SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ Ročník V, číslo 4, december 2005 SLOVANSKÁ VZÁJOMNIOSŤ, ročník V, číslo 4. Vychádza štyrikrát ročne. Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti. Výtvarný návrh obálky: Ladon©. Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik. Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č.tel. 52491861. ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR 2651/2001. Vyšlo v decembri 2005. Z obsahu ● Slovanský svet - Česko-slovenské literárne súvislosti - Otázky bez odpovedí ● Slovanské letopisy - Slovo ako ţivotná sila (10.časť) - Aká je podstata štátu Slovenskej republiky (4. pokračovanie) - Socializmus dnes - Znehodnocovanie slov ● Slovanská kultúra - Nastáva smrť demokracie? - Motor dejín - Lijepa naša je aj naša II. - Kľúčové slová: Praha, Slovensko, literatúra
1
● Rozhovor s predsedom SSS o regionálnej literatúre v ére globalizácie ● Správy zo slovanského sveta ● Jubileá v prvom štvrťroku 2006 Na úvod Uzatvára sa piaty ročník vychádzania časopisu Slovanská vzájomnosť a dá sa povedať, ţe za ten čas ostal jednou z mála platforiem na rozvíjanie myšlienky Slovanstva. I v záplave rôznorodého mediálneho šumu, ktorý vie poriadne ohlušiť, upozorňoval na naše korene, dejiny a myšlienkový svet. Aj v poslednom tohtoročnom čísle stojí za to upozorniť na články spisovateľa Pavla Janíka, publicistu Júliusa Handţárika, akademika Milana Čiča, doc. Jozefa Mravíka a mnohých ďalších, ktorí dávajú nášmu časopisu tvár a názor. Vďaka patrí aj všetkým, ktorí pomáhajú pri výrobe a rozširovaní Slovanskej vzájomnosti, pretoţe tak dávajú šancu samotnej slovanskej myšlienke. A napokon, hlavné poďakovanie posielame za všetkých tvorcov časopisu čitateľom, pretoţe kaţdá myšlienka ţije dovtedy, kým ju má kto prijímať. Maroš Puchovský šéfredaktor
2
SLOVANSKÝ SVET ____________________________________________________
Česko-slovenské literárne súvislosti Pavol Janík K evidentným paradoxom integračných procesov v európskom i globálnom kontexte patrí niekoľko flagrantných skutočností – predovšetkým ekonomická, kultúrna a politická dezintegrácia slovanských krajín. V atmosfére otvorenej spoločnosti a uprostred informačného boomu vieme čoraz menej sami o sebe a jeden o druhom – o najnovších tvorivých pohyboch v našich vlastných a najbliţších susedných literatúrach, spojených historickými tradíciami, spoločnými sociálnymi skúsenosťami, kultúrou a jazykovou príbuznosťou i podobnosťou mentalít. V centre pozornosti nadnárodných i lokálnych médií uţ pätnásť rokov stojí kreatívna produkcia západnej a najmä zaoceánskej proveniencie, ktorá získava monopolné postavenie a vytláča na okraj autochtónne umelecké prejavy. Poslaním Spolku slovenských spisovateľov je optimalizovať podmienky vzniku a šírenia originálnych hodnôt slovenskej literatúry, ako aj obnovovať narušené prirodzené medziliterárne vzťahy – v tomto smerovaní patrí kľúčové miesto opätovnému nadväzovaniu ţivých česko-slovenských literárnych súvislostí. Úzko spolupracujeme s Únii českých spisovatelů, čo symbolizuje aj čestné členstvo niektorých vrcholných predstaviteľov v oboch organizáciách. Sústreďujeme sa na uskutočňovanie konkrétnych spoločných literárnych aktivít a vydavateľských projektov. Do rámca vzájomných kontaktov vhodne zapadá i prezentácia súčasnej
3
slovenskej poézie a prózy na virtuálnych stránkach internetového časopisu Dlaň. Verím, ţe jej percepcia je pre českých čitateľov obohacujúcim umeleckým záţitkom. Spolupracujeme aj formou spoločných autorských čítaní v Prahe a v Bratislave, účasťou na literárnych konferenciách v Nitre, formou vzájomného publikovania v časopisoch Obrys-Kmen, Literárny týţdenník, Haló noviny, Slovenské pohľady, Zpravodaj Výboru národní kultury, Dotyky, Slovanská vzájomnosť i v ďalších periodikách. Výsledkom našich spoločných tvorivých úsilí sú publikácie vydávané v rámci organizácie Medzinárodné fórum Vyslanci Slovanstva v edícii SLOVENSKO-EURÓPA-SVET: doteraz to boli tri knihy Víchor globalizácie; Labyrint sveta a Slovania; Európska únia – nádeje a pochybnosti; v súčasnosti pripravujeme pokračovanie pod názvom Bytie a čas (kultúry). Na publikáciách autorsky participovali a participujú prezident Únie českých spisovateľov básnik Karel Sýs, tajomník únie, literárny vedec a pedagóg Alexej Mikulášek, s ktorými mimoriadne úzko spolupracujeme a prakticky nepretrţite komunikujeme na tému vzájomných literárnych vzťahov. Intenzívne spolupracujeme aj s viceprezidentom únie básnikom Michalom Černíkom, poetkou Evou Frantinovou, prozaičkou Ivanou Blahutovou, literárnym vedcom Milanom Blahynkom, spisovateľom Františkom Mandátom, autorom literatúry faktu a diplomatom Stanislavom Sujom, ako aj s ďalšími významnými českými literárnymi tvorcami, našimi vzácnymi kolegami a úprimnými osobnými priateľmi. Pri pohľade do budúcnosti vidím dve krajné polohy. Jednou moţnosťou je postupný zánik spisovných jazykov menejpočetných európskych národov v rozpätí niekoľkých generácií, teda ich zosunutie na úroveň kuchynských dorozumievacích systémov, akým bola napríklad slovenčina v Rakúsku-Uhorsku. Druhou moţnosťou je, ţe sa na našom kontinente prejavia všetky očakávané výhody vyplývajúce zo štandardov Európskej únie. Ako racionálny človek si
4
myslím, ţe reálna budúcnosť sa bude pohybovať niekde medzi týmito čierno-bielymi prognostickými víziami. Nepokladám za prázdne a rýdzo formálne gesto, keď vyslovím poďakovanie českému národu, českej inteligencii a českým spisovateľom za to, ţe významnou mierou pomohli Slovensku dosiahnuť súčasnú úroveň civilizačného, kultúrneho i špecificky literárneho rozvoja. Český jazyk bol a naďalej je na Slovensku dôleţitým a všeobecne zrozumiteľným umeleckým, kultúrnym, informačným a komunikačným nástrojom. Slovenskej kultúrnej verejnosti český jazyk trvalo sprístupňuje aj hodnoty inonárodných kultúr a literatúr – v európskom i globálnom kontexte. Podiel periodických i neperiodických publikácií a televízneho vysielania v českom jazyku predstavuje na Slovensku prinajmenšom 60% kniţného a mediálneho trhu. Slovensko sa v posledných rokoch stalo laboratóriom na testovanie únosnosti pravicových protikultúrnych a antisociálnych experimentov americkej proveniencie. Preto chcem na pôde konferencie, ktorej usporiadateľmi sú Európska zjednotená ľavica/Severská zelená ľavica – Parlamentná skupina Európskeho parlamentu, Únie českých spisovatelů a redakcie Haló novín a literárneho časopisu Obrys-Kmen vyjadriť presvedčenie, ţe spoločným úsilím sa nám v najbliţšom čase i v dlhodobej perspektíve podarí revitalizovať pozitívne ľudské, mravné, estetické a spoločenské hodnoty, pretoţe bez ľudskosti, súcitu, solidarity, spolupatričnosti, sociálnej zodpovednosti, bez záujmu o podmieňujúce okolnosti bytia je skutočná literárna tvorba nepredstaviteľná. (Príspevok prednesený Mgr.art Pavlom Janíkom, predsedom Spolku slovenských spisovateľov na konferencii: Česká literatúra v Európskej únii, ktorá sa konala v Prahe 24.9.2005)
5
Otázky bez odpovedí Július Hadžárik Na článok z minulého čísla Slovanskej vzájomnosti s titulkom „Sťahovanie národov? alebo Vandrovanie nájazdníkov?“, ktorý vyzýval pomocné historické vedy slovanských národov, aby venovali väčšiu pozornosť bielym miestam a vedecky nezodpovedaným otázkam germánskej dogmy o „sťahovaní národov“ došlo niekoľko čitateľských ohlasov. Všetky sa dôsledne vyhli akémukoľvek pokusu o zodpovedanie aspoň niektorej z mnoţstva otvorených otázok k uvedenej dogme, dva z nich však boli priam symptomatické. Jeden maďarský čitateľ obvinil autora článku z nacionalizmu a panslavizmu (k tomuto ohlasu sa ešte vrátime v niektorom z nasledujúcich čísiel SV – pozn.red.) a druhý čitateľ, akademicky titulovaný neslovenský historik zo slovenskej vedeckej inštitúcie, obvinil autora zo znevaţovania archeologickej a historickej vedy a z ignorovania historických písomných prameňov k obdobiu „sťahovania národov“. Nuţ, nerád robím vyznania akéhokoľvek druhu, ale napriek tomu zopakujem, ţe si vysoko váţim úctyhodnú a často sizyfovskú prácu archeológov pri odhaľovaní materiálnych artefaktov o starých kultúrach a rovnako si váţim prácu serióznych historikov pri odhaľovaní a skúmaní písomných prameňov k dejinám, či uţ sú to pramene diplomatické (listy a listiny), alebo pramene naračné (anály, kroniky, ţivotopisy, legendy či práce oslavného charakteru). Nemoţno si však váţiť takých pracovníkov uvedených odborov, ktorí nedostatok exaktných dokladov a reálnych poznatkov o danej dobe pokúšajú sa nahrádzať nevedeckými interpretáciami a fabuláciami, aj keby sa tieto opierali o písomné historické pramene. Písomné historické pramene sa totiţ môţu povaţovať za historické doklady aţ potom, keď sa (aj s prispením pomocných historických vied) exaktne a nezvratne dokáţe ich pravosť a výpovedná pravdivosť. A ešte aj potom je interpretácia ich výpovedí (hlavne
6
v prípade prameňov naračných) aj naďalej otázkou vedeckej erudovanosti a osobnej serióznosti príslušného historika. Práve toto je fundamentálnym problémom nemeckej dogmy z 19. storočia o údajnom „sťahovaní národov“ v 4. aţ 6. storočí n. l. Zo štvrtého aţ šiesteho storočia totiţ o skutočnom sťahovaní celých nenomádskych európskych národov niet ani jediného hodnoverného diplomatického prameňa. Zato je však o ňom známych pomerne veľa prameňov naračných (čiţe „rozprávacích“ a takmer výlučne germánskych), z ktorých prevaţnú väčšinu napísali podľa ústneho podania, mýtov a svojej vlastnej fantázie autori ţijúci štyristo aţ šesťsto rokov po tomto údajnom „sťahovaní“. Výpovedná historická hodnota týchto germánskych mýtov a legiend je k uvedenej dobe fakticky nulová, ale ich dezinformačný zámer a propagandistická účinnosť tvrdenia o údajnej neprítomnosti (a teda „neautochtónnosti“) slovanských národov na rozsiahlom strednom pásme Európy aţ po Severné a Baltské more vrátane ostrova Rujana je obrovská. A rovnako obrovská je aj účinnosť ich tvrdení o sťahovaní celých germánskych národov do tohto, priestoru, čiţe o „oprávnenom osídlení“ týchto rozsiahlych území Germánmi. Týmto prostoduchým trikom sa totiţ autochtónni Slovania na uvedených územiach zmenili na „prišelcov“ a germánske nájazdnícke bojové druţiny, ktoré tam vtrhli a postupne ich mocensky ovládli, sa zmenili na „domorodcov“ so všetkými právami a nárokmi, ktoré z ich fiktívnej „domorodenosti“ vyplývajú. Na takýchto naračných historických prameňoch stojí celá fikcia a dogma o „sťahovaní národov“. Tu nejde o historický omyl, tu ide o zámerné a cielené historiografické klamstvo, v rámci ktorého sa skutočnosť mocenského ovládnutia toho ktorého územia vandrujúcimi germánskymi bojovými druţinami (často len na relatívne krátku domu jednej – dvoch generácií) zámerne zamieňa za fikciu trvalého osídlenia územia germánskymi národmi. Predstavy, ţe by vandrujúce bojové duţiny Gótov alebo Vandalov vláčili so sebou celý svoj národ, a fabulácie o bojových člnoch Vikingov,
7
naloţených tisíckami detí, ţien a starcov nepatria do serióznej historickej vedy, ale do sféry čierneho humoru. Germánske bojové duţiny vandrovali za korisťou do obrovských vzdialeností a dostali sa aţ na Krym a do severnej Afriky, ale svoje národy so sebou nevláčili a fyzicky to ani nemohli vykonať. Ak sa im na tom ktorom území podarilo zvíťaziť a vojensky upevniť, vytvorili si na ňom svoju mocenskú nadvládu, usadili sa a ţenami, deťmi a otrokmi sa zásobili z miestnych zdrojov. Tak boli vytvorené germánske štáty aţ na Kryme a v severnej Afrike a ak títo vandrujúci nájazdníci vydrţali na mieste viac ako jednu generáciu, niekedy dali vzniknúť aj novým „germánskym národom“. Vládnucou vrstvou v nich boli sami nájazdníci a ich priami potomkovia a vlastnú početnú väčšinu v nich tvorili porobení domorodí renegáti a kolaboranti, preberajúci neraz aj jazyk cudzej vládnucej vrstvy. Poučným príkladom takéhoto mocensko – etnicko – jazykového vývinu a mutácií môţu poslúţiť napríklad dejiny Francúzska a hlavne Britských ostrovov. Vlastné kmene či národy pôvodcov uvedených mutácií sa však pritom nikam nesťahovali a podnes ţijú na svojom pôvodnom území – na Jutskom a Škandinávskom polostrove. Doktrína a dogma o „sťahovaní národov“ však bola v minulosti a zostáva aj v súčasnosti veľmi účinnou ideologickou zbraňou stále pretrvávajúceho Drang nach Osten. Práve preto sa znova aj dnes taká nesmierne dôleţitá a takmer súčasná udalosť, akou bola napríklad poráţka nemeckých vojsk na východnom fronte v roku 1941, interpretuje v niektorých naračných historických dielach aj takto – citujem : „Dňa 2. októbra 1941 vydal Hitler jednotkám výzvu : Wehrmacht stojí pred posledným rozhodujúcim bojom, nepriateľa treba pred príchodom zimy poraziť! … Operácii dali meno Tajfún. … Útok na Moskvu sa rozvíjal podľa nemeckých predstáv. Front prelomili, tanky sa valili k Orlu, na Briansk, k Vjazme. … Trinásteho októbra sa rozpútali zúrivé boje na všetkých dôležitých smeroch
8
vedúcich k Moskve. Nemecké vojská obsadili Kalugu, blížili sa k Tule, postupovali ku Kalininu.“ Zatiaľ teda išlo všetko podľa Hitlerovho plánu. Lenţe, … lenţe potom sa začali diať veci nikdy predtým nevídané a neslýchané – citujem : „Uprostred októbra sa rozpršalo. Zákopy boli plné blata, cesty rozbahnené. Kolesá sa zabárali, prešmykovali. Ofenzíva viazla v blate (3). Potom udreli mrazy. … Mráz, spočiatku priateľ, sa zmenil na úhlavného nepriateľa nemeckých vojsk. Mali iba letné uniformy (1) … Vypovedúvala službu aj vojenská technika, železo v zbraniach bolo krehké, pohonné látky sa menili na kašu (2). Cesty boli hladké ako zrkadlo (3). … K mrazom pribudol sneh, fujavice, prudký vietor. … Boj o Moskvu s pričinením generála Dažďa, generála Blata a generála Zimy nebol hviezdnym okamihom ľudstva.“ A toto všetko napísal v roku 2001 človek, ktorý bol vekovo dospelým súčasníkom uvedenej doby a teda aj nepriamym účastníkom uvedených udalostí. Zrejme však aj on sám vycítil, ţe sa pohybuje na tenkom ľade a tak svoje písačky podoprel aj slovami iného rovnako starého renomovaného zámorského vojnového historika, ţe – citujem : „Nemeckú ofenzívu vedenú proti Moskve zastavila zima a malá administratívna predvídavosť.“ Hoci je všeobecne známe, ţe nemeckú ofenzívu zastavila mohutná sovietska protiofenzíva, ktorá sa začala 5. decembra 1941 a za cenu obrovských strát na oboch stranách zahnala fašistov aţ o 350 kilometrov na západ, autori týchto naračných historických prameňov sa zrejme ani nepozastavili nad svojimi evidentnými klamstvami, napríklad ţe 1. „nemecké vojská mali iba letné uniformy“ – ony totiţ mali univerzálne súkenné uniformy aké mala vtedy aj Červená armáda – prvé sibírske jednotky vo vatovaných uniformách prichádzali na front aţ na prelome roka 1942, a nepozastavili sa ani nad očividnou hlúposťou tvrdenia o
9
2. „zhubnom vplyve silných mrazov na nemecké zbrane a pohonné hmoty“ – veď rovnakému vplyvu počasia boli vystavené aj jednotky ČA. Nuţ, a úplným ignorantstvom a demagógiou sú prostoduché tvrdenia, ţe 3. „nemecká ofenzíva viazla najprv na blate a potom na snehu a na šmykľavých zamrznutých cestách“. Ešte podnes totiţ ţije mnoţstvo ľudí, ktorí vedia, ţe práve Wehrmacht bol dobre vybavený terénnymi vozidlami s náhonom všetkých kolies, s redukciami a závermi diferenciálov (vozidlá Kdf, Steyr, Opel-Blitz, Hanomag, Büssing NAG, atď., atď., aţ po rýchle kolopásové ťahače ťaţkej techniky a obrnené transportéry Hackl). Oproti tomu ČA disponovala v roku 1941 výlučne iba neterénnymi vozidlami typu GAZ 3 a ZIS 5 s náhonom iba na zadné kolesá, ktoré boli oproti nemeckým motorovým vozidlám o 20 - 30 rokov konštrukčne zastaralé a vyrábali sa na výrobných linkách zo začiatku 20. storočia. Americké terénne vozidlá Jeep, Dodge, GMC a Studebaker boli v tomto smere obrovským prínosom, ale začali pre ČA prichádzať aţ od roku 1942. Aj takto teda vyzerajú historické pramene, dokonca aj pramene napísané priamymi účastníkmi či aspoň súčasníkmi popisovaných udalostí. Predstavme si, ţe by o bitke o Moskvu písal podľa uvedených písomných historických prameňov historik v 35. storočí n. l., čiţe zhruba s takým časovým odstupom, s akým píšu dnešní historici o „sťahovaní národov“. Nepochybne by dospel k záveru, ţe v roku 1941 sa v Rusku vyskytla nevídaná klimatická anomália, v rámci ktorej na východnej strane bojovej línie vládla Večná Jar s počasím ideálnym pre všetky pohyby vojsk a vojnové operácie, kým na západnej strane frontu vládli krutí generáli Prach, Blato, Dáţď, Zima, Sneh a Mráz, ktorí spôsobili nespravodlivú a krutú poráţku hrdinských a spravodlivých divízií Wehrmachtu !
