ÚZKOSŤ U DETÍ. Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Slovenskej jednoty 29, Košice

Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Slovenskej jednoty 29, 040 01 Košice

Metodický materiál pre učiteľov ZŠ a SŠ

ÚZKOSŤ U DETÍ Úzkosť je základný stav ľudskej existencie. Bez úzkosti nemôžeme viac menej byť, pretože nemať žiadnu úzkosť je nerealistické a priamo životu nebezpečné. Úzkosť nás motivuje k zvládaniu reálnych nebezpečenstiev, chráni nás aj pred príliš odvážnymi činmi, ktoré by možno boli nad naše schopnosti (Morschitzky, 2014). Úzkosť a strach zaraďujeme medzi emócie, preto majú pre jedinca motivačnú silu a uľahčujú adaptáciu na nové podmienky života. Strach sa definuje ako nepríjemný prežitok viazaný na určitý objekt alebo situáciu, ktoré v jedincovi vyvolávajú obavu z ohrozenia. Je teda reakciou na známe nebezpečenstvo a má signálnu a obrannú funkciu. Pre úzkosť je typické, že si bližšie neuvedomujeme konkrétny objekt alebo situáciu, ktorú ju vyvolávajú, a býva sprevádzaná napätím, bezradnosťou a príp. aj panikou. Je teda reakciou na tušené a neznáme nebezpečenstvo a býva nepríjemnejší ako strach a očakávanie nepríjemnej udalosti je horšia než udalosť sama. Úzkosť a strach nejde presne oddeliť, pretože sa vzájomne podmieňujú a spolu splývajú (Vymětal, 2004). Každé vývinové štádium človeka – od narodenia po smrť – pozná svoje špecifické náročné situácie, obavy a strach. Umožňujú našu adaptáciu na podmienky života a tiež prispievajú k formovaniu osobnosti človeka. To, ako deti prežívajú a vyjadrujú emócie, je z časti určené vývinovou fázou, v ktorej sa nachádzajú, sčasti sa na upevňovaní týchto spôsobov prežívania a vyjadrovania emócií podieľajú aj reakcie druhých ľudí, rodina, kultúrne vplyvy a skúsenosti a skúsenosti z predchádzajúcej etapy života (Plummer, 2013). Celkovo je život dieťaťa plný zmien a období neistoty. Niektoré prinášajú vzrušenie, iné smútok, hnev či frustráciu alebo zmes všetkých pocitov, v ktorých sa ani samo dieťa nevyzná. Niektoré deti to môžu znášať dobre, pre iné môže aj malá zmena znamenať problém a stres. V ideálnom prípade by dieťa malo byť schopné vyrovnať sa s rôznou škálou emócií a vybudovať si emočnú odolnosť – efektívny systém emočnej regulácie, to znamená schopnosť usmerňovať a upokojovať emócie, aby nebolo neustále ničené nepríjemnými pocitmi. V mozgu sa nachádzajú dve oblasti dôležité pre rozvoj tejto sebaregulácie – amygdala a prefrontálny kortex. Ako uvádza autorka Kast-Zahn (2007) amygdala reaguje na nebezpečné záležitosti tak, že vlastne spustí alarm. Teda ešte predtým, než je dieťa schopné uvedomiť si, č o sa deje, jeho telo už zareagovalo. Nervové hormóny v krvi sa zvyšujú, dieťa zanecháva činnosť, ktorou sa zaoberalo a jeho mozog začína fungovať inak a je oveľa viac aktívnejší. Začína sa mu sťahovať svalstvo, zrýchľuje sa jeho tep. Dieťa môže začať kričať alebo sa stiahne do úzadia a až vtedy prenikne ten pocit do plného vedomia. Mozog začne porovnávať s už známymi a prežitými situáciami. A pokiaľ na základe skúseností zistí, že nebezpečenstvo nehrozí, amygdala sa opäť upokojí. Pokiaľ situácia pripomína niečo negatívne alebo nepríjemné, amygdala ostane aktívna. Všetko si pamätá a niekedy môže potlačiť aj funkciu predného mozgu. Ak nemá dieťa strach, keď jeho mozog pri nebezpečenstve nevysiela žiadne alarmy, je to nebezpečné. Mozog, najmä v období raného detstva sa vyznačuje schopnosťou prispôsobiť sa novým vplyvom a reagovať na ne a k dispozícii je množstvo prirodzených detských aktivít, ktoré podporujú proces prispôsobovania sa novým podnetom a regulovania vlastných emócií (Plummer, 2013).

