Davanie é desiatkov ˇ ˇ Súcast krestanského ˇ hospodarenia ´
P E T E R
M A S T E R S
Davanie ´ desiatkov Súcast ˇ ˇ
krestanského ˇ ´ hospodarenia
Zúčastňujú sa dnešní kresťania na službe menej než kresťania v minulosti? Míňa sa nová generácia obrátených kresťanov cieľa, čo sa týka spravovania svojich príjmov? Sme súčasťou rozmaznanej generácie, ktorá si natoľko zvykla na dnešný vysoký životný štandard, že už nemá ochotu vzdať sa mnohého pre Pána? Tieto otázky si dáva autor brožúrky zaoberajúcej sa hospodárením a spravovaním príjmov v živote kresťanov. Táto téma sa v nej postupne odkrýva výstižnými odsekmi, pričom začína prvotným princípom – „Všetko, čo máme, patrí Pánovi.“ Každé tvrdenie je založené na Písmach. Nájdete tu aj odpovede na všetky najdôležitejšie otázky týkajúce sa desiatkov. Keď kresťan neuplatňuje biblické hospodárenie, prichádza o množstvo duchovného požehnania. Autor sa snaží pomôcť kresťanom vstúpiť do plnosti požehnania, ktoré pramení z toho, že sa naplno odovzdáme Pánovi.
Autor, Dr. Peter Masters, je od roku 1970 pastorom zboru Metropolitan Tabernacle (Spurgeonov zbor) v centrálnom Londýne.
Kontakt na zbor Nezávislé kresťanské zhromaždenie Žilina Telefón: 0949 144 194 Email:
[email protected] Web: http://nkz.reformace.cz/za/
Dávanie desiatkov – súčasť kresťanského hospodárenia Dr. Peter Masters
P
red viac ako dvadsiatimi rokmi sme spolu s manželkou zvykli navštevovať veľmi milú postaršiu veriacu ženu, ktorá zoslabla natoľko, že sa nevládala o seba postarať, a musela sa presťahovať do domova dôchodcov. Oplývala takou striedmosťou a v komore mala také malé zásoby, že sme sa prirodzene domnievali, že bola úplne bez peňazí. No keď sa jej blízki priatelia vybrali do jej prenajatého bytu, aby ho upratali a presťahovali to malé množstvo majetku, v zásuvkách a skrinkách objavili obálky plné bankoviek, ktoré boli určené pre početných misionárov. Evidentne dávala skoro všetko Pánovi po tom, čo najprv zaplatila nájom a iné nevyhnutné výdavky. To preto, že jej srdce bolo naplno odovzdané Jemu a Jeho dielu. Vôbec nešlo o zriedkavú udalosť, keďže v tom čase nebolo ťažké naraziť na prejavy odovzdaného hospodárenia starších veriacich, nech už boli po materiálnej stránke akokoľvek chudobní. Staršia generácia pastorov po celom svete nepochybne potvrdí túto skúsenosť. Je táto éra sebazapierajúcej lásky navždy za nami? Dnes vlastníme omnoho viac. Aj tí, čo pracujú ešte len krátko, jazdia na autách, ktorých kvalita a parametre prevyšujú to, čo si ich rovesníci pred tridsiatimi rokmi nevedeli predstaviť ani len vo sne. Čerstvo zosobášené páry už na začiatku svojho spoločného života vlastnia všetky tie domáce spotrebiče, ktoré si ich rodičia museli kupovať 1
postupne počas mnohých rokov až do obdobia stredného veku. Aj v najskromnejších domácnostiach sa nájde hi–fia videotechnika, peniaze na komfortnú dovolenku a mnoho iného. Napriek tomu sa dozvedáme o tom, ako mnohé zbory a pastori veľakrát finančne zápasia a na poli miestnej evanjelizácie sa deje znepokojivo málo toho, čo by malo väčší záber. Je určite alarmujúce, ako málo misionárov dnes cirkev podporuje. Aj veľké zoskupenia viacerých zborov finančne podporujú len hŕstku zo svojich vlastných radov, a pritom by sme očakávali, že mnoho individuálnych zborov bude schopných podporovať aspoň jeden misionársky pár. Sú súčasní kresťania menej účastní na službe než tí v minulosti? Míňa sa nová generácia obrátených kresťanov cieľa, čo sa týka spravovania svojich príjmov? Sme súčasťou rozmaznanej generácie, ktorá si natoľko zvykla na dnešný vysoký životný štandard, že už nemá ochotu vzdať sa mnohého pre Pána? Ak je tomu tak, potom škodíme sami sebe a pripravujeme sa o nesmierny duchovný nástroj. Nech Pán milostivo poslúži našim srdciam prostredníctvom tohto stručného preskúmania niekoľkých dôležitých veršov o „dávaní desiatkov“, ktoré patrí do života Božieho ľudu. Názov tejto brožúrky okamžite vyvoláva kontroverznú reakciu, pretože dávanie desiatkov (platenie alebo dávanie desatiny) bolo ako príkaz ustanovené pre Židov a nikde v Novej zmluve sa nespomína ako povinnosť kresťanov. My však v tejto brožúrke používame tento termín v principiálnom a nie v doslovnom zmysle. Nám tento termín indikuje, že naše dávanie sa má diať vo vzťahu k našim príjmom („ako sa komu darí“), a nie to, že to nevyhnutne musí byť desatina. Uvidíme, že starozmluvná desatina má ako minimum pre Boží ľud spoľahlivý biblický základ v každom čase.
2
Táto brožúrka sa dotkne mnohých novozmluvných textov, z ktorých každý ukazuje na nejakú stránku dávania desiatkov, medzi ktoré patrí postoj kresťana, Božie ciele, veľkosť desiatku a niektoré praktické pravidlá pre spravovanie príjmov a hospodárenie.
1. Všetko, čo máme, patrí Pánovi Prvý princíp špecificky kresťanského hospodárenia, na ktorý sa pozrieme, vyučoval sám Spasiteľ. Záznam o tom máme v Lukášovi 21:1–4. Ako tak pozoroval bohatých ľudí, ktorí hádzali svoje dary do pokladnice a potom veľmi chudobnú vdovu, ktorá hodila svoje dva haliere, vyhlásil, že ona dala viac ako všetci pred ňou. Oni všetci dali malú časť zo svojho veľkého bohatstva, zatiaľ čo ona „zo svojho nedostatku hodila všetku svoju živnosť, ktorú mala“. Veľké ponaučenie, ktoré sa tu nachádza spolu so vzorom pre kresťanské dávanie, spočíva v tom, že všetko, čo máme, patrí Pánovi. Ak chce ktokoľvek diskutovať o presnej veľkosti desiatku v čase kresťanskej „dispenzácie“, či to má byť desatina alebo viac alebo menej, Pán hovorí, že prísne vzaté, je to všetko, čo máme! Všetko, čím sme a čo máme, patrí Pánovi a aj keď sa musíme postarať o naše bývanie, ošatenie, jedlo a iné úlohy, žijeme z Jeho peňazí, keďže Mu patrí celý náš príjem. A je Mu k dispozícii, ako len treba. Nemali by sme vravieť: „Akú čiastku mám dať?“, ale radšej, „Všetko je Jeho. Akú čiastku si potrebujem ponechať?“ Už len samotný tento postoj nás vystrojí realistickým prístupom k míňaniu našich peňazí – či už ide o veci nie nevyhnutné alebo veci príliš luxusné, alebo pridrahé vzhľadom na naše potreby. Musíme sa zbaviť zmýšľania typu „moje – Jeho“ a o všetkom zmýšľať ako o „Jeho vlastníctve“, z ktorého si berieme tú časť, ktorú potrebujeme pre naše náležité pozemské potreby. 3
Pánovo srdce priľnulo k tejto žene, ktorá dala všetko, čo mala, a Pavol chváli presne tento postoj, keď píše do Korintu: „…nie ste sami svoji. Lebo ste vykúpený za veľkú cenu…“ (1. Korintským 6:19–20). Kráľ Dávid to veľmi dobre chápal, keď sa modlil: „Lebo od teba je to všetko, a vezmúc z tvojej ruky dali sme tebe.“ (1. Kronická 29:14). Milujeme Pána nado všetko ostatné a dali sme sa Mu celí. V súlade s tým máme nasadiť všetko, čo sme schopní dať z našich prostriedkov a schopností, pre Neho ako privilegovaní synovia a dcéry zvrchovaného, slávneho a drahého Spasiteľa.