10
Aj takto sa písali a podnes sa píšu „dejiny“ – nie z aspektu učiteľky ţivota, ale z pozície prostitútky moci. Povinnosťou seriózneho a erudovaného historika je však preskúmať všetky okolnosti uvádzané k danej dobe v diplomatických a hlavne v naračných historických prameňoch a dať ich do súladu so skutočnosťou a so zdravým ľudským rozumom. A tam, kde mu na to jeho vlastné sily nestačia, je jeho vedeckou povinnosťou k objasneniu týchto otázok prizvať aj ostatné pomocné historické vedy. Iný postoj nemoţno zaujať a iný postup nemoţno akceptovať ani v prípade tézy či dogmy o takzvanom „sťahovaní národov“, ktorá je podnes plná nevyjasnených bielych miest, nezodpovedaných fundamentálnych otázok a prázdnych dogmatických tvrdení, vhodných a náleţitých iba do sféry historickej mytológie a politickej propagandy.
SLOVANSKÉ LETOPISY Slovo ako životná sila – 10. časť PhDr. Maroš Puchovský V poslednej časti nášho seriálu o vývine slovenčiny sa dostávame aţ do súčasnosti. Druhá polovica 20. storočia bola pre náš jazyk obdobím určitej stabilizácie a definitívneho a jednoznačného uznania. Vyšli základné jazykovedné diela ako veľký slovník slovenského jazyka, synonymický slovník či niekoľkokrát doplnené pravidlá slovenského pravopisu a slovenčinou sa začali naplno zaoberať vedecké a univerzitné pracoviská. V rokoch 1953-1988 prestala byť jazyková otázka výsostne politickou a spoločnosť ţila
11
inými ideologickými vírmi. S o to väčšou ostrosťou sa téma slovenčiny vynorila po revolúcii v roku 1989. Udalosti išli ďaleko a za jazykový zákon drţali ľudia hladovku pred parlamentom. Napriek tomu sa podarilo prijať zákon o slovenčine ako o štátnom jazyku aţ po obnovení samostatnosti Slovenskej republiky. Slovenčina sa opäť stala súčasťou spoločenského pohybu. Stojí za to odcitovať z dôvodovej správy k zákonu o štátnom jazyku : „Jazykový zákon je prirodzenou súčasťou vyspelých právnych systémov. Slovenský jazyk je národným jazykom Slovákov ako jediného štátotvorného subjektu Slovenskej republiky. Z postavenia štátotvorného subjektu vyplýva aj úloha slovenského jazyka ako jazyka zjednocujúceho všetkých občanov Slovenskej republiky. Týmto zákonom sa utvorili záruky na existenciu jednotného prostriedku dorozumievania medzi občanmi Slovenskej republiky; zabezpečuje sa tak základný predpoklad fungovania všetkých stránok jej spoločenského, politického a hospodárskeho ţivota pri rešpektovaní medzinárodných zmlúv. Zákon SNR č. 428 z 25. októbra 1990 o úradnom jazyku v Slovenskej republike bol polovičatý, nedôsledný. Pokladal slovenčinu iba za úradný jazyk (§ 1 ods. 1). V rozpore so suverenitou Slovenskej republiky a slovenského národa uznával za druhý (pomocný) úradný jazyk češtinu (§ 6 ods. 1). To sa premietlo napríklad aj do encyklopédie vydanej Harvardovou univerzitou, kde sa pri hesle Slovensko uvádza ako úradný jazyk čeština. Je to aj v rozpore s ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 6 ods. 1 určuje : „Na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk.“ Pripomeňme si znenie Zákona NR SR č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky. Bol prijatý 15. novembra 1995. Uvedieme jeho prvé dva paragrafy :
12
„Národná rada Slovenskej republiky, vychádzajúc zo skutočnosti, ţe slovenský jazyk je najdôleţitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky, uzniesla sa na tomto zákone : § 1 – Úvodné ustanovenie 1. Štátnym jazykom na území Slovenskej republiky je slovenský jazyk. 2. Štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi pouţívanými na území Slovenskej republiky. 3. Zákon neupravuje pouţívanie liturgických jazykov. Pouţívanie týchto jazykov upravujú predpisy cirkví a náboţenských spoločností. 4. Zákon neupravuje pouţívanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín. Pouţívanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony. § 2 – Štátny jazyk a jeho ochrana 1. Štát a/ utvára v školskom, vedeckom a informačnom systéme také podmienky, aby si kaţdý občan Slovenskej republiky mohol osvojiť a pouţívať štátny jazyk slovom aj písmom, b/ sa stará o vedecký výskum štátneho jazyka, jeho historického vývinu, o výskum miestnych a sociálnych nárečí, o kodifikáciu štátneho jazyka a o zvyšovanie jazykovej kultúry. 2. Kodifikovanú podobu štátneho jazyka vyhlasuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na návrh odborných slovakistických jazykovedných pracovísk.
13
3. Akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný.“ Cestu slovenčiny v 20. storočí môţeme opísať jedinou vetou : Stal sa veľký zázrak. Od hrozby zániku a vytesnenia z verejného ţivota, cez boje prvej a druhej svetovej vojny, ponad päť ideológií a reţimov, slovenčina víťazne vkročila do 21. storočia ako štátny jazyk nezávislej a suverénnej Slovenskej republiky. Slovenský jazyk potvrdil svoju ţivotaschopnosť, potrebnosť i krásu. Slovo sa pre náš národ stalo ţivotnou silou. Teraz uţ záleţí iba od nás, ako tento poklad z hlbín vekov prenesiem do ďalších stáročí. KONIEC
SLOVANSKÉ SLOVO Aká je podstata štátu Slovenskej republiky Prof. JUDr. Milan Čič, DrSc. (4. pokračovanie) Slovenská spoločnosť je dynamická, v mnohom rozporná a permanentne sa meniaca mnoţina rozmanitých ľudských subjektov. Rozmanitých vekom, pohlavím, sociálne, vzdelanostne, profesionálne, konfesionálne, svetonázorovo, príslušnosťou k národnostiam, k národnosti, záujmami, farbou pleti, politickou príslušnosťou a ešte aj inak.
14
Kaţdý človek patrí do určitej skupiny. Nie kaţdý je však identifikovateľný podľa uvedených kritérií. V období pred rokom 1989 hlavným rozlišovacím kritériom bola príslušnosť k sociálnej skupine (triede). K robotníckej triede ako vedúcemu subjektu v spoločnosti i v štáte, k roľníckej, neskôr druţstevno-roľníckej a napokon k tzv. pracujúcej inteligencii (ktorá nebola povaţovaná za triedu, ale za skupinu). Z takejto umelo (i diskriminačne) diferencovanej spoločnosti vyplynula, aj sociálnotriedna podstata štátu, v ktorej dominovala robotnícka trieda. Našim zámerom je poukázať na esenciálne komponenty socialistického štátu a porovnať tieto rozdiely v definíciách moderného štátu. Ak sa socialistický štát definoval najskôr ako štát diktatúry proletariátu a neskôr ako všeľudový socialistický štát, tak dnes máme isté problémy definovať Slovenskú republiku ako štát demokratický. Vychádzajme pritom z charakteristiky aktuálnej spoločnosti. Slovenská spoločnosť nie je sociálny monolit. Na prvý pohľad vidíme absenciu delenia spoločnosti na triedy. Okrem iného to vyplýva aj z nových spoločenských – vlastníckych vzťahov. I keď aj dnes sa stretávame s členením spoločnosti na báze majetkových a sociálnych pomerov (bohatí, veľmi bohatí, chudobní, nemajetní, bezdomovci, nezamestnaní, stredná vrstva a pod.). V novej sociologickej a politologickej optike, pouţitej na určitú diagnostiku, vyraďuje akýkoľvek fenomén priorizácie a dominancie vybraného subjektu. Ale zatiaľ len formálno-právne. Realita je iná. Bohatí, kapitál vôbec, má svoje faktické uprednostnenie. Kto má kapitál – má moc. Nielen ekonomickú, ale spravidla aj politickú. Buď priamo, alebo ako pozadie a subjekt diktujúci aj orgánom moci. To sa prejavuje najmä v predvolebnom, ale aj neskoršom období v pôsobení štátnych orgánov. Môţeme s uspokojením konštatovať, ţe v Ústave Slovenskej republiky sa neocitá ţiadna sociálna skupina, ani strana v pozícii
15
vedúceho subjektu, vstupujúceho relevantne a legálne do procesov v politickom, ekonomickom alebo inom procese. (Výnimku tvorí Koaličná rada, ktorá má ambície napodobňovať vedúcu silu s nepísaným právom rozhodovať o zásadných otázkach, vecne patriacich len a len parlamentu alebo vláde.) Ústavne by to mal byť občan a ním vytvorený parlament, ktorý predstavuje prirodzený zdroj – prameň štátnej moci, vyvierajúci z prirodzenej entity človeka. „Štátna moc pochádza od občana“, nie od tried, skupín vyvolených, alebo od politických strán a hnutí, či ich orgánov. Citovaný ústavný princíp vyzdvihuje aj ďalší pilier, zakotvujúci rovnosť občanov! Pominula doba štátostrany a politicko-mocenského reţimu, nadradeného aj najvyšším orgánom štátnej moci. Týmto konštatovaním, poznaním a uznaním podstaty moci v štáte a spoločnosti môţeme prikročiť k charakteristike nášho štátu. Ústava Slovenskej republiky definuje Slovenskú republiku ako „zvrchovaný, demokratický a právny štát“. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, ţe odpoveď na našu základnú otázku je uţ známa. Azda áno, ale len čiastočne. Moţno pojmom „demokratický“ vystačiť? Len pri veľmi extenzívnom a liberálnom výklade. Pojem demokratický síce vyjadruje jeho znak, vlastnosť, ale uţ menej spôsob jeho fungovania cez orgány štátnej moci a štátnej správy; nie je teda pojmovou zloţkou jeho podstaty v celej šírke. Máme na mysli podstatu javu, ktorá spočíva v jeho charaktere, kvalite, spôsobe jeho vzniku, zrodu, v zmysle, funkciách, úlohách a tak v konečnom dôsledku v praktickom vzťahu štátu a jeho orgánov k občanovi ako svojmu mandatárovi. Štát i jeho charakter závisí od občana, od jeho hlasu, súhlasu a od jeho „príkazov“, splnomocnenia ako má konať v jeho záujme. Keďţe štát a jeho moc pochádza od občanov, tak jeho podstata je univerzálna v tom, ţe je občianska, bez ohľadu na iné kritériá. V tomto zmysle je demokratická. To je ale len jeden z predpokladov moci všetkých občanov. Vnútorný mechanizmus jej realizácie je zloţitý a často odporujúci pojmu demokratický.
16
Štátna moc je dominantným a určujúcim znakom štátu, základ ktorého spočíva v neodňateľných, prirodzených právach kaţdého človeka spoločenstva inkorporovaných do jeho ľudskej entity a identity. Stále na okraji záujmu vedy i praxe ostáva reţim štátu, ktorý sa často dostáva do hlbokého rozporu so všeobecnou definíciou konkrétneho štátu a spoločnosti. -pokračovanie-
Socializmus dnes Pavol Janík Treba otvorene konštatovať starostlivo zamlčovanú pravdu a najlepšie stráţené verejné tajomstvo súčasnej spoločnosti. Kaţdý súdny človek sa môţe v ktorejkoľvek oblasti ţivota presvedčiť, ţe nielen štatisticky väčšina obyvateľov nedosiahla priemernú ţivotnú úroveň spred novembra 1989, ale väčšina občanov Slovenskej republiky je vývojom po novembri 1989 sklamaná a nemyslí si, ţe uskutočnené štátne prevraty dosiahli publikované predsavzatia, vďaka ktorým pred šestnástimi rokmi získali masovú podporu. Neţné revolúcie nevyriešili problémy a protirečenia, ktoré motivovali ľudí k objektívnej potrebe či aspoň k nutkavému ţelaniu zásadných spoločenských zmien. Odpoveďou na všetky proklamované politické teórie a propagované ideologické vízie je kaţdodenná ľudská skúsenosť, ktorú preţívame na vlastnej koţi u nás doma i v medzinárodných vzťahoch. Ani jeden psychicky zdravý jedinec nemôţe byť po šestnástich rokoch od novembra 1898 presvedčený o skandovanom víťazstve pravdy a lásky. Nedostavili sa opodstatnene poţadované občianske cnosti, ani vytúţená kompetentnosť mocných.
