Natália Švecová, 15 rokov, Partizánske
ZLODEJKA Ako náhle som za sebou zabuchla dvere, slzy sa ešte viac snažili predrať cez oči. No tuhšie som zaťala zubami, nemohli mi predsa rozmazať moju rannú prácu. Nikto nemal vedieť, ako veľmi mi ublížil Cheeteeho pohľad, keď ma Drew pred všetkými pobozkal. Automaticky som zo seba sťahovala tenké oblečenie. Hodila na seba hrubý sveter spolu s nepremokavou vetrovkou. Na nohy natiahla vysoké, huňaté čižmy, aby ma čo najviac uchránili pred chladom, ktorému budem vystavená počas tréningu. Skôr, ako som sa stihla úplne zosypať, ozvalo sa naliehavé klopanie na dvere mojej malej komôrky. „Clear, si v pohode? Už by sme mali ísť...“ ozval sa Joshou nepokojný hlas. Stisla som pery, a vydala iba nevýrazné a hlavne uplakané. „Uhm...“ Prehodila som si ešte šál okolo krku, a s ťažkým povzdychom otvorila dvere. Jeho pohľad nebol vyčítavý, prekvapený, ani zvedavý z vývinu najnovších udalostí. Bol priateľský a hrejivý, až som zacítila túžbu privinúť sa k nemu. Akoby to vycítil, roztvoril mi svoje bratské náručie a ja som doňho padla ako malé dievčatko. Nepýtal sa na nič. Poznal bôľ, ktorý sa mi predieral celým telom. Iba ma nechal načerpať silu z jeho objatia. „Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale skôr o to, nájsť očami dvere,“ veľavýznamne mi pozrel zelenými očami do tváre. Celá som zachvela, mimovoľne tušiac, na čo naráža. Chcela som sa ho na to spýtať, no predbehol ma. „Clear, ty Cheeteeho miluješ, neviem akou podivuhodnou láskou... Neviem čo medzi vami je. Ale viem, že práve tá nevedomosť, že si to nechcete priznať, vás od seba oddeľuje.“ Videl, ako sa celá chvejem, krútim hlavou v snahe nájsť niečo klamné na jeho slovách, ktoré boli tak málo pravdepodobné. Vzal mi tvár do dlaní. „Tak nájdite tie dvere!“
Jeho slová mnou prenikli, zasiahli do živého. Ako môžem skutočnou, mileneckou láskou, ľúbiť svojho brata?! Veď to je maximálne choré! Tak veľmi som tie slová chcela hodiť do zatratenia, neveriť im, vysmiať sa... No moje srdce šeptalo inú báseň, ktorá sa tíško prelínala so slovami Josha, a pritakávala im svojimi ľúbostnými veršami. V hlave sa mi prehrali všetky naše spomienky, moje tiché túžby k nemu, ktoré som vždy prirovnávala ku genetike a životnému osudu, ktorý určil, že máme iba jeden druhého. No moja nevedomosťou bola zahalená rúškom závoja, ktorý odokryl Josh a jeho slová. Odrazu malo všetko význam. No iba na chvíľu, kým mi po nose nebrnkol fakt, že sme pokrvní súrodenci. Strhla som sa z krátkeho poblúznenia. Josh s tvárou zatiahnutou vráskami, na mňa sústredene hľadel, čakal, kým nájdem odpoveď vo svojom vnútri, keď ma niekto schmatol pod pazuchu. Dievča svojím typickým búrlivým hlasom vytrhla moje vnútro z nepokoja. „Netvár sa tak znechutene. Uchmatla si si neskutočne chutného a ľudským mäskom voňajúceho chalana. Takže, buď hrdá na svoj úlovok a láskavo vytiahni päty z domu, všetci sú už dávno v hore.