8. študentská vedecká konferencia
Strata národnej identity a budovanie štátu v rámci Európskej únie Martin ŠKVARLA
Žijeme v dobe, v ktorej sa svet mení na jednu veľkú dedinu. Vďaka informačným technológiám sa takmer v reálnom čase dozvedáme o udalostiach na celej planéte. To, čo sa kedysi k ľuďom dostávalo po niekoľkých dňoch, týždňoch či mesiacoch sa my dozvedáme hneď. Cestovanie sa oproti minulosti taktiež výrazne skrátilo. V priebehu niekoľkých dní môžeme obísť celú zemeguľu. Svet sa zmenšil, už sa nám nezdá taký obrovský. Jednotlivé kontinenty sa nám zdajú menšie a rôzne miesta na mapách ľahšie dostupnejšie. Veľkosť území jednotlivých národov už nevyznieva tak veľkolepo ako kedysi. Možnosť cestovať, možnosť komunikovať v rámci celého sveta so sebou prináša obrovské výhody poznania ľudí iných národov, kultúr, náboženstiev. To, čo sa človek dozvedal len v škole alebo mohol vyčítať z kníh, sa mu dnes otvára priamo pred očami. Sám môže spoznávať a zakúsiť atmosféru cudziny. Môže sa dozvedieť veci, ktoré by ináč nepochopil, aj keď ich má naštudované z kníh či z rozprávania iných. Možnosť poznania a sledovania iných kontinentov, krajín, spoznávania ich kultúr, tradícií, ekonomickej vyspelosti či zaostalosti, krás prírody a iného bohatstva či chudoby, motivuje človeka cestovať, hľadať nové dobrodružstvá či bezpečnosť, obdivovať krásu či si splniť sen o dôstojnejšom živote. Celé spoločenstvá, doslova národy, sú dnes na pochode. Globalizácia, prichádzajúca s celosvetovým konkurenčným bojom, dnes núti mnohé národy povzniesť sa nad úzkoprsosť národnej hrdosti uzatvorenej do vnútra štátnych hraníc a otvoriť sa pre spoluprácu s inými, s obdobne zmýšľajúcimi národmi podobnej kultúrnej tradície či náboženstva. Aj takto možno chápať vznik rôznych medzinárodných spoločenstiev a únií – ako reakciu na zmenšujúci sa svet v očiach moderného človeka. Vytvoriť ale jeden spoločný svet vôbec nie je také jednoduché ako by sa zdalo. Technológie, ktoré umožňujú „zmenšovanie“ sveta, sú dosť vpredu a zdá sa, že v porovnaní so schopnosťou ľudí vyrovnať sa s vykorenením a opätovným nasadením do novej svetovej situácie napredujú stále rýchlejšie. Zakorenenie chápeme ako príslušnosť k národu, k územiu, ku kultúrnym tradíciám, k spoločnému jazyku, k náboženstvu, k farbe pleti, k historickým udalostiam a určite je toho ešte viac. Zdá sa, že práve tieto veci sú momentálne „brzdou“ celosvetovej globalizácie a vedú k nemožnostiam úplného využitia moderných technológií.1 Chýba napríklad spoločný jazyk. Môže sa zdať, že dnes sa najviac používa angličtina, čo však neznamená, že je to jazyk, ktorý je všade rovnaký. Neraz môžeme byť svedkami, ako si na svetových konferenciách nerozumejú anglicky hovoriaci ľudia, ľudia, ktorých rodným jazykom je angličtina. Navzájom sa 1
TÓTH, R., HORVÁTH, P., BRHLÍKOVÁ, R., KRNO, S., DŘÍZOVÁ, E. 2005. Úvod do politických vied. Bratislava : SMARAGD, 2005, s. 129.
