Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov školy

Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov školy

2015 - 2016

_________________________________________ literárny a výtvarný zborník 1

Vážení čitatelia, tvorivé písanie je najmä o radosti z tvorby. Vymýšľanie príbehov, vyjadrovanie vlastných pocitov a experimentovanie s jazykom, ktoré privádza k uvažovaniu, zvládnutiu základov písania a prispieva k umeleckému vyjadrovaniu. Tvorivé písanie napomáha pri rozvíjaní kreatívneho myslenia a objavovaní krásy jazyka. Podporuje záujem o tvorivé riešenia úloh, ale aj rast zdravého sebavedomia a sebarealizácie. Písanie je prenesenie myšlienok na papier. Smeruje naše myšlienky, posúva nás vpred a umožňuje riešiť rôzne životné situácie. Odzrkadľuje naše vnútro nielen myšlienkami, ale aj samotným písmom. Je preto potrebné uvedomiť si, akú váhu má napísané slovo. Pri čítaní šiesteho ročníka Zborníka literárnych a výtvarných prác žiakov našej školy môžete aj vy sami posúdiť, ako sa to našim nadaným žiakom pod vedením učiteľov slovenského jazyka a literatúry podarilo.

Príjemné čítanie vám prajú zostavovatelia zborníka.


Slovensko

Slovensko čarovná je zem, veľa turistov vracia sa sem. Je to moje rodisko, som hrdý naň, hoci som len chlapčisko. Máme Vysoké aj Nízke Tatry, dujú v nich občas silné vetry. Sú tu úžasné jaskyne, treba ich navštíviť, prečo nie? Hlavným mestom je Bratislava, sídli v nej prezident, parlament i vláda. Rieka Dunaj mestom preteká, do Bratislavy každý mladý človek uteká.

Bibiána Lenčéšová, V.C

Ja v meste Košice jedenásť rokov bývam a o tom, aby ešte krajšie bolo, snívam. Bolo mestom kultúry a mestom športu bude, stavba nových športovísk dáva zbohom nude. Slovensko, krajina prírodných krás, ponúka mnoho turistických trás, preto sa spolu na potulky vyberáme, a tak Slovensko naše lepšie spoznávame.

Peter Schuster, V.C

Jakub Demek, VII.C


Vyznanie Slovensku

Nenachádzam dosť slov vyjadriť lásku k Slovensku, k mojej rodnej zemi, kolíske môjho života. Cítim lásku i bolesť odvekú, pri vzdialení sa od nej umára ma clivota. Už vzdialený obzor dáva mi znať, že má ma rada ako moja mať. Ľúbim jej prírodu či panorámu miest, tešímsa na návrat z ďalekých ciest. Len jej patria nádherné slová domovina moja, všetko pre ňu spravím, aby bola moja. Vrcholy štítov či rozľahlé pláne históriou dýchajú, budúcnosť hľadí z každej stráne, nádej a lásku núkajú. Nikdy nevzdám sa lásky k nej, je matkou i dieťaťom v nej. Za každú cenu chrániť ju chcem, veď je to moja najdrahšia zem. Laura Lovasová, IX.A

__________________________________________ literárny a výtvarný zborník 4

Slovensko V singulári prvý pád, Slovensko mám veľmi rád. Halušky s tvarohom si rád dám, odporúčam ich aj vám. Malebné Tatry máme, za hranicami ľudí dojímame. Tu som sa narodil, tu chcem žiť, na krajšie kúty sveta neviem naraziť. Každý, kto Slovenskom prechádza, všade samé krásy nachádza. Slovensko úžasná krajina je, o tom každý Slovák vie. Za Slovensko dnes ďakovať chcem, že som sa tu narodil, že tu žiť smiem. Na Slovensko vždy hrdý budem, že je to kraj malebný, nikdy nezabudnem. Moria tu síce chýbajú, no lesy zvery lákajú. Priatelia prírody sa o ne starajú, búdky a kŕmelce s jedlom chystajú. By kamzík skákal pekne horou či pobehoval lesom, by orol majestátne krúžil nad Skalnatým plesom. Matej Šefčík, IX.A

