STOPY DÁVNEJ MINULOSTI PAVEL DVOŘÁK
7
Slovensko na konci stredoveku Kostol v Kyjaticiach. Na freskách je výjav posledného súdu. Na nebesiach sú svätci a svätice, dolu na sčasti poškodenej maľbe vidieť vzkriesených ľudí (celkový pohľad na 12. strane).
DEJINY SLOVENSKA V PRÍBEHOCH A DESIATICH ZVÄZKOCH
Sicílski králi na uhorskom tróne
9
Prológ
Na priečelí Florentskej radnice stojí slávna Michelangelova socha Dávida. Na fasáde nad Dávidom je vyobrazený dlhý rad erbov a medzi nimi aj erb našich kráľov Anjouovcov. Je v tom kus symboliky, a možno aj čosi viac, preto nezaškodí, ak sa vo Florencii trochu pristavíme. Dávid a erb časovo nesúvisia. Michelangelo sa narodil sto rokov po smrti posledného Anjouovca, ale napriek tomu sú nám čímsi blízki. Kdesi medzi nimi sa ocitajú začiatky našej renesancie. Bol to významný a slávny čas. „Talianske storočie“, ako sa niekedy hovorí – nielen preto, že na uhorskom tróne sedeli Taliani –, bolo pre celú krajinu, vrátane Slovenska, obdobím významných zmien, ktoré sa začínali vo Florencii a v ďalších talianskych mestách. Počas talianskeho storočia sa dokonca niekoľkokrát schyľovalo k spojeniu oboch trónov, a tak sa aj slovenské dejiny v tom čase aspoň sčasti pomiešali s dejinami Talianska. To nie je málo. Jednoducho je úžasný pocit hľadať naše dejiny na civilizačnom vrchole vtedajšej Európy. No nie je to zas také jednoznačné, ako by sa mohlo zdať. Aj v tomto hľadaní je kus symboliky z priečelia Florentskej radnice. Dávid je obor, ale na erb by nedosiahol, aj preto nie, lebo anjouovský znak je vyobrazený oveľa vyššie, a ešte k tomu za rohom na susednej stene. Napokon aj radničný Dávid je len novodobou kópiou, originál stojí v neďalekej Galérii Akadémie a je oveľa krajší, čo napokon ani nemôže byť inak. Uhorské (a teda aj slovenské) dejiny sa s talianskymi dejinami začali spájať ďaleko od Florencie, v Neapole, keď si neapolský princ Karol II. z Anjou, zvaný Chromý, vzal v roku 1270 za manželku uhorskú princeznú Máriu. Mária bola dcérou nášho kráľa Štefana V. a sestrou jeho syna a nástupcu Ladislava Kumánskeho. Keďže Ladislav nezanechal následníka, cez Máriu si Anjouovci začali uplatňovať nároky na uhorský trón. Pohľad do svätyne kostola v Kyjaticiach je návratom do troch historických období. Fresky za oltárom ukazujú do Talianska, aj keď nevieme, či sú priamym dielom talianskych umelcov, napríklad potulných maliarov, alebo vznikli pod talianskym vplyvom, podľa talianskych predlôh, alebo sú dielom domáceho umelca po návšteve Talianska. Pamiatkari si najčastejšie myslia, že ich autormi sú miestni ľudia, ktorých do umenia fresky zaučili Taliani.
Všetko je možné a azda aj všetko platné; ako kde a ako kedy. Vybielený strop a steny ukazujú na protestantský purizmus, ktorý odmietal výzdobu kostolov; staré fresky zatreli vápnom, a tým ich vlastne ochránili, takže sa aspoň sčasti mohli neskôr obnoviť (kostol je evanjelický dodnes). Ale kyjatický prípad je trochu iný, fresky zmizli po zrútení a oprave kostolnej klenby. Korunou príbehu o metamorfózach je renesančný oltár, ktorý je zavŕšením cesty talianskeho umenia v gemerských (malohontských) kostoloch.
Dávid pred Florentskou radnicou. Foto Ary Six.
