VODA AKO GEOMORFOLOGICKÝ ČINITEĽ povrchový odtok Plošný odtok je nesústredený pohyb vody po zemskom povrchu, ktorý sa nazýva ron. Ron sa zúčastňuje geomorfologických procesov, ktoré sa podieľajú spolu s gravitáciou na svahovej modelácii rôzneho druhu. a)
Sústredený (koncentrovaný) odtok je výsledkom náchylnosti povrchovej vody sústreďovať sa do koncentrovaných foriem. Tieto formy sa nazývajú vodné toky. Vodný tok je dominantný reliéfotvorný činiteľ fluviálnych geomorfologických procesov. b)
Hydraulika vodného toku Pohyb tečúcej vody môže byť laminárny alebo turbulentný. Prúdenie v prírodných riečnych korytách je len turbulentné, t. j. voda sa v ňom pohybuje heterogénne, rôznosmerne, vírivo a rôznou rýchlosťou.
RIEČNA SIEŤ Riečna sieť je spojitý systém vodných tokov, ktoré odvádzajú povrchovú vodu z určitého územia, ktoré sa nazýva povodie. Povodia sú rozhraničené rozvodiami. Čiara, ktorá vymedzuje územie povodia, sa nazýva rozvodnica. Vodné toky sa spájajú do kontinuálnych (spojitých) riečnych sietí, podobne ako strom so svojimi vetvami a konármi. Tieto siete majú rôzne usporiadanie. Pretože je zvyčajne odrazom vlastností geologického podložia, úspešne sa využíva v rámci morfoštruktúrnej analýzy reliéfu. Spôsob usporiadania riečnych sietí sa nazýva textúra riečnej siete.
Textúra riečnej siete
stromovitá textúra b) radiálna textúra c) pravouhlá textúra d) mriežkovitá textúra e) kosouhlá textúra f) paralelná textúra g) perovitá textúra h) vejárovitá textúra a)
Fluviálne geomorfologické procesy Kinetická energia rieky sa spotrebováva na prácu, ktorá sa uplatňuje vo fluviálnych geomorfologických procesoch, t. j. vo fluviálnom transporte (balvanov, štrku, piesku a bahna), fluviálnej erózii a fluviálnej akumulácii. Na tom istom profile sa podmienky na eróziu, transpost a akumuláciu menia, v závislosti od prietokových zmien.
Fluviálna (riečna) erózia je prevažne mechanické pôsobenie tečúcej vody (korázia) na brehy a dno koryta rieky. Na rozpustných horninách (napr. na vápencoch) sa erózneho procesu zúčastňuje aj chemické rozpúšťanie (korózia). Intenzita fluviálnej erózie závisí od: - množstva vody v rieke - spádu riečneho koryta - vlastností geologického podložia
Fluviálna erózia pôsobí v troch smeroch, podľa toho sa delí na: a) hĺbková (vertikálna) fluviálna erózia výrazný prebytok kinetickej energie – hlboké a úzke doliny b) bočná (laterálna) fluviálna erózia podomieľanie brehov, meandre rozširuje koryto a formuje ploché dno doliny c) spätná fluviálna erózia postupuje proti toku, pramenná časť ustupuje smerom k rozvodiu. Spätná erózia sa prejavuje aj v spodnejších úsekoch rieky, napríklad na vodopádoch, ktoré jej účinkami migrujú tiež v smere od ústia k prameňu.
Fluviálny (riečny) transport je proces prenášania materiálu rôzneho druhu prúdom rieky. Materiál zúčastňujúci sa fluviálneho transportu pochádza z eróznej činnosti rieky, resp. sa do rieky dostal svahovými procesmi na bočných svahov doliny. Tvoria ho pevné častice a látky v roztoku, ktoré sa členia na: a) b) c)
splaveniny plaveniny rozpustený transportovaný materiál
Splaveniny sú pevné, prevažné hrubozrné častice transportované prúdiacou vodou po dne rieky. Na ich prenášanie musí rieka použiť najviac kinetickej energie, preto je ich transport zo všetkých transportovaných látok najkratší. Ich transport sa uskutočňuje vlečením, kotúľaním, saltáciou (skokmi) a prípadne kombináciou týchto druhov pohybov. Najväčšie množstvo materiálu, ktoré rieka dokáže prenášať ako splaveninu po dne, sa nazýva unášacia kapacita toku. Najväčší priemer častíc, ktoré môže prúd rieky dopravovať po dne ako splaveninu, určuje unášaciu rýchlosť toku.
