Ariánstvo ako príčina nedorozumení medzi Slovenmi a Frankami?

Ariánstvo ako príčina nedorozumení medzi Slovenmi a Frankami? O ariánstve či arianizme, učení, ktoré malo v ranom stredoveku značný politický význam, sa vo všetkovediacej wikipedii (heslo ariáni) uvádza: Ariánstvo (arianizmus) je christologická heréza, ktorá vylúčila z teológie učenie o Trojici. Jej názov pochádza z mena alexandrijského kňaza Aria (Arius). Ariánstvo vzniklo po tom, čo v r. 313 vydal cisár Konštantín edikt, ktorým poskytol kresťanom v Rímskej ríši právo slobodne vyznávať svoje náboženstvo, a novú vieru všemožne preferoval: centrum Západorímskej ríše presťahoval do Ravenny, pápežovi daroval nielen Lateránsky palác, ale aj celý Rím. Ešte skôr, v 2. storočí sa začala polemika o výklade základných tajomstiev, predovšetkým jedného Boha v troch osobách: aký je vzájomný vzťah týchto troch osôb? Objavili sa rozličné učenia, neskôr označené za bludné. Vzniklo aj učenie Teodota (obchodníka s kožou z Byzancie), podľa ktorého Kristus nie je Bohom, len v ňom prebýva Božia sila – išlo o monarchiánstvo. Aj keď kocily, konané v rokoch 264 – 268, tento smer odsúdili a jeho predstaviteľa Pavla zo Samosaty exkomunikovali, toto učenie ovplyvnilo zakladateľa antiochijskej školy Luciana, ktorého žiakom bol Arius. Arius (asi 260-336) pôvodom z Líbye, vzdelanie získal v Alexandrii a v Antiochii. Už ako diakon porušil cirkevnú disciplínu a bol exkomunikovaný. V r. 312 ho však znovu prijali do alexandrijskej cirkvi a vysvätili za kňaza. Okolo r. 318 sa dostal do teologického sporu s biskupom Alexandrom o povahe vzťahu Syna k Otcovi. Alexandros označil Ariovo učenie za herézu, Aria vylúčil z alexandrijskej cirkvi, a poslali do vyhnanstva. Ariovo učenie sa dá zhrnúť takto: Syn nie je Bohom, ale Božím tvorom, je stvorený z ničoho a nie je s Otcom rovnakej podstaty; Syn nie je večný ako Otec, Otec má pred ním časovú prioritu. Toto učenie malo aj politické dôsledky. Keďže sa panovník chápal ako pozemský Otec, teda tak, ako je Syn (cirkev) a Duch Svätý (vzdelanosť) podriadený nebeskému Otcovi, je – podľa ariánov – aj cirkev a vzdelanosť plne podriadená panovníkovi. Na druhej strane „rovnosť podstát“ znamenala, že cirkev a panovník sú navzájom prepojení, cirkevná a štátna moc sú vlastne jedno a to isté. Tu je možno základná príčina budúcich tvrdých sporov medzi ariánmi a ortodoxnými (katolíkmi). Naša otázka znie: malo ariánstvo vplyv na nedorozumenia medzi Frankami, ako vyznávačmi spojenia cirkevnej a svetskej moci a Slovenmi, nositeľmi raného kresťanstva...? Problémy s ariánmi Cisár Konštantín pokladal roztržku medzi ariánmi a ostatnými (ortodoxnými, resp. katolíkmi, pretože vtedy ešte boli jednotní) za neužitočnú slovnú hádku a pokúsil sa rozhádané kresťanstvo zjednotiť. Čoby „pozemský otec“ napomínal obe strany, až napokon zvolal v r. 325 prvý ekumenický koncil do Nicei. Koncilu predsedal Hosius z Cordoby a najvýznamnejším obhajcom ortodoxnej viery bol Atanáz, diakón z Alexandrie, tajomník biskupa Alexandra. Arius mohol na koncile obhajovať svoje stanovisko, jeho „strana“ však bola v menšine. Snem teda arianizmus odsúdil: „Všeobecná cirkev vylučuje tých, ktorí tvrdia, že ,bolo, kedy Syn

1

nebol´...“ a schválil tzv. nicejské vyznanie viery namierené proti ariánom: „Syn je tej istej podstaty ako Otec“. Arius musel odísť do vyhnanstva do dnešných Vinkoviec na rieke Sáve. To však nebol koniec sporov. V krátkosti uvedieme, že zasiahli do nich viacerí biskupi, napríklad aj dvaja Eusebiovci, jeden z Nikomedie, druhý z Cesareie. A že arianizmus mal mocného spojenca v cisárovej sestre Konštancii. A tak, ako umierali jednotliví účastníci sporu, raz odchádzali do vyhnanstva ariáni, inokedy katolíci (ortodoxní). Takto sa z vyhnanstva mohol v r. 336 vrátiť Arius, a v Carihrade mal byť opäť prijatý do cirkvi, no tesne predtým zomrel. Ariáni v r. 351 na synode v Sirmiu vypracovali tzv. prvú sirmijskú formulu (celkove boli štyri) a opäť napadli Atanáza, hlavného „antiariána“. Nasledovalo Atanázovo odsúdenie do vyhnanstva, kam spoločne s ním putoval aj starý Hosius z Cordoby a aj pápež Liberius. Atanáz strávil šesť rokov v egyptskej púšti ako mních. V r. 373 Atanáz zomrel – cirkev ho považuje za svätého. Medzitým sa Rímska ríša rozčlenila na západnú a východnú. Východný cisár Theodosius (od r. 378) bol horlivým obhajcom nicejského vierovyznania, v r. 380 vydal edikt, podľa ktorého sa štátnym náboženstvom v Rímskej ríši stalo kresťanstvo v nicejskej forme. V r. 381 sa v Carihrade zišiel druhý ekumenický koncil, na ktorom viac-menej definitívne zvíťazila Atanázova predstava: model založený na rovnosti podstát Otca, Syna a Ducha v Trojici. Politicky to znamenalo previazanie cirkevnej a štátnej moci. Koncil odsúdil arianizmus, každý ariánsky kostol musel byť odovzdaný prívržencom ortodoxie. Avšak ani koncil ešte neznamenal koniec arianizmu, aj keď už bol na ústupe. Vladári raného stredoveku ustupovali od arianizmu len veľmi neochotne. Zásadná zmena nastala po r. 496, po pokrstení Chlodovika (Clovisa), kráľa Frankov, a prestupe Frankov ku katolíctvu. Aj potom sa však arianizmus udržal medzi „barbarmi“. Už v polovici 4. storočia začal svoje misijne účinkovanie medzi Vizigótmi biskup-arián Vulfila, ktorý preložil Bibliu do gótštiny. Okrem Vizigótov sa ariánmi stali aj Ostrogóti a Langobardi... a aj Vandali... Kto boli „barbari“? Vizigóti, Ostrogóti, Góti, Geti, Longobardi, Vandali, Markomani, Kvádi a iní – boli to všetko Germáni? Klasickí dejepisci sú o tom presvečení. Pritom existujú aj opačné názory – a aj dôkazy, opierajúce sa o neznáme texty, resp. o moderný výklad jazykovedy. Aj záznamy antických historikov sú v tom nepresné. Jedni ohraničujú Germániu na východe prameňom Visly a na juhu Karpatami, čím je dnešné Slovensko mimo Germánie, no iní situujú „zázračný dážď“ počas bojov rímskych vojsk v Kvádii (na Slovensku), do Germánie. Považovanie Kvádov či Markomanov za Germánov spochybnil Štefan Šmálik, ktorý preskúmal toponymiu (pomenovanie hôr a riek) z tých čias a prišiel k názoru, že keltské názvy sa kombinujú so slovanskými a nie germánskymi – akoby to mohlo byť v prípade, že by naše územie v tom období obývali germánske kmene. Oskár Cvengrosch (Marava / Morava a Markomani, máj 2009; internet: www.beo.sk) tvrdí, že Markomani aj Kvadi môžu byť, ba sú, Slovanmi. Podľa neho je Mar-coma-ni výraz skladajúci sa z dvoch slov, zo slova „Mar“ (slovenská Marava) a „Comani“ (latinské comāns, odvodené zo slovanského „choma“, „chumáč“, čo znamená vlasatý) a zo slovanskej koncovky „ni“. Markomani = Vlasatí Moravania. Podľa Cyrila Hromníka (Vstup údajných Slovanov-Zablatencov do európskych dejín, Kultúra, 2009, č. 15) Quadi – Kvádi – Kovádi boli Kováčmi, Kovaľmi.