Erika Šitárová, VIII.C


Slovensku Tvrdé, mäkké, dlhé i, s tým si ľahko poradím. Som predsa Slovák, slovenčinu mám rád. Je to materinská reč naša, toľko písmen v slove, to je krása. Obojaké, dlhé, krátke samohlásky, z tried kričia detské hlásky. Bez Štúra a Bernoláka by sme nemali reč, už odmala si vážim slovenskú reč. Lukáš Tat Thanh Do Tri, VI.C

Martin Čverčko, IX.C

Emma Kolcunová, VIII.B


Od dnes som statočný - Ruka hore

Školský rituál sa začína, v triede sedí väčšina a za katedrou menšina. Ako to dopadne dnes? V triede cítiť stres. Menšina hľadá obeť. Čo to je, prosím, povedz!

Odrazu je ruka hore. Mám sa radšej na pozore. S údivom zisťujem, že je moja, hneď som plný nepokoja. Pomaly k tabuli kráčam. Neboj sa! Odvahu strácam. Veľa som tomu včera nedal, snáď túto obeť ocení trieda.

Výzva letí väčšine. Kto sa poddá menšine? V očiach samé otázniky, v hlavách kričia výkričníky.

Učiteľ je však spokojný, splnil som svoje, jeho sny? Od dnes som statočný!

Zachráň triedu pred pohromou! Neboj sa! Sme tvojou oporou. Rátaj s našou odmenou.

Filip Prievozník, VI.B

Jakub Jadrníček, VIII.B


Lístok spiatočný Stále sa medzi nás vtiera, ostáva po nej na duši diera. Možno ťa navštívi dnes. Ty potvore odpovedz: Jedlo nemám! Prachy nedám! Nenechám sa ponižovať, svet tebou znečisťovať. Kúp si lístok spiatočný, lebo s tebou zatočím! Všetko si to natočím a pustím do celého sveta A s tebou, ŠIKANA, bude beda!

.

Kristián Jadrný, V.B

Marek Kolcun, II.


Chlapec z dediny Ja som obyčajný chlapec z dediny, športovec, hokejista našej rodiny.

Dostanem sa ešte k tomu, že okrem hokeja milujem kolu.

Každý z nás je v niečom iný, v niečom výnimočný, v niečom mylný.

A tak trošku aj susedovie Doru, keď dá učku do pozoru.

Žiaden z nás sa nezdupľuje. Pre niekoho chvalabohu, pre iného bohužiaľ.

V škole by som sám sebou mal byť a nie sa po druhých opičiť.

Ja by som sa s Hossom hneď zdupľoval, môj ocko by sa tomu radoval.

Občas sa mi to stáva, viem, nie je to žiadna sláva.

Keďže mamku mám príliš rád, nechcem svoj verný duplikát.

Nechcem po svete blúdiť, ani nechcem sa nikdy nudiť.

Žijem naplno každý deň, mamka narieka, že priveľa jem.

Preto do školy chodím občas rád, čaká ma tam kamarát.

Nedávno som bol iba chlapček maličký, dnes už píšem básničky.

Denis Sasák, V.B


Laura Vavrinčíková, II.A

Lukáš Tóth, II.A

Ondrej Lukáčik, IX.C

Marián Oros, VIII.C

Vanesa Pohlotková, VI.A


Radka Boňková, VII.A

Pavol Szentkeresty, VIII.C

Simon Poreba, VII.C Roland Schmied, VII.A

Viktória Fáberová, II.A


Sofia Vargová, VII.B

Zuzana Veberová, IX.C

Martin Andel, VIII.B

Zuzana Vargovičová, IX.C


Filip Visnyai, IX.C

Karin Dudeková, VIII.B

Jakub Jadrníček, VIII.B


Časožrút a časožrútka - Život nám ukáže

Časožrút je hlavne škola, päť dní v týždni zhltne znova. Každý predmet je ťažká veda, naučiť sa všetko treba.

Časožrút je teda škola, päť dní v týždni zhltne znova. Ostanú nám už len dva. Víkend, to je paráda!

Príslovky a zámená neviem, čo to znamená. Delenie a krátenie, to mi hlava neberie!

Život nám ukáže, čo časožrút dokáže.