17
Všetky generácie sa s hrôzou a strachom pozerajú nielen na rastúcu kriminalitu, terorizmus a ich stúpajúcu brutalitu, ale aj na rastúcu aroganciu moci, cynickú vojnovú rozpínavosť a čoraz surovejšie zákroky polície. Ako sa beţní smrteľníci pozerajú na privilégia dnešnej nomenklatúry privatizovaného kapitálu? Sociálne napätie si dobre uvedomujú aj zbohatlíci, ktorí ţijú v rodinných pevnostiach, prepravujú sa v luxusných autách s nepriehľadnými sklami a obklopujú sa súkromnými bezpečnostnými sluţbami. Sú to len prechodné problémy, detské choroby poprevratových období? Trvajú uţ príliš dlho. Iste – skôr alebo neskôr – nastúpi negácia negácie. Základný rozpor dnešného sveta, o ktorom si viacerí mysleli, ţe bol atribútom len niekdajšieho politického reţimu, má oveľa hlbšie korene. Poráţka jedného usporiadania spoločnosti systémom moţno schopnejším, ale s tou istou špirálou výroby a spotreby, nevyriešila to, čo budúci svet potrebuje. Principiálny historický konflikt sa celkom prirodzene prejavuje aj ako generačný problém. Disharmonický vzťah starších a nastupujúcich pokolení nás ešte veľmi nepríjemne prekvapí. Nikomu nemoţno brániť v tom, aby hľadal svet skutočných hodnôt a perspektívnych šancí vlastného rozvoja. Kaţdý môţe len upozorňovať na úskalia nezodpovedných ekonomických, sociálnych, politických a kultúrnych experimentov a deliť sa o vlastné skúsenosti. Ľavica a pravica – dve strany jednej mince, dve strany jedného tela, dve strany jedného parlamentného organizmu. Z názvov a vyhlásení politických subjektov ťaţko prečítať skutočnú logiku, pohnútky a ciele ich praktických krokov. Čo vlastne znamená sociálne cítenie, ľavicová politika a socializmus dnes? Je to predovšetkým solidarita ľudí. Je to civilizácia, ako povedal Šimon Peres. Na svete ţije viac ako šesť miliárd ľudí. Všetci majú
18
právo na dôstojný ţivot. So sociálnym poníţením nadobudli prvé skúsenosti aj občania Slovenska. Nielen tých pol milióna nezamestnaných, ale aj vzdelaní ľudia v kultúre, v školstve, zdravotníctve a inde. Sociálne cítenie vyviera z prirodzenej potreby byť prospešný iným. Je to aj fantómová bolesť, ktorú človek pociťuje, keď nezaslúţene trpia druhí. Dôleţité je pochopiť rozdiel medzi sociálnym cítením a ľavicovou politikou. Tá smeruje predovšetkým k modelovaniu funkčnej spoločnosti. Sociálny program nie sú milodary, ale vytvorené zdroje, bez ktorých zostanú aj najkrajšie slová len zboţnými ţelaniami a prázdnymi frázami. Ale s poníţenými ľuďmi, s pocitom sociálnej nespravodlivosti dostatočné zdroje spoločnosť nikdy nevytvorí. Takmer dve desaťročia preţívame obdobie transformácie. Je to neštandardná situácia, v ktorej klasifikácie politických modelov na ľavicové a pravicové neraz akoby zlyhávali a strácali zmysel. Hlavnou otázkou je dosiahnutie stability rozvoja funkčnej spoločnosti a fungujúcej ekonomiky. V tom je zakomponovaná dynamická rovnováha pravicových i ľavicových prvkov politiky, ich vzájomná súvzťaţnosť, vyváţenosť, závislosť a podmienenosť. Mnohí uznávaní politológovia nevidia dostatočnú perspektívu ani národných štátov, ani socialistických myšlienok. Tejto časti názorového spektra dnes patrí mediálny a mocenský monopol. Existujú však aj nemenej vyargumentované opačné názory, aj keď im súčasná cenzúra, realizovaná najmä ekonomickými prostriedkami, nedáva priestor, aby v spoločnosti zazneli dostatočne nahlas. Konflikt medzi etablovaným spoločenským systémom a novo vznikajúcou spoločenskou skutočnosťou môţe vzplanúť nielen v dôsledku zotrvačnosti starého poriadku, ale aj necitlivým alebo dokonca násilným presadzovaním nových vízií, ďaleko prebiehajúcich realitu sveta. Napríklad Ralph Dahrendorf si tieto veci uvedomuje, keď sa na jednej strane hlási ku kantovskému projektu svetovej občianskej spoločnosti, ale na druhej strane hovorí: „...neexistujú nijaké známky toho, ţe by sa národný štát i so svojimi
19
kritickými úlohami, vďaka európskemu procesu spolupráce, uţ preţil ...“. Vrelo tieţ moţno súhlasiť s jeho pochybnosťami o predstave budúcej Európy ako kombinácie regionálnych autonómií a nadnárodných inštitúcií. Korene národných štátov sú v Európe veľmi hlboké, a tak aspoň pre prvú polovicu budúceho storočia znie pravdepodobnejšie cesta k ich konfederácii či federácii. Mocní vţdy majú tendenciu preceňovať svoje moţnosti a nebrať do úvahy reálny vývoj a racionálnu oponentúru. Nikomu však nerastú stromy do neba, ani ničí mocenský monopol netrvá večne. Presvedčili sa o tom aj bohorovní komunisti, aj všetky doteraz jestvujúce formy celosvetových ríš a ambicióznych veľmocí. Nebude to inak ani vo vzťahu k súčasnej etape historického vývoja. Doterajšia krátkozraká vnútropolitická i zahraničnopolitická orientácia Slovenskej republiky generuje váţne riziko nezvládnuteľných dôsledkov. Štát sa ostentatívne vzdáva sociálnych funkcií a finančných zdrojov, výsledky ekonomickej činnosti sa zo Slovenska uţ dlhodobo programovo presúvajú do zahraničia. Na našom území tak zostávajú len neblahé sociálne a ekologické efekty, na ktorých riešenie niet dostupných moţností. Tento proces sprevádza sústavné posilňovanie represívnych zloţiek štátnej moci, čím sa Slovenská republika mení na väzenie pre vlastných občanov. Nepriaznivý vývoj treba na základe racionálnej analýzy podstatne korigovať v súlade so záujmami väčšiny obyvateľov. Keď hovoríme o výzvach budúceho sveta a usilujeme sa dovidieť za horizont prítomnosti, niet pochýb, ţe to čo sa črtá pred nami ako schodná cesta, je v Európe spojené s princípmi, ktoré dnes nazývame socializmom. Ten socializmus, ktorého bolo v uplynulých desaťročiach viac vo Švédskom kráľovstve a Nemeckej spolkovej republike ako napríklad v Československu.
20
Znehodnocovanie slov Doc.Dr. Jozef Mravík, CSc. Tuším sme podľahli celospoločenskej inflácii základných ľudských hodnôt a najmä ich rozmanitému chápaniu. Slová prestali byť kryté činmi, morálnou zodpovednosťou; ich záplava zákonite vyvoláva nedôveru. Slov je priveľa, pravdy príliš málo. Slová môţu byť veľmi klamlivé – často znamenajú pravý opak toho, čo si človek o nich myslí. Zoberme napríklad samotný pojem filozofia: v skutočnosti sa láska k múdrosti dávno nechala vystrčiť ako POPOLUŠKA za dvere pôvodného obsahu MACOCHOU ŠPEKULÁCIOU. A pritom by nás filozofia mala učiť konať, nie iba hovoriť Veď filozofia je cestou, nie tribúnou, lenţe aj jej cieľ – múdrosť – si mnohí pletú s mudrovaním. A čo pojem demokracia? Kaţdý kto sa ním oháňa, klame, hoci nevedome. Existoval alebo existuje jediný štát na svete, ktorý by bol skutočne demokratický? Ani antické Atény, ani súčasné Spojené štáty severoamerické, ani ţiadna iná krajina. Navyše si v tejto súvislosti treba so všetkou váţnosťou uvedomiť, ţe ani demokracia sama osebe v jej ideálnej, najširšej, najlepšie mienenej a v praxi určite neuskutočniteľnej podobe, nie je cieľom, ale iba prostriedkom, aby bol ľudský ţivot znesiteľnejší, dôstojnejší, krajší a lepší. Ţiadna vláda ľudu, vţdy bol ľud ovládnutý šikovnými manipulátormi, magickou demagógiou. Veď najskôr by bolo treba si vyjasniť skutočný obsah pojmu ľud. Ak je ním väčšina národného spoločenstva (alebo celé), potom treba preskúmať jeho kvalitu, či nejde iba o súčet jednotlivcov s individuálnymi zámermi a cieľmi. V tom prípade by sa demokracia zmenila na anarchiu, ktorú by bolo treba mocensky zvládnuť. Ak by išlo o súčet individualít, nebola by zase potrebná ţiadna vláda, pretoţe by sa riadili morálnym princípom maximálnej náročnosti k sebe a maximálnej tolerantnosti k iným, so spoločným zámerom – sledovať blaho celého spoločenstva a podriadiť mu osobné záujmy. Takého spoločenstva však niet. Uţ
21
Jean Jacques Rousseau napísal, ţe demokraticky by si mohol vládnuť iba národ bohov. Od jeho čias sme na bohov nedorástli. Čím teda suplujeme demokraciu? Za základ demokracie povaţujeme spoločenskú dohodu opierajúcu sa o optimálny výber zákonov a ich tvorcov v podmienkach úplnej slobody. A základom tejto optimálnej dohody spoločnosti má byť tvorba spoločného systému hodnôt, cieľov, noriem. V skutočnosti však ide o poţiadavku nerealizovateľnú v pravom význame pojmu demokracia. Ľud ako celok by nikdy k spoločnej dohode nedospel, odhliadnuc od faktu, ţe niet podmienok umoţňujúcich úplnú slobodu. Vţdy musia túto spoločenskú dohodu navrhnúť jednotlivci a predostrieť ju ľudu na posúdenie. Zrelosť dohody závisí od duchovnej zrelosti jej tvorcov, či dokáţu vycítiť a zabstrahovať vnútornú túţbu ľudu do systému zákonov, hodnôt, cieľov a noriem. Tým sa však skutočný význam slova demokracia posúva do inej polohy a mal by sa nahradiť iným pojmom, ktorý zatiaľ nepoznáme, azda vláda šľachetných? Tí by zase odmietli vládnuť. Alebo sluţba ľudu? V politickej praxi je totiţ demokracia hrou navrhnutou jednotlivcami: budeme sa tváriť, akoţe by sme vládli sami, alebo dobrovoľne sme sa nechali zastúpiť jednotlivcami. Máme právo vyslovovať mnoţstvo názorov a oni zase rozhodnúť, ktoré z nich sú správne. Veľkosť demokracie závisí od miery hodnovernosti tejto hry, najmä ak sa aktéri zavše vymenia. Vţdy je však lepšia ako totalita, ktorá je ľudsky nedôstojná a neznesiteľná, iba horšia ako všeľudský ideál. Nič lepšie zatiaľ nemáme, iba túţime mať. S demokraciou úzko súvisí pojem slobody. Ale práve tak, ako ľudstvo nevytvorilo skutočnú demokraciu, nedospelo ani k skutočnej slobode, pretoţe je celostný obsah sme nedokázali ešte ani obsiahnuť. Rozličné definície slobody sú iba označeniami staníc na ceste jej poznávania. Od historického popierania moţnosti slobody – osud vedie alebo násilne vlečie – cez Spinozovo chápanie slobody ako panstva rozumu nad zmyslami a ich
22
prekonávania vášnivou túţbou po poznaní, Fichteho slobodu v dobrovoľnom podriadení sa indivíduí zákonom a cieľom ľudského rodu, ku Camusovej slobode ako neúnosného bremena, driny, diaľkového behu v úplnej osamelosti – sú svedectvom hľadania, dozrievania ducha. Sloboda je aţ jeho úplná zrelosť. A my sme zatiaľ pribliţne na úrovni Camusovskej existenciálnej antitézy. Syntéza nás iba čaká. No ak sme ešte stále presvedčení, ţe demokracia znamená slobodu myslenia a slobodu vyslovovania vlastného presvedčenia, musí nám byť jasné, ţe pokračujúcou a mohutnejúcou globalizáciou kapitalizmu sa stane slobodné vyjadrovanie vlastného názoru čoraz problematickejšie. Svet je v hlbokej kríze, šíri sa chudoba, skepsa a strach, všeobecná nedôvera, vytráca sa viera v základné hodnoty, pritom ľudia ani veľmi nevnímajú, ţe ich pohltil systém, ktorý sami vytvorili. Dobrovoľne a nevedome! Nanajvýš s vedomím vlastnej slabosti. Môţeme azda tvrdiť, ţe necítime napätie v spoločenskej atmosfére, nielen u nás, ale na celom svete? Napätia rovnako v sociosfére ľudstva ako aj psychosfére človeka? Napätie vyplývajúce z pocitu, ţe je nám čosi tesné, nedostačujúce, neuspokojujúce, nevysvetľujúce? Nemoţno sa domnievať, ţe práve táto situácia celkového nedefinovateľného pocitu, akéhosi rozčarovania z čohosi vyvoláva aj pocit znehodnocovania slov, pretoţe ich beţné významy, ešte stále pouţívané zvykovým právom, strácajú konvertibilitu medzi tým, čo hovoríme a čo cítime. Nevyhnutne treba urobiť devalváciu, ale stále chýba pevná mena ako stanovenie normy. Vieme, ţe tento problém hodnotového prehodnocovania sa nedotýka iba pojmov filozofia, demokracia, sloboda (o pravde ani nehovoriac), ale pojmov vôbec, aj hmoty, priestoru a času, rovnako ako priateľstva, lásky, alebo strachu. Zostáva iba málo konštantných veličín, napríklad spravodlivosť, solidarita, nezištnosť a obetavosť. Nikomu však nepríde na um
23
upraviť menu podľa nich. Ale najskôr je asi potrebné ľudí na ňu upozorniť. Eskalácia násilia vo svete, unikanie zo skutočnosti prostredníctvom drog, renesancia viery –tri základné rozdielne riešenia spoločného problému dnešného človeka: čo so sobou? Podľa slov klasika človek, musí mať nielen silu vôle, ale aj charakter. Veď vôľa je schopnosť vplývať na seba a charakter schopnosť vplývať na iných. Na to sú však potrebné určité prirodzené danosti, ale najmä etická úroveň osobnosti. Človek dnešných dní zreteľne cíti, ţe prichádza k veľkému demaskovaniu ţivotných hodnôt, ktoré sa všeobecne pokladali za základné, za istoty. Vytratila sa harmonickosť sveta, v dnešnom zmysle slov je pritesná. Stojíme tvárou v tvár objavom, ktoré z nej prečnievajú, harmonickosť – čiţe zauţívané myslenie o svete a vzťahoch v ňom sa narúša natoľko, ţe radšej uvaţujeme, či sú vôbec zlučiteľné s terajšími predstavami o „vedeckosti“ Prekročili sme bludný kruh, zabúdame na vlastnú identitu, nevieme odkiaľ a kam ideme, alebo či sa máme kamsi vrátiť a kde sme teraz. Prípadne ako rozorvaní trubadúri blúdime hnaní vlastnou túţbou od hradu k hradu v jednotlivých filozofických systémoch, aby sme mohli zistiť, ţe v mnohých sme našli čiastku nášho ideálu, ale nikde nie kompletný. I dobrá pamäť patrí k tým stálym hodnotám, ktoré sú a budú nám potrebné.
