Univerzita Palackého v Olomouci Filozofická fakulta, Katedra dějin umění Zuzana Ludiková Hortus Musarum dizertačná práca
Bratislava 2015
Školiace pracovisko Katedra dějin umění, Filozofická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci Školiteľ prof. PhDr. Ladislav Daniel, Ph.D.
Čestné vyhlásenie Čestne vyhlasujem, že predloženú prácu som vypracovala samostatne na základe mojich vedomostí a uvedenej literatúry.
V Bratislave, 11.11.2015
Obsah I. časť Úvodom ................................................................................................................................ 1 1. Uhorské kráľovstvo v dynastickej monarchii Habsburgovcov v 16. storočí ............. 7 1.a) Uhorský panovnícky dvor v dynastickej monarchii Habsburgovcov .......................... 13 1.b) Uhorská kráľovská rada ................................................................................................. 21 1.c) Snem, najmasovejší inštrument stavovskej obce ........................................................... 27 2.Miestodržiteľstvo ............................................................................................................. 2.a) Miestodržiteľ Alexej I. Thurzo ...................................................................................... 2.b) Miestodržiteľ arcibiskup, hlavný kancelár Pavol Várday .............................................. 2.c) Miestodržiteľ biskup, kancelár František Újlaky ...........................................................
32 38 44 49
3. Miestodržiteľ arcibiskup Mikuláš Oláh ....................................................................... 3.a) Rezidencie a panstvá Mikuláša Oláha ........................................................................... 3.b) Dvor Mikuláša Oláha ..................................................................................................... 3.c) Hospodárenie na majetkoch Mikuláša Oláha ................................................................ 3.d) Prešporský arcibiskupský palác počas korunovácie ......................................................
54 60 68 74 80
4. Miestodržiteľstvo uhorských záležitostí ........................................................................ 84 4.a) Sídla a dvor miestodržiteľa a administrátora biskupstva Pavla Abstemia ..................... 88 4.b) Sídla a dvor miestodržiteľa arcibiskupa Antona Vrančiča ............................................ 94 4.c) Záhrada múz miestodržiteľa, biskupa, prepošta Štefana Radéczyho ............................. 99 4.d) Sídlo a dvor miestodržiteľa biskupa Juraja I. Draskovicha Trakostyániho ................. 107 5. Záverom – alternatívy .................................................................................................. 5.a) Vlastníctvo a správa Prešporského hradu .................................................................... 5.b) Rodiace sa regionálne svetské centrum ....................................................................... 5.c) Rodiace sa regionálne cirkevné centrum .....................................................................
110 116 123 130
II. časť Dokumentácia 1. Posmrtný súpis Mikuláša Oláha v Prešporku ................................................................. 2. Posmrtný súpis Mikuláša Oláha v Trnave ...................................................................... 3. Zoznam dvora Mikuláša Oláha ....................................................................................... 4. Súpis Prešporského arcibiskupského paláca za Štefana Radéczyho ............................... 5. Posmrtné súpisy Juraja Draskovicha v Prešporku ........................................................... 6. Zoznam dvora Zachariáša Mossóczyho ..........................................................................
136 159 175 178 185 195
Obrazová príloha .............................................................................................................. 206 Pramene ............................................................................................................................. 233 Vydané pramene ............................................................................................................... 234 Literatúra ........................................................................................................................... 238 Zoznam tabuliek ................................................................................................................ Zoznam ilustrácií ............................................................................................................... Register mien ..................................................................................................................... Register miest ....................................................................................................................
262 262 265 269
Úvodom
„Uhorsko predstavuje svojou rozlohou i históriou najvýznamnejšiu krajinu cisára. Má natoľko rozmanité prírodné bohatstvo, že môže uživiť aj susedné krajiny. Hľadača pokladov odmeňujú bohaté zlaté a strieborné žily; skoro všetky kovy sa tu nachádzajú. V Uhorsku sa urodí množstvo ovocia a vína, mäsa, rýb a dobytka je dostatok. Ničím človek nestráda, a čo mu chýba, ľahko si zadováži od suseda. Takáto je situácia krajiny v mieri. Akýmkoľvek spôsobom praje príroda Uhrom, takým nepriateľom je ich šťastie, ktoré umožňuje požívať dary prírody, ale ich životy sú v stálom ohrození.“ 1 Koncom prvej tretiny 16. storočia nastali v Uhorskom kráľovstve rozhodujúce politické, vojenské a kultúrne zmeny. Územie sa stalo dejiskom osmanských dobyvačných záujmov, politické elity rozčlenili Svätoštefanskú ríšu na tri samostatne fungujúce štátne útvary. Krajiny, ktoré sa dostali na pohraničné územia veľkých štátnych útvarov Svätej rímskej ríše a Osmanskej ríše boli postavené pred značne obmedzené alternatívy obrany vlastnej existencie. Predstavy o obrane z vlastných zdrojov mali význam len na úrovni ilúzií. Prijatím habsburskej dynastie na uhorskom panovníckom tróne po bitke pri Moháči (1526) spojili uhorské stavy právneho dediča bývalej regionálnej ríše Uhorskej koruny s dynastickou monarchiou Habsburgovcov. 2 Prijatie cudzej dynastie však akceleroval rozporuplný stav, v ktorom obrana spoločných výsad uhorskej šľachty narážala na očakávanú a vymáhanú oddanú službu panovníkovi. Úsilie o stabilitu vlády rozdelenej medzi panovníka a stavy kládlo na obe strany rôzne ďalšie úlohy, v ktorých sa stretali záujmy a snahy kráľa a rozmanitých formácií stavovskej obce so zmierovacím či s opozičným naladením. Kolektívne vystupovanie stavov na snemoch zostalo základom zemského zákonodarného práva v opozícii voči centralizačným úsiliam habsburskej vlády. Snemy sa stávali udalosťami, na ktorých sa formovali normy politickej kultúry. V Uhorskom kráľovstve okrem počiatočných mesiacov vlády Ferdinanda I. panovníci dynastickej monarchie z pocitu nestability ich vlád obmedzili svoje pobyty v 16. storočí na 1
Z hlásenia benátskeho vyslanca Giovanniho Corrarosu v roku 1574. Ede Wertheimer, Magyarország állapota a XVI. és XVII. században a velenczei követ-jelentések alapján, Századok IX, 1875, č. 10, s. 659–666. 2 Kálmán Benda (ed.), Magyarország történeti kronológiája II. 1526–1848. 3. kiad., Budapest 1989. – Ignácz Acsády, Magyarország három részre oszlásának története. 1526–1608. A magyar nemzet története 5. Budapest 1897. – Ágnes Várkonyi R., Három évszázad Magyarország történetében. 1526–1790. I. A megosztottság évszázada 1526–1606, Budapest 1999. – Evans, R[obert] J[ohn] W[eston], The Making of the Habsburg Monarchy 1550–1700. An Interpretation. Oxford – New York 1979. – Jozef Baďurík – Peter Kónya (edd.), Slovensko v Habsburskej monarchii 1526–1918, Bratislava 2000. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 32–49.
1
účasť na snemoch. V neurčitom mocenskom priestore bez trvalej rezidencie a panovníckeho dvora osobnou prítomnosťou panovníka nadobúdali všetky udalosti v Uhorskom kráľovstve na krajinskom význame. Prítomnosť kráľa bola fyzickým vyjadrením lénnej závislosti a konštituovala vzťah kráľa a ďalších reprezentantov stavovskej obce na rôznych úrovniach. Spravidla starostlivo plánované a dlho pripravované ceremónie komunikovali sociálnu realitu. Ceremoniálnymi formalitami sa predvádzal symbolický čin, ktorý v praxi neznamenal len účelovú reprezentáciu so symbolickou a rituálnou dimenziou politiky, ale aj uplatňovanie samotného politického života v praxi. Pre človeka včasného novoveku mali zásadný význam rituálne formality nerozlišujúc medzi samotnou politikou a politickou kultúru. 3 Ochota vstupovať do verejného života otvárala možnosti uhorským reprezentantom pôsobiť v zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci zároveň. V personálnom zložení sa prekrývali vrcholné zemské inštitúcie. Aktívne politizujúci uhorskí magnáti pôsobili ako najvyšší úradníci, vytvárali kráľovskú radu, mali hlavné slovo na sneme, boli prísediaci zemských súdov a jeden z nich sa stával i miestodržiteľom kráľa. V časoch neprítomnosti zastupoval panovníka jeho miestodržiteľ, v krátkom 16. storočí v Uhorskom kráľovstve menovaný najskôr z radov uhorských stavov a až od poslednej tretiny zastával túto funkciu príslušník habsburského rodu. 4 Sprostredkovateľská funkcia miestodržiteľstva medzi panovníckym dvorom a rôznymi stavovskými združeniami mala najmä politický ráz, pochopiteľne nechýbala jej tiež kultúrna dimenzia. Prešporok sa postupne stal mestom s nezameniteľnými funkciami, ktoré nemohla nahradiť Viedeň a ani iné mesto, nakoľko sa stal centrom Uhorského kráľovstva (vystriedajúc Budín), sídlom uhorského kráľa a jeho miestodržiteľa (suplujúc Viedeň a Prahu), sídlom arcibiskupa (vystriedajúc Ostrihom) a čiastočným centrom arcidiecézy (spolu s Novými Zámkami) a tiež významom prevažujúci ďalšie hospodárske a kultúrne centrá Uhorského kráľovstva (predovšetkým Trnavu). V kontexte dynastickej monarchie Habsburgovcov, ktorá mala len
Kálmán Benda – Katalin Péter, Az országgyűlések a kora újkori magyar történelemben, Budapest 1987 (Előadások a Történettudományi Intézetben 6). – Géza Pálffy, A magyar országgyűlés helyszínei a 16–17. században. A szimbolikus politikai kommunikáció kora újkori történetéhez, in: István Bertényi et al., Rendiség és parlamentarizmus Magyarországon – A kezdetektől 1918-ig, Budapest 2013, s. 65–87. 4 Győző Ember, A helytartói hivatal történetéhez a XVI. században, in: Lajos Bernát Kumorovitz et al., Emlékkönyv Szentpétery Imre születésének hatvanadik évfordulójának ünnepére, Budapest – Pécs 1938, s. 142– 156. – Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 2), s. 110–121. 3
2
dve významné hlavné mestá Viedeň a Prahu, zostal Prešporok prvoradým provinčným mestom. 5 Prešporok sa vďaka nezameniteľnej pozícii v Uhorskom kráľovstve stal zároveň dejiskom nie len lokálneho a regionálneho, ale krajinského a monarchického významu a záujmu vladárskeho patronátu. 6 Za posledné desaťročie boli ozrejmené mnohé aspekty mocenskej reprezentácie panovníkov habsburského rodu v kontexte uhorskej štátnosti prostredníctvom korunovácií v Prešporku a v Šoproni, reprezentácie uhorskej spoločnosti na pohreboch panovníkov či ďalších ceremónií, účasti uhorských politikov na ríšskych snemoch či iných štátnických udalostiach, ako aj využívanie symbolov suverenity. 7 Predkladaný prehľad mapuje priestor umeleckej reprezentácie spojenej s držbou a výkonom moci na najvyššej úrovni v Uhorskom kráľovstve v krátkom 16. storočí. Aký priestor Jozef Fundárek, Bratislava – hlavné a korunovačné mesto starého Uhorska, Bratislava VII, 1971, s. 115–181. – Jozef Baďurík, Bratislava – hlavné a korunovačné mesto Uhorska v novoveku, Studia academia Slovaca XXX, 2001, s. 10–25. – Frederik Federmayer, Rody starého Prešporka. Genealogický rozbor obyvateľstva a topografia mesta podľa súpisu z roku 1624, Bratislava 2003. – Éva Lauter S., Pozsony városa új szerepben, in: Nóra G. Etényi – Ildikó Horn (edd.), Idővel paloták... Magyar udvari kultúra a 16 – 17. században, Budapest 2005, s. 144–171. – Jaroslav Pánek, Praha a České země v rámci Habsburské monarchie a římsko-německé říše v 17. a 18. století. Několik úvodních tezí k tematickému bloku příspěvků, Olga Fejtová – Václav Ledvinka – Jiří Pešek – Vít Vlnas (edd.), Dokumenta Pragensia. Barokní Praha – barokní Čechie 1620–1740. Sborník příspěvků z vědecké konference o fenoménu baroka v Čechách, Praha 2004, s. 335–339. 6 Thomas DaCosta Kaufmann, Court, Cloister and City. The Art and Culture of Central Europe 1450–1800, London 1995, s. 143. – Petr Fidler, Zur Deutung des Preßburger Maximiliansbrunnens, Ars XXXII, 1999, č. 1–3, s. 64–78. – Géza Galavics, Die Kunstlerische Reprasentation der Habsburger-Konigein Ungarn bis 1848, in: István Fazekas – Gábor Ujvary, Kaiser und Konig. Eine historische Reise. Osterreich und Ungarn 1526–1918, Budapest – Wien 2001,s. 9–18. 7 Géza Pálffy, Koronázási lakomák a 15–17. századi Magyarországon. Az önálló magyar királyi udvar asztali ceremóniarendjének kora újkori továbbéléséről és a politikai elit hatalmi reprezentációjáról, Századok CXXXVIII, 2004, č. 5, s. 1005–1101. – Géza Pálffy, Magyar címerek, zászlók és felségjelvények a Habsburgok dinasztikus-hatalmi reprezentációjában a 16. században, Történelmi Szemle XLVII, 2005, č. 3–4, s. 241–275. – Géza Pálffy, Návrh uhorských radcov na bratislavský korunovačný ceremoniál z roku 1561. Doteraz neznámy zásadný prameň k uhorským kráľovským korunováciám, Historický časopis LIV, 2006, č. 2, s. 201–216.– Géza Pálffy, Die Repräsentation des Königreichs Ungarn am Begräbnis Kaiser Maximilians II. in Prag 1577, in: Jiří Mikulec – Miloslav Polívka, (edd.), Per Saecula ad Tempora Nostra. Sborník prací k šedesátým narozeninám prof. Jaroslava Pánka, Praha 2007, s. 276–283. – Géza Pálffy, Nádasdy Tamás nádor a magyar királyok koronázási szertartásáról (1561), in: Tünde Császtvay – Judit Nyerges (edd.), Szolgálatomat ajánlom a 60 éves Jankovics Józsefnek, Budapest 2009, s. 305–310. – Géza Pálffy, Magyar Korona országainak koronázási zászlói a 16–17. században, in: Orsolya Bubryák (ed.), „Ez világ, mint egy kert…“ Tanulmányok Galavics Géza tiszteletére, Budapest 2010, s. 17–52. – Géza Pálffy, Magyarország elfeledett koronázóvárosa. Sopron aranykora a 17. században, Rubicon XXIV, 2014, č. 8, [online]. – Borbála Gulyás Huszár–török viadalok a szász választófejedelmi udvarban (1548, 1553), in: Orsolya Bubryák (ed.), „Ez világ, mint egy kert…“ Tanulmányok Galavics Géza tiszteletére, Budapest 2010, s. 95–106. – Borbála Gulyás Huszárok Prágában és Innsbruckban, törökök Drezdában – huszártornák a 16. századi Európában, in: Nóra Etényi G. – Ildikó Horn, Színlelés és rejtőzködés, A kora újkori magyar politika szerepjátékai, Budapest 2010, s. 273–290. – Borbála Gulyás, A török elleni harc megjelenítése a Habsburgok udvari ünnepségein a 16. században, in: Pál Ács – Júlua Székely (edd.), Identitás és kultúra a török hódoltság korában, Budapest 2012, s. 249–264. – Borbála Gulyás, „gegen den Bluedthunden und Erbfeindt der Christenhait", Thematisierung der Türkengefahr in Wort und Bild an den höfischen Festen der Habsburger in der zweiten Hälfte des 16. Jahrhunderts, in Robert Born – Sabine Jagodzinski (edd.), Türkenkriege und Adelskultur in Ostmitteleuropa vom 16. bis zum 18. Jahrhundert (Studia Jagellonica Lipsiensia 14.), Ostfildern 2014, s. 217–236. 5
3
predstavoval najvyššiu mocenskú ustanovizeň, ktorý by mohol byť tiež priestorom pre najvyššiu reprezentáciu v Uhorskom kráľovstve a aké nároky si kládli na sebareprezentáciu jej predstavitelia? Identifikované objekty v priebehu stáročí značne prestavali, stratili aj svoju pôvodnú funkciu. Impulz, zdroj a zmysluplné hranice k zostaveniu prehľadu poskytli jedinečné posmrtné súpisy rezidencií miestodržiteľov uhorských kráľov skoncipované úradníkmi najvyššieho uhorského finančného orgánu Uhorskej kráľovskej komory. Doplnené naratívnymi prameňmi a zmienkami rôznej povahy podávajú jedinečný obraz o prostredí spojenom s kľúčovými okamžikmi ustanovenia a vykonávania teritoriálnej vlády nad Uhorským kráľovstvom. Prehľad si nekladie za cieľ dať do kontrastu pôsobenie miestodržiteľov a poukázať na príbuzné či odlišné normy ostatnej časti spoločnosti v oblasti kultúrneho pôsobenia. Popisuje účinkovanie jednotlivcov v hodnosti miestodržiteľov s ich afinitami k predmetom umeleckej povahy. Niekoľko umeleckých artefaktov zaznamenaných v pozostalostiach miestodržiteľov a v ich testamentoch sa zachovalo do súčasnosti. V kontexte uhorských dejín umenia je to takmer ojedinelý jav. Kozmopolitný intelektuálny ruch v Prešporku po polovici 16. storočia bol zaznamenaný predovšetkým v kontexte básní opisujúcich pravidelné stretania intelektuálov v knižnici či pod korunou lipy rastúcej v záhrade egerského biskupa Štefana Radéczyho. 8 K nim boli priradené grafické portréty a emblematické epitafy členov krúžku, ale aj ďalších osobností profesijne či ľudsky spriaznených s nimi. 9 Diela, ktoré sa dostali do povedomia ako pamiatky veršovníkov Radéczyho krúžku sú v poslednom desaťročí interpretované v kontexte neformálnych sociálnych vzťahov, ktoré Tibor Klaniczay, Nicasius Ellebodius és poétikája, Irodalomtörténeti közlemények LXXV, 1971, č. 1–2, s. 24– 34. – Ágnes Ritoókné Szalay, Hortus Musarum. Egy irodalmi társaság emlékei, Budapest 1984. – Ágnes Ritoókné Szalay, „Nympha super ripam Danubii“: Tanulmányok a XV–XVI. századi magyarországi művelődés köréből, Budapest 2002 (Humanizmus és reformáció 28). – Györgyné Pajkossy, Ellebodius és baráti körének könyvei az Egyetemi Könyvtárban. „Nicasii Ellebodii Casletani et amicorum“, Magyar könyvszemle XCIX, 1983, č. 3, s. 225–242. – Zoltán Csehy, Radéczy István, a költő, Irodalomtörténeti közlemények CXV, 2011, č. 2, s. 217–224. 9 Árpád Mikó, Ianua Mortis, Nicasius Ellebodius (1535–77) síremléke. Adalék a Radéczi-kör műpártolásához, in: Géza Galavics – János Herner – Bálint Keserű (eds.), Collectanea Tiburtiana. Tanulmányok Klaniczay Tibor tiszteletére, Szeged 1990 (Adattár XVI–XVIII. századi szellemi mozgalmaink történetéhez 10), s. 419–429. – Géza Galavics, Személyiség és reneszánsz portré. Ismeretlen magyarországi humanista portré. Mossóczy Zakariás arcképe, in: ibidem, s. 401–418. – Géza Galavics, A magyar királyi udvar és a késő reneszánsz képzőművészet, in: Ágnes R[itoókné] Várkonyi (ed.), Magyar reneszánsz udvari kultúra, Budapest 1987, s. 228– 248. – Géza Galavics, The Hungarian Royal Court and Late Renaissance Art, Hungaria Studies X, 1995, č. 2, s. 307–332. – Géza Galavics, Martino Rota: Bildnis des Zacharias Mossoczy (1577) und das humanistische Portrat in Ungarn, Acta Historiae Artium LXII, 2001, č. 1–4, s. 65–81. – Géza Galavics, Die Kunstlerische Reprasentation der Habsburger-Königein Ungarn bis 1848, in: István Fazekas – Gábor Ujvary, Kaiser und König. Eine historische Reise. Osterreich und Ungarn 1526–1918, Budapest – Wien 2001,s. 9–18. 8
4
primárne neovplyvňoval výkon moci v stavovských organizáciách, ale vžitý konsenzus uplatňovaný v rituálnych gestách neskorého humanizmu.10 Humanistické idiómy mohli byť tiež príčinou, že tieto diela zostávali dlho mimo pozornosť (azda považované za importy) a neuvádzali ich v prehľadoch domácich dejín umenia. 11 Nebývalo intenzívny záujem služby vzdelaných ľudí pri dvore je interpretovaný najmä v kontexte osobných záujmov jednotlivých panovníkov, v ich reprezentačných nárokoch a propagandistických zámeroch uplatňovaných v kultúrnej politike dvora. 12 Väčšina reprezentantov uhorského humanizmu v druhej polovici 16. storočia bola v kontakte s cisárskym dvorom, výnimočne uprednostnili dvor sedmohradských kniežat. Diela, ktoré zanechali vyznievajú dištinktívnym jazykom ideológie neskorého humanizmu, ktorým sa vyčleňujú z pamiatok ostatnej produkcie domáceho prostredia. Humanistická kultúra a identita bola úzko previazaná s vystupovaním vo verejnom živote. Nebola vlastná výlučne vzdelancom. Bola dištinktívnym jazykom samotného panovníckeho dvora. 13
Árpád Mikó, Reneszansz, in: Géza Galavics – Ernő Marosi – Árpád Mikó – Tőnde Wehli, Magyar[orszagi] műveszet a kezdetektől 1800-ig, Budapest 2001, s. 212–316. – Árpád Mikó – Mária Verő (edd.), Mátyás király öröksége, Késő reneszánsz művészet Magyarországon (16–17. század) I–II (kat. výst.), Magyar Nemzeti Galéria 2008 (A Magyar Nemzeti Galéria kiadványai 2008/3). – Árpád Mikó, A Lasting Legacy. Renaissance Art in Hungary (15th–17th Centuries), The Hungarian Quarterly XLIX, 2008, č. 190, s. 68–78. – Árpád Mikó – Katalin Sinkó (edd.), Történelem-kép. Szemelvények múlt és művészet kapcsolatából Magyarországon, Budapest 2000 (A Magyar Nemzeti Galéria kiadványai; 2000/3). – Ivan Rusina (ed.), Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom, Bratislava 2009 (Dejiny slovenského výtvarného umenia). 11 Alžbeta Güntherová, Renesančne umenie na Slovensku, Pamiatky a múzeá IV,1955, č. 3, s. 97–114. – Géza Galavics, Magyarorszagi reneszansz es barokk. Művészettörteneti tanulmányok, Budapest 1975. – Ivan Rusina, Renesancia. Sochárstvo, Stanislav Šmatlák et al., Slovensko. Kultura I, Bratislava 1979, s. 726–733. – Ivan Rusina, Problémy slohovej interpretácie a periodizácie slovenského výtvarného umenia na prelome 16. a 17. storočia, Ars XI–XIV, 1977–1981, č. 1–4, s. 207–210. – Ivan Rusina, Renesančná a baroková plastika v Bratislave, Bratislava 1983. – Nóra Aradi et al., A művészet története Magyarországon, Budapest 1983. – Ján Bakoš (ed.), Problémy dejín výtvarného umenia Slovenska, Bratislava 2002, s. 120–144. – Zuzana Bartošová et al., Umenie na Slovensku. Stručné dejiny obrazov, Bratislava 2007. 12 Karl Vocelka, Život Karl Vocelka Habsburů. Kultura a mentalita jednoho rodu, Praha 2012. – Karl Vocelka, Habsburgvci v dejinách, Bratislava 2015. – Wilfried Seipel (ed.), Kaiser Ferdinand I. Das Werden der Habsburgermonarchie. Eine Ausstellung des Kunsthistorischen Museums Wien. Kunsthistorisches Museum 15. April bis 31. August 2003 (kat. výst), Kunsthistorisches Museum Wien 2003. – Eliška Fučíková a kol., Rudolf II. and Prague, The Imperial Court and Residential City as the Cultural and Spiritual Heart of Central Europe (kat. výst), Prague Castle 1997. – Lubomír Konečný et. al. (edd.), Rudolf II, Prague and the World. Papers from the International Conference, Prague 2 – 4 September, 1997, Prague 1998. – Jeroen Duindam, Problems and prospects for a "new" history of the court: the Habsburg Hofstaat in perspective, in: Václav Bůžek (ed.), Šlechta v habsburské monarchii a císařský dvůr (1526–1740), České Budějovice 2003 (Opera historica. Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis 10), s. 49–66. 13 Gábor Almási, A respublica litteraria és a császári udvar a 16. század második felében, Aetas XX, 2005, š. 3, s. 22–55. – Gábor Almási (rec.), Visser, Arnould Silvester Quartus. Joannes Sambucus and the Learned Image. The Use of the Emblem in Late-Rennaissance Humanism. Leiden. 2005, Magyar könyvszemle CXXIV, 2008, č. 3, s. 360–362. – Gábor Almási, The Uses of Humanism. Andreas Dudith (1533–1589), Johannes Sambucus (1531– 1584), and the East Central European Republic of Letters, Leiden 2009 (Brill’s Studies in Intellectual History 185). – Géza Pálffy, Die Repräsentation des Königreichs Ungarn am Begräbnis Kaiser Maximilians II. in Prag 1577, in: Jiří Mikulec – Miloslav Polívka, (edd.), Per Saecula ad Tempora Nostra. Sborník prací k šedesátým narozeninám prof. Jaroslava Pánka, Praha 2007, s. 276–283. 10
5
Dlho hľadané východisko k spracovaniu témy zostalo v prozopografickom názore, ale pozmenenom na výber v sfére spojníc Uhorského kráľovstva a cisárskeho dvora, či panovníka dynastickej monarchie a jeho dvora namiesto vžitého okruhu veršovníkov. Starostlivá voľba vhodných kandidátov reprezentácie panovníka a dvora bola tou doposiaľ prehliadanou investíciou, ktorú možno dať do súvislosti s vyzdvihovanými stavenými úpravami Prešporského hradu, darovanej fontány na hlavnom námestí korunovačného mesta ako aj efemérnych dekoračných úprav spojených s prítomnosťou panovníka na snemoch a korunovačných slávnostiach v kruhu uhorských poddaných. Nutnosť uchopiť tému formou sondy v perspektíve kontextu Uhorského kráľovstva v dynastickej monarchii Habsburgovcov vyvolal záujem o nesúrodý názor na sledované diela v sústave ostatných ťažiskových tém umeleckej produkcie v období neskorej renesancie v Uhorskom kráľovstve. Popis umeleckých centier v príbuznej politickej situácii odkryl šírku možností sledovaných tém. 14 Formálnu štruktúru inšpirovala monografia regiónu s rozhodujúcim významom. 15 Len vďaka ľudsky príťažlivému, prajnému a trpezlivému prof. Ladislavovi Danielovi mohla dospieť sonda do predloženej podoby, ktorej obsahovú stránku usmerňoval autor mnohých objavných tém z uhorského neskorého humanizmu Árpád Mikó a Géza Pálffy kladúci dôraz popri vlastných témach mať na zreteli celok.
Jaroslava Hausenblasová, Ferdinand I. a pražský humanistický okruh. Několik poznámek k problematice panovnického mecenátu kolem poloviny 16. století, Acta Universitatis Carolinae. Historia Universitatis Carolinae Pragensis XLVII, 2007, č. 1–2, s. 89–97. – Thea Vignau-Wilberg, Europa zu Hause: Niederländer in München um 1600 (kat. výst.), Staatlichen Graphischen Sammlung München 2005. – Piotr Oszczanowski, The Art Collection at the Garden of Laurentius Scholtz the Elder in Wroclaw, Studia Rudolphiana VI, 2006, s. 36– 44. – Ondřej Jakubec, Kulturní prostředí a mecenát olomouckých biskupů potridentské doby. Umělecké objednávky biskupů v letech 1533–1598, jejich význam a funkce, Olomouc 2003. – Ondřej Jakubec, Kultura a umění na pozdně renesančním dvoře olomouckých biskupů. Jejich vztahy k rudolfínské Praze a dalším uměleckým evropským centrům, Studia Rudolphina IV, 2004, č. 1, s. 17–27. Len pre nedostatok časového priestoru zostal bokom záujem v predkladanej práci venovať pozornosť povahe kontaktov s pápežskou kúriou napriek dôležitosti témy. 15 Ivo Hlobil – Eduard Petrů, Humanismus a raná renesance na Moravě, Praha 1992. – Ivo Hlobil – Eduard Petrů, Humanism and the early Renaissance in Moravia, Olomouc 1999. 14
6
1. Uhorské kráľovstvo v dynastickej monarchii Habsburgovcov v 16. storočí „Druhý zákonný článok z roku 1546 je o božom hneve, je dôvodom, pre ktorý Uhorsko nie je oslobodené. Myslíme si, že Jeho Veličenstvo správne a múdro postupovalo, keď aktuálne neuviedlo dôvod, pre ktorý usilovné a starostlivé úsilie zamerané na oslobodenie Uhorského kráľovstva neviedlo k vytúženému výsledku. 1.§ Dalo by sa uviesť mnoho rozličných príčin vyplývajúcich z ľudskej povahy, smrteľníkom sa všetko deje z božej vôle, preto, zdá sa, čo sa odohralo mimo očakávania a plánov navzdory najúctyhodnejších opatrení a najmúdrejších zámerov Jeho Veličenstva, možno prisúdiť len pomstychtivému božiemu hnevu, ktorý má oprávnene ťažké srdce pre hriechy tohto národa.“ 1 Uhorské kráľovstvo (Uhorská koruna) v neskorom stredoveku zaberalo územie temer celej Karpatskej kotliny. Panovníci tohto regiónu spravovali cez rôzne menšie únie monarchiu riadenú kráľovským dvorom sídliacim prevažne v Budíne. Pod trvalú nadvládu uhorských kráľov sa v 12. storočí dostala Dalmácia a Chorvátske kráľovstvo. Tieto dve krajiny však uhorskí panovníci nezačlenili do svojho kráľovstva, ale spravovali samostatne ako Chorvátsko-dalmátsky banát. Formálne tvorili síce personálnu úniu, avšak vzhľadom na priepastné územné, demografické a ekonomické rozdiely v praktickom význame kontakt týchto krajín nebol založený na paritnom systéme. Úniu kráľovstiev spravoval panovník prostredníctvom jednej politickej elity. V rovnakom storočí sa súčasťou únie stali i provincie Bosna či Raška (lat. Rama) a v nasledujúcom i Srbsko (lat. Servia), Galícia inak Halič (lat. Galitia), Vladimírsko inak Volhínia či Lodoméria (lat. Lodomeria), Kumánsko (lat. Cumania) a Bulharsko (lat. Bulgaria). Tieto krajiny či provincie sa v skutočnosti stávali len na krátky čas získaným územím Uhorského kráľovstva, avšak uhorskí králi si na ne trvalo nárokovali a nepretržite ich uvádzali i vo svojej titulatúre uhorských kráľov. 2
1
„1546. évi II. törvénycikk hogy Magyarország nem szabadul föl, annak az oka: Isten haragja Véleményük szerint akkor is helyesen és bölcsen járt el Ő felsége, a midőn ezúttal mellőzte annak a fölemlítését, hogy miért történt az, hogy Ő felségének Magyarország felszabadítására fordított oly buzgó és aggódó törekvései nem vezethettek az óhajtott eredményre.1. § Ámbár ennek a dolognak az emberi természetből következtethető sok és különféle okát lehetne felhozni, mindamellett, minthogy a halandókon egyedül a mindenható Isten akaratából esik meg minden, ennélfogva úgy látszik, hogy mindaz, a mi Ő felségének a tiszteletre legméltóbb intézkedései és legbölcsebb szándékai ellenére többnyire minden várakozáson és minden számításon kívül következett be, egyedül a mindenható Isten bosszuló haragjának tulajdonítható, a ki tudniillik a nemzetre, ennek bűnei miatt, méltán neheztel.“ Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526–1608. Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526–1608. törvényczikkek, Budapest 1899 [online]. 2 Pál Engel, Szent István birodalma. A középkori Magyarország története, Budapest 2001 (História könyvtár. Monográfiák 17). – Pál Engel – Gyula Kristó – András Kubinyi, Magyarország története 1300–1526, Budapest 1998, s. 9–31.
7
Značný územný nárast v 15. storočí si vynútil zavedenie zložitejšej správy krajiny. Odľahlé Sedmohradsko (lat. Transilvania) a Slavónia inak Slavónsko (lat. Scalvonia), napriek vlastnej správe vedenej sedmohradským vojvodom a slavónskym bánom, boli začlenené do Uhorského kráľovstva. Sedmohradsko sa však stalo znepriatelenou časťou a osmanským vazalom koncom 1. polovice 16. storočia a o štvrťstoročie neskôr Slavónia súčasťou Chorvátskeho kráľovstva. 3 Králi jagelovskej dynastie, ktorých vláda trvala v období medzi rokmi 1490 – 1526, riadili monarchiu Uhorského kráľovstva a Koruny Království českého čiže Korunu kráľovstva českého (Českú korunu) predovšetkým z budínskeho dvora. V rozhodujúcej bitke pri Moháči v roku 1526, v ktorej padol i samotný panovník Ľudovít II., skončila ich nadvláda v strednej Európe. 4 Arciknieža Ferdinand Habsburg sa mohol stať kráľom Koruny kráľovstva českého a Uhorského kráľovstva len s podporou šľachty. Stavy mali výsadu voľby kráľa a trón mohol zaujať len zvolený kráľ (electus rex). Značné nezhody pri tom v týchto krajinách spôsobovala dilema medzi touto výsadou a dedičnými nárokmi, ktoré presadzoval habsburský rod. 5 Vnukov rímskonemeckého cisára Maximiliána I. nevychovávali spoločne, ale Karola v Bruseli a Ferdinanda v Madride. Následníctvo trónu z praxe primogenitúry uplatňovanej Habsburgovcami zaisťovalo vládu staršiemu zo súrodencov, Karolovi. 6 V rakúskych dedičných krajinách bola situácia rozdielna. Maximilián I. odkázal obom vnukom v testamente rakúske územia bez toho, aby ich rozdelil (1518). Zároveň, svadobná zmluva medzi Habsburgovcami a Jagelovcami (1515) budúcemu manželovi Anny Jagelovskej, českej a uhorskej princeznej zabezpečovala rakúske dedičné krajiny. Bratia uzatvorili dohodu o rozdelení rakúskych dedičných krajín na ríšskom sneme vo Wormse (1521). V duchu posledného odkazu Maximiliána I. postúpil Karol V. španielskemu infantovi, arcikniežaťu Ferdinandovi polovicu územia, teritoriálne odľahlejšieho od Svätej rímskej ríše, tzv. dolnorakúske krajiny predstavujúce Horné a Dolné Rakúsko s hlavnými zemskými Géza Pálffy, Horvátország és Szlavónia a XVI–XVII. századi magyar királyságban, Fons IX, 2002, č. 1–3, s. 107–121. 4 Jaroslav Boubín, České země za vlády Jagellonců (1471–1526), in: Jaroslav Pánek – Oldřich Tůma (edd.), Dějiny českých zemí, Praha 2008, s. 135–145. – Zdeněk Vybíral, Bitva u Moháče. Krvavá porážka uherského a českého krále Ludvíka Jagellonského v boji s Osmany 29. srpna 1526, Praha 2008. 5 Jaroslav Pánek, Český stavovský stát v habsburské ménarchii (1526–1620), – in: Jaroslav Pánek – Oldřich Tůma (edd.), Dějiny českých zemí, Praha 2008, s. 149–177. – Jaroslav Pánek, Königswahl oder Königsaufnahme? Thronwechsel im Königreich Böhmen an der Schwelle der Neuzeit, – in: Wolfgang E. J. Weber (ed.), Der frühmoderne Staat in Ostzentraleuropa. II, Augsburg 2000 (Documenta Augustana 2.), s. 37– 52. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 252–265. 6 Petr Vorel, Vznik, rozvoj a první krize podunajské monarchie, – in: Václav Veber, (ed.), Dějiny Rakouska, Praha 2002, s. 199–286, cit. s. 212–215. 3
8
mestami Linz a Viedeň, vnútornorakúske krajiny s kniežatstvami Korutánsko s hlavným zemským mestom Klagenfurt, Štajersko s hlavným zemským mestom Graz a časť Kraňska s Ľubljanou. 7 Arciknieža Ferdinand sa stal samostatným vladárom a v Linzi uzatvoril manželstvo s Annou Jagelovskou. Vzápätí získal Ferdinand ďalšie územia v Kraňsku a časť Adriatika s Istrijským grófstvom a Triestom, s Goríciou a s Gradiškom a Karol V. ho vymenoval za svojho miestodržiteľa v hornorakúskych krajinách, ktoré predstavovali Tirolsko s hlavným zemským mestom Innsbruck, Predné Rakúsko a Württemberg v južnom Nemecku. Počiatočné roky vlády Ferdinanda reálne ohrozovala sociálna revolta a neprijímanie vlády arcikniežacieho dvora. Riešenie našli súrodenci v prenechaní vlády Ferdinandovi aj v Tirolsku a v Prednom Rakúsku – ovládanom skôr Karolom V. – nevynímajúc dedičné nároky (1525). Arciknieža Ferdinand získal tým vládu nad všetkými rakúskymi dedičnými krajinami. 8 České stavy neuznali dedičné nároky Anny Jagelovskej, prostredníctvom ktorých mali prijať arciknieža Ferdinanda za českého kráľa. Ferdinanda si však zvolili za kráľa 23. októbra v roku 1526. Stavy moravské, sliezske, Horných a Dolných Lužíc odmietali výsledky volieb českých stavov v prospech Ferdinanda, čím zároveň odmietali prijať nadradenosť českých stavov, uznali však dedičné práva Anny Jagelovskej. 9 V histórii Uhorského kráľovstva nastala situácia porovnateľná s paralelnou vládou Mateja Korvína a Vladislava Jagelovského v Korune kráľovstva českého. Sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského ako i rakúske arciknieža, českého kráľa Ferdinanda I. si stavy zvolili za kráľov Uhorského kráľovstva za rovnakých právnych okolností a korunovali ich Svätoštefanskou korunou. 10 Jána Zápoľského si stavy zvolili 10. novembra v roku 1526 a deň nato korunovali za uhorského kráľa menom Ján I. podľa tradície na mieste uhorských korunovácií v Stoličnom Belehrade. 11 Právny rámec zabezpečovali z habsburského stanoviska Ferdinandovi I. dedičné zmluvy (1463, 1491, 1506) či, rovnako ako v Korune kráľovstva českého, dvojnásobné viedenské zásnuby a z toho plynúce dedičné nároky Anny Jagelovskej (1515). Arciknieža, českého kráľa Ferdinanda I. zvolili stavy na uhorskom sneme 16. decembra v roku 1526 vo františkánskom 7
Vorel, Vznik, rozvoj (pozn. 6), s. 199–286. Ibidem, s. 212–215, s. 219–221. 9 Pánek, Český stavovský (pozn. 5), s. 149–177. – Pánek, Königswahl oder Königsaufnahme (pozn. 5), s. 37–52. 10 Vilmos Fraknói – Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel, Budapest 1874 (Series III/A in c-C, Vol I. 1526–1606), s . 11–30. – Boubín, České země (pozn. 4), s. 135–145. 11 Fraknói – Károlyi, Monumenta comitialia (pozn. 10), s. 11–30. 8
9
kláštore v Prešporku za uhorského kráľa a 3. novembra v roku 1527 ho korunovali v Stoličnom Belehrade. 12 V čase nástupu Ferdinanda I. na uhorský trón tvorilo súčasť Uhorského kráľovstva Chorvátske kráľovstvo, Slavónia a Sedmohradské kniežatstvo, ktoré viedli vlastné snemy. Čelní predstavitelia Chorvátskeho kráľovstva 1. januára 1527 hlasovali za Ferdinanda I. na mimoriadnom, v histórii skôr ani neskôr nezopakovanom volebnom sneme Chorvátov. Slavónci v reakcii na tento snem o týždeň neskôr si zvolili Jána Zápoľského. 13 Ján Zápoľský bol od roku 1510 vojvodom Sedmohradska. Navyše v občianskej vojne, ktorá sprevádzala rozdelenie Uhorského kráľovstva medzi dvoch kráľov, sa pre Jána I. stalo Sedmohradsko na určitý čas útočiskom. Neúspech pri obliehaní Viedne osmanskými vojskami v roku 1529 viedlo k začleneniu Sedmohradska do Osmanskej ríše. Po porážke pred Viedňou Sulejman II. nechal v Budíne na pomoc Jánovi I. vojsko. Politické rozčlenenie územia stredovekého Uhorského kráľovstva sa stalo rovnako zjavným ako neudržateľnosť samostatnosti Sedmohradského kniežatstva. Novou vojnovou stratégiou presadzovanou velením Osmanskej ríše – namiesto vojnových ťažení nasmerovaných proti mocenským centrám (1526, 1529, 1532, 1541, 1543) sa stalo postupné podmaňovanie uhorského územia, až po definitívne obsadenie Budína v roku 1541, dovtedy najvýznamnejšej pevnosti smerom k Viedni. 14 Ferdinand I. sa pokúšal dobiť Budín bezúspešne. Celková situácia sa stavom javila bezvýchodisková, ako to vyplýva z úvodu citovaného článku zo zákonov ustanovených v z roku 1541. Ferdinand I. vládol územne značne zdecimovanému Uhorskému kráľovstvu, avšak jeho obrana nadobúdala význam z hľadiska Viedne, v širšom meradle i rakúskych dedičných krajín, Koruny kráľovstva českého a napokon i Svätej rímskej ríše. 15 Ferdinanda I. zvolili za nemeckého kráľa v Kolíne nad Rýnom v roku 1531, avšak cisársku hodnosť získal až v roku 1558 vo Frankfurte nad Mohanom po abdikácii Karola V. v roku 1556. 16 Vtedy sa dostali pod vládu Ferdinanda I. dedičné rakúske krajiny, Koruna kráľovstva
12
Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 5), s. 52–59. – Fraknói – Károlyi, Monumenta comitialia (pozn. 10), s. 37– 44. 13 Szabolcs Varga, Az 1527. évi horvát-szlavón kettős „királyválasztás“ története, Századok CXLII, 2008, č. 5, s. 1075–1134. 14 Pál Török, I. Ferdinánd konstantinápolyi béketárgyalásai 1527–1547, Budapest 1930 (Értekezések a történeti tudományok köréből XXIV / 12). – Ferencz Salamon, Magyarország a török hódítás korában. 2. jav. kiad., Budapest 1886, s. 190–205. 15 Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 5), s. 69–74. 16 Václav Bůžek, Symboly rituálu. Prohlášení Ferdinanda I. césařem ve Frankfurtu nad Mohanem, in: Verba in imaginibus. Františku Šmahelovi k 70. narozeninám. K vydání připravili Martin Nodl a Petr Sommer ve spolupráci s Evou Doležalovou, Praha 2004, s. 159–167. – Alfred Kohler, Ferdinand I. 1503–1564. Fürst, König und Kaiser, München 2003, s. 262.
10
českého, Uhorské kráľovstvo a Svätá rímska ríša. Súbežne s tým sa iberské, italské, nizozemské a zaoceánske územia dostali pod správu španielskej vetvy Habsburgovcov počínajúc vládou Filipa II. 17 Rakúskou vetvou Habsburgovcov ovládané súštátie malo formu dynastickej monarchie zloženej zo Svätej rímskej ríše, dedičných rakúskych krajín, Koruny kráľovstva českého a Uhorského kráľovstva. Územia Svätej rímskej ríše boli spravované v jednej desiatke obvodov (Reichskreis) spolu s rakúskymi a burgundskými územiami a so Savojskom, dedičné rakúske krajiny predstavujúce menšie celky boli spojené do jedného obvodu (Österreichischer Reichskreis). Správna reforma v prvej tretine 16. storočia sa rovnako nedotkla území Čiech, Švajčiarska a ani Uhorska. 18 Koruna kráľovstva českého existovala v zložení Českej koruny súperiacej o nadradenosť so Sliezskym kniežatstvom, ďalej Moravského markgrófstva, markgrófstva Horných Lužíc a markgrófstva Dolných Lužíc. Mali vlastné správy a ich stavy si úzkostlivo strážili miestne výsady. Stavovská obec Koruny kráľovstva českého ponímala vedľajšie krajiny v lénnej závislosti, ostatné chápali Čechy len ako súčasť federácie rovnoprávnych celkov. Sformuloval sa však vzťah Koruny kráľovstva českého a Svätej rímskej ríše. Český kráľ sa stával jedným z kurfürstov, ale nepodliehal ríšskym ustanoveniam a nepodieľal sa na ríšskej vláde. Korunu kráľovstva českého riadili stavy vlastnými právami na základe vlastnej stavovskej štruktúry. Do sústavy dedičných rakúskych krajín bola Koruna kráľovstva českého začlenená až koncom 16. storočia ustanovením Prahy rezidenčným mestom panovníka. 19 Habsburgovci v novoveku udržiavali kontrolu nad Ríšou pomocou centralizačných reforiem a doviedli ju až k absolutistickej vláde. Ríšska idea, založená na božskom pôvode a majestáte cisára, podporovala ideál jednoty kresťanstva a posvätnosti Ríše. Moc charakterizoval ideál panovníckej zvrchovanosti a mravná sila ríšskej idei. Ďalším aspektom chápania panovníckej moci si Habsburgovci budovali dynastický mýtus zbožnosti a apoteózou ich nárokov na moc sa stalo stotožnenie sa s vecou katolicizmu. 20 Uhorské politické elity motivovala vízia a túžba po zjednotení vlasti a udržanie si kresťanskej identity. 21
17
Alfred Kohler, Vom Habsburgischen Gesamtsystem Karls V. zu den Teilsystemen Philipps II. und Maximilians II., in: Friedrich Edelmayer – Alfred Kohler (edd.), Kaiser Maximilian II. Kultur und Politik im 16. Jahrhundert, Wien 1992, s. 13–37. 18 R(obert) J(ohn) W(eston) Evans, Rudolf II. a jeho svět. Myšlení a kultura ve střední Evropě 1576–1612, Praha 1997, s. 41–63. 19 Evans, Rudolf II. (pozn. 18), s. 41–63. – Petr Maťa, Svět české aristokracie (1500–1700), Praha 2004 (Edice Česká historie 12), s. 52–66, s. 364–378. 20 Evans, Rudolf II. (pozn. 18), s. 41–63. – Jiří Hrbek, České barokní korunovace, Praha 2010 (Knižnice Dějin a současnosti; sv. 38), s. 17–28. 21 Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 5), s. 333–338.
11
Obrana kresťanstva sa stala hlavným mravným zdôvodnením panovníckej moci v očiach uhorskej spoločnosti a účinkovaním miestodržiteľov prelátov jej skutočne prisúdili autoritu vedúcich myšlienok.
12
1.a) Uhorský panovnícky dvor dynastickej monarchie Habsburgovcov
„Mudry a opatyrny pany a susedy mojy myly! Przal bich vassym mylostem vseczko dobry. Novyny jyne psaty nevym, nez ze kral jeho milosti tahne veliku moczy a v Wydny jest lydy XXXVI tisicz. V sobothu Tureg ve dvu mystch jest zed zvirhyl a strm jest uczynyl y prohral. Bochda budem myty Wyden, pokud kral jeho milost prozyjede, a bohda jystye bythvu mu da a z bozy pomoczy kral jeho milost Whersku zemy y jyne podane zahova y obrany. Protoz pysy, abyste se vedely czym spravyty. Jyne novyny lystu tehoto ukazateli povy.“ 1 Prijatím vlády v rakúskych dedičných krajinách vyvstala pred Ferdinandom I. otázka voľby rezidenčného mesta. Španielsky infant vyrastal v Španielsku a v Nizozemsku. Prevzatie starootcovského dedičstva Maximiliána I. sprevádzali v rakúskych dedičných krajinách nepokoje. Nespôsoboval to prehodnotený význam skorších panovníckych sídiel Budína či Prahy, určenie Viedne ovplyvňovali okrem mocenskej situácie a politickej atmosféry predovšetkým vojenské udalosti. Voľbu samotnej Viedne tiež spochybňovalo, ale zároveň aj odôvodňovalo obliehanie mesta osmanskými vojskami v rokoch 1529 a 1532. 2 Do úvahy mohli skôr prichádzať okrem Viedne ležiacej blízko nebezpečného pohraničia sídelné mesto cisára Maximiliána I. Innsbruck a ďalším zvažovaným mestom mohol byť Linz, niekdajšie sídlo rímskeho cisára a rakúskeho arcivojvodu Fridricha III. 3 Po úspešných voľbách v Čechách sa Ferdinand I. 1. decembra 1526 zaviazal českým stavom, že za sídelné mesto si vyberie Prahu, rodné mesto manželky kráľovnej Anny Jagelovskej. 4 Ferdinand I. výstavbou Belvederu na Hradšíne demonštroval pred ríšskymi stavmi v bývalom cisárskom meste svoje cisárske postavenie. 5 Podobne i výberom pohrebiska bývalých cisárov v Katedrále sv. Víta zdôrazňoval kontinuitu tradície. 6 A v roku 1558
List kapitána Martina Holého z Hradnej rade mesta Trnavy o obliehaní Viedne Turkami. Podľa Trnava, ŠOA, Misilles, 1527–1529. Branislav Varsik, Slovenské listy a listiny z XV. a XVI. storočia, Bratislava 1956, s. 139, no. 46. 2 Andreas Weigl, Frühneuzeitliches Bevölkerungswachstum, in: Karl Vocelka – Anita Traninger (edd.), Wien. Geschichte einer Stadt. Bd. 2. Die frühneuzeitliche Residenz (16. bis 18. Jahrhundert), Wien – Köln – Weimar 2003, s. 109–131. 3 Petr Vorel, Vznik, rozvoj a první krize podunajské monarchie, – in: Václav Veber, (ed.), Dějiny Rakouska, Praha 2002, s. 199–202. 4 Vorel, Vznik, rozvoj (pozn. 3), s. 228–230. 5 Jan Bažant, Pražský Belvedér a severská renesance, Praha 2006, s. 237–248. 6 Milena Bravermanová, Pohřby Habsburků ve Svatovítské katedrále, in: Klára Benešovská, et al., Příběh Pražského hradu, Praha 2003, s. 313–320. – Géza Pálffy, Die Repräsentation des Königreichs Ungarn am Begräbnis Kaiser Maximilians II. in Prag 1577, in: Jiří Mikulec – Miloslav Polívka, (edd.), Per Saecula ad Tempora Nostra. Sborník prací k šedesátým narozeninám prof. Jaroslava Pánka. Praha 2007, s. 276–283. 1
13
vyhlásením za cisára vo Frankfurte nad Mohanom podstúpil Ferdinand I. povinný pochod z Prahy. 7 Veľkomestá svetového formátu v strednej Európe neboli porovnateľné s metropolami západnej a južnej Európy, ktoré počtom obyvateľov presahovali stotisíc. Po najpočetnejšej Prahe, v ktorej dosiahlo obyvateľstvo toto číslo až po presídlení rímskonemeckého cisára Rudolfa II., nasledovalo politické, cirkevné, obchodné a kultúrne centrum Sliezska, Vroclav a po ňom Głogów a Świdnica. 8 Spomedzi uhorských slobodných kráľovských miest mohli prichádzať do úvahy viaceré. Pritom väčšina budínskych mešťanov po roku 1526 sa presídlila do Viedne. 9 Ferdinand I. a jeho radcovia zvažovali ustanoviť vládnym sídlom Prešporok, ktorý neskôr skutočne nadobudol túto funkciu. 10 Snemom bol Prešporok vyhlásený za dočasné vládne sídlo krajiny v roku 1536. 11 Uhorské stavy rovnako požadovali viackrát od panovníka zriadenie trvalej rezidencie v krajine a za miesto snemov presadzovali Trnavu na úkor Prešporka. Ferdinand I. však na snemy do Uhorska prichádzal len do Prešporka. 12 Trnava sa stala sídlom ostrihomského arcibiskupstva a kapituly vďaka dohode s trnavským magistrátom. 13 Výnimočne Šopron a pravidelne Prešporok suploval Stoličný Belehrad, starobylé miesto korunovácií uhorských kráľov. 14 Václav Bůžek, Symboly rituálu. Prohlášení Ferdinanda I. césařem ve Frankfurtu nad Mohanem, in: Verba in imaginibus. Františku Šmahelovi k 70. narozeninám. K vydání připravili Martin Nodl a Petr Sommer ve spolupráci s Evou Doležalovou, Praha 2004, s. 159–167. 8 Jaroslav Pánek, Český stavovský stát v habsburské ménarchii (1526–1620), – in: Jaroslav Pánek – Oldřich Tůma (edd.), Dějiny českých zemí, Praha 2008, s. 149–177. 9 József Bessenyei, Menekültek... A kereskedelem helyzete Magyarországon 1526 után, Bornemisza Tamás és a budai menekültek működésének tükrében, Miskolc – Budapest 2007. 10 Tivadar Ortvay, Pozsony város története. IV / 1. A város politikai szereplése a XVI-ik század első felében, a mohácsi vésztől I. Ferdinánd király haláláig 1527–1564, Pozsony 1912, s. 236–258. – Jozef Fundárek, Bratislava – hlavné a korunovačné mesto starého Uhorska, Bratislava VII, 1971, s. 115–181. – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A pozsonyi Szent Márton-templom késő reneszánsz és kora barokk síremlékei (16–17. század), Művészettörténeti Értestítő LI, 2002, č. 1–2, s. 107–172. – Zuzana Ludiková, Bratislava – hlavné mesto krajiny, politické a duchovnécentrum, in: Ivan Rusina (ed.), Renesancia, umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Dejiny slovenského výtvarného umenia, Bratislava 2009, s. 43–48. 11 „Locus autem administrationis regni (donec auspice Deo regnum [Hungariae] recuperabitur) fiat Posonium.“ Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526–1608. Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526–1608. törvényczikkek, Budapest 1899 [online] – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 3–76. 12 Vilmos Fraknói – Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel, Budapest 1874–1917 (Series III/A in c-C, Vol I–XII. 1526–1606). 13 Hadrián Radváni – Mário Dobšovič, Bazilika svätého Mikuláša v Trnave, Bratislava 2011, s. 9–13. 14 Štefan Holčík, Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563–1830, Bratislava 1988 (Edícia pamiatky Bratislavy, zväzok 11). – Emma Bartoniek, A magyar királykoronázások története. 2. kiad, Budapest 1987 (A Magyar Történelmi Társulat könyvei IV). – Kálmán Benda – Erik Fügedi, A magyar korona regénye, Budapest 1979. – Endre Tóth – Károly Szelényi, A magyar Szent Korona. királyok és koronázások. 2. kiad., Budapest 2000. – Nóra G. Etényi – Ildikó Horn (edd.), Idővel paloták... Magyar udvari kultúra a 16–17. században, Budapest 2005, s. 144–171. – Géza Pálffy, Magyar Korona országainak koronázási zászlói a 16–17. században, in: Orsolya Bubryák (ed.), „Ez világ, mint egy kert…“ Tanulmányok Galavics Géza tiszteletére, Budapest 2010, s. 17–52. – Pálffy Géza, Nádasdy Tamás nádor a magyar királyok koronázási szertartásáról (1561), in: Tünde 7
14
Avšak len legitímne zvolený a korunovaný uhorský kráľ mohol prísť na Prešporský hrad. Arcikniežatá prichádzajúce do Prešporka v zastúpení kráľa alebo na volebný a korunovačný snem dostávali ubytovanie v Paláci ostrihomských arcibiskupov na Obilnom trhu. 15 Prešporský hrad zostal z vôle uhorského snemu do poslednej tretiny 16. storočia v majetku uhorských kráľov. Stavy tým živili víziu o suverénnom uhorskom vladárovi. Neupustili od nej ani stroskotaní republikánskej iniciatívy formujúcej sa okolo osobnosti neskoršieho palatína Tomáša Nádasdyho, ktorá vznikla krátko po smrti Ľudovíta II. 16 Budín bol sídelným mestom monarchie Jagelovcov. Pre Ferdinanda I. sa stal najmenej reálnou alternatívou. V roku 1529 vďaka sultánovi Sulejmanovi II. mesto získal Ján I. Zápoľský. Iniciovaním uhorských stavov sa pod vedením Wilhelma von Roggendorf a Leonharda von Vels habsburské vojská viackrát pokúšali bezúspešne o dobytie Budína, v rokoch 1530, 1540 a 1541. Po týchto zlyhaniach sa postupne stávala jednoznačnou nevyhnutnosť aktívnej obrany. 17 Potreba pružnej vojenskej obrany okolo polovice 30. rokov 16. storočia priviedli Ferdinanda I. a jeho radcov k riešeniu a ustanovili Viedeň novým sídelným mestom na úkor vzdialenejšieho Innsbrucku, Linzu či Prahy, a to aj napriek skorším pochybnostiam. Rodiace sa nové mocenské centrum a sídlo ústredných orgánov rakúskej vetvy Habsburgovcov, rezidenčné mesto a následne i cisárske hlavné mesto sa zároveň stávalo tiež najvýznamnejším integračným a komunikačným priestorom politických elít rôznych provincií a kráľovstiev dynastickej monarchie Habsburgovcov. 18 Panovnícky dvor v ranom novoveku plnil dve ústredné úlohy, zabezpečoval potreby panovníka a jeho rodiny a sústredil vládne a správne úrady. Tieto funkcie sa zvlášť
Császtvay – Nyerges Judit (edd.), Szolgálatomat ajánlom a 60 éves Jankovics Józsefnek, Budapest 2009, s. 305– 310. – Géza Pálffy, Návrh uhorských radcov na bratislavský korunovačný ceremoniál z roku 1561. Doteraz neznámy zásadný prameň k uhorským kráľovským korunováciám, Historiský časopis LIV, 2006, č. 2, s. 201– 216. 15 Pozri 3.d) Prešporský arcibiskupský palác počas korunovácie. 16 Dezső Véghelyi, Mohaczhÿ ueszedelem után ualo szép emlekezetre ualo dologh, melliet [...] irtam le., Győri Történelmi és Régészeti Füzetek II, 1863, s. 166–170. – Ágnes Ritoókné Szalay, Kutak. Tanulmányok a XV–XVI. századi magyarországi művelődés köréből, Budapest 2012 (Humanizmus és reformáció 33), s. 160–165. 17 Géza Pálffy, A másfél évszázadnyi török uralom mérlege, in: Mária Ormos (ed.), Magyar évszázadok. Tanulmányok Kosáry Domokos 90. születésnapjára, Budapest 2003, s. 73–87. 18 Ferdinand Opll, Ferdinand I. und seine Stadt Wien: Versuch einer Neubewertung des Verhältnisses zwischen Herrscher und Stadt, Jahrbuch des Vereins für Geschichte der Stadt Wien LXI, 2005, s. 73–98. – Christiane Thomas, Wien als Residenz unter Kaiser Ferdinand I., Jahrbuch des Vereins für Geschichte der Stadt Wien XLIX, 1993, s. 101–117. – Margit Altfahrt, Ferdinand der Erste (1503–1564). Ein Kaiser an der Wende der Neuzeit, Wien 2003 (Veröffentlichungen des Wiener Stadt- und Landesarchivs Reihe B: Ausstellungskataloge 67; Wiener Geschichtsblätter Beiheft 1), s. 17–28. – Géza Pálffy, A császárváros védelmében. A győri főkapitányság története 1526–1598. A győri főkapitányság története a 16–17. században, Győr 1999.
15
nerozlišovali, služba na dvore zároveň predstavovala i štátnu službu. Tieto funkcie spĺňal v dynastickej monarchii dvorný aparát fungujúci vo Viedni, neskôr v Prahe. 19 Ferdinand I. a viedenská politická elita založili ústredné orgány monarchie, ale v dôsledku odporu stavov ustúpili v krátkom čase od pôvodnej ambície zaviesť Dvornú radu so striedavým sídlom vo Viedni, Prahe a v Prešporku s dosahom na všetky provincie. Pri zrode novovekej dynastickej monarchii rakúskej vetvy Habsburgovcov Ferdinand I. a jeho radcovia nemohli uvažovať o jednotnej centralizovanej vláde či absolutistickej krajine s jasnými hierarchickými vzťahmi. Reformy Ferdinanda I. sa dotýkali predovšetkým modernizovania vlastnej rady, kancelárie a komory vydaním Hofstaatsordnungu 1. januára v roku 1527 (reorganizovaný 1537). Na riadenie najdôležitejších štátnych, medzinárodných a ostatných panovníckych práv založil Dvornú a Tajnú radu. Najvyšším orgánom zloženého štátu ustanovili roku 1556 Ríšsku radu, ktorá však nebola úradom, ale pripravovala a vynášala najzásadnejšie rozhodnutia. Za ústredný orgán pre vojenstvo určili v roku 1556 Dvornú vojenskú radu, ktorej predchádzali od roku 1529 nepravidelné zasadnutia vojenských radcov. 20 Najúčinnejší výkonný úrad riadenia predstavovali jednotlivé komory, založené pôvodne na finančnú správu monarchie. Začiatkom roku 1527 ustanovil Ferdinand I. vo Viedni Dvornú komoru, následne v Prahe Českú komoru a za krátko v Budíne tiež Uhorskú komoru, ktorá neskôr od roku 1532 fungovala v Prešporku. Ponechal však v činnosti i Hornoa Dolnorakúsku komoru a neskôr založil i Sliezsku a Spišskú komoru. Tieto komory, už počas vlády Ferdinanda I. viackrát reorganizované, patrili k najlepšie fungujúcim štátnym orgánom monarchie a z hľadiska dejín Uhorska tiež veľmi významným intelektuálnym prostrediam zloženým z predstaviteľov domácej spoločnosti, kontrolovaným expertmi dosadzovanými z ďalších komôr. 21 19 Erik Fügedi, Uram, királyom... A XV. századi Magyarország hatalmasai. Az utószót Érszegi Géza írta. [Az 1974-ben megjelent kötet reprint jellegű kiadása], Budapest 2004, s. 81–98. 20 Jeroen Duindam, Vienna and Versailles. The Courts of Europe’s Dynastic Rivals, 1550–1780, Cambridge 2003 (New Studies in European History), s. 24–58. – Zdeňka Hledíková – Jan Janák – Jan Dobeš, Dějiny správy v Českých zemích od počátků státu po současnost, Praha 2007, s. 109–113. – Petr Maťa, Svět české aristokracie (1500–1700), Praha 2004 (Edice Česká historie 12), s. 364–378. 21 István Nagy – Erzsébet F. Kiss, A magyar kamara és egyéb kincstári szervek, Budapest 1995 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai I. Levéltári leltárak 9). – Jenő Szűcs, A Szepesi Kamarai Levéltár 1567–1813 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai I. Levéltári leltárak 7). Budapest 1990. – Zoltán Kérészy, Adalékok a magyar kamarai pénzügyigazgatás történetéhez, Budapest 1916. – Ignácz Acsády, A pozsonyi és szepesi kamarák. 1565–1604, in: idem, Két pénzügy-történelmi tanulmány. Budapest 1894, s. 1–133. – Győző Ember, A magyar királyi kamara pénzbevételei és kiadásai 1555–1562, Századok CXVI, 1982, č. 3, s. 507–538. – Győző Ember, A magyar királyi pozsonyi kamara zárszámadása 1542-ben, Levéltári Közlemények, LXI, 1990, č. 3, s. 63–143. – Lajos Gecsényi, A Magyar Kamara tanácsosainak összetételéről a XVI. században, in: Tibor Seifert (ed.), A történelem és a jog határán. Tanulmányok Kállay István születésének 70. évfordulójára, Budapest 2001, s. 55–70.
