Heraldika na východnom Slovensku

METODICKO-PEDAGOGICKÉ CENTRUM V PREŠOVE

Martin Javor

Heraldika na východnom Slovensku

- 2004 1

Obsah Úvod .................................................................................................................. 3 1

Čo je to heraldika? .................................................................................. 5

2

Pramene heraldiky .................................................................................. 6

3

Vznik erbov ............................................................................................. 9

4

Erbové právo ........................................................................................... 11

5

Zloženie erbu .......................................................................................... 12 5.1

Štít so znamením ......................................................................... 12 5.1.1 Delenie štítu ....................................................................... 13 5.1.2 Heraldické farby ................................................................. 14 5.1.3 Erbové figúry ...................................................................... 16

5.2

Prilba ............................................................................................ 20

5.3

Klenot ........................................................................................... 21

5.4

Prikrývadlá .................................................................................... 21

5.5

Vedľajšie časti erbu ...................................................................... 21

6

Rozdelenie erbov .................................................................................... 23

7

Heraldické inštitúcie v SR ....................................................................... 25

8

Pravidlá heraldickej tvorby ...................................................................... 27 8.1

Tvorba erbov ................................................................................ 27

8.2

Altenburgerova zbierka pečatí ako zdroj pri tvorení erbov ........... 28

9

Mestské erby ........................................................................................... 33

10

Erby miest východného Slovenska ......................................................... 35

Literatúra ........................................................................................................... 54

2

Úvod V posledných desaťročiach je vidieť intenzívny záujem o heraldické bádanie. Heraldika je príťažlivá predovšetkým svojim výtvarným prejavom. Erby sú okrem iného aj malé umelecké diela. Pri využívaní relatívne ohraničenej škály figúr heraldická tvorba uplatnením variácií – ich rozličným sfarbením, umiestnením, kombinovaním – vedela a vie zabezpečiť každému erbu jedinečnosť a neopakovateľnosť. Erb bol vždy symbolom. Pomocou živočíchov, rastlín, nadprirodzených bytostí, nebeských telies i najrozličnejších predmetov skutočného života viac alebo menej výstižne charakterizuje svojho majiteľa, niektoré jeho vlastnosti, pozoruhodné udalosti v jeho živote. Takýto symbol dovoľuje rozličné príťažlivé výklady, z ktorých niektoré majú bližšie k romantickým legendám, iné k historickej skutočnosti.1 Heraldika a pomocné vedy historické vo všeobecnosti by mali patriť aj do učebníc a učebných osnov predmetu dejepis. Erby sú vynikajúcim didaktickým prostriedkom, ktorý dokáže veľmi jednoducho zanietiť študenta. Heraldika rozvíja jeho predstavivosť, cit pre krásu a historické vedomie. Táto publikácia je písaná práve s úmyslom predstaviť učiteľom dejepisu možnosti, ktoré heraldika vo vyučovacom procese ponúka. Predmetom záujmu je hlavne obecná heraldika, ktorá sa na východnom Slovensku teší veľkému záujmu. Takémuto záujmu sa východné Slovensko tešilo už od stredoveku. Prvým mestom na svete vôbec, ktoré dostalo erb samostatnou listinou – armálesom, boli v r. 1369 Košice. Na východnom Slovensku pomaly nenájdeme obec, mestečko či mesto, ktoré by nepoužívalo svoj erb. Práve orientácia v týchto symboloch je hlavným cieľom tejto publikácie. Bilancia doterajších výsledkov heraldického bádania na Slovensku je obsiahla. Reprezentujú ju desiatky monografií, stovky štúdií a stovky článkov. Najvýznamnejším historikom, venujúcim sa obecnej heraldike je Jozef Novák, ktorý vydal niekoľko monografií a odborných štúdií z tejto problematiky. Významnými heraldikmi sú aj P. Kartous, L. Vrteľ, L. Sokolovský, P. Kónya a ďalší. Na východnom Slovensku pôsobí niekoľko firiem venujúcich sa realizácii obecných erbov. Avšak aj súčasná mestská a obecná heraldická tvorba má množstvo nedostatkov. Azda najvážnejším z nich je vznik množstva novotvarov, ktorý bol odôvodnený tým, že historický symbol príslušnej obce nie je jedinečný a že ho

1

o erbe ako o predmete a zdroji historického poznania viac pozri: Sokolovský, L.: Erb ako predmet a zdroj historického poznania. In: Heraldika na Slovensku. Martin 1997, s. 20 – 35.

3

používajú desiatky ďalších obcí. Veľkým problémom pri tvorbe erbu je aj nepochopenie historickej predlohy.2 Publikácia je rozdelená na niekoľko kapitol. Prvé kapitoly predstavujú všeobecný exkurz do problematiky heraldiky, definujú základné heraldické pojmy a pravidlá. Oboznamujú s heraldickým „systémom“ Slovenskej republiky a s postupom pri vytváraní erbu. Druhú časť práce tvorí opis najzaujímavejších a najznámejších erbov obcí, miest a mestečiek na území východného Slovenska. Autorovým cieľom bolo dostať heraldiku ako didakticky veľmi plodnú disciplínu do vedomia učiteľov dejepisu a možno aj výtvarnej výchovy.

2

o týchto problémoch píše vo svojej štúdii Jozef Novák. Viac pozri: Novák, J.: Heraldika na Slovensku. In: Heraldika na Slovensku, Martin 1997, s. 7 – 19.

4

1

ČO JE TO HERALDIKA?

Heraldika je veda o vzniku, používaní a vývoji erbov. Jej názov je odvodený od slova herold, t. j. muž, ktorý bol v stredoveku znalcom erbov, preveroval ich správnosť a ovplyvňoval ich vývoj. Heraldika je teda pomocná veda historická, ktorá sa zaoberá štúdiom súhrnu pravidiel a zvyklostí, podľa ktorých sa znaky tvoria, popisujú, určujú a kreslia. Zahrňuje v sebe aj štúdium vzniku znakov, ich vývoja a užívania. Zaoberá sa nielen znakmi osôb, rodov, záujmových, miestnych či iných skupín obyvateľstva, ale aj všetkým, čo so znakmi súvisí, teda taktiež prápormi, radmi, odznakmi, titulmi a všetkými ostatnými symbolmi. Heraldika v sebe obsahuje tak zložku umeleckú ako aj výtvarnú.3 Heraldika úzko súvisí so sfragistikou a dejinami umenia, ktorým pomáha pri identifikácii vyobrazení erbov osôb a inštitúcií, presnejšie určuje vznik stavebných a iných pamiatok. Genealógii umožňuje odhaľovať príbuzenské vzťahy a zväzky, vojenstvu poskytuje pomerne presne časovo určiteľný materiál k dejinám výzbroje. Výsledky heraldických bádaní slúžia všeobecnej histórii pri zisťovaní všeobecne heraldických zvyklostí rozličných právnych okruhov.4 Heraldika sa delí na dve časti: teoretickú (náuku), ktorá sa zaoberá vznikom znakov, ich historickým vývinom a pravidlami heraldickej tvorby; a praktickú (umenie), ktorá na základe teoretických poznatkov poučuje o spôsobe plastického alebo grafického prevedenia znaku. Do praktickej časti heraldiky možno zahrnúť odbory: - blasonovanie, čiže popisovanie erbov podľa heraldickej terminológie (názov je z francúzskeho le blason – erb). S blasovaním erbov úzko súvisí ich kreslenie, tiež podľa heraldických pravidiel. - historizovanie – ktoré zahŕňa dejinný výklad znaku. - kritizovanie – obsahuje rozbor a posudok študovaného znaku. - vlastné plastické alebo grafické vyhotovenie.5 Heraldika neskúma len šľachtické erby, ale aj znaky štátov, miest a korporácií, z ktorých sa mnohé používajú dodnes. Aj v súčasnosti sa vytvárajú nové erby, teda heraldika je ešte stále živou vedou.

Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s. 145. Bodnárová, M.: Pomocné vedy historické. Košice 1992, s. 103. 5 Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s. 103. 3 4

5

2

PRAMENE HERALDIKY

Heraldické pramene sú veľmi rozmanitej povahy a kvality. Pretože vlastných erbov na štíte je zachovaných veľmi málo, heraldika študuje všetky pamiatky hmotnej kultúry, na ktorých sú erby vyobrazené (stredoveká výzbroj, pečate, mince, náhrobné kamene, tesané erby na monumentálnej architektúre a i.) a pramene písomné, v ktorých sú erby vyobrazené alebo popísané. Erby neboli len formálnym prejavom výsadného postavenia feudálov, ale v období tzv. živej heraldiky (13. – 15. stor.) aj súčasťou života, čiže zbraňami používanými v boji. Medzi ne sa počíta v prvom rade štít. Zachovaných originálov sa vyskytuje veľmi málo. Nachádzajú sa len v západnej Európe a aj to len niekoľko kusov. Na našom území, ba ani na území bývalého Uhorska sa z toho času nezachovala ani jediná pamiatka. Napriek tomu, že pôvodných štítov z obdobia 13. – 14. storočia sa vyskytuje tak málo, predsa možno získať o nich správy. Pomocou dochovaných pečatí (zriedkavejšie typárií – pečatidiel) spoznávame nielen ich podobu, ale podľa legendy na pečati aj vlastníka erbu. Pečate tvoria dôležitý druh heraldických prameňov. Nevýhoda pri bádaní pomocou nich spočíva v tom, že neoboznamujú so sfarbením erbu. V staršom období totiž nie je výnimkou, že viac rodov užíva rovnaký erb a len použitie farieb, prípadne ich poradie na štíte je rozpoznávacím znakom vlastníka. Tieto okolnosti však na pečatiach sledovať nie je možné, lebo označenie farieb na nich chýba. Do oblasti heraldického štúdia spadajú len tie pečate, ktorých pole je vyplnené erbom.6 Hlavným heraldicko-sfragistickým prameňom pre tvorbu obecných erbov sú pečate obcí, používané v predchádzajúcich storočiach. Neraz sú však ťažko dostupné. Pôvodné typária sa v obciach a ani v múzeách poväčšine nezachovali, literatúra k tejto problematike je pomerne torzovitá a ani výskum v štátnych archívoch často neprinesie žiaden výsledok. Viacero bývalých stolíc má naviac archívy mimo územia Slovenska (v Maďarsku a na Ukrajine), čo komplikuje a niekedy i znemožňuje ďalšie bádanie. Z týchto dôvodov majú veľký význam zbierky obecných pečatí, zastupujúce širšie regióny, prípadne celú krajinu.7 Medzi dôležité pramene heraldiky zahrňujeme aj mince. Objektom štúdia sú opäť len tie mince, na ktorých poli nachádzame vyrytý erb. S takýmito pamiatkami sa stretávame už od 13. storočia v hojnom počte. Keďže právo razenia mincí prináležalo predovšetkým panovníkovi užívajúcemu krajinský znak, sú nepostrádateľným prameňom pri štúdiu erbov reprezentujúcich jednotlivé teritoriálne celky. Mince sú aj jedným z najhodnovernejších prameňov heraldiky, 6 7

Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s. 106. Kónya, P.: Altenburgerova zbierka pečatí a možnosti jej využitia v súčasnej slovenskej obecnej heraldike. In: Heraldika na Slovensku. Martin 1997, s. 60.

6

pretože pre svoju povahu a dôležitosť podliehali prísnemu dozoru a kontrole. Kontrola sa neobmedzovala len na preverenie váhy mince, ale v takej istej miere sa pozornosť sústredila aj na formálnu stránku vyhotovenia matrice. Aj medaily pútajú heraldikovu pozornosť. V Taliansku bolo už od 15. storočia zvykom zvečniť na medailách tváre panovníkov, vojvodcov, vysokých cirkevných hodnostárov, vedcov, umelcov a i. Ich reverz je najčastejšie vyplnený súkromným erbom zobrazeného na averze, ktorý robí medailu aj objektom heraldického štúdia. S výskytom erbu sa často stretávame na monumentálnej architektúre. Býva obyčajne vytesaný nad portálom či už súkromnej alebo verejnej budovy. Nie je zriedkavosťou, že erb je umiestnený na hradbách, prípadne zdobí svorník rebier na klenbách. Dôležitý heraldický prameň tvoria náhrobné kamene. Heraldické údaje, ktoré poskytujú náhrobky, treba však chápať kriticky. Aj keď vo väčšine prípadov na nich sa nachádzajúci nápis ukončuje dátum, pravdivosť tohoto časového určenia veku náhrobného kameňa je veľmi relatívna. Počet heraldicky zaujímavých umeleckých pamiatok rastie od 16. storočia, kedy vznikajú aj úplne nové druhy prameňov pre heraldiku. Erby sú vo veľkom počte tkané do kobercov, závesov, vyšívané do prádla, gobelínov, maľované na obrazy a paravány.8 Od 14. storočia sa počet heraldických prameňov rozširuje o písomné pramene. Z nich je najdôležitejší armáles. Názov pochádza z latinského arma – zbraň. Armálesy sú listiny vyhotovené v privilegiálnej forme, udeľujúce alebo polepšujúce erb, čiže sú donáciami. Obsahujú presný popis erbu, niekedy aj s farebným vyobrazením. Armálesy sa v Európe začínajú vydávať na začiatku 14. storočia. U nás prvý armáles vydal Karol Róbert v roku 1326 vydaný pre Mikuláša Herczega. Z právneho hľadiska rozoznávame tri druhy armálesov: 1. listina potvrdzujúca ľubovoľne vybratý a už dlhšie užívaný erb. Takéto listiny vznikajú len v počiatočnom období, lebo neskoršie takýto spôsob nadobudnutia erbu bol vylúčený. 2. Darovacia listina na úplne nový, dovtedy ešte neužívaný erb. 3. Listina polepšujúca (rozmnožujúca erb). V tomto prípade sa pridala figúra do erbu, alebo sa farba zamenila na kov. Z formálneho hľadiska delíme armálesy na tieto tri druhy: 1. Listiny, v ktorých je erb popísaný, ale nie je namaľovaný, Takýmto spôsobom sú vyhotovené najstaršie erbové listiny. Tohoto druhu je listina z roku 1369, ktorou panovník obdaroval erbom mesto Košice. 8

Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s. 107 – 108.

7

2. Listiny, v ktorých vedľa popisu erbu je aj miniatúra darovaného znaku. Vyskytujú sa od začiatku 15. storočia. 3. Listiny, v ktorých je erb len namaľovaný. V polohe erbu namaľovaného na listinu je určitá nejednotnosť. Erb sa môže nachádzať v strede listiny alebo v ľavom hornom rohu, ako bolo zvykom v Uhorsku. Po stránke vonkajšej a vnútornej sa armálesy zhodujú s listinami vydanými v privilegiálnej forme. Od 17. storočia nastáva zmena vo vonkajšom vyhotovení. Armálesy sa vydávajú v knižnej forme, viazané sú v zamate alebo koži. Pečať je vložená do drevenej, neskôr pozlátenej kapsle. Jazyk armálesov je takmer výlučne latinský. Aby sa predišlo falšovaniu alebo zneužitiu, aj armálesy boli zapisované do registrov. Spočiatku sa uvádzal len popis erbov, neskôr sú maľované aj miniatúry. V Uhorsku sa registre zachovali len od roku 1527; najstaršie miniatúry v nich sú z roku 1736. Takéto záznamy v registroch úplne nahrádzajú armálesy. K písomným heraldickým prameňom patria aj erbové knihy, ktoré zastávali funkciu kráľovských registrov. Ďalej sú to erbové zbierky a knihy o turnajoch. Svojou hodnovernosťou stoja za registrami a erbovými zbierkami, pretože nie sú autentické. Napriek tomu sú tiež cenným heraldickým prameňom. Najstaršie pochádzajú už z 13. storočia z Francúzska. U nás zachované erbové zbierky sú až z obdobia renesancie.9

9

Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s. 109 – 112; Bodnárová, M.: Pomocné vedy historické. Košice 1992, s. 104 – 106.