SLOVANSKÁ KULTÚRA Nastáva smrť demokracie? Michal Černík Keď nadnárodné spoločnosti preberajú funkcie štátu V poslednom čase vzbudila celosvetový ohlas kniha Noreeny Hertzovej PLAZIVÝ PREVRAT, ktorú v českom preklade vydalo
24
nakladateľstvo Dokořán. Hertzová je špecialistkou na investičné bankovníctvo, v 90. rokoch pracovala pre Svetovú banku v Rusku a na Blízkom východe, v súčasnosti pôsobí v Centre pre medzinárodný obchod a management na univerzite v Cambridgi. Hoci Hertzová priznáva, ţe patrí k vyššej strednej triede a ţije v blahobyte, napriek tomu sa nevzdala kritického myslenia vo vzťahu k súčasnému globalizačnému procesu. V knihe, z ktorej sme vybrali najzaujímavejšie pasáţe, autorka rozoberá vzrastajúcu moc nadnárodných korporácií, ktoré svojím konaním v podstate začínajú likvidovať demokraciu. Podľa Hertzovej počas posledných dvoch desaťročí došlo k radikálnemu posunu v rovnováhe síl medzi sférou politiky a ekonomiky, ktorý postavil politikov do pozície podriadenej vplyvu megakorporácií. Tento proces, ktorý sa v poslednom dvadsaťročí rozrástol po svete do obludných rozmerov, spustili počas svojej vlády Margaret Thatcherová a Ronald Reagan. V súčasnosti začíname plne pociťovať jeho pozitívne i negatívne dôsledky. Nech tento fenomén posudzujeme z akejkoľvek strany, zisťujeme, ţe nadnárodné spoločenstvo fakticky preberajú funkcie štátu. Tým, ţe biznis rozšíril svoje pole pôsobnosti, začal vlastne zasahovať aj do verejnej sféry. Pretoţe si štátnici nevedia priznať, ţe dochádza k prevratu, riskujú zánik spoločenskej zmluvy medzi štátom a občanom, ktorá tvorí jadro demokratickej spoločnosti. Dnes stojíme na kritickej kriţovatke, vraví Hertzová, Ak nič neurobíme, ak sa nevzoprieme plazivému prevratu, ak nespochybníme svoj hodnotový systém, ak neprijmeme vlastný podiel viny za vytváranie tohto „nového svetového poriadku“, potom je všetko stratené. Pokračujúca erózia vlád a politiky predstavuje nebezpečenstvo pre všetkých bez ohľadu na politické presvedčenie. Svet, v ktorom má Rupert Mudroch väčšiu moc ako Tony Blair a kde korporácie určujú politické programy strán, naháňa strach a nie je demokratický. Predstava korporácií preberajúcich úlohu vlád je
25
moţno do určitej miery príťaţlivá, prináša však riziko, ţe nikde nenájdeme odbremenenie. Nirvána sa konať nebude Panovalo presvedčenie, ţe úspešné a ničím neobmedzované korporácie nás dovedú k celospoločenskej nirváne. Toto krédo kapitalizmu voľného trhu angloamerického typu sa rýchlo rozšírilo po celom svete. S podporou médií a neoliberálnych úverových inštitúcií, akými sú Medzinárodný menový fond a Svetová banka, ktoré podľa univerzálneho receptu presadzovali takzvaný washingtonský konsenzus, kráčali vlajkonosiči kapitalizmu od Latinskej Ameriky po východnú Áziu, od starých, upadajúcich ekonomík ako Veľká Británia k ţivým ekonomikám so silnou tradíciou štátnych intervencií ako Nemecko, aţ k bývalým centrálne riadeným ekonomikám komunistického sveta. „Trh“ sa stal heslom 80. a 90. rokov, počas ktorých liberalizované štáty zauţívali výhody kapitalistického systému. Namiesto predchádzajúceho záujmu o sociálnu spravodlivosť zdôrazňovali noví demokrati záujmy obchodu, investícií, obchodnej súťaţe a voľného trhu. Svet ovládaný kapitalizmom voľného trhu – najvýkonnejším známym na vytváranie bohatstva – uţ nepotrebuje tradičné politické spektrum, ktoré sa pred desiatkami rokov definovalo na základe postojov ku kapitalizmu: pre, alebo proti. Nemilosrdnosť angloamerického modelu nikdy príliš nesedela ani politikom kontinentálnej Európy, ktorí si stále cenia zásady sociálneho modelu, solidarity opierajúcej sa o systém rozsiahleho sociálneho zabezpečenia a aj o presvedčenie, ţe ekonomiku treba regulovať v prospech spoločnosti. Západoeurópski politici inštinktívne cítia, ţe kapitalizmus je so svojím dôrazom na dereguláciu a privatizáciu prehnaný. Európsky sociálny model na ústupe Väčšina európskych krajín dnes priznáva, ţe bude musieť v záujme konkurencieschopnosti uskutočniť reformu sociálneho
26
systému. Zvýšený záujem iných krajín o príliv investícií prinútil všetky sociálne orientované ekonomiky k tomu, ţe sa do určitej miery podvolili voľnému trhu, deregulácii, zníţeniu daní a zoštíhleniu systému sociálnych podpôr, aby v očiach stále flexibilnejších globálnych korporácií zostali konkurencieschopnými. Hertzová uţ dnes nie je jediná, ktorá je presvedčená, ţe sa európsky sociálny model bude musieť podvoliť, ale hovoriť o jeho smrti by bolo zrejme predčasné. Všetky európske štáty však prijali aspoň časť liberalizačných princípov angloamerického modelu a v celej Európe sú badateľné posuny k deregulácii, reforme systému sociálneho zabezpečenia a k privatizácii. Na začiatku tisícročia sa zdá, ţe kontinentálna Európa – napriek tomu, ţe neodmieta politiku sociálneho zmieru a zabezpečenia v takom rozsahu ako Veľká Británia – je ochotnejšia obmedziť rolu štátu ako riadiaceho prvku ekonomiky a začína nadobúdať presvedčenie, ţe podniky a podnikatelia sú schopní generovať bohatstvo efektívnejšie ako vlády. Tak, ako sa ideológie zbliţujú, svet sa zmenšuje. Štát ustupuje a na jeho miesto sa dostáva trh. Nadnárodné spoločnosti beţne postupujú tak, ţe atomizujú výrobný proces na najmenšie moţné časti a umiestňujú výrobné závody tam, kde sa to najviac vyplatí. Dnes firmy vyvíjajú výrobok na jednom mieste a na inom mieste sa podieľajú na jeho výrobe s celým konzorciom ďalších firiem, pričom kapitál, suroviny, a dokonca aj pracovnú silu čerpajú z tých krajín, ktoré im zaistia najniţšie výrobné náklady, najvýhodnejšie zdanenie a najlacnejší prístup k surovinám. Na úplne inom mieste svoje výrobky aj zhodnocujú. Zo ziskov profituje menšina Veľmi kritická je autorka k politike nadnárodných korporácií. Kapitalizmus voľného trhu podľa nej vykŕmil nadnárodné spoločnosti na prsknutie, takţe svojou veľkosťou môţu konkurovať mnohým národným štátom. Štvrtinu svetových aktív dnes spravuje tristo nadnárodných korporácií. Iba dvadsaťjeden štátov sveta má
27
vyšší HDP, ako predstavuje ročný obrat kaţdej zo šiestich najväčších nadnárodných spoločností (medzi 111 a 126 miliardami dolárov). Trţby korporácií predstavujú dve tretiny svetového obchodu a tretinu svetovej výroby (takmer polovicu príjmov Coca Coly, Toyoty a Fordu pochádza z dcérskych závodov mimo ich materskej krajiny); 40% svetového obchodu sa navyše uskutočňuje vo vnútri nadnárodných spoločností. Tieto spoločnosti však nielenţe globálne predávajú, ale globálne aj investujú. Podľa protagonistov neoliberalizmu bolo cieľom posunu globálnej politiky smerom k trhovému hospodárstvu počas 80. a 90. rokov zblíţiť ţivotnú úroveň bohatých a chudobných krajín. To sa v skutočnosti nikdy nestalo. Vo väčšine rozvojových krajín aj v štátoch s prechodnou ekonomikou je rozdiel v príjmoch medzi východom – západom a severom – juhom väčší ako kedykoľvek predtým. Liek ordinovaný Svetovou bankou a MMF po názvami „šoková terapia“, „stabilizácia“, „harmonizácia štruktúr“, „liberalizácia obchodu a financií“ a „deregulácia“ podomlel brehy sociálnych inštitúcií a odborom sťaţil vyjednávaciu pozíciu. Nová terapia znamenala unáhlenú privatizáciu, z ktorej profitovala len menšina, a znemoţnila transformujúcim sa krajinám zvýšiť verejné výdavky na zabezpečenie sociálnych potrieb. Nielenţe to bol teda horký liek, ale často bol podávaný násilím. MMF a Svetová banka môţe rozvojovým krajinám, ktoré sú závislé od úverov medzinárodného spoločenstva, diktovať podmienky pre poskytnutie podľa toho, do akej miery sú ochotné prijímať ich ekonomickú ideológiu. Prostredníctvom finančnej závislosti alebo pohrozením sankciami tieto organizácie nútia zbedačené národy k lojalite. Dokonca ani v tých krajinách tretieho sveta, ktoré v dôsledku prijatia princípov trhovej ekonomiky preţívajú vysoké tempo ratu (napríklad Chile), nedochádza k prerozdeľovaniu vzniknutých príjmov medzi obyvateľstvo. Zo ziskov profituje iba menšina. Nadnárodné spoločnosti, ktoré sa môţu v dôsledku liberalizácie
28
voľne presadzovať v rozvojových krajinách, sú jedným z mála, ktoré na tejto činnosti zarábajú. Snaha vlád tretích krajín nalákať priame alebo portfóliové investície často len urýchli to, čo nazývame „pádom ku dnu“. Vlády obmedzia, alebo úplne zrušia reguláciu, zníţia platy. Oklieštia nároky na sociálne dávky, a mlčky tak dovolia korporáciám, aby vytvorili mohutné sociálne priepasti. Zmenšuje sa výška dôchodkov aj sociálneho poistenia plateného zamestnávateľom. Dochádza k umlčovaniu skupín, ktoré by potenciálne mohli organizovať zamestnancov a napádať snahy o hľadanie cudzích investorov a cudzieho know-how. Korporácie zneužívajú lacné pracovné sily Krátkozraké uvaţovanie sa stáva štandardom. Vznikajú „raje znečistenia“, pretoţe sú povoľované normy, ktoré škoda ţivotnému prostrediu a ktoré ani zďaleka nezodpovedajú potrebám spoločnosti. Dochádza k zneuţívaniu ľudských práv a úrady nechcú vidieť porušovanie zákonov. To všetko v snahe prilákať cudzích investorov a v mene kapitalizmu voľného trhu. Vlády určitých krajín tretieho sveta dokázali, ţe sú v túţbe po zahraničnom kapitále (ktorým si často mastia vlastné vrecká) ochotné svojich občanov doslova obetovať. Nespravodlivosti, ktoré sa dodnes dejú v treťom svete, napriek svojej širokej publicite stále šokujú. Zvyčajne si ich vysvetľujeme tým, ţe ide o kombináciu nízkeho stupňa ekonomického rozvoja s málo funkčnými, respektíve nulovými demokratickými inštitúciami. Korporácie sú čoraz väčšmi schopné operovať globálne, a tak odchádzajú do krajín s nízkymi výrobnými nákladmi, kde pri hľadaní lacnej pracovnej sily „lovia pri sociálnom dne“. Do lacných oblastí sa presúva často celá výroba. To, čo autorka vyslovovala pre niekoľkými rokmi, sa čoraz väčšmi stáva tvrdšou – aj keď našimi politikmi stále nepriznanou- realitou.
29
Práca odchádza z krajín s odborovo organizovanými zamestnancami do štátov, kde buď nie sú tak schopné odbory, alebo kde pracovníci nie sú organizovaní vôbec a sú vďační za akúkoľvek prácu. Boom západnej ekonomiky v posledných rokoch nezníţil počet bezdomovcov ani nezmieril chudobu a majetkovú diferenciáciu. S príjmovou diferenciáciou priamo súvisí aj vyššia kriminalita, vrátane vráţd a násilných činov. Ak nedostaneme situáciu pod kontrolu, môţeme očakávať ďalšie zhoršenie. Výsledky výskumov opakovane dokázali, ţe najlepšiemu zdraviu sa netešia ľudia v najbohatších spoločnostiach, ale v tých krajinách, kde existuje čo najrovnomernejšie prerozdeľovanie. Dôleţitá nie je (ako by si niektorí mohli myslieť) absolútna, ale relatívna príjmová hladina. Pri zmiernení príjmovej diferenciácie dochádza k zníţeniu úmrtnosti na následky niektorých veľmi závaţných ochorení. Ekonomický úspech by mal byť prostriedkom na dosiahnutie iných cieľov, stal sa však – bohuţiaľ – zmyslom celého bytia. Vlády aj ľudia tak stratili zo zreteľa, ţe hospodársky rast by mal mať vyšší zmysel. Stabilitu, zvýšenie ţivotnej úrovne a lepšiu sociálnu súdrţnosť pre všetkých bez výnimky. Zrútenie systému solidarity, ignorovanie ťaţivej situácie ostatných, silnejúce sebectvo, prameniace z pocitu opustenosti štátom, to všetko si vyţiada náklady, ktoré budeme musieť pravdepodobne zaplatiť všetci. Odmietnutie súčasného globálneho kapitalizmu je v prípade Hertzovej jednoznačné. Vraví, ţe zástancovia globálneho kapitalizmu budú tvrdiť, ţe všetko vyššie uvedené je dočasným javom, ktorý nie je spôsobený chybou systému, ale príliš krátkym obdobím, počas ktorého sa tento experiment uskutočňuje, a ţe bohatstva napokon bude dosť pre všetkých. Globalisti tvrdia, ţe „ak povzbudíme bohaté vrstvy napríklad daňovými úľavami, vyburcuje to firmy k väčšej aktivite, v ktorej dôsledku sa napokon vytvoria pracovné príleţitosti a naštartuje sa rast“, ţe z voľnej súťaţe a otvorených trhov budú napokon profitovať všetci.
30
Národné štáty sú bezmocné Štáty nie sú pod tlakom iba zo strany kapitálových trhov, ale aj zo strany korporácií. Svet 21. storočia je trhom, na ktorom si podmienky diktuje predávajúci. Vďaka technologickému pokroku v oblasti telekomunikácií a vďaka deregulácií kapitálových trhov sú korporácie stále mobilnejšie a je pre ne pomerne ľahké v jednej krajine tábor zrušiť a v inej ho vystavať. Ak by boli personálne náklady alebo zdanenie príliš vysoké, normy príliš prísne a štátna podpora alebo pôţičky nevýhodné, pohrozia odchodom z krajiny. Dominantné korporácie s globálnym pôsobením zvierajú opraty v rukách stále pevnejšie. Môţu úplne slobodne presúvať finančné čiastky a samy sa rozhodujú, kam budú investovať, kde budú vyrábať, kde zaplatia dane a či o seba nechajú jednotlivé krajiny súperiť. Politikom zostáva iba jediné: zabrániť im v odchode. Takţe ponúkajú korporáciám rozličné zvýhodnenia za to, ţe svoje závody nechajú v krajine, a minimalizujú tak politické a sociálne dopady uzavretia výroby. Dlhodobá záruka, ţe tieto firmy nakoniec predsa len svoje filiálky neprevedú inam, však neexistuje. Začína byť čoraz väčšmi zrejmé, ţe národné štáty sú vo vzťahu ku gigantickým korporáciám, ktoré uţ pred mnohými rokmi prerástli ich hranice, celkom bezmocné. Pod tlakom korporácií sa dostáva aj neodňateľné právo kaţdého štátu vyberať dane, čo je prostriedok na vyrovnávanie sociálnych a ekonomických rozdielov. V dôsledku globalizácie a rozvoja telekomunikačných technológií sa svet dostáva do situácie, keď sa kapitál a dobre platené pracovné sily môţu voľne presúvať z krajín s vysokým daňovým zaťaţením do krajín s niţšími sadzbami. V dôsledku toho si musí kaţdý štát dobre rozmyslieť, či zvýši daňovú sadzbu nad sadzby existujúce v iných krajinách. Vlády, ktoré vyplácajú podpory korporáciám (občas aj v rozpore so svojimi zákonnými nariadeniami) a reagujú na hrozby odchodu z krajiny, tak pomaly, ale iste menia pravidelné hry.
