Ročník III. Číslo 2 Marec Apríl 2001

Ročník III.

Číslo 2

Marec –Apríl 2001

Najcennejší Najcennejší dar sú deti ... O deti treba ma najväèšiu starostlivos, lebo sú najcennejším darom Boím a klenotom, s ktorým sa nedá niè J.A. Komenský triebro sú màtve veci, ale deti sú ivým pokladom. Denne ich stretávame v našej osade na Hrnčiarovom. Držia sa za ruky, idú v pekne usporiadanom sprievode so svojimi učiteľkami. Sú veselé, štebotavé, pekne pozdravia, pristavia sa na kus reči, pochvália sa, čo sa naučili, čo nakreslili či vyrobili, kam práve idú ... Človeku sa zrazu zdá, akoby na neho dýchol svieži vánok jari, bezstarostného detstva plného nových objavov. Sme na návšteve Materskej škôlky na Hrnčiarovom. Vstupujeme do čistej priestrannej chodby, vyzdobenej detskými prácami. Deti sa chystajú práve na vychádzku a tak je v chodbe veselo. Vítajú nás, pekne sa predstavia a poukazujú nám svoje kresbičky či výrobky z gaštanov, šišiek , ba i vianočný stromček, ktorý si sami ozdobili. Naša škôlka bude mať v apríli 23. výročie svojho vzniku, začína svoje rozprávanie riaditeľka MŠ na Hrnčiarovom Danka Bahníková. Do roku 1978 tu bola ZŠ pre 1.-5. ročník. Na základe uznesenia Rady MNV v Lubine a Rady ONV v Trenčíne z r. 1978 bola ZŠ zrušená a zároveň bolo rozhodnuté o zriadení predškolského zariadenia. Bolo treba adaptovať staré a pristaviť nové priestory, doplňuje ju bývalá a prvá riaditeľka MŠ Vlasta Dunajčíková – všetko v náklade 420 tisíc korún. Finančné prostriedky zaistil miestny národný výbor, stavebné práce tunajšie JRD, inštalácie Okresný stavebný podnik v Novom Meste a vymaľovanie priestorov Združené služby Myjava. Občania kopaníc odpracovali 2400 brigádnických hodín. Prevádzku sme začali 9. apríla 1979. Materská škola Lubina-Hrnčiarové je jednotriedna, s kapacitou pre 20 detí, pokračuje riad. Bahníková. Spomínanou prestavbou získala spálňu, kuchyňu, jedáleň, riaditeľňu, chodbu a sociálne zariadenie. Bola vybavená novým nábytkom, kobercami; záclony, kvety a hračky z nej vytvorili veľmi pekné prostredie pre predškolskú výchovu detí. Najväčšiu zásluhu na tom mala vtedajšia riaditeľka Dunajčíková. Záujem

Prví škôlkári – zľava V. Harušťák, predseda ZRPŠ, riaditeľka V. Dunajčíková, učiteľka D. Chorvátová-Bahníková – r. 1979

Strana 1

porovna ! Zlato a s

o umiestnenie detí bol veľký. Od samého začiatku sme pracovali s obrovskou chuťou a nasadením. Okrem nás učiteliek pracovali – A. Čerešňová ako kuchárka a O. Michalcová, školníčka. Zo vzorne vedenej kroniky sa dozvedáme o tvorivej práci s deťmi, o striedaní zamestnancov – 1987/88 je riaditeľkou D. Bahníková, učiteľkou Dagmar Podolanová, kuchárkou Mária Hrabovská. V 1991/92 riaditeľkou sa stáva D. Podolanová. Po 10-tich rokoch odchádza D. Podolanová za riad. MŠ v obci a vedenie opäť preberá D. Bahníková. Prichádza nová mladá pedagogička Lucia Burzová. Riaditeľka školskej jedálne ZŠ Alena Zettnerová, kuchárka Oľga Hučková a školníčka Monika Valenčíková si už niekoľko rokov svedomito plnia svoje povinnosti. V kronike je zachytených množstvo rôznych aktivít, verejných vystúpení, návštev ... Jednoducho – je dokladom dobrej výchovno-vzdelávacej činnosti všetkých pôsobiacich v tomto predškolskom zariadení.

Vychova je najväèší a najaší problém, èloveku uloi . Kant .

ktorý mono mono

Dieťa je ako krehká a vzácna nádoba. Musíš mu rozumieť, musíš ho milovať. Dieťa si človeka obľúbi len vtedy, keď mu dôveruje a dôveru dieťaťa si treba získavať. Snažíme sa, aby sa deti cítili už od prvého dňa v materskej škole príjemne. Prispieva k tomu milé privítanie, čisté a pekne upravené prostredie, hračky, ba i nejakú sladkosť deťom nachystáme, rozhovorí sa pani riaditeľka. Veľmi sa nám osvedčil projekt „Klbko priateľstva“ – možnosť rodičov pobudnúť v MŠ s deťmi, hlavne v začiatkoch dochádzky. Deti sa tak lepšie adaptujú v novom prostredí. A vôbec, máme výborných rodičov a dobre fungujúce rodičovské združenie. Pomáhajú nám po všetkých stránkach – organizačne, materiálne, finančne ... Z prineseného ovocia a zeleniny sme si urobili výstavku, ktorá nám poslúžila na poznávanie plodov jesene. (pokr. na str. 2)

