Sonda do života významných novohradských rómskych hudobníkov 19.storočia V 19.storočí existovali dve ostro protikladné skupiny Rómov, ktoré určovali hospodárske pomery vládnucej spoločnosti. Jedna skupina patrila k väčšej vrstve chudobných, druhá do vyššej spoločenskej triedy hudobníkov, ktorá sa snažila včleniť do spoločnosti ako osožný člen. Verejná mienka ich postavila na piedestál aristokratických Rómov, hoci ich olašskí Rómovia nepokladali za skutočných Rómov, pretože nehovorili rómskym jazykom a nedodržiavali ich tradície. Práve pre túto zdvojenosť som si identitu rómskych hudobníkov zobrala pod drobnohľad. Budem sa venovať významným rómskym hudobníkom Novohradu 19.storočia a ich životným osudom. Mojim cieľom bude predstaviť profily osobností rómskej hudobnej kultúry, hudobníkov ktorí pôsobili v Lučenci a jeho okolí a tak svojou umeleckou činnosťou prispeli k rozvoju hudobného života regiónu. 19.storočie sa stalo vrcholovým obdobím popularity rómskej hudby, ktorá každého opantala, oduševňovala a nútila k pohybu. Forma jej sólovej interpretácie sa stala vďačným materiálom pre diela romantických umelcov ako boli Liszt a Brahms. F.Liszt vo svojom príspevku venovanom rómskej hudbe uviedol „Nepoznám inej hudby v Európe, ktorá má tak nevyspytateľné a vzácne pôvaby vyplývajúce z bohatstva jej rytmu. Práve od nej by sa európska hudba mohla priučiť rytmickej invencii a jej včasnému použitiu. Táto rytmická náplň je proste nesmierna.“ V inom príspevku z roku 1850 sa vyjadril „ ...cigánska muzika patrí tak k tomuto národu, ako dieťa k matke...“. 1 Rómski hudobníci trávili hudbou, nácvikmi, úpravou a zlaďovaním harmónie každú voľnú chvíľu vo svojom živote. Pri hre sa museli spoľahnúť iba na svoj sluch a hudobnú pamäť, ktorá bola u týchto hudobníkov výnimočná. Ak mesto navštívila iná rómska kapela, vymieňali si navzájom svoje skúsenosti. Ak so svojou hudbou chceli prežiť, musela mať kapela bohatý repertoár pre rómsku i nerómsku spoločnosť.2 Mali schopnosť prispôsobiť sa žánru, štýlu hudby, viesť doprovod s akoukoľvek kapelou alebo orchestrom. Boli považovaní za prvých, ktorí sa trvalo usadili a tešili širokej verejnosti. Ako prví vstúpili do sveta pánov a stali sa ich súčasťou. O dosiahnutie spoločenského uznania a postavenia sa cieľavedome usilovali predovšetkým rómski primáši. Primáš nikdy nemohol byť na jednej úrovni s iným občanom krajiny, hoci o jeho umení sa hovorilo:“...že jeho muzika našepkáva niečo Tvojej duši, také 1 2
ERDŐS , István.: Messze kéklik a Duna. Budapest : B-Humanitas Stúdió.2002. s. 201-234. MANN, Arné: Rómski hudobníci južného Slovenska. Lučenec:1999. s. 6-9.
1
tajomstvo, ktoré Ťa obšťastní, ktoré nie je ešte vylúštené, ale iba vysnívané a tichučko vytušené...“ Primáš bol kľúčovou postavou kapely. Bol nositeľom melodickej línie, ktorej prepožičiaval variabilnú individualizovanú podobu. Na ňu sa napájala hra ostatných muzikantov. Primáš hral výlučne na najvyšších strunách v prvej a druhej polohe. Struny pritláčal veľkou silou, čím dosahoval intonačne čistú, priehľadnú hru. Pri väčších slávnostiach, vždy hrali dvaja primáši spolu, aby zvýraznili hudbu. Bol dušou kapely a preto mal aj viac povinností. V prvom rade musel vyhovieť želaniam hostí. Vedel ako má k hosťovi pristúpiť. Podišiel k nemu, zahľadel sa mu do očí, zanôtil do uška a musel vytušiť, čo si bude chcieť dať zahrať Tradíciou rómskych hudobníkov bolo, že životného partnera si vyberali spomedzi svojich. V každom prípade bolo dôležité, aby matkou ešte nenarodeného dieťaťa bola Rómka. Ženy sa veľmi rady vydávali za hudobníkov, pretože vedeli, že budú dobre finančne zabezpečené. Nástrojové obsadenie rómskej muziky bolo: husle, basa, cimbal a klarinet. Neskoršie boli doplnené klavírom, bubnom, saxofónom, trubkou a inými hudobnými nástrojmi. Prvú skupinu tvorili dedinskí hudobníci. Najčastejšie bola zložená z dvoch hudobníkov, ktorej základom boli husle a klarinet. Účinkovali na dedinských svadbách, fašiangových, regrútskych a tanečných zábavách. Druhú skupinu, vrstvu vzdelaných profesionálnych muzikantov tvorili mestskí hudobníci. Patrili medzi stále hudobné skupiny s presným počtom hudobníkov. Mali vlastný štýl hrania a presne určené hudobné nástroje v zložení: dvoje huslí, viola, klarinet, cimbal harmonika a veľká basa. Mestskí muzikanti sa dali najímať do služieb majiteľov hotelov, kaviarní a vinární. Zabezpečovali im pravidelný zárobok v peniazoch. Tak to bolo aj v druhej polovici 19. storočia v Lučenci, kde po skončení divadelného predstavenia v Kasíne hrávala kapela populárneho lučenského Rudolfa Rácza. Spoločenský život nebolo možné si predstaviť bez rómskej muziky. Hralo sa v kúpeľných i turistických strediskách. Lučenský primáš Rudolf Rácz hrával po roku 1860 v kúpeľoch Korytnica, Sliač a od roku 1886 v Starom Smokovci. Ďalší primáš z Lučenca Rudolf Danyi hrával v kúpeľoch Sliač a vo Vysokých Tatrách.3 Rómske hudobné bandy sa postupne stávali reprezentantmi miest aj navonok, jednak ako súčasť privítacieho ceremoniálu, či spoločenskej slávnosti na počesť vzácnych hostí. Účinkovali aj 3
ERDŐS, István.: Messze... s. 263.