2. Prvoradý zmysel dávania desiatkov Aký konkrétny cieľ má dávanie desiatkov či kresťanské spravovanie príjmov? Hlavnú časť odpovede nájdeme v 1. Korintským 9. Blok trinástich veršov, ktoré sú plné mocného biblického zdôvodnenia, tu vrcholí nasledujúcim Pavlovým výrokom: „Tak i Pán nariadil tým, ktorí zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia.“ Dary od Božieho ľudu majú za cieľ predovšetkým šírenie Božieho slova. Evanjelium sa musí ohlasovať do všetkých končín zeme, musí pokračovať sadenie Pánovej vinice a Pánovým ovečkám sa má dostať potravy (verš 7). Pánovým poslom treba umožniť („oráč“ a „ten, kto mláti“) naplno sa venovať službe (verš 10). Toto je teda ten najvyšší a najdôležitejší cieľ kresťanského dávania – šírenie Božej spasiteľnej Pravdy a budovanie a vyučovanie cirkvi. Z tohto textu sa dozvedáme, že princíp, podľa ktorého kazatelia a ostatní kresťanskí pracovníci majú byť podporovaní, aby sa mohli venovať službe, nevymyslela cirkev, ale ho nariadil Boh (čo znamená, že ho predpísal, ustanovil alebo aj prikázal). Je to Boží plán a Božia vôľa. Aj keď je pravda, že najdlhšia novozmluvná pasáž o dávaní (v 2. Korintským) sa týka pomoci pre kresťanov, ktorí 4
sa ocitli v núdzi, učenie nachádzajúce sa v 1. Korintským 9 je natoľko dôrazné a zaväzujúce, že je očividné, že ide o prvú a hlavnú povinnosť. Aj Galatským 6:6 trvá na tom, že kresťania majú podporovať tých, čo slúžia Slovom. Pavol hovorí: „A ten, kto je vynaučovaný v slove, nech sa sdieľa s tým, kto ho vynaučuje, všetkým dobrým.“ Ukazuje nám to na naše povolanie, povolanie podeliť sa s tým, ktorý je oddelený pre vyučovanie. Pavol nám prikazuje, aby medzi poslucháčmi a učiteľmi došlo ku vzájomnej výmene, aby si navzájom dávali a prijímali. Ak je dávanie v cirkvi nefunkčné, potom bude trpieť aj šírenie Božieho slova. Pastor bude žiť na hranici chudoby, misionárom sa dostane chabej pomoci, nebude možné produkovať alebo kupovať literatúru pre miestnu evanjelizáciu, bude nemožné získať dopravné prostriedky a miestnosti pre evanjelizačne zamerané nedeľné školy atď. Pritom Pán prikázal, že hlásatelia majú byť oddelení do služby a evanjelizačnej práci sa má dostať hojnej podpory. Nemáme príliš nedbalý postoj k spravovaniu našich peňazí? Možno sme si ešte naplno neuvedomili, že Boh nariadil, aby naše príspevky hrali významnú úlohu pri napĺňaní Jeho nádherných úmyslov. Možno sme ešte nezakúsili celú váhu tejto výsady a zároveň zodpovednosti, ktorá je tu prítomná. Možno sme zatiaľ vážne a hlboko nezareagovali na to, že tieto pravdy nás majú priviesť k dávaniu, a neurobili sme záväzok vernosti voči tomuto príkazu.
3. Spôsob dávania desiatkov V 1. Korintským 16:1–2 Pavol hovorí o frekvencii a duchu dávania, keď hovorí: „Ohľadom sbierky pre svätých, ako som nariadil galatským sborom, tak aj vy urobte. V každý prvý deň 5
týždňa nech jeden každý z vás uloží u seba odkladajúc podľa toho, ako sa komu darí…“ Konkrétne v tejto pasáži má dávanie za cieľ pomôcť sužovaným kresťanom, ale ich postoj pri „zbierke“ a jej frekvencia hovoria na adresu každého dávania. Výraz, „ako sa komu darí“, má mimoriadny význam. Tento výraz doslova znamená, akej sa komu dostalo pomoci na ceste. Ukazuje na to, že okolnosti života kresťana sa môžu meniť z týždňa na týždeň, a to platilo najmä v tých časoch. Kresťanské domácnosti si zrátali svoju potrebu a časť odovzdali Pánovi. Ak neskôr ich príjem vzrástol, chápali to ako požehnanie od Pána, aby mohli viac odložiť na zbierku. Ak im Boh pomohol na ceste, nebolo to len pre ich osobný úžitok, ale aj pre dávanie a podľa tohto princípu aj dávali. Ak by korintskí kresťania neprispievali do zbierky tak, ako ich Pán požehnal, potom by sa previnili nesprávnym použitím toho, čo im dal s konkrétnym cieľom. Týždenná frekvencia dávania, ktorá vyžadovala rozumné spočítanie dostupných prostriedkov, ukazuje na potrebu neustále prehodnocovať dávanie. Nestačí len zadať trvalý platobný príkaz a potom naň na šesť alebo viac mesiacov zabudnúť. Samozrejme, že smieme používať priame bankové prevody, ale sme povinní v odpovedi na Boží príkaz byť aj neprestajne citliví na potreby Božej práce a mieru, akou nás Boh zaopatruje. Takto môžeme pohotovo reagovať na tieto potreby. Náš text nás vyzýva k nepretržitej citlivosti, bdelosti a zodpovednosti v našom dávaní. Neprekvapuje, že apoštol inštruuje, aby sa dávanie udialo v deň uctievania, keďže kresťanské dávanie je aktom chvály, vďačnosti a oddanosti. Boha uctievame našou mysľou, naším srdcom a aj naším majetkom, čím vyznávame, že nič
6
z toho, čo máme, nie je naše vlastné, a že sme Pánovi služobníci. Aj vtedy, keď dávame formou bankových prevodov, je dôležité, aby sme neignorovali nedeľnú zbierku a prispeli aspoň symbolickým darom s modlitbou, aby Boh prijal a požehnal dávanie svojho ľudu. Musíme dbať na to, aby sme dávali zo srdca, a to najmä vtedy, ak sú peniaze poukazované nepriamym elektronickým spôsobom.
