadba skončila. Pokračovala v dome ženícha. Ak sa nevesta vydávala do druhej dediny mládenci z jej dediny pýtali “prieväz”. Zastavili sprievod a od starejšieho pýtali za nevestu peniaze. Po dojednaní sprievod mohol pokračovať ďalej. Po príchode do domu ženícha sa budúca svokra opýtala nevesty čo jej priniesla. Odpoveď väčšinou znela:

” Zdravia šťastia, hojnô božskô požehnania, mamička moja”. Trikrát sa pobozkali a nevesta dostala koláč “mrváň”, ktorý nevesta prehodila cez hlavu medzi svadobčanov. Každý si chcel z neho kúsok vziať, lebo sa verilo, že prináša šťastie. Tu pokračovala svadobná hostina s rôznymi obradmi a humornými prekáračkami. Svadba končila nad ránom. Z týchto starých zvykov je vidieť, že svadba voľakedy trvala niekoľko dní. Dnes sa svadby konajú väčšinou v sobotu a končia v nedeľu nad ránom. Odbavujú sa spoločne buď v dome nevesty, alebo ženícha. A najnovšie v kutúrnych domoch, alebo reštauráciách. Najsmutnejšou, no nevyhnutnou udalosťou v živote, je úmrtie člena rodiny. Verilo sa, že ak v noci zavíjajú psy, cítia smrť, alebo ak na dvore ryje krt, niekoho z domu vyryje a pod. Keď niekto ťažko umieral, preložili s ním posteľ tak, aby tam kde bola hlava boli nohy, alebo ho položili rovnobežne s hradami na povale. V miestnosti, kde bol mŕtvy, sa zastavovali hodiny a zrkadlo sa prekrylo čiernou látkou. Uloženie mŕtveho do truhly tiež podliehalo rôznym zvyklostiam. Večer prišli do domu mŕtveho príbuzní a známi na “spievanie”. Spievali sa nábožné piesne za dušu mŕtveho. V dávnejšej dobe sa pri mŕtvom “vykladalo”. Znamenalo to, že najbližšia príbuzná obradne spevavo a plačlivo spomínala na niektoré úseky života zomrelého a prejavovala žiaľ nad stratou. Tieto tradície sa menili aj podľa toho, či zomretý bol starší, mladší, slobodný, či dieťa. Rok na dedinách sa vyznačoval zachovávaním rôznych tradícií počas sviatkov. Na Nový rok chodili mladší chlapci vinšovať do domov príbuzných a známych. Na Troch kráľov sa chodilo s betlehemom, alebo s tromi kráľmi. Vo fašiangovom čase sa konali sprievody zamaskovaných mladých ľudí. Masky predstavovali rôzne zvieratá a nadprirodzené bytosti. Bol to čas veselosti a zábav, ktorý končil v nedeľu pred popolcovou stredou, najmä u evanjelikov, ktorých je v Pliešovciach a na lazoch väčšina. Na Veľký piatok sa pred východom slnka chodilo umývať na potok, aby bolo zdravia dostatok. O Veľkom piatku sa hovorilo že je “hojivý”. Všetky rany spôsobené v tento deň sa rýchlo zacelili. Preto sa v tento deň škopili prasce a teľatá, obrezávali stromy. Biela sobota bola dňom návštevy kostola a večera bola len skromná. Na druhý deň, vo Veľkonočnú nedeľu už boli jedlá na stole bohaté, lebo skončil veľký pôst. Na obed sa podávalo mäso z jahňaťa, alebo kozľaťa, k tomu bol upečený sviatočný koláč a údená šunka. Nechýbali maľované vajíčka ako symbol plodnosti. Na druhý deň vo Veľkonočný pondelok bola oblievačka. Mládenci chodili v skupinách a polievali studenou vodou dievčence. Za to dostali od dievčat pierko za klobúk a maľované vajíčko. Dni Kataríny, Ondreja a Lucie sa považovali za “strídžie” sviatky. Používali sa rôzne “veštecké” metódy na predpovedanie budúcnosti. Napríklad na Ondreja sa veštilo z roztaveného olova liateho do studenej vody. Podľa tvaru sa predpovedali rôzne udalosti v živote. Na Luciu sa dával dobytku, ale i členom rodiny jesť cesnak, ktorý mal magickú moc, lebo odháňal “strigy”. Chodilo sa “s Luckou” po domácnostiach strašiť deti. Na sv. Mikuláša dospelí obdarúvali deti rôznymi sladkosťami. Vianoce sú i dnes najväčším sviatkom a predchádzala im vždy dôkladná príprava. Slobodné dievča pred štedrovečernou večerou vymietlo smeti zo všetkých kútov a vynieslo ich von. Počúvalo odkiaľ sa ozve brechot psa a na tú stranu sa malo do roka vydať. Štedrovečerný stôl bol prikrytý bi elym obrusom a okolo nôh stola sa dávala reťaz, aby sa gazdovstvo a rodina neroztrhala. Pod stôl sa dávala slama alebo seno, aby bola dobrá úroda. Do vahana pod stôl, alebo pod obrus sa dávalo trocha žita, ktoré sa po sviatkoch vysypali hydine