Rodičia boli štedrí i pri chystaní darčekov „od Mikuláša“. Chcem sa poďakovať všetkým rodičom i sponzorom za príkladnú pomoc. Je veľmi dôležité, aby deti poznali svoj kraj, v ktorom sa narodili, vyrastajú a v ktorom žije ich rodina. Približujeme im ho formou prístupnou ich mysleniu, navštívili sme výstavku Sto rokov lubinského kroja, čítame im povesti ... Deti sú vďačnými poslucháčmi, radi počúvajú, ale i ochotne sa podelia o svoje znalosti. Tam vidíme prácu rodičov s deťmi. Je nesmierne dôležité, aby rodičia venovali svoj čas deťom, čítali im, hovorili s nimi, spievali, hrali sa, aby s nimi strávili čo najviac času. Taký čas nie je stratený, ale je to veľká investícia do rozvoja duševného života dieťaťa. A tá sa časom vráti. Naša MŠ spolupracuje v rámci prevencie a starostlivosti o zdravý vývin detí s odborníkmi – detským lekárom, pracovníkmi pedagogicko-psychologickej poradne, logopedičkou. Lebo čoraz častejšie sa u detí vyskytuje porucha výslovnosti. Veľmi dbáme na predškolskú prípravu. Robíme grafomotorické cvičenia čiže pripravujeme sa na písanie, cvičíme si pamäť, učíme sa samostatne vystupovať, pracujeme s diktafónom, robíme nahrávky – deti sa počujú a sami zisťujú chyby vo výslovnosti.

Od mladi sa tànik ostrí, aby v starobe bol bystrý Je veľmi dôležité, aby sme v živote dieťaťa nič nepremeškali, jednoducho aby určité návyky, znalosti a zručnosti získalo v určenom veku. Preto kladieme veľký dôraz na „prosociálnu výchovu“. Jej podstatu vystihuje známe – „nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe“. Deti treba v tomto predškolskom veku vychovávať k úcte k starším, vzájomnej úcte, schopnosti načúvať, nereagovať agresívne, slušne sa správať pri určitých príležitostiach ( stretávanie ľudí pri vychádzkach, návšteva obchodu, cesta autobusom, návšteva knižnice, výstavka netradičného vianočného pečiva a pod.). I základ vzťahu k prírode sa formuje v tomto predškolskom veku. Deti sa vždy veľmi tešia na vychádzky. Na jeseň sme mali vydarenú „šarkaniádu“. To bolo radosti a nadšenia pri výrobe šarkanov a výskotu z vydarených šarkaních letov! Na vychádzkach deti poznávajú rastlinky, kríky a stromy. Prinášajú si lístie, plody a rôzne užitočné veci pre výtvarné práce. Vidieť to na chodbe, kde je prehliadka ich výtvarného cítenia a zručnosti. Pani učiteľky chvália svoje deti, aké sú pracovité. Rady berú do svojich rúčok nielen hračky, ale i náradie a pomáhajú upratovať. Urobia poriadok v triede, ale i čo-to po dvore. Odmenou im je pochvala, pohladenie po vláskoch či dobrota tety kuchárky. V októbri minulého roku navštívili školu hostia z odborov školstva pri Krajskom úrade v Trenčíne, Okresnom úrade v Novom Meste a veľmi pochvalne sa vyjadrovali o práci s deťmi v Materskej škôlke na Hrnčiarovom. Nuž mali sa na čo pozerať, čo obdivovať i počúvať. Videli usmiate, veselé a komunikatívne deti, čisté a pre výchovno-vzdelávací proces dômyselne zariadené prostredie, na chodbe naaranžovaný lubinský kroj, drevené výrobky typické pre našu oblasť a množstvo detských výtvarných prác.. Museli cítiť priam rodinné ovzdušie dobre fungujúceho kolektívu a príjemnú atmosféru pracovnej pohody. A čo je naším želaním ? Čo najviac žiakov, hovoria svorne. Žiaľ, ekonomická situácia niektorých rodičov je taká, že dieťa nechávajú doma. V mnohých prípadoch nemôžu dieťaťu poskytnúť ani časť toho, čo poskytneme my v našom zariadení. Snažíme sa dať deťom dobrý základ do života, naučiť ich všetko, čo dieťa v tom veku má vedieť, aby rástlo ku spokojnosti a šťastiu svojich rodičov.

Strana 2

Škôlkovinky Mama, naša nová pani učiteľka bude asi Češka, poduške povedala, že „vankúš“.


Pani učiteľka, nesmieme ísť na vychádzku okolo našej šopy, lebo dzedíčko tam varí pálené.


Pán Ježiš nemusel na tej svadbe premeniť všetku vodu na víno. Jeden sud mohol premeniť aj na pivo!


Pokus škôlkára o rozprávku: „Jeden dedko išiel, išiel, išiel a stratil hodinky. Babka ho vybila. Keď dedko doplakal, išiel, išiééél ... a kúpil si nové hodinky!“


Rozmýšľajme, rozmýšľajme, kde sa schováme ? Naša babička povedala, že zajtra bude vonku „božie dopuščenie!“


Čím chceš byť, keď vyrastieš ? Tatom !


Slovenské národné povstanie bolo veľmi, veľmi dávno... Veru, my sme ešte spali ! Vlasta Dunajčíková




Prehľad o ďalších dobrovoľných príspevkoch na INFORMÁTOR Sumou 4677, -Sk prispel náš rodák z USA. Po 1000,- Sk prispeli: M. Slávik, Boršice, Ing. D. Rojko, Trenčin. Po 500,- P. Uher, Hrušové, rodina z Lubiny a občan z horných kopaníc. Po 300,- Sk rodina z Hrnčiarového a rodina z dol. kopaníc, J. Rojko, Stará Turá –250,- Sk. Po 200,- Sk Ľ. Dunajčíková, Bzince, O. Arbecíková, O. Potfajová, Ľ. Trúsiková z Hrnčiarového, J. Trúsiková, E. Hudcovicová, Stará Turá. Ing. Pulkrábková, Lubina a občianka z dol. kopaníc. Po 100,- Sk Ing. Ľ. Hrabovský, B. Rubaninská, Stará Turá, V. Petrovič, Brezová, M. Žarnovický, Modra, V. Švondrková, Hrnčiarové, občianka z kopaníc, V. Bahníková, Hrušové, V. Haruštiak, Miškech Dedinka, A. Sláviková, Bratislava, D. Haruštiak, Lubina, M. Potfaj, Lubina. S vďakou sme prijali aj sumy menšie: M. Zemanovic, Lubina, A. Hargašová, E. Roháčková, B. Rubaninská, A. Zemanová zo Starej Turej.