2
pri rôznych politických udalostiach miestneho i regionálneho významu a štátnych sviatkoch. Kaviarenská hudba - kvalitná rómska muzika bola pre kaviarne prestížnou záležitosťou, mená známych primášov boli lákadlom pre zákazníkov. Majitelia kaviarní sa preto snažili do svojich podnikov získať vynikajúcich interpretov. Hudobníkov si vyhľadávali väčšinou sami. Ak sa im niektorá banda zapáčila, ponúkli primášovi účinkovanie a uzavreli s ním zmluvu. Od hudobníkov, najmä primáša vyžadovali živý kontakt so zákazníkmi, čo podporovalo dobrú náladu a konzumáciu.4 Hudba bola určená meštianskej vrstve spoločnosti. Podriaďovala sa jej požiadavkám a vkusu. Základom komponovaných skladieb bol tzv. verbunkov štýl, ktorý vznikol v 18. storočí a z ktorého sa v 19. storočí vyvinula novo uhorská pieseň. Interpretmi a šíriteľmi novo uhorskej piesne boli predovšetkým rómski hudobníci. Okrem verbunkov, pochodov a čardášov osobitým spôsobom interpretovali ouvertúry známych opier, husľové koncerty, populárne valčíky a obľúbené skladby na počúvanie – halgató. „Pracovným oblečením“ kaviarenských hudobníkov bol čierny oblek, v lepších podnikoch smoking, biela košeľa s motýlikom, lakované topánky. Primáš sa obyčajne svojím oblečením od ostatných odlišoval: ak mali hudobníci čierne obleky, on mal smoking, ak mali všetci smoking, on mal frak. Oblek mal obyčajne ušitý z kvalitnejšej látky, či látky iného odtieňa. Hudobná produkcia v kaviarňach sa skladala z dvoch častí – koncertnej a zábavnej. Obidve sa odlišovali nielen hudobným repertoárom, ale aj obecenstvom a jeho správaním.5 V koncertnej časti mala každá kapela svoju úvodnú skladbu, ktorou začínala večer. Najčastejšie to bol pochod. Po úvodných pochodoch zazneli obľúbené viedenské valčíky Johanna Straussa, po nich operné ouvertúry. Nasledovali koncertné skladby s husľovými sólami, kde prezentovali svoju virtuóznu hru v skladbách autorov Liszta a Čajkovského. Vrcholom virtuozity primáša a celej kapely bola interpretácia skladieb Nicola Paganiniho. Po koncertných skladbách zazneli operetné melódie Franza Lehára a Emericha Kálmána. Počas koncertnej časti večera návštevníci podniku konzumovali a medzi sebou sa nerozprávali. Správali sa ako na koncerte. V zábavnej časti sa čiastočne menilo publikum. Tí, ktorí si prišli vypočuť iba vážnu hudbu odchádzali a prichádzalo publikum pre zábavu. V druhej časti večera sa hrali tanečné skladby (slovenské a maďarské čardáše) a skladby na počúvanie (halgató).
4
KÁLLAI, E.: A cigányzenészek helye és szerepe a magyar társadalomban és a magyar kultúrában. Štúdia ku pripravovanej monografiii o maďarských cigáňoch v minulosti a dnes. Budapest 2004. s.44 5 MANN, Arné.: Rómski hudobníci južného Slovenska. Lučenec: 1999. s. 65-73.
3
Hudobníci sa snažili splniť požiadavky návštevníkov podniku, najmä však stálych zákazníkov – štamgastov. Pamätali si ich obľúbené skladby. Keď takýto štamgast vstupoval do podniku, hudba pohotovo prerušila práve hrajúcu skladbu a začala hrať „tú jeho“. Je pochopiteľné, že kroky takto pocteného hosťa smerovali najprv k tanieriku s peniazmi.6 Najlepšie rómske skupiny vedeli zahrať Lisztovu „Rapsódiu“, „Montiho čardáš“. K tomu však potrebovali 7-10 člennú kapelu: 2-3 husle, cimbal, basu, čelo, klarinet. Cez týždeň sa stretli doobeda aj trikrát na nacvičovanie, kde si pozvali dirigenta a za jeho pomoci nacvičovali. Ostatné skladby, ktoré bežne hrávali, museli ovládať bez nácviku. Slávne rody hudobníkov pôsobili aj v Lučenci. Svojou tvorbou a umeleckou činnosťou prispeli k rozvoju hudobného života nášho mesta a jeho okolia. Muzikantské dynastie boli už podľa mena známe po celom Rakúsko - Uhorsku. Mnohé z nich boli zahrňované prejavmi uznania, slávy a bohatstva.7
Rod hudobníkov Bunkóovcov Pôvodne sa volal Maurignak a pochádzal z Oždian. Najstarší známy Maurignak sa ako mladý klarinetista zúčastnil na korunovácii Márie Terézie v Bratislave v roku 1740. Jeho syn Bari bol tiež muzikantom. František Maurignak-Bunkó – starší, syn Bariho sa narodil v roku 1784 v Ožďanoch. Nové priezvisko Bunkó dostal od fiľakovského kantora. Ako štíhly chlapec, mal na dlhom krku trocha väčšiu hlavu, čo mu nevadilo pri hraní na husle. Spomínaný kantor ho týmito slovami volal na učenie: „Hej ty veľkohlavý Bunkó, ostaň u mňa!“ (pozn. bunkó maď.-kyjak). Chlapec mal vynikajúci sluch a na hudobnú dráhu ho pripravil fiľakovský kantor. Mal tri deti. František (n.1813 v Lučenci), Ľudovít (n. 1818 v Lučenci) a Mikuláš (n. 1820 v Lučenci).Všetky jeho deti sa venovali hudbe. V súpise Rómov z roku 1838 mal František Bunkó z Lučenského Tuhára uvedenú poznámku, že je „stoličný hudobník“.8 František Bunkó mladší(syn Františka Maurignak-Bunkó) sa narodil v Lučenci v roku 1813. Hudobné základy získal od svojho otca. V ďalšom štúdiu pokračoval v Pešti u husľového virtuóza a hudobného skladateľa Marka Rózsavölgyiho. Ako 30 ročný prevzal kapelu po svojom otcovi. Pôsobil v Zemplíne, Balažských Ďarmotách a v Lučenci. Ondrej Kálnický, evanjelický farár 6
