...Svätoplukovo kráľovstvo ožíva...2009 ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka Šintava vyhlasuje 0. ročník celoslovenskej literárnej súťaže – Svätoplukovo kráľovstvo ožíva - poézia, próza
Podmienky súťaže: 1. Súťaže sa môže zúčastniť každý žiak/študent alebo skupina autorov, ktorí napíšu poéziu alebo prózu (rozprávku, poviedku, povesť, scifi,....) na danú tému v slovenskom jazyku. Text musí mať súvislosť s históriou Veľkej Moravy a osobnosťou Svätopluka. Dielo nesmie byť do vyhlásenia výsledkov nikde publikované. 2. Súťaží sa v dvoch kategóriách: I. kategória – žiaci druhého stupňa ZŠ + nižšie ročníky osemročného gymnázia II. kategória – študenti stredných škôl + vyššie ročníky osemročného gymnázia 3. Do literárnej súťaže môže poslať žiak – kolektív autorov iba jednu prácu. Literárne diela v rozsahu maximálne 4 strany . Za školu posielajte maximálne 3 práce. 4. Literárne príspevky posielajte v troch identických exemplároch v tlačenej podobe a 1x na diskete/cd na adresu školy ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka Šintava, alebo e-mailom :
[email protected]. 5. Práce prijaté do súťaže sa nevracajú. Vyhlasovateľ garantuje, že práca nebude použitá v rozpore s autorským zákonom. 6. Súťažiaci k svojmu dielu priloží vyplnenú prihlášku, ktorá obsahuje meno, dátum narodenia, bydlisko, kategóriu a navštevovanú školu, presnú adresu školy i bydliska a kontaktne telefónne číslo. Rovnaké údaje budú uvedené i na práci. 7. Príspevok, ktorý nevyhovie podmienkam, nebude do súťaže zaradený.
Vyhodnotenie a ocenenia súťaže: 1. Práce bude posudzovať 3- členná odborná porota, ktoré navrhne vyhlasovateľovi súťaže udeliť ocenenia žiakom víťazných prác v každej kategórii. I. kat.: 1. miesto – 99.58 €/ 3000,- Sk II. kat.: 1. miesto – 99.58 €/ 3000,- Sk 2. miesto - 66.39 €/ 2000,- Sk 2. miesto - 66.39 €/2000,- Sk 3. miesto - 33.19 €/1000,- Sk 3. miesto – 33.19 €/ 1000,- Sk 2. Odborná porota má právo navrhnúť vyhlasovateľovi niektorú z cien neudeliť, ak súťažné práce nedosiahnu požadovanú úroveň. 3. Víťazné práce budú uverejnené na www.zssintava.edu.sk a z vybraných prác bude zostavený zborník, ktorý dostane každý účastník súťaže. 5. Uzávierka súťaže je 15. mája 2009 a jej vyhodnotenie, spojené so slávnostným odovzdávaním cien, sa uskutoční v máji - resp. v júni 2009 v priestoroch ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka Šintava. Súťaž sa koná s podporou VÚC Trnava a Obce Šintava.
číslo
meno
1.
Angyalová Veronika Babínova Jana
2.
kate- dátum gória narodenia I. 29.7.1994
škola
názov práce
ZŠ Rozmarínová 1 Komárno CZŠ Žofie Bosniakovej, Šurany
Svätopluk
ZŠ Ľudovíta Štúra Šaľa ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka Šintava
Pýtam sa, dedo, teba... Svätopluk
I
29.2.1996
Balušová Eva Barák Dominik
I.
28.9.1993
I.
20.1.1997
5.
Bátovská Katarína
I.
9.4.1995
ZŠ pri Podlužianke, Levice
Svätopluk
6.
Belička Vladimír Forner Marián Horáček Patrik
II.
4.9.1990
Pád na trikrát
I.
14.5.2009
Obchodná akadémia Sereď ZŠ s MŠ Smolenice
I
13.4.1996
ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka Šintava
Horňák Matej Kobetič Adrián
I.
18.3.1996
ZŠ Hájske
Báj o Svätoplukovi Čo bolo, ale v skutočnosti nebolo O Svätoplukovi
I.
22.4.1995
ZŠ Spartakovská 5, Trnava
Oslobodenie Veľkej Moravy
Kondela Lukáš Kopčeková Frederika Košíková Kristína
I.
3.6.1996
ZŠ Klasov
Kde pramení Nitra
I.
28.8.1995
I.
28.11. 1996
ZŠ Dráhovská 6, Nitra CZŠ Žofie Bosniakovej, Šurany
II.
11.3.1994
I.
3. 4.
7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15.
16. 17. 18. 19. 20. 21.
Krátky Michal Krivosudská Adriana Dunajovcová Nikoleta Machaj Martin Marčaková Martina Pisárová Michaela Podolská Kristína Šípoš Slavomír Zsigová Sabína
Svätopluk
Solúnski bratia
14.3.1997 15.4.1997
Spojená škola, Sládkovičovo ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka Šintava
Dar pre Svätopluka Svätopluk
I
1.12.1993
ZŠ Ivanka pri Nitre
Nitra
I.
12.12.1994
ZŠ Sľažany
Svätopluková ríša
I.
22.10.1993
I.
1.7.1995
I.
19.8. 1997
Svätoplukovo kráľovstvo ožíva Svätoplukovo kráľovstvo ožíva Výlet do minulosti
I.
27.10.1993
ZŠ Rozmarínová 1 Komárno ZŠ Dráhovská 6, Nitra ZŠ pri Podlužianke, Levice ZŠ Rozmarínová 1 Komárno
...kráľovstvo Svätoplukovo ožíva
Svätopluk Hoci narodenia deň neznámy má, dnes nie je nik, čo ho nepozná. Už len jeho mena sa nepriateľ bál, veď mocným pánom Moravy sa stal. Hoci neprávom obvinený a väznený bol, ríšu svoju k oblohe vyzdvihol. Silu veľkú a srdce statočné mal, susedné kraje s ľahkosťou dobíjal. Spravodlivý a čestný bol, národu Slovanov víťazstvá priniesol. A keď na smrteľnej posteli bol, synom svojim Moravu do opatery dal. To bol Svätopluk – mocný pán, odchodom svojím uštedril ľudu veľa bolestných rán. No jeho pamiatka vždy vzácna je, a jeho príbeh o slávnej vláde pravdou je.
Veronika Angyalová ZŠ Rozmarínová ul. 1, Komárno
Svätopluk Keď prišli na Moravu Cyril a Metod ihneď odstránili všetok zmätok. Hlaholiku, písmo nám dali a reč staroslovienčinou nazvali. Po Rastislavovi, ktorý slávnych bratov k nám pozval, knieža Svätopluk dobre panoval. Morava za jeho vlády kvitla nádej Slovanom rozvíjať sa svitla. Svätopluk troch synov mal, na smrteľnej posteli ich s sebe povolal. Podal im celý zväz, nie iba jeden prút, ale synovia ho nedokázali roztrhnúť. Potom im podal po jednom prúte a prúty boli zaraz roztrhnuté. Nakoniec synovia múdru radu otca odmietli a nepriatelia ich zo sveta zmietli. Svätopluk bol pre všetkých veľkým vzorom, vraví o tom aj povesť Zakopaný meč pod Zoborom. Vo svojom srdci nosiť ho budeme, na svoju minulosť nikdy nezabudneme.
Jana Babínová CZŠ Žofie Bosniakovej, Šurany
Pýtam sa, dedo, teba.... Prečo sa život zo dňa na deň kráti? Ten, kto odíde sa zas potom vráti? Prečo je život taký krátky? A prežitý čas je bez návratky? Slávni slávu si kedy užijú, čo po stáročia v mysliach ľudí prežijú? Pýtam sa dedo, teba vždy, keď niečo vedieť chcem. Ty mi povieš, tak si sadni sem. Usmeješ sa, pohľad tvoj ma hladí. Keď som býval mladý, aj ja som bol veľmi zvedavý. Odpovedá mi vždy a vždy na všetko, je to môj dedko – vševedko. Neverili by ste, čo všetko môj dedo vie, najväčším koníčkom sú preňho časy minulé, hovorí o nich tak nádherne a plynule. Históriu má nadovšetko rád, rozpráva mi príbehy plné pýchy, bojov, zrád... Počúvať ho je vždy veľký zážitok. Vedomostí z histórie, zdá sa mi, že má nadbytok. Nedávno sa rozhovoril pri nedeľňajšej káve, o Veľkomoravskej ríši a Svätoplukovej sláve. Pustil áriu Svätopluka zo Suchoňovej opery, tak krásne znela potom v éteri. Kráľ Svätopluk bol človek ako každý iný, občas mrzutý, inokedy milý. Starostí často až nad hlavu mal, o Veľkomoravskú ríšu sa priveľmi bál. Velikánom však svojej doby bol, mnoho vecí čo chcel, už spraviť nestihol. Neskoro zbadal, že na synov svojich prevýchovu čas už nemá, ťažké časy idú na teba Veľká Morava , ó beda! Poslom riekol, aby ku smrteľnej posteli jeho synov zavolali, Mojmíra, Svätopluka a Predslava. Takto sa oni volali. A keď prišli, kráľ – otec im vraví. Rozmýšľam, ktorý z vás je na panovanie ten pravý. Preto ríšu na tri časti rozdelím, takto vás ja podelím. Pozor si však dajte na ňu, už Frankovia sa zastrájajú. Vraj po okolí je ich už dosť, správajú sa sťa najvítanejší hosť. Avšak to len masky priateľov majú, oni vraj neberú, že radšej dávajú. Medovými motúzmi ľudí mátajú, spojencov si medzi nimi hľadajú. Vedzte ale, čo za ľubom má franský drak, valí sa na ríšu ako čierny mrak! Opúšťam vás v zlých časoch. Nevhodná je chvíľa.