2

Z prác viacerých iných autorov, napr. Gančo Cenov, Asen Čilingirov, Georgi Satirov, Sergej Lesnoj (www.tajnedejiny.sgo.sk, www.bulgarite.info/node/6, www.sarakt.eu) vyplýva, že Góti sú vlastne Geti, a že Jordanes vždy rozlišoval Gótov od Germánov, že sám Gót podľa pôvodu, dobre vedel, že existuje rozdiel medzi Gótmi a Germánmi. Kvádi patrili do kmeňového zoskupenia Svébov, a tak vystupovali až do 5. storočia, kedy všetky slovanské kmene dostávajú súhrnné pomenovanie Vandali. Odkiaľ toto odvážne tvrdenie? A. F. Zvrškovec (Boli Vandali Slovenmi?, www.pramene.sk) uvádza, že v publikácii vydanej vo Švédsku (Den sanna historien om Vandalerna) sa píše o osude dvoch vandalských kmeňov Hasdingovcov a Zilingovcov, ktoré okolo r. 100 po Kristovi opustili Škandináviu a usadili sa na sever od Dunaja. Oficiálne povolenie usadiť sa v Panónii dostávajú Vandali od rímskeho cisára Konštantína v r. 335. Okolo r. 200 prišli k Dunaju kresťanskí Alani. V r. 776 vydal španielsky benediktínsky opát Beatus mapu sveta, na ktorej medzi Dunajom, Moravou, Váhom a Tisou – na dnešnom Slovensku – žijú Vandali. Dokumenty kanonika brémskej cirkvi Adama of Bremen, ktorý opisuje pomery v Európe okolo r. 1000 (IV. kniha Descriptio insuluram Aquilonis) z perspektívy hamburského biskupstva, povereného krstením Slovanov, uvádza Vandalov (obyvateľov dnešného Švédska) ako Slovanov, ktorí sa na sever dostali z juhu v dávnych časoch. Teda po tom, čo v 5. tisícročí pred Kristom začal ustupovať na sever ľadovec, dotýkajúci sa dovtedy nášho karpatského oblúka a Sudet. A v 3. tisícročí nastupuje od stredného Dunaja – podľa Nestora kolísky Slovanov – invázia na sever, ktorý sa postupne zaľudňuje ľuďmi od Dunaja. Archeológovia objavili pri obci Ražňany (neďaleko Prešova) unikátne stopy pravdepodobne rímskej kamennej stavby. Jedinečný nález, starý vyše 1600 rokov (z prelomu 3. a 4. storočia), bol pravdepodobne súčasťou sídla kráľa Vandalov. Ten mohol byť – podľa archeológov – voči rímskemu impériu lojálny a umožňoval napríklad bezpečné obchodovanie so severnejšími oblasťami. Panovník tiež mohol byť v istej dobe ich vojenským spojencom. Nález môže súvisieť s dávnejším objavom veľmi bohatého hrobu v blízkej obci Ostrovany (Na Slovensku našli archeológovia unikátne sídlo kráľa Vandalov, ČTK 8. júla 2009). S veľkou pravdepodobnosťou možno teda považovať Vandalov za Slovanov (Slovenov). Prečo o tom nevieme? Problémom bol fakt, že Vandali od Dunaja neakceptovali spojenie cirkvi a svetskej moci... Viac ako 150 rokov trvala ich ozbrojená revolta proti rímskym pápežom a ich svetským ambíciám, ktorú z histórie poznáme ako povstanie Vandalov. Zrejme preto sa Vandalom pripisujú tie najhoršie známe ľudské vlastnosti: sú považovaní za okupantov, pirátov, odpadlíkov, zlodejov chleba...? Keďže cirkev a potomkovia Vandalov si stále a dlho nerozumeli, pôvod ich zlej reputácie sa dá nájsť v ich náboženstve... Vandali boli ariánmi, a tých nemal nikto rád. Pre Germánov boli ariáni paganmi, pohanmi a s tými „nemali zľutovanie“... Aj preto je paradoxné, že všeobecný názor vedy je taký, že Vandali boli Germánmi! Tak ich zaraďuje aj Plinius Starší. Cassius Dion v Rímskych dejinách napísal: „Veď tých, čo obývajú tieto vzdialené končiny, nazývame Germánmi“. Nuž, dá sa veriť všetkým rímskym správam? V Životopise filozofa Marca Antonina sa uvádza, že Markomani, Sarmati, Kvádi a Vandali spoločne bránili Panóniu proti Markovi Aureliovi. Panónia však nebola súčasťou Germánie – prečo by ju mali brániť práve „Germáni“? A v titule cisára Commoda, Aureliovho syna, sa zdôrazňuje, že bol „víťazom nad Sarmatmi, Germánmi, Britanmi...“ Keby boli Sarmati Germánmi, stáli by ich mená v cisárskom titule vedľa seba?