8

3

VZNIK ERBOV

Pôvod heraldiky sa kladie do polovice 12. storočia, keď približne v rokoch 1135 – 1155 vznikajú prvé znaky, takmer súčasne vo všetkých krajinách západnej Európy. Zvyk maľovať rôzne znamenia na vojenské štíty je však omnoho starší. Už staré ázijské národy Babylónie, Perzie, Číny a starí Egypťania používali na svojich štítoch a práporoch rozličné znamenia a figúry. Aj u starých Grékov sa stretávame so štítmi pomaľovanými levmi, koňmi, psami, vtákmi. Podobne aj légie a kohorty starých Rimanov mali svoje symboly a odznaky – insígnie. Všetky tieto štíty však ešte nie sú heraldické, pretože ich výzdoba bola rýdzo dekoratívna, neboli spájané s osobou svojho nositeľa a neboli dedičné. Počiatky heraldiky spadajú do 12. storočia a majú súvislosť s križiackymi výpravami, ktorých cieľom bolo oslobodiť Palestínu (Svätú zem) od neveriacich. Preto sa heraldika plne rozvinula v tých krajinách, kde sa už upevnili feudálne vzťahy, a ktoré boli pod vplyvom rímskej cirkvi. Krížové výpravy podnietili rozmach erbov. V 1. križiackej výprave (1095 – 1144) bolo možné rozoznať najpoprednejších rytierov len podľa koruhiev, ktoré za nimi niesli ich panoši. Noví krížiaci, chystajúci sa na 2. križiacku výpravu si už považovali za česť ak mohli používať rovnaké znamenie na štíte ako ich predkovia, ktorí boli medzi prvými pri oslobodzovaní posvätných miest všetkých kresťanov. V tomto období dochádza k najstarším prejavom heraldiky a vznikajú prvé známe erby. Každý bojovník urodzeného pôvodu nosil svoj erb, čo najokázalejšie namaľovaný na kovovom štíte. Prvé dedičné erby patria vyššej šľachte všetkých západoeurópskych národov, v poslednej štvrtine 12. storočia a na začiatku 13. storočia sa objavujú aj u nižšej šľachty. Slúžili teda praktickým vojenským účelom, kedy zbroj chránila rytiera od hlavy po päty a jediným rozpoznávacím znamením bol erb. Dôvody pre ustálenie a dedičnosť erbov boli iné. V období mieru boli v stredoveku veľmi obľúbené rytierske turnaje, ktoré boli jednak prípravou na vojnu, jednak športom. Bojovalo sa podľa presne stanovených pravidiel, ktoré rešpektovali ideály rytierskych cností – statočnosť, odvahu a milosrdenstvo so slabším sokom. Bol to spravidla súbor zápasov dvojíc rytierov v plnej zbroji, snažiacich sa vyhodiť jeden druhého zo sedla. Pokiaľ bol zápas nerozhodný, zosadli rytieri z koní a bili sa mečmi alebo sekerami. Porazený sa stával zajatcom víťaza a musel sa vykúpiť. Väčšinou strácal koňa a brnenie, čo vtedy predstavovalo majetok. Turnaje k nám prišli z Nemecka a konali sa podľa francúzskych a španielskych vzorov. Významné a najpočetnejšie zastúpené turnaje sa poriadali pri slávnostných príležitostiach, akými boli napr. korunovácia alebo kráľovská svadba. 9

Posledným dôvodom prečo sa heraldika tak rýchlo rozšírila a ujala po celej Európe, bol vzrast administratívy vyžadujúcej podpis. Väčšina rytierov tej doby nevedela čítať ani písať a ani to nepotrebovali, pretože ich hlavným zamestnaním bolo brániť kresťanstvo. Preto na miesto podpisu pripájali na dôkaz pravosti listín pečate s obrazom svojich erbov. Táto prax riešiaca problém negramotnosti vrcholí okolo roku 1300. Bolo však nevyhnutné, aby sa erby dedili z otca na syna, pretože inak by heraldika neplnila svoju novú funkciu. Dedičnosť erbov sa tak stala výrazom prehlbujúcej sa feudalizácie spoločnosti a vytvárania šľachty ako uzavretej triedy. Nová funkcia heraldiky a zároveň vzrastajúci počet znakov si vynútili potrebu evidencie erbov a ich užívateľov. Tak vzniká úrad heroldov, ktorých úlohou bolo organizovať a riadiť priebeh turnajov. Boli najväčšou autoritou vo veciach týkajúcich sa užívania erbov. Ich úloha bola teoretická – dodržiavať pravidlá a heraldické predpisy a praktická – popisovať znamenia, kresliť ich a dbať na to, aby nedochádzalo k opakovaniu toho istého znamenia. Užívanie znakov nezostalo dlho výlučným postavením šľachty. Od 13. storočia pôvodne rýdzo vojenský charakter erbov bol potlačený jeho významom právnym. Erby začali používať aj cirkevné a svetské inštitúcie i mestá a toto rozšírenie užívateľov erbov zahájilo novú epochu vo vývoji heraldiky. Erb zostal symbolom rodovej, právnej a spoločenskej privilegovanosti. Ďalším medzníkom v dejinách heraldiky sa stal vynález a rozšírenie strelných zbraní v období 15. – 17. storočia. Ich následkom začali rytieri strácať vo vojne svoje výlučné postavenie a heraldika svoju prirodzenú vojenskú funkciu. Erby sa však používali ďalej – na pečatiach, portáloch palácov, bránach miest, hradov a inde. Heraldiky sa zmocňujú umelci a výtvarníci, ktorí naďalej používajú štít a prilbu ako tradičný základ, ale hľadia aj na ich pompéznosť a dekoratívnosť. Heraldika sa stala čisto objektom symboliky, s čím súvisí aj vznik umelých povestí, ktoré sa snažia vysvetliť vznik a obraz štítu.10

10

viac o vzniku a pôvode heraldiky pozri: Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s. 10 – 14.; Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s. 112 – 116.

10

4

ERBOVÉ PRÁVO

K stredovekým erbom sa viazalo erbové právo, ktoré môžeme zhrnúť do štyroch bodov: 1. Skutočný erb musí mať dedičnú spôsobilosť. Do 12. storočia bola dedičnosť erbu náhodným javom, od tohto obdobia sa však stala nutnosťou a samozrejmosťou. Erby sa získali dvoma spôsobmi a teda existujú dva druhy erbov. Pôvodné, ktoré si zvolili samotní užívatelia erbu, a tieto dlhým používaním a všeobecným uznaním nadobudli právnu platnosť. Pôvodné erby vznikali len v počiatkoch heraldiky, v 12. – 13. storočí. Udelené erby vznikali v nasledujúcich storočiach a boli darované listinou. 2. S dedičnosťou erbu závisí aj druhá zásada erbového práva a to nemeniteľnosť erbu. Obraz erbu musel byť stály a bolo vylúčené svojvoľne ho meniť. Pred 13. storočím sa uvedená zásada často porušovala, od 13. storočia sa erb mohol zmeniť len so súhlasom panovníka. Zmena mohla nastať tzv. polepšením, že za určité zásluhy bola do erbového poľa pridaná heraldická figúra, alebo sa zamenila niektorá farba za kov. 3. Nemeniteľnosti erbu je veľmi príbuzná ďalšia zásada erbového práva a to sfarbenie erbu. Štít a jeho figúry museli byť zafarbené predpísanými farbami, presne podľa heraldických pravidiel. Farby museli byť čisté, nesmeli sa miešať ani tieňovať. V období úpadku heraldiky sa táto zásada často porušuje. Používali sa štyri farby, dva kovy a štyri druhy kožušín. 4. Posledným erbovým právom je vlastníctvo nad erbom. Erby boli udeľované donáciou fyzickým alebo právnickým osobám. Ak právo na erb bolo raz vydané, ani panovník ho nemohol ľubovoľne zrušiť. Podmienkou bolo, že erb mohol používať len slobodný občan. S vlastníctvom erbu súvisí zanechanie erbu, k čomu mohlo dôjsť za týchto okolností: - v prípade úplného vymretia rodu. Opustený erb potom panovník daroval ďalším príbuzným, no stávalo sa, že ho dostal úplne iný rod. - vzdaním sa erbu. K tomu došlo v prípade, keď určitá osoba dostala úplne nový erb. - odstúpením. S touto možnosťou sa stretávame pri krajinských erboch a erboch viažucich sa na určitý úrad. - zločinom. Ak sa majiteľ erbu dopustil zločinu proti kráľovi, bol mu erb odobratý. Na základe erbového práva môžeme erb definovať tak, že „Erb je na štíte umiestnené trvalé znamenie, vytvorené podľa heraldických pravidiel, ktoré určuje fyzickú alebo právnickú osobu“.11 K užívaniu erbu oprávňuje vžité alebo udelené právo. Má teda dedičnú spôsobilosť, trvalý obsah a formálne vyhotovenie. 11

Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s. 117.

11

5

ZLOŽENIE ERBU

Pri erbe rozoznávame hlavné a vedľajšie časti. K hlavným častiam erbu patria štít so znamením, prilba, klenot a prikrývadlá. Vedľajšie časti erbu tvoria strážcovia alebo nosiči štítu, erbové plášte a stany, zástavy a koruhvy, koruny, klobúky, čapice, heslá, rodové devízy, bojové pokriky, rádové dekorácie a hodnostné odznaky. Všetky erby neobsahujú vyššie uvedené hlavné a vedľajšie časti. Najdôležitejší je štít so znamením, ostatné časti môžu chýbať.

5.1

Štít so znamením

Základnou časťou erbu je štít, ktorý bol pôvodne obrannou súčasťou vojenskej výzbroje. V 12. storočí sa naň začali umiestňovať heraldické figúry. Štíty užívané v bojoch a na turnajoch boli vyrobené z ľahko tvrdého dreva. Počas svojej existencie prešli štíty určitým vývojom. a) normanský štít Za najstarší tvar heraldického štítu považujeme štít normanský, ktorý bol podlhovastý, po celej dĺžke vypuklý, takže chránil celé telo bojovníka. Používal sa v 11. a 12. storočí. Nosil sa na pleci, alebo na ramene, kde sa upevnil pomocou remeňa. b) ranogotický štít V 13. storočí sa forma štítu mení. Štít je kratší a má tvar trojuholníka. Nazývame ho ranogotický štít. Jeho rozmery boli približne 8:7. Do konca 13. storočia je jeho výška asi do polovice výšky človeka, avšak v prvej polovici 14. storočia sa skracuje na 1/3 výšky bojovníka. c) neskorogotický štít V 14. a v prvej polovici 15. storočia sa užíva ďalší druh štítu, a to neskorogotický štít, ktorý má štvoruholníkovú formu. Hrot na spodnej časti vymizol a štít zakončuje široký oválny oblúk. Takýto tvar je veľmi výhodný pre najrôznejšie delenie a rozmnožovanie erbových polí. Úsilie dokázať starobylosť rodu viedlo aj v neskoršom období k používaniu tejto formy štítu. d) kolčí štít Prevládajúcim tvarom štítu v 15. storočí je tzv. terč alebo kolčí štít, štvorcového tvaru, na pravej strane s otvorom pre kópiu. Na dolnom okraji je zaguľatený alebo srdcovito vykrojený a stredom po dĺžke je opatrený vypuklým ostrým rebrom. Podnetom k vytvoreniu tohto druhu štítu boli hlavne turnaje. Terč svojím výkrojom uľahčoval pevné založenie kópie a stal sa tým najvhodnejším štítom bojovníkov. Týmto štítom končí aj ich praktické použitie v boji. Ďalšie štíty, ktoré sa používali od 16. storočia ako renesančný, barokový, rokokový, empírový majú už len heraldickú funkciu. Renesančný vzniká začiatkom 12

16. storočia, je trojuholníkový, avšak jeho stavba veľmi podlieha rôznym slohovým vývinovým formám, hoci vcelku nevybočuje z rámca renesancie. Od 17. storočia sú tvary štítov vyslovene dekadentné.12

5.1.1 Delenie štítu Ak štít delíme dvoma kolmými a dvoma vodorovnými čiarami, dostávame 9 polí, pre ktoré má heraldika svoje špeciálne pomenovania. Číslujeme ich sprava do ľava. Označenie polí je veľmi dôležité pri blasonovaní erbu. 1 2 3 – hlava štítu 4 5 6 – prostredné miesto (brvno) 7 8 9 – päta (noha) štítu 1 4 7 – pravá (predná) strana štítu 2 5 8 – kôl 3 6 9 – ľavá (zadná) strana štítu 1 – pravý (predný vrchný roh štítu 2 – hlavné miesto 3 – ľavý (zadný) vrchný roh štítu 4 – pravé (predné) bočné miesto 5 – srdce (srdcové miesto) 6 – ľavé (zadné) bočné miesto 7 – pravý (predný) spodný roh štítu 8 – podpätok 9 – ľavý (zadný) spodný roh štítu 1 – 9, 3 – 7, 2 – 8, 4 – 6 – protiľahlé polia A – pravý (predný) roh hlavy štítu B – ľavý (zadný) roh hlavy štítu C – pravý (predný) roh päty štítu D – ľavý (zadný) roh päty štítu A – B – vrchný okraj štítu C – D – spodný okraj štítu (ak je štít trojhranný, špička štítu) A – C – pravý bok štítu B – D – ľavý bok štítu a – b – poprsie štítu c – d – pupok štítu

12

Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s.. 122.; viac o štíte pozri aj Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s. 14 – 22.

13

Dôležitá je aj poloha štítu a spôsoby, akými skladáme väčší počet štítov. O normálnej polohe hovoríme, ak je štít vzpriamený, ak je postavený kolmo. Okrem toho môže byť štít napravo, alebo naľavo naklonený (pri popisovaní smer naklonenia štítu hlásime podľa heraldických pravidiel, totiž z hľadiska nositeľa štítu a nie z hľadiska jeho pozorovateľa). Existuje aj prevrátená poloha. Tento spôsob položenia erbu vyjadruje vymretie rodu, Vo Francúzsku vymretie rodu súviselo s veľkými ceremóniami. Nad otvoreným hrobom posledného člena rodiny rozbili štít a prilbu, ktoré potom pochovali súčasne s mŕtvym. Starším spôsobom, akým označovali vymretie rodu, je spomínané prevrátenie štítu. Pri pohrebe posledného potomka niesli erb obrátený nadol a tak ho aj povesili na stenu kostola. Prevrátene bol štít občas vytesaný aj na náhrobku. Väčší počet štítov sa skladá dvojakým spôsobom: 1. Ako samostatné jednotky. Dva štíty potom môžu byť k sebe pristavené, spolu zviazané, k sebe naklonené alebo môžu stáť vedľa seba. Tri štíty umiestňujeme do trojuholníka, viac štítov do polkruhu a do kruhu. 2. Upravené na jeden spoločný štít. To sa môže stať jedným delením alebo štiepením štítu. Takto vzniknú dve polia pre umiestnenie figúr z dvoch rôznych štítov. Početnejším delením a štiepením jedného štítu. Takáto úprava viacerých erbov na jednom štíte našla uplatnenie u znakov aliančných. Ďalej sú štíty položené na seba. Pri tomto spôsobe skladania platí zásada, že ich tvar musí byť rovnaký. Prvý štít je hlavný, druhý stredný a tretí je srdcový štít.13

5.1.2 Heraldické farby Sfarbenie štítu je jednou z hlavných požiadaviek, aby sme erb mohli považovať za skutočný. V období počiatočného vývinu štíty zväčša neboli natreté, ale heraldická figúra vznikla vbitím klincov do štítu alebo pripevnením rôznych kovových retiazok, pántov, spôn a pod. Tento spôsob ich zdobenia dal vznik jednému a súčasne najstaršiemu druhu heraldických náterov – kovu. Heraldika pri svojej tvorbe používa len dva druhy kovu a to zlato a striebro. Pri vyplňovaní erbového poľa zlatom použili buď skutočné zlato v plátkoch, alebo zlatý bronzový prášok. Tento kov nahradzovali aj chrómovou žltou farbou alebo žltým brokátom. Podobne tomu bolo aj pri striebre. Použili rýdzi kov v plátkoch, prípadne v prášku, inokedy ho zasa nahradili čínskou bielou farbou. Ďalším druhom heraldických náterov sú vlastné farby. Pri zobrazovaní figúr používa heraldika len štyri základné farby a to červenú (cinober), modrú (kobalt, 13

Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s. 123 – 125.

14

ultramarín), zelenú (mitis, schweinfurtskú zeleň) a čiernu (čínsku tuž, čerň z pálených kostí). Neskôr sa zaviedol aj zriedkavejšie používaný purpur (karmín), ktorý priamo na štíte používa len španielska a anglická heraldika. Vo Francúzsku, Nemecku a v Uhorsku sa táto farby vyskytuje len na honosných častiach erbu: na stanoch, plášťoch a ako farby podšívky na korune. V neskorom stredoveku, v čase tzv. „úpadkovej heraldiky“ úpadok zasiahol aj sfarbenie erbov. Prejavuje sa to v používaní prirodzených farieb. Avšak zatiaľ, čo v období živej heraldiky, napr. pre nahé telo, použili červenú, alebo striebornú farbu, pre vlasy zasa čiernu, červenú alebo zlatú (jediné prípustné nátery), neskorý stredovek užíva už aj neheraldické farby ako ružovú, hnedú, šedú a i. Tento zjav je v heraldike nesprávny a pri blasonovaní uvedené farebné odtiene nehlásime. Že sa v období živej heraldiky s nesprávnym sfarbením štítu nestretávame, vyplýva predovšetkým z toho, že vtedajšia spoločnosť, pre ktorú boli erby súčasťou života, mala veľký zmysel pre dodržiavanie heraldických zásad. O dôslednosť prevedenia erbu po stránke farebnej sa v nemalej miere pričinila aj skutočnosť, že náter erbu sa nahradzoval farebnými látkami, ktoré v tom čase nemali tak veľkú farebnú škálu. Sfarbením boli tkaniny vybrané tak, aby sa čo najviac blížili k prirodzenej farbe zobrazovanej figúry. Posledný spôsob pre vytváranie heraldických znamení na štíte je pomocou kožušín. Ako poťah štítu sú známe už aj z dôb predfeudálneho obdobia, ale ako erbový obraz sa vyskytujú až od 12. storočia. Častejšie boli kožušiny užívané vo Francúzsku, Anglicku a v Nemecku, v našich krajinách je ich výskyt veľmi zriedkavý. Zo štyroch prípustných kožušín sa najčastejšie vyskytuje hermelín (hranostaj), ktorý sám vytvára heraldickú figúru, alebo nahrádza bielu, čiže striebornú farbu. Sám o sebe je súčasne odznakom kniežaťa alebo panovníka. Najčastejšie je použitý ako podšívka znakových plášťov a stanov alebo ako obruba koruny, klobúka a čapice. Druhou kožušinou užívanou v heraldike je kuna. Je červenej farby. Nahrádzala sa aj inou, menej cennou kožušinou zafarbenou na červeno. Ďalším druhom je nórska veverica. Je dvojfarebná (na chrbte modrá, na brušku biela), preto sa aj dvojfarebne naznačuje. Poslednou v heraldike užívanou kožušinou je sobol. Má čiernu farbu. Heraldická zásada, že nátery erbu musia byť kladené striedavo (farba na kov a opačne) sa nevzťahuje na kožušiny. Tieto môžu byť na štíte podľa ľubovôle – tak na kove ako aj na farbe.14

14

Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s. 125 – 129.

