Slovania na stredovekom Slovensku

Slovania: téma aktuálna (Zborník príspevkov z vedeckej konferencie Forum Slavica 2009 v Nitre)

Slovania na stredovekom Slovensku Miloš Marek

Abstrakt: Územie dnešného Slovenska, osídlené našimi predkami od 5. – 6. storočia, sa stalo v priebehu stredoveku cieľom príchodu viacerých slovanských etník: Čechov, Moravanov, Poliakov, Rusínov a Chorvátov. Príslušníci každého z nich sem prichádzali postupne, za rôznych historických okolností a usadzovali sa v rôznej intenzite. Najväčšiu stopu po sebe zanechali Rusíni, ktorých potomkovia dodnes žijú v oblasti severovýchodného Slovenska. Ostatné národnosti sa postupom času asimilovali vo väčšinovom slovenskom prostredí. Kľúčové slová: stredoveké Slovensko, osídlenie, Slovania, Slováci, Česi, Moravania, Poliaci, Rusíni, Chorváti Key words: mediaval Slovakia, settlement, the Slavs, the Slovaks, the Czechs, the Moravians, the Poles, the Ruthenians, the Croats

Územie dnešného Slovenska bolo osídlené slovanským etnikom – našimi predkami už v priebehu 5. až 6. storočia. Slovania, resp. v neskoršom období Slováci1, sa odvtedy stali dominujúcim etnickým prvkom v tejto oblasti až do súčasnosti. Pravda, nie výlučným. Časom sa aj toto teritórium stalo miestom príchodu príslušníkov viacerých etník. V tomto príspevku sa budeme zaoberať stredovekým sídliskovým zásahom osadníkov slovanského pôvodu. Spomedzi príslušníkov rôznych národností germánskeho, románskeho, turkického alebo iránskeho pôvodu sa na území Slovenska totiž usadzovali aj osadníci so slovanskými koreňmi. Najčastejšie išlo, samozrejme, o prisťahovalcov zo susedných slovanských krajín ako Moravanov, Čechov, Poliakov alebo Rusínov. V menšom počte sa však môžeme stretnúť aj s prisťahovalectvom z oblasti Chorvátska, Slavónska alebo Bulharska. Príchod Slovanov na teritórium Slovenska však nebol taký masový, aby sme mohli tvrdiť, že ich prítomnosť ohrozila postavenie slovenského etnika, alebo ako to predpokladajú niektorí príslušníci maďarskej historiografie, že by sa práve slovanskí prisťahovalci spoza uhorských hraníc podieľali na formovaní slovenského etnika, ktoré sa vraj začalo utvárať z týchto etnických zložiek v 15. storočí.2 V tomto svojom názore sa pritom opierajú o znenie 80. článku Prvej knihy dekrétov kráľa Kolomana, v ktorom sa hovorí o slovanských hosťoch. Podľa tohto zákona mali slobodné osoby a hostia, tak Slovania, ako aj ostatní cudzinci, ktorí pracovali na 1

O Slovákoch ako samostatnom etniku môžeme hovoriť na území Nitrianskeho kniežatstva už v období 9. storočia. 2 KRISTÓ, Gyula: Nem magyar népek a középkori Magyarországon. Budapest: Lucidus kiadó, 2003, s. 118. © Slavica, o.z., Nitra


pozemkoch iných osôb, dávať za svoju slobodu istú sumu denárov.3 Znenie zákona naznačuje, že Slovania tvorili v stredovekom Uhorsku značný počet hosťovského elementu.4 Uhorsko bolo ostatne krajinou, ktorú súdobí zahraniční cestovatelia označovali za slovanskú, pretože Slovania tvorili jeho veľkú časť, čo sa prehĺbilo ešte viac po tatárskom vpáde, ktorý zdecimoval predovšetkým oblasti obývané Maďarmi. Nemožno však v nijakom prípade tvrdiť, že by sa slovenský národ sformoval zo slovanských prisťahovalcov z okolitých krajín. Také ďalekosiahle konzekvencie zo spomenutého zákonného článku sa robiť nedajú. Osobitý výklad tohto zákona použil na svoje ideové ciele ešte začiatkom 18. storočia profesor práva na Trnavskej univerzite Michal Bencsik (ktorý bol, ako už vidno podľa mena, paradoxne slovenského pôvodu). Vo svojom diele Novissima diaeta ... napísal o Trenčanoch, že sú zvyškami porazeného ľudu kráľa Svätopluka, ktorý „starým Maďarom predal zem, vodu a trávu za bieleho koňa, uzdu a za sedlo a bol vyhnaný z krajiny. Jeho slovenský ľud sa stiahol do hornatých častí krajiny, ktoré sa tiahnu smerom k Morave a k Sliezsku, aby ho Maďari nenašli, no napokon sa stal na večnosť poddaný Maďarom a nájomcom pôdy, ktorého 80. zákonný článok kráľa Kolomana nazýva cudzincom (hosťom) ako na nevlastnej zemi pracujúceho.“ Slováci teda podľa neho nie sú rovnoprávni s Maďarmi, nemajú nárok hlásiť sa k víťaznému natio Hungarica. Bencsikov názor bol akýmsi začiatkom toho, čo potom vyvrcholilo v 19. storočí, keď sa Slováci stali obeťou rozpínavosti a neznášanlivosti maďarského nacionalizmu.5 Je príkladom toho, ako sa svojsky interpretovaný historický prameň dá zneužiť na politické ciele. Poďme si teda povedať niečo viac o slovanských hosťoch, ktorí sa na naše územie dostávali v období stredoveku. V tomto našom prehľade začneme našimi západnými susedmi, Čechmi a Moravanmi. Príslušníci českého etnika na Slovensko prichádzali už v ranom stredoveku. V Uhorsku boli práve Česi medzi tými, ktorí starým Maďarom na ich ceste ku kristianizácii takpovediac otvárali dvere. Známe je účinkovanie družiny sv. Vojtecha, ktorý sa stal patrónom Ostrihomského arcibiskupstva.6 Viedenská maľovaná kronika v pasáži o príchode rozličných 3

Colomanni regis decretorum liber primus: „LXXX. Liberi quique ac hospites, sicut Sclavi vel ceteri extranei, qui in terris laborant aliorum, pro libertate tantum denarios dent, non alios eciam denarios insuper pro opere aliquo dare cogantur.“, ZÁVODSZKY, Levente: A szent István, szent László és Kálmán korabeli tōrvények és zsinati határozatok forrásai. Budapest 1904, s. 194. 4 „Hospites Sclavi“ sa spomínajú v roku 1258 aj v Trsťanoch na Spiši. MARSINA, Richard: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava 1985, s. 408, č. 590. 5 BENCSIK, Michael: Novissima diaeta nobilissima principis statuumque et ordinum regni Hungariae. Tyrnaviae 1722. Ján Baltazár Magin. Obrana slávnej župy Trenčianskej a mesta tohože mena. Ed. Vincent Sedlák. Martin: Matica slovenská, 2002, s. 16-18. 6 „nunciatur ei [i.e. principi Geizae] beatus Adalpertus Boemiensis ecclesie pontifex ad se venturus propter conversionem ipsius“, BARTONIEK, Emma: Legendae S. Stephani regis. In Scriptores rerum Hungaricarum (SRH) II. Edendo operi praefuit E. Szentpétery, Budapest 1938, s. 34. K Radlovi viď: LABUDA, G.: Radla. In © Slavica, o.z., Nitra


cudzích národov do Uhorska už od čias kniežaťa Gejzu a kráľa Štefana I. kládla Čechov vo svojom zozname etník na prvé miesto.7 Čechov ako obrancov Nitry spolu s nitrianskymi Slovákmi spomína už uhorský Anonymus. Pravda, Anonymove údaje sú značne tendenčné a nedôveryhodné.8 Dobou početnejšieho prisťahovania ľudí pochádzajúcich z radov českého etnika je podľa všetkého éra vlády kráľa Kolomana (1095-1116), v ktorého zákonníku sa nachádza spomenutý článok o slovanských hosťoch. Naznačuje to i príklad obce Kálmáncsa v Šomodskej župe, ktorej stredoveké zápisy v tvaroch Kalaman Chehy (1281), Kalman Kiralychey (1286) a pod. svedčia o tom, že tunajšie sídlisko českých prisťahovalcov vzniklo za čias kráľa Kolomana, resp. za jeho aktívnej účasti.9 Na Slovensku nachádzame miestne názvy tohto typu v dnešných Čechynciach (maď. Csehi), v zaniknutej osade Pusztacsehi v chotári obce Čápor,10 v obci Čechy (maď. Csehi) pri Nových Zámkoch11 a v majeri Čahovsko, maď. Csehipuszta, ležiacom medzi dnešnými hontianskymi obcami Čelovce, Nenince a Príbelce, kde je od stredoveku doložená osada s názvom Csehi (1257/1345 Chehy).12 Samozrejme, väčšina českých prisťahovalcov na Slovensko netvorila taký počet, aby ich prítomnosť zanechala stopu v miestnom názvosloví. V súdobých písomných dokumentoch ich však nachádzame pomerne často. Vo väčšine prípadov nás na nich upriamuje ich etnická prezývka „Bohemus“, niekedy však o ich českom pôvode svedčia ich mená. V spoločenskom rebríčku 13. storočia tvorili väčšinou kategóriu hostí, niektorí sa zaradili medzi hradných vojakov (tzv. hradných jobagiónov),13 ktorých kráľ čoskoro povýšil medzi kráľovských

Slownik Starozytności Slowiańskich, t. 4, 1970, s. 449-450. O významnej účasti českého kléru pri budovaní inštitucionálnej siete kresťanstva v Uhorsku píše i legenda sv. Gerharda biskupa: „Concurrebantque ad eum [i.e. Gerhardum] Thewtonici, Bohemi, Poloni, Gallici et ceteri, quibus ordinatis parrochias sue dyocesis conferebat.“, MADZSAR, Emericus.: Legenda S. Gerhardi episcopi. In: SRH II, s. 495. 7 „Intraverunt autem in Ungariam tam tempore regis Geyche et sancti regis Stephani quam diebus regum aliorum Bohemi, Poloni, Greci, Ispani, Hismahelite seu Saraceni, Bessi, Armeni, Saxones, Turingi, Misnenses, Cumani, Latini…“, DOMANOVSZKY, Alexander: Chronici hungarici compositio saeculi XIV. In SRH I, s. 303. 8 „…viderunt habitatores illius provincie, Sclauos et Boemos, eis obsistere cum adiutorio ducis Boemorum…Boemi et omnes Nytrienses Sclaui videntes audaciam Hungarorum…in ciuitatem Nitriam inclusi sunt…“, JAKUBOVICH, Aemilius: P. Magistri, qui Anonymus dicitur, Gesta Hungarorum. In: SRH I, s. 77-78. 9 PAIS, Dezsı: Kálmáncsa. In Magyar Nyelv, XII, 1916, s. 17. 10 „…iuxta terram Indrich currunt metae terrarum Chey et Chapur; a fine vero villae comitis Indrich…“, 1247/1573, CDSl II, s. 191, č. 272. 11 „Felsewchey“, 1419; „possessio utraque superior scilicet et inferior Chey“, 1436, CSÁNKI, Dezsı: Magyarország tōrténelmi fōldrajza a Hunyadiak korában (MTF) III. Budapest 1890, s. 497. 12 CDSl II, s. 399, č. 572. VARSIK, Branislav. Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava 1984, s. 187. 13 Išlo o nitrianskych hradných jobagiónov v Jacovciach (Inferior Iechy) spomínaných v roku 1258, keď kráľ Belo IV. povýšil Ondreja, syna Otmara, a jeho bratancov Banka, syna Zdíka, Beneša, Pavla a Brečka, synov Štefana a Katu, syna Zdislava, do radov kráľovských servientov, čím zohľadnil ich zásluhy, ktoré preukázali © Slavica, o.z., Nitra


servientov, teda rodiacu sa uhorskú šľachtu. Viacerým českým prisťahovalcom kráľ umožnil dohodnúť sa na podmienkach ich života na novom mieste a spoločenskom statuse.14 Stretávame sa s nimi na viacerých miestach Slovenska, či už na Žitnom ostrove, v povodí Nitry, v Trenčianskom komitáte, v Turci15 alebo Liptove.16 Ľudí českého pôvodu u nás nachádzame aj v 14. storočí. Boli to zväčša urodzení jednotlivci ako napríklad jeden z najznámejších Čechov pôsobiacich v tých časoch na našom území – Štefan, syn Zdislava zo Šternberga a bratanec Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý od druhého desaťročia 14. storočia vystupoval ako Čákov verný familiár v jeho odboji proti kráľovi Karolovi Róbertovi a po jeho smrti prevzal načas do správy i samotnú Matúšovu dŕžavu.17 Podobných prípadov však nájdeme aj viac.18