31
Kto z koho Vo svoje knihe Hertzová stojí na strane občanov, a práve oni patria k porazeným v globalizačnom procese. Peniaze investované do podpory korporácií následne chýbajú pri financovaní sluţieb verejného sektora. Sľubované pracovné príleţitosti a investície sa často nekonajú, a ak áno, môţu zasa čoskoro zmiznúť. Vlády majú výslovný záujem na zachovaní statusu quo a spoliehajú sa na to, ţe sa biznis ujme problémov, ktoré ony nie sú ochotné či schopné riešiť, čím upadajú do ešte väčšej závislosti od neho. Ak vezmem navyše do úvahy pohrozenia nadnárodných korporácií, ţe z krajiny stiahnu kapitál, ak sa im nejaké rozhodnutia vlády nebude páčiť, či ak sa im daňová záťaţ zdať príliš vysoká, je v podstate nemysliteľné, ţe by nejaký jednotlivý štát porušil rovnováhu síl v neprospech biznisu. Taká je krátkodobá perspektíva zmeny systému, ak však politici nebudú dostatočne prezieraví, aby dokázali plazivému prevratu čeliť. Potom budeme ţiť vo svete, ktorému vládnu korporácie, nad zákonom stoja trhy a slobodné voľby sú vecou minulosti. Podľa Hertzovej záverečná fáza plazivého prevratu totiţ znamená koniec samotných politických štruktúr. To v nej posilňuje presvedčenie, ţe politickú scénu ovládne protest. Preložil Pavol Janík
MOTOR DEJÍN Viera Švenková Za prvý hriech povaţujú mnohí – od svätého Pavla po Solovjova – satanskú náklonnosť k matérii, telu. Uţ Sofokles v Antigone konštatuje, ţe „na tomto svete nebolo nič horšie, ako vláda zlata“. Podľa starých Grékov bohatstvo kazí zlatú mládeţ, bohaté jedlo škodí rozumu. Platón tvrdil, ţe nadbytok, chute a voňavky, farebné štukatúry a pohovky degenerujú ľudí a bohatstvo plodí vojny.
32
Rímsky satirik Juvenalis však tvrdil, ţe aj „Cicero tenko by pískal, keby nemal zlatý prsteň“. Preto aj filozofi, podľa Platóna „dav tých, čo sú múdrejší od Dia, ale pritom trpia hladom“, sa zaujímali o majetky. Najbohatší z nich, Voltaire, „pápeţ filozofie“, nosil napudrovanú parochňu z prírodných sivých vlasov, kord a palicu ukončenú zlatou rukoväťou v podobe Sokratovej hlavy. Dostal ju ako dar od vznešeného priateľa Fridricha Veľkého, ktorý na svojom dvore rád hostil zaujímavých ľudí, okrem iných aj znalca ţien a okultných vied Casanovu, ale za najlepších priateľov povaţoval svojich jedenásť psov. V novších časoch sa pomery vyostrili. Fromm poloţil otázku dvadsiateho storočia: Mať – alebo byť? Konflikt medzi majetkom a morálkou vyriešil Brecht jasne: Najprv ţranica, potom morálka. Záujem o ţranicu kritizovali aj mnohí našinci, veď zboţňujúci vzťah k majetku môţe byť výsledkom tak nadmerného bohatstva, ako aj nadmernej biedy. Jakub Grajchman, rodák z Hýb, účastník povstania z roku 1848, tvrdil, ţe jeho krajanom „vôl je boh, seno a slama sú im sviatosti“. Hviezdoslav ostro odsudzuje tých, „ktorým srdce do žalúdka padlo“. Paľo Bohuš však zistil, ţe kto „ako akrobat hrubého čreva cvičí, aj posledného nepriateľa zničí a unikne biede“. Dnes vo svete zavládla „etika rozpočtu, keď sa človek usiluje čo najviac získať a spotrebovať“ (Martindale). Ujalo sa módne heslo „kupujem, teda som“. Proti konzumizmu sa však začala búriť mládeţ. Upozorňuje na moţné nebezpečenstvá globalizácie: globálna kríza, globálne znečistenie, globálny problém preţitia. Podľa francúzskych sociálnych filozofov ľudstvo dosiahlo len „pokrok v nemorálnosti“. Zdá sa však, ţe situácia sa mení. Z niekdajších mládeţníckych vzbúrencov sú dnes prezidenti, ministri a funkcionári OSN. Na
33
obrazovkách síce ešte vidieť hladujúce deti a protestujúce davy, ale to sa vraj čoskoro pominie. Ronald Reagan našiel liek. Stačí, ak sa bohatí stanú ešte bohatšími, potom vybŕdnu z biedy aj chudobní. Svetové monopoly budú vyrábať tak lacno, ţe ich výrobky si bude môcť kúpiť kaţdý, všetci budú sedieť na kôpke vlastného majetku, do budúcnosti budú plávať na loďke plnej vlastných vecí. Pohyb vpred zaručia peniaze, motor dejín. Konečne objavíme zmysel nášho jestvovania: Máme, teda sme. (Esej z knihy Milénium Plus, Bratislava 2001)
Rýchlokurz
sebaobrany,
vyd.
Ján Jankovič: Lijepa naša je aj naša II.
Vydavateľstvo Jána Jankoviča, Bratislava 2005 Spoločné národné symboly V oblasti chorvátsko-slovenských literárnych vzťahov patrí významné miesto poprednému literárnemu vedcovi, prekladateľovi a vydavateľovi PhDr. Jánovi Jankovičovi, CSc. Jeho najnovšia publikácia Lijepa naša je aj naša II. je pamätnicou na počesť 170. výročia vzniku básne chorvátskeho autora Antuna Mihanoviča Horvatska domovina – Lijepa naša, ktorá sa stala chorvátskou hymnou, a na počesť 100. výročia vzniku jej prvého slovenského znenia, ktoré pochádza z pera Petra Dobroslava Bellu-Horala. Ako naznačuje číselné označenie v názve, publikácia nadväzuje na pamätnicu Lijepa naša je aj naša, ktorá vyšla v roku 2001 pri 110. výročí prvého verejného uvedenia chorvátskej hymny. Literárne i historicky hodnotná a podnetná publikácia prináša veľa originálneho poetického materiálu, na základe ktorého zostavovateľ a vydavateľ pripomína, dokumentuje, komentuje,
34
aktualizuje a oţivuje intenzívne vzťahy blízkych slovanských kultúr, pričom hľadá aj paralely medzi situáciou málopočetných nedominantných národov v podmienkach Rakúsko-uhorskej monarchie a ich súčasným i budúcim postavením v siločiarach európskej integrácie. Ján Jankovič zdôrazňuje nielen podobnosť a rozdielnosť mnohostranne a mnohostrunne spriaznených národných osudov, ale aj skutočnosť, ţe naše vzájomné vzťahy boli vţdy mimoriadne pozitívne, ţičlivé a v pravom zmysle tohto pojmu rodinné, príbuzenské. Hĺbku a šírku slovensko-chorvátskych kontaktov a previazaností Ján Jankovič presvedčivo ilustruje autentickými literárnymi dielami, medzi ktorými zaujmú nielen viaceré preklady a adaptácie kľúčových hymnických a podobných motivačných, mobilizujúcich textov, ktoré majú charakter národných symbolov, ale aj básne vzájomne dedikované významným osobnostiam dejinných zápasov a kultúrno-duchovného vývoja oboch krajín. Ťaţiskom publikácie sú literárne artefakty, v ktorých rezonujú univerzálne humanistické myšlienky slobodného rozvoja všetkých národov, historickej spravodlivosti, oslobodenia od akýchkoľvek foriem útlaku a poniţovania. Zostavovateľ v úvodnej štúdii upozorňuje na to, ţe cieľavedome nereprodukuje literárne texty z obdobia Druhej svetovej vojny a bezprostredne povojnového obdobia, ktoré vstúpili do sluţieb nehodných dobových politických poţiadaviek, a naopak poukazuje na Smrekovo Jablko z roku 1943, ktoré je príkladom toho, ţe ozajstné umenie nepodlieha výkyvom doby a politiky. Napokon báseň vyšla v Smrekom redigovanom časopise Elán, ktorý vychádzal ako orgán Spolku slovenských spisovateľov a bol v opozícii k vtedajšiemu politickému reţimu na Slovensku. Zostavovateľ dáva zaznieť aj najnovším vzájomným chorvátsko-slovenským literárnym ozvenám, preto si dovolím uviesť aj svoj vlastný autorský príspevok k našim obojsmerným poetickým vlnobitiam – ide o úryvok z básne Do modra, ktorá po prvý raz vyšla
35
v zbierke Do videnia v mnoţnom čísle práve pred 20 rokmi (v roku 1985): „Od rána sa neúnavne vrháme do modra, / ktorému chýba hranica medzi vodou a oblohou. / Do modra, / ktoré nás silou vôle sústavne vrhá späť na pláţ / spolu s ostatnými vecami navyše. // Zo zmrzlinárskej búdky / sa na nás pri tom usmievajú nahé plagátové dievčatá / a portrét štátnika / v bielej admirálskej uniforme / na modrom pozadí, / ktoré by práve tak dobre mohlo byť vodou ako oblohou / a v ktorom by sa práve tak mohli pohybovať / atómové ponorky ako nadzvukové lietadlá / a neónové ryby práve tak ako dúhoví vtáci.“ Týmto mierovým povzdychom by som rád podčiarkol rozhodujúce posolstvo publikácie Jána Jankoviča Lijepa naša je aj naša II., ktoré spočíva v úprimnom presvedčení, ţe (citujem pre zmenu Jána Jankoviča) „v celej Európe a na celom svete je nevyhnutná koexistencia národov bez ohľadu na skrivodlivosti minulosti a bez ohľadu na vrúcnosť a intenzitu bilaterálnych vzťahov.“ PAVOL JANÍK Vladimír Skalský: Kľúčové slová: Praha, Slovensko, literatúra Slovenský literárny klub v ČR, Praha 2004
Inak potrebná publikácia Pražská slovenská literatúra je pojem, ktorý by aj napriek početným námietkam mal pozvoľna prenikať do ţivého literárneho povedomia - rovnako slovenského ako českého. Domnievam sa, ţe je prirodzený a vytvára akúsi asociatívnu spojnicu s podstatne známejším a „renomovanejším“ pojmom pražská nemecká literatúra, s ktorou má – typologicky – všeličo spoločného. Mala by jej venovať pozornosť aj bohemistika, pretoţe je súčasťou českej literatúry v najširšom zmysle slova, teda literatúry českého kultúrneho priestoru. Pojem je prirodzený a ústrojný, veď mnohí slovenskí
36
spisovatelia, esejisti a publicisti v Prahe študovali, pôsobili tu a tvorili, čerpali umelecké aj tematické podnety, zúčastňovali sa na literárnom ţivote, zakladali svoje spolky (zrejme najznámejší z nich bol Detvan), vydávali slovenské časopisy, propagovali slovenskú kultúru. Tvorili most medzi jazykovo aj inak si blízkou slovenskou a českou literárnou kultúrou, ktoré nikdy nerozdeľovala hlboká priepasť ani rozvodnená rieka, hoci ide o dve kultúrne svojbytné entity. Svedčia o tom nielen akademické dejiny slovenskej literatúry, ale v najnovšom období aktivita slovenských spolkov, klubov a vydavateľstiev v Prahe, z ktorých pripomeňme publikácie Kto je kto (Slovenská národnostná menšina v ČR), Česko-slovenské vzťahy (Praha 1997) Slovenská literatúra v Prahe 2000 (vydal Slovenskočeský klub, Praha 2000), Slovensko-české osudy (100+1 osobnost české společnosti ze Slovenska, Praha 2001), alebo časopisy - z nich uvedieme aspoň dvojjazyčné Zrkadlenie/Zrcadlení, štvrťročník, ktorý vstúpil do druhého ročníka. Na tieto aktivity nadväzuje aj kniha Vladimíra Skalského nazvaná trocha internetovo či bibliograficky Kľúčové slová: Praha, Slovensko, literatúra (Slovenský literárny klub v ČR, Praha 2004), ilustrovaná fotografiami Petra Ţupníka. Vyšla s podporou Ministerstva kultúry České republiky a Magistrátu hlavného mesta Prahy, a to v rámci prostriedkov udeľovaných pre národnostné menšiny. Autorom knihy je slovenský novinár, esejista, editor, „organizátor a manaţér“, ktorý vyštudoval v Prahe teoretickú fyziku a od roku 1990 ţije v Prahe. V súčasnosti pôsobí – podľa údajov na prebale knihy – ako podpredseda Slovensko-českého klubu a Slovenského literárneho klubu, člen Rady vlády ČR pre národnostné menšiny, šéfredaktor internetového denníka Český a slovenský svet, zástupca šéfredaktorky revue Zrkadlenie/Zrcadlení atď. Knihu rozdelil do dvoch častí: základom tej prvej sú eseje, recenzie, medailóny o spisovateľoch, bádateľoch a umelcoch minulosti aj súčasnosti, ktorí mali zväčša trvalé väzby na Prahu a Čechy, počínajúc Jaroslavom Vlčkom (Osobnosť naozaj česko-slovenská), vynikajúcim literárnym historikom éry nepresne nazývanej
37
„pozitivistická“, a končiac Matejom Krénom, absolventom Akadémie výtvarných umení v Prahe a tvorcom polyfónneho artefaktu nazvaného Idiom, inštalovaného v Mestskej kniţnici v Prahe. Najväčší priestor (štyri články) autor venoval Ľ. Feldekovi. Z literárneho hľadiska sú zaujímavé medailóny venované L. Ballekovi, R. Slobodovi, P. Országhovi-Hviezdoslavovi, M. Válkovi, M. Vanekovi a ďalším, ktoré síce neprinášajú veľa nového, ale citlivo aktualizujú ţivé hodnoty ich diela, neraz sprostredkované ţivotopisnými motívmi. Druhú časť tvoria rozhovory napr. s M. Rúfusom, P. Vilikovským, V. Kondrótom, A. Baláţom, L. Grendelom a ďalšími, zakončené rozhovorom s výborným českým slovakistom a prekladateľom Emilom Charousom (Polstoročie so slovenskou literatúrou). Praţská slovenská literatúra (a umenie vôbec) je svojbytný fenomén slovenskej (aj českej) literatúry, miestami však nadobúdam dojem, ţe je vplyv českej či uţšie praţskej kultúry, nielen literárnej, na onú „celoslovenskú“ aţ zveličovaný, napr. v súvislosti s I. Kraskom, alebo R. Fabrym, akokoľvek je „vplyv“ symbolizmu na prvého z nich a surrealizmu na druhého menovaného českým prostredím minimálne sprostredkovaný. Rovnako je prekvapením, ţe autor nevenuje pozornosť osobnostiam a inštitúciám, ktoré československé vzťahy napĺňajú mimo skupiny dnes preferovaných autorov. Mám na mysli napr. Pavla Janíka, ktorý v Prahe pôsobil ako copywriter a kreatívny riaditeľ, získal tu okrem iného cenu A. Radoka a naďalej tvorivo rozvíja podnety českej avantgardnej literatúry. Spolupráca medzi Spolkom slovenských spisovateľov a Úniou českých spisovateľov, vyjadrovaná spoločnými autorskými čítaniami v Prahe a Bratislave, prezentáciami diel na internete, publikačnými a edičnými aktivitami akoby neexistovala. Nejde síce iba o „praţskú slovenskú literatúru“, ale česko-slovenský kontext je týmito akciami realizovaný na vysokej úrovni. Nielen za zmienku by tieţ stáli akademické „Brnianske texty k slovakistike“, sledujúce pripomínaný - nielen praţský - kontext, ktoré vstupujú do ôsmeho ročníka. Práve určité momenty schematizujúceho a apriórneho
38
prístupu ohrozujú inak potrebnú publikáciu: nejde o spor domnelých federalistov („protislovenských“, multikultúrnych praţských Slovákov) s takzvanými nacionalistami („proslovenskými“, izolacionistami), ako býva pohľad niekedy nepresne prezentovaný. Rovnako treba konštatovať, a robím to rád, ţe v knihe nájdeme niektoré informácie v súčasnom mediálnom svete tabuizované (nebo perfídne karikované), napr. v rozhovoru s V. Kondrótom: „Okrem toho (J. Skácela – pozn. A.M.) mi bola vždy veľmi blízka dnešná stredná generácia českých básnikov – Karel Sýs, Jiří Žáček, Ivo Odehnal, Petr Prouza... Karla Sýsa a Iva Odehnala som aj prekladal“ (s. 111). Autor pritom venuje pozornosť nielen známym autorským osobnostiam histórie a súčasnosti, ale aj alternatívnym aktivitám, napr. literárnej skupine Otcova roľa, prezentujúcej „patafyzické a podobné roztopaše, absurdné a panické divadlo, skrátka všetko, z čoho by sa človek mohol z plných mladých pľúc zasmiať“ (s. 63). Za vydarené pokladám Skalského eseje Nové zmätenie jazykov: veda verzus humanitná vzdelanosť (s. 8-17), v ktorej spochybňuje niektorá dogmy postmoderného videnia sveta, ako záverečnú esej Moja Praha slovenská (s podtitulom Veľmi osobná reportáţ, s. 99-101), v ktorej naznačuje ľahkým, skôr fejtonistickým perom previazanosť Prahy a jej intelektuálov (ţiaľ aj falošných politických prorokov) so slovenským intelektuálnym prvkom. Multikulturalizmus sa ako leitmotív vinie celým zväzkom s vedomím potreby dialógu kultúr, nutnosti otupenia hrán nepochopenia a predsudkov rovnako ako formovania nadnárodných a medzinárodných literárnych a umeleckých celkov. Čas „rozpadu“ spoločného federatívneho štátu je minulosťou, podobne ako sentiment a resentiment s ňou spojený. Naopak čas spoločných projektov je tu. Aj praţská slovenská literatúra k ním môţe, a to podstatnou mierou, prispieť. ALEXEJ MIKULÁŠEK
39
ROZHOVOR s predsedom Spolku slovenských spisovateľov Mgr.art. Pavlom Janíkom, PhD o regionálnej literatúre v ére globalizácie Máte osobitný vzťah k Dolnému Kubínu a Orave, mohli by ste nám ho priblížiť? -
Môj vzťah k Orave je sprostredkovaný, nadobudnutý, ale úprimný a autentický. Vraví sa, ţe vzdialenosť zbliţuje. Myslí sa tým fakt, ţe aţ odlúčenie od milovaného človeka či milovaného miesta odhalí skutočnú hĺbku a blízkosť určitého vzťahu. Z Dolného Kubína pochádza môj nebohý tesť, teda otec mojej manţelky, legendárny futbalový reprezentant a vyhľadávaný lekár MUDr. Ivan Chodák. Spisovateľ Jozef Kšiňan o ňom napísal knihu Rytier v kopačkách a moja manţelka, reţisérka Mgr. art. Oľga Janíková v koprodukcii so Slovenskou televíziou o ňom nakrútila dokumentárny film Gentleman na trávniku. Oravcom netreba prezrádzať všeobecne známe tajomstvo, ţe v Dolnom Kubíne sa uţ viac ako desať rokov udeľuje celoslovenská Cena Fair play MUDr. Ivana Chodáka za najhumánnejšie činy vo futbale. Jeho meno nesie aj dolnokubínsky štadión. K Orave a Dolnému Kubínu ma viaţe aj vzťah k viacerým ďalším významným osobnostiam verejného, kultúrneho i športového ţivota, ako aj k malebnej architektúre a k čarokrásnym prírodným lokalitám.
