Večer pred výletom začalo pršať. Predpoveď počasia hlásila dážď aj na celý ďalší deň, preto som bola celkom prekvapená, že dva autobusy, ktoré Miestny úrad BratislavaRužinov objednal pre seniorov-dôchodcov boli naplnené na prasknutie. Ostalo už naozaj iba jediné miesto, aj to bolo vyhradené pre pracovníčky miestneho úradu, ktoré nás zájazdom sprevádzali. Ale prepustili mi ho, a tak som sedela na tom najlepšom mieste, z ktorého sa aj z autobusu dali robiť tie najperfektnejšie fotky. Škoda len, že vyzerali takto Ale predbieham. V autobuse sa dalo fotiť vynikajúco. Toto bol náš pán šofér. Pyšný na svoj nový čistulinký autobus si zatiaľ neuvedomoval, akým krstom bude musieť chudáčik autobus prejsť. A on sám tiež že podstúpi celkom slušnú skúšku nervov. Zatiaľ bol však 1
v dobrej a povznesenej nálade a tešil sa na výlet spolu s nami. Potom, čo nám sám pán starosta Dušan Pekár prišiel popriať šťastnú cestu, ujala sa slova pani Janka Morgašová. Privítala nás, oboznámila nás s plánom cesty a popriala nám
- napriek usmoklenému počasiu - čo najpríjemnejšie zážitky. Veľa nerozprávala, pretože musela svojej kolegynke, pani Darinke Ščasnej pomáhať s administratívnymi vecami, týkajúcimi sa zájazdu. Po diaľnici sa nám išlo dobre, áut nebolo veľa a páni šoféri sa na chvíľu vrátili do svojich chlapčenských čias, až kým náš pán šofér nezablúdil a nevystriedal diaľnicu za cestu, vydláždenú mačacími hlavami. Ale to ešte pre jeho autobus nebolo nič, najťažšie skúšky ho ešte len čakali.
Skalica
nás privítala miernym dažďom. Vystúpili sme pred dominantou skalického námestia - Farským kostolom sv. Michala -
viackrát upravovanou gotickou stavbou. Hneď vedľa kostola sa čupila menšia stavba - Karner svätej Anny.
2
Tu sme sa stretli s pani sprievodkyňou, ktorá nás mala previesť o kúsok ďalej stojacim
Kostolom a kláštorom františkánov a potom Domom kultúry. Na nádvorí tohto dôstojného pamätníka stredovekého duchovného a kultúrneho života nás pani sprievodkyňa oboznámila s jeho históriou.
Františkáni sa v Skalici usadili v polovici 15. storočia. Františkánsky kláštor bol sídlom provincie, rehoľnej bohosloveckej školy a mimoriadne vzácnej knižnice. Najstaršia časť kláštora sa sústreďuje okolo rajského dvora, súčasťou areálu sú nádvoria a rozsiahla záhrada. Kláštor a jeho areál bol renovovaný a slúži pre potreby kultúrneho života mesta; chodby okolo rajského dvora slúžia mestskej galérii, časti prízemných a pivničných priestorov vinotéke, vytvorené boli priestory pre koncerty a spoločenské podujatia mnohých žánrov. Časť kláštornej budovy je sídlom archívu a základnej umeleckej školy. 3
V rámci prednášky nás pani sprievodkyňa oboznámila aj s technikou prípravy najznámejšej gurmánskej atrakcie skalického trdelníka. A potom sme vstúpili do starobylej chodby kláštora a po nebezpečne šmykľavých kachličkách sme prešli do výrobne trdelníkov, aby sme ich prípravu videli na vlastné oči. Trdelníky boli všade kam sme sa pozreli. Šikovné ruky
pani pekárky odborne šúľali cesto...
Pán pekár presúval a otáčal trdelníky na pahrebe. A z ďalšej strany sa k nám blížila pani s táckou plnou čerstvo napečených trdelníkov a všetkých nás nimi srdečne ponúkala.
4
Z pekárne sme sa presunuli do chodby, kde sa práve konala výstava prác absolventov výtvarného odboru na Základnej umeleckej škole.
Cez okno som zahliadla túto nádhernou železnou konštrukciou prikrytú kláštornú studňu.
A cez vinotéku, kde si viacerí kupovali víno aj trdelníky sme opäť vyšli na kláštorný dvor.