16
Prvý dvorný poriadok z roku 1527 sa vzťahoval na spoločný panovnícky dvor monarchie. Súbežne však neexistoval Ferdinandov uhorský kráľovský dvor či dvor českého kráľa, ani neskôr nemeckého kráľa či cisára. Krátko po polovici 16. storočia sa už ustálila podoba habsburského dvora so sídlom vo Viedni, ktorý rovnako tvoril dvor rakúskych dedičných krajín, Svätej rímskej ríše, Koruny kráľovstva českého a Uhorského kráľovstva s ich kniežatstvami, grófstvami a inými historickými hodnosťami. Viedenská rezidencia Ferdinanda I. bola zriadená ako sídlo dvora celej monarchie, rakúskych dedičných krajín, Koruny kráľovstva českého a Uhorského kráľovstva s ich súštátmi, úniami a provinciami a následne i Svätej rímskej ríše. Viedenský panovnícky dvor sa tak stal cisárskym dvorom a tak to zostalo i po presťahovaní do Prahy v roku 1583. Dvor habsburských panovníkov vo Viedni a neskôr v Prahe mal len jedného hlavného dvormajstra, hlavného dvorného maršala, hlavného komorníka, hlavného stajníka a okrem nich i ďalších komorníkov, pohárnikov, stolníkov, pážatá, predkrájačov či panatierov, podobne ako na stredovekých dvoroch. 22 Výnimkou zostali len Dvorná kancelária spojená s ríšskou (1556), Česká dvorná kancelária a Uhorská dvorná kancelária fungujúce v sídle panovníka, i keď mimo územia vlastného kráľovstva. 23 V uhorskej spoločnosti hodnosť hlavného a tajného kancelára spravidla zastával ostrihomský arcibiskup. V 16. storočí menovali habsburskí panovníci ostrihomských arcibiskupov aj za svojich uhorských miestodržiteľov, ktorí praktické úlohy kancelára delegovali na ďalší personál kancelárie. 24 Výchova či služba na cisárskom dvore, dvoroch kráľovien, dedičov trónu a tiež vedľajších habsburských dvoroch arcikniežat s rozdielnymi vládnymi kompetenciami, ktoré
R(obert) J(ohn) W(eston) Evans, Rudolf II. a jeho svět. Myšlení a kultura ve střední Evropě 1576–1612, Praha 1997, s. 21–63. – Mark Hengerer, Kaiserhof und Adel in der Mitte des 17. Jahrhunderts: Eine Kommunikationsgeschichte der Macht in der Vormoderne. Konstanz 2004 (Historische Kulturwissenschaft 3), s. 28–34. 23 V[ladimír] Vašků, Česká (královská) kancelář a kancelářská zařízení jiných stěžejních institucí státní (zemepanské) správy v l. 1526–1848, in: Jindřich Šebánek – Zdeněk Fiala – Zdeňka Hledíkovám (edd.), Česká diplomatika do roku 1848, Praha 1984, s. 204–251. – Zdeňka Hledíková – Jan Janák – Jan Dobeš, Dějiny správy v Českých zemích od počátků státu po současnost, Praha 2007, s. 118–120. – Loránd Szilágyi, A magyar királyi kancellária szerepe az államkormányzatban 1458–1526, Budapest 1930. – Loránd Szilágyi, A királyi secretariusok intézménye és az újkori magyar állam, in: Bakács István János et al., Emlékkönyv Domanovszky Sándor születése hatvanadik fordulójának ünnepére. 1937. május 27., Budapest 1937, s. 547–561. – Pálffy, A Magyar Királyság, (pozn. 11), s. 266–288. 24 István Fazekas, A Magyar Udvari Kancellária leltára 1577-ből, Fons IX, 2009, č. 1–3, s. 227–247. – István Fazekas, Szalaházy Tamás, egy Habsburg-hű főpap portréja, Történelmi Szemle XLIX, 2007, č. 1, s. 19–34. – István Fazekas, Oláh Miklós reformtörekvései az esztegromi egyházmegyében 1553–1568 között, Történelmi Szemle, XLV, 2003, č. 1–2, s. 139–153. – István Fazekas, Oláh Miklós esztergomi érsek udvara (1553 – 1568), in: Nóra G. Etényi – Ildikó Horn (edd.), Idővel paloták... Magyar udvari kultúra a 16–17. században, Budapest 2005, s. 343–360. – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A győri székesegyház késő reneszánsz és barokk sírkövei (16 – 17.század), Művészettörténeti Értesítő, XLVIII, 1999, č. 1–4, s. 139–140, kat. 1. 22
17
vytvorili rozdelením rakúskych dedičných zemí medzi synov Ferdinanda I., však mala kľúčový význam, okrem integračného priestoru, možností získavania vzdelania, kontaktov, titulov, majetkov a výsad, otvárala v priebehu 16. storočia cestu i ku krajinským vládnym hodnostiam. 25 Samostatný uhorský kráľovský dvor však celkom nezanikol ani v novej politickej situácii v rámci dynastickej monarchie Habsburgovcov, premenil sa na inštitút so symbolickou hodnotou. Stavy živili víziu samostatného uhorského kráľovského dvora až do posledného okamihu, do samotného zániku monarchie. Jeho predstavitelia reálne plnili svoje funkcie predovšetkým pri prešporských či šopronských korunováciách rakúskych arcikniežat za uhorských kráľov a na pohreboch panovníkov. Hodnostári uhorského kráľovského dvora však nemali ďalšiu úlohu na spoločnom viedenskom a neskôr pražskom habsburskom dvore a ani na vedľajších dvoroch Habsburgovcov. Najvyššie uhorské dvorné hodnosti boli napriek tomu neustále udržiavané. Neplnili však len praktické úlohy v prítomnosti panovníka a jeho rodiny v Uhorskom kráľovstve. Spoluvytvárali lesk ceremónií. Titulárna povaha uhorských dvorných hodností zvyšovala politický význam ich nositeľov, ktorí v duchu stredovekých tradícií vytvárali Uhorskú kráľovskú radu a jadro hornej tabule snemov v 16. storočí na čele s miestodržiteľom či výnimočne aj palatínom. Zároveň znamenali dôležitú vrstvu politickej elity krajiny, ktorá plnila sprostredkovateľský článok medzi panovníckym dvorom a domácou spoločnosťou. 26 Podobnú úlohu zohrávali v ďalších sférach intelektuálnej činnosti či vo vojenskej kariére dvorní familiári z radov nižšej šľachty, meštianstva a narastajúcej vrstvy úradníkov, ktorí spájali Uhorské kráľovstvo s habsburským dvorom. 27 V Korune českého kráľovstva bola situácia podobná, aristokratická spoločnosť úspešne obhajovala existenciu najvyšších zemských úradov už počas kraľovania Jagelovcov. Výsadou panovníka malo byť vymenovanie svojho dvora, ale Vladislavovi Jagelovskému, sídliacemu trvalo v Budíne, sa rozhodli české stavy prezentovať rozdelenie najvyšších zemských úradov v roku 1502 ako ich vlastné rozhodnutie. 28 Hodnosti dvorskej služby dedili a zastávali príslušníci staročeských rodov. 29 „Zatímco ve středověkém státě byly tyto úřady považovány za politicky velmi důežité, protože značili jistou osobní blízkost postavě panovníka, což v době jednoty krále a státu bylo nanejvýš významné, v raném novověku se s postupným přesunem 25 Vorel, Vznik, rozvoj (pozn. 3), s. 248–253. – Maťa, Svět české (pozn. 20), s. 398–409. – István Fazekas, Besztercei Kretschmer Lőrinc székesfehérvári prépost, királyi nevelő, in: Etényi Nóra, G. – Horn Ildikó (edd.), Portré és imázs. Politikai propaganda és reprezentáció a kora újkorban, Budapest 2008, s. 63–71. 26 Pálffy, Magyar Korona (pozn. 14), s. 17–52. 27 Najznámejší sú predseda Uhorskej kráľovskej komory Ján Dessewffy, katolícky spisovateľ a ostrihomský arcibiskupský pisár Lukáš Péchy, historiograf Ján Sambucus. 28 Josef Macek, Jagellonský věk v českých zemích 1. Praha 2001, s. 254. – Maťa, Svět české (pozn. 20), s. 331. 29 Jiří Hrbek, České barokní korunovace, Praha 2010 (Knižnice Dějin a současnosti; sv. 38), s. 100–110.
18
reálných pravomocí na byrokratický aparát vytrácely i jejich faktické funkce... Fakticky se povinnosti dědičných služebníků omezovaly jen a právě na korunační hostinu, kdy měli sloužit panovníkovi stolujícímu en Majesté. Nelze však říci, že by tyto pozice naprosto ztratily na významu... Jednalo sa o důležitou součást jejich symbolického kapitálu... a zároveň další způsob, kterým k sobě koruna připoutávala bohaté a významné šlechtické rody.“ 30 „Politická elita Uhorského kráľovstva sa zasadzovala rozhodujúcim spôsobom o pestovanie vedomia ríšskej svätoštefanskej idei a formálnej jednoty Uhorskej koruny. Aj keď v praktickom význame samostatný uhorský panovnícky dvor zanikol... a jeho funkčným dedičom sa stal spoločný habsburský dvor, uhorské stavy boli schopné udržať aj istý virtuálny panovnícky dvor. Ešte aj v 17. storočí chápali, či snažili sa vidieť, pôsobenie panovníckeho dvora v cudzine za prechodný stav... V duchu vízie o budúcom zjednotení krajiny a nastolení budínskeho panovníckeho dvora nezriekli sa hodností dvoranov uhorských kráľov.“ 31 Nové správne členenie Uhorského kráľovstva okolo polovice 16. storočia odráža aktuálne vojenské udalosti a možnosti obrany: Chorvátsko-slavónsky banát (banatus Croatiae et Sclavoniae, Kroatien und Slawonien / Windischland) bol zložený z troch stolíc, Zadunajsko (partes Transdanubianae, Transdanubien) rozčlenili na sedem stolíc, Preddunajsko či Dolné Uhorsko (partes Cisdanubianae, Cisdanubien, Niederungarn) predstavovalo celok jedenástich stolíc a Horné Uhorsko (partes superiores, Hungaria superior, Oberungarn) sústavu trinástich stolíc. Vyššie územné celky mali síce historický základ, ale na rozdiel od stredovekého politického členenia Uhorského kráľovstva sa ich správa len čiastočne premietla do politickej hierarchie spoločnosti. 32 Napriek umelo vytváraným novým správnym celkom boli habsburskí panovníci nútení často hľadať kompromisné riešenia a rešpektovať mnohokrát nekodifikované zvykové právne normy. Spolunažívanie bolo v územne a správne rozčlenenej ríši možné len v podmienkach povedomia miestnej identity, akceptujúc historický význam svätovítskej či svätoštefanskej koruny, obojstranne rešpektujúc tradičné hodnoty spojené s vierou v starý univerzálny poriadok. Uhorské kráľovstvo, predstavujúce súštátie viacerých krajín, sa však nikdy nestalo z právneho hľadiska súčasťou Svätej rímskej ríše napriek spoločnému panovníkovi. Stalo sa
Hrbek, České barokní (pozn. 29), s. 100–110. Pálffy, Magyar Korona (pozn. 14), s. 17–52. 32 Borbála Bak, Magyarország történeti topográfiája. A honfoglalástól 1950-ig, Budapest 1997 (História könyvtár: Monográfiák 9/I), s. 60–62. Prešporská, Nitraianska, Trenčianska, Baršská, Turčianska, Oravská, Liptovská, Hontianska, Zvolenská, Ostrihomská a Novohradská (prechodne i Pešť-Piliš-Šoltská) stolica pripadli do Dolnouhorského obvodu. V Hornouhorskom obvode boli stolice Gemer, Heves, Boršod, Spiš, Šariš, Turna, Abov, Zemplín, Už, Ugoča, Bereh, Szabolč a Szatmár (príležitostne Partium). 30 31
19
však súčasťou Habsburskej monarchie. V tomto duchu Habsburgovci vládli Uhorskému kráľovstvu ako uhorskí panovníci. 33
33
Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 11).
20
1.b) Uhorská kráľovská rada Stredoveké Uhorské kráľovstvo zložené z únie s Chorvátskym kráľovstvom, so samostatne riadenými provinciami Sedmohradska, Slavónie, neskôr Chorvátsko-slavónskeho bánatu, bolo spravované kráľovským dvorom sídliacim zväčša v Budíne. Situácia sa nezmenila ani v čase vlády jagelovských panovníkov, ktorí spravovali v personálnej únii i Korunu českého kráľovstva. Najdôležitejšie otázky Uhorského kráľovstva riadili z budínskeho dvora šľachtické a cirkevné elity. Monarchiu viedlo na prelome 15. a 16. storočia približne päťdesiat rodov, prevažne uhorského etnika. 1 Z právneho hľadiska existoval v Uhorsku len jeden šľachtický stav. Prakticky sa však už koncom stredoveku vyčlenila magnátska (aristokratická) vrstva zložená z barónov a magnátov a vrstva prelátov schopných zabezpečovať chod rozsiahlych panstiev a stavať ich mocenské centrá, hrady. Základným kritériom pre vymedzenie uhorských veľkostatkárov a šľachty sa stala pozemková držba. 2 Okrem nich sa za obyvateľov krajiny považovala i stredná a nižšia šľachta a obyvatelia slobodných kráľovských miest, vrstvy, ktoré tiež disponovali pozemkovým majetkom. 3 Majetková skladba podliehala v novoveku radikálnym obmenám, titul a právne postavenie sa naopak dedilo, v skutočnosti sa však vlastnícke pomery rýchlo premietali do stavovskej hierarchie a krajinských hodností. Vláda zostávala v rukách politizujúcich magnátov, ktorí úrady získavali hlavne za vernosť a úverové služby. 4 Ústrednú politickú moc Uhorského kráľovstva na prelome 15. a 16. storočia predstavovala kráľovská rada (consilium regis) tvorená okrem panovníka barónmi (veri barones regni), veľkňazmi (praelati) a prísediacimi z nižšej šľachty. Za barónov uznávali len najvyšších krajinských hodnostárov a najvyššie postavené osobnosti kráľovského dvora. 5 Za nich sa
1 Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 32–38. 2 Erik Fügedi, Uram, királyom... A XV. századi Magyarország hatalmasai. Az utószót Érszegi Géza írta. [Az 1974-ben megjelent kötet reprint jellegű kiadása], Budapest 2004, s. 137–157. 3 Moderná historiografia sa zväčša orientuje v novoveku podľa berných súpisov, na základe ktorých približne tridsať rodín, s viac ako tristo portami sa pokladá za najmajetnejšiu vrstvu. Za strednú šľachtu s majetkami nad sto port určili približne štyridsať rodín. Ferenc Maksay et al., Urbáriumok. XVI–XVII. század, Budapest 1959 (A Magyar Országos Levéltár Kiadványai II. Forráskiadványok 7.). – Ignácz Acsády, Régi magyar birtokviszonyok. 1494–1598, Budapest 1894 (Értekezések a történeti tudományok köréből 3). – Ferenc Maksay, Magyarország birtokviszonyai a 16. század közepén. I–II, Budapest 1990 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai II. Forráskiadványok 16). 4 Géza Pálffy, A tizenhatodik század története, Budapest 2000 (Magyar Századok 6), s. 141–148. – Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 1), s. 266–289. 5 Bódog Schiller, Az örökös főrendiség eredete Magyarországon, Budapest 1900, s. 267–273. – András Kubinyi, Bárók a királyi tanácsban Mátyás és II. Ulászló idejében, Századok CXXII, 1988, č. 2, s. 147–215. – András
21
považovali palatín (palatinus regni Hungariae), krajinský sudca (iudex curiae regiae), slavónsky bán (banus Sclavoniae), dalmátsko-chorvátsky bán (banus Croatiae et Dalmatiae), neskôr chorvátsko-slavónsky bán (banus Croatiae et Sclavoniae), sedmohradský vojvoda (vaivoda Transsilvaniae), mačovský bán (banus Machoviae), hlavný kráľovský taverník (magister tavernicorum regalium), temešský župan (comes Themesiensis) a prešporský župan (comes Posoniensis). Najvyššie cirkevné stavy predstavovali preláti: arcibiskupovia a biskupovia. 6 Zároveň, najvyšších hodnostárov uhorského kráľovského dvora predstavovali kráľovský dvormajster (magister curiae regiae), hlavný kráľovský dverník (magister ianitorum regalium), hlavný kráľovský stolník (magister dapiferorurm), hlavný kráľovský pohárnik (magister pincernarum), hlavný kráľovský stajník (magister agazonum) a hlavný kráľovský komorník (magister cubiculariorum). Súčasťou kráľovského dvora bola a s krajinským významom pôsobila kráľovská kancelária, ktorú viedol hlavný a tajný kancelár (summus et secretarius cancellarius), zároveň ostrihomský arcibiskup (archiepiscopus Strigoniensis). Panovnícke príjmy riadil hlavný pokladník (thesaurarius regius). 7 Ferdinand I. po nástupe na uhorský trón vymenoval 13 členov uhorskej rady (consilium Hungaricarum). Naďalej tvorila ústredný uhorský vládny orgán, hoci jej kompetencie boli obmedzované v oblasti vojenstva, financií a zahraničnej politiky. Členovia uhorskej rady dostali právo zúčastňovať sa rokovaní nového inštitútu miestodržiteľskej rady povolanej zastupovať kráľa v jeho neprítomnosti. Skutoční baróni – najvyšší krajinskí hodnostári a najvyššie postavené osobnosti uhorského kráľovského dvora – so svojimi rodinnými príslušníkmi, ktorí nemuseli zastávať žiadnu hodnosť (magnates sine officio), sa stali zároveň členmi hornej tabule. Na rozdiel od českej či rakúskej spoločnosti vznikol dvojkomorový systém snemov. 8 Uhorská rada, podobne ako skôr v Budíne, zasadala nepravidelne. Napriek
Kubinyi, A magyar országgyűlések tárgyalási rendje 1445–1526. A királyi tanács problémája, Jogtörténeti Szemle, 2006, č. 2, s. 3–11. 6 András Kubinyi, A királyi udvar élete a Jagelló-korban, in: László Koszta (ed.), Kelet és nyugat között. Történeti tanulmányok Kristó Gyula tiszteletére, Szeged 1995, s. 309–335. – András Kubinyi, A királyi udvar kormányzati szerepe Mohács előtt (2001. november 22-én elhangzott székfoglaló előadás a Magyar Tudományos Akadémián), in: Szilveszter E. Vízi (ed.), Székfoglalók a Magyar Tudományos Akadémián, Budapest [2005], s. 1–28. 7 Kubinyi, A királyi udvar (pozn. 6), s. 309–335. – András Kubinyi, A kincstári személyzet a XV. század második felében, in: Gábor Barta (ed.), Mátyás király 1458–1490, Budapest 1990, s. 62–79. – Loránd Szilágyi, A magyar királyi kancellária szerepe az államkormányzatban 1458–1526, Budapest 1930. – Loránd Szilágyi, A királyi secretariusok intézménye és az újkori magyar állam, in: István János Bakács et al., Emlékkönyv Domanovszky Sándor születése hatvanadik fordulójának ünnepére. 1937. május 27., Budapest 1937, s. 547–561. – Zoltán Fallenbüchl, Magyarország főméltóságai 1526–1848, Budapest 1988. 8 László Márk, A királyi tanács átalakulása és története 1526 után, Századok LI, 1917, s. 472–493, s. 577–602, s. 472–493, s. 577–602. – Győző Ember, Az újkori magyar közigazgatás története Mohácstól a török kiűzéséig, Budapest 1946 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai III. Hatóság- és hivataltörténet 1), s. 75–87. – Géza Pálffy, Baróni a magnáti v Uhorskom kráľovstve v 16. storočí, Forum historiae [online] IV, 2010, č. 2, nestr.
22
tomu, inštitút pretrval do polovice 18. storočia a do svojho zániku zostal vládnym orgánom. Zastupoval rovnako záujmy panovníka i uhorských magnátov. 9 Dolnú komoru vytvorila nižšia šľachta, vyslanci jednotlivých stolíc a slobodných kráľovských miest. Účasť v dolnej tabuli bola najskôr osobná, po volebnom sneme arcikniežaťa Rudolfa (1572) už len zástupcami stolíc. 10 Domáca (regnicola) magnátska spoločnosť Uhorska si dokázala udržať politickú prevahu v monarchii Habsburgovcov aj v zmenených podmienkach. Polstovka rodov a niekoľko prelátov vlastnili skoro polovicu územia Uhorska. Aj naďalej určovali vnútornú politiku krajiny účasťou v Uhorskej kráľovskej rade, v predsedníctve vyšších súdov, vytvárali hornú tabuľu snemu. V 16. storočí oslovovaný ako vážený a milostivý (spectabilis et magnificus) magnát bol až v priebehu 17. storočia vnímaný ako aristokrat s adekvátnym ríšskym titulom. 11 Rovnako aj v Korune kráľovstva českého predstavovali vrchol zemských úradov Česká kráľovská rada a nejvyšší purkrabí, nejvyšší hofmistr, nejvyšší maršálek, nejvyšší komorník, nejvyšší sudí, nejvyšší kancléř, dvorský sudí a jeden z karlštejnských purkrabí. Najvyšší zemskí úradníci Koruny kráľovstva českého kráľovstva sa stávali miestodržiteľmi panovníka, v jeho neprítomnosti vykonávateľmi jeho bezprostredných príkazov politického a policajného charakteru. V Korune kráľovstva českého zastupovali autoritu vladára a pred panovníkom reprezentovali Korunu českého kráľovstva. Prístup do týchto úradov mali len členovia aristokracie a predpoklad ku kariérnemu postupu viedol cez súdne inštitúcie. Vrcholnú zemskú a štátnu politiku trvalo viedli prostredníctvom najvyšších zemských úradníkov nejvyšší purkrabí pražský, na Morave zemský hejtman, v Sliezsku vrchní hejtman a v Lužiciach zemští forejtové. 12
Győző Ember, A helytartói hivatal történetéhez a XVI. században, in: Lajos Bernát Kumorovitz et al., Emlékkönyv Szentpétery Imre születésének hatvanadik évfordulójának ünnepére, Budapest – Pécs 1938, s. 142– 156. – Ember, Az újkori magyar (pozn. 8), s. 92–93, s. 119–122. – Gabriella Erdélyi, Vita a helytartóságról (Néhány szempont I. Ferdinánd és a magyar politikai elit kapcsolatának vizsgálatához), Századok CXXXIV, 2000, č. 2, s. 341–371. 10 András Kubinyi, Rendelkeztek-e országrendiséggel a magyar királyi szabad városok a középkorban, in: László Mayer – György Tilcsik (edd.), Egy emberöltő Kőszeg szabad királyi város levéltárában. Tanulmányok Bariska István 60. születésnapjára, Szombathely 2003, s. 55–70. – András Kubinyi, Rendelkeztek-e országrendiséggel a magyar királyi szabad városok a középkorban, in: László Mayer – György Tilcsik (edd.), Egy emberöltő Kőszeg szabad királyi város levéltárában. Tanulmányok Bariska István 60. születésnapjára, Szombathely 2003, s. 55– 70. – István H. Németh, Várospolitika és gazdaságpolitika a 16–17. századi Magyarországon (A felsőmagyarországi városszövetség) I–II, Budapest 2004 (Doktori mestermunkák), s. 175–177. – István H. Németh, A szabad királyi városi rang a kora újkorban, Urbs I, 2006, s. 109–122. Podrobnejšie 1.c) Snem, najmasovejší inštrument stavovskej obce. 11 Schiller, Az örökös főrendiség (pozn. 5), s. 262–273. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 289–306. 12 Maťa, Svět české aristokracie (1500–1700), Praha 2004 (Edice Česká historie 12), s. 328–534. – Jaroslav Boubín, České země za vlády Jagellonců (1471–1526), in: Jaroslav Pánek – Oldřich Tůma (eds.), Dějiny českých zemí, Praha 2008, s. 135–145. 9
23
Hierarchia (praecedentia) v zmenených podmienkach v dynastickej monarchii Habsburgovcov v Uhorskom kráľovstve na rozdiel od Koruny kráľovstva českého nebola jasne definovaná, hoci najpravdepodobnejšie fungovala. Len štvorica najvyšších pozícií je zrejmá, prvenstvo mal palatín, ak bola hodnosť obsadená alebo suplovaná miestodržiteľom, nasledoval krajinský sudca, chorvátsko-slavónsky bán a taverník. 13 Miesto palatína po Štefanovi Báthorym (1519 – 1523, 1524 – 1525, 1526 – 1530) bolo v priebehu krátkeho 16. storočia obsadené jedinýkrát, a to Tomášom Nádasdym (1554 – 1562), takže prvenstvo v elite pripadalo spravidla miestodržiteľovi, ktorého systematicky zastával v 2. polovici 16. storočia prelát, katolícky veľkňaz, najčastejšie ostrihomský arcibiskup. Zdá sa, že o postupnosti ďalších hodností rozhodoval titul baróna, tiež vek, potom nasledovali členovia Uhorskej rady a napokon magnáti (barones solo nomines – magnates). 14 V stavovskej obci v Korune kráľovstva českého sa od začiatku 16. storočia v hierarchii uznávala skôr starobylosť a urodzenosť rodu a vek jednotlivca, nie životný štýl. Postavenie pri dvore záviselo na vôli monarchu, dvorná služba však nebola zohľadňovaná v rámci prestíže v zemskej stavovskej obci. 15 V Svätej rímskej ríši tri základné stavovské tituly predstavovali knieža či vojvoda (Herzog), gróf (Graf) a rytier (Ritter). Rozlišovalo sa však i medzi šľachtou oprávnenou zasadať na ríšskych snemoch (reichsunmittelbar), a krajinskou šľachtou, podriadenou ríšskym stavom. V priebehu 16. storočia šľachtickú spoločnosť formovali lénne vzťahy a rozlíšili tituly: vojvoda (Herzog), knieža (Fürst), gróf (Graf), pán (Herr), barón (Freiherr) a rytier (Ritter). Podľa nich sa riadila i sliezska spoločnosť. Zhodne s Dolným a Horným Rakúskom v Českom kráľovstve a Moravskom markgrófstve sa rozlišovalo medzi pánmi a rytiermi. 16 Spolu s nekompatibilnými titulmi dokonca ani kariéry v krajinskej správe, českej či uhorskej, neovplyvňovala možnosť pôsobenia na panovníckom dvore. Vojnové pomery a spoločné vojenstvo spôsobili, že sa v kruhoch uhorskej aristokracie objavili aj cudzinci, ktorí za vojenskú službu a manželským zväzkom získavali aj uhorské majetky. Zväčša z iniciatívy panovníka nadobúdali i uhorské šľachtictvo (incolat), ktoré však
13
Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 11), s. 102–110, s. 266–289. – Péter Dominkovits – Géza Pálffy, Küzdelem az országos és regionális hatalomért. A Nádasdy család, a magyar arisztokrácia és a Nyugat-Dunántúl nemesi társadalma a 16–17. században. (1. rész), Századok CXLIV, 2010, č. 4, s. 769–792. 14 Géza Pálffy, Utak az arisztokráciába – bárói címszerzők a 16. századi Magyar Királyságban, in: Klára Papp – Levente Püski (edd.), Arisztokrata életpályák és életviszonyok, Debrecen 2009, s. 9–24. – Géza Pálffy, Zvláštna cesta medzi aristokraciu Uhorského kráľovstva. Rod Révai v 16. storočí, in: Miloš Kovačka – Eva Augustínová – Maroš Mačuha (edd.), Rod Révai v slovenských dejinách. Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie. 16. – 17. septembra 2008, Martin, Martin 2010, (Studia historico-bibliographica Turociensia, 3), s. 63–84. 15 Maťa, Svět české aristokracie (pozn. 12), s. 40–51, s. 52–109, s. 328–363. 16 Ibidem, s. 52–66.
24
podliehalo schváleniu snemom. Väčšina cudzincov pochádzala z dolnorakúskych stavov. 17 Neetablovali sa však v uhorskej krajinskej správe. Paralelne uhorskí aristokrati získavali majetok aj v cudzine. Čiastočne sú známe prijatia do dolnorakúskeho najvyššieho stavu (Herrenstand), českého a moravského stavu. 18 Uhorský titul skutočných barónov nebol analogický s ríšskym titulom barónov (Freiherr, liber baro), hoci niekoľko uhorských rodov bolo vyznamenaných titulmi od rímskonemeckých cisárov (Korlátkövy, Sárkány, Széchy, Székely, Thurzo). 19 Rozdielnosti zvrchovaných vrstiev monarchie mali zmierniť strategické, starostlivo plánované sobáše vedúce k posilneniu jednotlivých klanov a nadnárodných rodových aliancií. Prvoradými kandidátmi z uhorskej strany boli rody, ktorým udelil nemecký ríšsky barónsky titul rímskonemecký cisár Maximilián I. Rod Székely ho získal v roku 1490, Thurzovci v 1517, Széchyovci v 1516. Prostredníctvom týchto rodov vznikali ďalej aliancie medzi rodmi Zrínyi, Lobkovic, Kolovrat, Rožmberk. Na rozdiel od českej spoločnosti sa v uhorskej uznávali cudzie tituly. 20 Výsledkom strategicky plánovaných a dohodnutých sobášov bolo, že 17
Okrem iných Mikuláš Kostka, Ján z Dubovca, Martín de Lascano, Erasmus Teufel, synovia Niklasa Grafa zu Salm, Hans Rueber, Seifried von Kollonich, predseda Vojenskej rady David Ungnad získali incolat v 16. storočí za vojenské služby, Frederico Malatesta, Scipio Graf von Arco, hlavný dvormajster Laonhard von Harrach ako aj Leonhard ml. a Theobald, sliezsky Juraj Proskowsky, predseda Dvorskej komory Christoph von Athlan so súrodencami Eustachom, Wolfgangom a Wilhelmom, hlavný dvormajster Adam von Dietrichstein so synom Maximiliánom, a cisársky radca Wolf Unverzagt, Juraj Proskowsky za vplyv u dvora. Do Uhorského kráľovstva sa priženili alebo ďalšími rodinnými zväzkami získali prijatie: Jakob, Rimund, Anton a Hieronym Fuggerovci, Pyrcho Graf von Arco. Adam Ungnad von Sonneg či Ladislav Poppel z Lobkovic na základe rodinných zväzkov. Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 11), s. 289–306. 18 Prijatie medzi rakúske stavy získali Bernard Thurzo, Ján Pethő, Šimon Forgách, Andrej Dóczy, Liszthiovci vďaka manželstvám a rodinným zväzkom, Gábor Majláth a Mikuláš Pálffy za vojenské služby Géza Pálffy, A tizenhatodik század története, Budapest 2000 (Magyar Századok 6), s. 146–147. Český incolat získali Baltazár Batthyány, Ladislav Bánffy ako aj jeho syn Pavol, udržiavali úzke kontakty najmä s moravskými stavmi. Zdeněk Pokluda, Magyarországi nemesek földbirtoklása Cseh- és Morvaországban a XV–XX. században, Levéltári Közlemények XLVI, 1976, č. 2, s. 235–277. Grófi Thurzo či Zrínsky boli v Čechách členmi panského stavu, ale v hierarchii boli vnímaní podľa ich veku. Maťa, Svět české (pozn. 12), s. 60. – Václav Bůžek – Ondřej Jakubec – Pavel Král, Jan Zrinský ze Serynu. Životní příběh synovce posledních Rožmberků. Praha 2009. Český incolat získal aj Mikuláš Pálffy. – Pálffy, A tizenhatodik század (pozn. 18), s . 76–78. – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A pozsonyi Szent Márton-templom késő reneszánsz és kora barokk síremlékei (16–17. század), Művészettörténeti Értestítő LI, 2002, č. 1–2, s. 137–142, kat. 17–19. – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A pozsonyi ferences templom késő reneszánsz és korai barokk síremlékei, Művészettörténeti Értesítő LIV, 2005, č. 3– 4, s. 329–331, kat. 4. – Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 11), s. 121–129. 19 Schiller, Az örökös főrendiség (pozn. 5), s. 262–273. – Ákos Timon, Magyar alkotmány- és jogtörténet, különös tekintettel a nyugati államok jogfejlődésére. 6. kiad., Budapest 1919. – Kubinyi, A magyar országgyűlések (pozn. 5), s. 151–152. 20 Schiller, Az örökös főrendiség (pozn. 5), s. 278–279. – Václav Bůžek, Paměť v heraldické výzdobě předmětů hmotné kultury šlechtických sídel 16. a 17. století, in: Václav Bůžek – Pavel Král (edd.), Paměť Urozenosti, Praha 2007, s. 44–46. – Petr Vorel, Páni Z Pernštejna. Vzestup a pád rodu zubří hlavy v dějinách Čech a Moravy, Praha 2012, s. 157–183. – Bůžek – Jakubec – Král, Jan Zrinský (pozn. 18), s. 13–27. – Václav Bůžek, Aliance Rožmberků, Zrinských ze Serynu a Novohradských z Kolovrat na počátku 17. století, Jihočeský Sborník Historický LXV, 1996, s. 10–25. – Richard Perger – Géza Pálffy, A magyarországi török háborúk résztvevőinek síremlékei Bécsben (XVI–XVII. század), Fons V, 1998, č. 2, s. 207–264. – Václav Bůžek – Géza Pálffy, Integrating the nobility from the Bohemian and Hungarian lands at the court of Ferdinand, Historica, Series Nova X, 2003, s. 53–92. – Václav Bůžek – Géza Pálffy, Integrace šlechty z Českých a Uherských zemí ke dvoru
25
bratia Salmovci a ich otčim Pyrcho von Arco, Adam Ungnad von Sonnegg dostali uhorský indigenát na volebnom a korunovačnom sneme v Prešporku roku 1563, spoločne s Leonhardom Harrachom a jeho dvomi synmi Leonhardom a Theobaldom a s Jurajom Proskowskym. 21 Podľa reakcie účastníka snemu: „Dôvernícke kruhy vedeli, že za mocou sa derú zbytočne a odporučili veľa Nemcov; prehliadali, že deviatich obdarujú indigenátom. Isté je, že viacerí získali majetky žijúcich osobností a po ďalších pásli.“ 22 Príslušníci s cudzím pôvodom sa však neetablovali v čelných pozíciách vnútornej politiky, zostávali v správe strategicky dôležitých miest nachádzajúcich sa bližšie k Viedni, Salmovci využívali Prešporský hrad a von Arco, Proskovsky, Lobkovic Trenčiansky hrad, Ungnad von Sonnegg a von Arco získali majetky sobášmi po Thurzovcoch. 23
Ferdinanda I., Český časopis historický CI, 2003, č. 5, s. 542–581. – Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 11), s. 237–243. 21 Vilmos Fraknói – Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel I, Budapest 1874 (Series III/A in c-C, Vol I–XII. 1526–1606), s. 439. – Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 11), s. 289–306. 22 V skutočnosti obdarovali indigenátom 8 cudzincov. Ferenc Forgách, Emlékirat Magyarország állapotáról Ferdinánd, János, Miksa királysága és II. János erdélyi fejedelemsége alatt. Fordította Borzsák István, Budapest 1982, s. 197–200. 23 István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 246–271.
26
1.c) Snem, najmasovejší inštrument stavovskej obce „Anno 1553. Keď sa kráľ Ferdinand so svojimi tromi synmi Maximiliánom, Ferdinandom a Karolom zdržiavali v Šoproni, konal sa aj snem. Steny domov stojacich na Hlavnom námestí pri kláštore bolo potrebné preraziť. V rovnakom čase tadiaľ tiahli vo veľkom húfe kobylky a čoskoro do krajiny prišli Španieli, zabili v noci krčmára mestskej kuchyne s jeho ženou a dieťaťom, ich krv dlho nedokázali zmazať zo steny. Vrahov však chytili, lámali v kolese, niektorí z nich prežili na kolese aj tretí deň. V tomto roku dali výsadu na štyri krajinské jarmoky, ako som to počul od [Georga] Nusspauma.“ 1 Najmasovejším inštitútom štátnej suverenity Uhorského kráľovstva bol krajinský snem (comitia, diaeta, conventus). 2 Chorvátske kráľovstvo, Slavónia, Dalmácia a Sedmohradské kniežatstvo mali vlastné snemy. Z Chorvátsko-slavónskeho stavu nepretržite vysielali svojich reprezentantov na uhorské krajinské snemy zvolávané uhorskými panovníkmi. Podmanením Sedmohradska Habsburgovcami v rokoch 1552 – 1556 sa predstavitelia sedmohradských stavov automaticky zúčastňovali aj uhorských snemov. 3 „Anno 1553. Országgyűlést tartottak itt, amikor Ferdinánd király három fiával: Miksával, Ferdinánddal és Károllyal itt tartózkodott Sopronban; és a Fő téren, a kolostor mellett álló házak falait át kellett törni. Ugyanekkor nagy tömegben repültek erre a vándorsáskák; hamarosan spanyolok
jöttek az országba; a város konyhájának kocsmárosát is feleségével együtt éjszaka megölték, vérüket a falról sokáig nem tudták eltüntetni; a gyilkosokat azonban elfogtá, kerékbe törték, némelyik még három na múlva is élt a keréken. Ebben az évben adtak kiváltságot a négy országos vásárra, amint ezt [Georg] Nusspaumtól hallottam.“ József László Kovács (ed.), Die Chronik des Marx Faut und Melchior Klein / Faut Márk és Klein Menyhért krónikája 1526 – 1616, Sopron – Eisenstadt 1995 (Sopron város történeti forrásai. Quellen zur Geschichte der Stadt Ödenburg. Reihe C / Band I. – C / sorozat, I. kötet. Burgenländische Forschungen. Sonderband XVII), s. 106– 107. 2 Vilmos Fraknói – Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel, Budapest 1874–1917 (Series III/A in c-C, Vol I–XII. 1526–1606). – Mihály Zsilinszky, A magyar országgyűlések vallásügyi tárgyalásai a reformátiotól kezdve. I. A reformatiotól a bécsi békéig (1523–1608.), Budapest 1880 (A Magyarországi Protestensegylet kiadványai XVIII.; Protestans theológiai könyvtár XIV). – Zoltán Kérészy, Rendi országgyűléseink tanácskozási módja. Jogtörténeti tanulmány. Kassa 1906. – Zoltán c két táblájának kialakulása.,Budapest 1925. – Jozef Karpat, Zákonodarná moc v Uhorsku v rokoch 1526–1604, Bratislava 1944 (Knižnica Právnickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave, Nový rad 10). – Kálmán Benda – Katalin Péter, Az országgyűlések a kora újkori magyar történelemben, Budapest 1987 (Előadások a Történettudományi Intézetben 6). – András Kubinyi, A magyar országgyűlések tárgyalási rendje 1445–1526. A királyi tanács problémája, Jogtörténeti Szemle, 2006, č. 2, s. 3– 11. – László Makkai, The Crown and Diets of Hungary in the Sixteenth Century, in: R[obert] J[ohn] W[eston] Evans – T[revor] V. Thomas (edd.), Crown, Church and Estates. Central European Politics in the Sixteenth and Seventeenth Centuries. Studies in Russia and East Europe, London 1991, s. 80–91. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. , 289–306. 3 Benda – Péter, Az országgyűlések a kora (pozn. 2), s. 13–23. – Teréz Oborni, Tartományból ország. Edélyi változások a 16. század első felében, István Zombori (ed.), Közép-Európa harca a török ellen a 16. század első felében, Budapest 2004, s. 174–178. – Géza Pálffy, Egy fontos adalék történeti földrajzunk és közigazgatástörténetünk históriájához az 1558. évi horvát-szlavón közös országgyűlés meghívólevele, Fons X, 2003, č. 2, s. 1
27
V porovnaní so zhromaždením českých či rakúskych stavov špecifikom uhorských snemov bol ustálený dvojkomorový systém. Organizáciu snemov kodifikovali zákonom po viac ako polstoročie trvajúcej ustálenej praxi, ale na podstatne starších základoch, až v roku 1608 a pretrvala do zániku Habsbursko-uhorskej monarchie. 4 Neuzatvorili dohodu, ktorá by určila podiel ostatných stavov na moci panovníka v krajine, ako napríklad v Korune kráľovstva českého. Tam ho reguloval súbor privilégií snemových uznesení s názvom Vladislavovské zriadenie zemské, ktoré mestský stav odmietol rešpektovať a prinútil stavy uzatvoriť niekoľko kompromisných dohôd, medzi ktorými zvláštny význam nadobudla Svätováclavská zmluva (1517). Mestá získali možnosť hlasovať na snemoch a obhájili si parciálnu nezávislosť od zemského súdu. 5 Členstvo v hornej tabuli uhorského snemu tvorili najvyššie postavení reprezentanti domácej politiky (Tabula Superior; Tabula procerum, seu praelatorum, baronum et magnatum). Prvý stav predstavovali najvyšší cirkevní hodnostári (praelates), arcibiskupi a biskupi a druhý stav najvyšší hodnostári a úradníci uhorského kráľovského dvora, baróni a magnáti (barones, magnates). Spoločne predstavovali kráľovskú radu na čele s palatínom alebo miestodržiteľom kráľa, postupom 16. storočia sa však rad prísediacich hornej tabule rozširoval aj o nečlenov kráľovskej rady, predovšetkým rodinnými príslušníkmi, ktorí neboli funkcionármi kráľovského dvora. Účastníkov snemov hornej tabule pozýval na zasadnutie panovník na základe pozvánok. Súbežne prísediaci z nižšej šľachty boli z hornej tabule snemu vylúčení. 6 Dolnú tabuľu uhorského snemu (Tabula regnicolarum, seu statuum et ordinum) v skutočnosti netvorili všetci obyvatelia krajiny, ale obyvatelia disponujúci majetkom. Viackrát sa zvažovala ich osobná účasť na snemoch najmä z obavy z koncentrácie väčšej vojenskej sily. Napokon však pragmatické dôvody, veľká vzdialenosť, nákladnosť života v meste a strach o vlastné majetky spôsobili, že naposledy v roku 1572 boli nižšie stavy pozvané na korunovačný snem arcikniežaťa Rudolfa v Prešporku. Záujmy strednej a nižšej šľachty reprezentovali vyslanci stolíc, podobne ako od začiatku 16. storočia slobodných kráľovských 233–248. – Zsolt Trócsányi, Az erdélyi fejedelemség korának országgyűlései. (Adalék az erdélyi rendiség történetéhez), Budapest 1976 (Értekezések a történeti tudományok köréből. Új sorozat 76). – Zsolt Trócsányi, Erdély központi kormányzata 1540 – 1690, Budapest 1980 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai III. Hatóság- és hivataltörténet 6). 4 Kérészy, Rendi országgyűléseink (pozn. 2). – Pálffy, A magyar királyság (pozn. 2), s. 289–306. 5 Jaroslav Boubín, České země za vlády Jagellonců (1471 – 1526), in: Jaroslav Pánek – Oldřich Tůma (edd.), Dějiny českých zemí, Praha 2008, s. 135–145. 6 László Márk, A királyi tanács átalakulása és története 1526 után, Századok LI, 1917, s. 472–493, s. 577–602. – Bódog Schiller, Az örökös főrendiség eredete Magyarországon, Budapest 1900. – András Kubinyi, Bárók a királyi tanácsban Mátyás és II. Ulászló idejében, Századok CXXII, 1988, č. 2, s. 147–215. – András Kubinyi, A magyar országgyűlések tárgyalási rendje 1445–1526. A királyi tanács problémája, Jogtörténeti Szemle, 2006, č. 2, s. 3–11. – Pálffy, A magyar királyság (pozn. 2), s. 289–306.
28
miest či kapitúl a prepoštstiev. Vyslancov stolíc nazývali tretím stavom. Reprezentantov slobodných kráľovských miest delegovali na snemy pravidelne až počas vlády Ferdinanda I. Skoršia účasť vyslancov miest na snemoch mala individuálne a veľmi konkrétne príčiny. 7 Uhorské kráľovstvo zostávalo v rámci dynastickej monarchie Habsburgovcov vďaka zasadaniam snemov silným stavovským štátom. Snem sa stal najúčinnejším ochrancom vnútornej suverenity krajiny. 8 Miestom konaní snemov v neskorom stredoveku bol Budínsky hrad, kde zasadali preláti a baróni a na peštianskej strane na poli pri potoku Rákoš sa schádzala stredná šľachta. 9 Po korunovácii Ferdinanda I. za uhorského kráľa sa uhorské stavy schádzali do roku 1548 hlavne v Prešporku, ale aj v Trnave a v Banskej Bystrici. Ďalších snemov sa vždy zúčastnil panovník osobne alebo arciknieža z Habsburského domu a snemy sa konali vždy v Prešporku. 10 V dôsledku morovej epidémie v Prešporku sa jeden snem v roku 1553 konal aj v Šoproni a ako to vyplýva z úvodného citátu, zúčastnili sa ho nielen Ferdinand I. ale i jeho synovia arcikniežatá Maximilián, Ferdinand a Karol. Snemy boli výlučným priestorom, kde sa panovník stretal v Uhorskom kráľovstve so svojimi poddanými. Po rôznych zastaveniach na trase miestom rokovaní bol Prešporský hrad. Rokovania hornej tabule snemu viedol v 16. storočí spravidla miestodržiteľ kráľa s výnimkou pôsobenia palatína Tomáša Nádasdyho. Miestodržiteľmi boli cirkevní hodnostári, takmer vždy ostrihomský arcibiskup. Preto aj rokovania hornej tabule, a to aj v období pôsobenia palatína Tomáša Nádasdyho, sa konali pod vedením palatína v prešporskom Paláci ostrihomských arcibiskupov (od polovice 17. storočia v Zelenom dome na Hlavnom námestí). 11 Pod vedením kráľovského personála zasadli predstavitelia dolnej tabule, od roku 1572 už nie osobne, ale prostredníctvom reprezentantov stolíc, od roku 1526 aj vyslanci slobodných kráľovských miest a okrem nich reprezentanti prepoštstiev a kapitúl, ako aj vyslanci 7
András Kubinyi, Rendelkeztek-e országrendiséggel a magyar királyi szabad városok a középkorban, in: László Mayer – György Tilcsik (edd.), Egy emberöltő Kőszeg szabad királyi város levéltárában. Tanulmányok Bariska István 60. születésnapjára, Szombathely 2003, s. 55–70. – István H. Németh, Várospolitika és gazdaságpolitika a 16 – 17. századi Magyarországon (A felsőmagyarországi városszövetség), I–II, Budapest 2004 (Doktori mestermunkák). – István H. Németh, A szabad királyi városi rang a kora újkorban, Urbs I, 2006, s. 109–122. – István H. Németh, A kassai követek jelentése az 1572. évi február–áprilisi országgyűlésről, Fons I, 1994, č. 1, s. 31–51, I, 1994, č. 2, s. 150–177. 8 Pálffy, A magyar királyság (pozn. 2), s. 289–306. 9 András Kubinyi, Az 1505. évi rákosi országgyűlés és a szittya ideológia, Századok CLX, 2006, č. 2, s. 361– 374. 10 Vilmos Fraknói – Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel, Budapest 1874–1917 (Series III/A in c-C, Vol I–XII. 1526–1606). 11 Géza Pálffy, A magyar országgyűlés helyszínei a 16 – 17. században. A szimbolikus politikai kommunikáció kora újkori történetéhez, in: Istvá Bertényi et al., Rendiség és parlamentarizmus Magyarországon – A kezdetektől 1918-ig, Budapest 2013, s. 65–87.
29
chorvátsko-slavónskych a sedmohradských stavov. Stavy dolnej tabule zasadali vo Františkánskom kláštore. (Od polovice 17. storočia vo vlastnej budove snemu na Dlhej ulici.) 12 V Šoproni pre potreby panovníka a jeho rodiny podľa uvádzaného záznamu v úvode spojili prebúraním múrov niekoľko domov na Hlavom námestí. Členovia hornej tabule zasadali na radnici a prítomní reprezentanti dolnej tabule vo Františkánskom kláštore. 13
Pálffy, A magyar országgyűlés (pozn. 11), s. 65–87. Péter Dominkovits, Fejedelmi fogyasztás. I. Ferdinánd az 1553. évi soproni országgyűlésen, a városi számadáskönyv tükrében (Adatközlés), Arrabona XCIX, 2011, č. 2, s. 49–55. – Péter Dominkovits, Fejedelmi fogyasztás. I. Ferdinánd az 1553. évi soproni országgyűlésen, a városi számadáskönyv tükrében (Adatközlés), Arrabona XCIX, 2011, č. 2, s. 49–55. – Géza Pálffy, Magyarország elfeledett koronázóvárosa. Sopron aranykora a 17. században, Rubicon XXIV, 2014, č. 8, [online]. 12 13
30
Tab. č. 1. Uhorské snemy habsburských panovníkov trvanie
miesto konania
prítomný panovník či jeho zástupca
1526, dec. 1527, okt.–nov. 1528, jan. 1528, okt.–nov. 1532, apríl
Prešporok Budín Budín Prešporok Prešporok
Mária Uhorská zvolený Ferdinand Ferdinand I. Ferdinand I. Marx Beck, Adam Ungnad radcovia
1535, okt.–1536, jan.
Alexej Thurzo miestodržiteľ
1537, jan.–feb. 1538, jún
Trnava – Prešporok Prešporok Prešporok
1539, sept.
Prešporok
1541, marec 1542, feb.–marec
Prešporok Banská Bystrica
1542, nov. 1543, nov. 1545, feb.–marec 1545, nov. 1546, feb. 1547, dec.
Prešporok Banská Bystrica Trnava Prešporok Prešporok Trnava
1548, okt.–nov 1550, jan.–feb. 1552, feb.–marec 1553, apríl–máj 1554, marec–apríl 1555, júl 1556, jan. 1557, jún–júl 1559, jan.–feb. 1563, sept.–nov. 1566, feb.–marec 1567, jún–júl 1569, aug.–okt. 1572, feb–apríl 1572, sept.–okt. 1574, marec 1575, dec.–1576, feb. 1578, feb.–apríl 1580, feb.–marec 1582, jan–feb. 1583, marec–apríl
Prešporok Prešporok Prešporok Šopron Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok Prešporok
Alexej Thurzo miestodržiteľ Alexej Thurzo miestodržiteľ, Pavol Várday Mikuláš Gerendi, František Batthyány radcovia Alexej Thurzo Alexej Thurzo miestodržiteľ, Marx Beck, František Batthyány, Pavol Várday, Peter Perényi radcovia Ferdinand I. Pavol Várday miestodržiteľ Ferdinand I. Pavol Várday miestodržiteľ, Niklas Graf zu Salm und Neuburg radca Ferdinand I. Ferdinand I. Ferdinand I. Ferdinand I. Ferdinand I. arciknieža Maximilián Ferdinand I. Ferdinand I. arciknieža Maximilián Ferdinand I. Maximilián I., arciknieža Karol Maximilián I. Maximilián I. arcikniežatá Rudolf a Ernst Maximilián I. arcikniežatá Rudolf a Ernst arcikniežatá Rudolf a Ernst Rudolf I. arciknieža Ernst Rudolf I. Rudolf I., arcikniežatá Matej a Maximilián
miestodržiteľ / palatín
Báthory, Štefan Báthory, Štefan Thurzo, Alexej Szalaházy, Tomáš Thurzo, Alexej Thurzo, Alexej Thurzo, Alexej Thurzo, Alexej Thurzo, Alexej Thurzo, Alexej
Várday, Pavol Várday, Pavol Várday, Pavol Várday, Pavol Várday, Pavol Várday, Pavol Várday, Pavol Ujlaky, František Ujlaky, František Nádasdy, Tomáš Nádasdy, Tomáš Nádasdy, Tomáš Nádasdy, Tomáš Nádasdy, Tomáš Oláh, Mikuláš Oláh, Mikuláš Oláh, Mikuláš Abstemius, Pavol Abstemius, Pavol Vrančič, Anton Radéczy, Štefan Radéczy, Štefan Radéczy, Štefan Radéczy, Štefan Radéczy, Štefan Radéczy, Štefan
Zdroj: Vilmos Fraknói – Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel, Budapest 1874–1917 (Series III/A in c-C, Vol I–XII. 1526–1606).
31
2. Miestodržiteľstvo1 „Najvýznamnejšiu svetskú hodnosť po panovníkovi nazývanú palatín zastával Štefan Báthory, syn Andreja, synovec Štefana, ktorý za Mateja Korvína statočne a so cťou spravoval Sedmohradsko. Spišský gróf Ján Zápoľský viedol Sedmohradsko a onedlho na to získal kráľovský stolec; otec mu zanechal, ako aj bratovi Jurajovi, veľký majetok, šľachta ho obľubovala, akceptovala; od detstva ho pokladali za dediča trónu, ak by panovník zomrel bezdetný. Vo Veľkom Valašsku, ktoré nazývajú aj Moldavskom, panoval Štefan, v Malom Valašsku, pomenovanom Kumánsko (Severinsko, Oltenia) Radul, obaja poddaní uhorského kráľa; bánom provincie Dalmácie, Chorvátska a Slavónie je zároveň kapitán pobrežia, jediný hodnostár, ktorým bol František Batthyány, vernými službami si získal priazeň panovníka dieťaťa. Timisuar a južnú časť krajiny obraňoval Peter Perényi spoločne so spomenutým spišským grófom Jánom Zápoľským, bol strážcom kráľovskej koruny, hodnosť zdedil po otcovi Imrichovi Perényim. Na čele Sriemska, tej časti krajiny, ktorá leží na brehu Dunaja medzi Sávou a Drávou, stál kalocsský arcibiskup Pavol Tomory. Patril do rádu, ktorý nazývame menšími bratmi. Bol to veľmi skromný človek, než vstúpil do rádu, vyznamenal sa mnohými hrdinskými skutkami a postavil sa nepriateľovi ... Gróf Krištof Frangepán, ktorého niekoľko mesiacov predtým presvedčili, aby opustil arciknieža Ferdinanda a vstúpil do služieb krajiny, sa neskôr namiesto odmeny dočkal nespravodlivosti a vrátil sa odkiaľ prišiel, k Ferdinandovi. Hodnosť kancelára zastával Štefan Brodarič, ktorý sa narodil v tej časti Hornej Panónie, ktorú dnes všeobecne nazývajú Slavóniou. Pozvali ho za zásluhy hneď po návrate z rímskej diplomatickej misie, hoci bol viac odhodlaný ako talentovaný. Hlavným pokladníkom bol Alexej Thurzo, ktorý túto hodnosť už viackrát statočne zastával. Kapitánom Budínskeho a Prešporského hradu bol Ján Bornemisza, ktorý mal veľký vplyv na kráľa, vychovával ho od detstva a významne ovplyvňoval jeho rozhodnutia, tešil sa všeobecnej úcte vzhľadom k jeho pokročilému veku ako aj uznávanosti, dobrotivosti a neochvejnej vernosti ku kráľovi. Vymenované osobnosti predstavovali štátnych úradníkov. Ostatní preláti a magnáti sa skôr zaoberali vlastnými záležitosťami s výnimkou ostrihomského primasa, arcibiskupa a hlavného kancelára Ladislava Szalkaia, ktorý však pred niekoľkými mesiacmi, či z túžby po pokojnejšom živote, alebo inak nemohol, vrátil majestátnu (kráľovskú) pečať do rúk Oficiálny názov Locumtenens et consiliarii regiminis Hungarici s členstvom locumtenens et consiliarii. Miestodržiteľská rada sa používa prednostne pre orgán činný v 18. storočí. Győző Ember, Az újkori magyar közigazgatás története Mohácstól a török kiűzéséig, Budapest 1946 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai III: Hatóságh és hivataltörténet 1), s. 92. – István Kiss R[ugonfalvi], A magyar helytartótanács I. Ferdinánd korában és 1549–1551. évi leveles könyve. Budapest 1908, s. VII–X.
