VZŤAH MEDZI GENERÁCIAMI A NÁBOŽENSTVOM P. Augustín Slaninka, CM, odb. as.
1. Otázky, ktoré hýbu generáciami Kaţdý zdravý človek sa rád spytuje. Dieťa sa napríklad spytuje, prečo je tento človek veľký? Čo robí slnko, keď nesvieti? Prečo kvitnú ruţe? Otázky na perách neumĺknu ani vtedy, keď sa z detí stanú dospelí ľudia. Rozdiel je iba v tom, ţe dieťa sa uspokojí aj s čiastkovou odpoveďou, dospelý človek hľadá vyčerpávajúcu odpoveď. Mnohí ľudia sa neuspokoja s poznaním zmyslových skutočností, ani s poznaním prírodných zákonov, ale sa spytujú ďalej. Prečo vznikla hmota? Prečo vznikol vesmír? Ako vznikol vesmír? Prečo vznikol tak dômyselne usporiadaný vesmír? Nebolo by lepšie keby nebola vznikla hmota, vesmír? Aký zmysel má ţivot človeka, práca, námaha, obetavosť? Tieto a podobné otázky si kládli a kladú rozmýšľajúci ľudia. Kto na ne odpovedá? Fyzika? Chémia? Matematika? Medicína? Nie. Prírodné vedy neodpovedajú na tieto otázky, lebo to nepatrí do ich kompetencie. Spomenuté otázky rieši filozofia a privádzajú človeka k supernaturálnym skutočnostiam, k náboţenstvu, k Bohu.
2. Problém existencie Boha Súčasní etnológovia tvrdia, ţe v minulosti a ani dnes nejestvuje národ alebo kmeň, ktorý by sa nezaoberal problémom Boha, ktorý by nemal náboţenstvo. Ako prichádza človek k poznaniu Boha? Človek môţe poznávať skutočnosť dvojakým spôsobom: priamo, bezprostredne, alebo nepriamo, prostredníctvom niečoho. Napríklad oko poznáva svetlo priamo a bezprostredne. Nepriame, sprostred-kujúce poznanie, napríklad z jestvovania diela, odvodzuje jestvovanie jeho pôvodcu. Predpokladajme, ţe niekto nepozná Sládkoviča alebo Michelangela a číta "Marínu" alebo obdivuje kupolu chrámu sv. Petra. Je moţné, ţe by mohol čo i len na okamih zapochybovať, ţe tieto krásne diela majú svojho autora? Nepriamym pozorovaním však poznávame ešte viac. Ak skúmame krásu a dokonalosť určitého diela, určitým spôsobom môţeme poznať i prirodzenosť a dokonalosť samotného autora. Ak napríklad čítame nejakú knihu a tá nás povzbudí k lepšiemu ţivotu, moţno z toho usudzovať, ţe autor knihy bol dobrý a šľachetný človek. Naopak, keď sa pri čítaní knihy v človekovi prebúdzajú náklonnosti, ktoré porušujú čistotu svedomia, moţno si tieţ urobiť obraz o autorovi. Na základe skúmania diela moţno teda poznať nielen jestvovanie jeho pôvodcu, ale určitým spôsobom aj jeho dokonalosť. Pokúsime sa hľadať cestu k Bohu. Pri hľadaní cesty si z mnohých moţností vyberáme dve: objavenie ţivých bytostí na Zemi a účelnosť v prírode a v celom kozme.
