Zborník ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu ZBORNÍK. ocenených súťažných prác. Cena Andreja Chudobu. 4. ročník

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu

ZBORNÍK ocenených súťažných prác

Cena Andreja Chudobu

4. ročník 2002

1

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu

Náš jubilant

ANDREJOVI k 75. výročiu Pre omrvinku chl eba Pre holubie pierko Pre zlatý vlas panny Pre živú vodu sa celý život trápiš. Za konopné pl átno Za muškát v okne Za medovú chuť mukýň Za ozvenu vl astného hlas u druhým grošom za svoj život pl atíš. Na neznámu cestu Na horu bez olív Na tenké sklo jazera Na ostrie nenapís aného Slova si každý deň pripravený vystúpiť, a preto žiješ. Miroslav Pius

Kytica vďaky a priateľský stisk pravice Môže niekto uviť krajší veniec, uviazať pest rejšiu kyti cu a vysloviť úprim nejši e blahoželani e k spisovat eľov ej päťas edemdesiatke než je rozozvu čaný spont ánny juveníliový obdi vný orchester a poetický hlas tvorivý ch vním ateľov jeho diela v rám ci štvrtého ročníka C eny Andreja Chudobu? V tomto novembrovom prítmí ako m aják na mori svieti a úsmevy dobroprajných účastníkov poduj atia, ktoré má dnes celk om výnimočný a azda i symbolický ráz. Ofi ciálne kytice sa prekrývajú s nesm elými vinšami z detský ch úst, vedľa buj arej pesni čky kamarát ov – literátov zazni e i lahodný hlások m alej speváčky. Táto dvojpólovos ť zaiste citlivo rozozvučí srdce nášho jubilant a, veď pri nej, pri triadi ckej symbióze včerajška, dnešk a i zajtrajška si nástoj čivo uvedomuj e požehnanú nesmrt eľnosť tvorcu a žičlivú kontinuitu umel eckého slova. Ukazuje s a, že sériu jeho kníh, množstvo rozhl asových i tel evíznych rel ácií, jeho rozprávačské majstrovstvo, jeho zn alos ť ľudských charakt erov i mágiu ľudovej reči nepokrýva pätina dokum entu a prach zabúdania, ale prostrední ctvom celoslovens kej tvori vej súťaže naplno žij e a odvážne sm eruj e k zveľaďovaniu trval ých hodnôt v klenotni ci slovenského krás neho písomníct va. Svedkovia Chudobových spisovateľs kých tram pôt, literárnych úspechov i neuznaní, s radosťou zisťujú, že náš And rej nikdy otrocky neslúžil mocným tohto sveta, nikdy pred nimi pokorne nekľačal, ale zato krás nym slovom verne slúžil vnímavému čitateľovi a vďačne kľačal pred chrámom umeni a, aby z neho čerpal a aby mu i odvád zal svoju lyri ckú daň. Poďakujme mu za krásne ľudské slová, za poeti cké texty, za zložité osudy jeho literárnych postáv, za obohacujú ce chvíl e strávené nad jeho kni žkami. Do ďalších rokov tvori vého život a mu prevolávam e úprim né ŽIVIÓÓÓ! Doc. PhDr. Jozef Meli cher

2

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu

Pozdrav jubilantovi Andrej Chudoba - občan, spisovateľ Hovo rí sa, že Pukanec m á v prepočít aní na počet obyvateľov viac spisovat eľov ako Bratislava. Toto tvrdeni e je asi pravdiv é, avšak nie je potvrdené štatisti ckým úradom. Jedno je isté: naša obec, bývalé slobodné kráľovsk é bans ké m esto, má dvoch význam ných spisovat eľov. Dnes bude reč o Andrejovi Chudobovi, ktorý sa do Pukanca pri ženil a tu žije so svojou rodinou. Pochádza z neďal ek ej obce Krškany – Zaj ači a Dolina na pom edzí Tekova a Hontu. Jeho tvorba je vyznaním lásky k ľuďom a tun ajšej zemi. Nej eden Pukančan sa spozná v jeho rom áne, alebo objaví bývalú u čiteľku, či svojho triedn eho u čiteľa, opisovaný pohľad z okna na Sitno sa mu zazdá povedomý. Pán spisovateľ Andrej Chudoba sa významnou mierou podi eľa na šírení dobrého mena naš ej obce. Na besedách v škol ách regiónu i širokého slovenského okolia s a žiaci a študenti dozvedajú niel en o jeho tvorbe a osobnom živote, al e získavajú informácie aj o Pukanci a jeho m alebnom okolí. V novem bri sa m ajster Chudoba dožíva 75 rokov. K jeho ži votnému jubileu mu za vš etkých občanov Pukanca žel ám veľa zdravia, život ného optimizmu a tvorivých síl. Jana B a h n o v á starostka obce

Andrej Chudoba - učiteľ, kolega, priateľ Pred štyridsiatimi rokmi som ako m alý žiačik postúpil na druhý stupeň vt edajš ej základnej deväťročnej školy. Triedy boli umiestnené v hlavnej budove, ktorú dodnes nazývam e "mešti anka". Tu sa stal mojím triedny m učiteľom Ondrej Hudoba, už vtedy sa podpis oval Andrej Chudoba. Učil nás tel esnú a pracovnú výcho vu, ale často chodil k nám suplovať chýbajúcich u čiteľov. Vtedy sa ľahko nechal odlákať od témy a spoločn e sme blúdili po afri ckej Sahare, po ďal ekej Sibíri, či pod hladinou Paci fi ku. Pán učit eľ nás u čil milovať ľu dí a vážiť si ich prácu, obdivovať a ochraňovaťprí rodu. Výlet y na Veterník al ebo cez Krí žny buk k Hron u sú pre mňa zážitkami na celý život. Dodnes si spomínam na nerozvážnos ť, ktorú som urobil, keď som za loptou sk očil do Hrona. Neutopil som sa a nedostal som ani bitku od pána u čiteľa. Odni esli si to len moje krátk e noh avi ce a tri čko, ktoré som cestou domov cez Li ešnu dolinu sušil na pl eci nastoknuté na pali ci. Keď som ako čerstvý abs olvent nastúpil k nám do škol y, zastupoval som nášho Andrej a, ktorý bol v tom čas e na "tvorivom voľne". Stali sme sa kol egami, ale on už v učiteľskej praxi nepok račo val. Venoval sa napl no literárnej tvorbe. Pri každej príležitosti však pri chádza medzi nás. Poteší nás múdrym slovom, dámam zloží kom pliment, pochváli vínko a možno nájde aj inšpiráciu k ďalšiemu di elu. Náš pri ateľ, učiteľ a spisovat eľ Andrej Chudoba sa dožíva význam ného životného jubilea. Všet ci bývalí i súčasní kol egovi a - učit elia mu srdečne blahoželaj ú. Mgr. Dušan B a h n a riaditeľ ZŠ Pukanec

Sloboda je ako kniha Na knihe, teda na literatúre je najkrajšia sloboda. Tie staré geologi cké vrstvy do hĺbok, tá šírka alt ernatív a variácií, z ktorých si možno vyberať bez prinút enia a manipul ácie. Značná čas ť naš ej literárnej vedy, kritiky a históri e však veci ako etos, pát os, mystérium, cnosť, krása a podobn é vraj rom antické a konzervatívne rekvi zity nie je schopná akceptovať a kl adie dôraz na deštrukciu jazy ka a formy, na chaos, dekom pozí ciu, bezcitnos ť a výsm ech. Je to vlastne dogmati cké popieranie alternatív nosti a variability literatúry, život a, dejinnej kontinuity a kultúrnej integrity. Teda slobody. No Andrejov Chudobov čistý jazyk a štýl a tvar, jeho lyri cký spôsob videni a nášho človeka a svet a sa našťastie ani len trochu nepodobá na séri ovo vyrábaný predávaný hamburger. Treba mu ted a k blížiacemu sa ži votnému jubileu nežel ať frázy o peni azoch a šťastí, treba mu ži čiť knihy. Veľa kníh, ktoré prečít a, veľa kníh, ktoré napíše. Ivan Kadlečí k List priateľovi

3

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Milý Andrej, v mladosti som bol priam pos adnutý poéziou n em eckého expresionistu R. M. Rilkeho. Jeho tichá nali ehavosť, pokora pred Najvyšším, ale najm ä všeprítomn é vedomie o svojej vl astnej ni čotnosti, boli hádam tie znaky jeho poézie, ktoré ma fasci novali. Veď kto z nás / a ni e to ešte hlboko veri aci človek, akým bol R. M. Rilke / by dokázal Bohu adresovať t akúto výčitku: „Ó, Bože! Čo by si robil bezo mňa, keby som zom rel? Som tvoje rúcho, tvoja ži vnosť, bezo mňa by si stratil zmys el.“ Je v to toľko človečej stato čnosti a vzbury zároveň. Toľko nesmrt eľnosti a konečnosti zároveň, že to až vyráža dych. A tak, keď si na Teba ticho v kútiku duš e po tieto preddušičkovské tajomné dni spomínam, ba dokonca sa Ti odvažuj em týmto listom blahožel ať k Tvojmu krás nem u životnému jubileu, ani nevi em ako s a mi vynoril z pam äti práve tento básnik a jeho krásne verš e. A možno to nie je len intuícia, ktorú my obidvaja v sebe nosíme už o d narodenia, pretože večný Boh s a nad nami zľutoval ešt e kedysi, keď sme boli v minulom život e, možno je v tom nej aká zákonitos ť, ktorej jednoducho nerozumi em e, pretože sme len a l en ľudi a. A možno je to tým, že je medzi Tebou a tým mojím obľúbencom nej aká spojitosť. Aj Ty si bol celý život odsúdený na písanie, tvoreni e pravdivých, menej pravdivých, ba až fant astických dejov, pretože si musel. A pret ože ... neh ambim e sa k tomu obidvaja pri znať, chcel si sa skrze napís ané slovo stať nesm rteľným. Teda, chcel si sa stať tak tro ch u /ó aspoň tak trochu! / Bohom, pretože Boh je večnos ť, a pret ože aj kniha nami napísaná môže sa aspoň tro chu k tejto večnosti priblíži ť. Ale za všetko sa platí. My platím e samotou, rozorvanosťou duše, veľa krát n epo chopením, mukami tvorby. Toto všetko si prežil. A toto všetko budeš prežívať do konca svoj ej fyzi ck ej prítomnosti na tomto svete. Ale dn es, keď s a dožívaš takého krás neho, priam nestorského, abrahámovského veku, akoby si Bohu aj Ty spolu so mnou a s Rilkem adres oval tú tichú, zhovievavú, ale človečiu výzvu: „Bože, ešt e nie! Čo by si robil bezo mňa, keb y som teraz zomrel?“ A som pres ved čený o tom, že Najvyšší túto Tvoju výčitku a prosbu zároveň počul, zamyslel sa, poradil sa s anjelmi a vydal všeobecné nariadeni e pre cel ý vesmí r, aby Ti veľký nebeský terminátor prest al počít ať Tvoje dni tu medzi nami na Zemi. V hlbokej úcte Tvoj priat eľ Miroslav Pius

Andrej Chudoba

Krajina môjho srdca Krajina v karpatskom oblúku. Krajina v srdci Európy. Krajina človeka. Krajina v našom srdci. Zem požehnaná pôvabom a krásou, vencom rovín a pl anín, stovkami ri ek a dolín, stúpajúci ch do hôr. Krajina naš ej duše, krajina nášho detstva, krajina našich odch odov a návratov, vo svoj ej nekonečne pest rej mnohotvárnosti. Krajina v belasom objektíve, krajina v siedmych farbách dúhy, krajina v štyroch prem enách, krajina v prítomnom čas e i v čase pred čas om, keď ju Stvoriteľ vym odeloval medzi Dunajom a Tatrami. Horský veniec, oven čený spomi enkami, spevmi a poézi ou, zobrazený magi ckým m édiom brúsenej šošovk y, zvecňujúci a zvečňujúci „okamih chvíle“ v mozaickom i panoram atickom obraze krajiny, ktorú nazývam e naš ou vlas ťou. Je to naoko chladný neos obný záznam, no len čo sa um elcove obrazy dotknú náš ho chl adnúceho srdca, našej uštvan ej pam äti a naší ch blednúcich spomi enok, jeho oko sa stáva naším okom a zo zdanlivo zabudnutých hĺbok sa ozvú hl asy domova – fl auty žĺn, švitor lastoviči ek, škovrán čie trilky, šum vet ra stebiel, tráv a stromov, vním ame zurčanie potoka, vôňu viní c, oráčin a smrečí n, červené maky, pripomínajúce pot a krv – naše st áročn é dejiny. Krajina môjho srdca je vlastne legenda domova, legenda kam enných a šind ľových štítov, v nej sa vraci am e k rozp rávkovým horám – žel ezným, medeným a zlatým, k volaniam a ozvenám, medzi ktorými sa odvíj al náš osud, naše ľu dské bytie a nebytie. Tu zostali hroby, s krížami v tráve, pripomínajúce potopené lode. V stromo ch a v trávach pri ich nohách prúdi naš a miazga, v ich stonkách a korunách šumí naš a krv. Napos pol leži a na posv ätných výšinách. Túžba po vlastnej postati býval a často ich osudom a rodná zem im doži čila aspoň k ameň na pomníky. Aj oni odpočívajú v krajine nášho srdca – materské náru čia a ot covské napomenutia – nasýtení zem ou až po ústa, odpočívaj ú v pokoji ako námorníci vo svojom mori. A mnohí, čo umreli v kraji, kde im nep atril a ani zem nad hrobom sa vracajú sem v popole, aby odpočí vali v krajine svojho srdca – v kraji tisícich krí žov a tisíci ch ozvien. Taká je krajina nášho srdca – zem živých a mŕtvych. Nezm ocnili sme s a jej zbraňami, ale pluhmi a motykami. Tu sme stavali hrady, chalupy, zvoni ce, kostoly a chrámy. Tu sme orali plytko, al e siali hlboko, až do podstaty, až na dno byti a. Tu sme prežili svoj e hriechy i tresty, tragédie i pohromy, al e aj slasti a rozkoš e Epikurovej záh rady. Tu ešte láskavo ohmat ávam e otcovs ký nôž a matkin modlit ebník. Tu - na otcovskej roli a na matki nom dvore, čítam e ich životný príbeh, od začiatku až do konca a ich tvrdohl avá vernosť nás čímsi

4

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu nad chýn a a d esí. Nuž, aj tu kdesi, v krajine náš ho srdca, z dávneho dubového vedra píj ame svoj obraz a potom mocným dy cho m ho ruším e ako Boh svojím dychom ruší naš e bytie. Z tohto džberu píj ame alegóriu života, neodv olat eľn é poslanie – od žriedl a k Oceánu – od narodenia po smrť. Tak zelené žriedla dom ova liečia naš e bolesti a uzmierujú naš e nasm rť unavené telá a duše. Je to krajina nášho srdca a slnka, čo presvecuje vš etky tmy a hmly. Je to naš a zem, nad ktorou slnko nikdy nezap ad á. Malá na mape svet a, ale veľká v obraze naš ej duš e. Krajši a ako najkrajšie krajiny na obrazoch starý ch majst rov. Krajina ako otcova roľa a matkine dlane. Krajina posvät ných miest a ci est. Krajina drev en ých štítov vzopätých na spôsob rúk. Krajina ako modlitba, stúpajúca k nebu. Krajina ako Progl as, ako žalt ár, ako roztvorená kni ha Písma. S ňou žijeme a plyni em e v spoločnom prúde nerozdi elneho času. Je našou al fou a omegou, znam ením vypál eným na našom čel e. Propozí ci e 4. ročníka literárnej súťaže

Cena Andreja Chudobu Vyhlasova telia: Obec Pukanec, MO MS Pukanec, ZŠ Pukanec Spoluorgani zátori: OÚ – OŠM aTK Levi ce Dom Mati ce slovenskej Levice SB PRESS Tlmače medi álny partner POSLANIE SÚŤAŽE Poslaním súťaže je rozvoj vl astnej tvorby ži akov v podobe poézie a vš etkých prozaických žánrov, s cieľom podporov ať rozvoj tal entov a umožni ť im prezentovať sa. Súťaž je celoslovenská, určená žiakom zákl adných a stredných škôl na území Slovenskej republiky a dospelým začín ajúcim autorom. ORGANIZÁC IA SÚŤAŽE Súťaž prebeIA hl a v jednom kol e v troch kat egóri ách – osobitne v poézii a v próze. 1. kategó ria - žiaci 8-ročných gymnázií prím a až kvinta - žiaci 5. – 9. ročníka ZŠ 2. kategó ria - žiaci 4-ročných gymnázií - žiaci stredných odborných škôl - žiaci stredných odborných u čilíšť 3. kategó ria - dospelí Do 4. ročník a súťaže Cena Andreja Chudobu sa prihlásilo 197 autorov, ktorí zaslali 350 prác, z toho: v 1. kategórii 124 autorov 183 prác v 2. kategórii 47 autorov 99 prác v 3. kategórii 26 autorov 68 prác Poro ta pra covala v nasledovnom zložení: I. kategóri a: Mgr. Helena Bónová PaedDr. Viliam Kotrus PaedDr. Jozef Výboch II. kategóri a: Mgr. Magdal éna Vajdová PhDr. Anna Vydrov á Mgr. Ľudmila Kušnírová III. kat egó ria: PhDr. Mirosl av Pius Ľudovít Bakaj Mgr. Milan Bukoven SLOVO POROTY Do I. kategóri e 4. ročníka Ceny Andreja Chudobu prišlo 183 prác. Kým v súťažných prácach pred ch ád zajú ceho ročníka bola nadmi era smútku a domi novala tém a drogy, autori 4. ro čníka C eny Andreja Chudobu siahli po témach vlastných mladým ľuďom. Je to láska, priat eľstvo, vzťah k zvierat ám, prírode, al e aj vyjad reni e postoj a k probl émom dneška. V poézii prevl ádala osobná a spoločenská lyrika, v próze k naj častejším žánrom pat rila povi edka, 11–12– ročn ým začín ajúcim autorom bol a najbližši a realisti cká rozprávka, báj, bájka a poves ť. Kompozične aj štylisticky boli na veľmi dobrej úrovni.