15

5.1.3 Erbové figúry Základom erbu sú erbové figúry, ktoré môžeme rozdeliť na figúry heroldské a figúry všeobecné. Heroldské figúry sú geometrické obrazce, ktoré vznikajú štiepením štítu kolmými čiarami, alebo delením, čiarami vodorovnými, šikmými a kolmými. Tieto čiary mohli byť rovné, krivé, cimburové a mohol ich byť rozličný počet. Vyžadovalo sa, aby čiary prechádzali celým štítom, alebo od okraja štítu po niektorú deliacu čiaru. Heroldské figúry sú geometrické tvary a je ich nevyčísliteľné množstvo. Sú najstaršími erbovými figúrami vôbec a často sa nazývajú aj čestnými. Všeobecné figúry znázorňujú určité predmety, ktoré sa na 2-3 miestach nedotýkajú okrajov štítu. Predmety sú na štíte zobrazené štylizovane, vyzdvihujú sa ich charakteristické vlastnosti a musia súhlasiť s dobovým umeleckým slohom. Pretože všeobecných figúr je veľké množstvo, rozdeľujeme ich do troch skupín: 1. prirodzené: životné – človek, zvieratá, rastliny a neživotné – nebeské telesá, útvary zeme, voda, oheň 2. nadprirodzené: svätci, anjeli, vybájené a mytologické zvieratá 3. umelé: predmety vytvorené prácou človeka, teda rozličné zbrane, pracovné nástroje, šaty, šperky, stavby, písmená, atď. Je ich nepreberné množstvo.15 a)

Heroldské figúry Pri heroldských figúrach je dôležité, že štít, ktorého deliaca čiara je vedená kolmo sa nazýva štiepeným štítom. O delenom štíte hovoríme v tých prípadoch, keď je čiara cez štít vedená vodorovne, kosmo alebo šikmo. Štiepením štítu dvoma čiarami vzniká kôl. O kôle hovoríme len v tom prípade, ak jeho šírka zaberá priestor 2/7 celého štítu a postranné polia sú rovnakej farby. Kôl môže stáť v strede alebo bližšie k niektorému boku štítu, v tom prípade hovoríme o bočnom kôli. Kôl sa vyskytuje v najrôznejších formách. Forma je závislá na tvare štiepacích čiar, avšak tieto nesmú byť na úkor základného zvislého smeru. Kôl nemusí byť jednofarebný, ale sám môže byť štiepený, alebo aj lemovaný. Ak je kôl široký len 1/7 štítu, volá sa kolík a pri menšej šírke ako je 1/7, hovoríme o prúte. Štiepením štítu dvoma čiarami vzniknú tri diely, teda o jeden diel viac ako je štiepiacich čiar. Ak sú všetky diely rovnako veľké a každý z nich je inej farby, hovoríme o dva razy štiepenom štíte. Takýmto spôsobom sa štít môže štiepiť aj

15

Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s. 130 – 155; obšírne o figúrach pojednáva aj Buben. viac pozri: Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s. 18 . 22.; Buben, M.: Heraldika. Praha 1986, s. 40 – 69.

16

viacerými čiarami. Diely však musia mať rovnakú šírku a rôzne sfarbenie. Pri popise vždy hlásime počet štiepiacich čiar a nie počet polí. Ak sú pri početnejšom štiepení štítu použité len dva nátery a farba prvého dielu je totožná s posledným, vznikajú na štíte dva alebo aj viac kolov, kolíkov, prípadne prútov. Ak sa farba prvého dielu nekryje s farbou posledného, popisujeme štít pomocou počtu štiepiacich čiar. Kým pri rozdelení štítu zvislou čiarou sme hovorili o štiepení, pri jeho rozdelení vodorovnou čiarou hovoríme o delení štítu. Pri tomto spôsobe platia tie isté zásady a možnosti ako pri štiepení štítu. Tak ako má heraldika špeciálnu terminológiu pre niektoré figúry vzniknuté štiepením štítu (kôl, kolík, prút), má ju aj pre rôzne znaky vzniknuté delením štítu. Tieto špeciálne výrazy používa heraldika z toho dôvodu, aby bolo možné erb čo najstručnejšie a pritom výstižným spôsobom blasonovať. Figúra, ktorá pri štiepenom štíte bola pomenovaná ako kôl, pri delení má názov brvno. Ak má brvno šírku len 1/7, nazýva sa polobrvno (v zvislej polohe zodpovedá kolíku), a ak jeho šírka nedosahuje ani 1/7, dostávame niť. (Táto figúra vo zvislej polohe nesie meno prút). Ak je štít delený v šírke brvna – čiže v šírke 2/7 – od vrchného okraja, hovoríme o hlave štítu. Ak šírka hlavy zaujíma len 1/7, dostávame polovičnú hlavu. Ak heraldická figúra zaberá šírku 2/7 na spodnom okraji štítu, hovoríme o päte (pri zaguľatenom) a o špičke (pri zahrotenom štíte). Ak sa päta zúži na 1/7, vzniká pôda. Ak je zelenej farby, nazýva sa pažiťou. Heraldika veľmi často kombinuje tieto dva spôsoby, teda delenie alebo štiepenie a získava tak ďalšie veľké množstvo rôznych heroldských figúr. Týmito príkladmi sme sa zoznámili so základnými a najčastejšie sa vyskytujúcimi heroldskými figúrami. Ich množstvo a rôznorodosť je priam nevypočítateľná. b)

Všeobecné figúry Zo životných všeobecných figúr popredné miesto zaujíma človek, ktorý je pomerne častou heraldickou figúrou. Hojnejšie sa vyskytuje až od 16. storočia. Výskyt človeka v erbe nie je obmedzený vekom. Tak ako sa na štítovom poli stretávame s vyobrazeným starcom a starenou, mužom alebo ženou, nie je výnimkou ani dievča a mládenec, prípadne dieťa. Tak isto sa pri zobrazovaní človeka heraldická tvorba neobmedzuje len na bielu rasu, ale veľmi často sú pre štítové znamenia braní aj príslušníci inej plemennej skupiny, ktoré majú charakteristické prvky príslušnej rasy zvlášť zdôraznené. Napr. černoch má svoju prirodzenú čiernu farbu, kučeravé vlasy, červené pery a zvlášť vynikajú biele zuby a biele očné beľmo. Podobne výstižným spôsobom sú zobrazovaní Turci, Tatári 17

a i. Zvláštnou a pritom častou všeobecnou figúrou je tzv. divý človek. Má zarastené telo, hlavu a boky má ovenčené dubovými listami alebo trstinou a v ruke drží spravidla kyjak. Ľudské telo môže v erbe vystupovať ako nahé, ale aj oblečené, prípadne obrnené. Tak šatstvo ako aj jeho výzbroj musí súhlasiť s krojom a typom doby, do ktorej sa hlási figúra sama. Oblečenie súčasne prezrádza, či ide o osobu svetskú, duchovnú alebo vojenskú. Bližšiu hodnosť jednotlivých osôb zobrazených na erbe nám prezrádzajú vedľajšie insígnie. Čo sa týka polohy človeka na erbe, tá je neobmedzená. Figúra môže stáť, sedieť, ležať, kľačať, kráčať i jazdiť. Tak isto pole štítu môže byť vyplnené celou postavou alebo len časťou ľudského tela. Hlava môže byť korunovaná, prilbou obrnená, pokrytá čiapkou a klobúkom, ale aj bez pokrývky. Pod trupom sa myslí vždy telo do pása, pričom ruky (alebo len jedna z ich) môžu byť nahradené rohami, vetvami a inými predmetmi. Za ruku považujeme vždy len časť od prstov po zápästie, ktorá môže byť otvorená alebo aj zaťatá. Posledný prípad popisujeme ako päsť. Ruku s predlaktím a zalaktím blasonujeme ako rameno, ktoré môže byť nahé, zaodiate, obrnené a ozbrojené (ak drží zbraň). Rameno môže byť zobrazené aj s najrôznejšími predmetmi dennej a luxusnej potreby. Noha (jedna, alebo aj viac) môže byť zobrazená celá alebo len jej časť. Podobne ako rameno aj noha môže byť nahá, zaodiata, alebo obrnená. O ozbrojenej nohe hovoríme v tom prípade, ak má pripätú ostrohu. Inou, tiež nie zriedkavou časťou ľudského tela v erbe je srdce. Najčastejšie sa vyskytuje ako blčiace (s plameňmi), prebodnuté alebo okrídlené. Ojedinele sa na erbe stretávame s krvou. Má charakteristickú formu kvapky zafarbenej na červeno. Ak je kvapka inej farby, hovoríme o slzách. Ak znak pozostáva len z určitej časti niektorého predmetu, ktorý vyčnieva, napr. z koruny, kolesa, trojvršia, hovoríme, že figúra „rastie“. Ak zase časť figúry už nie je na štíte viditeľná, ale hraničí s ľavým bokom štítu, hovoríme o „objavujúcej“ sa figúre. Ak naopak, nevidíme pravú časť figúry, hovoríme o „strácajúcej“ sa figúre. Ďalšou skupinou životných všeobecných figúr sú zvieratá. Pri ich zobrazení platia v podstate tie isté pravidlá, o ktorých sme sa zmienili už pri zobrazovaní človeka. Predovšetkým sa na štíte môže vyskytovať v celej svojej podobe alebo obecnú figúru tvorí len niektorá časť živočícha. Čo sa týka ich sfarbenia, náter sa čo najviac blíži k ich prirodzenej farbe, avšak len v rámci heraldických farieb. Odchýlka od tejto zásady prichádza až v období úpadku heraldiky. V končatinách môžu zvieratá držať najrozličnejšie predmety, ba tak isto ako človek môžu zaujímať aj najrôznejšiu polohu. Ich poloha býva zväčša vzpriamená, ku skoku sa chystajúca a stojaca, zriedkavejšie ležiaca alebo sediaca. Zobák, 18

ostrohy, hrebeň, jazyk, pazúry – tieto časti v heraldike nazývame zbroj zvieraťa – majú charakteristické odlišné sfarbenie. Zvieratá sú na erboch veľmi často korunované. Koruna je obyčajne zlatá, ak je ale striebornej farby, pri blasonovaní je potrebné tento náter hlásiť zvlášť. Živočích nemusí byť len jednofarebný, ale môže byť aj kockovaný, pruhovaný alebo inak zdobený. Výskyt zvierat v heraldickej tvorbe nie je ničím obmedzený. V heraldickej tvorbe nájdeme tak šelmy, ako aj zver vysokú, alebo domácu. Výskyt jednotlivých druhov nie je obmedzený len na živočíchy našich oblastí, ale v hojnom počte sú zastúpené aj spomedzi druhov tropických, severských, ba aj vyslovene exotických. K prirodzeným životným figúram radíme ďalej rastliny, pri ktorých rozpoznanie druhu taktiež nerobí ťažkosti. Ovocné stromy nepostrádajú plody a ostatné druhy zasa ľahko poznáme podľa ich listov. Zvláštnu formu má v heraldickej tvorbe len ruža a ľalia. Ďalšiu skupinu tvoria figúry neživotné. Medzi nimi popredné miesto s častým výskytom zaujímajú nebeské telesá. Slnko sa v heraldike obyčajne zobrazuje ako kruh s ľudskou tvárou pozerajúcou smerom k nám. Slnko je v erbe viditeľné niekedy ako úplné, inokedy zasa len jeho časť – vychádzajúca z okraja štítu alebo spoza inej figúry. Častou figúrou je aj mesiac. Najobvyklejšou formou je srb – polmesiac. Spln je v heraldickej tvorbe zriedkavosťou. Od slnka sa mesiac líši v tom, že mu chýbajú paprsky. Na niektorých erboch je mesiac sprevádzaný hviezdou. Spomedzi hviezd osobitné miesto zaujíma kométa, ktorej výskyt je však veľmi ojedinelý. Vyskytujú sa aj oblaky, ktoré sa v realistickej forme znázorňujú až v období úpadku živej heraldiky. Oblaky tvoria obyčajne doplnok nejakej inej všeobecnej figúry. Vedľa nebeských telies sa na erboch vyskytujú aj rôzne útvary zeme. Z nich najčastejšie nachádzame vrch, v heraldickej tvorbe sa častejšie vyskytuje trojvršie. Zväčša zaujíma pätu štítu, ale najčastejšie slúži ako podnos pre inú všeobecnú figúru. Ďalšiu skupinu všeobecných heraldických figúr vytvárajú nadprirodzené bytosti. Spomedzi nich sú v najhojnejšom počte zastúpení svätci, vyskytujúci sa v prevažnej väčšine v erboch duchovných osôb. Nie sú zriedkavým erbovým obrazom ani v znakoch niektorých miest, kam sa dostávajú ako ich patróni (podľa farského kostola, komu je zasvätený. Pri určovaní, o ktorého svätca v príslušnom erbe ide, pomáhajú aj jednotlivé sprievodné znaky (napr. sv. Ján Krstiteľ má položenú hlavu na tanieri). V heraldickej tvorbe sú častí aj anjeli, ktorí sú zväčša len vedľajšími erbovými figúrami (nosičmi, alebo strážcami štítu) a nie vlastným erbovým znamením.

19

Početnou skupinou spomedzi nadprirodzených všeobecných figúr sú výtvory ľudskej fantázie – vybájené zvieratá, rôzne obludy a potvory. Vystupujú v početných rodinných erboch.16 Poslednou skupinou heraldických všeobecných figúr sú veci umelé. Medzi ne zaraďujeme všetky predmety, ktoré sú výtvorom ľudského umu a rúk. Ich množstvo je priam nevypočítateľné, pretože vôbec nie sú obmedzené na určitý druh výrobkov. Nachádzame medzi nimi tak predmety vojenského charakteru, ako aj nástroje a výrobky domáce, hospodárske a remeselné. Medzi ne radíme aj rôzne druhy odevov, okrás a šperkov, hudobné nástroje, stavby a stavebné súčasti každého druhu. Ďalej rôzne odznaky svetské, cirkevné, okrem toho písmená, znamenia a značky najrôznejších tvarov. Všetky tieto figúry sú ľahko rozpoznateľné, pretože sú to predmety prevažne dennej potreby.

5.2

Prilba

Ďalšou hlavnou časťou erbu je prilba. Za heraldickú prilbu považujeme len takú, na ktorú sa dá pripevniť klenot. Až do 13. storočia sa s takou to prilbou nestretávame, všetky majú formu špicatú, na ktorú nemožno klenot položiť. Z posledných rokov 12. storočia je doložená tzv. hrncovitá prilba. Zakrývala celú hlavu bojovníka, má plochý vrch a vpredu je dlhšia ako vzadu. Očný otvor je úzky a pod ním sa nachádzajú dierky – dýchadlá. Váha tejto prilby je vyše 5 kg a spočíva na temene hlavy. Koncom 13. storočia vystriedala tento druh prilby tzv. vedrovitá prilba. Je dlhšia, hornú časť má mierne oválnu, spôsobilú na upevnenie klenotu. Jej váha spočíva na pleciach bojovníka. Jej veľkosť umožňuje jazdcovi v nej voľne pohybovať hlavou. Otvor vo forme kríža, ktorý je umiestnený na spodnej časti prilby, slúži pre jej upevnenie k ostatnému brneniu na hrudi. V 14. storočí vzniká kolčia (zavretá) a turnajová (otvorená) prilba. Obe siahajú hlboko na prsia, čím chránia i krk bojovníka. Kolčia prilba má zobákovitý tvar, ktorého predná spodná dlhšia časť je dlhšia ako vrchná. Váha asi 20 kg (podobne ako u vedrovitej) spočíva na pleciach bojovníka. Turnajová prilba je otvorená, jej očný otvor vypĺňalo niekoľko spočiatku mierne, neskôr preexponovane vyklenutých pántov. Osobitný druh turnajovej prilby predstavuje rešetová prilba, ktorej prednú časť tvoria kovové rešeto, na zadnej strane je zvyčajne namaľovaný rodový erb. Táto prilba sa u nás objavuje v druhej polovici 15. storočia. Od 16. storočia sa uplatňujú rozličné úpadkové formy prílb s pohyblivým vizírom, ale ich výskyt v heraldike nie je už taký častý.17 viac o neprirodzených bytostiach v heraldike pozri: Fančovičová, A.: Fantastické bytosti a vybájené zvieratá v heraldike. In: Heraldika na Slovensku. Martin 1997, s. 202 – 209. 17 Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s.155 – 157.; Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s. 22; Buben, M.: Heraldika. Praha 1986, s. 70 – 77. 16

20

5.3

Klenot

Klenot je plasticky alebo graficky vytvorená heraldická ozdoba prilby. Klenot mal pôvodne úžitkový účel, slúžil na rozlišovanie a rozpoznanie bojovníkov, a preto len rytieri – účastníci turnajov, boli oprávnení k jeho užívaniu. Priamo v boji sa klenot nenosil, pretože ešte viac zaťažoval už aj tak ťažké brnenie. Spravidla je totožný so znamením na štíte, ale môže byť aj celkom odlišný. Pre klenot platia tie isté zásady ako pre znamenie na štíte, že musí byť stály, známy, všeobecne uznaný a dedičný. Uvedené požiadavky sú splnené len do druhej polovice 14. storočia, ale je tu viac výnimiek ako pri štítovom znamení. Klenotom môže byť všetko to, čo je aj štítovým znamením, napr. aj heroldské figúry. Tieto sa nanášali na dosku rozličného tvaru, ktorej konce sú ozdobené perami. Ak je klenot totožný so znamením na štíte hovoríme o pomocnom klenote. Ak je klenot odlišný ide o samostatný klenot. Klenot býval ku prilbe pevne pripevnený, čo bolo treba nejakým spôsobom zakryť. Za najobvyklejší prostriedok slúžila točenica, čiže viac kusov látky, ktorých farby boli totožné s farbami štítu a znamenie, stočené a zviazané okolo klenotu. iným prostriedkom zahaľujúcim toto spojenie bola koruna.18

5.4

Prikrývadlá

Prikrývadlá sú poslednou hlavnou časťou stredovekého erbu. Ich výskyt (už od začiatku 13. storočia) si vyžiadala praktická potreba. Chránili bojovníkov pred nepriazňou počasia a brnenie pred hrdzou. Spočiatku siahali len po ramená bojovníka, neskôr sa predĺžili a stali sa ozdobnou súčasťou erbu. Farebne sa stotožňovali so štítovým znamením.