najmä v čase tatárskeho vpádu a pri konflikte s rakúskym vojvodom Fridrichom, CDSl II, s. 416, č. 600. To isté platí aj o trenčianskych hradných jobagiónoch Přemyslovi a synoch jeho brata Noska, Sadokovi a Blažejovi, predkoch neskoršej zemianskej rodiny z Dulova, ktorých v roku 1259 kráľ Belo IV. povýšil na kráľovských servientov a poskytol im výsadu zdržiavať sa na jeho dvore, CDSl II, s. 445, č. 638. 14 Roku 1236 sa spomína skupina českých hospitov vo Veľkom Blahove na Žitnom ostrove. Vtedy predstúpili pred kráľa Bela IV. so žiadosťou o udelenie, resp. potvrdenie, slobody jobagiónov kráľovských dvorníkov, keďže túto im daroval už jeho predchodca Ondrej II. Pritom sa však odvolávali na skutočnosť, že ich predkom, ktorí sem prišli z Čiech, daroval kedysi tunajšiu zem už Štefan III. (1162-1172) s možnosťou, aby si vybrali takú slobodu, podľa ktorej na spomenutej zemi chcú žiť, CDSl II, s. 11, č. 11. 15 Istí Horka a Vlčuta, ktorí prišli do Uhorska „hosťovať“, si kúpili akúsi zem zvanú Turiec a roku 1224 požiadali kráľa o ochranu a povolenie zotrvať v tej slobode, ktorú dosiaľ užívali, CDSl II, s. 215, č. 296. Český pôvod mala zrejme aj turčianska rodina istého Uzdu (predka neskoršieho zemianskeho rodu Zátureckých), ktorého kráľ Belo IV. v roku 1245 oslobodil od vykonávania rybárskych služieb a odmenil donáciou zeme Wendeg ležiacej na brehu rieky Turiec (dnes Záturčie), CDSl II, s. 128, č. 193. Hosťami českého pôvodu mohli byť aj v roku 1263 spomínaní Sudrunovi synovia Jank a Pavlík a ich príbuzní Hrubina, Krupec, synovia Hájka, ďalej Milost, syn Byhiša s Mladenom, Tyvanom, Premladom, Zuntarom a Potuchom z dediny Černákov, ktorí ako advene et hospites vykonávali pre kráľa rovnaké služby ako predchádzajúca rodina Uzdovcov, NAGY, Imre. Codex diplomaticus patrius (CDP) VIII. Budapest 1891, s. 92, č. 72. 16 Máme na mysli istého Bohumíra syn Vavrinca, ktorý sa tu niekedy pred tatárskym vpádom usadil a vstúpil do služieb kráľa Bela IV., za čo od neho dostal do vlastníctva majetky rozprestierajúce sa v juhovýchodnej časti Liptova, na ktorom neskoršie vznikli osady Liptovský Ján, Závažná Poruba a Nižná Boca. SZENTPÉTERY, Imre-BORSA, Iván: Regesta regum stirpis Arpadianae critico diplomarica (RA) II/2-3. Budapest 1961, s. 367, č. 3403. Bohumír z Liptova a jeho príbuzní boli kráľovskí hostia, ktorých predkovia odvodzovali svoj pôvod zo šľachticov Českého kráľovstva. Od nich pochádzajú neskoršie zemianske rodiny Svätojánskovcov, Smrečianskych, Trstenských, ďalej zemania z Liptovského Petra, Mikuláša, Ondrašovej a Okoličného. 17 KRISTÓ, Gy.: Stephanus Bohemus. In Historické štúdie, XII, 1967, s. 205-210. 18 Začiatkom 14. storočia sa na východnom Slovensku stretávame s osobou istého Čecha zvaného Vitk, ktorý mal vtedy začas v moci Šarišský hrad a ohrozoval odtiaľ miestnu šľachtu, SEDLÁK, Vincent: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae (RDSl) II. Bratislava 1987, s. 129, č. 260. Ďalší Čech Čeník ako dvorský rytier vystupoval na kráľovej strane, za čo mu niekedy okolo roku 1328 daroval kráľ Karol Róbert početné majetky v Above a Heveši odňaté jeho neverným, NAGY, István: Codex diplomaticus Hungariae Andegavensis (CDA) II. Budapest 1878, s. 522-525. V polovici 14. storočia (1364) spomínajú pramene istého Štefana syna Čecha, ktorý sa sporil s Drugetovcami o vlastníctvo zemplínskych dedín Pčolinné a Pichne. Spor však prehral a získať majetky mu nepomohlo ani vyhotovenie falošnej listiny o ich donácii k roku 1254. ŠA Prešov, Druget H, i. č. 148, Fasc. 1, č. 1. ULIČNÝ, Ferdinand: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce 2001, s. 389-390. Ďalší Štefan zvaný Čech figuruje v roku 1360 medzi svedkami, ktorých si priviedli zemania z *Ronky v Komárňanskej župe v pozemkovom spore s Panonhalmským opátstvom. ERDÉLYI, László: A Pannonhalmi Szent-Benedek-rend tōrténete II. Budapest 1902, s. 464-472, č. 169. © Slavica, o.z., Nitra


V prvej tretine 14. storočia začínajú vznikať na severozápadnom Slovensku nové osady na zákupnom práve, ktoré niesli označenie lehota.19 Dediny s týmto názvom jestvovali v tom čase v značnom počte už dávnejšie v susedných Čechách a na Morave. Preto sa v historickej obci objavili názory, že medzi novými osadníkmi týchto lehôt vznikajúcich u nás prevažovali ľudia prichádzajúci práve spoza rieky Moravy.20 Súdobé doklady však tento predpoklad nepotvrdzujú. Nitriansky biskup Ján sa totiž v roku 1318 sťažoval na to, že Matúš Čák Trenčiansky mu násilím odvádzal poddaných z jeho vlastných dedín do novozakladaných lehôt, čo dokazuje, že ich obyvateľmi boli v prevažnej miere Slováci.21 Český živel sa však napriek tomu mohol zúčastňovať na hosťovskom dosídľovaní niektorých lokalít na Slovensku, napríklad v Gemeri. Keď v roku 1332 páni z Chanavy zaľudňovali svoje dve osady Skerešovo a Višňov novými osadníkmi, ktorých vybavili hosťovskými výsadami, nedozvedáme sa síce ich etnicitu, avšak už v roku 1365 sa medzi skerešovskými poddanými stretávame s osobou istého Štefana, syna Čecha, a české súvislosti dosídlenia Skerešova nám ešte i v roku 1429 pripomína meno tunajšieho hosťa (Čech), ktoré dostal tento na základe svojho pôvodu.22 V neskoršom období stredoveku počet zmienok o osobách českého pôvodu usadených na Slovensku pribúda, tak ako sa zvyšuje počet zachovaného listinného materiálu. Ľudí s etnickou prezývkou Čech alebo Bohemus bolo u nás pomerne veľa. Všetci títo jednotlivci sa však časom asimilovali vo väčšinovom inoetnickom prostredí, ktoré ich obklopovalo.23 Pokiaľ ide o skutočnosť, akým spôsobom sa českí osadníci na naše územie dostali, najčastejšie to bolo dobrovoľné prisťahovanie sa za účelom trvalého usadenia v tunajších 19

„Ceterum idem Matheus palatinus de villis noviter congregatis, quas ipse Lehotas vocat, non dat decimas, nec permittit decimare, de quibus omni anno possemus habere XXXta marcas“, RDSl II, s. 152, č. 312. 20 KRISTÓ, Gyula. Csák Máté tartományúri hatalma. Budapest 1973, s. 155. 21 „Preterea iobagiones nostri extrahuntur et recipiuntur vi a villis nostris cum omnibus rebus suis et iuribus nobis debitis. Si qui autem de suis villis vel suorum vellent venire ad nos, non permittuntur, sed auferuntur omnia bona eorum et dicunt ad ipsum pertinentes, quod non sint iobagiones ipsorum, sed Mathei palatini.“, RDSl II, s. 152, č. 312. 22 „iobagiones seu hospites [in Scarus et Vysnow]“, (1332), CDA II, s. 578-579, č. 491; „Stephanus filius Cheh“, (1365), Dl 56885; „Cheh hospes“, Slovenský národný archív Bratislava, HM Spiš. kap., Scr. XI, fasc. 1, nr. 34; ILA, Bálint: Gōmōr megye IV. Budapest 1969, s. 98. 23 „Hayncz Pehemyn“, 1386-1399, Banská Bystrica, FEJÉRPATAKY, László. Magyarországi városok régi szamadás könyvei. Budapest 1885 s. 82. „Hannus Bohemus“, 1395, Košice, HALAGA, Ondrej. Acta iudiciaria civitatis Cassoviensis 1393-1405. Mūnchen 1994, č. 964. „Iohannes Cheh... iuratus in Hydwegh“, 1400, Ipeľské Predmostie, Dl 8532. „Nykel Pehem“, 1412, Štvrtok n. O., Dl 10 758. „Johannes dictus Cheh iudex seu rehteer de Thaplafalua“, 1413, Teplička n. Váhom?, MÁLYUSZ, E.-BORSA, Iván. Zsigmond-kori oklevéltár IV. Budapest 1994, č. 1229. „Mathias dictus Cheh familiaris et iobagio in Zethgeurgh“, 1415, Sv. Jur, Zsigm. okl. V, č. 368. „Hannus Bohemus“, 1418, Bardejov, FEJÉRPATAKY, L. c. d., s. 175. „Martinus Cheh iobagio in Hornyan“, 1420, Horňany, Dl 11 008. „Matthias Cheh“, 1420, Kamenica n. H., CDH X/6, s. 282. „Georgius Cheh, iudex de Thyrnauia“, 1438, Trnava, Dl 16 735. „Nicolaus Bohemus de Parachan“, 1441, Vajnory, Dl 13641. „Endres Bohem“, 1442-1443, Kremnica, FEJÉRPATAKY, L. c. d., s. 630. „Michael Peham, iudex de villa nucum Thewtonicali“, 1450, Horné Orešany, Dl 14 412. © Slavica, o.z., Nitra


mestských či dedinských sídliskách ako remeselníci,24 či prostí sedliaci. Viacerí z českých prisťahovalcov vstupovali do vojenských služieb uhorských panovníkov, a tak sa dostali k držbe pozemkového majetku.25 Ďalší zasa zastávali významné cirkevné hodnosti.26 Zaujímavý spôsob, ako sa niektorí z nich ocitli v Uhorsku, bolo násilné privlečenie. Bolo to bežnou praxou najmä pri vojenských konfliktoch v druhej polovici 13. storočia v období uhorsko-českých vojen o babenberské dedičstvo, kedy kumánska jazda ako súčasť uhorského vojska uskutočnila na Moravu viacero pustošivých vpádov, pričom so sebou odvliekla veľký počet zajatcov.27 Najviac Čechov však do Uhorska prichádzalo až v 15. storočí v súvislosti s angažovaním značného počtu českých žoldnierov v službách Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý tu – hlavne na území Slovenska – zastával záujmy kráľovnej Alžbety a neplnoletého panovníka Ladislava V. (Pohrobka) v ich boji proti domácej opozícii podporujúcej za kandidáta na uhorský trón Poliaka Vladislava Jagellonského. Mnohí Česi, ktorí ešte prednedávnom udatne bojovali pod zástavou kalicha a boli privyknutí na drsný vojenský chlebíček, si totiž po skončení husitských vojen v mierových pomeroch nevedeli nájsť svoje miesto v spoločnosti a živiť sa spôsobom, od ktorého si už dávno odvykli, a tak si hľadali uplatnenie v okolitých krajinách, kde sa dali najímať do služieb miestnych feudálov ako námezdní bojovníci, žoldnieri.28 Tak tomu bolo aj v Uhorsku. V polovici 15. storočia nachádzame ľudí českého pôvodu vo funkciách kastelánov hradov, resp. veliteľov hradných posádok, kapitánov29 alebo jednoduchých žoldnierov na