472
Sekcia politológie upozorňujú, aby rozprávali pomaly a poriadne artikulovali a snažili sa dodržiavať čo najsprávnejšiu výslovnosť. O to ťažšie to potom majú príslušníci národov, ktorí anglicky nehovoria. Ekonomická vyspelosť, či na druhej strane zaostalosť, je tiež veľmi silným pomyselným múrom, rozdeľujúcim svet.2 Hrdosť na národnú minulosť, osobnosti národa v rôznych oblastiach spoločenského života vedú k porovnávaniu a k hodnoteniu pomyselnej kvality a hodnoty národov. Už len samotný počet obyvateľov podnecuje k určitej snahe cítiť sa nadradeným. Životná úroveň a úroveň vzdelanosti jednotlivých ľudí národa vedie k uznávaniu či pohŕdaniu. Určite sme neuviedli všetky príčiny rozdelenia. Veľmi veľa ich je v rámci samotnej Európy, ktorú spája predovšetkým minulosť spoločného a zjednocujúceho náboženstva. Neustála snaha o zjednocovanie a zároveň rozdeľovanie jednotlivých štátov na základe dosiahnutia niektorých cieľov je modernej Európe vlastná. Napríklad zóny voľného obchodu, colná únia, voľný alebo jednotný trh, spoločný trh, menová únia, ekonomická únia, politická integrácia a pod.3 Budovanie novovzniknutých štátov po rozpade železnej opony, budovanie národných identít sa deje v čase budovania Európskej únie a prebúdzajúceho sa nacionalizmu ako protireakcie na túto snahu. Národy, ktoré ešte nedosiahli vlastnú samostatnosť a túžia po nej, taktiež národy, ktoré samostatnosť vlastného územia získali, ale nemajú naplno vybudované národné povedomie či identitu, vstupujú do spoločnej únie s národmi, ktoré podobné problémy nemajú alebo aspoň nie v takej forme. Kým sa teda novovzniknuté štáty snažia o zviditeľnenie vo svete, zároveň sa strácajú či splývajú s dobre známymi národmi v jednotnej únii. „Existencia národných štátov je však zdrojom konfliktu, a preto Deutsch (český sociológ a politológ) nachádza východisko vo vytvorení tzv. bezpečného spoločenstva, ktoré postupne vyústi do integrácie a vymaní ľudstvo z éry národných štátov.“4 Táto predstava sa ukázala ako málo reálna. Snaha o zachovanie suverenity jednotlivých štátov a národov v rámci Európy neumožňuje vytvoriť jeden superštát. Vedie to k zodpovednosti jednotlivých národov a predstaviteľov týchto štátov k budovaniu hospodárskej prosperity a ostatných spoločenských náležitostí. Stagnovanie európskej integrácie v 70. rokoch a na začiatku 80. rokov, viedlo k vzniku novej integračnej teórie – intergovernmentalizmu (S. Hoffmann), ktorý úlohu hlavných aktérov v procese európskej integrácie ponecháva národným štátom. Integrácia je sledom postupných vyjednávaní medzi suverénnymi európskymi štátmi, ktoré naďalej sledujú predovšetkým svoje národnoštátne záujmy.5 Suverenita je poznačená nielen rozdielne vnímanou národnou identitou a povedomím, ale aj hospodárstvom jednotlivých štátov. Samotná štartovacia pozícia ekonomík krajín Európy po rozpade socialistického zriadenia bola značne rozdielna. Vstup do únie, menovej únie ešte zďaleka neznamená vyrovnanie ekonomík jednotlivých štátov. Rozdielnosť životnej úrovne týchto štátov je obrovským pnutím, 2
GAUS, K-M. 2004. Európska abeceda. Bratislava : Kalligram, 2004, s. 50 - 51. TÓTH, R., HORVÁTH, P., BRHLÍKOVÁ, R., KRNO, S., DŘÍZOVÁ, E. 2005. Úvod do politických vied. Bratislava : SMARAGD, 2005, s. 145 - 146. 4 TÓTH, R., HORVÁTH, P., BRHLÍKOVÁ, R., KRNO, S., DŘÍZOVÁ, E. 2005. Úvod do politických vied. Bratislava : SMARAGD, 2005, s. 145. 5 TÓTH, R., HORVÁTH, P., BRHLÍKOVÁ, R., KRNO, S., DŘÍZOVÁ, E. 2005. Úvod do politických vied. Bratislava : SMARAGD, 2005, s. 143. 3
