Ročník XIII
október 2006
Číslo
4
Milí priatelia, sestry a bratia, obdobie prázdnin je už ďaleko za nami, krásna jeseň je ako láskavá spomienka na leto, plodná jeho ovocím. Prežili sme bohatý čas, naplnený darmi a milosťami v podobe letných zážitkov, cirkevných i farských sviatkov. A možno práve pre hojnosť udalostí a aktivít si k Vám toto číslo nášho časopisu hľadalo cestu trošku dlhšie... Veru, niekedy pre plnosť života niet kedy o živote rozprávať. A predsa, práve túžba rozdávať a prijímať, deliť sa a zdieľať, nás ženie k sebe, je prejavom žijúcej lásky. S radosťou Vám predkladáme rozsahom skromný, ale dôverou, vďakou a žičlivosťou naplnený obsah tohto farského časopisu. Prajeme Vám veľa chuti do čítania o našom spoločnom živote, ale ešte viacej chuti do samotného života v našom farskom spoločenstve.
Zázračné miesta, zázračný svet...? Po prázdninách sme sa vrátili do ustálených koľají života, začala škola, práca, povinnosti, kolotoč všetkého možného. Povieme si, že to všetko už poznáme, že sme v tom zabehaní a vieme, ako to chodí. Možno sme sklamaní, že dovolenky a prázdniny sú tak krátke, možno sme už znova unavení každodennými povinnosťami, znechutení problémami, starosťami, tými istými ľuďmi, tou istou prácou, tými istými úlohami, skúškami, prednáškami a našimi slabosťami, ktoré sa v tom všetkom prejavujú. Možno by sme znova chceli pred tým všetkým utiecť a rozmýšľame, ako by bolo dobre, keby sme boli slobodnejší a mohli kedykoľvek a kamkoľvek odísť, zmeniť spôsob života, prostredie. Vždy niekde začať znova, a keď nás to už omrzí, tak znova niekam vyraziť. Túžime po slobode... Avšak či to skutočne je sloboda...? Lebo kam môže človek utiecť pred samým sebou? Skutočne zmena miesta, práce, prostredia, ľudí je vždy dobrá? Skutočne to všetko, čo nás trápi, znepokojuje, unavuje je okolo nás? Možno je to v nás... Pred sebou človek neujde. Lebo sme naozaj slobodní iba vtedy,
keď sme slobodní od samých seba. Kristus hovorí: pravda vás oslobodí. Toto je skutočné riešenie všetkého. Prijať pravdu, pravdu o sebe a podľa toho začať postupovať a žiť. Pravda oslobodzuje a skutočnú pravdu prináša iba Kristus, iba on je PRAVDA. Vlády sa môžu meniť, môžu sa meniť politické systémy, môžeme meniť všetko vo svojom živote, ale pokiaľ neprijmeme pravdu a nezmeníme pohľad na seba samých, nič sa v skutočnosti nezmení. Preto keď sme sa vrátili do nám známych koľají života, buďme radi. Toto je náš život a náš svet. Ľudia, ktorých máme okolo seba sú „naši“ ľudia a ich slabosti sú „naše“ slabosti. Kristus nehovorí, aby sme utekali na kraj sveta, On hovorí, aby sme sa utiekali k nemu. Kdekoľvek si, čokoľvek robíš, Kristus je tu pre teba a hovorí ti: dôveruj mi. Vtedy to všetko, čo prežívaš, už nebude tak otravné, ale sa stane tvojou cestou, cestou, ktorú ti dal Boh, cestou takou alebo onakou, ale tvojou. Na tejto ceste je On s tebou, samozrejme natoľko, nakoľko mu to dovolíš. Skús sa obzrieť okolo seba a predstaviť si: čo by bolo, ako by tento môj svet vyzeral, keby som ja bol lepší než
som? Keby som bol menej otravný – ja sám voči druhým, keby som menej nariekal a viac ďakoval, keby som si viac všímal iných, keby som si ich viac vážil, keby som viac rozmýšľal nad tým, ako do tohto sveta, v ktorom žijem, vniesť viac radosti a dobra, než rozmýšľal, ako z toho všetkého utiecť.
Keď sa raz opýtali Matky Terézie z Kalkaty, čo je treba urobiť, aby bol svet lepší, povedala: nič veľké, len aby ste boli lepší vy a ja. Neexistuje na tejto planéte dokonalé miesto, lebo všade sú ľudia, ktorí nie sú dokonalí a to oni spôsobujú, že miesta, na ktorých žijeme, nás tak unavujú. Oni, to znamená my, ja, ty. Preto skúsme zmeniť každý deň len trošku v sebe a seba, a svet okolo nás bude o tú trošku lepší, zaujímavejší, krajší. Nehľadajme zázračnú krajinu a zázračné riešenia. Boh stvoril tento svet a nás, aby sme práve v tomto svete žili. Svet, ktorý Boh stvoril nie je zlý, my ho robíme zlým. Bude lepší, keď budeme lepší my. Tak teda každý deň vnes do svojej rodiny, školy, pracoviska trošku viac dobra a úsmevu a vráti sa ti to desaťnásobne, päťdesiatnásobne, stonásobne. P. Witold Adamczyk OFMConv.