ŽIJÚ MEDZI NAMI Patria k tej malej skupine rodákov, ktorí vytvorili v našej obci pracovné príležitosti pre iných. Možno o nich povedať, že potvrdili známu pravdu – kde je vôľa, nájde sa i spôsob. Na návštevu k Vladimírovi Drgoncovi, majiteľovi firmy AGROSERVIS, sme sa chystali už dávnejšie. Bolo však treba dohodnúť vhodný čas, aby nás čo najlepšie oboznámil s výrobou tohto prosperujúceho podniku. Zastihnúť Vlada, aby v pokoji zasadol k nášmu rozhovoru, previedol nás po dielňach, zaspomínal či podelil sa o skúsenosti a plány do budúcnosti, nie je až také jednoduché. Je v neustálom pohybe, organizuje, odborne riadi a zvláda denne množstvo činností a problémov. – „Po skončení Strednej odbornej školy v Bernolákove-mechanizačný odbor a po ukončení vojenskej prezenčnej služby som začal pracovať na lubinskom JRD. Bolo to v r. 1969. Prešiel som všetkými prácami od traktoristu-opravára, mechanizátora až po vedúceho opravárenskej dielne. Začiatkom 90-tych rokov sa v družstve vytvorili menšie výrobné jednotky a ja som od 1. 1. 1992 ako živnostník začal s opravárenskou činnosťou – najskôr pre družstvo, potom i pre iných zákazníkov. Opravovali sme poľnohospodárske stroje, nákladné i osobné vozidlá a postupne sa zameriavali na vyrobu náhradných súčiastok. Začiatky boli veľmi ťažké. Na rozbehnutie výroby bolo treba nakúpiť stroje, získať dobrých odborníkov. Začal som so 6-timi pracovníkmi. Po vytvorení spoločnosti Agromer s.r.o. som musel uvoľniť priestory na dolnom dvore. Prenajal som si časť z objektov na dvore bývalého JRD v kopaniciach. Výroba náhradných dielov sa mi zdala byť perspektívna. Mali sme odber v blízkom okolí, ale pokúsil som sa získať ďalších zákazníkov. Tak som sa vydal na cesty po Slovensku a ponúkal naše Firma Agroservis výrobky. Podarilo sa mi získať pomerne širokú klientelu. Postupne som rozširoval priestory, dokupoval stroje, priberal pracovníkov. Robili sme náhradné diely na nákladné vozidlá, ale dnes už sa

Peter Halík pri vŕtačke

zameriavame v rámci kooperácie s niekoľkými podnikmi na výrobu iných náhradných dielov.

Strana 3

Pracujeme s rôznym materiálom – od železa cez ušľachtilú oceľ, robíme z hliníkových zliatin, mosadze i umelej hmoty. Vyrábame asi 500 druhov súčiastok ako náhradné diely a v rámci kooperácie viac ako 200 druhov. Ak sa to preráta na množstvo, je to od niekoľkých desiatok až po dvadsať tisíc kusov za rok. Vieme splniť i netradičnú požiadavku zákazníka, vyrábame i pre západné firmy. Pracujú u nás skúsení obrábači kovov, ale problém je so získavaním mladých kvalifikovaných odborníkov. Pre budúcnosť uvažujeme o tom, že by sme sa podieľali i na ich vyučení. Aby sme splnili požiadavky zákazníka a obstáli v konkurencii na trhu, musíme mať i kvalitné stroje. Veľmi by sme ocenili záujem kompetentných orgánov o pomoc pri získavaní úverov. Zakúpenie staršej zachovalej frézy s digitálnym odmeriavaním stojí viac ako pol milióna korún. To je pre firmu, ktorá má 20 stálych zamestnancov, veľká investícia. Snažíme sa šetriť, kde sa dá. Syn zabezpečuje obchod, manželka ekonomickú stránku ... Prechádzame po prevádzke, pozeráme na prácu troch zamestnancov, ktorí ešte dokončujú nejaký výrobok. Veď už je po pracovnej smene. „Napíšte, že takých podnikateľov, ako je p. Drgonec, by malo byť v Lubine viac!“ Súhlasíme. Takých by naozaj naša obec potrebovala ! Na celej prevádzke AGROSERVISU vidieť, že tu je práca dobre organizovaná, všade poriadok, systém, využitý každý stroj a každý priestor. Sklad materiálu, sklad zásob či výdajňa sú vo vzornom poriadku. Pozeráme na náhradné diely, súčiastky – je v tom prehľad, všetko má svoje miesto, označenie. Zaujímala nás i sociálna vybavenosť. Videli sme čisté a dobre vybavené sociálne zariadenia, všade teplá voda, el. variče, chladničky, rýchlovarné konvice, zásoby minerálnej vody a iné drobnosti, ktoré ocenia pracovníci firmy pri prestávkach. Každý zamestnanec firmy má nárok na stravovací lístok (platný v reštauračných zariadeniach a obchodoch s potravinami) v hodnote 40 Sk. Z toho 22 Sk hradí firma. Skromnosť, odborná zdatnosť, zodpovednosť a starostlivosť nielen o seba, ale i o ďalších 14 Lubinanov, 4 rodákov a ostatných zamestnancov nám naozaj u Vlada imponovala. Firma má dobré meno, je zárukou kvalitných výrobkov a má všetky predpoklady na rozšírenie. Tým sa vytvoria pre našich občanov nové pracovné príležitosti. Veľmi by sme si priali, aby sa V. Drgoncovi splnili všetky jeho podnikateľské zámery, lebo takých ľudí Lubina potrebuje.