na dobrú znášku vajec. Na večeru sa jedol cesnak s čerstvo napečeným chlebom, opekance, kapustnica s hríbami a klobásou. Na stole boli pripravené i koláče, med, orechy, jablká a hriata sladká pálenka. Večera začínala až po bohoslužbách (u evanjelikov). Pred večerou spravidla mladší člen rodiny priniesol na stôl horiacu sviečku a pozdravil všetkých sviatočne oblečených členov rodiny slovami: “Pán Boh vám daj dobrý večer a prajem vám šťastné vianoce”. Zhasili všetko osvetlenie, len sviečka horela a gazda začal večeru modlitbou. Od tejto chvíle sa nesmela gazdiná pohnúť od stola, aby jej sliepky “nezanášali”. V katolíckych rodinách sa chodilo po večeri na polnočnú omšu do kostola. Sviatočnú atmosféru doplňovali Cigáni, ktorí chodili po domoch vinšovať. Včas ráno na Božie narodenie ten, ktorý doniesol večer sviečku, priniesol vodu a vložili do nej jablká, v ktorých bol vtlačený peniaz. V tejto vode sa všetci poumývali, aby boli po celý rok zdraví. Potom sa chodilo do kostola a po skončení bohoslužieb sa už nevarilo, ale sa jedlo to čo ostalo od štedrovečernej večere. V podvečer sa robila spoločná obchôdzka mládencov po dedine i po lazoch. Volalo sa to “po orechách”. Navštívili každý dom, kde mali dievča. Päsťou rozbili na kraji stola pár orechov “už pre ten zvyk” a pri harmonike vytancovali všetky ženy. Kým skončili bolo ráno. Večer sa konala štefánska zábava. V posledný deň roka bola večera tak ako na Štedrý večer, no nejedol sa už cesnak a tiež niektoré vianočné zvyklosti sa nerobili. No nielen vo sviatočné dni sa dodržiavali rôzne tradície a zvyklosti, ale i vo dni všedné, ktoré boli späté s prácou roľníka. S prvým vyháňaním dobytka na pašu, dávali ku prahu maštale reťaz, vajíčko a hrsť sviežej trávy, aby “dobytok bol mocný ako reťaz, okrúhly ako vajíčko, že by bola dobrá paša”. Už zanikol aj zvyk pri prvej orbe zaorať do zeme vajíčko pre zvýšenie plodnosti zeme. Na “Ďura” chodili niektoré ženy stierať plátnom rosu z cudzích lúk a vyžmýkanú vodu dávali kravám, aby dobre dojili. Pred prvým májom mládenci stavali pre dievčence mladé brezové stromy, ktoré sa nazývali máje. Na Turíce sa tieto máje spúšťali a pri muzike, ktorá chodila s nimi, sa tancovalo. Na druhý deň sa konala tanečná zábava, na ktorej dievčence dávali peniaze za máje. V júni na Jána chodili ženy zbierať liečivé rastliny a lieskové prúty pre ochranu pred búrkou. Na Jakuba sa chodilo prvýkrát okopávať zemiaky a keď prišla žena na koniec prvého riadku zvalila sa na zem so želaním, aby mala také ťažké vrecia zemiakov, ako je sama ťažká. Nasledujúci deň je Anny, vtedy chodili ženy “tancovať" do kapusty. Medzi riadkami kapusty sa opatrne niekoľko krát otočili hovoriac:

”Včera bolo Jakuba a dneska je Anny, nak sa naša kapustička do veľkých hláv valí”. Výročný cyklus zvykov a tradícií sa končil 1.a 2. novembra, keď sa vyčistili hroby zomrelých, obložili sa čačinou a vyzdobili.

8. Slovenský štát a Slovenské národné povstanie.

Dvadsiate roky tohoto storočia boli v znamení aktivizácie robotníckeho hnutia. Už koncom roku 1919 začala sociálnodemokratická strana predvolebnú kampaň. V mestách a na dedinách sa organizovali verejné schôdze, rozširovala sa tlač a letáky. Volebná kampaň sociálnej demokracie bola úspešná aj v Pliešovciach. Vo voľbách (1920) do parlamentu a senátu z 2045 evidovaných voličov dalo svoje hlasy sociálnym demokratom 1265 voličov. Za Národnú a roľnícku stranu hlasovalo 464, za Slovenskú ľudovú stranu 49 a Československú socialistickú stranu 20 voličov. Po rozštiepení Sociálnodemo-kratickej strany vzniká nová strana - Komunistická strana, ktorá na dlhú dobu poznačí vývoj Slovenska. Prvým zakladateľom tejto strany v Pliešovciach bol Ondrej Rievaj-Bučinský, ktorý bol zároveň i senátorom v Národnom zhromaždení. Pri voľbách do okresného zastupiteľstva vo Zvolene získala síce len jednu tretinu hlasov no to stačilo na ovplyvnenie mienky obyvateľstva. Jej ideológia o rovnosti a bohatstve pre všetkých dokázala v budúcnosti ovplyvniť zásadne mienku najmä jednoduchých ľudí. Napriek silnej propagande a ovplyvňovania všetkých revolučných požiadaviek robotníkov nedosahovala jednoznačnú podporu obyvateľstva. Vo voľbách do okresného zastupiteľstva a krajinského snemu v decembri 1928 z 1735 voličov volilo túto stranu 307 voličov a o rok neskôr z 1780 voličov jej dalo svoj hlas len 219 voličov. V roku 1927 sa stáva zakladateľ KSČ zástupcom starostu obce. Pohyb na európskej politickej scéne znovu naberal kurz k prerozdeleniu sfér vplyvu európskych mocností. Politická expanzia Nemecka dávala tušiť, že pokoj zbraniam po prvej svetovej vojne nebude dlhý. Už v septembri 1938 Nemecko po vyhlásení mníchovkého diktátu prakticky rozdelilo Československo. 6.októbra 1938 sa vytvára autonómia Slovenska. Na čelo autonómnej vlády je postavený ThDr.Tiso a najsilnejšou politickou stranou je Hlinkova slovenská ľudová strana. Úplný rozpad Československa nedal na seba dlho čakať. Na okýptené Čehy a Moravu sadol tieň fašizmu v podobe Protektorátu. Slovensko vyhlasuje 14.marca 1939 Slovenský štát na čele s prezidentom Dr.Jozefom Tisom.

Českí četníci a úradníci boli zbavení funkcií a prepustení. Väčšina sa vrátila do Čiech. Slováci začali mať pocit, že nastali konečne nové časy pre hospodársky a kultúrny rozvoj Slovenska. Lenže problém bol v tom, že Tisova vláda nebola skutočne samostatná. Jej tútorom bolo hitlerovské Nemecko. Žiadna politika navonok ani vo vnútri štátu nebola možná bez konzultácií s nemeckou vládou. Vláda Slovenského štátu prebrala rasovú politiku Nemecka, dokonca sa pripojila i k vyhláseniu vojny podľa inštrukcií Nemecka. Je len samozrejmé, že demokraticky zmýšľajúce sily na Slovensku, ktoré nesúhlasili s vládnou politikou robili podvratnú činnosť. Po vyhlásení vojny Nemecka Poľsku (1.9.1939) a v lete 1941 sovietskemu Rusku sa rozhorel nový a ešte strašnejší vojnový požiar než ho zažilo ľudstvo pred tridsiatimi rokmi. Na Slovensku sa začalo pripravovať ozbrojené vystúpenie slovenského národa proti fašizmu. Protifašistické a demokratické sily našli v jeseni roku 1943 spoločnú reč a založili tajne Slovenskú národnú radu a v decembri toho istého roku formulovala aj svoj program - Vianočnú dohodu. Touto dohodou došlo k prepojeniu národného programu s revolučným programom komunistov. Tak ako v politických prípravách ozbrojeného povstania, tak aj vo vojenských prípravách a v otázkach materiálneho zabezpečenia povstania zohráva zvolenský región nezastupiteľnú a dôležitú úlohu. Vojenské ústredie SNR určilo základný operačný priestor v týchto hraniciach:

