DESIATKY A DARY V BIBLII : ICH ÚČEL A TEOLOGICKÝ VÝZNAM. (Pracovná verzia).
Daniel Horničár (10/2010)
Desiatky a dary sú doležitou biblickou témou. Prinášanie desiatkov a darov bolo súčasťou života Hospodinovho ľudu od úsvitu dejín. V tejto práci sa zastavíme nad jednotlivými biblickými textami, ktoré pojednávajú o desiatkovej praxi a daroch, s cieľom priblížiť ich účel a teologický význam.
I. Desiatky a dary v Starom zákone. 1. Desiatok v patriarchálnej dobe. 1.1 Abraham a desiatok. Prvá zmienka o desiatku sa nachádza v 1 Moj 14. kapitole, ktorá podáva správu o Abrahámovom víťazstve nad mezopotámskými kmeňovými vodcami, a následnom stretnutí s Melchisedekom. Melchisedek, ktorý bol kňazom najvyššieho Boha, vychádza v ústrety Abrahámovi a požehnáva ho (14:19-20). Abrahám z vďačnosti za víťazstvo a požehnanie odovzdáva Melchisedekovi desiatok, a následne vyznáva, že Hospodin je stvoriteľom i vlastníkom nebies i zeme (1 Moj 14:22).
1.2. Jakob a desiatok. V 1Moj 28. kapitola popisuje Jakobovu skúsenosť s Hospodinom. Jákobovi na úteku pred Ezavom sa zjavuje vo sne Hospodin. Zasľubuje mu požehnania dané Abrahámovi (potomstvo, zem), vedenie a ochranu v budúcnosti (1 Moj 28:13-15). Ako odpoveď na tieto zasľúbenia Jákob sľubuje Hospodinovi desiatok zo všetkého čo mu Hospodin v budúcnosti dá (1 Moj 28:20-22). Dávaním desiatku Jakob vyjadruje vďačnost za zasľúbené požehnanie.
2. Desiatok ako zmluvné ustanovenie. 2.1. Tretia kniha Mojžišova 27:30-33. Ustanovenie o desiatku (Lv 27:30-33) sa nachádza v záverečnej kapitole Levitiku, ktorá je súčasťou vačšieho celku, Ex 19:21 – Lv 27:34, ktorý podáva zmluvné ustanovenia medzi Hospodinom a Izraelom. Hospodin dáva svojmu ľudu rôzne zákony a kultické ustanovenia, ktoré určujú akým spôbom má žiť svätý ľud - oddelený pre Hospodina. 27. kapitola Levitiku tvorí celok, skladajúci sa z dvoch častí, ktorého hranice sú formálne i tématicky zreteľne ohraničené. Vo svojej prvej časti, vv. 2-25, pojednáva o daroch 1
určených zvláštným sľubom pre Hospodina a ustanovuje pravidlá o možnosti ich spätného vykúpenia. Hospodinovi mohli byť sľubom zasvätení : ľudia (2-8), zvieratá (9-13), domy (1415), polia a pozemky (16-25). Ustanovenie o desiatku (30-33) spolu s nariadením o prvorodených (26-27) a o zarieknutom (28-29) tvorí jej druhú časť. Zo samotného ustanovenia o desiatku1, a z kontextu, v ktorom sa nachádza môžeme konštatovať následujúce : Desiatok má byť odovzdaný z úrody a z domácich zvierat. Desiatok sa nenachádza v kategorii (dobrovoľných) darov.2 Je uvedený v oddieli (3 Moj 27:26-33), ktorý pojednáva o skutočnostiach, ktoré nemohli byť Hospodinovi zasľúbené ako dar, pretože mu už patrili zákonite na základe iného ustanovenia (prvorodené, zarieknuté a desiatok). 3 Moj 27:30-33 zdorazňuje, že prvotným príjemcom desiatku je Hospodin : je "pre Hospodina / l-yhwh" (30 a), a "svätým pre Hospodina / kodeš l-yhwh" (verše 30,32). Nie je oddeleným pre Hospodina skrze ľudský sľub, ako to bolo v prípade napr. darov. Účel desiatku nie je explicitne stanovený. Je naznačený slovným spojením "svätým pre Hospodina / kodeš l-yhwh" (verše 30,32). To môže znamenať, že je určený pre tých, ktorí reprezentujú Hospodina – kňazov, a pre levitov, ktorí slúžia vo svatyni, kde prebýva Hospodin.3 Toto použitie desiatku naznačuje aj zjednocujúci prvok celej 27. kapitoly, ktorá zahŕňa dobrovoľne dary, respektíve ich finančnú náhradu, i to čo patrí Hospodinovi zákonite. Je to ich spoločný účel – sú určené na zabezpečnie chodu svätyne a pre kňazstvo.
2.2. Štvrtá kniha Mojžišov 18:20-32. 4 Moj. 18 kapitola tvorí súčasť oddielu (10:11-21:35), ktorý popisuje ako Izraelský národ, po tom čo učinil zmluvu s Hospodinom, dostal ustanovenia a zákony, zhotovil svätyňu, putuje spod Sinaja k moábským rovinám a nachádza sa pred vstupom do zasľúbenej zeme.
1
3 Moj 27:30-33 : "30. Všetok desiatok krajiny, z obilia poľa i ovocných stromov, patria Hospodinovi. Sú zasvätené Hospodinovi. 31. Ak si niekto chce niečo vyplatiť zo svojho desiatku, nech pridá k tomu pätinu. 32. Všetok desiatok z dobytka a oviec, všetko čo prechádza pastierskou palicou, každé desiate bude zasvätené Hospodinovi. 33. Nebudete pri tom zisťovať, či je to dobré, alebo zlé, ani sa to nesmie zameniť. Keby sa to predsa len zamenilo, bude sväté to i ono, nesmie sa vyplatiť."
2
Je doležité si všimnúť, že dary sú vyjadrené podmieňovacou formuláciou : "ak niekto zasľúbi/zasvätí..." (3 Moj 27:2,9,14 ) 3
Tento účel desiatku je explicitne formulovaný v ďalšom ustanovení o desiatkoch v 4 Moj 18:20-32.