473
8. študentská vedecká konferencia ktoré môže viesť buď k jej rozpadu, alebo ešte k väčšej snahe vytvoriť superštát. Toto pnutie však jednoznačne vytvára živnú pôdu pre nacionalizmus.6 Myšlienka silnej Európy, ktorá je schopná konkurovať iným silným ekonomikám, je prospešná. Voľný obchod, práca kdekoľvek v únii, možnosť žiť v ktoromkoľvek štáte únie.7 Takisto snaha o zjednotenie národov Európy. Príliš však naráža na právo národného sebaurčenia. Ekonomický motív, zdá sa, nie je dosť silný na to, aby dokázal prelomiť túto „bariéru“. V novom chápaní ekonomický model ráta so silnými ekonomikami v rámci jednotlivých členských štátov. Tie musia svoje ekonomiky budovať predovšetkým sami. To sa ale nezaobíde bez patričnej národnej hrdosti a snahe jednotlivcov budovať svoj štát. Môže to viesť k budovaniu nacionalizmu, pretože ten môže byť pre niekoho prospešný práve v čase veľkých kríz a neschopnosti riešiť vzniknuté problémy v rôznych oblastiach spoločnosti. Prehnaný nacionalizmus je ale v tvrdom protiklade s budovaním spoločnej únie. Dostávame sa tak do začarovaného kruhu. Nie je teda jednoduché budovať silný a stabilný štát vnútri únie. Viesť k národnej identite a nesklznúť do nacionalizmu. Vybudovať silnú ekonomiku v rámci európskeho regiónu popri silne rozvinutých ekonomikách a zároveň zostať suverénnym štátom. Uvedomovať si potrebnú pomoc od tých silnejších a zároveň zachovať si vlastnú tvár. Investori globálneho kapitálu sa pri svojich aktivitách čoraz viac riadia len vlastnými egoistickými ekonomickými záujmami a ich aktivity sú zamerané len na (pre nich) výhodnú manipuláciu úrokov, kapitálových akcií. Želania, predstavy, politické plány a vízie politikov jednotlivých štátov ich nezaujímajú a podporujú ich len vtedy, ak sú pre nich nejakým spôsobom prospešné.8 Všeobecne sa európsky superštát odmieta. Štáty a národy sa snažia zachovať si svoju suverenitu, národnú identitu. Na druhej strane ale väčšina (možno predpokladať, že väčšina) obyvateľov jednotlivých štátov má očakávania prekračujúce hranice vlastných štátov. Hoci sa navonok obhajujú jednotlivé hranice, v skutočnosti by sme mohli povedať, že mnohí sa už chápu ako euroobčania nechceného Európskeho superštátu. Dožadujú sa rovnakého platu, rovnakých životných podmienok, takej istej zdravotnej starostlivosti a pod. Občan každého štátu, dívajúc sa v rámci vlastných hraníc, si vie uvedomiť, čo si môže dovoliť a čo nie. Dívajúc sa za hranice tohto štátu vidí to, čo si môžu dovoliť iní. Vstupom do únie mnohí síce zostali myslením v rámci hraníc svojho štátu či národa, ale ich požiadavky neakceptujú v mnohom vysoko prekračujúce reálne možnosti. Zavádza sa pojem tzv. marketingovo orientovaný typ človeka. Ten sa stáva stále viac apatickým k sociálnej nespravodlivosti, je apolitický, apatický voči útlaku i voči ničeniu životného prostredia. Svoju identitu nachádza len v konformite so všetkými tými, ktorí ako on zakotvili v prístave konzumizmu. Stáva sa mŕtvym pre ľudí, lebo začína žiť len cez veci.9 Takýto typ človeka síce ladí s nadnárodným ekonomickým modelom konzumnej spoločnosti, ale vo svojich 6
GAUS, K-M. 2004. Európska abeceda. Bratislava : Kalligram, 2004, s. 47 - 49. TÓTH, R., HORVÁTH, P., BRHLÍKOVÁ, R., KRNO, S., DŘÍZOVÁ, E. 2005. Úvod do politických vied. Bratislava: SMARAGD, 2005, s. 147. 8 BEDNÁR, R. 1999. Slovensko v Európe 21. storočia. Bratislava: Marčan, 1999, s. 192. 9 BEDNÁR, R. 1999. Slovensko v Európe 21. storočia. Bratislava: Marčan, 1999, s. 186 – 187. 7
