ARS NOTARIA
2/2006
REDAKČNÁ RADA
OBSAH
JUDr. Karol Kovács vedúci redaktor JUDr. Zuzana Grófiková JUDr. Jozef Opatovský JUDr. Katarína Valová
NA ÚVOD
JUDr. Miloslav Kováč
3
AKTUALITY Z KOMORY
1. 18. Európske notárske dni - „Európa a perspektívy pre rodinné a dedičské právo" 2. O zmenách v zložení členov Notárskej komory
6 8
ČLÁNKY Za NK SR za vydanie čísla zodpovedajú: Členovia redakčnej rady
Pohľadávka ako „res comertium"
JUDr. Jozef Štefanko
8
Zákon o informačných systémoch verejnej správy a úlohy notárstva s tým súvisiace JUDr. Karol Kovács
18
Z PRAXE
Účinnosť zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnej veci a účinky vkladu do katastra Kúpa od nevlastníka, ktorý vlastnícke právo dodatočne nadobudol JUDr. Milan Ľalík
23
AKO NA TO?
Registrácia záložných práv v NCRzp
28
SPOLOČENSKÁ RUBRIKA
29
NA ÚVOD
2/2O06
Strana 3
NA ÚVOD PODOBNOSŤ ČISTÉ NÁHODNÁ?
Slovensko a Slovinsko si nerozhľadení cudzinci zamieňajú. Obe sú malými krajinami „kdesi" v strednej Európe. Máme nielen veľmi podobný názov, vlajka, ale v poslednom čase, bohužiaľ, i osudy národných notárstiev. Podľa správy Slovinskej notárskej komory zažilo notárstvo v Slovinsku v uplynulom roku veľa zmien. Cieľom poslednej novely zákona v novembri 2005 bola zmena spôsobu vymenovania notárov. Výber realizuje komisia, ktorej členovia sú vymenovaní ministerstvom spravodlivosti Pri vymenovaní nových notárov notárska komora stratila prakticky všetky svoje právomoci A/ kritériá pre uchádzačov o post notára boli zmenené a o notársky úrad sa môže uchádzať každý absolvent štúdia práva s vysokoškolským diplomom, ktorý má 5-ročnúprax. Okrem toho novela zaviedla rozšírené právomoci ministerstva spravodlivosti v oblasti výkonu dozoru nad činnosťou notárov a orgánov notárskej komory, ako aj v disciplinárnom konaní a pri zbavení notára jeho úradu. Zákonodarca nezohľadnil pripomienky Slovinskej notárskej komory. Aj po poslednej novele zákona o notároch v texte zákona zostalo ustanovenie o pevne určenom počte notárskych miest (numerus clausus), avšak v pozmenenej podobe. Aj vďaka podpore UINL a CNUE sa podarilo presvedčiť ministerstvo, že ide o jeden zo základných postulátov latinského notárstva. Cieľom ministerstva spravodlivosti je však zvýšenie počtu notárskych miest o 100%, pričom toto zvyšovanie postupne prebieha. V máji minulého roku minister spravodlivosti Slovinskej republiky prezentoval návrh zmien a doplnkov k notárskym tarifám. Navrhol zníženie notárskych poplatkov až o 90 %. Pri harmonizačných rozhovoroch ministerstva s notárskou komorou bol dosiahnutý určitý konsenz. Začiatkom septembra bol predložený návrh na zmenu notárskej tarify, v ktorej boli zohľadnené niektoré pripomienky notárskej komory. Návrh bol prerokovaný na konferencii Slovinskej notárskej komory a bol zamietnutý. Konečný text zmeny tarify schválila vláda Slovinskej republiky. Nová tarifa je platná od októbra 2005. Notárske poplatky sú v priemere o 50 % nižšie a majú veľký dopad na fungovanie notárskych kancelárii Pri zmenenej tarife boli fixné (ale o polovicu znížené) odmeny zachované pri spisovaní notárskych zápisníc, poplatky za vyhotovenie súkromných listín sú však ohraničené maximálnou sadzbou a notár ich môže aj znížiť. Notári v Slovinsku stratili dôležitú oblasť kompetencii v oblasti obchodného práva. Novelou zákona o obchodných spoločnostiach sa ustanovuje, že spísanie zakladateľskej listiny vo forme notárskej zápisnice už nieje viac obligatórne. Od minulého roka nadobudol platnosť zákon o správnom konaní. Tým sa znovu zaviedlo osvedčenie pravosti podpisov správnym orgánom. V nadväznosti na tento zákon celkový počet osvedčení podpisov u notárov v roku 2005 klesol v porovnaní s rokom 2004 o 52 %. Notári majú výlučné právo osvedčovať iba podpisy pri zmluvách týkajúcich sa prevodu nehnuteľností. Ministerstvo spravodlivosti pre tento rok avizovalo ďalšie zmeny zákona o notároch. Okrem iného sa pripravuje ustanovenie, podľa ktorého všetky príjmy notárov budú zverejňované. Taktiež sa pripravuje elektronické spisovanie a archivovanie notárskych zápisníc. Uvažuje sa aj o možnosti rozšírenia kompetencií, predovšetkým v oblasti prevodov nehnuteľností. Inštitúcia slovinského notárstva prežíva v poslednom Čase podstatné zmeny s negatívnymi dopadmi na pracovné podmienky a podmienky pôsobenia notárov. Strata kompetencií v niektorých činnostiach, ktoré ešte donedávna patrili ku kľúčovým činnostiam notárov (prenesenie osvedčovania pravosti podpisov na správne orgány, zrušenie kompetencií v oblasti
Strana 4
2/2006
NA ÚVOD
obchodného práva), zvýšenie pocta notárskych miest a zníženie notárskych taríf spôsobí podľa presvedčenia Slovinskej notárskej komory zhoršenie personálneho zloženia notárskych úradov, čo bude mať negatívny dopad na kvalitu práce. Slovinská Notárska komora vyvíja úsilie, aby ministerstvo spravodlivosti vykonalo potrebné opatrenia pre presun kompetencií v oblasti nesporných dedičských konaní zo súdov (ktoré ich dosiaľ vybavujú) na notárov a snaží sa získať kompetencie vo veciach prevodov nehnuteľností. Zdá sa Vám byť tento stav notárstva v Slovinsku povedomý a nie nepodobný situácii na Slovensku? Čas ukáže, či ide len o zhodu okolností, alebo sme svedkami cieleného postupu, experimentu, kam až možno „posunúť" slobodné a nezávislé notárstvo, aby sa dostalo pod úplnú kontrolu štátnej administratívy a pritom svoje pôsobenie i samo financovalo. A čo my? Mnohé z opatrení, ktoré postihlo našich slovinských kolegov, sme už zažili a zatiaľ ešte aj prežili Vďaka zvýšeniu počtu notárov o vyše 75 %, strate viacerých kompetencií a zníženiu odmien podľa vyhlášky o odmenách a náhradách notárov stratilo povolanie notára svoju príťažlivosť. Svedčí o tom aj neveľký záujem uchádzačov o obsadenie uvoľnených miest. Skutočnosť, že je ekonomická situácia slovenských notárov ťaživá, potvrdil aj ekonomický rozbor príjmov a výdavkov štatisticky priemerného notárskeho úradu, ktorý sme už druhý krát v polovici minulého roku pripravili pre MS SR. Z rozboru vyplýva, že príjem notára po zdanení dosahuje približne 35 000 Sk. Pripomíname, že ekonomická situácia notárskych úradov sa od minulého roku ešte zhoršila, keďže nákladové položky (energie, mzdy zamestnancov, odvody do poisťovni atď.) neustále stúpajú. Pritom nápad v ťažiskových druhoch agendy, a teda aj príjmy notárov vzhľadom na ich stúpajúce počty, neustále klesajú. Naša aktivita však zostala bez pozitívnej reakcie a o novele vyhlášky o náhradách a odmenách notárov ministerstvo v súčasnosti odmieta uvažovať, pravda, okrem našťastie nezrealizovaného návrhu spred niekoľkých mesiacov, ktorý mal znamenať ďalšie zníženie odmien notárov prakticky o polovicu. Neustále treba zdôrazňovať, že vystavenie notárov neúnosnému ekonomickému tlaku privodí zvýšené nebezpečenstvo porušovania právnych predpisov. Už registrujeme prípady „zapožičiavania" osvedčovacích kníh advokátskym kanceláriám, porušovanie vyhlášky o odmenách predovšetkým v tom smere, že niektorí notári nedovoleným spôsobom účtujú odmeny pod úroveň tarify, iní sa zasa snažia získať klientov spôsobom priečiacim sa etickému kódexu. Som presvedčený, že zodpovednosť za tieto negatívne javy čiastočne dopadá na štát a zároveň upozorňujem, že aj uvedené skutočnosti budú predmetom kontrolnej činnosti Komory. Považujem za neprijateľné, aby sa notári, ktorí znášajú aj podnikateľské riziko a obrovské náklady spojené so zriadením a vedením notárskeho úradu, príjmami nedosahovali úroveň sudcov, pričom do roku 1993 si boli v tomto smere rovnocenní Poukazujem i na výhody postavenia sudcov v oblasti sociálneho a nemocenského zabezpečenia, valorizácie platov, kúpeľnú starostlivosť, odchodné do dôchodku, príplatok pre pozostalých v prípade úmrtia sudcu atď. Nepochybujem, že mnohí kolegovia by radšej prijali opäť post „štátneho" úradníka so všetkými jeho neprehliadnuteľnými výhodami Je najvyšší čas odstrániť tento stav agónie a spoločnosť a jej politickí predstavitelia musia dať jasne najavo, či chcú zachovať funkciu notára ako slobodné a nezávislé povolanie a definovať jeho postavenie v právnom systéme. V prípade kladnej odpovede na kardinálnu otázku, že notárstvo latinského typu treba zachovať, je povinnosťou štátu aby zabezpečoval náplň jeho činnosti, v súčinnosti s Komorou vyhodnocoval počty a rozmiestnenie notárskych úradov na území štátu a zabezpečil ich primerané odmeňovanie. Zdá sa, že ani jedna z uvedených povinností sa riadne neplní hoci notár je nielen reprezentantom verejnej moci, ale aj jej vizitkou!