2
Zázraky sa dejú Pri upratovaní našich detských spevníkov som natrafila na táborovú hymnu z tohtoročného letného tábora v Brehove. Sadla som si, vzala gitaru a stal sa zázrak! Aj keď sa táto hymna nestala až takým hitom ako tie z predchádzajúcich táborov, znovu som zacítila ten brehovský vzduch a rozprávkovú atmosféru, ktorou na nás dýchal Brehov. Kto ste ešte neboli v Brehove a vlastne ani neviete, kde to je, pozývam Vás teraz na malý výlet. Mám v duši čisto a v srdci isto, miesto, kde slnko vstáva. Na konci sveta, kde chýba veta, všade len stromy a tráva.
Pod nami rieka, vedľa kopec dýcha, to miesto Brehov nás tu stále víta. Tak zdá sa, je všade pusto, však tu je husto, úsmev na všetkých máva. Tak teš sa, ten týždeň spolu, budeme kráčať k Bohu, to všetko nás čaká. Pred nami cesta, stále slnko spieva, k zážitkom kráčať, nikto neomdlieva. A tak, dnes putujeme a sme jak jeden indián, čo všetko skúša. Učí sa žiť pre druhých, rozdávať farbu dúhy, smútok opúšťa. Nad nami vtáci letia chvália Boha. Tak poďme všetci spolu spievať znova.
Cesta z Bratislavy sa pre nás začala na vlakovej stanici, a keďže vonku bolo už ráno skoro 30° v tieni, obávali sme sa, ako tých 8 hodín vo vlaku cez celé Slovensko zvládneme. A už tam sa začali diať zázraky. Ani sme o to nijako nemuseli žiadať, pristavili nám klimatizované vozne, v ktorých tá cesta bola skôr príjemnou zábavou ako trápením. Spoza okna vlaku sme spoznávali slovenské mestá, rieky (hlavne Váh), pohoria, teda úžasné zákutia... Po celodennom náučnom výlete za krásami Slovenska nás už konečne čakal Brehov, hneď za Trebišovom
a neďaleko Čiernej nad Tisou, teda na konci sveta ☺ Kláštor našich minoritov je ako z rozprávky, veľa krásnych izieb a zopár 13-tych komnát, ktoré nám naháňali strach – hlavne v noci. Ale cez deň to bola pre nás úžasná indiánska osada, kde sa od rána tancoval indiánsky tanec WOTANG ŠU, robili náramky priateľstva, skúšala indiánska odvaha až do neskorej noci. Strážcov nášho indiánskeho tábora sme mali tiež ako z rozprávky, bol to pes Ferdo, taký veľký ako niektorí z nás a jeho aj náš priateľ pes Koberec, taký malý,
že vyzeral ako hračka. Títo strážcovia nás sprevádzali pri všetkých prechádzkach po okolí, pri všetkých hrách, až sme postupne zistili, že sa ich vôbec nemusíme báť. Ako praví indiáni sme sa vybrali preskúmať aj trochu vzdialenejšie okolie (už bez našich strážcov), navštívili sme Jasovskú jaskyňu a mesto, ktoré sme si myslím všetci hneď obľúbili, nie len pre super zmrzlinu ale aj pre jeho atmosféru, Košice. Vďaka super pripravenej hre z rúk nášho vedúceho Riša sa nás teraz môžete pokojne opýtať napr.: kedy sa bude bežať Košický maratón, vieme presne odpovedať, že práve teraz, keď čítate tento článok a aj to, kde sa nachádza nádherná spievajúca fontána a poriadna zvonkohra... je toho oveľa viac, čo sme sa od samotných Košičanov za pár hodín o ich meste dozvedeli a vďaka hre, ktorú sme s nimi hrali, sme prekonali náš strach a našli v sebe odvahu porozprávať sa s ľuďmi na ulici. A to je myslím pre nás samých ďalší krásny zázrak. Cestou cez Dargovský priesmyk sme si aspoň z autobusu obzreli poriadne, možno pre niektorých rozprávkové, tanky a delá z 2. svetovej vojny. Vďaka pátrovi Petrovi Gallikovi sme aj cez prázdniny mohli zažívať prítomnosť Pána naším detským spôsobom, keďže sa nám staral o sväté omše, vždy so zaujímavými príbehmi aj o indiánoch. V tábore sa stal ešte jeden zázrak. Z detí, ktoré po minulé roky chodili na tábor, učili sa dobro dávať ďalej a to, že radosť rozdávaním rastie, sa ako zázrakom stali vedúci. Je to naozaj zázrak a možno si to ani nikto z vás neuvedomí, ale to, že Boh robí stále zázraky tam, kde si to ani nevšímame, je asi ten najväčší zázrak. A teda môžeme ďakovať Bohu, že o naše deti sa bude mať stále kto postarať, lebo sú tu mladí, ktorí chcú a načúvajú, čo im chce Boh povedať, aby robili. Cesta domov z tábora bola (ako ináč), znovu náučným výletom cez celé Slovensko, ale znovu zázračná, bola taká krátka akoby sme leteli lietadlom. Keď sme vystupovali z vlaku, aj nám bolo trochu ľúto, že tento indiánsky tábor musí skončiť, ale vieme, že zázraky sa dejú stále aj v Bratislave, len si ich musíme viac všímať.
