Samuel Prílepok, 18 rokov, Zázrivá Posledný svit mesiaca
Bitka skončila. Stret šesťtisícovej légie a sedemtisícovej armády Prekliatych skončil víťazstvom légie, utrpiac len mizivé straty. Nie nadarmo sa príchodu Mesačných bojovníkov obáva celé Kráľovstvo, takmer celé ovládané Prekliatymi. Vo vekoch dávno minulých tomu tak nebolo, no teraz sťa mor ovládli armády tejto pliagy celú krajinu a práve légie v žiarivej zbroji sú jedinou šancou priniesť spásu a pokoj do týchto končín. Rytier stál sám na vrcholci útesu, na ktorý narážali divoké morské vlny sťaby ho túžili rozseknúť skrz naskrz. V hlave mu hučalo, aj keď nevedel, či je to volanie mora, alebo len nepokoj jeho mysle. S levou hrivou tam stál, ani čoby socha z mramoru, pričom sa cítil taký nesmrteľný. Stál majestátne, v rukách držiac striebornú helmu. Bola to helma, ktorú mohol mať len centúrio, veliteľ jednej stotiny a jej tvar pripomínal lebku, no s oveľa menšími otvormi pre ústa, uši a oči. Na zadnej strane bola spevnená tak, aby ma rytier väčšiu šancu na prežitie, keby ho niekto napadol zozadu. A aby toho nebolo málo, pri boku sa mu hompáľal jemne zahnutý meč, vari šabľa, i keď sa jednalo skôr o zbraň v tvare žiariaceho mesiaca. Bojovník pozoroval čajky, ktoré sa schádzali rovno pod ním a bojovali medzi sebou o rybu, ktorú ulovili. Pohľad nato, ako jedna z nich doslova uštvala tú druhú bol typickým príkladom toho, že víťazí ten najsilnejší. Do dnešného dňa by tomu možno aj veril, lež aký mal dôkaz, keď mu to pripadalo skôr ako výhovorka tých, čo nevyhrali. Ako ho tak šľahal vietor po tvári, jeho výraz zostával kamenný a nemenný, nehovoriaci nič dobré. Vrásky na čele a zmrštené oči boli znakom trápenia sa človeka, pričom príčina mu ležala za chrbtom. Už je to dlhá doba, čo zvádzal neľútostné boje proti Prekliatym. Za ten čas mu vietor neraz oblizol pleť a tá teraz strácala svoju prirodzenú farbu. Mohol mať okolo tridsiatky, nie viac. Výrazné lícne kosti boli v tomto kraji nevídané. Určite bol pre každú ženu minimálne sympatický, ak nie neodolateľný. Zhlboka dýchal, no cez strieborné plátové brnenie, chrániace hruď nebolo badať žiaden pohyb. Od krku až po päty bol odetý v krásnej, no zato vojnou poznačenej zbroji. Mykol hlavou a svoj pohľad upriamil na kraj za ním. Pole plné mŕtvol, ktoré za sebou zanechali ho však nijak netrápilo. Celý svet je poznačený smrťou a utrpením a preto nevidel dôvod, aby sa on trápil nad kopou mŕtvych Prekliatych. Helmu si nasadil naspäť na hlavu a pomalým krokom vyšiel naspäť na bojisko, ležiace takých sto krokov od neho. Kráčal vzpriamene a celkom ľahko, nato, že bol odetý v takmer deväťdesiat libier vážiacej kope železa zmiešaného s mesačným kameňom. Slnko už takmer nebolo vidieť, pretože jeho púť po oblohe sa už končila. Ako každý deň, i dnes ho vystrieda mesiac. Všade okolo neho pobehovali mladí panoši. Deti nie moc významných, ba až bezvýznamných šľachtických rodín sa snažili plniť každý rozkaz, len aby sa zapáčili svojim pánom. Mesačných rytierov nasledovali na každom kroku. Tí ich však niekedy využívali ako otrokov a prikazovali im vykonávať tie najpodradnejšie práce. Aryg nebol výnimkou. Necítil ľútosť, veď aj on si prešiel obdobím, keď ako panoš utieral zadok svojmu pánovi. Ako prechádzal táborom, stretával svojich spoločníkov, ktorí oddychovali po dlhom a ukrutnom boji. Kde tu ležali skupinky ozbrojencov, hen zas väčšia skupina mladých mužov, rozprávajúc sa vlastným nárečím, Arygovi dobré známym. I tu naďabil na jednu takú skupinku mládencov, čistých bažantov, vychvaľujúcich sa obrovskými majetkami, ktoré ich čakajú pri návrate domov. Počas tejto zmysluplnej debaty si jeden z nich prechádzal handrou po meči, ktorý bol celý od krvi. Mal krásnu
čepeľ, určite staršiu ako on sám a zrejme staršiu ako samotné cisárstvo. Nádherne rytiny na nej boli toho dôkazom. Všelijaké ostré znaky, pripomínajúce skôr čarbanice malých detí, ktoré sa učia písať, však Aryg veľmi dobre poznal. Starý jazyk jeho praotcov pomaly upadal do zabudnutia. -„Nádherná zbraň.“ pristavil sa pri nich a sňal si prilbu. -„A ešte k tomu aká smrteľná. Je to moja láska. Daroval mi ju starý otec, ešte predtým ako umrel. Žiaľ, nestihol mi povedať, čo ukrývajú tieto znaky.“ mladík so sklamaním v hlase prešiel prstom po bočnej hrane čepele. -„Odpoveď na všetky otázky dostaneš, až keď ma pocítiš— to sa tam píše.“ hrdo prehlásil Aryg. -„Kde ste sa naučili tento starý jazyk, pane?“ opýtal sa druhý, ktorý sa cítil trošku odstrčený, a tak sa aj on chcel zapojiť do debaty. -„Priateľu, ja už ani neviem.