5
Gotický Kostol Sedembolestnej Panny Márie sme si pozrieť neboli. Mali sme taký bohatý program, že by sme to nijako neboli stihli. Tak len pár slov: Kostol začali stavať v roku 1467. Prechádzal rôznymi úpravami, bočné oltáre pochádzajú z roku 1750. Striedajú sa v ňom rôzne štýly - od gotiky, cez neskoré baroko až po rokoko. Výsledky posledných prieskumov naznačujú možnosť staršieho datovania objektu. My sme však videli iba jeho vežu, ako nás sprevádzala na našej ďalšej ceste za spoznávaním. Dážď nám vytrvalo robil sprievodcu.
6
Dom kultúry
sa neoddeliteľne spája s menom jedného z najvýznamnejších slovenských architektov Dušana Samuela Jurkoviča. Narodil sa 23. augusta 1868 v Turej Lúke v rodine notára Juraja Jurkoviča. Študoval vo Viedni a usadil sa v Brne, na Morave a v Čechách vytvoril podstatnú časť svojho diela. Ku Skalici si vytvoril hlboký vzťah, pretože tu žili jeho sestry Anna a Emília. Stavba Spolkového domu Katolíckeho kruhu (dnes Kultúrny dom), ktorú projektoval v roku 1904 z podnetu MUDr. Pavla Blahu, patrí medzi architektove najlepšie diela, 7
spája znaky súdobého secesného štýlu s prvkami ľudového staviteľstva a regionálnych ľudových výzdobných motívov. V Skalici realizoval i ďalšie návrhy - vinohradnícku búdu rodiny Blahovej a náhrobník MUDr. Pavla Blahu na katolíckom cintoríne, náhrobný pomník rodiny Dr. Ľudovíta Okánika a na evanjelickom a. v. cintoríne náhrobok sestier Anny, Emílie a otca Juraja Jurkoviča. V roku 1932 vytvoril projekt pre stavbu evanjelického kostola, ktorá bola postavená v roku 1938. Zomrel 21. Decembra 1947 v Bratislave. Najznámejším z početných diel Dušana Jurkoviča je Mohyla M. R. Štefánika na Bradle. Vstúpili sme dnu. Prvé, čo som si všimla bol obchod so skalickým porcelánom.
Ale všetci účastníci výletu sa hrnuli niekde inde - vraj do čipkárne. Takto sa tam všetci tlačili, do malej miestnôstky, kde majster čipkár - no to by ste pozerali - robí čipky iba z cukru, vaječných bielkov a ... do kelu, tú tretiu ingredienciu som zabudla... A bola tam taká pani, ktorej som sa pýtala, či mi dá odfotiť poznámky - ale to sa
asi nepatrí; dovtedy bola ku mne milá a priateľská, ale potom už odo mňa bočila, takže je mi ľúto, nemôžem prezradiť tajomstvo skalického čipkovania... Ale možno to nájdete 8
na nete, ak by ste niekto mali o tú piplačku záujem. Je to fakt náročná práca.
Toto je hádam najvtipnejšia fotka, ktorá sa mi podarila urobiť z výletu. Ďakujem tomuto milému pánovi, ktorý bol ochotný pózovať viackrát, len aby z môjho snaženia niečo bolo. A konečne som na nejakej fotke aj ja. Ale poďme ešte na chvíľu do tej malej miestnôstky, kde sa čipkujú torty. Jedna z účastníčok zájazdu to dokázala. Požičala si od majstra čipkára cukrovárenskú striekačku a uhačkovala niekoľko očiek 9
sladkej čipky. Gratulujem, šikovná pani! Zatiaľ, čo sa niektorí zabávali v čipkárni a niektorí sa zhromažďovali na prednášku v kultúrnej sále, zachytila som pár
pekných zákutí skalického Domu kultúry. Ale to, čo som uvidela potom, mi vyrážalo dych. Mystická miestnosť so zastretými oknami, vysokým stropom, silnými svetlami, s dreveným stĺporadím... Posúďte sami... Zhromaždili sme sa tu, aby sme si vypočuli prednášku o meste Skalica, jeho histórii
10
a novodobých snaženiach. Ako už vieme, Dom kultúry je reprezentatívnou stavbou architekta Dušana Jurkoviča. Jadro budovy, postavenej v roku 1905, tvorí veľká divadelná sieň ojedinelého štýlu, s nástennými maľbami známych moravských umelcov Josefa Uprku a Antoša Frolku. Mozaikové dekorácie na fasáde sú realizované podľa návrhu Mikoláša Aleša. Priestory domu slúžia pre kultúrne a spoločenské podujatia. Na prvom poschodí má v časti priestorov svoju stálu expozíciu a Galériu Júliusa Koreszku Záhorské múzeum.