24

Najvýznamnejším z nich bol zaiste istý Jakub, dozorca na stavebných prácach v kráľovskej kúrii a staviteľ viacerých pevností a vojenských strojov, ktorému („Magistro Jacobo Bohemo Magistro Carpentariorum“) kráľ Žigmund v roku 1430 daroval svoj dom v bratislavskom podhradí na ulici Vydrica. FEJÉR, Georgius. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis (CDH) X/8. Budae 1844, s. 623. 25 Spomedzi zemianskych príslušníkov českého etnika okrem už horezmienených spomeňme napríklad Tomáša zvaného Čech z Nozdrovíc (1409, Dl 71 790), Jeska Bohema z Jedľových Kostolian (1410, Zsigmond-kori oklevéltár II/2, č. 7438), Štefana Čecha z Marušovej (1410, Dl 58 836), Jána zvaného Čech z Opatoviec, (1417, Dl 43 356), Ladislava Čecha z Malej Mače (1440, Dl 14 412), Vavrinca Čecha z (Horných) Vrútok (1500, Dl 63 459), Alberta Čecha z Opoja (1516, Dl 62 028). 26 „Hynko Bohemus Abbas monasterii S. Hypoliti de Zobor“, 1403, CDH X/4, s. 253. 27 „captivo de Bohemia deducto…equo in spoliis recepto“, 1270, GYÖRDFFY, György. Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza (AMTF) I. Budapest 1963, s. 110. 28 České Brezovo v Novohrade dostalo svoj etnický prívlastok pravdepodobne v dôsledku dlhšej prítomnosti českých bratríckych, resp. žoldnierskych oddielov Jána Jiskru z Brandýsa. Domnieval sa tak už Križko, Stredoveké národnostné pomery na Slovensku. Sborník MSS, 2, 1897, s. 160 a po ňom B. Varsik, c. d., s. 174. Najstaršie doklady o obci totiž jestvujú bez tohto prívlastku. Ten sa prvý raz uvádza až v 16. storočí. Brezova“, 1331/XVIII stor.; „Berzua“, 1332-1337, AMTF IV, s. 233; VARSIK, Branislav. Osídlenie Novohradu a Ipeľskej kotliny vo svetle miestnych názvov. In: Kontinuita medzi veľkomoravskými Slovienmi a stredovekými severouhorskými Slovanmi (Slovákmi). Bratislava 1994, s. 108. 29 V roku 1437 bol Ladislav „Cheh“ kastelánom hradu Solivar v Šariši, Dl 57 656. V roku 1455 nachádzame Jána z Kozojed kapitánom šarišského hradu Červený hrádok, CHALOUPECKÝ, Václav. Středověké listy ze Slovenska, s. 69, č. 77. © Slavica, o.z., Nitra


mnohých miestach Slovenska,30 ale aj mimo neho.31 Českí žoldnieri tvorili dokonca aj jadro tzv. Čierneho pluku kráľa Mateja Korvína.32 Mnohí Česi tu zostali na vlastnú päsť aj po tom, čo bol Jiskra nútený opustiť krajinu a jeho vojsko bolo rozpustené. Stali sa základňou bratríckeho hnutia, ktoré sa podarilo zlikvidovať kráľovi až v roku 1467. ■ ■ ■ Pokiaľ ide o stopy po niekdajšej prítomnosti Moravanov, do tejto súvislosti patrí uviesť miestne názvy typu Moravany, prípadne Moravce. Nie všetky tieto toponymá však možno bez výhrady označiť za názvy po príslušníkoch tohto etnika.33 Slovný kmeň mor(av)-/mur(av)totiž u Slovanov všeobecne znamenal vlhké, močaristé miesto a na širšom slovanskom teritóriu sa stretávame s celým radom názvov, ktoré v sebe ukrývajú tento starobylý kmeň.34 Na území Slovenska sú to sídliská Moravany nad Váhom a Moravany pri Michalovciach. Iného typu je názov Moravce, ktorý nachádzame výhradne na území stredného Slovenska (Zlaté Moravce a Hontianske Moravce).35 Možno predpokladať, že práve tieto sídliská vznikli ako osady Moravanov (Moravcov) ešte v preduhorskej (veľkomoravskej) dobe. Tento typ názvov nachádzame i na dnešnom maďarskom území v obciach Pilismarót, Pusztamarót ležiacich na juh od dunajskej línie.36 Moravské reminiscencie vyvoláva aj zápis dnešnej záhorskej obce Prietržka v roku 1431, kedy táto osada ležiaca na juh od Skalice figuruje s prívlastkom Moravská. No ešte starší doklad z roku 1392 ju spomína ako Českú Prietrž. Obe ako etnický protiklad k susednej časti tejto osady zapísanej ako Nemecká Prietrž. Keďže oblasť Záhoria prirodzene inklinuje k priľahlému moravskému regiónu, dá sa pochopiť, že sa to prejavilo aj v rozlišujúcom názve 30

Už v roku 1414 bol v Bardejove náčelníkom tunajších žoldnierov Mikuláš „Czech“, IVÁNYI, B. Bártfa szabad királyi város levéltára. Budapest 1910, s. 74, č. 420. V roku 1466 prepadli na podnet zemanov zo Žbiniec, Zatína, Cejkova, Ladmoviec, *Rozvadze, Bary a Rakovca ich familiári s českými žoldniermi („cum hominibus extraneis scilicet Bohemis“) dedinu pánov zo Šemše Slavkovce. Dl 84 998. 31 Napríklad v roku 1478 bol kastelánom hradu Tokaj „Johannes Cheh“, IVÁNYI, B., ref. 30, s. 309, č. 2050. O rok neskôr sa sťažoval kráľovi Matejovi Korvínovi Ján, syn Stanislava Bátoriho, že zemania z obce Karol vybudovali z miestneho kostola bez kráľovho súhlasu pevnosť a umiestnili do nej Čechov, ktorí potom pustošili územie Satmárskej župy („quamplures homines Bohemos et alios extraneos et forenses nocivos homines .. locassent“, Dl 105 203). 32 Kapitánom tohto vojska bol v roku 1492 istý Haubic, vystupujúci zároveň ako kapitán hradu Stropkov („Hawbycz, capitanei Bohemorum regalium nigri exercitus“, Dl 72 057). 33 Názvom Moravania sa za čias Veľkej Moravy označovali členovia vojenských družín kniežaťa, resp. úzka spoločenská skupina slobodných ľudí v jeho okolí. Až neskôr tento pôvodne úzky sociálny pojem prešiel významovým posunom a stalo sa z neho etnonymum označujúce národnosť obyvateľov vlastnej Moravy. 34 Bližšie k tomu viď ONDRUŠ, Š. Slovak Hydronymy. In: Slovaks in the central Danubian region in the 6th to 11th century. Bratislava 2000, s. 197-198. 35 V prípade Zlatých Moraviec je však prvý písomný doklad v tvare Morava! „Morowa“, 1113, CDSl I, s. 66, č. 69; „Marouth“, 1284, KNAUZ, Ferdinandus: Monumenta ecclesiae Strigoniensis (MES) II. Strigonii 1882, s. 180, č. 159. Hontianske Moravce: „Morout“, 1135, CDSl I, s. 72, č. 74; „Morot“ 1245, CDSl, II, s. 135, č. 201. 36 Všetky uvedené názvy sú všeobecnými pomenovaniami, apelatívami z oblasti vojenskej terminológie. KRAJČOVIČ, R. Dejiny skryté v názvoch obcí (9). Vojenstvo, hradiská a stráže. In: Historická Revue, 4, 1993, 10, s. 30-31. K Bajótu pozri STANISLAV, Ján. Slovenský juh v stredoveku I. Bratislava 1948, s. 226. © Slavica, o.z., Nitra


pre túto osadu. Možnože príčinou toho je aj skutočná prítomnosť moravských osadníkov, ktorí sa sem v tomto období presťahovali. Veď vtedajší majiteľ Skalice a panstva Holíč, ktorým bol od roku 1392 vojvoda Stibor zo Stiboríc, mal vo svojom vlastníctve aj niekoľko hradných panstiev na Morave. S početnejším výskytom jednotlivcov z českých krajín u Stiborovcov možno počítať o pár rokov neskôr, za života Stiborovho rovnomenného syna, Stibora II., ktorý bol jedným z hlavných veliteľov Žigmundových protihusitských vojsk. V tomto prípade išlo o ľudí, ktorí neprijali myšlienky husitského hnutia a zostali v opozícii voči nemu. Zo strachu pred prenasledovaním odišli z krajiny preč a usadili sa v Uhorsku, kde im nehrozilo nebezpečenstvo. K ich ochrancom patril aj vojvoda Stibor zo Stiboríc. Roku 1427 získal od kráľa Žigmunda Luxemburského povolenie na to, aby si mohol k sebe prijať z Čiech a Moravy všetkých takých ľudí, ktorí opustili heretické bludy a stali sa vernými prívržencami katolíckej cirkvi.37 S etnonymom Moravan, resp. s jeho maďarským variantom Marót, sa v stredoveku občas stretávame i vo funkcii osobného mena. Osôb s prezývkou Moravan je však v porovnaní s Čechmi u nás nepomerne menej. Je zrejmé, že medzi prisťahovalcami, ktorí boli prameňmi označení za Čechov, sa nachádzali aj Moravania, Morava totiž, ako vieme, tvorila v súčasť Českého kráľovstva. ■ ■ ■ Ďalším slovanským etnikom, ktorého členovia žili v stredoveku na našom území, boli naši severní susedia, Poliaci. Uhorské kroniky predpokladajú prítomnosť poľských jednotlivcov v Uhorsku už za čias kniežaťa Gejzu.38 Príslušníkov poľského etnika označovali Slováci v minulosti rôznymi menami. Najstarším z nich bol tvar Lędjan(inъ)~Lędjane. V starej slovenčine sa z neho vyvinula podoba Ladzan~Ladzane, ktorou sú na našom území pomenované obce Ladzany,39 príp. Lazany,40 vzniknuté v priebehu 11. až 12. storočia v 37

K dokladom na Prietržku pozri pozn. č. 207 v kapitole Nemci (Nitrianska župa). „omnes et singulos tales Bohemos tam dicti regni nostri Bohemiae scilicet, quam Marchionatus Moraviae incolas, qui derelicto haereticae pravitatis errore, quo diabolicae consentientes persuasioni involuti exstitissent, ad veram Jesu Christi agnitionem et sinum sanctae matris ecclesiae redire voluerint, ad se ipsum recipere ac in coetum et catervam suorum familiarium aggregare secumque habere, retinere valeat atque possit.“ CDH X/6, s. 871 38 „Intraverunt quoque temporibus tam ducis Geichae quam aliorum regum…Poloni,…qui servientes regibus vel caeteris regni dominis ex ipsis pheuda acquirendo nobilitatem processu temporis sunt adepti.“, DOMANOVSZKY, A.: Simonis de Keza Gesta Hungarorum. In: SRH II, s. 192; DOMANOVSZKY, A. Chronici hungarici Compositio saeculi XIV. In SRH I, s. 303. „Concurrebantque ad eum [i.e. Gerhardum episcopum] Thewtonici, Bohemi, Poloni, Gallici et ceteri, quibus ordinatis parrochias sue dyocesis conferebat.“, MADZSAR, E.: Legenda S. Gerhardi episcopi. In SRH II, s. 495. 39 „villa scilicet Lengen“, 1233, CDSl I, s. 304-305, č. 422. 40 „Lazan“, 1430, Dl 12 199; MIŠÍK, M. Prievidza. Banská Bystrica 1971, s. 57, pozn. č. 104. Názov lokality by inak bolo možné vysvetliť aj geografickou motiváciou od apelatíva laz 'panenská, neobrobená zem', Lazany – sídlisko obyvateľov lazov. Tak ako je to v prípade šarišskej obce Lažany. Inak, sídliská s týmto kmeňom sa v uhorskom názvoslovnom materiáli vyskytujú pomerne často. © Slavica, o.z., Nitra


Honte, Turci a Nitrianskej. Ďalším etnonymom je forma Polan, ktorá v 13. storočí vytlačila staré etnonymum Lędzan~Ladzan.41 Toto etnonymum má vo svojom názve obec Poľany na južnom Zemplíne,42 na Spiši to je zasa dedina Poľanovce,43 na Gemeri sa takto označovala dnešná obec Poliná.44 Doklady na spomenuté sídliská sú zapísané v oboch variantoch tohto mena – Polan i Poľan, ktoré sa v súdobých prameňoch používali často popri sebe.45 Do tohto názvového kontextu patrí aj abovská obec Košická Polianka. Jej súčasné označenie je už novovekým tvarom ovplyvneným maďarskou formou názvu Lengyelfalva, ktorým sa toto sídlisko označovalo v stredovekých dokladoch.46 Koncom 14. storočia sa v slovenčine etnonymum Polan pretvorilo na tvar Poliak, takže dediny s týmto koreňom vo svojom názve vznikli až po tomto časovom termíne. Ide o dve obce na východnom Slovensku, ktoré vznikli dosídlením na základe nemeckého (zákupného) práva a ich zakladateľmi boli osoby poľského pôvodu, ktoré si so sebou mohli priviesť aj poľských osadníkov. Jednou z nich bola dnes zaniknutá osada Polyakvagasa, teda Poliakova Poruba, spomínaná v roku 1370 ako majetok drienovskej vetvy rodu Aba.47 Súdiac podľa jej názvu, vznikla na nemeckom práve z iniciatívy šoltýsa menom Poliak, ktorý tunajších obyvateľov mohol priviesť z Poľska, čomu by nasvedčovala i susedná lokalita Lužany (Long), ktorej názov, snáď vplyvom poľských kolonistov, prešiel do maďarčiny s nosovkou.48 Poľských osadníkov by sme mohli predpokladať i v šarišskej obci Poliakovce, patriacej kedysi do Makovického panstva, ktorá vznikla ešte na konci 14. storočia na zákupnom práve.49 Svoje meno dostala podľa osoby miestneho šoltýsa, Poliaka. Je celkom možné, že novozaloženú osadu zaľudnil aj svojimi krajanmi. Viacerí obyvatelia tejto obce totiž ešte i

