1. PSYCHOLÓGIA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA. DEFINÍCIA, PREDMET

A. ZÁKLADY PSYCHOLÓGIE – okruhy na štátnu sk. z pedagogiky (NR)

1. PSYCHOLÓGIA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA. DEFINÍCIA, PREDMET (mali sme s tou otázkou veľký problém) Najstaršie a najpoužívanejšie vymedzenie psychológie: psychológia je veda o duši, pričom samotný pojem psychológia je umelo vytvorené slovo, skladajúce sa z dvoch gr. slov: psyché – duša a logos – slovo, reč, veda. Starovekí filozofi Herakleitos, Platón, Aristoteles, Demokritos)termín psychológia nepoužívali. Novovek dal predpoklady pre vznik psychológie ako vedy. Zásluhou: o metód vedeckého výskumu, hlavne experimentu o rozvoja teoretického myslenia, hlavne prírodovedy o prehodnotenie a využitie doterajších poznatkov Predstavitelia: Descartes – podstatu duše vidí vo vedomí, Bacon – predmetom skúmania je príroda, hmota, Hobbes, Hume, Locke – predstavitelia asocianizmu(psychologický smer, ktorý hľadá najjednoduchšie prvky vedomia a pokladá asociačné zákony za vysvetľujúci princíp celého duševného života. Na to, aby mohla vzniknúť veda o duševnom živote čl. a psychickej regulácii jeho správania, bol nevyhnutný rozvoj aj iných vedných disciplín, ktoré skúmajú prácu ľudského organizmu – prírodné vedy. Takto sa utvoril predpoklad vzniku vedeckej psychológie. o o o o

Psychológia je : veda o prežívaní a správaní náuka o psychickej regulácii správania a konania človeka a jeho psychických vlastnostiach náuka o psychike (duševnom živote)- zahŕňa prežívanie a správanie v posledných rokoch sa presadzuje názor, podľa ktorého psychológia tvorí jadro vied o človeku – to zn. že psychológovia by mali byť v roli partnera vied sociálnych, prírodných, historických a i.

Podmienkou existencie človeka je také správanie a konanie, ktoré mu pomáha adekvátne sa prispôsobiť prírodnému a spoločenskému prostrediu a ktoré mu umožňuje účinne pôsobiť na toto prostredie, meniť ho, a súčasne primerane meniť aj seba samého. V psychológii tento proces nazývame odrazom, ktorý tvorí základ jeho poznávacích procesov. Svoje správanie a konanie, svoju činnosť človek reguluje podľa toho, ako pozná okolitý svet i seba samého a aký citový vzťah si utvoril k okolitému svetu a k sebe samému. Takéto konanie a správanie človeka nazývame psychickou reguláciou. Psychológia skúma práve to, ako k tomuto poznaniu dochádza, čo ho ovplyvňuje a ako sa človek na základe toho správa a koná. V psychickej regulácii majú dôležitú úlohu osobnostné vlastnosti človeka (napr. vôľové vlastnosti, temperament, charakter). Predmetom psychológie je potom aj skúmať, ktoré vlastnosti človeka a ako ovplyvňujú jeho psych. reguláciu správania a konania. - skúma zákonitosti psychiky (prežívanie a správanie) človeka - skúmanie psychickej regulácie správania, integrácia správania psychickým obrazom. 1


Úlohou všeobecnej psychológie je skúmať zákonitosti vzniku, vývinu, formovania a prejavy psychiky človeka žijúceho v podmienkach našej civilizácie. To znamená opisovať ich, triediť a vysvetľovať a poznané zákonitosti využívať na účinnejšie formovanie psychiky (osobnosti) človeka, na zlepšenie medziľudských vzťahov a zdokonalenie jeho činnosti v rozličných oblastiach spoločenského života a spoločenskej praxe. Význam vš. psychológie ako základnej psychologickej disciplíny tkvie najmä v tom, že osvetľuje najzákladnejšie psychologické pojmy a zákonitosti, ktoré potom využívajú ostatné psychologické disciplíny.

2


2. VÝZNAM PSYCHOLÓGIE PRE PG.VÝSKUMNÉ METÓDY V PSYCHOLÓGII Význam psychológie pre pg - poznanie psychiky detí a mládeže - pri riadení výchovy a vzdelávania - pri sebavýchove a sebavzdelávaní učiteľa - pri utváraní postojov a charakteru Poznatky psychológie sú súčasťou všeobecného vzdelania učiteľov a pomáhajú mu udržiavať duševnú hygienu. Znalosť psychológie je predpokladom účelnej výchovnej práce, psych. sa nazýva okom výchovy. Psychológia oboznamuje pgického pracovníka so zákonitosťami psychickej činnosti človeka v rôznych vekových obdobiach a so zmenami psychiky, ku ktorým dochádza vplyvom vyučovania. Mimoriadne veľký význam pre riešenie pgických problémov majú výsledky výskumov myslenia, pamäti, motívov, potrieb, záujmov a zvykov. METÓDY - t. j. cesty poznania – sú spôsoby, pomocou ktorých sa poznáva predmet vedy. Na otázku, ako skúmať odpovedá psychologická metodológia, ktorá určuje metódy skúmania a pravidlá ich vedeckého použitia. Psychológ musí nielen poznať jednotlivé výskumné metódy, ale aj vedieť, ako nimi pracovať, aby získal hodnoverné poznatky. o experimentálna metóda o pozorovanie o exploratívne metódy Experimentálna m. – zámerne vyvoláme činnosť, pritom presne kontrolujeme podmienky, v ktorých sa daná činnosť uskutočňuje u všetkých pokusných osôb. - patria sem testy, ktorými môže psychológ skúmať úroveň intelektu alebo vlastnosti osobnosti Pozorovanie – jedna z najpoužívanejších metód, používa sa v bežných život. situáciách, do ktorých psychológ nezasahuje a ani ich nemení. Pozoruje sa celkové správanie. - sebapozorovanie – výpoveď o vlastných zážitkoch Exploratívne m. – (explorare – zistiť, vyšetriť) - zväčša vyžadujú bezprostredný kontakt so skúmanou osobou

!!!! nevieme, či sú správne tie metódy, iné sme nenašli ?!

3

!!!!!


3. ČLENENIE PSYCHOLOGICKÝCH VIED A ICH OBSAHOVÉ ZAMERANIE - podľa Pardela: A. TEORETICKÉ o základné - všeobecná psychológia, ontogenetická (vývinová) psychológia, psychopatológia o špeciálne – zoopsychológia, komparatívna, pedagogická, sociálna, poradenská psychológia B. APLIKOVANÉ – klinická psych., psych. práce, trhu, reklamy Všeobecná psychológia – základná psychologická disciplína, ktorá osvetľuje najzákladnejšie pojmy a zákonitosti (pociťovanie, vnímanie, myslenie, pamäť, pozornosť, citové procesy, vôľové procesy) , ktoré potom využívajú ostatné psychologické disciplíny. Vývinová psychológia – skúma vývin psychických javov (procesov, stavov a v vlastností) osobnosti od počiatku života až po jeho ukončenie. - formuluje typické znaky jednotlivých období, čo umožňuje modifikáciu organizácie výchovného prostredia a výchovného pôsobenia Pedagogická psychológia – je pokladaná za hraničnú disciplínu medzi psychológiou a pg. - veda o psychologických zákonitostiach výchovno-vzdelávacieho procesu v školských i mimoškolských výchovných a vzdelávacích zariadeniach. - základná veda pre pgickú teóriu Sociálna psychológia – učiteľovi poskytuje poznatky o tom, ako sa žiak v zložitých spoločenských podmienkach vyvíja a ako sa vzhľadom na ostatných ľudí správa. VIAC SME NENAŠLI

4


4. POCIŤOVANIE AKO KOGNITÍVNY PROCES. DRUHY POCITOV, FUNKCIA ANALYZÁTOROV Kognitívny proces – poznávací proces - zabezpečujú informáciu o vonkajšom a vnútornom živote človeka - zložitý jav, môžeme v ňom vyčleniť osobitné súčasti (zložky, druhy, formy) - delíme na: o pociťovanie o vnímanie o predstavy o myslenie o pozornosť o pamäť o reč POCIŤOVANIE - najjednoduchší, ale základný poznávací proces - pokladá sa za vrodené Základné informácie o vonk. svete, ako aj o stave vlast. organizmu získavame prostredníctvom zmyslových orgánov, tzv. analyzátorov. Ich činnosť nazývame pociťovaním. Tak poznávame napr. vôňu a chuť jedla, farbu látky, zvuk lietadla, bolesti žalúdka. Výsledný efekt činnosti jednotlivého analyzátora – POCIT – je to odraz jednotlivých vlastností predmetov a javov, ktoré pôsobia na zmyslové receptory človeka. POCIŤOVANIE – proces POCIT - výsledok Pocit vzniká v zmyslovom orgáne, ktorý nazývame zmyslový analyzátorskladá sa z receptora, vodivého nervu a nervového centra v mozgu. Zmyslové receptory sú periférne zakončenia nervov, na ktoré pôsobia rôzne činitele. To, čo pôsobí na receptor a čo receptor prijíma, nazývame zmyslovým podnetom(signálom). Zmyslový receptor mení pôsobenie podnetu, ktorý podráždi citlivé bunky receptora, na nervový vzruch- nervový impulz. Tento vzruch sa šíri dostredivými nervami do mozgového ústredia, kde sa pocit uskutočňuje. Receptory sú špecializované orgány na príjem istých podnetov (signálov). Analyzátor pracuje reflexne. Pocity podľa analyzátorov (zmyslových) delíme na: VONKAJŚIE – prinášajúce informácie z vonkajšieho prostredia - diaľkové (zrakový, sluchový, vibračný, čuchový) - teleanalyzátory - dotykové (chuťový, tlakový, tepelný, bolesti) - kontaktoanalyzátory VNÚTORNÉ – inf. o stave organizmu - pohybu a rovnováhy (pohybu, rovnováhy, polohy, bolesti)- lokoanalyzátory - vnútornostné (trávenia, dýchania, krvného obehu, vylučovania, sexuálny, bolesti)- visceroanalyzátory FUNKCIA ANALYZÁTOROV 5


ZRAK – pri zrakovom pociťovaní sú pocity – farby; receptor – oko, predovšetkým sietnica SLUCH – podnetom sluchového pociťovanie je vlnenie vzduchu vznikajúce chvením predmetov- receptor je ucho, predovšetkým slimák vo vnútornom uchu; pocit – zvuk CHUŤ – podnetom chuťových pocitov sú chemické vlastnosti rozpustných látok; receptory sú uložené v sliznici jazyka; základ. chuť. pocity – slané, sladké, kyslé, horké. ČUCH – podnetom čuchových pocitov sú chemické vlastnosti plynných látok alebo pevných čiastočiek rozptýlených vo vzduchu; receptory sú uložené v hornej časti sliznice nosnej dutiny; čuchové pocity – pachy, ktoré delíme na vône a zápachy. HMAT – zúčastňujú sa viaceré druhy pociťovania – dotykové, tepelné, pohybové; najjemnejším hmatovým orgánom je ruka, ktorá umožňuje poznávať mäkkosť, tvrdosť, pružnosť, vlhkosť, tuhosť, kvapalnosť, lepkavosť, hladkosť, drnosť. - patri medzi kožné pocity