Plaveniny sú pevné, prevažne jemnozrné častice, transportované riekou vo forme suspenzie. Suspenzia sú pevné častice rozptýlené vo vode rieky. Na transporte sa najviac podieľajú turbulentné pohyby vody prekračujúce usadzovaciu rýchlosť. Táto rýchlosť je nižšia ako rýchlosť potrebná na prenášanie splavenín, preto sa plaveniny dostávajú aj do nižších častí povodí, napríklad do poklesávajúcich nížin.
Rozpustený transportovaný materiál sa pohybuje aj v pomerne nepriaznivých transportačných podmienkach za nízkych prietokových stavov v rieke. Preto sa zo všetkých dostáva v povodí najďalej, zvyčajne až do jazier a morí. Množstvo látok v roztoku závisí od petrologického zloženia podložia povodia a eróznej schopnosti rieky. Veľké rieky prinášajú do morí a oceánov milióny ton materiálu v roztoku
Fluviálna (riečna) akumulácia je proces ukladania transportovaného materiálu v dôsledku poklesu kinetickej energie rieky pod úroveň transportačnej rýchlosti. Akumulácia materiálu neseného prúdom rieky má selektívny priebeh, pri znižovaní rýchlosti toku ako prvé sa ukladajú splaveniny, pri ďalšom znižovaní rýchlosti vznikajú podmienky pre akumuláciu plavenín, k ukladaniu látok v roztoku dochádza až pri veľmi nízkej rýchlosti toku. Podmienky fluviálnej akumulácie sa menia v čase aj priestore
Priestorové zmeny podmienok akumulácie sú závislé na spádových pomeroch na profile rieky. náhla akumulácia – vzniká prolúvium V poklesávajúcich oblastiach – agradácia. Pozdĺžny profil rieky Závisí od rôznych morfoštruktúrnych a morfoklimatických zmien v povodí, prípadne v niektorej časti povodia.
Každá rieka má tendenciu udržiavať si vyrovnaný tvar krivky pozdĺžneho profilu a s určitým oneskorením zahladiť fluviálnymi procesmi jeho deformácie. Rovnovážny profil rieky (profil rovnováhy) je ideálny pozdĺžny profil rieky parabolického tvaru. Je len teoretickou krivkou.
Erózna báza Erózna báza je základňa eróznej činnosti rieky, miesto na jej pozdĺžnom profile, kde sa procesy fluviálnej erózie začínajú a končia. Každá rieka má vrchnú a spodnú eróznu bázu. Vrchná erózna báza leží v pramennej oblasti rieky. Spodných eróznych báz môže byť na pozdĺžnom profile rieky niekoľko. Medzi nimi sa rozlišujú:
hlavná erózna báza miestna erózna báza dočasná erózna báza.
Hlavnou eróznou bázou je hladina svetového oceánu, resp. mora.
Miestna erózna báza sa viaže na úseky zmierneného spadu rieky (napr. prietokové jazero, dno kotliny, nížina). Pre prítoky, je miestnou eróznou bázou miesto ústia do väčšej hlavnej rieky.
Dočasná erózna báza je miestom dočasnej redukcie eróznych procesov na pozdĺžnom profile rieky, (napr. odolná vrstva v koryte rieky zabraňujúca intenzívnejšej hĺbkovej fluviálnej erózii).
FLUVIÁLNE GEOMORFOLOGICKÉ FORMY V povodí riek sa prostredníctvom pôsobenia fluviálnych geomorfologických procesov vytvárajú rozličné fluviálne geomorfologické formy. Fluviálne gemorfologické formy spolu vytvárajú fluviálny reliéf. Reliéf dominantné formovaný fluviálnymi geomorfologický procesmi je fluviálny typ reliéfu.
