cesta
Škoda Yeti Baikal Experience
Stopa snežného muža na Bajkale
V južnej Sibíri, neďaleko od mongolských hraníc má ruské impérium jeden z prírodných divov sveta – Jazero Bajkal, ktoré ale miestni nenazvú inak ako more. Začiatkom augusta sme sa do tejto časti sveta vydali preskúmať, či sú pravdivé povesti o jeho magickej atmosfére.
Dostať
sa k Bajkalu predstavuje pre Stredoeurópana poriadny oriešok. Autom je to neskutočne ďaleko (Moskva – Irkutsk 4 277 km) a ruské cesty majú navyše svoje špecifiká. A tak už ostáva iba cesta vlakom alebo lietadlom z Moskvy. Prvý variant nie je veľmi komfortný a druhý zase nie je najlacnejší. Aj napriek tomu tu každoročne putujú desiatky Slovákov a Čechov za dobrodružstvom alebo napríklad za rybárčením. Veľká vzdi/ 56 / OFFROAD 4x4 MAGAZÍN
alenosť od Moskvy je však tiež výhodou pre tunajšiu bohatšiu prírodu, aj keď miestni obyvatelia si s ekológiou rozhodne hlavu nelámu. Obrovský Bajkal však zatiaľ s prehľadom a bez poškvrny zvláda nápor civilizácie. Najznámejším mestom na brehu Bajkalu je síce Irkutsk ležiaci v jeho juhozápadnej časti, naše lietadlo, ktoré štartovalo z druhého najväč-
šieho moskovského letiska Dementevo, však mierilo do Ulan-Ude. Asi 400tisícová metropola burjatskej oblasti, ktorá zároveň leží neďaleko od mongolskej hranice, predstavuje vstupnú bránu k východnému pobrežiu Bajkalu, kam sme mali namierené. Ulan-Ude je typické provinčné mestečko ázijskej časti Ruska s nepeknou architektúrou, špinavými panelá-
>> V jednom mieste sa pneumatiky Yetiho mu-
>> Najväčšia bronzová hlava Lenina na svete
seli zahryznúť do jazera
>> V tomto chráme Ivolginského Datsana „odpočíva“ Chambo Iáma Etigelov
>> Východ slnka nad táborom má svoju atmosféru
kmi alebo drevenými domami. K jeho zaujímavostiam patrí najväčšia bronzová hlava Lenina na svete, ktorá meria 13,5 m a váži 42 ton a kraľuje centrálnemu námestiu s originálnym názvom Leninovo od roku 1971. Hoci dnes sa pred prvým vodcom boľševikov hrajú chlapci na skateboardoch, o jeho odstránení nemôže byť ani reč. Miestni obyvatelia sú na
svoju „hlavu“ pyšní a nájdete ju v každom informačnom letáku o Ulan-Ude. Hoci viac ako 70 rokov boľševickej revolúcie zanechalo na burjatskom národe svoje stopy, budhistickú vieru miestnych obyvateľov to nezlomilo. Dôkazom je veľmi dobre udržiavaný komplex Ivolginský Datsan (najväčší v celom Rusku) ležiaci 23 km od Ulan-Ude blízko dedinky Verchnaja Ivolga. Aj keď sa to dnes zdá byť neuveriteľné, komplex chrámov bol otvorený už v roku 1945 ako jediné budhistické duchovné centrum Sovietskeho zväzu. Neskutočne zdobené a farebné budovy priťahujú nielen ako turistická atrakcia, z čoho majú aj miestni obyvatelia nejaký príjem, ale predovšetkým ako duchovné centrum tunajšej budhistickej viery. V jednom z chrámov Datsana sedí v pozícii lotosového kvetu Chambo Iáma Etigelov. Jeho príbeh je sám o sebe tajomný, aj keď európski návštevníci ho často počúvajú s neveriacim úsmevom. Aby som to v skratke zhrnul, 15. júna 1927 Etigelov okolo seba zhromaždil svojich učeníkov a po prečítaní modlitby smrti v lotosovej
pozícii prestal dýchať. Ešte predtým požiadal svojich následníkov, aby jeho telo vykopali za 30 rokov. Mnísi urobili tak, ako povedal. V roku 1957 bolo telo Etigelova vykopané a mnísi boli ohromení, lebo nejavilo žiadne známky rozkladu, aj napriek tomu, že nebolo po jeho smrti nijak balzamované. Vzhľadom na zlostné reakcie sovietskeho vedenia k tomuto „zázraku“ mnísi telo radšej opäť pochovali na neznámom mieste. Nakoniec ho exhumovali až v roku 2002 a previezli do Ivolginského Datsanu, kde je dodnes. Dokonca aj podľa vedcov je jeho telo stále veľmi zachovalé s celými svalmi a vnútorným tkanivom, mäkkými kĺbmi a žltou kožou. Miestni veria, že s týmto lámom sa na zem opäť vráti budha a jedného dňa Etigelov opäť začne dýchať... Dôkazom, že viera Burjatov je aj dnes veľmi silná, sú posvätné miesta pri cestách ovešané farebnými stužkami. Väčšina miestnych obyvateľov verí na ducha hôr i jazera. Preto keď idú okolo, zastavia sa a niečo zanechajú (vodku, cukrovinku alebo napríklad cigarety) len preto, aby mali cestou www.offroad4x4magazin.com