ERDŐS, István.: Messze... s. 268. ERDŐS, István.: Messze ... s. 271-292. 8 DRENKO, Jozef.: Rómski ... s. 55-63. 7
4
v Lučenci do svojho denníka v roku 1842 napísal: „... že 11. júna 1842 sme boli na procházce na placi, kde Bunkó muziku dělal“. Spomína aj rôzne bály, napr. juristický (25.1.), mlynársky (30.1.), ako i divadelné hry, kde účinkovali aj rómske kapely.9 Tomatti (1842) o Lučenci píše: „Lučenské tanečné zábavy sú už pár rokov ľudnatejšie, prekvapivo krajšie, počas jedného karnevalu sa vystrieda 4-5 šľachtických bálov a občianskych skoro dvakrát toľko. Na týchto o sebe necháva počuť chýrny Bunkó so spoločníkmi, v súčasnosti tzv. jeho banda je veľmi silná, pozostáva z 15-20 členov a hrajú jeho najnovšie hudobné kúsky. Týždenne dvakrát tvorí na trhovisku hudobnú spoločnosť – áno na prachovom trhovisku, lebo nie je tam námestie na prechádzky“.10 Alexander (Sándor) Petőfi (1823-1849), básnik svetového mena navštívil Lučenec v roku 1845, kde pobudol a tvoril vyše týždňa. V „Rozpomienkach na Petőfiho“ sa uvádza: „ ...že poslednú noc v Lučenci pod oknom Petőfiho odznela tichá serenáda – lúčenie. Už všetci spali spánkom spravodlivých, keď Petőfi vyskočil z postele, aj nás zbudil a podľa „zberača nálady“ hudobnej hry Bunkóovcov začali sme tancovať a smiať sa tak ako sme boli v nočných košeliach ...“.11 Po vypálení mesta Lučenec v roku 1849 kapela Bunkóa mladšieho hrala v roku 1853 v Egri. Veľa cestovali po zahraničí a so svojou hudbou zožali úspechy v Paríži, Hamburgu a Berlíne. Bunkó bol aj hudobným skladateľom a autorom čardášov, ale hlavne interpretom starých maďarských piesní na počúvanie (halgató) a tanečných piesní. Z jeho diel sú známe (Smútiaci Maďar – Budapešť 1857) („Kesergő magyar“) a „13 karančských poloveckých piesní – 1857, („13 Karancsi palóc nóta). Interpretoval aj diela muzikantov, ako boli napr. Lavotta, Čermák, Bihari, Rózsavölgyi a Boka. Bunkó patril v 50.a 60. rokoch 19.storočia medzi popredných primášov v Budapešti. Jeho kolegovia ho považovali hneď po Jánovi Bihárim (1764-1827) za najlepšieho muzikanta. Máloktorý primáš hral tak ohnivo a s takou zamatovou jemnosťou ľudové piesne ako Bunkó.12 Podľa kresby Varsányiho, A. Rohn vyhotovil litografiu „Bunkó Feri bandája“ 1854, kde je vyobrazená jeho kapela skladajúca sa z 3 huslí, 1 čela, 1 basy, 1 trubky.13 V jeho kapele hrali aj bratia Ľudovít a Mikuláš a synovia Mikuláš a Július.
9
Literárny archív Matice slovenskej v Martine Sg. 655/1842. Rukopis denníka Andreja Kálnického Tomatti: Losoncz amint van. In: Regelő Pest 1842 11 DRENKO, Jozef.: Petőfi a Novohrad. Lučenec : 1995. s. 31 12 Losonc és vidéke. Spoločenský týždenník. 3.1.1897 1. sz. In: Czigányzenészek Losonczon 13 KUBÍNYI, Ferenc. és VAHOT, Imre.: Magyarország és Erdély képekben. IV. kötet. Pest: 1854. s. 118-129 . In: MÁTRAY, G.: A Magyar zene, és a magyar czigányok zenéje. 10
5
Miško Borzó (1800-1864) sa narodil v Ožďanoch. Jeho otec bol nielen muzikantom, ale aj zručným kováčom. O malom Miškovi sa traduje, že už ako dvanásťročný si požičiaval otcove husle a včas ráno odbehol do polí, kde napodobňoval na husliach spev škovránkov. V roku 1820 hral v kapele Marci Dombiho a o desať rokov neskôr už v spomínanej chýrnej kapele Františka Bunkóa. Borzó bol aj hudobným skladateľom. Pri vypálení mesta Lučenec cárskou ruskou armádou 9. augusta 1849 zutekal s ostatnými muzikantmi do „husinského lesa“. Zachránil si len holý život a staré husle. Vtedy vytvoril slávnu husľovú kompozíciu zloženú z piatich častí „Spustošenie Lučenca“, ktorú upravil Marci Dombi.14 Údajne prvý raz pieseň zachytil v notovom zápise kapelník Koloman (Kálmán) Balázs. V súčasnosti nevieme, kde sa kompozícia nachádza. Po r. 1883 Ján Rácz II. zahral túto pieseň v Košiciach, kde kapelník Kamillo Linka pieseň znotoval. Počuť v nej zvonenie na poplach obyvateľom mesta, kvílenie žien a detí, krik ruských kozákov a hlasy ich trubiek. Ďalej v piesni počuť svišťanie guliek produkovaných na G strune, delostrelcov ruskej armády produkované šikovne na zadnej strane veľkej basy.15 Lučenská nemocnica bola v druhej polovici 19. stor. hanbou mesta. Často však do nej vchádzal Pavel Rácz, keď išiel navštíviť svojho chorého priateľa Miška Borzó. Nevošiel do budovy, ale stretli sa v tienistej záhrade nemocnice. Sediac na zemi v tráve, medzi vážnymi rozhovormi vytiahli ešte aj svoje hudobné nástroje a zahrali si. Miško bol veľmi chorý a slabla mu pamäť. V tieni nemocničnej záhrady spolu vychutnávali tóny husľovej kompozície o spustošení Lučenca.16 Zomrel v roku 1864, pochovaný je v Rimavskej Sobote.17