Čierna kráľovná*
Na jeseň roku 1414 sa Barbora Celjská vybrala na cestu do Kostnice. Bola mladá (mala len dvadsaťdva rokov) a podľa svedkov veľmi krásna.** Zdobili ju najvyššie tituly, bola uhorskou kráľovnou a len nedávno sa stala rímsko-nemeckou kráľovnou. Nie je zanedbateľným faktom, že pochádzala z mocného rodu Celjských. Azda mala v tom čase šťastie aj v osobnom živote – jej manžel, uhorský a rímsko-nemecký kráľ Žigmund Luxemburský, ju v liste pápežovi nazval najmilovanejšou manželkou, čo, pravda, mohla byť len formalita. Barbora bola zdravá a fyzicky zdatná. Cesta do Kostnice, na ktorú sa vydala, nebola prechádzkou. Kráľovskí manželia absolvovali dvestokilometrovú trasu z Bonnu do korunovačného Aachenu; od Kostnice, kde sa na cirkevnom koncile zišlo najvyššie duchovenstvo celej Európy, ich delilo ďalších päťsto kilometrov, pritom cestovali v konskom sedle a za zlého počasia. November sa prechýlil do druhej polovice, nastala zima, fúkal studený vietor. V rakúskom Friedbergu pozvali Žigmunda na jazero na rybačku, čo uhorský kráľ obľuboval. Ako zaznamenal pisár, účastníci rybačky sa vrátili premrznutí s úlovkom štrnástich veľkých a malých rýb. Kostnica, cieľ ich cesty, sa v tom čase premenila na hlavné mesto Európy. Za normálnych okolností v nej žilo šesť až osem tisíc obyvateľov, v čase koncilu narástla o ďalšie tisícky; koľko ich bolo, to by dnes už nik neporátal. Vieme * Táto kapitola vychádza z knihy Daniely Dvořákovej: Barbora Celjská, Čierna kráľovná. Životný príbeh uhorskej, rímsko-nemeckej a českej kráľovnej (1392 – 1451). ** Aeneas Silvius Piccolomini v roku 1451 o nej napísal, že je veľmi pôvabného telesného vzhľadu, príťažlivá, štíhla žena so znamenitou postavou. Na tvári vraj mala akési škvrny (pehy?) a na svoje skrášlenie vynakladala veľmi mnoho námahy. So Žigmundom tvorili najkrajší manželský pár. Piccolomini Barboru nemal rád a vydal o nej veľmi nepekné svedectvo. (S Piccolominim sa budeme stretávať aj v ďalšej časti tohto rozprávania.) Utrpenie sv. Barbory na oltári v Kalani vo Fínsku, dobová maľba. Vznikla po roku 1420, pravdepodobne za života Barbory Celjskej a Žigmunda Luxemburského.
23
Krásna Barbora so Žigmundom Luxemburským v slávnostnom sprievode.
Nešťastná hviezda kráľa Ladislava Gotický stĺp, pod ktorým odovzdali malého Ladislava uhorským stavom. Už nie je na svojom mieste. Stál pred Viedenskou bránou, dnes už zbúranou, ale presťahovali ho do parku.
Stredoveký panovník bol hlavou krajiny nielen formálne, bol doslova pánom nad životom a smrťou svojich poddaných. Vôbec nebolo jedno, aký to bol kráľ. Nebolo dobre, ak sa vlády ujal slaboch (alebo dieťa) bez sily a autority, lebo v takej chvíli vládli namiesto neho desiatky, možno aj stovky malých panovníkov a tí si potom robili, čo chceli, nikoho neposlúchali, nič nerešpektovali. V rozdrobenej krajine panovala svojvôľa, krajina upadala politicky, hospodársky, vojensky, kultúrne, stagnovala výroba i obchod, neisté cesty ohrozovali zbojníci, a bolo vlastne jedno, či to boli lúpežní rytieri alebo niekdajší poddaní. Takáto bola situácia na konci 13. storočia. Maďarskí Arpádovci vládli tristo rokov – a poslední z nich vládli zle. Napokon vymreli po meči a na uhorskom tróne sa začali striedať cudzí králi – úspešní, menej úspešní, niektorí vynikajúci. Pokúšali sa založiť novú stabilizovanú dynastiu, ale podarilo sa to len prvému z nich, Karolovi Róbertovi. Aj to nie celkom. Mal päť synov (šiesteho nemanželského), a napriek tomu v tretej generácii uhorskí Anjouovci vymreli. Pri tejto príležitosti treba pripomenúť, že nerozprávame o dejinách, ktoré sa odohrávali kdesi ďaleko a nás sa nedotýkali: každý z cudzích kráľov bol pre Slovákov veľmi dôležitý. Karol Róbert napríklad tým, že pochopil význam rudného bohatstva slovenských hôr a všestranne podporoval jeho využitie. Pripomeňme si Kremnicu, zlaté mesto* s mincovňou, ktorá pracuje od Karolových čias nepretržite dodnes. Silný kráľ bol vo všeobecnosti zábezpekou stability krajiny, jej obranyschopnosti, prosperity celého kráľovstva. A ešte niečo je dôležité. Ani veľké dejiny kráľov nemohli jestvovať bez malých ľudí. Škoda len, že tých malých ľudí poznáme tak málo. Poznáme však Helenu Kottannerovú, a tá stojí za desiatich. Bola doslova korunným svedkom a priamou aktérkou významných historických udalostí, nevydareného * Stopy dávnej minulosti 6, Zlaté mesto kráľa Karola.