6


5. VNÍMANIE AKO KOGNITÍVNY PROCES. DEFINÍCIA, DRUHY, TYPY VNÍMANIA Vnímanie ako poznávací proces je vlastné každému človeku, a tak má svoje osobitosti. Podmieňuje ho: o vrodená vybavenosť organizmu: znamená fyzický stav zmyslových orgánov, funkčnosť o individuálny spôsob prežívania – je podmienené motiváciou, záujmami, postojmi o minulá skúsenosť a doterajšie poznatky každého človeka Znaky vnímania: výberovosť, centrácia, minulá skúsenosť, konštatnosť, aktivita vnímajúceho. Výberovosť vnímania: na naše receptory pôsobí veľké množstvo podnetov z okolitých predmetov. Nemôžeme ich vnímať všetky, z celého komplexu si vyberáme iba niektoré. Centrácia – vnímaný objekt odlišujeme od pozadia, v ktorom sa nachádza. - dvojznačný obraz: (kačica a zajac) Vnímanie vzniká spojením viacerých pocitov, nie je však ich jednoduchým súčtom. Je poznávací proces, ktorý nielen prijíma informácie, ale ich aj spracováva. Zabezpečuje bezprostredný kontakt človeka s prostredím. Je základným psychickým regulátorom. Vnímanie je psychický proces, pri ktorom na základe zmyslov vnímame predmety ako celky. Pokladá sa za nadobudnuté. Výsledkom je vnem – je odraz predmetov a javov ako celkov - zväčša je to výsledok súčinnosti viacerých analyzátorov alebo - niekedy len ako spojenie viacerých pocitov - vzniká práve tak ako pocit – priamym pôsobením predmetov na zmyslové orgány DRUHY VNÍMANIA 1. 2. 3. 4. 5. 6.

tvaru priestoru hĺbky alebo vzdialenosti pohybu času medziosobné vnímanie (sociálne)

TVAR – rozumieme vnímanie formy (ploché, zakrivené) a veľkosti (malé, stredné, veľké) vnímaných objektov - prebieha prostredníctvom zraku, hmatu, zvukom PRIESTOR – rozumieme vnímanie priestorových vzťahov vnímaných objektov – vľavo, vpravo, hore, dole, vpredu, vzadu. - prebieha prostredníctvom zraku, pohybu, sluchu HĹBKA , VZDIALENOSŤ – blízky, vzdialený - zrak, pohyb, sluch POHYB – vnímanie pohybu je komplexný jav. - zrak, sluch, hmat, základný význam - zrak ČAS – nemá osobitný zmyslový orgán, zakladá sa najmä na skúsenosti. MEDZIOSOBNÉ – vnímanie iných ľudí, s ktorými sa stretávame a sociálnych situácií, do ktorých sa dostávame 7


môžu ovplyvniť viaceré faktory: povaha, zámernosť vnímajúceho, schopnosť TYPY VNÍMANIA -

1. 2. 3. 4.

analytický syntetický analyticko-syntetický emocionálny

ANALYTICKÝ – takýto ľudia prejavujú sklon rozložiť vnímané predmety a javy na časti, detaily, priveľmi sa snažia preniknúť do podrobností, je pre nich ťažké vyvodiť nejaký záver a pochopiť zmysel SYNTETICKÝ- prejavujú sklon odrážať vnímanie a pozorované predmety v celku, nepripisujú význam detailom, snažia sa pochopiť základný zmysel, môžu prísť k nesprávnemu záveru, lebo si nevšímajú detaily ANALYTICKO-SYNTETICKÝ – ľudia tohto typu majú sklon vnímané predmety rozčleniť na časti a tieto časti vnímať v rámci celku, nezanedbať žiaden detail dôležitý pre správne vnímanie predmetu - majú najväčšie predpoklady pre správnosť vnímania EMOCIONÁLNY – majú sklon pri vnímaní predmetov nezacieľovať sa na pochopenie zmyslu, ale na vlastné prežívanie, na svoje city, ktoré u nich vyvolávajú

8


6. PREDSTAVIVOSŤ. DRUHY A TYPY PREDSTÁV. VÝZNAM PREDSTÁV PRE UČENIE PREDSTAVIVOSŤ = psychický proces tvorenia názorných obrazov predmetov a javov, ktoré v danom momente nevnímame. Sú to obrazy, ktoré akoby sme si stavali pred seba. Výsledkom predstavivosti sú PREDSTAVY. Napr. Som v Nitre, ale viem si predstaviť, kde bývam: vybaviť si tvár manžela(lky), hoci nie som s ňou. Predstavy spolu s pocitmi a vnemami tvoria stupeň zmyslového poznania skutočnosti. Vnímanie je presnejšie. Predstavy na rozdiel od pocitov a vnemov sú bledšie(menej jasné, výrazné, živé), fragmentárnejšie(útržkovitejšie, chudobnejšie na obsah, nie také detailné) a nestálejšie(vnem môžeme mať vo vedomí tak dlho, ako chceme, kým predstava ustavične uniká). Nevznikajú náhodne, riadia sa zákonmi: o primárne - zákon dotyku v priestore a čase – vybavujú sa vo vedomí zážitky, ktoré vnikli do vedomia na tom istom mieste alebo v tom istom čase - zákon podobnosti a kontrastu – vybavujú sa vo vedomí predstavy podobné alebo protikladné o sekundárne – zákon novosti – novšie zážitky majú väčšiu tendenciu vybavovať sa vo vedomí ako staršie - zákon častosti – podľa ktorého častejšie vybavované predstavy (prežívané zážitky) majú väčšiu tendenciu vybavovať sa ako zriedkavejšie - zákon živosti – podľa ktorého živšie predstavy majú väčšiu tendenciu vybavovať sa vo vedomí ako bezvýznamnejšie predstavy Základné druhy predstáv 1. Pamäťové(spomienkové) – tie, ktorých podstata je viac-menej presná reprodukcia pôvodného zážitku vo vedomí.  jedinečné- predstavy celkom určitého jednotlivého predmetu, javu(napr. vlastnej matky, šiat, auta, bytu)  všeobecné – v istom zmysle schematické obrazy predmetov a javov istého druhu(napr. predstava psa ako takého, človeka). V takýchto predstavách chýbajú znaky, ktoré patria jednotlivému predmetu, javu. 2. Fantazijné – tie, ktorých podstatou nie je reprodukcia pôvodných zážitkov, ale tvorba nových, názorných zážitkov. Preto sa fantázia nazýva aj obrazotvornosťou. Hovoríme o 3 druhoch fantazijných predstáv, ktoré sú výsledkom činnosti rekonštruujúcej, konštruujúcej (tvorivej) fantázie a bdelého snenia. Za osobitný druh fantazijných predstáv sa považujú sny. 



rekonštruujúca – jej činnosť sa prejavuje vo vytváraní predstáv predmetov a javov na základe ich slovného opisu, grafického alebo symbolického zobrazenia(napr. zemepisných značiek, nôt, schém). Tak si napr. predstavujeme cudziu krajinu podľa slovného opisu, melódiu podľa nôt. Má veľký význam pri mnohých druhoch ľudskej činnosti, bez nej by sme nemohli ani niektoré uskutočniť, napr. dieťa vytvára autíčko z lega a popridáva si nové prvky. konštruujúca (tvorivá) – prejavuje sa v tvorbe nových, originálnych názorných obrazov, ktoré doteraz nejestvovali. Tvorivá fantázia je súčasťou tvorivého 9




procesu a vo svojom výsledku prináša originálne, pre spoločnosť významné materiálne a duchovné hodnoty. Napr. konštruktér pri vývoji nového stroja, módny návrhár nové šaty, spisovateľ – román. bdelé snenie – je vytváranie predstáv vzťahujúcich sa na vlastnú želanú budúcnosť. V bdelom snení si človek predstavuje to, čo by si želal, aby sa mu v budúcnosti splnilo, predstavuje si následky svojich činov, alebo prežíva svoj osud v rozličných (vyvolaných situáciách).

3. Halucinácie – spolu s ilúziami tvoria osobitný druh predstáv. - vznikajú pri nenormálnom stave organizmu(v horúčkach, pri otrave alkoholom, drogami) - sú to predstavy, ktoré človek prežíva tak živo, že ich subjektívne považuje za vnemy(napr. počuje hlasy, vidí osoby, a pritom je v izbe sám) Ilúzie – vznikli na základne skutočného podnetu, ale nebol úplný a osoba sa nachádza vo zvláštnom rozpoložení. Je to skreslená predstava. - z lat. illusio – chyba, omyl= neadekvátny odraz vnímaného predmetu a jeho vlastností. Najväčšmi preskúmamé sú ilúzie pozorované pri zrakovom vnímaní dvojrozmerných obrysových zobrazení(kontúr). TYPY PREDSTÁV o ZRAKOVÝ – vybavujú sa ľahko o SLUCHOVÉ - vybavujú a vytvárajú sa ľahko, vytvárajú zvukové predstavy o POHYBOVÉ – ľahko sa vybavujú pohybové predstavy VÝZNAM PREDSTÁV PRE UČENIE – Predstava je prechodným stupňom poznania medzi vnemom a pojmom, t.j. názorným a abstraktným poznaním. Správne vytváranie pojmov sa zakladá na správnych predstavách. Preto učiteľ musí vytváraniu predstáv u žiakov venovať osobitnú pozornosť, spresňovať ich a dopĺňať a na ich základe umožniť žiakom správne poznávať predmety a javy okolitého sveta. -Vytváranie adekvátnych predstáv u žiakov je zložitý psychický proces. -Na zdokonalenie predstáv žiakov pozitívne pôsobí porovnávanie vnímaných predmetov a javov s podobnými, čím sa viac uvedomujú ich osobitosti.

10


7. FANTÁZIA, DEFINÍCIA, CHARAKTERISTIKA. UPLATNENIE FANTÁZIE V ŹIVOTE A VO VÝCHOVE = obrazotvornosť = vytvorené obrazy na základe takých vytvorených situácií, ktoré sme mali príležitosť zažiť a skúsiť (od nej z prednášky) - fantázia a myslenie tvoria najvyššie poznávacie procesy, príznačné pre ľudskú psychiku - zjednodušene môžeme povedať, že je to nevyhnutná zložka akejkoľvek ľuds. činnosti - deti využívajú fantáziu tam, kde nemajú vedomosť a skúsenosť - dospelí ju využívajú uvedomele, zámerne Delenie fantázie ( podľa jej prednášok) – delenie je v predchádzajúcej otázke. Podľa obrazov, ktoré sa utvárajú v procese obrazotvornosti, rozlišujeme: o konkrétnu – prejavujúcu sa jedinečnými obrazmi o abstraktnú- operuje sa zovšeobecnenými obrazmi, schémami, symbolmi, vzorcami. Navzájom sa prelínajú, nie sú protikladné. Podľa vzťahu ku skutočnosti: o nečinné fantazírovanie – bez vzťahu ku skutočnosti, prejavuje sa útekom od skutoč. o činná – motivuje človeka k činnosti UPLATNENIE FANTÁZIE – o v tvorivej činnosti – práca v priemysle, poľnohospodárstve a iných úsekoch činnosti si stále vyžaduje zlepšovať postupy, podávať zlepšovacie návrhy, vynálezy, zvyšovať výkonnosť strojov, zdokonaľovať techniku. - uplatňuje sa pri riešení matematických a konštrukčno-techn. úloh o vo vedeckej práci – pri vytváraní hypotéz a teórií o v umeleckej tvorbe- pri vytvorení nejakého umelec. diela, ale aj pri vnímaní umeleckého diela je potrebná fantázia o ovplyvňuje citový život – najmä u detí – utvárajú si bohatý svet vlastnej fantázie a v súvislosti s tým prežívajú pestré a hlboké citové zážitky; pomáha im uniknúť z obmedzenej, nepríjemnej skutočnosti, nahrádza nesplnené želania – utváranie citovej rovnováhy u čl. - môže byť aj zdrojom nepríjemných pocitov, ktoré vyvolávajú nepriaznivé citové stavy- strach, obavy, žiaľ, beznádej. „Strach má veľké oči.“ Najmä prostredníctvom vzbudzovania citov sa stáva fantázia nielen dôležitou pohnútkou, ale aj brzdou v činnosti. Obraz príťažlivej a príjemnej situácie povzbudzuje človeka ku konaniu. Niektorí ľudia sa utiekajú do sveta svojej obrazotvornosti pred skutočným svetom, vyžívajú sa v samotnom snení, málo sa starajú o dosiahnutie niečoho v skutočnosti. Záporný vplyv na človeka má aj fantázia upriamená na málo užitočné alebo dokonca na spoločensky závadné činnosti- napr. ako bez práce dosiahnuť bohatstvo a slávu, pohodlný život. Prostredie a výchova môže túto schopnosť rozvíjať alebo brzdiť a potláčať.