Monika Valentovičová
3
Wotang-Šu 60 km južne od Košíc sa nachádza dedinka Brehov – Imreg☺. V tejto dedinke je obrovský palác – kláštor minoritov. Vymoženosťami kláštora sú beach-volleyball&football ihrisko, maličký bazén, ohnisko s posedením. Na prelome júla a augusta tento kláštor spestrovali deti z našej farnosti, ktoré navštevovali stretká a detské sv. omše a aj mladí animátori. Prvý deň bol chaotický – deti sa vybaľovali z napchatých ruksakov, batohov, cestovných kufrov... Keďže sa tábor niesol v nádychu indiánov, druhý deň sme všetci dostali indiánske mená, čelenky a náramky s menami, aby sme si ich zapamätali.
Počas tábora sme boli na úžasnom výlete v Košiciach, kde sme sa hrali hru. Bolo to dosť náročné, lebo deti mali zisťovať rôzne informácie od okolo idúcich ľudí: „Kto je primátorom Košíc? Kedy sa pobeží košický maratón? Rozlohu Košíc?...“, ale tieto náročné otázky vystriedali úlohy vtipné – napr. zohnať slamku z McDonaldu, poprosiť piatich ľudí, aby nakreslili slona, kúpiť tri veci v hodnote troch korún... Pred Košicami sme sa zastavili
v Jasovskej jaskyni, kde sme sa dozvedeli kopu nových zaujímavostí. Mimochodom bola tam strašná zima, ale za ten krásny pohľad na kvaple, to stálo. Deti sme potom preskúšali formou IQ-testu z vedomostí, ktoré načerpali počas tábora. Samozrejme, že sme robili deťom aj nočnú hru, ktorú si ale nepamätali☺. Poslali sme ich spať, cca hodinku po tom, ako zaspali, sme ich poprehadzovali medzi izbami a opečiatkovali. Keď sa deti ráno zobudili... ten chaos, krátkodobé rozčúlenie no neskôr i smiech☺. V Brehove nás okrem pátra Petra Gallika privítali aj traja krásni hafanovia: Ferdo, Koberec a Logan. O naše vyhladované žalúdky sa dobre postarali brat Richard, Dominik a teta Anežka. O duchovný rozvoj sa staral p.Peter, ktorý nás ochotne a s úsmevom požehnával prostredníctvom každodenných sv. omší. Indiáni dokazovali svoje zručnosti po športovej ale aj po umeleckej stránke. Nie sme až takí nešikovní, dôkazom toho boli vlastnoručne vyrobené sviečky, náramky priateľstva, veselé kamienky a nádherne pokreslené táborové tričká. Aby sme potešili aj našich blízkych, poslali sme im pohľadnice z vlastnej dielne. Mladšia generácia vedúcich bola obohatená novými vedúcimi: Katkou Čajkou, Katkou Gajdoškou, Katkou Sládečkou, Miškou – zdravoťáčkou, Ivkom a Stankom. Za celý tento tábor môžeme ďakovať Bohu aj indiánskym pokrikom:☺ WOTANG-ŠU: Wotang-Šu, baraski liten wotang-šu, iskenbi loten loten baraski liten wotang-šu, iten titen titen iten iskenbi loten loten baraski liten wotang-šu, onken donken donken onken iten titen titen titen iskenbi loten loten baraski liten wotang-šu. Teropea – Petra Lesanská
Od brata k bratovi Je október, mesiac zasvätený úcte k Panne Márii, slávili sme sviatky našich patrónov, sv. Michala a sv. Františka. Život vo farnosti má svoj rytmus – dni prežiarené milosťami a radosťou, ale aj dni všedné. Farnosť, to sú predovšetkým ľudia. Ľudia, ktorí sa poznajú, ktorí zdieľajú jednu vieru, túžbu a nádej, ľudia, ktorým bol na čas daný kúsok vesmíru, aby ho naplnili životom a láskou. Jedným z obyvateľov našej farnosti je vzácne milý, pokoj šíriaci a o dobro usilujúci brat Martin. Rehoľník, minorita. Vidíme ho ako ochotného člena nám drahej františkánskej rodiny, ale stetávame ho aj vo svojich životoch vo farnosti. JH: Brat Martin, kde si Ty doma? Žiješ tu, v našej farnosti so svojimi spolubratmi minoritmi...