NA ÚVOD
2/2006
Strana 5
Dohľad štátu nemôže spočívať len vo vykonávaní kontrol notárskych úradov a v disciplinárnych postihoch notárov, ale aj v zabezpečení spoločenských a ekonomických podmienok na riadny výkon činnosti. Je neprijateľné, aby notári ako nositelia verejnej moci nedôstojné žobronili o úpravu odmien, bojovali o zachovanie svojich kompetencií a namiesto úvah, ako zvyšovať svoju odbornú úroveň a technickú úroveň úradov, sústredili pozornosť na to, ako uhradiť platby za C/S, nájomné, telekomunikačné náklady, odvody do poisťovní, platy zamestnancom a pod. Takto nieje možné zabezpečiť kvalifikované, ale najmä kvalitné plnenie zverených úloh. Myšlienka, že slobodný trh a konkurencia z neho vyplývajúca vyrieši všetky problémy (zabezpečí ideálne rozmiestnenie notárov, zvýši kvalitu notárskych služieb, zníži odmeny atd.), je zavádzajúca a scestná. Tu treba pripomenúť, že konkurencia medzi notármi ako nositeľmi verejného úradu je nežiaduca. Notári si nesmú konkurovať ani cenami, pretože ich upravuje notárska tarifa pevným spôsobom, ani odbornosťou, keďže tí, ktorí sú notármi, musia spĺňať odborné aj kvalifikačné predpoklady pre výkon funkcie. Pokiaľ by to tak nebolo, obsahuje zákon mechanizmy, ako zjednať nápravu. Pokiaľ ide o zachovanie zásady numerus clausus, ak je štát zodpovedný, nesmie sa zbavovať zodpovednosti v práve regulovať počet notárskych úradov, ani premyslene pokrývať územie štátu výkonom notárskej činnosti. Je neprípustné ponechať toto pokrytie štátu výkonom verejnej moci výlučne na požiadavky trhu. Potrebnú reguláciu zabezpečovala práve zásada numerus clausus pri starostlivom vyhodnocovaní počtu notárskych úradov v úzkej súčinnosti Komory a ministerstva s prihliadnutím na požiadavky samospráv. Po zvýšení počtu notárskych úradov došlo k značnému presunu notárov, a to prevažne do veľkých miest. „Regulácia" trhu sa paradoxne prejavila tak, že vo viacerých mestách (Sabinov, Kolárovo a Gelnica) celkom zanikli notárske úrady, v Malackách namiesto pôvodných troch a v Detve namiesto pôvodných dvoch úradov zostal len jediný, atd. Bolo by asi zaujímavé zistiť názor obyvateľov v týchto mestách, či sú s takým stavom spokojní A naopak, obyvatelia na Grösslingovej ulici v Bratislave asi priveľmi neoceňujú skutočnosť, že na ich ulici sú notárske úrady až štyri.... Z porovnania situácie v Slovinsku a na Slovensku je aj nezainteresovanému čitateľovi jasné, že ide prakticky o rovnaký scenár - oklieštenie postavenia notárstva v oblasti právomocí, výkonu samosprávy a ekonomickej sebestačnosti Alebo ide o experiment zriadenia notárstva anglosaského typu v strednej Európe, prípadne návrat k notárstvu štátnemu? Vzniká však otázka, prečo? Vari si notári dosiaľ neplnili zákonom ustanovené povinnosti? Mám za to, že áno. Naopak, som presvedčený, že odborný, ani materiálno technický potenciál notárskych úradov nie je ani zďaleka patrične využitý. Je takýto stav v súlade so záujmami občanov a štátu? Odpoveď nám musia dať kompetentní... Miloslav Kováč viceprezident NK SR
Strana 6
AKTUALITY Z KOMORY 18. Európske notárske dni „Európa a perspektívy pre rodinné a dedičské právo" Európske notárske dni sa konali tradične už po 18-násty raz v Salzburgu za účasti notárov, vedeckých a pedagogických pracovníkov a právnych expertov prevažne z oblasti občianskeho a rodinného práva z 22 štátov. V príhovoroch usporiadateľov a hostí a prednáškach prednášajúcich sa hlavný dôraz kládol na zdôraznenie negatívneho vplyvu pôsobenia technokratického a obchodného prístupu v spoločnosti, čo má negatívny vplyv na zjednocovanie Európy a celý jej právny systém. Technokratický prístup sa čím ďalej, tým väčšmi udomácňuje v Európe, v dôsledku čoho sa stráca identita všetkých národov v zjednotenej Európe. Obchodný prístup vo všetkých oblastiach života tiež potláča regionálne a národné kultúry, čo však pre Európu nie je prirodzené, ani perspektívne. V rodinnom a dedičskom práve v Európe je najdôležitejšou úlohou čo naj flexibilnejšie prispôsobenie jednotlivých právnych systémov (regionálnych a národných) ich koncentrácii a harmonizácii na základe európskych kolíznych noriem, ktoré už platia v Európskej únii (ďalej len „EU"). Osobitne zaujímavé boli prednášky zamerané na túto tému z hľadiska perspektívneho pôsobenia všetkých aplikátorov práva vrátane notárov s osobitným zameraním na oblasť rodinného a dedičského práva. Prof. Dr. Dr. h.c. mult. Jurgen Mittelstrass prezident Európskej akadémie (Londýn), predseda Rakúskej vedeckej rady (Viedeň), riaditeľ Centra filozofie a vedeckých teórií Univerzity v Konstanci (Nemecko) predniesol prednášku s názvom
2/2006
AKTUALITY Z KOMORY
„Prichádzame a ideme". Názov prednášky vychádzal so zamerania na potrebu kontinuity dejín a historických súvislostí, ktoré sú predpokladom ďalšieho rozvoja ľudstva. Uviedol, že terajšie generácie sú účastníkmi neustálych spoločenských zmien a hľadania. Moderná spoločnosť preto potrebuje pluralitu názorov, aby nezaostávala vo vývoji. Predpokladom vývoja nie je uniformita, ktorá vedie k zastaveniu vývoja a k zavedeniu nedemokratických spoločenských systémov (tyrania, despotizmus). Naopak - multikulturálny vývoj vedie k slobode prejavu, k novej - lepšej spoločnosti. Inovácia, flexibilita a rešpektovanie rôznorodosti názorov a kultúr vedie k ďalšiemu rozvoju práva a spoločnosti. S týmto vývojom je nerozlučne spojený význam rodiny, ktorá je základným predpokladom fungovania spoločnosti. Rodina a manželstvo v Európe vychádza z kresťanských princípov a tradícií. Do týchto tradícií začínajú prenikať „cudzie prvky", ktoré vychádzajú z iných tradícií a reprezentujú koncepciu „trhu a komercionalizácie spoločenských vzťahov" aj pokiaľ ide o vnímanie manželstva v Európe (následne aj o právnu úpravu rozvodov a porozvodových vzťahov). Inštitúcia manželstva sa začína propagovať ako náboženský aspekt, ktorý je brzdou obchodu, priemyselného rozvoja a slobodného rozvoja trhu. Ide o nesprávne pochopenie podstaty z jednej, aj z druhej strany. Európa potrebuje národné kultúry, dejiny a právnu kultúru zjednotiť, musí však pritom rešpektovať aj osobitosti vývoja každej z nich, ako aj tradície, a nechať im prirodzený vývoj. Nesmie hľadať univerzálny jednotný systém, ktorý by im neposkytol možnosti ďalšieho prirodzeného vývoja. Evolučný vývoj bude v Európe správne fungovať len vtedy, keď sa národy a národnosti v nej budú navzájom rešpektovať, a všetko, čo je pozitívne, bude spojené v záujme dobra všetkých národov zjednotených v EU. Harmonizácia medzištátnych
A
AKTUALITY Z KOMORY
2/2006
kolíznych noriem v oblasti medzinárodného súkromného práva v EU je z tohto hľadiska ťažkou a zodpovednou úlohou. Nemalo by počas nej dochádzať k nezodpovednému preberaniu právnych prvkov, ktoré nevychádzajú z tradícií jednotlivých štátov a z kontinentálneho typu práva, keďže tým dochádza k narušeniu celého právneho systému v EU. To je vlastne aj cieľom a zameraním aplikátorov takéhoto postupu. Teda nie prosperita, ale záhuba. Čistá obchodná právna kultúra usilujúca o globalizáciu a internacionalizáciu sa snaží o odstránenie politických, spoločenských a vedeckých prekážok predovšetkým rozvojom komunikačných technológií, pričom regionalita nie je prekážkou, a tradície, na ktorých sú jednotlivé systémy práva postavené, už vôbec nie. Ak sa však úsilie zameriava na jednostranné aplikovanie cudzích prvkov, najmä do právnych systémov európskych štátov s malým počtom obyvateľov, ide o cielený postup, ktorého zmyslom je narušiť proces harmonizácie, vytvoriť inú formu závislosti a izolovať tento štát, aby bolo možné v rámci jeho systému zaviesť nedemokratické postupy aplikácie občianskeho práva. Z uvedeného vyplýva, že z dôvodu stability vzťahov a ochrany práv občanov je veľmi dôležité v EU určiť aj spoločné pravidlá. Notár a jeho postavenie v Európe má preto nezastupiteľné a dôležité miesto a ďalší rozvoj inštitútov, kde pôsobí, sa nesmie rušiť, ale ďalej rozvíjať. Prednáška vedúceho odboru pre Právo, slobodu a bezpečnosť pri Európskej komisii v Bruseli Oliviera Telí nadviazala na predchádzajúce úvahy a konkretizovala úlohy a postupy Európskej komisie (ďalej len „EK"). Ide predovšetkým o zavedenie jednotného alimentačného a testamentárneho systému, vrátane zavedenia jednotnej evidencie na báze nových technológií (Eurotestament) elektronickou formou, na ktorých sa pracuje od roku 2003 a mali by sa skončiť v roku 2011. Rovnako sa hľadá
Strana 7
riešenie aj pre postupy v manželských režimoch, v rozvodoch, porozvodových vzťahoch. Systematizácia spôsobov naráža na značne zbyrokratizovaný systém inštitúcií EU a členských štátov, a preto aj usporiadavanie seminárov, konferencií a spolupráca EK s Konferenciou notárstiev EU (CNUE) a Komisiou pre záležitosti Európy pri Medzinárodnej únii notárstva (CAE UIN) má veľmi významnú úlohu v tomto procese. Upozornil tiež, že v legislatívnej praxi členských štátov by nemalo dochádzať k prijímaniu právnych predpisov, ktoré sa budú radikálne odlišovať od právnych tradícií, pretože sa nebudú môcť zaradiť do spoločných postupov a môžu ostať dlho izolované. Takáto izolácia však vytvára predpoklady aj pre hospodársku izoláciu štátu a ekonomickú závislosť, čo pre občanov takéhoto štátu vôbec nie je priaznivé. Ocenil u notárov ich prepojenie na báze nových technológií a ubezpečil ich, že EK počíta so všestranným využitím tejto možnosti zverením nových inštitútov a právomocí notárom. Prof. Dr. Gerhard Hopf - generálny riaditeľ Federálneho ministerstva spravodlivosti Rakúskej republiky zameral svoju prednášku na rakúske rodinné právo z hľadiska vývoja v Európe a Dr. Christian Winkler - notár z Neu-Ulmu (Nemecko) zase na dedičské právo, pokiaľ ide o bezpečnosť a ochranu rodiny. Prof. emeritus Dr. Emilia Weiss z Univerzity Eotvosa Ló-ránda Budapešť (Maďarsko) predniesla prednášku s názvom „Dedičské právo ako súčasť regionálnej právnej kultúry a identity". Prednáška Univ. Prof. Mág. Dr. Brigitty Lurger, LL.M. (Harvard) z Univerzity KarlFranza v Grazi (Rakúsko) sa zamerala na riešenie konkrétnych prípadov prostredníctvom kolíznych právnych noriem v oblasti rodinného a dedičského práva. Prednáška popri názorných príkladoch zároveň potvrdila zložitosť harmonizácie práva v EU, ktorú naznačil už vo svojej pred-
2/2006
Strana 8
náške Olivier Telí, ale aj nutnosť zavedenia elektronickej komunikácie a zjednotenia právnych postupov. Poukázala napríklad na inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov v Českej a Slovenskej republike na jednom prípade a na nutnosť jeho zrušenia, keďže veľmi ostro naráža na aplikáciu ďalších právnych postupov v rámci praxe iných štátov EU. JUDr. Magdaléna Valušová notárka v Rimavskej Sobote
O zmenách v zložení členov Notárskej komory
ČLÁNKY
do sídla v Bratislave III, v obvode Okresného súdu Bratislava III. Pred vymenovaním pôsobila ako právnička v bankovej sfére. 4. JUDr. Luciana Rebrová, PhD., vymenovaná do sídla v Bratislave V, v obvode Okresného súdu Bratislava V. Pred vymenovaním bola notárskou kandidátkou. JUDr. Karol Kovács
ČLÁNKY
Odvolaní notári NK SR
1. JUDr. Ján Červeňák, notár so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov AB/518, v obvode Okresného súdu Svidník, odvolaný na základe vlastnej žiadosti, rozhodnutie o odvolaní z funkcie nadobudlo účinnosť 1. apríla 2006.
Jozef Štefanko
Pohľadávka ako „res comertium"
2. JUDr. Alena Mésárošová, vymenovaná do sídla v Nitre, v obvode Okresného súdu Nitra. Pred vymenovaním pôsobila v štátnej službe.
Pohľadávka podľa právnej teórie je právo vznikajúce jednému účastníkovi (veriteľovi) požadovať určité plnenie od druhého účastníka (dlžníka), a to z určitého záväzkového vzťahu, predovšetkým zo zmluvy. V dobe splatnosti (dospelosti) pohľadávky získava veriteľ oprávnenie toto plnenie dosiahnuť prostredníctvom príslušného orgánu, čiže veriteľovi vzniká nárok. Dlžníkovi vzniká súčasne povinnosť dlžné plnenie (záväzok) uskutočniť, teda veriteľovu pohľadávku uspokojiť. Táto definícia vychádza zo vzťahov upravených v oblasti obligačného (záväzkového) práva. Pohľadávka je však aj nehmotnou vecou podľa občianskeho práva a z toho vyplýva, že je aj predmetom vlast-
3. Mgr. Adriana Papanková, vymenovaná
JUDr. Jozef ŠTEFANKO, predseda senátu, Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Vymenovaní notári NK SR
Minister spravodlivosti Slovenskej republiky vymenoval s účinnosťou od 22. mája 2006 notárov: 1. JUDr. Miriam Danczi, vymenovaná do sídla v Nitre, v obvode Okresného súdu Nitra. Pred vymenovaním bola notárskou kandidátkou.