“ Akási nadprirodzená sila ma donútila pohnúť sa vpred a znášať jej a Joshove roztržité bláboli o tom, čo nás čaká na poslednom tréningu, prvý krát na otvorenom priestranstve, kde sme takmer úplne nechránený a ľahko vystavený zraku Rádu. V skutočnosti, tieto fakty ma netrápili. Že už možno iba pár mesiacov a pustíme sa otvorenej vojny proti najsilnejšej moci, ktorá kedy vzrástla v čarodejnom svete. A skutočnosť, že nás je iba chabý počet, zo desať neskúsených mladých čarodejníkov a pár profesorov zaúčajúcich sa čiernej mágii od akéhosi mulata. Hrnuli sme sa do pohromy, ktorá určite nemá pre nás šťastný happyend. Bol tu iba on a ja. Naša láska zakázaná prírodou. Práve na začiatku myšlienky, som prudko narazila do akéhosi chrbta. Salvador sa otočil, okolo očí sa mu zvlnili nenávistne vrásky. „Dívaj sa kam kráčaš, šteňa,“ zafrflal. „Dávaj si pozor s kým sa rozprávaš, idiot,“ zasyčal na jeho adresu Josh. Keby v tej chvíli vetrom nepreletel ostrý hlas, prisahám, že by sa do seba pustili. hlavu.
Zodvihla som
Až vtedy uvedomila, že sa nachádzame v lese, obklopenými zlatými stromami, ktorých posledné
lístie sa nám plazilo po pod nohy. Boli sme vážne ďaleko od domčeka, nemala som tušenia, ktorým smerom sme prišli. Všade okolo nás stáli rozostúpený profesori a študenti v bojových pózach. Na ich čele stál Noah. Jeho vysoká a mocná postava vyžarujúca neskonalú silu a autoritu sa týčila na vyvýšenine, na ktorú tenkými lúčmi padalo slnečné svetlo roztrieštené v mnohých odleskoch, v ktorých jeho čokoládová pokožka na vyhrnutých rukávoch hrala mnohými farbami. Tmavými očami bystril po svojich zverencoch a hlasom jemným, ktorý by dokázal učičíkať i dieťa, preraziť sklo, i spievať operu, prehovoril. „Konečná, vážení. Som hrdý, že sme to dotiahli sem, až do momentu, kedy ste pripravení so cťou postaviť sa Čiernemu Rádu. Už teraz sme vyhrali!“ Ozvali sa burácajúce výkriky ovládnuté hypnotickou mocou v jeho hlase. „Teraz je ten čas, aby sme sa prestali skrývať. A ukázali, že naše srdcia sú zapálené hrdinstvom, ktoré pomstí naše rodiny a priateľov!“ Vietor zavyl vysoké tóny, až nám zodvihlo vlasy. Odmlčal sa, akoby nechal vietor vyburcovať intenzitu svojich slov. „Poďme, sestry a bratia, dokončime dielo, zavŕšme poslednú skúšku, ktorá nás čaká pred bielou nocou, kedy pretneme čierny závoj nad našimi hlavami!“ Rozpažil ruky a dav onemel úžasom. Z tela mu vyžarovali biele záblesky, rozžiarli lesnú tmu. Nachvíľu vyzeral ako Boh. Žmúrila som do ostrého svetla, ktoré postupne vyprchalo. Odrazu bolo všetko rovnako pochmúrne a on vo svojej veľkoleposti pokračoval zachrípnutým hlasom. „Práve teraz je ten čas, aby ste si vaše vedomosti nadobudnuté ťažkými tréningami otestovali v boji na otvorenom priestranstve. Rozdelíte sa do dvoch skupín.