Starý som, na kraľovanie mi chýba sila. Hľa, tu prúty z liesky mám, prv každému jeden dám. Teraz ho zlomte! Ľahko sa vám jeden láme, no keď tri prúty v jednu kopu dáme, takto spolu ich nik nepoláme. Synovia ich darmo lámať skúšajú, silu zlomiť tri prúty naraz nemajú. No vidíte, ten zväzok lieskovíc je ako vy! Keď budete držať spolu, nepriateľ vás nezlomí! Svätopluk, kráľ, v synoch nádej mal. Ešte požehnanie im dal. Ruky mu klesli. Zomieral. Tichý vetrík smutnú pieseň, zvesť po Veľkej Morave už vial. Svätopluk je mŕtvy, zomrel kráľ! Odišiel nám naveky. Zovšadiaľ počuť smutné náreky. Tí synovia traja, ako ďalej žili? Spolu mali dosť proti nepriateľom sily? Oni kráľa neposlúchli. Žiaľ. Každý po svojom išiel v diaľ. To už je ale príbeh iný. Plný rozporov, bojov, pýchy, viny. Nabudúce ti o ňom poviem, moja. K olovrantu nás babinka už volá. Tak ku stolu sme si sadnúť šli. Hovorím dedovi, čo mám na mysli. Základná škola v Šintave má kráľa Svätopluka v názve. Tá škola sa volá ozaj krásne.
Eva Balušková ZŠ Ľudovíta Štúra, Šaľa
Svätopluk Bol raz jeden chlapec ktorý bol veľmi chudobný. Rodičia mu zomreli keď bol malý. A keď už dorástol tak musel ísť zarábať peniaze. Svätopluk bol jedináčik. Keď Svätopluk bol už muž tak ho prestalo baviť chodiť do roboty. A začal zabíjať drakov. Keď zabil ôsmeho draka tak si ho dal zavolať kráľ. Zo Svätopluka urobil rytiera. Dal mu armádu vojakov a chodil s nimi zabíjať drakov. Svätopluk bol jeden z kráľových najoddanejších vojakov. Raz kráľa zradili jeho vlastní vojaci a Svätopluk ho zachránil. Tak kráľ ocenil Svätopluka za jeho oddanosť mu daroval zlatý meč. Svätopluk bol náramne šťastný a preto postavil svoju armádu proti najväčšej dračici. Na svete. Jeho armáda neuspela a padla. Svätopluk sa veľmi nahneval a šiel proti dračici sám. Dračica bola prenáramne silná a Svätopluk tak tiež ako jeho armáda neuspel. Keď sa to dozvedel kráľ tak Svätopluka nechal zavrieť. Ľudu to vysvetlil ako vlasti zradu. Svätopluka hneď prešiel smiech a horko ťažko zaplakal. Jednej noci prišla do hradu dračica, vďaka ktorej tam Svätopluk sedí. Dračica ho vyslobodila a Svätopluk utiekol. A zasa ako niekedy sa rozniesol chýr o slávnom Svätoplukovi ako skolil dvoch drakov na raz holými rukami. Ale vôbec to tak nebolo. Skolila ich dračica ktorá vyslobodila Svätopluka z väzenia. Svätopluk jej dal meno Morava. A keď bola veľká tak jej zmenil meno na Veľká Morava. Veľká Morava zápasila s drakmi a slávu si vždy odniesol Svätopluk. Kráľ nelenil a hneď si dal priviesť Svätopluka k sebe do hradu. Prial ho opäť do služby. Ale Svätopluk už nikdy nesklamal kráľa. Jedného dňa si dal kráľ zavolať Svätopluka. Povedal mu že keď porazí draka Fedora, tak mu dá svoju dcéru za ženu. Kto by v tých časoch nechcel dcéru kráľa? No a tak Svätopluk pristúpil na kráľovu ponuku. Ale Veľká Morava hneď vedela že ten súboj neprežije. Povedala to Svätoplukovi ale on na to nedbal a Veľká Morava ho musela poslúchnuť. Nakoniec Veľká Morava zvíťazila a na škrabance čo na nej zanechal Fedor zomrela. Svätopluk svoju odmenu dostal, ale až vtedy pochopil, čo urobil. Že nechal zomrieť Veľkú Moravu. Kráľ ako bol už starý a chorý zomrel. Svätoplukovi nechal svoju dcéru a svoju krajinu. Svätopluk nechal pomenovať krajinu podľa dračice. Veľká Morava.
Svätoplukovi porodila žena troch krásnych a mladých synov. Svätopluk ich naučil zabíjať drakov a nebáť sa ničoho. Naučil ich ctiť si meno Veľká Morava. Už bol Svätopluk starý a chorý a na smrteľnej posteli si dal zavolať svojich synov. Povedal im nech dokončia, čo on začal. Aby zabili posledných troch drakov. A ešte dodal ale zavite ich spolu a vydýchol a zomrel. Synovia sa hneď po jeho smrti pohádali a drakov išli zabiť každý zvlásť. Nakoniec ich draci premohli. Meno Veľká Morava zaniklo A všetko čo Svätopluk za tie roky vybudoval len tak zmizlo.
Dominik Barák ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka, Šintava
Svätopluk Ako tu tak stojím, na sochu pozerám, na sochu prekrásnu, vyrytú z kameňa. Ako tu tak stojím, do očí mi hľadí, mocný a silný muž, kráľ Veľkej Moravy Už odmala smelý synovec Rastislava, jemu i teraz kričíme – Sláva ti buď, sláva! Najslávnejší Nitran do očí mi hľadí, ja jemu tiež, ovplyvnil si dejiny, vari o tom vieš? Život viedol rušný, bojoval i vyhral, po úspešnej bitke hostinu hneď chystal. Svätoplukov meč povestný zoťal hláv už stovky, neutiekol pred ním súper malý či veľký. Teraz je meč čarovný tupota už kalí, neodtne už Svätopluk ním ruky ani hlavy. Maďarov i Frankov pobil a na stranu porazených hodil. Svätopluk len nebojoval i ľsťou bitku občas vyhral. Mal on veru ľudí pod sebou státisíce, vojakov, komorných, sluhov, ba i služobnice. Synov mal o hneď troch – junáci to silní, avšak každý z nich bol si trochu iný. V nádhernej dvorane Nitrianskeho hradu, ležal kráľ staručký, posunúť chcel vládu. Dohodnúť sa nevedeli šuhajkovia švárni, zrazu každý pánom chcel byť, vládnuť si, byť slávny. Otec dobrý, Svätopluk kráľ, povedal si – To nie! Počúvajte, chlapci moji, príbeh vám ja poviem. Príbeh starý, príbeh známy, pravdu v sebe skrýva, a tak otec rozprával im nie o drakoch, vílach. Rozprával im rozprávku, ako to už býva, o svornosti, o vernosti a o ľudských silách. No rozprával im o priateľstve hlavne, Ťahajte vy povraz spolu ! Ľahšie sa tak vládne ! Rozdal im on prúty mladé, každému dal jeden, zlomil prút Mojmír, Sväťo, Predslav to tiež vedel. Nedivte sa, chlapci moji, ľahko sa vám láme, uvidíme, čo spravíte, keď prúty vkope dáme.
Zviazal prúty dohromady. Polámte ich teraz ! Chlapci sa len smejú tomu, smiešny majú výraz. Nesmejte sa, synkovia, polámte tie prúty ! Veď my teraz uvidíme, ktorý z nás je hlúpy. Trápili sa chlapci veľmi, prúty nezlámali, keď sa im to nedarilo, napokon to vzdali. Vidíte vy, synovia, vidíte tie prúty, počúvajte, mládenci, vy na lásku skúpi. Vo zväzku tie prúty nezlámali ste, hoci máte silu, paže mladistvé. A keď každý svoj prút dostal, ľahko bol zlomený, a tak sa i s vami stane, ak nebudete v bratskom spojení. Keď kráľ dobrý dorozprával, naposledy vzdychol i život si napokon zo srdca vydýchol. Teraz stojí socha jeho predo mnou krásna, Vari vie kráľ, Svätopluk náš, že tu zem jeho vlastná !
Katarína Bátovská Základná škola, Pri Podlužianke, Levice
Pád na trikrát Zlomili sa jeden po druhom ako nedodržaný sľub. Traja statoční v honbe po moci. Splašení ako divoké kone bez výchovy. Rozutekali sa na rôzne smery len tak sami. Tak končí stádo kde už niet pastiera. Čo nedrží spolu to sfúkne aj letný vánok. A rovnako... Komu nestačí málo ten vždy chce viac aj keď má všetko. Za zradu sa často platí tou najvyššou cenou.
Vladimír Belička Obchodná akadémia, Sereď
Báj o Svätoplukovi Kedysi dávno jestvovala jedna mocná slovienska ríša. Volala sa Veľká Morava. Vládlo v nej múdre a rozvážne knieža Svätopluk so sídlom na Nitrianskom hrade. Jeho ríšu neprestajne ohrozovalo mnoho nepriateľov, no najväčší z nich bol hrozný Sauron z krutovládneho Mordorského kráľovstva. Brúsil si zuby na pokojnú, mliekom a medom voňajúcu krajinu. Rozhodol sa, že najskôr unesie Svätoplukovu snúbenicu, českú princeznú, Svätožiznu. A tak jednej noci pod rúškom tmy zaniesol princeznú na obrovský opevnený hrad, až do ďalekej Transylvánie. Zúfalý Svätopluk márne hľadal s vernou družinou svoju milovanú Svätožiznu. Až raz na radu starších navštívil slovanskú vešticu, ktorá mu povedala: „Hľadaj hrad s desiatimi vežami.“ Svetobežný Svätopluk hneď vedel, že milú nájde v ďalekom Transylvánskom hrade. Vešticu zasypal drahými kameňmi a ona mu dala na cestu za snúbenicou zázračný plášť. Na pomoc mu prišli kniežatá Koceľ a Bořivoj. Tušil, že to bude neľahká cesta, tak si pribral aj kráľovský meč po strýkovi Rastislavovi, ktorý má pri východe slnka čarovnú moc. Po cestách – necestách sa dostal do opustených sedmohradských soľných baní, kde družinu napadol hrozný jaskynný trol s ostnatým kyjakom. Celú noc neúspešne zápasili, až lúče vychádzajúceho slnka dopadli na čarovný meč a vtedy Svätopluk jedným švihom odťal trolovi hlavu. Cesta za milou bola voľná, ale iba naoko. Zradná močaristá krajina oberala družinu o posledné zvyšky síl. Vytrvali svorne a odmenou im bolo pevné bralo, na ktorom sa vypínal desaťvežový hrad. Svätopluka čakala najťažšia úloha. Cítil blízkosť Svätožizny, ale aj nebezpečie zo strany po zuby ozbrojenej hradnej stráže. Vtedy si spomenul na čarodejný plášť veštice. Zrazu sa stal neviditeľný a prešiel strážou do najvyššej veže, odkiaľ prenikal vzlyk väznenej milej. Svätopluk objal snúbenicu, ktorá ho spoznala podľa vône materinej dúšky a posledným švihom čarodejného meča porazil posledného strážcu Svätožizny. Do svojej krajiny sa vrátili všetci zdraví a šťastní. Keď sa o tom dozvedel zlý Sauron, od zlosti mu puklo srdce. Krajina krutého Saurona bola pripojená k Veľkej Morave a čakala ju krajšia budúcnosť pod spravodlivým žezlom Svätopluka. Arcibiskup Metod Svätopluka najprv slávnostne korunoval na kráľa Veľkej Moravy a potom oženil s nevestou Svätožiznou, českou princeznou. Mali spolu troch synov a žili spolu šťastne, až pokým nepomreli. Ich potomkovia tvoria hrdý a nebojácny národ medzi národmi Európy.