3

Aby sme pripustili, že nielen Vandali boli Slovanmi (Slovenmi), ale že z Panónie pochádzajú aj Frankovia... a iné podobné pre nás až neuveriteľné „možnosti“, musíme opustiť kostlivca našich dejín: tradičný „príchod“ Slovanov k strednému Dunaju v rámci všeobecného sťahovania sa národov niekedy v 5. – 6. storočí po Kristovi. Dnes je už zrejmé, že „príchod“ slovanských kmeňov do dunajskej kotliny nie je ničím zdokumentovaný. Venetov prvý raz spomína Plinius Starší (24-79) vo svojej Germanii z r. 77 po Kristovi: „Germáni prinášajú (jantár) do provincie Panónia, odkiaľ ho kupujú Veneti, najbližšie sídliaci k Panónii (Gréci ich nazývajú Eneti)“. Spomínaný Gót Jordanes, ktorý žil v 6. storočí v Ravenne, vo svojom diele menuje Sklavenov (Slovenov) a zároveň aj Venetov a Antov: „Pri ľavom úbočí (Karpát), ktoré sa skláňa na sever, na nesmiernych priestranstvách v smere od prameňov rieky Vistuly sa usadil ľudnatý národ Venetov. Hoci sa teraz pomenovanie Venetov obmieňa podľa rozličných rodín a lokalít, jednako sa volajú hlavne Sklaveni a Anti...“ Zhruba v rovnakom čase zapísal meno „Sclavini“ aj Pseudo-Caesarius Naziánsky. Teda 6. storočie. Začiatočný bod histórie Slovenov – Slovanov? Slovenov (Sklavenov, Sclavinov) nik predtým nespomenul, na scéne písaných dejín sa objavujú naozaj až v 6. storočí. Teda predtým neboli? Ale veď čítajme Jordanesa ešte raz: „pomenovanie sa teraz obmieňa“, Veneti sa „volajú hlavne Sklaveni a Anti“. Teda nie sú Veneti aspoň približne to isté čo Sloveni? Ak je to tak, je to len nepozornosť, že naďalej „trváme“ na 5. či 6. storočí, ako storočiach „príchodu Slovanov“, a takto si skracujeme pobyt na strednom Dunaji minimálne o 400 rokov? Pretrval názor o prisťahovaní sa Slovanov do svojich terajších sídel tesne predtým, „ako Jordanes vzal do rúk pero“. A keďže zo západu prísť nemohli, prišli z východu. Slovanská pravlasť sa umiestňovala kdesi medzi Dneper a Pripiať. Pravdaže, ani o tom neexistuje žiadny dôkaz. Usadené obyvateľstvo sa nesťahuje, a kam aj? Veď stredná Európa bola, okrem hôr, osídlená na voľnom priestranstve. Vidíme to na osude nitrianskeho kniežaťa Pribinu. Nitrianski Slováci ako usadlé obyvateľstvo nesadajú na vozy a netiahnu s ním po cestách na juh. To si bežne nijaký kmeň, čo si obsadzuje cudzie územie, nemôže dovoliť. Veď ktože by ho živil? Ústup ariánstva Po „definitíve“ carihradského koncilu z r. 381 aj barbari postupne opúšťali arianizmus. No nie všetci a nie naraz. Vizigótsky kráľ Rekkared konvertoval na katolicizmus v r. 587 a Vizigóti čoskoro nasledovali kráľov príklad a namiesto ariánstva prijali katolicizmus. Ostrogótom vládol arián Theodorich, ktorý na konci svojho života prestal dôverovať katolíkom, dal uväzniť pápeža Jána I., ktorý vo väzení zomrel. Po Theodorichovej smrti vládla za nedospelého Athalaricha jeho matka Amalasuntha, ktorá otvorene podporovala Carihrad. Po jej smrti v r. 534 vyslal cisár Justinián proti Ostrogótom Belisara. Bola to dlhá vojna, ktorú víťazne ukončil v r. 553 ďalší Justiniánov vojvodca Narses. Po jeho víťazstve ariánski Ostrogóti zmizli z dejín a ich potomkovia sa stali katolíkmi. V r. 568 z Panónie do severnej Itálie vtrhli Langobardi pod vedením kráľa Alboina. Langobardi boli sčasti pohanmi a sčasti ariánmi a ich vzťahy s katolíckym domorodým obyvateľstvom boli napäté. Za vlády kráľa Agilulfa (591-615), ktorého manželka bola katolíčkou, začal sa medzi Langobardami šíriť katolicizmus.