Podľa prevládajúceho typu fluviálnych geomorfologických procesov rozlišujeme: a) b) c)
erózne (erózno-denudačné) fluviálne geomorfologické formy erózno-akumulačné fluviálne geomorfologické formy akumulačné fluviálne geomorfologické formy
Erózne (erózno-denudačné) fluviálne geomorfologické formy vznikajú pôsobením hĺbkovej a bočnej fluviálnej erózie. Uplatnenie fluviálne akumulácie je podradné, lokálne a dočasné. Tieto formy sa vyskytujú predovšetkým v pohoriach. Príkladmi sú doliny, erózne ryhy a zárezy, erózne riečne terasy, meandrové ostrohy a obtočníky.
Erózno-akumulačné fluviálne geomorfologické formy sú formované eróznymi aj akumulačnými fluviálnymi geomorfologickými procesmi. Vytvárajú sa najmä v prechodných oblastiach medzi pohoriami a nížinami, resp. kotlinami. Príkladom sú riečna niva a zložená riečna terasa.
Akumulačné fluviálne geomorfologické formy sa tvoria v oblastiach, kde sa dominantným spôsobom uplatňuje fluviálna akumulácia, pričom úloha fluviálnej erózie je podradná. Ich výskyt sa viaže na nížiny a kotliny. Príkladmi sú sihote, akumulačné riečne terasy a náplavové kužele.
Dolina
Bočné svahy
Riečne koryto
Rozlišujú sa tri základné úseky doliny: pramený úsek doliny b) stredný úsek doliny c) dolný úsek doliny a)
Pramenný úsek doliny formuje najmä hĺbková erózia. Vyznačuje sa strmším spádom koryta, absenciou riečnej nivy a priečnym profilom v tvare písmena V. Výška bočných svahov doliny nie je veľká.
Stredný úsek doliny Dolina sa rozširuje v dôsledku intenzívnejšieho pôsobenia bočnej erózie. Koryto rieky má miernejší spád a lemuje ho riečna niva. V priečnom profile má dolina korytovitý tvar. Na väčších riekach sa na nich môžu vytvárať riečne terasy. Úvalinovitý tvar v priečnom profile majú doliny, v ktorých došlo k zaobleniu pôvodne ostrej hranice medzi riečnou nivou a bočným svahom doliny.
Dolný úsek doliny V dolnom úseku doliny sa ešte viac rozširujú prostredníctvom bočnej erózie meandrujúcich riek a znižuje sa výška bočných dolinových svahov. Aj na menších riekach sa môžu vyskytovať riečne terasy, na väčších riekach sa rozvíjajú plošne rozsiahlejšie systémy riečnych terás.
Tiesňavy sú hlboké a úzke doliny so strmým až kolmými bočnými svahmi, ktoré majú často bralný charakter. Dno tiesňav je veľmi úzke, často len na šírku erózneho koryta a vyznačuje sa veľmi nevyrovnaným spádom. Tiesňavy sa vytvárajú v odolných horninách, ako sú vápence, dolomity alebo niektoré vulkanické horniny.
Tiesňava Vrátňanky pri Terchovej
Prosiecka dolina
Zádielska dolina
Kaňony sa od tiesňav líšia tým, že majú široké ploché dno, ktoré zvierajú príkre bočné svahy. Úpätie bočných svahov zväčša lemujú mocné kolúvia.
Známy Veľký kaňon (Grand Canyon) na rieke Colorado v USA je hlboky takmer 2 km a dlhý 350 km.
Kaňon Tary (Čierna Hora)
Verdon (Francúzsko)
Labe (Nemecko)
Kaňon rieky Slaná v Slovenskom Krase
Konsekventné doliny sledujú pôvodný primárny sklon reliéfu. Tvoria sa napríklad na krídlach veľkých antiklinál. Subsekventné doliny sú orientované do smeru vrstiev alebo tektonických porúch. Vznikajú zvyčajne eróziou na súvrství menej odolných hornín medzi dvoma súvrstviami odolnejších hornín. Ústia do konsekventných dolín. Resekventné doliny je orientované do smeru ako konsekventné doliny, ale vznikajú v neskoršej fáze vývoja ako bočné doliny subsekventnej doliny. Obsekventná dolina má opačný smer ako resekventná dolina, čo je proti smeru primárneho sklonu reliéfu. Často sa viažu na zlomy. Insekventná dolina je nezávislá od smeru vrstiev a morfoštruktúr. O jej priebehu rozhodujú len nerovnosti povrchu Zeme. Bývajú zvyčajne súčasťou denudačného zarovnaného povrchu.