Zo spomienok na Ľudmilu RIZNEROVÚ-PODJAVORINSKÚ (Úryvok spracovaný podľa rukopisu JUDr. Ivana Hrušovského) Na sklonku uplynulého roka navštívil naše regionálne múzeum v Lubine náš priaznivec a stály čitateľ JUDr. Ivan Hrušovský z Bratislavy, rodák z Nového Mesta. Prišiel spolu so svojimi bývalými spolužiakmiabsolventami Štefánikovho gymnázia v Novom Meste v r. 1940. Bol medzi nimi aj Prof. Vladimír Černušák – dlhoročný člen MOV. So záujmom si prezreli expozíciu v rodnom dome Sam. Štúra a zároveň odovzdali do archívu nášho múzea kronikárske materiály o osudoch svojej gymnaziálnej triedy. –„Moje spomienky na národnú umelkyňu Ľudmilu Podjavorinskú sa odvíjajú od mojej skorej mladosti, keď som bol žiakom ľudovej školy, neskôr študentom novomestského Reformného reálneho gymnázia M. R. Štefánika a potom ako vysokoškolák. Moji rodičia MUDr. Ján Hrušovský a nevlastná

sprava: JUDr. Ivan Hrušovský, Prof. Vladimír Černušák, Miloslav Šubrt, Jozef Dobiaš

mama Emília Hrušovská, rod. Žarnovická – vnučka J. Ľ. Holubyho, boli skvelí ľudia. Udržiavali s tetou Ľudmilou – tak sme ju my deti oslovovali – veľmi dobré srdečné, úprimné, ba až rodinné vzťahy. Môj otec pracoval v NM ako praktický lekár, všeobecne uznávaný a obľúbený. Teta Ľudmila chodievala k nám už aj preto, že ju postihovali rôzne zdravotné problémy, najmä chronická žalúdočná choroba. Prichádzala k nám, mama ju vždy usadila v jedálni a pri bielej káve alebo čaji vyčkala, kým otec skončil prácu s pacientmi. Nuž a potom sa venoval ako lekár jej. Teta Ľudmila pri svojich návštevách nás vždy obdarovala dajakou maličkosťou. Okrem tety Ľudmily prichádzali k nám aj ďalšie známe osobnosti. Stálym pacientom môjho otca bol Martin Rázus – počas svojho pôsobenia ako ev. a. v. farár v Moravskom Lieskovom (1921-1930). Vtedy už patril k významným básnikom, spisovateľom. Dosť často sa stretal u nás s tetou Ľudmilou a viem, že ich rozhovory sa dotýkali zväčša poézie a vôbec literatúry. Viem, že Rázus si tetu Ľudmilu veľmi vážil a s úctou sa vyjadroval o jej literárnej činnosti. Vôbec ich vzťah bol založený na vzájomnej úcte a úprimnosti. No Rázus mával rozhovory s poetkou aj o inej problematike. Bolo to v období, keď M. Rázus ako funkcionár Slovenskej národnej strany začal spolupracovať s Andrejom Hlinkom, vtedajším predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. ( Ako tercián gymnázia do-

Strana 4

ma som o tom všeličo začul.) Teta Ľudmila Rázusa upozorňovala, že toto je čertovský spolok, že bude sklamaný, že ho jeho spojenec podrazí. Vieme, že obavy Podjavorinskej sa naplnili – Hlinka po voľbách Rázusa zradil. Rázusovi to spôsobilo ťažkú traumu. Bola to hlavná príčina jeho choroby a predčasnej smrti v Brezne, kam z Morav. Lieskového odišiel.

Z našej pošty Vážení a milí občania Lubiny, všetkým Vám želám zdravie, rodinnú pohodu, veľa síl na splnenie Vašich predsavzatí a plánov. Som Vám veľmi vďačný za to, že mi posielate Vášho Informátora, takto som v duch spojený s Vami. Cítim sa ako jeden z Vás, veď môj prastarý otec – Dr. J. Ľ. Holuby sa narodil vo Vašom prekrásnom kraji, jeho dcéra Božena bola vydatá za ev. a. v. farára Júliusa Žarnovického, ktorý pôsobil v Pezinku, bola mojou starou matkou a veľmi často hovorila mi o svojom otcovi. J. Ľ. Holuby sa na penziu presťahoval do Pezinku, kde občas vypomáhal ako kňaz aj môjmu otcovi Milanovi, ktorý nastúpil do duchovnej služby vo svojom rodnom pezinskom zbore po smrti svojho otca Júliusa. I keď som skončil aj teologické štúdium, zo zdravotných dôvodov som zanechal kaplánsku službu a vyše 30 rokov som pracoval v Slovenskej literárnej agentúre ako vedúci ochotníckeho oddelenia. Moje dve deti dcéra Viera a syn Svetozár vyštudovali medecínu. Bol som členom redakčnej rady Modranských zvestí, preto viem oceniť Vašu prácu. Prajem celej redakčnej rade veľa dobrých príspevkov, ochotných finančných prispievateľov, ale najmä dobré zdravie. Milan Žarnovický s rodinou, Modra

*** Z listu nášho rodáka Milana Harušťáka z Dunajskej Lužnej : ... prajem Vám pevné zdravie, šťastie, osobné i pracovné úspechy. Veľmi pekne ďakujem za Informátor, oboznámil som s ním i ďalších rodákov. Dve čísla som poslal aj mojej sestre do USA. Odišla za prácou v r. 1937. Jej radosť z Vašich novín bola skutočne neopísateľná ... Rád by som Vám napísal o nás – lubinských rodákoch, čo sme po r. 1945 odišli z Lubiny a kopaníc za prácou na Horný žitný ostrov a usadili sa tu v Dunaj. Lužnej a v Rovinke pri Bratislave. M. Harušťákovi ďakujeme za Spravodaj obce D. Lužná, fotografie ... Tešíme sa na spoluprácu.