Tel./Fax: 055/632 18 38

E-mail: [email protected]

Strana

1


Význam detstva pre formovanie osobnosti – predškolský vek Za kľúčové obdobie je považované celé obdobie predškolského veku, prvých 6 rokov života. Plummer (2013) tiež uvádza, že v prvých mesiacoch života sa u detí nedá veľmi hovoriť o úzkosti a strachu, pretože reakcie na ohrozujúce podnety sú nediferencované a ide skôr o vrodené reakcie. Vymětal (2004) hovorí o tom, že dieťa získava pocit základnej istoty na základe vzťahu k matke, utvára si dôveru vo svet, ktorý ona predstavuje, učí sa prijímať a prejavovať lásku. Úzkostnosť patrí k osobnostným rysom každého človeka. Čím je človek mladší, tým je bezbrannejší a závislejší na okolí. Preto sa u neho môže častejšie objavovať pocit ohrozenia, a tiež častejšie môže mať aj úzkostné prežívanie a správanie. V druhom roku dochádza u dieťaťa k rozvoju pohybových schopností, ktoré sú však menej obratné a presné. U niektorých detí možno pozorovať frustráciu, výbuchy hnevu, ak sa niečo nepodarí. Rodičia ich môžu okrikovať alebo ich dokonca fyzicky trestajú, namiesto toho aby odviedli pozornosť od vecí a činností, ktoré považujú za nežiaduce či nebezpečné. Viac bývajú trestané deti rodičov, ktorí sami pociťujú z rôznych dôvodov silnejšiu vnútornú tenziu, a keď dieťa potrestajú, uľaví sa im. Aj to môže byť zdrojom zúzkostňovania u detí. Do troch rokov sa u detí stretávame s reálnymi strachmi, ktoré získavajú na základe vlastnej skúsenosti so svetom. Boja sa podnetov silných, nezvyčajných, neznámych a matka im pomáha tento prirodzený strach prekonávať svojou prítomnosťou, poskytovaním ochrany, povzbudením a pokojným správaním. S rozvojom pohyblivosti, poznávacích procesov a reči sa detské videnie sveta veľmi rýchlo rozrastá a môže dieťa uvádzať do neistoty a zmätku. Preto sa u detí vo veku dvoch až tri a pol roka stretávame s rituálmi a rôznymi zvykmi, ktorými potvrdzujú svoju totožnosť, nadobúdajú nimi istotu a bránia sa nadmernej úzkosti. Ich bezprostredné životné prostredie by sa nemalo meniť a je dobré zaviesť vo fungovaní pravidelnosť. U najmenších detí ide prevažne o konkrétne a reálne strachy, ale od veku troch rokov sa u detí pozorujú strachy a úzkosti pochádzajúcich zo sveta ich predstáv a veľmi živej fantázie. Začínajú sa báť strašidiel, netvorov, preto je nevhodné deti strašiť, skôr sa vyhýbať dramatickým rozprávkam a týka sa to aj televíznych programov, ktoré u citlivejších detí vyvolávajú silnú odozvu strachu, príp. aj zvýšenie úzkosti. Deti aj dospelí sa radi boja, ale len vtedy, ak sú v bezpečnom prostredí. Ide tak o nácvik zvládania náročných situácií a utvárania odolnosti voči situáciám, ktoré tieto emócie môžu vyvolávať. Stres spojený s emocionálnym istením stimuluje a rozvíja emocionálne mozgové štruktúry. V tomto vývinovom období príliš nerozlišuje medzi svetom svojich fantázií a realitou, oboje splývajú. Neprežíva úzkosť a strach len ku vzťahu k vlastnej osobe, ale výrazne sa stotožňuje aj s okolím. V takých situáciách začne prejavovať aj obavy od druhého, napr. aj o hračky a zvieratá. V predškolskom období dochádza k mohutnému rozšíreniu slovnej zásoby a zdokonaleniu vetnej stavby, no niekedy sa objaví u dieťaťa koktanie, napr. aj po traumatickom náhlom úľaku alebo aj v nepokojnom prostredí zvýšenej úzkosti a vnútornej tenzie. Na vzniku tejto poruchy sa podieľa aj dispozičná zložka. Pri zvládaní záťažovej situácie je dieťa nesamostatné, vyžaduje pomoc a podporu dospelých. V tomto vývinovom období sa nehovorí o neuróze, skôr o neurotických stavoch, ktoré sú v priamej súvislosti s úzkosťou a strachom. Ich obrazy môžu byť rozmanité ako spomínané koktanie, nočné pomočovanie, plachosť, časté ľakanie sa, nechutenstvo, problémy so zaspávaním, nepokojný spánok, telesný nepokoj, plačlivosť, nesamostatnosť, neprimerané obavy. Čím úzkostnejšie prežije dieťa predškolský vek, s tým väčšou pravdepodobnosťou bude úzkostné aj v priebehu školského veku, v dospievaní a aj v dospelosti.