ČLÁNKY
2/2006
níctva. Zákon nerobí rozdiel medzi hmotnými a nehmotnými vecami, či hnuteľnými alebo nehnuteľnými vecami, poskytuje im ochranu s prihliadnutím na osobitnosti, ktoré z povahy tejto nehmotnej veci vyplývajú. Pri nehmotných veciach ide o osobitné subjektívne práva. Týmito znakmi opísaná pohľadávka potom je ako nehmotná vec aj „res comertium" (vec právneho obratu), a tým môže byť aj predmetom dedenia alebo scudzenia. Osobitnú úpravu požíva duševné vlastníctvo a spravidla jeho jednotlivé formy (autorské práva, patenty a vynálezy, ochranné známky a pod.) majú aj osobitnú úpravu. S prihliadnutím na to treba rozlišovať dvojaké postavenie pohľadávky: a) medzi veriteľom a dlžníkom - vtedy sa spravuje iba záväzkovým právom (veriteľ môže žalovať obligačnou žalobou len svojho dlžníka a nikoho iného); b) proti zásahu tretích osôb je veriteľ (ako vlastník pohľadávky) chránený vlastníckou žalobou alebo podobnými ochrannými prostriedkami, ktoré zákon pripúšťa. Tento pomer veriteľa ako vlastníka pohľadávky k tretím osobám závisí úplne od obligačného vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom; veriteľ má pohľadávku len dovtedy, pokiaľ je dlžník povinný plniť. To, či dlžníkova povinnosť plniť trvá, či nezanikla, upravuje záväzkové právo v ôsmej časti prvej hlavy, v šiestom oddiele Občianskeho zákonníka (§ 559 až 587). Prevod vlastníctva k pohľadávke (zmena veriteľa) Občiansky zákonník osobitne upravuje zmenu v osobe vlastníka pohľadávky (veriteľa), ako nehmotnej veci, a to v ustanovení § 524 až 530 OZ ako „postúpenie pohľadávky" (cesia). Postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že na základe písomnej zmluvy uzavretej medzi doterajším veriteľom (cedentom) a treťou osobou, ktorá má ako nový veriteľ na jeho miesto nastúpiť
Strana 9
(cesionárom), postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku, ktorú má voči dlžníkovi. Nerieši už bližšie náležitostí postúpenia, len vzťah postupníka k postúpenej pohľadávke a k dlžníkovi. Základnou podmienkou postúpenia je povinnosť tento právny úkon urobiť v písomnej forme (§ 524 ods. l OZ). Postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka a ani z tých niektoré nemožno postúpiť (naturálne obligácie, napr. premlčanú pohľadávku). Pôvodného veriteľa zákon označuje ako „postupcu" a nového, nastupujúceho veriteľa „postupníkom". V samom postúpení je zahrnutá aj forma prevodu, či už ide o odplatný alebo bezodplatný prevod alebo prípadne iná zákonná forma. Nastúpenie trhového hospodárstva aj v tomto spôsobilo nežiaduci vývoj, na ňom sa značne podieľali aj niektorí notári, dávajúc tomu akúsi právnu pečať legality. Niektoré obchodné spoločností húfne skupovali (a skupujú) najmä tzv. nevymožiteľné, pochybné a ťažko vymožiteľné pohľadávky za výhodných finančných podmienok (nepresahujúce 20% pôvodnej výšky) a ich návratnosť v svojom mene uplatňujú sami pred súdom v plnej (pôvodnej) výške, teda v takej výške, ako ich postupca postúpil. Vymožiteľnosť pohľadávky
Zákon hovorí iba o pohľadávke bez toho, aby ju bližšie definoval. Z definície, ktorú vytvorila právna teória (uvedená v úvode) vyplýva, že pohľadávka môže byť zročná (splatná, zrelá) a taká, ktorá pohľadávkou je, ale sa nemôže realizovať (vymôcť plnenie), pretože jej zročnosť nenastala. Zročnými pohľadávkami sú predovšetkým pohľadávky priznané súdnym alebo iným rozhodnutím, v ktorých je určená aj povinnosť a lehota na plnenie. Pri súdnych rozhodnutiach, ak lehota určená nieje, treba ju splniť do troch dní, ak súd neurčil inú lehotu (§ 160 ods. l OSP). Okrem pohľadávok priznaných súdnym alebo iným rozhodnutím za pohľadávky,
Strana 10
2/2006
ktoré sú nesporné a uznané alebo uznávané veriteľom a dlžníkom. V prípade ich zročnosti nastáva povinnosť u dlžníka plnenie vykonať a u veriteľa povinnosť plnenie prijať. Postúpiť možno tak pohľadávku zročnú, ako aj nezročnú. Zročné pohľadávky sú pokryté vymožiteľnosťou (predovšetkým súdnou). Pri pohľadávkach, ktoré nie sú zročné, pretože splatnosť ešte nenastala, nič nebráni, aby boli postupované. Keď postupník je spokojný so stavom postupovanej pohľadávky a od postupcu ju prijme v takom stave, v akom sa nachádza, nič nebráni samému postúpeniu s výnimkou postúpenia takých pohľadávok, ktoré z tohto obratu zákon vylučuje (§ 525 OZ). Aj z nejasného znenia ustanovenia § 529 ods. l OZ (znenie: „Námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia, mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky". Komu ostávajú ?! Dlžníkovi, či postupníkovi?) logicky možno vyvodiť, že postupníkovia tým práva z pohľadávky ostávajú postupníkovi voči dlžníkovi. Za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky postupca zásadne neručí s výnimkou podmienok upravených v § 527 ods. 2 OZ. K postúpeniu pohľadávky dochádza písomnou zmluvou ako u iných prevádzaných vecí spôsobom, keď nadobúdateľ od doterajšieho vlastníka vlastníctvo nadobúda. Predmetom prevodu (postúpenia) môžu byť pohľadávky iba v takom rozsahu, ako boli vymedzené. Neprípustnosť postúpenia podľa hmotného práva upravuje § 525 OZ, podľa ktorého: „Postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá exekúciou. Nemožno postúpiť ani pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom."
ČLÁNKY
Toto obmedzenie má povahu hmotnoprávnu, ale nerieši stav obmedzenia postúpenia z procesnoprávneho hľadiska. Vždy sa vychádza z toho, že pohľadávka tu je a tým môže byť aj predmetom právnej dispozície. Iná situácia nastáva, keď dlžník pohľadávku, ktorú veriteľ požaduje alebo uplatňuje, neuznáva, alebo ide o pohľadávku fiktívnu. Spravidla pôjde o pohľadávku uplatňovanú súdne. S postúpenou pohľadávkou prechádza na postupníka aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené (§ 524 ods. 2 OZ). Záhon (okrem príslušenstva pohľadávky) bližšie nevymedzuje okruh práv, ktoré s pohľadávkou prechádzajú na postupníka. Výklad týchto pojmov, ale aj súdna prax nie je jednotná, keď sa do okruhu týchto práv zahŕňajú aj také práva, ktoré s prevodom pohľadávky nemôžu prechádzať. Už zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o prechod práv viazaných na pohľadávku. Z toho vyplýva, že tu pôjde napr. o dátum splatnosti, miesto a spôsob splatenia a pod., t.j. práva, ktoré prechádzajú zo subjektu (veriteľa, postupcu) na postupníka tiež ako na subjekt práv. Nesprávny je preto výklad a s ním spojený taký postup, že pod pojem práva spojené s cesiou pohľadávky treba zahrnúť aj práva zo zabezpečenia pohľadávky, ako sú práva zo záložnej zmluvy či zmluvy o ručení alebo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Nositeľom týchto práv je veriteľ a nositeľom týchto povinnosti je záložný dlžník, ručiteľ alebo ten, kto zábezpeku poskytuje prevodom svojich práv. Spôsob stať sa subjektom týchto práv a povinnosti je upravený osobitne v Občianskom zákonníku (záložné právo v časti „vecné práva" § 151a až 151md, zmluva o ručení a zmluva o zabezpečovacom prevode práva v časti „záväzkové právo" § 546 až 553). Na všetky tieto zmluvy, ktoré sú odlišné svojimi esenciálnymi náležitosťami, sa vzťahujú všeobecné ustanovenia o zmluvách (§ 43
ČLÁNKY
2/2006
a naši. OZ) a vôbec o právnych úkonoch vrátane ich neplatnosti. Každá z týchto zmlúv je uzatváraná na stav, aký sa javí v čase jej uzavretia - „hic et nunc" (tu a teraz). Ak uvedené zmluvné úpravy slúžia ako zábezpeka záväzkov pre veriteľa, nepochybne majú svoju osobitnú povahu, ale nestrácajú charakter zmluvy. Zmeniť zmluvu možno predovšetkým jej dodatkom, nahradením novou zmluvou, na ktorom právnom úkone sú rovnako, ako na základnej zmluve, k zmene ktorej dochádza, zainteresovaní pôvodní účastníci, prípadne ich právni nástupcovia, na ktorých prešli tieto práva na základe sukcesie (univerzálnej alebo singulárnej). Len právne subjekty, ktoré tieto práva a povinnosti založili, tieto práva a povinnosti môžu aj platne meniť ako ich nositelia. Neprechádzajú tieto subjektívne práva v dôsledku postúpenia pohľadávky. Nemôže preto úspešne uplatniť nárok na zaplatenie pohľadávky postupník, voči ručiteľovi, záložnému dlžníkovi alebo zabezpečovateľovi záväzku prevodom práva, ktoré mal postupca. Vychádzajúc zo zásady „pacta sunt servanda" (zmluvy treba dodržiavať, alebo prísnejšie, zmluvy zotročujú svojich účastníkov), z uzavretej zmluvy vyplýva, kto je záložným veriteľom, záložným dlžníkom, veriteľom, dlžníkom ručiteľom, či oprávneným a povinným pri zabezpečovacom prevode práv, a preto nemožno z toho vyvodzovať iný právny stav. Pri zábezpeke má aj svoje práva, kto zábezpeku poskytuje, je účastníkom zmluvy. Pri zmene veriteľa nastupuje v dôsledku postúpenia pohľadávky iný veriteľ a nemožno na ňom požadovať povinnosť plniť voči inému subjektu, keď sa k tomu nezaviazal. Len v tom zmysle možno vykladať aj ustanovenie § 528 ods. l a ustanovenie § 151c ods. 3 OZ. Pri akomkoľvek zabezpečení záväzku sa predpokladá, že dlžník svoj záväzok splní riadne a včas a k realizácii povinnosti zabezpečenia nedôjde. V rámci zmluvnej voľ-
Strana 11
nosti účastníci týchto zmlúv môžu dohodnúť aj takú úpravu, že povinnosť vyplývajúca zo zmluvy o zabezpečení záväzku prejde aj na postupníka (nového veriteľa) vopred určeného alebo neurčeného, bez obmedzenia, za akých prípadných podmienok. Tento prechod práva nemožno vyvodzovať zo zmluvy, ak to v nej nieje určené. Postúpenie pohľadávky, ktorej pravosť je predmetom sporu V priebehu súdneho konania, kde predmetom sporu je oprávnenosť pohľadávky, veľmi často dochádza k zmene veriteľa v dôsledku postúpenia. V minulosti judikatúra tento stav nepripúšťala. Už bývalý Najvyšší súd ČSR v svojom rozhodnutí zo dňa 8. apríla 1929 č. Rv III 1306/28 prijal a publikoval judikát (Úr. Sb. 127), podľa ktorého právnej vety: „Postup (cedovanie) žalobnej pohľadávky za sporu nemá procesného významu; postupník v takom prípade nie je oprávnený vstúpiť do sporu na miesto žalobníka." V tejto konkrétnej veci vyslovil toto stanovisko dokonca v rozhodnutí, kde uplatňované nároky boli z indusovanej zmenky. Išlo však o stálu judikatúru bývalého Najvyššieho súdu (pozri jeho rozhodnutie Rv III 11/24, uverejnené v „Právním Obzoru 1924" str. 246 - 247, Rv III 499/27 a Rv III 1824/27). V dôvodoch citovaného rozhodnutia sa uvádza, že na postúpenie v takomto prípade súd neprihliada a vychádza z toho, že k platnému postúpeniu nedošlo. Výklad tejto problematiky nebol ustálený ani za účinnosti predošlého Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 140/1950 Zb., ale ani v teraz platnom a účinnom Občianskom súdnom poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.). Aj v dnešnom práve platí zásada vyslovená rímskym právnikom z konca klasického obdobia na prelome 2. a 3. storočia po Kr., luliusom Paulu som: „Nemo plus juris (ad alium) transfere potest quam ipse habe“ [nemožno viac práv (na iného) previesť, ako ich má sám prevodca]. Bola zakotvená aj do Všeobec-
Strana 12
2/2006