“ V tom momente, akoby to bolo dohodnuté, sme sa rozdelili. Na jednu stranu sa mágiou premiestnili Salvador, Lucas, Mattias, Kristen, Isabella a Charlotta. Na mieste, kde som stála spolu s Dievčaťom a Joshom, sa náhle ocitli Karmen a prekvapivo i Cheetee, ktorý vyvolával dojem vodcu na čele nášho tímu. Bolo isté, že líder v ich skupine je Salvador, ktorý už po mne hádzal divé pohľady plné zášti. Bol pripravený rozniesť ma v zuboch. Temperament Peruánca bol pozoruhodný a bolo očividné, že ho dokáže naburcovať dostatočnou silou ktorá je schopná vyrovnať sa môjmu bratovi, síce omnoho obratnejšiemu a skúsenejšiemu, ktorý však nebol ani zďaleka tak živelný. Boli si najväčšími rivalmi. Silné články v ich skupine tvorili jednoznačne Lucas a Mattias. Tým by sa dokázali vyrovnať Dievča
a Josh. Z hrôzou som zistila, že práve mne a Karmen zostal dokonalý kŕdeľ. Akoby som to vyslovila nahlas, pozrela na mňa vystrašenými hlbokými očami. Akú sme mali popri nich šancu? I keď vyzerajú ako bábiky, nedalo sa s určitosťou predvídať, ako sa ich maznavý postoj zmení v boji. Pohodila som po nich okom. Vyzerali ako divé šelmy, ktoré hádžu dlhou hrivou pripravené na útok. Striaslo ma nevoľnosťou. Noahov hlas prehlušil moje myšlienkové pochody. „Nechcem od vás žiadne extrémy. Ide len o pocit strachu, aspoň minimálny, keď vás niekde prenasleduje a dýcha vám na krk,“ hlboký hlas mu stemnel a odrazu i vlhký vzduch okolo nás nadobudol strašidelný chlad. „Prenasledujte sa ako zvery, lapte sa navzájom a vášmu zajatcovi nedovoľte uniknúť.“ Vlasy sa mi postavili dupkom. Veď toto nie je tréning, toto je hotové vyzvanie na krutú bitku! V tvárach ostatných bolo vidieť vyburcovanie. Napínali sme im svaly a oči potemneli. Začali v sebe prebúdzať čiernu mágiu. Srdce mi tĺklo o preteky. A keď sa ku mne natlačila Karmen, div že som nevykríkla. V tvári jej bol badať šialený strach. Pritúlili sme sa k sebe ako dve stratené ovečky a hľadeli na stádo rozzúrených hladných vlkov. „Zažite ten strach so štvania!“ jeho rev bol už takmer psychopatický. Podnietil absolútnu šialenosť bublajúci v krvi plnej adrenalínu. Za Cheeteeho za postavil Josh a Dievča a my dve, v náručí tej druhej sa triasli ako osiky. „A hra sa môže začať!“ Skôr, ako to stihol vysloviť, splynul v hustej čiernej tme. V tej chvíli sa všetko spomalilo. Cez tmavý závoj sa predral Salvador. Tvár mal strhanú v obludnej grimase, uhľovočierne oči nepatrili jemu. Ovládla ich čierna mágia. Neľudsko-rýchlym pohybom zoskočil z vyvýšeniny a valil sa priamo na našu skupinu. Za jeho chrbtom všetci ostatní zmizli zavinutý v rúšku mágie. zavyla. Naraz z jej tela vytryskla obrovská energia,
Karmen mi zaťala nechty do ramena, až som
zabalila ma do svojho čierneho plášťu. V tom okamihu sme sa rovnako ako ostatní stratili v magickej hmle a obrovskou rýchlosťou zmizli z miesta, práve v poslednej sekunde. Salvador dopadol na miesto, kde sme stáli a nespokojne zavrčal. To sa už jeho krik stratil v bojovných stonoch. S Cheeteem sa krútili vo víre čiernej mágie.