Rod hudobníkov Ráczovcov S menom hudobníka Ondreja Rácza, sa stretávame v sedemdesiatych rokoch 18. storočia, keď bol kantorom kalvínskej cirkvi v Lučenci.18 Pavol Rácz st (1822?-1885)(Pokrstený bol 5. marca 1822 v kostole v susedstve obce v Mederi? Erdős, I. Messze...s.290) najvýznamnejší a najobľúbenejší virtuózni primáš, hudobný a textový skladateľ, známy v celej Európe. V Novohradskej stolici, neďaleko mesta Sečany (Szécsény))v obci Géc žili už od začiatku 19. stor. rómski hudobníci. Pavlovi Ráczovi a Panne Čonkovej na narodili synovia Valentín, ktorý dostal meno po 14
DRENKO, Jozef.: Rómski ... s. 40-41. DRENKO, Jozef: Rómski... . s.78-79. 16 ERDŐS, István.: Messze ...s. 168-176. 17 DRENKO, Jozef.: Rómski ... s. 43-48 18 DRENKO, Jozef.: Rómski... s. 41 15
6
starom otcovi, Anton, Pavel a Ján.19 Z týchto chlapcov neskôr vznikla hudobná rómska skupina, ktorá hrala na base, klarinete, cimbale a husliach. Pavel už ako dieťa hrával na klarinete v dedinských krčmách chudobných dedín Novohradu, kde boli ešte drevené domy so slamenou strechou. Neznalý písma, ale výborný hudobník, vedel zahrať bez nôt aj tú najzložitejšiu hudbu. Vôbec nič nevedel o svojich predkoch, nevedel ani to, že boli hudobníci. Vedel len toľko, že počas cholery zomrel jeho starý otec a zanechal mu klarinet na ktorom sa naučil vykúzliť, tak ako spevaví vtáci svoj koncert, tie najjemnejšie tóny. Už ako 8-10 ročný zožal veľké úspechy. Keď mal 11 rokov a mal svoje problémy, bol bez peňazí, rozhodol sa vyhľadať svojho bratranca Rudolfa Rácza, ktorý hral v Lučenci. Spoliehal sa na to, že u Rudolfa sa veľa naučí a aj zarobí nejaké peniažky. Mal veľký talent a k tomu veľkú vôľu. Rudolf sa ihneď zamiloval do spôsobu podania hudby Pavla a prijal ho za priateľa - brata do lučenskej rómskej bandy a stanovil ho za pomocného primáša. Svoje mladé roky prežil veľmi pestro. Ako 15 ročný sa stal spoluúčastníkom vraždy dedinského šľachtica. Preto musel zo svojej obce ujsť a počas skrývania ako 17 ročný sa v Rožňave dal naverbovať za vojaka s presvedčením, že má 22 rokov. Tak sa dostal do Milána ku 33.pluku, kde zotrval 5 rokov. Slúžil najprv ako pešiak, no o niekoľko rokov sa stal dirigentom svojej vlastnej 20 člennej kapely, ktorej bol kapelníkom. V roku 1848 vypuklo talianske povstanie a Rácz ako kaplár sa ocitol vo Verone, kde vykonával výzvednú službu, na ktorú sa veľmi hodil. Počas tejto služby zajali ruského princa Vladimíra, ale Rácz so svojimi spoločníkmi ho vyslobodili a pre tento skutok bol vyznamenaný krížom sv. Juraja. Do smrti si ho vážil a opatroval. Po vojne sa vrátil do Milána, kde nápadne pekný strážmajster lámal srdcia milánskym ženám a dievčatám. V láske mal rád zmeny. Zoznámil sa s krásnou Taliankou, bohatou jedinou dedičkou. Zamilovali sa do seba a požiadal ju o ruku, čo jej otec odmietol. Za pomoci spoločníkov ju v jednu mesačnú noc uniesol a 3 dni strávili spoločne v neďalekej obci. Otec musel ustúpiť a sobáš povolil. Dostala 150 000 lír, ale viac o nej nechcel počuť. Z tohto manželstva sa im narodili syn a dcéra. Pri vojsku slúžil 18 rokov. Býval vo vlastnom trojposchodovom dome, vlastnil pompézny kočiar a pansky si žil. Ako sa postupne míňali manželkine peniaze, tak sa rozhodoval o návrate domov zarobiť si peniaze muzikou. Od tej doby sa začala jeho kariéra muzikanta.20 Domov prišiel spolu s manželkou a deťmi, ale manželka čoskoro prišla na to, že doma ho nemajú za nič iné, ako za cigánskeho primáša, čo ju urážalo. Rozviedli sa a manželka sa vrátila spolu s deťmi 19 20
ERDŐS, István.: Messze... s. 193-209. MARKÓ, Miklós: Cigányzenészek albuma. Szerző sajátja. Budapest. 1927. s. 22
7