Pozdĺžne doliny prebiehajú v smere osí morfoštruktúr, priečne doliny sú orientované do kolmého smeru k danej osi. Pozdĺžna dolina je napríklad dolina Hnilca, za priečnu dolinu možno považovať napríklad dolinu Gidry v Malých Karpatoch.
Synklinálne doliny prebiehajú po osi syklinál, antiklinálne doliny sa vyvinuli inverzne v osi antiklinál, ktoré sú budované menej odolnými horninami.
Príklady synklinálnych dolín nachádzame vo flyšových oblastiach Západných Karpát, napríklad úseky dolín Ondavy a Laborca v Nízkych Beskydách. Antiklinálnu dolinu vytvoril Záskalský potok v Strážovských vrchoch. Izoklinálne (monoklinálne) doliny sú vhĺbené v smere rovnakého sklonu vrstiev a sú asymetrické.
Autochtónna dolina je súčasťou morfoštruktúry aj so svojou pramennou časťou. Príkladom je dolina Ondavy na území Nízkych Beskýd. Alochtónna dolina má svoj pramenný úsek na území inej morfoštruktúry (pre tú je autochtónnou). Ale keď vstupuje na územie susednej morfoštruktúry, vo vzťahu k nej už je alochtónna. Ak ju pretína naprieč je prielomovou dolinou, alebo prielomom. Prosiecka dolina (Chočské vrchy)
Antecedentné doliny vznikajú eróznym prehlbovaním na zdvíhajúcich za zlomových morfoštruktúrach. Doliny sú staršie ako dané morfoštruktúry, ktrými v súčasnosti prechádzajú. Aby vznikla antecedentná dolina, musí byť rýchlosť erózie toku väčia ako vyzdvihovanie tvoriacej sa morfoštruktúrnej prekážky. V opačnom prípade by zdvíhajúce pohorie zahradilo rieky a podmienilo by vznik jazera v kotline nad pohorím. Antecedentné sú prielomové doliny Váhu cez Malú a Veľkú Fatru.
Domašínsky meander
Epigenetické doliny sa tvoria na kontrastných geologických štruktúrach, vrchnej málo odolnej a spodnej odolnejšej. Najprv sa rieka vyvíja v poddajnejšom nadloží. Hĺbkovou eróziou sa však postupne prepracuje na úroveň odolnejšej štruktúrnej jednotky v podloží. V nej pokračuje vo formovaní doliny napriek tomu, že sa v blízkom okolí rieky vyskytujú aj menej odolné horniny. Rieka však zostáva uväznená vo svojej doline zdedenej z obdobia zahlbovania sa do mäkkej nadložnej geologickej jednotky. Epigenéza môže byť dómová (napr. Šútovská epigenéza v Malej Fatre), výbehová (prielom Nitry medzi Zoborom a Nitrianskym hradným vrchom) a okrajová (dolina Váhu pri Važci).
Prielom Hornádu
Geomorfologické siete Doliny a chrbty sa spájajú do geomorfologických sietí. Podobne ako rieky sa doliny spájajú do rozvetvených dolinových sietí. Spojitosť (kontinuita) dolinových sietí je zachovaná v pohoriach a pahorkatinách. Vo vyústení dolín na nížinné roviny sa stráca a na rovine zostáva spojitá už len riečna sieť. Dolinové siete spolu s rôznymi eróznymi formami, ktoré nemajú parametre dolín (úvaliny - zníženiny bez korýt, erózne ryhy, zárezy a výmole - zníženiny bez bočných dolinových svahov), vytvárajú erózne siete.
Dolinové a erózne siete sú depresnými typmi geomorfologických sietí. Okrem nich sú v reliéfe elevačné (chrbtové) geomorfologické siete, ktoré sa skladajú z rozvetveného systému medzidolinových chrbtov. Chrbtové siete majú častejšie vyskytujúce sa prejavy nespojitosti (diskontinuity), najmä v reliéfe náhorných plošín.