Na fyzike nedá sa, určiť hmotnosť telesa. Objem valca, obsah štvorca, ešteže sú podľa vzorca. Bunka, vírus, baktérie, na mieste sú prevencie. Geo zase brnkačka, deják, anglina makačka.

Patrik Jurčák, VI.B

Marián Štec, VI.C


Časožrút a časožrútka

Časožrúti, časožrútky sú elektronické parazity, nebuď hlúpy. Počítače, tablety i mobily sú nebezpečné ako hladní upíri. Zoberiem si radšej dobrú knihu, a tak viem, že v diktáte neurobím žiadnu chybu. Časožrúti nemôžu byť pánmi môjho času, preto s nimi netrávim veľa voľného času. Kniha je môj dobrý kamarát a ty, mobil, s tebou sa už nechcem hrať.

Aurel Vrašťák, V.C

Radka Boňková, VII.A


Časožrút a časožrútka Včera som sa dozvedel, že sa mi v hlave čierny tieň zasedel. Je to mobil, tablet, počítač, hrám sa s nimi tak často, že to neviem spočítať. Radšej pôjdem von! Alebo závislý na počítači som? Počítač mi žerie myseľ. Kto za to môže? Ja? Mama? Syseľ? Dúfam, že nie! Podľa mňa je lepšie používať myseľ napríklad na šach, karty alebo dámu. Keď som za počítačom, vždy nahnevám mamu. Verím, že mi rozumiete. Počítač je „kazič“ mysle, hádam to aj vy už viete. Keď mám voľný čas, radšej pôjdem na hokej, ale rýchlo, nech tam prídem včas. Richard Zrník, V.C

Lukáš Bačko, IX.A


Časožrút a časožrútka - Parťák - Radoslav Gajdoš, VI.B Škola je tiež časožrútka, unavuje aj môjho dedka, keď má so mnou písať domáce. Chudák, vždy si to odskáče. Mama s ockom nemajú čas, a tak sme si sadli za počítač. V hraní hier sme skvelí, no mama vždy velí: „Počítače oči ničia!“ My však o tom vieme svoje, keď prežívame veľké boje. No mama je u nás šéfka, preto počítač vystrieda telka. Chudinka stenká čiernučká, oddychu sa u nás nedočká. Dedko sa však raz s múrom zrazil, a hneď na to prehlásil: „Voľný čas nestráv pri ňom, radšej bež za rodinou! Spolu majú v hlavách viac aplikácií ako tvoj príručný kamarát mobilný.“ Asi pravdu má, keďže tranzistorák stále počúva.


Píše sa rok 3000 - Objav storočia Stojím pri hrnci s vriacou vodou. Netrpezlivo čakám, kedy vyskočí. Biely alebo biela / to nechám na Štúra /, to ma teraz netrápi. Biela ako obláčik vypchatá nie parou, ale najlepšou pochúťkou na svete. Rozmýšľam nad ich budúcnosťou. Mám strach, že zaniknú ako dinosaury. Tie som nepoznal, ale tie v hrnci poznám veľmi dobre. Stretávame sa veľmi často a máme k sebe veľmi blízko. Mám k nim vrelý vzťah. Milujem ich. Bucľaté, lahodné, výborné parťáčky, maznavé obláčiky vyrobené z darov Zeme. Aha, už skáču ako kobylky. Jedna za druhou. Pánečku! Dúfam, že práve kobylky ich v roku 3000 nenahradia. Fuj! Vidím ich nôžky, krídelká, očká, ktoré na mňa s hrô-zou gánia. Čo mi chcú povedať? Neriešim to. Mňa stále trápi budúcnosť mojich najobľúbenejších, najmilovanejších, najkrásnejších, najchutnejších... Trápi ma, že budúce generácie ich nebudú poznať. Čo mám s tým problémom robiť? „Danko, podaj mi prosím ťa sitko, nech ich scedím!“ začul som známy mamkin hlas. Prebudil ma z mojich úvah. Už existovali len ONY! Bublajúce, vzrušujúce a nedočkavé. Pri ich príprave mamke vždy pomáham. Aspoň s niečím bez dudrania. Láska je láska. A opäť boli vynikajúce. Neopísateľné, nezabudnuteľné. Vtedy som sa rozhodol. Zakopem v našej záhrade recept aj s ochutnávkou. Možno ich v roku 3000 niekto nájde a zamiluje sa do nich. Bude to objav storočia - moje pirohy s bryndzou.