neho zákonníka občianskeho, a to v § 442 v rozšírenom poňatí („Kto nadobudne vlastníctvo veci, získa tým tiež práva s ňou spojené. Práva, ktoré sú vymedzené na osobu prevodcu, nemôže previesť. Vôbec nemôže nikto druhému viac práv postúpiť, ako sám má"). Ak je niekto vlastníkom časovo obmedzeným (dočasným - fiduciárnym) alebo podmieneným, môže prevádzať len rozsah takto obmedzeného vlastníctva. Ani dnešnej úprave nemožno dávať iný výklad. Bola síce v minulosti spochybňovaná argumentom, že aj od nevlastníka možno nadobudnúť vlastníctvo, ak je nadobúdateľ pri nadobúdaní dobromyseľný. Za určitých okolnosti môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastníctvo aj od nevlastníka. Nenadobúda však vlastníctvo na základe prevodu vlastníctva nevlastníkom, pretože on nemá právo s predmetom prevodu disponovať, ale v skutočnosti na základe toho, že mu zákon toto právo priznáva preto, že bol dobromyseľný v konaní toto vlastníctvo nadobudnúť. Pokiaľ by taký nadobúdateľ vedel, že ten, kto vystupuje ako prevodca, nie je vlastníkom prevádzanej veci, k prevodu by absentovala esenciálna zložka zmluvy (bona fidei) a taká zmluva by trpela vadou spôsobujúcou jej absolútnu neplatnosť (odporovala by aj dobrým mravom - § 39 OZ). Postúpenie pohľadávky však poznala aj predchádzajúca úprava a teoretici aj súdna judikatúra najmä do účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950 niektoré otázky s tým spojené riešila. Aj keď zásadné zmeny v porovnaní s dnešnou úpravou nie sú, predsa sú tu odlišnosti vyplývajúce nielen z toho, v ktorom časovom období sa tento inštitút realizoval a zodpovedal potrebám právnej úpravy, ale akú úlohu v systéme právnej vedy plnil. Postupca môže postupiteľnú pohľadávku postúpiť na postupníka len v takom stave, v akom sa pohľadávka nachádza, s tými istými právnymi či inými vadami,
ČLÁNKY
ako ich má. K postúpeniu dochádza písomnou zmluvou (§ 524 ods. l OZ). Postúpenie (prevod) pohľadávky, ktorá je predmetom neskončeného súdneho sporu (pohľadávka sporná), nie je pohľadávkou podľa § 524 OZ, ale pohľadávkou spornou, ktorej pravosť (či nepravosť) bude daná až právoplatným skončením sporu. Postupca tu svojím konaním vykonáva zmenu účastníka (navrhovateľa), ktorú nesprávne akceptuje súd tým, že túto zámenu pripustí. Súdy tento svoj postup odôvodňujú ustanovením § 92 ods. 2 a 3 OSP. Podľa odseku 2 ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Podľa odseku 3 súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované. Tento postup nemožno považovať za správny. Účastníkovi (veriteľovi) je tým daná možnosť manipulovať so sporom a túto manipuláciu aj súd umožňuje. Táto absurdita dosahuje takých rozmerov, že v konaní pred súdom prvého stupňa, kde nárok na pravosť, či plnenie uplatňovanej pohľadávky bol zamietnutý, v rámci odvolacieho konania dochádza k postúpeniu takej pohľadávky. Právna skutočnosť, „s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prevod práv alebo povinnosti...", nastane až pozitívnym rozhodnutím súdu o tejto pohľadávke. Spravidla ide o pohla-
ČLÁNKY
2/2006
dávku, o ktorej veriteľ tvrdí, že je pravá (a preto ju aj uplatňuje), ale druhá strana ju popiera. Ak súd považuje takúto spornú pohľadávku za „pohľadávku" súcu na postúpenie a pripustí zámenu účastníkov, prejudikuje tým v spore, že táto sporná pohľadávka jestvuje, a tým súčasne porušuje ústavnú zásadu rovnosti účastníkov pred súdom. Kým nie je rozhodnuté o pravosti pohľadávky, tvrdenie navrhovateľa (veriteľa), že pohľadávka je pravá, má takú právnu silu ako tvrdenie odporcu (dlžníka), že pohľadávka pravá nie je. Citované ustanovenia riešia prípad, keď právna skutočnosť nastane v dôsledku sukcesie (univerzálnej, či singulárnej) na strane účastníkov, keď vstupuje do konania namiesto doterajšieho účastníka sukcesor titulom právneho nástupníctva (napr. smrť účastníka, zrušenie právnickej osoby alebo iný zákonný dôvod a pod.). Z toho vyplýva záver, že cedovanie domnelej pohľadávky veriteľa za sporu aj teraz, tak ako bolo judikované bývalým Najvyšším súdom ČSR, nemá procesný význam a zámenu účastníkov v takom prípade by súd pripustiť nemal. Pohľadávka a konkurz S prechodom na trhové hospodárstvo sa aj v našom právnom systéme prejavili problémy s tým spojené. Takým základom sa stával veľmi častý bankrot obchodných spoločností. V našich pomeroch, po 40 rokoch to bola úprava majúca znaky svojho vzniku so všetkými negatívami, ktoré umožňoval aj veľmi legislatívne labilný zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Peňažná pohľadávka v konkurze, počnúc návrhom a jeho celým priebehom, zohráva najpodstatnejšiu úlohu. Aj v zákone sa pohľadávka spresňuje ako „peňažná pohľadávka", jej vlastníctvo a práva z toho vyplývajúce priznáva veriteľovi a protiváhou peňažnej pohľadávky je dlh ako nezaplatený peňažný záväzok (neuspokojená peňažná pohľadávka), ktorého nositeľom
Strana 13
je dlžník. To sa prejavuje už pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý za podmienok uvedených v zákone môže podať tak veriteľ, ako aj dlžník. Pokiaľ ide o pohľadávku, podľa teraz platného ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR): „Veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník voči nemu viac ako 30 dní v omeškaní s plnením peňažného záväzku a zároveň možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť tohto dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch vykonateľných alebo písomne uznaných peňažných pohľadávok aspoň dvoch veriteľov, napriek tomu, že bol veriteľmi týchto pohľadávok písomne vyzvaný na ich zaplatenie." Treba pripomenúť predchádzajúcu úpravu pri návrhu veriteľa na vyhlásenie k o n k u r z u p o d ľ a § 4 o d s . 5 z á k o n a č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ZKV) v znení do 14. decembra 2005: „ Ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ, v návrhu musí uviesť okolnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že dlžník je v úpadku (§1), označiť ďalšieho veriteľa a doložiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi, aj keď nie je ešte splatná. Ak dlžník zastavil platby, predpokladá sa, že nie je schopný plniť svoje splatné záväzky." Toto ustanovenie bolo také zneužívané, že návrh na vyhlásenie konkurzu bolo možné podať prakticky na každú spoločnosť. Umelo sa vyrábali pohľadávky aj dlžníci, takto „doložené" návrhy boli podávané ako perfektné návrhy. Konkurzné súdy vystavené obrovskému spoločenskému tlaku boli postavené mnohokrát do neriešiteľnej situácie spojenej s prieťahmi v konaní a zavinenej tým, že zákonodarca nazval pohľadávkou aj to, čo v skutočnosti pohľadávkou nebolo. Jestvujúci stav nevyriešil ani novoprijatý ZKR (s účinnosťou od
Strana 14
2/2006
1. januára 2006), pretože množstvo podaných návrhov na vyhlásenie konkurzu dlhé mesiace či roky ležali na súdoch a nebolo ani nemohlo byť o nich rozhodnuté. Pritom v konkurzoch a vyrovnaniach vyhlásených alebo povolených pred účinnosťou ZKR a tak isto aj návrhy na vyhlásenie konkurzu podané pred jeho účinnosťou treba posudzovať podlá doterajších predpisov (§ 206 ods. l a 2), teda podlá ZKV. Legislatívny „lapsus" zákonodarca vyriešil ojedinelým, ale predsa čiastočne účinným spôsobom. Pred účinnosťou ZKR a krátko pred zánikom účinnosti ZKV prijal zákon, ktorým obidve tieto právne normy novelizoval, a to zákon č. 520/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predovšetkým zmenil znenie § 4 ods. 5 ZKV tak, že podľa teraz platného znenia účinného od 15. decembra 2005: „Ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ, v návrhu na vyhlásenie konkurzu musí uviesť okolnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že dlžník je v úpadku, označiť ďalšieho veriteľa a preukázať jeho pohľadávku voči dlžníkovi a preukázať svoju peňažnú pohľadávku voči dlžníkovi. Pohľadávka sa považuje za preukázanú, ak je uznaná dlžníkom na listine s úradne osvedčeným podpisom dlžníka alebo doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu." Podmienkou na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu musí byť skutočná pohľadávka a ak táto jestvuje tak, ako ju uvádza citované ustanovenie a sú splnené aj ostatné podmienky vyžadované zákonom, vyhlásenie konkurzu je bezproblémové. Tento zákon v prechodných ustanoveniach od 15. decembra 2005 v novozave-
ČLÁNKY
denom § 70e do ZKV, v odseku 4, 5 a 6 stanoví veľmi účinnú úpravu, podľa ktorej: „V konkurznom konaní, ktoré sa začalo na návrh veriteľa pred účinnosťou tohto zákona a v ktorom nebolo vydané uznesenie o vyhlásení konkurzu, súd vydá uznesenie o vyhlásení konkurzu, len ak sa v ňom preukáže pohľadávka navrhovateľa voči dlžníkovi a pohľadávka aspoň jedného ďalšieho dlžníkovho veriteľa, ktorý bol označený v návrhu na vyhlásenie konkurzu, do 40 dní od účinnosti tohto zákona; k preukázaniu pohľadávky súd veriteľa nevyzýva. Ak navrhovateľ v konkurznom konaní podľa odseku 4 v lehote podľa odseku 4 nepreukáže svoju pohľadávku voči dlžníkovi a pohľadávku aspoň jedného ďalšieho dlžníkovho veriteľa, ktorého označil v návrhu na vyhlásenie konkurzu, súd konkurzné konanie uznesením bez zbytočného odkladu zastaví. Pohľadávka veriteľa na účely odsekov 4 a 5 sa považuje za preukázanú, ak je uznaná dlžníkom na listine s úradne osvedčeným podpisom dlžníka alebo doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu." Následkom tejto úpravy už dosiaľ je, že konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu v mnohých prípadoch bolo konkurznými súdmi zastavené, čo nie je na škodu, pretože tam návrhy na vyhlásenie konkurzu ani nemali byť podané. Toto riešenie je však neúplné, jeho úplnosti chýba, aby aj v tých prípadoch, kde konkurz bol vyhlásený, ale nebol skončený, pretože pohľadávka veriteľov ako navrhovateľov nie je uvedeným spôsobom preukázaná, pripadne je predmetom incidenčnej žaloby, konanie bolo zastavené. Účasť notára pri postúpení pohľadávky Riešenie aj tejto (konkurznej) problematiky je vždy spojené s protichodnými záujmami osôb zúčastnených na konkurze. Poskytovanie právnej pomoci naráža na
ČLÁNKY
2/2O06
tieto záujmy, a preto je dôležité zabezpečiť ochranu tak, aby neprejavovala známky jednostrannosti. Zdá sa, že na tieto účely mala by byť väčšmi využitá činnosť notára, ktorý zo zákona je garantom určitej objektívnosti. Za to aj zodpovedá. Už pri rôznych činnostiach podnikateľov podľa Obchodného zákonníka nedalo sa vyhnúť prítomnosti notára. Táto činnosť sa postupne vytráca, aj keď ju nikto iný za terajšieho stavu nemôže nahradiť. Nemožno to ospravedlňovať tým, že niektorí jednotliví notári nepostupovali v určitých prípadoch v súlade so zákonom. Vyplývalo to často z nevedomosti, lebo osobitnú prípravu na túto špeciálnu činnosť nemali. Ak sa vyžaduje osobitná príprava, treba ju poskytnúť tým, ktorí ju budú vykonávať a dôsledne vyžadovať jej plnenie. Zmienime sa o niektorej činnosti v súvislosti s pohľadávkami. Na platnosť postúpenia pohľadávky zákon vyžaduje písomnú zmluvu. Tým je daná aj osobitná úloha zainteresovania notárov, ako osobitne povolaných odborníkov v listinnej činnosti. Ešte väčšmi je táto činnosť zvýraznená tým, že v prípade zmeny konkurzného veriteľa v dôsledku postúpenia pohľadávky podľa § 7 ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ZKV) za kvalifikovanú zmluvu o postúpení sa považuje len zmluva spísaná vo forme notárskej zápisnice. Podľa citovaného ustanovenia: „Ak došlo počas konkurzu k zmene veriteľa pohľadávky zo zákona alebo zo zmluvy, účastníkom konkurzu sa namiesto pôvodného veriteľa stáva nový veriteľ, ktorý túto skutočnosť oznámi súdu. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prechod pohľadávky, v prípade prevodu pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky spísanou formou notárskej zápisnice. K zmene účastníka konkurzu dochádza doručením oznámenia tejto skutočnosti súdu, najneskôr však do zverejnenia konečnej správy (§ 29 ods. 3). Ak