5

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Literárn ou súťažou 4. ročníka Ceny Andrej a Chudobu žilo cel é Slovensko. V I. kategórii sa ozvali hádam všetci sú ťažiaci a víťazi predchádzajúceho ro čníka, pribudli noví autori a čo najvi ac pot ešilo, že aj cel é školy z obcí, z ktorých ni ektoré nemôžem e nájs ť na mape a ni ektoré len na podrobných mapách Slovenska. Počet súťažných prác v porovnaní s 1. ročníkom C eny Andreja Chudobu klesol, pribudlo prác s vysokou úrovňo u. Je dobre, že Cena Andreja Chudobu pokračuj e a obj avuj e Slovensku nádejných autorov už aj v I. kategórii. Mgr. Helena Bónová predsedníčka porot y V II. kategórii komisi a posúdil a zasl ané práce a skonšt atovala, že úroveň prác je dobrá. Ist é zmeny nast ali v témach, ktoré si študenti vyberali v poézii. Prevl ádajú témy vyj adrujúce smútok, sklam ani e, rozčarovani e a to nie len v osobnom život e, ale aj v spoločenskom. Možno práve preto, a to nie len svojou kvalitou, vyniknú básn e, v ktorých zas vieti „slniečko“ a sú pozitývnym pohľadom na svet (Májová a júnová chvíľka poézi e). Osobitný prístu p v tvorbe básne a chápani e svet a sa prejavilo v niektorých básňach, najviac nás oslovil súbor básní WORD 819. V próze, ktorá bola zastúpená oveľa m enším počt om príspevkov ako po minul é roky, sme zaznamenali istý posun v kvalit e príspevkov. Aj keď mnohé nedos ahovali úroveň stredoš koláka al ebo boli pri em erné, ocenené práce vynikli svojou kvalitou a považujem e ich za veľmi dobré práce, ktoré sú prej avom záujmu autora o písanie a jeho znalostí v štylistike, ako aj o aktuálne otázky ml adého, moderného človeka v život e. (Robot, So mnou nerátaj a i.) Našli sa aj príspevky, v ktorých sa spáj ala ni zka úroveň tvorby textov s vyj adrovacími prost riedkami, slovnou zásobou a najm ä tém ami, ktoré pravdepodobne nie sú skús enosťou väčši ny stredoškolsky študujúcej mládeže. Poslaním literatúry j e nie len pôsobiť na mysl eni e, ale aj na esteti cké cíteni e čitat eľa, mala by nás nie len prov okov ať, al e aj poľudš ťovať, čo s a mnohým prácam darilo. Pri čítaní prózy a najmä poézie sme prežili pár pekných chvíľ, teší nás, že medzi našou mládežou sú začín ajúci autori, o ktorých možno raz budem e počuť vo svet e krásnej literatúry. Mgr. Magdal éna Vajdová predsední čka por oty Začnem tým, čo ma v III. kat egórii prekvapilo príj emne. Bola to jednoznačne próza. Môžem bez nads ádzky poved ať, že práce, ktoré porot a ocenil a majú takú um el eckú úroveň, ktorá ich predurčuje na publikovanie v umelecký ch časopis och. Primárnym kl adom týchto krátkych povi edok je ich nekonvenčnosť a jednoznačné obhajo vani e životných postojov ich autorov. Prózy, tie ocenené, ale aj iné, sú prežit é a povedal by som, že aj preb olen é. V každom prípade až bytostne pravdivo odrážajú duš evný svet autorov. V porovnaní s minulým roční kom sa v tomto roku objavilo vi ac kvalitných prác. V poézii autori už takí úspešní neboli. Permanentne sa znovu a znovu zjavujú básne, ktoré sa tvária, pred stierajú a vkĺ zavajú do neži adúceho a sladkastého s entimentu. Niektorí mladí adepti poézi e akoby si neuv edom ovali, že aj keď píšem vi azaným verš om musím poznať jeho zákl adné zákonitosti. Jednoducho aby som sa neobli ekol do toho, čo s a tu nosilo pred päťdesi atymi rokmi. Chcem s a preds a obliekať moderne, nie? Mnohé bás ne a i ch autori doplácajú na tzv. „ faloš ný pátos“ . Báseň je vnútorn á, intímna výpoveď o sebe. A tak ju aj treba tvoriť. Ale aj tu sa obj avilo pár autorov-autori ek, ktorí sa vyhli úskaliam a presvedčili čit ateľa aj porotu. PhDr. Mi roslav Pius preds eda porot y

Zo znam zú čas tnených škôl : ZŠ Brehy ZŠ Lokca ZŠ Handlo vá ZŠ Rybník ZŠ Varín ZŠ Vlčany ZŠ Želiezov ce ZŠ Tlmače ZŠ Kozáro vce I. ZŠ Levice II. ZŠ Levice IV.ZŠ Levice CZŠ Levice

6

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu VI.ZŠ Levice ZŠ Starý Tekov ZŠ Veľk é Ripňany ZŠ Plavé Vo zokany ZŠ Pohronský Ruskov ZŠ J. Holého Šaľa ZŠ Kudlovsk á Hum enné ZŠ Komens kéh o Námestovo ZŠ Jána Vojtašš áka Zákam enné ZŠ Jozefa Horáka Banská Štiavni ca PaSA Levice DOŠ Tlmače Gymn ázium Senica Osem ročné gymnázium M artin Gymn ázium Hubeného Bratisl ava Športov é gymnázium Trnava Gymn ázium M yjava Gymn ázium Topoľčany Gymn ázium Žilina Gymn ázium Želiezovce Gymn ázium Antóna Bernoláka Nám estovo Gymn ázium Terézie Vansovej Stará Ľubovňa Osem ro čné gymnázium Turči anske Teplice Gymn ázium Andrej a Vrábl a Levi ce Gymn ázium J anka Kráľa Zlat é Moravce Gymn ázium Kysucké Nové Mesto Stredn á poľno hospodárska škola Nitra Stredn á pri emys elná škol a Zlat é Moravce Cirkev né os emročné gymnázi um Šahy Gymn ázium s vyučovacím jazykom maďarským Želi ezovce Spracovala Jana Maľová, Mgr. Zu zana Ďurčová

Listina víťazov 4. ročníka súťaže Cena Andreja Chudobu I.kategó ria POÉ ZI A 1.miesto: Kristína Káčeriková, ZŠ J.Vojtašš áka, Zákamenné 2.miesto: Veronika Jakubová, ZŠ Kudlovská, Humenné 3.miesto: Samuel Židek, Gymnázium Seni ca Čes tné u znanie Veronik a Kľačková, IV.ZŠ, Levice Luci a Mihálo vá, IV.ZŠ Levice Želmíra Marko vá, ZŠ Vlčany Ann a Gáb oro vá, ZŠ Varín Monika Porubská, ZŠ Rybník Miriam a Košút ová, ZŠ Varín Mich ael a Žinčáková, ZŠ Kudlovská, Hum enné Milena Mik ytová, Gymnázium A.B ernol áka, Nám estovo Monika Urb anová, ZŠ Želiezovce PRÓ ZA 1. miesto: Božena Florková, ZŠ J.Vojtášš aka, Zákam enné 2. miesto: Michal Parák, I.ZŠ Levice 3. miesto: Mirka Sal ajová, ZŠ Komenského, Nám estovo Čes tné u znanie Petra Hrn čiarová, ZŠ J.Horáka, Banská Štiavni ca Jakub Turek, Športové Gymnázi um, Trnava Ann a Den ešo vá, CZŠ Levi ce Mári a Sivá, ZŠ Kudlovská, Hum enné Matej Sakt or, ZŠ Starý Tekov

7

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Kristín a Korš ňáková, 8-ročné gymnázium, Martin Mari an a Mes árová, ZŠ Plavé Vozokany Nina Kellov á, ZŠ Handlová II. kategóri a POÉ ZI A 1. miesto: Ľubica Jurčovičová, Gym názium Bratislava 2. miesto: Štefan M elkovi č, Gymnázium Terézie Vansovej, Stará Ľubovňa 3. miesto: Katarína Bukovenová, Gymnázium Želiezovce Čes tné u znanie Luci a Figurová, Gymnázium Myjava Ľubica Mikluši čáková, Gym názium A.Bernol áka, Nám estovo Peter Karabi noš, Nitra Martin My nár, PaSA , Levice PRÓ ZA 1. miesto: Adam Miho čka, Športové gymnázium, Trnava 2. miesto: Marek Opaterný, Gymnázium A.Vrábľa, Levice 2. miesto: Mári a Vavrečanová, Gymnázium A.Vrábľa, Levi ce 3. miesto: Katarína Šipulová, 8-ročné gymnázium, Turčians ke Tepli ce Čes tné u znanie Eva Ryb anov á, Gymnázi um, Topoľčany III. kategóri a POÉ ZI A 1. miesto: Zdenka Laciková, Holí č 2. miesto: Zuzana Fabianová, Štrba 3. miesto: Michal M ališ, Martin Čes tné u znanie Štefan Chudý, Hronské Kľačany Martin a Koll árová, Hronské Kľačany Dominik a Kais erová, Hlohovec PRÓ ZA 1. miesto: PhDr. Mári e Majt ánová, CSc., Bratislava 2. miesto: Oľga Kraj čiová, Zvolen 3. miesto: Milo Hron, Tlmače 3. miesto: Jozef Kottra st., Levice Hlavná cena PhDr. Márie M ajtánová, CSc., Bratislava Spracovala Mgr. Zuzana Ďurčová 1.mies to v I. kategórii POÉ ZI A Všetkým All alebo vš etci. Žijeme. Sme. Bývam e. Na tejto zemi... Nech ávame za sebou niť. Niť svojich neuvážených činov. Na NAŠEJ zemi. Možno to u ž ani zem nie je! Lebo j eden tvor, najúbo hejší, no zároveň najväčší, doplazil sa na ňu, aby ju urobil špinavo u

8

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu krvavou ozbrojen ou... Ste šťastní? Ste spokojní? Kto mi odpovie? Odpov ed ajú mi sklonené ľuds ké hl avy hľadi ace na zem. Na n ajväčší dar, aký sme kedy dost ali. Zachráňm e ju! Zachráňm e sa! Rozh ádžme svoj e srdcia do cel ého sveta, aby nastalo DOBRO, MIER a LÁS KA! VŠETCI. Srdcer vúce ticho Sedím tu s tebou, a myslím na to, že ži adna ozvena neod razí naš e slová, lebo žiadne ni e sú. Nen ájdu s a žiadne zatúl ané slová, ktoré by si pomýlili cestu a prišli práve k nám? Chcem s a s tebou rozprávať, možno aj ty. Med zi štyrmi očami. Iba ja a ty. Čo by som dala za to, keby moj e ucho začulo obyčajné slovo. Poďme s a spolu rozprávať, spoločn e zb úrame hrubú stenu ticha. Za touto sten ou bude určit e lúka plná slov. Rozpráv ajme s a, nech nie som sam a so svojimi slzami. Veď v každ ej mojej slze je ukryt á Túžba byť s tebou. Začnime s a ro zprávať. No ako začať? Asi zas len mlčaním. Kristína Káčerí ková ZŠ J. Vojtaššáka, Zákamenné

2.mies to v I. kategórii POÉ ZI A Rosa padajúca z neba Plach é pohľady lás ky. Sem a tam pobi ehaj ú čak ajú, uhýb ajú, utekajú... toto neučia vedy.

9

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu

To sa učí človek sám. Učenie n epo vinné, ale n ežn é, plaché... Z úprimn ého srdca sa lej e láva, ktorá n ep áli. Srdce ro zpál en é, prek ypujú ce radosťou. Po okraj naplnené tekutinou tak vzácnou... Nev yrobi a ju chemici. Nijakí vedci n eprídu na jej zloženie. Je tajomn á... Plná objavov Skrýva s a pod zl atým závojom Dá sa po zn ať iba niektorým A tí sú takí šťastní, že n epo zn ajú nijaké prekážky Nevedia, čo je to strach... Veronika Jakubová ZŠ Kudlovská, Humenné 3.mies to v I. kategórii POÉ ZI A Obro via Tak som tam stál Obťažkan ý slzami Čo silným sú ku sláve A slabým n a hany Fúkal som slovami Do neú prosn ého vetra Nieko ho obrúsil Kým iný zv etral Hád zal som žartami Odrážali sa od steny Silným sa rát ajú Slabým sú päs ťami Viazal som ohnivká Retiazky ro zho voru Silný mal dužinu A slabý iba kôru Zabú dal že dýchanie Mi ticho dvíha pľúca Keď vôkol je len fu čani e A obor ob ra rúca Cereálie zrenice neskal ené priesvitnou

10

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu potupou mihalnice kropené dažďovo u vodou oči silných po zápase ostávajú su ché nepoznám nespozn ám pram eň tej sily do raň ajkov ých cereálií mi padajú sl zy a vank úš sa už nepýta prečo ma sv et mrzí Samuel Židek Gymnázium, Seni ca Čes tné u znanie v I. kategórii POÉ ZI A Báseň druhej šance Keď deň zahalí či erna tma a ty nevieš ako ďal ej, keď myslíš len na žiaľ a strasti púti dlhej, keď máš po cit bezradnosti a šancu má l en nádej, nesmieš sa l ásky vzdať a bojovať ďalej. Keď zú falo si povzdychneš a po ceste kráčaš, keď vzop rieš s a osudu a zabud neš na čas, máš ešte šancu nájsť to, za čím kráčaš. Keď ro zplačeš sa v zúfalstve a v záchv ate ži aľu, keď myslíš len na jedno, či pravidlá ži vota obís ť sa dajú, má ešte nádej, že nemožné s a stane, že možno od života ďalšiu šancu dost aneš. Veroni ka Kľačková IV. ZŠ Levice 1. miesto v I. kategórii PRÓ ZA

Kde bolo, tam bolo...

11

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu

Bolo o päť minút osem a o chvíľu sa M ari an e Grejovej malo začať vyučovanie. Už pol roka pôsobil a v malej dedink e niek de na konci sveta ako učiteľka na zákl adnej škole. Je pondelok. Jej žiaci tento deň určite v láske nem ajú, preds a je to ďalší začiatok trápeni a, no pre slečnu M ari anu je to začiato k niečoho, čo ju baví a zároveň je jej zam estnaním. Vošla do triedy, v ktorej ju už čakali šiest aci. Na prvý pohľad bol a trieda úplne jednoduchá. Tvorili ju lavice, učiteľský stôl, tabuľa a v rohu dve veľké skrine, ktoré slúžili na us kladňovanie školských pomôcok. Už na prvý pohľad bola tri eda st ará. No keď sa tri eda zapl nila džavot om detí, jej všednosť sa vyt ratil a. Slečna Mari ana bola šťastná, že je práve tu. O niečo ťažšie síce bolo zabudnúť, al e postupne si zvykl a a mal a pocit, že si všetci zvykli aj n a ňu. Je ťažké získať si úprimné srdcia detí. Mari ane s a to podarilo, lebo im dala to svoj e. Práve sa mal a začať hodina zem episu, ktorú si všet ci obľúbili. Všetko prebiehalo ako oby čajne. Mariana najprv svojim žiačikom vys vetlila nové učivo a ži aci si zapisovali poznám ky. Tento rok učí ži akov spoznávať našu Zem. Tak, ako bolo zvykom , keď vysvetlila nové učivo, dala slovo žiakom. Mohli sa jej opýtať čokoľvek, čomu neporozum eli. No nezdvihl a sa ani jedna ruka. Nerozum el a tomu. Až doteraz mal a pocit, že jej žiaci majú túto časť hodi ny naj radš ej. Doteraz vždy všet ci spolo čne vhupli do nového učeni a a tešili sa z toho, čo nového sa naučili. Dnes však M ari ana márne hľadala v oči ach žiakov hvi ezdi čky zvedavosti a nadš enia. Na nič sa vš ak nepýtal a. Chcela dôvod ich zm eny v správaní vedieť od nich. Ak jej dôverujú, povedi a jej to. V triede nast al šum. Albert, jed en zo šikovnejší ch ži akov, sa postavil. ,, Chcel si niečo povedať, Albert?" opýtal a sa slečna Mariana. Aj keď na Albertovi bolo vidieť nervozitu, slečna Mariana bola určit e nerv óznejši a. Všet ci stíchli a Albert začal: ,, No viete, slečna Mariana... Ja by...ja by som vám chcel povedať v men e cel ej triedy..." Slečna M ari ana bol a nervózna a bál a sa, čo výjde z Albertových úst. Vedela, že to bude úprimn é a zo srdca. " No, viete, učím e sa o naš ej Zemi. Rozprávate nám o tom, ako vyzerajú rôzne krajiny na našej Zemi. Lenže my ich určite nikdy neuvidím e, veď sme len obyčajné deti. Prečo sa potom o nich mám e učiť? Tomu nerozumi em e." Albert si sadol. Slečna M ari ana sledovala každý jeho pohyb. Odrazu na ňu uprel o pohľad nieko ľko párov očí, ktoré s a dožadovali odpovede. Šokoval a ju otvorenos ť a úprim nosť jej ži akov. Mali pravdu, al e svojím spôsobom. Nemohli ešt e chápať podst atu učeni a a ona nemohl a nájs ť tie správne slová, ako im to vysvetli ť tak, aby to pochopili. Už si v hlave začala spájať správne slová, keď sa otvorili dvere. Do tri edy voši el tunajší pán farár Jaroslav. " Dobrý deň, slečna Mariana. Prepáčte, že vás vyrušuj em, ale už vás vš etci čakám e v kostole", pripomenul jej. Ach áno, prepáčte, stratil a som pojem o čas e. Tak žiaci, počuli ste, ideme do kostol a a k tém e sa zajtrá vrátime." S úľavou si vydýchl a i keď s vedomím, že zajt ra im odpoveď musí dať. Popoludní kráčala cestou domou. Okolo nej sa zobúdzal a príroda zo zimného spánku. Ona ju však nevním ala. Bola smutná, pretože ešt e stále nevedel a, ako ži akom odpovie. Jej snom bolo st ať sa u čiteľkou a byť dob rou učit eľkou. Nechcel a sklam ať svoji ch ži akov a tiež sam u seba. Pár minút po zazvonení stála slečna Mari an a pred dverami triedy. Tentokrát jej na perách pohrával úsmev. Možno nevedel a presne, čo im povie, ale v edel a, že slová, ktoré vychádzaj ú zo srdca, vyjdú z úst samé a vždy m ajú zmys el. Vošla do triedy. Žiaci sa jej pozdravili. Slečn a Mariana si odložil a svoje veci, len pár kníh s obrázkami nádh erných krajín aj s textom nepustila z ruky. ,,Včera nás vyrušili," začala rozprávať, ,, preto vám na vašu otázku odpovi em teraz. Rozdajte si tieto farebné kni žo čky, ktoré som vám priniesl a. Určite každý j eden z vás číta ro zp ráv ky. Však m ám pravdu? Čítate i ch stále dookol a a potom snívate o tom, že sa st anet e princeznami či odvážnymi rytiermi. Al e prečo? Prečo ich čítat e? Prečo, lebo veríte, že to tak raz môže byť. Presne t ak musíte veriť, že raz precestuj ete celý svet. A povedzt e, kde by ste zašli, keby ste neovl ádali zem epis?" Usmi ala s a na ži akov a oni jej úsmev opätovali, pričom si prezerali knižky. Medzi sebou si plánovali, kde vš ade pôj du. Deň predtým sl ečna M ari ana omyl om zakopl a o svoju starú rozprávkovú knižku. A vtedy pochopil a, ako im to vysvetlí. Pred sebou mal a iba obyčaj né deti obyčajných ľudí. Bolo pre ni ch dôl ežit é mať vi eru. Už to ani zďaleka n eboli obyčajné deti. Slečna M ari ana bola šťastná. Dala svojim žiačikom vieru a nádej. Dala im veci, ktoré mô žeme dať, aj keď ich s ami nem áme. Božena Florková ZŠ J. Vojtaššáka Zákam enn é

2. miesto v I. kategórii PRÓ ZA Ako som sa dočkal sestričky Písal sa rok 1998. 27.júla sme odcestovali do Banskej Bystrice a vš etci sme čakali na príchod nového čl ena rodiny. Každ ý deň som chodil za maminkou a sledoval som, ako s a má bábätko v maminkinom brušku. Každý večer som zas pával s myšlienkou na bábät ko. Bude zdravé? Budem sa mu páčiť? Budem m ať sestričku, po ktorej tak túžim? A keď sa narodí, budem ju vedi eť ako veľký brat obrániť? Ráno som s a zobúdzal celý