1
32
panovníka... približne taká bola situácia v Uhorsku, keď kráľ Ľudovít dostal správu, že Soliman uzatvoril so všetkými svojimi susedmi mier na viac rokov a chystá proti nemu vojenský útok po súši i vode.” 2 V stredovekom Uhorskom kráľovstve palatín zastupoval kráľa a v jeho neprítomnosti bol miestodržiteľom (locumtenens ex offo, prorex). Právomoc palatína, kodifikovaná (1485) počas panovania kráľa Mateja Korvína, sa vzťahovala na vládu, súd a vojenstvo. Kompetencie palatína boli temer totožné s kráľom, nemohol však darovať donácie a milosť. Ďalšou dôležitou súčasťou funkcií palatína bola sprostredkovateľská úloha medzi panovníkom a stavmi. Predsedal stavovskému snemu. Sudcovskú právomoc mal tiež skoro neobmedzenú, ak však vyniesol rozsudok smrti či odňatie majetku, jeho platnosť podmieňoval súhlas kráľa. Napokon, palatín bol i hlavným kapitánom či najvyšším veliteľom uhorského vojska. Palatína spočiatku menoval panovník, od čias Vladislava II. Jagelovského ho volil spomedzi kandidátov kráľa snem. 3 Vojenské kompetenčné problémy v dynastickej monarchii Habsburgovcov vyvolávali nevôľu obsadzovať hodnosť palatína. V priebehu krátkeho 16. storočia bol vymenovaný habsburským panovníkom uhorský palatín len raz, navzdory opakovaným požiadavkám uhorských stavov. Do hodnosti palatína vymenoval Ferdinand I. zadunajského kapitána Tomáša Nádasdyho, ktorý ju zastával rokoch 1554 – 1562. 4 Po dohode s uhorskými stavmi sa však panovník rozhodol na sneme v novembri roku 1530 vymenovať palatínskeho miestodržiteľa (locumtenens palatinalis in iudici / locumtenens officii palatinalis regni Hungariae / propalatinus) s úlohami v oblasti súdnictva, tie totiž Politický život v Uhorskom kráľovstve tesne pred bitkou pri Moháči opísal s odstupom necelého roka kancelár a biskup Štefan Brodarics. Spis venoval poľskému kráľovi Žigmundovi I. István Brodarics: Igaz leírás a magyaroknak a törökökkel Mohácsnál vívott csatájáról. Az előszót és a jegyzeteket írta Szighety Gábor sorozatszerkesztő. Fordító Kardos Tibor, Szeged 1983 (Gondolkodó Magyarok). István Brodarics, Igaz történet, in: Endre Illés et al., Humanista történetírók. A válogatás, a szöveggondozás és a jegyzetek Kulcsár Péter munkája, Kulcsár Margit közreműködésével, Budapest 1977 (Magyar Remekírók), s. 289–328. – István Brodarics / Stephanus Brodericus, De conflictu Hungarorum cum Solymano Turcarum imperatore ad Mohach historia verissima / Igaz történet a Magyarok és Szulejmán török császár mohácsi ütközetéről, in: Pál Ács – József Jankovics – Péter Kőszeghy Péter (edd.), Humanizmus. Budapest 1998 (Régi magyar irodalmi szöveggyűjtemény I), s. 429–445. – Péter Kasza – Géza Pálffy, Brodarics-emlékkönyv. Egy kőlönleges pártváltás a mohácsi csata után, Budapest 2011. 3 Vilmos Frankl, A nádori és országbírói hivatal eredete és hatáskörének történeti fejlődése, Pest 1863, s. 21–22. – István Soós, A nádori méltóság, História XXV, 2003, č. 8–9, s. 64–67. – Vilmos Fraknói, Az 1485-ik évi nádori czikkelyek, Századok XXXIII, 1899, č. 6, s. 485–506. – Dezső Szabó, Az 1485-ik évi nádori czikkelyek, Századok LII, 1918, č. 1–2, s. 107–110. 4 István Söptei (ed.), Nádasdy Tamás (1498–1562). Tudományos emlékülés: Sárvár, 1998. szeptember 10–11., Sárvár 1999 (Nádasdy Ferenc Múzeum Nádasdy Ferenc Múzeum kiadványai 3). – Géza Pálffy, A császárváros védelmében. A győri főkapitányság története 1526–1598. A győri főkapitányság története a 16–17. században, Győr 1999. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár: Monográfiák 27), s. 144–156. 2
33
nekolidovali so záujmami ústrednej vlády. Táto hodnosť mala svoje stredoveké tradície a nijakým spôsobom nesuplovala funkciu vicepalatína (vicepalatinus), ktorého vymenovanie malo zmysel len vtedy, ak bol obsadený aj úrad palatína. 5 Ferdinand I. sa pokúšal premeniť Uhorskú radu na úrad s pravidelnými zasadaniami a pre tento účel vymenoval miestodržiteľa (locumtenens regius in Hungaria). Motivácia bola predovšetkým politicko-vojenská. Okrem mimoriadneho významu, ktorý neskorostredoveká spoločnosť palatínovi prisúdila a v praktickom význame obmedzovala kompetencie viedenských vládnych orgánov v otázkach obrany, zásadný rozdiel medzi palatínom a miestodržiteľom spočíval v tom, že palatína volili stavy, zatiaľ čo miestodržiteľa menoval panovník. Podobne ako možnosť slobodnej voľby panovníka i táto otázka predstavovala dôležitý inštrument stavovského odporu. V pôvodnej koncepcii mal úrad fungovať v zložení miestodržiteľa a vybraných členov Uhorskej rady (Locumtenens et consiliarii regiminis Hungarici). Prvých miestodržiteľov mala sprevádzať úplná kráľovská rada a až postupne by sa bola bývala z nej vyčlenila i samostatná miestodržiteľská rada. 6 Arciknieža Ferdinand po voľbách za uhorského kráľa najskôr vymenoval svoju sestru so súhlasom snemu miestodržiteľkou Uhorska (január 1527 – august 1527) a radcami miestodržiteľstva (Locumtenens et Consilium Suae Regiae Maiestatis in Posonii constituti) určil laibachského biskupa Christpha Raubera, Erasma Dornberga z Dolnorakúskeho miestodržiteľského úradu, budínskeho dvorného (krajinského) sudcu Štefana Pemfflingera a palatína Štefana Báthoryho, veszprémskeho biskupa Tomáša Szalaházyho, sriemskeho biskupa, kancelára Štefana Brodariča, taverníka Alexeja I. Thurza a hlavného kráľovského stolníka Gašpara Horvátha Vingárthiho. Táto miestodržiteľská rada nemala jasne stanovené kompetencie, iba všeobecné usmernenie pre stavy, aby sa rade vo všetkom podriadili. 7 Géza Pálffy, Zvláštna cesta medzi aristokraciu Uhorského kráľovstva: rod Révai v 16. storočí, in: Miloš Kovačka – Eva Augustínová – Maroš Mačuha (edd.), Rod Révai v slovenských dejinách. Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie. 16–17. septembra 2008, Martin, Martin 2010, (Studia historico-bibliographica Turociensia, 3), s. 63–84. – Géza Pálffy, Különleges úton a Magyar Királyság arisztokráciájába: a Révay család a 16. században, Történelmi Szemle LI, 2009, č. 1, s. 1–20. – Zuzana Ludiková, Náhrobné pamiatky Révaiovcov v 16. a 17. storočí, in: Miloš Kovačka – Eva Augustínová Maroš Mačuha (edd.), Rod Révai v slovenských dejinách. Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie, Martin 2010 (Studia historico-bibliographica Turociensia 3), s. 380–395. – Zuzana Ludikova – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A túróczszentmártoni Szent Márton-templom késő reneszánsz és barokk síremlékei, Művészettörténeti Értesítő LVIII, 2009, č. 1, s. 361–363, kat. 1. 6 Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 1). – Ember, Az újkori magyar (pozn. 1), s. 91–101. – Győző Ember, A helytartói hivatal történetéhez a XVI. században, in: Lajos Bernát Kumorovitz et al., Emlékkönyv Szentpétery Imre születésének hatvanadik évfordulójának ünnepére, Budapest – Pécs 1938, s. 142–156. – Gabriella Erdélyi, Vita a helytartóságról (Néhány szempont I. Ferdinánd és a magyar politikai elit kapcsolatának vizsgálatához), Századok CXXXIV, 2000, č. 2, s. 341–371. 7 Vilmos Fraknói – Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel I., Budapest 1874 (Series III/A in c-C, Vol I–XII. 1526 – 1606), s. 31–70. – István Kenyeres, Pacsa János plébános osztrák fogsága (Adalékok Habsburg Mária királyné helytartóságához), 5
34
Zhodne so skorším odporučením brata arcikniežaťa Ferdinanda, neskôr nárokujúceho si na uhorský trón, sa kráľovná presťahovala do Prešporka, kam pricestovala 3. septembra 1526. 8 Ferdinand I. si dokázal udržať Budín do roku 1529, ktorý turecký sultán Sulejman II. pri vojenskej výprave nasmerovanej na Viedeň dobyl a mesto odovzdal Jánovi I. Zápoľskému. Na odporučenie Ferdinanda I. sa potom mali schádzať radcovia miestodržiteľstva v Ostrihome, Prešporku, Viedni a neskôr v Českých Budějoviciach. 9 Kráľovnú vdovu, miestodržiteľku Uhorska Máriu Uhorskú po jej presídlení do Viedenského Nového Mesta v hodnosti komisárov miestodržiteľstva v auguste 1527 zastúpili Štefan Báthory, Tomáš Szalaházy a Alexej I. Thurzo. 10 Ferdinand I. Habsburg vymenovaním miestodržiteľa a radcov ustanovil v Uhorskom kráľovstve ústredný vládny orgán pre vnútorné záležitosti. Túto vládnu organizáciu plánoval premeniť na úrad. Napriek tomu, v prvých rokoch svojho panovania ponechal v účinnosti aj hodnosť palatína so sídlom v Budíne, ktorú zastával do smrti s prerušeniami Štefan Báthory (1526 – †1530), miestodržiteľ (1528 – †1530). 11 Ferdinand I. sa po svojom odchode z Uhorska v januári 1528 pokúšal nanovo konštituovať miestodržiteľskú radu. Štefana Báthoryho vymenoval za svojho miestodržiteľa a za predsedu a radcov ostrihomského arcibiskupa, hlavného kancelára Pavla Várdayho, egerského biskupa, kancelára Tomáša Szalaházyho, sedmohradského biskupa, hlavného pokladníka Mikuláša Gerendiho, krajinského sudcu Alexeja I. Thurza a taverníka Andreja Báthoryho. Rokovaní sa však mohli zúčastniť aj ostatní členovia uhorskej rady. 12 Mala to byť samostatná inštitúcia s pravidelnými zasadaniami najskôr Budíne a neskôr v Prešporku. 13 Obdobný úrad založil Ferdinand I. v Korune kráľovstva českého až v roku 1547 a jeho vedenie zveril druhorodenému synovi Ferdinandovi (neskôr nazývanému Tirolskému). 14 Z právneho hľadiska dostala miestodržiteľská rada mimoriadnu právomoc. Predstavovala najvyšší správny a súdny orgán Uhorského kráľovstva. Miestodržiteľskej rade bol podriadený chorvátsky bán i hlavní kapitáni. Kontrolovala i čerstvo založenú Uhorskú kráľovskú komoru Soproni Szemle LX, 2006, č. 2, s. 146–165. – Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 1), s. XIV–XXVI. – Ember, Az újkori magyar (pozn. 1), s. 91–93. – Ember, Az újkori magyar (pozn. 6), s. 142–156. 8 Tivadar Ortvay, Pozsony város története. IV / 1. A város politikai szereplése a XVI–ik század első felében, a mohácsi vésztől I. Ferdinánd király haláláig 1527–1564, Pozsony 1912, s. 1–22. 9 Kiss, Az újkori magyar (pozn. 1), s. XXI–XXV. 10 Opäť so sídlom v Budíne. Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 1), s. XX, s. XCV. 11 Ember, Az újkori magyar (pozn. 1), s. 142–156; Erdélyi, Vita a helytartóságról, 341–371. 12 Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 1), s. XXVII. – Ember, Az újkori magyar (pozn. 1), s. 93. – Jozef Fundárek, Bratislava – hlavné a korunovačné mesto starého Uhorska, Bratislava VII, 1971, s. 117. 13 Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 1), s. XXX. 14 Václav Bůžek, Ferdinand Tyrolský mezi Prahou a Innsbruckem: Šlechta z českých zemí na cestě ke dvorům prvních Habsburků, České Budějovice 2006 (Monographica historica: Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis 7), s. 68–96.
35
zodpovednú za finančné riadenie krajiny. 15 V rade sústredil panovník šesť najvýznamnejších hodnostárov krajiny: palatína, hlavného kancelára, kancelára, krajinského sudcu, taverníka a hlavného pokladníka. Prítomnosť prelátov v miestodržiteľskej rade sa neskôr osvedčila ako správne zvolená stratégia. Ferdinand I. po smrti Štefana Báthoryho († 1530) nevymenoval nového palatína počas dvoch nasledujúcich desaťročí. Miesto toho inicioval v roku 1531 opätovné ustanovenie miestodržiteľskej rady, opäť so sídlom v Prešporku. Svojich uhorských radcov pozval na rokovanie do Prahy, kam však prišli len Alexej I. Thurzo a Tomáš Szalaházy. Po stretnutí panovník informoval stavy o tom, že do snemu poveril miestodržiteľskými úlohami Tomáša Szalaházyho a Alexeja I. Thurza. 16 Až v roku 1532 bol vymenovaný za miestodržiteľa Uhorska príslušník starého uhorského rodu, dvoran jagelovskej vlády v Uhorsku, preverený reprezentant miestodržiteľskej rady Alexeja I. Thurza, ostrihomský arcibiskup Pavol Várday (1542 – 1549) a po ňom ďalší prelát, győrsky biskup a vicekancelár, neskôr egerský biskup František Újlaky (1550 – 1554). 17 Od počiatku mal miestodržiteľ zbor radcov s premenlivým počtom a popri nich aj kancelársky personál. 18 Miestodržiteľstvo (locumtenentia) vzhľadom ku kompetenciám, ako aj vlastnej organizácii dosiahlo svoj vrchol pod vedením arcibiskupa-miestodržiteľa Pavla Várdayho, ktorý radu premenil na úrad s pravidelnými zasadnutiami a kolektívne vynášanými rozhodnutiami. 19
15
Fundárek, Bratislava – hlavné (pozn. 12), s. 122. Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 1), s. XXVII. – Fundárek (pozn. 12), s. 117. – Gabriella Erdélyi, Egy kivételes karrier Mohács előtti kezdetei: Bethlenfalvi Thurzó Elek, in: Péter Tusor (ed.), R. Várkonyi Ágnes Emlékkönyv születésének 70. évfordulója ünnepére, Budapest 1998, s. 118–132. – Gabriella Erdélyi, Vita a helytartóságról (Néhány szempont I. Ferdinánd és a magyar politikai elit kapcsolatának vizsgálatához), Századok CXXXIV, 2000, č. 2, s. 341–371. 17 Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526–1608. Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526– 1608. törvényczikkek, Budapest 1899, s. 90–93. – Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 1), s. LI–LXI, s. LXX– LXXX. 18 Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 1). 19 György Laczlavik, Kettős pecsét alatt. Várday Pál esztergomi érsek, királyi helytartó (1483–1549), Pécs – Budapest 2014. 16
36
Tab. č. 2. Miestodržitelia v 16. storočí Miestodržiteľ
funkčné obdobie
reálne zastávané
reálne ukončenie
obdobie
funkcie
Báthory, Štefan
1526 – 1530 †
Kráľovná Mária
1527
Báthory, Štefan
1528 – 1530 †
Thurzo, Alexej
1531 – 1532
1531 jún 29.
1532. okt.
Thurzo, Alexej
1532 – 1542
1532 okt. 4.
1542 dec. 30
Várday, Pavol
1542 – 1549 †
1542 dec. 30.
1549 okt. 12. †
Újlaky, František
1550 –1554
1550 apr. 12.
1554 apr. 15.
1554 – 1562 †
1554 apr. 15
1562 jún 2. †
Oláh, Mikuláš
1562 – 1568 †
1562 nov. 10.
1568 jan. 14. †
Abstemius, Pavol
1568 – 1572
Vrančič, Anton
1572 – 1573 †
1572 jún 20.
1573 jún 15. †
Radéczy, Štefan
1573 – 1586 †
1573 sept. 1.
1586 febr. 4. †
Draskovich, Juraj
1586 – 1587 †
1586 júl 17.
1587 jan. 31. †
Fejérkövy, Štefan
1587 – 1596 †
1587 aug. 13.
1596 nov. 20. †
palatín
1530 aug. 8. † 1527 jan.
1527 aug. 1530 aug. 8. †
Szalaházy, Tomáš
Zdroj: Zoltán Fallenbüchl, Magyarország főméltóságai 1526 – 1848, Budapest 1988.
37
Nádasdy, Tomáš
2.a) Miestodržiteľ Alexej I. Thurzo „Szerelmes Magdolna Asszony! Hogy én oda hozzád nem mentem, azt semmi edegenségre ne vegyed, mert embert senkit örömesebben nem látok náladnál. De tegnap megírám, hogy oka vagyon, mért én oda Lindvába most nem mehetek, kit időjártában megértesz. Azért kérlek azon, én szerelmes atyámfia, hogy ebből ne végy magadnak semmi nehéz gondolatot, és egyébre ne véljed, mert szívem szerint kívánnálak látni. Volna is miről szóljunk elég ilyes dolgokról, ha helye és idő volna. Úr Isten tartson meg, én szerető Magdolnám, nagy jó egészségben. Minket el ne feledj! Datum Németújvárban, 9 septembris 1527.“ 1 Autor prvého známeho maďarsky napísaného ľúbostného listu bol neskorší miestodržiteľ Alexej I. Thurzo. Listom sa vyznal zo svojich citov vdove rytiera Tomáša Széchyho, padlého pri Moháči, Magdaléne Székely ab Ormosd. Súdiac podľa obsahu listu, okrem ďalších možných dôvodov, sa sobášil z lásky. Bolo to druhé manželstvo oboch, spojili v ňom dva významné, vplyvné a bohaté uhorské rody s ríšskym barónskym titulom a s ďalšími záväzkami sa stali súčasťou aliancie rodov vznikajúcej nadnárodnej aristokracie dynastickej monarchie Habsburgovcov. 2 Alexeja I. Thurza do vedúcej pozície uhorského politického života predurčovali aj ďalšie záväzky, z nich rozhodujúci bol dlžobný úpis, ktorý mal uňho samotný panovník, ako aj Fuggerovci, jeho partneri v banskom podnikaní. 3 „Milovaná panna Magdaléna! Neochladli moje city, mám ťa najradšej zo všetkých. Včera som napísal o dôvodoch, ktoré mi zabránili stretnúť sa s tebou. Časom pochopíš, prečo som nemohol pricestovať do Lendavy. Preto ťa prosím, milovaná panna, nerob si ťažkú hlavu a neprikladaj tomu význam. Z celého srdca si vrúcne prajem byť s tebou. Mali by sme sa o tom pozhovárať, ak sa nám naskytne priestor a čas. Nech ťa pán boh opatruje vo veľkom zdraví, moja milovaná Magdaléna. Na nás nezabudni!.“ Gyula Zolnay, Nyelvemlékeink a könyvnyomtatás koráig, Budapest 1894, s. 237–238, č. 24. – Attila Hegedűs – Lajos Papp (edd.), Középkori leveleink 1541-ig, Budapest 1991, s. 158–159, č. 73. – Emil Hargittay (ed.), Régi magyar levelestár. XVI–XVII. század. Tolnai Gábor irányításával válogatta, sajtó alá rendezte, bevezette és a jegyzeteket összeállította Hargittay Emil, a fordításokat készítette Heltai János et al. Készült az ELTE Bölcsészettudományi Kara Régi Magyar Irodalomtörténeti Tanszékén, Budapest 1981, s. 31. – Edit Erdődy (ed.), Szeretők és házastársak. A leveleket válogatta, az utószót és a jegyzeteket írta Erdődy Edit, Budapest 1978, s. 21, č. 2. – Zuzana Ludikova – Árpád Mikó, Pohrebné miesta a náhrobné pamiatky Thurzovcov, in: Tünde Lengyelová, et al., Thurzovci a ich historický význam, Bratislava 2012, s. 165–184. 2 Petr Vorel, Páni Z Pernštejna. Vzestup a pád rodu zubří hlavy v dějinách Čech a Moravy, Praha 2012, s. 157– 183. – Václav Bůžek – Géza Pálffy, Integrating the nobility from the Bohemian and Hungarian lands at the court of Ferdinand, Historica, Series Nova X, 2003, s. 53–92. – Václav Bůžek – Géza Pálffy, Integrace šlechty z Českých a Uherských zemí ke dvoru Ferdinanda I., Český časopis historický CI, 2003, č. 5, s. 542–581. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 129–135. – István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 246–271. 3 Gabriella Erdélyi, Egy kivételes karrier Mohács előtti kezdetei. Bethlenfalvi Thurzó Elek, in: Péter Tusor (ed.), R. Várkonyi Ágnes Emlékkönyv születésének 70. évfordulója ünnepére, Budapest 1998, s. 118–132. – Gabriella Erdélyi, Vita a helytartóságról (Néhány szempont I. Ferdinánd és a magyar politikai elit kapcsolatának 1
38
Úspešný podnik založil otec Alexeja I., krívajúci Ján I. Thurzo, ktorý s Fuggerovcami spoločne (od 1495) ťažili v banskobystrických náleziskách. Od Vladislava II. Jagelovského získal privilégium okrem iného tovaru aj na obchodovanie s meďou a striebrom. V roku 1499 už ako partner Fuggerovcov si prenajímal Kremnickú komoru. Po Jánovej smrti (†1508) vedenie rodinného podniku prevzal jeho najstarší syn Juraj, ktorý sa však v roku 1517 odsťahoval do Augsburgu a riadenie banskobystrického podniku prenechal Fuggerovcom a Kremnickej komory zas bratom Alexejovi I. a Jánovi II. Spoločný podnik Fugger-Thurzo patril k hlavným veriteľom panovníckeho dvora a Alexejovi I. táto okolnosť otvorila cestu k dvornej službe. 4 Kariéru Alexeja I. Thurza podporoval aj švagor biskup, kancelár Juraj Szathmáry, neskorší ostrihomský arcibiskup. Neter biskupa Anna bola prvou manželkou Alexeja I. Thurza. Zosobášili sa okolo roku 1510, z manželstva vzišla predčasne zosnulá Uršuľa a v roku 1527 sa Alexej I. Thurzo už uchádzal o Magdalénu Székely ab Ormosd. 5 Druhé manželstvo Alexeja I. Thurza súviselo viac s jeho novou politickou orientáciou.
vizsgálatához), Századok CXXXIV, 2000, č. 2, s. 341–371. – Gabriella Erdélyi, Bethlenfalvi Thurzó Elek levelezése, Budapest 2005 ((Források a Habsburg – magyar kapcsolatok történetéhez). I. 1526 – 1532. Lymbus kötetek 1). – Zuzana Ludikova – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A lőcsei Szent Jakab-templom reneszánsz és barokk síremlékei,epitáfiumai és halotti címerei(1530–1700), Művészettörténeti Értesítő LV, 2006, č. 2, s. 342–346, kat. 4. 4 Gusztáv Wenzel, A Fuggerek jelentősége Magyarország történetében, Budapest 1882 (Értekezések a történeti tudományok köréből X / 4). – Alexander Lombardini, Palatín gróf Ďuro Thurzo z Betlanoviec. K. Salva – K. Kálal (edd.), Sborník Československý. Od Šumavy k Tatrám, Ružomberok 1898, s. 210–260. – P[eter] Ratkoš Das Kupferwesen in der Slowakei vor der Enstehung der Thurzo – Fugger Handelsgesellschaft, in: Ingomar Bog (ed.), Der Außenhandel Ostmitteleuropas 1450–1650. Die ostmitteleuropäischen Volkswirtschaften in ihren Beziehungen zu Mitteleuropa, Köln – Wien 1971, s. 585–610. – Zsuzsanna Hermann: Jacob Fugger, Budapest 1976 (Életek és korok), s. 151–152. – Néda Relković: Max Jansen: Jakob Fugger der Reiche. Studien und Quellen, I. Leipzig. (Studien zur Fugger-Geschichte, 3.), Századok XLVIII, 1914, č. 7–8, s. 626–628. – Marián Skladaný, Ján Thurzo z Betlanoviec (1437–1508) – priekopník ranokapitalistického podnikania v európskom baníctve, in: Spiš v kontinuite času, Prešov – Bratislava – Wien 1995, s. 41–47. – Marián Skladaný, Ján Turzo a turzovsko-fuggerovský mediarsky podnik v Banskej Bystrici (1494–1525), Montánna história I, 2008, s. 16–31. – Marián Skladaný, Prvé turzovsko-fuggerovské zmluvy o spoločnom mediarskom Podnik, Historický časopis XLIII, 1995, č. 2, s. 215–229. – Marián Skladaný, Thurzovsko-fuggerovský mediarsky podnik v Banskej Bystrici a jeho európsky význam, in: Päťsté výročie vzniku thurzovsko-fuggerovského mediarskeho podniku v Banskej Bystrici, Banská Bystrica 1995, s. 8–37. – Marián Skladaný, Fuggerovci na Slovensku. The Fuggers´ Family in Slovakia, in: Miroslav Daniš (ed.), Štúdie z dejín baníctva a banského podnikania, Bratislava 2001, s. 12–18. – Marián Skladaný, Thurzovci a Levoča, in: Mária Novotná (ed.), Pohľady do minulosti, Levoča 2001, s, 61–78. – Marián Skladaný, Thurzovsko-Fuggerovské vyúčtovania z rokov 1495–1526, in: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského–Historica XLV, 2002, s. 155–157. – Marián Skladaný, Fuggerovský kapitál pri vzniku habsburskej monarchie, in: Jozef Baďurík – Kamil Sládek (edd.), Politický zrod novovekej strednej Európy, Prešov 2005, s. 33–45. 5 Pál Tóth-Szabó, Szathmári György prímás 1457–1524, Budapest 1906 (Magyar Történelmi Életrajzok), s. 124– 125. – Péter Farbaky, Szatmári György, a mecénás, Budapest 2002 (Művészettörténeti Füzetek 27). – Péter Farbaky, A kassai Szent Mihály-kápolna Szatmári-féle bővítése és purista restaurálása, in: Pál Lővei (ed.), Horler Miklós hatvanadik születésnapjára. Tanulmányok, Budapest 1993, s. 287–304. – Péter Farbaky, Szatmári György és a pécsi reneszánsz, in: István Bartók – László Jankovits – Gábor Kecskeméti (edd.), Humanista műveltség Pannóniában, Pécs 2000, s. 133–146.
39
Druhá manželka Magdaléna Székely ab Ormosd bola prvýkrát vydatá za župana Vašskej stolice Tomáša Széchyho a z manželstva vzišli dve deti, Štefan a Margita. Syna Štefana oženili s Alžbetu Stumbergh, ale manželstvo zostalo bez potomstva. Dcéru Margitu vydali za Niklasa Grafa zu Salm und Neuburg a po jeho smrti sa stala manželkou Pyrcha von Arco. Magdaléna Székely ab Ormosd bola druhýkrát vydatá za miestodržiteľa Alexeja I. Thurza a z manželstva vzišli dcéry Anna a Alžbeta. Dcéru Annu vydali za krajinského sudcu Andreja Báthoryho, ale manželstvo zostalo bez potomstva. Dcéru Alžbetu vydali za Jaroslava z Pernštejna a po jeho smrti sa stala manželkou Adama Ungnada von Sonnegg a napokon Julia Grafa zu Salm und Neuburg. Magdaléna Székely ab Ormosd sa tretíkrát vydala za Jana z Pernštejna. 6 Podporou veľkňaza Juaja Szathmáryho a zrejme aj ďalších štyroch strýkov biskupov začala kariéra Alexeja I. Thurza na jagelovskom panovníckom dvore. Po dva roky slúžil ako sekretár kráľa Vladislava II., krátko ako komorník Ľudovíta II., rýchlo však postúpil do hodnosti hlavného kráľovského komorníka a napokon kráľovského pokladníka. Ekonomiku krajiny viedol Alexej I. Thurzo v obdobiach 1522 – 1523, 1525 a 1526, v neistej finančnej situácii Uhorského kráľovstva ho viackrát odvolali. Získaním hodnosti komorníka bol automaticky povýšený do uhorského barónskeho stavu. 7 Alexej I. Thurzo získal donáciu na Hrad Červený Kameň, ktorý pripadol panovníkovi po Svätojurských a pezinských grófoch, tiež na hrad Ozoru po Františkovi Hedervárim odsúdenom za vlastizradu, z majetku Újlakyovcov dostal spoločne s Františkom Battyhányom a Ladislavom Mórem podiel na hradoch v Šintave, Hlohovci a Tematín s panstvami. 8
Petr Vorel, Páni Z Pernštejna. Vzestup a pád rodu zubří hlavy v dějinách Čech a Moravy, Praha 2012, s. 157–183. – Petr Vorel, Pernštejnská svatba v Prostějově roku 1550, Časopis Matice moravské CXLIV, 1995, s. 134–157. – Václav Bůžek, Paměť v heraldické výzdobě předmětů hmotné kultury šlechtických sídel 16. a 17. století, in: Václav Bůžek – Pavel Král (edd.), Paměť Urozenosti, Praha 2007, s. 44–46. – Václav Bůžek – Ondřej Jakubec – Pavel Král, Jan Zrinský ze Serynu. Životní příběh synovce posledních Rožmberků. Praha 2009, s. 13– 27. – Václav Bůžek, Aliance Rožmberků, Zrinských ze Serynu a Novohradských z Kolovrat na počátku 17. století, Jihočeský Sborník Historický LXV, 1996, s. 10–25. – Václav Bůžek – Géza Pálffy, Integrating the nobility from the Bohemian and Hungarian lands at the court of Ferdinand, Historica, Series Nova X, 2003, s. 53–92. – Václav Bůžek – Géza Pálffy, Integrace šlechty z Českých a Uherských zemí ke dvoru Ferdinanda I., Český časopis historický CI, 2003, č. 5, s. 542–581. – Václav Bůžek, Ferdinand Tyrolský mezi Prahou a Innsbruckem. Šlechta z českých zemí na cestě ke dvorům prvních Habsburků, České Budějovice 2006 (Monographica historica. Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis 7), s. 38–67. – Richard Perger – Géza Pálffy, A magyarországi török háborúk résztvevőinek síremlékei Bécsben (XVI–XVII. század), Fons V, 1998, č. 2, s. 207–264. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 129–135. 7 György Bónis, A jogtudó értelmiség a Mohács előtti Magyarországon, Budapest 1971, s. 312. – Erdélyi, Egy kivételes karrier (pozn. 3), s. 118–132. 8 Ignácz Acsády, Régi magyar birtokviszonyok. 1494–1598, Budapest 1894 (Értekezések a történeti tudományok köréből 3), s. 42. – Kálmán Demkó, Felsőmagyarországi várak és várbirtokok, Hadtörténeti Közlemények XV, 1914, s. 210–233. – István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 252–253. – Marta Melníková, Mestečko 6
40
Po korunovácii Ferdinanda I. Alexej I. Thurzo opäť postúpil, bol menovaný za krajinského sudcu. Panovník mu daroval šesť hradov: Spiš, Richnavu, Gelnicu, Bojnice, Likavu a Oravu s panstvami a sedem miest: Gelnicu, Smolník, Hernádnémeti, Vámos, Rudabánya, Gönc a Telkibánya v roku 1527 z bývalého majetku Zápoľskovcov a Cejkov s panstvom po Pálóczyovcoch, nasledujúci rok aj Pápu. Okrem toho dostal od panovníka príjmy z trenčianskeho tridsiatku a hrady Sárospatak a Sátoraljaújhely. 9 Donácie Ferdinanda I. neodovzdali Alexejovi I. Thurzovi do roku 1529, preto svoje ďalšie verejné vystupovanie podmieňoval splácaním dlhov. Napätie medzi panovníkom a Alexejom I. Thurzom spôsobilo, že za miestodržiteľov Uhorského kráľovstva vymenoval Ferdinand I. Alexeja I. Thurza spoločne s biskupom Tomášom Szalaházym. Po opakovaných vyhrážkach sa Alexej I. Thurzo na jar v roku 1530 z verejného života stiahol.10 Na verejnosť sa dostala iná interpretácia, podľa ktorej Alexej I. Thurzo odstúpil pre zadržanie Petra Perényiho, ktorého vypočuli a uväznili bez súdneho rozhodnutia. 11 Plynulosť verejnej správy zabezpečoval biskup Tomáš Szalaházy sám, ktorý, ako sa zdá, nemal svoje sídlo okolo roku 1530 v Prešporku, ale v Košiciach. Snažil sa obhájiť svoj nárok na hodnosť egerského biskupa súperiac so Šimonom Erdődym, ktorému egerské biskupstvo udelil kráľ Ján I. Zápoľský. 12 Až po odovzdaní Spišského hradu v roku 1532 mohol vymenovať Ferdinand I. Alexeja I. Thurza za miestodržiteľa Uhorska. 13 Alexej I. Thurzo nemal z dvoch manželstiev mužských potomkov. Spolu s nevlastným bratom olomouckým biskupom Stanislavom sa starali o budúcnosť osirelých synovcov Jána a Františka. Spišský a Bojnický hrad odkázal Alexej I. Thurzo bratovi Jánovi a v prípade jeho úmrtia ďalším mužským potomkom. Šintavský, Hlohovecký a Tematínsky hrad ako i polovicu Trenčianskeho hradu odkázal svojim dcéram Anne a Alžbete. V závere testamentu im venoval aj Piešťany. Trenčiansky hrad poručil do užívania vdovy Magdalény Székely (možno aj s ohľadom na nevlastnú dcéru Margitu Széchy vydanú za Pyrcha von Arco). Sereď od Moháča k rokom meruôsmym (1526–1848), in: Eva Vrabcová – Rastislav Petrovič (edd.), Sereď. Dejiny mesta, Sereď 2002, s. 51–76. – Erdélyi, Egy kivételes karrier (pozn. 3), s. 118–132. 9 István Sugár, Az egri püspökök története, Budapest 1984, s. 226–231. – Erdélyi, Vita a helytartóságról (pozn. 3), s. 341–371. 10 Győző Ember, Az újkori magyar közigazgatás története Mohácstól a török kiűzéséig, Budapest 1946 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai III. Hatóság- és hivataltörténet 1), s. 93. – Sugár, Az egri püspökök (pozn. 9), s. 226–231. – Erdélyi, Vita a helytartóságról (pozn. 3), s. 341–371. 11 Mihály Sztárai, História Perényi Ferenc kiszabadulásáról. Válogatta, a szöveget gondozta, a bevezető tanulmányt és a jegyzeteket írta Téglásy Imre. Fordította Borzsák István et al, Budapest 1985, s. 7–26. 12 Sugár, Az egri püspökök (pozn. 9), s. 226–231. – Erdélyi, Vita a helytartóságról (pozn. 3), s. 341–371. 13 Zoltán Fallenbüchl, Magyarország főméltóságai 1526–1848, Budapest 1988, s. 69. – Erdélyi, Egy kivételes karrier (pozn. 3), s. 118–132. – Erdélyi, Vita a helytartóságról (pozn. 3), s. 341–371.
41
Klenoty a ostatné cennosti uložené na Šintavskom hrade odkázal manželke a dcéram, ak by však dcéry zomreli bez potomkov, dedičstvo odkázal bratom a ich potomkom, Jánovi, Bernardovi a Krištofovým deťom a Jurajom. Bratom odkázal Rudabányu a Richnavský hrad, synovcovi Františkovi Nitriansky hrad. Testament Alexeja I. Thurza je manifestom duchovnej a hmotnej jednoty klanu, ktorý sa plánovanými alianciami stával súčasťou aristokracie monarchie a ríše. 14 Univerzálnym dedičom Alexeja I. Thurza sa mal stať jeho brat s potomstvom, časť majetkov si dokázali udržať manželia jeho dvoch dcér i vdovy vydatej za Jaroslava Pernštejna. V čase úmrtia Alexeja I. Thurza bola dcéra Anna vydatá za krajinského sudcu Andreja Báthoryho, ale manželstvo zostalo bez potomstva. Obývali Hlohovec a Šintavu. Neskôr vdovec Andrej Báthory viedol neúspešný spor so svojím švagrom Adamom Ungnadom von Sonneg o thurzovské majetky. Prišiel o Hlohovec, Tematín a Richnavu, nechcel sa však vzdať Šintavy, ktorú dal prestavať. V sporoch o vydanie majetkov tvrdil, že nie je možné rozdeliť na hrade deponovaný poklad, lebo si nepamätá vlastný podiel. V závere sporu si Andrej Báthory mohol ponechať z majetkov len časť Senca a Čeklís patriace k Šintavskému panstvu. 15 Alexej I. Thurzo v úrade miestodržiteľa riadil záujmy panovníka i stavov so značnou suverénnosťou a nezávislosťou, preto túto hodnosť v ďalšom zverovali panovníci habsburského domu v priebehu 16. storočia takmer výlučne cirkevným hodnostárom. Miestodržiteľ Alexej I. Thurzo sťažujúc sa pritom na škodlivý prešporský vzduch (klímu) viedol rokovania a čiastočné snemy okrem Prešporka i naďalej na svojich majetkoch v Šintave, Hlohovci či v slobodných kráľovských mestách v Trnave a v Banskej Bystrici, kde ho pútali ďalšie vlastné záujmy a nehnuteľnosti. 16 Prešporok uzákonili stavy za hlavné mesto Uhorského kráľovstva do oslobodenia Budína v roku 1536, Alexej I. Thurzo však neopustil svoj zaužívaný životný štýl. Nezadovážil si dom v Prešporku, opakovane sa obracal na mestskú radu so žiadosťami, aby mu, ako aj ďalším kráľovským radcom, zabezpečovala ubytovanie v časoch rokovaní. 17 14
Lajos Gecsényi, Tajomný Thurzo. František Thurzo, predseda Uhorskej a Dvorskej komory (1549–1563), in: Tünde Lengyelová, et al., Thurzovci a ich historický význam, Bratislava 2012, s. 55–73. – Lajos Gecsényi, A rejtélyes Thurzó. Thurzó Ferenc, a Magyar és az Udvari Kamara elnöke, 1549 – 1563, Levéltári Közlemények LXXXI, 2010, č. 1–2, s. 3–31. – Carolus Wagner, Analecta Scepusii sacri et profani. Pars II. Complectens scriptores rerum Scepusiarum quibus accedunt inscriptiones templorum Scepusiensium, Viennae 1774, s. 350. 15 Darina Lehotská, Thurzovci a Hlohovec v r. 1525–1636. Alexej Thurzo a boje o jeho dedičstvo, in: Vera Feráková et al., Hlohovec a jeho okolie, Bratislava 1968, s. 73–78. 16 István Kiss R[ugonfalvi], A magyar helytartótanács I. Ferdinánd korában és 1549–1551. évi leveles könyve. Budapest 1908, s. XCV. – Tivadar Ortvay, Pozsony város története. IV / 1. A város politikai szereplése a XVI-ik század első felében, a mohácsi vésztől I. Ferdinánd király haláláig 152 –1564, Pozsony 1912, s. 241. 17 Lehotská, Thurzovci a Hlohovec (pozn. 15), s. 73–78.
42
Zo sporu v roku 1537 s jeho nástupcom v zanechanom úrade miestodržiteľa Pavlom Várdaym vysvitá, že ich nemohol zmieriť ani posol kráľa Sigismud Herberstein. Pavol Várday sa zdržiaval v Prešporku a Alexej I. Thurzo v Trnave, ale ani jeden nebol ochotný ísť za tým druhým. 18 Prvú manželku Alexeja I. Thurza Annu Szathmáry pochovali vo Vyškove, na panstve nevlastného brata Alexeja I. Thurza, olomouckého biskupa Stanislava Thurza, v ktorého aule žil aj ich osirelý synovec Juraj Thurzo.19 Druhá rodina, ktorú založil s Magdalénou Székely ab Ormosd, žila prevažne na Šintavskom panstve. 20 Pohrebom Alexeja I. Thurza vo Farskom kostole sv. Jakuba v Levoči oživili starú rodovú tradíciu a ustanovili i novú pre nastávajúce pohreby príslušníkov barónskej vetvy a dedičných županov Spišskej stolice s ich rodinnými príslušníkmi. Náhrobnú pamiatku Alexeja I. Thurza, ktorú vytvorili v dielni Loya Heringa v Eichstätte, objednala podľa nápisu vdova Magdaléna Székely ab Ormosd [1–2]. 21 Tri základné indikátory určenia trvalej rezidencie – sídlo, miesto uloženia pokladov a pohrebu – v prípade Alexeja I. Thurza nepripadajú na jedno miesto.
18
Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 16), s. XLVII. – Árpád Károlyi, Adalék a nagyváradi béke s az 1536 – 1538. évek történetéhez, I–III., Századok XII, 1878, č. 7, s. 591–617, XII, 1878, č. 9, s. 687–732, XII, 1878, č. 10, s. 790–840. 19 Ludikova – Mikó, Pohrebné miesta (pozn. 1), s. 165–184. 20 Melníková, Mestečko Sereď (pozn. 8), s. 51–76. 21 Zuzana Ludiková, Epitaf miestodržiteľa Alexeja Thurza od sochara Loya Heringa v Levoči, Acta Musaei Scepusiensis (Pohľady do minulosti 6), 2006, s. 173–188. – Zuzana Ludikova – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A lőcsei Szent Jakab-templom reneszánsz és barokk síremlékei,epitáfiumai és halotti címerei(1530–1700), Művészettörténeti Értesítő LV, 2006, č. 2, s. 342–346, kat. 4 s ďalšou lit. – Ludikova – Mikó, Pohrebné miesta (pozn. 1), s. 165–184.
43
2.b) Miestodržiteľ arcibiskup, hlavný kancelár Pavol Várday „Zatiaľ čo sa diali tie udalosti, ostrihomský arcibiskup Pavol zomiera, preniesli ho do Trnavy, kam po strate Ostrihomu presťahoval kapitulu a pochovali ho do jednoduchého, narýchlo pripraveného hrobu. Požehnaný oboma šťastiami bol štedrý a veselej povahy. Ferdinand si ho natoľko vážil, že ho hostil a keď prišla naňho únava, rád mu poskytol svoju spálňu k spánku.“ 1 Úspech prelátov v hodnosti miestodržiteľov uhorských kráľov spočíval v tom, že okrem náležitého vzdelania vysokopostavení príslušníci katolíckej cirkvi boli v značnej miere závislí od panovníka, ktorý ich do hodnosti navrhovali. 2 Väčšia časť prelátov v Uhorskom kráľovstve nemala aristokratický pôvod, ako napríklad v 17. či 18. storočí. Mnohí z veľkňazov si vybrali úradnícku kariéru aj preto, že ich hodnosti sa často stávali titulárne v dôsledku osmanskej expanzie. Po obsadení arcibiskupstiev a biskupstiev v Čanáde (Cenad), Ostrihom, Kalocsa, Pécs, Vác a v Sedmohradsku Alba Julia a Oradea sa cirkevní hodnostári z týchto miest sťahovali predovšetkým do Prešporka a do Trnavy, kde sa im otvárala možnosť aktívnejšie sa zapájať do verejného života. Ich znalosti a úradnícka prax boli obzvlášť vítané, napokon väčšia časť uhorských svetských stavov v 2. polovici 16. storočia nevyznávala katolícku vieru. 3 Svoje starobylé sídlo Ostrihom ostrihomské arcibiskupstvo a kapitulu opustili za arcibiskupa Pavla Várdayho. 4 Po dobytí mesta po náročnom obliehaní (24. júl – 9. august) v roku 1543 sa novým rezidenčným miestom kapituly stala Trnava. 15. septembra 1543 uzatvorili s arcibiskupom Pavlom Várdayom iniciovanú dohodu medzi ostrihomským arcibiskupstvom
1
„Dum haec geruntur, Paulus Archiepiscopus Strigoniensis e vivus excedit: ac Tirnaviam delatus, quo collegium sacredotum, post amissum bv Strigonium transtulerat, simplici et tumultuario sepulchro conditur fuit utraque in fortuna variis modis exercitus, liberali ingenio et semper iucundo. Ei Ferdinandus tanta honoris et benevolentiae signa deferre erat solitus, ut eidem secum mensae adhibere, convivioqve excipere non dedignaretur, eumque aliquando somno gravatum in suo cubili quiescere haud gravatim permitteret.“ Nicolaus Isthvanfi, Historiarum de rebus Ungaricis libri XXXIV, Coloniae Agrippinae 1622, s. 290. – Péter Benits (ed.), Istvánffy Miklós magyarok dolgairól írt históriája Tállyai Pál XVII. századi fordításában. Budapest 2001 – 2003 (Történelmi források. I/1–I/3), s. 134–135. 2 István Kiss R[ugonfalvi], A magyar helytartótanács I. Ferdinánd korában és 1549–1551. évi leveles könyve. Budapest 1908, s. LXI. 3 Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 266–289. 4 György Laczlavik, Várday Pál, in: Margit Beke (ed.), Esztergomi érsekek 1001–2003, Budapest 2003, s. 240– 247. – György Laczlavik, Kettős pecsét alatt. Várday Pál esztergomi érsek, királyi helytartó (1483 – 1549), Pécs – Budapest 2014.- György Laczlavik, Várday Pál esztergomi érsek, királyi helytartó Mohács előtti pályafutása, Levéltári Közlemények LXXV, 2004, s. 3–43.
44
a mestom Trnava o vybudovaní pevnosti na obranu Ponitria a mesto Trnava prijala ostrihomských utečencov stanujúcich v tom čase pred hradbami Prešporka. 5 Prvá stavba Nových Zámkov v rokoch 1543 – 1546 bola pravdepodobne malou pevnosťou s palisádami, ktorá mala slúžiť spolu s hradmi Šahy a Dregeľ na ochranu území Ostrihomského arcibiskupstva a Ponitria. 6 Presídlenie ostrihomského arcibiskupstva a kapituly súviselo s obliehaním Uhorského kráľovstva osmanskými vojskami. Ferdinand I. sa zdržal v Stoličnom Belehrade po korunovácii krátko (3. – 15. november 1527), v Budíne vypukol mor a preto zimu strávil v rezidencii ostrihomského arcibiskupa Pavla Várdayho v Ostrihome (19. november 1527 – 17. január 1528 a 7. – 28. február), v Budíne bol vyše dvoch týždňov (20. január – 6. február 1528). Do Uhorského kráľovstva sa vrátil na snem koncom roka už do Prešporka. Všetky jeho ďalšie pobyty v Uhorskom kráľovstve súviseli s účasťou na snemoch konaných v Prešporku. 7 Z Viedne sa postupne stávalo rezidenčné mesto a právne centrum monarchie a z Prešporka hlavné mesto Uhorského kráľovstva. Prešporská rezidencia ostrihomských arcibiskupov bola z titulu miestodržiteľstva a kancelárie prvoradým priestorom – vládnym sídlom, ako to vyplýva z organizačnej štruktúry a fungovania miestodržiteľstva, čo dosvedčuje i korešpondencia arcibiskupa-miestodržiteľa Pavla Várdayho, najčastejšie posielaná z Prešporka. 8 Prvá zmienka o Pavlovi Várdaym sa týka jeho účinkovania na budínskom panovníckom dvore v roku 1502 či 1503. Predpokladá sa, že humanistické stretnutie spomenuté ako convivium v dome Paula, ktoré zažil a zaznamenal Bohuslav Hassenštejnský z Lobkovic, sa odohralo u Pavla Várdayho. 9 Početnejšie správy o jeho dlhom pôsobení v kráľovskej pokladnici v stále Hadrián Radváni – Mário Dobšovič, Bazilika svätého Mikuláša v Trnave, Bratislava 2011, s. 9–13. Členovia kapituly a pomocní kňazi žiadali víno a pšenicu od panovníka odvolávajúc sa na zmluvy s arcibiskupom. Károly Fabritius, Oklevelek a magyarországi reformatio korából, Történelmi Tár IV, 1881, č. 2, s. 242–257. 6 Mihály Matunák, Érsek-Újvár alapitási éve, Századok XXX, 1896, č. 4, s. 338–341. – Mihály Matunák (rec.), Fábián János: Az esztergomi érsekség Uj-Vára 1545–1550, Esztergom, 1896, Századok XXXI, 1897, č. 3, s. 248–251. – Lajos Némethy, Ujvár, Drégely és Ságh esztergomi érsekségi várak zsenge korából, Történelmi Tár XX, 1897, č. 3, s. 545–552. – Lajos Némethy (rec.), Fábián János: Az esztergomi érsekség Uj Vára 1545–1580. Esztergom. 1896. 44 lap, Magyar Sion XI, 1897, č. 3, s. 209–215. – István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 318– 356. 7 Anton von Gévay, Itinerar Kaiser Ferdinand’s I. 1521–1564, Wien 1843, nestr. – Lajos Gecsényi, I. Ferdinánd udvarmesterének levelei Augsburg városához az 1527. évi magyarországi hadjárat eseményeiről, Levéltári Közlemények LXXVIII, 2007, č. 1, s. 129–142. 8 Laczlavik, Várday Pál (pozn. 4), s. 3–67. – Laczlavik, Kettős pecsét (pozn. 4). 9 József Fógel, Hasišteini Lobkovic Bohuslav a magyarországi humanisták között, in: Dolgozatok Békefi Remig egyetemi tanári működésének emlékére, írták tanítványai, Budapest 1912, s . 212–221. – Joseph Fógel, Bohuslav Lobkovic von Hasistein unter den Humanisten Ungarns, in: Gustav Heinrich (ed.), Ungarische Rundschau für historische und soziale Wissenschaften, München – Leipzig 1912–1917, s. 938–946. – József Fógel: II. Ulászló udvartartása 1516–1526, Budapest 1913, s. 90. – Tibor Klaniczay, A magyarországi akadémiai mozgalom előtörténetéhez, Budapest 1993 (Humanizmus és reformáció 20), s. 62–72. – Laczlavik, Várday Pál (pozn. 4), s. 5
45
vyšších funkciách sú však z neskorších čias (1512 – 1524). Súbežne získal hodnosť prepošta kapituly sv. Žigmunda v Budíne, veszprémskeho a neskôr i egerského biskupa. 10 Prvý prelát-miestodržiteľ Pavol Várday (1483 – 1549) získal túto vysokú hodnosť za vernosť. Ostrihomským arcibiskupom sa stal za zvláštnych okolností, ktoré spôsobili dvojnásobné voľby uhorského panovníka pri zrode dvoch samostatných krajín ako dedičstva stredovekého Uhorského kráľovstva. Pavol Várday bol nútený prispôsobovať sa aktuálnej politickej situácii. Ostrihomský arcibiskup Ladislav Szalkai padol pri bitke pri Moháči. Egerský biskup Pavol Várday sa zúčastnil korunovácie Jána Zápoľského v Stoličnom Belehrade (11. november 1526). Uhorský kráľ Ján I. ho potom vymenoval za nového ostrihomského arcibiskupa (15. november 1526). Pavlovi Várdaymu prisľúbil hodnosť ostrihomského arcibiskupa aj arciknieža Ferdinand Habsburg (29. august 1527) s podmienkou, že sa mu podarí získať od strážcu koruny Petra Perényiho svätoštefanskú korunu a že sa pridá na jeho stranu a presvedčí aj magnátov Petra Perényiho, Krištofa Frangepána, Štefana Ráskayho aj ďalších. 11 Peter Perényi arcikniežaťu Ferdinandovi korunu poskytol na korunováciu (3. november 1527) a po nej mohol Pavol Várday zložiť prísahu vernosti aj druhému uhorskému kráľovi Ferdinandovi I., ktorý ho vymenoval za ostrihomského arcibiskupa (4. november 1527). Aj pápežské potvrdenie hodnosti ostrihomského arcibiskupa dostal Pavol Várday na žiadosť Ferdinanda I. (4. február 1529). Následne vymenoval Ferdinand I. ostrihomského arcibiskupa Pavla Várdayho i za hlavného kancelára. Po odstúpení Alexeja I. Thurza ho vymenoval za miestodržiteľa uhorského kráľa (30. december 1542). Ferdinand I. sa päťkrát pokúsil pre Pavla Várdayho získať hodnosť kardinála. Ostrihomský arcibiskup a miestodržiteľ uhorského kráľa Pavol Várday sa stal jednou z kľúčových osobností uhorskej politiky Ferdinanda I. 12 Počiatočná kolísavá politická orientácia arcibiskupa mohla súvisieť s celkovou situáciou v krajine i s ním samým. Benátsky vyslanec Vincenzo Guidoto ho v roku 1525 opísal skôr 12–16. – Laczlavik, Kettős pecsét (pozn. 4). K osobnosti Bohuslava Hasištejnského z Lobkovic novšie: Ivana Kyzourová, (ed.), Básník a král. Bohuslav Hasištejnský z Lobkovic v zrcadle jagellonské doby, Praha 2007. 10 Dezső Csánki, Harminchat-pecsétes oklevél 1511-ből, I–II, Turul V, 1887, s. 1–11, s. 49–50. – Pius Bonifacius Gams, Series episcoporum ecclesiae catholicae, Leipzig 1931, s. 386. – András Kubinyi, A királyi kincstartók oklevéladó működése Mátyástól Mohácsig, Levéltári Közlemények XXVIII, 1958, č. 1, s. 43–44. – András Kubinyi, Beriszló Péter és budai szereplése, Budapest Régiségei XX, 1962, s. 125–136. – István Sugár, Az egri püspökök története, Budapest 1984, s. 218–225. – Ferenc Soós, Magyarország kincstartói 1340–1540, Budapest 1999, s. 61. – Laczlavik, Várday Pál (pozn. 4), s. 16–31. 11 János Buzási, Haus-, Hof- und Staatsarchiv, Bécs. A Birodalmi Levéltárak magyar vonatkozású iratai I. kötet. A Birodalmi Udvari Tanács és a Birodalmi Udvari Kancellária levéltára 2, Budapest 1979 (Levéltári leltárak 76), s. 77. 12 Nicolaus Schmitth, Episcopi Agrienses fide diplomatum concinnati, I, Tyrnaviae 1768, s. 274–296. – Sugár, Az egri püspökök (pozn. 10), s. 218–225. – Csilla Aradi, Adalékok a Várdai család XIII–XVI. századi történetéhez, Somogy megye múltjából. Levéltári évkönyv XXVIII, 1997, s. 3–10. – Laczlavik, Várday Pál (pozn. 4), s. 3–43. – Laczlavik, Kettős pecsét (pozn. 4).
46
kladne: „Literát Pavol, pochádza z menej známej rodiny, je veľmi dôvtipný a neveľmi vzdelaný, obľubuje hudbu a matematiku, má 44 rokov, dobrú povesť a tvrdí sa o ňom, že ešte stále je panicom.“ Benátsky tajomník Francesco Massaro bol iného názoru: „Potom je tu ten vesprémsky biskup, pán literát Pavol, ktorý bol dvakrát hlavným pokladníkom. Klame a je zlý. Nikdy nedodrží, čo sľubuje, avšak aby mohol splniť niektorý zo svojich cieľov, bol by ochotný podplatiť všetkých pánov, lenže je chudobný a zadlžený. Do zálohy dal svoje biskupstvo za 12 000 toliarov, preto čaká na príležitosť, kým by sa mohol stať hlavným pokladníkom, aby mohol svoje dlhy uhradiť z panovníckych príjmov. Pre jeho dlhy ho pravdepodobne opäť zvolia.“ 13 Ostrihomský arcibiskup a kapitula údajne obývali v Trnave pôvodne budovu mestskej fary. Na žiadosť arcibiskupa Pavla Várdayho magistrát mesta Trnavy pridelil kanonikom niekoľko domov na Vysokej a Jeruzalemskej ulici, ostrihomský arcibiskup Pavol Várday obýval dom oltárnictva sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána Evanjelistu. 14 Rezidenciu arcibiskupstva v Trnave dal postaviť až ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh, nástupca Pavla Várdayho. 15 Ostrihomský arcibiskup a miestodržiteľ uhorského kráľa Pavol Várday v Prešporku obýval stredovekú rezidenciu ostrihomských arcibiskupov, ktorú dal obnoviť Martinovi Spazovi.16 Výchova na dvore Pavla Várdayho bola povestná. V Budíne vydržiaval v rokoch 1528 – 1529 početný dvor, aký si v Prešporku už nemohol dovoliť. Dve tretiny ročných príjmov arcibiskupstva šli na vydržiavanie vojakov. Avšak zamestnával komorníka, dvormajstra, pohárnika a vzal k sebe i svojich chudobných príbuzných. Je známe, že uňho slúžili Italovia, jeho tajomníkmi boli Ferdinando Malatesta a Marco Antonio a hlavný stolník Francesco Angelo. 17 Miestodržiteľ uhorského kráľa Pavol Várday viedol snemy v Prešporku, v Banskej Bystrici a aj v Trnave. Ak sa snemov zúčastnil panovník Ferdinand I., stavy snemovali v Prešporku pod jeho vedením. 18 Miestodržiteľ Pavol Várday sa zdržiaval prevažne v Prešporku, a len na
13
István Balogh, Velenczei diplomaták Magyarországról, (1500–1526), Szeged 1929, s. LXXX, LXI–LXII. Alojz Jursa, Trnava v pamiatkach, Martin 1956, s. 25–26. – Jaroslava Žuffová, Najstaršie mestské komunikácie, in: Jaroslava Žuffová (ed.), Trnava. Mestská pamiatková rezervácia, Bratislava 1997, s. 22. – Radváni – Dobšovič, Bazilika svätého (pozn. 5), s. 10. 15 Pozri 3.a) Rezidencie a panstvá Mikuláša Oláha. 16 Marianna Takács H[arasztiné], Magyarországi udvarházak és kastélyok (XVI–XVII. század), Budapest 1970, s. 89. 17 Kiss (pozn. 2), s. LXII. – Laczlavik, Várday Pál (pozn. 4), s. 3–67. – Laczlavik, Kettős pecsét (pozn. 4). 18 Pozri Tab. č. 1. Uhorské snemy habsburských panovníkov v 1.c) Snem, najmasovejší inštrument stavovskej obce. 14
47
väčšie sviatky odchádzal do Trnavy, ako to možno usúdiť podľa ním vydaných listín a na základe korešpondencie. 19 Zachránené cennosti ostrihomskej Katedrály sv. Vojtecha, poklady, archív a kapitulskú knižnicu zaznamenali a spísali v Prešporku po úmrtí Pavla Várdayho (1549). Súpis vytvorili pre potreby miestodržiteľskej rady pri odovzdávaní cenností dvoranmi Pavla Várdayho. 20 Podľa zápiskov jeho nástupcu Mikuláša Oláha šesťdesiatšesťročný Pavol Várday zomrel v Prešporku, kde ho aj pochovali. Mikuláš Istvánffy, odchovanec dvora Pavla Várdayho, sekretár ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha ako miesto pohrebu Pavla Várdayho uviedol Trnavu, kde ho údajne pochovali do jednoduchého, narýchlo vytvoreného hrobu. 21 Na Várdayho pohreb bez bližšieho uvedenia miesta minuli podľa listu Ferdinanda I. dvetisíc forintov (28. november 1549). 22 V mladších prameňoch sa viackrát spomína hrob Pavla Várdayho v Dóme sv. Mikuláša v Trnave. 23 Konkrétne sídla a funkcie jednotlivých rezidencií a aj miesta pohrebu ostrihomského arcibiskupa, čelného predstaviteľa uhorskej kráľovskej kancelárie a miestodržiteľa uhorského kráľa sa jednoznačnejšie dajú určiť až počas pôsobenia Mikuláša Oláha, nástupcu Pavla Várdayho. Predchádzalo mu však obdobie pôsobenia miestodržiteľa, biskupa, prešporského prepošta Františka Újlakyho a palatína Tomáša Nádasdyho.
19
Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 2), s. XCV. – Laczlavik, Várday Pál (pozn. 4), s. 3-67. – Laczlavik, Kettős pecsét (pozn. 4). 20 Lajos Merényi, Várday Pál érsek ingóságai, Történelmi Tár XVII, 1894, č. 1, s. 170–174. – Árpád Mikó, Várday Pál esztergomi érsek hagyatéki leltára (1549) és az esztergomi egyház kincseinek sorsa Mohács után, Ars Hungarica XXI, 1993, č. 1, s. 61–89. 21 Nicolaus Oláh, Chronicon, ex manuscripto nunc primum editum, in: Matej Bel (ed.), Adparatus ad Historiam Hungariae, sive collectio miscella, Monumentorum ineditorum partim, partim editorum sed fugientium. Conquisiuit, in Decadis partitus est, et Praefationibus, atque Notis illustrauit, Mathias Bel. [Decas I.], Posonii 1735, s. 41. – Miklós Oláh, Korának rövid krónikája (1558), in: Péter Kőszeghy (ed.), Krónikáink magyarul, III/2. Válogatta és fordította Kulcsár Péter, Budapest 2007 (Történelmi Források), s. 57–60. – Isthvanfi (pozn. 1), s. 290. – Péter Benits, Istvánffy Miklós (pozn. 1), s. 134–135. 22 V[ince] Bunnyitay et al., Monumenta ecclesiastica tempore innovatae in Hungaria religionis illustrantia / Egyháztörténelmi emlékek a magyarországi hitujítás korából. V. 1520–1547, Budapest 1912, s. 226. 23 Zuzana Ludiková, Az esztergomi érsekek nagyszombati síremlékei, in: András Hegedűs – Erzsébet Csombor (edd.), Mater et Magistra. Strigonium Antiquum V, Esztergom 2003, s. 223–233. – Zuzana Ludiková, A nagyszombati székesegyház késő reneszánsz és barokk síremlékei, Művészettörténeti Értesítő LI, 2002, č. 3–4, s. 85–106. – Zuzana Ludiková, Pamiatky funerálnej reprezentácie v Kostole sv. Mikuláša v Trnave (Castrum doloris Emerencie Révayovej), Galéria – Ročenka SNG 2001, s. 119–134.
48
2.c) Miestodržiteľ biskup, kancelár František Újlaky „Len málo predstaviteľov hornej tabule prišlo na čas a preto Ferdinand I. otvoril snem posledný februárový deň na hrade. Členovia dolnej tabule sa radili vo františkánskom kláštore. Zasadnutia snemu prerušili 4. marca, kedy sa Ferdinand I. zúčastnil v meste omše a kázne a nasledujúci deň poobede v hradnej kaplnke, kde kázal proti reformačným hnutiam Peter Illicinus a 13. marca čerstvo vymenovaný, avšak pápežom nepotvrdený viedenský biskup Christof Wertwein.“ 1 Miestodržiteľ uhorského kráľa, biskup František Újlaky, podobne ako jeho predchodca arcibiskup Pavol Várday, mal veľké zásluhy na tom, že časť uhorských stavov prijala Ferdinanda I. Habsburga za svojho legitímneho panovníka, patril medzi najdôvernejších prívržencov kráľa, bol jeho prvým uhorským tajomníkom (ungarischer Hofsekretär, secretarius Hungaricus aulicus), uhorským kráľovským radcom (consiliarius) a v hodnosti vicekancelára sa zdržiaval vo Viedni a v závere života ho vymenoval za svojho miestodržiteľa v Uhorskom kráľovstve. 2 Kariéra Františka Újlakyho začala ešte na budínskom panovníckom dvore Ľudovíta II. Jagelovského vo funkcii notára kancelárie. Krátko pred smrťou kráľa sa stal jeho tajomníkom (1524 – 1526). 3 Dôležité pozície získal František Újlaky až počas panovania Ferdinanda I. Do prvej významnej cirkevnej hodnosti ho odporučil v moháčskej bitke padlý ostrihomský arcibiskup Ladislav Szalkai. Františka Újlakyho však za prešporského prepošta (1526 – †1555) najskôr dočasne menovala už kráľovná vdova Mária Uhorská ako miestodržiteľka Uhorska a potvrdil ho aj nový uhorský kráľ Ferdinand I. V krátkom čase ho vymenoval aj za svojho uhorského kráľovského tajomníka (1527 – 1539) a uhorského kráľovského radcu (1526 – †1555). S hodnosťou győrskeho biskupa získal aj županstvo Győrskej stolice (1534 – 1553). Po získaní opátstiev v Koložmonoštor a Kerc (1534 – †1555) nasledovalo niekedy začiatkom 40. rokov opátstvo v Piliši a získanie kanonického stalla a rektorstvo Oltára sv.