5.5

Vedľajšie časti erbu

Na vedľajšie časti erbu sa nevzťahujú heraldické pravidlá v takom rozsahu, ako u jeho hlavných častí. Sú ľubovoľne vybraté a svojvoľne menené. Tento zjav trval až do 17. storočia, kedy panovník už udeľuje aj vedľajšie časti erbu. Neplatia pre ne ani pravidlá správneho heraldického sfarbenia; môžu mať i prirodzené farbu. Popredné miesto medzi vedľajšími časťami erbu zaujímajú strážcovia alebo nosiči štítu. Rozdiel medzi nimi je ten, že strážcovia sa štítu nedotýkajú, ale pri ňom len stoja, chránia ho a nosiči erb držia, čiže nosia. Stretávame sa s nimi od 18

viac o klenote pozri: Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s.157 – 159; Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997, s. 23 – 24.; Buben, M.: Heraldika. Praha 1986, s. 84 – 92.

21

samého vzniku heraldického erbu. Do prvej polovice 14. storočia strážcami alebo nosičmi štítu bývali osoby, neskoršie k nim pribúdajú zvieratá a fantastické figúry. Vznik stanov a plášťov spadá do obdobia úplného úpadku heraldiky a v praktickom živote sa nikdy nepoužívali. S vlastným erbom nemajú nič spoločné a sú len jeho okrasou. Od plášťa sa stan líši tým, že má nad štítom kužeľovitú strechu. Od 17. storočia boli používaným francúzskymi kráľmi, od ktorých ich prebrali všetci suverénni vladári a neskoršie i šľachtici. Zhotovovali sa z ťažkého zamatu purpurovej farby, ktorých vnútorná strana je podšitá hermelínom. Zástavy a koruhvy sú veľmi starou súčasťou vojenského života. Používali sa už pred vznikom erbov a ich účelom bolo sústreďovať okolo seba bojujúce vojsko. Spočiatku boli hladké, obsahovali len farby erbu, neskoršie celý erbový obraz. Ak je erbom figúra, hľadí smerom k žrdi. Zástavy ako vedľajšia časť erbu bývali položené za štít, prípadne do ruky nosiča či strážcu erbu. V praxi sa stretávame i s vlajkami, ktoré sa od koruhvy odlišujú tým, že k žrdi nie sú pevne pribité, ale voľne pripevnené povrazom. Zástavy a vlajky sú predmetom štúdia vexilológie. Ďalšiu skupinu vedľajších častí vytvárali odznaky upozorňujúce na hodnosť vlastníka erbu. Medzi ne patrí predovšetkým koruna, pričom túto hodnostnú korunu nemôžeme stotožňovať s tou, ktorá zakrývala spojenie prilby a klenotu. Hodnostná koruna nahradzuje klenot, ale môže byť položená aj priamo na štít. U nás sa začali používať v 17. storočí. Počet cípov na korune označuje hodnosť majiteľa koruny. Korunu s 9 viditeľnými cípmi mohli používať grófi, so 7 baróni, s 5 rytieri. Klobúky sa vyskytujú na erboch cirkevných hodnostárov. Tiara označuje pápeža, mitra biskupa, červený klobúk s 15 strapcami na každej strane kardinála, zelený arcibiskupa. Pre označenie hodnosti príslušníkov cirkevnej hierarchie heraldika pozná aj iné odznaky. Dva skrížené kľúče (umiestnené za štítom) označujúce pápeža, berla (bohato zdobená dovnútra zahnutá palica) je spoločným odznakom arcibiskupov, biskupov, opátov, dvojramenný kríž je odznakom arcibiskupa, jednoramenný biskupa. Pri erboch sa často vyskytujú i odznaky, ktoré vyjadrovali príslušnosť šľachtica k nejakému svetskému alebo duchovnému rádu, či k určitej družine. Odznaky sa začali používať ešte v 13. storočí a boli bežné predovšetkým v krajinách južnej a západnej Európy. O ich význame svedčí to, že podľa nich bola nazvaná najväčšia feudálna vojna v Anglicku – Vojna ruží. Devízy, heslá, sú mottom rodu. Napísané sú na páse, ktorý sa kladie voľne pod štít. Kreslí sa v dvoch základných farbách erbu. Obsah hesiel má charakter náboženský, alebo svetský; môžu to byť rozličné životné pravdy a predpovede. Bojové pokriky na rozdiel od devíz sú umiestnené nad klenotom. Boli obľúbené v západnej Európe.19 19

Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s.160 – 165.; Buben, M.: Encyklopedie heraldiky. Praha 1997. s. 23 – 26; Buben, M.: Heraldika. Praha 1986, s. 81 – 114.

22

6

ROZDELENIE ERBOV

Z právneho hľadiska delíme erby podľa toho, koho zastupujú. Ide o erby rodové, štátne, župné, mestské, cechové, rádové. Z hľadiska zvláštneho určenia môžu byť erby aliančné, hovoriace, vyčkávacie. Najpočetnejšie z rodových erbov sú šľachtické erby, pretože vlastníctvo erbov bolo jedným z privilégií feudálov. Počas svojej existencie zaznamenali po formálnej stránke viaceré zmeny. V najstaršom období prichádzalo k zmene erbového znaku pri kolonizácii. Presídlená mladšia vetva rodu sa osamostatnila a pre odlíšenie od pôvodnej sa usilovala aj o zmenu znaku. Táto zmena sa realizovala premiestnením figúr, zmenou farieb, šikmým pruhom na štíte, alebo lemovaním štítu. Vedľa vyznačenia mladšej vetvy rodu sa stretávame na erboch aj s inými značkami, ktoré osvetľujú rozličné rodinné vzťahy. Napríklad erb detí z nerovnakého manželstva, alebo nemanželských detí sa označoval šikmým pruhom, prevrátením figúry, prerušovaným lemom štítu a pod. Ak niektorý člen rodu si získal zásluhy, bol mu erb polepšený. Šľachtičné pôvodne erby nepoužívali, pretože sa nezúčastňovali na vojenskom živote. V 13. storočí sa zjavili aj ženské erby, ktorými si ženy označovali bežné a luxusné potreby. Spomedzi fyzických osôb právo na užívanie erbu mali aj mešťania, ktorí ich však užívali v omnoho menšej miere ako šľachtici. Erby mešťanov sú veľmi jednoduché. Za znamenia sa používali zväčša remeselnícke potreby, upozorňujúce na ich zamestnanie. Pri vyhotovení sa nerešpektujú heraldické zásady.20 Erby duchovných osôb vznikajú až v druhej polovici 13. storočia, pretože duchovní sa osobne nezúčastňovali bojov, spočiatku nemali ani nárok na erb. Niekedy preberali do užívania erby otcov, častejšie erby viažuce sa k ich cirkevnému úradu. Erby duchovných osôb nemajú prilbu a klenot, namiesto nich užívajú odznaky svojej hodnosti.21 Štátne znaky sú erby, ktoré reprezentujú obyvateľov určitého štátu. Vznikli už v 12. storočí, kedy boli totožné s erbom vládnucej dynastie. So zmenou dynastie sa menil aj vlastný štátny znak. Erby krajín, ktoré boli pripojené k určitému štátu, v dôsledku jeho expanzívnej politiky nezanikli, ale sa pridávali k znaku materskej krajiny. Nižšou správnou jednotkou boli župy, ktoré ako právnické osoby tiež používali vlastné erby. Dostali ich až v roku 1550 a župné erby sa uplatnili najviac na pečatiach, zástavách, budovách. K najzaujímavejším a najrozšírenejším odvetviam heraldiky patrí mestská heraldika. Je stále ešte živá a novo vznikajúce mestá dodnes prijímajú erby ako 20 21

viac o rodových erboch pozri: Novák, J.: Rodové erby na Slovensku I, II. Bratislava 1980, 1986. napríklad o erboch benediktínskeho rádu pozri Zemene M. Róbert: Benediktíni na Slovensku a ich symbolika. In: Heraldika na Slovensku. Bratislava 1997, s. 145 – 154.

23

symbol svojej právnej existencie. Pôvod mestských znakov doteraz nie je spoľahlivo osvetlený a predpokladá sa, že mestské erby sa vyvinuli z mestských pečatí, ktoré sa začínajú častejšie objavovať v 13. storočí. Mestá už od svojho vzniku potrebovali pečate k právnemu overovaniu vydávaných mestských písomností, pričom sa aj pečatným obrazom snažili vyjadriť svoju osobitosť a odlišnosť od iných miest. Prechod od mestských symbolov na pečatiach k skutočným mestským znakom nastáva až v dobe, keď pôvodný význam znaku ustupuje do pozadia, a keď sa erby stávajú predovšetkým symbolom totožnosti, vlastníctva a stavu. Vznik a vývoj mestských erbov v Uhorsku môžeme členiť do niekoľkých etáp: 1. Predheraldické obdobie, ktoré spadá do 13. storočia a symbolom mesta sú hradby. jediným mestom u nás, ktoré už v polovici 13. storočia vlastní erb je Banská Štiavnica. 2. Prvé mestské erby domáceho pôvodu vznikajú až koncom 13. storočia a ako svoje štítové znamenie používali znaky koreniace v štátnom erbe Uhorska. 3. Ďalšia etapa spadá do prvých dvoch desaťročí 14. storočia, kedy si mestá nevytvárajú erby, ale na svoje pečate volia neheraldické symboly z cirkevnej oblasti. 4. V 14. storočí mestá nadväzujú na heraldické zvyklosti z konca 13. storočia a vytvárajú si znaky koreniace v štátnom erbe. Z tohto obdobia pochádza armáles, ktorým Ľudovít I. v roku 1369 udelil erb Košiciam. Listina je však vydaná len v patentovej forme a udelený je len štít so znamením. To naznačuje, že v tomto období ešte nebolo obvyklé, aby mesto vlastnilo erb v takej podobe ako šľachtic. 5. Posledné obdobie vzniku mestskej heraldiky predstavuje 15. storočie. Vzrastá počet erbov udelených mestám, keďže v roku 1405 Žigmund povýšil slobodné kráľovské mestá na privilegovaný stav. Obsahom erbov sú figúry symbolizujúce mesto, život a zamestnanie obyvateľov. V čase, keď erby prestali mať praktický význam, ich užívateľmi sa stávajú i cechy. Svoje erby používajú hlavne na zástavách a pečatiach. Zásady heraldiky sú na nich porušené a obraz cechových erbov sa viaže hlavne k zamestnaniu.22

22

viac o cechových erboch pozri: Novák, J. – Švec, J.: Cechové znaky. Bratislava 1975.

24

7

HERALDICKÉ INŠTITÚCIE V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Heraldický register Heraldický register predstavuje najvyššiu heraldickú autoritu v Slovenskej republike. Agendu spojenú s jeho vedením zabezpečuje od r. 1991 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej správy – odbor archívnictva a spisovej služby. Jeho poslaním je viesť centrálnu evidenciu heraldických znamení – predovšetkým mestských a obecných erbov a vlajok – používaných v Slovenskej republike. Zapísanie erbu do Heraldického registra je zárukou heraldickej správnosti používaného erbu a tiež zárukou, že rovnaký erb, vlajku alebo pečať nepoužíva žiadny iný subjekt. Heraldický register úzko spolupracuje najmä s dvoma odbornými heraldickými zbormi. Heraldickou komisiou Ministerstva vnútra a Heraldickým kolégiom. Heraldický register spolupracuje s Heraldickou komisiou predovšetkým vo sfére komunálnej heraldiky. Pokiaľ ide o ďalšie vetvy heraldiky – najmä občianske, rodinné erby, ale tiež osobné erby cirkevných hodnostárov – Heraldický register nadviazal spoluprácu s Heraldickým kolégiom, združením pre občiansku heraldiku. Členovia Heraldického kolégia sú heraldické autority, členovia Medzinárodnej heraldickej akadémie, Slovenskej genealogicko – heraldickej spoločnosti pri Matici slovenskej a ďalších odborných združení. Heraldické kolégium podporuje výskum a tvorbu občianskych erbov a heraldicky správne erby odporúča na zapísanie tiež do Heraldického registra Slovenskej republiky. Heraldický register vedie záznamy o symbolike jednotlivých subjektov – erboch a vlajkách miest, obcí, osôb, cirkevných hodnostárov, či inštitúcií – klasickým i automatizovaným spôsobom a to v podobe textových i grafických informácií. V súčasnosti je v Heraldickom registri Slovenskej republiky zapísaných vyše 1300 erbov a vlajok rôznych subjektov. Ministerstvo vnútra SR vydáva vybrané informácie o registrovaní erbov a vlajok, ako aj ich vyobrazenia v knižnej forme. Heraldická komisia Heraldická komisia vznikla v r. 1975 ako poradný orgán ministerstva a jej úlohou bolo a stále je posudzovať heraldickú správnosť erbov a vydávať odporúčania pre zastupiteľské zbory miest a obcí o heraldickej správnosti navrhovaného erbu. Keďže pri tvorbe erbu sa spravidla vychádza z historickej pečate obce, komisia pomáha pri zisťovaní historickej predlohy obecnej symboliky. Zároveň tak vytvára cennú kolekciu mestských a obecných historických pečatí. Odporúčanie komisie je rozhodujúcim odborným podkladom pre rozhodnutie obecného zastupiteľstva. Komisia tiež vyslovuje odporúčanie pre zapísanie nového obecného erbu do Heraldického registra. 25

Členmi Heraldickej komisie sú vedeckí pracovníci univerzít, archívov, múzeí, uznávané autority historickej vedy, numizmatiky, ako aj zástupcovia Ministerstva vnútra SR, Ministerstva kultúry SR a združenia miest a obcí Slovenska.23

23

viac o Heraldickej komisii MV SR pozri: Vrteľ, L.: Heraldická komisia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. In: Slovenská heraldika. Martin 1997, s. 36 – 41.

26

8

PRAVIDLÁ HERALDICKEJ TVORBY

Heraldika má pri tvorbe erbu určité záväzné a pritom prísne dodržiavané pravidlá. Erb nie je niečo samoúčelné. Jeho funkciou je plasticky alebo graficky reprezentovať svojho majiteľa. Práve z tohto účelu vyplývajú aj heraldické pravidlá. Stavba erbu musí preto spĺňať všetky požiadavky pre jednoduché označovanie vlastníka znaku. Pri erbe je potrebná predovšetkým dobrá viditeľnosť. Z toho vyplýva, že štítové znamenie musí byť čo najväčšie, aké len plocha štítu dovoľuje. Táto požiadavka si ďalej vynucuje nezobrazovať figúry umeleckým spôsobom, verne, tieňovane, ale štylizovane. Dobrá viditeľnosť pri tvorení erbov je ďalej podmienená používaním výlučne čistých, základných farieb. Pri sfarbení polí nie je možné položiť farbu na farbu alebo kov na kov, pretože dve farby alebo dva kovy sa od seba dostatočne neodrážajú a tým by viditeľnosť erbu utrpela. Je možné položiť jedine kov na farbu a opačne, farbu na kov. Kožušiny sa mohli klásť na kov i na farbu. Vedľajšie časti erbových figúr, napr. tzv. zbroj zvieraťa (zuby, kly, pazúry, rohy, kopytá, hrebeň, plutvy) sú ináč sfarbené ako samotné figúry. Ak je napr. figúra červená tieto časti sú modré, pri striebornej zlaté, atď. Veľmi dôležitou zásadou je úhľadnosť erbu. Dosahuje sa tým spôsobom, že grafické, alebo plastické prevedenie všetkých častí znaku je v súlade s dobovým štýlom. Najpodstatnejšou požiadavkou pre heraldickú tvorbu je nakoniec správnosť vyhotovenia. Táto zásada však môže byť realizovaná len v tom prípade, ak sa do dôsledkov zachovajú všetky vyššie uvedené požiadavky heraldickej tvorby, ktorej systém je veľmi dokonalý, a možno povedať, že v období živej heraldiky odchýlky akéhokoľvek druhu od vžitých heraldických zásad sú priam vylúčené. Pri blasonovaní erbu, teda pri jeho popise, jednotlivé jeho strany musíme udávať z hľadiska toho, kto štít nosil. Teda, čo je pre pozorovateľa vľavo, je pre heraldiku vpravo.24

8.1

Tvorba obecných erbov

Tvorba obecných erbov prechádza niekoľkými fázami: 1. Vyhľadanie historických podkladov – pečať obce. Ak nie je možné vyhľadať pôvodnú pečať obce z historických prameňov, pristupuje sa k vytvoreniu novotvaru obecného symbolu – erbu, pričom sa kladie dôraz na spojenie budúceho symbolu v obecnom erbe s miestnym charakteristickým prvkom (mlyn, drevárstvo, kostol zasvätený svätcovi, poľnohospodárstvo, remeslá, 24

Žudel, J. – Novák, J.: Príručka diplomatiky, sfragistiky a heraldiky. Bratislava 1956, s. 120.

27

atď.). Ďalej sa kladie dôraz na originalitu a jedinečnosť obecného symbolu, plne odpovedajúceho zásadám heraldiky. 2. Grafické spracovanie a odborné konzultácie s heraldikom – kde sa podľa dochovanej historickej pečate „rekonštruuje“ pôvodný obecný symbol, na ktorom sa podieľa výtvarník spolu s heraldikom, ktorý poskytuje cenné rady a pripomienky o vzhľade zobrazených symbolov na historickej pečati, ktoré sú často slabo rozpoznateľné a farebnosti budúceho erbu podľa všetkých zásad heraldiky. 3. Schválenie erbu Heraldickou komisiou Ministerstva vnútra SR.