Pani sprievodkyňa nám hovorila o intraviláne Domu kultúry a jeho jednotlivých zaujímavostiach, ako napr. o opone, jedinej zachovanej svojho druhu, ale tiež nám hovorila o meste Skalica, o jeho histórii a významných medzníkoch v jej vývoji. Keďže som si nestíhala robiť podrobné poznámky, pomáham si informáciami z Wikipédie. 11
Historické obdobie Skalice sa začína na začiatku 13. storočia. Prvá spoľahlivá písomná zmienka o Skalici je až z roku 1217. Je to listina uhorského kráľa Ondreja II., ktorý daroval skalické územie dvom synom nitrianskeho župana Tomáša. Po smrti grófa Tomáša jeho synovia Sebus a Alexander začali toto územie zaľudňovať početným obyvateľstvom. Koncom 13. storočia, počas vojen, ktoré sa rozpútali po smrti kráľa Belu IV. (1270) bolo územie znovu spustošené. Niekedy v tomto období bola vybudovaná najstaršia stavba v meste – rotunda sv. Juraja. Ľudovít I. dal povýšiť skalickú osadu na slobodné kráľovské mesto a to 6. októbra 1372 v Trnave. Ďalej sa rozhodol dať opevniť slobodnú kráľovskú osadu Skalicu murovanými hradbami. Zvyšky tohto obranného múru stoja miestami dodnes. Po smrti Ľudovíta I., územie skalice roku 1385 Žigmund založil moravským markgrófom Joštovi a Prokopovi. Žigmund by naďalej podporoval Skalicu aj po vyplatení záložného kraja, mal však neustále problémy s peniazmi a tak ju dal opäť založiť. Ako odmenu ju dostal Štibor zo Štiboríc, ktorý bol známy ako Ctibor z Beckova. Pred svojou smrťou (1414) založil v meste starobinec. V období husitských vojen význam Skalice vzrástol najmä zo strategického hľadiska. Husitskí kňazi vybudovali pri Strážnici na ostrove rieky Moravy opevnený tábor, z ktorého robili výpady po okolí, kým ho roku 1421 nezlikvidovalo Žigmundovo vojsko, ktoré často tiahlo cez Skalicu, kde sa často i Žigmund zastavil. V roku 1432 sa husitské posádky zmocnili Skalice, po ich odchode sa Skalica opäť stala vyľudnená. V roku 1450 sa novým gubernátorom krajiny stal Ján Huňady. Začalo sa krátke obdobie, trvajúce pár desaťročí, v ktorom sa prejavila veľká budovateľská činnosť. V meste bola posádka kráľovského mesta, ktorá neprekážala budovaniu Skalice. V tomto období sa dokončievala stavba farského chrámu a budoval sa nový františkánsky kláštor a kostol. Ďalšie detailné podrobnosti z histórie mesta Skalica neuvádzam, na internete je množstvo 12
informácií. Snáď len, čo sa dialo v Skalici posledných 22 rokov. Po roku 1989 sa i Skalica začala rozvíjať v duchu nového spoločenskopolitického zriadenia. Postupne tu bolo vytvorených niekoľko stoviek súkromných podnikateľských aktivít, založené nové inštitúcie a úrady. Po oddelení samosprávnych orgánov od štátnych sa vytvoril nový orgán – mestský úrad. V roku 1991 sa Skalica stala sídlom obvodu a od roku 1996 okresu Skalica pre 21 miest a obcí severozápadného cípu Slovenska. Od roku 2004 sa okresy ako územné celky pre účely štátnej správy zrušili a okresy tak plnia iba formálnu funkciu na odlíšenie regiónov. Po prednáške v divadelnej sieni sme mali pred sebou návštevu ďalšieho zaujímavého miesta - Baťovho kanála. Avšak vzhľadom na množstvo písomného aj fotografického materiálu, spracujem výstup z návštevy Baťovho kanála samostatne, rovnako ako aj návštevu Biofarmy, ktorú sme tiež absolvovali v rámci tohto jedného výletu. Takže - po návšteve Baťovho kanála sme sa opäť vrátili do Skalice. A v rámci voľna sme sa po nej rozpŕchli, každý iným smerom. Konečne sa trošku vyčasilo a mohla som spraviť pár pekných fotiek. Naozaj bolo čo fotiť. Skalica je skutočne krásna. A v ničom nezaostáva za rakúskymi mestečkami, ktoré som opisovala v predchádzajúcich výstupoch.