47
Kapistránova kazateľnica vo Viedni.
Bitka pri Lučenci
79
Na cintoríne v Opatovej* v susedstve pohrebnej kaplnky stojí mohutný čadičový balvan. Je obrastený brečtanom, ktorý takmer zakrýva do kameňa vytesaný nápis:
BITKA PRI LUČENCI 7. IX. 1451 Balvan pôsobí impozantne, autoritatívne, a predsa ešte donedávna sa nedalo s istotou povedať, či správne označuje miesto bitky, ktorá svojho času patrila medzi najväčšie a najvýznamnejšie. Opiera sa o stáročnú tradíciu, ale s tradíciou (nech je akokoľvek dlhá) to býva všelijako: niekedy pomáha kriesiť zabudnuté príbehy, inokedy zavádza. Sama bitka pri Lučenci je nespochybniteľnou udalosťou. Takto začal svoj opis kronikár Ján z Turca: „Stalo sa to roku vtelenia Pána 1451, keď pán gubernátor so žoldniermi i s vojskom zverbovaným z pospolitého ľudu zovrel obliehaním pevnosť, ktorú Ján Jiskra postavil v blízkosti mestečka Lučenca.“ Dramatická správa z dramatických čias. Podrobne o nich rozpráva predchádzajúca kapitola, a tak si len v stručnosti pripomeňme, ako si kráľovná Alžbeta najala vojvodcu Jána Jiskru z Brandýsa, aby bránil záujmy jej syna Ladislava Pohrobka. Jadro Jiskrovho vojska tvorili bývalí husiti, ktorých si Jiskra najal po porážke husitského hnutia na Slovensku. Husitské predstavy im neboli cudzie, čo sa týkalo najmä vojnovej stratégie, no aj tak bol medzi nimi zásadný rozdiel. Zatiaľ čo husiti útočili na Slovensko, aby ničili krajinu uhorského kráľa Žigmunda, a podľa toho sa aj správali, bratríci boli legálnym kráľovským vojskom. Boli to žoldnieri, boj bol ich remeslom, ovládali ho dokonale, a tak v krátkom čase dobyli veľkú časť Slovenska vrátane dôležitých banských miest, ktoré formálne patrili kráľovnej Alžbete, ale v skutočnosti sa to stalo až potom, keď sa ich jiskrovci zmocnili. * Opatová je dnes mestskou časťou Lučenca, až do roku 1966 to bola samostatná obec.
Zrúcanina hradu Divín a pohľad do krajiny s hladinou priehrady Ružiná. Lučenská bitka sa odohrávala vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Jej dozvuky možno doľahli až sem. Foto Štefan Kordoš.