3. Poznanie Boha na základe objavenia živých bytostí Vedeckým bádaním sa zistilo, ţe na Zemi kedysi nejestvovali ţiadne formy ţivota, ţe sa objavili v určitom období dejín našej Zeme. Otázky znejú: Akým spôsobom vznikli ţivé bytosti? Čo je príčinou ich vzniku? Na prvú otázku odpovedá empirické bádanie, na druhú otázku filozofia. V ţivej bunke veľkou rýchlosťou prebiehajú rôzne chemické procesy a reakcie. Počíta sa, ţe 1 bunka obsahuje pribliţ-ne 200 miliónov miliónov molekúl, ktoré sú tak organizované, ţe z toho vyplýva niekoľko miliárd ďalších odlišných zloţiek. Napriek tejto nesmiernej zloţitosti ţivej hmoty, bezpočetné chemické reakcie neprebiehajú v nej náhodne, ale podľa presného poriadku, takţe ţivá hmota sa vyznačuje prekvapujúcou jednotou činnosti. Samotné plodivé bunky obsahujú celý a podrobný plán štruktúry a or-gánov, ktoré sa počas rastu ţivého organizmu postupne vytvoria. Okrem toho, ţivá bytosť má schop-nosť samostatne, takmer nezávisle od vonkajších činiteľov, vytvoriť si vlastné funkčné štruktúry. A napokon ţivá bytosť má schopnosť z generácie na generáciu prenášať ten istý nemenný plán, podľa ktorého sa zrodí a vyvinie nová, ţivá bytosť toho istého druhu. Je moţné vysvetliť vznik zloţitej štruktúry ţivej bunky čírou náhodou, bez určitých, na vytvorenie ţivota zameraných prírodných zákonov? Niektorí vedci na základe počtu pravdepodobnosti sa snaţili vypočítať moţnosť náhodného vzniku malej časti ţivej bunky, akou je molekula bielkoviny. Zistili však také obrovské číslo, ţe sa to prakticky rovnalo nemoţnosti. A tu nešlo o celú bunku. Vezmime si príklad. Keby sme pozvali na hostinu 20 ľudí a chceli by sme vypočítať, aká je pravdepodobnosť, ţe sa usadia presne v takom poradí, ako si to prajeme, museli by sme vziať do úvahy asi 2 miliardy miliárd kombinácií. Dve miliardy miliárdkrát by si mohli sadať, aţ by si sadli v takom poradí, ako si to ţeláme. Aká mizivo malá je pravdepodobnosť, ţe by sa usadili presne tak, ako sme si to vopred naplánovali. Tu však ide iba o 20 jednotlivcov. Aká by bola pravdepodobnosť, ak by sme vzali do úvahy 200 miliónov miliónov molekúl, z ktorých sa skladá ţivá bunka? Napíšme si číslo: jednotku a za ňou štyristo núl. Taká je moţnosť pravdepodobnosti náhodného vzniku najjednoduchšej ţivej bunky. Pripustiť, ţe taký nesmierne zloţitý "mechanizmus", akým je najjednoduchšia ţivá bunka, mohol vzniknúť náhodou, teda čírou súhrou anorganických síl prírody, je to isté, ako tvrdiť, ţe najmodernejšia videokamera vznikla sama od seba, náhodou, bez toho, ţe by ju niekto rozumný vopred navrhol, premyslel a zostrojil. Tento náhodný "div" je iba hračkou v porovnaní so ţivou bunkou. Je to podobná fantázia, ako keby sme opicu posadili za písací stroj a ona by písala bez rozumného plánu, (ktorého nie je schopná), čírou náhodou by naklepala vedeckú príručku modernej biológie. A to uvaţujeme iba o najjednoduchšej ţivej bunke. Aká môţe byť pravdepodobnosť náhodného vzniku orgánov a ţivých organizmov? Nie, nechceme Boha vloţiť ako jedno koliesko do vývojového procesu ţivota. Môţeme však pripustiť, ţe anorganická, insapienciálna, nerozumná hmota môţe vytvoriť sama od seba veľdielo ţivota? Môţe ho vytvoriť bez toho, ţe by do nej Niekto nebol vloţil jedinečné, múdre prírodné zákony? Niekto, ktorého Biblia nazýva Boh?