cesta
Škoda Yeti Baikal Experience
domov šťastie a aby napríklad na rozbitých cestách nedostali defekt. Ale naspäť k nášmu putovaniu. Po noci strávenej v štvorhviezdičkovom hoteli Bajkal Plaza v center Ulan-Ude len kúsok od „hlavy“ vyrážame smer Bajkal, ktorý je od burjatskej metropoly vzdialený asi 100 km. Po troch hodinách jazdy v 17 rokov starom kórejskom autobuse po neskutočne zničených cestách pokrytých tak 50.50 šotolinou a hrubým asfaltom vidím po prvýkrát jazero. Úžas / 58 / OFFROAD 4x4 MAGAZÍN
nad jeho rozlohou strieda rozčarovanie z počasia, lebo začína trochu pršať. Odovzdane znovu nasadám do autobusu a po ďalších troch hodinách jazdy po pobreží (cesta však vedie z veľkej časti lesom bez akéhokoľvek výhľadu) prichádzame do dedinky Usť-Barguzin. Odtiaľ jazdí trajekt na polostrov Svatý nos, ktorý je vstupnou bránou do národnej rezervácie Zabajkalskaja, ktorá sa rozkladá okolo piesočných pláží Čivyrkujského zálivu. Tu by sme sa mali dva dni tešiť z úžas-
ných prírodných scenérií za volantom Škody Yeti. Mraky sa medzitým roztrhali a nad Bajkalom pre mňa po prvýkrát vykuklo slnko. Trochu to pripomína pioniersky tábor. Bývanie je štýlové v burjatských jurtách, večer pri táboráku na brehu jazera po potrebnom kúpeli v ňom (voda je v tomto ročnom období príjemne teplá), má neopakovateľnú atmosféru a s riaditeľom národného parku, ktorý priniesol dokonca gitaru, po chvíli nájdeme spoločnú notu s pesničkami Vladimíra Vysocké-
>> Čakanie na trajekt do Usť – Barguzina z chránenej oblasti Zabajkalskaja
>>
ho a Bulata Okudžavy. Ešte sa však musíme zúčastniť obradu s miestnym šamanom, ktorý žiada ducha jazera, aby k nám bol zajtra milostivý. Bohužiaľ, nepomohlo ani to, že do ohňa nalial skoro liter polotučného mlieka z krabice a každému z účastníkov prskol do tváre hlt posvätenej vodky, pretože ráno ležia nad jazerom a našim táborom ťažké mračná a poriadne prší. Nasadáme do bieleho Yetiho a vyrážame za dobrodružstvom. Po jednom dni v lietadle
Trajekt tvoril pontón a motorový čln so šikovnou posádkou
>> Štandardné „komunikácie“ okolo Bajkalu sú plné výmoľov www.offroad4x4magazin.com
>>
Väčšinu ľudí z Usť-Barguzina živí ťažba piesku
>>
Piesok a voda boli pre Yetiho častou pascou
a druhom v autobuse na mňa riadenie auta pôsobí ako balzam na nervy. Idylka bohužiaľ netrvá veľmi dlho. Trasa totiž vedie chvíľu po miestnej šotolinovej komunikácii plnej výmoľov, ale potom sa stáča k jazeru a hlboký piesok nie je pre Yetiho a jeho cestné pneumatiky Dunlop SP Sport 01 ideálne miesto na výlety. Aj s vytočenou jednotkou sa škodovka so svetlou výškou 180 mm utápa v haldách mokrého piesku a za chvíľu to už nejde ani dopredu ani dozadu. Našťastie bol neďaleko sprievodný Land Cruiser J8 našich hostiteľov, a tak môžeme za chvíľu pokračovať v jazde. Tento úsek nám dal zabrať aj pri spiatočnej ceste do tábora, kedy sme si navyše museli pomôcť aj bez Land Cruisera. Na podobné problémy s vyprosťovaním sme už počas dňa nenarazili, i keď niektoré úseky nás donútili k veľmi opatrnej jazde a bolo potrebné využiť Yetiho maximálne schopnosti.Dážď neustával a lesná cesta sa s postupujúcim dňom stále zhoršovala. Yeti s motorom 1.8 TSI sa však ukázal ako spoľahlivý spoločník, rozdelenie krútiaceho momentu pomocou spojky Haldex a ďalšej elektroniky na podporu / 60 / OFFROAD 4x4 MAGAZÍN
