www.terapeutickecentrum.com
Poruchy rodinného života súvisiace s manželskou krízou a rozvodom rodičov Úvod Najintímnejším ľudským spoločenstvom je rodina. K tomu, aby rodina mohla plniť svoje základné poslanie, teda zaistenie fyzickej a citovej istoty svojich členov, musí mať určité vnútorné aj vonkajšie predpoklady. Podmienkou naplnenia práva detí na istotu sú fungujúce vzťahy medzi rodičmi, medzi rodičmi a deťmi a medzi súrodencami navzájom. Fungujúca rodina má pre psychický i fyzický vývin dieťaťa zásadný význam. Dlhodobé sledovanie detí vyrastajúcich bez rodičovskej lásky nezvratne dokazuje, že tieto deti trpia duševnými poruchami v zmysle depresívnych a úzkostných porúch alebo závislostí na návykových látkach častejšie než deti, ktoré mali skúsenosť zmysluplného láskavého vzťahu s dospelou autoritou. Citovo zanedbávané deti majú tiež väčší sklon k asociálnemu a anetickému správaniu v dospelosti a s ním spojenej trestnej činnosti. Hoci rodina prechádza rôznymi premenami, jej hlavnou úlohou zostáva ochrana a výchova detí. V zdravej rodine sa ale neuplatňujú iba potreby detí, ale aj rodičov. Rodinu teda môžeme charakterizovať ako miesto vzájomného uspokojovania potrieb. Jednou zo základných potrieb je potreba bezpečia, istoty osobného vzťahu. Prežívanie bezvýhradného prijatia je predpokladom vybudovania základnej dôvery k okolitému svetu. Je to potreba vzťahu založená na nepodmienenej láske, kedy nás má niekto rád takých, akí sme, a preto, že sme. Obrovský potenciál rodiny k uspokojovaniu citovej potreby všetkých jej členov sa však v prípade jej rozpadu obracia proti nej. Zasiahnutí sú všetci, najviac však práve deti, svedkovia udalostí, do ktorých ani nemôžu hovoriť.
Symptómy poruchy na úrovni rodiny ako celku Ak má rodinný systém zostať zachovaný, musí neustále reagovať na meniace sa vonkajšie a vnútorné podmienky. Vyžaduje to mobilizáciu síl v rodine a riešenie vznikajúcich záťažových situácií, prípadne adaptáciu na ne. V opačnom prípade dochádza k vychýleniu z rovnováhy, vzniku konfliktu, krízy, prípadne k rozpadu rodiny. Naša predstava o tom, na čom sme sa „dohodli“ pred svadbou, sa môže od toho, čo vo vzájomnom spolužití hovoríme, robíme, predstierame a ako konáme, veľmi líšiť. Každý, kto prežíva nejaký afekt, hádku, či jej dozvuky, sklamania, napätie, úzkosť, v takýchto stavoch prekrúti nepísané dohody o vzájomných očakávaniach v partnerskom vzťahu na maximum. Nahovárame si teda, že sme v manželstve nielen čakali, ale si aj vzájomne sľúbili niečo úplne iné, než sa nám v ňom dostáva. V kritických vývinových fázach, kedy dochádza k podstatným životným zmenám, celkom zákonite dochádza k problémom, ktoré sa však bežne dajú bez väčších problémov zvládnuť. Inokedy sa nám situácia celkom vymkne z rúk, pohoda sa vytráca, obdobia relatívneho pokoja sú stále kratšie a kratšie. Pokusy ponúknuť aspoň symbolicky ruku k uzmiereniu sa nedaria. Naopak bývajú vnímané ako skrytý útok. Za hádkou nasleduje hádka, prípadne bývajú hádky striedané urazeným mlčaním. Azda najhoršia je strata manželskej solidarity, keď si manželia vzájomne už nič dobrého neprajú. Dokážu sa zle zhadzovať pred príbuznými a známymi, samozrejme aj pred deťmi. Nevyjdú si v ústrety ani tam, kde ide o reprezentáciu navonok, mimo rodinu. Ako uvádza T. Novák (in ), tabuľky hlavných dlhodobých dôvodov manželského rozvratu hovoria v posledných desaťročiach asi takto: Rozdielne názory na trávenie voľného času Nedostatok spoločných záujmov Rozdielne názory na práva a povinnosti v domácnosti Mimomanželský vzťah Rozpory vo finančnom hospodárení Nespokojnosť v intímnom spolužití
www.terapeutickecentrum.com
Nedostatok tolerancie Hrubé zaobchádzanie Rozdielne názory na výchovu detí Charakterové nedostatky Žiarlivosť Závislosť na alkohole Neplodnosť
Dieťa, či už v rodine je alebo nie je, môže byť výrazným stresorom. Príčinou manželských nezhôd môže byť bezdetnosť, rovnako aj problémové dieťa, neschopnosť vyrovnať sa s obmedzeniami, ktoré prichádzajú s dieťaťom a v neposlednom rade aj neschopnosť prijať handicapované dieťa také, aké je.