41

MELICH, J. Die Herkunft der slavischen Lehnwörter der ungarischer Sprache. In: Archiv für slavische Philologie, XXXII, 1911, s. 94 an. KNIEZSA, István: Lengyel. In Magyar Nyelv, XLIII, 1947, s. 241-243. VARSIK, B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava 1984, s. 180-186. 42 „Poylen“, 1217, CDSl I, s. 145, č. 190++; „Polyan“, 1345, ULIČNÝ, F., ref. 18, s. 404. 43 „Polank“, 1270, CDH V/1, s. 95; „Polyank alio nomine Babarethy“, 1352, CDA V, s. 624; FEKETE-NAGY, Antal: A Szepesség területi és társadalmi kialakulása. Budapest 1934, s. 149. 44 „Polanfolua“, 1325, Dl 56 833; „Polyan“, 1334, CDA III, s. 127. Tunajší majitelia, páni z Chanavy, dávajú v roku 1332 dosídliť novými hosťami i samotné Skerešovo a susedné Višňové: „possessiones Scarus et Vysnow…populorum multitudine preditare volentes…iobagiones seu hospites“, Dl 56 838. 45 „Polianicus…Polianorum“, 1003/1015, WAITZ, G. Annales Hildesheimenses, In Monumenta Germaniae Historica, Scriptores rerum Germanicarum in usum scholarum separatim editi, 1878 (Ndr. 1947), s. 29-31. 46 „Lengelfolwa“, 1335/1339, CDH VIII/7, s. 275. 47 „possessiones…Margonya, Lazdouch, Longh et Polyakvagasa“, CDH IX/4, s. 252-253, č. 149. 48 Pravdou však bude asi to, že názov Long dali Maďari sídlisku analogicky podľa viacerých lokalít takéhoto mena, s ktorými prišli do kontaktu ešte v čase existencie nosoviek v slovenskom jazyku. V portálnom súpise z roku 1427 totiž Lužany vystupujú pod dvojakým názvom Lon(!) (recte Long) a Lussan, teda Lužany, čo jasne naznačuje, že tento slovenský názov bol pôvodný. VARSIK, Branislav. Osídlenie Košickej kotliny III. Bratislava 1977, s. 266-267. 49 „possessiones…Polyak“, 1414, Dl 10 333; ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Šariša. Košice 1990, s. 246. VARSIK, Branislav. Osídlenie Košickej kotliny I, s. 112, II, s. 360. © Slavica, o.z., Nitra


začiatkom 17. storočia niesli meno Poliak.50 Inak v uvedenom období sa tu a tam s týmto priezviskom máme možnosť stretnúť aj vo viacerých ďalších osadách Makovického panstva, ktoré bezprostredne susedilo s Poľskom a Haličou, tak ako to bolo i v prípade susedného Stropkovského panstva. A to nielen v osadách na slovanskom zvykovom práve, ale i v dedinách založených na zákupnom právnom systéme nemeckom či valašskom.51 Pri dosídľovaní horských oblastí severných Karpát domáce slovenské obyvateľstvo dopĺňali popri Nemcoch a valašských Rusínoch i poľskí osadníci. Svedčia o tom niektoré listinné zmienky. Napríklad v roku 1256 pochválil kráľ Belo IV. spišského župana Jordana z rodu pánov z Hrhova, že na Spiš priviedol obyvateľov zo susedných kráľovstiev i vzdialenejších krajín.52 Zo susedných krajín tu prirodzene prichádza do úvahy predovšetkým priľahlé oblasti Poľska a Haliče, keďže sa konkrétne spomínajú Jordanove verné služby na kráľovských výpravách „in Rutheniam et Poloniam“. Ten istý kráľ vo svojom privilégiu vydanom v roku 1265 pre liptovských a turčianskych poddaných im poskytol výsadu, či skôr povolenie, že si môžu pre svoju potrebu priviesť z Poľska alebo inej krajiny vlastného sluhu, ktorý nemal byť voči nemu a ani županovi zaťažený nijakou daňou alebo službou.53 A o sto rokov neskôr zasa Ľudovít I. oslobodil od platenia mýta všetkých obyvateľov prichádzajúcich z Poľska, Ruska, ale i z domácich zdrojov, aby na majetkoch pánov z Rozhanoviec zakladali nové dediny.54 50

„jobbagiságh…Imrich Polyak, Leorincz Poliak…Polyak Imrich…Polyak Tamas…sellérek…Poliak Marczin“, 1618, MARSINA, Richard - KUŠÍK, Michal. Urbáre feudálnych panstiev II. Bratislava 1959, s. 93. 51 Panstvo Stropkov: „Marcus Polyak“, Stropkov; „Valentinus Polyak…Mathias Polyak“, Turany n. O.; „Michael Polyak…Mathias Polyak“, Chotča; „Andreas Polyachok“, Nižná Sitnica; „Ladislaus Polyak…Zepko Polyak“, Miková; „Gywrko Polyak“, Malá Poľana; „Vaczko Polyak“, Vladiča; „Polyak Sellyer“, Makovce; 1569, MARSINA, R. - KUŠÍK, M., ref. 50, I, s. 239, 240-243; panstvo Makovica: „Szopko Poliak“, Dobroslav; „Andrei Poliak“, Roztoky; „Stasko Poliak“, Čierne n. T; 1618, MARSINA, R.-KUŠÍK, M., ref. 50, II, s. 73, 76, 90. 52 „…in convocacione populorum ad terram Scepus de circumiacentibus regnis et diversis regionibus congregatis…digne fuerat commendandus…“, CDSl II, s. 382, č. 550. Predpokladáme, že z Poľska (Sliezska) sem vtedy prichádzali predovšetkým osadníci nemeckého pôvodu. No zaiste i Poliaci. Zopár ľudí poľského pôvodu nachádzame napríklad v obci Strážky patriacej rodine pánov z Brezovice (Kamenice), ktorá bola dosídlená v 14. storočí na nemeckom práve („in possessione Ewr duas sessiones iobagionales in quibus Stanislaus Lengel et Petrus similiter Lengel ad presens morarentur“, 1479, Dl 69 067). 53 „…jobagionem seu sedlerium de Polonia vel de aliis teris“, JERŠOVÁ, Mária. Slovenský diplomatár. In: Sborník MSS, 25, 1931, s. 3-6. 54 „mandamus, quatenus ab omnibus populis et iobagionibus tam de partibus Polonie et Rutenie, quam etiam de vestris possessionibus…commorandi causa ad eorum possessiones venire volentibus nullum tributum…petere…presumpmatis“, Dl 5061. K novozaloženým osadám šľachticov z Rozhanoviec, kde možno predpokladať takýchto osadníkov, v tejto dobe patrili: Lomné (okr. SP), Nemecká Kajňa (Wykanyo teuthonicalis) dnes Kvakovce (VT), Vavrinec (Laurenchvagasa) (VT), zaniknutá *Matevagasa (VT), Matiaška (Matyasvagasa) (VT), Ruská Voľa (Vruzuagasa) (VT), Valkov (SP) – prvýkrát doložené v roku 1363, Dl 5191, Detrík (Detrihuagasa) (VT) a Bžany (SP) – doložené v roku 1372, (Dl 5999); BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Slovenska. Košice 1985, s. 256. Boli to osady založené na nemeckom práve. No je zaujímavé, že z týchto osád len Nemecká Kajňa dostala svoj etnický prívlastok. Možno však predpokladať, že i staršie obce rozhanovského panstva boli zasiahnuté touto dosídľovacou akciou. V osade Vranovské Dlhé sa napr. v roku 1493 medzi poddanými spomína meno Blažej Gromny, čo je podľa všetkého jeden z potomkov týchto nových (poľských) © Slavica, o.z., Nitra


Svedectvo o smerovaní poľských osadníkov na Slovensko aj v neskoršom stredoveku nachádzame napr. v doklade z roku 1518, v ktorom sa istý Jacko Staroň zo Snakova (okr. Bardejov) vyjadril, že pred päťdesiatimi rokmi prišiel spolu so svojimi druhmi a vlastným dobytkom z Poľska do okolia Malcova.55 Poliaci teda boli hojne zastúpení aj medzi valašským obyvateľstvom. Nielen na východe Slovenska, ale aj inde. Napríklad na Orave. Hoci na to máme doklad až z konca 16. storočia, kedy Katarína Zrínska, vlastníčka Oravského panstva a vdova po Františkovi Turzovi spomínala, že Rusíni alebo valasi, ktorým jej manžel udelil 12, 16 a 20 ročnú lehotu na usadenie, sa sem mali prisťahovať z rôznych častí Uhorska a Poľska.56 Vidno teda, že sťahovanie poľského elementu do susedných krajov horného Uhorska bolo po celý stredovek celkom bežnou záležitosťou.57 Počas celého obdobia stredoveku sa na našom území máme možnosť stretnúť s množstvom jednotlivcov poľského pôvodu, ako o tom svedčia početné zmienky v písomných prameňoch. Okrem stôp v toponymickom materiáli sa dá sledovať výskyt poľských jednotlivcov58 i na základe početných zmienok v písomných prameňoch. Najviac je to, samozrejme, v krajoch na severe Slovenska, či už v Šariši59 alebo na Spiši,60 ale aj inde.61

osadníkov. Človek poľského pôvodu zrejme založil osadu Grodzin. Spomína sa od roku 1363 („Crudyn“, Dl 5191). V Ruskej Voli mohli byť v súlade s hore uvedenou pasážou usadení i Rusíni z Haliče. 55 „ipse...venerat cum aliis sociis suis cum pecoribus suis de Polonia ad campum seu ad silvam possessionis Malczo“, Dl 69 106. 56 GAGYI, J.: Az Árvavármegyei oláh telepek kiváltság levele. In: Történelmi Tár, 1910, s. 194-198. Hoci doklad pochádza až z konca stredoveku, možno predpokladať, že sa tak dialo aj skôr. 57 V nádeji na lepší život hľadali jednoduchí ľudia riešenie svojho neutešeného položenia často v úteku do susednej krajiny. V roku 1254 potvrdilo poľské knieža Boleslav Hanblivý donáciu čiastky zeme v Bolechowiciach pod Krakovom, ktorá bola v tom čase opustená, keďže „colono ejus ad terras exteras fugiente“, ZACHOROWSKI, S. Węgierskie i polskie osadnictwo Spiźu do połowy XIV wieku. Kraków 1909, s. 90. Za zmienku stojí ešte údaj z poľských análov, podľa ktorého sa v roku 1282 v dôsledku veľkého hladomoru vyčíňajúceho v oblasti Krakova veľa Poliakov odsťahovalo do Uhorska, kde ich však nečakal nejako zvlášť priaznivý osud, keďže ich predali ako otrokov do rúk Kumánov. Annales Polonorum, 1282: „Eodem anno fuit maxima fames in terra Cracoviensi, propter quam infinita milia hominum exiverunt in Russiam et Ungariam, sed qui…transiverunt in Ungariam, venditi sunt Comanis“, GOMBOS, Albinus-Franciscus: Catalogus fontium historiae Hungariae I. Budapes 1937, s. 177. Porovnaj tamže, s. 88. 58 Svätý Svorad, rehoľným menom Ondrej, žijúci so svojím mladším druhom Benediktom v prvej štvrtine 11. storočia ako pustovník na nitrianskom Zobore patrí k najznámejším osobám poľského pôvodu pôsobiacim v stredoveku na našom území. MADZSAR, E. Legenda SS. Zoerardi et Benedicti. In: SRH II, s. 356. 59 Falzum zo 17. storočia spomína istého poľského prisťahovalca menom Adam k roku 1259, kedy vraj dostal kráľovskou donáciou do svojho vlastníctva zem Terňa, CDSl II, s. 448, č. 643+++. Ďaľším falzom z roku 1328 dokladal istý Tomáš prítomnosť a majetkové práva svojich predkov, poľských rytierov Čikureja, Hermana a Bogomera v dnešnom Solivare. Podľa tejto listiny vraj za vlády Bela IV. vstúpili do kráľovských služieb, za čo im daroval majetok Sópatak (dnes v Solivare), Dl 57 287. Akýsi Poliak menom Jakub mal začiatkom 14. storočia vo vlastníctve zem zvanú Solymos (dnes Šarišské Sokolovce). Z jej čiastky sa neskôr vyvinula riadna dedina nazývaná podľa jej zakladateľa Jakabfalvou (Jakubovany), ULIČNÝ, F., ref. 49, s. 112. Inú časť Solymosu, zvanú Tótsolymos, získal v roku 1321 od Karola Róberta ďalší Poliak, Iesko, syn Turiaka, ktorý vystupoval v čase donácie vo funkcii komesa zo Sączu v Poľsku, CDH IX/3, s. 651, č. 1. 60 V polovici 14. storočia tu nachádzame s prezývkou Poliak istého Petra, syna Michala, zemianskeho vlastníka osady Korytné, CDH IX/1, s. 309-311, č. 166. Rodina tohto Petra mala zrejme svoje korene v neďalekej Žehre, © Slavica, o.z., Nitra