Marián Forner ZŠ s MŠ Smolenice
Čo bolo, ale v skutočnosti nebolo Začalo sa to jedného upršaného a zachmúreného dňa. Na kráľovskom hrade sa narodilo vytúžené dieťa. Kráľ mu dal vznešené meno Svätopluk. Svätopluk rástol ako z vody. Zo dňa na deň sa stával múdrejším, šikovnejším a silnejším. Svätopluk mal práve dvanásť rokov, keď sa to stalo niečo neobyčajné. Raz skoro ráno sa prechádzal po zelenej rozkvitnutej lúke. Vtom uvidel niečo zvláštne a tajomné. Niečo také ešte nevidel. Ten predmet ho fascinoval. Všetci ste určite zvedaví a kladiete si otázku, čo to bolo. Odpoveď je jednoduchá, chvíľka napätia, plastové okno. Poviete si, čo je na tom zvláštne, veď je to obyčajná vec. Pre nás áno, ale Svätopluk pochádzal z iného času, kde o plastových oknách ani nesnívali. Vráťme sa však k príbehu. Chlapec sa k oknu začal približovať. Už bol takmer pri ňom, keď zrazu zakopol a spadol dolu hlavou do okna. V tom sa ocitol na mieste, ktoré nepoznával. Už nebol na lúke blízko svojho hradu, ale niekde na ceste po ktorej jazdili železné vozy bez konského záprahu. Svätopluk sa na ne prekvapene zadíval. Ešte nikdy, vo svojom dvanásťročnom živote, nič také nevidel. Prišiel k jednému pánovi, ktorý čítal noviny. Svätopluk sa ho nedočkavo opýtal kde to je. Pán mu povedal že je v Bratislave, hlavnom meste Slovenska. Svätopluk Bratislavu poznal, ale takúto ju ešte nikdy nevidel. Každý, kto okolo neho prešiel sa na neho čudne pozeral. Svätopluk to nechápal, ale po chvíľke sa mu rozsvietilo. Bol úplne inak oblečený ako ostatní ľudia, Divoko sa rozbehol a vošiel do prvých dverí, ktoré uvidel. Bol to obchod s chlapčenským oblečením. Svätopluk si vybral džínsy a tričko. Prišiel k pokladni a podal predavačke zlato. Predavačka sa veľmi potešila a s nadšením vybehla z obchodu. Svätopluk ihneď vyzeral lepšie. Keď odchádzal z obchodu, ta si začal prezerať papierik, ktorý mu dala predavačka. Na tom papieriku bol dátum 12.6.2009. Zľakol sa, ale zrazu mu svitlo. Bum. Začal chápať, čo sa stalo. Tá čudná vec na lúke ho premiestnila do iného času. Rýchlo sa ponáhľal na miesto, kde sa ocitol prvý raz. Prišiel na to miesto, čakal, ale nič sa nedialo. Žiadny návrat späť. Keď sa nešťastne prechádzal po meste, našli ho tam policajti, ktorým bolo podozrivé, že je sám. Spýtali sa ho ako sa volá, odkiaľ je, kde býva. On im ale nemohol o sebe nič povedať. Určite by mu neverili a pokladali by ho za cvoka. Musel im povedať, však aspoň nejaké krstné meno. Žiadne ho však nenapadalo a preto zo seba vypustil, že sa volá Jožko. Po vyšetrovaní sa Svätopluk dostal do detského domova. Spočiatku sa tam bál a nikto sa s ním nebavil. Po čase si tam ale našiel veľa kamarátov, ako napríklad Petra, Zuzku a Martina. Začalo mu však byť smutno za svojou rodinou. Bál sa že ich už nikdy neuvidí. Nemohol však nič robiť a preto sa snažil žiť ako sa dá. Začal chodiť do základnej školy. Učili sa tam také veci, ktoré Svätopluk vôbec nepoznal. Zaujali ho všetky predmety, dokonca aj fyzika a chémia. Najviac sa mu ale páčil dejepis, pretože sa učil sám o sebe. Čas plynul. Rozhodol sa, že bude učiteľom. Ubehlo tridsať rokov a zo Svätopluka bol najobľúbenejší učiteľ na základnej škole.
Neustále mu však čosi chýbalo. Tým niečím bola rodina. Začal si spomínať ako sa tu objavil. Vrátil sa na miesto, kde sa stretol s naším svetom prvý krát. Zrazu sa začalo všetko triasť. Počul neuveriteľný hukot. Začul vzdialený hlas. Vstávaj! Vstávaj! Už je ráno. Svätopluk otvoril oči. Ako prvú uvidel svoju mamu, ktorá s ním triasla, aby ho zobudila. Je predsa budúci kráľ a musí sa ísť učiť kraľovať. Svätopluk sa zaradoval, že je doma a všetko bol iba dlhý sen, ktorý sa práve skončil.
Patrik Horáček ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka, Šintava
O Svätoplukovi Svätopluk s Rastislavom predkov spolu jedných mali, ale i tak pre moc a vládu krv rodinnú prelievali. Rastislav chcel Svätopluka najskôr zbaviť života do pasce sa sám dostáva trestom je mu slepota. Svätopluk sa cítil vládcom, bol úspešný bohatý, vzápätí sa ale stáva odsúdencom v zajatí. Podvodom a dôvtipom, za pomoci Slovanov, zo zajatia neľútostne Franskú ríšu napadol. Z Moravy je veľká ríša, Svätopluk je krutý, no pred zánikom nepomohli, už povestné prúty. Synom svojim radil darmo, keď sadali k stolu, vládu a moc udržíte, len všetci traja spolu. Jeho rada na zlú pôdu vtedy veru padla pod tlakom a nepokojom, obávaná veľká ríša sama sa rozpadla.