*** Píše nám aj náš dlhoročný odborný spolupracovník z Trenčianskeho múzea. Vážení priatelia ! Želám Vám všetko najlepšie, mnoho zdravia a pochopenia pre Vašu záslužnú prácu pri vydávaní Informátora. Pozorne sledujem ako nestranný pozorovateľ obecné noviny Informátor. Robíte ich na úrovni. Mám radosť z každého čísla, ktoré práve vyšlo. Sú zaujímavé nielen pre čitateľov vašej obce, ale i pre iných záujemcov. Sú obrazom života vašej obce v minulosti i prítomnosti a zdrojom zdravého lokálneho i národného povedomia. PhDr. Milan Šišmiš, Trenčín

Ako sa LUBINA lúčila s vojnou ... Ešte nikdy v dejinách nebolo vykopaných toľko hrobov ako v poslednej vojne. Vtedy ľudstvo zbesilo ničilo samo seba na zemi, vo vzduchu, na vode i pod vodou ... To všetko sa stalo v minulom storočí – na sklonku tisícročia. ... Je teplá októbrová nedeľa, popoludňajšie slnko sa opiera o neomietnuté tehlové múry domu, čo stojí po ľavej strane potoka v Podkozinciach. Dom sa díva na nás v tej smutnej stavebnej nedokončenosti už vyše polstoročia. Vchádzame dnu a víta nás pani Katarína Tučková. Prichádza občas z Bratislavy do svojho domu. Začali ho stavať spolu s manželom krátko po svadbe r. 1939. – Môj manžel Pavel Tučka (1912-1945) bol v čase Povstania spojkou Pavlovi Haruštiakovi – od neho prebral časť munície, aby ju ukryl, kým bude potrebná. U manželovho brata Daniša Tučku v hostinci v Podkozinciach sa stretávali tí, čo chceli ísť k partizánom. Veľmi často sa v našej stodole na polešení skrývali skupinky týchto mužov, kým ich manžel previedol k Milošovi Uhrovi do oddielu. Pamätám sa, bol medzi nimi i Rudolf Vrba, utečenec z Osvienčimu. Bolo pre nás samozrejmosťou postarať sa im o stravu či oblečenie. Ochotne pomohli aj spoľahliví občania Podkoziniec. S manželom sme neraz prevádzali nocou hore kozinským potokom dobytok – pre partizánov. To bola najbezpečnejšia trasa. Môj muž bojoval aj v cetunskej bitke vo februári 1945. Ako stolár bol poverený zhotoviť rakvy pre padlých. Pomáhala som mu pri tom – bola to ťažká a úmorná nočná robota, pracovali sme zronení, mlčanliví. Keď tu zrazu manžel povedal: Teraz som už ja na rade, ja viem, že sa slobody nedožijem...

bojovalo. Ale ja som nedbala, či ma dajaká z guliek trafí. Ba naopak, v duchu som si to želala. ... Na voze vystlanom slamou s mŕtvym telom manžela priviezla som sa do nášho nedostavaného domu. Bol koniec ... – Rumunský veliteľ dal povolenie mladej vdove, aby si pochovala svojho muža na našom cintoríne. Lebo podľa frontových zákonov vojaci sami zberali a pochovávali všetkých zastrelených. Na rukách vdovy bol štvorročný Ivanko ... Pohreb Pavla Tučku bol prvým verejným partizánskym pohrebom v obci. Lubina vyšla spod jarma vojnového besnenia, hoci ešte chýbal celý mesiac do oficiálneho konca vojny. Pohreb organizovali partizáni Uhrovej skupiny. Rozlúčkovú reč predniesol MUDr. Bedřich Placák, náčelník štábu 2. Čsl. partizánskej Stalinovej brigády. Fotograf Lukeš zo Starej Turej zachytil historické okamihy – Lubina sa lúči s poslednou obeťou vojny na svojom území. Bude to už navždy ?

Posledná pocta od spolubojovníkov 11. 4. 1945

Ani sa jej nedožil. Na svitaní 9. apríla 1945 išiel splniť svoju poslednú povinnosť partizána. Bol poverený odovzdať hlásenie partizánskej skupiny veliteľovi oslobodzovacích vojsk na Starej Turej. Nedošiel. Na lúkach pod osadou u Tučkov padol zasiahnutý guľkou nemeckého vojaka. Čoskoro k nám na Podkozince doniesli túto správu. Vtedy sa niečo vo mne zlomilo, veľká bolesť mi zasiahla srdce. Neverila som tomu. Zabudla som v tej chvíli i na nášho malého synčeka, ten ešte spal, a vybrala som sa pomôcť manželovi. Guľky mi svišťali okolo uší, stretala som rumunských vojakov a kričala som na nich: zabili ste mi manžela a otca môjho synka. Vtedy som ešte nevedela, že to neboli oni. Vojaci ma nechceli pustiť ďalej, veď sa ešte

Strana 5

Priatelia z partizánskej brigády – Pavel Haruštiak, MUDr. Bedřich Placák a Ladislav Minárik