11


PAMäŤ A UČENIE. FÁZY A TYPY PAMäTI. UPLATNENIE VO VÝCHOVE A VO VYUČOVANÍ NIŽŠÍ STUPEŇ POZNÁVANIA- na základe zmyslov VYŠŠÍ STUPEŇ POZNÁVANIA- na základe pamäti a myslenia PAMÄŤ -psych. proces, ktorý umožňuje zapamätávať si, oživovať, uchovávať, vybavovať si stopy: to, čo sme poznali (od nej) - nevyhnutná podmienka poznania, učenia sa, cieľavedomého konania a duševného vývinu jednotlivca. Bez pamäti by nebolo možné ochovávať a využívať skúsenosti. - psychický proces odrazu minulého prežívania a správania vo vedomí človeka (Šipoš) - vlastnosť nervovej sústavy a psychiky, ktorá umožňuje utváranie a fungovanie skúsenosti jednotlivcov. Svoj fyziologický základ má vo vytvorených stopách, ktoré v mozgovej kôre zanechalo pôsobenie vonkajších podnetov, vo vytváraní dočasných nervových spojov a v ich znovuožívaní. Individuálna skúsenosť z fyziologického hľadiska znamená súhrn mozgových stôp a dočasných spojov vytvorených v priebehu života jednotlivca. Umožňuje vytvárať individuálnu skúsenosť a psych. vývin človeka vôbec. Tam, kde je proces pamäti z akýchkoľvek dôvodov narušený, napr. u debilných detí(teraz sa tieto výrazy nepoužívajú, ale nechce sa mi to hľadať) individuálna skúsenosť sa vytvára iba veľmi nepatrne. Duševný vývin takéhoto človeka je obmedzený. Preto sa pamäť považuje zároveň aj za schopnosť. Zámerné a cieľavedomé vytváranie individuálnej skúsenosti nazývame UČENÍM. Fázy pamäti 1. zapamätanie al. vštepenie do pamäti- proces, na základe ktorého si vytvárame a fixujeme stopy vo vedomí na základe zážitku, poznatku (podľa nej) - závisí od povahy materiálu (veľa dát, veľa delenia) a od rozsahu materiálu ( viac si zapamätám z rozsiahlejšieho materiálu ako z nejakého výťahu) 2. uchovanie (podržanie v pamäti) – opak zabúdanie - zahŕňa časovú etapu od zapamätania po vybavenie - minulé zážitky alebo aspoň časť zapamätaného zotrváva v našej psychike bez toho, že by boli po celý čas trvania tejto etapy prítomné v našom vedomí. - pre túto etapu je príznačný proces zabúdania. Fyziologický základ zabúdania je v tzv. atrófii mozgových stôp(ich zmenšovaní, scvrkávaní sa), vo vyhásínaní dočasných spojov, v retroaktívnom a proaktívnom útlme, t.j. v útlmovom pôsobení predchádzajúcej a nasledujúcej činnosti podľa zákona vzájomnej indukcie. - o zabúdanie sa pričiňujú aj tzv. autogénne zmeny (t.j. zapamätaný materiál sa v mysli pretvára, a tým sa potom vybavený od neho odlišuje) a jav zvaný tlmenie- jeho podstata je v zatĺáčaní najmä nepríjemných zážitkov do podvedomia(v snahe zabudnúť ich). - Zabúdanie najprudšie prebieha hneď po zapamätaní, t. j. v prvých minútach, hodinách, dňoch. Má pre človeka záporný aj kladný význam. Kladný- ak zabúdame na nepríjemné zážitky, ktoré by narúšali harmóniu dušev. života. Záporný- ak je zabúdanie nežiadúce, ak sa týka potrebných vedomostí, zručností. - Ebbinghausova krivka zapamätania a zabúdania 12


3. vybavovanie – aktivizácia minulej skúsenosti ; je to uvedomenie si toho, že súčasné prežívanie alebo časti nie sú vo vedomí nové, že sme ich prežili. delíme na reprodukciu a znovupoznanie

Znovupoznanie: hovoríme o ňom vtedy, keď vedomie minulého prežívania vzniká iba pri opätovnom pôsobení pôvodných podnetov – napr. začneme čítať knihu, po niekoľkých stranách zistíme, že sme ju čítali. Reprodukcia – hovoríme o nej vtedy, keď sa zapamätané a vybavené zhoduje, napr. báseň, tvár osoby, ktorú sme stretli. - také vybavenie zapamätaného, ktoré sa uskutočňuje sprostredkovane, prostredníctvom iných zážitkov (úkonov), bez priameho pôsobenia zapamätaného objektu. (viazanie uzlíkov, aby sme nezabudli; kupujeme spomienkové predmety) TYPY PAMÄTI - podľa rýchlejšieho a ľahšieho zapamätania a vybavovania toho-ktorého druhu podnetov a zážitkov rozlišujeme 4 základné typy: 1. názorný- hovoríme vtedy, keď sa pri zapamätaní a vybavovaní výraznejšie uplatňuje prvá signálová sústava (na základe názorných podnetov). Rozlišujeme typ zrakový (pamäť na tváre), sluchový, pohybový (pamäť na tanečné, športové pohyby) 2. slovno- logický- hovoríme vtedy, keď sa pri zapamätaní a vybavení uplatňuje druhá signálová sústava. Tento typ si ľahšie zapamätáva pojmy, súdy, úsudky – teda myšlienky vôbec. 3. emocionálny (citový)- sa prejavuje v ľahšom a rýchlejšom zapamätaní citov a vôbec citove silne podfarbených zážitkov. 4. motorický- hovorím vtedy, keď sa ľahko a rýchle zapamätávajú a vybavujú rôzne pohyby (napr. u športovcov). VLASTNOSTI PAMÄTE- vlastnosti – prejavy individuálnych rozdielov v kvalite pamäti 1. schopnosť zapamätať 2. trvanlivosť (dĺžka podržania v pamäti) 3. vybaviteľnosť a pohotovosť v istých situáciách týchto 5 bodov je od nej 4. rozsah pamäti 5. presnosť pamäti- opakovaním sa cvičíme PAMAT A VEK Vlastnosti pamäti závisia od veku, čo je podmienené meniacou sa plastickosťou nerv. sústavy. V mladšom veku (plastickosť NS je väčšia) je zapamätanie a vybavovanie rýchlejšie, avšak trvanlivosť menšia. Menší je aj rozsah pamäti. V starobe s ubúdaním plastickosti NS sa vštiepivosť do pamäti i pohotovosť znižujú. UČENIE SA Má širšie a užšie vymedzenie. V širšom vymedzení sa pod učením rozumie každé obohacovanie individuálnej skúsenosti v priebehu vývinu jednotlivca. V užšom vymedzení sa pod učením rozumie zámerné a systematické nadobúdanie vedomostí, zručností a návykov ako foriem správania a osobných vlastností. Takéto učenie vlastné iba človeku.

13


UPLATNENIE VO VÝCHOVE A VO VYUČOVANÍ Pamäť je nevyhnutnou podmienkou poznania, učenia sa, cieľavedomého konania a duševného vývinu vôbec. Preto jej skvalitňovaniu u žiakov musí učiteľ venovať osobitnú pozornosť a musí mať na zreteli, že rozvíjanie pamäti je súčasne aj rozvíjaním ich schopnosti učiť sa. Pri rozvíjaní pamäte žiakov musí rešpektovať ich vekové vlastnosti. Má ich usmerňovať na úmyselné zapamätanie. Ukladá im primerané množstvo učiva, členenie rozsiahlejšieho učiva na menšie významové celky. S vekom žiakov sa čoraz intenzívnejšie rozvíja pojmovo-abstraktná pamäť nad pamäťou názorno-obraznou. V dospievaní a adolescencii treba viesť žiakov k sebavýchove pamäti. Pamäť žiakov sa zlepšuje, ak sa jej činnosť (zapamätanie, vybavovanie) zapájajú do všestrannej uševnej a praktickej činnosti. Učiteľ si musí byť vedomý veľkého kladného i záporného vplyvu citových stavov na činnosť pamäti. Zabrániť vzniku takých citov, ktoré by blokovali činnosť pamäti. Činnosť pamäti žiakov sa zlepšuje, ak účinne využívajú svoj prevládajúci typ predstavivosti a pamäti. Preto by mal učiteľ na túto skutočnosť upozorniť a poučiť ich o tom, ako tým môžu zlepšiť činnosť pamäti. Upozorniť žiakov aj nato, že môžu využívať rozličné mnemotechnické pomôcky. Pamäť sa rozvíja aj tým, že učiteľ sústavne zvyšuje nároky na trvácnosť, presnosť a pohotovosť pamäti. Nie iba bezduché memorovanie, ale aj hľadanie súvislosti a vzťahov. Treba logické zapamätanie. Nevyžaduje namemorované vedomosti, ale reprodukciu vlastnými slovami. Pre zabúdanie je dôležitá činnosť, ktorá nasleduje po zapamätaní. Čím intenzívnejšie ju prežívajú, tým je zabúdanie rýchlejšie. Preto žiakov treba viesť k tomu, aby sa po učení venovali oddychovej činnosti inej povahy, aby v ďalšom učení pokračovali rozdielnymi predmetmi a pod.

14


8. MYSLENIE. DEFINÍCIA. MYŠLIENKOVÉ OPERÁCIE, FORMY MYSLENIA, DRUHY MYSLENIA. POJMOVÉ UČENIE MYSLENIE - je sprostredkovaný a zovšeobecňujúci, abstrahujúci spôsob poznávania, ktorý vedie k poznaniu podstatných, všeobecných vlastností predmetov a javov a súvislostí (vzťahov) medzi nimi. - je najvyšším stupňom poznania. - je charakteristické iba pre človeka - súvisí s ďalšími psychickými procesmi – pociťovaním, vnímaním, s predstavami, s pamäťou, rečou (nástroj myslenia a formou dorozumievania). - kritériom správnosti myslenia je prax MYŠLIENKOVÉ OPERÁCIE - podstatou myslenia je vykonávanie istých myšlienkových postupov, ktoré bežne nazývame myšl. operácie. Sú to: analýza, syntéza: porovnávanie, abstrakcia, zovšeobecňovanie: indukcia, dedukcia a analógia. ANALÝZA – myšlienkové rozčleňovanie celku na časti, vyčleňovanie jednotlivých stránok (vlastností, vzťahov) predmetov a javov skutočnosti. SYNTÉZA – myšlienkové zjednocovanie, spájanie vyčlenených častí do zmysluplného celku. Analýza a syntéza prebiehajú v nerozlučnej súvislosti, navzájom sa podmieňujú, organicky prelínajú a spájajú. Sú to základné myšlienkové operácie, na ktorých stoja všetky ostatné. Napr. pri poznávaní stroja ho nielen rozoberáme na súčiastky, ale jednotlivé rozčlenené súčiastky dávame do súvislostí a syntézou dochádzame k ich lepšiemu poznaniu, pochopeniu podstaty, funkcie. POROVNÁVANIE – myšl. operácia, ktorou sa zisťuje podobnosť al. odlišnosť medzi viacerými predmetmi al. javmi. ABSTRAKCIA – myšl. operácia, ktorou vyčleňujeme podstatné a všeobecné vlastnosti predmetov al. javov a zanedbávame ostatné (nepodstatné, individuálne). ZOVŠEOBECŇOVANIE - je myšlienkové zisťovanie a spájanie spoločných vlastností jednotl. predmetov a javov istej skupiny, určovanie spoločných zákonitostí, ktoré sa vzťahujú na predmety a javy istej skupiny. Napr. pri posudzovaní rozl. druhov ovocia zisťujeme, že sa dajú jesť, že sú to plody stromov, atď. Spojením týchto znakov utvárame pojem ovocie. INDUKCIA – myšl. vyvodzovanie všeobec. tvrdenia z jednotlivých prípadov. Napr. zo zistenia, že železo vedie elektrinu, meď vedie tiež, striebro, hliník ... vyvodzujeme všeobecný poznatok, že kovy vedú elektrinu. DEDUKCIA – opačný myšl. postup, ktorý je vlastne aplikáciou všeobecného poznatku na konkrétny prípad. ANALÓGIA – vyvodzovanie poznatku o nejakom predmete a jave na základe jeho podobnosti s inými predmetmi al. javmi. Napr. usudzovanie existencie života na Marse na základe podobnosti niektorých podmienok so Zemou. Indukcia, dedukcia, analógia sa nazývajú aj úsudkami.

