ĽUBOVNIANSKA KNIŢNICA STARÁ ĽUBOVŇA
ZÁCHVEVY 2004 Zborník literárnych prác ţiakov základných škôl XI. ročník
Publikácia bola vydaná vďaka grantovej podpore
2004
Kedy bolo – vtedy bolo, ale raz tomu tak určite bolo, sedeli dve tety s jedným ujom v Ľubovnianskej kniţnici a rozmýšľali o aprílovom počasí. Z tejto veľmi-preveľmi dôleţitej činnosti ich zrazu vyrušilo klopanie. Najprv trochu nesmelé (klop, klop), ale neskôr uţ bolo zreteľne počuť buchot malých pästičiek. „Ďalej!“ zakričal ujo a ani nezdvihol oči od časopisu (tváril sa, ţe číta, ale môţeme prezradiť, ţe to sa len robil – nechcelo sa mu ísť totiţ otvoriť). Cez medzierku vo dverách najprv nakukli dva zvedavé nosy, potom sa zjavili strapaté neposlušné vlasy a nakoniec sa do miestnosti nasúkali postavičky také tenké, ţeby prešli cez kľúčovú dierku, keby chceli. „Dobrý deň, môţeme vojsť?“ opýtala sa tá menšia. „Samozrejme, a kto vlastne ste?“ zaujímalo hneď tety v okuliaroch (baby zvedavé). „Ja sa volám Prózička-Rózička a toto,“ ukázala prstíkom na chudulinké čiernovlasé stvorenie, „je moja sestrička Poézijka-Kijka.“ „A načo ste prišli?“ odchlipol si ujo z čiernej kávy, pričom hneď zvraštil tvár, lebo si spomenul, ţe si do nej zabudol dať cukor. „No veď predsa na Záchvevy!“ „Na čo?“ ujovi skoro zabehlo. „Na ZÁ-CHVE-VY. Vy nepoznáte literárnu a výtvarnú súťaţ ţiakov základných škôl?“ nechcela veriť svojim ušiam Prózička-Rózička. „Však tento rok sa koná uţ jej XI. ročník!“ Pokrútil hlavou… „A priniesli sme básničky, čo napísali detičky. K tomu pár povestí, poviedok i…?“ „Koľko?“ prerušil ujo spevavý hlások. „Veľa,“ hlesla zaskočená Poézijka-Kijka, ktorej sa v tej chvíli úplne stratil rým. „A koľko je to veľa?“ „No… obišli sme všetky školy a v desiatich z nich nám ţiaci prisľúbili, ţe niečo napíšu,“ okľukou začala Prózička-Rózička, no sestrička ju predbehla: „327 pekných prácičiek, čo napísalo 176 bystrých hlavičiek.“ Prózička-Rózička si odfúkla neposlušnú ofinu, čo jej vkuse padala do očí (uţ bezpodmienečne musím ísť k tej kaderníčke) a pokračovala: „Naši susedia – Štetec s Farbičkou – nám ešte pribalili 150 výkresov od 135tich detí… To im máme povedať, ţe ste ich nechceli?“ „Nie, nie! To v ţiadnom prípade. Dajte ich sem!“ rozkázali obe tety, hrozivo sa na uja zamračili a začali čítať… Ten s povzdychom (ach jaj, no dobre) zahryzol do čokoládového perníčka, zobral prvý lístok a prečítal PODMINČOLSKÉ BOGYNE Mário Veverka
MOJE HODINKY tik – tak tik – tak nezastavia sa stále melú dookola tik – tak tik – tak pomalšie vravím a ony stále svoje tik – tak tik – tak mám chuť vybrať z nich baterky ale ony protestujú nie tak nie tak lebo zmeškáš vlak
xxx Celý svet by mal byť biely, ale je to naopak. Špinavý je jako dáky obrovský a čierny fľak. Snehuliaci tieţ sú takí, ufúľanci neporiadni! Nebude sa s nimi hrať dievča ţiadne, chlapec ţiadny. Moţno na nich spadne vločka z nebíčka a prinesie bielej farby trošička. Kristínka Orlovská
Mária Oračková (9 rokov): Pri muzike
JARNÝ ZVUK To je krása, to je radosť! Jar je tu! Všade je zas plno spevu, štebotu. Puk, puk, puk. Aký je to zvuk? Starej vŕbe pri potoku vypúča puk popri puku. Puk, puk, puk. To je jarný zvuk. Prišla pani jar, jarovatá jar. Tuľala, tuľala, hneď sa k nám prikotúľala. Učiky, učiky, rozkvitli uţ púčiky. Anna Kuzmiaková
DOM Bol raz jeden veľký strom a bol piatich vtákov dom. Zrúbal jeden chlapík strom, nemalo päť vtákov dom. A tak táto pätica čvirikavých vtákov robí si dom z mäkučkých a priestranných mrakov. Tieto domy vzdušné sú, vtáčiky preč unesú. Zuzana Rúrová xxx Beţká, beţká kolobeţka, v lese malom stretla jeţka. Jeţko, jeţko, čo robíš? Veď mi defekt urobíš! Nesťaţuj sa, kolobeţka, nemala si stretnúť jeţka.