Z nášho cirkevného zboru

K čomu sme sa prihlásili, to skutočne prejavme vo svojom živote „Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo: lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu“(Rím 1, 16). K tejto viere v Pána Boha sa pri májovom sčítaní prihlásilo v našej obci 928 evanjelikov augsburského vyznania. Dnes skutočne niet dôvodov, pre ktoré by sme mali skrývať svoje náboženské presvedčenie. Nič nám nebráni v tom, aby sme dali deti pokrstiť, prihlásili ich na náboženstvo, konfirmačné vyučovanie, aby rodičia spolu s nimi prichádzali na služby Božie; slobodne teda môžeme plniť všetky svoje kresťanské povinnosti, ktoré nám ukladá cirkevná ústava našej cirkvi v Čl. 9. Z tých, ktorí sa pri sčítaní prihlásili k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku so sídlom v Lubine, je iba 771 evidovaných v cirkevnej kartotéke a z nich si cirkevnú daň (dobrovoľný príspevok pre cirkev na rok) platí len 539 duší. Celkovo s tými, ktorí nie sú evidovaní v zborovej kartotéke, je 389 evanjelikov, ktorí neplatia cirkevnú daň. Každý cirkevný zbor je príspevkovou organizáciou, to znamená, že na výdavky, ktoré sú spojené s nevyhnutnou prevádzkou zboru, prispievajú sami cirkevníci, a to: cirkevnou daňou, milodarmi a oferami. Ďakujeme všetkým, ktorí majú na pamäti tieto skutočnosti a podporujú cirkevný zbor. Poďakovanie patrí i všetkým, ktorí sa podľa prvej časti uvedeného výroku apoštola Pavla nehanbili priznať k svojej náboženskej identite. Ale ak niekto povie, že je evanjelik a o živote cirkvi, svojho cirkevného zboru a jeho potrebách nevie, tak len púhe priznanie je veľmi málo. Apoštol Pavel v druhej časti svojho výroku hovorí: „ ... lebo mocou Božou je ono (evanjelium) na spasenie každému veriacemu.“ Ako toto evanjelium Ježiša Krista prijímame do svojho života, ako budujeme kráľovstvo Božie už tu na zemi, ako nám záleží na našom spasení, o tom vydávajú svedectvo každé služby Božie – nedeľné i sviatočné, nešporné, pôstne a adventné, účasť pri Večeri Pánovej, biblické hodiny, naše modlitby a každodenný život s Bohom i blížnymi. Priemerná účasť za rok napr. na nedeľných bohoslužbách je 157 ľudí; pri Večeri Pánovej 30 komunikantov. Je smutné, že mnohým nezáleží na tom, čo bude s ich životom po smrti; či dostanú večnú odmenu v nebesiach, alebo pôjdu do večného zatratenia. Spasení budú iba tí, ktorí vo viere vytrvávajú až do konca. Ako kresťania-evanjelici plňme si svoje povinnosti voči Pánu Bohu, cirkvi, našim blížnym a napokon i k sebe samým. Buďme nie formálnymi, ale skutočnými, vernými nasledovníkmi nášho Pána Ježiša Krista. ThMgr. Eva Juríková, ev. a. v. farárka OZNAM Záujemcom o zájazd do Osvienčimu oznamujeme, že slávnostné otvorenie slovenskej expozície sa bude konať 8. mája 2002. Predbežný termín nášho zájazdu je 9. máj. Záujemci, hláste sa u Viliama Harušťáka, Miškech Dedinka, tel. 7778142

DARY Strana 6

„Dali sme si dary – dali ...“, tento prispôsobený výrok trpaslíka z českého filmu „Traja veteráni“ charakterizuje kultúrno-spoločenské dianie v našej obci počas dvoch mesiacov na prelome rokov. V predvečer Vianoc pre občanov Lubiny bol darčekom vianočný – novonacvičený program dychovej hudby Bošáčanka. Jej program sviatočne naladil 35 návštevníkov koncertu, veď sme si spoločne zaspievali známe koledy a ľudové piesne. Pekný a príjemný bol pohľad do rozospievanej sály ! Ďalší priestor na dary vytvoril „Mikuláš“ – pre deti ZŠ, ktoré pripravili svoj program, i na ďalší mikulášsky večierok detí MŠ. Rozžiarené očká a búšiace srdiečko každého dieťaťa vo vyzdobenej sále pri sviečkach vianočného stromčeka – v takej atmosfére dostávali deti očakávaný darček. Súčasťou oboch večierkov bol karneval a diskotéka detí. Pondelkové večery naďalej patrili ženám a ich pohybovým aktivitám pri hudbe. Záver roka – okrem pravidelného stretávania sa – tvoril silvestrovský večierok mládeže v jej klube. Do tohto decembrového programu nášho MOS sa vmestili aj dvojnásobné voľby zástupcov do VÚC, ničím sa nelíšiace od celoslovenského priebehu, s rovnakou charakteristikou – nezáujem, apatia a sklamanie z politického života. V novom roku sa konečne rozhýbali muži a ich stolnotenisové stretnutia presahujú až do neskorých nočných hodín. Mrzí ma, že ženy sa akosi „vytrácajú“ z pondelkových cvičení aerobiku ... Pre veľmi nabitý program nemohli sme v decembri uskutočniť druhý večer „Lubina sa zabáva“, a tak sme v januári začali nácvik k februárovej premiére. Tak toto boli dary nášho MOS na prelome rokov Vám – občania, a Vám aj ďakujem za ich prijatie. Trápi ma však a zároveň „ďakujem“ tomu, kto kultúrnospoločenskému životu obce, MOS a aj mne dal „darček“ do nového roka v podobe štyroch rozbitých, vylámaných a zničených dverí a ukradnutej elektroniky z kultúrneho domu ... a tak sa nemohla uskutočniť januárová diskotéka mladých. Domnievam sa, že program MOS v ďalších mesiacoch uspokojí svojou pestrosťou a možnosťou výberu väčšinu občanov, verím, že si v ňom nájdete niečo pre seba. Mgr. Marián Valláš, riaditeľ MOS-KD Lubina Z aktivít MOS Miškech Dedinka – Stolnotenisový turnaj o majstra MOS sa uskutočnil 7. 1. 2002. Víťaz turnaja – Ing. P. Bahník. (pokrač. str. 7)