12

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu dolám aný a moj a prvá otázka ockovi bola: "M ám už sest ričku?" Deň "D" sa pomaly blí žil. Celé dva týždne z prázdnin som strávil medzi nemocnicou a prechodným bydliskom u tety Vi erky v Banskej Bystrici. S blížiacim sa termín om narodenia nášho bábätka prišla zl á správa. Môj bratranec Andrej má salm onel ózu a museli sme ísť z prech odn ého bydliska domov. Ani si nevi ete predstavi ť, koľko plaču nastalo. Vtedy sa mi zdalo, že po čuj em plak ať aj n aše bábät ko. Určite mu bolo ľúto, že v takej ťažkej chvíli, ktorá ho čaká, zostal o samé, iba s maminko u a ja, veľký brat, budem chýbať. Každý deň som z Levíc tel efonoval, ako sa m ajú maminka s báb ätkom, čo je nové, koľko váži, koľko m eri a a dokedy treba ešte čakať, kým sa narodí. 7. august bol skoro taký istý ako ostatné dni posledných dvoch týždňov. Ráno som vst al, umyl som sa, obliekol a začal som chystať prekvapenie pre o cka, pretože m á v tento deň narodeniny. Lenže o trištvrte na desať som mal zvláštny pocit. Z ničoho ni č som vykríkol: "Mám sestričku!" Krstná s babkou ma presvi ed čali, že to nie je p ravda, veď ocko by už aj zavolal. No ja som naďalej trval na tom, že mám sest ričku. Pokračoval som v chystaní prekvapeni a, keď vtom zrazu zazvonil telefón. Vš etko som nechal tak a zdvihol som slúchadlo. V ňom sa ozval ockov hlas: " Miško, máš s estri čku Mišku! Váži 3 kilá, meri a 52 cm." Vt edy som sa tak potešil, že som zabudol, ako sa vol ám. Vyskočil som vysoko od zem e a zvolal som na vš etky strany: "Hurá, mám sestri čku!" O chvíľu prišl a pani suseda, či ešte ni ečo nem áme, lebo po čul a veľký krik a buchot. V okamihu som bol obl ečený a vyrazil som do mesta kúpi ť mojej sest ričke peknú bábiku za ušet rené peniažky z prasi atk a. Na druhý deň prišiel ocko po nás, aby nám predst avil a ukázal toho mal ého človiečika, na ktorého sme všet ci tak net rpezlivo čakali-Mišku. Keď som ju uvidel, neveril som vl astným oči am. Z bieleho vankúšika vykúkala m alá či erna hl avička, ktorá patril a vraj moj ej sestri čke. Bol som prekvapený, že toto "čudo" bude mojou sestrou celý život. Zrazu však Miška otvo rila očká, zvl áštne sa zaškerila a ja som ju pohladkal. Zistil som, že to malé "čudo" ma spoznalo. Určite vedel a, že som jej veľký brat, ktorý na ňu čakal os em rokov a preto sa na mňa usmi ala. Iste všetci uznáte, že niet na svet e nič vzácnejši e ako nový ľudský život. Michal Parák I. ZŠ Levice 3. miesto v I. kategórii PRÓ ZA Ako deti privolávali slnko Uprost red malého mest ečka stál a bytovka. Na jej dvore sa hrávali deti. Hrali s a tam futbal, lozili po preli ezkach, alebo sa hrabali v pieskovisku. Teraz už al e neboli vonku dobré dva týždne. Vonku stále pršal o. Deti museli cel é dni sedi eť dom a. Už prečítali všetky knihy a vyfarbili si všetky omaľovanky, ktoré mali dom a. Chlapcov nebavilo hrať sa stál e s autíčkami a dievčatá už svoje bábiky odložili do kúta. Vš etci boli z toho nešťastní. Vted y dostal Jožko nápad: "M usíme si slniečko pri volať!" Deti hn eď o žili. Vyšli na strechu bytovky a začali vol ať: "Slniečko, zasvieť, ukáž sa nám!" Slniečko ich asi nepo čulo, lebo obloha bol a stále zati ahnut á. V tom ktosi povedal: "Donesm e mu darčeky, určite to pomôže." A tak deti začali nosiť na strechu bábiky, autí čka, lopty, stavebni ce, knižky, ale aj kvety a sladkosti. Zuzka doniesl a aj 10 korún. Slniečko s a ani tak neukázalo a pršalo stál e ďalej. Smutné deti sa sklam ané pobrali domov. Vted y začal fúkať viet or, rozohnal oblaky, vysušil mláky a na deti sa začalo z obl ohy usmievať slniečk o. Šťastné deti vybehli s krikom na dvor. Mirka Salajová ZŠ Komens kého Námestov o Čes tné u znanie v I. kategórii PRÓ ZA O školskej taške, z ktorej kúzelníková dcéra vyťahovala budíky a z peračníka zajace Raz za daždivého dňa bolo v triede pochmúrne. Žiaci dopís ali úlohy, pozbi erali zošity a hniezdia s a v lavici ach, vyzivujú, jedným slovom nuda. ,,Neved el by niekt o z vás ni ečo vesel é?" spytuj e sa pani u čiteľka. Vst ala Zuzka, kúzel níkova dcéra. Jej otec často vyst upuje na est rádach a dva razy bol v tel evízii. ,,Ja by som hádam vedel a, otec ma niečo naučil." Vysúk ala si Zuzka rukávy, vzala svoj perační k a iba keď začne z neho vyťahovať zaj ace! Peračník bol čierny, nuž aj zaj ace boli čierne. Ale potom vzal a Elenkin peračník, ten bol červený a začala

13

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu vyťahov ať červené zajace. Už ich bolo ojojój ! Cel á trieda sa zajacami len tak hemžil a. ,, No zajacov by sme m ali už dosť," vraví pani učit eľka, ,, nevieš ešte dačo iné?" ,,Ešte viem budíky, "vraví Zuzka. Vezme t ašku a začne z nej vyberať budíky. Založila budíkmi cel ú lavicu, potom druhú a tretiu. Už sú plné aj obloky a n apokon aj stôl. Budíky tikajú, zvonia a deti výskajú, uši si zapchávajú, taká senzačná hodina! Vtom sa dv ere otvori a a vojde školník. ,,Čo je to tu za jači areň? Opravovňa budíkov?" A v údive spľasne rukami. Len čo spľas ol rukami, všetky zajace i budíky zmizli, akoby ich nikdy nebolo bývalo. ,, Prepáčt e," ospravedlňoval sa školník učiteľk e, ,,dal som sa strhnú ť." ,, Prišiel som vám len povedať, že už dávno zvonilo na prest ávku." Od tých čias ži aci vždy dávajú pozor, keď otvárajú tašku, či v nej nenájdu budíky. A keď otvárajú peračník, jastria očami, či z neho nevyskočí zajac. Ale kdeže! Také divy sa daria l en kúzelníkovej dcére. Petra H rnčiarová ZŠ J.Horáka Bans ká Štiavni ca

1.mies to v II. kategórii POÉ ZI A

Májová chvíľka poézi e Naše ja Zmrazili nás do karbonitu nepo zn ania a cudzosti 37 neznám ych ľudí a teraz od n ás chcú vrel é prejav y, horúce vzťahy, blázni.. Čo sme vlastn e my? Veľké sv ety uväznené v malom pri estore jedinej triedy a snažia s a nás zharmoni zovať. Takmer tretia svetová ak sa to však podarí príde po 4 -ro čnom úsilí a bojovaní stužkov ý mier.. No zatiaľ stojíme na útes e a záplav ové vlny neznám a na nás do rážajú zľahka lákajú, tie prílivy nového poznani a sme tak v eľmi smädní po skúsenostiach, že chcem e splynúť s vodami tam dolu a pritom štverať sa na vrcholy hôr. A až bu dem e končiť? Stále tu budem e stáť na tom istom útese z živých skál kreh ký ch ako sklo budem e polemizovať nad relativitou nás a oceánu a potom zm ením e sa na vodopády túžobn e a n apäti e očakávajúc kto skočí prv ý, kto prvý vlej e sa do morského svet a, života ..

14

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu

Júnová chvíľka poézi e

Atlas vesmíru Škola? Slnečná sústava. Tak malá v pri estornom vesmí re, no školí hviezdy (komp en zujú c si tak komplex m enejcennosti ) a vysiel a komét y na ďaleké cesty vzdi alen é smery... Aj škola má svoj e či erne diery občas si my, bodky, plan etárne b rázdim e mliečnou dráhou v ústrety sv etlojasnej budúcnosti.

A práve teraz sedíme na dnách p resýpacích hodín. Zhora na n ás padajú, či priam o sa vali a zrnk á pies ku, vesmírneho prachu tie malé symb oly pominut eľnej večnosti. Učím e sa ch oreografiu chaosu večné to slov á a vrakmi starých vesmírnych lodí skáčem e hyp erpriestorom s nad svet elnou rýchlos ťou túžiac preleti eť vš etky gal axi e v jedinom ok amihu... Vstupuj eme do tmy z tmy získavam e tel eport y do neznáma. Stojíme na prahu vesmíru a chyst ám e sa urobi ť prvý krok... Ľubica Jurčovi čová Gymnázium Bratislava 2. miesto v II.kategórii POÉ ZI A o Adamovi Adam nefajči ar zarytý denno den ne v záhradke okopáva svoj život chce vraj vysadi ť súkrom ný raj ..................................................... sezó na b ásniko v

15

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu začín a skoro z jari rozk vitnú a píšu najprv o jari, o láske potom o jablkách o sklamani ach zav rú c diár na poslednom liste zaspávajú ............................................................ o dvan ástej stredo eu rópsk eho čas u ožív a moje srd ce a toto je nah á bás eň o neľúbení ............................................................ milujem ch émiu tvojich vlaso v a nežne sa chv ejú ce svetlo záp aliek ak ma raz up ália budeš p rvá ktorej to oznámim ....................................................... v tmavej izb e zreničky takm er nevidi eť cítim parfém a počuj em ak o ti zlyhávajú pľúca letíme do údoli a kam je strážn ym anj elom vstup zakázaný žijem slov á a pijem z tvoji ch pier kedˇ oros ená ako ranná lúka šepk áš moje meno .................................................................... existujú anj eli čo skrý vajú n aše túžby ako sv ätojáns ke mušky vždy k eď po zeráme kľúčo vou dierkou do toho druh ého spájajú naše t elá obl ečené v daždi sme potich u odsúdení na lásku Štefan Mel kovi č Gymnázium T. Vansovej Stará Ľubovňa 3. miesto v II. kategórii POÉ ZI A Človečina Deň HOMO Plyš. Znie to tak prazvláštne.

16

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Medv edík. Plyšom je súčasne. Vodop ád. Ukryj e tajomstvá. Priesečník. Dva bo dy nep oznám. Myšlienk a. Nič mi tu nesedí. Anjelik. Zaspin kal v páperí. Chémia. V tele sa k rúti Zem. Puklina. V srdci ju prin esi em. Únava. Ťahá sa za vlasy. Modlitba. Záchran a pre masy. Zima. Sneží mi na dušu. A potom krik a zhon a plač a tma a dotyk ruk y. A preč je hml a. opäť n ám svitá a plyš zni e tak prazvl áštne..... Obava Nas adíš si okuliare bez ski el a svet sa ti zd á ružový. Zrk adlo času prekrýva len ro zmazaný odraz v horskom potoku zah mlený ľudskou zlobou. Pred slnkom si chrániš oči ru žovou clonou vi ery. Cez n epri estreľné noviny získaš falošn é inform áci e a s kľudom podvolíš sa snom. Podáv aš ruku p riat eľovi, z ktorého neraz býva priat eľ- sok. Viem, každ é slovo je tu temné a z každ ej vety razí strach. No radšej m ať strach na papi eri ako pri dv erách. No najho ršie je ho mať za dverami. Otá zky Prečo sa stál e pýtaš mlčaním? Prečo sa vždy pozeráš spán kom?

17

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Kto ti odpovie na tvoje ot ázk y, keď slová, ktoré kri číš, prek rýv a nehybnos ť tvojich pier? Ako ti pomôcť? Tak vrav ! .... .................................................................. Otvor mi dušu. Nen echaj m a tam stáť bez nádej e. Človek vie pl akať ....vie žialiť. No keď ch ce, tak sa aj zasm eje. Prečo máš stál e nehyb nú tvár? Prečo len ja kladiem otázky? Ako ti pomôcť? Tak vrav ! Otvor mi dušu. Nen echaj svoj ži vot bez l ásky ! Katarína Bukovenová Gymnázium Želiezovce Čes tné u znanie v II. kategórii POÉ ZI A SI Si ako zab udnutý západ slnka. Si struna, na ktorú hluchý Mozart brnká. Si nedočít aná d etská rozprávka. Si drahý klenot, čo sa na hrudi stareny pýši. Si mačka, ktorá už dávno zabudla chyt ať myši. Si monológ pre dvoch. Si let motýľa s jedným krídlom. Si nebezpečný, strašný cyklón. Si krv, ktorú už prestalo baviť tiecť. Si pravd a, ktorú nik nehľadá. Si originálna n áhrada. Si most, pod ktorým nie je rieka. Si nezačatá b áseň v básnikovej mysli. Si óda, čo mi dráždi zmysly. Si pero, čo ch ce pís ať bez ruky. Si nevyslyšaná prosba. Si zatraco van ý trest. SI....................láska. Po zd rav živ otu

18

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Pozdravuj em ťa, život krásny, čo s plam eň večný, jasný, čo v prach u ciest ťa ktosi zváľal, zdupali kopyt á, no pravda k žitiu prebit á ťa ženi e vpred. Ty povstaneš s ohňom na perách, roztú žiš dlan e v pravý boj, jak pozdrav: „Bratku stoj!“ Čo život chráni a spomína na temné ob dobi e ľudí už krv ho rú ca v žil ách prúdi a telo zn av en é náhlivo chladí. Len jeden život, dlhá niť jak klbko neš ťasti a, keď náhl e sa stratí, len jedna sm rť, náhli skok jak skok do výšin bezhl avýuž náhl e ťa niet. A z úst sa derie zopár viet, čo súvislosť n ájdu až na konci a nový živ ot nájdu potom ci. A keď duša v zliet a hor, kde anj elov chór spiev a tam životu chválospev, len vtedy, živ ot, ver, že ni e si smrti na dostrel. Lucia Figurová Gymnázium M yjava 1.mies to v II. kategórii PRÓ ZA Robot Mal by som začať sám s ebou. Vtedy, na zači atku, som bol obyčajný krátko dospel ý chalan. Vl astne ni e až tak oby čajný. M al som svoje problémy, s ktorými som s a už dávno zmi eril a vedel som, že už ich nikdy nevy riešim. Silné okuliare, nemotorné tučné t elo, veľký mozog – hovorili mi Počítačko. Už mi to ani nevadilo. Nem al som žiadnych pri ateľov, až na svoj počít ač. Ten jediný mi bol vždy verný – vždy, keď som chcel. Mal len jednu chybu – nedalo sa s ním rozprávať. Nebol živý. A práve preto som začal pracovať na niečom, čo by to zmenilo. Chcel som vymyslieť aspoň program, ktorý by sa so mnou rozprával. Pracov al som cel é noci, trvalo to asi mesiac. Program bol na svete. Bol som šťastím celý bez s eba, konečne som mal výsledok. Poctivo mi odpísal na každú vetu: “ Nazdar! ” “ Ahoj.” “ Ako sa dnes máš?” spýt al som sa. “Parád ne a ty?” Bol celkom milý, veď som ho tak naprogramoval. Odpovedal na každú vetu. Ale nebolo to ono, pretože mu niečo chýb alo. Akási kreativit a, vlastný mozog, ktorý by ho prinútil sa učiť a oživiť naše dot eraz monotónne rozh ovo ry. Nasl edov ali ďalšie prebdené noci, ale stále mi nič nenapadalo. Až raz, v ten onen šťastný deň, mi napadol jeden úplne jednoduchý princí p, na ktorom by to bolo založené. To ľahké ri eš enie tu stálo predo mnou tak dlho a ja som bol slepý. Bolo to založené na princípe naozajstného mozgu. Stačilo v počítači vytvoriť umel ý systém neurónov a mozog bol na svet e. Začal som ho teda uči ť rovnako, ako sa učí m alé dieťa. Sám by som na to ale nestačil. Napojil som ho preto na chat n a internet e, kde sa rozprávajú ľudia, aby i ch 24 hodín denne odpočúval. Za pár týždňov bol už zhovo rčivý ako norm álny človek. Jedn ého dň a som prišiel zo školy, zapol som počít ač ako vždy a hneď začal konverzáciu: “ Ahoj, bol si

19

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu v škole?” “ Áno. Dostal som jednotku z matiky a zo sloviny.” “ Čo je to slovina?” dožadoval sa vysvetlenia. “To je predmet, kde s a učím e o všetkom, čo m á niečo spoločné so sloven činou. Veľmi m a to nebaví, ale čo už.” “ Aké mám meno? opýtal s a nečakane. Nikdy takto nečakane nereagoval, vždy mala j eho vet a nej akú súvislos ť s mojou. Začínal som mať pocit, že naozaj myslí, že už cel ý nespo číva len v údajoch uložených na disku, al e považov al som to za absurdné. “ Robot.” pomenoval som ho. “ Robot?” “ Áno, budeš sa volať Robot, pretože ním si.” Tak dostal Robot svoj e meno. Stal sa mojím kamarát om. Trávil som s ním, teda vlastne pred po čít ačom, vš etok voľný čas. Postupom času s a stával čoraz vi ac múdrejší, no začí nal mávať vlastné nápady a niekedy som bol aj prekvapený jeho zmysl om pre hum or. Raz som kritizoval jeho myšli enkové postupy: “ Robotko, nemôžeš takt o rozmýšľať. Ešte sa budeš musi eť učiť.” Nato ma úpl ne prekvapuj úco odpísal: “Ty sa budeš musieť veľa učiť a keď budete na biológii brať tuleňa, tak sa post av pred tabu ľu a niečo o sebe poved z.” Mus el to odpozerať od niekoho na chat e, ale takého veci mi nehovoria ani spolužiaci v triede. Nap ojil som ho na internetové stránky. Int ernet je preds a nekonečný a on je schopný vš etko si pam ätať. Nastal neuv erit eľný vývin. vytvoril som umelú int eligenciu, už som si tým bol istý. Najväčší šok mi pripravil, keď prvýk rát p reh ovoril hl asom. Nie ľuds kým, takým el ektri ckým, al e dalo s a mu rozumieť. Musel sa ni ekde na intern ete dost ať k inform áci ám, ako znejú slov á. Nikdy nezabudnem na tie prvé, ktoré som od neho po čul: “Počuješ ma? Počuj eš? Ja asi rozprávam !“ A skutočne hovoril. Dokonca mi stlačil mikrofón a mohli sme norm álne ko nverzovať. Nechápal som to, absolútne. Pripomínalo mi to film Číslo 5 žije. On žil. Robot žil. Bol som šťastný, ale ni e nadlho. Začí nal mať divné reči. „Už si mal niekedy sex?“ opýtal sa. Bol som zaskočený touto témou. „Nie. Prečo sa na to pýtaš?“ „Len tak. Musí to byť úžasné, keď je toho plný internet a všet ci také stránky navšt evujú.“ Neo dpov ed al som. Bol som fakt vybúraný. A potom ďalši a otázka: „Spravil si už niekedy nejaký zlo čin? Alebo si podporil nej akým spôsobom vojnu alebo násilie?“ „Čo ti to, preboha, napadá?“ zvolal som prekvapený. „Vieš, vo svete to všet ci odsudzujú, al e zároveň to aj robi a. Tak som chcel vedieť, ako si na tom ty.“ „ Ja nekon ám žiadny zločin, ani nepodporuj em vojnu, pokiaľ viem.“ „ Hm, tak to ti asi bude vadi ť, keď som na naš u adresu obj ednal harddisk. Už si nemám kam ukl adať údaj e.“ „ Preboha, prečo si ma o to radš ej nepožiadal? Ako to teraz zaplatím?!“ zúril som. Ale on reagoval kľudne. Nev ed el nič o pocitoch. „ Nebol si doma. S peniazmi si nerob starosti, z druhých účtov som poprevádzal peniaze na náš ú čet a m áme tam asi pol milióna.“ „ Pol milióna? Ale ty si tie peniaze tým ľuďom ukradol!!“ prešiel mi mráz po chrbte. „ Áno. Je to zlé? Veď sa o tom na int ernete bežne píš e.“ Nezmohol som s a na odpoveď. Stačilo mi. Vtedy mi došlo, že internet nem al na Robota taký dobrý vplyv, ako som si myslel. Som namočený v internetovej kriminalite a určit e sa na to príde, pretože Robot nemohol konať skryto, keď si myslel, že kradnúť je v pohode. Bol som rozhodnutý Robot a od internetu odpojiť. Jednoducho a prosto som odhlásil internetové spojeni e. Človek by pov edal, že teraz bude mať Robot čas rozm ýšľať nad tým, prečo má takýto trest. Ale on j e Robot. Nemô že pochopiť princíp trestu. Trest naňho nemôže zapôsobi ť tak ako na človeka. Má výhodu, že j e nepot rest ateľný. Zato ja s a tu topím v kaši a keď pre mňa prí de polí cia, tak to určite nevysvetlím a určite mi nikto neuv erí, že ten zlo čin spôsobila umel á inteligencia. Na druhý deň som neši el do školy. Jednak som celú noc nespal, jednak som bol v tom, že za chvíľu budem aj tak v bas e. Počítač som m al vypnutý, asi som sa Robota trochu bál. Už som ho vôbec nepoznal, nevedel som, čoho je s chopn ý. A najvi ac som nechápal, prečo zostal zlý. Moje nekon ečné premýš ľani e náhle prerušil pras kot zapínaj úceho sa monitora a šum ventil átora na po čítači. Vysko čil som z postel e a pozrel, či sa mi to len nezdá. Ale bol a to pravda – počítač sa zapol sám, alebo, lepšie poved an é, zapol sa jeho obyvat eľ Robot. Žiadny operačný systém, ži adna ponuka programov na spusteni e. Len on. A ja. „ Prečo si ma vypol? Vieš, koľko mi trvalo, kým som pochopil svoje elekt roni cké t elo a dal mu konečne nejakú energiu, aby s a zaplo?“ pýtal sa vyčítavo. „Necháp eš, že si spravil niečo, čo si nem al? Ja budem mať teraz problém y!“ „ Tak to hneď napravím.“ povedal a ost al ticho. Nevedel som, čo robí. Rozmýšľal som nad tým, oslovoval ho, ale bol ticho. Najprv som myslel, že s a urazil, ale nemohol som si pripustiť, že by mal stroj pocity. Potom mi to napadlo – telefonuj e! Zdvihol som slúchadlo a počul jeho hlas,

