Z knihy Julka Kremského: Muž a žena v rodine, v cirkvi a v spoločnosti. 1994

Z knihy Julka Kremského: Muž a žena v rodine, v cirkvi a v spoločnosti.

1994

Kresťan v rodine

S

om vďačný môjmu Pánovi za miesta v Biblii, z ktorých mi svitlo svetlo Božieho zjavenia. Sú to obyčajne “nepatrné“ verše (aj v Starom zákone). Nimi Pán Boh usmerňoval mňa, ako manžela a život mojej rodiny. Keď sme sa s manželkou vzali, neboli sme už celkom mladí. Možno preto sme neboli ani zamilovaní (ako bývajú šestnásťroční). Ale Pán Boh sa staral o to, čo sme potrebovali. Dal nám vzájomnú lásku. Mali sme sa radi. Po niekoľkých rokoch sme mali 4 drobné deti. Lásku vytláčali z miesta povinnosti. A potom - buďme úprimní - po rokoch sme jeden na druhom objavili chyby, omyly, nedostatky. Moja manželka nebola až taká ideálna (samozrejme ani ja). Láska v mojom srdci začala chradnúť. Bola sklamaná, nesplnilo sa celkom jej očakávanie. Vďaka Bohu, neprestal som mať zdravý vzťah s Pánom Ježišom. Pán mi ukázal, že už nemám tak rád moju manželku, ako na začiatku. A toľko som z Písma už vedel, že láska "nikdy neprestáva" (nezaniká, nekrachuje). Čo robiť? Samozrejme, nič som neprezradil. Modlil som sa, kričal k Bohu o pomoc. Raz mi Pán Boh odpovedal veršom Rim 5,5: “Nádej však nezahanbuje, lebo láska Božia je rozliata v našich srdciach prostredníctvom Ducha svätého, ktorý nám je daný." Chválil som Pána. Určite som vedel, že mi je daný Duch svätý. Viem, ako a kedy sa to stalo. Nuž, pokračoval som v modlitbe: “Pane môj, keď si bol taký dobrý ku mne, že si mi udelil zo svojho svätého Ducha, prosím Ťa, rozlej vo mne lásku k manželke! Už ju nemám tak rád ako na začiatku." A v určitej chvíli som vedel, že Pán Boh splnil moju prosbu. Rozlial a rozlieva. A teraz (asi po 20. rokoch) sa máme naozaj radi. Láska nám vytrvala. Pri rozhovoroch v rodine mi muži často povedia: “ Prečo ma manželka neposlúcha? Nepodriaďuje sa mi, i keď je to v Písme zrozumiteľne poznačené." Často moji milí bratia ani nevedia, kde to je v Biblii. Alebo si vôbec nepamätajú obsah tých dvoch miest Písma, kde je to (na konto ich manželiek - ako si myslia) napísané. 1


1994

V liste Efežanom 5, 21-22 čítame: “Podriaďujte sa jeden druhému z úcty ku Kristu. Ženy svojím mužom ako Pánovi.“ O niekoľko veršov ďalej: “Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje cirkev a seba samého vydal za ňu... Tak sú aj muži potom povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého.“ Moji bratia, manželia obyčajne nevystihnú “plný" odsek Písma. Z Biblie si radi zapamätáme to, čo patrí tomu druhému, menej si všimneme to naše. Na tom druhom mieste (Kol 3,18-19) to tvorí taktiež jeden celok: “Ženy buďte podriadené svojím mužom, ako sa svedčí v Pánovi! Vy, mužovia, milujte si ženy a nebuďte k nim príkri!“ Brat môj, je to tvoja povinnosť. Je to príkaz Pána Ježiša a apoštolov. Je to usmernenie Ducha svätého: maj rád svoju manželku! Pán Boh mi zjavil taký malý test, podľa ktorého po niekoľkých minútach v rodine zistím, či brat miluje manželku a či mu manželka lásku opätuje. Sú otestovaní bez toho, aby o tom vedeli. Samozrejme, že vám to neprezradím. Ale s bolesťou v srdci vám poviem, že vo väčšine kresťanských manželstiev po rokoch spolužitia lásku vymenia „slušnosť, spolupráca, pomoc, služba". Nemajú sa radi. A to je chyba nás manželov. Prosím vás, bratia, hovorte o tom so svojím Pánom. Jemu dovoľte, aby posúdil, či máte radi svoju manželku. Ak zistíte nedostatok lásky - vieme odkiaľ načerpať. Výhovoriek by sa našlo desiatky. Na prvé miesto obyčajne postavíme dôvod: “Keby bola moja žena iná, samozrejme, že by som ju mal rád. Musela by sa zmeniť." Prečo čítame Písmo tak povrchne? V prvom odseku je napísané “ako aj Kristus miluje". Ako miluje Kristus? Ako? Má nás rád takých, akí sme. Jeho trvajúca láska nás mení. Prijal nás takých, akí sme. Na verš Rim 15,7 už úplne zabúdame: „Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus vás prijal.“ Pán Ježiš sa obetoval za nás; Jeho láska a obeť nás buduje. Seba vydal za nás. Manželstvo je obeť. Vydaj sa v obeť manželke a uvidíš, že ťa bude poslúchať. Prijímaj ju s nedostatkami a chybami. A modli sa! Pán Boh ju svojou a tvojou láskou bude meniť.