8.2

Altenburgerova zbierka pečatí ako zdroj pri tvorení erbov

Pre územie východného Slovenska azda najvýznamnejšou zbierkou pečatí, z ktorej je možné čerpať pri tvorení erbov je Altenburgerová zbierka pečatí v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti.25 Zbierka je dielom dvoch osobností, Gustáva Altenburgera a Jozefa Résö Ensela. Hlavný podiel na jej vzniku mal prvý z nich – významný uhorský heraldik konca 19. storočia Gustáv Altenburger. Zaoberal sa štátnou a mestskou heraldikou. Vytvoril viacero mestských erbov, o. i. erby Dolného Kubína a Oravského Podzámku. Uverejnil viaceré heraldické štúdie v časopisoch Századok, Pester Lloyd, Független Hírlap a Ország – Világ a niekoľko prác venovaných uhorským korunovačným klenotom a erbom uhorských korunných krajín, stolíc a miest. Najvýznamnejším z nich bolo neukončené dielo Magyarország czimertára, obsahujúce erby Uhorska, korunných krajín, stolíc, miest, mestečiek a obcí, ktoré zostavil spolu s Karolom Tagányim (Budapest 1885, vyšlo iba 7 zošitov).26 Altenburgerova a Résö Enselova zbierka erbov a pečatí je jednou z najväčších zbierok svojho druhu v strednej Európe a rozhodne najväčšou heraldickou zbierkou bývalého Uhorska. Pozostáva spolu z 99 krabíc archívneho materiálu, z toho z 32 krabíc spisov, 76 krabíc pečatí a z 1 zvitku mikrofilmu. Podľa charakteru možno materiál v nej rozdeliť na tri časti. Prvá časť pozostáva z písomností a vyobrazení erbov či pečatí Uhorska a niektorých cudzích krajín – Rakúska, Nemecka a Švédska. Rakúsko reprezentujú erby panovníkov, dŕžav, dedičných krajín, rádov a pod., ďalej heraldické symboly miest a obcí zoradené podľa jednotlivých ríšskych krajín (medzi nimi i Čiech, o tejto zbierke informuje Peter Kónya vo svojej štúdii: Altenburgerova zbierka pečatí a možnosti jej využitia v súčasnej slovenskej obecnej heraldike. In: Heraldika na Slovensku. Martin 1997, s. 60 – 70. Zbierka sa nachádza v archíve pod signatúrou MOL Budapest, V-5: Altenburger és Résö Ensel címer- és pecsétgyüjtemény. 26 Kónya, P.: Altenburgerova zbierka pečatí a možnosti jej využitia v súčasnej slovenskej obecnej heraldike. Martin 1997, s. 60. 25

28

Moravy a Sliezska). Rozsahom podobná časť je venovaná erbom a štátnym znakom Nemeckého cisárstva, zaniknutých i existujúcich nemeckých kniežactiev, ríšskych obvodov, erbom nemeckých miest a obcí z 25 ríšskych krajín a 11 pruských obvodov. Samostatná krabica obsahuje švédsky kráľovský erb a s ním súvisiace symboly. Domácu, teda uhorskú problematiku, ktorá je tu zastúpená najbohatšie, reprezentujú štatistické výkazy, geografické údaje, bibliografie a zoznamy overených obecných pečatí. Samostatne sú zaradené panovnícke erby, krajinské erby, znaky, rády, zástavy, korunovačné symboly a klenoty Uhorska, Sedmohradska, Chorvátska, Dalmácie, Slavónie a ďalších bývalých súčastí kráľovstva. Nachádza sa tu aj rukopis Altenburgerovho diela Magyarország czimertára spolu s vytlačenými farebnými obrazmi a čiernobielymi kresbami erbov, podľa žúp zostavené kresby mestských erbov, mestských a obecných typárií a odtlačky pečatí spolu s jeho korešpondenciou so župnými úradmi a s ďalšími písomnosťami z obdobia vzniku zbierky. Ďalej táto časť obsahuje erby a pečate vtedajších i bývalých uhorských stolíc (žúp) spolu s niekdajšími samosprávnymi územiami (provincia 13 a 16 spišských miest, marmarošské korunné miesta, sikulské stolice a i.). Podobne, podľa žúp, miest a obcí sú roztriedené erby a pečate z Chorvátska, Slavónie, Dalmácie, Bosny a Hercegoviny. Celú túto časť uzatvára literárna pozostalosť Gustáva Altenburgera. Druhú časť zbierky tvoria samotné pečate – voskové, resp. atramentové odtlačky typárií vystrihnuté z pôvodných dokumentov, alebo zhotovené sekundárne. Ide o pečate 8259 obcí a miest, z toho 7842 uhorských, 67 chorvátskych a slavónskych a 270 cudzích, (vrátane rakúskych). Okrem obecných pečatí z územia Uhorska sú sem zaradené aj pečate stolíc, samosprávnych oblastí (provincia spišských miest a i.), niektoré cechové pečate (najmä z Prešova a Bardejova) a 2 rodové pečate. Mestské a obecné pečate, ktoré tvoria hlavnú a najcennejšiu časť celej zbierky, sú uložené v 49 krabiciach a usporiadané v abecednom poriadku podľa stolíc. Pečate každej obce sú uložené v samostatnej obálke. Kvalita odtlačkov je rôzna, pečate sú často chybne odtlačené alebo rôzne poškodené. Ďalšie riziko poškodenia vyplýva zo skutočnosti, že z tejto časti fondu neexistujú fotokópie, odtlačky sú bádateľom voľne k dispozícii a častým vyberaním a prezeraním sa ničia. Tretia, najmenšia časť zbierky (4 krabice) pozostáva z materiálu, ktorý sa sem dostal dodatočne. Ide o heraldické symboly väčšiny historických i existujúcich európskych krajín, ako aj niektorých štátov z iných častí sveta. Bádanie v zbierke popri už spomínaných negatívach komplikuje skutočnosť, že doteraz nie je komplexne spracovaná a okrem jej stručného rukopisného popisu a abecedného zoznamu pečatí nie sú k dispozícii žiadne archívne pomôcky, ktoré by umožnili aspoň akú-takú orientáciu v nej. Rovnako nie je známe ani presné 29

obdobie jej vzniku. Podľa dochovanej korešpondencie G. Altenburgera možno ho klásť do 2. pol. 70-tych rokov 19. storočia, pričom je zrejmé, že tvorca ju dopĺňal i v nasledujúcich rokoch. Odtlačky pečatidiel pochádzali priamo z jednotlivých miest a obcí. Altenburger ich pritom získal prostredníctvom podžupanov, resp. slúžnovských úradov. Altenburgerova zbierka pečatí obsahuje často jediné zachované podklady pre súčasnú tvorbu obecných erbov na Slovensku. Týka sa to hlavne teritória východného Slovenska, kde dnes už viacero obcí používa erb, vytvorený práve na základe materiálov z nej. Vychádzajúc zo súčasného stavu poznania zbierky a doterajšej praxe pri tvorbe týchto erbov, môžeme podať stručnú charakteristiku pečatí východoslovenských obcí, ktoré sú v nej uložené. Z celkového počtu 7842 obcí a miest z bývalého Uhorska pochádza z územia šiestich východoslovenských stolíc (Šariš, Spiš, Zemplín, Abov, Uh a Gemer) 1291. Zo Šariša sú v zbierke pečate 259 obcí a miest, zo Spiša 146, zo Zemplína 276, z Abovskej stolice 249, z Užskej stolice 88 a z Gemera 249 sídiel. Tento počet však nemožno automaticky stotožňovať s východoslovenskými obcami, pretože veľká časť z nich sa v súčasnosti nachádza v Maďarsku, na Ukrajine a čiastočne v Poľsku. Už pri tomto vyčíslení sú zrejmé veľké odchýlky v početnom zastúpení obcí jednotlivých stolíc a ďalšie rozdiely možno pozorovať pri podrobnejšom štúdiu materiálu. Obecné pečate z tej-ktorej stolice majú totiž niektoré spoločné charakteristiky, ktoré ich zároveň odlišujú od pečatí ďalších stolíc. Spoločnými, resp. rozdielnymi prvkami sú predovšetkým obdobie vzniku pečatidiel a prevládajúce znamenia na pečatiach. Tieto zaujímavé fakty poukazujú na tradíciu obecnej symboliky v jednotlivých stoliciach, ďalej na to, aké pečate boli používané v čase budovania zbierky, na niektoré administratívne opatrenia stoličnej vrchnosti a pod. Peter Kónya vo svojej štúdii analyzoval náhodne vybranú skupinu pečatí, ktorá obsahovala pečate 63 šarišských, 9 spišských, 70 zemplínskych, 11 abovských, 10 užských a 22 gemerských obcí. V Šariši zo 67 skúmaných pečatí pochádzala 1 zo 16. storočia (Kurima), 2 zo 17. storočia (Krivany, Brezovička), 11 z 18. a 49 z 19. storočia. Zaujímavosťou je 15 odtlačkov zhodných obecných pečatidiel z r. 1837. Tieto skutočnosti poukazujú na pomerne neskorý vznik pečatí väčšiny šarišských obcí, resp. malú zachovanosť starších typárií a zásahy stolice do tvorby obecných symbolov. Úplne odlišná situácia je pritom v prípade susednej Spišskej stolice. Z 9 analyzovaných odtlačkov mala svoj pôvod v 16. storočí síce iba 1 obecná pečať (Bystrany), avšak zo 17. storočia malo pečate až 5, teda najviac obcí (Poráč, Slovenská Ves, Jakubany, Bušovce, Švábovce). Z novšieho obdobia pochádzalo pritom pomerne málo pečatí: z 18. storočia 1 (Dúbrava) a z 19. dve. Na Spiši možno teda predpokladať pomerne dlhú tradíciu v tvorbe a používaní obecných 30

pečatí, ktorá iste súvisela s celkove vyššou kultúrnou úrovňou tohto regiónu od stredoveku. Vzhľadom na existenciu a funkčnosť starých typárií nebola preto potreba vytvárať nové pečate v priebehu 19. storočia (ako v Šariši a na Zemplíne). Oveľa viac sa stavu v Šariši približujú zistenia o zemplínskych pečatiach. Zo 16. storočia malo typárium iba mestečko Novosad a zo 17. storočia Zemplín. Zastúpenie pečatí z nasledujúcich dvoch storočí bolo však pomerne vyrovnané, s miernou prevahou storočia 18. Zaujímavá je skutočnosť, že pečatidlá z 18. storočia vznikli zväčša v období 1786 – 88. Sú podobné, zhotovené akiste jedným rytcom, nedatované, s poznámkou o roku vzniku na obálke. Ani zemplínske obce nemali teda poväčšine dlhú tradíciu v používaní vlastných pečatí, v severnej časti stolice pritom ešte na konci minulého storočia používali typáriá, pochádzajúce z čias jozefínskych reforiem. Medzi skúmanými 11 obecnými pečaťami z Abovsko-turnianskej stolice nepochádzala zo 16. storočia žiadna a zo 17. storočia jedna (Drienovec). Väčšina z nich opäť vznikla v novšom období: v 18. a 19. storočí. O abovských obciach možno teda konštatovať to, čo v prípade ostatných stolíc na východ od Spiša, že ich pečate vznikli zväčša v neskoršom časovom horizonte. Ešte vypuklejšie sa tento stav prejavuje v prípade Užskej stolice. Z 10 pečatí užských slovenských obcí má 9 pôvod v 19. a 1 (Vinné) v 17. storočí. Medzi skúmanými odtlačkami nebol pritom žiadny zo 16. ani z 18. storočia. Skutočnosť, že z týchto 10 pečatí je 6 nápisových pečiatok z 50-tych rokov (s nemeckým kruhopisom) môže poukazovať na to, že tieto obce získali vlastné typáriá až vďaka administratívnym zásahom v období Bachovho absolutizmu. Celkom odlišný obraz poskytuje Gemerská stolica. Medzi 22 skúmanými obecnými pečaťami nebola síce žiadna zo 16. storočia, 1 však pochádzala už zo storočia 15. (Ochtiná) a ďalších 8 zo 17. Tieto výsledky jednoznačne dokazujú dlhú tradíciu v používaní obecných pečatí, väčšia časť ktorých vznikla ešte pred 19. storočím. Podobné rozdiely sú zrejmé takisto v symbolike, prevládajúcej v obrazoch na obecných pečatiach jednotlivých stolíc. Tá pritom popri hlavnom zamestnaní obyvateľstva a prípadných miestnych osobitostiach do veľkej miery závisí aj od obdobia vzniku typárií. Pre pečate šarišských obcí sú charakteristické predovšetkým znamenia vychádzajúce z poľnohospodárstva, hlavnej ekonomickej aktivity vidieckeho obyvateľstva. Takmer polovica skúmaných pečatí obsahovala znamenie poľnohospodárskeho náradia. Pritom 15 z nich malo už spomínaný snop obilia obopnutý kosákom s letopočtom 1837, rovnaký v mnohých, hlavne hornošarišských obciach. V ďalších 11 pečatiach boli zobrazené ľudské postavy pri rôznych poľnohospodárskych prácach. Rastlinné alebo zvieracie motívy malo v znamení 13 pečatí, avšak motívy svätcov iba 2 a kríž takisto 2 obce. Pomerne 31

malú skupinu tvoria pečate s vyobrazením rôznych predmetov, aj tie sú však neraz zviazané s poľnohospodárstvom (klasy). Zaujímavé hovoriace znamenia obsahujú pečate Jastrabieho (jastrab), Richvaldu (les) a Kokošoviec (kohút). Opäť celkom odlišný obraz ponúka skúmaných 9 spišských obcí. Veľká väčšina z nich má v znamení vyobrazeného svätca a ďalšia obec (Kolínovce) kríž. Hovoriace znamenie obsahuje iba pečať obce Bystrany, a to sovu. V pečatiach zemplínskych obcí sú najviac zastúpené zvieracie a rastlinné motívy. Pomerne častým zvieraťom je pritom líška (Cejkov, Hažín nad Cirochou, Nižné Čabiny, Šmigovec). Viacero obcí malo vo svojich pečatiach stromy (Lesné, Radvaň nad Laborcom, Brehov, Osadné a i.). Ľudské postavy pri rôznych činnostiach sú v pečatiach 16 a poľnohospodárske, príp. drevorubačské náradie 14 obcí. zaujímavé sú vyobrazenia niektorých remeselníckych motívov – predmetov, činností, resp. celých remeselníckych dielní v pečatiach z 19. stor., napr. pri obciach Zámutov (hámor), Pozdišovce (hrnčiarsky kruh s hrnčiarom) či Snina (hámor). Poslednú skupinu aj tu prestavujú pečate s vyobrazením rôznych predmetov (výrobky, stavby, lesné plody a pod.). Viacero obcí Zemplínskej stolice malo v pečatiach pekné hovoriace znamenia: Pichné kopiju, Pčoliné včelí úľ, Soľ studňu, Beloveža kostol s vežou, Nižná Jablonka jabloň, Egreš egreš, Hostovice stôl s fľašou a pohárikom, Lesná les a Ľubiša krojovaný pár. Šesť obcí pritom používalo iba nápisové pečiatky z 50-tych rokov, podobne ako v susednej Užskej stolici. Najväčšia časť zo skúmaných abovských obecných pečatí obsahuje zložité výjavy s krajinou, budovami, zvieratami a ľudskými postavami pri rôznych poľnohospodárskych prácach. Zvieratá alebo rastliny v pečatnom znamení mali 2 obce, náradie jedna. Motív svätca sa vyskytol iba pri obci Drienovec, teda v najstaršej z analyzovaných pečatí. Takisto o hovoriacom znamení môžeme hovoriť len v prípade 1 obce – Bukovica. Viac ako polovicu skúmaných pečatí užských obcí tvoria už spomínané nápisové pečiatky. V ostatných sú v znamení po jednej zastúpené zviera, rastlina, náradie a ľudská postava. Prevládajúcim znamením obecných pečatí Gemerskej stolice bolo poľnohospodárske náradie, predovšetkým rôzne vyobrazený a usporiadaný lemeš s čerieslom. Motív svätcov obsahovalo 5 pečatí, čo je oproti ostatným stoliciam tiež dosť vysoký počet. Tri obce mali v pečatnom znamení ľudské postavy, avšak nie pri poľnohospodárskych prácach (Radnovce vojaka, Veľká Poloma križiaka, Kameňany dve postavy pri chráme. za hovoriace znamenie možno považovať iba hrniec v pečati Hrnčiarskych Zálužian.27 Zbierky, ako analyzovaná Altenburgová zbierka pečatí poskytujú dôležitý materiál pri tvorbe obecných erbov. 27

príspevok citovaný so súhlasom profesora Petra Kónyu. Citované podľa: Kónya, P.: Altenburgova zbierka pečatí a možnosti jej využitia v súčasnej slovenskej obecnej heraldike. In: Heraldika na Slovensku. Bratislava 1997, s. 60 – 70.