Veľ ké jasovské dobrodružstvo
Jasovská jaskyňa má všetko, a ešte čosi navyše: tajomstvo, veľké dobrodružstvo, ktoré sa dodnes nepominulo. Jaskyňa sa rozkladá na najvýchodnejšom výbežku Slovenského krasu, ukrýva sa v skalnom brale, ktoré vyrastá z lesov na brehu rieky Bodvy. Pri pohľade na nevysoké bralo sa až nechce veriť, že ukrýva labyrint, podzemné chodby, v absolútnej tme posplietané do zložitého, zdanlivo nekonečného prepletenca – takmer tri kilometre chodieb navŕšených do výšky asi päťdesiat metrov od najnižšieho bodu podzemia. Na chrbte brala stál kedysi hrad. Ešte vždy možno rozoznať jeho zvyšky. O kúsok ďalej po zostupe náučného chodníka zo skalného chrbta leží lesný, až dojemne romantický cintorín, vybudovaný len niekoľko krokov od starobylého kláštora: obrovský kláštorný komplex, azda najväčší na Slovensku, má vyše dvesto rokov, ale jeho minulosť siaha do najstaršieho stredoveku, a teda aj do čias nášho príbehu. Kláštor patrí premonštrátom a to je veľmi starobylý rád. Prví premonštrátski mnísi prišli do Uhorského kráľovstva z Francúzska už na začiatku 12. storočia. Najprv sa usadili vo Veľkom Varadíne, potom sa s panovníckou podporou rozišli po celom Uhorsku. Zastavili sa až na východe Slovenska v Lelese... Nemali to ľahké. Čakali ich neusporiadané pomery, nevybudovaná cirkev, nevzdelaní kňazi, ktorí ich brali ako konkurenciu, dokonca aj relikty pohanstva. Premonštráti nevyhľadávali divú, neosídlenú pustatinu ako benediktíni, aj oni učili remeslám, záhradníctvu, chovu domácich zvierat, vinohradníctvu, budovali cesty, vodovody, hrádze, no venovali sa najmä liturgii, kazateľstvu, vzdelaniu, kultúre, vede, školstvu, a to sa dá len v konsolidovaných pomeroch. Neprišli teda do divočiny, ale do kultúrnej, civilizovanej krajiny. A to je dôležitá poučka z hľadiska slovenských dejín.
95
Bratrícky nápis v Jasovskej jaskyni.
Hriešne lásky kráľa Mateja
115
(Knieža liptovské)
Času nič neujde, zničí všetko,veci biedne, ale aj najkrajšie. S ničím nemá zľutovanie. Ani s ľuďmi a ich príbehmi. Nešetrí ani kráľov. Matej Korvín by sa však sťažovať nemohol. Neubudlo z neho, skôr naopak. Často sa mu pripisujú veci, ktoré nevykonal, ale vykonali ich iní. Nuž, je to slávny kráľ, a čo sa týka stredoveku, jeden z najvýznamnejších a najslávnejších. Pre Maďarov je národným hrdinom, ale jeho príbehy sa odohrávali aj na Slovensku. V plnej miere to platí o príbehu jeho hriešnych lások. Kráľ Matej I. Huňady, prezývaný Korvín, bol synom slávneho vojvodcu a vychýreného protitureckého bojovníka Jána Huňadyho, o ktorom sme už hovorili. Ale mal aj vlastnú slávu, aj on bol udatný rytier, odvážny poľovník – a nenásytný milenec... V roku 1464 ovdovel. Mal len dvadsaťjeden rokov. Bol plný síl a neobmedzoval sa, nežil v odriekaní. A ani kráľovskí kronikári sa tým netajili. Takto to napríklad napísal kronikár Ján z Turca: „Kráľ Matej sa rozhodol skrotiť svoju mladícku neviazanosť a upriamil sa na možnosť uzavretia manželstva.“ A takto dvorný historiograf Antonio Bonfini: „Nedal sa pripraviť o ľudské radovánky, kedykoľvek bol schopný zapliesť sa s neviestkami, ale vydatým ženám sa vyhýbal.“ Českí historici spomínajú úplné kuriozity. Antonín Kalous píše, že duchovní z Brna a Olomouca „vracali“ panenstvo dievčatám, ktoré oň prišli s uhorským kráľom. Keď sa jedna z nich stala mníškou, pri slávnostnom akte zahalenia do habitu v kostole vyhlásili, že je čistá panna, akoby sa svojej matke práve narodila, hoci všetci vedeli, že kráľ s ňou „přes noc vesel byl“. Matejov biskup Ján Filipec priamo na žiadosť kráľa na omši v Brne verejne vyhlásil v mene Pána inú dievčinu za pravú pannu. Družičky jej potom rozčesali vlasy a upravili tak, „jakož obyčej jest pannám choditi“. Klosterneuburg v Rakúsku. Kaplnka sv. Agnesy stojí už deväťsto rokov. Spočiatku slúžila ako Brunnenhaus, miesto, kde si mnísi umývali ruky pred vstupom do jedálne.
Nádherný sedemramenný svietnik pochádza z 12. storočia.