2


1994

V druhom odseku je napísané, že sa nemáme rozhorčovať na manželky, že nemáme byť na ne „nevrlí“. Grécky výraz v pôvodnom texte NZ sa dá asi takto rozumieť: Nerob život manželke trpkým! Nebuď k nej tvrdý! Stretol som sa aj s takými príkladmi, keď nedorozumenie (niekedy aj tragické) v manželstve nemalo vážne príčiny. Nedalo sa tu hovoriť o manželskej nevere, ani o lenivosti a nedbalosti muža. Bol to vážny veriaci človek. Chcel žiť podľa Písma. Ale bol k manželke tvrdý. Zabudol na slová Pána Ježiša: “Milosrdenstvo chcem!“ Nadmerná prísnosť... Jedna staršia sestra mi povedala: "Aj v kresťanskom manželstve to býva ťažké, keď je muž sebec a nechce sa s tým za desaťročia rozísť.“ Tvrdosť a sebectvo muža - kresťana (len či ozaj!) urobí život manželke trpkým. Horký chlieb. Raz ma Pán Boh prekvapil veršom, ktorého osvietenie si budem pamätať po celý život. Začal som práve čítať 1. knihu Samuelovu. A zrazu tam objavím slová do môjho manželstva: “Anna, prečo plačeš? A prečo neješ? Prečo ti je srdce smutné? Nie som ti ja lepší ako desať synov?“ (1,8). Skoro som dostal závrat. Veď je to neuveriteľné! Tento obyčajný Boží človek, tento „tuctový“ veriaci Žid príde k svojej „večne plačúcej“ manželke, pohladí ju po vlasoch a nežne sa jej prihovára: „Anna, prečo plačeš? A prečo neješ?“ Ej, my, dnešní muži by sme to vybavili inak: „Zase fňukáš? Vždy musíš revať? Už sa vzchop a nerumázgaj stále! A vždy len pcháš do seba! Už si ako súdok na víno!“ Aj kresťanským manželom sa to stáva. Neprídu na to, že srdce manželky je smutné. A keď to aj zbadajú, tak si pomyslia: „Ranný dážď ako ženský plač...“ Nech je to akokoľvek, Elkánova dobrota nám chýba! Tento veriaci Žid predsa nehovoril frázy. Nežartoval. On bol naozaj taký dobrý, že jeho dobrota prevyšovala 10 synov. Keď som to objavil, úprimne som sa opýtal seba: Si ty lepší k manželke ako tvoji štyria synovia? A hanbil som sa hlboko vo vnútri. Ako sme to mohli zanedbať? Ako sme smeli prejsť pomimo takej dôležitej skutočnosti? Mysleli sme si, že kresťan nemusí byť dobrý človek. Ach, naša prevrátenosť! Nerozumeli sme slovám Pána Ježiša: “Soľ je dobrá... Majte v sebe soľ a žite jeden s druhým v pokoji!“ (Mk 9,50) Veď je to také jasné a jednoduché: 3