32

9

MESTSKÉ ERBY

Mestské erby nám neposkytujú iba radosť, ale aj poučenie. Netešia sa iba spontánnemu záujmu obyvateľov miest, ale sú predmetom seriózneho vedeckého výskumu. Majú na Slovensku vyše sedemstoročnú tradíciu a podobne ako iné druhy erbov sú predovšetkým historickými prameňmi. Ich historická „výrečnosť“ má skutočne široký záber. Napríklad pečať s mestským alebo obecným symbolom je najhodnovernejším a niekedy jediným prameňom vzniku administratívnej činnosti v danej lokalite. Práve pečať datuje dosiahnutie tohto významného vývojového stupňa, čiže dovŕšenia procesu premeny príslušnej lokality na plnoprávne stredoveké mesto. Erby a pečate sú najcitlivejším ukazovateľom právneho postavenia mesta alebo obce. Kruhopisy erbových pečatí zaujímavo dokresľujú národnostnú problematiku na našom území. Do erbov vkladali mestá a obce symboly znázorňujúce zamestnanie obyvateľstva. Erby slovenských miest a obcí poskytujú takmer detailné poznatky o vývine orného náradia u nás, sú prameňom k výskumu nejedného odvetvia remesla, ponúkajú údaje k otázke odievania na Slovensku atď. Podrobné štúdium ukázalo, že vznik mestských erbov na Slovensku bol dlhodobým procesom. Trval vyše dvesto rokov. Hoci to bol proces veľmi zložitý, podarilo sa v ňom vybadať jednoznačnú vývinovú zákonitosť a na tomto základe určiť päť hlavných vývinových etáp našej mestskej heraldickej tvorby. Najstaršie mestské symboly sa objavujú v 13. storočí. Vznikajú všade tam, kde mesto už dosahuje určitý vývinový stupeň a začína žiť plným hospodárskym životom. Rušný výrobný a obchodný život v meste vytvára predpoklady na jeho osamostatnenie ako správnej a právnej inštitúcie s vlastnou administratívnou činnosťou. A práve administratívna činnosť spojená s pečatením písomností núti mesto, aby si zvolilo pre svoju pečať určitý symbol, ktorý by ho reprezentoval. Prvé mestské symboly vznikajú teda v 13. storočí len v tých lokalitách, ktoré sa už v tomto čase vyvinuli na stredoveké mestá v plnom zmysle slova. Symboly najstarších miest, ktoré sa stali samosprávnymi inštitúciami do začiatku druhej polovice 13. storočia pozostávajú z topografického motívu – z mestského opevnenia. Hradby s bránou a vežami majú ešte predheraldický pôvod – na minciach sa ako symbol sídla mincovne objavujú už v antike. V tejto súvislosti celkom výnimočné postavenie má mestské opevnenie v najstaršom symbole Banskej Štiavnice. Vsadené do štítu predstavuje už v prvej polovici 13. storočia erb v pravom slova zmysle. V druhej polovici 13. storočia vzniká nový typ mestského symbolu, ktorý svojím obsahom korení v štátnom znaku. Ide už o prvý početnejší typ mestských erbov u nás. Okrem Banskej Bystrice erb odvodený od štátneho znaku má aj Zvolen, Žilina, Skalica a Topoľčany. Podnetom pre vznik tohto typu mestských 33

erbov bola skutočnosť, že spomínané mestá sa vymanili spod právomoci župana a začali podliehať výlučne panovníkovi. Na znak tejto závislosti si zvolili symbol, ktorý korenil v erbe panovníka. Roku 1301 vymrel v Uhorsku rod Arpádovcov – prvá a jediná domáca kráľovská dynastia. Hneď po tomto roku dosiahli ďalšie lokality charakter plnoprávnych stredovekých miest. Pre chod organizovanej správy a pre vlastnú samostatnú administratívnu činnosť si podľa vzoru starších miest museli aj ony zvoliť svoj symbol a ním pečatiť svoje písomnosti. Lenže nová politická situácia – vymretie domáceho panovníckeho rodu a z toho vyplývajúce dynastické spory – viedla nové mestá k voľbe neutrálneho symbolu, k využitiu cirkevného motívu. Symbolom miest na začiatku 14. storočia sa stáva patrón farského kostola (napríklad v Bardejove a Prešove). Tento tretí typ symbolu sa podľa kritérií heraldickej tvorby stal erbom iba tam, kde plnil funkciu tzv. hovoriaceho erbu (názov symbolu je totožný s názvom mesta, napríklad svätý Martin v erbe Martina a podobne). Po vymretí Arpádovcov sa uhorského trónu trvalejšie zmocnili Anjouovci. Ich kráľovský symbol sa stáva erbom miest až od tridsiatych rokov 14. storočia. Postupné prenikanie anjouovského erbu do symboliky miest dobre ilustruje vývin erbu Kremnice a Košíc. Mestské erby dovŕšili svoj vývoj v 15. storočí. Toto storočie predstavuje piate vývinové štádium mestskej heraldickej tvorby. Možno ho označiť za obdobie najväčšieho rozletu tvorby mestských erbov na Slovensku (i v Uhorsku). Charakterizuje ho prenikanie individuálnych prvkov do mestskej symboliky. Obsahová variabilita mestských erbov, ktorá v tomto období vykryštalizovala, poznačila celý ďalší vývoj mestskej heraldickej tvorby u nás. Podľa zvyklostí ustálených práve v tomto storočí naše mestá aj v ďalších obdobiach citlivo hľadali svoj heraldický prejav a starostlivo dbali na osobitosť svojich erbov. Vzájomný styk miest viedol veľmi často k rozhojňovaniu pôvodného erbu o nové figúry. Toto „obohacovanie“ pôvodného mestského symbolu malo svoje opodstatnenie. Často bolo dôsledkom štrukturálnej zmeny zamestnania mestského obyvateľstva; slúžilo aj ako výrazný rozlišovací prvok medzi dvoma i viacerými príbuznými erbami; zároveň bolo však prejavom úpadku heraldickej tvorby.28

28

Novák, J.: Erby miest vyhlásených za pamiatkové rezervácie. Bratislava 1986, s. 12 – 17.

34

10

ERBY MIEST VÝCHODNÉHO SLOVENSKA

Košice Košice boli už v 13. storočí významným centrom obchodu. Za posledných Arpádovcov sa tu denne konali trhy, ktoré vyhľadávali domáci i zahraniční kupci. Predpokladá sa, že prvé mestské výsady získali už v prvej polovici 13. storočia. Košice žili stredovekým životom ako opevnené mesto a boli dokonca sídlom kráľovskej komory. Veľkou brzdou ich raného rozvoja boli Omodejovci, majetkovo i politicky najsilnejší rod na východnom Slovensku. usilovali sa dostať mesto do područia a tým získať aj colné a tridsiatkové príjmy, ktoré mu plynuli zo skladov a trhov. Roku 1311 košickí mešťania zabili palatína Omodeja a jeho dvoch synov. V nasledujúcom roku dopomohli kráľovi Karolovi Róbertovi k definitívnemu víťazstvu nad oligarchickým rodom Omodejovcov. Tu korení veľká priazeň Anjouovcov ku Košiciam. Odmenili sa mestu postupne viacerými privilégiami, medziiným aj udelením mestského erbu roku 1369. Košice ako vyspelé stredoveké mesto museli pečatiť svoje písomnosti už dlho pred týmto rokom. Obsah ich najstaršieho pečatidla nemá však s mestským erbom od Anjouovcov nič spoločné – v jeho pečatnom poli je patrónka farského kostola, svätá Alžbeta. Čo podnietilo Košice (a iné mestá) vybrať si pre mestské pečatidlo cirkevný motív a nie symbol koreniaci v erbe panovníka? Bol to hlavne úpadok panovníckej moci čo muselo nevyhnutne ovplyvniť mestá pri voľbe mestských symbolov. Mestá, ktoré už nemôžu ďalej čakať na vlastné typárium, upúšťajú v nejasnej mocenskej situácii od vytvorenia vrchnostenského erbu a volia si za symboly neutrálne cirkevné motívy. Heraldický symbol Košíc – mestský erb – vznikol až roku 1369. V tom čase vlastnilo erby už 6 slovenských miest. Košický erb je nesporne najpozoruhodnejším slovenským mestským erbom. Jeho jedinečnosť spočíva predovšetkým v tom, že na tento erb obdržali Košice kráľovskú listinu, ktorá je najstaršou mestskou erbovou listinou v celej Európe. Navyše sú Košice jediným uhorským mestom, ktoré v rozpätí 133 rokov dostalo až štyri erbové listiny. Prvú erbovú listinu pre Košice vydal Ľudovít Veľký 7. mája 1369 v Diosgyöri. Udeľuje ňou mestu erb, ktorý korení v erbe panovníckom. Štátny erb obdobia Anjouovcov je štiepený (v pravej polovici má arpádovský erb: sedemkrát červenostrieborne delený štít; v ľavej polovici anjououvský erb: modré pole posiate zlatými ľaliami. Košický erb je delený (v modrej hlave štítu má tri zlaté ľalie, pod nimi je opačne sfarbený arpádovský erb: sedemkrát strieborne-červeno delené pole). Druhú erbovú listinu daroval Košiciam kráľ Žigmund 21. januára 1423. Miniatúra erbu je po stránke umeleckej skutočne majstrovským dielom. Zaujímavosťou na listine je skutočnosť, že v pravom dolnom rohu je namaľovaný aj erb vtedajšieho košického richtára Jána Hebenstreyta, ktorý pracoval v službách 35

mesta vyše štyridsať rokov. Na základe toho sa niektorí bádatelia domnievajú, že Hebenstreyt bol autorom miniatúry. Žigmund prvý košický erb doplnil o anjela vo funkcii nosiča štítu. Ladislavovi V. sa anjel vo funkcii nosiča nevidel dosť opodstatnenou náhradou za prilbu s klenotom a prikrývadlami. Preto v novej erbovej listine zo 7. februára 1453 na vrchný okraj štítu položil ešte aj zlatú otvorenú korunu. Ani druhá a ani tretia erbová listina nezasahovala do štítového znamenia. Figúry udelené Ľudovítom Veľkým mení na košickom erbe až Vladislav II. a to v poslednej erbovej listine pre mesto z 8. decembra 1502. Pôvodný, na dve časti delený štít rozdelil na štyri polia. Hlavu štítu nemenil, vytvoril však pätu štítu, do ktorej vsadil časť erbu svojej manželky Anny. Stred rozštiepil napoly. Do ľavej polovice pridal strácajúceho sa poľského orla. Starú prax – nemeniť súčasti erbu nad štítom – neporušil ani Vladislav II. Novou erbovou listinou odstránil sponad štítu otvorenú korunu a doplnil košický erb dvoma korunovanými prilbami. Vladislavom udelený erb zo začiatku 16. storočia výrazne svedčí o tom, že erb už nemá praktickú funkciu. Iba táto okolnosť umožnila, aby sa aj nad štít inštitúcie dostali súčasti erbu, ktoré patrili iba fyzickej osobe. Pridaním prilby s klenotom a prikrývadlami v Košiciach pridaním dokonca dvoch prílb, začína sa skladba mestských erbov úplne podobať rodovým. Roku 1504 si dalo mesto vyhotoviť pečatidlo s erbom presne podľa Vladislavovej listiny a odvtedy Košice používajú už iba tento naposledy upravený erb.29 Spišská Sobota Aj privilegované mestečká pristupujú k voľbe svojich vlastných symbolov až v čase, keď si zavádzajú samostatnú administratívnu činnosť. Podstatný rozdiel medzi mestom a mestečkom sa prejavuje v tom, že potreba vlastnej kancelárskej služby obyvateľom sa v mestečku pociťuje oneskorene a nevyplýva ani tak z jeho vnútornej potreby, ako skôr z úsilia nasledovať alebo napodobňovať prax miest. V Spišskej Sobote sa potreba zaviesť vlastnú administratívnu činnosť mohla uskutočniť po roku 1380 – po udelení trhových výsad. Pravda, kráľovská trhová výsada neoprávňovala Spišskú Sobotu – rovnako ako podobné privilégiá neoprávňovali iné obce na Slovensku – aby celkom napodobnila heraldický prejav miest. Nemohla si za symbol zvoliť opevnenie. Jednak preto, že toto predheraldické obdobie bolo v tom čase už prekonané, ale hlavne preto, že hradbami vtedy opevnená nebola. Pretvorený štátny znak tiež nemohla vo svojom symbole použiť – veď nebola ani kráľovským mestom, ani nemala taký veľký význam, ktorý by ju na to oprávňoval. A tak najschodnejšou cestou bolo zvoliť si znamenie z neheraldickej oblasti, zvoliť si cirkevný motív. Takáto prax panovala aj v iných privilegovaných mestečkách, a to aj v neskorších storočiach. 29

Novák, J.: Erby miest vyhlásených za pamiatkové rezervácie. Bratislava 1986, s. 45 – 56.

36

Pre voľbu cirkevného motívu za svoj symbol mala Spišská Sobota dvojnásobný dôvod. Nebolo ním iba patrocínium svätého Juraja, ale aj súveký názov mestečka – Mons Sancti Georgii. Na začiatku 15. storočia vznikajú dve pečatidlá mestečka. Na menšom je zobrazený svätý Juraj v známej podobe: rytier na koni kopijou prebodáva draka. Túto kompozíciu používala Spišská Sobota nepretržite. Veľmi zaujímavé a celkom ojedinelé je väčšie pečatidlo mestečka. V ňom svätý Juraj v rytierskom brnení stojí rozkročený na drakovi. Pozadie pečatného obrazu je posiate hviezdičkami. Túto podobu symbolu, práve pre jej jedinečnosť, použili na erb Spišskej Soboty. Spišská Sobota má teda hovoriaci erb, ktorý jej roku 1647 potvrdil Ferdinand III. V listine panovník súčasne udelil Spišskej Sobote aj právo používať červený vosk, čo bola osobitná výsada. Je zaujímavé, že ani na jednej zachovanej pečati Spišskej Soboty nie je svätý Juraj zobrazený v takej podobe, v akej ho na hlavnom oltári farského kostola stvárnil majster Pavol z Levoče roku 1516.30 Spišská Kapitula Spišská kapitula sa nevyvíjala ako trhová, alebo poľnohospodárska osada, ale mala celkom odlišné určenie. Bola dlhé storočia sídlom cirkevnej správy Spiša. Symbolom kapituly – ako cirkevnej inštitúcie, ako hodnoverného miesta s rozvetvenou administratívnou činnosťou – bol svätý Martin. Jej najstaršie pečatidlo vzniklo v 13. storočí. Pečatné pole zobrazuje Martina v rytierskom výzbroji a na koni, ako sa delí o svoj plášť so žobrákom. Tento symbol používala kapitula po celý čas svojho pôsobenia – do roku 1874. Od tohto roku sa Spišská Kapitula vyvíja ako obec s vlastnou civilnou administratívno-správnou činnosťou. Bola to nesporne veľká zmena, ktorá sa nemohla neprejaviť na jej potvrdzovacích prostriedkoch. Azda už roku 1874 vzniká pečiatka obce s postavou biskupa. Podľa kruhopisu pečiatky: „Sanctvs Martinvs Episcopvs“ vieme, že v postave biskupa zobrazenej v strede poľa treba vidieť tiež svätého Martina. Martin tu však nie je v rytierskej výzbroji, ako sa vždy zobrazoval, ale v biskupskom rúchu a v dôstojnom postoji. V texte kruhopisu sme si mohli povšimnúť, že vo všetkých troch slovách je písmeno u nahradené písmenom v. To znamená, že pečiatka z druhej polovice 19. storočia mala za vzor staršiu predlohu, ktorá nemohla vzniknúť neskôr ako v 17. storočí, pretože od 18. storočia sa takáto zámena písmen už nevyskytuje. Ako erb Spišskej Kapituly sa používa prekreslený pečatný symbol hodnoverného miesta z 13. storočia v heraldickej úprave. Oprávňuje k tomu pôvodný názor lokality (Mons Sancti Martini), ďalej fakt, že Spišská Kapitula bola

30

Novák, J.: Erby miest vyhlásených za pamiatkové rezervácie. Bratislava 1986, s.66 – 72.

37

vyše 700 rokov predovšetkým hodnoverným miestom, ako aj obrovské množstvo písomností overených pečaťou práve s týmto symbolom.31 Prešov Prešov bol predovšetkým dôležitou križovatkou obchodných ciest s pravidelnými týždennými trhmi. Hoci najstaršia zachovaná mestská listina pochádza až z roku 1390 (jej pečať sa nezachovala), kancelárska činnosť sa musela v Prešove začať už oveľa skôr. Keďže zo 14. storočia sa doteraz nepodarilo objaviť ani jednu mestskú pečať, nemáme možnosť ani len približne odhadnúť, kedy sa tu vlastne začalo úradovať. Predpokladáme, že kancelárska činnosť v Prešove vznikla najneskôr v polovici 14. storočia, a v duchu vtedajších zvykov očakávame, že hlavným symbolom mesta bol patrón farského kostola svätý Mikuláš. Prvá známa pečať Prešova pochádza až z roku 1450. Je to tzv. menšia pečať mesta, ktorej stred vypĺňa jahoda na stopke s dvoma lístkami. Ide o hovoriaci znak mesta vzhľadom na jeho pomenovanie v maďarskom jazyku: Eperies (Jahodník). Najstarší zapísaný názov Prešova má totiž maďarskú formu: Epuries. Jediným doteraz zisteným mestom, kde erb svojím obsahom nenadväzuje na symbol z menšieho pečatidla, je práve Prešov. V prvom erbe z roku 1453 nemá totiž jahodu, ale ruže. V tejto súvislosti sa predsa len natíska určitá pochybnosť, či na menšej pečati z roku 1450, ktorej obraz nie je celkom zreteľný, skutočne vidieť jahodu. Najstaršiu erbovú listinu pre Prešov vydal Ladislav V. dňa 4. januára 1453. Udeľuje ňou mestu „štít, v ktorého hornej bielej časti sú namaľované tri červené ruže a v spodnej štyri pruhy, dva biele a zostávajúce dva červené“. Text listiny je teda jednoznačný, problematická je však miniatúra na nej. Pri vyhotovovaní erbových listín bol zaužívaný zvyk umiestniť miniatúru alebo uprostred listiny, alebo v hornom ľavom rohu. Pri jednom i druhom spôsobe vyhotovenia erbovej listiny darovací text obkolesuje miniatúru. Ináč je to v najstaršej prešovskej erbovej listine. Tu je text napísaný výlučne na pravej strane – v dvoch tretinách šírky listiny – celá ľavá strana zostala prázdna. Prečo? Nejasnosti, váhanie, neistota v otázke stavby erbu pre mesto sa zrejme vynorili aj v súvislosti s prešovským mestským erbom. Podobne ako Ľudovít Veľký v prípade Košíc, ani Ladislav sa pri obdarúvaní Prešova pravdepodobne nevedel rozhodnúť, ako má vlastne miniatúra na tomto privilégiu vyzerať. Preto vydal listinu bez miniatúry. O probléme miniatúry viedli heraldici polemiku, pretože dnes prešovská erbová listina miniatúru má. Zobrazuje veľmi pretiahnutý štít, ktorého hlavu 31

Novák, J.: Erby miest vyhlásených za pamiatkové rezervácie. Bratislava 1986, s.73 – 77.