Starosti Juraja zo Schönbergu
V bratislavskom Dóme sv. Martina v bočnej Kaplnke sv. Anny stojí nádherný náhrobok – socha muža v takmer životnej veľkosti a vedľa nej veľká tabuľa s epitafom. Trochu záhadný náhrobok Juraja zo Schönbergu. Nevedno napríklad, kde všade stál, kým našiel svoje dnešné miesto. Dlho sa túlal po kostole. V Kaplnke sv. Anny je už druhý raz. Bol aj Kaplnke sv. Jozefa (v dnešnej sakristii), predtým azda v podzemí, ale nevieme to presne, iba sa predpokladá, že sochu vyniesli z kostolnej krypty na konci 19. storočia, keď pri veľkej prestavbe vracali chrámu gotickú tvár. Nerobili to veľmi ohľaduplne. Mladšie prístavby, hoci boli niekedy veľmi cenné, nemilosrdne búrali, a vtedy azda vyniesli na povrch aj spomínaný náhrobok. Hrob, nad ktorým pôvodne stál, možno zničili, možno preniesli do kostnice, možno už nejestvoval, nenašli ho a možno kdesi čaká dodnes. Aj to je jedna zo záhad života človeka, ktorého z nezaslúženého zabudnutia vyslobodili až historici.* Juraj zo Schönbergu akoby už za života čosi tušil. Tak sa to píše v jeho epitafe: „Hľa, bol som kedysi slávny cirkevný hodnostár, ktorého si vážili veľké kniežatá, teraz ma v hrobe rozožiera špina ako potravu červov…“ Zvláštny text, posolstvo staré pol tisícročia, odkaz človeka, ktorý vedel, čo hovorí. Bol prepoštom Bratislavskej kapituly, pápež mu udelil právomoc biskupa, slúžil dvom kráľom, cisár ho oslovoval „kmotre“, pohyboval sa v najvyšších kruhoch, dojednával kráľovské sobáše, rokoval o mieri, vystupoval v pápežskej kúrii a na ríšskom sneme...
Náhrobník Juraja zo Schönbergu v Kaplnke sv. Anny v bratislavskom dóme.
* Na význam Juraja Schönberga a zaujímavé okolnosti jeho života ma upozornila Miriam Hlavačková. Ďakujem jej za informácie, no najmä za súhlas, aby som čerpal z jej ešte nezverejneného rukopisu knihy Bratislavský prepošt Juraj zo Schönbergu, ktorú pripravuje do tlače.
131
Schönbergova socha, len málo poškodená časom, patrí medzi najkrajšie kamenárske diela svojich čias.
Mŕtvy muž zo žumpy starej radnice v Trnave.
Nemý svedok dávnej drámy
V roku 1998 sa v Trnave našla radnica... Je to naozaj neuveriteľné. Za stovky rokov prešli okolo nej tisícky ľudí a nikomu z nich nenapadlo, že skupinka budov na zadnom okraji radničného dvora má šesťsto rokov, že je pamiatkou na začiatky jedného z najstarších miest Uhorského kráľovstva, lebo Trnave už v roku 1238 udelil Belo IV. právo slobodne voliť richtára a mestskú radu. Trnavská mestská samospráva je najstaršia na Slovensku. Spočiatku slúžila najmä Nemcom, lebo tí mali v mestskej rade od samého začiatku väčšinu. Situácia sa však menila, a veľmi výrazne, v 15. storočí, keď Trnavu ohrozovali husiti (v rokoch 1432 až 1435 mesto obsadili).* Trnava mala v tom čase asi tritisíc obyvateľov, Nemci tvorili len zlomok, ale bohatstvo bolo v ich rukách. Husitov sa nemeckí kupci veľmi báli, ušli pred nimi a nie všetci sa po odchode husitských vojsk vrátili. Na uprázdnené miesta sa tisli Slováci z okolitých dedín. Nasťahovali sa do opustených nemeckých domov, žiaľ, na ich opravu nemali peniaze. Slovenskí remeselníci obsadzovali uvoľnené miesta aj v mestskej rade. Trnava sa výrazne poslovenčila, ale hospodársky upadala. Ničili ju ustavičné boje, vykrádanie vidieka, vo výraznej miere odchod nemeckých kupcov, s ktorými odišiel aj kapitál. Za uhorsko-českých vojen o tridsať rokov neskôr postihla Trnavu ďalšia katastrofa. Keď Matej Korvín vpadol do Čiech, české vojsko v roku 1468 zaútočilo na Trnavu. Vojaci Juraja Poděbradského zbúrali mestské hradby a mesto vypálili. Do spustošenej Trnavy sa opäť sťahovali Slováci z okolitých poddanských dedín. Pre nás sú to dôležité okolnosti, lebo náš príbeh – ako si hneď povieme – sa odohrával práve v 15. storočí, a to už vopred všeličo naznačuje. * Stopy dávnej minulosti 6 (Slovensko v stredoveku. Čas cudzích kráľov), kapitola Nepriateľ za bránami.