Matej Horňák ZŠ Hájske
Oslobodenie Veľkej Moravy „Pán môj,“ šepol sluha Svätoplukovi, „váš strýko nariadil aby vás Augustus cez hostinu zabil.“ „Čože? Rastislav? Prečo ty?“ spýtal sa Svätopluk prekvapene „Môj pane teraz nie je čas na otázky. Vstaňte od stola a choďte do kuchyne. V pravom rohu vzadu je polica s taniermi, za ňou je východ ktorý vedie do lesa za hradom. Tam bude priviazaný kôň. Na ňom choďte po lesnej ceste na sever. Tam vás počkajú vojaci. Nech vás Boh ochraňuje môj pane.“ Svätopluk iba prikývol hlavou a sluha odišiel. Chvíľu potom sa Svätopluk zdvihol od stola. Rastislav sa tiež postavil. „Kam ideš synovec?“ spýtal sa Rastislav výzvedne. „Do kuchyne po čašu vody.“ „Choď, Augustus ťa odprevadí.“ Keď prišli do kuchyne Augustu povedal aby všetci odišli. Svätopluk podišiel ku korytu s vodou a nenápadne vzal nôž položený na stole. „Drahý pane, vezmite si pohár.“ povedal Augustus posmešne a podal Svätoplukovi pohár, Ten sa otočil a nabral do pohára vodu. V tieni pred sebou uvidel ako za ním Augustus stojí s nožom. V zapätí sa Svätopluk otočil a bodol Augusta do hrude. Čašu pustil na zem a odsunul regál. Vošiel do úzkej tmavej chodby, ktorou vyšiel do tmavého lesa. Pri strome oproti bol priviazaný čierny žrebec. Svätopluk naňho nasadol a vyšiel na cestu na sever. Cválal už takmer dve hodiny. Stále sa mu zdalo, že ho prenasledujú Rastislavovi vojaci. Svätopluk onedlho dorazil do tábora ozbrojencov. „Buď pozdravený knieža Svätopluk,“ privítal Svätopluka Autolikus, Svätoplukov pobočník. „Priateľ môj. Bol som na hostina a,“ „viem. Sluha ktorý ti to povedal bol môj vojak. Rastislav je zradca a ako zradca bude potrestaný. Teraz ťa pôjde isto hľadať. Pripravíme mu menšie prekvapenie.“ Onedlho prišiel Rastislav s tromi vojakmi na čistinku kde bol pred tým tábor Svätoplukových ozbrojencov. Teraz tam Rastislav uvidel koňa pri ktorom ležalo bezvládne telo v Svätoplukových šatách. Rastislav zišiel z koňa podišiel k telu. Keď odhrnul plášť uvidel však pod ním Autolika. „Teraz!“ Zakričal Autolikus a spoza kríkov vyšli vojaci, medzi nimi bol aj Svätopluk. „Strýko, prečo?“ „chcel som vládnuť ale ľudia ti sú viac naklonený. Prosím odpusť veď sme rodina,“ povedal a kľakol si pred Svätopluka, no ten iba kruto odvetil „Stihne ťa trest za tvoje skutky“. Svätopluk sa vrátil na svoj hrad a Rastislava aj s jeho vojakmi hodil do temnice. O dva dni za Svätoplukom dorazil Franský vyslanec. „Buď pozdravený knieža Svätopluk. Som Pierre Entorie, pisár Franského kráľa Ľudovíta. Prišiel som s jeho prianím.“ Povedal vyslanec a uklonil sa. „Vitaj. Čo si Franský kráľ praje?“ „Rastislava.“ Svätopluk si ustúpil a sadol si na trón. „hmmm, čo zaňho kráľ ponúka?“ vyslanec vytiahol z kapsy akúsi listinu s kráľovskou pečaťou a s podlým hlasom povedal: „oslobodenie od vašich politických prehreškov.“ Svätopluk vzal listinu a prezrel si ju. „To mi Frankovia odpustia len tak? Kráľ vystúpi na námestie a vyhlási že mi odpúšťa nevernosť Franskej ríši?“ zvýšil hlas Svätopluk. „Nie, samozrejme že nie,“ odvetil vyslanec a Svätopluk sa začal nahlas smiať, „o čo vám vlastne ide?“ „ O vzájomnú dohodu. Ako ospravedlnenie od vašich skutkov potiahnete na čele franských vojakov na Veľkú Moravu a po jej dobití sa stane časťou Franskej ríše bez alebo s vojnovými spormi. A k tomu nám samozrejme vydáš Rastislava.“ Svätopluk sa otočil a bez slova odišiel. Išiel za Rastislavom do temnice. „Rastislav, rozhodol som sa. Neublížim ti.“ Rastislav sa mu hodil k nohám, „ďakujem synovec, vedel som že si šľachetný.“ Vzal Svätoplukovu ruku a začal mu ju bozkávať on mu ju však vytrhol a pohŕdavým hlasom povedal: „Vydám ťa Frankom. Nasaďte mu putá a priveďte ho do prijímacej sály,“ povedal strážam a odišiel naspäť za vyslancom. Keď odchádzal začul Rastislavov horlivý plač. Chvíľu po tom ako prišiel Svätopluk do prijímacej sály, dovliekli Rastislava a hodili ho pred Franka: „Naložte ho do môjho koča a vás knieža
poprosím aby ste ma sprevádzali. Svoj meč a korunu tu nechajte.“ Autolikus ktorý stál vedľa Svätopluka sa zamračil a niečo si zamrmlal pod nos. Svätopluk mu pritlačil meč a korunu na hruď: „staraj sa tu o to, čoskoro sa vrátim Autolikus.“ Ten vzal korunu a meč a s obova v hlase odvetil: „dávaj si pozor.“ „Mali by sme ísť,“ netrpezlivo šepol vyslanec. Svätopluk ešte pozdravil Autolika, vojaci naložili Rastislava do koča a vyrazili na cestu do Franskej ríše. O dva dni dorazili na hranice ríše frankov. Tam sa k nim pridalo zopäť vojakov, ktorý ich doviedli do hradu franského kráľa Ľudovíta v Cáhach. Ľudovít na počesť návštevy vystrojil hostinu. „Vitaj Svätopluk na mojom hrade. Som rád že si prišiel a môžeme sa dohodnúť.“ privítal Svätopluka Ľudovíť a podal mu ruku, no Svätopluk mu podanie neopätoval, len odvrkol: „zatiaľ som nepovedal že sa dohodneme. Priveďte Rastislava!“ zakričal na vojakov, ktorý ho sprevádzali po Franskej ríši. Dovliekli ho ešte stále v putách. Oblečenú mal len dotrhanú lanovú tuniku. „Kam ho máme položiť?“ spýtal sa jeden z vojakov: „odovzdajte ho Ľudovítovým vojakom, ja viac na tomto človeku vinu nemám.“ Ľudovít dal zavrieť Rastislava do temnice a Svätopluka odprevadil na hostinu. Po hostine prešli do jednacej sály. „Takže keď to dobre chápem tak za Rastislava a Veľkú Moravu chceš len omilostnenie?“ prekvapene sa spýtal Ľudovít. „Nie. Mám ešte jednu podmienku. Aj keď bude Veľká Morava patriť Franskej ríši, chcem byť jej správca,“ odpovedal mu Svätopluk. „Dobre, o tri dni vyrazíš na čele Franských vojsk v plnej sile na Veľkú Moravu. Dovtedy bude Rastislav verejne potrestaný. Ľudovít sa postavil z kresla a šiel preč. „Počkaj Ľudovíť,“ zakričal Svätopluk, „aký stihne Rastislava trest?“ „Bude pripravený o svetlo očí,“ povedal Ľudovít a odišiel. Na druhý deň sa na námestie prišlo na potrestanie Rastislava pozrieť množstvo ľudí. Na námestí bola plošina, v strede ktorej stála pec s rozžeravenou pahrebou a vedla nej lavica s popruhmi. O chvíľu na plošinu prišiel kat. Za ním vojaci ťahali zakrvaveného Rastislava. Vyvliekli ho po schodoch a položili na lavicu. Podišiel k nemu kat a pevno ho priviazal popruhmi. Aj keď Svätopluk sedel na tribúne oproti plošine, cez revúci dav nepočul čo kat kričal, ale videl veľmi dobre ako kat z pece vytiahol rozpálenú železnú tyč. Pristúpil k lavici. Dav stíchol, kat namieril Rastislavovi tyčou na tvár a priložil jej koniec Rastislavovi najprv na pravé a potom na ľavé oko. Aj napriek tomu že sa dav opäť rozbúril, Svätopluk počul veľmi dobre zasyčanie železa a ešte lepšie Rastislavove ziapanie. Bolo to strašné. Ľudia sa radovali, jasali. Možno práve kvôli tomu že tam neležali oni. Radovali sa keď Rastislavove oči vysyčali a každým jeho bolestivým zvresknutím boli stále viac a viac búrliví. Svätopluk to nevydržal a odišiel do svojej komnaty. Zostal v nej zavretý celý deň. V hlave mu stále zneli Rastislavove výkriky. Na ďaľšie ráno vstal Svätopluk zavčasu, pomodlil sa a obliekol si bojový pancier. Zatiahol si holenné chrániče a obliekol suknicu, ktorú si stiahol opaskom. Keď vyšiel na nádvorie, rozprestierala sa pred ním armáda akú nikdy pred tým nevidel. „Knieža!“ zakričal na Svätopluka kapitán označený dlhým plášťom, „dostali sme hlásenie, že vzbúrenci z Veľkej Moravy vyhnali naše hliadky.“ Svätopluk si ho však nevšímal a postupoval ďalej do tyla jazdy. O chvíľu prišiel na nádvorie Ľudovít. Všetkých však zarazilo že nemá na sebe zbroj. Vtedy zavládol medzi vojakmi rozruch. „Ľudovít?! ty s nami nejdeš?“ Spýtal sa Svätopluk a Ľudovít pohotovo odpovedal: „Bohužial z politických dôvodov nemôžem ísť. Určite to zvládnete aj bezo mňa. Verím vám že vyhráte, nech vás Boh ochraňuje.“ Týmito slovami stúpol hnev vojakov. Bola to pre nich potupa pred nepriateľom. „Odchádzame!“ zavelil Svätopluk a armáda sa dala na pochod. O necelé dva dni dorazili ku hradu Svätopluka v Mikulčiciach kde už čakala armáda Veľkej Moravy. Vojská sa k sebe priblížili na osemsto stôp. Ako bolo zvykom, velitelia obidvoch vojsk sa stretli v strede bojiska. Z Veľko Moravského vojska vystúpil
Autolikus. On aj všetci ostatní boli prekvapený keď z Franskej armády vystúpil Svätopluk ako veliteľ. „Svätopluk, čo to má znamenať?“ „Priateľ môj. Nerob unáhlené závery. Frankovia mi dali slobodu za to že na čele ich vojsk dobijem Veľkú Moravu.“ „Ale dúfam že nechceš,“ do reči mu skočil Svätopluk, „nie samozrejme ze nechem dobiť Moravu. Teraz mi zostáva ešte presvedčiť vojakov. Keby sa mi to nepodarilo, pripravte sa na boj.“ Autolikus na znak dohody zdvihol pravú ruku nad hlavu. Obaja velitelia sa vrátili ku svojím vojakom. Keď Svätopluk docválal k Franskej armáde, svoj meč hodil na zem. „Vojaci ríše Franskej. Kde máte kráľa? Vás poslal bojovať a on zostal na svojom hrade. A čo vám za to prisľúbil?“ „Nič, bol to príkaz!“ vykríkol ktorýsi z vojakov. „Presne tak, príkaz. Veď existuje feudálny systém a vy tu obetuje životu len kvôli príkazu? Ja vám každému za pomoc sľubujem kus zeme. Vašej zeme Franskej. Pridáte sa ku mne a zničíte so mnou Ľudovítovu ríšu?!“ armádov sa ozvalo spoločné: „Anoooo!“ Svätopluk zišiel z koňa, vzal si meč a zdvihol ho na d hlavu: „Už zajtra sa budete hriať v teple vašich domovo, s vašimi ženami a na vašej pôde! Už zajtra Franská ríša padne!“