4

Znamenalo toto obrátenie Langobardov v 7. storočí konečnú porážku pre Ariovo účenie, ktoré tak významne poznačilo koniec antiky? Ešte stále nie. Na rad prichádzajú konflikty medzi katolíckymi Frankami a „barbarmi zo Slovenska“. Podľa kroniky Gregora Tourského Historiae Francorum z rokov 573 – 594 „Frankovia pôvodne prišli z Panónie a najprv kolonizovali brehy Rýna. Potom prekročili rieku, pochodovali cez Thuringiu ... a v každom okrese zeme, ako aj v každom meste nasadili dlhovlasých kráľov...“ Dlhé vlasy, dobre známe medzi Slovenmi „velebiacimi vlasatého Boha“, boli kráľovským symbolom u Frankov. Cyril A. Hromník, rodák z Hrabušíc (1942), dnes žijúci v juhoafrickom Kapskom Meste, nachádza totiž pôvod mena Sloveni v tamilčine, kde „sol“ znamená slovo, ale aj sláva, velebenie a „veni“ husté vlasy, vlasatý: Sol-veni / Slo-veni sú tí, ktorí velebia vlasatého boha a „vlasatý boh Volos (popri Perúnovi druhý hlavný z predkresťanských bohov Slovenov) je náboženskou realitou slovenskej i slovanskej histórie“ (Sloveni: unde orti estis? Slováci, kde sú vaše korene? Internet: www.jsm.snj.sk). Podľa Hromníkovej práce Sloveni / Slováci kde sú vaše korene (Bratislava 2010) je pôvod Frankov jednoznačne slovenský (panónsky). Frankovia sa pod inými menami až do 4. storočia uplatňovali v službách Rímskeho impéria. Franská dynastia Merovejcov (aj „Merohingi“) vzišla zo salianskych Frankov, ktorých Rimania nasadili ako jednotku barbarov vo svojej armáde na dolnom Porýní v dnešnom Holandsku. Tu vzniklo aj vyspelé tkáčstvo, ktoré sa pripisuje akýmsi „germánskym barbarom“, ale – ako uvádza Hromník – prekvapenie je veľké, keď zistíme, že meno Salian, považované expertmi na franskú históriu za nevysvetliteľné, je tamilským menom pre „tkáča“ = salijan. „Saliani teda bezpochybne priniesli tkáčstvo na dolné Porýnie z ich pôvodných sídlisk v dravido-slovenských Uhrách a v Panonii,“ píše Hromník: „Tam sa tradícia dávnovekých tkáčov zachovala v slovách ,tkať´ a ,tkáč´, ktoré tiež pochádzajú z tamilského tá-katar = tvoriť alebo vyrábať ručne utkanú látku.“ Z radov Salianov vzišli najväčšie osobnosti politického sveta Frankov: Merovech, Childeric, Clovis a ďalší. Spolu s krosnami a tkáčstvom priniesli si salianski Frankovia spod hôr a z Panónie aj dravidské republikánske zriadenie starých slovenských vsí. Z ich zvykového práva sa časom vyvinul „zákon salianskych Frankov“, známy Lex Salica (z rokov 507 – 511), v ktorom nebolo ani znaku po feudálnej nobilite, aj keď Frankovia boli roľníkmi. Saliani prekuli meče na kosáky, pestovali hlavne ľan, ktorý spracúvali a tkali na Targittanových krosnách (Targittan alebo Targitus bol doslova Výrobcom krosien na hrubú látku z juty), z ich úsilia tam vyrástla veľmi úspešná industria tkáčov. K inej možnosti fransko-slovenskej „pokrvnosti“ sa ešte dostaneme v súvislosti s misiou „franského kupca Sama“. Teraz zopakujme, že po r. 481 sa prvým kresťanským kráľom Frankov stal syn Saliana Childericha Clovis-Chlodovik, a ten po prechode ku katolíctvu (krst v r. 496) stal sa tvrdým odporcom ariánstva. A tu by mohol byť koreň prvého veľkého konfliktu medzi Frankami a ariánskymi Vandalmi zo Slovenska, o ktorom sa dozvedáme z rímskych dejín. Pred 31. decembrom 406 sa po prekročení rieky Rýn v blízkosti sútoku riek Main a Lippe, stretli dve obrovské kresťanské armády. Na jednej strane Frankovia v službách Západného Ríma, ktorý už v tom čase oficiálne prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Na strane druhej – tiež pod kresťanskými vlajkami – slovenské vandalské kmene so svojimi spojencami Alánmi. Rímsky kronikár napísal, že „podľa

5

hluku a výkrikov, viera Vandalov je ďaleko silnejšia ako spojenie Ríma s Frankami“. Po víťazstve prešli Vandali cez Gáliu a Hispániu do Afriky, kde založili Vandalské kráľovstvo s centrom v Kartágu. Zakladateľ tohto kráľovstva kráľ Geiserich preferoval arianizmus na úkor katolicizmu. Po dobytí Kartága získali tamojšie katolícke chrámy ariáni. Aj Geiserichov nástupca Hunerich prenasledoval katolíkov. Druhý voj slovenských Vandalov sa v r. 406 vydal cez Rétiu (dnešné Švajčiarsko) s cieľom dobyť Rím a nastoliť tam „pravú vieru“. Po vyplienení Ríma, sídla kresťanov v r. 533 (čo bola pomsta za vraždu Stilicha) vojvodca Belisar porazil v r. 533 – 534 vandalského kráľa Gelimera, čo znamenalo koniec Vandalskej ríše, nie však ariánskych Vandalov. Tí sa rozptýlili po celej Európe s centrom na území dnešného Slovenska, Panónie a Ilýrie a zostali verní svojmu náboženskému presvedčeniu. A tak ďalším konfliktom medzi Frankami a časťou ariánskych Vandalov – Slovenov bola vojna medzi Dagobertom (kráľom Frankov) a „franským kupcom Samom“ na čele Slovenov. Po tom, čo „každý rok Chuni (čítaj „Čuni“) zimovali u Slovenov, spali s ich ženami a dcéramia a naviac Sloveni im platili tribút a znášali iné útlaky, synovia Chunov, zrodení zo slovenských žien a dcér, nakoniec tento hanebný útlak nevydržali“ (Fredegarova kronika) a začali sa búriť. Zvolili si Sama za svojho kráľa, a ten potom vládol 35 rokov (623-658). Vytvoril štátny útvar, ktorý si ubránil nezávislosť voči Avarom a voči Franskej ríši, a do dejín vošiel ako Samova ríša. Kto bol Samo? Bol naozaj franským kupcom? Alebo len príslušníkom rodu prepojeného s Frankmi? Veď ovládal vojenské remeslo a nemal problém dohovoriť sa so Slovenmi. Inou možnosťou fransko-slovenskej „pokrvnosti“ je presun Arkádijcov z gréckej Sparty oproti prúdu Dunaja na začiatku kresťanských časov (píše sa o tom v Priorských dokumentoch, BAIGENT, Michael – LEIGH, Richard – LINCOLN, Henry: Svätá krv a svätý grál, Bratislava, 2003). Keď títo potomkovia Benjamínovcov z Mojžišových čias dorazili na stredný Dunaj, zdržali sa tu. Krajina na južnej strane Dunaja bola Panónia, rímska provincia, na severe sa črtali kopce a hory. Všade žilo roľnícke obyvateľstvo, čo osada, to iné meno, a oni tu „uzatvárali manželstvá s teutónskymi kmeňmi“. Kto boli Teutóni? V staronemeckom význame znamená tout, tót „ľud“, resp. „jednoduchý ľud“. Keď o niekoľko storočí k „zbožným Uhrom“ dorazili starí Maďari, od úžasu nad ich schopnosťami dorábať obilie, dali im úctivé meno Tout, Tót, čo podľa mnohých prameňov znamená ľud, človek. V Pechányho slovníku z r. 1906 v slovensko-maďarskej časti sa pre výraz „Slovák“ uvádza maďarský ekvivalent „tót (ember)“ – to znamená Slovák je Tót, človek. Maďari používali slovo Tót na označenie Slovákov (Slovanov) až do druhej svetovej vojny. Po nej sa už v oficiálnych textoch vyhýbajú etnonymu Tót namiesto Szlovák. Môžeme pripustiť, že jedným z potomkov Arkádijcov a Sloveniek boli aj rodičia, či prarodičia, neskoršieho kupca Sama či Samuela? A to, že sa o ňom hovorí ako o Frankovi, môže súvisieť s tým, že okolo r. 400 Arkádijci ušli pred Hunmi, ázijskými koristníkmi, ďalej smerom na západ až k Rýnu, usadili sa na území dnešného Lotrinska, a tam splodili bezprostredných predchodcov kráľovského rodu Merovejcov. V erbe Lotrinska je dodnes dvojramenný kríž, čo má zrejme svoj pôvod v časoch kráľa Svätopluka... V Panónii a pri horách (u hôr) ostali celé s nimi spríbuznené rody... Vrcholným podujatím Sama bola bitka pri Vogastisburgu (Bogactiburgu?) v r. 631. Predchádzala jej prudká diskusia medzi Samom a franským poslom Sychariusom, z ktorej vyplýva, že Samo vyznával toho istého Boha ako Frankovia,