- na severe pohorím Nízkych Tatier - na východe východnými okrajmi Slovenského rudohoria - na juhu horstvami Poľany a Javoria - na západe pohorím Kremnických vrchov a Veľkej Fatry. Tento priestor bol nazvaný operačným trojuholníkom Brezno - Bystrica - Zvolen a dostal krycí názov Zuzana. Jeho význam spočíval v tom, že vo Zvolene, na Oremovom Laze, v Krupine a Banskej Štiavnici sídlili vojenské posádky. Veliteľom posádky na Oremovom laze bol vtedy major Korda, ktorého SNR aj v tejto funkcii potvrdila. Veliteľ tejto posádky mal spolu s posádkami vo Zvolene, Krupine a B.Štiavnici zaistiť prístupové cesty od maďarských hraníc šiestimi pešími, dvomi guľometnými a štyrmi batériami delostrelectva. Major Korda prejavoval aktivitu a vzťah k povstaniu aj tým, že už na jar 1944 zásoboval partizánov skupiny Sitno výzbrojou a výstrojom. Jednotka armády z Oremovho lazu mala vytvoriť oporný bod na osiach Dudince - Krupina - Senohrad - Zvolen, Modrý Kameň - Oremov laz - Pliešovce - Zvolen a Dolná Strehová - Tisovník - Stará Huta - Zvolen. Do 23.augusta 1944 jednotky uskutočnili taktické cvičenia pri Hriňovej, Dobrej Nive a Pliešovciach. Veliteľ Korda nadviazal spojenie s miestnym mlynárom z Lopát, Júliusom Feriancom. Skúmal prírodné pomery okolo Pliešoviec, sledoval reakcie obyvateľstva a zistil, že tento priestor je vhodný pre organizovanie odboja. Obyvatelia obce a okolitých lazov pomáhali vykonávať prevoz vojenského i zabezpečovacieho materiálu. Spomínaný mlynár Ferianc mal zaistiť spojenie s partizánskou skupinou, ktorá pôsobila v Sklabini v martinskom okrese. Spojenie nadviazal cez lekárov martinskej nemocnice MUDr.Kustrom, MUDr. Pajtášom a MUDr.Klimom. Počas jarných mesiacov Korda spolu s Feriancom a por.Jánom Ličkom pripravovali tajné sklady zbraní. Miestny lekár MUDr.Medvecký mal za úlohu zabezpečiť dostatočné množstvo liekov a obväzového materiálu. Pre túto úlohu sa spojil s miestnym lekárnikom PhMr.Haasom. V priebehu leta boli do príprav Povstania zasvätení aj miestni činitelia P.Šutek - notár, J.Lacko - evanjelický farár, J.Piško - riaditeľ školy, Š.Frend - mäsiar, V.Brtko - drevoobchodník, O.Erdély - zverolekár a J.Šajban - úradník. Tesne pred oficiálnym vyhlásením Povstania dňa 28.augusta 1944 o 21.hodine dal mjr.Korda vybubnovaním zvolať všetkých obyvateľov obce do hostinca Jeleň a predniesol pamätnú reč, ktorá je citovaná v kronike takto:

“Nadišiel čas! Nieto času na riešenie osobných sporov! Opakujem: Nieto času na riešenie osobných sporov! Kto vzdor tomu chce, alebo bude riešiť osobné spory, potrestám ho vlastnou rukou - zastrelením. Naše jednotky už bojujú pri Žiline. Preto kto je chlap na mieste, nech sa chytí zbrane a vstúpi medzi ne! Dúfam, že som to povedal jasne! majte sa dobre, s Bohom.” Na druhý deň bolo v Pliešovciach prezentovaných vyše tisíc dobrovoľníkov. Dr.Medvecký, ktorý vykonával prezentáciu i vystrojovanie mal plné ruky práce. Tretieho septembra bola vyhlásená mobilizácia. Do tridsiatich hodín musel každý bojaschopný muž dostaviť sa na určené miesto. Následne 14.septembra boli povolaní i tí muži, ktorí mali prepúšťacie lístky. 8.septembra zvolal Štefan Knoška zástupcov politických strán a založili Revolučný národný výbor. Tento výbor sa skladal z 18 členov, z toho bolo 8 členov Demokratickej strany, 8 Komunistickej strany a dvaja nestraníci. Predsedom sa stal Štefan Knoška a podpredsedom J.Krátky. Starostom obce sa stal Štefan Ferianc.