38

vypĺňajú tri červené kvety, zvyšok dva červené a dva strieborné pruhy. na prvý pohľad však vidieť, že je falošná. Potvrdzuje to nielen proporcia textu a miesta vynechaného pre miniatúru. Ladislav V. udelil mestu erb, ktorého horné strieborné pole podľa textu erbovej listiny vypĺňajú tri červené ruže, spodná časť je červeno-strieborne trikrát delená. Podľa Ladislavovej erbovej listiny si potom mesto dalo vyhotoviť dve typáriá. Na obidvoch sú štítové znamenia úplne zhodné s textom erbovej listiny – vo vrchnom pruhu majú tri ruže. Vo väčšom typáriu je ešte – podobne ako v typáriu Košíc – nad štítom anjel vo funkcii nosiča. Menšie pečatidlo má vyryté iba štítové znamenie. Dňa 8. mája 1548 Ferdinand I. udelil Prešovu novú erbovú listinu. V tej sa aj miniatúrou potvrdzuje, že mestský erb má v hornom poli tri ruže. Ďalšia časť štítu je štiepená. Pravá polovica zostáva nezmenená, červeno-strieborne trikrát delená. Ľavú striebornú polovicu erbu zlepšuje panovník miznúcim orlom, ktorý drží v pazúroch lesnú jahodu s piatimi plodmi. Prešov dostal aj tretiu erbovú listinu. Vydal ju Ferdinand I. dňa 17. augusta 1558. Obsahuje štvrtený štít. V prvom a štvrtom poli je zobrazený lev opierajúci sa o stĺp, v druhom a treťom poli vidieť polovicu orla, ktorý drží jahody. Klenotom je z koruny vyrastajúci orol, ktorý má v pravej končatine vytasený meč s napichnutou korunou, v ľavej tri ruže. Strážcami štítu sú dvaja anjeli. Ak máme rozhodnúť, ktorý z týchto erbov je obsahom a formou heraldicky najsprávnejší, musíme za taký jednoznačne určiť erb podľa textu Ladislavovej listiny z roku 1453. Erb Prešova teda tvorí štít, ktorého strieborná hlava obsahuje tri červené ruže a dolná časť je červeno-strieborne trikrát delená. Prešov bol aj jedným z prvých miest na Slovensku, ktoré sa už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vrátili k pôvodnej podobe svojho erbu a používajú ju dodnes.32 Bardejov Bardejov bol remeselnícko – obchodným mestom, kde dlhé stáročia dominovalo tkáčstvo. Bardejov ako rozvinuté sídlisko jestvovalo už v 13. storočí. Prvé zachované mestské výsady sú z roku 1320. Oveľa významnejšie je však privilégium z roku 1376, ktorým sa Bardejov stal kráľovským mestom. Rok 1376 znamená úspešné dovŕšenie vývinového procesu Bardejova z výsadného sídliska na jedno z popredných obchodných a výrobných miest vtedajšieho Uhorska. Najstarší známy prameň súvisiaci so znakom Bardejova je strieborné pečatidlo pochádzajúce zo začiatku 15. storočia. Nachádza sa v Šarišskom múzeu v Bardejove. Symbolom mesta je tu patrón farského kostola svätý Egid. Už aj zo stručného pohľadu na počiatočný vývin Bardejova vyplýva, že zachované pečatidlo 32

Novák, J.: Erby miest vyhlásených za pamiatkové rezervácie. Bratislava 1986, s. 78 – 84.

39

nemôže byť najstarším dokladom o znaku mesta. Pravidelné trhy už v 13. storočí, privilégium z roku 1320, ktoré osobitne upravuje súdnu právomoc richtára, a mnohé ďalšie údaje svedčiace o intenzívnej remeselnej výrobe v meste počas celého 14. storočia nás vedú k presvedčeniu, že zachované typárium nie je najstaršie, že mesto pôvodne používalo iné, doteraz neobjavené pečatidlo, pochádzajúce zo začiatku 14. storočia. I na ňom musel byť vyrytý svätý Egid. Na začiatku 15. storočia vzniká ďalšie pečatidlo Bardejova, menšie mestské pečatidlo, na ktorom sa po prvý raz stretávame so svetskou figúrou v symbolike Bardejova. Polkruhovité ostrie a hlavne hrot na protiľahlej strane figúry svedčia o tom, že ide o zbraň – halapartňu. Držadlo zbrane je síce neprimerane krátke ale má výrazne vyčnievajúci hrot, čo je príznačné iba pre halapartňu. Erbová listina Ladislava V. z 5. júna 1453 nás presviedča o jestvovaní jednotného typu mestských erbov v 15. storočí, ako aj o jednotnom spôsobe ich vytvárania. Bardejov sa rozhodol zaviesť erb. Jeho predstavitelia sa dohodli, že heraldickým symbolom mesta by mala byť halapartňa. Halapartňa bola stredoveká zbraň – veľmi výstižný symbol pre pohraničné mesto – symbol strážcov hraníc. Dohodnutú figúru po prvý raz použili opatrne len v menšom mestskom pečatidle. Halapartňa sa v meste postupne vžila a erbová listina ju potom v dotvorenej heraldickej úprave potvrdila mestu v podobe kráľovskej výsady. V prípade Bardejova je však toto dotvorenie v podstate už novým dielom. Rozhodnutie mesta, že hlavným symbolom mesta má byť halapartňa, sa v erbe rešpektuje. Skrížené dve zlaté halapartne sú skutočne hlavnou figúrou mestského erbu. Avšak v duchu zásad heraldickej tvorby v 15. storočí sa vlastný mestský symbol umiestňuje do vrchnej polovice štítu. Dolnú polovicu štítu vypĺňajú arpádovské brvná. Nad štítom je anjel vo funkcii nosiča štítu. Na bardejovskej erbovej listine dobre vidieť, aký veľký vplyv na tvorbu mestských armálesov v 15. storočí mali erbové listiny vydané pre Košice. Ich vplyv na bardejovský armáles sa neprejavil iba v tom, že sa ako náhrada za prilbu, klenot a prikrývadlá pridal anjel vo funkcii nosiča štítu, ale aj primaľovaním erbu vtedajšieho bardejovského notára Leonarda z Uničova pod text listiny. Možno dokonca predpokladať, že Leonard bol ideovým tvorcom definitívneho mestského erbu udeleného kráľovským privilégiom. Nepriamo to vyplýva z ďalšieho faktu. už v roku vydania listiny si mesto dáva vyhotoviť pečatidlo podľa obrazu na nej. Vyhotovil ho majster Mikuláš z Olomouca, ktorý v tom čase pôsobil v Kežmarku. Už 28. októbra 1453 píše richtárovi a rade mesta Bardejov, že pečatidlo je hotové. Jemu samému sa páči, ale majú si ho pozrieť v odtlačenej forme a potom mu majú napísať, či sa im tiež páči, alebo či na ňom bude treba niečo zlepšiť. Priložený odtlačok pečatidla majú ukázať pánovi Leonardovi, ktorý pečatidlo objednal.

40

Mikuláš z Olomouca vyhotovil až dve pečatidlá, väčšie i menšie, obidve sa nachádzajú v Šarišskom múzeu v Bardejove. Od roku 1453 Bardejov používa svoj erb v nezmenenej podobe až do súčasnosti. Tvorí ho štít, ktorého vrchnú modrú polovicu vypĺňajú dve skrížené zlaté halapartne. V ich hornom výseku sa voľne vznáša zlatá otvorená koruna, v dolnom výseku zlatá ľalia. Spodnú polovicu štítu vypĺňa sedemkrát červenostrieborne delené pole, totožné so štátnym znakom doby Arpádovcov.33 Kežmarok Kežmarok dostal mestské privilégium roku 1269. Obdobie jeho rozkvetu sa začalo v 14. storočí. Vtedy spolu s Levočou boli najvýznamnejšími spišskými mestami. Vrchol prosperity dosiahol Kežmarok na sklonku 15. storočia. Z hľadiska heraldického je Kežmarok veľmi málo preskúmaný. Pozornosť odborníkov upútala jedine mestská erbová listina z roku 1463. Podľa jej miniatúry sú hlavnými figúrami kežmarského erbu dva skrížené kordy v hornej polovici štítu a „arpádovské brvná“ v jeho dolnej polovici. Historický vývin mesta – mestské privilégium z roku 1269 a miestne trhy doložené v 13. storočí – nás oprávňujú očakávať vznik kancelárskej činnosti v meste na začiatku 14. storočia. V tomto období by sa mal objaviť prvý pečatný symbol Kežmarku. Existencia farského kostola svätej Alžbety nás vedie k predpokladu, že sa Kežmarok pri voľbe obsahu tohto symbolu rozhodol pre patrónku mesta – svätú Alžbetu. V prospech tohto predpokladu hovorí nielen heraldická prax, ale aj skutočnosť, že pôvodný názov Kežmarku znel „villa Sanctae Elisabeth“ (osada Svätej Alžbety – s názvom Kežmarok sa po prvý raz stretávame v roku 1269). Pravda, pečať mesta so svätou Alžbetou bude potrebné ešte hľadať. Je pravdepodobné, že ju mesto používalo ako svoju väčšiu pečať až do vydania erbovej listiny – do roku 1463 – a že zmena patrocínia v neskoršom období nespôsobila zmenu jej obsahu. J. Henszlmann vo svojich „Cestopisných poznámkach“ spomína, že v kežmarskom kostole, ktorý bol dokončený roku 1446, jedno rebro klenby zakončuje mestský erb. Pozostáva z modrého poľa s dvoma skríženými kordmi, nad nimi je zlatá koruna, pod nimi zlatá ruža. Ide teda o erb, ktorý je od roku 1463 – od vydania erbovej listiny – hlavnou súčasťou najvyvinutejšej podoby mestského erbu a tvorí obsah hornej polovice štítu. Nie je preto vylúčené, že obraz v predpokladanom menšom typáriu zo začiatku 15. storočia mal už takúto podobu. Definitívny mestský erb Kežmarku vznikol 13. júna 1463. Z toho dňa pochádza erbová listina, ktorú mestu vydal Matej Korvín. V listine erb nie je opísaný, zobrazuje ho iba miniatúra. Listina upútala pozornosť predovšetkým tým, že spolu s erbovou listinou pre Köszeg je jedinou mestskou erbovou listinou 33

Novák, J.: Erby miest vyhlásených za pamiatkové rezervácie. Bratislava 1986, s. 85 – 90.

41

v Uhorsku, na ktorej sa miniatúra s erbom nachádza v strede písomnosti. Erb Kežmarku podľa erbovej listiny je heraldicky presný a pozostáva z deleného štítu. V hornej modrej polovici sú namaľované dva skrížené strieborné kordy s červenou rukoväťou, so zlatým chráničom a gombíkom. V hornom výseku kordov sa vznáša zlatá otvorená koruna, v spodnom výseku červená ruža. Dolnú polovicu štítu vypĺňa červeno-strieborne trikrát delené pole. Štít so znamením drží anjel s rozprestretými krídlami vo funkcii nosiča štítu. Súčasne s erbom udelil Matej Korvín Kežmarku aj právo pečatiť červeným voskom, čo v tomto čase znamenalo osobitnú výsadu. Kežmarský erb z roku 1463 úplne zapadá do rytmu mestských erbov z 15. storočia. Svojím obsahom – kordmi – symbolizuje pohraničné mesto. V nezmenenej podobe ho Kežmarok používa dodnes.34 Levoča Levoča je našou najvýznamnejšou mestskou pamiatkovou rezerváciou i napriek tomu, že obrovský požiar, ktorý tu vypukol roku 1550 zničil mnoho cenností, medzi nimi aj pôvodnú erbovú listinu z 15. storočia. Z heraldického hľadiska sú z obdobia počiatkov dejín Levoče zaujímavé predovšetkým dve pamiatky. Po prvé listina, ktorú roku 1274 vydal spišský župan Vavrinec na žiadosť spišského prepošta Muthmeria o majetkovoprávnych záležitostiach. Spomína sa v nej menovite nielen levočský richtár, ale aj ďalší levočskí mešťania, pravdepodobne členovia mestskej rady. Po druhé svedecká listina, ktorú vydali „iudex et iurati cives Lauche“ (richtár a prísažní Levoče) roku 1294. Obidve pamiatky svedčia o tom, že v poslednej štvrtine 13. storočia mala už Levoča dosť dobre vyvinutú mestskú samosprávu na čele s richtárom a mestskou radou. Druhá listina je aj dôkazom, že mesto už vydáva vlastné písomnosti, čo svedčí o existencii levočského mestského pečatidla. Doteraz však ešte nikto neobjavil mestskú pečať ani z 13. a ani zo 14. storočia. Sme presvedčení, že symbolom Levoče na najstaršom pečatidle bol patrón farského kostola svätý Jakub starší. Nepriamo tento názor podporuje skutočnosť, že v levočskom erbe zo 16. storočia nájdeme ako ozdobu klenotu mušľu – atribút svätého Jakuba staršieho. V tejto súvislosti nie je zanedbateľná ani častá výzdoba fasád patricijských domov mušľou. Všetky tieto detaily dokazujú, že kult patróna bol v Levoči skutočne veľký. Najstaršie známe originály erbu Levoče pochádzajú až z 15. storočia. Ich štítové znamenia majú rovnaký obsah: z trojvršia vyrastajúci dvojramenný kríž, ktorý z obidvoch strán držia dva korunované levy. Štítové znamenie levočského erbu je ojedinelé, predsa však zapadá do rytmu mestských erbov 15. storočia. Dva korunované levy sú všeobecnými 34

Novák, J.: Erby miest vyhlásených za pamiatkové rezervácie. Bratislava 1986, s. 91 – 95.

42

heraldickými figúrami, ktoré si mesto vybralo do svojho symbolu, dvojramenný kríž je starším štátnym znakom Uhorska z obdobia Arpádovcov. Osobitosť levočského erbu sa prejavuje v tom, že štátny znak Uhorska nie je v štíte na druhom mieste, ako sme to videli pri iných mestských erboch 15. storočia, ani levy nie sú umiestnené v štíte tak, aby predstavovali hlavný symbol levočského erbu. Oba typy figúr vytvárajú jeden celok, v ktorom sú štátny znak a individuálny mestský symbol v úplnej rovnováhe. Vynára sa tu otázka, či Levoča – podobne ako iné mestá – používala na začiatku 15. storočia aj menšie pečatidlo, predchodcu dotvoreného mestského erbu, a ak áno, aký bol na ňom symbol? Spoľahlivé poznanie symbolu Levoče do polovice 15. storočia by veľmi rozšírilo a spresnilo naše vedomosti o genéze mestských erbov v tomto období. Štítové znamenie s dvoma levmi a dvojramenným krížom a anjel vo funkcii nosiča štítu boli určite aj obsahom erbu udeleného Levoči armálesom, ktorý roku 1550 zhorel. Hneď po požiari sa Levoča obrátila na panovníka s prosbou o udelenie novej erbovej listiny. V mene richtára, prísažných a celej obce požiadal panovníka o armáles osobne vtedajší levočský notár Jakub Gulden. Ferdinand I. mestu vyhovel a roku 1550 mu udelil novú erbovú listinu. Na štítovom znamení nič nezmenil, ponechal mestu taký istý obsah erbu, aký používalo už v druhej polovici 15. storočia. Ako klenot doplnil z koruny vyrastajúci strieborný dvojramenný kríž. Prikrývadlá sú strieborno-červené. Dnes mesto všeobecne používa iba štít so znamením. Má v Levoči už vyše 500 ročnú tradíciu a je ním na červenom štíte zo zeleného trojvršia vyrastajúci strieborný dvojramenný kríž, ktorý o oboch strán držia dva strieborné korunované levy.35 Michalovce Najstarším dokladom na použitie pôvodného pečatného symbolu Michaloviec – písmena M – je odtlačok pečatidla z roku 1589 na písomnosti z roku 1595. V roku 1985 sa uvažovalo o obnove tohto symbolu v jeho heraldickej úprave tak, že by mestský erb pozostával z červeného štítu so strieborným písmenom M. Napokon sa však v meste presadila tendencia pokračovať v používaní mladšieho michalovského symbolu podľa pečatidla z roku 1836. Symbol v tomto pečatnom poli korení v rodovom erbe Stáraiovcov, ktorý zobrazoval korunu s bránou a dvoma vtákmi. Určitý čas mesto používalo aj motív draka, obtáčajúceho znak. Ten však do mestského erbu nepatrí, lebo ide o rádový symbol, teda o zvýraznenie skutočnosti, že niekto z členov Stáraiovcov bol členom dračieho spolku kráľa Žigmunda. Mesto v súčasnosti používa svoj znak podľa pečate z prvej polovice 19. storočia. V modrom štíte zo zlatej koruny vyrastá strieborné opevnenie

35

Novák, J.: Erby miest vyhlásených za pamiatkové rezervácie. Bratislava 1986, s. 96 – 103.