Spolu s peruánskom priateľkou sme sa vyhýbali smrštiam, ktoré sa nás pokúšali uchmatnúť. Vždy, keď okolo nás prefrčali, zacítila som neskutočný chlad, až mi na telo vyskočili zimomriavky. Hlava mi pomaly oťažievala, tak veľmi som cítila nebezpečenstvo, ktoré ma kedysi položilo na lopatky. Čierna mágia sa snažila ku mne dostať zo všetkých strán a ja som jej len ťažšie a ťažšie odolávala. Bola lákavá ako krv pre upíra, alkohol pre alkoholika, droga pre závislého. Cítila som, ako mi napĺňa vnútro. Poslednými zmyslami, ktoré ešte neboli otupené zlými čarami som zaznamenala Karmenin zmätený pohľad. V jej krásnych očiach som zbadala svoju tvár. Oči, inak svetlo orieškové, boli kreolské ako najčernejšia noc. Prefrčali sme pomedzi rozmazané šmuhy a v tej obrovskej rýchlosti ma chrbtom oprela o kmeň stromu. Zadychčaná som hľadala dych, ale i poslednú dobrú vôľu nevykrútiť jej krk, aby ma pustila a nechala ma úplne ovládnuť čiernou mágiou, ktorá mnou triasla. Schmatla mi ramená a ešte tuhšie ma pritisla o drevo. „Spamätaj sa!!! Nenechaj sa tým ovládnuť! Ja viem, že ťa kedysi ovládal diabol cez čiernu mágiu, ja to všetko viem! Ale to už je minulosť! Dofrasa Clear, počúvaj svoje srdce!“ Zatriasla mnou. Dívala som sa na jej ustráchanú krehkú tvár. Ako som jej mohla chcieť ublížiť? „Rozumieš mi?“ zašepkala zadychčane. Nezmohla som sa na nič iné, tíško som prikývla a všetka zlosť zo mňa vyprchala. Zacítila som príjemné teplo na hrudníku vychádzajúce z prívesku a reflexívne ho zovrela do prstov. Prekvapene som zistila, že akýmsi zázrakom je naozaj horúci. Zodvihla som zrak k nebu a vyslala tichú ďakovnú modlitbu k rodičom, že i po smrti, sú stále so mnou. Niečo sa vo mne zlomilo. Karmen to pobadala a spokojne sa zašľabila. Potom jej však úsmev rýchlo zliezol z pier, skamenela tvár a pomaly sa otočila. To som už zareagovala aj ja a nakukla jej cez plece. Pár metrov od nás stála Kristen so svojou dokonalou skupinou. Všetky tri mali rozviate vlasy a oči im žiarili túžbou vyhrať. Neboli podmienené čiernou mágiou ako Salvadorove či moje, no pud dokázať si moc bola rovnako vábivá. Vystrela karamelovú ruku a vrhla na nás čiernu smršť. Zažmúrila som oči. Vôbec som nedokázala schopiť na kúzlo.
Keď kúzlo dlho neprichádzalo, otvorila som oči a videla, ako Karmen svojou pravicou zahnala pohromu. Vraný dym explodoval vo veľkom mraku. Prekvapene mi padla sánka. Chcela som ju potľapkať po pleci, no Kristen ma zahriakla. „Ale, slečna pomalá konečne pohla zadkom,“ zasmiala sa hrdelným hlasom a jej prívesky sa pridali. „Kristen, trošku to preháňaš. Toto je iba tréning. Nemusíme sa urážať a ubližovať si,“ ešte mierne vravela Karmen. „Ty čierna bábika z vysokých kopcoch. Tu nesadíme kukuricu a nevozíme sa na lamách. Tu zabíjame a bojujeme. Tak si tú tvoju sladkosť pošli balíčkom do Peru,“ výhražne zodvihla hlas. Jej povýšenecký prístup ma nasrdil. Vyšla som spod tieňa Karmen a postavila sa vedľa nej. Kristen vyšpúlila dokonalé pery. „Ale, naše zbožňované dievčatko. Kde máš Drewa?