474
Sekcia politológie očakávaniach prestáva vnímať realitu možnosti hospodárstva štátu, v ktorom žije. Všeobecne by sme mohli povedať, že sa očakáva dosiahnutie priemeru životnej úrovne v rozvinutých krajinách pre všetkých členov únie, čo sa stále nepodarilo. V rámci únie k žiadnemu „vyrovnaniu sa“ dosiaľ nedošlo a pravdepodobne ani nikdy nedôjde. Predstava, že sa bohaté a rozvinuté štáty zrieknu svojho blahobytu v prospech menej rozvinutých a chudobnejších štátov, je zrejme utópiou a ani nevidieť podobné snahy, skôr opačné. Únia je budovaná predovšetkým na ekonomických základoch. Avšak nesľubuje rovnosť v rámci ekonomických možností a výhod pre všetkých.10 Vyrovnávanie sa je možné dosiahnuť len na základe hospodárskeho rastu jednotlivých štátov. A ten, ako sme už poznamenali, je silne závislý od národnej uvedomelosti. Problém však je, že mnohí očakávajú vyrovnanie sa od samotnej únie a strácajú pochopenie pre obetavú činnosť v rámci vlastného štátu či národa. Moderné demokratické vlády nedokážu svojich občanov primäť k uspokojeniu sa s možnosťami v rámci vlastných hraníc, keď možnosti za hranicami sú odlišné a poukazovanie na horšiu situáciu u iných nijako nezaberá. Zjednocujúcim motívom modernej Európy sa stáva mamona – boh peňazí – a v rámci takéhoto náboženstva solidarita nebýva častá.11 U typu človeka, o ktorom sme písali vyššie, akosi chýbajú občianske cnosti, bez ktorých si len ťažko vieme predstaviť ochotu občanov k vzájomnej a neraz aj obetavej spolupráci, v ktorej spoločné dobro je postavené vysoko nad egoistické ciele jednotlivcov. Budovanie národného hospodárstva v čase krízy so sebou prináša množstvo obmedzení, osobných obiet a „uťahovania opaskov“, čo je ale v rozpore s náboženstvom mamony. Ak občania strácajú národné povedomie, národnú identitu v rámci únie, len ťažko budú ochotní nejakej obety v rámci vlastného štátu či národa. Ak sa však nebudú chcieť pre hospodársky rast vlastného štátu obetovať, nikdy sa nedočkajú žiadanej životnej úrovne. Budovanie únie na základe zachovania suverenity jednotlivých štátov či národov so sebou nutne nesie potrebu budovania národnej identity a národného povedomia a to nielen vonkajšími hranicami, ale predovšetkým vnútorným presvedčením občanov. Zároveň je veľmi dôležité vyhnúť sa radikálnemu nacionalizmu. Táto cesta obety a vzájomnej spolupatričnosti vedie k možnému vybudovaniu dobrej a prosperujúcej spoločnosti. Vedie k možnému vybudovaniu, pretože to často nestačí vzhľadom na to, čo sme uviedli. Prosperita jedného štátu v rámci únie je prepojená so vzájomnou spoluprácou jednotlivých štátov za predpokladu skutočnej pomoci a uznanej rovnoprávnosti. 12 Slovenská spisovateľka Margita Figuli vo svojom románe Babylon opisuje posledné udalosti Babylonskej ríše. Všetci si uvedomovali hroziace nebezpečenstvo zo strany perzského kráľovstva, ale stále boli presvedčení, že Babylon je nezničiteľný. Babylončanom nechýbala národná hrdosť či povedomie, skôr naopak. Neboli však ochotní čokoľvek stratiť pre obranu svojej vlasti. Až príliš sa naučili iba brať a vnímať výhody, ktoré boli spojené s nadvládou okolitého sveta. Ich zmýšľanie sa nezmenilo ani vtedy, keď sa ich nadvláda pomaly, ale isto rúcala vzrastajúcou mocou Kýrovej ríše. Namiesto prejavu spolupatričnosti pri záchrane vlasti sa mnohí, zvlášť tí, ktorí 10
GAUS, K-M. 2004. Európska abeceda. Bratislava: Kalligram, 2004, s. 125. GAUS, K-M. 2004. Európska abeceda. Bratislava: Kalligram, 2004, s. 125. 12 GAUS, K-M. 2004. Európska abeceda. Bratislava: Kalligram, 2004, s. 50. 11