Vzorce rodinného života napomáhajúce vzniku a pretrvávaniu poruchy alebo problému Harmóniu vo vzťahu si väčšinou vieme predstaviť. V súhre dvoch osobností umožňuje rovnomerný rozvoj všetkých predpokladov a ich vzájomnú kompatibilitu. Jednotlivé vlastnosti sa teda k sebe hodia a vzájomne sa nenarúšajú. Disharmónia je pravý opak. Bežným vzorcom správania v disharmonickej situácii rozvodového konania je vzájomné ubližovanie si, ohováranie, vyčítanie, klamanie. Každý sa cíti byť ohrozený a bráni sa, avšak táto obrana má čoraz agresívnejší a deštruktívnejší charakter. Pokusy o normálnu komunikáciu zlyhávajú. Zdanlivú neriešiteľnosť situácie pre manželov môže spôsobovať aj fakt, že ich prirodzené obranné mechanizmy sa snažia vysporiadať so skutočnosťou disharmónie, ktorá u nich práve nastala. Medzi tieto mechanizmy patria nesporne potlačenie a popretie, prehliadanie, redefinícia, doplňovanie a preháňanie. Tieto nám často znemožňujú pozrieť sa na svoju situáciu triezvo a racionálne. Predstava, že naše manželstvo nie je tak spokojné, ako by malo byť, vyvoláva nespokojnosť. Snaha vyrovnať sa s týmto pocitom vedie k niekoľkým typickým reakciám: On/ona je vinný/á – takto sa prehlbuje pocit sklamania. Partner sa musí zmeniť, on je ten, kto sklamal. Tu má najväčší význam kritika a všetky ďalšie formy trestu oproti pochvalám, oceneniam, slovným a aj fyzickým pohladeniam. Ja som za všetko vinný – jednoznačné prijatie role vinníka nebýva v rodine známkou sebakritiky, ale depresie. S tým potom súvisí strata záujmu, pokles energie, úzkosť, menší záujem alebo aspoň menšia kvalita sociálneho prežívania a neschopnosť imponovať. Za všetko môže okolie – vinník je nájdený vo svete okolo nás. „Vinníkom“ mnohým manželských problémov je závislosť na predmetoch. Môže ísť televízor ako drogu, počítač a iné predmety, či činnosti, pokiaľ pri nich trávime väčšinu voľného času. Za vinníka môže byť označená aj svokra, manželov kamarát alebo hocikto iný. Nič sa nedeje – na prvý pohľad je toto riešenie ideálne, v skutočnosti je však veľmi problematické. Ten kto pred problémom utečie a nerieši ho, skutočne vyhrá, nie však na dlho a už vôbec nie natrvalo. Dôsledná taktika typu „nič sa nedeje“ vedie k zatváraniu očí pred skutočnosťou, k únikom a k vyvolaniu nespokojnosti u partnera.
Komunikácia medzi mužom a ženou- rodové rozdiely Mužský slovník býva občas vulgárnejší, jednoznačnejší a zovšeobecňujúcejší než slovník žien, ale muž aj častejšie používa hodnotiace súdy. Muži hovoria hlasnejšie, čo je dané aj zafarbením hlasu. Ženy hovoria častejšie o vzťahových súvislostiach, častejšie sa utvrdzujú o citovom vzťahu alebo ho prejavujú. Muž používa častejšie rozkazovací spôsob, kým žena viac používa rečnícke a sugestívne otázky. Tieto sú často spojené s aspoň symbolickým dožadovaním sa emočnej podpory. Slovník mužov akoby smeroval k tomu, aby sa počúvajúci podriadil. Slovník žien naopak k tomu, aby počúvajúci pochopil, že ženino prianie je pre oboch to najlepšie. Nedá sa jednoznačne povedať, že by jedno v krízových situáciách častejšie neobstálo a druhé práve v záťaži excelovalo. Rozdiel je skôr v stratégiách zvládania. Muž má zrejme častejšie tendenciu ženu obviniť za jej faktické, či vymyslené chyby, ktoré ku kríze viedli. Tendencia stať sa vyšetrovateľom, ktorého cieľom je zistiť, kto za to môže, je výrazne mužská. Žena naopak vyšetrovať nemusí, pretože je jej jasné, že ona vinníkom rozhodne a ani vzdialene byť nemôže. Má však sklon častejšie obviňovať okolnosti než konkrétne osoby.
www.terapeutickecentrum.com Keď sú manželia stresovaní a nespokojní sami so sebou i s druhým, je vysoko pravdepodobné, že manželka začína rozhovor sťažnosťou. Tým zvyšuje pravdepodobnosť, že odpoveď bude rovnaká. Sťažnosť kontra ďalšia sťažnosť v strese vyvoláva konflikt. Hĺbka stresu sa tým automaticky zvyšuje. Ženy hovoria viac a sú citlivejšie na stres v rodine než muži. Čím je väčšia intenzita stresu, tým väčšie je riziko, že prejavované žiale a povzdychy skĺznu do sťažovania si jedného na druhého. Sledy, výmeny takýchto sekvencií bývajú rôzne dlhé. Pri štúdiu prejavov fyzického stresu sa naviac zistilo, že pri takýchto vzájomných výmenách sťažností fyzický stres rastie. Stresované partnerské dvojice potom nie sú schopné dostať sa v rozhovore ďalej. Podobným spôsobom sa vyvíja aj rozhovor v stresovej situácii medzi rodičom a dieťaťom. Rozhovor začína vzrušeným a agresívne podfarbeným výpadom rodiča, ktorý už má toho všetkého dosť. Nasleduje podráždená odpoveď dieťaťa. Ak má byť situácia nejako vyriešená, mal by rodič zareagovať úplne pokojne a bez vzrušenia. Podobné správanie je neobyčajne dôležité, ak