Tel./Fax: 055/632 18 38


Strana

2


Význam detstva pre formovanie osobnosti – školský vek a dospievanie U školákov je najčastejšou diagnostikovanou úzkostnou poruchou separačná úzkostná porucha, ktorá sa objaví po nástupe do prvej triedy. Tieto deti sa aj skôr báli byť doma samé a prejavovali nereálne obavy o blízke osoby, ktorých prítomnosť si neustále vyžadovali. Reagujú na nové prostredie školy úzkosťou, plačom, prípadne výbuchmi zlosti, výčitkami a vyhýbajú sa škole somatizáciou (zvracanie, bolesti brucha, zvýšená teplota apod.). Odolnejšie deti sa môžu brániť „šaškovaním“, čím vyvolávajú negatívny záujem učiteľa. Hlavným rysom v tomto období je podnikavosť, snaženie, potreba rozširovať sféru vlastného vplyvu a kompetencií a dosahovať uznanie, niekedy aj klamstvom, držia sa však skôr reality ako fantázie a vytvárajú si rôzne záujmy. Všeobecnou požiadavkou je vysoká výkonnosť, čo môže vo zvýšenej miere už vyvolať úzkosť a strach zo zlyhania. Menšie množstvo strachu výkon zlepšuje, je skôr motivačným činiteľom, čo ale platí len pri jednoduchých úkonoch. Väčšia úzkosť a strach môžu viesť k ochromeniu psychických funkcií a znižujú kvalitu a kvantitu výkonu. V extrémnych prípadoch sa následne využívajú primitívne a stereotypné spôsoby riešenia problémových situácií, napr. žiaci, ktoré sa pripravovali na skúšku pod vplyvom strachu a úzkosti si nedokážu nič vybaviť, sú zmätení, mlčia, pociťujú nevoľnosť a hanbia sa. Prejavy úzkosti a strachu súvisia aj s ich celkovou situáciou a postavením v triede a škole. Dieťa odmietané, zosmiešňované a druhými trápené býva zvýšene úzkostné a neurotické. Rovnako aj dieťa, ktoré je jedným z rodičov ponižované a porovnávané s úspešnejším súrodencom, môže dôjsť k vytvoreniu pocitu menejcennosti. Následné obdobie puberty je charakterizované ako obdobie hľadania, túžby, vnútorných neistôt a konfliktov. Psychologická problematika sa točí okolo sebahodnotenia a hľadania vzťahu k druhému pohlaviu a k dospelým. Ak je osobnosť dospievajúceho dlhodobo ponižovaná a skôr negatívne hodnotená, môžu sa vytvoriť trvalejšie poruchy sebahodnotenia v zmysle komplexov menejcennosti, kedy si človek neverí, je úzkostný a pociťuje závisť k iným vrstovníkom. Čím je dieťa zrelšie, tým väčší vplyv na to, ako interpretuje a reguluje svoje emócie, má jeho spôsob myslenia a hodnotenia situácie. Keď zažije nejaký stav nabudenia, napr. úzkosti, rozhliadne sa okolo seba a hľadá nejaké vysvetlenie, pričom čerpá z minulosti, zo svojich citových spomienok a významnú úlohu hrajú aj predstavy. Keď si predstavíme niečo desivé, bude odpoveď nášho tela takmer taká, ako by to, čo si predstavujeme, bolo aj naozaj skutočné. Je pravdou, že naše predstavy nás ovládajú rovnako ako realita, a niekedy aj viac. Nadmerne úzkostné deti Sú to deti nápadne hanblivé, utlmené, neprejavujú sa naplno, často nie sú schopné ukázať a uplatniť to, čo dokážu. Bývajú neisté, príliš perfekcionistické, majú zníženú sebadôveru. Rodičov často krát trápi, že sa to všetko premieta do ich výkonov. Dlhotrvajúce stavy úzkosti môžu byť aj vyvolávajúcim činiteľom zdravotných porúch a chorôb ako napr. astmatické, alergické ťažkosti, obezita a pod. (Stuchlíková, 2005). Podľa autorky Vágnerovej (in Stuchlíková, 2005) uvádza špecifické prejavy úzkostných detí:  cítia sa ohrozené aj v bežných situáciách (neprimerane okolnostiam),  majú sklon reagovať neprimeraným spôsobom, príliš intenzívne, prehnane, avšak zo svojho pohľadu adekvátne,  majú sklon očakávať nepríjemnú ohrozujúcu udalosť, sú utlmené svojimi strachmi, obavami a úzkostnými očakávaniami,