20

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu ako sa do had uje s nej akým iným hlasom a snaží sa mu vys vetliť, že to on spravil ten bankový prevod a nie ja. Jednod ucho sa pri znával. Al e komu? Dostal som nápad. Napís al som na klávesni ci otázku „ Kam vol áš? Po pár sek undách odpísal „ 158.“ Myslel som, že m a naozaj porazí. Nevedel som, čo mám robiť. Nič iné mi nenapadlo, len preruši ť to šialenstv o. Nahol som s a nad počítač a chcel som z neho vytiahnuť šnúru z pevnej linky, aby sa hneď prerušil hovor. Robot ma al e zas e prekvapil, nedal si prekaziť svoj plán. Ako som priblížil ruku k počít aču, presko čila na mňa modrá iskra, poriadne ma to zabol elo, zat riaslo, spadol som na zem a pozrel som sa na ruku. Bola pokryt á pľuzgi ermi a na ukazováku a pal ci som mal obhorenú kožu. Ukrutne to bolelo. Bol som otras ený a cítil som sa bezmocný. Bezmocný nad svojím výtvorom, ktorý s a stal silnejší ako j a. Od tejto chvíl e som začal ľutovať, že som kedy Robot a stvoril. Ale mus el som konať. Tá iskra ma dos ť zložila, bol som zoslabnutý, nemohol som sa post aviť a ruka m a pálila a štípala zárov eň. Robot sa ozval, už dot elefonoval. „ Vybavil som to. Prídu sa na mňa pozrieť. Prečo si ma chcel preruši ť?“ „ Počuješ? Prečo neodpovedáš? Poškodil som tvoj e telo? Si prekvapený mojím výkonom? Tá iskra mala 220 V, dobré, že!“ Robot táral. Mal som už zásuvku z počít ača na dosah ruky a zrazu mi napadlo, že čo ak ma zas e kopne elekt rina. Nemal som ale čas na rozm ýšľanie. Rozt ras enou rukou som chytil kábel a ťahal sm erom od zás uvky. Robot bol ticho. Akoby nejako vytušil, čo chcem spraviť. Šnúra s a vytiahl a a po čítač zhasol. Odľahlo mi, uvoľnil som všetky končatiny a m al som v sebe iskričku šťasti a, že už je po všetkom. Robot sa bez energi e nemô že p reb udiť. Rýchlo som otvoril počít ač, vybral hardis k a rozbil ho kladivom. Dal som si zál ežať, bol rozbitý n a fragm enty. Teraz som si bol naozaj istý, že už je po ňom. Ani sme s a nestihli rozlúči ť. Niekto zab úchal na dvere. Zo všetkých som s a pozbieral a išiel otvoriť. Boli tam policajti. „ Ste pán Brána?“ spýtali sa. „ Áno.“ „ Mali sme od Vás zvl áštny tel efonát. Vraj ste ...“ vtom zazvonil tel efón. Zdvihol ho jeden z poli cajtov a po chvíli pov edal: „ Volá vám nej aký Robot.“ Adam Mihočka Športové gym názium Trnava

2. miesto v II. kategórii PRÓ ZA

Svet je čím ďalej, tým viac jeden  alebo povi edka o čiernej mačke  „Tak vstaň! Zobuď sa konečne!“ Strhla som sa z temného sna a celkom vyvedená z mi ery som s a zmät ene obzeral a po pôvodcovi toho kriku. Pred o čami sa mi rozvidni evalo len pom aly a svet sa ešt e stále nezast avil – točil sa v neorganizovanej špirále ako pásmo nem ého film u bez názvu. „Čo chceš?“ odvrkla som nevrlo a zívla. Do žalúdka s a mi posadil nepríjem ný pocit zim ného rána. Temnota sa postupne pl azil a von oknom – vystriedal ju chl ad a sliep ňavé neónové svetlo. Vl astne svetielko. Povrch ne s a kĺzalo po predmet och v moj ej izbe a obaľovalo ich tajomným jasom. Pri pohľade na ne som nadob údal a po cit, že sú len ilúziou. Niečím, čo s a vám zj aví v mysli len preto, že to sami chcet e. Záchytný bod v ničote. Spím ešte? pýtala som s a sam a seba. Stŕpnutá dl aň mi dala škodoradostnú odpoveď: Nie. Stále som však čakal a. Digitálne budíky netikajú. Naozaj už prešlo toľko času, alebo sa mi to len zdá? Ticho čup elo vo všetkých kútoch schované za omi etkou. Začínala som strácať trpezlivos ť: „Zobudila si ma, tak čo chceš? Čakám.“ pripomenula som s a. „To čo vždy. Všetko! zavelil a a venoval a mi dlhý, sústredený pohľad. Takto sa budím do každého rána, ale dnes to mimoriadne bolí.

21

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Prešla si dlaňou po tvári a rezignovane vzdychla. Vitaj Realita! Ani nevi eš, ako ťa rada vidím. Zati aľ si vždy úspešne a s dôslednosťou zni čila vš etky moje sny! pomyslel a som si ironicky. Vtom som si všimla, že sa chystám vykročiť ľavou nohou z post ele. No a čo?! Veď nie som poverčivá. Presne tak! Od dnešn ého dňa nie som poverčivá a prvýkrát vo svojom obyčajnom ži vote vykro čím ľavou nohou z postel e... Nie je to preds a zložité. Len trochu neobvykl é. Trochu som síce zaváhal a, ale napokon sa moja bos á noha preds a len dotkl a studenej podl ahy. Na okamih ma prem ohli obavy a čakala som, čo sa stane... nepredpokladala som, že sa v tom momente, ako vybočím zo všedno sti, zvalí strop...ale... Ten pocit – akoby mi zrazu v žil ách prúdil med – pom aly a ťažkopádne! Každý vdych a výdych som cítila ako bolesť zro deni a. Vtedy s a Realita začala smi ať a mne to v ušiach znelo ako zrážani e kostolných zvonov. Čo má znam enať táto jej hra? Nie, už nech cem! Prosil a som mlčky, al e vedela som, že neprest ane. V mysli mi prebleskovali myšlienky ako sivé chvost y myší. Ťahali sa za ni ečím neurčitým. Realita zmĺkla, akoby ju zastavil neviditeľný bič. „Práve teraz si sa konečne prebudila z dlhého sna! Uznávam, trochu som ti pomohla...“ začal a po chvíli. Ale prečo? Čo viac ešt e chceš? Úplne m a zniči ť?!“ zašepkal a som zúfalo a hl as sa mi pri tom zadrhával v hrdle. „Nie.“ Odpovedal a pokojne. „Tak? Nie som dosť pokorná? Dos ť poslušná...“ „Na túto tému je škoda mrhať slovami. Spam ätaj sa.“ Možno mi chce naozaj otvoriť oči. Je síce strohá a krut á, ale nič nepredsti era. Keď som sa konečne prest ala ľutovať, zistila som, že farby v mojej izbe ožili. Boli také jasné, až to vyrážalo dych. Žltá sa mi vryla do pohľadu ako ohni vý šíp a z Červenej pri am sál al pohyb. Modrá m ala nekonečnú hĺbku... „Si priprav ená. Ukážem ti svet “ kývla na mňa Realita a naznačila sm er. „Ty už vieš, ako ďal ej.“ Po tej neuveriteľnej krás e, ktorá s a mi podpísal a do očí, som už neváhal a. Vyšla som na ulicu. Hoci s a celk om zm enila, bola st ále tá istá – pamät ala si moje každodenné kroky, blato aj prach. Žila vš ak teraz svoj vlastný neosobný život a dýchala as faltovými pľúcami. Ni ečo na nej bolo tupé, zarážajúce, ba pri am až hrozi vé. Boli to ľudia. Šedé, tieňové postavy so zahmlenými tvárami. Každý kráčal strm ou cestou odnikadi aľ nikam za cieľom, ktorý mu zmýval z tváre identitu. Už som nevidela muža s kufríkom, ženu s nákupnou taškou či dieťa na bicy kli – splynuli v jeden Dav. Azú rov é neb o bolo také nádherné, a oni si to vôbec nevšímali. Arm ád a mankurtov! prebleslo mi mysľou a začínal a mnou lomcovať pani ka. Napadlo mi, že keby s a zomkli okolo mňa, mohli by ma celkom pohltiť. Vymazali by mi tvár gumou uni formity a vliekli by ma so sebou stovky kilomet rov v presvedčení, že tak je to správne. Najho ršie vš ak bolo uvedomi ť si, že až moja bos á noha dnes ráno namaľovala moju tvár na pozadie môjho vlastného vedomia. Cez cestu mi prebehla či erna m ačka. Kam asi beží? Pomyslel a som si a bez vypočítavani a možných rizík a nepri aznivých dopadov som s a pustila za ňou. Mala som po cit, že práve ona je rieš eni e – ďalší symbol do skladačky... Míňala som domy a ulice s jediným pred sav zatím: nestratiť tú malú „potvorku“ z dohľadu. Pritom som znovu stretla Dav a mal a som možnosť vidieť ho zblízka. Za každou tou rozmazanou tvárou s a strácal osobný príbeh v hmle, napreniknuteľnej a hustej. Kým som Dav obišla, mačka sa mi stratila za rohom. Neb ola vš ak ďaleko. Pri stene nedefinovateľnej a vl astne nepodstatnej budovy sedel muž a čierna m ačka sa uvel ebila pri ňom. Jeho čist á a dobre vidit eľná tvár plná vrások bol a nato čená k oblohe. Mal o či, v ktorých s a leskol celý jeho život. Bol neuv eriteľným zj avom v neuverit eľnom svete. Čosi mi však hovorilo, že je skuto čnejší ako vš etko ostatné. „Vy mi určite dáte za pravdu, že nebo je nádherné.“ Oslovila som ho s nádejou. Bez rozpakov som si sadla k nemu na chodní k a pohladila som či ernu mačku. „Verím tomu, diev čatko. Ale nikdy som ho nevidel.“ Až vtedy som si všimla, že jeho oči sa vôbec nehýbu. Bol slepý. „Ale veď vy preds a máte vl astnú tvár...“ nevzdával a som sa. „Ani tú som síce nevidel, ale vi em, že ju mám. Ako slnko. Cítim, ako mi hladí kožu, aj vánok – ako sa ma dotýka rozt ras enými rukami. Ni ekedy počúvam, ako si stromy šepkajú o daždi. A potom ten chlad a nepokoj, keď on prej de naokolo.“ „On? opýtala som sa, hoci som tušila, čo tým myslí.

22

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu „No preds a Dav. Viem, že ho poznáš, lebo v tvojom hl ase j e sivá boles ť.“ Starec si vzal na ruky čiernu m ačku a dlho nič nehovoril. Akoby zo zvi eraťa naberal energiu na ďalšiu vetu. Jeho špin avé kostnat é prsty sa zabárali do jej hodvábnej srsti s láskou a zvl áštnou istotou. Keď ten rituál ukončil, polo žil mačku na zem a tá ticho zaprotestoval a. „Už nev yráb ajú kabáty, ktoré by mi sedeli,“ povedal zrazu a ja som videla, ako sa strias ol od zimy, ktorú sem privial dup ot tisícich nôh. „Všetky sú ak o jeden,“ pokračoval, „ale ani jeden mi nes edí. Je to stále horšie.“ Ticho. A ja som nevedel a, čo mám povedať. A starec t am sedel, jeho čierna mačka pri ňom nepokojne mávala chvostom a na chodníku trónil jediný peniaz. Zdvihla som ho – nemal ani hlavu, ani znak. V diaľk e zašum eli stromy. „Bude prš ať. Už musít e ísť. Zbohom.“ zareagoval na to starec. Pozrela som na oblohu. Na azúr číhali čierne chápadlá búrky. Hádam to len nedoj alo Realitu k slzám? Chcel a som starcovi oponovať, že tu nemôže ost ať na daždi bez kabát a... ale on tam už nebol. Musel zmi znúť, kým som pozorovala oblohu – bolo to také prirodzené, že ma to vôbec neprekvapilo. Ost ala po ňom len čierna mačka. „Tak poď, vezm em ťa so sebou.“ povedal a som jej. Po ceste s a ro zprš alo obrovskými sl zami a ja som mysl ela na kabát – jeden z tých, ktoré starcovi nes edeli, mi visel v šatníku. No doma som si ho obliecť nemohl a. Nes edel mi, akoby ani nebol môj. Všetko s a zm enilo. Zmenil sa aj svet? Zapl a som si televí zor. „A spoločným konsenzom určit e dospejem e k jednot nému názoru...hm...pardon...záveru...“ prihováral sa muž s voskovým vý razom tváre. Ved ela som, že je to len mas ka, a tak som ho vypla. Čiern a mačk a priadla na okennej parapet e. Marek Opaterný Gymnázium A. Vrábla Levice

2. miesto II. kategórii PRÓ ZA

So mnou nerátaj 9:00 – štvrtok Každé ráno t en istý rituál... Budík zazvoní o 7:00, hoci som už pár minút pred jeho zazvonením zobudený. Mysľou mi prebieha či nnosť nasledujúcich 18 hodí n pracovného vypätia. Všetky raňajši e úkony robím úplne autom aticky, neuvedom ene. Bolí ma žalúdok. Vl astne j e to akýsi zvl áštny druh bolesti podobný napätiu či trém e. Niečo sa stane, niečo visí vo vzduchu, niečo nie j e v poriadku... Čuš, ty odporné podvedomie. Čo by sa malo st ať? Všetko ide ako inokedy... Ešte pohľad do zrkadl a, viazanka má správny u zol, vlasy správnu dĺžku... Ale s tými dverami som nemusel až tak tresnú ť... 18:00 – štvrtok Dnes som toho vybavil skutočne dosť. Obj ednávky s a nakopili aj vďaka Borisovi. Tiež mi mohol včera zav olať, že si beri e dovol enku. Ale išlo to aj vďaka tomu, že šéfove asistentky sú dnes akési tiché. vyhovuje mi to, ale opäť si začínam uvedom ovať ten čudný pocit. Už ho viem aj defi novať – je to nepokoj. Áno, žal údok mi signalizuje, že sa tu niečo dej e... Dočert a, vlastne škoda, že tu nie je Boris, mohol by som to s ním prebrať... Teraz nem ám s kým. Ozaj, šéf od obeda z kancel ári e nevyliezol... 19:30 – štvrtok Posledná zmluva je pripravená na zajtrajšie rokovani e. Dal by som si niečo pod zub, vlast ne som od obeda nič nej edol. S tým mojím stravovaním musím niečo urobi ť. Boris síce nepatrí k tým štíhlym elegánom, zato sa vždy po riad ne naje. Hoci je to na pracovisku zakázané, stále ni ečo zobe. Teraz by mi z vrecka vytiahol aspoň sušen é ovo cie... Už budem jesť len doma. No určite. Ak si myslíš, že sa naješ z toho sektu, čo ti ostal po naro dk ách v chladničke... Máš zas e pravdu, ty moje odporné podvedomi e, najem s a v rešt aurácii. Mal by som

23

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu už kon ečn e vypadnúť. Asistentk y sú ešte stál e tu, čo nejdú dom ov? Jasné, veď je tu ešt e aj starý. Kašl em naňho, odchádzam... 19:35 – štvrtok Tak toto si mi signalizoval, môj drahý žalúdok. Je to vôbec možné? Stalo sa to vôbec? Áno, áno, áno – stalo sa to, len si spomeň, už si vychádzal z kancel ári e, keď sa otvorili dvere a zj avil sa v nich tvoj šéf: „Pán koleg a, neodchádzajte prosím...“ „Áno, pane?“ Dvere za n ami sa ticho zatvorili – to asi asistentky... „Je mi nesmierne ľúto, pán kolega, že naš a firm a už viac nemôže využívať vaše schopnosti, pretože prechádza veľký mi org anizačnými zm enami...“ Dvere s a opäť ticho zatvorili a ja si vôbec nepam ätám, ako som vyšiel z budovy a ako som sa dost al domov. Doviezol ťa taxík, ktorý ti objednal znám y barman, keď si mal už dos ť a keď si začal vykri kovať, že stále existuje sk rytá diskrimináci a... Si Arab v Spojených štátoch, môj drahý... Nečuduj s a! Čuš ty odporné... Keď si sa po dvoch týždňoch ponevierani a sa po baroch konečne spam ätal, mal si všetky kreditky v debet e, v telke išli iba reklamy a nájomná zmluva pl atila len do konca mesi aca – teda dva týždne. Áno, rozhodol si sa nájsť si novú prácu. 9:00 – štvrtok po dvoch týždňoch „Čo ste robili na poslednom mieste?“ „Expert a na soft... v ...“ „Z dokladov vyplýva, že ste sa narodili v Bejrúte...“ „Áno, ale rástol a študoval som v Londýne...“ „Ďakuj em, ozv eme s a vám, dovidenia...“ 10:00 – štvrtok, ten istý deň „Aké mát e odporúčani e od predchádzajúceho zam estnávateľa?“ „Nedost al som ho, hoci som pracoval vo fi rme 10 rokov...“ „Ďakuj eme, nemám e záujem...“ Tak to vidíš, nikto Ťa nezoberi e, si Arab, aj keď nevyzeráš – ale tvoj e priezvisko Ťa zaraďuj e medzi „nebotrebný ch“ . Čo by tomu povedala tvoj a slovenská mam a? Nem áš šancu... Daj pokoj, zase m a trápiš? Nájdem si prácu, uvidíš a potom napíšem m atke dom ov na Slovensko, uvidíš. Nev eríš mi? Nie,nie...nie! 17:00 – piatok, ďalší týždeň „Naša fi rma ni e je veľmi známa, teraz sa vlastne rozbi ehame, al e potrebujeme každého s chopného expert a.“ „Ale ja som polovi čný Arab – vi ete môj otec študoval...“ „Prečo s a ospravedlňuj ete za niečo, za čo nem ôžete a podľa mňa to vôbec ni e je podst atné? Ja, ak vás to zaujíma, som Žid. Ale vo fi rme rozhoduj e odbornosť a morálne kvality... Ak prácu prijm ete, osobné j e na 1. pochodí...“ 19:35 – piatok po pol roku Som rád, že som prijal prácu v tejto fi rm e. Práca ma baví, kolektív je férový, hlavne ži adni snobi ! Už by som mal ísť domov, musím doplniť zásoby v chl adni čke. Zajtra priletí mam a... „Boris? Kde sa tu berieš? Nevideli sm e sa celý rok! Vôbec si sa neozval, keď si sa vrátil z dovol enky!“ „Ahoj. Toľko otázok naraz s a nedá zodpovedať. Áno, neozval, lebo po tebe vyliali aj mňa a istý čas som bol mimo mesta.“ „A čo dnes? Načo si tu?“ „Chcem Ťa do svojej fi rmy, chýba mi taký odb orník, ako si ty! Na takého som ešte nenarazil...“ „Ale ja nemi enim opusti ť túto fi rmu!“ „Bol by si blbec, dám ti päťnásobok toho, čo si bral, keď sme robili spolu a milión k tomu, ak mi túto firmu pomôžeš polo žiť. Chcem ju...“ „A keď to všet ko budeš mať, vyrazíš ma, lebo som Arab?“