xxx Kvap, čľup, kvap, čľup... Prší. No po chvíli sa na oblohe objaví farebná šmýkalka. Slnko ako dieťa sa po nej kĺţe. Dúha, naša farebná kamarátka. Erika Virostková LÚKA Večer tmavý, svrček vraví: „Schovajme sa do púpavy.“ A keď ráno slnko vyskočí, celá lúka vleje sa nám do očí. Jana Ščišláková MUCHA – MÚZA Mucha-múza bzučí rada, na umelcov rada sadá. Zabzučí mu nápad smelý a umelec k plátnu trieli. Maľuje a kreslí plány nenápadnej mušej dámy. Ani vo sne netuší, kto mu šepol do uší... Básnik po jej návšteve píše knihu o Eve. Prihlási sa do súťaţe, tak mu mucha-múza káţe. Bohumila Glosíková
Mária Oračková (9rokov): Pri muzike
STRAŠNÝ KONIEC DRAKA Traja rýmotieri sedeli pri vatre a opekali si slaninu a rozprávali sa. Nevedeli sa dohodnúť, kto pôjde ako prvý za drakom: „Rafael, ty choď prvý, lebo ty si modrej krvi!“ „Tak dobre, vy strachopudi. V lese sa mi ľahko blúdi...“ Vybral sa Rafael lesom, išiel, aţ došiel k dračej jaskyni. Vytiahol ostré brko a poznámkový blok a začal vymýšľať rýmozbraň: Hej, ty dráčik malý, vyjdi spod stodoly! Nepáčilo sa mu to, a tak to radšej vygumoval. „Týmto ja veru draka neskolím!“ Hej, ty dráčik malý, vylez spod tej skaly! Rýmotier sa zhlboka nadýchol a predniesol to drakovi najkrajšie, ako len vedel. Drak vyšiel z jaskyne a spálil ho na uhoľ. V tej chvíli bol uţ na ceste k drakovi jeho brat Salamín. Keď prišiel k jaskyni, vytiahol brko a písal: Draku! Vystrč hlavu dáku! Nasadím ti čapicu a ukáţem opicu. Drak sa neukázal, a tak išiel Salamín za ním, ale keď prekročil prah jaskyne, drak naňho zhodil kopu kameňov. Tretí brat Habudţa odpočíval práve na strome. Odrazu spadol. Hneď mu došlo, ţe ide o jeho bratov. A beţal do jaskyne. Vybral brko, nôţ a rozrezal si ruku. Krvou začal písať rýmozbraň: Dráčik milý, vyjdiţe, darujem ti negliţé, upečiem ti tortičku z ohňového cukríčku. Na to drak vyliezol a keď uvidel tie slová písané krvou, na mieste skonal. Natália Bittnerová
BRAČEK V jeden zimný chmúrny deň zbohatli sme, dnes uţ viem. Prišiel na svet poklad zlatý, chlapček malý, bacuľatý. Veľké modré očká mal, na svet nimi pozeral. Ručičky sťa guličky, zvieral ich do pästičky. Holá hlávka maličká, hľadí, kde je mamička. Vyzerá jak bábika, ktorá sa aj pociká. Priam kráľovské meno má, Richardom sa nazýva. Starám sa oň kaţdý deň. pretoţe ho milujem. Dominika Dragošeková BOĽAVÉ ZÚBKY Jedného slnečného dňa sa zajačik vybral na pole, kde rástla mrkva. Mrkvu mal zo všetkého najradšej. Zajačik bol taký hladný, ţe keď sa tak rýchlo zahryzol do tvrdej mrkvy, polámal si zúbky. Boleli ho a lamentoval, čo len teraz bude robiť. Čo má robiť, aby uţ tá bolesť prestala. Keď tak nahlas nariekal, počul ho pavúk-zubár. A zubár mu povedal: „Ja ti pomôţem.“ Utkal pavúčie lanko, priviazal jeden koniec na zajačikove zúbky a druhý koniec o strom. Ale zajačik o tom nevedel. V tej bolesti si to nevšimol a stále rozprával, aký je hladný. Pavúk vytrhol mrkvu a zvolal na zajačika: „Keď si taký hladný, tak si poď po mrkvičku.“ Zajačik sa rozbehol a prásk, boľavé zúbky boli von. Pavúk-zubár skontroloval zajačikove ústa a povedal: „Máš šťastie, boli to len mliečne zúbky, ktoré som vytrhol. A kým ti narastú druhé, budeš musieť chodiť na mrkvu s mixérom a mrkvu si vymixovať.“ A tak sa aj stalo. Ale zajačik sa nemohol dočkať, kedy mu uţ narastú nové zúbky, lebo celá mrkva mu chutí viac ako mixovaná. Jaroslava Miškovičová