RNV začal svoju činnosť 10.septembra a zameriaval sa najmä na zbierky potravín, liekov, bielizne a peňazí pre potreby povstalcov. V krátkej dobe sa zozbieralo 29.329 korún, 2698 kg zemiakov, 893 kg múky, 576 kg hrachu, 353 kg fazule a množstvo iných potravín, textilu a oblečenia. V Pliešovciach bol sformovaný aj partizánsky oddiel “Thälmann”, ktorý bol pozdejšie nasadený mjr.Kordom na bojovom úseku Tomášovce-Lučenec. Pre obranu Povstania pracovali všetky RNV a väčšina obyvateľstva Slovenska. Na povstalecké územie preniklo zo západu, severu a východu do 30.000 nepriateľských vojakov s kompletnou výzbrojou a značnými bojovými skúsenosťami. Aj proti takejto presile sa povstalci držali statočne. Nemecké vojsko sa dva týždne pokúšalo obsadiť obec v smere od B.Štiavnice a Krupiny. Nakoniec 19.októbra ustupovali vojenské jednotky z pliešovského priestoru dvomi smermi, na Zvolen a na Kalinku. Vojenský materiál schoval mäsiar Frend, no večer toho istého dňa ho poslal do Zvolena za jednotkou. Na Pliešovce 19.októbra zaútočila nemecká pancierová brigáda z bojovej skupiny SS Schill v dvoch prúdoch a v sile 27 tankov a 8 pancierových vozidiel. Povstalecké jednotky z Pliešoviec ustúpili. V tomto strete padli dvaja povstaleckí vojaci, dvaja partizáni a štyria civilisti boli zranení. Obsadením Pliešoviec a Sásy sa preniesli boje i do oblasti Javoria. Bojová skupina Schill takto začala tlak na Zvolen z viacerých smerov. Veliteľstvo povstaleckej armády muselo urobiť opatrenia na obranu prístupov k srdcu Povstania - k Banskej Bystrici. Do bojov o znovuzískanie prístupov na Zvolen nasadilo do protiútoku 2.paradesantnú brigádu, ktorá sa už predtým vyznamenala v bojoch na rôznych úsekoch frontu. A skutočne 22.októbra 1944 smerom od Kalinky cez Zaježovú, tretia skupina 2.paradesantnej brigády znovu získava Pliešovce a Sásu. Bolo potrebné využiť výhodnú situáciu a pokračovať v protiútoku smerom na Babinú a Krupinu, no časť jednotky bola okamžite prevelená na úsek frontu k Breznu. Tak sa stalo, že 23.októbra oslabenú tretiu skupinu z Pliešoviec vytlačil útok roty pancierovej brigády SS. Ešte v ten deň o 23.hodine boli Pliešovce a Sása znova v nemeckých rukách. V týchto bojoch padlo 28 povstaleckých vojakov a jeden civil. V bojoch o obec zhorelo niekoľko domov aj s hospodárskymi staviskami. Po obsadení obce bola nálada v obci skľučujúca. Niektorí obyvatelia opustili obec a schovávali sa na lazoch u príbuzných a známych. Tí čo museli v obci ostať si všemožne pomáhali a nenašiel sa medzi nimi udavač, ktorý by zradil Nemcom tých čo pomáhali organizovať Povstanie. RNV pracoval vtedy na lazoch a tak vedenie obce bolo na starostovi. Tomu však okupačný nemecký veliteľ na tretí deň po obsadení správu obce odovzdal. Okupačné vojsko z obce odtiahlo 26.októbra, no väčšina chlapov sa naďalej skrývala po lazoch, najmä tí, na ktorých vydala slovenská vláda z Bratislavy zatykače. Začiatkom decembra prišlo do obce gestapo a hneď začalo s vyšetrovaním. Počet nemeckých vojakov sa zvyšoval. Postupne začali obsadzovať byty a bývať spolu s domácimi. Občania museli kopať zákopy, svojími záprahmi vykonávať prevoz bojovej techniky a materiálu. V obci vybili väčšinu dobytka, ktorý spracovali v poľných jatkách, od hospodárov brali krmivo pre kone, seno, zrno i slamu. Takto sa v obci vystriedali tri nemecké divízie, no najhoršia podľa spomienok občanov bola Hornosliezska divízia. Nemecký generál, ktorý bol ubytovaný na fare hrozil nariadiť 10.februára 1945 evakuáciu obyvateľstva. Našťastie k tomu nedošlo. Front prebiehal v priestore Pliešoviec vyše tri týždne a za stálej delostreleckej paľby sem dopadlo vyše dvetisíc granátov. Zničených bolo 40 domov, 20 hospodárstiev a 400 domov bolo poškodených. Oslobodeniu obce predchádzali takmer dvojmesačné ťažké boje o horský masív Javoria. Nemecké jednotky sa snažili všetkými silami zastaviť postup 1.rumunskej armády pod velením generála Atanasiu na obrannom postavení Pliešovce Dolné Mladonice. Boje v priestore železničnej trate trvali týždeň a rumunské jednotky s podporou delostrelectva Červenej armády 4.marca 1945 vytlačili Nemcov z Pliešoviec.

9. Vzťah obce k vojenskému obvodu Lešť.

Rozvoj obce Pliešovce v posledných desaťročiach ovplyvňovala činnosť vojsk v susediacom Vojenskom obvode Lešť. Po prvej svetovej vojne so vznikom ČSR a vznikom Československej armády, bol Oremov Laz vybratý francúzskymi vojenskými poradcami, ako priestor vhodný pre všestranný výcvik vojsk. Na základe tohoto výberu začali vojská ČSR od roku 1932 hromadne cvičiť a strieľať na Oremovom Laze. Na cvičenia chodili väčšinou pešo, alebo koňmo. Po vybudovaní železničnej trate boli prepravované touto železnicou. Cvičiace vojská potrebovali v priebehu výcviku krmivo pre kone a potraviny pre vojakov. Vzhľadom na tieto skutočnosti začal medzi armádou a obyvateľmi čulý obchod a pre značnú časť obyvateľstva i možnosť zárobku. Tým sa stala obec Pliešovce vstupnou bránou, ale aj určitým obchodným centrom cvičiacich vojsk. Usadlosti v okolí Pliešoviec, patriace do katastra obce Pliešovce boli naďalej obývané a len v dobe výcviku a strelieb mali občania zakázané chodiť na polia a pasienky, kde prebiehal výcvik. Za toto obmedzenie v hospodárskej činnosti vyplácala armáda finančné náhrady. Významnú úlohu zohrala spolupráca občanov Pliešoviec s Vojenským výcvikovým táborom najmä v čase SNP. Vtedajší veliteľ VVT major Korda spolu s veliteľským zborom (npor.Ličko, npor.MUDR.Vávra a por.Julius Ferianc) a občanmi Pliešoviec pripravovali Povstanie a v jeho priebehu tu boli pripravované, vystrojené a vyzbrojené niektoré jednotky, ktoré boli nasadzované na rôznych úsekoch povstaleckého frontu. Po druhej svetovej vojne nastal väčší rozvoj armády, pribudli nové zbraňové systémy a motorizáciou armády pribudli i pásové vozidlá. Výcvik na takejto technike prinášal zvýšené nároky na budovanie potrebnej učebno-výcvikovej základne. To sa nemohlo uskutočňovať bez vytvorenia základných špecifických priestorov využívaných výlučne vojskami a riadených armádnym velením. Využijúc ustanovenia zákona o obrane štátu č. 131/36 Zb., ako i uznesenia Zboru povereníkov zo dňa 27.1.1948 o zriadení Vojenského výcvikového tábora, bol daný podnet na vyhlásenie určenej lokality za priestor dôležitý pre obranu štátu. Do priestoru VVT na Oremovom Laze pri dedine Lešť, pripadlo celé katastrálne územie obce Lešť a Turie Pole, spolu s časťami uzemí obcí Veľký Lom, Suché Brezovo, Senohrad, Dačov Lom a Pliešovce (rozloha 848,5 ha). Požiadavky kladené na výcvikový priestor, ako i určité zásady utajovania, si vynútili prijatie samostatného zákona a preto bol prijatý Národným zhromaždením ČSR zákon č.169/49 Zb zo dňa 16.6.1949 o vojenských obvodoch. Tým bol daný zákonný podklad k premene VVT Oremov Laz na Vojenský obvod Lešť. Názov dostal ako pamiatku na ťažké boje v II.svetovej vojne pri rovnomennej dedine (pozn. zostavovateľa). VO Lešť vznikol 1.8.1950. Na vysídlenie uvedeného územia bola stanovená komisia z územných orgánov, ktorá vysídľovanie riadila a stanovovala výšku odškodnenia za nehnuteľnosti, ktoré vysídlené obyvateľstvo vlastnilo. Medzi inými z katastrálneho územia obce Pliešovce boli vysídlené lazy Hroniaková, Medzibučinky, Podkova, Švihranka, Grúň, Lašťoky a časť Podjavoria. Vysídlenie bolo ukončené v roku 1952. Popri hlavnom poslaní Vojenského obvodu, ktorým bolo plnenie výcvikových úloh, sa nezabudlo ani na obhospodarovanie poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu. Vzhľadom na tieto úlohy boli vytvorené Vojenské lesy a majetky. Týmto sa umožnilo nie len zachovať lesný a pôdny fond, ale sa vytvorilo značné množstvo pracovných príležitostí pre obyvateľov obce Pliešovce. Zároveň to prispelo veľkou mierou i k novodobému rozvoju obce.