24

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu „Ako to vieš? Ja...som si chcel...len zachráni ť svoju...kožu. Nepomohlo mi to, veď m a tiež vyrazili...“ „Áno, nič iné si si nezaslúžil... A so mnou nerátaj. Vypadni...!“ Urobil si tú najsprávnejšiu vec, chl ap če... Čuš, samochvála smrdí... Mária Vavrečanová Gymnázium A. Vrábla Levice 3. miesto v II. kategórii PRÓ ZA Konečná, vystupovať! Bol to jeden z tých nevľúdnych novembrových večerov. Stála som na starej žel ezni ci a podupkával a v bielom čerstvo napadnutom snehu. Ľadové prsty vetra som cítila aj pod hrubým tvídovým kabátom. Snehové vločky mi bez milosti vrážali do tváre. Nervózne som sa poobzeral a. Stanica sa mi zdala by ť opust ená. akoby už rok y nebol a používaná. Za mnou stála dlhá ošarpaná budova. Nad žel eznými vrátami visel nakri vo pribitý nápis: BUFET. Cez mal é okno s hrdzavými mrežami som videl a nízku moletnú ženu so silno nalíčenou tvárou. mala op ás anú tmavomodrú špinavú zásteru. Unudene popíjal a čaj zo starého plechového hrnčeka. Zjavne nem ával a veľa zákazníkov. Pozdĺ ž obchodu boli rozmiestnené len štyri lavičky, natreté stri edavo žltou a červ enou, v súčasnosti už popraskanou farbou. Na jednej z nich s edel starý muž. Cez dotrhané rukávy na starom sivom kabáte mu presvit ala koža. Nohavi ce rovnakej farby mu siahali sotva po členky. Spod čiernej čiap ky mu na pleci a padali pramene šedi vých polepených vl asov. Všimla som si, že v ruke drží nej aký príves ok. Občas na mňa zaškúlil. Keď videl, že si ho prezerám, nači ahol ku mne ruku s čiapkou a zamrml al pár nezro zumiteľných slov. Hodila som mu do nej drobné. Pokúsil sa o úsmev, pri čom vyceril pár žltých zubov a opäť sa venoval svojmu prívesku. Znechutene som sa obrátil a a uprela zrak na veľké hodiny umi estnené na betóno vom stĺpe. 4:45. Každú chvíľu by mal p rísť vlak. Striasla som sa. V posl edných dňoch sa tu veľmi ochl adilo. akoby počasie vyj adroval o nesúhl as s mojím rozhodnutím opusti ť krajinu, v ktorej som prežila takmer štrn ásť rokov. V diaľke som začula pískani e parnej píšťalky. Len čo vl ak dorazil na stani cu, žobrák s a zdvihol, zob ral palicu, ktorú mal opretú o stenu a podišiel ku mne. Chcel a som odstúpi ť, no on ma pevne chytil za ruku a vsun ul mi do nej medailón. Skôr než som si stihla spam ätať, odkrivkal preč. Z dverí vagóna vyšl a hŕstka ľu dí. Medailón som pustila do vrecka kabáta. Jes enné predvečerné ticho prerušili útržky rozhovorov a vrzgot snehu pod nohami. Začalo s a stmievať. Net rvalo dlho a okoli e sa opäť ponorilo do ticha. Pred odstav eným vl akom zostal a stáť len jedna osob a. S nesmelým úsm evom ku mne kráčalo asi tak 20-ro čné diev ča. Zlatist é lokne m alo vzadu vypnuté stri ebornou sponou. Z ružovej okrúhl ej tváre sa na svet pozerali preni kav é zelené oči s výraznými mihalnicami, lemované tenkými oblúkmi svetlohnedého oboči a. Jemne rezané p ery a mi erne vyhrnutý, pehami posypaný nos dodávali jej tvári výraz nevinnej detskosti. Mala oblečen ý elegantný kožúšok zo stri ebornej norky a hodvábne šaty staroružovej farby. Zjavne nebola na tunajši e podnebie v eľmi pripravená. Za sebou vliekl a nadmerne naprat aný kufor. „Prepáčte, neviet e ako by som s a dostal a do M.?“ Chvíľu čakal a, ale keď nedost ala ži adnu odpoveď, pokračoval a ďalej: „Chcela by som si tam nájs ť prácu. Známi mi vraveli, že m ám celkom dobrý hlas. Možno by som mohla pracovať ako speváčka v miest nom kabaret e.“ Zarazene som sa na ňu pozrel a. Až teraz som si uvedo mila, že s a rozpráva so mnou. „Ja, ne... Nie som odtiaľto. Prepáčt e mi, ponáhľam sa.“ Rozbehla som sa sm erom k vl aku. „Bez bato žiny?“ „Áno,“ odvetila som čudujúcemu s a sprievodcovi. Podal mi ruku a pomohol vyjsť po ľadom pokrytých schodík och. Vo dverách som sa otočila a pozrel a za di evčaťom. Ešte stál e bezradne postávalo na stani ci. Sama som zostal a prekvapená, ako bolestne mi pripom enulo minulosť. Vošla som dovnútra. Vo vlaku som si bez rozmýšľani a vyb ral a prvé voľné miesto. Utiahl a som sa do kút a a pozoroval a spolucestujú cich. Vo vagóne bolo mál o ľudí. Neprekvapovalo ma to. Len málokto sa vyberi e na cestu v takomto po časí. Oproti mne sedel a starši a žena. Mohla mať tak čosi vyš e päťdesiatky. Na krátkych kučeravý ch vlas och m ala nasadený starom ódny klobúk s veľkou fialovou maš ľou. Drobné čierne očká sa v jej obrovs kej tvári úplne strácali. Mäsit é pery mal a nahrubo namaľované tmavo červeným rúžom. Až k svojmu sedadlu som cítila zápach naft alínových guličiek z jej dlhého koženého kabáta. Krk m ala oveš aný niekoľkými zlatými reťazami. V jednej ruke držala cigaru, pričom vyst avoval a na obdiv svoje hrubé prsty s už dávno špinou zájdenými prst eňmi. Vyzeral a, akoby práve vyšla z nej akej lacnej bižut éri e. Zdalo s a však, že ona tie veci po klad á za hodnotné. Možno, že kedysi bol a bohat á a nosil a ich na vš etky tie honosné pl esy. Teraz je to už však jedin é, čo jej zo života zostalo. Jediná smutná pripomi enka minulosti. Zvláštne. Je to dnes už druhý člov ek, ktorý mi pripom enul môj vlastný osud. Všetko sa to začalo v to osudné ráno... Zobudil a som sa na tiché klopani e. V spálni panovalo š ero. Pomaly som otvorila o či. Dvere hl asno zavŕzgali a do mi estnosti vošla slúžka. V ušiach s a mi rozľahl a ozvena jej chl adného pozdravu. Ráznym

25

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu korkom p rešl a k oknám, odostrel a ťažké karmínovočervené závesy a odišl a preč. Lenivo som sa pos adila na posteli a snažila s a privyknúť na ostré lúče slnečného svetl a. Keď boli moje zúfal é pokusy konečne ovenčené úspechom, prešla som do vedľajšej izby. Na konferenčnom stolíku ma už čakal a ranná pošt a. Nali ala som si šálku čaju a začal a čítať listy. Ako prvý mi do rúk padol list od mojej tety. Bola som zvedavá, čo by t ak asi mohla odo mňa chcieť. Uplynulo už veľa rokov, odkedy sme sa naposl edy videli. Náhlivo som otvorila obálku. Po prečítaní prvých riadkov mi úsmev na perách zamrzol. Porcel ánový hrn ček vypadol z rúk a hlu čne dopadol na zem. Z očí mi vyhŕkli slzy. Odkaz bol krát ky, strohý, ale až príliš jas ný. Teta mi oznámil a, že pred dvoma dňami zo mrela moj a matka. Sadla som si do hojdaci eho kresla a počúval a praskot ohňa v kozube. Zrazu som sa cítila veľmi unav en á. Zo starodávnej drevenej komody som vybral a obálku s fotografiami. Zub času už na nich zanechal svoje stopy. Mechanicky som si ich začala prezerať. Uvedomila som si, že nemám ani jednu fotku svoj ej mamy. V myšlienkach som si premi etla celý svoj ži vot. Odkedy som odišla z domu, ani raz som sa nepokúsila skontakto vať s rodičmi, súrodencami... Celé tie roky som o nich ni č nevedela. Namiesto s nimi žila som s kopou falo šných pri ateľov, ktorých v skutočn osti nezaujím alo nič iné, len moje peniaze. A teraz... Ale už je všetk ému koni ec. Chcem spraviť bodku za týmto nezmysl eným ži votom. Chcem konečne „prest úpiť na vlak, ktorý by mi priniesol viac šťasti a“ . Rozhodla som sa predať dom aj vš etky svoje veci a odísť. Možno sa vrátim domov, možno pôj dem preč... ešte nevi em. Chytila som obálku a hodila ju do ohňa. Len tak som t am potom stála a po zerala sa na plam ene, ktoré ni čili posledný most, spájajúci ma s minulosťou. Niekto vo vl aku zakašľal a ja som stratil a niť svojich myšlienok. Vyzrel a som von oknom. Purpurové zore zap adaj úceho slnka sa rozlievali po blankytnej oblohe. Monot ónny kl epot kolies m a pomaly us pával. Cez rozbit é sklo prenikal do vagóna studený vzduch. Vložil a som si ruky do vreci ek. Nahmat ala som ni ečo studené. Vytiahl a som ruku von a nechápavo sa pozerala na reti azku s príves kom Chvíľu mi trvalo, kým som sa rozp am ätal a. Dal mi ju ten žobrák. Napadlo mi, že som si ju ani nestihl a pozrieť. Zarazilo ma, že m edailón je zo zl ata. Rozmýš ľal a som, kde ho asi tak našiel. Pokúsila som s a ho otvori ť. Po chvíľke trápenia s a pat ent pred sa pov olil. Zo zažltnutej fotografi e sa na mňa usmieval a mladá žena. Oči sa mi naplnili slzami. „Mamičk a,“ hlesla som. Cestujúci sa na mňa prekvapene pozreli. V tom okamihu do vagóna vstúpil spri evodca a zahlásil: „Konečná, vystupovať!“ Katarína Šipulová Osem ro čné gymnázium Turči anske Teplice Čes tné u znanie v II. kategórii PRÓ ZA Slivkový príbeh Každý človek má občas zlý deň. Veď to poznát e. Ráno musí vstať o šiestej, pretože sa chystá do školy, ktorá ho, mimochodom, vôbec nebaví, medzitým s a stihne pohádať s mladším súrodencom a akoby toho nebolo dos ť, ešte ut eká na autobus. Uf! Ešt eže sa mi ho dot eraz podarilo VŽDY stihnú ť. Ale to je nič. Po ťažkom dni prídem dom ov, “ akože“ si idem oddýchnuť. Na stole je vš ak položená cedu ľka. „Prosím, kúp vrecko maku. Budeme pi ecť koláč.“ Mamina No, super. Ob chod o chvíľu zatvárajú a mne sa vôbec nechce ísť. Ale m ám vôbec na výber? Nie. Tak teda idem. Len – len som to stihla. Mak pol ožím na stôl. Ale niečo sa v tom vrecku hýbe... Kde sa vzal, tu sa vzal... Správne, vrecko sa hýbalo. Cez m alú dierku sa mak začína sypať von. Aha, niečo..., niekto...,niečo vylieza von. Jéj ! Malý človiečik. Taký asi, ako mal á fazuľka. Ako môže byť niekto taký mal ý? Začal a som nahl as uvažovať, čo také m alé a živé som dot eraz videl a. Od čivavy /to je psík, ktorý je dostato čne malý na to, aby som ho sem zaradila/, cez akvarijné rybičky až po m ravca či vínnu mušku... Dokel u! Čo to tu vlastne táram? Uved omila som si, že to musí vyzerať dosť trápne. Začal a som si to drobné stvorenie zvedavo obzerať. Na sebe m al modrý kabátik a modré pruhované nohavi ce a...a nič. Bol bosý. V ruke držal nožík. On má ted a na sv edomí tú dieru na vrecku a m ak rozsypaný po celom stole. „Kto si a ako sa voláš?“ spýtala som sa so zataj eným dychom. Človiečik pokrčil plecami. „Ahoj. Zatiaľ nem ám ži adne meno, al e keďže si ma zbadala prvá, musíš mi ho vymyslieť ty.“ No, dobre. Keď musím, tak musím.

26

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Patália s menom Určite to poznát e, keď m ama s otcom vymýšľajú meno pre svoje ešte nenarodené dieťa. Niekedy sú takí nerozhodní. Dieťa je už na svete a nič. Veru nič. Aj ja som v podobnej situácii. Hlavu m ám vymet enú, nič múdre mi nenapadá. Aké meno by bolo vhodné pre tohto malého človi ečika? Drobček? Chrústik? Tá moja nero zh odnos ť! To je ako s tou zmrzlinou. Nikd y nevi em, akú si mám vybrať. Jahodovú s vanilkovou? Alebo čokol ádov ú s citrónovou? No vidíte. To som celá ja! Potom som sa vrhla na kal endár. Ani Benj amín nie j e na zahodeni e. Alebo Flori án? No nie! Som v konco ch ! Vstal a som od kal endára a pozrela som sa von do záhrady. Zrak mi padol na strom ček obsypaný modrými slivk ami. Konečne som sa rozhodla. Malý človi ečik v modrom s a bude vol ať Slivka. Také krstné meno n emá u rčit e nikto. No nie je to originálne? Slivka „Ahoj, človiečik,“ povedala som, „budeš s a volať Slivka.“ To je úžasné, že vieš rozprávať.“ „Jasné, že viem,“ povedal nesm elo. „Iba, iba...“ „Čo iba?“ spýtala som sa. „Iba sa troš ku hanbím.“ Ach, tak. Tak je to teda. Len s a hanbí. „Ja sa volám Evka,“ predstavil a som sa. „Tu som doma a ty kde bývaš?“ pýtala som sa ďalej. „Ja bývam tiež tu“ a prštekom ukázal na mak, vlast ne, na vrecko. „Teda, býval som tu“ povzdychol si“ a teraz j e zo mňa bezdomovec.“ „Neboj sa, niečo vymyslím e,“ snažila som sa ho uspokojiť. „Ale prečo si vlastne prerezal vrecko?“ nešlo mi do hlavy. „Keď si ho položila na stôl, strašne som s a zľakol,“ povedal Slivka. „Och, prepáč,“ hneď som sa ospravedlnila, „ak chceš, nájdeme pre teba miest ečko vhodné na bývani e.“ Slivkov domček A hneď sme s a so Slivkom vybrali hľadať nejaký vhodný domček. „Aha, zo zápalkovej škatuľky by bola dobrá postieľka, nie?“ povedal a som. „Ale nie si príliš maličk ý?“ „Aký maličký?“ urazil sa Slivka, „ja ešte určite vyrasti em.“ „Dobre, postieľku už mám e.“ Ale vlastne, „na chvíľku som sa zamysl ela, „veď j a mám dom ček pre bábiky, môžeš teda bývať v ňom. Bolo by to perfektné mi esto na bývani e.“ „Hneď sa môžeš ubytovať,“ dodala som. „A ani netušíš ako rád,“ povedal veselým hláskom. Prekvapenie Zrazu v zámk e zaškrí pal kľúč. No jasné. Mamina. Je päť hodín. Vyskočila som zo stoličky. „Mami, mami, poď rýchl o do kuch yne. Ni ečo musíš vidieť. To je neuverit eľné.“ „Čo je neuveriteľné?“ pýtala sa mam a nechápavo. „Poď, rýchlo poď a uvidíš,“ súrila som ju. „Poď, pozri, toto je Slivka. Slivka, to je moja mamina.“ „Čo ti je, moja, nemáš horúčku?“ pýtala sa. „Ale mami, nič mi nie je. Len ti chcem predstavi ť môjho kam arát a Slivku.“ Mam a stále nechápavo hľadí. „To máš určite z tých kindervajec. Vieš, že som ti ich zakázal a toľko jesť.“ Kon ečne som pochopil a. Na stole je len drobná figúrka z um elej hmoty. Akonáhl e mam a odišla, Slivka ožil. „Čo to malo znam enať?“ spýtala som sa vyčít avo. „Kvôli tebe t eraz vyzerám ako úplný blázon.“ „Vieš,“ začal Slivka tenkým hlás kom, “ ja som čarovný mužíček. Môžu ma vidieť len tí, ktorí majú veľkú fant ázi u a milujú rozprávkové príbehy.“ Eva Rybanová Gymnázium Topoľčany 1. miesto v III. kategórii POÉ ZI A

27

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Snivé libertá Keb y farbu zem e malo more, zišla by som z brehu v nádeji v pooraný ch hrudách na obzore pozri eť, čo n ám dnes deń nadelil, len tak hľad ať, čo nám nové zišlo. Niečo prost é. Žiaden hlavolam. Prezraď, Pan e, prezraď svoje čísl o. Do neb a ti večer zavolám. Rozb ehn em sa k tebe cestou úzkou, čo sa h adí, vlní ako niť. Posklad áš mi šťastie z malých kúskov. Ja sa budem snažiť nerozbiť. Uprost red vĺn tápem nad hlbinou. Tiež som vlna, čo ju tam a sem ženi e vieto r. Možno vlastnou vinou. Teší ma len na obzore zem. Keb y malo more prí chuť vína, kľakl a by som na breh v prílive, naplnil a krčah. Teplá hlina objala by b rehy búrlivé. Ja by som tú vodu domov ni esla, vlastne rév u, víno voňavé. V mäkký ch dl aniach teraz zvi eram veslá. Hľadám vo ľné mólo v príst ave. Len sa n api, slnko, z môjho džbánu. Prem eň sladk é víno na pies eň. Ja na vý chod žiaru rozjas anú miesto teb a ráno zanesiem, zafarbím ňou vlny dočervena. Nalejem ti znova za pohár. Hladin a je ru bín, skrvavená. Môžeš si v jej chlade umyť tvár, nech sa vod a leskne tvojím zlat om. Nech sa blysn e v bás ni plachý rým. Čo si, Pane, stvoril, stálo za to. Tú krásu si nazval svitaním. Pozrel si sa na ňu, bola dobrá, dobrá tvoja túžba odveká. Do prach u si začrel, zem si zobral a z tej zeme stvoril človeka, no to bolo dávno. Svet sa m ení. Nová scéna, nové obrysy. Nezost al už kam eň na kam eni. Nič tu nie je ako kedysi. Keb y hral o more hudbou neba, vyšla by som na dúhový most. Ty by si sa, Pane, o mňa nebál. Splnila by som si povinosť,

28

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu

pozrel a sa na svet trochu z výšky. Kŕd eľ vtákov domov priliet a. Roztvárajú krídl a a do knižky diktujú mi snivé libert á. Zden ka Laciková Holíč 2.mies to v III. kategórii POÉ ZI A ... zosta(r)li domy hlboké brázdy - uli čnice kriči a nemo - starý p ánko ! vždy k eď t ade prejd em spustne mi rok v kal end ári ovce zvoni a - bubeničky - íčky vyrýv ajú palice ťažk é ako bič na volovom chrbte na obed ned eľa sviatok v prázdnom tani eri akoby dn es mesiac skryl nav ždy tieňu rohy ... hrozne mi je po tebe zima keď sa mi v ústach tvoria su cho ryby zvoni a a ja vždy prídem viem že patri ť seb e sa nep atrí keď ti umývam nohy rozv oniavaš dlaň ami rozm arí n ... keď mi odstrčíš líce budem s a smiať ako pavúk