2
Ustanovenie o desiatku (4 Moj 18:20-32) predchádza správa o vzbure levijských Kórachovcov, ktorí si nárokovali na kňazský úrad a s ním spojené služobnosti (4 Moj 16-17). Nachádza sa v kontexte opatrení, ktorých účelom bolo jasne vymedziť rozdielne povinnosti kňazov a levijcov vo vzťahu k svätyni. Kňazi boli poverení službou vo vnútri svätyne, a pri oltári pre zápalné obete (18:7). Lévijcom bola zverená strážna služba a rôzne pomocné práce pri svatyni (18:2-6). Po vymedzení pôsobnosti kňazov a lévijcov (4 Moj 18:1-7), Hospodin dáva ustanovenia o ich zabezpečení (4 Moj 18:8-32). Zatiaľčo 4 Moj 18:8-19 pojednáva o zabezpečení kňazov, 4 Moj 18:20-32 sa týka prostriedkov určených pre lévijcov. V tejto časti (verše 20-32) je špecifikovaný účel desiatkov. Sú určené lévijcom : "ako dedičstvo za/[helef]4 službu, ktorú konajú, za službu v stáne zhromaždenia (v.21)", "mzda za vašu službu v stáne zhromaždenia (v. 31)". Postavenie týchto výpovedí, na začiatku a na konci oddielu 4 Moj 18:20-32 naznačuje, že zabezpečenie levitov je jeho kľúčovou témou. Hospodin zabezpečuje lévijcov, pretože sa venujú práci súvisiacej so svätyňou. Nemajú mať iné materiálne zabezpečenie než to, ktoré pochádza z desiatkov (18:23-24).5 Podľa 24. verša desiatok má byť prinášaný ako "obeť pozdvihnutia Hospodinovi". Prinášanie desiatku má teda bohoslužobný rozmer. Ľud neprináša desiatok lévijcom, ale Hospodinovi ako obeť. To, že Hospodin je prvotným vlastníkom desiatkov, a že On ich dáva lévijcom, je v texte silne zdôraznené. Sloveso "natatti / dávam", s podmetom odkazujúcim na Hospodina, sa nachádza vo veršoch 21, 24 a 26 a štrukturuje celý oddiel. Aj lévijci majú priniesť desiatu časť z desiatku, ktorý dostali od Hospodina, ako obeť pozdvihnutia. Tá je určená kňazom (4 Moj 18: 26-29). Podľa 4 Moj 18:20-32 desiatky sú určené na mzdu lévijcom a kňazom za ich službu vo svätyni.
4
Hebrejská predložka helef znamená "namiesto, výmenou za".
5
4 Moj 18:23-24 vyjadruje Hospodinov príkaz : "A tedy len sám Lévi bude konať službu stánu zhromaždenia, ... a medzi synmi Izraelovými nedostanú dedičstva, lebo desiatok synov Izraelových, ktorý budú obetovať Hospodinovi obeťou pozdvihnutia, som dal Levitom za dedičstvo. Preto som im povedal, že medzi synmi Izraelovymi nebudú nedostanú dedičstva."
3
2.3. Desiatky v Piatej knihe Mojžišovej. Piata kniha Mojžišova sa zmieňuje o desiatkoch na troch miestach 12:6-19, 14:22-29 a 26:12-15. Téma desiatkov sa v 5 Moj vyskytuje najčastejšie zo všetkých kníh Starého zákona. Všetky výskyty sa nachádzajú v celku, ktoré tvoria kapitoly 12 – 26, nazývanom deuteronomistický zákonník. 5 Moj 12 sa zaoberá témou sústredenia kultu do jediného miesta. Zdorazňuje uctievanie Boha v jednej svätyni, - mieste, ktoré si vyvolí Hospodin. Podľa 12:6-19 desiatky majú byť prinesené každoročne na Hospodinom vyvolené miesto - ústrednú svatyňu ve Jeruzaléme. Tam majú byť konzumované pred Hospodinom (bohoslužobný rozmer), s radosťou. Jedenia sa má zúčastniť celá domácnosť. K tejto hostine sa má pozvať lévijec, ktorý je bez zabezpečenia. Na starostlivosť o lévijca je kladený veľmi silný doraz vo všetkych ustanoveniach o desiatku v 5 Moj. 5 Moj 14:22-27 upresňuje z čoho sa odovzdávajú desiatky, a ako majú byť následne konzumované. Ak je ústredná svatyňa ďaleko, desiatok môže byť speňažnený, a vo forme peňazí má byť dopravený do miesta svätyne. Tieto prostriedky majú byť použité na nákup ľubovoľných nápojov a pokrmov k spoločnej hostine. Odovzdávanie desiatku má teologický a výchovný význam. S prinášaním desiatku je úzko spojená bázeň Hospodinova. Prinášaním desiatku sa človek učí báť Hospodina (14:23b "aby si sa naučil báť Hospodina svojho Boha"), rešpektovať a ctiť Ho. Desiatok ovplyvňuje Hospodinové jednanie. Je jednak výsledkom Božieho požehnania (14:24b), jednak prináša Hospodinovo požehnanie 14:29b, 26:15. 5 kniha Mojžišova sa dvakrát zmieňuje o desiatkovom roku 14:27-29, 26:12-15. Desiatkový rok nastával každý tretí rok. V tomto roku bol desiatok výlučne určený pre znevýhodnených a ohrozených ľudí : pre lévijcu, cudzinca, sirotu a vdovu. Tento desiatok nemal byť prinesený do miesta svätyne, ale mal byť zložený pri bránach mesta, kde utláčaní a defavorizovaní očakávali milosrdenstvo (14:28; 26:12). Je považovaný za Hospodinovo prikázanie (14:13). I odovzdávanie desiatku chudobným má bohoslužobný charakter. Po tom, čo prinášajúci odovzdal desiatok a zaistil to, aby sa dostal k núdznym, mal urobiť vyznanie (modlitbu) "pred Hospodinom", že z desiatkom naložil predpísaným spôsobom (5 Moj 26:134). Slovné spojenie "pred Hospodinom" naznačuje, že vyznanie sa nemohlo urobiť na ktoromkoľvek mieste, ale malo byť prednesené v jeruzalémskej svätyni, pravdepodobne pri príležitosti Sviatku stánkov. Súčasťou vyznania bola prosba o Božie požehnanie. Dávanie desiatku núdzným je teda spojené s Hospodinovým požehnaním. Je podmienkou a príležitosťou, aby Hospodin
4