Strana 15
oznámenie nie je doložené listinou preukazujúcou prechod pohľadávky a v prípade prevodu pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky spísanou formou notárskej zápisnice, súd rozhodne o nepripustení zmeny účastníkov konkurzu uznesením. Na zámenu účastníkov konkurzu sa nevzťahuje osobitný predpis" (zámena účastníkov podľa § 92 ods. 2 OSP). Tento zákon bol zrušený zákonom č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR). Konkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou ZKR, ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších predpisov (§ 206 ods. 1), teda podľa ZKV. Zrušený ZKV pri množstve rozpracovaných a neskončených konkurzov na konkurzných súdoch bude ešte dlhšie aplikovateľný, pričom skúsenosti s jeho aplikáciou sú v mnohom použiteľné aj pri používaní ZKR. Je na škodu veci, že ustanovenie § 7 ods. 4 ZKV, ktoré vyžadovalo vyhotovenie zmluvy o postúpení pohľadávky pri zámene konkurzných veriteľov formou notárskej zápisnice, už nebolo prevzaté do nahrádzajúceho ustanovenia § 25 ods. l a 2 ZKR (zmluva o postúpení už nemusí byť vyhotovená formou notárskej zápisnice), stačí, keď podpisy na takej listine sú osvedčené. Zavedenie formy notárskej zápisnice si vyžiadal vývoj pri konkurznom konaní. Predsa bola určitá záruka, že inštitút postúpenia pohľadávky nebude do takej miery zneužívaný. Právny úkon postúpenia pohľadávky so zámerom zmeniť konkurzného veriteľa musí byť vykonaný formou notárskej zápisnice, z ktorej musí byť jasné, ktorú do konkurzu prihlásenú pohľadávku v notárskej zápisnici identifikovanú tak, ako bola prihlásená do konkurzu pôvodným veriteľom, komu tento pôvodný konkurzný veriteľ ako postupca ju postupuje ako postupníkovi - novému veriteľovi. Z citovaného ustanovenia vyplýva, Že povinnosť túto skutočnosť oznámiť súdu a doložiť osved-
Strana 16
2/2006
čeny odpis notárskej zápisnice spísanej o postúpení, má nový veriteľ (postupník). V notárskej zápisnici spísanej po vyhlásení konkurzu, ktorou dochádza k zmene konkurzného veriteľa, nesmú byť uvádzané iné právne úpravy pohľadávok medzi postupcom a postupníkom, na takéto úpravy súd v konkurze prihliadať nemôže, lebo môže riešiť len takú pohľadávku, aká pôvodne bola do konkurzu prihlásená. Ani iné pohľadávky, ktoré sa postupujú, ale s konkrétnym konkurzom nesúvisia (smerujú voči iným dlžníkom), do notárskej zápisnice, ktorou sa mení konkurzný veriteľ, zahrnuté byť nemôžu. V jednom z uznesení odvolacieho súdu, v ktorom sa rozhodovalo o odvolaní odvolateľa, odvolací súd konštatuje, že sa musel zaoberať námietkou odvolateľa na posúdenie notárskej zápisnice, jej náležitosťami pri vyhotovení, a tým aj právnymi následkami, ktoré sú ňou spôsobené. Konštatuje, že Notársky poriadok (zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v platnom znení) upravuje organizáciu a činnosť notárov. Nadväzuje a v mnohom vychádza z predchádzajúceho Notárskeho poriadku (zákon č. 95/1963 Zb. o konaní pred štátnym notárstvom), keď štátne notárstva plnili úlohu štátnych (justičných) orgánov. Pri zániku štátnych notárstiev niektoré činnosti boli delimitované súdom a v obmedzenej miere notárom a pritom niektoré činnosti len pod dohľadom súdu, ako súdni komisári. Rozsah právomoci a činnosti notárov bol ponechaný v podstatne vyššej miere ako v ostatných reformujúcich sa štátoch. Notársky poriadok síce prijatý bol, ale aj notári sa v jeho ustanoveniach pohybujú niekedy nejednotné. Nijaký komentár k nemu vydaný nebol. Notári si ho vykladajú po svojom, pričom výklad zákona pri rozhodovacej činnosti je predvídaný zákonom a vykonávajú ho sudcovia a je tiež niekedy odlišný od toho, ako ho vykladajú notári. Treba však súhlasiť aj s tými (aj notármi),
ČLÁNKY
že komentár ani vypracovaný nemohol byť, pri svojvoľnom postupe Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré činnosť a postavenie notárov upravuje svojvoľne, bez akejkoľvek odbornej analýzy. Pri veľkom množstve postupovaných (skupovaných) pohľadávok, postupníci tak robili zmluvou o postúpení pohľadávok vo forme notárskej zápisnice. Prevažne ich vyhotovovalo niekoľko „vybraných", najmä západoslovenských notárov (pre Prezídium notárskej komory, pri centrálnej evidencii NZ, nie je problém ich identifikovať), a to s takými chybami, ktoré súdy akceptovať nemohli. Takmer vždy dochádzalo (a ešte dochádza} k tomu, že súd v dôsledku toho nepripustí zámenu konkurzných veriteľov v dôsledku postúpenia pohľadávky, pretože postup postupcu a postupníka, a tým aj notára, bol v rozpore so zákonom. Vady opakujúce sa v postupe notára V tejto časti najprv poukážeme na právnu istotu danú notárskou zápisnicou. U notára sa predpokladá čestnosť, dôslednosť a právna garancia pri jej vyhotovení. Nikto, ani z notárov nepochybuje, že notár v rozsahu zákona stav, aký sa nachádza a ktorý treba konštatovať a osvedčiť, zakladá právny stav, ktorý nikto nemôže nahradiť. Rozhodne nie účastník, či advokát. Notár ma postavenie objektívneho ochrancu práv všetkých účastníkov. Ak právny úkon, ktorý je požadovaný od notára odporuje zákonu alebo iným všeobecne záväzným predpisom, notár jeho vykonanie môže odmietnuť (§ 36 ods. l NP). Z hmotnoprávneho hľadiska predmetom cedovania môže byť pohľadávka, aká jestvuje medzi veriteľom a dlžníkom. Nič na tejto pohľadávke nemožno meniť zmluvou o postúpení. V zmluve o postúpení spravidla veriteľ postupoval viac pohľadávok, ktoré mal voči viacerým dlžníkom. Aj keď pohľadávky medzi veriteľom a dlžníkmi vznikali z obdobného vzťahu {najčastejšie zo zmlúv o úvere), každá pohľadávka je
ČLÁNKY
2/2006
individuálna, a to sa musí v zmluve o postúpení prejaviť. V uvedených prípadoch notár postupoval vždy tak, že v zmluve o postúpení všeobecne vo veľkom rozsahu sa upravili vzťahy medzi postupcom a postupníkom, k osvedčenému odpisu (rovnopisu) notárskej zápisnice postupca pripojil výkaz ním uvádzaných nedoplatkov a takto vyhotovená zmluva o postúpení mala slúžiť pri vstupe postupníka do práv postupcu, ako veriteľa voči individuálnemu dlžníkovi. Takýmto listinným dôkazom „vyzbrojená" žaloba bola potom uplatňovaná na súde pri domáhaní sa práv z postúpenej pohľadávky, uplatňovanie práv konkurzného veriteľa v konkurze, pri zmene konkurzného veriteľa v priebehu konkurzu a pri zmene navrhovateľa v priebehu súdneho konania. Už vôbec nemožno akceptovať, keď postupca ceduje na postupníka odplatne pohľadávku alebo viac pohľadávok za úhrnnú cenu, vždy nižšiu ako je súhrnná cena pohľadávok a z takej pohľadávky (pohľadávok) postupuje časť na ďalšieho postupníka a umelo tým vytvára ďalšieho veriteľa alebo konkurzného veriteľa. Takým postupom sa stráca identita pohľadávky, ktorú už postupník nemôže preukázať. Jeho hmotnoprávny nárok je daný z právneho titulu postúpenia a odvodený od práv pôvodného veriteľa v rozsahu pripusteným zákonom. V odvolacom konaní pred Najvyšším súdom SR (2Obo 283/04) predmetom posúdenia boli aj nedostatky pri vyhotovení notárskej zápisnice. Notársku zápisnicu opatrila vidimačnou doložkou osvedčeného odpisu notárskej zápisnice a zväzok listín notárom poverená kandidátka. Zo zmyslu samého Notárskeho poriadku (zákona č. 323/1992 Zb. v platnom znení) možno vyvodiť, že určité činnosti notárskej agendy môže vykonávať jedine notár osobne a nemôže ich prenášať na iné osoby (§ 4 ods. 1). Na to, aby túto činnosť vykonával, musí splniť zákonom predpísané
Strana 17
podmienky, vykonať skúšku a byť vymenovaný na to určeným orgánom (§ 10 ods. 1). Medzi takúto činnosť patrí (okrem iného) aj vyhotovenie notárskej zápisnice bez ohľadu na to, o akú notársku zápisnicu ide. Poverenie inej osoby (notárskeho kandidáta) týmto úkonom nemá právnu účinnosť. Notár je postavený objektívne nad subjektívnymi záujmami účastníkov a jeho postavenie presahuje aj jeho osobný vzťah k nim. Tak ako sudcu pri rozhodovaní nemôže nahradiť právny čakateľ (aj s vykonanými justičnými skúškami), tak nemôže nahradiť notára, kto notárom nie je. Tento výklad sa javí v rozpore s ustanovením § 25 Notárskeho poriadku, ktorým ustanovením sa ustanovenie § 4 ods. l nerešpektuje (porovnaj: „len notár"). Treba priznať, že v tomto nie je jednotný výklad Notárskeho poriadku, preto aj súd považoval túto nie notárom vyhotovenú notársku zápisnicu v konkrétnom prípade za spôsobilú, pretože inak náležitosti spĺňala. Nesprávny postup vyplýva už nedodržaním ustanovení Notárskeho poriadku pri vyhotovení notárskej zápisnice. Notár vyhotovuje notársku zápisnicu v prvopise, ktorý sa uschová u notára (§ 55 NP), z ktorého sa vydáva osvedčený odpis účastníkom na použitie, na účely ktorého notárska zápisnica bola vyhotovená (§ 74 a naši. NP) v potrebnom počte. V minulosti niektorí notári uvádzali, v akom počte boli osvedčené opisy notárskej zápisnice vyhotovené a komu boli vydané, čo sa konštatovalo v závere prvopisu notárskej zápisnice. Notársky poriadok nepozná overené odpisy odpisov či rovnopisov notárskych zápisníc či dokonca jednoduché xeroxové kópie a správne potom postupovali aj súdy, keď takýto pripojený doklad neakceptovali. Pokiaľ by účastník potreboval akýkoľvek počet osvedčených odpisov notárskej zápisnice, notár je povinný ich vyhotoviť a účastníkovi vydať. Xeroxová kópia osvedčeného odpisu, či už osvedčená
Strana 18
2/2006
tým istým notárom, ktorý notársku zápisnicu vyhotovil, alebo iným notárom, nie je dokladom, ktorý by mal právnu silu notárskej zápisnice. Tento postup pri vyhotovovaní notárskych zápisníc a ich osvedčených odpisov sa dlhšie vyvíjal a má svoju logiku. Aj pri dnešnej elektronickej technike tieto notárom vyhotovené a vydané doklady možno ťažko sfalšovať. Prvopis notárskej zápisnice nie je verejne známy a už tým ťažko napodobniteľný. Osvedčený odpis musí byť podpísaný notárom a v takom stave ho nemožno nahradiť xeroxovou kópiou. Mimo konkurzného konania zmluva o postúpení má mať esenciálne zložky predpísané Občianskym zákonníkom a nemusí byť spísaná formou notárskej zápisnice. V konkurznom konaní síce ide o postúpenie pohľadávky, ale v skutočnosti nevyhnutne spojená s tým je zmena konkurzného veriteľa. V tejto časti Notársky poriadok, či Občiansky súdny poriadok sú použiteľné len pokiaľ osobitné vzťahy, ktoré nastanú pri konkurze neupravuje ZKV (§ 66e), ktorý výslovne ukladá obsah i rozsah notárskej zápisnice pri zmene konkurzného veriteľa. O tom či uplatnené pohľadávky v konkurze sú pravé, ak ich správca konkurznej podstaty (alebo iná oprávnená osoba) poprie, sa rozhoduje v incidenčných sporoch, a nie pri postúpení pohľadávok. Vývoj vyžaduje vo všetkom určité prispôsobovanie a zmeny. Na zabezpečení tohto stavu sa musí prejaviť aj nenahraditeľné postavenie notára, ktorému už dávno nestačí vykonávanie klasickej činnosti notára. V tomto má svoju podlžnosť aj celá spoločnosť, ale aj notári reprezentovaní notárskou komorou by mali byť aktívnejší.