Zľava: 2. miesto V. Harušťák, Ing. P. Bahník, 3. miesto B. Repta, Ing.Ľ. Bohuš, P. Bahník, J. Koštial, M. Harušťák

Stolnotenisové stretnutia – 16. 1. – zápas MOS M. Dedinka – SOUE Stará Turá 17:3; 20. 1. – MOS MD – PŠK Lubina 32:2, a 2. 2. – MOS MD – PŠK Lubina 15:9; 13. 1. – Nešporné služby Božie 19. 1. – ZRPŠ pri ZŠ S. Štúra v spolupráci s MOS poriadali spoločenský fašiangový ples. Zisk z podujatia venovali pre potreby školy. 26. 1. – výročná schôdza MS SČK – za účasti 70 členov, s kultúrnym programom detí MŠ na Hrnčiarovom. Na okr. sneme SČK v Trenčíne 19. 5. 01 dostala Elena Krúpová striebornú plaketu za záslužnú a obetavú prácu v ČK. Tento snem ju zvoli za delegátku na 2. celoslov. snem v Nitre v dňoch 26.-27. 10. 01. 26. 1. – III. ročník turnaja 18 hráčov v mariáši s výsledkom: 1. Vendelín Jurán, Stará Turá, 2. Gustáv Štraser, Nové Mesto, 3. Miroslav Neboháč, Lubina. 27. 1. sa členovia FS Javorinka sa zúčastnili na programe „Spieva celá rodina“ – v DK Javorina v St. Turej. Na podujatí spievala rodina Otiepková od Valenčíkov. V januári sme niekoľkokrát brigádnicky odpratávali sneh spred kultúrneho domu a z autobusovej zastávky. 8., 12. a 15. 2. – tradičné pochovávanie basy s programom FS Javorinka.

Koncert Jely Špitkovej V stredu 30. januára sa zaplnila výstavná sála Mestského kultúrneho strediska v Novom Meste n.V. Priaznivci vážnej hudby z NM, Bziniec, Lubiny prežili výnimočný večer na husľovom koncerte Jely Špitkovej. Na klavíri sprevádzala Mayko Kida z Japonska.

Jela Špitková a Mayko Kida po koncerte

Naši jubilanti 93 rokov

Katarína Vojteková Lubina

540

80 rokov

Anna Šidlová

472

75 rokov

Anna Bakošová Ján Potfaj

339 820

60 rokov

Emília Sláviková Ivan Majtás Miroslav Hrabovský

176 371 440

Odišli spomedzi nás

Gratulujeme k 50-ke Milanovi Dunajčíkovi, predsedovi TJ Lubinakopanice, pri príležitosti jeho životného jubilea. Od svojej mladosti sa obetavo a dobrovoľne zapája do kultúrno-spoločensko-športového života na lubinských kopaniciach – ako člen FS Javorinka a dlhé roky ako predseda a prezident futbalového klubu TJ Lubina-kop. Do ďalšieho života mu prajeme veľa zdravia, pohody a tvorivých síl i úspechov na poli kultúrnom i športovom. M. Dunajčík prijíma gratulácie členov TJ Lubina-kop.

Emília Štuková Vladislav Ostrovský Ján Rubaninský Mária Haruštiaková

79-ročná 72-ročný 79-ročný 91-ročná

Smútočné poďakovanie Dňa 12. 1. 2002 sme sa navždy rozlúčili s naším otcom a starým otcom Vladislavom Ostrovským. Ďakujeme všetkým príbuzným, priateľom, susedom a známym za úprimné prejavy sústrasti, kvetinové dary a slová útechy. Synovia Vladimír, Milan a Ľubomír s rodinami

Spomíname Pred 5 rokmi nás opustila milovaná manželka, matka, babička, dcéra a sestra Elenka Haruštiaková. S vďakou a láskou spomína manžel Vladimír, syn Marián s manželkou, vnuk Marek, matka Eva Haruštiaková a brat Miroslav s manželkou. Zároveň si v láske a úcte pripomíname 10. výročie úmrtia našich rodičov Miloša a Ilony Haruštiakových – synovia Ivan a Vladimír s rodinami.

Strana 7

vodopád v prírodnom žľabe šumiaci hlásal, že kedysi krútil koleso . . .“ V druhej polovici 19. storočia sa rozšírila výstavba textilných tovární. Zastaralý ručný a zdĺhavý spôsob výroby súkna postupne zanikal. Továrne vyrábali lacnejšie a jemnejšie textílie. Tie sa dostali veľmi skoro na trh. Naši hauziranti prinášali „zo sveta“ látky, ktoré zjemnili a spestrili lubinský kroj. Haleny, kabanice, súkenné nohavice postupne nahradzovali iným, jemnejším materiálom. Zvlášť muži-hauziranti si veľmi rýchlo zvykli na „mestský“ odev. Bol pohodlnejší a praktickejší. A tak už na začiatku 20. storočia muži svoj kroj odkladajú do truhlíc a nosia ho iba príležitostne. Súkennícky cech trval v Lubine až do r. 1956. Posledné roky boli už len spomienkou na zašlé remeslo. Posledný cechmajster bol Martin Štepanovic. Cechovú zápisnicu, truhlicu i pohrebné plátno odovzdala jeho manželka do novomestského múzea. Pre cechové lampáše, ktoré muži posledné roky nosili už len pri pohreboch – sa nenašlo žiadne dôstojné miesto. Medzi črepinami v jednej stodole sme našli iba jeden. Opatrujeme ho v našom múzeu pre budúce generácie. Je posledným, žiaľ, nemým svedkom zašlých časov lubinského súkenníctva.