10. Vojenské lesy a majetky Pliešovce.

História podniku VLM SR Pliešovce sa spája so vznikom Vojenského výcvikového priestoru Lešť, ktorý vznikol v roku 1923. Po vysídlení sa v roku 1950 vytvorila prvá Lesná správa Lešť so sídlom v Lopatách. Vedúcim LS bol mjr.Emil Coplák. Táto lesná správa hospodárila na výmere cca 2700 ha. V oblasti Riečok (terajší okres M.Kameň) bola vytvorená Poľnohospodárska správa Riečky s vedúcim por.Štefanom Mrázom. Výmera poľnohospodárskej pôdy bola 613 ha. V roku 1952 bola od Štátnych lesov prebratá časť lesného fondu, ktorá niesla názov Lesná správa Sklené a vedúcim bol Stanislav Páleš. Hospodárila na výmere 816 ha. Všetky uvedené správy boli riadené podnikovým riaditeľstvom v Malackách. Riaditeľom tohoto podniku bol Ing.Gustáv Stodola. V dôsledku nadmernej vzdialenosti od sídla podniku a obtiaží pri riadení chodu hospodárenia, rozhodol minister Národnej obrany ČSR na návrh riaditeľa správy VLM v Prahe o zriadení nového podnikového riaditeľstva v Pliešovciach. Stalo sa tak 1.júla 1952. Novému riaditeľstvu boli delimitované z VLM Malacky: LS Lešť, LS Sklené s hospodárskymi celkami Zemianske Kostoľany, Nováky a časť LO Hronsek, ďalej PS Riečky. Náčelníkom novovytvoreného podniku sa stal kpt.Miloslav Balažic.

