Príbeh 23 Husársky kúsok Husári mali parádnu uniformu, čapicu lemovanú kožušinou, hnedý, červený, modrý alebo zelený husto šnurovaný dolomán, krátky kožuštek rovnakej farby a nohavice červené alebo modré; nikdy nie zelené. Ak totiž Turci chytili niekoho, kto si „nehanebné časti tela“ zahaľoval do posvätnej farby moslimov, narazili ho na kôl. Možno je to pravda, a možno výmysel, kto vie. Husári bojovali zakrivenou šabľou, na diaľku krátku karabínou a dvomi ľahkými pištoľami. Boli pýchou uhorského vojska, na rýchlych koňoch sa bleskurýchle presúvali, podnikali neočakávané prepady, odvážne prenikali do nepriateľského tyla, prenasledovali prchajúceho nepriateľa, osvedčili sa pri prieskume. Nemožno sa čudovať, ak ich spôsob boja viac alebo menej úspešne napodobovali husárske pluky vo Francúzsku, v Prusku a ďalších štátoch. Tak to bolo aj za vojny, do ktorej proti Márii Terézie vytiahol pruský kráľ, Fridrich Veľký. Zhromaždil vojsko a takto ho oslovil: „Páni, podnikám ťaženie, v ktorom nemám iného spojenca než vašu chrabrosť a iného pomocníka než vlastné šťastie... Ponáhľajte sa na stretnutie so slávou!“ Fridrich Veľký bol vychýrený svojimi výrokmi. Takto chcel raz napríklad zastaviť svoje vojsko, keď sa dalo na útek: „Stojte, zbabelci, hádam nechcete žiť večne?“ Márie Terézie si vážil: „Raz majú Habsburgovci medzi sebou muža,,“ povedal, „a tento muž je – žena...“ Ale ako nepriateľ ohľady nepoznal. Vpadol do Čiech, obsadil Prahu a postúpil až k Českým Budějoviciam. Situáciu zmenili až husári, rýchlo a prekvapujúco zaútočili na pruské vojsko, rozbíjali pruské oddiely, prepadávali menšie skupiny, a tak Fridrich radšej ustúpil. 1
Ustúpil, ale málo, ešte vždy sa držal ďaleko od hlavného mesta Pruska, Berlína. A práve to využil husársky veliteľ Andrej Hadik. S tritisícpäťsto vojakmi, najmä husármi, ale aj pešiakmi sa v tichosti vybral k Berlínu. Jeho vojaci sa cez deň ukrývali v lesoch, a v noci sa vydávali na pochod. Podávali obdivuhodné výkony. Za šesť dní prekonali štyristo kilometrov, takže odrazu sa nečakane vynorili z lesov, prebojovali sa cez mestské brány a Berlín obsadili. Kráľovská rodina a pruská vláda sa zachránili útekom. Mesto ujsť nemohlo a tak sa magistrát vykúpil. Vyplatil Hadikovi tristodesaťtisíc toliarov, čo bolo dokopy sedem ton striebra. Hadik vzal výkupné a rýchlo zmizol, aby ho nedostihli Fridrichove pluky, ktoré sa vybrali na pomoc. Bolo to úspešné ťaženia. Na pruskej strane zahynuli stovky vojakov, ďalšie stovky padli do zajatia, a Hadik stratil len desať mužov. Hadik rozdelil dvadsaťpäťtisíc toliarov medzi svojich vojakov a ostatné odovzdal Márii Terézii. Odvďačila sa mu osobným listom, povýšila ho na generála a udelila mu veľkokríž, ktorí bol vtedy vyznamenala najvyšším vyznamenaním. Od tých čias sa hovorí „husársky kúsok a my už vieme, čo to znamená. Ale aj to je zaujímavé, že Hadik sa narodil na Slovensku, na bližšie neznámom mieste kdesi na Žitnom ostrove.
2
Príbeh 24 Najlepšej manželke Mária Terézia pozvala jedného dňa na domáci koncert milého mladého muža, Albrechta Tešínskeho, muža vznešeného pôvodu, ale s prázdnym vreckom. Na koncerte sa zoznámil s Máriou Kristínou, najmilšou dcérou Márie Terézie. Mladí ľudia sa do seba zaľúbili. To sa stáva… Lenže kráľovské dcéry mali v tých časoch iné úlohy, ich sobáše boli predmetom vysokej politiky; Mária Kristína sa mala stať manželkou francúzskeho kráľa. S jej láskou to dobre nevyzeralo. A vtedy sa stala smutná vec. František Lotrinský, milovaný manžel Márie Terézie, nečakane zomrel a otrasená vdova sa rozhodla, že svojej dcére dožičí manželstvo z lásky so sympatickým Albrechtom. Keď sa mladý pár zosobášil, Mária Terézia Albrechta vymenovala za uhorského miestodržiteľa so sídlom v Bratislave. To bola veľmi vysoká funkcia. Miestodržiteľ zastupoval v Uhorsku kráľovnú áriu Teréziou, bol teda sám kráľom. Ako kráľ musel žiť aj bývať. Mária Terézia nechala prebudovať Bratislavský hrad. K hrubým múrom pristavala pohodlný palác, Tereziánum, miestodržiteľskú rezidenciu. Z Bratislavy sa na pätnásť rokov stalo sídelné mesto kráľa. V hradnej zrkadlovej sieni sa konali audiencie, v šľachtických domoch i na Hrade koncerty, operné a divadelné predstavenia, plesy, karnevaly. Do Bratislavy prichádzali noví ľudia a stavali si paláce. Do Bratislavy často prichádzala aj Mária Terézia, ktorá svoju najmilšiu dcéru pravidelne navštevovala. Až do dnešných čias sa zachovali doklady o zlatej bratislavskej ére. Miestodržiteľský pár spájala láska k výtvarnému umeniu. Mária Kristína pekne kreslila a maľovala, no najmä, spolu s manželom začala budovať obrovskú zbierku grafiky, desiatky tisíc rozličných medirytín.