trakčných schopností auta fungovalo perfektne. Skvelé trakčné schopnosti auta bojovali okrem terénu aj s hladkým dezénom cestných pneumatík, ale najväčším limitom sa nakoniec ukázala nedostatočná svetlá výška a pomerne dlhé previsy karosérie. Teraz však hovorím o naozaj extrémnych podmienkach. Svojim určením je Yeti v podstate iba crossover s pohonom všetkých kolies určený na cestu a do ľahšieho terénu. A ten na Bajkale hlavne po celodennom daždi rozhodne nebol, no aj napriek tomu tu zanechal svoju obligátnu stopu. Krásy miestnej nedotknutej prírody sme nakoniec nemohli oceniť, maximálne bolo možné cez mokré okienko Yetiho sledovať rozbúrený Bajkal. V podvečer po návrate do tábora sme opäť využili služby tohto neskutočného „bazéna“ a dážď nedážď sme si dosýta užili skoro dvojmetrové vlny, ktoré hnal vietor proti piesočnému pobrežiu. Únava z náročného offroadu nakoniec všetkých premohla, a tak sa plánovaný výlet za rybími pochúťkami do miestnej dedinky nekonal. Dary jazera sme zjedli v miestnej jedál-
ni a zakončili deň a vlastne aj krátky pobyt na Bajkale opäť pri táboráku s vodkou obligátneho názvu Větěrok. Ďalšie ráno bolo slnečné, ale veterné a pomerne mrazivé počasie. Čakal na nás už len návrat do Ulan-Ude. Hádajte čím...? Áno, kórejským 17 rokov starým autobusom. Posledná večera v štýlovej mongolskej reštaurácii so živou (mongolskou) muzikou a druhý deň odlet do Moskvy a potom naspäť domov. Zážitok z Bajkalu bol síce intenzívny, ale bohužiaľ extrémne krátky. Aby človek nasal miestnu špecifickú atmosféru, mal by tu stráviť minimálne jeden týždeň, ale skôr dlhšie. Najhlbšie jazero na svete sa mení hodinu po hodine a život tu nie je pre miestnych obyvateľov rozhodne jednoduchý. V lete tu panujú horúčavy, prudký vietor a dážď, v zime mráz aj -30 °C, na severe je potom úplne iné počasie ako na juhu. Aj tak vám tu skoro všetci budú tvrdiť, že na inom mieste by žiť aj tak nechceli. Text: Jiří Kaloč Foto: autor
>>
Na lúkach medzi jednotlivými chrámami Ivolginského Datsana sa pásli kravy
Bajkalské jezero Jazero sa nachádza v Rusku, v južnej časti Východnej Sibíri. Obvyklé vysvetlenie pôvodu mena Bajkal je z tureckého bakul – bohaté na ryby, nie je to však ničím podložené. Je možné, že ide o slovo mongolského pôvodu. Jazero sa rozkladá v Burjatskej republike a v Irkutskej oblasti. Je to najväčšie jazero na Sibíri, po Kaspickom mori druhé najväčšie v Rusku a vôbec najhlbšie na Zemi. Bajkal je tvorený hlbokou priekopovou prepadlinou na rozhraní dvoch tektonických dosiek (eurázijskej a amurskej), ktoré sa každý rok rozostupujú zhruba o 2 cm. Ide o najstaršie jazero na Zemi, jeho vek sa odhaduje na 25 až 30 miliónov rokov. Je obklopené horami vysokými až 2 000 m. Jazero má rozlohu 31 500 km, je 636 km dlhé a šírka sa pohybuje v rozmedzí od 27 do 79,4 km. Priemernú hĺbku má 730 m a maximálnu 1680 m. Rozloha povodia je 557 000 km, celkový objem vody je 23 500 km3. V Bajkale je sústredená asi pätina svetových zásob povrchovej sladkej vody. Priemerná nadmorská výška hladiny jazera je 456 m. Teplota vody na povrchu je v auguste na odkrytej časti 9 až 12 °C a pri brehu až 20 °C. Sezónne kolísanie teploty sa prejavuje do hĺbky 250 až 300 m. Hlbšie je teplota stála 3,2 až 3,5 °C. Vo vrstvách pri dne bolo zaznamenané zvýšenie teploty vody v dôsledku ohrevu vnútorným teplom Zeme. Bajkal zamŕza v januári a rozmŕza v máji. Hrúbka ľadu je 70 až 115 cm. Voda je priezračná (viditeľnosť v lete až 40 m), málo mineralizovaná a mierne alkalická. V jazere žije 50 druhov rýb, najviac lovený je omul a najväčší je jeseter, ktorý dosahuje dĺžku až 180 cm. Z cicavcov je najznámejší tuleň bajkalský, ktorý je jedným zo symbolov Bajkalu, ale v súčasnosti je na kritickej hranici vyhynutia.
www.offroad4x4magazin.com