4. Dôležitá črta kresťanského charakteru Ďalšou dôležitou pasážou, týkajúcou sa kresťanského dávania, je 2. Korintským 8–9. Táto pasáž obsahuje celý zväzok plný povzbudení a výziev. Pavol tu hovorí korintským kresťanom, že chce, aby vedeli o „milosti Božej danej v sboroch Macedonie“. Tu spomenutá milosť spočíva v duchu štedrosti a ochote pomôcť. „Ale jako vo všetkom hojnejete,“ hovorí Pavol, “vo viere i v slove i v známosti i v každej snahe…aby ste tak hojneli aj v tejto milosti“ (2. Korintským 8:7). Očividne mali kresťania v Korinte vieru, pulzujúcu misiu, náležitú známosť v učení a veľkú svedomitosť v mnohých ohľadoch, avšak neuchopili v úplnosti výzvu ku štedrému dávaniu. Ich zlyhanie v uplatňovaní dávania, ktoré pôvodne započali, odhalilo významnú oblasť zaostávania. Chceli dávať (verše 10–11), dokonca aj započali dávať, ale nedoviedli to k naplneniu. Výzva pre nás je zrozumiteľná. Nachádzame sa na macedónskej alebo na korintskej úrovni učeníctva? Ale prečo je dávanie v tejto pasáži označené ako „milosť“? Po prvé preto, že ide o manifestáciu Božej milosti v srdci kresťana. Je to svedectvo o Jeho premieňajúcej a posväcujúcej práci. Pavol povedal korintským kresťanom, že 7
ich štedré dávanie bude dôkazom úprimnosti ich lásky (verš 8). Rovnako ich vyzval s tým istým cieľom týmito slovami: „dokážte pred nimi a pred tvárou sborov [dôkaz svojej lásky]“ (verš 24). Po druhé, dávanie je milosť príčinou ducha, v ktorom sa uskutočňuje. Pri milostivom dávaní dáva kresťan dobrovoľne a neočakáva za to žiadny osobný úžitok. Je pohnutý k dávaniu, pretože Boh mu dal milosrdenstvo zdarma a v hojnosti. Ak by nejaký zbor zaviedol povinný desiatok pre svojich členov, potom by už ich dávanie nebolo „milosťou“. Aby sa to Bohu páčilo, musí sa udiať z úprimného srdca ako dobrovoľný akt. Očakávanie alebo nádej na osobný úžitok sa dávania nesmie dotknúť. Aké je naše miesto pred Pánom? Aká veľká je naša láska? Aké hlboké je naše presvedčenie? Nakoľko srdečná je naša vďaka? Aká silná je naša túžba po napredovaní Pánovho diela a šírení slávy Jeho mena? Pavol, píšuc pod inšpiráciou Ducha, hovorí, že to všetko sa preverí našou dôraznosťou pri nakladaní s príjmami. Prečo by práve dávanie malo byť kritickou skúškou našej lásky a úprimnosti? Je to férový test? Je to objektívny test? Ak niekto zanedbá nakladanie s príjmom a dávanie, znamená to, že takisto zaostáva duchovne? Naozaj to ukazuje na nedostatok lásky, odovzdania sa a duchovnej hĺbky? 2. Korintským 8 odpovedá „áno“, pretože dávanie zjavuje rodinnú príslušnosť Božích detí. Pavol ukazuje, že v našom dávaní sa v nás zjavuje samotné srdce Krista – „Lebo znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že súc bohatý pre vás bol schudobnel, aby ste vy zbohatli jeho chudobou“ (verš 9). Ak to vyjadríme inými slovami, tak kresťanské spravovanie príjmov je najodhaľujúcejší test našej podoby na 8
Krista, pretože tak veľmi odráža Jeho charakter. On vydal samého seba celého a úplne na prospech iných. Vymenil slávu nebies za hlboké poníženie, poníženie až po smrť kríža, to všetko zo súcitu so stratenými hriešnikmi. V istom zmysle sa „vzdal“ svojho odvekého postavenia, aby získal svoj ľud tým, že na seba zobral telo, teraz už oslávené, ktoré bude navždy „nosiť“ vo svojom úrade ako Kráľ, Strážca a Ochranca. Pán Ježiš Kristus, náš „starší brat“, predchodca a príklad, je nezmerateľne nesebecký, milujúci, vľúdny, dobrotivý a veľkorysý. Vo svojej nádhernej milosti vydal seba samého a to úplne. Zaiste bude potom ten najväčší dôkaz našej podobnosti s Ním viditeľný na našej pripravenosti dať seba a naše imanie na Jeho ciele. Ak nezvládneme kresťanské hospodárenie, sotva na nás bude poznať rodinnú podobu.