3
Zbierka stále jestvuje, ako viedenské Albertinum, patrí medzi najslávnejšie umelecké zbierky na svete. V rokoch 1775 až 1776 založili dnešný Sad Janka Kráľa v Petržalke, prvý, najstarší verejný park v Európe. Mestská správa naň vyhradila kus lužného lesa na ostrove zvaný Brück-Au (Háj pri moste). Bola to revolučná myšlienka, lebo dovtedy mali svoje parky len bohatí šľachtici. Roku 1780 Mária Terézia zomrela a novým panovníkom sa stal Jozef II. Bratislavská paráda sa skončila. Nový kráľ miestodržiteľský úrad zrušil. Albrecht a Mária Kristína odišli do zahraničia. Z Albrechta spravili vojvodcu, ale neosvedčil sa, preto ho poslali do penzie. Všeličo sa menilo, ale zberateľská vášeň manželského páru neutíchala. Ani ich láska nechladla. Dlho spolu žili vo Viedni. Keď potom Mária Kristína zomrela, dal jej manžel na náhrobník vytesať nápis: Najlepšej manželke, Albrecht.
4
Príbeh 25 Čudák z Zuckermandlu František Xaver Messerschmidt bol skvelý umelec, ale aj výstredný človek. Ešte len začínal, keď získal peniaze na študijný pobyt v Taliansku. Kúpil si tam klát lipového dreva, naložil si ho na plecia, zaniesol do Farneského paláca a zložil pred starovekou sochou Herkula. V galérii boli aj ďalší študenti. Vyparádaní v módnych šatách držali v rukách veľké kružidlá, ktorými prenášali presné miery antických sôch na hlinené modely, ktoré vyrábali. Keď zazreli Messerschmidta, oblečeného do jednoduchej robotníckej haleny, a najmä jeho klát, nevedeli potlačiť údiv a keď potom chytil rezbársky nôž a pustil sa do tvarovania, začali si vymieňať posmešné pohľady. Nik z nich si nevedel predstaviť, že by z tejto práce mohlo niečo vzísť. Lenže po niekoľkých dňoch sa v dreve začal črtať nádherný Herkules. Závistliví kolegovia si pošepkávali, že také čosi nie je s kostolným poriadkom, možno to dokázať len s pomocou temných síl. Akýsi Španiel dokonca tvrdil, že zlého ducha videl na vlastné oči. Ako zrelý muž sa Messerschmidt presťahoval k bratovi do Bratislavy. Vtedy už bol slávny, známy veľkým umením, ale aj výstrednosťou. Stalo sa, že k Messerschmidtovcom prišla návšteva z cisárskeho dvora, ale František Xaver nemal náladu na návštevy. Vyklonil sa z okna a zakričal: "Messerschmidt nie je doma!" Jeho brat sa vraj tak vyľakal, že sa vybral na Hrad a na kolenách prosil veľkovojvodkyňu, aby jeho rodinu ušetrila od svojho hnevu. František Xaver neokolkoval pred nikým. Keď sa chcel zákazník jednať o cenu, Messerschmidt dielo zničil pred jeho očami a od takého človeka už nikdy neprijal nijakú objednávku. Dotieravcom vravieval: "Máte dosť času, však?" Ak prisvedčili, zagrobianil: "Áno, to vidím, ale ja nemám." 5
Do Bratislavy v tom čase prichádzali významní ľudia, niektorí len preto, aby videli slávneho sochára. Žil v ústraní, no zákazníci si ho našli. Bol šialený, výstredný, ale skvelý a nadovšetko originálny, čo sa prejavilo aj v jeho diele, najmä v tvárach vyškerených do groteskných grimás, v podivuhodných bustách z olova, alabastru, cínu, ktoré neskôr nazvali charakterové hlavy. Vyvolávali veľkú pozornosť a ich autora obklopovali ho anekdoty, chýry, ale aj seriózne správy. Medzi také patrí napríklad svedectvo Františka Nicolaia, znalca umenia z Berlína, ktorý Messerschmidta navštívil v jeho dome. Celé zariadenie domu vraj tvorila len posteľ, flauta, fajka, džbán na vodu a stará talianska kniha s obrazmi ľudského tela. A potom už len kresba egyptskej postavy bez rúk na poloblúku pri okne, na ktorú sa vraj nikdy nepozrel bez obdivu a hrôzy. Vo chvíli dôvernosti si Nicolai na vlastné uši vypočul Messerschmidtovo tiché rozprávanie o smrteľnom strachu z diabla, ktorý do neho vchádza a potom odrazu vyskočí a zmizne. "Keby to tak nebolo, musel by som byť mŕtvy," povedal. Nicolai bol svedkom vzniku jednej zo slávnych búst. "Všetky hlavy boli jeho obrazom,“ napísal. „Videl som ich šesťdesiatjeden a na poslednej práve pracoval. Neustále sa pozeral do zrkadla a s veľkým úsilím strúhal grimasu, ktorú práve potreboval." Neskôr busty dostali mená, ktoré sa používajú dodnes: Zívajúci, Usmievajúci sa, Zadržiavajúci smiech, Najprudšia vôňa, Zachránený z vody a ďalšie. František Xaver Messerschmidt bol nevyliečiteľne chorý. Otrávil sa olovom, do ktorého odlieval svoje sochy. Je možné, že olovo mu otrávilo aj myseľ a spôsobilo jeho výstrednosť.
6
7