Adrián Kobetič ZŠ Spartakovská, Trnava
Kde pramení Nitra „ Za kráľa Svätopluka dosiahla Veľká Morava najväčší rozmach,“ hovorila pani učiteľka na hodine dejepisu. Fú, dejepis, to je moje. S nadšením počúvam každé jej slovo a bol som smutný, keď sa hodina skončila a išli sme domov. Bolo slnečné počasie, a tak som sa pobral von do záhrady. Vo svojej izbe mám meč, štít a kopiju, ktorú som si vyrobil z dreva. Vyzbrojil som sa a na dvore som sa hral na slovanského bojovníka, ktorý bojuje po boku Svätopluka proti Frankom. Kamarát, s ktorým sa zvyknem hrávať, je chorý, tak som si musel vystačiť sám. Ale dlho ma to samého nebavilo a išiel som sa učiť. Rozum mi však neustále behal po histórii a po Svätoplukových činoch. Naučil som sa, len tak ledabolo som si napísal úlohu a znovu som bol na dvore. Motal som sa tam, občas som kopol do kameňa, ktorý mi zavadzal. Ľahol som si do trávy a pozoroval som oblaky. Pomaly sa stmievalo a bol som veľmi unavený. V noci som dlho nemohol zaspať. Nakoniec sa mi to podarilo a vstúpil som pomocou sna do krajiny kráľa Svätopluka. Býval som v malom domčeku blízko rieky. Slnko bolo vysoko, na nebi nebolo ani obláčika, fúkal vietor. Naberal som vodu z potoka, keď na mňa zakričala mamina: „Lukáš, poď sem!“ Naplnil som kýbeľ a rozbehol som sa smerom k nej. „ Nejako sa ochladilo. Dúfam, že nebude do rána mrznúť. Nechaj vodu, ponosím za teba, a choď do lesa po drevo.“ Zobral som sekeru a vybral som sa do lesa hneď za domom, čo len kameňom dohodíte. Hľadal som nejaký vysušený strom, ktorý by som vládal odtiahnuť domov, keď tu z diaľky začujem nejaké hlasy. Išiel som za nimi a vtom som na lúke zbadal vojakov. Schoval som sa za krík a sledoval som ich. Boli to naši vojaci, ktorí si cvičili svoje bojové schopnosti. Už zajtra budem mať dostačujúci vek na to, aby som sa aj ja mohol stať vojakom. Skončili a vrátili sa za opevnenie. Dlho som sa ešte motal po lese, kým som našiel suchý strom. Doma ma vítala mamina so strachom v očiach. Drevo som nasekal a hodil do ohniska. Chystali sme sa už spať, keď vtom ktosi zaklopal. „ Kto je?“ vystrašene som sa spýtal. Ale odpovedalo mi len zlovestné ticho. Pozrel som cez okno a uvidel som urastenú postavu. Mama pribehla k oknu a tiež vykukla, kto to môže byť. Mysleli sme, že to bude nejaký pocestný, ktorý chce u nás prenocovať. Ale mýlili sme sa. Otvorili sme dvere a v nich stál - môj brat, ktorý sa vrátil z boja. Mama začala plakať od šťastia aj od smútku. Usadila ho na posteľ a hneď sa ho vypytovala: „Tak čo? Otec je kde?“ Čakala, že sa už-už ukáže vo dverách. „ Nie, mama, len ja som z nás dvoch prežil.“ „ Každý deň som dúfala, že sa vrátite obaja.“ „ Je mi to ľúto.“ Do rozhovoru sa priplietla aj moja babka, ktorá ležala chrbtom otočená k nám. „Vnúčik môj zlatý, si to ty? A otca si kde nechal?“ „Žiaľ, ten sa už nevráti.“ . Do ich dialógu som sa zapojil aj ja.„ Zajtra budem mať dostatočný vek na to, aby som sa stal vojakom.“ Mama bola zhrozená a prosila ma, aby som nikam nechodil, ale ja som trval na svojom. Len čo sme sa ráno zobudili, počuli sme krik To posol oznamoval po celej krajine radostnú zvesť:
„Čujte, čujte! Odohrala sa bitka, v ktorej Svätopluk porazil Frankov.“ „Idem za vojaka,“ vyhlásil som odhodlane. „ Synku môj, nechoď, čo keď ťa zabijú a nevrátiš sa?“ bedákala mama. Ale márne, už som sa rozhodol. Do šatky som hodil kus chleba a vybral som sa na cestu. Mama ma vyprevádzala so slzami v očiach. Pred hradom, tak ako včera, cvičili vojaci. Pristúpil som k jednému, ktorý sa opieral o meč. „Dobrý deň,“ pozdravil som sa. Pozrel na mňa povýšeneckým pohľadom. „ A ty, mladý, čo by si rád?“ Medzitým vojaci prestali bojovať a bol som stredobodom pozornosti. „ Chcel by som sa stať vojakom.“ Všetci sa začali smiať Asi preto, lebo som bol pre nich príliš mladý a neskúsený. „Meč si už v ruke držal?“ „To je zbytočná otázka, on držal v ruke len motyku,“ vysmieval sa mi ich veliteľ. „Dajte mi do ruky meč a uvidíme!“ pochlapil som sa a do ruky mi hodili meč, ktorý som excelentne chytil. „Tak vyberiem ti jedného z mojich najsilnejších vojakov.“ Ako povedal, tak aj urobil. Vybral vysokého vojaka, asi o štyri hlavy vyššieho ako ja. „Mladý, ak vyhráš, dostaneš sa až pred samotné knieža.“ To bola lákavá ponuka. Nestihol som sa ešte spamätať a súper sa už aj rozbehol s veľkým krikom proti mne. Našťastie som sa mu stihol vyhnúť a šikovne som mu obtiahol meč okolo chrbta. Potom som sa ja rozbehol proti nemu. Meč som držal tak, ako by som išiel bodnúť, ale stihol sa uhnúť. Pomaly sa ku mne priblížil, ale vyčítal som z jeho rúk, čo chce urobiť. Každý jeho pohyb som odvrátil. Nakoniec som urobil otočku a hrot meča som priložil k jeho boku. „Súboj sa skončil, mladý, vyhral si,“ vyhlásil veliteľ. Súper ku mne podišiel a podal mi ruku. „Si prvý, kto ma porazil. Gratulujem.“ „Ako sa voláš?“ spýtal sa veliteľ. „Lukáš.“ „Tak, Lukáš, teraz ma nasleduj!“ Išiel som za ním. Prekročil som akúsi rieku a dostali sme sa na hrad. Zastali sme pred dverami. Veliteľ zaklopal. „Vstúpte!“ ozval sa hrubý prenikavý hlas. Vstúpili sme. „Koho mi to privádzaš?“ opýtal sa ho muž v plášti „Knieža Svätopluk, máte už dosť vojakov na to, aby ste spolu s nimi zistili, kde pramení rieka pod hradom?“ „Dobrých vojakov nikdy nie je dosť. Veliteľ, ty môžeš odísť. Ráno ma čakajte dole pri hlavnom vchode do hradu!“ Veliteľ odišiel a ja som podišiel k Svätoplukovi. „Pán môj, od narodenia túžim po tom, aby som mohol bojovať po vašej pravici. A kde sa to zajtra chystáme?“ „Poď sem!“ smutným hlasom ma privolal k oknu. „Vidíš tú rieku pod hradom?“ Prikývol som. „ Chcem vedieť, kde pramení. Musím tam ísť so svojím vojskom, lebo moji radcovia mi klamú, že je to tu neďaleko. Teraz je už neskoro. Ukážem ti, kde budeš spať.“ Vyšli sme z miestnosti a vo vedľajších dverách bola miestnosť pre vojakov. Ukázal mi voľné miesto, a len čo som si ľahol, tuho som zaspal.
Ráno som sa zobudil a vojaci si ani nevšimli, že prišiel niekto nový. Všetci sme zišli dolu k hlavnému vstupu do hradu. Tam nás už čakal Svätopluk na koni. „Vojaci,“ prihovoril sa nám, „ všetci pôjdeme na koňoch, aby nám cesta rýchlejšie ubehla.“ Vysadli sme na kone. Ja som mal tú česť zaujať miesto po Svätoplukovej pravici. Prechádzali sme popri rieke. Naokolo lemovali krajinu vrchy a lesy. Cesta nás doviedla do akejsi dediny. Videli sme polia, na ktorých pracovali ľudia. Rieka viedla aj cez hustý les. Keď sme doň vošli, začalo sa už stmievať. Dorazili sme na čistinku, kde sme sa zložili a založili sme si oheň. Chystali sme sa, že sa uložíme spať, ale zrazu voľačo zašuchotalo v kríkoch. A vtedy to prišlo - z kríkov vybehla srna, ktorú jeden z vojakov trafil priamo do hlavy. Mäso sme upiekli a dobre najedení sme zaspali. Ráno nás zobudilo šumenie stromov. Vysadli sme na kone a pokračovali v ceste lesom. Len čo sme z neho vyšli, naďabili sme na ďalšiu dedinu .Ľudia v záhradách prestali pracovať a obdivovali nás. Podišiel som k Svätoplukovi. „Povedz mi, môj pane, prečo ideš ty k prameňu rieky? Veď máš radcov.“ „Radcovia sú mi nanič, keď klamú. Povedali, že rieka pramení tu neďaleko, ale ľudia vravia, že niekde vysoko v horách.“ „A majú asi pravdu,“ skočil som mu do reči. Pred hradom je rieka veľmi široká a hlboká. Len čo som dohovoril, jeden z dedinčanov sa rozbehol s vidlami v ruke a zapichol ich do Svätoplukovho koňa. Spadol na zem a bol by ho aj prebodol, keby ho veliteľ neodkopol. Svätopluk sa postavil a podišiel k dedinčanovi so slovami: „Prečo si ma chcel zabiť?“ Ublížil som ti?“ „Ty nie, ale tvoji vojaci zabili mojich dvoch bratov a otca za to, že boli dobrí bojovníci a bojovali za teba, knieža. Čo zunovali sa ti a dal si ich zabiť?“ Vtom som vystúpil ja a oboril som sa naňho: „Ako sa to rozprávaš s kniežaťom?“ Vytiahol som meč, ale Svätopluk ma zastavil. „Sľubujem ti, že len čo sa vrátim domov, vinníkov potrestám.“ Po týchto slovách sme sa pohli ďalej. Svätopluk vysadol na môjho koňa. Začalo sa stmievať a rozhodli sme sa utáboriť. Založili sme oheň a počúvali sme, ako nám skúsenejší vojaci rozprávajú príbehy, ktoré zažili počas vojen. Väčšinou boli smutné. Pomaly sme všetci zaspali. Ráno sme pokračovali v ceste a stúpali sme stále vyššie a vyššie, až sme začuli šumieť vodu. A boli sme na mieste – pri prameni rieky. Svätopluk víťazoslávne zvolal: „ Zvládli sme to!“ Otočil som sa k nemu. Vtom ma niekto chytil za rameno. Bola to moja mamina, ktorá ma zobudila, lebo bol čas ísť do školy.