Začiatky boli ťažké. Podnik sa začal rozvíjať bez akýchkoľvek mechanizačných prostriedkov (vlastnil jedno nákladné auto, dva kolesové traktory a jedno osobné auto). Žil len z prídelových fondov, ktoré dostal na druhý polrok 1952 z PR VLM Malacky a pre rok 1953-1954 z prostriedkov správy VLM Praha. Nemal vôbec svoj vlastný bytový fond, ani výrobné objekty. Mechanizačné prostriedky boli značne opotrebované a poruchy sa odstraňovali v súkromných podmienkach. Aj napriek týmto ťažkostiam splnil podnik plánované úlohy pre rok 1953. K prvému rozšíreniu podniku prišlo od roku 1955, keď boli prevzaté hospodárske celky od ŠL Antol a to Pliešovce, Zaježová a Sása. Z týchto celkov bola vytvorená LS Pliešovce a vedúcim sa stal pán Ján Matlák. V tomto roku bola vytvorená aj Dopravno-mechanizačná správa Pliešovce s vedúcim Vladimírom Búzikom. Od Štátnych lesov Mošovce prevzal podnik v oblasti Skleného lesné obvody Rovná Hora, Langrund, Kunešov, Sočovské háje. Vedúcim tejto LS bol menovaný pán Róbert Tonhauser. Z poľnohospodárskej oblasti boli prevzaté celky Lašťoky, Podjavorie, Vidov Vrch a od obce Senohrad celok Klinkov Laz a Šimákov Laz. Z týchto sa vytvorila poľnohospodárska správa Lašťoky s vedúcim Júliusom Ďuríčkom. Koncom roka 1955 bola podnikovým riaditeľstvom vytvorená Stavebná správa a od Štátnych lesov Modrý Kameň bol prevzatý celok Horné Strháre, ktorý bol pričlenený k LS Lešť. V roku 1955 zamestnával podnik VLM Pliešovce 580 pracovníkov, z čoho bolo 64 technických pracovníkov. Pretože podnik nemal vlastný bytový fond, zahájil v roku 1954 výstavbu osembytovej jednotky, ktorú dokončil v marci 1955. 8.augusta 1956 pri železničnom nešťastí tragicky zahynul náčelník podniku kpt.M.Balažic a na jeho miesto nastúpil v septembri 1956 kpt.Ing.Pápay Ernest. V roku 1956 podnik začal výstavbu novej administratívnej budovy a troch štvorbytoviek, ktoré boli dané do užívania koncom roka 1957. Dňa 24.júna 1957 postihla podnik veľká veterná kalamita v lesných porastoch, ktorá zničila 82 % porastov. Následky kalamity sa likvidovali až do roku 1959. V tom čase riadil podnik tri lesné správy, Pliešovce, Sklené a Lešť, dve poľnohospodárske správy, Riečky a Lašťoky, stavebná a dopravno-mechanizačná správa. Na podniku boli vytvorené útvary: lesnej výroby, poľnohospodárskej výroby, plánovania, ekonomiky práce a normovania, mzdová učtáreň, sekretariát, odbyt a zásobovanie. Rok 1959 priniesol zmenu riaditeľa podniku. Namiesto Ing.Pápaya, ktorý prešiel do Malaciek, nastúpil na funkciu riaditeľa v Pliešovciach pplk. Ing.Jozef Naništa. V roku 1962 bola dostavaná nová budova Stavebnej správy a neskôr i Lesnej správy v Pliešovciach. V 1963 roku sa vytvorila nová Poľnohospodárska správa Vidov Vrch, ktorej vedúcim sa stal pán Juraj Malatinec. V hodnote 9,399 tis.Kčs bol v roku 1967 dokončený hospodársky dvor spolu s bytovkami na Vidovom Vrchu. V tomto čase prebiehala intenzívna výstavba podniku. V roku 1965 bol v hodnote 5,294 tis.Kčs dokončený hospodársky dvor na Podjavorí a v hodnote 2,772 tis.Kčs na Kamennom Vrchu. Dopravnomechanizačná správa sa v roku 1973 presťahovala do nových objektov v hodnote 5,174 tis.Kčs. Rekultivácie vojenského priestoru si vynútili založenie novej správy - asanačnej. Táto mala spočiatku sídlo na Slávii, neskôr na Vidovom Vrchu. Prvým správcom bol Pavol Valent. Rekultivácie prebiehali intenzívne až do roku 1968. Leto tohoto roku a následná politická normalizácia poznačila aj Vojenské lesy v Pliešovciach. K 30.12.1970 odchádza z funkcie riaditeľa plk.Ing.Naništa a na jeho miesto prichádza novoustanovený riaditeľ pplk.Ing.Švec Jozef. V roku 1974 sa zavádza nová organizačná štruktúra. Pre lepšie zhodnotenie drevnej hmoty, ktorej sa ťaží v roku 1974 o 100 tisíc plnometrov viac než v rokoch 1950-1955, bolo vytvorené stredisko Piliarskej výroby v Lopatách (1974). Prvým vedúcim tohoto strediska bol stanovený Robert Šmidt. V tom čase sa “za pochodu” vykonávala rekonštrukcia základných prostriedkov a vybudovalo sa spracovanie menej kvalitnej drevnej hmoty na úžitkové rezivo. Od 1.1.1976 prevzal podnik niektoré územia lesného fondu v oblasti Malej Fatry a boli pričlenené k Lesnej správe Sklené. Vedúcim strediska bol Ladislav Lerner, bývalý polesný Lesnej správy Pliešovce. Od 1.1.1976 sa podnik na základe rozhodnutia vyšších hospodárskych orgánov rozširuje o katastrálne územia obcí Stará Huta, Horný a Dolný Tisovník, kde prevažoval ešte súkromný sektor hospodárenia. Na tomto území bola zriadená poľnohospodárska správa so zaujímavým názvom Celina. Prvým vedúcim bol Ján Pohánka. V roku 1980 sa tam vybudoval hospodársky dvor v hodnote 6,292 tis. Kčs. Pre zlepšenie bytových pomerov najmä mladých pracovníkov podniku bola v tejto lokalite v roku 1984 dokončená bytová výstavba v hodnote 3,106 tis. Kčs. V roku 1977 preberá podnik pod svoju správu aj pliešovské Jednotné roľnícke družstvo a vytvára tak Poľnohospodársku správu Pliešovce. Funkciu vedúceho tejto správy až do odchodu do dôchodku vykonáva Ján Kyseľ z Pliešoviec. Pre Pliešovce pričlenenie k VLM, znamená nielen rozvoj zamestnanosti, ale i rozšírenie poľnohospodárskej činnosti. V roku 1982 sa k PS Pliešovce pričleňuje hospodárstvo Podjavorie. V rámci tejto správy sa vybudovalo v hodnote 12,591 tis.Kčs stredisko Rázputie. Na stredisku Siele sa postavila granulačná linka v hodnote 4,418 tis.Kčs, odchovňa mladého dobytka v hodnote 9,269 tis.Kčs a poľné hnojiská v hodnote 806 tis.Kčs.

Od 1.4.1987 nastupuje po odchode predchádzajúceho riaditeľa do funkcie pplk.Ing. Jozef Ulianko, pracovník, ktorý prešiel od funkcie zástupcu LS Lešť, cez vedúceho odbytu, námestníka riaditeľa až na funkciu riaditeľa podniku. Počas existencie podniku VLM Pliešovce sa nevenovala pozornosť len investíciám do výroby, ale i do zveľaďovania obce. V roku 1976 bola odovzdaná do užívania sedemnásťbytová jednotka vkusného atypického tvaru. V roku 1981 prvá z troch veľkobytoviek. Do nového obytného komplexu sa nasťahovalo 64 rodín, o päť rokov neskôr bola dostavaná bytovka pre 48 rodín. V roku 1987 Vojenské lesy postavili závodnú materskú školu pre 60 detí, tiež na Vidovom vrchu bola zriadená materská škola pre deti pracovníkov v poľnohospodárstve. Pre rekreáciu zamestnancov VLM bolo v roku 1975 odovzdané do užívania rekreačno-rehabilitačné zariadenie v kúpeľnom meste Dudince. Rok 1989 priniesol zásadnú zmenu politicko-hospodárskeho systému v Československu a rok 1993 osamostatnenie Slovenska ako suverénneho štátu. Rozdelenie bývalej ČSFR prinieslo pre Vojenské lesy a majetky Pliešovce základný prelom. Koncepcia o ďalšej existencii VLM v podmienkach novej hospodárskej a politickej štruktúry Slovenska, ktorú predložil zakladateľovi riaditeľ plk.Ing Ulianko, bola úspešná. Na základe toho sa Pliešovce stávajú od 1.1.1993 sídlom štátneho podniku VLM SR. Pod správu podniku patria bývalé štátne podniky v Malackách, Kežmarku a v Kamenici. Pliešovce sa tak stávajú znovu významnou obcou nie len vo zvolenskom regióne, ale i na celom Slovensku. V súčasnosti je riadi-teľom podniku Ing. mjr. V. Brodnianský.