sa nemá donekonečna opakovať vzájomné napádanie jedného druhým. Časť sporov okolo rozvodu prerastie do súťaže o to, kto je pre dieťa lepším rodičom. Často sa stáva, že bývalí manželia začnú pred dieťaťom kritizovať rodičovské schopnosti druhého rodiča a nezriedka dokonca spochybňujú jeho ľudské kvality. Svojho partnera otvorene ohovárajú a zosmiešňujú s cieľom vyvolať voči nemu odpor. Počas rozvodu sa dieťa nezriedka môže stať nástrojom odplaty v rukách rodiča namierenej proti druhému partnerovi. Snaha zabrániť odchádzajúcemu partnerovi odniesť si fotografie a iné citovo sýtené pamiatky, býva obvyklou súčasťou rozvodového boja. Rodičia uplatňujú rôzne stratégie na získanie a ovplyvnenie dieťaťa už v predrozvodovom období. Medzi najčastejšie patria podľa M. Drábkovej (in ): Primitívne vyhrážanie a navodzovanie strachu – napr. „…keď pôjdeš s oteckom, tak ten ťa zbije…“ Vnucovanie nepravdivých historiek – jeden z rodičov rozpráva dieťaťu skreslené príbehy o tom, ako to bolo pred rozvodom. Ak sa vymyslený príbeh opakuje s odvolaním na „len si spomeň“, býva vnímaný ako pravdivá história Presvedčovanie dieťaťa – napr. „ocko nás opustil, nedával nám peniaze, bil nás“. Po častom opakovaní sa dieťa k otcovi aj príslušne správa Nenápadné pôsobenie – povzdych, plač, bezradné pokrčenie ramien. Výroky typu „na mamku sa radšej nepýtaj“ Formálna slušnosť, ale nič viac – dieťa je nevýrazne, chladne vyzvané, aby sa oblieklo a išlo za otcom, či matkou. Slovám sa v tejto situácii nedá nič vyčítať, ale tón hlasu a ďalšie mimoslovné významy jednoznačne ukazujú, čo si dotyčný dospelý myslí. Dieťa si vypočuje napr. „no, teraz ma už nepotrebuješ, maminka ťa bude vychovávať výborne a nájde ti lepšieho otecka, ako som ja…“ V rozvodových záležitostiach ide v takýchto ironických výrokoch vždy o chladný kalkul manipulujúci s dieťaťom. Neúmyselné pôsobenie na dieťa – nejde tu o vedomé ovplyvňovanie proti druhému. Dieťa často vycíti hoci aj zastieraný záporný postoj. S druhým z rodičov nejde napr. preto, aby prvému neublížilo. T. Novák (in ) uvádza, že v praxi sa možno opakovane stretnúť so zavrhnutím otca, aj matky. Býva to výrazne častejšie ten z dvojice, kto z rodiny odišiel bez dieťaťa. Táto skutočnosť závažnou mierou ovplyvňuje a mení rovnováhu rodičovského pôsobenia a vychyľuje ho v prospech toho, kto zostal s dieťaťom. Obvykle tomuto rodičovi pomáha aj väzba dieťaťa na byt či dom, v ktorom býva. V dôsledku rozbitia predchádzajúceho rodičovského systému a emocionálnych väzieb sa bezprostredne po separácii rodičov môže zhoršiť aj rodičovská starostlivosť o dieťa. To sa môže stať dlhodobým problémom, ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti, včas neobnoví alebo nezaistí pokojné zázemia a náležitú rodičovskú starostlivosť. Rovnako tak je problematické, ak sa dieťa stane pre rodiča oporou, ktorá mu má pomôcť preklenúť namáhavé obdobie. Takáto závislosť rodiča na dieťati mu môže značne sťažovať zvládanie úloh spojených s jeho vlastným vývinom. Pri nezhodách medzi matkou a otcom sa niekedy stane, že sa podcení potreba mužského prvku vo výchove dieťaťa, ktorý ale nemožno ničím iným nahradiť. Mnohé štúdie skúmajúce príčiny porúch správania a nadmernej agresivity u dospievajúcich chlapcov ukazujú na významný podiel neprítomnosti otcovskej postavy pri výchove týchto detí. Z tohto pohľadu zákon o striedavej rodičovskej starostlivosti po rozvode umožňuje otcom v súčasnej dobe podieľať sa na výchove
www.terapeutickecentrum.com v omnoho väčšej miere, než tomu bolo v minulosti. O to väčšia je však zodpovednosť rodičov zbaviť sa vzájomnej nevraživosti, hnevu a pokusov o manipuláciu dieťaťa.
Popis problémov, symptómov poruchy z hľadiska dieťaťa Vnútorný svet detí nachádzajúcich sa uprostred rodinných nepokojov je svetom prerušených citových väzieb a je plný obáv zo straty svojich najbližších. V tomto svete ich často nikto nevypočuje, dospelí sú zaujatí riešením svojich vlastných problémov, neuvedomujú si ich dopad na detskú dušu. Telefonáty na Linku detskej istoty, v ktorých si deti ventilujú svoju úzkosť z hroziacej alebo reálnej straty jedného z rodičov, patria k tým najsmutnejším. Výsledky psychologických výskumov a klinické skúsenosti hovoria, že deti sa s hrozbou odlúčenia rodičov vyrovnávajú rôznymi spôsobmi v závislosti na svojom veku a duševnej zrelosti. Najväčšiu úlohu však zohráva to, či sa rodičia rozchádzajú kultivovane, alebo medzi sebou bojujú a ako dlho tento stav trvá. U nenarodených detí môže nastať predčasný pôrod, alebo sa dieťa môže narodiť s nízkou pôrodnou hmotnosťou. V prvých dvoch rokoch života sa jeho vývin niekedy spomaľuje v psychomotorickej