4. Cesta k Bohu cez poznanie účelnosti v prírode Čo je účelnosť? Je to zameranosť vecí, procesov a javov na dosiahnutie určitého cieľa. Aby člo-vek dosiahol stanovený cieľ, vyhotovuje cieľu primerané nástroje, ako sú napr. motyka,
rýľ, meč, injekčná striekačka, pumpa, lampa atď. V prírode sa tieţ nachádzajú orgány, ktoré majú podobnú funkciu ako ľudské nástroje. Napríklad "meče" niektorých rýb, "pumpy" hmyzu, aby mohli vysávať z kvetov nektár, "lampy" hlbokomorských rýb, "injekčné striekačky" jedovatých hadov a pod. Známy biológ Cuénot hovorí, ţe by mohol uviesť aspoň tisíc príkladov paralelizmu, t. j. podobnosti medzi ţivočíšnymi orgánmi a umne zhotovenými ľudskými nástrojmi, pravda s tým rozdielom, ţe ţivočíšne orgány sú oveľa dokonalejšie a elegantnejšie ako ľudské nástroje. Pozastavili ste sa niekedy nad tým, ako účelne je stavaná chrbtica ľudského tela? Nielenţe umoţňuje rozličné polohy pri rozmanitých cvikoch a pohyboch tela, ale zároveň chráni miechu. Alebo ako účelne je zakonštruované oko? Aj najdokonalejšia videokamera je iba hrubou, nedokonalou napodobneninou oka. Účelnosť vyţaduje rozumnosť, a tá nie je v podstate prírody. Za účelnosťou v prírode, ako aj za poriadkom vo vesmíre, stojí teda nejaký "činný usporiadateľský Rozum", ktorý úplne ovláda prírodu, stvárňuje ju aţ do hĺbky jej podstaty, dávajúc jej vnútorné zákony a podivuhodnú účelnosť. A takýto Rozum je Rozum stvoriteľský, ktorý nazývame Bohom.
5. Pohľad mnohých generácií na problém Boha Túto pravdu pripúšťali významní a opravdiví vedci všetkých čias. Spomeňme aspoň niektorých.
Aristoteles (384 – 322 pred Kristom) – grécky filozof – “Hoci je Boh pre všetkých smrteľníkov neviditeľný, môţu ho vybadať z jeho diel.” Marcus Tullius Cicero (106 – 43 pred Kristom) – rímsky filozof a rečník – "Jestvovanie Boha je tak isté, ţe by som takmer poprel, ţe tí, čo Ho popierajú, majú ľudský rozum". Leonardo da Vinci (1452 – 1519) – umelec, staviteľ, vynálezca – “Ó, umelec, ty pokračuješ v tom, čo Boh začal! Preto sa usiluj rozmnoţovať nie diela ľudských rúk, ale večné výtvory rúk Boţských!” Michelangelo Buonarroti (1475 – 1564) – maliar, architekt – “Slnko je iba Boţí tieň.” Denis Diderot (1713 – 1784) – osvietenský filozof – “Oko alebo krídlo motýľa stačia rozdrviť popierača Boha.” Jean Jacques Rousseau (1717 – 1778) – osvietenský filozof – “Myslím na poriadok vo svete… ustavične ho obdivujem a klaniam sa múdremu Stvoriteľovi, ktorý sa v ňom prejavuje.” Mikuláš Koperník (1473 – 1543) – astronóm – “Koho by sa nezmocnil obdiv voči všemohúcemu Tvorcovi, keď pozoruje a zamýšľa sa nad obdivuhodným poriadkom vo vesmíre, ktorý pochádza od Boţej múdrosti.” Isaac Newton (1643 – 1727) – fyzik, matematik, astronóm – “Nádherný poriadok a súlad vo vesmíre mohol vzniknúť iba podľa plánu vševediacej a všemohúcej Bytosti. To je môj posledný a najvyšší poznatok.” Thomas Alva Edison (1847 – 1931) – americký vynálezca, pôvodca vyše 1200 patentov – “Mám neobyčajnú úctu a obdiv voči kaţdému inţinierovi, najmä voči najväčšiemu z nich: Bohu.” Eberhard Denert (1861 – 1942) – prírodovedec, filozof – “Chápanie prírody, podľa povrchnej formuly “samo od seba”, obsahuje priamo nezmyselnú myšlienku, totiţ neúčelnosť a náhodnosť prírody. To by však znamenalo, ţe príroda sama je nezmysel.”