Lukáš Kondela ZŠ Klasov
Svätoplukovo kráľovstvo ožíva Určite každý pozná povesť o Svätoplukovi, ako na smrteľnej posteli radil svojim synom. Ukazoval im ako ľahko môžu byť porazení, ak nebudú držať spolu. Svätopluk vzal do ruky jeden prút a zohol ho. Pod náporom tlaku sa zlomil. Schytil do ruky prúty, tento raz tri. Snažil sa ich zlomiť, ale silu viacerých už nepremohol. Myslíte, že práve táto povesť je pravdivá? Čo ak sa stalo niečo inak? Svätoplukovi synovia – Mojmír 1., Svätopluk 2. a Predslav po smrti svojho otca boli ako tri prúty. Držali sa rád otca snažili sa spolu vychádzať. Jeho synovia neboli chamtivci, ktorí ríšu svojho otca, Veľkú Moravu, kradli len pre seba, ale pre nich troch. Spolu vládli územiu, ktoré ich otec vybudoval. Boli urastení muži a vari aj bohatí. Čul o tom celý svet! Niet divu, že vydajachtivé ženy sa schádzali z každého kúta zeme, aby práve ony sa stali manželkou jedného z nich. Títo traja panovníci však nemohli myslieť na svadbu a na rodinu. Museli ríšu chrániť, ako najlepšie vedeli, veď správa o smrti panovníka Svätopluka sa rozšírila do sveta. Panovníci z okolitých ríš chceli, aby práve im pripadlo územie tejto nemalej ríše. Bratia však statočne spolu s ľudom bránili ich domovinu, ich polia, domy. Svätoplukovi synovia ubránili ríšu a začali získavať územia a pričleňovali ich k Veľkej Morave, ktorá sa stala najväčšou ríšou v Európe, ba dokonca na celom svete. Veľká Morava sa začala po nemalých bitkách spamätávať. V tomto období vysádzali ľudia nové plodiny, chovali nové druhy dobytku a už stovky mužov neumierali vo vojne. Mohli by sme teda povedať, že Svätoplukovo kráľovstvo začalo ožívať. Zrazu sa stalo neočakávané. Chceli zabezpečiť pokračovanie rodu a tak sa začali obzerať po manželkách. Mojmír 1. si vzal za ženu dcéru bohatého panovníka z východu. Svatopluk 2. ostal sám až do smrti. Nenašiel manželku aj keď ju dokázal najvytrvalejšie hľadať. A Predslav? Ten sa zaľúbil do krásnej meštianky. Veľká Morava sa stala domovinou ich detí a vnukov. Možno by Veľká Morava nezanikla a my by sme dnes namiesto povesti o Svätoplukových prútoch rozprávali práve túto, o tom, ako Svätoplukovo kráľovstvo ožíva.
Frederika Kopčeková ZŠ Dražovská, Nitra
Solúnski bratia Vždy piateho júla spomíname bratov, ktorí zo Solúna prišli v štát Slovanov. Títo múdri muži , Metod a Konštantín , dali našim predkom prvý spisovný jazyk . Na Veľkej Morave veľmi sa tešili, staroslovienčinu za svoj jazyk vzali. Denne medzi ľuďmi len táto reč znela a zbožnosťou ľudu chrámy naplnila. Tí naši predkovia reč vďačne prijali, bo Božiemu slovu dobre rozumeli. Ba aj prvé písmo , zvané hlaholika, preniklo im do sŕdc za čias Svätopluka. Už z tohto obdobia máme aj pamiatky Legendy o svätých a Kyjevské listy. Na Veľkú Moravu hrdo spomíname, Cyrila , Metoda s láskou uctievame.
Kristína Košíková CZŠ Ž. Bosniakovej, Šurany
Dar pre Svätopluka V dávnych časoch, za vlády kráľa Svätopluka žil jeden kováč menom Borimir. Mal veľký talent a jeho výrobky sa preto stali slávnymi po celej Veľkej Morave. Jedného dňa sa ale jeho život zmenil. Bolo to v tom čase, keď sa Svätoplukovi narodil tretí syn Svätopluk usporiadal na túto počesť oslavu a kráľovná mu chcela darovať dar k tejto príležitosti. Jeho výrobu poverila Borimira. Voľbu daru ponechala na neho, ale zvolala na najvýznamnejších ľudí Veľkej Moravy, aby Borimirovi pomohli s návrhom správneho daru. Borimir zaklopal na dvere hostinca, kde sa malo uskutočniť stretnutie. Jeho tvár bola čiastočne zvráskavená, mal krátke čierne vlasy a bradu. Telo mal pokryté svalmi, ktoré sa vyvinuli počas rokov ťažkej kováčskej práce. Keď Borimir vstúpil, uvidel okrúhly stôl, okolo ktorého sedeli štyria najvýznamnejší ľudia Veľkej Moravy. Bol tam vojenský generál Rankok, svaly mal väčšie ako Borimir, odeté mal svoje obľúbené tmavočervené brnenie a na hlave helmu. Vedľa neho sedel najvyšší veľkomoravský arcibiskup Metod. Bol oblej postavy, mal čierne vlasy a oblečené nádherné rúcho. Metod diskutoval s veľmi uznávaným vedcom Ignácom. Oblečené mal obyčajné vidiecke šaty, ale zato vyzeral veľmi seriózne a na stole pred ním ležala akási kniha napísaná v hlaholike. Ako posledný sedel za stolom veľmi bohatý, lakomý šľachtic a obchodník Austrius. Mal na sebe drahé hodvábne šaty a niekoľko drahokamov vsadených do zlata. Akonáhle Borimir vstúpil, diskusia stíchla. V tom krátke ticho prerušil Rankokov hlas. : Ty musíš byť Borimir však? Tak povedz aké máš návrhy na dar pre nášho kráľa?“ Borimi hneď odpovedal svojím hrubým hlasom? „Zatiaľ nemám žiadne návrhy, ale sme tu, aby sme niečo vymysleli, nie? Povedzte čo pokladáte za najmocnejšie na tomto svete?“ Všetci ostali chvíľu zarazení, ale potom postupne odpovedali. „Najmocnejšia je správna a dobre ukovaná zbraň ktorá v boji nesklame“ odvetil ako prvý Rankok. „Nie, nie“ odporoval Ignác, „v prírode vládnu štyri elementy – voda, oheň, zem a vzduch. Ani človek ich nedokáže skrotiť.“ „Elementy sú mocné, to je pravda“ zapojil sa do diskusie Metod, „ale najväčšiu moc má predsa Boh a jeho znakom je kríž.“ Austrius sa pousmial a povedal : „Áno, to všetko je mocné, ale zlato a drahokamy to je to, čo vládne ľudskému svetu.“ Diskusia o tom, čo je najmocnejšie, sa pretiahla hlboko do noci a Borimir pochopil, že jeho dar musí obsahovať všetky spomínané prvky. Cestou domov tak veľmi rozmýšľal o vhodnom dare, že si nevšímal cestu a zablúdil do neďalekého lesa. Hlboko v tmavom lese si uvedomil, že sa stratil a snažil sa nájsť cestu. Zrazu sa mu čosi zablyslo pred očami. Pretrel si oči a pred ním na zemi ležala zlatá laň so zranenou nohou. „Čo sa ti stalo maličká?“ Oslovil ju. Noc bola chladná, ale napriek tomu si vyzliekol tenkú košeľu ktorú mal oblečenú a obviazal ňou lani zranenú nohu. „Tak..., kiež by si mala väčšie šťastie ako ja! Nemám žiadne nápady a navyše som sa stratil.“ Borimir sa postavil a chcel odísť. V tom laň prehovorila ľudským hlasom: „Ďakujem ti za pomoc. Teraz pomôžem ja tebe. Slním ti tri želania. Stačí ich vysloviť a kdekoľvek budeš, čokoľvek si želáš, splní sa to.“ Hlas utíchol. Otočil sa, ale laň nevidel, kdesi zmizla. Borimir si myslel, že sa mu to zdá. „Tri želania?“ pomyslel si. „No čo môžem stratiť? Želám si, aby som bol doma s nápadom na dar.“ Borimir sa zrazu ocitol vo svojej chalupe a v jeho hlave sa práve zrodil výborný nápad. Celý šťastný sa nevedel dočkať, kedy rade oznámi svoj návrh. Na druhý deň sa Borimir opäť zúčastnil rady. Po vstupe do hostinca sa ho Metod chcel opýtať, či už niečo vymyslel, ale Borimir ho predbehol a povedal iba jedno slovo: „Meč!“ Všetci zostali zarazení, iba Rankok sa pousmial a povedal. „Vedel som, že sa rozhodneš správne“ Meč je najlepšia voľba.“ Ale Borimir hneď na to povedal „meč je
zbraň, to je pravda. Ale spĺňa všetky kritériá, ktoré ste mi včera dali.“ Zvedavosť sa prehlbovala v každom členovi rady, teraz už aj v Rankokovi. Borimir pokračoval: „Meč je ukovaný nad plameňom kováčskej pece zo železa vyťaženého zo zeme, je vychladený vo vode a nakoniec sviští vzduchom pri boji. Má tvar kríža a je zdobený zlatom a drahokamami. Tak, čo poviete?“ Všetci jednohlasne odpovedali: „Výborne, bude to skvelý dar pre nášho kráľa!“ Rankok hneď bežal za kráľovnou oznámiť jej Borimirov nápad, zatiaľ čo Borimir odišiel spolu s Austriusom, ktorý mu veľmi neochotne dal niekoľko zo svojich vzácnych drahokamov na vsadenie do meča. Hneď ako Borimir prišiel domov, pustil sa do práce, ani nečakal na odpoveď kráľovnej. Vybral na meč najlepšie železo, veľmi precízne ho opracovával a snažil sa nespraviť žiadnu chybu. Meč potom dlho vyvažoval, brúsil, vsadil do neho drahokamy, a keď už robil posledné úpravy, prerušilo ho nástojčivé klopanie na dvere dielne. „Vstúpte!“ zakričal. Dvere sa otvorili a stál tam Rankok, zadychčaný z behu. „Kráľovná bola tvojím nápadom unesená a vraví, že je to veľmi dobrá voľba, pretože kráľ si nedávno svoj meč zlomil v boji. Zároveň odkazuje, že máš meč spraviť najlepšie ako vieš, lebo si neželá, aby sa podobný incident opakoval.“ Ako dopovedal, zazrel už hotový meč. „Vidím, že ho máš už hotový! Môžem ho vyskúšať?“ „Samozrejme, aspoň skontroluješ, či je dosť dobrý“ odpovedal Borimir, ale znervóznel z toho, čo mu práve Rankok povedal. Ako si tak prezeral meč, zazdalo sa mu, že azda nie je dosť dobrý. „Vynaložil som všetko svoje úsilie na výrobu tohto meča, ale aj tak mu čosi chýba.