oblasti, vo vývine reči, objavujú sa poruchy spánku, nepokoj, plačlivosť, ako aj prejavy denného a nočného strachu. U detí v predškolskom veku súboje rodičov a hrozba rozvodu často vedie k zmene správania, k regresu vo vývine, teda prechodu na správanie vlastné nižším vekovým kategóriám. Tento regres sa týka najmä správania, návykov spojených s udržiavaním čistoty. Deti sa začnú náhle pomočovať, cmúľať si palec a prežívajú intenzívnu úzkosť, kedykoľvek sa ocitnú samé. Inokedy bývajú podráždené, odmietajú jedlo, trpia poruchami spánku, najmä zaspávania, menej sa hrajú. Neraz prežívajú aj veľký pocit viny za rozpad rodiny. Tieto deti trpia prudkými zmenami nálad a strachom z opustenia. Ďalej je tu tiež jasne rozpoznateľná zmes agresivity, panovačnosti a sebaobviňovania. Šesť- až osemročné deti prežívajú v tejto situácii smútok zo straty a otvorene dávajú najavo prianie, aby rodina zostala pokope. Stáva sa tak aj v prípadoch, kedy je za rozpad rodiny zodpovedný prevažne jeden z rodičov v dôsledku alkoholizmu, patologického hráčstva, nevery a podobne. Neraz druhému rodičovi vyčítajú to, že sa rozviedol. Pre deti v tomto veku je ťažké pochopiť zložitosť tejto situácie, častokrát tiež mylne predpokladajú, že keby sa správali lepšie a viac poslúchali, rodič by nebol odišiel. Neistotu, obavy a pocity viny niekedy kompenzujú úplne opačným agresívnym správaním voči okoliu, súrodencom, spolužiakom. Deti mladšieho školského veku (približne do 11 roku) častejšie trpia psychosomatickými poruchami ako napr. bolesťami brucha či hlavy. Objavujú sa u nich detské depresie, pocity straty, hanby, hnevu. Zhoršuje sa školský výkon. Hroziaci alebo práve prebiehajúci rozvod je taktiež jedným z rizikových faktorov pri suicidálnom správaní detí. Staršie deti v pubertálnom a adolescentnom veku si už vytvárajú kritické súdy a hodnotiace stanoviská týkajúce sa rodičov. Aj keď sa v súboji rodičov nevedia celkom reálne orientovať, neraz sa postavia na stranu jedného proti druhému. Samotný rozvod ich neprekvapuje, vzhľadom na predchádzajúce udalosti ho berú ako východisko z núdze, no niekedy pre nich znamená aj veľkú úľavu. Viac než samotný rozvod sa na psychickom zdraví dieťaťa môže podpísať rad nekonečných hádok, vzájomné napádania a používanie fyzického násilia medzi rodičmi, ktoré rozvod niekedy sprevádzajú. Tieto deti sú často neisté, sklamané, depresívne, osamelé, prežívajú pocity straty, viny a zlyhania, pociťujú psychickú bolesť a robia si neprimerané starosti o budúcnosť. Niekedy skĺznu k užívaniu drog, žijú sexuálne promiskuitným spôsobom života, páchajú trestné činy a zlyhávajú v škole. Nie všetky problémy sa objavia naraz u toho istého dieťaťa a nemusia sa objaviť žiadne. Druh, rozsah a intenzita negatívnych reakcií vo všeobecnosti závisí nielen od veku, ale aj pohlavia dieťaťa. Traduje sa, že problémy dievčat vrcholia skôr v dobe pred rozvodom a v časoch rozvodových bojov. U chlapcov sa problémy prejavia zvyčajne až po rozvode v podobe dysfunkčného správania, ktoré má vyhrotenejší a dlhodobejší charakter. Napätie medzi manželmi sa v mnohých prípadoch prenáša aj do vzťahu medzi súrodencami, ktorí môžu reagovať buď vzájomným hašterením, väčšou mierou konfliktovosti, alebo naopak spojenectvom a zvýšením súdržnosti. Obvykle sa však neodporúča rozdeliť súrodencov po rozvode, a to ani v prípade, že je medzi nimi konfliktný vzťah. Zdá sa, že všetci sa spoliehame na bratov a sestry oveľa viac, ako si to uvedomujeme. Hoci nás často hnevajú a sú nám tŕňom v oku, potrebujeme
www.terapeutickecentrum.com ich spoločnosť a morálnu podporu. Radíme sa s nimi o každodenných problémoch a sme zvedaví na ich skúsenosti. Medzi bratmi a sestrami sú hlboké vzťahy, ktoré sa ťažko pretínajú a ich rozbitie zapríčiňuje deťom veľké nešťastie. Kým deti začnú uvažovať trochu viac pozitívne o sebe a o svojich nových životných podmienkach a kým sa začnú takpovediac spamätávať z komplikovanej rodinnej situácie, uplynie podľa viacerých autorov doba približne jeden rok. Toto však môže trvať aj dlhšie, napr. u detí, ktoré stratili v dôsledku zmeny bydliska kontakt so svojím pôvodným prostredím, alebo u detí, ktoré už pred rozvodom trpeli poruchami psychického vývinu. Bolesť psychická, či bolesť duše je nezmerateľná. Na rozdiel od telesnej bolesti môže pretrvávať dlho po ublížení. Vo veľkej väčšine má za následok dlhodobé pocity menejcennosti, stavy úzkosti, pocity nedostatočnosti a nedostatok sebadôvery. Odchod jedného z rodičov zostáva niekedy stratou, s ktorou sa dieťa nikdy nevyrovná a ktorá potom tvorí prekážku pri pozitívnom sebahodnotení a dosiahnutí uspokojujúceho partnerského vzťahu.