Max Hartmann (1876 – 1962) – biológ, riaditeľ ústavu Maxa Plancka pre biológiu v Tübingene – “Výsledky najpokrokovejšej prírodnej vedy, fyziky, ani v najmenšom neodporujú viere, ktorá tvrdí, ţe za prírodou a nad ňou jestvuje sila, ktorá ju riadi… Aj kritickému skúmateľovi prírody všetko pripadá ako zjavenie sa Boha v prírode… núti ho veriť vo Všemohúceho, ktorý dáva všetkému zmysel a ktorý stojí za účelnosťou všetkého” Albert Einstein (1879 – 1955) – pôvodca teórie relativity, nositeľ Nobelovej ceny – “Vo vesmíre objavujeme stopy plánujúcej a všetko ovládajúcej moci, ktorá je tej istej duchovnej povahy ako náš duch. Je to “Rozum”, čo previedol stavbu sveta. Verím v jedného osobného Boha a so spokojným svedomím môţem povedať, ţe som nikdy v ţivote neholdoval nijakému bezboţníckemu ţivotnému systému. O väčšine predstaviteľov vedy môţem povedať, ţe sú zajedno v tom, ţe viera a veda ne-stoja nepriateľsky voči sebe. Isteţe jestvuje niekoľko vedcov, ktorí stoja na tom istom bode, ako ich predchodcovia pribliţne z rokov 1800.” Max Planck (1858 – 1947) – pôvodca kvantovej teórie a nositeľ Nobelovej ceny – “Môţeme sa rozhliadnuť široko-ďaleko, medzi náboţenstvom a vedou. Nikde nenachádzame rozpor, ba práve naopak v rozhodných bodoch nachádzame plný súlad. Náboţenstvo a prírodné vedy sa nevylučujú, ako to v súčasnosti daktorí veria alebo sa obávajú, ale sa navzájom doplňujú a podmieňujú. Boh pre veriaceho stojí na začiatku, pre fyzika na konci kaţdého myslenia.”
Som presvedčený, ţe bez náboţenstva by ľudstvo ešte aj dnes bolo na úrovni barbarov. Úroveň spoločenského ţivota by bola na veľmi primitívnom stupni, sotva by existovala bezpečnosť ţivota a súkromného majetku a boj všetkých proti všetkým, ktorý je jeden z ľudských pudov, by sa znetvoril ešte viac, ako je to dnes. Práve náboţenstvo pomohlo ľudstvu k pokroku vo všetkých jeho oblastiach.” V minulosti vedci videli stopy Boha v účelnosti prírody jednoduchí ľudia, ale aj súčasní vedci potvrdzujú, ţe uznávanie Boha je rozumné. V tom nás dôkladne poučuje päť kľúčových kníh, ktoré sa zaoberajú rozumovými reflexiami najväčších vedcov našich čias. Prvá kniha Huberta Muschaleka "Gottbekenntnisse moderner Naturfoscher (Berlín. 4. Auflage 1964). Autor v nej uvádza rozumové reflexie 67 najväčších súčasných astronómov, fyzikov, chemikov, technikov, biológov, paleontológov, antropológov, etnológov a odborníkov v medicíne. Tieto reflexie jasne a jednoznačne vyjadrujú duchovnú situáciu prítomnosti a jej najinteligentnejších reprezentantov a sú dôkazom toho, ţe súčasní vedci sa odvracajú od materialistickej orientácie. Druhá kniha od Johna Clovera Mosmu s názvom “Zrejmosť jestvovania vo vesmíre", vyšla v New Yorku v súvislosti s geofyzikálnym rokom 1958. Mosma z encyklopédie