“ „Čo teba do toho. Ruky od neho preč,“ precedila som pomedzi pery. „Sliepočka by vyskakovala?“ nadvihla jedno dokonalé obočie. „Vyskakovala, ale nedočiahnem na takú kravu ak si ty.“ Zatriasli sa jej pery a spravila krok vpred. „Toto si prehnala,“ zavrčala. Vyskočila do výšky a telo jej zahalil dym. Valila sa na mňa ako pohroma, spolu s jej priateľkami. Zrástla som spolu so zemou. Dokážem vyvolať čiernu mágiu a popri tom jej nepodľahnúť? Nebol čas nad tým premýšľať. Vyvolala som tichú smutnú myšlienku a vzápätí vo mne vybuchla energia. Bola som na seba hrdá, keď som zacítila, že ju mám pevne pod kontrolou. V milisekunde som už nestála na svojom mieste. pár metrov odo mňa
Zaregistrovala som Karmen, ako pokojne sedela na konári stromu,
a uznanlivo zažmurkala. Potom sa rozplynula v hmle. Z vyvýšeniny som sa dívala na rovinu podo mnou, kde sa pomedzi stromy naháňali rozmazané obrysy, zrážali sa a používali na seba zaklínadla. Nemala som tušenie, kto je kto. Pokiaľ som ja sama nebola v ovplyvnení mágie, nerozoznala som nikoho. Pohľad mi zaletel ku stromu, ku ktorému sa Dievča tlačilo chrbtom. Až potom som si všimla Mattiasa, jeho vystretú ruku, ktorá nedovoľovala hýbať sa kamarátke. Prehrávali sme. Mattias bol úplne zabratý do myšlienok, ako ju čo najviac udržať pod zámkou. Určite sa mu
priečila, no nebola dostatočne silná ako on. Prišiel čas, aby som konečne pohla zadkom a nebola iba ustráchané dievčatko. Premiestnila som sa pár metrov za Mattiasa. Priblížila som ticho ako mačka, zľahka našľapovala na suché lístie, ktoré ma mohlo kedykoľvek sklamať. Dievča vyčerpane zodvihlo hlavu a zaregistrovalo ma. Priložila som si ukazovák na pery a naznačila jej, nech je ticho. Nenápadne prikývla a znova spustila hlavu na hruď, no bystrými očami sledovala, kedy príde čas aby sa uvoľnila. Zhlboka som sa nadýchla a krátku vzdialenosť medzi Mattiasom a mnou zrušila. Ako dravá šelma som mu vyskočila na chrbát a ruky priložila na sluchy. Vyvolala som kúzlo na paralyzovanie, a v tom okamihu stuhol a jeho mágia sa zlomila. „Prepáč,“ zašepkala som mu do ucha. Vážne som mu nechcela ublížiť, no ak toto má byť súboj, budem sa biť ako tigrica, no čestne. Dievča sa odlepilo od stromu, poohýbala stuhnuté zápästia a vystrela chrbát. Podišla k paralyzovanému Mattiasovi a výsmešne mu hodila do tváre: „Aký je to pocit, keď sa nemôžeš hýbať?“ Rozochveli sa mu pery, no nevydal ani hláska, tak mocné moje zaklínadlo bolo. „Choď bojovať, Clear. Ja sa tu oňho už postarám,“ zašklebila sa a v očiach jej zahoreli pomstychtivé ohníčky. Nerada som prikývla, zrušila kúzlo a nechala ho v moci priateľky a otočila sa priamo do strediska boja. Bystrila som a hľadala niekoho, komu bolo treba pomôcť. No v tom mi pohľad padol na Drewa, ako osamotený stojí na kraji frontu, opustený a slabý. Takmer som sa za ním rozbehla, no nohy mi vzrástli do zeme, keď som za ním zbadala Salvadora. Stál tam s obludnou tvárou podobnej štvanej zvery. A práve on svoj počerný pohľad plný zloby uprel na Drewa, ktorý sa na mňa ustarostene usmial a nemal žiadne tušenie, že sa nad ním týči Salvador. Zovrelo mi srdce. Salvador sa na mňa zaškeril a potom pozornosť obrátil na Drewa. Vedel, že práve to mi ublíži. Pomaly som zavrtela hlavou, no to sa už rozplynul v hustej tme a ja takmer zarovno s ním. Hnala