5. Dávanie „samých seba“ Pánovi 2. Korintským 8 pred nás kladie príklad ľudí, ktorých srdcia boli natoľko pohltené cieľom, ku ktorému prispeli, že nedali ani tak svoje peniaze, ako samých seba (verš 5). Tým, že sa vzdali peňazí, ktoré sami potrebovali, si privolali ešte väčšie ťažkosti a na to myslí Biblia, keď hovorí, že „sami seba dali Pánovi“. Cez tento text presvitá ďalšie svetlo pre pochopenie postoja vdovy, ktorá celé svoje živobytie dala Pánovi. Možnože si povedali: „Poslúžime svätým v Jeruzaleme tým, že sa jeden deň v týždni vzdáme jedla, aby sme ich mohli podporiť. Ochotne sa budeme postiť, len aby oni mohli prežiť.“ Neboli to teda len peniaze, ktoré dali, ale aj každé pohodlie a uspokojenie, ktoré by im peniaze sprostredkovali, ak by sa ich nevzdali. Priniesli osobnú obeť skrze vlastné ochudobnenie sa. Každé skutočné a hodnotné dávanie sa podobá na to ich, keďže má na nás dopad. Nepovieme: „Budem dávať len takú čiastku, aby som aj naďalej mohol míňať, koľko chcem, užívať 9
si každý pôžitok a kupovať majetky, ako sa mi zapáči.“ Povieme: „Dám seba samého Pánovi a Jeho dielu tým, že zmenším výdavky na prehnané, luxusné, plytké veci a nepotrebné pôžitky, aby peniaze z týchto výdavkov mohli ísť na dielo môjho Spasiteľa.“ Pristupujeme k našej službe dávania s takouto zodpovednosťou a plánujeme naše výdavky tak, aby sme mohli s radosťou podporovať šírenie Slova a veriacich v núdzi? Zaiste musíme zachovávať efektívnu domácnosť a spôsobilý životný štýl, aby bola naša užitočná služba pre Pána možná. Ale dávame v našom plánovaní ten najväčší dôraz na hospodárenie pre Pána a dávanie? Rozhodujúcim testom našej úprimnosti bude naša ochota prijať privilégium kresťanského dávania. „Z vlastného popudu,“ hovorí Pavol o macedónskych kresťanoch, „s mnohým prosením nás žiadali, že by sme prijali od nich tú milosť [alebo dar]“ (verše 3–4). „Ale teraz,“ hovorí Pavol, „i to učiniť vykonajte…Lebo ak jesto ochota, príjemná je“ (verše 11–12). Ak zistíme, že nám je zaťažko štedro darovať, malo by nás to veľmi znepokojiť a uviesť do pohotovosti s cieľom vystopovať všetky tie skutočnosti v našom živote, ktoré zapríčinili opustenie prvej lásky a ochladnutie voči Kristovi. Následne sme volaní vykoreniť ich. Len vtedy, keď sme pripravení vzdať sa výlučne osobného úžitku z nášho príjmu a prejaviť milosť dávania, sme skutočne celí Pánovi. Pavol túži vidieť túto ochotu vo veriacich. Túži, aby sa ich dávanie nedialo „zo zármutku alebo z prinútenia, lebo ochotného darcu miluje Bôh“ (2. Korintským 9:7). Niektoré preklady uvádzajú namiesto zármutku slovo zdráhavo, ale pôvodné grécke slovo znamená so smútkom. Je nám priťažko rozlúčiť sa s našimi peniazmi pre Pána? Chýba nám ochota zvoliť si slávu Krista namiesto 10
momentálneho luxusu? Ak je tomu tak, potom si vylejme srdcia pred Bohom a v pokání vyznajme chladnosť nášho srdca. Roznieťme ďalej svoju vďačnosť za spasenie, za Spasiteľovu lásku, ktorá Ho doviedla až k smrti, za novú prirodzenosť, ktorú sme prijali, za všetku Jeho trpezlivosť, milosrdenstvo a láskavosť naproti nám. Premýšľajme o Jeho podmanivej dobrote, ktorá ovládla naše životy, a o istote večnej slávy a určite sa naše srdcia začnú topiť. Výsledkom bude, že vstaneme z našich kolien s túžbou prevziať zodpovednosť za podporovanie evanjelia. Nech nikdy nie sme pristihnutí pri tom, že dávame len preto, že musíme, ale dávajme preto, že sme si zmysluplne naplánovali (z hĺbky srdca) darovať pre Pánovo dielo. Je nesmierne motivujúce vedieť, že ochotné, radostné dávanie pôsobí radosť mocnému Bohu na nebesiach. Zaiste, výrok „ochotného darcu miluje Bôh“ je príliš hlboký na to, aby sme ho vyčerpávajúco pochopili. Či nás Boh môže milovať ešte viac, než tým, že poslal Krista, aby zomrel za naše hriechy? Pravdepodobne tieto pozoruhodné slová znamenajú, že Boh manifestuje svoju lásku naproti ochotnému darcovi v tom, že svoju ruku kladie na dar a dáva ochotnému darcovi pocítiť svoje zvláštne objatie.
6. Definícia biblickej štedrosti Ak by sme sa nachádzali v pomerne náročnej finančnej situácii: dá sa od nás odôvodnene očakávať, že budeme dávať štedro? Aj tu nám pomáha pasáž z 2. Korintským 8, keďže tu nachádzame definíciu biblickej štedrosti vo vzťahu k prostriedkom, ktorými disponujeme. Píše sa tam: „Lebo ak jesto ochota, príjemná je podľa toho, čo kto má, nie podľa toho, čo nemá“ (verš 12). Ak Pánovi chceme dať a snažíme sa obstáť čo najlepšie v obtiažnej situácii, Pána to teší a náš dar uctí a požehná. Ako sme už videli na groši, čo patril vdove, 11
„štedrosť“ je u Pána otázkou situácie. Biskup Ryle to vyjadril takto: „Skutky chudobného kresťana sú práve také vznešené ako skutky kniežaťa, pretože Kristus hľadí ďalej než len na samotnú veľkosť našich darov, vždy keď meria ich štedrosť. Pozerá, v akom sú pomere k nášmu imaniu, a hľadí aj na sebazaprenie, ktoré vyžadovali.“ Pozrime sa na príklad macedónskych kresťanov, ktorí hoci boli sami „v súžení,“ preukázali „hojnosť radosti…a…ich veľká chudoba sa rozhojnila v bohatstvo ich prostoty [alebo štedrosti]“ (verš 2). Radosť z Božej dobroty voči nim ich viedla k tomu, aby sa vynasnažili prispieť, ako len môžu. Výsledok ich počinu opísal Svätý Duch ako „bohatstvo ich prostoty“. V nebeskej matematike spočítanie kresťanskej radosti a chudoby dáva ako výsledok „štedrosť“! Nikdy sa nedajme odradiť myšlienkou, že naše dávanie má malý význam a nestojí za veľa. Na slovách Spasiteľa a Pavla vidíme, že Božie srdce sa raduje nad „prostotou“ kresťanov aj vtedy, keď ide o ten najmenší dar. Boh to považuje za pravú lásku a skutočné uctievanie a z takého dávania povolá množstvo požehnania. Malý, a predsa drahý dar, ak je prinesený s radosťou, vonia Kristovou milosťou, ktorá prebýva vo vykúpenom srdci. Možno sa domnievame, že nakoľko celý náš život dávame časť – povedzme desatinu – nášho príjmu, dostaneme ako verní sluhovia pochvalu. Znova sa zahľaďme na macedónskych kresťanov, ktorí sa odvážne podujali dať nad svoje možnosti (verš 3). Ani stopy po pohodlnej, únosnej časti vyčlenenej na dávanie! Nachádzame u nich hlbokú túžbu ísť za hranicu kapacít a urobiť, čo sa len dá. Svätý Duch to prijíma a chváli. Je to tak s nami? Kedy sme naposledy preskúmali naše hospodárenie? Máme nepretržitú túžbu urýchľovať Božie dielo alebo sme si zvykli na režim, v ktorom pre Pána 12
odvádzame pravidelnú fixnú „daň“ a akýkoľvek nadbytok pokladáme za naše „vreckové“?