29

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu čo vypl etá novú modlitbu a ráno a hviezdy opäť rozbijú na mal é ro zprávkové neprosím dierky v chl ebe v očiach zostávam ... kakaov á Zu zana Fabianová Štrba 3.mies to v III. kategórii POÉ ZI A Bi - kosa Bosá kosa sa ostrí na hrdl e Posledn é sa odrazilo o pivovú penu Usmiat e šarkan y driemu na el ektri cký ch linajkách v etra a staré šľapky si šetria svoje posl edn é áách pre bo ha Každý si šetrí na niečo iné Bezn ohá rakv a sediac pri zmrzline má chuť sa milovať v čiernom dy chu Súložiť v dyme, ktorý hry zi e pod nechtami a má jaho dovú prích uť Vykost en á kosa s nápisom I am the BOSS

30

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu

už dáv no jazdí v bavoráku Slzy polopln é strachu Už aj slnko je modern é a zapad á n a West-e Všetky h riechy vedú do Ríma Rázcesti e urny a komí na nepo zn á sem afóry Neo dlíčiteľne chorý pra/ ch/ človek si chcel oholiť trávu pod nohami a t ak si vymyslel kosu Rovnonosú modelku n emusí nikto pocho vať Sladký prach a popol osv etlil jej mŕtve lono Už nie j e on a ona od dnes len bisexu áln e ONO Ostrov po kladov Práv e mi spadla do oka hviezda Ani sa mi nezdá, že je taká hrozná Spravím si z hrozna vlastnú námes ačnú sústavu Ponorím ju ustlanú hemis féru vzduchoplna Z hviezdy ostala u ž len chl adná príborová vln a

Premena

31

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Topím sa v kachličkovej vani Vžd y som býval na všetko primoc ml adý Ale už vl ani som odpísal spoveď od suseda Odvtedy sa mi nedá zobudi ť Som jeden z tých, čo sa ro zt ápajú v kachli čkovej vani Vžd y budem na všetko až p rimoc starý a to som ešte ani nestihol nau čiť svojho páv a pláv ať Michal Mališ Martin Čes tné u znanie v III.karegórii POÉ ZI A Na políčke Na poli čke cínový voj ači k maličk á hračka nenápadný panáčik chýb a mu časť tel a tvrdo sa bil o svoje miest o prišla srd cov á dáma a j eho gest o miesto tu je a je ho tu veľa na krásy lásk y netreba veľa stačí by ť sám sebou i jedna chvíľa a srdiečko st rieľa smeje s a z kind erka umelý pi rát S tou jednou nohou chceš lásku mať Nečak áš veľa Ja ťa to naučím ako sa balia baby stačí len úsmev a "kaleráby" takto sa na ostro strieľa srdcová d ám a a silný chl ap Prep áč mi vojak a trochu cháp k moru som vždy chcel a na poličk e pribúda prach cínový voj ači k stojí tam sám Ách chýba mu čas ť tel a umelého piráta vym ení vojenský stan Čože tu stojíš vojači k sám teba som vždy chcel a

32

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu to čo sa malo stať preds a sa stalo správny ch chl apov je vždy m álo a silných mužov veľa na poličk e skončila drám a že je ten správny chlap nakoni ec sam a aj srdcová d ám a pochopila Štefan Chudý Hrons ké Kľačany

1.mies to v III.kategórii PRÓ ZA Ako Pánbožko naprával svet Prečo sú na svete hor y a doliny Keď Pán Boh počas šiesti ch dní stvoril svet, nezložil si ruky do lona a nezadriemal na vavrínoch. Dobre on ved el, že na t akom ohromnom di ele ešt e dlho bude treba vš e čo-to meni ť, naprávať a zdokonaľovať. Poznášal si preto svoj e inform ačné systémy, spustil ich a už to džavotalo, pípalo, cengalo, blikalo a na nebeskej obrazo vke s a premiet ali aj tie najod ľahl ejšie kútiky svet a. Nepreti eklo veľa vody dolu Dunajom a už pískal popl ašný signál. Tam a tam presakuje spodná voda! Stvoriteľ sko čil na rovné nohy. Podmáčaná zem sa môže preboriť do mora! Vec bola v ážna a pritom tu, na svete, ktorý s a iba začínal, musel Pánbožko na vš etko holými rukami, tu nepl atila neb eská dokonalos ť! A tak Otcovi nebeskému neostalo ni č iné, iba si opás ať širokú zásteru, stúpiť do mora, chytro - chyt ro nači erať pi esok a kami enky z morského dna a zasýpať zamokrené miesta. Robota napredovala, ako keď bičom pli eska. Pánbožko sa popod fúzy usmieval a vôbec nebadal, že ťažký piesok pres akuj e zásterou, trhá nitky vetchej tkaniny a dierkami odkyckáva na zem. Tá bola dovtedy rovná a hladká ako dlaň. Pieskové zrnká a hromádky na nej bobtnali a rástli ani z vody, a vzápäť sa z ni ch tvorili hory a bralá, skaly, kop ce aj celkom malinké kop čúliky. "Ej, ale som tomu dal", zarazil sa Pán Boh, keď zahádzal posl edný kus mokrade, vystrel si chrbát a obzrel sa späť. " Bude to treba zarovnať !" Keď však vid el, ako na úboči ach chyt ro vyrastaj ú zel ené stromy a kríky, lúčky s a pokrývajú trávou a záľahou utešených kvetov, hmýri sa tam hmyz, zvoni a piesne vtákov, ba už aj sa bel ejú kožúšky ku čeravých oviec a maškrt ných kôz a čri edy kamzíkov s úľubou zdolávajú neprístupné bral á, rozohri alo sa jeho srdce nevýslovnou rado sťou. " Škoda by jej bolo, toľkej krásy. Aj tak nevyjde nazmar", hútal Ot ec nebeský a požehnal svojmu nechcen ému dielu. Aby trvalo na veky vekov. Prečo je včel a inakšia ako osa Ako tak Pánbožko vyberal piesok z morského dna a ponáhľal sa plát ať mokvajúcu zem, uhri al sa vám na slniečk u, len sa z neho pot lial. Zopár kvapák boži eho potu padlo na zem a - íha! Pomrvili sa v hline, vystreli krídelká a chlpat é nôžky a už sa hrnuli do roboty a pomáhali Stvoriteľovi ostošeť. " To sa mi páči, " chváli si Pán Boh malé pomocní čky a tých pribúdalo ako znoja z božského čel a. Prikmotril sa tam aj ten čierny z pekl a a bol náramne zvedavý, čo s a to robí. Na slnku dobre nevidel, a tak strkal hlavu do sam ého pi esku, div v ňom nosom neoral. A zrazu pi ch! Ost rý kamienok sa mu zadrel pod kožu a už kv apk á z nos a červená! Bola vám to vec! Aj tá čertovská krv s a v hline začala m rviť, narástli jej krídelká a nožičky a ako s a hrni e, tak sa hrni e, nie však do roboty. Koho kde zbadá, do toho hneď pi ch! pi ch! "Juj, toto nie je s dobrým!" rozhneval sa Pán Boh. "Vás musím rozlíšiť. Ty, usilovná pomocníčka, sa budeš volať v čel a, lebo si vyšla z môjho čel a, a ty, pajeď z čertovho nos a, ty budeš osa!"

33

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Prečo veľké rieky tečú rovno a potôčiky kľukato Pán Boh si ešte neodýchol po ťažkej robot e s podmáčanou zemou a už tu bol a ďalšia sťažnosť. Rieky a potoky, ktoré dovt edy rovnom ernou sieťou pretkávali svet, spustili hrmot. Ich toky vraj už nie sú také p ravi delné, z kopcov padajú, v dolinách sa hlboko zarývajú, rozlievajú, ba vonkoncom nevedi a, kade tiecť ďal ej. "Treba v ám vyorať nové koryt á," povzdychol si Stvoriteľ. Z minulého výletu na zem bol ešte ust atý. Povolal preto n ajv äčší ch anj elov, rozdelil im pluhy a ukázal, kade a ako majú orať. Nebešťani a sa s chu ťou pustili do roboty. Za p ätami im šumeli vlny uspokoj ených riek. "Aj my chcem e pomáhať, aj my," prosíkali m alí anjeli ci a bolo ich, na môj veru, ako keď sa včely roj a. Pán Boh sprvoti nechcel ani počuť. "Slabí ste, drobci, neudržíte pluh!" Anjelici pozháňali svoje plúžiky, mal é, hračk árske a prosili a modlikali až až. Pánbožko napokon hodil rukou. "Nedbám, skúst e! Pri malých potôčikoch nem ôžete ni č skaziť." Anjelici sa ozlomkrky pustili do roboty. Ako deti do hry. Súťažili a predháňali sa, ba ni ekedy sa aj s ácali a podrážali si nohy, skackali hneď s em, hneď tam a im v pätách sa ih rali a čľapotali vlnky potokov. Takým činom sú toky veľkých riek široké, hlboké a rovné, kým potôčiky s a zv ŕtajú ako v tanci. Prečo sa rieka Bodrog krúti Povedali sme si, že anj eli vyorali rovné koryt á veľkých riek. Nie však vždy. Keď anj elskí oráči zviedli toky Ondavy, Laborca a Latorice do nížiny na juhovýchodnom okraji Slovens ka, bolo treb a vyo rať hlboké koryto pre ri eku Bodrog. Pôda tu bola mäkká, anj eli sa zabárali po členky, o koňoch už ani nevravím. Skrátka, na oračku nebolo ani pomysleni a. Anjeli malomyseľne zvesili krídl a. Čo teraz? Rozkaz je rozkaz. Ak ho nes plnia, Pánbožko sa bude hnevať. "Iba ak, brati a," húta ten najmúdrejší, " iba ak by sme skúsili zapriahnuť do pluhu somára. Je ľahší ako kô ň, nebud e sa toľko zabárať." Zapriahli ted a somára. Ťahal, chúďa, o milých päť, a veru išlo to! Brázda za pluhom rovná ako prút, vodi čka si v nej pekn e voľká, rozvaľuj e sa do šírky, pri okraj och s a krášli čipkou z pien. Somári k spokojne zahýkal a hurá ďal ej do roboty. Ibaže! Slnko pripekalo, ako len vie na juhu pripekať, z milého zvi eratka s a pot cedil cícerkom a bolo smädné, ajaj aj! Zv rtnúť s a nazad a napi ť sa cez pluh nebol o možné. Skôr sa bolo treba poponáhľať, aby voda za pätami nezalial a všet ko aj s pluhom. Čo mal somár robiť? Sklonil hlavu a ťahal, ťahal, len sa z neho parilo. Vtom zbadal napravo bodliak. Pre somára je bodli ak naj väčšia lahôdka. Pre toho nášho neinak. Nadul nozdry a hup! - už bol bodliak jeho! Preši el pár k rokov a druhý bodliak! Tentoraz naľavo! A rástlo i ch tam, v úrodnej vlhkej pôde, neúrekom. Smädnému somárovi neb olo viac treba. Zvŕt al sa on za bodliakmi, darmo mu anjel dohováral, darmo prosil. Tisícročia s a od tých či as presypali, ale koryto rieky Bodrog je stál e také ist é - od Zemplína nadol ako somárs ka cest a: cik - cak. Len s a kuknit e na mapu. Márie Majtánová Bratislava 2. miesto v III.kategórii PRÓ ZA Vzducholo ď V meste už nieko ľko týždňov vôbec nepršalo. Vzduch bol suchý a ťažký. Nedalo sa poriadne dýchať, presne tak, ako ten v ečer u nás doma... Mama nav aril a čaj a nalial a ho do šálok, aby trošku ochladol. V kuchyni bola mal á piecka, do ktorej priložil a, aby voda rýchlejši e zovrela. Chvíľu počkal a a potom zali ala bylinky v čajníku. Sedeli sme v kreslách uprostred izby a pochlipkávali bylinkový čaj s medom. V piecke praskalo a mam a išla spať. Otec nebol už týžd eň doma. Pomáhal bratovi opravovať strechu na dom e. "Vstávam e zavčasu?“ opýtal si sa potichu, ako keby si sa bál, že múry prepustia tvoj hlas. "Myslíš zajt ra ráno? Áno, aby si stihol autobus.", odpovedala som a naklonil a hlavu mi erne nabok. Tieň mi

34

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu pad al do tváre. V izbe svietila len malá l ampa na stole pod oknom. Z ulice nebolo po čuť žiaden zvuky. "Asi by som mal ísť do postel e, len sa mi ešt e nechce." Vst al si a podišiel k oknu, aby si pozrel do prázdnej ulice n a kraji mesta. Nie j e osvetl ená, je úzka, mal á, dlhá a smi ešna, tak ako ja a ty. Prišiel si na návšt evu. Stretli sme sa ako deti na úplnom inom konci sveta a teraz sedím e po rokoch v spoločn ej izb e a pijem e čaj. Zajtra ideš domov. "Pôjdeš ma od prevadiť?" otočil si sa a skryl svoje štíhle telo pod deku v kresl e. "Samo zrejme...", zaspával a som únavou. Hlavu opieraj úc o kreslo zatváram oči. Akoby cez steny som videl a pokojnú tvár spiacej mamy. Zašušťal si papučkami a pohladil m a po vlasoch. "Choď si ľahnúť. Musíš spať, zajt ra bude dlhý deň." A pobozkal si ma na čelo. Počula som náraz dvoch hrnček ov o stôl, to, ako si sa posadil k mojim nohám a hlavu položil na moje kol ená. Rukami si ma objal. Tíško sme zaspávali, uvedomujúc si, že sa zas e uvidím e len o pár rokov. Snívali sa nám sní čky, maličké a krátke, len tak, na pár minút. Ob čas si sa presved čil, či ešte stál e objímaš rukami moje nohy a ja som sa uistila, že i ch objímaš ty. V kuchyni, v naš ej malej pi ecke, už dávno nezap ras kalo. Cítila som akýsi čudný pach. A čoraz int enzívnejši e. Zaspávali sme veľmi pomaly, hlboké sníčky n ech áv ali na seba čakať. Trhla som rukou v ťažkom spánku a pozrel a pred seba. Na stole pod oknom stál e svietila no čná lampa, no jej lúče ku n ám nedopadali pri amo, narúš ali ich prúžky hust ého dym u. Všade niečo strašne sm rdel o a nem ohla som sa pori adn e nadýchnuť. Potriasl a som tvojím ram enom. "Vstávaj, v kuchyni horí!", vykríkl a som a vyskočila z kresl a. Ustúpil si , aby som mohla prisko čiť k dverám. Stôl a drevo n a dlážke boli v plameňoch. "Bež a zobuď m amu. Rýchlo!" Neviem, čo si urobil ty, no ja som bežal a do spálne a lom covala spi acim t elom. Keď som sa vracal a ku kuchyni s mamou v pätách, plam ene už olizovali všetky steny a ťahali sa ako lep do ďalš ej izby. Bezradne sme stáli pred dom om a pozerali sa, ako na či ernej oblohe vzni kajú dym ové m račná. Mam a plak ala smútkom. Milovala náš dom, miloval a kuchyňu a starú piecku, milovala drevenú podl ahu. Ty si ma chytil okolo rami en a pritl ačil a som tvár o tvoj e plece, aby som s a nemus el a pozerať. Bála som sa pom yslieť na to, kde budeme nocovať, žiť a variť teplú večeru. Zobral si do ruky uhlík a na chodní k nak reslil veľkú vzducholoď. Silný vietor, ktorý roznášal krvavé pl amene po povale a rám och oki en, vyniesol do v zduchu uhlíkovú vzducholoď. Rýchlo si do nej nasko čil a zhodil rebrík. Vyliezla som k tebe, do tepléh o interi éru vznášaj úceho sa monštra. Mama si ešt e raz spom enul a na mal ú piecku a nastúpila. Skľučene sme leteli n a sever, v protism ere udivených vtákov a strácali z dohľadu komín na dom e. Dymové oblaky nás najprv obkľú čili a prehadzovali v čeľusti ach, no pom aly slabli, aby sm e mohli ujsť tak ďal eko, ako to len bude možn é. Otec sa vrátil o pár dní. Palicou s a prahrabal v hŕstke popola. Ostali sme bývať vysoko v obl akoch a otec nám pís al listy. Kúpil drevo, spravil rámy na okná, nové schody a zao bstaral tri veľké postel e. Nakoniec kúpil novú piecku. Zviezol si nás nad m esto a skočili sme cez komí n rovno do kuchyne, kde mamka navarila teplý čaj a nalial a ho do šálok, aby trochu ochl adol. ... keď horelo. Odchýlila som okno a vyvetrala m alú izbi etku. Pôjdem spať a skúsim ti poslať list. V tom sne. Tebe. Keď sa mi s tebou tak smut no snívalo. Kocky "Trap-t a-da-dad, trap-ta-dad." V uliciach tichej mestskej štvrt e sa rozliehal rachot malého bubienka, visiaceho na dlhej strap atej šnúrke, ktorá vydi erala červený pási k na krku bacuľatého Mati áša. Rohy domov s a ponárali do tieňov podv ečera a prvej tmy, z ekonomi ckých prí čin svietil a len každá druhá lam pa. "Trap-t a-da-dad, trap-ta-dad," Matiáš m á sedem rokov, ústa plné mliečnych zubov a štyri starši e sestry, zárobk ovo činn é v hlavnom mest e. Má rád kockovanú koš eľu a nohavi ce od tety Hanky, tabličku čokolády a koláče z cukrárne na peri férií. Šušle. Pri krčm e Rohož je rozložený kart ársky stolík a okolo sedi a mladí chlapci nad pätnásť rokov, väčšinou už ťažko pracujú ci noční strážnici skladísk hlinikárne. Občas počuť ich zakašľani e, zvuk piva padajúceho do vyschn utých hrdi el a náraz malých drevených kociek na dosku stolíka. "Ten, kerý hodí štyri š estky, môže pozrieť od nás di erou v stene na Adelu. Večer, keď si bude umývať prsa.", poved al hru bým hlas om Dudáš, najsilnejší faganisko v celej štvrti. Chlapci o preteky hádžu kockou. Každý večer im Dudáš rozpráva o Adel e, slobodnej pekárke. "Ale ten, kerý nehodí ani jednu š estku, kúpi mi veľkô pivo, kapišt chuligáni?" Dudáš je majst er, je silák, frajer, pivo mu kúpia tak či tak. "Trap-t a-dad." Ozve sa bubi enok za Dudáš ovým chrbtom a odpút a pozornos ť od hodených kociek. "Dud áš, i ja štem škúšiť kočky, i ja štem vidieť Adejku. Môžem?" M atiáš zahryzne do povrázka od bubi enka a vycerí veľké zubiská. "Nu, ale ak neh odíš, na pivo máš?" Dudáš sa zachechce a postrčí Mati áša ku kart árskemu stolíku. "Nem ám, al e mám toto, požri, šom najš eu pvi potoku. Háááá?" vytiahne z vrecka balík cigari et a hodí na stolík.