15


FORMY MYSLENIA - rečová podoba, do akej človek zachycuje a v akej vyjadruje výsledky svojho myslenia, ku ktorým došiel vykonávaním myšl. operácií. - 3 základ. formy: pojem, súd a úsudok Základnú formu myslenia predstavuje pojem – rečové vyjadrenie všeobec. a podstatných znakov nejakého predmetu alebo javu. Každý pojem zahrňuje v sebe istý stupeň abstrakcie a zovšeobecnenia, čiže odpútania sa od konkrétnosti, ktoré obsahujú konkrétne vnemy a predstavy. Stupeň zovšeobecnenia určuje rozsah pojmu. Je daný množstvom predmetov a javov, ktoré môžem zahrnúť pod uvedený pojem. Výpočet zákl. znakov pojmu určuje obsah pojmu. Súd – vyjadrenie vzťahu medzi dvoma pojmami. V nich niečo popierame alebo tvrdíme. Úsudok – vyjadrenie vzťahu medzi dvoma alebo viacerými súdmi. Súdy, z ktorých vychádzame, sa nazývajú premisy. Vyvodený súd – záver. - induktívny, deduktívny, analogický. DRUHY MYSLENIA - podľa rozličného stupňa konkrétnosti ,či abstraktnosti alebo praktickosti, či teoretickosti: o praktické – uplatňuje sa vtedy, keď úlohu riešime bezprostredne praktickou činnosťou (metódou, pokusom, omylom) o konkrétne názorné – uplatňuje sa vtedy, keď sa úloha rieši využívaním názorných predstáv, napr. chceme cestovať do vzdialenejšieho miesta, porovnávame trasy, dopr. prostriedky, cest. náklady, aby sme došli k najlepšiemu záveru o abstraktné – narába prevažne s abstraktným materiálom (pojmy, symboly) a uplatňuje sa najmä pri teoretickej činnosti. Predpokladá vyšší stupeň rozvoja myslenia. Typickým poľom je vedecká teoretická činnosť. - podľa smeru, akým sa myslenie uberá: o konvergentné (zbiehavé) – uplatňuje sa v úlohách (problémoch), ktoré majú iba jediné možné riešenie, celá myšlienková činnosť sa uberá jediným smerom, k jednému cieľu: nájsť riešenie. Napr. pri riešení matem. úloh. o divergentné (rozbiehavé) – uplatňuje sa pri úlohách, ktoré môžu viacero riešení, napr. aké opatrenie urobiť pri previnení žiaka. Hľadá všetky možné riešenia, vyberá to najvhodnejšie. POJMOVÉ UČENIE - vyčlenilo sa z verbálneho učenia. Má dôležité miesto pri rozumových operáciách a myslení. Súvisí s vývinom porozumenia a ovládania reči ako komunikačného prostriedku. Osvojovanie pojmov sa zakladá na myšlienkových operáciách. - osvojenie si spoločnej odpovede na odlišné podnety (Maršalová) - tvorenie a osvojovanie pojmov za účasti analýzy, syntézy, abstrakcie a zovšeobecňovania (Ďurič) INTELIGENCIA - súvisí s pojmom myslenia - všeobecná rozumová schopnosť človeka. Pri tomto pojme vystupuje do popredia celistvosť duševného života. - je vlastnosťou celého intelektu, rozumu človeka Inteligencia sa zisťuje pomocou tzv. inteligenčných testov – IQ testy. Výsledok dosiahnutý v IQ teste sa vyjadruje prostredníctvom tzv. inteligenčného kvocientu (fyzický vek k mentálnemu veku x 100). 16


9. REČ A JAZYK . ZLOŽKY JAZYKA A REČI. DRUHY REČI. PORUCHY A VÝCHOVA REČI Výsledky myslenia sa vyjadrujú v reči. Rozvinuté ľudské myslenie neexistuje bez reči. Reč má zároveň komunikatívnu funkciu. Pritom rozlišujeme reč a jazyk. REČ – je nástroj myslenia a formou dorozumievania. Základným komunikačným prvkom reči je slovo. JAZYK – je prostriedok dorozumievania; materiál, nástroj reči. U človeka sa môže vytvoriť reč len vtedy, keď si osvojí istý jazyk (slovenský, nemecký). Jazyk, reč a myslenie spolu súvisia, tvoria jednotu, nie sú však totožné. Nasledovné vzťahy: Rečou vyjadrujeme svoje myšlienky, hľadaním rečovej formy pre myšlienky sa utvára samo myslenie (uvedomujem si, či som sformuloval dobre, správne). Pri každom slove rozoznávame: a) význam denotatívny – obsah b) význam konotatívny – čo dané slovo vykonáva u prijímateľa DRUHY REČI a. VNÚTORNÁ REČ – reč pre seba, ktorou myslíme. Človek formuje myšlienky. - nevyjadrujeme ju hlasom - je stručná a skrátená b. VONKAJŠIA REČ – tá, ktorou človek vyjadruje svoje myšlienky navonok. o hovorená – vo zvukovej podobe, má svoje sprievodné javy – gestikulácia, intonácia, pauzy v reči, mimika o písomná - písaná podoba - náročnejšia psychologicky tak pre pisateľa ako aj pre čitateľa - vo vývine človeka ju pozorujeme až v školskom veku, rozdeľujeme ju na: 1. impresívnu reč - čítanie 2. expresívnu reč – písanie PORUCHY REČI - vývinové poruchy reči (dysfázia) - poruchy výslovnosti (dyslália) - poruchy plynulosti reči – zajakavosť, brblavosť - získané orgánové poruchy reči ( afázia) - poruchy článkovania (dyzartria) - poruchy zvuku reči – fufňavosť, rázštepy podnebia - neurotické poruchy reči - poruchy hlasu - dyslexia – poruchy čítania - dysgrafia – poruchy písania – vynechávania písmen VÝCHOVA REČI Reč je sprievodným javom poznávacích procesov. Nerozlučne je spätý vývin myslenia a reči. Od úrovne osvojenia si reči, závisí úroveň myslenia a naopak, myslením spresňujeme význam, obsah a rozsah používaných pojmov. „Ľudské mláďa“ sa stáva človekom iba tým a preto, že od narodenia žije v ľudskej spoločnosti, osvojuje si ľudskú reč, prostredníctvom ktorej poznáva okolitý svet. Bez ľudskej spoločnosti a reči nemôže vzniknúť ľudská psychika (viď. obr. „vlčie deti“). Oneskorenú reč spoznáme nesprávnou výslovnosťou, slabým gramatickým uspôsobením, používa málo výrazov. Koncom 5. roka by sa mala číriť reč a v prípade nesprávnej výslovnosti by mala nastúpiť pomoc logopéda.

17


10.CITY. DEFINÍCIA A CHARAKTERISTIKA CITOV. TYPY A DRUHY CITOV. VÝZNAM CITOV VO VÝCHOVE A PREVÝCHOVE - tvoria dynamickú stránku osobnosti - procesy, ktoré súvisia s prežívaním subjektívneho vzťahu človeka k vonkajším predmetom a javom, pričom podstatným znakom tohto prežívania je príjemnosť alebo nepríjemnosť, priťahovanie a odpudzovanie od pôsobiacich podnetov. VONKAJŠIE PODNETY – celá živá a neživá príroda, ľudia VNÚTORNÉ PODNETY- pocit zdravia, šťastia, pesimizmu ZÁKLADNÉ ZNAKY CITOV (CHARAKTERISTIKA)?!  polarita (protikladnosť): láska a nenávisť, radosť a žiaľ, nadšenie a apatia  zmiešanosť : čisté city neexistujú, napr. cit lásky zahŕňa cit radosti, ale aj obavy o milovanú osobu, žiarlivosť.  aktuálnosť – neopakovateľnosť raz prežitého citu, napr. predstava matky sa môže raz spájať s citmi lásky, inokedy nespokojnosti  stereotypnosť alebo podmienenosť – napr. keď učiteľ znepríjemní žiakovi nejaký predmet, môže sa zažívanie nepríjemných pocitov objaviť na hodinách tohto predmetu, ešte dlho potom, keď sa už dávno vymenil osoba vyučujúceho  pestrosť časového trvania – krátke city, dlhé city na celý život, napr. manž. láska  nákazlivosť – prenášanie citov z jedného človeka na druhého, napr. pri pohľade na smutného človeka zostaneme aj my smutní  adaptácia – Opakujúce sa podnety niekedy prestávajú vyvolávať také intenzívne city, aké vyvolali pri začiatočnom pôsobení (zľahostajnenie k nim), inokedy sa môže intenzita tými istými podnetmi vyvolaných citov stupňovať. Napr. neznámy zvuk môže vyvolať strach, ktorý sa pri opätovnom pôsobení oslabuje, až nakoniec vymizne. Opakovaná návšteva u lekára môže pri nesprávnom zákroku vyvolať ešte väčší strach. Prevažná väčšina citov vzniká na základe skúsenosti. Ich fyziologický základ tvoria dočasné nervové spoje v mozgovej kôre. VLASTNOSTI CITOV - ?! TYPY ?! - prejavy v individuálnych rozdielov v citoch a) citlivosť alebo citová dráždivosť – označujeme ňou to, ako sa ľahko u človeka vznikajú nové city, resp. ako sa ľahko dávajú city do pohybu. b) citovosť – stupeň rozvoja, šírku, bohatstvo alebo chudobu citových zážitkov c) citová labilita alebo náladovosť – rýchlosť striedania citov v čase, ako aj miera ovplyvňovania konania a správania človeka citmi d) intenzita – označujeme hĺbku alebo plytkosť, silu prežívaného citu e) citová zrelosť – miera rozumového základu prežívania citov a miera rovnováhy medzi rozumovou a citovou zložkou - city prevládajú nad rozumom, dospelý sa správa ako dieťa f) citová ovplyvniteľnosť alebo sugestibilita – miera podliehania citovej nákaze, resp. ľahkosť s akou možno vyvolávať a meniť city u človeka, a to citmi alebo slovami iného človeka g) citová zraniteľnosť – miera citovej odolnosti voči podnetom vyvolávajúcim záporné, nepríjemné city. Ľudia citovo zraniteľní sú „precitlivení“ h) stupeň citovej ovládateľnosti – miera ovládania svojho citového života i) výrazovosť - do akej miery sa city prejavujú navonok j) citový optimizmus alebo pesimizmus - týmito pojmami označujeme mieru tendencie k prežívaniu stenických a astenických citov. U ľudí, u ktorých 18