Popis problémov, symptómov poruchy z hľadiska rodiča Rozvod manželstva je mnohostranný, zložitý proces, zasahujúci svojimi dôsledkami do viacerých oblastí života nielen manželov samotných, ale aj do ich bezprostredného i širšieho okolia. Rozvodová situácia zahŕňajúca v sebe obdobie pred rozvodom, počas neho a bezprostredne po ňom, predstavuje jeden z najsilnejších stresov, sprevádzaných zvýšenou citlivosťou, a preto aj hrozbou neadekvátnych reakcií a neracionálnych prejavov, zasahujúcich manželov, deti a neraz aj širšie príbuzenstvo. Rozvod je dlhodobý transformačný proces. Väčšinou mu predchádza rôzne dlhé obdobie manželského nesúladu, s následným rozvratom manželstva/rodiny. Rozvodu obvykle predchádza rozlične dlhá manželská kríza. Len zriedka máva podobu postupne vyhasínajúceho citu, v situácii, ktorá by bola obojstranne akceptovaná. Oveľa častejšie sa tu striedajú prejavy nepriateľstva, agresie a hostility s pokusmi o uzmierenie, ktoré však nemajú dlhé trvanie.
Fázy rozvodovej situácie Predrozvodové obdobie charakterizuje fáza dezorganizácie, životných zmien poznačených rozkladom, stratou, emocionálnymi i ekonomickými problémami a celkovou životnou neistotou. Úmysel ukončiť manželstvo nevzniká u oboch manželov v rovnakom čase. Ten, ktorý sa ešte nerozhodol, sa dostáva do závislej pozície a je to zvyčajne on, kto vyhľadáva pomoc, neraz v nádeji, že v odborníkovi získa ďalšieho spojenca proti partnerovi. Vyrovnať sa s rozvodom nie je jednoduchá záležitosť a dá sa porovnať s vyrovnávaním sa s nevyliečiteľnou chorobou. Oba tieto procesy prechádzajú niekoľkými podobnými štádiami. Takto ich uvádza T. Novák (in ): Štádium protestu – toto štádium je sprevádzané všemožnou snahou odvrátiť hroziaci rozvod. Výčitky a hrozby sú striedané prosbami, nadávky nasledujú po doprosovaní a potom nasleduje chvíľa pre odprosovanie. Štádium zúfalstva – jedným z najmenej vhodných, ale častých komunikačných faulov býva snaha presunúť aspoň slovne zodpovednosť na niekoho iného. Objavujú sa depresie a samovražedné tendencie. Zdá sa, ako by nebolo pre čo žiť a o čo sa usilovať. Na konci tunela nie je žiadne svetlo. Takto sa ale trvalo žiť nedá. Štádium popretia – zúfalstvo pozvoľna prechádza v rezignáciu, niekedy ale aj v nenávisť. Človek sa snaží presvedčiť sám seba, že mu na druhom vôbec nezáleží. Pôvodne silná citová závislosť sa vo vlastných očiach mení na averziu. To býva do istej miery signálom budúceho zlepšenia nálady, ale tiež najkritickejším rozvodovým obdobím. „Obeť“ svojím spôsobom opäť naberá sily. Našťastie toto štádium nie je nevyhnutné a sú i dvojice, ktoré sa mu dokážu vyhnúť. Štádium spracovania – nástup vyrovnania sa s rozvodovou traumou naznačuje zmes rezignácie a zlosti. Rozvod už prestáva byť akútne bolestivým miestom, v ktorom je bolesť taká, že znemožňuje pokojné a rozumné konanie. Prestávajú sa objavovať katastrofické fantázie. Vzťah k iniciátorovi rozvodu sa stáva skôr korektný alebo niekedy aj priateľsky nostalgický. Je to skôr akási dávna spomienka na niečo spoločne prežité a možno i celkom pekné. V tejto fáze je čas v pokoji sa porozhliadnuť po tom, čo sa vlastne stalo, čo sa zmenilo a ako to mení naše životné skúsenosti.
www.terapeutickecentrum.com Porozvodové obdobie je fázou reorganizácie, čiže profilovania novej štruktúry vzťahov, zmenených hraníc, rozdelenia moci, akceptovania nových rolí. Ukončenie tejto fázy vedie (v pozitívnom prípade) k celkovej transformácii a k zrodu nového rodinného systému, prípadne systémov. Táto fáza (v ideálnom prípade) je tiež spojená s vyriešením postoja k druhému partnerovi ako k otcovi či matke spoločných detí, s ktorým je nutné sa dohodnúť, nie bojovať. Vytvárajú sa tu tiež prijateľné vzťahy k deťom, je úplne normálne, keď deti majú rady druhého z rodičov. Patrí sem i vytvorenie reálnych životných perspektív. Je to stav, kedy je jasné, že život, ani rodičovstvo sa rozvodom nekončí. Napriek tomu zostane neodškriepiteľnou skutočnosťou, že rozvod je predsa len záťaž a strata, deštrukcia. Platí to najmä vo vzťahu k dieťaťu. Mnohí rodičia skoro po rozvode argumentujú tzv. zvykovou teóriou. Tvrdia, že ich dieťa si už celkom zvyklo na rozvod a nie sú teda s rozpadom pôvodnej rodiny žiadne problémy. Ide tu však skôr o zbožné prianie, než o realitu. Skutočnosťou totiž je, že na rozdiel od aspoň jedného z rodičov, dieťa nenachádza v skutočnosti rozvodu obvykle nič dobrého. Naopak túto zmenu vníma ako stratu a to často stratu katastrofických rozmerov. V absolútnej väčšine prípadov je veľmi vzácne, že by prišlo iba k ojedinelému konfliktu medzi rodičmi pred ich vlastným rozchodom či rozvodom. Väčšinou ide o dlhotrvajúce problémy v ich vzťahu. Wallerstein a Blakeslee (in ) popisujú takéto tri fázy separácie: Akútna – emočne nabitá fáza s vyostreným konfliktom medzi rodičmi, u ktorých sa môže vyskytnúť depresia alebo až samovražedné úmysly. Táto fáza je zvyčajne relatívne krátka, môže však tiež trvať niekoľko rokov, ak pár uviazne v reťazci právnych sporov, vzájomného obviňovania či v zúfalých snahách dať vzťah opäť dokopy. Prechodná – rodičia sa od seba začínajú oddeľovať a vytvárať nové vzťahy. Toto je obdobie plné rozrušenie a tiež neistoty. Urovnanie – vytvorí sa nový spôsob života, zanikne priama emočná väzba na pôvodného partnera.