mohol udeliť svoje požehnanie (14:29 a 26:15). Podľa 5 Moj 26:13-15 len po presnom splnení Hospodinovho príkazu6, vyznavač mohol prosiť a očakávať Hospodinovo požehnanie. V pohľade na ustanovenia o desiatkoch v 5 Moj, a ich porovnaní s tým čo o desiatkoch nariaďuje 3 Moj 27 a 4 Moj 18 vynikajú značné rozdiely. Účel i zaobchádzanie s desiatkami sa podstatne líší. Zatiaľčo v 3 Moj 27 a 4 Moj 18 desiatky sú určené Hospodinovi, ktorý ich následne dáva lévijcom a (kňazom) za ich službu vo svätyni, v 5 Moj desiatky majú byť použité na hostinu, ktorej sa má zúčastniť celá domácnosť, v radosti, pred Hospodinom, v mieste svätyne. Ešte ďalší účel desiatkov špecifikuje ustanovenie o desiatkovom roku, kde každý tretí rok desiatky mali byť oddelené pre zabezpečenie najohrozenejších členov pospolitosti. Je možné, že pojatie desiatkov, tak ako ich predstavuje 5 Moj, reflektuje určitý posun oproti desiatkovej praxi známej z 3 Moj a 4 Moj. Desiatky by boli takto viac nasmerované na ľudí, do sociálnej polohy. Konštatovaná rozdielnosť však nemusí nutne znamenať, že deuteronomistický desiatok nahradil desiatok určený lévijcom. Rozdielnosť môže naznačovať, že v Izraelskej pospolitosti súbežne existovalo viacero druhov desiatkov. Prvý desiatok bol určený Hospodinovi, a následne daný lévijcom (a kňazom) za ich službu vo svätyni. Druhý desiatok mohol byť oddelený pre rodiny a konzumovaný spoločne pri výročných slávnostiach v Jeruzaléme. Tretí desiatok, prinášaný každý tretí rok – tzv. desiatok desiatkového roku – mal byť výlučne daný k dispozícii na zabezpečenie najnúdznejších. Mimobiblické pramene potvrdzujú desiatkovú prax viacerých desiatkov. Podľa rabínskej tradície existovali dva druhy desiatkov.7 Prvý typ desiatku bol oddelený pre živobytie lévijcov, ktorí ho mohli príjmať na ktoromkoľvek mieste. Druhý desiatok bol určený pre domácnosť k spoločnej hostine v Jeruzaléme. Tento druhý desiatok bol každý tretí rok použitý na iný, charitatívný účel. 8 Domácnosť sa ho mala zrieknuť, a venovať ho v prospech chudobných svojej pospolitosti.9 Jozefus Flávius podáva správu o troch desiatkoch, ktoré sa dávali súbežne.10
6
Z toho textu vyplýva, že Hospodin vymedzuje spôsob, akým sa má prinášať desiatok (5 Moj 26:13-14).
7
Mišna (súbor výkladov 5 knih Mojžišových z I. a II. stor. nášho letopočtu), venuje ustanoveniu o desiatkoch dva traktáty nazvané Desiatky/[Maaserot], a Druhý desiatok /[Maaser Sheni]. 8
Targum nazýva tento rok explicitne "rok desiatku chudobných" (5 Moj 14:28; 16:12). Targum je aramejský preklad Starého zákona. Pri tomto preklade boli včlenené do textu vysvetľujúce poznámky. 9
Takto chápe 5 Moj 26:12 Septuaginta "Keď oddelíš všetok desiatok svojej úrody, v treťom roku dáš druhý desiatok [to deuteron epidekaton doseis] lévijcovi , cudzincovi, sirote a vdove". (Septuaginta je grécky preklad Starého zákona pochadzajúci z polovice 3. stor. pred n. l.) Podobne interpretuje aj Targum Neofiti 5 Moj 26:12-13 : Keď oddelíte všetky desiatky vašej úrody, tretieho roka, ktorý je rokom desiatku chudobných, dáte prvý desiatok lévijcom a desiatok chudobných cudzincom, sirotám a vdovám, a budú jesť vo vašich mestách a nasýtia sa. A vtedy poviete pred Hospodinom vašim Bohom : Vyniesli sme z našich domov čo bolo svaté; dali sme prvý desiatok lévijcom a desiatok chudobných cudzincom,
5
3. Desiatky v predexilnej dobe. 3.1. Amos. Amos, prvý známy píšuci prorok, pôsobiaci v severnom Izraeli v 8. stor. pred n. l., odsudzuje náboženský ritualizmus bez osobnej poslušnosti a zodpovednosti. Prinášanie desiatku je medzi odsudzovanými rituálmi : "Podte do Bétela, a hrešme, do Gilgala a rozmnožujme prestúpenia a ráno donášajme svoje bitné obeti, a tretieho dňa svoje desiatky. A kadte z kvaseného obeť chvály a prevolajte dobrovoľné obeti, rozhláste! Lebo to tak vy radi, synovia Izraelovi, hovorí Pán Hospodin". (Am 4:4-5)
Z tohoto textu i z kontextu celej Ámosovej knihy je zrejme, že desiatok11 sa može stať len náboženským sebauspokujujúcim rituálom12, náhradou za osobnú zbožnosť, ktorá sa má prejaviť v etickom správaní.
3.2 Druhá kniha Paralipomenom. Desiatky v Druhej knihe Paralipomenom sú zmienené v kontexte náboženskej reformy kráľa Ezechiáša (8.-7. stor. pred n. l.).13 Hlavným cieľom reformy bola obnova chrámovej bohoslužby. Po očistení chrámu (2 Par 29), a správnom slavení Veľkej noci (2 Par 30), Ezechiáš dal príkazy týkajúce sa zabezpečenia chrámového personálu (2 Par 31). Ľud bol vyzvaný, aby priniesol čiastky pre kňazov (prvotiny), a pre levijcov (desiatky) [2 Par 31:4]. Kráľov príkaz vyvolal veľmi pozitívnu odozvu v Jeruzaléme i ostatných mestách v Judsku (2 Par 31:5-7).14 Desiatky zhromaždené na rôznych miestach boli prenesené do Jeruzaléma, kde na ich uskladnenie boli postavené nové skladovacie komory (2 Par 31:11). Nad skladom bol ustanovení správca a jeho zástupca, a ďalšie osoby, s morálnou integritou, ktoré mali dohliadať na distribúciu desiatkov kňazom a levitom, priamo v Jeruzaléme, a v kňazských mestách v Judsku (2 Par 31:12-15).
sirotám a vdovám, podľa všetkych prikázaní, ktoré si nám prikázal. Neprestúpili sme Tvoje prikázania, a nezabudli sme ani na jedno." (Kurzívou sú zvýraznené vysvetľujúce dodatky v texte). 10
Jozefus Flávius, Židovské starožitnosti, IV. 68, 205, 240, 242.