6

ale z jeho vyhlásenia: „Ak vy ste Božími sluhami a my psami Boha, vtedy vy neprestajne proti nemu konáte a my sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhať!“ vyplýva, že bol iný, ako Frankovia, bol ariánom. Jeho víťazstvo nad Frankami zabezpečilo náboženskú slobodu, sprevádzanú ďalšími bavorskými pokusmi o pokatolíčtenie ariánov (paganov), až do čias príchodu Konštantína a Metoda a vlastnej aj potom. Keď po 35 rokoch vlády Samo zomrel (rok 658), mal 22 synov a 15 dcér (s 12 manželkami), tí si zrejme rozdelili ríšu na menšie kniežatstvá okolo stredného Dunaja. Spravovali územie Panónov na juh od Dunaja, územie Marharov, kde bolo jedenásť hradov, smerom na východ územie Merehanov, kde bolo okolo r. 815 tridsať hradísk. „Devín, Váh, Nitra, Ipoľ, Novohrad, Demeš, Vyšehrad, Vacov, Piliš, Jedľovo, Rákoš, Budín, Pešť, Tetyň, Blatoň, Meček, Belegrad, Solnok, Černhrad, Bihar, Arad, Krasna“, to sú názvy miest a riek slovenského pôvodu, ktoré oveľa neskôr prevzali Maďari. Zdá sa, že ariánstvo významne ovplyvnilo naše dejiny... A vzťahy Slovenov s Frankami. Dokedy teda boli naši predkovia ariánmi? Dnes už je jasné, že christianizácia Slovenov prebehla v niekoľkých etapách. K prvým kontaktom obyvateľov Slovenska s kresťanstvom došlo už za čias Marka Aurelia (+181). O kontakte Rimanov s miestnym obyvateľstvom svedčí nielen množstvo rímskych mincí na celom Slovensku, ale aj slová (murár, názvy mesiacov) a názvy našich lokalít odvodené od castellum – kostol: Kostoľany. Dokladom prvej christianizácie Slovenska je fakt, že vo vtedajšom Brigetiu (Komárno) už v r. 251 krstil kresťanský biskup. Keďže kresťanstvo bolo v tom čase v Ríme zakázané a germánske kmene boli pokrstené až po r. 350, kto teda mohol v r. 251 krstiť obyvateľov na našom území? Asi Nerimania a Negermáni: Kvádi – Suevovia – Vandali – Sloveni? Druhá, írska christianizácia, to sú aktivity sv. Kolumbána (521-597), Íra, ktorý šíril kresťanstvo na strednom Dunaji. Skončili sa v Kyjeve, v údolí Dnepra. Ruský historik o Íroch píše: „Ňi gréčeskago, ňi rímskago proischoždeňija.“ Na našom území christianizovali aj benediktíni latinského obradu, ktorí prišli z Nemecka (Bavorska), ako aj dalmatskí benediktíni gréckeho obradu so slovenskodalmatínskym jazykom – glagoláši. Bola to misia „iz Grek“, ako to poznamenáva Život Metoda: „A prišli k nám kresťanskí učitelia mnohí z Vlách i Grécka a z Nemiec...“ Na Balkáne ich menovali aj kalugeri, v Dalmácii – kaludri podľa carihradského mnícha Calugera, ktorý putoval do Ríma k hrobom apoštolov, potom sa usadil na Sicílii, vybudoval kláštor, z ktorého vyšli aj pápeži. Glagoláši prenikli až k Slovenom do medziriečia Tisy a Dunaja a do Panónie. Tu pred r. 780 mali 10 kláštorov. Z tých čias na Slovensku máme dediny Opatovce, Opatová, Beňadiková a iné, odvodené od slov opát a Benedikt. Glagolášov na našom území pomenovali čiernymi mníchmi, ako o tom svedčí dobový záznam: „I dnes na tom mieste črni mnisi piejú a tomu klášteru v Uhriech Zobor dĕjú“ (Cyrilské a latinské pamiatky v byzantskoslovanskom obradovom prostredí na Slovensku. Bratislava: Slavistický ústav Jána Stanislava SAV 2007). Na odeve nosili „dvojstruki križ na troch brdoch“ – dvojramenný kríž na troch vŕškoch, dnešný štátny znak Slovenska. Stavali rotundy, kláštory a fary. Slúžili grécku liturgiu a rozvíjali prvky byzantského umenia (evanjeliáre, fresky na stenách). Šírili úctu k raným kresťanským mučeníkom, ktorí zomreli počas Diokleciánovho prenasledovania (303 – 305): k Demetrovi, Kozmovi