Br. Martin: Františkáni – minoriti sú svojim spôsobom pútnici. Žijú pod jednou strechou s Ježišom. Doma som tam, kde je kaplnka – to je stredobod – miesto, kde rehoľník žije. Pre mňa to bol kedysi kláštor v Poprade, teraz je to Bratislava, Karlova Ves. Nie je tak dôležité, v ktorom meste, ale na akom mieste žijem. JH: Čo teda znamená pre rehoľníka život vo farnosti? Br. Martin: Väčší kontakt s ľuďmi, veľkú zodpovednosť. Kláštor niekde v ústraní, mimo ľudí by znamenal menší vplyv sveta na našu duchovnú formáciu a väčší pokoj, ale znamenal by aj menej pastoračnej služby. Navyše, tým, že nie sme len na území nejakej farnosti, ale našej reholi bolo dané spravovať túto far-
4
nosť – nesieme za ňu zodpovednosť. Prichádzajú otázky, robíme to dobre? Robíme dosť? Sám sv. František mal podobnú dilemu, volil medzi ústraním a apoštolátom. Poprosil o modlitbu br. Silvestra a sestru Kláru, aby mu pomohli spoznať Pánovu vôľu... JH: Som veľmi rád, že sa sv. František rozhodol pre život medzi nami. Je uchvacujúce, že také dávne rozhodnutie ovplyvňuje naše dnešné životy... A čo Ty? Dovoľ mi osobnú otázku, keď si sa rozhodol pre život rehoľníka minoritu – nebolo to akési odtiahnutie sa zo sveta? Teraz žiješ v našej farnosti, uprostred ľudnatej bratislavskej mestskej časti. Ako to prežívaš? Br. Martin: Do rehole ma pritiahla Františkova radosť, ktorá plynie z lásky ku krížu. V momente vstupu som odpovedal na pozvanie od Pána Boha, a neriešil som otázku apoštolátu... Forma nebola dôležitá, netvoril som si nejaké plány alebo predstavy. Kontakt s ľuďmi je prirodzený pre františkánske rehole a aj pre mňa. Z nášho kláštora ja mám najmenší kontakt s ľuďmi – stretávam sa s vami počas svätej omše (milosť pomáhať rozdávať sv. prijímanie); podľa možnosti sa venujem ľuďom, ktorí prichádzajú k nám do kláštora; stretávam sa s miništrantmi (sám miništrujem a snažím sa pri tom aj im pomáhať – vedie ich páter Marcel); zdieľam cestu s neokatechumenátnym spoločenstvom – som vďačný za obojstranne prínosný úzky kontakt s ľuďmi, najmä za delenie sa s prežívaním Božieho slova. Podnety, ktoré tu dostávam, sú pre mňa veľmi hodnotné. Pri spoločných sláveniach liturgií, ale aj pri všednejších kontaktoch vzniká priestor pre užšie vzťahy medzi rehoľníkmi a členmi spoločenstiev. Dodnes som vďačný všetkým farníkom, ktorí sa odovzdali myšlienke zrealizovať hranú krížovú cestu na Veľký piatok tohto roku. Spolupráca s nimi a spoločné prežívanie tajomstiev utrpenia
Ježiša Krista skrze pobožnosť krížovej cesty bola spoločnou živou modlitbou našej minoritskej rodiny a širokého farského spoločenstva. Ukázalo sa, že cez zapálených jednotlivcov sa dobro šíri ďalej a ďalej. A o to nám ide. Od nášho príchodu do farnosti sa snažíme reagovať na potreby farníkov – vybudovali sme kostol a kláštor s pastoračným centrom predovšetkým s cieľom šíriť evanjelium, slúžiť Bohu ako kňazi i rehoľníci, medzi ľuďmi – o tom, že táto služba prináša aj nám samým nemalé ovocie, svedčí okrem iného aj fakt, že vďaka Vám, našim farníkom, sa nám podarilo vybudovať aj seminár
– teda priestory, v ktorých, ako dúfame, sa čoskoro začnú pripravovať minoritskí bohoslovci na svoju službu v našom ráde. JH: Brat Martin, odhliadnúc od vlastnej radosti a vďačnosti za Vás, som často svedkom, ako ľudia okolo úprimne vyznávajú, že prítomnosť kňazov a rehoľníkov minoritov v našej farnosti je veľkým požehnaním a milosťou. Ja mám niekedy dojem, že my sme už všetci tak trošku františkáni – od radosťou spevavých detských svätých omší cez rôzne spoločenstvá, stretká a mnohé podujatia... Možno je nám, bežným smrteľní-
5
kom, františkánska spiritualita blízka (aj keď poriadne nevieme, čo to je), možno je to tým, že medzi nami žijete ako komunita-rodina alebo vaším „ťahom“ na osobné prežívanie Božieho slova namiesto teologicko-filozofických úvah – nech je to čím chce, musím Ti povedať, že v ankete „Kto je patrónom našej farnosti?“ by sa vedľa sv. Michala ocitol aj sv. František. Zažili sme to nedávno všetci – Váš sviatok sv. Františka je aj naším osobným sviatkom. Br. Martin: Ďakujem. Potešilo ma, že bolo dosť veľa ľudí nielen na slávnostnej sv. omši pri príležitosti sviatku sv. Františka, ale aj na pobožnosti Tranzitus v predvečer tohto sviatku. Po sv. omši ostali ľudia v kostole s nami. Bolo prítmie, vznášali sa spevy, zneli čítania. Vytvorila sa rodinná atmosféra. V chráme sa dalo cítiť veľké sústredenie. Kostol bol krásne Františkov, v citlivom interiéri nášho kostola sme vytvorili spoločenstvo ľudí, ktorí vedeli prežívať obdiv nad sv. Františkom a skloniť sa nad spôsobom jeho odchodu z tohto sveta. Sviečky, prítmie, atmosféra – sväté ticho, akoby Františ-