1994

Buď dobrý! Buď v srdci dobrým človekom a budete žiť v pokoji s manželkou, s rodinou. Dobrý strom rodí dobré ovocie. Ani nedokáže rodiť zlé. Alebo ťa Pán Ježiš ešte nepreštepil? Staraj sa, brat môj, aby tvoja manželka mohla povedať: “Mám dobrého muža". Poslušnosť manželky priamo súvisí aj s poslušnosťou muža. Nie je možné, aby kresťanský manžel dobre poznal iba verš "hlavou ženy je muž.“ Musí ovládať aj iný: “Hlavou muža je Kristus“ (1 Kor 11,3). Hlava riadi, usmerňuje celé telo. Nervové centrum je v hlave. Tam prichádzajú „hlásenia“, signály z tela a odtiaľ vychádzajú usmernenia, príkazy. Hlava rozhoduje. My sa poväčšine „rozhodujeme“. Máme svoje plány. Ciele, úmysly, túžby, ktoré sa pokúšame realizovať. Pritom málokedy máme istotu, že to, čo robíme, čomu venujeme svoj čas, peniaze, sily, je ozaj od Boha, že je to Božia vôľa. Keď mi niečo Pán Boh ukázal, zjavil, môžem s istotou odovzdať manželke Boží odkaz a ona – pretože je veriaca – prisúdi mu inú vážnosť, dôležitosť, ako tomu, čo ja vymyslím. Dovoľte jeden starozákonný a jeden novozákonný príklad. Dvadsať rokov žil Jákob so svojimi manželkami u Lábana. Potom svoje ženy zavolal na pole a predniesol im vážne rozhodnutie: sťahujeme sa do mojej krajiny. Sestry vedia, aké je príjemné žene žiť v dome vlastných rodičov a aké riskantné je sťahovať sa ku svokrovcom. A po 20. rokoch; keď si už rodina na jednom mieste zvykla. Ale Jákob to nemal zo seba. "Vtedy riekol Hospodin Jákobovi: Vráť sa do krajiny svojich otcov.“ Keď toto Božie rozhodnutie oznámil svojím dvom manželkám, odpovedali mu: „Teraz teda urob všetko, čo ti Boh povedal“ (1M 31,3 a 16). To nebol vlastný nápad, to bol Boží plán, ktorý Jákob tlmočil rodine. Mária v Betleheme opatrovala svoje dieťatko. Jozef odbehol do Nazareta zariadiť gazdovstvo, usporiadať nutné veci (Mt 2,11). Keď sa vrátil, Mária sa tešila, že už budú schopní cesty do Nazareta. Ale Jozef ju prekvapil: Odchádzame do Egypta. Ešte tejto noci. -Koľko námietok by bola mala Mária. Ale Jozef jej rozprával, ako sa mu vo sna zjavil anjel Pánov. Jozef iba

4


1994

dával ďalej Boží príkaz. A Mária ho rešpektovala. Išli spolu na obtiažnu a nebezpečnú cestu, zahalenú tmou noci. Keď prednesiem manželke nejaké vážne rozhodnutie, opýta sa ma: "Ocko, to máš od Pána, alebo je to tvoj nápad?“ Tu sa nedá „kuľhať na obe nohy". Musím povedať "áno" alebo “nie". A podľa toho, ako ja beriem vážne Božie smernice, berie ma (alebo neberie) vážne moja manželka. Je len samozrejmé, že poslušná žena neznamená vojačka, ktorý zrazí päty pred kapitánom, odzdraví, otočí sa na opätku a bezmyšlienkovite vykoná rozkaz. Moja manželka máva svoje námietky, povie svoj “iný názor". A v tom prípade, keď so mnou hneď nesúhlasí (navzdory tomu, že som presvedčený o tlmočení Božej vôle), učím sa trpezlivosti a čakám, kým to aj jej Pán ukáže, kým ju presvedčí. Poslušnosť ženy neznamená, že jej predostriem hotovú vec a prinútim ju k poslušnosti. Už vôbec neprichádza do úvahy, aby manžel - kresťan robil rozhodnutia bez svojej milej manželky a ona sa len okrajovo dozvie, čo sa v rodine deje. Riešili sme raz spor v rodine, kde manžel svoju manželku – kresťanku pokladal za pomalú, nepohotovú v rozhodovaní a zdalo sa mu, že nemá význam čakať na jej súhlas. So synmi, či „pre synov“ sa často rozhodovalo bez mamičky. I keď sa toto konanie dalo po ľudsky dosť ľahko odôvodniť, Pán nám vtedy daroval slovo: “Čakajte jedni na druhých“ (1 Kor 11,33). A náš brat tomu slovu porozumel. Manžel teda sprostredkuje Božiu vôľu, Božie odkazy rodine. Je prostredníkom, kňazom rodiny, je spojovací článok medzi Bohom a rodinou. Preto my muži nesieme zodpovednosť za našu rodinu pred Bohom. Satan naviedol prvého manžela na výhovorky: "Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá..." Vari len nebudeme poslúchať toho zlého? Všetky "dobré" dôvody mužov, že sa to s mojou manželkou nedá, že s ňou nie sú reči, že je to mimoriadne zlá povaha, sú z vnuknutia satanovho. “Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje v Kristovi." Mužova láska a Kristova vláda nad mužom zabezpečujú poslušnosť ženy. Ak tieto zásady boli u vás dlho narušené, chvíľu potrvá, kým sa to napraví. Stojí to však za to, liečiť manželstvo a dočkať sa úplného uzdravenia. Nedá sa s 5