Vyhľadanie terapeutickej pomoci Problémy a reakcie vyvolané rozvodovou situáciou zvyčajne časom odznejú sami. Dá sa povedať, že rodinná terapia je užitočná vtedy, ak sa tento prirodzený proces zablokuje. Pre celý proces je rozhodujúce, kedy členovia rodiny vyhľadajú terapeutickú pomoc a či o tom vôbec začnú uvažovať. Kľúčovým momentom pri určení vhodnosti individuálnej či rodinnej terapie je pretrvávanie a stupňovanie sa psychických, emocionálnych ťažkostí a vzťahových problémov u členov rodiny. Najmä ten z manželov, ktorý si rozvod neželal, zažíva hlbokú depresiu a jeho adaptácia na porozvodovú situáciu môže trvať veľmi dlho. V priemere trvá stabilizácia rodinných pomerov po rozvode dva až päť rokov. Podľa viacerých autorov najčastejšími problémami po rozvode, kvôli ktorým rodičia vyhľadajú poradenskú a terapeutickú pomoc sú: Problémy s finančným rozpočtom Styk s deťmi a problémy s ich zverením do výchovy Pocit nadmernej záťaže a priveľkej zodpovednosti za deti Pocit osamelosti a straty sebaúcty Kritika znepriatelených strán Zneužívanie detí v rodičovskom konflikte – pokusy o získanie si dieťaťa ako nástroj k potrestaniu druhého partnera Nové známosti a manželstvá Vzťah detí k rovesníkom, starým rodičom, nevlastným rodičom, súrodencom a nevlastným súrodencom Pocity osamelosti rodiča, ktorý opustil rodinu bez detí Výchova detí v nových podmienkach.
Úloha terapeuta v rozvodovom procese Vo verejnosti sa často hovorí o rozvode v súvislosti s jeho negatívnymi dôsledkami, no terapeut stretávajúci sa s takýmito rodinami vidí aj druhú stránku tohto procesu. Pokiaľ rozvodu nemožno
www.terapeutickecentrum.com zabrániť, terapeut ho chápe skôr ako šancu pre rodinu, v zmysle umožnenia začať nanovo a lepšie. Úlohou terapeuta je sprevádzať rodinu po novej ceste a prispieť k čo možno najkonštruktívnejšiemu vyrovnaniu sa s rozvodom a jeho následkami. Pomáha zorientovať sa v zmenenej situácii, adaptovať sa na nové podmienky, navonok i vnútorne sa stabilizovať a postupne eliminovať psychické súženie. V spôsobe pomoci rodinného terapeuta sa vždy odráža jeho filozofický a etický postoj k človeku, manželstvu, rodine. Prevendárová (in ) zdôrazňuje, že terapeut by sa mal v prípade vyhroteného manželského konfliktu pokúsiť získať pre spoluprácu oboch partnerov, ale neponúkať im svoje vlastné riešenia a rešpektovať ich rozhodnutia týkajúce sa vzťahu. Aj keď je to niekedy extrémne ťažké, dobrý terapeut má zostať nestranný. Mal by si „strážiť“ svoju neutralitu a nenechať sa zapliesť do emocionálnych sietí. Neprípustné je tiež prijať od klienta nesplniteľnú, nereálnu objednávku, napríklad dostať neverného manžela späť do rodinného kruhu, aj keď je jasné, že ten to odmietne. Rozvodové poradenstvo a pomoc pri riešení psychologických otázok pred, pri a po rozvode, ako uvádza T. Novák (in ), najčastejšie pozostáva z nasledujúcich zásahov: Psychologická pomoc v rozvodovom rozhodovaní. Teda pomoc v úvahách typu, či dané manželstvo ešte možno udržať alebo či miera narušenia konfliktov je už taká, že rozvod je prakticky nevyhnutný. Pomoc pri prekonávaní porozvodovej krízy. Rozvod je značný zásah do psychickej stability človeka a vyrovnať sa s ním nemusí byť jednoduché, najmä pokiaľ zasiahnutých trápia depresívne stavy. Pomoc pri zvládaní výchovných problémov spojených s rozvodom u detí. Sem patrí napr. téma ako hovoriť s deťmi o tom, čo sa stalo, ako formovať ich vzťah po rozvode, jednoducho čokoľvek, čo im pomáha vyrovnať sa s danými okolnosťami čo najlepšie. Pomoc v porozvodovom rozhodovaní súvisiaca s hľadaním nového životného štýlu .
Ciele aplikovanej rodinnej terapie – celkový cieľ Cieľom nie je odvrátiť reálne hroziaci rozvod a pomôcť tak za každú cenu uchovať manželstvo. V situácii vyhrotenej krízy ide zvyčajne o to pomôcť členom rodiny ku konštruktívnejšiemu spôsobu správania a komunikácie. Skúsený rodinný terapeut môže pomôcť zmierňovať mocenské boje, počet a intenzitu konfliktov. Ďalej môže pomôcť rodičom udržať a zosúladiť rodičovské role voči dieťaťu, vytvoriť nové pozície a pomôcť pri prijatí nových úloh, či udržať komunikáciu medzi oboma subsystémami pôvodnej rodiny tak, aby dokázali postupne vyriešiť sporné záležitosti k úžitku všetkých zúčastnených. Cieľ môže byť teda rôzny, závisí od terapeutického kontraktu medzi pomáhajúcim a členmi rodiny.