Pirátstvo riek (načapovanie tokov) je typ vývoja riečnej a dolinovej siete, ktorý prispieva k ich radikálnym zmenám. Zapríčiňujú ho rozdielne spádové pomery riek susedných povodí. Spätná erózia riek so strmším spádom postupuje rýchlejšie k rozvodnému chrbtu a presekáva ho. Pirátska rieka pritom načapuje pramenný úsek susedného toku a svoje povodie si rozšíri o jeho povodie ležiace nad miestom načapovania. Na miestach, kde došlo k načapovaniu tokov sa vyskytuje náčapný lakeť - prudký ohyb rieky a doliny.
•Pirátstvo na rieke Udava (Nízke Beskydy)
Pirátstvo Hučavy v kaldere Poľany
Riečne koryto Voda rieky prúdi v žľabe, ktorý sa nazýva riečne koryto. Potoky majú potočné koryto. Koryto rieky alebo potoka je z oboch strán obmedzené brehmi. Pravý a ľavý breh sa určuje v polohe čelom obrátenej po prúde toku. Vodou zaplavená časť sa nazýva riečisko. Riečiskom prúdi voda v smere spádu.
Dno riečneho koryta V zúžených častiach riečneho koryta sa prúd rieky zrýchľuje, naopak, v rozšírenom koryte sa spomaľuje. Priehlbiny sa na dne koryta rieky vytvára pod nárazovými brehmi meandrujúcich tokov. Plytčiny vznikajú medzi oblúkmi meandrov na úsekoch s najmenším zakrivením riečneho koryta, alebo presekávajú koryto medzi nánosovými brehmi susedných meandrov pod ostrým uhlom. Plytčina pretínajúca rieku naprieč sa nazýva brod.
Bialka (Podhale – Poľsko)
Riečne ostrovy Plytčiny miestami vystupujú nad úroveň hladiny rieky a vytvárajú štrkové alebo pieskové ostrovy. Väčšina riečnych ostrovov je dočasná a pri vyšších stavoch ich zaplavuje riečna voda. Opakovanou alebo trvalo fluviálnou akumuláciou sa povrch ostrovov v koryte rieky zvyšuje a ich zaplavovanie je čoraz zriedkavejšie. Postupne sa na ostrovoch zachytáva vegetácia a spevňuje ich. Spevnený ostrov sa nazýva sihoť.
Riečne meandre Turbulentný charakter prúdenia vody v riečnom koryte, spôsobovaný prekážkami spôsobuje, že na niekoré úseky brehov pôsobí bočná erózia intenzívnejšie ako na iné. Pôvodne vzpriamené koryto rieky sa začína zakrivovať a postupne sa tvoria riečne meandre. Úplný riečny meander sa skladá z dvoch oblúkov. každý z nich má jeden vrchol a dve ramená, ktoré ohraničujú územie nazývané meandrová ostroha. Najviac zúžená časť meandrovej ostrohy sa nazýva meandrová šija.
Meandre rieky sa vyvíjajú, neustále sa mení ich tvar a veľkosť. Vonkajšie brehy meandrových oblúkov, sú intenzívnejšie rozrušované bočnou eróziou, preto majú charakter vysokých nárazových brehov. Na vnútornej časti meandrových oblúkov sa akumulačnými procesmi vytvárajú nízke nánosové brehy. Erózia na nárazových brehoch a akumulácia na nánosových brehoch spôsobujú obdobnú migráciu meandrov v smere toku rieky, ako v prípade riečnych ostrovov.
Voľné meandre sa vytvárajú na úzkom páse plochého dna doliny, ktorý sa nazýva meandrový pás. Korytá riek s voľnými meandrami sú podstatne dlhšie ako dolina. Voľné meandre sú veľmi časté, najmä na niektorých nížinných riekach, ale aj na rozvinutejších kotlinových a horských riekach a potokoch.
Zaklesnuté meandre svojim tvarom kopírujú ohyby doliny, a pričom sa na danom úseku dĺžka koryta približne rovná dĺžke doliny. Zaklesnuté doliny sú teda ohybmi koryta a zároveň ohybmi doliny.
Obtočník Meandrová šija sa pri svojom vývoji často zužuje až dochádza k jej zaškrteniu. Po zaškrtení sa koryto rieky vzpriami, pričom sa v opustenom meandri vytvára mŕtve rameno. Z meandrovej ostrohy sa stáva obtočník.