Vedľajším dôsledkom uhorsko-poľskej personálnej únie za kráľa Ľudovíta I. Veľkého v roku 1370 bol aj príchod väčšieho počtu príslušníkov poľskej šľachty. Jej najvýznamnejším predstaviteľom bol vojvoda Stibor zo Stiboríc, ktorý nadobudol najmä na západnom Slovensku veľký pozemkový majetok, takže sa mohol oprávnene nazývať „totii fluvii Vag dominus“. Po smrti kráľa Ľudovíta prešiel do služieb Žigmunda Luxemburského, ktorého bol oddaným prívržencom. Spolu so Stiborom, prípadne o čosi neskôr, prišlo na Slovensko aj mnoho jeho blízkych i vzdialenejších príbuzných a familiárov poľského pôvodu.62 Na území Slovenska mali svoje majetky alebo tu prinajmenšom pôsobili i príslušníci samotného kráľovského rodu Piastovcov: Ľudovít, knieža z Brzegu, bol v rokoch 1419 – 1421 majiteľom celej Trenčianskej župy, ešte predtým, v druhej polovici 14. storočia, sa tu stretávame s osobou známeho uhorského palatína Ladislava Opolského, ktorý bol zároveň aj bratislavským, nitrianskym, turčianskym, abovským a zemplínskym županom, iný člen tejto dynastie, Mieško, bol v rokoch 1328 – 1334 nitrianskym biskupom.63 Začiatkom 15. storočia nachádzame v hodnosti nitrianskeho biskupa ďalšieho Poliaka menom Peter.64 Poľských jednotlivcov bolo u nás v tom čase naozaj veľa. A neboli to len ľudia spojení so Stiborom zo Stiboríc alebo Piastovcami,65 ktorí sa dostali na čelo regionálnej správy, hlavne na východnom Slovensku. Pôsobili tu zväčša v hodnostiach hradných kastelánov, či kapitánov mestských posádok.66 Toto obdobie bolo v Uhorsku v znamení vnútorných nepokojov. Najmä

kde v roku 1378 nejaký Jakub, syn Ladislava, zvaného Poliak figuruje ako osoba štatuovaná do vlastníctva majetkov v Žehre, Olšavici, Margecanoch a Poproči, CDH IX/5, s. 294-296, č. 151. 61 V polovici 14. storočia sa stretávame na juhozápadnom Slovensku s menom istého magistra Morochuka, kráľovského rytiera poľského pôvodu, ktorý zastával funkciu hontianskeho župana a v okolí dnešného Sládkovičova mu patril istý čas nejaký pozemkový majetok (Dudvágszeg), Dl 3278. V tom istom čase sa priženil do rodiny zemanov z Bošian Poliak Imrich z Borikniku, kastelán hradu Hrušov, Zsigmond-kori oklevéltár III, č. 1229. 62 Napr. poľský magnát Sandziwój zo Subińu, ktorý získal kráľovskou donáciou hradné panstvá Strečno, Bystrica a Lietava s mestami Žilina a Rajec, poľský rytier Donin zo Skrzynna – kastelán Hričova a kapitán Likavy, členovia rodu Balických zastávajúci začiatkom 15. storočia význačné pozície v Turci, ale i na Orave a ďalší. Zo Stiborových familiárov spomeňme napr. Jakuša z Mozurowa, kastelána Beckova a Branča, Záviša z Gostkowa, kastelána hradu Korlátka, či bratislavského podžupana Mikuláša Ostrowského a iných. Podrobnejšie o nich píše DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Poliaci na dvore Žigmunda Luxemburského. Historické štúdie, 40, 1999, s. 5-33. 63 ENGEL, Pál: Magyarország világi archontológiája 1301-1457 II. Budapest 1996, s. 195. 64 „Petrus Polonus, episcopus Nitriensis“, 1403, CDH X/7, s. 253. 65 V roku 1404 bol vlastníkom v Padáni na Žitnom ostrove Michal Lengyel. Za jeho verné služby v kráľovských expedíciách mu Žigmund Luxemburský daroval majetok Akna v sedmohradskej župe Kluž, CDP II, s. 170-171, č. 122. Pred rokom 1420 sa prisťahoval na východné Slovensko z Poľska šľachtic Ján Lengyel, teda Poliak, ktorému zeman Ján Zočik z Nižného Nemeckého dal za ženu svoju sestru a novomanželom daroval majetkovej čiastky v dedinách Iste v Užskej a Fornos v Berežskej, Zsigm. okl. VII, č. 2240. Od polovice 15. storočia pôsobil na severnom Slovensku – na Orave a v Liptove – poľský šľachtický rod Komorovských, jeho familiárom bol kapitán na plavečskom hrade Jakub Ciele, Dl 15 307, ENGEL, P., ref. 63, s. 131. 66 „Pasek de Melicz“, 1450, šarišský podžupan, IVÁNYI, B., ref. 30, I, s. 102, č. 600; „Stanislav Platek“, 1452, kastelán Plavča, tamže, s. 109, č. 600, „Mikes Czarny Jezernicza“, 1454, sabinovský kapitán, tamže, 117, 719; „Koloman de Wojtiessicz“, 1454, kapitán Plavča, tamže, s. 117, č. 720; „Johannes Albus de Sroczkow“, 1472, © Slavica, o.z., Nitra


územie dnešného Slovenska bolo v tomto smere veľmi exponované. Operovali tu oddiely bratríkov, bývalých husitských bojovníkov, medzi ktorých neskôr vstupovali aj domáce bezprizorné živly, nájdeme tu však aj Poliakov. Na druhej strane zasa tunajšie mestá posilňovali svoje posádky žoldniermi, za ktorých sa im hlásili aj Poliaci.67 Osoby poľského pôvodu teda nachádzame u nás i v mestskom prostredí, pričom viaceré z nich zastávali vedúce pozície v mestskej samospráve. Často boli významní obchodníci, ktorí prispeli k zintenzívneniu hospodársko-obchodných kontaktov medzi oboma krajinami. O Poliakoch v Bardejove sme sa už čo-to zmienili pri zmienke o pokusoch nemeckého patriciátu o zamedzenie ich sťahovania do mesta.68 Nájdeme ich však aj inde, napríklad v Bratislave, Košiciach,69 Kremnici,70 Banskej Štiavnici,71 Banskej Hodruši,72 Pukanci,73 Bátovciach74, Jelšave,75 Žiline,76 Bytči77 a Novej Bani.78 Väčšinu Poliakov, lepšie povedané jednotlivcov s prezývkou Poliak však u nás nachádzame na vidieku, predovšetkým na východnom

stropkovský kapitán, tamže, s. 289, č. 1918. Henrik Belecký zvaný Poliak bol spišským, abovským a zemplínskym podžupanom a kastelánom hradu Telkibánya, ENGEL, P., ref. 63, I, s. 197. 67 Napr. v roku 1457 sa istý Ján Polák ponúka so svojimi ľuďmi mestu Bardejovu do jeho vojenských služieb. IVÁNYI, B., ref. 30, I, s. 179, č. 1140. 68 Zaiste mnoho z osôb nesúcich etnickú prezývku Poliak tak ako ich nachádzame i v Bardejove neboli etnickí Poliaci ale Nemci, ktorí sa z Poľska len prisťahovali: „Peter Polner“, 1418; „Jacob Polner“, 1426; „Polnisch Nickil“, 1427, „Andres Polner~Andres Polan“, 1435, FEJÉRPATAKY, L., ref. 23, s. 165, 218, 262, 426, 431. 69 V roku 1339 bol kustódom bratislavskej kapituly Peter Polonus, CDA III, s. 571, č. 376. Medzi bratislavskými mešťanmi sa v roku 1382 uvádza nejaký Ondrej, syn Poliaka, CDH IX/6, s. 274-278, č. 262. Obchodné kontakty Košíc s poľským územím dosvedčujú tiež viaceré etnické prezývky ich obyvateľov. Istý Nicolaus Polenus bol v roku 1377 majiteľom miestneho mlyna, Archív mesta Košíc, TA, II-A, No. 5. Pred rokom 1378 žil v Košiciach Poliak Jakub, pravdepodobne šľachtického pôvodu. Údaj o ňom nám zachoval jeho náhrobok, dnes druhotne vsadený do múra tzv. Urbanovej veže v Košiciach. Je na ňom vyrytý nápis: HIC. E/ST/. SEPUL/TUS/. IACOBUS. POLON/US/. ANNO. DNI. M.CCC.LXX.OCTAVO. WICK, B.: Kassa tōrténete és mūemlékei. Kassa 1941, s. 415. DUCHOŇ, J.: Košice v stredoveku. Anjouovské časy. In: Košický večer, roč. IX (30), č. 184, s. 4. Prítomnosť Poliakov teda v živote tunajšieho mesta nebola ničím výnimočným a stretávame sa s nimi i v nasledujúcom období: „Polonus currifex“, 1394, HALAGA, O.-R.: Acta iudiciaria , s. 49, č. 111. V 30. rokoch 15. storočia pôsobil vo funkcii komesa košickej banskej a mincovej komory levočský mešťan Urban Polner. IVÁNYI, B., ref. 30, I, č. 221. 70 „Polak…Polner Motes“, 1442-1443, „Stephan Polnar“, 1450, FEJÉRPATAKY, L., ref. 23, s. 627, 631, 641. „Nicolaus Lengel inhabitator civitatis Cremeciensis“, 1478, Dl 63 270. 71 „Johannes Polyak, Henzly Polyakowthetz“, 1505, BAKÁCS, I.: Hont vármegye Mohács elött. Budapest 1971, s. 77. 72 „Michael Polyak“, 1497, tamže, s. 61. 73 „Johannes, Stanislaus et Ztchasko Polyak“, 1509, tamže, s. 50. 74 „Johannes filius Poloni“, 1491, Dl 19763-19764. 75 „Nicolaus filius Polan, civis“, 1344, ILA, B. : Gōmōr megye I, s. 461-462; „Pobondra Polyak“, 1558, tamže; „Simon Polonus“, 1573, tamže. 76 Istý Peter Poliak bol dokonca v polovici 15. storočia tunajším richtárom. „Petr Polak, foyt zylinsky…Datum Zyline in domo Polony“, 1460; „Nikloss Polek, mesczenyn~Niklos Polac“, 1451; „Polaczko Nyklos“, 1453; „Martin, sin! Polakow“, 1457; „Martin Polakowicz“, 1464; „Matiey Polsky“, 1472; KUCHAR, R. Žilinská právna kniha - zápisy právnych úkonov žilinských mešťanov. Žilina 2001, s. 14, č. 1, s. 18, č. 8-9, s. 19, č. 10, s. 26, č. 18, s. 55, č. 54, s. 62, č. 64. 77 V roku 1450 vlastníkom miestneho šoltýstva Poliak zvaný Saczkowsky, Dl 14 339. 78 I tu bol Poliak vo funkcii richtára: „Nos Ladizlaus dictus Lengel, iudex, iurati et tota communitas civium et hospitum de Kvnigesperg“, MES III, s. 658, č. 861. © Slavica, o.z., Nitra


Slovensku, ale aj inde.79 Ako už bolo povedané, aj príslušníci tejto národnosti sa zúčastňovali na dosídľovaní horských oblastí Karpát na nemeckom alebo valašskom práve. Bolo to však v oveľa skromnejšej miere ako v prípade osadníkov nemeckého alebo rusínskeho pôvodu.80 Poľskí osadníci sa u nás bez výnimky postupne asimilovali vo svojom okolí. Svedectvom ich niekdajšej prítomnosti je tak už len ich etnonymum zachované ako pomerne rozšírené priezvisko medzi domácim obyvateľstvom (Polák, Poláček) a spomenuté etnické miestne názvy. Vcelku teda možno povedať, že poľský živel sa u nás všestranne uplatnil. Stretávame sa s ním totiž práve tak medzi vojenskými zajatcami, ako roľníckymi osadníkmi, obyvateľmi miest alebo príslušníkmi šľachty. Nepochybne to súvisí s geografickou blízkosťou oboch krajín. A i napriek prezentovaným dokladom o celkom zvyčajnej praxi povolávania osadníkov z Poľska nemožno tvrdiť, že by ich prítomnosť najmä na Spiši a severnom Slovensku bola masového charakteru, ako sa to niekedy prezentovalo zo strany niektorých poľských bádateľov.81 Musíme si totiž uvedomiť, že priľahlé oblasti poľskej strany Karpát boli v tom čase osídlené veľmi riedko a neposkytovali nejakú veľkú ponuku ľudskej pracovnej sily. I odborný jazykový výskum, ktorý bol v tomto smere dosiaľ realizovaný, jednoznačne vylučuje výskyt poľských jazykových prvkov v slovnej zásobe tamojšieho obyvateľstva, a tým i rozsiahlejšiu prítomnosť poľského živlu v tomto priestore v minulosti a zvlášť v stredoveku. ■ ■ ■ Najpočetnejším etnikom slovanského pôvodu prisťahovaným v období stredoveku na naše územie boli Rusíni. Doklady o prítomnosti východných Slovanov u nás sú už z raného stredoveku. Svedčia o tom miestne názvy typu Oroszi zachované v sídliskách Pohronský Ruskov alebo Kukučínov, dedina Rusovce (maď. Oroszvár), na západe Slovenska, prípadne osady s názvom Ruská, či Ruskov na východnom Slovensku. V ich prípade ide zrejme o obyvateľstvo, ktoré uhorskí Arpádovci využívali ako telesnú stráž, prípadne v oddieloch svojho vojska. Tento spôsob využitia ruského elementu naznačuje, že v tom čase boli spomenutí Rusi ešte varjažského-normanského pôvodu.