Ciele aplikovanej rodinnej terapie – čiastkové ciele Hoci rodinná terapia v predrozvodovom období je pochopiteľne viac sústredená na problémy manželskej dvojice, nestráca zo zreteľa problémy ostatných členov rodiny, vrátane starých rodičov a širšieho príbuzenstva, pretože aj tí rodinnú krízu prežívajú a reagujú na ňu. Rôznymi čiastkovými cieľmi môžu preto byť pre skúseného terapeuta snaha pomôcť zabráneniu zneužívania detí v rodičovskom konflikte, pomôcť zvládnuť ich emocionálne problémy, ako napr. neistotu, hnev, pocit viny, strach z opustenia, znížené sebavedomie… Terapeut môže tiež pomôcť rodičom s vyriešením pálčivých otázok, ktoré rodičov neraz trápia. Napr. ako povedať deťom o blížiacom sa rozvode, čo im povedať a či vôbec? Podľa Wallersteina (in ↑ + °) je šesť úloh, ktoré musí dieťa úspešne vyriešiť, aby sa minimalizoval dopad rozchodu rodičov a to: Prijať realitu rozchodu rodičov bez idealizácie situácie Dištancovať sa od konfliktov rodičov a ich ťažkostí, znovu zaviesť bežný denný režim, žiť svoj bežný, rozvodom nepoznamenaný život Vyrovnať sa so stratami, ktoré rozchod prinesie Zbaviť sa pocitu zlosti a sebaobviňovania Prijať fakt trvalosti separácie, odpustiť rodičom sklamanie z ich rozchodu Stanoviť si realistické ciele pre budúce vzťahy s rodičmi a novými rodičovskými postavami.
www.terapeutickecentrum.com Dospelí v kontakte s dieťaťom mu môžu tento proces uľahčiť tým, že mu sú k dispozícii, sú chápajúci a nápomocní a nedajú sa zatiahnuť do hodnotiacich súdov o správaní rodičov, čo je na začiatku rozchodu veľmi častá téma, ktorou sa dieťa zaoberá. Jedným z takýchto nápomocných dospelých môže byť, samozrejme, terapeut. Deti, ktoré sú zatiahnuté do nenávisti rozchodu či tie, ktoré zle reagujú na rodinné zmeny, môžu vyžadovať intenzívnejšiu pomoc. Zvyčajne pomôže skupinová terapia, kde dieťa môže zdieľať svoje pocity a zistí, že nie je jediné, komu sa niečo podobné prihodilo. Aktívna skupinová práca môže aj znížiť intenzitu emocionálnych problémov a problémov so správaním a tiež zlepšiť kvalitu komunikácie s rovesníkmi. Individuálna práca by sa mala zaoberať názormi, postojmi a pocitmi dieťaťa z rozchodu rodičov a podrobne skúmať postavenie dieťaťa v novom domácom usporiadaní.
Navrhované diagnostické postupy, ich špecifiká a obmedzenia Najbežnejšími diagnostickými metódami sú nesporne diagnostický rozhovor a pozorovanie. Tieto metódy nám poskytnú najkomplexnejší pohľad na problémy a konflikty vyskytujúce sa v rodine, ktoré môžeme neskôr doplniť inými diagnostickými metódami. Rozhovor môže mať formu individuálnu alebo skupinovú, pomáha nám skompletizovať anamnézu klienta. Niekedy, hlavne pri komplikovanejších rodinných vzťahoch je výhodné použiť rodinnú mapu. Pozorovanie sa sústredí najmä na neverbálne prejavy klienta. Po získaní základnej anamnézy a orientácii v problémoch a potrebách klienta môžeme použiť na lepšie pochopenie jeho situácie a vzťahov doplňujúce diagnostické metódy, v našom prípade by sme nemali zabudnúť na dotazníky a testy zamerané na diagnostiku interpersonálnych vzťahov a iných aspektov rodinného prostredia. Patria sem napr. Test inkonzistencie rolí, Dotazník interpersonálnej diagnózy, Test sémantického výberu, Dotazník rodinných problémových situácií, Test rodinných vzťahov (pre deti), Dotazník na zisťovanie spôsobov výchovy v rodine, Škála rodinného prostredia, Test rodinného zázemia, Dotazník sexuálnej spokojnosti, ADOR, FIRO – B, FACES, FAM… Tieto dotazníky je vhodné použiť, najmä keď získame pre spoluprácu oboch partnerov. Ak to nie je možné, je lepšie použiť niektorý z osobnostných dotazníkov. Klient ich môže vyplniť aj za iných členov rodiny a týmto spôsobom popísať ako ich vníma. Pokiaľ je súčasťou poradenských a terapeutických sedení aj dieťa, je vhodné použiť projektívne techniky. Spomeňme len, že sem patria interpretačné, slovne asociačné, imaginatívne-verbálne, scénické, výtvarné, interakčné a výrazové techniky. Jednou z možností je aj návšteva v rodine, ktorá pomáha odhaliť existenciu rôznych bariér, porušovanie hraníc intímnej a spoločnej zóny či pohlcovanie teritórií. Na druhej strane prezentuje vzťah k domovu. Návšteva je vhodná najmä vtedy, ak sa rodič s dieťaťom nemôže dostaviť do poradne, alebo ak chceme dieťa pozorovať v jeho domácom prostredí.