43

s bránou a dvoma vežami, na ktorých sedia dva k sebe otočené vtáky držiace zobákmi strieborný prsteň.36 Vranov nad Topľou Vranov od konca 14. storočia používal vo svojej pečati postavu sv. Štefana. Roku 1622 sa tohto predheraldického symbolu vzdal a začal používať erb s levom, vyrastajúcim z koruny. Figúru v erbe často opisovali aj ako levicu, pretože nemala pre leva typickú bujnú hrivu. I keď erb Vranova skutočne zobrazoval levicu, musíme v heraldike opísať túto figúru ako leva, lebo termín levica je vyhradený levovi stojacemu na troch nohách. Tento erb mesto používa nepretržite vyše 350 rokov, i keď sa podobe erbového symbolu a jeho sfarbenie nepridržalo vždy verne predlohy. Ide teda o erb, kde v modrom štíte zo zlatej koruny vyrastá zlatý lev, ozbrojený striebornou šabľou.37 Trebišov Najcennejším prameňom poznania historicky správneho erbu Trebišova je pečatidlo z roku 1695, v štíte ktorého sú figúry čeriesla, lemeša, klasov a hviezdičiek. Vychádzajúc z neskorogotickej podoby štítu, do ktorého bolo znamenie vložené, možno s veľkou pravdepodobnosťou usudzovať o existencii staršej predlohy pochádzajúcej už z 15. storočia. Dovtedy Trebišov používal vo svojej pečati obraz Panny Márie. Trebišov ostal verný poľnohospodárskej symbolike v období celého svojho neskoršieho vývinu, aj keď v 19. storočí nahradil lemeš a čerieslo celým pluhom, postaveným na pažiti. V súčasnosti Trebišov obnovil používanie svojho historického a heraldicky správneho erbu. V hornej časti modrého štítu je šikmo postavené čerieslo, tri zlaté klasy a dve hviezdičky; v dolnej časti je strieborný lemeš.38 Gelnica Najstaršiu známu heraldickú pamiatku predstavuje erb Gelnice zachovaný na pečati z roku 1497. Je však nesporné, že sám erb je oveľa starší. Počiatky administratívnej činnosti mesta totiž siahajú na koniec 13. storočia. Mestské privilégiá dostala Gelnica roku 1276. Že už v tých časoch mala pečatilo s vlastným mestským erbom, dokazuje nielen starý ranogotický trojuholníkový štít a písmo

Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 53. Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 127. 38 Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 114. 36 37

44

rozložené po obvode, ale najmä dvojramenný kríž, ktorý sa do mestských erbov dostal pred rokom 1301. V priebehu storočí sa podoba erbu upravovala a postupne menila. Na pečatiach z roku 1687 boli už v erbe dve skrížené kladivká. V 18. storočí boli kladivká previazané stuhou a pod nimi trojvršie s vchodom do bane. V 19. storočí sa trojvršie zmenilo na jediný vrch. Na miniatúre erbovej listiny z 2. mája 1844 sa kladivká zo štítu úplne vytratili. Dostali sa do rúk baníka, ktorý je klenotom gelnického erbu. Hlavnou figúrou erbu v tomto období bol fénix, doplnkovým motívom zrúcaniny a vrch s vchodom do bane. Pečatidlo s týmto erbom si mesto dalo vyhotoviť až koncom 19. storočia a nahradilo ním dovtedy používanú nápisovú pečiatku. V súčasnosti sa mesto vrátilo k svojmu pôvodného sedemstoročnému mestskému erbu. V červenom štíte je nad strieborným, kolmo postaveným kladivkom strieborný dvojramenný kríž, sprevádzaný z obidvoch strán striebornými želiezkami, smerujúcimi do horných rohov štítu.39 Humenné Z 15. storočia pochádza pečatidlo predstavujúce najstaršiu známu heraldickú pamiatku mesta. V strede pečatného poľa je rameno s kľúčom, polmesiac a hviezda. Tento obsah mesto zachovávalo až do roku 1622, keď vzniklo nové pečatidlo, ktoré opakovalo obsah predošlého, no pridalo k nemu ešte ďalšiu hviezdu a šesť ružičiek. V 19. storočí sa v erbe Humenného objavilo obrnené rameno. Gotický kľúč však nahradil kľúč renesančný a do štítového poľa pribudli štyri hviezdy. Dnešná podoba erbu predstavuje teda v modrom štíte strieborné rameno držiace zlatý kľúč, sprevádzaný strieborným polmesiacom a zlatou hviezdou.40 Rožňava Mestská pečať pochádzajúca z roku 1488 mala vo svojom strede v štíte dve skrížené banícke kladivká sprevádzané tromi ružičkami. Erb je príkladom spojenia zamestnaneckého a hovoriaceho symbolu. Uvedené dva motívy tvorili aj náplň mladších variantov erbu, i keď sa menilo ich stvárnenie aj počet a podoba sprievodných motívov. Mesto roku 1984 obnovilo používanie najstaršej podoby svojho erbu podľa pečate z roku 1488. V roku 1991 však mesto upravilo podobu figúr, a ruže umiestnilo do výseku porísk. Erb Rožňavy tvorí teda v modrom štíte dve zlaté skrížené kladivká, sprevádzané tromi zlatými ružami.41

Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 21. Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 29. 41 Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 80. 39 40

45

Sabinov Historickým symbolom Sabinova bol sv. Ján Krstiteľ. Najstaršia písomnosť nesúca pečať s týmto symbolom pochádza zo 16. storočia. Hlavu svätca na mise v štíte vidieť aj na mladších pečatiach a pečiatkach zo začiatku nášho storočia. Heraldické pamiatky ukazujú, že samo štítové pole bolo červeno-modro šikmo delené. Erb Sabinova tvorí v červeno-modro šikmo delenom štíte hlava sv. Jána krstiteľa.42 Sečovce Erb Sečoviec korení v zemepanskom erbe rodu Gálséčovcov, ktorý Sečovce vlastnil. Rod vymrel v 15. storočí a symboliku jeho rodu Sečovce prevzali. Erb však začali používať až v 16. storočí. Odtlačky najstaršieho zachovaného pečatidla s orlicou a nebeskými telesami v štíte sú na písomnostiach z roku 1684 a 1696. Orlica má v nich krk výrazne otočený doľava a nebeské telesá sú pomerne veľké. V neskorších heraldických pamiatkach má už orlica krk vzpriamený a mesiac s hviezdou sú menšie. Dnešný erb Sečoviec predstavuje v modrom štíte strieborná orlica sprevádzaná vpravo dole strieborným polmesiacom a vľavo hore striebornou hviezdou.43 Spišská Belá Mesto pravdepodobne už od 14. storočia používalo vo svojej pečati postavu sv. Antona a tento motív si udržalo až dodnes. V najstaršej zachovanej pečati z roku 1599 drží sv. Anton v pravej ruke palicu zakončenú dvojitým krížom a v ľavici zvonec. Tento obsah sa zachoval až do 19. storočia, keď sa pečatné pole rozštiepilo. Vpravo zostal sv. Anton a vľavo bol medveď stojaci na pažiti, za ním pred skalnatými vrchmi sedem ihličnatých stromov. Tento obsah sa roku 1902 dostal do erbu mesta. Spišská Belá je taktiež prípadom toho, ako sa v 15. storočí postava svätca z väčšej pečate zamieňala v menšej pečati jeho atribútom, čím sa vytvoril predpoklad na vznik skutočného mestského erbu. K takémuto procesu došlo v Spišskej Belej v 15. storočí, keď vzniklo malé gotické pečatidlo, v strede ktorého bol vyrytý len zvonec. Práve tento symbol slúžil ako predloha na obnovenie jeho používania ako mestského erbu v heraldicky správnej podobe. V súčasnosti mesto ako erb používa v červenom štíte strieborný zvonec.44

Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 82. Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 83, 44 Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 92. 42 43

46

Spišská Nová Ves Spišská Nová Ves používa od 15. storočia až do súčasnosti symbol troch ruží, trojvršia a baníckeho náradia, pričom v určitých obdobiach ruže v erbe nevyrastali zo stredného kopca trojvršia, ale boli vložené do vázy. Najstaršie heraldicko-sfragistické pamiatky z konca 15. storočia vázu nezobrazovali. Tá sa objavuje prechodne na konci 16. storočia a uprednostňovala sa až od 18. storočia, teda od obdobia poznačeného úpadkom heraldickej tvorby. Erb Spišskej Novej Vsi tvorí v modrom štíte zo stredného kopca zeleného trojvršia vyrastajú tri zlaté ruže so zelenými stopkami; na bočných kopcoch sú banícke kladivká.45 Spišská Stará Ves Najstarší známy pečatný symbol Spišskej Starej Vsi pochádza z 15. storočia a tvorí ho stojaca Madona s dieťaťom na polmesiaci. Po heraldickej úprave tohto symbolu do podoby skutočného erbu sa z pôvodného pečatného symbolu prevzal polmesiac, nad ktorý sa umiestnili tri ľalie. Nahradenie Madony jej atribútom, motívom ľalie, je v súlade s niekdajšou heraldickou praxou a jej vloženie do štítu mesto odôvodnilo navyše tým, že ide o charakteristickú rastlinu Spišskej Starej Vsi. Erb tvorí v modrom štíte nad strieborným polmesiacom tri zlaté ľalie.46 Spišské Podhradie Mesto Spišské Podhradie bolo v 12. storočí skutočným podhradím Spišského hradu, no v nasledujúcom storočí sa už vyvinulo v mestečko, nezávislé od hradu. Jeho erb má pôvod v 15. storočí a patrí do heraldicky osobitne cennej skupiny tzv. hovoriacich erbov, ktoré sa svojím motívom viažu k názvu mesta (v prípade Spišského Podhradia k niekdajšiemu nemeckému názvu Kirchdorf). Znalcov ikonografických zvyklostí však zvádza aj k úvahám, či nejde o symbol niektorého zo svätcov, ktorých atribútom bol kostol položený na dlani. Erb Spišského Podhradia tvorí teda v modrom štíte strieborná ruka s čiernym rukávom držiaca strieborný trojvežový kostol s červenými strechami; na vežiach sú dve biele zástavy.47 Giraltovce Erb Giraltoviec poznáme z heraldickej literatúry z konca 19. storočia. Autentický prameň (pečatidlo či pečať) sa dosiaľ nepodarilo nájsť.

Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 93. Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 94. 47 Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 95. 45 46

47

Obsah symbolu – poľnohospodársky motív – sa v mestských erboch objavoval od 16. storočia. Usporiadanie figúr v erbe Giraltoviec, v ktorom sa snop nachádza nad kosákom umožňuje predpokladať, že pôvod tohto erbu spadá do tohto storočia. Na reprodukovaných rytinách z 16. storočia je v romantickom, tzv. anglickom štíte v modrom poli zlatý snop, pod ktorým je strieborný kosák so zlatou rúčkou, smerujúcou ku špičke štítu. Roku 1987 sa upravil tvar štítu i postavenie kosáka do dnešnej podoby.48 Hanušovce nad Topľou Historickou predlohou erbu je symbol na pečatidle z roku 1700 a jeho odtlačok sa zachoval na písomnosti z 24. júla 1870. Figúru pelikána s mláďatami mesto koncom 19. storočia vložilo aj do štítu a používalo ako svoj erb. Erb Hanušoviec tvorí v červenom štíte v zlatom hniezde strieborný pelikán kŕmiaci štyri mláďatá.49 Stropkov Hoci sa vznik vlastnej administratívnej činnosti v Stropkove predpokladal už v 15. storočí, najstaršie zachované pečiatky poznáme až zo 16. storočia. Je v nich zobrazená sv. Anna s krížom v pravej ruke, ľavou držiaca Máriu s tromi kvetmi v ruke. Aj v pečatidle z roku 1619 je zobrazená sv. Anna s Máriou a pod nimi zo spodného okraja pečatného poľa vyrastajú tri ruže. Dnešný erb Stropkova tvoria zo spodného okraja červeného štítu vyrastajú tri zlaté ruže so zelenými stopkami.50

Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 22. Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 24. 50 Kartous, P. – Novák, J. – Vrteľ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991, s. 100. 48 49

48

Erby miest

Košice 1

Bardejov

Košice 2

Kežmarok

Prešov

Levoča

Michalovce

Vranov nad Topľou

Trebišov

Gelnica

Humenné

Rožňava

49

Sabinov

Spišská Nová Ves

Giraltovce

Sečovce

Spišská Stará Ves

Hanušovce nad Topľou

50

Spišská Belá

Spišské Podhradie

Stropkov

Štíty

Delenie štítu

Neskorogotický štít

Poľský štít

Sudový štít

Francúzsky štít

Kolčí štít

Normanský štít

Novoanglický štít

Rannogotický štít

Štít v tvare brnenia konskej hlavy

51

Routový štít

Prilby

Cylindrová

Hrncovitá

Turnajová

Kolčia

Vedrovitá

52

Pečate

Bardejov

Kežmarok

Košice

53

Literatúra: ALEXY, Z. G.: K problematike mestských vlajok a zástav na Slovensku. In: Slovenská archivistika, 1, 1986, s. 109 – 117. BAÁN, K.: Magyar genealogiai és heraldikai forrásmunkák. Budapest 1932. BODNÁROVÁ, M.: Pomocné vedy historické. Košice 1992. CSOMA, J.: A magyar heraldika korszakai. Budapest 1913. FEJÉRPATAKY, L. – ÁLDÁSY, A.: Magyar címeres emlékek. Monumenta Hungariae Heraldica. 1. – 3. Budapest 1901 – 1926. FIALA, A. – VALLAŠEK, A.: Náčrt stavebného vývoja Spišskej kapituly do konca stredoveku. In: Vlastivedný časopis 1975. HÚŠČAVA, A.: Heraldické a genealogické drobnosti. HSI 1. – 2. 1940 – 1941. HÚŠČAVA, A. – LEHOTSKÁ, D.: Úlohy pomocných vied historických vied historických i archívnictva na Slovensku. Zpráva ČsHS 2, 1959, 121 – 122. CHALUPECKÝ, I.: Pečate 16 spišských miest. In: Historické štúdie, 11. 1966, s. 227 – 251. KARTOUS, P. – NOVÁK, J. – VRTEĽ, L.: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike. Bratislava 1991. KARTOUS, P. – VRTEĽ, L.: Symboly minulosti a prítomnosti. In: Národné výbory, 17, 1982, s. 10 – 11. KOKUĽA, A. – LUKÁČ, A. – TAJTÁK, L.: Dejiny Bardejova. Košice 1975. LOUDA, J.: Znaky československých měst. Praha 1972. MARKUŠ, M.: Erby a pečate s poľnohospodárskou problematikou v zbierkach Východoslovenského múzea v Košiciach. In: Agrikultúra, 2, 1963. MEDVECKÝ, Ľ.: Pomocné vedy historické. Bratislava 1954.

54

NAGY-PÜSPÖKI, P.: Erb mesta Rožňavy. Bratislava 1973. NOVÁK, J.: Erb a pečate mesta Rožňavy. In: Historické štúdie, 5, 1969, s. 265 – 301. NOVÁK, J.: Slovenské mestské a obecné erby. Bratislava 1967. NOVÁK, J.: Rodové erby na Slovensku I., II. Martin 1980. NOVÁK, J.: Erby našich miest. Sloboda 1981. NOVÁK, J.: Obrazová náplň obecných erbov a pečatí v minulosti. In: Vlastivedný časopis, 13, 1964, č. 4, s. 181 – 182. NOVÁK, J.: Prvý armáles pre Košice a Prešov, najdôležitejšie pramene domácej mestskej heraldiky. Zb.: Príspevky k dejinám východného Slovenska, 93. NOVÁK, J.: Vznik mestských erbov na Slovensku. In: Zborník FF UK – Historica 14, 1963. NOVÁK, J.: Erby miest vyhlásených za pamiatkové rezervácie. Bratislava 1986. NOVÁK, J.: Pomocné vedy historické na Slovensku po roku 1945. In: HČ 39, 1991m č, 4-5, s. 504 – 510. PÖSTÉNYI, J.: Heraldika u nás SRz 3, 1942, č. 13. PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Kežmarok. Pamiatková rezervácia. Bratislava 1979. PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Spišská Kapitula. Pamiatková rezervácia. Bratislava 1981. PUŠKÁROVÁ, B. – PUŠKÁR, I.: Spišská Sobota. Pamiatková rezervácia. Bratislava 1977. SEDLÁK, I.: Dejiny Prešova I. Košice 1965. SUCHÝ, M.: Dejiny Levoče I., Košice 1974.

55

ŠEBÁNEK, J.: Pomocné vědy historické v ČSR 1945 – 1956. ČsČH 5, 1957, 1 – 26. ŠEBÁNEK, J.: Diskuse o 539 – 41.

pomocných vědách historických. ČsČH 5, 1957,

VOJTÍŠEK, V.: O znaku města Košíc. Bratislava 4, 1929. VRTEĽ, L.: Problémy súčasnej mestskej heraldickej tvorby. Slovenská archivistika 19, 1984. VRTEĽ, L.: Heraldika. Pomocné vedy historické, súčasný stav a perspektívy. Dolný Kubín 1986, s. 62 – 70. VRTEĽ, L. – KARTOUS, P.: Dnešné erby slovenských miest. In: Vlastivedný časopis, 2, 1983, s. 70 – 75. ZUBÁCKA, I. – ZEMENE, M.: Kapitoly z pomocných vied historických. Nitra 1992.

56

Názov

:

Heraldika na východnom Slovensku

Autor

:

PhDr. Martin Javor

Recenzenti

:

prof. PhDr. Peter Kónya, PhD. PhDr. Tatiana Matlovičová

Jazyková úprava :

PhDr. Tatiana Matlovičová

Vydavateľ

:

Metodicko-pedagogické centrum v Prešove

Za vydanie zodpovedá

:

PaedDr. Ivan Pavlov, PhD. riaditeľ MPC

Náklad

:

100 ks

Rok vydania

:

2004

1. vydanie ISBN 80-8045-328-4

57

METODICKO-PEDAGOGICKÉ CENTRUM V PREŠOVE

Martin Javor

Heraldika na východnom Slovensku

- 2004 -

58