prevládajú stenické city obyčajne označujeme ako optimistov a u ľudí, u ktorých prevládajú astenické city, ako pesimistov, suchárov, ľudí so stále zlou náladou. DRUHY CITOV - podľa obsahu (povahy) a trvania citu môžeme rozlíšiť: a) telesné city - sú tie, v ktorých prežívame stavn nášho telesného organizmu, a to tak vnútornú rovnováhu (homeostázu), ako aj jej narušenie. Sú sprievodným javom biologických procesov a zmien: príjemnosť-nepríjemnosť, spokojnosť-nespokojnosť, napätie-uvoľnenie, vzrušenie-uspokojenie. b) citové reakcie – city, ktoré prežívame pri náhlom narušení rovnováhy organizmu s prostredím. Jednou z najtypickejších citových reakcii je ich intenzita, resp. zmeny v intenzite. Môžu byť slabé, stredné, veľmi silné. Veľmi intenzívne citové reakcie nazývame afektami (napr. afekt zlosti, strachu, plaču). Afekty spôsobujú prudké zmeny v stave vnútorných orgánov (napr. spomalenie alebo zrýchlenie činnosti srdca), sme neschopní triezvo uvažovať, správne sa rozhodovať, zapamätať si, čo sa dialo v afekte: zbledneme, zatíname päste, krik, plač. Človek koná ako zaslepený, činnosť je dezorganizovaná, neúčelná, dopúšťame sa nerozvážnych činov. Po afekte nastáva celkové vyčerpanie, citová apatia.  útočné citové reakcie- hnev – od mierneho rozhorčenia cez hnev, zlosť, až po afekt jedu (zúrivosť)  obranné – strach- od nepokoja, mierneho zľaknutia sa, prekvapenia, cez obavu, zdesenie až po afekt panického strachu - údiv – úžas - plač – výraz smútku, zlosti. - odpor – od pohŕdania po hnus  sociálne – city závislosti, nadvlády a opatery, starostlivosti. K citovým reakciám závislosti patria predovšetkým cit obdivu, rešpektu a úcty. Patrí sem aj cit pokory, cit zahanbenia, cit menejcennosti. K citovým reakciám nadvlády patrí cit pýchy, cit hrdosti, márnomyseľnosti. Citové reakcie závislosti a nadvlády sú prejavom tzv. sebacitu. K citovým reakciám opatery, resp. starostlivosti patrí predovšetkým súcit. Smiech je predovšetkým citovou reakciou na komické podnety, ale zároveň aj výrazom radostných ale aj iných citových reakcií. c) citové stavy- nálada  radostná a smutná nálada  tréma Typické citové vzťahy vznikajú v konfliktných situáciách (pri konflikte rozhodovania, frustrácii, strese) d) citové vzťahy – povaha prežívaného vzťahu má obyčajne dlhodobejší ráz - zo všetkých citov trvajú najdlhšie, napr. rodičovská láska Vášeň – veľmi intenzívny citový vzťah, napr. čitateľská, zberateľská. Odcudzenie – strata citových vzťahov. K základným citovým vzťahom patria: - sympatia – antipatia - láska – nenávisť - priateľstvo – nepriateľstvo - obdiv – pohŕdanie - pýcha – pokora e) city spoločenského vedomia – tzv. vyššie city  intelektuálne – tie, ktoré človek prežíva pri poznávacej činnosti, napr. cit zvedavosti, presvedčenia a pochybovania o správnosti poznania, nedôvery, lásky k vedomostiam 19


 estetické – z hľadiska krásy predmetov, či sú pekné al. nepekné  etické – tie, ktoré človek zažíva pri dodržiavaní alebo porušovaní morálnych princípov, napr. cit spravodlivosti, cit krivdy, cit povinnosti, zodpovednosti  sociálne – ktoré prežívame v styku s inými ľuďmi alebo spoločenskými skupinami, napr. cit ľudskej dôstojnosti, spolupatričnosti, kolegiality . VÝZNAM CITOV VO VÝCHOVE A PREVÝCHOVE City sú významným činiteľom v prežívaní a v správaní človeka. Majú mimoriadny význam pre správny rozvoj osobnosti, ba sú jeho nevyhnutnou podmienkou. Záporné /astenické/ city sa zúčastňujú na rozvoji záporných povahových a charakterových vlastností a často vedú k zvrátenému správaniu. Naproti tomu silné, bohaté a kladné / stenické/ city pomáhajú človeku osvojiť si kladné črty osobnosti a podmieňujú jeho bohatý a vnútorný život. City sú silným impulzom činnosti, konania a správania človeka. Citový zápal človeka znásobuje jeho sily a vytrvalosť / výkony a hrdinstvá/. Niektoré city zasa naopak oslabujú činnosť človeka, alebo ho priamo vedú k nečinnosti. Priveľmi silné a najmä negatívne city pôsobia rušivo. City treba vedieť ovládať. Pri rozvíjaní citov žiakov by mal učiteľ venovať osobitnú pozornosť rozvíjaniu vyšších citov. Rozvíjať etické city / súvisia s charakterovými a vôľovými vlastnosťami žiakov/, city radosti /z dobre vykonanej práce/, morálne city / city osobnej cti/, sociálne city /cit spolupatričnosti, priateľstva, kolegiality, city ľudskej dôstojnosti/, estetické city, intelektuálne city.

20


11. VOĽA. DEFINÍCIA, CHARAKTERISTIKA. FÁZY, ČINITELE A VLASTNOSTI VOĽOVÉHO KONANIA. VEDOMOSTNÁ A PROFESIONÁLNA AŠPIRÁCIA (úsilie, túžba po niečom) - psychický proces, ktorým človek riadi svoju činnosť zameranú na dosiahnutie vytýčených cieľov a prekonáva prekážky. cieľavedomosť, sebaovládanie, zásadovosť, húževnatosť, rozhodnosť, samostatnosť, iniciatívnosť. - vôľové konanie je motivovaná činnosť, vychádza z pohnútok (motívov) – východiskový bod, ich zdrojom sú potreby a záujmy človeka, konečným bodom je dosiahnutie cieľa. - činnosť uskutočnená na základe vôľového rozhodnutia FÁZY VOĽOVÉHO KONANIA o vytýčenie cieľa – uvedomenie si potreby činnosti na základe motívov a utváranie postoja činnosti o fáza rozhodovania – konkretizácia cieľa a spôsob činnosti o uskutočnenie rozhodnutia – dosiahnutie vytýčeného cieľa ČINITELE VôĽOVÉHO KONANIA o charakterové vlastnosti – zohrávajú najvýznamnejšiu úlohu; hlavne morálne vlastnosti čl. ako vedomie zodpovednosti, povinnosti o vlastnosti temperamentu – podmienené typom vyššej nerv. činnosti o vplyv citov – podporujú alebo oslabujú motiváciu vôľového konania o vlastnosti psychických procesov – pozitívne pôsobí rozvážnosť, kritickosť myslenia, hĺbka, šírka uvažovania, predvídavosť; významne vplýva sebavýchova VOĽOVÉ VLASTNOSTI - osobitné charakterové vlastnosti - nie sú vrodené, vznikajú a rozvíjajú sa učením - najsilnejším činiteľom rozvoja vôle je cvik v prekonávaní prekážok (ak za niekoho odstraňujú prekážky iní, jeho vôľa sa nevypestuje) Vyznačuje sa rozličnými kladnými i zápornými vlastnosťami. KLADNÉ: cieľavedomosť – jasne postavený hlavný cieľ, sebaovládanie – schopnosť prinútiť splniť prijaté rozhodnutie, zásadovosť – pevné mravné zásady, húževnatosť- mimoriadna vytrvalosť, rozhodnosť- človek bez váhania sa rýchlo rozhodne, samostatnosť, iniciatívnosť- sám bez cudzích pokynov. ZÁPORNÉ: bezzásadovosť, nesamostatnosť, nerozhodnosť, oplyvniteľnosť, tvrdohlavosť, neschopnosť ovládať sa, impulzívnosť, malá iniciatívnosť a iné. VEDOMOSTNÁ A PROFESIONÁLNA AŠPIRÁCIA (túžba, úsilie po niečom) Vôľa sa rozvíja v konkrétnej činnosti, pri plnení vytýčených úloh, školských či životných povinností a kontrole ich plnenia. Pri rozvíjaní vôľových vlastností ich učiteľ vedie predovšetkým k sebavýchove vôle. Plán sebavýchovy – spočíva najmä v prekonaní slabých vôľových vlastností, nevytyčovať si naraz veľa cieľov, rozvážne ich rozložiť. Úspešné plnenie si vyžaduje pravidelnú sebakontrolu, čiže byť úprimný k sebe samému. viac nevieme!!!!

21


12.POZORNOSŤ AKO PSYCHICKÝ A VLASTNOSTI POZORNOSTI. VÝCHOVNO-VZDELÁVACÍ PROCES

STAV. DRUHY VÝZNAM PRE

PSYCHICKÝ STAV - aktuálna úroveň funkčnej zdatnosti osobnosti. Utvárajú sa na základe vývinu psychických procesov a vlastnosti osobnosti. Rozdiel medzi psychickými stavmi je predovšetkým v tom, že psychické stavy sú relatívne stabilnejšími javmi duševnej činnosti ako psychické procesy (poznávacie, vôľové, citové). Psychické procesy prebiehajú oveľa rýchlejšie a dynamickejšie ako psychické stavy. Psychické stavy sa líšia aj od psychických vlastnosti osobnosti (temperament, schopnosti, charakter, záujmy). Rozdiel medzi nimi je v tom, že psychické stavy sú v podstate vždy dočasné, kým psychické vlastnosti osobnosti sú stabilnejšie, ba môžu byť aj stále, čo však vonkoncom nevylučuje možnosť ich vývinu a zmeny. Najdynamickejšie, t.j. najmenej stále - psychické procesy, ktoré sa ustavične menia. Relatívne stálejšie sú psychické stavy, aj keď sú iba dočasné, aktuálne. Najmenšiu dynamiku , t.j. najväčšiu stálosť – psychické vlastnosti osobnosti. V čase trvania istého psychického procesu osobnosti sa môže vystriedať viac psychických procesov. POZORNOSŤ - psychický stav človeka, ktorý sa prejavuje v zameranosti a sústredenosti vedomia. ZAMERANOSŤ – človek vo svojom vedomí neodráža všetky podnety, ktoré naň pôsobia, ale vyberá si iba niektoré. Tie sa potom dostávajú do centra jeho vedomia. V ňom sa odrážajú presnejšie a úplnejšie. SÚSTREDENOSŤ – stupeň aktivity našej psychickej činnosti – intenzita pozornosti. - miera uvedomenia si našej činnosti. Pozornosť človeka hrá významnú poznávaní.

úlohu v jeho orientácii, v prostredí, v jeho

CHARAKTERISTIKY (VLASTNOSTI) POZORNOSTI a) stálosť – dĺžka sústredenia pozornosti na ten istý predmet b) rozdeľovanie – schopnosť venovať pozornosť súčasne dvom al. viacerým predmetom c) rozsah – je daný počtom predmetov, ktoré pozornosť naraz obsiahne d) prenášanie – schopnosť rýchle premiestňovať pozornosť z jedného predmetu na druhý e) roztržitosť – neschopnosť sústrediť pozornosť na to, čo je v danej chvíli potrebné. DRUHY POZORNOSTI - podľa toho, či je pozornosť vyvolávaná a udržiavaná povahou pôsobiacich podnetov alebo vlastnou vôľou a) mimovoľná (neúmyselná) – sústredíme pozornosť na predmety a javy, ktoré nás niečím upútajú  sila – blesk, výstrel  veľkosť – hrad  nevšednosť, nápadnosť – nový výstredný model šiat  kontrastnosť – veľmi vysoký a nízky človek  pestrosť – pekný kvetinový záhon 22


Nepodmieneno-reflexná pozornosť - keď vyvolávajú osobitosti pôsobiacich podnetov mimovoľnú pozornosť rovnako u všetkých ľudí bez ohľadu na ich individuálnu skúsenosť. Podmieneno-reflexná pozornosť – v prípade, keď mimovoľnú pozornosť vyvolávajú také osobitosti podnetov, ktoré nadobudli význam pre daného jednotlivca v dôsledku jeho individuálnej skúsenosti. b) Zámerná (úmyselná)- vedomá - je taká, ktorú človek vzbudzuje a udržiava vlastným vôľovým úsilím. Je to proces vedomého sústredenia na istý predmet. - je náročnejšia, vyčerpávajúcejšia ako mimovoľná - vývinovo sa objavuje neskôr ako mimovoľná c) poúmyselná - na začiatku bola vyvolaná vlastným vôľovým úsilím, ale v ďalšom ju udržiava významnosť, alebo zaujímavosť pôsobiacich podnetov (táto 3. sa v niektorej literatúre neuvádza) VÝZNAM PRE VÝCHOVNO -VZDELÁVACÍ PROCES Pozornosť žiakov na vyučovacej hodine je nevyhnutnou podmienkou ich úspešného učenia. Učenie bez plného sústredenia pozornosti je neproduktívne. Pozornosť alebo nepozornosť na vyuč. hodine závisí najmä od učiteľa: o od jeho autority, pgického majstrovstva o od vytvorenia psychickej klímy na začiatku hodiny o od využívania zásady individuálneho prístupu o od jeho hlasu: sila, výraznosť, tempo reči o zaujímavosť vysvetľovania o použitie názorných pomôcok Pozornosť žiakov vo vyučovaní vzbudzujú najmä tie podnety, ktoré majú pre nich osobný význam, ktoré uspokojujú ich záujmy a potreby. Znižuje ju nepriaznivý telesný a psychický stav (strach, zlá nálada, únava, choroba). Pri rozvíjaní pozornosti žiakov im treba vštepovať nielen návyk venovať niečomu pozornosť, ale aj ovládať svoju pozornosť, nebyť nepozorným.