35

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu "Tak hád ž, ty zasran", zhrabne Dudáš cigarety a podá chl apcovi kocky. Mati áš zovrie kocky v dlani, niečo im pošept á, zaš kerí sa a hodí. Šesť, šes ť, šesť a šesť. "Nóóó ó, ide ša Dudáš!" vykročí M atiáš pahltne k Dudášovmu domu. O chvíľu lapá mlčky po dychu. Tak toto sú teda tie "p rsa". Teraz je už M atiáško chlap. Oľga Krajčiov á Zvolen 3.mies to v III. kategórii Fliper Volali ma Fliper. Vždy keď pozerám do zrkadla a vidím svoju tvár, al ebo vo veľkej zrkadlovej ploche celý svoj obraz, kladi em si stále tú istú otázku - prečo Fliper? Vtedy d ávno pred rokmi, keď sme m ali tak po osem, deväť rokov, na spol očnom dvore, výstižne nazývanom džung ľa, med zi tehlovými činžovými barakmi a v tieni okolitých koš atých starých líp, mi chal ani zo sus edstva dali prezý vku Fliper. Miro bol -Zoro, Jano - Čierny pirát, Miloš dostal meno Fantomas, Jana - Rybana a ja Fliper. Na moju nespokojnú otázku - prečo?, mi najstarší Pišta, ktorý kryci e mená vymýšľal a zároveň schv aľov al, odpovedal. "Veď sa n a seb a pozri, ty si čistokrvný Fliper." Odvt edy mi to prischl o. Do 6. triedy miestnej základnej školy vch ádza n a hodinu slovenči ny pani tri edna učit eľka a prvé, čo po zatvorení dvi er uvidí, je prasknutá okenná tabuľa pri kat edre. "Kto to urobil?" pýta s a hlasno spoza prísneho rámu okuli arov. Niekto zo spolužiakov zakri čí : "Fliper!" Bez vyš etro vani a v triede, bez dôkazov, ma mlčky odvedi e do riaditeľne, nako ľko mňa má za čiernu ovcu jej triedy a najradš ej by ma videla niekde, ako ona hovoril a, v árešt e. Od telocvikára dostanem dlhým dreveným pravítk om po dlani ach oboch rúk, ústne pokarhanie od pána riadit eľa, rozsi ahlu poznám ku od triednej u čiteľky do žiack ej knižky s pozvaním rodi čov do školy. Naviac musím pozam etať a zotrieť vlhkou handrou celú telocvi čňu. Spoluži aci, nie všetci , ma povzbud zovali: ,, Fliper, zab er! Ponáhľaj s a! Idem e na kúpalisko". V ten deň som s a už kúpať nestihol, ale na druhý deň, práve keď bola moj a mam a u riadit eľa, vlastnoručne som potrest al pravého vinníka, ktorý mal na svedomí rozbité okno, čo mu di evčat á z naš ej triedy nevedeli zast aviť sršiacu krv z nosa. Opäť ri aditeľňa, návrh na zní ženú známku zo správania, zákaz vychádzok z domu, zák az sledov ani a televízi e, s následným rozšírením okruhu mojich nepri ateľov, minimálne o toho s rozbitým nosom. Stará m ama mi vtedy hovorievala: ,,Nechváľ deň pred nocou, ani neuprednostňuj priat eľov pred vlastnou rodinou, al e kto do teba kam eňom, ty doňho dvom a, tak!" Keď sa n aši rozvádzali, na protest som sa tvrdohl avo zatvoril do dubovej skrine po starej mame na chodbe, čo sa málok edy otvárala. Bol som dva dni nezvestný a predsa prítomný. Naši zal arm ovali polí ciu, požiarnikov, zdravotní kov, školstvo a začal a obrovská pátraci a akci a v našom mest e a okolí. Neznámi chodiaci, bežiaci, plačúci, sľubujúci ľudi a netušili, že predm et ich pátrania míňajú na našej chodbe, ani nie celý met er od vchodu do naš ej kuchy ne. Zat o najčast ejšie som v skrini počul slovko - Fliper. Po dvoch dňoch, práve s rodičmi v naš ej obývačk e sed eli riaditeľ školy, triedna učiteľka a niekto od polí cie, som úplne vysil ený, s veľkým buchotom vypad ol zo skrine a na nezabudnut eľný úžas prítomných, v mrákot ách prešiel okolo ni ch do kúpelne, na hlavu si pustil studenú sprchu a zároveň hltavými dúškami, popraskanými perami, nekonečne dlho pil životodarnú tekutinu, až do bezvedomia. Na druhý deň stálo v miestnych novinách pal covými titulkami: ,,Flipera zachránila čerstvá voda..." Rodičia s a ro zviedli, stará mama um rel a a ja som sa ocitol v detskom dom ove. Koloto č sa krúti ďalej. Služba v kuchy ni navyš e - Fliper, zatrhnut é vychádzky a sl edovani e televí zie - Fliper, Fliper, konštantne Fliper a jemu podobní... Plynuli všedné dni, všedného detského domova, so všedne opustenými deťmi. Aj keď známky tomu nen asv edčovali, mal som školu a učenie rád. Mat ematika, fyzi ka, zemepis, ba aj nem čina, ma vi edli k logick ému mysleniu a hoci mi osud nepri al, začal som vnímať a chápať, v čom je zm ysel a význam budúceho života ml adého človeka. Prakti cká mys eľ, tvrd á fyzická práca, prepašované knihy a zahrani čné čas opisy, formo vali z chlapca budúceho muža, ktorému pod nosom ktosi namaľoval husté či erne fúzy a nečakane napum pov al svalnat é ramená. To som už bol úplný samotár. Na predl aktí ľavej ruky som si vytetoval modrý ornament ný nápis: Fliper. Za tetov ani e som dostal trojku z chovania a nebol som doporučený na strednú odbornú školu. Nezost alo mi nič iné ako út ek. Najskôr z detského domova, potom z mest a, nakoniec z republiky. Silné ruky som využil vo veľa zam estn aniach, ako kurič v divadl e, umývač a sušič špinavého ri adu v obrovskej rešt aurácii, šofér nákl adiaku, pomocný strojník na zaoceánskej lodi, baník... Dnes sedím na terase svojho domu, popíjam obľúbený bylinkový čaj a spomínam na dni dávno minulé, keď som nem al čo do úst a 40 stupňové horúčky som si liečil bez liekov, v papi erovej škat uli od mrazni čky. Spomínam na otras mozgu po bitke s dvoma poli cajtami v

36

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu prístav nej krčm e, ktoré boli ocenené tromi podmi enečnými rokmi chl ádku. Zasa uli ca, nové spálne v nových krabi ci ach a obrovská beznádej z poznania, že hoci som mladý a silný - nestačí, inteligentný a sympati cký nestačí, s obrovskou chuťou všetko zahodiť za hl avu a začať od znovu - nest ačí, musí prísť š ťasti e. Na mň a sa usmial o, keď som v novučkej dodávke obchodnej spoločnosti, u ktorej som pracoval, cez cel é mesto prev ážal novú pračku do domu ml adej bohat ej pani z milionárskej štvrt e. Bola to šťastná pani a š ťastím prek ypov al celý dom. Tri roky bola vdovou. Káva, ktorou m a domáca pani pohostila, znamenite voňala a ešte lepšie chutila. Chutila šťastím a obrovskou dávkou tepl ej ľudskej dobroty. Zost al som. Navždy. Mali sme pekný do mov a splodili sme krás neho syna, ktorý mi dnes po prvýkrát ukázal svoj ho syna, môjho vnuka. Prvýkrát za sed em uplynul ých rokov, po smrti mojej družky. Trvalo dlho, kým sme so synom našli k sebe cestu, al e výsledok bol úžasný. Plakali sme od šťastia a doj atia, traj a chl api s modrými o čami a spoločným priezviskom. Keď odchádzali a s adali do auta, vnuk kričal: ,,Ahoj, starý otec, do videnia, ahoj, Fliper". Auto dávno zmizlo za zákrutou a j a stále s edím na teras e domu, so zaslzenými očami farby vybl ednutých nezábu diek a pijem svoj každodenný čaj samot ára. Navonok silný a neporaziteľný Fliper. Milo Hron (ps eudonym) Tlmače 3. miesto v III. kategórii PRÓ ZA Putovani e za Máriou Ráno bolo skoré, ale krás ne. Aj keď sme na dovol enke, vstávame už o pol šiestej. Vyspali sm e sa dosýt a a to je hlavn é. Niet sa čomu ani divi ť, keď sm e po dvoch nociach strávených v stane na karim atkách m ali teraz k dispozí cii pohodlné váľandy. Autokemping Neresni ca na okraji Zvol ena nás teda nes klam al.Využili sme ešt e narý chlo j eho pohodlné sprchy a pom aly, už skoro naučeným tempom, zbalili sme si batohy. Dnes máme pred s ebou veľmi náročnú trasu. Asi jednu z najťažších na našom "putovaní za Máriou" z Leví c do Levo če. Keďže Bystri ca nemá k dispozí cii motorest či kemping s možnos ťou stanovania, musíme s a dostať až n a Staré Hory. Takže nás dnes čaká dákych 30 kilomet rov. A toho sa troš ku obávam. Ni e, o seba sa bojím, ale o Ľub oša a J anka. Sú to moji spolupútnici - otec a syn. Tatko je len o rok mladší odo mňa a Janko má šestnás ť. Jank a mám, takpovediac povereného, už z vlaňajška, ten je relatívne na tom dobre. Ale Ľuboš mi robí starosti, lebo ho takto z putovani a ešte nepozn ám. Z obáv a po chy bovania m a preberá práve Ľuboš. Hľadá si šiltovku. Bez nej sa dnes nezaobí dem e. Terén j e otvorený a slni ečko sa bude s nami mazliť celou cestou, tak ako počas predošlých dní. Na to nás up ozorňuj e službukonajúci recepčný, ktorý sa s nami pri ateľsky lúči, neprestajne krúti ac hl avou a mrmlajú c:"Toľkú di aľku, toľkú diaľku..." Frekv entov ano u križovat kou prechádzame na nadjazd smerujúci do centra mesta. Nádhera Zvol enského zámku sa nám odh aľuj e v plnej krás e a ja si dovoľujem pridať k tomu i spomienky a zážitky Detvancov, ako im panstvo koš el e poskracovalo, aby pod nimi zo zámku náhodou niečo neodnáš ali. A tento národ, to sú ozaj ostrí chlapci. Keď tak do j edného v hneve zo zámku vykúrili, ten sa tak rozpaprčil, že hneď val ašku rukoväťou celú do zem e vrazil. Kamaráti podozrivo po mne gáni a, ale potom na nám estí pri tej val aške - "do zem e vrazenej" sa dajú od fotiť. Je tam totiž taký pam ätník - valaška z mramoru trčiaca zo zeme. A keďže sme kúštik už aj rozchodení, začal sa nám ozývať žalúdok. Na občerst veni e sme s a popýt ali jednej pan ej v stredn ých rokoch, lebo mladí to tak nevedia - aj odpovedať, aj poradiť. Vraj "to ť", za kostolom, priamo v tej križov atke, ochotne vysvetľuj e. Vchody do kapl nky i do kostola, ktoré míňam e, sú zamknuté. Pret o duchovný pokrm nechám e „napotom" a idem e sa nas ýtiť rovno do Max Burgeru. Vo vnút ri je pohoda a kľud. Hl avný nápor stravníkov ešte len príde. M áme teda čas a pohodlne, ba skôr labužnícky, si vyberáme z bohat ej ponuky. Na zači atok držk ovú poli evku a potom už kombinujem e šal áty, prílohy a pokrmy z m äsa. No len toľko, aby sm e potom ešt e vlád ali aj šľap ať. Pri raňajkách sa bavíme o ceste pred nami, študujem e mapy, ponúkame svoj e teórie... "-A riady n ah ajte na stol e!" - volá na nás spoza pultu pani v bielom. Personál nás už potom vráti len pre zabudnutý fotoaparát, okrajom parčíka prejdem e pred vyrezávaný kríž od sakristie kost ola. Det vians ke motívy zdobi a zo šesť met rov vys oký znak kres ťanst va, ktorý tu os adili v roku 1990. Chvíľa spoločnej modlitby, krátke povzb udenie a vyrážame v ústrety novým, ešte nepoznaným dobrodružstvám. Pred divadlom Jozefa Gregora Tajovského mi nedá, aby som nes pom enul na študentské časy. Aké to bolo vtedy len k rás ne, keď sme do toho divadl a tak radi a pravidelne chodi evali. Boli časy, keď sme za mesi ac stihli aj zo dv e predstaveni a. Z internátu pri emyslov ky to nebolo až tak ďaleko a lístky boli za "lacný peni az". Preto nám to zost alo tam niekde vnút ri až podnes tak hlboko zapísané. Teraz už len smútim za tou krásou včerajška, lebo naš e deti sú ďal eko od takéhoto kultúrneho diania a t en vzťah k nemu už asi nebudú mať taký pri rodzený, osvojen ý s láskou a s amozrejmosťou.

37

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Zo spomienok ma vytrhne rázna otázka: "-C hlapi ! - a kam to idete na púť?!" "Do Levo če cez Staré Hory", krátko oznamujem e. "Vidíš, Ivan, dobre si hovoril", chváli tak zo štyri dsaťročný chlapík akoby vystrihnutý z dákej ochranky, svojho šes ťdesi atro čného parťáka. Obaja borci, sedi aci na múriku, nás t eraz chvíľu hodnotia, krátko povzbudia a ten starší dokonca na cestu krí žikom požehná. Bolo to také prirodzené akoby kam arátske gesto. Ľudi a sa nás často cesto u pýtajú na cieľ nášho putovania. Už sm e naučení, - veď sme si ten dvojm etrový kríž aj pret o so sebou n a cestu zobrali. Možno na pripom enutie, možno na zast avenie či osloveni e tých, ktorých stret áme... Nech si každý vyberi e po svojom... Ponad Hron prechádzame širokým mostom, takže si ani nohy do vodičky nenamo čím e. Potom už len stálou chôd zou po okraji cesty, ktorá má čochvíľu odbočku na diaľni cu, sa dost ávame do tieňa koš atej lipy. To je vždy taký náš míľnik - po dvads a minutovom šľapaní zväčša hľadám e dáke odpo čívadlo. Takže aj táto "naša lipka", vrh ajúca osvi ežujúci tieň, nás s rados ťou prijím a. Ľuboš odrazu objavuje čiapku, zašitú v daktorom bočno m vrecku batoha. Najvyšší čas, lebo slni ečko má svoju náru č doširoka otvorenú. A to nie je ešt e deväť hodín. Ako áno, ako nie, dostali sme s a v rozhovore k našim dvom najväčším učeníkom - svätém u Petrovi a svätém u Pavlovi, ktorých sviat ok si zajtra pripomíname. Keď nám potom už široký chodník blíži acej sa obce Sliaču umo žňuj e, kráčame vedľa seba a debat a má voľný spád. Takto sme si i bližšie ako na cest e, kde šľapem e zväčš a len jed en za druhým. Na križo vatk e v centre obce je ruš no. Vojaci naost ro zaúčajú ml adých do regulov číkovs kých tajov. Velit eľ v pracov nom oblečení, ale s kopou zlatistých hviezdi čiek, nad chybami a nechápavos ťou ml adíkov len soptí. V jedn ej chvíli div, že netresne o chodník svoju brigadírku a nerozdupe ju, taký je nas rdený. Je tu však príliš veľa diváko v, preto radš ej odkladá svoj divadel ný výstup. A chl apci majú z toho "dobrý deň". Keď s a potom už al e situáci a zd á nezvl ádnut eľná, zas ahujú poli cajti z dvoch mobilných hliadok a križovatku ako - t ak oslobodi a od prep ch atia a uvedú do norm álneho chodu. Je tu teda ves elo a poki aľ si naši oddýchnu, ja dokúpim maškrty a minerálku v neďalekej sam oobsluhe. Teraz s a ponatieram e dákym opaľovacím krémom s ochranným faktorom a idem e sa dať pripekať. Dvaja postarší cykloturisti, ba skôr cyklisti - veteráni, pretekársky obl ečení, nás srdečne oslovujú: "Zdravíme vás, páni!", aj rukami na pozdrav ešt e zamávajú. A nám je hneď akosi ináč, ľahšie. Snáď preto, že si nás tak kolegi álne všimli, alebo preto, že sm e trošku tým ich gestom nabrali na vážnosti. Cesta sa mierne kľukatí a privádza nás k objektom l etiska. Z toho však veľa nevi dno,lebo po ľavej strane, kde sa s amotn é letisko nachádza, je plechová bari éra, zabraňujúca zvedavému poh ľadu. A po pravej strane s a stried ajú podobné bari éry s vysokým pletivovým oplotením, za ktorým je zaparkovaná vš akovaká vojenská tech nika. Dv ads aťminútový interval chôdze sa napĺ ňa a my s adám e či líhame do tieňa aut obusovej čakárne. Toto sú tie naše oázy pokoj a, ktoré nám poskyt ujú vytúžený tieň i pohodlné zloženi e batohov. Ale len vt edy, keď sa tam nachádzajú dáke lavi čky. V ďalšej časti putovania sa nám podarí uraziť dobrú šnúru. Hľadajúc vhodný ti eň, dostávame s a konečne kamsi za letisko a s adám e do jarku na opačnej strane cesty. Ľuboš neprestáva cvakať vzliet ajúce stíhačky, tak sa prid ávam i ja a odfotím ich spolu. Ponaťahujeme sa ešte kúštik a naš e nohy opäť šuchocú po drobnom štrku krajni ce cest y. "Nazdar hoši!" volá na nás ďalší cyklista, čo sa sotva čuteľna okolo preženi e. Vpravo v kukuri ci sa s motykou zvŕt a stará mať s dlhým vytiahnutým vnukom. Oj, to boli ale časy, keď sme i my takto so starko u chodili na záhumienok či na družstevné vým ery, spomínam v tichosti. Došli sme pod Badín - nový kňazský seminár s kostolíkom, čo tam na vŕšku čni e. Pod starou jabl oňou sa spúšťame s úľavou do strminy jarku, oprúc si batohy o kraj cesty. Pred nami zapl achtí zo sedem vol aviek, aby o kus ďal ej opäť sadli do ri edkej, suchom vyprahnut ej kukuri ce. Oj, v takýchto horúčavách sotva už podrastie a nebud e mať ani sily hodiť kl asy. Opäť bude slabá úroda, hútam, keď si uvedomím páľavu "Oskara" tam hore, ktorý nás i teraz tak často do tieňa zaháňa. Zaznel zvon - na Anjel Pána. Seminársky kost olík nás takto zdraví a ohl asuj e poludni e. Jeho hlas s a spúšťa k nám tak jem núčko, tak ľahúčko ako to stádo ovečiek dolu lúkou pod jeho stavaniami. Spoločne š epkáme modlitbu, čo od detstva pri hlas e zvona prednáš am e, pripomínajúc si tak zvestovani e Panne M árii. "Ďalší úsek má svoju dĺžkovú hodnotu až do "autobusky" za križovatkou na Vlkanovú", oznamuj em bračekov com." Tam sme so synom Jozefom pred dvom a rokmi oddychovali..." spomínam nahl as. Tiež bolo takto horú co, sál ajúca páľava od smolovej cesty a nepredst aviteľná pi ecka v kanadách... Neprezuli sm e sa vtedy do bot asiek, a tak Jožino chytil na pätu odtlak taký veľký ako päťkorunáčka. Ani to vtedy nepri znal... Za spomenutou autobuskou to už konečne začína byť ves elšie. Tu prechádzam e Rakytovský potok. Obzerám e si trávnate plochy okolo neho, kde by sa tiež v prípade pot reby dalo stanovať. Zati aľ si tí dvaja pár krokov n adb ehnú. A pri mne zastavuje dáke bordové Daevo. Pán spoza vol antu sa s úsm evom pýt a: "Kam to putujet e?" "Do Levo če. Dnes by sme radi na Staré Hory...," odpovedám krátko. Ako by ho to potešilo a úprimne po chvíl e uvažovani a dodáva: "Tak nech vás Pán Boh sprevádza!" "S Pánom Bohom!" lúči sa, ale hneď zast avuj e pri Ľuboš ovi a Jankovi. "Ako by som vám mohol pomôcť?" nedá mu, aby sa aj ich dačo neopýtal. "Zob eri em vám batohy!" ochotne navrhuje. Janko však nesúhlasí, odmiet a. (Poznám ho, aj vlani, keď bolo