151
Olovená platňa označená ciachou. Azda ňou privalili nebohého, aby ho potopili hlbšie do obsahu záchoda.
Erby zo Zelenej siene Turzovho domu v Banskej Bystrici. Beatrix Aragónska.
Veľmi nešťastná kráľovná
Matej Korvín sa potreboval oženiť. Prešla mu tridsiatka, desať rokov bol vdovcom, šestnásť rokov kráľom, dvadsať rokov rytierom, ale stále bol bez dediča, ak nerátame ľavobočka Jána Korvína, ktorému chýbal zákonný pôvod. Sám nepochádzal z panovníckeho rodu, za kráľa ho zvolil uhorský snem a na dedičnosť trónu si nemohol nárokovať. Ak chcel založiť novú huňadyovskú dynastiu, a to veľmi chcel, musel mať šikovného syna, ktorému – keď nadíde priaznivá chvíľa – zabezpečí cestu na trón. Veľa času teda nemal. Ale ani príležitostí. Na zlepšenie pôvodu potreboval vznešenú nevestu, lenže na okolitých kráľovských a kniežacích dvoroch ho odmietali, pokladali ho za bastarda, uzurpátora. Rešpekt mal, to áno, jeho tromfom bola vojenská sila, dobre vycvičená žoldnierska armáda, patril medzi najbohatších ľudí, ale s nevestou sa mu nedarilo. V lete 1474 požiadal o ruku neapolskej princeznej Beatrix Aragónskej. Bola mladá, krásna, bohatá, vznešená, vzdelaná – výborná partia. Narodila sa 14. novembra 1457 v Neapole v Castel Capuano, Kapuánskom paláci. Je veľmi starobylý, v 11. storočí ho postavili Normani, ktorí vtedy vládli v Neapole. Veľmi to dnes už nevidieť, palác viackrát prestavali, no stojí dodnes. Je to pamätné miesto a pre náš príbeh ešte pamätnejšie – lebo v tom istom paláci Beatrix o päťdesiat rokov zomrela. Otec Beatrix, Ferrante (Ferdinand), neapolský kráľ, s Korvínovou ponukou súhlasil. Nebola to samozrejmosť. Keď sa pred niekoľkými rokmi Korvín uchádzal o ruku jeho staršej dcéry Eleonóry, Ferrante ho odmietol. Dobrá správa z Neapola zastihla Korvína na jeseň 1474 vo Vratislavi.* Veľmi sa potešil a hneď prikázal udalosť osláviť. Mesto bolo osvetlené fakľami, vyzváňali zvony, konali sa rytierske turnaje, hostiny, slávnosti. * Sliezsko a historická Lužica patrili v tom čase Uhorskému kráľovstvu.
163
Matej Korvín.
„Vasko nevinny“
História býva častou témou literárnych diel. Slávny český románopisec Alois Jirásek takmer celé svoje dielo venoval dejepisu. Bardejovský príbeh je v tomto smere zvlášť zaujímavý. Cestu, ktorú Jirásek v roku 1886 vykonal za slovensko-českou minulosťou, sme už spomínali (v kapitole Bitka pri Lučenci). V roku 1906 sa na Slovensko vybral tretí raz. Už tri roky bol dôchodcom, a tak sa mohol venovať výhradne písaniu. Nezaháľal, mal veľké plány a medziiným nadišiel čas na dokončenie monumentálnej trilógie Bratstvo; ešte vždy však hľadal nové dokumenty o pôsobení bratríkov na Slovensku a pricestoval aj do Bardejova. V meste mal fundovaného sprievodcu Gejzu Žebráckeho, ktorý si Jiráska vážil, no s jeho československým zmýšľaním nesúhlasil. Prapôvodom bol Poliak, pred rokom 1918 sa orientoval prouhorsky, možno skôr promaďarsky, po prevrate sa z neho stal ľudák, ale s noblesou, ktorú za druhej svetovej vojny prejavil otvoreným nesúhlasom s prenasledovaním Židov. Bol dlhé roky bardejovským starostom, dekanom, spoluzakladateľom a správcom Šarišského múzea, mestským archivárom. Po prvej svetovej vojne sa zaslúžil o návrat bardejovského archívu, ktorý Maďari odviezli do Budapešti. Je zvláštne, že sa títo dvaja ľudia zblížili. Podrobnosti nepoznám, ale určite boli v priateľskom vzťahu. Žebrácky ako odborník na bardejovskú históriu poskytol Jiráskovi neoceniteľné služby. Azda práve on ho upozornil na dva dôležité doklady: po nemecky napísaný list Jiskrovho kapitána Axamita, v ktorom protestuje proti poprave dvoch bratríkov, a z každej stránky originálny výhražný list zbojníkov mestu Bardejov. Prvý list je jasný, druhý záhadný. „Vy zlí a nespravedliví ludé Bardiowcy, vi ste naszych bratóv dali zvešati, ludí dobrých a nevinných, jako mordere necnotliví, ktorí ani vám, ani žádnomu nič nebyli vinni. A pretoš, jestli nám priatelóm a rodovi ich za nich nepoložite četery sta zolotých ve zolote do tróch nedelí v kláštore u Mogili
187
List zbojníkov Bardejovčanom.