Navrhované terapeutické postupy a intervencie Repertoár metód a postupov práce s rodinami v štádiu pred a po rozvode je veľmi široký. Výber metód závisí od inklinácie terapeuta k istej „škole“ a od jeho odborného smerovania. Hlbinnepsychologicky zameraný terapeut by mohol v procese terapie využiť jednu z metód navodzujúcich vhľad do nevedomých procesov (klarifikácia, interpretácia, konfrontácia), ďalej metódy ovplyvňujúce citovú dynamiku, emocionálnu katarziu a abreakciu (sem patrí napr. EFT- Emotional Freedom Techniques)), ako aj metódy zamerané na podporu a povzbudenie. Účinný môže byť aj prístup behaviorálneho a kognitívne behaviorálneho terapeuta. Tento terapeut by rodinu viedol k tomu, aby nahradila patogénne vzorce správania pomocou techník, akými sú rodinné dohody, modelovanie a hranie rolí, techniky selektívneho posilňovania, monitorovanie správania, technika skrytého signálu, či domáce interakčné úlohy.
www.terapeutickecentrum.com Štrukturálne orientovaný terapeut by v rodinných vzťahoch klienta považoval za užitočné zamerať sa na rozbor a reštrukturalizáciu hraníc, väzieb, mocenských pozícií a rolí. V procese terapie by zrejme použil rôzne facilitujúce a centralizujúce interakcie. Napríklad v situácii, kedy po rozvode hostilné dieťa odmieta stretávať sa s otcom, môže terapeut na jednej strane podporiť matku, aby uvoľnila putá svojej starostlivosti a na strane druhej podporovať otca, aby si našiel viac spoločných záujmov s dieťaťom a realizoval ich. Komunikačne orientovaný rodinný terapeut bude pravdepodobne pomáhať klientom ku zvýšeniu ich otvorenosti v komunikácii, všímať si ako a o čom komunikujú, zdôrazňovať potrebu vzájomného rešpektu, úcty a tolerancie. Poukáže na existenciu skrytých manipulácií, identifikuje problémové komunikačné vzorce a navrhne nahradiť ich konštruktívnymi. V jeho repertoári je samozrejme aj podpora a akceptácia, sprostredkovanie spätnoväzebnej informácie, reinterpretácia, tréningové postupy, ako napr. videotréning rodinných interakcií a pod. Pri humanistickom zameraní terapeuta sú poradenské a terapeutické intervencie založené predovšetkým na podpore, modelovaní a hraní rolí. Terapeut poskytuje podporu pomocou telesného dotyku, očného kontaktu, pozitívnej emočnej stimulácie, verbálneho uznania. Systemicky orientovaní terapeuti často využívajú tzv. konštruktívne otázky, reinterpretáciu problému a reflektovanie. Naratívna terapia pracuje s dekonštrukciou a aktívnou rekonštrukciou pôvodného príbehu, ťažisko práce spočíva v otázkach. Používa sa technika externalizácie problému, písanie denníka či listov a často sa pracuje aj s metaforou. Terapeuti, ktorí absolvovali mediačný tréning (najčastejšie inklinujúci k behaviorálnemu smeru RT), s úspechom využívajú v rozvodových sporoch tento špeciálny postup, tzv. mediáciu. Ide o priame vyjednávanie dohody za účasti obidvoch strán a mediátora, teda osoby, ktorá pokus o dohodu vedie. Mediátor je neutrálny, nenadržiava žiadnemu z účastníkov konfliktu. Jeho úlohou je podnecovať obe strany v hľadaní vhodných riešení. Má pomôcť formulovať ponuky kompromisov prijateľných pre obe strany. Jeho poslanie má vyjasniť, o čo obom stranám ide, zmeniť často mylné predstavy o vzájomnom hlbokom nepriateľstve a viesť tak k určitej miere uzmierenia. Naozaj účinná mediácia môže vyjasniť väčšinu rozvodových sporných miest, ako zverenie detí do výchovy, platenie alimentov, styk odchádzajúceho rodiča s dieťaťom, ďalej tiež otázky finančné a majetkové. Rola mediátora je pri dohode nenahraditeľná. Dohody, ku ktorým sa dospeje musia byť zaznamenané písomne. Niekedy sa partnerom uvažujúcim o rozvode ponúkne aj tzv. skúšobný rozchod, ktorý má obe strany utvrdiť v tom, či sú partneri naozaj odhodlaní žiť oddelene, a zároveň umožňuje vhľad do situácie – čo vlastne rozvod prinesie, po emocionálnej, ekonomickej aj vzťahovej stránke.
Literatúra: Capponi, V. - Novák T.: Sám sobě manželským poradcem. Grada Publishing, Praha 1995, ISBN 80-7169-163-1 Elliot, J. – Place, M.: Dítě v nesnázích. Prevence, příčiny, terapie. Grada Publishing, Praha 2002, ISBN 80-247-0182-0 Everett, C. – Everett, S.V.: Zdravý rozvod pro rodiče i děti. Talpress, Praha 2000, ISBN 80-7197169-3 Novák, T.: Manželské serpentiny. Grada Publishing, Praha 2001, ISBN 80-247-0054-9 Novák, T.: Rodičovské judo. Dítě během rozvodového řízení. Grada Publising, Praha 2000, ISBN 80-247-0002-6 Pöthe, P.: Dítě v ohrožení. G plus G, Praha 1999, ISBN 80-86103-21-8 Prevendárová, J.: Rodinná terapia a poradenstvo. Základné pojmy a teoretické východiská. Humanitas, Bratislava 2001, ISBN 80-968053-6-3 Prevendárová, J.: Systemická naratívna terapia rodiny v rozvodovej a porozvodovej situácii. In: Liečebnopedagogická intervencia. Niektoré možnosti u detí, mládeže a dospelých. Humanitas, Bratislava 2001, ISBN 80-968053-5-5 Stoppardová, M.: Dospievajúcim dievčatám. A Dorling Kindersley a Neografia, Martin 1993, ISBN80-85186-52-7