vypísal mená 40 najvýznamnejších amerických vedcov z odboru fyziky, chémie, biológie, matematiky, astronómie, medicíny a začal skúmať ich náboţenské zaloţenie. S prekvapením zistil, ţe všetkých 40 má k náboţenstvu a k Bohu pozitívny postoj. Tretia kniha je od aténskeho astronóma Demokrita Kotsakisa s názvom “H´epistéme homilei”, vyšla v Aténach, autor uvádza výpovede najvýznamnejších vedcov tejto zemepisnej oblasti za náboţenstvo a za vieru v Boha. Štvrtá kniha je od prírodovedca Eberharda Denerta s názvom “Náboţenstvo prírodných bádateľov”. Autor v nej zverejnil výsledky dlhoročného výskumu náboţenského zamerania
od 300 najznámejších vedcov sveta. Na jeho vlastné prekvapenie a na nie menšie prekvapenie čitateľov knihy, ktorá v relatív-ne krátkom čase dosiahla 9 vydaní, len 20 vedcov z 300 malo k náboţenstvu odmietavý postoj a postoj 30 vedcov Denert nemohol s presnosťou určiť. Ostatných 242 vedcov má k náboţenstvu výslovne kladný postoj, dávajúc tým alebo oným spôsobom na vedomie, ţe veria v Boha a ţe zavrhujú aký-koľvek druh ateizmu. To isté potvrdzuje aj piata kniha výpovedí o Bohu, ktorá je od francúzskeho spisovateľa Duplessyho. On podobne ako predošlí 4 autori, skúmal náboţenské názory 150 významných priekopníkov vedy v 20. storočí. Hľa, jeho záver: zo zoznamu musel vylúčiť 12 vedcov, keďţe nemohol presne zistiť ich náboţenské názory. Z ostatných 138 vedcov 9 sa prejavili ako agnostici, čiţe prejavili presvedčenie, ţe Boha nemoţno poznať. Iba 5 boli výslovne neveriaci, 124 vyznalo vieru v Boha, v dušu, vo večnosť. Zistili sme, ţe problém Boha, jeho existencie sa dotýka nielen jednoduchých ľudí, primitívnych kmeňov, ale drvivá väčšina vzdelancov kaţdej generácie svojou rozumovou reflexiou uznáva jestvovanie Boha.
6. Ozval sa Boh ľuďom? Zistili sme, ţe človek svojím uvaţovaním a pozorovaním prírody je schopný nájsť Boha. Pýtame sa však: dal Boh o sebe vedieť, ţe existuje? Ozval sa ľuďom? Francúzsky spisovateľ a filozof J. P. Sartre rozmýšľa a na našu otázku odpovedá: “Boh neexistuje, pretoţe mlčí. Škoda, ţe Boh neexistuje, svet by bol zmysluplnejší, keby existoval. Mlčí, teda nie je.” Skutočne Boh mlčí? Pavol apoštol, voľakedajší prenasledovateľ kresťanov po svojom stretnutí so vzkrieseným Kristom a po svojom obrátení píše: “Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh v mi-nulosti k našim otcom ústami prorokov. V poslednom čase prehovoril k nám ústami Syna” (Hebr 1. 2 – 2). Boţie slová a činy sú zaznamenané v knihách Svätého písma. Celé dejiny izraelského národa sú poznamenané Boţím zásahom, jeho Slovom. Ak si odmyslíme Boha z dejín Izraela, niet dejín tohto národa. Najintenzívnejšie prehovoril Boh skrze Jeţiša Krista, skrze ktorého sa nadprirodzený, ne-hmotný Boh stáva viditeľný a počuteľný.