“ s týmto slovami si znova nasadil prilbu a opustil ich ešte skôr ako sa ho mohli ešte niečo spýtať. Tábor sa začínal ponárať do tmy, no nie na dlho. Mŕtvi Prekliati zavadzali na každom kroku a ich telá hnili príliš rýchlo nato, aby ich vojaci stihli nakopiť a zapáliť. Oblak smradu znepríjemňoval stavbu nového tábora ešte viac, ako prudký vietor, prichádzajúci od mora. Lipy a vŕby, ktoré obkolesovali celú severnú časť krajiny sa kolísali v nápore víchrice, no boli príliš mohutné, aby sa polámali. Hlasitý hrmot znervózňoval niektorých mladých jedincov, no rytier si všimol, že ich usmerňuje starší vojak. Jeho výkriky typu: “Je to len vietor, tak nebuďte mäkkýše!“ prerušovane zneli vo vojakovej hlave. Vzduch bol teplý, čo malo dopad na bytie v plnej zbroji. Išiel sa v nej uvariť. Rytierovi sa v hlave na sekundu objavila myšlienka so všetkým skončiť a konečne si vyzliecť tú nepohodlnú výstroj. Aryg prekračoval mŕtvoly jednu za druhou a očami, ktoré spoza prilby takmer nebolo vidieť, niekoho hľadal. Nad hlavou mu zažiaril belasý mesiac a až teraz sa ukázala krása ich brnení. Modrastá žiara osvietila takmer celé táborisko. To akoby dodalo Arygovi chuť a pridal do kroku. V helme mu začínalo byť horúco a cítil, ako sa celé jeho telo potí. Kvapky potu mu na chvíľu oslepili oči. Zrazu bežal a pravú ruku už priložil na rukoväť meča. Zastal pred vysokým stanom, ktorý výrazne vytŕčal nad ostatnými. Tmavomodrá látka sa triasla v nepravidelných intervaloch. Vchod do stanu strážili dvaja strážnici. Opierali sa o svoje žiariace meče, ktoré mali typické, rovné čepele a zrejme si rytiera nevšimli. Ten už tasil svoj meč a druhou rukou druhý, ktorý mal na chrbte. Znenazdajky prvému strážcovi vrazil rukoväťou do hlavy tak mocne, až odpadol a kým sa druhý spamätal, už ho z otočky zasiahol nohou do hrude tak, že sa zvalil na zem. Ležiac sa zvíjal na zemi, ťarbavo sa snažiac dostať na nohy. Bojovník mu to však nedovolil a priložil mu oba meče k hrdlu. Strážnik kapituloval. Meč z chrbta vrátil do pošvy a oboma rukami uchopil druhý, zahnutý. Svit mesiaca sa v ňom odrážal ako modrý oheň. Aryg si naň nechal vyryť vlastné meno aby nepriateľ vedel, s kým má to dočinenie. Teraz ho čakala posledná skúška, ktorú musel splniť. Vbehol do stanu, akoby čakal, že sa bude musieť postaviť aspoň ďalším trom strážcom. No namiesto toho zastihol generála ako bozkáva nejakého mladého vojaka. Ich takmer nahé telá boli na sebe nalepená a ich pery sa stretávali tak nechutným spôsobom, že mu z toho až prišlo zle. Hlasom, ktorý bol tlmený helmou zreval: „Generál!“ Bozky prestali a zhrozený generál na seba hodil bavlnenú červenú tuniku, ktorá ležala na zemi, aby zakryl svoje telo. Mladík len v akomsi provizórnom odeve sa zvalil na zem a odplazil sa zo stanu von najrýchlejšie, ako to len šlo. V stane ostal len Aryg a generál Aderyn Protivný. Meno dostal od cisára, ktorému často odvrával, no inak boli výborní priatelia. Arygovi práve napadlo, či medzi nimi nebolo niečo viac ako len priateľstvo. Pousmial sa, no ihneď to vypratal z hlavy. „Čakal som, že prídeš, Aryg. Je mi to nesmierne ľúto.“ hlas mal hrubý až by sa zdalo nemožné, aby tento chlap robil takú ohavnosť. Jedna ruka sa mu triasla, čo bolo spôsobené pokročilejším vekom. Tento takmer šesťdesiat ročný
muž bol pekne oholený, vlasy mal krátke, upravené, aj keď asi ešte pred dvoma hodinami zabíjal Prekliatych a potil sa v ťažkej zbroji. Jeho ruky však už poznačil vek a koža, mu na niektorých miestach doslova visela z tela. No stále mal vypracované kontúry a bol vo forme. Jediným hendikepom bola tá jeho ruka. No človeka pri strete s ním najviac uchvátila jeho tvár s čiernymi očami, dotýkajúcimi sa samotného vnútra jeho podstaty. Medzi šedinami vynikali ako čierni vlci v zasneženej krajine. Taktiež boli plné krutosti a zároveň pochopenia. Aryg nemohol povedať, že by Aderyn bol zlým generálom. To čo ho hnevalo, malo iný význam. -„Kedy ste mi o tom chceli povedať? Musel som sa to dozvedieť počas toho, ako som Prekliatemu vyťahoval z tej zhnitej papule môj meč?“ celý sa zrazu začal triasť a ani sám nevedel prečo. Generálov pohľad ho takmer položil na kolená. -„Aryg, vedel som, že to takto dopadne, ale nemohol som celú tvoju stotinu vystaviť riziku, žeby stratili svojho centúria. Ty z nich robíš najsilnejšiu zložku mojej légie a takúto stratu som jednoducho nemohol dopustiť....A to s tvojou ženou mi je úprimne ľúto. Ona a moja žena si boli veľmi blízke. Takže tvoja strata je aj mojou stratou.