Vilmos Fraknói – Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel III, Budapest 1874–1917 (Series III/A in c-C, Vol I–XII. 1526–1606), s. 327– 378. – Pongrác Sörös, Illicini Péter életéhez, Századok XXXI, 1897, č. 9, s. 804–809. – Pongrácz Sörös, Illicini Péterről, Magyar könyvszemle VII, 1899, č. 4, s. 346–351. – Lajos Dézsi, Illicini Péter, Magyar Könyvszemle V, 1895, č. 3, s. 287–288. – Ferenc Kollányi, Illicini Péter. I–II., Századok XIX, 1895, č. 3,s . 239–249, XXIX, 1895, č. 4, s. 342–353. 2 Loránd Szilágyi, A királyi secretariusok intézménye és az újkori magyar állam, in: István János Bakács et al., Emlékkönyv Domanovszky Sándor születése hatvanadik fordulójának ünnepére. 1937. május 27., Budapest 1937, s. 553–554. 3 István Sugár, Az egri püspökök története, Budapest 1984, s. 254. 1
49
Jána v Egerskom biskupstve (1537). V hodnosti vicekancelára Uhorskej kráľovskej kancelárie pôsobil vo Viedni (1539 – 1542). Do vymenovania Tomáša Nádasdyho za palatína zastával úrad miestodržiteľa uhorského kráľa a županstvo Pešť-Piliš-Šoltskej stolice. Mikuláša Oláha, ktorý povýšil za ostrihomského arcibiskupa zastupoval František Újlaky do smrti v hodnosti egerského biskupa a s tým aj župana Boršodskej-Hevešskej stolice (1553 – †1555). 4 František Újlaky mal humanistické vzdelanie. Podporil vydanie šesťjazyčného slovníka (Nomenclatura sex linguarum) svojho podriadeného v Uhorskej kráľovskej kancelárii Gábora Pestiho vo Viedni ako aj vydanie maďarsky napísaného katolíckeho náboženského spisu tajomníka arcibiskupa a miestodržiteľa Pavla Várdayho Petra Literata (Hungarische PenteTafel). Spolupodieľal sa na úprave zbierky zákonov Štefana Werbőczyho Tripartitia a vydania Quadripartita. 5 František Újlaky okrem iných úradov a hodností bol do smrti prešporským prepoštom (1526 – †1555) a z toho titulu mohol obývať Prepoštský palác na Kňazskej ulici (dnes Kapitulskej) neďaleko Dómu sv. Martina. 6 Je známe, že sa do Prešporka presťahoval so svojou matkou po moháčskej bitke. 7 Počas posledných korunovačných slávností jagelovských panovníkov uhorský kráľ obýval dom a hostil účastníkov aktu v dome prepošta v Stoličnom Belehrade. Aj samostatný uhorský kráľovský dvor naposledy oslavoval korunováciu kráľa Jána I. Zápoľského 11. novembra v dome prepošta v Stoličnom Belehrade. Tam sa konala svetská časť korunovačných slávností, impozantná verejná hostina. Dom prepošta využil nový panovník v duchu tradície aj na nocľah. 8 Nebolo tomu inak ani pri korunovácii Vladislava Jagelovského, ktorému na korunovačné oslavy poskytol svoju rezidenciu prepošt Dominik Kálmáncsehi. 9 Počas
4
Nicolaus Schmitth, Episcopi Agrienses fide diplomatum concinnati, I, Tyrnaviae 1768, s. 17–19. – Conrad Eubel, Hierarchia catholica medii aevi sive summorum pontificium, S.R.E. cardinalium, ecclesiarum antistitum series, III, Regensberginae 1893, s. 232. – Sugár, Az egri püspökök (pozn. 3), s. 254–258. – Zoltán Fallenbüchl, Magyarország főispánjai / Die Obergespane Ungarns 1526 – 1848, Budapest 1994, s. 78. – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A pozsonyi Szent Márton-templom késő reneszánsz és kora barokk síremlékei (16–17. század), Művészettörténeti Értestítő LI, 2002, č. 1–2, s. 118–121, kat. 2. 5 Gedeon Borsa – Ferenc Hervay – Béla Holl – István Käfer– Ákos Kelecsényi, Régi Magyarországi Nyomtatványok 1473–1600, Budapest 1971, s. 87, kat. 21. 6 Na iný objekt sa vzťahuje Veronika Plach – Andrej Fiala – Albert Leixner, Výskum malého prepoštského domu na Kapitulskej ulici č. 15 v Bratislave, Ročenka Bratislava IV, 1968, s. 33–56. 7 Schmith, Episcopi Agrienses (pozn. 4), s. 17–19. – Sugár, Az egri püspökök (pozn. 3), s. 254. 8 Gusztáv Wenzel (ed.), Szerémi György II. Lajos és János királyok házi káplánja emlékirata Magyarország romlásáról 1484–1543, Pest 1857 (S Monumenta Hungariae Historica II: Scriptores / Magyar Történelmi Emlékek II: Írók. I–XXXVIII. Pest–Budapest 1857–1906, s. 139. 9 I[ózsef] Fógel – B[éla] Iványi – L[ászló] Juhász (edd.), Bonfinis, Antonius de: Rerum Ungaricarum Decades, Budapest 1941 [1945] (IV/1. Bibliotheca Scriptorum Medii Recentisque Aevorum. Seculum XVI). – Antonio Bonfini, Magyar történet, in: Endre Illés et al., Humanista történetírók. A válogatás, a szöveggondozás és a jegyzetek Kulcsár Péter munkája, Kulcsár Margit közreműködésével, Budapest 1977 (Magyar Remekírók), s. 122–288.
50
korunovačných osláv rakúskeho arcikniežaťa, rímskeho a českého kráľa Maximiliána za uhorského kráľa v Prešporku hostil prepošt František Forgách Ferdinanda I. tiež v Prepoštskom paláci. 10 Prešporský prepoštský palác v 16. storočí bol postavený na základoch budovy, ktorú v poslednej tretine 15. storočia vybudoval ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz pre účely Academie Istropolitany. Dlho, najmenej od poslednej tretiny 18. storočia, sa pokladala za budovu Istropolitany neskorogotická stavba na Ventúrskej ulici. V písomnostiach mesta sa táto nehnuteľnosť označuje za Gmaitlov dom, podľa vlastníka z konca 15. storočia. Polovicu domu neskôr dostal do majetku panovník Mateja Korvín a druhú polovicu odkúpil na vlastné náklady ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz a obaja poskytli svoju časť nehnuteľnosti pre účely univerzity. Gmaitlov dom v skutočnosti slúžil ako internát univerzity a budova, v ktorej prebiehala výučba, sa nachádzala až za Gmaitlovým domom, smerom na západ, tvoriac súčasť Prepoštského paláca. Pôvodne bližšie k Dómu sv. Martina stála budova prepošstva a dom v jej susedstve patril univerzite. Údaje, ktoré sa vzťahujú k horúčkovitej prestavbe univerzitnej budovy podľa účtovných kníh mesta z doby medzi 4. augustom a 16. septembrom 1467, sa týkajú objektu za Gmaitlovým domom. Podľa toho v roku 1467 prepustil na účely univerzity svoju nehnuteľnosť, stojacu za Gmaitlovým domom. 11 Od leta 1477 sa v týchto priestoroch už v univerzitnom vzdelávaní nepokračovalo. Vitéz upadol do nemilosti a svoju časť domu daroval 30. apríla 1473 niekoľkým svojim urodzeným familiárom. Jeho vôľa však nebola splnená a majetky pripadli panovníkovi. Neúspešne sa pokúšal v roku 1505 vymôcť svoj podiel Ján, syn Juraja Dobayho. Po smrti Vitéza bol dom v pozemkovej knihe mesta uvádzaný v roku 1474 ako majetok vroclavského diplomata Korvína Jörga von Stain a v roku 1478 Angela Rangone von Pern [de Verona], mladšieho brata egerského biskupa a kardinála, kancelára Korvína Gabriela Rangoneho. Začiatkom 90. rokov 15. storočia dom používali ako zbrojnicu. Následne Ján Korvín, Matejov syn postúpil v roku 1492 dom Blažejovi Pósovi. Vlastníctvo mu potvrdil i kráľ Vladislav Jagelovský. Budova bola prestavaná pre apartmány kráľovnej Beatrix, ktorá sa tam presťahovala so svojím dvorom po tom, ako 12. júna v roku 1477 kráľ Korvín vyhlásil vojnu rímskonemeckému cisárovi Fridrichovi III. a zdržiaval sa vo Viedni. Bývalú budovu univerzity postupne prestavali na pohodlnú rezidenciu kráľovnej. V 80. rokoch 15. storočia kráľ odkúpil od kapituly tri domy v susedstve, dal ich zbúrať a na ich mieste zriadil záhradu. Spomína sa 10
Tivadar Ortvay, Pozsony város utcái és terei. A város története utca- és térnevekben, Pozsony 1905, s. 213. Jolán Balogh: A Művészet Mátyás király udvarában. I, Budapest 1966, s. 174–176. – Gábor Klaniczay – Péter Kőszeghy (edd.), Klaniczay Tibor: Stílus, nemzet és civilizáció. Tanulmányok 4, Budapest 2001 (Régi Magyar Könyvtár), s. 130–135. 11
51
ako „kunigs garten der hohenschul“ v roku 1491 alebo „Garten in des königs Hawss“ v roku 1519. 12 Budovy univerzity boli zoštátnené a až začiatkom 16. storočia prešli opäť do správy prepoštstva. Bližšie k Dómu stála pôvodne samostatná budova prepoštstva a východne od nej budova Academie Istropolitany. Po požiari, ktorý vypukol počas návštevy kráľa Vladislava v Prešporku v roku 1515, dal vykonať opravy prepošt Hieronymus Balbi a pri objekte obnovil aj záhradu. 13 Opakované žiadosti právnika bratislavského prepošta Františka Újlakyho z rokov 1544 a 1546 ohľadom majetkových záležitostí nehnuteľností univerzity potvrdzujú existenciu dvoch samostatných budov. 14. Na ďalšiu nehnuteľnosť v susedstve Prepoštského paláca dostal v roku 1551 kráľovskú donáciu. 15 Prešporský dom prepošta následne obýval Andreas Sbardelatus podľa sťažnosti z roku 1567 adresovanej Maximiliánovi v spojitosti s tým, že v tajnosti odviezol do Viedne poklady päťkostolského biskupstva, ktoré sčasti predal a sčasti dal do zálohy. 16 Dom dal od základov prestavať prepošt Juraj III. Draskovich v roku 1632. 17 Uhorský tajomník kráľa František Újlaky (1527 – 1539) sa zdržiaval vo Viedni, čo sa zmenilo po jeho vymenovaní za člena miestodržiteľskej rady a vicekancelára. Po smrti primasa, arcibiskupa a miestodržiteľa Pavla Várdayho (†1549) František Újlaky najskôr pol roka predsedal schôdzam miestodržiteľstva ako služobne najstarší člen rady s poverením panovníka a neskôr ako riadny miestodržiteľ. Počas miestodržiteľstva Františka Újlakyho sa s výnimkou roku 1551 každoročne konali snemy a zúčastňoval sa ich aj Ferdinand I. Miestodržiteľ vykonával svoju funkciu spoločne s členmi miestodržiteľstva, pravidelne zasadali, pravidelne sa konali i snemy, napriek tomu zatiaľ nie je zrejmé, kde sa schádzali. 18
12
Mihály Császár, Az Academia Istropolitana, Mátyás király pozsonyi egyeteme. Oklevéltárral, Pozsony 1914, s. 124–132. – Balogh, A Művészet Mátyás (pozn. 11), s. 174–176. – Klaniczay, Stílus, nemzet (pozn. 11), s. 130– 135. 13 Ortvay, Pozsony város (pozn. 10), s. 213. 14 Vendelín Jankovič, O budovách Academie Istropolitany, Monumentorum tutela / Ochrana pamiatok I, 1966, s. 47–61. – Klaniczay, Stílus, nemzet (pozn. 11), s. 130–135. 15 Budapešť, Univerzitná knižnica, Collectio Kaprinayana B, Tomi in quarto, XXIII, s. 180–182, Nr. 137: 1551. Donatio areae, muro cinctae, in civitate Posoniensi sitae, reverendissimo Francisco ab Ujlak, episcopo Jauriensi et praeposito Posoniensi facta. 16 Sándor Takáts, Hangok a multból, Budapest s. a., s. 15–16. 17 Ortvay, Pozsony város (pozn. 10), s. 213. 18 Géza Pálffy, A magyar országgyűlés helyszínei a 16–17. században. A szimbolikus politikai kommunikáció kora újkori történetéhez, in: Istvá Bertényi et al., Rendiség és parlamentarizmus Magyarországon - A kezdetektől 1918-ig, Budapest 2013, s. 65–87.
52
Františka Újlakyho pochovali do novozaloženej rodinnej hrobky v Dóme sv. Martina a na pamiatku preláta objednal synovec Vlk Újlaky náhrobnú pamiatku, z ktorej sa zachovali figurálna časť a nápisová tabuľa [3]. 19
19
Mikó – Pálffy, A pozsonyi Szent Márton-templom (pozn. 4), s. 118–121, kat. 2. s ďalšou lit.
53
3. Miestodržiteľ arcibiskup Mikuláš Oláh „Arcibiskup mal nízky pôvod, bol z rodiny Valacha [Rumuna], vyšplhal sa do najvyšších hodností za neznášanlivosti ostatných, usiloval sa udržať si miestodržiteľstvo i kráľovskú [majestátnu] pečať. Keďže tieto úrady sústredil vo svojich rukách, hlboko pohoršil všetkých, lebo pozície a hodnosti iných zaujal neoprávneným spôsobom.“ 1 Neustále vojnové nebezpečenstvo v Uhorskom kráľovstve donucovalo vládne sily hľadať v sfére vojenstva vzájomne kompromisné riešenia. Generáli Ferdinanda I. pri zabezpečovaní novej pohraničnej oblasti a pri tvorbe novej obrannej koncepcie boli odkázaní na dôkladnú znalosť uhorskej oblasti. V období 1530 – 1550 pravidelne pozývali predstaviteľov uhorskej spoločnosti na viedenské rokovania. Najmä okolo roku 1550 sa stali naliehavými spoločne riadené postupy pri protitureckej obrane. Vo Viedni a v Prešporku sa uskutočnilo niekoľko vojenských konferencií. Ich účelom bolo zistiť, ktoré hrady by bolo potrebné zabezpečiť, vziať pod vojenskú správu, vybaviť vojskom, prípadne zbúrať a z akých zdrojov by sa dali tieto návrhy realizovať. Okolo polovice 16. storočia sa pod vedením Viedenskej vojenskej rady pristúpilo k aktívnemu a systematickému budovaniu pohraničnej obrannej zóny. Niekoľko hradov kľúčového významu (Szigetvár, Eger, Gyula) previedli pod správu Uhorskej kráľovskej komory, do ďalších hradov v súkromnom vlastníctve (Pápa, Csesznek, Devecser) vyslali cudzie vojská. 2 Stavom sa podarilo presadiť voľbu palatína a dosadiť do hodnosti Tomáša Nádasdyho (1554 – 1562). Jediný palatín v krátkom 16. storočí viedol vojsko jednotlivých uhorských stolíc, ani on však nemohol zabrániť tomu, aby správu nad pohraničnými hradmi prevzali cudzie vojská pod vedením Vojenskej dvorskej rady. 3 Citát pochádza od najväčšieho konkurenta a ľudského protivníka Mikuláša Oláha prešporského prepošta Františka Forgácha zo starobylého uhorského rodu. Ferenc Forgách, Emlékirat Magyarország állapotáról Ferdinánd, János, Miksa királysága és II. János erdélyi fejedelemsége alatt. Fordította Borzsák István, Budapest 1982, s. 197–220. O negatívnom posudzovaní osobnosti Mikuláša Oláha bližšie Gábor Almási, Szélsőséges nemzeti-társadalmi előítéletek humanista körökben. Az Oláh Miklós elleni gyűlöletről, in: Gabriella Erdélyi – Péter Tusor (edd.), Mindennapi választások. Tanulmányok Péter Katalin 70. születésnapjára, Budapest 2007, s. 128–156. 2 Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 110–121, 147–149. – Géza Pálffy, A császárváros védelmében. A győri főkapitányság története 1526–1598. A győri főkapitányság története a 16–17. században, Győr 1999, s. 109– 133. – Géza Pálffy, Kerületi és végvári főkapitányok és főkapitányhelyettesek Magyarországon a 16 – 17. században, Történelmi Szemle XXXIX, 1997, č. 2, s. 257–288. – Géza Pálffy, A török elleni védelmi rendszer szervezésének története a kezdetektől a 18. század elejéig. Vázlat egy készülő nagyobb összefoglaláshoz, Történelmi Szemle XXXVIII, 1996, č. 2–3, s. 163–217. 3 Géza Pálffy, Nádasdy Tamás nádor a magyar királyok koronázási szertartásáról (1561), in: Tünde Császtvay – Judit Nyerges (edd.), Szolgálatomat ajánlom a 60 éves Jankovics Józsefnek, Budapest 2009, s. 305–310. – Péter 1
54
Po smrti palatína Tomáša Nádasdyho († 1562) habsburskí panovníci menovali za miestodržiteľov Uhorského kráľovstva skoro výlučne príslušníkov cirkevného stavu. V tejto úlohe sa osvedčili pred palatínom Tomášom Nádasdym už preláti miestodržitelia Pavol Várday a František Újlaky. Výhody tejto stratégie spočívali v tom, že okrem náležitého vzdelania vysokopostavení príslušníci katolíckej cirkvi boli v značnej miere závislí z finančného hľadiska a kariérneho postupu na panovníkovi aj vzhľadom na mechanizmus menovania prelátov i na mimoriadne straty, ktoré katolícka cirkev utrpela v dôsledku vojnových pomerov v krajine. 4 Rovnaká situácia bola aj pri obsadzovaní miesta predsedu Uhorskej kráľovskej komory. Od roku 1537 do 1608 s výnimkou Jána Dessewffyho (1557 – 1561) viedli záležitosti financií Uhorského kráľovstva prepošti, od roku 1549 biskupi a v rokoch 1570 – 1590 samotní arcibiskupi miestodržitelia. 5 Uprázdnené miesto palatína po smrti Tomáša Nádasdyho zostalo v priebehu 16. storočia neobsadené. Uhorská kráľovská rada si však zvolila na úkor protikandidáta ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha bývalého krajinského kapitána, taverníka, sedmohradského vojvodu a napokon krajinského sudcu Andreja Báthoryho. Ten bol jedným z rozhodujúcich konkurentov už pri voľbe Tomáša Nádasdyho. Andrej Báthory bol zároveň aj zať zosnulého bývalého miestodržiteľa Alexeja I. Thurza. Radcovia zasadali vo Viedni 23. júna 1562. Krajinský sudca získal na tom zasadnutí sedem hlasov, arcibiskup štyri, ďalší kandidáti hlavný kapitán Szigetváru Mikuláš Zrínyi a biskup Győru Pavol Gregoriánczy po jednom hlase. Hlasy rady mali však len odporúčajúci charakter a arciknieža Maximilián, zastupujúci neprítomného Ferdinanda I., rozhodol na úkor svetského kandidáta v prospech arcibiskupa Mikuláša Oláha. 6 Majetkom i spoločenským významom Mikuláš Oláh plne zodpovedal novozískanej funkcii. V čase vymenovania mal už za sebou dve desaťročia trvajúcu službu panovníkovi v rôznych funkciách v Uhorskej kráľovskej kancelárii. V novej pozícii sa rozhodným spôsobom zasadil o získanie uhorského trónu v prospech arcikniežaťa Maximiliána na volebnom sneme (1563), Dominkovits – Géza Pálffy, Küzdelem az országos és regionális hatalomért. A Nádasdy család, a magyar arisztokrácia és a Nyugat-Dunántúl nemesi társadalma a 16–17. században. (1–2. rész), Századok CXLIV, 2010, č. 4, s. 769–792; CXLIV, 2010, č. 5, s. 1085–1120. – István Söptei (ed.), Nádasdy Tamás (1498–1562). Tudományos emlékülés. Sárvár, 1998. szeptember 10–11., Sárvár 1999 (Nádasdy Ferenc Múzeum Nádasdy Ferenc Múzeum kiadványai 3). 4 István Kiss R[ugonfalvi], A magyar helytartótanács I. Ferdinánd korában és 1549–1551. évi leveles könyve. Budapest 1908. – Győző Ember, Az újkori magyar közigazgatás története Mohácstól a török kiűzéséig, Budapest 1946 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai III. Hatóság- és hivataltörténet 1). 5 Árpád Mikó – Géza Pálffy, A pozsonyi ferences templom késő reneszánsz és korai barokk síremlékei, Művészettörténeti Értesítő LIV, 2005, č. 3–4, s. 324–326, kat. 1. 6 Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 2), s. 110–121, s. 282–285.
55
na ktorom stavy nepožadovali len slobodnú voľbu panovníka, ale navyše aj obsadenie hodnosti palatína. 7 Veľkňaz, dejepisec, latinský a grécky básnik a rečník Mikuláš Oláh (Sibiu 1493 – Viedeň 1568) je považovaný za čelného predstaviteľa domáceho humanizmu a aj za markantnú osobnosť verejného život, ktorý ovládol okrem vojenských úloh všetky vedúce funkcie súvekej uhorskej spoločnosti, pozíciu prímasa, ostrihomského arcibiskupa, miestodržiteľstvo uhorského kráľa, vedúceho uhorskej kráľovskej kancelárie. Do vymenovania za ostrihomského arcibiskupa (1553) prežil Mikuláš Oláh väčšiu časť svojho života na panovníckych dvoroch, podobne ako aj jeho predchodca ostrihomský arcibiskup a miestodržiteľ uhorského kráľa Pavol Várday, na budínskom kráľovskom dvore slúžil ako páža (1510 – 1516) u Vladislava II., dlhší čas pôsobil ako tajomník kancelárie vedenej pécsskym biskupom Jurajom Szathmárim (1516 – 1521), neskorším ostrihomským arcibiskupom (1521 – 1524). Následne bol Mikuláš Oláh v službách na panovníckom dvore v Budíne v hodnosti tajomníka kráľa Ľudovíta II. a kráľovnej Márie Uhorskej. Po smrti Ľudovíta II., ktorý padol v bitke pri Moháči, zostal v službách kráľovnej vdovy, na určitý čas miestodržiteľky Uhorského kráľovstva (1527) a získal aj hodnosť kanonika v kapitule Stoličného Belehradu. Kráľovnú vdovu Máriu Uhorskú sprevádzal do Nizozemska (1531) v hodnosti latinského tajomníka. V spojitosti s delením majetkov súrodencov Márie a Ferdinanda I. Habsburgovcov opustil Nizozemsko v roku 1539, kam sa už nevrátil. Po odchode sa zdržiaval prevažne vo Viedni v sprievode Ferdinand I., ktorý ho vymenoval za uhorského miestokancelára s kompetenciami vedúceho Uhorskej kráľovskej kancelárie (1543 – 1545) a daroval mu aj hodnosť záhrebského biskupa, neskôr ho vymenoval za kancelára (1545 – 1553) a egerského biskupa (1548). Mikuláš Oláh dosiahol v Uhorskom kráľovstve najvyššiu možnú hodnosť v cirkevnej hierarchii vymenovaním za ostrihomského arcibiskupa a zároveň hlavného kancelára (1553 – †1568) a najvyššiu svetskú hodnosť miestodržiteľa uhorského kráľa (1562 – †1568). 8
7
Ibidem, s. 110–121, s. 256–261. Historický význam: Lajos Szádeczky, Oláh Miklós Ferdinánd királyhoz folyamodik, a megürűlt egri, vagy erdélyi püspökséget kérvén, Történelmi Tár III, 1880, č. 3, s. 596–602. – Pongrác Sörös, Oláh Miklós győri kanonoksága, Századok XLIX, 1915, č. 10, s. 678–679. – Pongrác Sörös, Egy fejezet Oláh Miklós életéből, Katholikus szemle XIX, 1905, č. 2, s. 113–133. – Ödön Kárffy, Adatok Oláh Miklós esztergomi érsek életéhez, Történelmi Tár II, 1901, č. 2, s. 466–468. – Pongrácz Sörös, Ötven év Oláh Miklós életéből I–II, Katolikus szemle XVII, 1903, č. 4, s. 327–343, XVII, 1903, č. 5, s. 416–432. – Vojtech Bucko, Mikuláš Oláh a jeho doba 149 3–1568. (Štúdia zo slovenských dejín 16. storočia), Bratislava 1940. – István Fazekas, Oláh Miklós, Mária királyné titkára (1526–1539), in: Orsolya Réthelyi et al., Habsburg Mária, Mohács özvegye. A királyné és udvara 1521–1531. Budapesti Történeti Múzeum, 2005. szeptember 30.–2006. január 9. Slovenská národná galéria, 2006. február 2 –április 30., Budapest 2005, s. 37–43. – István Fazekas, Oláh Miklós esztergomi érsek udvara (1553–1568), in: Nóra G. Etényi – Ildikó Horn (edd.), Idővel paloták... Magyar udvari kultúra a 16–17.
8
56
Mikuláš Oláh získal takmer neobmedzenú moc v politickom živote Uhorského kráľovstva. Málo známe sídla, rezidencie ostrihomského arcibiskupa, kancelára a uhorského miestodržiteľa sa zároveň stali priestorom pre úrady krajinského významu a tým aj dejiskom prvoradých udalostí vnútornej politiky Uhorského kráľovstva. 9 Dvor Mikuláša Oláha tvoril komplex verejných a súkromných funkcií. Predstavoval Ostrihomský arcibiskupský úrad, Uhorskú kráľovskú kanceláriu, miestodržiteľstvo v Uhorsku, súdne orgány, hospodárstvo ostrihomských arcibiskupských majetkov, súkromné hospodárstvo a samozrejme aj súkromný život arcibiskupa. Podľa viacerých posmrtných súpisov možno identifikovať význam a funkciu jednotlivých rezidencií ako aj štruktúru a úlohy dvora či domácnosti, auly a famílie. 10 Prešporský Palác ostrihomských arcibiskupov sa stal v 16. storočí počas pobytu Mikuláša Oláha miestom konania aj dvoch mimoriadnych udalostí. Aktuálni uhorskí králi sa počas korunovačných osláv ubytovali na Prešporskom hrade, pred voľbami snemu však kandidátov na uhorský trón hostili v Arcibiskupskom paláci. Po cirkevnej časti korunovácií sa svetská časť osláv pri príležitosti korunovácie Maximiliána II. a Rudolfa II, korunovačný banket opäť konal v Arcibiskupskom paláci. 11 Zmena nastala až v 17. storočí, počnúc korunováciou Mateja II. 12 Arcibiskup, miestodržiteľ a hlavný kancelár Mikuláš Oláh vychoval na svojom dvore silnú generáciu nasledovníkov jeho politickej orientácie i reformných cieľov. Z odchovancov
században, Budapest 2005, s. 343–360. – István Fazekas, Vita a pozsonyi préposti méltóság betöltéséről 1555ben. Adalék Draskovich György pályakezdéséhez, in: Ádám Füzes – László Legeza (edd.), Memoriae tradere. Tanulmányok és írások Török József hatvanadik születésnapjára, Budapest 2006, s. 115–124. – István Fazekas, Oláh Miklós reformtörekvései az esztegromi egyházmegyében 1553–1568 között, Történelmi szemle XLV, 2003, č. 1–2, s. 139–154. – Imre Nagy, Brüsszeltől Boroszlóig. Pécsi főpapok Mohács után. Oláh Miklós és Dudith András, Pécsi szemle (Öttorony VII) XI, 2008, s. 44–57. – Zoltán Dénes, A magyarországi katolikus reform megindítója. Oláh Miklós (1493–1568), Agria. Annales Musei Agriensis. Az Egri Múzeum évkönyve. Jahrbuch des Dobó István Burgmuseums XLIII, 2007, s. 269–271. – Remig Békefi, Oláh Miklós nagyszombati iskolájának szervezete, Századok XXXI, 1897, č. 10, s. 881–902. – Lajos Merényi, Oláh Miklós végrendelete, Történelmi Tár XIX, 1896, č. 1, s. 136–159. – Viktor Récsey, Oláh Miklós esztergomi érseknek egy adományozó levele 1563-ból titkárjának Istvánffy Miklósnak ellenjegyzésével, Történelmi Tár XVII, 1894, č. 1, s. 178–179. – Ferencz Kollányi, Oláh Miklós (Jellemrajz), Katholikus szemle II, 1888, č. 1, s. 16–64. – Gyula Pauler, Oláh Miklós, II. Lajos és Mária királyné titkára, utóbb magy. orsz. cancellár, esztergomi érsek és kir. helytartó levelezése. Közli Ipolyi Arnold. Budapest, 1875. (A magyar történelmi emlékek, első osztályának Okmánytárak 25. kötete), Századok X, 1876, č. 3, s. 213–218. – Béla Olgyay, Oláh Miklós: A nagyszombati tanoda szabályai, Magyar Sion V, 1867, č. 5, s. 361–367. 9 Pozri 3.a) Rezidencie a panstvá Mikuláša Oláha a 3.b) Hospodárenie na majetkoch Mikuláša Oláha. 10 Pozri 3.b) Dvor Mikuláša Oláha. 11 Pozri 3.d) Prešporský arcibiskupský palác počas korunovácie. 12 Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 2), s. 387–406. – Géza Pálffy, Koronázási lakomák a 15–17. századi Magyarországon. Az önálló magyar királyi udvar asztali ceremóniarendjének kora újkori továbbéléséről és a politikai elit hatalmi reprezentációjáról, Századok CXXXVIII, 2004, č. 5, s. 1005–1101. – Géza Pálffy, Magyar címerek, zászlók és felségjelvények a Habsburgok dinasztikus-hatalmi reprezentációjában a 16. században, Történelmi Szemle XLVII, 2005, č. 3–4, s. 241–275.
57
Mikuláša Oláha – nejeden literárne činný humanista – sa stávali lojálni úradníci pôsobiaci v Uhorskom kráľovstve najmä v súdnictve a v komorách. 13 Mikuláš Oláh sa vyznačoval i vlastnou literárnou tvorbou. 14 Pútal ňou na seba širokú pozornosť už dávno.15 Postupne sa odkrývajú z nových a nových nálezov jednotlivých kníh ďalšie osudy jeho knižnice. 16 Vďaka vydavateľským aktivitám Mikuláša Oláha sa stal známym i jeho grafický portrét od viedenského majstra Donata Hübschmanna, ktorý po opotrebovaní dreveného štočku prepracoval aj Hans Sebald Lautensack a vydávali s dedikáciami chránencov Mikuláša Oláha Juraja Bonu, Sebastiana Liszthiho a Mikuláša Istvánffyho [obr. 4–5]. 17 Náhrobný pomník z červeného mramoru s celofigurálnym vyobrazením preláta dedikovaný pamiatke Mikuláša Oláha, ktorým stanovil obrazovú tradíciu arcibiskupských náhrobných pamiatok ako aj tradíciu trnavských pohrebov ostrihomských arcibiskupov, je často spomínaný, ale nie je zrejmá jeho pôvodná typológia a ani okolnosti vzniku [obr. 6]. 18 Údaje o stavebných aktivitách Mikuláša Oláha sú takmer neznáme
13
Pozri 3.c) Dvor Mikuláša Oláha a kap. 3.b) Hospodárenie na majetkoch Mikuláša Oláha. Miklós Oláh, Hungaria / Hungária, in: Pál Ács – József Jankovics – Péter Kőszeghy (edd.), Régi Magyar Irodalmi Szöveggyűjtemény I. Humanizmus, Budapest 1998, s. 503–521. – Miklós Oláh, Korának rövid krónikája (1558), in: Péter Kőszeghy (ed.), Krónikáink magyarul, III/2. Válogatta és fordította Kulcsár Péter, Budapest 2007 (Történelmi Források), s. 57–60. – Nicolaus Oláh, Chronicon, ex manuscripto nunc primum editum, in: Matej Bel (ed.), Adparatus ad Historiam Hungariae, sive collectio miscella, Monumentorum ineditorum partim, partim editorum sed fugientium. Conquisiuit, in Decadis partitus est, et Praefationibus, atque Notis illustrauit, Mathias Bel. [Decas I.], Posonii 1735, s. 38–41. – Margit Balogh, Oláh Miklós Hungáriája, mint művelődéstörténelmi kútfő, Erdélyi Múzeum XXI, 1904, č. 10, s. 592–594. 15 Dukkon Ágnes, Zoltán András: Oláh Miklós Athila című munkájának XVI. századi lengyel és fehérorosz fordítása, Irodalomtörténeti közlemények CIX, 2005, č. 4–6, s. 616–620. – István Fodor, Zoltán András, Oláh Miklós Athila című munkájának XVI. századi lengyel és fehérorosz fordítása, Magyar nyelv CII, 2006, č. 1, s. 107. – Géza Wernke (rec.), Zoltán András: Oláh Miklós Attila c. munkájának 16. századi lengyel és fehér-orosz fordítása, Kisebbségkutatás XIII, 2004, č. 3, s. 506. – István Fodor, Oláh Miklós Hungáriája. Egy eddig ismeretlen kézirat és a magyar nyelvi adatok tanulságai, Budapest 1990. – István Fodor, Oláh Miklós öt magyar nyelvű levele, Magyar nyelv XCII, 1996, č. 1, s. 113–117. – Ferencz Kollányi, Oláh Miklós irodalmi foglalkozásai külföldön, Magyar Sion XVI, 1885, č. 3, s. 171–179, XVI, 1885, č. 4, s. 252–262. – Ferencz Kollányi, Oláh Miklós és Rotterdámi Erazmus, Magyar Sion XVI, 1885, č. 8, s. 585–604, XVI, 1885, č. 10, s. 736–758. 16 Miklós Boda, A Trident-előtti egyházvédő irodalom jelentős képviselőjének műve Oláh Miklós könyvtárában, Magyar könyvszemle XCI, 1975, č. 1, s. 59–61. – János Csontosi, Adalék Oláh Miklós könyvtárához, Magyar könyvszemle VIII, 1883, č. 1–4, s. 61–66. – Mária Klinda, Újabb adat Oláh Miklós esztergomi érsek és Thurzó György nádor könyvtárához, Magyar könyvszemle CXXIX, 2013, č. 4, s. 477–479. – Gábriel Szoliva, Újabb liturgikus könyv Oláh Miklós esztergomi érsek könyvtárából. Kottás Psalterium Strigoniense (1523) került elő Münchenből, Magyar könyvszemle CXXIX, 2013, č. 2, s. 133–144. – Éva Koroknay, Sz., Egy XVI. századi nagyszombati kötéscsoport. (Oláh Miklós könyvtárának eddig ismeretlen kötetéről), Magyar könyvszemle XCIII, 1977, č. 1, s. 47–51. 17 György Rózsa, Oláh Miklós legrégibb arcképe, Magyar könyvszemle LXXVI, 1960, č. 4, s. 433–438. 18 Tihamér Gyárfás I., Oláh Miklós és Drugeth György síremlékei Nagy-Szombatban, Archaeologiai Értesítő X, 1890, č. 3, s. 258–263. – Zuzana Ludiková, Az esztergomi érsekek nagyszombati síremlékei, in: András Hegedűs – Erzsébet Csombor (edd.), Mater et Magistra. Strigonium Antiquum V, Esztergom 2003, s. 223–233. – Zuzana Ludiková, A nagyszombati székesegyház késő reneszánsz és barokk síremlékei, Művészettörténeti Értesítő LI, 2002, č. 3–4, s. 85–106 s ďalšou lit. – Zuzana Ludiková, Pamiatky funerálnej reprezentácie v Kostole sv. Mikuláša v Trnave (Castrum doloris Emerencie Révayovej), Galéria. Ročenka SNG 2001, s. 119– 134. 14
58
a doposiaľ neboli zozbierané. 19 Jeho prípadná afinita k luxusným predmetom nebola doposiaľ tematizovaná, žiadne jeho osobné predmety neboli identifikované, ani podľa prameňov priblížené. 20 Na humanistický étos prostredia Mikuláša Oláha môže nepriamo poukázať aj iluminátorská tvorba v ním vedenej Uhorskej kráľovskej kancelárii fungujúcej vo Viedni, najmä stále lepšie spoznávané iluminátorské a kaligrafické dielo Juraj Bocskayho. 21
19
Pozri 3.a) Rezidencie a panstvá Mikuláša Oláha. Pozri Dok. č. 1–2. 21 Pozri 3.b) Dvor Mikuláša Oláha. 20
59
3.a) Rezidencie a panstvá Mikuláša Oláha „Knieža zvolal ďalší snem do Prešporka [1566], na ktorý prišli páni zo všetkých kútov, tiež zvolení šľachtici, pán Gabriel Perényi prišiel aj s viacerými pánmi, ale dobrý šľachtic zomrel počas tej schôdze... Potom čoskoro miestodržiteľ pán arcibiskup Oláh zvolal veľmožov do svojho domu z nariadenia kniežaťa; takže môj pán tam nechcel ísť, radšej chcel ubytovanie u Melichara Balassu; s hnevom som povedal, že ak nechce ísť k arcibiskupovi, poviem mu o tom. Tak išiel na schôdzu pánov a aj ja som išiel s ním, mysliac si, že ma pre vek nepošlú odtiaľ preč, lenže priateľov arcibiskupa Jána Balassyho a Andreja Balassyho ako aj Jána Krusyta [Kružič] poslali preč, že nemôžu byť medzi pánmi podľa vôle kniežaťa. Vyľakal sa môj pán a ja s ním, že na moje slová dal a išiel na stretnutie; oslovil môj pán pána Mikuláša Istvánffyho, ktorý bol vtedy tajomníkom arcibiskupa a poslal prostredníctvom neho odkaz, že ak by mal odísť, pôjde, aby ho nevypoklonkoval, pochopil to arcibiskup, vstal a rázne povedal: František Török, pokojne seď na svojom mieste, si dobrotivý, nik sa na teba nesťažuje ani pred kniežaťom, ani pánmi a krajinou. Potom po poriadku sa opýtal pán arcibiskup pánov, kto má akú sťažnosť, aby vyrozumel o tom jeho Veličenstvo.“ 1 Mikuláš Oláh si po návrate z Nizozemska najskôr kúpil dom vo Viedni (1550), ktorý prv vlastnili zemský kapitán Hans Katzianer, známy tiež z uhorských bojísk a Inigo de Zerava, brat a dedič majstra vychovávateľa (Zuchtmeister, Erzieher) na dvore Ferdinanda I. Diega de Zerava. 2 Viedenský dom obývali predovšetkým jeho blízki rodinní príslušníci, ale zriadili v ňom aj Uhorskú kráľovskú kanceláriu. 3 Viedenská rezidencia s najväčšou
„Az fejedelem esmég egy gyülés hirdete Pozsonyba, kire mindenfelől reájövének az urak, és az választott nemösek; Perényi Gábriel uram is jelön vagyon az több urakkal, de meghala az jó urfiu azon gyülésben... Azután csakhamar Oláh érsek locumtenens egybegyöjté az főurakat az ő házában az fejedelem parancsolatjából; tehát az én uram nem akar oda menni, hanem inkább Balassy Menyhért szállására megyön; ugyan haraggal szólék ő n(agysá)gának ha érsekhöz nem akar menni, ezentől megmondom neki ete. Ugy mene az gyülésbe az urakhoz, és is utánna voltam, meggondolák vénségemet nem köldének ki onnét engemet is, de Balassy Jánost és Balassy Andrást és Krusyt Jánost érsek barátjait uram kiköldé, hogy azok nem lehetnek az urak között, az fejedelem akaratja. Az én uram elijede én is vele egyetemben, hogy az én szóm által jeve az gyüleközetbe; szólitá uram Istvánffy Miklós uramot, ki akor érsek uram secretariusa vala, megizente tüle urának ha ki kell menni neki is, ottan elmegyön, ne pronuncziálja, azt megérté érsek uram, fölkele, nagy föl szóval mondá: Terek Ferencz uram öll veszteg helyödön, jámbor vagy te, nincsen semmi panasz te reád sem az fejedelem elött, sem az urak, sem az ország között etc. Azután renddel kérdé érsek uram az urakat, kinek mi bántása vagyon, meg akarja érteni ő felsége.“ Zsolt Mezei (ed.), Martonfalvy Imre deák emlékirata. Kezdődik Szécsényben, Vas vármegyében, végzüdik Pápán 1585. november 29-én. Az eredeti után kiadta, bevezetéssel és jegyzetekkel ellátta Szopori Nagy Imre 1881-ben, Pápa 2000, s. 50–53. – Endre Illés et al., Martonfalvy Imre Emlékirata, in: Magyar emlékírók. A válogatás, a szöveggondozás és a jegyzetek Bitskey István munkája, Budapest 1982, s. 77–114. 2 Dnes Wallnerstraßs 4. Richard Perger, Das Palais Esterházy in der Wallnerstrasse zu Wien, Wien 1994, s. 17. 3 István Fazekas, Oláh Miklós esztergomi érsek udvara (1553–1568), in: Nóra G. Etényi – Ildikó Horn (edd.), Idővel paloták... Magyar udvari kultúra a 16–17. században, Budapest 2005, s. 343–360. 1
60
pravdepodobnosťou plnila aj dôležitý integračný priestor pre príslušníkov prichádzajúcich z uhorskej spoločnosti do vládneho či cudzieho (rakúskeho) prostredia. Podobnú úlohu plnila aj Kancelář česká při dvoře vedená Jáchymom z Hradca. 4 Časť prízemia obývala sestra Mikuláša Oláha Uršuľa, vdova po Krištofovi Császárovi. Ďalšie priestory tvorili salón a komora s vyhrievacou miestnosťou. Na poschodí boli priestory s vyhrievacím priestorom, kuchyňou, salónom a kaplnkou. Túto časť domu odkázal v testamente (1562) Mikuláš Oláh svojej sestre Uršule, jej synovi Mikulášovi Császárovi, synovcovi Michalovi po zosnulom bratovi Tomášovi a nezadanej sestre Helene. Vymenovaní príbuzní Mikuláša Oláha aj so svojimi potomkami obývali zdedenú časť domu a ku koncu 16. storočia ju vyženili Esterházyovci. V ďalšej časti domu s arkádovou výzdobou, ktorú obýval Mikuláš Oláh, bola kaplnka, záhrada, kúpeľ, obytné miestnosti vrátane služobníctva, klenutá pivnica a miestnosť kancelárie a výčap. Túto časť domu odkázal Mikuláš Oláh mladej žene s nevyjasneným vzťahom k nemu, Lukrécii a azda zaťovi Jánovi Liszthimu a ich synovi Jánovi mladšiemu. Po smrti Mikuláša Oláha obývali časť domu naďalej vdovec Ján Liszthi a jeho deti Ján mladší, Štefan, František, Žofia vydatá za Mikuláša Orlika a Agneša vydatá za Mikuláša Szunyogha. 5 Ján Listhius sa zadlžil, syn Ján mladší a vnuk Ján Krištof zápasili s veriteľmi. Ich finančné problémy vyústili do škandálu (1627). Veritelia Johannes Goßler a Jodok Tylman obsadili dom. Proti tomu protestovali obyvatelia, Štefan Liszthi, dcéra Agneši Anna Mária vydatá za Georga Meitha, zo Žofiinho potomstva Ján Kristián Orlik, komorník Českí kancelári a vicekancelári patrili k nezanedbateľným mecenášom literatúry. Do prenajatého domu Jáchyma z Hradce vo Viedni, ktorý využíval i s rodinou a približne tridsaťčlenným dvorom zásobovali potravinami a krmivom pre kone z Jindřichova Hradca a naspäť odvážali drahé látky, strihy odevov, čalúnenie a šperky. Akvizície portrétov príslušníkov habsburského rodu súviseli azda s budovaním portrétnej galérie na zámku v Jindřichovom Hradci. Václav Bůžek, Ferdinand Tyrolský mezi Prahou a Innsbruckem: Šlechta z českých zemí na cestě ke dvorům prvních Habsburků, České Budějovice 2006 (Monographica historica: Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis 7), s. 38–67. – Václav Bůžek, Ferdinand II. Tyrolský a česká šlechta. (K otázce integračních procesů v habsburské monarchii), Český časopis historický IIC, 2000, č. 2, s. 261–291. – Václav Bůžek – Josef Hrdlička, Rodinný život posledních pánů z Hradce, in: Václav Bůžek (ed.), Poslední páni z Hradce, České Budějovice 1998 (Opera historica: Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis 6), s. 145–271. – Josef Hrdlička, Literární mecenát posledních pánů z Hradce, in: Václav Bůžek (ed.), Poslední páni z Hradce, České Budějovice 1998 (Opera historica: Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis 6), s. 349–369. – Josef Hrdlička, Provoz vídeňského domu Jáchyma z Hradce, in: Václav Bůžek, (ed.), Poslední páni z Hradce, České Budějovice 1998 (Opera historica: Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis 6), s. 103–126. – Václav Bůžek – Géza Pálffy, Integrating the nobility from the Bohemian and Hungarian lands at the court of Ferdinand, Historica, Series Nova X, 2003, s. 53–92. – Václav Bůžek – Géza Pálffy, Integrace šlechty z Českých a Uherských zemí ke dvoru Ferdinanda I., Český časopis historický CI, 2003, č. 5, s. 542–581. Tiež jeho nástupca Vratislav z Pernštejna (1566) si prenajímal dom vo Viedni. Václav Bůžek, Ferdinand Tyrolský mezi Prahou a Innsbruckem: Šlechta z českých zemí na cestě ke dvorům prvních Habsburků, České Budějovice 2006 (Monographica historica: Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis 7), s. 38–67. – Václav Bůžek – Ivo Cerman – Rostislav Smíšek, Kolektivní identita společenských struktur a její poměry, in: Václav Bůžek et al., Společnost českých zemí v raném novověku. Struktury, identity, konflikty, Praha 2010 (Edice Česká historie 22), s. 206. 5 Lajos Merényi, Oláh Miklós végrendelete, Történelmi Tár XIX, 1896, č. 1, s. 136–159. – Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 3), s. 343–360. – Perger, Das Palais Esterházy (pozn. 2), s. 17–20. 4
61
kardinála Františka Dietrichsteina Mikuláš Orlik, olomoucký kanonik Andrej Orlik, Samuel a Stanislav Prlikovci, tiež Mikuláš Esterházy v zastúpení svojho syna Štefana. O spore rozhodol Ferdinand II., ktorý povolil zhabať len podiel Jána Krištofa Liszthia. Napriek tomu v roku1643 sa vlastníkmi domu uvádzali Ján Krištof Liszthius, syn zosnulého Štefana menom Ján, syn zosnulého Františka Štefan, tiež bratia Orlikovci Ján, Krištof, Peter, Andrej, Mikuláš, tiež Samuel a Stanislav Prlikovci a súrodenci Juraj, Imrich, Gašpar, Ján, Júlia a Zuzana Meithovci. V 2. polovici 17. storočia získali i tento podiel Esterházyovci. Spojením so susedným domom Unverzagtovcov príslušníci kniežacej vetvy Esterházyovcov dali objekty obnoviť a radikálnou prestavbou (1687 – 1695) vytvorili komplex, ktorým celkom potreli ráz skoršej stavby. 6 Spolu s domom zdedili Ján Listhius a jeho syn i časť knižnice Mikuláša Oláha, ktorú prostredníctvom Esterházyovcov neskôr získali františkáni v Eisenstadte. 7 Vo viedenskom dome Mikuláš Oláh zriadil sídlo Uhorskej kráľovskej kancelárie. Mikuláša Oláha tu zastupovali kráľovský tajomník Ján Liszthius (1551), v hodnosti vicekancelárov cirkevní hodnostári Juraj I. Draskovich (1556 – 1559), František Forgách (1559 – 1562) a kráľovský tajomník Andrej Dudith (1565). Po smrti arcibiskupa viedol Uhorskú kráľovskú kanceláriu vo Viedni už ako kancelár Ján Liszthius (1568 – 1573). Budovu na Wallnerstraße vo Viedni po smrti Mikuláša Oláha premenili jej vlastníci počas dvoch desaťročí na súkromný mestský palác, nakoľko v roku 1583 sa dvor i panovník ako aj úrad Uhorskej kráľovskej kancelárie presťahovali do Prahy. 8 Okrem mestskej rezidencie si vo Viedni za hradbami kúpil Mikuláš Oláh od Paula Pernfußa von Dornau i panstvo Margaretenhof (1555), zničené osmanskou armádou pri obliehaní Viedne (1529). Dal tu postaviť kaštieľ, kaplnku a zriadil záhradu (1562) a na ďalšej časti panstva založil dedinu Nikolsdorf. Viedenské letné sídlo odkázal v testamente opäť Lukrécii 6
Perger, Das Palais Esterházy (pozn. 2), s. 17–20. János Csontosi, Adalék Oláh Miklós könyvtárához, Magyar könyvszemle VIII, 1883, č. 1–4, s. 61–66. 8 Imre Nagy, Brüsszeltől Boroszlóig. Pécsi főpapok Mohács után. Oláh Miklós és Dudith András, Pécsi szemle (Öttorony VII) XI, 2008, s. 44–57. – Gábor Almási, A vallásos különút lehetőségei a 16. században: Dudith András és a konfesszionalizáció, Aetas XXIII, 2008, č. 4, s. 5–23. – Gábor Almási, Két magyarországi humanista a császári udvar szolgálatában: Dudith András (1533–1589) és Zsámboky János (1531–1584). I–II, Századok CXXXIX, 2005, č. 4, s. 889–922, CXXXIX, 2005, č. 5, s. 1131-1167. – Árpád Mikó, Listhius János kancellár (+1577) breviáriuma. A magyarországi késő reneszánsz könyvművészet ismeretlen emléke Győrben, Művészettörténeti Értesítő XLII, 1993, č. 1–2, s. 10–13. – Zoltán Fallenbüchl, Magyarország főméltóságai 1526–1848, Budapest 1988, s. 101–103. – Loránd Szilágyi, A királyi secretariusok intézménye és az újkori magyar állam, in: István János Bakács et al., Emlékkönyv Domanovszky Sándor születése hatvanadik fordulójának ünnepére. 1937. május 27., Budapest 1937, s. 547–561. – Ferenc Eckhart, Magyar alkotmány- és jogtörténet. 2. bőv. kiad., Budapest 2000 (Millenniumi Magyar Történelem, Historikusok), s. 205–207. – Győző Ember, Az újkori magyar közigazgatás története Mohácstól a török kiűzéséig, Budapest 1946 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai III: Hatóság- és hivataltörténet 1), s. 113–117. – István Fazekas, A Magyar Udvari Kancellária leltára 1577-ből, Fons IX, 2009, č. 1–3, s. 227–247. – Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 3), s. 343–360. 7
62
a Jánovi Liszthimu. Liszthiovci si však nedokázali udržať ani tento majetok. Okolo polovice 17. storočia celkom zmenil ráz stavby nový vlastník barón Rudolf Schmidt von Schwarzhorn. 9 Na hraniciach Štajerska a Burgenlandu kúpil Mikuláš Oláh (1553) hrad Landsee (Lánzsér) a s tým i kaštieľ Lackenbach (Lakompak) postavený na základoch vodného hradu veliteľom dolnorakúskych vojsk Erasmom Teufflom (1548 – 1552). Vyhovel uzákonenej požiadavke zo snemu uhorských stavov, aby majetok na pohraničí pripadol Uhorskému kráľovstvu. Majetky pravdepodobne plánoval Mikuláš Oláh pre egerského prepošta Juraja Bonu ml., ktorý pochádzal z druhého manželstva sestry Uršule a Juraja Bonu (†1553). Juraj ml. však predčasne zomrel (†1559), preto Mikuláš Oláh tieto majetky daroval v testamente Mikulášovi II. Császárovi, synovcovi z prvého manželstva sestry Uršule. Landsee v 17. storočí zbúrali, Lackenbach sa stal na čas centrom panstva, avšak majitelia Esterházyovci ho niekoľkokrát radikálne prestavali a po požiari v 19. storočí obnovili až do tej miery, že skoršie stavebné fázy nie sú rozpoznateľné. 10 V roku 1553 šopronský dom kancelára, čerstvo vymenovaného ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha slúžil zasadaniam hornej tabule uhorského snemu. Miesta konaní zasadnutí snemov v Šoproni sa snažili stavy zorganizovať podľa prešporského príkladu. Nižšie stavy zasadali vo Františkánskom kláštore, vyššie u kancelára a arcibiskupa. 11 Svoje súkromné majetky zanechal Mikuláš Oláh rodine. Obe príbuzné, sestru i údajnú dcéru vydal za svojich sedmohradských krajanov, ktorých kariéru programovo budoval. Po krátkom zamestnávaní inicioval Mikuláš Oláh povýšenie svojho familiára Jána Liszthia do šľachtického stavu (1554). Následne ho oženil s Lukréciou (1555), možno nezákonnou dcérou, ktorú údajne splodil s jednou z dvorných dám kráľovnej Márie Uhorskej. Po Lukréciinej smrti vstúpil Ján Liszthius do kňazského stavu (1568), získal hodnosť Lajos Merényi, Oláh Miklós végrendelete, Történelmi Tár XIX, 1896, č. 1, s. 136–159. – Perger, Das Palais Esterházy (pozn. 2), s. 17–20. – Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 3), s. 343–360. Na fasáde je pamätná tabuľa: DV. FRUSTRA. OPPUGNAT. SOLYMANUS. TURCA. VIENNAM. | ARAM. MARGRETHAE. DESTRUIT. ATQUE. DOMUM. | GRANAE. PRA. SES. OLAHI. RESTAURAT. ET. INDE. RUDOLPHUS. | SCHMIDT. BARO DE SCHWARZHORN. AUGET. ET. ORNAT. OPUS. | CAESARIS. ORATOR. CUM. DE. SULTAN. MEHMETT. HAN. A PORTA. OTTOMANNA. PACIFER. IPSE. REDIT. | ANNO. QUO. | PACEM. LEGATIONE. DEFERT. 10 Merényi, Oláh Miklós (pozn. 10), s. 136–159. – Lajos Merényi, Oláh Ilona végrendelete, Történelmi Tár XX, 1897, č. 1–2, s. 361–373. 11 Géza Pálffy: Magyar Korona országainak koronázási zászlói a 16–17. században, in: Orsolya Bubryák (ed.), „Ez világ, mint egy kert…“ Tanulmányok Galavics Géza tiszteletére, Budapest 2010, s. 17–52. – Géza Pálffy, A magyar országgyűlés helyszínei a 16–17. században. A szimbolikus politikai kommunikáció kora újkori történetéhez, in: István Bertényi et al., Rendiség és parlamentarizmus Magyarországon – A kezdetektől 1918-ig, Budapest 2013, s. 65–87. – Géza Pálffy, Koronázási lakomák a 15–17. századi Magyarországon: Az önálló magyar királyi udvar asztali ceremóniarendjének kora újkori továbbéléséről és a politikai elit hatalmi reprezentációjáról, Századok CXXXVIII, 2004, č. 5, s. 1005–1101. 9
63
veszprémskeho (1568, 1572) a győrskeho biskupa (1572) a súbežne s tým i naďalej viedol Uhorskú kráľovskú kanceláriu vo Viedni. 12 Mikuláš Oláh z titulu ostrihomského arcibiskupa získal do užívania prešporský Palác ostrihomských arcibiskupov. Palác bol okrem súkromnej rezidencie Mikuláša Oláha zariadený hlavne ako sídlo miestodržiteľstva. Okrem toho bol tiež sídlom cirkevného súdu, menšej kancelárie a jedným z ústredí ostrihomského arcibiskupského hospodárstva. V prešporskom Arcibiskupskom paláci zasadali spravidla i členovia hornej tabule uhorského snemu. Úvodný citát state je unikátnym opisom priebehu jedného z rokovaní. 13 Podobu Oláhovej prešporskej rezidencie popísali v inventári spísanom pre účely Uhorskej kráľovskej komory po arcibiskupovej smrti. Podľa súpisu správca (provisor) prešporského Arcibiskupského paláca Imrich Sághy a sekretár Matej Ebeczky najskôr podrobne vymenovali finančnú hotovosť deponovanú v sakristii Dómu sv. Martina v Prešporku. Potom pristúpili v jednotlivých miestnostiach priamo v paláci výpočtom zariadenia a hnuteľného majetku rozlišujúc domácnosť (Domo Archiepiscopalis) a priestory vyšších úradov arcibiskupa (Curia Archiepiscopalis). V dvojpodlažnej architektúre uviedli 28 miestností. V súkromnej časti paláca v spálni nazvanej vnútornou izbou spomenuli predovšetkým rôzne textílie, medzi inými i koberec s erbom Mikuláša Oláha a písomnosti. V dvoch skriniach spísali okrem iného i mitru s gemmami, pozlátenú biskupskú berlu, v puzdre paxcifikál s výjavom Narodenia. V miestnosti, ktorú arcibiskup obýval, bolo viacero gobelínov, koberce s erbom Mikuláša Oláha, jeden z čias, keď bol biskupom v Egeri, iný starý rozmerný s poľovníckym výjavom a v jednej debne i alabastrovú misku. Na kúriu bola napojená ďalšia časť s miestnosťami. V priestoroch sa spomína skromne zariadená miestnosť nad kuchyňou, ktorú využíval synovec arcibiskupa Mikuláš Oláhcsászár. V ďalšej miestnosti nad kuchyňou boli uložené syry, ktoré správca Sághy odovzdal rodine. Dvormajster František Nagyváthay mal k dispozícii dve izby zariadené skromne lehátkami, kreslom a kobercom. Následne boli inventarizované sporo zariadené izby prislúchajúce k hospodárstvu ako sýpky či udiareň.
12
Mikó, Listhius János (pozn. 8), s. 10–13. – Beke, A Prímási Levéltár (pozn. 9), s. 94, kat. 4. – Armálnu listinu získal Ján Listhius od Ferdinanda I. 1. februára 1554 vo Viedni spolu s bratmi Andrejom a Sebastiánom ako aj ďalšími príbuznými. Andrej mal dcéru Žofiu. Ján synov Jána a Štefana a dcéry Žofiu a Agnetu. Ostrihom, Prímasský archív, Acta Radicalia (Cl. T. Nr. 168). 13 Kálmán Haiczl, A régi érsekprimási palota Sz. László kápolnája Pozsonyban, Pozsony 1933, s. 4–6. – Tivadar Ortvay, Pozsony város utcái és terei. A város története utca- és térnevekben, Pozsony 1905, s. 20. – Lajos Kemény, Az érsekprímások alkotásai Pozsonyban, Pozsony 1941, s. 1–3. – Jozef Fundárek, Bratislava – hlavné a korunovačné mesto starého Uhorska, Bratislava VII, 1971, s. 130–131. – Mária Malíková, Nové poznatky o starej kaplnke sv. Ladislava v bratislavskom Primacianálnom paláci, Ars XXI, 1991, č. 2, s. 120–127. – György Kelényi, Adatok a pozsonyi prímási palota tervezés- és építéstörténetéhez, Annales de la Galerie nationale hongroise, Budapest 1991, s. 233–236. – Marianna Takács H[arasztiné], Magyarországi udvarházak és kastélyok (XVI–XVII. század), Budapest 1970, s. 118. – Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 3), s. 343–360.