(l5. pokračovanie)

Ešte po prvej svetovej vojne sa dali presne určiť valchy : Na Žľabe, Za kostolom pod Skalkou, Pod Skalkou povyše mlyna, Miškech valcha v Ščepniciach, na potoku povyše Šidlatov. J. Ľ. Holuby spomína: „ O mojom rodisku Lubine píše Čaplovič v Evanjelickom preddunajskom schematizme z r. 1822 nasledovné: Roľníci a hrubého súkna tkáči – vyše 300 majstrov. Remeslo toto ročne vyše 2000 centov vlny spotrebuje, ktorú zo stolice Békéšskej (Čaba, Sarvaš, Birínčok) skupujú a na 32-40 vozoch dovážajú. Chýbajúcu vlnu kupujú od novomestských Židov. Súkno, ktorého ročne okolo 8-10 tisíc kusov utkajú, vyvážajú do Moravy a do Prešporskej a Nitrianskej stolice.“ Spracované súkno sa nazývalo „garažia“. Vozili ho majetnejší gazdovia, ktorí mali kone. Späť privážali obilie, múku, slaninu a iné potraviny. V rodine Slávik-Kubiča sa spomínalo, že tento spôsob obchodu im prispel k získaniu slušného majetku. Prvý ev. a. v. farár Samuel Buth (1784-1795) bol nielen dobrým duchovným pastierom, ale napomáhal aj rozvoju súkenníctva. Na valche „Na Cestovný pas Jána Slávika-Kubiču z r.1852  Žlabe“ zamestnával niekoľko súkenníkov a sám pracoval. Na fare mal Čo neodvial čas jednu izbu vyhradenú na česanie, pradenie a tkanie vlny. Adam, lubinský mládenec, bol nielen šikovný hauTam sa schádzala lubinská mládež, ktorú zaučoval do zirant, ale i veľký figliar. Kde-koho dobehol, ocigánil, súkenníckeho remesla. Takže sa neskoršie takmer priviedol na posmech. Zdalo sa, že už ho ani nikto „nev každom dome robilo biele halenové súkno. Práca to dobehne“. bola ťažká, namáhavá a zárobok malý. Majstri svojim Keď prišiel čas ženby, otec mu hovorí: „Je nás dotovarišom vyplácali každú sobotu týždennú mzdu. Bolo ma moc, ty sa mosíš priženit ! O jennej dzievke viem, je to len 12 denárov. V iných remeslách zarobil tovariš 2z Vadovéc, ale šak to máš cez Čabracco kúsek.“ Adam 3krát viacej. si dal povedať, do Vaďoviec zašiel a keď to bolo už Kristína Royová, neter J. Ľudovíta a Gustáva Holu„isté“, hovorí budúcemu svokrovi: „ Mosíte mi ale podbyho – bola častou návštevníčkou lubinskej fary. Vo písat voláké merice napredek.“ Svadba bola parádna, svojom lit. diele „Za svetlom a so svetlom“ spomína: podľa zvyku pred sobášom začali ženíchovi vodiť „ne„Gustáv, lubinský farár a brat našej matky, hoci sám vesty“, aby uhádol tú pravú. Adam už mal riadne vypité, bezdetný, miloval nás deti srdečne a dokazoval nám to možno by tú svoju aj ťažko poznal, tak sa vynašiel: „Jak darčekmi. Veľmi radi sme preto chodili do Lubiny. . . Za mi tú moju Kaču nedovedéte, už aj utekám cez Čabracfarou bola terasovito hore stúpajúca záhrada. Susedila co domom.“ Kačku radšej priviedli. s ňou stará budova, v ktorej kedysi Lubinania valchovali Adam si pomaly zvykal na novú domácnosť. Raz svoje biele súkno, na ktoré si vlnu priadli sami. osloví svokra: „Ty merice mosíte ícit prepísat na mna.“ Za detstva našej matky bol v tej hlbokej, medzi horami Svokor pokojne odpovedá: „ Čo sa cic nevidzí, máš ležiacej dedine zvláštny život. V každej chalupe priadli ženu, robu jako múr, merice si ešče kúpiš!“ vlnu. Aby získali hodne času, tak za jesenno-zimných večerov políhali si všetci driemať. Volali to „mrkánovaOBEC LUBINA – INFORMÁTOR – vydáva Obecný úrad, ním“. Spali tak, dokiaľ úplne nezmizlo denné svetlo. tel/fax 032 / 7778 175. Redakčne upravuje komisia pre rozvoj, vzdelanie, kultúru a šport, zodp. redaktor Ing. Oľga Potom si na kozuboch zažali lúče a priadli dlho do noci. Hrabovská, red. rada: V. Harušťák, Mgr. A. Neboháčová, Raz u susedov podvečer tak zaspali, že keď ráno Mgr. Ľ. Fraňová, O. Haruštiaková, Mgr. Eva Juríková, nejaký strýčko vošiel do stavania a našiel kadektorého E. Ostrovská, A. Plávková, Mgr. M. Valláš a B. Znachor. po laviciach i na peci, zadivene zavolal : „Ale ludé , čo Registračné číslo 2/ 2000 – A 10, vydané Okresným úradom robíte ?“ Dostal rozospatú odpoveď : „ Ná mrkánujev Novom Meste n. V. me!“ „Čo až do rána? Veď je už den!“ – zadivil sa strýčko. Tú udalosť si dobre zapamätali všetci okolití dedinčania a dlho sa vysmievali našim susedom. Za nášho detstva bola, pravda, už tá valcha opustená a iba

Strana 8