7. Bohu ide o motív Jedno z najužitočnejších slov použitých v súvislosti s dávaním sa nachádza v 2. Korintským 9:5, kde Pavol hovorí: „Považoval som tedy za nevyhnuteľne potrebné poprosiť bratov, žeby…vopred pripravili toto vaše vopred opovedané požehnanie, aby bolo hotové, jako požehnanie.“ Dar korintských kresťanov mal predstavovať požehnanie. Grécke slovo doslovne znamená skvelá správa, ústne dobrodenie alebo požehnanie. Jednoducho niečo viac než len štedrý dar. Toto slovo vyjadruje, že darca chce prejaviť náklonnosť tým, že poskytne dar alebo požehnanie. V dnešnom jazyku by sme takýto dar mohli označiť ako ochotný dar. Korintskí kresťania nemysleli iba na to, ako im pomôcť v hlade, ale aj na celkový prospech a šťastie trpiacich kresťanov z Jeruzalema. Nešlo im len o to, aby títo nezomreli hladom, ale aby im nad to udelili aj pozitívny úžitok, požehnanie ako vyjadrenie lásky. Slovo požehnanie odhaľuje nesmierne dôležitú súčasť kresťanského dávania, bez ktorej rýchlo stratíme motiváciu a všetko naše dávanie sa stane mechanickým. Kresťanské nakladanie s príjmom musí vyvierať z túžby – túžby sprostredkovať veľké požehnanie pre ľudí. Korintským kresťanom išlo o viac než len o prežitie sužovaných kresťanov v Jeruzaleme. Chceli im poskytnúť zdravie, šťastie a duchovnú užitočnosť. Ich dar cestoval na krídlach modlitby, ktorá vyjadrovala záujem, lásku a starostlivosť. 13
Ak dávame na účely evanjelizácie a služby cirkvi, mali by sme dávať s podobnou túžbou. Mali by sme si povedať: „Toto je požehnanie. Toto je prejav ochotnej vôle, ktorý má za cieľ priniesť svetlo a život strateným dušiam.“ Vždy, keď plánujeme naše hospodárenie, je treba precítene uvažovať o duchovnom úžitku mnohých, čo bude výsledkom ohlasovania Slova. Bez tohto cieľa sa dávanie stáva studenou a formálnou povinnosťou. Nedávame iba preto, že sme povinní tak urobiť, ale preto, že chápeme, ako môžu aj iné duše dôjsť požehnania, ktorého sa dostalo nám. Nesmieme myslieť iba na dar, ale aj na požehnanie. Apoštol neváha a dodáva, že ak sa naše dávanie deje v tomto duchu, určite sa premení na požehnanie, pretože „ten, kto skúpo seje, bude skúpo i žať; a ten, kto seje pri požehnaní, bude pri požehnaní i žať [dôraz pridaný autorom]“ (verš 6). Učitelia „evanjelia prosperity“ vytrhávajú tieto slová z kontextu a aplikujú ich na darcu. Tvrdia, že darca obdrží viac bohatstva a náhrady ako odmenu za svoj dar. Na tomto základe potom títo učitelia presviedčajú ľudí, aby im darovali značné sumy peňazí (ktoré nezriedka použijú na vydržiavanie svojho porušeného a rozhadzovačného životného štýlu). Ich výklad je ale okato pomýlený, keďže neberie ohľad na kontext. Slová Pavla jednoducho vyjadrujú, že ak sejeme skúpo (v našom dávaní), potom nenaplníme našu úlohu priviesť mnoho požehnania do života iných. Ak sejeme (dávame) štedro preto, aby sa iným dostalo veľkého požehnania či úžitku, potom Boh preveľmi požehná tých, ktorým je dar určený. Tieto Pavlove slová nehovoria nič o našej prosperite, ani o tom, že nám následkom nášho dávania porastie majetok. Darca bude žať v tom zmysle, že jeho dar prinesie ovocie. Dáva s úmyslom požehnať iných a zasiate semeno svojím časom vyrastie na veľkú žatvu. Je mylné prekrúcať tento verš na výzvu k sebeckému a sebeprospešnému dávaniu. 14
Tým všetkým nám Pavol hovorí, že naše dávanie musí byť hlboko prepojené s cieľom dávania. Nemáme dávať z prinútenia alebo bezmyšlienkovite. Máme dávať, pretože chceme požehnanie pre ľudí a Boh nás uisťuje, že táto túžba dôjde naplnenia. Ďalší dôležitý cieľ, po ktorého naplnení máme túžiť pri našom dávaní, je chvála a ďakovanie Bohu. Zdôrazňuje sa to v 2. Korintským 9:12, kde Pavol hovorí, že tohto vyvrcholenia došla štedrosť kresťanov – „Lebo služba tejto svätoslužby nielenže doplňuje nedostatky svätých, ale aj hojneje mnohým ďakovaním Bohu.“ Či už je dar určený na pomoc trpiacim kresťanom, zvestovanie evanjelia alebo vyučovanie svätých, výsledkom nášho dávania je z Božieho požehnania vďačnosť a láska k Pánovi. Vieme si predstaviť nejaký vznešenejší cieľ než rozmnožiť chválu a ďakovanie Bohu? Rozmýšľanie o tom, že Boh si naše hospodárenie použije na to, aby zasadil v ďalších srdciach chválu a uctievanie, bude pôsobiť nesmierne podnecujúco na naše dávanie!
8. Dávanie desiatkov a finančná bezpečnosť V 2. Korintským 9 sa nachádza dôležitý verš, v ktorom Pavol podľa všetkého reaguje na naše ľudské obavy. V okamihu, keď stojíme pred výzvou byť veľkorysí v dávaní, môžu nás napadnúť myšlienky: „Ale, čo ak zrazu prídu ťažie časy? Čo ak už nikdy viac nebudem mať také zamestnanie, aby som si kúpil niektoré veci, ktoré by som chcel? Čo v prípade, ak mi prudko poklesne príjem?“ Na všetky takéto myšlienky Pavol hovorí: „Bôh má moc rozhojniť vám každú milosť, aby ste vždycky vo všetkom mali všetkého dostatok a tak hojneli 15
na každý skutok dobrý“ (verš 8). Boh sa o teba postará, oznamuje Pavol. V hojnosti obdržíš každú milosť, aby si vždy mal dostatok (pozn. – nie priveľa) na oslavovanie Pána, službu pre Neho a rast v milosti. Nejde o zasľúbenie, že odplatou za dávanie obdržíme materiálnu odmenu. Je to sľub milosti, ktorá je Božou priazňou. Táto môže prísť vo forme skromných, miernych nárokov, čoho výsledkom je šťastný život aj napriek absencii mnohých vecí, ktoré svet možno pokladá za neodmysliteľné. Pán nás určite obdarí väčšou vášňou pre Jeho dielo a použije ako nástroj na prinesenie večného ovocia, keďže: „Rozsypal a dal chudobným; jeho spravedlivosť trvá na veky“ (verš 9). Verše 10 a 11 tejto kapitoly (Pavlova modlitba za korintských kresťanov) ukazujú, že Pán môže rovnako rozmnožiť príjmy a prostriedky verných hospodárov, aby ich dávanie mohlo ďalej rásť. Píše: „No, ten, ktorý dáva semä sejúcemu a chlieb na pokrm, dá a rozmnoží vaše semeno a dá rásť plodom vašej spravedlivosti, ktorí ste obohacovaní vo všetkom byť schopnými ku každej prostote, ktorá pôsobí skrze nás Bohu vďaku.“ Boh poskytuje všetky prostriedky na dávanie, dáva ovocie, a dokonca aj rozmnožuje zdroje a prostriedky verných hospodárov. Uvedomujeme si, že Pán nás obdaril úspechom pre tento účel? Nespreneverujeme sa Mu nevedomky tým, že si zadržiavame to, čo má ísť na Jeho dielo? On dáva či poskytuje „semeno“, aby Jeho ľud mohol zasiať. Z tohto výnosu (vraví Pavol v prepojení s Izaiášom) pochádza náš chlieb a my musíme pokryť domáce a rodinné výdavky. No Boh rozmnoží ten diel, ktorý je zasiaty pre Pánovu žatvu. Preto sa nikdy neprestávajme modliť za dary, ktoré dávame, pretože odpoveďou na modlitby Pán rozmnoží 16
ich užitočnosť pre budovanie kráľovstva. Navyše sa môže stať, že budeme medzi tými, ktorých Boh zavolá k ďalšiemu rastu v dávaní, tým, že bude riadiť okolnosti nášho života tak, aby sme boli „obohacovaní vo všetkom byť schopnými ku každej prostote.“ (verš 11).