64
Ďalej je uvedený súpis izieb notára, pešiakov, kaplána, pisára, súdnej siene, zasadacej miestnosti dvormajstra, inej zasadacej miestnosti, tiež izby Jakuba Vízkelethyho, Michala Kereszthúryho a Mateja Zongora, izby sekretára, účtovníka, izby arcibiskupa s priľahlou miestnosťou. V klenutej zasadacej miestnosti sa schádzala horná tabuľa snemu i kráľovská rada, ktorej z titulu miestodržiteľa predsedal Mikuláš Oláh. Zasadalo sa za okrúhlym stolom, ku ktorému patrilo dvanásť stoličiek. Miestnosť zdobil i príborník. Súpis ďalej obsahuje výpočet miestností správcu, účtovníka a pivnice. 14 Za mestským hradbami Prešporka si kúpil Mikuláš Oláh pozemok, na ktorom dal postaviť dom a založil pri ňom i záhradu podľa vlastných návrhov. Letná arcibiskupská rezidencia bola v roku 1568 opísaná pri posmrtnej inventarizácii majetku arcibiskupa ako dvojpodlažná budova s arkádami, na poschodí s arkierom, jednou vykurovateľnou miestnosťou a stĺpovou miestnosťou. Objekt zahŕňal pätnásť izieb. Po smrti Mikuláša Oláha zostala letná arcibiskupská rezidencia v majetku ostrihomského arcibiskupstva. 15 Dnes opustený Arcibiskupský palác v Trnave dal postaviť od základov Mikuláš Oláh v období od vymenovania v roku 1553 do 1562. Palác zariadený ako ďalšia rezidencia arcibiskupa slúžil tiež familiárom a servitorom a zariadili v ňom priestory pre samostatné trnavské hospodárstvo. Jeho dispozíciu zmenil prestavbou kardinál František Forgách (†1615). 16 Súpis zariadenia paláca obsahuje inventár, ktorý po smrti arcibiskupa Mikuláša Oláha napísal správca Štefan Kapronczay za prítomnosti členov dvora a veľprepošta ostrihomskej kapituly Mateja (Graeca) Göröga, lektora Mikuláša Telegdiho, kanonikov Štefana Radéczyho, Mikuláša Nováka, Baltazára Melegha, Michala Syrina, ako aj synovca Mikuláša Császára, familiárov Imricha a Pavla Czoborovcov, administrátora arcibiskupských panstiev Petra Uslaya a dvormajstra Františka Nagyváthyho. Podľa súpisu mal cennosti Mikuláš Oláh opäť deponované v Dóme sv. Mikuláša v Trnave. Okrem hotovosti boli v Dóme uložené početné Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, sign. (UC 76 : 19a, s. 1–44). Pozri Dok. č. 1. 15 Dušan Janota – Anton Bagin, Bratislavská záhrada, Vlastivedný časopis XXVIII, 1979, č. 2, s. 62–67. – Géza Galavics, A pozsonyi kert, in: Géza Galavics (ed.), Történeti kertek. Kertművészet és műemlékvédelem, Budapest 2000, s. 168–198. – Ortvay, Pozsony város (pozn. 14), s. 51. – Merényi, Oláh Miklós (pozn. 10), s. 149. – Harasztiné, Magyarországi udvarházak (pozn. 14), s. 118. – Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 3), s. 343–360. 16 Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 3), s. 343–360. – György Granasztói, A barokk győzelme Nagyszombatban. Tér és társadalom, 1579–1711, Budapest 2004, s. 39. – JB [Jarmila Bencová], heslo Trnava, Arcibiskupský palác. 1562, in: Ivan Rusina et al., Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom, Bratislava 2009 (Dejiny slovenského výtvarného umenia), s. 714-715, kat. 68. Na fasáde je pamätná tabuľa: DOMVS MEAM, QVAM TYRNAVIAE ǀ EX FVNDAMENTO IN AREA ALTARIS ǀ S. JOANNIS BAPTISTAE AEDIFICAVIT, ǀ LEGO ET RELINQVO SVCESSORIBVS ǀ MEIS REVERENDISSIMI DOMINIS V ǀ ARCHIEPISCOPIS, VT HABEANT ǀ HABITATIONEM PENES ECCLESIAM, ǀ VBI MEMINERINT SE EX EORVM ǀ VOCATIONEM RESIDENTIAM FACERE ǀ DEBERE, RELINQVO TAMEN SVB EO ǀ ONERE DICENDARVM MISSARVM, ǀ QVOD INSCULPI FECI IN MARMORE ǀ AD PARIETEM DOMVS INFIXO. 14
65
zlatnícke predmety, množstvo gobelínov, ako aj majestátna pečať. Súpis v arcibiskupskom paláci začal správca Štefan Kapronczay v pivniciach vymenovaním objemov vín. Následne postupoval podľa jednotlivých miestností evidenciou hnuteľného majetku. Podľa súpisu vo vnútornej krytej miestnosti v trnavskom dome bolo množstvo textílií. V trnavskom arcibiskupskom paláci (Domus Archiepiscopalis Tirnaviensis) bolo niekoľko miestností, ktoré obýval arcibiskup, po jednej účtovník, správca, dve mal k dispozícii správca, okrem toho jedna miestnosť mala funkciu zasadačky, iná kúpeľne a ďalšia kancelárie a iná slúžila ako kuchyňa. Jedna miestnosť bola zariadená pre stráž a ďalšia pre dorast. Zo súpisu vysvitá, že v blízkosti paláca bola i hospodárska budova poškodená požiarom a pri mestskom opevnení tiež jeden podpivničený objekt pre jazdcov. Arcibiskupstvo a kapitula mali v Trnave k dispozícii ešte dva domy na tom istom námestí oproti palácu, pravdepodobne tie sa spomínajú v roku 1579 ako jeden objekt. 17 Mikuláš Oláh kúpil pre potreby jezuitov dom so záhradou a v roku 1561 na tej parcele začali stavať jezuitské kolégium. V roku 1566 založil diecézny seminár pre budúcich kňazov. Ak sa aj vykonali nejaké stavebné práce, alebo postavili budovy, zničil ich požiar v roku 1566. Jezuiti opustili Trnavu. Budovu kolégia po jezuitoch prevzal do správy ostrihomský kanonik, dekan Mikuláš Telegdi. 18 Polovica záhrady pripadla semináru, ktorého budovu Mikuláš Oláh zrejme dal opraviť, lebo naďalej zabezpečoval fungovanie seminára. Nedožil sa zemetrasenia v roku 1580, po ktorom bolo potrebné pristúpiť k ďalšej oprave uskutočnenej v roku 1590. Hmotná podstata stavby s kamennými šambránami zostala zrejme pôvodná, ako aj vstupná hala so zaklenutým stropom podopretým stredovým pilierom. 19 Stavby postavene a obývane Mikulášom Oláhom pretrvali prakticky do dnešných čias, sú prestavané a majú tiež rozdielnu funkciu. Z dedičstva okrem niekoľkých osobných predmetov možno vyzdvihnúť viacero gobelínov zdobených erbmi Mikuláša Oláha. Helena Oláhová vo svojom testamente uviedla kredenc s desiatimi pozlátenými pohármi, ktoré tiež zdobili erby Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, sign. (). Pozri Dok. č. 2. 18 Marianne Rozsondai – Erzsébet Muckenhaupt, Telegdi Zsigmond és a nagyszombati CH-monogramos kötéscsoport, Magyar könyvszemle CXVI, 2000, č. 3, s. 285–306. – Béla Gécs, Telegdi Miklós az első katolikus nagyszombati tipográfia megalapítója, 1577, Magyar grafika LV, 2011, č. 4, s. 72–73. – Imre Nagy, A két Istvánffy és Telegdi Miklós, Pécsi szemle (Öttorony VIII) XI, 2008, s. 20–31. – József Pete, Telegdi Miklós pécsi püspök, az egyházfő, Pécsi szemle V, 2002, s. 4–19. – István Tóth, Telegdi Miklós reneszánsz könyvtára, Magyar könyvszemle XCV, 1979, č. 3, s. 272–282. – András Fényi, Telegdi Miklós, Irodalomtörténet XXVIII, 1939, č. 3, s. 143–144. – Lajos Brösztel, Telegdi Miklós élete I–II, Katholikus szemle IX, 1895, č. 4, s. 609–630, IX, 1895, č. 5, s. 804–827. – Gyula Nagy, Telegdi Miklós pécsi püspök könyvtára 1586-ból, Magyar könyvszemle V, 1880, č. 1, s. 37–50. – Vincze Bunyitay, Telegdi Miklós származása, Magyar Sion XVII, 1886, č. 2, s. 81–86. 19 MZ [Marian Zervan], heslo Trnava, Oláhov seminár (Diecézny seminár sv. Štefana). Pred 1566–1590, in: Rusina, Renesancia (pozn. 17), s. 715–716, kat. 69. 17
66
Mikuláša Oláha, ako aj desať cínových tanierov, ktoré mala po bratovi. 20 Tieto predmety sa však do súčasnosti nezachovali, alebo nebolo ich možné identifikovať.
20
Merényi, Oláh Ilona (pozn. 11), s. 363.
67
3.b) Dvor Mikuláša Oláha „Nemyslím si, že by sa našiel niekto, kto by dokázal opísať, aké veľké starosti majú a v akej mrzutosti žijú dvorania. Raz to, inokedy ono znepokojuje ľudí na dvore, najmä tých, ktorých zachvátila túžba vyšplhať sa. Nezažívajú príjemné chvíle. Píšem ti to z vlastnej skúsenosti. Takmer od detstva som vyrastal na dvore, zažil som veľa dobrého a aj zlého, ale nič nebolo náročnejšie znášať, ako vidieť, že pri získavaní hodností uprednostňujú niekoho, kto nie len vekom, hovorím to bez sebapreceňovania, ale aj schopnosťami zaostáva.” 1 Mikuláš Oláh sústredil a vychoval vo svojom prostredí silnú generáciu intelektuálne činných ľudí. Stál v čele rímskokatolíckej cirkvi Uhorského kráľovstva, rozhodoval vo veciach Ostrihomského arcibiskupstva, Ostrihomskej a Prešporskej kapituly, viedol Uhorskú kráľovskú kanceláriu, Miestodržiteľstvo Uhorska, predsedal zasadaniam hornej tabule snemu a v uhorských záležitostiach si jeho názor vyžiadal panovník. Dvorania a odchovanci dvora Mikuláša Oláha sa uplatnili predovšetkým v úradníckych pozíciách vnútornej politiky krajiny, v súdnictve a v hospodárstve. Reprezentanti čiastočne svetskej a čiastočne cirkevnej spoločnosti podporovali a zároveň sami vytvárali určujúcim spôsobom domácu neskorohumanistickú kultúru. 2 V čase úmrtia Mikuláša Oláha († 1568) spísali zoznam členov jeho dvora. Aula a familia sa v priebehu rokov isto menila. V prvom známom súpise dvoranov z uhorského prostredia sa uvádza necelá päťdesiatka viac-menej známych osobností v zložení sekretárov, kaplánov, notárov, komorníkov, dverníkov, sluhov, krajčírov, holiča, kováča, šafára, kuchárov s pomocníkmi, vojakov a príbuzných, so služobníkmi celkom 133 osôb a 25 služobníkov
1
„Nem hiszem, hogy bárki is képes volna ecsetelni, mekkora gondok, mennyi bosszúság, milyen zaklatottság közepette élnek az udvarbeliek. Hol ez, hol az nyugtalanítja az udvari embereket, leginkább azokat, akiket elragadott a feljebbkapaszkodás vágya, úgyhogy egyetlen kellemes pillanatuk sem akad. Tapasztalatból írom ezt neked. Szinte gyerekkoromtól fogva az udvarban nőttem fel, megéltem sok jótqqq, sok rosszat is, de soha semmi nem volt olyan nehéz, mint látni, hogy a tisztségek elnyerésénél hogyan részesítenek előnyben oylan valakit, aki korban is, és – nem önhittségből mondom, de – képességeit nézve is alattad áll.” Úryvok z listu Mikuláša Oláha prepoštovi Michalovi [Hamelovi] 17. októbra 1530 z Augsburgu. Tibor Klaniczay (ed.), Magyarországi humanisták. Janus Pannonius. A válogatás, a szöveggondozás és a jegyzetek Klaniczay Tibor munkája, ford. Kardos Tibor et al., Budapest 1982, s. 702. 2 Podrobne sa téme venoval István Fazekas, Oláh Miklós esztergomi érsek udvara (1553–1568), in: Nóra G. Etényi - Ildikó Horn (edd.), Idővel paloták... Magyar udvari kultúra a 16–17. században, Budapest 2005, s. 343– 360. Kariéry mnohých úradníkov spracoval István Kenyeres: Az egri várbirtok igazgatása a 16. században, in: Tivadar Petercsák – Mátyás Berecz (edd.), Magyarország védelme – Európa védelme, Eger 2006. (Studia Agrigensia 24), s. 47–115. – István Kenyeres et al., Utasítások a kamarai uradalmak prefektusai, udvarbírái és ellenőrei részére I–II, Budapest 2002. (Fons Könyvek 2).
68
príbuzných. Vymenovaná suita tvorila bezprostredné okolie Mikuláša Oláha. 3 Niektoré osobnosti z menoslovu zahrnul Mikuláš Oláh aj do svojho závetu. 4 Skoršie zoznamy dvoranov nie sú známe z uhorského prostredia, ale absentujú aj z neskoršieho obdobia. S výnimkou zverejneného zoznamu dvoranov miestodržiteľa arcibiskupa Antona Vrančiča 5 existuje súpis nitrianskeho biskupa Zachariáša Mossóczyho, nástupcu miestodržiteľa Pavla Abstemia. 6 Len výnimočne sa v nich objavujú rovnaké osobnosti na všetkých troch dvoroch miestodržiteľov ako Oláhov komorník František Nagyváthay, Blažej Ferenczffy, ktorý pôsobil neskôr ako šafár Antona Vrančiča a bol pri spísaní pozostalosti Štefana Radéczyho. 7 Časť dvoranov v aule Mikuláša Oláha pôsobila v kancelárii vo Viedni, ďalšia v miestodržiteľstve, v menšej kancelárii, v arcibiskupstve v Prešporku. Iná časť arcibiskupských úradníkov bola činná v Trnave a v Nových Zámkoch. Spoločensky najrozmanitejšiu časť dvora tvorili hospodárski zamestnanci a vojenskí služobníci. Činnosti kancelárie, menšej kancelárie a miestodržiteľstva mohli byť úzko prepojené so súdnictvom. Mikuláš Oláh zamestnával množstvo gramotných ľudí. Ponechal si faktické vedenie kancelárie činnej vo Viedni i v miestodržiteľstve v Prešporku. Naraz slúžili u Mikuláša Oláha traja sekretári, neskôr známy mecenáš biskup miestodržiteľ Štefan Radéczy, ako aj Gregor Bodroghy a Matej Ebeczky. Slávny historiograf Mikuláš Istvánffy pôsobil v Oláhovej kancelárii tiež ako sekretár. Jakub Vízkelethy dlhé roky (1556 – 1562) slúžil v Uhorskej kráľovskej kancelárii, kde našli uplatnenie aj Benedikt Szörcsöky a najneskôr po smrti Mikuláša Oláha sa stali zamestnancami Uhorskej kráľovskej kancelárie spolu s Tomášom Mylythom a Mikulášom Perseym. 8 Jakub Vízkelety mal v prešporskom Arcibiskupskom paláci zariadenú vlastnú izbu. 9 Ekonomika ostrihomského arcibiskupstva bola úzko previazaná s činnosťou Uhorskej kráľovskej komory. V obdobiach absencie arcibiskupa viedli hospodárstvo Ostrihomského arcibiskupstva úradníci Uhorskej kráľovskej komory, neraz prestúpiac zo služby jedného úradu do druhého ako Peter Uslay. Vojenskí familiári arcibiskupa sa živili vyberaním daní a
Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, sign. (). Pozri Dok. č. 3. 4 Lajos Merényi, Oláh Miklós végrendelete, Történelmi Tár XIX, 1896, č. 1, s. 136–159. 5 Zsófia Gál-Mlakár, Adatok Verancsics Antal udvarának történetéhez, Fons XIV, 2007, č. 2, s. 279-337. 6 Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, sign. (). Pozri Dok. č. 6. 7 Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 2), s. 343–360. 8 Ibidem, s. 343–360. 9 Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, sign. (). Pozri Dok. č. 1. 3
69
riadením menších obvodov troch až piatich obcí a plnili službu v arcibiskupských hradoch, predovšetkým v Nových Zámkoch. Dlhé roky bol ich kapitánom Juraj Ghyczy sídliaci v Nových Zámkoch. Samostatné hospodárske jednotky slúžili na riadenie rezidencií v Prešporku a v Trnave. 10 Hierarchiu famílie Mikuláša Oláha čiastočne reprodukuje súpis. Na prvom mieste dvoranov sa spomína s tromi služobníkmi sekretár (secretarius) Štefan Radéczy, ktorému kontakt s Mikulášom Oláhom výrazne pomohol. Stúpal v cirkevnej hierarchii a budoval si aj kariéru vysoko postaveného úradníka. Avšak arcibiskupom sa nestal, hoci bol zrejme faktickým vedúcim arcibiskupského dvora. 11 V čase úmrtia sa v službách Mikuláša Oláha neuvádza Mikuláš Istvánffy, v testamente ho však arcibiskup spomenul ako svojho sekretára a odchovanca (secretario et alumno meo). 12 Nižšie zaradení sekretári Mikuláša Oláha Georg Bodroghy a Matej Ebecky mohli vybavovať skôr svetské a právne záležitosti a Štefan Radéczy cirkevné. 13 Na druhom mieste v zozname dvoranov spomínajú dvormajstra (magister curiae) Františka Nagyváthaya, notára Uhorskej kráľovskej kancelárie. Po smrti Oláha našiel uplatnenie v Uhorskej kráľovskej komore podobne ako Štefan Radéczy. František Nagyváthay bol radcom (1572 – 1574), pokladníkom (1574 – 1579) Uhorskej kráľovskej komory, radcom (1582 – 1586) a najvyšším dvorským sudcom (1586 – 1592) Spišskej kráľovskej komory; prepustený na vlastnú žiadosť krátko pred smrťou (†1593). Špeciálne miesto najvyššieho dvorného sudcu (supremus provisor in partibus regni Hungariae superioribus) vytvorila Viedenská dvorná komora pre Nagyváthayho na kontrolu činnosti Spišskej komory odvolávajúc sa na neporiadok (defraudácie, nedôsledné vyberanie daní). Istý čas pôsobil v službách komory aj ako kastelán Nitrianskeho hradu, jednak počas pôsobenia biskupského administrátora a kráľovského miestodržiteľa Pavla Abstemia a kontinuálne i počas neobsadenia biskupskej hodnosti (1579 – 1582). Svoje postavenie vylepšoval aj cieľavedomým budovaním rodinných zväzkov. Zároveň bol príbuzným a dôverníkom nitrianskeho biskupa Zachariáša Mossóczyho, nástupcu miestodržiteľa Pavla Abstemia v nitrianskom biskupstve. František Nagyváthy v testamente zanechal finančnú hotovosť bývalému arcibiskupskému tajomníkovi Matejovi Ebeckému, Jánovi Baycsymu a jeho staršej sestre. Za vykonávateľa poslednej vôle označil Jána Vízkelethyho, toho času vicepalatína, bývalého sekretára Mikuláša Istvánffyho, palatínskeho miestodržiteľa, ktorého obdaroval kalichom. Z dedičstva Mikuláša Oláha 10
Pozri 3.b) Hospodárenie na majetkoch Mikuláša Oláha Ibidem. 12 Pozri 4.c) Záhrada múz miestodržiteľa, biskupa, prepošta Štefana Radéczyho 13 Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 2), s. 343–360. 11
70
zanechal budúcemu ostrihomskému arcibiskupovi, miestodržiteľovi Štefanovi Fejérkövymu pozlátený-postriebrený meč. 14 František Nagyváthay vystriedal Mateja Zongora, ktorý i naďalej mohol vydržiavať dvoch sluhov, stratil však svoj skorší význam pri dvore. Mikuláš Oláh ho do svojho testamentu zahrnul spolu s Nagyváthaym a so svojím komorníkom Wolfgangom Rauchom. 15 Kaplán (capellanus) dvora Mikuláša Oláha Baltazár Melegh bol členom ostrihomskej kapituly a egerským veľprepoštom. Po smrti Oláha ho vymenovali za prepošta konventu v Lelese, najvyššiu dosiahnutú hodnosť csanádskeho biskupa (1572) zastával do smrti (†1588). 16 Druhý kaplán dvora Mikuláša Oláha, Ján Dereskei Török vyštudoval na krakovskej univerzite a následne ho prijali do varadínskej kapituly V dôsledku vojen bol nútený Sedmohradsko opustiť (1557), prijala ho ostrihomská kapitula. Do smrti (†1581) bol jej kanonikom a tiež zvolenským dekanom a novozámockým farárom. Dom v Trnave, ktorý dal postaviť a obýval, zanechal ostrihomskej kapitule. 17 Z tradičných hodnostárov magnátskych či aristokratických dvorov spomenuli v posmrtnom súpise arcibiskupa miestodržiteľa hlavného stolníka a hlavného stajníka. Hlavný stolník Peter Groff vystriedal v tejto hodnosti Benedikta Czynnyho. Mohol riadiť poriadok pri stolovaní a usmerňovať stolníkov. Hlavným stajníkom bol Albert Zólyomi, ktorý vystriedal v tejto hodnosti Františka Uslayho, príbuzného spomínaného Petra Uslaya. Hlavný stajník dvora Mikuláša Oláha slúžil s tromi kočišmi a dvomi stajníkmi. Piati komorníci Wolfgang Rauch, Valentín Erdőhegyi, Blažej Ferenczffy, Matej Bory a Ján Raychy sa starali o inventár skladov a miestností rezidencií. 18 Michal Keresztúry, Gašpar Körmendy, Vavrinec Körössy, Baltazár Ghosztonyi, Gregor Vinčarič, Juraj Jezerniczky tvorili najužšiu suitu arcibiskupa a slúžili koňmi a kočmi ako spomínaný Matej Zongor. 19 Michal Keresztúry a Matej Zongor mali v prešporskom Arcibiskupskom paláci zariadené vlastné ubytovanie. 20
Lajos Gecsényi, Egy kamarai tisztviselő a XVI. században. Nagyváthy Ferenc, Turul LXXII, 1999, č. 3–4, s. 77–83. – István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 134–136, s. 210, s. 216. 15 Merényi, Oláh Miklós (pozn. 4), s. 136–139. – Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 2), s. 343–360. 16 Ferencz Kollányi, Esztergomi kanonokok 1100–1900, Esztergom 1900, s. 173. 17 Ibidem, s. 162–163. 18 Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 2), s. 343–360. 19 Ibidem, s. 343–360. 20 Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, sign. (). Pozri Dok. č. 1. 14
71
Zhruba dve desiatky familiárov mohli mať aj sluhov. Ich verné služby dominus odmenil väčšími-menšími donáciami, hospodárstvom či šľachtictvom. Nie všetci museli slúžiť v bezprostrednej blízkosti arcibiskupa. 21 Ďalšie osobnosti z okruhu arcibiskupa miestodržiteľa spomenul Mikuláš Oláh v testamente, ktorý skoncipoval šesť rokov pred smrťou (1562). Najbližších príbuzných Uršuľu Oláhovú, Mikuláša Császára a Helenu obdaroval okrem nehnuteľností i finančnými čiastkami. Ďalší príbuzní, ktorí sa spomínajú v testamente, nežili v blízkosti Mikuláša Oláha a nemali vyčlenené priestory v jeho palácoch a domoch. Do závetu zahrnul vnučku Annu Oláhovú, vydatú za majiteľa Muráňskeho panstva Michaela Büdyho (Bidi), vdovu po Mikulášovi Császárovi Annu Zlunyovú, tiež Tomáša Császára s manželkou Margarétou Bakitch (Bakyz), Michala Császára, Jána Huszára. Okrem príbuzných spomenul v testamente záhradníka Benedikta Crata, organistu Leonharda a približne štyridsať ďalších osobností. 22 Spomedzi cirkevných hodnostárov, mimo kaplánov dvora, tvorili blízky okruh známych a dôverníkov Mikuláša Oláha členovia kapitúl. Niekoľkým kanonikom zabezpečil stallá v ostrihomskej kapitule (24 stallá), prešporskej (14 stall) a spišskokapitulskej (16 stall). Tajomníci Štefan Radéczy, Gregor Bornemisza, Mikuláš Desith, kapláni Štefan Zakalinszky, Peter Šuškovič, Francesco Andreisi, Benedikt Czahel, Baltazár Melegh získali stallá v jednotlivých kapitulách vďaka Mikulášovi Oláhovi. 23 Peter Csúzy pôsobil v Uhorskej kráľovskej kancelárii vo Viedni, nepochybne prostredníctvom Mikuláša Oláha mu Ferdinand I. v roku 1548 udelil hodnosť kanonika v nitrianskej kapitule, nakoľko sa však Csúzy zdržiaval vo Viedni, v Nitre vydržiaval zástupcu, ktorý plnil povinnosti kanonika v Nitre. 24 Mikuláš Oláh inicioval reorganizovanie latinskej mestskej školy a založenie kňazského seminára v Trnave. Školu následne viedol lektor, ktorý vyberal učiteľa (rectora, sublectora). Lektor dbal o dodržiavanie regúl a zodpovedal sa mestskému sudcovi a arcibiskupskému vikárovi. Školu viedol superintendant Peter Illicinus a z učiteľov sú známi Nicasius Ellebodius Casletanus, Peter Litteratus, Deák Kis. Mal záujem pozvať aj Arnolda Gerarda Laurentia či sliezskeho Lactantia Joanna Codicilla. 25 Mikuláš Oláh podporil aj príchod jezuitského rádu a jeho usadenie sa v Trnave. 26 21
Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 2), s. 343–360. Merényi, Oláh Miklós (pozn. 4), s. 136–139. 23 Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 2), s. 343–360. 24 József Vagner, Adalékok a nyitrai székes-káptalan történetéhez, Nyitra 1896, s. 124. 25 Remig Békefi, Oláh Miklós nagyszombati iskolájának szervezete, Századok XXXI, 1897, č. 10, s. 881–902. – Béla Olgyay, Oláh Miklós: A nagyszombati tanoda szabályai, Magyar Sion V, 1867, č. 5, s. 361–367. – Pongrác Sörös, Illicini Péter életéhez, Századok XXXI, 1897, č. 9, s. 804–809. – Pongrácz Sörös, Illicini Péterről, Magyar könyvszemle VII, 1899, č. 4, s. 346–351. – Lajos Dézsi, Illicini Péter, Magyar Könyvszemle V, 1895, č. 3, s. 287–288. – Ferencz Kollányi, Illicini Péter I–II, Századok XIX, 1895, č. 3, s . 239–249, XXIX, 1895, č. 4, s. 22
72
Testament i súpis dvoranov pochádzajú z posledných rokov účinkovania Mikuláša Oláha. Medzi služobníkmi zo skoršieho obdobia patria aj viaceré osobnosti obdarované armálnymi listinami, ktoré vydávala vo Viedni fungujúca Uhorská kráľovské kancelária v dome Mikuláša Oláha. 27 Na žiadosť svojho pisára Juraja Bocskayho vydala Uhorská kráľovská kancelária v roku 1545 nový armáles náhradou za erbovú listinu ktorá sa stratila pri obliehaní Kőszegu v roku 1532. Bocskay sa v nej odvolal na službu pisára u Mikuláš Oláh. Od roku 1554 pôsobil ako uhorský dvorný tajomník s trvalým platom vyplácaným Uhorskou kráľovskou komorou. V roku 1565 sa stal tiež kráľovským radcom. Získal aj titul uhorského dvorského familiára a od roku 1563 poberal druhý plat dvorana za služby zverované panovníckym dvorom. Vyzdobil sobášne ratifikačné listiny Habsburg-Medici a Habsburg-d´Este, vyleptal nápisové tabule náhrobnej pamiatky Maximiliána I. a vytvoril dva vzorníky písma pre Ferdinanda I. a jeden pre Maximiliána II., z ktorých dva v Prahe dotvoril Joris Hoefnagel (1542 – 1601). 28 V hodnosti úradníka Uhorskej kráľovskej kancelárie zodpovedal za vydávanie písomností udeľovania cirkevných a svetských hodností, ktoré príležitostne aj vyzdoboval. Juraj Bocskay signoval monogramom a datoval aj druhú erbovú listinu Mikuláša Oláha z roku 1560 [6]. 29 Smrťou dominusa sa jeho dvor rozplynul. Straší a majetnejší familiári sa utiahli na svoje panstvá, mladší našli uplatnenie v štátnej správe, služba pri dvore arcibiskupa miestodržiteľa bola vzájomne výhodná a zrejme aj prestížna.
342–353. – Vilmos Frankl, A nagyszombati gymnasium a XVI. században, Magyar Sion IV, 1873, č. 6, s. 401– 412. – Arnold Ipolyi, A nagyszombati iskola a XVI. században, Katholikus szemle I, 1887, č. 1–4, s. 16–52. – Fazekas, Oláh Miklós (pozn. 2), s. 343–360. 26 Gábor Jablonkay, Jézus Társaságának első érintkezései Magyarországgal, Katolikus szemle XXIII, 1909, č. 8, s. 822–834. – János Péteri, Az első jezsuiták Magyarországon 1561–1567, Róma 1963. 27 RR [Radoslav Ragač], heslo Armáles varaždínskych mešťanov Tobiáša, Františka, Jána, Blažeja a Lukáša Czelenkovcov, in: Zuzana Ludiková, Renesancia (kat. výst.), Slovenská národná galéria v Bratislave 2009, s. 50, kat. II.2.5. 28 Lee Hendrix – Thea Vignau-Wilberg, Mira calligraphiae monumenta. A Sixteenth-Century Calligraphic Manu script. Inscribed by George Bocskay and Illuminated by Joris Hoefnagel, Malibu 1992. 29 András Kovács, Oláh Miklós címeres levelei, Korunk III / V, 1994, č. 4, s. 103–108. – Margit Beke, A Prímási Levéltár nemesi és címeres emlékei, Esztergom 1995, s. 94–95, kat. 4–5. – Borbála Gulyás, Bocskay György kalligráfus antikva betűs síremlékfeliratai. All´antica reprezentáció I. Ferdinánd bécsi udvarában, Művészettörténeti Értesítő LIII, 2014, č. 2, s. 265–306.
73
3.c) Hospodárenie na majetkoch Mikuláša Oláha Mikuláš Oláh na čele ostrihomského arcibiskupstva disponoval najväčším feudálnym panstvom Uhorského kráľovstva. Majetky ostrihomského arcibiskupa predstavovali aj koncom 15. storočia (1488) jeden z najrozsiahlejších feudálnych majetkov so 112 lokalitami, z toho 14 tvorili mestečká. Po obsadení sídla (1543) a v dôsledku tureckej expanzie ostrihomské arcibiskupstvo prišlo o časť svojich majetkov. Napriek tomu, podľa výkazu z polovice 16. storočia, i naďalej tvorilo majetok 113 lokalít, avšak prevažne už len v Ostrihomskej, Komárňanskej a Baršskej stolici. Stratou ostrihomského hradu a sídla, a predovšetkým okolitých obcí, arcibiskupstvo utrpelo podstatne menšie úbytky ako ostatné biskupstvá, ktorých preláti so sídlami strácali i väčšiu časť svojich majetkov. Okolo polovice 16. storočia len zisky biskupstiev v Egeri, Győri a v Nitre sa približovali k výnosom ostrihomského arcibiskupstva. Napriek tomu, podľa výkazu napísanom v 1567, dane platilo v roku 1554 až 1492 port a v aktuálnom roku už len 642. 1 Najväčšia koncentrácia veľkostatkárov bola v Prešporskej stolici. Až jedenásť majiteľov malo viac ako 100 port v roku 1549, ostrihomské arcibiskupstvo len v Prešporskej stolici malo 122 port v siedmich lokalitách: Čilistov, Pered, Podunajské Biskupice, Šintava, Komárov, Váhovce, Žiharovce. Mali zvláštne postavenie, boli určené na vydržiavanie arcibiskupského dvora v Prešporku a v Trnave. 2 Ďalšie väčšie príjmy z komplexu arcibiskupského panstva nariadil Mikuláš Oláh využívať v prospech výstavby a vydržiavania vojenskej Pevnosti Nové Zámky (pôvodne Oláhújvár – Oláhove Nové Zámky), ktorú založil už jeho predchodca Pavol Várday (1543 – 1546). Arcibiskup Pavol Várday mohol žiť vo viere, že Ostrihom opustili arcibiskupstvo a kapitula dočasne. Mikuláš Oláh bol však nútený zžiť sa s novou situáciou po páde Budína v roku 1541 a exil arcibiskupstva a kapituly považovať za dlhodobý stav. Preto rozšíril funkciu Pevnosti
Erik Fügedi, Az esztergomi érsekség gazdálkodása a XV. század végén I–II, Századok XCIV, 1960, č. 1–3, s. 82–124, XCIV, 1960, č. 4, s. 505–555. – István Kenyeres, Az esztergomi főegyházmegye birtokai és azok szerepe a török elleni védelemben XVI. században, in: András Hegedűs – Erzsébet Csombor (edd.), Mater et Magistra. Strigonium Antiquum V, Esztergom 2003, s. 51–80. – István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 316– 359. 2 Ďalší najvýznamnejší vlastníci: hornouhorský hlavný kapitán Gašpar Serédy: 689 port v 48 lokalitách, Fuggerovci: 323 port v 14 lokalitách, Ferdinand I.: 314,5 port v 25 lokalitách, taverník Andrej Báthory: 220,5 port v 22 lokalitách, Magdaléna Székelyová ab Ormosd, vdova po Alexejovi I. Thurzovi: 163 port v 19 lokalitách, hlavný stajník František Nyáry: 134 port v 7 lokalitách, Trnava: 110 port v 14 lokalitách, Prešporská kapitula: 105,5 port 8 lokalitách, hlavný kapitán Temešu Štefan Lossonczy: 101 port v 7 lokalitách. Ferenc Maksay et al., Urbáriumok. XVI–XVII. század, Budapest 1959 (A Magyar Országos Levéltár Kiadványai II. Forráskiadványok 7), s. 577, s. 597. 1
74
Nové Zámky. K významnej výstavbe pristúpili po strate Šahanského hradu s veľkou vojenskou posádkou a menšej pevnosti Hardu Dregeľ (1552). 3 Stavba, ktorú založil arcibiskup Pavol Várday a dal vystavať Mikuláš Oláh, stála na ľavom brehu rieky Nitra. Radcovia (Oberstbaukommissar) špeciálneho stavebného úradu (Bausuperintendent) Viedenskej vojenskej rady na koordinovanie výstavby pohraničného pevnostného systému Niklas Graf zu Salm a Franz von Poppendorf sa rozhodli s kapitánom Friedrichom Žerotínom v roku 1571 skoršiu pevnosť zbúrať a na pravom brehu Nitry postaviť modernejšiu z kameňa, stavbu ktorú financovali hlavne česko-moravské stavy. 4 Okolo roku 1579 či 1580 sa najskôr začalo s výstavbou novej pevnosti a potom sa pristúpilo k zbúraniu skoršej. Od roku 1580 sa postupovalo pod vedením Ottavia Baldigaru na realizácii stavby na pravidelnom šesťhrannom pôdoryse. 5 Vďaka rozhodnutiu použiť príjmy arcibiskupstva na vydržiavanie najdôležitejšej obrannej pevnosti arcibiskupstvo dokázalo financovať obranu svojich majetkov z vlastných zdrojov. Výstavbou a vydržiavaním Pevnosti Nové Zámky ostrihomskí arcibiskupi Pavol Várday, Mikuláš Oláh a po nich aj Anton Vrančič zabezpečili obranu Pohronia a Ponitria, a tým i celej časti severozápadného Uhorska. Systém sa natoľko osvedčil, že ho nezmenila ani Uhorská kráľovská komora v obdobiach, keď nebol obsadený arcibiskupský úrad a Pevnosť Nové Zámky pripadla štátnej pokladni – Uhorskej kráľovskej komore. Aj novovymenovanému ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Kuthassymu nariadil panovník prevziať model skoršieho hospodárenia. Na frontovej línii sa vďaka tomuto modelu podarilo do roku 1663 odolávať osmanským útokom. 6 Ostrihomskí arcibiskupi stavali Pevnosť Nové Zámky s dvojakým cieľom. Mala slúžiť na obranu majetkov arcibiskupstva, ale tiež suplovať županský hrad s funkciou hospodárskej správy feudálneho panstva. Správny systém rozsiahlych arcibiskupských majetkov, upravený s ohľadom na vydržiavanie pevnosti, fungoval ustáleným spôsobom. Zásadnejšie sa nezmenil od začiatku 16. storočia. V obdobiach bez vymenovania arcibiskupa spravovala majetky Mihály Matunák, Érsek-Újvár alapitási éve. Századok XXX, 1896, č. 4, s. 338–341. – Mihály Matunák (rec.), Fábián János: Az esztergomi érsekség Uj-Vára 1545 – 1550. Esztergom, 1896, Századok XXXI, 1897, č. 3, s. 248–251. – Lajos Némethy, Ujvár, Drégely és Ságh esztergomi érsekségi várak zsenge korából, Történelmi Tár XX, 1897, č. 3, s. 545–552. – Lajos Némethy (rec.), Fábián János: Az esztergomi érsekség Uj Vára 1545–1580. Esztergom. 1896. 44 lap, Magyar Sion XI, 1897, č. 3, s. 209–215. – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 1), s. 318–356. 4 Tibor Koppány, A magyarországi végvárak építési szervezete a XVI–XVII. században, in: Petercsák Tivadar (ed.), Hagyomány és korszerűség a XVI–XVII. században, Eger 1997 (Studia Agriensia 17), s. 153-177. – György Domokos, Ottavio Baldigara. Egy itáliai várfundáló mester Magyarországon, Budapest 2000 (A Hadtörténeti Intézet és Múzeum Millenniumi Könyvtára 2), s. 38–41. 5 Domokos, Ottavio Baldigara (pozn. 4), s. 49–52. 6 Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 1), s. 545–553. 3
75
ostrihomského arcibiskupstva Uhorská kráľovská komora prostredníctvom administrátorov so sídlom v Nových Zámkoch. 7 Špecifikom všetkých cirkevných majetkov bolo, ostrihomské nevynímajúc, že v jednotlivých sídlach zamestnávali správcov (provisor), ktorých prvoradou úlohou bolo z príjmov panstiev spravovaných administrátorom či prefektom disponovať s financiami vyčlenenými na chod jednotlivých cirkevných dvorov či rezidencií, ako aj dvora samotného arcibiskupa. 8 Podľa tohto modelu v čase úmrtia Mikuláša Oláha hospodárstvo ostrihomských arcibiskupských majetkov viedol Peter Uslay so sídlom v Nových Zámkoch, vydržiavanie prešporskej rezidencie spravoval správca Imrich Sághy v Prešporku a trnavskej rezidencie Štefan Kapronczay úradujúc v Trnave. 9 Inventáre s dispozíciou a zariadením arcibiskupských palácov v Prešporku a v Trnave na záver uvádzajú aj obce, ktoré ponechal Mikuláš Oláh na vydržiavanie prešporskej a trnavskej rezidencie. Prešporská rezidencia a dvor boli vydržiavané z príjmov obcí Podunajské Biskupice, Komárov a Šaľa. Trnavská rezidencia a dvor fungovali z príjmov obcí Žiharovce, Váhovce a Dolná Streda. Rozdielne sú uvádzané lokality Šaľa, Šintava, Dolná Streda, ktoré ležia neďaleko seba. Práve tieto už vyššie spomínané obce sa uvádzajú v urbári Prešporskej stolice z roku 1549 ako majetky ostrihomského arcibiskupstva. Takže počas celého obdobia pôsobenia Mikuláša Oláha sa stav nezmenil. Z toho vyplýva, že v rámci hospodárstva boli sídla arcibiskupstva riadené ako panstvá ležiace v Prešporskej stolici a hradené z príslušných majetkov pripadajúcich k týmto panstvám. 10 Počas prvého obdobia nevymenovania ostrihomského arcibiskupa v 16. storočí ostrihomské majetky pripadli pod správu Uhorskej kráľovskej komory a panovník zveril ich správu v roku 1550 Michalovi Muthnokymu. Michal Muthnoky bol skúseným, osvedčeným hospodárom arcibiskupských majetkov. Od roku 1529 slúžil ako servitor arcibiskupa Pavla Várdayho v Ostrihome. Prakticky zostal správcom rovnakých majetkov. Po páde Ostrihomského hradu (1543) presídlil do Nových Zámkov a i naďalej spravoval majetky arcibiskupstva v hodnosti administrátora. Michal Muthnoky bol tiež poverený panovníkom vedením úradníkov vymenovaných Uhorskou kráľovskou komorou. Novovymenovaný arcibiskup Mikuláš Oláh 7
Ibidem, s. 320–323. Ibidem, s. 136–138. 9 Pozri Dok. č. 1–2. 10 Pred aprílom 1588 adresovali Uhorskej kráľovskej komore list susediace obce Dolná Streda, Váhovce a Žiharovce o povinnostiach a dávkach. O tom istom odpoveď od Jána Csutora 4. apríla z Nových Zámkov. Emil Hargittay (ed.), Régi magyar levelestár. XVI–XVII. század. Tolnai Gábor irányításával válogatta, sajtó alá rendezte, bevezette és a jegyzeteket összeállította Hargittay Emil, a fordításokat készítette Heltai János et al. Készült az ELTE Bölcsészettudományi Kara Régi Magyar Irodalomtörténeti Tanszékén I, Budapest 1981, s. 228– 234, kat. 46–47. 8
76
bol oprávnený sám určiť hodnostárov svojho dvora, Michala Muthnokyho však ponechal v jeho funkcii, ktorú zastával až do smrti (1552 / 1553). 11 Podľa urbára napísaného okolo polovice 16. storočia Michal Muthnoky vlastnil v závere života desať panstiev: Ondrejovce (Andrásfalva), Lazany (Lázány), Ležiachov (Lezsiahov), Moškovce (Moskóc), Polerieka (Polerieka), Slovany (Szlovén), Socovce (Szocóc), Valča (Valcse), Podhradie (Váralja), Vrícko (Vrickopolje). Výnosnou úradníckou kariérou sa zaradil Michal Muthnoky do radov strednej šľachty. 12 Arcibiskup Mikuláš Oláh vymenoval na miesto zosnulého Michala Muthnokyho Petra Uslayho, ktorý dlhé roky (1557 – 1571) zastával hodnosť administrátora arcibiskupských majetkov. Po smrti Mikuláša Oláha (†1568) Uslayho ponechal v jeho funkcii aj nový arcibiskup Anton Vrančič. Petera Uslayho v roku 1572 vymenovali za radcu Uhorskej kráľovskej komory a na rok prevzal jeho úlohy protonotár Michal Lindvay (1571 – 1572). Po Vrančičovej smrti (1573) zostal úrad ostrihomského arcibiskupa dve desaťročia neobsadený, správou panstiev arcibiskupstva panovník poveril opäť Petra Uslayho (1573), ktorý funkciu bol ochotný zastávať len dočasne (1574) a do svojej smrti (1578 / 1579) pôsobil opäť ako radca komory. 13 Petra Uslayho vystriedal v hodnosti administrátora ostrihomského arcibiskupského panstva Ladislav Zeleméry (1574 – 1585). Jeho kariéru v značnej miere ovplyvnili rodinné zväzky, bol synovcom kapitána egerského hradu, hrdinu Štefana Doba, ktorý svojho synovca zamestnal ako prefekta Hradu Eger (1558). Štefan Dobó spravoval hospodárstvo a vojenstvo hradu v jednej osobe, Ladislav Zeleméry už len hospodárstvo. Neskorší ostrihomský arcibiskup, toho času Egerský biskup Anton Vrančič však po krátkej ročnej službe Ladislava Zeleméryho (1558–1559) prepustil. Preto Štefan Dobó synovca zamestnal ako správcu svojho hradu Vígľaš. Najprestížnejšie miesto správcu ostrihomského arcibiskupského panstva získal Ladislav Zeleméry (1574 – 1586) podporou Uhorskej kráľovskej komory až po smrti Antona Vrančiča (†1573). 14 Nová výstavba Pevnosti Nové Zámky spadala práve do funkčného obdobia Ladislava Zeleméryho. V roku 1578 boli jeho úlohy rozšírené a musel prevziať zodpovednosť i za vojenstvo v Leviciach, Komjaticiach a Šuranoch. Dlhoročnú kariéru v tejto hodnosti opúšťal 11 Géza Szentmártoni Szabó, Muthnoky Mihály végrendelete, Lymbus 2003, s. 9–13. – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 1), s. 320– 323. 12 Maksay, Urbáriumok (pozn. 2), s. 821, 826. 13 Lajos Gecsényi, A Magyar Kamara tanácsosainak összetételéről a XVI. században, in: Tibor Seifert (ed.), A történelem és a jog határán: Tanulmányok Kállay István születésének 70. évfordulójára, Budapest 2001, s. 55– 70. – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 1), s. 210. 14 Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 1), s. 200–229, s. 320–323.
77
vzhľadom na svoj vek, hoci v závere čelil i rozsiahlemu súdnemu vyšetrovaniu, ktoré skončilo zhabaním jeho súkromných majetkov. V novembri 1589 spísali zápisnicu z viac ako tisícosemsto svedectiev o činnosti administrátora arcibiskupských panstiev Ladislava Zeleméryho. Rozsiahly spis obsahuje dvestosedemdesiattri strán. Vznikol až po Zeleméryho smrti (†1588) a skončil zhabaním Nitrianskej Blatnice od Zeleméryho potomkov. Krátke pôsobenie v Egery vynieslo Zelemérymu nemalé majetky. Stal sa spoluvlastníkom Gálszécsu a získal aj šesť dedín a podiel v ďalších ôsmych panstvách v Sabolčskej stolici. 15 Bohatstvo Ladislava Zeleméryho bolo zrejme nemalé, objednal azda najnákladnejšie zlatnícke dielo, ktoré koncom 16. storočia pre uhorské prostredie vôbec vzniklo, viac ako meter vysoký pacifikál zo zlata vykladaný drahokamami, smaragdmi, briliantmi, rubínmi [11]. Jeden zväzok z bližšie neznámej knižnice Ladislava Zeleméryho či jeden žaltár z vlastnej torby patria skôr k ojedinelým pamiatkam reprezentanta hospodársko-úradníckej spoločnosti [obr. 15]. 16 Na pamiatku jeho otca, župana Ostrihomskej stolice a správcu arcibiskupstva Ladislava Zeleméryho (†1570) objednal administrátor ostrihomského arcibiskupstva Mikuláš Telegdi náhrobok z červeného mramoru z celofigurálnym vyobrazením zosnulého, ktorý sa nachádza v Nitrianskej Blatnici [12]. 17 Uhorská kráľovská komora hľadala vhodného kandidáta na uprázdnené miesto po Ladislavovi Zelemérym, ktorý svoj odchod ohlásil v roku 1583. Za najvodnejšieho kandidáta považovali úradníci Uhorskej kráľovskej komory Františka Nagyváthaya, ktorý však bol nepostrádateľný pre Spišskú komoru. Preto komora označila za najvhodnejšieho kandidáta, neskôr palatína, Štefana Illésházyho. Miestodržiteľ Juraj Draskovich odporúčal svojho chránenca Jána Csutora, ktorý vďaka príhovoru svojho patróna uspel. 18 Ján Csutor vyrastal na dvore Juraja Draskovicha. Svojho pána, vtedy pécsskeho biskupa sprevádzal na Tridentský koncil. Po vymenovaní Juraja Draskovicha za záhrebského biskupa sa presídlil do Slavónie a pôsobil ako kapitán Hradu Gradec (1567 – 1568). Padol do osmanského zajatia a po vyslobodení pôsobil ako správca a kapitán Draskovichovho hradu Hrastovica (1573 – 1578). Juraj Draskovich po získaní győrskeho biskupstva vymenoval Jána 15
Ibidem, s. 200–229, s. 320–323. ZL [Zuzana Ludiková], heslo Knižná väzba so supralibrosom Ladislava Zeleméryho, heslo Pax prefekta jágerského a levického panstva, ostrihomského arcibiskupského administrátora Ladislava Zeleméryho, in: ibidem, Renesancia (kat. výst.), Slovenská národná galéria v Bratislave 2009, s. 59, 60, kat. II.2.27, II.3.6. s ďalšou lit. 17 „Sacra Archi-Episcopatus, Nicolaus Telegdinus, dum vixit, administrabat, bona quae solo continebantur, publicis vectigabibus adjecta sunt, curatore Ladislao Zelemereo, ut liquet ex epitaphio ejusdem, in templo Sárffiensi Comitatus Nitriensis, post plures annos posita.“ Nicolaus Schmitth, Episcopi Agrienses fide diplomatum concinnati I, Tyrnaviae 1768, s. 80. – Lajos Némethy, Zeleméry László és Rajcsányi Ádám sírkövei, Turul XXVII, 1910, č. 1, s. 129–130. 18 Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 1), s. 200–229. 16
78
Csutora za správcu győrskych biskupských majetkov (1578) a napokon presadil i jeho pôsobnosť nad ostrihomskými arcibiskupskými majetkami (od 1585). Jeho kariéra, podobne ako Ladislava Zeleméryho, skončila vyšetrovaním, rovnako ako kariéra ďalšieho administrátora Gašpara Hölghyho ukončená úplným finančným a spoločenským fiaskom. 19 Úradníkom v hospodárskej správe ostrihomského arcibiskupského panstva sa ponúkali možnosti budovania vlastnej kariéry, ktorá ich mohla posunúť zo stavu nižšej šľachty do radov strednej šľachty, ako v prípade Michala Muthnokyho. Gašpar Heölghy udelením armálesu postúpil do šľachtického stavu. 20 Vzdelanie a pôvod a možno aj to, čo z daného postu vďaka vlastnému nadaniu boli schopní naplniť, reprezentuje predovšetkým Ladislav Zeleméry. Arcibiskupskí úradníci získali zrejme vzdelanie v latinských mestských škách, kde sa kládol dôraz na znalosť latinskej gramatiky. Osvojením si studia humanitatis získavali okrem schopnosti čítať a písať latinsky azda aj základy teologických znalostí. Úradníci panstiev v Korune českého kráľovstva mali podobné vzdelanie. Dôstojníkmi sa postupne stávali už len vojaci, ktorí vedeli čítať a písať, ovládali okrem maďarčiny i latinčinu, prípadne nemčinu a slovanské jazyky. Zástupcovia z nižšej a strednej šľachty sa v priebehu 2. polovice 16. storočia vyslovene špecializovali na pôsobenie v úlohe úradníkov na panstvách. Právne znalosti a univerzitné vzdelanie posúvalo týchto úradníkov ďalej. Najpodstatnejšie však bolo mať hmotné zázemie, ktorým ručili pri výkone svojho postu a predovšetkým mať dobré odporúčania, ktoré bez dobrého pôvodu sa najlepšie dali získať nepochybne dvornou službou. 21
19 István Soós, Az illétfalvi és szokolyi Csutor család I, Turul LXXVI, 2003, č. 3–4, s. 90–105. – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 1), s. 200–229. 20 Pozri 4.a) Sídla a dvor miestodržiteľa a administrátora biskupstva Pavla Abstemia 21 István Mészáros: XVI. századi városi iskoláink és a „studia humanitatis“, Budapest 1981 (Humanizmus és reformáció 11). – Stejskal, Aleš, Prosopografická analýza rožmberského a švamberského úřednictva (15501616). Model a jeho fungování, Sborník archivních prací, LIV, 2004, č. 2, s. 323–458. – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 1), s. 200–229.
79
3.d) Prešporský arcibiskupský palác počas korunovácie „Medzitým vo veľmi veľkom počte prichádzali z každej vrstvy šľachtickí obyvatelia krajiny; a keďže v centre a dolnom predmestí nebolo dostatok miesta na ich ubytovanie, významnejším prelátom, barónom a ušľachtilým pánom vybrali nocľahy v niektorej časti mesta, ostatným dali priestor na tom poli, ktoré sa rozprestieralo vedľa Dunaja blízko dolného mesta ... Jeho kráľovská výsosť, spolu so svojím sprievodom, teda s kniežatami, veľkňazmi a barónmi, nevynímajúc uhorských či iných šľachticov ostatných národností, pri častej a hlasitej salve z diel a za nepretržitého zvuku poľníc vpochodovala do mesta, kde ho privítali v mieste dočasného ubytovania v dome najctihodnejšieho pána ostrihomského arcibiskupa, tiež najmilostivejšiu kráľovnú s deťmi. Súrodenci Jeho výsosti, arcikniežatá sa presunuli na Prešporský hrad, lebo tam mali zariadené sídlo. Nemeckí a českí jazdci sa zabývali na spôsob vojenského tábora na tom poli, bližšie ku Kopčanom, ktoré je na druhej strane Dunaja. Šiatre arcikniežaťa Ferdinanda a jeho dvoranov postavili na tom istom poli, ale oddelene od ostatných, temer pri moste na Dunaji. Pre svätú cisársku výsosť a s ním prichádzajúcich dvoranov vybrali ostrov, ktorý obmýva Dunaj presne pod Prešporským hradom.“ 1 Najvýznamnejšou politickou verejnou slávnosťou v živote Uhorského kráľovstva bola nepochybne korunovácia panovníka. Starobylé miesto uhorských korunovácií Stoličný Belehrad obsadili osmanské vojská, a preto pri nastávajúcej prvej príležitosti po dôkladnom zvažovaní viacerých alternatív uhorskí kráľovskí radcovia a Ferdinand I. vybrali Prešporok za miesto korunovácie arcikniežaťa, českého kráľa Maximiliána. 2 Po jeho korunovácii sa v novoveku korunovácie uhorských kráľov usporadúvali v Prešporku a výnimočne v Šoproni zapríčinených veľmi konkrétnymi dôvodmi. 3 1
Liszty (Listius) János: II. Miksa beiktatásának rövid leírása, Tamás Katona (ed.), A korona kilenc évszázada. Történelmi források a magyar koronáról, Bratislava 1979, s. 270–295. 2 Géza Pálffy, Návrh uhorských radcov na bratislavský korunovačný ceremoniál z roku 1561. Doteraz neznámy zásadný prameň k uhorským kráľovským korunováciám, Historiský časopis LIV, 2006, č. 2, s. 201–216. – Géza Pálffy, Nádasdy Tamás nádor a magyar királyok koronázási szertartásáról (1561), in: Tünde Császtvay – Judit Nyerges (edd.), Szolgálatomat ajánlom a 60 éves Jankovics Józsefnek, Budapest 2009, s. 305–310. 3 Štefan Holčík, Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563 – 1830, Bratislava 1988 (Edícia pamiatky Bratislavy, zväzok 11). – Emma Bartoniek, A magyar királykoronázások története. 2. kiad, Budapest 1987 (A Magyar Történelmi Társulat könyvei IV). – Kálmán Benda – Erik Fügedi, A magyar korona regénye, Budapest 1979. – Endre Tóth – Károly Szelényi, A magyar Szent Korona: királyok és koronázások. 2. kiad., Budapest 2000. – Tamás Katona (ed.), A korona kilenc évszázada. Történelmi források a magyar koronáról, Bratislava 1979. – Éva Lauter S., Pozsony városa új szerepben, in: Nóra G. Etényi – Ildikó Horn (edd.), Idővel paloták... Magyar udvari kultúra a 16 – 17. században, Budapest 2005, s. 144–171. – Géza Pálffy: Magyar Korona országainak koronázási zászlói a 16–17. században, in: Orsolya Bubryák (ed.), „Ez világ, mint egy kert…“ Tanulmányok Galavics Géza tiszteletére, Budapest 2010, s. 17–52. – Edelmayer, Friedrich et al., Die Krönungen Maximilians II. zum König von Böhmen, Römischen König und König von Ungarn (1562 / 63) nach der Beschreibung des
80
Udalosti korunovačných slávností opísali podľa vlastného svedectva kráľovský tajomník Ján Liszthi, historik Mikuláš Istvánffy, vyslanci mesta Kremnice notár Juraj Petzolt, učiteľ Leonard Tilesch a radcovia Ján Nuntaller a Peter Foith, tiež Hans Habersack. 4 S ilustráciou udalosti korunovácie od Donata Hübschmanna vydal svoju báseň Ján Sambucus [13–14]. 5 Snem v roku 1563 dlho pripravovali uhorskí radcovia Ferdinanda I., ktorí vypracovali program a stanovili i termín po viacerých dohovoroch s panovníkom na schôdzkach vo Viedni. Od roku 1561 plánovali volebný snem a korunovačné oslavy. Tieto dve udalosti sa ponímali ako súčasť snemu. 6 Závažné názorové rozpory so stavmi, smrť palatína Tomáša Nádasdyho (†1562), ako aj korunovácia arcikniežaťa za českého kráľa v Prahe (20. september 1562) a rímskonemeckého kráľa (24. november 1562) vo Frankfurte nad Mohanom, oddialili korunováciu Maximiliána za uhorského kráľa. 7 Medzičasom členovia Uhorskej rady (Consilium Hungaricum) vypracovali z poverenia panovníka poriadok uhorských korunovácií podľa starých zvykov. Nie je známe presné zloženie členov rady v roku 1562, nepochybne k nim patril ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh a palatín Tomáš Nádasdy, ktorí boli účastníkmi i korunovačných osláv Ferdinanda I. v Stoličnom Belehrade. 8 V roku 1563 členstvo v rade zastali primas Mikuláš Oláh, győrsky biskup Pavol Gregoriancz, veszprémsky biskup Andrej Kewessi, gróf Andrej Báthory, Mikuláš Zrínyi, František Batthyány, František Thay, Štefan Bánffy, Ladislav Bánffy, Štefan Dobó, Michal Mérey a Ján Pethő. Poriadok korunovačných zvyklostí spísali uhorskí radcovia na výzvu panovníka preto, že sami odporúčali a rozhodli o nevyhnutnosti „dodržať rituály, ktoré uplatnili v starých časoch, ako aj počas korunovácie Ferdinanda“. Možno predpokladať, že táto obozretnosť zo strany
Hans Habersack, Wien 1990 (Fontes Rerum Austriacarum I: Scriptores). – Géza Pálffy, Koronázási lakomák a 15–17. századi Magyarországon: Az önálló magyar királyi udvar asztali ceremóniarendjének kora újkori továbbéléséről és a politikai elit hatalmi reprezentációjáról, Századok CXXXVIII, 2004, č. 5, s. 1005–1101. – Géza Pálffy, Nádasdy Tamás nádor a magyar királyok koronázási szertartásáról (1561), in: Tünde Császtvay – Judit Nyerges (edd.), Szolgálatomat ajánlom a 60 éves Jankovics Józsefnek, Budapest 2009, s. 305–310. 4 Géza Pálffy, Koronázási lakomák (pozn. 3), s. 1005–1101. 5 Zuzana Ludiková, Zsámboky János röplapja Miksa magyar királlyá koronázásáról, Századok CXLIII, 2009, č. 4, s. 975-980. – Éva Gyulai, Von Sachen Gros, von Angsicht Klein – Zsámboky János verse Pozsonyról a Habsburg Miksa koronázásáról készült metszeten, 1563 / 1566, Publicationes Universitatis Miskolcinensis. Sectio Philosophica XVII, 2012, č. 1, s. 125–151. – ZL [Zuzana Ludiková], heslo Leták s výjavom korunovácie Maximiliána II. V Bratislave, in: ibidem, Rensancia (kat. výst.), Slovenská národná galéria v Bratislave 2009, s. 39, 40, kat. II.1.11, II.1.12 s ďalšou lit. 6 Géza Pálffy, Koronázási lakomák (pozn. 3), s. 1005–1101. – Géza Pálffy, Návrh uhorských radcov (pozn. 3), s. 201–216. – Géza Pálffy, Nádasdy Tamás (pozn. 3), s. 305–310. 7 Liszty (Listius) János (pozn. 1), s. 270. 8 Géza Pálffy, Koronázási lakomák (pozn. 3), s. 1021–1023.
81
radcov súvisela s ochranou výsad voľby panovníka a so snahami neuznať pravidlo primogenitúry presadzovanej vládnucim habsburským rodom. 9 Podľa starých zvykov, na ktorých súčte pracovali radcovia, volebný snem mal zvolať palatín. V jeho absencii viedol snem ostrihomský arcibiskup, prímas a miestodržiteľ Mikuláš Oláh. 10 Za miesto svetskej časti osláv navrhli uhorskí radcovia Prešporský hrad či iné miesto, ktoré by panovník využíval počas svojho pobytu v meste, napokon usúdili, že najvhodnejším miestom pre ubytovanie budúceho panovníka bude Palác ostrihomského arcibiskupa. 11 Ako obyčajne, aj na volebný a korunovačný snem zvolaný na 29. augusta 1563 prichádzali najskôr predstavitelia nižších stavov. Dolná tabuľa sa schádzala vo františkánskom kláštore. Značnú nespokojnosť medzi nimi vyvolala správa, že arciknieža Maximilián príde do Prešporka skôr ako právoplatný panovník Ferdinand I. Po vzájomnej dohode s hornou tabuľou sa rozhodli vyslať delegátov so správou, že Maximiliána nebudú vítať ako dediča trónu. 28. augusta prijali stavy správu, že Ferdinand I. chorľavie a Maximilián 30. augusta vpochoduje do mesta. Po rýchlej výmene správ arciknieža Maximilián prišiel v sprievode synov Rudolfa a Ernsta a súrodencov Karola a Ferdinanda. Kráľovná s dcérami a dvornými dámami sa priviezli na koči. Sprevádzalo ich tritisíc jazdcov. Sprievod privítal ostrihomský arcibiskup a nový miestodržiteľ Mikuláš Oláh a následne sa arciknieža Maximilián s rodinou ubytoval v arcibiskupskom paláci. Ostatné arcikniežatá sa ubytovali na hrade. Nasledujúci deň sa priplavil po Dunaji aj Ferdinand I., ktorého privítali arciknieža a stavy na hrade. Potom stavy rokovali zavedeným spôsobom oddelene, horná tabuľa v arcibiskupskom paláci, dolná tabuľa vo františkánskom kláštore, s panovníkom sa stretli na hrade. Po korunovácii boli naplánované ďalšie rokovania, ale snem predčasne ukončili pre požiar, ktorý vypukol počas osláv. 12 Budúceho panovníka odmietli privítať ako kráľa či čakateľa na uhorský trón, a to bol i dôvod, pre ktorý Maximiliána s rodinou ubytovali v arcibiskupskom paláci v meste a nie na hrade. Celý pobyt počas korunovácií strávil Maximilián s najužšou rodinou v arcibiskupskom paláci. Svetská časť korunovačných osláv za účasti uhorských magnátov sa konala tiež tam. 13
Vilmos Fraknói – Árpád Károlyi (edd.), Monumenta comitialia regni Hungariae / Magyar Országgyűlési Emlékek történeti bevezetésekkel IV, Budapest 1874 – 1917 (Series III/A in c-C, Vol I–XII. 1526–1606), s. 376, s. 392. 10 Géza Pálffy, Koronázási lakomák (pozn. 3), s. 1024 11 Ibidem, s. 1024. 12 Fraknói – Károlyi, Monumenta comitialia (pozn. 9), s. 405–415. – Tivadar Ortvay, Pozsony város története. IV / 1. A város politikai szereplése a XVI–ik század első felében, a mohácsi vésztől I. Ferdinánd király haláláig 1527–1564, Pozsony 1912, s. 79. – Géza Pálffy, Koronázási lakomák (pozn. 3), s. 1005–1101. 13 Liszty (Listius) János (pozn. 1), s. 270–294; Géza Pálffy, Koronázási lakomák (pozn. 3), s. 1005–1101. 9
82
Podľa opisu korunovačného banketu službu pri stole i dvorný poriadok vykonali podľa návrhu uhorských radcov členovia uhorského kráľovského dvora. Zasadací poriadok však zostavil viedenský hlavný dvormajster Hans Trautson. 14 „Po uplynutí týchto udalostí sa sprievod pohol cez bránu pri Podhradí na ten obed, ktorý bol pripravený honosne a bohato na mieste ubytovania Jeho výsosti. V jedálni bol vysoký príborník, na ňom rôzny starý a veľmi jemne vypracovaný strieborný riad; opatrujú ho pod starostlivou ochranou, aj keď väčšia časť z neho je taká ťažká, že by spôsobil námahu odniesť ho aj silným ľuďom. Tieto nádoby pochádzali z pokladnice najvznešenejšieho rímskeho cisára Karola V. a sú pozostalosťou po starých španielskych kráľoch. Keď pristúpili k stolu, položili naň korunu so žezlom i krajinským jablkom. Panovník si sadol k stolu v plášti svätého Štefana so svojimi súrodencami, arcikniežatami a so salzburským a ostrihomským arcibiskupom. Pri stole obsluhovali len Uhry, jedlá nosili synovia barónov a aristokratov. Tento obed uplynul vo veľkej radosti a veselí, nechýbali rôzne hudobné nástroje, v prítomnosti darcu šťastia, otca Bakcha, ktorému v ten deň hustým vyprázdňovaním čiaš hojne obetoval vospolok.“ 15 Chorľavejúci Ferdinand I. sa však korunovačného banketu nezúčastnil, pobyt v meste strávil po cirkevnom obrade v Dóme v susednom Prepoštskom paláci, kde ho hostil prepošt a veľkovaradínsky biskup František Forgách. 16 Maximilián vystupoval v uhorskom rúchu s insígniami uhorského kráľovstva, službu pri cirkevnom i svetskom obrade vykonávali reprezentanti uhorskej spoločnosti, dekorácie mocenskej reprezentácie priviezli z viedenského dvora a stanovili tiež zasadací poriadok.