7

a Damiánovi (opátstvo sv. Kozmu a Damiána v Ludaniciach z r. 1242), Jurajovi, Paraskeve a iným východným svätým. Glagoláši boli ariánmi. Veď prečo imna splitskej synode vyčítali, že používali ariánsku abecedu (literas arianicas)? Prečo glagoláši používali Vulfilovu bibliu v preklade a nie Vulgatu? Prečo nepoužívame medzi slovanskými národmi grécku (latinskú) formu krstu „Ja ťa ponáram“ v baptistériu, ale ariánsku formulu „Ja ťa krstím“, ktorá je z gótštiny? Najvýznamnejším, priamo hlavným centrom všetkých slovenských kniežatstiev tých čias bola Nitra. A to už „oddávna“. Od čias Samových dedičov? Vo IV. knihe Descriptio insuluram Aquilonis kanonika brémskej cirkvi Adama z r. 1210 je mapa Škandinávie, na ktorej pri východnom okraji Baltického mora je jazero, pri ktorom je mesto Moravia a z jazera vyteká rieka Netra... Pri egyptskej Alexandrii za v 4. storočí nachádzalo mesto Nitria (postavili vojenskí žoldnieri spomedzi Kvádov, Sarmatov a Jazygov pri egyptskej Alexandrii, kam boli odvelení v službách Rímu?), ktoré na žiadosť alexandrijského biskupa v rámci vizitácie navštívil sv. Hieronym (Ilýr, Slovan), aby rozumel jazyku používanom v tamojších kláštoroch (monasteria Nitriae). Keby Vandali, putujúci medzi Škandináviou a Dunajom nemali vzťah k Nitre a keby Nitra nebola už vtedy hlavným mestom krajiny, skade pochádzali vojaci rímskej légie, naverbovaní Markom Aureliom, ocitla by sa Nitra v Škandinávii aj v Egypte? Tam, kde bolo centrum kniežatstva, tam bolo aj centrum cirkevnej správy. Historik Paulus Orosius z polovice 5. storočia uvádza biskupstva v Panónii a aj dve spoza rímskej hranice: Zubur (Zobor?) a Jáger. Takže, kde sú začiatky Nitry? A Nitrianskeho kniežatstva? (Anton Semeš: Ruky sa očisťujú prácou a srdce modlitbou. In: Kultúra, 2009, č. 11.) Zo starej nitrianskej dynastie pochádzal Pribina. Ten, podľa mena prvý historicky známy slovenský knieža, pôvodne bol pohanom – no možnože „len“ ariánom, teda „paganom“, ako ariánov nazývali neariánski kresťania. Veď vo svojom sídle dal postaviť kostol, ktorý mu v r. 828 vysvätil soľnohradský arcibiskup Adalram. Bol to prvý známy kostol v slovanskom svete a na území strednej a východnej Európy vôbec. Len o 28 rokov mladší ako katedraála v Aachene! Posvätenie kostola v Nitre súvisí s bavorskou etapou našej christianizácie, ktorá bola až treťou či štvrtou v poradí. Prudkému útoku Mojmíra na Nitru v r. 833 (s podporou Frankov?) neodolali viaceré hrady Pribinovho kniežatstva a ani Pribina. Ten utiekol k správcovi franských východných oblastí, Avarskej a Korutánskej marky, Ratbodovi, ktorý ho v máji 833 v Rezne predstavil budúcemu východofranskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Na Ľudovítov príkaz Pribinu pokrstili, alebo len znova pokrstili? Nevedel dokázať, či nebol svojho času pokrstený len nesvätenou vodou, ako to robili írski misionári? Alebo ho „prekrstili“ z ariánstva? V r. 840 dostal Pribina od Ľudovíta Nemca do správy Panónske kniežatstvo. Jeho hlavné mesto Blatnohrad dal prestavať na obrovskú pevnosť a postavil najmenej 15 kostolov. Pribina bol verným vazalom franských kráľov, ochraňoval Franskú ríšu pred útokmi Veľkej Moravy, Bulharska a juhozápadných Slovanov. Napokon – vtedy už nebol ariánom... V r. 861 padol v bojoch s Rastislavom za nevyjasnených okolností. Jeho nástupcom sa stal syn Koceľ. Ten spravoval Panóniu do r. 876, po ňom Arnulf Korutánsky (850-899), kmotor kráľa Svätopluka. Mojmír I. (†846) panoval medzi moravsko-slovenskými kmeňmi okolo Moravy a Dunaja, uznávajúc zvrchovanosť Frankov. Bolo to územie, na ktoré si ako „praví kresťania“ robili Frankovia nároky, lebo už v časoch, keď sa im podarilo poraziť Avarov (v r. 796), došlo k tzv. Dunajskej synóde, na ktorej rímska cirkev úzko