“ tieto priame, ale zato úprimné slová vyšli legátovi z úst bez akejkoľvek zmeny hlasu. Stále hrubý a pokojný hlas narazil na Arygove uši, ukryté pod prilbou. Rytier nemal chuť počúvať o tom, čo sa stalo. Vôbec si to nedokázal vysvetliť. Mal byť pri nej a chrániť ju, tak ako jej to sľúbil pri ich svadobnom obrade a nie tu bojovať za cudzie záujmy, za niečo, v čo už sám ani neverí. Jeho žena ho potrebovala viac a teraz je navždy preč a netuší, či ešte niekedy uvidí aspoň jej telo. Smútok pohltil jeho myšlienky. Zrazu sa ocitol niekde inde. Padal do prázdnoty z ktorej nebolo cesty späť. Nemala konca. Hučalo mu v hlave. V tom sa mu už naozaj podlomili kolená a on padol na zem ako zoťatý. Z posledných síl si sňal helmu a oči mu zaplavili slzy. Helma sa skotúľala do rohu stanu. Bol zlomený a cítil sa sám. Plakal ako malé dieťa a neprestával. Hlavou narážal do hliny na zemi a tá sa mu lepila po tvári. Aderyn to už nevydržal a pristúpil k nemu. Arygove dlane sa dotkli jeho nahých nôh. Stále na nich mal železné rukavice, ktoré chladili generálove nohy, no ten to nevnímal. Kľakol si k rytierovi a objal ho. Bolo ako keď otec objíme svojho syna. A veru tak to aj bolo. Aderyn už od malička vychovával Aryga, pretože jeho rodičia ho opustili. Zbohatlícka smotánka si povedala, že im stačí dcéra a syna poslali, aby bojoval už od útleho veku. Legátova žena s radosťou prijala nového člena rodiny a odvtedy Aryg považuje za svojich rodičov skôr Aderyna Protivného s manželkou, ako svojich pokrvných rodičov. Ti sa o neho po čase dokonca prestali úplne zaujímať a venovali sa len dcére. Paradoxne, s ňou má Aryg veľmi dobrý vzťah. Teraz tu však ležal na zemi, takmer v plnej zbroji, uplakaný, špinavý a zlomený. Jedinou oporou mu bol Aderyn. -„Otče, odpusť mi, no ja to už viac nedokážem.“ tichým hlasom prehovoril cez dlhé vlasy, ktoré zakryli jeho tvár.“Ublížil som Gronovi a Deweyovi, tvojim strážcom a mojim priateľom. A to všetko v zápale hnevu. Nie som schopný bojovať tak, ako predtým. Nie som schopný žiť tak, ako predtým.“ -„Toto nehovor. Stále si to ty, Aryg, známy svojou silou a nekompromisnosťou. Pre mnohých si vzorom dokonalého vodcu. Nesmieš sa vzdať toho, čo ľudia na tebe obdivujú. Tvoju ženu ti už nič nevráti, no využi túto hroznú skúsenosť, aby si sa stal ešte silnejším.“ Na chvíľu nastalo hrobové ticho, ktoré prerušoval fukot vetra a vrava medzi vojakmi. Aryg prestal plakať, no stále kľačal na zemi ako poddaný pred svojim pánom. -„S mojou pomocou to môžeš dotiahnuť veľmi vysoko. Ja už som starý a cisár je môj priateľ. Ale teba k nemu neviaže nič. A on sám už nepatrí k najmladším. Jeho syn si má za ženu vziať tvoju sestru a spoločne s ňou vládnuť nám všetkým. No nedovolím, aby sa ten malý a hlúpy usmrkanec stal cisárom.“ posledné slová odfrkol, ako keby to bol len kus hnoja. -„O čom to hovoríš, generál?“ z jeho hlasu sa pomaly strácal zármutok, ktorý teraz nahradilo prekvapenie, pričom sa celý triasol. -„Ale prosím ťa, nehovor mi, že si nepočul, čo sa pošuškáva medzi vojakmi. Celá légia stojí za
mnou...celá légia stojí za tebou, pretože túžia po tom, aby sme ich viedli. Cisár sa to však nesmie dozvedieť. Snažil som sa mu to povedať, a vtedy som zistil, že to nebude dobrý nápad. Hneď začal rozprávať o tom, ako svojho úžasného syna vidí na čele nesmrteľnej armády, ktorá porazí Prekliatych a opäť ovládne celé cisárstvo. O ničom inom ani nechcel počuť.“ -„Otec, jedna légia nebude stačiť proti zvyšku armády, ktorá verí a podporuje cisára a nie teba. Rada taktiež túži spraviť z cisárovho syna nástupcu, pretože by bol skvelou hračkou k prinavráteniu moci. A ja aj tak netúžim po moci. Moja žena je mŕtva a všetko čo teraz chcem je v pokoji dožiť, aby som sa s ňou po smrti mohol stretnúť. Bojoval som pre ňu a zabíjal som pre ňu, nikdy nie pre seba. Milujem teba aj všetkých mojich priateľov, ale nedokážem zradiť cisára. Staň sa ty cisárom a vládni, keď chceš, no mňa z toho vynechaj. Budem bojovať, budem zabíjať, no vládnuť nebudem.“ s týmito slovami sa pomaly postavil a chcel sa hrdo otočiť a vyjsť zo stanu, keď ho Aderyn zachytil. -„Synak, počuješ, čo hovoríš?! Slová strachu a slabosti vychádzajú z tvojich úst, no nič viac tu nevidím a nepočujem. Pred chvíľou si tu plakal ako malé decko, teraz chceš hrdo ujsť pred svojim osudom. Ty nemáš na výber. Musíš zasadnúť na trón a vládnuť nám všetkým. Tvoje miesto na tomto svete je jedine tam.“ s hnevom v očiach aj v hlase skríkol na Aryga. -„ Môj osud je v mojich rukách. To čo hovoríš, ani nehovoríš ty. Hovorí za teba túžba po moci. Ja po nej netúžim. Miloval som a stratil som to, po čom som túžil. Znova už milovať a stratiť nechcem a preto už radšej ani nebudem túžiť. Otče, odpusť mi moju drzosť, ale ja som sa rozhodol. Nový cisár, nech je akokoľvek hlúpy, pominie sa a cisárstvo tu ostane. Možno upadne, možno dosiahne svoj zenit, no nie pod mojou rukou. Dovoľ mi odísť v pokoji a žiť v mieri. Táto vojna, už nie je mojou a nikdy viac nebude. Vyhrali sme jednu bitku, teraz je rad na iných, aby sa chopili žezla moci a dokázali, že sú dostatočne silní. Cisárov syn bojuje spoločne s piatou légiou na inom mieste. Tam sa ukáže, či je schopný vládnuť. Daj mu šancu, možno sa ukáže v dobrom svetle.