11. Poľnohospodárske družstvo Pliešovce.

V roku 1959 bolo založené v našej obci väčšinové JRD, do ktorého vstúpilo 289 členov. JRD začalo hospodáriť spoločne od jesene 1959 na celkovej výmere 1239 ha. Za prvého predsedu bol zvolený: za podpredsedu: za členov predstavenstva:

Ján Ratkovský č.160 Ján Rausa č.246 Štefan Veľký č.296 Ján Krátky č.264 Ondrej Pivarček č.38 Juraj Kacian č.266 Štefan Filčík č.262 Mária Cútová č.271 Štefan Ratkovský č.124

za predsedu revíznej komisie:

Štefan Paľov č.4

za vedúcich hosp.pracovníkov: účtovníci:

Štefan Rievaj č.323 Štefan Ratkovský č.124

zootechnici:

Ján Krátky č.150 Ján Kyseľ č.304

agronóm:

Ján Rausa č.246

hospodár:

Ján Kyseľ č.178

vedúci stavebnej skupiny: mechanizátor:

Juraj Kacian č.266 Ján Rausa č.270

Boli schválené miesta pre výstavbu vývojových stredísk, dôležité bolo vyčlenenie pôdy pre občanov, ktorí do JRD

nevstúpili. Družstvo začalo hospodáriť so stavom sústredených hospodárskych zvierat, a to 380 ks ošípaných a 230 ks HD. Pracovná jednotka bola zálohovaná sumou 8,-Kčs a doplatkami 6,-Kčs. V roku 1959 bolo odpracovaných celkom 12272 pracovných jednotiek. Dobytok bol chovaný roztrieštene v provizorných adaptovaných priestoroch na viacerých miestach. Druhým predsedom JRD v roku 1960 sa stal Štefan Kyseľ č.188. Ostatné vedenie ostalo bez zmeny. Dňom 15.4.1960, bol zvolený do funkcie predsedu Ján Macko č.18. Dochádzalo k zmenám v predstavenstve revíznej komisie, ako aj u hospo-dárskych pracovníkov. Bola určená povinnosť odpracovať v mesiaci najmenej mužom 22 dní - 30 p.j., ženám 18 dní - 25 p.j. V roku 1961 bolo zvolené nové predstavenstvo a predsedom družstva sa stal Ján Kyseľ č.178. Postupne boli budované jednotlivé maštale. Stavy HD k 31.12.1962 vzrástli na 421 kusov ošípané 481 kusov ovce 376 kusov Na družstve bol zavedený chov hydiny. Z plodín boli pestované obilniny kde sa dosahoval výnos 20 až 25 q z ha zemiaky 53 q z ha cukrová repa 148 q z ha mak 6,3 q z ha seno 21 q z ha Pracovných jednotiek v tomto roku bolo vyčerpané 40 916. Postupne JRD nadobudlo i mechanizačné prostriedky. Malo svoj vlastný obilný kombajn dva silážne kombajny jeden traktor DT 54 11 kolesových traktorov 4 samoväzy 2 vysokotlaké lisy a ďalšie menšie stroje. Od roku 1963 sa v družstve pestoval aj ľan 24 q z ha a kapusta 215 q z ha. Hodnota pracovnej jednotky vrátane naturálií vzrástla na 15,25 Kčs. Za rok 1969 JRD vykázalo dobrý výsledok s čistým ziskom 1,741 tisíc Kčs. Od roku 1971 do funkcie ďalšieho predsedu JRD nastúpil Ján Kyseľ č. 13. Vytvorené bolo nové predstavenstvo, revízna a ostatné komisie. Od jesene 1973 sa zvýšila výmera poľnohospodárskej pôdy v družstve na 1827 ha, rozšírením členskej základne z okolitých lazov. V družstve sa vytvorili aj obchodné činnosti cez pohostinný salaš a ťažba štrkov v lome Paušný vrch. Za rok 1975 družstvo vytvorilo čistý zisk 1,165 tisíc Kčs. Od 1.1.1977 JRD bolo pričlenené k VLM a vytvorená bola samostatná Poľnohospodárska správa VLM Pliešovce a takto hospodárili do 31.12.1992. V druhej polovici roka 1992 v obci vznikol veľký problém a to privatizácia PS VLM Pliešovce. Obec sa zapojila do privatizácie PS VLM a po mnohých jednaniach na Ministerstve pôdohospodárstva SR, Ministerstve financií ČSFR, Generálnom riaditeľstve VLM v Prahe a samozrejme na podnikovom riaditeľstve VLM Pliešovce sa podal konkurenčný privatizačný projekt na PS VLM Pliešovce, ktorý bol aj koncom decembra roku 1992 schválený v privatizačnej komisii Ministerstva financií v Prahe. Na základe uvedeného projektu obec prevzala bezplatne majetok v hodnote 62,161 mil.Kčs, zo sumy pripadlo 23,4 mil.Kčs na reštitúcie pre fyzické osoby za živý a mŕtvy inventár. Pri privatizácii pomáhali riaditeľ VLM Pliešovce plk.Ing.Jozef Ulianko, ekonomický námestník Ing.Michal Kolačkovský, starosta obce Pliešovce Ing.Štefan Sýkora, Ing.Dušan Šúr, Ing. Milan Chudík, Ing.Štefan Ratkovský, p.Štefan Rievaj (zástupca

starostu), ale aj ostatní nemenovaní občania. Na základe uvedeného stavu obec v spolupráci s prípravným výborom založila na ustanovujúcej členskej schôdzi, konanej dňa 13.12.1992, nové Poľnohospodárske družstvo Pliešovce. Predsedom predstavenstva novovzniknutého družstva bol zvolený Ing.Dušan Šúr a riaditeľom PD je Ing. M. Poništ.