kova duša nad nami vypĺňala priestor chrámu. To plodné duchovné ticho dýchalo spoločenstvom. JH: Je naozaj krásne a zaujímavé, že liturgické slávenia sviatkov sv. Michala (29.september) a sv. Františka (4.október) majú k sebe blízko aj v kalendári. Br. Martin: Sv. František mal veľkú úctu k sv. Michalovi, vo svojich modlitbách sa najviac obracal spomedzi svätých k Panne Márii a práve k sv. Michalovi. Sv. František z úcty k sv. Michalovi zvykol držať 40 dní pôst – od sviatku Nanebovzatia Panny Márie až do sviatku sv. Michala. Počas tohto pôstu bol stigmatizovaný, čo si tiež každoročne pripomíname – 17. septembra. JH: Vzácna zhoda. František a Michal. Dvaja naši patróni na nebi, dva zasvätené kostoly u nás vo farnosti. Čo povieš, brat môj? Ja ďakujem za lekciu o spolupatričnosti a za Vás, bratov minoritov. Tomu vravím hody! br. Martin Kollár
Ján Horecký
Spoznávanie pani Chudoby – Gifra 2006 Sú to viac ako 2 mesiace, odkedy som sa so smútkom v duši musela rozlúčiť s priateľmi z Gifry. Strávili sme spolu úžasný týždeň, s niektorými dokonca dva týždne. Čas, na ktorý nezabudnem z mnohých dôvodov. No na začiatku bolo všetko iné. Presne pred 2 mesiacmi a dvoma týždňami večer som si povedala, že sa ráno pobalím a odídem. Nechcela som už nikdy stanovať, alebo stan čo i len vidieť. Rozhodne nepatrím medzi nejaké „fajnovky“, a keď zbadám možnosť stráviť nejaký čas v prírode, tak sa do toho púšťam s nadšením. Pri organizovaní Gifry som však zabudla na podstatnú vec – som človek teplomilný. Stanovačku som už zažila, a tak som vedela, že spať na nafukovačke možno nemá také čaro, ako spať na karimatke, ale určite mi za to bude chrbtica ráno vďačná. Človek by si myslel, že mi napadne aj to, že hoci je leto, na Orave bude v noci zima. Na to som však prišla až po prvej, veľmi náročnej noci, keď som sa takmer vôbec nevyspala. No moje, hoci neskoré, poznanie mohlo pomôcť aspoň pátrovi Witoldovi, ktorý prichádzal až na druhý turnus a predtým volal, čo si má zobrať. Takže jemu som už mohla poradiť teplý spacák. Teda každý, kto sa pred odchodom na Gifru zamyslel nad tým, kam ide, sa dobre vyspal a mohol si naplno užívať Gifru. My ostatní sme najprv museli niečo vymyslieť, ako sa v noci zohriať. Jednou z našich úloh bolo strážiť táborisko v noci... a pri ohni. Po prvej noci sa našlo hneď niekoľko dobrovoľníkov. Bol to krásny, romantický a aj užitočne
strávený čas – dal sa využiť na zohriatie, modlitbu, rozhovory... a skvele sa tam spalo☺ Teda nosnou témou tohtoročného letného stretnutia mladých z františkánskych rádov bolo spoznávanie pani Chudoby tak, ako ju videl a poznal sv. František. Pani Chudoba bola aj telesne prítomná medzi nami v podobe jednej sestričky. Počas týždňa sme sa snažili spoznať ju a priblížiť sa k nej tak, ako to len bolo možné – cez rôzne odriekanie (spanie v stanoch, jedenie v prírode z ešusov, žiadna kúpeľňa, iba potok, ...), duchovné aktivity (modlitby, adorácie, sv. omše, zdieľanie v skupinkách) a činnosti zamerané na pomoc iným. Na tejto Gifre som zažila dve najväčšie prekvapenia. Keď sme na konci vyhodnocovali záverečné pripomienky a hodnotenia účastníkov, viac ako 2/3 sa vyjadrili za to, aby sme aj naďalej organizovali stretnutia ako stanovačky. Bolo to prekvapivé, lebo tak, ako sa Angličania najčastejšie rozprávajú o počasí, na Gifre bola téma č.1, ako sa komu páči, či nepáči jeho stan. No, čo ma ešte viac prekvapilo, bolo, že ku koncu som si už ani ja nevedela predstaviť, že by som chcela o rok bývať v škole... veď prečo by som aj mala, keď môžem byť priamo v lone prírody? Stačí len teplý spacák a odhodlanie. A vedomie, že všetko nepohodlie sa dá za niekoho alebo niečo obetovať a aj takto môžem byť ľuďom osožná...