“ -„Sám neveríš v to, čo hovoríš. Či sa z teba stal zbabelec, ktorý všetko nechá pre strach z toho, čo by mohol získať ? Aryg, dovolím ti odísť, pochovať svoju ženu a obstarať dom, ale vrátiť sa musíš. Légia ťa potrebuje. Cisár ťa potrebuje. Ja ťa potrebujem.“ teraz sa pre zmenu Aderynovi v očiach objavili slzy, no tieto boli iné, zúfalé. -„Generál, s tvojim dovolením, porúčam sa.“ Aryg si vykročil po helmu, nasadil si ju a odhrnul plachty stanu. Strážcovia sa už pozviechali a ustráchane pozorovali jeho majestátnu postavu. Zrazu sa znova začal cítiť silnejší. Smrť milovanej osoby bola stále čerstvá rana, no za takú krátku dobu sa toho na neho nalepilo tak veľa, že jeho myseľ už nedokázala rozlíšiť medzi tým, čo chce a čo nechce. Ale to sa pomaly strácalo a on začal vidieť jasnejšie. Moc nemusí byť až taká zlá. Vždy potajomky túžil po tom, aby ho ostatní poslúchali na slovo. Páčilo sa mu, že to tak funguje v jeho stotine, no určite by bolo krajšie, keby rozkazoval légii. A prečo nie hneď všetkým. Jeho myseľ po malých krôčikoch začali ovládať iné, moc chtivé myšlienky. Ráno sa zobudil v stane, dolámaný, pretože zem pod jeho telom bola vystlaná kamením a tvrdosťou ani náhodou nedokázala nahradiť posteľ. Krajina súrne potrebovala dážď. Ten tu už nevideli mesiace. Každý večer sa privanú akurát tak silné vetry, ktoré sú viac ako otravné, no žiaden čierny mráčik, oblievajúci vyprahnutú krajinu. Arygove sny boli nejasné, no do podvedomia sa mu pomaly zarývala nová túžba, túžba po moci. Neuvedomoval si to, no prvá vec, ktorú chcel spraviť, bola navštíviť generála. Pomaly za pozviechal zo zeme a ponaťahoval si stvrdnuté údy. Krútil krkom zo strany na stranu, pretože zjavne spal na takom zlom mieste, že ho to bude otravovať minimálne do nasledujúceho rána. Dráždilo ho to, no Aryg nepatril k nervákom. Skôr naopak, všetko riešil takmer vždy s chladnou hlavou. Včerajšok bol výnimka a k takým sa neradno v mysli vracať. Na sebe mal len teplé tepláky, pretože večery bývajú chladné aj pre takých chlapov, ako bol on.
Brnenie mal hneď vedľa postele. Jedine jeden z jeho mečov nebol na svojom mieste. Doteperil sa teda k jednotlivým častiam brnenia a pomaly si začal obliekať aspoň tie základné kusy. Na telo si svižne hodil modrú tuniku, na ňu vestu, tvorenú tenkými železnými plátmi, pokrytými čiernou kožou. Mesačný pancier nechal ležať na stole. Obul si pohodlné kožené čižmy, hnedej farby. Uprednostňoval ich pred železnými, pretože boli ľahšie a mäkšie. Prilbu nechal vedľa panciera, jedine si okolo tuniky opásal opasok s pošvou a do nej zasunul jeden meč. Cez prsia si opásal druhý opasok, na ktorom bol druhá, prázdna pošva a kľakol si k posteli. Spod deky vytiahol druhý meč a zasunul ho na jeho miesto. Postavil sa a poobzeral sa pre prípad, žeby na niečo zabudol. Po chvíli, keď si už bol istý, že má všetko, vyšiel von. Jeho stan bola vlastne len miestnosť v rámci veľkého stanu, podobného tomu generálovmu, ktorý slúžil pre ostatných vyšších veliteľov a úradníkov. Ako vykročil do nového dňa, jeho panoš, Iago, pribehol v koženej veste a kožených nohaviciach k nemu ako šíp, letiaci vzduchom . Chlapec mal krátke, strapaté vlasy, veľký nos, modré oči a chudú tvár. Čakal ho od samého rána pred stanom, ako to on zvykne. Okolo štíhleho drieku mal opásaný nehrubý opasok a na ňom meč, ktorý bol asi taký dlhý, ako on sám. Takmer ho za sebou ťahal. Mladý panoš dúfal, že ho jeho pán popýta o nejakú láskavosť, no Aryg bol ticho. Kráčal vzpriamene a na malého chlapca sa ani nepozrel. To ho zjavne sklamalo. Keď zrazu zastali pred generálovým stanom, kde dnes stáli noví strážcovia, Aryg dal znak Iagovi, aby čakal von. Strážcovia na rytiera v ľahkej zbroji nedôverčivo pozreli, no odporovať sa neopovážili. Bez problémov teda vošiel dnu, kde Aderyn vo svojej obľúbenej tunike raňajkoval spoločne s dvoma tribúnmi. Aryg v jedom z nich spoznal mladého muža z večera. Keď zbadali Aryga, ktorý bol mimochodom nižšie postavený ako oni, vstali a pozdravili ho. Aderyn im prikázal, aby opustili stan a oni to ihneď spravili. Zostali tam len oni dvaja. -„Neuveríš mi, ale čakal som ťa aj dnes. Sadni si a pripoj sa ku mojim raňajkám.“ prívetivo navrhol Arygovi. -„Bude mi potešením, otec.“ povedal pomaly a potichu rytier, ktorému sa znova vrátil rešpekt k jeho generálovi. -„ Rozmýšľal som nad tvojim návrhom. Verím tomu, že môžem rozprávať otvorene a bez strachu z toho, žeby sa to dozvedel niekto nežiaduci.“ -„Samozrejme, len do toho.“ s plnými ústami chleba povedal Aderyn a ako keby nemal dosť, odhryzol si znova. -„ Generál, ostanem tu a budem bojovať za záujmy cisárstva a ľudu. Zabezpeč ale, aby moja žena dostala pohreb, aký si zaslúži. Nech to tvoja žena....matka zariadi. O nič viac ťa neprosím. Tvoju ponuku žiaľ teraz nemôžem prijať, pretože som príliš slabý a moje postavenie nie je dosť vysoké nato, aby som mohol viesť légiu, nieto vyšší úrad.