23


OSOBNOSŤ. DEFINÍCIA A CHARAKTERISTIKA VLASTNOSTI OSOBNOSTI. ŽIAK AKO OSOBNOSŤ

OSOBNOSTI.

- systém, sústava pomerne všeobecných a trvalých duševných vlastností človeka (podľa nej) - je organická jednota telesného a psychického, vrodeného a získaného, typická pre daného jednotlivca a prejavujúca sa v jeho správaní - organizovaný celok, jednota, systém - osobnosťou je každý človek CHARAKTERISTIKY OSOBNOSTI o vnútorné /skryté/ -prejavujú sa prostredníctvom konania človeka, jeho písomných aj slovných prejavov. Patria k nim: - dispozície (vrodené či získané dispozície konať v určitej situácii určitým spôsobom) - črty – tendencia reagovať v určitých situáciách určitým, relatívne stálym spôsobom o vonkajšie /pozorovateľné/ - zachytávajú javovú stránku osobnosti - patria k nim: správanie – každý prejav živého systému - reakcia – činnosť svalov a žliaz s vnútornou sekréciou fungujúcich na vrodenom základe – sú najjednoduchšie spôsoby správania - odpovede – predstavujú činnosť svalov a žliaz fungujúcich na naučenom základe – zložitejšie spôsoby správania, založenej na osobnej skúsenosti – zvyky, návyky konanie- každá uvedomená činnosť človeka – najzložitejšie formy správanie VLASTNOSTI OSOBNOSTI - sú všeobecnými predpokladmi duševnej činnosti a správania človeka - ukazujú, akým je vo svojej podstate - prejavujú sa v konaní, človek sa líši vlastnosťami jeden od druhého - niet zhody vo vlastnostiach (to všetko je podľa nej) Napriek mnohým, aj kontroverzným, názorom na obsdahovú stránku štruktúry osobnosti možno zjednodušene syntetizovať následné vlastnosti osobnosti: a) aktivačno-motivačné – predstavujú sústzavu hodnôt, na základe ktorých jednotlivec riadi a usmerňuje swvoje správanie voi vzťahu k realite vonkajšieho sveta (pudy, potreby, záujmy, zvyky, ideály a životné plány) b) vzťahovo-postojové vlastnosti – predstavujú systém hodnôt, ktoré jednotlivec uplatňuje vo svojej reálnej spoločenskej aktivite (postoje, citové vzťahy, charakter a svetonázor) c) výkonové vlastnosti – predstavujú kvalitu a kvantitu, čo jednotlivec dokáže, aké má predpoklady na riešenie aj zložitých situácií (inštinkty, poznatky a schopnosti) d) sebaregulačné vlastnosti – predstavujú schoppnosť človeka do akej miery vie ovlôádať as riadiť svoje správanie, aký si vytvára obraz o sebe (vôľové vlastnosti, sebauvedomenie, sebahodnotenie, svedomie) e) dynamické vlastnosti osobnosti – charakterrizujú priebeh prežívania a správania z hľadiska intenzity a tempa (najmä temperament) 24


(Sústredime sa na tie, ktoré sú z hľadiska pôsobenia učiteľa najdôležitejšie. – V. Kačáni a kol.) U každého človeka sa prejavujú vlastnosti dvojakého druhu: • prirodzené vlastnosti – sú tie ktoré sa formovali vo fylogenéze, v procese historického vývinu človeka. Tvoria prirodzenú podstatu človeka v nich sa prejavujú jeho rodové osobitosti. • Získané, nadobudnuté (temperament, organické potreby) – rátame k nim všetky tie, ktoré vznikli v ontogenetickom vývine osobnosti človeka. Vznik získaných vlastností závisí od vrodených vlastností. ŽIAK AKO OSOBNOSŤ Dôležitým znakom osobnosti žiaka, každého človeka je individuálnosť, jedinečnosť, osobitosť, neopakovateľnosť. „ Ľudské individuum“ sa stane osobnosťou tým, že: o osvojí si spoločenské vzťahy – socializuje sa o sa stane nositeľom určitých sociálnych tendecií o stane sa efektívnym spolutvorcom spoločenských vzťahov

25


13.TEMPERAMENT, CHARAKTER A SCHOPNOSTI. OSOBITOSTI A UPLATNENIE VO VÝCHOVE NAJDOLEŽITEJŠIE VLASTNOSTI OSOBNOSTI (podľa nej) 1. TEMPERAMENT- súhrn vlastností organizmu určujúcich dynamiku celého prežívania a správania osobnosti. Vo všeobecnosti sa temperamentálne vlastnosti pokladajú za vrodené, hoci výchovou a sebavýchovou sa môžu zmeniť. Existuje veľa typológií temperamentov. Najstaršia je gréckeho lekára Hippokrata a jeho žiaka Galena. Rozdelil ľudí do skupín na podklade prevládania niektorej šťavy v organizme: krv (sanguis), žlč (chole), čierna žlč (melan-chole), hlien(phlegma). Podľa Pavlova: rozdelil podľa činnosti vyššej nervovej sústavy: o sangvinik – silný - vyrovnaný - pohyblivý o flegmatik – silný - vyrovnaný - nepohyblivý o cholerik - silný - nevyrovnaný - pohyblivý o melancholik-slabý -nevyrovnaný -nepohyblivý Čistý typ neexistuje. VO VÝCHOVE – poznať, ako zaobchádzať s ľuďmi - v rozmanitých životných situáciách je možné temperament poznať 2. SCHOPNOSTI- výkonové vlastnosti osobnosti - všeobecné a trvalé vlastnosti človeka, ktoré významne ovplyvňujú jeho výkon (od nej) - nie sú vrodené, vznikajú a rozvíjajú sa v činnosti na základe vrodených vlôh (dispozícií) - sú získané STUPNE SCHOPNOSTÍ Nadanie – súhrn schopností určitého druhu, ktoré umožňujú pozoruhodné, nadpriemerné výkony v danej oblasti činnosti. Talent – osobitne vysoko rozvinutý súhrn schopností Genialita – mimoriadne rozvinutý talent, ktorý umožňuje vytvoriť vrcholné až epochálne diela. DRUHY SCHOPNOSTÍ- najskôr podľa nej  zmyslové – umožňujú nám rozlišovať farby, zvuky  rozumové - intelektové  psychicko – motorické - pohybové - podľa činnosti, v ktorej sa uplatňujú:  umelecké  technicko- konštruktívne  vedecké  matematické  organizačné  pohybové - pri posudzovaní, hodnotení schopností ich obyčajne delíme:  všeobecné – tie, ktoré podmieňujú úspešnosť vykonávania mnohých činností, napr. múdrosť, súdnosť. Obyčajne sa stotožňujú so všeobecnou inteligenciou. 26


 špecifické – tie, ktoré umožňujú úspešnosť vykonávania špeciálnych druhov ľudskej činnosti, napr. matematické, hudobné, herecké, rečnícke. SCHOPNOSTI A VÝCHOVA - vlohy sa prejavia v predškolskom veku, treba ich rozvíjať - z hľadiska schopností treba mať individuálny prístup k deťom - u všetkých detí je potrebné rozvíjať základné cenné ľudské schopnosti, ktoré sú predpokladom úspešného života v spoločnosti - výchova si kladie za cieľ všestranne rozvíjať schopnosti detí - viesť k samostatnej tvorivej činnosti 3. CHARAKTERvzťah človeka k dôležitým životným a spoločenským javom a hodnotám - kritérium spoločenskej hodnoty, človeku pripisujeme charakterové vlastnosti, ak ho chceme spoločensky oceniť - slovo pochádza z gr. – pečať, v hovorovej reči nadobudol eticky hodnotiaci význam - najdôležitejšie charakterové vlastnosti môžeme zmeniť. - z psych. hľadiska je charakter – súhrn všetkých jeho mravných vlastností, t. j. kladných ako aj záporných. K základným vlastnostiam charakteru patria svetonázorové vlastnosti. Svetonázor človeka predstavuje súhrn jeho poznatkov, postojov na najzákladnejšie otázky: na pôvod a zmysel bytia, existencie človeka, jeho miesta vo svete, zmysel života. V mravných vlastnostiach charakteru sa prejavuje vzťah človeka k morálke – mravnosť, čestnosť, statočnosť, spravodlivosť, počestnosť, pravdovravnosť, úprimnosť: zásadovosť, pevnosť, vyrovnanosť, disciplinovanosť. Pracovné vlastnosti ch. tvoria od najmladších rokov života jeho dôležitú zložku. Napr. vzťah človeka k práci- zmysel pre povinnosť, novátorstvo, usilovnosť, húževnatosť, iniciatívnosť alebo lenivosť, nesvedomitosť atď. a spôsob práce – dôkladnosť, presnosť, poriadkumilovnosť, dochvíľnosť alebo nepresnosť, lajdáckosť, neporiadnosť, povrchnosť. Spoločenské vlastnosti ch. vystihujú mravný vzťah človeka k ľuďom, k spoločnosti. Napr. súcitnosť, uznanlivosť, zhovievavosť, srdečnosť, altruistický vzťah k ľuďom – žičlivosť, štedrosť, veľkodušnosť alebo skúposť, závisť, spôsob správania k ľuďom- taktnosť, jemnosť, slušnosť, úctivosť, pozornosť, úslužnosť, ohľaduplnosť alebo hrubosť, hašterivosť, nevľúdnosť, nešlušnosť. Vlastnosti sebavzťahu - vlastnosti vyjadrujúce zdravé sebavedomie – sebadôvera, sebaúcta, hrdosť, zocelenosť, úprimnosť voči sebe, sebakontrola, sebakritičnosť a naopak. - prehnané sebavedomie – namyslenosť, nadutosť, povýšenosť, vypínavosť, samoľúbosť, márnomyseľnosť, chvastavosť. - znížené sebavedomie – menejcennosť, utiahnutosť, poníženosť, malomyseľnosť

27


Vysoká úroveň rozvoja citu a intelektu dáva predpoklad na dosiahnutie vysokej úrovne charakterových vlastností. - správanie nezodpovedá vždy predpokladaným charakterovým vlastnostiam tohoktorého jendotlivca, nás núti rozlišovať pravé a nepravé (predstierané) charakterové vlastnosti. - v rozbore charakterových vlastností je potrebné oddeliť formu od obsahu. FORMA je daná spôsobom reakcie a temperamentovými charakteristikami OBSAH je limitovaný zameranosťou jednotlivca, jeho spoločenským životom, jeho presvedčení, hodnotovou orientáciou a svetonázorom. Dominujú tu predovšetkým vzťahy čl. k predmetom sociálnej skutočnosti, k ľuďom, k práci, k spoločenskému vlastníctvu, k sebe samému. ZÁUJMY - trvalejší vzťah človeka k objektom a činnostiam, ktorý sa prejavuje v tendencii zaoberať sa ním a je sprevádzaný príjemným citovým prežívaním. - záujmy toho istého človeka sa v priebehu života menia - pri charakteristike osobnosti sa berie do úvahy obsah(predmet) záujmov, šírka(kto má koľko z.), hĺbka(kto ako hlboko pozná predmet svojich z.), prenikavosť (nakoľko z. pohlcuje človeka, koľko času mu venuje na úkor ostatných činností), činorodosť (miera, v akej záujem aktivizuje človeka), primeranosť (z hľadiska veku, vzhľadom na životné zameranie osobnosti). - mladšie deti – všestranné záujmy – súvisí s poznávacou schopnosťou - v pubertálnom období – sústredenie na 2-3 činnosti - v dospelosť vyhranenosť z. a súvisia s budúcou profesiou - rozdiel záujmov – chlapci a dievčatá

28


14.VÝVIN PSYCHIKY V PREDŠKOLSKOM ZMYSLOVÁ, CITOVÁ A ROZUMOVÁ VÝCHOVA

VEKU.