11
Je možné, že sa jedná o desiatok z 5 Moj 14:22-26, určený k spoločnej hostine v mieste svätyne.
12
Zdá sa, že celá bohoslužna je zameraná na sebauspokojenie, "lebo tak to vy radi" (Am 4:5). Medzi prinášanými obeťmi sú len dobrovoľné obeti, ale ani jedna obeť za hriech. 13
Z 2 Par 28:24-25 je zrejmé, že bezbožný kráľ Achaz, ktorý vládol pred Ezechiášom, ukončil chrámovú službu a zaviedol uctievanie pohanských bohov.
14
2 Par 31:5-7 "Keď sa tá výzva rozniesla, naznášali Izraeliti množstvo prvotín obilia, muštu, oleja, medu a roznych poľných plodín. Priniesli i mnoho desiatkov zo všetkého. Aj Izraeliti a Júdovci bývajúci v judských mestách odvádzali desiatok zo statku a oviec, ako aj z darov zasvatených ich Bohu, Hospodinovi, a uložili to na hŕby. V treťom mesiaci ich začali zakladať a v siedmom mesiaci skončili"
6
Podľa 2 Par 31:8-10 vernosť v odovzdávaní desiatkov je spojená s Božím požehnaním.
4. Desiatky v poexilnej dobe. 4.1. Nehemiáš. Nehemiášova kniha podáva obraz o desiatkovej praxi v poexilnej dobe. Správa o desiatkoch sa nachádza v kontexte Nehemiášovej nábožensko - sociálnej reformy vedenej v roku 445 pred n. l.. Po čítaní knihy Zákona (Neh 8), ľud obnovuje zmluvu s Hospodinom a zavazuje sa zachovávať všetky jeho ustanovenia (Neh 9 - 10). Okrem dodržovania dňa odpočinku, ľud sľubuje, že zabezpečí svojími prostriedkami chod chrámovej bohoslužby. Desiatky odovzdávané tým, ktorí sa podieľajú na chrámovej službe, boli jedným z kľúčovych bodov tejto obnovy. Hlavnými príjemcami desiatkov boli lévijci (10:37-38). Patrila im desatina výnosov z polí. Lévijci odovzdávali desatinu z desiatku (Neh 10:38b). Čo sa týka zabezpečenia kňazov, okrem čiastky desatiny od lévijcov, boli im prinášane všetky prvotiny (10:35-36). 15
Neh 13:10 naznačuje, že desiatky boli jediným zdrojom živobytia levitov. Po tom čo ľud prestal dávať desiatky, boli nútení sami postarať o svoje potreby, a nemohli sa takto už viac venovať chrámovej službe.16 Lévijci, pod dohľadom áronovského kňaza, boli poverení k vyberaniu desiatkov v mestách. Desiatky zhromáždené na jednotlivých miestach boli následne prenesené do komôr domu pokladu (Neh 12:44).17 Nad centrálným skladom desiatkov, boli ustanovení správci, a k ním pridelení pomocníci, zastúpení z kňazov i lévijcov.18 Mali vykazovať určitú morálnu integritu. Boli zodpovední za správne rozdeľovanie desiatkov z centrálného skladu. (Neh 13:13).
15
Neh 10: 37-38 b " ... prvotiny všetkých ovocných stromov, muštu a oleja budeme prinášať kňazom do komor domu nášho Boha, desiatky zo svojho poľa zase levitom." Leviti vyberú totiž desiatky po všetkých našich vidieckých mestách. Keď leviti vyberajú desiatky, nech je s levitmi aj kňaz, áronovský potomok. Potom leviti zanesú desiatok z desiatkov do domu nášho Boha do skladiskových komor. Do komor mali totiž izareliti i leviti prinášať dávky obilia, muštu i oleja." 16
Neh 13:10 "Bozvedel som sa tiež, že levitom sa neodovzdávalo to, čo im patrí, na čo sa službukonajúci leviti a speváci rozutekali, každý na svoje pole." 17
Neh 12:44 "Toho dňa boli ustanovení mužovia nad komorami pre poklady, pre obeti pozdvihnutia, pre prvotiny a pre desatiny zhromažďovať do nich s polí miest čiastky ustanovené podľa zákona, pre kňazov a pre Levitov".
18
Neh 13:13 "Za dozorcu nad skladiskami som určil kňaza Šelemju, zakonníka Cádoka, z levitov Pedáju a za ich pobočníka Chánana, syna Zakkura, syna Mattanju, lebo ich pokladali za spoľahlivých. Ich úlohou bolo rozdeľovať čiastky svojim bratom."
7
4.2. Malachiáš. Malachiáš, posledný píšuci prorok, Nehemiášov súčasník, zaznamenáva nábožensko socialné pomery poexilnej komunity v období druhého chrámu. Podobne ako jeho predchodcovia, prorok Malachiáš vyzýva svojích súčasníkov k návratu k Hospodinovi (Mal 3:6-12). Tento návrat znamená konkrétne i vernosť v presnom prinášaní desiatkov.19 "Navráťte sa ku mne, a navrátim sa k vám, hovorí Hospodin Zástupov. Ale hovoríte v čom sa máme navrátiť ? Či azda má človek okrádať Boha? Lebo vy okrádate mňa a hovoríte : V čom Ťa okrádame ? V desiatku a v obeti pozdvihnutia. ... Doneste celý desiatok do domu pokladu, aby bola potrava v mojom dome, a zkúste ma v tom, hovorí Hospodin Zástupov, či vám nepootváram nebeských prieduchov a vylejem vám požehnanie až prehojne." (Mal 3:7-10) Mal 3:7-10 ukazuje, že ľud neodovzdával celý desiatok. Zadržiavanie desiatku, alebo jeho časti je hodnotené ako okrádanie Boha (3:8). Je možné, že ľud v dosledku nepriaznivej hospodárskej situácie, spôsobenej neúrodou (Mal 3:11), dával len časť desiatku, alebo ho neprinášal vobec. Kontext, ktorý predchádza Mal 3:6-12 naznačuje, že ani nehodné kňazstvo by nemalo byť dôvodom k zadržiavaniu desiatkov. Na jednej strane Malachiáš v 2. kapitole napomína kňazov za ich nedostatočnú službu, na druhej strane v 3:10 vyzýva ľud, aby verne priniesol desiatok do chrámu. Desiatok má byť prinesený "do domu pokladu" - do miestností pri chráme, určených na uskladnenie desiatkov a darov. Tieto prostriedky mali byť použité na hmotné zabezpečenie tých, ktorých práca je spojená s chrámovou službou : "aby bola potrava v mojom dome (3:10)". Vernosť v desiatku umožňuje vstúpenie do vzťahu s Hospodinom : "Navráťte sa ku mne, a navrátim sa k vám" (3:7b), a má viesť k určitej skúsenosti s Ním, s prijatím Jeho požehnania (Mal 3:10-12).