xxx stroskotala loď preplnená pirátmi nekompromisne dobývajúcimi ostrovy /v dievčenských srdciach/ topí sa SOS zachráňte muţstvo baby Peter Karaš VRAŢDA Zobudil som sa o deviatej. S bratom Palim sme sa vybrali do kuchyne, kde nás uţ čakal otec. „Uţ o desať minút sa to začína, takţe sa pohnite!“ naháňal nás netrpezlivo. „Dobre, veď uţ sme dojedli!“ Vyšli sme na ulicu, prešli pár krokov a uţ sme vo vysnívanom 3-D kine. Hurá, Matrix Reloaded! Kúpili sme si lístky a 3-D okuliare a hybaj do kina. Bol to perfektný záţitok. Tí dvaja sa bili priamo nad nami. Vtom jeden namieril meč priamo na otca a pichol mu do hrude. Náš otec sa uţ nehýbe a pokoţku má celkom modrú. Darmo to vravím Palimu. Ţe vraj modrá je dobrá. Vraj som vagabund horší od lotra. Vysvetľujem Palimu: „To som nebol ja! To bol ten Fox!“ Obzrel som sa na otca, vlastne na to miesto, kde bol. „Čo povieme mame?“ „Kde vlastne je?“ Pali pokrčil plecami, bol úplne bledý a na tvári mal hrôzu. Vybral som Nokiu a zavolal mame, čo sa stalo. „Chacha, rýchlo príďte domov, vychladne vám obed, tút, tút.“ Tak teraz ostáva uţ len vrátiť sa domov. S Palim sme sa vracali skratkou cez cigánsku štvrť. „…za rodinné prídavky…“ „Vodky… …štyri prepravky…“ „…bejzbolky…“ „…máš veľké boty…love, gádţo!“ Domov sme prišli bez otca: „Preboha, tak je to pravda! Zavolám okamţite políciu.“ Jedol som len preto, aby som niečo robil s rukami. Policajti sa objavili vo dverách. Mal som smutnú a zmätenú tvár ako babka vyhrabaná spod lavíny. Mamka plakala, Pali zvracal – asi z tej večere. Bola noc. Zazvonil zvonček. Pali sa tieţ zobudil. „Choď radšej ty! Ešte stále smrdíš za tými zvratkami. Keby to bol zlodej, utečie!“ povedal som Palimu. Pali trasúcimi rukami otváral dvere. Vo dverách som zazrel otca.
„Prvý apríl!“ „Otec, ty…“ vyhŕkol Pali, ale nemal dostatok tých pravých slov. „Mysleli sme si, ţe ťa uţ nikdy neuvidíme!“ „Áno, chcel som vás vystrašiť… Ale teraz uţ beţte do postele!“ Ján Pirhala ŠKAREDÉ PERO Raz bolo vo výklade jedného obchodu vyloţené pero. Bolo také škaredé, ţe sa naň nemohol nikto ani len pozrieť. Aţ raz šlo okolo výkladu chudobné dievčatko a vykríklo: „Aké nádherné pero!“ „Také škaredé pero určite nebude drahé,“ povedala okoloidúca pani v drahom koţuchu. Dievčatko nesmelo vošlo do obchodu a opýtalo sa: „Pán predavač, koľko stojí toto pero vo výklade?“ On odvetil: „Dám ti ho zadarmo, pretoţe ho nikto nechce kúpiť.“ O pätnásť rokov sa dievčatko stalo slávnou spisovateľkou a hádajte kvôli čomu. Kvôli zázračnému škaredému peru! Kristína Palatášová JANKO TUČÍK Ţije jeden chlapec, ktorý je najlenivejší z najlenivejších a aj najtučnejší z najtučnejších. Volá sa Janko Loptička. Jeho prezývka je Janko Tučík alebo Tučík lenivý. Keď ho pani učiteľka vyvolá, musí k nemu prísť aj s tabuľou. Predtým však musí otvoriť okno, aby mohol dobre rozmýšľať a aby mu kyslíkoví muţíčkovia pomohli s odpoveďou. Do školy chodí na stoličke, ktorá ide na diaľkové ovládanie. Vraj na desiatu nosí tri chleby pozdĺţ nakrájané s bohatou mäsovou alebo inou náplňou. A ešte chodí aj na obedy (teda nechodí, ale vozí sa). Na telesnú nechodí, lebo má na to papiere. Raz spoznal jedno dievča, ktoré bolo (na rozdiel od neho) štíhle, usilovné, múdre a šikovné. Volala sa Helenka a mala kratšie vlasy, zelené oči a pekný úsmev. Veľmi sa skamarátili. Začali sa uţ aj trochu pohybovať. Zo začiatku sa chodili len dať ofúkať vetríkom alebo zašli k automatu na napájanie. Potom uţ chodili aj na plaváreň a behať. Janko chudol. Raz behali okolo školy a na stene zbadali dve srdiečka: J + H = LÁSKA. Bolo to napísané zelenou a červenou fixkou. Janko sa chcel zachovať ako muţ a dal sa do pátrania ako Herlok Šolms. Jeden chlapec – Erik, mu bol podozrivý. Mal zelenú a červenú fixku, a preto sa ho Janko pýtal, či to neurobil on. Ale on povedal, ţe nie. Potom sa ho Janko pýtal, prečo má také zelené ruky. Erik povedal, ţe to od čokolády. Tak mu Janko povedal, aby mu ju ukázal. Ale Erik povedal, ţe ju má doma. Tak mu Janko povedal, aby išli k nim domov. Keď tam prišli, Erik mu povedal, ţe on to napísať nechcel, ale ţe ho Kamil nanútil. A Janko sa ho spýtal, prečo to urobil. A Erik mu povedal, ţe keby to neurobil, dostal by od Kamila dve poza uši. No potom sa Erik ospravedlnil. Keď sa všetko vyriešilo, začali Janko s Helenkou chodiť do kniţnice a čítať hŕbu kníh. Potom sa dozvedeli, ţe toho prečítali viac ako celý kolektív dokopy. Janko bol druhý najlepší z triedy, lebo prvá bola Helenka. Prečo? Lebo dievčatá majú