Vodopády
Na nevyrovnanom profile horných úsekov riek sa často tvoria vodopády, kaskády, katarakty a prahy. Najčastejšou príčinou vzniku vodopádu je selektívne pôsobenie fluviálnej erózie v koryte na styku hornín s výrazne odlišnou geomorfologickou hodnotou. Voda pod vodopádom vytvára silné turbulencie, ktoré svojou eróznou silou vytvárajú na povrchu obnažených hornín krútňavové (obrie) hrnce.
Kaskády, katarakty a prahy Kaskáda je stupňovitý vodopád, skladajúci sa zo série menších vodopádov, ktoré sa viažu na viacnásobné striedanie rôzne odolných hornín na krátkom úseku riečneho koryta. Na veľkých riekach (napríklad na Níle) sa kaskády nazývajú katarakty. Prechodnou formou medzi vodopádmi a prúdmi sú prahy.
Riečne nivy sú ploché roviny na dne riečnej doliny pozdĺž riečnych korýt, ktoré v minulosti boli alebo ešte stále sú zaplavované riečnymi záplavami. V literatúre sa často uvádza aj ekvivalentný termín dolinová (údolná) niva. Okraje riečnej doliny tvoria bočné dolinové svahy. Riečne nivy sú tvorené riečnymi naplaveninami, alúviom.
Perstraktívne alúvium Bočná erózia meandrujúcich riek pôsobobí rušivo na bočne svahy doliny a riečnu nivu rozširuje, pričom sa ukladá alúvium normálnej mocnosti – perstraktívne alúvium. Normálna mocnosť alúvia je definovaná rozdielom medzi najväčšou hĺbkou rieky v koryte a priemernou výškou povodňových hladín.
Fluviálne procesy počas povodní (inudácie) sú veľmi dynamické, erózia, transport a akumulácia podliehajú častým časopriestorovým zmenám. Počas povodní sa dostáva do pohybu aj hrubší materiál riečnej nivy, náhlym poklesom povodňovej vlny dochádza k rýchlej akumulácii transportovaného materiálu na povrch riečnej nivy.
V riečnej nive sú zastúpené tri základné fácie: korytová fácia b) povodňová fácia c) fácia brehových (prikorytových) valov d) fácia mŕtvych ramnien a)
Korytová fácia sa skladá z hrubozrnejších produktov fluviálnej akumulácie. Štrky a piesky sa ukladajú vnútri zákrut a meandrov.
V slovenských riekach sa do značnej miery vytvárala korytová fácia v chladnejších podmienkach posledného glaciálu, kedy boli rieky silnejšie zásobované hrubšími zvetralinami. Jej priemerná hrúbka sa pohybuje od 2 do 10 m.
Povodňová fácia vzniká počas povodní, v jej zložení prevažjú jemnejšie akumulácie - povodňové hliny a jemné piesky. Fácia má zreteľnú vrstevnatosť až lamináciu. Vrstvičky vznikajú periodickým ukladaním počas pravidelne sa opakujúcich povodní.
Fácia brehových (prikorytových) valov vzniká ukladaním prevažne piesčitých materiálov v miestach brehov s hustejším vegetačným krytom.
Fácia mŕtvych ramien sa skladá z kalov, jemnozrných usadenín s vysokým obsahom humusu. Na ich tvorbe sa podieľajú procesy zanášania a zazemňovania mŕtvych ramien.
Riečne terasy Dôležitou súčasťou dolín sú riečne terasy. Riečna terasa je výrazný stupeň na bočnom dolinovom svahu v rôznej výške nad súčasným dnom doliny. Predstavuje zvyšok niekdajšieho dna doliny, ktoré bolo pri prehlbovaní doliny prerezané. Riečna terasa sa skladá s relatívne plochého povrchu terasy, čiže terasovej plošiny a strmšieho svahu pod terasovou plošinou, terasového stupňa. Výška riečnej terasy nad úrovňou súčasného dna doliny sa uvádza dvoma údajmi. Prvým je údaj o výške povrchu terasy (povrchu terasovej plošiny). Druhý údaj sa vzťahuje k výške bázy terasovej akumulácie. Táto výška môže byť aj záporná, ak sa rieka pri tvorbe neprerezala na úroveň eróznej bázy svojej akumulácie, t.j. táto báza leží pod úrovňou súčasného dna doliny.