do Milána. Pavel vyprevadil svoju rozvedenú manželku na stanicu a keď sa vlak pohýnal, otec chcel dať z okien vagóna sa vykláňajúcemu synovi bozk na rozlúčku a zrazu mu ostal syn v náručí. Manželka odišla iba s dcérou. Pavel sa znovu oženil a mal 22 synov. Spolu mal 36 detí. Jeho génia a husle zdedil iba syn z Milána Pavel.21 Veľa sa učil od Františka Bunkó z Fiľakova, ale i od lučenského Miška Borzu. V tej dobe sa v Lučenci usporadúvali veľmi chýrne zábavy. Na jeseň tzv. Perkeltové hody, na jar majáles. Tieto oslavy nemohli byť bez rómskej muziky. Hrala na nich najlepšia lučenská rómska banda svoje krásne čardáše, s ktorými vytvárali tú najlepšiu náladu. Tieto hody boli známe nielen v Novohrade, ale aj v Gemersko – Hontianskej stolici.22 Pavel bol vynikajúci pozorovateľ, jeho pamäť nemala páru, tak sa naučil dobré pesničky od Miška Borzu, ako aj hudbu, ale priučil sa aj novej husľovej technike, rôznym trikom i dobre utajovaným majstrovským ťahom. Po určitom období si Pavel začal uvedomovať, že si ho v Lučenci vážia a je v panskej spoločnosti veľmi žiadaný. Študenti ledva čakali na tú chvíľu, keď celú jednu hodinu zastupoval primáša a bol na čele rómskej bandy. Sebavedomie mu rástlo, ale aj vo svojom hudobnom umení rástol. Čím viac bol obdivovaný, tým viac sa snažil vydať zo seba, zo svojho srdca, zo svojej duše.23 Rudolf Rácz a jeho manželka ho nestačili vychvaľovať v usilovnosti a vynachádzavosti. Pri pohári vína Rudolf stále vtipkoval: „...nemali sme my tu niekde v Novohrade spoločného predka?“. Ani jeden z nich netušil, že to bola aj pravda, bol to prastarý otec František Rácz. Pavel veľa pomáhal Rudolfovi pri výbere nových členov bandy, v udržaní poriadku v bande a správaní počas vystúpení. Časom však vznikla medzi nimi rivalita a Pavel musel zaskakovať raz za chýbajúceho basistu, potom za cimbalistu (vedel hrať na všetkých hudobných nástrojoch v bande). Cimbal mu však učaroval a už sa ho nechcel vzdať, bol dušou kapely. Raz vyzval v kúpeľoch Sliač najchýrnejšieho cimbalistu Bertóka na súťaž. Veľká súťaž bola nerozhodná. Banda chodila hrávať i na okolité obce Lučenca, hlavne popri príležitostiach osláv svätých zasvätených ochrane kostolov. Po roku (1864) sa Pavel rozlúčil v Lučenci s rodinou Rudolfa, od umierajúceho Miška Borzó, od pekára rohlíkov majstra Sánthu a odišiel do Pešti. Všetkým však sľúbil, že do mesta s kohútom na veži sa ešte vráti. V Pešti usporadúval vo významných kaviarňach súboje huslistov, tak napr. si v roku 1864 zmerali svoje sily v kaviarni „Cicinus“ Pavel Rácz a Ferko Patikárus. S prihliadnutím na citovú hru zhodnotila komisia obidvoch veľmi dobre, ale súťaž vyhral Patikárus, pretože hral 21
ERDŐS, István.: Messze ... s. 299. ERDÖS, István: Messze.... s. 218-222. 23 ERDÖS, István: Messze.... s. 289 22
8
citlivo a ohnivo. Rácz hral vyrovnanejšie a kľudnejšie.24 Mal vynikajúcu pamäť. Komu raz zahral jeho nôtu, nikdy nezabudol ktorá to bola Keď v roku 1873 hral v Zlatom Orlovi, maďarskí poslanci sa stavili, že zahrá 100 piesní za sebou bez toho, aby niektorú z nich opakoval. Zahral 114 bez opakovania a bol by hral ďalej, ale stávka bola vyhratá.25 Svoje zahraničné turné uskutočnil v roku 1873 v Lipsku, neskôr v Londýne a v rokoch 1874-75 v Petrohrade. Bol taký chýrny, že sa dostal až na kráľovský dvor, kde hral na báloch.26 Viackrát sa oženil. Zomrel 30. januára 1885 v Budapešti. Pochovaný je v cintoríne Kerepesi a na náhrobnom kameni má napísané: „... v mladosti vyznamenaný vojenskými poctami za smelosť a chrabrosť, prvý muž tej doby ako hudobný umelec, prvý vo vyzdvihovaní maďarskej kultúry, celý svoj život ako vytrvalý bojovník po dlhom živote tu odpočíva vo večnom pokoji.27 Na jeho pohrebe hralo 120 rómskych hudobníkov jeho skladbu „Opadali zlaté listy z chvejúcej sa osiky...“(„Lehullott a rezgő nyárfa arany szinű levele...“).()Bola to najmilšia pesnička cisárovnej Alžbety.28 Svoje najobľúbenejšie husle zanechal svojmu milánskemu synovi Pavlovi so slovami: „Opatruj ich, váž si ich, aby boli stále čisté. Nikdy ich nezunuj, a keď príde čas, aj Ty ich odovzdaj svojmu synovi takéto čisté, aké som Ti ja zanechal svoje.“Okrem huslí zanechal pre svojho syna Pavla ml. aj veľmi drahý diamantový prsteň, ktorý dostal od Walleského princa. Medzi jeho priateľov - hudobníkov patrili: Ferko Patikárus 18271870, Miško Borzó 1800-1964, František Bunkó 1813-1891, Ferko Sárkőzi 1820-1890 Pavel Rácz ml.(1852-1926)primáš a hudobný skladateľ prevzal po smrti svojho otca spolu s bratom Ladislavom kapelu svojho otca, v ktorej spoločne hrali. V poradí asi ôsmy syn Pavla Rácza st. Ladislav Rácz 18671943,bol tiež rómsky primáš a hudobný skladateľ. V otcovej kapele hral už ako 10 ročný. V roku 1881 navštívil s otcom Londýn. Od roku 1891 mal svoju vlastnú kapelu. Na súťaži krajinskej cigánskej hudby v roku 1903 vyhral 1. miesto. Na svojich vizitkách používal meno cigánskeho kráľa Ladislav Rácz 36. 36. pravdepodobne preto, lebo jeho otec, chýrny primáš mal 36 detí. Oženil sa s lučenskou Ilonkou Ráczovou (1874), ktorá hrala na cimbal, harfu a gitaru. Ovdovel a neskôr sa znova oženil a založil si veľkú rodinu. Podľa legendy si svoje chýrne