vţdy prednosť. Keď boli dospelí, skončili VŠ a stali sa redaktorkou a riaditeľom rozhlasu. Keďţe do rozhlasu patrí aj detské vysielanie, bolo treba občas prečítať: denníček, ranníček alebo večerníček. Tak to čítala Helena. A poviem vám ešte jedno tajomstvo. Doma Helena šéfovala a Janko bol len sekretárka. Paula Pataráková
NEPOSLUŠNÝ ROBOT „Ešte niečo zapojím, ták a zapneme. Nefunguje! Čo sa stalo? Kde je chyba?“ rozčuľoval sa otec. „Oci, skontroloval si všetky skrutky?“ ozval som sa. „Aha, podaj mi kliešte! Uţ funguje! Konečne!“ „A načo ti to je, oci?“ opýtal som sa. „No predstav si, ţe za mňa poumýva riad, alebo ti poupratuje izbu.“ „A ja budem môcť ísť von, lebo za mňa napíše úlohy.“ vţil som sa do situácie. „Tak to teda nie!“ karhal ma otec. „Úlohy si budeš písať sám. Ale tento robot ti ušetrí čas.“ „Ako?“ „Veď ti poupratuje izbu.“ „Ale hej,“ povedal som smutne. „Si si istý, ţe ťa to čudo bude počúvať?“ „To nie je čudo, ale robot! Len sa pozri. Robot, umy mi auto!“ Kým sme sa spamätali, robot uţ bol na dvore. Keď otec uvidel vyblýskané auto, vykríkol: „To je paráda! Veď vyzerá ako nové. Stihol to za päť sekúnd!“ „Oci, to auto som ti teraz doblýskal ja.“ „To nič. Hlavná vec, ţe počúva. Pozri, je na druhej strane auta a niečo tam robí. Poď sa pozrieť!“ „Nie!“ skríkol otec. „Moje auto! Veď ho doničil! Robot, nechaj to tak a choď umyť riad!“ „Pekne nám ušetrí čas,“ uškŕňal som sa. „Len sa musí trochu rozbehnúť.“ Vtom počujeme rozbíjanie tanierov. „Nie! Ten hlúpy robot!“ skríkol otec. „Choď radšej upratať izbu!“ „Oci, svoju izbu si viem upratať aj sám!“ Kým sme sa dohádali, moja izba bola hore nohami a robot len tak pobehoval po dome. Odrazu sme počuli tresk. Robot narazil do steny a rozletel sa na malé čiastočky. „Môj nový objav!“ skríkol zhrozený otec. „Oci, nesmúť,“ utešoval som ho. „Veď aj tak nepočúval!“ Neskôr sme mali veľa práce. Dať všetko do poriadku. Garáţ, auto, kuchyňu, izbu,… no proste celý dom. Petra Hnatkovičová
KONSKÝ BATOH Jeden kôň bol ako hrom, chodil s veľkým batohom. Batoh ten bol veľmi ťaţký, rozdelil ho na dve tašky. Tašky sa však roztrhali a koníka nahnevali. A tak ten kôň ako hrom chodí uţ zas s batohom. Lucia Kubrická
xxx keď sa tma spája s tichom vtedy na nás padajú snehové slniečka ušité z našich snov Ivona Fabianová
BOCIAN hľadám v autoatlase obláčikový ostrov na ktorom ţijú deti predtým neţ ich pošlú mamám do bruška
Kristína Poperníková (15 rokov): Návrh na obálku zborníka
SLNKO je trblietavoţlté kráľovstvo nad svetom je rozpálená rúra v ktorej sa pečú moje myšlienky na leto je zúfalstvom všetkých snehuliakov a úsmevom slnečníc
BRAT myslím na to ako sme sa niekedy zavreli do izby a hrali sme sa na skrývačku dnes uţ izba nestačí v kaţdom kúte je schované nejaké tajomstvo Marika Smoroňová JARNÉ SLNKO roztápa síce telá snehuliakov ale zanecháva uhlíkový úsmev
xxx sedím na lúke lákam ťa na margarétkové ľúbi – neľúbi zatiaľ ti úspešne tajím ţe všetky moje kvety majú párny počet lupeňov xxx chcem ťahať slnko za nohu a posmievať sa zachmúreným oblakom ţe kazia letnú rozprávku no voda zmení moje plány vykvapká farebný úsmev skríţená so slnečným svetlom
xxx fúkam ti do dlaní vanilkové slová ktoré cukríš sladkými snami láska občas presladene šteklí škoda ţe prvýkrát koláč vţdy prihorí Jana Piknová
xxx zelená prechádzam po prechode dospelých ţiadne zebry iba dravé tigre chcem červenú