Tel./Fax: 055/632 18 38


Strana

3




cítia sa ohrození školou, úzkostnosť ich v škole obmedzuje, nedovoľuje im podávať výsledky odpovedajúce ich schopnostiam.

Stuchlíková (2005) ďalej uvádza, že úzkostný podklad môže mať aj agresivita. Úzkostné deti tak môžu ubližovať, aby prekonali svoju neistotu a dodalo im to potrebný pocit sebadôvery. Úzkosť sa môže transformovať aj do neprimerane silných pretrvávajúcich strachov a dieťa sa môže báť čohokoľvek. Dočasne sa môže na zvýšenej miere úzkosti podieľať aj nepríjemný zážitok či traumatizujúca udalosť, ktorú dieťa nedokáže a nevie spracovať. Zvládanie úzkosti Najlepšou prevenciou strachu a úzkostných stavov a reakciou je harmonické, pokojné prostredie, bezpečný domov, kde sa dieťa cíti isto a prijímané. Ďalej je to kvalitný vzájomný vzťah rodičov, ktorí na dieťa majú dostatok času, vychovávajú skôr neautoritatívne, ale dôsledne a z výchovných prostriedkov volia predovšetkým vlastný príklad a dohovor. Podstatná je aj emočná zložka, a to vnútorná stabilita, teda vytvorenie takého sebaponímania, ktorá obsahuje vedomie vlastnej hodnoty a zdravé sebavedomie. Matějček (in Vymětal, 2004) odporúča pri zvládaní strachu a úzkosti riadiť sa dvoma princípmi.  Prvý princíp je princíp poznania a znamená spoločne s dieťaťom zistiť, čo úzkosť a strach vyvoláva a zvyšuje. Necháme dieťa ich obavy popísať, pomenovať, nakresliť, pretože už ich zachytenie môže emóciu zoslabiť, dostáva sa pod istú kontrolu. Identifikácia strachu je v tomto smere jednoduchšie, keďže sa jedná o niečo konkrétne, na rozdiel od úzkosti, ktorá je neurčitá a iracionálna. Základným zmapovaním ich výskytu a sily sa môžeme dozvedieť, či sa týkajú situácie doma, mimo domu (škôlka, škola), rodiny a pod. a ďalej môžeme zistiť, o čo konkrétne sa jedná, pretože úzkosť sa môže premeniť v strach.  Druhý princíp, princíp konania je synonymom aktivity. Vyhýbanie a odkladanie úzkosť zvyšujú a strach upevňujú. Aktívne vyrovnávanie s úzkosťou a strachom znamená, že sa s pomocou dospelého vystavuje v malom, v znesiteľných dávkach, čím sa zvyšuje vnútorná odolnosť, no je potrebné dosiahnutý výsledok oceniť, pochváliť dieťa a ďalej ho povzbudiť, celkovo je nevyhnutné bezpečie prostredie a prítomnosť blízkej osoby. Plummer (2013) uvádza stratégie na zvládanie stresu a zmeny sa zameriavajú na to, aby sa dieťa: - dokázalo s daným problémom nejako vyrovnať – „Túto situáciu môžem zmeniť.“ - naučilo sa problém vnímať inak – „Je to predsa aj vzrušujúce.“ - naučilo sa problém tolerovať a prijať – „Je to síce ťažké, ale ja to zvládnem.“ 

Ďalším spôsobom podľa autorky je napr. aj relaxácia, kde zmyslom je zbaviť sa fyzického tlaku, emocionálne a psychicky sa uvoľniť a prijímať samých seba aj svoje pocity. Výsledkom účinnej relaxácie je spomalenie metabolizmu a zníženie krvného tlaku a frekvencie dýchania. Relaxácia vyvoláva subjektívny pocit pokoja a emočnej stability.  Dobrý spôsob ako zmierniť následky zvýšenej hladiny stresových látok predstavujú zábavné fyzické aktivity a hry. Šport či hra na čerstvom vzduchu, smiech – to všetko spôsobuje to, že sa v mozgu vylučujú látky navodzujúce pocit radosti a pohody. Detská hra patrí medzi dôležité prostriedky psychohygieny, pri ktorej sa zbavuje nadmernej úzkosti, strachu a pocitov menejcennosti. Ide predovšetkým o voľnú a fantazijnú hru, v ktorej dieťa