9. Dávanie desiatkov závisí od spokojnosti Pre všetkých nás, ktorí žijeme vo veku prosperity, znamená 1. Timoteovi 6:1–11 a 17–19 mimoriadnu výzvu. „Je naozaj veľkým ziskom,“ vraví Pavol, „pobožnosť so spokojnosťou…keď máme pokrm a odev, tým sa spokojíme.“ Ako veľmi je potrebné, aby sme svoje životné požiadavky udržiavali na rozumnej a striedmej úrovni! Ak nie sme spokojní, potom nás bude neprestajne premáhať potreba po „niečom ďalšom“ a naše nespokojné túžby zruinujú akékoľvek zmysluplné dávanie. Vždy, keď plánujeme nákupy, pýtajme sa sami seba: „Potrebujem to? Je to nevyhnutné? Čo by sa stalo s Pánovým dielom, ak by všetci kresťania minuli peniaze spôsobom, o ktorom teraz uvažujem? Chcem to, aby som sa vytiahol pred inými alebo sa predviedol? Je vhodné to kúpiť, zatiaľ čo iní veriaci prechádzajú ťažkosťami a Pánovi poslovia zápasia?“ „A tí, ktorí chcú byť bohatí,“ varuje Pavol, „upádajú do pokušenia a osídla“ a ešte do horších vecí. „Bohatým v terajšom veku prikazuj [a to je väčšina z nás, ktorí žijeme v Európe], aby neboli vysokomyseľní“, čo znamená „namyslení“. Pred mnohými rokmi som sa stretol s mužom, ktorého osobný príjem bol neporovnateľne väčší než celoročný rozpočet veľkého zboru, ktorý navštevoval, a pritom spontánne vyhlásil, že jeho dary na Pánovo dielo nie sú nijak 17
veľké. Vydržiaval dva drahé domy, niekoľko luxusných áut a popri tom všetky ďalšie pasce bohatstva a pohodlia. O čom hovoril jeho životný štýl? Vypovedal, že sebe pripisuje oveľa väčšiu „hodnotu“ než celej službe svojho zboru! Ak priveľa míňame na seba, robíme tým vyhlásenie o našich nárokoch a hodnote. Bohu to môže znieť ako namyslený krik svetákov. „Prikazuj,“ pokračuje Pavol, “…aby dobre činili, bohatli v dobrých skutkoch a boli štedrí, sdielni“, čo znamená, aby boli v pohotovosti štedro darovať a ochotní podeliť sa (alebo tiež nepozerať na svoj majetok ako na vlastný). Chamtivosť – čo znamená chcieť viac a viac – je Bohu na veľké pohoršenie a nesmierne devastuje duchovný život. Nič neurobí z kresťana pokrytca rýchlejšie ako chamtivosť. A nič viac nepoškodí dávaniu. Pritom je to podľa všetkého najviac podceňovaný hriech ešte aj medzi veriacimi. Náš Pán povedal: „Hľaďte a chráňte sa lakomstva” (Lukáš 12:15). Pavol umiestnil chamtivosť medzi podlosť a zlosť v „zozname hriechov“ v Rímskym 1:29. V Efezským 5:3 je spomenutý popri smilstve a sexuálnej nečistote ako niečo, čo „nech sa ani nemenuje medzi vami“. V Kolosenským 3:5 sa dozvedáme, že máme umŕtvovať lakomstvo, ktoré je z definície „modlárstvo“, a podľa Židom 13:5 nepatrí do života kresťana, pretože sa máme úplne uspokojiť s prítomnosťou Pána. Ako sa vyhnúť lakomstvu, ktoré patrí medzi najhoršie z „telesných žiadostí, ktoré vojujú proti duši“? Ako môžeme držať naše túžby pod kontrolou a zároveň týmto dodržať desiate prikázanie: „Nepožiadaš“? Medzi účinné protilátky patrí popri modlitbe a uspokojeniu z Pána aj cielené a štedré dávanie z toho, čo nám Boh daroval a zveril. Môžeme to vyjadriť aj tak, že dobrovoľným, srdečným a odovzdaným 18
dávaním potlačíme práve ten hriech, ktorý ničí kresťanské hospodárenie. Takto sa rovnako vyvarujeme upadnutia do mechanického dávania. Slová, ktoré Pavol píše Timoteovi o tom, aby sme „bohatli v dobrých skutkoch a boli štedrí, sdielni“, nie sú iba radou, ale vážnym príkazom a poverením. „Prikazuj“ takto konať, hovorí Pavol. Dávanie nie je len povolanie a výsada, ale aj najúčinnejšia ochrana, akou vôbec disponujeme, aby nás nepremohli túžby a naše srdce zostalo odovzdané Pánovi a veciam Jeho kráľovstva. Je to spoľahlivý štít, ktorý chráni pred chápadlami sveta.