Daniel Molek, V.B


Píše sa rok 3000 Píše sa rok tritisíc, obloha je plná svetlíc. Nové tisícročie vítame, mnohé otázky si dávame. Čo nás čaká v novej ére? Žeby lety vo vesmíre? Každý deň objaviť nový svet výletom na jednu z planét. Na prvej si zahrať hokej a naložiť to jednookej príšerke, čo skúša finty, ako využiť vesmíre labyrinty. Na druhej zasa skúšať skákať na trampolíne, ktorú ťažko skladať. Trampolína zo zeleného želé, vyšantiť sa na nej je proste skvelé. Tretia z nich je plná záhad, skrýva sa tam veľa záhrad. Prejsť mnohými prekážkami, riadiť sa pokynmi a malými útržkami. Týmto sa však nebavím, tak sa rýchlo vytratím. A čo štvrtá v sebe skrýva? Čo, ju nikto neobýva? Zrazu stretnem malého poslíka, čo nápadne pripomína trpaslíka.


Zahrať sa chce so mnou hneď, dáme si vesmírny basket. Tak putujem vesmírom vždy s novým suvenírom a premýšľam, čo ma čaká, keď vyrastiem zo školáka. Marco Lucas Lipnický, V.C

Píše sa rok 3000 - Zánik Zeme Pred niekoľkými týždňami magnetický meteorit stiahol našu planétu z obežnej dráhy. Na Zemi nastalo peklo. Sopky len tak vybuchovali a kontinenty sa trhali na kusy. Pri tom besnení na Zemi vznikla nová rasa...nebezpečná. Bytosti bez rozumu, ktoré majú jediný cieľ... zabiť všetko, čo sa len pohne. Ale tí, ktorí prežili a stále prežívajú peklo, dúfajú, že raz sa všetko vráti do normálu. K tým „optimistom“ patrím aj ja, Lilien Goodmanová. Skrátka Lili. Ja aj môj dobrý priateľ. Deny Rogers je okrem mojej rodiny jediný, kto mi rozumie. „Lili! Poď, musíme ísť, majster Wong nás volá na hodinu sebaobrany a objavovania schopností!“ zvolal Deny. Rada som chodila na jeho hodiny, lebo som tajne dúfala, že mám skryté schopnosti, a ak sa preja-via, stanem sa členom Promixy. Je to organizácia, ktorá chráni preživších pred Chodcami. Chodci vznikli vďaka vírusu MUERTE.


„Dnes nie, Deny,“ usmiala som sa naňho a on pobadal, že úsmev prezrádzal môj plán. „Ach, Lili, tipnem si, že máš v úmysle niečo šialené, ale pridám sa,“ povedal. Odrazu sme začuli veľký krik. „Lili, čo sa deje?“ zvolal na mňa. Rozbehli sme sa za prehlušujúcim krikom. Vodca našej skupiny preživších vzrušene oznamoval: „Ráno sme našli roztrhané odevy rannej hliadky pri starom letisku. Domnievame sa, že hliadka je mŕtva!“ Ostala som v šoku. Z rannej hliadky som poznala pár ľudí. Zatiaľ čo sa v dave ľudí šírila táto správa, ja som šepla Denymu: „Na letisko sa ešte nikto neodvážil, ale mohli by sme byť prví,... ty a ja by sme prešli bránou...“ „Nie...“ odvetil mi. „Mám lepší nápad...“ O chvíľu som sa ocitla na streche opustenej budovy, ktorú so strechou letiska spájal úzky polorozpadnutý trám. Bola to jediná možná cesta. „Naozaj neexistuje iná cesta?“ pýtala som sa so strachom. „No, jediná bezpečná, pozri sa dolu, je tam kopec Chodcov. Pohrýzli by nás skôr, než by sme vykríkli.“ upokojoval ma. „Tak choď prvý,“ šepla som. „Takto sa mi páčiš, Lili,“ usmial sa povzbudivo a stisol mi ruku. O pár sekúnd prešiel po tráme na druhú stranu. „Teraz ty, Lili! zvolal. „Uuuh, hlavne pokoj, Lili!“ vravela som si v duchu. „Hlavne nepozeraj dolu!“ nestačil dopovedať Deny a v tej chvíli sa moja sebakontrola rozplynula. Pod sebou som videla hemžiacich sa Chodcov. Vtom sa ozval kovový vrzgot, časť trámu, po ktorom som liezla, sa prepadla a ja som letela s ním dolu, dolu, dolu... Posledné slová, ktoré som počula, než som upadla do bezvedomia, bol Denyho zúfalý výkrik: „Nieeee!“