19
Nie je vylúčené, že prorok Malachiáš reaguje na situáciu, ktorú konštatoval Nehemiáš pri svoje druhej ceste do Jeruzaléma (432 pred n. l.), keď ľud prestal dávať desiatky, čo sposobilo, že levijci museli opustiť chrámovu službu, aby si mohli zabezpečiť životbytie (Neh 13:10).
8
II. Desiatky a dary v Novom zákone.
1. Desiatky a dary v Evanjeliach. V Evanjeliách sa nachádzajú dve zmienky o desiatkoch : v podobnenstve o farizejovi a colníkovi (Lk 18:12), a v Ježišovej reči proti farizejom Mt 23:22 // Lk 11:42. V podobnenstve, ktoré zaznamenáva Lukáš (18:32) farizeus vo svojej modlitbe uvádza dávanie desiatku ako prejav zbožnosti, ktorou si chce zaslúžiť Božiu priazeň. V Mt 23:23, Ježiš vo svojej reči proti farizeom vyčíta, že na jednej strane sú dôslední v dávaní desiatkov, a na druhej nedbajú na to, čo je v Zákone najdôležitejšie : spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Ale zároveň dodáva, "že toto je treba robiť, a tamto (desiatky) nezanedbávať". Pán Ježiš poukazuje, že dávanie desiatku, bez osobnej zbožnosti prejavujúcej sa súcitnom správaní k blížným, je nedostačujúce. Ježiš Kristus v prehĺbení významu 6. prikázania v Mt 5:23-24 poukazuje, že prineseniu daru na oltár má predchádzať zmierenie s blížným. Dar sám sebe nemá v Božích očiach hodnotu, pokiaľ vzťah blížnemu je nejakým spôsobom narušený. Podobný dôraz je aj v Mk 7:10-12, kde Pán Ježiš odsudzuje darovanie, ktoré by vedlo k znemožneniu starostlivosti o členov rodiny. Podľa Ježišovej misijnej reči - robotník je hoden svojej potravy/mzdy - Mt 10:10 , Lk 10:7, jedným z účelov darov je podpora misijných pracovníkov.
2. Dary v Skutkoch apoštolských. Podľa svedectva Skutkov apoštolov prostriedky z darov slúžili na zabezpečenie materiálných potrieb núdzných veriacich. Sk 2:42-47 a 4:32-35 podávajú zhŕňajúci popis pomerov v prvej kresťanskej komunite v Jeruzaléme. Jednou z charakteristík, okrem modlitby a spoločenstva, bolo spoločné zdieľanie materiálných prostriedkov. Majetnejší veriaci predávali svoje vlastníctva (domy a polia), a získané finančné prostriedky dávali k dispozícii apoštolom20, aby ich rozdelili tým veriacim, ktorí boli v núdzi.21 20
Podľa Sk 6:1-6 spravovanie fondu prechádza na diakonov, aby apoštolovia sa mohli viac venovať vyučovaniu a zvestovaniu evanjelia.
21
Neskoršie, materiálne možnosti Jeruzalémských veriacich boli vyčerpané, a z dôvodu nepriaznivých podmienok (hladomor v Judsku), boli odkázaní na pomoc od spoluveriacich z Antiochie (Sk 11:27-30). I v tomto prípade sa prejavila kresťanská solidarita.
9
Formulácia "rozdeľovali každému podľa toho ak niekto mal núdzu" (Sk 4:35b) naznačuje, že sa nejednalo o systematické delenie majetku, aby každý mal rovnako. Ale, že sa jednalo o zabezpečenie tých, ktorí sa ocitli v hmotnej núdzi. Stať sa kresťanom mohlo viesť k ekonomickému oslabeniu z dôvodu napríklad straty zamestania, ktoré nebolo v súlade s kresťanskou etikou. Skutky apoštolov uvádzajú konkrétne dva príklady tejto praxe zdieľania sa materiálnými prostriedkami. Jozef, nazvaný Barnabáš (4:36-37) a Ananiáš a Zafíra (5:1-11) predali svoje polia a výťažok dali ako dar k dispozícii cirkvi. Z týchto príkladov môžme vidieť, že dar je dobrovoľná záležitosť, a že nie každý dar je prijateľný. Rozhodujúcim nie je samotný dar (finančný obnos), ale správna motivácia a vnútorný postoj, ktorý vedie k darovaniu. Je doležite si všimnúť, obidve správy o zdieľaní sa hmotnými prostriedkami v prospech núdzných (Sk 2:42-47 a 4:32-35), predchádza zmienka o Duchu svätom, ktorý bol daný veriacim (Sk 2; 4:31). V Sk 4:33 solidárne jednanie kresťanov je spojené s Božou milosťou - "veľká milosť bola na nich všetkých" (Sk 4:33b). Súcitný postoj kresťanov a ich ochota zdieľať sa, postarať sa o blížneho v núdzi, boli výsledkom pôsobenia Božej milosti a Ducha svätého.