13
14
Na okraji námestia sa monumentálne vypínalo dvojvežové priečelie jezuitského kostola. Kostol sme síce pozrieť neboli, avšak vzhľadom na veľkú pozornosť, ktorá mu je v posledných rokoch venovaná, dovolím si o ňom napísať pár riadkov. Jezuiti prišli do Skalice v roku 1660. V roku 1693 postavili základný kameň školy, kolégia a nového kostola. Stavba bola v roku 1714 prerušená pre mor. Kostol bol dokončený v roku 1724 a zasvätený Františkovi Xaverskému - patrónovi rádu a ochrancovi pred morom. Od začiatku jezuiti uskutočňovali rekatolizačnú funkciu svojho rádu. V roku 1756 ich navštívila Mária Terézia. Do roku 1922 mal chrám dve cibuľovité veže, po požiari v tomto roku už neboli obnovené. V interiéri bolo pôvodne osem oltárov, zachoval sa iba hlavný, s oltárnym obrazom s vyobrazením Františka Xaverského a sochami sv. Petra a sv. Pavla. Priestory bočnej Kaplnky Panny Márie boli zdobené barokovými freskami a oltárom. Na empore bol organ a iné hudobné nástroje. V podzemí sú situované krypty s hrobkami príslušníkov rádu. Kostol slúžil rádu do zrušenia v roku 1773, potom od roku 1776 až do roku 1786 rádu paulínov a neskôr dočasne ako gymnaziálny kostol. Veľkorysá výzdoba a mobiliár boli postupne zrušené a kostol bol využívaný pre skladovacie účely. V akusticky zaujímavých priestoroch sa konajú rôzne kultúrne podujatia. V budove kolégia je doposiaľ gymnázium, na ktorom vyštudovalo množstvo významných osobností. Po rekonštrukcii za 2,5 milióna eur, ukončenej v roku 2011, sa zmenil na reprezentatívny kultúrny stánok. Na rozdiel od väčšiny iných kostolov nepatrí cirkvi, ale mestu. Radnica získala väčšinu peňazí na rekonštrukciu kostola z eurofondov. Tento rok sa tam otvára významné európske gymnázium.
Ani som o tých kostoloch nechcela toľko písať, ale Skalica je skutočne mesto kostolov. Kam som sa pozrela, odvšadiaľ sa k nebu vypínala vežička nejakého kostola. Táto napr. patrila Kostolu najsvätejšej trojice pri kláštore milosrdných bratov. 15
Ani tieto dva kríže na veži evanjelického kostola sa nedali prehliadnuť. No a vežu Kostola sv. Michala bolo vidno hádam z každého miesta, na ktoré som sa postavila. Pôvodne som si myslela, že o ňom niečo napíšem, ale bol zamknutý, dovnútra som sa nedostala a nakoniec, všetko je už na nete... všetko je na nete...
Keď som už bola poriadne unavená, vošla som do prvej cukrárne, ktorá mi prišla do cesty. Boli tam nejaké účastníčky nášho zájazdu a po chvíli nás bola plná cukráreň. Porozprávali sme sa, pochválili výborné zákusky a výbornú zmrzlinu a postupne sme zase cukráreň opúšťali, aby sme sa pomaly začali zhromažďovať na námestí, pretože čas odchodu zo Skalice sa blížil. Ešte som narýchlo robila nejaké fotky. 16
Niečo by sa asi zišlo napísať aj o Záhorskom múzeu, ale to už nechám na inokedy. 17
V príjemnom rozhovore s touto pani sme ani nezbadali, kedy prišiel autobus. Rýchlo som využila chvíľu, kým bol prázdny a spravila som túto nádhernú fotku. Bol skutočne pekný, voňal novotou a celkom som chápala pocity pána šoféra - keďže autobus skutočne prechádzal náročným krstom.
Ale o tom až v ďalšom pokračovaní - Baťov kanál a Biofarma. Ďakujem predstaviteľom Miestneho úradu Bratislava-Ružinov za krásny výlet.
V Bratislave, 20. 6. 2012 Spracovala: Anna Ševčíková
18