79

„Egidius Polonus de Sypko“, 1500, Šípkové, Dl 102 864. V roku 1494 mal istý Polyak na úbočí vrchu Drienovec vo Vinnom vinicu, NAGY, Gyula: A nagymihályi és sztárai gróf Sztáray-család oklevéltára II. Budapest 1889; s. 513-530, CCCLX. Ďalšie doklady: „Georgius filius Polnar... Paulus filius Polnar“, 1410, Poruba pod Vihorlatom; tamže I, s. 91, LXXI; „Georgius Lengel“, 1437, Porúbka; tamže II, s. 336-343, CCXXXVII; „Nic(!) Polonus de Petermezew“, 1432, obyvateľ zaniknutého Petrovenca v chotári Dubovice, IVÁNYI, B., ref. 30, I, s. 45, č. 247. 81 TRAJDOŚ, M.-T. Obecność polska w śriednowiecznym Szaryszu. In: Poczatki sąsiedstwa. Pogranicze etniczne polsko-rusko-słowackie w śriednowieczu. Rzeszów 1996, s. 253-366. TENŽE: Szkice z dziejów Zamagurza. Kraków 1991. 80

© Slavica, o.z., Nitra


Sťahovanie Rusínov z oblasti Haliče na južnú stranu Karpát však nadobudlo výraznejšie rozmery až v období neskoršieho stredoveku. V 14. storočí sa v čoraz väčšej miere stretávame na východnom Slovensku s hosťami rusínskeho pôvodu. Mnohí z týchto osadníkov sa zúčastnili na osídľovaní tunajšieho regiónu podľa zásad nemeckého – zákupného práva. Rusínsky etnický prvok sa však najlepšie uplatnil pri osídľovaní horských oblastí východného Slovenska na práve valašskom. Najstaršie doklady o rusínskych hosťoch sú z územia Užskej župy. Pochádzajú z 30. rokoch 14. storočia a svedčia o osídľovaní územia pánov z Michaloviec na zákupnom práve. Najstarší údaj o valašských Rusínoch je však zo Zemplína. Pochádza z roku 1347, kedy sa Valasi a Rusíni zúčastnili ako služobníci zemana Rolanda z rodu Mičkbánovcov na násilnostiach v dedine Lomné.82 V susednom Šariši je najstaršou zmienkou o Rusínoch doklad z roku 1340. Týka sa dnešnej obce Križovany. Podľa informácie jej vtedajšieho majiteľa, Mikuláša z Perína, žili priamo medzi miestnymi obyvateľmi schizmatickí Rusíni.83 Mikuláš v tom čase žiadal pápeža Benedikta XII. o povolenie na výstavbu františkánskeho kláštora. Na Spiši sa Rusíni objavujú koncom 14. storočia. Predpokladom k tomuto tvrdeniu je údaj z roku 1402, keď dostal spišský prepošt od pápeža Bonifáca IX. právo na udeľovanie špeciálneho rozhrešenia vzhľadom na jestvovanie Rusínov a Valachov v okolí. V rovnakej dobe sa s týmto etnikom stretávame v oblasti Abova. V roku 1402 totiž udelil už spomínaný pápež návštevníkom zhoreného chrámu svätej Alžbety v Košiciach špeciálne odpustky, aby urýchlil jeho obnovu. Údajne v ňom mnohí „infideles...Olachi et Rutheni“ prešli na katolicizmus.84 Prenikaniu Rusínov a s tým spojenému šíreniu pravoslávnej viery, ktorá podľa vtedajších náhľadov ohrozovala pozície katolíckeho náboženstva, malo zabrániť zakladanie kláštorov a ich osadzovanie mníšskymi rehoľami činnými v oblasti evanjelizácie. V stredovekom Uhorsku to boli predovšetkým rehoľa pavlínov a spomínaní františkáni. Pokiaľ ide o pavlínov, pustovnícky rád jestvujúci výlučne len v Uhorsku, ktorý sa vo svojom živote riadil augustiniánskou regulou, v roku 1418 požiadal michalovský zeman Albert pápeža, aby mu povolil v kraji zvanom „in Ungis“ znovuvystavať kaplnku sv. Kríža pre rehoľu pavlínov, pretože pred 40 rokmi musela rehoľa kaplnku opustiť pod tlakom neveriacich schizmatikov, tj. Rutenov. Miesto „in Ungis“ znamená Užskú župu, presnejšie

82

„iobagiones videlicet Olahi, Rutheni et alii famuli“ , CDA VI, s. 626-631, č. 410. „cum ipsi populi habeant immediate intra se Ruthenos, qui sunt schismatici“, WAGNER, Carolus. Diplomatarium comitatus Sarosiensis. Posonii et Cassoviae 1780, s. 519-520. 84 Monumenta Vaticana historiam regni Hungariae illustrantia (MVH) I/4. Budapest 20002, s. 26. 83



osadu Vinné, kde sa v roku 1336 uvádza eremitský kostolík sv. Kríža „circa possessionem Vinna existentem, scilicet locum heremitorii“.85 O sťahovanie Rusínov spoza Karpát sa aktívne zasadzovali miestni feudáli, či už to boli spomenutí páni z Michaloviec alebo Drugetovci, páni z Rozhanoviec či Cudarovci. Výrečne o tom svedčí doklad z roku 1343, podľa ktorého kráľovná Alžbeta na žiadosť Vavrinca z Tibavy povolila ktorýmkoľvek slobodným ľuďom prisťahovať sa na jeho majetky v Užskej, Zemplínskej a Satumarskej stolici. O niekoľko rokov neskôr sa vo viacerých osadách tejto šľachtickej rodiny potom nachádza obyvateľstvo so statusom hostí, medzi nimi viacerí Rusíni. V roku 1361 zasa kráľ Ľudovít I. na žiadosť pánov z Rozhanoviec zakázal všetkým svojím úradníkom vyberať mýto od ľudí prichádzajúcich z Poľska a Haliče na ich majetky.86 Takto sa o dva roky neskôr spomína na majetku Rozhanovskovcov medzi príslušnosťami hradu Čičava v údolí rieky Ondava dedina Ruský Kazimír a ďalšie nové osady s dosiaľ plynúcimi slobodami, okrem iných aj sídlisko *Ruská Poruba (maď. Oroszvagasa).87 Členov šľachtickej rodiny Drugetovcov možno považovať za priekopníkov osídľovacieho hnutia na valašskom práve v oblasti severovýchodného Uhorska. Na ich panstve Nevické sa valašskí Rusíni usadzujú veľmi skoro. To isté však možno povedať aj o panstve Humenné zahrňujúcom širokú oblasť severného Zemplína v niekdajšom pohraničnom pásme Uhorska. V roku 1413 tu pôsobili v službách Drugetovcov osobitní valašskí vojvodovia, ktorých pôsobnosť sa vzťahovala na celé Humenské panstvo. Už táto skutočnosť predpokladá existenciu valašského osídlenia.88 Potvrdzuje to údaj z roku 1479 rozdeľujúci obce na panstve na tzv. uhorské (čiže slovenské) a valašské

89

Aj tu medzi valachmi prevažovali príslušníci

rusínskeho etnika. Dosvedčuje to mená, ktoré sa vyskytujú neskôr u členov zbojníckej družiny Fedora Hlavatého pochádzajúcich z Krásneho Brodu, Hostovíc, Pčolinného, Stariny, Kolbasova, Uliča, Sniny, Ruskej Volovej, Stakčína, Svetlíc a zaniknutého *Vološinca.90 Územie Makovického panstva rozprestierajúce sa na severovýchode Šariša sa v roku 1367 spomína ako rusínske konfínium a obyvateľstvo, ktoré sa sem v tom čase sťahovalo spoza Karpát a vyznávalo podľa vtedajších názorov pohanský (teda pravoslávny) rítus, sa

85

NAGY, Gy., ref. 80, I., s. 112. „mandamus, quatenus ab omnibus populis et iobagionibus... de partibus Polonie et Rutenie... commorandi causa ad eorum possessiones venire volentibus nullum tributum... exigere... presumpmatis“, Dl 5061. 87 „Kazmer Rutinicalis ... [cum] novis villis sub libertatibus adhuc gavisis ... Uruzuagasa“, Dl 5191. 88 „Stephanus et Sthan vaivode per prefatos filios Drugeth in dicto districtu Gepel constituti“, NAGY, Gy., ref. 80, II, s. 28. 89 „castrum ... Barko vocatum sum singulis tam Hungaricalibus quam volahalibuspossessionibus ad idem castrum pertinentibus“, Dl 18253. 90 HÚŠČAVA, A. O činnosti zbojníckych družín na severovýchodnom Slovensku na konci 15. storočia. In: Historické štúdie 2, 1956, s. 181-182. 86



považovalo za nové.91 Vlastníkmi tu bola vtedy rodina Cudarovcov. V nasledujúcom storočí v tejto osídľovacej aktivite na Makovickom panstve pokračovala rodina pánov z Rozhanoviec. Výsledky týchto snáh nám prinášajú údaje urbárskeho súpisu panstva z roku 1507, podľa ktorých žilo rusínske a valašské obyvateľstvo v dedinách Šarišské Čierne, Rovné, Stebník, Becherov, Varadka, Petrová, Vyšný Tvarožec, Dubová, Vyšný a Nižný Orlík, Vyšný a Nižný Svidník, Bukovec, Veľké Staškovce, Pstrina, Gribov, Vislava, Kružlová, Ladomírová a Vagrinec.92 Samozrejme, Rusíni sa v Šariši usadzovali aj na iných miestach. Ako valachov ich tu spomínajú doklady už zo začiatku 15. storočia. Hovoria o tom, že v rokoch 1402 a 1408 valaskí poddaní Šóšovcov zo Solivaru spásali úrodu v chotári obce Kokošovce. Tieto zmienky sú vlastne najstaršími zmienkami o valachoch v Šariši. Rusínski valasi prenikajú v rovnakom období aj do oblasti hornej Torysy a severozápadného Šariša. Už v roku 1400 ich nachádzame v zaniknutej osade Viliamvagasa.93 Na neďalekom panstve Šarišský Hrádok sú Rusíni a Valasi doložení k roku 1464.94 Migrácia valašského elementu Rusínov pokračovala teda do Šariša po celé 15. storočie. Z tejto časti Šariša je len skok na Spiš, o ktorom sme vraveli, že prítomnosť valašských Rusínov je tu doložená už na začiatku 15. storočia. Nachádzame ich predovšetkým v lesnej oblasti pohorí Spišská Magura a Levočské vrchy. Ale aj na dolnom Spiši, v niektorých osadách ležiacich v údolí rieky Hnilec. Najstarší prienik valašských osadníkov na Spiši zasiahol práve jeho južné časti, oblasť dolného Spiša, kde sa od začiatku 15. storočia začal formovať menší ostrov rusínskeho osídlenia. Prvý konkrétny hodnoverný údaj o valachoch na Spiši nám však prináša až doklad z roku 1497. Pochádza zo severného Spiša. Týka sa obce Jakubany ležiacej na panstve hradu Stará Ľubovňa. Prienik valachov na Spiš však už nebol taký intenzívny ako napríklad v Šariši, či na Zemplíne. Napriek tomu valaské osídľovanie ovplyvnilo sídliskovú štruktúru Spiša. Najmä pokiaľ ide o jeho severnú a južnú časť. Viaceré dediny v Zamagurí, v ktorých žilo, či dodnes žije rusínske obyvateľstvo (Litmanová, Stotince, Veľká Franková), vznikli až začiatkom novoveku.95 Cez Spiš prenikli valasi aj do susedného Gemera. Prvýkrát ich tu máme doložených v roku 1426. Kráľ Žigmund Luxemburský vtedy svojim nariadením vydal prísny zákaz – platiaci špeciálne pre pánov z Plešivca – privádzať a usadzovať Valachov z cudzích krajín 91