xxx dlhšia ako ponoţka kratšia ako podkolienka si ty prvá láska nedostaneš sa vyššie ako hanblivosť Daniela Dlugošová
UPROSTRED JESENE keď uţ aj slnko zhrdzavie píšem si platonické listy so stromami o tom aké bude zajtra počasie
KOMÍN vysoký pán v klobúku s píšťalkou /ne/nápadný stráţca snov a ulíc ţmurká nám do okien
xxx vietor naháňa deti listy šarkany dni aj sny ktoré sme vpísali do trávy a potom nás zaveje jeseni Nina Kollárová
xxx pazúriky leta si ťa uţ nenápadne stiahli na detské hojdačky zelenú trávu prázdne parkoviská tlieskli ste si do dlaní rezervované do neskorej jesene platí
Jarmila Hriňová (15 rokov): Dotyk dvoch civilizácií
MALINOVKOVÁ LÁSKA Sladká /ako ty/ plná malých dušičiek včera si to bol ešte ty zajtra ohnisko očí hniezdo prstov /tieţ tvojich/
xxx som zberateľkou vločiek lepím si ich na nos a ony mi odtiaľ mávajú na rozlúčku klamú ţe prídu o rok nezabudni na svoje sľuby Ingrid Rusiňáková
MAREC zachová sa vţdy podľa nálady spočiatku je lenivý do roboty ale
keď mu kvapká sneh za golier vyskočí svieţo na nohy a s paletou v ruke víta mladú sneţienkovú jar s tancujúcim závojom z lastovičiek MELUZÍNA kaţdú zimu spomienky spúšťa dolu komínom spieva piesne rýchle studené zahrejú nám ruky v spánku strach do snov povplieta ráno si z toho všetkého uvaríme čajovú harmóniu Marika Smreková
KLOBÁSOVÉ POLE Klobásové pole vraj, sladko vonia naozaj. Chudé, tučné, nosaté, klobásky sú nasiate. Keď som jednu ochutnal, zrazu som sa drakom stal. Princeznú mám za ţenu, klobásy za odmenu. Matúš Murcko BOGINKY V starých povestiach sa okrem zlých čarodejníc, trpaslíkov a iných čarovných človiečikov, spomínajú aj bytosti zvané boginky. Boli veľmi zlé a dokázali ľuďom nahnať veľa strachu, ale niekedy boli aj spravodlivé. Povrávalo sa, ţe ak sa v rodine narodilo postihnuté dieťa, tak si ľudia vymysleli, ţe to ho boginky vymenili za pravé, zdravé dieťa. A ako sa matka bude starať o postihnuté dieťa, tak sa aj boginka bude správať k jej bábätku. A práve podobný príbeh sa odohral v mestskej časti Starej Ľubovne, v Podsadku. Medzi dvoma skalnými stenami, v blízkosti potoka Maslienka, ţila nezbedná boginka. Za potokom bola malá dedinka, v ktorej stáli staré drevené domy a v nich ţili chudobní ľudia. Iba jeden dom stál celkom sám, ďaleko od ostatných. Bývala v ňom ţena so svojím manţelom. Nemohli mať deti. Ţena bola veľmi pyšná a k ostatným sa správala veľmi zle. Ešte aj deti, ktoré nechtiac zablúdili k jej domu, bila do krvi. Tieto deti často odchádzali s plačom domov. Ale aj napriek tej nenávisti, túţila po vlastnom dieťatku. Robila všetko preto, aby sa dočkala vytúţeného dieťaťa. Boginke sa jej zlá povaha nepáčila, tak sa jej rozhodla pomstiť. Prezliekla sa za vešticu a vybrala sa navštíviť ţenu. Ţena ju s úsmevom pozvala dnu, lebo bola zvedavá. Sadli si za stôl a „veštica“ začala predpovedať ţeninu budúcnosť. No nevšimla si, ţe jej boginka počarovala, aby sa jej narodilo dieťa. O niekoľko mesiacov sa ţene narodil krásny zdravý synček. Ale boginka nezabudla na pomstu a hneď po pôrode sa vkradla do domu, aby vymenila zdravé bábätko za postihnuté. Keď to ţena zistila, vzkypela v nej nenávisť. Rozhodla sa, ţe syna zmárni. Nekŕmila ho, nestarala sa oň, len ho bila a bila, aţ ho ubila k smrti. To isté spravila boginka aj jej vlastnému dieťaťu a poloţila ho blízko potoka. Keď ţena tadiaľ prechádzala a uvidela telo svojho synčeka, začala mať hrozné výčitky svedomia. Nedokázala ďalej ţiť s pocitom, ţe zahubila dva detské ţivoty. A tak spáchala samovraţdu. A čo jej muţ? Ten si našiel inú, milú manţelku a spolu mali veľa zdravých ratolestí. Od tých čias v rodine, kde sa narodilo dieťa, dávali na pec škrupinky od vajíčok, ktoré chránili nemluvniatka pred boginkami.