“ -„ Aryg, stávaš sa až príliš čitateľným, dávaj si na to pozor. S tribúnmi sme sa už o tejto záležitosti bavili. Keďže vo včerajšom boji zahynul Madog, najstarší z tribúnov, ty zaujmeš jeho miesto a budeš v mojom mene viesť légiu. Ja už nedokážem bojovať tak ako predtým a preto ti môžem akurát tak asistovať, ale hlavné velenie nad armádou prenechávam tebe. O tomto pláne nehovoríme ako o mojom, ale ako o našom. Nie sme v ňom len my dvaja, ale celá légia, pamätaj na to. Všetci stoja za tebou. Splnili sme našu úlohu a porazili sme nepriateľa ešte rýchlejšie ako sa očakávalo. Tri cisárske légie sa k nám dnes pripoja, keďže podľa správ sa za chvíľu vylodia na pobreží. Ďalšie správy, troška horšie hovoria o tom, že piata cisárska légia prehrala a tak nevytvorila miesto pre ďalšie tri légie. Cisárov syn prežil a so zvyškom armády sa k nám taktiež pripojí. V takomto počte porazíme nepriateľa a obsadíme celé územie.. Cisárov syn sa však nesmie domov vrátiť, pretože by zožal celú slávu. Ty, Aryg, budeš ten, ktorého ľud bude oslavovať ako víťaza.“ -„ Hádam len nechceš zabiť cisárovho syna. Na taký zúfalý čin sa nepodujme hádam nikto.“ -„ To nechaj na mňa. Stačí mu nakázať, aby sa postavil do čela légií, že to mu dodá rešpekt a hlúpy
chlapec poslúchne. A potom to necháme na Prekliatych, ktorí určite vedia, ako sa zabíja a cisárov syn bude pre nich ľahký oriešok.“ -„Aj tak sa mi to nepozdáva. To, čo robíme, nie je dobré.“ -„Ty nemáš robiť čo je dobré, ale čo je správne, synak.“ tentoraz už s prázdnymi ústami zvýšil hlas Aderyn. -„Dobre teda, nech je tak.“ Dojedli posledný chlieb, po ktorom v mise ostali len omrvinky a už aj víno dochádzalo. Aderyn si z druhej tácky zobral zelené jablko a zahryzol doň. Bolo šťavnaté, čoho dôkazom bola aj šťava, ktorá začala tiecť po slabo badateľnom starcovom strnisku. Aryg sa postavil, uklonil sa a odišiel. Znova potreboval ticho, aby sa mu tieto informácie v hlave ustálili. Pred stanom sa k nemu opäť pripojil mladý panoš, čakajúci na prvé rozkazy. Aryg sa znova ani neobzrel dozadu, len ďalej kráčal naprieč budiacim sa táborom. Po bitke im ponechali voľný deň, no od zajtra sa opäť budú pripravovať na pochod a na novú bitku, tentoraz oveľa väčšiu. Jediná vec, ktorá veliteľov mohla trápiť, bola disciplína vojakov, ktorá sa týmto mohla narušiť. No bol tu Aryg, ktorý dokázal s jeho centúriou divy a teraz sa ukáže, či to bude platiť aj na celú légiu. Tábor bol samý stan, či už väčší alebo menší, všetky boli takmer na vlas rovnaké, no rôznych farieb. Plachty sa jemne natriasali vo vánku. Konečne sa stratil ten prudký vietor, ktorý otravoval celú noc. Medzi stanmi boli úzke uličky, no dostatočne široké nato, aby sa tadiaľ dalo chodiť. Stany boli zoradené jeden za druhým. V diaľke bolo badať vrch drevenej palisády, ktorú stihli vojaci postaviť okolo útesu tak, aby boli zo severu chránení. Aj keď mali dnes voľný deň, práce v tábore bolo dosť. Či s odstraňovaním tiel, ktoré ešte zostali po bitke, alebo s bežnými vecami, ako boli jedlo a základné potreby, a taktiež všetci napäto očakávali príchod prvej, druhej a tretej cisárskej légie. Aryg začul, ako sa dvaja vojaci medzi sebou bavia, že podľa posledných správ sa pred hodinou vylodili a už sú na ceste. A nesmie sa zabudnúť na to, že sa očakáva príchod cisárovho syna, Owaina. Aryg si pamätal tie časy, keď on sám bol len prostý vojak, ktorý musel robiť tie najpodradnejšie práce. Musel tvrdo pracovať, aby sa dostal tam, kde je teraz a môže sa dostať aj vyššie. A teraz je tu, pozoruje bývalých kamarátov, s ktorými bojoval bok po boku a vyhrával bitky na rôznych miestach. No netrápilo ho, že oni pracujú a on nič nerobí. To čo mu vŕtalo v hlave, bol práve to cisárske decko, ktoré má prísť. Hovorilo sa o ňom, že je nesmierne hlúpy. Kráľ zvolal tých najlepších učiteľov z krajiny a aj zo samotného Juhu (časť iného kráľovstva na pevnine), no nič nepomáhalo. Chlapec už pomaly ani nevie rozprávať, teda aspoň sa to o ňom hovorí a jeho bojové schopnosti sú na úrovni malého chlapca. Či to je pravda, to sa Aryg dozvie vari aj dnes. Deň plynul až moc rýchlo a čo bolo najhoršie, po osemnásťtisícovej armáde ani stopy. Aredyn síce vyslal už troch skautov, no ani jeden sa ešte nevrátil. V blízkej dobe sa určite stretnú s armádou Prekliatych, ktorí by podľa posledných správ mali byť na severe krajiny. V tábore sa hovorí o tridsaťtisícovej armáde, ktorá patrí k tomu najlepšiemu, čo proti cisárovi mohli v týchto končinách Prekliati postaviť. Aj samotný Aryg bol znepokojený. Mesačný svit už znova ožiaril tábor a celá krajina sa ponorila do slabučkého modrastého svetla. Ešte stále sa prechádzal po zaplnenom tábore a teraz už ani nevedel, čo si o tom všetkom má myslieť. Zmätok, ktorý v tábore vyvolala správa o tom, že légie nedorazili, bol citeľný. Všetky rozkazy sa museli zmeniť, vojakom bol odobraný deň voľna a všetci poctivo a disciplinovane trénovali, aj keď už bez denného svetla. Modrasté svetlo tábora sprevádzalo rinčanie mečov a údery štítov. Arygovi sa tieto zvuky odjakživa nepáčili. No zrazu toto všetko prerušil zvon, hlásiaci poplach. -„Čo sa deje?!“ vykríkol Aryg, ktorý práve stál pri skupine vojakov. -„Niečo hrozné, pane.“ povedal jeden z nich. Do tábora sa vrátil jeden z vyzvedačov, pešo, bez koňa. Ledva dychčal a smoklil. Že vraj len míľu