3. Zabezpečenie služobníkov evanjelia – 1 Kor 9:13-14. Jedným z kľúčových novozákonných textov, ktorý hovorí o hmotnom zabezpečení tých, ktorí zvestujú evanjelium je 1Kor 9:13-14. Apoštol Pavel vo svojej argumentácii v 1 Kor 9. kapitole, pred tým než sa vzdá svojho práva, zdorazňuje, že, tak ako aj iní apoštolovia, má i on právo byť zabezpečený zbormi, ktorým slúži. 22 Použije sériu argumentov potvrdzujúcu jeho legitímny nárok. Tri príklady z každodenného života (vojak, poľnohospodár, pastier) potvrdzujú tú istú myšlienku : každý z nich má právo živiť sa výsledkami svojej práce (1Kor 12:7). Túto bežnú ľudskú skúsenosť Pavel dopĺňa i jedným príkladom z Písma (5 Moj 25:4) : "Mlátiacemu volovi nezaviažeš úst". Pavlov posledný argument je prevzatý z oblasti chrámovej služby (1Kor 12:13) : "Veď neviete, že tí, ktorí pracujú okolo svatých vecí, jedia z chrámu, Tí, ktorí sú zamestnaní pri oltári, majú podiel z oltárom?"
22
1 Kor 9 sa nachádza v kontexte otázky obetovaného modlám, ktorú Pavel rieši v 1 Kor 8:1-11:1. Pavlovým zámerom bolo ukázať, na vlastnom príklade, kreťanský postoj, ktorý znamená i vzdať sa určitej slobody a práv, pokiaľ by to znamenalo pohoršenie pre blížneho (1Kor 8:13). Je možné, že v Korintskom zbore boli niektorí, ktorí spochybňovali Pavlov apoštolát a následne jeho právo na zabezpečenie. Takto Pavel najprv háji svoje postavenie ako apoštola (i svoje práva), a potom ukazuje, že sa ich dobrovoľne vzdáva pre evanjelium.
10
Štruktúra verša, výpoveď skladajúca sa z dvoch častí, i použitá terminológia evokujú dve kategórie chrámového personálu : levijcov a kňazov (a ich respektívne služobnosti)23, a označujú spôsob ich hmotného zabezpečenia – desiatky a obetné dary prinášané do svätyne. Pavel pokračuje ďalej, výpoveďou, že ten istý spôsob odmeňovania, platí aj pre tých, ktorí zvestujú evanjelium : "Takto aj Pán nariadil tým, ktorý zvestujú evanjelium, z evanjelia žiť". (1Kor 12:14) Obidve výpovede sú spojené príslovkou "takto/hutos" označujúcou príslovkové určenie spôsobu. Apoštol Pavel robí paralelu medzi prácou (postavením) a spôsobom zaopatrenia kňazov a levijcov, a tými, ktorí zvestujú evanjelium. Výpoveď v 14. verši začína zdoraznením, že sa jedná o Pánovo nariadenie24, čo vyjadruje jeho záväznosť. Je zrejmé, že apoštol Pavel stavia svoju argumentáciu na všeobecne uznávanom princípe : tak ako každá iná práca, i práca hlásateľov evanjelia má byť odmeňovaná. Avšak, zdá sa, že Pavel chce poukázať vo svojej výpovedi aj na ďalší aspekt. Paralela medzi chrámovým personálom a služobníkmi evanjelia nezahŕňa len ich právo na zaopatrenie, ale tiež naznačuje pôvod prostriedkov určených na ich hmotné zabezpečenie : desiatky a dary. Podľa 1Kor 9:12 apoštol Pavel sa vzdáva práva byť hmotne zabezpečený zbormi, aby nebola postavená prekážka evanjeliu. Bráni sa prijať zaopatrenie, na ktoré má nárok, aby určitým spôsobom zachoval integritu svojej služby. Dôvod Pavlovho postoja nie je jasne uvedený. Je možné, že nechcel aby bol považovaný za toho, kto káže evanjelium z vypočítavosti pre vlastné obohatenie. Avšak je doležité vziať do úvahy to, že Pavel na inom mieste príjma finančnú podporu od veriacich z Macedónska (Fil 4:10-19). I keď nevieme presný dôvod prečo Pavel odmieta zaopatrenie od Korinťanov, z jeho postoja môžme vyrozumieť, že v určitom kontexte poskytnuté hmotné prostriedky môžu byť prekážkou zvestovaniu evanjelia.
23
Sloveso ergazesthai /pracovať je použité v Septuaginte v súvislosti s prácou, ktorá bola určená lévijcom vo svätyni (4 Moj 3:7; 8:11,15,19). Kňazi mali výlučný prístup k obetnému oltáru /thysiasterion (4 Moj 18:831). 24
Nie je vylúčené, že Pavel cituje Pánovo ustanovenie, ktoré sa nám v Novom zákone nedochovalo v písomnej forme. Je tiež možné, že mal na mysli výroky Pána Ježiša Krista v Mt 10:10 a Lk 10:7, ktorých myšlienku formuloval vlastnými slovami.
11
4. Zbierka pre Jeruzalémsky zbor. Zbierka pre veriacich v Jeruzaléme25, tak ako je podaná v novozákonných spisoch, nám umožňuje vhľad do ranokreťanskej praxe a teologického významu darov. Najviac informácii o tejto zbierke sa nachádza v Pavlových listoch (Rím 15:25-28, Gal 2:10, 1 Kor 16:1-4, 2 Kor 8 – 9). Vzhľadom na to, že v 2 Kor 8 – 9 sa apoštol Pavel venuje zbierke najobsiahlejšie, budeme pri hľadaní princípov a teológie darov, vychádzať hlavne ze tejto epištoly. V 2 Kor 8 – 9 Pavel vyzýva Korinťanov, aby pred jeho príchodom, dokončili zbierku pre Jeruzalémsky zbor. Apoštol Pavel začína vyzdvihnutím príkladu Macedónčanov (1 Kor 8:1-5) a ich štedrosti, z ktorého odvádza výzvu adresovanú Korinťanom, aby aj oni vynikli v zbierke. Pavel zdôrazňuje, že štedrosť Macedónčanov bola vyvolaná Božou milosťou (2 Kor 8:1). Boh udelil macedónskym veriacim túžbu a schopnosť prispieť k zbierke. Pôsobenie Božej milosti sposobilo to, že Macedónci i napriek nedostatku mohli prispieť hojne (v. 2). Podľa 2 Kor 8:3 Macedónski kresťania prispeli svojim darom dobrovoľne. V 2 Kor 8:12 Pavel zdôrazňuje, že nedáva príkaz ku zbierke. Dobrovoľnosť je zdôraznená aj v 2 Kor 9:3. Účasť na zbierke má byť založená pod nátlakom, alebo emotívne, ale na slobodnom rozhodnutí vychdzajúcom z vnútorného presvedčenia. Po pripomenutí príkladu Macedónskych veriacich, apoštol Pavel uvádza kľučovú motiváciu, ktorá by mala viesť k dávaniu – Pánov príklad (2 Kor 8:9). Ježiš Kristus sa dobrovoľne vzdal bohatstva svojho nebeského postavenia, a stal sa kvôli ním chudobný, aby ich obohatil. 