ČLÁNKY
Karol Kovács Zákon o informačných systémoch verejnej správy úlohy notárstva s tým súvisiace Dňa 20. mája 2006 bol v Zbierke zákonov pod č. 275/2006 Z.z. publikovaný zákon o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý Národná rada Slovenskej republiky schválila 20. apríla 2006 (ďalej len „zákon"). Zákon bol vypracovaný v nadväznosti na dokument Stratégia informatizácie spoločnosti v podmienkach Slovenskej republiky a Akčný plán, ktorý bol vládou schválený 21. januára 2004. Cieľom zákona je nahradiť zákon č. 261/1995 Z.z. o štátnom informačnom systéme, od prijatia ktorého uplynulo vyše desať rokov, odvtedy nastal značný pokrok v informačných a telekomunikačných technológiách. Ide o štartovací zákon, na ktorý by mali nadväzovať zákony ako napríklad zákon o e-govermente, zákon o elektronickej verejnej správe a ďalšie. Z úst predstaviteľov politických špičiek, tak na európskej, ako aj na národnej úrovni, čoraz častejšie počuť slová o nevyhnutnosti kladenia zvýšeného dôrazu na rozvoj znalostnej ekonomiky a v jej rámci aj na informatizáciu spoločnosti. Postupne si aj verejnosť začína uvedomovať nevyhnutnosť tohto nastupujúceho trendu, preto sa aj prijímajú zákony, ktoré reflektujú súčasné možnosti informačných a telekomunikačných technológií a sú legislatívnym základom pre ďalší posun informatizácie spoločnosti. Schválený zákon sa zaoberá informačnými systémami bez ohľadu na obsah spracúvaných údajov. Výnimku tvoria informačné systémy, ktoré obsahujú utajoJUDr. Karol KOVÁCS, notár so sídlom v Sali
ČLÁNKY
2/2006
vané skutočnosti a informačné systémy slúžiace na obranu a bezpečnosť štátu. Predmetom zákona je ustanovenie práv a povinnosti osôb súvisiacich s vytváraním, používaním, prevádzkou a rozvojom informačných systémov verejnej správy. Zavádza sa nástroj, ktorým sa zabezpečí najmä integrovateľnosť a bezpečnosť informačných systémov verejnej správy štandardy. Ďalej sa ustanovuje právna záväznosť vybraných štandard. Zákon venuje osobitnú pozornosť ústrednému portálu ako kľúčovému informačnému systému, ktorý plní z hľadiska užívateľa integračnú funkciu prístupu k službám verejnej správy z jedného miesta. Ustanovuje sa zodpovednosť za fungovanie ústredného portálu . Zákon vymedzuj e povinné subjekty a ich kompetencie v oblasti informačných systémov. Pod informačným systémom verenej správy sa rozumie taký informačný systém, ktorý je v pôsobnosti povinného subjektu ako správcu, ktorý určuj e účel a prostriedky spracúvania informácií a zodpovedá za správu a rozvoj informačného systému. Jednotlivé informačné systémy predstavujú zdroje služieb, ktoré by mali byť prostredníctvom spoločnej komunikačnej infraštruktúry a referenčného rozhrania poskytované verejnosti v súlade s platnou legislatívou. Zákon rozlišuje medzi údajmi a informáciami. Údaje môžu byť zachytené na nejakom nosiči, informáciou sú potom také údaje, o ktorých sa ich poskytovateľ domnieva, že môžu u prijímateľa zmeniť stav jeho poznania. Osobitnú úpravu venuje zákon vydávaniu elektronických odpisov a výstupov z informačných systémov verejnej správy. Každý subjekt, ktorý je prevádzkovateľom informačného systému verejnej správy, má povinnosť na požiadanie poskytovať z tohto systému elektronické odpisy alebo výstupy. Zákon rozlišuje verejné a neverejné časti informačných systémov. V tých častiach informačných systémov, ktoré sú
Strana 19
podľa svojho určenia alebo podľa osobitného zákona verejné, má právo požiadať o elektronický odpis alebo výstup ktokoľvek. Pri tých častiach, ktoré nie sú verejné, môže o výstup alebo odpis požiadať len osoba, ktorej sa údaje týkajú alebo ktorej osobitný právny predpis priznáva právo danú informáciu požadovať. Na rôzne právne účely v súčasnosti možno použiť iba listinné dokumenty. Zákon dáva právny základ na prevedenie záznamov informačných systémov verejnej správy z elektronickej formy do listinnej podoby. Správca informačného systému vydá výstup opatrený osvedčovacou doložkou. Osvedčené výstupy môžu vydávať aj iné orgány verejnej správy a notári, ak získajú elektronický odpis zabezpečený zaručeným elektronickým podpisom a opatrený časovou pečiatkou. Takto sa umožní vydávanie listinných dokumentov použiteľných na právne úkony občanom, ktorí nebudú musieť cestovať na vzdialený príslušný orgán verejnej správy, ale požiadajú o to miestneho notára alebo obvodný úrad. Zákon nadobúda účinnosť 1. júna 2006 okrem § 3 ods. 2 písm. a), ktorý nadobúda účinnosť 1. januára 2007. V tomto ustanovení sa ukladá povinným osobám vypracúvať koncepcie rozvoja informačných systémov a predkladať ich Ministerstvu dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky na schválenie. Aký je dopad tohto zákona na Notársku komoru Slovenskej republiky (ďalej len „komora") a notárov. Komora je právnická osoba zriadená zákonom, má originárnu, neodvedenú právnu subjektivitu. Ide o inštitúciu verejného práva, ktorá plní zákonom zverené kompetencie na úseku samosprávy notárov a zároveň je zákonom poverená vedením Centrálneho informačného systému komory (ďalej len „CIS") a v rámci neho jednotlivých notárskych centrálnych registrov. Z hľadiska zákona ide o povinnú osobu podľa § 3 ods. l písm. f) (subjekty, o ktorých to ustanoví osobitný zákon),
Strana 20
2/2006
vzťahujú sa na ňu povinnosti uvedené v § 3 ods. 2 a 3, v § 5 ods. 3 a v § 8. Zákon ukladá v § 12 pre informačné systémy, ktoré sú v prevádzke do nadobudnutia účinnosti tohto zákona, povinnosť do dvoch rokov od 1. júna 2006 ich uviesť do súladu s týmto zákonom. Na komoru sa nevzťahuj e zákonom uložená povinnosť pre povinné osoby, a to byť osvedčujúcou osobou. Túto úlohu za komoru plnia notári, zákon im túto kompetenciu zveruje v § 7 ods. 4, navyše oproti iným povinným osobám bez výhrad. Iným povinným osobám je táto kompetencia zverená s výhradou, „pokiaľ im to umožňujú technické podmienky". U notárov je táto výhrada odstránená zákonom uloženou povinnosťou v § 12 ods. 3 NP: „Notár na výkon svojej činnosti podľa § 3 ods. l písm. d) musí mať technické a programové vybavenie na elektronické ukladanie, spracúvanie, vyhľadávanie a prenos dát." Notársky poriadok už v predstihu reagoval na túto kompetenciu notára zverenú mu v § 7 ods. 4 zákona, a to novelou Notárskeho poriadku (zákonom č. 357/2003 Z.z.), ustanovením § 73aa, ktorý v tejto časti nadobudol účinnosť 1. januára 2005, podľa ktorého ustanovenia notár môže vydávať odpisy z údajov zapísaných v osobitných registroch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, a osvedčovať ich správnosť. Pri tejto činnosti notár postupuje podľa ustanovenia § 57 NP, ktoré upravuje vidimáciu. To predpokladá zavedenie evidencie vydaných výstupov, ktorá podľa § 9 ods. 5 zákona obsahuje najmä: a) poradové číslo vydaného výstupu, pod ktorým je zapísaný v evidencii osvedčujúcej osoby, b) dátum, hodinu, minútu a sekundu vy tvorenia elektronického odpisu, c} dátum vyhotovenia osvedčovacej doložky, d) meno, priezvisko, rodné číslo alebo dátum narodenia osoby, ktorej totožnosť bola na účely vydania výstupu zistená,
ČLÁNKY
vrátane spôsobu zistenia totožnosti, ak je zistenie totožnosti potrebné, e) identifikáciu informačného systému, z ktorého bol výstup vydaný, f) elektronický odpis, ktorý bol za účelom vydania výstupu osvedčovaný. Túto evidenciu by mal notár viesť vo svojom registri N, čo predpokladá novelizáciu Kancelárskeho poriadku pre notárov s obdobnou úpravou, ako je to pri vydávaní odpisov z Notárskeho centrálneho registra listín. Zároveň pre komoru vyplýva povinnosť splniť štandardu podľa § 6 ods. 3 zákona, a to vykonať súhrn právnych, technických, organizačných a iných opatrení vytvárajúcich jednotné prostredie umožňujúce výmenu a spoločné používanie údajov a informácií medzi jednotlivými informačnými systémami verejnej správy. Do budúcnosti však má tento zákon pre notárov kľúčový význam najmä z nasledujúceho dôvodu. Činnosť notárov spočíva predovšetkým v tom, že spisujú a vydávajú verejné listiny. Informatizácia verejnej správy je nemysliteľná bez zrovnoprávnenia listinnej a elektronickej podoby verejnej listiny. V prípade Notárskeho poriadku došlo jeho novelizáciou - zákonom č. 357/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2005 -- k zrovnoprávneniu listinnej a elektronickej podoby prvopisu notárskej zápisnice. Platná právna úprava Notárskeho poriadku je na informatizáciu verejnej správy pripravená a prispôsobená. Úlohou komory je túto výbornú východiskovú pozíciu notárstva v tomto procese zúročiť. Na konferencii notárov konanej v marci 2006 sa vyskytli trendy obsiahnuté čiastočne v správe prezídia, ale predovšetkým v správe o obnove hardvéru a softvéru CIS, snažiace sa spochybniť nastúpený proces. Toto vyplýva pravdepodobne z neznalosti, resp. nepochopenia širších súvislostí problematiky notárstva. Je pravdou, že treba pristúpiť k obnove hardvérového a softvérového vybavenia CIS a klientskych miest. Ide o štandardnú
ČLÁNKY
2/2006
operáciu, úlohu, ktorá komore vyplýva zo zákonnej zodpovednosti za plynulú a bezpečnú prevádzku CIS; zákonná úprava vytvára komore priestor na príjem finančných zdrojov na zabezpečenie tejto úlohy, povinnosťou prezídia je tento proces organizačne zabezpečiť a za komoru záväzkovoprávne s príslušnými dodávateľmi pokryť. Z tejto štandardnej úlohy sa táto správa snaží urobiť niečo výnimočné a popri tom neúplné a nepresne informovať členskú základňu. V správe odznelo .......že v čase, keď my sme budovali tzv. závideniahodný CIS, ktorý nám vzhľadom na jeho nákladnú prevádzku už nikto nezávidí, okolité notárstva si budovali síce tiež za nemalé peniaze imidž a náležité postavenie v štáte, z čoho v súčasnosti vyplynuli štátom kompetencie notárov smerujúce k rozširovaniu činnosti notárov na takej báze, že sám štát pociťuje potrebu zveriť notárom úlohy, a nie ako u nás, kde bojujeme o každý milimeter pôdy pod vlastnými nohami ...". Táto nepravdivá informácia má v prvom rade znevážiť prácu, ktorá bola vykonaná na budovaní CIS, a v druhom rade nepriamo útočiť na sám CIS. Aká je pravda? V roku 2003 vyšla vo Viedni publikácia Obraz notára v strednej Európe (Notarbild in Mitteleuropa), porovnávacia štúdia notárstiev Chorvátska, Rakúska, Poľska, Slovinska, Slovenska, Českej republiky a Maďarska, ktorej som bol spoluautorom za slovenskú časť. Podrobne som sa musel oboznámiť aj s údajmi, ktoré sa týkajú notárstiev týchto krajín, a môžem zodpovedne vyhlásiť, že slovenské notárstvo v porovnaní s notárstvami týchto krajín vyšlo ako mladé, sebavedomé a mimoriadne dynamicky sa rozvíjajúce notárstvo so zdravými základmi a dobrou perspektívou, čo nie raz bolo zdôraznené aj predstaviteľmi UIN. Čo je výnimočné na CIS a slovenskej zákonnej úprave v porovnaní s inými notárstvami, je to, že ide o komplexné riešenie, zabezpečuje vedenie interných regis-
Strana 21
trov notára v elektronickej podobe a ich prepojenie s centrom, čím sa mimoriadne posilňuje dôveryhodnosť notára a jeho aktov z formálnoprávneho hľadiska, a ďalej jednotlivé notárske centrálne registre rozširujú kompetencie notára a sú postavené na báze zákona. Pracovalo sa v intenciách, aby notárstvo bolo nevyhnutnou súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky z hľadiska informatizácie verejnej správy. Potenciál CIS nie je využitý. Príčinou tohto stavu je skutočnosť, že vládna legislatíva vo sfére súkromného práva po roku 2002 bola vykonávaná spôsobom, ktorý preferoval represiu pred prevenciou. To sa dotklo aj notárstva, orgánu štátu určeného na výkon právnej prevencie. Vládna legislatíva zbavovala štát zodpovednosti za výkon preventívnej spravodlivosti, notárstvo chcela prispôsobiť svojim predstavám, kde dominovala represia, čo viedlo k legislatívnym návrhom smerujúcim proti podstate slobodného notárstva latinského typu. Ani v tomto zložitom období sa však nezanedbával rozvoj notárstva, budoval sa archív listín a integrácia notárstva do informačného systému verejnej správy. Táto systematická práca postupných krokov na budovaní notárstva sa zastavila a nepokračuje. Správa sa snažila prezentovať štandardnú operáciu - výmenu hardvérového a softvérového vybavenia - ako budovanie úplne nového CIS. Obchodná a technická operácia sa zamieňa s tvorivou činnosťou. Pravda je taká, že pri budovaní jednotlivých notárskych registrov v rámci CIS ide predovšetkým o zverenie novej kompetencie notárom na základe zákona. Pri budovaní jednotlivých registrov bolo potrebné pripraviť návrh zákona, presadiť jeho schválenie v legislatívnom procese, na základe tejto právnej normy pripraviť zadanie na vytvorenie špeciálneho softvéru, ktorý bude túto právnu normu aplikovať v praxi. Tento špeciálny softvér je spoločným dielom komory a softvérovej firmy.