od tábora ho takmer chytila skupina Prekliatych. Bolo ich tak dvadsať, no v lese na severe špehujú tábor už dlhšiu dobu. Bolo to zrejmé, pretože špeh videl staršie stopy. Zabili mu koňa a preto musel bežať pešo. V diaľke videl tisíce svetiel, možno dokonca milióny. Sám by proti nim nemal šancu a preto prosil na kolenách, aby ho nepotrestali za dezerciu. Do očí sa mu tisli kvapky sĺz. Jeden z legátov, ktorých pri ňom stáli len mávol rukou a odišiel. Aryg to sledoval z diaľky. Všetci vojaci sa za ten čas museli pripraviť. Neprešlo ani desať minút a tábor sa začal strácať, stany spratávať a armáda pripravovať. Aryg si ani neuvedomil, že on by si mal svoje brnenie navliecť tiež. Nakázal panošovi, aby sa taktiež pripravil a sám sa rozbehol do svojho stanu. Pred nim už čakali traja legáti, ktorí Aryga zastavili. -„ Aryg, ty si teraz náš veliteľ, Aderyn sa necíti dobre. Ty chceš aby sme bojovali proti takej presile?“ povedal jeden z nich, ktorý mal dlhú bradu a na krátko ostrihané vlasy. -„ A čo iné chcete robiť?! Nič iné nám neostáva, len postaviť sa nepriateľovi, hlupáci. Na útek je už neskoro.“ dychčal a posledné slova z neho takpovediac vypadávali. -„Pane, tak ale čakáme, že nás povediete.“ povedal mladší z legátov, Arygovi známy pod menom Leolin. -„Ak to je môj osud, nech je tak. Teraz ma nechajte, potrebujem moju výstroj a musím navštíviť Aderyna, predtým, ako sa to začne.“ -„Ako si želáte, veliteľ.“ Arygovi sa v mysli objavili otázky, na ktoré nepoznal odpoveď. Kde sa v nich berie toľko úcty a toľko dôvery v neho? S nikým z vyšších úradníkov sa okrem Aderyna nikdy poriadne nerozprával. Vždy velil len svojej centúrii, zloženej z tých najlepších mužov, no všetko to boli jeho priatelia. Légia stála nastúpená v radoch, päťtisíc mužov v ťažkej zbroji, tisícka v ľahkej, pretože to boli pomocné zbory. Zoradení boli v centúriach po osemdesiat chlapov a mesační jazdci na koňoch boli osobitnou skupinou. Pred túto masu sa postavil Aryg spoločne s ostatými veliteľmi. Niečo muselo byť povedané, lebo nie všetci vedeli, čo spôsobilo ten rozruch a bol to práve Aryg, nový legát, ktorý mal prehovoriť k svojej légií. Muži nervózne čakali na jeho prvé slová. Odkašľal si, pozrel sa do zeme, potom zdvihol hlavu a začal na celé hrdlo kričať. Bolo jasné, že to nebudú môcť všetci počuť, preto to, čo povedal Aryg, tribúni zopakovali centúriom a tí to neskôr zopakovali svojej zverenej centúrií. -„Muži...vojaci...bratia a priatelia. Asi päť míľ, severne od nás, sme zahliadli armádu Prekliatych. Tie beštie postupujú rýchlejšie, ako sme očakávali a ich počty sa odhadujú na tridsaťtisíc, čo je päťkrát viac ako nás. No nedajte sa odradiť číslami. Sú v presile, vy však nezabúdajte na to, kto ste. Vy ste mesačná légia. Légia cisára, za ktorého bojujete. Ste tí najlepší z najlepších a v boji jeden na jedného sa vám nik nevyrovná. Dnes to však bude súboj piati na jedného a preto zmeňme históriu. Dnešný večer si zapamätajme ako večer, keď sme porazili nepriateľa, ktorý nás prevýšil počtami, no nie silou. Pamätajte si tento večer, ako ten, vďaka ktorému sa o vás bude hovoriť ako o tých, ktorí sú v boji piati na jedného najlepší na svete. Bojujete každý za seba, lebo ak vyhráme, vaše meno si bude história pamätať. Taste meče, pripravte si štíty a ukážme Prekliatym, že tento kraj je už náš.“ Skončil a hneď ako dopovedal posledné slová, vydýchol. Vedľa neho stál Aredyn, a ten ho poťapkal po pleci. -„Viedol si si dobre, synak. Síce si to zbytočne natiahol, ale postupom času sa to určite zlepší.“ podpichol ho starý muž. -„Otče, aj ty tas meč a bojujme aspoň dnes bok po boku, či to už bude alebo nebude poslednýkrát. Keď ťa tvoja légia uvidí v boji, budú vedieť, že sú minimálne takí silní, ako ty sám.“ -„Aryg, chráň si dych, pretože dnes môže byť on to prvoradé, čo budeš potrebovať. Tvoju ponuku však prijímam, čoby aj aký slabý som bol. Tvoje meče nech vzplanú zarovno s mojím, a nepriateľ nech pokľakne a nech sa trasie pred tým, čo sme schopní dosiahnuť.“ -„Takže niečo takéto by si povedal légií ty?“ zachechtal sa Aryg.