“ V tom si spomenul na tri, teda už len dve želania. „Lepší meč som v živote nedržal v ruke“ prerušil prúd jeho myšlienok Rankok. „Vôbec sa nemusíš báť, že by zlyhal, kráľ s ním bude nadmieru spokojný. Lepší meč je už len ten, ktorý sám zabíja nepriateľov“ zasmial sa. „Meč ešte nie je úplne hotový, práve som ho dokončoval“ povedal Borimir, ale myšlienky mal úplne inde. „Tak ťa už nebudem dlhšie rušiť, odkaz od kráľovnej si dostal, a ja už pôjdem.“ Ako to dopovedal, podišiel ku dverám a odišiel. Borimir uvažoval: „Mám už len dve želania. A ak jedno použijem na to aby meč získal nadprirodzenú moc, jedno želanie mi ešte stále zostane a zaručím tým večnú existenciu Veľkej Moravy. Kráľ s takýmto mečom by bol neporaziteľný!“ Potom mečom namieril na krčah s vodou a voda v ňom robila všetko, čo si želal. Skúsil to aj na ostatných elementoch a meč fungoval. Keď na slávnosti predviedol meč, všetci vrátane kráľa Svätopluka boli nadšení tým, čo meč dokáže. Kráľ udelil Borimirovi šľachtický titul a udelil mu obrovské bohatstvo. Odvtedy Svätopluk vyhrával boje proti Franským nájazdom a rozširoval Veľkomoravskú ríšu ako nikto nikdy pred tým. Vďaka svojmu umu a čistému úsudku bol dobrým kráľom slovanského národa. Mnoho rokov ubehlo od doby, keď Borimir daroval Svätoplukovi čarovný meč, obaja zostarli a prišiel čas, keď sa Svätoplukovi synovia mali ujať trónu. Svätopluk ich varoval na smrteľnej posteli, aby sa nehádali a držali spolu, nestihol im ale povedať, kto z nich získa jeho čarovný meč, ktorý chceli všetci rovnako. Borimir ešte stále neminul posledné želanie, ktoré mu darovala zlatá laň. Vďaka obrovskému bohatstvu mal všetko čo chcel, ale napriek tomu sa nevzdal kováčstva. Nakoniec sa naplnilo to, čo mu Svätopluk tak veľmi chcel zabrániť – synovia sa pohádali. Nepohádali sa však o to, kto sa stane kráľom, ale kto získa čarovný meč. Každý z nich vedel, že ako bude mať meč, bude mať oveľa väčšiu moc ako kráľ. Veľkomoravská ríša bola na pokraji zániku a preto sa Borimir rozhodol použiť svoje posledné želanie. Vtrhol do paláca a zobral si svoje dielo do lesa, v ktorom ho laň obdarovala. Stála v ňom vysoká, mohutná skala. Borimir nadvihol meč nad skalu a zakričal: „Želám si, nech tento meč vytiahne zo skaly iba skutočný kráľ a nech sa nikdy neocitne vo Veľkej Morave!“ Ako to dopovedal, zabodol meč do skaly. V tom okamihu sa vrátil v čase o niekoľko rokov dozadu na stretnutie rady najvýznamnejších
ľudí Veľkej Moravy. Mohol tak v čas zabrániť, aby sa meč ocitol vo Veľkej Morave. Meč sa objavil ešte v minulosti. Objavil ho starý mudrc Merlin, práve keď mal rozhodnúť o novom kráľovi Veľkej Británie. Skúšal meč vytiahnuť, ale na kameni sa zobrazil nápis: „Iba pravý kráľ môže meč vytiahnuť.“ Merlin dal meču Excalibur a zo skaly ho vytiahol mladý chlapec menom Artuš. Ale to je už iný príbeh.
Michal Krátky Spojená škola, Sládkovičovo
Svätopluk Jedného slnečného dňa, keď Svätopluk už nemohol vysadnúť na koňa, ležal na lôžku svojom a úprimne vravel svojim synom. „Už sila v kostiach ubúda mi a svetlo života zhasína mi. Dlho ja tu nebudem. Ale ukázať vám niečo chcem.“ Prúty tri spak ruky vzal a synom ich podával. Každému len jeden dal a Svätopluk z nich radosť mal. Usmiali sa, vzopreli sa a tie prúty – zlomili sa. Svätopluk však nevzdával sa dal tie prúty synom zasa. Každému však tri pre zmenu. A synovia tiež pre zmenu Prúty nezlomili sa a synovia unavili sa. Po otcovej smrti žiaľ vytiahli bratia meč a Morava bola preč.
Nikoleta Dunajovcová, Adriana Krivosudská ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka, Šintava
Nitra Časy, keď Svätopluk lámal prúty na úpätí mesta Nitry, sú už dávno zašlé. No odkaz pre nás znie vážne. Sila v jednotnosti, jednotnosť v sile typické pre Nitru, mesto milé. Nitra skrytá medzi siedmimi kopcami, je chránená ako medzi pevnosťami. Hrad ako oko nad mestom, sleduje život v ňom. Vysoký Zobor láme severné vetry, vytvára pokoj v závetrí. Pod hradom park sa nachádza, v ňom zvery, zeleň, hrádza. Park Na Sihoti sa volá, je to oáza pokoja. Divadlo staré neskôr nové, stále rovnako dobré. A v ňom úžasná herecká rodina, zahrá všetko od Čapka až po Shakespeara. Narosil som sa v Nitre, mesto krásne mám. Aj keď veľa iných miest poznám, vrátiť sa mám vždy kam.
Martin Machaj ZŠ Ivanka pri Nitre
Svätoplukova ríša Bolo chladné ráno. Svet bol zaliaty hustou hmlou. V tmavej izbe sedel muž, ruky mal opreté o stôl a hlavu položenú v dlaniach. Hlavou mu vírili rôzne myšlienky – myšlienky, ktoré mali rozhodnúť o osude jeho krajiny. Tým mužom nebol nikto iný, ako kráľ Svätopluk – panovník Veľkej Moravy. Práve Veľkej Moravy sa týkali myšlienky, ktoré ho tak sužovali. Jeho víťazstvo v boji proti Frankom znamenalo definitínvny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády v jeho krajine. Teraz sa však Frankovia bärili, a preto bolo potrebné odraziť ich ďalšie útoky. Svätopluk vedel, že jediným riešením bude uzavretie mieru s východofranským panovníkom Ľudovítom Nemcom. Preto si dal zavolať svojho radcu Jána z Benátok. „Milý Ján,“ prihovoril sa mu utrápeným hlasom Svätopluk,“ už veľakrát si mi preukázal svoju oddanosť a ja ti plne dôverujem. Rozhodol som sa teda poveriť ťa dôležitou úlohou, lebo verím, že opäť urobíš všetko, aby si ma nesklamal. Vezmi teda so sebou rozumných mužov a spolu s nimi sa vydaj na cestu k Ľudovítovi Nemcovi. Odovzdaj mu môj pozdrav a potom mu predlož požiadavku o uzavretie mieru medzi našimi krajinami. Určite si aj on uvedomuje, že táto situácia, v ktorej sa objaja nacádzame neprospieva ani môjmu, ani jeho ľudu, Teraz choď!“ Želám ti na tejto púti veľa štastia!“ „Vaša dôvera vo mňa ma napĺňa šťastím a spokojnosťou, preto rád prijímam vašu úlohu a vyberiem sa s vašou požiadavkou k Ľudovítovi Nemcovi.“ Po týchto slovách sa hlboko poklonil. Svätoplukovi vyslanci sa teda vybrali na čele s Jánom uzavrieť s Ľudovítom Nemcom mier. Cesta, na ktorú sa vybrali bola veľmi dlhá a namáhavá. Neraz už boli vysilení od dlhého putovania, neraz si už mysleli, že úlohu, ktorou ich poveril Svätopluk nesplnia. Avšak stál pri nich Boh, ktorý im dával silu prekonať všetky prekážky a pomôcť tak svojmu panovníkovi aj ľudu. Ubiehali dni, týždne a Svätopluk nemal o nich žiadne správy. V jeden slnečný deň sa vybral poprechádzať do lesa, lebo v lese vždy zabudol na svoje trápenia a povinnosti. Svet sa práva začal prebúdzať zo zimného spánku – no svoju púť nastupovala jar. Vtáčiky štebotali a stromy nádherne kvitli. Takáto prechádzka dodávala človeku radosť, ale aj silu do života. Keď sa Svätopluk vracal späť na hrad, v diaľke zazrel kúdoľ prachu, čo signalizovali, že sa niekto ženie po ceste k hradu. Srdce mu od šťastia poskočilo, lebo si bol istý, že sú to jeho služobníci, ktorí sa vracajú z dlhej cesty a dúfal, že prichádzajú s priaznivými správami. Svätopluk sa teda celý nedočkavý vrátil do hradu, kde netrpezlivo očakával ich príchod. Po chvíli vstúpil do miestnosti jeho radca Ján a za ním vyslanci, ktorí ho na úmornej ceste sprevádzali. Len čo Ján prekročil prah siene, začal hovoriť: „Najvznešenejší pane, vraciam sa z cesty, na ktorú ste ma vlali a dúfam, že úlohu ktorou ste ma poverili som splnil podľa vašich očakávaní. Kráľ Ľudovít Nemec súhlasil s našou ponukou o uzavretie mieru medi našimi krajinami a tým dokázal, že je múdrym a rozvážnym panovníkom, ktorý chce pre svoju krajinu len to najlepšie.“ Keď dohovoril, hlboko sa uklonil. Na jeho slová mu Svätopluk odpovedal: „Môj oddaný služobník, opäť si raz dokázal svoju oddanosť ku mne, ako aj k mojej a svojej krajine. Cítim, že mi ťa poslal sám Pán Boh, aby si mi pomáhal v mojich trápeniach a závažných rozhodnutiach, Teraz choď, najedz sa a oddýchni si, lebo potom čo si urobil si to zaslúžiš.“ Ján a ostatní služobníci teda odišli oddychovať po tejto namáhavej ceste. Svätopluk sa rozhodol, že ich bohato odmení, A tak ako povedal, urobil.. Po uzavretí mieru nastali pre Veľkú Moravu lepšie časy. Frankovia už viac na krajinu neútočili. Svätopluk sa stal obľúbeným panovníkom aj medzi chudobným ľudom, ktorý
ho uctieval ako tvrdého panovníka, ale aj ako panovníka s dobrým a láskavým srdcom. Krajina sa vďaka Svätoplukovej rozvážnej vláde začala upevňovať, ale aj rozrastať o ďalšie územia. K Veľkej Morave svojimi úspešnými výbojmi pripojil Čechy, Lužice, Sliezko, Vislansko a dokonca aj územia Panónie. Preto začali Veľkú Moravu nazývať aj Svätoplukovou ríšou.