ma čudesná láska, ktorú som nedokázala zaprieť k tomu človeku. A možno práve preto som o milisekundu stála pri Drewovi skôr a odhodila ho o pár metrov ďalej. Nestihla som protivníka ani zaregistrovať, schmatol ma pod krk, nohy sa mi odlepili od zeme a ja som lapala po dychu. Zablokoval ma, a nedokázala som vyvolať žiadne kúzlo. Diabolskými očami mi hľadel do tváre. „Búrila si sa, však princezná? Nechcela si mi podľahnúť, nechcela si byť moja! Ľúbiš toho človeka, no čo je horšie, miluješ vlastného brata!“ Poslednými silami som vydala tenkým hláskom. „Nedokážem ľúbiť niekoho, kto je plný nenávisti,“ zachripela som. Preklial ma pohľadom. „To je už tvoj problém. A zaplatíš mi zaň!“ Prsty zovrel ešte viac a ja som sa v jeho zovretí hádzala ako ryba na suchu. V momente, keď som už strácala vedomie, ovzduším preletel ostrý výkrik. „Dosť!!!“ Salvador spozornel, zvoľnil zovretie. Otvoril dlaň a ja som padla do lístia. Oblapila som si hrdlo, a zhlboka sala čerstvý kyslík. Hneď sa mi vyčistili myšlienky a až potom spoznala ten prísny tón. Noah sa postavil do stredu bojiska a okolo neho sa zhrčili moji priatelia. Niektorí mali tvár zafarbenú čiernym uhlím, roztrhnuté šaty a plytké škrabance. Vydýchla som si, keď som uvidela Cheeteeho pevne stáť na vlastných nohách. Vyzeral byť v poriadku, i keď sa mu hrudník splašene nadvihoval. Josh a Dievča sa dokonca usmievali, zrejme zistili, že sme vyhrali. No tento stav ma neupokojil. Postavila som sa na nohy a bystrila pohľadom po Drewovi. Práve sa vyhrabával z kopy lístia a tackavo ku mne kráčal. „Si v poriadku?“ hneď som ho zaplavila otázkou. Neodpovedal. Ukázal na môj krk, ktorý musel byť určite podliaty krvou. „Preboha, čo sa ti stalo, Clear?“ Nestihla som mu odpovedať, lebo Noah zodvihol ruku do vzduchu a umlčal vravy. Na tvári mu hral prísny, ba dokonca vydesený výraz. Spozornela som ako ostatní. Započúvala som sa do lesného spevu. Chvíľu som registrovala iba šepot lístia, niekde v diaľke hru vtáčikov a hlas ďatľov, keď sa mi do uší dostal zvuk, ktorý mnou otriasol. V hlave mi zasvietila výstražná kontrolka, môj šiesty zmysel rozoznať nebezpečenstvo, ma upozornil na prichádzajúcu hrozbu.
Zodvihla som hlavu a zistila, že Noah na mňa spýtavo hľadí. Na jeho nemú otázku som prikývla. Áno, sú tu. Čierny Rád nám je na stope. Z diaľky som videla ako mu zovrelo hrdlo a do očí vstúpil neskutočný strach. „Okamžite sa rozdeľte do dvojíc. Rozptýľte sa čo najďalej od domu. Buďte tichí a nenápadní. Toto nie je hra. V našej blízkosti je Čierny Rád,“ šepkal a i na veľkolepej tvári najtalentovanejšieho mladého čarodejníka, akého som kedy poznala, sa zračili úzkosti, na ktoré nemal riešenie. Je toto náš definitívny koniec?
(úryvok z diela, ktoré je pokračovaním ku knihe Milovať nepriateľa.)