-„ Nie. Ja by som povedal niečo v zmysle:bojujte tak, aby ste o tom mohli rozprávať svojim deťom. To je najlepší spôsob, ako v mužovi prebudiť odvahu.“ -„A tí, čo deti nemajú?“ spýtal sa Aryg, aby sa nepovedalo. -„Myslím, že na túto otázku už dávno každý muž pozná odpoveď.“ a s týmto slovami vyskočil Aderyn svižne na koňa, ktorého mu pripravil Arygov panoš. Pripravil dvoch, pretože aj sám Aryg tentoraz pôjde na koňovi. Ostatní vyššie postavení velitelia už informovali a pripravili celú légiu, a tak vyskočili na kone tiež a pridali sa k Arygovi a Aderynovi. -„Stáť!“ tak znel prvý Arygov rozkaz a ostatní velitelia ho zopakovali tak, aby ho počul každý. Légia zastala práve keď ani nie pol míle pred nimi zbadali svetlá. Výkriky, ktoré sa niesli krajinou pripomínali skôr divú zver a nie niekoho, kto aspoň kedysi patril k civilizovaným ľuďom. Prekliati však už raz boli takí. Ich biele pokreslené tváre sa pomaly rozpadali a tak sa na ľudí podobali už len veľmi málo. Ruky mali dlhšie, takmer až po chodidlá a v nich meče, ktorých čepele boli nasiaknuté jedom. Ich brnenie boli vyrobené z najkvalitnejších kovov. Niektorí by si možno boli mysleli, že Prekliati patria skôr k tým nevyspelým ľuďom, ktorí bojujú bez organizácie a disciplíny, no to je veľký omyl. Armáda, ktorá stála naproti malej légii, bola zoradená v malých zložkách a v bojovom štýle, ktorý Prekliati preferovali, mala každá zložka dôležité miesto. Známi boli hlavne snahou obkľúčiť súper za každú cenu a totálne zdevastovať celú armádu tak, aby nikto neprežil. Aryg si to všetko uvedomoval a nechal pochodovať légiu v dvoch líniách, čoby légia vyzerala aspoň trošku početne. Obkľúčeniu sa musí za každú cenu vyhnúť, preto krajné a aj stredné stotiny upravil a zvýšil počet mužov na ďalších desať, no zato musel odobrať z iných stotín, čo zas nahradil pomocnými oddielmi. Teraz si lepšie uvedomoval, kde je jeho slabina. Spoločne s jazdou sa pokúsi obísť súpera a napadnúť ho zozadu, aby to aspoň zo začiatku vyvolal zmätok v nepriateľských radách a tak zabránil súperovi, aby légiu obkľúčil. Tento bláznivý plán sa nepozdával niektorým veliteľom, no Aderyn ho prijal bez akýchkoľvek námietok a už sa nikto nesnažil zmeniť to. Mesačná armáda pod žiarou mesiaca osvietila celú krajinu. Samotným vojakom mesačné svetlo dodávalo silu a odvahu. Neboli to predsa len obyčajní ľudia. Každý jeden bol silný práve vďaka mesiacu, ktorý každú noc žiaril nad ich hlavami. Jedine cez deň sa z Mesačných bojovníkov stávali normálni vojaci. No noc im dávala niečo, čo nepriateľa muselo desiť. Legendy hovoria, že pri svite mesiaca mesačný bojovník dych nestráca. Tá energia, ktorú poskytuje mesiac, dovoľovala légii bojovať do nasledujúceho rána bez toho, aby sa vyčerpali. Aj sám Aryg vedel, že túto výhodu musí využiť a preto nebude čakať, kým zaútočí nepriateľ. Už teraz počul, ako Prekliati trúbia na bojové rohy a udávajú rozkazy bojovým jednotkám. Dopredu sa postavil val kopijníkov, ktorý pochodoval priamo proti légií. Za týmto valom stála ďalšia jednotka bojovníkov s krátkymi mečmi v oboch rukách, ktorí sa volali Nesmrteľní. Ich úlohou bolo po tom, ako sa armády stretnú, zaútočiť na súpera s takou rýchlosťou, aby ho prinútili ustúpiť. Boli to profesionálne cvičení zabijaci, ktorých sa Aryg najviac obával. V jeho radoch určite spôsobia obrovský zmätok. A nakoniec sú to lukostrelci s dlhými lukmi, a tí zas dokážu strieľať tak presne cez svoje rady, že len jeden z tisíc šípov zasiahne vlastného vojaka. Proti tomuto teraz stála šesťtisícová légia mesačných bojovníkov na čele s Arygom, mužom, ktorý len donedávna velil len malej časti, stotine tejto armády. Prudký vietor oblizoval stromy, pomedzi ktoré légia prechádzala, no vojaci boli perfektne krytí vo svojich brneniach. Aryg a celá jazda pomalým klusom sprevádzala armádu. Zdalo sa mu, že už vidí nepriateľove biele tváre a ich mŕtve výrazy, ktoré sa nevedia dočkať, ako légiu uštvú na smrť. Nevyvolalo to v ňom ani náznak strachu a dúfal, že rovnako na tom je celá armáda. Prvá spŕška šípov prišla dosť neskoro, no légia nepocítila straty. Každý rytier mal okrem meča aj veľký štít, ktorý chránil takmer celé telo. Bol však ľahký, pretože mesačný kameň, z ktorého bol vyrobený, bol jedným z najľahších kovov na svete. A vlastnili ho len Mesační.
Druhý vlna, za ňou tretia a Arygov hlasný rozkaz, ktorý sa niesol cez celý les, počul hádam aj samotný nepriateľ. Centúrovia rozkázali svojim stotinám, aby nečakali a bez milosti zaútočili. A tak sa aj stalo. Žiarivé brnenia sa ligotali modrastou farbou. Légia sa rozbehla a s drvivou silou narazila do nepriateľovho valu kopií. Výkriky vojakov, ktorí sa nedokázali vyhnúť kopijám, zneli ako živé peklo. Mesační bojovníci sa predierali cez Prekliatych a snažili sa zlomiť alebo aspoň poškodiť ich dlhé kopije, aby tak pomohli svojim druhom za nimi. Ďalšie šípy už našli svoje ciele a zabili niekoľko stoviek mesačných. Netrvalo však dlho a légia prerazila prvý val kopijníkov, čím sa dostala trošku navrch, pretože teraz bude musieť súper poslať Nesmrteľných. Cudzím, neznámym jazykom vysoký prekliaty, v bielej zbroji a bez prilby vydal rozkaz práve pre Nesmrteľných, ktorí už viac nemuseli čakať. Súboje jeden na jedného sa mohli začať. Spŕšky šípov však stále neprestávali, no