24
HAVAS, G.: Hagyományos mesterségek. Budapest 2000. In: A magyarországi romák. s. 88 MARKÓ Miklós: Cigányzenészek... s.22 26 BOROVSZKY, Samuel.: Nógrád vármegye (irodalom, tudomány, művészet) Rácz Pali. CD 27 http://epa.oszk.hu 28 ERDŐS, István.: Messze ... s. 119-139. 25
9
čierne husle dal na vystúpenie doviezť za sebou v osobitnom fiakri.29 Rudolf Rácz st.(1838-1903) narodil sa v Sátoraljaújhely, kde bol jeho otec pomocným primášom u Františka Bunkó. V rokoch 18481849, už ako 10 ročný bol vojenským kapelníkom, potom hral ako pomocný primáš u Rigó Jancsiho v Balašských Ďarmotách, potom 3 roky spolu so svojim otcom v kapele Jonáša Csonku v Lučenci. Bol všestranným muzikantom, ktorý ovládol viac sláčikových i dychových nástrojov. V roku 1854 si založil vlastnú kapelu. S veľkým úspechom hrával klasické skladby v kúpeľoch Korytnica. Tu dostal v roku 1860 uznávajúci diplom od husľového virtuóza Ede Reményiho (1829-1898). Zvlášť sa mu páčila skladba o zničení mesta Lučenec, ktorú sa Rudolf naučil od Miška Borzó. Ako 10 ročné dieťa iba so svojimi husľami v ruke ušiel spolu s ostatnými Rómami do neďalekého lesa v Husinej, kde bol svedkom vzniku hudobného diela. Toto dielo bolo jeho najobľúbenejším. Aj zemepáni Benyickovci a Kubínyiovci mu len odkázali, keď mali dobrú náladu, že ako to bolo v roku 1849? Rudolf vtedy vedel, že musí ísť zahrať skladbu o zničení mesta Lučenec. Toto dielo zahral aj na Budínskom hrade počas svetovej výstavy v Budapešti. V zimných mesiacoch sa vo veľkej slávnostnej dvorane Lučenského Kasína (dnes Reduta) usporadúvali veľkolepé večierky a bály, kde nesmela chýbať ani kapela Rudolfa Rácza, tak to bolo aj 8. decembra 1874, keď ho na večierku vítali študenti lučenského 30 gymnázia. Jeho pesničky boli veselé, plačúce, vášnivé i melancholické. V jeho rukách srdcervúco vedelo plakať to suché drevo, z ktorého vedel vyčarovať plač rovnako, ako aj vo svojich čiernych očiach.31 Oženil sa s Máriou Baloghovou, dcérou hudobníka Jána Balogha zo Šiah. Spolu koncertovali v roku 1887 pred kráľovnou Natáliou aj v Starom Smokovci, potom na pozvanie zvolenského župana na Vígľašskom zámku, kde si ich vypočul aj knieža Filip Coburg s manželkou.32 V roku 1896 na výstave v Budapešti získala 17 členná kapela Rudolfa Rácza zlatú medailu. Letné sezóny hrali väčšinou v kúpeľoch Korytnica a Sliač. V roku 1897 kapela Rudolfa Rácza slávila veľké úspechy v Arade a v roku 1898 na „Anna bále“ na Sliači. V kapele Rudolfa Rácza hrala aj jeho manželka Mária, neskôr aj synovia a dcéra. 33 Na lučenskom cintoríne na ozdobnom mramorovom pomníku Ráczovcov sú vyryté husle a sláčik s maďarským textom: „Tu odpočívajú Mária Ráczová, žila 52 rokov, zomrela 24. mája 1898
29
KOROMCZAI, B.: Cigányzenészek múltja, jelene és a jövő változatai. Budapest 2004.s. 33 Pamiatky a múzeá 3/2004. In: ADAMOVÁ M. – PUNTIGÁN J.: Reduta – klenot mesta Lučenec, s. 49 31 Losonc és Vidéke. Társadalmi hetilap. 13. sz. 29.3.1885. In: Rácz Rudi és társasága 32 Losonc és Vidéke. Társadalmi hetilap. 1. sz. 3.1.1897.In: Cigányzenészek Losonczon 33 Losonc és Vidéke. Társadalmi hetilap. 17. sz. 25.4.1896.In: Rácz Rudi 30
10
a Rudolf Rácz, žil 64 rokov, zomrel 10. januára 1903. Nech odpočívajú v pokoji! Koniec dobrým nôtam“.34 Mária Ráczová– rod. Mária Baloghová, bola siedmou dcérou Jána Balogha (traduje sa, že bola pravnučkou chýrnej Panny Cinkovej), narodila sa v roku 1846 v Banskej Štiavnici. Keď v roku 1886 oddychoval arcivojvoda Jozef s rodinou pri Počúvadelskom jazere všimol si medzi rómskymi hudobníkmi zvlášť krásnu a nadanú Rómku, podišiel k nej a opýtal sa: „...nie je tvojim otcom Sági Balogh Janči?“. Áno prosím, ja som jeho siedma dcéra, odpovedala. „... vieš ty tak hrať, ako tvoj otec?