Podľa spôsobu vzniku sa riečne terasy delia na: erózne riečne terasy b) akumulačné riečne terasy c) zložené riečne terasy a)
Erózne riečne terasy vznikajú hĺbkovým eróznym rozrezaním plochého skalného dna doliny, ktoré sa vytvorilo predchádzajúcou fázou bočnej erózie. Dominancia eróznych procesov v tvorbe eróznych terás neposkytuje možnosti na formovanie mocnejších alúvií. Ak štrková akumulácia úplne chýba, resp. na terasovej plošine sú len rezíduálne polohy štrkov, hovoríme o skalnej terase.
Akumulačné riečne terasy predstavujú typ riečnych terás, ktoré sa vytvorili v akumulácii štrkov a pieskov uložených na staršom eróznom alebo štrkovom podloží. V prvej fáze vývoja dochádza k fluviálnej akumulácii riečnych náplavov s mocnosťou vyše 10 m. Nasledujúca erózna fáza donútila rieku erodovať do vlastnej akumulácie, ale len do takej miery, že ich neprerezala až na bázu (záporná výška).
Zložené riečne terasy vznikajú striedaním eróznych a kumulačných fáz vývoja doliny. Prvá fáza je akumulačná, počas ktorej rieka zanáša svoje dno riečnymi nánosmi. V druhej fáze nastupuje fluviálna erózia, počas ktorej rieka prerezáva nielen svoju akumuláciu vytvorenú v prvej fáze, ale preniká hlbšie do skalného podložia. Výška eróznej bázy zloženej riečnej terasy už nie je záporná ako v prípade akumulačnej riečnej terasy a v porovnaní s eróznou akumuláciou má podstatne mocnejšiu terasovú akumuláciu.
Riečne terasy sa zvyčajne vyskytujú ako súčasť sústavy riečnych terás. Ak určitá dolina prešla viacfázovým (cyklickým) vývojom, vytvorili sa v nej podmienky na tvorbu viacnásobných terasových stupňov. Vznik sústav riečnych terás zapríčiňujú: 9 tektonické oscilácie 9 klimatické oscilácie 9 oscilácie hlavnej eróznej bázy
a)
erózna terasa
b)
akumulačná terasa
c)
zložená terasa
Pri striedaní vývojových období s odlišným režimom tektonických pohybov morfoštruktúr sa menia podmienky formovania dolinových sietí. Intenzívne tektonické zdvihy akcelerujú procesy hĺbkovej erózie riek. Počas upokojenia pohybov prevahu získavajú procesy bočnej fluviálnej erózie a fluviálnej akumulácie. Tektonické pohyby majú často len miestny dopad na vývoj dolín s tvorbou lokálnych riečnych terás, vyskytujúcich sa na kratších dolinových úsekoch.
Klimatické oscilácie ovplyvňujú hydrologický režim riek a intenzitu a charakter procesov zvetrávania. Na tvorbu riečnych terás priaznivo vplývali najmä kvartérne klimatické oscilácie, striedanie glaciálov a interglaciálov. Glaciály poskytovali priaznivejšie podmienky na fluviálnu akumuláciu. Rieky trpeli nedostatkom vody, pretože zrážková voda bola do veľkej miery viazaná v snehovej pokrývke a v ľadovcoch. Intenzívne mrazové zvetrávanie výdatne zasobovalo rieky veľkým množstvom hrubých splavenín preťažujúcich riečnu sieť. Interglaciály predstavovali obdobia dočasného oživovania fluviálnej erózie a hĺbkového zarezávania tokov. Klimatické oscilácie mávajú väčší regionálny dosah, ovplyvňujú vývoj dolín na pomerne veľkom území. Podmieňujú vznik cyklických terás, ktoré možno sledovať na veľmi dlhých úsekoch väčších riek.
Náplavové kužele V úsekoch profilov, kde s náhlym zmiernením spádu rieky rýchlo strácajú kynetickú energiu, dochádza k intenzívnej fluviálnej akumulácii. S akumulovaných riečnych nánosov sa vytvárajú náplavové (aluviálne, proluviálne) kužele.