1. novorodenec do 2. mesiaca 2. dojčenské obdobie do 12 mesiacov 3. obdobie batoľaťa 1. -3. 4. predškolský vek 3. – 6. 5. mladší školský vek 6. – 10/11. 6. stredný šk. vek – dospievanie 10./11. – 15/16. 7. starší šk. vek – obd. adolescencie 15/16. – 18/20. 8. obdobie dospelosti 18/20. – 60/65. 9. obdobie staroby 60/65. – smrť (delenie podľa Uč. psych. – DRLIKOVA, ĎURIČ A OST.) PREDŠKOLSKÝ VEK (3-6) V tomto období nastávajú u dieťaťa významné zmeny v telesných a pohybových funkciách, v poznávacích procesoch a v emocionálnom vývine. V priebehu tohto obdobia sa výrazne prejavujú zdedené a vrodené odlišnosti a zvýrazňujú sa individuálne rozdiely u detí. Koncom predškolského veku má dieťa dosiahnuť tzv. školskú spôsobilosť. HLAVNÉ FORMY DETSKEJ AKTIVITY o hra – dominantný význam – uplatnenie vnútornej motivácie o kresba – bohatá na fantáziu o modelovanie o učenie a práca – pozorovaním PSYCHICKÝ VÝVIN o

o o o

o o

vývin vnímania - je preň charakteristické, že si všíma čoraz viac detailov. Zrak – dôležité tvar a farba predmetov, okolo 4. roku presnejšie rozlišuje farby, pomenúva. Sluch – vyslovovanie artikulovanej reči, zdokonaľovanie priestorového vnímania. vývin pamäti - názorná, zapamätáva si udalosti z konkrétnej činnosti, je mimovoľná, prevláda mechanické zapamätanie. vývin predstáv – početnejšie a diferencovanejšie, problémy s rozlišovaním minulého a budúceho času. Fantázia je živá, najmä v hrách. Nevie rozdiel realitou a fantáziou. vývin myslenia - začína chápať vzťahy medzi predmetmi a javmi. Otázka Prečo?- druhé opytovacie obdobie. Súdy dieťaťa analogické s vonkajšími a náhodnými podobnosťami predmetov a javov. Je konkrétne a subjektívne (vplyv fantázie a citov) vývin reči – rozšírenie slovnej zásoby a používanie gramat. tvarov. Koncom tohto obdobia ovláda materinskú reč. potreby, snahy, vôľa – potreby pohybu, snaha po činnosti-v hrách, na konci obľúbené konštruktívne hry (stavebnice,lego). Vykonávanie jednoduchších pracovných úkonov, potreba styku s dospelými, ktorí sú najdôležitejším zdrojom inf.

29


VÝVIN CITOV - dôležité, aby prevládali kladné city, ktoré pôsobia stabilizujúco na psychický vývin. Negat. ho brzdia. - začiatkom predškol. veku prevládajú afekty a impulzívnosť, ktoré s pribúdajúcim vekom klesajú . Obdobie okolo 6. roku je obdobím citovej krízy. Dieťa je zvýšene citlivé, dochádza k prudkému striedaniu nálad, býva zvýšene podráždené, máva sklon k negativizmu. V správaní sa objavuje hnev, strach a žiarlivosť. Je citovo labilné, ešte plače, už sa smeje. ETICKÉ CITY – rozhodujúci vzor dospelého, ktorý je vzorom a bezvýhradne prijíma jeho názory. Detská etika je subjektívna, založená na pochvale a treste. ESTETICKÉ CITY – najmä v hrách , kreslení, modelovaní. ITELEKTUÁLNE CITY – rozvoj prirodzenou zvedavosťou dieťaťa SOCIÁLNE CITY – silná potreba po spoločenskom styku s vrstovníkmi a dospelými, prevláda láska k rodičom. Kolektívny cit iba fragmentárne. INTELEKTUÁLNY VÝVIN - intenzívny rozvoj rozumových funkcií - realizuje sa najväčší prírastok všeobecných rozumových schopností - uvádza aj ako obdobie nevyužitých možností, preto sa zavádza cieľavedomé a systematické učenie. To znamená, že dieťa v prešk. veku vhodnými a dobre premyslenými metódami učenia a stimulačnými programami vykazuje vývinovo lepšie výsledky. - zvýšená citlivosť organizmu na vonkajšie podnety

30


15.VÝVIN PSYCHIKY V MLADŠOM ŠKOLSKOM VEKU (6 – 10/11). ROZVOJ POZNÁVACÍCH PROCESOV. VÝZNAM ŠKOLY V tomto veku má dieťa zvládnuť tieto vývinové úlohy: o vytvoriť si zodpovedajúce motorické zručnosti o základné zručnosti písania, čítania, počítania o utvoriť celkový postoj k sebe, k vrstovníkom, k sociálnym skupinám, aj k inštit. o dôležitý vývin svedomia a morálky, základné systémy hodnôt PSYCHICKÝ VÝVIN o vývin vnímania – dokončuje sa okolo 10. roku, výberovosť pri vnímaní – niektoré, iné zanedbáva; rozdielnosť v záujmoch; okolo 8. – 9. roku vnímanie času. o vývin pamäti – schopnosť zapamätať viac prvkov, úmyselné zapamätanie v podobe učenia, rozvíjanie slovno-logickej, mechanickej pamäti. Schopnosť podržania v pamäti. o vývin predstáv – začínajú celé predstavované komplexy príhod a udalostí. o vývin fantázie – uvedomuje si rozdiel medzi fantáziou a realitou o vývin myslenia – konkrétne, obdobie naivného realizmu – nekritické prijímanie všetkého, čo sa mu predkladá; súdy sú stále analogické, postupná systematizácia vedomostí. Nie je schopné abstraktne myslieť, ale dospieva k vzťahovým abstrakciám Slovno – logické myslenie. Citlivé obdobie pre vývin abstraktného myslenia. Okolo 10. roku miznú naivné názory na skutočnosť, objavuje sa kritičnosť, či vlastné názory. o vývin reči – nie je ukončený, rozširuje sa slovná sa slovná zásoba – až 3.násobne; v slovníku dieťaťa častejšie adjektíva (príd. mená), všeobecné pojmy, abstraktné. o potreby, snahy, vôľa – snahy po sociálnom kontakte v kolektív. pohybových hrách, v hrách chlapcov – bojovnosť a súťaživosť, dievčatá – zručnosť, ladnosť pohybu. Záujem o čítanie. o pozornosť – koncentrácia na krátky čas, vzrastá rozsah pozornosti. o obraz o sebe – je závislý na hodnotení iných VÝZNAM ŠKOLY Vstup do školy je významným vývinový medzník. Jeho život začína byť organizovaný, jednotlivý činnosti nadobúdajú pravidelný rytmus, v ktorom na prvom mieste sú povinnosti. Doteraz prevládala hra, nastupuje vážna práca vo forme učenia. Pripravenosť na školu - určitý stupeň telesného a psychického rozvoja. Kritériá psychickej pripravenosti: určitý vek, telesná zrelosť, psychická vyspelosť, ktorá sa hodnotí z hľ. mentálnej, emocionálnej, sociálnej vyspelosti a pripravenosti na plnenie povinností. o vek – dovŕšený 6. rok o telesná - rozvinutá jemná motorika , dobrá vizuálno-motorická koordinácia. o má byť schopný učiť sa, má byť zameraný na výsledok činnosti, na spôsob plnenia úloh o presné vyjadrovanie myšlienok o kontrolovanie svojho správania, sebavedomie primerane rozvinuté o sociálna pripravenosť – má byť schopné bez negat. citových zážitkov určitý čas a bez blízkych osôb pochopiť seba v roli žiaka, potrebná 31


samostatnosť v nadväzovaní kontaktov s rovesníkmi v triede, začleniť sa do kolektívu, podriadiť sa disciplíne. o K autorite rodiča pristupuje autorita učiteľa. Dieťa si musí vytvoriť vzťah ku kolektívu detí v triede. 16. CHARAKTERISTIKA PUBERTY A ADOLESCENCIE. RASTOVÉ A FYZIOLOGICKÉ (NORMÁLNE, PRIRODZENÉ) ZMENY ORGANIZMU. VÝCHOVNÉ OSOBITOSTI predpuberta 10./11. – 12., u chlapcov zhruba o 2 roky neskôr puberta 11. – 13. adolescencia 15./16 – 20./22. CHARAKTERISTIKA Obdobie dospievania charakterizuje biologické pretváranie., ktoré má odraz v telesnej oblasti i psychosociálnej, predovšetkým zmenou vzťahu k okoliu a vývinu spoločenského vedomia. Disproporcie a disharmónia, ktorá sa prejavuje vo všetkých oblastiach (telesnej, duševnej i sociálnej) je typickým znakom puberty. Nevyrovnané výkony sa objavujú v telesnej i duševnej činnosti, usilovnosť sa strieda s lenivosťou a pod. Ďalšou výraznou charakteristikou je vznikajúca a rozvíjajúca orientácia na dospelosť. Ide o nové chápanie seba. Toto nové sebachápanie sa prejavuje vo všetkých vývinových aspektoch (telesnom, intelektuálnom, etickom aj sociálnom). V období dospievania sa vyskytujú 2 okruhy problémov: o problém voľby povolania o citlivé obdobie na pôsobenie negatívnych vplyvov PUBERTA Predpuberta je prípravným obdobím pre pohlavné dozrievanie. Je charakteristická tým, že sa v nej naznačujú zmeny, ktoré sa výrazne prejavia až v puberte. Puberta začína prvým prejavením pohlavnej zrelosti (nástup prvého menštruačného cyklického krvácania – menarché u dievčat, u chlapcov – polúciou). Zrýchlený rast orgánov a tkanív pokračuje, najprv rastú dolné končatiny, rozširuje sa hrudník, zväčšuje sa panva, dĺžka trupu. Nekoordinovanosť pohybov – u dievčat sa postupne upravuje, u chlapcov – výrazné rastové aj funkčné disproporcie. V priebehu tohto obdobia sa tempo rastu spomaľuje. Menia sa črty tváre. U chlapcov dochádza k mutácii hlasu. Zmeny na vonkajšom i vnútornom pohlavnom ústrojenstve. II. štrukturálna zmena organizmu – formovanie mužského a ženského tela. Vývinové zmeny v motorickom správaní sa dospievajúceho. Znižuje sa koordinovanosť pohybov, schopnosť ovládať vlastné telo. Pohybová disharmónia tkvie v 2 príčinách: o rýchly rast kostrovo svalovej sústavy o zvýšené sebapozorovanie dospievajúceho – stáva sa neistým, narúša sa pohybová koordinácia Psychický vývin Zmyslové orgány dosahujú vrchol svojej výkonnosti. Vnímanie je cieľavedomejšie, presnejšie, plánovitejšie a systematickejšie. Narastaním vedomej regulácie vnímania sa zvyšuje aj poznávacia efektivita pozorovania Predmetom pozorovania sa stáva aj vlastná osoba /zovňajšku, správania aj vlastných psychických procesov/.