1994

požehnaním slúžiť Bohu a pritom mať zlý vzťah k manželke. Raz sme navštívili brata. ktorý už roky nechodil do zhromaždenia. Jeho odbočenie sa začalo tak, že zvykol slúžiť Božím slovom v zhromaždení, ale akonáhle on vystúpil na kazateľňu, manželka ihneď vyšla von dvermi. On veci neriešil, pokladal to za tvrdohlavosť ženy. Vec sa nedala do poriadku, pridali sa ďalšie hriechy a výsledok bol smutný. Jeho srdce sa natoľko zatvrdilo voči hlasu Ducha svätého, že odmietol vrátiť sa. Brat môj, chráň si manželku, šetri ju, ceň si ju, buď dobrý a zdržanlivý manžel. Buď oporou, zdrojom požehnania svojej žene. Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, podľa pravdy bude kraľovať kráľ a kniežatá podľa práva panovať. Každý z nich bude ako útočište pred vetrom a skrýša pred lejakom, sťa vodné riečištia na suchom mieste, ako tieň veľkého brala v prahnúcom kraji“ (Iz 32,1-2) Keď som raz čítal túto kapitolu, Pán Boh ma oslovil: „Ja som sa stal všetkým tebe. Ty buď útočišťom, skrýšou, závlahou a tieňom v horúčave svojej manželke!“ Niekedy si my manželia popletieme úlohy. Sme galantní, úctiví k iným ženám a pred manželkou sa oblečieme do ošúchaného plášťa všednosti. Je kresťanské preukazovať úctu a nežnosť manželke. V zdravej miere aj na verejnosti, ale najmä doma. Prejavujme jej každú možnú pozornosť a vďačnosť. “Podobne aj vy mužovia, uznanlivo spolunažívajte (s nimi), ako so slabším pohlavím! Vzdávajte im úctu ako spoludedičkám milosti života, aby vaše modlitby nenarážali na prekážky!" (1 Pt 3,7). Zneuctené ženy a zneuctené manželstvá sa vyskytujú aj medzi kresťanmi. Prejavujme uznanie, úctu a pozornosť manželke, lebo ak to nerobíme, satan nám navrhne prejavovať tieto vzácne kvety lásky inej žene. A to je veľmi nebezpečné. Boží Duch pamätal na dôrazné upozornenie: „Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie. Zdržujte sa od necudnosti! Naučte sa každý stýkať so svojou ženou sväto a čestne, nie aby dal voľnosť vášni a žiadostiam, ako to robia pohania, ktorí Boha nepoznajú. V tejto záležitosti nech sa nikto nedopúšťa prehmatov (nech neprekročí mieru, hranicu) voči svojmu bratovi...!“ (1 Tes 4, 3-6)

6


1994

Cudnosť sa zväčša odporúča dievčatám a ženám. Tu je prikázaná mužom – bratom. Písmo ju aj inde zdôrazňuje: „Tak isto diakoni majú byť cudní... Starci nech sú triezvi, cudní, rozvážni... (1Tim 3,8; Tit 2,2 – podľa Vulgáty). Cudný vzťah k žene. K vlastnej v tom, že nie som pod vládou vášní a žiadostivosti. Viem, čo je zdržanlivosť, viem, že mám v určitých okolnostiach s láskou šetriť manželku (najmä ak prežíva duchovné alebo telesné bolesti, slabosti). Zdržanlivosť je vzácna ozdoba muža. Opäť poznám dva príklady. Prvý možno vyčítať v odseku Písma 2Sam 11, 1-13. Prosím vás, neľutujte čas prečítať si túto časť kapitoly, ak ju dobre nepoznáte. Zdržanlivosť manžela Uriáša sa skveje ako perla na pozadí vášnivej a zlej politiky práve vládnuceho Dávida: " Truhla Božia, Izrael a Júda bývajú v stanoch... a ja by som mal vojsť, jesť, piť a spať so svojou ženou?“ A tá druhá perla svieti u Mat 1,24: „Keď sa Jozef prebudil zo spánku, urobil ako mu anjel Pánov nariadil: vzal k sebe svoju ženu, ale nežil s ňou ako manžel, až porodila syna.“ Dvaja statoční Židia, dvaja vzorní manželia. A oni ešte nemali ani Golgotu, ani vykúpenie, ani Letnice. A mali silu zvíťaziť, vládali byť zdržanliví. Nezdržanlivosť ľahko otočí život zlým smerom. Koľko ráz sa už stalo, že manžel – kresťan začal byť pozorný, úctivý, nežný k inej sestre alebo žene. Je mu sympatická, rád sa s ňou rozpráva, rád jej poslúži. Najprv sa stretávajú iba ich túžobné pohľady, nežné slová. Potom je kresťan rád, keď sa môže dotknúť jej ruky, vlasov, keď môžu spolu cestovať (nech je to aj pod zámienkou “usilovne" konaného Božieho diela). Potom nasledujú vzájomné návštevy a vyhľadávanie stretnutí. A potom - brat môj - sa ľahko prepadneš priamo do pekla. Len si prečítaj Prísl 6, 27-29 a Prísl 7, 25-27! Nemôžeš si dovoliť, brat môj, úchylku, odbočenie, prehmat v tejto veci! (1Tes 4). Tu v žiadnom prípade nemožno prekročiť hranicu. Je to životu nebezpečné. Skazíš seba i svoju rodinu! Ak si zbadal, že stúpaš vedľa, vyznaj to ako hriech pred Pánom, pred manželkou i pred bratmi. Na začiatku je pomoc. Modlitba viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne. 7