Divočenie rieky Na tvorbe náplavového kužeľa sa podieľajú najmä epizodické povodne, ktoré zvnútra pohoria prinášajú na predpolie veľké množstvo materiálu. Po ústupe povodne sa voda vracia do koryta rieky, ktoré býva do značnej miery zanesené a upchaté. Voda v rieke si preto musí hľadať novú cestu, čo sa prejavuje tým, sa na povrchu náplavového kužeľa vetví na početné ramená. Vetvenie rieky na ramená sa nazýva divočenie rieky.
Náplavové kužele sa môžu podobne ako riečne nivy v dolinách tvoriť cyklicky. Tak ako v dolinách vznikajú riečne terasy, na predpolí pohorí sa formujú terasové náplavové kužele.
Vnútrozemské (suché) delty Náplavové kužele veľkých rozmerov vznikajú na veľkých riekach (napr. na Dunaji) na úsekoch profilov, kde opúšťajú prielomové doliny cez pohoria a vstupujú na územie intenzívne poklesávajúcej morfoštruktúry (nížiny alebo kotliny). Za týchto podmienok dochádza k výraznej kompenzácii poklesávania územia veľmi intenzívnou fluviálnou akumuláciou. Riečne nánosy zapĺňajú prehlbujúcu sa tektonicku depresiu. Akumulačné fluviálne formy vznikajúce týmto spôsobom sa nazývajú vnútrozemské (suché) delty.
Agradačné valy a mokrade Často dochádza k agradácii riečneho koryta a väčších ramien, vyvýšené agradačné valy ohraničujú plytké zle drenované zamokrené depresie, ktoré sa nazývajú mokrade.
Delta predstavuje veľmi plochý subakválny typ náplavového kužeľa. Príčinou tvorby delty je taktiež náhla strata kinetickej energie rieky v mieste jej vyústenia do sedimentačného priestoru (mora, jazera). Delty sa členia na dva hlavné typy: ¾ výplňové (zálivové) delty ¾ výbehové delty ¾ výplňovo-výbehové delty
Materiál delty je podobne triedený ako v náplavovom kuželi, zjemňuje sa smerom do mora alebo jazera. Pre deltové uloženiny je typické klinové zvrstvenie. Spodnejšie vrstvy sú sklonené pod väčším uhlom (maximálne 20° až 30°), smerom k povrchu delty sa sklon vrstiev zmierňuje. Súčasťou materiálu niektorých delt (napr. nílskej delty) je mnoho organických kalov, na ktorých sa tvoria úrodné pôdy.
Výplňové (zálivové) delty vznikajú v úzkych morských zálivoch, ktoré sú deltami postupne zanášané a vypĺňané. majú typický trojuholníkový tvar. Výplňová delta vnikla napríklad v ústí Amazonu a Nílu. Niektoré výplňové delty prechádzajú pomerne dlhým vývojom, dlhodobo zapĺňajú zálivy alebo sa spájajú do deltových nížin.
Výbehové delty sa formujú na rovných alebo vydutých pobrežiach, mimo záliv. Vytvárajú na nich typické polostrovy polkruhovitého tvaru. Niektoré delty vybiehajú do mora aj niekoľko desiatok kilometrov. Napr. koniec delty Mississippi leží v súčasnosti takmer 400 km od pobrežia, pričom naďalej rastie. Narastanie výbehových delt možno pozorovať prakticky už v priebehu niekoľkých mesiacov. Napr. delta kaukazskej rieky Terek rastie rýchlosťou 495 m za rok.
Výplňovo-výbehové delty sú na Zemi veľmi frekventované (napr. delta Pádu, Dunaja a Volgy). Najprv zapĺňali morské zálivy. Keď ich celkom vyplnili, pokračoval ich vývoj narastaním do priestoru otvoreného mora.
Estuár je lievikovité vyústenie rieky do mora, ktoré je v dosahu slapových pohybov (prílivu a odlivu). Počas prílivu vniká slaná morská voda hlboko do estuára a zapríčiňuje zdvíhanie hladiny vody. Na severnej pologuli sa prílivový prúd pohybuje pri ľavom brehu rieky, odlivový pri pravom. Odlivová vlna odnáša nánosy, ktoré v estuáre uložila rieka. Vyprázdňuje ho a prehlbuje jeho dno. Estuáre sú časté v ústiach britských a severonemeckých riek. Napríklad v estuáre rieky Labe sa príliv prejavuje až vo vzdialenosti 148 km od pobrežia.
Ďakujem za pozornosť