Nazdávate sa, že regionálne odlišnosti majú ešte stále čím obohatiť slovenskú kultúru? Alebo nastane opačný proces: centralizované a globalizačné pôsobenie zlikviduje regionálne osobitosti?
40
-
Kaţdá doba má svoje paradoxy. Súčasná éra globalizácie nie je ani v tomto smere výnimkou. Správne charakterizujete globalizačné pôsobenie ako centralizačné, pretoţe pod povrchom propagovanej horizontálnej globalizácie, v ktorej by mali byť všetky časti sveta rovnako dôleţité, sa v skutočnosti čoraz zreteľnejšie vytvára vertikálna hierarchia. Teda namiesto proklamovaného multipolárneho sveta sa ocitáme v unipolárnej štruktúre, čo predstavuje práve realizovaný pokus riadiť celú planétu z jedného bodu. Nie som prorok, ale uţ sme zaţili neţiaduce efekty i krach aj iných nemenej ambicióznych sociálnych experimentov. V atmosfére všadeprítomnej unifikácie a štandardizácie je zaujímavá práve kaţdá odlišnosť – v oblasti kultúry to platí viacnásobne. Aktuálne telekomunikačné technológie, ktoré nám umoţňujú pripravovať aj tento rozhovor tak, ţe kaţdý z nás sedí pri svojom písacom stole v dvoch rozličných mestách, naozaj mení svet na globálnu dedinu. Spisovateľ bez ohľadu na to, či ţije v Dolnom Kubíne, v Martine, Bratislave, v Prahe alebo v New Yorku, svojou literárnou tvorbou oslovuje celé ľudstvo – nielen súčasné, ale i budúce generácie. Sú tu však reálne ohraničenia, vrátane jazyka. Najviac ľudí hovorí mandţuskou čínštinou, ale tí zväčša ţijú v Číne, najrozšírenejším jazykom medzinárodnej politiky, vedy a biznisu, vrátane zábavného priemyslu a v jeho rámci i oddychovej literatúry, je momentálne angličtina. Tento fakt sa čoraz badateľnejšie prejavuje aj na Slovensku. Pod pojmom regióny sa tieţ čoraz častejšie myslia oblasti väčšie ako jednotlivé štáty. V tomto zmysle je Slovensko súčasťou niekoľkých zemepisných, geopolitických, ekonomických, kultúrnych i jazykových regiónov a ďalších kontextov. Napriek silnejúcemu úsiliu pretvoriť Európu na princípe kombinácie nadnárodných inštitúcií a hospodárskych regiónov vidím budúcnosť nášho kontinentu v najbliţšom storočí skôr ako federáciu či konfederáciu doterajších národných štátov. V rodine
41
európskych národov a národných kultúr má Slovensko svoje miesto i svoju vývinovú perspektívu. A Slovensko so svojou kultúrou je kvintesenciou kreativity, ktorá pramení v kaţdom mieste našej krajiny a ktorá sa prirodzene konfrontuje s výsledkami duchovného vývoja celej ľudskej spoločnosti. Najznámejšie osobnosti Oravy (a k nej sa stále hlásiace) našej vedy, kultúry a politiky sa presadili aj vďaka tomu, že z Oravy odišli. Čo si o tom myslíte? -
Nechcem rozdávať lacný optimizmus, ale cesta do sveta, štúdium v zahraničí a nadobúdanie profesionálnych skúseností u najlepších majstrov svojho remesla odjakţiva patrili prinajmenšom k európskym tradíciám – Slovensko nevynímajúc. Ide o to, či si ľudia vo svete zachovajú pozitívny vzťah k miestam, krajom a krajinám, z ktorých pochádzajú. Čo v rámci svojich nových moţností robia pre rozvoj svojho mesta, oblasti, štátu. Problém odchodu z určitých častí našej vlasti sa v súčasnosti stáva aj problémom odchodu – najmä mladých ľudí a predovšetkým vysokokvalifikovaných odborníkov – zo Slovenska. Treba veriť, ţe sa aspoň niektorí z nich po čase vrátia a dajú našej vede, kultúre a spoločenskému ţivotu nové podnety a dimenzie. Ak mám komentovať len pohyb v rozmeroch našej rodiny, tak najstarší syn Paľo, ktorý bol spolu s Ivetou Malachovskou (vtedy ešte Paškovou) moderátorom populárnej televíznej relácie Štúdio Kontakt, ţije uţ 12 rokov v New Yorku, kde pôsobil aj v spravodajstve televízie NBC a teraz pracuje pre „malú“ televíziu, ktorá má 5 miliónov koncesionárov. Najmladšia dcéra Edita po mimoriadne úspešnom absolvovaní analytickej matematiky, pokračuje v doktorandskom štúdiu numerickej matematiky v belgickom Gente. Stredná dcéra Oľga ostala verná Slovensku a pôsobí ako asistentka réţie v jednej z úspešných komerčných televízií. V tejto súvislosti chcem opäť spomenúť moderné komunikačné technológie, ktoré
42
umoţňujú kaţdému z akéhokoľvek miesta na Zemi rovnaký okamţitý prístup k všetkým dostupným informáciám – najmä prostredníctvom satelitnej televízie a internetu – ten spája denne aj našu interkontinentálnu rodinu. Ako sa môžu v rámci Slovenska presadiť talentovaní umelci, ktorí ostali žiť a tvoriť vo svojom regióne? -
Znova si musíme pripomenúť, ţe pojem región označuje oblasti menšie i väčšie, ako sú štáty. Ale rozumiem, ţe sa ma pýtate na uplatnenie talentovaných umelcov napríklad z Oravy v celoslovenských a prípadne aj v medzinárodných reláciách. O rovnakých moţnostiach i prekáţkach som uţ hovoril. Pravda je, ţe vrcholné vedecké, umelecké i politické výkony sa podávajú vo vrcholných vedeckých, umeleckých a politických inštitúciách. Kto chcel v minulosti robiť na celoštátnej úrovni, musel ţiť v Budapešti, vo Viedni alebo neskôr v Prahe, teraz musí ţiť v Bratislave lebo v Bruseli. Kto chce byť filmový reţisér, musí ţiť tam, kde je organizovaná filmová produkcia. Kto chce byť svetový filmový reţisér, musí ţiť v Hollywoode. To však neznamená, ţe filmové štúdiá v Hollywoode zaloţili pôvodní obyvatelia Kalifornie. Všetko je súčasťou historického pohybu a kultúrneho vývoja. Aby sme nehovorili iba o ţivotaschopnosti Oravcov, poukáţme napríklad na to, ţe prví dvaja prezidenti súčasnej modernej a demokratickej Slovenskej republiky, sú východniarmi a ich krajania sú dlhodobo úspešní nielen v Bratislave či v Prahe, ale hoci aj v USA. Starý otec mojej manţelky (otec jej matky – choreografky, spoluzakladateľky Lúčnice a televíznej reţisérky Oľgy Chodákovej) Viktor Sekey ţil v čase rakúskouhorskej monarchie v Budapešti, kde vydával Slovenský denník a slovenský časopis pre deti Zornička. Myslím si, ţe tento príklad ilustruje skutočnosť, ţe ţiť mimo Slovenska nemusí znamenať stratiť kontakt so Slovenskom, ale naopak ţivot vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska poskytoval aj
43
príleţitosť urobiť veľa pre svoje rodisko a pre svoju národnú kultúru. Myslím si, ţe sa to vzťahuje aj na súčasný ţivot v iných významných politických a kultúrnych centrách. Je zmysluplné vydávať za oficiálne celoslovenské podujatia, napr. Hviezdoslavov Kubín, keď ich organizovanie ostalo vo veľkej miere na pleciach miestnych nadšencov? -
Nijaké podujatie nemoţno zorganizovať bez levieho podielu miestnych nadšencov. Hviezdoslavov Kubín je významné celoslovenské podujatie, na ktorom som sa mal moţnosť zúčastniť aj ako poslucháč prvého ročníka Vysokej školy múzických umení. Redigoval som bulletin súťaţe spolu s poetkou Danou Hivešovou, neskôr Šilanovou, ktorú dnes vplyvné medzinárodné štruktúry navrhujú na udelenie Nobelovej ceny. V tejto súvislosti azda treba zdôrazniť, ţe táto pôvodom Bratislavčanka dlhodobo ţije a pôsobí v Prešove, kde sa venuje rozvoju rómskej kultúry. Aj táto skutočnosť je významným príspevkom do diskusie na tému, ktorú sa usilujeme reflektovať v našom rozhovore. Hovoril som, ţe kaţdá doba má svoje paradoxy. Keď som bol ako študent na Hviezdoslavovom Kubíne, písali sa 70. roky a v rámci normalizácie bolo podujatie doménou prominentných Bratislavčanov – Martina Porubjaka, Jána Buzássyho, Jána Kamenistého a Ernesta Weidlera. S odstupom desaťročí som bol na Hviezdoslavovom Kubíne ako tajomník Spolku slovenských spisovateľov. Vtedajší predseda SSS vynikajúci slovenský prozaik a esejista európskeho formátu PhDr. Ján Tuţinský, PhD., v prejave k súťaţiacim zdôraznil, ţe kaţdý umelecký text má len takú hodnotu, akú mu je schopný dať čitateľ. Literárne dielo je špecifický prostriedok komunikácie medzi dvoma ľudskými bytosťami – autorom a čitateľom. Bez vedomej, podvedomej a cieľavedomej účasti čitateľa je literárny text mŕtvy. Porota, v ktorej opäť boli aj niektorí vyššie spomínaní prominentní Bratislavčania, pochopila
44
prejav ako provokáciu proti svojmu úsiliu zakazovať súťaţiacim recitovať básne niektorých autorov, ktorých páni porotcovia medzičasom pokladali za kádrovo nevhodných. Za kuriozitu pokladám aj angaţovanie sa Slovenského centra PEN na Hviezdoslavovom Kubíne, pretoţe SC PEN je národným strediskom medzinárodnej organizácie a malo by mať špecifické poslanie vo vzťahu k prezentácii slovenskej literatúry v zahraničí a zahraničnej literatúry na Slovensku. Takţe to vnímam ako náhradnú činnosť SC PEN, ktorý nemá na to, aby plnil svoje medzinárodné úlohy. Mimochodom jeho členmi by mali byť najrenomovanejší slovenskí spisovatelia, ktorých diela sú preloţené a vydané vo svetových jazykoch, čo tieţ vo viacerých prípadoch nezodpovedá skutočnosti. Aj v SC PEN vládnu kádrovnícke praktiky v rozpore s medzinárodnou Chartou PEN. Aký vývoj slovenskej kultúry a umenia (prípadne aj na regionálnej úrovni) predvídate v najbližších 10 rokoch? Ako sa asi – podľa Vás – terajší neblahý stav odzrkadlí na ich budúcej existencie? -
Poznáte moje kritické názory na neutešený stav slovenskej kultúry a osobitne literatúry. Napriek tomu sa pokúsim spisovateľom i čitateľom dodať trocha historickej nádeje. Na rozdiel od niektorých umelcov, straníkov i prezidenta SR si myslím, ţe nový minister kultúry SR František Tóth ako skúsený manaţér môţe odstrániť z riadenia rezortu vysokú mieru iracionality, svojvôľu draho platených byrokratov i nespravodlivé uprednostňovanie neopodstatnených osobných a skupinových záujmov ambicióznych jednotlivcov, ktorým chýba talent, zdravý rozum i elementárna česť. Pri pohľade do budúcnosti vidím dve krajné polohy. Jednou moţnosťou je zánik slovenčiny ako spisovného jazyka v rozpätí dvoch generácií, teda asi 40 rokov, keď sa naša materčina opäť zosunie na úroveň kuchynského jazyka, teda kočištiny, ktorou
45
bola v Rakúsku-Uhorsku, za ktorým sa tak cnie aj niektorým slovenským spisovateľom v habsburskej organizácii s perfídnym názvom Paneurópska únia (jej mediálnym predstaviteľom je známy socialisticko-realistický prozaik, terajší predseda SC PEN Ing. Anton Hykisch.) Druhou moţnosťou je, ţe sa na Slovensku prejavia všetky očakávané výhody vyplývajúce zo štandardov významnejšej inštitúcie s podobným názvom Európska únia. Ako racionálny človek si myslím, ţe reálna budúcnosť sa bude pohybovať niekde medzi týmito čierno-bielymi prognostickými víziami. Zhováral sa PhDr. Milan Gonda Pav©l Janík Na dne (s) Nikdy nie je neskoro Aj po Kristových rokoch vás môţu ukriţovať. Historické zlomy Nezaobídu sa bez zlomenín a vylomenín. Zlomeniny Zle meniny Čudná vec Vzbudzuje účud. Ktovie Prečo je tajný policajt verejný činiteľ?