10. Nikdy nedávajme, aby sme si prilepšili Apoštol Pavol v Rímskym 12:8 zaraďuje dávanie či prispievanie medzi duchovné dary, keď hovorí: „kto sa sdieľa, v prostote.“ Pavol tu má na mysli kresťanov, ktorí v tomto smere konajú zvláštnu službu pravdepodobne preto, že ich Boh požehnal nadpriemerným bohatstvom. Týchto ľudí môže zachvátiť silné pokušenie dávať nápadným spôsobom, vyvolať ocenenie alebo získať vplyv, a preto ich Písmo varuje, aby do tejto pasce nepadli. Aj keď sa tieto pasce týkajú hlavne väčších darcov, všetci sa ich musíme vyvarovať. Základným pravidlom je „prostota“ a pod týmto slovom sa myslí úprimnosť (v zmysle rýdzosti alebo priamosti). Prostota je dobrý preklad, ako to vysvetľuje aj prof. John Murray vo svojom komentári k listu Rímskym. „V našom dávaní nesmú byť primiešané postranné motívy a snaha zaistiť si pre seba priazeň a výhody. Žiaľ, až príliš často sa tohto zla dopúšťajú bohatí pri dávaní pre potreby zboru
19
a veľká náchylnosť podľahnúť sa vyskytuje aj u tých, ktorí zodpovedajú za chod a správu zboru.“ Niekomu napadla nasledovná parafráza Pavlových slov: „Ten, kto dáva, nech tak robí bez akýchkoľvek sprievodných podmienok.“ Nanešťastie, dopletení darcovia používajú mnohé techniky, aby ich dary mali vplyv. Niekedy ľudia chcú, aby zbor zakúpil niečo, čo by starší zboru neschválili, a tak ako jednotlivci najprv danú vec kúpia a potom ju darujú. Očividne sa tak narúša normálne fungovanie zboru, keďže došlo k odstaveniu biblických vodcov a znemožneniu rozhodnutia v zbore. Občas ľudia darujú do zboru hmotné veci – napríklad nový organ – len preto, aby na seba upozornili a získali uznanie ľudí. Niekto možno daruje kazateľovi nové auto preto, aby si zaistil nejaký druh privilégia (snáď sa takto pastor zdrží, aby ich karhal pre zlé správanie). Nepochybujeme, že mnoho „priamych“ hmotných darov pre zbor či pastora je dávaných s úplne čistým motívom, ale tento zvyk je plný nebezpečenstiev. Ideálne by sa všetko dávanie malo diať tajne do „spoločnej pokladnice“, kde nestriehne žiadne zákerné pokušenie, a z ktorej môže zbor financovať svoju službu bez akýchkoľvek negatívnych vplyvov. Presne k tomu nás vedú príkazy Spasiteľa z kázne na hore: „Vystríhajte sa, aby ste nedávali svojej almužny pred ľuďmi nato, aby vás videli, lebo ináče nemáte odplaty u svojho Otca, ktorý je v nebesiach…Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí tvoja pravica, aby bola tvoja almužna v skrytosti“ (Matúš 6:1–4). Mnoho kresťanov uskutočňuje dávanie pre zbor cez bezhotovostný bankový prevod a zároveň si od pokladníka vypýta potvrdenie o dare, aby si tak uplatnili úľavu na dani 20
z príjmu. Následkom takéhoto postupu je, že pokladník vie o pravidelnom dávaní zo strany veriaceho. Autor tejto brožúrky je presvedčený, že taktné a nenápadné dojednanie takéhoto postupu nijako nenarúša princíp z Matúša 6. Zato nápadné podarovanie nejakej hmotnej veci alebo finančnej čiastky na nejaký verejne publikovaný účet by určite povolalo vďačnosť, obdiv a zaviazanosť, a to je zlé. Dávanie je úprimný, a nakoľko sa to len dá, tajný akt, ktorý sa má diať do spoločnej pokladnice. Darca nemá dávaním získavať výhody alebo privilégiá. Naopak, spôsob dávania má odzrkadľovať rovnaké postavenie všetkých darcov pred Bohom, či už sú chudobní alebo bohatí.
11. Vzťahuje sa desiatok aj na dnešok? Kresťania tradične chápali desiatok (alebo desatinu) ako štartovaciu čiaru alebo základ pre dávanie a na desiatok sa pozerali ako na biblické minimum, ku ktorému kresťan môže pridať podľa toho, ako ho Pán požehnáva. V súvislosti s tým sa veľmi často objavujú dve otázky. Prvá sa pýta na to, prečo by židovské ustanovenie prekonané príchodom Krista malo platiť aj dnes a namieta, že, čo sa desiatkov týka, môže ísť o zákonníctvo. Druhá otázka sa pýta na to, či dávanie desiatkov je správne a či má byť založené na hrubom alebo čistom príjme („čistý“ príjem sa zvyčajne definuje ako to, čo zostane po zdanení, zaplatení nájmu, atď.) V rámci odpovede na prvú otázku najprv uvedieme, že desatina ako správny základ pre dávanie Pánovi, sa nevzťahovala iba na obdobie židovskej národnej zmluvy a súvisiacich obradných zákonov. Stotožňovať dávanie desiatkov výlučne s Mojžišovým zákonom je veľká chyba. V 7. kapitole listu Židom čítame o existencii „Melchisedecha, kráľa Sálema, kňaza najvyššieho Boha, ktorý 21
vyšiel v ústrety Abrahámovi, ktorý sa navracoval od porážky kráľov a požehnal ho, ktorému aj desiatok udelil Abrahám zo všetkého“ (Židom 7:1-2). Abrahám rozoznáva tohto veľkého a tajuplného kňaza – kráľa Sálema ako Pánovho reprezentanta a očividne oddeľuje desiatok ako náležitú odozvu na požehnanie, ktoré od neho prišlo. Vedie nás to k predpokladu, že Pán to Abrahámovi zjavil. Naša pasáž v liste Židom zdôrazňuje, že Melchisedech predstavuje väčšie a lepšie kňazstvo než to Áronove, totiž kňazstvo Ježiša Krista. Pre naše terajšie potreby je jednoducho potrebné si uvedomiť, že Abrahám rozoznával desatinu ako správnu čiastku pre svoj dar celé storočia pred príchodom obradného zákona. Navyše sa toto poznanie prenášalo na ďalšie generácie, pretože keď sa Jakob stretol s Bohom pri Bételi, kde ho Boh požehnal mnohými zasľúbeniami, Jakob sa zaviazal dať Bohu desiatok zo všetkého, čo dostane (Genesis 28:22). Dávanie desiatkov teda predchádza Mojžišovu zmluvu a nemá sa pokladať za niečo, čo je iba súčasťou ceremoniálneho zákona, ktorý bol v Kristovi zrušený. Navyše sa nedá pripodobniť k obriezke (ktorá rovnako predchádza Mojžiša), keďže táto bola jednoznačne zrušená v Novej zmluve. Pri novozmluvnom dávaní je dôležité nezabudnúť na to, že môže vysoko prevýšiť formálnu desatinu (ako v prípade halierov chudobnej vdovy), a teda už viac nestojí na žiadnom fixnom pravidle dávania. Je to totiž záležitosť srdečnej a čo najväčšej štedrosti podľa toho, ako Pán požehnáva. Desatina však stále zostáva ako sprievodca ukazujúci na to, čo je najnižšia možná rozumná čiastka.
22
Stojí za to povšimnúť si, že za čias Starej zmluvy, keď zákon nútil duchovne nesúrodý zástup tvoriaci židovskú cirkev dávať desiatky, sa vyžadovalo od nich oveľa viac, než je desatina. Pozorné štúdium textov o desiatkoch ukazuje, že dávali dva, ak nie tri, úplne odlišné desiatky a popri tom prinášali ešte aj dodatočné osobné obete na oltári. Odhaduje sa, že reálna cena starozmluvného dávania, ak sa plne zachovávalo, bola viac ako pätina zo statku a úrody. Keď si ďalej uvedomíme, že veľká časť týchto Židov nezažila vo svojom srdci skutočnú milosť, zaiste by sme mali cítiť, že my by sme nemali dávať menej ako oni. Z tohto pohľadu sa desatina z hrubého príjmu zdá byť malou čiastkou na dávanie pre tých, ktorí sa slnia v preslávnom svetle evanjelia a majú istú nádej na nebo. Neprekvapuje to, keď zisťujeme, že prví veriaci v Krista, oslobodení spod zákona, sa veľkoryso a dobrovoľne zriekli svojho imania pre Pána. „Lebo ani nebolo nikoho medzi nimi núdzneho; lebo všetci, ktorí boli majiteľmi polí alebo domov, predávali ich a nosili peniaze za to, čo ktorí predali, a kládli k nohám apoštolov‘ (Skutky 4:34–35). (Práve v tom čase Pán veľmi vážne varoval zbory všetkých čias pred pokrytectvom pri dávaní. Toto varovanie vyjadril súdom nad Ananiášom a Zafirou, ktorí sa pokúsili oklamať apoštolov.) Starozmluvné desiatky rozhodne ukazujú na čiastku, ktorú máme zodpovedne uplatniť ako základ. Takisto odhaľujú, že desiatok je desatinou zo všetkého a nie len z tzv. „disponibilného“ príjmu. Abrahám odovzdal desiatok „zo všetkého“ a Jakob povedal Pánovi: „a zo všetkého, čo mi dáš, ó, Bože, dám ti istotne desatinu.“ Občas sa objavia protesty, že patriarchovia ani ich potomkovia nemuseli platiť dane sekulárnej vláde. Lenže oni priamo znášali náklady za veci, za ktoré my platíme nepriamo prostredníctvom daní, 23
v neposlednom rade aj náklady celého sociálneho zabezpečenia. (Rovnako pamätajme, že počnúc Mojžišom vo svojej službe Pánovi neplatili len jeden desiatok, ale dva a dokonca ešte viac popri tom).