8

spolupracujúca s Frankami, rozdelila starú panónsku provinciu. Mojmír preto musel dovoliť, aby sa z Bavorska šírila kresťanská kultúra, čo sa pravdepodobne u nižších vrstiev obyvateľstva stretávalo s ťažkosťami, a preto aj s neúspechom. Len preto, že Sloveni nerozumeli „nemým“ Nemcom? Zdá sa, že Mojmírovi Sloveni boli kresťanmi, akurát že ostávali ariánmi, čo bolo jadrom fransko-slovenských rozporov? Asi „neschopnosť“ Mojmíra zmeniť pomery v prospech neariánskych Frankov viedli k tomu, že ho v r. 846 kráľ Ľudovít Nemec násilím odstránil, a dosadil na hlavný stolec (v Devíne, ako srdci pevnosti Marava?) Rastislava (846-870), Mojmírovho synovca narodeného v dnešnom Slovensku. Rastislav bol – podľa Jána Zigmundíka – dovtedy kniežaťom „v panónskej a čierno-uhorskej marke,“ čo zodpovedá aj náhľadu Rudolfa Iršu (Najstaršie dejiny slovenských kráľovstiev, Bratislava, 2008), že „Mojmírova (Veľká) Morava“, obývaná Mareharmi, sa nachádzala juhovýchodne od Nitry, v okolí rieky Tisy). Frankovia (Bavori) urobili ďalší pokus na odklonenie pridunajsých a moravských Slovenov od ariánstva? Koniec ariánstva u nás Keď veľkomoravský vládca Rastislav prišiel k názoru, že starý arianizmus už nemá silu odolať západnému a východnému kresťanstvu, požiadal o „nových“ učiteľov, ktorí podľa pozývaceho textu však mali učiť tých, ktorí sú už dávno vyučení. Obrátil sa na Byzanciu, aby definitívne skoncoval s bavorským vplyvom vo svojej dŕžave? Do tohto zámeru zapojil aj svojho synovca Svätopluka, ktorý spravoval Nitrianske kniežatstvo a Koceľa, Pribinovho syna na čele Blatenska. Obrátili sa na byzantského cisára Michala III., Nestor Kyjevský napísal: „Kniežatá pokrstených Slovenov, Rastislav i Svätopluk i Koceľ poslali k cisárovi Michalovi (posolstvo).“ V pozývacom liste stálo: „... náš ľud pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží a nemáme učiteľa takého, čo by nám v našej reči pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili... prišli k nám kresťanskí učitelia, mnohí z Vlách, i Grécka a z Nemiec a učia nás rozlične, ale my Sloveni sme prostý ľud a nemáme, kto by nás naučil pravdu a vysvetlil nám zmysel...“ (Peter Ratkoš, Veľkomoravské legendy a povesti.) Čo sa myslelo pod „pravou kresťanskou vierou“? Byzantský cisár sa tejto príležitosti rád chopil a Rastislavovi poslal v r. 863 solúnskych bratov Konštantína a Metoda so slovami: „Boh ... videl tvoju vieru a horlivosť ... a zjavil písmená pre váš jazyk, aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým, ktorí Boha slávia svojím rodným jazykom“, „prijmi dar väčší a hodnotnejší nad všetko zlato a striebro a kamenie drahé a pominuteľné bohatstvo“. Začala sa byzantská christianizácie našich predkov. Svätí bratia im priniesli viac, ako slovenské kniežatá očakávali. Priniesli písmo, preklady Písma a liturgie, cirkevný aj civilný zákonník. Naša najstaršia báseň Proglas je staršia ako prvé básne prevažnej väčšiny európskych národov. Založili vyššie učilište, v ktorom sa vyučovali cirkevné aj svetské predmety, a tak pripravili pôdu pre zriadenie najstaršieho biskupstva v strednej Európe – v Nitre v r. 880. „Ak Nitra mala biskupa roku 880, v Prahe bolo založené roku 973, v Poznani 968, v Ostrihome okolo roku 1000. Prečo by sme si nemohli opakovať, že vďaka Bohu nie sme včerajší?“, pýta sa kardinál Korec (Čas pre hlas proroka. In: Literárny týždenník, 2. 7. 2008). Po príchode Konštantína a Metoda, sa na scéne našich dejín objavuje dvojramenný kríž. „Ide o byzantské stvárnenie kríža, v ktorom horné rameno vzniklo

9

zvýraznením tabuľky s nápisom INRI“, ktorý získal novú interpretáciu: „Iesus Nasaretus Rex Iustitiae – Ježiš Nazaretský, Kráľ Spravodlivosti“ (Eva Fordinálová: Vnútorný obsah nášho národného vedomia, Kultúra 2009, č. 5). Symbol dvojitého kríža prvý raz sa objavuje na zlatých minciach byzantského cisára Theofila a jeho syna Michala III. (842-867). Toho Michala, ktorý vyhovel Rastislavovi. Prečo by mu teda neposlal okrem písmen pre jazyk aj to, čo mal najradšej? Po tom, čo mladšieho z dvojice bratov, Konštantína, skôr známeho pod menom Cyril, „postihli mnohé trudy a do choroby upadol“, zomrel 14. 2. 869. Pápež vymenoval Metoda za metropolitu, Veľkú Moravu vyňal spod cirkevnej sféry Bavorska a podriadil ju priamo Rímu. Stalo sa tak v r. 870, vtedy vzniklo prvé slovenské arcibiskupstvo byzantského rítu a Metod bol jeho prvým správcom. Považujeme ho teda „za skutočného zakladateľa samostatnej cirkevnej provincie na Slovensku“ a vďaka tomu sa „arcibiskup Metod zaslúžil aj o slovenskú štátnosť“ (M. Ďurica, Národný kalendár 2000, s. 32). V r. 870 sa za dramatických okolností – vtedy to asi ani inak nebolo možné – stal panovníkom slovenskej Moravy Svätopluk. V tom roku bol pozvaný aj za kmotra Arnulfovmu ľavobočkovi Zventiboldovi, budúcemu lotrinskému kráľovi. Od tých čias sa do lotrinského erbu dostal Svätoplukov dar, dvojkríž. V tom roku sa napokon ocitla vo väzení celá moravská špička: Rastislav, Metod aj Svätopluk. Najväčšie Svätoplukove úspechy prišli v r. 885, po tom, ako „naplnený na Metodov príhovor Božou múdrosťou“ poslal múdrych veľmožov ako vyslancov k pápežovi Štefanovi V. s naliehavou žiadosťou, aby mu po premúdrych mužoch ráčil „poslať staré privilégiá, ktoré obsahujú medze a končiny provincií a oblastí jeho krajiny“. (Zora Lazarová: Historické fakty o Svätoplukovi a jeho kráľovstve. In: Literárny týždenník, 27. 2. 2008. Autorka sa opiera o Letopisy Bavorov, J. Turmaira Aventina, kronikára Regina z Prümu, České letopisy z r. 885, Kroniku od Sigiberta z Gembloux, Saského letopisca, ako aj Dukljanskú kroniku (Kráľovstvo Slovanov – Knihu Chorvátsku, kapitolu IX). Metod však medzitým, 6. apríla 885, umrel. Zachoval sa jeho odkaz v Napomenutiach vladárom: „Je povinné každé knieža Boží svätý zákon vyučovať a každý deň prikazovať. A nezmiešavať sa s kmotrami svojimi a s dcérami podľa svätého krstu. Smilstvo ani nijaká nečistota nech sa u vás nemenuje a nikto z vás nech neklame prázdnymi slovami, lebo kráľovstvo Božie nezdedia ani smilníci, ani klebetníci, ani nadutci. Povinný je každý pokrstený samého seba uchovať čistého ako chrám Bohu svätý. A so svojou ženou uspokojiť sa. Nič iného ďalšie nezmýšľať, ani na spôsob hoväda za nezmyselnými vášňami chodiť.“ Metod sa vyjadril prorocky: „Budú ťa ustavične haniť a utláčať, vystavíš si dom, lež iný bude v ňom bývať , tvoji synovia a tvoje dcéry sa dostanú ako korisť cudziemu národu, cudzinec, čo bude s tebou v krajine, prevýši ťa a bude mocnejší ako ty!“ Napokon Metod, podľa Života Klimenta, „dožívajúc poslednú hodinu“, vyhlásil Gorazda za moravského arcibiskupa. A čo sa dialo po Metodovej veštbe a smrti? Pápež Štefan V., zrejme ešte nevediac o Metodovej smrti, poslal svojho vikára Honoriusa, kardinála svätej Rímskej cirkvi, a dal mu právomoc spojovať a rozväzovať, vyhladzovať a rozmetávať, stavať a pestovať, ako je zvykom, keď sú rímskym stolcom posielaní vyslanci či zástupcovia do krajín sveta. S ním vyslal pápež aj iných dvoch kardinálov, ako aj dvoch biskupov, ktorí by národu dosiaľ vo viere novému svätili biskupov alebo kostoly a zasievali každodenné slovo života do ich sŕdc. Svätopluk prikázal, aby sa zhromaždil všetok ľud, konala sa 12-dňová synoda. Okrem cirkevných záležitostí sa na synode prečítali aj „staré privilégiá, tak latinské