46
Prosba Mydlite sa za nás! Syn Vyzerá akoby ti z okna vypadol. Moderný poddaný Oddaný. Logika I. Kaţdý môţe rozdávať údery, len pokiaľ siaha, nemajte teda za zlé tým, ktorí bijú pod pás. Logika II. Ako sa z hory ozýva, tak v nej niekto dupe. Na dne (s) Z činov sú najvýnosnejšie trestné.
SPRAVODAJCA ZSV 9.všeslovanský zjazd: dokumenty Rezolúcia 60 rokov veľkého víťazstva My, účastníci 9.všeslovanského zjazdu zo 16 slovanských národov, veteráni vojny a práce, predstavitelia zákonodarných zborov
47
a výkonnej moci, vedci, spisovatelia, pracovníci kultúry, predstavitelia spoločenských a náboţenských zdruţení, novinári a podnikatelia, stretli sme sa v Minsku, v Bieloruskej republike, aby sme sa poklonili nesmrteľnému hrdinstvu našich dedov, otcov a matiek, bratov a sestier, ktorí pred šesťdesiatimi rokmi v druhej svetovej vojne porazili fašistické Nemecko a jeho satelitov. Vo vystúpeniach účastníkov plenárneho zasadania i sekcií zaznelo jednomyseľné odsúdenie neustálych pokusov neofašistov vnútiť verejnej mienke tvrdenie, ţe Hitler zasadil Sovietskemu zväzu preventívny úder. Priebeh predvojnových udalostí však svedčí o cieľavedomej príprave plánov, ako sa zmocniť pôdy slovanských národov. Na Hitlerovej ceste za svetovou hegemóniou jej prvými obeťami sa stali Česko-Slovensko, Poľsko a Juhoslávia. Účastníci zjazdu jednomyseľne uznávajú veľkú historickú zásluhu, ktorú na víťazstve nad fašizmom majú národy Sovietskeho zväzu. To je dôstojná odpoveď všetkým, ktorí sa dnes pokúšajú skresľovať históriu a vnútiť svetovej verejnej mienke klamné tvrdenie, ţe sovietsky štát hral v druhej svetovej vojne druhoradú úlohu. Historická pravda spočíva v tom, ţe od hnedého moru bol svet zachránený predovšetkým hrdinstvom vojakov Červenej armády a odvahou partizánov a ďalších účastníkov odboja, sebaobetovaním všetkého sovietskeho ľudu, ktorý na oltár víťazstva obetoval ţivoty 27 miliónov svojich občanov. Veľký podiel na víťazstve majú aj vojaci a partizáni Juhoslávie, Poľska a Česko-Slovenska a tieţ bojovníci protifašistického odboja ďalších krajín. Bojové slovanské bratstvo spájalo národy i armády, dodávalo vieru vo víťazstvo ľuďom ďalších národností, vojvodcom i vojakom na vojnovom poli i hrdinom práce v tyle. Víťazstvo bolo slovanskými národmi vybojované za cenu obrovských obetí a strát, neuveriteľným fyzickým a duchovným vypätím všetkých síl. Z 50 miliónov obetí vojny pripadá 35,3 milióna na slovanské krajiny. Ţivot a hrdinstvo obrancov slovanskej
48
civilizácie sa stali dôstojným príkladom dnešným i budúcim pokoleniam. Poučenie dejín je sväté. Pripomína nám nielen ťaţké obete a útrapy, ktorými slovanské a iné národy zaplatili za mier, ţivot a slobodu, ale pripomína nám aj povinnosť postaviť sa na odpor proti novým kandidátom na výlučnú globálnu moc, aj keď svoje agresívne zámery zahaľujú do krasorečníckych hesiel a sľubov. Pokusy presadiť jednopolárny svet a „právo silnejšieho“ pri rozhodovaní o svetových problémoch sú pre väčšinu národov reálnou hrozbou, ţe ich duchovné a hmotné hodnoty budú zničené. Agresia štátov NATO proti Juhoslávii a vedomý vpád USA do Afganistanu a Iraku bez súhlasu OSN svedčia o tom, ţe vyprovokovať vojenské konflikty pod rozličnými zámienkami môţu tak teroristi, ako aj tí, čo sa pokúšajú o nadvládu nad svetom. To nás zaväzuje neustále dbať o upevňovanie slovanskej jednoty a plnohodnotne a rovnoprávne spolupracovať so všetkými národmi Východu i Západu, Severu i Juhu v mene mieru na Zemi. Rezolúcia O Kosove a Metohii Uţ šesť rokov uplynulo od barbarskej agresie štátov NATO proti Juhoslávii, okupácie Kosova a Metohie a genocídy proti srbskému ľudu. Okupanti a albánski separatisti vyhnali zo starodávnej srbskej krajiny asi 250 000 Srbov, vykrádajú ich majetok a domy a urýchlene túto krajinu osídľujú desaťtisíckami obyvateľov z Albánska. Prebieha proces vytvárania druhého albánskeho štátu v krajine, kde sa pred tisícročím formoval srbský štát a kde bolo jeho hlavné mesto. V Kosove a Metohii sa nachádza vyše 1300 srbských historických, kultúrnych a náboţenských pamiatok, z ktorých mnohé sú pod ochranou UNESCO.
49
Na druhej strane tam neexistuje ani jediný albánsky historicky významný pamätník. Niekoľko existujúcich náboţenských moslimských objektov je len pozostatkom otomanskej tureckej okupácie. Kosovo a Metohia boli a zostávajú historickou časťou Srbska, kde Srbi ţili od šiesteho storočia. Kaţdé medzinárodné rozhodovanie o štatúte Kosova a Metohie musí vychádzať z faktu, ţe toto územie je integrálnou časťou Srbska v hraniciach existujúcich do tej doby, neţ ho okupovalo NATO v roku 1999. Kosovo a Metohia musia byť autonómnou oblasťou v rámci Srbska, v ktorej rovnoprávne a slobodne ţijú Srbi, Albánci a iné národnostné menšiny. Deviaty všeslovanský zjazd rozhodne poţaduje: 1. okamţitý odchod všetkých zahraničných vojsk z Kosova a Metohie, 2. návrat srbských vojsk, polície a srbskej jurisdikcie na územie Kosova a Metohie, 3. návrat všetkých vyhnaných srbských občanov do ich domovov, 4. vytvorenie podmienok, aby došlo ku kompenzácii hmotných škôd, ktoré občania Kosova a Metohie utrpeli pri agresii NATO a v dôsledku teroru separatistov, 5. volať na zodpovednosť pred medzinárodný súd kaţdého, kto má na svedomí agresiu, teror, krádeţe a zločiny, ktoré boli spáchané na obyvateľoch Kosova a Metohie. Kosovo a Metohia boli, sú a musia zostať neoddeliteľnou časťou Srbska.
50
Vyhlásenie K situácii Lužických Srbov Účastníci 9. všeslovanského zjazdu dali najavo svoju úplnú solidaritu so zápasom luţickosrbského ľudu o zachovanie jeho identity. Luţickosrbskí občania a občianky, príslušníci najmenšieho slovanského národa, potrebujú v týchto dňoch viac ako kedykoľvek predtým všestrannú podporu všetkých slovanských štátov. Nie sú to len negatívne následky globalizácie či dôsledok liberalizácie, ktoré hospodárskymi procesmi ďalej ničia sídla luţickosrbského národa a ktoré ohrozujú budúcnosť tohto národa, ţijúceho uţ po celé tisícročie v Nemecku. Je to aj štátna politika, zameraná proti luţickosrbskému národu. Robíme nemecký štát zodpovedným za to, ţe luţickosrbskému národu sťaţuje starostlivosť o vývoj jeho jazyka, kultúry a identity. Luţickosrbská kultúra a jazyk predstavujú plnohodnotné bohatstvo Slovanstva a obohatenie európskej kultúry. Preto 9. všeslovanský zjazd poţaduje: 1. Prijatie opatrení na obranu etnických menšín, teda aj Luţických Srbov, čo je povinnosťou Nemecka, vyplývajúcou z jeho ústavy ako základného zákona. 2. Zabezpečenie finančných prostriedkov Nadácii pre luţickosrbský národ na podporu jeho jazyka a kultúry bez akéhokoľvek krátenia. Spolková republika Nemecko a spolková krajina Brandenburg nesmú v nijakom prípade zrušiť dotáciu na tento účel. 3. Udrţať sieť luţickosrbských škôl ako hlavného činiteľa luţickosrbskej identity. Školská politika Saska, ktorá je zameraná na zatváranie (luţickosrbských) škôl, trestuhodne poškodzuje školskú sústavu Luţického Srbska a pripomína germanizačný tlak z doby pred oslobodením luţickosrbského národa v roku 1945. 4. Rešpektovať a vyjadrovať úctu k luţickosrbskému jazyku, zakázať akúkoľvek jeho diskrimináciu.
51
5. Ochrániť územie osídlené Luţickými Srbmi. V minulom storočí zmizlo z mapy pribliţne sto dedín kvôli ťaţbe hnedého uhlia. Tým bola Luţickým Srbom ukradnutá časť ich dedičnej vlasti. Nové storočie musí patriť aj Luţickým Srbom. Nikto a nič nesmie ohrozovať budúcnosť tohto národa, ktorý po mnohých storočiach bojuje o svoje sebaurčenie. V tom aj naďalej ráta so solidaritou ostatných slovanských národov.
Program hlavnej činnosti Medzinárodného slovanského výboru na roky 2006-2010
Hlavným cieľom medzinárodného slovanského hnutia je zachovanie politickej, hospodárskej a kultúrnej jednoty slovanských krajín a národov, celistvosti Slovanstva a prekonanie demografickej krízy. Prvoradou úlohou spoločenských organizácií na obdobie do roku 2010 je upevnenie vzájomnej súčinnosti. Program Medzinárodného slovanského výboru určuje hlavné smery jeho činnosti v oblasti organizačnej, vedecko-výskumnej, politickej, informačnej a sociálno-ekonomickej. Organizačná činnosť: Pokračovať vo vytváraní národných slovanských výborov a ďalších organizácií v slovanských krajinách a v slovanských menšinách.
52
Vytvárať výbory, rady, odborné skupiny a ďalšie súčasti sekretariátu MSV. Uskutočniť vzájomnú súčinnosť v oblasti vedy, vzdelávania, kultúry, ochrany prírody a spoluprácu s medzinárodnými organizáciami (OSN, UNESCO, OBSE a ďalšími). Ustanoviť Koordinačné strediská pre organizácie politickej a informačnej podpory budovania zväzového štátu RuskoBielorusko. Vedecko-výskumná činnosť: Rozpracovať ideológiu medzinárodného slovanského hnutia a programu vzájomnej súčinnosti slovanských organizácií v súčasných podmienkach. Dokončiť vedecko-vzdelávací projekt Dejiny slovanskej civilizácie. Spoločne s ústavmi slavistiky zorganizovať vedeckú konferenciu „Medzinárodné slovanské hnutie: výhľady vývoja v 21. storočí“. Organizovať vedecké, vzdelávacie aktivity.
študijné,
prednáškové
a kultúrne
Politická činnosť: Ideologické zabezpečenie boja na obranu slovanskej civilizácie. Otvorenie práce Slovanského parlamentného zväzu. Usporiadanie masových spoločenských a politických akcií na podporu zjednocovania Slovanov. Účasť na výbere a podpore stúpencov slovanskej jednoty vo volebných kampaniach do štátnych orgánov. Účasť vo všeslovanských kultúrnych podnikoch (Slovanský bazár – trh vo Vitebsku, filmový festival Zolotoj víťaz – Zlatý bojovník, Deň slovanskej písomnosti a kultúry, Chotmyţská jeseň, Slávnosť
53
slovanskej jednoty pri Pamätníku priateľstva na spoločných hraniciach Bieloruska, Ruska a Ukrajiny). Udeľovanie diplomov a cien za vynikajúce výsledky v upevňovaní slovanskej jednoty, v rozvoji vedy, vzdelávania, kultúry, ochrany prírody a spoločenských organizáciách. Informačná činnosť: Účinne šíriť dokumenty a závery 9. všeslovanského zjazdu. Natočiť filmy a videa o práci MSV. Vytvoriť internetové stránky Slovanský svet. Vypracovať plán edičnej a vydavateľskej činnosti vydavateľstva Slovanský zjazd. Ustanoviť novinársky aktív, organizáciu práce tlačového klubu pri Všeslovanskom sneme. Vypracovať symboliky medzinárodného slovanského hnutia. Včas reagovať na dôleţité udalosti a na nebezpečenstvá pre slovanské národy. Sociálno-ekonomická činnosť: Napomáhať nadväzovať kontakty s podnikmi a inými zariadeniami v záujme rozvoja hospodárskej spolupráce medzi slovanskými krajinami. Kalendár všeslovanských akcií na roky 2006-2010 Rok 2006 Apríl – 2. snem medzinárodných slovanských spoločenských organizácií „Slovanské premeny“. 8.-10.december – Všeslovanský snem Belehradského slovanského kongresu.
venovaný 60. výročiu
54
Rok 2007 10.apríla – Literárny večer k 190.výročiu narodenia K.S. Aksakova. Konferencia venovaná 130. výročiu začiatku ruskotureckej vojne na Balkáne. Konferencia k 190. výročiu narodenia A.I. Dobrjanského, významného kultúrneho a politického činiteľa Zakarpatska. 17.september – Medzinárodná konferencia venovaná 150.výročiu narodenia zakladateľa kozmonautiky K.E. Ciolkovského. Rok 2008 1.-5. júna – Všeslovanský kongres venovaný 100. výročiu praţského Slovanského zjazdu (z roku 1908). Medzinárodná konferencia k 190.výročiu narodenia chorvátskeho spisovateľa, priekopníka slovanskej vzájomnosti J. Kriţaniča. Literárny večer k 200. výročiu narodenia poľského básnika A. Mickiewicza. Kongres venovaný 215. výročiu narodenia slovenského pevca slovanskej vzájomnosti J. Kollára. Rok 2009 Stretnutie slovanských spisovateľov k 220. výročiu narodenia chorvátskeho básnika I. Gunduliča. Rok 2010: 10. všeslovanský zjazd. Zloženie nového Medzinárodného slovanského výboru Bielorusko Sergej Ivanovič Kosťan , predseda Bieloruského slovanského výboru; Alexandr Viktorovič Šaťko, člen Bieloruského slovanského výboru.