Lenka Svetlíková
6
„Tešiť sa kráse navôkol...“ Kedysi, v mladších rokoch života, sme často chodievali na túry a nôtili si obľúbenú pieseň „Jak dobre nám prírodou blúdiť a voňať čerstvú zeleň hôr, počúvať zurkot... a šum lesa, tešiť sa kráse navôkol...“. Áno, tešili sme sa na našich potulkách po malebných zákutiach nášho milého Slovenska. No nie všetci sa dokážu takto radovať. Presvedčila ma o tom aj báseň rakúskeho autora Anastasia Grüna (1806 – 1876), ktorá ma natoľko zaujala, že som sa rozhodol „prebásniť“ ju do našej ľubozvučnej slovenčiny. Dvaja turisti Raz dvaja bratia vyšli mestskou bránou tam hore – k nádhernému svetu Álp. Ten jeden šiel len tak z nudy, druhého hnala túžba v hrudi! A keď sú obaja opäť doma, zhŕkne sa rodina a známi, len to tak šumí otázkami: „Čo ste videli, vravte, rozprávajte!“ Ten prvý z nich, zívajúc vraví: „Čo sme videli? Nič mimoriadne: Aaach, stromy, lúky potok a lesík a modré nebo a slnka svit.“ Ten druhý – nadšenec – v očiach má žiar a rozjasnenú tvár – to isté vraví: „Ach stromy, lúky, potok a lesík a modré nebo a slnka svit!“ Tak to býva neraz aj v našom živote. Keď dvaja vidia to isté, nie je to to isté! Veľkými obdivovateľmi prírody boli svätí. Spomeňme si len na sv. Františka z Assisi, sv. Antona Paduánskeho, don Bosca a ďalších. Oni vedeli vnímať prírodu celou dušou, kráčali po nej s otvorenými očami a s čistým srdcom. Myslím, že je to aktuálne aj pre nás. Jozef Rakús
Bzovík Napriek tomu, že leto sa nám už dávno pominulo, ešte stále tu máme krásne slnečné dni, a preto sa na chvíľku vrátime k spomienkam na leto. Ako každé prázdniny ani tieto neboli výnimkou a my, mládež z našej farnosti, sme sa rozhodli aspoň na pár dní odtrhnúť od mestského zhonu, zahodiť výdobytky civilizácie, vypnúť mobilné telefóny, zložiť hodinky a s veľkým sebazaprením vymeniť teplú vodu a pohodlie mäkkých postelí za studenú vodu a karimatky. A čo nás k tomu priviedlo? No predsa túžba vrátiť sa zase po roku na to čarovné miesto neďaleko Zvolena, kde na nás zo starých, napoly zrúcaných múrov dýchajú časy stredoveku. Vybrali sme sa na kláštornú pevnosť Bzovík. Keďže sa na pevnosti všetky tie stáročia výrazne podpísali, a bola by škoda, keby z nej raz nič nezostalo, pomáhali sme aj tento krát so záchranou jednej z najstarších historických pamiatok na Slovensku. Aj keď nám počasie veľmi neprialo, podarilo sa nám, mníchom a mníškam bzovíckym, ako si počas pobytu hovoríme, aspoň vykosiť a vyčistiť areál od buriny, ktorá tam za ten rok narástla. Takisto sme sprevádzali turistov, ktorých tam prišlo za dva týždne požehnane, čo svedčí o tom, že hlavne tí zahraniční majú záujem o historické pamiatky. Škoda je len to, že počas roka sa o pevnosť nikto nestará a preto, keď tam v lete na pár dní prídeme, nestihneme urobiť toľko práce, aby sme pevnosť pred zubom času naozaj zachránili. No napriek tomu sa tam vždy radi vrátime, aby sme zažili veci, na ktoré ako mestské deti nemáme veľa príležitosti, aby sme aktívne využili svoj voľný čas, duchovne si oddýchli, a aby sme načerpali sily do ďalších mesiacov v civilizácii.... Petra Štullerová