475
8. študentská vedecká konferencia oplývali značným majetkom, uchýlili ku kolaborácii s nepriateľom v snahe zachrániť si vlastný majetok a výhody. Jasne prevážila ziskuchtivosť nad národnou identitou a hrdosťou. Bolo im v celku jedno, kto bude vládnuť, hlavne, že sa oni budú mať dobre. Takýmto sebeckým zmýšľaním odsúdili vlastnú krajinu na zánik. Na druhej strane, ako píše Margita Figuli, perzské kniežatá obetovali celé svoje majetky pre rozmach Kýrovej ríše. Neustále v sebe podnecovali národnú hrdosť a boli ochotní aj tej najväčšej obety, obety vlastného života. Samozrejme, na jednej aj na druhej strane ako motív konania bola túžba po výhodách a po bohatstve, no zatiaľ čo na jednej strane to bolo kŕčovité a sebecké jednanie bez ohľadu na ostatných, na druhej strane to bolo práve naopak, snaha zbohatnúť na základe dosiahnutia spoločného blaha a prospechu. Autorka predstavuje Babylončanov ako národ, ktorý akoby stratil korene, vlastnú identitu spolupatričnosti a žil už len z minulej slávy, stratil kontakt s realitou a očakával samé výhody bez ochoty niečo pre to obetovať, predstavuje ho ako národ plný nedôvery, neistoty a ochotný zradiť, národ, ktorý je prehnitý a odsúdený na vlastný zánik. Peržania sú zasa národom, ktorý kypí zdravým sebavedomím. V spoločnom úsilí všetkých, tak chudobných ako aj bohatých, je snaha o vybudovanie silného a prosperujúceho kráľovstva. Sú zjednotení, neustále v sebe živia národné povedomie a identitu. Sú tak predurčení k víťazstvu. Na základe spomenutého diela môžeme vnímať dvojaký pohľad aj vzhľadom na dnešnú situáciu v modernej Európe. Postoj človeka, ktorý očakáva určité výhody a všeobecné možnosti v rámci únie, o ktorých si myslí, že má na ne prirodzené právo, pretože patrí do únie bez ohľadu na štátnu príslušnosť a možnosti vlastného štátu, bez pocitu potrebnej spoluúčasti na budovaní vlastného hospodárstva aj za cenu nemalých obetí a postoj človeka, ktorý taktiež túži po dobrách, plynúcich z účasti na živote v únii, ale predovšetkým v rámci budovania vlastného štátu či národa v zjednocujúcom motíve národnej identity a povedomia s ochotou priniesť aj nemalé obety k dosiahnutiu takéhoto cieľa. Ak sa teda osobná túžba po blahobyte stane až príliš sebeckým záujmom, môže sa stať, že aj národná identita a povedomie sa presunú do úzadia v zmysle: je jedno, kto nám vládne, hlavne, že sa máme dobre. S tým sa vytratí aj národná hrdosť a ochota pracovať pre daný štát či národ. Tým menej budú potom jednotlivé štáty (hlavne tie menšie) schopné budovať vlastné hospodárstvo a tak zabezpečovať očakávanú úroveň svojich občanov. Môže to viesť k migrácii jednotlivých ľudí a k snahe vytvoriť superštát, v ktorom sa už nebudú budovať jednotlivé národné hospodárstva, ale len jedno spoločné hospodárstvo únie. Zostáva tu stále ten istý problém národnej identity a povedomia, ktoré sú neraz nutné k obetavosti v rámci vzájomnej spolupatričnosti. Ak boli sebecké záujmy silnejšie ako národné už v rámci vlastného štátu, v ktorom je príslušnosť k istému národu ešte silne vrodená a utvrdzovaná, ako sa podarí prevýšiť tieto sebecké záujmy v rámci takéhoto európskeho superštátu? Zároveň, čím viac sa budú ekonomiky jednotlivých štátov prepájať, tým viac bude v jednotlivých národoch bujnieť nezdravý nacionalizmus ako reakcia na obavu o stratu suverenity. Sebapresadenie indivídua, ziskuchtivosť, mocichtivosť, ctižiadostivosť, partikularizmus, presadzovanie súkromného záujmu nad spoločenským, korupcia, konflikty už známy florentský filozof Machiavelli nazval skazenosťou či morálnym úpadkom človeka. Zároveň poukazoval, že dobrý vládca sa musí usilovať budovať