Tel./Fax: 055/632 18 38


Strana

4




 



 

nepríjemné pocity odblokuje a posilňuje vlastné sebauvedomenie. Skutočnosť, ktorá vyvoláva strach, možno zahnať, zničiť, zmeniť na nevinné a tak ich neutralizovať. Hladiny hormónov ako oxytocín a serotonín (hormón šťastia), ktoré pomáhajú uvoľniť sa, môžu byť rôzne v závislosti na tom, v akej miere sa im dostáva pozitívneho fyzického kontaktu. Keď do každodenného programu sa zaradia aj chvíľky venované masáži či dotykom ako objatie, deti sa následne lepšie sústredia, bývajú menej nervózne a agresívne, a tiež sa zlepšuje schopnosť empatie a tolerancie. Úzkosť má za dôsledok plytké a zrýchlené dýchanie, je teda dobré deti naučiť, aby aj v strese dýchali pokojne a dostali tak svoje telo do istej miery pod kontrolu a lepšie sa vyrovnajú s emóciami. Predstavivosť je cenný zdroj pre rozvoj kreatívneho myslenia, zdravej sebaúcty a schopnosti efektívne komunikovať s druhými ľuďmi. Imaginatívne a kreatívne hry znižujú hladinu chemických látok produkovaných pri strese a umožňujú tak lepšie zvládnuť stresové situácie. Stuchlíková (2005) tiež uvádza, že to ako rodičia reagujú na emócie dieťaťa, spoluutvára ich budovanie emočnej kompetentnosti. Akákoľvek snaha utíšiť predovšetkým silnú negatívnu emóciu, je pochopiteľná, no nie je tým, čo dieťaťu prospieva. Dieťa potrebuje svojim emóciám porozumieť, a potrebuje aj modely ako ich zvládať. Rovnako neproduktívna je aj tendencia rodičov emóciu zakazovať a za jej prejavy trestať. K pôvodnej negatívnej emócii sa pridáva ešte strach z potrestania. Ako vhodné sa javí zachytiť snahu týchto detí, pozitívne ich motivovať, všímať si úspechov, naopak príliš nezdôrazňovať prípadné neúspechy. Zároveň je vhodné veľmi opatrene vystavovať náročným situáciám pod dohľadom a tak ich postupne viesť k samostatnosti. Pri akútnych stavoch je potrebné, aby rodič ostal pokojný, hovoril vecne, pokojne, rozhodne a bol trpezlivý. Dôležité je pocity uznať, no v prípade výskytu nežiaduceho správania toto správanie nepodporovať (Reichlin, Winkler, 2010).

Chronická úzkosť a úzkostnosť ako pohotovosť k úzkostiam je skôr ovplyvniteľná dlhodobým výchovným procesom. Nie je možné celkom zmeniť osobnosť dieťaťa, ale možno viesť deti k tomu, aby čo najlepšie zvládali situácie, ktoré im život prinesie.

Vypracovala: Mgr: Lenka Čigášová

Použitá literatúra:      

Kast-Zahn, A.: Jak společne s dětmi zvládat výchovné krize. Brno: Computer Press, a. s. , 2007 ISBN978-80-251-15557-2 Morschitzky, H., Sator, S.: Deset tváři úzkosti. Praha: Portál, 2014 ISBN 978-80-262-0688-0 Plummer, D.: Učíme děti zvládat úzkost, obavy a stres: cvičení pro mladší školní věk. Praha: Portál, 2013 ISBN 978-80-262-0377 Reichlin, G., Winkler C.: Výchova dětí. 1000+1 rada pro každou situaci. Brno: Computer Press, a. s., 2010 ISBN978-80-251-1638-8 Stuchlíková, I. a kol.: Zvládaní emočních problému školáku. Pra´ha:Portál 2005 ISBN 80-7178-534-2 Vymětal, J.: Úzkost a strach u dětí. Praha: Portál, 2004 ISBN 80-7178-830-9

Tel./Fax: 055/632 18 38


Strana

5

ÚZKOSŤ U DETÍ. Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Slovenskej jednoty 29, Košice

Recommend Documents