Nádej 2006 Nádej je stretnutie mladých Trnavsko-bratislavskej arcidiecézy. Koná sa každoročne v Hodoch pri Galante. Tento rok sa tam stretlo približne 2300 mladých z vyše 150 farností a medzi nimi bola aj naša. Poslednú prázdninovú sobotu sme sa o trištvrte na šesť stretli na hlavnej vlakovej stanici. Po príchode do Galanty sme mali ešte 2 km do Hodov, kam sme mali namierené. Na mieste sme sa zaregistrovali a zúčastnili sa ranných chvál. Program bol zaujímavý. K dispozícií sme mali workshopy s pestrým výberom prednášok. Popri nich bola aj možnosť sv. spovede. Po obede nasledovala sv. omša, ktorú celebrovali mons. Henryk Józef Nowacki a otcovia biskupi Stanislav Zvolenský a Štefan Vrablec. Ďalším bodom programu boli erko tance a koncert Križiakov, ktorý mal ohromný úspech. Deň ukončili večerné chvály. A všetci mladí obohatení duchovne a o nové zážitky sa pobrali domov. Dúfame, že budúci rok sa nás tam stretne ešte viac. Katarína Gajdošová
7
Čomu čelí kresťan „na plný úväzok“? Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľudom! ... Slúžte Pánovi, Kristovi! (Kol. 3, 23- 24) Filozof Nietze raz vyslovil názor, že kresťania by museli vyzerať spasenejšie, aby on uveril v ich spasiteľa. Je žiaľ skutočne pravda, že mnoho tzv. „veriacich“ sa uspokojilo s povrchnou ritualitou a zvyklosťami svojho prejavu viery a vyslúžili si tak pomenovania typu: „papučoví“ kresťania, prípadne „kresťania len tak-tak“. (Na tomto mieste sa naozaj každému markantne núka čas na zamyslenie, ako je to vlastne s tou mojou! vierou??) Skúsme sa teraz odraziť od obrazu vlažných kresťanov a otočiť sa o 180 (ak nie rovno o 540) stupňov. Pre lepšiu predstavu by sa zišlo i porozhliadnuť po okolí. Čo sa nám ponúka, sú kresťania odhodlaní a odvážni. Rozhodli sa – „zapierajúc sami seba“, s horlivosťou, zápalom i silnou dávkou pevnej vôle – konať podľa Ježišovho príkladu skutky lásky a dobra (čo v dnešnom svete presiaknutom egoizmom a zlobou znie takmer archaicky). Tu sa dostávame k samotnému jadru tohto malého zamyslenia. Platí stará známa kauzálnosť – čím viac sa odovzdávame Pánovi, tým väčší tŕň v oku predstavujeme pre Diabla. Trefnejšie by sa dalo povedať, že čím viac umierame tomuto svetu pre Krista, tým „sofistikovanejšie“ zbrane Diabol volí. A keď nevie ľudí dostať na „konvenčné“, avšak stále účinné nástrahy (televízia, alkohol etc.), zvolí si inú, vonkoncom nečakanú cestu. Obehne totiž človeka a vstúpi priamo hlavnou bránou – do jeho skutkov a plánov. A už
Ďakujeme Keby ste sa začiatkom septembra opýtali niektorého z detí v našej škole sv. Františka, čo je po prázdninách nové, určite by ste často dostali odpoveď, že lezecká stena v telocvični. Nebudem ju opisovať, treba vidieť, optimálne skúsiť (ako a kedy – to sa dozviete v krátkom čase, deti si už „šiahli“). Ako je zrejmé z nadpisu, v tomto článočku chcem hlavne Ďakovať. Ďakovať za nezištnú pomoc – venovaný čas, využitie vlastných schopností, kontaktov a neposlednom rade finančných prostriedkov. Takže Ďakujeme Kláštoru minoritov v Karlovej vsi za finančnú pomoc z prostriedkov získaných z Vašich 2% daní, Bohu známemu rodičovi za veľkorysý sponzorský dar, manželom Pavelčákovým a Somorovským za pomoc pri spracovávaní projektovej dokumentácie, zhotoviteľovi steny za ústretovosť pri riešení našich požiadaviek, pánovi Maťkovi za celkovú koordináciu všetkých prác, pani riaditeľke Simaničovej za pomocnú ruku pre každého kto o ňu požiadal. Myslím, že nepreženiem, keď poviem (napíšem), že Duch svätý nás všetkých menovaných i nemenovaných stmelil pri realizácii tejto myšlienky, takže Vďaka Ti Bože. Ďakujeme, ďakujeme, ďakujeme... Marián Lesanský