26 Korinťania sú vyzvaní k dávaniu, pretože oni boli obohatení Kristom. Davanie vychádza z Božieho požehnania, a zároveň prináša Božie požehnanie (2 Kor 9:8-11). Apoštol Pavel dáva Korinťanom praktické informácie pre uskutočnie zbierky (2 Kor 8:10-24). Informuje Korinťanov, že prevziatiu celej zbierky pošle Tita, a ďalších dvoch bratov, ktorí boli vybraní zbormi27, ktoré sa podieľajú na zbierke, a sú známi v zboroch 25
Apoštol Pavel používa na označenie zbierky a jej adresátov viacero pomenovaní : zbierka pre chudbných svätých v Jeruzaléme (Rím 15:26), služba svätým (2 Kor 8:4; 9:1), zbierka pre svätých (1 Kor 16:1), služba pre Jeruzalém ( Rím 15:1). Z týchto údajov vyplýva, že zbierka bola určená pre kresťanov v Jeruzaléme, ktorí boli v materiálnej núdzi. Príčiny prejavujúcej sa chudoby mohli byť rôzne : veľký príbytok nových členov, ktorí po svojom obrátení boli sociálne i ekonomicky oslabení; narastajúci počet vdôv, o ktoré sa bolo potrebné postarať; suchá a opakujúce sa hladomory v Judsku (najdevastujúcejší bol v rokoch 45-47 n. l.); v jeruzalémskom zbore, ako materskom zbore prvých kresťanov, bol proporcionálne vačší počet vedúcich cirkvi, ktorým museli zabezpečiť materiálne potreby; kvôli nepriaznivému zemepisnému i obchodnému postaveniu, náklady na život v Jeruzaléme boli trikrát vyššie než v ostatných častiach krajiny. Celé zorganizovanie zbierky trvalo niekoľko rokov (asi 52 – 57 n. l.). Jedným z hlavných iniciátorov zbierky bol apoštol Pavel (Gal 2:1-10). Na zbierke sa zúčastnili zbory, ktoré založil Pavel, nachadzajúce sa v štyroch rímských provinciách – Macedónsko, Galácia, Malá Ásia a Acháia. 26
Pozri Fil 2:5-11.
27
V 1 Kor 16:3 je zmienka o doporučacích listoch.
12
svojou morálnou integritou. Pavel chce predísť podozreniu zo zneužitia zbierky (2 Kor 8:21). Týmto je zabezpečená kontrola, aby zbierka bola využitá na účel, ku ktorému bola určená. V 1 Kor 16:1-4 Pavel doporučuje, aby pravidelne doma nejaký čas odkladali určitú sumu, ktorá sa má potom zozbierať. Veľkosť sumy neurčuje, ale dáva princíp - každý proporcionálne podľa svojích možností.28 I keď zbierka pre Jeruzalemských veriacich bola aktivitou sociálneho charakteru, mala zároveň svoj teologický a pastoračný význam. Zbierka je chápaná, ako vyjadrenie bratskej lásky (2 Kor 8:7), ako test opravdivosti lásky (2 Kor 8:8, 24). Zbierka je prostriedkom, ktorým sa vytvára spoločenstvo/koinonia (Rím 15:26, 2 Kor 9:13). Zbierka nebola len sociálnou pomocou, ale zároveň prostriedkom k vytvoreniu jednoty v cirkvi. Zbory mimo Judsko, pozostavjúce vačšinou z kresťanov z pohanského pôvodu, priniesli štedrý dar pre núdzných spoluveriacich židovského povodu v Jeruzaléme, čo napomohlo k odstráneniu určitých predsudkov a napätia, ktoré medzi nimi existovalo. Zbierkou sa prejavila vzájomná prepojenosť zborov ako tela Kristovho (1 Kor 12:25-26). Účasť na zbierke je považovaná za bohoslužobný akt (2 Kor 9:12)29. Vedie k uctievaniu a osláveniu Krista (2 Kor 8:19) a Pána Boha (2 Kor 9:13).
5. Apoštol Pavel a dar Filipského zboru. Apoštol Pavel v závere listu Filipským ďakuje za dary, ktoré mu poskytli spoluveriaci z mesta Filipis (Fil 4:10-19). Pavlovo poďakovanie začína vyjadrením radosti z toho, že Filipskí kresťania mysleli na jeho potreby (4:10). Sloveso "myslieť/froneuein" zahŕňa škálu významov ako napríklad premýšľanie, ktoré vedie k činu, z dôvodu záujmu o danú osobu a jeho záležitosti. Dar Filipských veriacich nebol teda výsledkom náhleho emotívneho rozhodnutia, ale premysleným činom vyplyvajúcim zo záujmu o apoštola a jeho poslanie ako zvestovateľa evanjelia. Zdieľanie daru je vnímané Pavlom ako spôsob, ktorým sa podieľame na spoločenstve/koinonia (Fil 4:14). Dar takto predpokladá určitý vzťah a zároveň vzťah buduje a upevňuje. Fil 4:18 obsahuje doležitú teologickú výpoveď o dare. Kultická terminológia, ktorú apoštol Pavel používa svedčí o tom, že dar má bohoslužobný charakter. Dar veriacich z Filipis
28
Tento princíp je uvedený aj v Sk 11:27-30, kde veriaci z Antiochie reagujú na potreby spolubratov z Judska vyvolané hladomorom - "A z učeníkov, jeden každý z nich, si zaumienili, že podľa toho, kto je ako zámožný pošlú cieľom služby podporu bratom, ktorí bývajú v Judsku" (11:29). 29
Apoštol Pavel na označenie zbierky nepoužíva finančné výrazy, ale terminológiu z náboženského jazyka : leiturgia / bohoslužba (2 Kor 9:12), charis /milosť-dar (1 Kor 16:3, 2 Kor 8:6-7,19), koinonia/spoločenstvo (Rím 15:26, 2 Kor 9:13), diakonia/služba(Rím 15:31, 2 Kor 8:4, 9:1,13), eulógia/dobrorečenie (2 Kor 9:5).