Martina Marčaková ZŠ Slažany
Svätoplukovo kráľovstvo ožíva Dve kniežatstvá, o v jedno boli spojené, Mojmírovou rukou boli chránené. No keď Rastislav na trón nastúpil, vlastného synovca sa zabiť pokúsil On však – Svätopluk – prekazil mu plány, napospas Frankom bol on vydaný. Frank mocnou rukou do väzby ho strčil a vzal mu to najcennejšie – svetlo očí. A ta si veľký pán – Rex mohol panovať, kým jeho syn prevzal otcovu stať. A keď mal tú moc – jak sa to píše, nastal koniec Veľkomoravskej ríše.
Michaela Pisárová ZŠ Rozmarínová ul., Komárno
Svätoplukovo kráľovstvo ožíva Tam kde šumí, tam kde voda naráža do stien skál, tam sa Svätopluk slávnym stal. Osoba dejín, osoba času iba tá jedna jediná vytvorila Veľkomoravskú ríšu. Tupený i oslavovaný, dobyvateľ i vieromilovník, bol to práve on veru ktorý chcel ponechať svojím synom vládu. Mnoho kráľov, mnoho ľudí chcelo dobyť jeho ríšu, ale on ako jediný neopustil svoju skrýšu. V ňom sa skrývala tá všetka sila, ktorá bola vždy odhodlaná ísť do boja, vďaka čomu sa Nitra slávnou stala. Bol zdatným, obávaným mužom, keď jeho srdce zaplesalo zlomom. Tri nové sily Svätoplukovi pribudli, boli to jeho milovaní synovia, ktorí mu vždy pomohli. Všade sa hrdo niesli mená synov mocného panovníka, ktorí mu sľúbili, že keď vyrastú, budú navždy spolu svorne bojovať a budú sa snažiť čo najmúdrejšie zachovať. Ako plynul čas a plynuli i roky, už jeho synovia veľkí boli. Prichádzali rozhodnutia a úvahy, ktorý bude vládcom Veľkej Moravy. Svätopluk si uvedomoval, že svoju vládu bude musieť niekomu odovzdať. Keď sa jeho dni krátili, Svätopluk poprosil, aby jeho synov zvolali. Synovia sa s otcom so slzami lúčili, ale Svätopluk nemohol odísť, pokiaľ svojím synom nepovedal, čo potreboval. Podal im tri spletené prúty a chcel vedieť ako svojich synov dá dohromady. Nikomu sa nepodarilo prekonať silu prútu, preto im dal rozpliesť iba jeden prút, aby prekonali pravdu krutú. Spolu to dokázali, ale otcovu radu neposlúchli. Porušili vôlu otcovu a nedodržali svoju jednotu. Oslabili celú zem, ale Svätopluk mal svojich synov aj tak najradšej.
Meno Svätopluk dnes odznieva všade naokolo, nikde ho nie je počuť málo. Potok už len jemne steká dolu, vydáva sa na svoju cestu. A aj takto sa skončil život vládcu.
Kristína Podolská ZŠ Drážovská, Nitra
Výlet do minulosti Jedného dňa sme sa rozhodli, že pôjdeme na výlet do Nitry a prehliadneme si aj Nitriansky hrad. Bolo pekné popoludnie. Aby som vysvetlil, kto sme my – je to maminka, ocino, moje dve sestry Veronika a Barborka a samozrejme ja, Slávko. Ako obvykle, aj v tento deň som sa so sestrami pohádal. No už si ani nepamätám, kvôli čomu to bolo. Nitriansky hrad ma na prvý pohľad hneď upútal. Nádherné okolie so sochami a upravenými trávnikmi. Zrazu sa pri nás pristavil kňaz, ktorý spravuje kostol pri hrade a opýtal sa, či si nechceme prehliadnuť najstaršiu časť hradu – kaplnku. Pravdaže, s nadšením sme súhlasili. Porozprával nám, že kaplnka pochádza ešte z čias Veľkomoravskej ríše. Všetko som si dôkladne obzeral. Zrazu som na oltári zbadal starodávny svietnik. Bol čarokrásny, no zároveň z neho dýchalo čosi tajomné. Neodolal som. Podišiel som k nemu a pomaly sa ho dotkol. V tom som pocítil niečo zvláštne. Ako blesk z jasného neba ma obklopilo nečakané svetlo, zmizli moji rodičia i sestry. Ocitol som sa v zvláštnej miestnosti plnej ľudí. Všetci boli oblečení v dobových šatách, miesto elektrických svietidiel boli všade rozmiestnené svietniky so viečkami. Pomyslel som si: Asi nejaká atrakcia na hrade, zrejme súčasť prehliadky. Ale kde sú moji rodičia?! Očami som prebehol po mojom oblečení. Namiesto svojich obľúbených džínsov, som mal na sebe starodávnu košeľu a nohavice. „Čo sa to deje? Kde som to?“ vyjachtal som a premkol ma strach. Poobzeral som sa po miestnosti. Uprostred stál mohutný trón na ktorom sedel akýsi šľachtic. Všetci ho oslovovali knieža Svätopluk. Pred ním stáli traja mladší muži. Všimol som si, že sa neustále pre čosi hádali. „Skoro ako ja a moje sestry,“ pomyslel som si. Zrazu ich Svätopluk oslovil ako svojich synov a prikázal im priniesť trie lieskové prúty. Každému podal po jednom. „A teraz, synovia moji, pokúste sa ich zlomiť“! Jeden, druhý, tretí, synovia prúty lámali ako nič. Zrazu im podal zväzok trochu prútov. „Skúste to teraz“, povedal. Skúšali, skúšali, no nedarilo sa im. „Na tomto príklade vidíte, že musíte byť svorní, len v spojení je sila a jednotlivec sám nič nezmôže,“ prehovoril múdro Svätopluk. „Hmm, múdry panovník,“ pomyslel som si. Sledujúc toto „predstavenie“, nechtiac som sa dotkol svietnika, ktorý sa nenápadne podobal na svietnik v kaplnke. Opäť ma náhle obklopilo jasné svetlo a zrazu som sa ocitol späť v kaplnke, kde ma už zúfalo všetci hľadali. Na sebe som mal svoje obľúbené džínsy a tričko, dobové oblečenie zmizlo. „Kde si sa túlal? Prišiel si o kopec zaujímavostí!“ obliehali ma sestry. Vedel som, že túto historku, by mi aj tak nikto neuveril, tak som len sucho odvetil: „Už ma to v kaplnke nebavilo, išiel som na chvíľu von.“ Doma mi táto zvláštna udalosť neschádzala z mysle. Ešte dlho som rozmýšľal nad Svätoplukovými slovami. Niečo na tom musí byť! A tak som sa rozhodol, že aj ja sa pokúsim so svojimi sestrami vychádzať a nebudem zbytočne vyvolávať konflikty. Samozrejme, musíme sa o to pričiniť spolu. Len dúfam, že sa z tohto príbehu poučíme lepšie ako Svätoplukovi synovia, ktorí na otcovo ponaučenie zabudli a uvrhli sa tým do záhuby.
Slavomír Šípoš ZŠ Pri Podlužianke, Levice
...kráľovstvo Svätopluka ožíva Spojením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva, vzniká nový štát – menom Veľká Morava. Prvým panovník Mojmír Prvý stáva sa, všetko v tomto čase začne sa. Po trinástich rokoch svojho panovania, nastupuje vláda synovca Rastislava. O sedemnásť rokov na jeho pozvanie bratia Konštantín a Metod šíria poznanie. Rozkvet a úspechy Veľkej Moravy východofranskému kráľovi spôsobujú obavy. Na čele s veľkým vojskom svojím chce ovládnuť ríšu úderom strohým. Rastislav a Svätopluk majú veľké zvady, rodinné vzťahy nebránia, že sa dopustia vzájomnej zrady. Svätopluk Prvý vládcom sa stane, v ríši silne a obávane vládne. Po smrti jeho štát sa rozpadá, no časom kráľovstvo Svätoplukovo predsa ožíva.
Sabína Zsigóová ZŠ Rozmarínová ul., Komárno