aj úraduje – falošne nám dodá množstvo nových síl, nápadov, pozvania do služby sa len tak hrnú, treba pomôcť všetkým a všade... Čo sa teda teraz deje? Existuje viacero scenárov: duchovný život tohto jednotlivca zrazu pustne, na nič poriadne nie je čas, psychické i fyzické sily sú náhle preč, z kvality sa stáva kvantita. A ak si aj naše poslania naďalej zachovajú svoju kvalitu, skôr či neskôr prestanú prinášať ovocie. Jednoducho povedané: konáme „pre Boha bez Boha.“ Aby naša lampa mohla svietiť, a to mnohým ľudom, potrebujeme si nevyhnutne a bez odkladu vypýtať od Pána „predlžovačku.“ Touto predlžovačkou je úprimná každodenná modlitba, takisto krátka modlitba pred našimi skutkami lásky. V neposlednom rade je to každodenné čítanie Božieho Slova, ktoré v nás naozaj dokáže robiť úžasné zázraky, my ho však nesmieme podceňovať ani odsúvať na dobu neurčitú. Všetko je to o odovzdanosti a dôvere, doslova o „napojení sa“ na Boha. Konajme svoje poslania a skutky jedine a len pre Pána. Veď tým sa predsa spolupodieľame na jeho vykupiteľskom diele, a tak slúžime celému ľudstvu! Zároveň zahatáme Diablovi ďalšiu z jeho ciest a v každom okamihu si môžme byť spolu so sv. Pavlom istí, že: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ Ondrej Rosolov
8
Diagnóza: Časovina Okamihy bežia.
Nevieme si držať v dlani
Ruky tikajú.
ani za hrsť prítomného okamihu -
Aj vlas sa zrazu zašedivie od úžasu.
lež prelejeme medzi prsty, ukotvení v minulosti
I čas má svojho Stvoriteľa.
škriabajúc do budúcnosti -
Svoje hodiny, ktoré odbíjajú.
už ľahli sme si na škripec.
Pevne vsadené hranice. A tak zosnovali, signovali, Chvíle sa krátia.
vlastný ortieľ vyriekli:
O chvíľu príde ďalšia hodina.
„Žijúca smrť“ – vyhnanstvo v akomsi medzi priestore.
A my? Blížime sa? Vzďaľujeme?
Už zbalili sme kufre, tašky.
Žijeme svoju minulosť,
Prepchané sú prázdnotou.
či skôr budúcnosť?
Následne zaodeli sme sa chladným dychom.
Alebo ony žijú nás? Tak ťa prosím, stoj konečne! Myslíme´ o sebe veľa?
Oživ život sebou vzatý
Ach áno, veď „všetko“ sme si podmanili!
a ži aspoň na sekundu. Už tú raz Goethe nazval trefne „nekonečne vzácnym okamihom“.
A pritom my úbohí obmedzenci, seba väzniaci otroci –
Ondrej Rosolov
PLÁN SVÄTÝCH OMŠÍ VO FARNOSTI Nedele a prikázané sviatky
Prikázané sviatky v pracovných dňoch
Všedné dni
Kostol sv. Michala Archanjela
10.00, 19.00
6.45
6.45 okrem soboty
Kostol sv. Františka z Assisi
7.00, 8.30, 10.00 (detská), 11.30, 18.00
18.00, 19.30
18.00, v sobotu aj o 7.00 v pondelok charizmatická 19.00 v utorok mládežnícka 19.00 vo štvrtok detská 16.30
Stretnutia v pastoračných miestnostiach*
v stredu miništrantské 16.30 vo štvrtok detské 15.30 vo štvrtok mládežnícke 18.00
V prvé soboty mesiaca je mariánska sv. omša s večeradlom, a to u sv. Františka o 7.00. Sv. omše večer pred každým prikázaným sviatkom o 18.00 sú platné na sviatok. Sv. omše v sobotu o 18.00 sú platné na nedeľu. *Ostatné stretnutia podľa dohody nepravidelne.
Časopis vydáva Rím.-kat. farský úrad sv. Michala Archanjela, Námestie sv. Františka 4, Bratislava, tel. a fax: 654 26 860. E-mail:
[email protected]. Internetová stránka farnosti (viac informácií a aktuálne oznamy): www.svmichal.sk. Sadzba, zalomenie a tlač: VEDA, vydavateľstvo SAV, Dúbravská cesta 9, Bratislava.