55
Bosna a Hercegovina Zoran Kostič, predseda Všeslovanského snemu Republiky srbskej. Bulharsko Nikolaj Popov, predseda Bulharského slovanského zdruţenia; Martin Kolonkin, jeho zástupca. Čierna Hora Pavle Radusinovič, predseda Všeslovanského snemu Černej Hory; Jole Stranišič, verejný činiteľ. Česká republika Jan Minař, predseda Slovanského výboru ČR, zvolený za predsedu MSV; Jozef Nálepka, podpredseda SV ČR, zvolený za tajomníka MSV. Lužické Srbsko Hajko Kozel, predseda Luţického slovanského snemu; Anna Kosacová, tajomníčka Luţického slovanského snemu. Macedónsko Dimitar Boţkov, predseda Slovanského výboru Macedónska; Čade Cvetanovski, učiteľ ruského jazyka. Poľsko Boleslaw Tejkovski, predseda Poľského slovanského výboru; Baarbara Krygierová, predsedníčka Poľského všeslovanského snemu. Rusko Nikolaj Ivanovič Kikešev, predseda Medzinárodného zväzu spoločenských organizácií Všeslovanský snem, pomocník rektora MSI;
56
Nina Borisovna Ţukovová, predsedníčka moskovského výboru strany Vlasť. Rusíni Dimitrij Sidor, predsweda Všeslovanského snemu Zakarpatskej Ukrajiny. Slovensko Jaroslav Macek, podpredseda Zdruţenia slovanskej vzájomnosti; Milan Sidor, člen Slovenskej rady Zdruţenia slovanskej vzájomnosti. Slovinsko Andrea Richter, Medzinárodný fond Fórum slovanských kultúr. Srbsko Vladimír Jankovič, predseda Srbsko-luţickosrbského zdruţenia; Roman Mulič, verejný činiteľ. Ukrajina Nikolaj Fjodorovič Lavrinenko, predseda Slovanského výboru Ukrajiny. (prevzaté: Slovanská vzájemnost, č.81 /2005)
Správy zo slovanského sveta K postaveniu českej literatúry a spisovateľov Dňa 24. septembra 2005 sa uskutočnila literárna konferencia GUE/NGL Európskeho parlamentu v spolupráci s Úniou českých spisovateľov (ÚČS) nazvaná Česká literatúra v Európskej únii. Z prednesených príspevkov a rozsiahlej diskusie vyplynulo, ţe postavenie českej literatúry a českých spisovateľov v porovnaní s postavením literatúry a spisovateľov v krajinách Európskej únie je veľmi úbohé a tento stav sa stále zhoršuje. Hodnotná literatúra
57
všetkých ţánrov podlieha zdrvujúcemu tlaku trhu a dochádza k jej postupnej likvidácii. Likvidáciu literatúry povaţuje ÚČS aj za likvidáciu národnej kultúry a z hľadiska perspektívy jednej generácie aj za demontáţ národa. Pokladáme za nevyhnutné, aby sa postavením českej literatúry a spisovateľov čo najskôr zaoberala výkonná moc a zákonodarcovia. Situáciu navyše zhoršuje systematická politická, spoločenská a mediálna segregácia kriticky či ľavicovo zmýšľajúcich spisovateľov a intelektuálov a tieţ politické, mediálne a inštitucionálne ignorovanie Únie českých spisovateľov ako riadne registrovanej a fungujúcej umeleckej organizácie. Za najváţnejšie porušovanie demokratických princípov pokladá ÚČS to, ţe české verejnoprávne televízne a rozhlasové stanice potláčajú názorovú a umeleckú pluralitu, z ktorej sú vylúčení predovšetkým ľavicoví spisovatelia a intelektuáli. Pretoţe Únia českých spisovateľov uţ opakovane upozorňovala na tento stav bez toho, aby sa zmenil, obracia sa na príslušné orgány Európskeho parlamentu, aby sa touto problematikou zaoberali. (Únia českých spisovateľov) Rokovalo Predstavenstvo Spolku slovenských spisovateľov Predstavenstvo Spolku slovenských spisovateľov (SSS) dňa 25.10.2005 v zmysle stanov zvolilo dvoch podpredsedov SSS, ktorými sa stali M. Otčenáš a J. Tuţinský. Vzalo na vedomie informáciu predsedu SSS P. Janíka o vymenovaní Zahraničnej komisie SSS v zloţení D. Machala (predseda), J. Bajánek, J. Mravík, Š. Murín a O. Zahradník, ako aj o vymenovaní J. Chovanca do čestnej funkcie poradcu SSS pre právne otázky. Hlavnou témou rokovania bola realizácia uznesenia členského zhromaţdenia SSS zo dňa 13.9.2005. Predstavenstvo SSS sa oboznámilo s odpoveďou ministra kultúry SR F. Tótha na interpeláciu poslanca NR SR D. Čaploviča vo veci financovania LT zo strany MK SR, ako aj so
58
súvisiacimi listami zastupujúceho generálneho riaditeľa sekcie umenia MK SR zo dňa 4.10.2005 a zo dňa 5.10.2005. Podporilo vyhlásenie účastníkov konferencie Česká literatúra v EÚ, ktorá sa konala v Prahe 24.9.2005. Rozhodlo o podaní podnetu Generálnej prokuratúre SR, aby prešetrila konanie ministra kultúry SR v súvislosti s neplnením záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy č. MK – 5/2005/2.6 zo dňa 6.6. 2005 o poskytnutí dotácie z MK SR na vydávanie Literárneho týţdenníka. (pj) Slovenská literatúra v Brne Výbor Národní kultury usporiadal Podvečer slovenskej poézie a prózy z tvorby členov Spolku slovenských spisovateľov, ktorý sa uskutočnil 12.10.2005 v Brne. Program, v ktorom ukáţky z diel slovenských autorov predniesli slovenskí študenti brnianskej JAMU, pripravila a uvádzala česká prozaička Ivana Blahutová. Spolok slovenských spisovateľov stručne predstavil jeho predseda Pavol Janík. Podujatie prostredníctvom autorských profilov a úryvkov z tvorby predstavilo prozaikov Jána Tuţinského, Ľuboša Juríka, Milana Zelinku a Petra Ševčoviča, ako aj básnikov Pavla Janíka, Dezidera Bangu, Milana Ferka, Gustáva Hupku, Juraja Kalnického, Vojtecha Kondróta, Dany Podrackej, Ľudovíta Fuchsa, Igora Galla, Michala Chudu, Miroslava Piusa, Mariána Kováčika, Milana Lechana, Jána Navrátila, Vojtecha Mihálika, Jaroslava Rezníka, Vincenta Šikulu a Jána Švantnera. Vydarený literárny podvečer prispel k oţivovaniu prirodzených väzieb blízkych národných kultúr. (ja) Prednáška A. Červeňáka na Filologickej fakulte MGU V spolupráci s Katedrou slovanskej filológie, Filologickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity (ďalej MGU) a Spolkom slovenských spisovateľov, zabezpečil Slovenský inštitút v Moskve dňa 13.októbra 2005 dvojhodinovú prednášku Prof. PhDr. Andreja Červeňáka, DrSc. /člen Spolku slovenských spisovateľov – rusista, profesor univerzity
59
Konštantína Filozofa v Nitre – vedúci Katedry ruského jazyka a literatúry/ pre študentov a profesorský zbor – na tému „Slovenskoruské literárne kontakty: dejiny a súčasnosť“, ktorá sa konala v sieni Puškina, Katedry slovanskej filológie. Prof. Červeňák v prednáške rozobral tri etapy slovensko-ruských literárnych kontaktov: 1. predhistorickú, 2. historickú, 3. súčasnú. Predhistorická sa týkala obdobia, keď sa vytvárali epické diela Slovo o pluku Igorovom a stredoveku. V historickej etape, ktorá sa začala vlastne vydaním prvého čísla almanachu Nitra v roku 1862, sa vzťahy charakterizovali záujmom o slovanskú vzájomnosť. Profesor Andrej Červeňák tu spomenul mená S.H. Vajanského, P.O. Hviezdoslava a iných slovenských literárnych dejateľov ktorí prekladali diela ruských klasikov, alebo do určitej miery pociťovali ich vplyv na svoju tvorbu. Pri charakteristike súčasnej etapy sa Prof. Červeňák nevyhol ani takým menám ruských autorov ako je Vladimír Sorokin alebo Viktor Pelevin, ktorých diela sú vo svete prijímané s istou „rozpačitosťou“, hlavne čo sa týka ich humanisticko-mravného a estetického poslania s cieľom získania lacnej popularity a extravagantnosti. Študenti zahrnuli prednášateľa otázkami, ktoré sa týkali hlavne chápania modernej ruskej literatúry slovenskými čitateľmi a tieţ ťaţkostí a osobitostí prekladu do slovenského jazyka. Na záver profesor Červeňák vyjadril nádej, ţe ďalšie stránky dejín slovensko-ruských literárnych kontaktov zaplnia svojou činnosťou práve prítomní dnešní študenti. Juraj Kalnický, riaditeľ Slovenského inštitútu, Moskva Zjazd južných Slovanov V Belehrade, v hlavnom Srbskom meste sa v dňoch 21.22.10.2005 konal zjazd juţných Slovanov, pod vedením Dr. Ljubomíra Jovanoviča, predsedu medzinárodného organizačného
60
výboru tohto zjazdu a zároveň predstaviteľa Zdruţenia juţných Slovanov. Slovanský svet v podmienkach globalizácie – tak znela jedna z otázok, ktorými sa zaoberali delegáti z Bosny, Bulharska, Chorvátska, Macedónska, Slovinska, Srbska a Čiernej Hory . Vojenské základne USA v Bulharsku Bulharský premiér Koburský ponúkol Spojeným štátom americkým tri vojenské základne. Bývalý minister obrany Nikolaj Svinarov, ktorý tento fakt zverejnil tvrdí, ţe uţ ostáva len s Američanmi dohodnúť podrobnosti. Zo základní sa bude dobre lietať nielen na Blízky východ, ale napríklad aj do Ruska. Rusko zrušilo zatykač na Júliu Tymošenkovú Informovala o tom agentúra Interfax. Nedávna premiérka Ukrajiny sa predsa len dostavila na výsluch do Moskvy o tom, ako ţe to bolo s podplácaním činiteľov ruského ministerstva obrany. Tymošenková teraz patrí k nemilosrdným kritikom prezidenta Juščenka. Švajčiarsko vydá ruského exministra do USA a nie do Ruska Ide o príbeh bývalého ministra ruskej jadrovej energetiky Jevgenija Adamova, ktorý bol v máji t.r. zatknutý vo Švajčiarsku na ţelanie USA, lebo vraj s jedným kumpánom spreneveril deväť miliónov dolárov, ktoré americká vláda poslala do Ruska na zlepšenie bezpečnosti v jeho jadrových zariadeniach. O vydanie Adamova súčasne ţiadala i ruská vláda, ktorá ho obviňuje z korupcie. Prípad je mimoriadne delikátny: eximinster veľmi veľa vie o ruských jadrových zariadeniach.
61
V Európskej únii rokovali o Chorvátsku Aj keď do cieľa – rok 2008 alebo 2009 - teda do prijatia Chorvátska do Únie je ešte dosť času, začali v EÚ uţ o nej rokovať. Chorvátsko je na tom vraj dobre, aj keď z doby občianskej vojny bývalej Juhoslávie musí ešte všeličo vysvetliť.
JUBILEÁ JUBILEÁ v prvom štvrťroku 2006 „História pre živý národ je tým, čím je svedomie pre človeka“. Ľudovít Štúr
Január - 4. 1. 1806 v Lamači sa narodil historik Alexander Húščava. Zomrel 9.8.1969. -100. výročie narodenia. - 6. 1. 1681 narodil sa vo Vrbovom Ján Baltazár Magin, autor prvej národnej obrany Slovákov -325. výročie narodenia. - 9.l. 1056 sa narodil NESTOR, staroruský letopisec, tvorca práce Povesť starých čias. - 950. výročie narodenia. - 10. l. 1821 sa narodil Ján Matúška, autor hymny Nad Tatrou sa blýska. Zomrel 11.1.1877.
62
185. výročie narodenia. - 12. 1. 1856 v Modre zomrel Ľudovít Štúr, politik, básnik, kodifikátor spisovnej slovenčiny. 150. výročie smrti. - 17. 1. 1706 sa narodil Benjamin Franklin, americký prezident, bojovník za nezávislosť USA, spisovateľ a fyzik.300. výročie narodenia. - 22. 1. 1786 narodil sa vo Vavrečke Ján Herkeľ, jazykovedec, tvorca gramatiky všeobecného slovanského jazyka. Zomrel r. 1853. 220. výročie narodenia. - 23. 1. 1906 v Moravskom Lieskovom sa narodila Elena Holéczyová, textilná výtvarníčka, čipkárka. Zomrela 5. 12. 1983. 100. výročie narodenia. - 26. 1. 1891 sa narodil Ilja Grigorievič Erenburg, sovietsky spisovateľ, novinár, bojovník za mier. Zomrel 31.8.1967 . 115. výročie narodenia. - 26.1.1906 v Palárikove sa narodil generál Ján Golian, v SNP veliteľ československej armády -100. výročie .narodenia. - 27. 1.1756 sa narodil Wolfgang Amadeus Mozart, hudobný skladateľ, predstaviteľ viedenskej klasiky. Umrel 5.12.1791. 250. výročie narodenia. - 27. 1.1826 sa narodil Michail Jevgrafovič Saltykov-Ščedrin, ruský satirický spisovateľ, revolučný demokrat. Umrel 12.5.1889. 180. výročie narodenia. - 28. 1. 1906 sa narodila Júlia Kováčiková-Horová, slovenská sochárka a keramička. 100. výročie narodenia. - 31. 1. 1881 sa v Palúdzke narodil Peter Július Kern, slovenský akademický maliar.
63
125. výročie narodenia.
Február - 1. 2. 1881 v Martine S.H. Vajanský a J. Škultéty obnovili vydávanie Slovenských pohľadov, časopisu pre literatúru, vedu, umenie a politiku.125. výročie. - 2. 2. 1946 v Bratislave dali do prevádzky znovuvybudovaný most cez Dunaj, ktorý nemecké vojská 2.4.1945 zničili – 60. výročie. - 5. 2.1796 v Prahe založili Akadémiu výtvarných umení – 210. výročie. - 9. 2. 1881 zomrel v Petrohrade Fiodor Michajlovič Dostojevskij, ruský spisovateľ, prozaik. Narodil sa 11. 11. 1821.125. výročie smrti. - 15.2. 1906 sa narodil tatársky básnik Musa Džalil, laureát Leninovej ceny.100. výročie narodenia. - 16. 2.1781 sa narodil Gregor Alojz Dankovský, slovenský jazykovedec a historik. Umrel 16.12.1857 . 225. výročie narodenia. - 16. 2. 1831 sa narodil Nikolaj Semionovič Leskov, ruský prozaik. Umrel 5.3.1895. 175. výročie narodenia. - 22. 2.1826 sa narodil JUDr. Svetozár Miletič, srbský politik, poslanec uhorského snemu, obranca Matice slovenskej. Umrel 4.2.1901 .180. výročie narodenia. - 24. 2. 1706 sa v Šiveticiach narodil Matej Bahil, slovenský spisovateľ a prekladateľ. narodenia300. výročie. - 28. 2. 1881 sa narodil Stefan Zweig, rakúsky pokrokový spisovateľ. Umrel 23.2.1942. 125. výročie narodenia.
64
Marec - 1. 3. 1906 sa narodil Artur Lundkvist, švédsky básnik a liter. kritik, nositeľ Medzinárodnej Leninovej ceny za upevnenie mieru. 100. výročie narodenia. - 8. 3. 1896 sa narodil Elo Šándor, spisovateľ, úradník, v r. 19341936 podpredseda a potom predseda Spoločnosti pre kultúrne a hospodárske styky so ZSSR v Bratislave. Umrel 9.1.1952. 210. výročie narodenia. - 10. 3. 1921 praţskí slavisti zaloţili časopis pre slovenskú filológiu Slavín, najstarší medzinárodný časopis v tomto odbore. 85. výročie vzniku. - 11. 3.1781 sa narodil Antonín Filip Heinrich, český skladateľ v Amerike, prvý v hudbe pouţil indiánske motívy. 225. výročie narodenia. - 17. 3. 1906 sa narodil Alexej Nikitič Asmolov, sovietsky veliteľ, organizátor partizánskeho hnutia. 100. výročie narodenia. - 18. 3. 1871 vznikla Parížska komúna, prvá revolučná vláda robotníkov. Porazili ju 28.5.1871. 135. výročie. - Od 21. 3. 1971 – na podnet generálneho tajomníka OSN sa pripomína Deň Zeme. 35. výročie. - 24. 3. 1906 v Pezinku sa narodil slovenský historik František Bokes. Umrel 20.3. 1968. 100. výročie narodenia. - 25. 3. 1881 sa narodil maďarský hudobný skladateľ a zberateľ ľudových piesní (aj slovenských) Béla Bartók. 125. výročie narodenia. - 26. 3. 1956 bola uzavretá dohoda o zriadení Spojeného ústavu jadrových výskumov so sídlom v Moskve . 50. výročie.
65
- 27. 3. 1781 narodil sa Alexander Christoforovič Vostokov, ruský básnik a filológ, zakladateľ ruskej slavistiky. Umrel 20.2.1864. 225. výročie narodenia. - 28. 3. 1906 v Seredi sa narodil Rudolf Kubíček, prvý predseda Slovenského robotníckeho spolku v USA. Umrel 13.8.1972.100. výročie narodenia. PhDr. Michal Eliáš, CSc.
66
67