Dodnes sa povráva, ţe duch úbohej ţeny kaţdý večer pláka plienky na potoku Maslienka. Ak neveríte, tak choďte popočúvať. Petra Plšíková O KYJOVSKÝCH OBROCH Keď mám voľný čas, veľmi rád chodím k svojej babke, lebo sa tam dozviem rôzne zaujímavé veci, o ktorých sa mi ani len nesnívalo. Raz v zime, keď sme tak sedeli v teplej kuchyni, doniesla mi album so starými fotografiami, kde boli jej rodičia počas roboty na poli i na prechádzkach v lone čarokrásnej prírody pod naším Minčolom. Keď sme tak v albume listovali, začala babka zničohonič rozprávať… Keď ţila ešte jej stará mama z maminej strany, tá jej často v zime, keď nemohli vonku nič robiť, rozprávala rôzne neuveriteľné príbehy. Z nich si najviac zapamätala rozprávanie o dvoch velikánskych obroch, ktorí ţili v tomto kraji okolo Kyjova, pod blízkym vrchom Minčol. Nevedno, odkiaľ sa tu títo dvaja obri vzali. Len naraz, keď sa chystalo prísť do dediny ráno, sedávali vám oni na dvoch kopcoch, ktoré dodnes leţia na protiľahlých krajoch Kyjova. Jeden obor, ten zarastenejší, sedel na kopci, nazývanom tunajšími ľuďmi Beškydok, druhý obor si vybral vrch volaný Lysa hura. Najobľúbenejšou zábavou týchto našich obrov bolo pohadzovanie si sekerkami ponad celú obec. Robili to v čase, keď ľudia ešte spali, pred brieţdením. Pritom dávali pozor, aby im sekerky nevypadli pri chytaní z rúk, aby sa o nich Kyjovci nedozvedeli. Popri tejto zábavke si naši obri rozprávali, ako spomínané kopce vznikli a ako prišli k svojim menám. Kopce tam vraj kedysi vôbec neboli, iba velikánske kamene. Raz pomedzi tieto kamene utekala jedna ţienka s malinkým dieťatkom na rukách pred zloduchom, ktorý ich chcel skántriť. Keď uţ-uţ za nimi načahoval svoje pazúry, vyrástli naraz z tých kameňov obrovitánske kopce, ktoré zloducha zastavili a prinútili ho vrátiť sa do svojej diery v hlbokom lese, kde obyčajne číhal na osamotených pocestných. Obyvatelia Kyjova potom pomenovali jeden kopec po dobrom duchovi blízkych lesov – Beskydovi. Druhý kopec dostal meno podľa tamojšej prírody. Na vrchu nebolo jediného stromu ani kríčka, pripomínal lysú hlavu. Preto ho i pastieri začali volať Lysou horou… Nuţ tak vznikli tieto dva kopce a ich mená okolo nášho Kyjova, na ktorých niekedy pradávno sedávali hrajúci sa obri. Keď toto babka mojej babke dorozprávala, pridala ešte predpoveď, ţe raz moţno budú ľudia takí malinkí, ţe budú pobehovať v kuchynskej peci a variť si v nej dačo pod zub… Ťaţko tomu všetkému veriť, no ja sa uţ teším na ďalšie posedenia u mojej babky. Michal Šomský
Jarmila Hriňová (15 rokov): Ľubovniansky hrad
CHOLERA V MATYSOVEJ Uţ odpradávna ľudia túţili nájsť zázračné veci, ktoré by nám prinavrátili mladosť, či pomohli nazrieť do čias budúcich i minulých. Vţdy, keď na mesto padne súmrak, doľahne na moju dušu práve takéto tajomné chvenie dotknúť sa čarov, zázrakov. Poznám miesta, ktoré svojou nezvyčajnosťou priam ponúkajú priestor aspoň nahliadnuť do čias našich predkov a spolu s krásnymi predmetmi, ktoré tam nachádzame, sa nám aspoň čiastočne môţu splniť naše sny. Píšem o kostolíku, ktorý, keď doň vojdete, sám posunie svoju tajomnú atmosféru do čias našich dedkov či pradedov. Takţe poďme sa pozrieť do obdobia, ktoré malo byť i takéto. Ľudia hovoria, ţe s príchodom zimy vchádza medzi nás smrť. Pochmúrny čas tak vošiel i do dedinky Matysová, leţiacej medzi vrchmi, ukrytej a obklopenej lesmi, no neuchránenej od osudu, ktorý postihol i iné dediny. Táto však mala to šťastie, ţe v nej ţil šikovný tesár. Tento muţ mal čarovné srdce i ruky. Aspoň tak o ňom ľudia v dedine rozprávali. Vţdy pomohol, a dokonca, i keď mal osem detí, postaral by sa i o iné siroty. Ak by videl chudáka, od úst by si odtrhol a dal by jemu. I jeho práca svedčila o tom, ţe jej rozumie. Preto ho ľudia volali „ROZDAJSA“. V jeden zimný večer, keď sa so ţenou a deťmi uloţil spať, pocítil tesár prazvláštnu tieseň. Na druhý deň uţ dedinou zvonil umieračik a ľudia s hrôzou pocítili príchod moru. Mor sa niesol od domu k domu a všade si bral svoje obete. Nepozeral, či sú to starci a či deti. Ruka v ruke s ním prišla bieda, hlad, strach… Srdce tesára však neprestalo veriť v dobro a s celou rodinou pomáhali, ako sa len dalo. Kaţdý deň sa modlili za zázrak. Keďţe Boh dobrých ľudí odmeňuje, poslal takúto odmenu aj vernému muţovi. V sne sa prikradol k tesárovi posol z neba. Dotkol sa jeho rúk a prehovoril: „Dobrý muţ, boh sa nad vami zľutoval, no záleţí len na tebe a tvojej šikovnosti, či sa dedinčania zachránia. Pozri sa do mojich rúk. Vidíš toto drevené teleso? Ak dokáţeš zhotoviť presne také isté a zavesíš ho do kostola na znak úcty, tak mor vás navţdy opustí.“ Posol zmizol. Tesár sa nemohol dočkať rána. Hneď vstal a začal pracovať. Veď jemu samému mor zobral štyri deti. Tak usilovne pracoval, ţe východ slnka ani nezbadal. Keď prácu dokončil, bolo pravé poludnie. Ţena a deti nechápali, pre koho vyrába takú zvláštnu vec. „Muţ môj, vari si i ty ochorel? Kto bude v takej biede potrebovať také čudo? Ach, Boţe, beda! Čo si ja počnem bez muţa, načisto sa pomiatol!“ „Ţenička moja, neplač nado mnou, toto nás zachráni! Neboj sa, budeme spolu ešte dlho ţiť!“ I utekal do kostola a zavesil tú zvláštnu věc pred oltár. Len čo sa pomodlil a vyšiel z kostola, začul nárek z horného konca. „Čo sa mohlo stať?“ nedokázal pochopiť a utekal za nárekom. Uvidel ako mor ešte silnejšie na hornom konci dediny rozlieva smrť. Ponáhľal sa späť do kostola a zavesil teleso na druhý koniec, ku dverám. Len čo sa pomodlil a vyšiel, začul nárek z dolného konca. „Boţe, čo mám robiť? Vari som zlyhal?“ nevedel pochopiť tesár.