32


o vývin myslenia – ukončenie pojmotvornej činnosti okolo 14. – 15. roku. Úsudkové myslenie medzi 13. -14. rokom sa veľmi rozvíja. Schopnosť vytvárať hypotézy, riešiť nové problémy. Snaha po samostatnom riešení problémov. o vývin pamäti – logická pamäť, na základe pochopenia zmyslu učebnej látky o vývin obrazotvornosti – denné snenie o potreby, záujmy, vôľa – dočasný pokles telesnej energie, sexuálna zvedavosť, vývin záujmov. Záujem o kolektívne športy. o vzťah k inému pohlaviu o sebacit - pocit neistoty, ale aj sebaobdivovanie o mravné cítenie – cit pre spravodlivosť o nadväzuje intímnejšie vzťahy s kamarátmi – tzv. partie, často striedajú priateľov o vývin citov – pocit únavy, vyčerpanosti, ktoré vyvolávajú celkový pocit neistoty. Sexuálne popudy vzbudzujú u dievčat – nekľud, u chlapcov – vzrušenie. Stavy mrzutosti a zlosti. Tlmí detské prejavy lásky k rodičom a ani ich nevyžaduje. ADOLESCENCIA - OBDOBIE MLÁDENCA A DEVY Približne medzi 15./16. rokom, keď sa dosiahla pohlavná zrelosť a končí sa plným rozvinutím telesných a najmä duševných schopností. Horná hranica je individuálne pohyblivá, najčastejšie medzi 20./22. rokom. Zrelosť osobnostná, citová a sociálna sa dosahuje okolo 25. roku, po nadobudnutí životných skúseností. Časť mládeže končí vzdelávanie na SŠ, mnohí vstupujú do zamestnania alebo na VŠ. Adolescencia je obdobím ustaľovania telesného a duševného vývinu. Mladý človek si utvára svetonázor. TELESNÝ A POHYBOVÝ VÝVIN Mladý organizmus sa ustaľuje, dozrieva a dotvára. Koncom obdobia telo nadobúda typicky mužský alebo ženský tvar. Pohyby adolescenta sú opäť koordinované, harmonické a ladné. Mládenec a deva sú na vrchole fyzickej výkonnosti. Klesá výskyt rozličných chorôb. Toto obdobie je z anatomicko- fyziologickej stránky obdobím dobudovania a postupného zosilňovania orgánov a ich funkcií. INTELEKTOVÝ VÝVIN o intelektové sa ďalej zdokonaľujú, rozumová činnosť je ustálenejšia, efektívnejšia o logicko-deduktívne myslenie o prístupnejší logickej argumentácii o vrcholí vývin abstraktného myslenia + tvorivé myslenie PSYCHICKÝ VÝVIN o vývin svetonázoru o účasť na športových podujatiach, najmä chlapci o hudba, čitateľské záujmy o objavujú sa talenty s prvými pokusmi o tvorivú činnosť o voľba povolania SOCIÁLNE VZŤAHY o vzťah vzájomného rešpektovania - kamarátsky vzťah, adolescent si váži dospelého, neznáša mentorovanie, podceňovanie, iróniu o vzor dospelého je dôležitý, rád ho napodobňuje o vzťah úcty – adolescent je tolerantnejší ku chybám o vzťahy medzi pohlaviami trvalejšie a dôvernejšie 33


kamarátske vzťahy – ich potreba, zdôverovanie sa, vzájomná pomoc, rešpektovanie o prvé lásky – zaľúbenosť, zamilovanosť o

34


17. ZÁKLADNÉ PORUCHY VO VÝVINE PSYCHIKY. VPLYV ENDOGÉNNYCH A EXOGÉNNYCH FAKTOROV. PORUCHY VO VÝVINE INTELEKTU Psychický vývin má svoje individuálne odlišnosti aj v tempe. Vekové vývinové tempo môže byť zrýchlené – predčasný vývin alebo spomalené tempo – spomalený vývin. Konkrétne psychické poruchy vznikajú z 2 príčin. o organické príčiny (endogénne faktory ?!) – ktoré spôsobujú poruchy fyziologických funkcií centr. nerv. systému – CNS. o nevhodný vplyv sociálneho prostredia (exogénne faktory ?!) – je ich podstatne viac ZÁKLADNÉ PORUCHY o neurózy o poruchy vývinu sociálnych vzťahov o psychotické syndrómy o poruchy reči o poruchy motoriky o poruchy mentálneho vývinu Neurózy – často sa vyskytujúca porucha v psychickom vývine. o môžu narušiť celkový harmonický psychický vývin osobnosti, môžu byť príčinou neprospechu, či výchovných ťažkostí o neurózou rozumieme dočasné funkčné poruchy CNS – vyznačuje sa úzkostnými stavmi (strachom), bolesťami hlavy, únavou, zvracaním, tikami, nespavosťou a pod. o základom vzniku neurózy je konflikt, rozdiel medzi požiadavkami a možnosťami o detské neurózy sa najčastejšie prejavujú poruchami: vo funkcii vnútorných orgánov, spánku, motoriky a psychickej výkonnosti a regulácie správania – vznik neur. ťažkostí závisí od veku dieťaťa, jeho temperamentu, od mentálneho stavu organizmu, ale aj doterajšieho psychického a sociálneho vývinu dieťaťa Poruchy vývinu sociálnych vzťahov – nerovnomerný vývin jednotlivých zložiek osobnosti sa prejavuje v nich. Tento vývin môžu zapríčiniť jednak genotypické dispozície al. nevhodný vplyv sociálneho prostredia. Takýto disharmonický vývin môže byť viac alebo menej patologický. V tejto súvislosti hovoríme o psychopatiách. Psychopatická osobnosť je trvale disharmonická. V detskom veku nemožno hovoriť o psychopatiách, ale iba o disharmonickom vývine , najmä ak sú hlavné príčiny v nedostatkoch a konfliktoch výchovy. V detstve tieto poruchy: o zvýšený psychomotorický nepokoj o klamstvá, podvody, krádeže o túlavosť, úteky z domu o záškoláctvo, neposlušnosť, komplexy menejcennosti Takéto formy porúch – DELIKVENCIA zákonom. Psychotické syndrómy 35

mladiství sa dostávajú do rozporu so


- psychózy sú ťažké psychické ochorenia, ktoré sprevádzajú závažné poruchy osobnosti, poznávacích procesov, emotivity a konania. V detskom veku nie sú vyhranené, základnými typmi – schizofrénia ( medzi 2.-4. rokom a potom 6. – 7.) – postupne sa mení osobnosť, tzv. roztrieštenie osobnosti. maniodepresivita - je charakterizovaná veselou alebo smutnou náladou, príznaky už pred 10. rokom, hoci je v detstve vzácna. Poruchy reči - zaoberá sa nimi – psycholingvistika, foniatria, logopédia, psychológia. Najčastejšie poruchy reči: dyslália, huhňavosť, zajakovosť, dyslexia, dysgrafia. Pre vývin reči je dôležitý potrebný emocionálny kontakt. Poruchy motoriky o jednotlivec pripútaný viac alebo menej pripútaný na lôžko alebo možnosti pohybu obmedzené (myopatia) o ťažkosti v psychickom vývine - detské mozgové obrny, tanec sv. Víta Častejšie sa stretneme s ľahkou mozgovou dysfunkciou (ĽMD), ktorá má podobu ľahkej detskej encefalopatie. Najčastejšie symptómy- hyperaktívne správanie, emocionálna labilita, impulzívnosť v správaní, porucha pozornosti atď. Tieto deti sú v škole nesústredené a často vyrušujú. Ich prospech je obyčajne horší, hoci ich IQ nie. Pri správnom vedení môže viesť k úprave porúch. PORUCHY MEMTÁLNEHO VÝVINU Mentálna retardácia znamená, že rozumový (ment.) vývin jednotlivca sa oneskoruje oproti rozumovému vývinu populácie. Patrí sem: oligofrénia, demencia, pseudodebilita. Oligofrénia – slabomyseľnosť – defektná úroveň intelektových schopností v dôsledku retardácie vo vývine schopností už od narodenia. Je to vrodené obmedzenie , zavinené poruchami v prenatálnom období alebo pri pôrode. Podiel heredity: 30 – 40 % debil. rodičov rodia debilné deti. 3 stupne: o ľahký stupeň oligofrénie – debilita = 3 stupne zníženia intelektu: ľahký, str., ťažký o stredný ----- !!! ------- - imbecilita o ťažký -------!!! ------- - idiocia DEBILITA - celkový duševný vývin zaostáva už od útleho detstva. Sú vzdelávateľní, ale schopnosť učiť sa, je znížená, preto navštevujú osobitné školy. V ich správaní sa – výšený pohybový nepokoj, neposednosť, alebo naopak výrazová tuposť, spomalenosť. IMBECILITA – intelektové schopnosti výrazne znížené, sú vychovávateľní, nie však vzdelávateľní. Slovná zásoba je malá, reč je porušená, ťažko zrozumiteľná. Zaraďovaní do sociálnych ústavov. Ľahšie stupne sú schopné zvládnuť najelementárnejšie pracovné úkony. IDIOT – nie je vzdelávateľný, ani vychovávateľný. Mnohí z nich si neosvojujú hygienické návyky. Neartikulované zvuky. Ak dôjde k poruche intelektových schopností po 3. roku (na ŠPG sme sa učili po 2. roku), teda k retardácii už rozvinutých rozumových schopností, hovoríme o demencii – trvalejší rozpad osobnosti v dôsledku organických lézii. Pseudodebilita – sociálna oligofrénia, vzniká zanedbanou starostlivosťou o dieťa, ktorá neposkytuje potrebné vývinové podnety. Intenzívnou starostlivosťou sa dá odstrániť, rozumovú zanedbanosť postupne znížiť. 36


37


18.UPLATNENIE PSYCHOLÓGIE A V SPOLOČENSKEJ PRAXI

V INÝCH

VEDÁCH

Bez psychológie nemožno získať komplexný obraz o človeku a jeho osobnosti. V súvislosti s tým je nesmierne dôležitý teoretický význam psychológie, pretože umožňuje svojimi poznatkami kompletizovať pohľad na človeka ako osobnosť a tým završuje poznanie o človeku. Ďalekosiahly je význam psychológie pre prax ako nevyhnutného článku starostlivosti o človeka. Psychologickými službami sa dovršuje starostlivosť zdravotná, školská, sociálna, právna, súdna. V spolupráci s inými vedami – lekárstvo, sociológia , pg prispieva k duševnému zdraviu, optimalizácii života a životných podmienok človeka v spoločnosti. PEDAGOGIKA – nemôže sa rozvíjať mimo komplexu vied zaoberajúcich sa človekom (vývinová ps., všeobecná, sociálna ). Kto chce účinne pôsobiť na duševný život, musí poznať zákony tohto života. Znalosť psych. je predpokladom účelnej výchovnej práce. Psychológia sa nazýva okom výchovy. Oboznamuje pgického pracovníka so zákonitosťami psychickej činnosti človeka v rôznych vekových obdobiach a so zmenami psychiky, ku ktorým dochádza vplyvom vyučovania. Mimoriadne veľký význam pre riešenie pgických problémov majú výsledky výskumov myslenia, pamäti, motívov, potrieb, záujmov, zvykov. Poznanie osobností žiakov je jednou zo základných podmienok úspešnej výchovy a vyuč. . SOCIOLÓGIA, LEKÁRSKE VEDY, RIADENIE (ako riadiaci pracovník)

ČERPALI SME: Drlíková, Ďurič - Učiteľská psychológia; ĎURIČ-ŠTEFANOVIČ A KOL.: Psychológia pre učiteľov; Učebnica Všeob. psychológia pre 2. roč. pgických škôl= Pardel- Kováliková + z jej prednášok

38

1. PSYCHOLÓGIA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA. DEFINÍCIA, PREDMET

Recommend Documents