Laura Navarová, VI.C


Jakub Demek, VII.C

Denník starého bicykla

Pondelok 1. februára V pivnici je tma a chlad. Už dlho som nevidel slnko. Zrejme bude ešte zima a čoskoro si po mňa príde môj pán. Aspoň dúfam. Nie som už najmladší, no po malej údržbe účel splním veľmi rád. Aj keď tu okolo seba vidím mladšie, krajšie a určite aj rýchlejšie modely. Utorok 2. februára Je mi smutno. Opäť spomínam na staré dobré časy. Nikdy nezabudnem, ako si po mňa ráno prišiel Samuel a celý deň sme brázdili ulice, ihriská a neďaleký les. No a keď sme stretli Martina, zábava nemala konca-kraja. Miloval som tú dobu. Defekty, krásne ozdoby na kolesách, ktoré boli hitom a vylepšovali mi image. A to nehovorím o rapkáčoch v kolesách, ktoré všetkým susedom naokolo a hlavne Samovej mame oznamovali, že sme nablízku. Tá sa vždy vyklonila z okna a zvo-


lala: „Samko, poď obedovať!“ Mňa zatiaľ postrážil dáky jeho kamarát a tiež som si dal prestávku. Ach jaj, kiežby sa čas dal vrátiť späť! Streda 3. februára Môj Samuel je už mladý muž a ja väčšinu času trávim zavesený v pivnici na veľkej skobe. Výhoda je aspoň v tom, že som blízko okna a sem-tam cítim jar, sem-tam ma pošteklia slnečné lúče alebo ma rozveselí štebot vtáčikov letáčikov. Tak rád by som sa prevetral aj ja, pocítil vietor v kolesách, blato na blatníkoch a teplo Samuelovho tela na sedadle. Kolobežka mi však vravela, že nás, opustených, je teraz viac. A týka sa to aj novších modelov. Vraj za to môžu tie elektronické vychytávky, ktoré obľubujú dospeláci aj deti a vedia s nimi stráviť celé dni. Aj ju takto zabudli na pár mesiacov. Štvrtok 5. februára SOS! Bol by som veľmi rád, keby niekto môj denník našiel, a keď už budeme na šrotovisku, mohol by urobiť osvetu v prospech nás, dvojkolesových priateľov ľudí a zdravého pohybu, lebo si myslím, že niet lepšieho pocitu, keď ste vonku v krásnej prírode pri športe s kamarátmi. Piatok 5. februára ...

Alex Doša, V.C


Bol jeden strom ... Ty krásny mladík, mohutný, košatý, čo každý mesiac meníš šaty. Na jar puky lipy ti vykúkajú spod listov. V lete si ako lúka plná detských snov . Každý jeden deň ti pribudne viacej písmenok abecedy na bunde. Na kopci pyšne a hrdo stojíš a neustále sa sám bleskov bojíš. Že raz príde tvoj čas? Neboj sa, je to aj v nás. Tí, čo okolo chodia. Nevidia. Všetci ti tvoj pokoj závidia. Na jeseň krásnymi farbami hráš. V zime (medzi nami) nič nemáš. Nakoniec povieš: „Ja končím púť života, zhasína sviečka, odchádzam...“