13
je "príjemnou voňou, prijateľnou obeťou, ľúbou Bohu".30 Podobne aj v Fil 2:25,30 je účasť na dare charakterizovaná ako bohoslužba.31 Apoštol Pavel nie je jediným a posledným príjemcom daru. Dar Filipských zahŕňa nielen ich vzťah k Pavlovi, ale zároveň a predovšetkým ich vzťah k Bohu. Apoštol Pavel chce zdôrazniť, že doležitejšie než to, že on bol obohatený, je to že tento dar je obeť ľúbezná Bohu. Pavel rozvíja túto myšlienku ďalej v 4:19 kde uvádza, že Boh odpovie na túto ich obeť naplnením všetkých ich potrieb - "Môj Boh naplní každú vašu potrebu podľa svojho bohatstva v sláve, v Kristovi Ježišovi". Zdieľanie sa prináša požehnanie.32
6. Desiatky v epištole Židom 7:1-10. Autor epištoly Židom v 7. kapitole na pozadí príbehu stretnutia Abraháma s kňazom Melchisedekom, vysvetľuje Ježišovu nadradenosť nad starozákonným kňazstvom. Jedným z argumentov, ktoré poukazujú na túto nadradenosť je odovzdanie desiatku Abrahámom (lévijcami) Melchisedekovi (7:4-7). Ježiš Kristus tým, že sa stáva kňazom podľa vyššieho Melchisedekovho rádu, prevyšuje a nahradzuje starozákonné kňazstvo. Novozmluvní veriaci odovzdávaju desiatok Kristovi, ako najvyššiemu kňazovi podľa poriadku Melchisedekovi.
Záver. Z predchádzajúceho rozboru biblických textov môžeme zhrnúť špecifické funkcie desiatkov a darov v Starom zákone a v ranokresťankej cirkvi, a načrtnúť ich teologický význam. V Starom zákone desiatky (prvý desiatok) a určité dary pochádzajúce z častí obetí boli výlučné určené na hmotné zabezpečenie levijcov a kňazov, ktorých práca súvisela zo službou v svätyni/chráme (3 Moj 27:30-33; 4 Moj 18:20-32). Potrava v Božom dome, určená na hmotné zabezpečenie levijcov, mala byť zaisťovaná Izraelcami. Nie je známy iný, externý, zdroj prostriedkov než tie, ktoré prinášal Boží ľud.
30
Je doležité pripomenúť, že apoštol Pavel používa tie isté výrazy, keď hovorí o Kristovej obeti (Ef 5:2).
31
Epafroditus, ktorý Pavlovi doručuje dary, je označený ako leiturgon, ten kto uskutočňuje bohoslužbu (Fil 2:25). Podobne sa Pavel vyjadruje aj v 2:30, kde označuje dar Filipských ako bohoslužbu/leiturgia.
32
Táto myšlienka je jedným z hlavných motívov v Fil 4:10-19. Pavel pripomína, že dary od Filipských veriacich si nevyžaduje (4:17). Dokáže si byť sebestačný i v najnúdznejších situáciach, pretože Boh je tým jeho najvýšším dárcom, ktorý mu pomáha (4:11-13). Prijatím daru dáva Filipským veriacim príležitosť, aby oni sami mohli byť obohatení – hľadá ovocie na ich prospech (4:17b).
14
Stavebné práce, inaugurácia, udržba a opravy svätyne/chrámu boli zabezpečené z účelových zbierok (2 Moj 25:2; 35:5; 4 Moj 7; 2 Par 24:4-10; 29:14). Verné odovzdávanie desiatkov bolo sprievodným znakom duchovnej obnovy (2 Par 31; Mal 3). Izraelský národ, okrem desiatkov, prinášal Hospodinovi mnohé ďalšie dary vo forme obetí (pokojné obeti, zápalne, prvotiny...). Prinášanie darov bolo vyznavačským činom. Všetky dary boli vyjadrením vyznavačovej odovzdanosti Hospodinovi, a uznaním, že On je vlastníkom všetkého, a že všetko čo má pochádza od Hospodina ako dar. Dávanie vychádzalo zo vzťahu k Hospodinovi, a bolo podmienkou, aby Hospodin mohol požehnať ľud (5Moj 26; Mal 3:10-12). V ranokresťanskej cirkvi dary slúžili na dvojitý účel : zabezpečenie núdzných a podpora tých, ktorí zvestujú evanjelium. Finančné a materiálne prostriedky pochádzali z darov veriacich. V novozákonnej, (tak ako i v starozákonnej) perspektíve je prinesenie daru vyznavačským činom, a má bohoslužobný rozmer - je obeťou prinesenou Bohu (Fil 4:18). Dávanie má byť prirodzeným dôsledkom vzťahu k Bohu. Zo skúsenosti novozákonnej cirkvi vidíme, že prostriedky na chod a rozvoj cirkvi boli zaistené pôsobením Božej milosti a Ducha svätého v živote kresťanov (Sk 2; 4:31; 2 Kor 8:12). Veriaci boli uschopnení Duchom k tomu, aby svoje vlastníctva dali k dispozícii potrebám cirkvi. Obrátený veriaci nemôže nezúčastniť sa podporovania Božieho diela a potrieb blížných. Nový zákon obsahuje niekoľko princípov dávania : dávať má každý (1 Kor 16:2), proporcionálne podľa svojich možností (Sk 11:29; 1 Kor 16:2), pravidelne (1 Kor 16:2), štedro (2 Kor 8:2-3), dobrovoľne (2 Kor 9:7), s radosťou (2 Kor 9:7). Dávanie vychádza z Božieho požehnania, a zároveň prináša Božie požehnanie (Fil 4:17). Paralela medzi spôsobom zabezpečenia tých, ktorý slúžia v chráme a služobníkmi evanjelia (1 Kor 9:13), naznačuje, že ich mzda má byť poskytnutá tými, pre koho pracujú. Podobný princíp nachádzame aj v Gal 6:6, "ten, koho vyučujú slovo, nech sa delí o všetky dobrá s tým, kto ho vyučuje", a v 1 Tim 5:17-18, kde je otázka hmotnej podpory, ktorú si zaslúžia starší zboru od spoločenstva, ktorému sa venujú. I keď postavenie a vnímanie cirkvi v spoločnosti sa v priebehu dejín menia, biblický model zabezpečenia zvestovateľov Slova – spoločenstvo viery sa má postarať o toho, kto mu slúži – ostáva nadčasový a (osvedčený).
15