„[castrum Makouycha] ... in confinibus Rutenicalibus, ubi pridem ... lustra et saltus exstiterant“, Dl 24482. RÁBIK, V. Rusíni a valašské obyvateľstvo na východnom Slovensku v stredoveku. In: Historický časopis 2, 53, 2005, s. 236. 93 „decimas ... de Viliam Vagasa de omnibus Rutenis“, MÁLYUSZ, E, ref. 23, s. 90, č. 783. 94 Dl 16774. 95 BEŇKO, J., ref. 54, s. 175-178. 92



v Uhorsku, zvlášť na Spiši a v Gemeri (v lesoch panstva Štítnik).96 Títo pastieri pochádzali vo veľkej miere z radov Rusínov prisťahovaných z oblasti Poľska a po svojom príchode osídlili mnoho starších, riedko zaľudnených dedín alebo tie, ktoré ich pôvodné obyvateľstvo po útlme banskej činnosti v oblasti Gemera opustilo. Takými boli napríklad osady panstva Krásna Hôrka. Viaceré z nich boli kedysi založené na nemeckom práve, no ich pôvodný element teraz nahradili na mnohých miestach práve rusínski valasi. Napríklad v obci Vlachovo, ktorá vystupuje v dokladoch po prvýkrát pod maďarským úradným názvom Oláhpataka v roku 1427.97 Väčší prehľad nám o nich poskytuje až urbár Krásnohorského panstva z roku 1572. Rusíni v tom čase žili v dedinách Úhorná, Pača, zaniknutá *Korna Lyppa, Rejdová, Honec, Betliar, Malá Poloma, Henckovce, Gočovo a Vlachovo.98 Valasi prenikli aj na panstvo hradu Muráň a Štítnik. Rozsiahle priestory Muránskeho panstva pokryté hustými lesmi, ktoré boli v 14. storočí osídľované na nemeckom práve, sa koncom nasledujúceho storočia stalo miestom intenzívneho prisťahovalectva valašského živlu. Týka sa to dedín Šumiac, Polomka a Heľpa založených pri prameňoch Hrona v najsevernejšej časti Gemerskej župy99 a dvoch osád pod Kráľovou hoľou, Telgárt a Vernár. Zoznam valašských obcí Muránskeho panstva napokon dopĺňajú v údolí riečky Muráň ležiace sídliská Muránska Lehota, Muránska Dlhá Lúka, Muránska Zdychava a Kopráš (časť obce Magnezitovce). Všetky tieto osady sú však uvedené až v daňovom súpise z roku 1551, ktorý eviduje odvádzanie valašských dávok pre hradné panstvo zo strany tunajších rusínskych obyvateľov.100 Muránska Zdychava vznikla na mieste staršej osady, ktorá sa spomína v roku 1454 pod názvom Oláhfalu, teda valašská dedina. Väčšina valachmi osídlených osád sa však postupom času poslovenčila a rusínsky element sa v nich asimiloval. Do najnovších čias sa zachoval len v malom počte obcí ako napr. Šumiac, Telgárt a Vernár. Pastiersky element rusínskych valachov sa po hrebeňoch Slovenského rudohoria a Nízkych Tatier dostal začiatkom 15. storočia aj na územie Zvolenskej župy. Najstaršia zmienka o nich pochádza z roku 1426. Hovorí o zákaze ich prijímania miestnymi šľachticmi. Toto opatrenie na ochranu lesného fondu vo Zvolenskej župe vydal uhorský palatín Leustach

96

„Walachos de partibus extraneis pro nutriendis animalibus eorum confluentes“, KOVACHICH, M.: Supplementum ad vestigia comitatiorum apud Hungaros I. Budae 1798, s. 327. ILA, B.: Die walachische Bewölkerung der Herrschaften Murány, Csetnek und Krasznahorka. In Studia Slavica, III, 1957, s. 117. 97 „Alahpataka“, Dl 35 801. 98 O etnickom pôvode týchto valachov svedčia ich mená. V Úhornej napríklad v tom čase žil „Hawrylo valachus, Rycz valachus, Myczko“, MARSINA, R. - KUŠÍK, M., ref. 50, I, s. 249. 99 ILA, B. Gömör megye IV, s. 59; III, s. 217; II, s. 386; I, s. 187. 100 „proventus a Ruthenis ad arcem Muran pertinentibus“, MOL Budapest, Conscriptiones decimarum comitatus Gömöriensis. ILA, B.: Gömör megye I, s. 311. © Slavica, o.z., Nitra


z Jelšavy.101 Najväčší počet valachov sa vo Zvolenskej župe sústreďoval v lesoch panstva Slovenská Ľupča.102 Centrom pre Valachov na Horehroní sa stala obec Valaská. Doložená je v roku 1528 ako „Vlachfalva“. Predpokladá sa, že bola sídlom valaského richtára pre tunajšie obyvateľstvo sústreďujúce sa v nej v zimných mesiacoch. Ako dosvedčuje urbár Ľupčianskeho panstva z roku 1663, značná časť valachov vo Valaskej boli Rusíni, zopár z nich bolo poľského pôvodu, no a ostatní sem prišli z blízkeho okolia alebo zo susedných žúp (Orava, Spiš).103 Valaské osídľovanie lesných svahov západných Karpát pokračovalo aj na Liptove, Orave, v Trenčianskej ale aj v Nitrianskej stolici, teda všade tam, kde nato boli príhodné podmienky – rozľahlé zalesnené, no vyľudnené priestory. Medzi valachmi však už malo čoraz väčší podiel domáce slovenské obyvateľstvo. Rusínov bolo čoraz menej. Svedčí o tom aj skutočnosť, že v miestnom názvosloví už nenájdeme obec, ktorá by bola pomenovaná podľa rusínskeho etnonyma, tak ako to bolo na východnom Slovensku. Dodnes tam jestvuje viacero sídlisk s prívlastkom Ruský-, Ruská- alebo Ruské-, ktoré vznikli práve počas éry osídľovania na valaskom práve. Etnikum Rusínov sa na naše územie začalo v masovej miere dostávať predovšetkým počas tzv. valašskej kolonizácie, ktorá začala ešte v 14. storočí a trvala až do storočia šestnásteho. Na východnom Slovensku boli valasi z radov Rusínov dominujúcim prvkom tohto osídľovacieho procesu. No čím ďalej na západ sa v tomto osídľovaní postupovalo, tým menej Rusínov sa na ňom podieľalo a stále vo väčšom počte v ňom boli aktívne populačné prebytky z radov domáceho slovenského obyvateľstva. Rusínske etnikum vytvorilo v priebehu 14. – 16. storočia na východnom Slovensku práve osídľovaním na valašskom práve svoju sídliskovú základňu, ktorá sa s väčšími či menšími zmenami udržala až dodnes. ■ ■ ■ Pokiaľ ide o príchod slovanských osadníkov z južných oblastí, teda z Balkánu, treba spomenúť, že v stredoslovenských nárečiach; predovšetkým v dialektoch rozšírených v južnej časti stredného Slovenska, konkrétne v Honte, sa vyskytujú isté slová považované za juhoslavizmy.104 Ich existencia je podľa všetkého dôsledkom priameho kontaktu medzi 101

RATKOŠ, Peter. Problematika kolonizácie na valašskom práve na území Slovenska. In: Historické štúdie, 24, 1980, s. 199. 102 KAVULJAK, Andrej. Valasi na Slovensku. In: Sborník na počesť Jozefa Škultétyho. Martin 1933, s. 350. 103 V neskoršom doklade z roku 1563 figuruje Valaská v dvoch zápisoch „Walachisches Dorf“ a „Valachorum villa“. Teda dedina valachov. PISOŇ, Štefan. Slovník obcí banskobystrického okresu. Banská Bystrica 1968, s. 357. „Daniel Wolosin, Joannes Orawecz...Andreas Hawrilo, Georgius Hawrilo...Christophorus Hawrilo...Susanna Fodor, Joannes Ihnad, Georgius Ihnad...Stanislaus Polyak...Gregorius Polyak...Stephanus Czipczer...Lucas Strunga...Joannes Oleksza“, MARSINA, R. - KUŠÍK, M., ref. 50, I, s. 324-325. 104 Ide o tvary rat-, lat- za praslovanské *ort-, olt- a l miesto dl, tl. © Slavica, o.z., Nitra


slovenským a srbochorvátskym etnikom, ktorý nastal v dôsledku prisťahovania istého počtu juhoslovanského obyvateľstva v období po rozbití ríše Avarov, alebo po príchode staromaďarských kmeňov do Podunajskej nížiny, prípadne počas obsadzovania okrajových častí Podunajskej kotliny Maďarmi.105 Na Slovensku jestvuje niekoľko lokalít, ktorých názov svedčí o prítomnosti chorvátskych osadníkov. Na prvom mieste spomeňme osady nazývané úradnou formou Horváti Jednou z nich sú dnešné Chorváty ležiace v údolí rieky Bodva. Patria k zoskupeniu viacerých osád tohto typu (celkom 5 lokalít), ktoré nachádzame sústredené pozdĺž cesty vedúcej údolím Hornádu na sever do Poľska v župách Abov, Turňa a Boršod.106 Druhou osadou sú hontianske Chorvatice (dnes súčasť obce Tupá). Podľa dokladu z roku 1276 boli jej zemianskymi vlastníkmi ľudia chorvátskeho pôvodu.107 Chorvátske súvislosti nám pripomínajú aj zaniknuté sídliská *Horváton,108 *Horvatreu čiže Chorvátsky brod,109 a *Horvát-Pál-háza.110 Zdá sa, že v 14. storočí prišiel na juhozápadné Slovensko, do okolia rieky Dudváh a kraja pod Malými Karpatmi, menší počet srbochorvátskych osadníkov. Svedčí o tom prípad dnešnej dediny Lančár. Táto obec ležiaca na západ od Piešťan a rozprestierajúca sa pod výbežkami Malých Karpát sa pôvodne nazývala *Hrnč(i)ar. Takto vystupuje napr. v prvom písomnom doklade z roku 1262, pravda, v maďarizovanom tvare - Gerencsér,111 no už v roku 1394 je listinne doložená v tvare Lančár,112 čo je srbochorvátsky variant jej pôvodného slovenského názvu. Uvedená skutočnosť je vysvetliteľná jedine príchodom nových osadníkov z Balkánu, ktorí si pôvodný slovenský tvar preložili do svojho jazyka. Dosvedčuje to nepriamo i listina z roku 1302, ktorou vtedajší vlastník dediny (Gerencher) komes Aba za účelom prilákania nových obyvateľov poskytol všetkým slobodným ľuďom 105

VARSIK, Branislav. K otázke juhoslavizmov v strednej Slovenčine. In: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku, s. 30. 106 Prvá zmienka o nich je z roku 1274 („quandam terram Huruati in comitatu de Tornoa“), RA II/2-3, s. 69, č. 2449. 107 Istý Kač syn Chorváta vtedy so svojimi druhmi predal čiastku zeme v Chorvaticiach iným tunajším zemanom „Magnus Benedictus de Horuathy cum duobus filiis suis Petro videlicet et Nicolao…Kach filius Horuath, Stephanus filius Nicolai, Sebastianus filius Pouka et Luca filius Leustachii…et pro aliis cognatis suis de Horuathy“, Dl 69 298, AMTF III, s. 203. Iste nie je náhodná podobnosť mena tohoto Kača a chorvátskeho rodu Kačićovcov, o ktorých sa zmieňujeme nižšie. Zrejme bolo toto meno u Chorvátov vo veľkej obľube. 108 Osada sa spomína po prvý raz v roku 1285. Ležala v chotári Veľkého Cetína. LUKAČKA, J. Kontinuität der Besiedlung auf dem Gebiet des Komitats Nitra in 9.-13. Jahrhundert. In: Studia historica Slovaca, XVIII, 1994, s. 171. 109 Tento chotárny názov uvádza listina z roku 1348 pri opise hraníc majetku Tlmače (časť Šurian) v poradí po Mojzesove (Izdege) a Komjaticiach „penes vadum Horuathreu dictum“, CDA V, s. 174-177, č. 85. 110 Sídlo tohto zemana sa dokladá v písomnom materiáli 14. storočia ako príslušenstvo hradu *Borostyán (v chotári Bačkova na SZ od Sečoviec), RDSl II, s. 386, č. 886; CSÁNKI, D., ref. 11, I, s. 350. 111 „villa Kerencher“, WENZEL, Gustáv. Codex diplomaticus Arpadianus continuatus (CDAC) VIII. Pest 1874, s. 22-23, č. 17. 112 „villas…Lanchar“, Dl 7945, WENZEL, Gustáv. Stibor vajda. Budapest 1874, s. 73-75. © Slavica, o.z., Nitra


hodlajúcim sa sem usadiť na istú dobu oslobodenie od platenia všetkých daní.113 Abovci mali svoje majetky i v Slavónsku,114 preto je možné, že noví osadníci sa mohli do Hrnčiara~Lančára prisťahovať práve odtiaľ. Srbo-chorvátskych osadníkov pochádzajúcich pravdepodobne z toho istého prúdu, ktorý prišiel do Lančára máme menovite doložených v roku 1418 v neďalekých Veľkých Kostoľanoch patriacich vtedy do Čachtického panstva. Prezerajúc si mená tunajších obyvateľov vidíme, že väčšina ich priezvisk je zakončená typickým juhoslovanským sufixom -ič.115 A i v susedných Pečeňadoch sa podobné mená vyskytujú ešte pred moháčskou katastrofou,116 ktorá sa všeobecne považuje za medzník, po ktorom sa na hornú zem začína sťahovať chorvátske obyvateľstvo v masovej miere.117 V tejto súvislosti však vystupuje do popredia otázka, či možno všetky priezviská s koncovkami -ich, -ovich, ktoré od 14. a hlavne 15. storočia, kedy sú početnejšie zachované v pramennom materiáli osobné mená, v značnom počte nachádzame na celom území nášho Slovenska, bezo zvyšku stotožňovať s príslušníkmi srbského, či chorvátskeho etnika. No týchto mien je tak veľa a vyskytujú sa na takom širokom území Slovenska, že je celkom nemysliteľné pripisovať ich len prítomnosti južných Slovanov.118 Zostáva len jediná možnosť,