Oltár Narodenia Pána. Madona.
Tajomstvo levočského podzemia
Uprostred Námestia Majstra Pavla v Levoči stojí farský Kostol sv. Jakuba. Je krásny od samého vchodu. Už po niekoľkých krokoch sa objaví starobylá Kaplnka sv. Juraja. Prekrásna socha rytiera v brnení, ktorý prebodáva papuľu strašného draka, dielo Majstra Pavla z Levoče, upozorňuje, že sme na pamätných miestach. Vidieť to napokon už zvonka. Gotická starobylá prístavba k fasáde kostola upozorňuje, že aj nad kaplnkou je akýsi priestor, a ten, kto vystúpi po úzkych, tmavých a príkrych schodoch, vojde do Hencklovej knižnice. Na jej múroch sú nápisy, ktorým tajomné pološero dodáva zvláštny podtón. Na jednom z nápisov je latinský text, ktorým sa začína náš príbeh: „Tohto roku 14. novembra medzi treťou a štvrtou hodinou popoludní našli sa v meste sochy zázračne žiariacej blahoslavenej Panny Márie, sv. Jozefa, vychovávateľa Krista, troch anjelov, dvoch pastierov, ale bez Jezuliatka.“ Tohto roku 14. novembra – píše sa rok 1698 a spomínaným mestom je Levoča. Uvedený letopočet leží ďaleko za rámcom tejto knihy, ale história a ľudské osudy sa nedajú krájať podľa medzníkov, pre ktoré sa rozhodli historici. Napokon náš príbeh sa začal dávno pred rokom 1698. Stará Levoča jestvovala od praveku, o čom, pravda, veľa nevieme. Ani na začiatku stredoveku nebola mestom, ale zoskupením viacerých slovenských osád, ktoré zanikli v čase tatárskeho vpádu. Po odchode Tatárov opäť ožili. Príchod nemeckých kolonistov zo Saska dal Levoči nové smerovanie. Ešte pred koncom 13. storočia vyrástlo historické jadro chránené hradbami. Systém menších spontánne rastúcich osád nahradilo premyslene vybudované mesto, čo Levoču zmenilo na nepoznanie. Ale aj tak stojí za zmienku, že románska Levoča nadviazala na svoju veľkomoravskú minulosť. Dokladajú to aj zrúcaniny kostola objavené archeológmi na kraji dnešného mesta v priestore Vojenské cvičisko – stavebne * Stopy dávnej minulosti 5 (Slovensko v stredoveku. Druhé kráľovstvo a jeho koniec).
203
Oltár Narodenia Pána. Anjel.