10

ako grécke, poslané ctihodným pápežom a cisárom o rozdelení provincií a oblastí, ako boli usporiadané predchádzajúcimi cisármi“. Ľud zhromaždený Svätoplukom si vypočul dovtedajšie dejiny strednej Európy. Škoda len, že zachovali sa mnohé historky o kožených zvitkoch v gréčtine, latinčine a hlaholike, ale nezachovali sa zvitky... Alebo len o nich nevieme? Čo vieme istotne, v liste sa potvrdzuje pápežská patronácia Svätopluka z r. 880 a biskup Wiching sa vysiela na Veľkú Moravu, kde ako nitriansky biskup mal byť zodpovedný za celú cirkevnú správu krajiny. Zomrel Metod a vrátil sa Wiching, čo neveštilo nič dobré. Keď sa skončil dvanásty deň, bol Svätopluk korunovaný za kráľa – keby sme tak vedeli, akou korunou, či sa neskôr nestala súčasťou „svätoštefanskej“ koruny! Napokon, „svätoštefanská“ koruna je byzantského štýlu. Posvätil a potvrdil ho svojou rukou vikár Honorius, kardináli a biskupi podľa spôsobu svätenia rímskych kráľov, za veľkej radosti medzi ľudom v celom jeho kráľovstve. Vyzváňali zvony a tri dni sa potom hodovalo a zabávalo, pričom plakalo by srdce Metoda – keby ešte žil – , že sa tak dialo za „hojného užívania“ staropohanských zvykov. Bol to deň, ktorý v tom čase (písal sa rok 885) okrem Slovenov – starých Slovákov – neprežíval niktorý národ, ani jeden z našich dnešných spojencov z Vyšehradskej štvorky, lebo nikto iný nemá dôveryhodnú informáciu o veľkej oslave korunovácie svojho kráľa spred roku 900! Na slávnosti sa zúčastnili rôzni vyslanci sveta. Kto predstavoval vtedy svet? Rím, Aachen, Nitra, islamské mestá. Ešte ani Prahy, ani Viedne, ba ešte ani Budapešti s ich neskoršou slávou nebolo. Ako hodnotiť činy kráľa Svätopluka po Metodovej smrti? Začal sa opäť začal klaňať pohanskému božstvu, ktorého posvätným zvieraťom bol býk – alebo sa len „vrátil“ k arianizmu? Kto ho na to mohol naviesť? Mali na Svätopluka nejaký vplyv aj dozvuky ariánskej viery jeho predchodcov? Alebo má devínsky býk nejakú súvislosť s Áronovým zlatým teľaťom? Mohol Wiching pripomienkou starozákonnej udalosti spred tisícov rokov o klaňaní sa teľaťu zo zlata, prebudiť v Svätoplukovi nejakú spomienku? Konkrétne na Arkádijcov, krv ktorých kolovala aj v žilách merovejskej dynastie franských panovníkov a ktovie, či nie aj v žilách kupca Sama? Ak by sa na základe takýchto úvah rozhodol Svätopluk pre „návrat ku koreňom“, k uctievaniu býka, to by mu už naozaj nemohol odpustiť ani Gorazd a ani ostatní Metodovi učeníci. A tak – celkom „logicky“ – Wiching, mních a teraz biskup, opätovne navrhuje Svätoplukovi: „Vyžeň ich!“ Svätopluk to neurobí, no keď sa vzdiali na odľahlé hradiská ríše, stane sa tak. Wiching dá pochytať a predá siedmich učeníkov Metodových a ich dvesto žiakov do otroctva. Kráľ sa vráti a veľmi sa hnevá. Hrmoce: „Priveďte mi Wichinga! Živého, alebo mŕtveho! Kde je Wiching, tá líška bavorská?!“ Tasí meč, ale Wichinga niet. „Zmizol, stratil sa, niet ho,“ dozvedá sa. Mohlo to vyzerať nejako tak? Svätopluk musel predsa raz zistiť, že Wiching sa proti nemu opakovane spolčoval s kráľom Arnulfom. Ľutoval, že mu predtým naletel? A myšlienka, že pochybil, ťažila mu myseľ až do konca? Do tohto obdobia sa datuje aj príchod staromaďarských kmeňov na tieto slovanské územia. Podľa Poľsko-uhorskej kroniky staromaďarské kmene prišli v službách veľkomoravských panovníkov. A najmladší Arpádov syn Zoltas (Zulta) si vzal jedinú dcéru kráľa Mojmíra II. Na začiatku uhorskej kapitoly našich dejín bola teda svadba. Z manželstva Zoltasovho vzišiel Takšoň, ktorý mal syna Gejzu a ten Vajka-Štefana. Zdá sa, že rozpory medzi Slovenmi a Frankami sa uzavreli až po r. 907, po bitke pri Bratislave, kde bola porazená franská armáda. Aj keď táto bitka bola – podľa jediného historického prameňa – vedená staromaďarskými vodcami, už o rok neskôr uvádzajú napríklad Salzburské letopisy toto: „Spomínané vojsko Uhrov, vedené

11

Slovenmi, spôsobilo v Sasku mnoho trápenia. Keď získalo nesmiernu korisť, stretlo sa pri návrate do Daleminska s iným vojskom Uhrov, ktorí sa vyhrážali, že vojensky napadnú ich priateľov (Dalemincov), pretože tí im pomoc odopierali, zatiaľ, čo (prvé vojsko) doviedli k takej koristi. Tak sa stalo, že Sasko bolo Uhrami spustošené druhýkrát...“ Až v r. 955 sa Frankom konečne podarilo zastaviť tlak Slovenov a Maďarov v bitke pri Lechu. Ariánstvo bolo vtedy už dávno mŕtve. Marián Tkáč 24. júna 2010.

12