“ pýtal sa ďalej. Nato si Mária vyzliekla kabát, vzala od manžela do svojich rúk husle a zastala si pred rómsku bandu. Okolo jazera sa zhŕklo veľké množstvo ľudí a počúvali prekrásne tóny rómskej muziky. Vtedy bola Mária vyfotená spolu s arcivojvodovou rodinou. Do daru dostala olejomaľbu, na ktorej bola zvečnená táto scéna. Z vďaky napísala Klotildin čardáš. Mária sa venovala aj skladateľskej činnosti. Zložila niekoľko čardášov a ďalšie piesne a tance. Na židovský bál v Lučenci napísala rýchlu polku.35 Na osobitné želanie vystupovala aj v Lučenci, kedy sa postavila na čelo manželovej bandy.36 Pri príležitosti menín arcivojvodu Jozefa mu zložila skladbu, ktorou mu ďakuje za ochraňovanie Rómov a žiada ho o knižné vydanie tejto skladby, ktorú aj zahrala v roku 1886 v Starom Smokovci arcivojvodovi Jozefovi. Druhá „Cinka Panna“ zomrela počas gymnaziálneho majálesu ako 52 ročná dňa 24. mája 1898 v Lučenci, kde je aj pochovaná.37 Rudolf Rácz ml. narodil sa v roku 1875 v Lučenci. Ako syn chýrneho Rudolfa Rácza, ktorý ho dal učiť u súkromných učiteľov. Ako 10 ročný už hral v otcovej kapele a ako 13 ročný už dokázal viesť kapelu. Mladý primáš vystupoval v roku 1887 pred arcivojvodom Jozefom a v tom istom roku pred srbskou kráľovnou Natáliou a jej synom. Ušlo sa mu veľmi veľkého ocenenia od obidvoch rodín. O rok neskôr sa stal miláčikom publika v kúpeľoch Sliač, kde strávil 4 roky. Po príchode do Lučenca sa veľmi usilovne učil, pritom dával súkromné hodiny deťom významnejších rodín na hru na cimbal a husle.38 Koncom septembra 1897 vyšla v aradských novinách nasledovná správa: „ ... kapela Rudolfa Rácza ml. včera vystupovala v reprezentačnej sále mestského hotela pred veľkým obecenstvom, ktoré bolo nadšené z rómskej hudobnej šikovnosti a nádhernej muziky. Vyvrcholením predstavenia bolo vystúpenie duetu 72 ročného Rudolfa Rácza a jeho syna v doprovode piána. Obecenstvo ich vnímalo s veľkým 34
Losonc és Vidéke. Társadalmi hetilap. 17. sz. 25.4.1896 in. 1. sz. 3.1.1897. In: Cigányzenészek Losonczon. Losonc és Vidéke. Társadalmi hetilap. 1. sz. 3.1.1897. In: Cigányzenészek Losonczon. 36 DRENKO, Jozef..: Rómski ... s.83. 37 Losoncz és Vidéke. Társadalmi hetilap. 34. sz. 20.8.1899. In: József fóherczegnek–a czigányok patrosunának. 38 Losoncz és Vidéke. Társadalmi hetilap. 1. sz. 3.1.1897. In: Czigányzenészek Losonczon. 35
11
obdivom a burácajúcim potleskom.39 24. februára 1898 sa konal vo veľkej sále Reduty v Lučenci Rómsky bál. Pri tejto príležitosti sa zišlo viac rómskych kapiel, ktoré pri dobrej nálade striedavo hrali až do rána. Tancoval sa aj cottilion, ale aj super čardáš. Okrem Ráczovcov boli prítomní na bále i Ladislav Balog a Ladislav Rácz (zaťovia starého Rudolfa). Od roku 1899 viedol už kapelu sám. Od roku 1909 hral štyri roky v Holandsku.40 Ján Rácz II.- narodil sa 27.6.1844 v Lučenci, otec Ján Rácz st. muzikant, matka Emília Illéšová. Spočiatku hral v kapele Marci Dombiho, ktorej vedenie prebral od roku 1868. Stal sa dvorným hudobníkom kniežaťa Filipa Coburga v kaštieli Balogvár. V roku 1883 sa presťahoval do Košíc, kde aj zomrel v roku 1899.41 Július Rácz sa narodil v Lučenci roku 1866, študoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote, hral v kapele svojho brata Jána Rácza II. Od roku 1889 si založil vlastnú kapelu, s ktorou hral v Nemecku, v Moskve. V roku 1893 na pozvanie baróna Radakovszkého odišiel do Káhiry (Egypta), kde zotrval 5 mesiacov a dostal bohaté dary. Po návrate sa stal primášom v Budapešti. Zomrel v roku 1902 v Košiciach42 Ilona Ráczová – dcéra Rudolfa a Márie Ráczovej sa narodila v roku 1874 v Lučenci. Umelkyňa v hraní na cimbale, gitare a harfe, už ako 12 ročná koncertovala v Starom Smokovci. Modrooká Ilona sa vydala ako 14 ročná za Ladislava Rácza (18671943), syna Pavla Rácza st. Zomrela v Budapešti v roku 1923.43 Aladár Rácz (1886-1958), všestranný hudobník, ktorý dokázal, že na cimbale možno hrať aj klasické diela, nielen ľudovú hudbu. S veľkým úspechom hral napríklad Bachove skladby na cimbale. O ságe rodu Ráczovcov môžeme skutočne hovoriť „ So Rom, ta lavutaris“ (Čo Róm, to muzikant)
Ďalší známi hudobníci pôsobiaci v Lučenci a okolí V Lučenci sa objavili aj výborní huslisti z okolia Fiľakova, vzdialeného 15 km od Lučenca. Boli to Bertus Bogdan (1850 Fiľakovo – 1910 Viedeň ) a Ernest Bari (r. 1886 Fiľakovo). Vojtech Illés sa narodil r. 1884 v Lučenci. Študoval na hudobnej škole v Budapešti. Hral ako 12 ročný v kapele Rudolfa Rácza v Lučenci. V Košiciach pôsobil ako 16 ročný už so svojou vlastnou kapelou. Po smrti Františka Šárközyho v roku 1897 sa stal lučenským primášom. V roku 1913 získal v Košiciach zlatú medailu v súťaži rómskych hudobníkov. 39