7. Kristus Keďţe ţijeme v národe, ktorý má vyše tisícročnú kresťanskú tradíciu, venujme ešte malú pozornosť Jeţišovi Kristovi. O jeho historickej existencii nemoţno v súčasnosti pochybovať. Máme veľa historických prameňov z doby, v ktorej ţil Kristus. Sú to svedectvá Rimanov, svedectvá Ţidov a svedectvá kresťanov. Bol obyčajným človekom – tesárom z Nazaretu, alebo Boţím Synom? Jeţiš sám o sebe hovorí: “Ja a Otec sme jedno.” “Kto vidí mňa, vidí Otca”. Keď sa na neho pozeráme z blízka, zistíme u neho také vlastnosti, ktoré nenachádzame u iných ľudí. Ktoré sú to?
1. Pribliţne 700 rokov pred Kristovým narodením proroci podrobne predpovedali miesto narodenia, čas narodenia, jeho ţivot, účinkovanie, utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Všetko, čo predpovedali, sa v jeho ţivote uskutočnilo. 2. Mal moc nad prírodou. Svojím slovom utíšil búrku na mori, rozmnoţil chlieb, premenil vodu na víno. 3. Mal moc nad chorobami. Aj keď jeho poslanie nebolo liečiteľské, ale spásonosné, uzdravoval hluchých, nemých, slepých, chromých, malomocných i posadnutých. 4. Mal moc nad ţivotom a smrťou. Vzkriesil Lazára, Jairovu dcéru, mládenca z Naimu. 5. Bol bezhriešny. Aj jeho najväčší nepriatelia, ktorí ho sledovali, aby našli na ňom chybu, keď ich oslovil: “Kto z vás ma usvedčí z hriechu?” – všetci bez slova odišli. 6. Mal moc nad svedomím, t. j. odpúšťal hriechy. Keď odpustil chromému človekovi hriechy a videl, ţe okolostojaci majú pochybnosť, či môţe odpúšťať hriechy, povedal chorému od narodenia: “Vstaň, vezmi si lôţko a choď domov.” 7. Hovoril proroctvá o svojom ţivote, o ţivote Cirkvi v budúcnosti. Jeho proroctvá sa splnili a spĺ-ňajú. 8. Jeho posolstvo je aktuálne a inšpirujúce aj po dvoch tisícročiach. 9. Čím sa Kristus odlišuje od všetkých najväčších politikov, vedcov, géniov aj od všetkých reformá-torov? Tým, ţe zomrel za svoje učenie? Nie! Mnohí zomreli za svoje presvedčenie a pritom sa mýlili. Jeţiš Kristus sa líši tým, ţe všetci spomenutí vo všetkých generáciách vykonali veľké dielo, posunuli ľudstvo dopredu, všetci však zhnili vo svojom hrobe, ale Jeţiš Kristus práve po svojom vzkriesení ustanovuje Cirkev, sviatosti, ktoré budú posilou pre kresťanov. Posiela apoštolov do celého sveta, prisľubuje im svoju prítomnosť aţ do konca čias, prisľubuje a zosiela im Ducha Svätého.
8. Vplyv náboženstva na dnešnú generáciu Jeţiš Kristus nám oznámil dôleţité pravdy. Pravdu o Bohu, o človekovi, pravdu o ţivote, o zmysle ţivota, o cieli ţivota, pravdu o večnom, novom ţivote. Priniesol nám zvesť, ţe Boh nie je iba energia a nadprirodzená sila, príčina všetkého, ţe Boh nie je iba mocný, ale, ţe Boh je Otec, ktorý má záujem o človeka a chce darovať človekovi blaţený ţivot vtedy, ak sa človek preň slobodne rozhodne. Zdôraznil hlavný príkaz, ktorý má ovládať kaţdého kresťana. Tento príkaz znie: “Milovať budeš Boha nadovšetko a svojho blíţneho ako seba samého.” Čo to znamená v praxi? Jedine Bohu sa klaňať, radšej zomrieť, ako zaprieť Krista, alebo prestúpiť jeho príkazy, čiţe zhrešiť. Verejne vyznávať svoju vieru i za cenu straty zamestnania, kariéry, slobody, tvrdých seba-zaprení. Stretávať sa s veriacimi, a tak načerpávať novú silu do ţivota. Milovať blíţneho pre kresťana znamená, ţe nemá robiť rozdiel medzi otrokom a pánom, múdrym a nevzdelaným, muţom a ţenou, dospelým, a dieťaťom, pretoţe pred Bohom sme si všetci rovní. Milovať i tých, ktorí nám robia zle, odpúšťať našim nepriateľom. Cítiť, milovať a poslúchať rodičov a predstavených. Nesiahnuť na ţivot, ale chrániť ţivot svoj, ţivot iných i ţivot nenarodených detí. Pohlavný pud pouţívať vo svojom manţelstve a pred manţelstvom usmerňovať pohlavné sily. Milovať blíţneho znamená, mať úctu k panenstvu a panictvu, váţiť si majetok iného, nekradnúť, nepoškodzovať iných, svedomito pracovať. Mať úctu k inému človekovi – neohovárať ho, neosočovať a nepodvádzať. Ďalej to znamená zachovávať neporušený a nerozlučiteľný manţelský zväzok. Byť dobrým občanom štátu.