113

„Comes Aba filius magistri Abee…universis hominibus libere condicionis ad possessionem nostram Gerenchar vocatam causa commorandi convenire volentibus…ut a die adventus ipsorum usque ad revolucionem quattuor annorum nullum debitum…censum seu terragium solvere teneantur…“, RDSl I, s. 73, č. 118. 114 KARÁCSONYI, János: A magyar nemzetségek a XIV század kōzepéig I. Budapest 1900, s. 3-71. 115 „Petouicz, Marton Letouicz, Michael Kanankauicz dictum, Matheum Hibas, Jonas S[ ... ] Andreas Gechonich, Stephanus Gwigich, Barbestanicz Sarlicz, Thomam Wolkanitz [ … ] Valentinum Prasen, Johannes Feke Mikouicz, Gyere Damaskouicz, Luka [ ... ] Andream Panthes dictum, Stephanum Gliwagh dictum, Matheus Gessycz, Michaelem Kozo[ … ] Serethycz, Symon Gregorouicz, Petrus Dorsycz, Apthe Gothericzke, Pawl Mathasicz, Scheh Drahowiczky, Warbov Gothewicz, Michaelem Veneczka, Andream Fleska, Philippum Semeykowycz, Simon Felschyczka, Antha Bestycz, Adam Damanicz, Valentinum Fodouicz et Thoyra Gregorouicz in dicto opido Sancti Viti commorantes“, WENZEL, G.: Stibor vajda, s. 167-168. Zaujímavé je, že spomínanú príponu majú pri sebe takmer všetky z týchto mien, čo do istej miery posilňuje predpoklad o ich juhoslovanskom charaktere. Dôvodom na úvahy o cudzom (chorvátskom) pôvode týchto ľudí je akiste i skutočnosť, že v tej istej listine sa popri nich spomína v obci aj hosťovský element nemeckej národnosti. 116 „…Bobicz, Stanowiczowicz, Nemczowicz, Bubuczowich, Ozymowich, Magoczich, Henterowich, Glejko…“, 1522, MARSINA, R. - KUŠÍK, M., ref. 50, I, s. 50. 117 KUČEROVÁ, Květa. Chorváti a Srbi v strednej Európe. Bratislava 1976, s. 220. 118 Urobili sme akúsi sondu do osobnej nomenklatúry príslušného obdobia a na jej základe, snažiac sa pritom o istú proporcionalitu, uvádzame niekoľko prípadov tohto menného typu z celého územia Slovenska: „villicus Hulych“, 1323, Mokrance, Abovská župa, Dl 71 277; „Damyenowycz…Mathostoyth …Nekhorthawycz“, 1499, Ratkovo, Gemerská, ILA, B.: Gōmōr megye III, s. 261; „Anthonius Lathowych…Blasius Iwanycz“, 1476, Krnišov, Hontianska, Dl 65 952; „Petrus Servich“, 1389, Prešov, Šarišská, WAGNER, C., ref. 83, s. 470, č. IX; „Stephanus et Iwan filii Radonowicz“, 1357, *Krásna Lúka, Trenčianska, CDA VI, s. 336, č. 534; „Petrus Madic, Andreas et Petrus, dicti Magdolenic“, 1384, Martin, Turčianska, ŠA Bytča, pobočka Martin, Archív mesta Martin, nr. 1; „Gyura Zalogovycz“, 1493, Sedliská, Zemplínska, Dl 19 963; Havel Polakovič, Mikuláš Derovič, Jakub Petrovič, 1459, Kynceľová, Zvolenská, RÁBIK, Vladimír: Nemecké osídlenie na území Zvolenskej župy v stredoveku. In: Historický časopis, 49, 2001, 1, s. 53. Vidno teda, že takéto mená jestvovali medzi Slovákmi v stredoveku i tam, kde sa chorvátsky sídliskový zásah nerealizoval. © Slavica, o.z., Nitra


a to, že tento spôsob tvorenia mien, tzv. patronymických priezvisk, bol rovnako tak obľúbený a používaný u Slovákov, ako u Chorvátov či Srbov alebo napríklad aj Rusov. Každopádne je faktom, že už v stredoveku sa u nás stretávame s osobami chorvátskeho pôvodu. Vznešení jednotlivci pôvodom z Chorvátska sa na našom území usadzovali už v arpádovskom období. Na prvom mieste treba spomenúť šľachtický rod Kačićovcov.119 V druhej polovici 13. storočia, po tatárskom vpáde, nastáva istá migrácia chorvátskej šľachty z južných, Tatármi viac spustošených, krajov na sever, na územie dnešného Slovenska, ktoré bolo touto katastrofou relatívne menej postihnuté. Tak napr. pred rokom 1250 daroval kráľ Belo IV. chorvátskemu bánovi Filovi do vlastníctva dva majetky na hornom Považí, Bytču a Hvozdnicu, aby ho tak odškodnil za veľké straty, ktoré mu Tatári na jeho majetku spôsobili. Po Filovej smrti, zomrel v kráľových službách na výprave v Haliči, potvrdzuje donáciu jeho dvom synom, Štefanovi a Mikulášovi, ktorí okrem toho v roku 1266 získali kúpou do svojho vlastníctva i zem Stretava v Užskej župe. Zaujímavé je pritom, že medzi predávajúcimi tohto majetku vystupuje ako jobagión Užského hradu aj istý Šimon, syn Chorváta. Filovi potomkovia sa usadili v Stretave, ktorej názov potom používali ako svoj predikát.120 Ďalšie vznešené rodiny či osoby s chorvátskymi koreňmi nachádzame v druhej polovici 13. storočia v Šariši, na Spiši a v Turci.121 Podobne aj v 14. storočí122 a 15. storočí sa v prameňoch stretávame na rôznych miestach Slovenska s viacerými šľachticmi s etnickou

119

Kačićovci vlastnili na území Slovenska v 13. storočí majetky v Novohrade a v Gemeri, KARÁCSONYI, J., ref. 114, I, s. 275-277. 120 CDSl II, s. 247, č. 354. ULIČNÝ, F.: Dejiny osídlenia Užskej župy. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikianae. Monographia 12, s. 218-219. 121 V roku 1272 sa rodina synov komesa Guda, šľachticov spoza rieky Dráva v Slavónsku, dostala do vlastníctva zeme Fintice, CDP V, s. 46-47, č. 37. Chorvátskeho pôvodu bola i známa osoba spišského prepošta Mutimíra, vychovávateľa uhorského kráľa Ladislava IV, vystupujúceho vo svojej funkcii v rokoch 1264 – 1281, RA I/3, s. 434, č. 1421; MES II, s. 148, č. 120. RATKOŠ, Peter. Zo slovensko-juhoslovanskej problematiky. In: Československo a Juhoslávia, Bratislava 1968, s. 35. Nie veľmi dobrú povesť si získal v Turci v období po smrti uhorského kráľa Štefana V. (1270-1272) istý Ladislav, zvaný Chorvát, ktorý ako úradník turčianskeho kastelána Štefana zneužíval svoju funkciu pre vlastné záujmy a prospech a svojimi výčinmi a násilnosťami znepokojoval obyvateľstvo Turca, Dl 50 559; JERŠOVÁ, M. Rod Ivanka z Jordánu a Dražkoviec. Martin 1937, s. 64. 122 Začiatkom 14. storočia vystupoval istý Ivanka, zvaný Chorvát medzi servientmi abovských Omodejovcov, RDSl I, s. 393, č. 914. Niekedy medzi rokmi 1341 a 1364 sa dostal po Drugetovcoch do držby hradu Sokoľ na vrchu Hradová pri Košiciach predstaviteľ významnej chorvátskej šľachtickej rodiny Guzićovcov: magister Budislav, syn Gregora a vnuk Kuriaka, TUTKÓ, J. Szabad királyi Kassa városának tōrténelmi évkōnyve. Kassa 1861, s. 214-215, KARÁCSONYI, J., ref. 114, s. 215. Šľachtického pôvodu bol aj Mikuláš Chorvát zo Žabokriek nad Nitrou vystupujúci v roku 1343 ako arbiter v spore o hranice majetkov v Nitrianskom Pravne. CDH IX/1, s. 134-137, č. 54. Istý Ján zvaný Chorvát v roku 1377 zastupoval v spore o šarišské majetky Križovany a Hrabkov Petra, zvanéhu Čurka, z Malej Idy, pôvodom z rodu Abovcov. Lokalita je blízko turnianskej obce Chorváty, takže je celkom logické, že Ján mohol pochádzať práve odtiaľto. CDH IX/6, s. 205-235, č. 244. V roku 1399 nám doklady prinášajú zmienku o istom Michalovi zvanom Chorvát, ktorého majetkovú čiastku v Sládkovičove spolu s celou dedinou dal Stibor zo Stiboríc mníškam zo Starého Budína na výmenu za Dubovú v Bratislavskej stolici, Dl 8431. © Slavica, o.z., Nitra


prezývkou Chorvát, ktorí sa však v priebehu istého času asimilovali vo svojom novom prostredí.123 Zo spomenutého vidno, že Chorváti u nás neboli neznámi ani v stredoveku. Je však známe, že chorvátski osadníci sa u nás objavovali v masovejšej miere až od tridsiatych rokov 16. storočia, teda začiatkom novoveku, v súvislosti s rozširovaním tureckej moci a obsadzovaním území na Balkáne. Vtedy sa okrem Zadunajska (dnešného Burgenlandu) a južnej Moravy dostalo mnoho Chorvátov aj na juhozápadné Slovensko, kde zaľudnili alebo i založili viacero tunajších osád ležiacich zväčša pod Malými Karpatami. Začiatky ich usadzovania na našom území však siahajú ešte do obdobia stredoveku. Slovanský element teda našiel na stredovekom Slovensku svoje uplatnenie. Niektoré z etník sa prejavili intenzívnejšie, iné menej. Ak by sme mali zostaviť pomyselný rebríček podľa početnosti ich sídliskového zásahu na našom teritóriu, tak na prvom mieste by boli nepochybne

Rusíni,

ktorí

sa

usadzovali

predovšetkým

v horských

oblastiach

severovýchodného Slovenska počas valašskej kolonizácie. Za nimi by s odstupom nasledovali príslušníci poľského etnika, ktorí sa dostávali na severné Slovensko počas toho istého sídliskového pohybu. Potom by boli zaiste Česi a Moravania, ktorí sa u nás objavovali najčastejšie v 15. storočí v súvislosti s bratríckym hnutím, a napokon Chorváti objavujúci sa u nás ešte predtým, ako sa Uhorsko dostalo do sféry vplyvu Osmanskej ríše.

Autor: Mgr. Miloš Marek, PhD., Katedra histórie Filozofickej fakulty TU, Trnava

123

Začiatkom 15. storočia bol majiteľom zemplínskej obce Tušická Nová Ves a zaniknutého Vrbovca Dominik zvaný Chorvát, Zsigm. okl. IV, č. 1170 a 2144. V druhej polovici 15. storočia (60. – 70. roky) získal viaceré majetky na strednom Slovensku dalmátsky, slavónsky a chorvátsky bán Damián Horvát z chorvátskeho Vrbasu. Matej Korvín mu dal v roku 1465 do zálohu za 2 tisíc zlatých hrad (Slovenskú) Ľupču – Damián bol predtým ľupčianskym kastelánom – s rovnomenným mestečkom a ostatnými dedinami panstva. Krajinský sudca Ladislav z Pavloviec mu za rovnakú sumu predal dediny Devičie a Medovarce v Honte, Teplice, Lehotu, Prenčov, Babinú, Žibritov a Beluj vo Zvolenskej. Vtedy však už tento Chorvát vystupuje s predikátom z Čabrade a Seliec, do ktorých vlastníctva sa dostal ešte predtým. Navyše k tomu vystupoval od roku 1467 ako majiteľ hradného panstva Litava, ktorého prídomok najčastejšie užíval. Zomrel pred rokom 1475. Jeho majetok (Litavské panstvo) si potom rozdelili jeho manželka s deťmi a brat Peter, Dl 30 860, 98 193, Dl 16 587. © Slavica, o.z., Nitra


Resume: In the territory of Slovakia - inhabited by our ancestors, the Slovaks, as early as in the 5th – 6th centuries AD - various Slavic ethnic groups: the Czechs, Moravians, Poles, Ruthenians and the Croats had left their traces in the course of Middle Ages. Their members were coming here gradually, under various historical circumstances and the intensity of their presence varied as well. The greatest impact on the situation of settlement had the Ruthenians, whose successors are living till now in many villages of the north-eastern Slovakia. The Ruthenian settlers took part in the so called vallachian colonization of mountainous regions of eastern Slovakia during the second half of the 14th and 16th centuries. Other nationalities like the Czechs, Moravians and the Poles, though not very numerous, were in the course of time assimilated by the Slovak majority. As for the Croats, the Croatian minority has been living in some places of the south-western Slovakia until recently. Their predecessors had come there in the 16th century due to the rise of the Osman power on the Balkans


Slovania na stredovekom Slovensku

Recommend Documents