Vošiel opäť do kostola a úpenlivo premýšľal. Vtom pochopil a zavesil teleso rovno do stredu kostola. Dedinka bola zachránená! Sneh zmizol a s ním ľudia v dedinke pocítili príchod nového ţivota. Mor sa vytratil z príbytkov, ľudia pomaly začali zabúdať na bolesť, no nikdy sa nezabudlo na tesára „ROZDAJSA“, ktorý ich zachránil. Ešte dlho ich tešil svojou prácou. A dnes, keď vojdem do kostolíka z Matysovej v ľubovnianskom skanzene a môj zrak sa uprie na ten drevený zázrak, teší ma, ţe ţil taký dobrý človek s dobrým srdcom na mieste, ktoré je nám také blízke. Michal Kovalčík PODMINČOLSKÉ BOGYNE Kedysi dávno ţili pod Minčolom, medzi dedinkami Kyjov a Šarišské Jastrabie, bogyne. Boli to veľké ţeny s dlhými strapatými vlasmi, ktorých jedinou prácou bolo snoriť po lese a chytať na večeru neposlušné deti a ľudí, ktorí sa po zotmení objavili v blízkosti ich brlohov. Bogyne nemali zľutovania ani s deťmi, ktoré sa stratili svojim rodičom. Ľudia z celého okolia ich nenávideli, no sami nič nezmohli. Bogyne sa ukazovali len v tmavú noc, ktorá priala ich skazonosným zámerom. Cez deň sa skrývali v dierach blízko lesíkov medzi oboma dedinami. Dlhé roky sa im darilo takto ţiť a kántriť poriadnych ľudí. Aţ raz sa im šťastie obrátilo chrbtom. Do lesíka sa zatúlalo malé dieťa, ktoré však bolo výnimkou oproti ostatným deťom, ktoré sa stali obeťami bogýň. Toto bolo zvláštne, zlé stvorenie! Nik ho nemal rád, lebo kaţdému ubliţovalo. Bogyne sa však nerozpakovali, lapili ho a zjedli skôr, ako im stačilo niečo zlé vyparatiť. Keď si na ňom pomaškrtili, utiahli sa do svojich dier, aby im vytrávilo. No čo sa nestalo! O chvíľu všetky bogyne, ktoré si pochutnali na tej poslednej obeti, začali pociťovať ukrutnú bolesť v bruchách, aţ sa od nej zvíjali! V kŕčoch, na ktoré nevedeli lieku, si ani nevšimli, ţe vychádza slnko, ktoré pre ne znamenalo smrteľné nebezpečenstvo. V jeho prvých ţiarivých lúčoch sa zrazu začali rozplývať ako ranná hmla. Zachránila sa iba jedna, tá najmladšia, ktorá leţala učupená v najtmavšom kútiku tmavej diery. No a táto posledná bogyňa sa dodnes túla po lesíku a čaká na svoju obeť… Preto sa i dnes mnohé naše deti boja chodiť po týchto miestach po západe slnka. Lebo, i keď je to fantastické rozprávanie, čo keď na ňom bude kúštiček pravdy? Emília Dvorščáková
OCENENÍ AUTORI LITERÁRNYCH PRÁC 1. kategória - PRÓZA Hlavná cena Porota v tejto kategórii neudelila ani jednu hlavnú cenu. Čestné uznanie Jaroslav Jurkovský, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 4. ročník 1. kategória - POÉZIA Hlavná cena Anna Kuzmiaková, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 4. ročník Michaela Malastová, ZŠ Za vodou, Stará Ľubovňa, 4. ročník Kristínka Orlovská, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 4. ročník Čestné uznanie Zuzana Rúrová, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 4. ročník Jana Ščišláková, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 4. ročník Erika Virostková, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 4. ročník 2. kategória – PRÓZA Hlavná cena Natália Bittnerová, ZŠ a MŠ Kamienka, 12 rokov Paula Pataráková, ZŠ a MŠ Kamienka, 10 rokov Čestné uznanie Petra Hnatkovičová, ZŠ – Štúrova ulica, Stará Ľubovňa, 11 rokov Anna Mindeková, ZŠ a MŠ Plavnica, 13 rokov Jaroslava Miškovičová, ZŠ - Štúrova ulica, Stará Ľubovňa, 12 rokov Kristína Palatášová, ZŠ – Štúrova ulica, Stará Ľubovňa, 10 rokov Ján Pirhala, ZŠ a MŠ Kamienka, 12 