Zuzana Vargovičová, IX.C


Jeho veličenstvo - strom Strom, ty krásne listy máš, každý deň oxid uhličitý na kyslík premieňaš. Vytváraš krásne spoločenstvá, sú to lesy, naše zelené veličenstvá. Dúfam, že nikdy nevyhynieš, my ľudia vás potrebujeme, veď to vieš. Les, dávaš krásny domov mnohým živočíchom, prečo ťa niektorí ničia, vari chcú, aby vznikol iba lom? Dúfam, že si túto báseň všetci vypočujete, potom to povedzte mame, otcovi i tete. Richard Zrník, V.C

Spoveď stromu Ahojte, som starý exotický strom a rád by som vám vyrozprával svoj životný príbeh. Vyrástol som v džungli, bolo mi v nej veľmi príjemne. Keď som mal dva mesiace, dorástol som do jedného metra. Vždy som obdivoval mocný šum rieky Amazonka a samozrejme, veľa krásnych živočíchov. A aby som nezabudol, najradšej som mal omamnú vôňu kvetín. Moji dospelí drevení susedia boli obrovskí, niektorí merali viac ako sedemdesiat metrov. Keď som sa s nimi chcel porozprávať, musel som na nich kričať. Zlé bolo aj to, že som bol často svedkom zápasu zvierat, ktoré sa prichádzali osviežiť k vode. Neraz ich stiahol do vody had alebo krokodíl. Vtedy som si aj poplakal.


Keď som podrástol, ľudia ma presťahovali do Ameriky. Vraj na „exkurziu“ o raste stromov v pralese. To mi ale nepovedali, že mali na mysli prales mrakodrapov. Ostal som teda žiť v New Yorku, nemal som na výber. Dnes mám už štyridsaťpäť rokov, poznám život vo veľkomeste, a keďže som spomedzi všetkých stromov najvyšší, mám „skvelý výhľad“ na betónovú džungľu. Dnes mi robí spoločnosť len osamelý cyklista, ktorý si občas o mňa oprie svoj starý bicykel. Jediný kontakt s ľuďmi mám vtedy, keď si do môjho kmeňa zaľúbenci vyryjú svoje mená či srdiečko. Veľmi sa teším, keď sa ku mne zatúla psík a označkuje si ma. A o vzduchu ani nehovorím. Keď je pekné počasie, dovidím aj na Empire Statue Building, z času na čas aj na Sochu slobody. Ale keď zafúka silný vietor, na mojej korune pristane množstvo igelitových vrecúšok, zakryjú mi výhľad a dusím sa. Ale už som si na výdobytky mesta zvykol. V noci sa mi často sníva o mojom detstve. O detstve plnom farieb, vôní a všakovakých zvukov. Rád by som sa vrátil späť do džungle, lebo hoci ma vykorenili, ja na svoje korene nikdy nezabudnem. Aurel Vrašťák, V.C

Strom Odvšadiaľ len počúvame, ako sa o prírodu staráme. Ale je to naozaj vždy tak? Nerobíme všetko naopak? Po chodníku kráča Janka, v ruke sladká lízanka. A čo spraví s prázdnym obalom? Šup ho do kríka za Braňom.


Na ihrisku partia chalanov zabáva sa basketbalom, neviem, či ide o oplanov, ale ohadzujú sa alobalom. Na výlete pri ohnisku radi sa my zabávame, „omylom“ na druhý deň tenisku či iné veci tam ponecháme. Adam Lenke lásku vyznáva, srdiečko do stromu vyrezáva. Nevadí, že strom slzu od bolesti vyroní a o trochu súcitu a pozornosti žobroní. PET fľaše sú všade, kam zrak dovidí, nikto nezdvihne ich, do koša nehodí. Ak sa vôkol nás obzrieme, za každým rohom nejaký odpad nájdeme. Skúsme si nájsť chvíľku pre našu prírodu živiteľku, pomôžme ju vyčistiť, a tým mnohé zachrániť. Veď planéta Zem je len naša, pred nami sa tento odkaz vznáša: Chrániť treba lesy, stromy, aby sme boli čím ďalej od pohromy! Marco Lucas Lipnický, V.C


Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov školy Zostavila: Mgr. Katarína Pristášová Vydala: ZŠ, Považská 12, Košice Foto na obálke: fotoarchív školy Miesto vydania: Košice Rok vydania: jún 2016 Počet strán: 28

Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov školy

Recommend Documents