12. Zodpovednosť vodcov v zbore Pre praktické fungovanie z príkladu apoštolov jasne vyplýva, že Pán vyžaduje, aby používanie peňazí, ktoré prišli do zboru ako dar, bolo zodpovedne a náležite vykázateľné. Máme príkaz dôsledne napodobňovať Pavla, ktorý zabezpečil, aby si dávajúce zbory vybrali spoľahlivých poslov, ktorí mali cestovať s Pavlom a spolu s ním dohliadať na doručenie zbierky. Pavol zrozumiteľne uvádza príčinu, keď hovorí: „vyhýbajúc [sa] tomu, aby niekto nemohol o nás hovoriť zlé pri tejto hojnosti, ktorú prostredkujeme svojou službou. Lebo pečujeme o dobré nie len pred Pánom, ale aj pred ľuďmi“ (viď 2. Korintským 8:18–23). Boží služobníci majú kráčať mimo tieňa akýchkoľvek podozrení alebo očiernení. V posledných rokoch bolo počuť o „televíznych evanjelistoch“, ktorých usvedčili z podvodov a sprenevery. To, že vo veľkom používali dary na súkromné účely, bolo možné preto, že ich zamestnancami boli pokladníci, ktorí konali na základe príkazov. Kristov ľud však dostal príkaz uplatňovať pri spravovaní peňazí metódy, do ktorých sú zahrnutí ľudia zvolení do úradu, a títo majú byť bezúhonní. Odbočiť z tejto cesty nie je iba nemúdre, je to vyslovene duchovná neposlušnosť. Božie zasľúbenie o tom, že kto štedro seje, bude aj štedro žať (2. Korintským 9:6), očividne zahŕňa aj varovanie pre ľudí v službe v zbore. Nakoľko uvážlivo sa používajú dary Božieho ľudu a zohľadňuje sa pri tom Pánove zasľúbenie, že sa zožne požehnanie? Čo Pán urobí tým z nás, ktorí máme úrad v cirkvi, 24
ak naložíme s finančnými prostriedkami nerozumným spôsobom? Sme citliví napr. pri oprave zborovej budovy, šetrní ako sa len dá a oslobodení od výstredností, aby tak zostalo čo najviac na duchovné dielo? Nikdy nezabúdajme na to, že Pán pokladnice zasľúbil darcom, že skrze ich dary sa udeje „žatva“ mnohých požehnaní.
13. Odozva vykúpených sŕdc Žijeme v dňoch bujnejúceho ateizmu, keď morálna revolúcia, čo nazýva zlo dobrým a dobro zlým, vymýva ľuďom mozgy. Od čias pred reformáciou až po dnešok nikdy nebolo svetlo evanjelia v celej Európe tak blízko vyhasnutiu ako teraz. Takisto sme svedkami erózie pozostatkov biblického kresťanstva, čo je následkom množstva kompromisov, plytkých a chybných doktrín a mrzačiaceho opičenia sa. Je toto čas pre množenie bohatstva na tejto zemi, podliehanie pôžitkárstvu a hľadanie hmotného zabezpečenia? Nech Boh pohne naším srdcom, aby sme sa Mu poddali v službe a dávaní. Je toho veľa, čo treba uskutočniť: podporovať kazateľov, vysielať misionárov, posilňovať zbory, vycvičiť služobníkov, vytlačiť literatúru a mnoho iných úloh. To všetko, aby sme popohnali dielo v týchto dňoch záverečnej príležitosti pre evanjelium. Našou najväčšou radosťou nech je zasadzovať údery kniežaťu mocností povetria a zápasiť za víťazstvo evanjelia a slávu Krista. Videli sme, ako nám Božie slovo hovorí, že všetko, čo vlastníme, je Pánovo. On nám dáva zdar s konkrétnym úmyslom, ktorým je šírenie kráľovstva. Na základe toho musíme neprestajne sledovať potreby zboru. Sme povolaní k dávaniu, ktoré patrí k podstate pravého uctievania. Kľúčovým znakom kresťanského charakteru a posvätenia je štedré dávanie. Znamená to dať samých seba Pánovi. Pán sám 25
dá, aby sa naplnil vytúžený cieľ každého ochotného darcu, a poctí každé naše sebazaprenie. On bude naša bezpečnosť, náš štít a naša veľká odmena, keď poslúchneme Jeho slová: „darmo ste dostali, darmo dajte“. Keď sa William Carey oddal Bohu pre prácu v Indii, jedna pieseň vypálila svoje slová na jeho srdce, pieseň, ktorej myšlienky sú akoby šité pre nás, ktorí čelíme zodpovednosti za dávanie: Či musím sa vzdať všetkého, čo mám pre Teba, najdrahší môj Pán? No len tak nech stane sa a inak nie, veď Ty si sa dal za mňa sám. Tak pre Teba to všetko strácam, veď lúč Tvojej priazne, ten viac než nahradí mi všetko: česť, imanie i priateľstvo. (Benjamin Beddome, 1717–95)
Rovnako nech nás posilnia aj známe verše Isaaca Wattsa, aby sme dali Pánovi všetko, čo Mu náleží: Ak by som celú zem vlastnil a daroval, ten dar by stále malým bol. Veď láska taká nádherná a mocná dušu, život i mňa celého žiada.
***
26
Obsah: 1. Všetko, čo máme, patrí Pánovi .................................. 1 2. Prvoradý zmysel dávania desiatkov ....................... 4 3. Spôsob dávania desiatkov ........................................... 5 4. Dôležitá črta kresťanského charakteru ................. 7 5. Dávanie „samých seba“ Pánovi .................................. 9 6. Definícia biblickej štedrosti .....................................11 7. Bohu ide o motív ..........................................................13 8. Dávanie desiatkov a finančná bezpečnosť ..........15 9. Dávanie desiatkov závisí od spokojnosti .............17 10. Nikdy nedávajme, aby sme si prilepšili .............19 11. Vzťahuje sa desiatok aj na dnešok? ....................21 12. Zodpovednosť vodcov v zbore ..............................24 13. Odozva vykúpených sŕdc ........................................25
Brožúru preložil zbor Nezávislé kresťanské zhromaždenie Bratislava http://nkz.reformace.cz/
27
28