Raj na Skale útočiska
Kláštor na Skale útočiska, Lapis refugii, postavili v blízkosti Levoče. Od mesta do Hrabušíc vedie dnes cesta dlhá asi sedemnásť kilometrov, pričom stredoveké cesty boli spravidla kratšie; nemuseli byť také rýchle ako dnešné, nepremávali po nich automobily, ale šliapali chodci, cválali jazdci, furmani. Z Hrabušíc treba prejsť k Hornádu a potom už treba prekonať len vari hodinový výstup cez strmú Kláštorskú roklinu na Kláštorisko. Iste, cez roklinu sa dnes chodí po rebríkoch, priamo po klzkých skalách by to bolo nebezpečné, ale pripomeňme, že polohu kláštora určili vlastne Tatári. Ako píšu dobové kroniky, počas vpádu Tatárov sa Levočania* a ľudia z okolia v hĺbke lesov ukryli na neprístupných miestach, a tak sa zachránili pred istou smrťou. Ťažký, komplikovaný výstup bol ich ochranou. Na Kláštorisko možno dnes vyjsť aj autom z Podlesku lesnou cestou plnou serpentín rovno k zrúcaninám, je to nová cesta, a ako vyzerala situácia v stredoveku, to si netrúfam ani odhadnúť. Nie je to tak dávno, čo zrúcaniny takmer nebolo vidieť. Rozpadnuté múry vyzerali ako nenápadné vyvýšeniny zarastené trávou, spod ktorej kde-tu vystupovali kamene uložené v riadkoch. V roku 1983 prišiel na Kláštorisko Michal Slivka, rodák z neďalekých Letanoviec. Nebol tu prvý raz, tajomné miesto ho priťahovalo od detstva. Keď sa stal archeológom, predsavzal si, že raz splní svoj sen, zrúcaniny preskúma a vzkriesi. Jeho nápad mal obrovský úspech – už tridsať rokov prichádzajú pracovať na Kláštorisko mladí ľudia, ktorí trosky premenili na romantický archeopark. Niektoré zrekonštruované budovy dostali strechu, ostatné múry navýšili kameňom, ktorý popadal k ich päte, priestor očistili od náletovej zelene, upravili chodníky, náznakovo obnovili hradbu obkolesujúcu celý areál, * Stopy dávnej minulosti 5 (Slovensko v stredoveku. Druhé kráľovstvo a jeho koniec).
Kláštorisko. Foto Petr Vachata.
219
Oltár Narodenia Pána. Sv. Jozef.
Trápny koniec majstra Mikuláša
Naozaj ťažko rozhodnúť, kam zaradiť príbeh majstra Mikuláša. Začal sa v stredoveku a skončil sa v novoveku (po bitke pri Moháči). A je to ešte zložitejšie, pretože vlastne ani nevieme, ako sa ten príbeh skončil. Jedno je isté – majster Mikuláš skončil zle. Jeho príbeh patrí na záver tejto knihy, ale mohol by stáť aj na začiatku nasledujúcej – Stopy dávnej minulosti 8 (Slovensko v čase tureckých vojen), ktorú pripravujem. Napokon som sa rozhodol zaradiť ho práve sem aj vzhľadom na neslávnych hrdinov príbehu – šľachtický rod Drugetovcov. Jeho začiatky jednoznačne patria do čias cudzích kráľov, do uhorsko-talianskeho úseku slovenských dejín. Možno však rozhodla netrpezlivosť. Presne sa totiž pamätám, ako ma nadchol list Ivany Strakošovej z Vihorlatského múzea v Humennom. Napísala mi, že na hrade Jasenov obklopenom hlbokými lesmi objavila dielňu peňazokazcov a má k nej aj písomné doklady. Ponúkla úžasný príbeh, nedalo sa odolať – vtedy (v roku 2002 ho Slovenská televízia spracovala v cykle Stopy dávnej minulosti), ale ani dnes, pri koncipovaní dejín Slovenska na konci stredoveku. Ivana Strakošová skúmala Jasenov v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Nebol to jednoduchý výskum – výskum hradu nie je nikdy jednoduchý, zrúcané múry sa navŕšili do hrubých vrstiev, pod ktoré sa možno dostať len cez hlboké sondy alebo na miestach, ktorým sa sutiny nejakou náhodou aspoň sčasti vyhli. Ak archeológ nemá milióny (a tie nemá takmer nikdy), nie je pri výskume hradu slobodný, musí hľadať najschodnejšiu cestu – a mať aj trochu šťastia. Pôvodne sa na Jasenove mal uskutočniť „miliónový“ výskum pred plánovanou konzerváciou a čiastočnou rekonštrukciou zrúcaniny, z krásnych plánov však zišlo, a tak Ivana Strakošová musela postaviť svoj výskum na správnom odhade i šťastí. Dala vykopať niekoľko sond a našla v nich veľa bežného ar-
Hrad Jasenov.
227
Zrúcaniny Jasenovského hradu. Foto Alexander Daňo.