Losoncz és Vidéke. Társadalmi hetilap. 42. sz. 17.10.1897. In: Rácz Rudi bandája Losoncz és Vidéke. Társadalmi hetilap. 9. sz. 27.2.1898. In: Czigánybál s.43 41 Tamže. s. 44. 42 Tamže. s. 48. 43 DRENKO, Jozef.: Rómski.... s.43. 40
12
Rudolf Danyi sa narodil 17. 6. 1884 v Lučenci. Otec Pavel bol cimbalistom. Ako trinásťročný bol žiakom známeho Rudolfa Rácza z Lučenca. 17 ročný už viedol svoju vlastnú kapelu. Hrali počas sezón na Sliači a Tatrách. Patril medzi najobľúbenejších 44 muzikantov na Slovensku. Pavol Csonka sa narodil roku 1841 v Starej Haliči (okres Lučenec), zomrel roku 1913 v Martine. Bol žiakom Jozefa Piťu. Pavol spolu so svojim bratom Antonom (1848-1899), cimbalistom. Zbieral slovenské ľudové piesne, ktoré jeho kapela hrávala pri národných slávnostiach.45 Málokto vie, že jeden z najznámejších primášov európskeho formátu František Sárközy narodený v roku 1820 v Gárdony, zomrel 28. marca 1897 v Lučenci. Študoval na Konzervatóriu v Budapešti a vo Viedni. Bol známy nielen ako primáš a hudobný skladateľ, ale v hodnosti poručíka bol menovaný za „hlavného vojenského kapelníka všetkých cisárskych hudobníkov 46 v Uhorsku“. Šárközy si adoptoval chlapca Jána Šárközyho, ktorý bol hostinským v Lučenci. Primáš a hudobný skladateľ František Sárközy trávil posledné 2 roky života u svojho syna v Lučenci. Na pohrebe, ktorý sa konal 30. marca 1897 v Lučenci sa objavil na čele smútočného sprievodu mešťanosta mesta Alexander Wagner. Pred truhlou s množstvom vencov, kráčal Rudolf Rácz so svojou kapelou, ktorá vyhrávala skladby zomrelého Šárközyho. Za zvukov piesne „Opadali zlaté listy z chvejúcej sa osiky...“ (Lehullott a rezgő nyárfa aranyszinű levele ...,) ho na lučenskom cintoríne uložili na večný odpočinok.47 Z rómskych hudobníkov, primášov a skladateľov z Fiľakova pri Lučenci treba spomenúť predovšetkým rodinu Bogdanovcov z Fiľakova (Ignác, Anton, František, resp. ich synovia Jozef a Ľudovít). Spomína sa aj Katarína Oláhová, ktorá ako 15 ročná hrala v kapele vo Fiľakove (1844). Bertus Bogdan (1850 Fiľakovo – 1910 Viedeň), primáš, hral spočiatku so svojou kapelou vo Fiľakove a okolí, neskôr po celom Uhorsku, nakoniec sa usadil ako mestský primáš vo Viedni. Ernest Bari (1886 Fiľakovo - ?) hral už ako 16 ročný v kapele Bertusa Bogdana z Fiľakova pri Lučenci. Bari si neskôr zriadil kapelu v Dolnom Smokovci (1904) a stal sa aj dvorným huslistom v Betliari. Patril medzi najobľúbenejších primášov – predníkov na strednom Slovensku.
44
DRENKO, Jozef.: Rómski... s. 53-54. DRENKO, Jozef.: Rómski.... s. 55. 46 MANN, A.: Rómsky dejepis. Bratislava: 1995. s. 15. 47 Losoncz és Vidéke. Társadalmi hetilap. 14. sz. 4. apríla 1897. In: Egy híres czigányprimás halála és temetése. 45
13
Bertalan Botos Berkes Fiľakove. Bol hudobný piesní (okolo 62).
sa narodil r. 1881 v Bulharoch pri skladateľ a autor početných ľudových
Na záver sa stručne zmienim aj o vetve rodu Radičovcov, ktorí pôsobili v Lučenci. Vilhan Radič ((1841 – 1895) kapelník z Gemerskej Vsi. Jeho otec bol konvencionálnym muzikantom rodiny Draskóczy v r. 1848-1855, potom dva roky v Rožňave, Egri, kde sa spojila kapela Radičovcov s kapelou Františka Bunkó z Lučenca. Jeho syn Vojtech Radič (1867-1930), vnuk chýrneho Karola Boku, prevzal vedenie kapely svojho otca, bol študovaným hudobníkom. Precestoval Európu, bol autorom mnohých piesní a valčíkov. Podľa jeho záznamov hral na 1541 verejných, 568 domácich báloch, na 1043 banketoch, 462 zasnúbeniach, 987 svadbách a 263 krstinách. V kapele Radičovcov hral aj Belo Rácz nar. 1899. Jeho otca Vilhama odprevadilo v novembri 1895 na poslednej ceste v Budapešti 60 hudobníkov pod vedením spomínaného Pavla Rácza ml. Jedna vetva rodu Radičovcov dodnes pôsobí v Kokave nad Rimavicou, neďaleko Lučenca. Ondrej Radič, V Kokave nad Rimavicou v časti obce Kyseľovo bývali rodiny Radičovcov, Cibuľovcov, zamestnávajúcich sa hudbou. V zimných mesiacoch vyhrávali najmä na svadbách, v lete celá kapela spoločne vandrovala najmä po kúpeľných mestách. Povestný a známy bol i v Pešti a vo Viedni primáš, skladateľ, učiteľ hudby Ondrej Radič,48 narodil sa v roku 1859 v Kokave, kde roku 1924 aj zomrel.49 Založil a viedol vlastnú rómsku hudobnú školu. Pravidelne sa u neho učili mladí rómski muzikanti. Ovládal noty, bol i skladateľom viacerých tanečných melódií, ale i ľudových skladieb. Veľkú zásluhu má na zachovaní ľudovej vokálnej tvorby tohto regiónu.
48 49
DRENKO, Jozef.: Rómski... s.48-49 SPIŠIAK, P.: Kokava nad Rimavicou v období neskorého feudalizmu. Osveta Lučenec 1990. s. 44.
14