12. Poľnohospodárske družstvo Zaježová.

Obyvatelia Zaježovej (ktorá sa v súčasnosti skladá z častí: Zaježová, Polomy, Dolinky) sa tak dnes, ako i v minulosti, venujú poľnohospodárstvu. Súkromne hospodáriaci roľníci vytvorili spoločenstvo, ktoré bolo založené na ustanovujúcej schôdzi 31.augusta 1969. Prví funkcionári spoločenstva boli: - predseda Ján Šimko - podpredseda Ján Kyseľ - členovia predstavenstva: Ján Ondriska, Ján Paľov, Michal Bartko, Štefan Strhársky, Štefan Rievaj a Štefan Kyseľ. V spoločenstve, ktoré sa nazývalo Spoločenstvo súkromne-hospodáriacich roľníkov, hospodárilo 102 členov, na výmere 700 ha poľnohospodárskej pôdy (okrem pasienkov). Spoločenstvo zabezpečovalo pre svojich členov nákup osív, sadby a umelých hnojív, zakúpilo mechanizmy na uľahčenie práce (čistička na obilie, kosačky, atď.) Venovalo sa aj výstavbe spoločných priestorov - kancelária, sklady a pod. Po trojročnom hospodárení členovia Spoločenstva odsúhlasili na schôdzi, konanej dňa 26.11.1972, vstup do JRD Slatinské Lazy od 1.1.1973. Počas dvadsaťročného hospodárenia v JRD Podjavorie so sídlom v Slatinských Lazoch, sa družstevníci zo Zaježovej plnou mierou pričinili o rast rastlinnej a živočíšnej výroby. Vybudovali farmu pre 500 dojníc v hodnote 20 mil. korún. Plánovaná výstavba bytoviek, ako aj iných stavieb, bola však uskutočnená v sídle JRD. Od 1.júla 1993 sa zaježovskí družstevníci rozhodli hospodáriť samostatne. Do predstavenstva novovzniknutého PD Zaježová boli zvolení: Ján Macko predseda predstavenstva - Štefan Kyseľ Juraj Paľovič - Štefan Rievaj - Anna Macková a za riaditeľku družstva Ing.Katarína Nemcová, ktorá svojou zanietenou prácou zabezpečuje spoľahlivý chod družstva. Poľnohospodárske družstvo sa zameriava na rastlinnú výrobu - pestovanie plodín a obilovín podhorského pásma. V r. 1995 dosiahli priemerné výnosy v obilninách 40q/ha, z toho ozimný jačmeň 52q/ha. Práca družstva je však zameraná najmä na živočíšnu výrobu, ktorá sa orientuje na chov čistého plemena holštýnsko-frýzske (na dojnicu 3400-3860 litrov mlieka ročne), slovenské strakaté (chov na mäso), oviec, kôz a v obore chovajú daniely. PD Zaježová hospodári v ťažšom prírodnom prostredí (v nadm. výške 600-850 m n.m.), čo si vyžaduje úmornú a obetavú prácu všetkých pracovníkov družstva. Z dosahovaných výsledkov vidieť, že družstevníci k svojej práci pristupujú zodpovedne.

14. Súčasnosť obce

Po druhej svetovej vojne sa občania plne zapojili do prác na výstavbe vojnou zničenej obce. V prvom rade budovali zničené mosty, cesty a opravovali si poškodené rodinné domy. Rozvoj obce pokračoval úspešne. Vybudovala sa elektrifikácia na okolitých lazoch. Postavilo sa sídlisko s občianskou vybavenosťou, obchodom, školou v osade Zábava. Na rozlohe 6 ha bol umelo vytvorený obecný rybník. Bola postavená nová budova Základnej školy s telocvičňou a pre najmenšie deti budova Materskej školy. Vybudovala sa nová cesta na Podjavorie v dĺžke 10 km, vodovod, bol daný do užívania nový športový areál. Vybudovaná bola nová budova kina, vykonaná rekonštrukcia sekundárnej siete a verejného osvetlenia v obci, rekonštrukcia budovy zdravotného strediska s nadstavbou poschodia ako i rekonštrukcia lekárne. Pre rozšírenie služieb obyvateľstvu, bol postavený nový obchodný dom a reštaurácia Jednoty SD, dom služieb, nová čerpacia stanica Benzinolu. Celkom bolo postavených 288 bytov v jednotlivých bytovkách štátnej, družstevnej a podnikovej výstavby a viac než 200 nových rodinných domov. V roku 1972 bola ukončená prestavba kina na širokouhlé plátno. Vybudovalo sa námestie a dokončili sa verejné plochy a chodníky. V roku 1975 bola vykonaná celková rekonštrukcia miestneho rozhlasu vrátane novej ústredne, vybudovaný vodovod do

Sitníckej ulice, ukončená bola výstavba námestia s fontánou. V roku 1976 bola vybudovaná cesta na Podhánkovú a Neresnicu. V roku 1977 - 78 bol vybudovaný Dom smútku a pripravované bolo stavenisko pre výstavbu kultúrneho domu na pilotážne zakladanie stavby. V roku 1979 - 86 bola zabezpečovaná výstavba kultúrneho domu, terajšieho Spoločenského domu Družba, ako najrozsiahlejšia stavba tohoto obdobia. Stavba bola vybudavaná v akcii “Z” v hodnote diela 5 mil.Kčs. V roku 1987 - 88 bola uskutočnená prestavba čističky odpadových vôd. V roku 1989 - 90 boli vybudované kompletné inžinierske siete pre výstavbu 72 rodinných domov v rámci individuálnej bytovej výstavby. V roku 1990 bolo započaté s výstavbou novej školskej jedálne pri ZŠ. Spracovaná bola projektová dokumentácia pre výstavbu spoločnej budovy Obecného úradu a Poštového úradu pri kultúrnom dome. Začiatkom roka 1991 sa delimitoval bytový fond do vlastníctva obce. V roku 1991 bola rozostavaná stavba čističky odpadových vôd, ktorá sa aj v roku 1991 ukončila. Školská stravovňa v areále školy bola dokončená v roku 1992. Obec v roku 1991 privatizovala (bezodplatne) do vlastníctva obce budovu Domu služieb . V roku 1992 sa uskutočnila rekonštrukcia bývalej budovy VB na pekáreň. Koncom roku 1992 obec založila príspevkovú organizáciu Správa obecných lesov Pliešovce, ktorá svoju činnosť spravovanie obecného lesa začala od 1.1.1993 (výmera lesa 2129 ha). V roku 1993 obec v spolupráci s členmi organizácie Strom života zaviedli zber druhotných surovín v obci ako jedna z prvých obcí v okrese. Občania sú zamestnaní vo VÚ Lešť, VLM, Poľnohospodár-skom družstve Pliešovce, Poľnohospodárskom družstve Zaježová, Polyplaste, Prevádzkarni obce, Obecných lesoch, súkromnom sektore a taktiež dochádzajú do zamestnania do Zvolena a Krupiny. V rokoch 1995 - 96 sa vybudoval v obci televízny kábelový roz-vod a v roku 1997 sa začalo obecné vysielanie Info Kanálu. V rokoch 1997 - 98 sa v celej obci uskutočnila rekonštrukcia EN a VN rozvodov. V rokoch 1995 - 98 bola vykonaná rekonštrukcia nasledovných objektov: budova obecného úradu, kultúrneho domu Družba, budovy Správy obecných lesov, hájenky Zaježová, budovy bývalej školy v Zaježovej a budovy reycklačného strediska. V roku 1998 bolo pre obec vydané stavebné povolenie na ply-nofikáciu obce a podpísané zmluvy s SPP. S plynofikáciou obce sa má začať v roku 1999.