1994

Isteže k dobrému duchovnému a duševnému spolužitiu manželov patrí i telesné: “podobne ani muž nemá právomoc nad svojím telom, ale jeho žena. Neodopierajte si jeden druhému, iba ak na čas so vzájomným súhlasom, aby ste sa mohli venovať modlitbe“ (1 Kor 7,4-5). Je potrebné, aby sme sa vzájomne rešpektovali, aby sme uznali osobitnosť, mimoriadnosť, zvláštnosť toho druhého. Pokiaľ kresťan má manželku, ktorá sa ešte nastala veriacou, jeho úloha je ťažšia, ale zásady a postupy sú podobné. Nemožno ňou pohŕdať pre jej neveru, nemožno na ňu „váľať“ všetku vinu za nezdar. Keď brat naozaj kráča po Božej ceste a pripojí modlitbu s trpezlivosťou, Pán Boh pomôže. Nemožno ani „pritláčať“, nútiť manželku do viery. Nie je správne žiadať od nej kresťanské jednanie a postupy, kým nebude chcieť sama. Ide o veľké umenie. Ale i tomu nás Pán môže naučiť. Nakoniec slovo pre starých otcov. V minulosti starý otec, dedko riadil celú rodinu (obyčajne tri generácie), rozhodoval o všetkom a o všetkých. Vstúpili sme do iných časov. Dnes platí text tej piesne: “Nežiadaj panovať, ak nechceš slúžiť, svoj život v obeť dať pre Božiu česť." Starý otec zväčša aj hmotne zabezpečil deti a vnukov. Potom si osobuje právo rozhodovať o ich živote, hmotných i duchovných hodnotách. Jedna mladá rodina je nešťastná, lebo im dedko daroval dom. Bývajú v ňom, ale “ničoho sa nesmú dotknúť, nič sa nesmie modernizovať, zlepšiť“. Až po mojej smrti. Takto a podobne starí rodičia trápia svoj dom, množia ťažkosti a kladú polená pod nohy svojím deťom a vnukom. Božie slovo je zaujímavé. Kňazi a levíti aktívne slúžili do veku 50 rokov. Potom iba strážili stráž a posluhovali (4 M 4,47 a 8,26) svojím bratom (ktorí boli v aktívnej službe). Starší a starí bratia! Nech nám Pán dá (i ja už mám vyše 60) “umenie odísť; aby sme vedeli ustúpiť do stráže modlitieb. Ak nám Pán dá svetlo, zjavenie na strážnej veži, ak uvidíme nejaký Boží pokyn pre naše deti a vnukov, učme sa odovzdať to s láskou a pokorou, bez toho, že by sme si vymedzovali poslušnosť či vďačnosť. Posluhujme, pomôžme kde je treba a robme dobre v úzadí. Takto a len takto môže naša staroba užitočná, príjemná Bohu i ľudom. Ozdobou starcov je Božia múdrosť. Usiluj sa brat môj, aby si jej mal dostatok! 8

Z knihy Julka Kremského: Muž a žena v rodine, v cirkvi a v spoločnosti. 1994

Recommend Documents