v tom chaose, ktorý doslova ovládol bojisko sa výborná štatistika prekliatych lukostrelcov zrejme zhoršila aj o sto percent. Mesační bojovníci síce žiarili a aj v nočnej temnote boli celkom ľahkým terčom, boli takí ohybní a obozretní, že sa dokázali aj počas súboja s Nesmrteľnými uhýbať šípom alebo dokonca využiť telo nepriateľa ako živý štít. Zatiaľ čo légia pomaly prerážala súperove valy, jazda, ktorú činilo zhruba dvesto jazdcov a na čele ktorej bol Aryg, Aderyn a ostatní vyšší velitelia, sa dostala za chrbát Prekliatej armády, no tam ich čakalo nepríjemné prekvapenie. Čakali, že napadnú súperových lukostrelcov a tak oslabia celú nepriateľskú armádu, no tých chránila asi tritisícová jednotka Nesmrteľných. Aryg sa ani tentoraz nezľakol a popohnal koňa v pred. Celá jazda ho nasledovala. Náraz, ktorý spôsobila, neprežilo niekoľko vojakov, no niektorý sa podarilo zraniť kone alebo aj samotného jazda a tak sa začal ťažký súboj. Aryg aj Aderyn dokázali preraziť súpera bez toho, aby sa im niečo stalo. Aryg však zoskočil zo svojho koňa, vrazil štítom, ktorý tentoraz vymenil za druhý meč, do jedného Prekliateho a ten omráčený padol na zem a ani sa nestihol spamätať, už mal v krku Arygovu žiarivú čepeľ. -„Musíme sa prebojovať až k légií, ktorá nás očakáva, inak nastane panika.“ zakričal spod prilby Aryg Aderynovi. -„Nič iné nám neostáva, synak.“ starcov hlas spod prilby bol ešte hrubší a troška chrapľavý. Dnešná noc bola chladnejšia ako tá minulá. Dokonca bola taká chladná, že cez malé otvory v Arygovej prilbe vylietali malé obláčiky pary. Ten teraz zreval, pretože ho zozadu jeden Prekliaty tresol ohromnou silou. Nezranil ho, bolo to však tesné. Hneď ako sa rytier otočil, vrazil mu meč priamo medzi dieru v nepriateľovej prilbe a od hnevu zahodil štít a tasil svoj druhý meč. Až teraz Nesmrteľní uvideli, s kým majú to dočinenia. Arygova ľahkosť a precíznosť ťahov boli ako tanec. Krútil sa zo strany na stranu, jedným mečom dokázal odraziť oba súperove a druhým zas zadeliť smrteľnú ranu. Tu však zbadal, že jeho priateľov a spolubojovníkov obkľučujú a dávajú im zabrať. Už ani jeden z nich nesedel v sedle svojho koňa, ale bojovali na zemi. Leolin zakopol pri tom, ako ustupoval pred dvoma Prekliatymi a spadol na zem. Aryg mu chcel pomôcť, no už bolo neskoro. Mladý veliteľ nemal najmenšiu šancu. Nepriateľ ho doslova rozsekal aj cez jeho mesačné brnenie. Rytier teraz medzi svojimi hľadal Aderyna, ktorého nemohol nájsť. Táto chvíľka nepozornosti však mala za následok to, že na Aryga z boku vyskočil jeden Nesmrteľný a tiež ho zvalil na zem. Snažil sa mu mečom podrezať hrdlo, no Aryg rukoväťou meča tresol do prilby nepriateľa tak silno, že ju až prerazil a takýto úder nemohol Prekliaty prežiť. Stále nevyčerpaný Aryg však videl, ako jeho spoločníci nezvládajú toľkú presilu. Sám to badal len takpovediac jedným okom, lebo musel neustále súperiť s nepriateľovými bojovníkmi. Hlasný výkrik doslova udrel do Arygovej hlavy. Vedel, komu patril. Nechcel si to v tom momente priznať, ale ten hlas poznal moc dobre. -„Nie.“ povedal tichým hlasom viac menej len pre seba. Nevedel, odkiaľ hlas išiel a nemal ani najmenšiu šancu ísť za ním, pretože z každej strany ho napádali Nesmrteľní. Dokázal im čeliť, no nedokázal sa od nich odtrhnúť a neustále ťal nepriateľské telá
s obrovskou silou. Ďalší výkrik, ktorý mu bol dobre známy. Za ním nasledoval podobný. Zúfalý Aryg vedel, že toto bude ich koniec. Mesačná žiara, ktorá predtým osvietila celú krajinu, pomaly vyhasínala. Tento jav znamenal jedine porážku. Netušil, ako je na tom jeho légia, no šanca, žeby sa bez podpory jazdy prebojovali až ku nemu, bola mizivá. Víťazstvo už nepripadalo v úvahu. Tupý úder zrazil Aryga na zem. Všetky zvuky a hlasy okolo neho stíchli a pred očami sa mu zahmlilo. Zacítil pálenie v boku, no nebola to bolesť, ale skôr opojenie. Uvoľnil zovretie dlane a pustil na zem jeden zo svojich mečov. Stále sa snažil pozviechať, aj keď nič nevidel. Ťažko dýchal a zdalo sa mu, že na perách cíti horko-kyslú tekutinu. Žiadna bolesť však neprichádzala. Ticho prerušil hlasný zvuk rohu, ktorý zaručene patril Prekliatym. Aryg už nevládal a uvoľnil telo. Hlavou padol na tvrdú zem. Jeho mesačné brnenie stratilo svoj jas. Zavrel oči a dúfal, že už je koniec. Prekliaty mohli oslavovať totálnu devastáciu mesačnej légie. Jazdec na kopci z diaľky sledoval, ako dole v lesnatom údolí pomaly zhasína žiara mesačného svitu. Škrekot Prekliatych mohol byť znakom len jednej jedinej veci. -„Pane, zazneli víťazné rohy Prekliatych, je po všetkom.“ oznámil jazdcovi rytier v mesačnej zbroji. -„Výborne.“ tichým hlasom reagoval jazdec. -„ Máme zaútočiť?“ -„Všetko má svoj čas, priateľu. Doprajme Prekliatym chvíľku radosti z bezcenného úspechu.“ -„Pane, ale zničili jednu celú cisársku légiu.“ -„ Dole pod nami bojovali Prekliati proti légií, ktorá chcela zvrhnúť cisára. Ako sa opovažuješ nazvať ju cisárskou, niktoš.“ -„Odpusťte, pane.“ -„Bež a vydaj rozkaz na útok! A ak náhodou prežil niekto z Mesačných rytierov, dorazte ho.“ -„Rozkaz, pane!“ -„To je ono. Aderyn, svet sa dozvie, čo si mal za lubom. Môj otec na mňa bude hrdý.“ bol to Owain, syn cisára, ktorý už len tak pre seba povedal tieto slová a popohnal svojho koňa, aby sa pripojil k zvyšku armády.