14
Géza Pálffy, Koronázási lakomák (pozn. 3), s. 1027–1028. Liszty (Listius) János (pozn. 1), s. 291. 16 Ibidem, s. 288. 15
83
4. Miestodržitelia a miestodržiteľstvo uhorských záležitostí „Nakoľko Jeho cisárska a kráľovská výsosť dáva zborom a stavom krajiny na známosť, že Jeho cisárska milosť zverila v Uhorsku v pohraničných hradoch vedenie a správu milostivému kniežaťu a rakúskemu arcikniežaťu Ernstovi a v Chorvátsku a Slavónii milostivému kniežaťu a rakúskemu arcikniežaťu Karolovi; preto ich [uhorské stavy] nabáda, aby sa vo veci obrany a ochrany pohraničia obracali priamo na arcikniežatá a podriadili sa im; zatiaľ v ostatných veciach spravodlivosti sa obracali na Jeho cisársku milosť.“ 1 Po smrti Ferdinanda I. († 1564), ale v duchu dlho predtým sformulovanej poslednej vôle, (1543, 1554) boli rakúske dedičné krajiny rozdelené medzi synov. Vďaka tomu, už pred zmenou panovníka poznali kandidáta na trón a perspektívy svojich vlád aj ostatní súrodenci. Tomu sa prispôsobovali aj ich dvory a zloženie ich služobníctva. Maximiliánovi II. pripadla správa Horného a Dolného Rakúska s ústredným sídlom vo Viedni, skoršiemu miestodržiteľovi Koruny kráľovstva českého arcikniežaťu Ferdinandovi zas Tirolsko a Vorland s rezidenciou v Innsbrucku a arcikniežaťu Karolovi Vnútorné Rakúsko s kniežatstvami Štajersko, Korutánsko, Kraňsko a rakúske Adriatikum so sídlom v Grazi. 2 Výnimočná situácia nastala v kontexte českých stavov počas vlády Rudolfa II., kedy cisársky dvor pôsobil v Prahe. Napriek tomu, zloženie panovníckeho dvora sa radikálne nezmenilo ani presťahovaním cisárskeho dvora do Prahy. 3 Niekoľkým katolíckym aristokratom sa otvorila možnosť súbežne pôsobiť v zemskej správe i dvornej službe, zato centrálna správa monarchie zostala českým stavom predsa len málo dostupná. 4 Pritom od polovice 16. storočia sa cieľom
„1578. évi XV. törvénycikk. Károly és Ernő főherczegeket a hadi dolgokban Őfelsége helyetteseiül elfogadják és elismerik.“ Pätnásty zákonný článok z roku 1578. Uznajú sa schvaľujú za miestodržiteľov Jeho Veličenstva arcikniežatá Karol a Ernst. „Minthogy pedig Ő császári és királyi felsége az ország karainak és rendeinek azt adja tudtára, hogy Ő császári felsége Magyarországon a véghelyek gondozását és kormányzását, a fenséges Ernő fejedelemre és ausztriai főherczegre; Horvátországban és Szlavoniában pedig a fenséges Károly fejedelemre és ausztriai főherczegre bizta; a miért is figyelmezteti őket, hogy a hadi meg a véghelyek védelmét illető dolgokban magukhoz a főherezeg urakhoz forduljanak és ezeknek engedelmeskedjenek; mig a többi igazságügyre tartozókban pedig Ő császári felségéhez folyamodjanak.1. § A karok és rendek a fenséges fejedelmeket; azt Szlavoniában, emezt pedig Magyarországon, a hadi dolgokban, Ő császári felségének, ugy jelenlétében, mint távollétében, Ő császári felsége általános helyetteseiként elfogadják.“ Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526–1608. Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526–1608. törvényczikkek, Budapest 1899. 2 Petr Vorel, Vznik, rozvoj a první krize podunajské monarchie (1490–1657/1665), in: Václav Veber et al., Dějiny Rakouska, Praha 2002, s. 237–240. 3 Petr Maťa, Svět české aristokracie (1500–1700), Praha 2004 (Edice Česká historie 12), s. 398-409. 4 Ibidem, s. 398-409. 1
84
českej šľachty častejšie stávala služba na panovníckom dvore a zosilnela počas pražského pobytu Rudolfa II. 5 Záujem o dvornú službu zo strany uhorských stavov značne upadol. Uhorská spoločnosť v tomto období výraznejšie strácala kontakt s panovníckym dvorom, hlavným dôvodom bola značná vzdialenosť Prahy od uhorských území. Uhorskí aristokrati sa snažili svoje záujmy presadzovať cez agentov a úradníkov Uhorskej kráľovskej kancelárie, predovšetkým cez kráľovských tajomníkov. Po presídlení panovníka do Prahy (1583) integračnú funkciu v značnej miere prevzali dvory arcikniežat vo Viedni. 6 Najvyhľadávanejším dvorom pre uhorskú spoločnosť zostalo mocenské centrum dolnorakúskych zemí predstavujúce Horné a Dolné Rakúsko, viedenský dvor arcikniežaťa Ernsta. Po jeho odchode do Nizozemska najpríťažlivejšiu destináciu predstavoval viedenský dvor arcikniežaťa Mateja. Hlavný vladársky dvor Karola Štajerského v štátnom útvare Vnútorného Rakúska, Graz, vyhľadávali predovšetkým šľachtici z chorvátsko-slavónskych území. Dvory kráľovien či Ambras, zdá sa, predstavovali skôr len výnimočné alternatívy zvlášť pre tie uhorské rody, ktoré využili možnosti služby pri viacerých dvoroch zároveň. Angažovaním arcikniežat v národných politikách v krátkom čase premenilo pozíciu uhorského miestodržiteľstva a uhorských magnátov motivovalo k službe pri viedenskom dvore. 7 Ferdinand I. sa začal pravidelne zúčastňovať na uhorských snemoch od roku 1542, pokiaľ sa však nezdržiaval vo svojom viedenskom rezidenčnom meste, prevažne od roku 1552, vysielal na uhorské snemy arciknieža Maximiliána. Keď sa stal Maximilián uhorským kráľom a nemohol sa zúčastniť na uhorskom sneme, zastupovali ho arcikniežatá Rudolf a Ernst. Rovnako i Rudolf vysielal na snemy svojich súrodencov Ernsta, Mateja i Maximiliána. 8 Nielen geografická blízkosť Viedne bola príčinou ústredného významu štátnej moci pre uhorskú spoločnosť. Brat rímskonemeckého cisára, českého a uhorského kráľa Rudolfa II. arciknieža Ernst sa stal v roku 1576 miestodržiteľom Rudolfa II. v dolnorakúskych zemiach, v Hornom a Dolnom
Josef Hrdlička, Synové „velkých“ otců. Vídeňský dvůr očima Adama Pavla Slavaty, in: Václav Bůžek – Pavel Král, (eds.), Šlechta v habsburské monarchii a císařský dvůr (1526–1740), České Budějovice 2003 (Opera historica: Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis), s. 249–273. 6 Dlhodobejšie, väčšinou v hodnosti heroldov slúžili v Prahe príslušníci rodov Balassi, Draškovič, Nyáry, Révay, Zrínyi. Jaroslava Hausenblasová, Seznamy dvořanů císaře Rudolfa II. z let 1580, 1584 a 1589, in: Paginae historiae: sborník Státního ústředního archivu v Praze, Praha 1996, s. 39–161. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár: Monográfiák 27), s. 110–121. 7 Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 6), s. 110–121. 8 Pozri Tab. č. 1. 5
85
Rakúsku, stal sa aj miestodržiteľom uhorských záležitostí (locumtenens in administrandis publicis privatisque regni Hungariae negotiis) a od roku 1578 aj hlavným vodcom pohraničnej obrannej zóny od Drávy po Sedmohradsko (Verwalter und Administrator der ungarischen Grenzen gegen die Türken). Úvodný citát obsahuje uzákonenie jeho novej hodnosti. Rudolf II. miesto arcikniežaťa Ernsta, vyslaného v roku 1594 do Nizozemska, za miestodržiteľa vymenoval arciknieža Mateja a nariadil preukázať mu rovnakú poslušnosť ako panovníkovi. Systém sa natoľko osvedčil, že po znenávidenom Rudolfovi II., ktorý sa v uhorských dejinách preukázal ako najmenej obľúbený vládca, uhorské stavy vytvorili z Mateja druhého národného hrdinu po Matejovi Korvínovi. 9 Členovia Uhorskej rady cestovali častejšie na rokovania do Viedne za arcikniežaťom a miestodržiteľom Ernstom, ako za Rudolfom II. do Prahy. Po presťahovaní do Prahy v roku 1583, zostala vo Viedni len menšia pobočka Dvorskej komory (hinterlassene Hofkammer) a zohrávala ústredný význam pre finančné riadenie Uhorského kráľovstva. 10 Dvor arcikniežaťa Ernsta považovali za vzor rytierstva. Na svojom dvore sústredil dorast vyššej šľachty, ba dokonca s radosťou vyhľadávali dvor arcikniežaťa aj potomkovia kniežacích rodov, tu sa im otváral široký priestor na vzdelávanie vo vojenstve. 11 Po smrti arcibiskupa miestodržiteľa Mikuláša Oláha (†1568) však Maximilián II. nevymenoval za svojho miestodržiteľa ďalšieho nastávajúceho ostrihomského arcibiskupa. Hodnosť miestodržiteľa zveril administrátorovi nitrianskeho biskupstva Pavlovi Abstémiovi (Bornemisszovi) a arcibiskupstvo ostrihomské Antonovi Vrančičovi. Ostrihomského arcibiskupa vymenoval za miestodržiteľa až po odstúpení Pavla Abstemia (1572). Po smrti arcibiskupa miestodržiteľa Antona Vrančiča (†1573) z dôvodu súperenia biskupov Štefana Radéczyho a Juraja Draškoviča, aby sa nevyhrotila politická situácia, ani jedného nevymenovali za ostrihomského arcibiskupa (1573 – 1596), zato obaja sa stali postupne miestodržiteľmi. 12 Až do obsadenia miesta ostrihomského arcibiskupa v náboženských otázkach zverili vedenie ostrihomského arcibiskupstva apoštolskému administrátorovi
9
Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 6), s. 110–121. Ibidem, s. 93–99. 11 Miklós Kubinyi, Bethlenfalvi gróf Thurzó György levelei nejéhez Czobor-Szent-Mihályi Czobor Erzsébethez I– II. Budapest 1876, Nr. VI. 12 Pozri 4.a) Sídla a dvor miestodržiteľa a administrátora biskupstva Pavla Abstemia. – 4.b) Sídla a dvor miestodržiteľa arcibiskupa Antona Vrančiča. – 4.c) Záhrada múz miestodržiteľa, biskupa, prepošta Štefana Radéczyho. 10
86
Mikulášovi Telegdimu, Jánovi Kuthassymu a Štefanovi Chereödymu. 13 Hospodárenie ostrihomského arcibiskupstva administrovali úradníci Uhorskej kráľovskej komory.
14
Zuzana Ludiková, A nagyszombati székesegyház késő reneszánsz és barokk síremlékei, Művészettörténeti Értesítő LI, 2002, č. 3–4, s. 85–106. 14 Pozri 3.b) Hospodárenie na majetkoch Mikuláša Oláha. 13
87
4.a) Sídla a dvor miestodržiteľa a administrátora nitrianskeho biskupstva Pavla Abstemia „Štrnásty zákonný článok z roku 1556. Práce, ktoré sa majú vykonať na opevnenie Nitrianskeho hradu a mesta Nitry. Tretinu roboty z dielov nitrianskeho pána biskupa spoločne s prácami z panstiev pána Pernsteina, ako aj majetkov šľachticov v celej Trenčianskej a Nitrianskej stolici, nech sa vykonajú na opevnenie Nitrianskeho hradu a mesta Nitry.“ 1
Príchodom Pavla Abstemia (Bornemisszu) do Nitry v hodnosti administrátora, získala kapitula a biskupstvo vzdelanca vyštudovaného v Bologni u Achilleho Boschiho, diplomata, politika, vojaka, spisovateľa a okrem iného aj významného znalca a zberateľa cirkevných pokladov. 2 Kariéra Abstemia začala v službách uhorského kráľa Ferdinanda I. v hodnosti kráľovského sekretára (secretarius regius). Za služby vykonané pri dvore ho povýšil panovník do šľachtického stavu. V Pešť-Piliš-Šoltskej stolici pôsobil pri tridsiatkovom úrade. S faktorom banského podniku Fuggerovcov-Thurzovcov Jurajom Wernerom ho vyslal do Sedmohradska na kontrolu panovníckych príjmov. Abstemia následne vymenoval Ferdinand I. za kráľovského radcu, a tým sa stal barónom Uhorského kráľovstva. Po smrti ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha (†1568) ho Ferdinand I. vymenoval i za svojho miestodržiteľa v Uhorskom kráľovstve. Napriek tomu sa do Prešporka nepresťahoval. Hodnosti sa zriekol o niekoľko rokov, sťažujúc sa na podlomené zdravie (1572). Vystriedal ho ostrihomský arcibiskup a uhorský kráľovský hlavný kancelár Anton Vrančič. Súbežne so svetskými funkciami stúpal Abstemius i v cirkevnej hierarchii. Z prepošta v Óbude sa stal veszprémskym biskupom. Sedmohradsko na krátko obsadil Ferdinand I. a v tomto období Abstemia vymenoval za sedmohradského biskupa (1553 – 1566). Po strate juhovýchodných území ohrozovaných osmanským vojskom bol prinútený opustiť Sedmohradsko. Nepochybne vďaka intervencii dlhoročného blízkeho priateľa palatína Tomáša Nádasdyho získal Abstemius správu nad nitrianskym biskupstvom, ktoré po opustení cirkevného stavu Františka
„1556. évi XIV. törvénycikk. Nyitra vára és városa megerősitésére forditandó munkák A nyitrai püspök ur fekvő jószágaiból pedig, a Pernstein ur jószágaiból valókkal együtt, valamint az egész Trencsén vármegye és a Nyitra vármegyei nemesek fekvő javainak egyharmad részéből a munkákat, Nyitra várának és városának megerősitésére szolgáltassák.“ Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526–1608. Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526–1608. törvényczikkek, Budapest 1899. 2 Árpád Mikó, Bornemisza (Abstemius) Pál végrendelete 1577-ből. Adatok a nyitrai, az óbudai, a veszprémi és a gyulafehérvári egyház középkori kincseinek sorsához, Művészettörténeti Értesítő VL, 1996, č. 3–4, s. 203–221. – Árpád Mikó, „Pogánypénzes“ kehely a 16. század elejéről: Budai Udalricus gyulafehérvári kanonok kelyhe a nyitrai székesegyház kincstárában?, Ars decorativa XIII, 1993, s. 127–144. 1
88
Thurza (1557) pripadlo do správy štátnej pokladne. V Nitre dožil Abstemius v hodnosti administrátora nitrianskeho biskupa (†1579). 3 Abstemiovo pôsobenie v Sedmohradsku si vynútili vojensko-politické okolnosti. Sedmohradský vojvoda Ján Žigmund sa vzdal vazalského Sedmohradska v roku 1549 v prospech Ferdinanda I. s podmienkou, že zabezpečí sedmohradské územia vojenskou silou. Dohoda umožnila uvažovať aj o zjednotení provincií skôr patriacich k Uhorskému kráľovstvu 1551 – 1556. 4 Beglerbeg Rumélie Sokollu Mehmed však v krátkom čase obsadil Banat (Temesköz), kde si Osmani zriadili svoj uhorský vilajet. Ďalšie úspechy zaznamenali aj v Zadunajsku a vo Fiľakove zorganizovali i centrum sandžaku. Habsburskú stranu nútili úspechy Porty prehodnotiť situáciu a vojenské sily zo Sedmohradska postupne stiahnuť a preorientovať na obranu chorvátsko-slavónskych území. 5 Abstemius, v neustálom ohrození života, v Sedmohradsku plnil i vojenskú službu. Jeho hlavnou rezidenciou bol hrad Gilău (Gyalu), reprezentačné sídlo biskupov Alby Julie. Bližšie neznáme stavebné úpravy dal vykonať aj na katedrále v Albe Julii. 6 Abstemiovo menovanie za administrátora nitrianskeho biskupstva motivovala nepochybne jeho ochota spolupracovať pri protitureckej obrane. Očakávalo sa, že príjmy biskupstva bude investovať do opevnenia Nitrianskeho hradu, podobne ako postupovali biskupi v Egeri a
3
Historický význam: Josephus Lukcsics, Series episcoporum Vesprimiensium e documentis correcta, Budapest 1907, s. 13–14. – Antonius Szeredai, Series antiquorum et recentiorum episcoporum Transilvaniae, Transilvaniae 1790, s. 203–212. – József Vurum, Episcopatus Nitriensis eiusque praesulum memoria, Posonii 1835. – Sándor Takáts, Abstemius (Bornemissza) Pál püspök végrendelete, Archaeologiai értesítő XXII, 1902, č. 3, s. 202–210. – Sándor Takáts, Hangok a multból, Budapest s. a., s. 7–35. – Endre Veress, Olasz egyetemeken járt magyarországi tanulók anyakönyve és iratai 1221–1864, Budapest 1941, s. 77. – Géza Entz, A magyar műgyűjtés történetének vázlata 1850-ig, Budapest 1937, s. 16–17. – Mikó, Bornemisza (Abstemius) Pál (pozn. 2), s. 203–221. 4 Imre Szántó, Küzdelem a török terjeszkedés ellen Magyarországon: Az 1551–52. évi várháborúk, Budapest 1985. – Teréz Oborni, A bécsi udvar tervei Erdély visszaszerzésére 1557–1563, Történelmi szemle VL, 2003, č. 1–3, s. 109–127. – Ferenc Szakály – László Scholz (eds.), Bernardo de Aldana magyarországi hadjárata (1548– 1552), Budapest 1986. – Zoltán Korpás, Egy spanyol zsoldosvezér levelei a XVI. század közepén vívott magyarországi háborúkról: Adalékok Bernardo de Aldana magyarországi tevékenységéhez (1548–1552), Fons VI, 1999, č. 1–2, s. 3–129. – Géza Pálffy, Egyesítendő tartományból az ellenségig. Erdély a Habsburg politikai és hadvezetés célkitűzéseiben a 16. század közepén (Báthory András 1555. évi tanácsának tanulságai), in: Violeta Barbu – Kinga Tüdős S. (eds.), Historia manet: Volum omagial Demény Lajos Emlékkönyv 75, Bucureşti – Cluj 2001, s. 67–84. 5 Klára Hegyi, Egy világbirodalom végvidékén, Budapest 1976, s. 61–71. – Klára Hegyi, The Ottoman Military Force in Hungary, in: Géza Dávid – Pál Fodor (eds.), Hungarian-Ottoman Military and Diplomatic Relations in the Age of Süleyman the Magnificent, Budapest 1994, s. 131–148. – Klára Hegyi, The Ottoman Network of Fortresses in Hungary, in: Géza Dávid – Pál Fodor, The Ottoman Empire and its Heritage, Politics, Society and Economy 20, Leiden – Boston – Köln 2000, s. 163–193. 6 Takáts, Abstemius (Bornemissza) Pál (pozn. 3), s. 202–210. – Takáts, Hangok a multból (pozn. 3), s. 7–35. – András Kovács, Késő reneszánsz építészet Erdélyben, Budapest – Kolozsvár 2003, s. 134-139.
89
ostrihomskí arcibiskupi Pavol Várday a Mikuláš Oláh v spojitosti s výstavbou Pevnosti Nových Zámkov. 7 Nitru, podľa vlastných slov, našiel Abstemius vyplienenú, avšak dúfal, že odcudzené poklady odstúpený biskup František Thurzo vráti. Či sa tak stalo, nie je známe. Z majetku Františka Thurza sa v nitrianskom chrámovom poklade dodnes zachoval jeho prsteň [17]. 8 Pre najvýznamnejšie relikvie chrámu, ostatky sv. Svorada-Andreja a sv. Benedikta objednal Abstemius mramorovú schránku. Pravdepodobne z nej pochádza fragment objavený pri súčasnej prestavbe chrámu [18]. V duchu rozhodnutia snemu dal určite vykonať aj stavebné úpravy na Nitrianskom hrade a na obnovenie katedrály zanechal financie vo svojom závete. Abstemius mal aj súkromný nehnuteľný majetok. V Budíne vlastnil kamenný dom na ulici Martýra sv. Juraja. V Prešporku vlastnil tiež kamenný dom na Dlhej ulici. Bližšie neznámy dom kúpil v Trnave, ten dal aj prestavať, vieme však o ňom len v spojitosti s jeho ďalším darovaním, podobne ako v Prešporku. 9 Po smrti Abstemia do vymenovania jeho nástupcu majetky biskupstva spravovala Uhorská kráľovská komora. Zrejme pre jej potreby inventarizoval statky po administrátorovi biskupstva bývalý správca nitrianskych biskupských majetkov Gašpar Heölghy, ktorý sa zamestnal v menovanej komore. Spísal objemy vín, uviedol ich pôvod a miesta, kde ich uschovávali, v pivnici pod domom šafára a v troch ďalších pivniciach hradu, trenčianske vína spísal na drietomskom panstve a v Bodíkoch. Pri súpise ďalších poľnohospodárskych plodín okrem pivníc a pivovaru spomenul i izby dorastu, biskupa, curialistov a tzv. zelenú izbu. Rovnako boli spísané zásoby i na hospodárstvach biskupstva: Horná Kráľová (Kyraly), Lukáčovce (Lakachy), Bojná (Baynocska), Pastuchov (Paztho), Chinorany (Hinoran), [Chinorany], Pohranice (Poghran), Radošiná (Radosnia), Cígeľ (Lwchny), Čaka (Chekey). Spísané boli tiež dva veľmi podrobné zoznamy výzbroje hradu. 10
István Kenyeres, Az esztergomi főegyházmegye birtokai és azok szerepe a török elleni védelemben XVI. században, in: András Hegedűs – Erzsébet Csombor (edd.), Mater et Magistra. Strigonium Antiquum V, Esztergom 2003, s. 51–80. – István Kenyeres: Az egri várbirtok igazgatása a 16. században, in: Tivadar Petercsák – Mátyás Berecz (edd.), Magyarország védelme – Európa védelme, Eger 2006. (Studia Agrigensia 24), s. 47–115. – István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 136–148. 8 Zuzana Ludiková, Chrámový poklad nitrianskeho biskupstva, in: idem, Renesancia (kat. výst.), Slovenská národná galéria v Bratislave 2009, s. 32–33. – Idem, heslo Prsteň nitrianskeho biskupa Františka Thurza, in: ibidem, s. 60, kat. II.3.1. s ďalšou lit. 9 Takáts, Abstemius (Bornemissza) Pál (pozn. 3), s. 202–210. – Takáts, Hangok a multból (pozn. 3), s. 7–35. – Mikó, Bornemissza (Abstemius) Pál (pozn. 2), s. 203–221. 10 Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, (sign. 77 : 17a, d), e). 7
90
O prostredí a osobných afinitách miestodržiteľa Pavla Abstémia vydáva najlepšie svedectvo jeho testament, ktorý skoncipoval nedlho (1577) pred smrťou (†1579). 11 Sústredeným zberom význačných predmetov cirkví, na ktorých čele stál – Óbuda, Veszprém, Alba Julia vytvoril kolekciu zlatníckych predmetov, z ktorých sa unikátnym spôsobom do súčasnosti niekoľko zachovalo. V testamente najskôr obdaroval aktuálneho panovníka Rudolfa II. zlatým krížom vykladanom z perál, ktorý sám dal vyrobiť a nechal naň vyryť aj svoje meno. Využil pri tom zlaté pláty polámaného kríža z Óbudy. Arcikniežaťu Ernestovi odkázal zlatom a obrazmi vyzdobenú knihu (možno kódex) a zlatú hrudu. Do poslednej vôle zahrnul i troch biskupov; z nich Štefan Radéczy pôsobil skôr ako tajomník Abstemia, podobne i Zachariáš Mossóczy, ktorý bol v službách Abstemia vo funkcii vikára (1565). Po smrti veľkňaza zaujal miesto nitrianskeho biskupa. Štefan Fejérkövy, ďalší testamentárne obdarovaný biskup, zas nahradil na nitrianskom biskupskom stolci Mossóczyho. Štefanovi Radéczymu zanechal strieborný kalamár a prsteň so zafírom. Zachariášovi Mossóczymu zanechal šubu a pozlátenú striebornú kupu s vekom. Štefan Fejérkövy mal dostať oblek z flámskeho súkna a pozlátený strieborný pohár s vekom. Kráľovský pohárnik Michal Várday sa mal stať majiteľom dvoch rovnakých pozlátených strieborných pohárov s vekom, siroty Štefana a Mikuláša Várdaiho po jednom striebornom svietniku. Abstémius zahrnul do svojho závetu i svojich dvoranov. Kastelánom Hradu Nitra (castellano nitriensi) bol František Nagyváthy (od 1565) spomínaný skôr medzi zamestnancami Uhorskej kráľovskej kancelárie so sídlom vo Viedni vedenej kancelárom a ostrihomským arcibiskupom Mikulášom Oláhom. Jemu zanechal hotovosť. Hodnosť komorníka (cubicularius) zastával Alexander Wizzuchany [Viszocsányi]. Zanechal mu tri šuby, päť strieborných mís, malú striebornú amforu so šálkou, pozlátenú striebornú soľničku a svoju knižnicu. Svojho sekretára (secretarius) Juraja Kathycha, ktorého povolal zo Sedmohradska do Nitry v testamente už nespomenul. 12 Nahradil ho Gašpar Heölghy, ktorý po smrti Abstemia povýšil na správcu nitrianskeho biskupstva (1580 – 1582) v službách Uhorskej kráľovskej komory, ďalšie desaťročie pôsobil v trnavskom tridsiatkovom úrade, v rokoch 1592 – 1601 ako radca Uhorskej kráľovskej komory. Vyvrcholením úradníckej kariéry bolo povýšenie do
Pozri pozn. č. 9. Takáts, Abstemius (Bornemissza) Pál (pozn. 3), s. 202–210. – Takáts, Hangok a multból (pozn. 3), s. 7–35. – Mikó, Bornemissza (Abstemius) Pál (pozn. 2), s. 203–221.
11 12
91
šľachtického stavu, čo mu potvrdili i vydaním armálnej listiny. 13 Previerky v roku 1604 zistili nedostatky, Heölghymu zhabali majetky, prepustili z komory a hrozili i uväznením. Gašpar Heölghy sa pri kandidovaní na hodnosť administrátora ostrihomského arcibiskupstva zaručil vlastným životom a majetkom. Hodnosť zastával v rokoch 1592 – 1601. Kandidujúci úradníci do Uhorskej kráľovskej komory, okrem vzdelania, boli povinní ku koncu storočia vzhľadom na veľké defraudácie skladať komorskú kauciu. V niektorých prípadoch kandidát nemal možnosť zaplatiť požadovaný objem a povolili mu ručiť vlastným majetkom, čo bol i Heölghyho prípad. 14 V testamente sa ďalej spomínajú ďalší členovia a bývalí členovia Abstemiovho dvora, komorník Andrej Keczer, servitor Valentín litteratus Nagykőrosi, tajomník Ján Zaluzsky, toho času už v službe na dvore kráľovského miestodržiteľa Štefana Radéczyho v Prešporku. Ďalej sa spomínajú servitori Abstemia Štefan Szalkai, Michal a František Dobrawiczky, krajčír, kuchár Zalay a pomocník v kuchyni magistro Blasio. Rôzne dary odkázal aj pozostalým svojich skorších služobníkov: vdove servitora Juraja Ocskaya, dcére sluhu Benedika Kákonyiho, vdove nitrianskeho kapitána Valentína Desewa a Anne Füzessy, manželke Marka Horvátha. So sklamaním však spomínal v testamente Abstemius Mikuláša Dethkowicha, ktorého od mladosti vychovával. V Nitre ho vymenoval za provizora, avšak počas choroby biskupa ho obral o väčšiu časť zlatníckych predmetov a dokumentov, s ktorými utiekol. Sklamanie mu spôsobil i ďalší chránenec, synovec Žigmund Pozsgay, ktorému Abstemius hradil štúdiá vo Viedni, Ríme a v Bologni a ktorého vymenoval za nitrianskeho kanonika. Pozsgay opustil kapitulu a utiekol do Francúzska. Vesprémskemu biskupstvu zanechal viacero predmetov. Z nich sa do súčasnosti nič nezachovalo. Chrámový poklad biskupstva sa začal roztrácať už počas účinkovania Martina Kechetiho (1539), ktorý dal niekoľko predmetov do zálohu. Poklad pred blížiacou sa osmanskou armádou viackrát ukrývali, v Šoproni ho uložili spoločne s pokladmi z Óbuda, posledný spoločný inventár je známy z Prešporka (1591). Pravdepodobne z Veszprému pochádza mitra zo 14. storočia, ktorú dal Pavol Abstémius opraviť a označiť svojim erbom a monogramom s dátumom 1550 [19–20]. Podľa testamentu mal dve perlové mitry, ktoré
13
ZL [Zuzana Ludiková], heslo Erbová listina správcu a administrátora biskupského hradu a statkov v Nitre Gašpara Hölgyho, in: ibidem, Renesancia (kat. výst.), Slovenská národná galéria v Bratislave 2009, s. 54, kat. II.2.15 s ďalšou lit. 14 Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 7), s. 200–217.
92
odkázal Veszprémskemu biskupstvu, otázne je, ako sa dostala jedna z nich do chrámového pokladu Győrskeho biskupstva. 15 Pavol Abstémius mal možnosť svojmu nástupcovi v prepoštve v Óbuda Andrejovi Kövessovi odovzdať časť tamojších pokladov, inú deponoval v Nitre. Medzi nimi sa spomína dvojica svietnikov z krištáľu a chalcedónu, pravdepodobne totožné so svietnikmi v Nitre, ktoré sú ale z opálu [21].16 Pri odchode zo Sedmohradska zrejme zobral so sebou aj časť chrámového pokladu Alby Julie, ktorú odkázal v testamente vrátiť, medzi nimi aj kalich so zlatými mincami dávnych cisárov, ktorý pôvodne kapitule daroval kanonik Udalricus Custos de Buda [22]. 17 Pavol Abstémius zanechal Nitrianskej katedrále viacero textílií, niekoľko zlatníckych predmetov a predmety, ktoré sám dostal darom. V čase nitrianskeho pôsobenia kúpil od generála františkánskeho rádu Imricha de Thwys dva kalichy, jeden z nich odkázal Katedrále v Albe Julii, druhý Nitre, kde sa dodnes nachádza [23]. 18 Nitriansky kalich získal v dvoch častiach, kupu a podnož, nodus už prv predali františkáni. K trom erbom na podnoži dal vyrobiť aj svoj, na kupe sa zvečnil nápisom a dal doplniť chýbajúce perly. Epitaf s emblémom misky s krčahom objednal na pamiatku svojho predchodcu biskup Zachariáš Mossóczy spoločne so svojim [24–25]. Vybraný emblém odkazoval na menom dedikovaného. 19 Administrátor nitrianskeho biskupstva pôsobil v hodnosti uhorského kráľovského miestodržiteľa krátko a nepresťahoval sa ani do Prešporka. Nový miestodržiteľ Anton Vrančič mohol skôr nadviazať na Mikuláša Oláha. Personálne zloženie jeho dvora by tomu nasvedčovalo. 15
Mikó, Bornemissza (Abstemius) Pál (pozn. 2), s. 203–221. – ZL [Zuzana Ludiková], heslo Mitra z pozostalosti sedmohradského biskupa a nitrianskeho biskupského administrátora Pavla (Abstemia) Bornemiszu, in: ibidem, Renesancia (kat. výst.), Slovenská národná galéria v Bratislave 2009, s. 61, kat. II.3.8. s ďalšou lit. 16 Mikó, Bornemissza (Abstemius) Pál (pozn. 2), s. 203–221. – ZL [Zuzana Ludiková], heslo Svietniky z pozostalosti sedmohradského biskupa a nitrianskeho biskupského administrátora Pavla (Abstemia) Bornemiszu, in: ibidem, Renesancia (pozn. 17), s. 62, kat. II.3.11–12 s ďalšou lit. 17 Árpád Mikó, „Pogánypénzes“ kehely (pozn. 2), s. 127–144. – Árpád Mikó, Bornemissza (Abstemius) Pál (pozn. 2), s. 203–221. – ZL [Zuzana Ludiková], heslo Kalich kanonika kapituly v Albe Julii Udalrica Custa de Buda z pozostalosti sedmohradského biskupa a nitrianskeho biskupského administrátora Pavla (Abstemia) Bornemiszu, in: ibidem, Renesancia (pozn. 17), s. 61, kat. II.3.9 s ďalšou lit. 18 Mikó, Bornemissza (Abstemius) Pál (pozn. 2), s. 203–221. – ZL [Zuzana Ludiková], heslo heslo Kalich generála františkánskeho rádu Imricha Thwysa, neskôr pozostalosti sedmohradského biskupa a nitrianskeho biskupského administrátora Pavla (Abstemia) Bornemiszu, in: ibidem, Renesancia (pozn. 17), s. 61, kat. II.3.10 s ďalšou lit. 19 Zuzana Ludiková, Neoplatónske motívy na epitafe Zachariáša Mossóczyho, Ars, XXXVIII, 2005, č. 2, s. 235– 241. – Zuzana Ludiková, Sochárstvo, in: Ivan Rusina (ed.), Renesancia. Umenie medzi neskorou gotikou a barokom, Bratislava 2009 (Dejiny slovenského výtvarného umenia), s. 271–283.
93
4.b) Sídla a dvor miestodržiteľa arcibiskupa Antona Vrančiča „Egerské záležitosti by viac prosperovali v duševných i svetských statkoch, keby si lepšie zastával svoj biskupský úrad a zdržiaval sa namiesto Viedne v Egeri.“ 1 Dvor ostrihomského arcibiskupa, miestodržiteľa Mikuláša Oláha sa po jeho smrti roztratil. Niekoľkí jeho služobníci našli uplatnenie u ďalšieho ostrihomského arcibiskupa Antona Vrančiča. Ten obsadil miesto ostrihomského arcibiskupa s vlastným dvorným personálom, pričom kontinuitu zabezpečili úradníci v hospodárskej správe a vo vojenstve. Známy zoznam jeho dvoranov je bez dátumu. Obsahuje menoslov 87 osobností bez ich sluhov. 2 Nezmenené zostalo tiež fungovanie priestorov verejnej správy. Historický význam Antona Vrančiča podrobne spracovali už v 19. storočí. 3 Maďarská akadémia vied vydala dvanásťzväzkové dielo jeho literárnej činnosti. 4 Jeho vynikajúci profil mecenáša výtvarnej tvorby vyzdvihli posledné veľké výstavy venované tvorbe v Uhorsku v období renesancie. 5 Kariéru Antona Vrančiča usmerňoval vplyvný strýc, sedmohradský biskup Ján Statileo. Svojmu chránencovi zabezpečil stallá vo veszprémskej a scardonskej kapitule, z ktorých príjmov hradili štúdiá Antona Vrančiča v Padove. Po návrate do Uhorska pôsobil Anton Vrančič v službách kráľa Jána I. Zápoľského. Ten svojho tajomníka často zamestnával aj ako diplomata. Antona Vrančiča vyslal viackrát do Poľska za kráľom Žigmundom a za bosnianskym beglerbegom. Diplomatické misie plnil Anton Vrančič i cestami do Ríma, Paríža, Westminsteru a do Viedne. V roku 1549 sa rozhodol zanechať službu u vdovy Jána
1
„ ... hogy az egri dolgok ugy a lelkiekben, mint a világiakban helyesebben folynának, ha püspöki tisztét kiválóbban gyakorolná, és Bécs helyett Egerben tartózkodnék.“ Úryvok z listu záhrebského biskupa Juraja Draskovicha egerskému biskupovi Antonovi Vrančičovi. Ferenc Balázsy – Nándor Szederkényi, Heves vármegye története. Kiad. Heves vármegye közönség II. Eger 1890, s. 253. 2 Zsófia Gál-Mlakár, Adatok Verancsics Antal udvarának történetéhez, Fons XIV, 2007, č. 2, s. 279-337. 3 László Siklóssy, Verancsics Antal, mint műpártoló, Budapesti szemle XLVI, 1918, č. 498, s. 394–420. – Pongrácz Sörös, Verancsics mint pécsi püspök és I. portai követsége, Magyar Sion XII, 1898, č. 4, s. 261–289. – Pongrácz Sörös, Verancsics Antal az erdélyi udvarnál, Magyar Sion XI, 1897, č. 12, s. 898–923. – Pongrácz Sörös, Adatok Verancsics Antal primás családi viszonyaihoz, Magyar Sion XI, 1897, č. 1, s. 18–31. – Pongrácz Sörös, Verancsics és a reformáczió, Katolikus szemle XI, 1897, č. 4. s. 545–562. –Lajos Kemény, Verancsics Antal levelezése a kassaiakkal, Történelmi Tár XVIII, 1895, č. 1, s. 207–209. – Ignácz Acsády, Verancsics Antal és Szerémi György, Irodalomtörténeti közlemények IV, 1894, č. 1, s. 1–59. – Lajos Thallóczy, Verancsics Antal mint egri püspök, Történelmi Tár II, 1879, č. 3, s. 597–598. – László Szalay, Verbőczi István és Verancsics Antal. Adalékok a XVI-dik század politikai és irodalmi történetéhez, Budapesti szemle I, 1857, č. 1, s. 161–190. 4 László Szalay – Gusztáv Wenzel (eds.), Verancsics Antal m. kir. helytartó, esztergomi érsek összes munkái, I– XII. MHH-S II–VI, IX–X, XIX–XX, XXV–XXVI, XXXII, Pest – Budapest 1857–1875. 5 Árpád Mikó – Mária Verő (edd.), Mátyás király öröksége, Késő reneszánsz művészet Magyarországon (16–17. század) I–II (kat. výst.), Magyar Nemzeti Galéria 2008 (A Magyar Nemzeti Galéria kiadványai 2008/3). – Zuzana Ludiková (ed.), Renesancia (kat. výst.), Slovenská národná galéria v Bratislave 2009.
94
Žigmunda Izabelly, opustil sedmohradský dvor a vstúpil do služieb Ferdinanda I. Habsburga. Získal viaceré stallá a opátstvo sv. Margity. Prelátom sa stal vymenovaním za pécsskeho biskupa (1553 – 1557). V tejto hodnosti ho vyslali do Konštantínopolu na mierovú misiu (1554 – 1557). Po návrate bol odmenený egerským biskupstvom (1557 – 1569) uvoľneným po Františkovi Újlakym. Egerský hradný areál slúžil predovšetkým ako pevnosť, Anton Vrančič však dal vynoviť katedrálu. V roku 1563 sa vzdal egerských nehnuteľností v prospech výstavby obranného systému. Egerský hrad s panstvami previedli pod správu Uhorskej kráľovskej komory a Antona Vrančiča odškodnili turčianskym prepoštstvom (1563 – 1570). Za nové sídlo egerského biskupstva určil panovník Pevnosť Nové Zámky. Egerská kapitula však zostala v Egeri do obsadenia pevnosti Osmanskými vojskami v roku 1596. Anton Vrančič podstúpil ešte jednu cestu do Osmanskej ríše. Jej výsledkom bolo uzatvorenie Drinopolského mieru (1568), ktorý zabezpečil dlhodobé pokojné obdobie narušené až tzv. pätnásťročnou vojnou. Po smrti Mikuláša Oláha vymenoval panovník Antona Vrančiča za ostrihomského arcibiskupa (1569 – †1573) a kráľovského kancelára (1569 – †1573) a po smrti Pavla Abstemia i za miestodržiteľa (1572 – †1573). 6 Anton Vrančič v hodnosti arcibiskupa a miestodržiteľa striedavo využíval rezidencie v Prešporku a v Trnave. Na oddych a intelektuálnu prácu zariadil kúrie turčianskeho prepoštstva v Kláštore pod Znievom a v Šali. 7 Po smrti Antona Vrančiča vyše dve desaťročia nebol vymenovaný ostrihomský arcibiskup, správa majetkov pripadla panovníkovi, ktorý ich riadil prostredníctvom Uhorskej kráľovskej komory. Prešporský arcibiskupský palác nezostal opustený, bližšie neznáme stavebné práce
6
Nicolaus Schmitth, Archi-episcopi Strigonienses II, Tyrnaviae 1758, s. 74–84. – József Podhradczky, Néhai Werancsics Antal esztergomi érseknek példás élete, Pest 1857. – Zsófia Gál-Mlakár, Verancsics Antal korának humanista hálózatában. Vázlat egy kapcsolati háló modellezéséhez . Publicationes Universitatis Miskolcinensis Sectio Philosophica XIV, 2009, č. 2, s. 115–144. – Gál-Mlakár, Adatok Verancsics (pozn. 2), s. 279–337. – K literárnemu dielu:. József Békés, Verancsics Antal: Memoria rerum 1505–1566, Honismeret XI, 1983, č. 3, s. 58–59. – Éva Gyulai, Verancsics Antal : Péter moldvai vajda elűzése (1538), Gesta VII, 2007, s. 46–58. – Éva Gyulai, Ense opus est – Verancsics Antal Emblémaverse I. Szulejmán szultánról, 1558, Publicationes Universitatis Miskolcinensis Sectio Philosophica, XVI, 2011, č. 2, s. 129–167. – Petra Rausch, Így kele az kincses Buda az Szolimán terek császár kezében. Verancsics Antal tanulmánya Buda ostromáról és elfoglalásáról (1541), Publicationes Universitatis Miskolcinensis Sectio Philosophica XIV, 2009, č. 2, s. 145– 192. – Gábor Nagy, Párhuzamok, metszéspontok (Adalék a Verancsics-hagyaték Istvánffy általi használatához), Publicationes Universitatis Miskolcinensis Sectio Philosophica XI, 2006, č. 1, s. 47–54. – Lajos Tardy, Verancsics Antal sztambuli követjelentései Grúziáról, 1553–1557, 1567–1568, Századok CVII, 1973, č. 1, s. 91– 105. 7 Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, sign. UC 77 : 11a. Martin Zborovjan, Obnovenie turčianskeho konventu ako hodnoverného miesta v roku 1615 a písomnosti župana františka v. révaia v jeho archíve, in: Miloš Kovačka – Eva Augustínová – Maroš Mačuha (edd.), Rod Révai v slovenských dejinách. Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie, Martin 2010 (Studia historico-bibliographica Turociensia 3), s. 189–208.
95
zverili Bernardovi Magnovi, zmieňovanému aj pri stavbe pevnosti ostrihomského arcibiskupstva v Nových Zámkoch a kaštieľa v Sárospataku. 8 Z prostredia Antona Vrančiča nie je známy iný inventár ako súpis hnuteľného majetku turčianskeho prepoštského domu z roku 1570, v ktorom sa uvádza skromné zaradenie, zbrane a nádoby. To, že je súpisom z prostredia preláta, prezrádza zmienka o oltárnych obrazoch vo veľkej miestnosti (stuba magna) a na inom mieste zaznamenané ornáty. 9 Z radov reprezentanta uhorskej spoločnosti sa ojedinelým spôsobom zachovali a sú aj známe portréty Antona Vrančiča. Najstarší emblematický portrét vytvoril dánsky majster Melchior Lorck spolu s portrétmi Františka Zaya a Augiera Ghislaina de Busbecq, vyslancov v službách Ferdinanda I. Habsburga v Konštantínopole. [26–27]. 10 Ďalšie dva vytvoril Martino Rota [28–29]. 11 Jeden z portrétov Antona Vrančiča od Martina Rotu je veľmi reprezentatívny. 12 Anton Vrančič je predstavený ako ostrihomský arcibiskup a strojca Drinopolského mieru s rôznymi rekvizitami. Výjav z hora uvádza motto „všetko z výšky“ v ohnivom daždi s textom o žiarivom všetko vidiacom Phoebovi (Apollovi), ktorý zhora ochraňuje Heraklom (potomstvom Alcea) sadených šesť ľalií z rodu Vrančičov, pokračuje erbom nesenom anjelmi a v architektonickom ráme so vsadeným profilovým portrétom preláta v medailóne sprevádzanom Merkúrom a Minervou a v spodnej zóne pri vedutách Konštantínopolu a Viedne držia olivovníkom spojený skrížený handžár a meč habsburská orlica a osmanský drak. Portrét v medailóne je reprodukciou z portrétnej medaily, ktorú vytvoril Antonio Abondio [30].13 Na reverze medaile sú rohy hojnosti ako pri mitre preláta pri heraldickom znamení na grafike. Na druhom liste spodobil Martino Rota Antona Vrančiča ako vzdelanca sediaceho za stolom, na ktorom sú presýpacie hodiny, kompas a knihy a opäť
8
V[ince] Bunnyitay et al., Monumenta ecclesiastica tempore innovatae in Hungaria religionis illustrantia / Egyháztörténelmi emlékek a magyarországi hitujítás korából 1520–1547 V, Budapest 1912, s. 557–558. – Marianna Takács H[arasztiné], Magyarországi udvarházak és kastélyok (XVI–XVII. század), Budapest 1970, s. 118. 9 Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, sign. UC 77 : 11a. 10 ZL[Zuzana Ludiková] heslo Portrét vyslanca diplomatickej misie v Konšantínopole, päťkostolského biskupa Antona Vrančiča, in: ibidem, Renesancia (pozn. č. 5.), s. 36, kat. II.1.2 s ďalšou lit. 11 Milan Pelc, Martin Rota Kolunić, Zagreb 1997. K uhorským portrétom: Gizella Cennerné Wilhelmb, Martino Rota magyar arcképei, Folia Archaeologica VII, 1955, s. 157–163. – Géza Galavics, Személyiség és reneszánsz portré. Ismeretlen magyarországi humanista portré: Mossóczy Zakariás arcképe, in: Géza Galavics – János Herner – Bálint Keserű (eds.), Collectanea Tiburtiana: Tanulmányok Klaniczay Tibor tiszteletére, Szeged 1990 (Adattár XVI–XVIII. századi szellemi mozgalmaink történetéhez 10), s. 401–418. – Géza Galavics, The Hungarian Royal Court and Late Renaissance Art, Hungaria Studies X, 1995, č. 2, s. 307–332. 12 MG [Mátyás Gödölle], heslo Portrét ostrihomského arcibiskupa, prímasa Antona Vranćića, in: Ludiková, Renesancia (pozn. 5), s. 44, kat. II.1.25 s ďalšou lit. 13 ZL [Zuzana Ludiková], heslo Osobná medaila ostrihomského arcibiskupa a kancelára Antona Vranćića, in: Ludiková, Renesancia (pozn. 5), s. 65, kat. II.4.13. s ďalšou lit.
96
prekrížený handžár a meč spojené s olivovou ratolesťou sa objavujú – aktuálne v jeho ruke a v indiferentnom pozadí je jednoduchý nápis a erb. 14 Skôr výnimočná mohla byť v kruhoch uhorských magnátov a prelátov afinita k výtvarným umeniam. Nedokladajú to len vymenované portréty. Anton Vrančič zložil epigram na portrétnu grafiku Melanchthona od Alberta. Z Krakova mal sprostredkovať maliara, ktorý by zaznamenal črty osemročného kniežaťa Jána Žigmunda a Anton Vrančič uprednostnil Dürera vroclavského Ernsta Elverta pred Rullusom, lebo sa mu obzvlášť páčil jeho obraz Adama a Evy. 15 Z panstva Tomáša Nádasdyho v roku 1550 napísal dva listy záhadnému pictorovi Danielovi tešiac sa z rozhodnutia vstúpiť do služieb dominusa a chváliac ho za napísané básne. 16 Zo svojho biskupského sídla v Egrei poslal bratovi Faustovi tiež portrét ich otca vytvorený v strednej veľkosti, aby sa dal ľahko prepravovať v prípade potreby vytvorenia akejkoľvek veľkej rozmnoženiny. 17 Anton Vrančič si objednal iluminovanú omšovú knihu s kaligrafickými iniciálami v roku 1563, hoci svoju prvú omšu kázal vo Viedni až v roku 1569 [31]. Podľa nápisu ju vytvorili v Prešporku, najpravdepodobnejšie niektorý zo vzdelaných pisárov Menšej kancelárie. 18 Podľa nápisu Melchior Lorck vytvoril portrét Antona Vrančiča z vlastnej iniciatívy. Z portrétnej medaily Antona Vrančiča pripisovanej Antoniovi Abondiovi existuje olovený a strieborný odliatok a za skoršiu sa považuje verzia odliata do olova. Najpravdepodobnejšie medaila poslúžila grafikovi Martinovi Rotovi ako predloha pre alegorický portrét. Humanistický portrét s atribútmi intelektuálnej činnosti Antona Vrančiča existuje tiež v dvoch stavoch, na indiferentné pozadie sa časom dostal nápis s dátumom 1572. Prvý stav však mohol vzniknúť pri známej príležitosti. Majster Martin Kolunič (Rota) a Anton (Antun) Vrančič sa zdržiavali v roku 1570 istý čas v Dalmácii a vznikla vhodná chvíľa pre vytvorenie diela podľa živého modelu. 19
14 MG [Mátyás Gödölle], heslo Portrét ostrihomského arcibiskupa, prímasa Antona Vranćića, in: Ibidem, s. 44, kat. II.1.26 s ďalšou lit. 15 Árpád Mikó, Verancsics Antal és Daniel pictor, in: Pál Ács – Júlia Székely Júlia (eds.), A Stollwerk: Stoll Béla 80. születésnapjára. Budapest 2008, s. 16–19. 16 Ibidem, s. 16–19. 17 Éva Gyulai, Egy közép-európai tudós portréjához: Verancsics-ikonográfia, Gábor Czoch – Gergely Horváth – Péter Poszgai (eds.), Parasztok és polgárok. Tanulmányok Tóth Zoltán 65. születésnapjára, Budapest 2008, s. 162–186. 18 ZL [Zuzana Ludiková], heslo Slávnostná omšová kniha jágerského biskupa, neskoršieho ostrihomského arcibiskupa Antona Vranćića, in: Ludiková, Renesancia (pozn. 5), s. 48, kat. II.2.11. s ďalšou lit. 19 Pelc, Martin Rota (pozn. 11), s. 128.
97
V testamente rozhodoval o skromných daroch. 20 Vo vlastníctve mal pokál Mateja Korvína, ktorý neskôr získal Maximilián II. 21 Svoje osobné predmety, zlatnícke predmety, riady, šaty a knihy odkázal synovcom a neteriam. Egerskému biskupstvu zanechal jeden strieborný kalich s krížom a rovnaký aj Kostolu sv. Mikuláša v Trnave, kde poručil aj svoju mitru a berlu, tapisérie s námetom Dávida a Abigail. Diamantmi vykladaný pokál mal v zálohe u prešporského Gašpara Hossingera. Varadínskemu biskupovi Gregorovi Bornemiszovi odkázal svoj misál, vesprémskemu Štefanovi Fejérkövymu látky na šaty, palatínskemu miestodržiteľovi Imrichovi Czoborovi pokál. Obdaroval aj niekoľko svojich dvoranov, medzi inými Imricha Petheho de Hetes, Michala Tapolcsayho, Mikuláša Sandorfyho, Jána Zelnezkého. Prial si mramorový náhrobok s portrétom. V Dóme sv. Mikuláša v Trnave sa nachádza náhrobná pamiatka Antona Vrančiča [32]. Epitaf vytvorili z rovnakých tektonických častí ako reprezentatívny grafický portrét s medailónom. Na konzolách položený parapet nesie zdvojené pilastre a polstĺpy s jónskymi hlavicami rámujúce ústrednú nápisovú tabuľu obsahujúcu dlhší text v próze, ktorý začína skratkou osobného motta E(x) A(lto) O(mnia), ako na grafike a medaile. Tektonickú sústavu v hornej zóne uzatvára priebežná niekoľkonásobne zalamovaná rímsa. 22
20
Szalay – Wenzel, Verancsics Antal (pozn. 4), XXVI, Pest – Budapest 1873, s. 316–326. Jolán Balogh, A Művészet Mátyás király udvarában I, Budapest 1966, s. 354. 22 Zuzana Ludiková, Pamiatky funerálnej reprezentácie v Kostole sv. Mikuláša v Trnave (Castrum doloris Emerencie Révayovej), Galéria. Ročenka SNG 2001, s. 119–134. – Zuzana Ludiková, A nagyszombati székesegyház késő reneszánsz és barokk síremlékei, Művészettörténeti Értesítő LI, 2002, č. 3–4, s. 92–93, kat. 4 s ďalšou lit. 21
98
4.c) Záhrada múz miestodržiteľa, biskupa Štefana Radéczyho „Videl som v záhrade toho biskupa vypchatého orla postaveného na sud, hodinový stroj oboje uvádzal do pohybu. Pri korunovácii Rudolfa za uhorského kráľa sa posúval naproti panovníkovi. Milostivý pán [Stephan Gerlach] sa rozlúčil s pánom biskupom [Štefanom Radéczym] a odviezol sa za grófom Juliusom von Salm do Šintavy, biskup mu požehnal a každý, kto pri stole sedel, musel pobozkať kabát milostivého pána. Viacerí sme zostali ticho oddychovať pre veľký vietor a silný dážď v Prešporku.“ 1 Veľmi málo konkrétnych biografických údajov je známych o Štefanovi Radéczym, pritom je považovaný za jedného z najvýznamnejších reprezentantov neskorého humanizmu v Uhorskom kráľovstve. Popri tom, že rozvíjal básnickú činnosť, zbieral starožitnosti a mince, spoluvytváral a podporoval básnický krúžok schádzajúci sa pod lipou rastúcou v záhrade alebo v knižnici jeho prešporskej rezidencie. Štefan Radéczy mohol byť príbuzný ostrihomského arcibiskupa a miestodržiteľa Mikuláša Oláha, ktorý pravdepodobne sústavne podporoval úspešnú kariéru Štefana Radéczyho. Vzdelanie získal vo viedenskom jezuitskom kolégiu. Najskôr sa stal kanonikom nitrianskej kapituly, potom ostrihomskej (1555 – 1568), opátom Skalky, šaštínskym dekanom, ostrihomským prepoštom (1564 – †1586). Panovník ho vymenoval za varadínskeho biskupa (1567 – 1572 ), predsedu Uhorskej kráľovskej komory (1568 – †1586) a súbežne s tým i uhorského kráľovského radcu (1568 – †1586), prešporského prepošta (1568 – †1586), egerského biskupa (1572 – †1586) a paralelne aj župana Hevešskej stolice (1572 – †1586), ako aj turčianskeho prepošta (1572 – †1586) a po smrti prímasa, ostrihomského arcibiskupa, kancelára a miestodržiteľa Antona Vrančiča i za miestodržiteľa (1573 – †1586), a tým aj župana Pešť-Piliš-Šoltskej stolice (1573 – †1586). Nebol však vymenovaný za ostrihomského arcibiskupa. 2
„Ennek a püspöknek az udvarában láttam egy hordón álló kitömött sast, amelyet a hordóval együtt egy óramű mozgatott, ez Rudolf magyar királlyá koronázásakor magától jött az uralkodó elé. Amikor nagyságos uram Julius von Salm grófhoz Semptére kocsizott, elbúcsúzott a püspök úrtól, aki megáldotta, és mindenkinek, aki az asztalnál ült, meg kellett a nagyságos uram kabátját csókolnia.“ Citát pochádza od Stephana Gerlacha, ktorý bol v roku 1573 v Prešporku v sprievode diplomatickej misie Davida Ugnada vyslanej do Konštantínopolu László Fenyvesi – László Kovács (eds.), Ungnád Dávid konstantinápolyi utazásai, Budapest 1986 (Magyar Remekírók), s. 101. 2 Gábor Almási, A respublica litteraria és a császári udvar a 16. század második felében, Aetas XX, 2005, š. 3, s. 22–55. – András Komáromy, Radecius István egri püspök ingóságainak leltára, 1581. martius 30, Történelmi Tár XV, 1892, č. 3, s. 559–568. – Zoltán Csehy, Radéczy István, a költő, Irodalomtörténeti közlemények CXV, 2011, č. 2, s. 217–224. – Györgyné Pajkossy, Ellebodius és baráti körének könyvei az Egyetemi Könyvtárban. „Nicasii Ellebodii Casletani et amicorum“, Magyar könyvszemle XCIX, 1983, č. 3, s. 225–242. – Tibor Klaniczay, 1
99
Celkom výnimočne a ojedinelým spôsobom, na rozdiel od ostatných miestodržiteľov, ktorých prostredie približujú posmrtné inventáre a testamenty, prostredie Štefana Radéczyho je spomínané vo veršoch Mikuláša Istvánffyho. Vzťahujú sa jednak ku skupine schádzajúcich sa vzdelancov, ako aj na dom so záhradou poskytujúce pre učencov vhodné prostredie pre ich stretnutia. V jednej z veršov po oslavnej časti na Štefana Radéczyho spomína autor nebezpečné vojnové časy, uvažuje o vzťahu otium a negotium a napokon uvádza záhradu, ktorá v alegorickom význame je duchom naplneným múdrosťou. Opisuje lipu rastúcu uprostred záhrady zasvätenú múzam a Apollónovi, pod ktorej korunou je sedenie, kam pisateľ básne Mikuláš Istvánffy a Štefan Radéczy chodili oddychovať so skupinou vedcov, medzi inými s historiografom a doktorom Jánom Sambucom, prešporským lekárom Jurajom Purkircherom a klasickým filológom Nicasiom Ellebodiom Casletanom. V inej básni oznámil Mikuláš Istvánffy Apollónovi, že mu Štefan Radéczy zasvätil lipu, ktorá krásou predčí Dafné premenenú na vavrín. 3 Elias Corvinus zas napísal o lipe a humanistickej ceremónii báseň, ktorú poslal Baltazárovi Batthyányovi s prosbou, aby ju príležitostne odovzdal biskupovi Štefanovi Radéczymu. Baltazár Batthyány zas poslal Corvinovi škovránka a sadenicu lipky. 4 V súpise pozostalosti Štefana Radéczyho sa opäť objavuje popis prešporského prostredia miestodržiteľa, predsedu Uhorskej kráľovskej komory, egerského biskupa a prešporského prepošta. Štefan Radéczy mal svoje zbierky v knižnici. Neveľká miestnosť knižnice bola v celom objekte najhonosnejšie vybavená. Pri stenách boli dookola naukladané knihy, nad nimi visel na čelnej stene alabastrový krucifix a obrazy, portréty panovníkov Mateja Korvína, Ferdinanda i Maximiliána, ako aj portrét Štefana Radéczyho, vedľa neho tiež veszprémskeho biskupa Štefana Fejérkövyho, ba aj ďalších tridsaťjeden obrazov (histórií). Niekde uprostred miestnosti stál hranatý stôl, za vrchstolom tapacírované kreslo so strapcami a k ostatným stranám stola bolo prisunutých jedenásť jednoduchých stoličiek. Čas ukazovali veľké Nicasius Ellebodius és poétikája, Irodalomtörténeti közlemények LXXV, 1971, č. 1–2, s. 24–34. – Géza Galavics, The Hungarian Royal Court and Late Renaissance Art, Hungaria Studies X, 1995, č. 2, s. 307–332. – Ágnes Ritoókné Szalay, Hortus Musarum: Egy irodalmi társaság emlékei, Budapest 1984. – Ágnes Ritoókné Szalay, „Nympha super ripam Danubii“: Tanulmányok a XV–XVI. századi magyarországi művelődés köréből, Budapest 2002 (Humanizmus és reformáció 28). – Géza Galavics, Személyiség és reneszánsz portré. Ismeretlen magyarországi humanista portré: Mossóczy Zakariás arcképe, in: Géza Galavics – János Herner – Bálint Keserű (eds.), Collectanea Tiburtiana: Tanulmányok Klaniczay Tibor tiszteletére, Szeged 1990 (Adattár XVI–XVIII. századi szellemi mozgalmaink történetéhez 10), s. 401–418. – Árpád Mikó, Ianua Mortis, Nicasius Ellebodius (1535–77) síremléke. Adalék a Radéczi-kör műpártolásához, in: Géza Galavics – János Herner – Bálint Keserű (eds.), Collectanea Tiburtiana: Tanulmányok Klaniczay Tibor tiszteletére, Szeged 1990 (Adattár XVI–XVIII. századi szellemi mozgalmaink történetéhez 10), s. 419–429. – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A pozsonyi Szent Márton-templom késő reneszánsz és kora barokk síremlékei (16–17. század), Művészettörténeti Értestítő LI, 2002, č. 1–2, s. 131–132, kat. 11. 3 Ritoókné Szalay, Nympha super ripam (pozn 2), s. 219–241. – Ritoókné Szalay, Hortus Musarum (pozn. 2). 4 Szabolcs Barlay Ö., Elias Corvinus és magyarországi barátai, Magyar könyvszemle XCIII, 1977, č. 4, s. 345– 353.