Strana 22
2/2OO6
Z uvedenej správy, ako aj zo správy prezídia je zrejmé, že nie je ani náznak snahy takéto dielo vytvoriť. Toto tvrdenie možno oprieť aj o nasledujúcu vzletne podanú informáciu: „... avšak na druhej strane je potrebné veľmi citlivo a rozvážne posúdiť, o ktoré oprávnenia budeme v rámci notárskej činnosti usilovať, aby notár bol najmä notárom, a nie obslužným počítačovým personálom zabezpečujúcim za svoje vlastné peniaze (šplhajúce sa do mnohomiliónových súm) kopírovanie, skenovanie, úschovu, prenos, digitalizáciu rôznych dát a údajov potrebných nie pre notársku činnosť a notárov samých, ale pre činnosť iných subjektov ...". Preložené do zrozumiteľnej reči sa to dá pochopiť iba tak, že nie je vôľa niečo urobiť. Z dlhoročných skúseností môžem jednoznačne potvrdiť, že čo si sami nevymyslíme, nenaformulujeme a nenapíšeme, následne nepresadíme v legislatívnom procese, to nebudeme mať - „absque pugna non datur victoria - bez boja sa nedá zvíťaziť". Z tejto správy, ako aj zo správy prezídia, časti, ktorá sa týkala CIS, badať určité prekvapenie a rozčarovanie jej autorov, že s CIS ide aj zodpovednosť, množstvo práce a starosti, zároveň sa podsúvajú otázky s negatívnym nádychom, či to všetko má zmysel a či to všetko vôbec stojí za to. Ako som uviedol, CIS je zároveň po formálnoprávnej stránke garantom dôveryhodnosti notárov a ich činnosti, bez dôveryhodnosti notári a ich činnosť strácajú zmysel a opodstatnenie, preto je veľmi znepokojujúci tento postoj spochybňujúci CIS, keďže v konečnom dôsledku sa spochybňuje notárstvo ako také. Zdôrazňujem, že slovenské notárstvo má veľmi dobrú východiskovú pozíciu. V etape, keď dochádza k prestavbe nášho právneho poriadku, je mimoriadne dôležité nepremeškať príležitosť (ako vieme, príležitosť je chvíľa prchavá) a vyvíjať v tomto procese aktivitu - „dimidium facti, qui coepit, habet - ten, kto začal, má už
Z PRAXE
polovicu urobenú". Z toho dôvodu som dal na program konferencie návrh, aby prezídium, ako jediný orgán komory na to zo zákona oprávnený, dostalo presnú víziu a začalo presadzovať naše záujmy v dedičskom procese, vo vkladovom konaní a pokračovalo sa v integrácii notárskej činnosti v rámci informačných systémov verejnej správy, všetko reálne dosiahnuteľné ciele a všetko v záujme notárskeho stavu. Uznesenie konferencie v tomto bode je podľa môjho názoru v rozpore so zákonom, keďže je v rozpore so záujmami notárskeho stavu, pre komoru a jej orgány platí a je záväzná dikcia zákona, a to konať v záujme notárskeho stavu. Z hľadiska ďalšieho pôsobenia notárov nie je dôvod na rezignáciu, nemusíme sa cítiť vopred odpísaní a zbytoční. Áno, notárstvo mnohým prekáža, prekáža preto, lebo v právnom poriadku predstavuje pilier právnej prevencie, zabezpečuje stabilitu právnych vzťahov, činnosť vykonáva na báze štátom garantovanej zodpovednosti a za stabilné, štátom regulované ceny, čím výrazne zužuje priestor, aby sa zo spravodlivosti stal tovar. Korene notárstva siahajú do obdobia mnohých storočí pred Kristom a ráta sa s ním do budúcnosti ako s významnou inštitúciou právnej prevencie v európskom priestore. Čo nám môže podraziť nohy, to je malomyseľnosť, nedôvera vo vlastné sily, neschopnosť vytýčiť si programové ciele a následne usilovne pracovať na ich dosiahnutí. Zničujúce je aj to, ak nedokážeme byť hrdí na to, čo sme dosiahli, dokonca to začneme znevažovať. Klasik povedal, že existenciu si možno zabezpečiť troma spôsobmi: žobrať, kradnúť alebo niečo urobiť. Treba si uvedomiť, že nieje zlyhaním, ak nedosiahneme to, o čo sa snažíme, aleje zlyhaním, ak sa prestaneme snažiť o to, čo môžeme uskutočniť.
Z PRAXE
Strana 23
2/2006
Z PRAXE Účinnosť zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnej veci a účinky vkladu do katastra Kúpa od nevlastníka, ktorý vlastnícke právo dodatočne nadobudol Úvod Riešenie otázok účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva nehnuteľnej veci a účinku jeho vkladu do katastra nehnuteľností, ako aj kúpy takejto veci od „nevlastníka", ktorý vlastnícke právo dodatočne nadobudol, nebýva v právnej praxi doteraz jednotne riešené. Jednak je prax ovplyvnená predchádzajúcou právnou úpravou, ktorá platila do 1. januára 1993, a jednak dôsledne neodlišuje záväzkovoprávne účinky od vecnoprávnych účinkov tzv. scudzovacích zmlúv. Nasledujúce uverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nám dáva jednoznačnú odpoveď na uvedené otázky a pre ďalšiu právnu prax ho treba považovať za rozhodnutie záväzné aj pre ďalšie podobné prípady, lebo vychádza z dlhoročne uznávanej kontinentálnej náuky o titule a moduse a je aj v súlade s naším poňatím prevodu vlastníckeho práva, preto jeho uverejnením v našom odbornom časopise sa určite zjednotí aj doterajšia notárska prax.
I.Právne vety 1. Vzhľadom na ustanovenie § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nutné oddeliť záväzkovoprávne (obligačné) účinky predaja nehnuteľnosti vyvolané kúpnou zmluvou od vecnoprävnych (vecných) účinkov vkladu vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností, ktorým sa konštituuje vlastníctvo k nehnuteľnej veci; k účinkom vkladu, ktoré sú s ním bezprostredne spojené, môže dôjsť len následne po účinkoch vyvolaných zmluvou, lebo ku vkladu dochádza práve na základe zmluvy. Ak je zmluva perfektná, potom je aj účinná bez ohľadu na to, že samo vlastníctvo sa nadobúda až vkladom do katastra (tzv. intabuláciou). * 2. Kúpna zmluva, pri ktorej predávajúci predá vec, ktorá nieje v jeho vlastníctve v čase uzavretia zmluvy, je platná, pokiaľ predávajúci vlastnícke právo k predmetu kúpy dodatočne skutočne získa. II. Plné znenie rozsudku
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2006, sp. zn. 2 Cdo 196/2005. Skutkový stav: Okresný súd v Lučenci rozsudkom zo 17. decembra 2004 č. k. 5 C 39/04-66 určil, že zmluva o prevode vlastníctva bytu č. 6 nachádzajúceho sa na 1. poschodí domu šúp. č. l 198 na Železničnej ulici č. 8, uzavretá 4. júna 1999 medzi žalobkyňou a žalovaným v treťom rade (manžel žalobkyne), ako predávajúcimi, a žalovaným v druhom rade, ako kupujúcim, spísaná formou notárskej zápisnice notárky JUDr. Marty J. č. N 223/99, NZ 233/99, je neplatná. Súd určil aj neplatnosť zmluvy o kúpe predmetného bytu medzi žalovaným v prvom rade so žalovaným v druhom rade, uzavretej 31. mája 2002. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni nepriznal ich náhradu. Krajský súd v Banskej Bystrici konajúci o odvolaniach žalobkyne {proti rozhodnutiu o trovách konania) a žalovaného v pr-
* Porov. aj rozhodnutie č. praxe č. 1/2006.
5,
Zo súdnej
Strana 24
2/2006
vom rade (proti rozhodnutiu o veci samej) rozsudkom z 19. mája 2005, sp. zn. 12 Čo 105/05, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a zmenil ho vo výroku o trovách tak, že žalovaným v prvom až treťom rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne „nahradiť" žalobkyni trovy prvostupňového konania, a rovnako rozhodol o trovách odvolacieho konania. Vo výroku svojho rozhodnutia tiež vyslovil, že je proti nemu prípustné dovolanie. Odvolací súd po tom, ako v súlade so súdom prvého stupňa ustálil, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení, dospel k záveru, že správne je aj jeho rozhodnutie vo veci samej. Tiež vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobkyňa a žalovaný v treťom rade byt, nado budnut ý podľa zákona č. 182/1993 Z.z. od mesta Fiľakovo zmluvou z 3. júna 1909, previedli ďalšou zmluvou zo 4. júna 1999, uzavretou predtým, než bol správou katastra povolený vklad predchádzajúceho prevodu, na žalovaného v druhom rade, ktorý ho potom zmluvou z 31. mája 2002 predal žalovanému v prvom rade. Odvolací súd na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 39, 44, 47, 132 a § 133 ods. 2 OZ. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa a žalovaný v treťom rade v čase uzavretia kúpnej zmluvy so žalovaným v druhom rade, ešte neboli vlastníkmi predmetného bytu, pretože zmluva o prevode jeho vlastníctva, ktorú uzavreli s mestom Fiľakovo, nebola ešte účinná; účinnou sa táto zmluva stala podlá § 47 OZ až rozhodnutím správy katastra. Žalobkyňa a žalovaný v treťom rade mohli podľa § 133 ods. 2 OZ nadobudnúť vlastníctvo k bytu až vkladom do katastra nehnuteľností, majúcim konštitutívne účinky. Vklad na základe zmluvy s mestom bol však povolený až 18. júna 1999. Dovtedy žalobkyňa a žalovaný v treťom rade neboli vlastníkmi bytu, a teda vlastníctvo k nemu nemohli previesť na žalovaného v druhom rade. Ak napriek tomu
Z PRAXE
zmluvou zo 4. júna 1999 tak urobili, je tento ich právny úkon neplatný, pretože odporuje zákonu. Keďže žalovaný v druhom rade sa nestal vlastníkom bytu, nemohol ho ani on platne previesť na žalovaného v prvom rade, uzavrel odvolací súd. Za otázku zásadného právneho významu, pre ktoré bolo dovolanie pripustené, odvolací súd považoval posúdenie, „či kupujúci, ktorý uzavrie zmluvu o prevode nehnuteľnosti, a táto zmluva ešte nie je odvkladovaná, môže následne platne uzavrieť kúpnu zmluvu s ďalšou osobou, ktorej nehnuteľnosť odpredá, pritom v čase rozhodovania o vklade tejto zmluvy už je zavkladovaná aj zmluva, ktorú uzavrel ako kupujúci". Podľa odvolacieho súdu je rozhodujúce aj zodpovedanie otázky, „či platnosť zmluvy je potrebné skúmať k času uzavretia zmluvy, alebo k času vkladového konania, kedy v danom prípade katastrálny úrad nezistil pri vkladovom konaní druhej zmluvy, že by táto zmluva nebola platná, pretože medzičasom aj prvá zmluva bola zavkladovaná". Proti rozsudku odvolacieho súdu žalovaný v prvom rade podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Na odôvodnenie dovolania uviedol, že zmluva, ktorú uzavrel so žalovaným v druhom rade, a tiež zmluva zo 4. júna 1999, ktorú žalobkyňa a žalovaný v treťom rade uzavreli so žalovaným v druhom rade, boli „platné momentom uzavretia" . Tieto úkony vyjadrovali skutočnú vôľu a „úmysel" zmluvných strán. Poukázal na judikát R 87/2001, podľa ktorého, ak predávajúci porušil zmluvnú povinnosť vyplývajúcu z kúpnej zmluvy, podľa ktorej v katastri nehnuteľností nebolo vložené vlastnícke právo, a tú istú nehnuteľnosť ďalšou zmluvou prevedie na iného, nemá toto porušenie za následok neplatnosť v poradí druhej kúpnej zmluvy v zmysle
Z PRAXE
2/2006
§ 39 OZ, podľa ktorej bol v katastri nehnuteľnosti povolený vklad vlastníckeho práva. Vytýkal súdom nižších stupňov, že sa s uvedeným rozhodnutím „vôbec nezaoberali". Tak isto „nechali bez povšimnutia možnosť podvodného konania" žalobkyne. Žalovaný v prvom rade v dovolaní tiež uviedol, že tvrdenie žalobkyne, že so žalovaným v druhom rade sa dohodla, že predmetný byt môže užívať ešte ďalších 10 rokov, je účelové. Považoval za dôležité vypočutie žalovaného v treťom rade, dosiaľ v konaní nevypočutého, ktorý jediný sa vie o skutočnom úmysle účastníkov kúpnej zmluvy vyjadriť. Ostatní účastníci sa k dovolaniu žalovaného v prvom rade nevyjadrili. Podľa § 3721 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.) v znení zákona č. 341/2005 Z.z. sa začaté konania o dovolaní, o ktorých dovolací súd nerozhodol do 31. augusta 2005, dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005. Vzhľadom na to bolo dovolanie (podané 18. júla 2005) prejednané podľa Občianskeho súdneho poriadku v znení do 31. augusta 2005 (ďalej len „OSP"). V ustanovení § 238 ods. 3 písm. a) OSP je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom svojho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd neprihliadol na tie dôvody dovolania žalovaného v prvom rade, ktoré sa netýkali odvolacím súdom vymedzenej právnej otázky. Odvolací súd za otázku zásadného právneho významu (ktorú sám posúdil záporne) považoval to, „či kupujúci, ktorý uzavrie zmluvu o prevode nehnuteľnosti, a táto zmluva ešte nie je odvkladovaná,
Strana 25
môže následne platne uzavrieť kúpnu zmluvu s ďalšou osobou, ktorej nehnuteľnosť odpredá, pritom v čase rozhodovania o vklade tejto zmluvy už je zavkladovaná aj zmluva, ktorú uzavrel ako kupujúci". Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l OSP) preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že právny záver odvolacieho súdu nie je správny.
Z odôvodnenia: Kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje odovzdať kupujúcemu predmet kúpy do vlastníctva a kupujúci sa zaväzuje prevziať predmet kúpy a zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu (porovnaj § 588 OZ). Účelom kúpnej zmluvy je teda prevod vlastníckeho práva k veci z predávajúceho na kupujúceho. K pojmovým znakom kúpnej zmluvy patrí predmet kúpy a kúpna cena. Ide o podstatné zložky kúpnej zmluvy, o ktorých sa musia zmluvné strany dohodnúť, ak má byť kúpna zmluva uzavretá. Kúpna zmluva vznikne, len čo sa kupujúci s predávajúcim dohodnú o jej podstatných obsahových zložkách, t.j. o predmete a cene [samozrejme, kúpna zmluva vznikne len vtedy, ak sú splnené aj všetky ďalšie predpoklady, ktoré zákon ustanovuje na vznik zmlúv (porovnaj § 44 a naši. OZ)]. Od vzniku zmluvy treba odlišovať jej účinnosť, t.j. skutočnosť, že zmluva začala spôsobovať zamýšľané právne následky, inak povedané, že sa možno z nej úspešne domáhať plnenia. K účinnosti zmluvy o prevode nehnuteľnej veci v súvislosti s rozhodnutím správy katastra o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, keďže (ani) túto otázku odvolací súd nevyriešil správne (podľa neho zmluva o prevode nehnuteľnosti sa podľa § 47 OZ stane účinnou rozhodnutím príslušného orgánu), dovolací súd na tomto mieste k uvedenému ešte stručne poznamenáva, že z platnej zmluvy vznikajú pre jej účastníkov obligačnoprávne účinky, t.j.