476
Sekcia politológie lojalitu, spolupatričnosť jednotlivcov v rámci spoločenstva a autoritu i legitimizáciu moci. Tak je možné posilňovať stabilitu a súdržnosť ľudského spoločenstva v rámci štátu.13 Budovanie národnej identity a národného povedomia umožňuje vytvárať v občanoch určitú spoluzodpovednosť za štát, v ktorom žijú. Aj cieľom spoločnej kultúrnej politiky dnešnej únie nie je harmonizáciu národných identít členských krajín. Jej úlohou je podporovať kultúrnu rozmanitosť medzi členskými krajinami, zachovávať jednotlivé národné identity a ochraňovať tak kultúrne dedičstvo Európy.14 Prvotná motivácia (zisk, vplyv, kontrola komunity) plodí inú. Tá nás vedie k zabezpečovaniu neprestajného ekonomického rastu. Zo strany konzumenta existuje neprestajný tlak na variáciu komodít v rámci hesla: „Čo je dnešné – je mŕtve“. Vytvára sa tak akási nadnárodná, univerzálna motivácia konania za účelom mať, vlastniť. Nacionálna identita a národné záujmy sa dostávajú do úzadia. Východiskom je možnosť nástupu iných princípov, z ktorých hlavným sa stáva nie absolutizovanie túžby po zisku, ale zodpovedná služba v prospech spoločnosti.15 Štát má teda nezastupiteľnú úlohu práve pri budovaní národnej identity a národného povedomia, v ktorom by sa mali zvýrazňovať predovšetkým hodnoty spolupatričnosti a spoluzodpovednosti za vlastný štát. Dosiahnutie ekonomických výhod by malo byť následne akýmsi výsledkom tohto spoločného snaženia vlády na jednej strane a občanov na strane druhej. Zámerom každej vlády by malo byť aj budovanie osobných cností občanov, ktoré sa pri budovaní spoločného štátu stále javia ako veľmi potrebné a na ktoré sa v poslednom čase akosi zabúda, hoci práve tieto cnosti občana boli predmetom skúmania mnohých popredných filozofov, ktorí sa vo svojich dielach zaoberali budovaním dobrého štátu. Novodobý marketingovo orientovaný typ človeka sa síce hlási k štátnym hraniciam a k príslušnému národu, ale jeho očakávania neraz veľmi prekračujú možnosti jeho vlastného štátu. V túžbe po dosiahnutí aspoň priemernej životnej úrovne v rámci Európskej únie sa otázka národnej identity dostáva do úzadia. Bez nej je potom ťažké prijať plnú spoluzodpovednosť za štát, v ktorom ten národ žije a považuje ho za vlastný a bez prijatia plnej spoluzodpovednosti je ťažké očakávať nejakú snahu obetavej spolupráce.
13
BELÁS, Ľ. 2007. Machiavelli dnes. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2007, s. 81. 14 TÓTH, R., HORVÁTH, P., BRHLÍKOVÁ, R., KRNO, S., DŘÍZOVÁ, E. 2005. Úvod do politických vied. Bratislava : SMARAGD, 2005, s. 149. 15 MARKUŠ, Š. 1997. Zápas o otvorenú spoločnosť, (úvahy a eseje). Bratislava: Polygrafia SAV, 1997, s. 174.
477
8. študentská vedecká konferencia Literatúra: BEDNÁR, R.: 1999. Slovensko v Európe 21. storočia. Bratislava: Marčan, 1999. 201 s. ISBN 80-968091-0-5. BELÁS, Ľ.: 2007. Machiavelli dnes. Prešov: Filozofická fakulty Prešovskej univerzity, 2007. 110 s. ISBN 978-80-8068-629-1. GAUS, K-M.: 2004. Európska abeceda. Bratislava: Kalligram, 2004. 168 s. ISBN 80-7149-628-6. MARKUŠ, Š.: 1997. Zápas o otvorenú spoločnosť, (úvahy a eseje). Bratislava: Polygrafia SAV, 1997. 207 s. ISBN 80-88780-14-4. TÓTH, R. – HORVÁTH, P. – BRHLÍKOVÁ, R. – KRNO, S. – DŘÍZOVÁ, E.: 2005. Úvod do politických vied. Bratislava: SMARAGD, 2005. 195 s. ISBN 8089063-15-2.
478