100
pozlátené hodiny. Na stole bolo umiestnených v striebornom puzdre sedem krištáľových okuliarov na čítanie menších písmen a pri hlasnom predčítaní viedli zrak čitateľov tri trstenice. V miestnosti bolo i viacero debien, dvanásť keramických misiek ozdobených históriami, veľký glóbus z alabastru, stolová ozdoba z nerastu, cestovný kalamár, dýka, zamatové vankúše a v malej čiernej koženej truhličke bola uložená Radéczyho pečať. 5 Štefan Radéczy mal svoj dom i vo Viedni. Táto skutočnosť bola skôr výnimočná. V roku 1563 mali vo Viedni dom okrem kancelára Mikuláša Oláha len traja magnáti, resp. vdova po zosnulom palatínovi Tomášovi Nádasdym Uršuľa Kanizsai, kapitán Sihote Mikuláš Zrínyi a komárňanský hlavný kapitán Ján Pethő z Gerse. Možnosť ubytovania na dvore mali pritom podstatne viacerí. 6 Spoločnosť, ktorá sa v záhrade paláca kráľovského miestodržiteľa a egerského biskupa Štefana Radéczyho (1573 – 1606) v Prešporku stretala, spájali okrem záujmov aj zážitky, ktoré si priniesli z humanistických dišpút a osláv v Padove. Uhorskí humanisti si vzali príklad z krúžku Pietra Bemba, ktorého členovia sa schádzali pri platane v Arqua neďaleko Padovy, zasadeného na pamiatku gréckych štúdií významného historiografa. Prístup k platanu rodina hrdo poskytovala záujemcom dlho po smrti Pietra Bemba. 7 Najslávnejší obyvateľ paláca, klasický filológ a lekár európskeho významu Nicasius Ellebodius dlhé roky požíval podporu i priazeň svojho mecenáša. Narodil sa v Kaseli vo Flámsku roku 1535. Najskôr študoval v Leidene v rokoch 1549 – 1554 a ďalšie dva roky na Collegium Germanicum v Ríme. Po krátkom pobyte vo Viedni prišiel v roku 1558 na pozvanie arcibiskupa Mikuláša Oláha do Uhorska, kde prijal miesto učiteľa na zreformovanej mestskej škole v Trnave. Nie je známe, kde sa Oláh s Ellebodiom zoznámil, ale predpokladá sa, že sa tak stalo ešte v Nizozemsku, kde Oláh ako tajomník miestodržiteľky, vdovy Ľudovíta II. Jagelovského, kráľovnej Márie Uhorskej strávil jedno desaťročie. Krátko po príchode Ellebodia do Trnavy Mikuláš Oláh zveril školu do správy jezuitov, a to prinútilo Nicasia Ellebodia k odchodu. Arcibiskup Ellobodia vymenoval za prešporského kanonika, čo mu umožnilo v rokoch 1561 – 1571 odchod na ďalšie štúdiá do Itálie. Cieľom Ellebodia sa stala Padova, kde pokračoval na univerzite v štúdiu filozofie a medicíny. Po Oláhovom odchode požíval tiež podporu jeho nástupcu arcibiskupa Antona Vrančiča, ktorý mu v Padove zveril i výchovu svojho synovca Fausta Vrančiča. Nicasius Ellebodius si v Padove získal
5
Komáromy, Radecius István (pozn. 2), s. 559–568. – Nympha super ripam (pozn 2), s. 219-241. – Ritoókné Szalay, Hortus Musarum (pozn. 2). Pozri tiež Dok. č. 3. 6 István Sugár, Az egri püspökök története, Budapest 1984,s . 276. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár: Monográfiák 27), s. 121–129. 7 Klaniczay, Nicasius Ellebodius (pozn. 2), s. 24–34.
101
priateľstvo Giana Vincenza Pinelliho a vzdelancov, ktorí navštevovali Pinelliho dom. Zoznámil sa tu s viacerými slávnymi humanistami, bolo to tiež životné obdobie, keď Ellebodius prehĺbil svoje grécke filologické štúdiá. Po návrate do Uhorského kráľovstva žil až do svojej smrti v dome Štefana Radéczyho. Veľkodušný mecenáš mu umožnil, aby sa i naďalej mohol prednostne venovať filológii. Na vydanie pripravoval diela Aristotela, Aristofana a texty gréckej gramatiky. Práve vďaka udržiavanému kontaktu s Pinellim máme dobrý prehľad o jeho prípravných prácach a napokon v pozostalosti Giana Vincenza Pinelliho, ktorá sa stala základom milánskej Ambrosiany, sa dodnes nachádzajú Ellebodiove rukopisné diela, ktoré sa testamentárne dostali k padovskému priateľovi. Okrem intelektuálnej činnosti však Nicasius Ellebodius zrejme vykonával aj praktickú medicínu. V roku 1577 zomrel na mor, ktorým ho údajne nakazili jeho vznešené pacientky dcéry Krištofa Ungnada a Anny Lossonczy. Ellebodiove recepty použil Peter Zay z Uhrovca pri svojom zostavení praktických medicínskych rád. 8 Domáce prostredie, ale i stredná Európa spomedzi osobností neskorého humanizmu najviac vnímala nepochybne ďalšieho člena krúžku básnika, filológa, vydavateľa, zberateľa a historika Jána Sambuca. K vysokým ambíciám stať sa knihovníkom cisárskej knižnice, čo mohlo byť základom jeho neskoršej slávy, ho oprávňovali dvadsaťdvaročné štúdiá, ktoré začal vo Viedni, potom nasledovali zastavenia v Lipsku u Joachima Cameraria, vo Wittembergu u Melanchthona, v Ingolstadte, Štrasburgu u Johannesa Sturma a v Paríži u Jeana Dorata. Po návrate do Trnavy dostal poverenie od arcibiskupa Mikuláša Oláha, aby sprevádzal jeho synovca Juraja Bonu a vzdialeného príbuzného Mikuláša Istvánffyho na štúdiách do Padovy. Vzdelanie historika rozšíril v Itálii, a síce z oblasti medicíny. Po ukončení štúdií sa v roku 1564 usadil vo Viedni. Po smrti Wolfganga Lazia získal titul dvorného dejepisca a kráľovského radcu. Nasledovalo veľmi plodné obdobie, Sambucus vydal celý rad autorov, viac ako päťdesiat vlastných diel. Jeho bohato ilustrovaná Emblematika sa opakovane vydávala a vyšla dokonca aj vo francúzskom a nemeckom preklade. Otvorila dlhotrvajúcu a úspešnú spoluprácu s Christophorom Plantinom (1564, 1566, 1576, 1584), ktorú uzatvorila rovnako bohato ilustrovaná Zbierka portrétov antických a súčasných slávnych lekárov a filozofov. Od 70. rokov však v Sambucovom živote nastal zlom, po strate rodičovskej finančnej podpory sa dostával do čoraz väčších ťažkostí. Úrad cisárskeho knihovníka získal Holanďan Hugo Blotzius a Sambucus bol nútený predať svoju zbierku antikvít, mincí a napokon aj najrozsiahlejšiu zo všetkých knižníc uhorských 8
Klaniczay, Nicasius Ellebodius (pozn. 2), s. 24–34. – Mikó, Ianua Mortis (pozn. 2), s. 419–429; Pajkossy, Ellebodius és baráti (pozn. 2), s. 225–242. – Tibor Klaniczay, Pallas magyar ivadékai, Budapest 1985, s. 86–95.
102
humanistov, ktorá obsahovala viac ako štyritisíc titulov, a s mnohými vzácnymi rukopismi sa stala súčasťou viedenskej cisárskej knižnice. 9 Mikuláš Istvánffy v sprievode Sambuca vyštudoval v Itálii, opäť za podpory arcibiskupa Mikuláša Oláha. Svoju kariéru začal v Uhorskej kráľovskej kancelárii a po tom, ako sa stal miestodržiteľom Radéczy, Istvánffy sa stal jeho zástupcom a odborníkom pre právne záležitosti. Napísal súhrnné uhorské dejiny, ktoré vydal pod názvom História Uhorska v tridsiatich štyroch knihách. Stala sa nadlho určujúcim prameňom pre historické poznanie tohto prostredia. Opisované udalosti dobre ilustrujú záujmy politika, básnika a historiografa Istvánffyho. Zamestnávali ho najmä vojenské a diplomatické udalosti, v dramatickom slede sa 9
Gábor Almási (rec.), Visser, Arnould Silvester Quartus: Joannes Sambucus and the Learned Image. The Use of the Emblem iin Late-Rennaissance Humanism. Leiden. 2005, Magyar könyvszemle CXXIV, 2008, č. 3, s. 360– 362. – Gábor Almási, Két magyarországi humanista a császári udvar szolgálatában: Dudith András (1533–1589) és Zsámboky János (1531–1584). I–II., Századok CXXXIX, 2005, č. 4, s. 889–922, CXXXIX, 2005, č. 5, s. 1131–1167. – Zuzana Ludiková, Zsámboky János röplapja Miksa magyar királlyá koronázásáról, Századok CXLIII, 2009, č. 4, s. 975-980. – Éva Gyulai, Von Sachen Gros, von Angsicht Klein – Zsámboky János verse Pozsonyról a Habsburg Miksa koronázásáról készült metszeten, 1563 / 1566, Publicationes Universitatis Miskolcinensis. Sectio Philosophica XVII, 2012, č. 1, s. 125–151. – Gábor Almási – Gábor Kiss Farkas, Szöveggondozás és kapcsolatápolás. Zsámboky János életműve a reneszánsz filológia tükrében, Irodalomtörténeti közlemények CXVII, 2013, č. 6., s. 627–691. – Gyula Mayer, Zsámboky János Janus Pannonius-kiadása és csonka Brandolini-kézirata, Irodalomtörténeti közlemények XXV, 2011, č. 2, s. 202–216. – Katalin Kapronczay, Ein ungarischer humanistischer Polyhistor, János Zsámboky (1531 – 1584) / Egy magyar humanista polihisztor, Zsámboky János (1531 – 1584), Orvostörténeti közlemények / Communicationes de historia artis medicinae LVI, 2010, č. 1–4, s. 27–42. – Katalin Kapronczay, Ein ungarischer humanistischer Polyhistor, János Zsámboky (1531 – 1584) / Egy magyar humanista polihisztor, Zsámboky János (1531 – 1584), Orvostörténeti közlemények / Communicationes de historia artis medicinae LVI, 2010, č. 1–4, s. 27–42. – Katalin Kapronczay, A humanista polihisztor: Zsámboky János (1531–1584), Gyógyszerészettörténet I, 2003, č. 1, s. 18–19. – Zoltán Erdős, Farkas vagy kutya? Hatalmi jelképek és politikai program Zsámboky János emblémáján, Fons XVII, 2010, č. 2, s. 231–248. – Imre Téglásy (rec.), Anton Vantuch: Ján Sambucus, Irodalomtörténeti közlemények LXXIII, 1979, č. 3, s. 332–334. – Imre Téglásy, Zsámboky János (Sambucus) nyelv- és történelemszemléletéhez, Irodalomtörténeti közlemények LXXXIV, 1980, č. 3, s. 245–265. – Imre Téglásy: A tolvajlás művészete (Zsámboky János [Sambucus] imitáció-elméletéhez), Irodalomtörténet, LXIII, 1981, č. 1, s. 157–181. – Imre Téglásy, Ismeretlen Plantin-hungarica a Biblioteca Apostolica Vaticanában. Zsámboky János [trans.]: Demetrii Phalerei de epistolis doctrina. Item rhetoricae, dialecticaeque svumma Ioan[nis] Sambvci P[annonii]. Antverpiae, MDLXVII. Plantinvs. (egy képpel), Magyar könyvszemle XCIX, 1983, č. 1, s. 45–48. – Imre Téglásy: Joannes Sambucus: Emblemata, Irodalomtörténeti közlemények LXXXVIII, 1984, č. 1, s. 115–118. – Imre Téglásy, János Zsámboky (Sambucus) and His Theory of Language, Hungarian Studies X, 1995, č. 2, s. 235–252. – Gabriella Jantsits, Zsámboky János a könyvgyűjtő, Orvosi könyvtáros XXXI, 1991, č. 2, s. 108–116. – István Németh, A humanista Zsámboky János és az Osztrák Nemzeti Könyvtár, Levéltári szemle XXXVII, 1987, č. 1, s. 38–43. – Klára Erdei, Heinrich Rantzau és Zsámboky János, Irodalomtörténeti közlemények XC, 1986, č. 5, s. 580–588. – Katalin Biróné Sey, Zsámboky János az éremgyűjtő, Numizmatikai közlöny, LXXX–LXXXI, 1981, č. 1, 57–64. – Kálmán Benda (rec.), Zsámboky János levelei: Hans Gerstinger: Die Briefe des Johannes Sambucus [Zsamboky], 1554 – 1584. Mit einem Anhang: Die Sambucusbriefe im Kreisarchiv von Trnava, von Anton Vantuch. Wien, 1968. (Österreichische Akademie der Wissenschaften. Philosophisch-historische Klasse, Sitzungsberichte, 255.), Századok CV, 1971, č. 2, s. 483. – László Havas, Platóntól a „görög reneszánszig“: Sambucus szövegkiadói tevékenységétől a modern filológiáig, in: Könyv és könyvtár: könyvtártudományi és bibliográfiai tanulmányok és közlemények. A Debreceni Kossuth Lajos Tudományegyetem Könyvtárának évkönyve XIII, 1982, s. 111–119. – László Varga, Sámboky (Sambucus) János emblémái, in: Könyv és könyvtár. Könyvtártudományi és bibliográfiai tanulmányok és közlemények. A Debreceni Kossuth Lajos Tudományegyetem Könyvtárának évkönyve IV, 1964, s. 193–226. – Lajos Kropf, Az antwerpeni bibliophil társulat Sambucus János: Icones veterum aliquot ac recentiorum medicorum, philosophorumque cz. munkájának újrakiadása, Századok XXXVIII, 1904, č. 8, s. 811–812. – Tibor Kardos, Dejepisné dielo Jána Sambuca, in: Ľudovít Holotík – Anton Vantuch, Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15.–16.storočí, Bratislava 1967, s. 315–320.
103
tu striedajú dialógy a charakterizácie osobností, príbehy a povzbudzujúce príklady zo života tureckých čias Uhorska. 10 K prešporskej vzdelanostnej elite patril i Juraj Purkircher, patricij, ktorý vlastnil na hlavnom námestí kamenný dom s botanickou záhradou a lekárňou. Narodil sa okolo roku 1530, po absolvovaní základov v bardejovskej mestskej škole u Leonarda Stöckla študoval vo Wittembergu a svoje štúdiá ukončil na padovskej univerzite v roku 1563 titulom doktora medicíny. Jeho poéziu predstavujú predovšetkým oslavné básne na panovníkov či vysokých uhorských hodnostárov a rodinné udalosti. 11 Jeho botanické záujmy ho spojili s viacerými významnými kolegami. 12 Nezachoval sa, alebo nie je známy portrét Štefana Radéczyho, ktorý mal vo svojej knižnici. Ďalší sa spomína v posmrtnom inventári nitrianskeho biskupa Zachariáša Mossóczyho. 13 Známy však je grafický list s vyobrazením erbu Štefana Radéczyho od Martina Rotu, [33]. 14
10
Péter Benits (ed.), Istvánffy Miklós magyarok dolgairól írt históriája Tállyai Pál XVII. századi fordításában. Budapest 2001–2003 (Történelmi források. I/1–I/3). – Imre Nagy, A két Istvánffy és Telegdi Miklós, Pécsi szemle (Öttorony VIII) XI, 2008, s. 20–31. – Viktor Récsey, Oláh Miklós esztergomi érseknek egy adományozó levele 1563-ból titkárjának Istvánffy Miklósnak ellenjegyzésével, Történelmi Tár XVII, 1894, č. 1, s. 178–179. – Gábor Nagy, Párhuzamok, metszéspontok (Adalék a Verancsics-hagyaték Istvánffy általi használatához), Publicationes Universitatis Miskolcinensis Sectio Philosophica XI, 2006, č. 1, s. 47–54. – Gábor Nagy , Bonfiniszöveghelyek Istvánffy Miklós Historiaejában, Irodalomtudomány, 2001. 1–2, s. 7–69. – Gábor Nagy: Irrepserunt: Istvánffy Miklós levele Pázmány Péterhez a hitújítás magyarországi kezdeteiről. – In: Gesta VI, 2006, č. 1, s. 85–90. – Jenő Berlász, Istvánffy Miklós könyvtáráról, Az Országos Széchényi Könyvtár évkönyve, Budapest 1959. – Jenő Berlász, Újabb információk Istvánffy Miklós tékájáról, Az Országos Széchényi Könyvtár évkönyve, Budapest 1972. – Kálmán Benda, Istvánffy Miklós levele 1605-ből, Irodalomtörténeti közlemények LXXI, 1967, č. 2, s. 187–190. – Anna Petrasovszky, Istvánffy Miklós a királyi és a rendek közjogi viszonyáról a mohácsi vészt megelőzően, Publicationes Universitatis Miskolcinensis Sectio Juridica et Politica XX, 2004, s. 107–121. – Imre Ódor, Istvánffy Miklós (1538–1615) (képmelléklettel), Baranya I, 1988, č. 1–2, s. 101–105. – Sándor V. Kovács, Istvánffy Miklós: A magyarok történetéből, Irodalomtörténeti közlemények LXVII, 1963, č. 4, s. 532–533. – József Holub, Istvánffy Miklós Históriája 1622-i kiadásának történetéhez, Magyar könyvszemle LXXV, 1959, č. 3, s. 281–283. – Ferenc Kolta, Istvánffy Miklós ismeretlen levele, Irodalomtörténet XLVII, 1959, č. 3–4, s. 497-499. – Károly Bóta, Istvánffy Miklós, Irodalomtörténet XXVIII, 1939, č. 4, s. 191. – Árpád Kerékgyártó, Istvánffy Miklós históriája ismertetése és bírálatáról, Irodalomtörténeti közlemények II, 1892, č. 3, 324–340. – Arthur Odescalchi, Istvánffy Miklós alnádor levele gr. Draskovich Jánoshoz, Komáromból 1606. május 25-kéről, Századok VIII, 1874, č. 1, s. 58–59. 11 Miloslav Okál (ed.), Georg Purkircher. Opera quae supersunt omnia, Budapest 1988. – András Szabó (rec.), Georgius Purkircher: Opera quae supersunt omnia, Irodalomtörténeti közlemények XCV, 1991, 5–6, s. 662. – József Honti, Purkircher György humanista orvos halála 400. évfordulóján, Orvosi hetilap CXIX, 1978, č. 16, s. 983–985. – István Bálint Nagy, Purkircher György pozsonyi orvosbotanikus élete. (1530–1578) / Das Leben Georg Purkircher-s, des ärztlichen Botanikers von Pressburg (Pozsony). (1530–1578), Acta biologica Szeged, (1928) II, 1931, č. 1, s. 63–77. – Vilmos Frankl, Egy XVI-ik századi magyar fűvész és orvos emlékezete, Századok VIII, 1873, s. 529–530. – Mária Kneifel, Purkircher György, Budapest 1942. 12 Stefan A. Aumüller – József Jeanplong (edd.), Carolus Clusius: Fungorum in Pannoniis observatorum brevis historia et Codex Clussi, Budapest – Graz 1983. – Lajos Balogh, Carolus Clusius (1526–1609) élete és munkássága. A nagy flamand tudós és magyar barátai emlékének, Vasi szemle LXIV, 2010, č. 4, s. 395–421. – Andrea Ubrizsy-Savoia, Carolus Clusius munkásságát megelőző mikológiai ismeretek, Mikológiai közlemények, 1979, č. 2, s. 89–98. – Ernő Horváth, Carolus Clusius és magyar barátai emlékének a nagy humanista tudós Pannóniába érkezése 400. évfordulóján I–II, Vasi szemle XXVII, 1973, č. 3, s. 396–398, XXVII, 1973, č. 4, s. 578–582. – Endre Gombocz, Clusius élete, Természettudományi közlöny LVIII, 1926, č. 3–4, s. 72–75. 13 Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, (sign. 77 : 17a).
104
Zrejme Martino Rota bol tiež autorom portrétov panovníkov spomínaných v pozostalosti Štefana Radéczyho. V januári, krátko pred snemom trvajúcom od februára do apríla roku 1578 nového panovníka Rudolfa II. skoncipoval súpis nehnuteľností prešporského Paláca ostrihomských arcibiskupov správca majetkov arcibiskupstva Ladislav Zeleméry. 15 Hodnosť ostrihomského arcibiskupa, o ktorú súperili Štefan Radéczy a Juraj I. Draskovich nebola obsadená. 16 Palác však mohol z titulu miestodržiteľa obývať Štefan Radéczy, hoci na sneme stavy prijali zákon, v ktorom miestodržiteľom uhorských záležitostí sa stali arcikniežatá Karol a Ernst. Až z obdobia pôsobenia nástupcu Štefana Radéczyho, miestodržiteľa Juraja I. Draskovicha, ktorý rovnako nebol ostrihomským arcibiskupom, jasne vysvitá, že preláti i naďalej obývali prešporský Palác ostrihomských arcibiskupov. 17 Podľa toho, miestom stretaní veršovníkov Radéczyho krúžku bol nepochybne prešporský Palác ostrihomských arcibiskupov so záhradou. Z Radéczyho náhrobnej pamiatky existuje odpis textu. Samotný pamätník umiestnený v Dóme sv. Martina v Prešporku zanikol, alebo ho zničili. Text je jednoduchou prózou, nedá sa podľa neho ani len predpokladať vizuálna stránka. 18 Epitaf na pamiatku svojho predčasne zosnulého syna objednal Mikuláš Istvánffy, ďalší člen krúžku Štefana Radéczyho [34]. Epitaf vo farskom kostole na rodinnom panstve v Hornom Bare neďaleko Prešporka tvorí próza a krátka báseň orámované tenkým pásom v hornej časti na koncoch rímsy s malými reliéfnymi telamónmi držiacimi presýpacie hodiny a lebku. 19 Epitaf, ktorý objednali členovia Radéczyho krúžku do Dómu sv. Martina v Prešporku na pamiatku klasického filológa Nicasia Ellebodia, je tiež jednoduchou nápisovou doskou z bieleho mramoru orámovaná tenkou kymou, obsahuje krátku prózu, báseň a lemmu, ktorá je pri reliéfe antického Janusa jednou tvárou otočená do minulosti a druhou do budúcnosti sprevádzaná slovami: „Priatelia, išiel som napred, budete ma nasledovať“ [35].20
ZL [Zuzana Ludiková], heslo Erb jágerského biskupa a kráľovského miestodržiteľa Štefana Radéczyho, in: ibidem, Rensancia (kat. výst.), Slovenská národná galéria v Bratislave 2009, s. 45, kat. II.1.29 s ďalšou lit. 15 Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, sign. (UC 76 : 19b, s. 45-59). Pozri dok. č. 4. 16 Pozri 4.d) Sídlo a dvor miestodržiteľa biskupa Juraja I. Draskovicha Trakostyániho. 17 Ibidem. 18 Mikó – Pálffy, A pozsonyi Szent Márton-templom (pozn. 2), s. 131–132, kat. 11 s ďalšou lit. 19 Mikó, Ianua Mortis (pozn. 2), s. 419–429. 20 Mikó – Pálffy, A pozsonyi Szent Márton-templom (pozn. 2), s. 128–129, kat. 9 s ďalšou lit. – Mikó, Ianua Mortis (pozn. 2), s. 419–429. 14
105
Tab. č. 3. Sídlo miestodržiteľa pomenovanie v prameňoch
vysvetlenie
apud cancellarium (1550)
Prešporok, Palác ostrihomského arcibiskupa M. Oláha
Ad archiepiscopum (1555)
Prešporok, Palác ostrihomského arcibiskupa M. Oláha
Domus cancellarii (1559)
Prešporok, Palác ostrihomského arcibiskupa M. Oláha
Die grossen Hern beym Erczbyschoff (1563)
Prešporok, Palác ostrihomského arcibiskupa M. Oláha
Oláh érsek uram locumtenens egybegyűjté a főurakat
Prešporok, Palác ostrihomského arcibiskupa M. Oláha
az ő házához (1566) Domo archiepali Posonien: (1568)
Prešporok, Palác ostrihomského arcibiskupa M. Oláha
Domus archiepiscopalis (1572)
Prešporok, Palác ostrihomského arcibiskupa A. Vrančiča
Palatium locumtenentis / domus locumtenentis (1578a)
Prešporok, Palác miestodržiteľa Š. Radéczyho
Curiae archiepiscopali Posony (1578b)
Prešporok, Palác miestodržiteľa Š. Radéczyho
Curia Posoniensi ad Archiepiscopatum Strigoniensem
Prešporok, Palác miestodržiteľa Š. Radéczyho
(1578c)
Curia Archiepali Posoniensi (1587a)
Prešporok, Palác miestodržiteľa J. Draskovicha
Curia Arhiepiscopali Posonien: (1587b)
Prešporok, Palác miestodržiteľa J. Draskovicha
In domo seu Curia Archipali: Posoniensi (1587c)
Prešporok, Palác miestodržiteľa J. Draskovicha
Pramene: 1550: Budapešť, OSzK (Quart. Lat. 556), s. 13. – 1555: Budapešť, OSzK (Quart. Lat. 556), s. 157. – 1559: Budapešť, OSzK (Quart. Lat. 556), s. 236. – 1563: Levoča, ŠA, MML III/1 1a, Nr. 3. – 1568: Budapešť, MNL OL (UC 76 : 19a, s. 1–44). – 1566: Zsolt Mezei (ed.), Martonfalvy Imre deák emlékirata. Kezdődik Szécsényben, Vas vármegyében, végzüdik Pápán 1585. november 29-én. Az eredeti után kiadta, bevezetéssel és jegyzetekkel ellátta Szopori Nagy Imre 1881-ben, Pápa 2000, s. 50–53. – 1572: István H. Németh, A kassai követek jelentése az 1572. évi február–áprilisi országgyűlésről, Fons I, 1994, č. 2, s. 168–169. – 1578a: Géza Pálffy, A magyar országgyűlés helyszínei a 16–17. században. A szimbolikus politikai kommunikáció kora újkori történetéhez, in: István Bertényi et al., Rendiség és parlamentarizmus Magyarországon – A kezdetektől 1918-ig, Budapest 2013, tab. č. 1. – 1578b: Budapešť, MNL OL (UC 76 : 19b, s. 45–59). – 1578c: Budapešť, MNL OL (UC 76 : 19b, s. 60-67). – 1587a: Budapešť, MNL OL (UC 76 : 19c, s. 72–80. – 1587b: Budapešť, MNL OL (UC 76 : 19c, s. 81–88. – 15c: Budapešť, MNL OL (UC 76 : 19c, s. 89–95).
106
4.d) Sídlo a dvor miestodržiteľa biskupa Juraja I. Draskovicha Trakostyániho „V sobotu som rokoval s Jeho Milosťou a nasledujúci deň s arcikniežaťom Ernstom o ostrihomskom arcibiskupstve a o ďalších uprázdnených miestach biskupov. Obaja boli zdržanliví. V dôsledku súperenia dvoch významných prelátov sa obávajú, že obsadením miesta ostrihomského arcibiskupa by sa narušila priaznivá atmosféra na predloženie nárokov na sneme. Jedným z kandidátov je győrsky biskup, hlavný kancelár krajiny [Juraj Draskovich], druhým egerský biskup, kráľovský miestodržiteľ [Štefan Radéczy].“ 1 Po smrti ostrihomského arcibiskupa prímasa, hlavného a tajného kancelára a uhorského kráľovského miestodržiteľa Antona Vrančiča viedenskí pápežskí vyslanci viackrát informovali kúriu o uhorskej situácii a ako aj z citátu z hlásenia Giovanniho Bonana z 22. januára 1582 vysvitá, často opakované šetrenie prostriedkov neobsadením hodnosti preláta nebol jediný či vždy najpádnejší dôvod. Súdiac podľa uvedeného sa na viedenskom dvore viac obávali stavovského odporu. Veľkňazi Štefan Radéczy a Juraj I. Draskovich Trakostyáni súperili spolu dlhé roky. Na prešporskom sneme v roku 1578 údajne zvažovali vymenovanie Juraja I. Draskovicha za ostrihomského arcibiskupa, ale kvôli šetreniu financií na vydržiavanie vojenstva v pohraničných hradoch banských miest dostal nakoniec po Jánovi Liszthym uprázdnené miesto győrskeho biskupa. 2 Kardinál, győrsky biskup, kaločský arcibiskup, miestodržiteľ kráľa a kancelár Juraj I. Draskovich Trakostyáni sa do najvyššej pozície po kráľovi dostal za veľmi pádnych okolností. Bol jeden z mála prelátov aristokratického pôvodu. Kariéru mnohých významných vzdelancov obdobia vrátane Juraja I. Draskovicha, po počiatočnej podpore strýka z matkinej strany Juraja Frátera, nasmeroval Mikuláš Oláh, viedol ho v štúdiách, ktoré absolvoval v Krakove, Viedni a v Padove s prerušeniami v Bologni a Ríme, v egerskom biskupstve mu udelil dekanstvo, na šopronskom sneme ho predstavil panovníkovi a tak mu dopomohol k jasovskému prepoštstvu, cez to dosiahol i hodnosť kráľovského tajomníka a prijatie do Uhorskej rady. Jeho kariéru zásadným spôsobom ovplyvnila najmä okolnosť, že bol „Szombaton ő felségével és másnap Ernő főherczeggel behatóan tárgyaltam az esztergomi érsekség és az üresedésben lévő többi püspékségek betöltésének ügyét. Mindketten némileg tartózkodóak voltak. Két nagyhirű főpap versengése következtében attól tartanak, hogy az esztergomi érsekség betöltése az országgyűlésnek királyi előterjesztések tárgyábannyilvánvaló kedvező hangulatát megzavarhatná. Az egyik a győri püspök, az ország főkancellárja [Draskovich György], a másik az egri püspök, a királyi helytartó [Radéczy István].“ Vilmos Fraknói, Nyomozások a pápai levéltárakban I–II, Századok XXVI, 1892, č. 2, s. 93–106. 2 Mór Kárpáthy-Kravjánszky, Rudolf uralkodásának első tíz éve. (1576–1586), Budapest 1933, s. 136–137, kat. 18. 1
107
vymenovaný za kráľovského tajomníka. Časť personálu Uhorskej kráľovskej kancelárie musela byť panovníkovi k dispozícii a nasledovala ho aj pri jeho cestách. Kráľovský tajomník nebol jednoducho zamestnancom Uhorskej kráľovskej kancelárie s kompetenciami sekretára bez samostatného rezortu, riešil aj rôzne štátne záležitosti. V kancelárii sa v mene kráľa formulovali a písali listiny, ktoré opečatené nadobudli povahu právoplatného dokumentu. 3 Súbežne s vymenovaním za vicekancelára (1557 – 1560) sa stal i prešporským prepoštom (1557 – 1560) a péčskym biskupom (1557 – 1563) a chorvátskoa-slavónskym bánom (1568 – 1575) a záhrebským biskupom (1563 – 1578). Následne vymenovali Juraja I. Draskovicha za kaločského arcibiskupa a s tým aj župana Báčskej stolice (1572 – †1587) a následne i administrátora győrskeho biskupstva a župana stolice (1578 – †1587). Kancelárom bol (1578 – 1586) do vymenovania za miestodržiteľa (1586 – †1587) a župana Pešť-Piliš-Šoltskej stolice (1586 – †1587). 4 Aspoň čiastočné spoznanie prostredia miestodržiteľa Juraja I. Draskovicha Trakostyániho umožňujú viaceré nevydané súpisy. Existuje inventár v rozsahu sedemnástich strán z 1. mája 1578, ktorý vytvoril zamestnanec Uhorskej kráľovskej komory Štefan Kapronczay pri príležitosti odovzdania majetkov, rôznych poľnohospodárskych plodín, ale aj súpisu zariadenia Hradu Szombathely győrskemu biskupovi Jurajovi I. Draskovichovi. 5 Dvanásť strán zabral posmrtný inventár kardinála Juraja I. Draskovicha spísaný 28. júna 1587 Štefan Baranyaym, obsahujúci súpisy rôznych poľnohospodárskych plodín a vín v Győri a v ďalších majetkoch biskupstva, ako aj zariadenie biskupskej domácnosti. 6 Na piatich stranách z 15. júna 1587 uviedli zamestnanci Uhorskej kráľovskej kancelárie Ján Császár a Tamáš Ebeczky vína győrskeho biskupstva a na ročnú spotrebu vyčlenené financie na víno a pšenicu ako aj na vybavenie biskupského domu. 7 Aj z prešporského Arcibiskupského paláca sa zachoval posmrtný súpis miestodržiteľa Juraja I. Draskovicha, ktorý sa nestal arcibiskupom podobne ako Štefan Radéczy. Súpis
István Fazekas, Vita a pozsonyi préposti méltóság betöltéséről 1555-ben: Adalék Draskovich György pályakezdéséhez, in: Ádám Füzes – László Legeza (edd.), Memoriae tradere. Tanulmányok és írások Török József hatvanadik születésnapjára, Budapest 2006, s. 115–124. 4 Árpád Mikó – Géza Pálffy, A győri székesegyház késő reneszánsz és barokk sírkövei (16–17. század), Művészettörténeti Értesítő, XLVIII, 1999, č. 1–4, s. 139-140, kat. 1 s ďalšou lit. 5 Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, (sign. UC 76 : 16d). 6 Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, (sign UC 77 : 8d) 7 Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, (sign UC 77 : 8e). 3
108
skoncipovali Ladislav Kubínsky a Ján Draskovich. V ňom sa okrem poľnohospodárskych plodín spomínajú aj umelecké predmety vo vlastníctve miestodržiteľa. 8 Za éry miestodržiteľstva Juraja Draskovicha sa uhorský krajinský snem nekonal, a tým nevznikla ani korešpondencia súvisiaca so schôdzou krajinského významu v objekte nazývanom raz sídlom miestodržiteľstva, inokedy ostrihomského arcibiskupstva. Schôdze hornej tabule uhorského krajinského snemu v dome miestodržiteľa v prešporskom Paláci ostrihomských arcibiskupov na Obilnom trhu však neskončili érou Štefana Radéczyho v roku 1578, celkom výnimočne bol objekt pre tento účel využitý aj za arcibiskupa, miestodržiteľa Františka Forgácha v roku 1608. 9 Podľa listu Prešporskej kapituly arcikniežaťu Ernstovi zanechal Juraj Draskovich győrskej katedrále zlatnícke predmety. Z nich sa do súčasnosti zachovali strieborné nádoby na chrismu zdobené jeho erbom [36]. 10 Juraja Draskovicha pochovali v Katedrále v Győri. Jeho náhrobnú pamiatku zničili Osmani a novú objednal vnuk brata, ktorý sa stal tiež győrskym biskupom. 11
Budapešť, Krajinský archív maďarského národného archívu, Archív Uhorskej komory (E 156), Urbaria et conscriptiones, (sign UC 76 : 19c, s. 72–80, s. 81–88, s. 89–95). Pozri dok. č. 5. 9 Géza Pálffy, A magyar országgyűlés helyszínei a 16–17. században. A szimbolikus politikai kommunikáció kora újkori történetéhez, in: István Bertényi et al., Rendiség és parlamentarizmus Magyarországon – A kezdetektől 1918-ig, Budapest 2013, s. 65–87. 10 ZL [Zuzana Ludiková], heslo Kanvice na olej kardinála, kaločského arcibiskupa, rábskeho biskupa, kráľovského miestodržiteľa a kancelára Juraja I. Draskovicha Trakostyániho, in: ibidem, Rensancia (kat. výst.), Slovenská národná galéria v Bratislave 2009, s. 60, kat. II.3.3–II.3.5 s ďalšou lit. 11 Mikó – Pálffy, A győri székesegyház (pozn. 4), s. 139-140, kat. 1 s ďalšou lit. 8
109
5. Záverom: alternatívy „Nevidno obchodníka, remeselníka, lekára či lekárnika, zvyky a obleky cudzie; najmä nemecké. Kultúru a vzdelanie vypudili, všetko zmenili na skýtske mravy“. 1 Po potlačení stavovského odporu v Korune kráľovstva českého v roku 1548 sa pristúpilo k radikálnym zmenám aj v správe Uhorského kráľovstva. Dovtedy postavenie Prešporka medzi najvýznamnejšími mestami Uhorského kráľovstva zostávalo nejednoznačné. Nezmenilo to ani želanie Ferdinanda I. a jeho radcov prijaté uhorskými stavmi v roku 1536, snemy mali tiež v Trnave, Banskej Bystrici a aj v Šoproni. Výkon služby vládnych a správnych inštitúcií závisel od ich čelných reprezentantov. 2 Prešporok sa nestal v pravom slova zmysle rezidenčným mestom kráľa, ale ani bezvýhradným ústredím žiadnej cirkvi a vzťahy neurčovali ani iné lénne vzťahy. Mešťania boli obyvateľmi slobodného kráľovského mesta. V Prešporku sa stretli dva svety, pozostatky stredovekého Budína a nového správneho a právneho centra rodiaceho sa najnezávislejšieho Uhorského kráľovstva v dynastickej monarchii Habsburgovcov. Z úvodného citátu od vyslancov poľského kráľa Žigmunda I. Andrzeja Krzyckého a Stanisława Odrowąża zo Sprowa, ktorí boli pozorovateľmi udalostí v Prešporku, možno dobre vycítiť dôsledky politickej a ekonomickej situácie krajiny a niečo aj z atmosféry okolo roku 1526. 3 Prví panovníci habsburského rodu v ranom novoveku do Uhorského kráľovstva prichádzali výlučne na snemy. Ferdinand I. sa pravidelne zúčastňoval uhorských snemov po roku 1548. Až v ďalšom období ho v prípade neprítomnosti zastupovali arcikniežatá, 4 kým v Korune kráľovstva českého bol vymenovaný miestodržiteľom arciknieža Ferdinand, neskôr nazvaný Tirolský. 5 István Zombori (ed.), Krzysztof Szydłowiecki kancellár naplója 1523-ból, Budapest 2004. – István Zombori, Jagelló-Habsburg kísérlet a török elleni háborúra, in: idem, Közép-Európa harca a török ellen a 16. század első felében, Budapest 2004, s. 147–153. 2 Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526–1608: Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526– 1608. törvényczikkek, Budapest 1899. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 3–76. 3 Norbert Tóth C., Ecsedi Bátori István nádor pozsonyi tartózkodásának számadáskönyve: adalékok Magyarország 1526 végi politikatörténetéhez, Levéltári közlemények LXXX, 2009, 1–2, s. 169–208. 4 Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár. Monográfiák 27), s. 289–306. 5 Václav Bůžek, Ferdinand II. Tyrolský a česká šlechta. (K otázce integračních procesů v habsburské monarchii), Český časopis historický IIC, 2000, č. 2, s. 261–291. – Václav Bůžek, Ferdinand Tyrolský mezi Prahou 1
110
Stavebné práce a interiérová adaptácia priestorov Prešporského hradu prebiehali prakticky neustále, ich intenzita a povaha sa však zmenila a rozšírila o reprezentačné účely zjavne po zintenzívnenej politike Habsburgovcov spojenej s ich osobnou účasťou na snemoch. 6 Prešporský hrad sa zároveň stal súčasťou systematicky budovaného obranného pevnostného systému, na ktorého výstavbu a udržiavanie v Uhorskom kráľovstve dohliadali špecialisti Viedenskej vojenskej rady. Jedným z hlavných stavebných komisárov (Oberstbaukommissar) bol aj župan, kapitán a správca Prešporského hradu Niklas Graf zu Salm und Neuburg mladší. Medzi staviteľmi hradov sa veľmi skoro vyprofilovali rôzni špecialisti, čo viedlo k profesijnej diferenciácii. Pietro Ferrabosco, pôsobiaci v Prešporku a Trenčíne, sa prednostne zaoberal projektovaním a riadením stavebných činností. 7 Hospodárenie na panstve a správcovstvo hradu mal na starosti župan a kapitán. Nákladné stavby a vydržiavanie vojakov však neplynulo z príjmov Prešporského panstva, ale z panovníckych zdrojov. Úpravy hradu súviseli s reprezentačnými nárokmi uhorských kráľov. 8 Ferdinand I. a jeho radcovia ustanovili Viedeň za rezidenčné mesto. Napriek tomu, Ferdinandovým najvýznamnejším stavebným počinom sa stal Belveder v Prahe. Katedrálu sv. Víta určil za svoje pohrebné miesto. Tieto diela mali primárne posolstvo pre politickú elitu ríše, a nie pre českú verejnosť. 9 V uhorskom kráľovstve sa stavebné záujmy habsburských panovníkov uskutočňovali so zreteľom na snemy. Úpravy Prešporského hradu súviseli s pobytmi habsburských panovníkov v Uhorskom kráľovstve. Stĺpovú fontánu, pozmenenú v roku 1704, s dvomi nádobami daroval Maximilián II., ktorý ju objednal u niektorého zo sochárov zamestnaných pri dvore, asi Antonia Basticu z Janova [37]. Okrem toho, že bola vodným rezervoárom, prezentovala politické krédo darcu. Nápisy sa a Innsbruckem. Šlechta z českých zemí na cestě ke dvorům prvních Habsburků, České Budějovice 2006 (Monographica historica. Editio Universitatis Bohemiae Meridionalis 7). – Václav Bůžek, Zrcadlo ctností, bohů a rozkoší. Sebereprezentace Ferdinanda Tyrolského v rytířských kratochvílích, Studia Rudolphiana VI, 2006, s. 45– 58. 6 Pozri 5.a) Vlastníctvo a správa Prešporského hradu. 7 Péter Farbaky, Pietro Ferrabosco in Ungheria e nell’impero asburgico, Arte Lombarda CXXXIX, 2003, č. 3, s. 127–134. – Endre Marosi, Itáliai hadiépítészek részvétele a magyar végvárrendszer kiépítésében 1541 – 1592 között, Hadtörténeti közlemények XXI, 1974, s. 28–74. – György Domokos, Reneszánsz hadügyek, in: György Domokos – Katalin Jósvainé Dankó – István Ringer (edd.), Késő reneszánsz hadművészet Sárospatak 2009 (A Sárospataki Rákóczi Múzeum Füzetei 55), s. 5–64. – György Domokos, Ottavio Baldigara. Egy itáliai várfundáló mester Magyarországon, Budapest 2000 (A Hadtörténeti Intézet és Múzeum Millenniumi Könyvtára 2). – Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 2), s. 176–184. 8 Ferenc Maksay et al., Urbáriumok. XVI–XVII. század, Budapest 1959 (A Magyar Országos Levéltár Kiadványai II. Forráskiadványok 7), s. 175–239. – István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 69–71. 9 Jan Bažant, Pražský Belvedér a severská renesance, Praha 2006.
111
vzťahujú na korunováciu Maximiliána a Márie v Prešporku v roku 1563. Fontánu postavili podľa nápisu v roku 1572. 10 Vtedy si uhorské stavy zvolili 1. apríla arciknieža Rudolfa za kráľa, ako obyčajne, horná tabuľa zasadala v Arcibiskupskom paláci, dolná vo Františkánskom kláštore, a 2. apríla v prítomnosti arcikniežat Rudolfa a Ernsta svoje rozhodnutie predniesli na Hrade. Uhorsko zostalo monarchiou s právom voľby panovníka (Wahlmonarchie) a Rudolf zvoleným vládcom. Zákon primogenitury Habsburgovci nepresadili (ale ani Ernsta jeho priaznivci). 11 Fontána, ktorá zmenila ráz verejného priestoru, slúžila propagovaniu aktuálnej politickej moci a jej kontinuity. Stavebné úpravy Prešporského hradu, ktorý symbolizoval vládny priestor, a postavenie fontány na Hlavnom námestí niesli jednoznačné politické posolstvo adresované domácej verejnosti. Priestorom domácej politiky sa stalo prostredie zvrchovanej inštitúcie Uhorského miestodržiteľstva. Miestodržitelia sa vyznačovali ako najvyšší reprezentanti krajiny, predsedali ústredným krajinským orgánom a pôsobili predovšetkým v úlohe sprostredkovateľov medzi stavmi a panovníkom. Jednotlivých miestodržiteľov menoval ich panovník prednostne z radov najvyššieho duchovenstva. Rezidenciu ostrihomských arcibiskupov v Prešporku premenili na sídelnú budovu miestodržiteľstva. 12 Väzby miestodržiteľov a ich úradov na panovnícke dvory boli v prvom rade motivované politicky, mali však aj kultúrny význam. V širšom kontexte predstavovali kultúrne prepojenia na mnohých úrovniach a čiastočne suplovali aj kniežací patronát nad umením. Prevažná časť uhorskej politickej elity nebudovala úradnícke kariéry na habsburských dvoroch. Zhodne s tým bol aj vplyv dvornej kultúry pestovaný v rezidenciách panovníka a arcikniežat v uhorskom prostredí menší. Zato šľachtici, ktorí plnili službu pri dvore, získavali okrem skúseností aj nesmierne výhody. Veľké príležitosti sa ponúkali príslušníkom strednej šľachty obzvlášť v Prešporskej stolici. 13 Reprezentanti cudzej aristokracie napriek strategicky plánovanej integrácii podporovanej sobášnou politikou, nedokázali si v politickom živote Uhorského kráľovstva vydobyť rozhodujúce pozície. 14
Petr Fidler, Zur Deutung des Preßburger Maximiliansbrunnens, Ars XXXII, 1999, č. 1–3, s. 64–78. – Ján Tibenský (ed.), Bratislava Mateja Bela, Bratislava 1984. – Štefan Holčík, Maximiliánova fontána v Bratislave, Bratislava. Spisy Mestského múzea v Bratislave. Acta Musei Civitatis Bratislavensis 1971 / 1972, č. 7, s. 341–351. – Margit Altfahrt, Die politische Propaganda für Maximilian II., Mitteilungen des Instituts für Österreichische Geschichtsforschung LXXXVIII, 1980, s. 283–312, LXXXIX, 1981, s. 53–92. 11 Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 2), s. 387–403. 12 Pozri 2.b) Miestodržiteľ arcibiskup, hlavný kancelár Pavol Várday. 13 Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 2), s. 102–135. 14 Pozri 5.b) Rodiace sa regionálne svetské centrum. 10
112
Najlepšie udržiavané kontakty mala uhorská spoločnosť z politických centier s Viedňou, Grazom, a s Linzom. Rudolf II. si za svoje rezidenčné mesto vybral Prahu. Dvor panovníka vo Viedni opäť fungoval počínajúc Matejom II. Pre uhorskú spoločnosť zostal politicky najvýznamnejší viedenský dvor arcikniežaťa Ernsta, ktorého vymenoval Rudolf II. za miestodržiteľa uhorských záležitostí popri horno- a dolnorakúskych. Arciknieža poznali stavy z uhorských snemov, viackrát vystupoval s Rudolfom v mene Maximiliána II., neskôr zastupoval Rudolfa II. Po odchode Ernsta do Nizozemska túto funkciu prevzal arciknieža Matej, ktorý skoro nepretržite viedol uhorské snemy už od roku 1583. 15 Miestodržitelia pri výkone svojich úradov vstupovali do organizovania festivít spojených s príchodmi panovníka. Boli tiež aktívnymi spoluaktérmi udalosti. Arcikniežatá obývali ich rezidenciu, ktorá slúžila aj svetským oslavám korunovačných slávností. S tým spojené náklady administrovala Uhorská kráľovská komora. 16 Väzby umeleckých záujmov miestodržiteľov na panovníckom dvore dokladajú ich portréty od Melchiora Lorcka, Antonia Abondia, Martina Rotu pôsobiacich kratší či dlhší čas v dvorskej službe vo Viedni. 17 Súčasťou kultúrnej výmeny boli tiež dary vzájomne vymieňané pri rôznych politických a životných udalostiach ako aj rôznymi záujmami motivované vyžiadané predmety Habsburgovcami. 18 Dary v podobe zlatníckych predmetov venovali miestodržitelia svojim panovníkom aj testamentárnym odkazom. 19 Géza Pálffy, Pozsony megyéből a Magyar Királyság élére. Karrierlehetőségek a magyar arisztokráciában a 16 – 17. század fordulóján (Az Esterházy, a Pálffy és az Illésházy család felemelkedése), Századok CXLIII, 2009, č. 4, s. 853–882; Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 2), s. 252–265. 16 Géza Galavics, A magyar királyi udvar és a késő reneszánsz képzőművészet, in: Ágnes R[itoókné] Várkonyi (ed.), Magyar reneszánsz udvari kultúra, Budapest 1987, s. 228–248. – Géza Galavics, The Hungarian Royal Court and Late Renaissance Art, Hungaria Studies X, 1995, č. 2, s. 307–332. – Géza Pálffy, Koronázási lakomák a 15–17. századi Magyarországon. Az önálló magyar királyi udvar asztali ceremóniarendjének kora újkori továbbéléséről és a politikai elit hatalmi reprezentációjáról, Századok CXXXVIII, 2004, č. 5, s. 1005–1101. – Géza Pálffy, Návrh uhorských radcov na bratislavský korunovačný ceremoniál z roku 1561. Doteraz neznámy zásadný prameň k uhorským kráľovským korunováciám, Historický časopis LIV, 2006, č. 2, s. 201–216. – Géza Pálffy, Nádasdy Tamás nádor a magyar királyok koronázási szertartásáról (1561), in: Tünde Császtvay – Judit Nyerges (edd.), Szolgálatomat ajánlom a 60 éves Jankovics Józsefnek, Budapest 2009, s. 305–310. 17 Pozri 4.b) Sídla a dvor miestodržiteľa arcibiskupa Antona Vrančiča. 18 Antal Hugyecz, Ferdinánd főherczeg Nádasdy Tamás fiát fölkéri, hogy atyjának fegyverzetét küldje meg neki, hogy ő azt az utókor dicsőségére hadi szertárában közszemlére állíthassa. 1590. június 17-én, Hadtörténeti közlemények VII, 1894, s. 124–125. – Sándor Takáts, Mátyás és Beatrix bécsi mellképeiről, Archaeologiai értesítő XXI, 1901, č. 3, s. 286–287. 19 Lajos Merényi, Oláh Miklós végrendelete, Történelmi Tár XIX, 1896, č. 1, s. 136–159. – Árpád Mikó, Bornemisza (Abstemius) Pál végrendelete 1577-ből. Adatok a nyitrai, az óbudai, a veszprémi és a gyulafehérvári egyház középkori kincseinek sorsához, Művészettörténeti Értesítő VL, 1996, č. 3–4, s. 203–221. – Sándor Takáts, Abstemius (Bornemissza) Pál püspök végrendelete, Archaeologiai értesítő XXII, 1902, č. 3, s. 202–210. 15
113
Služba pri dvore bola lákavá pre úradníka, učenca či umelca, málokto odolal (navzdory kritickému literárnemu ohlasu). Oprávnené boli obavy z rozmarov vládcu či intrigánskych praktík jeho suity a meškajúce výplaty boli samozrejmosťou. Predsa, takmer bezkonkurenčné prostredie prinášalo alternatívu s najprominentnejšími objednávkami a výsadami dvorana. Služobník dvora mal vždy výsadné postavenie, často spájané s materiálnymi výhodami (bezcolný styk, nezdanený nájom, bezplatnú poštu, priznanie titulu pri nedokončených štúdiách), prísľub trvalej pláce, predovšetkým však spoločenský vzostup. Dokonca aj súkromné iniciatívy mohli byť výberovo ocenené, dodatočne financované, dopomôcť k prijatiu na dvore a dnes ich považujeme za integrálnu súčasť jednej kultúry. Reprezentujú rovnaký étos, lebo aj prví habsburskí panovníci boli príslušníkmi Respublica letteraria. 20 Rituálne gestá neskorých humanistov v Uhorskom kráľovstve, kultúrne zvyklosti a civilizačné normy (náboženská tolerancia, viera vo vzdelanie, botanický záujem, zberateľská vášeň, knižnica, dvorania) možno identifikovať predovšetkým v kontexte literárneho krúžku biskupa, predsedu Uhorskej kráľovskej komory a miestodržiteľa Štefana Radéczyho, v ktorého záhrade prešporskej rezidencie rástla veršami opísaná lipa a knižnica pri paláci bola miestom stretaní latinských veršovníkov. 21 Štefan Radéczy sa nestal ostrihomským arcibiskupom. Bol však miestodržiteľom uhorského kráľa. Z tohto titulu mohol využívať prešporský Palác ostrihomských arcibiskupov. Dlho zostávalo nejasné konkrétne miesto stretaní reprezentantov neskorého humanizmu Radéczyho krúžku opisované vo veršoch ako palác so záhradou. S určitosťou ho možno pokladať Prešporský palác ostrihomských arcibiskupov. 22 Dvorskú či cirkevnú kariéru a šľachtictvo mnohí čelní reprezentanti získavali osvojením si humanistického vzdelania, nevynímajúc Mikuláša Oláha, Pavla Abstemia či Antona Vrančiča. Napriek politickým funkciám si udržali svoju identitu vzdelancov. Rovnaké kultúrne a náboženské premisy riadili ich činy ako slávnych humanistov pri dvore či samotných panovníkov.
20
Gábor Almási, A respublica litteraria és a császári udvar a 16. század második felében, Aetas XX, 2005, š. 3, s. 5– 37. – Gábor Almási, Két magyarországi humanista a császári udvar szolgálatában: Dudith András (1533–1589) és Zsámboky János (1531–1584). I–II., Századok CXXXIX, 2005, č. 4, s. 889–922, CXXXIX, 2005, č. 5, s. 1131– 1167. – Gábor Almási, The Uses of Humanism. Andreas Dudith (1533–1589), Johannes Sambucus (1531–1584), and the East Central European Republic of Letters, Leiden 2009 (Brill’s Studies in Intellectual History 185). 21 Pozri 4.c) Záhrada múz miestodržiteľa, biskupa, prepošta Štefana Radéczyho. 22 Pozri Tab. č. 3.
114
Miestodržitelia uhorských kráľov predstavovali privilegizovanú vrstvu zodpovednú za správu krajiny. Prešporský Palác ostrihomských arcibiskupov so záhradou boli priestorom výkonu moci, hospodárskym ústredím, slúžili slávnostiam a zábavám. Normy Respublica litteraria určila ich podobu vlastnú dvorskej kultúre pestovanej vo Viedni a v Prahe.
115
5.a) Vlastníctvo a správa Prešporského hradu „Po večeri sme sa s augsburským mladým Pistoriom vybrali na hrad, zaviedol nás tam strážmajster, ktorý s nami hodoval. Vpustil nás jeden malý starý Ital, prezreli sme si zlatými kobercami ozdobené komnaty, aj na Dunaj orientované izby Jána Fridricha, zo sál sme sa pozreli dolu na mesto. Hrad postavili masívny z pekných veľkých štvorhranných kameňov. Je to sídlo uhorského kráľa.“ 1 Súčet majetkov a príjmov kráľa zahrnuli do uhorského zákonníka v roku 1514. Uviedli osem slobodných kráľovských miest: Budín, Pešť, Košice, Prešporok, Trnava, Bardejov, Prešov a Šopron a okrem nich aj ďalšie mestá: Óbuda, Ostrihom, Stoličný Belehrad, Levoča, Skalica, Sibiu, Szeged, tiež územia národov Kumánov a Jásov, ďalej Višegrad s dvomi ostrovmi, ako aj ostrovy Chepel (Szentendrei-sziget) a Kos siahajúce po Meďer, Kremnicu, Banskú Bystricu, Zvolen s ostatnými banskými mestami, Baia Mare a Hrad Hust s piatimi mestami a soľnými komorami, všetky tridsiatky a soľné komory v Uhorsku a Slavónii, hrady v Mukačeve a v Diósgyőri, ďalej v Sedmohradsku Sasov, všetky soľné komory a náleziská s baňami a mestom Cluj-Napoca, dvadsiatky, stotiny a päťdesiatiny, ktoré sa vyberali v sedmohradských častiach a tam ležiace hrady Gurghiu, Bran a Devu. 2 V roku 1518 boli uzákonené príjmy plynúce pre panovnícku tabuľu: Hrad Hust s marmarošskými a sedmohradskými soľnými komorami, s tridsiatkami a dvadsiatkami, päťdesiatkami a so zlatými a striebornými náleziskami, s komorami a baňami, so slobodnými kráľovskými mestami a Sasmi prináležiacich do správy kráľovského pokladníka; hrady Mukačevo, Tata a Komárno s višegradskou časťou, s Óbudou a ostrovmi Kos a Csepel (Szentandrás-sziget) ako aj s mestečkami Zsámbék, Salmár (Solymár) a Kesző s Kunmi a Jásmi prislúchajúcich budínskemu správcovi za účelom zásobovania kráľovskej kuchyne. Správcu poverili vybrať dávky pre potreby kráľovskej tabule a dvora zo Sriemska a Budína, slaninu a víno mal zabezpečiť z príjmov hradu Mukačevo ako aj vize a iné ryby z hradov
„Vacsora után az augsburgi ifjú Pistoriussal fölmentünk a várba, az őrmester, aki nálunk vendégeskedett, vezetett föl minket oda. Egy kis öreg olasz engedett be, megtekintettük az aranyos szőnyegekkel bevont termeket, János Frigyes herceg Dunára néző szobáit is, a termekből lenéztünk a városra. A várat szép, nagy, négyszögletes kövekből szilárdan építették, a magyar király székhelye.“ Citát pochádza od Stephana Gerlacha, ktorý bol v roku 1573 v Prešporku v sprievode diplomatickej misie Davida Ugnada vyslanej do Konštantínopolu. László Fenyvesi – László Kovács (eds.), Ungnád Dávid konstantinápolyi utazásai, Budapest 1986 (Magyar Remekírók), s. 101–102. 2 István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 60–62. 1
116
Komárno a Tata. V prípade nedostatkov podľa zváženia radcov a prísediacich mal poskytnúť potrebné dávky kráľovský pokladník. 3 Vymenované majetky kráľov z jagelovskej dynastie spravoval budínsky správca (provisor curiae castri regii Budensis, provisor castri Budensis). Hodnosť správcu Budínskeho hradu ustanovil už Matej Korvín. Sídlil v Budíne, spravoval tie kráľovské panstvá, ktoré z väčšej časti slúžili súkromnému životu panovníka, riadil kondicionárov (kuchárov, rybárov, dverníkov, šafára zodpovedného za kuchyňu budínskeho paláca) a disponoval príjmami určenými na údržbu Budínskeho hradu. Mal zástupcu, účtovníka a zapisovateľov. Jednotlivé panstvá spravovali miestni správcovia, ktorí boli familiármi budínskeho správcu. 4 Miesto budínskeho správcu systematicky obsadzovali do pádu Budína (1541). Ferdinand I. v rokoch 1527 – 1528 pravdepodobne plánoval založiť Uhorskú kráľovskú komoru zodpovednú za riadenie financií v krajine na základoch správy Budínskeho kráľovského hradu a panstiev. Jeden zo štyroch radcov pri zakladaní Uhorskej kráľovskej komory bol bývalý budínsky správca Štefan Pemfflinger, ďalší kapitán Budínskeho hradu, neskorší palatín Tomáš Nádasdy. 5 Ostatné panovnícke panstvá koncom 15. storočia a aj počas panovania kráľov jagelovskej dynastie a čiastočne aj za Ferdinanda I. zostali honorom udeľovaným panovníkom veľmi vysoko postaveným členom kráľovskej rady. Sedmohradské panstvo hrad Timişoara prenechávali panovníci s titulom sedmohradský vojvoda a temešský župan, rovnako Prešporský hrad zostal honorom prešporského župana. Avšak panstvá udeľované skôr chorvátsko-slavónskemu bánovi zverili s ohľadom na kľúčové postavenie pri obrane južného pohraničia monarchie do správy Viedenskej vojenskej rady (1556) a neskôr Vnútornorakúskej vojenskej rady (1578). V období panovania dvoch kráľov v Uhorsku titul sedmohradského vojvodu mal Ján Zápoľský, korunovaný menom Ján I. Napriek tomu honor sedmohradského vojvodu udelil aj Ferdinand I. s panstvami Görgény a Déva jemu vernému Františkovi Kendymu a Štefanovi Dobómu, neskôr obvinenému z vlastizrady. Keďže aj Temešské panstvo zostalo v 2. polovici 16. storočia fakticky pod osmanskou nadvládou, honor sedmohradského vojvodu udeľovaný habsburskými panovníkmi zanikol. 6
3
Ibidem, s. 60–62. Ibidem, s. 60–62. 5 Győző Ember, Az újkori magyar közigazgatás története Mohácstól a török kiűzéséig, Budapest 1946 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai III: Hatóság- és hivataltörténet 1), s. 119. – Ignácz Acsády, Magyarország pénzügyei I. Ferdinánd uralkodása alatt. 1526–64 I, Budapest 1888, s. 48. 6 Zoltán Fallenbüchl, Magyarország főméltóságai 1526–1848, Budapest 1988, s. 77–78. 4
117
Ferdinand I. Habsburg si na území Uhorského kráľovstva ponechal v trvalom vlastníctve a po ňom aj jeho nástupcovia počas 16. storočia len Prešporský hrad s panstvom prenechávané naďalej ako honor. 7 Prešporský župan (comes comitatus Posoniensis) a kapitán (capitaneus) Ján Bornemisza (†1527) odmietol vydať Prešporský hrad po bitke pri Moháči kráľovnej vdove Márii Uhorskej s tým, že sa podriadi výlučne legitímne zvolenému uhorskému kráľovi. Po ňom nastúpil do hodnosti prešporského župana jeho adoptívny syn Ján Szalay Kerecsényi. Na rozdiel od všeobecného mienenia, že Bornemisza vymohol nárok na dedenie u niektorého z Jagelovcov, voľné disponovanie nad majetkami mu udelil Ferdinand I. za bližšie nešpecifikované zásluhy, ktoré mal pri získaní uhorského kráľovstva a udržaní Devínskeho a Prešporského hradu 24. septembra 1526. 8 Poľský kráľ Žigmund, Ján Zápoľský a Ferdinand Habsburg neboli jedinými kandidátmi na uhorský trón po smrti Ľudovíta II. Jagelovského. Prešporský hrad v rozhodujúcich dňoch spravoval správca Budínskeho hradu Ján Bornemisza, ktorý bol prívržencom politického združenia usilujúceho o zriadenie republiky. Toto politické združenie sa formovalo okolo osobnosti neskoršieho palatína Tomáša Nádasdyho. Smrť Jána Bornemiszu tajili celý rok. Po korunovácii prijal Ferdinand členov politického združenia do svojich služieb. Tomáša Nádasdyho vymenoval za strážcu Budínskeho hradu s Michalom Feketom, Štefana Pemfflingera hlavným sudcom, Mikuláša Gerendiho s Tomášom Szalaházym hlavnými pokladníkmi, Štefana Báthoryho ponechal v hodnosti palatína, Alexeja I. Thurza vymenoval krajinským sudcom, Andreja Báthoryho taverníkom a Pavlovi Várdaymu zveril ostrihomské arcibiskupstvo, Valentínovi Thörökovi temešské županstvo a Jánovi Szalaymu prešporské županstvo. 9 To bol tiež dôvod, prečo sa kráľovná vdova Mária Uhorská nemohla ubytovať na Prešporskom hrade a napriek opakovaným snahám prostredníctvom palatína Štefana Báthoryho, veszprémskeho biskupa Tomáša Szalaházyho a hlavného pokladníka Alexeja I. Thurza jej neumožnil Ján Bornemisza vstup. To bol dôvod, pre ktorý sa kráľovná vdova neubytovala ani v mestskej kráľovskej kúrii, v dome na rohu Ventúrskej ulice vynovený
7
Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 2), s. 69–71– Ágnes Ritoókné Szalay, Kutak. Tanulmányok a XV– XVI. századi magyarországi művelődés köréből, Budapest 2012 (Humanizmus és reformáció 33), s. 160–165. 8 Dezső Véghelyi, Mohaczhÿ ueszedelem után ualo szép emlekezetre ualo dologh, melliet [...] irtam le., Győri Történelmi és Régészeti Füzetek II, 1863, s. 166–170. – Ágnes Ritoókné Szalay, Kutak. Tanulmányok a XV–XVI. századi magyarországi művelődés köréből, Budapest 2012 (Humanizmus és reformáció 33), s. 160–165. 9 Dezső Véghelyi, Mohaczhÿ ueszedelem (pozn. 8), s. 166–170. –Ritoókné Szalay (pozn. 8), s. 160–165.