Strana 26
2/2006
obsah zmluvy sa stáva pre účastníkov zmluvy rovnako a bezpodmienečne záväzným (účinnosť zmluvy). Účinnosť zmluvy nastáva teda súčasne so vznikom platnej zmluvy, pravda pokiaľ zákon alebo dohoda strán neustanovujú inak. Rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu podľa ustanovenia § 133 ods. 2 OZ spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie v obligačnoprávnych následkoch (v účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. l OZ). Ak teda odvolací súd vychádzal z toho, že zmluva o prevode nehnuteľnej veci sa stane účinnou kladným rozhodnutím správy katastra o návrhu na vklad vlastníckeho práva, prakticky stotožnil okamih účinnosti zmluvy so vznikom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. nerozoznával obligačný a vecnoprávny účinok zmluvy o prevode nehnuteľnosti, čo je v rozpore so súčasným znením ustanovenia § 47 a § 133 ods. 2 OZ a zodpovedá zneniu týchto ustanovení pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 264/1992 Zb.( ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky zákonník, zrušil sa zákon o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom a menili a dopĺňali sa niektoré ďalšie zákony. Zmluvný prevod vlastníctva nehnuteľnej veci je teda vo všeobecnosti dvojfázový (§ 133 OZ). Rozlišuje sa právny dôvod a právny spôsob nadobudnutia vlastníctva; zmluva smerujúca k prevodu vlastníckeho práva je právnym dôvodom prevodu, sama však jeho prevod nespôsobuje, vecnoprávne účinky zmluvy (vznik, zmena alebo zánik práva k nehnuteľnosti) vzniknú až vkladom do katastra. Niet pochybností o tom, že k základným princípom prevodu vlastníckeho práva
Z PRAXE
patrí zásada, známa už v antickom rímskom práve, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám, čo znamená, že vlastnícke právo možno zásadne nadobudnúť len od vlastníka a že na nadobúdateľa prechádzajú aj všetky obmedzenia viaznuce na veci, t.j. tie, ktoré majú vecnoprávny charakter, inak povedané, nadobúdateľ nadobúda vlastnícke právo v takom rozsahu, v akom ho mal pôvodný vlastník. Z dôvodu ochrany záujmov poctivého nadobúdateľa, t.j. nadobúdateľa, ktorý sa v dobrej viere domnieval, že vec získal od jej vlastníka, však právo pripúšťa výnimky z tejto zásady. Občiansky zákonník výslovne ustanovuje iba dve výnimky zo zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám. Ide o prípad, keď niekto dobromyseľne nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené (porovnaj § 486 OZ), a prípad, keď záložný veriteľ vykonáva záložné právo tým, že ako nevlastník predáva záloh spôsobom určeným v záložnej zmluve, pričom zo zákona koná v mene záložcu (porovnaj § 151m ods. l a 6 OZ). Ďalším odklonom od uvedenej zásady, hoci patriacim do oblasti obchodnoprávnych, no občianskoprávnym vzťahom jednako blízkych vzťahov, je ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka, podľa ktorého kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nieje vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať na účely jeho predaja. V prípadoch, ktoré majú uvedenú povahu, teda zákon netrvá dôsledne na rigoróznom uplatnení zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám. Majúc na zreteli tieto dôvody zákonom výslovne povolených výnimiek, súd pri interpretácii príslušnej právnej normy, končiacou právnou kvalifikáciou veci a vydaním rozhodnutia, musí prihliadnuť na okolnosti
Z PRAXE
2/2006
toho-ktorého prípadu, pravda v rámci v demokratickom štáte platiaceho princípu viazanosti štátu (štátneho orgánu) právom, t.j. postupovať podľa práva a na jeho základe. Miera viazanosti platným právom je podmienená celým radom faktorov, z ktorých vystupujú do popredia tie, ktoré sú spojené so všeobecnosťou normy a prezieravosťou zákonodarcu, aby tam, kde to neohrozuje slobodu jednotlivca a spoločnosti, ponechal v systéme právnej regulácie dostatočný priestor orgánom aplikácie práva, ktoré zoči-voči konkrétnemu prípadu môžu lepšie než orgány tvorby práva, prihliadnuť na zvláštnosti každého právneho vzťahu. Aplikácia ustanovení § 3 ods. l a § 39 OZ, kedy je neplatnosť zmluvy deklarovaná rozsudkom, nemôže v konkrétnom prípade viesť na druhej strane k oslabeniu princípu istoty občianskoprávneho vzťahu. Najmä sa nemôže dostať do rozporu s od dávnych čias uznávanou zásadou ochrany záujmov poctivého nadobúdateľa, t.j. nadobúdateľa, ktorý sa v dobrej viere domnieval, že vec získal od nevlastníka. Súd preto zvažuje, či v danej veci prevažuje všeobecný záujem na stabilite právnych vzťahov a na ochrane práv nadobudnutých v dobrej viere, nad záujmom vlastníka na zachovaní jeho práva, ktorého sa inak slobodne vzdal a previedol ho na nadobúdateľa. V konaní nebolo sporné, že k povoleniu vkladu na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 3. júna 1999 medzi predávajúcim mestom Fiľakovo a kupujúcimi manželmi Ruženou a Mikulášom K. došlo 18. júna 1999. Dovolací súd nespochybňuje, že ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak (§ 133 ods. 2 OZ), a že vkladom vzniká, mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnostiam (§ 5 ods. l zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k ne-
Strana 27
hnuteľnostiam v znení účinnom v čase rozhodnutia katastrálneho odboru Okresného úradu v Lučenci o vklade na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu medzi predávajúcim mestom Fiľakovo a kupujúcou žalobkyňou a jej manželom, žalovaným v treťom rade, v konaní sp. zn. V 1002/99). Má však za to, že odvolací súd nerozhodol správne, ak svoj záver o neplatnosti kúpnej zmluvy zo 4. júna 1999 medzi predávajúcimi žalobkyňou a žalovaným v treťom rade a kupujúcim žalovaným v druhom rade vyvodil iba zo zistenia, že zmluva bola uzavretá skôr, ako bol správou katastra povolený vklad na základe skoršej zmluvy o prevode vlastníctva obecného bytu. Z doteraz vykonaného dokazovania nevyplýva, že by účel sledovaný účastníkmi predmetnej kúpnej zmluvy odporoval zákonu alebo ho obchádzal alebo by sa priečil dobrým mravom (§ 39 OZ). Súdmi nižších stupňov dosiaľ nebolo zistené, že by účelom zmluvy bolo niečo iné, ako predaj a kúpa bytu a že by sa jej uzavretím sledovalo poškodenie práv niektorého z jej účastníkov alebo tretích osôb. Zo spisu nevyplývajú pochybnosti o tom, že predávajúce mesto bolo vlastníkom bytu prevádzaného na žalobkyňu a žalovaného v treťom rade, t.j. že by ho mali nadobudnúť od nevlastníka. V čase, keď žalobkyňa a žalovaný v treťom rade uzavreli zmluvu o prevode vlastníctva bytu na žalovaného v druhom rade, bolo reálne, že správa katastra povolí vklad na základe zmluvy o prevode vlastníctva obecného bytu, k čomu v skutočnosti aj došlo. Na tomto mieste dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že ak by bol návrh na vklad zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu podľa zákona č. 182/1993 Z.z. podaný po 1. januári 2001, nastali by právne účinky vkladu ku dňu doručenia návrhu na vklad, a nie až dňom právoplatnosti rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu (porovnaj bod 14 zákona č. 255/2001 Z.z., kto-
Strana 28
2/2006
rým sa mení a dopĺňa zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení zákona č. 222/1996 Z.z. a ktorým sa mení zákon č. 222/1996 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Naostatok, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom, sp. zn. 3 Cdo 142/2002 (uverejneným v časopise Zo súdnej praxe pod por č. 31/2004), vydaným v podobnej veci, už dospel k záveru, že kúpnu zmluvu, pri ktorej predávajúci nie je vlastníkom predmetu predaja a kúpy v čase jej uzavretia, za podmienky, že obidve zmluvné strany (predávajúci i kupujúci) sú si tejto skutočnosti vedomé (konajú v dobrej viere), treba považovať za platnú, pokiaľ sa predávajúci stane dodatočne jeho vlastníkom (predmetu prevodu). Z týchto dôvodov dovolací súd mal za to, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolaním napadnutý rozsudok preto podľa § 243b ods. l OSP zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Právny názor vyslovený v tomto rozsudku je záväzný; v novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. l OSP). III. Záver
Z rozsudku dovolacieho súdu teda vyplývajú dva podstatné závery, a to že pri kúpnej zmluve (ale aj ktorejkoľvek inej scudzovacej zmluve) treba odlíšiť obligačnú stránku od stránky vecnoprávnej, pretože titul je determinovaný princípmi a ustanoveniami obligačného práva a modus sa spravuje pravidlami vecných práv. Kúpnu zmluvu, pri ktorej predávajúci nie je vlastníkom predmetu kúpy v čase jej uzavretia (pričom obidve zmluvné strany sú si tejto skutočnosti vedomé), treba
AKO NA TO?
považovať za platnú, pokiaľ predávajúci dodatočne získa vlastnícke právo. JUDr. Milan ĽALÍK
predseda senátu, občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR
AKO NA TO?
Registrácia záložných práv v NCRzp Ak jeden záložný veriteľ a jeden záložca uzavrú viac záložných zmlúv, možno tieto registrovať v Notárskom centrálnom registri záložných práv (ďalej len „register") pod jednou spisovou značkou NCRzp?
Stanovisko Pre zjednodušenie sa v odpovedi budem zaoberať iba zriadením záložného práva na základe zmluvy a jeho vznikom registráciou v registri, odhliadnuc zároveň od vzniku záložného práva na hnuteľnú vec podľa § 151e ods. 5 OZ. Dňa 1. januára 1993 nadobudol účinnosť zákon č. 526/2002 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník (okrem iných právnych noriem aj Notársky poriadok) , došlo ku komplexnej reforme záložného práva. Záložné právo je upravené v druhej časti v tretej hlave Občianskeho zákonníka ako vecné právo. Osoby zaviazané sú tu určené všeobecne, to znamená, že zaviazaný je každý, teda ide o tzv. právo absolútne. Naproti tomu pri relatívnych (obligačných) právach je iba povinnosť určitej osoby, resp. určitých osôb, teda zaviazané osoby sú určené špeciálne. Platná právna úprava záložného práva dôsledne rozlišuje zriadenie záložného
SPOLOČENSKÁ RUBRIKA
2/ 20 06
práva a jeho vznik. Záložné právo možno zriadiť na základe zmluvy (§ 151b ods. l OZ), ktorá je titulom. Na vznik záložného práva sa vyžaduje registrácia v registri, ktorá je modusom. Zákon teda vyžaduje realizáciu každého jedného titulu osobitným modusom. Pokiaľ záložná zmluva ako obligačnoprávny vzťah nenadobudne registráciou vecnoprávne účinky, záložné právo zriadené na jej základe sa nestane vecným právom, tzv. absolútnym právom, nezaväzuje všeobecne každého. Pri časovom slede titulu a modusu môžu nastať tri mysliteľné možnosti: a) titul je pred modusom, b) modus ide pred titul, c) titul a modus časovo splývajú v jedno. Platná právna úprava zásadne akceptu je len možnosť uvedenú pod písmenom a) (v prípade ručného zálohu môžu nastať všetky tri mysliteľné možnosti). Každému vzniku záložného práva musí časovo pred chádzať titul a iba potom nasleduje mo dus. Zo zákonného znenia teda jednoznač ne vyplýva, že každý jeden titul - zmluva o zriadení záložného práva si vyžaduje svoj osobitný modus - registráciu záložného práva v registri. Ak titul nemá svoj modus, záložné právo nevznikne. Notár je pri svojom postupe viazaný zákonným znením (§ 4 ods. 2 NP). V prípade ak účastník od neho požaduje postup, ktorý je v rozpore so zákonom, notár vykonanie takéhoto úkonu odmietne s poukázaním na ustanovenie § 36 ods. l NP. JUDr. Karol Kovács, notár so sídlom v Sali
Strana 29
SPOLOČENSKÁ RUBRIKA V II. štvrťroku 2006 sa životných jubileí dožili a dožívajú títo členovia Notárskej komory Slovenskej republiky: JUDr. Július Marič, 75 rokov JUDr. Andrej Kubaščík, 60 rokov JUDr. Marián Mikl, 55 rokov JUDr. Katarína Pohronská, 55 rokov JUDr. Pavol Jombík, 50 rokov JUDr. Mária Šimková, 50 rokov JUDr. Eva Pršebice, 50 rokov JUDr. Miroslav Pavlovič, 45 rokov Mgr. Alexander Csala, 45 rokov JUDr. Miriam Bukovčáková, 45 rokov JUDr. Ingríd Dubasová, 40 rokov Všetkým srdečne blahoželáme, prajeme im veľa zdravia, úspechov v práci i v osobnom živote. Prezídium NK SR
Redakčná oprava: V čísle Ars notaria 1/2006 na strane 7 je omylom uvedené Mgr. Peter Danczi, notár, správne má byť notársky kandidát. Redakcia sa za pochybenie ospravedlňuje.