Kresťan nielenţe nemá robiť zlo, ale má sa usilovať nadobúdať cnosti, napr. poctivosť, pravdo-vravnosť, spravodlivosť, mravnú čistotu, trpezlivosť, miernosť, láskavosť, poslušnosť, pokoru i odpúšťanie. Je náboţenstvo iba záleţitosťou minulosti? Je kresťanstvo, ktoré počas stáročí formovalo našich predkov aktuálne ešte i dnes? Odpovedia nám európski biskupi, etnológovia a psychológovia, ktorí sa v júni roku 1989 zúčastnili na sympóziu v Zágrebe na tému: “Nevera, najväčšia dráma súčasného ľudstva”. Špecializovaní odborníci tvrdia, ţe dnešný mladý človek, ktorý je okradnutý o vieru v Boha, ktorý nie je vychovávaný vo viere, nestáva sa čistým ateistom, ale si začína vytvárať neopohanské – novopohanské, úpadkové formy náboţenskosti. Namiesto kultu Boţieho, začína praktizovať kult svojho tela, kult svojho JA, kult sexu, práce, peňazí. Mnohí mladí ľudia, ktorí sa nedostali k zjavenému náboţenstvu – ku kresťanstvu (tvrdia zídení experti) začínajú sa zaujímať o mágiu, okultizmus, špiritizmus, o satanizmus a pod. Vracajú sa späť do predkresťanskej éry. Nie je zanedbateľné alebo vedľajšie, v čo človek verí, čím sa riadi, aký má svetonázor. Či verí, ţe človek smeruje k smrti, k zániku, ţe všetko sa skončí v hrobe, alebo verí, ţe ţivot človeka má zmysel, ţe tento pozemský ţivot, relatívny ţivot je iba prvou, dôleţitou, vývojovou fázou, cez ktorú prechádzame biologickou smrťou k premene, k novému ţivotu. Jedine my – ľudia, máme schopnosť klásť si také otázky. Mali by sme ich aj zodpovedne riešiť, prihliadajúc na korene, z ktorých vzišli predošlé generácie našich predkov, rozvinúť u seba a odovzdať dobré, ušľachtilé, významné, vznešené ideály budúcim generáciám.
9. Literatúra [ 1] FORGAN, V. I.: Veriť či neveriť. Bratislava 1990. [ 2] FORGAN, V. I.: Kto je Kristus. Bratislava 1990. [ 3] FORGAN, V. I.: Pohľady na ţivot Krista. Bratislava 1990. [ 4] HLINKA, A.: Viera veľkých vedcov. Bratislava 1990. [ 5] JÁN PAVOL II.: Fides et ratio. Bratislava 1998. [ 6] KLANOWSKI, J.: Dlaczego Wierzymy. Warszawa 1969. [ 7] RATZINGER, J.: Úvod do křesťanství. Brno 1991. [ 8] ZLATŇANSKÝ, J.: Otázky dneška. SÚSCM, Rím 1979.