118
diplomatom Caesarom Valentinim. Kráľovná vdova sa nasťahovala do domu na Hlavnom námestí oproti radnici. 10 Ferdinand I. prevzal Prešporský hrad do svojho vlastníctva a za kapitána hradu vymenoval najskôr Christofa Lamberga (1531). Ale až po smrti Szalayho Kerecsényiho (†1545) mohol uplatniť naplno skoršiu prax a zveriť jednej osobe županstvo, kapitánstvo a hospodársku správu nad panstvom. Vojenskou a hmotnou správu Prešporského hradu bol dočasne poverený Zacharias Wochnicky (1544), pôsobiaci neskôr v správe majetkov kráľovnej vdovy Márii Uhorskej v Magyaróvár. Po ňom zaujal správu nad hradom a panstvom Niklas Graf zu Salm und Neuburg (Hauptmann in Preßburg) a tým získal tiež hodnosť župana (1546). 11 Podobne ako i ďalší uhorskí hlavní kapitáni, radca Johann Ungnad von Sonnegg (1543 – 1544), hlavný dvormajster Wilhelm von Roggendorf (1530 – 1531, 1541) a hlavný dvormajster Leonhard von Vels (1529, 1537 – 1541, 1544 – 1545), aj Niklas Graf zu Salm (1527, 1529 – 1530) bol jedným z najvplyvnejších radcov Ferdinanda I. Niklasa Grafa zu Salm und Neuburg mladšieho vymenovali za hlavného komorníka (1546 – 1550) Ferdinanda I. Salmovci, ktorí okrem Uhorska boli hlavnými kapitánmi aj v ďalších Dolnorakúskych krajinách, zastávali funkcie kapitána, župana a využívali Prešporské panstvo s hradom do roku 1580. Synov z manželstva Niklasa Grafa zu Salm und Neuburg mladšieho a Margity Széchy, vnukov slávneho obrancu Viedne, Ecka, Niklasa III. a Julia vychovávali na viedenskom dvore Ferdinanda I. Eck zdedil po otcovi prešporské županstvo a prešporské kapitánstvo a v závere života ho vymenovali za generála győrskeho hlavného kapitánstva (1560 – 1574), Niklasa Grafa zu Salm und Neuburg za hlavného radcu pevností (Oberstbaukommissar), Júlia za ríšskeho radcu (Reichshofrat). 12 Manželstvá Salmovcov dokazujú dlhodobo plánované a starostlivo zvažované kombinovanie mocenských úloh v rodiacej sa monarchii, štáte zloženého z viacerých kráľovstiev s ich súštátmi a provinciami. Eck Graf zu Salm und Neuburg si vzal za manželku svoju tetu Katarínu, dcéru z tretieho manželstva Magdalény Székely ab Ormosd a Jana z Pernštejna. Julius sa oženil so svojou tetou Alžbetou z druhého manželstva Magdalény Székely ab
Tivadar Ortvay, Pozsony város története. IV / 1. A város politikai szereplése a XVI–ik század első felében, a mohácsi vésztől I. Ferdinánd király haláláig 1527–1564, Pozsony 1912, s. 21. 11 Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 2), s. 69–71. – Lajos Kemény, Bratislavský hrad a Podhradie, Bratislava 2008, s. 47–106. 12 Richard Perger – Géza Pálffy, A magyarországi török háborúk résztvevőinek síremlékei Bécsben (XVI–XVII. század), Fons V, 1998, č. 2, s. 207–264. – Johann Newald, Niclas Graf zu Salm. Eine Historische Studie, Berichte und Mitteilungen des Altertumsvereins zu Wien XII, 1879, s. 1–122. – Géza Pálffy: A császárváros védelmében. A győri főkapitányság története 1526–1598. A győri főkapitányság története a 16–17. században, Győr 1999, s. 257–258, s. 263–266. – Géza Pálffy, Kerületi és végvidéki főkapitányok és főkapitányhelyettesek Magyarországon a 16–17. században, Történelmi Szemle XXXIX, 1997, č. 2, s. 257–288. 10
119
Ormosd a Alexeja I. Thurza. Mladšiu sestru bratov Salmovcov Magdalénu si vzal Ladislav III. Popel z Lobkovic. Nevlastnú sestru bratov Salmovcov, dcéru Annu z druhého manželstva Margity Széchy s Pyrchom von Arco si vzal starší syn hrdinu Mikáša Zrínyiho Juraj a mladší syn z druhého manželstva s Evou z Rožmberku si vzal Máriu Magdalénu z Kolovrat. 13 Do tejto spoločnosti z uhorskej strany sa dostávali tie rody, ktoré disponovali ríšskym titulom, udeleným rímskonemeckými cisármi, a nie uhorskými kráľmi: Széchy, Székely či Thurzo. 14 Po Salmovcoch získal prešporský honor Mikuláš II. Pálffy a po ňom stolicu a hrad spravovali na žiadosť uhorského snemu z dedičného titulu Pálffyovci. Aj v prípade Mikuláša II. Pálffyho bolo v pláne jeho zapojenie do rodiacej sa siete nadnárodnej aristokracie. Mikuláš II. Pálffy vyrastal a bol v službách dvora arcikniežaťa Rudolfa, najskôr ako páža, stolník a panatier, predkrájač a Oberstsilberkämmerer (1576 – 1579). V službách panovníka Rudolfa II. (1576) bol komorníkom (1579 – 1584). Získal barónsky titul (1581) za dlhú službou pri dvore. Dôvera v Mikuláša II. Pálffyho. Ktorá bola neporovnateľne väčšia ako k ostatným magnátom z uhorských radov, viedla k jeho obsadzovaniu do kľúčových vojenských pozícií. Autorita a známosť mu umožnili uzatvoriť manželstvo s príslušníčkou augsburskej bankárskej rodiny Máriou Fuggerovou (1583), vzdialenou príbuznou uhorských Thurzovcov. V 16. storočí sa jedinečným spôsobom podarilo členovi uhorskej magnátskej spoločnosti Mikulášovi II. Pálffymu získať dolnorakúsky (1589) a český (1597) inkolát. 15
13
Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár: Monográfiák 27), s. 129-135. – Petr Vorel, Páni Z Pernštejna. Vzestup a pád rodu zubří hlavy v dějinách Čech a Moravy, Praha 2012,s . 157–183. – Václav Bůžek, Paměť v heraldické výzdobě předmětů hmotné kultury šlechtických sídel 16. a 17. století, in: Václav Bůžek – Pavel Král (edd.), Paměť Urozenosti, Praha 2007, s. 44–46. – Václav Bůžek, Aliance Rožmberků, Zrinských ze Serynu a Novohradských z Kolovrat na počátku 17. století, Jihočeský Sborník Historický LXV, 1996, s. 10–25. – Václav Bůžek - Géza Pálffy, Integrating the nobility from the Bohemian and Hungarian lands at the court of Ferdinand, Historica, Series Nova X, 2003, s. 53–92. – Václav Bůžek – Géza Pálffy, Integrace šlechty z Českých a Uherských zemí ke dvoru Ferdinanda I., Český časopis historický CI, 2003, č. 5, s. 542–581. – Václav Bůžek – Ondřej Jakubec – Pavel Král, Jan Zrinský ze Serynu. Životní příběh synovce posledních Rožmberků, Praha 2009, s. 13–27. – Perger.– Pálffy, A magyarországi török háborúk (pozn. 12) s. 237–243. 14 Bódog Schiller, Az örökös főrendiség eredete Magyarországon, Budapest 1900, s. 262–273. – Ákos Timon, Magyar alkotmány- és jogtörténet, különös tekintettel a nyugati államok jogfejlődésére. 6. kiad., Budapest 1919, s. 576–578. – András Kubinyi, Bárók a királyi tanácsban Mátyás és II. Ulászló idejében, Századok CXXII, 1988, č. 2, s. 147–215. –Pálffy, A Magyar Királyság (pozn. 13), s. 129–135. – Géza Pálffy, Utak az arisztokráciába – bárói címszerzők a 16. századi Magyar Királyságban, in: Klára Papp – Levente Püski (edd.), Arisztokrata életpályák és életviszonyok, Debrecen 2009, s. 9–24. 15 Zoltán Fallenbüchl, Magyarország főispánjai / Die Obergespane Ungarns 1526–1848, Budapest 1994, s. 92– 93. – Pál Jedlicska, Adatok erdődi báró Pálffy Miklós a győri hősnek életrajza és korához, Eger 1897. – Pál Jedlicska, Eredeti részletek gróf Pálffy-család okmánytárához 1401–1653 s gróf Pálffyak életrajzi vázlatai, Budapest 1910. – Géza Pálffy, Pozsony megyéből a Magyar Királyság élére. Karrierlehetőségek a magyar arisztokráciában a 16 – 17. század fordulóján (Az Esterházy, a Pálffy és az Illésházy család felemelkedése), Századok CXLIII, 2009, č. 4, s. 853–882. – század), Művészettörténeti Értestítő LI, 2002, č. 1–2, s. 137–142, kat. 17–19 s ďalšou lit.. – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A pozsonyi ferences templom késő reneszánsz és korai barokk síremlékei, Művészettörténeti Értesítő LIV, 2005, č. 3–4, s. 329–331, kat. 4 s ďalšou lit.
120
Habsburskí panovníci počas pobytov v Uhorsku, kam dochádzali na snemy, využíval hrad ako svoju rezidenciu. Hospodárenie a správa hradu pripadala županovi a kapitánovi v jednej osobe (Salmovcom, Pálffyovcom). Nákladné stavby a vydržiavanie vojakov však neplynulo z príjmov Prešporského panstva, ale z panovníckych zdrojov. 16 V spojitosti s pobytmi Ferdinanda I. a neskôr aj Maximiliána II. sprostredkovávala inštrukcie Viedenská dvorná komora Uhorskej kráľovskej komore. 17 Vedením stavebných prác a dohľadom nad remeselníkmi poverili dvorského architekta Pietra Ferrabosca. 18 Rovnakú úlohu dostal aj pri prípravách korunovačných osláv. 19 Stopami po stavebných úpravách sú Ferdinandove symboly reťaze zlatého rúna, ktoré zdobili nadokenné pásy, aké sú dodnes na fasáde Švajčiarskeho dvora viedenského Hofburgu. 20 Interiérová výzdoba bola predmetom viacerých nariadení vydaných od roku 1562 v spojitosti s plánovanou korunováciou arcikniežaťa Maximiliána za uhorského kráľa. Výzdobu kaplnky realizoval Giulio Licino da Pordenone. Pod vedením Licina pracovali rezbári, ktorí vytesali sochy pre oltár. Podľa žiadosti o plat adresovanej panovníkovi Licinio vytvoril pozlátené štukové priečelie, medzi okná umiestnil obrazy orámované girlandami a monumentálny obraz Krista na kríži so štyrmi evanjelistami na mramorových pilieroch. Pod okno oratória namaľoval obraz rozdelený na tri časti s klaňajúcimi sa anjelmi, so zobrazením smrti a vzkriesenia Krista. Do oratória naplánoval Licino obraz Posledného súdu a oltár Narodenia
16
Ferenc Maksay et al., Urbáriumok. XVI–XVII. század, Budapest 1959 (A Magyar Országos Levéltár Kiadványai II. Forráskiadványok 7), s. 175–239. – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 2), 69–71. 17 Franz Kreyczl (ed.)., Urkunden und Regesten aus dem K. und K. Reichs-Finanz-Archiv, Jahrbuch der kunsthistorischen Sammlungen des alleröchsten Kaiserhauses. Graf zu Trauttmansdorf-Weinsberg, Ferdinand. II. Theil: Quellen zur Geschichte der kaiserlichen Haussammlungen und der Kunstbestrebungen des Allerdurchlauchtigsten Erzhauses 1887, č. 5, s. 25–119. – Ödön Kárffy, Utasítás 1552-ből a pozsonyi királyi várépületről, Magyar gazdaságtörténeti szemle VIII, 1901, s. 416–418. – József Herzog, Adatok a hazai építészet XVI. századi történetéhez, Magyar Művészet III, 1927, č. 2, s. 242–243, III, 1927, č. 3, s. 113–114, III, 1927, č. 4, s. 588–589, III, 1927, č. 6, s. 659–661. – György Bánrévi – Béla Bottló (edd), János Kapossy, Művészettörténeti regeszták a királyi határozatokból és rendeletekből, XVI. század, Művészettörténeti Értesítő V, 1956, č. 1, s. 47–53, V, 1956, č. 2–3, s. 190–197, V, 1956, č. 4, s. 318–330, IX, 1960, č. 3, s. 237–244, XI, 1962, č. 2–3, s. 227–233. – Peter Ratkoš, Nové materiály k dejinám Bratislavského hradu, in: Bratislava. Spisy Mestského múzea v Bratislave. Acta Musei Civitatis Bratislavensis 1972–1973, Bratislava 1976, č. 8–9, s. 263– 272. 18 Leone Andrea Maggiorotti – Florio Banfi, Pietro Ferabosco, Hadtörténeti közlemények XXXIV, 1933, s. 156– 173. – Marianna Takács H[arasztiné], Magyarországi udvarházak és kastélyok (XVI–XVII. század), Budapest 1970, s. 85–91. – Péter Farbaky, Pietro Ferrabosco in Ungheria e nell’impero asburgico, Arte Lombarda CXXXIX, 2003, č. 3, s. 127–134. 19 Árpád Mikó, Pietro Ferabosco számadása a Miksa magyar királlyá koronázására épített pozsonyi diadalkapukról (1563), Művészettörténeti Értesítő LXII, 2013, č. 2, s. 323–328. 20 Renate Holzschuh-Hofer, Feuereisen im Dienst politischer Propaganda von Burgund bis Habsburg. Zur Entwicklung der Symbolik des Ordens vom Goldenen Vlies von Herzog Philipp dem Guten bis Kaiser Ferdinand I, RIHA journal, 2010, nestr. (elektronický dokument). – Susanne Beseler, Das Schweizertor und die Metamorphosen seiner Oberflache, Österreichische Zeitschrift fiir Kunst und Denkmalpflege LXII, 2008, s . 660–670.
121
Krista, na ktorého krídlach malo byť osem scén z Kristovho života. Na oltár plánoval umiestniť aj piètu. 21 Licinia po prešporskej realizácii prijali do dvornej služby. 22 Zachovalá klenba so štukovou výzdobou a fragment omietky s ornamentálnou maľbou na stene sú zvyškami výzdoby niekdajšieho arkiera pri juhovýchodnom nároží hradného paláca [38]. Svetské výjavy nemohli súvisieť s výzdobou kaplnky. 23 Možno k ním však vzťahovať doposiaľ nepublikovaný údaj o adaptácii veže za vlády Maximiliána II. 24 Uhorská kráľovská komora poverila kontrolou Licinovej práce radcov Hansa Karlingha a Juraja Hosszútóthyho, umeleckého agenta Jacopa Stradu, rezbára Mateja a medailéra Antonia Abondia. Následne v prácach na kaplnke pokračoval Ulisse Magiolano. 25
János Illésy, Adatok a pozsonyi várkápolna festésének történetéhez 1563–1570, Archaeologiai Értesítő XII, 189, č. 4, s. 350–355. – Antal Bisenius, A pozsonyi várkápolna festésének történtéhez 1563–1588. 1. rész, Archaeologiai Értesítő XIV, 1894, č. 2, s. 143–148. – Lajos Kemény, A pozsonyi vár és váralja, Bratislava [1933]. – Lajos Kemény, Bratislavský hrad a Podhradie, Bratislava 2008. – Bánrévi – Bottló (edd), János Kapossy (pozn. 8), s. 47–53, s. 190–197, s. 318–330, s. 237–244, s. 227–233. – Ratkoš, Nové materiály (pozn. 8), s. 263–272. 22 Luisa Vertova, Giulio Licini, I pittori bergamaschi dal XIII al XIX secolo, Bergamo 1976, s. 515–589. – Luisa Vertova, Bernardino e Giulio Licinio. Addenda e chiarimenti, Studi di storia dell’arte XVI, 2005, s. 125-158. – Hilda Lietzmann, Das Neugebäude in Wien. Sultan Süleymans Zelt – Kaiser Maximilians II. Lustschloß. Ein Beitrag zur Kunst- und Kulturgeschichte der zweiten Hälfte des sechzehnten Jahrhunderts, München 1987, s. 148–151. 23 Fedor Kresák – Tamara Žižková: Manieristické grotesky na Bratislavskom hrade, Vlastivedný časopis XXIX, 1980, s. 25–29. – Fedor Kresák, Manieristická výzdoba interiérov Bratislavského hradu, in: idem (ed.), Problémy umenia 16.–18. storočia. Zborník referátov zo sympózia, Bratislava 1987, s. 57–69. – Fedor Kresák, O povahe a autorstve manieristických interiérov Bratislavského hradu, Ars XXIII, 1990, č. 1, s. 45–55. 24 Brazislava, Archív mesta Bratislavy, Krab. 27, Lad. 19, Nr11. 25 Bánrévi – Bottló (edd), János Kapossy (pozn. 8), s. 190–197. – Pavel Preiss, Italšti umělci Praze. Renesance, manýrismus, baroko, Praha 1986, s. 141–143. 21
122
5.b) Rodiace sa regionálne svetské centrum
„Sluzbu svu vzkazuji, maudrzy a oppatrny pani Trnawssczy, przatele mojy milly! Že ste na žadost mau k tomu vesely toho nadoby puojcžyli, przatelsky vam z toho dekuji; zas taky, cžoz budu moczy, rad pro vas udielam. Pak ted vam to nadoby po Tenklowi zase posylam, než konev jedna k stracueny jest przysla, yakym zpuosobem o tom vam Tenkl spravu da, avssak sem jemu poruczil, aby o tu konev srovnal a jy zaplatil. S tym se dobrze miejthe.“ 1 Rezidencie uhorských magnátov koncom stredoveku väčšinou spadali do hospodárskeho ústredia panstva. 2 Bolo tomu tak aj v prípade najbohatších magnátov Zápoľskovcov. Spišský gróf Štefan Zápoľský, hlavný kapitán Sliezska (1474 – 1481) získal Trenčiansky hrad do zálohu v roku 1477 od Mateja Korvína po žoldnierskom kapitánovi Františkovi Hagovi. Po smrti Mateja Korvína vymohol záloh i s dedičnými nárokmi od Vladislava Jagelovského v roku 1490 a 1493 dokonca získal donáciu na hrad. Zápoľskovci systematicky nadobúdali k darovanému majetku so 14 panstvami a 12 spoluvlastníctvami i ďalšie panstvá v stolici. 3 Začiatkom 16. storočia premenili Trenčiansky hrad na pohodlnú rezidenciu vystriedajúc tak Kežmarský hrad, neskôr Spišský hrad. Obrovské latifundium spravovali z Trenčianskeho hradu. 4 Tam mali do roku 1528 aj pokladnicu a archív a pri odovzdaní kapitáni dobyvateľských vojsk Ferdinanda I. dostali povolenie vyplatiť svojich vojakov z pokladu Jána Zápoľského a mohli si nechať aj všetky nájdené privilégiá okrem listín vzťahujúcich sa k hradu a k Trenčianskej stolici. 5 Zápoľskovci si nezaložili novú rodovú pohrebnú kaplnku či kryptu v Trenčíne. Kňažná Jadviga zomrela 16. apríla v roku 1521 v Trenčíne. Jej telo preniesli 8. mája do Levoče a 12.
1 Ján z Perštejna ďakuje trnavskej mestskej rade za nádoby požičané na svadobnú hostinu. Branislav Varsik, Slovenské listy a listiny z XV. a XVI. storočia, Bratislava 1956, s. 313–314, kat. 211. – Darina Lehotská, Thurzovci a Hlohovec v r. 1525–1636. Alexej Thurzo a boje o jeho dedičstvo, in: Vera Feráková et al., Hlohovec a jeho okolie, Bratislava 1968, s. 75. 2 András Kubinyi, Főúri rezidenciák, in: Balázs Somfai (ed.), A Dunántúl településtörténete. Falvak, várak és puszták a Dunántúlon, 11–19. század, Veszprém [1990], s. 87–93. 3 Antal Fekete Nagy, Magyarország történelmi földrajza a Hunyadiak korában IV. Trencsén vármegye, S. l. 1941, s. 80–81. – Kálmán Demkó, Felsőmagyarországi várak és várbirtokok, Hadtörténeti Közlemények XV, 1914, s. 210–233. – Ferenc Maksay et al., Urbáriumok. XVI–XVII. század II, Budapest 1959 (A Magyar Országos Levéltár Kiadványai II. Forráskiadványok 7), s. 796–810. – István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 246– 271. 4 Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 246–271. 5 V[ince] Bunnyitay et al., Monumenta ecclesiastica tempore innovatae in Hungaria religionis illustrantia / Egyháztörténelmi emlékek a magyarországi hitujítás korából 1520–1547 I, Budapest 1902, s. 218, s. 233. – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 246–271.
123
mája slávnostne pochovali k spišským grófom rodu v Kostole sv. Martina v Spišskej Kapitule. 6 V občianskej vojne, ktorá sa rozpútala po voľbách dvoch kráľov, bolo úspešné vojnové ťaženie Ferdinanda I. nasmerované prednostne proti tým majetkom kráľa Jána I. Zápoľského, ktoré mal v severnej časti krajiny. Najskôr obsadili Spišský hrad, Likavu, Liptovský Nový Hrádok. Hlavným cieľom bol však nepochybne dobre vybavený a opevnený Trenčiansky hrad. Oddiely kapitána Hansa Katzianera obliehali hrad vyše šesť mesiacov, následne delostreľbou hrad podpálili. 24. júna podpísali kapituláciu a 30. júna ho mohli prevziať. 7 Trenčiansky hrad potom spravovali kapitáni Hans Katzianer (1528 – 1531), Georg Raisczer (1531 – 1534), cisársky radca a miestodržiteľ Dolného Rakúska Gabriel Kraytzer (1534) a Sebastián Ryby (1534 – 1535). 8 Trenčiansky hrad a panstvo získal miestodržiteľ Alexej I. Thurzo a rod si majetok udržal aj niekoľko rokov po jeho smrti (1535 – 1549). Thurzo správu hradu zveril synovcovi, prefektovi Jurajovi Thurzovi (1535 – 1543). Po smrti Alexeja I. správcom a kastelánom hradu vymenovali Pavla Baracskaya (1543 – 1546), ktorý bol už pri Zápoľskovcoch pred rokom 1528 jedným z kapitánov hradu. Baracskay prestúpil na Ferdinandovu stranu, od roku 1535 zastával hodnosť podžupana a v rokoch 1554 – 1555 župana Trenčianskej stolice s majetkami v Mšennom (dnes Omšenie) a v Novej Vsi nad Váhom v Trenčianskej stolici, v Nitrianskej stolici vlastnil Výčapy a Opatovce. Po ňom v prvej polovici roku 1546 hrad pre Thurzovcov spravovali Juraj Septenczky a do konca roku 1548 Martin Vladislavi, ktorí zostali zamestnaní v správe hradu aj po tom, ako ho prevzala Uhorská kráľovská komora. 9 Hrad pre účely Uhorskej kráľovskej komory (do majetku panovníka) prevzal 31. januára 1549 hlavný kapitán Niklas Graf zu Salm od Magdalény Székely ab Ormosd, vdovy Jaroslava z Pernštejna, ktorá Trenčiansky hrad s panstvom zdedila po druhom manželovi Alexejovi I. Thurzovi. Správu nad hradom zverili kapitánovi Christophovi Görtschacherovi. V rovnakom roku pripojili k nemu i Sučianske panstvo, ktoré od 1536 vlastnili bratia Podmaniczkí podporujúci kráľa Jána I. Zápoľského. V roku 1549 bol však Rafael Podmaniczký ochotný odovzdať hrad a panstvo Ferdinandovi I. Habsburskému. 10
Jeromos Bal – Jenő Förster – Aurél Kauffmann (edd.), Hain Gáspár lőcsei krónikája, Lőcse 1910, s. 19. Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 246–271. 8 Imre Lukinich (ed.), A Podmanini Podmaniczky-család oklevéltára 1538–1641 II, Budapest 1941–1943, s. 440, s. 512. – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 246–271. 9 – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 246–271.Fallenbüchl Z.: Magyarország főispánjai / Die Obergespane Ungarns, 103. 10 A podmanini Podmaniczky-család levéltára, IV, 187-197, 214-216, 224-225; Lukinich I.: A podmanini Podmaniczky-család, 222-224; – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 246–271. 6 7
124
Hodnosť správcu po dôkladnom zvažovaní panovníka a radcov Uhorskej kráľovskej komory na odporučenie arcibiskupa a miestodržiteľa Pavla Várdayho zverili bývalému správcovi hradu v Jajci Jánovi Ostrosithovi, ktorý v tom čase vlastnil v Trenčianskej stolici panstvo Ilavu so šiestimi obcami. Zároveň mu zverili i hodnosť župana stolice, hoci komora navrhovala vlastníkov väčších majetkov v stolici, Rafaela Podmaniczkého či Mikuláša Kostku. Na pomoc pri preberaní finančných otázok vyslala komora svojho radcu Františka Kisselényiho. Ján Ostrosith v priebehu roka ochorel, chvíľu ho zastupoval viceprovizor Martin Vladislavai, potom hrad opäť zverili Pavlovi Baracskayovi, ktorý ho spravoval do roku 1555. 11 Dlhší čas viedol hospodárstvo panstva Tomáš Prandorffer, ktorý účinkoval najskôr v tridsiatkovom úrade v Trenčíne. Zrejme prostredníctvom Hansa Katzianera sa dostal k službe u Salmovcov, u ktorých sa od konca 30. rokov 16. storočia zdržiaval na slavónskych panstvách Niklasa Grafa zu Salm. V rokoch 1546 – 1550 zastával hodnosť správcu a prefekta Prešporského hradu. Po Salmovej smrti vstúpil do služieb panovníka a krátko pôsobil ako kapitán a správca Levického hradu, v rokoch 1552 – 1555 ako správca Komárňanského hradu a 1555 – 1557 v rovnakej hodnosti na Trenčianskom hrade. Následne získal hodnosť radcu Uhorskej kráľovskej komory. V roku 1559 sa stal predsedom Hlavného tridsiatkového úradu v Prešporku podriadeného Dolnorakúskej komore, ako aj predsedom Prešporskej soľnej komory. Od roku 1566 mu vyplácali dôchodok. 12 Pre nezhody s kapitánom Christophom Görtschacherom, či pre iné okolnosti Tomáš Prandorffer odstúpil. Previerka usvedčila kapitána Görtschachera zo zneužívania pozície, obohacoval sa okrem iného i predajom vlastných potravín a vína vypestovaných na súkromnom panstve Höfflein. 13 V roku 1564 opäť vypukla vojna medzi Sedmohradským kniežatstvom a novým panovníkom Maximiliánom II. Ríšsky snem odhlasoval finančnú podporu, pomoc poskytli aj italské kniežatstvá, pápež, české a rakúske stavy, uhorský snem odhlasoval mimoriadnu daň, v záujme získania ďalších financií Uhorská kráľovská komora dala do zálohu v roku 1564
11
– Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 246–271. – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 200–217. 13 – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 246–271.Podobne ako na Muráňskom a Šarišskom hrade následne zverili vojenskú i hospodársku správu jednej osobe, na jeseň v roku 1557 prefektovi Jakubovi Garaimu a po ňom Jánovi Pruskowskému od konca leta v roku 1559. Pruskowsky pôvodom zo Sliezska, dvoran arcikniežaťa Maximiliána, získal na volebnom sneme v roku 1563 uhorský indigenát. Následne slúžil ako prefekt Šarišského hradu (1568 – 1569). – Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 246–271. 12
125
hrady Diósgyőr Gabrielovi Perényimu a Trenčín spolu s mestečkom Bánovce opäť Magdaléne Székely ab Ormosd. 14 Magdaléna Székely ab Ormosd so županom Vašskej stolice Tomášom Széchyhm mali deti Štefana a Margitu. Manželstvo Štefana s Alžbetu Stumbergh zostalo bezdetné, Margitu vydali za Niklasa Grafa zu Salm und Neuburg a po jeho smrti sa stala manželkou Pyrcha von Arco. Magdaléna Székely ab Ormosd, z manželstva s miestodržiteľom Alexejom I. Thurzom mala dcéry Anna a Alžbeta. Manželstvo Anny s krajinským sudcom Andrejom Báthorym zostalo bez potomstva. Dcéru Alžbetu vydali za Jaroslava z Pernštejna a po jeho smrti sa stala manželkou Adama Ungnada von Sonnegg a napokon Julia Grafa zu Salm und Neuburg. Tretíkrát sa Magdaléna Székely ab Ormosd vydala za Jana z Pernštejna. 15 Magdaléna Székely ab Ormosd vydatá za Jana z Pernštejna využívala Trenčiansky hrad spoločne so svojou dcérou z prvého manželstva, Thurzovou nevlastnou dcérou Margitou Széchy, vydatou za Pyrcha ab Arco. Druhú dcéru Alexeja I. Thurza, Alžbetu, vydal za jej nevlastného brata, svojho syna Jaroslava tretí manžel Magdalény Székely z Ormosdu Ján z Pernštejna. Po smrti Jaroslava sa vydala za Adama Ugnada von Sonnegg. 16 Prepošt Prešporskej kapituly František Forgách opísal nastávajúcu situáciu nasledovne: „Za manželku mal [krajinský sudca Andrej Báthory z Ecsedu] Annu Thurzo, nedávno zosnulú dcéru Alexeja s venom 40 000 forintov a hradom Šintava. Staršia sestra Alžbeta sa vydala za českého Jaroslava Perenstainera, ktorý sa natoľko honosil, že po tom ako rovnako veľké veno a navyše aj majetok po otcovi premrhal, pre horibilné dlhy nakoniec utiekol do Ríma. Všetky jeho statky prisúdili úžerníkom. Keď však po ostatnej nádeji sklamaný vrátil sa k svojej žene, rozhodol sa pre samovraždu a aj skonal čoskoro v dôsledku nadmerného pitia vína. Alžbeta
14
Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 3), s. 246–271. Pozri 2.a) Miestodržiteľ Alexej I. Thurzo. 16 Richard Perger – Géza Pálffy, A magyarországi török háborúk résztvevőinek síremlékei Bécsben (XVI–XVII. század), Fons V, 1998, č. 2, s. 207–264. – Géza Pálffy: A császárváros védelmében. A győri főkapitányság története 1526–1598. A győri főkapitányság története a 16–17. században, Győr 1999, s. 257–258, s. 263–266. – Géza Pálffy, Kerületi és végvidéki főkapitányok és főkapitányhelyettesek Magyarországon a 16–17. században, Történelmi Szemle XXXIX, 1997, č. 2, s. 257–288. – Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár: Monográfiák 27), s. 129-135. – Petr Vorel, Páni Z Pernštejna. Vzestup a pád rodu zubří hlavy v dějinách Čech a Moravy, Praha 2012,s . 157–183. – Václav Bůžek, Paměť v heraldické výzdobě předmětů hmotné kultury šlechtických sídel 16. a 17. století, in: Václav Bůžek – Pavel Král (edd.), Paměť Urozenosti, Praha 2007, s. 44–46. – Václav Bůžek, Aliance Rožmberků, Zrinských ze Serynu a Novohradských z Kolovrat na počátku 17. století, Jihočeský Sborník Historický LXV, 1996, s. 10–25. – Václav Bůžek - Géza Pálffy, Integrating the nobility from the Bohemian and Hungarian lands at the court of Ferdinand, Historica, Series Nova X, 2003, s. 53–92. – Václav Bůžek – Géza Pálffy, Integrace šlechty z Českých a Uherských zemí ke dvoru Ferdinanda I., Český časopis historický CI, 2003, č. 5, s. 542–581. – Václav Bůžek – Ondřej Jakubec – Pavel Král, Jan Zrinský ze Serynu. Životní příběh synovce posledních Rožmberků, Praha 2009, s. 13–27. 15
126
Thurzo bola v chýre nemravnej ženy, hoc ani jej druha nepovažovali za plachého; tak sa vydala za Adama Ungnada.“ 17 Zložité aliančné svadby Salmovcov – novej nadnárodnej aristokracie vlády Ferdinanda I. – sa premietli aj do majetkových vzťahov a správy Trenčianskeho hradu. Hrad s panstvom využívala dcéra z prvého manželstva Magdalény Székely ab Ormosd Margita rod. Széchy s manželom Pyrchom ab Arco. Jej prvý manžel Niklas Graf zu Salm und Neuburg sa uchádzal o trenčianske županstvo neúspešne. Uhorská kráľovská komora jeho záujmu nevyhovela vzhľadom na zaneprázdnenosť vyplývajúcu z funkcií pri Prešporskom hrade. Zato jeho dcéra Magdaléna (sestra troch bratov Salmovcov) so svojím manželom Ladislavom III. Popelom z Lobkovic obývajúci Trenčiansky hrad, hodnosť župana Trenčianskej stolice získal. Hrad s panstvom využívali i druhá dcéra z dvoch manželstiev Margity rod. Széchy, Anna z manželstva s Pyrchom ab Arco (nevlastná sestra troch bratov Salmovcov) so svojím manželom Jurajom Zrínyim. Obyvatelia hradu, Margita rod. Széchy s manželom Pyrchom von Arco a ich dcéry Anna so svojím manželom Jurajom Zrínyim, sa aliačnými erbmi zvečnili v roku 1566 na freske na Barborinom paláci. Stavebná úprava spadá do obdobia účinkovania Giulia Baldigaru v rokoch 1566 – 1569. Na Trenčianskom hrade vykonávali úpravy prakticky neustále. Po obliehaní bolo potrebné adaptovať obytné priestory, ale najmä, fortifikačný systém. V roku 1559 pozval nitriansky biskupský administrátor Pavol Abstemius Antonia Floreana, aby urobil návrh na úpravu opevnenia. Po účinkovaní Giulia Baldigaru pokračoval od roku 1583 vo výstavbe opevnení Ferrobosco prichádzajúci na pozvanie vtedajšieho záložného majiteľa Imricha Forgácha, manžela vdovy Kataríny Zrínyiovej po Františkovi Thurzovi. 18 Uhorský snem v roku 1536 vyniesol rozhodnutie o účinkovaní cudzích hodnostárov v tom zmysle, že „pozemkové majetky, cirkevné statky, hodnosti a hrady, tiež úrady kráľovských colníc, nemožno darovať alebo dočasne zverovať cudzincom, a v tom sa má Kráľovská Milosť držať svojich predchodcov, uhorských kráľov.“ 19 Podľa uzatvorených sobášov ríšsky titul pre
17
Ferenc Forgách, Emlékirat Magyarország állapotáról Ferdinánd, János, Miksa királysága és II. János erdélyi fejedelemsége alatt. Fordította Borzsák István, Budapest 1982,s . 197–220. 18
Leone Andrea Maggiorotti – Florio Banfi, Pietro Ferabosco, Hadtörténeti közlemények XXXIV, 1933, s. 156– 173. – Dobroslava Menclová, Hrad Trenčín, Bratislava 1956 (Malá výtvarná knižnica), s. 80–93. 19 „1536. évi XLII. törvénycikk fekvő jószágokat, valamint egyházi javadalmakat, meg tisztségeket, nem szabad idegenek részére adományozni Fekvő jószágok és birtokjogok, továbbá egyházi javadalmak, valamint hivatalok és a várak, meg királyi vámok tisztségei idegeneknek sem nem adományozhatók, sem reájuk ideiglenesen át nem ruházhatók; e tekintetben is tartsa magát a királyi felség Magyarország királyaihoz, a kik őt megelőzték.“ Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526–1608. Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526–1608. törvényczikkek, Budapest 1899 [online].
127
rody s uhorským indigenátom mal svoj význam najmä z pohľadu ríšskych sobášnych záväzkov, a teda ústrednej moci monarchie. V Čechách tradičná šľachta spočiatku odmietala cudzie tituly a príslušníkov aristokracie s ríšskymi titulmi nevnímala ako obzvlášť urodzených. Rozpor medzi chceným významom a realitou sa prejavil v siahodlhom spore kniežaťa Svätej rímskej ríše Jindřicha IV. z Plavna a vladára najprednejšieho starobylého českého rodu Viléma z Rožmberka. Zásluhou Jindřicha IV. z Plavna kniežatá usídlené v Čechách boli uprednostnené pred pánmi a rytiermi v novej ústave o zemskom zriadení vydanom po stavovskom odboji ako Artikuly o důstojentsví, mocnosti a soudu Jeho Milosti Královské. Viléma z Rožmberka dosiahol prednostné miesto na zemskom súde a v kancelárii, kniežatá z Plavna si smeli ponechať prednosť v kráľovskej rade a na sneme. Vzápätí si však Vilém z Rožmbreka hľadal rodinné zväzky v radoch ríšskej aristokracie, a nie starobylých českých rodín. 20 Výsledkom aliančných zväzkov uhorských, rakúskych a českých rodov bolo získavanie politického vplyvu a pozemkového majetku na cudzích územiach. Bratia Salmovci a ich otčim Pyrcho von Arco, Adam Ungnad von Sonnegg dostali na volebnom a korunovačnom sneme Maximiliána II. v Prešporku roku 1563 uhorský indigenát oprávňujúci k pozemkovému vlastníctvu. Neskôr získal manželstvom uhorský indigenát aj Ladislav III. Poppel z Lobkovic (1576). Vďaka získanej prevahe v pozemkovom vlastníctve v Trenčianskej stolici sa mohol stať jej županom.21 Napriek vedomému a chcenému procesu asimilácie jednotlivých národností dynastickej monarchie Habsburgovcov ani jednému uhorskému rodu sa do konca 16. storočia nepodarilo získať pozemkové majetky či významné pozície v zemských úradoch v Českom kráľovstve či na Morave, okrem menších moravských pozemkov. Pritom český indigenát (inkolát) získali v 16. storočí len príslušníci spomedzi najvýznamnejších uhorských rodov Batthyány, Bánffy, Nádasdy, Pálffy, Pethe. 22 O pozemkový majetok v Korune kráľovstva českého prejavovali väčší záujem v novoveku predovšetkým šľachtici z rakúskych dedičných krajín, vo významnej miere sa prelínali s rodmi uchádzajúcimi sa o uhorský majetok. Najčastejšie ich motivovala služba pri dvore Habsburgovcov a príbuzenské vzťahy. Sobášom získali majetky v Korune kráľovstva českého medzi inými štajerskí šľachtic Andreas Ungnad von Sonnegg a Wolfgang von Stubenberk,
20
Jaroslav Pánek, Vilém z Rožmberka, Praha 2011, s. 141–176. Bunnyitay, Monumenta ecclesiastica IV (pozn. 5), s. 439. 22 Zdeněk Pokluda, Magyarországi nemesek földbirtoklása Cseh- és Morvaországban a XV–XX. században, Levéltári Közlemények XXXXVI, 1976, č. 2, s. 235–277. 21
128
rod Proskowských z Pruskova v Sliezsku či Mikuláš Zrínyi zo Serynu. 23 Tie isté rody mali možnosť nadviazať užšie kontakty s habsburským dvorom a zapojiť sa do rozsiahlej a dlho plánovanej sobášnej politiky vedome formovanej novou ríšskou aristokraciou. V personálnej únii Jagelovských panovníkov získavali v Korune kráľovstva českého pozemky uhorskí šľachtici len výnimočne, ako rod z Čachtíc, Ludanyiczký, Podmaniczký, Thurzo, Sárkányovci z Ákosházy, Vincze, Tárczay, a to výlučne na Morave a dlhodobejšie si ich ani nedokázali udržať. 24 Hlavným odporcom snažení Zápoľskovcov získať na území Moravy majetky bol Vilém z Pernštejna, otec spomínaného Jana a starý otec Jaroslava, ktorým sa prostredníctvom Thurzovcov podarilo získať časť bývalých majetkov Zápoľskovcov. 25 Duchovná a hmotná súdržnosť novej šľachtickej elity sa zakladala na majetkoch a postavení kľúčového významu, ku ktorým viedla cesta cez strategicky plánované sobáše. Ústrednú časť majetkov Zápoľskovcov získal Alexej I. Thurzo a aj bez mužských potomkov ich dokázal odovzdať nasledovníkom jeho spoločenskej a politickej orientácie. 26
Bezecný, Z. – Král, P.– Marek, P.: Cizinci a jazyk ve šlechtickém prostředí, 93-97. Pokluda, Magyarországi nemesek (pozn. 23), s. 235–277. 25 Zo zástavy Zápoľskovcov vykúpil Kroměříž biskup Stanislav Thurzo. Ivo Hlobil, K diskusi o Stanislavu Thurzovi (1471–1540), in: Historická Olomouc. Sborník příspěvků, Olomouc 1992 [vyd. 1994], č. 9, s. 26 István Kállay, A családi hitbizományok Magyarországon, Levéltári közlemények L, 1979, č. 1, s. 69–91. 23 24
129
5.c) Rodiace sa regionálne cirkevné centrum „Koľké práce som vykonal a koľké peniaze som vynaložil, aby sa hrad [Lietava], na najväčšie nebezpečenstvo a ťarchu všetkých obyvateľov tohto kraja, do rúk cudzinca nedostal, ktorý, neuspokojac sa so skromnými dôchodkami hradu, vydieral by obyvateľov a poddaných Vášho Veličenstva, ako sa to po minulé roky dialo, keď môj tesť [Mikuláš Kostka] bol obrancom krajov Vášho Veličenstva ... Keby sa spočítala hodnota poľnohospodárskej práce a roboty gazdovského dobytka, čo všetko je nevyhnutne potrebné na udržiavanie zámku a vojska, ktorého počet v týchto nebezpečných časoch musí sa zväčšiť viac ako predtým, vyšlo by, že výdavky prevyšovali by dôchodky.“ 1 Uhorských kráľov Jána I. Zápoľského a Ferdinanda I. Habsburga korunoval v Stoličnom Belehrade s odstupom jedného roka nitriansky biskup Štefan Podmaniczký (1512 – 1530). Nitrianske biskupstvo nezaujímalo čelné miesto v hierarchii uhorskej katolíckej cirkvi, jej hlavou bol prímas, ostrihomský arcibiskup. Štefan Podmaniczký bol však najstarší z prelátov, ktorí prežili bitku pri Moháči. Okrem neho zostali nažive egerský Pavol Várday, záhrebský Šimon Erdődy, veszprémsky Tomáš Szalaházy, varadínsky Ján Országh, sriemsky Štefan Brodarič a Ján Gosztonyi z Alby Julie. 2 Všetky centrá biskupstiev Uhorska okrem Alby Julie a Záhrebu obsadila na kratší či dlhší čas Osmanská armáda. Sídlo ostrihomského arcibiskupstva, a tým i rezidenčné mesto primasa v Uhorsku zabrali v roku 1543. Nasledujúci rok dobili Pécs a Vác, Veszprém a Csanád v roku 1552, Győr obsadili v rokoch 1594 – 1598. Oradea síce úspešne obliehali až v roku 1660, zato protestantské stavy sekularizovali kapitulu a vyplienili pokladnicu katedrály už v roku 1557. Nebolo tomu inak ani v Albe Julii či v Nitre, ktoré osmanská armáda získala pod kontrolu až v rokoch 1663 – 1664, avšak v 16. storočí obe centrá na čas ovládli svetskí feudálni páni. 3 Štefan Podmaniczký, podobne ako čerstvo vymenovaný ostrihomský arcibiskup Pavol Várday, pôvodne nepatril do suity kráľovnej vdovy Márie Uhorskej podporujúcej nároky
1
V liste Ferdinandovi I. František Thurzo uvádza Andrej Kavuljak, Lietava. Podnik feudálneho hospodárskeho systému. Príspevok k dejinám hospodárskej tvorby, Turčiansky sv. Martin s. a., s. 55. 2 V[ince] Bunnyitay et al., Monumenta ecclesiastica tempore innovatae in Hungaria religionis illustrantia / Egyháztörténelmi emlékek a magyarországi hitujítás korából 1520–1547 I, Budapest 1902, s. 295–296. 3 „1537. évi XIX. törvénycikk az Isten egyházait a világiak kezéből idejekorán ki kell szabaditaniMéltóztassék a királyi felség az Isten egyházait, a melyek világiak kezén vannak, idejekorán kiszabaditani.1. § És jövőre azok egyikét se ruházza senkire se.“ Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526–1608. Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526–1608. törvényczikkek, Budapest 1899.
130
Ferdinanda Habsburga na uhorský trón v rozhodujúcom pomoháčskom období. 4 Jeho možnosti sa vyhrotili v krátkom čase ďalšími vojnovými udalosťami a občianskou revoltou. Ofenzíva osmanskej armády nasmerovaná na Viedeň (1529) ohrozovala aj Nitriansku stolicu. Navyše osmanské oddiely vyslané na pomoc Jána I. Zápoľského pri obrane Budína obliehaného generálom habsburskej armády Wilhelmom von Roggendorf neboli nasadené do boja. Preto dostali povolenie vyplieniť časti Uhorska ovládaného Ferdinandom I. (1530). Nitru zachránili pred lúpežným útokom osmanských jednotiek predvídavé kroky biskupa a zároveň župana Nitrianskej stolice Štefana Podmaniczkého. Kvôli ochrane majetkov zvolal stoličný snem, ktorého sa zúčastnili neskorší miestodržiteľ uhorského kráľa, krajinský sudca a župan Trenčianskej stolice Alexej I. Thurzo, kráľovský radca, dvormajster Imrich Országh, turčiansky prepošt Uriel Majthényi s bratom Bartolomeom, predstavitelia šľachty okolitých stolíc a aj zástupcovia banských miest a dohodli sa na spoločnom postupe pri obrane. 5 Počas týchto udalostí zomrel Štefan Podmaniczky prirodzenou smrťou († 1530). Wilhelm von Roggendorf venoval v mene panovníka – v spojitosti s ďalšími panstvami postupoval rovnako – Nitriansky hrad s priľahlými majetkami svetskej osobnosti, kapitánovi Valentínovi Törökovi Enyingimu, ktorému formálne daroval Nitriansky hrad s priľahlým panstvom aj kráľ Ján I. v roku 1527. 6 V krátkom čase ich od neho získal Alexej I. Thurzo. Následne spravovali Thurzovci Nitrianske panstvo až do polovice 16. storočia ako svetský majetok. 7 Nitrianska kapitula si popri tom dokázala udržať vlastné majetky. 8 Panstvo, ktoré získali Thurzovci, nedaroval Ferdinand I. len krajinskému sudcovi Alexejovi I., ale aj jeho bratovi Jánovi V. a aj synovcom Františkovi a Jurajovi po zosnulom Jánovi nazývanom krívajúci. O nich sa starali Alexej I. so svojím bratom, olomouckým biskupom Stanislavom. 9 Alexej I. Thurzo usiloval o győrske biskupstvo, podarilo sa mu ho získať na dva roky. Podľa všetkého cielene hľadal pre príbuzného Františka Thurza cirkevné majetky. Po nadobudnutí panstva Nitrianskeho biskupstva hradil štúdiá svojho chránenca na teologickej fakulte v Padove. Nitrianske panstvo získal od panovníka Alexej I. Thurzo za pôžičku poskytnutú na
Jozef Bǎdurík, Osobnosť Ferdinanda I. a začiatky integrácie strednej Európy, in: Politický zrod novovekej strednej Európy. 500. výročie narodenia Ferdinanda I. zakladatěla habsburskej monarchie, Prešov 2005 (Historické korene integrácie (strednej) Európy 1), s. 12–20. 5 Imre Lukinich (ed.), A Podmanini Podmaniczky-család oklevéltára 1538–1641 II, Budapest 1941–1943, s. 427–428. 6 József Bessenyei, Enyingi Török Bálint okmánytára, Budapest 1994, s. 45. kat. 60. 7 Gyula Szekfű, Magyar történet. A tizenhatodik század, Budapest 1935, s. 237–239. 8 József Vagner, Adalékok a nyitrai székes-káptalan történetéhez, Nyitra 1896. 9 Gabriella Erdélyi, Bethlenfalvi Thurzó Elek levelezése, Budapest 2005 ((Források a Habsburg – magyar kapcsolatok történetéhez). I. 1526–1532. Lymbus kötetek 1), s. 35. 4
131
vojnové účely, tú mohol do štyroch rokov splatiť František Thurzo alebo ten, komu Nitrianske panstvo odstúpi. S Valentínom Törökom vymenil Alexej I. Nitru za panstvo s hradom Pápa hneď na to, ako sa mu podarilo zabezpečiť biskupskú hodnosť pre synovca Františka. Alexej I. Thurzo disponoval predovšetkým nadobudnutými a nie zdedenými majetkami, preto z právneho hľadiska nemusel, ale aj tak vymohol od svojho synovca Františka Thurza v roku 1539 vyhlásenie, že bude akceptovať majetkové rozdelenie, v ktorom on získa Nitrianske biskupstvo a panstvo, ale nebude si nárokovať inú časť thurzovského dedičstva. 10 František Thurzo sa do Uhorska vrátil až po smrti Alexeja I. Thurza v roku 1543. Vdova Magdaléna Székely ab Ormosd sa zdráhala vydať mu nitrianske majetky. V jeho prospech sa mohli prihovoriť u panovníka nástupca Alexeja I. Thurza v úrade uhorského kráľovského miestodržiteľa prímas, ostrihomský arcibiskup Pavol Várday, jeden z vykonávateľov poslednej vôle zosnulého a Bernard Thurzo, synovec Alexeja I., ktorý slúžil pri viedenskom dvore, najskôr ako truchses a od 1539 ako pohárnik. 11 Rok po smrti Alexeja I. (†1543) František Thurzo za účasti reprezentantov Nitrianskej kapituly prijal obsah testamentu svojho strýka a nasledujúci deň ho uviedli do majetkov biskupstva. 12 Na žiadosť nového nitrianskeho biskupa a župana, zároveň kráľovského radcu Františka Thurza v roku 1546 panovník uvoľnil ročnú daň nevoľníkov Nitrianskeho biskupstva na opevnenie hradu a mesta, útočísk stoličnej šľachty. 13 Potreba zvyšovania príjmov, podobne ako v dedičných zemiach v rokoch 1537 a 1539, ale zrejme aj zmenená politika v korunách súštátia po českom stavovskom odboji viedla v roku 1548 k vydaniu nových nariadení pre Uhorskú kráľovskú komoru, súbežne s reformami Českej komory, ktoré určovali kompetencie a povinnosti zamestnancov a zmeny pracovných postupov. Dokument nezabezpečoval nadradenosť Dvornej kráľovskej komory nad Uhorskou kráľovskou komorou. Vyplynula však z praxe jej nového predsedu (prefekta), pričom aj po právnej stránke dostal úrad nezávislosť od miestodržiteľstva Uhorska. Miesto zosnulého predsedu, pécsskeho prepošta Alberta Peregiho zastal František Thurzo (1549 – 1556). V duchu zaužívanej praxe mal byť za vedúceho vymenovaný služobne najstarší Blažej Pétervárady. Zloženie zboru radcov panovník radikálne nezmenil, len miesto nepochybne 10 Lajos Gecsényi, A rejtélyes Thurzó. Thurzó Ferenc, a Magyar és az Udvari Kamara elnöke, 1549–1563, Levéltári Közlemények LXXXI, 2010, č. 1–2, s. 3–31. – Lajos Gecsényi, Tajomný Thurzo. František Thurzo, predseda Uhorskej a Dvorskej komory (1549–1563), in: Tünde Lengyelová, et al., Thurzovci a ich historický význam, Bratislava 2012, s. 55–73. 11 Gecsényi, A rejtélyes Thurzó (pozn. 10), s. 3–31. –Gecsényi, Tajomný Thurzo (pozn. 10), s. 55–73. 12 Bunnyitay et al., Monumenta ecclesiastica IV (pozn. 2), s. 351–354, kat. 310–311. 13 Ibidem, s. 519–520, kat. 494.
132
skúseného a rozhľadeného úradníka vybral za signatára mladšieho a aj pôvodom atraktívneho Františka Thurza. 14 Panovník vymenoval Františka Thurza aj za člena miestodržiteľskej rady Uhorského kráľovstva, ktorú viedol prímas, ostrihomský arcibiskup a miestodržiteľ Pavol Várday. Thurzova účasť v miestodržiteľskej rade vyplývala aj z jeho pozície vedúceho Uhorskej kráľovskej komory. Najvyšší úrad vnútornej politiky reprezentovali győrsky biskup František Újlaky, veszprémsky biskup Pavol Abstemius, vácsky biskup Augustín Sbardelatti a z pomedzi svetských stavov František Révay, Imrich Balassa, Michal Mérey, Juraj Sibrik a Mikuláš Istvánffy. Várdayho smrťou uprázdnenú hodnosť miestodržiteľa obsadil František Újlaky. 15 Konečne v roku 1550 potvrdil pápež Július III. nitrianskeho biskupa Františka Thurza v hodnosti, ktorú zastával od roku 1544. Získal aj ďalšiu cirkevnú hodnosť, od 1554 bol opátom Skalky. 16 V roku 1556 sa však František Thurzo Nitrainskeho biskupstva vzdal. Hlavný dôvod, pre ktorý cirkevný stav opustil, mohla byť hrozba vymretia rodu a aj príležitosť získania ďalších majetkov. Najčastejšie diskutovaná otázka konfesie, zdá sa, napriek jej dôležitosti v 16. storočí, mala v tomto prípade menší význam. Brat Františka Thurza Juraj žil naďalej v aule olomouckých biskupov Stanislava Thurza a po jeho smrti aj Jana Dubravia. Spišský župan Ján bol bezdetný a vzhľadom na svoj vek sa už ani neočakávalo, že splodí potomstvo. Z rakúskej vetvy Bernard nebol na žive (†1551) a čoskoro zomrel aj Krištof II. (†1557). Ich maloleté deti Bernard II., Krištof II., Stanislav II. a Alexej II. mali neistú budúcnosť. Hoci z dvoch manželstiev – s Barborou Kostkovou a Katarínou Zrínyi – sa Františkovi Thurzovi narodili traja synovia, dospelosti sa dožil len prostredný Juraj, neskorší palatín. Existenciu rodu predĺžil na ďalších sto rokov. 17 Mikuláš a Peter Kostkovci z českých Sedlíc, pôvodne hajtmani zámkov na Považí, dostali za zásluhy v službách Zápoľskovcov do užívania hrady Lietavu a Strečno, ktoré Mikuláš získal Győző Ember, Az újkori magyar közigazgatás története Mohácstól a török kiűzéséig, Budapest 1946 (A Magyar Országos Levéltár kiadványai III: Hatóság- és hivataltörténet 1), s. 126–128. – István Kiss R[ugonfalvi], A magyar helytartótanács I. Ferdinánd korában és 1549 – 1551. évi leveles könyve, Budapest 1908, s. 374–375. – Lajos Gecsényi, A Magyar Kamara tanácsosainak összetételéről a XVI. században, in: Tibor Seifert (ed.), A történelem és a jog határán: Tanulmányok Kállay István születésének 70. évfordulójára, Budapest 2001, s. 55–70. – történelem és a jog határán: Tanulmányok Kállay István születésének 70. évfordulójára, Budapest 2001, s. 55–70. – Lajos Gecsényi, A döntést előkészítő hivatalnoki elit összetételéről. A Magyar Kamara vezetői és magyar tanácsosai a 16. században, in: Mária Ormos (ed.), Magyar évszázadok: Tanulmányok Kosáry Domokos 90. születésnapjára, Budapest 2003, s. 100–113. 15 Kiss, A magyar helytartótanács (pozn. 14), s. 375, kat. XXX. (1549. január 1.) 16 Gecsényi, A rejtélyes Thurzó (pozn. 10), s. 3–31. –Gecsényi, Tajomný Thurzo (pozn. 10), s. 55–73. 17 Zuzana Ludikova – Árpád Mikó – Géza Pálffy, A lőcsei Szent Jakab-templom reneszánsz és barokk síremlékei,epitáfiumai és halotti címerei (1530–1700), Művészettörténeti Értesítő LV, 2006, č. 2, s. 327–410. 14
133
do vlastníctva a do majetkov ho uviedla Budínska kapitula v roku 1531. Prestúpil na stranu Ferdinanda I., ktorý ho s Jánom z Dubovca, vnukom po sestre, omilostil a venoval Jánovi z Dubovca Lietavu, Strečno s Oravským panstvom. 18 Orientáciu na Považie okrem politického významu mohla motivovať aj skutočnosť, že medzi skoršími správcami Lietavského hradu s panstvom pôsobil aj Theofil Thurzo, starý otec Františka. 19 Celkom výnimočne dostal František Thurzo možnosť vyplatiť zo zálohu županský hrad na Orave, využívaný od 1549 sliezskymi bratmi Václavom a Albertom Sedlnitzkymi. Panovník Františkovi Thurzovi prisľúbil aj právo na dedenie oravského majetku, pokiaľ by sa mu z manželstva narodil syn. V lete 1557 už mohol požiadať František Thurzo o zníženie sumy zo zálohu vzhľadom na stavebné práce vykonané na hrade. O rok dostal menovací dekrét na hodnosť župana Oravskej stolice. 20 V úradníckom živote Františka Thurza nastal ďalší, často vyzdvihovaný obrat, od roku 1556 zastával funkciu predsedu Dvorskej komory, celkom ojedinelo spomedzi uhorských magnátov dosiahol významnú hodnosť v Habsburskej monarchii. Okrem Františka Thurza nik nezískal obdobnú vysokú pozíciu vrámci monarchie v 16. storočí. Na habsburských dvoroch uhorskí šľachtici väčšinou pôsobili ako pážatá či stolníci alebo služobníci s jazdcami. 21 Uprázdnené miesto v Nitre zveril panovník sedmohradskému biskupovi Pavlovi Abstemiovi, ktorý bol v rovnakom roku nútený opustiť v dôsledku tureckých vojen Albu Júliu. V závere života ho vymenoval aj za uhorského miestodržiteľa, nemalo to však vplyv na jeho nitriansku rezidenciu. 22 Nitriansky hrad jeho správcovia postupne premenili na významné vojenské opevnenie. Od 2. polovice 16. storočia pri obsadzovaní miest prelátov rozhodovala okrem iného schopnosť a ochota kandidátov prispievať na protitureckú obranu podľa vzoru ostrihomského arcibiskupa či modelu hospodárenia v egerskom biskupstve. 23 Uhorský snem odhlasoval povinné dávky na výstavbu protitureckej obrany a rovnako na budovanie opevnení. 24 Až po smrti Abstémiovho nástupcu, nitrianskeho biskupa Zachariáša Mossóczyho, Uhorská kráľovská komora navrhla vyžadovať pri obsadzovaní biskupských miest stálu platbu na 18
Kavuljak, Lietava (pozn. 1), s. 50–51. Imre Lukinich (ed.), A Podmanini Podmaniczky-család oklevéltára 1538–1641 IV, Budapest 1941–1943, s. 177–180. – Kavuljak, Lietava (pozn. 1), s. 47. 20 Gecsényi, A rejtélyes Thurzó (pozn. 10), s. 3–31. –Gecsényi, Tajomný Thurzo (pozn. 10), s. 55–73. 21 Géza Pálffy, A Magyar Királyság és a Habsburg Monarchia a 16. században, Budapest 2010 (História könyvtár: Monográfiák 27), s. 129–133. 22 Pozri 4.a) Sídla a dvor miestodržiteľa a administrátora biskupstva Pavla Abstemia. 23 István Kenyeres, Uradalmak és végvárak. A kamarai birtokok és a törökellenes határvédelem a 16. századi Magyar Királyságban, Budapest 2008, s. 137. 24 Dezső Márkus (ed.), Corpus Juris Hungarici 1526–1608. Magyar törvénytár. (Corpus Juris Hungarici) 1526– 1608. törvényczikkek, Budapest 1899. 19
134
vojenské účely zo súkromných príjmov kandidáta poukazujúc na príklad fungovania biskupstva v Győri, kde Ján Liszthius ročne prispieval na budovanie zadunajských pohraničných pevností. Dovtedy to bola otázka vlastného svedomia a prejavu vlastenectva, súkromná iniciatíva, ktorú neskôr kodifikovali zákonom. 25
25
Kenyeres, Uradalmak és végvárak (pozn. 23), s. 137.
135