38

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu niek edy i ťažko, len skromne odpovedal, " Nuž, tak sa obetujem e...". A tým povedal vš etko.) Len Ľu boš skôr úsm evne odpovedá ešt e na pon uky pána z auta: " Keby s a dalo zariadi ť nej aký ten obl áčik..."a pozrel na bl ankytom odrú čistú oblohu. " To ale asi nedokážem..." lúči sa s nami náš nový známy. Milé a krásne stretnuti e. Také bezprostredné, povzbudivé, že o ňom radš ej ani veľa nehovoríme, al e každý si ho sám pre seb a a po svojom chce uchovať. A opäť sa nám takýmto spôs obom dost alo povzbudeni a a bolo nám príjemn e a fajn a žeravá guľa nad hl avami už nat oľko nepáli, ani batohy veľmi netl ači a a nohy s chuťou šľapú ďal ej. O taký kilometer s a pichnem e do tieňa vŕb vpravo pod cestu. Aj zvodidl á tu kúštik tienia, či astočne i hluk z cesty zachyt ávajú. S Jankom vyhutuj eme, ako by sme nepozorovane ocka v tejto jeho oddychovej póze od fotili. Aj pokuká po nás, ale ďal ej oddychuj e s privretými viečkami. Cvaknúť sa nám ho podarí v moment e, keď okolo prehu čí kamión. Takto sme teda zostali nespozorovaní. Široké úsmevy na znak ús pechu...Ale čo to? Neďal eko od nás stojí opäť bordové Daevo a pán z neho na nás máva. Nezbadali sme, kedy zast al, takí sme boli tým foto grafovaním zauj atí. " Už som tadi aľto raz preši el, a zdalo sa mi, že tu oddychuj ete..." hovorí z príchodu. Vraci a sa naspäť k autu a zo zadn ého sedadl a prináš a igelitovú taš ku. My sme zatiaľ aspoň na nohy povyskakovali. Len tak chvatne sa nás ešt e pýta, či sme z Badí na, že z Leví c, aby sme s a vraj osviežili a podáva nám tašku. Neviem e, čo poved ať. Ja s poznámkovým zápisníkom v ruke, asi mu pripadám divne. Preberajúc balík zmôžem s a len na: " Ale, ako k tomu prídem e? ... a od koho, ak sa smiem opýt ať? ...a,...pýtame sa i hovoríme teraz už jeden cez druh ého... " A pozd ravte sest ričky a duchovných ot cov na Starých Horách“ , dodáva náš známy odchádzajúc. " Ale od koho m áme pozdravovať?..." pýtam sa ďal ej. " Od..." chvíľu zvažuj e, " od manželov z B anskej Bystrice... Oni už budú vedi eť"...A keď bol kúsok od auta, otočil sa, urobil pár krokov späť a hneď prvému strčil niečo do vrecka koš ele. " To máte na cestu". Len sme dačo zahabkali, ako, že net reba, že my zarábam e, že sm e teraz takto na púti po čas naš ej dovolenky... Auto odišlo. Čumíme za ním, sotva s a zmôžem e na pozdrav, dvíham e ruky a potom ich máme ešt e dlho hore, aj keď je už aut a dávno preč... Z vreck a vyberám e tri stokorunové bankovky... Nuž, čo sa to tu vlastne stalo? čudujem e sa svorne. A čudovaniu ni e je konca kraj a, keď Ľuboš z igelitky vyťahuje k rabičky nápojov rôzneho druhu (bolo ich pätnásť), niekoľko druhov čokol ádových tyčini ek i sušienky Disco Opávi a pre každého zvláš ť... To je teda ale nádi elka! Aspoň krátko u modlitbičkou a poďakovaním Otče náš chceme prej aviť náš vďak. Až potom sa púš ťam e do hodov ania. Náš "dobrodinec",ako sme ho odvt edy familiárne pomenovali, nevedel splniť Ľubošovu prosbu " aspoň jeden obláčik...", preto nám asi doni esol "obl áči k" v tejto igelitke. Neskonzum ované m aškrty delíme a balím e do batoho v, aby sme boli rovnako zaťažení. A to isté urobím e aj s finan čmou podporou. Naš a modlitba svät ého ružen ca teraz už plynia len za m anželov z Banskej Bystri ce a zároveň nás i vovedie do tohoto mest a. Prechád zame krížom cez diaľnicu a pod prvým mostom sa uchýlime do chládku. Skladáme sa na hŕbu rozbitý ch p an elov. Okoloidúca teta, opieraj úca sa o francúzsku barlu a svoj ho manžela, sa nás pýt a, kam to až ideme. A tak im vysvetľuj em e zám er naš ej púte. Po oddychu už hľadám e tieň na chodníku okolo či nži akov sídliska nad cestou. Tá nás vedie k nadjazdu cestn ému ob chvatu mest a smerom na Donovaly. Váham e a nahlas prem ýšľame, kadiaľ s a budem e ďal ej uberať. Sadám e v briežku do trávy a rada starších rozhoduj e, že sa predsa len pustíme cez mesto. Ori entáciu preb erám e zo sm erovej tabule na Ružomberok a takt o to je ľahké. I touto trasou sa striedavo strkáme do tieňa budov či u ž po jednej, alebo druhej strane cesty. Pri parku sa popýt am e sváka, stojaceho na mostíku cez spen enú Bystri cu, či sa dobre uberám e na Staré Hory. Odpovedá nám len protiot ázkou: " A odkiaľ, chlapci?" takže idem e asi správne. Potom už len zatočiť cez most doprava, popred textilku Slovenka a zanedlho doľava, kde v tieni koš atých jelší padáme do trávy a dávam e si povzbudzuj úceho "šlofika". Nevadi a nám ani mravce, zvedav o skúmaj úce naš e unavené tel á. Podobne si nevšímam e ani poznámku okoloidúceho: " Idete sa ukrižovať, chlapci?" a odfukuj em e v kľude ďal ej. Pohodu cesty opúšťajúcej krajské mesto začína rušiť pri bližujúca s a diaľnica. Je pol štvrtej popol udní a in form ačná t abuľa pre užívateľov tejto rýchl ej komunikáci e prezrádza slnečné počasi e s teplotou vzduchu +32°C a teplotu cesty +43°C. Nedivím sa preto Ľubošovi, že s a mu botasky na nohách akosi rozli epajú priam o za jazdy. Prech ádzam e Sásovou a hore rovno na Jakub. Di aľni ca nás sprevádza zľava a vôbec po nej netúžim e. Trošku zas e pos edím e pred vysokým dreveným krížom a podopíjam e posledné zásoby vody. Ľuboš pot om načerpá v n eďalekom dom e za našimi chrbt ami, kde ho ochotne vyslúži jeden mládenec. Rytmus nášho pocho du sa teraz upravuj e na pol hodinové šľapanie a rovnako dlhé oddychovani e. Znova sme na nohách a ukrajuj em e z cesty ďalej hore Jakubom. Prechádzam e popred sochu Panny M ári e s Bern ad ettou, pri ktorej sme sa po predošlé roky fotili. A pozdraví nás mládež, tak pekne, po kres ťansky. Diev čin a s dvoma chal anmi. Ten dlhý sa nám aj zdá akosi povedom ý, ale až potom sme prišli na to, že sme

39

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu vlani boli spolu na Muráni. Teraz bezst arostne s edia na svojom múri ku, hompáľajú nohami a pozerajú do zap ad ajú ceh o slnka. Pozývam e ich, aby s a ku nám pri dali. Ale vraj oni idú až v pondel ok na tú mládežnícku púť Muráň Levoča. " Tak fajn, to by sme sa chceli ku Vám pripojiť ni ekde v Telgárt e al ebo Hranovnici. Al e to musíme ešte prejs ť hrebeňom Tatier.." rozhovorím sa. " Ak dá Pán Boh a dôj dem e..." - dodáva s povzdychom Ľuboš. " Držte nám pal ce, aby nám vydržalo po časie, ale aby to aj Vám vyšl o. Budeme s a spolu modliť", lúčime sa s nimi a končím e milé stretnutie. ( Pozn. Aké n ám to len boli blízke a spri aznené duš e, to sme zistili až o pár dní - dietky farára Vdp. Dani ela, zakl ad ateľa spomínanej mládežníckej púti, s ktorými všetkými sm e sa o nieko ľko dní na Muráni potom aj stretli...) Za esovitou zákrutou okolo krčmy nás už čak á diaľnica. Cesta, ktorou kráčame, je napojená pri amo na ňu. Uhnú ť niet kam. Prihovára sa nám aj ujec, čo vlečie v náru čí nej aký obrovitý hrni ec: " Á, dneska sa už takto nechodí! To len pekne na autobuse...". " Ale my práve takto chceme, ako naši dedovia chodili...", vysvetľujem e. " Cestou mát e Studničku s Panenkou Máriou aj kalváriu hen mát e...", ukazuj e hore do svahu nad cestou. Vzďaľov ali sme sa a nebolo už počuť, čo vš etko nám ešte radil. Oproti benzínovej pum pe sa oprieme na des ať minút a postupujem e ku rázcestiu na Harm anec. Obdivujeme čereš ne i marhule po okolitých s adoch a záhrad ách, akou krásnou úrodou obdaroval Pán Boh tento kraj. U nás to v túto jar všetko pom rzlo. Ba dokonca marhul e postojačky zomierajú, čo sa im životodarné kanáliky miazgy od mrazu dotrhali. Po bielych pásoch zebry sa premiestnime do chládku v ľavej strane cesty. Tento úsek cesty sa s nami nek onečne dlho zahráva. Niet mu konca kraj a. I do mapy s a chcem pozri eť, či vôbec dobre idem e. Konečn e! Di aľni ca končí, prechádzame cez harmaneckú križovatku a v začiatku Starohorskej doliny sa opieram e o zvodidl á ako dobre naložené koníky. Ťažko oddychujem e. Ale aký je to už len oddych, celí spotení, horú čava bezvládne visí vo vzduchu, nepohne sa ani lístok, vetrík nezafúka... Aspoň, že si nás kedytedy všímajú o koloidúci šoféri. A tie ich aut á potom na nás obzvláš ť mocno trúbi a a šoféri m ávajú či už idú hore, al ebo dolu dolinou. Možno nás už ni ektorí dnes i videli a preto sú takí rozj asaní, chcú pozdravi ť i povzb udiť. Alebo len tak j ednoducho - od srdca pozdravi ť. Ďakujem e Vám, páni bratia, tíško šepkám. O šiestej sme na autobusovej zástavke pred žel ezni čnou stanicou Uľanka. Zdravíme čakajúceho pána, osviežime sa šumi vými nápojmi a Ľuboš ovi, už pohodlne vystret ému dolu na lúke, hlásime náš odchod: " Idem e sa op roti do potoka umyť!" " Asi to nestihnet e..." prihovára s a nám čakajúci pán. Nech ápali sm e, ale keď sme s a ku nemu otočili, všimli sme si prichádzajúci autobus, a bolo nám to jasné: " My ideme ho re, na Staré Hory...". " Jáj, to je iné...", pochopil aj on a nastúpil do vozidla sm erom na Banskú Bystricu. Úsmevná príhoda nám znov a dvíh a nál adu. Spolu s Jankom sme teda načreli do krišt áľov očist ej Bystrice, pooplachovali sa v spenenom vodopádiku. Ukazuj em na široký trávnat ý breh, kde by bola tiež parádna stanovačka. Zo zvedavosti prebehnem e kus vyššie. Je tam krí ž s malou zvonicou a hore v brehu sa vyst rkuj e dáke stavani e popri cest e vedúcej k ešte vyšši e položen ej žel ezničnej stani ci. Nahodíme na seba batohy a uberáme s a hore, k výšinám, dopredu, bližši e k cieľu. Janko je vpredu, Ľuboš nesie k ríž a j a? Ja si začí nam pos pevovať, len tak, pre seba, polohlasne. Niečo z duchovného, niečo z mládežní ck eho spevníka, čo pam äť prinesi e. Som šťastný, že sme už v tieni hôr a že mám e pred sebou posledn ý úsek. Al e takét o pospevovanie prichádza na mňa i vtedy, keď som už dosť unavený, vyčerpaný... Asi aj teraz to tak nejako bude. Prechád zame okolo rozostavaného záchytného parkoviska pre kamióny, ktoré tu zadržia v zimných mesiaco ch a n epustia hore na Donovaly. Ponad hlavy nám prehrkoce vl ak z Divi akov do Byst rice. Autá nás míňajú z obo ch strán a my sa tiež nedám e zahanbiť a šľapem e ďalej. Po ďalš ej polhodine sa us ádzam e pohodln e do starých s edadiel z kina v autobusovej čakárni v Polkanovej. Podľa tabule už pat riacej do Starých Hôr. Pol siedmej, z batohov vyťahujem e čokolády, nápoj e a prepot rebnú mas ážnu alpu. Už len tá dodáva mojim spolupútnikom osvi eženi e na kŕčové lýtka, ale i boľavé stehenné svaly. Obzerám dom ce oproti, dva a dva op ret é ch rbtami ku s ebe, akoby pod jednou strechou. Podkrovné priestory poprerábané na i zbice pre hostí a dakto ré dvo ry až okato pozývajú vykladanou zámockou dlažbou či krbom dakde uprost red. Janko sa znova pokúša o dhadnúť, za koľko zvládneme túto posl ednú čas ť. Či nám postači a dve, al ebo ešt e tri oddychové prest ávky. Ži aľ, už i ja strácam cit a nevi em odhadnúť, čo nás ešte čaká, preto povzbudzujem ako len viem. Masážn a prestávka s a naťahuj e, ale snáď i pomáha. Našu ubol enú chôdzu teraz už povzbudzuje snáď každý druhý vo dič. Aspoň nám sa to tak zdá. Chvíľo čku pos edím e na zvozenej guľatine, zamávam e trúbi acim autám i kamiónom. Poliakom obzvlášť srdečne, lebo tí vystrkujú doslova celé ruky von z áut a takto nám mávajú. Tri štvrte na osem a pred nami je tabuľa, oznam ujúca vytúžený cieľ. Zrekonštruovaný rehoľný kostolík vľavo, zo pár dom cov. Radím Ľubošovi, aby šli s Jankom rovno hore na Studničku. Ja ešte odskočím k bazilike pozri eť, kedy sú ráno svät é omše, aby sme sa n a nich mohli vyst riedať. Našich cestou hore vraj dvaj a šarvanci predbehli na bicykloch a pekne po kresťansky " Pochválený buď J ežiš Kristus !" pozdravili. A cestou dolu zase " S Pánom Bohom ..." Na lúčke bol a už i červená Felícia s

40

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Bystricko u zn ačkou. Vraj ich v tej ostrej zákrut e míňali. " Tak sme tu potom všetci. Prišla aj Hel enka s Milanom" , nahl as uvažuj em. S našimi známymi Hel enkou a Milanom sm e sa zoznámili pred dvom a rokmi. Ako som už spomínal, vtedy sme do Levoče putovali so synom Jozefom. Nem al vtedy ešte pätnás ť rokov, ale námahu tohoto putovani a obdivuho dne zvládal. Sem na Studni čku sme vt edy dorazili až pred pol desiatou. Ku kapln ke sm e šli rovno cez ružencové schody s krát kou modlitbou jedného desi atku tejto krásnej modlitby. Vpravo za laví čkami stál jeden pán, ktorého sme tíško pozdravili. Nechceli sme ruši ť modliacu sa pani tam vpredu, ako blikot avé svi ečky prezrádzali. Usadili sme s a na lavi čky aj my a chvíľu ďakovali, rozjímali. Keď sa pani dom odlila, zastavil a sa pri nás, pristúpil i jej manžel... Dozvedeli sme sa o ich synovi, ktorý podstúpil ťažk é, bolestivé operácie po autonehode, o tom, ako pravidelne, každú nedeľu, chodievajú s em načerpať síl do ďalši eho tý ždň a. Bývajú oproti v Tureckej, a tak to nem ajú ďaleko. No a odvt edy sa poznáme, píšem e si a takto sa tu i stretávam e. Vlani nás sem prišl a Helenka pozri eť s malou vnučkou Monikou, ktorú práve na druhý deň išli pokrstiť, takže sm e z krstín m aškrtili aj my. Narýchl o sa poopl achujem e a obli ekame do suchého. Predst avuj em Ľuboš a, Janka poznaj ú už z vlaňajška. Posadáme n a guľatinu, čo tu pripravili pre rekonštrukci u a obnovu tohto obľúbeného pútni ckého miest a. Mašk rtíme n a sladkých čerešni ach, ktoré nám boli priniesli a vzájomne sa oboznamujem e rozprávaním o svojich ro dinách, chcem e opret eky jeden druhého potešiť, povzbudiť, obohatiť. Čas sa rýchlo napĺňa, ale keďže na zajtrajšok tu mám e naplánovaný voľný - oddychový deň, na dnes už aj pom aly stačilo. Lúčim e sa ako starí dob rí zn ámi a s radosťou prijímam e pozvani e na zajt ra ku nim. Staroho rskú Pannu Máriu potom spoločne pozdravujeme radostným svätým ružencom, ktorý pot ešil nielen naše d uše, al e doslova aj naš e telá. Po tejto radosti už len obvyklá t ábornícka činnosť - založiť oheň, vodu prinies ť do kotlíka na polievku a izbi cu post aviť. Niekedy o desiat ej už labužnícky chlipkáme "sl epačiu sáčk ovú" a zrýchl eným tempom sa potom chyst áme do horizontálnej polohy. Zostávam sám pri ohni a ešte dlho do noci meditujem nad prežitým dňom a jeho darmi: " Pane, to bol deň. Ale sme si dali zabrať! Nu ž, skoro ako s Jozefom pred dvom a rokmi. Budem e musieť na tento úsek v ymyslieť akúsi fint u, keď chcem e takto a tadiaľt o putovávať. Dnes to bolo ozaj namáhavé - za trinás ť hodín sme zvládli až trids ať kilom etrov. Nuž, Pane, ako si ráno bol cez tú knižo čku povedal - Stálosť je odmen ou za snaživé cvičeni e, za boj. - A my, Pane, sme hádam dnes dobre bojovali, keď si nám do cesty len samý ch "anj elov" posiel al. Tých, čo osviežili naše tel á, povzbudili naš e mysle, dodali síl do putovania, možno i kúsok odv ahy k obetovaniu sa...Pane, ďakuj eme za každého j edného z ni ch, ale aj za tých, ktorí sa niekde doma v kútiku svoj ej izbičky za nás modli a. Aj za tý ch všetkých Pane, vďaka!" Jozef Kottra st. Levi ce

Obsah Náš jubilant Andrejovi k 75. výro čiu (PhDr. Mirosl av Pius) Kytica vďaky a priat eľský stisk pravi ce (Doc. PhDr. Jozef M elicher) Pozdra v jubilantovi Andrej Chudoba – ob čan, spisovateľ (Jana Bahnová) Andrej Chudoba – učit eľ, kolega, priat eľ (M gr. Duš an Bahna) Sloboda je ako kniha (Ivan Kadl ečík) List priateľovi (PhDr. Mirosl av Pius) Ukážka z literárn ej tvorby Andreja Chudobu Krajina môjho s rdca (Andrej Chudoba) Propozí cie 4. ročníka súťaž e Slovo poroty Zozn am zúčastnených škôl Listina víťazov Ukážk y víťazných prác Uplynulý ro čník vo fotografi ách Sponzori súťaže Sponzo ri súťaže:

41

Zborní k ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu Zlatý onyx Levi ce, s. r. o. Štátny fond kultúry Pro Slovakia Nad ácia M atice Slovenskej Slovensk é en ergeti cké strojárne, a. s. Tlmače Exun aco – interiéry, Pukanec Levit ex, a. s. Levice Obecný ú rad Pukanec Read er s Digest Výber Bratisl ava Tatra banka a. s., Levice

Zos tavili: PeadDr. Jozef Výboch, PhDr. Mirosl av Pius, Mgr. Ľubica Opat erná, Mgr. Zuzana Ďurčová, Jana M aľo vá Vyšlo za fin ančného prispenia Štátneho fondu kultúry PRO SLOVAKIA a Nadáci e Matice slovenskej v Martin e.

42