rokov 2. kategória – POÉZIA Hlavná cena Daniela Dlugošová, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 8. ročník Ivona Fabianová, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 9. ročník Nina Kollárová, ZUŠ a OG T. Vansovej, Stará Ľubovňa, kvarta Lucia Kubrická, ZŠ – Štúrova ulica, Stará Ľubovňa, 11 rokov Matúš Murcko, ZŠ s MŠ Plavnica, 6. ročník Jana Piknová, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 9. ročník Ingrid Rusiňáková, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 8. ročník Marika Smoroňová, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 8. ročník Čestné uznanie Dominika Dragošeková, ZŠ Za vodou, Stará Ľubovňa, 13 rokov Peter Karaš, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 9. ročník
Bohumila Glosíková, ZŠ Kamienka, 12 rokov 3. kategória – REGIONÁLNA POVESŤ A ROZPRÁVKA Hlavná cena Petra Plšíková, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 9. ročník Michal Šomský, ZŠ Šarišské Jastrabie, 7. ročník Čestné uznanie Emília Dvorščáková, ZŠ Šarišské Jastrabie, 6. ročník Michal Kovalčík, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 9. ročník Literárne práce hodnotila porota: Magdaléna Hutníková Zlata Konrádyová Mário Veverka Elena Vranovská Yveta Ţivčáková Ilustrácie v zborníku Kristína Poperníková, ZŠ – Komenského ulica, Stará Ľubovňa, 15 rokov - Návrh obálky zborníka Jarmila Hriňová, ZŠ – Komenského ulica, Stará Ľubovňa, 15 rokov – Ľubovniansky hrad Jarmila Hriňová, ZŠ – Komenského ulica, Stará Ľubovňa, 15 rokov – Dotyk dvoch civilizácií Mária Oračková, ZŠ s MŠ Lomnička, 9 rokov – Pri muzike Mária Oračková, ZŠ s MŠ Lomnička, 9 rokov – Pri muzike
OCENENÍ AUTORI VÝTVARNÝCH PRÁC 1. kategória – ţiaci materských škôl Hlavná cena Klárka Bernátová, MŠ – Vsetínska ulica, Stará Ľubovňa, 4,5 roka Miriamka Dronzeková, MŠ - Vsetínska ulica, Stará Ľubovňa, 6 rokov Angela Oračková, ZŠ s MŠ Lomnička, 5 rokov Čestné uznanie Simonka Kulangová, MŠ – Vsetínska ulica, Stará Ľubovňa, 5,5 roka Katarína Oračková, ZŠ s MŠ Lomnička, 6 rokov Filip Sterančák, MŠ – Školská ulica, Podolínec, 6 rokov 2. kategória – ţiaci 1. – 5. ročníka ZŠ Hlavná cena Mária Oračková, ZŠ s MŠ Lomnička, 9 rokov Lukáš Oračko, ZŠ s MŠ Lomnička, 9 rokov Stanka Ochotnická a Peter Vojtek, ZUŠ, Stará Ľubovňa, 10 a 11 rokov Čestné uznanie Angelika Horská a Lenka Strachanová, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 3. ročník Katarína Krokkerová, ZŠ Čirč, 8 rokov Veronika Vaščáková, ZUŠ, Stará Ľubovňa, 7 rokov 3. kategória – ţiaci 6. – 9. ročníka ZŠ Hlavná cena Mária Dubielová, ZŠ – Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 6. ročník Jarmila Hriňová, ZŠ – Komenského ulica, Stará Ľubovňa, 15 rokov Lucia Marfiaková, ZŠ s MŠ Vyšné Ruţbachy, 13 rokov Čestné uznanie Zuzana Borbélyová, ZŠ - Komenského ulica, Stará Ľubovňa, 14 rokov Kristína Poperníková, ZŠ - Komenského ulica, Stará Ľubovňa, 15 rokov Katarína Dubielová, ZŠ - Levočská ulica, Stará Ľubovňa, 7. ročník 4. kategória – návrh obálky zborníka Denisa Gburová, ZUŠ, Stará Ľubovňa, 9 rokov
Výtvarné práce hodnotila porota: Jozef Česla Lenka Strenková Nadeţda Štefančíková
ZÁCHVEVY 2004 Zborník literárnych prác ţiakov základných škôl – XI. ročník Zodpovedná redaktorka: Ivana Šipošová Technické redaktorky: Lenka Strenková, Elena Vranovská Jazyková úprava: Zlata Konrádyová Vydala: Ľubovnianska kniţnica, Stará Ľubovňa Rok vydania: 2004 Počet strán: 38 Počet výtlačkov: 220 ISBN 80-85729-21-0
